SG42

Lama Anagarika Govinda
NEMEC LÁMOM
Na začiatku 20. storočia sa niektorí
Európania odvracali
od kresťanstva a prechádzali na budhizmus.
Patril medzi nich aj Nemec
Ernst Lothar Hoffmann, ktorý sa
v roku 1928 presťahoval na Cejlón
(Srí Lanku) a neskôr, po rozsiahlych
budhistických štúdiách a zasvätení,
sa nazýval Láma Anagarika Govinda.
V tridsiatych a štyridsiatych rokoch,
po dvoch cestách do ťažko prístupného
Tibetu a ako žiak lámu Tomo
Geše Rinpočheho, veľmi uctievaného
v Tibete a celej himalájskej oblasti,
bol Govinda považovaný za jedného
z mála cudzích odborníkov na tibetský
budhizmus.
V roku 1931 v jednom kláštore
v Sikkime, indickej himalájskej oblasti,
sa Govinda zoznámil so svojím
už spomínaným „guruom“ (duchovným
učiteľom) Tomo Geše Rinpočhem,
ktorý ako najvyšší láma viedol
jeden kláštor na tibetskej strane, ale
spravoval a navštevoval aj iné kláštory.
Govinda zistil, že jeho učiteľ dokázal
čítať myšlienky svojho žiaka.
Opakovane tiež zažil, ako Tomo Geše
Rinpočhe vyliečil mnoho chorých.
Tento láma zomrel v roku 1937, ale
v roku 1948 sa s ním Govinda stretol
znovu. Jeho guru bol teraz deväťročným
chlapcom, ktorý už ako štvorročný
rozpoznal svoj starý kláštor,
a starostlivé vyšetrovanie preukázalo,
že skutočne šlo o slávneho predošlého
lámu Tomo Geše Rinpočheho. Číňania
ho v rokoch 1959 až 1961 väznili
v „prevýchovnom tábore“ a rovnako
ako veľa ďalších tibetských lámov
a mníchov musel strpieť najhoršie
mučenie a ponižovanie. Našťastie
miesto jeho opätovného narodenia ležalo
na indickej strane Himalájí, takže
ako rodený Ind bol po príhovore
významného indického politika Néhrúa
prepustený na slobodu.
Osud ďalších tibetských lámov
a mníchov nebol taký milosrdný.
Avšak mnohým sa tiež podarilo utiecť
do Indie – ako v roku 1959 súčasnému
dalajlámovi. Narodil sa v roku
1935, žije v Indii, je to v poradí 14. dalajláma
a mnohí ho považujú za novú
inkarnáciu predchádzajúceho 13. dalajlámu,
ktorý zomrel v roku 1933.
BUDHISTICKÉ NÁUKY
VTibete a ďalších budhistických
regiónoch sa opakované životy
ľudí považujú za prirodzené. Podľa
zákonov stvorenia je za svoj budúci
život zodpovedný každý sám, a preto
sa odporúča viesť počestný život, aby
sa človek v ďalšom živote dočkal
priaznivého osudu. Tento kolobeh
opakovaných životov možno ukončiť
dosiahnutím osvietenia, vyslobodenia
– ako Budha. Slávnym príkladom
z histórie je Budha Siddhartha Gautama
(cca 500 pred n. l.), ktorý údajne
dosiahol stav najvyššej blaženosti
a dokonalosti po svojej smrti, alebo
dokonca už za svojho života. A tak
aj Anagarika Govinda dúfal, že jedného
dňa dosiahne tento ušľachtilý
stav, pričom pobyt v Tibete považoval
na tento účel za mimoriadne užitočný.
Podľa budhistického chápania
môže každý človek raz sám dosiahnuť
(po mnohých inkarnáciách) stav
osvietenia a blaženosti, pokiaľ dodržiava
„osemnásobnú cestu cnosti“ –
teda odloží zlé životné postoje, naučí
sa správnemu správaniu – a vyrovná
svoju zlú karmu, t.j. svoju osudovú
vinu. V treťom storočí pred naším
letopočtom, v Indii, za kráľa Ašóku,
sa stal budhizmus štátnym náboženstvom.
Budhizmus sa však čoskoro
rozdelil na dva hlavné smery: hínajánu
(„malý voz“) s uctievaním historického
Budhu Siddharthu Gautamu,
ktorý tým bol povýšený na božstvo,
a mahájánu („veľký voz“), v ktorej
sú okrem zbožšteného historického
Budhu uctievané aj početné ďalšie
božstvá. Tak dodnes obývajú myšlienkový
svet mahájány, ktorá sa neskôr
presadila aj v Tibete, tisíce budhov
s rôznymi funkciami.
BUDHA POZNÁVA
SVOJU ÚLOHU
V
budhizme sa dnes už nehovorí
o Bohu Stvoriteľovi, aj keď
Budha Siddhartha Gautama hovorieval
o „Pánovi všetkých svetov“.
Jeho život presvedčivo opisuje príbeh
33
Svet Grálu
42 | 2014