SG33

svetgralu

december 2010 – február 2011

strana 13

Seriál MUDr. Jana Paloučka

strana 16

Keď sa práca stáva službou Bohu

strana 21

MUDr. Denisou Borošovou

strana 25

Cena 2,89 € (87 Sk)

www.svetgralu.sk

ww.svetgra

Duchovné súvislosti v živote

strana 7

strana 36

a

marec – máj

2011

Na hranici medzi vedou a duchovným poznaním

strana 6

Nezvyčajný príbeh z dejín modernej justície

strana 10

Neviditeľné žiarenia, ktoré

ovplyvňujú naše zdravie

strana 30

Cena 2,89 € (87 Sk)

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Keď sa po transplantácii

človek cíti ako niekto iný

strana 13

Nakoľko pravdepodobný

bol vzťah Ježiša s Máriou

Magdalénou?

strana 37

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo 34

Vychádza v decembri 2012

Astrológia

Určite ste už tiež zistili, že horoskop niekedy vychádza

a inokedy zasa nie. Vedeli ste, že horoskopy a životné úlohy

majú mnohí ľudia podobné, ale ich riešenie sa líši podľa

karmického zaťaženia? Že astrológia a horoskopy nám majú

povedať, čo by sa mohlo stať – a nie čo sa naozaj stane?

Že niektoré konštelácie planét spôsobujú zvýšený počet

dopravných nehôd? Toto všetko a rad iných zaujímavostí

sa dozviete v ďalšom čísle Sveta Grálu, ktoré vyjde 1.12.2012.

Svet Grálu

26

Zánik sveta v decembri 2012?

Karma – čo to je?

Josef Bohuslav Foerster

Svetlo, ktoré lieči

Rozhovor s psychoterapeutkou

2012

Predposledné Vianoce,

alebo zbytočná panika?

8 STRÁN NAVIAC !

Milí čitatelia,

od tohto čísla pre vás

časopis opäť rozširujeme

za nezmenenú enú cenu.

Svet Grálu

Svet Grálu

Feng Shui

Energia priestoru pre

zdravý a harmonický

život

Skrytý národ

O podivuhodnej

spolupráci medzi

prírodou a človekom

Svet

Grálu

27

Zánik hmoty

1944: Posledný proces

s čarodejnicami

Radiestézia – cesta

k harmonickému

prostrediu

Transplantácia

spomienok

Prečo ľudia po transplantácii

preberajú vlastnosti svojich darcov?

Transplantácia

spomienok

Tajomstvo Márie

Magdalény

Abd-ru-shin

Odpovede na otázky

Autor odpovedá na najčastejšie otázky,

ktoré mu kládli čitatelia jeho hlavného

diela „Vo svetle Pravdy“ Posolstvo Grálu.

Tieto odpovede, ako aj hlavné dielo, sú

nadčasové, osvetľujú zákonitosti bytia

a prinášajú prekvapivé poznatky.

Naša cena: 11,00 €

Cena pre predplatiteľa: 10,50 €

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu na konci

časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


N

ie je to tak dávno – približne

80 rokov, keď obyčajný, dnes

už zvyčajne málo účinný penicilín

mal moc rozhodnúť o ľudskom živote

a cenu zlata. Vojaci na frontoch

prvej svetovej vojny, ženy po pôrode,

deti so zápalom pľúc a slávni básnici

v najlepších rokoch zomierali na choroby,

ktoré dnes zaženieme jednoduchou

antibiotickou kúrou. Alebo (tí

šťastnejší z nás) prírodným liečivom.

Na nešťastie, aj dnes tisíce ľudí denne

zomierajú na to, že nemajú prístup

ani k tým najzákladnejším liekom

na choroby, ktoré sa liečiť dajú a mali

by sa... keby mocní tohto sveta uvažovali

viac o spolupatričnosti než o tom,

ako zabezpečiť svoj stále neskrotnejší

blahobyt. Svoje o tom vie aj slovenská

lekárka, Margaréta Černáková, dobre

známa čitateľom Sveta Grálu, ktorá

sa nedávno vrátila z Afriky. V Tanzánii

ako členka pomocného tímu lekárov

na vlastnej koži spoznala, ako

ďaleko sme tu v Európe od poznania

toho, čo je to skutočná bieda.

Zatiaľ čo 4/5 ľudstva ani nesníva

o zázrakoch modernej medicíny,

v priemyselných krajinách sa už lekárska

veda posunula k úplne iným

výzvam a problémom, než je liečenie

týfusu a čierneho kašľa. Hľadanie,

testovanie a masové používanie

synteticky pripravených látok prinieslo

celý rad vážnych etických otázok.

Testovanie liekov na zvieratách

i ľuďoch, miera kontroly liečiv pri ich

zavádzaní na trh, sledovanie a vyhodnocovanie

nežiaducich účinkov, alebo

aj také používanie bolesť tlmiacich

liekov, ktoré hraničí s eutanáziou.

Veľká diskusia sa v USA rozvinula

okolo antidepresíva Prozac. Začalo

sa predpisovať aj deťom a v takom

rozsahu, že sa začalo hovoriť o „prozac“

generácii, ktorá mala byť sebavedomá

a úspešná vďaka senzačnej

tabletke odvahy. Kým sa v súvislosti

s benevolentným predpisovaním antidepresív

nezačalo hovoriť o epidémii

samovrážd mladistvých... Knihy

o podobných škandáloch sa stali bestsellermi

a verejnosť bola konfrontovaná

so zneužívaním ekonomickej

a politickej moci farmaceutickými

skupinami. Odhalenia o presadzovaní

veľmi škodlivých liekov do lekárskej

praxe či falšovaní výsledkov

vedeckého výskumu mohli byť pre

mnohých šokujúce. Podporilo to stanoviská

opačného tábora, ktoré sú nezriedka

nekritické v opačnom smere.

Keď sa preceňujú možnosti prírodnej

liečby a vznikne „chemofóbia“, keď

pacient z presvedčenia odmietne liek,

ktorý by mu preukázateľne mohol zachrániť

život, a radšej vyskúša stovky

pseudoalternatív, ponúka svojmu okoliu

smutno-smiešnu karikatúru ideálu

prírodného života. Dobrým príkladom

tohto postoja bol kedysi aj pisateľ

týchto riadkov, keď sa jednej letnej

noci doplazil s kulminujúcim astmatickým

záchvatom na záchranku, pretože

si (zo zásady) nevzal lieky proti

alergii. V tých minútach, ktoré zdanlivo

trvali hodiny, nebolo v miestnosti

lekára centrálneho príjmu jasné, kto

má z danej situácie väčší zmätok: pacient,

alebo mladá lekárka, slúžiaca

svoju možno prvú nočnú. Dnes si

myslím, že problém liekov a liečby

NA ÚVOD…

nespočíva výlučne v metóde, i keď je

pravda, že niektoré metódy sa zameriavajú

iba na príznaky, iné aj na príčiny

choroby. Dobrých liekov máme

veľa, ale uzdraviť sa môžeme nakoniec

len rešpektovaním prirodzeného poriadku

života. Človek, ktorý trpí potláčanou

nevraživosťou voči manželskému

partnerovi, rodičom, deťom,

šéfovi alebo vôbec celému svetu, nemôže

byť dlhodobo zdravý. V nijakom

prípade. Ani nadmieru zodpovedný

a milujúci človek, ktorý svoje telesné

sily dlhodobo prepína, len aby svojim

blízkym (a svojmu šéfovi v práci) zaistil

pohodlný život. Aj keby sa v takých

„chorobopisoch“ vŕtali všetci liečitelia

i lekári sveta, akákoľvek liečba, alopatia,

homeopatia či bioterapia, vyjde

navnivoč. Preto skutoční lekári všetkých

čias (spomeňme len Hippokrata),

neštudovali len príznaky choroby, ale

aj pacientov spôsob života. Aby mu potom

mohli povedať slová podobné tým

Kristovým: „Choď a viac nehreš“. Aj

ja som príklad takého pacienta, ktorý

musel pár ráz spadnúť na nos, kým mu

došlo „tadiaľto cesta nevedie“. A preto

vám prajem samé dobré životné rozhodnutia,

ktoré vám prinesú vnútornú

harmóniu a radosť. To je esencia a základný

predpoklad zdravia.

Roman Levický

3

Svet Grálu

33 | 2012


OBSAH

4

Svet Grálu

33 | 2012

FEJTÓN

Guľôčky, ktoré neliečia 5

ZDRAVIE

Alkohol – od ľahkej drogy až k ťažkej

zmene osobnosti

ROZHOVOR

„Život byl poměrně nudný.

Tak proč si ho nezpestřit?“

Rozhovor s mužom závislým od drog

VÝCHOVA

„V pote svojej tváre…“

Ako deti správne motivovať k práci

ROZHOVOR

Rozhovor s Prof. RNDr. Ludmilou Kameníkovou, DrSc.

CVIČENIE

Ešte viac ohybnosti

Séria cvikov tentoraz zameraná na kĺby

11

„Lieky na trvalé uzdravenie nestačia.

Uzdraviť sa musíme my sami.“

SPOLOČNOSŤ

„Zrútil sa mi svet“

Následky užívania

návykových látok

Ako prekonať krízu v zamestnaní

7

14

18

23

26

SPOLOČNOSŤ

Niekoľko úvah nielen o škole a školstve 28

ZAMYSLENIE

Slova se mluví a mlýny melou…

Jak lidé drží dané slovo?

32

ROZHOVOR

Život s „druhým svetom“

Rozhovor s Margot Ruis nielen

o prírodných bytostiach

34

PRÍRODA

Počasie z ľudskej ruky 40

FOTOSERIÁL

Dotyky krásy

severoamerického kontinentu

NÁBOŽENSTVO

Nebezpečenstvo dogmatizmu 45

RECENZIA

Bola to proste reinkarnácia

Kniha Most času rozpráva

o autentickom príbehu chlapca,

ktorý si pamätal svoj minulý život

50

HUDBA

Anton Bruckner 52

VZŤAHY

Polarita či protiklad?

R ozľahlé nekonečné pláne, hlboké

masívy kaňonov vytvorené dávnym

odchodom ľadovcov, len lietadlami

dostupné rozprávkové jazerné krajiny,

nepriestupné lesy s tisícročnými

sekvojovými hájmi …

Dobro a zlo nie sú dve strany

jednej mince

42

56


FEJTÓN

Guľôčky, ktoré neliečia

Artur Zatloukal

Č

lovek vie, čo chce – Pánboh vie,

ako to dopadne. Rozumej človeče,

niečo si zmyslíš, ale či to tak aj

naozaj dopadne, o tom už rozhoduje

iná múdrosť. Od čias ľudových múdrostí

sme dnes už ďaleko, ale stále

máme podobné starosti. Ľudstvo

dnes vyrába milióny guľôčok, tabletiek.

Vyrába ich z ropy, uhlia a iných

chemických surovín... ale Pánboh

akosi nelieči podľa našich predstáv

a nášho scenára. Niekde sa to zadrháva.

Sme čím ďalej tým viac chorí,

i keď tu máme ohromný farmaceutický

priemysel, no pritom nie sme

zdravší.

Ako to?

Táto téma sa v článkoch Sveta

Grálu, v knihách, ktoré vydávame,

i na tematicky príbuzných

prednáškach preberá už roky: máš

horúčku? Zrazíme ti ju liekmi. Bolí

ťa po nich žalúdok? V poriadku,

máme tu niečo proti bolesti. Ochorie

ti z chemikálií pečeň? Žiaden problém,

aj na pečeň máme lieky. A tak

ďalej. Osvietenejší lekári vedia, že to

je potláčanie príznakov choroby namiesto

jej liečenia, a pripodobňujú

to k vyskrutkovaniu varovnej kontrolnej

žiarovky, ktorá má za úlohu

signalizovať poruchu: kontrolka

5

Svet Grálu

33 | 2012


FEJTÓN

v automobile signalizuje, že v motore

máme málo oleja. A my namiesto doliatia

oleja žiarovku vyskrutkujeme

a ideme ďalej i bez oleja. Ako dlho

asi vydrží motor? Svetová zdravotnícka

organizácia zaradila ako štvrtú

najčastejšiu príčinu úmrtia vedľajšie

účinky užívania liekov...

Osvietenejších lekárov však pribúda,

stále viac z nich si uvedomuje,

že choroby majú vnútornú príčinu,

od ktorej treba začať; tí druhí sú však

ešte stále v presile. Keby nebolo neúspešných

pacientov, ktorí im ten

úspešný chemicko-vedecký obraz

stále nejako narušujú, ani by sa im

to nezdalo čudné.

Jeden náš mladý príbuzný dostal

ešte ako mladík astmu. Astma

je podľa celostnej medicíny celkom

pochopiteľným dôsledkom nedýchateľného

prostredia – v rodine, škole

alebo niekde inde v okolí. Pretože

sa nedýchateľné prostredie nelepšilo,

nezlepšovala sa ani choroba a študent

sa prepadal do stále horšej a horšej

choroby. Nakoniec na ňom lekárska

veda uplatnila niekoľko desiatok

rôznych medikamentov vrátane

každodenných infúzií. A celkom nakoniec

sa uvažovalo o invalidnom

dôchodku.

Vtedy sme s manželkou navrhli

liečiteľa. Rodičia boli proti liečiteľom

dosť nabrúsení. Mama, lekárka,

zažila niekoľko zbabraných liečiteľských

prípadov, ktorým lekárska

veda v poslednej chvíli zachránila

život; povedzme si na rovinu a s rešpektom,

že lekárska veda niekedy

dokáže zachrániť život a že naopak

jestvujú aj neseriózni liečitelia. Otec

bol zo zásady nabrúsený na čokoľvek,

čo prekročilo rýdzo materiálne

hranice smerom k ezoterike. Dôvodom,

prečo sa obaja prestali liečiteľstvu

brániť, bola skutočnosť, že obaja

svojho syna milovali a že už nevedeli,

ako ďalej.

6

Svet Grálu

33 | 2012

Tak sme sa jedného dňa vybrali

so svojím mladým príbuzným k nám

známemu liečiteľovi. Sami, bez rodičov,

len s ich súhlasom. Čo si tí

dvaja s liečiteľom povedali, nevieme,

a ani to vedieť nemusíme. Isté však

je, že sa odtiaľ vrátil ako vymenený.

Denne zjedol niekoľko kilogramov

jabĺk, aby prečistil organizmus,

a do týždňa vysadil všetky výdobytky

chemicko-lekárskeho inžinierstva,

aj keď mu liečiteľ taký radikálny

krok neodporučil. Tiež je isté, že tú

zmenu musel mať už v sebe predpripravenú,

že to nebol len pasívny zázrak

liečiteľových rúk, že potreboval

impulz a že sa ho celou svojou dušou

chopil.

Keď o dva mesiace neskôr jeho

mamka náhle zomrela, bol tento

bývalý pacient schopný tú životnú

ranu zniesť, ten pacient, ktorý upútaný

na lôžko kedysi vyčkával, až mu

mama po príchode zo zamestnania

vpichne pravidelnú infúziu. Dnes to

je svalnatý mladý muž, úspešný v zamestnaní.

Ako to?

„Chorôb je veľa, no zdravie je

len jedno“ hovorí ľudová múdrosť

dneška. V tých slovách je

i povzdychnutie nad nevypočítateľnosťou

osudu, nad malou matematickou

pravdepodobnosťou náhody,

že práve ja zostanem zdravý,

keď skoro všetci ostatní nie sú. Lenže

– náhoda je nepoznaná nutnosť. Nutnosť?

Áno, nutnosť. Nepoznaná. Byť

chorý, znášať únavu a bolesť istotne

nie je ľahké. Ale svojím spôsobom je

to ľahšia pasívna obmena znášania

niečoho, čo prišlo a čo sa musí prečkať

v posteli. A býva ťažšie pripustiť

si, že som si svoju chorobu a bolesť

spôsobil sám. Že nie je súhrou štatistických

náhod, ale informáciou

o vlastnej chybe, ktorú už telo nedokáže

ďalej znášať. Je to tým ťažšie,

že svoju chybu cez okuliare svojej

vlastnej predpojatosti väčšinou nevidíme,

a niekedy dokonca leží i v našom

minulom živote. Síce minulom,

ale našom. Pripustiť si také niečo,

v tom je kus prácnej statočnosti,

a potom ešte to následné hľadanie,

kde tá chyba je.

Všimli ste si, že o živote začneme

často premýšľať až po neúspechu?

Dokiaľ sa všetko darí, môže to zostať

tak, ako to je, či je to dobré alebo zlé.

A tak môže byť príčinou problémov

so žalúdkom napríklad nervozita, tá

zase vyplýva z nedostatočnej vnútornej

dôvery v múdre, nechaotické

usporiadanie sveta, a koniec-koncov

skončíme pri chýbajúcom presvedčení

a dôvere v Boha. Teda pri

skupine prvoradých otázok, ktoré

mnoho ľudí považuje za druhoradé,

pretože im to ide úspešne aj bez nich,

dokiaľ... sa u nich nedostavia žalúdočné

problémy.

Lenže – koľko asi takých ľudí namiesto

prehĺtania tabletiek prijme

toto napomenutie tak, ako bolo životom

mienené?

A ešte jedno lenže: prečo by sme to

napomenutie nemohli prijať práve

my? Veď o všetkých týchto veciach

vieme a ony nádherne zapadajú

do celostného obrazu sveta, múdro

spravovaného a tak prirodzene pochopiteľného.

Dajme sa do toho, veď naše choroby

sú koniec koncov iba odstavným

pruhom na ceste za zmyslom

života, za vzdelávaním duše.

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.cz


ZDRAVIE

– od ľahkej drogy

až žkť ťažkej zmene osobnosti

Následky užívania omamných a návykových látok

V dnešnej dobe sa pôsobenie návykových

a omamných látok často bagatelizuje

– natoľko, že sa s nimi mnohí,

najmä mladí, zahrávajú. Ľahkomyseľný

prístup sa však vypomstí veľmi nepriaznivými

dopadmi. Pozrime sa preto detailnejšie,

ako pôsobia drogy na telo

a dušu.

N

ajzávažnejšie poškodenia spôsobujú

tzv. nelegálne drogy, užívané

buď vo forme prášku, injekčne

alebo inhaláciou. Ich dôsledky sú

všeobecne známe; učí sa o nich už

na základnej škole. Ale často sa podceňujú

legálne drogy, ku ktorým patria

v prvom rade u nás bežne konzumované

alkoholické nápoje.

Zrejme už každý mohol pozorovať

ich účinok: od počiatočného rozjarenia,

cez túžbu po nekonečných

diskusiách a presviedčanie druhých

o svojej pravde, až po poškodenie

fyzického tela i psychiky. Ľudovo

sa tomu hovorí „prepitý mozog“.

Podľa tohto sloganu si niektorí študenti

cielene „vyplachujú z hlavy“

rôzne zbytočnosti, ktoré sa museli

naučiť na skúšku. Mnohí dokonca

žartujú, koľko miliónov mozgových

neurónov im pijatika zlikvidovala.

Pozrime sa na jednotlivé fázy opitosti.

Počiatočné účinky vyzerajú

zdanlivo neškodne: najprv vzniká

pocit určitého uvoľnenia, pretože

alkohol rozširuje kožné cievy, čím

sa povrch tela prekrví a zaplaví

ho pocit tepla. Ďalším orgánom,

na ktorý alkohol výrazne pôsobí, je

mozog; tu má však opačný účinok:

spôsobuje stiahnutie mozgových

ciev, čím dochádza k zníženiu zásobovania

mozgu krvou s mnohými

nepriaznivými dôsledkami.

Alkohol zasahuje predovšetkým

niektoré z jeho častí, ako je mozoček

a vnútorné oblasti mozgu, tzv. limbický

systém. Tieto oblasti mozgu

totiž obsahujú receptory, na ktoré

sa alkohol viaže. Mozoček je tak vyradený

zo svojej normálnej činnosti,

čo sa prejaví na viacerých úrovniach.

Dochádza k dyskoordinácii pohybov,

viditeľnej poruche rovnováhy

7

Svet Grálu

33 | 2012


ZDRAVIE

– postihnutý nie je schopný ísť rovno

po vyznačenej čiare. Pri tomto teste

so zatvorenými očami vykazuje opitý

horšie výsledky, ako triezvy človek.

Je to dané tým, že u opilca s vyradeným

mozočkom prevezme jeho funkciu

intelekt, ktorý spoločne so zrakovou

kontrolou jeho pohyby upravuje.

Pri zatvorených očiach však rozum

korekcie vykonávať nemôže.

Intoxikácia mozočku má aj ďalšie

nepriaznivé dopady. Cez túto

oblasť totiž v normálnom prípade

prichádzajú rôzne varovania – hoci

napomenutie: „Nepi!“ Kto však má

chuť na nejaký ten pohárik, nechce

tento vnútorný hlas počuť. Radšej

privíta našepkávanie, ktoré mu ponúka

rôzne dôvody, prečo sa napiť:

od výhovoriek na okolie, ktoré mu

údajne nerozumie, a otrepaných fráz

typu: „nejaký ten pohárik neuškodí“,

až po úplné hlúposti.

Už v tejto fáze nemá zmysel snažiť

sa postihnutému čokoľvek vyhovoriť,

pretože nám aj tak nebude

veriť. Odblokovaním varovného

hlasu citu totiž rastie falošná sebaistota

človeka. To sa dá často pozorovať

u podnapitých osôb: okato

presviedčajú svoje okolie, že všetko

vedia najlepšie, a druhí ničomu nerozumejú.

Pre nezaujatého pozorovateľa

to býva až komické, zvlášť keď

ostatných presviedča o niečom, čo

nepozná a čomu vôbec nerozumie –

trebárs ich poúča, ako sa hrá na hudobný

nástroj či vykonáva športová

aktivita, ktorú sám predtým nikdy

nepestoval.

VPLYVY VEDÚCE

K ZMENE OSOBNOSTI

P

rečo sa pri popíjaní človek tak

zmení? Uvedomme si, že látky,

ktoré prechádzajú do krvi, posilňujú

určité druhy myšlienok. Alkohol

8

Svet Grálu

33 | 2012

napr. podporuje rozvoj namyslenosti,

sebectva, sebaľútosti, žiarlivosti atď.

Tieto vlastnosti sa však vyvíjajú postupne,

postihnutý to ani nevníma.

Je to podobné, ako keď polievame

kvetiny, aj tie rastú pomaly.

Každý iste pochopí, že ak má niečo

vyrásť, musí sa najskôr zasadiť semienko.

Analogicky si vysvetľujeme,

že u niektorých ľudí po požití alkoholu

spočiatku nepozorujeme nepatričné

prejavy. Naopak, dobrosrdečný

človek sa môže alkoholom uvoľniť

natoľko, že by najradšej „objímal celý

svet“. Odblokovanie zábran však nie

je bez nebezpečenstva, o čom sa presvedčili

napríklad tí, ktorí sa v opitosti

zaplietli do neželaných vzťahov.

Rovnako je potrebné brať do úvahy,

že nepriaznivé účinky alkoholu

sa zosilňujú súčasným príjmom ďalších

látok. Mnohí si napr. neuvedomujú

interakcie s rôznymi liekmi,

ktoré človek bežne užíva. Je ešte

častým javom, že sa v reštauráciách

a podobných zariadeniach fajčí. Tabakový

dym po vdýchnutí (aj pasívnom,

tzn. ak nefajčiar dýcha takto

zamorený vzduch) prechádza cez

pľúc do krvi a jeho toxické splodiny

tak okrem iného poškodzujú pečeň,

mozog a ďalšie orgány.

Pripomeňme si aj jemnohmotné

znečistenie miest, kde ľudia obyčajne

popíjajú a debatujú v lepšom

prípade o nepodstatných veciach,

v horšom – zanadávajú si na iných,

ohovárajú, atď. Tieto negatívne myšlienkové

formy sa môžu nepozorovane

„usídliť“ v mozgu prítomného

človeka, ktorý predtým ani takéto

zmýšľanie nemal. A pokiaľ sa tieto

semienka zalievajú alkoholom, podporujú

vdychovaním tabakového

dymu a ďalšími škodlivými vplyvmi,

môžu ľahko vyklíčiť. Po určitom čase

dochádza k tomu, že sa u pôvodne

dobrého človeka začnú objavovať pokrivenia

charakteru.

Najprv sa môže vyskytnúť iba

jedna nedobrá vlastnosť, napr. sebaľútosť.

Tá si však pritiahne i sebeckosť,

čo dokazujú závislí ľudia svojimi

činmi. Pokiaľ si niekto zapáli

cigaretu či v horšom prípade marihuanu,

bez výčitiek svedomia tým

zamorí obrovský priestor; tento

zapáchajúci dym napr. v parku cítiť

do vzdialenosti desiatok metrov.

Alkoholik zase svojím sklonom ničí


ZDRAVIE

dobré vzťahy v rodine, spôsobuje ostatným

zbytočné škody a pod.

Postupne sa na závislú osobu nabaľujú

ďalšie z temných útvarov

a prúdov, ktoré čakajú iba na to, aby

sa mohli napojiť na nejaký objekt –

napr. na mozog človeka, ktorý nemá

silnú vôľu k dobru. Práve táto povahová

črta predurčuje jednotlivca, ako

rýchlo sa stáva závislým, a či svoje

slabosti premôže. Človek so skutočne

silnou vôľou možno i skúsi, aké to

je „opiť sa“, ale pokiaľ zistí, že mu to

nič dobré neprináša, dokáže sa tohto

sklonu zbaviť.

Značný vplyv má aj druh vyžarovania

krvi. Pokiaľ v ňom prevládajú

svetlejšie odtiene, nemôžu

sa temné prúdy tak ľahko napojiť.

Ak je naopak vyžarovanie matné

a oslabené (napr. chorobou), daný

človek podlieha atakom ľahšie. Alkohol

prítomný v krvi mení jej normálne

vyžarovanie a napomáha to,

že sa z človeka stane úplný slaboch.

Pokiaľ si niekto dopriava nejeden

pohárik alkoholu, môžeme na ňom

postupne pozorovať rozličné nepriaznivé

dopady a indispozície.

U mnohých pijanov sa napr. vyskytujú

občasné poruchy mozgu, ako

je zhoršená orientácia či výpadky

pamäti; tie bývajú spočiatku krátkodobé,

ale postupne môžu prechádzať

až v tzv. „okná“. Vtedy opitý

človek akoby stratí denné vedomie;

síce nezaspí, ale často vystrája

až neuveriteľné veci. Hocikedy potom

sám krúti hlavou nad tým, čo

robil, keď mu ostatní o tom rozprávajú.

A vlastne ani nechápe, prečo

to všetko stváral. V týchto prípadoch

sa mohlo stať, že si jeho telo

zrejme požičala nejaká k zemi pripútaná

duša (medzi ne patria aj mnohí

z tých, ktorí zomreli, bez toho, aby

sa zbavili svojej závislosti), ktorá

si chcela „vyhodiť z kopýtka“. Potrebuje

teda „bábku“, pretože bez

pozemského tela nie je možné si zafajčiť,

opiť sa ani užívať iné opojné

látky.

Keďže väčšina ľudí baží po niektorom

z týchto pôžitkov, bude takýchto

k zemi pripútaných duší zjavne dosť.

S veľkou vehemenciou sa preto snažia

zlákať každého slabocha, aby si

dal pohárik, zapálil cigaretu alebo

užil iný opojný prostriedok. No ľudová

múdrosť hovorí: „Podaj čertovi

prst a odtrhne ti celú ruku“. Z uvedených

dôvodov je skutočne riskantné

oslabovať svoje telo tým, že si do krvi

pridáme ľubovoľnú omamnú látku

a poskytneme ho tak pripútaným dušiam

na vyžitie sa.

KÝM PEČEŇ STVRDNE...

Z

hrňme si deje, ktoré nasledujú

po vypití alkoholu: pokiaľ ho

hneď nevyvrátime, prechádza cez

črevnú stenu do krvi, čím mení jej

zloženie. Odborne sa uvádza, že pijan

má určité promile alkoholu

v krvi; to sa postupne znižuje, ak už

ďalej alkohol nepije.

Doba odbúravania alkoholu je

u rôznych ľudí rozdielna a ovplyvňujú

ju vrodené dispozície, aktuálny

zdravotný stav, užívanie niektorých

liečiv atď. Kým alkohol v krvi klesne

na únosnú mieru, trvá to dosť hodín

(závisí od vypitého množstva a ďalších

vplyvov). K odbúravaniu alkoholu

dochádza v pečeni, z čoho vyplýva,

že tento životne dôležitý orgán

je dlhodobo preťažovaný, či lepšie

povedané: nezmyselne ničený. Alkohol

sa totiž označuje ako pečeňový

jed. Preto sú u pijana popisované jej

časté poškodenia.

V počiatočnom štádiu sa dá pozorovať

zväčšenie pečene, ktoré vyplýva

z jej stukovatenia; odborne

sa tento stav nazýva steatóza. Porucha

jej činnosti sa môže prejaviť aj

pozmenenou aktivitou pečeňových

enzýmov. Toto štádium je ešte vratné,

ale postihnutý musí prestať piť alkoholické

nápoje. Ťažším typom poškodenia

je alkoholická hepatitída

Ľudský mozog pod vplyvom alkoholu

je prístupnejší temným vplyvom, čo

sa môže prejaviť v ľudskom správaní

alebo žltačka (chorý má pritom žltkastú

pokožku).

Posledným stupňom je stvrdnutie

a zvraštenie pečene nazývané cirhóza.

Ide v podstate o premenu pôvodne

zdravého pečeňového tkaniva

na nefunkčné väzivo. Cirhóza sa radí

k závažným patologickým stavom,

pretože môže spôsobiť až smrť. Je

smutné, keď by ste mali možnosť vidieť,

ako sa zdravá jasnočervená pečeň

mení na nepoznanie, až vyzerá

ako skrčený špinavý papier.

Vráťme sa ešte k účinkom alkoholu

na mozog. Táto toxická látka je krvou

privádzaná do mozgu, čo logicky

spôsobuje jeho značné poškodenie.

Dokazujú to psychické poruchy u alkoholikov,

ako sú psychózy (choromyseľnosť),

paranoja (podozrievavosť),

alkoholová demencia (strata

intelektu) a ďalšie.

K najznámejším a zároveň i najobávanejším

patrí delirium tremens

alebo „trasľavé šialenstvo“. Tento

stav je sprevádzaný zrakovými či

ďalšími halucináciami. Postihnutý

má napr. pocit, že po ňom lezú zvieratá

či hmyz a chcú ho napadnúť.

Strach strieda eufóriu, chorý je často

9

Svet Grálu

33 | 2012


ZDRAVIE

dezorientovaný. Tento nebezpečný

stav niekedy trvá aj viac dní; keďže

postihnutý pritom nechce prijímať

jedlo ani tekutiny, môže sa uňho rozvinúť

až celkový metabolický rozvrat.

Tieto otrasné stavy vyplývajú nielen

zo zneužívania alkoholu, ale

i ďalších drog, ktorých dopady bývajú

ešte tvrdšie. Okrem toho u nich

dochádza k rýchlejšiemu návyku

a mávajú bezprostredný účinok. Napríklad

mládežou často skúšaná inhalácia

rôznych rozpúšťadiel dokáže

v priebehu chvíľky spôsobiť zmeny

vnímania (napr. zrakové, sluchové

či iné halucinácie). Rýchla reakcia

vyplýva hlavne z toho, že čuchové

bunky (nachádzajú sa v hornej časti

sliznice nosa) sú priamymi výbežkami

mozgu a nervové spoje od nich

vedú do vnútorných oblastí mozgu.

Závislí niekedy zneužívajú aj rôzne

omamné medikamenty (analgetiká,

anestetiká atď.); hltajú ich buď ako

prášky, alebo v horšom prípade ich

aplikujú priamo do krvi injekčne.

Okrem fyzického poškodenia orgánov

(pečeň, mozog a ďalšie) a skokových

a výrazných zmien vo vyžarovaní krvi

ich užívanie spôsobuje až rozpad jednotlivých

častí osobnosti.

Oblasť drogových závislostí je nesmierne

široká a účinky jednotlivých

látok vyplývajú z ich rôznorodého

chemického zloženia. Niektoré

z nich sa radia medzi psychofarmaká,

z čoho vyplýva ich výrazný vplyv

na zmenu psychiky. Rozsah článku

však neumožňuje zaoberať sa tvrdšími

drogami podrobnejšie.

Vráťme sa teda opäť k alkoholu:

z hľadiska zloženia ide o jednoduchú

látku, chemickým názvom označovanú

ako etanol. A pritom táto prirodzená

zlúčenina, ktorú organizmus

v malom množstve i sám produkuje

a v normálnom prípade dokáže odbúrať,

môže pri dlhodobom pití spôsobiť,

že sa z človeka stane žalostná troska.

10

Svet Grálu

33 | 2012

U

PRÍČINY ZMENY

OSOBNOSTI

závislých ľudí dochádza k nepriaznivým

zmenám v zložení

krvi aj z ďalších dôvodov: zlá životospráva

a nedostatok nevyhnutných

živín (vitamíny, minerály, atď.). U alkoholikov

je potrebné počítať aj s ich

zvýšenou spotrebou, lebo pri spaľovaní

alkoholu sa práve spotrebovávajú

vo vyššej miere. Ako už bolo

uvedené, najzhubnejší účinok má alkohol

na mozoček; špeciálnymi lekárskymi

metódami sa dá u alkoholikov

dokázať až jeho atrofia. Táto

časť mozgu má okrem riadenia telesných

funkcií ešte dôležitejšiu úlohu

– má byť nástrojom ducha: previesť

jeho chcenie až k dennému vedomiu,

do predného mozgu a ovládať pozemské

telo.

Z uvedeného vyplýva, že poškodením

zadného mozgu zamedzíme

i možnostiam prejavov ducha. Preto

sa aj utlmí hlas svedomia, a naopak,

uľahčí sa pôsobenie temných prúdov

a k zemi pripútaných duší. Ak nie

je totiž celý mozog dostatočne zásobovaný

krvou, a teda „preduchovnený“,

môžu sa zvlášť na predný mozog

ľahko pripojiť rôzne temné formy

či duše. Preto sa dajú po konzumácii

alkoholu pozorovať až skokové

zmeny v správaní človeka – v opitosti

sa často v krátkej chvíli môže napojiť

na zavádzajúce prúdy, ktoré ho potom

ovládajú!

Najhorším z dopadov alkoholu nie

je teda ničenie pozemského tela, ale

brzdenie, až znemožňovanie duchovného

vzostupu! Je symbolické, že anglický

jazyk má rovnaký výraz „spirit“

pre ducha i alkohol. Duchovné

vnemy sa dajú totiž zameniť za alkoholové

opojenie. Podnapitý človek

si často pripadá ako „duchaplný“

a pritom tára len rôzne nezmysly.

Pomerne ľahko sa dá však rozpoznať,

odkiaľ také správanie pochádza;

smer pôsobenia je totiž protichodný:

zatiaľ čo duchovný vedie

človeka nahor, alkohol vždy dole!

Keďže my sa rozhodujeme, akou cestou

pôjdeme, dôsledky našej voľby

potom dopadajú tiež len na nás.

Preto by sme už konečne mali „prekuknúť“

tieto zvody temna a prestať

plytvať čas na nezmyselné ničotnosti,

ktoré okrem ničenia pozemského

tela ešte aj umožňujú temným

prúdom a formám, aby sa mohli pozemsky

prejavovať. Mali by sme tiež

prehodnotiť škodlivé zvyky – napr.,

dokázať odmietnuť tradíciu, že pri

každej oslave sa musí piť alkohol.

Hlavne v rodinách je nutné inšpirovať

mladšiu generáciu novými príkladmi,

medzi ktorými nebude figurovať

ponižujúce sa predvádzanie,

že v opíjaní je čosi úžasné.

Veď baviť sa dá aj bez alkoholu, čo

potvrdia ľudia, ktorí mali možnosť

žiť v islamskom svete; na svadbe tam

pijú čaje, ovocné šťavy či ďalšie bežné

nápoje – a pritom dokážu i veselo

tancovať. Nezamieňajme teda menejcennú

alkoholickú „bujarú veselosť“

za nádhernú vlastnosť ducha, ktorou

je radostné nadšenie! Pokiaľ v sebe

jeho prejavy prebudíme, bude nám

až nepochopiteľné, že sme mohli sadnúť

na lep nezmyselným zvyklostiam,

ktoré škodia telu i našej duši. Sami

pocítime, že prežitok duchovných

prúdov oblažuje oveľa viac.

Ing. Vít Syrový

www.vitsyrovy.cz


ROZHOVOR

„Život byl poměrně nudný.

Tak proč si ho nezpestřit?“

Rozhovor s mužom,

ktorý bol závislý

na drogách

Měl pocit, že žije v krásnějším světě

než ostatní. Myslel si, že všechno má

pod kontrolou. Sám sebe začal vidět

v lepším světle, domníval se, že už ví

víc než ti druzí. A pak najednou zjistil,

že všechno je jinak… a uviděl skutečný

svět, ve kterém se nacházel. Drogovou

závislost. Kouřil marihuanu, hašiš, vyzkoušel

i pervitin. Cestu ven z bludiště mu

pomohla nalézt víra. Myslíte si, že vám

by se to nikdy nestalo? Co když má podobný

problém někdo z vašich blízkých?

Anebo co když nevíte všechno o svých

dospívajících dětech?

SG: Znám jednoho drogově závislého

člověka. Pravidelně kouří marihuanu.

Obecně se říká, že marihuana

není zdaleka tak nebezpečná

jako kouření cigaret či alkohol. Zdá

se mně, že právě na to tento člověk

(a řada jiných) hřešil a stále hřeší.

Trávu kouří už mnoho let a donedávna

o sobě říkal, že nemá žádný

problém. Jak pozná drogově závislý,

že má problém?

Zistí to väčšinou až vtedy, keď

sa rozhodne prestať. Predtým si

žiadnu závislosť neuvedomuje, pretože

si myslí, že má úplne slobodnú

vôľu – dá si len vtedy, keď sám

chce. Necíti žiadnu fyzickú potrebu

po droge. Je ako človek, ktorý sa nechá

unášať prúdom rieky a neuvedomí

si jej silu dovtedy, kým sa nerozhodne

plávať proti prúdu. Aspoň

u mňa to tak bolo.

SG: Hovořte o vlastní zkušenosti…,

kdy jste přišel na to, že ten

problém máte i vy…

Bolo to vo chvíli, keď som si zrazu

uvedomil, že sa môj život akosi príliš

točí okolo tejto jednej „zábavky“.

Na začiatku som chcel marihuanu

iba vyskúšať. Neskôr som si povedal,

že na tom predsa nič zlé nevidím

a určite mi neuškodí fajčiť ju

raz za tri mesiace. Postupne sa ten

interval skracoval – raz za mesiac,

raz za týždeň, iba cez víkendy.

Celý týždeň som sa tešil na to, že si

11

Svet Grálu

33 | 2012


ROZHOVOR

s kamarátmi cez víkend zahúlime.

Niekedy to bolo aj 4x za deň. Jeden

z vážnejších impulzov na zamyslenie

nastal, keď som vyskúšal pervitín.

Vtedy mi už došlo, že asi nie je všetko

v poriadku. A keď som sa snažil prestať

a nešlo to – vedel som, že mám

problém.

SG: Kolik Vám tehdy bylo let a jak

jste se k drogám dostal?

Bolo to v poslednom ročníku

na základnej škole, takže som mal

15 rokov. Bol som jeden z posledných

chalanov z triedy, čo trávu vyskúšali.

Nechcel som byť iný, byť outsider

a bol som aj zvedavý. Život bol pomerne

nudný, tak prečo si ho nespestriť?

Dostať sa k tráve nebol žiadny

problém. Bolo to rozšírené.

SG: Jak dlouho u Vás závislost trvala,

co všechno jste vyzkoušel?

Približne rok som fajčil trávu bez

nejakých výčitiek svedomia. A asi

ďalší rok mi trvalo, kým sa mi podarilo

prestať. Ja som fajčil trávu, hašiš

a vyskúšal som aj pervitín. V čase,

keď som prestal, sa pervitín v mojom

meste veľmi rozšíril. Mnoho mojich

kamarátov ho dlhší čas užívalo

a niektorým to riadne skomplikovalo

život.

SG: Jak se to projevovalo ve Vašem

životě?

Veľmi nebadane, a postupne

sa moja pozornosť začala sústreďovať

stále viac len okolo tohto pôžitku.

Vznikol z toho akýsi koníček,

ktorý všetky ostatné záujmy zatlačil

do úzadia. Marihuana je zvláštna

droga. Človeku sa zbystrí vnímanie,

veľmi veľa začne premýšľať a vnímať

veci, ktoré iní ľudia nevnímajú. To

spôsobí, že človek spyšnie a na ostatných

sa začne pozerať zvrchu.

Bude ich považovať za nevedomých

a hlúpych, kým on je ten, ktorý „vidí

12

Svet Grálu

33 | 2012

viac“. Je to taká zvláštna psychická

premena o ktorej som v odbornej

literatúre nikdy nečítal, ale som

o nej presvedčený. Ja som bol taký

tiež a zbadal som to aj u niektorých

kamarátov. Je tu aj nebezpečenstvo

skĺznutia k ďalším drogám, hoci to

mnohí popierajú. Taký ten prirodzený

odpor k drogám veľmi nebadane

slabne. To čo ste predtým nemali

v pláne nikdy vyskúšať, zrazu

nespôsobuje odpor. Nie je to tak

u každého človeka, ale stáva sa to.

SG: Co Vám pomohlo vzpamatovat

se a jak dlouhá a těžká byla

cesta k úplnému zbavení se závislosti

na drogách?

Možno to vyznie ako klišé, ale

bola to viera, ktorá mi nesmierne pomohla.

Už od detstva som bol presvedčený

o tom, že okolo nás existuje

aj neviditeľný svet a hľadal som odpovede

na existenčné otázky. Presne

v tom čase, keď som bol takmer pri

vrchole svojej závislosti, sa mi dostala

do rúk kniha, ktorá radikálne

zmenila môj pohľad na svet. Vďaka

tej knihe som si uvedomil, že ako

človek mám obrovskú zodpovednosť

za svoje činy a musím za ne

niesť zodpovednosť, a to až za hrob,

teda aj po mojej pozemskej smrti.

Veľmi jasne som si uvedomil, že Boh

mi moje nesprávne činy neodpustí

len preto, že v neho uverím a budem

sa k nemu večer modliť. Pochopil

som, že Božia láska je prísna. To

bolo pre mňa kľúčové uvedomenie.

Bez neho by som to nikdy nezvládol.

SG: Ten člověk, o kterém jsem

mluvila na začátku je starší než Vy,

také později než Vy začal s drogami.

Zdá se, že jeho život se točí v jednom

úzkém kruhu. Hledá viníky svého

nešťastného života kolem sebe, nikoliv

v sobě. Má šanci se s takovým

přístupem ze závislosti dostat?

Myslím si, že nie. Pokiaľ nepochopí,

že základný problém spočíva

v jeho postoji, nikdy nenájde silu

dostať sa z toho. Pokiaľ bude hľadať

vinu všade, len nie v sebe, vždy bude

jeho závislosť dostávať novú potravu,

vždy bude dôvod dať si ešte jednu

dávku. Povie si: „Tento život, tento

svet je úplne „na houby“, prečo by

som si ho nemohol aspoň trocha

spríjemniť…“ atď. Jeho blízki, alebo

lekári sa môžu snažiť akokoľvek, výsledok

nebude trvalý. Zbaviť sa závislosti

vyžaduje nesmierne silné vypätie

vôle. To najsilnejšie, akého ste

schopní.

SG: Potkáváte ještě někdy lidi

ze „své party“? Co dělají a jakým

dojmem na Vás dnes působí?

Ani moc nie. Tie kontakty sa prerušili.

Spájala nás hlavne táto vášeň.

Potom už nebol dôvod stretávať

sa. Boli sme na rozdielnej vlnovej

dĺžke. Ale zo začiatku bolo ťažké odlúčiť

sa od nich. Bolo to však nutné.

Niektorí skončili veľmi zle. Jedného

kamaráta hľadala polícia, tak musel

ujsť do zahraničia. Predtým okradol

svoju babku. Iný sa stal dealerom

drog, ďalší skončil na psychiatrii

a odvykačke. To boli hlavne tí, čo

prešli k tvrdším drogám. Niektorí

ostali pri marihuane, ale aj ich život

to poznačilo. Ten záujem, chuť dobývať

svet, vyvíjať sa – to zrazu prestalo.

Mám z nich pocit, akoby sa vývoj ich

osobnosti v istom bode výrazne spomalil

až zastavil. Uspokojili sa s málom…

Pritom si dobre pamätám

koľkí z nich boli veľmi talentovaní,

no ten talent nechali zakrpatieť.

SG: Říká se – co tě nezabije, to

tě posílí… Pomohla Vám závislost

na drogách a její následné překonání

v upevnění například i životních

postojů a vztahů k lidem ve vašem

okolí?


ROZHOVOR

Moja rodina o mojej závislosti

nevedela. Jedine môj brat, ktorý

v tom kráčal so mnou. Navzájom

sme sa podporovali, keď jeden padol,

druhý mu podal ruku, aby dokázal

vstať a naopak. Spolu sme

padali, spolu sme vstávali zo zeme

a liečili si rany. To nás nesmierne

spojilo. Neviem či by sme to jeden

bez druhého zvládli. Pochopil som

ale aj to, že žiadny človek vám nedá

toľko opory a sily, ako viera a dôvera

v Boha. Tie ťažké chvíle, keď padnete

– a viete, že niekto tam hore Vám

chce pomôcť a nikdy Vás neopustí,

pokiaľ vy neopustíte Jeho – to vás

prinúti ísť k hraniciam svojich schopností…

a vy to nakoniec zvládnete.

SG: Jak se díváte na lidi, kteří

mají problém s drogami? Je to pro

Vás stále živé téma?

Vzbudí to vo mne hlavne súcit. Pokiaľ

to zažijete a prekonáte, nikdy takých

ľudí nebudete súdiť. Viete totiž,

čím prechádzajú. Pokiaľ si človek

uvedomí svoju závislosť, zrazu uvidí

svoju pravú tvár, stav v ktorom sa nachádza

a to je mimoriadne ťažký pohľad.

Človek totiž môže úplne stratiť

sebaúctu, sebadôveru, môže k sebe

pocítiť odpor. Je to jeden z najbolestivejších

stavov aké som kedy zažil.

Asi to nie je tak u každého, ale u mňa

to tak bolo. To najhoršie, čo môžete

takému človeku urobiť je – že ho budete

zahŕňať výčitkami. To najlepšie

– dať mu mimoriadne veľa lásky.

Ukázať mu jeho prednosti, posilniť

v ňom sebaúctu a neúnavne ho podporovať.

Prísni musíte byť tiež, to je

na mieste a je to dokonca žiaduce, ale

nezabudnite mu nikdy ukázať, že ho

milujete, aj keď je závislý…

SG: Líbí se mně projekty, kdy

do škol chodí přednášet studentům

a žákům o drogové závislosti

právě bývalí drogově závislí. Myslím,

že tato forma může mít ten nejsilnější

účinek v protidrogové prevenci.

Souhlasíte?

S tým absolútne súhlasím. Drogová

závislosť vytvorí nezmazateľné

ryhy do duše človeka. To mu

prepožičia schopnosť veľmi sugestívne

a vierohodne o tom rozprávať

– čo vyvolá u poslucháčov silný dojem.

Rozdiel medzi prednášajúcimi,

u ktorých jeden hovorí z vlastnej skúsenosti

a druhý len na základe počutého

alebo prečítaného je markantný.

To poslucháči okamžite rozoznajú.

Zážitky a skúsenosti abstinenta sú

veľmi bohaté a odstrašujúce…

SG: Co byste Vy řekl těm studentům,

kteří se myšlence na marihuanu

a jiné drogy usmívají a koketují

s názorem, že zkusit se přece musí

všechno?

Pokiaľ človek takto myslí, dláždi si

skutočne veľmi nepríjemnú životnú

cestu. Ono to vždy vyzerá zo začiatku

nevinne. V každom jednom prípade.

Nikto neskúša drogy s tým úmyslom,

že chce byť závislý, človek ten rast závislosti

vôbec nemá šancu spozorovať.

On si to uvedomí až vo chvíli, keď

si zrazu chce dať pauzu alebo prestať.

Lenže vtedy už môže byť neskoro.

Nech sa ani nespolieha na to,

že napr. marihuana je len ľahká

droga. Na každého to pôsobí inak.

Niekto je k závislostiam náchylnejší,

iný nie. Ja chápem, že je mimoriadne

ťažké odolať tomu pokušeniu, pokiaľ

sa aj priatelia na túto cestu vydali,

ale možné to je. Môže sa tým vyhnúť

veľmi mnohým nepríjemnostiam.

Veľký človek nie je ten, kto všetko

vyskúša s myšlienkou, že nič ho nemôže

zlomiť. Taký človek je pyšný

a pripravuje si ťažký pád. Veľký je ten,

ktorý sa dokáže odtrhnúť z davu, pokiaľ

vie, že to je správne. A v dnešnej

dobe je to veľmi potrebné – pretože

dav ide nesprávnym smerom. Človek

nesmie nikdy nechať bez povšimnutia

tie časté tiché varovania svedomia.

Veľmi by som si prial, aby mladí

ľudia vedeli, že ich svedomie je ich

najlepším priateľom, ktorého sa musia

držať.

A rodičom by som chcel poradiť,

aby si viac všímali sv oje deti. Aby

s nimi veľa komunikovali, rozprávali

sa, zaujímali sa o ne, zdieľali s nimi

ich detstvo. Prijímali ich také aké

sú, aj s ich chybami. Žiadne dieťa

sa nevyhne prešľapu. Rodič musí pochopiť,

že keď dieťa dospieva, musí

sa do značnej miery stať jeho priateľom

a odložiť čiastočne svoje „rodičovstvo“.

Poznám rodičov, ktorí takýto

vzťah so svojím dieťaťom majú

– a to dieťa sa im zdôveruje s vecami,

ktoré by som ja svojim rodičom

vtedy nikdy nepovedal. Dokonca

aj to, že vyskúšalo marihuanu. Rodiča

to zabolelo, ale podarilo sa mu

potlačiť výčitky a dieťa rešpektovať.

To dieťa už viac marihuanu neskúšalo.

Deti láka to, čo je prudko zakázané.

Možno to vyznie čudne, čo

teraz hovorím, ale verte mi, je lepšie

o tom vedieť a nechať dieťa urobiť aj

takýto prešľap, ako ho od raného detstva

strašiť vyhrážkami, že ak vezme

drogu do úst, pôjde na ulicu. Ale čo

považujem ešte za dôležitejšie je, vychovávať

deti od detstva k pravým

hodnotám. Aby chápali, že šťastie

človek nenájde, ak si život preplní

pôžitkami. Šťastný je človek, ktorý je

plný vysokých ideálov a celý svoj život

zameria na to, aby k nim smeroval,

napĺňal ich. To je pravé nefalšované

šťastie. Ak toto dieťa pochopí svojím

srdcom, má tú najlepšiu ochranu pred

drogami. Bude totiž šťastné a prirodzene

sa vzoprie myšlienke vyskúšať

niečo, čo jeho pocit šťastia oslabí.

Jméno respondenta neuvádíme

Marie Šuláková

marie.sulakova@svetgralu.cz

13

Svet Grálu

33 | 2012


VÝCHOVA

„V pote svojej tváre…“

Základ pracovnej motivácie už v detstve

MARIANNE KLAUSER STALDER

„V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nenavrátiš do zeme, z ktorej si bol

vzatý…(Gen. 3, 19)“ Tak znela podľa Biblie veta, ktorú si Adam vypočul ako príkaz

na cestu pri opustení raja. Bežný výklad to chápe predovšetkým ako trest Boží a často

sa stretávame s predstavou, že práca znamená najmä nepríjemnú námahu, kým dôchodok

prináša naopak zaslúžené obdobie bezstarostného života a slobody. Je teda

práca zásadne niečo nepríjemného? Znamená teda „motivácia k práci“ len nejaké

donútenie sa k neobľúbenej činnosti, ak je to bezpodmienečne nutné?

T

MOTIVÁCIA –

VNÚTORNÝ MOTOR

úžba po činnosti a sústredenom

využití vlastnej energie

na dosiahnutie užitočných cieľov

je od nepamäti prirodzenou potrebou

dospelého človeka. Je to podvedomé

vnímanie neustáleho pohybu

vo stvorení, v ktorom sa má pohybovať

aj človek a vyvíjať sa v ňom.

Tento vnútorný postoj k činnosti

spolu s potrebnou schopnosťou podávať

výkon definuje psychológia

pojmom pracovná motivácia. Je

to pripravenosť prijímať prácu ako

niečo v živote zo zásady dobrého,

realizovať sa prácou, byť prospešný,

presadzovať sa a namáhať sa.

Rodičia detí a dospievajúcich sú

často svedkami podobného javu:

niektorí mladí ľudia sa odmalička

vyznačujú usilovnosťou a radosťou

z práce, iní naproti tomu prejavujú

nadmerné očakávania alebo je ich

pripravenosť k činnosti obmedzená.

Očividne sa zdá, že rastie počet

mladých ľudí, ktorí navzdory nadaniu,

dobrým školám a starostlivej,

rodičovskej podpore majú problémy

vynaložiť úsilie na splnenie úloh

14

Svet Grálu

33 | 2012

a vôbec niečo robiť. Chýba im teda

pracovná motivácia.

V

ZÁKLADY V DETSTVE

ychádzame z toho, že mnohé

vlastnosti, zásadne ovplyvňujúce

prístup k práci a činnosti vôbec, si ľudia

do tohto života prinášajú nie ako

genetické vlohy, ale ako skúsenosti

z predchádzajúcich pozemských životov.

Schopnosť pustiť sa do plnenia

úlohy, usilovnosť a nasadenie majú –

rovnako ako hudobné nadanie a iné

talenty – individuálny pôvod, siahajúci

ďaleko za hranice súčasného

života. Všetky tieto prinesené vlohy

môžu byť v detstve buď podporované

a ďalej rozvíjané, alebo obmedzované

a krivené. Výchova ich môže

oslabiť, či dokonca udusiť.

Vzhľadom na súčasné požiadavky

spoločnosti začínajú rodičia a vychovávatelia

často veľmi zavčasu

pôsobiť na deti, aby si natrénovali

jednostranné školské znalosti a predčasne

si osvojili aj postoj k práci

a disciplínu. Najčastejšie k tomu

dochádza formou učenia a cvičení,

ktoré sa sústreďujú na školské

výkony. Deti potom prirodzene reagujú

únavou, stratou odvahy a neskôr

odporom k tomuto jednostrannému

tréningu zameranému na memorovanie

a výkony, ktoré nezodpovedajú

ich veku.

Iným extrémom je, že sa deťom

a mladistvým dostáva starostlivosti

ďaleko nad rámec potrebného. Odstraňujú

sa im z cesty všetky ťažkosti,

ktorých zvládnutie by vyžadovalo

určité úsilie, nasadenie. Aj takéto nereálne

skleníkové podmienky majú

za následok zase len ochabnutie síl.

Vyvstáva teda otázka: Ako v detstve

a dospievaní budovať základy

zdravej motivácie k činnosti a radosti

z práce?

ZÁŽITKY Z PRÍRODY

A SKÚSENOSTI

SPROSTREDKOVÁVANÉ

ZMYSLAMI

P

redovšetkým v prvých siedmich

rokoch života vníma dieťa prevažne

„bytostne“. To znamená, že má

všetky zmysly otvorené pre farby,

tvary, formy, vône, tóny a pohyby


VÝCHOVA

v prírode. Hmyz, ktorý práve letí

okolo, rozmanité farby slimačích

ulít a kameňov, sviežosť horského

vzduchu, rast kvetín a rastlín, tajomstvá

a prekvapenia lesov, všetko, čo

tu „behá a lieta“, hlasy zvierat, živly

vody, ohňa, zeme, vzduchu… tomu

všetkému je malé dieťa otvorené, toto

všetko celou svojou dušou vníma

a môže sa z toho tešiť.

Pri svojich detských hrách naplno

prežíva stavanie hrádze na potôčiku,

zalievanie kvetiniek, ochranu zvierat

a starostlivosť o ne, pomoc pri starostlivosti

o malého súrodenca, vykrajovanie

sušienok, usilovné hnetenie

cesta na chlieb, alebo čistenie,

strúhanie ovocia do kašičky, vyhrabávanie

zemiakov, vyludzovanie

tónov z hudobných nástrojov, spievanie

z plného hrdla…, s takými

základnými skúsenosťami prežíva

dieťa samé seba v radostnom pohybe.

Povzbudzuje sa tým rozvoj zmyslov

a na základe týchto zmyslových skúseností

sa rozvíjajú individuálne rozumové

schopnosti a telesná zdatnosť.

Tak vzniká telesný základ pre

neskoršie cielené činnosti.

Pokiaľ však v týchto cenných prvých

detských rokoch dominuje televízia

alebo počítač, vzniká nebezpečenstvo,

že namiesto prirodzeného

rozvoja vlastnou aktivitou a vnímaním

bytostného prírodného zachvievania

preváži rozumové vnímanie

nad duševným. To sa neskôr bude

môcť zvrátiť len ťažko.

D

ZMYSEL PRE DOBRÉ:

VYCIŤOVANIE

ROVNOVÁHY

eti majú hlbokú potrebu dávať

a pomáhať. Nachádzajú kvetinky

a kamienky a majú radosť

z toho, že ich môžu odovzdávať ďalej.

Neskôr sú to potom vlastné výtvory,

ktorých užitočnosť deti podnecuje

k ďalšej činnosti. Základnou skúsenosťou

každého dieťaťa má byť nielen

vedomie toho, že je o neho postarané,

že je chránené a že mnohé samozrejme

dostane, ale aj to, že môže

samo niečo dávať, byť užitočné a primerane

sa na niečom podieľať.

Deti, ktoré tento zákon rovnováhy

medzi dávaním a prijímaním neprežili

a takto prirodzene – napríklad

kvôli rozmaznávajúcej výchove

– ho nepochopili, potom majú jednostranne

požadujúce očakávania,

ktoré im v neskoršom období života

môžu spôsobiť veľa trápenia.

HRY, PRÍBEHY,

PREDSTAVOVANIE ROLÍ

V

o veku približne siedmich rokov

prebieha viditeľná fyzická zmena.

Dieťa stráca mliečne zuby, vyťahuje

sa do výšky, telo sa mu spevňuje

a teraz sa tiež uvoľňujú sily, ktoré

môžu byť využívané aj intelektuálne.

Dieťa je už pripravené na školu, aj

keď hra a zábava má pre vývoj i naďalej

ústredný význam. V druhom

sedemročnom období potom nadobúda

na význame jazyk, čísla, technika

a prírodné vedy.

Okrem prvých skúseností s učením

ovplyvňujú detské prežívanie

aj príbehy, v ktorých ide o nejakú

rolu. Robin Hood, malá čarodejnica,

biblické a historické postavy

ako Mojžiš alebo „Správna päťka“…,

to všetko sú ľudia, ktorí vykonávajú

mimoriadnu činnosť, ktorí za dobro

vo svete bojujú odvážne, zo všetkých

síl a proti všetkým prekážkam. Identifikácia

s týmito postavami v hrách

na roly umožňuje detskej duši ukazovať

sa v rôznych podobách. S týmito

predstavami o rolách vzniká

celkom mimovoľne aj individuálna

15

Svet Grálu

33 | 2012


VÝCHOVA

a napodobňovaním svojho bezprostredného

okolia sa učia sociálnemu

správaniu. V druhej „sedemročnici“,

teda medzi 7. a 14. rokom

veku, potrebuje dieťa dospelých

strach, alebo hovoria v tejto súvislosti

o nepríjemnostiach a ťažkostiach.

Rodičia, ktorí vyjadrujú radosť

z úspešného projektu alebo

z dojímavého stretnutia s úspechom

pri práci. Matky samoživiteľky,

ktoré sa statočne a s veľkým

osobným úsilím starajú v ťažkostiach

o svoju malú rodinu… Tieto

skúsenosti sa v detskej predstave

sformujú do pojmu: „To je práca.“

A táto predstava môže byť spojená

s príjemnými alebo nepríjemnými

pocitmi, môže pôsobiť napínavo,

príťažlivo alebo znepokojivo, odpudivo.

Vnútorný postoj k veľkej

životnej téme práce sa tak spája

s určitými obrazmi, predstavami

a pocitmi. Môže mať napríklad

spojitosť so statočnosťou a ľudskosťou.

Alebo práca môže mať charakter

lopoty a nevoľníctva.

16

Svet Grálu

33 | 2012

obrazotvornosť. Schopnosť predstaviť

si seba samého v nejakej role je

kvalita, ktorá je potrebná aj v neskorších

životných fázach, napríklad pri

výbere povolania, keď sa dospievajúci

musí predsa tiež rozhodnúť pre

úlohu, „rolu“.

V stretávaní s príbehmi a ľuďmi

prežíva dieťa aj rôzne vlastnosti,

ako sú krása alebo ošklivosť, pomoc

alebo zlo, hrdinstvo alebo zbabelosť,

kamarátstvo alebo náladovosť,

odvaha alebo strach. Začína prvé

rozlišovanie medzi dobrom a zlom

vo svete. A dieťa prežíva, že sa človek

sám musí rozhodovať pre dobré

činy.

ŽIVOTNÉ A PRACOVNÉ

HODNOTY DOSPELÝCH

M

alé deti nevedome vnímajú

vnútorný postoj dospelých

ľudí, ku ktorým môže vzhliadať. Sú

to rodičia, starí rodičia i priatelia,

ktorých správanie dorastajúce deti

citlivo vnímajú a nechávajú sa ním

ovplyvňovať. Už nikdy potom nevstrebáva

dieťa tak bezproblémovo

životné hodnoty dospelých, ktoré

môže z hĺbky duše milovať a akceptovať,

ako práve počas tejto životnej

fázy.

Príklad, ktorý dávajú dieťaťu

rodičia svojím životom v oblasti

„učenia – konania – povinnosti

a práce“, pôsobí teraz formujúcim

spôsobom. Môžu to byť rodičia,

ktorí pracujú dobre naladení,

alebo naopak po práci pôsobia unavene

a vystresovane. Rodičia, ktorí

si nosia domov z práce starosti či

AKO FORMUJE

HODNOTENIE

y si ale dobrý pomocník!“ –

„T„Na teba sa človek môže spoľahnúť!“

– „S tebou sú neustále problémy!“

– „Nechaj to, to nemôžeš!“

– „Musíš len správne chcieť a nebyť

lenivý!“

Také hodnotiace vety dospelých,

ktoré dieťa počúva počas prvých desiatich

rokov života, sa môžu vryť

hlboko do detskej duše a ovplyvniť

vývoj osobnej identity a sebavedomia.

Naše úsudky ale aj nevyslovené

myšlienky týkajúce sa povahy dieťaťa

formujú jeho sebadôveru a spolurozhodujú

tak o tom, či sa bude mladý

človek neskôr púšťať do nových úloh

s dôverou, alebo pred nimi bude bojazlivo

ustupovať.

Okolo 9. roku života dochádza

k jemnému duševnému odlúčeniu

od vychovávateľov a krátko na to dokáže

dieťa proti takým hodnoteniam


VÝCHOVA

hlasne protestovať, a tým sa vymedziť!

V

ROZVOJ VLASTNÝCH

IDEÁLOV A ZÁUJMU

O SVET

dieťati vzniká v priebehu puberty

obraz „sveta“. Ak je dieťa

ešte malé, obmedzuje sa tento svet

na priestor každodenného prežívania:

domov, neskôr škôlka, škola, záujmové

krúžky, výlety do prírody…,

to všetko prispieva k predstave o domove

a svete.

Mladý človek si postupne buduje

svoj vzťah k iným ľuďom a k okolitému

svetu. Svoj záujem obracia

za hranice bezprostredného okolia

domova – do sveta, v ktorom čakajú

na objavenie napínavé a zaujímavé

elementy. V takom svete a pre

taký svet by potom človek neskôr

rád pracoval, chcel by ho chrániť

alebo zakrátko k nemu aj prispievať

vlastnými silami. Tak sa môže vyvinúť

pracovná motivácia, ktorá nie

je postavená jednostranne na osobnej

ctižiadosti, ale na ideáloch. Táto

pracovná motivácia v sebe obsahuje

základy pre zrelú činnosť v neskoršej

dospelosti: lásku, vedomie povinnosti

a vernosť.

V

VYKROČENIE

K VLASTNÝM

ROZHODNUTIAM

tretej „sedemročnici“, teda medzi

14. a 21. rokom, sú to stále

viac vlastné presvedčenia a ideály,

ale aj osobné averzie, ktoré určujú

druh a smerovanie vlastných

činností. V týchto rokoch sa začína

v mladých ľuďoch prejavovať

duch so svojimi vývojovými búrkami.

Až teraz vzniká plné vedomie

vlastnej možnosti rozhodovania,

a mladý človek sa tým stáva voči životu

plne zodpovedným.

Väčšinou sú v tejto fáze nutné

aj prvé rozhodnutia pre povolanie

alebo ďalšie školské vzdelávanie.

Rodičia a vychovávatelia sú žiadaní

o radu pri premýšľaní a diskutovaní,

nie však o to, aby dospievajúcim

vnucovali svoje názory a osobné záľuby.

A čo dospelí? Ak majú správne

vychovávať svoje deti, musia predovšetkým

pozorovať dieťa a riadiť

sa podľa toho. Vlastné priania musia

pritom úplne ustúpiť bokom. Dieťa

má ísť životom vlastnou cestou, nie

cestou vychovávateľovou.

Mladistvým ide teda o to, aby

sa rozhodli pre budúcu cestu, ktorá

sa čo najviac hodí k ich povahe, k ich

schopnostiam a sklonom. Každý

mladý človek je v tejto fáze nabádaný

k tomu, aby sebakriticky uvažoval

o svojich silných a slabých stránkach.

Stretnutie s pracovným svetom mu

jasne ukáže, že sa blíži doba, kedy

bude odkázaný sám na seba.

Je to životná fáza charakterizovaná

vážnosťou a melanchóliou, pretože

mladiství v nej ostro vnímajú všetky

rozpory a nepravdy vo svete. Svet

a okolie začínajú zraňovať vo svojej

nahej realite. Mladému človeku

však príde v určitej fáze na pomoc

ohromne veľká sila, ktorú môže

využiť, aby medzi pocitmi, ktoré

sa na neho rútia, našiel osobnú cestu.

Vďaka neuveriteľnej schopnosti nadšenia

pre nové úlohy, sociálne projekty,

kultúrne skúsenosti a mnohému

ďalšiemu sa stane doposiaľ

nemožné možným! Kto už niekedy

zažil, ako intenzívne sa nadšená

mládež dokáže angažovať za sociálne

projekty, divadelné vystúpenia,

mládežnícke skupiny alebo užitočné

technické vymoženosti, ten sa naučí

žasnúť!

A takto vznikla z predošlých detských

ideálov osobne vytvorená vôľa

k dobrému.

Prichádzajú však aj problematické

životné skúsenosti, ako konzumácia

drog alebo ľahko dosiahnuteľné internetové

zážitky a mnoho ďalšieho,

čo láka k rýchlemu odreagovaniu

a k ľahkému kráteniu dlhej chvíle.

To sú v tejto fáze života najnebezpečnejší

lupiči, ktorí obmedzujú rozvoj

osobnej vôle, schopnosť nadšenia

a potláčajú zdravý vzťah k svetu.

Znovu je dôležité, aby vedľa mladých

stáli autentickí, viditeľní (nie

dokonalí!) dospelí, ktorí radostne

žijú podľa vlastných hodnôt, a tým

stanovujú prirodzené hranice.

Teraz už možno od mladých ľudí

požadovať aj skutočné nasadenie

a usilovnosť. Aj samotný život začína

klásť svoje požiadavky. Pre

mnoho mladých ľudí to znamená

drastickú zmenu, na ktorú ešte nie

sú pripravení. Pritom sa ukáže, či

v predošlých detských fázach došlo

k vnímaniu zákona rovnováhy, ktoré

spôsobuje, že mladí ľudia sa púšťajú

do zverených úloh so samozrejmosťou,

či dokonca s chuťou a radosťou.

Po zvládnutí všetkých prekážok

obdobia mladosti môže po 21. roku

života začať „učenie a vandrovanie“.

Čerstvo dospelého človeka to ťahá

„do sveta“, aby v ňom počas učenia,

práce, boja s prekážkami pozbieral

skúsenosti pre vlastný vývoj. Čakajú

na neho trenice, výzvy a hraničné

zážitky – a tie neustále nabádajú, aby

nasadzoval svoje najlepšie sily.

Marianne Klauser Stalder

redakcia@svetgralu.sk

17

Svet Grálu

33 | 2012



ROZHOVOR

Lieky na trvalé uzdravenie

nestačia. Uzdraviť

sa musíme my sami.

Rozhovor pre časopis Svet Grálu

s Prof. RNDr. Ludmilou Kameníkovou, DrSc.

Ludmila Kameníková sa po štúdiách stala vedecko-pedagogickou pracovníčkou a teraz

pôsobí v laboratóriách Farmakologického ústavu 1. lekárskej fakulty Univerzity

Karlovej v Prahe. Veľmi stručne povedané, v 60-tych rokoch stála pri zrode nového

vedného odboru, ktorý sa odborne nazýva xenobiochémia a ktorý sa zaoberá premenou

cudzorodých látok v tele. Pri skúmaní účinku liekov zistila i to, prečo lieky

jednému pomáhajú a inému zasa nie, a že samotné lieky na trvalé uzdravenie nestačia.

„Pri všetkých chorobách je potrebné, aby sme my sami napomáhali svoje uzdravenie

svojou mysľou. Príčina každej choroby je totiž vždy duchovná,“ – to sú jej slová.

Už ako malé dievčatko chcela vedieť, čo sa deje v telách živočíchov, ktoré so záujmom

pozorovala. A túžba poznávať a objavovať, poznať príčiny živých dejov ju potom

už nikdy neopustila.


Pani profesorka, čo Vás priviedlo

k vede?

V polovici päťdesiatych rokov,

keď som sa rozhodovala kam ísť

na vysokú školu, sa veľa hovorilo

o biochémii ako o perspektívnom

odbore. Od detstva, keď som pozorovala

chrobáčikov, húsenice i domáce

zvieratká, ma zaujímalo, čo

sa v každom živom tele deje a ako

je všetko vo vnútri vzájomne prepojené

– teda ako to funguje. Klasickú

medicínu som robiť nechcela, preto

som sa prihlásila na prírodné vedy.

Vzhľadom na to, že v tom roku otvorili

v Brne iba pedagogické, nie vedecké

zameranie odboru, ponúkli

mi štúdium farmácie, ktoré sa v Čechách

dalo študovať na univerzite

18

Svet Grálu

33 | 2012

iba v Brne. Farmaceutickú profesiu

v lekárni som však po štúdiu

robiť nechcela, tak som sa nakoniec

rozhodla, že ukončím prvý

ročník a potom prestúpim na prírodné

vedy. Päťročné štúdium bolo

veľmi zaujímavé – rozsiahle – prešli

sme všetky odbory prírodných

vied, preto som na farmaceutickej

fakulte zostala a po ukončení tejto

vysokej školy som sa stala asistentkou

na katedre biochémie. Ďalšiu vedeckú

obhajobu ašpirantskej práce

som mala už na prírodovedeckej fakulte

v Prahe. Začala som sa venovať

problematike biotransformácie, t.j.

premene liečiv a iných cudzorodých

látok v tele. Vôbec sme vtedy netušili,

že sa rodí samostatný vedný odbor

xenobiochémia, pretože naše skúmanie

bolo začiatkom 60-tych rokov

ešte v plienkach. Som rada, že som

mohla stáť pri kolíske tohto odboru

v našej republike.

Čoho sa teda xenobiochémia

týka?

V krátkosti povedané, zaoberá

sa premenou cudzorodých látok

v živom tele. To znamená, čo sa deje

v bunkách, keď sa do nich dostane

telu celkom cudzia látka. Dnes je to

nesmierne rýchlo sa rozvíjajúci odbor.

Pozrite sa na ten obrovský boom

vo vývoji cudzorodých látok. Stretávame

sa s nimi úplne všade – v potravinách,

v liekoch, v kozmetike,

v životnom prostredí atď. a naše telo

sa musí s nimi nejako vyrovnať. Je


ROZHOVOR

až obdivuhodné, že si ľudské telo

s cudzorodými látkami vždy nejako

poradí, dokáže ich transformovať

a potom ich v pôvodnej forme

i v zmenenej forme metabolitov vylúči.

V súčasnosti sa v laboratóriu

Farmakologického ústavu 1. lekárskej

fakulty Karlovej univerzity

v Prahe zaoberáte problematikou

hepatoprotektívnych látok

na izolovaných pečeňových bunkách.

Môžete laikovi vysvetliť, čo

to znamená?

Jedným z najdôležitejších orgánov

nášho tela je pečeň. Jej funkcie sú

veľmi široké, tu prebiehajú katabolické

i anabolické procesy, t.j. dochádza

k spracovaniu všetkých zložiek

našej potravy – sacharidov, tukov,

proteínov, ale aj k tvorbe látok telu

vlastných. Pečeň je schopná regenerovať

vlastné poškodené bunky, samé

majú veľkú regeneračnú schopnosť

a správne zloženie krvi je vždy odrazom

zdravej činnosti pečene. Popri

tom sú aj najdôležitejším orgánom

na likvidáciu všetkých cudzorodých

látok, teda látok telu neznámych,

s ktorými sa dnes stretávame a hovoríme

o rôznych „éčkach“ – farbivách,

spojivách, konzervačných látkach,

stabilizátoroch a pod. Z toho teda

vyplýva, že funkcia pečene je absolútne

nezastupiteľná. Každé ochorenie

pečene ovplyvňuje aj ostatné

časti tela. Je tiež potrebné povedať,

že nedostatočná činnosť pečene má

za následok stále sa rozširujúcu chorobu,

ktorú nazývame metlou ľudstva,

teda rakovinu.

Písali ste, že pri vedeckom objasňovaní

účinkov a toxicity chemických

liečiv v tele ste si kládli otázky

týkajúce sa jednoty človeka s prírodou

a jej zákonitosťami, postavením

človeka vo stvorení. K akému

poznaniu ste v tejto súvislosti dospeli?

Viete, pri práci s bunkami ako

sotva viditeľným živým organizmom

vám začnú prichádzať úžasné

myšlienky na nesmiernu dokonalosť

všetkých dejov v tomto nepatrnom

ohraničenom priestore. Človek neustále

žasne nad dokonalosťou plánu

života, čo ho nakoniec vedie k presvedčeniu,

že vznik života na tejto

planéte nemôže byť náhodný. My

vlastne poznávame vždy len nepatrný

kamienok – prášok z celej mozaiky

života a s novými objavmi neustále

prichádzam k tomu, že nikdy

nebudeme schopní povedať, že vieme

všetko, že je všetko prebádané. Čím

viac objavujeme a poznávame, tým

viac si uvedomujeme zložitosť všetkých

interakcií na úrovni molekúl,

buniek, tkanív i celého organizmu.

Áno, neustále sa pred nami otvárajú

nové poznatky, nové svety, čo sme

predtým ani nevideli, ani netušili, napriek

tomu, že tieto reakcie už prebiehali

a my sme zaznamenali iba ich

zlomok. Ich pochopenie si však vyžaduje

základnú zmenu myslenia. Je

to vlastne taký výhľad na trvalý ďalší

vývoj nášho poznávania. A to je určite

na celom bádaní veľmi vzrušujúce.

Vo svojom živote ste sa určite

stretli s faktom, že lieky raz pomáhajú

a inokedy zase nie. Ako je to

možné?

Samotné lieky totiž na trvalé

uzdravenie nestačia. Pri všetkých

chorobách je potrebné, aby sme si

k uzdraveniu pomáhali sami svojou

mysľou. Príčina každej choroby je

vždy duchovná. Ak chceme odstrániť

vlastnú príčinu choroby, musíme

sa pozrieť na vzájomný vzťah medzi

duchom, dušou a telom. Na začiatku

nášho rozhovoru sme spomínali

pečeň. A práve tento dôležitý

orgán veľmi silno podlieha citovým

náladám. Väčšmi, než iné orgány.

Poznáme množstvo ľudových porekadiel

na túto tému. Napr. „zlosť

mu užierala pečeň“ – alebo „voš mu

prebehla cez pečeň“, ide teda o tých

jedincov, ktorí sú často nahnevaní,

podráždení, proste žijú v negatívnych

emóciách nahnevanosti. V takýchto

stavoch sú títo ľudia odrezaní

od posilňujúceho žiarenia, ktoré by

malo prežiariť ich ducha. Tí ľudia,

ktorí sa zaoberajú problémom „prečo

práve ja som musel ochorieť?“, sú nespokojní

so svojím stavom, teda sú

odpojení od onoho posilňujúceho

vesmírneho žiarenia. Celkom inak

sa bude dariť tomu, kto je pozitívne

naladený a berie chorobu ako dar,

pretože každá choroba nás učí a formuje;

učí nás trpezlivosti, pomáha

upokojiť a urovnať si vlastné myšlienky,

pomaly nás odvracia od materialistického

zamerania k zmysluplným

veciam a činnostiam a postupne

nás vedie k pokore a vďake za každý

okamih nášho života. Všeobecne

sa hovorí, že na vyzdravenie je potrebné

mať vieru. To dokazujú napríklad

výsledky placebo efektu pri

klinických štúdiách. Tento efekt však

nebude nikdy prijatý do štandardnej

medicínskej praxe bez „merateľných

výsledkov“. Výsledky účinku

placebo efektu sú zistiteľné, sú dokonca

i zmerateľné, ale vzhľadom

na to, že tento efekt je aktivovaný

jedinečným spôsobom, a to podľa

toho, ako hlboko každý jednotlivec

verí vo svoje uzdravenie pomocou

liekov, potom tieto výsledky nie sú

ľahko predvídateľné alebo reprodukovateľné.

A práve táto reprodukovateľnosť

je jedným zo základných parametrov

všetkých klinických štúdií

s novými liekmi.

Ako teda môžu emócie pôsobiť

na celé telo vrátane ovplyvnenia

19

Svet Grálu

33 | 2012


ROZHOVOR

metabolizmu cudzorodých látok

v tele?

Každá emócia je momentálne vnútorné

naladenie, ktoré človek prežíva,

je to jeho reakcia na okolitý svet. Pozitívne

emócie, ako sú city lásky,

úcty, dobra, radosti, altruistické postoje

a najviac pocit vnútorného pokoja

a mieru, pôsobia harmonicky

na vnútorné telesné prostredie

a vedú k podpore vylučovania látok

cudzorodých telu. Veda aj prítomnosť

mnohých chemických pôsobkov

sprevádzajúcich naše emócie už

v krvi preukázala. Napr. existenciu

endorfínov, čo sú peptidy, kolujúce

v našej krvi pri prežívaní pozitívnych

emócií. Človek by si mal byť plne vedomý,

že každý stres je požieračom

našej životnej energie. To nie je len

prosté konštatovanie. Vedeckým bádaním

sa preukázala rozdielna aktivita

mnohých enzýmov a dejov

v tele, ku ktorým dochádza pri strese

(hovoríme o tzv. oxidačnom strese)

na rozdiel od stavu pohody a pokoja.

Čitatelia už isto veľakrát počuli

o nežiaducich účinkoch tzv. radikálových

molekúl v tele, ktoré si človek

v stresových situáciách vytvára,

a o dôležitosti podávania vitamínov,

minerálov a stopových prvkov v období

veľkého časového vypätia. Jednoducho,

pokiaľ je to možné, treba

sa stresu vyhnúť. To je však len jedna

stránka mince. Aký vplyv má celkový

psychický stav pacienta na jeho

zdravie, sa síce tiež vedecky skúma,

žiaľ, od celkového zhodnotenia sme

ešte veľmi ďaleko.

Sú lekári schopní choroby vzniknuté

zo stresu a strachu liečiť?

Medicína tu, žiaľ, stále pokrivkáva.

Súčasná medicína, a to ako v oblasti

diagnostických postupov, tak

i v liečení chorôb, je založená prevažne

na materiálnom skúmaní tela,

na skúmaní vzťahu klinických príznakov

k laboratórnym zmenám t.j.

k zmenám, ktoré sa zistili chemickým,

mikrobiologickým, röntgenologickým,

patologicko-anatomickým

a aj molekulárno-genetickým

skúmaním. Lekári vidia prevažne

len postihnutý orgán a nie celé telo

v jeho komplexnosti. Medicínu

sme si „rozškatuľkovali“ na jednotlivé

odbory, z ktorých sa na rozdiel

od starých kultúr vytratil onen holistický

pohľad na ľudské telo. Zdravie,

ktoré nie je statickým, ale dynamickým

stavom, nie je možné docieliť, ak

na svojej duševnej pohode nepracujeme

sami, ak neprijmeme poznanie,

že sme porušovali prírodné zákonitosti.

Lieky, ktoré pacient dostane

a ktoré stabilizujú a kompenzujú jeho

stav, neriešia však primárnu príčinu

choroby. Na každom chorom potom

záleží, aby pochopil, že utrpenie, stav

depresie, strachu i iné ochorenia nie

sú ničím iným, len spätným pôsobením

nesprávne žitého pozemského

života. Prvotnou príčinou chorôb sú

teda poruchy duchovné. Choroba je

priamym výsledkom našich vlastných

myšlienok, slov i činov. Mali

by sme si však aj uvedomiť, že sme

sa nenarodili na túto planétu po prvý

20

Svet Grálu

33 | 2012


ROZHOVOR

raz ako sa spieva v pesničke, že „život

máš len jeden“. To je veľký omyl. Pokiaľ

prijmeme myšlienku reinkarnácie,

až potom pochopíme, že mnohé

choroby si prinášame na svet z minulých

životov. My sami sa podieľame

na uvoľňovaní mnohých stimulov,

ovplyvňujúcich sekundárne

fyziologické procesy v organizme.

Veď v knižnom vydaní „Základov

etikoterapie“ Dr. Bezděka už v 20-

tych rokoch minulého storočia bolo

poukázané na zmenu zloženia krvi

v závislosti od negatívnych emócií.

Tomu by mala súčasná medicína venovať

oveľa väčšiu pozornosť, i keď

sa pripúšťa, že duševný stav človeka

silne ovplyvňuje priebeh každého

ochorenia.

Aký vplyv môžu mať užité lieky

na organizmus neskôr?

Ak sú chemické liečivá podávané

pri liečbe akútnych chorôb, potom

sa liek užíva len po určitý čas a telo

postupne vylúči jednak pôvodné liečivo,

aj jeho metabolity. Horšie je to

pri dlhodobej terapii chronických

chorôb. Predovšetkým u seniorov

alebo u tých chorých, ktorí užívajú

liek dlhý čas a to súčasne s ďalšími

inými liekmi. Je to preto, že často

dochádza ku kumulácii preskripcie

– predpisovaniu liekov rôznymi špecialistami.

Veľká spotreba rôznych

liekov vedie ku kumulácii liečiv a ich

metabolitov v tele, k výskytu radu

nežiaducich reakcií a vzájomnej interakcii

liečiv medzi sebou. V takých

prípadoch by bolo správne vykonať

u pacienta, obzvlášť u seniorov, odbornú

kontrolu nevyhnutnosti užívania

všetkých liekov. A to nielen z pohľadu

zníženia zvýšenej a nadmernej

spotreby liečiv u nás, ktoré veľakrát

končia nevyužité v lekárničke, ale

predovšetkým kvôli výskytu už spomínaných

nežiaducich reakcií a možných

vzájomných interakcií. Tento

problém zostáva veľkou bolesťou súčasnej

farmakoterapie.

V tejto súvislosti sa často hovorí

o účinkoch antibiotík. Poznám

napríklad detských lekárov, ktorí

predpíšu dieťaťu antibiotiká skoro

preventívne – ešte než choroba prepukne

a až neskôr sa ukáže, či sú

antibiotiká skutočne nevyhnutné.

A potom sú aj takí, ktorí si nutnosť

predpísania tohto lieku overia.

Myslím si, že naozaj nie je treba

pchať do detí obrovské množstvá antibiotík.

Dnes sa, žiaľ, predpisujú antibiotiká

ako na bežiacom páse, čo je

možné doložiť renomovanými štúdiami,

v ktorých sa udáva, že antibiotiká

sa predpisujú zbytočne v takmer

80-tich percentách prípadov. Zneužívanie

antibiotík už od druhej polovice

20. storočia viedlo k vytvoreniu

stále väčšej rezistencie na tieto

látky. Preto postupne dochádzalo aj

k vývoju stále silnejších a citlivejších

chemických formulácií. Najčastejším

omylom, a to nielen v pediatrickej

praxi, je nesprávne diagnostikovaný

rozdiel v nutnosti aplikácie antibiotík

alebo antivirotík.

Sme takzvaná vyspelá civilizácia,

ktorá má dnes takmer na každú

chorobu nejaký liek.

Následkom užívania chemických

liekov je však naša spoločnosť oveľa

viac chorá než napríklad civilizácie,

ktoré používajú prírodné liečebné

metódy. Je to tak, pani profesorka?

Súčasná farmakoterapia je založená

prevažne na liečbe chemickými

látkami, ktoré sú telu cudzie,

teda neprirodzené. I keď sú pri všetkých

nových liečivách známe ich

mechanizmy účinku, t.j. na ktorej

úrovni v bunke pôsobia, nevyhneme

sa u žiadneho liečiva výskytu nežiaducich

účinkov ani interakcií. Nie

je žiadnym tajomstvom, že veľké

percento hospitalizovaných pacientov

sa lieči na následky nežiaducich

účinkov chemických liečiv pri ich

nadmernej a dlhodobej konzumácii

najmä v kombinácii s mnohými

inými liekmi. Fytoterapia (t.j. rastlinná

liečba) je i u nás neoddeliteľnou

súčasťou alopatického terapeutického

systému. Má však aj svoje

úskalia. Na rozdiel od lekárstva východných

kultúr je u nás situácia

v liečbe ochorení pomocou liečivých

rastlín celkom iná. Nedôvera vyplýva

jednak z prevahy ponuky liečiv

chemického charakteru, o ktorých

účinku boli budúci lekári počas

svojho vysokoškolského štúdia dostatočne

poučení, a jednak z chybnej

domnienky, že tento spôsob liečenia

patrí skôr k liečiteľovi. Ďalšiu

svoju úlohu hrá výskyt mnohých

chemicky nejednotných účinných

látok v rastline a premenlivosť ich

obsahu v rastlinnom materiáli. Ak

je však lekár správne informovaný,

môže svojim pacientom odporúčať

tie prípravky, o ktorých vie, že ich

účinnosť bola testovaná a hodnotená

na základe súčasných poznatkov

vedných odborov farmakodynamiky,

farmakokinetiky a toxikológie.

Rastlinné prípravky pôsobia komplexne

v malých dávkach, podávanie

musí byť dlhodobé, pretože účinok

sa dostavuje až za dlhší čas. Okrem

toho musia byť tieto prípravky získavané

z lokalít ekologicky čistých,

bez chemickej kontaminácie, prísad

pesticídov, mikrobiálneho znečistenia.

Preto sa stretávame so snahou

výskumných pracovníkov izolovať

účinné látky z rastlín a ďalej ich modifikovať.

Lenže rastlinné prípravky

pôsobia najlepšie v komplexe všetkých

účinných látok, ktoré obsahuje

celá rastlina.

Aký by bol podľa Vás ideálny stav

medicíny?

21

Svet Grálu

33 | 2012


ROZHOVOR

Možno, že som svojím kritickým

pohľadom na súčasnú farmakoterapiu

teda terapiu chemickými látkami

vyvolala vo vás smutné pocity. Ale

tušíme, že všetko nové sa rodí v bolesti.

Som v tomto smere optimistická,

pretože sa začínajú otriasať už mnohé

„stĺpy“ opreté o dosiaľ prevzaté alebo

naučené názory.

Otvárajú sa nové obzory a napĺňajú

sa pradávne tvrdenia, že medicína

je veľmi široký odbor úzko spojený

s ďalšími vednými odbormi, hovoríme

teda, že je multidisciplinárnym

odborom. Lekárska prax v posledných

dvoch desaťročiach potvrdila,

že lieky, ktoré obsahujú fyziologickú

alebo homeopatickú dávku, majú

vždy očakávaný liečivý účinok a pritom

neprinášajú závažné riziko. Ak

hovoríme o riziku, potom by som

chcela zdôrazniť, že ak lekár uvažuje

o farmakoterapii, mal by sa vždy zamýšľať

nad tým, čo prevládne – či to

bude pre pacienta benefit alebo riziko

podania.

V posledných rokoch sa u nás začína

rozširovať novinka v liečbe pacientov

– tzv. fyziologická regulačná

medicína. Dá sa povedať, že sa stáva

akýmsi prepojovacím mostíkom medzi

konvenčnou medicínou a homeopatiou.

Jej výhoda spočíva v nízkej

koncentrácii podanej účinnej – telu

vlastnej – látky vo fyziologickej koncentrácii.

Táto koncentrácia je účinná,

ale na rozdiel od vyšších dávok chemických

látok vykazuje vysokú bezpečnosť.

Aj keď lekári už zaznamenávajú

úspechy v liečbe pacientov, má

tento spôsob liečby rad oponentov

a je prijímaný s veľkou nedôverou. To

býva takmer vždy, keď sa objaví niečo

nové. – Veď čas všetko preverí.

Pamätám si na veľké diskusie farmakológov

pred rokmi a na ich pripomienky

k výsledkom homeopatickej

liečby. Upozorňovali na to,

že homeopatiká nemôžu mať žiaden

22

Svet Grálu

33 | 2012

účinok, pretože v homeopatických

zriedeniach sa nenachádza ani jeden

mol danej látky. Predstava vplyvu nejakej

nehmotnej informácie na liečbu

chorôb u homeopatík bola nepredstaviteľná.

Ale 200 rokov užívania

homeopatík v rade krajín, zvlášť

u našich nemeckých susedov, a to

s pozitívnymi výsledkami, prinieslo

v súčasnosti svoje ovocie na pôde

zmeny nášho vnímania i poznania.

Fyziologická regulačná medicína,

ktorá vychádza z dosiaľ nahromadených

vedeckých poznatkov je vhodná

na liečbu mnohých ochorení, ktoré

zaraďujeme medzi tzv. civilizačné

choroby. Prekvapujúce je objasňovanie

mechanizmu účinku liečiv v nízkych

dávkach, založené na základoch

kvantovej fyziky. Udelenie Nobelovej

ceny za fyziku trom bádateľom Saulovi

Perlmutterovi (USA), Brianovi

P. Schmidtovi (Austrália) a Adamovi

G. Riessovi (USA) v roku 2011 je tým

najlepším dôkazom.

Čo by ste odporúčali ľuďom pri

užívaní liekov, ktoré si bežne kúpime

v lekárni?

Aby opatrne zvažovali stále sa stupňujúci

vplyv reklamy na zaručene

účinné prípravky a dokázali si vybrať

z tej veľkej záplavy voľne predajných.

Farmaceuti v lekárňach vždy

vedia, na ktorý prípravok prebehla

televízna reklama, pretože potom

sa značne zvýši dopyt. – Je potrebné

sa detailne povypytovať na účinnosť

prípravkov, rozlišovať lieky voľne

predajné od doplnkov stravy. A nebáť

sa zveriť so svojimi chorobami aj

atestovaným farmaceutom v lekárňach,

ktorí potom môžu vyhľadať

pre každého jedinca ten najúčinnejší

preparát a dokážu odborne poradiť

vhodné dávkovanie daného liečiva

v priebehu dňa.

Rozhovor viedla Marie Šuláková

marie.sulakova@svetgralu.cz

N

iekedy to možno skutočne

tak vyzerá. Človek má pocit,

že sa mu rúcajú jeho základné istoty,

hrozí strata práce... Krízy

sú súčasťou ľudského života. Nezriedka

sú dokonca nevyhnutné.

Situácia sa dostane až tak ďaleko,

že sa človek musí obrátiť, zmeniť

svoje životné smerovanie. Z tohto

hľadiska môžu byť krízy nutné

a užitočné.

Krízou odborne nazývame taký

stav, keď nároky okolia zaťažia človeka

natoľko, že sa začne správať

a prejavovať inak, ako je preňho typické.

Definícia hovorí, že existujú

krízy, ktoré dokážu človeka zahnať

až na hranicu jeho možností, či dokonca

až za ňu. Takto postihnutý

sa potom ocitá vo veľmi nepríjemnom

stave, ktorý ho môže zatlačiť

do tej miery, že stratí sebakontrolu.

Často ho prenasleduje veľký strach

či pocity osamotenia.

Kríza sa tiež označuje ako výnimočný

stav. Teda, že nie každá záťaž

je zároveň aj krízou. Veľa konfliktov

a problémov si žiada riešenie, alebo

dokonca prináša napredovanie. Spočiatku

nejde o skutočné krízy.

P

KRÍZA V ZAMESTNANÍ

SA NEOBJAVÍ LEN

TAK Z NIČOHO NIČ

očet životných kríz vyvolaných

situáciou v práci v posledných

rokoch narastá. Vo viacerých regiónoch

stojí dokonca na vrchole

rebríčka v psychoterapeutickej

praxi. „Je práca príčinou chorôb

u našich pacientov?“ – tak znel

pred časom názov lekárskej konferencie

vo Švajčiarsku. Aktuálne

prieskumy ukazujú, že popri tomto

vývoji bol v celej nemecky hovoriacej

oblasti pozorovaný obrovský


SPOLOČNOSŤ

Kríza v zamestnaní

MARIANNE KLAUSER STALDER

„Zrútil sa mi svet“

nárast porúch spôsobených strachom.

Pracovné prostredie ako aj

spoločenské podmienky sa preukázateľne

zmenili. A to tak, že stále viac

ľudí túto veľkú životnú tému práce

a povolania pociťuje ako ohrozenie

ich existencie; prináša skľúčenosť,

vyvoláva v nich nepokoj a následne

osobnú krízu. A práve v oblasti povolania

je zreteľne vidieť, ako rôzne

ľudia reagujú na krízové udalosti.

Hroziace prepustenie môže u jednej

osoby vyvolať veľký pocit strachu

a tiesne, iná osoba to môže chápať

len ako podnet osudu, aby danú situáciu

uchopila a odhodlala sa na veľkú

zmenu.

Miera i oblasť zraniteľnosti je u každého

človeka individuálna. Niekto je

schopný prekonať ťažké ochorenie, ale

pri hrozbe prepustenia, keď sa má s danou

situáciou vyrovnať, ocitá sa so svojimi

schopnosťami v koncoch a je paralyzovaný

existenčnými starosťami.

Naproti tomu niekto iný je schopný

brať intrigy a zmeny pracovného

prostredia s nadhľadom, či dokonca

na ľahkú váhu, no nedokáže sa vyrovnať

s náhlou smrťou niekoho blízkeho.

Každý z nás je vystavený rozličným

krízovým situáciám. Pokiaľ

teda prichádzate do kontaktu s človekom,

ktorý práve prežíva nejakú

krízu, urobíte dobre, ak sa rozpomeniete

na svoje vlastné slabé

miesta, na vlastnú zraniteľnosť.

Je dobré si uvedomiť, že človek,

ktorý má práve krízu, dokázal

zvládnuť nejaké predošlé záťažové

životné situácie. Krízy v zamestnaní

málokedy vznikajú len

tak znenazdajky. Ako znázorňuje

náš graf, niekedy sa vyvíjajú

pomaly, inokedy sa rýchlo

vyostria.

Spúšťačom krízy v zamestnaní

býva väčšinou prežitie nepríjemnej

situácie, či už ide o výmenu šéfa,

reštrukturalizáciu v podniku, disharmóniu

v pracovnom kolektíve, či

pretrvávajúce stresové situácie. Vyvolávajú

ich aj poplašné správy o blížiacich

sa racionalizačných opatreniach

a z nich vyplývajúceho znižovania

počtu pracovných miest, nerovnaké

zaobchádzanie so zamestnancami, atď.

Stáva sa, že keď sa niekto teší navonok

dobrým podmienkam, netrúfa si túto

„zlatú klietku“ opustiť, nechce riskovať

náhlu zmenu. Ako krízu môže človek

prežívať aj situáciu, keď sa rozhoduje

medzi dvomi pracovnými ponukami.

Spúšťačov krízy existuje viacero:

možno ich rozdeliť na dve skupiny.

Jednu tvoria vnútorné faktory, ktoré

tkvejú v samotnom človeku, v druhej

skupine sú vonkajšie faktory vychádzajúce

z pracoviska (od nadriadeného,

kolegov, z pracovnej atmosféry a pod.).

Uvedené činitele môžu v človeku vyvolávať

nepokoj a napätie. Môžu ho nútiť

reagovať a riešiť veci inak ako predtým.

Vtedy je potrebné nabrať odvahu

a pustiť sa hoci aj do niečoho nového.

Prípadne vziať zodpovednosť do vlastných

rúk, nielen za seba, ale aj za iných.

Možno ide len o to, poučiť sa z nepriaznivej

situácie, pochopiť niečo o sebe

alebo o druhých, ktorým sme predtým

príliš dôverovali. Možno si máme

uvedomiť neetické pracovné princípy,

ktoré sa na pracovisku uplatňujú. Človek

by sa mal rozpomenúť na situácie,

ktoré už skôr možno zámerne prehliadol.

Možno sa treba zo svojej pozície

zastať mladšej spolupracovníčky.

23

Svet Grálu

33 | 2012


SPOLOČNOSŤ

Naopak, inokedy sa zase človek práve

pre svoj vyšší vek môže začať cítiť neisto.

Čím väčšmi sú vyhliadky do pracovnej

budúcnosti človeku zahmlené,

tým viac sa uňho vynárajú starosti

a strach.

A

VÝCHODISKO Z KRÍZY

k sa chceme hlbšie zamyslieť nad

krízou v zamestnaní, položme

si predovšetkým tieto dve otázky:

prečo a načo?

Otázka „prečo“ sa pýta na dôvody.

Vyzýva na to, aby sa človek úprimne

zamyslel, ako sa vlastne do tejto ťažkej

situácie dostal a potom pochopil, aký

má na nej podiel. Ak má doterajší vývoj

udalostí pochopiť, je nutné obzrieť

sa späť.

Otázka „načo“ nabáda k zamysleniu

sa, aké ponaučenie z tejto situácie plynie

a kam sa máme posunúť ďalej.

Obe otázky nás vedú k vnímaniu

nášho vnútorného hlasu. Pri pozornom

načúvaní sa môžu vynoriť nové

odpovede na situáciu v zamestnaní.

Tie sú vždy osobné, „šité“ pre dotyčného

človeka. Niekoho môžu nasmerovať

k podaniu výpovede, pre iného

budú výzvou – v danej pozícii zotrvať,

avšak s novým pohľadom na veci.

Tieto vnútorné odpovede na vonkajšiu

situáciu majú hlboký zmysel.

Ich správnosť spoznáme podľa toho,

že prinesú vnútorný pokoj a istotu,

i keď sa vonkajšia situácia vyvíja nepriaznivo

alebo nejednoznačne.

Vízia jasného východiska, či aspoň

nového smerovania človeka posilní natoľko,

že dokáže krízu hladko zvládnuť;

to znamená, že ju začne riešiť už

v počiatočnej fáze, teda skôr, než dôjde

k jej eskalácii.

Pozrime sa na priebeh krízy na príklade

znázornenom v grafe. Zamestnankyňa

poradenských služieb jednej

veľkej zdravotníckej organizácie

na sebe pozoruje rastúcu nespokojnosť

24

Svet Grálu

33 | 2012

ZLATÁ STREDNÁ CESTA

Iste vás napadlo, že ľudia, ktorí sa trvalo musia namáhať o živobytie, sú omnoho

zdravší a dožívajú sa vyššieho veku, ako tí ľudia, ktorým sa už od mladosti viedlo

veľmi dobre a ktorí boli ochraňovaní a odchovávaní čo najstarostlivejšie. Iste ste už

pozorovali, že u ľudí, ktorí vyrástli v blahobyte a ktorí robia všetko pre svoje telo a,

žijú pohodlne bez vzrušovania, sa rýchlejšie prejavujú vonkajšie známky blížiacej

sa staroby, než u ľudí pozemsky nemajetných, prinútených vypĺňať svoje dni stále

prácou!

Dávam za príklad tie prípady života naplneného prácou, kde nie je zbytočné prepínanie,

kde nedochádza k tomu, že by zúrivá vášeň po hromadení pozemských

pokladov alebo po inom vyniknutí nikdy nedopriala pracujúcim skutočného pokoja.

Kto sa stane otrokom takej vášne, nachádza sa vždy vo vysokom napätí, a tým

zároveň pôsobí neharmonicky v zachvievaní stvorenia. Následky sú pritom tie isté

ako u tých, čo sa zachvievajú príliš pomaly. Teda aj tu platí zlatá stredná cesta pre

každého, kto chce žiť správne v tomto stvorení a na zemi.

Abd-ru-shin

(„Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“, zväzok 3, ukážka z prednášky„Pohyb“ zákonom stvorenia“.)

v zamestnaní. (1) Zreteľne cíti, že sa jej

vytratil elán a radosť z plnenia úloh.

Ako bývalá zdravotná sestra bola dlhé

roky vo svojej pozícii poradkyne spokojná,

až kým vedenie útvaru neprešlo

do rúk jej mladšej kolegyne.

Mnohé príkazy jej pripadajú nezmyselné

a nesúvisiace s náplňou jej práce.

(2) Na mieste je teda otázka, ako ďalej.

Pani má 56 rokov a je slobodná, finančne

odkázaná sama na seba. Má

teda vydržať na tomto pracovisku, a to

pokiaľ možno až do dôchodku, ako jej

radia priatelia? Má tam zotrvať, hoci

je jej motivácia minimálna, a teda aj

jej pracovné nasadenie je iba obmedzené?

Šance na trhu práce sú v jej

veku pomerne malé. Má sa napriek

tomu ešte vzchopiť a pokúsiť sa nájsť

si novú prácu?

V priebehu skúmania seba samej (3a)

si uvedomuje, že vždy pracovala s nadšením

a obetavosťou, že radosť plynúca

zo starostlivosti o zákazníka bola charakteristickým

znakom jej osobnosti.

Navzdory svojmu veku sa rozhodne,

že to v podobnej pracovnej oblasti vyskúša

inde. Zostavenie žiadosti o zamestnanie

ju stojí veľa námahy. Musí

sa naplno vzchopiť a nabrať odvahu,

aby sa mohla uchádzať o miesto

u niekoľkých nových zamestnávateľov.

A hľa, navzdory svojmu veku ju

pozývajú na prijímacie pohovory. Len

zopár mesiacov úsilia – a prejaví sa jej

motivácia ako i odborné skúsenosti

a nájde si pracovné miesto v oblasti

opatrovateľských služieb pre seniorov.

V pracovnom živote sa pred ňou otvorili

nové horizonty. S radosťou sa pozerá

na nové úlohy, pri ktorých bude

môcť uplatniť všetky svoje doterajšie

skúsenosti.

To, že sa človeku nedarí vyriešiť

konfliktnú situáciu takýmto alebo

podobným spôsobom, môže mať niekoľko

dôvodov. Bráni mu v tom lipnutie

na vlastných nárokoch a požiadavkách.

Alebo nevie nájsť odvahu ísť

do niečoho nového, pretože východisko

je príliš nejasné. Alebo daná situácia

pôsobí natoľko bezvýchodiskovo,

že paralyzuje jeho vnútornú

silu a odvahu na rozhodovanie. Z pôvodne

obyčajnej konfliktnej situácie

sa tak vyvinie hlboká kríza v pravom

zmysle slova. (3b)

Potom už stačí len nepatrný podnet,

povestná „posledná kvapka“ (4),

ako je napríklad nemiestna poznámka

niektorej z kolegýň či náročná porada,

alebo nepríjemný hodnotiaci pohovor

s nadriadeným. Skrátka, pohár pretečie

a nastáva akútna kríza. (5) Často

však v nej ide o udalosti, ktoré dozrievajú

už dlhšie a ktoré sa dali dávnejšie


SPOLOČNOSŤ

rozpoznať. Teraz sa môže stať, že sa dotyčná

osoba v slzách zrúti, alebo sa uzatvorí

do seba a prestane komunikovať.

Už nevidí žiadne východisko. Oči jej

zastrie beznádej a strach.

Iný príklad. Len zopár týždňov

po tom, ako vedúci odborný referent

a zármutkom. Trvá mu niekoľko dní,

kým pochopí, že ide o skutočnosť.(6)

Pri vstrebávaní toho, čo sa stalo, (7)

si nakoniec musí priznať, že príznaky

tejto hrozby mal rozpoznať už pred

rokmi. Teraz chápe, že sa mal ďalej

vzdelávať. To sa mu však vtedy zdalo

Graf ukazuje typický priebeh krízy tak, ako je opísaná v článku:

1. Prvotné znepokojenie

2. Zvýšené znepokojenie, starosti zo vzniknutej situácie

3a. Napnutie síl a vyvinutie aktívneho úsilia

3b. Vyvrcholenie doterajšej situácie pre konflikt alebo hrozbu výpovede

4. Vnútorné rozhodovanie

5. Pretiekla posledná kvapka, udalosti sa dali do pohybu

6. Vyvrcholenie napätia, vyhrotená situácia. Buď sa zrútim, alebo situáciu vyriešim

7. Akceptovanie situácie

8. Fáza spracúvania situácie (zhodnotenie minulosti a súčasného stavu)

9. Hľadanie zmyslu, východiska

10. Nová úloha, stotožnenie sa s novou situáciou

v automobilovom závode oslávil svoje

šesťdesiatiny, predvolal si ho nadriadený.

Krátko predtým sa so všetkou

poctou oslavovalo jeho tridsaťročné

pôsobenie v podniku. Teraz mu neočakávane

oznámili, že žiaľ, z dôvodu

úsporných opatrení je podnik nútený

zriecť sa ďalšej spolupráce s ním. Dostane

ešte dva týždne na to, aby odovzdal

svoju pracovnú agendu kolegovi,

a potom bude jeho pracovný pomer

ukončený.

Šok zo správy hlboko zasiahol jeho

dušu. Cíti sa zmätený a silne otrasený.

Dovtedy veselý pán sa dostal do ťažkej

depresie, sprevádzanej skľúčenosťou

nepohodlné. Spoliehal sa na kolegialitu

svojich nadriadených. Teraz tu stojí

s vedomím premeškanej situácie a bez

vyhliadky na nové pracovné miesto...

Bez svojej obvyklej pracovnej činnosti

si pripadá neužitočný a nútený odísť

do predčasného dôchodku. Má však

výhodu: nie je sám, jeho manželka

a dospelé deti stoja pri ňom, povzbudzujú

a utešujú ho. Po neľahkých mesiacoch,

keď situáciu ťažko vnútorne

spracovával a prešiel tak procesom

sebapoznania, (8) mu osud prideľuje

novú, neobvyklú úlohu. Má prevziať

občasné opatrovanie svojho nedávno

narodeného vnúčaťa. Čoskoro zisťuje,

že jeho život je tým obohacovaný

o nové skúsenosti a pocity. (9)

V úlohe starého otca v sebe znovu

nachádza dávno zabudnuté stránky

svojho ja. (10)

NOVÉ POZNANIE

PRINÁŠA NOVÉ ŠANCE

K

ríza človeka núti, aby situáciu

sám (pre seba) spracoval, a tým

prišiel k novým poznatkom. Tým

sa krízy môžu zmeniť na nové životné

šance. Nejde to však zo dňa

na deň. Primerané spracovanie situácie

rozhodujúcim spôsobom závisí

od ochoty k sebapoznaniu.

Samozrejme, aj ľudia v okolí človeka

v kríze môžu veľkou mierou prispieť

k tomu, aby situáciu úspešne zvládol.

Najlepšou podporou sú chápavý postoj,

vcítenie sa a snaha porozumieť, a predovšetkým

presvedčenie, že v danej

situácii môže byť skrytý hlbší zmysel,

ktorý má človek nájsť – a že to dokáže.

Všetko úsilie lekárov a iných odborníkov

by mali ísť týmto smerom. Namiesto

chlácholenia alebo podávania

liekov sú namieste konštruktívne rozhovory,

ktoré vyvolajú dôležité sebapoznávacie

procesy, vďaka ktorým sa človek

posilní a sám je schopný prehodiť

výhybku.

Ak človek krízu v zamestnaní

vhodne spracuje, pri spätnom pohľade

väčšinou rýchlo pochopí zmysluplnosť

všetkých udalostí, pretože zasiahli

do životného plánu opravným spôsobom.

Nebude sa potom obzerať späť

so strachom a hnevom – životnú lekciu

pochopil a dokázal všetkým odpustiť.

Marianne Klauser Stalder

stadler@svetgralu.sk

25

Svet Grálu

33 | 2012


CVIČENIE

Ešte viac

ohybnosti

Jednoduché

cvičenia na kĺby

A

ko Vám išlo prvé cvičenie

na zvýšenie ohybnosti (Svet

Grálu č. 32) Už sa Vám darí držať

telo vzpriamené? Vstávate ráno

lepšie a ľahšie? A ako sú na tom

Vaše kĺby? Sú trochu pohyblivejšie?

Už sa Vám kútiky úst pohybujú

smerom k ušiam ľahšie a bezbolestne?

Ako sa cítite?

Takže pokračujeme. Máme tu

ďalší pohybový program, tentoraz

špeciálne na kĺby. Ste pripravení?

To najdôležitejšie už ovládate –

vzpriamený „kráľovský“ postoj

s najkrajším úsmevom.

Zachovajme si dôveru a podarí

sa to. Pridajme ešte trochu nadšenia

a uvoľnime sa. – A teraz s chuťou

do toho!

(Cvičenia robíme plynule, ale

nie rýchlo – primeraným pozvoľným

tempom, aby sme si nič nenatiahli

či nevyvrtli. A ešte niečo:

nezabudnite po každom cviku

pretriasť precvičovaný kĺb, aby

sa uvoľnil.)

Najprv sú na rade paže:

1. Roztiahnite prsty ako slnečné

lúče a potom ich zovrite,

akoby trochu kládli

odpor. Striedavo ich rozťahujte

a zvierajte. …aj keď

to ide trochu ťažšie, nestrácajte

radosť z cvičenia.

2. Zovrite päste a pokojne

nimi krúžte v zápästiach.

Preciťujte živosť vo svojich

zápästiach.

3. Vystrite ramená a upažte.

Teraz krúžte predlaktiami

pred sebou (áno, pomalším

tempom). Pozornosť venujte

lakťom. Predstavujte

1. V stoji zopnite paže

a vzpažte. Ešte viac natiahnite

chrbticu, voľne a vysoko.

Naťahujte sa striedavo

doprava a doľava

– príjemne, s úsmevom.

Potom sa zakloňte (obrázok

7) – na okamih vydržte –

a zasa sa naťahujte smerom

nahor. Svoje paže pomaly

spustite nadol vedľa tela.

Birgit Marie a Philipp Seifertovci

Aj vaša chrbtica už netrpezlivo čaká na rozcvičenie:

si pritom, že ramená máte

voľne položené na doskách

či parapete (kde zostal váš

úsmev?) (obrázok 1).

4. Zovrite pravú päsť a pokojne

krúžte napnutou pravou

pažou najprv jedným,

potom druhým smerom.

Potom rovnako krúžte aj

ľavou pažou.

1

26

Svet Grálu

33 | 2012

Birgit a Philipp Siefertovci

7

2. Založte si ruky v bok –

palce smerujú k chrbtici.

Krúžte bokmi a trupom doľava,

potom doprava. Cvičte

8


1. Stojíte na ľavej nohe.

Pravé chodidlo zrolujte

priamo cez prsty (koleno

smeruje dopredu, obrázok

2) a zase späť na brušká

prstov (obrázok 3). I keď to

trochu zabolí, nestrácate

úsmev, Vaše prsty Vám

budú vďačné (pri väčšej bolesti

nohu uvoľnite, aby ste

sa vyhli kŕču). Pritom môžete

popremýšľať, prečo

máte v štyroch prstoch

2 3 4 5

A teraz poďme precvičiť nohy:

po tri a v palci „len“ dva

kĺby. Také malé časti tela

a toľko kĺbov... Potom

prsty vytáčajte rovnako

ďalej, ale šikmo, aby sa dostal

na rad aj malíček (koleno

smeruje do strany,

obrázok 4). Snažte sa cvičiť

uvoľnene a s ľahkosťou.

Cvičenie má byť príjemné,

nie prehnane zaťažujúce.

Rovnako precvičte aj ľavú

nohu.

2. Stojte vzpriamene a pokojne.

Udržujte v sebe

tichú radosť. Pozerajte

sa na jednu nohu. Druhou

nohou, čo najviac natiahnutou,

krúžte. Najprv

jedným a potom druhým

smerom. Nohy vystriedajte.

3. Zodvihnite pravú nohu,

koleno smeruje dopredu.

Predkolením kývajte niekoľkokrát

dopredu a dozadu,

potom ním krúžte

najprv jedným, potom

druhým smerom. Zopakujte

rovnakým spôsobom

aj druhou nohou. Stojte

rovno, s úsmevom, i keď

sa Vám noha zdá ťažká

(obrázok 5).

4. Zdvihnite opäť pravú

nohu (ako v bode 3), kývajte

6

ňou napravo a späť (koleno

smeruje doprava), opäť

vpred (koleno smeruje

vpred), opäť doprava. A teraz

ostaňte tak, ako ste.

Krúžte kolenom do strany.

Nohou maľujte veľké

kruhy pozvoľným tempom

v oboch smeroch, prirodzene

opäť s úsmevom (obrázok

6). Vytrvalo sa usmievajte,

i keď Vaša noha

nebola ešte nikdy taká

ťažká. Nohy vystriedajte.

plynule ale nie prirýchlo;

s dôrazom a cielene si rozhýbte

všetky stavce, aby

ste sa čo najviac ponaťahovali

a svojmu chrbtu priniesli

úľavu. Dbajte, aby

ste sa neprepínali a nespôsobili

si tým bolesť (z nadmerného

natiahnutia) (obrázok

8).

3. Rozkročte sa o niečo

viac než na šírku ramien,

prsty nôh smerujú mierne

9

dovnútra (kvôli stabilizácii

nôh). Rozpažte, končeky

prstov položte zľahka

na ramená a vzpriamte krk

nahor, panva smeruje dole.

Teraz hlavu otočte tak, aby

ste sa pozerali na pravý lakeť,

postupne sa otáčajte

doprava: najprv ramená,

potom hrudník a nakoniec

boky. Celú chrbticu otočte

doprava – pozornosť

upriamte na stavce. Teraz

sa zasa od bokov až k hlave

otočte späť. Temeno opäť

otočte – veľmi jemne ho

nahnite – nahor. Potom

celé cvičenie zopakujete

na ľavú stranu (obrázok 9).

4. Predkloňte sa. Kolená sú

dostatočne ohnuté, paže

a hlava voľne visia. Pohojdávajte

sa uvoľnene sem

a tam, ako handrová bábika.

Teraz sa zasa stavec

po stavci narovnajte smerom

nahor. Keď sa vyrovnáte,

zakrúžte ešte

ramenami (nahor–dozadu–

dole–do strán) a panvu nechajte

klesnúť. Ešte raz príjemne

pretraste celé telo.

Cítite tú tichú radosť, pokoj

a energiu? Výborne!

27

Svet Grálu

33 | 2012


SPOLOČNOSŤ

Niekoľko úvah

nielen o škole a školstve

Škola, resp. obdobie školskej dochádzky,

je dôležitou súčasťou života každého človeka.

Do školy prichádzame v šiestich rokoch,

prežijeme v nej časť svojho detstva,

celé obdobie dospievania a opúšťame

ju (tí najvytrvalejší) v čase dospelosti.

Ide o veľmi dôležité obdobie, v ktorom

vývoj telesný sprevádza vývoj duševný.

Pre zdravý, harmonický vývoj človeka

je dôležité, aby prebiehal rovnovážne,

rovnomerne, prirodzene – úmerne veku

a schopnostiam.

Učím na gymnáziu a o školstve,

študentoch, obsahu a spôsobe vyučovania

premýšľam tak dlho, ako

dlho učím. V nadchádzajúcich riadkoch

sa zameriam na školu a vzdelanie

všeobecnejšie a podelím sa o niekoľko

vlastných pozorovaní a úvah.

Šárka Šandová

Gymnázium je najťažšou strednou

školou vôbec. Mladí ľudia získavajú

prevažne teoretické znalosti z mnohých

odborov, učivo je náročné a je

ho veľa. Dovolím si tvrdiť, že veľakrát

je zbytočné. Študenti sa s veľkým

množstvom učiva vyrovnávajú

rôzne. Veľká väčšina sa však snaží.

Chcú mať dobré známky, chcú robiť

radosť rodičom aj sebe. Občas chcú

28

Svet Grálu

33 | 2012


SPOLOČNOSŤ

urobiť radosť aj učiteľom. Mnohí sú

veľmi bystrí a cieľavedomí a na gymnázium

prichádzajú, aby potom pokračovali

v štúdiu na vysokej škole.

No prichádzajú aj tí, ktorí sa len nevedeli

rozhodnúť, čím by v živote

chceli byť. Aj pre nich je tento druh

školy určený.

Učím študentov vo veku od pätnástich

do devätnástich rokov. Je to pre

mladých ľudí obdobie fyzicky a psychicky

veľmi náročné, ba dramatické.

V tomto veku sa telo rýchlo premieňa

a prebúdza sa duch. Búrky telesné

sprevádzajú búrky duševné. Dospievajúci

sú náladoví a často veľmi výbušní,

emócie zvládajú ťažko. Veľmi

rýchlo „rekognoskujú“ terén a rýchlo

vyhodnotia každú situáciu. Hocikedy

nemilosrdne, v neprospech ostatných.

Neuznávajú kompromisy,

čierna je čierna, s bielou sa nekamarátia.

A basta! Svoje o tom určite vedia

všetci rodičia.

Mladí sú vtedy obzvlášť silno otvorení

vplyvom z okolia, preto sú takí

citliví a zraniteľní. Zo strany dospelých

potrebujú práve v týchto rokoch

veľkú mieru tolerancie, úctu a lásku.

Zdá sa to často až nemožné, no ak

to my, „už dospelí“ zvládneme, staneme

sa svedkami zázraku. Rýchlo

totiž na naše správanie zareagujú

a náš dobrý vklad s radosťou opätujú.

Trochu prekvapene potom zistíme,

že sa dokonca milo usmejú a podržia

nám pri vstupe do triedy alebo

do obchodu dvere. Z neznesiteľného

adolescenta a zlostnej pubertiačky

je ako mávnutím čarovného prútika

galantný mladý muž a jemná, pôvabná

dievčina.

Ako som už uviedla, v tejto dobe

sa všetkým dospievajúcim začína

prebúdzať duch. Prejavuje sa ako

túžba „po niečom“. Mladí ľudia

sa túžobne rozhliadajú okolo seba

a hľadajú... Hľadajú, kam svoju

túžbu upriamiť, kam upnúť svoje

sily. Nemajú vo veľkej väčšine poňatia,

ako by mal predmet ich túžby

vyzerať, nevedia nič, alebo vedia len

málo o úlohe človeka na zemi. Majú

túžbu letieť, majú na let silu, ale nevedia

kam... Spomeňme si, zažili sme

to tiež. Je to veľký prerod, slovami

básnika „ťažká hodina“: pre chlapca

doba rytierskych ideálov, pre dievča

sen o kráse a harmónii, o lesných lúkach...

Navôkol sú ľahko dostupné ciele:

dobré známky, maturita, štúdium

na vysokej škole, zamestnanie s dobrým

platom, rodina, pekný dom,

sympatická manželka/manžel, dobré

deti. K tomu ešte niečo z telesných

pôžitkov a adrenalínových zážitkov

a šťastie je zaručené. Toto čisto materialistické

riešenie väčšina postupne

prijme. Nie je na tom predsa nič zlé,

žijú tak všetci, alebo tak chcú žiť. Ak

sa rozhliadnu okolo seba, nie je vidieť

nič iné. Aké možnosti teda majú?

Tí pozorní si síce všimnú, že ani ich

príbuzní a známi nie sú takí úplne

šťastní, nakoniec však dlhoročný

vzor správania postupne prijmú

za svoj. Ako by aj nie! Ak si má človek

vybrať nejakú inú možnosť žitia,

musí o nej najprv vedieť. Prihováram

sa za ne: ak robia podľa nás niečo zle,

majme na pamäti, že napodobňujú

NÁS! Ich výbušné reakcie v čase dospievania

sú podľa všetkého zapríčinené

často práve rozporom medzi

tým, čo by chceli a nevedia to definovať,

a tým, čo im spoločnosť, rodina,

škola, ... ponúka. Môžeme im síce

pomôcť svojou trpezlivosťou a zhovievavosťou,

ale aj ukázať, že život

môže vyzerať inak.

Materialistický, čisto konzumný

spôsob života je súčasným školským

systémom naďalej udržiavaný. V našich

školách zatiaľ stále prevažuje rozumové

vyučovanie a rozvoj jemnejšieho

citu, nástroj ducha, je odsunutý

nabok. Výkon často prevažuje nad

zážitkom, výsledok nad tvorivým

procesom. Zavedené hodnotenie potom

spôsob výučby len podčiarkuje

– čo cíti človek pri čítaní veršov, to

sa oznámkovať nedá. Na vyváženie

takejto jednostrannosti nestačia dve

hodiny výtvarnej alebo hudobnej výchovy

týždenne (na štátnych školách

si študenti vyšších stupňov gymnázií

medzi týmito predmetmi volia, v treťom

a štvrtom ročníku ich nemajú

vôbec) a krátke chvíle čítania či počúvania

umeleckej literatúry. Tieto

potreby dostatočne nepokryjú ani

voliteľné semináre vo vyšších ročníkoch,

ktoré sú navyše závislé od dostatku

financií, dostatku priestoru

a osvietenosti vedenia škôl.

Na pestovanie a rozvoj citu by bolo

treba jednak zmeniť obsah a spôsob

vyučovania, jednak znížiť počet študentov

v triede, veľakrát aj oddeliť

dievčatá od chlapcov. Spoločné hodiny

im nedovolia správať sa prirodzene;

chlapci sa predvádzajú

(v každom veku inak) a dievčatá sú

hanblivé (v tom lepšom prípade)

alebo sa tiež začnú predvádzať (v tom

horšom). K správnemu a potrebnému

rozvoju vyložene ženských, či

naopak mužských vlôh a schopností

nedôjde vôbec. Aby dievčatá v tomto

systéme „obstáli“, svoju jemnú prirodzenosť

často radšej potlačia.

Mám šťastie, že občas učím dievčatá

a chlapcov oddelene. Sú to

jedny z najkrajších hodín. Keď učím

dievčatá, rovnorodosť skupiny nám

umožní učiť sa iným spôsobom

a dotkneme sa občas aj hlbších tém

(tak nejako nás to tam „šupne“).

V okamihu únava opadne, všetky

oči sa roztvoria, ústa sa neboja hovoriť

a začnú sa usmievať. Mám

možnosť vidieť, čo dievčatá naozaj

zaujíma, a verte alebo nie, ono ich

naozaj niečo zaujíma – len matematika

ani fyzika to nie je. To však neznamená,

že by s týmito predmetmi

29

Svet Grálu

33 | 2012


SPOLOČNOSŤ

dospievajúce dievčatá nemali prísť

do kontaktu. Pre tých čitateľov, čo

práve namietate, že môžu teda študovať

inú školu, oponujem: ale prečo?

Chcú byť právničkami, učiteľkami,

psychologičkami, lekárkami (tam tú

fyziku predsa len trochu potrebujú)!

Chcú pomáhať ostatným a zároveň

byť vzdelané. Na ďalšie štúdium

potrebujú všeobecný základ. Lenže

dnes to nie je základ, ale NÁKLAD!

Maturovala som kedysi na gymnáziu

a vidím, ako objem učiva od tých

čias vzrástol. A keď počujem svoju

štrnásťročnú dcéru, študentku viacročného

gymnázia, odriekať latinské

pojmy z biológie, mám chuť jej

to učenie zakázať.

Problém so zvládaním neúmerného

množstva učiva nemajú len dievčatá,

unavení a bez chuti sú napospol všetci.

Zistíme to, keď sa im pozrieme do očí.

Jas a lesk zmizli, namiesto nich nastúpila

šeď a oči sa zakalili. Občerstvujúca

a čistá radosť zo života, viditeľná

ešte pred niekoľkými rokmi, v ranom

detstve, je preč. Som presvedčená,

že za tým nie je len lenivosť. Ubíja ich

stereotyp, nezáživný priebeh výučby

a veľké množstvo nepotrebných detailov.

Skrátka: nerovnovážne pestovanie

rozumu. My učitelia sme sami

špecialisti na jeden až dva odbory, oni

musia zvládnuť všetky. Dobre, viem,

že nie do hĺbky, že na poznávanie

majú vek (a ako si povedia niektorí:

„Nemajú nič iné na práci.“). Ale aj tak

toho majú dosť a mali by sa sebe venovať

aj inak. Schopnosti, ktoré dostali

do vienka, zverenú hrivnu, ktorú by

mali zveľaďovať, často – vďaka nezmyslom,

ktoré od nich my učitelia

vyžadujeme – vôbec nerozvinú.

Hoci majú svetu čo ponúknuť a svet

by potom mohol žasnúť. Vidím ich,

ako dennodenne zápasia. Lenže tieto

zápasy ich neposilňujú, iba vysiľujú

a mnohí tak premárnia veľa drahocenného

času.

V súčasnej dobe, preplnenej informačnými

technológiami a informáciami

vôbec je náš tradičný (teda prevažne

pasívny) spôsob rozumového

vyučovania ďalej neudržateľný. Aj napriek

prehnaným obavám niektorých

kolegov nemám strach, že by školy

boli v budúcnosti zbytočné alebo

že by učitelia vymizli (napríklad

vďaka e-learningovej forme štúdia),

len bude treba školy podstatne zmeniť.

Prichádzajú deti, ktoré nás k zmenám

môžu viesť. Mali by sme im uzdičku

len jemne popoťahovať, samy nám

dajú najavo, kadiaľ treba ísť.

Zmeny v školstve sú samozrejme

neodmysliteľne späté so zmenami

celospoločenskými a tie sú závislé

od zmien jednotlivcov. Jedno bez

druhého možné nie je. Ide o to – zistiť,

ako by sa mal človek meniť, aby

svojou zmenou životu na zemi prospieval.

Ak sa obzrieme späť, myslím,

že z výsledku našich skutkov

by sme už mohli konečne pochopiť,

že životu na zemi veľmi neprospievajú.

– Človek si má brať z toho, čo

mu stvorenie poskytuje, ale nezabúdať,

že má byť hospodárom múdrym,

nemá brať viac, než nutne potrebuje.

A keď niečo dostane, má aj dávať,

vrátiť... Aby však človek pochopil,

čo a ako má robiť, musí životu rozumieť.

Dnešná škola mu toto porozumenie,

žiaľ, veľmi neposkytuje.

30

Svet Grálu

33 | 2012


SPOLOČNOSŤ

V školách i v rodinách sa snažíme

odhaľovať, podporovať a rozvíjať

vlohy a schopnosti detí a mladých

ľudí. Snažíme sa poukazovať na to,

že cnosti nie sú slabosti a že pravda

a láska predsa len zvíťazí nad lžou

a nenávisťou. Ale to nestačí. Je potrebné

viesť deti a mladých ľudí k vedomému

životu. Aké krásne by bolo

učiť mladých ľudí používať rozum

tak, aby sa netopili v chápaní nezmyselných

vecí! Aby vedeli pochopiť súvislosti,

ktoré im umožnia viesť naplnený

život. O to predsa má ísť úplne

všetkým: rodičom, učiteľom... a nakoniec

aj politikom. Jedine človek

žijúci uvedomelo bude spoločnosti

prinášať tie pravé hodnoty. Plne vedome

znamená žiť podľa odvekých

pravidiel, teda podľa stále platných

a nemenných zákonov, a s vedomím

súvislostí. Aby sme tak mohli žiť, potrebujeme

tieto pravidlá a súvislosti

najprv poznať. Z domova i zo školy.

Zdá sa mi, že sa (aj my učitelia) doslova

bojíme niektorých tém a pojmov.

Značnou devalváciou prešli

obsahy slov ako vlasť, národ, česť,

úprimnosť, otvorenosť, čistota, prostota,

krása... (Na slovo láska a pokora

sú mladí doslova alergickí – tak ich

vyučil súčasný svet.) A pojmy ako sú

mravnosť, poriadok sveta, Desatoro,

Božia vôľa a Boh nevyslovujeme radšej

vôbec. Nie z úcty, ale zo strachu;

z obavy, čo by nám na ne povedali ostatní.

Naše školy mladých ľudí vzdelávajú

a vychovávajú podľa súčasných

zvyklostí, snažia sa ich viesť aj k plneniu

povinností a oproti dobám minulým

aj k vyjadrovaniu vlastných

názorov, takže dnes sa nám študenti

vedia rýchlo, občas aj celkom fundovane,

vyjadriť k hocičomu – od boja

za oslobodenie Tibetu až po príčinu

klesania hrubého domáceho produktu.

No akosi sme ich zabudli

viesť k iným než len pozemským

hodnotám. Kam sa vytratilo vedenie

k poznaniu toho, čo je nepominuteľné,

večné a čo človeku zostáva aj

po jeho odchode do iných úrovní?

Na jednej škole v meste, kde žijem

a pracujem, je nápis s výrokom J. A.

Komenského: „HĽADAJ SVETLO

A PRAVDU, NÁJDEŠ BOHA AJ

SEBA SPOZNÁŠ.“ Myslím, že práve

názory J. A. Komenského na školu

a vzdelanie by nám aj do budúcnosti

mohli byť inšpiráciou.

Náš národ (český, pozn. red.) nie

je podľa môjho názoru natoľko ateistický,

ako tvrdia prieskumy. V dobe

pobielohorskej mal takmer každý

doma starostlivo uschovanú Bibliu

kralickú alebo nejakú inú, českú,

a tento duchovný rozmer či potenciál

máme stále v sebe. No máme

v sebe aj určitý druh vnútornej rebélie

– proti vrchnosti a proti dogmám;

a to je podľa mňa tiež dobre.

Je v poriadku neprijímať bezhlavo

alebo z donútenia, je v poriadku hľadať

a o nájdenom premýšľať.

Mnohé školy už od deväťdesiatych

rokov zavádzajú otvorenejší spôsob

výučby, v ktorej sa deti do hodín

zapájajú oveľa aktívnejšie, skúšajú

sa aj prevzaté metódy (waldorfská

pedagogika alebo pedagogika montessori).

O obsahu a spôsobe výučby

na všetkých typoch škôl sa medzi

odborníkmi i laikmi diskutuje neustále.

Kiež by konečne smerovali

školy tak, aby pomáhali svojim žiakom

v pochopení poriadku sveta

a tým v nájdení zmyslu ľudského

života. Aby mladých ľudí podporovali

v nachádzaní vlastnej, jedinečnej

cesty, a zároveň ich inšpirovali k spolupráci

s ostatnými, aby ich viedli

k zodpovednosti v myslení, reči a konaní

a pomohli im pochopiť rozdiel

medzi mužským a ženským pôsobením.

Potom bude mať vyučovanie

ten správny zmysel.

Pochopenie poriadku sveta, pochopenie

zákonov stvorenia a úlohy

človeka v ňom, to je podľa môjho názoru

úloha každého človeka – pravé

vzdelanie má človeku na jeho ceste

za poznaním pomôcť. Jedine tak

bude ľuďom naozaj na úžitok. A jedine

potom budú ľudia využívať

všetky svoje schopnosti vo svoj prospech

i na úžitok celku. Teda s takým

vzdelaním, ktoré prináša skutočné

poznanie.

...

„Človeku nie je nič platné, ak je

najrýchlejším bežcom, obratným

boxerom či odvážnym automobilovým

pretekárom, alebo keď vie,

či sa kôň objavil na Zemi pred muchou

alebo po nej. Takéto úsilie

smeruje len k smiešnosti, k samoľúbosti!“

„Človek predovšetkým nevyhnutne

potrebuje preskúmať všetko,

čo slúži jemu ku vzostupu, a tým aj

k podpore celého stvorenia. Pri svojej

práci sa musí pýtať, aký úžitok

prinesie jemu samému a ostatným

ľuďom. V budúcnosti musí každého

človeka ovládať jediný cieľ: spoznať

a tiež vyplniť miesto, ktoré má

vo stvorení zaujímať ako človek!“

(Abd-ru-shin: Vo svetle Pravdy, prednáška

Pohyb ako zákon stvorenia)

...

Ak mladým v tomto úsilí pomôžeme,

získame nielen ich rešpekt

a úctu, ale zažijeme s nimi aj veľa radosti.

Sami sa tak staneme hodnotnejšími

ľuďmi a to nás povedie k väčšej

spokojnosti, šťastiu... a aj k prostej

vďačnosti za život.

Šárka Šandová

sarka.sandova@svetgralu.cz

31

Svet Grálu

33 | 2012


ZAMYSLENIE

Slova se mluví

Velký mlýn s pilou v Jeřmani

je připomínán v roce 1618.

V současnosti slouží jako chalupa

a část jako bytový dům. Z části je

také ruina. Foto: Ján Kadlec

a mlýny melou…

Jak lidé drží dané slovo? Marie Šuláková

ři vzpomínce na „staré dobré časy“

P v nás povětšinou vyvstane stesk

po lepších dobách, anebo možná vůbec

stesk po lepším prostředí, než je

to dnešní, na pováženou pokročilé

a moderní. Naše krajina nám k takový

m vzpomínkám nabízí sdostatek

nenápadných památníků minulých

časů. Nejen výstavné hrady a zámky,

kdepak. Jsou to i kapličky, křížky

u cest, smírčí kříže, prastaré aleje

a stoleté stromy, studánky i klikaté

polní cesty. Taky třeba mlýny.

Taková profese mlynáře byla velmi

specifická. Jednalo se vždy o zručného

řemeslníka, který rozuměl stavbě

32

Svet Grálu

33 | 2012

a provozu mlýna. Mlynář býval často

svobodný člověk, u něj se scházeli lidé

z různých vesnic, zblízka i z daleka.

Byla to místa veselá i smutná, kam

mlynářští tovaryši – krajánci přinášeli

zprávy ze světa. Obdobím největšího

rozkvětu mlynářského řemesla

byl konec 19. a začátek 20. století.

Dnes je sláva mlynářského řemesla

již minulostí, po mlýnech zbyly již

jen více nebo méně zachovalé stavby.

Jedna taková nesmírně pozoruhodná

památka se však nachází naproti

tomu nikoliv na břehu potoka,

ale v archivu: je to tak zvaná Řimická

smlouva.

ROK 1474: MLYNÁŘSKÁ

SMLOUVA

Říká se „Co je psáno, to je dáno“. To

platí. Ale známe to všichni z médií

a mnohdy i z vlastních zkušeností:

Všude se dají najít kličky, jak

ze smlouvy vycouvat, a to dokonce

i v takových spisech, které vypadají

jednoznačně a smysluplně. Mimochodem

– a co není psáno… to není dáno,

byť jste si to podáním ruky slíbili, prostě

máte smůlu. A tak se spousta lidí

trápí nad tím, jak byli napáleni, zneužiti,

jak se jim podvodníci a nepoctivci

někde vysmívají za jejich naivitu


ZAMYSLENIE

a víru v dobro, v to, že dané slovo platí.

Nastupuje strach a nervozita při uzavírání

každé další dohody, smlouvy,

nastupuje nedůvěra, obava, že budeme

opět zneužiti. Výsledkem toho jsou

smlouvy a jejich přílohy a dodatky,

kterých stále přibývá a v kterých se už

ani čert nevyzná. Nedůvěra vyvolává

strach, strach nedůvěru.

Pohled do určitých historických

momentů na nás může působit jako

pohled do čisté vody. A když už je řeč

o vodě a smlouvách, existovalo kdysi

tzv. vodní právo, kterým se řídili mlynáři.

Toto právo určovalo potřebné

množství vody pro jednotlivé mlýny.

Museli jej dodržovat mlynáři, stavitelé

i vrchnost v případě, že jeden vodní

tok poháněl více mlýnů. Například

Mlýnský potok na Litovelsku protékal

mnoha vesnicemi i samotným městem

Litovel, jež byly majetkem několika

vrchností. Pro potřebu údržby

jezu, náhonu a zajištění dostatku vody

proto vznikla unikátní tzv. Řimická

smlouva z roku 1474.

V citaci této pozoruhodné smlouvy

si všimněme především, jak jednoznačně

muselo platit dané slovo

v době, kdy lidé neměli ani mobilní

telefony, ani internet a další komunikační

vymoženosti dnešní doby.

Neměnitelná zásada, již obsahovala

Řimická smlouva, byla ve své době považována

za posvátnou a nikdo si ji

nedovolil měnit.

„V roce 1474 se u příležitosti položení

nového dřevěného prahu sešli u řimického

jezu zástupci vrchnosti mlýnů

a k uvarování všech nepřístojností při

nezbytných opravách stanovili jako

hlavní zásady následující: Kromě již

existujících nesměl být na řece zřízen

žádný další mlýn. Jestliže by někdo vystavěl

přesto nové dílo, měl zaplatit pokutu

2 000 kop grošů. Žádný mlynář

se nesměl na svém mlýně, na jezu nebo

žlabu pouštět na vlastní pěst do žádných

změn, k nim mohlo dojít pouze

s vědomím a schválením zúčastněných

mlynářů a vrchnosti, neboť každý mlynář

musel nechat odtékat vodu tak, jak

ji přijímal. Údržba řimického jezu

se měla stát věcí oprávněných majitelů.

V případě, že by mladečský mlynář

jako nejbližší k jezu seznal za nutnou

nějakou opravu, měl poslat prvnímu

sousedovi dřevěnou sekyrku, ten ji

měl do hodiny předat dalšímu a ten

opět dalšímu tak, aby ještě v průběhu

téhož dne dorazila až k mlynáři

Zbytky štukové výzdoby na mlýně znázorňují lva držícího sekeru – znak sekerníků.

Tito zruční řemeslníci dokázali vyrábět všechny potřebné součásti mechaniky vodního mlýna.

Foto: Ján Kadlec

ve Lhotě. Ten musel následujícího dne

časně ráno vyrazit s pacholkem nebo

mládkem k řimickému jezu, po cestě

proti proudu se všude zastavit a vzít

s sebou všechny mlynáře s čeledí. Nejdéle

dvě hodiny po úsvitu měla začít

práce, která mohla skončit až po západu

slunce. Každý měl být na místě

den co den tak dlouho, dokud nebude

dílo dokončeno. Mlynáři z Mladče

a Lhoty jako zástupci ostatních mlynářů

měli dbát na dodržování těchto

ustanovení, řídit práce na řimickém

jezu a v případě potřeby pozvat neposlušné

před litovelského rychtáře a nechat

je odsoudit. Jestliže by někdo byl

odsouzen a nezaplatil uloženou pokutu,

měl být s pomocí chudobínské

vrchnosti uvězněn v Litovli tak dlouho,

dokud povinnost nesplní… V roce 1497

bylo toto narovnání schváleno i králem

Vladislavem Jagellonským s dodatkem,

že pevně stanovená věčná činže mlynářů

nesmí být změněna ani v případě,

že by Vlašimští panství ze zástavy vyplatili.

Všechny tyto dokumenty tvoří

tzv. Řimickou smlouvu.“

Dnes se nám taková smlouva

s dřevěnou sekyrkou může zdát

až úsměvná. Anebo v nás vyvolá

touhu, že bychom taky chtěli, aby dohoda

fungovala a dané slovo platilo –

i když třeba nebude napsané na papíře.

Kdysi platily jednoduché a jasné

dohody a dnes – byť se zdá všechno

zřejmé, musí se vyjadřovat množství

lidí, každý vnáší svůj pohled a na výsledek

se čeká dlouhé měsíce.

Nemá však smysl trápit se nad

dnešním světem a bát se, že zlo nebude

potrestáno. O to nechť už se postará

vyšší moc, přírodní zákony odjakživa

fungovaly a fungovat budou.

A když už byla řeč o mlýnech, je třeba

mít stále na paměti, že i když se nám

někdy může zdát, že Boží mlýny melou

pomalu, jistě melou jistě.

Marie Šuláková

marie.sulakova@svetgralu.cz

33

Svet Grálu

33 | 2012


34

Svet Grálu

33 | 2012

Rozhovor s Margot Ruis

Zhováral sa Werner Huemer

Život s „druhým svetom“


ROZHOVOR

Pod titulom „Prírodné bytosti a liečenie Zeme“ vydala Margot Ruis svoju druhú knihu

o svojich kontaktoch s bytosťami prírody. Sprostredkováva v nej ľudstvu varovanie

a dobré rady z ríše „druhého sveta“. Sveta, v ktorom majú svoj pôvod procesy rastu

a formovania v prírode. Hlavnými jej témami sú – pochybný vývoj technológií a spoločnosti

v uplynulých rokoch, jeho účinky na prírodné bytosti a predovšetkým praktické

námety, ako niečím prispieť k „liečeniu Zeme“.

SG: Vaša prvá, úspešná kniha „Prírodné

bytosti – stretnutie s priateľmi človeka“

vyšla po prvý raz v roku 1994 a dosiahla

už 5 vydaní. Čo bolo podnetom k vašej

novej knihe „Prírodné bytosti a liečenie

Zeme“?

Ruis: Téma na mňa roky dorážala,

najprv slabo, potom naliehavejšie,

a v posledných rokoch vyložene

dôrazne. Rozhovory s prírodnými

bytosťami som si bezprostredne zapisovala;

mala som teda veľa poznámok,

z ktorých postupne vyplynulo,

ako a ktoré problémy sa objavovali –

a potom už išlo len o to, knihu skutočne

napísať.

SG: Čo je hlavným obsahom novej knihy?

Ruis: Jej jadrom je, aby sme si uvedomili,

že všetko, čo robíme, má vplyv

na celkové zachvievanie Zeme, a to je

dôležité nielen pre prírodné bytosti,

ale i pre nás samotných, pre celé ľudské

pokolenie.

SG: V ktorých oblastiach alebo rovinách

by sme napríklad mohli niečo zmeniť?

Čo musíme urobiť, aby sme prispeli k liečeniu

Zeme?

Ruis: Čin začína už tým, že isté veci

nerobíme, že ich zanecháme alebo

ich zmeníme. Človek dnes sotva

myslí na to, že všetko, čo sa z našich

úst a reproduktorov rinie do sveta,

má svoj účinok. Všetky tieto vibrácie

majú vplyv na prírodné bytosti. Ide

aj o nepríjemné záchvevy rôznych

prístrojov a teda o to, ako používanie

týchto zariadení obmedziť. Mobilná

sieť predstavuje obrovský problém,

ktorý bol náhlym a mimoriadne citeľným

zásahom do vlnového znečistenia

ovzdušia, zvlášť do života bytostí

vzduchu. No aj ostatné prírodné

bytosti sú tým veľmi ovplyvnené. Poznanie,

že život je možný aj bez mobilu

a eliminovanie tohto strašiaka by

bolo pre prírodu obrovskou úľavou.

Musíme si predstaviť, že tieto záchvevy

pôsobia bezprostredne na telá

vzdušných bytostí, čím sa ony samé

menia. Stávajú sa potom vo svojom

prejave agresívnejšími a nemôžu

sa tomuto vplyvu vyhnúť. Zmenenou,

ostrou a spaľujúcou kvalitou ovzdušia

trpia aj stromy.

SG: Zhoršili sa tieto veci v posledných

rokoch?

Ruis: Určite stúpla miera vysielaného

hluku. „Nekonečným rámusom“ nazývali

aj naše myšlienky a emócie. Aj

to, čo produkovalo naše zariadenie,

bolo opisované ako rušivé a obťažujúce,

ako nejaká hustá hmla, ale to

nebolo ničím v porovnaní s terajším

stavom!

SG: Preto je asi dôležité začať s ozdravovaním

Zeme už vo svojich myšlienkach

a pocitoch. Máte v tomto smere nejaké

odporúčania?

Ruis: Áno; keď nás prírodné bytosti

o niečo požiadajú, ide veľmi

často o veci na myšlienkovej úrovni.

Napríklad, aby sme sa každý

deň na chvíľu posadili, obrátili

sa do svojho vnútra, pokúsili sa nechať

odplynúť myšlienky a sústredili

sa na vďačnosť, lásku a úctu, a potom

tieto city vyslali von do prírody,

k prírodným bytostiam. Toto môžu

robiť i ľudia, ktorí na prírodné bytosti

neveria, veď prírodu má rád skoro

každý. Vzdušné bytosti si tiež prajú,

aby sme pri reči dávali pozor na svoje

slová, lebo „vydychovaný vzduch je

často otrávený“ aj slovami. Teda ďalšia

vec, ktorú môže urobiť každý. Ide

teda o to, vytvoriť úplne nové pole zachvievania

– iné ako je v súčasnosti.

Súčasné energetické pole vytvorilo

množstvo vecí, ktoré neprospievajú

ani prírode, ani ľudstvu, ba naopak,

priviedli nás na okraj priepasti. Aby

mohlo vzniknúť niečo nové, musí

jestvovať určité zachvievanie, určitá

vibrácia. Vo vibračnom poli, ktoré

tu pár storočí a možno ešte dlhšie

máme, sa objavili veci ako spaľovací

motor, mobilné siete, génové inžinierstvo,

atómová energia, masový

chov zvierat atď., zoznam by mohol

pokračovať. Toto pole sa vytvorilo

zásluhou ľudí zameraných na „mať,

vlastniť“ – majetok, postavenie, moc

atď. „Mať“ je hlavnou pohnútkou života.

Naším cieľom má byť vytvorenie

poľa, ktoré vzíde z pohnútky

jednoducho „byť“, teda zo života samého.

Tu máme úplne iné hodnoty:

spontánnosť, dôveru, prepojenosť

so životom, dávanie, zdieľanie, radosť,

jednoduchosť – prostú radosť

z bytia! Samozrejme, s takouto životnou

orientáciou je aj jednoduchšie

byť šťastný – veď na to potrebujeme

oveľa menej. A keď dostatočné množstvo

ľudí urobí tento krok od „mať“

k „byť“, bude možné, aby pole „mať“

zaniklo, a naopak vzišlo pole „byť“.

Prostredníctvom tohto energetického

poľa by sa potom mohli prejaviť

celkom iné technické riešenia, ktoré

35

Svet Grálu

33 | 2012


ROZHOVOR

sú teraz „za závojom“, ako bytosti

prírody hovoria; technológie, ktoré

sú v súlade s prírodou, prírodu ani

človeka nepoškodzujú, a sú celkom

odlišné od dosiaľ známych zelených

technológií. – To však teraz zatiaľ

neprichádza do úvahy, pretože na to

neexistuje zodpovedajúce pole. Prírodné

bytosti žijú v nádeji, že my ľudia

budeme schopní ho vytvoriť. S životom

zameraným na samotné bytie

veľa vecí samo od seba padne, napr.

čudný finančný systém, ktorý dnes

spôsobuje veľké problémy.

SG: Môžeme teda povedať, že nám i živej

prírode je život s duchovnou orientáciou

prospešný?

Ruis: Áno, prírodné bytosti mi opakovane

hovorili, že my, ľudia, by sme

mali viac využívať silu svojich želaní,

že veľmi málo vedome a cielene používame

našu veľkú duchovnú silu.

Človek si môže napríklad opakovane

želať: „Nech sú bytosti vody šťastné,

nech sú bytosti vzduchu šťastné...

nech sú všetky bytosti prírody

36

Svet Grálu

33 | 2012

šťastné...“ Ony tvrdia, že máme takú

veľkú silu, že by sme mohli svojím

duchom vytvárať netušené veci.

SG: Existuje mnoho ciest k spojeniu

so svojím vnútrom. Vaša životná cesta

je ovplyvnená šamanizmom. Existujú

podľa Vás nejaké kritériá, ktoré – bez

ohľadu na vierovyznanie alebo inú príslušnosť

človeka – sú nevyhnutné na to,

aby sa dalo hovoriť o duchovnom vývoji

alebo vedomom živote?

Ruis: Áno, dokonca považujem tieto

kritériá za zásadnejšie, než zisťovanie,

či je niekto kresťan, hinduista alebo

snáď ateista. Jednoducho ide o to, čo

človek vyžaruje. Kam sa uberá jeho

duch? Čo je stredobodom záujmu

jeho života? Musí to byť niečo, čo

sa dotýka okolia. Pre mňa sú i to najväčšie

filozofovanie a krásna teória

bezcenné, pokiaľ sa neprejavia v každodennom

praktickom živote. Ide tu

o spolupatričnosť, otvorenosť a prepojenosť

s ostatnými, o vyžarovanie

kvalít ako je radosť, láska a mier.

Okrem toho – základné princípy

života, pokiaľ sa poriadne pozriete,

sú vo všetkých náboženských vyznaniach

rovnaké.

SG: Keď už je reč o konkrétnych skutkoch:

zaoberáte sa projektom sociálnej pomoci

v Indii, ktorý sme v SG už raz predstavovali.

Aký je jeho stav v súčasnosti?

Ruis: V Indii máme rozbehnutých

niekoľko projektov, teraz je stredobodom

pozornosti Omkareshwar. Je

to jeden ostrov na rieke Narmada,

kde bola postavená škola, ktorú už

navštevuje 550 až 600 detí. Minulý

rok v nej po prvý raz prebehli maturitné

skúšky a všetci uspeli. Škola

má už dobrú povesť. Ale zatiaľ tu nie

je žiadny spoľahlivý príjem a každý

mesiac sa vynára otázka, či budeme

môcť zaplatiť učiteľov a či nám vôbec

zostane na nákup potravín.

Niekedy dostaneme do daru väčšiu

sumu, čo nám umožní pokračovať

napriek vysokej inflácii, ktorá

je v Indii veľkým problémom. Ceny

potravín nesmierne vzrástli, v priebehu

niekoľkých rokov sa prakticky


ROZHOVOR

zdvojnásobili, čo však nie je len vinou

inflácie, ale má to čosi do činenia

aj so špekuláciami.

SG: A je už vidieť, že deti, ktoré dostali

v škole solídne vzdelanie, majú aj skutočne

väčšiu šancu v živote?

Ruis: Áno, v každom prípade. Je to

zrejmé hlavne u dievčat. Už malé

dievčatká rozkvitajú a rozvíjajú svoje

sebavedomie. I keď ich rodičia v 14-

tich rokoch vezmú zo školy, lebo

zistia, že na to, aby doma pomáhali,

to stačí..., niektorí stále ešte nepochopili,

akú šancu deťom poskytuje

vzdelanie. Hoci sa trebárs v 16-tich

rokoch vydajú – v Indii majú rodičia

právo to určovať – majú celkom

iné vybavenie do života, o ktoré ich

už nikto nemôže pripraviť. Už sa nenechajú

tak využívať, ako ich matky.

A pre budúce generácie to bude samozrejmosťou,

pretože budú trvať

na tom, aby ich dcéry navštevovali

školu tiež. Tie budú zase o čosi slobodnejšie

a nezávislejšie. Z prvého

maturitného ročníka ich šesť študuje

ďalej a ostatné sa pokúsia postaviť

sa na vlastné nohy. Veď v Omkareshware

nič nie je.

SG: Robí sa niečo aj v oblasti zdravotníctva?

Lekárska starostlivosť tam všeobecne

nie je na veľmi vysokej úrovni.

Ruis: Tá je zanedbávaná. Ale v rámci

projektu sa konajú konkrétne akcie

pre obyvateľstvo na homeopatickej

báze, profylaxia zameraná

na chrípku a maláriu. Tie sú prirodzene

prijímané s nadšením, pretože

sú zadarmo.

SG: Ako je možné tieto projekty sociálnej

pomoci v Indii aj konkrétne podporiť?

Ruis: Nášmu združeniu „Dana

Mudra – Dávajúca ruka“ je možné

posielať dary, ktoré putujú do Indie.

Klub má aj dve CD „Piesne z iného

sveta“, ktorých námetom je prevažne

ríša prírodných bytostí – je možné

objednať a kúpiť si ich v združení.

Tieto albumy vznikli s cieľom – Peniaze

pre Indiu na vlastných nohách.

Na našich stránkach sa o projektoch

sociálnej pomoci píše podrobnejšie.

SG: Veľmi pekne ďakujem za rozhovor

a veľa úspechov s vašou novou knihou

i projektom v Indii.

Zhováral sa Werner Huemer

werner.huemer@svetgralu.cz

Viac informácií na: www.danamudra.org

Kontakt:

danamudra@gmx.at

Margot Ruis pochádza z Viedne,

v súčasnosti žije vo Waldvierteli

(Rakúsko), pravidelne cestuje

do Indie, kde od roku 2003

podporuje projekt sociálnej pomoci.

V roku 1994 jej vyšla prvá

kniha „Prírodné bytosti – stretnutie

s priateľmi človeka“, v novembri

2011 kniha „Prírodné bytosti

a liečenie Zeme – život s druhým

svetom (v Nakladateľstve Grálu,

Hart-Purgstall)

37

Svet Grálu

33 | 2012


Milí čitatelia, srdečne Vás pozývame na

4. prednáškové fórum časopisu Svet Grálu

V sobotu 10. novembra 2012 od 10. hodiny

vo veľkej sále B. Bakalu, Žerotínovo nám. 6, Brno

Téma

NEVIDITEĽNÝ SVET

PROGRAM

10.00 –10.15

10.15 –11.45

Zahájenie

Artur Zatloukal: Neviditeľný svet

ako odomknutá pokladnica

Čo je dôležité, je očiam neviditeľné, správne vidíme len srdcom. Ale mali by sme

o tom i vedieť. Autor je riaditeľom nakladateľstva Integrál Brno,

pravidelne publikuje vo Svete Grálu a prednáša.

12.00 –12.30

Predstavenie nových kníh nakladateľstva Integrál Brno

a Stiftung Gralsbotschaft

12.30 –14.00

14.00 –16.00

16.00 –16.15

16.15 –17.45

Prestávka

Prestávka

Margot Ruis: Bytosti prírody a liečenie Zeme –

život s neviditeľným svetom

Známa rakúska autorka rozpráva o bytostiach prírody, s ktorými sa stretla na

svojich cestách po svete, a vplyve, ktorý na nich má ľudská činnosť. V závere

predstaví aj svoju novú rovnomennú knihu. Po prednáške bude nasledovať

autogramiáda.

Do češtiny tlmočí PhDr. Magdaléna Havlová

Jan Palouček: Priateľstvo s neviditeľným svetom

V jemnom vnímaní spočíva najspoľahlivejšia ochrana pred nebezpečenstvom

a chybnými krokmi. Prednášajúci je lekár a liečiteľ, autor kníh „Posolstvo

farieb“ a „Cesta k uzdraveniu“. Pravidelne publikuje vo Svete Grálu, vedie

semináre a prednáša.

38

Svet Grálu

33 | 2012

Celodenné vstupné (kompletný program) 190 Kč (cca 7,60 €).

Vstupné na jednotlivé prednášky 90 Kč (cca 3,60 €)

Vstupenky sa predávajú až na mieste.


FOTOREPORTÁŽ

OKOLO NÁS

Priblíženie sveta, ktorý je pevnou súčasťou

našich všedných dní, napriek tomu, že ho nevidíme.

Na mieste si budete môcť zakúpiť knihy, DVD a CD

nakladateľstva Integrál Brno a Stiftung Gralsbotschaft.

Usporadúva nakladateľstvo Integrál Brno a Nadácia Hnutia Grálu v Českej republike.

39

Svet Grálu

33 | 2012


POČASIE Z ĽUDSKEJ RUKY

Vedci v mnohých krajinách pracujú na tom, aby dokázali cielene

ovplyvniť počasie. Manipulácia s počasím je však grotesknou hrou

obrátenou proti prírode.

Počasie je zriedkakedy také, aké by si

ľudia v danom okamihu a na danom

mieste priali. Často sa nám zdá, že je

príliš mokro, príliš chladno, príliš horúco

alebo veterno, atď. Túžba ľudí

ovplyvniť počasie vo svoj prospech je

preto stará – a už dávno to nie je len

obyčajné želanie. Metóda „očkovania

mrakov“, ktorou je možné ovplyvniť

zrážky, sa dnes využíva zhruba v tridsiatich

štátoch sveta. Otázkou sú však

možné dôsledky týchto operácií.

NÁLETY PROTI

KRUPOBITIU

V poľnohospodárskych oblastiach

s častým výskytom krupobitia, ako

je napríklad Bavorsko, sa očkovaním

mrakov chráni úroda pred zničením

alebo poškodením krúpami. V Rosenheime

v podhorí Álp je letové stredisko,

kde piloti vzlietajú priemerne

dvadsaťpäťkrát za sezónu, aby nebezpečné

mraky naočkovali chemikáliami

– najčastejšie jodidom strieborným.

Pri tomto ošetrení sa do mrakov

vstrekujú dodatočné zárodky, na ktorých

sa usadzuje ľadová voda. Tým

sa vytvorí namiesto krúp, veľkých

40

Svet Grálu

33 | 2012

niekedy ako tenisové loptičky, mnoho

malých zrniečok, ktoré sa cestou

k zemi rýchlejšie roztavia a namiesto

krupobitia potom len prší.

Keď je hlásená nebezpečná búrka,

nezostáva pilotom do štartu lietadla

veľa času. Kľúčovú úlohu tu totiž

zohráva práve okamih očkovania.

Do búrky sa pilot musí dostať v priebehu

15 minút, inak je príliš neskoro.

Aby totiž očkovanie malo zmysel, nesmú

byť ešte v mrakoch vytvorené zárodky

krúp. Na okraji búrky musí pilot

vyhľadať vzostupný prúd a potom,

v správnom okamihu, lietadlo vypustí

do mrakov bilióny čiastočiek jodidu

strieborného, aby tak hmota dodaných

kondenzačných zárodkov zasa

raz zabránila nebezpečnému krupobitiu.

Podľa vykonaných štúdií zostávajú

po takomto zásahu v pôde len

minimálne, neškodné stopy striebra

a jódu.

Roztok jodidu strieborného sa používa

aj v prípade, keď je potrebné

na určitom území vyvolať zrážky

kvôli suchu. Napríklad vo Wyomingu

na severozápade Spojených štátov

padá málo zrážok dokonca aj v zime,

pretože krajina leží v dažďovom tieni

Skalistých hôr a často trpí suchom.

Aj tu existujú spoločnosti, ktoré síce

nevedia vyčarovať dažďové mraky,

môžu však existujúce kopovité mraky

„postrčiť“, aby z nich začalo pršať. Použijú

opäť jodid strieborný, ktorý

sa umelo vytvoreným teplým vznosným

prúdom transportuje do mrakov.

Dlhoročné výskumy potvrdili,

že jodid strieborný je účinným prostriedkom

proti krupobitiu a že „lietajúci

tvorcovia počasia“ konajú záslužnú

prácu. Napriek tomu kritika

manipulácie s počasím neutícha.

Mnohí poľnohospodári sú totiž presvedčení,

že očkovanie mrakov znižuje

celkové množstvo zrážok – a tak

sa na dážď, ktorý pole toľko potrebuje,

až príliš často čaká márne.

AJ POLITICI POTREBUJÚ

SLNEČNÉ POČASIE

V Moskve 9. mája každoročne bez

výnimky svieti slnko. 9. mája sa totiž

v Rusku oslavuje víťazstvo nad

fašistickým Nemeckom, a oslavuje

sa veľkou vojenskou prehliadkou.

V tento deň jednoducho slnko svietiť

musí! Ruskí „výrobcovia počasia“


SPOLOČNOSŤ

uskutočňujú vôľu vládnych orgánov

pomocou upravených dopravných lietadiel.

Na palubách nesú veľké množstvo

chemikálií: jodid strieborný,

kvapalný dusík, suchý ľad, cement.

Keď hrozí nebezpečenstvo, že by

dážď padal práve v Moskve, lietadlá

smog vo veľkomestách.

No všetko sa môže zvrtnúť. Podľa

správ v tlači spôsobila umelo vyvolaná

snehová búrka nad Pekingom

v novembri 2010, pri ktorej spadlo

viac ako 16 miliónov ton snehu, veľa

problémov. Úmysel bol dobrý: sneh

Scenáre popisujú ochromenie zásobovania

pitnou vodou umelo vyvolaným

suchom, výrobu alebo odstránenie

hmly a mrakov podľa potreby, vyvolanie

záplav, ktoré zabránia zásobovaniu

nepriateľských vojsk, cielenú

produkciu umelých búrok a kontrolu

vyštartujú a ošetria mraky vhodnou

chemikáliou vo vzdialenosti asi

100 km pred hlavným mestom. Dážď

potom spadne mimo Moskvy. Na zabezpečenie

krásneho slnečného počasia

v čase vojenskej prehliadky je

potrebných 10 až 12 lietadiel, náklady

na túto akciu: približne 1,2 miliónov

eur.

No nejde len o zabezpečenie počasia

na oslavy. Vysoké náklady na odstraňovanie

snehu v Moskve viedli

k úvahám, ako zredukovať toto veľké

množstvo napadaného snehu. Podľa

súčasnej koncepcie by nasadenie

50 lietadiel proti mrakom znížilo

množstvo snehových zrážok o 15 %,

a zrejme by sa to moskovskej radnici

vyplatilo. O následkoch zníženého

množstva zrážok pre krajinu okolo

Moskvy sa zatiaľ nehovorí...

Majstrom sveta vo výrobe počasia

je však Čína. Podľa oficiálnych údajov

sa tam už na prelome tisícročia ročne

„vyrobilo“ 250 miliárd ton dažďovej

vody. Popri lietadlách sa na ostreľovanie

mrakov používajú aj rakety a protilietadlové

delá. Umelo vyrobený

dážď neprináša len vlahu poľnohospodárom,

má aj pomáhať odstraňovať

mal zabrániť trvajúcemu suchu v oblasti

hlavného mesta. Milióny Číňanov

však mrzli v nevykúrených bytoch,

kolabovala letecká aj pozemná

doprava, dochádzalo k dopravným

nehodám na zasnežených cestách

i k výpadkom prúdu. Čínska tlač kritizovala

„svojvoľné vládne rozhodnutie“,

ktoré zrejme nevzalo do úvahy

možné nepriaznivé dopady pre obyvateľstvo.

KEĎ POČASIE

ROBÍ ARMÁDA

Ovplyvňovať počasie podľa potreby

nebolo dávnym snom len vedcov a výskumníkov,

ale aj vojakov. Už v roku

1940 spoznal jeden z vtedajších vysokých

dôstojníkov letectva Spojených

štátov, George C. Kenney, že štát,

ktorý ako prvý bude môcť kontrolovať

cesty vzduchových más a naučí sa určiť

miesto a čas zrážok, ovládne zemeguľu.

V roku 1996 prezentovali USA

štúdiu o počasí, rozoberajúcu koncepty,

technológie a schopnosti, ktoré

Spojené štáty potrebujú, aby si aj v budúcnosti

udržali dominantnú moc

vo vzdušnom priestore a vo vesmíre.

vrstiev atmosféry, aby mohol byť riadený

alebo naopak sabotovaný radar

aj komunikácie cez satelity.

Aj na takýchto projektoch sa teda

pracuje. Že by týmito aktivitami v postihnutých

oblastiach mohlo trpieť aj

civilné obyvateľstvo? To sa jednoducho

zahrnie do vedľajších škôd.

Ľudstvo vykonáva s počasím a vôbec

s klímou našej Zeme experimenty,

nad ktorými stráca kontrolu a ktorých

dôsledky často nedokáže ani odhadnúť.

Tieto pokusy môžu pritom mať

dramatický vplyv na životné podmienky

budúcich generácií. Odklon

od prírody, naša nemilosrdná túžba

po moci a zisku, ktorá sa nezastaví

pred rastlinami ani zvieratami, pred

prírodnými zdrojmi ani pred ľuďmi,

je však bludnou cestou. Dobrý vzťah

k počasiu budeme mať len vtedy, keď

naše úmysly, naše ciele i očakávania

budú v súlade s prírodou.

Literatúra:

http://de.wikipedia.org/wiki/

Wetterbeeinflussung a iné

Reinhardt Wurzel

reinhardt.wurzel @svetgralu.sk

41

Svet Grálu

33 | 2012


DOTYKY KRÁSY

42

Svet Grálu

33 | 2012

severoamerického

kontinentu

ozľahlé nekonečné pláne, hlboké masívy kaňonov vytvorené dávnym

R odchodom ľadovcov, len lietadlami dostupné rozprávkové jazerné

krajiny, nepriestupné lesy s tisícročnými sekvojovými hájmi v okolí

pohoria Sierra Nevada, hnedočervené púšte nabádajúce človeka k pokornému

stíšeniu a stále zelené sopečné ostrovy omývané tyrkysovým

morom – to sú len niektoré z nedávno prežitých dotykov prírody na západe

USA a Havajských ostrovoch uprostred Tichého oceánu. Nechať

ich len tak prebehnúť rozumom a vyplniť si len ďalšie biele miesto v cestovateľskom

denníku by bola „večná“ škoda. Každému takému dotyku,

nech nás zastihne kdekoľvek, dajme šancu nájsť odozvu v našom vnútri.

Celá planéta Zem je prepožičaná nám ľuďom ako nádherná školská

trieda, ako pestrý priestor k nášmu poznávaniu a dozrievaniu. A tento

priestor je posiaty krásou prírody. Všetky dary v nej obsiahnuté nám

majú byť inšpiráciou a vzorom, pohladením i nádejou. Dívajme sa okolo

seba so široko otvorenými očami i srdcom a vnímajme hĺbku krásy

na každom našom kroku. Je to odlesk obrazu krásy nebeskej.


43

Svet Grálu

33 | 2012


Kalifornia je už niekoľko miliónov rokov domovom obrích stromov

– sekvojí. Tie najstaršie dnešné velikány majú údajne za sebou

už viac než 3 000 rokov života. Niektoré sekvoje nosia aj zaujímavé

mená ako Tri grácie, Generál Grant alebo Veľký Grizly.

Život na Havaji je vyjadrený jediným,

najčastejšie tam používaným

slovom Aloha. V havajčine

vyjadruje toto slovo cit, lásku,

mier, súcit i srdečný pozdrav.

Šance zažiť krásu k nám prichádzajú

každý deň, nech sa nachádzame

kdekoľvek na Zemi alebo

v hlbinách vesmíru. Krása je priamym

mostom k radosti, k zjasneniu

nášho citového vnímania.

A čistá radosť je najlepšia

a najpriamejšia cesta k poznaniu

nášho Stvoriteľa.

44

Svet Grálu

33 | 2012

Jan Piechaczek

jan.piechaczek@svetgralu.cz


Ako staré

myšlienkové

vzorce

vymeniť

za duchovnú

slobodu

Werner Huemer

„Myslím a konám len na základe vlastného

úsudku a myšlienok, nenechám

sa pri tom nikým ovplyvňovať.“ – Väčšinou

sa s touto predstavou stotožňujeme.

Predpokladáme, že sme pri

každom čine i myšlienke sami sebou

a v prípade, že to nechceme – nemôže

nás nikto a nič ovplyvniť. Avšak pri detailnejšom

pozorovaní svojho konania

môžeme túto predstavu veľmi rýchlo

opustiť a uvedomiť si svoju ďalekosiahlu

závislosť. Dokonca i ten, kto si

o sebe myslí, že našiel cestu k duchovnému

vývoju, môže o svojej domnelej

nezávislosti zapochybovať.

Nebezpečenstvo

dogmatizmu

VPLYV MYŠLIENOK

SPOLOČNOSTI

Všetko, čo vidíme, počujeme,

alebo akokoľvek vnímame, zanecháva

v našom myslení určité stopy.

Nikto nie je nezávislou entitou, stojacou

izolovane od okolitého sveta.

Dieťa je formované názormi svojich

rodičov, učiteľov, známych i priateľov.

Dospelí sú zasa rozhodujúcim

spôsobom ovplyvnení spoločnosťou.

Tradície, vierovyznanie, vzory,

predsudky i vzdelanie zanechávajú

stopy v našom vnútornom myšlienkovom

svete. Všetci sa teda vo svojich

myšlienkach stotožňujeme aj

s myšlienkami iných ľudí a prijímame

ich za svoje vlastné.

Predstavme si obraz: Všade okolo

nás sa vznášajú akési zhluky či

zoskupenia hotových myšlienok

– čiastočne vlastných a čiastočne

cudzích – ktoré rozhodujúcim spôsobom

ovplyvňujú naše konanie,

schopnosť úsudku i naše postoje.

Väčšina ľudí si túto závislosť

od cudzích myšlienok vôbec neuvedomuje,

a teda jej ani neprekáža.

Mnohí dokonca cítia potrebu žiť

život určený inými ľuďmi – alebo

lepšie povedané, nechať sa viesť cudzími

názormi – pretože veria, že to,

45

Svet Grálu

33 | 2012


NÁBOŽENSTVO

čo robia mnohí iní, je tá najlepšia

životná cesta a opora. Móda, hudba

a športové trendy, jazykové a iné

kultúrne zvyklosti, želania pripojiť

sa k spoločenstvám rovnakej viery

či rovnakého zmýšľania, to všetko je

potvrdením tejto skutočnosti.

TÚŽBA

PO DUCHOVNEJ

SLOBODE

Na druhej strane takmer každý

človek pociťuje nutkanie odpútať

sa od sveta myšlienok, ktoré ho obklopujú

a ovplyvňujú. Chce si svoj

život určovať sám, nielen sledovať

vopred stanovenú a vyšliapanú

cestu. Táto túžba po slobode sa prejavuje

predovšetkým v mladosti,

keď sa duch človeka prebúdza a celkom

nezávisle od rodičov chce začať

sám určovať svoju životnú cestu

a svoje názory.

Táto túžba oslobodiť sa od zabehnutých

názorov a obmedzení môže

nastať i kedykoľvek neskôr, zvlášť, ak

je človek nespokojný so svojimi životnými

pomermi a hľadá novú životnú

cestu, alebo keď nie je spokojný s doterajšími

odpoveďami na svoje otázky

o živote a prebudí sa v ňom túžba

po hlbšom poznaní pravdy.

SLEPÁ ULIČKA

NA NOVEJ CESTE

„Kto hľadá, nájde!“ Tak znie múdrosť

z pokladnice vedomostí ľudstva.

Zákony prírody sú uspôsobené tak,

že človeka pri tomto hľadaní podporia

a bohato ho odmenia – pokiaľ

hľadá správne. Teda s otvoreným

srdcom, mysľou bez predsudkov,

a s radostnou dôverou. Kto takto

hľadá, môže si byť istý, že nájde

niečo, čo ho povznesie, povzbudí

na ďalšej ceste, dodá mu odvahu,

alebo rozšíri obzor jeho chápania.

46

Svet Grálu

33 | 2012

V každom prípade získa pre seba

niečo cenné.

Ako príklad venujme pozornosť

niekomu, kto opúšťa svoju cirkev.

Nie preto, že stratil vieru v Boha, ale

Duchovná cesta,

po ktorej máme

ísť, nespočíva

v bezmyšlienkovitom

nasledovaní určitých

prikázaní.

preto, že sa s interpretáciami a postojmi

cirkvi nedokáže vnútorne

stotožniť. Cíti napríklad, že pre duchovný

život mu nestačí len navštevovať

nedeľné omše a spásu nedosiahne

len vierou v Spasiteľa. Preto

sa napr. pripojí k nejakej spoločnosti,

ktorá sa zaoberá konkrétnejšími

ideálmi, priamo zasahujúcimi

do bežného života. Predpokladajme,

že sa od tejto chvíle vzdá fajčenia

cigariet, začne sa zdravo stravovať,

hľadá vnútorný pokoj v pravidelných

modlitbách, atď. Jeho život

naberá úplne iný smer, nové ideály

vedú k novým poznatkom a novým

známostiam. Otvárajú sa mu

ďalšie horizonty poznania. Tento

nový vývoj ľudí osviežuje a obšťastňuje.

Ich vnútorný život sa orientuje

na zmysluplné ciele. Často však

bez toho, aby si to uvedomili, ocitnú

sa na svojej novej ceste v novej slepej

uličke. Opustili síce myšlienkové

konštrukcie z predošlej doby, vykročili

k vyššej úrovni poznania, avšak

opäť sa pripojili k cudzím myšlienkovým

konštrukciám, k novým

názorom, ktoré vyplynuli zo skúseností

niekoho iného – a tým zabrzdili

svoj vlastný vývoj.


NÁBOŽENSTVO

PEVNÉ NORMY

ZNAMENAJÚ

ZASTAVENIE

Predovšetkým náboženské zoskupenia

sa často vymedzujú od ostatných

životných smerov konkrétnymi

kódexmi. Mnohé z nich majú

veľmi presne stanovené, čo a ako

robiť pre splnenie ideálov, o ktoré

sa usilujú, čo si členovia nemajú

všímať, čo pôsobí povzbudivo a čo

brzdí. Tieto pravidlá správania

môžu byť presne písomne stanovené,

ale môžu aj nevyslovené iba

„visieť vo vzduchu“, a svojou vágnosťou

môžu mať ešte väčší vplyv,

obzvlášť na prístupných, citlivých

a otvorených ľudí.

Z objektívneho hľadiska môžu

byť takto nariadené koncepcie,

príkazy alebo pravidlá správania

správne a povzbudzujúce. Zanechať

fajčenie, vedieť, ako sa stravovať,

navštevovať pravidelné pobožnosti

a rozjímania, to všetko sú

cenné a odôvodnené odporúčania,

prispievajúce k naplnenému, šťastnému

životu. Pravidlá správania

nám poskytujú oporu a chránia nás

pred pádom. V tom spočíva cena

náboženských prikázaní, alebo

iných múdrych rád.

Ale táto opora môže viesť aj k zastaveniu,

a pri slepom nasledovaní

až k pasivite. Dochádza k tomu

vtedy, keď sa predpisy správania

prijmú ako príkaz pre život samotný,

keď niekto podľahne omylu,

že sú za všetkých okolností vždy

správne a musia sa bezpodmienečne

dodržiavať.

Na toto „slepé dodržiavanie“ pravidiel

poukázal aj Abd-ru-shin

(1875 – 1941), ktorý chcel svojím

dielom „Vo svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu“ priviesť všetkých poslucháčov

a čitateľov k duchovnej

slobode: „Keď ale poviem: ‚čiň to

a ono, zanechaj to‘, podávam tým

len slabé, vonkajšie barly, s ktorými

nikto nemôže chodiť samostatne,

pretože mu barly neslúžia súčasne

aj na ‚videnie‘. A ‚cestu‘ musí predsa

jasne pred sebou vidieť, inak mu

barly nič nepomôžu. Taký človek

sa poneviera, blúdiac ako slepec

po neznámej mu ceste. Nie, to nie

je to pravé, to by viedlo zase len

k novej dogme, ktorá je prekážkou

každému vzostupu.“

V barlách, teda v slepom bezmyšlienkovitom

nasledovaní určitých

prikázaní, nespočíva duchovná

cesta, po ktorej máme ísť.

Taký človek vyradil zo svojho života

všetok zdravý vnútorný pohyb

i napriek tomu, že do bodky

spĺňa všetky prikázania. Je ako kus

dreva, neohybný, neústupný, bez životného

tepla a úžitku. Taký človek

nikdy ani nebude radostne pôsobiť

na druhých ľudí. Na otázku, čo

má človek robiť, aby viedol zmysluplný

život a dosiahol svoj životný

cieľ, nemožno odpovedať predpismi

správania. Abd-ru-shin to formuluje

takto: „Bolo by nesprávne odpovedať

na túto často sa vyskytujúcu

otázku podľa celkom určitého

pravidla nasledovne: Rob to a rob

ono! Tým ešte nie je ukázaná cesta!

Nebolo by v tom nič živé, a preto by

z toho ani nemohlo vzniknúť nič,

čo žije…“

PRAVÚ CESTU

UKAZUJE

VNÚTORNÝ HLAS

K hlboko zakorenenému omylu,

že duchovný vývoj možno dosiahnuť

prísnym a bezpodmienečným

dodržiavaním určitých pravidiel

správania alebo ideálov, sa takmer

neodvratne pripája prostý vzorec

myslenia: ak – potom. Ak niečo

Správne konať

neznamená strnulo

a navzdory všetkým

ťažkostiam robiť

len to, čo sme si

zaumienili, ale

znamená to konať

primerane.

zodpovedá platným predpisom

alebo vytúženým ideálom, potom

je to správne. Ak nie, potom to musí

byť chybné. Napríklad, keď sa niekto

vegetariánsky stravuje, musí byť duchovne

pokročilý; keď autor používa

v texte slovo „sexuálne žiadostivý“,

musí byť nemorálny; keď dieťa stále

plače, musí byť zle vychované, atď.

Keď konanie človeka posudzujeme

tak, že ho porovnáme s našou

predstavou ideálu a na základe tejto

predstavy hodnotíme celého človeka,

alebo situáciu, vopred sa uzatvárame

pred skutočným vnútorným hlasom.

Posudzovanie, fixované na jediný bod,

je totiž ideálnou pôdou pre rozumové

hodnotenie. Rozum – v protiklade

ku komplexne a primerane usudzujúcemu

citu – sa môže sústrediť

vždy len na jeden bod alebo jeden aspekt.

Čierno-biele posudzovanie ľudí

a správania je veľmi rozšírené; nevyžaduje

totiž žiadne hlbšie, diferencovanejšie

zvažovanie, teda žiadnu duchovnú

prácu, ale väčšinou je veľmi

vzdialené pravde; cit je uvádzaný

do omylu vplyvom logiky rozumu.

Je to jedine „vnútorný hlas“ ducha,

ktorý ukazuje skutočnú pravú cestu,

nezapratanú fixnými predstavami –

teda mylnými predpokladmi, že určité

pravidlá správania sú za všetkých

okolností v nezmeniteľnej

47

Svet Grálu

33 | 2012


48

Svet Grálu

33 | 2012

Martin Schott














Tajomná moc

myšlienok

Naše činy a slová pôsobia

viditeľne na naše okolie

– ale ako je to s našimi

myšlienkami? Majú aj

myšlienky nejaký vplyv?

Táto kniha prináša informácie

o podivuhodných vedeckých

výskumoch a čitateľom

sprostredkúva poznanie

„tajuplnej moci myšlienok“.

80 strán, formát 115 x 180 mm,

lepená väzba, český jazyk.

ISBN 978-3-87860-393-1

(Vydavateľstvo Stiftung

Gralsbotschaft).

Knihu si môžete objednať

prostredníctvom priloženého

objednávacieho kupónu

na konci časopisu, alebo

v našom on-line obchode

na stránke www.svetgralu.sk.

forme správne a platné. Tento postoj

je ostatne aj živnou pôdou pre

každý druh dogmatizmu, sektárstva

a náboženského fanatizmu.

Správne konať predsa neznamená,

že budeme strnulo a navzdory všetkým

ťažkostiam robiť len to, čo sme

si zaumienili, ale znamená to konať

primerane, t.j. podľa aktuálnej situácie,

s ohľadom na svojich blížnych,

ich túžby, povahu, atď.

Abd-ru-shin nabáda čitateľov

svojho diela k tomu, aby odhodili

strnulosť vo vzťahu k svojim blížnym

a namiesto toho sa stali živými

a pohyblivými. Strnulosť je vždy

nesprávna, pretože je neprirodzená

a nie je v súlade s prazákonmi stvorenia,

ktoré vyžadujú pohyb.

Ak chceme poznať, čo je v danej

situácii správne a primerané, riaďme

sa spoľahlivým ukazovateľom cesty:

vnútorným hlasom, citom. Pretože

ten zvažuje vždy nesebecky a všeobsiahlo.

Pre cit nie sú dôležité nejaké

potreby alebo určité pravidlá

správania, ale celková situácia, ktorá

si vyžaduje zodpovedajúce správanie.

Čo je pre jedného človeka správne,

môže byť naopak pre iného chybné.

Rovnaký lejak prinesie vysušenej

zemi vytúžené vyslobodenie, a zaplavenej

zemi definitívnu skazu.

KEĎ SI CITY

NAVZÁJOM

ODPORUJÚ

Jedno a to isté správanie môže

mať rôzne pozadie; rovnaká reakcia

môže byť pre niekoho úplne

nevhodná, pre iného však úplne

správna. Ak sa nachádza niekto iný

v rovnakej situácii ako my, môže byť

úplne správne, že mu jeho cit ukazuje

inú cestu. Iný človek môže totiž

mať síce rovnaký duchovný cieľ

ako my, ale jeho úloha a jeho osobné

schopnosti a možnosti sú iné. Preto

môžeme brať usmerňované pocity

a hodnotenie ako varovný signál.

Prirodzene nám cit dovoľuje aj

objektívne hodnotenie, napríklad

ľudský zmysel pre krásu nás bude

vždy oslovovať v prípade, že niečo

zodpovedá svojím tvarom, formou

alebo farbou prirodzenej harmónii.

A táto harmónia, alebo krása

je stála a nemenná v každej dobe.

AKO ZÍSKAŤ SKUTOČNÚ

SLOBODU?

Ukazuje sa, že cesta opúšťajúca

stopy starých, cudzích myšlienok, nevedie

vždy k slobode. Často sa staré

usmernenia názorov a zvyklostí len

zamenia za nové usmernenia iných

ľudí s inými zvyklosťami. A tak duchovná

túžba po slobode a prekonaní

cudzích vplyvov zostáva nenaplnená.

Je potrebné, aby si človek túto myšlienkovú

závislosť od cudzích vplyvov

uvedomil.

Samozrejme, že cenné pokyny

alebo životné pravidlá nezahodíme

cez palubu. Každý človek predsa potrebuje

pre svoj život pevnú oporu

a mantinely. Existuje však určitá

jemná hranica medzi dogmami

a pomocou, ktorá presne vie, kedy

ktoré pravidlo použiť, kedy vložiť

do svojich slov viac lásky, alebo viac

prísnosti, kedy je čas mlčať, a kedy

hovoriť. Na zistenie tohto rozdielu

však pravidlá nikdy nevzniknú.

A tak je to správne, pretože nás to

núti trvale svoje činy zvažovať citom,

neupadnúť do strnulosti, a tak

sa stať živými a slobodnými.

Werner Huemer

werner.huemer@svetgralu.cz


Werner Huemer

100 odpovědí

na životní otázky

KNIŽNÉ NOVINKY

Väčšina ľudí sa či už otvorene alebo podvedome

domnieva, že nie je v našich možnostiach odpovedať

na otázky posmrtného života, i keď človek pripustí,

že existuje svet za naším známym viditeľným svetom...

Boh, život po pozemskom živote, reinkarnácia, osud…

ostáva mnoho ďalších otázok: Je osud spravodlivý?

Existuje i nezaslúžené utrpenie? Opakujú sa inkarnácie

donekonečna? Sú choroby podmienené karmou?

Vyplnia sa katastrofické proroctvá? A nakoniec: Aký

má celý ten životný kolotoč vlastne zmysel? Ukazuje

sa, že na všetky tieto otázky predsa len existujú

odpovede.

Naša cena: 10,80 €

Cena pre predplatiteľa: 10,30 €

Leninger, Leningerová a Gross

Most Času

„Je návrat duší skutočnosťou? Reinkarnovala

sa do malého Jamesa duša pilota, ktorý zahynul

v druhej svetovej vojne?

Krok za krokom sa chlapcovi rodičia snažia túto

záhadu objasniť a s každým ďalším detailom, s každou

ďalšou informáciou, ktorá ako čiastočka zapadá

do úplne neuveriteľnej skladačky, sa ich pôvodná

nedôvera rozplýva.

Podivuhodný príbeh malého Jamesa ukazuje,

že na niektoré veci nie je jednoduché nájsť racionálne

odpovede.

Strhujúce rozprávanie, ktoré sa číta jedným dychom.

Naša cena: 10,80 €

Cena pre predplatiteľa: 10,30 €

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu

na konci časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk.

49

Svet Grálu

33 | 2012


Podporučík James McCready Huston

ml. VC-81; zahynul v boji 3. marca 1945

B. Leininger, A. Leiningerová,

K. Gross: Most času (Soul Survivor).

Vydala Euromedia Group 2010.

James Leininger a Jack Larsen

počas zrazu veteránov spolku

Natoma Bay Association. San

Antonio, september 2004

BOLA TO PROSTE REINKARNÁCIA

V roku 1998 sa v USA manželom Leiningerovcom

narodil syn James.

Po dvoch šťastných rokoch začalo mať

dieťa desivé nočné mory: spiaci syn

sa v postieľke hádzal, kopal a strašne

zo sna kričal. Upokojoval sa iba pomaly,

po dlhom materskom láskaní.

Opakovalo sa to potom takmer noc

čo noc, mesiac čo mesiac. Znepokojení

rodičia postupne pochopili, že dieťa

volá o pomoc, pretože je zakliesnené

v kabíne horiaceho lietadla, a nemôže

sa dostať von. Nielen to, opatrnými

otázkami dospeli k tomu, že malý

James pozná ohromujúce množstvo

presných podrobností zo života istého

amerického stíhača z obdobia druhej

svetovej vojny, z bojov s Japonskom.

Povedal im, že štartoval z lietadlovej

lode Natoma, že lietal v stíhačke typu

Corsair, ktoré mali tú vlastnosť, že pri

štarte ťahali doľava a často im pri pristávaní

praskali pneumatiky. Jeho

kamaráti sa volali Jack Larsen, Leon,

50

Svet Grálu

33 | 2012

Billy a Walter. Pri útoku na japonský

ostrov Iwodžima jeho lietadlo zostrelil

protilietadlový granát a horiaci stroj

sa zrútil do mora. Pri návšteve leteckého

múzea sa James – iba trojročný –

nedokázal odtrhnúť od expozície vrtuľových

lietadiel z vojny a ohuroval otca

podrobnými znalosťami. Vysvetlil mu

napríklad, že hák v zadnej časti je určený

na zabrzdenie pristávajúceho lietadla

na palube lode. Raz pri sledovaní

vojnového dokumentárneho filmu

v televízii o zostrelení japonskej stíhačky

Zero namietol: „Toto nie je Zero,

to je Tony!“ Tony hovorili Američania

nemeckým stíhačkám Messerschmidt

109, z ktorých niekoľko kusov dopravila

do Japonska nemecká ponorka.

Okamih, keď si otec Bruce Leininger

po prvý raz sadol k internetu

a skúsil si overiť slová svojho

syna, bol pre neho šokom: na webových

stránkach objavil fotografiu

skutočne existujúcej lietadlovej lode

Natoma Bay, o ktorej dovtedy nemal

samozrejme ani potuchy. Len veľmi

zdráhavo a neradi sa obaja manželia

postupne zmierovali s myšlienkou,

že ich syn neblúzni a nerozpráva nezmysly,

ale že je zrejme inkarnáciou

letca, ktorý zahynul a ktorého zážitky

boli zrejme natoľko silné, že mu nevymizli

z pamäti ani po polstoročnej

prestávke v záhrobí. Najmä Bruce

takú predstavu ostro odmietal z pozície

úprimne veriaceho kresťana. Vyvrátenie

myšlienky reinkarnácie bolo

pre neho také dôležité, že sa radoval

z každej nezrovnalosti a zarmucovalo

ho, keď sa ukázalo, že malý James

predsa len všetko vykreslil presne.

„Bol som pokrstený a vychovaný

v metodistickej viere. Každú nedeľu

som chodil s matkou a sestrou do kostola…

Schádzali sme sa dvakrát

do týždňa na štúdium biblie, na diskusie,

a snažili sme sa zladiť svoje životy

s Božím Slovom…


RECENZIA

Ak Jamesove nočné desy boli skutočne

prejavom prežitku z minulého

života, a teda dôkazom reinkarnácie,

potom podľa môjho názoru došlo

k porušeniu Božieho sľubu spásy

človeka. Ak sa nesmrteľná duša môže

sťahovať z jedného tela do druhého,

prechádzať z jednej generácie

na druhú, akú úlohu potom hrá v živote

kresťana vykúpenie? Aký význam

má posledný súd, keď môžu duše

voľne opúšťať telesné schránky a opäť

do nich vstupovať? Táto myšlienka

je v príkrom rozpore s evanjelickým

učením o znovuzrodení prostredníctvom

duchovnej premeny každého

človeka. S príchodom Jamesovho

zlého sna som stratil duchovný pokoj

a ocitol som sa vo vojne s celým svojím

presvedčením.“

Nastalo poctivé, zdĺhavé, húževnaté

a detailné preverovanie informácií

trojročného syna. Hľadanie

na internete, v archívoch, stovky telefonátov

a schôdzok s pamätníkmi,

účasť na zrazoch vojnových veteránov.

Leiningerovci vylučovacou metódou

zistili, že ich syn – ak to bol

on – sa vtedy volal James McCready

Huston a postupne si potvrdili pravdivosť

všetkých detailov. Nakoniec

padla i posledná opora Bruceovej

nedôvery: našiel priameho svedka

Hustonovho zostrelenia. Bol to zadný

strelec bombardéra z inej perute, ktorého

pri útoku stíhačky sprevádzali,

a ten potvrdil priebeh posledných

okamihov, ktoré sa malému Jamesovi

vracali v nočných morách:

„Asi tridsať metrov naľavo od nás

sa držal jeden Wildcat…“ Tu musíme

prerušiť citáciu z knihy. Malý James

Leininger hovoril o stíhačke Corsair,

zatiaľ čo na lietadlovej lodi Natoma

Bay boli stíhačky typu Wildcat. Z tejto

nezrovnalosti sa otec Bruce Leininger

dlho radoval ako z dôkazu nezmyselnosti

reinkarnácie. Ale Huston, ako

sa ukázalo, lietal na dvoch typoch stíhačiek,

na Corsairoch a Wildcate. Keď

to Bruce zistil, pocítil, že jeho doterajší

obraz sveta sa rúca a on stráca

pôdu pod nohami.

„V jednom okamihu otočil jeho pilot

hlavu a pozrel sa mojím smerom. Zachytil

som stíhačov pohľad, a v tom

sa to stalo. Predok Wildcatu trafil granát

– podľa mohutnosti explózie musel

byť veľkej ráže.

Ešte pred okamihom nedotknutý

stroj zahalili jasné plamene. Nerozpadol

sa, len ako ohnivá guľa zmizol

podo mnou… Viete, pán Leininger,

bol som posledný, kto ho videl živého,“

zadŕhal sa v silnom pohnutí John.

„Neviem, kto to bol ani ako sa volal,

ale jeho tvár a oči ma prenasledovali

celý život.“ Sklonil hlavu a do chvejúcich

sa rúk vzal Hustonovu fotografiu.

„Áno, to je on. Poznávam tú tvár.

Teraz konečne viem, kto sa na mňa

od tej nešťastnej chvíle stále pozeral.“

Bruce Leininger si vtedy s konečnou

platnosťou uvedomil, že bude

musieť nájsť novú cestu medzi skutočnosťou

a vierou. „Boh, ako ja verím,

nás obdaril duchom. A ten žije

večne. Duch Jamesa Hustona se vrátil

k nám. Prečo, to neviem, ale urobil to.

Je jednoducho veľa vecí, ktoré si človek

nedokáže vysvetliť, nieto ich spoznať.“

Kniha – napoly dokument, napoly

emotívne rozprávanie skutočnej udalosti

– o malom reinkarnovanom Jamesovi

a dospelých hľadačoch pravdy

– je výnimočná nespochybniteľnosťou

faktov. Také podrobné a presné vedomosti

malého dieťaťa skutočne ťažko

vysvetliť inak než reinkarnáciou. Navyše

sa ten príbeh odohral v kresťanskom

kultúrnom prostredí, ktoré predstavu

reinkarnácie odmieta a prijme

ju až vtedy, keď všetky iné vysvetlenia

zlyhajú. Tých faktov je veľa, a sú

zaujímavé. Napríklad rozhovor päťročného

Jamesa so svojou 86-ročnou

bývalou sestrou o rodinných tajomstvách,

ktoré nemohol poznať nikto

iný než rodinný príslušník. Alebo keď

sa malý James otcovi zdôveroval, ako

si v záhrobí vyberal rodičov: „Bol som

rád, keď som našiel mamičku a teba.

V tom veľkom ružovom hoteli na Havaji.

Bol večer, sedeli ste na pláži a jedli.“

A ukázal prstom na fotografiu hotela,

v ktorom manželia trávili dovolenku

krátko predtým, než Andrea Leiningerová

zistila, že je tehotná.

Kniha prináša pútavý príbeh, stojí

za to si ju prečítať.

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.cz

51

Svet Grálu

33 | 2012


Jaroslav

Klimecký

Anton

Bruckner

52

Svet Grálu

33 | 2012

POMOCNÝ

UČITEĽ

indhaag – je malá, hornorakúska

pohraničná dedina.

W

Vo svojom Zápisníku hudobníka

spomína J. B. Foerster: „dedinčania

v poobedňajších hodinách denne

stretávali mladého muža nápadného

zovňajšku i spôsobov. Bol oblečený

v dlhom kabáte, nezvykle širokých

nohaviciach, topánky z červenej kože,

na hlave obrovský širák. Kráčal voľne,

v zamyslení, neraz prepočul pozdrav

okoloidúcich. Občas sa zastavil, vyňal

z klobúka notový papier a zapisoval.

Čoskoro bol známy po celom kraji

a skôr než sa zistilo, že je to mladý

pomocný učiteľ Bruckner, dostal prezývku

Pohrkaný.“

Anton Bruckner sa narodil v roku

1824 v Ansfeldene pri Linci, ako najstarší

z dvanástich detí. Otec bol miestnym

učiteľom, organistom a zakrátko

začal svojho syna učiť hrať na husle

a organ. Anton sa už v 12-tich rokoch

pokúšal o komponovanie.

Otec predčasne zomrel a matka musela

s ostatnými deťmi opustiť školu

a presťahovať sa k príbuzným. Bruckner

ju neskôr podporoval finančne až do jej

smrti. Anton, trinásťročný chlapec, bol

prijatý ako choralista do augustiniánskeho

kláštora sv. Floriána v Ansfeldene,

kde potom študoval popri husliach

a organe aj hudobnú teóriu. Pripravoval

sa na učiteľskú dráhu ako jeho otec

i dedko. Od roku 1845 bol učiteľom

v Ansfeldene, od roku 1851 potom u sv.

Floriána pomocným organistom.

Bruckner, pôvodne autodidakt;

sám sa vypracoval na mimoriadnu

technickú výšku ako organista, takže

v roku 1856 postúpil na miesto organistu

dómu v Linci. Odtiaľ dochádzal

do Viedne študovať kontrapunkt

a kompozíciu u významného teoretika

Simona Sechtera. Po jeho smrti

bol menovaný profesorom na viedenskom

konzervatóriu, neskôr lektorom

viedenskej univerzity a v roku 1891 mu

bol udelený čestný doktorát. To už bol

uznávaným skladateľom. V deň promócie

boli prednesené pamätné slová:

„Kde sa musí veda zastaviť, tam začína

ríša umenia. Ono musí vyjadriť to, čo

zostáva pre vedu uzavreté: v tomto

zmysle sa skláňa dnes rektor viedenskej

univerzity pred niekdajším pomocným

učiteľom z Windhaagu.“ Pri ďakovnej

reči Bruckner odpovedal: „Nemôžem

nájsť slová, aby som vám poďakoval;

ale keby som tu mal organ, dokázal by

som vám to vysvetliť.“

No kým Bruckner dospel až k udeleniu

doktorátu, musel prejsť mnohými

protivenstvami života.

VIEDEŇ

Hornorakúsky organista Bruckner

prekročil už štyridsiaty rok svojho života,

keď skomponoval svoju prvú symfóniu.

Predviedol ju v roku 1868 v Linci

za značných ťažkostí. Najal veľký orchester,

ktorý potom s nezvyklým dielom

a s technickými problémami ťažko

zápolil. Nakoniec Bruckner zožal nečakaný

úspech, na základe ktorého mu

bola ponúknutá profesúra na viedenskom

konzervatóriu.

Bruckner spočiatku váhal. Nechcelo

sa mu do cudzieho neistého postavenia.

V tom čase okrem iného prežíval


HUDBA

bolestné sklamanie z nešťastnej lásky –

uchádzal sa o mladú, sedemnásťročnú

Jozefínu Langovú, ktorú však rodičia

nechceli vydať za štyridsaťdvaročného

muža. Bruckner nakoniec riešil situáciu

odchodom z Linca. Do Viedne

s ním odchádzala i jeho sestra Maria

Anna, ktorá mu viedla domácnosť.

Vo Viedni však nastali hneď spočiatku

ťažkosti. Jeho nedávno dokončenú

Omšu F moll viedenskí speváci

odmietli ako nespievateľnú. A čoskoro,

keď sa prejavil jeho príklon k Wagnerovi,

bol zaradený medzi Wagneriánov.

Hudobná Viedeň bola vtedy rozdelená

na Wagneriánov a Brahmánov,

ctiteľov skladateľa Brahmsa. Brahms

sám s týmto rozdelením nesúhlasil,

ale hlavné slovo mal vtedy kritik viedenských

novín Neue Presse, Eduard

Hanslick, rodák z pražského Židovského

Mesta, ktorý viedenskú hudobnú

spoločnosť takto rozdelil. Wagneriáni

patrili medzi zavrhnutých.

Vtedy Bruckner prerušil skladateľskú

činnosť a odišiel na organové turné.

Najprv po Francúzsku, a neskôr koncertoval

v Londýne. Ešte v Anglicku

začal znovu komponovať – a to svoju

2. symfóniu. Zadal ju Viedenským

symfonikom. Bola mu vrátená ako nehrateľná.

Vtedy sa rozhodol: najme si orchester

(za 400 zlatých, čo bola vtedy nemalá

suma) a usporiada samostatný koncert.

Najatí hudobníci hrali však s úplnou

nechuťou. Na skúškach bol Bruckner

predmetom vtipov a poznámok. Napodiv,

napriek zlému prorokovaniu

priateľov, napriek ešte horším vtipom

muzikantov, mala symfónia nečakaný

úspech.

V máji 1869 navštívil Bruckner premiéru

Wagnerovej opery „Tristan

a Isolda“ v Mníchove. Vtedy sa prvýkrát

stretol s Wagnerom. Ten označil

jeho 2. symfóniu ako „veľmi milú“

a mal záujem o symfóniu ďalšiu.

MARIÁNSKE LÁZNE

V roku 1873 navštívil Bruckner Mariánske

Lázne. Ubytoval sa v hostinci

Weisses Rössl (Biely koník) a zapísal

sa ako: „Pán dvorný organista a profesor

z Viedne“. 18. augusta toho roku

oslávil potom narodeniny cisára Franza

Jozefa organovou improvizáciou na rakúsku

hymnu v miestnom dekanskom

kostole.

V Mariánskych Lázňach dokončil

svoju 3. symfóniu, ktorú potom priamo

z Mariánskych Lázní išiel predstaviť

Wagnerovi do Bayreuthu. Wagner bol

symfóniou nadšený a Bruckner mu ju

venoval.

Avšak vo Viedni, kde sa všetko stavalo

proti nemu, nemala symfónia šťastie.

Bola stále odkladaná, až sa Bruckner

znovu rozhodol pre samostatný koncert.

Už pri skúškach sa mu hudobníci smiali

do tváre, pri koncerte publikum húfne

odchádzalo, muzikanti, len čo doznel

posledný akord, balili nástroje a mizli.

Na pódiu zostal Bruckner sám. Len niekoľko

jeho žiakov, medzi nimi aj mladý

Gustav Mahler, sa prizeralo smutnému

koncu koncertu.

Pre zdrveného Brucknera bolo však

veľkým prekvapením, keď k nemu pristúpil

nemecký nakladateľ Theodor Rätig

a požiadal ho o partitúru symfónie

k vydaniu. Tak sa stalo, že prvýkrát

publikované dielo otvorilo Brucknerovi

cestu do sveta. V Nemecku sa mu

dostalo uznania a zahanbená Viedeň

musela vziať Brucknera na vedomie.

3. symfónia bola neskôr pomenovaná

„Wagners symfonie“.

V lete 1880 bol Bruckner na prázdninách

vo Švajčiarsku a opäť sa zamiloval

do veľmi mladej dievčiny. Po jeho odchode

si nejaký čas písali, ale ona prestala

odpovedať. Pre jej rodinu nebol

tentoraz prekážkou jeho vek, ale náboženské

vyznanie. Bruckner, oddaný katolík,

ona kalvínka.

V tej dobe ho priatelia jemne, v dobrom

úmysle nabádali, že by bol čas

sa oženiť. Pod vplyvom nedávneho

sklamania ich Bruckner odbíjal,

že nemá čas, musí dokončiť svoju

4. symfóniu. Neoženil sa nikdy.

Vtedajší Wagnerov žiak, dirigent

Hans Richter, ponúkol Brucknerovi

predvedenie 4. symfónie, ktorú autor

nazval „Romantická“. Richter presadil

uvedenie vo Viedni a Bruckner sa dočkal

veľkého úspechu. Bol po každej

vete vyvolávaný, aplauz nemal konca-

-kraja. V roku 1882 bol Bruckner naposledy

za života Wagnera v Bayreuthe.

Prišiel na premiéru „Parsifala“. Svoju

úctu k Wagnerovi prejavoval už šesťdesiatročný

Bruckner takmer detinsky.

Stále nosil cez ruku frak, aby sa do neho

mohol obliecť, keby sa Wagner blížil.

Priblížiť sa k Wagnerovi bolo pre neho

sviatkom.

Bruckner sám píše, čo sa stalo, keď

sa ho Wagner pýtal na jeho dojem

z Parsifala: „Sám majster ma držal

za ruku. Tu som klesol na kolená, pritisol

ústa na jeho ruku a bozkajúc ju,

povedal som: ‚Majstre, zbožňujem

Vás.‘ Wagner na to povedal: ‚Vstaňte,

Bruckner a upokojte sa. Dobrú noc.‘

To boli posledné slová, ktoré mi Majster

povedal.“

7. SYMFÓNIA

Pod dojmom tohto posledného

stretnutia s Wagnerom začal Bruckner

komponovať svoju 7. symfóniu. Dielo,

ktoré má v sebe najviac vrúcnosti, najviac

citu zo všetkých jeho symfónií.

Bruckner bol sám užasnutý nad tým,

čo napísal. Rozprával napríklad o tom,

ako vznikla hlavná téma prvej vety:

vo sne sa mu zjavil už zosnulý priateľ,

kapelník Dorn, a nadiktoval mu túto

tému so sľubom, že tento motív mu

prinesie šťastie.

Téma je to skutočne úžasná. Keď

sa z tichého tremola sláčikov začne

53

Svet Grálu

33 | 2012


HUDBA

téma rozvíjať, znie hudba z iného,

krajšieho sveta. Adagio druhej vety

má rovnako jedinečnú tému. Hrajú ju

štyri wagnerovské tuby, sprevádzané

hlbokými sláčikmi. Dostáva tak mimoriadny,

smútočný výraz. Podľa

Brucknerovho rozprávania vzniklo

v poslednom období Wagnerovej choroby.

Bruckner píše dirigentovi Mottlovi:

„Prišiel som raz domov a bol som

veľmi smutný. Tušil som, že Majster už

nebude dlho nažive; a tu mi napadlo

Adagio cis moll. Keď prišla depeša

z Benátok (kde Wagner zomrel), tu

som plakal, veľmi plakal. A potom som

Majstrovi napísal opravdivú smútočnú

hudbu.“ Celé svoje kresťanské presvedčenie

vložil Bruckner do tejto časti.

Siedmej symfónie sa ujal mladý

Brucknerov žiak, dirigent Artur Nikisch,

a predviedol toto dielo 30. 12.

1884 v lipskom Gewandhause.

Dielo okamžite prerazilo. Postavilo

Brucknera do pravého svetla, ktoré

mu bolo tak dlho upierané. Šesťdesiatročný

Bruckner, tvoriaci celý svoj

život podľa najvnútornejšieho presvedčenia,

začal žať úspechy a bol

označený za prvého symfonika svojej

doby. Už predtým sám Wagner prehlásil

Brucknera za najvýznamnejšieho

symfonika po Beethovenovi.

PRAHA

Roku 1884 vo veľkonočnom týždni

navštívil Bruckner aj Prahu. Vtedy

pred slávnostným otvorením Rudolfina

otestoval nový organ v koncertnej

sále. Hral vtedy aj vo svätovítskej

katedrále, v strahovskom kláštornom

chráme a tiež v emauzskom kláštore.

Na prahu svojich sedemdesiatin

komponuje 8. symfóniu. Venuje ju

cisárovi Franzovi Jozefovi a získava

predvedenie Viedenskými filharmonikmi,

pod vedením Hansa Richtera.

Úspech bol nesmierny. Symfónia bola

54

Svet Grálu

33 | 2012

označená za „korunu hudby 19. storočia“.

Svoju „Deviatu“ Bruckner venoval

„Kráľovi kráľov, nášmu Pánovi“. Symfónia

nie je dokončená. Pred smrťou

Bruckner určil, aby v prípade jeho

úmrtia bolo namiesto 4. vety vložené

jeho „Te Deum“. Až sedem rokov

po jeho smrti, vo februári 1903, bola

symfónia predvedená vo Viedni.

Bruckner zomrel 11. októbra 1896.

Podľa jeho želania bol pochovaný

v kostolnej krypte u sv. Floriána v augustiniánskom

kláštore v Ansfeldene.

Priamo pod organom. Tu začínal ako

malý spevák, sem sa nakoniec vrátil.

NÁZORY

Mirko Očadlík v knihe Svět orchestru

píše: „Bruckner bol v podstate

ľudský primitív, ktorý nedbal príliš

na životné konvencie. V tomto svojom

duchovnom i ľudskom osamotení

dokázal osnovať svoje predstavy s neobyčajnou

silou ducha, ktorý práve

svojou primitívnosťou odhadne viac,

než mnohá špekulácia poučených…

Hymnickosť, ktorá bola výsostným

znakom Brucknerovej osobnosti, vyplývala

z bezmedznej viery v Boha

a v ľudstvo.“

„Bruckner zostal veľkým dieťaťom

až do posledných rokov svojej staroby,“

píše J. B. Foerster vo svojom Zápisníku

hudobníka.

Sám Bruckner potom v jednom liste

Wagnerovi napísal: „Mojej hudbe najlepšie

rozumejú deti a zvieratá.“

ZNEUŽITÉ DIELO

Málo sa u nás vie o ďalších osudoch

Brucknerovho diela. Po skončení

vojny v roku 1918 sa Nemecko ocitlo

v dôsledku stále pokračujúcej blokády

a reparačných povinností na pokraji

ekonomickej katastrofy. V tejto hlbokej

materiálnej i duchovnej núdzi volal

národ po novom vedení. Falošný prorok

pozdvihol hlavu. Prehlásil sa za Vodcu

a záchrancu národa. Ľud ho vítal ako

spasiteľa a osloboditeľa i v Rakúsku,

ktoré bolo obsadením v marci 1938

pripojené k Veľkonemeckej ríši. Keď

potom po nečakanom prepadnutí Poľska

l. septembra 1939 spoznali jasajúci

ľudia jeho pravú tvár, bolo na návrat

príliš neskoro. Začala druhá svetová

vojna a Hitler viedol nemecký národ

nezadržateľne do priepasti.

Aj v umení povstali falošní proroci.

V chaose horúčkovitého hľadania pútali

pozornosť na seba predstieraním

pravdivosti, boľševizmus v umení dosahoval

vrchol. Zostávala jediná možnosť

k záchrane: návrat k čistým prameňom.

Ktoré umenie mohlo byť čistejšie, než

umenie zrodené z hlbokej viery v Boha?

V hudbe Bach, Beethoven, Bruckner.

Zvlášť Brucknerovo dielo, posvätené

hlbokou vierou v Boha a v ľudstvo.

Bruckner sa stal pre mnoho zúfajúcich

a prosiacich o pomoc ukazovateľom

cesty do krajšieho, duchovného sveta.

Bolo to hnutie čistého umenia. Boli

to Brucknerove spoločnosti, spolky, nadácie,

ktoré už predtým vznikali v Rakúsku

i Nemecku. Zlučovali sa existujúce,

zakladali sa nové. Na čele týchto

snáh stál Brucknerov žiak, dirigent Artur

Nikisch. V rokoch 1919–1920 predviedol

v lipskom Gewandhause cyklus

Brucknerových symfónií, k stému výročiu

narodenia Antona Brucknera 1924

bola založená Medzinárodná Brucknerova

spoločnosť.

Tieto celonárodne rozšírené čisté

snahy boli silnejúcim fašistickým režimom

v Nemecku v dvadsiatych

a hlavne potom v tridsiatych rokoch

minulého storočia bezpríkladne zneužité

k propagácii nacistickej ideológie.

Žiadny iný hudobný skladateľ, ani

Wagner, ani Richard Strauss, žiadny

iný väčší umelec tej doby nebol taký

zneužitý, tak totálne „okupovaný“ nacistickou

ideológiou, ako Bruckner.


W INDHAAG

Vyvrcholením znetvoreného kultu

a populizmu fašistickej kultúrnej politiky

bolo na ôsmej Brucknerovej slávnosti

v roku 1937 v Regensburgu uvedenie

Brucknera, jeho busty, do siene

slávy, do Walhally. Bruckner je tu štylizovaný

ako všemohúca modla. Uvedenie

bolo sprevádzané bombastickými

predslovmi ministra propagandy Goebbelsa,

Ríšskeho prezidenta hudobnej

komory Raateho i Hitlera.

Nacistická tlač reagovala: „Bol to povznášajúci

symbol nesmierneho spojenia

Vodcu s nemeckým národom, keď

Vodca sám, vlastnou rukou kládol vavrínový

veniec k základom piedestálu,

ktorý nesie Brucknerovu bustu.“ Už

účasť Hitlera a Goebbelsa na tomto uvedení

do Walhally ukazuje, aký veľký

význam sa tomuto kultúrnemu „spektaklu“

prikladal.

Došlo aj na zmiešanie umenia a politiky.

Brucknera a Hitlera spája vraj podobný

životný osud. Obaja pochádzajú

z nemeckorakúskeho národa. Obaja

museli tvrdo bojovať o presadenie svojich

ideálov. Bruckner v hudbe, Hitler

v politike. Každý však nakoniec vyšiel

z tohto boja víťazne.

Tu bol položený skutočný základ znetvoreného,

fašistického kultu, ktorý bol

pripomínaný na každom nacistickom

zjazde, na každej slávnosti. Brucknerova

hudba znela pri Hitlerových

päťdesiatych narodeninách v apríli 1939,

znela na verejných koncertoch, v rozhlase,

a znela do posledných okamihov

rozpadajúcej sa Veľkonemeckej ríše.

Znela ako sprievodná hudba pri kobercovom

bombardovaní nemeckých

miest, pri „konečnom víťazstve“ fanatizmu

a nacistickej hystérie. Sprevádzala

posledné historické okamihy nemeckého

národa. Jeho „Súmrak bohov“.

Po zrútení dlho neprichádzala rehabilitácia

zneužitého diela. Nacistická

ideológia a jej výbežky boli hlboko zakorenené

a pôsobili ešte dlho. Pre staršiu

generáciu pôsobí ako rušivá trauma

dodnes.

Rehabilitácia diela sa presadzovala

často so značnými prekážkami. Nové

chápanie diela, očisteného od minulosti,

nebolo prijímané jednoznačne.

Rakúsky časopis pre hudbu v roku 1946

dosť nadnesene prevoláva: „Už prišiel

čas, aby Bruckner ako herold rakúskeho

ducha, nositeľa božej idey v slobodnom,

internacionálnom svete, vystúpil

a obšťastnil tak ľudstvo svojím svätým

posolstvom.“

O takých „nacionalistických“ a iných

názoroch sa diskutovalo ešte v šesťdesiatych

a sedemdesiatych rokoch minulého

storočia. Dodnes existujú obhajcovia

starých posvätných tradícií

a obhajcovia nového, očisteného chápania

Brucknerovho diela.

Mathias Hansen sa pýta v prílohe

svojej knihy Anton Bruckner, vydanej

v roku 1987 v Lipsku, či by nebolo múdrejšie

urobiť za minulosťou konečne

hrubú čiaru.

Dnes v Rakúsku existuje veľa inštitúcií

a škôl nesúcich Brucknerovo meno.

V jeho rodisku, Ansfeldene, je v bývalej

škole Brucknerovo múzeum. Múzeum

je aj vo Windhaagu, malej šumavskej

dedine na rieke Malši neďaleko českých

hraníc, kde Bruckner v rokoch 1841 –

1843 učiteľoval. Na mnohých miestach,

kde napríklad len prespal, sú pamätné

dosky. Brucknerove spoločnosti vydávajú

časopisy, starajú sa o propagáciu,

usporadúvajú festivaly.

Pre rakúsku hudbu predstavuje

Bruckner jeden z vrcholov

domáceho hudobného

vývoja. Rakúšania

ho dodnes

nazývajú „Božím muzikantom“.

Jaroslav Klimecký

Literatúra:

Mathias Hansen: Anton Bruckner, Leipzig

1987

J. B. Foerster: Zápisník hudebníkův, Praha

1929

Mirko Očadlík: Svět orchestru, Praha 1952

Kolektiv autorů: Dejiny evropské civilizace,

Praha 1997

55

Svet Grálu

33 | 2012


Gerhard Kruse

Polarita

či protiklad?

Priťahovanie, stret, rezonancia,

alebo prečo dobro nie je opakom zla

Medzi ženou a mužom nepochybne existujú protichodné zákonitosti vzájomnej príťažlivosti;

iste ste sa už zamysleli nad tým, prečo. Sú si vzájomne sympatickí preto, lebo

sú rozdielni, alebo práve preto, že sú si v mnohom podobní? Ľudové porekadlá hovoria:

„protiklady sa priťahujú“ ale aj „vrana k vrane sadá“ – ktoré pravidlo teda skutočne platí?

Zo skúseností vieme, že pravdivé sú obidve. Ako je to možné?

56

Svet Grálu

33 | 2012


VZŤAHY

ZÁKON POLARITY

VO SVETOVOM DIANÍ

Zistenie, že „protiklady sa priťahujú“

nás privádza k zákonu polarity. Ten

symbolicky popisuje už kniha Genesis

Starého zákona. Po Stvoriteľovom

slove „buď svetlo“ sa rozdelila tvorivá

božská sila: „Svetlo bolo oddelené

od tmy dňom a nocou. Tak bol z večera

a rána prvý deň ...“ (1. Mojžišova,

Genesis).

Aj Abd-ru-shin vo svojom diele

Vo Svetle Pravdy v rovnakom zmysle

ukazuje, že Božské svetlo sa v procese

stvorenia rozdelilo na dve doplňujúce

sa polárne sily. Tie sa vzájomne podmieňujú

a pôsobia na seba príťažlivo,

keďže patria k sebe. Pozitívne a negatívne

vyžarovanie vytvára pole napätia,

čo vo stvorení vyvoláva krúživý

pohyb. Ten sa v mikrokozme prejavuje

napr. ako krúženie elektrónov okolo

atómového jadra, v makrokozme zase

ako krúženie galaxií.

Polarita – teda rozdelenie jednotnej

sily na dva vzájomne sa priťahujúce

póly je východiskom pre pohyb

a formovanie v hmotnom svete. Východné

filozofie preniesli polaritu síl

do symbolu yin a yang. Ten zobrazuje

polárne, vzájomne sa doplňujúce

princípy vo forme dvoch kvapiek vlievajúcich

sa do kruhu. Rovnocenne

pôsobiace polárne sily vyjadruje i rovnoramenný

kríž v kruhu, ktorý symbolizuje

Pravdu.

V živej prírode je rozdelenie druhov

na samčie a samičie pohlavie základom

udržania života prostredníctvom

rozmnožovania. Organizmy sa musia

vzájomne „oplodniť“, aby zachovali

bytosti svojho druhu. Aj mužský

a ženský duch by mali spolupôsobiť

harmonicky – až spojenie ženskej

a mužskej časti totiž vytvára jednotu.

Polarity sa prirodzene priťahujú

a spoločne vytvárajú celok. Každé

rozdelenie so sebou nesie aj túžbu

po spojení. Protikladné póly sú totiž

dvoma aspektmi rovnakého druhu, pričom

sa nedá rozlišovať medzi dobrým

a zlým. V prípade polarity pôsobí požiadavka

„keď to – tak aj to“.

Príkladom polarity je aktivita a pasivita,

ktoré môžu harmonicky spolupôsobiť,

alebo aj rytmy prírody ako deň

a noc, odliv a príliv, výdych a nádych,

bdelosť a spánok, napätie a uvoľnenie.

Aj naše fyzikálne predstavy sú

ovplyvnené polaritou. Myslím tým

napríklad atómovú a elektromagnetickú

polaritu (pozitívny a negatívny

náboj), alebo informatiku založenú

na binárnom systéme. Ide o najjednoduchší

z mysliteľných číselných

systémov, ktorý pozná len dva odlišné

symboly. V binárnom systéme

je možné jedným miestom – jedným

„bitom“ (binárnou cifrou), zakódovať

dve znamienka. Každý bit tak môže

byť len v dvoch stavoch, a to buď 0

alebo 1 – teda prúd prechádza (=áno)

alebo nie.

Až polarita umožnila rozmanitosť

sveta. Veľmi trefne ju popísal už čínsky

filozof Lao Tse (5. storočie pr. Kr.)

v „Tao te ťing“ (verš 42): „Z večného

[absolútne čistého TAO, ešte-nie-

-začiatku], vzniklo jedno (TE, tvorivý

prapočiatok života). Z jedného

vzniklo druhé (polarita yin a yang).

Z druhého bol tretí (CHI, životná sila,

ktorá v sebe onú polaritu zjednocuje).

Z tretieho vzniklo veľa.“

ZÁKON POLARITY

V BEŽNOM ŽIVOTE

Tak ako dýchanie tvoria výdych

a nádych, aj harmónia pohybu vesmírnych

telies je vyrovnaním medzi

pohybom krúžiacich súhvezdí a príťažlivou

silou ich hmoty. Ak má vládnuť

harmónia, musí byť dávanie a branie

v rovnováhe. Rovnako aj nás ľudí

núti zákon vyrovnania k určitému

správaniu. V manželstve a rodine,

v zamestnaní, v spoločenstve, v sociálnom

systéme a štáte – všade sa má

vyvažovať medzi dávaním a braním,

aby „systém“ fungoval. Možno je to

chyba pojmu „branie“ užívanému ako

protipól dávania; skúsme ho nahradiť

slovom prijímanie, určite pocítime

významový posun.

Ak teda pri dávaní či prijímaní

dôjde k jednostrannému prepínaniu,

dostavia sa nepríjemné následky. Vykorisťovanie

príliš vysokými daňami,

či nesprávne odmeňovanie v pracovnom

živote vedie k nespokojnosti rovnako

ako premrštené sociálne dávky

odmeňujúce lenivosť.

Aj vo vzťahu človeka k jeho Stvoriteľovi

sa rozmohla bezmyšlienkovitá

jednostrannosť. V skutočnosti nie

sme vďační za dar života, dary prírody,

či možnosť byť vedomými hosťami

vo stvorení. Pramálo sa staráme

o vôľu Božiu, zrkadliacu sa v zákonoch

stvorenia – ku ktorým patrí aj

zákon vyrovnania.

Porekadlo „protiklady sa priťahujú“

vyjadruje zákon polarity. Z polárnych

síl, medzi ktorými jestvuje napätie,

vyplýva túžba po harmónii a snaha

oba póly znovu zjednotiť do uzavretého

druhu. Úplne iný dej prebieha,

keď na seba narazia dva uzatvorené

druhy. V takýchto prípadoch sa protiklady

odpudzujú, a rovnaké sa priťahuje.

Tu už totiž pôsobí zákon príťažlivosti

rovnorodého druhu.

STARÁ OTÁZKA

DOBRA A ZLA

Zákon príťažlivosti rovnorodého zahŕňa

predovšetkým naše myšlienky,

chcenie a konanie, všetko to, k čomu

inklinujeme. Práve toto chcenie určuje

druh našej osobnosti – v rámci druhu

sme si podobní, no chýbajú nám vlastnosti,

ktoré majú tí druhí – a vzájomným

spojením vznikne dokonalý harmonický

celok.

57

Svet Grálu

33 | 2012


VZŤAHY

58

Svet Grálu

33 | 2012

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

Číslo 33/2012, vyšlo 1. 9. 2012.

Redakcia:

SVET GRÁLU n. o.

Vojenská 9, 040 01 Košice

Adresa administrácie:

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),

Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský

(Trenčianske Teplice), Tomáš Výboch (Komárno),

Václav Kazda (Brno), Anna Štefková (Zlín),

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st.

(Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor

Mešťánek, Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský,

Adela Slováčková, Andrea Stúpalová, Vladimír

Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o.

Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha),

Martin Pukančík (Košice)

Tlač:

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava

Ilustrácie:

• DepositPhotos.com: Elena Pimonova, Kopeysk, Russian Federation

(2, 39); Andrzej Tokarski (3); Sami Lamberg (5); Spline_x (7); Raanan

Mori, Kfar Sava, Israel (8); Konstantin Kirillov, Pushkino, Russian

Federation (11); Sean Prior, Cork, Ireland (15, 16); Artsiom Kireyau,

Minsk, Belarus (20); Marina Zlochin, Haife, Israel (28); GekaSkr

(30); Marie Šuláková, Veselíčko, Czech Republic (32, 33); Maxim

Loskutnikov, Schyolkovo, Russian Federation (40, 41); Jan Piechaczek,

Karviná, Czech Republic (42-44); Andreus (45); Olga Yastremska,

Nikolaev, Ukraine (46); Serhiy Stakhnyk, Faro, Portugal (59); Elena

Elisseeva, Toronto, Canada (zadná strana)

• Dreamstime.com: Robert Kneschke, Köln, Germany

(titul)

• Svet Grálu: (18, 37, 48-51)

• GralsWelt: (23, 25-27, 34, 36, 56)

• Commons.wikimedia.org: (52, 55 – Franz Pfeiffer)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Dielo „Vo Svetle Pravdy“ vysvetľuje,

že človek svojím chcením nadväzuje

kontakt s neutrálnou prasilou,

ktorá prežaruje a oživuje stvorenie.

Spôsob chcenia si volíme podľa našej

slobodnej vôle, a sila potom oživuje

všetko, čo sme kedy chceli. Tak

naším chcením ožíva buď to dobré –

teda budujúce, požadujúce, alebo zlé

– teda spomaľujúce, životu nepriateľské.

Chcenie tak tvorí uzavretý druh,

preto rovnorodé priťahuje alebo je

ním priťahované. Odtiaľ pochádza

porekadlo „vrana k vrane sadá.“

Človek má používať svoje chcenie

zodpovedne. V prípade dobrého, čistého

chcenia môžeme vďaka príťažlivosti

rovnorodého získať ďalšiu pomoc

z vyšších úrovní stvorenia a byť

tak posilnení v našich cnostiach. Ich

základnými príkladmi sú „veľké

cnosti“ ako je múdrosť, statočnosť,

rozvážnosť a spravodlivosť (hlavné

cnosti) a „kresťanské cnosti“ – viera,

láska, nádej, rovnako ako pojem dobroty,

krásy a pravdy, ktoré opísal antický

filozof Platón.

Každé dobré chcenie a čisté myslenie

sa spája s pomáhajúcou silou,

ktorá cnosť sprostredkováva. Pokiaľ

si však človek kvôli vnútornej slabosti

myslí, že sa môže svojvoľne presadiť

proti zákonom života, vytvorí

sa spomaľujúca, životu nepriateľská

vlastná forma. Tá ide proti milujúcej,

požadujúcej a spravodlivej vôli

Stvoriteľovej.

V teológii morálky boli sformulované

takzvané „najväčšie hriechy“

alebo „smrteľné hriechy“, a to: pýcha,

chamtivosť, závisť, zlosť, necudnosť,

nenásytnosť a duchovná lenivosť.

Tie sú aj odpoveďou na veľkú

otázka ľudstva, odkiaľ sa berie zlo. Je

to dôsledok nášho chcenia! Cnostný

alebo hriešny život – tu nejde o polaritu,

ale o dva vzájomne sa úplne

vylučujúce druhy. Existuje len buď

– alebo!

Súčet slobodných činov človeka

formuje jeho charakter, schopnosti

a tká koberec jeho osudu. Skrze svoj

duchovný pôvod nesie v sebe každý

duch len ušľachtilé a čisté schopnosti

– ako „hrivnu“, pomocou ktorej má

pôsobiť vo stvorení. Aj napriek tomu

však môže vďaka prepožičanej slobodnej

vôli uviaznuť, pôsobiť rušivo,

či ničivo – teda žiť hriešne.

Už pri zbežnom pozorovaní

je zrejmé, že ľudia radi kritizujú

u druhých obzvlášť tie chyby, ktorými

sami trpia. Vo svojom podobenstve

to vyjadril Syn Boží Ježiš:

„Vidíš triesku v oku blížneho svojho

a nevšímaš si trám v oku svojom.“

(Mt. 7,3) Je zrejmé, že hovorí o človeku,

u ktorého bol prítomný práve

protiklad vytýkanej necnosti. Došlo

tak k „zrkadleniu“ jeho temnej

stránky, aby pod slabosťou objavil

skutočnú prednosť.

POLARITA NIE JE

PROTIKLAD

Dobré chcenie tvorí uzavretý druh,

a práve tak je i zlé chcenie druhom

samo osebe. Pre obidva z nich platí,

tak ako pre každý iný druh, zákon

príťažlivosti. Preto sa napr. hudobníci

radi stretávajú pri hudbe, fajčiari

v hlúčiku s inými fajčiarmi a nefajčiari

sa im naopak radšej vyhnú. Sú

iného druhu.

Práve pre svoj druh pôsobia ľudia

často protikladne, no vo svojom

druhu prináša polarita dopĺňanie

sa do harmonického celku. A to platí

nielen pre partnerské vzťahy, ale pre

všetky aspekty života.

Gerhard Kruse

gerhard.kruse@svetgralu.sk


kalendar_titul 2013.indd 1 21.7.2012 13:27:06

PREDNÁŠKY

Program Centra SG Košice:

Otváracie hodiny centra: v utorok a vo štvrtok od 17:00 – 19:00

Aktivity pre verejnosť

Prednášky:

September – Voda, udivujúce vlastnosti vody

Október – Logoterapia: liečba zmyslom, MUDr. Margaréta Černáková

November – Ako rozoznať pravé od falošného, Ing. Jozef Šramek

December – Nájsť tak pevný bod, Ing. Rudolf Harčarík

Presné termíny našich aktivít sa onedlho dozviete na www.svetgralu.sk,

na tel. čísle 0905 889 088 alebo priamo v Centre SG, na Hlavnej 85

v Košiciach. (Je to spravidla každá druhá sobota v mesiaci.)

Na stretnutie s Vami sa teší kolektív Centra SG v Košiciach

Poselství barev 2013

Kalendár MUDr. Jana Paloučka

• Kalendár bez diára

• Kalendár s diárom

s fotografiami Karla Prskavca

Každý deň, týždeň aj mesiac v roku má svoju farbu, ktorá ovplyvňuje

náš život, podobne ako ho ovplyvňujú fázy Mesiaca alebo postavenie

planét.

6,40 € / 6,00 € *

7,80 € / 7,40 €*

KNIŽNÉ NOVINKY

POSELSTVÍ

BAREV

ve dnech roku

2013

Barva roku 2013 – zlatá

POSELSTVÍ

BAREV

ve dnech roku

2013

s fotografiemi Karla Prskavce

Kalendáre budú dostupné od polovice septembra.

*pre predplatiteľov

Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš

život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.

Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.

Barva roku 2013

zlatá

Kalendár si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu

na konci časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk.


Láska k blížnemu,

dobrota, bratský

súcit sú trpiacemu

často potrebnejšie,

než akékoľvek lieky.

F. M. Dostojevskij

(Zápisky z mŕtveho domu)

More magazines by this user