SG42

FEJTÓN
Posledný hieroglyf
dej a modli sa. Modli sa a pracuj.
B Bdejte a modlite sa, aby ste nepadli
v pokušení.
Na hlučnom trhovisku každodenného
života tieto tiché hlasy často ani
nevnímame. Sú prehlušované haravarou
ostatných trhovníkov – susedov.
Aj my sa k nim pripájame, aby
sa to naše vlastné volanie nestratilo.
Ozývame sa s vlastnou snahou nedať
sa, zvládnuť všetky úlohy, starosti
a požiadavky, ktoré sa na nás
hrnú zo všetkých strán. Až večer,
keď všetko utíchne, zatlejú v kozube
nášho vnútra žeravé uhlíky, ktoré
nebolo cez deň vidieť. Ozvú sa vnútorné
hlasy, ktoré pripomínajú, spomínajú,
nabádajú a napomínajú. Sála
z nich teplo, pretože sú živé.
Vnútorné hlasy – ozývajú sa v našom
vnútri, ale nie sú iba naše. Prichádzajú
nielen zo sveta nášho vlastného
svedomia, ale i zo susedného,
blízkeho, nám neviditeľného sveta.
Je to ozvena hlasov ľudí už dávno
zomretých. Zostali po nich stopy
v napísaných knihách, spomienky…
Artur Zatloukal
a ešte niečo: nejeden z tých zomretých
múdrych ľudí pokračuje na svojej
ďalšej púti ďalej, nahor a vysiela
pritom svoje city sem dolu k nám,
na túto trápiacu sa Zem a k ľuďom,
ochotným im načúvať. Stáva
sa z neho Boží služobník, duchovný
pomocník a náš priateľ.
Vyzerá to, akoby to boli dva samostatné
svety: jeden viditeľný, hlučný
a hmatateľný, a druhý tichý ako
mierne svetlo Mesiaca. Až keď sa zastavíme
vo svojom chvate a únave,
zložíme svoje bremeno a posadíme
sa na okraj cesty, až vtedy si ten
druhý pripomenieme. Ale medzi
týmto a oným svetom niet deliacej
prepážky. Je iba polopriehľadná sklenená
stena, a všetko čo robíme, myslíme
a cítime, trvalo a bez prerušenia
presahuje ďalej do sveta, ktorý nás
vidí, ale ktorý my už veky nevidíme.
Pretože sme pred ním zatvorili oči.
Celé stáročia zápasia ľudia veriaci
v Boha s pokušením venovať sa svojej
viere iba v nedeľu dopoludnia
a v hodinách pokoja. Väčšinu času
sa rukami, hlavou i srdcom zamestnávajú
tým hlučným trhoviskom
denného života a podvedome odkladajú
svoje vnútorné presvedčenie do
skrine na vešiak ako sviatočný kabát,
aby sa vystrel a bol opäť pekný,
pripravený pre slávnostné chvíle. –
Milé naše čitateľky a čitatelia, vedzte
prosím, že je jedno také veľké šťastie
v živote. Áno, práve v tom našom
žitom živote, v ktorom zápolíme
s odriekaním, nedostatkom radosti,
s neúspechmi, starosťami, pocitom
opustenosti a čím všetkým ešte: Vedieť,
že žijeme správne, v súlade s vôľou
Božou. To je ohromná vec, dokonca
azda to najväčšie, na čo sme
schopní dosiahnuť, to jest napĺňanie
zmyslu nášho bytia – a úľava, že sa
to darí. Všetko ostatné dostaneme
pridané. To však neznamená, že sme
azda tak nejak akoby hotoví, dokonalí,
báječní a krásni ľudia: i sama
úprimná snaha po tomto ideáli už
platí za cennú zlatú mincu a dáva pocítiť
šťastie.
Čo je to vlastne „správne, v súlade
s vôľou Božou?“ Tieto slová znejú
dosť bezmocne v porovnaní s prekypujúcim
obsahom, ktorý v sebe
nesú. – Odpoveď: viera, ak má mať
cenu, musí byť pravdivá a musí byť
živá.
Pravdivá – to znamená, naše predstavy
majú zodpovedať Pravde, skutočnosti.
Ak chceme žiť v súlade s vôľou
Božou, musíme ju najprv poznať.
My čitatelia a redaktori Sveta Grálu
vieme, že žiadny človek nemá schopnosť
skutočne poznať Boha v jeho
veľkosti a dokonalosti. Nemôže sa
mu ani priblížiť, zhorel by, keby to
vôbec bolo možné. Zato však môže
a aj má poznávať jeho vôľu vo svete
okolo seba, a táto vôľa sa stala skutočnosťou
v zákonoch sveta, zákonoch
stvorenia. Čo im odporuje,
čo sa proti nim stavia, utrpí škodu
a nakoniec zhynie. Ak je napríklad
5
Svet Grálu
42 | 2014