SG42

More documents

Recommendations

Info

Tak už to chodí az som sa v taký podvečer vybral R do mesta, ako to už dôchodcovia robievajú. Oni vlastne chodievajú radšej dopoludnia, pretože je tam menej ľudí o tých ostatných, čo ešte musia pracovať, ale vtedy to vyšlo až v podvečer. Zájsť na poštu, na nákup, do lekárne a tak. V ten deň napadol prvý sneh a ja som si, neviem prečo, nevzal tie obyčajné tulácke rukavice, čo sa len tak-tak vojdú do vrecka, keď ich človek práve nepotrebuje, ale tie svoje úžasné kožené sviatočné rukavičky, ktoré nosievam iba ku kabátu a klobúku. Len tak som si ich proste vzal; keby ma pri tom videla mamka, manželka alebo dcéra, určite by namietali, alebo by rovno povedali… teda, napadli by integritu mojej osobnosti. Tak už to chodí. Najskôr som si to namieril na poštu. Práve keď som pozorne tlačeným písmom vypĺňal číslice do kolonky, hlasno ma niekto pozdravil. Á, pozrimeže, sused Jaroslav z druhého poschodia, tiež sa vybral na poštu. „Tak čo, športka, športka?“ hovorí s nadhľadom a porozumením pre slabosti blížneho. Bolo nad slnko jasnejšie, že si predstavuje dôchodcu ako chvejúceho sa čakateľa na šťastie, ktoré ho naraz vytrhne z biedy a tieňa a pozdvihne do šťastného 18 Svet Grálu 42 | 2014 kráľovstva zdravých a bohatých. Lenže ja som nikdy športku nepodával, nemám dôveru v lacné šťastie a ani mi nikdy nič také nebolo dopriate. „Ale nie, diaľničná známka,“ opáčil som s gustom, „tiež vás to čaká!“ Byť starý totiž znamená vedieť, ako to dopadne. Tak už to chodí. Susedovi zmizol úsmev z tváre. „Ach,“ povedal sklamane a vnútro mu pohaslo. Keď totiž niekomu nabúrate jeho obraz sveta, tak sa mu vytratí úsmev z duše, vnútro mu pohasne, on si musí všetko budovať odznova, a ten nový obraz je vždy menej žiarivý, menej krásny a menej samozrejmý. To nie je nikomu príjemné. Veď si to skúste a uvidíte. – Minútu nato sused pri priehradke zistil, že si zabudol peňaženku, chcel sa ospravedlniť a odísť, ale ja som sa ozval a, samozrejme, ponúkol požičať dvestovku. Nie nie, žiaden dobrý skutok, len to tak príjemne zahrialo, ako keď sa náhodou stretnú dvaja pri výčape, priťuknú si fernetom a zase sa rozídu každý po svojom. Potom som sa zastavil v lekárni; do lekárne chodíme často, tak už to chodí. No a nakoniec som si nechal nakupovanie. Na nákupy chodím celkom rád; keď sme sa pred rokmi sťahovali do nášho domu, nosil som s vervou vrecká cementu a štôsy tehál na štvrté poschodie na pôjd, ako keď horský nosič stúpa pravidelným krokom kamenistými chodníčkami a dušou mu vanie vesmírny pokoj a ticho. Dnes už nechodievam kamenistými chodníčkami, v dome máme výťah, pokoj, ticho, a kĺby sa opotrebovali, ale to vláčenie ťažkých tašiek a ruksakov mi dodnes zostalo. Najviac vážili fľaše s minerálkou Vincentka. Vincentka pramení v kúpeľoch Luhačovice, majú ju tam zatvorenú v kúpeľnej hale, tú halu večer zamykajú a vy si cez deň smiete nabrať len za pohárik, nie do fľaše, aby ste kúpeľom nekazili obchod. Medzitým z druhej strany prichádzajú cisternové nákladné autá a rozvážajú Vincentku do obchodov za trojnásobok ceny piva, pretože skrátka Vincentka je Vincentka. Keď sme vlani sedeli so ženou na lavičkách úhľadne udržiavanej kolonády v Luhačoviciach, všimli sme si sto metrov odtiaľ ďalší prameň minerálky, volal sa prameň dr. Šťastného a zdalo sa nám, že nechutí o nič horšie ako pravá Vincentka. Z letáku s chemickým zložením sme si spočítali, že má ešte o 40 % vyšší obsah solí, hlavne chloridu sodného, ako hlavnej odhlieňovacej zložky, a o 20 % vyšší celkový obsah rozpustných látok. Vincentka
PRÍBEH má len výrazne viac bubliniek CO 2 . Prameň dr. Šťastného je voľne prístupný a nikoho to nezaujíma. Tak už to chodí. No a keď som doma zložil tie dve ťažké tašky s nákupom tak, ako pes zloží aport k nohám svojej panej s pocitom dobre vykonanej práce, zrazu jedna rukavica nikde. Nebola. Musel som ju cestou stratiť, práve tú skvelú koženú rukavicu ku kabátu a klobúku. Tak už to chodí. Až to zabolelo. Idem ju hľadať, možno ju nejaká dobrá duša zodvihla z mokrej zeme a napichla na plot. Prešiel som celú trasu, od pošty až k obchodu, ale rukavice nebolo. Tak už to chodí, to len v poučných historkách ľudí, ktorí chcú veriť na dobrý a múdry svet, sa tá rukavica nájde. Stál som na priestranstve pred obchodom, osamelý medzi uponáhľanými a ľahostajnými ľuďmi a všimol som si, že každý z nich je ohradený od tých ostatných vlastnými ustarostenými myšlienkami a vlastnou zamietavou tvárou, ktorá vopred dáva najavo, že si neželá, aby bola zo svojho zachmúreného sveta vyrušovaná, vylučuje akúkoľvek možnosť znesvätenia tohto posvätného stavu, pretože toto je vyšší mravný princíp nášho národa. Zamieril som pomaly domov a zmieroval som sa so svetom: zase jedna smola. Tak už to chodí. Uprostred našej ulice jedno svetlo nesvietilo. V tej reťazi bronzovožltých svetiel, nasadzujúcich ľuďom aj autám falošné farebné masky, zívala uprostred tmavá diera. A uprostred tej tmavej diery, chabo osvetlená omrvinkami z bohatého svetelného stola, ležala na parapete domu tá rukavica. Bola to ona, tá moja, chvíľu sme jeden na druhého hľadeli a oboch nás zaplavil pocit šťastia. Šťastia, že sú na svete láskaví ľudia, že je láskavý svet a že je na svete láskavo. Vrúcne som v duchu poďakoval tomu neznámemu človeku, nielen za rukavicu, ale za to, že urobil svet lepším, nádej iných silnejšou a dôveru iných oprávnenejšou. Nech ho na ceste sprevádza svetlý lúč, a keď mu raz bude najhoršie, nech sa na neho znesie, tak ako sa v tej rozprávke o Jiříkovi objavia usilovní mravci a pomôžu mu. Kúsok od rukavice stála na chodníku dievčina, zrejme študentka, a pozerala nahor do okien, asi čakala, kým sa jej zhora ozve niekto, na koho práve zazvonila. „To vy ste tam tu rukavicu dali?“ spýtal som sa. „Beg your pardon?“ odpovedala. V Brne študuje dosť cudzincov, najviac zo všetkého Slovákov, ale aj inými jazykmi sa na uliciach občas prehovorí. „Ou,“ hovorím s newyorským prízvukom a zopakujem svoje slová po anglicky. A vtom ona, pretože videla obe rukavice a videla to šťastie, sa usmiala a povedala nádhernú vetu, akú my v češtine vôbec nemáme: „I am happy with you!“ Čo by sme my k tomu dokázali povedať z bohatstva svojho jazyka? „Som šťastná spolu s vami?“ – Toto si k cudziemu človeku nedovolíte, niečo také vám výnimočne povie akurát tak novomanželka, napríklad pred narodením prvého dieťaťa. Tá ľudská vzájomnosť, ústretovosť, súdržnosť namiesto zachmúrenej oddelenosti… čo by sme k tomu my dokázali povedať z bohatstva svojich citov? Až doteraz som bol rád, že som Čech. Občas totiž niekoho z novinárov napadne vymyslieť anketu: „Ste hrdý, že ste Čech?“ – Novinári, to sú tí, čo žijú pospiatky. Človek by si mal najskôr poriadne užiť život, dostať dôkladne zabrať v zamestnaní, občas schytať i pár faciek, poznať pár podliakov a pár skvostných ľudí, dôkladne porozumieť svojmu odboru a nedobrovoľne sa stať znalcom vo všetkom ostatnom; a až potom, s vráskami na tvári a s porozumením v duši si sadnúť a začať o niečom písať. Novinári to robia naopak, v detskom veku si sadajú za pracovný stôl a vychovávajú národ podráždenými článkami a škandálnymi správami, a až keď zmúdrejú a trošku zostarnú, potom ich vyhodia a nahradia mladšími, ale to už potom zasa nie sú národu nič platní. A tak, aby zvýšili záujem o svoj časopis, vymysleli novinári aj otázku: „Ste hrdý, že ste Čech?“ Keď zostarnú, ak ich medzitým nevyhodia, dospejú možno k otázke: „Ste rád, že ste Čech?“ – Ja na to hrdý nie som, ale som rád a nechcel by som byť inde. Tú povahovú kombináciu cigánskeho muzikanta a nemeckého účtovníka považujem za šťastnú stavebnicu, z ktorej sa dá postaviť človek, ktorý za niečo stojí a môže na niečo byť. Môže. – Ale teraz som s tou rukavicou zneistel, či sme v tej národnej povahe niečo nezanedbali. Niečo nám do tej stavebnice chýba a niečo v nej je navyše. Navyše sú uponáhľaní, unavení a ľahostajní ľudia; a chýba – vzhliadnuť k cudziemu človeku a povedať mu priamo: „Som šťastný spolu s vami!“ Táto vrátená rukavica na parapete bola vlastne aj hodenou rukavicou. V stredoveku znamenala hodená rukavica výzvu na súboj. Ak sa vyzvaný zohol a zodvihol ju, znamenalo to prijatie výzvy. Ja som ju zdvihol, s vďakou. Nie nie, žiaden dobrý skutok, len to tak príjemne zahrialo, ako keď sa náhodou stretnú dvaja pri výčapnom pulte, priťuknú si fernetom a zase sa rozídu po svojom. Tak už to chodí. Artur Zatloukal zatloukal@svetgralu.sk 19 Svet Grálu 42 | 2014
Page 2 and 3: Grál je od dávnych čias symbolom
Page 4 and 5: OBSAH FEJTÓN Posledný hieroglyf T
Page 6 and 7: FEJTÓN súčasťou mojej nábožen
Page 8 and 9: ROZHOVOR Zážitky blízke smrti S
Page 10 and 11: ROZHOVOR vôbec nepoznali. Jedno p
Page 12 and 13: ZDRAVIE Fantómové bolesti Christo
Page 14 and 15: 14 Svet Grálu 42 | 2014 Bdejte a m
Page 16 and 17: TÉMA do svojho vnútra, ktoré jed
Page 20 and 21: Potopa sveta a zánik Peter Fechner
Page 22 and 23: CIVILIZÁCIA „Aztlan“ na výcho
Page 24 and 25: Z vďačnosti aj žiaľu… Marie
Page 26 and 27: VESMÍR Artur Zatloukal Hviezdne ne
Page 28 and 29: Pozorovateľ Bližšia hviezda Lú
Page 30 and 31: VESMÍR najjemnejší druh žiareni
Page 32 and 33: DOPLNIŤ Budha, Peter Fechner a pos
Page 34 and 35: NÁBOŽENSTVO zaznamenaný jasnovid
Page 36 and 37: NÁBOŽENSTVO 36 Svet Grálu 42 | 2
Page 38 and 39: Čo je vedomie? Werner Huemer Odbor
Page 40 and 41: 40 Svet Grálu 42 | 2014
Page 42 and 43: ZDRAVIE 42 Svet Grálu 42 | 2014 RA
Page 44 and 45: DOPLNIT Marianne Klauserová-Stalde
Page 46 and 47: ZDRAVIE obdobiach. Zážitky z týc
Page 48 and 49: 48 Svet Grálu 42 | 2014
Page 50 and 51: TÉMA 50 Svet Grálu 42 | 2014 prin
Page 52 and 53: POZNANIE Čo je to Posolstvo Grálu
Page 54 and 55: NÁZORY 54 Svet Grálu 42 | 2014 Im
Page 56 and 57: NA ZÁVER ľadaj pravdu, počúvaj
Page 58 and 59: až po autora, ktorý tvrdí, že s
Page 60: Nakoniec človeku zostane iba to,

SG42

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?