december 2010 – február 2011
strana 13
Seriál MUDr. Jana Paloučka
strana 16
Keď sa práca stáva službou Bohu
strana 21
MUDr. Denisou Borošovou
strana 25
Cena 2,89 € (87 Sk)
www.svetgralu.sk
ww.svetgra
Duchovné súvislosti v živote
strana 7
strana 36
a
marec – máj
2011
Na hranici medzi vedou a duchovným poznaním
strana 6
Nezvyčajný príbeh z dejín modernej justície
strana 10
Neviditeľné žiarenia, ktoré
ovplyvňujú naše zdravie
strana 30
Cena 2,89 € (87 Sk)
www.svetgralu.sk
Duchovné súvislosti v živote
Keď sa po transplantácii
človek cíti ako niekto iný
strana 13
Nakoľko pravdepodobný
bol vzťah Ježiša s Máriou
Magdalénou?
strana 37
Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,
hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.
Ďalšie číslo 34
Vychádza v decembri 2012
Astrológia
Určite ste už tiež zistili, že horoskop niekedy vychádza
a inokedy zasa nie. Vedeli ste, že horoskopy a životné úlohy
majú mnohí ľudia podobné, ale ich riešenie sa líši podľa
karmického zaťaženia? Že astrológia a horoskopy nám majú
povedať, čo by sa mohlo stať – a nie čo sa naozaj stane?
Že niektoré konštelácie planét spôsobujú zvýšený počet
dopravných nehôd? Toto všetko a rad iných zaujímavostí
sa dozviete v ďalšom čísle Sveta Grálu, ktoré vyjde 1.12.2012.
Svet Grálu
26
Zánik sveta v decembri 2012?
Karma – čo to je?
Josef Bohuslav Foerster
Svetlo, ktoré lieči
Rozhovor s psychoterapeutkou
2012
Predposledné Vianoce,
alebo zbytočná panika?
8 STRÁN NAVIAC !
Milí čitatelia,
od tohto čísla pre vás
časopis opäť rozširujeme
za nezmenenú enú cenu.
Svet Grálu
Svet Grálu
Feng Shui
Energia priestoru pre
zdravý a harmonický
život
Skrytý národ
O podivuhodnej
spolupráci medzi
prírodou a človekom
Svet
Grálu
27
Zánik hmoty
1944: Posledný proces
s čarodejnicami
Radiestézia – cesta
k harmonickému
prostrediu
Transplantácia
spomienok
Prečo ľudia po transplantácii
preberajú vlastnosti svojich darcov?
Transplantácia
spomienok
Tajomstvo Márie
Magdalény
Abd-ru-shin
Odpovede na otázky
Autor odpovedá na najčastejšie otázky,
ktoré mu kládli čitatelia jeho hlavného
diela „Vo svetle Pravdy“ Posolstvo Grálu.
Tieto odpovede, ako aj hlavné dielo, sú
nadčasové, osvetľujú zákonitosti bytia
a prinášajú prekvapivé poznatky.
Naša cena: 11,00 €
Cena pre predplatiteľa: 10,50 €
Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu na konci
časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
N
ie je to tak dávno – približne
80 rokov, keď obyčajný, dnes
už zvyčajne málo účinný penicilín
mal moc rozhodnúť o ľudskom živote
a cenu zlata. Vojaci na frontoch
prvej svetovej vojny, ženy po pôrode,
deti so zápalom pľúc a slávni básnici
v najlepších rokoch zomierali na choroby,
ktoré dnes zaženieme jednoduchou
antibiotickou kúrou. Alebo (tí
šťastnejší z nás) prírodným liečivom.
Na nešťastie, aj dnes tisíce ľudí denne
zomierajú na to, že nemajú prístup
ani k tým najzákladnejším liekom
na choroby, ktoré sa liečiť dajú a mali
by sa... keby mocní tohto sveta uvažovali
viac o spolupatričnosti než o tom,
ako zabezpečiť svoj stále neskrotnejší
blahobyt. Svoje o tom vie aj slovenská
lekárka, Margaréta Černáková, dobre
známa čitateľom Sveta Grálu, ktorá
sa nedávno vrátila z Afriky. V Tanzánii
ako členka pomocného tímu lekárov
na vlastnej koži spoznala, ako
ďaleko sme tu v Európe od poznania
toho, čo je to skutočná bieda.
Zatiaľ čo 4/5 ľudstva ani nesníva
o zázrakoch modernej medicíny,
v priemyselných krajinách sa už lekárska
veda posunula k úplne iným
výzvam a problémom, než je liečenie
týfusu a čierneho kašľa. Hľadanie,
testovanie a masové používanie
synteticky pripravených látok prinieslo
celý rad vážnych etických otázok.
Testovanie liekov na zvieratách
i ľuďoch, miera kontroly liečiv pri ich
zavádzaní na trh, sledovanie a vyhodnocovanie
nežiaducich účinkov, alebo
aj také používanie bolesť tlmiacich
liekov, ktoré hraničí s eutanáziou.
Veľká diskusia sa v USA rozvinula
okolo antidepresíva Prozac. Začalo
sa predpisovať aj deťom a v takom
rozsahu, že sa začalo hovoriť o „prozac“
generácii, ktorá mala byť sebavedomá
a úspešná vďaka senzačnej
tabletke odvahy. Kým sa v súvislosti
s benevolentným predpisovaním antidepresív
nezačalo hovoriť o epidémii
samovrážd mladistvých... Knihy
o podobných škandáloch sa stali bestsellermi
a verejnosť bola konfrontovaná
so zneužívaním ekonomickej
a politickej moci farmaceutickými
skupinami. Odhalenia o presadzovaní
veľmi škodlivých liekov do lekárskej
praxe či falšovaní výsledkov
vedeckého výskumu mohli byť pre
mnohých šokujúce. Podporilo to stanoviská
opačného tábora, ktoré sú nezriedka
nekritické v opačnom smere.
Keď sa preceňujú možnosti prírodnej
liečby a vznikne „chemofóbia“, keď
pacient z presvedčenia odmietne liek,
ktorý by mu preukázateľne mohol zachrániť
život, a radšej vyskúša stovky
pseudoalternatív, ponúka svojmu okoliu
smutno-smiešnu karikatúru ideálu
prírodného života. Dobrým príkladom
tohto postoja bol kedysi aj pisateľ
týchto riadkov, keď sa jednej letnej
noci doplazil s kulminujúcim astmatickým
záchvatom na záchranku, pretože
si (zo zásady) nevzal lieky proti
alergii. V tých minútach, ktoré zdanlivo
trvali hodiny, nebolo v miestnosti
lekára centrálneho príjmu jasné, kto
má z danej situácie väčší zmätok: pacient,
alebo mladá lekárka, slúžiaca
svoju možno prvú nočnú. Dnes si
myslím, že problém liekov a liečby
NA ÚVOD…
nespočíva výlučne v metóde, i keď je
pravda, že niektoré metódy sa zameriavajú
iba na príznaky, iné aj na príčiny
choroby. Dobrých liekov máme
veľa, ale uzdraviť sa môžeme nakoniec
len rešpektovaním prirodzeného poriadku
života. Človek, ktorý trpí potláčanou
nevraživosťou voči manželskému
partnerovi, rodičom, deťom,
šéfovi alebo vôbec celému svetu, nemôže
byť dlhodobo zdravý. V nijakom
prípade. Ani nadmieru zodpovedný
a milujúci človek, ktorý svoje telesné
sily dlhodobo prepína, len aby svojim
blízkym (a svojmu šéfovi v práci) zaistil
pohodlný život. Aj keby sa v takých
„chorobopisoch“ vŕtali všetci liečitelia
i lekári sveta, akákoľvek liečba, alopatia,
homeopatia či bioterapia, vyjde
navnivoč. Preto skutoční lekári všetkých
čias (spomeňme len Hippokrata),
neštudovali len príznaky choroby, ale
aj pacientov spôsob života. Aby mu potom
mohli povedať slová podobné tým
Kristovým: „Choď a viac nehreš“. Aj
ja som príklad takého pacienta, ktorý
musel pár ráz spadnúť na nos, kým mu
došlo „tadiaľto cesta nevedie“. A preto
vám prajem samé dobré životné rozhodnutia,
ktoré vám prinesú vnútornú
harmóniu a radosť. To je esencia a základný
predpoklad zdravia.
Roman Levický
3
Svet Grálu
33 | 2012
OBSAH
4
Svet Grálu
33 | 2012
FEJTÓN
Guľôčky, ktoré neliečia 5
ZDRAVIE
Alkohol – od ľahkej drogy až k ťažkej
zmene osobnosti
ROZHOVOR
„Život byl poměrně nudný.
Tak proč si ho nezpestřit?“
Rozhovor s mužom závislým od drog
VÝCHOVA
„V pote svojej tváre…“
Ako deti správne motivovať k práci
ROZHOVOR
Rozhovor s Prof. RNDr. Ludmilou Kameníkovou, DrSc.
CVIČENIE
Ešte viac ohybnosti
Séria cvikov tentoraz zameraná na kĺby
11
„Lieky na trvalé uzdravenie nestačia.
Uzdraviť sa musíme my sami.“
SPOLOČNOSŤ
„Zrútil sa mi svet“
Následky užívania
návykových látok
Ako prekonať krízu v zamestnaní
7
14
18
23
26
SPOLOČNOSŤ
Niekoľko úvah nielen o škole a školstve 28
ZAMYSLENIE
Slova se mluví a mlýny melou…
Jak lidé drží dané slovo?
32
ROZHOVOR
Život s „druhým svetom“
Rozhovor s Margot Ruis nielen
o prírodných bytostiach
34
PRÍRODA
Počasie z ľudskej ruky 40
FOTOSERIÁL
Dotyky krásy
severoamerického kontinentu
NÁBOŽENSTVO
Nebezpečenstvo dogmatizmu 45
RECENZIA
Bola to proste reinkarnácia
Kniha Most času rozpráva
o autentickom príbehu chlapca,
ktorý si pamätal svoj minulý život
50
HUDBA
Anton Bruckner 52
VZŤAHY
Polarita či protiklad?
R ozľahlé nekonečné pláne, hlboké
masívy kaňonov vytvorené dávnym
odchodom ľadovcov, len lietadlami
dostupné rozprávkové jazerné krajiny,
nepriestupné lesy s tisícročnými
sekvojovými hájmi …
Dobro a zlo nie sú dve strany
jednej mince
42
56
FEJTÓN
Guľôčky, ktoré neliečia
Artur Zatloukal
Č
lovek vie, čo chce – Pánboh vie,
ako to dopadne. Rozumej človeče,
niečo si zmyslíš, ale či to tak aj
naozaj dopadne, o tom už rozhoduje
iná múdrosť. Od čias ľudových múdrostí
sme dnes už ďaleko, ale stále
máme podobné starosti. Ľudstvo
dnes vyrába milióny guľôčok, tabletiek.
Vyrába ich z ropy, uhlia a iných
chemických surovín... ale Pánboh
akosi nelieči podľa našich predstáv
a nášho scenára. Niekde sa to zadrháva.
Sme čím ďalej tým viac chorí,
i keď tu máme ohromný farmaceutický
priemysel, no pritom nie sme
zdravší.
Ako to?
Táto téma sa v článkoch Sveta
Grálu, v knihách, ktoré vydávame,
i na tematicky príbuzných
prednáškach preberá už roky: máš
horúčku? Zrazíme ti ju liekmi. Bolí
ťa po nich žalúdok? V poriadku,
máme tu niečo proti bolesti. Ochorie
ti z chemikálií pečeň? Žiaden problém,
aj na pečeň máme lieky. A tak
ďalej. Osvietenejší lekári vedia, že to
je potláčanie príznakov choroby namiesto
jej liečenia, a pripodobňujú
to k vyskrutkovaniu varovnej kontrolnej
žiarovky, ktorá má za úlohu
signalizovať poruchu: kontrolka
5
Svet Grálu
33 | 2012
FEJTÓN
v automobile signalizuje, že v motore
máme málo oleja. A my namiesto doliatia
oleja žiarovku vyskrutkujeme
a ideme ďalej i bez oleja. Ako dlho
asi vydrží motor? Svetová zdravotnícka
organizácia zaradila ako štvrtú
najčastejšiu príčinu úmrtia vedľajšie
účinky užívania liekov...
Osvietenejších lekárov však pribúda,
stále viac z nich si uvedomuje,
že choroby majú vnútornú príčinu,
od ktorej treba začať; tí druhí sú však
ešte stále v presile. Keby nebolo neúspešných
pacientov, ktorí im ten
úspešný chemicko-vedecký obraz
stále nejako narušujú, ani by sa im
to nezdalo čudné.
Jeden náš mladý príbuzný dostal
ešte ako mladík astmu. Astma
je podľa celostnej medicíny celkom
pochopiteľným dôsledkom nedýchateľného
prostredia – v rodine, škole
alebo niekde inde v okolí. Pretože
sa nedýchateľné prostredie nelepšilo,
nezlepšovala sa ani choroba a študent
sa prepadal do stále horšej a horšej
choroby. Nakoniec na ňom lekárska
veda uplatnila niekoľko desiatok
rôznych medikamentov vrátane
každodenných infúzií. A celkom nakoniec
sa uvažovalo o invalidnom
dôchodku.
Vtedy sme s manželkou navrhli
liečiteľa. Rodičia boli proti liečiteľom
dosť nabrúsení. Mama, lekárka,
zažila niekoľko zbabraných liečiteľských
prípadov, ktorým lekárska
veda v poslednej chvíli zachránila
život; povedzme si na rovinu a s rešpektom,
že lekárska veda niekedy
dokáže zachrániť život a že naopak
jestvujú aj neseriózni liečitelia. Otec
bol zo zásady nabrúsený na čokoľvek,
čo prekročilo rýdzo materiálne
hranice smerom k ezoterike. Dôvodom,
prečo sa obaja prestali liečiteľstvu
brániť, bola skutočnosť, že obaja
svojho syna milovali a že už nevedeli,
ako ďalej.
6
Svet Grálu
33 | 2012
Tak sme sa jedného dňa vybrali
so svojím mladým príbuzným k nám
známemu liečiteľovi. Sami, bez rodičov,
len s ich súhlasom. Čo si tí
dvaja s liečiteľom povedali, nevieme,
a ani to vedieť nemusíme. Isté však
je, že sa odtiaľ vrátil ako vymenený.
Denne zjedol niekoľko kilogramov
jabĺk, aby prečistil organizmus,
a do týždňa vysadil všetky výdobytky
chemicko-lekárskeho inžinierstva,
aj keď mu liečiteľ taký radikálny
krok neodporučil. Tiež je isté, že tú
zmenu musel mať už v sebe predpripravenú,
že to nebol len pasívny zázrak
liečiteľových rúk, že potreboval
impulz a že sa ho celou svojou dušou
chopil.
Keď o dva mesiace neskôr jeho
mamka náhle zomrela, bol tento
bývalý pacient schopný tú životnú
ranu zniesť, ten pacient, ktorý upútaný
na lôžko kedysi vyčkával, až mu
mama po príchode zo zamestnania
vpichne pravidelnú infúziu. Dnes to
je svalnatý mladý muž, úspešný v zamestnaní.
Ako to?
„Chorôb je veľa, no zdravie je
len jedno“ hovorí ľudová múdrosť
dneška. V tých slovách je
i povzdychnutie nad nevypočítateľnosťou
osudu, nad malou matematickou
pravdepodobnosťou náhody,
že práve ja zostanem zdravý,
keď skoro všetci ostatní nie sú. Lenže
– náhoda je nepoznaná nutnosť. Nutnosť?
Áno, nutnosť. Nepoznaná. Byť
chorý, znášať únavu a bolesť istotne
nie je ľahké. Ale svojím spôsobom je
to ľahšia pasívna obmena znášania
niečoho, čo prišlo a čo sa musí prečkať
v posteli. A býva ťažšie pripustiť
si, že som si svoju chorobu a bolesť
spôsobil sám. Že nie je súhrou štatistických
náhod, ale informáciou
o vlastnej chybe, ktorú už telo nedokáže
ďalej znášať. Je to tým ťažšie,
že svoju chybu cez okuliare svojej
vlastnej predpojatosti väčšinou nevidíme,
a niekedy dokonca leží i v našom
minulom živote. Síce minulom,
ale našom. Pripustiť si také niečo,
v tom je kus prácnej statočnosti,
a potom ešte to následné hľadanie,
kde tá chyba je.
Všimli ste si, že o živote začneme
často premýšľať až po neúspechu?
Dokiaľ sa všetko darí, môže to zostať
tak, ako to je, či je to dobré alebo zlé.
A tak môže byť príčinou problémov
so žalúdkom napríklad nervozita, tá
zase vyplýva z nedostatočnej vnútornej
dôvery v múdre, nechaotické
usporiadanie sveta, a koniec-koncov
skončíme pri chýbajúcom presvedčení
a dôvere v Boha. Teda pri
skupine prvoradých otázok, ktoré
mnoho ľudí považuje za druhoradé,
pretože im to ide úspešne aj bez nich,
dokiaľ... sa u nich nedostavia žalúdočné
problémy.
Lenže – koľko asi takých ľudí namiesto
prehĺtania tabletiek prijme
toto napomenutie tak, ako bolo životom
mienené?
A ešte jedno lenže: prečo by sme to
napomenutie nemohli prijať práve
my? Veď o všetkých týchto veciach
vieme a ony nádherne zapadajú
do celostného obrazu sveta, múdro
spravovaného a tak prirodzene pochopiteľného.
Dajme sa do toho, veď naše choroby
sú koniec koncov iba odstavným
pruhom na ceste za zmyslom
života, za vzdelávaním duše.
Artur Zatloukal
zatloukal@svetgralu.cz
ZDRAVIE
– od ľahkej drogy
až žkť ťažkej zmene osobnosti
Následky užívania omamných a návykových látok
V dnešnej dobe sa pôsobenie návykových
a omamných látok často bagatelizuje
– natoľko, že sa s nimi mnohí,
najmä mladí, zahrávajú. Ľahkomyseľný
prístup sa však vypomstí veľmi nepriaznivými
dopadmi. Pozrime sa preto detailnejšie,
ako pôsobia drogy na telo
a dušu.
N
ajzávažnejšie poškodenia spôsobujú
tzv. nelegálne drogy, užívané
buď vo forme prášku, injekčne
alebo inhaláciou. Ich dôsledky sú
všeobecne známe; učí sa o nich už
na základnej škole. Ale často sa podceňujú
legálne drogy, ku ktorým patria
v prvom rade u nás bežne konzumované
alkoholické nápoje.
Zrejme už každý mohol pozorovať
ich účinok: od počiatočného rozjarenia,
cez túžbu po nekonečných
diskusiách a presviedčanie druhých
o svojej pravde, až po poškodenie
fyzického tela i psychiky. Ľudovo
sa tomu hovorí „prepitý mozog“.
Podľa tohto sloganu si niektorí študenti
cielene „vyplachujú z hlavy“
rôzne zbytočnosti, ktoré sa museli
naučiť na skúšku. Mnohí dokonca
žartujú, koľko miliónov mozgových
neurónov im pijatika zlikvidovala.
Pozrime sa na jednotlivé fázy opitosti.
Počiatočné účinky vyzerajú
zdanlivo neškodne: najprv vzniká
pocit určitého uvoľnenia, pretože
alkohol rozširuje kožné cievy, čím
sa povrch tela prekrví a zaplaví
ho pocit tepla. Ďalším orgánom,
na ktorý alkohol výrazne pôsobí, je
mozog; tu má však opačný účinok:
spôsobuje stiahnutie mozgových
ciev, čím dochádza k zníženiu zásobovania
mozgu krvou s mnohými
nepriaznivými dôsledkami.
Alkohol zasahuje predovšetkým
niektoré z jeho častí, ako je mozoček
a vnútorné oblasti mozgu, tzv. limbický
systém. Tieto oblasti mozgu
totiž obsahujú receptory, na ktoré
sa alkohol viaže. Mozoček je tak vyradený
zo svojej normálnej činnosti,
čo sa prejaví na viacerých úrovniach.
Dochádza k dyskoordinácii pohybov,
viditeľnej poruche rovnováhy
7
Svet Grálu
33 | 2012
ZDRAVIE
– postihnutý nie je schopný ísť rovno
po vyznačenej čiare. Pri tomto teste
so zatvorenými očami vykazuje opitý
horšie výsledky, ako triezvy človek.
Je to dané tým, že u opilca s vyradeným
mozočkom prevezme jeho funkciu
intelekt, ktorý spoločne so zrakovou
kontrolou jeho pohyby upravuje.
Pri zatvorených očiach však rozum
korekcie vykonávať nemôže.
Intoxikácia mozočku má aj ďalšie
nepriaznivé dopady. Cez túto
oblasť totiž v normálnom prípade
prichádzajú rôzne varovania – hoci
napomenutie: „Nepi!“ Kto však má
chuť na nejaký ten pohárik, nechce
tento vnútorný hlas počuť. Radšej
privíta našepkávanie, ktoré mu ponúka
rôzne dôvody, prečo sa napiť:
od výhovoriek na okolie, ktoré mu
údajne nerozumie, a otrepaných fráz
typu: „nejaký ten pohárik neuškodí“,
až po úplné hlúposti.
Už v tejto fáze nemá zmysel snažiť
sa postihnutému čokoľvek vyhovoriť,
pretože nám aj tak nebude
veriť. Odblokovaním varovného
hlasu citu totiž rastie falošná sebaistota
človeka. To sa dá často pozorovať
u podnapitých osôb: okato
presviedčajú svoje okolie, že všetko
vedia najlepšie, a druhí ničomu nerozumejú.
Pre nezaujatého pozorovateľa
to býva až komické, zvlášť keď
ostatných presviedča o niečom, čo
nepozná a čomu vôbec nerozumie –
trebárs ich poúča, ako sa hrá na hudobný
nástroj či vykonáva športová
aktivita, ktorú sám predtým nikdy
nepestoval.
VPLYVY VEDÚCE
K ZMENE OSOBNOSTI
P
rečo sa pri popíjaní človek tak
zmení? Uvedomme si, že látky,
ktoré prechádzajú do krvi, posilňujú
určité druhy myšlienok. Alkohol
8
Svet Grálu
33 | 2012
napr. podporuje rozvoj namyslenosti,
sebectva, sebaľútosti, žiarlivosti atď.
Tieto vlastnosti sa však vyvíjajú postupne,
postihnutý to ani nevníma.
Je to podobné, ako keď polievame
kvetiny, aj tie rastú pomaly.
Každý iste pochopí, že ak má niečo
vyrásť, musí sa najskôr zasadiť semienko.
Analogicky si vysvetľujeme,
že u niektorých ľudí po požití alkoholu
spočiatku nepozorujeme nepatričné
prejavy. Naopak, dobrosrdečný
človek sa môže alkoholom uvoľniť
natoľko, že by najradšej „objímal celý
svet“. Odblokovanie zábran však nie
je bez nebezpečenstva, o čom sa presvedčili
napríklad tí, ktorí sa v opitosti
zaplietli do neželaných vzťahov.
Rovnako je potrebné brať do úvahy,
že nepriaznivé účinky alkoholu
sa zosilňujú súčasným príjmom ďalších
látok. Mnohí si napr. neuvedomujú
interakcie s rôznymi liekmi,
ktoré človek bežne užíva. Je ešte
častým javom, že sa v reštauráciách
a podobných zariadeniach fajčí. Tabakový
dym po vdýchnutí (aj pasívnom,
tzn. ak nefajčiar dýcha takto
zamorený vzduch) prechádza cez
pľúc do krvi a jeho toxické splodiny
tak okrem iného poškodzujú pečeň,
mozog a ďalšie orgány.
Pripomeňme si aj jemnohmotné
znečistenie miest, kde ľudia obyčajne
popíjajú a debatujú v lepšom
prípade o nepodstatných veciach,
v horšom – zanadávajú si na iných,
ohovárajú, atď. Tieto negatívne myšlienkové
formy sa môžu nepozorovane
„usídliť“ v mozgu prítomného
človeka, ktorý predtým ani takéto
zmýšľanie nemal. A pokiaľ sa tieto
semienka zalievajú alkoholom, podporujú
vdychovaním tabakového
dymu a ďalšími škodlivými vplyvmi,
môžu ľahko vyklíčiť. Po určitom čase
dochádza k tomu, že sa u pôvodne
dobrého človeka začnú objavovať pokrivenia
charakteru.
Najprv sa môže vyskytnúť iba
jedna nedobrá vlastnosť, napr. sebaľútosť.
Tá si však pritiahne i sebeckosť,
čo dokazujú závislí ľudia svojimi
činmi. Pokiaľ si niekto zapáli
cigaretu či v horšom prípade marihuanu,
bez výčitiek svedomia tým
zamorí obrovský priestor; tento
zapáchajúci dym napr. v parku cítiť
do vzdialenosti desiatok metrov.
Alkoholik zase svojím sklonom ničí
ZDRAVIE
dobré vzťahy v rodine, spôsobuje ostatným
zbytočné škody a pod.
Postupne sa na závislú osobu nabaľujú
ďalšie z temných útvarov
a prúdov, ktoré čakajú iba na to, aby
sa mohli napojiť na nejaký objekt –
napr. na mozog človeka, ktorý nemá
silnú vôľu k dobru. Práve táto povahová
črta predurčuje jednotlivca, ako
rýchlo sa stáva závislým, a či svoje
slabosti premôže. Človek so skutočne
silnou vôľou možno i skúsi, aké to
je „opiť sa“, ale pokiaľ zistí, že mu to
nič dobré neprináša, dokáže sa tohto
sklonu zbaviť.
Značný vplyv má aj druh vyžarovania
krvi. Pokiaľ v ňom prevládajú
svetlejšie odtiene, nemôžu
sa temné prúdy tak ľahko napojiť.
Ak je naopak vyžarovanie matné
a oslabené (napr. chorobou), daný
človek podlieha atakom ľahšie. Alkohol
prítomný v krvi mení jej normálne
vyžarovanie a napomáha to,
že sa z človeka stane úplný slaboch.
Pokiaľ si niekto dopriava nejeden
pohárik alkoholu, môžeme na ňom
postupne pozorovať rozličné nepriaznivé
dopady a indispozície.
U mnohých pijanov sa napr. vyskytujú
občasné poruchy mozgu, ako
je zhoršená orientácia či výpadky
pamäti; tie bývajú spočiatku krátkodobé,
ale postupne môžu prechádzať
až v tzv. „okná“. Vtedy opitý
človek akoby stratí denné vedomie;
síce nezaspí, ale často vystrája
až neuveriteľné veci. Hocikedy potom
sám krúti hlavou nad tým, čo
robil, keď mu ostatní o tom rozprávajú.
A vlastne ani nechápe, prečo
to všetko stváral. V týchto prípadoch
sa mohlo stať, že si jeho telo
zrejme požičala nejaká k zemi pripútaná
duša (medzi ne patria aj mnohí
z tých, ktorí zomreli, bez toho, aby
sa zbavili svojej závislosti), ktorá
si chcela „vyhodiť z kopýtka“. Potrebuje
teda „bábku“, pretože bez
pozemského tela nie je možné si zafajčiť,
opiť sa ani užívať iné opojné
látky.
Keďže väčšina ľudí baží po niektorom
z týchto pôžitkov, bude takýchto
k zemi pripútaných duší zjavne dosť.
S veľkou vehemenciou sa preto snažia
zlákať každého slabocha, aby si
dal pohárik, zapálil cigaretu alebo
užil iný opojný prostriedok. No ľudová
múdrosť hovorí: „Podaj čertovi
prst a odtrhne ti celú ruku“. Z uvedených
dôvodov je skutočne riskantné
oslabovať svoje telo tým, že si do krvi
pridáme ľubovoľnú omamnú látku
a poskytneme ho tak pripútaným dušiam
na vyžitie sa.
KÝM PEČEŇ STVRDNE...
Z
hrňme si deje, ktoré nasledujú
po vypití alkoholu: pokiaľ ho
hneď nevyvrátime, prechádza cez
črevnú stenu do krvi, čím mení jej
zloženie. Odborne sa uvádza, že pijan
má určité promile alkoholu
v krvi; to sa postupne znižuje, ak už
ďalej alkohol nepije.
Doba odbúravania alkoholu je
u rôznych ľudí rozdielna a ovplyvňujú
ju vrodené dispozície, aktuálny
zdravotný stav, užívanie niektorých
liečiv atď. Kým alkohol v krvi klesne
na únosnú mieru, trvá to dosť hodín
(závisí od vypitého množstva a ďalších
vplyvov). K odbúravaniu alkoholu
dochádza v pečeni, z čoho vyplýva,
že tento životne dôležitý orgán
je dlhodobo preťažovaný, či lepšie
povedané: nezmyselne ničený. Alkohol
sa totiž označuje ako pečeňový
jed. Preto sú u pijana popisované jej
časté poškodenia.
V počiatočnom štádiu sa dá pozorovať
zväčšenie pečene, ktoré vyplýva
z jej stukovatenia; odborne
sa tento stav nazýva steatóza. Porucha
jej činnosti sa môže prejaviť aj
pozmenenou aktivitou pečeňových
enzýmov. Toto štádium je ešte vratné,
ale postihnutý musí prestať piť alkoholické
nápoje. Ťažším typom poškodenia
je alkoholická hepatitída
Ľudský mozog pod vplyvom alkoholu
je prístupnejší temným vplyvom, čo
sa môže prejaviť v ľudskom správaní
alebo žltačka (chorý má pritom žltkastú
pokožku).
Posledným stupňom je stvrdnutie
a zvraštenie pečene nazývané cirhóza.
Ide v podstate o premenu pôvodne
zdravého pečeňového tkaniva
na nefunkčné väzivo. Cirhóza sa radí
k závažným patologickým stavom,
pretože môže spôsobiť až smrť. Je
smutné, keď by ste mali možnosť vidieť,
ako sa zdravá jasnočervená pečeň
mení na nepoznanie, až vyzerá
ako skrčený špinavý papier.
Vráťme sa ešte k účinkom alkoholu
na mozog. Táto toxická látka je krvou
privádzaná do mozgu, čo logicky
spôsobuje jeho značné poškodenie.
Dokazujú to psychické poruchy u alkoholikov,
ako sú psychózy (choromyseľnosť),
paranoja (podozrievavosť),
alkoholová demencia (strata
intelektu) a ďalšie.
K najznámejším a zároveň i najobávanejším
patrí delirium tremens
alebo „trasľavé šialenstvo“. Tento
stav je sprevádzaný zrakovými či
ďalšími halucináciami. Postihnutý
má napr. pocit, že po ňom lezú zvieratá
či hmyz a chcú ho napadnúť.
Strach strieda eufóriu, chorý je často
9
Svet Grálu
33 | 2012
ZDRAVIE
dezorientovaný. Tento nebezpečný
stav niekedy trvá aj viac dní; keďže
postihnutý pritom nechce prijímať
jedlo ani tekutiny, môže sa uňho rozvinúť
až celkový metabolický rozvrat.
Tieto otrasné stavy vyplývajú nielen
zo zneužívania alkoholu, ale
i ďalších drog, ktorých dopady bývajú
ešte tvrdšie. Okrem toho u nich
dochádza k rýchlejšiemu návyku
a mávajú bezprostredný účinok. Napríklad
mládežou často skúšaná inhalácia
rôznych rozpúšťadiel dokáže
v priebehu chvíľky spôsobiť zmeny
vnímania (napr. zrakové, sluchové
či iné halucinácie). Rýchla reakcia
vyplýva hlavne z toho, že čuchové
bunky (nachádzajú sa v hornej časti
sliznice nosa) sú priamymi výbežkami
mozgu a nervové spoje od nich
vedú do vnútorných oblastí mozgu.
Závislí niekedy zneužívajú aj rôzne
omamné medikamenty (analgetiká,
anestetiká atď.); hltajú ich buď ako
prášky, alebo v horšom prípade ich
aplikujú priamo do krvi injekčne.
Okrem fyzického poškodenia orgánov
(pečeň, mozog a ďalšie) a skokových
a výrazných zmien vo vyžarovaní krvi
ich užívanie spôsobuje až rozpad jednotlivých
častí osobnosti.
Oblasť drogových závislostí je nesmierne
široká a účinky jednotlivých
látok vyplývajú z ich rôznorodého
chemického zloženia. Niektoré
z nich sa radia medzi psychofarmaká,
z čoho vyplýva ich výrazný vplyv
na zmenu psychiky. Rozsah článku
však neumožňuje zaoberať sa tvrdšími
drogami podrobnejšie.
Vráťme sa teda opäť k alkoholu:
z hľadiska zloženia ide o jednoduchú
látku, chemickým názvom označovanú
ako etanol. A pritom táto prirodzená
zlúčenina, ktorú organizmus
v malom množstve i sám produkuje
a v normálnom prípade dokáže odbúrať,
môže pri dlhodobom pití spôsobiť,
že sa z človeka stane žalostná troska.
10
Svet Grálu
33 | 2012
U
PRÍČINY ZMENY
OSOBNOSTI
závislých ľudí dochádza k nepriaznivým
zmenám v zložení
krvi aj z ďalších dôvodov: zlá životospráva
a nedostatok nevyhnutných
živín (vitamíny, minerály, atď.). U alkoholikov
je potrebné počítať aj s ich
zvýšenou spotrebou, lebo pri spaľovaní
alkoholu sa práve spotrebovávajú
vo vyššej miere. Ako už bolo
uvedené, najzhubnejší účinok má alkohol
na mozoček; špeciálnymi lekárskymi
metódami sa dá u alkoholikov
dokázať až jeho atrofia. Táto
časť mozgu má okrem riadenia telesných
funkcií ešte dôležitejšiu úlohu
– má byť nástrojom ducha: previesť
jeho chcenie až k dennému vedomiu,
do predného mozgu a ovládať pozemské
telo.
Z uvedeného vyplýva, že poškodením
zadného mozgu zamedzíme
i možnostiam prejavov ducha. Preto
sa aj utlmí hlas svedomia, a naopak,
uľahčí sa pôsobenie temných prúdov
a k zemi pripútaných duší. Ak nie
je totiž celý mozog dostatočne zásobovaný
krvou, a teda „preduchovnený“,
môžu sa zvlášť na predný mozog
ľahko pripojiť rôzne temné formy
či duše. Preto sa dajú po konzumácii
alkoholu pozorovať až skokové
zmeny v správaní človeka – v opitosti
sa často v krátkej chvíli môže napojiť
na zavádzajúce prúdy, ktoré ho potom
ovládajú!
Najhorším z dopadov alkoholu nie
je teda ničenie pozemského tela, ale
brzdenie, až znemožňovanie duchovného
vzostupu! Je symbolické, že anglický
jazyk má rovnaký výraz „spirit“
pre ducha i alkohol. Duchovné
vnemy sa dajú totiž zameniť za alkoholové
opojenie. Podnapitý človek
si často pripadá ako „duchaplný“
a pritom tára len rôzne nezmysly.
Pomerne ľahko sa dá však rozpoznať,
odkiaľ také správanie pochádza;
smer pôsobenia je totiž protichodný:
zatiaľ čo duchovný vedie
človeka nahor, alkohol vždy dole!
Keďže my sa rozhodujeme, akou cestou
pôjdeme, dôsledky našej voľby
potom dopadajú tiež len na nás.
Preto by sme už konečne mali „prekuknúť“
tieto zvody temna a prestať
plytvať čas na nezmyselné ničotnosti,
ktoré okrem ničenia pozemského
tela ešte aj umožňujú temným
prúdom a formám, aby sa mohli pozemsky
prejavovať. Mali by sme tiež
prehodnotiť škodlivé zvyky – napr.,
dokázať odmietnuť tradíciu, že pri
každej oslave sa musí piť alkohol.
Hlavne v rodinách je nutné inšpirovať
mladšiu generáciu novými príkladmi,
medzi ktorými nebude figurovať
ponižujúce sa predvádzanie,
že v opíjaní je čosi úžasné.
Veď baviť sa dá aj bez alkoholu, čo
potvrdia ľudia, ktorí mali možnosť
žiť v islamskom svete; na svadbe tam
pijú čaje, ovocné šťavy či ďalšie bežné
nápoje – a pritom dokážu i veselo
tancovať. Nezamieňajme teda menejcennú
alkoholickú „bujarú veselosť“
za nádhernú vlastnosť ducha, ktorou
je radostné nadšenie! Pokiaľ v sebe
jeho prejavy prebudíme, bude nám
až nepochopiteľné, že sme mohli sadnúť
na lep nezmyselným zvyklostiam,
ktoré škodia telu i našej duši. Sami
pocítime, že prežitok duchovných
prúdov oblažuje oveľa viac.
Ing. Vít Syrový
www.vitsyrovy.cz
ROZHOVOR
„Život byl poměrně nudný.
Tak proč si ho nezpestřit?“
Rozhovor s mužom,
ktorý bol závislý
na drogách
Měl pocit, že žije v krásnějším světě
než ostatní. Myslel si, že všechno má
pod kontrolou. Sám sebe začal vidět
v lepším světle, domníval se, že už ví
víc než ti druzí. A pak najednou zjistil,
že všechno je jinak… a uviděl skutečný
svět, ve kterém se nacházel. Drogovou
závislost. Kouřil marihuanu, hašiš, vyzkoušel
i pervitin. Cestu ven z bludiště mu
pomohla nalézt víra. Myslíte si, že vám
by se to nikdy nestalo? Co když má podobný
problém někdo z vašich blízkých?
Anebo co když nevíte všechno o svých
dospívajících dětech?
SG: Znám jednoho drogově závislého
člověka. Pravidelně kouří marihuanu.
Obecně se říká, že marihuana
není zdaleka tak nebezpečná
jako kouření cigaret či alkohol. Zdá
se mně, že právě na to tento člověk
(a řada jiných) hřešil a stále hřeší.
Trávu kouří už mnoho let a donedávna
o sobě říkal, že nemá žádný
problém. Jak pozná drogově závislý,
že má problém?
Zistí to väčšinou až vtedy, keď
sa rozhodne prestať. Predtým si
žiadnu závislosť neuvedomuje, pretože
si myslí, že má úplne slobodnú
vôľu – dá si len vtedy, keď sám
chce. Necíti žiadnu fyzickú potrebu
po droge. Je ako človek, ktorý sa nechá
unášať prúdom rieky a neuvedomí
si jej silu dovtedy, kým sa nerozhodne
plávať proti prúdu. Aspoň
u mňa to tak bolo.
SG: Hovořte o vlastní zkušenosti…,
kdy jste přišel na to, že ten
problém máte i vy…
Bolo to vo chvíli, keď som si zrazu
uvedomil, že sa môj život akosi príliš
točí okolo tejto jednej „zábavky“.
Na začiatku som chcel marihuanu
iba vyskúšať. Neskôr som si povedal,
že na tom predsa nič zlé nevidím
a určite mi neuškodí fajčiť ju
raz za tri mesiace. Postupne sa ten
interval skracoval – raz za mesiac,
raz za týždeň, iba cez víkendy.
Celý týždeň som sa tešil na to, že si
11
Svet Grálu
33 | 2012
ROZHOVOR
s kamarátmi cez víkend zahúlime.
Niekedy to bolo aj 4x za deň. Jeden
z vážnejších impulzov na zamyslenie
nastal, keď som vyskúšal pervitín.
Vtedy mi už došlo, že asi nie je všetko
v poriadku. A keď som sa snažil prestať
a nešlo to – vedel som, že mám
problém.
SG: Kolik Vám tehdy bylo let a jak
jste se k drogám dostal?
Bolo to v poslednom ročníku
na základnej škole, takže som mal
15 rokov. Bol som jeden z posledných
chalanov z triedy, čo trávu vyskúšali.
Nechcel som byť iný, byť outsider
a bol som aj zvedavý. Život bol pomerne
nudný, tak prečo si ho nespestriť?
Dostať sa k tráve nebol žiadny
problém. Bolo to rozšírené.
SG: Jak dlouho u Vás závislost trvala,
co všechno jste vyzkoušel?
Približne rok som fajčil trávu bez
nejakých výčitiek svedomia. A asi
ďalší rok mi trvalo, kým sa mi podarilo
prestať. Ja som fajčil trávu, hašiš
a vyskúšal som aj pervitín. V čase,
keď som prestal, sa pervitín v mojom
meste veľmi rozšíril. Mnoho mojich
kamarátov ho dlhší čas užívalo
a niektorým to riadne skomplikovalo
život.
SG: Jak se to projevovalo ve Vašem
životě?
Veľmi nebadane, a postupne
sa moja pozornosť začala sústreďovať
stále viac len okolo tohto pôžitku.
Vznikol z toho akýsi koníček,
ktorý všetky ostatné záujmy zatlačil
do úzadia. Marihuana je zvláštna
droga. Človeku sa zbystrí vnímanie,
veľmi veľa začne premýšľať a vnímať
veci, ktoré iní ľudia nevnímajú. To
spôsobí, že človek spyšnie a na ostatných
sa začne pozerať zvrchu.
Bude ich považovať za nevedomých
a hlúpych, kým on je ten, ktorý „vidí
12
Svet Grálu
33 | 2012
viac“. Je to taká zvláštna psychická
premena o ktorej som v odbornej
literatúre nikdy nečítal, ale som
o nej presvedčený. Ja som bol taký
tiež a zbadal som to aj u niektorých
kamarátov. Je tu aj nebezpečenstvo
skĺznutia k ďalším drogám, hoci to
mnohí popierajú. Taký ten prirodzený
odpor k drogám veľmi nebadane
slabne. To čo ste predtým nemali
v pláne nikdy vyskúšať, zrazu
nespôsobuje odpor. Nie je to tak
u každého človeka, ale stáva sa to.
SG: Co Vám pomohlo vzpamatovat
se a jak dlouhá a těžká byla
cesta k úplnému zbavení se závislosti
na drogách?
Možno to vyznie ako klišé, ale
bola to viera, ktorá mi nesmierne pomohla.
Už od detstva som bol presvedčený
o tom, že okolo nás existuje
aj neviditeľný svet a hľadal som odpovede
na existenčné otázky. Presne
v tom čase, keď som bol takmer pri
vrchole svojej závislosti, sa mi dostala
do rúk kniha, ktorá radikálne
zmenila môj pohľad na svet. Vďaka
tej knihe som si uvedomil, že ako
človek mám obrovskú zodpovednosť
za svoje činy a musím za ne
niesť zodpovednosť, a to až za hrob,
teda aj po mojej pozemskej smrti.
Veľmi jasne som si uvedomil, že Boh
mi moje nesprávne činy neodpustí
len preto, že v neho uverím a budem
sa k nemu večer modliť. Pochopil
som, že Božia láska je prísna. To
bolo pre mňa kľúčové uvedomenie.
Bez neho by som to nikdy nezvládol.
SG: Ten člověk, o kterém jsem
mluvila na začátku je starší než Vy,
také později než Vy začal s drogami.
Zdá se, že jeho život se točí v jednom
úzkém kruhu. Hledá viníky svého
nešťastného života kolem sebe, nikoliv
v sobě. Má šanci se s takovým
přístupem ze závislosti dostat?
Myslím si, že nie. Pokiaľ nepochopí,
že základný problém spočíva
v jeho postoji, nikdy nenájde silu
dostať sa z toho. Pokiaľ bude hľadať
vinu všade, len nie v sebe, vždy bude
jeho závislosť dostávať novú potravu,
vždy bude dôvod dať si ešte jednu
dávku. Povie si: „Tento život, tento
svet je úplne „na houby“, prečo by
som si ho nemohol aspoň trocha
spríjemniť…“ atď. Jeho blízki, alebo
lekári sa môžu snažiť akokoľvek, výsledok
nebude trvalý. Zbaviť sa závislosti
vyžaduje nesmierne silné vypätie
vôle. To najsilnejšie, akého ste
schopní.
SG: Potkáváte ještě někdy lidi
ze „své party“? Co dělají a jakým
dojmem na Vás dnes působí?
Ani moc nie. Tie kontakty sa prerušili.
Spájala nás hlavne táto vášeň.
Potom už nebol dôvod stretávať
sa. Boli sme na rozdielnej vlnovej
dĺžke. Ale zo začiatku bolo ťažké odlúčiť
sa od nich. Bolo to však nutné.
Niektorí skončili veľmi zle. Jedného
kamaráta hľadala polícia, tak musel
ujsť do zahraničia. Predtým okradol
svoju babku. Iný sa stal dealerom
drog, ďalší skončil na psychiatrii
a odvykačke. To boli hlavne tí, čo
prešli k tvrdším drogám. Niektorí
ostali pri marihuane, ale aj ich život
to poznačilo. Ten záujem, chuť dobývať
svet, vyvíjať sa – to zrazu prestalo.
Mám z nich pocit, akoby sa vývoj ich
osobnosti v istom bode výrazne spomalil
až zastavil. Uspokojili sa s málom…
Pritom si dobre pamätám
koľkí z nich boli veľmi talentovaní,
no ten talent nechali zakrpatieť.
SG: Říká se – co tě nezabije, to
tě posílí… Pomohla Vám závislost
na drogách a její následné překonání
v upevnění například i životních
postojů a vztahů k lidem ve vašem
okolí?
ROZHOVOR
Moja rodina o mojej závislosti
nevedela. Jedine môj brat, ktorý
v tom kráčal so mnou. Navzájom
sme sa podporovali, keď jeden padol,
druhý mu podal ruku, aby dokázal
vstať a naopak. Spolu sme
padali, spolu sme vstávali zo zeme
a liečili si rany. To nás nesmierne
spojilo. Neviem či by sme to jeden
bez druhého zvládli. Pochopil som
ale aj to, že žiadny človek vám nedá
toľko opory a sily, ako viera a dôvera
v Boha. Tie ťažké chvíle, keď padnete
– a viete, že niekto tam hore Vám
chce pomôcť a nikdy Vás neopustí,
pokiaľ vy neopustíte Jeho – to vás
prinúti ísť k hraniciam svojich schopností…
a vy to nakoniec zvládnete.
SG: Jak se díváte na lidi, kteří
mají problém s drogami? Je to pro
Vás stále živé téma?
Vzbudí to vo mne hlavne súcit. Pokiaľ
to zažijete a prekonáte, nikdy takých
ľudí nebudete súdiť. Viete totiž,
čím prechádzajú. Pokiaľ si človek
uvedomí svoju závislosť, zrazu uvidí
svoju pravú tvár, stav v ktorom sa nachádza
a to je mimoriadne ťažký pohľad.
Človek totiž môže úplne stratiť
sebaúctu, sebadôveru, môže k sebe
pocítiť odpor. Je to jeden z najbolestivejších
stavov aké som kedy zažil.
Asi to nie je tak u každého, ale u mňa
to tak bolo. To najhoršie, čo môžete
takému človeku urobiť je – že ho budete
zahŕňať výčitkami. To najlepšie
– dať mu mimoriadne veľa lásky.
Ukázať mu jeho prednosti, posilniť
v ňom sebaúctu a neúnavne ho podporovať.
Prísni musíte byť tiež, to je
na mieste a je to dokonca žiaduce, ale
nezabudnite mu nikdy ukázať, že ho
milujete, aj keď je závislý…
SG: Líbí se mně projekty, kdy
do škol chodí přednášet studentům
a žákům o drogové závislosti
právě bývalí drogově závislí. Myslím,
že tato forma může mít ten nejsilnější
účinek v protidrogové prevenci.
Souhlasíte?
S tým absolútne súhlasím. Drogová
závislosť vytvorí nezmazateľné
ryhy do duše človeka. To mu
prepožičia schopnosť veľmi sugestívne
a vierohodne o tom rozprávať
– čo vyvolá u poslucháčov silný dojem.
Rozdiel medzi prednášajúcimi,
u ktorých jeden hovorí z vlastnej skúsenosti
a druhý len na základe počutého
alebo prečítaného je markantný.
To poslucháči okamžite rozoznajú.
Zážitky a skúsenosti abstinenta sú
veľmi bohaté a odstrašujúce…
SG: Co byste Vy řekl těm studentům,
kteří se myšlence na marihuanu
a jiné drogy usmívají a koketují
s názorem, že zkusit se přece musí
všechno?
Pokiaľ človek takto myslí, dláždi si
skutočne veľmi nepríjemnú životnú
cestu. Ono to vždy vyzerá zo začiatku
nevinne. V každom jednom prípade.
Nikto neskúša drogy s tým úmyslom,
že chce byť závislý, človek ten rast závislosti
vôbec nemá šancu spozorovať.
On si to uvedomí až vo chvíli, keď
si zrazu chce dať pauzu alebo prestať.
Lenže vtedy už môže byť neskoro.
Nech sa ani nespolieha na to,
že napr. marihuana je len ľahká
droga. Na každého to pôsobí inak.
Niekto je k závislostiam náchylnejší,
iný nie. Ja chápem, že je mimoriadne
ťažké odolať tomu pokušeniu, pokiaľ
sa aj priatelia na túto cestu vydali,
ale možné to je. Môže sa tým vyhnúť
veľmi mnohým nepríjemnostiam.
Veľký človek nie je ten, kto všetko
vyskúša s myšlienkou, že nič ho nemôže
zlomiť. Taký človek je pyšný
a pripravuje si ťažký pád. Veľký je ten,
ktorý sa dokáže odtrhnúť z davu, pokiaľ
vie, že to je správne. A v dnešnej
dobe je to veľmi potrebné – pretože
dav ide nesprávnym smerom. Človek
nesmie nikdy nechať bez povšimnutia
tie časté tiché varovania svedomia.
Veľmi by som si prial, aby mladí
ľudia vedeli, že ich svedomie je ich
najlepším priateľom, ktorého sa musia
držať.
A rodičom by som chcel poradiť,
aby si viac všímali sv oje deti. Aby
s nimi veľa komunikovali, rozprávali
sa, zaujímali sa o ne, zdieľali s nimi
ich detstvo. Prijímali ich také aké
sú, aj s ich chybami. Žiadne dieťa
sa nevyhne prešľapu. Rodič musí pochopiť,
že keď dieťa dospieva, musí
sa do značnej miery stať jeho priateľom
a odložiť čiastočne svoje „rodičovstvo“.
Poznám rodičov, ktorí takýto
vzťah so svojím dieťaťom majú
– a to dieťa sa im zdôveruje s vecami,
ktoré by som ja svojim rodičom
vtedy nikdy nepovedal. Dokonca
aj to, že vyskúšalo marihuanu. Rodiča
to zabolelo, ale podarilo sa mu
potlačiť výčitky a dieťa rešpektovať.
To dieťa už viac marihuanu neskúšalo.
Deti láka to, čo je prudko zakázané.
Možno to vyznie čudne, čo
teraz hovorím, ale verte mi, je lepšie
o tom vedieť a nechať dieťa urobiť aj
takýto prešľap, ako ho od raného detstva
strašiť vyhrážkami, že ak vezme
drogu do úst, pôjde na ulicu. Ale čo
považujem ešte za dôležitejšie je, vychovávať
deti od detstva k pravým
hodnotám. Aby chápali, že šťastie
človek nenájde, ak si život preplní
pôžitkami. Šťastný je človek, ktorý je
plný vysokých ideálov a celý svoj život
zameria na to, aby k nim smeroval,
napĺňal ich. To je pravé nefalšované
šťastie. Ak toto dieťa pochopí svojím
srdcom, má tú najlepšiu ochranu pred
drogami. Bude totiž šťastné a prirodzene
sa vzoprie myšlienke vyskúšať
niečo, čo jeho pocit šťastia oslabí.
Jméno respondenta neuvádíme
Marie Šuláková
marie.sulakova@svetgralu.cz
13
Svet Grálu
33 | 2012
VÝCHOVA
„V pote svojej tváre…“
Základ pracovnej motivácie už v detstve
MARIANNE KLAUSER STALDER
„V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nenavrátiš do zeme, z ktorej si bol
vzatý…(Gen. 3, 19)“ Tak znela podľa Biblie veta, ktorú si Adam vypočul ako príkaz
na cestu pri opustení raja. Bežný výklad to chápe predovšetkým ako trest Boží a často
sa stretávame s predstavou, že práca znamená najmä nepríjemnú námahu, kým dôchodok
prináša naopak zaslúžené obdobie bezstarostného života a slobody. Je teda
práca zásadne niečo nepríjemného? Znamená teda „motivácia k práci“ len nejaké
donútenie sa k neobľúbenej činnosti, ak je to bezpodmienečne nutné?
T
MOTIVÁCIA –
VNÚTORNÝ MOTOR
úžba po činnosti a sústredenom
využití vlastnej energie
na dosiahnutie užitočných cieľov
je od nepamäti prirodzenou potrebou
dospelého človeka. Je to podvedomé
vnímanie neustáleho pohybu
vo stvorení, v ktorom sa má pohybovať
aj človek a vyvíjať sa v ňom.
Tento vnútorný postoj k činnosti
spolu s potrebnou schopnosťou podávať
výkon definuje psychológia
pojmom pracovná motivácia. Je
to pripravenosť prijímať prácu ako
niečo v živote zo zásady dobrého,
realizovať sa prácou, byť prospešný,
presadzovať sa a namáhať sa.
Rodičia detí a dospievajúcich sú
často svedkami podobného javu:
niektorí mladí ľudia sa odmalička
vyznačujú usilovnosťou a radosťou
z práce, iní naproti tomu prejavujú
nadmerné očakávania alebo je ich
pripravenosť k činnosti obmedzená.
Očividne sa zdá, že rastie počet
mladých ľudí, ktorí navzdory nadaniu,
dobrým školám a starostlivej,
rodičovskej podpore majú problémy
vynaložiť úsilie na splnenie úloh
14
Svet Grálu
33 | 2012
a vôbec niečo robiť. Chýba im teda
pracovná motivácia.
V
ZÁKLADY V DETSTVE
ychádzame z toho, že mnohé
vlastnosti, zásadne ovplyvňujúce
prístup k práci a činnosti vôbec, si ľudia
do tohto života prinášajú nie ako
genetické vlohy, ale ako skúsenosti
z predchádzajúcich pozemských životov.
Schopnosť pustiť sa do plnenia
úlohy, usilovnosť a nasadenie majú –
rovnako ako hudobné nadanie a iné
talenty – individuálny pôvod, siahajúci
ďaleko za hranice súčasného
života. Všetky tieto prinesené vlohy
môžu byť v detstve buď podporované
a ďalej rozvíjané, alebo obmedzované
a krivené. Výchova ich môže
oslabiť, či dokonca udusiť.
Vzhľadom na súčasné požiadavky
spoločnosti začínajú rodičia a vychovávatelia
často veľmi zavčasu
pôsobiť na deti, aby si natrénovali
jednostranné školské znalosti a predčasne
si osvojili aj postoj k práci
a disciplínu. Najčastejšie k tomu
dochádza formou učenia a cvičení,
ktoré sa sústreďujú na školské
výkony. Deti potom prirodzene reagujú
únavou, stratou odvahy a neskôr
odporom k tomuto jednostrannému
tréningu zameranému na memorovanie
a výkony, ktoré nezodpovedajú
ich veku.
Iným extrémom je, že sa deťom
a mladistvým dostáva starostlivosti
ďaleko nad rámec potrebného. Odstraňujú
sa im z cesty všetky ťažkosti,
ktorých zvládnutie by vyžadovalo
určité úsilie, nasadenie. Aj takéto nereálne
skleníkové podmienky majú
za následok zase len ochabnutie síl.
Vyvstáva teda otázka: Ako v detstve
a dospievaní budovať základy
zdravej motivácie k činnosti a radosti
z práce?
ZÁŽITKY Z PRÍRODY
A SKÚSENOSTI
SPROSTREDKOVÁVANÉ
ZMYSLAMI
P
redovšetkým v prvých siedmich
rokoch života vníma dieťa prevažne
„bytostne“. To znamená, že má
všetky zmysly otvorené pre farby,
tvary, formy, vône, tóny a pohyby
VÝCHOVA
v prírode. Hmyz, ktorý práve letí
okolo, rozmanité farby slimačích
ulít a kameňov, sviežosť horského
vzduchu, rast kvetín a rastlín, tajomstvá
a prekvapenia lesov, všetko, čo
tu „behá a lieta“, hlasy zvierat, živly
vody, ohňa, zeme, vzduchu… tomu
všetkému je malé dieťa otvorené, toto
všetko celou svojou dušou vníma
a môže sa z toho tešiť.
Pri svojich detských hrách naplno
prežíva stavanie hrádze na potôčiku,
zalievanie kvetiniek, ochranu zvierat
a starostlivosť o ne, pomoc pri starostlivosti
o malého súrodenca, vykrajovanie
sušienok, usilovné hnetenie
cesta na chlieb, alebo čistenie,
strúhanie ovocia do kašičky, vyhrabávanie
zemiakov, vyludzovanie
tónov z hudobných nástrojov, spievanie
z plného hrdla…, s takými
základnými skúsenosťami prežíva
dieťa samé seba v radostnom pohybe.
Povzbudzuje sa tým rozvoj zmyslov
a na základe týchto zmyslových skúseností
sa rozvíjajú individuálne rozumové
schopnosti a telesná zdatnosť.
Tak vzniká telesný základ pre
neskoršie cielené činnosti.
Pokiaľ však v týchto cenných prvých
detských rokoch dominuje televízia
alebo počítač, vzniká nebezpečenstvo,
že namiesto prirodzeného
rozvoja vlastnou aktivitou a vnímaním
bytostného prírodného zachvievania
preváži rozumové vnímanie
nad duševným. To sa neskôr bude
môcť zvrátiť len ťažko.
D
ZMYSEL PRE DOBRÉ:
VYCIŤOVANIE
ROVNOVÁHY
eti majú hlbokú potrebu dávať
a pomáhať. Nachádzajú kvetinky
a kamienky a majú radosť
z toho, že ich môžu odovzdávať ďalej.
Neskôr sú to potom vlastné výtvory,
ktorých užitočnosť deti podnecuje
k ďalšej činnosti. Základnou skúsenosťou
každého dieťaťa má byť nielen
vedomie toho, že je o neho postarané,
že je chránené a že mnohé samozrejme
dostane, ale aj to, že môže
samo niečo dávať, byť užitočné a primerane
sa na niečom podieľať.
Deti, ktoré tento zákon rovnováhy
medzi dávaním a prijímaním neprežili
a takto prirodzene – napríklad
kvôli rozmaznávajúcej výchove
– ho nepochopili, potom majú jednostranne
požadujúce očakávania,
ktoré im v neskoršom období života
môžu spôsobiť veľa trápenia.
HRY, PRÍBEHY,
PREDSTAVOVANIE ROLÍ
V
o veku približne siedmich rokov
prebieha viditeľná fyzická zmena.
Dieťa stráca mliečne zuby, vyťahuje
sa do výšky, telo sa mu spevňuje
a teraz sa tiež uvoľňujú sily, ktoré
môžu byť využívané aj intelektuálne.
Dieťa je už pripravené na školu, aj
keď hra a zábava má pre vývoj i naďalej
ústredný význam. V druhom
sedemročnom období potom nadobúda
na význame jazyk, čísla, technika
a prírodné vedy.
Okrem prvých skúseností s učením
ovplyvňujú detské prežívanie
aj príbehy, v ktorých ide o nejakú
rolu. Robin Hood, malá čarodejnica,
biblické a historické postavy
ako Mojžiš alebo „Správna päťka“…,
to všetko sú ľudia, ktorí vykonávajú
mimoriadnu činnosť, ktorí za dobro
vo svete bojujú odvážne, zo všetkých
síl a proti všetkým prekážkam. Identifikácia
s týmito postavami v hrách
na roly umožňuje detskej duši ukazovať
sa v rôznych podobách. S týmito
predstavami o rolách vzniká
celkom mimovoľne aj individuálna
15
Svet Grálu
33 | 2012
VÝCHOVA
a napodobňovaním svojho bezprostredného
okolia sa učia sociálnemu
správaniu. V druhej „sedemročnici“,
teda medzi 7. a 14. rokom
veku, potrebuje dieťa dospelých
strach, alebo hovoria v tejto súvislosti
o nepríjemnostiach a ťažkostiach.
Rodičia, ktorí vyjadrujú radosť
z úspešného projektu alebo
z dojímavého stretnutia s úspechom
pri práci. Matky samoživiteľky,
ktoré sa statočne a s veľkým
osobným úsilím starajú v ťažkostiach
o svoju malú rodinu… Tieto
skúsenosti sa v detskej predstave
sformujú do pojmu: „To je práca.“
A táto predstava môže byť spojená
s príjemnými alebo nepríjemnými
pocitmi, môže pôsobiť napínavo,
príťažlivo alebo znepokojivo, odpudivo.
Vnútorný postoj k veľkej
životnej téme práce sa tak spája
s určitými obrazmi, predstavami
a pocitmi. Môže mať napríklad
spojitosť so statočnosťou a ľudskosťou.
Alebo práca môže mať charakter
lopoty a nevoľníctva.
16
Svet Grálu
33 | 2012
obrazotvornosť. Schopnosť predstaviť
si seba samého v nejakej role je
kvalita, ktorá je potrebná aj v neskorších
životných fázach, napríklad pri
výbere povolania, keď sa dospievajúci
musí predsa tiež rozhodnúť pre
úlohu, „rolu“.
V stretávaní s príbehmi a ľuďmi
prežíva dieťa aj rôzne vlastnosti,
ako sú krása alebo ošklivosť, pomoc
alebo zlo, hrdinstvo alebo zbabelosť,
kamarátstvo alebo náladovosť,
odvaha alebo strach. Začína prvé
rozlišovanie medzi dobrom a zlom
vo svete. A dieťa prežíva, že sa človek
sám musí rozhodovať pre dobré
činy.
ŽIVOTNÉ A PRACOVNÉ
HODNOTY DOSPELÝCH
M
alé deti nevedome vnímajú
vnútorný postoj dospelých
ľudí, ku ktorým môže vzhliadať. Sú
to rodičia, starí rodičia i priatelia,
ktorých správanie dorastajúce deti
citlivo vnímajú a nechávajú sa ním
ovplyvňovať. Už nikdy potom nevstrebáva
dieťa tak bezproblémovo
životné hodnoty dospelých, ktoré
môže z hĺbky duše milovať a akceptovať,
ako práve počas tejto životnej
fázy.
Príklad, ktorý dávajú dieťaťu
rodičia svojím životom v oblasti
„učenia – konania – povinnosti
a práce“, pôsobí teraz formujúcim
spôsobom. Môžu to byť rodičia,
ktorí pracujú dobre naladení,
alebo naopak po práci pôsobia unavene
a vystresovane. Rodičia, ktorí
si nosia domov z práce starosti či
AKO FORMUJE
HODNOTENIE
y si ale dobrý pomocník!“ –
„T„Na teba sa človek môže spoľahnúť!“
– „S tebou sú neustále problémy!“
– „Nechaj to, to nemôžeš!“
– „Musíš len správne chcieť a nebyť
lenivý!“
Také hodnotiace vety dospelých,
ktoré dieťa počúva počas prvých desiatich
rokov života, sa môžu vryť
hlboko do detskej duše a ovplyvniť
vývoj osobnej identity a sebavedomia.
Naše úsudky ale aj nevyslovené
myšlienky týkajúce sa povahy dieťaťa
formujú jeho sebadôveru a spolurozhodujú
tak o tom, či sa bude mladý
človek neskôr púšťať do nových úloh
s dôverou, alebo pred nimi bude bojazlivo
ustupovať.
Okolo 9. roku života dochádza
k jemnému duševnému odlúčeniu
od vychovávateľov a krátko na to dokáže
dieťa proti takým hodnoteniam
VÝCHOVA
hlasne protestovať, a tým sa vymedziť!
V
ROZVOJ VLASTNÝCH
IDEÁLOV A ZÁUJMU
O SVET
dieťati vzniká v priebehu puberty
obraz „sveta“. Ak je dieťa
ešte malé, obmedzuje sa tento svet
na priestor každodenného prežívania:
domov, neskôr škôlka, škola, záujmové
krúžky, výlety do prírody…,
to všetko prispieva k predstave o domove
a svete.
Mladý človek si postupne buduje
svoj vzťah k iným ľuďom a k okolitému
svetu. Svoj záujem obracia
za hranice bezprostredného okolia
domova – do sveta, v ktorom čakajú
na objavenie napínavé a zaujímavé
elementy. V takom svete a pre
taký svet by potom človek neskôr
rád pracoval, chcel by ho chrániť
alebo zakrátko k nemu aj prispievať
vlastnými silami. Tak sa môže vyvinúť
pracovná motivácia, ktorá nie
je postavená jednostranne na osobnej
ctižiadosti, ale na ideáloch. Táto
pracovná motivácia v sebe obsahuje
základy pre zrelú činnosť v neskoršej
dospelosti: lásku, vedomie povinnosti
a vernosť.
V
VYKROČENIE
K VLASTNÝM
ROZHODNUTIAM
tretej „sedemročnici“, teda medzi
14. a 21. rokom, sú to stále
viac vlastné presvedčenia a ideály,
ale aj osobné averzie, ktoré určujú
druh a smerovanie vlastných
činností. V týchto rokoch sa začína
v mladých ľuďoch prejavovať
duch so svojimi vývojovými búrkami.
Až teraz vzniká plné vedomie
vlastnej možnosti rozhodovania,
a mladý človek sa tým stáva voči životu
plne zodpovedným.
Väčšinou sú v tejto fáze nutné
aj prvé rozhodnutia pre povolanie
alebo ďalšie školské vzdelávanie.
Rodičia a vychovávatelia sú žiadaní
o radu pri premýšľaní a diskutovaní,
nie však o to, aby dospievajúcim
vnucovali svoje názory a osobné záľuby.
A čo dospelí? Ak majú správne
vychovávať svoje deti, musia predovšetkým
pozorovať dieťa a riadiť
sa podľa toho. Vlastné priania musia
pritom úplne ustúpiť bokom. Dieťa
má ísť životom vlastnou cestou, nie
cestou vychovávateľovou.
Mladistvým ide teda o to, aby
sa rozhodli pre budúcu cestu, ktorá
sa čo najviac hodí k ich povahe, k ich
schopnostiam a sklonom. Každý
mladý človek je v tejto fáze nabádaný
k tomu, aby sebakriticky uvažoval
o svojich silných a slabých stránkach.
Stretnutie s pracovným svetom mu
jasne ukáže, že sa blíži doba, kedy
bude odkázaný sám na seba.
Je to životná fáza charakterizovaná
vážnosťou a melanchóliou, pretože
mladiství v nej ostro vnímajú všetky
rozpory a nepravdy vo svete. Svet
a okolie začínajú zraňovať vo svojej
nahej realite. Mladému človeku
však príde v určitej fáze na pomoc
ohromne veľká sila, ktorú môže
využiť, aby medzi pocitmi, ktoré
sa na neho rútia, našiel osobnú cestu.
Vďaka neuveriteľnej schopnosti nadšenia
pre nové úlohy, sociálne projekty,
kultúrne skúsenosti a mnohému
ďalšiemu sa stane doposiaľ
nemožné možným! Kto už niekedy
zažil, ako intenzívne sa nadšená
mládež dokáže angažovať za sociálne
projekty, divadelné vystúpenia,
mládežnícke skupiny alebo užitočné
technické vymoženosti, ten sa naučí
žasnúť!
A takto vznikla z predošlých detských
ideálov osobne vytvorená vôľa
k dobrému.
Prichádzajú však aj problematické
životné skúsenosti, ako konzumácia
drog alebo ľahko dosiahnuteľné internetové
zážitky a mnoho ďalšieho,
čo láka k rýchlemu odreagovaniu
a k ľahkému kráteniu dlhej chvíle.
To sú v tejto fáze života najnebezpečnejší
lupiči, ktorí obmedzujú rozvoj
osobnej vôle, schopnosť nadšenia
a potláčajú zdravý vzťah k svetu.
Znovu je dôležité, aby vedľa mladých
stáli autentickí, viditeľní (nie
dokonalí!) dospelí, ktorí radostne
žijú podľa vlastných hodnôt, a tým
stanovujú prirodzené hranice.
Teraz už možno od mladých ľudí
požadovať aj skutočné nasadenie
a usilovnosť. Aj samotný život začína
klásť svoje požiadavky. Pre
mnoho mladých ľudí to znamená
drastickú zmenu, na ktorú ešte nie
sú pripravení. Pritom sa ukáže, či
v predošlých detských fázach došlo
k vnímaniu zákona rovnováhy, ktoré
spôsobuje, že mladí ľudia sa púšťajú
do zverených úloh so samozrejmosťou,
či dokonca s chuťou a radosťou.
Po zvládnutí všetkých prekážok
obdobia mladosti môže po 21. roku
života začať „učenie a vandrovanie“.
Čerstvo dospelého človeka to ťahá
„do sveta“, aby v ňom počas učenia,
práce, boja s prekážkami pozbieral
skúsenosti pre vlastný vývoj. Čakajú
na neho trenice, výzvy a hraničné
zážitky – a tie neustále nabádajú, aby
nasadzoval svoje najlepšie sily.
Marianne Klauser Stalder
redakcia@svetgralu.sk
17
Svet Grálu
33 | 2012
„
ROZHOVOR
Lieky na trvalé uzdravenie
nestačia. Uzdraviť
sa musíme my sami.
Rozhovor pre časopis Svet Grálu
s Prof. RNDr. Ludmilou Kameníkovou, DrSc.
Ludmila Kameníková sa po štúdiách stala vedecko-pedagogickou pracovníčkou a teraz
pôsobí v laboratóriách Farmakologického ústavu 1. lekárskej fakulty Univerzity
Karlovej v Prahe. Veľmi stručne povedané, v 60-tych rokoch stála pri zrode nového
vedného odboru, ktorý sa odborne nazýva xenobiochémia a ktorý sa zaoberá premenou
cudzorodých látok v tele. Pri skúmaní účinku liekov zistila i to, prečo lieky
jednému pomáhajú a inému zasa nie, a že samotné lieky na trvalé uzdravenie nestačia.
„Pri všetkých chorobách je potrebné, aby sme my sami napomáhali svoje uzdravenie
svojou mysľou. Príčina každej choroby je totiž vždy duchovná,“ – to sú jej slová.
Už ako malé dievčatko chcela vedieť, čo sa deje v telách živočíchov, ktoré so záujmom
pozorovala. A túžba poznávať a objavovať, poznať príčiny živých dejov ju potom
už nikdy neopustila.
“
Pani profesorka, čo Vás priviedlo
k vede?
V polovici päťdesiatych rokov,
keď som sa rozhodovala kam ísť
na vysokú školu, sa veľa hovorilo
o biochémii ako o perspektívnom
odbore. Od detstva, keď som pozorovala
chrobáčikov, húsenice i domáce
zvieratká, ma zaujímalo, čo
sa v každom živom tele deje a ako
je všetko vo vnútri vzájomne prepojené
– teda ako to funguje. Klasickú
medicínu som robiť nechcela, preto
som sa prihlásila na prírodné vedy.
Vzhľadom na to, že v tom roku otvorili
v Brne iba pedagogické, nie vedecké
zameranie odboru, ponúkli
mi štúdium farmácie, ktoré sa v Čechách
dalo študovať na univerzite
18
Svet Grálu
33 | 2012
iba v Brne. Farmaceutickú profesiu
v lekárni som však po štúdiu
robiť nechcela, tak som sa nakoniec
rozhodla, že ukončím prvý
ročník a potom prestúpim na prírodné
vedy. Päťročné štúdium bolo
veľmi zaujímavé – rozsiahle – prešli
sme všetky odbory prírodných
vied, preto som na farmaceutickej
fakulte zostala a po ukončení tejto
vysokej školy som sa stala asistentkou
na katedre biochémie. Ďalšiu vedeckú
obhajobu ašpirantskej práce
som mala už na prírodovedeckej fakulte
v Prahe. Začala som sa venovať
problematike biotransformácie, t.j.
premene liečiv a iných cudzorodých
látok v tele. Vôbec sme vtedy netušili,
že sa rodí samostatný vedný odbor
xenobiochémia, pretože naše skúmanie
bolo začiatkom 60-tych rokov
ešte v plienkach. Som rada, že som
mohla stáť pri kolíske tohto odboru
v našej republike.
Čoho sa teda xenobiochémia
týka?
V krátkosti povedané, zaoberá
sa premenou cudzorodých látok
v živom tele. To znamená, čo sa deje
v bunkách, keď sa do nich dostane
telu celkom cudzia látka. Dnes je to
nesmierne rýchlo sa rozvíjajúci odbor.
Pozrite sa na ten obrovský boom
vo vývoji cudzorodých látok. Stretávame
sa s nimi úplne všade – v potravinách,
v liekoch, v kozmetike,
v životnom prostredí atď. a naše telo
sa musí s nimi nejako vyrovnať. Je
ROZHOVOR
až obdivuhodné, že si ľudské telo
s cudzorodými látkami vždy nejako
poradí, dokáže ich transformovať
a potom ich v pôvodnej forme
i v zmenenej forme metabolitov vylúči.
V súčasnosti sa v laboratóriu
Farmakologického ústavu 1. lekárskej
fakulty Karlovej univerzity
v Prahe zaoberáte problematikou
hepatoprotektívnych látok
na izolovaných pečeňových bunkách.
Môžete laikovi vysvetliť, čo
to znamená?
Jedným z najdôležitejších orgánov
nášho tela je pečeň. Jej funkcie sú
veľmi široké, tu prebiehajú katabolické
i anabolické procesy, t.j. dochádza
k spracovaniu všetkých zložiek
našej potravy – sacharidov, tukov,
proteínov, ale aj k tvorbe látok telu
vlastných. Pečeň je schopná regenerovať
vlastné poškodené bunky, samé
majú veľkú regeneračnú schopnosť
a správne zloženie krvi je vždy odrazom
zdravej činnosti pečene. Popri
tom sú aj najdôležitejším orgánom
na likvidáciu všetkých cudzorodých
látok, teda látok telu neznámych,
s ktorými sa dnes stretávame a hovoríme
o rôznych „éčkach“ – farbivách,
spojivách, konzervačných látkach,
stabilizátoroch a pod. Z toho teda
vyplýva, že funkcia pečene je absolútne
nezastupiteľná. Každé ochorenie
pečene ovplyvňuje aj ostatné
časti tela. Je tiež potrebné povedať,
že nedostatočná činnosť pečene má
za následok stále sa rozširujúcu chorobu,
ktorú nazývame metlou ľudstva,
teda rakovinu.
Písali ste, že pri vedeckom objasňovaní
účinkov a toxicity chemických
liečiv v tele ste si kládli otázky
týkajúce sa jednoty človeka s prírodou
a jej zákonitosťami, postavením
človeka vo stvorení. K akému
poznaniu ste v tejto súvislosti dospeli?
Viete, pri práci s bunkami ako
sotva viditeľným živým organizmom
vám začnú prichádzať úžasné
myšlienky na nesmiernu dokonalosť
všetkých dejov v tomto nepatrnom
ohraničenom priestore. Človek neustále
žasne nad dokonalosťou plánu
života, čo ho nakoniec vedie k presvedčeniu,
že vznik života na tejto
planéte nemôže byť náhodný. My
vlastne poznávame vždy len nepatrný
kamienok – prášok z celej mozaiky
života a s novými objavmi neustále
prichádzam k tomu, že nikdy
nebudeme schopní povedať, že vieme
všetko, že je všetko prebádané. Čím
viac objavujeme a poznávame, tým
viac si uvedomujeme zložitosť všetkých
interakcií na úrovni molekúl,
buniek, tkanív i celého organizmu.
Áno, neustále sa pred nami otvárajú
nové poznatky, nové svety, čo sme
predtým ani nevideli, ani netušili, napriek
tomu, že tieto reakcie už prebiehali
a my sme zaznamenali iba ich
zlomok. Ich pochopenie si však vyžaduje
základnú zmenu myslenia. Je
to vlastne taký výhľad na trvalý ďalší
vývoj nášho poznávania. A to je určite
na celom bádaní veľmi vzrušujúce.
Vo svojom živote ste sa určite
stretli s faktom, že lieky raz pomáhajú
a inokedy zase nie. Ako je to
možné?
Samotné lieky totiž na trvalé
uzdravenie nestačia. Pri všetkých
chorobách je potrebné, aby sme si
k uzdraveniu pomáhali sami svojou
mysľou. Príčina každej choroby je
vždy duchovná. Ak chceme odstrániť
vlastnú príčinu choroby, musíme
sa pozrieť na vzájomný vzťah medzi
duchom, dušou a telom. Na začiatku
nášho rozhovoru sme spomínali
pečeň. A práve tento dôležitý
orgán veľmi silno podlieha citovým
náladám. Väčšmi, než iné orgány.
Poznáme množstvo ľudových porekadiel
na túto tému. Napr. „zlosť
mu užierala pečeň“ – alebo „voš mu
prebehla cez pečeň“, ide teda o tých
jedincov, ktorí sú často nahnevaní,
podráždení, proste žijú v negatívnych
emóciách nahnevanosti. V takýchto
stavoch sú títo ľudia odrezaní
od posilňujúceho žiarenia, ktoré by
malo prežiariť ich ducha. Tí ľudia,
ktorí sa zaoberajú problémom „prečo
práve ja som musel ochorieť?“, sú nespokojní
so svojím stavom, teda sú
odpojení od onoho posilňujúceho
vesmírneho žiarenia. Celkom inak
sa bude dariť tomu, kto je pozitívne
naladený a berie chorobu ako dar,
pretože každá choroba nás učí a formuje;
učí nás trpezlivosti, pomáha
upokojiť a urovnať si vlastné myšlienky,
pomaly nás odvracia od materialistického
zamerania k zmysluplným
veciam a činnostiam a postupne
nás vedie k pokore a vďake za každý
okamih nášho života. Všeobecne
sa hovorí, že na vyzdravenie je potrebné
mať vieru. To dokazujú napríklad
výsledky placebo efektu pri
klinických štúdiách. Tento efekt však
nebude nikdy prijatý do štandardnej
medicínskej praxe bez „merateľných
výsledkov“. Výsledky účinku
placebo efektu sú zistiteľné, sú dokonca
i zmerateľné, ale vzhľadom
na to, že tento efekt je aktivovaný
jedinečným spôsobom, a to podľa
toho, ako hlboko každý jednotlivec
verí vo svoje uzdravenie pomocou
liekov, potom tieto výsledky nie sú
ľahko predvídateľné alebo reprodukovateľné.
A práve táto reprodukovateľnosť
je jedným zo základných parametrov
všetkých klinických štúdií
s novými liekmi.
Ako teda môžu emócie pôsobiť
na celé telo vrátane ovplyvnenia
19
Svet Grálu
33 | 2012
ROZHOVOR
metabolizmu cudzorodých látok
v tele?
Každá emócia je momentálne vnútorné
naladenie, ktoré človek prežíva,
je to jeho reakcia na okolitý svet. Pozitívne
emócie, ako sú city lásky,
úcty, dobra, radosti, altruistické postoje
a najviac pocit vnútorného pokoja
a mieru, pôsobia harmonicky
na vnútorné telesné prostredie
a vedú k podpore vylučovania látok
cudzorodých telu. Veda aj prítomnosť
mnohých chemických pôsobkov
sprevádzajúcich naše emócie už
v krvi preukázala. Napr. existenciu
endorfínov, čo sú peptidy, kolujúce
v našej krvi pri prežívaní pozitívnych
emócií. Človek by si mal byť plne vedomý,
že každý stres je požieračom
našej životnej energie. To nie je len
prosté konštatovanie. Vedeckým bádaním
sa preukázala rozdielna aktivita
mnohých enzýmov a dejov
v tele, ku ktorým dochádza pri strese
(hovoríme o tzv. oxidačnom strese)
na rozdiel od stavu pohody a pokoja.
Čitatelia už isto veľakrát počuli
o nežiaducich účinkoch tzv. radikálových
molekúl v tele, ktoré si človek
v stresových situáciách vytvára,
a o dôležitosti podávania vitamínov,
minerálov a stopových prvkov v období
veľkého časového vypätia. Jednoducho,
pokiaľ je to možné, treba
sa stresu vyhnúť. To je však len jedna
stránka mince. Aký vplyv má celkový
psychický stav pacienta na jeho
zdravie, sa síce tiež vedecky skúma,
žiaľ, od celkového zhodnotenia sme
ešte veľmi ďaleko.
Sú lekári schopní choroby vzniknuté
zo stresu a strachu liečiť?
Medicína tu, žiaľ, stále pokrivkáva.
Súčasná medicína, a to ako v oblasti
diagnostických postupov, tak
i v liečení chorôb, je založená prevažne
na materiálnom skúmaní tela,
na skúmaní vzťahu klinických príznakov
k laboratórnym zmenám t.j.
k zmenám, ktoré sa zistili chemickým,
mikrobiologickým, röntgenologickým,
patologicko-anatomickým
a aj molekulárno-genetickým
skúmaním. Lekári vidia prevažne
len postihnutý orgán a nie celé telo
v jeho komplexnosti. Medicínu
sme si „rozškatuľkovali“ na jednotlivé
odbory, z ktorých sa na rozdiel
od starých kultúr vytratil onen holistický
pohľad na ľudské telo. Zdravie,
ktoré nie je statickým, ale dynamickým
stavom, nie je možné docieliť, ak
na svojej duševnej pohode nepracujeme
sami, ak neprijmeme poznanie,
že sme porušovali prírodné zákonitosti.
Lieky, ktoré pacient dostane
a ktoré stabilizujú a kompenzujú jeho
stav, neriešia však primárnu príčinu
choroby. Na každom chorom potom
záleží, aby pochopil, že utrpenie, stav
depresie, strachu i iné ochorenia nie
sú ničím iným, len spätným pôsobením
nesprávne žitého pozemského
života. Prvotnou príčinou chorôb sú
teda poruchy duchovné. Choroba je
priamym výsledkom našich vlastných
myšlienok, slov i činov. Mali
by sme si však aj uvedomiť, že sme
sa nenarodili na túto planétu po prvý
20
Svet Grálu
33 | 2012
ROZHOVOR
raz ako sa spieva v pesničke, že „život
máš len jeden“. To je veľký omyl. Pokiaľ
prijmeme myšlienku reinkarnácie,
až potom pochopíme, že mnohé
choroby si prinášame na svet z minulých
životov. My sami sa podieľame
na uvoľňovaní mnohých stimulov,
ovplyvňujúcich sekundárne
fyziologické procesy v organizme.
Veď v knižnom vydaní „Základov
etikoterapie“ Dr. Bezděka už v 20-
tych rokoch minulého storočia bolo
poukázané na zmenu zloženia krvi
v závislosti od negatívnych emócií.
Tomu by mala súčasná medicína venovať
oveľa väčšiu pozornosť, i keď
sa pripúšťa, že duševný stav človeka
silne ovplyvňuje priebeh každého
ochorenia.
Aký vplyv môžu mať užité lieky
na organizmus neskôr?
Ak sú chemické liečivá podávané
pri liečbe akútnych chorôb, potom
sa liek užíva len po určitý čas a telo
postupne vylúči jednak pôvodné liečivo,
aj jeho metabolity. Horšie je to
pri dlhodobej terapii chronických
chorôb. Predovšetkým u seniorov
alebo u tých chorých, ktorí užívajú
liek dlhý čas a to súčasne s ďalšími
inými liekmi. Je to preto, že často
dochádza ku kumulácii preskripcie
– predpisovaniu liekov rôznymi špecialistami.
Veľká spotreba rôznych
liekov vedie ku kumulácii liečiv a ich
metabolitov v tele, k výskytu radu
nežiaducich reakcií a vzájomnej interakcii
liečiv medzi sebou. V takých
prípadoch by bolo správne vykonať
u pacienta, obzvlášť u seniorov, odbornú
kontrolu nevyhnutnosti užívania
všetkých liekov. A to nielen z pohľadu
zníženia zvýšenej a nadmernej
spotreby liečiv u nás, ktoré veľakrát
končia nevyužité v lekárničke, ale
predovšetkým kvôli výskytu už spomínaných
nežiaducich reakcií a možných
vzájomných interakcií. Tento
problém zostáva veľkou bolesťou súčasnej
farmakoterapie.
V tejto súvislosti sa často hovorí
o účinkoch antibiotík. Poznám
napríklad detských lekárov, ktorí
predpíšu dieťaťu antibiotiká skoro
preventívne – ešte než choroba prepukne
a až neskôr sa ukáže, či sú
antibiotiká skutočne nevyhnutné.
A potom sú aj takí, ktorí si nutnosť
predpísania tohto lieku overia.
Myslím si, že naozaj nie je treba
pchať do detí obrovské množstvá antibiotík.
Dnes sa, žiaľ, predpisujú antibiotiká
ako na bežiacom páse, čo je
možné doložiť renomovanými štúdiami,
v ktorých sa udáva, že antibiotiká
sa predpisujú zbytočne v takmer
80-tich percentách prípadov. Zneužívanie
antibiotík už od druhej polovice
20. storočia viedlo k vytvoreniu
stále väčšej rezistencie na tieto
látky. Preto postupne dochádzalo aj
k vývoju stále silnejších a citlivejších
chemických formulácií. Najčastejším
omylom, a to nielen v pediatrickej
praxi, je nesprávne diagnostikovaný
rozdiel v nutnosti aplikácie antibiotík
alebo antivirotík.
Sme takzvaná vyspelá civilizácia,
ktorá má dnes takmer na každú
chorobu nejaký liek.
Následkom užívania chemických
liekov je však naša spoločnosť oveľa
viac chorá než napríklad civilizácie,
ktoré používajú prírodné liečebné
metódy. Je to tak, pani profesorka?
Súčasná farmakoterapia je založená
prevažne na liečbe chemickými
látkami, ktoré sú telu cudzie,
teda neprirodzené. I keď sú pri všetkých
nových liečivách známe ich
mechanizmy účinku, t.j. na ktorej
úrovni v bunke pôsobia, nevyhneme
sa u žiadneho liečiva výskytu nežiaducich
účinkov ani interakcií. Nie
je žiadnym tajomstvom, že veľké
percento hospitalizovaných pacientov
sa lieči na následky nežiaducich
účinkov chemických liečiv pri ich
nadmernej a dlhodobej konzumácii
najmä v kombinácii s mnohými
inými liekmi. Fytoterapia (t.j. rastlinná
liečba) je i u nás neoddeliteľnou
súčasťou alopatického terapeutického
systému. Má však aj svoje
úskalia. Na rozdiel od lekárstva východných
kultúr je u nás situácia
v liečbe ochorení pomocou liečivých
rastlín celkom iná. Nedôvera vyplýva
jednak z prevahy ponuky liečiv
chemického charakteru, o ktorých
účinku boli budúci lekári počas
svojho vysokoškolského štúdia dostatočne
poučení, a jednak z chybnej
domnienky, že tento spôsob liečenia
patrí skôr k liečiteľovi. Ďalšiu
svoju úlohu hrá výskyt mnohých
chemicky nejednotných účinných
látok v rastline a premenlivosť ich
obsahu v rastlinnom materiáli. Ak
je však lekár správne informovaný,
môže svojim pacientom odporúčať
tie prípravky, o ktorých vie, že ich
účinnosť bola testovaná a hodnotená
na základe súčasných poznatkov
vedných odborov farmakodynamiky,
farmakokinetiky a toxikológie.
Rastlinné prípravky pôsobia komplexne
v malých dávkach, podávanie
musí byť dlhodobé, pretože účinok
sa dostavuje až za dlhší čas. Okrem
toho musia byť tieto prípravky získavané
z lokalít ekologicky čistých,
bez chemickej kontaminácie, prísad
pesticídov, mikrobiálneho znečistenia.
Preto sa stretávame so snahou
výskumných pracovníkov izolovať
účinné látky z rastlín a ďalej ich modifikovať.
Lenže rastlinné prípravky
pôsobia najlepšie v komplexe všetkých
účinných látok, ktoré obsahuje
celá rastlina.
Aký by bol podľa Vás ideálny stav
medicíny?
21
Svet Grálu
33 | 2012
ROZHOVOR
Možno, že som svojím kritickým
pohľadom na súčasnú farmakoterapiu
teda terapiu chemickými látkami
vyvolala vo vás smutné pocity. Ale
tušíme, že všetko nové sa rodí v bolesti.
Som v tomto smere optimistická,
pretože sa začínajú otriasať už mnohé
„stĺpy“ opreté o dosiaľ prevzaté alebo
naučené názory.
Otvárajú sa nové obzory a napĺňajú
sa pradávne tvrdenia, že medicína
je veľmi široký odbor úzko spojený
s ďalšími vednými odbormi, hovoríme
teda, že je multidisciplinárnym
odborom. Lekárska prax v posledných
dvoch desaťročiach potvrdila,
že lieky, ktoré obsahujú fyziologickú
alebo homeopatickú dávku, majú
vždy očakávaný liečivý účinok a pritom
neprinášajú závažné riziko. Ak
hovoríme o riziku, potom by som
chcela zdôrazniť, že ak lekár uvažuje
o farmakoterapii, mal by sa vždy zamýšľať
nad tým, čo prevládne – či to
bude pre pacienta benefit alebo riziko
podania.
V posledných rokoch sa u nás začína
rozširovať novinka v liečbe pacientov
– tzv. fyziologická regulačná
medicína. Dá sa povedať, že sa stáva
akýmsi prepojovacím mostíkom medzi
konvenčnou medicínou a homeopatiou.
Jej výhoda spočíva v nízkej
koncentrácii podanej účinnej – telu
vlastnej – látky vo fyziologickej koncentrácii.
Táto koncentrácia je účinná,
ale na rozdiel od vyšších dávok chemických
látok vykazuje vysokú bezpečnosť.
Aj keď lekári už zaznamenávajú
úspechy v liečbe pacientov, má
tento spôsob liečby rad oponentov
a je prijímaný s veľkou nedôverou. To
býva takmer vždy, keď sa objaví niečo
nové. – Veď čas všetko preverí.
Pamätám si na veľké diskusie farmakológov
pred rokmi a na ich pripomienky
k výsledkom homeopatickej
liečby. Upozorňovali na to,
že homeopatiká nemôžu mať žiaden
22
Svet Grálu
33 | 2012
účinok, pretože v homeopatických
zriedeniach sa nenachádza ani jeden
mol danej látky. Predstava vplyvu nejakej
nehmotnej informácie na liečbu
chorôb u homeopatík bola nepredstaviteľná.
Ale 200 rokov užívania
homeopatík v rade krajín, zvlášť
u našich nemeckých susedov, a to
s pozitívnymi výsledkami, prinieslo
v súčasnosti svoje ovocie na pôde
zmeny nášho vnímania i poznania.
Fyziologická regulačná medicína,
ktorá vychádza z dosiaľ nahromadených
vedeckých poznatkov je vhodná
na liečbu mnohých ochorení, ktoré
zaraďujeme medzi tzv. civilizačné
choroby. Prekvapujúce je objasňovanie
mechanizmu účinku liečiv v nízkych
dávkach, založené na základoch
kvantovej fyziky. Udelenie Nobelovej
ceny za fyziku trom bádateľom Saulovi
Perlmutterovi (USA), Brianovi
P. Schmidtovi (Austrália) a Adamovi
G. Riessovi (USA) v roku 2011 je tým
najlepším dôkazom.
Čo by ste odporúčali ľuďom pri
užívaní liekov, ktoré si bežne kúpime
v lekárni?
Aby opatrne zvažovali stále sa stupňujúci
vplyv reklamy na zaručene
účinné prípravky a dokázali si vybrať
z tej veľkej záplavy voľne predajných.
Farmaceuti v lekárňach vždy
vedia, na ktorý prípravok prebehla
televízna reklama, pretože potom
sa značne zvýši dopyt. – Je potrebné
sa detailne povypytovať na účinnosť
prípravkov, rozlišovať lieky voľne
predajné od doplnkov stravy. A nebáť
sa zveriť so svojimi chorobami aj
atestovaným farmaceutom v lekárňach,
ktorí potom môžu vyhľadať
pre každého jedinca ten najúčinnejší
preparát a dokážu odborne poradiť
vhodné dávkovanie daného liečiva
v priebehu dňa.
Rozhovor viedla Marie Šuláková
marie.sulakova@svetgralu.cz
N
iekedy to možno skutočne
tak vyzerá. Človek má pocit,
že sa mu rúcajú jeho základné istoty,
hrozí strata práce... Krízy
sú súčasťou ľudského života. Nezriedka
sú dokonca nevyhnutné.
Situácia sa dostane až tak ďaleko,
že sa človek musí obrátiť, zmeniť
svoje životné smerovanie. Z tohto
hľadiska môžu byť krízy nutné
a užitočné.
Krízou odborne nazývame taký
stav, keď nároky okolia zaťažia človeka
natoľko, že sa začne správať
a prejavovať inak, ako je preňho typické.
Definícia hovorí, že existujú
krízy, ktoré dokážu človeka zahnať
až na hranicu jeho možností, či dokonca
až za ňu. Takto postihnutý
sa potom ocitá vo veľmi nepríjemnom
stave, ktorý ho môže zatlačiť
do tej miery, že stratí sebakontrolu.
Často ho prenasleduje veľký strach
či pocity osamotenia.
Kríza sa tiež označuje ako výnimočný
stav. Teda, že nie každá záťaž
je zároveň aj krízou. Veľa konfliktov
a problémov si žiada riešenie, alebo
dokonca prináša napredovanie. Spočiatku
nejde o skutočné krízy.
P
KRÍZA V ZAMESTNANÍ
SA NEOBJAVÍ LEN
TAK Z NIČOHO NIČ
očet životných kríz vyvolaných
situáciou v práci v posledných
rokoch narastá. Vo viacerých regiónoch
stojí dokonca na vrchole
rebríčka v psychoterapeutickej
praxi. „Je práca príčinou chorôb
u našich pacientov?“ – tak znel
pred časom názov lekárskej konferencie
vo Švajčiarsku. Aktuálne
prieskumy ukazujú, že popri tomto
vývoji bol v celej nemecky hovoriacej
oblasti pozorovaný obrovský
SPOLOČNOSŤ
Kríza v zamestnaní
MARIANNE KLAUSER STALDER
„Zrútil sa mi svet“
nárast porúch spôsobených strachom.
Pracovné prostredie ako aj
spoločenské podmienky sa preukázateľne
zmenili. A to tak, že stále viac
ľudí túto veľkú životnú tému práce
a povolania pociťuje ako ohrozenie
ich existencie; prináša skľúčenosť,
vyvoláva v nich nepokoj a následne
osobnú krízu. A práve v oblasti povolania
je zreteľne vidieť, ako rôzne
ľudia reagujú na krízové udalosti.
Hroziace prepustenie môže u jednej
osoby vyvolať veľký pocit strachu
a tiesne, iná osoba to môže chápať
len ako podnet osudu, aby danú situáciu
uchopila a odhodlala sa na veľkú
zmenu.
Miera i oblasť zraniteľnosti je u každého
človeka individuálna. Niekto je
schopný prekonať ťažké ochorenie, ale
pri hrozbe prepustenia, keď sa má s danou
situáciou vyrovnať, ocitá sa so svojimi
schopnosťami v koncoch a je paralyzovaný
existenčnými starosťami.
Naproti tomu niekto iný je schopný
brať intrigy a zmeny pracovného
prostredia s nadhľadom, či dokonca
na ľahkú váhu, no nedokáže sa vyrovnať
s náhlou smrťou niekoho blízkeho.
Každý z nás je vystavený rozličným
krízovým situáciám. Pokiaľ
teda prichádzate do kontaktu s človekom,
ktorý práve prežíva nejakú
krízu, urobíte dobre, ak sa rozpomeniete
na svoje vlastné slabé
miesta, na vlastnú zraniteľnosť.
Je dobré si uvedomiť, že človek,
ktorý má práve krízu, dokázal
zvládnuť nejaké predošlé záťažové
životné situácie. Krízy v zamestnaní
málokedy vznikajú len
tak znenazdajky. Ako znázorňuje
náš graf, niekedy sa vyvíjajú
pomaly, inokedy sa rýchlo
vyostria.
Spúšťačom krízy v zamestnaní
býva väčšinou prežitie nepríjemnej
situácie, či už ide o výmenu šéfa,
reštrukturalizáciu v podniku, disharmóniu
v pracovnom kolektíve, či
pretrvávajúce stresové situácie. Vyvolávajú
ich aj poplašné správy o blížiacich
sa racionalizačných opatreniach
a z nich vyplývajúceho znižovania
počtu pracovných miest, nerovnaké
zaobchádzanie so zamestnancami, atď.
Stáva sa, že keď sa niekto teší navonok
dobrým podmienkam, netrúfa si túto
„zlatú klietku“ opustiť, nechce riskovať
náhlu zmenu. Ako krízu môže človek
prežívať aj situáciu, keď sa rozhoduje
medzi dvomi pracovnými ponukami.
Spúšťačov krízy existuje viacero:
možno ich rozdeliť na dve skupiny.
Jednu tvoria vnútorné faktory, ktoré
tkvejú v samotnom človeku, v druhej
skupine sú vonkajšie faktory vychádzajúce
z pracoviska (od nadriadeného,
kolegov, z pracovnej atmosféry a pod.).
Uvedené činitele môžu v človeku vyvolávať
nepokoj a napätie. Môžu ho nútiť
reagovať a riešiť veci inak ako predtým.
Vtedy je potrebné nabrať odvahu
a pustiť sa hoci aj do niečoho nového.
Prípadne vziať zodpovednosť do vlastných
rúk, nielen za seba, ale aj za iných.
Možno ide len o to, poučiť sa z nepriaznivej
situácie, pochopiť niečo o sebe
alebo o druhých, ktorým sme predtým
príliš dôverovali. Možno si máme
uvedomiť neetické pracovné princípy,
ktoré sa na pracovisku uplatňujú. Človek
by sa mal rozpomenúť na situácie,
ktoré už skôr možno zámerne prehliadol.
Možno sa treba zo svojej pozície
zastať mladšej spolupracovníčky.
23
Svet Grálu
33 | 2012
SPOLOČNOSŤ
Naopak, inokedy sa zase človek práve
pre svoj vyšší vek môže začať cítiť neisto.
Čím väčšmi sú vyhliadky do pracovnej
budúcnosti človeku zahmlené,
tým viac sa uňho vynárajú starosti
a strach.
A
VÝCHODISKO Z KRÍZY
k sa chceme hlbšie zamyslieť nad
krízou v zamestnaní, položme
si predovšetkým tieto dve otázky:
prečo a načo?
Otázka „prečo“ sa pýta na dôvody.
Vyzýva na to, aby sa človek úprimne
zamyslel, ako sa vlastne do tejto ťažkej
situácie dostal a potom pochopil, aký
má na nej podiel. Ak má doterajší vývoj
udalostí pochopiť, je nutné obzrieť
sa späť.
Otázka „načo“ nabáda k zamysleniu
sa, aké ponaučenie z tejto situácie plynie
a kam sa máme posunúť ďalej.
Obe otázky nás vedú k vnímaniu
nášho vnútorného hlasu. Pri pozornom
načúvaní sa môžu vynoriť nové
odpovede na situáciu v zamestnaní.
Tie sú vždy osobné, „šité“ pre dotyčného
človeka. Niekoho môžu nasmerovať
k podaniu výpovede, pre iného
budú výzvou – v danej pozícii zotrvať,
avšak s novým pohľadom na veci.
Tieto vnútorné odpovede na vonkajšiu
situáciu majú hlboký zmysel.
Ich správnosť spoznáme podľa toho,
že prinesú vnútorný pokoj a istotu,
i keď sa vonkajšia situácia vyvíja nepriaznivo
alebo nejednoznačne.
Vízia jasného východiska, či aspoň
nového smerovania človeka posilní natoľko,
že dokáže krízu hladko zvládnuť;
to znamená, že ju začne riešiť už
v počiatočnej fáze, teda skôr, než dôjde
k jej eskalácii.
Pozrime sa na priebeh krízy na príklade
znázornenom v grafe. Zamestnankyňa
poradenských služieb jednej
veľkej zdravotníckej organizácie
na sebe pozoruje rastúcu nespokojnosť
24
Svet Grálu
33 | 2012
ZLATÁ STREDNÁ CESTA
Iste vás napadlo, že ľudia, ktorí sa trvalo musia namáhať o živobytie, sú omnoho
zdravší a dožívajú sa vyššieho veku, ako tí ľudia, ktorým sa už od mladosti viedlo
veľmi dobre a ktorí boli ochraňovaní a odchovávaní čo najstarostlivejšie. Iste ste už
pozorovali, že u ľudí, ktorí vyrástli v blahobyte a ktorí robia všetko pre svoje telo a,
žijú pohodlne bez vzrušovania, sa rýchlejšie prejavujú vonkajšie známky blížiacej
sa staroby, než u ľudí pozemsky nemajetných, prinútených vypĺňať svoje dni stále
prácou!
Dávam za príklad tie prípady života naplneného prácou, kde nie je zbytočné prepínanie,
kde nedochádza k tomu, že by zúrivá vášeň po hromadení pozemských
pokladov alebo po inom vyniknutí nikdy nedopriala pracujúcim skutočného pokoja.
Kto sa stane otrokom takej vášne, nachádza sa vždy vo vysokom napätí, a tým
zároveň pôsobí neharmonicky v zachvievaní stvorenia. Následky sú pritom tie isté
ako u tých, čo sa zachvievajú príliš pomaly. Teda aj tu platí zlatá stredná cesta pre
každého, kto chce žiť správne v tomto stvorení a na zemi.
Abd-ru-shin
(„Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“, zväzok 3, ukážka z prednášky„Pohyb“ zákonom stvorenia“.)
v zamestnaní. (1) Zreteľne cíti, že sa jej
vytratil elán a radosť z plnenia úloh.
Ako bývalá zdravotná sestra bola dlhé
roky vo svojej pozícii poradkyne spokojná,
až kým vedenie útvaru neprešlo
do rúk jej mladšej kolegyne.
Mnohé príkazy jej pripadajú nezmyselné
a nesúvisiace s náplňou jej práce.
(2) Na mieste je teda otázka, ako ďalej.
Pani má 56 rokov a je slobodná, finančne
odkázaná sama na seba. Má
teda vydržať na tomto pracovisku, a to
pokiaľ možno až do dôchodku, ako jej
radia priatelia? Má tam zotrvať, hoci
je jej motivácia minimálna, a teda aj
jej pracovné nasadenie je iba obmedzené?
Šance na trhu práce sú v jej
veku pomerne malé. Má sa napriek
tomu ešte vzchopiť a pokúsiť sa nájsť
si novú prácu?
V priebehu skúmania seba samej (3a)
si uvedomuje, že vždy pracovala s nadšením
a obetavosťou, že radosť plynúca
zo starostlivosti o zákazníka bola charakteristickým
znakom jej osobnosti.
Navzdory svojmu veku sa rozhodne,
že to v podobnej pracovnej oblasti vyskúša
inde. Zostavenie žiadosti o zamestnanie
ju stojí veľa námahy. Musí
sa naplno vzchopiť a nabrať odvahu,
aby sa mohla uchádzať o miesto
u niekoľkých nových zamestnávateľov.
A hľa, navzdory svojmu veku ju
pozývajú na prijímacie pohovory. Len
zopár mesiacov úsilia – a prejaví sa jej
motivácia ako i odborné skúsenosti
a nájde si pracovné miesto v oblasti
opatrovateľských služieb pre seniorov.
V pracovnom živote sa pred ňou otvorili
nové horizonty. S radosťou sa pozerá
na nové úlohy, pri ktorých bude
môcť uplatniť všetky svoje doterajšie
skúsenosti.
To, že sa človeku nedarí vyriešiť
konfliktnú situáciu takýmto alebo
podobným spôsobom, môže mať niekoľko
dôvodov. Bráni mu v tom lipnutie
na vlastných nárokoch a požiadavkách.
Alebo nevie nájsť odvahu ísť
do niečoho nového, pretože východisko
je príliš nejasné. Alebo daná situácia
pôsobí natoľko bezvýchodiskovo,
že paralyzuje jeho vnútornú
silu a odvahu na rozhodovanie. Z pôvodne
obyčajnej konfliktnej situácie
sa tak vyvinie hlboká kríza v pravom
zmysle slova. (3b)
Potom už stačí len nepatrný podnet,
povestná „posledná kvapka“ (4),
ako je napríklad nemiestna poznámka
niektorej z kolegýň či náročná porada,
alebo nepríjemný hodnotiaci pohovor
s nadriadeným. Skrátka, pohár pretečie
a nastáva akútna kríza. (5) Často
však v nej ide o udalosti, ktoré dozrievajú
už dlhšie a ktoré sa dali dávnejšie
SPOLOČNOSŤ
rozpoznať. Teraz sa môže stať, že sa dotyčná
osoba v slzách zrúti, alebo sa uzatvorí
do seba a prestane komunikovať.
Už nevidí žiadne východisko. Oči jej
zastrie beznádej a strach.
Iný príklad. Len zopár týždňov
po tom, ako vedúci odborný referent
a zármutkom. Trvá mu niekoľko dní,
kým pochopí, že ide o skutočnosť.(6)
Pri vstrebávaní toho, čo sa stalo, (7)
si nakoniec musí priznať, že príznaky
tejto hrozby mal rozpoznať už pred
rokmi. Teraz chápe, že sa mal ďalej
vzdelávať. To sa mu však vtedy zdalo
Graf ukazuje typický priebeh krízy tak, ako je opísaná v článku:
1. Prvotné znepokojenie
2. Zvýšené znepokojenie, starosti zo vzniknutej situácie
3a. Napnutie síl a vyvinutie aktívneho úsilia
3b. Vyvrcholenie doterajšej situácie pre konflikt alebo hrozbu výpovede
4. Vnútorné rozhodovanie
5. Pretiekla posledná kvapka, udalosti sa dali do pohybu
6. Vyvrcholenie napätia, vyhrotená situácia. Buď sa zrútim, alebo situáciu vyriešim
7. Akceptovanie situácie
8. Fáza spracúvania situácie (zhodnotenie minulosti a súčasného stavu)
9. Hľadanie zmyslu, východiska
10. Nová úloha, stotožnenie sa s novou situáciou
v automobilovom závode oslávil svoje
šesťdesiatiny, predvolal si ho nadriadený.
Krátko predtým sa so všetkou
poctou oslavovalo jeho tridsaťročné
pôsobenie v podniku. Teraz mu neočakávane
oznámili, že žiaľ, z dôvodu
úsporných opatrení je podnik nútený
zriecť sa ďalšej spolupráce s ním. Dostane
ešte dva týždne na to, aby odovzdal
svoju pracovnú agendu kolegovi,
a potom bude jeho pracovný pomer
ukončený.
Šok zo správy hlboko zasiahol jeho
dušu. Cíti sa zmätený a silne otrasený.
Dovtedy veselý pán sa dostal do ťažkej
depresie, sprevádzanej skľúčenosťou
nepohodlné. Spoliehal sa na kolegialitu
svojich nadriadených. Teraz tu stojí
s vedomím premeškanej situácie a bez
vyhliadky na nové pracovné miesto...
Bez svojej obvyklej pracovnej činnosti
si pripadá neužitočný a nútený odísť
do predčasného dôchodku. Má však
výhodu: nie je sám, jeho manželka
a dospelé deti stoja pri ňom, povzbudzujú
a utešujú ho. Po neľahkých mesiacoch,
keď situáciu ťažko vnútorne
spracovával a prešiel tak procesom
sebapoznania, (8) mu osud prideľuje
novú, neobvyklú úlohu. Má prevziať
občasné opatrovanie svojho nedávno
narodeného vnúčaťa. Čoskoro zisťuje,
že jeho život je tým obohacovaný
o nové skúsenosti a pocity. (9)
V úlohe starého otca v sebe znovu
nachádza dávno zabudnuté stránky
svojho ja. (10)
NOVÉ POZNANIE
PRINÁŠA NOVÉ ŠANCE
K
ríza človeka núti, aby situáciu
sám (pre seba) spracoval, a tým
prišiel k novým poznatkom. Tým
sa krízy môžu zmeniť na nové životné
šance. Nejde to však zo dňa
na deň. Primerané spracovanie situácie
rozhodujúcim spôsobom závisí
od ochoty k sebapoznaniu.
Samozrejme, aj ľudia v okolí človeka
v kríze môžu veľkou mierou prispieť
k tomu, aby situáciu úspešne zvládol.
Najlepšou podporou sú chápavý postoj,
vcítenie sa a snaha porozumieť, a predovšetkým
presvedčenie, že v danej
situácii môže byť skrytý hlbší zmysel,
ktorý má človek nájsť – a že to dokáže.
Všetko úsilie lekárov a iných odborníkov
by mali ísť týmto smerom. Namiesto
chlácholenia alebo podávania
liekov sú namieste konštruktívne rozhovory,
ktoré vyvolajú dôležité sebapoznávacie
procesy, vďaka ktorým sa človek
posilní a sám je schopný prehodiť
výhybku.
Ak človek krízu v zamestnaní
vhodne spracuje, pri spätnom pohľade
väčšinou rýchlo pochopí zmysluplnosť
všetkých udalostí, pretože zasiahli
do životného plánu opravným spôsobom.
Nebude sa potom obzerať späť
so strachom a hnevom – životnú lekciu
pochopil a dokázal všetkým odpustiť.
Marianne Klauser Stalder
stadler@svetgralu.sk
25
Svet Grálu
33 | 2012
CVIČENIE
Ešte viac
ohybnosti
Jednoduché
cvičenia na kĺby
A
ko Vám išlo prvé cvičenie
na zvýšenie ohybnosti (Svet
Grálu č. 32) Už sa Vám darí držať
telo vzpriamené? Vstávate ráno
lepšie a ľahšie? A ako sú na tom
Vaše kĺby? Sú trochu pohyblivejšie?
Už sa Vám kútiky úst pohybujú
smerom k ušiam ľahšie a bezbolestne?
Ako sa cítite?
Takže pokračujeme. Máme tu
ďalší pohybový program, tentoraz
špeciálne na kĺby. Ste pripravení?
To najdôležitejšie už ovládate –
vzpriamený „kráľovský“ postoj
s najkrajším úsmevom.
Zachovajme si dôveru a podarí
sa to. Pridajme ešte trochu nadšenia
a uvoľnime sa. – A teraz s chuťou
do toho!
(Cvičenia robíme plynule, ale
nie rýchlo – primeraným pozvoľným
tempom, aby sme si nič nenatiahli
či nevyvrtli. A ešte niečo:
nezabudnite po každom cviku
pretriasť precvičovaný kĺb, aby
sa uvoľnil.)
Najprv sú na rade paže:
1. Roztiahnite prsty ako slnečné
lúče a potom ich zovrite,
akoby trochu kládli
odpor. Striedavo ich rozťahujte
a zvierajte. …aj keď
to ide trochu ťažšie, nestrácajte
radosť z cvičenia.
2. Zovrite päste a pokojne
nimi krúžte v zápästiach.
Preciťujte živosť vo svojich
zápästiach.
3. Vystrite ramená a upažte.
Teraz krúžte predlaktiami
pred sebou (áno, pomalším
tempom). Pozornosť venujte
lakťom. Predstavujte
1. V stoji zopnite paže
a vzpažte. Ešte viac natiahnite
chrbticu, voľne a vysoko.
Naťahujte sa striedavo
doprava a doľava
– príjemne, s úsmevom.
Potom sa zakloňte (obrázok
7) – na okamih vydržte –
a zasa sa naťahujte smerom
nahor. Svoje paže pomaly
spustite nadol vedľa tela.
Birgit Marie a Philipp Seifertovci
Aj vaša chrbtica už netrpezlivo čaká na rozcvičenie:
si pritom, že ramená máte
voľne položené na doskách
či parapete (kde zostal váš
úsmev?) (obrázok 1).
4. Zovrite pravú päsť a pokojne
krúžte napnutou pravou
pažou najprv jedným,
potom druhým smerom.
Potom rovnako krúžte aj
ľavou pažou.
1
26
Svet Grálu
33 | 2012
Birgit a Philipp Siefertovci
7
2. Založte si ruky v bok –
palce smerujú k chrbtici.
Krúžte bokmi a trupom doľava,
potom doprava. Cvičte
8
1. Stojíte na ľavej nohe.
Pravé chodidlo zrolujte
priamo cez prsty (koleno
smeruje dopredu, obrázok
2) a zase späť na brušká
prstov (obrázok 3). I keď to
trochu zabolí, nestrácate
úsmev, Vaše prsty Vám
budú vďačné (pri väčšej bolesti
nohu uvoľnite, aby ste
sa vyhli kŕču). Pritom môžete
popremýšľať, prečo
máte v štyroch prstoch
2 3 4 5
A teraz poďme precvičiť nohy:
po tri a v palci „len“ dva
kĺby. Také malé časti tela
a toľko kĺbov... Potom
prsty vytáčajte rovnako
ďalej, ale šikmo, aby sa dostal
na rad aj malíček (koleno
smeruje do strany,
obrázok 4). Snažte sa cvičiť
uvoľnene a s ľahkosťou.
Cvičenie má byť príjemné,
nie prehnane zaťažujúce.
Rovnako precvičte aj ľavú
nohu.
2. Stojte vzpriamene a pokojne.
Udržujte v sebe
tichú radosť. Pozerajte
sa na jednu nohu. Druhou
nohou, čo najviac natiahnutou,
krúžte. Najprv
jedným a potom druhým
smerom. Nohy vystriedajte.
3. Zodvihnite pravú nohu,
koleno smeruje dopredu.
Predkolením kývajte niekoľkokrát
dopredu a dozadu,
potom ním krúžte
najprv jedným, potom
druhým smerom. Zopakujte
rovnakým spôsobom
aj druhou nohou. Stojte
rovno, s úsmevom, i keď
sa Vám noha zdá ťažká
(obrázok 5).
4. Zdvihnite opäť pravú
nohu (ako v bode 3), kývajte
6
ňou napravo a späť (koleno
smeruje doprava), opäť
vpred (koleno smeruje
vpred), opäť doprava. A teraz
ostaňte tak, ako ste.
Krúžte kolenom do strany.
Nohou maľujte veľké
kruhy pozvoľným tempom
v oboch smeroch, prirodzene
opäť s úsmevom (obrázok
6). Vytrvalo sa usmievajte,
i keď Vaša noha
nebola ešte nikdy taká
ťažká. Nohy vystriedajte.
plynule ale nie prirýchlo;
s dôrazom a cielene si rozhýbte
všetky stavce, aby
ste sa čo najviac ponaťahovali
a svojmu chrbtu priniesli
úľavu. Dbajte, aby
ste sa neprepínali a nespôsobili
si tým bolesť (z nadmerného
natiahnutia) (obrázok
8).
3. Rozkročte sa o niečo
viac než na šírku ramien,
prsty nôh smerujú mierne
9
dovnútra (kvôli stabilizácii
nôh). Rozpažte, končeky
prstov položte zľahka
na ramená a vzpriamte krk
nahor, panva smeruje dole.
Teraz hlavu otočte tak, aby
ste sa pozerali na pravý lakeť,
postupne sa otáčajte
doprava: najprv ramená,
potom hrudník a nakoniec
boky. Celú chrbticu otočte
doprava – pozornosť
upriamte na stavce. Teraz
sa zasa od bokov až k hlave
otočte späť. Temeno opäť
otočte – veľmi jemne ho
nahnite – nahor. Potom
celé cvičenie zopakujete
na ľavú stranu (obrázok 9).
4. Predkloňte sa. Kolená sú
dostatočne ohnuté, paže
a hlava voľne visia. Pohojdávajte
sa uvoľnene sem
a tam, ako handrová bábika.
Teraz sa zasa stavec
po stavci narovnajte smerom
nahor. Keď sa vyrovnáte,
zakrúžte ešte
ramenami (nahor–dozadu–
dole–do strán) a panvu nechajte
klesnúť. Ešte raz príjemne
pretraste celé telo.
Cítite tú tichú radosť, pokoj
a energiu? Výborne!
27
Svet Grálu
33 | 2012
SPOLOČNOSŤ
Niekoľko úvah
nielen o škole a školstve
Škola, resp. obdobie školskej dochádzky,
je dôležitou súčasťou života každého človeka.
Do školy prichádzame v šiestich rokoch,
prežijeme v nej časť svojho detstva,
celé obdobie dospievania a opúšťame
ju (tí najvytrvalejší) v čase dospelosti.
Ide o veľmi dôležité obdobie, v ktorom
vývoj telesný sprevádza vývoj duševný.
Pre zdravý, harmonický vývoj človeka
je dôležité, aby prebiehal rovnovážne,
rovnomerne, prirodzene – úmerne veku
a schopnostiam.
Učím na gymnáziu a o školstve,
študentoch, obsahu a spôsobe vyučovania
premýšľam tak dlho, ako
dlho učím. V nadchádzajúcich riadkoch
sa zameriam na školu a vzdelanie
všeobecnejšie a podelím sa o niekoľko
vlastných pozorovaní a úvah.
Šárka Šandová
Gymnázium je najťažšou strednou
školou vôbec. Mladí ľudia získavajú
prevažne teoretické znalosti z mnohých
odborov, učivo je náročné a je
ho veľa. Dovolím si tvrdiť, že veľakrát
je zbytočné. Študenti sa s veľkým
množstvom učiva vyrovnávajú
rôzne. Veľká väčšina sa však snaží.
Chcú mať dobré známky, chcú robiť
radosť rodičom aj sebe. Občas chcú
28
Svet Grálu
33 | 2012
SPOLOČNOSŤ
urobiť radosť aj učiteľom. Mnohí sú
veľmi bystrí a cieľavedomí a na gymnázium
prichádzajú, aby potom pokračovali
v štúdiu na vysokej škole.
No prichádzajú aj tí, ktorí sa len nevedeli
rozhodnúť, čím by v živote
chceli byť. Aj pre nich je tento druh
školy určený.
Učím študentov vo veku od pätnástich
do devätnástich rokov. Je to pre
mladých ľudí obdobie fyzicky a psychicky
veľmi náročné, ba dramatické.
V tomto veku sa telo rýchlo premieňa
a prebúdza sa duch. Búrky telesné
sprevádzajú búrky duševné. Dospievajúci
sú náladoví a často veľmi výbušní,
emócie zvládajú ťažko. Veľmi
rýchlo „rekognoskujú“ terén a rýchlo
vyhodnotia každú situáciu. Hocikedy
nemilosrdne, v neprospech ostatných.
Neuznávajú kompromisy,
čierna je čierna, s bielou sa nekamarátia.
A basta! Svoje o tom určite vedia
všetci rodičia.
Mladí sú vtedy obzvlášť silno otvorení
vplyvom z okolia, preto sú takí
citliví a zraniteľní. Zo strany dospelých
potrebujú práve v týchto rokoch
veľkú mieru tolerancie, úctu a lásku.
Zdá sa to často až nemožné, no ak
to my, „už dospelí“ zvládneme, staneme
sa svedkami zázraku. Rýchlo
totiž na naše správanie zareagujú
a náš dobrý vklad s radosťou opätujú.
Trochu prekvapene potom zistíme,
že sa dokonca milo usmejú a podržia
nám pri vstupe do triedy alebo
do obchodu dvere. Z neznesiteľného
adolescenta a zlostnej pubertiačky
je ako mávnutím čarovného prútika
galantný mladý muž a jemná, pôvabná
dievčina.
Ako som už uviedla, v tejto dobe
sa všetkým dospievajúcim začína
prebúdzať duch. Prejavuje sa ako
túžba „po niečom“. Mladí ľudia
sa túžobne rozhliadajú okolo seba
a hľadajú... Hľadajú, kam svoju
túžbu upriamiť, kam upnúť svoje
sily. Nemajú vo veľkej väčšine poňatia,
ako by mal predmet ich túžby
vyzerať, nevedia nič, alebo vedia len
málo o úlohe človeka na zemi. Majú
túžbu letieť, majú na let silu, ale nevedia
kam... Spomeňme si, zažili sme
to tiež. Je to veľký prerod, slovami
básnika „ťažká hodina“: pre chlapca
doba rytierskych ideálov, pre dievča
sen o kráse a harmónii, o lesných lúkach...
Navôkol sú ľahko dostupné ciele:
dobré známky, maturita, štúdium
na vysokej škole, zamestnanie s dobrým
platom, rodina, pekný dom,
sympatická manželka/manžel, dobré
deti. K tomu ešte niečo z telesných
pôžitkov a adrenalínových zážitkov
a šťastie je zaručené. Toto čisto materialistické
riešenie väčšina postupne
prijme. Nie je na tom predsa nič zlé,
žijú tak všetci, alebo tak chcú žiť. Ak
sa rozhliadnu okolo seba, nie je vidieť
nič iné. Aké možnosti teda majú?
Tí pozorní si síce všimnú, že ani ich
príbuzní a známi nie sú takí úplne
šťastní, nakoniec však dlhoročný
vzor správania postupne prijmú
za svoj. Ako by aj nie! Ak si má človek
vybrať nejakú inú možnosť žitia,
musí o nej najprv vedieť. Prihováram
sa za ne: ak robia podľa nás niečo zle,
majme na pamäti, že napodobňujú
NÁS! Ich výbušné reakcie v čase dospievania
sú podľa všetkého zapríčinené
často práve rozporom medzi
tým, čo by chceli a nevedia to definovať,
a tým, čo im spoločnosť, rodina,
škola, ... ponúka. Môžeme im síce
pomôcť svojou trpezlivosťou a zhovievavosťou,
ale aj ukázať, že život
môže vyzerať inak.
Materialistický, čisto konzumný
spôsob života je súčasným školským
systémom naďalej udržiavaný. V našich
školách zatiaľ stále prevažuje rozumové
vyučovanie a rozvoj jemnejšieho
citu, nástroj ducha, je odsunutý
nabok. Výkon často prevažuje nad
zážitkom, výsledok nad tvorivým
procesom. Zavedené hodnotenie potom
spôsob výučby len podčiarkuje
– čo cíti človek pri čítaní veršov, to
sa oznámkovať nedá. Na vyváženie
takejto jednostrannosti nestačia dve
hodiny výtvarnej alebo hudobnej výchovy
týždenne (na štátnych školách
si študenti vyšších stupňov gymnázií
medzi týmito predmetmi volia, v treťom
a štvrtom ročníku ich nemajú
vôbec) a krátke chvíle čítania či počúvania
umeleckej literatúry. Tieto
potreby dostatočne nepokryjú ani
voliteľné semináre vo vyšších ročníkoch,
ktoré sú navyše závislé od dostatku
financií, dostatku priestoru
a osvietenosti vedenia škôl.
Na pestovanie a rozvoj citu by bolo
treba jednak zmeniť obsah a spôsob
vyučovania, jednak znížiť počet študentov
v triede, veľakrát aj oddeliť
dievčatá od chlapcov. Spoločné hodiny
im nedovolia správať sa prirodzene;
chlapci sa predvádzajú
(v každom veku inak) a dievčatá sú
hanblivé (v tom lepšom prípade)
alebo sa tiež začnú predvádzať (v tom
horšom). K správnemu a potrebnému
rozvoju vyložene ženských, či
naopak mužských vlôh a schopností
nedôjde vôbec. Aby dievčatá v tomto
systéme „obstáli“, svoju jemnú prirodzenosť
často radšej potlačia.
Mám šťastie, že občas učím dievčatá
a chlapcov oddelene. Sú to
jedny z najkrajších hodín. Keď učím
dievčatá, rovnorodosť skupiny nám
umožní učiť sa iným spôsobom
a dotkneme sa občas aj hlbších tém
(tak nejako nás to tam „šupne“).
V okamihu únava opadne, všetky
oči sa roztvoria, ústa sa neboja hovoriť
a začnú sa usmievať. Mám
možnosť vidieť, čo dievčatá naozaj
zaujíma, a verte alebo nie, ono ich
naozaj niečo zaujíma – len matematika
ani fyzika to nie je. To však neznamená,
že by s týmito predmetmi
29
Svet Grálu
33 | 2012
SPOLOČNOSŤ
dospievajúce dievčatá nemali prísť
do kontaktu. Pre tých čitateľov, čo
práve namietate, že môžu teda študovať
inú školu, oponujem: ale prečo?
Chcú byť právničkami, učiteľkami,
psychologičkami, lekárkami (tam tú
fyziku predsa len trochu potrebujú)!
Chcú pomáhať ostatným a zároveň
byť vzdelané. Na ďalšie štúdium
potrebujú všeobecný základ. Lenže
dnes to nie je základ, ale NÁKLAD!
Maturovala som kedysi na gymnáziu
a vidím, ako objem učiva od tých
čias vzrástol. A keď počujem svoju
štrnásťročnú dcéru, študentku viacročného
gymnázia, odriekať latinské
pojmy z biológie, mám chuť jej
to učenie zakázať.
Problém so zvládaním neúmerného
množstva učiva nemajú len dievčatá,
unavení a bez chuti sú napospol všetci.
Zistíme to, keď sa im pozrieme do očí.
Jas a lesk zmizli, namiesto nich nastúpila
šeď a oči sa zakalili. Občerstvujúca
a čistá radosť zo života, viditeľná
ešte pred niekoľkými rokmi, v ranom
detstve, je preč. Som presvedčená,
že za tým nie je len lenivosť. Ubíja ich
stereotyp, nezáživný priebeh výučby
a veľké množstvo nepotrebných detailov.
Skrátka: nerovnovážne pestovanie
rozumu. My učitelia sme sami
špecialisti na jeden až dva odbory, oni
musia zvládnuť všetky. Dobre, viem,
že nie do hĺbky, že na poznávanie
majú vek (a ako si povedia niektorí:
„Nemajú nič iné na práci.“). Ale aj tak
toho majú dosť a mali by sa sebe venovať
aj inak. Schopnosti, ktoré dostali
do vienka, zverenú hrivnu, ktorú by
mali zveľaďovať, často – vďaka nezmyslom,
ktoré od nich my učitelia
vyžadujeme – vôbec nerozvinú.
Hoci majú svetu čo ponúknuť a svet
by potom mohol žasnúť. Vidím ich,
ako dennodenne zápasia. Lenže tieto
zápasy ich neposilňujú, iba vysiľujú
a mnohí tak premárnia veľa drahocenného
času.
V súčasnej dobe, preplnenej informačnými
technológiami a informáciami
vôbec je náš tradičný (teda prevažne
pasívny) spôsob rozumového
vyučovania ďalej neudržateľný. Aj napriek
prehnaným obavám niektorých
kolegov nemám strach, že by školy
boli v budúcnosti zbytočné alebo
že by učitelia vymizli (napríklad
vďaka e-learningovej forme štúdia),
len bude treba školy podstatne zmeniť.
Prichádzajú deti, ktoré nás k zmenám
môžu viesť. Mali by sme im uzdičku
len jemne popoťahovať, samy nám
dajú najavo, kadiaľ treba ísť.
Zmeny v školstve sú samozrejme
neodmysliteľne späté so zmenami
celospoločenskými a tie sú závislé
od zmien jednotlivcov. Jedno bez
druhého možné nie je. Ide o to – zistiť,
ako by sa mal človek meniť, aby
svojou zmenou životu na zemi prospieval.
Ak sa obzrieme späť, myslím,
že z výsledku našich skutkov
by sme už mohli konečne pochopiť,
že životu na zemi veľmi neprospievajú.
– Človek si má brať z toho, čo
mu stvorenie poskytuje, ale nezabúdať,
že má byť hospodárom múdrym,
nemá brať viac, než nutne potrebuje.
A keď niečo dostane, má aj dávať,
vrátiť... Aby však človek pochopil,
čo a ako má robiť, musí životu rozumieť.
Dnešná škola mu toto porozumenie,
žiaľ, veľmi neposkytuje.
30
Svet Grálu
33 | 2012
SPOLOČNOSŤ
V školách i v rodinách sa snažíme
odhaľovať, podporovať a rozvíjať
vlohy a schopnosti detí a mladých
ľudí. Snažíme sa poukazovať na to,
že cnosti nie sú slabosti a že pravda
a láska predsa len zvíťazí nad lžou
a nenávisťou. Ale to nestačí. Je potrebné
viesť deti a mladých ľudí k vedomému
životu. Aké krásne by bolo
učiť mladých ľudí používať rozum
tak, aby sa netopili v chápaní nezmyselných
vecí! Aby vedeli pochopiť súvislosti,
ktoré im umožnia viesť naplnený
život. O to predsa má ísť úplne
všetkým: rodičom, učiteľom... a nakoniec
aj politikom. Jedine človek
žijúci uvedomelo bude spoločnosti
prinášať tie pravé hodnoty. Plne vedome
znamená žiť podľa odvekých
pravidiel, teda podľa stále platných
a nemenných zákonov, a s vedomím
súvislostí. Aby sme tak mohli žiť, potrebujeme
tieto pravidlá a súvislosti
najprv poznať. Z domova i zo školy.
Zdá sa mi, že sa (aj my učitelia) doslova
bojíme niektorých tém a pojmov.
Značnou devalváciou prešli
obsahy slov ako vlasť, národ, česť,
úprimnosť, otvorenosť, čistota, prostota,
krása... (Na slovo láska a pokora
sú mladí doslova alergickí – tak ich
vyučil súčasný svet.) A pojmy ako sú
mravnosť, poriadok sveta, Desatoro,
Božia vôľa a Boh nevyslovujeme radšej
vôbec. Nie z úcty, ale zo strachu;
z obavy, čo by nám na ne povedali ostatní.
Naše školy mladých ľudí vzdelávajú
a vychovávajú podľa súčasných
zvyklostí, snažia sa ich viesť aj k plneniu
povinností a oproti dobám minulým
aj k vyjadrovaniu vlastných
názorov, takže dnes sa nám študenti
vedia rýchlo, občas aj celkom fundovane,
vyjadriť k hocičomu – od boja
za oslobodenie Tibetu až po príčinu
klesania hrubého domáceho produktu.
No akosi sme ich zabudli
viesť k iným než len pozemským
hodnotám. Kam sa vytratilo vedenie
k poznaniu toho, čo je nepominuteľné,
večné a čo človeku zostáva aj
po jeho odchode do iných úrovní?
Na jednej škole v meste, kde žijem
a pracujem, je nápis s výrokom J. A.
Komenského: „HĽADAJ SVETLO
A PRAVDU, NÁJDEŠ BOHA AJ
SEBA SPOZNÁŠ.“ Myslím, že práve
názory J. A. Komenského na školu
a vzdelanie by nám aj do budúcnosti
mohli byť inšpiráciou.
Náš národ (český, pozn. red.) nie
je podľa môjho názoru natoľko ateistický,
ako tvrdia prieskumy. V dobe
pobielohorskej mal takmer každý
doma starostlivo uschovanú Bibliu
kralickú alebo nejakú inú, českú,
a tento duchovný rozmer či potenciál
máme stále v sebe. No máme
v sebe aj určitý druh vnútornej rebélie
– proti vrchnosti a proti dogmám;
a to je podľa mňa tiež dobre.
Je v poriadku neprijímať bezhlavo
alebo z donútenia, je v poriadku hľadať
a o nájdenom premýšľať.
Mnohé školy už od deväťdesiatych
rokov zavádzajú otvorenejší spôsob
výučby, v ktorej sa deti do hodín
zapájajú oveľa aktívnejšie, skúšajú
sa aj prevzaté metódy (waldorfská
pedagogika alebo pedagogika montessori).
O obsahu a spôsobe výučby
na všetkých typoch škôl sa medzi
odborníkmi i laikmi diskutuje neustále.
Kiež by konečne smerovali
školy tak, aby pomáhali svojim žiakom
v pochopení poriadku sveta
a tým v nájdení zmyslu ľudského
života. Aby mladých ľudí podporovali
v nachádzaní vlastnej, jedinečnej
cesty, a zároveň ich inšpirovali k spolupráci
s ostatnými, aby ich viedli
k zodpovednosti v myslení, reči a konaní
a pomohli im pochopiť rozdiel
medzi mužským a ženským pôsobením.
Potom bude mať vyučovanie
ten správny zmysel.
Pochopenie poriadku sveta, pochopenie
zákonov stvorenia a úlohy
človeka v ňom, to je podľa môjho názoru
úloha každého človeka – pravé
vzdelanie má človeku na jeho ceste
za poznaním pomôcť. Jedine tak
bude ľuďom naozaj na úžitok. A jedine
potom budú ľudia využívať
všetky svoje schopnosti vo svoj prospech
i na úžitok celku. Teda s takým
vzdelaním, ktoré prináša skutočné
poznanie.
...
„Človeku nie je nič platné, ak je
najrýchlejším bežcom, obratným
boxerom či odvážnym automobilovým
pretekárom, alebo keď vie,
či sa kôň objavil na Zemi pred muchou
alebo po nej. Takéto úsilie
smeruje len k smiešnosti, k samoľúbosti!“
„Človek predovšetkým nevyhnutne
potrebuje preskúmať všetko,
čo slúži jemu ku vzostupu, a tým aj
k podpore celého stvorenia. Pri svojej
práci sa musí pýtať, aký úžitok
prinesie jemu samému a ostatným
ľuďom. V budúcnosti musí každého
človeka ovládať jediný cieľ: spoznať
a tiež vyplniť miesto, ktoré má
vo stvorení zaujímať ako človek!“
(Abd-ru-shin: Vo svetle Pravdy, prednáška
Pohyb ako zákon stvorenia)
...
Ak mladým v tomto úsilí pomôžeme,
získame nielen ich rešpekt
a úctu, ale zažijeme s nimi aj veľa radosti.
Sami sa tak staneme hodnotnejšími
ľuďmi a to nás povedie k väčšej
spokojnosti, šťastiu... a aj k prostej
vďačnosti za život.
Šárka Šandová
sarka.sandova@svetgralu.cz
31
Svet Grálu
33 | 2012
ZAMYSLENIE
Slova se mluví
Velký mlýn s pilou v Jeřmani
je připomínán v roce 1618.
V současnosti slouží jako chalupa
a část jako bytový dům. Z části je
také ruina. Foto: Ján Kadlec
a mlýny melou…
Jak lidé drží dané slovo? Marie Šuláková
ři vzpomínce na „staré dobré časy“
P v nás povětšinou vyvstane stesk
po lepších dobách, anebo možná vůbec
stesk po lepším prostředí, než je
to dnešní, na pováženou pokročilé
a moderní. Naše krajina nám k takový
m vzpomínkám nabízí sdostatek
nenápadných památníků minulých
časů. Nejen výstavné hrady a zámky,
kdepak. Jsou to i kapličky, křížky
u cest, smírčí kříže, prastaré aleje
a stoleté stromy, studánky i klikaté
polní cesty. Taky třeba mlýny.
Taková profese mlynáře byla velmi
specifická. Jednalo se vždy o zručného
řemeslníka, který rozuměl stavbě
32
Svet Grálu
33 | 2012
a provozu mlýna. Mlynář býval často
svobodný člověk, u něj se scházeli lidé
z různých vesnic, zblízka i z daleka.
Byla to místa veselá i smutná, kam
mlynářští tovaryši – krajánci přinášeli
zprávy ze světa. Obdobím největšího
rozkvětu mlynářského řemesla
byl konec 19. a začátek 20. století.
Dnes je sláva mlynářského řemesla
již minulostí, po mlýnech zbyly již
jen více nebo méně zachovalé stavby.
Jedna taková nesmírně pozoruhodná
památka se však nachází naproti
tomu nikoliv na břehu potoka,
ale v archivu: je to tak zvaná Řimická
smlouva.
ROK 1474: MLYNÁŘSKÁ
SMLOUVA
Říká se „Co je psáno, to je dáno“. To
platí. Ale známe to všichni z médií
a mnohdy i z vlastních zkušeností:
Všude se dají najít kličky, jak
ze smlouvy vycouvat, a to dokonce
i v takových spisech, které vypadají
jednoznačně a smysluplně. Mimochodem
– a co není psáno… to není dáno,
byť jste si to podáním ruky slíbili, prostě
máte smůlu. A tak se spousta lidí
trápí nad tím, jak byli napáleni, zneužiti,
jak se jim podvodníci a nepoctivci
někde vysmívají za jejich naivitu
ZAMYSLENIE
a víru v dobro, v to, že dané slovo platí.
Nastupuje strach a nervozita při uzavírání
každé další dohody, smlouvy,
nastupuje nedůvěra, obava, že budeme
opět zneužiti. Výsledkem toho jsou
smlouvy a jejich přílohy a dodatky,
kterých stále přibývá a v kterých se už
ani čert nevyzná. Nedůvěra vyvolává
strach, strach nedůvěru.
Pohled do určitých historických
momentů na nás může působit jako
pohled do čisté vody. A když už je řeč
o vodě a smlouvách, existovalo kdysi
tzv. vodní právo, kterým se řídili mlynáři.
Toto právo určovalo potřebné
množství vody pro jednotlivé mlýny.
Museli jej dodržovat mlynáři, stavitelé
i vrchnost v případě, že jeden vodní
tok poháněl více mlýnů. Například
Mlýnský potok na Litovelsku protékal
mnoha vesnicemi i samotným městem
Litovel, jež byly majetkem několika
vrchností. Pro potřebu údržby
jezu, náhonu a zajištění dostatku vody
proto vznikla unikátní tzv. Řimická
smlouva z roku 1474.
V citaci této pozoruhodné smlouvy
si všimněme především, jak jednoznačně
muselo platit dané slovo
v době, kdy lidé neměli ani mobilní
telefony, ani internet a další komunikační
vymoženosti dnešní doby.
Neměnitelná zásada, již obsahovala
Řimická smlouva, byla ve své době považována
za posvátnou a nikdo si ji
nedovolil měnit.
„V roce 1474 se u příležitosti položení
nového dřevěného prahu sešli u řimického
jezu zástupci vrchnosti mlýnů
a k uvarování všech nepřístojností při
nezbytných opravách stanovili jako
hlavní zásady následující: Kromě již
existujících nesměl být na řece zřízen
žádný další mlýn. Jestliže by někdo vystavěl
přesto nové dílo, měl zaplatit pokutu
2 000 kop grošů. Žádný mlynář
se nesměl na svém mlýně, na jezu nebo
žlabu pouštět na vlastní pěst do žádných
změn, k nim mohlo dojít pouze
s vědomím a schválením zúčastněných
mlynářů a vrchnosti, neboť každý mlynář
musel nechat odtékat vodu tak, jak
ji přijímal. Údržba řimického jezu
se měla stát věcí oprávněných majitelů.
V případě, že by mladečský mlynář
jako nejbližší k jezu seznal za nutnou
nějakou opravu, měl poslat prvnímu
sousedovi dřevěnou sekyrku, ten ji
měl do hodiny předat dalšímu a ten
opět dalšímu tak, aby ještě v průběhu
téhož dne dorazila až k mlynáři
Zbytky štukové výzdoby na mlýně znázorňují lva držícího sekeru – znak sekerníků.
Tito zruční řemeslníci dokázali vyrábět všechny potřebné součásti mechaniky vodního mlýna.
Foto: Ján Kadlec
ve Lhotě. Ten musel následujícího dne
časně ráno vyrazit s pacholkem nebo
mládkem k řimickému jezu, po cestě
proti proudu se všude zastavit a vzít
s sebou všechny mlynáře s čeledí. Nejdéle
dvě hodiny po úsvitu měla začít
práce, která mohla skončit až po západu
slunce. Každý měl být na místě
den co den tak dlouho, dokud nebude
dílo dokončeno. Mlynáři z Mladče
a Lhoty jako zástupci ostatních mlynářů
měli dbát na dodržování těchto
ustanovení, řídit práce na řimickém
jezu a v případě potřeby pozvat neposlušné
před litovelského rychtáře a nechat
je odsoudit. Jestliže by někdo byl
odsouzen a nezaplatil uloženou pokutu,
měl být s pomocí chudobínské
vrchnosti uvězněn v Litovli tak dlouho,
dokud povinnost nesplní… V roce 1497
bylo toto narovnání schváleno i králem
Vladislavem Jagellonským s dodatkem,
že pevně stanovená věčná činže mlynářů
nesmí být změněna ani v případě,
že by Vlašimští panství ze zástavy vyplatili.
Všechny tyto dokumenty tvoří
tzv. Řimickou smlouvu.“
Dnes se nám taková smlouva
s dřevěnou sekyrkou může zdát
až úsměvná. Anebo v nás vyvolá
touhu, že bychom taky chtěli, aby dohoda
fungovala a dané slovo platilo –
i když třeba nebude napsané na papíře.
Kdysi platily jednoduché a jasné
dohody a dnes – byť se zdá všechno
zřejmé, musí se vyjadřovat množství
lidí, každý vnáší svůj pohled a na výsledek
se čeká dlouhé měsíce.
Nemá však smysl trápit se nad
dnešním světem a bát se, že zlo nebude
potrestáno. O to nechť už se postará
vyšší moc, přírodní zákony odjakživa
fungovaly a fungovat budou.
A když už byla řeč o mlýnech, je třeba
mít stále na paměti, že i když se nám
někdy může zdát, že Boží mlýny melou
pomalu, jistě melou jistě.
Marie Šuláková
marie.sulakova@svetgralu.cz
33
Svet Grálu
33 | 2012
34
Svet Grálu
33 | 2012
Rozhovor s Margot Ruis
Zhováral sa Werner Huemer
Život s „druhým svetom“
ROZHOVOR
Pod titulom „Prírodné bytosti a liečenie Zeme“ vydala Margot Ruis svoju druhú knihu
o svojich kontaktoch s bytosťami prírody. Sprostredkováva v nej ľudstvu varovanie
a dobré rady z ríše „druhého sveta“. Sveta, v ktorom majú svoj pôvod procesy rastu
a formovania v prírode. Hlavnými jej témami sú – pochybný vývoj technológií a spoločnosti
v uplynulých rokoch, jeho účinky na prírodné bytosti a predovšetkým praktické
námety, ako niečím prispieť k „liečeniu Zeme“.
SG: Vaša prvá, úspešná kniha „Prírodné
bytosti – stretnutie s priateľmi človeka“
vyšla po prvý raz v roku 1994 a dosiahla
už 5 vydaní. Čo bolo podnetom k vašej
novej knihe „Prírodné bytosti a liečenie
Zeme“?
Ruis: Téma na mňa roky dorážala,
najprv slabo, potom naliehavejšie,
a v posledných rokoch vyložene
dôrazne. Rozhovory s prírodnými
bytosťami som si bezprostredne zapisovala;
mala som teda veľa poznámok,
z ktorých postupne vyplynulo,
ako a ktoré problémy sa objavovali –
a potom už išlo len o to, knihu skutočne
napísať.
SG: Čo je hlavným obsahom novej knihy?
Ruis: Jej jadrom je, aby sme si uvedomili,
že všetko, čo robíme, má vplyv
na celkové zachvievanie Zeme, a to je
dôležité nielen pre prírodné bytosti,
ale i pre nás samotných, pre celé ľudské
pokolenie.
SG: V ktorých oblastiach alebo rovinách
by sme napríklad mohli niečo zmeniť?
Čo musíme urobiť, aby sme prispeli k liečeniu
Zeme?
Ruis: Čin začína už tým, že isté veci
nerobíme, že ich zanecháme alebo
ich zmeníme. Človek dnes sotva
myslí na to, že všetko, čo sa z našich
úst a reproduktorov rinie do sveta,
má svoj účinok. Všetky tieto vibrácie
majú vplyv na prírodné bytosti. Ide
aj o nepríjemné záchvevy rôznych
prístrojov a teda o to, ako používanie
týchto zariadení obmedziť. Mobilná
sieť predstavuje obrovský problém,
ktorý bol náhlym a mimoriadne citeľným
zásahom do vlnového znečistenia
ovzdušia, zvlášť do života bytostí
vzduchu. No aj ostatné prírodné
bytosti sú tým veľmi ovplyvnené. Poznanie,
že život je možný aj bez mobilu
a eliminovanie tohto strašiaka by
bolo pre prírodu obrovskou úľavou.
Musíme si predstaviť, že tieto záchvevy
pôsobia bezprostredne na telá
vzdušných bytostí, čím sa ony samé
menia. Stávajú sa potom vo svojom
prejave agresívnejšími a nemôžu
sa tomuto vplyvu vyhnúť. Zmenenou,
ostrou a spaľujúcou kvalitou ovzdušia
trpia aj stromy.
SG: Zhoršili sa tieto veci v posledných
rokoch?
Ruis: Určite stúpla miera vysielaného
hluku. „Nekonečným rámusom“ nazývali
aj naše myšlienky a emócie. Aj
to, čo produkovalo naše zariadenie,
bolo opisované ako rušivé a obťažujúce,
ako nejaká hustá hmla, ale to
nebolo ničím v porovnaní s terajším
stavom!
SG: Preto je asi dôležité začať s ozdravovaním
Zeme už vo svojich myšlienkach
a pocitoch. Máte v tomto smere nejaké
odporúčania?
Ruis: Áno; keď nás prírodné bytosti
o niečo požiadajú, ide veľmi
často o veci na myšlienkovej úrovni.
Napríklad, aby sme sa každý
deň na chvíľu posadili, obrátili
sa do svojho vnútra, pokúsili sa nechať
odplynúť myšlienky a sústredili
sa na vďačnosť, lásku a úctu, a potom
tieto city vyslali von do prírody,
k prírodným bytostiam. Toto môžu
robiť i ľudia, ktorí na prírodné bytosti
neveria, veď prírodu má rád skoro
každý. Vzdušné bytosti si tiež prajú,
aby sme pri reči dávali pozor na svoje
slová, lebo „vydychovaný vzduch je
často otrávený“ aj slovami. Teda ďalšia
vec, ktorú môže urobiť každý. Ide
teda o to, vytvoriť úplne nové pole zachvievania
– iné ako je v súčasnosti.
Súčasné energetické pole vytvorilo
množstvo vecí, ktoré neprospievajú
ani prírode, ani ľudstvu, ba naopak,
priviedli nás na okraj priepasti. Aby
mohlo vzniknúť niečo nové, musí
jestvovať určité zachvievanie, určitá
vibrácia. Vo vibračnom poli, ktoré
tu pár storočí a možno ešte dlhšie
máme, sa objavili veci ako spaľovací
motor, mobilné siete, génové inžinierstvo,
atómová energia, masový
chov zvierat atď., zoznam by mohol
pokračovať. Toto pole sa vytvorilo
zásluhou ľudí zameraných na „mať,
vlastniť“ – majetok, postavenie, moc
atď. „Mať“ je hlavnou pohnútkou života.
Naším cieľom má byť vytvorenie
poľa, ktoré vzíde z pohnútky
jednoducho „byť“, teda zo života samého.
Tu máme úplne iné hodnoty:
spontánnosť, dôveru, prepojenosť
so životom, dávanie, zdieľanie, radosť,
jednoduchosť – prostú radosť
z bytia! Samozrejme, s takouto životnou
orientáciou je aj jednoduchšie
byť šťastný – veď na to potrebujeme
oveľa menej. A keď dostatočné množstvo
ľudí urobí tento krok od „mať“
k „byť“, bude možné, aby pole „mať“
zaniklo, a naopak vzišlo pole „byť“.
Prostredníctvom tohto energetického
poľa by sa potom mohli prejaviť
celkom iné technické riešenia, ktoré
35
Svet Grálu
33 | 2012
ROZHOVOR
sú teraz „za závojom“, ako bytosti
prírody hovoria; technológie, ktoré
sú v súlade s prírodou, prírodu ani
človeka nepoškodzujú, a sú celkom
odlišné od dosiaľ známych zelených
technológií. – To však teraz zatiaľ
neprichádza do úvahy, pretože na to
neexistuje zodpovedajúce pole. Prírodné
bytosti žijú v nádeji, že my ľudia
budeme schopní ho vytvoriť. S životom
zameraným na samotné bytie
veľa vecí samo od seba padne, napr.
čudný finančný systém, ktorý dnes
spôsobuje veľké problémy.
SG: Môžeme teda povedať, že nám i živej
prírode je život s duchovnou orientáciou
prospešný?
Ruis: Áno, prírodné bytosti mi opakovane
hovorili, že my, ľudia, by sme
mali viac využívať silu svojich želaní,
že veľmi málo vedome a cielene používame
našu veľkú duchovnú silu.
Človek si môže napríklad opakovane
želať: „Nech sú bytosti vody šťastné,
nech sú bytosti vzduchu šťastné...
nech sú všetky bytosti prírody
36
Svet Grálu
33 | 2012
šťastné...“ Ony tvrdia, že máme takú
veľkú silu, že by sme mohli svojím
duchom vytvárať netušené veci.
SG: Existuje mnoho ciest k spojeniu
so svojím vnútrom. Vaša životná cesta
je ovplyvnená šamanizmom. Existujú
podľa Vás nejaké kritériá, ktoré – bez
ohľadu na vierovyznanie alebo inú príslušnosť
človeka – sú nevyhnutné na to,
aby sa dalo hovoriť o duchovnom vývoji
alebo vedomom živote?
Ruis: Áno, dokonca považujem tieto
kritériá za zásadnejšie, než zisťovanie,
či je niekto kresťan, hinduista alebo
snáď ateista. Jednoducho ide o to, čo
človek vyžaruje. Kam sa uberá jeho
duch? Čo je stredobodom záujmu
jeho života? Musí to byť niečo, čo
sa dotýka okolia. Pre mňa sú i to najväčšie
filozofovanie a krásna teória
bezcenné, pokiaľ sa neprejavia v každodennom
praktickom živote. Ide tu
o spolupatričnosť, otvorenosť a prepojenosť
s ostatnými, o vyžarovanie
kvalít ako je radosť, láska a mier.
Okrem toho – základné princípy
života, pokiaľ sa poriadne pozriete,
sú vo všetkých náboženských vyznaniach
rovnaké.
SG: Keď už je reč o konkrétnych skutkoch:
zaoberáte sa projektom sociálnej pomoci
v Indii, ktorý sme v SG už raz predstavovali.
Aký je jeho stav v súčasnosti?
Ruis: V Indii máme rozbehnutých
niekoľko projektov, teraz je stredobodom
pozornosti Omkareshwar. Je
to jeden ostrov na rieke Narmada,
kde bola postavená škola, ktorú už
navštevuje 550 až 600 detí. Minulý
rok v nej po prvý raz prebehli maturitné
skúšky a všetci uspeli. Škola
má už dobrú povesť. Ale zatiaľ tu nie
je žiadny spoľahlivý príjem a každý
mesiac sa vynára otázka, či budeme
môcť zaplatiť učiteľov a či nám vôbec
zostane na nákup potravín.
Niekedy dostaneme do daru väčšiu
sumu, čo nám umožní pokračovať
napriek vysokej inflácii, ktorá
je v Indii veľkým problémom. Ceny
potravín nesmierne vzrástli, v priebehu
niekoľkých rokov sa prakticky
ROZHOVOR
zdvojnásobili, čo však nie je len vinou
inflácie, ale má to čosi do činenia
aj so špekuláciami.
SG: A je už vidieť, že deti, ktoré dostali
v škole solídne vzdelanie, majú aj skutočne
väčšiu šancu v živote?
Ruis: Áno, v každom prípade. Je to
zrejmé hlavne u dievčat. Už malé
dievčatká rozkvitajú a rozvíjajú svoje
sebavedomie. I keď ich rodičia v 14-
tich rokoch vezmú zo školy, lebo
zistia, že na to, aby doma pomáhali,
to stačí..., niektorí stále ešte nepochopili,
akú šancu deťom poskytuje
vzdelanie. Hoci sa trebárs v 16-tich
rokoch vydajú – v Indii majú rodičia
právo to určovať – majú celkom
iné vybavenie do života, o ktoré ich
už nikto nemôže pripraviť. Už sa nenechajú
tak využívať, ako ich matky.
A pre budúce generácie to bude samozrejmosťou,
pretože budú trvať
na tom, aby ich dcéry navštevovali
školu tiež. Tie budú zase o čosi slobodnejšie
a nezávislejšie. Z prvého
maturitného ročníka ich šesť študuje
ďalej a ostatné sa pokúsia postaviť
sa na vlastné nohy. Veď v Omkareshware
nič nie je.
SG: Robí sa niečo aj v oblasti zdravotníctva?
Lekárska starostlivosť tam všeobecne
nie je na veľmi vysokej úrovni.
Ruis: Tá je zanedbávaná. Ale v rámci
projektu sa konajú konkrétne akcie
pre obyvateľstvo na homeopatickej
báze, profylaxia zameraná
na chrípku a maláriu. Tie sú prirodzene
prijímané s nadšením, pretože
sú zadarmo.
SG: Ako je možné tieto projekty sociálnej
pomoci v Indii aj konkrétne podporiť?
Ruis: Nášmu združeniu „Dana
Mudra – Dávajúca ruka“ je možné
posielať dary, ktoré putujú do Indie.
Klub má aj dve CD „Piesne z iného
sveta“, ktorých námetom je prevažne
ríša prírodných bytostí – je možné
objednať a kúpiť si ich v združení.
Tieto albumy vznikli s cieľom – Peniaze
pre Indiu na vlastných nohách.
Na našich stránkach sa o projektoch
sociálnej pomoci píše podrobnejšie.
SG: Veľmi pekne ďakujem za rozhovor
a veľa úspechov s vašou novou knihou
i projektom v Indii.
Zhováral sa Werner Huemer
werner.huemer@svetgralu.cz
Viac informácií na: www.danamudra.org
Kontakt:
danamudra@gmx.at
Margot Ruis pochádza z Viedne,
v súčasnosti žije vo Waldvierteli
(Rakúsko), pravidelne cestuje
do Indie, kde od roku 2003
podporuje projekt sociálnej pomoci.
V roku 1994 jej vyšla prvá
kniha „Prírodné bytosti – stretnutie
s priateľmi človeka“, v novembri
2011 kniha „Prírodné bytosti
a liečenie Zeme – život s druhým
svetom (v Nakladateľstve Grálu,
Hart-Purgstall)
37
Svet Grálu
33 | 2012
Milí čitatelia, srdečne Vás pozývame na
4. prednáškové fórum časopisu Svet Grálu
V sobotu 10. novembra 2012 od 10. hodiny
vo veľkej sále B. Bakalu, Žerotínovo nám. 6, Brno
Téma
NEVIDITEĽNÝ SVET
PROGRAM
10.00 –10.15
10.15 –11.45
Zahájenie
Artur Zatloukal: Neviditeľný svet
ako odomknutá pokladnica
Čo je dôležité, je očiam neviditeľné, správne vidíme len srdcom. Ale mali by sme
o tom i vedieť. Autor je riaditeľom nakladateľstva Integrál Brno,
pravidelne publikuje vo Svete Grálu a prednáša.
12.00 –12.30
Predstavenie nových kníh nakladateľstva Integrál Brno
a Stiftung Gralsbotschaft
12.30 –14.00
14.00 –16.00
16.00 –16.15
16.15 –17.45
Prestávka
Prestávka
Margot Ruis: Bytosti prírody a liečenie Zeme –
život s neviditeľným svetom
Známa rakúska autorka rozpráva o bytostiach prírody, s ktorými sa stretla na
svojich cestách po svete, a vplyve, ktorý na nich má ľudská činnosť. V závere
predstaví aj svoju novú rovnomennú knihu. Po prednáške bude nasledovať
autogramiáda.
Do češtiny tlmočí PhDr. Magdaléna Havlová
Jan Palouček: Priateľstvo s neviditeľným svetom
V jemnom vnímaní spočíva najspoľahlivejšia ochrana pred nebezpečenstvom
a chybnými krokmi. Prednášajúci je lekár a liečiteľ, autor kníh „Posolstvo
farieb“ a „Cesta k uzdraveniu“. Pravidelne publikuje vo Svete Grálu, vedie
semináre a prednáša.
38
Svet Grálu
33 | 2012
Celodenné vstupné (kompletný program) 190 Kč (cca 7,60 €).
Vstupné na jednotlivé prednášky 90 Kč (cca 3,60 €)
Vstupenky sa predávajú až na mieste.
FOTOREPORTÁŽ
OKOLO NÁS
Priblíženie sveta, ktorý je pevnou súčasťou
našich všedných dní, napriek tomu, že ho nevidíme.
Na mieste si budete môcť zakúpiť knihy, DVD a CD
nakladateľstva Integrál Brno a Stiftung Gralsbotschaft.
Usporadúva nakladateľstvo Integrál Brno a Nadácia Hnutia Grálu v Českej republike.
39
Svet Grálu
33 | 2012
POČASIE Z ĽUDSKEJ RUKY
Vedci v mnohých krajinách pracujú na tom, aby dokázali cielene
ovplyvniť počasie. Manipulácia s počasím je však grotesknou hrou
obrátenou proti prírode.
Počasie je zriedkakedy také, aké by si
ľudia v danom okamihu a na danom
mieste priali. Často sa nám zdá, že je
príliš mokro, príliš chladno, príliš horúco
alebo veterno, atď. Túžba ľudí
ovplyvniť počasie vo svoj prospech je
preto stará – a už dávno to nie je len
obyčajné želanie. Metóda „očkovania
mrakov“, ktorou je možné ovplyvniť
zrážky, sa dnes využíva zhruba v tridsiatich
štátoch sveta. Otázkou sú však
možné dôsledky týchto operácií.
NÁLETY PROTI
KRUPOBITIU
V poľnohospodárskych oblastiach
s častým výskytom krupobitia, ako
je napríklad Bavorsko, sa očkovaním
mrakov chráni úroda pred zničením
alebo poškodením krúpami. V Rosenheime
v podhorí Álp je letové stredisko,
kde piloti vzlietajú priemerne
dvadsaťpäťkrát za sezónu, aby nebezpečné
mraky naočkovali chemikáliami
– najčastejšie jodidom strieborným.
Pri tomto ošetrení sa do mrakov
vstrekujú dodatočné zárodky, na ktorých
sa usadzuje ľadová voda. Tým
sa vytvorí namiesto krúp, veľkých
40
Svet Grálu
33 | 2012
niekedy ako tenisové loptičky, mnoho
malých zrniečok, ktoré sa cestou
k zemi rýchlejšie roztavia a namiesto
krupobitia potom len prší.
Keď je hlásená nebezpečná búrka,
nezostáva pilotom do štartu lietadla
veľa času. Kľúčovú úlohu tu totiž
zohráva práve okamih očkovania.
Do búrky sa pilot musí dostať v priebehu
15 minút, inak je príliš neskoro.
Aby totiž očkovanie malo zmysel, nesmú
byť ešte v mrakoch vytvorené zárodky
krúp. Na okraji búrky musí pilot
vyhľadať vzostupný prúd a potom,
v správnom okamihu, lietadlo vypustí
do mrakov bilióny čiastočiek jodidu
strieborného, aby tak hmota dodaných
kondenzačných zárodkov zasa
raz zabránila nebezpečnému krupobitiu.
Podľa vykonaných štúdií zostávajú
po takomto zásahu v pôde len
minimálne, neškodné stopy striebra
a jódu.
Roztok jodidu strieborného sa používa
aj v prípade, keď je potrebné
na určitom území vyvolať zrážky
kvôli suchu. Napríklad vo Wyomingu
na severozápade Spojených štátov
padá málo zrážok dokonca aj v zime,
pretože krajina leží v dažďovom tieni
Skalistých hôr a často trpí suchom.
Aj tu existujú spoločnosti, ktoré síce
nevedia vyčarovať dažďové mraky,
môžu však existujúce kopovité mraky
„postrčiť“, aby z nich začalo pršať. Použijú
opäť jodid strieborný, ktorý
sa umelo vytvoreným teplým vznosným
prúdom transportuje do mrakov.
Dlhoročné výskumy potvrdili,
že jodid strieborný je účinným prostriedkom
proti krupobitiu a že „lietajúci
tvorcovia počasia“ konajú záslužnú
prácu. Napriek tomu kritika
manipulácie s počasím neutícha.
Mnohí poľnohospodári sú totiž presvedčení,
že očkovanie mrakov znižuje
celkové množstvo zrážok – a tak
sa na dážď, ktorý pole toľko potrebuje,
až príliš často čaká márne.
AJ POLITICI POTREBUJÚ
SLNEČNÉ POČASIE
V Moskve 9. mája každoročne bez
výnimky svieti slnko. 9. mája sa totiž
v Rusku oslavuje víťazstvo nad
fašistickým Nemeckom, a oslavuje
sa veľkou vojenskou prehliadkou.
V tento deň jednoducho slnko svietiť
musí! Ruskí „výrobcovia počasia“
SPOLOČNOSŤ
uskutočňujú vôľu vládnych orgánov
pomocou upravených dopravných lietadiel.
Na palubách nesú veľké množstvo
chemikálií: jodid strieborný,
kvapalný dusík, suchý ľad, cement.
Keď hrozí nebezpečenstvo, že by
dážď padal práve v Moskve, lietadlá
smog vo veľkomestách.
No všetko sa môže zvrtnúť. Podľa
správ v tlači spôsobila umelo vyvolaná
snehová búrka nad Pekingom
v novembri 2010, pri ktorej spadlo
viac ako 16 miliónov ton snehu, veľa
problémov. Úmysel bol dobrý: sneh
Scenáre popisujú ochromenie zásobovania
pitnou vodou umelo vyvolaným
suchom, výrobu alebo odstránenie
hmly a mrakov podľa potreby, vyvolanie
záplav, ktoré zabránia zásobovaniu
nepriateľských vojsk, cielenú
produkciu umelých búrok a kontrolu
vyštartujú a ošetria mraky vhodnou
chemikáliou vo vzdialenosti asi
100 km pred hlavným mestom. Dážď
potom spadne mimo Moskvy. Na zabezpečenie
krásneho slnečného počasia
v čase vojenskej prehliadky je
potrebných 10 až 12 lietadiel, náklady
na túto akciu: približne 1,2 miliónov
eur.
No nejde len o zabezpečenie počasia
na oslavy. Vysoké náklady na odstraňovanie
snehu v Moskve viedli
k úvahám, ako zredukovať toto veľké
množstvo napadaného snehu. Podľa
súčasnej koncepcie by nasadenie
50 lietadiel proti mrakom znížilo
množstvo snehových zrážok o 15 %,
a zrejme by sa to moskovskej radnici
vyplatilo. O následkoch zníženého
množstva zrážok pre krajinu okolo
Moskvy sa zatiaľ nehovorí...
Majstrom sveta vo výrobe počasia
je však Čína. Podľa oficiálnych údajov
sa tam už na prelome tisícročia ročne
„vyrobilo“ 250 miliárd ton dažďovej
vody. Popri lietadlách sa na ostreľovanie
mrakov používajú aj rakety a protilietadlové
delá. Umelo vyrobený
dážď neprináša len vlahu poľnohospodárom,
má aj pomáhať odstraňovať
mal zabrániť trvajúcemu suchu v oblasti
hlavného mesta. Milióny Číňanov
však mrzli v nevykúrených bytoch,
kolabovala letecká aj pozemná
doprava, dochádzalo k dopravným
nehodám na zasnežených cestách
i k výpadkom prúdu. Čínska tlač kritizovala
„svojvoľné vládne rozhodnutie“,
ktoré zrejme nevzalo do úvahy
možné nepriaznivé dopady pre obyvateľstvo.
KEĎ POČASIE
ROBÍ ARMÁDA
Ovplyvňovať počasie podľa potreby
nebolo dávnym snom len vedcov a výskumníkov,
ale aj vojakov. Už v roku
1940 spoznal jeden z vtedajších vysokých
dôstojníkov letectva Spojených
štátov, George C. Kenney, že štát,
ktorý ako prvý bude môcť kontrolovať
cesty vzduchových más a naučí sa určiť
miesto a čas zrážok, ovládne zemeguľu.
V roku 1996 prezentovali USA
štúdiu o počasí, rozoberajúcu koncepty,
technológie a schopnosti, ktoré
Spojené štáty potrebujú, aby si aj v budúcnosti
udržali dominantnú moc
vo vzdušnom priestore a vo vesmíre.
vrstiev atmosféry, aby mohol byť riadený
alebo naopak sabotovaný radar
aj komunikácie cez satelity.
Aj na takýchto projektoch sa teda
pracuje. Že by týmito aktivitami v postihnutých
oblastiach mohlo trpieť aj
civilné obyvateľstvo? To sa jednoducho
zahrnie do vedľajších škôd.
Ľudstvo vykonáva s počasím a vôbec
s klímou našej Zeme experimenty,
nad ktorými stráca kontrolu a ktorých
dôsledky často nedokáže ani odhadnúť.
Tieto pokusy môžu pritom mať
dramatický vplyv na životné podmienky
budúcich generácií. Odklon
od prírody, naša nemilosrdná túžba
po moci a zisku, ktorá sa nezastaví
pred rastlinami ani zvieratami, pred
prírodnými zdrojmi ani pred ľuďmi,
je však bludnou cestou. Dobrý vzťah
k počasiu budeme mať len vtedy, keď
naše úmysly, naše ciele i očakávania
budú v súlade s prírodou.
Literatúra:
http://de.wikipedia.org/wiki/
Wetterbeeinflussung a iné
Reinhardt Wurzel
reinhardt.wurzel @svetgralu.sk
41
Svet Grálu
33 | 2012
DOTYKY KRÁSY
42
Svet Grálu
33 | 2012
severoamerického
kontinentu
ozľahlé nekonečné pláne, hlboké masívy kaňonov vytvorené dávnym
R odchodom ľadovcov, len lietadlami dostupné rozprávkové jazerné
krajiny, nepriestupné lesy s tisícročnými sekvojovými hájmi v okolí
pohoria Sierra Nevada, hnedočervené púšte nabádajúce človeka k pokornému
stíšeniu a stále zelené sopečné ostrovy omývané tyrkysovým
morom – to sú len niektoré z nedávno prežitých dotykov prírody na západe
USA a Havajských ostrovoch uprostred Tichého oceánu. Nechať
ich len tak prebehnúť rozumom a vyplniť si len ďalšie biele miesto v cestovateľskom
denníku by bola „večná“ škoda. Každému takému dotyku,
nech nás zastihne kdekoľvek, dajme šancu nájsť odozvu v našom vnútri.
Celá planéta Zem je prepožičaná nám ľuďom ako nádherná školská
trieda, ako pestrý priestor k nášmu poznávaniu a dozrievaniu. A tento
priestor je posiaty krásou prírody. Všetky dary v nej obsiahnuté nám
majú byť inšpiráciou a vzorom, pohladením i nádejou. Dívajme sa okolo
seba so široko otvorenými očami i srdcom a vnímajme hĺbku krásy
na každom našom kroku. Je to odlesk obrazu krásy nebeskej.
43
Svet Grálu
33 | 2012
Kalifornia je už niekoľko miliónov rokov domovom obrích stromov
– sekvojí. Tie najstaršie dnešné velikány majú údajne za sebou
už viac než 3 000 rokov života. Niektoré sekvoje nosia aj zaujímavé
mená ako Tri grácie, Generál Grant alebo Veľký Grizly.
Život na Havaji je vyjadrený jediným,
najčastejšie tam používaným
slovom Aloha. V havajčine
vyjadruje toto slovo cit, lásku,
mier, súcit i srdečný pozdrav.
Šance zažiť krásu k nám prichádzajú
každý deň, nech sa nachádzame
kdekoľvek na Zemi alebo
v hlbinách vesmíru. Krása je priamym
mostom k radosti, k zjasneniu
nášho citového vnímania.
A čistá radosť je najlepšia
a najpriamejšia cesta k poznaniu
nášho Stvoriteľa.
44
Svet Grálu
33 | 2012
Jan Piechaczek
jan.piechaczek@svetgralu.cz
Ako staré
myšlienkové
vzorce
vymeniť
za duchovnú
slobodu
Werner Huemer
„Myslím a konám len na základe vlastného
úsudku a myšlienok, nenechám
sa pri tom nikým ovplyvňovať.“ – Väčšinou
sa s touto predstavou stotožňujeme.
Predpokladáme, že sme pri
každom čine i myšlienke sami sebou
a v prípade, že to nechceme – nemôže
nás nikto a nič ovplyvniť. Avšak pri detailnejšom
pozorovaní svojho konania
môžeme túto predstavu veľmi rýchlo
opustiť a uvedomiť si svoju ďalekosiahlu
závislosť. Dokonca i ten, kto si
o sebe myslí, že našiel cestu k duchovnému
vývoju, môže o svojej domnelej
nezávislosti zapochybovať.
Nebezpečenstvo
dogmatizmu
VPLYV MYŠLIENOK
SPOLOČNOSTI
Všetko, čo vidíme, počujeme,
alebo akokoľvek vnímame, zanecháva
v našom myslení určité stopy.
Nikto nie je nezávislou entitou, stojacou
izolovane od okolitého sveta.
Dieťa je formované názormi svojich
rodičov, učiteľov, známych i priateľov.
Dospelí sú zasa rozhodujúcim
spôsobom ovplyvnení spoločnosťou.
Tradície, vierovyznanie, vzory,
predsudky i vzdelanie zanechávajú
stopy v našom vnútornom myšlienkovom
svete. Všetci sa teda vo svojich
myšlienkach stotožňujeme aj
s myšlienkami iných ľudí a prijímame
ich za svoje vlastné.
Predstavme si obraz: Všade okolo
nás sa vznášajú akési zhluky či
zoskupenia hotových myšlienok
– čiastočne vlastných a čiastočne
cudzích – ktoré rozhodujúcim spôsobom
ovplyvňujú naše konanie,
schopnosť úsudku i naše postoje.
Väčšina ľudí si túto závislosť
od cudzích myšlienok vôbec neuvedomuje,
a teda jej ani neprekáža.
Mnohí dokonca cítia potrebu žiť
život určený inými ľuďmi – alebo
lepšie povedané, nechať sa viesť cudzími
názormi – pretože veria, že to,
45
Svet Grálu
33 | 2012
NÁBOŽENSTVO
čo robia mnohí iní, je tá najlepšia
životná cesta a opora. Móda, hudba
a športové trendy, jazykové a iné
kultúrne zvyklosti, želania pripojiť
sa k spoločenstvám rovnakej viery
či rovnakého zmýšľania, to všetko je
potvrdením tejto skutočnosti.
TÚŽBA
PO DUCHOVNEJ
SLOBODE
Na druhej strane takmer každý
človek pociťuje nutkanie odpútať
sa od sveta myšlienok, ktoré ho obklopujú
a ovplyvňujú. Chce si svoj
život určovať sám, nielen sledovať
vopred stanovenú a vyšliapanú
cestu. Táto túžba po slobode sa prejavuje
predovšetkým v mladosti,
keď sa duch človeka prebúdza a celkom
nezávisle od rodičov chce začať
sám určovať svoju životnú cestu
a svoje názory.
Táto túžba oslobodiť sa od zabehnutých
názorov a obmedzení môže
nastať i kedykoľvek neskôr, zvlášť, ak
je človek nespokojný so svojimi životnými
pomermi a hľadá novú životnú
cestu, alebo keď nie je spokojný s doterajšími
odpoveďami na svoje otázky
o živote a prebudí sa v ňom túžba
po hlbšom poznaní pravdy.
SLEPÁ ULIČKA
NA NOVEJ CESTE
„Kto hľadá, nájde!“ Tak znie múdrosť
z pokladnice vedomostí ľudstva.
Zákony prírody sú uspôsobené tak,
že človeka pri tomto hľadaní podporia
a bohato ho odmenia – pokiaľ
hľadá správne. Teda s otvoreným
srdcom, mysľou bez predsudkov,
a s radostnou dôverou. Kto takto
hľadá, môže si byť istý, že nájde
niečo, čo ho povznesie, povzbudí
na ďalšej ceste, dodá mu odvahu,
alebo rozšíri obzor jeho chápania.
46
Svet Grálu
33 | 2012
V každom prípade získa pre seba
niečo cenné.
Ako príklad venujme pozornosť
niekomu, kto opúšťa svoju cirkev.
Nie preto, že stratil vieru v Boha, ale
Duchovná cesta,
po ktorej máme
ísť, nespočíva
v bezmyšlienkovitom
nasledovaní určitých
prikázaní.
preto, že sa s interpretáciami a postojmi
cirkvi nedokáže vnútorne
stotožniť. Cíti napríklad, že pre duchovný
život mu nestačí len navštevovať
nedeľné omše a spásu nedosiahne
len vierou v Spasiteľa. Preto
sa napr. pripojí k nejakej spoločnosti,
ktorá sa zaoberá konkrétnejšími
ideálmi, priamo zasahujúcimi
do bežného života. Predpokladajme,
že sa od tejto chvíle vzdá fajčenia
cigariet, začne sa zdravo stravovať,
hľadá vnútorný pokoj v pravidelných
modlitbách, atď. Jeho život
naberá úplne iný smer, nové ideály
vedú k novým poznatkom a novým
známostiam. Otvárajú sa mu
ďalšie horizonty poznania. Tento
nový vývoj ľudí osviežuje a obšťastňuje.
Ich vnútorný život sa orientuje
na zmysluplné ciele. Často však
bez toho, aby si to uvedomili, ocitnú
sa na svojej novej ceste v novej slepej
uličke. Opustili síce myšlienkové
konštrukcie z predošlej doby, vykročili
k vyššej úrovni poznania, avšak
opäť sa pripojili k cudzím myšlienkovým
konštrukciám, k novým
názorom, ktoré vyplynuli zo skúseností
niekoho iného – a tým zabrzdili
svoj vlastný vývoj.
NÁBOŽENSTVO
PEVNÉ NORMY
ZNAMENAJÚ
ZASTAVENIE
Predovšetkým náboženské zoskupenia
sa často vymedzujú od ostatných
životných smerov konkrétnymi
kódexmi. Mnohé z nich majú
veľmi presne stanovené, čo a ako
robiť pre splnenie ideálov, o ktoré
sa usilujú, čo si členovia nemajú
všímať, čo pôsobí povzbudivo a čo
brzdí. Tieto pravidlá správania
môžu byť presne písomne stanovené,
ale môžu aj nevyslovené iba
„visieť vo vzduchu“, a svojou vágnosťou
môžu mať ešte väčší vplyv,
obzvlášť na prístupných, citlivých
a otvorených ľudí.
Z objektívneho hľadiska môžu
byť takto nariadené koncepcie,
príkazy alebo pravidlá správania
správne a povzbudzujúce. Zanechať
fajčenie, vedieť, ako sa stravovať,
navštevovať pravidelné pobožnosti
a rozjímania, to všetko sú
cenné a odôvodnené odporúčania,
prispievajúce k naplnenému, šťastnému
životu. Pravidlá správania
nám poskytujú oporu a chránia nás
pred pádom. V tom spočíva cena
náboženských prikázaní, alebo
iných múdrych rád.
Ale táto opora môže viesť aj k zastaveniu,
a pri slepom nasledovaní
až k pasivite. Dochádza k tomu
vtedy, keď sa predpisy správania
prijmú ako príkaz pre život samotný,
keď niekto podľahne omylu,
že sú za všetkých okolností vždy
správne a musia sa bezpodmienečne
dodržiavať.
Na toto „slepé dodržiavanie“ pravidiel
poukázal aj Abd-ru-shin
(1875 – 1941), ktorý chcel svojím
dielom „Vo svetle Pravdy – Posolstvo
Grálu“ priviesť všetkých poslucháčov
a čitateľov k duchovnej
slobode: „Keď ale poviem: ‚čiň to
a ono, zanechaj to‘, podávam tým
len slabé, vonkajšie barly, s ktorými
nikto nemôže chodiť samostatne,
pretože mu barly neslúžia súčasne
aj na ‚videnie‘. A ‚cestu‘ musí predsa
jasne pred sebou vidieť, inak mu
barly nič nepomôžu. Taký človek
sa poneviera, blúdiac ako slepec
po neznámej mu ceste. Nie, to nie
je to pravé, to by viedlo zase len
k novej dogme, ktorá je prekážkou
každému vzostupu.“
V barlách, teda v slepom bezmyšlienkovitom
nasledovaní určitých
prikázaní, nespočíva duchovná
cesta, po ktorej máme ísť.
Taký človek vyradil zo svojho života
všetok zdravý vnútorný pohyb
i napriek tomu, že do bodky
spĺňa všetky prikázania. Je ako kus
dreva, neohybný, neústupný, bez životného
tepla a úžitku. Taký človek
nikdy ani nebude radostne pôsobiť
na druhých ľudí. Na otázku, čo
má človek robiť, aby viedol zmysluplný
život a dosiahol svoj životný
cieľ, nemožno odpovedať predpismi
správania. Abd-ru-shin to formuluje
takto: „Bolo by nesprávne odpovedať
na túto často sa vyskytujúcu
otázku podľa celkom určitého
pravidla nasledovne: Rob to a rob
ono! Tým ešte nie je ukázaná cesta!
Nebolo by v tom nič živé, a preto by
z toho ani nemohlo vzniknúť nič,
čo žije…“
PRAVÚ CESTU
UKAZUJE
VNÚTORNÝ HLAS
K hlboko zakorenenému omylu,
že duchovný vývoj možno dosiahnuť
prísnym a bezpodmienečným
dodržiavaním určitých pravidiel
správania alebo ideálov, sa takmer
neodvratne pripája prostý vzorec
myslenia: ak – potom. Ak niečo
Správne konať
neznamená strnulo
a navzdory všetkým
ťažkostiam robiť
len to, čo sme si
zaumienili, ale
znamená to konať
primerane.
zodpovedá platným predpisom
alebo vytúženým ideálom, potom
je to správne. Ak nie, potom to musí
byť chybné. Napríklad, keď sa niekto
vegetariánsky stravuje, musí byť duchovne
pokročilý; keď autor používa
v texte slovo „sexuálne žiadostivý“,
musí byť nemorálny; keď dieťa stále
plače, musí byť zle vychované, atď.
Keď konanie človeka posudzujeme
tak, že ho porovnáme s našou
predstavou ideálu a na základe tejto
predstavy hodnotíme celého človeka,
alebo situáciu, vopred sa uzatvárame
pred skutočným vnútorným hlasom.
Posudzovanie, fixované na jediný bod,
je totiž ideálnou pôdou pre rozumové
hodnotenie. Rozum – v protiklade
ku komplexne a primerane usudzujúcemu
citu – sa môže sústrediť
vždy len na jeden bod alebo jeden aspekt.
Čierno-biele posudzovanie ľudí
a správania je veľmi rozšírené; nevyžaduje
totiž žiadne hlbšie, diferencovanejšie
zvažovanie, teda žiadnu duchovnú
prácu, ale väčšinou je veľmi
vzdialené pravde; cit je uvádzaný
do omylu vplyvom logiky rozumu.
Je to jedine „vnútorný hlas“ ducha,
ktorý ukazuje skutočnú pravú cestu,
nezapratanú fixnými predstavami –
teda mylnými predpokladmi, že určité
pravidlá správania sú za všetkých
okolností v nezmeniteľnej
47
Svet Grálu
33 | 2012
48
Svet Grálu
33 | 2012
Martin Schott
Tajomná moc
myšlienok
Naše činy a slová pôsobia
viditeľne na naše okolie
– ale ako je to s našimi
myšlienkami? Majú aj
myšlienky nejaký vplyv?
Táto kniha prináša informácie
o podivuhodných vedeckých
výskumoch a čitateľom
sprostredkúva poznanie
„tajuplnej moci myšlienok“.
80 strán, formát 115 x 180 mm,
lepená väzba, český jazyk.
ISBN 978-3-87860-393-1
(Vydavateľstvo Stiftung
Gralsbotschaft).
Knihu si môžete objednať
prostredníctvom priloženého
objednávacieho kupónu
na konci časopisu, alebo
v našom on-line obchode
na stránke www.svetgralu.sk.
forme správne a platné. Tento postoj
je ostatne aj živnou pôdou pre
každý druh dogmatizmu, sektárstva
a náboženského fanatizmu.
Správne konať predsa neznamená,
že budeme strnulo a navzdory všetkým
ťažkostiam robiť len to, čo sme
si zaumienili, ale znamená to konať
primerane, t.j. podľa aktuálnej situácie,
s ohľadom na svojich blížnych,
ich túžby, povahu, atď.
Abd-ru-shin nabáda čitateľov
svojho diela k tomu, aby odhodili
strnulosť vo vzťahu k svojim blížnym
a namiesto toho sa stali živými
a pohyblivými. Strnulosť je vždy
nesprávna, pretože je neprirodzená
a nie je v súlade s prazákonmi stvorenia,
ktoré vyžadujú pohyb.
Ak chceme poznať, čo je v danej
situácii správne a primerané, riaďme
sa spoľahlivým ukazovateľom cesty:
vnútorným hlasom, citom. Pretože
ten zvažuje vždy nesebecky a všeobsiahlo.
Pre cit nie sú dôležité nejaké
potreby alebo určité pravidlá
správania, ale celková situácia, ktorá
si vyžaduje zodpovedajúce správanie.
Čo je pre jedného človeka správne,
môže byť naopak pre iného chybné.
Rovnaký lejak prinesie vysušenej
zemi vytúžené vyslobodenie, a zaplavenej
zemi definitívnu skazu.
KEĎ SI CITY
NAVZÁJOM
ODPORUJÚ
Jedno a to isté správanie môže
mať rôzne pozadie; rovnaká reakcia
môže byť pre niekoho úplne
nevhodná, pre iného však úplne
správna. Ak sa nachádza niekto iný
v rovnakej situácii ako my, môže byť
úplne správne, že mu jeho cit ukazuje
inú cestu. Iný človek môže totiž
mať síce rovnaký duchovný cieľ
ako my, ale jeho úloha a jeho osobné
schopnosti a možnosti sú iné. Preto
môžeme brať usmerňované pocity
a hodnotenie ako varovný signál.
Prirodzene nám cit dovoľuje aj
objektívne hodnotenie, napríklad
ľudský zmysel pre krásu nás bude
vždy oslovovať v prípade, že niečo
zodpovedá svojím tvarom, formou
alebo farbou prirodzenej harmónii.
A táto harmónia, alebo krása
je stála a nemenná v každej dobe.
AKO ZÍSKAŤ SKUTOČNÚ
SLOBODU?
Ukazuje sa, že cesta opúšťajúca
stopy starých, cudzích myšlienok, nevedie
vždy k slobode. Často sa staré
usmernenia názorov a zvyklostí len
zamenia za nové usmernenia iných
ľudí s inými zvyklosťami. A tak duchovná
túžba po slobode a prekonaní
cudzích vplyvov zostáva nenaplnená.
Je potrebné, aby si človek túto myšlienkovú
závislosť od cudzích vplyvov
uvedomil.
Samozrejme, že cenné pokyny
alebo životné pravidlá nezahodíme
cez palubu. Každý človek predsa potrebuje
pre svoj život pevnú oporu
a mantinely. Existuje však určitá
jemná hranica medzi dogmami
a pomocou, ktorá presne vie, kedy
ktoré pravidlo použiť, kedy vložiť
do svojich slov viac lásky, alebo viac
prísnosti, kedy je čas mlčať, a kedy
hovoriť. Na zistenie tohto rozdielu
však pravidlá nikdy nevzniknú.
A tak je to správne, pretože nás to
núti trvale svoje činy zvažovať citom,
neupadnúť do strnulosti, a tak
sa stať živými a slobodnými.
Werner Huemer
werner.huemer@svetgralu.cz
Werner Huemer
100 odpovědí
na životní otázky
KNIŽNÉ NOVINKY
Väčšina ľudí sa či už otvorene alebo podvedome
domnieva, že nie je v našich možnostiach odpovedať
na otázky posmrtného života, i keď človek pripustí,
že existuje svet za naším známym viditeľným svetom...
Boh, život po pozemskom živote, reinkarnácia, osud…
ostáva mnoho ďalších otázok: Je osud spravodlivý?
Existuje i nezaslúžené utrpenie? Opakujú sa inkarnácie
donekonečna? Sú choroby podmienené karmou?
Vyplnia sa katastrofické proroctvá? A nakoniec: Aký
má celý ten životný kolotoč vlastne zmysel? Ukazuje
sa, že na všetky tieto otázky predsa len existujú
odpovede.
Naša cena: 10,80 €
Cena pre predplatiteľa: 10,30 €
Leninger, Leningerová a Gross
Most Času
„Je návrat duší skutočnosťou? Reinkarnovala
sa do malého Jamesa duša pilota, ktorý zahynul
v druhej svetovej vojne?
Krok za krokom sa chlapcovi rodičia snažia túto
záhadu objasniť a s každým ďalším detailom, s každou
ďalšou informáciou, ktorá ako čiastočka zapadá
do úplne neuveriteľnej skladačky, sa ich pôvodná
nedôvera rozplýva.
Podivuhodný príbeh malého Jamesa ukazuje,
že na niektoré veci nie je jednoduché nájsť racionálne
odpovede.
Strhujúce rozprávanie, ktoré sa číta jedným dychom.
Naša cena: 10,80 €
Cena pre predplatiteľa: 10,30 €
Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu
na konci časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk.
49
Svet Grálu
33 | 2012
Podporučík James McCready Huston
ml. VC-81; zahynul v boji 3. marca 1945
B. Leininger, A. Leiningerová,
K. Gross: Most času (Soul Survivor).
Vydala Euromedia Group 2010.
James Leininger a Jack Larsen
počas zrazu veteránov spolku
Natoma Bay Association. San
Antonio, september 2004
BOLA TO PROSTE REINKARNÁCIA
V roku 1998 sa v USA manželom Leiningerovcom
narodil syn James.
Po dvoch šťastných rokoch začalo mať
dieťa desivé nočné mory: spiaci syn
sa v postieľke hádzal, kopal a strašne
zo sna kričal. Upokojoval sa iba pomaly,
po dlhom materskom láskaní.
Opakovalo sa to potom takmer noc
čo noc, mesiac čo mesiac. Znepokojení
rodičia postupne pochopili, že dieťa
volá o pomoc, pretože je zakliesnené
v kabíne horiaceho lietadla, a nemôže
sa dostať von. Nielen to, opatrnými
otázkami dospeli k tomu, že malý
James pozná ohromujúce množstvo
presných podrobností zo života istého
amerického stíhača z obdobia druhej
svetovej vojny, z bojov s Japonskom.
Povedal im, že štartoval z lietadlovej
lode Natoma, že lietal v stíhačke typu
Corsair, ktoré mali tú vlastnosť, že pri
štarte ťahali doľava a často im pri pristávaní
praskali pneumatiky. Jeho
kamaráti sa volali Jack Larsen, Leon,
50
Svet Grálu
33 | 2012
Billy a Walter. Pri útoku na japonský
ostrov Iwodžima jeho lietadlo zostrelil
protilietadlový granát a horiaci stroj
sa zrútil do mora. Pri návšteve leteckého
múzea sa James – iba trojročný –
nedokázal odtrhnúť od expozície vrtuľových
lietadiel z vojny a ohuroval otca
podrobnými znalosťami. Vysvetlil mu
napríklad, že hák v zadnej časti je určený
na zabrzdenie pristávajúceho lietadla
na palube lode. Raz pri sledovaní
vojnového dokumentárneho filmu
v televízii o zostrelení japonskej stíhačky
Zero namietol: „Toto nie je Zero,
to je Tony!“ Tony hovorili Američania
nemeckým stíhačkám Messerschmidt
109, z ktorých niekoľko kusov dopravila
do Japonska nemecká ponorka.
Okamih, keď si otec Bruce Leininger
po prvý raz sadol k internetu
a skúsil si overiť slová svojho
syna, bol pre neho šokom: na webových
stránkach objavil fotografiu
skutočne existujúcej lietadlovej lode
Natoma Bay, o ktorej dovtedy nemal
samozrejme ani potuchy. Len veľmi
zdráhavo a neradi sa obaja manželia
postupne zmierovali s myšlienkou,
že ich syn neblúzni a nerozpráva nezmysly,
ale že je zrejme inkarnáciou
letca, ktorý zahynul a ktorého zážitky
boli zrejme natoľko silné, že mu nevymizli
z pamäti ani po polstoročnej
prestávke v záhrobí. Najmä Bruce
takú predstavu ostro odmietal z pozície
úprimne veriaceho kresťana. Vyvrátenie
myšlienky reinkarnácie bolo
pre neho také dôležité, že sa radoval
z každej nezrovnalosti a zarmucovalo
ho, keď sa ukázalo, že malý James
predsa len všetko vykreslil presne.
„Bol som pokrstený a vychovaný
v metodistickej viere. Každú nedeľu
som chodil s matkou a sestrou do kostola…
Schádzali sme sa dvakrát
do týždňa na štúdium biblie, na diskusie,
a snažili sme sa zladiť svoje životy
s Božím Slovom…
RECENZIA
Ak Jamesove nočné desy boli skutočne
prejavom prežitku z minulého
života, a teda dôkazom reinkarnácie,
potom podľa môjho názoru došlo
k porušeniu Božieho sľubu spásy
človeka. Ak sa nesmrteľná duša môže
sťahovať z jedného tela do druhého,
prechádzať z jednej generácie
na druhú, akú úlohu potom hrá v živote
kresťana vykúpenie? Aký význam
má posledný súd, keď môžu duše
voľne opúšťať telesné schránky a opäť
do nich vstupovať? Táto myšlienka
je v príkrom rozpore s evanjelickým
učením o znovuzrodení prostredníctvom
duchovnej premeny každého
človeka. S príchodom Jamesovho
zlého sna som stratil duchovný pokoj
a ocitol som sa vo vojne s celým svojím
presvedčením.“
Nastalo poctivé, zdĺhavé, húževnaté
a detailné preverovanie informácií
trojročného syna. Hľadanie
na internete, v archívoch, stovky telefonátov
a schôdzok s pamätníkmi,
účasť na zrazoch vojnových veteránov.
Leiningerovci vylučovacou metódou
zistili, že ich syn – ak to bol
on – sa vtedy volal James McCready
Huston a postupne si potvrdili pravdivosť
všetkých detailov. Nakoniec
padla i posledná opora Bruceovej
nedôvery: našiel priameho svedka
Hustonovho zostrelenia. Bol to zadný
strelec bombardéra z inej perute, ktorého
pri útoku stíhačky sprevádzali,
a ten potvrdil priebeh posledných
okamihov, ktoré sa malému Jamesovi
vracali v nočných morách:
„Asi tridsať metrov naľavo od nás
sa držal jeden Wildcat…“ Tu musíme
prerušiť citáciu z knihy. Malý James
Leininger hovoril o stíhačke Corsair,
zatiaľ čo na lietadlovej lodi Natoma
Bay boli stíhačky typu Wildcat. Z tejto
nezrovnalosti sa otec Bruce Leininger
dlho radoval ako z dôkazu nezmyselnosti
reinkarnácie. Ale Huston, ako
sa ukázalo, lietal na dvoch typoch stíhačiek,
na Corsairoch a Wildcate. Keď
to Bruce zistil, pocítil, že jeho doterajší
obraz sveta sa rúca a on stráca
pôdu pod nohami.
„V jednom okamihu otočil jeho pilot
hlavu a pozrel sa mojím smerom. Zachytil
som stíhačov pohľad, a v tom
sa to stalo. Predok Wildcatu trafil granát
– podľa mohutnosti explózie musel
byť veľkej ráže.
Ešte pred okamihom nedotknutý
stroj zahalili jasné plamene. Nerozpadol
sa, len ako ohnivá guľa zmizol
podo mnou… Viete, pán Leininger,
bol som posledný, kto ho videl živého,“
zadŕhal sa v silnom pohnutí John.
„Neviem, kto to bol ani ako sa volal,
ale jeho tvár a oči ma prenasledovali
celý život.“ Sklonil hlavu a do chvejúcich
sa rúk vzal Hustonovu fotografiu.
„Áno, to je on. Poznávam tú tvár.
Teraz konečne viem, kto sa na mňa
od tej nešťastnej chvíle stále pozeral.“
Bruce Leininger si vtedy s konečnou
platnosťou uvedomil, že bude
musieť nájsť novú cestu medzi skutočnosťou
a vierou. „Boh, ako ja verím,
nás obdaril duchom. A ten žije
večne. Duch Jamesa Hustona se vrátil
k nám. Prečo, to neviem, ale urobil to.
Je jednoducho veľa vecí, ktoré si človek
nedokáže vysvetliť, nieto ich spoznať.“
Kniha – napoly dokument, napoly
emotívne rozprávanie skutočnej udalosti
– o malom reinkarnovanom Jamesovi
a dospelých hľadačoch pravdy
– je výnimočná nespochybniteľnosťou
faktov. Také podrobné a presné vedomosti
malého dieťaťa skutočne ťažko
vysvetliť inak než reinkarnáciou. Navyše
sa ten príbeh odohral v kresťanskom
kultúrnom prostredí, ktoré predstavu
reinkarnácie odmieta a prijme
ju až vtedy, keď všetky iné vysvetlenia
zlyhajú. Tých faktov je veľa, a sú
zaujímavé. Napríklad rozhovor päťročného
Jamesa so svojou 86-ročnou
bývalou sestrou o rodinných tajomstvách,
ktoré nemohol poznať nikto
iný než rodinný príslušník. Alebo keď
sa malý James otcovi zdôveroval, ako
si v záhrobí vyberal rodičov: „Bol som
rád, keď som našiel mamičku a teba.
V tom veľkom ružovom hoteli na Havaji.
Bol večer, sedeli ste na pláži a jedli.“
A ukázal prstom na fotografiu hotela,
v ktorom manželia trávili dovolenku
krátko predtým, než Andrea Leiningerová
zistila, že je tehotná.
Kniha prináša pútavý príbeh, stojí
za to si ju prečítať.
Artur Zatloukal
zatloukal@svetgralu.cz
51
Svet Grálu
33 | 2012
Jaroslav
Klimecký
Anton
Bruckner
52
Svet Grálu
33 | 2012
POMOCNÝ
UČITEĽ
indhaag – je malá, hornorakúska
pohraničná dedina.
W
Vo svojom Zápisníku hudobníka
spomína J. B. Foerster: „dedinčania
v poobedňajších hodinách denne
stretávali mladého muža nápadného
zovňajšku i spôsobov. Bol oblečený
v dlhom kabáte, nezvykle širokých
nohaviciach, topánky z červenej kože,
na hlave obrovský širák. Kráčal voľne,
v zamyslení, neraz prepočul pozdrav
okoloidúcich. Občas sa zastavil, vyňal
z klobúka notový papier a zapisoval.
Čoskoro bol známy po celom kraji
a skôr než sa zistilo, že je to mladý
pomocný učiteľ Bruckner, dostal prezývku
Pohrkaný.“
Anton Bruckner sa narodil v roku
1824 v Ansfeldene pri Linci, ako najstarší
z dvanástich detí. Otec bol miestnym
učiteľom, organistom a zakrátko
začal svojho syna učiť hrať na husle
a organ. Anton sa už v 12-tich rokoch
pokúšal o komponovanie.
Otec predčasne zomrel a matka musela
s ostatnými deťmi opustiť školu
a presťahovať sa k príbuzným. Bruckner
ju neskôr podporoval finančne až do jej
smrti. Anton, trinásťročný chlapec, bol
prijatý ako choralista do augustiniánskeho
kláštora sv. Floriána v Ansfeldene,
kde potom študoval popri husliach
a organe aj hudobnú teóriu. Pripravoval
sa na učiteľskú dráhu ako jeho otec
i dedko. Od roku 1845 bol učiteľom
v Ansfeldene, od roku 1851 potom u sv.
Floriána pomocným organistom.
Bruckner, pôvodne autodidakt;
sám sa vypracoval na mimoriadnu
technickú výšku ako organista, takže
v roku 1856 postúpil na miesto organistu
dómu v Linci. Odtiaľ dochádzal
do Viedne študovať kontrapunkt
a kompozíciu u významného teoretika
Simona Sechtera. Po jeho smrti
bol menovaný profesorom na viedenskom
konzervatóriu, neskôr lektorom
viedenskej univerzity a v roku 1891 mu
bol udelený čestný doktorát. To už bol
uznávaným skladateľom. V deň promócie
boli prednesené pamätné slová:
„Kde sa musí veda zastaviť, tam začína
ríša umenia. Ono musí vyjadriť to, čo
zostáva pre vedu uzavreté: v tomto
zmysle sa skláňa dnes rektor viedenskej
univerzity pred niekdajším pomocným
učiteľom z Windhaagu.“ Pri ďakovnej
reči Bruckner odpovedal: „Nemôžem
nájsť slová, aby som vám poďakoval;
ale keby som tu mal organ, dokázal by
som vám to vysvetliť.“
No kým Bruckner dospel až k udeleniu
doktorátu, musel prejsť mnohými
protivenstvami života.
VIEDEŇ
Hornorakúsky organista Bruckner
prekročil už štyridsiaty rok svojho života,
keď skomponoval svoju prvú symfóniu.
Predviedol ju v roku 1868 v Linci
za značných ťažkostí. Najal veľký orchester,
ktorý potom s nezvyklým dielom
a s technickými problémami ťažko
zápolil. Nakoniec Bruckner zožal nečakaný
úspech, na základe ktorého mu
bola ponúknutá profesúra na viedenskom
konzervatóriu.
Bruckner spočiatku váhal. Nechcelo
sa mu do cudzieho neistého postavenia.
V tom čase okrem iného prežíval
HUDBA
bolestné sklamanie z nešťastnej lásky –
uchádzal sa o mladú, sedemnásťročnú
Jozefínu Langovú, ktorú však rodičia
nechceli vydať za štyridsaťdvaročného
muža. Bruckner nakoniec riešil situáciu
odchodom z Linca. Do Viedne
s ním odchádzala i jeho sestra Maria
Anna, ktorá mu viedla domácnosť.
Vo Viedni však nastali hneď spočiatku
ťažkosti. Jeho nedávno dokončenú
Omšu F moll viedenskí speváci
odmietli ako nespievateľnú. A čoskoro,
keď sa prejavil jeho príklon k Wagnerovi,
bol zaradený medzi Wagneriánov.
Hudobná Viedeň bola vtedy rozdelená
na Wagneriánov a Brahmánov,
ctiteľov skladateľa Brahmsa. Brahms
sám s týmto rozdelením nesúhlasil,
ale hlavné slovo mal vtedy kritik viedenských
novín Neue Presse, Eduard
Hanslick, rodák z pražského Židovského
Mesta, ktorý viedenskú hudobnú
spoločnosť takto rozdelil. Wagneriáni
patrili medzi zavrhnutých.
Vtedy Bruckner prerušil skladateľskú
činnosť a odišiel na organové turné.
Najprv po Francúzsku, a neskôr koncertoval
v Londýne. Ešte v Anglicku
začal znovu komponovať – a to svoju
2. symfóniu. Zadal ju Viedenským
symfonikom. Bola mu vrátená ako nehrateľná.
Vtedy sa rozhodol: najme si orchester
(za 400 zlatých, čo bola vtedy nemalá
suma) a usporiada samostatný koncert.
Najatí hudobníci hrali však s úplnou
nechuťou. Na skúškach bol Bruckner
predmetom vtipov a poznámok. Napodiv,
napriek zlému prorokovaniu
priateľov, napriek ešte horším vtipom
muzikantov, mala symfónia nečakaný
úspech.
V máji 1869 navštívil Bruckner premiéru
Wagnerovej opery „Tristan
a Isolda“ v Mníchove. Vtedy sa prvýkrát
stretol s Wagnerom. Ten označil
jeho 2. symfóniu ako „veľmi milú“
a mal záujem o symfóniu ďalšiu.
MARIÁNSKE LÁZNE
V roku 1873 navštívil Bruckner Mariánske
Lázne. Ubytoval sa v hostinci
Weisses Rössl (Biely koník) a zapísal
sa ako: „Pán dvorný organista a profesor
z Viedne“. 18. augusta toho roku
oslávil potom narodeniny cisára Franza
Jozefa organovou improvizáciou na rakúsku
hymnu v miestnom dekanskom
kostole.
V Mariánskych Lázňach dokončil
svoju 3. symfóniu, ktorú potom priamo
z Mariánskych Lázní išiel predstaviť
Wagnerovi do Bayreuthu. Wagner bol
symfóniou nadšený a Bruckner mu ju
venoval.
Avšak vo Viedni, kde sa všetko stavalo
proti nemu, nemala symfónia šťastie.
Bola stále odkladaná, až sa Bruckner
znovu rozhodol pre samostatný koncert.
Už pri skúškach sa mu hudobníci smiali
do tváre, pri koncerte publikum húfne
odchádzalo, muzikanti, len čo doznel
posledný akord, balili nástroje a mizli.
Na pódiu zostal Bruckner sám. Len niekoľko
jeho žiakov, medzi nimi aj mladý
Gustav Mahler, sa prizeralo smutnému
koncu koncertu.
Pre zdrveného Brucknera bolo však
veľkým prekvapením, keď k nemu pristúpil
nemecký nakladateľ Theodor Rätig
a požiadal ho o partitúru symfónie
k vydaniu. Tak sa stalo, že prvýkrát
publikované dielo otvorilo Brucknerovi
cestu do sveta. V Nemecku sa mu
dostalo uznania a zahanbená Viedeň
musela vziať Brucknera na vedomie.
3. symfónia bola neskôr pomenovaná
„Wagners symfonie“.
V lete 1880 bol Bruckner na prázdninách
vo Švajčiarsku a opäť sa zamiloval
do veľmi mladej dievčiny. Po jeho odchode
si nejaký čas písali, ale ona prestala
odpovedať. Pre jej rodinu nebol
tentoraz prekážkou jeho vek, ale náboženské
vyznanie. Bruckner, oddaný katolík,
ona kalvínka.
V tej dobe ho priatelia jemne, v dobrom
úmysle nabádali, že by bol čas
sa oženiť. Pod vplyvom nedávneho
sklamania ich Bruckner odbíjal,
že nemá čas, musí dokončiť svoju
4. symfóniu. Neoženil sa nikdy.
Vtedajší Wagnerov žiak, dirigent
Hans Richter, ponúkol Brucknerovi
predvedenie 4. symfónie, ktorú autor
nazval „Romantická“. Richter presadil
uvedenie vo Viedni a Bruckner sa dočkal
veľkého úspechu. Bol po každej
vete vyvolávaný, aplauz nemal konca-
-kraja. V roku 1882 bol Bruckner naposledy
za života Wagnera v Bayreuthe.
Prišiel na premiéru „Parsifala“. Svoju
úctu k Wagnerovi prejavoval už šesťdesiatročný
Bruckner takmer detinsky.
Stále nosil cez ruku frak, aby sa do neho
mohol obliecť, keby sa Wagner blížil.
Priblížiť sa k Wagnerovi bolo pre neho
sviatkom.
Bruckner sám píše, čo sa stalo, keď
sa ho Wagner pýtal na jeho dojem
z Parsifala: „Sám majster ma držal
za ruku. Tu som klesol na kolená, pritisol
ústa na jeho ruku a bozkajúc ju,
povedal som: ‚Majstre, zbožňujem
Vás.‘ Wagner na to povedal: ‚Vstaňte,
Bruckner a upokojte sa. Dobrú noc.‘
To boli posledné slová, ktoré mi Majster
povedal.“
7. SYMFÓNIA
Pod dojmom tohto posledného
stretnutia s Wagnerom začal Bruckner
komponovať svoju 7. symfóniu. Dielo,
ktoré má v sebe najviac vrúcnosti, najviac
citu zo všetkých jeho symfónií.
Bruckner bol sám užasnutý nad tým,
čo napísal. Rozprával napríklad o tom,
ako vznikla hlavná téma prvej vety:
vo sne sa mu zjavil už zosnulý priateľ,
kapelník Dorn, a nadiktoval mu túto
tému so sľubom, že tento motív mu
prinesie šťastie.
Téma je to skutočne úžasná. Keď
sa z tichého tremola sláčikov začne
53
Svet Grálu
33 | 2012
HUDBA
téma rozvíjať, znie hudba z iného,
krajšieho sveta. Adagio druhej vety
má rovnako jedinečnú tému. Hrajú ju
štyri wagnerovské tuby, sprevádzané
hlbokými sláčikmi. Dostáva tak mimoriadny,
smútočný výraz. Podľa
Brucknerovho rozprávania vzniklo
v poslednom období Wagnerovej choroby.
Bruckner píše dirigentovi Mottlovi:
„Prišiel som raz domov a bol som
veľmi smutný. Tušil som, že Majster už
nebude dlho nažive; a tu mi napadlo
Adagio cis moll. Keď prišla depeša
z Benátok (kde Wagner zomrel), tu
som plakal, veľmi plakal. A potom som
Majstrovi napísal opravdivú smútočnú
hudbu.“ Celé svoje kresťanské presvedčenie
vložil Bruckner do tejto časti.
Siedmej symfónie sa ujal mladý
Brucknerov žiak, dirigent Artur Nikisch,
a predviedol toto dielo 30. 12.
1884 v lipskom Gewandhause.
Dielo okamžite prerazilo. Postavilo
Brucknera do pravého svetla, ktoré
mu bolo tak dlho upierané. Šesťdesiatročný
Bruckner, tvoriaci celý svoj
život podľa najvnútornejšieho presvedčenia,
začal žať úspechy a bol
označený za prvého symfonika svojej
doby. Už predtým sám Wagner prehlásil
Brucknera za najvýznamnejšieho
symfonika po Beethovenovi.
PRAHA
Roku 1884 vo veľkonočnom týždni
navštívil Bruckner aj Prahu. Vtedy
pred slávnostným otvorením Rudolfina
otestoval nový organ v koncertnej
sále. Hral vtedy aj vo svätovítskej
katedrále, v strahovskom kláštornom
chráme a tiež v emauzskom kláštore.
Na prahu svojich sedemdesiatin
komponuje 8. symfóniu. Venuje ju
cisárovi Franzovi Jozefovi a získava
predvedenie Viedenskými filharmonikmi,
pod vedením Hansa Richtera.
Úspech bol nesmierny. Symfónia bola
54
Svet Grálu
33 | 2012
označená za „korunu hudby 19. storočia“.
Svoju „Deviatu“ Bruckner venoval
„Kráľovi kráľov, nášmu Pánovi“. Symfónia
nie je dokončená. Pred smrťou
Bruckner určil, aby v prípade jeho
úmrtia bolo namiesto 4. vety vložené
jeho „Te Deum“. Až sedem rokov
po jeho smrti, vo februári 1903, bola
symfónia predvedená vo Viedni.
Bruckner zomrel 11. októbra 1896.
Podľa jeho želania bol pochovaný
v kostolnej krypte u sv. Floriána v augustiniánskom
kláštore v Ansfeldene.
Priamo pod organom. Tu začínal ako
malý spevák, sem sa nakoniec vrátil.
NÁZORY
Mirko Očadlík v knihe Svět orchestru
píše: „Bruckner bol v podstate
ľudský primitív, ktorý nedbal príliš
na životné konvencie. V tomto svojom
duchovnom i ľudskom osamotení
dokázal osnovať svoje predstavy s neobyčajnou
silou ducha, ktorý práve
svojou primitívnosťou odhadne viac,
než mnohá špekulácia poučených…
Hymnickosť, ktorá bola výsostným
znakom Brucknerovej osobnosti, vyplývala
z bezmedznej viery v Boha
a v ľudstvo.“
„Bruckner zostal veľkým dieťaťom
až do posledných rokov svojej staroby,“
píše J. B. Foerster vo svojom Zápisníku
hudobníka.
Sám Bruckner potom v jednom liste
Wagnerovi napísal: „Mojej hudbe najlepšie
rozumejú deti a zvieratá.“
ZNEUŽITÉ DIELO
Málo sa u nás vie o ďalších osudoch
Brucknerovho diela. Po skončení
vojny v roku 1918 sa Nemecko ocitlo
v dôsledku stále pokračujúcej blokády
a reparačných povinností na pokraji
ekonomickej katastrofy. V tejto hlbokej
materiálnej i duchovnej núdzi volal
národ po novom vedení. Falošný prorok
pozdvihol hlavu. Prehlásil sa za Vodcu
a záchrancu národa. Ľud ho vítal ako
spasiteľa a osloboditeľa i v Rakúsku,
ktoré bolo obsadením v marci 1938
pripojené k Veľkonemeckej ríši. Keď
potom po nečakanom prepadnutí Poľska
l. septembra 1939 spoznali jasajúci
ľudia jeho pravú tvár, bolo na návrat
príliš neskoro. Začala druhá svetová
vojna a Hitler viedol nemecký národ
nezadržateľne do priepasti.
Aj v umení povstali falošní proroci.
V chaose horúčkovitého hľadania pútali
pozornosť na seba predstieraním
pravdivosti, boľševizmus v umení dosahoval
vrchol. Zostávala jediná možnosť
k záchrane: návrat k čistým prameňom.
Ktoré umenie mohlo byť čistejšie, než
umenie zrodené z hlbokej viery v Boha?
V hudbe Bach, Beethoven, Bruckner.
Zvlášť Brucknerovo dielo, posvätené
hlbokou vierou v Boha a v ľudstvo.
Bruckner sa stal pre mnoho zúfajúcich
a prosiacich o pomoc ukazovateľom
cesty do krajšieho, duchovného sveta.
Bolo to hnutie čistého umenia. Boli
to Brucknerove spoločnosti, spolky, nadácie,
ktoré už predtým vznikali v Rakúsku
i Nemecku. Zlučovali sa existujúce,
zakladali sa nové. Na čele týchto
snáh stál Brucknerov žiak, dirigent Artur
Nikisch. V rokoch 1919–1920 predviedol
v lipskom Gewandhause cyklus
Brucknerových symfónií, k stému výročiu
narodenia Antona Brucknera 1924
bola založená Medzinárodná Brucknerova
spoločnosť.
Tieto celonárodne rozšírené čisté
snahy boli silnejúcim fašistickým režimom
v Nemecku v dvadsiatych
a hlavne potom v tridsiatych rokoch
minulého storočia bezpríkladne zneužité
k propagácii nacistickej ideológie.
Žiadny iný hudobný skladateľ, ani
Wagner, ani Richard Strauss, žiadny
iný väčší umelec tej doby nebol taký
zneužitý, tak totálne „okupovaný“ nacistickou
ideológiou, ako Bruckner.
W INDHAAG
Vyvrcholením znetvoreného kultu
a populizmu fašistickej kultúrnej politiky
bolo na ôsmej Brucknerovej slávnosti
v roku 1937 v Regensburgu uvedenie
Brucknera, jeho busty, do siene
slávy, do Walhally. Bruckner je tu štylizovaný
ako všemohúca modla. Uvedenie
bolo sprevádzané bombastickými
predslovmi ministra propagandy Goebbelsa,
Ríšskeho prezidenta hudobnej
komory Raateho i Hitlera.
Nacistická tlač reagovala: „Bol to povznášajúci
symbol nesmierneho spojenia
Vodcu s nemeckým národom, keď
Vodca sám, vlastnou rukou kládol vavrínový
veniec k základom piedestálu,
ktorý nesie Brucknerovu bustu.“ Už
účasť Hitlera a Goebbelsa na tomto uvedení
do Walhally ukazuje, aký veľký
význam sa tomuto kultúrnemu „spektaklu“
prikladal.
Došlo aj na zmiešanie umenia a politiky.
Brucknera a Hitlera spája vraj podobný
životný osud. Obaja pochádzajú
z nemeckorakúskeho národa. Obaja
museli tvrdo bojovať o presadenie svojich
ideálov. Bruckner v hudbe, Hitler
v politike. Každý však nakoniec vyšiel
z tohto boja víťazne.
Tu bol položený skutočný základ znetvoreného,
fašistického kultu, ktorý bol
pripomínaný na každom nacistickom
zjazde, na každej slávnosti. Brucknerova
hudba znela pri Hitlerových
päťdesiatych narodeninách v apríli 1939,
znela na verejných koncertoch, v rozhlase,
a znela do posledných okamihov
rozpadajúcej sa Veľkonemeckej ríše.
Znela ako sprievodná hudba pri kobercovom
bombardovaní nemeckých
miest, pri „konečnom víťazstve“ fanatizmu
a nacistickej hystérie. Sprevádzala
posledné historické okamihy nemeckého
národa. Jeho „Súmrak bohov“.
Po zrútení dlho neprichádzala rehabilitácia
zneužitého diela. Nacistická
ideológia a jej výbežky boli hlboko zakorenené
a pôsobili ešte dlho. Pre staršiu
generáciu pôsobí ako rušivá trauma
dodnes.
Rehabilitácia diela sa presadzovala
často so značnými prekážkami. Nové
chápanie diela, očisteného od minulosti,
nebolo prijímané jednoznačne.
Rakúsky časopis pre hudbu v roku 1946
dosť nadnesene prevoláva: „Už prišiel
čas, aby Bruckner ako herold rakúskeho
ducha, nositeľa božej idey v slobodnom,
internacionálnom svete, vystúpil
a obšťastnil tak ľudstvo svojím svätým
posolstvom.“
O takých „nacionalistických“ a iných
názoroch sa diskutovalo ešte v šesťdesiatych
a sedemdesiatych rokoch minulého
storočia. Dodnes existujú obhajcovia
starých posvätných tradícií
a obhajcovia nového, očisteného chápania
Brucknerovho diela.
Mathias Hansen sa pýta v prílohe
svojej knihy Anton Bruckner, vydanej
v roku 1987 v Lipsku, či by nebolo múdrejšie
urobiť za minulosťou konečne
hrubú čiaru.
Dnes v Rakúsku existuje veľa inštitúcií
a škôl nesúcich Brucknerovo meno.
V jeho rodisku, Ansfeldene, je v bývalej
škole Brucknerovo múzeum. Múzeum
je aj vo Windhaagu, malej šumavskej
dedine na rieke Malši neďaleko českých
hraníc, kde Bruckner v rokoch 1841 –
1843 učiteľoval. Na mnohých miestach,
kde napríklad len prespal, sú pamätné
dosky. Brucknerove spoločnosti vydávajú
časopisy, starajú sa o propagáciu,
usporadúvajú festivaly.
Pre rakúsku hudbu predstavuje
Bruckner jeden z vrcholov
domáceho hudobného
vývoja. Rakúšania
ho dodnes
nazývajú „Božím muzikantom“.
Jaroslav Klimecký
Literatúra:
Mathias Hansen: Anton Bruckner, Leipzig
1987
J. B. Foerster: Zápisník hudebníkův, Praha
1929
Mirko Očadlík: Svět orchestru, Praha 1952
Kolektiv autorů: Dejiny evropské civilizace,
Praha 1997
55
Svet Grálu
33 | 2012
Gerhard Kruse
Polarita
či protiklad?
Priťahovanie, stret, rezonancia,
alebo prečo dobro nie je opakom zla
Medzi ženou a mužom nepochybne existujú protichodné zákonitosti vzájomnej príťažlivosti;
iste ste sa už zamysleli nad tým, prečo. Sú si vzájomne sympatickí preto, lebo
sú rozdielni, alebo práve preto, že sú si v mnohom podobní? Ľudové porekadlá hovoria:
„protiklady sa priťahujú“ ale aj „vrana k vrane sadá“ – ktoré pravidlo teda skutočne platí?
Zo skúseností vieme, že pravdivé sú obidve. Ako je to možné?
56
Svet Grálu
33 | 2012
VZŤAHY
ZÁKON POLARITY
VO SVETOVOM DIANÍ
Zistenie, že „protiklady sa priťahujú“
nás privádza k zákonu polarity. Ten
symbolicky popisuje už kniha Genesis
Starého zákona. Po Stvoriteľovom
slove „buď svetlo“ sa rozdelila tvorivá
božská sila: „Svetlo bolo oddelené
od tmy dňom a nocou. Tak bol z večera
a rána prvý deň ...“ (1. Mojžišova,
Genesis).
Aj Abd-ru-shin vo svojom diele
Vo Svetle Pravdy v rovnakom zmysle
ukazuje, že Božské svetlo sa v procese
stvorenia rozdelilo na dve doplňujúce
sa polárne sily. Tie sa vzájomne podmieňujú
a pôsobia na seba príťažlivo,
keďže patria k sebe. Pozitívne a negatívne
vyžarovanie vytvára pole napätia,
čo vo stvorení vyvoláva krúživý
pohyb. Ten sa v mikrokozme prejavuje
napr. ako krúženie elektrónov okolo
atómového jadra, v makrokozme zase
ako krúženie galaxií.
Polarita – teda rozdelenie jednotnej
sily na dva vzájomne sa priťahujúce
póly je východiskom pre pohyb
a formovanie v hmotnom svete. Východné
filozofie preniesli polaritu síl
do symbolu yin a yang. Ten zobrazuje
polárne, vzájomne sa doplňujúce
princípy vo forme dvoch kvapiek vlievajúcich
sa do kruhu. Rovnocenne
pôsobiace polárne sily vyjadruje i rovnoramenný
kríž v kruhu, ktorý symbolizuje
Pravdu.
V živej prírode je rozdelenie druhov
na samčie a samičie pohlavie základom
udržania života prostredníctvom
rozmnožovania. Organizmy sa musia
vzájomne „oplodniť“, aby zachovali
bytosti svojho druhu. Aj mužský
a ženský duch by mali spolupôsobiť
harmonicky – až spojenie ženskej
a mužskej časti totiž vytvára jednotu.
Polarity sa prirodzene priťahujú
a spoločne vytvárajú celok. Každé
rozdelenie so sebou nesie aj túžbu
po spojení. Protikladné póly sú totiž
dvoma aspektmi rovnakého druhu, pričom
sa nedá rozlišovať medzi dobrým
a zlým. V prípade polarity pôsobí požiadavka
„keď to – tak aj to“.
Príkladom polarity je aktivita a pasivita,
ktoré môžu harmonicky spolupôsobiť,
alebo aj rytmy prírody ako deň
a noc, odliv a príliv, výdych a nádych,
bdelosť a spánok, napätie a uvoľnenie.
Aj naše fyzikálne predstavy sú
ovplyvnené polaritou. Myslím tým
napríklad atómovú a elektromagnetickú
polaritu (pozitívny a negatívny
náboj), alebo informatiku založenú
na binárnom systéme. Ide o najjednoduchší
z mysliteľných číselných
systémov, ktorý pozná len dva odlišné
symboly. V binárnom systéme
je možné jedným miestom – jedným
„bitom“ (binárnou cifrou), zakódovať
dve znamienka. Každý bit tak môže
byť len v dvoch stavoch, a to buď 0
alebo 1 – teda prúd prechádza (=áno)
alebo nie.
Až polarita umožnila rozmanitosť
sveta. Veľmi trefne ju popísal už čínsky
filozof Lao Tse (5. storočie pr. Kr.)
v „Tao te ťing“ (verš 42): „Z večného
[absolútne čistého TAO, ešte-nie-
-začiatku], vzniklo jedno (TE, tvorivý
prapočiatok života). Z jedného
vzniklo druhé (polarita yin a yang).
Z druhého bol tretí (CHI, životná sila,
ktorá v sebe onú polaritu zjednocuje).
Z tretieho vzniklo veľa.“
ZÁKON POLARITY
V BEŽNOM ŽIVOTE
Tak ako dýchanie tvoria výdych
a nádych, aj harmónia pohybu vesmírnych
telies je vyrovnaním medzi
pohybom krúžiacich súhvezdí a príťažlivou
silou ich hmoty. Ak má vládnuť
harmónia, musí byť dávanie a branie
v rovnováhe. Rovnako aj nás ľudí
núti zákon vyrovnania k určitému
správaniu. V manželstve a rodine,
v zamestnaní, v spoločenstve, v sociálnom
systéme a štáte – všade sa má
vyvažovať medzi dávaním a braním,
aby „systém“ fungoval. Možno je to
chyba pojmu „branie“ užívanému ako
protipól dávania; skúsme ho nahradiť
slovom prijímanie, určite pocítime
významový posun.
Ak teda pri dávaní či prijímaní
dôjde k jednostrannému prepínaniu,
dostavia sa nepríjemné následky. Vykorisťovanie
príliš vysokými daňami,
či nesprávne odmeňovanie v pracovnom
živote vedie k nespokojnosti rovnako
ako premrštené sociálne dávky
odmeňujúce lenivosť.
Aj vo vzťahu človeka k jeho Stvoriteľovi
sa rozmohla bezmyšlienkovitá
jednostrannosť. V skutočnosti nie
sme vďační za dar života, dary prírody,
či možnosť byť vedomými hosťami
vo stvorení. Pramálo sa staráme
o vôľu Božiu, zrkadliacu sa v zákonoch
stvorenia – ku ktorým patrí aj
zákon vyrovnania.
Porekadlo „protiklady sa priťahujú“
vyjadruje zákon polarity. Z polárnych
síl, medzi ktorými jestvuje napätie,
vyplýva túžba po harmónii a snaha
oba póly znovu zjednotiť do uzavretého
druhu. Úplne iný dej prebieha,
keď na seba narazia dva uzatvorené
druhy. V takýchto prípadoch sa protiklady
odpudzujú, a rovnaké sa priťahuje.
Tu už totiž pôsobí zákon príťažlivosti
rovnorodého druhu.
STARÁ OTÁZKA
DOBRA A ZLA
Zákon príťažlivosti rovnorodého zahŕňa
predovšetkým naše myšlienky,
chcenie a konanie, všetko to, k čomu
inklinujeme. Práve toto chcenie určuje
druh našej osobnosti – v rámci druhu
sme si podobní, no chýbajú nám vlastnosti,
ktoré majú tí druhí – a vzájomným
spojením vznikne dokonalý harmonický
celok.
57
Svet Grálu
33 | 2012
VZŤAHY
58
Svet Grálu
33 | 2012
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
Číslo 33/2012, vyšlo 1. 9. 2012.
Redakcia:
SVET GRÁLU n. o.
Vojenská 9, 040 01 Košice
Adresa administrácie:
Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),
Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský
(Trenčianske Teplice), Tomáš Výboch (Komárno),
Václav Kazda (Brno), Anna Štefková (Zlín),
Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st.
(Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)
Prekladatelia a korektori:
Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor
Mešťánek, Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský,
Adela Slováčková, Andrea Stúpalová, Vladimír
Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu n. o.
Administrácia SG,
Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala (Bratislava),
Milan Púček (Dubnica nad Váhom)
Distribúcia:
Tomáš Mešťánek (Bratislava)
Marketing:
Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)
On-line obchod:
Maroš Látal (Bratislava)
Grafika:
Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha),
Martin Pukančík (Košice)
Tlač:
Tiskárna Grafico s.r.o., Opava
Ilustrácie:
• DepositPhotos.com: Elena Pimonova, Kopeysk, Russian Federation
(2, 39); Andrzej Tokarski (3); Sami Lamberg (5); Spline_x (7); Raanan
Mori, Kfar Sava, Israel (8); Konstantin Kirillov, Pushkino, Russian
Federation (11); Sean Prior, Cork, Ireland (15, 16); Artsiom Kireyau,
Minsk, Belarus (20); Marina Zlochin, Haife, Israel (28); GekaSkr
(30); Marie Šuláková, Veselíčko, Czech Republic (32, 33); Maxim
Loskutnikov, Schyolkovo, Russian Federation (40, 41); Jan Piechaczek,
Karviná, Czech Republic (42-44); Andreus (45); Olga Yastremska,
Nikolaev, Ukraine (46); Serhiy Stakhnyk, Faro, Portugal (59); Elena
Elisseeva, Toronto, Canada (zadná strana)
• Dreamstime.com: Robert Kneschke, Köln, Germany
(titul)
• Svet Grálu: (18, 37, 48-51)
• GralsWelt: (23, 25-27, 34, 36, 56)
• Commons.wikimedia.org: (52, 55 – Franz Pfeiffer)
Cena:
Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)
Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené.
Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu
si možno objednať na adrese:
Nováčkova 26, 614 00 Brno
www.svetgralu.cz
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Dielo „Vo Svetle Pravdy“ vysvetľuje,
že človek svojím chcením nadväzuje
kontakt s neutrálnou prasilou,
ktorá prežaruje a oživuje stvorenie.
Spôsob chcenia si volíme podľa našej
slobodnej vôle, a sila potom oživuje
všetko, čo sme kedy chceli. Tak
naším chcením ožíva buď to dobré –
teda budujúce, požadujúce, alebo zlé
– teda spomaľujúce, životu nepriateľské.
Chcenie tak tvorí uzavretý druh,
preto rovnorodé priťahuje alebo je
ním priťahované. Odtiaľ pochádza
porekadlo „vrana k vrane sadá.“
Človek má používať svoje chcenie
zodpovedne. V prípade dobrého, čistého
chcenia môžeme vďaka príťažlivosti
rovnorodého získať ďalšiu pomoc
z vyšších úrovní stvorenia a byť
tak posilnení v našich cnostiach. Ich
základnými príkladmi sú „veľké
cnosti“ ako je múdrosť, statočnosť,
rozvážnosť a spravodlivosť (hlavné
cnosti) a „kresťanské cnosti“ – viera,
láska, nádej, rovnako ako pojem dobroty,
krásy a pravdy, ktoré opísal antický
filozof Platón.
Každé dobré chcenie a čisté myslenie
sa spája s pomáhajúcou silou,
ktorá cnosť sprostredkováva. Pokiaľ
si však človek kvôli vnútornej slabosti
myslí, že sa môže svojvoľne presadiť
proti zákonom života, vytvorí
sa spomaľujúca, životu nepriateľská
vlastná forma. Tá ide proti milujúcej,
požadujúcej a spravodlivej vôli
Stvoriteľovej.
V teológii morálky boli sformulované
takzvané „najväčšie hriechy“
alebo „smrteľné hriechy“, a to: pýcha,
chamtivosť, závisť, zlosť, necudnosť,
nenásytnosť a duchovná lenivosť.
Tie sú aj odpoveďou na veľkú
otázka ľudstva, odkiaľ sa berie zlo. Je
to dôsledok nášho chcenia! Cnostný
alebo hriešny život – tu nejde o polaritu,
ale o dva vzájomne sa úplne
vylučujúce druhy. Existuje len buď
– alebo!
Súčet slobodných činov človeka
formuje jeho charakter, schopnosti
a tká koberec jeho osudu. Skrze svoj
duchovný pôvod nesie v sebe každý
duch len ušľachtilé a čisté schopnosti
– ako „hrivnu“, pomocou ktorej má
pôsobiť vo stvorení. Aj napriek tomu
však môže vďaka prepožičanej slobodnej
vôli uviaznuť, pôsobiť rušivo,
či ničivo – teda žiť hriešne.
Už pri zbežnom pozorovaní
je zrejmé, že ľudia radi kritizujú
u druhých obzvlášť tie chyby, ktorými
sami trpia. Vo svojom podobenstve
to vyjadril Syn Boží Ježiš:
„Vidíš triesku v oku blížneho svojho
a nevšímaš si trám v oku svojom.“
(Mt. 7,3) Je zrejmé, že hovorí o človeku,
u ktorého bol prítomný práve
protiklad vytýkanej necnosti. Došlo
tak k „zrkadleniu“ jeho temnej
stránky, aby pod slabosťou objavil
skutočnú prednosť.
POLARITA NIE JE
PROTIKLAD
Dobré chcenie tvorí uzavretý druh,
a práve tak je i zlé chcenie druhom
samo osebe. Pre obidva z nich platí,
tak ako pre každý iný druh, zákon
príťažlivosti. Preto sa napr. hudobníci
radi stretávajú pri hudbe, fajčiari
v hlúčiku s inými fajčiarmi a nefajčiari
sa im naopak radšej vyhnú. Sú
iného druhu.
Práve pre svoj druh pôsobia ľudia
často protikladne, no vo svojom
druhu prináša polarita dopĺňanie
sa do harmonického celku. A to platí
nielen pre partnerské vzťahy, ale pre
všetky aspekty života.
Gerhard Kruse
gerhard.kruse@svetgralu.sk
kalendar_titul 2013.indd 1 21.7.2012 13:27:06
PREDNÁŠKY
Program Centra SG Košice:
Otváracie hodiny centra: v utorok a vo štvrtok od 17:00 – 19:00
Aktivity pre verejnosť
Prednášky:
September – Voda, udivujúce vlastnosti vody
Október – Logoterapia: liečba zmyslom, MUDr. Margaréta Černáková
November – Ako rozoznať pravé od falošného, Ing. Jozef Šramek
December – Nájsť tak pevný bod, Ing. Rudolf Harčarík
Presné termíny našich aktivít sa onedlho dozviete na www.svetgralu.sk,
na tel. čísle 0905 889 088 alebo priamo v Centre SG, na Hlavnej 85
v Košiciach. (Je to spravidla každá druhá sobota v mesiaci.)
Na stretnutie s Vami sa teší kolektív Centra SG v Košiciach
Poselství barev 2013
Kalendár MUDr. Jana Paloučka
• Kalendár bez diára
• Kalendár s diárom
s fotografiami Karla Prskavca
Každý deň, týždeň aj mesiac v roku má svoju farbu, ktorá ovplyvňuje
náš život, podobne ako ho ovplyvňujú fázy Mesiaca alebo postavenie
planét.
6,40 € / 6,00 € *
7,80 € / 7,40 €*
KNIŽNÉ NOVINKY
POSELSTVÍ
BAREV
ve dnech roku
2013
Barva roku 2013 – zlatá
POSELSTVÍ
BAREV
ve dnech roku
2013
s fotografiemi Karla Prskavce
Kalendáre budú dostupné od polovice septembra.
*pre predplatiteľov
Každý den, týden i měsíc v roce má svou barvu, která ovlivňuje náš
život, podobně jako jej ovlivňují fáze Měsíce nebo postavení planet.
Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.
Barva roku 2013
zlatá
Kalendár si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu
na konci časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk.
Láska k blížnemu,
dobrota, bratský
súcit sú trpiacemu
často potrebnejšie,
než akékoľvek lieky.
F. M. Dostojevskij
(Zápisky z mŕtveho domu)