SG42

TÉMA
Tajomstvo Otčenáša
V jedinej modlitbe sa ukrýva podstata
Ježišovho učenia
Werner Huemer
Už 2000 rokov je neodmysliteľnou
súčasťou kresťanskej viery.
Každý dobrý kresťan pozná slová
modlitby „Otčenáš“ naspamäť. Odriekavajú
sa pri pokání i pri prosbách
všetkého druhu – tak často, ako asi
žiadna iná modlitba. Čo teda v nej
ešte môžeme odhaliť? Mohol mať Ježiš
touto modlitbou na mysli niečo,
na čo dnes už skoro nikto nemyslí?
Otčenáš sa považuje za jeden z najdôležitejších
základov kresťanskej
viery. V Novom zákone sa spomína
na dvoch miestach. Evanjelista Lukáš
použil časť modlitby ako odpoveď
Ježiša učeníkovi, ktorý prosil, aby
ich naučil správne sa modliť (Luk.
11). Okrem toho sa Otčenáš spomína
v Matúšovom evanjeliu (Mat.
6) v rámci slávnej Kázne na hore,
ktorú možno chápať ako zhrnutie
Ježišovho učenia.
Evanjelista Lukáš okolo roku 40 –
ako jeden z prvých neveriacich – prijal
kresťanskú vieru a začal sprevádzať
Pavla na jeho cestách. Historici
predpokladajú, že Lukáš spísal svoje
evanjelium, ako aj Skutky apoštolov,
v prvom storočí nášho letopočtu.
O Matúšovi nie je podľa historikov
nič spoľahlivo overené. Vraj ako prvý
spísal evanjelium v hebrejčine. To
sa však nezachovalo. Napriek tomu
nejestvujú o datovaní textu Otčenáša
skoro žiadne pochybnosti. Iba
záverečná časť modlitby, veta „Lebo
Tvoje je kráľovstvo a moc i sláva naveky!“,
sa nepripisuje Ježišovi, pretože
ju neobsahuje žiaden z najstarších rukopisov.
Abd-ru-shin (Oskar Ernst
Bernhardt, 1875–1941) uvádza vo svojom
diele „Vo svetle Pravdy“, že tento
text pridal do Otčenáša Luther (Vo
svetle Pravdy, prednáška Otčenáš).
Historické nepresnosti však nie sú
až také dôležité. Podstatný je obsah
tejto kresťanskej modlitby a jej vnútorná
sila.
JEŽIŠOVO UČENIE
O SPRÁVNOM
MODLENÍ
Učenie Syna Božieho o modlení,
ako sa píše v Matúšovom evanjeliu,
dáva tušiť, čo mal Ježiš na mysli,
keď dával učeníkom Otčenáš. Modlitba
má byť predovšetkým vnútorným
rozhovorom človeka so svojím
Stvoriteľom, ktorý pramení z pokorného
duševného postoja. Nie je
vhodné, aby sa vystavovala na obdiv,
alebo vyslovovala povrchne:
„A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci:
tí sa radi modlia v synagógach
a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli;
amen, hovorím vám, svoju odmenu
už majú,“ vyjadril sa Ježiš a žiadal:
„Keď sa modlíš, vojdi do svojej
izbičky, zavri za sebou dvere a modli
sa k svojmu Otcovi, ktorý zostáva
skrytý; a tvoj Otec, ktorý vidí, čo
je skryté, ti dá odplatu.“ Pôsobenie
modlitby nespočíva ani v množstve
slov: „Pri modlitbe potom nerozprávajte
zbytočne ako neverci; oni
si myslia, že budú vypočutí kvôli
množstvu svojich slov.“ Ježiš učil, že
slová nie sú vôbec rozhodujúce: „Veď
váš Otec vie, čo potrebujete ešte skôr,
než ho prosíte.“
V tejto vete z Matúšovho evanjelia
spočíva kľúč k hlbšiemu pochopeniu
Otčenáša, k podstate Ježišovho
učenia v ňom ukrytej. Čo totiž znamená
výrok, že Boh vie o našich želaniach
ešte skôr, než ich vypovieme?
Poukazuje na to, že pre „spojenie“ so
Stvoriteľom je dôležité len to, čo cítime.
Naše vnútorné nasmerovanie.
Slová len nasledujú cit. Vždy sú to
však city – radosť a vďačnosť, alebo,
azda ešte častejšie, prosba v núdzi –
ktoré nás nútia vyhľadávať Boha.
Ak k modlitbe nevedie človeka cit,
vtedy aj najkrajšie slová zostanú
prázdne a chladné.
Ježiš istotne chcel, aby sa Otčenáš
vyslovoval s úctou a uvedomením.
Dnes je však celkom bežné, že veriaci
svoje modlitby iba odriekavajú
a veria, že si tak vyprosia milosť. „Už
majú svoju odmenu,“ povedal Ježiš
a vyjadril tým, že takéto správanie
49
Svet Grálu
42 | 2014