SG33

december 2010 – február 2011 

strana 13 

Seriál MUDr. Jana Paloučka 

strana 16 

Keď sa práca stáva službou Bohu 

strana 21 

MUDr. Denisou Borošovou 

strana 25 

Cena 2,89 € (87 Sk) 

www.svetgralu.sk 

ww.svetgra 

Duchovné súvislosti v živote 

strana 7 

strana 36 

a 

marec – máj 

2011 

Na hranici medzi vedou a duchovným poznaním 

strana 6 

Nezvyčajný príbeh z dejín modernej justície 

strana 10 

Neviditeľné žiarenia, ktoré 

ovplyvňujú naše zdravie 

strana 30 

Cena 2,89 € (87 Sk) 


Duchovné súvislosti v živote 

Keď sa po transplantácii 

človek cíti ako niekto iný 

strana 13 

Nakoľko pravdepodobný 

bol vzťah Ježiša s Máriou 

Magdalénou? 

strana 37 

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu, 

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú. 

Ďalšie číslo 34 

Vychádza v decembri 2012 

Astrológia 

Určite ste už tiež zistili, že horoskop niekedy vychádza 

a inokedy zasa nie. Vedeli ste, že horoskopy a životné úlohy 

majú mnohí ľudia podobné, ale ich riešenie sa líši podľa 

karmického zaťaženia? Že astrológia a horoskopy nám majú 

povedať, čo by sa mohlo stať – a nie čo sa naozaj stane? 

Že niektoré konštelácie planét spôsobujú zvýšený počet 

dopravných nehôd? Toto všetko a rad iných zaujímavostí 

sa dozviete v ďalšom čísle Sveta Grálu, ktoré vyjde 1.12.2012. 

Svet Grálu 

26 

Zánik sveta v decembri 2012? 

Karma – čo to je? 

Josef Bohuslav Foerster 

Svetlo, ktoré lieči 

Rozhovor s psychoterapeutkou 

2012 

Predposledné Vianoce, 

alebo zbytočná panika? 

8 STRÁN NAVIAC ! 

Milí čitatelia, 

od tohto čísla pre vás 

časopis opäť rozširujeme 

za nezmenenú enú cenu. 

Svet Grálu 

Svet Grálu 

Feng Shui 

Energia priestoru pre 

zdravý a harmonický 

život 

Skrytý národ 

O podivuhodnej 

spolupráci medzi 

prírodou a človekom 

Svet 

Grálu 

27 

Zánik hmoty 

1944: Posledný proces 

s čarodejnicami 

Radiestézia – cesta 

k harmonickému 

prostrediu 

Transplantácia 

spomienok 

Prečo ľudia po transplantácii 

preberajú vlastnosti svojich darcov? 

Transplantácia 

spomienok 

Tajomstvo Márie 

Magdalény 

Abd-ru-shin 

Odpovede na otázky 

Autor odpovedá na najčastejšie otázky, 

ktoré mu kládli čitatelia jeho hlavného 

diela „Vo svetle Pravdy“ Posolstvo Grálu. 

Tieto odpovede, ako aj hlavné dielo, sú 

nadčasové, osvetľujú zákonitosti bytia 

a prinášajú prekvapivé poznatky. 

Naša cena: 11,00 € 

Cena pre predplatiteľa: 10,50 € 

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu na konci 

časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

N 

ie je to tak dávno – približne 

80 rokov, keď obyčajný, dnes 

už zvyčajne málo účinný penicilín 

mal moc rozhodnúť o ľudskom živote 

a cenu zlata. Vojaci na frontoch 

prvej svetovej vojny, ženy po pôrode, 

deti so zápalom pľúc a slávni básnici 

v najlepších rokoch zomierali na choroby, 

ktoré dnes zaženieme jednoduchou 

antibiotickou kúrou. Alebo (tí 

šťastnejší z nás) prírodným liečivom. 

Na nešťastie, aj dnes tisíce ľudí denne 

zomierajú na to, že nemajú prístup 

ani k tým najzákladnejším liekom 

na choroby, ktoré sa liečiť dajú a mali 

by sa... keby mocní tohto sveta uvažovali 

viac o spolupatričnosti než o tom, 

ako zabezpečiť svoj stále neskrotnejší 

blahobyt. Svoje o tom vie aj slovenská 

lekárka, Margaréta Černáková, dobre 

známa čitateľom Sveta Grálu, ktorá 

sa nedávno vrátila z Afriky. V Tanzánii 

ako členka pomocného tímu lekárov 

na vlastnej koži spoznala, ako 

ďaleko sme tu v Európe od poznania 

toho, čo je to skutočná bieda. 

Zatiaľ čo 4/5 ľudstva ani nesníva 

o zázrakoch modernej medicíny, 

v priemyselných krajinách sa už lekárska 

veda posunula k úplne iným 

výzvam a problémom, než je liečenie 

týfusu a čierneho kašľa. Hľadanie, 

testovanie a masové používanie 

synteticky pripravených látok prinieslo 

celý rad vážnych etických otázok. 

Testovanie liekov na zvieratách 

i ľuďoch, miera kontroly liečiv pri ich 

zavádzaní na trh, sledovanie a vyhodnocovanie 

nežiaducich účinkov, alebo 

aj také používanie bolesť tlmiacich 

liekov, ktoré hraničí s eutanáziou. 

Veľká diskusia sa v USA rozvinula 

okolo antidepresíva Prozac. Začalo 

sa predpisovať aj deťom a v takom 

rozsahu, že sa začalo hovoriť o „prozac“ 

generácii, ktorá mala byť sebavedomá 

a úspešná vďaka senzačnej 

tabletke odvahy. Kým sa v súvislosti 

s benevolentným predpisovaním antidepresív 

nezačalo hovoriť o epidémii 

samovrážd mladistvých... Knihy 

o podobných škandáloch sa stali bestsellermi 

a verejnosť bola konfrontovaná 

so zneužívaním ekonomickej 

a politickej moci farmaceutickými 

skupinami. Odhalenia o presadzovaní 

veľmi škodlivých liekov do lekárskej 

praxe či falšovaní výsledkov 

vedeckého výskumu mohli byť pre 

mnohých šokujúce. Podporilo to stanoviská 

opačného tábora, ktoré sú nezriedka 

nekritické v opačnom smere. 

Keď sa preceňujú možnosti prírodnej 

liečby a vznikne „chemofóbia“, keď 

pacient z presvedčenia odmietne liek, 

ktorý by mu preukázateľne mohol zachrániť 

život, a radšej vyskúša stovky 

pseudoalternatív, ponúka svojmu okoliu 

smutno-smiešnu karikatúru ideálu 

prírodného života. Dobrým príkladom 

tohto postoja bol kedysi aj pisateľ 

týchto riadkov, keď sa jednej letnej 

noci doplazil s kulminujúcim astmatickým 

záchvatom na záchranku, pretože 

si (zo zásady) nevzal lieky proti 

alergii. V tých minútach, ktoré zdanlivo 

trvali hodiny, nebolo v miestnosti 

lekára centrálneho príjmu jasné, kto 

má z danej situácie väčší zmätok: pacient, 

alebo mladá lekárka, slúžiaca 

svoju možno prvú nočnú. Dnes si 

myslím, že problém liekov a liečby 

NA ÚVOD… 

nespočíva výlučne v metóde, i keď je 

pravda, že niektoré metódy sa zameriavajú 

iba na príznaky, iné aj na príčiny 

choroby. Dobrých liekov máme 

veľa, ale uzdraviť sa môžeme nakoniec 

len rešpektovaním prirodzeného poriadku 

života. Človek, ktorý trpí potláčanou 

nevraživosťou voči manželskému 

partnerovi, rodičom, deťom, 

šéfovi alebo vôbec celému svetu, nemôže 

byť dlhodobo zdravý. V nijakom 

prípade. Ani nadmieru zodpovedný 

a milujúci človek, ktorý svoje telesné 

sily dlhodobo prepína, len aby svojim 

blízkym (a svojmu šéfovi v práci) zaistil 

pohodlný život. Aj keby sa v takých 

„chorobopisoch“ vŕtali všetci liečitelia 

i lekári sveta, akákoľvek liečba, alopatia, 

homeopatia či bioterapia, vyjde 

navnivoč. Preto skutoční lekári všetkých 

čias (spomeňme len Hippokrata), 

neštudovali len príznaky choroby, ale 

aj pacientov spôsob života. Aby mu potom 

mohli povedať slová podobné tým 

Kristovým: „Choď a viac nehreš“. Aj 

ja som príklad takého pacienta, ktorý 

musel pár ráz spadnúť na nos, kým mu 

došlo „tadiaľto cesta nevedie“. A preto 

vám prajem samé dobré životné rozhodnutia, 

ktoré vám prinesú vnútornú 

harmóniu a radosť. To je esencia a základný 

predpoklad zdravia. 

Roman Levický 

3 

Svet Grálu 

33 | 2012

OBSAH 

4 

Svet Grálu 

33 | 2012 

FEJTÓN 

Guľôčky, ktoré neliečia 5 

ZDRAVIE 

Alkohol – od ľahkej drogy až k ťažkej 

zmene osobnosti 

ROZHOVOR 

„Život byl poměrně nudný. 

Tak proč si ho nezpestřit?“ 

Rozhovor s mužom závislým od drog 

VÝCHOVA 

„V pote svojej tváre…“ 

Ako deti správne motivovať k práci 

ROZHOVOR 

Rozhovor s Prof. RNDr. Ludmilou Kameníkovou, DrSc. 

CVIČENIE 

Ešte viac ohybnosti 

Séria cvikov tentoraz zameraná na kĺby 

11 

„Lieky na trvalé uzdravenie nestačia. 

Uzdraviť sa musíme my sami.“ 

SPOLOČNOSŤ 

„Zrútil sa mi svet“ 

Následky užívania 

návykových látok 

Ako prekonať krízu v zamestnaní 

7 

14 

18 

23 

26 

SPOLOČNOSŤ 

Niekoľko úvah nielen o škole a školstve 28 

ZAMYSLENIE 

Slova se mluví a mlýny melou… 

Jak lidé drží dané slovo? 

32 

ROZHOVOR 

Život s „druhým svetom“ 

Rozhovor s Margot Ruis nielen 

o prírodných bytostiach 

34 

PRÍRODA 

Počasie z ľudskej ruky 40 

FOTOSERIÁL 

Dotyky krásy 

severoamerického kontinentu 

NÁBOŽENSTVO 

Nebezpečenstvo dogmatizmu 45 

RECENZIA 

Bola to proste reinkarnácia 

Kniha Most času rozpráva 

o autentickom príbehu chlapca, 

ktorý si pamätal svoj minulý život 

50 

HUDBA 

Anton Bruckner 52 

VZŤAHY 

Polarita či protiklad? 

R ozľahlé nekonečné pláne, hlboké 

masívy kaňonov vytvorené dávnym 

odchodom ľadovcov, len lietadlami 

dostupné rozprávkové jazerné krajiny, 

nepriestupné lesy s tisícročnými 

sekvojovými hájmi … 

Dobro a zlo nie sú dve strany 

jednej mince 

42 

56

FEJTÓN 

Guľôčky, ktoré neliečia 

Artur Zatloukal 

Č 

lovek vie, čo chce – Pánboh vie, 

ako to dopadne. Rozumej človeče, 

niečo si zmyslíš, ale či to tak aj 

naozaj dopadne, o tom už rozhoduje 

iná múdrosť. Od čias ľudových múdrostí 

sme dnes už ďaleko, ale stále 

máme podobné starosti. Ľudstvo 

dnes vyrába milióny guľôčok, tabletiek. 

Vyrába ich z ropy, uhlia a iných 

chemických surovín... ale Pánboh 

akosi nelieči podľa našich predstáv 

a nášho scenára. Niekde sa to zadrháva. 

Sme čím ďalej tým viac chorí, 

i keď tu máme ohromný farmaceutický 

priemysel, no pritom nie sme 

zdravší. 

Ako to? 

Táto téma sa v článkoch Sveta 

Grálu, v knihách, ktoré vydávame, 

i na tematicky príbuzných 

prednáškach preberá už roky: máš 

horúčku? Zrazíme ti ju liekmi. Bolí 

ťa po nich žalúdok? V poriadku, 

máme tu niečo proti bolesti. Ochorie 

ti z chemikálií pečeň? Žiaden problém, 

aj na pečeň máme lieky. A tak 

ďalej. Osvietenejší lekári vedia, že to 

je potláčanie príznakov choroby namiesto 

jej liečenia, a pripodobňujú 

to k vyskrutkovaniu varovnej kontrolnej 

žiarovky, ktorá má za úlohu 

signalizovať poruchu: kontrolka 

5 

Svet Grálu 

33 | 2012

FEJTÓN 

v automobile signalizuje, že v motore 

máme málo oleja. A my namiesto doliatia 

oleja žiarovku vyskrutkujeme 

a ideme ďalej i bez oleja. Ako dlho 

asi vydrží motor? Svetová zdravotnícka 

organizácia zaradila ako štvrtú 

najčastejšiu príčinu úmrtia vedľajšie 

účinky užívania liekov... 

Osvietenejších lekárov však pribúda, 

stále viac z nich si uvedomuje, 

že choroby majú vnútornú príčinu, 

od ktorej treba začať; tí druhí sú však 

ešte stále v presile. Keby nebolo neúspešných 

pacientov, ktorí im ten 

úspešný chemicko-vedecký obraz 

stále nejako narušujú, ani by sa im 

to nezdalo čudné. 

Jeden náš mladý príbuzný dostal 

ešte ako mladík astmu. Astma 

je podľa celostnej medicíny celkom 

pochopiteľným dôsledkom nedýchateľného 

prostredia – v rodine, škole 

alebo niekde inde v okolí. Pretože 

sa nedýchateľné prostredie nelepšilo, 

nezlepšovala sa ani choroba a študent 

sa prepadal do stále horšej a horšej 

choroby. Nakoniec na ňom lekárska 

veda uplatnila niekoľko desiatok 

rôznych medikamentov vrátane 

každodenných infúzií. A celkom nakoniec 

sa uvažovalo o invalidnom 

dôchodku. 

Vtedy sme s manželkou navrhli 

liečiteľa. Rodičia boli proti liečiteľom 

dosť nabrúsení. Mama, lekárka, 

zažila niekoľko zbabraných liečiteľských 

prípadov, ktorým lekárska 

veda v poslednej chvíli zachránila 

život; povedzme si na rovinu a s rešpektom, 

že lekárska veda niekedy 

dokáže zachrániť život a že naopak 

jestvujú aj neseriózni liečitelia. Otec 

bol zo zásady nabrúsený na čokoľvek, 

čo prekročilo rýdzo materiálne 

hranice smerom k ezoterike. Dôvodom, 

prečo sa obaja prestali liečiteľstvu 

brániť, bola skutočnosť, že obaja 

svojho syna milovali a že už nevedeli, 

ako ďalej. 

6 

Svet Grálu 

33 | 2012 

Tak sme sa jedného dňa vybrali 

so svojím mladým príbuzným k nám 

známemu liečiteľovi. Sami, bez rodičov, 

len s ich súhlasom. Čo si tí 

dvaja s liečiteľom povedali, nevieme, 

a ani to vedieť nemusíme. Isté však 

je, že sa odtiaľ vrátil ako vymenený. 

Denne zjedol niekoľko kilogramov 

jabĺk, aby prečistil organizmus, 

a do týždňa vysadil všetky výdobytky 

chemicko-lekárskeho inžinierstva, 

aj keď mu liečiteľ taký radikálny 

krok neodporučil. Tiež je isté, že tú 

zmenu musel mať už v sebe predpripravenú, 

že to nebol len pasívny zázrak 

liečiteľových rúk, že potreboval 

impulz a že sa ho celou svojou dušou 

chopil. 

Keď o dva mesiace neskôr jeho 

mamka náhle zomrela, bol tento 

bývalý pacient schopný tú životnú 

ranu zniesť, ten pacient, ktorý upútaný 

na lôžko kedysi vyčkával, až mu 

mama po príchode zo zamestnania 

vpichne pravidelnú infúziu. Dnes to 

je svalnatý mladý muž, úspešný v zamestnaní. 

Ako to? 

„Chorôb je veľa, no zdravie je 

len jedno“ hovorí ľudová múdrosť 

dneška. V tých slovách je 

i povzdychnutie nad nevypočítateľnosťou 

osudu, nad malou matematickou 

pravdepodobnosťou náhody, 

že práve ja zostanem zdravý, 

keď skoro všetci ostatní nie sú. Lenže 

– náhoda je nepoznaná nutnosť. Nutnosť? 

Áno, nutnosť. Nepoznaná. Byť 

chorý, znášať únavu a bolesť istotne 

nie je ľahké. Ale svojím spôsobom je 

to ľahšia pasívna obmena znášania 

niečoho, čo prišlo a čo sa musí prečkať 

v posteli. A býva ťažšie pripustiť 

si, že som si svoju chorobu a bolesť 

spôsobil sám. Že nie je súhrou štatistických 

náhod, ale informáciou 

o vlastnej chybe, ktorú už telo nedokáže 

ďalej znášať. Je to tým ťažšie, 

že svoju chybu cez okuliare svojej 

vlastnej predpojatosti väčšinou nevidíme, 

a niekedy dokonca leží i v našom 

minulom živote. Síce minulom, 

ale našom. Pripustiť si také niečo, 

v tom je kus prácnej statočnosti, 

a potom ešte to následné hľadanie, 

kde tá chyba je. 

Všimli ste si, že o živote začneme 

často premýšľať až po neúspechu? 

Dokiaľ sa všetko darí, môže to zostať 

tak, ako to je, či je to dobré alebo zlé. 

A tak môže byť príčinou problémov 

so žalúdkom napríklad nervozita, tá 

zase vyplýva z nedostatočnej vnútornej 

dôvery v múdre, nechaotické 

usporiadanie sveta, a koniec-koncov 

skončíme pri chýbajúcom presvedčení 

a dôvere v Boha. Teda pri 

skupine prvoradých otázok, ktoré 

mnoho ľudí považuje za druhoradé, 

pretože im to ide úspešne aj bez nich, 

dokiaľ... sa u nich nedostavia žalúdočné 

problémy. 

Lenže – koľko asi takých ľudí namiesto 

prehĺtania tabletiek prijme 

toto napomenutie tak, ako bolo životom 

mienené? 

A ešte jedno lenže: prečo by sme to 

napomenutie nemohli prijať práve 

my? Veď o všetkých týchto veciach 

vieme a ony nádherne zapadajú 

do celostného obrazu sveta, múdro 

spravovaného a tak prirodzene pochopiteľného. 

Dajme sa do toho, veď naše choroby 

sú koniec koncov iba odstavným 

pruhom na ceste za zmyslom 

života, za vzdelávaním duše. 


zatloukal@svetgralu.cz

ZDRAVIE 

– od ľahkej drogy 

až žkť ťažkej zmene osobnosti 

Následky užívania omamných a návykových látok 

V dnešnej dobe sa pôsobenie návykových 

a omamných látok často bagatelizuje 

– natoľko, že sa s nimi mnohí, 

najmä mladí, zahrávajú. Ľahkomyseľný 

prístup sa však vypomstí veľmi nepriaznivými 

dopadmi. Pozrime sa preto detailnejšie, 

ako pôsobia drogy na telo 

a dušu. 

N 

ajzávažnejšie poškodenia spôsobujú 

tzv. nelegálne drogy, užívané 

buď vo forme prášku, injekčne 

alebo inhaláciou. Ich dôsledky sú 

všeobecne známe; učí sa o nich už 

na základnej škole. Ale často sa podceňujú 

legálne drogy, ku ktorým patria 

v prvom rade u nás bežne konzumované 

alkoholické nápoje. 

Zrejme už každý mohol pozorovať 

ich účinok: od počiatočného rozjarenia, 

cez túžbu po nekonečných 

diskusiách a presviedčanie druhých 

o svojej pravde, až po poškodenie 

fyzického tela i psychiky. Ľudovo 

sa tomu hovorí „prepitý mozog“. 

Podľa tohto sloganu si niektorí študenti 

cielene „vyplachujú z hlavy“ 

rôzne zbytočnosti, ktoré sa museli 

naučiť na skúšku. Mnohí dokonca 

žartujú, koľko miliónov mozgových 

neurónov im pijatika zlikvidovala. 

Pozrime sa na jednotlivé fázy opitosti. 

Počiatočné účinky vyzerajú 

zdanlivo neškodne: najprv vzniká 

pocit určitého uvoľnenia, pretože 

alkohol rozširuje kožné cievy, čím 

sa povrch tela prekrví a zaplaví 

ho pocit tepla. Ďalším orgánom, 

na ktorý alkohol výrazne pôsobí, je 

mozog; tu má však opačný účinok: 

spôsobuje stiahnutie mozgových 

ciev, čím dochádza k zníženiu zásobovania 

mozgu krvou s mnohými 

nepriaznivými dôsledkami. 

Alkohol zasahuje predovšetkým 

niektoré z jeho častí, ako je mozoček 

a vnútorné oblasti mozgu, tzv. limbický 

systém. Tieto oblasti mozgu 

totiž obsahujú receptory, na ktoré 

sa alkohol viaže. Mozoček je tak vyradený 

zo svojej normálnej činnosti, 

čo sa prejaví na viacerých úrovniach. 

Dochádza k dyskoordinácii pohybov, 

viditeľnej poruche rovnováhy 

7 

Svet Grálu 

33 | 2012

ZDRAVIE 

– postihnutý nie je schopný ísť rovno 

po vyznačenej čiare. Pri tomto teste 

so zatvorenými očami vykazuje opitý 

horšie výsledky, ako triezvy človek. 

Je to dané tým, že u opilca s vyradeným 

mozočkom prevezme jeho funkciu 

intelekt, ktorý spoločne so zrakovou 

kontrolou jeho pohyby upravuje. 

Pri zatvorených očiach však rozum 

korekcie vykonávať nemôže. 

Intoxikácia mozočku má aj ďalšie 

nepriaznivé dopady. Cez túto 

oblasť totiž v normálnom prípade 

prichádzajú rôzne varovania – hoci 

napomenutie: „Nepi!“ Kto však má 

chuť na nejaký ten pohárik, nechce 

tento vnútorný hlas počuť. Radšej 

privíta našepkávanie, ktoré mu ponúka 

rôzne dôvody, prečo sa napiť: 

od výhovoriek na okolie, ktoré mu 

údajne nerozumie, a otrepaných fráz 

typu: „nejaký ten pohárik neuškodí“, 

až po úplné hlúposti. 

Už v tejto fáze nemá zmysel snažiť 

sa postihnutému čokoľvek vyhovoriť, 

pretože nám aj tak nebude 

veriť. Odblokovaním varovného 

hlasu citu totiž rastie falošná sebaistota 

človeka. To sa dá často pozorovať 

u podnapitých osôb: okato 

presviedčajú svoje okolie, že všetko 

vedia najlepšie, a druhí ničomu nerozumejú. 

Pre nezaujatého pozorovateľa 

to býva až komické, zvlášť keď 

ostatných presviedča o niečom, čo 

nepozná a čomu vôbec nerozumie – 

trebárs ich poúča, ako sa hrá na hudobný 

nástroj či vykonáva športová 

aktivita, ktorú sám predtým nikdy 

nepestoval. 

VPLYVY VEDÚCE 

K ZMENE OSOBNOSTI 

P 

rečo sa pri popíjaní človek tak 

zmení? Uvedomme si, že látky, 

ktoré prechádzajú do krvi, posilňujú 

určité druhy myšlienok. Alkohol 

8 

Svet Grálu 

33 | 2012 

napr. podporuje rozvoj namyslenosti, 

sebectva, sebaľútosti, žiarlivosti atď. 

Tieto vlastnosti sa však vyvíjajú postupne, 

postihnutý to ani nevníma. 

Je to podobné, ako keď polievame 

kvetiny, aj tie rastú pomaly. 

Každý iste pochopí, že ak má niečo 

vyrásť, musí sa najskôr zasadiť semienko. 

Analogicky si vysvetľujeme, 

že u niektorých ľudí po požití alkoholu 

spočiatku nepozorujeme nepatričné 

prejavy. Naopak, dobrosrdečný 

človek sa môže alkoholom uvoľniť 

natoľko, že by najradšej „objímal celý 

svet“. Odblokovanie zábran však nie 

je bez nebezpečenstva, o čom sa presvedčili 

napríklad tí, ktorí sa v opitosti 

zaplietli do neželaných vzťahov. 

Rovnako je potrebné brať do úvahy, 

že nepriaznivé účinky alkoholu 

sa zosilňujú súčasným príjmom ďalších 

látok. Mnohí si napr. neuvedomujú 

interakcie s rôznymi liekmi, 

ktoré človek bežne užíva. Je ešte 

častým javom, že sa v reštauráciách 

a podobných zariadeniach fajčí. Tabakový 

dym po vdýchnutí (aj pasívnom, 

tzn. ak nefajčiar dýcha takto 

zamorený vzduch) prechádza cez 

pľúc do krvi a jeho toxické splodiny 

tak okrem iného poškodzujú pečeň, 

mozog a ďalšie orgány. 

Pripomeňme si aj jemnohmotné 

znečistenie miest, kde ľudia obyčajne 

popíjajú a debatujú v lepšom 

prípade o nepodstatných veciach, 

v horšom – zanadávajú si na iných, 

ohovárajú, atď. Tieto negatívne myšlienkové 

formy sa môžu nepozorovane 

„usídliť“ v mozgu prítomného 

človeka, ktorý predtým ani takéto 

zmýšľanie nemal. A pokiaľ sa tieto 

semienka zalievajú alkoholom, podporujú 

vdychovaním tabakového 

dymu a ďalšími škodlivými vplyvmi, 

môžu ľahko vyklíčiť. Po určitom čase 

dochádza k tomu, že sa u pôvodne 

dobrého človeka začnú objavovať pokrivenia 

charakteru. 

Najprv sa môže vyskytnúť iba 

jedna nedobrá vlastnosť, napr. sebaľútosť. 

Tá si však pritiahne i sebeckosť, 

čo dokazujú závislí ľudia svojimi 

činmi. Pokiaľ si niekto zapáli 

cigaretu či v horšom prípade marihuanu, 

bez výčitiek svedomia tým 

zamorí obrovský priestor; tento 

zapáchajúci dym napr. v parku cítiť 

do vzdialenosti desiatok metrov. 

Alkoholik zase svojím sklonom ničí

ZDRAVIE 

dobré vzťahy v rodine, spôsobuje ostatným 

zbytočné škody a pod. 

Postupne sa na závislú osobu nabaľujú 

ďalšie z temných útvarov 

a prúdov, ktoré čakajú iba na to, aby 

sa mohli napojiť na nejaký objekt – 

napr. na mozog človeka, ktorý nemá 

silnú vôľu k dobru. Práve táto povahová 

črta predurčuje jednotlivca, ako 

rýchlo sa stáva závislým, a či svoje 

slabosti premôže. Človek so skutočne 

silnou vôľou možno i skúsi, aké to 

je „opiť sa“, ale pokiaľ zistí, že mu to 

nič dobré neprináša, dokáže sa tohto 

sklonu zbaviť. 

Značný vplyv má aj druh vyžarovania 

krvi. Pokiaľ v ňom prevládajú 

svetlejšie odtiene, nemôžu 

sa temné prúdy tak ľahko napojiť. 

Ak je naopak vyžarovanie matné 

a oslabené (napr. chorobou), daný 

človek podlieha atakom ľahšie. Alkohol 

prítomný v krvi mení jej normálne 

vyžarovanie a napomáha to, 

že sa z človeka stane úplný slaboch. 

Pokiaľ si niekto dopriava nejeden 

pohárik alkoholu, môžeme na ňom 

postupne pozorovať rozličné nepriaznivé 

dopady a indispozície. 

U mnohých pijanov sa napr. vyskytujú 

občasné poruchy mozgu, ako 

je zhoršená orientácia či výpadky 

pamäti; tie bývajú spočiatku krátkodobé, 

ale postupne môžu prechádzať 

až v tzv. „okná“. Vtedy opitý 

človek akoby stratí denné vedomie; 

síce nezaspí, ale často vystrája 

až neuveriteľné veci. Hocikedy potom 

sám krúti hlavou nad tým, čo 

robil, keď mu ostatní o tom rozprávajú. 

A vlastne ani nechápe, prečo 

to všetko stváral. V týchto prípadoch 

sa mohlo stať, že si jeho telo 

zrejme požičala nejaká k zemi pripútaná 

duša (medzi ne patria aj mnohí 

z tých, ktorí zomreli, bez toho, aby 

sa zbavili svojej závislosti), ktorá 

si chcela „vyhodiť z kopýtka“. Potrebuje 

teda „bábku“, pretože bez 

pozemského tela nie je možné si zafajčiť, 

opiť sa ani užívať iné opojné 

látky. 

Keďže väčšina ľudí baží po niektorom 

z týchto pôžitkov, bude takýchto 

k zemi pripútaných duší zjavne dosť. 

S veľkou vehemenciou sa preto snažia 

zlákať každého slabocha, aby si 

dal pohárik, zapálil cigaretu alebo 

užil iný opojný prostriedok. No ľudová 

múdrosť hovorí: „Podaj čertovi 

prst a odtrhne ti celú ruku“. Z uvedených 

dôvodov je skutočne riskantné 

oslabovať svoje telo tým, že si do krvi 

pridáme ľubovoľnú omamnú látku 

a poskytneme ho tak pripútaným dušiam 

na vyžitie sa. 

KÝM PEČEŇ STVRDNE... 

Z 

hrňme si deje, ktoré nasledujú 

po vypití alkoholu: pokiaľ ho 

hneď nevyvrátime, prechádza cez 

črevnú stenu do krvi, čím mení jej 

zloženie. Odborne sa uvádza, že pijan 

má určité promile alkoholu 

v krvi; to sa postupne znižuje, ak už 

ďalej alkohol nepije. 

Doba odbúravania alkoholu je 

u rôznych ľudí rozdielna a ovplyvňujú 

ju vrodené dispozície, aktuálny 

zdravotný stav, užívanie niektorých 

liečiv atď. Kým alkohol v krvi klesne 

na únosnú mieru, trvá to dosť hodín 

(závisí od vypitého množstva a ďalších 

vplyvov). K odbúravaniu alkoholu 

dochádza v pečeni, z čoho vyplýva, 

že tento životne dôležitý orgán 

je dlhodobo preťažovaný, či lepšie 

povedané: nezmyselne ničený. Alkohol 

sa totiž označuje ako pečeňový 

jed. Preto sú u pijana popisované jej 

časté poškodenia. 

V počiatočnom štádiu sa dá pozorovať 

zväčšenie pečene, ktoré vyplýva 

z jej stukovatenia; odborne 

sa tento stav nazýva steatóza. Porucha 

jej činnosti sa môže prejaviť aj 

pozmenenou aktivitou pečeňových 

enzýmov. Toto štádium je ešte vratné, 

ale postihnutý musí prestať piť alkoholické 

nápoje. Ťažším typom poškodenia 

je alkoholická hepatitída 

Ľudský mozog pod vplyvom alkoholu 

je prístupnejší temným vplyvom, čo 

sa môže prejaviť v ľudskom správaní 

alebo žltačka (chorý má pritom žltkastú 

pokožku). 

Posledným stupňom je stvrdnutie 

a zvraštenie pečene nazývané cirhóza. 

Ide v podstate o premenu pôvodne 

zdravého pečeňového tkaniva 

na nefunkčné väzivo. Cirhóza sa radí 

k závažným patologickým stavom, 

pretože môže spôsobiť až smrť. Je 

smutné, keď by ste mali možnosť vidieť, 

ako sa zdravá jasnočervená pečeň 

mení na nepoznanie, až vyzerá 

ako skrčený špinavý papier. 

Vráťme sa ešte k účinkom alkoholu 

na mozog. Táto toxická látka je krvou 

privádzaná do mozgu, čo logicky 

spôsobuje jeho značné poškodenie. 

Dokazujú to psychické poruchy u alkoholikov, 

ako sú psychózy (choromyseľnosť), 

paranoja (podozrievavosť), 

alkoholová demencia (strata 

intelektu) a ďalšie. 

K najznámejším a zároveň i najobávanejším 

patrí delirium tremens 

alebo „trasľavé šialenstvo“. Tento 

stav je sprevádzaný zrakovými či 

ďalšími halucináciami. Postihnutý 

má napr. pocit, že po ňom lezú zvieratá 

či hmyz a chcú ho napadnúť. 

Strach strieda eufóriu, chorý je často 

9 

Svet Grálu 

33 | 2012

ZDRAVIE 

dezorientovaný. Tento nebezpečný 

stav niekedy trvá aj viac dní; keďže 

postihnutý pritom nechce prijímať 

jedlo ani tekutiny, môže sa uňho rozvinúť 

až celkový metabolický rozvrat. 

Tieto otrasné stavy vyplývajú nielen 

zo zneužívania alkoholu, ale 

i ďalších drog, ktorých dopady bývajú 

ešte tvrdšie. Okrem toho u nich 

dochádza k rýchlejšiemu návyku 

a mávajú bezprostredný účinok. Napríklad 

mládežou často skúšaná inhalácia 

rôznych rozpúšťadiel dokáže 

v priebehu chvíľky spôsobiť zmeny 

vnímania (napr. zrakové, sluchové 

či iné halucinácie). Rýchla reakcia 

vyplýva hlavne z toho, že čuchové 

bunky (nachádzajú sa v hornej časti 

sliznice nosa) sú priamymi výbežkami 

mozgu a nervové spoje od nich 

vedú do vnútorných oblastí mozgu. 

Závislí niekedy zneužívajú aj rôzne 

omamné medikamenty (analgetiká, 

anestetiká atď.); hltajú ich buď ako 

prášky, alebo v horšom prípade ich 

aplikujú priamo do krvi injekčne. 

Okrem fyzického poškodenia orgánov 

(pečeň, mozog a ďalšie) a skokových 

a výrazných zmien vo vyžarovaní krvi 

ich užívanie spôsobuje až rozpad jednotlivých 

častí osobnosti. 

Oblasť drogových závislostí je nesmierne 

široká a účinky jednotlivých 

látok vyplývajú z ich rôznorodého 

chemického zloženia. Niektoré 

z nich sa radia medzi psychofarmaká, 

z čoho vyplýva ich výrazný vplyv 

na zmenu psychiky. Rozsah článku 

však neumožňuje zaoberať sa tvrdšími 

drogami podrobnejšie. 

Vráťme sa teda opäť k alkoholu: 

z hľadiska zloženia ide o jednoduchú 

látku, chemickým názvom označovanú 

ako etanol. A pritom táto prirodzená 

zlúčenina, ktorú organizmus 

v malom množstve i sám produkuje 

a v normálnom prípade dokáže odbúrať, 

môže pri dlhodobom pití spôsobiť, 

že sa z človeka stane žalostná troska. 

10 

Svet Grálu 

33 | 2012 

U 

PRÍČINY ZMENY 

OSOBNOSTI 

závislých ľudí dochádza k nepriaznivým 

zmenám v zložení 

krvi aj z ďalších dôvodov: zlá životospráva 

a nedostatok nevyhnutných 

živín (vitamíny, minerály, atď.). U alkoholikov 

je potrebné počítať aj s ich 

zvýšenou spotrebou, lebo pri spaľovaní 

alkoholu sa práve spotrebovávajú 

vo vyššej miere. Ako už bolo 

uvedené, najzhubnejší účinok má alkohol 

na mozoček; špeciálnymi lekárskymi 

metódami sa dá u alkoholikov 

dokázať až jeho atrofia. Táto 

časť mozgu má okrem riadenia telesných 

funkcií ešte dôležitejšiu úlohu 

– má byť nástrojom ducha: previesť 

jeho chcenie až k dennému vedomiu, 

do predného mozgu a ovládať pozemské 

telo. 

Z uvedeného vyplýva, že poškodením 

zadného mozgu zamedzíme 

i možnostiam prejavov ducha. Preto 

sa aj utlmí hlas svedomia, a naopak, 

uľahčí sa pôsobenie temných prúdov 

a k zemi pripútaných duší. Ak nie 

je totiž celý mozog dostatočne zásobovaný 

krvou, a teda „preduchovnený“, 

môžu sa zvlášť na predný mozog 

ľahko pripojiť rôzne temné formy 

či duše. Preto sa dajú po konzumácii 

alkoholu pozorovať až skokové 

zmeny v správaní človeka – v opitosti 

sa často v krátkej chvíli môže napojiť 

na zavádzajúce prúdy, ktoré ho potom 

ovládajú! 

Najhorším z dopadov alkoholu nie 

je teda ničenie pozemského tela, ale 

brzdenie, až znemožňovanie duchovného 

vzostupu! Je symbolické, že anglický 

jazyk má rovnaký výraz „spirit“ 

pre ducha i alkohol. Duchovné 

vnemy sa dajú totiž zameniť za alkoholové 

opojenie. Podnapitý človek 

si často pripadá ako „duchaplný“ 

a pritom tára len rôzne nezmysly. 

Pomerne ľahko sa dá však rozpoznať, 

odkiaľ také správanie pochádza; 

smer pôsobenia je totiž protichodný: 

zatiaľ čo duchovný vedie 

človeka nahor, alkohol vždy dole! 

Keďže my sa rozhodujeme, akou cestou 

pôjdeme, dôsledky našej voľby 

potom dopadajú tiež len na nás. 

Preto by sme už konečne mali „prekuknúť“ 

tieto zvody temna a prestať 

plytvať čas na nezmyselné ničotnosti, 

ktoré okrem ničenia pozemského 

tela ešte aj umožňujú temným 

prúdom a formám, aby sa mohli pozemsky 

prejavovať. Mali by sme tiež 

prehodnotiť škodlivé zvyky – napr., 

dokázať odmietnuť tradíciu, že pri 

každej oslave sa musí piť alkohol. 

Hlavne v rodinách je nutné inšpirovať 

mladšiu generáciu novými príkladmi, 

medzi ktorými nebude figurovať 

ponižujúce sa predvádzanie, 

že v opíjaní je čosi úžasné. 

Veď baviť sa dá aj bez alkoholu, čo 

potvrdia ľudia, ktorí mali možnosť 

žiť v islamskom svete; na svadbe tam 

pijú čaje, ovocné šťavy či ďalšie bežné 

nápoje – a pritom dokážu i veselo 

tancovať. Nezamieňajme teda menejcennú 

alkoholickú „bujarú veselosť“ 

za nádhernú vlastnosť ducha, ktorou 

je radostné nadšenie! Pokiaľ v sebe 

jeho prejavy prebudíme, bude nám 

až nepochopiteľné, že sme mohli sadnúť 

na lep nezmyselným zvyklostiam, 

ktoré škodia telu i našej duši. Sami 

pocítime, že prežitok duchovných 

prúdov oblažuje oveľa viac. 

Ing. Vít Syrový 

www.vitsyrovy.cz

ROZHOVOR 

„Život byl poměrně nudný. 

Tak proč si ho nezpestřit?“ 

Rozhovor s mužom, 

ktorý bol závislý 

na drogách 

Měl pocit, že žije v krásnějším světě 

než ostatní. Myslel si, že všechno má 

pod kontrolou. Sám sebe začal vidět 

v lepším světle, domníval se, že už ví 

víc než ti druzí. A pak najednou zjistil, 

že všechno je jinak… a uviděl skutečný 

svět, ve kterém se nacházel. Drogovou 

závislost. Kouřil marihuanu, hašiš, vyzkoušel 

i pervitin. Cestu ven z bludiště mu 

pomohla nalézt víra. Myslíte si, že vám 

by se to nikdy nestalo? Co když má podobný 

problém někdo z vašich blízkých? 

Anebo co když nevíte všechno o svých 

dospívajících dětech? 

SG: Znám jednoho drogově závislého 

člověka. Pravidelně kouří marihuanu. 

Obecně se říká, že marihuana 

není zdaleka tak nebezpečná 

jako kouření cigaret či alkohol. Zdá 

se mně, že právě na to tento člověk 

(a řada jiných) hřešil a stále hřeší. 

Trávu kouří už mnoho let a donedávna 

o sobě říkal, že nemá žádný 

problém. Jak pozná drogově závislý, 

že má problém? 

Zistí to väčšinou až vtedy, keď 

sa rozhodne prestať. Predtým si 

žiadnu závislosť neuvedomuje, pretože 

si myslí, že má úplne slobodnú 

vôľu – dá si len vtedy, keď sám 

chce. Necíti žiadnu fyzickú potrebu 

po droge. Je ako človek, ktorý sa nechá 

unášať prúdom rieky a neuvedomí 

si jej silu dovtedy, kým sa nerozhodne 

plávať proti prúdu. Aspoň 

u mňa to tak bolo. 

SG: Hovořte o vlastní zkušenosti…, 

kdy jste přišel na to, že ten 

problém máte i vy… 

Bolo to vo chvíli, keď som si zrazu 

uvedomil, že sa môj život akosi príliš 

točí okolo tejto jednej „zábavky“. 

Na začiatku som chcel marihuanu 

iba vyskúšať. Neskôr som si povedal, 

že na tom predsa nič zlé nevidím 

a určite mi neuškodí fajčiť ju 

raz za tri mesiace. Postupne sa ten 

interval skracoval – raz za mesiac, 

raz za týždeň, iba cez víkendy. 

Celý týždeň som sa tešil na to, že si 

11 

Svet Grálu 

33 | 2012

ROZHOVOR 

s kamarátmi cez víkend zahúlime. 

Niekedy to bolo aj 4x za deň. Jeden 

z vážnejších impulzov na zamyslenie 

nastal, keď som vyskúšal pervitín. 

Vtedy mi už došlo, že asi nie je všetko 

v poriadku. A keď som sa snažil prestať 

a nešlo to – vedel som, že mám 

problém. 

SG: Kolik Vám tehdy bylo let a jak 

jste se k drogám dostal? 

Bolo to v poslednom ročníku 

na základnej škole, takže som mal 

15 rokov. Bol som jeden z posledných 

chalanov z triedy, čo trávu vyskúšali. 

Nechcel som byť iný, byť outsider 

a bol som aj zvedavý. Život bol pomerne 

nudný, tak prečo si ho nespestriť? 

Dostať sa k tráve nebol žiadny 

problém. Bolo to rozšírené. 

SG: Jak dlouho u Vás závislost trvala, 

co všechno jste vyzkoušel? 

Približne rok som fajčil trávu bez 

nejakých výčitiek svedomia. A asi 

ďalší rok mi trvalo, kým sa mi podarilo 

prestať. Ja som fajčil trávu, hašiš 

a vyskúšal som aj pervitín. V čase, 

keď som prestal, sa pervitín v mojom 

meste veľmi rozšíril. Mnoho mojich 

kamarátov ho dlhší čas užívalo 

a niektorým to riadne skomplikovalo 

život. 

SG: Jak se to projevovalo ve Vašem 

životě? 

Veľmi nebadane, a postupne 

sa moja pozornosť začala sústreďovať 

stále viac len okolo tohto pôžitku. 

Vznikol z toho akýsi koníček, 

ktorý všetky ostatné záujmy zatlačil 

do úzadia. Marihuana je zvláštna 

droga. Človeku sa zbystrí vnímanie, 

veľmi veľa začne premýšľať a vnímať 

veci, ktoré iní ľudia nevnímajú. To 

spôsobí, že človek spyšnie a na ostatných 

sa začne pozerať zvrchu. 

Bude ich považovať za nevedomých 

a hlúpych, kým on je ten, ktorý „vidí 

12 

Svet Grálu 

33 | 2012 

viac“. Je to taká zvláštna psychická 

premena o ktorej som v odbornej 

literatúre nikdy nečítal, ale som 

o nej presvedčený. Ja som bol taký 

tiež a zbadal som to aj u niektorých 

kamarátov. Je tu aj nebezpečenstvo 

skĺznutia k ďalším drogám, hoci to 

mnohí popierajú. Taký ten prirodzený 

odpor k drogám veľmi nebadane 

slabne. To čo ste predtým nemali 

v pláne nikdy vyskúšať, zrazu 

nespôsobuje odpor. Nie je to tak 

u každého človeka, ale stáva sa to. 

SG: Co Vám pomohlo vzpamatovat 

se a jak dlouhá a těžká byla 

cesta k úplnému zbavení se závislosti 

na drogách? 

Možno to vyznie ako klišé, ale 

bola to viera, ktorá mi nesmierne pomohla. 

Už od detstva som bol presvedčený 

o tom, že okolo nás existuje 

aj neviditeľný svet a hľadal som odpovede 

na existenčné otázky. Presne 

v tom čase, keď som bol takmer pri 

vrchole svojej závislosti, sa mi dostala 

do rúk kniha, ktorá radikálne 

zmenila môj pohľad na svet. Vďaka 

tej knihe som si uvedomil, že ako 

človek mám obrovskú zodpovednosť 

za svoje činy a musím za ne 

niesť zodpovednosť, a to až za hrob, 

teda aj po mojej pozemskej smrti. 

Veľmi jasne som si uvedomil, že Boh 

mi moje nesprávne činy neodpustí 

len preto, že v neho uverím a budem 

sa k nemu večer modliť. Pochopil 

som, že Božia láska je prísna. To 

bolo pre mňa kľúčové uvedomenie. 

Bez neho by som to nikdy nezvládol. 

SG: Ten člověk, o kterém jsem 

mluvila na začátku je starší než Vy, 

také později než Vy začal s drogami. 

Zdá se, že jeho život se točí v jednom 

úzkém kruhu. Hledá viníky svého 

nešťastného života kolem sebe, nikoliv 

v sobě. Má šanci se s takovým 

přístupem ze závislosti dostat? 

Myslím si, že nie. Pokiaľ nepochopí, 

že základný problém spočíva 

v jeho postoji, nikdy nenájde silu 

dostať sa z toho. Pokiaľ bude hľadať 

vinu všade, len nie v sebe, vždy bude 

jeho závislosť dostávať novú potravu, 

vždy bude dôvod dať si ešte jednu 

dávku. Povie si: „Tento život, tento 

svet je úplne „na houby“, prečo by 

som si ho nemohol aspoň trocha 

spríjemniť…“ atď. Jeho blízki, alebo 

lekári sa môžu snažiť akokoľvek, výsledok 

nebude trvalý. Zbaviť sa závislosti 

vyžaduje nesmierne silné vypätie 

vôle. To najsilnejšie, akého ste 

schopní. 

SG: Potkáváte ještě někdy lidi 

ze „své party“? Co dělají a jakým 

dojmem na Vás dnes působí? 

Ani moc nie. Tie kontakty sa prerušili. 

Spájala nás hlavne táto vášeň. 

Potom už nebol dôvod stretávať 

sa. Boli sme na rozdielnej vlnovej 

dĺžke. Ale zo začiatku bolo ťažké odlúčiť 

sa od nich. Bolo to však nutné. 

Niektorí skončili veľmi zle. Jedného 

kamaráta hľadala polícia, tak musel 

ujsť do zahraničia. Predtým okradol 

svoju babku. Iný sa stal dealerom 

drog, ďalší skončil na psychiatrii 

a odvykačke. To boli hlavne tí, čo 

prešli k tvrdším drogám. Niektorí 

ostali pri marihuane, ale aj ich život 

to poznačilo. Ten záujem, chuť dobývať 

svet, vyvíjať sa – to zrazu prestalo. 

Mám z nich pocit, akoby sa vývoj ich 

osobnosti v istom bode výrazne spomalil 

až zastavil. Uspokojili sa s málom… 

Pritom si dobre pamätám 

koľkí z nich boli veľmi talentovaní, 

no ten talent nechali zakrpatieť. 

SG: Říká se – co tě nezabije, to 

tě posílí… Pomohla Vám závislost 

na drogách a její následné překonání 

v upevnění například i životních 

postojů a vztahů k lidem ve vašem 

okolí?

ROZHOVOR 

Moja rodina o mojej závislosti 

nevedela. Jedine môj brat, ktorý 

v tom kráčal so mnou. Navzájom 

sme sa podporovali, keď jeden padol, 

druhý mu podal ruku, aby dokázal 

vstať a naopak. Spolu sme 

padali, spolu sme vstávali zo zeme 

a liečili si rany. To nás nesmierne 

spojilo. Neviem či by sme to jeden 

bez druhého zvládli. Pochopil som 

ale aj to, že žiadny človek vám nedá 

toľko opory a sily, ako viera a dôvera 

v Boha. Tie ťažké chvíle, keď padnete 

– a viete, že niekto tam hore Vám 

chce pomôcť a nikdy Vás neopustí, 

pokiaľ vy neopustíte Jeho – to vás 

prinúti ísť k hraniciam svojich schopností… 

a vy to nakoniec zvládnete. 

SG: Jak se díváte na lidi, kteří 

mají problém s drogami? Je to pro 

Vás stále živé téma? 

Vzbudí to vo mne hlavne súcit. Pokiaľ 

to zažijete a prekonáte, nikdy takých 

ľudí nebudete súdiť. Viete totiž, 

čím prechádzajú. Pokiaľ si človek 

uvedomí svoju závislosť, zrazu uvidí 

svoju pravú tvár, stav v ktorom sa nachádza 

a to je mimoriadne ťažký pohľad. 

Človek totiž môže úplne stratiť 

sebaúctu, sebadôveru, môže k sebe 

pocítiť odpor. Je to jeden z najbolestivejších 

stavov aké som kedy zažil. 

Asi to nie je tak u každého, ale u mňa 

to tak bolo. To najhoršie, čo môžete 

takému človeku urobiť je – že ho budete 

zahŕňať výčitkami. To najlepšie 

– dať mu mimoriadne veľa lásky. 

Ukázať mu jeho prednosti, posilniť 

v ňom sebaúctu a neúnavne ho podporovať. 

Prísni musíte byť tiež, to je 

na mieste a je to dokonca žiaduce, ale 

nezabudnite mu nikdy ukázať, že ho 

milujete, aj keď je závislý… 

SG: Líbí se mně projekty, kdy 

do škol chodí přednášet studentům 

a žákům o drogové závislosti 

právě bývalí drogově závislí. Myslím, 

že tato forma může mít ten nejsilnější 

účinek v protidrogové prevenci. 

Souhlasíte? 

S tým absolútne súhlasím. Drogová 

závislosť vytvorí nezmazateľné 

ryhy do duše človeka. To mu 

prepožičia schopnosť veľmi sugestívne 

a vierohodne o tom rozprávať 

– čo vyvolá u poslucháčov silný dojem. 

Rozdiel medzi prednášajúcimi, 

u ktorých jeden hovorí z vlastnej skúsenosti 

a druhý len na základe počutého 

alebo prečítaného je markantný. 

To poslucháči okamžite rozoznajú. 

Zážitky a skúsenosti abstinenta sú 

veľmi bohaté a odstrašujúce… 

SG: Co byste Vy řekl těm studentům, 

kteří se myšlence na marihuanu 

a jiné drogy usmívají a koketují 

s názorem, že zkusit se přece musí 

všechno? 

Pokiaľ človek takto myslí, dláždi si 

skutočne veľmi nepríjemnú životnú 

cestu. Ono to vždy vyzerá zo začiatku 

nevinne. V každom jednom prípade. 

Nikto neskúša drogy s tým úmyslom, 

že chce byť závislý, človek ten rast závislosti 

vôbec nemá šancu spozorovať. 

On si to uvedomí až vo chvíli, keď 

si zrazu chce dať pauzu alebo prestať. 

Lenže vtedy už môže byť neskoro. 

Nech sa ani nespolieha na to, 

že napr. marihuana je len ľahká 

droga. Na každého to pôsobí inak. 

Niekto je k závislostiam náchylnejší, 

iný nie. Ja chápem, že je mimoriadne 

ťažké odolať tomu pokušeniu, pokiaľ 

sa aj priatelia na túto cestu vydali, 

ale možné to je. Môže sa tým vyhnúť 

veľmi mnohým nepríjemnostiam. 

Veľký človek nie je ten, kto všetko 

vyskúša s myšlienkou, že nič ho nemôže 

zlomiť. Taký človek je pyšný 

a pripravuje si ťažký pád. Veľký je ten, 

ktorý sa dokáže odtrhnúť z davu, pokiaľ 

vie, že to je správne. A v dnešnej 

dobe je to veľmi potrebné – pretože 

dav ide nesprávnym smerom. Človek 

nesmie nikdy nechať bez povšimnutia 

tie časté tiché varovania svedomia. 

Veľmi by som si prial, aby mladí 

ľudia vedeli, že ich svedomie je ich 

najlepším priateľom, ktorého sa musia 

držať. 

A rodičom by som chcel poradiť, 

aby si viac všímali sv oje deti. Aby 

s nimi veľa komunikovali, rozprávali 

sa, zaujímali sa o ne, zdieľali s nimi 

ich detstvo. Prijímali ich také aké 

sú, aj s ich chybami. Žiadne dieťa 

sa nevyhne prešľapu. Rodič musí pochopiť, 

že keď dieťa dospieva, musí 

sa do značnej miery stať jeho priateľom 

a odložiť čiastočne svoje „rodičovstvo“. 

Poznám rodičov, ktorí takýto 

vzťah so svojím dieťaťom majú 

– a to dieťa sa im zdôveruje s vecami, 

ktoré by som ja svojim rodičom 

vtedy nikdy nepovedal. Dokonca 

aj to, že vyskúšalo marihuanu. Rodiča 

to zabolelo, ale podarilo sa mu 

potlačiť výčitky a dieťa rešpektovať. 

To dieťa už viac marihuanu neskúšalo. 

Deti láka to, čo je prudko zakázané. 

Možno to vyznie čudne, čo 

teraz hovorím, ale verte mi, je lepšie 

o tom vedieť a nechať dieťa urobiť aj 

takýto prešľap, ako ho od raného detstva 

strašiť vyhrážkami, že ak vezme 

drogu do úst, pôjde na ulicu. Ale čo 

považujem ešte za dôležitejšie je, vychovávať 

deti od detstva k pravým 

hodnotám. Aby chápali, že šťastie 

človek nenájde, ak si život preplní 

pôžitkami. Šťastný je človek, ktorý je 

plný vysokých ideálov a celý svoj život 

zameria na to, aby k nim smeroval, 

napĺňal ich. To je pravé nefalšované 

šťastie. Ak toto dieťa pochopí svojím 

srdcom, má tú najlepšiu ochranu pred 

drogami. Bude totiž šťastné a prirodzene 

sa vzoprie myšlienke vyskúšať 

niečo, čo jeho pocit šťastia oslabí. 

Jméno respondenta neuvádíme 

Marie Šuláková 

marie.sulakova@svetgralu.cz 

13 

Svet Grálu 

33 | 2012

VÝCHOVA 

„V pote svojej tváre…“ 

Základ pracovnej motivácie už v detstve 

MARIANNE KLAUSER STALDER 

„V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nenavrátiš do zeme, z ktorej si bol 

vzatý…(Gen. 3, 19)“ Tak znela podľa Biblie veta, ktorú si Adam vypočul ako príkaz 

na cestu pri opustení raja. Bežný výklad to chápe predovšetkým ako trest Boží a často 

sa stretávame s predstavou, že práca znamená najmä nepríjemnú námahu, kým dôchodok 

prináša naopak zaslúžené obdobie bezstarostného života a slobody. Je teda 

práca zásadne niečo nepríjemného? Znamená teda „motivácia k práci“ len nejaké 

donútenie sa k neobľúbenej činnosti, ak je to bezpodmienečne nutné? 

T 

MOTIVÁCIA – 

VNÚTORNÝ MOTOR 

úžba po činnosti a sústredenom 

využití vlastnej energie 

na dosiahnutie užitočných cieľov 

je od nepamäti prirodzenou potrebou 

dospelého človeka. Je to podvedomé 

vnímanie neustáleho pohybu 

vo stvorení, v ktorom sa má pohybovať 

aj človek a vyvíjať sa v ňom. 

Tento vnútorný postoj k činnosti 

spolu s potrebnou schopnosťou podávať 

výkon definuje psychológia 

pojmom pracovná motivácia. Je 

to pripravenosť prijímať prácu ako 

niečo v živote zo zásady dobrého, 

realizovať sa prácou, byť prospešný, 

presadzovať sa a namáhať sa. 

Rodičia detí a dospievajúcich sú 

často svedkami podobného javu: 

niektorí mladí ľudia sa odmalička 

vyznačujú usilovnosťou a radosťou 

z práce, iní naproti tomu prejavujú 

nadmerné očakávania alebo je ich 

pripravenosť k činnosti obmedzená. 

Očividne sa zdá, že rastie počet 

mladých ľudí, ktorí navzdory nadaniu, 

dobrým školám a starostlivej, 

rodičovskej podpore majú problémy 

vynaložiť úsilie na splnenie úloh 

14 

Svet Grálu 

33 | 2012 

a vôbec niečo robiť. Chýba im teda 

pracovná motivácia. 

V 

ZÁKLADY V DETSTVE 

ychádzame z toho, že mnohé 

vlastnosti, zásadne ovplyvňujúce 

prístup k práci a činnosti vôbec, si ľudia 

do tohto života prinášajú nie ako 

genetické vlohy, ale ako skúsenosti 

z predchádzajúcich pozemských životov. 

Schopnosť pustiť sa do plnenia 

úlohy, usilovnosť a nasadenie majú – 

rovnako ako hudobné nadanie a iné 

talenty – individuálny pôvod, siahajúci 

ďaleko za hranice súčasného 

života. Všetky tieto prinesené vlohy 

môžu byť v detstve buď podporované 

a ďalej rozvíjané, alebo obmedzované 

a krivené. Výchova ich môže 

oslabiť, či dokonca udusiť. 

Vzhľadom na súčasné požiadavky 

spoločnosti začínajú rodičia a vychovávatelia 

často veľmi zavčasu 

pôsobiť na deti, aby si natrénovali 

jednostranné školské znalosti a predčasne 

si osvojili aj postoj k práci 

a disciplínu. Najčastejšie k tomu 

dochádza formou učenia a cvičení, 

ktoré sa sústreďujú na školské 

výkony. Deti potom prirodzene reagujú 

únavou, stratou odvahy a neskôr 

odporom k tomuto jednostrannému 

tréningu zameranému na memorovanie 

a výkony, ktoré nezodpovedajú 

ich veku. 

Iným extrémom je, že sa deťom 

a mladistvým dostáva starostlivosti 

ďaleko nad rámec potrebného. Odstraňujú 

sa im z cesty všetky ťažkosti, 

ktorých zvládnutie by vyžadovalo 

určité úsilie, nasadenie. Aj takéto nereálne 

skleníkové podmienky majú 

za následok zase len ochabnutie síl. 

Vyvstáva teda otázka: Ako v detstve 

a dospievaní budovať základy 

zdravej motivácie k činnosti a radosti 

z práce? 

ZÁŽITKY Z PRÍRODY 

A SKÚSENOSTI 

SPROSTREDKOVÁVANÉ 

ZMYSLAMI 

P 

redovšetkým v prvých siedmich 

rokoch života vníma dieťa prevažne 

„bytostne“. To znamená, že má 

všetky zmysly otvorené pre farby, 

tvary, formy, vône, tóny a pohyby

VÝCHOVA 

v prírode. Hmyz, ktorý práve letí 

okolo, rozmanité farby slimačích 

ulít a kameňov, sviežosť horského 

vzduchu, rast kvetín a rastlín, tajomstvá 

a prekvapenia lesov, všetko, čo 

tu „behá a lieta“, hlasy zvierat, živly 

vody, ohňa, zeme, vzduchu… tomu 

všetkému je malé dieťa otvorené, toto 

všetko celou svojou dušou vníma 

a môže sa z toho tešiť. 

Pri svojich detských hrách naplno 

prežíva stavanie hrádze na potôčiku, 

zalievanie kvetiniek, ochranu zvierat 

a starostlivosť o ne, pomoc pri starostlivosti 

o malého súrodenca, vykrajovanie 

sušienok, usilovné hnetenie 

cesta na chlieb, alebo čistenie, 

strúhanie ovocia do kašičky, vyhrabávanie 

zemiakov, vyludzovanie 

tónov z hudobných nástrojov, spievanie 

z plného hrdla…, s takými 

základnými skúsenosťami prežíva 

dieťa samé seba v radostnom pohybe. 

Povzbudzuje sa tým rozvoj zmyslov 

a na základe týchto zmyslových skúseností 

sa rozvíjajú individuálne rozumové 

schopnosti a telesná zdatnosť. 

Tak vzniká telesný základ pre 

neskoršie cielené činnosti. 

Pokiaľ však v týchto cenných prvých 

detských rokoch dominuje televízia 

alebo počítač, vzniká nebezpečenstvo, 

že namiesto prirodzeného 

rozvoja vlastnou aktivitou a vnímaním 

bytostného prírodného zachvievania 

preváži rozumové vnímanie 

nad duševným. To sa neskôr bude 

môcť zvrátiť len ťažko. 

D 

ZMYSEL PRE DOBRÉ: 

VYCIŤOVANIE 

ROVNOVÁHY 

eti majú hlbokú potrebu dávať 

a pomáhať. Nachádzajú kvetinky 

a kamienky a majú radosť 

z toho, že ich môžu odovzdávať ďalej. 

Neskôr sú to potom vlastné výtvory, 

ktorých užitočnosť deti podnecuje 

k ďalšej činnosti. Základnou skúsenosťou 

každého dieťaťa má byť nielen 

vedomie toho, že je o neho postarané, 

že je chránené a že mnohé samozrejme 

dostane, ale aj to, že môže 

samo niečo dávať, byť užitočné a primerane 

sa na niečom podieľať. 

Deti, ktoré tento zákon rovnováhy 

medzi dávaním a prijímaním neprežili 

a takto prirodzene – napríklad 

kvôli rozmaznávajúcej výchove 

– ho nepochopili, potom majú jednostranne 

požadujúce očakávania, 

ktoré im v neskoršom období života 

môžu spôsobiť veľa trápenia. 

HRY, PRÍBEHY, 

PREDSTAVOVANIE ROLÍ 

V 

o veku približne siedmich rokov 

prebieha viditeľná fyzická zmena. 

Dieťa stráca mliečne zuby, vyťahuje 

sa do výšky, telo sa mu spevňuje 

a teraz sa tiež uvoľňujú sily, ktoré 

môžu byť využívané aj intelektuálne. 

Dieťa je už pripravené na školu, aj 

keď hra a zábava má pre vývoj i naďalej 

ústredný význam. V druhom 

sedemročnom období potom nadobúda 

na význame jazyk, čísla, technika 

a prírodné vedy. 

Okrem prvých skúseností s učením 

ovplyvňujú detské prežívanie 

aj príbehy, v ktorých ide o nejakú 

rolu. Robin Hood, malá čarodejnica, 

biblické a historické postavy 

ako Mojžiš alebo „Správna päťka“…, 

to všetko sú ľudia, ktorí vykonávajú 

mimoriadnu činnosť, ktorí za dobro 

vo svete bojujú odvážne, zo všetkých 

síl a proti všetkým prekážkam. Identifikácia 

s týmito postavami v hrách 

na roly umožňuje detskej duši ukazovať 

sa v rôznych podobách. S týmito 

predstavami o rolách vzniká 

celkom mimovoľne aj individuálna 

15 

Svet Grálu 

33 | 2012

VÝCHOVA 

a napodobňovaním svojho bezprostredného 

okolia sa učia sociálnemu 

správaniu. V druhej „sedemročnici“, 

teda medzi 7. a 14. rokom 

veku, potrebuje dieťa dospelých 

strach, alebo hovoria v tejto súvislosti 

o nepríjemnostiach a ťažkostiach. 

Rodičia, ktorí vyjadrujú radosť 

z úspešného projektu alebo 

z dojímavého stretnutia s úspechom 

pri práci. Matky samoživiteľky, 

ktoré sa statočne a s veľkým 

osobným úsilím starajú v ťažkostiach 

o svoju malú rodinu… Tieto 

skúsenosti sa v detskej predstave 

sformujú do pojmu: „To je práca.“ 

A táto predstava môže byť spojená 

s príjemnými alebo nepríjemnými 

pocitmi, môže pôsobiť napínavo, 

príťažlivo alebo znepokojivo, odpudivo. 

Vnútorný postoj k veľkej 

životnej téme práce sa tak spája 

s určitými obrazmi, predstavami 

a pocitmi. Môže mať napríklad 

spojitosť so statočnosťou a ľudskosťou. 

Alebo práca môže mať charakter 

lopoty a nevoľníctva. 

16 

Svet Grálu 

33 | 2012 

obrazotvornosť. Schopnosť predstaviť 

si seba samého v nejakej role je 

kvalita, ktorá je potrebná aj v neskorších 

životných fázach, napríklad pri 

výbere povolania, keď sa dospievajúci 

musí predsa tiež rozhodnúť pre 

úlohu, „rolu“. 

V stretávaní s príbehmi a ľuďmi 

prežíva dieťa aj rôzne vlastnosti, 

ako sú krása alebo ošklivosť, pomoc 

alebo zlo, hrdinstvo alebo zbabelosť, 

kamarátstvo alebo náladovosť, 

odvaha alebo strach. Začína prvé 

rozlišovanie medzi dobrom a zlom 

vo svete. A dieťa prežíva, že sa človek 

sám musí rozhodovať pre dobré 

činy. 

ŽIVOTNÉ A PRACOVNÉ 

HODNOTY DOSPELÝCH 

M 

alé deti nevedome vnímajú 

vnútorný postoj dospelých 

ľudí, ku ktorým môže vzhliadať. Sú 

to rodičia, starí rodičia i priatelia, 

ktorých správanie dorastajúce deti 

citlivo vnímajú a nechávajú sa ním 

ovplyvňovať. Už nikdy potom nevstrebáva 

dieťa tak bezproblémovo 

životné hodnoty dospelých, ktoré 

môže z hĺbky duše milovať a akceptovať, 

ako práve počas tejto životnej 

fázy. 

Príklad, ktorý dávajú dieťaťu 

rodičia svojím životom v oblasti 

„učenia – konania – povinnosti 

a práce“, pôsobí teraz formujúcim 

spôsobom. Môžu to byť rodičia, 

ktorí pracujú dobre naladení, 

alebo naopak po práci pôsobia unavene 

a vystresovane. Rodičia, ktorí 

si nosia domov z práce starosti či 

AKO FORMUJE 

HODNOTENIE 

y si ale dobrý pomocník!“ – 

„T„Na teba sa človek môže spoľahnúť!“ 

– „S tebou sú neustále problémy!“ 

– „Nechaj to, to nemôžeš!“ 

– „Musíš len správne chcieť a nebyť 

lenivý!“ 

Také hodnotiace vety dospelých, 

ktoré dieťa počúva počas prvých desiatich 

rokov života, sa môžu vryť 

hlboko do detskej duše a ovplyvniť 

vývoj osobnej identity a sebavedomia. 

Naše úsudky ale aj nevyslovené 

myšlienky týkajúce sa povahy dieťaťa 

formujú jeho sebadôveru a spolurozhodujú 

tak o tom, či sa bude mladý 

človek neskôr púšťať do nových úloh 

s dôverou, alebo pred nimi bude bojazlivo 

ustupovať. 

Okolo 9. roku života dochádza 

k jemnému duševnému odlúčeniu 

od vychovávateľov a krátko na to dokáže 

dieťa proti takým hodnoteniam

VÝCHOVA 

hlasne protestovať, a tým sa vymedziť! 

V 

ROZVOJ VLASTNÝCH 

IDEÁLOV A ZÁUJMU 

O SVET 

dieťati vzniká v priebehu puberty 

obraz „sveta“. Ak je dieťa 

ešte malé, obmedzuje sa tento svet 

na priestor každodenného prežívania: 

domov, neskôr škôlka, škola, záujmové 

krúžky, výlety do prírody…, 

to všetko prispieva k predstave o domove 

a svete. 

Mladý človek si postupne buduje 

svoj vzťah k iným ľuďom a k okolitému 

svetu. Svoj záujem obracia 

za hranice bezprostredného okolia 

domova – do sveta, v ktorom čakajú 

na objavenie napínavé a zaujímavé 

elementy. V takom svete a pre 

taký svet by potom človek neskôr 

rád pracoval, chcel by ho chrániť 

alebo zakrátko k nemu aj prispievať 

vlastnými silami. Tak sa môže vyvinúť 

pracovná motivácia, ktorá nie 

je postavená jednostranne na osobnej 

ctižiadosti, ale na ideáloch. Táto 

pracovná motivácia v sebe obsahuje 

základy pre zrelú činnosť v neskoršej 

dospelosti: lásku, vedomie povinnosti 

a vernosť. 

V 

VYKROČENIE 

K VLASTNÝM 

ROZHODNUTIAM 

tretej „sedemročnici“, teda medzi 

14. a 21. rokom, sú to stále 

viac vlastné presvedčenia a ideály, 

ale aj osobné averzie, ktoré určujú 

druh a smerovanie vlastných 

činností. V týchto rokoch sa začína 

v mladých ľuďoch prejavovať 

duch so svojimi vývojovými búrkami. 

Až teraz vzniká plné vedomie 

vlastnej možnosti rozhodovania, 

a mladý človek sa tým stáva voči životu 

plne zodpovedným. 

Väčšinou sú v tejto fáze nutné 

aj prvé rozhodnutia pre povolanie 

alebo ďalšie školské vzdelávanie. 

Rodičia a vychovávatelia sú žiadaní 

o radu pri premýšľaní a diskutovaní, 

nie však o to, aby dospievajúcim 

vnucovali svoje názory a osobné záľuby. 

A čo dospelí? Ak majú správne 

vychovávať svoje deti, musia predovšetkým 

pozorovať dieťa a riadiť 

sa podľa toho. Vlastné priania musia 

pritom úplne ustúpiť bokom. Dieťa 

má ísť životom vlastnou cestou, nie 

cestou vychovávateľovou. 

Mladistvým ide teda o to, aby 

sa rozhodli pre budúcu cestu, ktorá 

sa čo najviac hodí k ich povahe, k ich 

schopnostiam a sklonom. Každý 

mladý človek je v tejto fáze nabádaný 

k tomu, aby sebakriticky uvažoval 

o svojich silných a slabých stránkach. 

Stretnutie s pracovným svetom mu 

jasne ukáže, že sa blíži doba, kedy 

bude odkázaný sám na seba. 

Je to životná fáza charakterizovaná 

vážnosťou a melanchóliou, pretože 

mladiství v nej ostro vnímajú všetky 

rozpory a nepravdy vo svete. Svet 

a okolie začínajú zraňovať vo svojej 

nahej realite. Mladému človeku 

však príde v určitej fáze na pomoc 

ohromne veľká sila, ktorú môže 

využiť, aby medzi pocitmi, ktoré 

sa na neho rútia, našiel osobnú cestu. 

Vďaka neuveriteľnej schopnosti nadšenia 

pre nové úlohy, sociálne projekty, 

kultúrne skúsenosti a mnohému 

ďalšiemu sa stane doposiaľ 

nemožné možným! Kto už niekedy 

zažil, ako intenzívne sa nadšená 

mládež dokáže angažovať za sociálne 

projekty, divadelné vystúpenia, 

mládežnícke skupiny alebo užitočné 

technické vymoženosti, ten sa naučí 

žasnúť! 

A takto vznikla z predošlých detských 

ideálov osobne vytvorená vôľa 

k dobrému. 

Prichádzajú však aj problematické 

životné skúsenosti, ako konzumácia 

drog alebo ľahko dosiahnuteľné internetové 

zážitky a mnoho ďalšieho, 

čo láka k rýchlemu odreagovaniu 

a k ľahkému kráteniu dlhej chvíle. 

To sú v tejto fáze života najnebezpečnejší 

lupiči, ktorí obmedzujú rozvoj 

osobnej vôle, schopnosť nadšenia 

a potláčajú zdravý vzťah k svetu. 

Znovu je dôležité, aby vedľa mladých 

stáli autentickí, viditeľní (nie 

dokonalí!) dospelí, ktorí radostne 

žijú podľa vlastných hodnôt, a tým 

stanovujú prirodzené hranice. 

Teraz už možno od mladých ľudí 

požadovať aj skutočné nasadenie 

a usilovnosť. Aj samotný život začína 

klásť svoje požiadavky. Pre 

mnoho mladých ľudí to znamená 

drastickú zmenu, na ktorú ešte nie 

sú pripravení. Pritom sa ukáže, či 

v predošlých detských fázach došlo 

k vnímaniu zákona rovnováhy, ktoré 

spôsobuje, že mladí ľudia sa púšťajú 

do zverených úloh so samozrejmosťou, 

či dokonca s chuťou a radosťou. 

Po zvládnutí všetkých prekážok 

obdobia mladosti môže po 21. roku 

života začať „učenie a vandrovanie“. 

Čerstvo dospelého človeka to ťahá 

„do sveta“, aby v ňom počas učenia, 

práce, boja s prekážkami pozbieral 

skúsenosti pre vlastný vývoj. Čakajú 

na neho trenice, výzvy a hraničné 

zážitky – a tie neustále nabádajú, aby 

nasadzoval svoje najlepšie sily. 

Marianne Klauser Stalder 

redakcia@svetgralu.sk 

17 

Svet Grálu 

33 | 2012

„ 

ROZHOVOR 

Lieky na trvalé uzdravenie 

nestačia. Uzdraviť 

sa musíme my sami. 

Rozhovor pre časopis Svet Grálu 

s Prof. RNDr. Ludmilou Kameníkovou, DrSc. 

Ludmila Kameníková sa po štúdiách stala vedecko-pedagogickou pracovníčkou a teraz 

pôsobí v laboratóriách Farmakologického ústavu 1. lekárskej fakulty Univerzity 

Karlovej v Prahe. Veľmi stručne povedané, v 60-tych rokoch stála pri zrode nového 

vedného odboru, ktorý sa odborne nazýva xenobiochémia a ktorý sa zaoberá premenou 

cudzorodých látok v tele. Pri skúmaní účinku liekov zistila i to, prečo lieky 

jednému pomáhajú a inému zasa nie, a že samotné lieky na trvalé uzdravenie nestačia. 

„Pri všetkých chorobách je potrebné, aby sme my sami napomáhali svoje uzdravenie 

svojou mysľou. Príčina každej choroby je totiž vždy duchovná,“ – to sú jej slová. 

Už ako malé dievčatko chcela vedieť, čo sa deje v telách živočíchov, ktoré so záujmom 

pozorovala. A túžba poznávať a objavovať, poznať príčiny živých dejov ju potom 

už nikdy neopustila. 

“ 

Pani profesorka, čo Vás priviedlo 

k vede? 

V polovici päťdesiatych rokov, 

keď som sa rozhodovala kam ísť 

na vysokú školu, sa veľa hovorilo 

o biochémii ako o perspektívnom 

odbore. Od detstva, keď som pozorovala 

chrobáčikov, húsenice i domáce 

zvieratká, ma zaujímalo, čo 

sa v každom živom tele deje a ako 

je všetko vo vnútri vzájomne prepojené 

– teda ako to funguje. Klasickú 

medicínu som robiť nechcela, preto 

som sa prihlásila na prírodné vedy. 

Vzhľadom na to, že v tom roku otvorili 

v Brne iba pedagogické, nie vedecké 

zameranie odboru, ponúkli 

mi štúdium farmácie, ktoré sa v Čechách 

dalo študovať na univerzite 

18 

Svet Grálu 

33 | 2012 

iba v Brne. Farmaceutickú profesiu 

v lekárni som však po štúdiu 

robiť nechcela, tak som sa nakoniec 

rozhodla, že ukončím prvý 

ročník a potom prestúpim na prírodné 

vedy. Päťročné štúdium bolo 

veľmi zaujímavé – rozsiahle – prešli 

sme všetky odbory prírodných 

vied, preto som na farmaceutickej 

fakulte zostala a po ukončení tejto 

vysokej školy som sa stala asistentkou 

na katedre biochémie. Ďalšiu vedeckú 

obhajobu ašpirantskej práce 

som mala už na prírodovedeckej fakulte 

v Prahe. Začala som sa venovať 

problematike biotransformácie, t.j. 

premene liečiv a iných cudzorodých 

látok v tele. Vôbec sme vtedy netušili, 

že sa rodí samostatný vedný odbor 

xenobiochémia, pretože naše skúmanie 

bolo začiatkom 60-tych rokov 

ešte v plienkach. Som rada, že som 

mohla stáť pri kolíske tohto odboru 

v našej republike. 

Čoho sa teda xenobiochémia 

týka? 

V krátkosti povedané, zaoberá 

sa premenou cudzorodých látok 

v živom tele. To znamená, čo sa deje 

v bunkách, keď sa do nich dostane 

telu celkom cudzia látka. Dnes je to 

nesmierne rýchlo sa rozvíjajúci odbor. 

Pozrite sa na ten obrovský boom 

vo vývoji cudzorodých látok. Stretávame 

sa s nimi úplne všade – v potravinách, 

v liekoch, v kozmetike, 

v životnom prostredí atď. a naše telo 

sa musí s nimi nejako vyrovnať. Je

ROZHOVOR 

až obdivuhodné, že si ľudské telo 

s cudzorodými látkami vždy nejako 

poradí, dokáže ich transformovať 

a potom ich v pôvodnej forme 

i v zmenenej forme metabolitov vylúči. 

V súčasnosti sa v laboratóriu 

Farmakologického ústavu 1. lekárskej 

fakulty Karlovej univerzity 

v Prahe zaoberáte problematikou 

hepatoprotektívnych látok 

na izolovaných pečeňových bunkách. 

Môžete laikovi vysvetliť, čo 

to znamená? 

Jedným z najdôležitejších orgánov 

nášho tela je pečeň. Jej funkcie sú 

veľmi široké, tu prebiehajú katabolické 

i anabolické procesy, t.j. dochádza 

k spracovaniu všetkých zložiek 

našej potravy – sacharidov, tukov, 

proteínov, ale aj k tvorbe látok telu 

vlastných. Pečeň je schopná regenerovať 

vlastné poškodené bunky, samé 

majú veľkú regeneračnú schopnosť 

a správne zloženie krvi je vždy odrazom 

zdravej činnosti pečene. Popri 

tom sú aj najdôležitejším orgánom 

na likvidáciu všetkých cudzorodých 

látok, teda látok telu neznámych, 

s ktorými sa dnes stretávame a hovoríme 

o rôznych „éčkach“ – farbivách, 

spojivách, konzervačných látkach, 

stabilizátoroch a pod. Z toho teda 

vyplýva, že funkcia pečene je absolútne 

nezastupiteľná. Každé ochorenie 

pečene ovplyvňuje aj ostatné 

časti tela. Je tiež potrebné povedať, 

že nedostatočná činnosť pečene má 

za následok stále sa rozširujúcu chorobu, 

ktorú nazývame metlou ľudstva, 

teda rakovinu. 

Písali ste, že pri vedeckom objasňovaní 

účinkov a toxicity chemických 

liečiv v tele ste si kládli otázky 

týkajúce sa jednoty človeka s prírodou 

a jej zákonitosťami, postavením 

človeka vo stvorení. K akému 

poznaniu ste v tejto súvislosti dospeli? 

Viete, pri práci s bunkami ako 

sotva viditeľným živým organizmom 

vám začnú prichádzať úžasné 

myšlienky na nesmiernu dokonalosť 

všetkých dejov v tomto nepatrnom 

ohraničenom priestore. Človek neustále 

žasne nad dokonalosťou plánu 

života, čo ho nakoniec vedie k presvedčeniu, 

že vznik života na tejto 

planéte nemôže byť náhodný. My 

vlastne poznávame vždy len nepatrný 

kamienok – prášok z celej mozaiky 

života a s novými objavmi neustále 

prichádzam k tomu, že nikdy 

nebudeme schopní povedať, že vieme 

všetko, že je všetko prebádané. Čím 

viac objavujeme a poznávame, tým 

viac si uvedomujeme zložitosť všetkých 

interakcií na úrovni molekúl, 

buniek, tkanív i celého organizmu. 

Áno, neustále sa pred nami otvárajú 

nové poznatky, nové svety, čo sme 

predtým ani nevideli, ani netušili, napriek 

tomu, že tieto reakcie už prebiehali 

a my sme zaznamenali iba ich 

zlomok. Ich pochopenie si však vyžaduje 

základnú zmenu myslenia. Je 

to vlastne taký výhľad na trvalý ďalší 

vývoj nášho poznávania. A to je určite 

na celom bádaní veľmi vzrušujúce. 

Vo svojom živote ste sa určite 

stretli s faktom, že lieky raz pomáhajú 

a inokedy zase nie. Ako je to 

možné? 

Samotné lieky totiž na trvalé 

uzdravenie nestačia. Pri všetkých 

chorobách je potrebné, aby sme si 

k uzdraveniu pomáhali sami svojou 

mysľou. Príčina každej choroby je 

vždy duchovná. Ak chceme odstrániť 

vlastnú príčinu choroby, musíme 

sa pozrieť na vzájomný vzťah medzi 

duchom, dušou a telom. Na začiatku 

nášho rozhovoru sme spomínali 

pečeň. A práve tento dôležitý 

orgán veľmi silno podlieha citovým 

náladám. Väčšmi, než iné orgány. 

Poznáme množstvo ľudových porekadiel 

na túto tému. Napr. „zlosť 

mu užierala pečeň“ – alebo „voš mu 

prebehla cez pečeň“, ide teda o tých 

jedincov, ktorí sú často nahnevaní, 

podráždení, proste žijú v negatívnych 

emóciách nahnevanosti. V takýchto 

stavoch sú títo ľudia odrezaní 

od posilňujúceho žiarenia, ktoré by 

malo prežiariť ich ducha. Tí ľudia, 

ktorí sa zaoberajú problémom „prečo 

práve ja som musel ochorieť?“, sú nespokojní 

so svojím stavom, teda sú 

odpojení od onoho posilňujúceho 

vesmírneho žiarenia. Celkom inak 

sa bude dariť tomu, kto je pozitívne 

naladený a berie chorobu ako dar, 

pretože každá choroba nás učí a formuje; 

učí nás trpezlivosti, pomáha 

upokojiť a urovnať si vlastné myšlienky, 

pomaly nás odvracia od materialistického 

zamerania k zmysluplným 

veciam a činnostiam a postupne 

nás vedie k pokore a vďake za každý 

okamih nášho života. Všeobecne 

sa hovorí, že na vyzdravenie je potrebné 

mať vieru. To dokazujú napríklad 

výsledky placebo efektu pri 

klinických štúdiách. Tento efekt však 

nebude nikdy prijatý do štandardnej 

medicínskej praxe bez „merateľných 

výsledkov“. Výsledky účinku 

placebo efektu sú zistiteľné, sú dokonca 

i zmerateľné, ale vzhľadom 

na to, že tento efekt je aktivovaný 

jedinečným spôsobom, a to podľa 

toho, ako hlboko každý jednotlivec 

verí vo svoje uzdravenie pomocou 

liekov, potom tieto výsledky nie sú 

ľahko predvídateľné alebo reprodukovateľné. 

A práve táto reprodukovateľnosť 

je jedným zo základných parametrov 

všetkých klinických štúdií 

s novými liekmi. 

Ako teda môžu emócie pôsobiť 

na celé telo vrátane ovplyvnenia 

19 

Svet Grálu 

33 | 2012

ROZHOVOR 

metabolizmu cudzorodých látok 

v tele? 

Každá emócia je momentálne vnútorné 

naladenie, ktoré človek prežíva, 

je to jeho reakcia na okolitý svet. Pozitívne 

emócie, ako sú city lásky, 

úcty, dobra, radosti, altruistické postoje 

a najviac pocit vnútorného pokoja 

a mieru, pôsobia harmonicky 

na vnútorné telesné prostredie 

a vedú k podpore vylučovania látok 

cudzorodých telu. Veda aj prítomnosť 

mnohých chemických pôsobkov 

sprevádzajúcich naše emócie už 

v krvi preukázala. Napr. existenciu 

endorfínov, čo sú peptidy, kolujúce 

v našej krvi pri prežívaní pozitívnych 

emócií. Človek by si mal byť plne vedomý, 

že každý stres je požieračom 

našej životnej energie. To nie je len 

prosté konštatovanie. Vedeckým bádaním 

sa preukázala rozdielna aktivita 

mnohých enzýmov a dejov 

v tele, ku ktorým dochádza pri strese 

(hovoríme o tzv. oxidačnom strese) 

na rozdiel od stavu pohody a pokoja. 

Čitatelia už isto veľakrát počuli 

o nežiaducich účinkoch tzv. radikálových 

molekúl v tele, ktoré si človek 

v stresových situáciách vytvára, 

a o dôležitosti podávania vitamínov, 

minerálov a stopových prvkov v období 

veľkého časového vypätia. Jednoducho, 

pokiaľ je to možné, treba 

sa stresu vyhnúť. To je však len jedna 

stránka mince. Aký vplyv má celkový 

psychický stav pacienta na jeho 

zdravie, sa síce tiež vedecky skúma, 

žiaľ, od celkového zhodnotenia sme 

ešte veľmi ďaleko. 

Sú lekári schopní choroby vzniknuté 

zo stresu a strachu liečiť? 

Medicína tu, žiaľ, stále pokrivkáva. 

Súčasná medicína, a to ako v oblasti 

diagnostických postupov, tak 

i v liečení chorôb, je založená prevažne 

na materiálnom skúmaní tela, 

na skúmaní vzťahu klinických príznakov 

k laboratórnym zmenám t.j. 

k zmenám, ktoré sa zistili chemickým, 

mikrobiologickým, röntgenologickým, 

patologicko-anatomickým 

a aj molekulárno-genetickým 

skúmaním. Lekári vidia prevažne 

len postihnutý orgán a nie celé telo 

v jeho komplexnosti. Medicínu 

sme si „rozškatuľkovali“ na jednotlivé 

odbory, z ktorých sa na rozdiel 

od starých kultúr vytratil onen holistický 

pohľad na ľudské telo. Zdravie, 

ktoré nie je statickým, ale dynamickým 

stavom, nie je možné docieliť, ak 

na svojej duševnej pohode nepracujeme 

sami, ak neprijmeme poznanie, 

že sme porušovali prírodné zákonitosti. 

Lieky, ktoré pacient dostane 

a ktoré stabilizujú a kompenzujú jeho 

stav, neriešia však primárnu príčinu 

choroby. Na každom chorom potom 

záleží, aby pochopil, že utrpenie, stav 

depresie, strachu i iné ochorenia nie 

sú ničím iným, len spätným pôsobením 

nesprávne žitého pozemského 

života. Prvotnou príčinou chorôb sú 

teda poruchy duchovné. Choroba je 

priamym výsledkom našich vlastných 

myšlienok, slov i činov. Mali 

by sme si však aj uvedomiť, že sme 

sa nenarodili na túto planétu po prvý 

20 

Svet Grálu 

33 | 2012

ROZHOVOR 

raz ako sa spieva v pesničke, že „život 

máš len jeden“. To je veľký omyl. Pokiaľ 

prijmeme myšlienku reinkarnácie, 

až potom pochopíme, že mnohé 

choroby si prinášame na svet z minulých 

životov. My sami sa podieľame 

na uvoľňovaní mnohých stimulov, 

ovplyvňujúcich sekundárne 

fyziologické procesy v organizme. 

Veď v knižnom vydaní „Základov 

etikoterapie“ Dr. Bezděka už v 20- 

tych rokoch minulého storočia bolo 

poukázané na zmenu zloženia krvi 

v závislosti od negatívnych emócií. 

Tomu by mala súčasná medicína venovať 

oveľa väčšiu pozornosť, i keď 

sa pripúšťa, že duševný stav človeka 

silne ovplyvňuje priebeh každého 

ochorenia. 

Aký vplyv môžu mať užité lieky 

na organizmus neskôr? 

Ak sú chemické liečivá podávané 

pri liečbe akútnych chorôb, potom 

sa liek užíva len po určitý čas a telo 

postupne vylúči jednak pôvodné liečivo, 

aj jeho metabolity. Horšie je to 

pri dlhodobej terapii chronických 

chorôb. Predovšetkým u seniorov 

alebo u tých chorých, ktorí užívajú 

liek dlhý čas a to súčasne s ďalšími 

inými liekmi. Je to preto, že často 

dochádza ku kumulácii preskripcie 

– predpisovaniu liekov rôznymi špecialistami. 

Veľká spotreba rôznych 

liekov vedie ku kumulácii liečiv a ich 

metabolitov v tele, k výskytu radu 

nežiaducich reakcií a vzájomnej interakcii 

liečiv medzi sebou. V takých 

prípadoch by bolo správne vykonať 

u pacienta, obzvlášť u seniorov, odbornú 

kontrolu nevyhnutnosti užívania 

všetkých liekov. A to nielen z pohľadu 

zníženia zvýšenej a nadmernej 

spotreby liečiv u nás, ktoré veľakrát 

končia nevyužité v lekárničke, ale 

predovšetkým kvôli výskytu už spomínaných 

nežiaducich reakcií a možných 

vzájomných interakcií. Tento 

problém zostáva veľkou bolesťou súčasnej 

farmakoterapie. 

V tejto súvislosti sa často hovorí 

o účinkoch antibiotík. Poznám 

napríklad detských lekárov, ktorí 

predpíšu dieťaťu antibiotiká skoro 

preventívne – ešte než choroba prepukne 

a až neskôr sa ukáže, či sú 

antibiotiká skutočne nevyhnutné. 

A potom sú aj takí, ktorí si nutnosť 

predpísania tohto lieku overia. 

Myslím si, že naozaj nie je treba 

pchať do detí obrovské množstvá antibiotík. 

Dnes sa, žiaľ, predpisujú antibiotiká 

ako na bežiacom páse, čo je 

možné doložiť renomovanými štúdiami, 

v ktorých sa udáva, že antibiotiká 

sa predpisujú zbytočne v takmer 

80-tich percentách prípadov. Zneužívanie 

antibiotík už od druhej polovice 

20. storočia viedlo k vytvoreniu 

stále väčšej rezistencie na tieto 

látky. Preto postupne dochádzalo aj 

k vývoju stále silnejších a citlivejších 

chemických formulácií. Najčastejším 

omylom, a to nielen v pediatrickej 

praxi, je nesprávne diagnostikovaný 

rozdiel v nutnosti aplikácie antibiotík 

alebo antivirotík. 

Sme takzvaná vyspelá civilizácia, 

ktorá má dnes takmer na každú 

chorobu nejaký liek. 

Následkom užívania chemických 

liekov je však naša spoločnosť oveľa 

viac chorá než napríklad civilizácie, 

ktoré používajú prírodné liečebné 

metódy. Je to tak, pani profesorka? 

Súčasná farmakoterapia je založená 

prevažne na liečbe chemickými 

látkami, ktoré sú telu cudzie, 

teda neprirodzené. I keď sú pri všetkých 

nových liečivách známe ich 

mechanizmy účinku, t.j. na ktorej 

úrovni v bunke pôsobia, nevyhneme 

sa u žiadneho liečiva výskytu nežiaducich 

účinkov ani interakcií. Nie 

je žiadnym tajomstvom, že veľké 

percento hospitalizovaných pacientov 

sa lieči na následky nežiaducich 

účinkov chemických liečiv pri ich 

nadmernej a dlhodobej konzumácii 

najmä v kombinácii s mnohými 

inými liekmi. Fytoterapia (t.j. rastlinná 

liečba) je i u nás neoddeliteľnou 

súčasťou alopatického terapeutického 

systému. Má však aj svoje 

úskalia. Na rozdiel od lekárstva východných 

kultúr je u nás situácia 

v liečbe ochorení pomocou liečivých 

rastlín celkom iná. Nedôvera vyplýva 

jednak z prevahy ponuky liečiv 

chemického charakteru, o ktorých 

účinku boli budúci lekári počas 

svojho vysokoškolského štúdia dostatočne 

poučení, a jednak z chybnej 

domnienky, že tento spôsob liečenia 

patrí skôr k liečiteľovi. Ďalšiu 

svoju úlohu hrá výskyt mnohých 

chemicky nejednotných účinných 

látok v rastline a premenlivosť ich 

obsahu v rastlinnom materiáli. Ak 

je však lekár správne informovaný, 

môže svojim pacientom odporúčať 

tie prípravky, o ktorých vie, že ich 

účinnosť bola testovaná a hodnotená 

na základe súčasných poznatkov 

vedných odborov farmakodynamiky, 

farmakokinetiky a toxikológie. 

Rastlinné prípravky pôsobia komplexne 

v malých dávkach, podávanie 

musí byť dlhodobé, pretože účinok 

sa dostavuje až za dlhší čas. Okrem 

toho musia byť tieto prípravky získavané 

z lokalít ekologicky čistých, 

bez chemickej kontaminácie, prísad 

pesticídov, mikrobiálneho znečistenia. 

Preto sa stretávame so snahou 

výskumných pracovníkov izolovať 

účinné látky z rastlín a ďalej ich modifikovať. 

Lenže rastlinné prípravky 

pôsobia najlepšie v komplexe všetkých 

účinných látok, ktoré obsahuje 

celá rastlina. 

Aký by bol podľa Vás ideálny stav 

medicíny? 

21 

Svet Grálu 

33 | 2012

ROZHOVOR 

Možno, že som svojím kritickým 

pohľadom na súčasnú farmakoterapiu 

teda terapiu chemickými látkami 

vyvolala vo vás smutné pocity. Ale 

tušíme, že všetko nové sa rodí v bolesti. 

Som v tomto smere optimistická, 

pretože sa začínajú otriasať už mnohé 

„stĺpy“ opreté o dosiaľ prevzaté alebo 

naučené názory. 

Otvárajú sa nové obzory a napĺňajú 

sa pradávne tvrdenia, že medicína 

je veľmi široký odbor úzko spojený 

s ďalšími vednými odbormi, hovoríme 

teda, že je multidisciplinárnym 

odborom. Lekárska prax v posledných 

dvoch desaťročiach potvrdila, 

že lieky, ktoré obsahujú fyziologickú 

alebo homeopatickú dávku, majú 

vždy očakávaný liečivý účinok a pritom 

neprinášajú závažné riziko. Ak 

hovoríme o riziku, potom by som 

chcela zdôrazniť, že ak lekár uvažuje 

o farmakoterapii, mal by sa vždy zamýšľať 

nad tým, čo prevládne – či to 

bude pre pacienta benefit alebo riziko 

podania. 

V posledných rokoch sa u nás začína 

rozširovať novinka v liečbe pacientov 

– tzv. fyziologická regulačná 

medicína. Dá sa povedať, že sa stáva 

akýmsi prepojovacím mostíkom medzi 

konvenčnou medicínou a homeopatiou. 

Jej výhoda spočíva v nízkej 

koncentrácii podanej účinnej – telu 

vlastnej – látky vo fyziologickej koncentrácii. 

Táto koncentrácia je účinná, 

ale na rozdiel od vyšších dávok chemických 

látok vykazuje vysokú bezpečnosť. 

Aj keď lekári už zaznamenávajú 

úspechy v liečbe pacientov, má 

tento spôsob liečby rad oponentov 

a je prijímaný s veľkou nedôverou. To 

býva takmer vždy, keď sa objaví niečo 

nové. – Veď čas všetko preverí. 

Pamätám si na veľké diskusie farmakológov 

pred rokmi a na ich pripomienky 

k výsledkom homeopatickej 

liečby. Upozorňovali na to, 

že homeopatiká nemôžu mať žiaden 

22 

Svet Grálu 

33 | 2012 

účinok, pretože v homeopatických 

zriedeniach sa nenachádza ani jeden 

mol danej látky. Predstava vplyvu nejakej 

nehmotnej informácie na liečbu 

chorôb u homeopatík bola nepredstaviteľná. 

Ale 200 rokov užívania 

homeopatík v rade krajín, zvlášť 

u našich nemeckých susedov, a to 

s pozitívnymi výsledkami, prinieslo 

v súčasnosti svoje ovocie na pôde 

zmeny nášho vnímania i poznania. 

Fyziologická regulačná medicína, 

ktorá vychádza z dosiaľ nahromadených 

vedeckých poznatkov je vhodná 

na liečbu mnohých ochorení, ktoré 

zaraďujeme medzi tzv. civilizačné 

choroby. Prekvapujúce je objasňovanie 

mechanizmu účinku liečiv v nízkych 

dávkach, založené na základoch 

kvantovej fyziky. Udelenie Nobelovej 

ceny za fyziku trom bádateľom Saulovi 

Perlmutterovi (USA), Brianovi 

P. Schmidtovi (Austrália) a Adamovi 

G. Riessovi (USA) v roku 2011 je tým 

najlepším dôkazom. 

Čo by ste odporúčali ľuďom pri 

užívaní liekov, ktoré si bežne kúpime 

v lekárni? 

Aby opatrne zvažovali stále sa stupňujúci 

vplyv reklamy na zaručene 

účinné prípravky a dokázali si vybrať 

z tej veľkej záplavy voľne predajných. 

Farmaceuti v lekárňach vždy 

vedia, na ktorý prípravok prebehla 

televízna reklama, pretože potom 

sa značne zvýši dopyt. – Je potrebné 

sa detailne povypytovať na účinnosť 

prípravkov, rozlišovať lieky voľne 

predajné od doplnkov stravy. A nebáť 

sa zveriť so svojimi chorobami aj 

atestovaným farmaceutom v lekárňach, 

ktorí potom môžu vyhľadať 

pre každého jedinca ten najúčinnejší 

preparát a dokážu odborne poradiť 

vhodné dávkovanie daného liečiva 

v priebehu dňa. 

Rozhovor viedla Marie Šuláková 


N 

iekedy to možno skutočne 

tak vyzerá. Človek má pocit, 

že sa mu rúcajú jeho základné istoty, 

hrozí strata práce... Krízy 

sú súčasťou ľudského života. Nezriedka 

sú dokonca nevyhnutné. 

Situácia sa dostane až tak ďaleko, 

že sa človek musí obrátiť, zmeniť 

svoje životné smerovanie. Z tohto 

hľadiska môžu byť krízy nutné 

a užitočné. 

Krízou odborne nazývame taký 

stav, keď nároky okolia zaťažia človeka 

natoľko, že sa začne správať 

a prejavovať inak, ako je preňho typické. 

Definícia hovorí, že existujú 

krízy, ktoré dokážu človeka zahnať 

až na hranicu jeho možností, či dokonca 

až za ňu. Takto postihnutý 

sa potom ocitá vo veľmi nepríjemnom 

stave, ktorý ho môže zatlačiť 

do tej miery, že stratí sebakontrolu. 

Často ho prenasleduje veľký strach 

či pocity osamotenia. 

Kríza sa tiež označuje ako výnimočný 

stav. Teda, že nie každá záťaž 

je zároveň aj krízou. Veľa konfliktov 

a problémov si žiada riešenie, alebo 

dokonca prináša napredovanie. Spočiatku 

nejde o skutočné krízy. 

P 

KRÍZA V ZAMESTNANÍ 

SA NEOBJAVÍ LEN 

TAK Z NIČOHO NIČ 

očet životných kríz vyvolaných 

situáciou v práci v posledných 

rokoch narastá. Vo viacerých regiónoch 

stojí dokonca na vrchole 

rebríčka v psychoterapeutickej 

praxi. „Je práca príčinou chorôb 

u našich pacientov?“ – tak znel 

pred časom názov lekárskej konferencie 

vo Švajčiarsku. Aktuálne 

prieskumy ukazujú, že popri tomto 

vývoji bol v celej nemecky hovoriacej 

oblasti pozorovaný obrovský

SPOLOČNOSŤ 

Kríza v zamestnaní 

MARIANNE KLAUSER STALDER 

„Zrútil sa mi svet“ 

nárast porúch spôsobených strachom. 

Pracovné prostredie ako aj 

spoločenské podmienky sa preukázateľne 

zmenili. A to tak, že stále viac 

ľudí túto veľkú životnú tému práce 

a povolania pociťuje ako ohrozenie 

ich existencie; prináša skľúčenosť, 

vyvoláva v nich nepokoj a následne 

osobnú krízu. A práve v oblasti povolania 

je zreteľne vidieť, ako rôzne 

ľudia reagujú na krízové udalosti. 

Hroziace prepustenie môže u jednej 

osoby vyvolať veľký pocit strachu 

a tiesne, iná osoba to môže chápať 

len ako podnet osudu, aby danú situáciu 

uchopila a odhodlala sa na veľkú 

zmenu. 

Miera i oblasť zraniteľnosti je u každého 

človeka individuálna. Niekto je 

schopný prekonať ťažké ochorenie, ale 

pri hrozbe prepustenia, keď sa má s danou 

situáciou vyrovnať, ocitá sa so svojimi 

schopnosťami v koncoch a je paralyzovaný 

existenčnými starosťami. 

Naproti tomu niekto iný je schopný 

brať intrigy a zmeny pracovného 

prostredia s nadhľadom, či dokonca 

na ľahkú váhu, no nedokáže sa vyrovnať 

s náhlou smrťou niekoho blízkeho. 

Každý z nás je vystavený rozličným 

krízovým situáciám. Pokiaľ 

teda prichádzate do kontaktu s človekom, 

ktorý práve prežíva nejakú 

krízu, urobíte dobre, ak sa rozpomeniete 

na svoje vlastné slabé 

miesta, na vlastnú zraniteľnosť. 

Je dobré si uvedomiť, že človek, 

ktorý má práve krízu, dokázal 

zvládnuť nejaké predošlé záťažové 

životné situácie. Krízy v zamestnaní 

málokedy vznikajú len 

tak znenazdajky. Ako znázorňuje 

náš graf, niekedy sa vyvíjajú 

pomaly, inokedy sa rýchlo 

vyostria. 

Spúšťačom krízy v zamestnaní 

býva väčšinou prežitie nepríjemnej 

situácie, či už ide o výmenu šéfa, 

reštrukturalizáciu v podniku, disharmóniu 

v pracovnom kolektíve, či 

pretrvávajúce stresové situácie. Vyvolávajú 

ich aj poplašné správy o blížiacich 

sa racionalizačných opatreniach 

a z nich vyplývajúceho znižovania 

počtu pracovných miest, nerovnaké 

zaobchádzanie so zamestnancami, atď. 

Stáva sa, že keď sa niekto teší navonok 

dobrým podmienkam, netrúfa si túto 

„zlatú klietku“ opustiť, nechce riskovať 

náhlu zmenu. Ako krízu môže človek 

prežívať aj situáciu, keď sa rozhoduje 

medzi dvomi pracovnými ponukami. 

Spúšťačov krízy existuje viacero: 

možno ich rozdeliť na dve skupiny. 

Jednu tvoria vnútorné faktory, ktoré 

tkvejú v samotnom človeku, v druhej 

skupine sú vonkajšie faktory vychádzajúce 

z pracoviska (od nadriadeného, 

kolegov, z pracovnej atmosféry a pod.). 

Uvedené činitele môžu v človeku vyvolávať 

nepokoj a napätie. Môžu ho nútiť 

reagovať a riešiť veci inak ako predtým. 

Vtedy je potrebné nabrať odvahu 

a pustiť sa hoci aj do niečoho nového. 

Prípadne vziať zodpovednosť do vlastných 

rúk, nielen za seba, ale aj za iných. 

Možno ide len o to, poučiť sa z nepriaznivej 

situácie, pochopiť niečo o sebe 

alebo o druhých, ktorým sme predtým 

príliš dôverovali. Možno si máme 

uvedomiť neetické pracovné princípy, 

ktoré sa na pracovisku uplatňujú. Človek 

by sa mal rozpomenúť na situácie, 

ktoré už skôr možno zámerne prehliadol. 

Možno sa treba zo svojej pozície 

zastať mladšej spolupracovníčky. 

23 

Svet Grálu 

33 | 2012

SPOLOČNOSŤ 

Naopak, inokedy sa zase človek práve 

pre svoj vyšší vek môže začať cítiť neisto. 

Čím väčšmi sú vyhliadky do pracovnej 

budúcnosti človeku zahmlené, 

tým viac sa uňho vynárajú starosti 

a strach. 

A 

VÝCHODISKO Z KRÍZY 

k sa chceme hlbšie zamyslieť nad 

krízou v zamestnaní, položme 

si predovšetkým tieto dve otázky: 

prečo a načo? 

Otázka „prečo“ sa pýta na dôvody. 

Vyzýva na to, aby sa človek úprimne 

zamyslel, ako sa vlastne do tejto ťažkej 

situácie dostal a potom pochopil, aký 

má na nej podiel. Ak má doterajší vývoj 

udalostí pochopiť, je nutné obzrieť 

sa späť. 

Otázka „načo“ nabáda k zamysleniu 

sa, aké ponaučenie z tejto situácie plynie 

a kam sa máme posunúť ďalej. 

Obe otázky nás vedú k vnímaniu 

nášho vnútorného hlasu. Pri pozornom 

načúvaní sa môžu vynoriť nové 

odpovede na situáciu v zamestnaní. 

Tie sú vždy osobné, „šité“ pre dotyčného 

človeka. Niekoho môžu nasmerovať 

k podaniu výpovede, pre iného 

budú výzvou – v danej pozícii zotrvať, 

avšak s novým pohľadom na veci. 

Tieto vnútorné odpovede na vonkajšiu 

situáciu majú hlboký zmysel. 

Ich správnosť spoznáme podľa toho, 

že prinesú vnútorný pokoj a istotu, 

i keď sa vonkajšia situácia vyvíja nepriaznivo 

alebo nejednoznačne. 

Vízia jasného východiska, či aspoň 

nového smerovania človeka posilní natoľko, 

že dokáže krízu hladko zvládnuť; 

to znamená, že ju začne riešiť už 

v počiatočnej fáze, teda skôr, než dôjde 

k jej eskalácii. 

Pozrime sa na priebeh krízy na príklade 

znázornenom v grafe. Zamestnankyňa 

poradenských služieb jednej 

veľkej zdravotníckej organizácie 

na sebe pozoruje rastúcu nespokojnosť 

24 

Svet Grálu 

33 | 2012 

ZLATÁ STREDNÁ CESTA 

Iste vás napadlo, že ľudia, ktorí sa trvalo musia namáhať o živobytie, sú omnoho 

zdravší a dožívajú sa vyššieho veku, ako tí ľudia, ktorým sa už od mladosti viedlo 

veľmi dobre a ktorí boli ochraňovaní a odchovávaní čo najstarostlivejšie. Iste ste už 

pozorovali, že u ľudí, ktorí vyrástli v blahobyte a ktorí robia všetko pre svoje telo a, 

žijú pohodlne bez vzrušovania, sa rýchlejšie prejavujú vonkajšie známky blížiacej 

sa staroby, než u ľudí pozemsky nemajetných, prinútených vypĺňať svoje dni stále 

prácou! 

Dávam za príklad tie prípady života naplneného prácou, kde nie je zbytočné prepínanie, 

kde nedochádza k tomu, že by zúrivá vášeň po hromadení pozemských 

pokladov alebo po inom vyniknutí nikdy nedopriala pracujúcim skutočného pokoja. 

Kto sa stane otrokom takej vášne, nachádza sa vždy vo vysokom napätí, a tým 

zároveň pôsobí neharmonicky v zachvievaní stvorenia. Následky sú pritom tie isté 

ako u tých, čo sa zachvievajú príliš pomaly. Teda aj tu platí zlatá stredná cesta pre 

každého, kto chce žiť správne v tomto stvorení a na zemi. 

Abd-ru-shin 

(„Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“, zväzok 3, ukážka z prednášky„Pohyb“ zákonom stvorenia“.) 

v zamestnaní. (1) Zreteľne cíti, že sa jej 

vytratil elán a radosť z plnenia úloh. 

Ako bývalá zdravotná sestra bola dlhé 

roky vo svojej pozícii poradkyne spokojná, 

až kým vedenie útvaru neprešlo 

do rúk jej mladšej kolegyne. 

Mnohé príkazy jej pripadajú nezmyselné 

a nesúvisiace s náplňou jej práce. 

(2) Na mieste je teda otázka, ako ďalej. 

Pani má 56 rokov a je slobodná, finančne 

odkázaná sama na seba. Má 

teda vydržať na tomto pracovisku, a to 

pokiaľ možno až do dôchodku, ako jej 

radia priatelia? Má tam zotrvať, hoci 

je jej motivácia minimálna, a teda aj 

jej pracovné nasadenie je iba obmedzené? 

Šance na trhu práce sú v jej 

veku pomerne malé. Má sa napriek 

tomu ešte vzchopiť a pokúsiť sa nájsť 

si novú prácu? 

V priebehu skúmania seba samej (3a) 

si uvedomuje, že vždy pracovala s nadšením 

a obetavosťou, že radosť plynúca 

zo starostlivosti o zákazníka bola charakteristickým 

znakom jej osobnosti. 

Navzdory svojmu veku sa rozhodne, 

že to v podobnej pracovnej oblasti vyskúša 

inde. Zostavenie žiadosti o zamestnanie 

ju stojí veľa námahy. Musí 

sa naplno vzchopiť a nabrať odvahu, 

aby sa mohla uchádzať o miesto 

u niekoľkých nových zamestnávateľov. 

A hľa, navzdory svojmu veku ju 

pozývajú na prijímacie pohovory. Len 

zopár mesiacov úsilia – a prejaví sa jej 

motivácia ako i odborné skúsenosti 

a nájde si pracovné miesto v oblasti 

opatrovateľských služieb pre seniorov. 

V pracovnom živote sa pred ňou otvorili 

nové horizonty. S radosťou sa pozerá 

na nové úlohy, pri ktorých bude 

môcť uplatniť všetky svoje doterajšie 

skúsenosti. 

To, že sa človeku nedarí vyriešiť 

konfliktnú situáciu takýmto alebo 

podobným spôsobom, môže mať niekoľko 

dôvodov. Bráni mu v tom lipnutie 

na vlastných nárokoch a požiadavkách. 

Alebo nevie nájsť odvahu ísť 

do niečoho nového, pretože východisko 

je príliš nejasné. Alebo daná situácia 

pôsobí natoľko bezvýchodiskovo, 

že paralyzuje jeho vnútornú 

silu a odvahu na rozhodovanie. Z pôvodne 

obyčajnej konfliktnej situácie 

sa tak vyvinie hlboká kríza v pravom 

zmysle slova. (3b) 

Potom už stačí len nepatrný podnet, 

povestná „posledná kvapka“ (4), 

ako je napríklad nemiestna poznámka 

niektorej z kolegýň či náročná porada, 

alebo nepríjemný hodnotiaci pohovor 

s nadriadeným. Skrátka, pohár pretečie 

a nastáva akútna kríza. (5) Často 

však v nej ide o udalosti, ktoré dozrievajú 

už dlhšie a ktoré sa dali dávnejšie

SPOLOČNOSŤ 

rozpoznať. Teraz sa môže stať, že sa dotyčná 

osoba v slzách zrúti, alebo sa uzatvorí 

do seba a prestane komunikovať. 

Už nevidí žiadne východisko. Oči jej 

zastrie beznádej a strach. 

Iný príklad. Len zopár týždňov 

po tom, ako vedúci odborný referent 

a zármutkom. Trvá mu niekoľko dní, 

kým pochopí, že ide o skutočnosť.(6) 

Pri vstrebávaní toho, čo sa stalo, (7) 

si nakoniec musí priznať, že príznaky 

tejto hrozby mal rozpoznať už pred 

rokmi. Teraz chápe, že sa mal ďalej 

vzdelávať. To sa mu však vtedy zdalo 

Graf ukazuje typický priebeh krízy tak, ako je opísaná v článku: 

1. Prvotné znepokojenie 

2. Zvýšené znepokojenie, starosti zo vzniknutej situácie 

3a. Napnutie síl a vyvinutie aktívneho úsilia 

3b. Vyvrcholenie doterajšej situácie pre konflikt alebo hrozbu výpovede 

4. Vnútorné rozhodovanie 

5. Pretiekla posledná kvapka, udalosti sa dali do pohybu 

6. Vyvrcholenie napätia, vyhrotená situácia. Buď sa zrútim, alebo situáciu vyriešim 

7. Akceptovanie situácie 

8. Fáza spracúvania situácie (zhodnotenie minulosti a súčasného stavu) 

9. Hľadanie zmyslu, východiska 

10. Nová úloha, stotožnenie sa s novou situáciou 

v automobilovom závode oslávil svoje 

šesťdesiatiny, predvolal si ho nadriadený. 

Krátko predtým sa so všetkou 

poctou oslavovalo jeho tridsaťročné 

pôsobenie v podniku. Teraz mu neočakávane 

oznámili, že žiaľ, z dôvodu 

úsporných opatrení je podnik nútený 

zriecť sa ďalšej spolupráce s ním. Dostane 

ešte dva týždne na to, aby odovzdal 

svoju pracovnú agendu kolegovi, 

a potom bude jeho pracovný pomer 

ukončený. 

Šok zo správy hlboko zasiahol jeho 

dušu. Cíti sa zmätený a silne otrasený. 

Dovtedy veselý pán sa dostal do ťažkej 

depresie, sprevádzanej skľúčenosťou 

nepohodlné. Spoliehal sa na kolegialitu 

svojich nadriadených. Teraz tu stojí 

s vedomím premeškanej situácie a bez 

vyhliadky na nové pracovné miesto... 

Bez svojej obvyklej pracovnej činnosti 

si pripadá neužitočný a nútený odísť 

do predčasného dôchodku. Má však 

výhodu: nie je sám, jeho manželka 

a dospelé deti stoja pri ňom, povzbudzujú 

a utešujú ho. Po neľahkých mesiacoch, 

keď situáciu ťažko vnútorne 

spracovával a prešiel tak procesom 

sebapoznania, (8) mu osud prideľuje 

novú, neobvyklú úlohu. Má prevziať 

občasné opatrovanie svojho nedávno 

narodeného vnúčaťa. Čoskoro zisťuje, 

že jeho život je tým obohacovaný 

o nové skúsenosti a pocity. (9) 

V úlohe starého otca v sebe znovu 

nachádza dávno zabudnuté stránky 

svojho ja. (10) 

NOVÉ POZNANIE 

PRINÁŠA NOVÉ ŠANCE 

K 

ríza človeka núti, aby situáciu 

sám (pre seba) spracoval, a tým 

prišiel k novým poznatkom. Tým 

sa krízy môžu zmeniť na nové životné 

šance. Nejde to však zo dňa 

na deň. Primerané spracovanie situácie 

rozhodujúcim spôsobom závisí 

od ochoty k sebapoznaniu. 

Samozrejme, aj ľudia v okolí človeka 

v kríze môžu veľkou mierou prispieť 

k tomu, aby situáciu úspešne zvládol. 

Najlepšou podporou sú chápavý postoj, 

vcítenie sa a snaha porozumieť, a predovšetkým 

presvedčenie, že v danej 

situácii môže byť skrytý hlbší zmysel, 

ktorý má človek nájsť – a že to dokáže. 

Všetko úsilie lekárov a iných odborníkov 

by mali ísť týmto smerom. Namiesto 

chlácholenia alebo podávania 

liekov sú namieste konštruktívne rozhovory, 

ktoré vyvolajú dôležité sebapoznávacie 

procesy, vďaka ktorým sa človek 

posilní a sám je schopný prehodiť 

výhybku. 

Ak človek krízu v zamestnaní 

vhodne spracuje, pri spätnom pohľade 

väčšinou rýchlo pochopí zmysluplnosť 

všetkých udalostí, pretože zasiahli 

do životného plánu opravným spôsobom. 

Nebude sa potom obzerať späť 

so strachom a hnevom – životnú lekciu 

pochopil a dokázal všetkým odpustiť. 

Marianne Klauser Stalder 

stadler@svetgralu.sk 

25 

Svet Grálu 

33 | 2012

CVIČENIE 

Ešte viac 

ohybnosti 

Jednoduché 

cvičenia na kĺby 

A 

ko Vám išlo prvé cvičenie 

na zvýšenie ohybnosti (Svet 

Grálu č. 32) Už sa Vám darí držať 

telo vzpriamené? Vstávate ráno 

lepšie a ľahšie? A ako sú na tom 

Vaše kĺby? Sú trochu pohyblivejšie? 

Už sa Vám kútiky úst pohybujú 

smerom k ušiam ľahšie a bezbolestne? 

Ako sa cítite? 

Takže pokračujeme. Máme tu 

ďalší pohybový program, tentoraz 

špeciálne na kĺby. Ste pripravení? 

To najdôležitejšie už ovládate – 

vzpriamený „kráľovský“ postoj 

s najkrajším úsmevom. 

Zachovajme si dôveru a podarí 

sa to. Pridajme ešte trochu nadšenia 

a uvoľnime sa. – A teraz s chuťou 

do toho! 

(Cvičenia robíme plynule, ale 

nie rýchlo – primeraným pozvoľným 

tempom, aby sme si nič nenatiahli 

či nevyvrtli. A ešte niečo: 

nezabudnite po každom cviku 

pretriasť precvičovaný kĺb, aby 

sa uvoľnil.) 

Najprv sú na rade paže: 

1. Roztiahnite prsty ako slnečné 

lúče a potom ich zovrite, 

akoby trochu kládli 

odpor. Striedavo ich rozťahujte 

a zvierajte. …aj keď 

to ide trochu ťažšie, nestrácajte 

radosť z cvičenia. 

2. Zovrite päste a pokojne 

nimi krúžte v zápästiach. 

Preciťujte živosť vo svojich 

zápästiach. 

3. Vystrite ramená a upažte. 

Teraz krúžte predlaktiami 

pred sebou (áno, pomalším 

tempom). Pozornosť venujte 

lakťom. Predstavujte 

1. V stoji zopnite paže 

a vzpažte. Ešte viac natiahnite 

chrbticu, voľne a vysoko. 

Naťahujte sa striedavo 

doprava a doľava 

– príjemne, s úsmevom. 

Potom sa zakloňte (obrázok 

7) – na okamih vydržte – 

a zasa sa naťahujte smerom 

nahor. Svoje paže pomaly 

spustite nadol vedľa tela. 

Birgit Marie a Philipp Seifertovci 

Aj vaša chrbtica už netrpezlivo čaká na rozcvičenie: 

si pritom, že ramená máte 

voľne položené na doskách 

či parapete (kde zostal váš 

úsmev?) (obrázok 1). 

4. Zovrite pravú päsť a pokojne 

krúžte napnutou pravou 

pažou najprv jedným, 

potom druhým smerom. 

Potom rovnako krúžte aj 

ľavou pažou. 

1 

26 

Svet Grálu 

33 | 2012 

Birgit a Philipp Siefertovci 

7 

2. Založte si ruky v bok – 

palce smerujú k chrbtici. 

Krúžte bokmi a trupom doľava, 

potom doprava. Cvičte 

8

1. Stojíte na ľavej nohe. 

Pravé chodidlo zrolujte 

priamo cez prsty (koleno 

smeruje dopredu, obrázok 

2) a zase späť na brušká 

prstov (obrázok 3). I keď to 

trochu zabolí, nestrácate 

úsmev, Vaše prsty Vám 

budú vďačné (pri väčšej bolesti 

nohu uvoľnite, aby ste 

sa vyhli kŕču). Pritom môžete 

popremýšľať, prečo 

máte v štyroch prstoch 

2 3 4 5 

A teraz poďme precvičiť nohy: 

po tri a v palci „len“ dva 

kĺby. Také malé časti tela 

a toľko kĺbov... Potom 

prsty vytáčajte rovnako 

ďalej, ale šikmo, aby sa dostal 

na rad aj malíček (koleno 

smeruje do strany, 

obrázok 4). Snažte sa cvičiť 

uvoľnene a s ľahkosťou. 

Cvičenie má byť príjemné, 

nie prehnane zaťažujúce. 

Rovnako precvičte aj ľavú 

nohu. 

2. Stojte vzpriamene a pokojne. 

Udržujte v sebe 

tichú radosť. Pozerajte 

sa na jednu nohu. Druhou 

nohou, čo najviac natiahnutou, 

krúžte. Najprv 

jedným a potom druhým 

smerom. Nohy vystriedajte. 

3. Zodvihnite pravú nohu, 

koleno smeruje dopredu. 

Predkolením kývajte niekoľkokrát 

dopredu a dozadu, 

potom ním krúžte 

najprv jedným, potom 

druhým smerom. Zopakujte 

rovnakým spôsobom 

aj druhou nohou. Stojte 

rovno, s úsmevom, i keď 

sa Vám noha zdá ťažká 

(obrázok 5). 

4. Zdvihnite opäť pravú 

nohu (ako v bode 3), kývajte 

6 

ňou napravo a späť (koleno 

smeruje doprava), opäť 

vpred (koleno smeruje 

vpred), opäť doprava. A teraz 

ostaňte tak, ako ste. 

Krúžte kolenom do strany. 

Nohou maľujte veľké 

kruhy pozvoľným tempom 

v oboch smeroch, prirodzene 

opäť s úsmevom (obrázok 

6). Vytrvalo sa usmievajte, 

i keď Vaša noha 

nebola ešte nikdy taká 

ťažká. Nohy vystriedajte. 

plynule ale nie prirýchlo; 

s dôrazom a cielene si rozhýbte 

všetky stavce, aby 

ste sa čo najviac ponaťahovali 

a svojmu chrbtu priniesli 

úľavu. Dbajte, aby 

ste sa neprepínali a nespôsobili 

si tým bolesť (z nadmerného 

natiahnutia) (obrázok 

8). 

3. Rozkročte sa o niečo 

viac než na šírku ramien, 

prsty nôh smerujú mierne 

9 

dovnútra (kvôli stabilizácii 

nôh). Rozpažte, končeky 

prstov položte zľahka 

na ramená a vzpriamte krk 

nahor, panva smeruje dole. 

Teraz hlavu otočte tak, aby 

ste sa pozerali na pravý lakeť, 

postupne sa otáčajte 

doprava: najprv ramená, 

potom hrudník a nakoniec 

boky. Celú chrbticu otočte 

doprava – pozornosť 

upriamte na stavce. Teraz 

sa zasa od bokov až k hlave 

otočte späť. Temeno opäť 

otočte – veľmi jemne ho 

nahnite – nahor. Potom 

celé cvičenie zopakujete 

na ľavú stranu (obrázok 9). 

4. Predkloňte sa. Kolená sú 

dostatočne ohnuté, paže 

a hlava voľne visia. Pohojdávajte 

sa uvoľnene sem 

a tam, ako handrová bábika. 

Teraz sa zasa stavec 

po stavci narovnajte smerom 

nahor. Keď sa vyrovnáte, 

zakrúžte ešte 

ramenami (nahor–dozadu– 

dole–do strán) a panvu nechajte 

klesnúť. Ešte raz príjemne 

pretraste celé telo. 

Cítite tú tichú radosť, pokoj 

a energiu? Výborne! 

27 

Svet Grálu 

33 | 2012

SPOLOČNOSŤ 

Niekoľko úvah 

nielen o škole a školstve 

Škola, resp. obdobie školskej dochádzky, 

je dôležitou súčasťou života každého človeka. 

Do školy prichádzame v šiestich rokoch, 

prežijeme v nej časť svojho detstva, 

celé obdobie dospievania a opúšťame 

ju (tí najvytrvalejší) v čase dospelosti. 

Ide o veľmi dôležité obdobie, v ktorom 

vývoj telesný sprevádza vývoj duševný. 

Pre zdravý, harmonický vývoj človeka 

je dôležité, aby prebiehal rovnovážne, 

rovnomerne, prirodzene – úmerne veku 

a schopnostiam. 

Učím na gymnáziu a o školstve, 

študentoch, obsahu a spôsobe vyučovania 

premýšľam tak dlho, ako 

dlho učím. V nadchádzajúcich riadkoch 

sa zameriam na školu a vzdelanie 

všeobecnejšie a podelím sa o niekoľko 

vlastných pozorovaní a úvah. 

Šárka Šandová 

Gymnázium je najťažšou strednou 

školou vôbec. Mladí ľudia získavajú 

prevažne teoretické znalosti z mnohých 

odborov, učivo je náročné a je 

ho veľa. Dovolím si tvrdiť, že veľakrát 

je zbytočné. Študenti sa s veľkým 

množstvom učiva vyrovnávajú 

rôzne. Veľká väčšina sa však snaží. 

Chcú mať dobré známky, chcú robiť 

radosť rodičom aj sebe. Občas chcú 

28 

Svet Grálu 

33 | 2012

SPOLOČNOSŤ 

urobiť radosť aj učiteľom. Mnohí sú 

veľmi bystrí a cieľavedomí a na gymnázium 

prichádzajú, aby potom pokračovali 

v štúdiu na vysokej škole. 

No prichádzajú aj tí, ktorí sa len nevedeli 

rozhodnúť, čím by v živote 

chceli byť. Aj pre nich je tento druh 

školy určený. 

Učím študentov vo veku od pätnástich 

do devätnástich rokov. Je to pre 

mladých ľudí obdobie fyzicky a psychicky 

veľmi náročné, ba dramatické. 

V tomto veku sa telo rýchlo premieňa 

a prebúdza sa duch. Búrky telesné 

sprevádzajú búrky duševné. Dospievajúci 

sú náladoví a často veľmi výbušní, 

emócie zvládajú ťažko. Veľmi 

rýchlo „rekognoskujú“ terén a rýchlo 

vyhodnotia každú situáciu. Hocikedy 

nemilosrdne, v neprospech ostatných. 

Neuznávajú kompromisy, 

čierna je čierna, s bielou sa nekamarátia. 

A basta! Svoje o tom určite vedia 

všetci rodičia. 

Mladí sú vtedy obzvlášť silno otvorení 

vplyvom z okolia, preto sú takí 

citliví a zraniteľní. Zo strany dospelých 

potrebujú práve v týchto rokoch 

veľkú mieru tolerancie, úctu a lásku. 

Zdá sa to často až nemožné, no ak 

to my, „už dospelí“ zvládneme, staneme 

sa svedkami zázraku. Rýchlo 

totiž na naše správanie zareagujú 

a náš dobrý vklad s radosťou opätujú. 

Trochu prekvapene potom zistíme, 

že sa dokonca milo usmejú a podržia 

nám pri vstupe do triedy alebo 

do obchodu dvere. Z neznesiteľného 

adolescenta a zlostnej pubertiačky 

je ako mávnutím čarovného prútika 

galantný mladý muž a jemná, pôvabná 

dievčina. 

Ako som už uviedla, v tejto dobe 

sa všetkým dospievajúcim začína 

prebúdzať duch. Prejavuje sa ako 

túžba „po niečom“. Mladí ľudia 

sa túžobne rozhliadajú okolo seba 

a hľadajú... Hľadajú, kam svoju 

túžbu upriamiť, kam upnúť svoje 

sily. Nemajú vo veľkej väčšine poňatia, 

ako by mal predmet ich túžby 

vyzerať, nevedia nič, alebo vedia len 

málo o úlohe človeka na zemi. Majú 

túžbu letieť, majú na let silu, ale nevedia 

kam... Spomeňme si, zažili sme 

to tiež. Je to veľký prerod, slovami 

básnika „ťažká hodina“: pre chlapca 

doba rytierskych ideálov, pre dievča 

sen o kráse a harmónii, o lesných lúkach... 

Navôkol sú ľahko dostupné ciele: 

dobré známky, maturita, štúdium 

na vysokej škole, zamestnanie s dobrým 

platom, rodina, pekný dom, 

sympatická manželka/manžel, dobré 

deti. K tomu ešte niečo z telesných 

pôžitkov a adrenalínových zážitkov 

a šťastie je zaručené. Toto čisto materialistické 

riešenie väčšina postupne 

prijme. Nie je na tom predsa nič zlé, 

žijú tak všetci, alebo tak chcú žiť. Ak 

sa rozhliadnu okolo seba, nie je vidieť 

nič iné. Aké možnosti teda majú? 

Tí pozorní si síce všimnú, že ani ich 

príbuzní a známi nie sú takí úplne 

šťastní, nakoniec však dlhoročný 

vzor správania postupne prijmú 

za svoj. Ako by aj nie! Ak si má človek 

vybrať nejakú inú možnosť žitia, 

musí o nej najprv vedieť. Prihováram 

sa za ne: ak robia podľa nás niečo zle, 

majme na pamäti, že napodobňujú 

NÁS! Ich výbušné reakcie v čase dospievania 

sú podľa všetkého zapríčinené 

často práve rozporom medzi 

tým, čo by chceli a nevedia to definovať, 

a tým, čo im spoločnosť, rodina, 

škola, ... ponúka. Môžeme im síce 

pomôcť svojou trpezlivosťou a zhovievavosťou, 

ale aj ukázať, že život 

môže vyzerať inak. 

Materialistický, čisto konzumný 

spôsob života je súčasným školským 

systémom naďalej udržiavaný. V našich 

školách zatiaľ stále prevažuje rozumové 

vyučovanie a rozvoj jemnejšieho 

citu, nástroj ducha, je odsunutý 

nabok. Výkon často prevažuje nad 

zážitkom, výsledok nad tvorivým 

procesom. Zavedené hodnotenie potom 

spôsob výučby len podčiarkuje 

– čo cíti človek pri čítaní veršov, to 

sa oznámkovať nedá. Na vyváženie 

takejto jednostrannosti nestačia dve 

hodiny výtvarnej alebo hudobnej výchovy 

týždenne (na štátnych školách 

si študenti vyšších stupňov gymnázií 

medzi týmito predmetmi volia, v treťom 

a štvrtom ročníku ich nemajú 

vôbec) a krátke chvíle čítania či počúvania 

umeleckej literatúry. Tieto 

potreby dostatočne nepokryjú ani 

voliteľné semináre vo vyšších ročníkoch, 

ktoré sú navyše závislé od dostatku 

financií, dostatku priestoru 

a osvietenosti vedenia škôl. 

Na pestovanie a rozvoj citu by bolo 

treba jednak zmeniť obsah a spôsob 

vyučovania, jednak znížiť počet študentov 

v triede, veľakrát aj oddeliť 

dievčatá od chlapcov. Spoločné hodiny 

im nedovolia správať sa prirodzene; 

chlapci sa predvádzajú 

(v každom veku inak) a dievčatá sú 

hanblivé (v tom lepšom prípade) 

alebo sa tiež začnú predvádzať (v tom 

horšom). K správnemu a potrebnému 

rozvoju vyložene ženských, či 

naopak mužských vlôh a schopností 

nedôjde vôbec. Aby dievčatá v tomto 

systéme „obstáli“, svoju jemnú prirodzenosť 

často radšej potlačia. 

Mám šťastie, že občas učím dievčatá 

a chlapcov oddelene. Sú to 

jedny z najkrajších hodín. Keď učím 

dievčatá, rovnorodosť skupiny nám 

umožní učiť sa iným spôsobom 

a dotkneme sa občas aj hlbších tém 

(tak nejako nás to tam „šupne“). 

V okamihu únava opadne, všetky 

oči sa roztvoria, ústa sa neboja hovoriť 

a začnú sa usmievať. Mám 

možnosť vidieť, čo dievčatá naozaj 

zaujíma, a verte alebo nie, ono ich 

naozaj niečo zaujíma – len matematika 

ani fyzika to nie je. To však neznamená, 

že by s týmito predmetmi 

29 

Svet Grálu 

33 | 2012

SPOLOČNOSŤ 

dospievajúce dievčatá nemali prísť 

do kontaktu. Pre tých čitateľov, čo 

práve namietate, že môžu teda študovať 

inú školu, oponujem: ale prečo? 

Chcú byť právničkami, učiteľkami, 

psychologičkami, lekárkami (tam tú 

fyziku predsa len trochu potrebujú)! 

Chcú pomáhať ostatným a zároveň 

byť vzdelané. Na ďalšie štúdium 

potrebujú všeobecný základ. Lenže 

dnes to nie je základ, ale NÁKLAD! 

Maturovala som kedysi na gymnáziu 

a vidím, ako objem učiva od tých 

čias vzrástol. A keď počujem svoju 

štrnásťročnú dcéru, študentku viacročného 

gymnázia, odriekať latinské 

pojmy z biológie, mám chuť jej 

to učenie zakázať. 

Problém so zvládaním neúmerného 

množstva učiva nemajú len dievčatá, 

unavení a bez chuti sú napospol všetci. 

Zistíme to, keď sa im pozrieme do očí. 

Jas a lesk zmizli, namiesto nich nastúpila 

šeď a oči sa zakalili. Občerstvujúca 

a čistá radosť zo života, viditeľná 

ešte pred niekoľkými rokmi, v ranom 

detstve, je preč. Som presvedčená, 

že za tým nie je len lenivosť. Ubíja ich 

stereotyp, nezáživný priebeh výučby 

a veľké množstvo nepotrebných detailov. 

Skrátka: nerovnovážne pestovanie 

rozumu. My učitelia sme sami 

špecialisti na jeden až dva odbory, oni 

musia zvládnuť všetky. Dobre, viem, 

že nie do hĺbky, že na poznávanie 

majú vek (a ako si povedia niektorí: 

„Nemajú nič iné na práci.“). Ale aj tak 

toho majú dosť a mali by sa sebe venovať 

aj inak. Schopnosti, ktoré dostali 

do vienka, zverenú hrivnu, ktorú by 

mali zveľaďovať, často – vďaka nezmyslom, 

ktoré od nich my učitelia 

vyžadujeme – vôbec nerozvinú. 

Hoci majú svetu čo ponúknuť a svet 

by potom mohol žasnúť. Vidím ich, 

ako dennodenne zápasia. Lenže tieto 

zápasy ich neposilňujú, iba vysiľujú 

a mnohí tak premárnia veľa drahocenného 

času. 

V súčasnej dobe, preplnenej informačnými 

technológiami a informáciami 

vôbec je náš tradičný (teda prevažne 

pasívny) spôsob rozumového 

vyučovania ďalej neudržateľný. Aj napriek 

prehnaným obavám niektorých 

kolegov nemám strach, že by školy 

boli v budúcnosti zbytočné alebo 

že by učitelia vymizli (napríklad 

vďaka e-learningovej forme štúdia), 

len bude treba školy podstatne zmeniť. 

Prichádzajú deti, ktoré nás k zmenám 

môžu viesť. Mali by sme im uzdičku 

len jemne popoťahovať, samy nám 

dajú najavo, kadiaľ treba ísť. 

Zmeny v školstve sú samozrejme 

neodmysliteľne späté so zmenami 

celospoločenskými a tie sú závislé 

od zmien jednotlivcov. Jedno bez 

druhého možné nie je. Ide o to – zistiť, 

ako by sa mal človek meniť, aby 

svojou zmenou životu na zemi prospieval. 

Ak sa obzrieme späť, myslím, 

že z výsledku našich skutkov 

by sme už mohli konečne pochopiť, 

že životu na zemi veľmi neprospievajú. 

– Človek si má brať z toho, čo 

mu stvorenie poskytuje, ale nezabúdať, 

že má byť hospodárom múdrym, 

nemá brať viac, než nutne potrebuje. 

A keď niečo dostane, má aj dávať, 

vrátiť... Aby však človek pochopil, 

čo a ako má robiť, musí životu rozumieť. 

Dnešná škola mu toto porozumenie, 

žiaľ, veľmi neposkytuje. 

30 

Svet Grálu 

33 | 2012

SPOLOČNOSŤ 

V školách i v rodinách sa snažíme 

odhaľovať, podporovať a rozvíjať 

vlohy a schopnosti detí a mladých 

ľudí. Snažíme sa poukazovať na to, 

že cnosti nie sú slabosti a že pravda 

a láska predsa len zvíťazí nad lžou 

a nenávisťou. Ale to nestačí. Je potrebné 

viesť deti a mladých ľudí k vedomému 

životu. Aké krásne by bolo 

učiť mladých ľudí používať rozum 

tak, aby sa netopili v chápaní nezmyselných 

vecí! Aby vedeli pochopiť súvislosti, 

ktoré im umožnia viesť naplnený 

život. O to predsa má ísť úplne 

všetkým: rodičom, učiteľom... a nakoniec 

aj politikom. Jedine človek 

žijúci uvedomelo bude spoločnosti 

prinášať tie pravé hodnoty. Plne vedome 

znamená žiť podľa odvekých 

pravidiel, teda podľa stále platných 

a nemenných zákonov, a s vedomím 

súvislostí. Aby sme tak mohli žiť, potrebujeme 

tieto pravidlá a súvislosti 

najprv poznať. Z domova i zo školy. 

Zdá sa mi, že sa (aj my učitelia) doslova 

bojíme niektorých tém a pojmov. 

Značnou devalváciou prešli 

obsahy slov ako vlasť, národ, česť, 

úprimnosť, otvorenosť, čistota, prostota, 

krása... (Na slovo láska a pokora 

sú mladí doslova alergickí – tak ich 

vyučil súčasný svet.) A pojmy ako sú 

mravnosť, poriadok sveta, Desatoro, 

Božia vôľa a Boh nevyslovujeme radšej 

vôbec. Nie z úcty, ale zo strachu; 

z obavy, čo by nám na ne povedali ostatní. 

Naše školy mladých ľudí vzdelávajú 

a vychovávajú podľa súčasných 

zvyklostí, snažia sa ich viesť aj k plneniu 

povinností a oproti dobám minulým 

aj k vyjadrovaniu vlastných 

názorov, takže dnes sa nám študenti 

vedia rýchlo, občas aj celkom fundovane, 

vyjadriť k hocičomu – od boja 

za oslobodenie Tibetu až po príčinu 

klesania hrubého domáceho produktu. 

No akosi sme ich zabudli 

viesť k iným než len pozemským 

hodnotám. Kam sa vytratilo vedenie 

k poznaniu toho, čo je nepominuteľné, 

večné a čo človeku zostáva aj 

po jeho odchode do iných úrovní? 

Na jednej škole v meste, kde žijem 

a pracujem, je nápis s výrokom J. A. 

Komenského: „HĽADAJ SVETLO 

A PRAVDU, NÁJDEŠ BOHA AJ 

SEBA SPOZNÁŠ.“ Myslím, že práve 

názory J. A. Komenského na školu 

a vzdelanie by nám aj do budúcnosti 

mohli byť inšpiráciou. 

Náš národ (český, pozn. red.) nie 

je podľa môjho názoru natoľko ateistický, 

ako tvrdia prieskumy. V dobe 

pobielohorskej mal takmer každý 

doma starostlivo uschovanú Bibliu 

kralickú alebo nejakú inú, českú, 

a tento duchovný rozmer či potenciál 

máme stále v sebe. No máme 

v sebe aj určitý druh vnútornej rebélie 

– proti vrchnosti a proti dogmám; 

a to je podľa mňa tiež dobre. 

Je v poriadku neprijímať bezhlavo 

alebo z donútenia, je v poriadku hľadať 

a o nájdenom premýšľať. 

Mnohé školy už od deväťdesiatych 

rokov zavádzajú otvorenejší spôsob 

výučby, v ktorej sa deti do hodín 

zapájajú oveľa aktívnejšie, skúšajú 

sa aj prevzaté metódy (waldorfská 

pedagogika alebo pedagogika montessori). 

O obsahu a spôsobe výučby 

na všetkých typoch škôl sa medzi 

odborníkmi i laikmi diskutuje neustále. 

Kiež by konečne smerovali 

školy tak, aby pomáhali svojim žiakom 

v pochopení poriadku sveta 

a tým v nájdení zmyslu ľudského 

života. Aby mladých ľudí podporovali 

v nachádzaní vlastnej, jedinečnej 

cesty, a zároveň ich inšpirovali k spolupráci 

s ostatnými, aby ich viedli 

k zodpovednosti v myslení, reči a konaní 

a pomohli im pochopiť rozdiel 

medzi mužským a ženským pôsobením. 

Potom bude mať vyučovanie 

ten správny zmysel. 

Pochopenie poriadku sveta, pochopenie 

zákonov stvorenia a úlohy 

človeka v ňom, to je podľa môjho názoru 

úloha každého človeka – pravé 

vzdelanie má človeku na jeho ceste 

za poznaním pomôcť. Jedine tak 

bude ľuďom naozaj na úžitok. A jedine 

potom budú ľudia využívať 

všetky svoje schopnosti vo svoj prospech 

i na úžitok celku. Teda s takým 

vzdelaním, ktoré prináša skutočné 

poznanie. 

... 

„Človeku nie je nič platné, ak je 

najrýchlejším bežcom, obratným 

boxerom či odvážnym automobilovým 

pretekárom, alebo keď vie, 

či sa kôň objavil na Zemi pred muchou 

alebo po nej. Takéto úsilie 

smeruje len k smiešnosti, k samoľúbosti!“ 

„Človek predovšetkým nevyhnutne 

potrebuje preskúmať všetko, 

čo slúži jemu ku vzostupu, a tým aj 

k podpore celého stvorenia. Pri svojej 

práci sa musí pýtať, aký úžitok 

prinesie jemu samému a ostatným 

ľuďom. V budúcnosti musí každého 

človeka ovládať jediný cieľ: spoznať 

a tiež vyplniť miesto, ktoré má 

vo stvorení zaujímať ako človek!“ 

(Abd-ru-shin: Vo svetle Pravdy, prednáška 

Pohyb ako zákon stvorenia) 

... 

Ak mladým v tomto úsilí pomôžeme, 

získame nielen ich rešpekt 

a úctu, ale zažijeme s nimi aj veľa radosti. 

Sami sa tak staneme hodnotnejšími 

ľuďmi a to nás povedie k väčšej 

spokojnosti, šťastiu... a aj k prostej 

vďačnosti za život. 

Šárka Šandová 

sarka.sandova@svetgralu.cz 

31 

Svet Grálu 

33 | 2012

ZAMYSLENIE 

Slova se mluví 

Velký mlýn s pilou v Jeřmani 

je připomínán v roce 1618. 

V současnosti slouží jako chalupa 

a část jako bytový dům. Z části je 

také ruina. Foto: Ján Kadlec 

a mlýny melou… 

Jak lidé drží dané slovo? Marie Šuláková 

ři vzpomínce na „staré dobré časy“ 

P v nás povětšinou vyvstane stesk 

po lepších dobách, anebo možná vůbec 

stesk po lepším prostředí, než je 

to dnešní, na pováženou pokročilé 

a moderní. Naše krajina nám k takový 

m vzpomínkám nabízí sdostatek 

nenápadných památníků minulých 

časů. Nejen výstavné hrady a zámky, 

kdepak. Jsou to i kapličky, křížky 

u cest, smírčí kříže, prastaré aleje 

a stoleté stromy, studánky i klikaté 

polní cesty. Taky třeba mlýny. 

Taková profese mlynáře byla velmi 

specifická. Jednalo se vždy o zručného 

řemeslníka, který rozuměl stavbě 

32 

Svet Grálu 

33 | 2012 

a provozu mlýna. Mlynář býval často 

svobodný člověk, u něj se scházeli lidé 

z různých vesnic, zblízka i z daleka. 

Byla to místa veselá i smutná, kam 

mlynářští tovaryši – krajánci přinášeli 

zprávy ze světa. Obdobím největšího 

rozkvětu mlynářského řemesla 

byl konec 19. a začátek 20. století. 

Dnes je sláva mlynářského řemesla 

již minulostí, po mlýnech zbyly již 

jen více nebo méně zachovalé stavby. 

Jedna taková nesmírně pozoruhodná 

památka se však nachází naproti 

tomu nikoliv na břehu potoka, 

ale v archivu: je to tak zvaná Řimická 

smlouva. 

ROK 1474: MLYNÁŘSKÁ 

SMLOUVA 

Říká se „Co je psáno, to je dáno“. To 

platí. Ale známe to všichni z médií 

a mnohdy i z vlastních zkušeností: 

Všude se dají najít kličky, jak 

ze smlouvy vycouvat, a to dokonce 

i v takových spisech, které vypadají 

jednoznačně a smysluplně. Mimochodem 

– a co není psáno… to není dáno, 

byť jste si to podáním ruky slíbili, prostě 

máte smůlu. A tak se spousta lidí 

trápí nad tím, jak byli napáleni, zneužiti, 

jak se jim podvodníci a nepoctivci 

někde vysmívají za jejich naivitu

ZAMYSLENIE 

a víru v dobro, v to, že dané slovo platí. 

Nastupuje strach a nervozita při uzavírání 

každé další dohody, smlouvy, 

nastupuje nedůvěra, obava, že budeme 

opět zneužiti. Výsledkem toho jsou 

smlouvy a jejich přílohy a dodatky, 

kterých stále přibývá a v kterých se už 

ani čert nevyzná. Nedůvěra vyvolává 

strach, strach nedůvěru. 

Pohled do určitých historických 

momentů na nás může působit jako 

pohled do čisté vody. A když už je řeč 

o vodě a smlouvách, existovalo kdysi 

tzv. vodní právo, kterým se řídili mlynáři. 

Toto právo určovalo potřebné 

množství vody pro jednotlivé mlýny. 

Museli jej dodržovat mlynáři, stavitelé 

i vrchnost v případě, že jeden vodní 

tok poháněl více mlýnů. Například 

Mlýnský potok na Litovelsku protékal 

mnoha vesnicemi i samotným městem 

Litovel, jež byly majetkem několika 

vrchností. Pro potřebu údržby 

jezu, náhonu a zajištění dostatku vody 

proto vznikla unikátní tzv. Řimická 

smlouva z roku 1474. 

V citaci této pozoruhodné smlouvy 

si všimněme především, jak jednoznačně 

muselo platit dané slovo 

v době, kdy lidé neměli ani mobilní 

telefony, ani internet a další komunikační 

vymoženosti dnešní doby. 

Neměnitelná zásada, již obsahovala 

Řimická smlouva, byla ve své době považována 

za posvátnou a nikdo si ji 

nedovolil měnit. 

„V roce 1474 se u příležitosti položení 

nového dřevěného prahu sešli u řimického 

jezu zástupci vrchnosti mlýnů 

a k uvarování všech nepřístojností při 

nezbytných opravách stanovili jako 

hlavní zásady následující: Kromě již 

existujících nesměl být na řece zřízen 

žádný další mlýn. Jestliže by někdo vystavěl 

přesto nové dílo, měl zaplatit pokutu 

2 000 kop grošů. Žádný mlynář 

se nesměl na svém mlýně, na jezu nebo 

žlabu pouštět na vlastní pěst do žádných 

změn, k nim mohlo dojít pouze 

s vědomím a schválením zúčastněných 

mlynářů a vrchnosti, neboť každý mlynář 

musel nechat odtékat vodu tak, jak 

ji přijímal. Údržba řimického jezu 

se měla stát věcí oprávněných majitelů. 

V případě, že by mladečský mlynář 

jako nejbližší k jezu seznal za nutnou 

nějakou opravu, měl poslat prvnímu 

sousedovi dřevěnou sekyrku, ten ji 

měl do hodiny předat dalšímu a ten 

opět dalšímu tak, aby ještě v průběhu 

téhož dne dorazila až k mlynáři 

Zbytky štukové výzdoby na mlýně znázorňují lva držícího sekeru – znak sekerníků. 

Tito zruční řemeslníci dokázali vyrábět všechny potřebné součásti mechaniky vodního mlýna. 

Foto: Ján Kadlec 

ve Lhotě. Ten musel následujícího dne 

časně ráno vyrazit s pacholkem nebo 

mládkem k řimickému jezu, po cestě 

proti proudu se všude zastavit a vzít 

s sebou všechny mlynáře s čeledí. Nejdéle 

dvě hodiny po úsvitu měla začít 

práce, která mohla skončit až po západu 

slunce. Každý měl být na místě 

den co den tak dlouho, dokud nebude 

dílo dokončeno. Mlynáři z Mladče 

a Lhoty jako zástupci ostatních mlynářů 

měli dbát na dodržování těchto 

ustanovení, řídit práce na řimickém 

jezu a v případě potřeby pozvat neposlušné 

před litovelského rychtáře a nechat 

je odsoudit. Jestliže by někdo byl 

odsouzen a nezaplatil uloženou pokutu, 

měl být s pomocí chudobínské 

vrchnosti uvězněn v Litovli tak dlouho, 

dokud povinnost nesplní… V roce 1497 

bylo toto narovnání schváleno i králem 

Vladislavem Jagellonským s dodatkem, 

že pevně stanovená věčná činže mlynářů 

nesmí být změněna ani v případě, 

že by Vlašimští panství ze zástavy vyplatili. 

Všechny tyto dokumenty tvoří 

tzv. Řimickou smlouvu.“ 

Dnes se nám taková smlouva 

s dřevěnou sekyrkou může zdát 

až úsměvná. Anebo v nás vyvolá 

touhu, že bychom taky chtěli, aby dohoda 

fungovala a dané slovo platilo – 

i když třeba nebude napsané na papíře. 

Kdysi platily jednoduché a jasné 

dohody a dnes – byť se zdá všechno 

zřejmé, musí se vyjadřovat množství 

lidí, každý vnáší svůj pohled a na výsledek 

se čeká dlouhé měsíce. 

Nemá však smysl trápit se nad 

dnešním světem a bát se, že zlo nebude 

potrestáno. O to nechť už se postará 

vyšší moc, přírodní zákony odjakživa 

fungovaly a fungovat budou. 

A když už byla řeč o mlýnech, je třeba 

mít stále na paměti, že i když se nám 

někdy může zdát, že Boží mlýny melou 

pomalu, jistě melou jistě. 

Marie Šuláková 


33 

Svet Grálu 

33 | 2012

34 

Svet Grálu 

33 | 2012 

Rozhovor s Margot Ruis 

Zhováral sa Werner Huemer 

Život s „druhým svetom“

ROZHOVOR 

Pod titulom „Prírodné bytosti a liečenie Zeme“ vydala Margot Ruis svoju druhú knihu 

o svojich kontaktoch s bytosťami prírody. Sprostredkováva v nej ľudstvu varovanie 

a dobré rady z ríše „druhého sveta“. Sveta, v ktorom majú svoj pôvod procesy rastu 

a formovania v prírode. Hlavnými jej témami sú – pochybný vývoj technológií a spoločnosti 

v uplynulých rokoch, jeho účinky na prírodné bytosti a predovšetkým praktické 

námety, ako niečím prispieť k „liečeniu Zeme“. 

SG: Vaša prvá, úspešná kniha „Prírodné 

bytosti – stretnutie s priateľmi človeka“ 

vyšla po prvý raz v roku 1994 a dosiahla 

už 5 vydaní. Čo bolo podnetom k vašej 

novej knihe „Prírodné bytosti a liečenie 

Zeme“? 

Ruis: Téma na mňa roky dorážala, 

najprv slabo, potom naliehavejšie, 

a v posledných rokoch vyložene 

dôrazne. Rozhovory s prírodnými 

bytosťami som si bezprostredne zapisovala; 

mala som teda veľa poznámok, 

z ktorých postupne vyplynulo, 

ako a ktoré problémy sa objavovali – 

a potom už išlo len o to, knihu skutočne 

napísať. 

SG: Čo je hlavným obsahom novej knihy? 

Ruis: Jej jadrom je, aby sme si uvedomili, 

že všetko, čo robíme, má vplyv 

na celkové zachvievanie Zeme, a to je 

dôležité nielen pre prírodné bytosti, 

ale i pre nás samotných, pre celé ľudské 

pokolenie. 

SG: V ktorých oblastiach alebo rovinách 

by sme napríklad mohli niečo zmeniť? 

Čo musíme urobiť, aby sme prispeli k liečeniu 

Zeme? 

Ruis: Čin začína už tým, že isté veci 

nerobíme, že ich zanecháme alebo 

ich zmeníme. Človek dnes sotva 

myslí na to, že všetko, čo sa z našich 

úst a reproduktorov rinie do sveta, 

má svoj účinok. Všetky tieto vibrácie 

majú vplyv na prírodné bytosti. Ide 

aj o nepríjemné záchvevy rôznych 

prístrojov a teda o to, ako používanie 

týchto zariadení obmedziť. Mobilná 

sieť predstavuje obrovský problém, 

ktorý bol náhlym a mimoriadne citeľným 

zásahom do vlnového znečistenia 

ovzdušia, zvlášť do života bytostí 

vzduchu. No aj ostatné prírodné 

bytosti sú tým veľmi ovplyvnené. Poznanie, 

že život je možný aj bez mobilu 

a eliminovanie tohto strašiaka by 

bolo pre prírodu obrovskou úľavou. 

Musíme si predstaviť, že tieto záchvevy 

pôsobia bezprostredne na telá 

vzdušných bytostí, čím sa ony samé 

menia. Stávajú sa potom vo svojom 

prejave agresívnejšími a nemôžu 

sa tomuto vplyvu vyhnúť. Zmenenou, 

ostrou a spaľujúcou kvalitou ovzdušia 

trpia aj stromy. 

SG: Zhoršili sa tieto veci v posledných 

rokoch? 

Ruis: Určite stúpla miera vysielaného 

hluku. „Nekonečným rámusom“ nazývali 

aj naše myšlienky a emócie. Aj 

to, čo produkovalo naše zariadenie, 

bolo opisované ako rušivé a obťažujúce, 

ako nejaká hustá hmla, ale to 

nebolo ničím v porovnaní s terajším 

stavom! 

SG: Preto je asi dôležité začať s ozdravovaním 

Zeme už vo svojich myšlienkach 

a pocitoch. Máte v tomto smere nejaké 

odporúčania? 

Ruis: Áno; keď nás prírodné bytosti 

o niečo požiadajú, ide veľmi 

často o veci na myšlienkovej úrovni. 

Napríklad, aby sme sa každý 

deň na chvíľu posadili, obrátili 

sa do svojho vnútra, pokúsili sa nechať 

odplynúť myšlienky a sústredili 

sa na vďačnosť, lásku a úctu, a potom 

tieto city vyslali von do prírody, 

k prírodným bytostiam. Toto môžu 

robiť i ľudia, ktorí na prírodné bytosti 

neveria, veď prírodu má rád skoro 

každý. Vzdušné bytosti si tiež prajú, 

aby sme pri reči dávali pozor na svoje 

slová, lebo „vydychovaný vzduch je 

často otrávený“ aj slovami. Teda ďalšia 

vec, ktorú môže urobiť každý. Ide 

teda o to, vytvoriť úplne nové pole zachvievania 

– iné ako je v súčasnosti. 

Súčasné energetické pole vytvorilo 

množstvo vecí, ktoré neprospievajú 

ani prírode, ani ľudstvu, ba naopak, 

priviedli nás na okraj priepasti. Aby 

mohlo vzniknúť niečo nové, musí 

jestvovať určité zachvievanie, určitá 

vibrácia. Vo vibračnom poli, ktoré 

tu pár storočí a možno ešte dlhšie 

máme, sa objavili veci ako spaľovací 

motor, mobilné siete, génové inžinierstvo, 

atómová energia, masový 

chov zvierat atď., zoznam by mohol 

pokračovať. Toto pole sa vytvorilo 

zásluhou ľudí zameraných na „mať, 

vlastniť“ – majetok, postavenie, moc 

atď. „Mať“ je hlavnou pohnútkou života. 

Naším cieľom má byť vytvorenie 

poľa, ktoré vzíde z pohnútky 

jednoducho „byť“, teda zo života samého. 

Tu máme úplne iné hodnoty: 

spontánnosť, dôveru, prepojenosť 

so životom, dávanie, zdieľanie, radosť, 

jednoduchosť – prostú radosť 

z bytia! Samozrejme, s takouto životnou 

orientáciou je aj jednoduchšie 

byť šťastný – veď na to potrebujeme 

oveľa menej. A keď dostatočné množstvo 

ľudí urobí tento krok od „mať“ 

k „byť“, bude možné, aby pole „mať“ 

zaniklo, a naopak vzišlo pole „byť“. 

Prostredníctvom tohto energetického 

poľa by sa potom mohli prejaviť 

celkom iné technické riešenia, ktoré 

35 

Svet Grálu 

33 | 2012

ROZHOVOR 

sú teraz „za závojom“, ako bytosti 

prírody hovoria; technológie, ktoré 

sú v súlade s prírodou, prírodu ani 

človeka nepoškodzujú, a sú celkom 

odlišné od dosiaľ známych zelených 

technológií. – To však teraz zatiaľ 

neprichádza do úvahy, pretože na to 

neexistuje zodpovedajúce pole. Prírodné 

bytosti žijú v nádeji, že my ľudia 

budeme schopní ho vytvoriť. S životom 

zameraným na samotné bytie 

veľa vecí samo od seba padne, napr. 

čudný finančný systém, ktorý dnes 

spôsobuje veľké problémy. 

SG: Môžeme teda povedať, že nám i živej 

prírode je život s duchovnou orientáciou 

prospešný? 

Ruis: Áno, prírodné bytosti mi opakovane 

hovorili, že my, ľudia, by sme 

mali viac využívať silu svojich želaní, 

že veľmi málo vedome a cielene používame 

našu veľkú duchovnú silu. 

Človek si môže napríklad opakovane 

želať: „Nech sú bytosti vody šťastné, 

nech sú bytosti vzduchu šťastné... 

nech sú všetky bytosti prírody 

36 

Svet Grálu 

33 | 2012 

šťastné...“ Ony tvrdia, že máme takú 

veľkú silu, že by sme mohli svojím 

duchom vytvárať netušené veci. 

SG: Existuje mnoho ciest k spojeniu 

so svojím vnútrom. Vaša životná cesta 

je ovplyvnená šamanizmom. Existujú 

podľa Vás nejaké kritériá, ktoré – bez 

ohľadu na vierovyznanie alebo inú príslušnosť 

človeka – sú nevyhnutné na to, 

aby sa dalo hovoriť o duchovnom vývoji 

alebo vedomom živote? 

Ruis: Áno, dokonca považujem tieto 

kritériá za zásadnejšie, než zisťovanie, 

či je niekto kresťan, hinduista alebo 

snáď ateista. Jednoducho ide o to, čo 

človek vyžaruje. Kam sa uberá jeho 

duch? Čo je stredobodom záujmu 

jeho života? Musí to byť niečo, čo 

sa dotýka okolia. Pre mňa sú i to najväčšie 

filozofovanie a krásna teória 

bezcenné, pokiaľ sa neprejavia v každodennom 

praktickom živote. Ide tu 

o spolupatričnosť, otvorenosť a prepojenosť 

s ostatnými, o vyžarovanie 

kvalít ako je radosť, láska a mier. 

Okrem toho – základné princípy 

života, pokiaľ sa poriadne pozriete, 

sú vo všetkých náboženských vyznaniach 

rovnaké. 

SG: Keď už je reč o konkrétnych skutkoch: 

zaoberáte sa projektom sociálnej pomoci 

v Indii, ktorý sme v SG už raz predstavovali. 

Aký je jeho stav v súčasnosti? 

Ruis: V Indii máme rozbehnutých 

niekoľko projektov, teraz je stredobodom 

pozornosti Omkareshwar. Je 

to jeden ostrov na rieke Narmada, 

kde bola postavená škola, ktorú už 

navštevuje 550 až 600 detí. Minulý 

rok v nej po prvý raz prebehli maturitné 

skúšky a všetci uspeli. Škola 

má už dobrú povesť. Ale zatiaľ tu nie 

je žiadny spoľahlivý príjem a každý 

mesiac sa vynára otázka, či budeme 

môcť zaplatiť učiteľov a či nám vôbec 

zostane na nákup potravín. 

Niekedy dostaneme do daru väčšiu 

sumu, čo nám umožní pokračovať 

napriek vysokej inflácii, ktorá 

je v Indii veľkým problémom. Ceny 

potravín nesmierne vzrástli, v priebehu 

niekoľkých rokov sa prakticky

ROZHOVOR 

zdvojnásobili, čo však nie je len vinou 

inflácie, ale má to čosi do činenia 

aj so špekuláciami. 

SG: A je už vidieť, že deti, ktoré dostali 

v škole solídne vzdelanie, majú aj skutočne 

väčšiu šancu v živote? 

Ruis: Áno, v každom prípade. Je to 

zrejmé hlavne u dievčat. Už malé 

dievčatká rozkvitajú a rozvíjajú svoje 

sebavedomie. I keď ich rodičia v 14- 

tich rokoch vezmú zo školy, lebo 

zistia, že na to, aby doma pomáhali, 

to stačí..., niektorí stále ešte nepochopili, 

akú šancu deťom poskytuje 

vzdelanie. Hoci sa trebárs v 16-tich 

rokoch vydajú – v Indii majú rodičia 

právo to určovať – majú celkom 

iné vybavenie do života, o ktoré ich 

už nikto nemôže pripraviť. Už sa nenechajú 

tak využívať, ako ich matky. 

A pre budúce generácie to bude samozrejmosťou, 

pretože budú trvať 

na tom, aby ich dcéry navštevovali 

školu tiež. Tie budú zase o čosi slobodnejšie 

a nezávislejšie. Z prvého 

maturitného ročníka ich šesť študuje 

ďalej a ostatné sa pokúsia postaviť 

sa na vlastné nohy. Veď v Omkareshware 

nič nie je. 

SG: Robí sa niečo aj v oblasti zdravotníctva? 

Lekárska starostlivosť tam všeobecne 

nie je na veľmi vysokej úrovni. 

Ruis: Tá je zanedbávaná. Ale v rámci 

projektu sa konajú konkrétne akcie 

pre obyvateľstvo na homeopatickej 

báze, profylaxia zameraná 

na chrípku a maláriu. Tie sú prirodzene 

prijímané s nadšením, pretože 

sú zadarmo. 

SG: Ako je možné tieto projekty sociálnej 

pomoci v Indii aj konkrétne podporiť? 

Ruis: Nášmu združeniu „Dana 

Mudra – Dávajúca ruka“ je možné 

posielať dary, ktoré putujú do Indie. 

Klub má aj dve CD „Piesne z iného 

sveta“, ktorých námetom je prevažne 

ríša prírodných bytostí – je možné 

objednať a kúpiť si ich v združení. 

Tieto albumy vznikli s cieľom – Peniaze 

pre Indiu na vlastných nohách. 

Na našich stránkach sa o projektoch 

sociálnej pomoci píše podrobnejšie. 

SG: Veľmi pekne ďakujem za rozhovor 

a veľa úspechov s vašou novou knihou 

i projektom v Indii. 

Zhováral sa Werner Huemer 

werner.huemer@svetgralu.cz 

Viac informácií na: www.danamudra.org 

Kontakt: 

danamudra@gmx.at 

Margot Ruis pochádza z Viedne, 

v súčasnosti žije vo Waldvierteli 

(Rakúsko), pravidelne cestuje 

do Indie, kde od roku 2003 

podporuje projekt sociálnej pomoci. 

V roku 1994 jej vyšla prvá 

kniha „Prírodné bytosti – stretnutie 

s priateľmi človeka“, v novembri 

2011 kniha „Prírodné bytosti 

a liečenie Zeme – život s druhým 

svetom (v Nakladateľstve Grálu, 

Hart-Purgstall) 

37 

Svet Grálu 

33 | 2012

Milí čitatelia, srdečne Vás pozývame na 

4. prednáškové fórum časopisu Svet Grálu 

V sobotu 10. novembra 2012 od 10. hodiny 

vo veľkej sále B. Bakalu, Žerotínovo nám. 6, Brno 

Téma 

NEVIDITEĽNÝ SVET 

PROGRAM 

10.00 –10.15 

10.15 –11.45 

Zahájenie 

Artur Zatloukal: Neviditeľný svet 

ako odomknutá pokladnica 

Čo je dôležité, je očiam neviditeľné, správne vidíme len srdcom. Ale mali by sme 

o tom i vedieť. Autor je riaditeľom nakladateľstva Integrál Brno, 

pravidelne publikuje vo Svete Grálu a prednáša. 

12.00 –12.30 

Predstavenie nových kníh nakladateľstva Integrál Brno 

a Stiftung Gralsbotschaft 

12.30 –14.00 

14.00 –16.00 

16.00 –16.15 

16.15 –17.45 

Prestávka 

Prestávka 

Margot Ruis: Bytosti prírody a liečenie Zeme – 

život s neviditeľným svetom 

Známa rakúska autorka rozpráva o bytostiach prírody, s ktorými sa stretla na 

svojich cestách po svete, a vplyve, ktorý na nich má ľudská činnosť. V závere 

predstaví aj svoju novú rovnomennú knihu. Po prednáške bude nasledovať 

autogramiáda. 

Do češtiny tlmočí PhDr. Magdaléna Havlová 

Jan Palouček: Priateľstvo s neviditeľným svetom 

V jemnom vnímaní spočíva najspoľahlivejšia ochrana pred nebezpečenstvom 

a chybnými krokmi. Prednášajúci je lekár a liečiteľ, autor kníh „Posolstvo 

farieb“ a „Cesta k uzdraveniu“. Pravidelne publikuje vo Svete Grálu, vedie 

semináre a prednáša. 

38 

Svet Grálu 

33 | 2012 

Celodenné vstupné (kompletný program) 190 Kč (cca 7,60 €). 

Vstupné na jednotlivé prednášky 90 Kč (cca 3,60 €) 

Vstupenky sa predávajú až na mieste.

FOTOREPORTÁŽ 

OKOLO NÁS 

Priblíženie sveta, ktorý je pevnou súčasťou 

našich všedných dní, napriek tomu, že ho nevidíme. 

Na mieste si budete môcť zakúpiť knihy, DVD a CD 

nakladateľstva Integrál Brno a Stiftung Gralsbotschaft. 

Usporadúva nakladateľstvo Integrál Brno a Nadácia Hnutia Grálu v Českej republike. 

39 

Svet Grálu 

33 | 2012

POČASIE Z ĽUDSKEJ RUKY 

Vedci v mnohých krajinách pracujú na tom, aby dokázali cielene 

ovplyvniť počasie. Manipulácia s počasím je však grotesknou hrou 

obrátenou proti prírode. 

Počasie je zriedkakedy také, aké by si 

ľudia v danom okamihu a na danom 

mieste priali. Často sa nám zdá, že je 

príliš mokro, príliš chladno, príliš horúco 

alebo veterno, atď. Túžba ľudí 

ovplyvniť počasie vo svoj prospech je 

preto stará – a už dávno to nie je len 

obyčajné želanie. Metóda „očkovania 

mrakov“, ktorou je možné ovplyvniť 

zrážky, sa dnes využíva zhruba v tridsiatich 

štátoch sveta. Otázkou sú však 

možné dôsledky týchto operácií. 

NÁLETY PROTI 

KRUPOBITIU 

V poľnohospodárskych oblastiach 

s častým výskytom krupobitia, ako 

je napríklad Bavorsko, sa očkovaním 

mrakov chráni úroda pred zničením 

alebo poškodením krúpami. V Rosenheime 

v podhorí Álp je letové stredisko, 

kde piloti vzlietajú priemerne 

dvadsaťpäťkrát za sezónu, aby nebezpečné 

mraky naočkovali chemikáliami 

– najčastejšie jodidom strieborným. 

Pri tomto ošetrení sa do mrakov 

vstrekujú dodatočné zárodky, na ktorých 

sa usadzuje ľadová voda. Tým 

sa vytvorí namiesto krúp, veľkých 

40 

Svet Grálu 

33 | 2012 

niekedy ako tenisové loptičky, mnoho 

malých zrniečok, ktoré sa cestou 

k zemi rýchlejšie roztavia a namiesto 

krupobitia potom len prší. 

Keď je hlásená nebezpečná búrka, 

nezostáva pilotom do štartu lietadla 

veľa času. Kľúčovú úlohu tu totiž 

zohráva práve okamih očkovania. 

Do búrky sa pilot musí dostať v priebehu 

15 minút, inak je príliš neskoro. 

Aby totiž očkovanie malo zmysel, nesmú 

byť ešte v mrakoch vytvorené zárodky 

krúp. Na okraji búrky musí pilot 

vyhľadať vzostupný prúd a potom, 

v správnom okamihu, lietadlo vypustí 

do mrakov bilióny čiastočiek jodidu 

strieborného, aby tak hmota dodaných 

kondenzačných zárodkov zasa 

raz zabránila nebezpečnému krupobitiu. 

Podľa vykonaných štúdií zostávajú 

po takomto zásahu v pôde len 

minimálne, neškodné stopy striebra 

a jódu. 

Roztok jodidu strieborného sa používa 

aj v prípade, keď je potrebné 

na určitom území vyvolať zrážky 

kvôli suchu. Napríklad vo Wyomingu 

na severozápade Spojených štátov 

padá málo zrážok dokonca aj v zime, 

pretože krajina leží v dažďovom tieni 

Skalistých hôr a často trpí suchom. 

Aj tu existujú spoločnosti, ktoré síce 

nevedia vyčarovať dažďové mraky, 

môžu však existujúce kopovité mraky 

„postrčiť“, aby z nich začalo pršať. Použijú 

opäť jodid strieborný, ktorý 

sa umelo vytvoreným teplým vznosným 

prúdom transportuje do mrakov. 

Dlhoročné výskumy potvrdili, 

že jodid strieborný je účinným prostriedkom 

proti krupobitiu a že „lietajúci 

tvorcovia počasia“ konajú záslužnú 

prácu. Napriek tomu kritika 

manipulácie s počasím neutícha. 

Mnohí poľnohospodári sú totiž presvedčení, 

že očkovanie mrakov znižuje 

celkové množstvo zrážok – a tak 

sa na dážď, ktorý pole toľko potrebuje, 

až príliš často čaká márne. 

AJ POLITICI POTREBUJÚ 

SLNEČNÉ POČASIE 

V Moskve 9. mája každoročne bez 

výnimky svieti slnko. 9. mája sa totiž 

v Rusku oslavuje víťazstvo nad 

fašistickým Nemeckom, a oslavuje 

sa veľkou vojenskou prehliadkou. 

V tento deň jednoducho slnko svietiť 

musí! Ruskí „výrobcovia počasia“

SPOLOČNOSŤ 

uskutočňujú vôľu vládnych orgánov 

pomocou upravených dopravných lietadiel. 

Na palubách nesú veľké množstvo 

chemikálií: jodid strieborný, 

kvapalný dusík, suchý ľad, cement. 

Keď hrozí nebezpečenstvo, že by 

dážď padal práve v Moskve, lietadlá 

smog vo veľkomestách. 

No všetko sa môže zvrtnúť. Podľa 

správ v tlači spôsobila umelo vyvolaná 

snehová búrka nad Pekingom 

v novembri 2010, pri ktorej spadlo 

viac ako 16 miliónov ton snehu, veľa 

problémov. Úmysel bol dobrý: sneh 

Scenáre popisujú ochromenie zásobovania 

pitnou vodou umelo vyvolaným 

suchom, výrobu alebo odstránenie 

hmly a mrakov podľa potreby, vyvolanie 

záplav, ktoré zabránia zásobovaniu 

nepriateľských vojsk, cielenú 

produkciu umelých búrok a kontrolu 

vyštartujú a ošetria mraky vhodnou 

chemikáliou vo vzdialenosti asi 

100 km pred hlavným mestom. Dážď 

potom spadne mimo Moskvy. Na zabezpečenie 

krásneho slnečného počasia 

v čase vojenskej prehliadky je 

potrebných 10 až 12 lietadiel, náklady 

na túto akciu: približne 1,2 miliónov 

eur. 

No nejde len o zabezpečenie počasia 

na oslavy. Vysoké náklady na odstraňovanie 

snehu v Moskve viedli 

k úvahám, ako zredukovať toto veľké 

množstvo napadaného snehu. Podľa 

súčasnej koncepcie by nasadenie 

50 lietadiel proti mrakom znížilo 

množstvo snehových zrážok o 15 %, 

a zrejme by sa to moskovskej radnici 

vyplatilo. O následkoch zníženého 

množstva zrážok pre krajinu okolo 

Moskvy sa zatiaľ nehovorí... 

Majstrom sveta vo výrobe počasia 

je však Čína. Podľa oficiálnych údajov 

sa tam už na prelome tisícročia ročne 

„vyrobilo“ 250 miliárd ton dažďovej 

vody. Popri lietadlách sa na ostreľovanie 

mrakov používajú aj rakety a protilietadlové 

delá. Umelo vyrobený 

dážď neprináša len vlahu poľnohospodárom, 

má aj pomáhať odstraňovať 

mal zabrániť trvajúcemu suchu v oblasti 

hlavného mesta. Milióny Číňanov 

však mrzli v nevykúrených bytoch, 

kolabovala letecká aj pozemná 

doprava, dochádzalo k dopravným 

nehodám na zasnežených cestách 

i k výpadkom prúdu. Čínska tlač kritizovala 

„svojvoľné vládne rozhodnutie“, 

ktoré zrejme nevzalo do úvahy 

možné nepriaznivé dopady pre obyvateľstvo. 

KEĎ POČASIE 

ROBÍ ARMÁDA 

Ovplyvňovať počasie podľa potreby 

nebolo dávnym snom len vedcov a výskumníkov, 

ale aj vojakov. Už v roku 

1940 spoznal jeden z vtedajších vysokých 

dôstojníkov letectva Spojených 

štátov, George C. Kenney, že štát, 

ktorý ako prvý bude môcť kontrolovať 

cesty vzduchových más a naučí sa určiť 

miesto a čas zrážok, ovládne zemeguľu. 

V roku 1996 prezentovali USA 

štúdiu o počasí, rozoberajúcu koncepty, 

technológie a schopnosti, ktoré 

Spojené štáty potrebujú, aby si aj v budúcnosti 

udržali dominantnú moc 

vo vzdušnom priestore a vo vesmíre. 

vrstiev atmosféry, aby mohol byť riadený 

alebo naopak sabotovaný radar 

aj komunikácie cez satelity. 

Aj na takýchto projektoch sa teda 

pracuje. Že by týmito aktivitami v postihnutých 

oblastiach mohlo trpieť aj 

civilné obyvateľstvo? To sa jednoducho 

zahrnie do vedľajších škôd. 

Ľudstvo vykonáva s počasím a vôbec 

s klímou našej Zeme experimenty, 

nad ktorými stráca kontrolu a ktorých 

dôsledky často nedokáže ani odhadnúť. 

Tieto pokusy môžu pritom mať 

dramatický vplyv na životné podmienky 

budúcich generácií. Odklon 

od prírody, naša nemilosrdná túžba 

po moci a zisku, ktorá sa nezastaví 

pred rastlinami ani zvieratami, pred 

prírodnými zdrojmi ani pred ľuďmi, 

je však bludnou cestou. Dobrý vzťah 

k počasiu budeme mať len vtedy, keď 

naše úmysly, naše ciele i očakávania 

budú v súlade s prírodou. 

Literatúra: 

http://de.wikipedia.org/wiki/ 

Wetterbeeinflussung a iné 

Reinhardt Wurzel 

reinhardt.wurzel @svetgralu.sk 

41 

Svet Grálu 

33 | 2012

DOTYKY KRÁSY 

42 

Svet Grálu 

33 | 2012 

severoamerického 

kontinentu 

ozľahlé nekonečné pláne, hlboké masívy kaňonov vytvorené dávnym 

R odchodom ľadovcov, len lietadlami dostupné rozprávkové jazerné 

krajiny, nepriestupné lesy s tisícročnými sekvojovými hájmi v okolí 

pohoria Sierra Nevada, hnedočervené púšte nabádajúce človeka k pokornému 

stíšeniu a stále zelené sopečné ostrovy omývané tyrkysovým 

morom – to sú len niektoré z nedávno prežitých dotykov prírody na západe 

USA a Havajských ostrovoch uprostred Tichého oceánu. Nechať 

ich len tak prebehnúť rozumom a vyplniť si len ďalšie biele miesto v cestovateľskom 

denníku by bola „večná“ škoda. Každému takému dotyku, 

nech nás zastihne kdekoľvek, dajme šancu nájsť odozvu v našom vnútri. 

Celá planéta Zem je prepožičaná nám ľuďom ako nádherná školská 

trieda, ako pestrý priestor k nášmu poznávaniu a dozrievaniu. A tento 

priestor je posiaty krásou prírody. Všetky dary v nej obsiahnuté nám 

majú byť inšpiráciou a vzorom, pohladením i nádejou. Dívajme sa okolo 

seba so široko otvorenými očami i srdcom a vnímajme hĺbku krásy 

na každom našom kroku. Je to odlesk obrazu krásy nebeskej.

43 

Svet Grálu 

33 | 2012

Kalifornia je už niekoľko miliónov rokov domovom obrích stromov 

– sekvojí. Tie najstaršie dnešné velikány majú údajne za sebou 

už viac než 3 000 rokov života. Niektoré sekvoje nosia aj zaujímavé 

mená ako Tri grácie, Generál Grant alebo Veľký Grizly. 

Život na Havaji je vyjadrený jediným, 

najčastejšie tam používaným 

slovom Aloha. V havajčine 

vyjadruje toto slovo cit, lásku, 

mier, súcit i srdečný pozdrav. 

Šance zažiť krásu k nám prichádzajú 

každý deň, nech sa nachádzame 

kdekoľvek na Zemi alebo 

v hlbinách vesmíru. Krása je priamym 

mostom k radosti, k zjasneniu 

nášho citového vnímania. 

A čistá radosť je najlepšia 

a najpriamejšia cesta k poznaniu 

nášho Stvoriteľa. 

44 

Svet Grálu 

33 | 2012 

Jan Piechaczek 

jan.piechaczek@svetgralu.cz

Ako staré 

myšlienkové 

vzorce 

vymeniť 

za duchovnú 

slobodu 

Werner Huemer 

„Myslím a konám len na základe vlastného 

úsudku a myšlienok, nenechám 

sa pri tom nikým ovplyvňovať.“ – Väčšinou 

sa s touto predstavou stotožňujeme. 

Predpokladáme, že sme pri 

každom čine i myšlienke sami sebou 

a v prípade, že to nechceme – nemôže 

nás nikto a nič ovplyvniť. Avšak pri detailnejšom 

pozorovaní svojho konania 

môžeme túto predstavu veľmi rýchlo 

opustiť a uvedomiť si svoju ďalekosiahlu 

závislosť. Dokonca i ten, kto si 

o sebe myslí, že našiel cestu k duchovnému 

vývoju, môže o svojej domnelej 

nezávislosti zapochybovať. 

Nebezpečenstvo 

dogmatizmu 

VPLYV MYŠLIENOK 

SPOLOČNOSTI 

Všetko, čo vidíme, počujeme, 

alebo akokoľvek vnímame, zanecháva 

v našom myslení určité stopy. 

Nikto nie je nezávislou entitou, stojacou 

izolovane od okolitého sveta. 

Dieťa je formované názormi svojich 

rodičov, učiteľov, známych i priateľov. 

Dospelí sú zasa rozhodujúcim 

spôsobom ovplyvnení spoločnosťou. 

Tradície, vierovyznanie, vzory, 

predsudky i vzdelanie zanechávajú 

stopy v našom vnútornom myšlienkovom 

svete. Všetci sa teda vo svojich 

myšlienkach stotožňujeme aj 

s myšlienkami iných ľudí a prijímame 

ich za svoje vlastné. 

Predstavme si obraz: Všade okolo 

nás sa vznášajú akési zhluky či 

zoskupenia hotových myšlienok 

– čiastočne vlastných a čiastočne 

cudzích – ktoré rozhodujúcim spôsobom 

ovplyvňujú naše konanie, 

schopnosť úsudku i naše postoje. 

Väčšina ľudí si túto závislosť 

od cudzích myšlienok vôbec neuvedomuje, 

a teda jej ani neprekáža. 

Mnohí dokonca cítia potrebu žiť 

život určený inými ľuďmi – alebo 

lepšie povedané, nechať sa viesť cudzími 

názormi – pretože veria, že to, 

45 

Svet Grálu 

33 | 2012

NÁBOŽENSTVO 

čo robia mnohí iní, je tá najlepšia 

životná cesta a opora. Móda, hudba 

a športové trendy, jazykové a iné 

kultúrne zvyklosti, želania pripojiť 

sa k spoločenstvám rovnakej viery 

či rovnakého zmýšľania, to všetko je 

potvrdením tejto skutočnosti. 

TÚŽBA 

PO DUCHOVNEJ 

SLOBODE 

Na druhej strane takmer každý 

človek pociťuje nutkanie odpútať 

sa od sveta myšlienok, ktoré ho obklopujú 

a ovplyvňujú. Chce si svoj 

život určovať sám, nielen sledovať 

vopred stanovenú a vyšliapanú 

cestu. Táto túžba po slobode sa prejavuje 

predovšetkým v mladosti, 

keď sa duch človeka prebúdza a celkom 

nezávisle od rodičov chce začať 

sám určovať svoju životnú cestu 

a svoje názory. 

Táto túžba oslobodiť sa od zabehnutých 

názorov a obmedzení môže 

nastať i kedykoľvek neskôr, zvlášť, ak 

je človek nespokojný so svojimi životnými 

pomermi a hľadá novú životnú 

cestu, alebo keď nie je spokojný s doterajšími 

odpoveďami na svoje otázky 

o živote a prebudí sa v ňom túžba 

po hlbšom poznaní pravdy. 

SLEPÁ ULIČKA 

NA NOVEJ CESTE 

„Kto hľadá, nájde!“ Tak znie múdrosť 

z pokladnice vedomostí ľudstva. 

Zákony prírody sú uspôsobené tak, 

že človeka pri tomto hľadaní podporia 

a bohato ho odmenia – pokiaľ 

hľadá správne. Teda s otvoreným 

srdcom, mysľou bez predsudkov, 

a s radostnou dôverou. Kto takto 

hľadá, môže si byť istý, že nájde 

niečo, čo ho povznesie, povzbudí 

na ďalšej ceste, dodá mu odvahu, 

alebo rozšíri obzor jeho chápania. 

46 

Svet Grálu 

33 | 2012 

V každom prípade získa pre seba 

niečo cenné. 

Ako príklad venujme pozornosť 

niekomu, kto opúšťa svoju cirkev. 

Nie preto, že stratil vieru v Boha, ale 

Duchovná cesta, 

po ktorej máme 

ísť, nespočíva 

v bezmyšlienkovitom 

nasledovaní určitých 

prikázaní. 

preto, že sa s interpretáciami a postojmi 

cirkvi nedokáže vnútorne 

stotožniť. Cíti napríklad, že pre duchovný 

život mu nestačí len navštevovať 

nedeľné omše a spásu nedosiahne 

len vierou v Spasiteľa. Preto 

sa napr. pripojí k nejakej spoločnosti, 

ktorá sa zaoberá konkrétnejšími 

ideálmi, priamo zasahujúcimi 

do bežného života. Predpokladajme, 

že sa od tejto chvíle vzdá fajčenia 

cigariet, začne sa zdravo stravovať, 

hľadá vnútorný pokoj v pravidelných 

modlitbách, atď. Jeho život 

naberá úplne iný smer, nové ideály 

vedú k novým poznatkom a novým 

známostiam. Otvárajú sa mu 

ďalšie horizonty poznania. Tento 

nový vývoj ľudí osviežuje a obšťastňuje. 

Ich vnútorný život sa orientuje 

na zmysluplné ciele. Často však 

bez toho, aby si to uvedomili, ocitnú 

sa na svojej novej ceste v novej slepej 

uličke. Opustili síce myšlienkové 

konštrukcie z predošlej doby, vykročili 

k vyššej úrovni poznania, avšak 

opäť sa pripojili k cudzím myšlienkovým 

konštrukciám, k novým 

názorom, ktoré vyplynuli zo skúseností 

niekoho iného – a tým zabrzdili 

svoj vlastný vývoj.

NÁBOŽENSTVO 

PEVNÉ NORMY 

ZNAMENAJÚ 

ZASTAVENIE 

Predovšetkým náboženské zoskupenia 

sa často vymedzujú od ostatných 

životných smerov konkrétnymi 

kódexmi. Mnohé z nich majú 

veľmi presne stanovené, čo a ako 

robiť pre splnenie ideálov, o ktoré 

sa usilujú, čo si členovia nemajú 

všímať, čo pôsobí povzbudivo a čo 

brzdí. Tieto pravidlá správania 

môžu byť presne písomne stanovené, 

ale môžu aj nevyslovené iba 

„visieť vo vzduchu“, a svojou vágnosťou 

môžu mať ešte väčší vplyv, 

obzvlášť na prístupných, citlivých 

a otvorených ľudí. 

Z objektívneho hľadiska môžu 

byť takto nariadené koncepcie, 

príkazy alebo pravidlá správania 

správne a povzbudzujúce. Zanechať 

fajčenie, vedieť, ako sa stravovať, 

navštevovať pravidelné pobožnosti 

a rozjímania, to všetko sú 

cenné a odôvodnené odporúčania, 

prispievajúce k naplnenému, šťastnému 

životu. Pravidlá správania 

nám poskytujú oporu a chránia nás 

pred pádom. V tom spočíva cena 

náboženských prikázaní, alebo 

iných múdrych rád. 

Ale táto opora môže viesť aj k zastaveniu, 

a pri slepom nasledovaní 

až k pasivite. Dochádza k tomu 

vtedy, keď sa predpisy správania 

prijmú ako príkaz pre život samotný, 

keď niekto podľahne omylu, 

že sú za všetkých okolností vždy 

správne a musia sa bezpodmienečne 

dodržiavať. 

Na toto „slepé dodržiavanie“ pravidiel 

poukázal aj Abd-ru-shin 

(1875 – 1941), ktorý chcel svojím 

dielom „Vo svetle Pravdy – Posolstvo 

Grálu“ priviesť všetkých poslucháčov 

a čitateľov k duchovnej 

slobode: „Keď ale poviem: ‚čiň to 

a ono, zanechaj to‘, podávam tým 

len slabé, vonkajšie barly, s ktorými 

nikto nemôže chodiť samostatne, 

pretože mu barly neslúžia súčasne 

aj na ‚videnie‘. A ‚cestu‘ musí predsa 

jasne pred sebou vidieť, inak mu 

barly nič nepomôžu. Taký človek 

sa poneviera, blúdiac ako slepec 

po neznámej mu ceste. Nie, to nie 

je to pravé, to by viedlo zase len 

k novej dogme, ktorá je prekážkou 

každému vzostupu.“ 

V barlách, teda v slepom bezmyšlienkovitom 

nasledovaní určitých 

prikázaní, nespočíva duchovná 

cesta, po ktorej máme ísť. 

Taký človek vyradil zo svojho života 

všetok zdravý vnútorný pohyb 

i napriek tomu, že do bodky 

spĺňa všetky prikázania. Je ako kus 

dreva, neohybný, neústupný, bez životného 

tepla a úžitku. Taký človek 

nikdy ani nebude radostne pôsobiť 

na druhých ľudí. Na otázku, čo 

má človek robiť, aby viedol zmysluplný 

život a dosiahol svoj životný 

cieľ, nemožno odpovedať predpismi 

správania. Abd-ru-shin to formuluje 

takto: „Bolo by nesprávne odpovedať 

na túto často sa vyskytujúcu 

otázku podľa celkom určitého 

pravidla nasledovne: Rob to a rob 

ono! Tým ešte nie je ukázaná cesta! 

Nebolo by v tom nič živé, a preto by 

z toho ani nemohlo vzniknúť nič, 

čo žije…“ 

PRAVÚ CESTU 

UKAZUJE 

VNÚTORNÝ HLAS 

K hlboko zakorenenému omylu, 

že duchovný vývoj možno dosiahnuť 

prísnym a bezpodmienečným 

dodržiavaním určitých pravidiel 

správania alebo ideálov, sa takmer 

neodvratne pripája prostý vzorec 

myslenia: ak – potom. Ak niečo 

Správne konať 

neznamená strnulo 

a navzdory všetkým 

ťažkostiam robiť 

len to, čo sme si 

zaumienili, ale 

znamená to konať 

primerane. 

zodpovedá platným predpisom 

alebo vytúženým ideálom, potom 

je to správne. Ak nie, potom to musí 

byť chybné. Napríklad, keď sa niekto 

vegetariánsky stravuje, musí byť duchovne 

pokročilý; keď autor používa 

v texte slovo „sexuálne žiadostivý“, 

musí byť nemorálny; keď dieťa stále 

plače, musí byť zle vychované, atď. 

Keď konanie človeka posudzujeme 

tak, že ho porovnáme s našou 

predstavou ideálu a na základe tejto 

predstavy hodnotíme celého človeka, 

alebo situáciu, vopred sa uzatvárame 

pred skutočným vnútorným hlasom. 

Posudzovanie, fixované na jediný bod, 

je totiž ideálnou pôdou pre rozumové 

hodnotenie. Rozum – v protiklade 

ku komplexne a primerane usudzujúcemu 

citu – sa môže sústrediť 

vždy len na jeden bod alebo jeden aspekt. 

Čierno-biele posudzovanie ľudí 

a správania je veľmi rozšírené; nevyžaduje 

totiž žiadne hlbšie, diferencovanejšie 

zvažovanie, teda žiadnu duchovnú 

prácu, ale väčšinou je veľmi 

vzdialené pravde; cit je uvádzaný 

do omylu vplyvom logiky rozumu. 

Je to jedine „vnútorný hlas“ ducha, 

ktorý ukazuje skutočnú pravú cestu, 

nezapratanú fixnými predstavami – 

teda mylnými predpokladmi, že určité 

pravidlá správania sú za všetkých 

okolností v nezmeniteľnej 

47 

Svet Grálu 

33 | 2012

48 

Svet Grálu 

33 | 2012 

Martin Schott 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Tajomná moc 

myšlienok 

Naše činy a slová pôsobia 

viditeľne na naše okolie 

– ale ako je to s našimi 

myšlienkami? Majú aj 

myšlienky nejaký vplyv? 

Táto kniha prináša informácie 

o podivuhodných vedeckých 

výskumoch a čitateľom 

sprostredkúva poznanie 

„tajuplnej moci myšlienok“. 

80 strán, formát 115 x 180 mm, 

lepená väzba, český jazyk. 

ISBN 978-3-87860-393-1 

(Vydavateľstvo Stiftung 

Gralsbotschaft). 

Knihu si môžete objednať 

prostredníctvom priloženého 

objednávacieho kupónu 

na konci časopisu, alebo 

v našom on-line obchode 

na stránke www.svetgralu.sk. 

forme správne a platné. Tento postoj 

je ostatne aj živnou pôdou pre 

každý druh dogmatizmu, sektárstva 

a náboženského fanatizmu. 

Správne konať predsa neznamená, 

že budeme strnulo a navzdory všetkým 

ťažkostiam robiť len to, čo sme 

si zaumienili, ale znamená to konať 

primerane, t.j. podľa aktuálnej situácie, 

s ohľadom na svojich blížnych, 

ich túžby, povahu, atď. 

Abd-ru-shin nabáda čitateľov 

svojho diela k tomu, aby odhodili 

strnulosť vo vzťahu k svojim blížnym 

a namiesto toho sa stali živými 

a pohyblivými. Strnulosť je vždy 

nesprávna, pretože je neprirodzená 

a nie je v súlade s prazákonmi stvorenia, 

ktoré vyžadujú pohyb. 

Ak chceme poznať, čo je v danej 

situácii správne a primerané, riaďme 

sa spoľahlivým ukazovateľom cesty: 

vnútorným hlasom, citom. Pretože 

ten zvažuje vždy nesebecky a všeobsiahlo. 

Pre cit nie sú dôležité nejaké 

potreby alebo určité pravidlá 

správania, ale celková situácia, ktorá 

si vyžaduje zodpovedajúce správanie. 

Čo je pre jedného človeka správne, 

môže byť naopak pre iného chybné. 

Rovnaký lejak prinesie vysušenej 

zemi vytúžené vyslobodenie, a zaplavenej 

zemi definitívnu skazu. 

KEĎ SI CITY 

NAVZÁJOM 

ODPORUJÚ 

Jedno a to isté správanie môže 

mať rôzne pozadie; rovnaká reakcia 

môže byť pre niekoho úplne 

nevhodná, pre iného však úplne 

správna. Ak sa nachádza niekto iný 

v rovnakej situácii ako my, môže byť 

úplne správne, že mu jeho cit ukazuje 

inú cestu. Iný človek môže totiž 

mať síce rovnaký duchovný cieľ 

ako my, ale jeho úloha a jeho osobné 

schopnosti a možnosti sú iné. Preto 

môžeme brať usmerňované pocity 

a hodnotenie ako varovný signál. 

Prirodzene nám cit dovoľuje aj 

objektívne hodnotenie, napríklad 

ľudský zmysel pre krásu nás bude 

vždy oslovovať v prípade, že niečo 

zodpovedá svojím tvarom, formou 

alebo farbou prirodzenej harmónii. 

A táto harmónia, alebo krása 

je stála a nemenná v každej dobe. 

AKO ZÍSKAŤ SKUTOČNÚ 

SLOBODU? 

Ukazuje sa, že cesta opúšťajúca 

stopy starých, cudzích myšlienok, nevedie 

vždy k slobode. Často sa staré 

usmernenia názorov a zvyklostí len 

zamenia za nové usmernenia iných 

ľudí s inými zvyklosťami. A tak duchovná 

túžba po slobode a prekonaní 

cudzích vplyvov zostáva nenaplnená. 

Je potrebné, aby si človek túto myšlienkovú 

závislosť od cudzích vplyvov 

uvedomil. 

Samozrejme, že cenné pokyny 

alebo životné pravidlá nezahodíme 

cez palubu. Každý človek predsa potrebuje 

pre svoj život pevnú oporu 

a mantinely. Existuje však určitá 

jemná hranica medzi dogmami 

a pomocou, ktorá presne vie, kedy 

ktoré pravidlo použiť, kedy vložiť 

do svojich slov viac lásky, alebo viac 

prísnosti, kedy je čas mlčať, a kedy 

hovoriť. Na zistenie tohto rozdielu 

však pravidlá nikdy nevzniknú. 

A tak je to správne, pretože nás to 

núti trvale svoje činy zvažovať citom, 

neupadnúť do strnulosti, a tak 

sa stať živými a slobodnými. 

Werner Huemer 

werner.huemer@svetgralu.cz

Werner Huemer 

100 odpovědí 

na životní otázky 

KNIŽNÉ NOVINKY 

Väčšina ľudí sa či už otvorene alebo podvedome 

domnieva, že nie je v našich možnostiach odpovedať 

na otázky posmrtného života, i keď človek pripustí, 

že existuje svet za naším známym viditeľným svetom... 

Boh, život po pozemskom živote, reinkarnácia, osud… 

ostáva mnoho ďalších otázok: Je osud spravodlivý? 

Existuje i nezaslúžené utrpenie? Opakujú sa inkarnácie 

donekonečna? Sú choroby podmienené karmou? 

Vyplnia sa katastrofické proroctvá? A nakoniec: Aký 

má celý ten životný kolotoč vlastne zmysel? Ukazuje 

sa, že na všetky tieto otázky predsa len existujú 

odpovede. 



Leninger, Leningerová a Gross 

Most Času 

„Je návrat duší skutočnosťou? Reinkarnovala 

sa do malého Jamesa duša pilota, ktorý zahynul 

v druhej svetovej vojne? 

Krok za krokom sa chlapcovi rodičia snažia túto 

záhadu objasniť a s každým ďalším detailom, s každou 

ďalšou informáciou, ktorá ako čiastočka zapadá 

do úplne neuveriteľnej skladačky, sa ich pôvodná 

nedôvera rozplýva. 

Podivuhodný príbeh malého Jamesa ukazuje, 

že na niektoré veci nie je jednoduché nájsť racionálne 

odpovede. 

Strhujúce rozprávanie, ktoré sa číta jedným dychom. 



Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu 

na konci časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk. 

49 

Svet Grálu 

33 | 2012

Podporučík James McCready Huston 

ml. VC-81; zahynul v boji 3. marca 1945 

B. Leininger, A. Leiningerová, 

K. Gross: Most času (Soul Survivor). 

Vydala Euromedia Group 2010. 

James Leininger a Jack Larsen 

počas zrazu veteránov spolku 

Natoma Bay Association. San 

Antonio, september 2004 

BOLA TO PROSTE REINKARNÁCIA 

V roku 1998 sa v USA manželom Leiningerovcom 

narodil syn James. 

Po dvoch šťastných rokoch začalo mať 

dieťa desivé nočné mory: spiaci syn 

sa v postieľke hádzal, kopal a strašne 

zo sna kričal. Upokojoval sa iba pomaly, 

po dlhom materskom láskaní. 

Opakovalo sa to potom takmer noc 

čo noc, mesiac čo mesiac. Znepokojení 

rodičia postupne pochopili, že dieťa 

volá o pomoc, pretože je zakliesnené 

v kabíne horiaceho lietadla, a nemôže 

sa dostať von. Nielen to, opatrnými 

otázkami dospeli k tomu, že malý 

James pozná ohromujúce množstvo 

presných podrobností zo života istého 

amerického stíhača z obdobia druhej 

svetovej vojny, z bojov s Japonskom. 

Povedal im, že štartoval z lietadlovej 

lode Natoma, že lietal v stíhačke typu 

Corsair, ktoré mali tú vlastnosť, že pri 

štarte ťahali doľava a často im pri pristávaní 

praskali pneumatiky. Jeho 

kamaráti sa volali Jack Larsen, Leon, 

50 

Svet Grálu 

33 | 2012 

Billy a Walter. Pri útoku na japonský 

ostrov Iwodžima jeho lietadlo zostrelil 

protilietadlový granát a horiaci stroj 

sa zrútil do mora. Pri návšteve leteckého 

múzea sa James – iba trojročný – 

nedokázal odtrhnúť od expozície vrtuľových 

lietadiel z vojny a ohuroval otca 

podrobnými znalosťami. Vysvetlil mu 

napríklad, že hák v zadnej časti je určený 

na zabrzdenie pristávajúceho lietadla 

na palube lode. Raz pri sledovaní 

vojnového dokumentárneho filmu 

v televízii o zostrelení japonskej stíhačky 

Zero namietol: „Toto nie je Zero, 

to je Tony!“ Tony hovorili Američania 

nemeckým stíhačkám Messerschmidt 

109, z ktorých niekoľko kusov dopravila 

do Japonska nemecká ponorka. 

Okamih, keď si otec Bruce Leininger 

po prvý raz sadol k internetu 

a skúsil si overiť slová svojho 

syna, bol pre neho šokom: na webových 

stránkach objavil fotografiu 

skutočne existujúcej lietadlovej lode 

Natoma Bay, o ktorej dovtedy nemal 

samozrejme ani potuchy. Len veľmi 

zdráhavo a neradi sa obaja manželia 

postupne zmierovali s myšlienkou, 

že ich syn neblúzni a nerozpráva nezmysly, 

ale že je zrejme inkarnáciou 

letca, ktorý zahynul a ktorého zážitky 

boli zrejme natoľko silné, že mu nevymizli 

z pamäti ani po polstoročnej 

prestávke v záhrobí. Najmä Bruce 

takú predstavu ostro odmietal z pozície 

úprimne veriaceho kresťana. Vyvrátenie 

myšlienky reinkarnácie bolo 

pre neho také dôležité, že sa radoval 

z každej nezrovnalosti a zarmucovalo 

ho, keď sa ukázalo, že malý James 

predsa len všetko vykreslil presne. 

„Bol som pokrstený a vychovaný 

v metodistickej viere. Každú nedeľu 

som chodil s matkou a sestrou do kostola… 

Schádzali sme sa dvakrát 

do týždňa na štúdium biblie, na diskusie, 

a snažili sme sa zladiť svoje životy 

s Božím Slovom…

RECENZIA 

Ak Jamesove nočné desy boli skutočne 

prejavom prežitku z minulého 

života, a teda dôkazom reinkarnácie, 

potom podľa môjho názoru došlo 

k porušeniu Božieho sľubu spásy 

človeka. Ak sa nesmrteľná duša môže 

sťahovať z jedného tela do druhého, 

prechádzať z jednej generácie 

na druhú, akú úlohu potom hrá v živote 

kresťana vykúpenie? Aký význam 

má posledný súd, keď môžu duše 

voľne opúšťať telesné schránky a opäť 

do nich vstupovať? Táto myšlienka 

je v príkrom rozpore s evanjelickým 

učením o znovuzrodení prostredníctvom 

duchovnej premeny každého 

človeka. S príchodom Jamesovho 

zlého sna som stratil duchovný pokoj 

a ocitol som sa vo vojne s celým svojím 

presvedčením.“ 

Nastalo poctivé, zdĺhavé, húževnaté 

a detailné preverovanie informácií 

trojročného syna. Hľadanie 

na internete, v archívoch, stovky telefonátov 

a schôdzok s pamätníkmi, 

účasť na zrazoch vojnových veteránov. 

Leiningerovci vylučovacou metódou 

zistili, že ich syn – ak to bol 

on – sa vtedy volal James McCready 

Huston a postupne si potvrdili pravdivosť 

všetkých detailov. Nakoniec 

padla i posledná opora Bruceovej 

nedôvery: našiel priameho svedka 

Hustonovho zostrelenia. Bol to zadný 

strelec bombardéra z inej perute, ktorého 

pri útoku stíhačky sprevádzali, 

a ten potvrdil priebeh posledných 

okamihov, ktoré sa malému Jamesovi 

vracali v nočných morách: 

„Asi tridsať metrov naľavo od nás 

sa držal jeden Wildcat…“ Tu musíme 

prerušiť citáciu z knihy. Malý James 

Leininger hovoril o stíhačke Corsair, 

zatiaľ čo na lietadlovej lodi Natoma 

Bay boli stíhačky typu Wildcat. Z tejto 

nezrovnalosti sa otec Bruce Leininger 

dlho radoval ako z dôkazu nezmyselnosti 

reinkarnácie. Ale Huston, ako 

sa ukázalo, lietal na dvoch typoch stíhačiek, 

na Corsairoch a Wildcate. Keď 

to Bruce zistil, pocítil, že jeho doterajší 

obraz sveta sa rúca a on stráca 

pôdu pod nohami. 

„V jednom okamihu otočil jeho pilot 

hlavu a pozrel sa mojím smerom. Zachytil 

som stíhačov pohľad, a v tom 

sa to stalo. Predok Wildcatu trafil granát 

– podľa mohutnosti explózie musel 

byť veľkej ráže. 

Ešte pred okamihom nedotknutý 

stroj zahalili jasné plamene. Nerozpadol 

sa, len ako ohnivá guľa zmizol 

podo mnou… Viete, pán Leininger, 

bol som posledný, kto ho videl živého,“ 

zadŕhal sa v silnom pohnutí John. 

„Neviem, kto to bol ani ako sa volal, 

ale jeho tvár a oči ma prenasledovali 

celý život.“ Sklonil hlavu a do chvejúcich 

sa rúk vzal Hustonovu fotografiu. 

„Áno, to je on. Poznávam tú tvár. 

Teraz konečne viem, kto sa na mňa 

od tej nešťastnej chvíle stále pozeral.“ 

Bruce Leininger si vtedy s konečnou 

platnosťou uvedomil, že bude 

musieť nájsť novú cestu medzi skutočnosťou 

a vierou. „Boh, ako ja verím, 

nás obdaril duchom. A ten žije 

večne. Duch Jamesa Hustona se vrátil 

k nám. Prečo, to neviem, ale urobil to. 

Je jednoducho veľa vecí, ktoré si človek 

nedokáže vysvetliť, nieto ich spoznať.“ 

Kniha – napoly dokument, napoly 

emotívne rozprávanie skutočnej udalosti 

– o malom reinkarnovanom Jamesovi 

a dospelých hľadačoch pravdy 

– je výnimočná nespochybniteľnosťou 

faktov. Také podrobné a presné vedomosti 

malého dieťaťa skutočne ťažko 

vysvetliť inak než reinkarnáciou. Navyše 

sa ten príbeh odohral v kresťanskom 

kultúrnom prostredí, ktoré predstavu 

reinkarnácie odmieta a prijme 

ju až vtedy, keď všetky iné vysvetlenia 

zlyhajú. Tých faktov je veľa, a sú 

zaujímavé. Napríklad rozhovor päťročného 

Jamesa so svojou 86-ročnou 

bývalou sestrou o rodinných tajomstvách, 

ktoré nemohol poznať nikto 

iný než rodinný príslušník. Alebo keď 

sa malý James otcovi zdôveroval, ako 

si v záhrobí vyberal rodičov: „Bol som 

rád, keď som našiel mamičku a teba. 

V tom veľkom ružovom hoteli na Havaji. 

Bol večer, sedeli ste na pláži a jedli.“ 

A ukázal prstom na fotografiu hotela, 

v ktorom manželia trávili dovolenku 

krátko predtým, než Andrea Leiningerová 

zistila, že je tehotná. 

Kniha prináša pútavý príbeh, stojí 

za to si ju prečítať. 


zatloukal@svetgralu.cz 

51 

Svet Grálu 

33 | 2012

Jaroslav 

Klimecký 

Anton 

Bruckner 

52 

Svet Grálu 

33 | 2012 

POMOCNÝ 

UČITEĽ 

indhaag – je malá, hornorakúska 

pohraničná dedina. 

W 

Vo svojom Zápisníku hudobníka 

spomína J. B. Foerster: „dedinčania 

v poobedňajších hodinách denne 

stretávali mladého muža nápadného 

zovňajšku i spôsobov. Bol oblečený 

v dlhom kabáte, nezvykle širokých 

nohaviciach, topánky z červenej kože, 

na hlave obrovský širák. Kráčal voľne, 

v zamyslení, neraz prepočul pozdrav 

okoloidúcich. Občas sa zastavil, vyňal 

z klobúka notový papier a zapisoval. 

Čoskoro bol známy po celom kraji 

a skôr než sa zistilo, že je to mladý 

pomocný učiteľ Bruckner, dostal prezývku 

Pohrkaný.“ 

Anton Bruckner sa narodil v roku 

1824 v Ansfeldene pri Linci, ako najstarší 

z dvanástich detí. Otec bol miestnym 

učiteľom, organistom a zakrátko 

začal svojho syna učiť hrať na husle 

a organ. Anton sa už v 12-tich rokoch 

pokúšal o komponovanie. 

Otec predčasne zomrel a matka musela 

s ostatnými deťmi opustiť školu 

a presťahovať sa k príbuzným. Bruckner 

ju neskôr podporoval finančne až do jej 

smrti. Anton, trinásťročný chlapec, bol 

prijatý ako choralista do augustiniánskeho 

kláštora sv. Floriána v Ansfeldene, 

kde potom študoval popri husliach 

a organe aj hudobnú teóriu. Pripravoval 

sa na učiteľskú dráhu ako jeho otec 

i dedko. Od roku 1845 bol učiteľom 

v Ansfeldene, od roku 1851 potom u sv. 

Floriána pomocným organistom. 

Bruckner, pôvodne autodidakt; 

sám sa vypracoval na mimoriadnu 

technickú výšku ako organista, takže 

v roku 1856 postúpil na miesto organistu 

dómu v Linci. Odtiaľ dochádzal 

do Viedne študovať kontrapunkt 

a kompozíciu u významného teoretika 

Simona Sechtera. Po jeho smrti 

bol menovaný profesorom na viedenskom 

konzervatóriu, neskôr lektorom 

viedenskej univerzity a v roku 1891 mu 

bol udelený čestný doktorát. To už bol 

uznávaným skladateľom. V deň promócie 

boli prednesené pamätné slová: 

„Kde sa musí veda zastaviť, tam začína 

ríša umenia. Ono musí vyjadriť to, čo 

zostáva pre vedu uzavreté: v tomto 

zmysle sa skláňa dnes rektor viedenskej 

univerzity pred niekdajším pomocným 

učiteľom z Windhaagu.“ Pri ďakovnej 

reči Bruckner odpovedal: „Nemôžem 

nájsť slová, aby som vám poďakoval; 

ale keby som tu mal organ, dokázal by 

som vám to vysvetliť.“ 

No kým Bruckner dospel až k udeleniu 

doktorátu, musel prejsť mnohými 

protivenstvami života. 

VIEDEŇ 

Hornorakúsky organista Bruckner 

prekročil už štyridsiaty rok svojho života, 

keď skomponoval svoju prvú symfóniu. 

Predviedol ju v roku 1868 v Linci 

za značných ťažkostí. Najal veľký orchester, 

ktorý potom s nezvyklým dielom 

a s technickými problémami ťažko 

zápolil. Nakoniec Bruckner zožal nečakaný 

úspech, na základe ktorého mu 

bola ponúknutá profesúra na viedenskom 

konzervatóriu. 

Bruckner spočiatku váhal. Nechcelo 

sa mu do cudzieho neistého postavenia. 

V tom čase okrem iného prežíval

HUDBA 

bolestné sklamanie z nešťastnej lásky – 

uchádzal sa o mladú, sedemnásťročnú 

Jozefínu Langovú, ktorú však rodičia 

nechceli vydať za štyridsaťdvaročného 

muža. Bruckner nakoniec riešil situáciu 

odchodom z Linca. Do Viedne 

s ním odchádzala i jeho sestra Maria 

Anna, ktorá mu viedla domácnosť. 

Vo Viedni však nastali hneď spočiatku 

ťažkosti. Jeho nedávno dokončenú 

Omšu F moll viedenskí speváci 

odmietli ako nespievateľnú. A čoskoro, 

keď sa prejavil jeho príklon k Wagnerovi, 

bol zaradený medzi Wagneriánov. 

Hudobná Viedeň bola vtedy rozdelená 

na Wagneriánov a Brahmánov, 

ctiteľov skladateľa Brahmsa. Brahms 

sám s týmto rozdelením nesúhlasil, 

ale hlavné slovo mal vtedy kritik viedenských 

novín Neue Presse, Eduard 

Hanslick, rodák z pražského Židovského 

Mesta, ktorý viedenskú hudobnú 

spoločnosť takto rozdelil. Wagneriáni 

patrili medzi zavrhnutých. 

Vtedy Bruckner prerušil skladateľskú 

činnosť a odišiel na organové turné. 

Najprv po Francúzsku, a neskôr koncertoval 

v Londýne. Ešte v Anglicku 

začal znovu komponovať – a to svoju 

2. symfóniu. Zadal ju Viedenským 

symfonikom. Bola mu vrátená ako nehrateľná. 

Vtedy sa rozhodol: najme si orchester 

(za 400 zlatých, čo bola vtedy nemalá 

suma) a usporiada samostatný koncert. 

Najatí hudobníci hrali však s úplnou 

nechuťou. Na skúškach bol Bruckner 

predmetom vtipov a poznámok. Napodiv, 

napriek zlému prorokovaniu 

priateľov, napriek ešte horším vtipom 

muzikantov, mala symfónia nečakaný 

úspech. 

V máji 1869 navštívil Bruckner premiéru 

Wagnerovej opery „Tristan 

a Isolda“ v Mníchove. Vtedy sa prvýkrát 

stretol s Wagnerom. Ten označil 

jeho 2. symfóniu ako „veľmi milú“ 

a mal záujem o symfóniu ďalšiu. 

MARIÁNSKE LÁZNE 

V roku 1873 navštívil Bruckner Mariánske 

Lázne. Ubytoval sa v hostinci 

Weisses Rössl (Biely koník) a zapísal 

sa ako: „Pán dvorný organista a profesor 

z Viedne“. 18. augusta toho roku 

oslávil potom narodeniny cisára Franza 

Jozefa organovou improvizáciou na rakúsku 

hymnu v miestnom dekanskom 

kostole. 

V Mariánskych Lázňach dokončil 

svoju 3. symfóniu, ktorú potom priamo 

z Mariánskych Lázní išiel predstaviť 

Wagnerovi do Bayreuthu. Wagner bol 

symfóniou nadšený a Bruckner mu ju 

venoval. 

Avšak vo Viedni, kde sa všetko stavalo 

proti nemu, nemala symfónia šťastie. 

Bola stále odkladaná, až sa Bruckner 

znovu rozhodol pre samostatný koncert. 

Už pri skúškach sa mu hudobníci smiali 

do tváre, pri koncerte publikum húfne 

odchádzalo, muzikanti, len čo doznel 

posledný akord, balili nástroje a mizli. 

Na pódiu zostal Bruckner sám. Len niekoľko 

jeho žiakov, medzi nimi aj mladý 

Gustav Mahler, sa prizeralo smutnému 

koncu koncertu. 

Pre zdrveného Brucknera bolo však 

veľkým prekvapením, keď k nemu pristúpil 

nemecký nakladateľ Theodor Rätig 

a požiadal ho o partitúru symfónie 

k vydaniu. Tak sa stalo, že prvýkrát 

publikované dielo otvorilo Brucknerovi 

cestu do sveta. V Nemecku sa mu 

dostalo uznania a zahanbená Viedeň 

musela vziať Brucknera na vedomie. 

3. symfónia bola neskôr pomenovaná 

„Wagners symfonie“. 

V lete 1880 bol Bruckner na prázdninách 

vo Švajčiarsku a opäť sa zamiloval 

do veľmi mladej dievčiny. Po jeho odchode 

si nejaký čas písali, ale ona prestala 

odpovedať. Pre jej rodinu nebol 

tentoraz prekážkou jeho vek, ale náboženské 

vyznanie. Bruckner, oddaný katolík, 

ona kalvínka. 

V tej dobe ho priatelia jemne, v dobrom 

úmysle nabádali, že by bol čas 

sa oženiť. Pod vplyvom nedávneho 

sklamania ich Bruckner odbíjal, 

že nemá čas, musí dokončiť svoju 

4. symfóniu. Neoženil sa nikdy. 

Vtedajší Wagnerov žiak, dirigent 

Hans Richter, ponúkol Brucknerovi 

predvedenie 4. symfónie, ktorú autor 

nazval „Romantická“. Richter presadil 

uvedenie vo Viedni a Bruckner sa dočkal 

veľkého úspechu. Bol po každej 

vete vyvolávaný, aplauz nemal konca- 

-kraja. V roku 1882 bol Bruckner naposledy 

za života Wagnera v Bayreuthe. 

Prišiel na premiéru „Parsifala“. Svoju 

úctu k Wagnerovi prejavoval už šesťdesiatročný 

Bruckner takmer detinsky. 

Stále nosil cez ruku frak, aby sa do neho 

mohol obliecť, keby sa Wagner blížil. 

Priblížiť sa k Wagnerovi bolo pre neho 

sviatkom. 

Bruckner sám píše, čo sa stalo, keď 

sa ho Wagner pýtal na jeho dojem 

z Parsifala: „Sám majster ma držal 

za ruku. Tu som klesol na kolená, pritisol 

ústa na jeho ruku a bozkajúc ju, 

povedal som: ‚Majstre, zbožňujem 

Vás.‘ Wagner na to povedal: ‚Vstaňte, 

Bruckner a upokojte sa. Dobrú noc.‘ 

To boli posledné slová, ktoré mi Majster 

povedal.“ 

7. SYMFÓNIA 

Pod dojmom tohto posledného 

stretnutia s Wagnerom začal Bruckner 

komponovať svoju 7. symfóniu. Dielo, 

ktoré má v sebe najviac vrúcnosti, najviac 

citu zo všetkých jeho symfónií. 

Bruckner bol sám užasnutý nad tým, 

čo napísal. Rozprával napríklad o tom, 

ako vznikla hlavná téma prvej vety: 

vo sne sa mu zjavil už zosnulý priateľ, 

kapelník Dorn, a nadiktoval mu túto 

tému so sľubom, že tento motív mu 

prinesie šťastie. 

Téma je to skutočne úžasná. Keď 

sa z tichého tremola sláčikov začne 

53 

Svet Grálu 

33 | 2012

HUDBA 

téma rozvíjať, znie hudba z iného, 

krajšieho sveta. Adagio druhej vety 

má rovnako jedinečnú tému. Hrajú ju 

štyri wagnerovské tuby, sprevádzané 

hlbokými sláčikmi. Dostáva tak mimoriadny, 

smútočný výraz. Podľa 

Brucknerovho rozprávania vzniklo 

v poslednom období Wagnerovej choroby. 

Bruckner píše dirigentovi Mottlovi: 

„Prišiel som raz domov a bol som 

veľmi smutný. Tušil som, že Majster už 

nebude dlho nažive; a tu mi napadlo 

Adagio cis moll. Keď prišla depeša 

z Benátok (kde Wagner zomrel), tu 

som plakal, veľmi plakal. A potom som 

Majstrovi napísal opravdivú smútočnú 

hudbu.“ Celé svoje kresťanské presvedčenie 

vložil Bruckner do tejto časti. 

Siedmej symfónie sa ujal mladý 

Brucknerov žiak, dirigent Artur Nikisch, 

a predviedol toto dielo 30. 12. 

1884 v lipskom Gewandhause. 

Dielo okamžite prerazilo. Postavilo 

Brucknera do pravého svetla, ktoré 

mu bolo tak dlho upierané. Šesťdesiatročný 

Bruckner, tvoriaci celý svoj 

život podľa najvnútornejšieho presvedčenia, 

začal žať úspechy a bol 

označený za prvého symfonika svojej 

doby. Už predtým sám Wagner prehlásil 

Brucknera za najvýznamnejšieho 

symfonika po Beethovenovi. 

PRAHA 

Roku 1884 vo veľkonočnom týždni 

navštívil Bruckner aj Prahu. Vtedy 

pred slávnostným otvorením Rudolfina 

otestoval nový organ v koncertnej 

sále. Hral vtedy aj vo svätovítskej 

katedrále, v strahovskom kláštornom 

chráme a tiež v emauzskom kláštore. 

Na prahu svojich sedemdesiatin 

komponuje 8. symfóniu. Venuje ju 

cisárovi Franzovi Jozefovi a získava 

predvedenie Viedenskými filharmonikmi, 

pod vedením Hansa Richtera. 

Úspech bol nesmierny. Symfónia bola 

54 

Svet Grálu 

33 | 2012 

označená za „korunu hudby 19. storočia“. 

Svoju „Deviatu“ Bruckner venoval 

„Kráľovi kráľov, nášmu Pánovi“. Symfónia 

nie je dokončená. Pred smrťou 

Bruckner určil, aby v prípade jeho 

úmrtia bolo namiesto 4. vety vložené 

jeho „Te Deum“. Až sedem rokov 

po jeho smrti, vo februári 1903, bola 

symfónia predvedená vo Viedni. 

Bruckner zomrel 11. októbra 1896. 

Podľa jeho želania bol pochovaný 

v kostolnej krypte u sv. Floriána v augustiniánskom 

kláštore v Ansfeldene. 

Priamo pod organom. Tu začínal ako 

malý spevák, sem sa nakoniec vrátil. 

NÁZORY 

Mirko Očadlík v knihe Svět orchestru 

píše: „Bruckner bol v podstate 

ľudský primitív, ktorý nedbal príliš 

na životné konvencie. V tomto svojom 

duchovnom i ľudskom osamotení 

dokázal osnovať svoje predstavy s neobyčajnou 

silou ducha, ktorý práve 

svojou primitívnosťou odhadne viac, 

než mnohá špekulácia poučených… 

Hymnickosť, ktorá bola výsostným 

znakom Brucknerovej osobnosti, vyplývala 

z bezmedznej viery v Boha 

a v ľudstvo.“ 

„Bruckner zostal veľkým dieťaťom 

až do posledných rokov svojej staroby,“ 

píše J. B. Foerster vo svojom Zápisníku 

hudobníka. 

Sám Bruckner potom v jednom liste 

Wagnerovi napísal: „Mojej hudbe najlepšie 

rozumejú deti a zvieratá.“ 

ZNEUŽITÉ DIELO 

Málo sa u nás vie o ďalších osudoch 

Brucknerovho diela. Po skončení 

vojny v roku 1918 sa Nemecko ocitlo 

v dôsledku stále pokračujúcej blokády 

a reparačných povinností na pokraji 

ekonomickej katastrofy. V tejto hlbokej 

materiálnej i duchovnej núdzi volal 

národ po novom vedení. Falošný prorok 

pozdvihol hlavu. Prehlásil sa za Vodcu 

a záchrancu národa. Ľud ho vítal ako 

spasiteľa a osloboditeľa i v Rakúsku, 

ktoré bolo obsadením v marci 1938 

pripojené k Veľkonemeckej ríši. Keď 

potom po nečakanom prepadnutí Poľska 

l. septembra 1939 spoznali jasajúci 

ľudia jeho pravú tvár, bolo na návrat 

príliš neskoro. Začala druhá svetová 

vojna a Hitler viedol nemecký národ 

nezadržateľne do priepasti. 

Aj v umení povstali falošní proroci. 

V chaose horúčkovitého hľadania pútali 

pozornosť na seba predstieraním 

pravdivosti, boľševizmus v umení dosahoval 

vrchol. Zostávala jediná možnosť 

k záchrane: návrat k čistým prameňom. 

Ktoré umenie mohlo byť čistejšie, než 

umenie zrodené z hlbokej viery v Boha? 

V hudbe Bach, Beethoven, Bruckner. 

Zvlášť Brucknerovo dielo, posvätené 

hlbokou vierou v Boha a v ľudstvo. 

Bruckner sa stal pre mnoho zúfajúcich 

a prosiacich o pomoc ukazovateľom 

cesty do krajšieho, duchovného sveta. 

Bolo to hnutie čistého umenia. Boli 

to Brucknerove spoločnosti, spolky, nadácie, 

ktoré už predtým vznikali v Rakúsku 

i Nemecku. Zlučovali sa existujúce, 

zakladali sa nové. Na čele týchto 

snáh stál Brucknerov žiak, dirigent Artur 

Nikisch. V rokoch 1919–1920 predviedol 

v lipskom Gewandhause cyklus 

Brucknerových symfónií, k stému výročiu 

narodenia Antona Brucknera 1924 

bola založená Medzinárodná Brucknerova 

spoločnosť. 

Tieto celonárodne rozšírené čisté 

snahy boli silnejúcim fašistickým režimom 

v Nemecku v dvadsiatych 

a hlavne potom v tridsiatych rokoch 

minulého storočia bezpríkladne zneužité 

k propagácii nacistickej ideológie. 

Žiadny iný hudobný skladateľ, ani 

Wagner, ani Richard Strauss, žiadny 

iný väčší umelec tej doby nebol taký 

zneužitý, tak totálne „okupovaný“ nacistickou 

ideológiou, ako Bruckner.

W INDHAAG 

Vyvrcholením znetvoreného kultu 

a populizmu fašistickej kultúrnej politiky 

bolo na ôsmej Brucknerovej slávnosti 

v roku 1937 v Regensburgu uvedenie 

Brucknera, jeho busty, do siene 

slávy, do Walhally. Bruckner je tu štylizovaný 

ako všemohúca modla. Uvedenie 

bolo sprevádzané bombastickými 

predslovmi ministra propagandy Goebbelsa, 

Ríšskeho prezidenta hudobnej 

komory Raateho i Hitlera. 

Nacistická tlač reagovala: „Bol to povznášajúci 

symbol nesmierneho spojenia 

Vodcu s nemeckým národom, keď 

Vodca sám, vlastnou rukou kládol vavrínový 

veniec k základom piedestálu, 

ktorý nesie Brucknerovu bustu.“ Už 

účasť Hitlera a Goebbelsa na tomto uvedení 

do Walhally ukazuje, aký veľký 

význam sa tomuto kultúrnemu „spektaklu“ 

prikladal. 

Došlo aj na zmiešanie umenia a politiky. 

Brucknera a Hitlera spája vraj podobný 

životný osud. Obaja pochádzajú 

z nemeckorakúskeho národa. Obaja 

museli tvrdo bojovať o presadenie svojich 

ideálov. Bruckner v hudbe, Hitler 

v politike. Každý však nakoniec vyšiel 

z tohto boja víťazne. 

Tu bol položený skutočný základ znetvoreného, 

fašistického kultu, ktorý bol 

pripomínaný na každom nacistickom 

zjazde, na každej slávnosti. Brucknerova 

hudba znela pri Hitlerových 

päťdesiatych narodeninách v apríli 1939, 

znela na verejných koncertoch, v rozhlase, 

a znela do posledných okamihov 

rozpadajúcej sa Veľkonemeckej ríše. 

Znela ako sprievodná hudba pri kobercovom 

bombardovaní nemeckých 

miest, pri „konečnom víťazstve“ fanatizmu 

a nacistickej hystérie. Sprevádzala 

posledné historické okamihy nemeckého 

národa. Jeho „Súmrak bohov“. 

Po zrútení dlho neprichádzala rehabilitácia 

zneužitého diela. Nacistická 

ideológia a jej výbežky boli hlboko zakorenené 

a pôsobili ešte dlho. Pre staršiu 

generáciu pôsobí ako rušivá trauma 

dodnes. 

Rehabilitácia diela sa presadzovala 

často so značnými prekážkami. Nové 

chápanie diela, očisteného od minulosti, 

nebolo prijímané jednoznačne. 

Rakúsky časopis pre hudbu v roku 1946 

dosť nadnesene prevoláva: „Už prišiel 

čas, aby Bruckner ako herold rakúskeho 

ducha, nositeľa božej idey v slobodnom, 

internacionálnom svete, vystúpil 

a obšťastnil tak ľudstvo svojím svätým 

posolstvom.“ 

O takých „nacionalistických“ a iných 

názoroch sa diskutovalo ešte v šesťdesiatych 

a sedemdesiatych rokoch minulého 

storočia. Dodnes existujú obhajcovia 

starých posvätných tradícií 

a obhajcovia nového, očisteného chápania 

Brucknerovho diela. 

Mathias Hansen sa pýta v prílohe 

svojej knihy Anton Bruckner, vydanej 

v roku 1987 v Lipsku, či by nebolo múdrejšie 

urobiť za minulosťou konečne 

hrubú čiaru. 

Dnes v Rakúsku existuje veľa inštitúcií 

a škôl nesúcich Brucknerovo meno. 

V jeho rodisku, Ansfeldene, je v bývalej 

škole Brucknerovo múzeum. Múzeum 

je aj vo Windhaagu, malej šumavskej 

dedine na rieke Malši neďaleko českých 

hraníc, kde Bruckner v rokoch 1841 – 

1843 učiteľoval. Na mnohých miestach, 

kde napríklad len prespal, sú pamätné 

dosky. Brucknerove spoločnosti vydávajú 

časopisy, starajú sa o propagáciu, 

usporadúvajú festivaly. 

Pre rakúsku hudbu predstavuje 

Bruckner jeden z vrcholov 

domáceho hudobného 

vývoja. Rakúšania 

ho dodnes 

nazývajú „Božím muzikantom“. 

Jaroslav Klimecký 

Literatúra: 

Mathias Hansen: Anton Bruckner, Leipzig 

1987 

J. B. Foerster: Zápisník hudebníkův, Praha 

1929 

Mirko Očadlík: Svět orchestru, Praha 1952 

Kolektiv autorů: Dejiny evropské civilizace, 

Praha 1997 

55 

Svet Grálu 

33 | 2012

Gerhard Kruse 

Polarita 

či protiklad? 

Priťahovanie, stret, rezonancia, 

alebo prečo dobro nie je opakom zla 

Medzi ženou a mužom nepochybne existujú protichodné zákonitosti vzájomnej príťažlivosti; 

iste ste sa už zamysleli nad tým, prečo. Sú si vzájomne sympatickí preto, lebo 

sú rozdielni, alebo práve preto, že sú si v mnohom podobní? Ľudové porekadlá hovoria: 

„protiklady sa priťahujú“ ale aj „vrana k vrane sadá“ – ktoré pravidlo teda skutočne platí? 

Zo skúseností vieme, že pravdivé sú obidve. Ako je to možné? 

56 

Svet Grálu 

33 | 2012

VZŤAHY 

ZÁKON POLARITY 

VO SVETOVOM DIANÍ 

Zistenie, že „protiklady sa priťahujú“ 

nás privádza k zákonu polarity. Ten 

symbolicky popisuje už kniha Genesis 

Starého zákona. Po Stvoriteľovom 

slove „buď svetlo“ sa rozdelila tvorivá 

božská sila: „Svetlo bolo oddelené 

od tmy dňom a nocou. Tak bol z večera 

a rána prvý deň ...“ (1. Mojžišova, 

Genesis). 

Aj Abd-ru-shin vo svojom diele 

Vo Svetle Pravdy v rovnakom zmysle 

ukazuje, že Božské svetlo sa v procese 

stvorenia rozdelilo na dve doplňujúce 

sa polárne sily. Tie sa vzájomne podmieňujú 

a pôsobia na seba príťažlivo, 

keďže patria k sebe. Pozitívne a negatívne 

vyžarovanie vytvára pole napätia, 

čo vo stvorení vyvoláva krúživý 

pohyb. Ten sa v mikrokozme prejavuje 

napr. ako krúženie elektrónov okolo 

atómového jadra, v makrokozme zase 

ako krúženie galaxií. 

Polarita – teda rozdelenie jednotnej 

sily na dva vzájomne sa priťahujúce 

póly je východiskom pre pohyb 

a formovanie v hmotnom svete. Východné 

filozofie preniesli polaritu síl 

do symbolu yin a yang. Ten zobrazuje 

polárne, vzájomne sa doplňujúce 

princípy vo forme dvoch kvapiek vlievajúcich 

sa do kruhu. Rovnocenne 

pôsobiace polárne sily vyjadruje i rovnoramenný 

kríž v kruhu, ktorý symbolizuje 

Pravdu. 

V živej prírode je rozdelenie druhov 

na samčie a samičie pohlavie základom 

udržania života prostredníctvom 

rozmnožovania. Organizmy sa musia 

vzájomne „oplodniť“, aby zachovali 

bytosti svojho druhu. Aj mužský 

a ženský duch by mali spolupôsobiť 

harmonicky – až spojenie ženskej 

a mužskej časti totiž vytvára jednotu. 

Polarity sa prirodzene priťahujú 

a spoločne vytvárajú celok. Každé 

rozdelenie so sebou nesie aj túžbu 

po spojení. Protikladné póly sú totiž 

dvoma aspektmi rovnakého druhu, pričom 

sa nedá rozlišovať medzi dobrým 

a zlým. V prípade polarity pôsobí požiadavka 

„keď to – tak aj to“. 

Príkladom polarity je aktivita a pasivita, 

ktoré môžu harmonicky spolupôsobiť, 

alebo aj rytmy prírody ako deň 

a noc, odliv a príliv, výdych a nádych, 

bdelosť a spánok, napätie a uvoľnenie. 

Aj naše fyzikálne predstavy sú 

ovplyvnené polaritou. Myslím tým 

napríklad atómovú a elektromagnetickú 

polaritu (pozitívny a negatívny 

náboj), alebo informatiku založenú 

na binárnom systéme. Ide o najjednoduchší 

z mysliteľných číselných 

systémov, ktorý pozná len dva odlišné 

symboly. V binárnom systéme 

je možné jedným miestom – jedným 

„bitom“ (binárnou cifrou), zakódovať 

dve znamienka. Každý bit tak môže 

byť len v dvoch stavoch, a to buď 0 

alebo 1 – teda prúd prechádza (=áno) 

alebo nie. 

Až polarita umožnila rozmanitosť 

sveta. Veľmi trefne ju popísal už čínsky 

filozof Lao Tse (5. storočie pr. Kr.) 

v „Tao te ťing“ (verš 42): „Z večného 

[absolútne čistého TAO, ešte-nie- 

-začiatku], vzniklo jedno (TE, tvorivý 

prapočiatok života). Z jedného 

vzniklo druhé (polarita yin a yang). 

Z druhého bol tretí (CHI, životná sila, 

ktorá v sebe onú polaritu zjednocuje). 

Z tretieho vzniklo veľa.“ 

ZÁKON POLARITY 

V BEŽNOM ŽIVOTE 

Tak ako dýchanie tvoria výdych 

a nádych, aj harmónia pohybu vesmírnych 

telies je vyrovnaním medzi 

pohybom krúžiacich súhvezdí a príťažlivou 

silou ich hmoty. Ak má vládnuť 

harmónia, musí byť dávanie a branie 

v rovnováhe. Rovnako aj nás ľudí 

núti zákon vyrovnania k určitému 

správaniu. V manželstve a rodine, 

v zamestnaní, v spoločenstve, v sociálnom 

systéme a štáte – všade sa má 

vyvažovať medzi dávaním a braním, 

aby „systém“ fungoval. Možno je to 

chyba pojmu „branie“ užívanému ako 

protipól dávania; skúsme ho nahradiť 

slovom prijímanie, určite pocítime 

významový posun. 

Ak teda pri dávaní či prijímaní 

dôjde k jednostrannému prepínaniu, 

dostavia sa nepríjemné následky. Vykorisťovanie 

príliš vysokými daňami, 

či nesprávne odmeňovanie v pracovnom 

živote vedie k nespokojnosti rovnako 

ako premrštené sociálne dávky 

odmeňujúce lenivosť. 

Aj vo vzťahu človeka k jeho Stvoriteľovi 

sa rozmohla bezmyšlienkovitá 

jednostrannosť. V skutočnosti nie 

sme vďační za dar života, dary prírody, 

či možnosť byť vedomými hosťami 

vo stvorení. Pramálo sa staráme 

o vôľu Božiu, zrkadliacu sa v zákonoch 

stvorenia – ku ktorým patrí aj 

zákon vyrovnania. 

Porekadlo „protiklady sa priťahujú“ 

vyjadruje zákon polarity. Z polárnych 

síl, medzi ktorými jestvuje napätie, 

vyplýva túžba po harmónii a snaha 

oba póly znovu zjednotiť do uzavretého 

druhu. Úplne iný dej prebieha, 

keď na seba narazia dva uzatvorené 

druhy. V takýchto prípadoch sa protiklady 

odpudzujú, a rovnaké sa priťahuje. 

Tu už totiž pôsobí zákon príťažlivosti 

rovnorodého druhu. 

STARÁ OTÁZKA 

DOBRA A ZLA 

Zákon príťažlivosti rovnorodého zahŕňa 

predovšetkým naše myšlienky, 

chcenie a konanie, všetko to, k čomu 

inklinujeme. Práve toto chcenie určuje 

druh našej osobnosti – v rámci druhu 

sme si podobní, no chýbajú nám vlastnosti, 

ktoré majú tí druhí – a vzájomným 

spojením vznikne dokonalý harmonický 

celok. 

57 

Svet Grálu 

33 | 2012

VZŤAHY 

58 

Svet Grálu 

33 | 2012 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

Číslo 33/2012, vyšlo 1. 9. 2012. 

Redakcia: 

SVET GRÁLU n. o. 

Vojenská 9, 040 01 Košice 

Adresa administrácie: 

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), 

Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský 

(Trenčianske Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), 

Václav Kazda (Brno), Anna Štefková (Zlín), 

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st. 

(Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno) 

Prekladatelia a korektori: 

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor 

Mešťánek, Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský, 

Adela Slováčková, Andrea Stúpalová, Vladimír 

Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu n. o. 

Administrácia SG, 

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala (Bratislava), 

Milan Púček (Dubnica nad Váhom) 

Distribúcia: 

Tomáš Mešťánek (Bratislava) 

Marketing: 

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno) 

On-line obchod: 

Maroš Látal (Bratislava) 

Grafika: 

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha), 

Martin Pukančík (Košice) 

Tlač: 

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava 

Ilustrácie: 

• DepositPhotos.com: Elena Pimonova, Kopeysk, Russian Federation 

(2, 39); Andrzej Tokarski (3); Sami Lamberg (5); Spline_x (7); Raanan 

Mori, Kfar Sava, Israel (8); Konstantin Kirillov, Pushkino, Russian 

Federation (11); Sean Prior, Cork, Ireland (15, 16); Artsiom Kireyau, 

Minsk, Belarus (20); Marina Zlochin, Haife, Israel (28); GekaSkr 

(30); Marie Šuláková, Veselíčko, Czech Republic (32, 33); Maxim 

Loskutnikov, Schyolkovo, Russian Federation (40, 41); Jan Piechaczek, 

Karviná, Czech Republic (42-44); Andreus (45); Olga Yastremska, 

Nikolaev, Ukraine (46); Serhiy Stakhnyk, Faro, Portugal (59); Elena 

Elisseeva, Toronto, Canada (zadná strana) 

• Dreamstime.com: Robert Kneschke, Köln, Germany 

(titul) 

• Svet Grálu: (18, 37, 48-51) 

• GralsWelt: (23, 25-27, 34, 36, 56) 

• Commons.wikimedia.org: (52, 55 – Franz Pfeiffer) 

Cena: 

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk) 

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk) 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. 

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu 

si možno objednať na adrese: 

Nováčkova 26, 614 00 Brno 

www.svetgralu.cz 

ISSN 1614-5127 


Dielo „Vo Svetle Pravdy“ vysvetľuje, 

že človek svojím chcením nadväzuje 

kontakt s neutrálnou prasilou, 

ktorá prežaruje a oživuje stvorenie. 

Spôsob chcenia si volíme podľa našej 

slobodnej vôle, a sila potom oživuje 

všetko, čo sme kedy chceli. Tak 

naším chcením ožíva buď to dobré – 

teda budujúce, požadujúce, alebo zlé 

– teda spomaľujúce, životu nepriateľské. 

Chcenie tak tvorí uzavretý druh, 

preto rovnorodé priťahuje alebo je 

ním priťahované. Odtiaľ pochádza 

porekadlo „vrana k vrane sadá.“ 

Človek má používať svoje chcenie 

zodpovedne. V prípade dobrého, čistého 

chcenia môžeme vďaka príťažlivosti 

rovnorodého získať ďalšiu pomoc 

z vyšších úrovní stvorenia a byť 

tak posilnení v našich cnostiach. Ich 

základnými príkladmi sú „veľké 

cnosti“ ako je múdrosť, statočnosť, 

rozvážnosť a spravodlivosť (hlavné 

cnosti) a „kresťanské cnosti“ – viera, 

láska, nádej, rovnako ako pojem dobroty, 

krásy a pravdy, ktoré opísal antický 

filozof Platón. 

Každé dobré chcenie a čisté myslenie 

sa spája s pomáhajúcou silou, 

ktorá cnosť sprostredkováva. Pokiaľ 

si však človek kvôli vnútornej slabosti 

myslí, že sa môže svojvoľne presadiť 

proti zákonom života, vytvorí 

sa spomaľujúca, životu nepriateľská 

vlastná forma. Tá ide proti milujúcej, 

požadujúcej a spravodlivej vôli 

Stvoriteľovej. 

V teológii morálky boli sformulované 

takzvané „najväčšie hriechy“ 

alebo „smrteľné hriechy“, a to: pýcha, 

chamtivosť, závisť, zlosť, necudnosť, 

nenásytnosť a duchovná lenivosť. 

Tie sú aj odpoveďou na veľkú 

otázka ľudstva, odkiaľ sa berie zlo. Je 

to dôsledok nášho chcenia! Cnostný 

alebo hriešny život – tu nejde o polaritu, 

ale o dva vzájomne sa úplne 

vylučujúce druhy. Existuje len buď 

– alebo! 

Súčet slobodných činov človeka 

formuje jeho charakter, schopnosti 

a tká koberec jeho osudu. Skrze svoj 

duchovný pôvod nesie v sebe každý 

duch len ušľachtilé a čisté schopnosti 

– ako „hrivnu“, pomocou ktorej má 

pôsobiť vo stvorení. Aj napriek tomu 

však môže vďaka prepožičanej slobodnej 

vôli uviaznuť, pôsobiť rušivo, 

či ničivo – teda žiť hriešne. 

Už pri zbežnom pozorovaní 

je zrejmé, že ľudia radi kritizujú 

u druhých obzvlášť tie chyby, ktorými 

sami trpia. Vo svojom podobenstve 

to vyjadril Syn Boží Ježiš: 

„Vidíš triesku v oku blížneho svojho 

a nevšímaš si trám v oku svojom.“ 

(Mt. 7,3) Je zrejmé, že hovorí o človeku, 

u ktorého bol prítomný práve 

protiklad vytýkanej necnosti. Došlo 

tak k „zrkadleniu“ jeho temnej 

stránky, aby pod slabosťou objavil 

skutočnú prednosť. 

POLARITA NIE JE 

PROTIKLAD 

Dobré chcenie tvorí uzavretý druh, 

a práve tak je i zlé chcenie druhom 

samo osebe. Pre obidva z nich platí, 

tak ako pre každý iný druh, zákon 

príťažlivosti. Preto sa napr. hudobníci 

radi stretávajú pri hudbe, fajčiari 

v hlúčiku s inými fajčiarmi a nefajčiari 

sa im naopak radšej vyhnú. Sú 

iného druhu. 

Práve pre svoj druh pôsobia ľudia 

často protikladne, no vo svojom 

druhu prináša polarita dopĺňanie 

sa do harmonického celku. A to platí 

nielen pre partnerské vzťahy, ale pre 

všetky aspekty života. 

Gerhard Kruse 

gerhard.kruse@svetgralu.sk

kalendar_titul 2013.indd 1 21.7.2012 13:27:06 

PREDNÁŠKY 

Program Centra SG Košice: 

Otváracie hodiny centra: v utorok a vo štvrtok od 17:00 – 19:00 

Aktivity pre verejnosť 

Prednášky: 

September – Voda, udivujúce vlastnosti vody 

Október – Logoterapia: liečba zmyslom, MUDr. Margaréta Černáková 

November – Ako rozoznať pravé od falošného, Ing. Jozef Šramek 

December – Nájsť tak pevný bod, Ing. Rudolf Harčarík 

Presné termíny našich aktivít sa onedlho dozviete na www.svetgralu.sk, 

na tel. čísle 0905 889 088 alebo priamo v Centre SG, na Hlavnej 85 

v Košiciach. (Je to spravidla každá druhá sobota v mesiaci.) 

Na stretnutie s Vami sa teší kolektív Centra SG v Košiciach 

Poselství barev 2013 

Kalendár MUDr. Jana Paloučka 

• Kalendár bez diára 

• Kalendár s diárom 

s fotografiami Karla Prskavca 

Každý deň, týždeň aj mesiac v roku má svoju farbu, ktorá ovplyvňuje 

náš život, podobne ako ho ovplyvňujú fázy Mesiaca alebo postavenie 

planét. 

6,40 € / 6,00 € * 

7,80 € / 7,40 €* 

KNIŽNÉ NOVINKY 

POSELSTVÍ 

BAREV 

ve dnech roku 

2013 

Barva roku 2013 – zlatá 

POSELSTVÍ 

BAREV 

ve dnech roku 

2013 

s fotografiemi Karla Prskavce 

Kalendáre budú dostupné od polovice septembra. 

*pre predplatiteľov 

Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš 

život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet. 

Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí. 

Barva roku 2013 

zlatá 

Kalendár si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu 

na konci časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk.

Láska k blížnemu, 

dobrota, bratský 

súcit sú trpiacemu 

často potrebnejšie, 

než akékoľvek lieky. 

F. M. Dostojevskij 

(Zápisky z mŕtveho domu)

SG33

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?