SG32

svetgralu

december 2010 – február 2011

strana 13

Seriál MUDr. Jana Paloučka

strana 16

Keď sa práca stáva službou Bohu

strana 21

MUDr. Denisou Borošovou

strana 25

Cena 2,89 € (87 Sk)

www.svetgralu.skww.svetgra

Duchovné súvislosti v živote

strana

7

strana 36

la

marec – máj 2011

Na hranici medzi vedou a duchovným poznaním

strana 6

j i

Nezvyčajný príbeh z dejín modernej jjustície

justície

strana 10

Neviditeľné žiarenia, ktoré

ovplyvňujú naše zdravie

strana 30

Cena 2,89 € (87 Sk)

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Keď

sa po transplantácii

ntác

človek

cíti ako

niekto iný

strana 13

Nakoľko pravdepodobný

bol vzťah Ježiša s Máriou

Magdalénou?

strana 37

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo 33

Vychádza v septembri 2012

Jeme lieky,

ale zdraví nie sme

Prečo niekedy pomáhajú a inokedy nie? Vedeli ste,

že samotné lieky na trvalé uzdravenie nestačia a príčina

každého ochorenia je vždy duchovná? Tvrdí to aj

Prof. RNDr. Ludmila Kameníková, DrSc., ktorá sa roky

zaoberá vedeckým objasňovaním účinkov a toxicity

chemických liečív v tele…

Svet Grálu

26

Zánik sveta v decembri 2012?

Karma – čo to je?

Josef Bohuslav Foerster

Svetlo, ktoré lieči

Rozhovor s psychoterapeutkou

2012

Predposledné Vianoce,

alebo zbytočná panika?

8 STRÁN NAVIAC A !

Milí

čitatelia,

od tohto čísla pre vás

časopis s opäť rozširujeme

za

nezmenenú nenú cenu.

Svet Grálu

Svet Grálu

Feng Shui

Energia priestoru pre

zdravý ýahar

harmonický

život

Skrytý národ

O podivuhodnej

spolupráci medzi

prírodou a človekom

Svet

Grálu

27

Zánik hmoty

1944:

4: Posledný ýproces

s čarodejnicami

Radiestézia ia

– cesta

k harmonickému

iké

prostrediu

Transplantácia

spomienok

Prečo ľudia po transplantácii

preberajú vlastnosti svojich darcov?

Transplantácia

antácia

spomienok

Tajomstvo Márie

Magdalény

Cesty z duševní krize

Pomoc ve strachu a depresi

Ako vzniká strach? Prečo trpí čoraz viac ľudí depresiami v dobe,

kedy sa nám zdanlivo darí lepšie? Čo môžeme sami urobiť, aby

sme prekonali svoju duševnú krízu?

Táto kniha podáva pomocnú ruku k pochopeniu a prekonaniu

duševných kríz. Autori poukazujú na duchovnú zložku osobnosti

človeka a na možnosti, ako si v takých chvíľach môžeme

pomôcť.

Edícia Pomoc z Posolstva Grálu - zväzok 1

Knihy tejto edície sa zaoberajú rôznymi konkrétnymi situáciami,

ktoré prináša život. Autori v nich čitateľovi pomáhajú získať

iný pohľad na určitý problém a tak pomôcť pri jeho riešení.

Vychádzajú z poznania diela „Posolstvo Grálu“ od Abd-rushina

a osobných, praktických skúseností.

Naša cena: 7,70 €

Cena pre predplatiteľa 7,20 €

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu na konci

časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


Č

lovek mieni… a nakoniec je

všetko inak. V tomto čísle

sme sa chceli venovať vedľajším

účinkom liekov na ľudské zdravie.

Medzitým však do Čiech prišiel

Henry Monfort predstaviť pránickú

stravu a poriadne nám zamiešal

karty. Dostali sme od vás

niekoľko prosieb, aby sme k tejto

téme zaujali stanovisko. Nuž, vyhoveli

sme vám a v tomto čísle si

na tému život bez jedla môžete

prečítať rozhovor s Henrim Monfortom

a pohľad lekára Jana Paloučka.

Pôvodne avizovanej téme

vedľajších účinkov liekov sa budeme

venovať v septembrovom

čísle.

Podtitul časopisu „duchovné

súvislosti v živote“ odkazuje

na duchovnú dimenziu človeka.

Táto dimenzia má však veľa

stránok – popri vzťahu človeka

k Bohu k nej patrí nesporne aj

vzájomné spolunažívanie ľudí,

výchova detí, partnerské vzťahy,

no rovnakou mierou aj umenie

ako prirodzený prejav tvorivého

ducha. Nejde nám primárne o poukazovanie

na rôzne „nadprirodzené“

a výnimočné javy, teda

akúsi „duchárinu“, ani o „vznášanie

sa kdesi v éteri“; chceme

prinášať poznanie, použiteľné

v praktickom živote a prispievajúce

k harmonickému rozvoju

ducha i tela. Preto tiež zaraďujeme

do tohto čísla prvý príspevok

zo série „Pohyb“, ktorý má

byť celkom zámerným podnetom

k tomu, aby sme pri čítaní

duchovnej literatúry neopomínali

vlastné telo, najcennejší dar, ktorý

nám bol pre pobyt na Zemi daný.

Prakticky orientovaná je aj nová

knižná edícia „Pomoc z Posolstva

Grálu“, v ktorej sa snúbi poznanie

z Posolstva Grálu s dlhoročnými

profesijnými a životnými

skúsenosťami autorov. Prepojenie

poznania i osobnej skúsenosti považujeme

za správnu cestu a sme

radi, že v apríli tohto roku uzrela

svetlo sveta prvá publikácia z tejto

edície. Kniha „Cesty z duševnej

krízy – pomoc v strachu a depresii“

dáva cenné rady, ako si človek

môže pomôcť v duševnej kríze.

V tejto chvíli pripravujeme vydanie

druhého zväzku s názvom

„Mosty do zabudnutia – ako pristupovať

k ľuďom s demenciou“,

ktorá sa – ako pevne veríme –

stane dobrým pomocníkom každému,

kto sa stará o takto postihnutých,

alebo sa chce o tejto téme

dozvedieť viac.

Sme presvedčení, že časopis

„Svet Grálu“ je už ôsmy rok

ukazovateľom smeru k jasným

a logickým odpovediam na základné

otázky ľudského života.

Usilujeme sa o to, aby sme sa pri

jeho vytváraní vyhli akémukoľvek

„sektárstvu“, odtrhnutému

od reality, ale aj vedeckému dogmatizmu.

A napriek tomu, že vidíme

vo svete veľa utrpenia a neprávostí,

nechceme len kritizovať,

ale skôr dodať silu a povzbudiť

každého na jeho životnej ceste.

Milé čitateľky a čitatelia, to,

že toto smerovanie podporujete,

nás teší tým viac, že „Svet Grálu“ –

keďže neobsahuje cudziu inzerciu

– môže existovať len vďaka svojím

predplatiteľom a tým, ktorí

si ho kupujú v stánkoch. Vaša

vernosť dokazuje, že konceptom

tohto časopisu – teda stavaním

mostov medzi vedou, náboženstvom

a umením – nemierime

do prázdna, ale vytvárame svojbytnú

príležitosť na osobný rast

a podľa vašich odpovedí vidíme,

že túto príležitosť radi využívate.

Ďakujeme vám všetkým, ktorí

ste nám zaslali vyplnený dotazník

NA ÚVOD…

z decembrového čísla. Dostali

sme ich okolo stopäťdesiat. Veľmi

nás potešilo, že ste celkovú kvalitu

Sveta Grálu ohodnotili priemernou

známkou 1,3 (podľa školského

známkovania) a grafickú

stránku priemernou známkou 1,2.

Vieme, že veľa našich čitateľov má

veľmi kritického ducha a tento

krásny výsledok je pre nás o to

viac mimoriadnou pohnútkou,

aby sme vo vytváraní a vydávaní

tohto časopisu pokračovali.

Niektorí z vás navrhovali, aby

sme Svet Grálu kvôli nižšej cene

tlačili na recyklovaný papier. Žiaľ,

v tomto smere treba dodať, že tlač

na recyklovaný papier by znamenal

naopak zdraženie. Recyklovaný

papier v kvalite použiteľnej

pre tlač je u nás totiž citeľne

drahší než nerecyklovaný, preto

sa naň časopisy u nás prakticky

netlačia. Chápeme však, že papier,

na ktorý sa tlačia iné časopisy,

pre svoju nízku kvalitu môže

pripomínať recyklovaný papier.

Pre Svet Grálu, s relatívne nízkym

nákladom, by to však nebola

vhodná cesta. Jeho pomerne

vyššia cena nie je spôsobená voľbou

papiera, ale neprítomnosťou

platenej reklamy, na ktorej sú

závislé prakticky všetky noviny

a časopisy na trhu. Kto sa zaobíde

bez papiera, môže si už teraz

prezerať časopis v elektronickej

podobe (on-line) na internetovej

stránke nášho časopisu za cenu

o 26 % nižšiu než je cena tlačenej

verzie. Okrem toho tu má prístup

ku všetkým číslam, ktoré doteraz

vyšli.

Ďakujeme vám za vašu doterajšiu

priazeň a tešíme sa na ďalšie

stretnutia na stránkach časopisu.

Vaša redakcia

3

Svet Grálu

32 | 2012


OBSAH

4

Svet Grálu

32 | 2012

TÉMA

„Povedal som svojim bunkám,

že odteraz sa budeme živiť pránou“

FEJTÓN

Jak jsme jedli-nejedli 10

NÁBOŽENSTVO

O zlých vinohradníkoch 12

TÉMA

Pránická strava – a prečo? 14

ZAUJÍMAVOSTI

Viete že...? 25

DUCHOVNÝ SVET

Volanie po pomocníkovi 26

CVIČENIE

Zabavte sa užitočne!

Päťminútové pohybové cvičenie na každý deň

OSOBNOSŤ

Jan Hus a Martin Luther

Rozhovor s mužom, ktorý žije bez

jedla deväť rokov

NÁBOŽENSTVO

Načo vlastne potrebujeme

náboženstvo?

Aj v 21. storočí má viera v živote

človeka svoje opodstatnené

miesto

O pôsobení dvoch veľkých

reformátorov cirkvi

5

22

30

32

FOTOREPORTÁŽ

„Zbav nás zlého...“

NÁBOŽENSTVO

Desať egyptských rán

Prejavil Boh svoju všemohúcnosť zázrakmi v Egypte?

ROZHOVOR

Integrovaná medicína 42

RECENZIA

„Pretože mám svoj hlas!“

VEDA

Mozog ako nástroj duše

Cez ktoré oblasti mozgu sa prejavuje

duša človeka?

OSOBNOSŤ

Osudové stretnutia

ŽIVOT

Rozhodnutie k vlastnej

zodpovednosti

Život v prítomnom okamihu je oslobodzujúci

V Mögeltönderi,

v odľahlých dánskych

končinách, ďaleko od ľudskej

spoločnosti, stojí starý kostol

Recenzia filmu Kráľova reč

36

38

46

48

„Svetlo priniesť do hlbín ľudského

srdca – to je poslanie umelca!“

50

55

NÁZORY

Listáreň 56


TÉMA

„Povedal som svojim bunkám,

že odteraz sa budeme živiť

pránou.“

Z prednášok Henriho Monforta, ktorý žije už deväť rokov bez jedla. V Českej

republike bol v novembri 2011 hosťom relácie Jaroslava Duška

„Na úvod chcem povedať, že po nikom

nežiadam, aby to robil ako ja. Prinášam

iba svedectvo. Nie som žiadny duchovný

vodca alebo guru. Cesta pránickej výživy

je podľa mňa cestou do neznámej krajiny

a každý deň, keď vstávam, hovorím

si: Pokiaľ to pôjde, budem pokračovať.

Nekladiem si žiadne ciele, že ešte zajtra,

za týždeň, za rok budem robiť to isté“,

hovorí Henri Monfort, päťdesiatosemročný

spisovateľ z juhozápadného Francúzska,

ktorý žije už viac než deväť rokov

bez jedla a ktorý vlani v novembri prijal

pozvanie do diskusnej relácie Jaroslava

Duška. Henri Monfort sa živí pránou.

Tvrdíte, že nejete už deväť rokov

fyzickú potravu. Že sa živíte pránickou

potravou. Čo je to prána?

Prána je všetkým prestupujúca

živá sila svetla, energia života. Slovo

prána pochádza z hinduistickej

tradície a tento pojem nachádzame

aj v čínskom taoizme ako čchi. V japončine

je to ki. V Polynézii a Južnej

Amerike sa tomu hovorí mana.

Takže prána je jednoducho životná

energia.

Ako je možné sa touto energiou

živiť?

To je práve otázka. Je tu možnosť,

ktorú používali už naši predkovia.

Vyrazili von pre potravu a tú

zjedli. Aj hmotnou stravou do seba

dostávate pránu, ale zároveň aj toxíny,

ktoré sa vo vašom tele hromadia.

Prečo? Pretože spravidla jeme

príliš veľa vzhľadom na to, ako sme

v našom súčasnom živote aktívni.

Pre mňa je dnes predstava jesť trikrát

denne úplným bláznovstvom.

Keď jete, musíte najskôr žuť, potom

vám potrava zíde do žalúdka, musíte

ju tráviť. Potom ide do čriev, kde

sa vstrebávajú výživné látky a nakoniec

sa zbavujete zvyškov. Normálny

tráviaci proces zakončuje fáza detoxikácie,

ale kým k nej vôbec môže

dôjsť, opäť sa najete. Telo si povie –

to nič, počkám. A začne opäť od začiatku.

Toxíny sa zatiaľ ukladajú

do kĺbov, svalov a tukov. A telo čaká.

Čaká, čaká, čaká, starne a začína to

pre neho byť únavné. Opotrebováva

sa, ochorie, slabne a umiera.

Teraz si predstavte, že sa budete

živiť pránou priamo. Bez toho, aby

ste sa zaťažovali toxínmi, aby ste

sa zaťažovali odpadmi. Prána vás

bude vyživovať, čistiť i detoxikovať

až do stavu úplného zdravia. Tomu

sa hovorí pránická výživa.

Takže fyzická strava má za následok

to, že sme chorí?

5

Svet Grálu

32 | 2012


TÉMA

Žijeme v spoločnosti, ktorá prijíma

za normálne to, že je človek chorý,

ale normálne to nie je. V tradičnej

čínskej medicíne boli lekári platení,

iba ak boli ľudia zdraví. Pokiaľ

sa človek neuzdravil, lekár nedostal

zaplatené. Podľa lekárskeho slovníka

súvisí s výživou 80 až 85 % chorôb.

Diabetes, cholesterol, hypertenzia,

kardiovaskulárne problémy, črevné

problémy, problémy s jednotlivými

zničenými orgánmi, rakovina. Ľudia,

ktorí ochorejú z jedla, potrebujú

lieky, a to je veľmi výhodné pre farmaceutický

priemysel, pretože pre

mnoho ľudí to znamená brať lieky

dlhodobo alebo až do smrti. Je to

prepojené s poľnohospodársko-potravinárskou

lobby, pretože do potravín

sa pridávajú cukor, tuk, soľ,

farbivá, aditíva, konzervanty, zvýrazňovače

chuti. Všetko, čo zvýši ich

predajnosť, bez ohľadu na následky

na zdravie ľudí.

Kto sa živí pránickou stravou, už

nie je chorý?

Prvá vec, ktorá vás stretne, keď

sa pripravujete na pránickú stravu,

je stav bez choroby. Už neochoriete,

pretože vaše telo neskladuje toxíny

a odpady. Účinok, ktorý sa dostaví,

sa dá zhrnúť do pojmu dokonalé

zdravie. Zavládne dokonalá rovnováha

medzi fyzickým telom, emocionálnym

telom, duševným telom

a duchovným telom. Choroba totiž

existuje iba na určitej vibračnej

úrovni a naopak: existuje vibračná

úroveň, na ktorej sa už choroba nevyskytuje.

Ak je vám toto jasné, tak

už teraz sa vaše duševné obmedzenie,

vaše limity začínajú uvoľňovať.

Dala by sa pránická strava prirovnať

napríklad k pôstu?

Je veľmi dôležité rozlišovať medzi

hladovaním a pránickou výživou.

Pri pôstoch alebo hladovaní

6

Svet Grálu

32 | 2012

telo spotrebováva svoje rezervy

až do chvíle, keď skolabuje. Pokiaľ

v tom pokračujete ďalej a prekročíte

limitnú hmotnosť, nepomôže už,

že začnete znovu jesť. Úbytok váhy

bude pokračovať a zomriete. Gándhí

hladoval štyri mesiace. No potom

sa už neudržal na nohách. Iní ľudia

štvormesačné hladovanie neprežili.

Naproti tomu v koncepcii pránickej

výživy figuruje slovo výživa. Ja sa vyživujem.

Neprestávam jesť, vyživujem

sa bohato a hojne. Len mením

spôsob, akým sa živím. A to je veľmi

dôležité pochopiť, pretože tým naprogramujem

svoje bunky. Namiesto

toho, aby som povedal, že od toho

a toho dňa prestávam jesť, poviem

svojim bunkám, že sa budeme živiť

pránou. Rozumiete tomu rozdielu?

Henri Monfort

hovorí, že sa narodil

so šamanskými

schopnosťami. Vo svojich

osemnástich rokoch

sa rozhodol ísť cestou

poznania seba samého,

prešiel na vegetariánsku

stravu, zaoberal

sa transcendentálnou

meditáciou. Bol často

chorý, mal slabú pečeň.

Zdravotné problémy

a vysoká nadváha ho

dohnali k radikálnej

zmene životosprávy. Pred

deviatimi rokmi prestal

jesť fyzickú stravu.

Je to veľmi dôležité, pretože vaše

bunky počúvajú všetko, čo hovoríte.

Sú veľmi poslušné. Preto je veľmi

dôležité, aby posolstvo, ktoré im

prinášame, bolo jasné, jednoduché

a presné.

Dajme tomu, že chcem prejsť

na pránickú stravu. Treba sa nejako

pripraviť?

Rozhodne áno. Jeden až dva roky

musíte „zjemňovať“ svoju potravu.

A to sa týka množstva i kvality. Nebudete

jesť už trikrát denne, ale začnete

dvakrát, prípadne i jedenkrát,

čo bohato stačí na tie činnosti, ktoré

máte pokryť. Občas sa postíte. Jeden

až tri dni, dlhšie to nemá zmysel.

Na citovej úrovni zo seba musíme

dostať nutkavý vzťah k jedlu a aj


TÉMA

emocionálnu náhradu, ktorú v ňom

nachádzame.

Potom môžeme začať?

Pránickú stravu potom môžete

nastoliť 21-denným procesom, počas

ktorého je vhodnejšie pohybovať

sa v uzavretom prostredí. Nie preto,

že by telo bolo oslabené, ale prechádzate

stavom veľkej citlivosti. Je lepšie

byť v pokoji, bez stresu, na krásnom

mieste niekde v prírode a najlepšie

v skupine, ktorej energiu môžete využiť.

Sú i ľudia, ktorí prechádzajú

týmto procesom bez prerušenia pracovnej

činnosti. Je teda možné ďalej

chodiť do práce. Odporúčam prvý

týždeň prestať jesť, ale neprestať piť

(z dôvodu nebezpečenstva obličkových

kameňov). Pijeme vodu, kávu,

čaj, všetky ovocné i bylinkové čaje,

nepijeme ovocné šťavy. Pijeme po celý

čas prechodu až do doby, keď si telo

samo povie, že už tekutiny nepotrebuje.

Keď sa teda človek cíti skutočne

dobre na fyzickej, emocionálnej, psychickej

i duchovnej úrovni, môže

sa rozhodnúť, že podstúpi týchto 21

dní.

Ako si tento proces predstaviť

v praxi?

Prvý týždeň naštartuje celý proces

prechodu, naprogramuje bunky

na príjem potravy zo svetla. Zo začiatku

si na poludnie a večer v čase

jedla predstavujeme, ako biele pránické

svetlo zostupuje a preniká

celým naším telom až do tých najvzdialenejších,

najkrajnejších buniek.

Počas prvého týždňa telo zakúsi

zmeny na fyzickej úrovni, ktoré

nie sú príjemné, zvlášť prvé tri dni.

Budete mať biely jazyk, dych ako pes

– je to hrozné, ale je nutné tým prejsť

kvôli očiste tela. Po štyroch až piatich

dňoch nastane zvrat na úrovni

buniek, ktoré pochopia, že potrava,

ktorú im dávame, je prána. Potom

už to bude oveľa jednoduchšie, pocit

hladu ako mávnutím čarovného

prútika v okamihu zmizne, budeme

sa cítiť plní a budeme nasýtení.

V ďalšom kroku dôjde k rozširovaniu

schopností vašich zmyslových orgánov.

Máme zmysly a pocity, o ktorých

ani nevieme, a ktoré sú celkom

znečistené jedlom. Keď dám napríklad

ruku dole, cítim, ako klíčia semienka,

ako sa otvárajú listy. Keď

pôjdem do obchodu a dám ruku nad

nejaké ovocie, budem vyživený jeho

tvarom, jeho farbou. Pokiaľ pocítim

jeho vôňu, budem mať vnem jeho

chuti, vôbec k tomu nepotrebujem

do ovocia zahryznúť. Získate schopnosť

vyživovať sa z prostredia, v ktorom

sa nachádzate. Z harmónie krajiny,

z krásy tvarov, zo sochárskych

výtvorov, z obrazov, hudby, zo spevu.

V ďalšej etape sa vám celá aura naplní

pránou a v tej chvíli sa telo vyživuje

všetkými svojimi pórmi. Potom už

sa tým nemusíme vedome zaoberať.

Tretí týždeň venujeme inštalácii

celého procesu. Človek si musí

položiť tri otázky: Je moja hmotnosť

stabilná? Mám dostatok energie?

Skrátila sa doba môjho spánku

na polovicu? Keď totiž držíme pôst,

strácame hmotnosť, nemáme energiu

a celý deň spíme. Naopak keď sme

napojení na nekonečnú vesmírnu

energiu, prekypujeme energiou,

hmotnosť sa ustáli a zníži sa potreba

spánku. Môžeme robiť čokoľvek

a necítime únavu. Tieto tri kritéria

nám umožnia overiť si, či sme skutočne

naštartovali pránickú výživu

alebo nie. Pokiaľ je odpoveď pozitívna,

môžeme bez obáv v pránickej

výžive pokračovať. Ak sú splnené

len dve kritéria, môžeme opatrne

pokračovať a sledovať, či sa aj tretie

kritérium napĺňa. Pokiaľ spĺňame

len jedno, ihneď začíname jesť. Telo

nám tým dáva najavo, že nejaká jeho

zložka to neprijala.

Je možné prejsť na pránickú výživu

v akomkoľvek veku?

Aby sa ľudské telo mohlo vyživovať

pránou, musí byť vyspelé, preto odporúčam

začať najskôr v 25 rokoch.

Ale rodia sa už aj pránické deti, deti

pránických rodičov, a tie nielenže

sú zdravé, ale nejedia. Na www.suprememastertv.cz

môžete vidieť svedectvo

ekvádorského tanečného

páru, ktorý už desať rokov neje. Nedávno

sa im narodilo dieťa, tehotenstvo

prebehlo normálne, po celý čas

matku a dieťa sledovali traja lekári.

Pôrod bol veľmi jednoduchý a dieťa

je od chvíle, keď ho matka prestala

dojčiť, tiež pránické.

Ako ste sa k pránickej strave dostali

Vy?

Kým som prešiel na pránickú

stravu, vážil som 120 kg. Začalo

sa to tým, že som vyšiel pár schodov

a nemohol som polapiť dych, srdce

mi bilo ako splašené. Povedal som si,

že keď to takto pôjde ďalej, čoskoro

tu nebudem. V tom čase som veľa

jedol a pil, aj keď len vegetariánske

jedlá. Tak som po dvoch rokoch diét

a pôstov zhodil 30 kg. O pránickej

strave som v tedy nič nevedel. Potom

sa mi však dostala do rúk kniha Žitie

zo svetla. Prečítal som ju za jednu

noc; bola pre mňa ako zjavenie. Už

veľa rokov predtým som ako liečiteľ

využíval pránu na liečenie, ale nikdy

mi nenapadlo, že by som sa ňou mohol

živiť. Hneď na druhý deň som

sa začal stravovať pránou a odvtedy

som už neprestal.

Musíte robiť nejaké cvičenia, aby

ste mohli prijímať potravu pránou?

Len spočiatku robím vizualizáciu.

Predstavujem si biele svetlo, ktoré

mnou prechádza. Ak pridržím ruky

pri krku, po chvíli sa prána dostane

do slín a vznikne tzv. soma, ktorá má

chuť medu. To však len spočiatku,

7

Svet Grálu

32 | 2012


TÉMA

8

Svet Grálu

32 | 2012

potom ide všetko samo, žiadne cvičenie

nie je potrebné. Výživu prijímam

24 hodín denne, neustále.

Ako sa odvtedy zmenil váš zdravotný

stav?

Až neuveriteľne zázračným spôsobom

sa zlepšil. Trpel som reumatizmom,

neudržal som nič v rukách.

Mal som problémy s chrbticou a vyskočené

platničky. To všetko zmizlo.

Moje telo znovu nadobudlo schopnosti,

akoby malo dvadsať. Už som

bol skoro holohlavý a naraz mi začali

znovu rásť vlasy. Kvôli chorej pečeni

som mal veľmi suchú pokožku, aj tá

sa mi zlepšila, stala sa pružnejšou.

Kývali sa mi zuby a krvácali ďasná.

To zmizlo. A odvtedy, čo nejem jedlo,

som nebol chorý.

Ako reagovalo Vaše telo počas

adaptačného procesu na teplo

a chlad?

Veľmi dobrá otázka. Je to dualita

ako každá iná. Teplo a zimu cítite

stále, ale už na vás neútočí. A intenzívny

chlad alebo intenzívne teplo je

ako pohladenie.

To znie dobre. Môžem začať s pránou

hneď?

Myslím, že je to neprezieravé. Musíte

mať čas a trpezlivosť na prípravu.

Dať sa do poriadku, ozrejmiť si kvantitu

a kvalitu jedla, všetko si pomaly

ujasniť. Možno že na mentálnej

úrovni už máte všetko jasné a urovnané,

ale môžu byť iné časti vášho tela,

ktoré s tým ešte nie sú uzrozumené.

Keď budete robiť malé pôsty, všimnete

si, čo sa deje s vaším telom, keď

mu nedávate potravu. Môžete si aj začať

pri jedle plne uvedomovať, že jete.

Pre prechod na pránickú stravu sú potom

najvhodnejšie letné mesiace, keď

nemusíte prekonávať rozdiely medzi

teplom a chladom.

Dá sa preskočiť obdobie pôstov?

Pôst je potrebný len na vyčistenie

tela, ale nie je to nevyhnutnosť. Ak

nedokážeme držať pôst, môžeme

zostať len na diéte (napr. ovocné

džúsy alebo vývar). To tiež pomôže

telu vyčistiť sa od toxínov. Ale pôst

je veľmi zaujímavý a užitočný. Dozviete

sa, ako vaše telo reaguje, keď

nemá pevnú stravu, ako to zvládate

psychicky.

Pred piatimi rokmi sa Vám narodil

syn. To už ste sa živili pránou…

Bol som štyri roky na práne, takže

môj syn má polovicu pránických

buniek. Žije so svojou matkou v Taliansku

a ja za ním chodievam. Vždy

raz mesačne na týždeň. Vtedy nejedáva,

je zdravý a plný energie. Keď

je so svojou matkou, jedáva, ale je

chorý. V jeho mamke je veľa strachu

a ja s tým nemôžem nič robiť.

Je možné vrátiť sa k bežnej pevnej

strave?

K normálnej strave sa môžeme

vrátiť kedykoľvek, bez akéhokoľvek

programu. Na svete je vraj asi 30 až 40

tisíc ľudí, ktorí praktizujú pránickú

výživu. Ľudí, ktorí už sú pránickí,

pretože prešli tými 21 dňami, no potom

sa opäť vrátili k pevnej strave, je

mnohonásobne viac.

Môžem si dať občas, napr. pri nejakej

oslave, normálnu stravu a potom

pokračovať v pránickej výžive?

Keď idem s priateľmi do reštaurácie

alebo varím svojim deťom nejaké

jedlo, živím sa jednak tým, že to jedlo

pripravujem a potom aj tým, že tí ľudia

okolo mňa jedia. A všetky moje

zmysly mi ponúkajú vnemy, ktoré ponúka

to jedlo. Dám si napríklad len

pohár vody. No keby ste z nejakého

dôvodu vo výnimočnom prípade skutočne

potrebovali zjesť pevnú stravu,

neznamená to, že prestanete byť

pránickou osobou. Len treba to vedieť

deň až dva dopredu a poslať bunkám

odkaz: bude jedno pevné jedlo a potom

sa opäť pokračuje s pránickou

výživou. Nespôsobí to žiadny problém

a možno to takto robiť. Niektorí

ľudia po 21-dennom procese začnú

jesť často pod vplyvom spoločenských

tlakov... deti, rodičia, priatelia, ktorí

začnú vyjadrovať svoje obavy. Môže

to zájsť veľmi ďaleko. V jednej skupine

som mal starší pár vo veku 75

a 78 rokov. Pán bol architekt a pani

univerzitná profesorka, takže neboli

z nejakej nižšej kultúrnej vrstvy.

Po 21-dennom procese vyšli vyliečení

zo svojich chorôb, obaja boli

na práne, spĺňali všetky tri kritéria.

Vrátili sa domov, pozvali dcéru, aby

jej oznámili tú šťastnú správu, a ich

dcéra vzala telefón a zavolala do blázinca.

– Cesta k pránickej výžive je

cesta slobody. Vy ste svojím jediným

pánom.

Môžu byť ľudia sexuálne aktívni

počas 21-denného procesu aj po ňom,

obzvlášť muži?

Je potrebné si uvedomiť, že dva

základné inštinkty, sexuálny a potreba

potravy, fungujú súbežne. Ak

ovládnete jeden, ovládnete zároveň aj

druhý. Už nebudete závislí na svojom

inštinkte. Budete disponovať oveľa

rozvinutejšími formami sexuality než

predtým. Muži môžu ovládnuť svoju

ejakuláciu. V prípade ovládnutej sexuality

sa zbavíme inštinktívneho,

impulzívneho konania na úrovni králikov.

Nie sme oslobodení od sexuality,

ale ovládame ju.

Ako je možné, že pijete kávu, ktorá

je toxická?

Káva je nápoj šamanov, a ja som

odmala vedel, že som šaman. Na určitej

úrovni jednoty už nie sú látky,

ktoré vnímame ako toxické, jedy,

pretože na vyššej vibračnej úrovni je


TÉMA

všetko len prána. Ani mi neprekáža

žiť v meste, kde dýcham znečistený

vzduch. Keď padla bomba na Hirošimu,

meditovali práve v jednom kláštore

mníšky a ani jedna z nich nemala

následky z ožiarenia.

Máte schopnosť regulovať svoju

hmotnosť?

Obézni byť nemôžeme, ale môžeme

pribrať. Môžeme si naprogramovať

svoju hmotnosť. Ja som nechal svoje

telo, aby robilo, ako potrebuje. Spočiatku

som vážil 90 kilogramov, moja

hmotnosť sa potom ustálila na 75 kilách.

Počas procesu som 15 kíl zhodil,

ale ľudia, ktorí si pripadali príliš

chudí, tri až päť kíl zase pribrali.

Ako prebieha látková výmena, čo

je produktom vylučovania, existuje

vôbec?

Keď človek nejedáva, nechodí ani

na záchod. Ale trvá to, než sa črevá

vyčistia. Sám som bol veľmi prekvapený,

keď som zistil, že ešte po štyroch

mesiacoch zo mňa niečo vychádza.

Toxíny a odpad sa lepia na steny

čriev, takže potom trvá, než sa vylúčia.

Nie som za to, aby sa tento proces

nejako urýchľoval, aj keď existujú

mechanizmy, ako si vyčistiť črevá.

Myslím, že telo vie, čo robí, a robí to

presne vtedy, kedy treba. Čo sa týka

močenia, pokiaľ človek pije, močí, pokiaľ

nepije, nemočí. A ani sa už nepotí.

Dalo by sa týmto spôsobom zastaviť

hladovanie na Zemi?

Austrálčanka Jasmuheen predložila

OSN návrh, aby ľudia, ktorí dlhšiu

dobu používajú pránickú výživu,

naučili pránicky sa živiť obyvateľstvo

krajín, kde trpia hladom. Jej návrh

bol odmietnutý. Pretože hladomor

vo svete je niečo, čo je vopred

programované. V Etiópii umierajú

ľudia hladom a nadnárodné spoločnosti

pritom vykupujú ich pôdu, robia

na nej vrtné sondy. Hľadá sa ropa,

urán a ďalšie minerály. Prakticky

všetka humanitárna pomoc slúži

na nákup zbraní, aby tí, čo priamo

nepomrú hladom, zomreli vo vojne.

Boli by ste ochotný podstúpiť klinické

sledovanie, ktoré by vedecky

potvrdilo váš spôsob existencie?

Nie. Nemám chuť. Je mi jedno, či

sa vedecká verejnosť bude alebo nebude

zaujímať o takýto pokus. Nemôžete

presvedčiť ľudí, ktorí nechcú

alebo nemôžu byť presvedčení. Teraz

je to tak, že starý svet so svojím

myslením a so svojimi strachmi odchádza

a nový svet sa rodí. Môže mi

byť toho starého sveta ľúto, ale je to

proste tak. Viacero osôb sa už podrobilo

takému sledovaniu, v mnohých

prípadoch boli výsledné záznamy pozmenené

a výsledok bol úplne odlišný

od skutočnosti. Takže pokiaľ má starý

svet odísť, nemá zmysel tomu brániť.

V Nemecku mám priateľa, volá sa Michael

Werner. Je to chemik, racionálny

človek a pránickú stravu praktizuje

už desať rokov. Veľmi mu záležalo

na tom, aby sa tento spôsob existencie

potvrdil aj vedecky. Preto sa podrobil

dvom pozorovaniam. Jedno bolo

vykonané v Nemecku, druhé v Prahe.

Jeho podmienkou bolo, že výsledky

budú pravdivo publikované. Dodnes

však neboli.

Hovorili ste o reštaurácii v Kalifornii,

ktorá je pránická. Ako funguje?

Áno, pár ľudí sa tam rozhodlo urobiť

pránickú reštauráciu. Ľudia si

v nej zaplatia jedlo a potom už len

dýchajú a ovoniavajú. Jedlo potom

rozdelia medzi chudobných.

Ako si môže obyčajný človek, ktorý

na chvíľu zažil pocit blaženosti,

uchovať tento pocit?

Pocit blaženosti je pocit spolupatričnosti

so všetkým, čo existuje.

Predstavte si vesmír ako obrovské

puzzle. Vy ste jeden jeho diel, ktorý

je jedinečný, pretože druhý taký neexistuje.

Len treba obrúsiť hrany, aby

ste mohli zapadnúť do celku. Napomôžu

tomu pránická strava, filozofia

alebo náboženstvo. V okamihu,

keď zaujmete svoje miesto a stanete

sa súčasťou celku, začnete pociťovať

jeho obrovskú energiu a úplne sa mu

odovzdáte. Ponúknete mu svoj život.

A v tom prípade pocítite aj blaženosť.

Nájdete svoje pravé miesto. Prána je

aj láska. Prestanete pociťovať strach.

Uvoľníte sa. Prestanete si klásť zbytočné

otázky, pretože všetko akceptujete.

Každý deň sa zrýchľujú vibrácie,

pretože ľudstvo bude čoskoro prechádzať

prerodom. Prichádza k nám

obrovská sila pravdy. Všetko, čo bolo

v tieni, vychádza na povrch, nemôže

sa ďalej skrývať. Je to veľká nádej;

nech ľudia otvoria oči a pozrú sa, čo

sa deje.

Ďakujeme za rozhovor.

redakcia

redakcia@svetgralu.sk

Niektoré tvrdenia v rozhovore sú iste kontroverzné.

Preto ďalšie objasnenie tohto

fenoménu prinášame v článku Pránická

strava – a prečo? od MUDr. Paloučka

na str. 14

Záznamy Henriho Monforta

http://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10000000054-henri-monfort/211251000470001-henri-monfort/

(Praha Uhříněves)

http://www.ceskatelevize.cz/ct24/kultu-

ra/154683-on-line-z-divadla-kampa-

-henri-monfort-devet-let-bez-jidla/

(Praha Uhříněves 27.11.)

http://www.youtube.com/watch?v=1ya-

9oKzGI2I (Pardubice 25.11.)

http://www.ulozto.cz/11427938/henri-monfort-ostrava-wma

(Ostrava 24.11.)

9

Svet Grálu

32 | 2012


FEJTÓN

jedli-nejedli

Artur Zatloukal

T

o bylo zrovna na Slovensku, když

jsme se spolu se ženou rozhodli

přejít na rýžovou dietu.

Slovensko je můj osud. Na Slovensku

jsme se poznali s mou ženou

a od sedmnácti do padesáti let

jsme na Slovensku trávili

skoro všechny dovolené.

Většinou, toseví, ve Vysokých

Tatrách, protože takové

hory jinde v Československu

nebyly. Tatry jsou,

jestli to nevíte, sídlem Žulového

božstva. Můžete

je sice uctívat a obdivovat

i zezdola, z hloubky, a můžete

si na ně sáhnout i z turistického

chodníku, ale té

pravé ryzí žuly se můžete

dotknout až na hřebenech

a vrcholech. Je hrubozrnná,

krystalická, pokrytá

velkými šupinami

černého lišejníku, celá taková

potřaskaná a mocná,

a táhne se prosluněným

vzduchem nebo naopak větrem a mlhou

až do nedostižna. Kromě toho

voní a mlčí. Voní tak zvláštně, trochu

jako chleba, a ta vůně je z vás

potom pořád cítit, i když sejdete dolů.

A k tomu ta žula stejně zvláštně mlčí,

a při tom mlčení ční věžemi a stěnami

jako sepjaté ruce Země k nebi,

a vy smíte být u toho. Nejlepší je přitom

taky mlčet, protože neumíte nic,

co by k tomu šlo dodat.

10

Svet Grálu

32 | 2012

Na Slovensku jsem ještě taky trávil

většinu svých služebních cest a pobytů,

ten první trval celý rok a ty

další byly potom kratší, ale to vám

chci říct jen proto, že na Slovensku

vás obklopí lahodná a měkká řeč. To

tak třeba trochu přivřete oči a řeknete:

„Pozdĺž riečky.“ Tahle slova, to

dlouhé „ĺ“ a měkké „rie“ umějí vyslovit

správně jen slovenská ústa, která

se na to od mateřské kolébky připravují

mezi horami, potoky, a v nejhorším

i ve městech. A hned máte před

očima hravou a třpytivou vodu někde

u Prievidzy nebo rovnou v tatranské

Bielovodské dolině, ta voda

na slunci hází lesky a blesky, tančí

vám před očima a chlubí se svou

mladostí a štěstím. Když si ale namísto

toho řeknete česky „podél

řeky“, ocitnete se úplně jinde, někde

u Labe poblíž Neratovic, ta voda je

tam taková temná, pomalu plyne

mezi břehy a nese na zrcadlově tiché

hladině listí z pobřežních stromů.

Je vážná, rozšafná a asi i moudrá, ví,

že teď má plnit jezy a tiše plynout

mezi břehy, ale i takové postesknutí

je v tom, vzpomínky na mladé časy

v Krkonoších a na Šumavě.

No a tak tedy to bylo zrovna na Slovensku,

když jsme se se ženou rozhodli

přejít na rýžovou dietu. Byli

jsme tam na takovém přednáškovém


FEJTÓN

semináři a večer nás u stolu přítel

Miloš okouzlil výhodami rýžové

diety: vyčistí vám tělo, ozdraví vás,

a taky přitom zhubnete.

Hned příští týden jsme doma zasedli

k talíři rýže Natural, uvařené

bez zrnka soli a kapky tuku či koření.

Dali jsme se do jídla. Poslyšte,

znáte někoho, kdo nerad jí? Prý existuje

sekta velmi, ale opravdu velmi

štíhlých dívek, kterým se při pomyšlení

na jídlo dělá špatně, a ty uctívají

své božstvo hladem a nechutí,

postupně přitom hubnou a blednou.

Ale normální neznaboh se bezpochyby

pouští do jídla z přesvědčení,

rád a s chutí, stejně jako se kdysi Karel

Gott vyznal skromně: Zpívám

rád a zpívám dobře. I my jíme rádi

a jíme rádi dobře. No a té rýže jsme

tehdy požívali lžíci za lžicí a přitom

jsme po sobě tak zvláštně nejistě obraceli

oči.

Vzpomněl jsem si na svůj první

ešus kaše z ovesných vloček. Vločkovou

kaši miluji a je to nejlepší

snídaně do hor, jestli nechcete mít

za hodinu hlad z krajíce chleba

s marmeládou nebo se hned za svítání

zhroutit po vepřovém z konzerv.

Ale musíte ji umět uvařit, a to

jsme tehdy neuměli. Tábořili jsme

tenkrát poprvé v Tatrách, v Kačí dolině.

Tehdy před půlstoletím se tam

ještě povolovalo táboření, zatímco

dnes, pokud tam jen vkročíte, vás

strážci tatranského národního parku

okamžitě odstřelí brokovnicí a ještě

vám napaří pokutu v eurech. Já myslím,

že to není ani tak kvůli ochraně

přírody, jako proto, že jim rušíte jejich

kruhy. Když totiž k Archimedovi

vtrhl v době války římský voják s mečem

v ruce, utrhl se na něj vyrušený

matematik: „Neruš mi mé kruhy!“

Za to mu ovšem Říman uštědřil lekci,

na niž Archimedes do smrti nezapomněl:

na místě ho probodl. Vojáci

totiž a státní úředníci špatně snášejí

neúctu k sobě; asi proto, že když

jim zakryjí výložky, stane se z nich

niktoš, to je takové pěkné slovenské

slovo, které nám v češtině dost silně

chybí.

Nu a tak tehdy, za harašení deště

na plátno stanu, jsme my ramenatí,

leč nezkušení devatenáctiletí mladíci

nasypali do litru vody předepsaný

počet lžic vloček, jenomže se nám to

zdálo nějaké řídké a vodovaté. Tak

jsme postupně přisypávali a přisypávali,

až naráz přišel okamžik pravdy,

kaše vzkypěla jako v pohádce Hrnečku

vař, a v ešusu vzniklo něco

jako koncentrovaná antihmota. Protože

jsme ji zapomněli osolit, vybízela

co do konzistence i do chuti, aby

byla nabrána spíše na lžíci zednickou

a zručným švihem nahozena do díry

v omítce. A právě tehdy, když jsme ji

požívali lžíci za lžicí (protože jsme

nic jiného k jídlu neměli), jsme přitom

s kamarádem taky na sebe tak

zvláštně nejistě obraceli oči, jako nad

tou rýžovou kaší. Jako bychom jeden

u druhého hledali nějakou podporu

nebo pomoc.

Rýžovou kaši jsme vydrželi jíst několik

dní. Na jídlo jsme se těšili stejně

jako na návštěvu u zubaře a pokaždé

jsme znovu vybojovávali rozhodování,

jestli je lepší hlad nebo rýže Natural

bez zrnka soli a kapky tuku či

koření. Poté jsme oba zjistili, že nejsme

schopni vylézt do kopce a posléze

už ani do schodů. Vedl jsem

tehdy dost energeticky náročný život;

narozdíl od dřevorubců, kteří si

za soumraku sbalí pilu, dopijí láhev

borovičky a nechají se odvézt domů,

mě čekala po práci ještě další přednášková

a jiná činnost. Docela rád

jsem si pak cestou domů do Brna někdy

ustlal v autě a přes noc dotankoval

pránickou energii z vesmíru

spolu s krajícem chleba. Jednou

v lese za Hradcem Králové do rána

nasněžilo tak, že stromy vypadaly

jako v rozkvetlém jabloňovém sadu,

a jindy jsem při nočním couvání najel

spodkem na pařez a roztrhl práh

auta. Ráno se pak nastupovalo do vezdejšího

zaměstnání v Brně v romantickém

rozpoložení Karla Hynka Máchy

„Na tváři lehký smích,

hluboký v srdci žal.

Vidíš-li poutníka,

an dlouhou lučinou

spěchá ku cíli,

než červánky pohynou?“

No a do toho všeho přišla ta rýžová

dieta. Protože bydlíme ve třetím

poschodí a tehdy jsme ještě neměli

výtah, vznikla otázka, co si počít,

kdyby síly nevystačily až ke dveřím

bytu. Sednout si na schody? Zazvonit

na sousedku? Pracovala jako noční

barmanka, přes den bývala vždycky

doma a k mužům bývala laskavá –

ale vrátila by mě zase nazpět manželce?

Bylo by nemorální laskavé čtenáře

dlouho napína t. Vzdali jsme to.

Vzdali jsme dietu ještě dřív, než jsme

okusili její dobrodiní, tedy očistný

a ozdravný účinek, a zhubli. Zůstala

nám ve svědomí zející rána a vědomí,

že jsme se zařadili do kategorie dietologický

analfabet.

Není pochyb o tom, že všichni

v našem století, přecpaném supermarketovými

potravinami a pozdním

osvícenstvím, jíme příliš mnoho,

příliš hloupě a příliš nezdravě. Jenomže

– není spíš analfabetismus

naordinovat si nějakou jednotnou

dietu, nějaké polojezení, všem stejné

a bez rozdílu?

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.cz

11

Svet Grálu

32 | 2012


NÁBOŽENSTVO

Ježišove podobenstvá

O zlých vinohradníkoch

(Lukáš 20,9–16)

O

MARTIN ERNST

čo v tomto podobenstve ide,

čo sa vlastne stalo? – Ježiš

vošiel do Jeruzalema, „hradu mieru

a pokoja“, hlavného mesta Izraelitov.

Do mesta, ktoré kedysi bolo Bohom

vyvolené, aby medzi jeho múrmi

povstal chrám, ktorý by ukrýval to

najsvätejšie – archu zmluvy s desiatimi

prikázaniami, ktoré Mojžiš vytesal

do kameňa. Tu sa Stvoriteľ zjavil

svojmu národu a vyvoleným

12

Svet Grálu

32 | 2012


NÁBOŽENSTVO

a povolaným kňazom sprostredkoval

múdrosť a pomoc.

Pre Syna Božieho bol pripravený triumfálny

vstup. Ľud dúfal, že ho oslobodí

od útlaku Rimanov a videl v ňom

budúceho pozemského kráľa. Jeho misia

bola však úplne iného druhu. Chcel

svoj národ vyslobodiť z duchovného

otroctva, vyprostiť ho z duchovných

pút, vrátiť mu slobodu aby mohol prijať

neskalenú Božiu Pravdu.

Keď však Ježiš uzrel mesto, zanariekal

nad ním. Došiel k bolestnému

poznaniu, že väčšina obyvateľov,

ku ktorým bol vyslaný, odmietne jeho

posolstvo i jeho samého.

Rozhodol sa ísť k chrámu Božiemu

a tam zvestovať Božie slovo. Vstup

do chrámu však našiel plný predavačov.

S nečakanou prísnosťou vyhnal

kramárov slovami: „Dom môjho Otca

je domom modlitby, ale vy ste z neho

urobili brloh lupičov“ (Lk 19,46). Ježiš

potom v chráme každý deň vyučoval

ľud a zvestoval evanjelium.

Jedného dňa pristúpili k nemu

veľkňazi a zákonníci. Práve boli svedkami,

ako mocne pôsobí na poslucháčov

Ježišovo slovo, cítili prítomnosť

sily, ktorá ich prevyšuje. So záludnosťou

sa ho pýtali, akou mocou tu pôsobí,

a kto je ten, kto mu dal túto moc.

Ježiš pochopil, že je to pasca, aby ho

mohli obžalovsť z „rúhania sa Bohu“.

Preto im odpovedal, ako to často robieval,

podobenstvom:

Začal rozprávať: „Jeden muž vysadil

vinicu, prenajal ju vinohradníkom

a na dlhší čas odcestoval. Od nájomníkov

očakával, že sa o ňu budú

starať a jemu budú odvádzať podiel

z výnosu vinice. V stanovený čas

vyslal k vinohradníkom služobníka,

aby od nich vybral nájomné. Ale vinohradníci

ho zbili a poslali späť naprázdno.

Poslal k nim ďalšieho služobníka,

potom aj tretieho, ale ani im

sa nevodilo lepšie. Tu povedal pán vinice:

„Čo mám robiť? Pošlem svojho

milovaného syna, na neho azda budú

brať ohľad. Keď ho však vinohradníci

uvideli, povedali si: Hľa, to je dedič,

zabime ho a vinica bude naša. A vyvliekli

ho von z vinice a zabili.“

Keď Ježiš dopovedal, rozhliadol

sa po načúvajúcich a spýtal sa ich:

„Čo teda s nimi urobí pán vinice?“

Bez vyčkania odpovede povedal:

„Príde, zahubí tých vinohradníkov

a vinicu dá iným.“ Pre okolostojacich

zákonníkov však ešte poukázal

na dobre známe miesto v žalmoch.

Citoval verš: „Kameň, ktorý stavitelia

zavrhli, sa stal kameňom uholným,

základným. Každý, kto padne na ten

kameň, roztriešti sa; a na koho ten

padne, toho rozdrví.“ (Žalm 118,22)

Zákonníci pochopili, že uholným

kameňom mieni Ježiš seba. Uholný

kameň – klenák – je pri výstavbe

klenby najdôležitejším prvkom, ktorý

celú stavbu zavŕši. Je vsadený na záver

ako klin na najvyššie miesto v oblúku

a je oporou a korunou celého

diela.

Týmto výrokom Syn Boží odpovedal

aj na otázku zákonníkov na moc,

v mene ktorej vystupuje. Je vyslancom,

ktorý ako Syn Boží je splnomocnený

dovŕšiť „Staviteľovo“ dielo a všetkým

hľadajúcim zvestovať Pravdu. Je aj

tým synom, ktorý má od zlých nájomníkov

vymáhať poplatky.

Zákonníci pochopili Kristove slová

a ... začali Ježiša nenávidieť. Keby to

bolo možné, nechali by ho rovno zatknúť,

no zatiaľ sa báli ľudí, ktorí Ježišovi

viseli na perách.

Pre mňa tým podobenstvo o zlých

vinohradníkoch ešte nekončí. Dnes

sa smieme o vinicu, teda o darovanú

zem, starať a ošetrovať ju. Ale ruku

na srdce: robíme tak v pravom, Bohom

zamýšľanom zmysle? A ako je

to s poplatkami? Vieme vôbec, koľko

toho Pánovi dlhujeme? Alebo nepovažujeme

sa snáď – rovnako ako zlí

vinohradníci – za úplne nezávislých?

Nezabudli sme, že „Pán vinice“, darca

všetkých statkov, vôbec existuje?

Na to si budeme musieť odpovedať

sami.

Martin Ernst

martin.ernst@svetgralu.sk

13

Svet Grálu

32 | 2012


TÉMA

Pránická strava – a prečo?

Môže existovať, alebo nie?

P

MUDR. JAN PALOUČEK

ránická strava je útokom na podstatu

materializmu. Preto sa netreba

čud ovať, že sa i tu stretávame

so starým osvedčeným spôsobom

nikdy nie sú tými jedinými skúsenosťami.

Existujú aj menej známe

skúsenosti, ktoré protirečia tým

prvým.

Z čoho je živý človek? Alebo lepšie

povedané, z čoho žije pozemské telo

človeka?

závisí od viacerých individuálnych

okolností, jeho najvzdialenejšia hranica

je viac-menej daná.

Na otázku, či existujú javy spochybňujúce

túto rovnicu, odpovie

väčšina ľudí bez zaváhania: „Nie“.

Napriek tomu je tu však celý rad

jeho obhajoby. Z rôznych miest zaznieva,

že pránická strava je nezmysel,

lož alebo podvod. To sú tri, stáročiami

preverené nádrže, do ktorých

sa splachujú rušivé názory aj s ich

zástancami.

Zdalo by sa, že tentoraz je už vopred

vyhraté, pretože život bez jedla

a bez vody vedie podľa všeobecne

známych skúseností k istej smrti.

Všeobecne známe skúsenosti však

14

Svet Grálu

32 | 2012

Slová hladovanie alebo hladomor

nevyvolávajú príjemný dojem, podobne

ako slovo dusiť sa. V ľudskom

vedomí sú spojené s ohrozením života.

Podobá sa to dokázanej rovnici,

ktorú si ktokoľvek môže znovu

overiť a bez väčších problémov zažiť

jej platnosť.

Ak sa preruší prívod vzduchu, vody

alebo stravy, ustane po určitom čase

i pozemský život. Aj keď tento čas

javov, ktoré svedčia o opaku, alebo

prinajmenšom podkopávajú autoritu

tohto hlasitého „Nie“.

V

STRAVA A PSYCHIKA

ČLOVEKA

äčšina ľudí už určite niekedy zažila

prechodnú situáciu, keď si

zachovali plnú telesnú a duševnú výkonnosť

bez toho, aby jedli. Napriek


TÉMA

výdaju energie nepociťovali hlad.

Mohlo sa to stať v prípade, že boli

naplnení niečím iným. Človek často

hovorí, že je plný dojmov, zážitkov,

radosti, alebo šťastia. Je toho dosť, čo

ponúka nehmotný svet na nasýtenie.

Nie je výnimkou, že hlboký zážitok

anuluje telesný pocit hladu, ktorý by

sa mal za „normálnych“ okolností

dostaviť. Známou skutočnosťou je

i to, že vnútorne vyrovnaný a spokojný

človek sa neprejedá. Naopak,

nespokojnosť, mrzutosť a iné nepríjemné

vnútorné stavy potrebu jedla

enormne zvyšujú. Pritom sa však

nedá povedať, že by títo ľudia získavali

viac energie. V protiklade

k množstvu prijatej stravy je ich telo

skôr vyhladované, pretože strava ich

telom len prechádza, bez toho, aby

sa z nej uvoľnila oná záhadná substancia

nazývaná energia. Aj títo ľudia

sú predsa dôkazom, že telo nežije

len z chemickej energie, pretože

tej majú k dispozícii dostatok. Ich

nadváha je znamením bunkového

hladu, dokladom neschopnosti získať

zo stravy skutočnú vyživujúcu silu.

Uvedené skutočnosti však nepostačujú

na to, aby sme mohli vyhlásiť,

že je možné žiť iba z hlbokých

zážitkov. Väčšinou sa po odznení

takýchto zážitkov človek znovu

s chuťou naje a napije. Môžeme iba

vyvodiť, že pri určitom duševnom

rozpoložení sa potreba jedla znižuje,

lebo sa otvárajú iné cesty, ktorými

telo prijíma energiu.

Rovnakú skutočnosť dokladajú aj

prípady matiek z obdobia 2. svetovej

vojny, které sa čiastočne zriekli

prídelu svojho jedla v prospech

svojich detí. Už tento čin im dával

pocit nasýtenia a ich telo netrpelo.

S týmto krásnym príkladom nesebeckej

lásky sa môže istotne stotožniť

nielen každá dnešná matka,

ktorá svoje dieťa naozaj miluje, ale

aj každý človek, ktorý je schopný

prebudiť v sebe vrúcny cit voči niekomu

inému. Vo vzdaní sa seba samého

spočíva obrovská sila, ktorá je

schopná udržať i život pozemského

tela. Nie sú to teda predovšetkým zážitky,

ktorými pripravujeme radosť

sebe, ktoré nás spájajú s prameňmi

vyšších síl. Je to predovšetkým láska

k druhým ľuďom, ktorá oslobodzuje

dušu a uľahčuje i telu. Preto sa nedá

porovnať pekný zážitok v prírode

alebo na koncerte s radosťou, ktorú

sme si privodili tým, že sme niekomu

pomohli.

Dokonca môžem povedať, že človek,

ktorý to nezažil, je naozajstný

chudák, pretože ten potom hľadá radosť

a šťastie ve veciach, ktoré mu

ich týmto krásnym spôsobom nikdy

nemôžu dať.

Ani tieto krásne zážitky však nezbavujú

väčšinu ľudí natrvalo nutnosti

poriadne jesť.

A

VEDA A ŽIVÝ

ORGANIZMUS

kýmsi predvojom vedy je dnes

kvantová fyzika. Jej momentálny

prínos vidím v tom, že do svojich teórií

zakomponovala ľudské vedomie.

Štandardný priebeh niektorých známych

fyzikálnych kvantových dejov

možno ovplyvniť činnosťou ľudského

mozgu. Napríklad pri niektorých fyzikálnych

pokusoch by výsledky mali

viesť k vzniku Gaussovej krivky (to

je matematická krivka pravdepodobnosti,

ktorá zobrazuje náhodné deje),

ale pod vplyvom koncentrovaného

myslenia pokusnej osoby dochádza

k jej posunu. To znamená, že okrem

pravidelných náhodných dejov tu

pôsobí ešte niečo navyše, niečo ďalšie.

Kvantová fyzika sa nemôže dopracovať

k presným výsledkom, ak

opomína účasť ľudského vedomia

ako jednej z veličín určujúcich priebeh

diania.

Z hľadiska svetonázorových predstáv,

vychádzajúcich z existencie Boha a ľudskej

duše, to nie je žiadny nový objav.

Pre vedu však áno, lebo vedľajším produktom

všetkého vedeckého bádania

bolo doteraz jednoznačné popieranie

tejto skutočnosti.

Je otázka, ako dlho ešte potrvá, než

sa napríklad lekári odhodlajú vziať

tento pioniersky „objav“ na vedomie.

Dovtedy zostane telo oficiálne uzavretým

systémom, do ktorého smie

vstupovať – i ho opúšťať – len hmota.

Že z neho vystupujú myšlienky, nálady

a city, nie je akosi možné zakázať.

V radoch vedcov sa našli vždy takí,

ktorí sa odvažovali prekročiť hranice.

Pokrok nikdy nevyvolávajú ľudia, ktorí

bránia staré hranice, ale tí, ktorí ich

prekračujú.

Albert Freiheer von Herzeele uverejnil

v r. 1879 spis, v ktorom zhrnuje výsledky

päťsto podrobných analýz, dokazujúcich

vznik anorganických látok z bližšie

neuvedenej nehmotnej substancie. Základom

pokusov bolo sledovanie hmotnosti

uzatvoreného systému. Obsahom

uzatvoreného systému bola destilovaná

voda alebo živný roztok s presne stanoveným

množstvom určitého prvku

a v ňom semeno rastliny. Obsah bol pri

neskorších opakovaných pokusoch uzatvorený

v zatavených sklenených skúmavkách.

V priebehu pokusu semeno

vyklíčilo a vyvíjalo sa v rastlinu. Celý

systém po celý čas trvania experimentu

vážili na veľmi presných váhach. Pri

hodnotení výsledkov bola samozrejme

braná do úvahy i chyba merania. Na záver

sa porovnávali hmotnostné zmeny

v rámci systému a v prípade pokusov

s živnými roztokmi aj zmeny v obsahu

látok.

Z hľadiska platného vedeckého poznania

nie je ťažké predvídať priebeh

takéhoto triviálneho pokusu. Preto

nikoho nenapadne, aby takýto pokus

robil. Výsledok je vopred jasný. Hmotnosť

systému musí zostať po celý čas

15

Svet Grálu

32 | 2012


TÉMA

16

Svet Grálu

32 | 2012

V roku 1954 zopakoval Rudolf Hauschka pokusy Alberta von Herzeela z roku

1879 so zmenou hmotnosti rastlín. Pokusy prebehli vo výskumnom laboratóriu

švajčiarskeho Klinickoterapeutického inštitútu v Arlesheime, Bazilej.

Do sklenených ampuliek nasypal výskumný pracovník vždy po 50 semien

žeruchy, zalial ich 31 mililitrami čistej vody z roztopeného snehu a ampulku

1.

na hornom konci vzduchotesne

zatavil. Ampulky potom pravidelne

trikrát denne vážil na presných váhach,

vždy o 9., 15. a 21. hodine. Aby bola

presnosť váženia čo najväčšia, položil

na druhú misku váh rovnakú zatavenú

ampulku s vodou, ale bez semien.

Ramienko váh tak meralo iba malý

rozdiel hmotnosti oboch misiek, a ten

sa dal zmerať veľmi presne, na 0,001

miligramu. Usporiadanie pokusov je

na obr. 1.

Spočiatku dávali pokusy celkom

nulové výsledky, než R. Hauschku napadlo vyskúšať okrem bežne zakúpených

semien aj biologicky pestované semená z dvoch rôznych biozáhrad Hamborn

a Clauss, bez použitia umelých hnojív a postrekov.

Na obr. 2 sú graficky spracované výsledky váženia z marca 1954. Dve horné

plné čiary zachytávajú obe biologicky pestované vzorky, spodná plná čiara

znázorňuje bežne zakúpenú

vzorku. Piateho marca bol

Mesiac v nove, a už predtým

od začiatku marca hmotnosť

ampuliek postupne klesala.

Po vyvrcholení novu došlo

k prudkému nárastu

hmotnosti ampuliek, teda

vlastne k nárastu hmotnosti

2.

klíčiacich semien. Komerčné semená žiadne zmeny nevykázali.

Veľkosť hmotnostného „skoku“ tvorila 0,126 – 0,162 miligramu, čo je hodnota

síce malá, ale zreteľne merateľná. Jej príčinou mohol byť iba úbytok a opätovný

nárast biologickej hmoty päťdesiatich klíčiacich semienok žeruchy.

Klíčky teda museli hmotu odovzdať von, mimo zatavenú ampulku, a zase si

ju zvonka zobrať.

K podobným hmotnostným „skokom“ dochádzalo v období splnu, ale naopak,

smerom hore.

Obrázky reprodukované s dovolením nakladateľstva: Rudolf Hauschka, Heilmittellehre, (c)

VittorioKlostermann 1965, 6. vydanie 2004, str. 77 a 79.

rovnaká. Zvýšenie obsahu prvkov

v rastline musí zodpovedať ich úbytku

v živnom roztoku. V rastline sa môže

zvýšiť len obsah takých prvkov, ktoré

sú obsiahnuté v živnom roztoku.

Výsledky však preukázali celkom

iné skutočnosti. Hmotnosť systému

po celý čas kolísala, a to v závislosti

od mesačného rytmu. V období splnu

dosahovala najvyššie hodnoty, v období

novu hodnoty najnižšie. Obsah

určitých prvkov v rastlinách dosahoval

na konci pokusov vyššie hodnoty,

než aké pripúšťal ich celkový obsah

v uzavretom systéme na začiatku pokusu.

V rastlinách bolo dokázané zvýšenie

obsahu prvkov, ktoré živný roztok

neobsahoval.

K obdobným výsledkom dospel pri

svojich pokusoch v r. 1934 R. Hauschka

a v rokoch 1946 – 1948 francúzsky vedec

H. Spindler. (Ďalšie podrobnosti

sú v rámčeku).

Výsledky týchto pokusov dokazujú,

že všetko je úplne inak. Dokazujú,

že hmota sa rodí a zaniká na dosiaľ

neznámej hranici vnútri živého

organizmu. Znamená to, že hmota

sa v tele tvorí priamo z energie a môže

sa naopak sťahovať späť do formy svojej

„nehmotnej“ preexistencie a stávať

sa opäť energiou. A ak je rastlina

schopná „stiahnuť“ si prvky z tzv. nehmotnej

strany tejto hranice a inokedy

sa ich opäť rovnakou cestou „zbaviť“, je

nutné predpokladať túto schopnosť aj

u ľudského tela. (pozri rámček).

Z

BEZ JEDLA SA DÁ ŽIŤ

ásadný úder doterajším predstavám

o fungovaní ľudského tela

podľa všetkého zasadzujú ľudia žijúci

dlhodobo bez jedla a prípadne

bez vody. Ak budeme hľadať medzi

tými, u ktorých sa lekárom nepodarilo

– napriek najprísnejšiemu dohľadu

a snahe – dokázať podvod, musíme

v prvom rade uviesť jednu ženu:


TÉMA

Terézia Neumannová z Konnersreuthu.

Z jej biografie len stručne: narodila

sa v r. 1898, od mladého veku

pracovala v poľnohospodárstve. V ranej

dospelosti sa jej zdravotný stav začal

postupne zhoršovať, až si nakoniec

vynútil trvalé ošetrovanie. Bola

sčasti ochrnutá, trpela kŕčmi, slepotou

a čiastočnou hluchotou. V r. 1923,

v deň blahorečenia Terézie von Lisieux,

sa nevysvetliteľne (zázračne) uzdravila

zo slepoty. V r. 1925 pominuli

v deň svätorečenia Terézie von Lisieux

rovnako nevysvetliteľne i ostatné

zdravotné problémy. V noci zo štvrtého

na piateho marca 1926 mala víziu

Ježišovho utrpenia na kríži a po prvý

raz sa u nej objavili stigmy v oblasti

srdca. Neskoršie sa objavili aj stigmy

na rukách a na nohách. Od tejto chvíle

prestala prijímať stravu. Pila iba vodu

a jej jediným denným pokrmom

bola jedna hostia. Napriek periodicky

sa opakujúcim krvným stratám

z otvorených rán sa inak tešila dobrému

zdraviu. V r. 1927 ju vyšetrili

lekári. Záverečný posudok znel: Tá

žena nič neje, mala byť už mŕtva. Terézia

Neumannová zomrela v r. 1962

na zlyhanie srdca.

Nikdy nemala v úmysle žiť bez

stravy. Nepodnikla nič, čo by akokoľvek

vysvetľovalo jej mimoriadny

telesný stav. I keby bola jediná medzi

ľuďmi, bol by jej prípad závažným

dôkazom, ktorý úplne spochybňuje

doterajšie predstavy o procesoch odohrávajúcich

sa v ľudskom tele. Pre nás

Európanov je príbeh Terézie Neumannovej

o to zaujímavejší, že sa odohral

„pred našimi zrakmi“, v našom kultúrnom

prostredí, a nemôže byť preto tak

ľahko odsunutý medzi ezoterické báje

a legendy z iného kontinentu.

I naša súčasnosť má svojich nechcených

protagonistov pránickej výživy.

Sú to ľudia, ktorí túto schopnosť získali

bez zvláštneho úsilia. Patrí medzi

nich Ind Prahlad Jani a Ruska Zinaida

Baranova.

Prahlad Jani sa v r. 2000 podrobil

desaťdňovému lekárskemu pozorovaniu,

o ktorého výsledok prejavilo

záujem aj indické ministerstvo obrany.

BIOLOGICKÁ TRANSMUTÁCIA

Transmutácia, teda premena jedného chemického prvku na druhý, bola po stáročia snom alchymistov. Zdá sa, že sa im to

nepodarilo, aspoň po nich nezostal žiaden recept na takú premenu. Dnešná veda pozná iba rádioaktívnu transmutáciu, ktorá

prebieha jadrovou reakciou v atómových reaktoroch. V reaktoroch vzniká transmutáciou napríklad jód, i keď tam predtým

nebol.

Stále viac sa však dostáva do popredia záujmu tzv. biologická transmutácia, teda premena chemických prvkov pôsobením

živej hmoty rastlín alebo živočíchov, človeka samozrejme nevynímajúc.

Albert von Herzeele a neskôr aj iní výskumníci zistili u klíčiacich semien v uzavretých ampulkách nielen zmeny hmotnosti,

ale i zmeny obsahu chemických prvkov. M. Baranger vykonal v laboratóriách Polytechnickej školy v Paríži chemickú analýzu

obsahu fosforu, draslíka a vápnika v semienkach viky siatej. Semená zalial destilovanou vodou s prísadou vápenatej soli (CaCl 2

)

a uzavrel, aby zabránil prístupu cudzích látok zvonka. Po vyklíčení zistil u rastliniek značné zvýšenie obsahu fosforu a 10%-ný

nárast obsahu draslíka, aj keď voda tieto prvky neobsahovala.

V roku 1946 skúmal H. Spindler, riaditeľ Dinardovho morského laboratória, obsah jódu v morských chaluhách druhu

Laminaria a zistil, že chaluhy si vyrábajú jód samé, i keď v „laboratórnej“ vode jód nebol.

Biochemik H. Komaki z japonskej Univerzity Mukogawa laboratórnymi pokusmi v rokoch 1965 a 1967 zistil, že pivné kvasinky

a iné mikroorganizmy sú schopné samé si vyrobiť draslík, ak rastú v laboratórnom prostredí bez draslíka.

Veľkým zástancom myšlienky biologickej transmutácie bol francúzsky výskumník Louis Kervran. Jeho aktivity mu v roku

1975 vyniesli návrh na Nobelovu cenu, ktorú však nedostal. L. Kervran zhromaždil veľké množstvo laboratórnych výsledkov

a dospel k záveru, že živé organizmy si samé transmutujú prvky podľa svojej potreby; napríklad z horčíka a vzdušného kyslíka

si vyrábajú vápnik na tvorbu svojich škrupín.

Tieto prekvapivé výsledky viedli už A. von Herzeela k výroku: „Kde nachádzame vápnik a horčík, boli predtým rastliny. Prvý

miligram vápenca nie je starší než prvá rastlina. Nie pôda vytvára rastliny, ale rastliny pôdu!“

Dnešná veda považuje myšlienku biotransmutácie z väčšej časti za pseudovedu a odmieta ju. Zatiaľ. Ale už v roku 2003

publikovali vedci štyroch inštitútov v Kyjeve a Moskve správu o pokusoch s transmutáciou prvkov rádioaktívneho odpadu

z atómových reaktorov na iné, nerádioaktívne, pomocou mikroorganizmov. Táto téma je natoľko lákavá, že veda svoju nevôľu

podľa všetkého dokáže i prekonať.

17

Svet Grálu

32 | 2012


TÉMA

18

Svet Grálu

32 | 2012

Pri vyšetrovaní boli použité vyspelé

neinvazívne diagnostické metódy. Napriek

očakávaniu lekárov však nebol

dokázaný žiaden podvod. Zúčastnení

lekári vyhlásili tento prípad za najväčšie

prekvapenie svojho života.

Galéria postáv pránickej výživy tým

nie je zďaleka uzatvorená. Existuje

celý rad ďalších ľudí, ktorí

túto schopnosť získali metodicky

na základe svojho predchádzajúceho

rozhodnutia.

Je viac než pravdepodobné,

že donedávna nespochybniteľný

mýtus o jedinom možnom

spôsobe výživy tela sa povážlivo

rúca. Súčasne s ním sa rúca

i predstava o fungovaní ľudského

tela. Prvé kocky domina

padli, a na rade sú ďalšie.

Osobne považujem tento spôsob

výživy tela za možný. Nejde

o hladovanie, ale o prijímanie

životne dôležitej energie inou

cestou. Za obvyklý a doposiaľ

jedine uznávaný zdroj energie

platila bežná strava. Ak sa z nejakého

dôvodu vystupňuje prítok

energie z iného smeru,

stráca strava svoj význam,

lebo potom telo získava energiu

priamo, bez obvyklej účasti

zažívacieho systému. To však

znamená, že v takom prípade

sa telesná hmota obnovuje a vytvára

výhradne z energie prijatej týmto spôsobom.

Ak chce človek dôjsť k logickému

vysvetleniu daných skutočností, ktoré

sa, ako sa zdá, nedajú už poprieť, musí

vziať na vedomie, že trávenie je procesom

uvoľňovania životnej energie,

procesom transformácie hmoty

v energiu.

Ú

SPÄŤ K PSYCHIKE

vahy na tému pránickej výživy

sa sústreďujú prevažne na otázku,

či ide o podvod alebo o preukázateľnú

skutočnosť. Pokiaľ človek dospeje k záveru,

že pránická výživa je realita, zdá

sa táto téma uzatvorená. Domnievam

sa však, že práve v tomto okamihu naberá

téma na závažnosti.

Ak budeme prípady ľudí žijúcich dlhodobo

bez jedla pozorovať ako pozoruhodný

fenomén dokladajúci nedostatočnosť

nášho poznania, je to isto

veľká výzva na zamyslenie, ktorá môže

viesť v dlhodobom horizonte k absolútnej

premene spoločnosti. Situácia

sa však radikálne zmení vo chvíli, keď

pocítime ambície osvojiť si tieto schopnosti

sami. Máme totiž okamžite dojem,

že tým veľmi mnoho získame.

Neobvyklé a vzácne veci sú tu predsa

preto, aby vzbudzovali záujem.

Príčina rastúcej popularity pránickej

výživy nemá pôvod len v tom,

že je sama osebe fascinujúca, ale v tom,

že sľubuje iný spôsob existencie, inú

kvalitu života. Sľubuje riešenie skoro

všetkého a dokonca dosiahnutie toho

najvyššieho, za čím ľudia v každej

dobe neúnavne išli – duchovné osvietenie.

Je isté, že manipulovateľnosť ľudí

sa zvyšuje úmerne s ich vnútornou

dezorientáciou. Masový

úspech mnohých nezmyslov

má príčinu v tom, že ľudia majú

síce určité predstavy o tom, čo

by chceli, ale nechcú sa zodpovedajúcim

spôsobom namáhať.

Preto hľadajú pohodlnejší

a rýchlejší spôsob, ako to dosiahnuť.

Pránická výživa nie je nezmysel.

Ako je to však s prísľubmi,

ktoré dávajú jej protagonisti?

Ak má človek určitú mimoriadnu

schopnosť, je si spravidla

dobre vedomý aj toho,

že pôsobí na druhých ľudí

príťažlivo. V jeho názoroch

a predstavách hľadajú druhí

ľudia oporu a poznanie, lebo

sú presvedčení o tom, že človek

s mimoriadnymi schopnosťami

už mnohým veciam rozumie

lepšie. Preto každý človek obdarený

mimoriadnou schopnosťou

nesie vyššiu zodpovednosť

za svoje názory, lebo tie

vedú mnoho ďalších ľudí na ich životnej

ceste.

PRÍSĽUBY

DUCHOVNÉHO RASTU

J

e ozaj veľa ľudí, ktorí sa usilujú

o duchovný rast. Je aj veľa chorých

ľudí, ktorým by stačilo, keby boli len

o niečo zdravší. Pribúda i ľudí, ktorí

cítia spolunáležitosť s ostatnými ľuďmi,

s prírodou, s planétou Zem, s vesmírom.

Zdá sa, že by nikto z nich o nič

neprišiel, keby prešiel na pránickú výživu.


TÉMA

Dokladajú to viaceré prísľuby:

Cieľom je osvietenie, byť predchnutý

svetlom.

Zvýšenie prietoku prány mení frekvenciu

buniek.

Odstránime tým všetky choroby.

Môžeme byť naplnení láskou a svetlom,

byť planétou osvietených bytostí.

Zvýšením prietoku prány dosiahneme

to, že vesmír na nás bude reagovať

inak.

Ľudia, žijúci z prány, zavŕšili pozemské

štúdium. Nemajú už ďalšie otázky.

Z iného smeru zaznieva prísľub vyriešenia

problému hladu, evolučného

skoku ľudstva alebo dokonca akejsi

nesmrteľnosti buniek.

Zjednodušene povedané, je to

takmer kompletný výpočet všetkého,

po čom väčšina ľudí nevdojak túži.

Väčšina ľudí totiž podvedome tuší,

že väčšinu z týchto vysokých cieľov

je možné naozaj nejakým spôsobom

dosiahnuť. Preto sa nemožno čudovať,

že sa teraz zaujímajú o relatívne ľahkú

možnosť, ktorá sľubuje v tejto veci

úspech. Nechcem polemizovať s každým

jednotlivým tvrdením, uvediem

teda svoju predstavu o tejto záležitosti.

E

A SPÄŤ K DUCHOVNU

ČLOVEKA

nergia – prána – z ktorej žije

aj ľudské telo, je prispôsobená

úrovni Zeme. Nie je to nadpozemská

sila, ale sila určená pre život na Zemi.

Sama osebe nevyvoláva žiaden ťah

hore, ktorý by umožňoval vytúžený

duchovný vzostup, ale umožňuje dosiahnutie

ideálneho telesného stavu

v rámci pozemskej úrovne. Už tento

ideálny telesný stav spojený s mocným

a pritom harmonickým prúdením

energie je sám osebe neopísateľným

zážitkom. K tomuto stavu

sa pripája i stav mysle, ktorá je rozjasnená

a pokojná. Tento stav je spravidla

označovaný ako osvietenie.

Telesné bunky takého človeka sú

naozaj naplnené energiou – svetlom.

Aj jeho aura je preniknutá svetlom.

Zdalo by sa teda, že všetko súhlasí.

Až na jedno. Opísaný stav sa týka tela

a pokoja mysle, nie však úrovne poznania.

Človek si nemôže zmenou stravy

privodiť úroveň poznania, lebo to

sa týka predovšetkým jeho predstáv

o Bohu a o jeho ľudskej úlohe.

O správnosť týchto predstáv musí

viesť každý vážne sa usilujúci človek

tvrdý zápas. Tvrdý preto, že v ňom

prichádza o svoju doterajšiu pozíciu

domnelo významného a určujúceho

činiteľa, od ktorého mienky je všetko

závislé, a dobrovoľne postupuje tieto

atribúty Stvoriteľovi. Je to tvrdý zápas

o pokoru, a na Zemi naň potrebujeme

aj pozemské telo. Rozjasnenie

tela tento zápas uľahčuje, ale tým

jeho úloha aj končí.

A

POJEM BOHA

k chcem hovoriť o pojme osvietenie,

potom si pod tým predstavujem

neskalené spojenie s duchovným

svetom, ktoré človeku dáva

nevšednú silu a hlboký vhľad. Základom

tohto spojenia je však pojem

o Bohu. Akákoľvek, i celkom

scestná predstava o usporiadaní

sveta spôsobí vznik zodpovedajúcehu

pojmu o tejto najvyššej sile. Ak

si človek predstavuje Stvoriteľa ako

svojho blízkeho príbuzného alebo

ako niekoho, s kým môže udržiavať

priamy osobný kontakt, potom si asi

nevytvoril ten správny obraz. Naopak,

človek, ktorý je schopný aspoň

sčasti vytušiť jeho veľkosť a nedosiahnuteľnosť,

môže hovoriť o spojení

s vyššími svetmi, pretože potom

sa vo svojom vnútornom svete približuje

Stvoriteľovi s rovnakou pokorou,

ako to robia obyvatelia vyšších

úrovní.

Ani tu na Zemi si predsa nemôžu

byť skutočne blízki ľudia, ktorí nemajú

zjednotený pohľad na najdôležitejšie

pojmy. Preto ani nemôže

dosiahnuť spojenie s duchovným

svetom človek, ktorý sa nenamáha

vytvoriť si o Stvoriteľovi správny pojem.

Základ biedy nespočíva v nedostatku

stravy, ale v nedostatku pokory.

Dosiahnutie pokory však nie

je možné bez tušenia veľkosti Boha.

S týmto tušením rastie potom celkom

prirodzene aj snaha takého človeka,

aby žil správne. Jedine taký

postoj mu dovoľuje prijímať stále

viac a vedome z milostí, ktoré sú pre

neho pripravené. Nie je ťažké predstaviť

si, že v takých podmienkach by

na Zemi skoro nastal mier, pretože

by sa rozvinula spolupráca s vyššími

svetmi a zosilnelo by poznanie o dokonalosti

zákonov života. Nebol by

hlad, vymizol by strach z budúcnosti

a z chorôb.

P

ŽIVOT MÁ SMEROVAŤ

K POZNANIU

rostredníctvom ľudí živiacich

sa pránou dostávame jednu dôležitú

informáciu: tieto schopnosti nesúvisia

so stupňom poznania. Preto

pránická strava nesúvisí s osvietením.

Tým vyhasína i nádej, že by sa Zem

mohla stať planétou osvietených bytostí

jednoduchým vyradením zažívacieho

systému.

Očakávaný evolučný skok, ktorý

by mal ľudstvu priniesť nové poznanie,

nebude mať určite základ v tom,

že prestaneme používať žalúdok. Evolúcia

je predovšetkým duchovný proces,

ktorý nerobí škrty v prírodných

zákonoch, ale stavia na ich účelnosti

a dokonalosti. Neobvyklé javy, s ktorými

sa môžeme stretávať, nás majú

vytrhnúť z jednostranného uvažovania.

V živote jednotlivca majú svoje

19

Svet Grálu

32 | 2012


TÉMA

miesto, pretože súvisia s jeho osudom,

avšak nie sú výzvou na masové nasledovanie.

Ostatným ľuďom pomáhajú

pochopiť a prijať vyšší zmysel života,

ale ich dosiahnutie zmyslom života

nie je. Život na póloch nie je zdravý;

ani na jednom, ani na druhom. Bez

ujmy ho môžu znášať len ľudia, ktorí

si túto vlohu už priniesli.

Ľudské telo je včlenené do poriadku

prírody. Celkom isto sa ľudské telo nevyvíjalo

státisíce rokov na tento účel,

aby sa nakoniec skonštatovala prebytočnosť

viac než polovice jeho orgánov.

Rovnako je ťažko prijateľná aj predstava,

že by príroda milióny rokov vytvárala

pomery, ktoré sa v čase „osvietenia“

náhle ukážu ako nadbytočné.

Dostávam se teraz k otázke, ktorá

má svoje oprávnenie. Ľudia živiaci

sa pránou sú zdraví. Niektorí dokonca

vyzdraveli zo závažných

chorôb. Nie je to predsa len dôvod

pokúsiť sa o to? A nakoniec súvisiaca

otázka: Je možné predĺžiť si týmto

spôsobom život?

Ž

PRÁNA – OSUD

– ZDRAVIE

ivot každého z nás podlieha zákonitostiam

osudu. Do nášho

osudu je vložených veľa nezameniteľných

konštánt. Rodičov, miesto narodenia,

telesnú konštitúciu a mnoho

ďalších vecí nie je možné zmeniť ani

veľkým úsilím. Ďalšími konštantami

sú osudové termíny – čas, kedy

sú splatné staré dlhy, karma. To sú

medzníky, keď sa v živote musí niečo

odohrať. Nie je však ešte rozhodnuté,

čo to bude. O tom rozhodne spôsobom

svojho života človek sám. Osud

tak vkladá do rúk každému človeku

povestnú osudovú voľbu. Touto voľbou

sú však názory, podľa ktorých

sa dotyčný človek rozhodol žiť.

Táto voľba sa týka i vzťahu k vlastnému

telu. Jeho zdravie ovplyvňuje

20

Svet Grálu

32 | 2012

spôsob zaobchádzania s telom, a ak

je nesprávny, môže privodiť zbytočnú

chorobu alebo predčasnú smrť. To

znamená, že sa stane niečo, čo sa nemuselo

stať, čo nebolo zanesenené

v osudovom pláne ako nevyhnutná

položka. V iných prípadoch môže

síce choroba patriť k osudu človeka,

ale jej tiaž alebo závažnosť sa zlou

starostlivosťou o telo zbytočne vystupňuje,

takže miera nutného utrpenia

je tým nesmierne zvýšená.

Je nutné povedať, že väčšina ľudí

sa dnes o svoje telo dobre nestará.

Preto sa u nich môžu v zosilnenej

miere uplatiť i ďalšie nepriaznivé

okolnosti, ako je stále narastajúca

menejcennosť stravy, životného

prostredia alebo rušivé technické

vplyvy. To znamená, že mnoho ľudí

by sa mohlo tešiť naozaj výbornému

zdraviu, keby svojmu telu venovali

náležitú pozornosť. Namiesto toho sú

chorí a predčasne umierajú. V tomto

všeobecnom spustošení nám pripadá

celkom výnimočné, keď sa tu a tam

nájde niekto v pokročilejšom veku,

kto je telesne celkom zdravý.

Pránická výživa nemôže prekonať

osud človeka a nemôže preto oddialiť

ani okamih smrti. Môže viesť nanajvýš

k tomu, že človek sa v zdraví

dožije všetkých svojich dní, ktoré

mu boli v tomto živote určené. To istotne

nie je málo. Ale k rovnakému

výsledku by došiel i v prípade, keby

svoje telo nezanedbával a zaobchádzal

by s ním podľa „predpisov“ vydaných

prírodou.

Podobne ako nie je pránická výživa

zárukou dlhovekosti, nemôže si robiť

nárok ani na vyliečenie všetkých

chorôb. Utrpenie je do nášho života

vložené vždy na určitý účel. Ak nie

je tento účel ešte naplnený, neexistuje

sila, ktorá by ho mohla odstrániť.

Preto môže pránická výživa liečiť

iba stavy, ktoré vznikli zanedbaním.

Z tohto dôvodu ju nie je možné

považovať za nadradenú iným spôsobom

nápravy.

TRÁVENIE JE

UVOĽŇOVANIE ENERGIE

N

a záver chcem pripojiť jednu

praktickú poznámku pre

tých, ktorí si želajú zlepšiť činnosť

svojho tela a dopriať svojim bunkám

„svetlo“.

Zmienil som sa už o tom, že trávenie

je proces uvoľňovania energie,

ktorú tu nazývame pránou. Toto

uvoľnenie energie má za následkok

chemické reakcie – dochádza k tzv.

štiepeniu živín. Fenomén pránickej

výživy jasne ukazuje, že pohyb energie

predchádza pohybu hmoty. Energetické

zmeny je preto nutné považovať

za prvotné.

Za nimi potom bezprostredne nasledujú

zmeny chemické. Postupný

chemický rozklad potravy v rôznych

častiach zažívacieho systému preto

ukazuje, ako hmota zachytenú energiu

odovzdáva. Tento proces sa začína

v ústach a jeho neoddeliteľnou súčasťou

je, alebo by malo byť, žuvanie. Žuvanie

sa dá prirovnať k homeopatickej

potenciácii, pri ktorej sa odlučuje

podstata – energia – od hmotného nosiča.

Ak je potrava v ústach dokonale

spracovaná, uvoľňuje sa z nej veľké

množstvo žiarivej enegie. To znamená,

že v ústach sa postupne objavuje stále

viac svetla. Ak človek prehltne, potom

doslova prehĺta svetlo. Je dobré vedieť,

že túto počiatočnú svetelnú extrakciu

už ostatné časti zažívacieho systému

nemôžu vykonať. Pri nedostatočnom

spracovaní potravy v ústach prehĺta

človek tmu. Tým sa v ďalších oddieloch

zažívacieho systému uvoľňovanie energie

nesmierne sťažuje, pretože strava

nie je energeticky „otvorená“. Ak človek

dostatočne nežuje, je to ten najjednoduchší

spôsob, ako svojmu telu

spôsobovať vážnu energetickú ujmu.


P

PRÁNICKÁ STRAVA JE

ODKAZOM DNEŠKU

ránickú stravu považujem za jav,

ktorý má primäť k úvahám o podstate

života. Záchrana alebo spása ľudskej

duše nespočíva v tom, že urobí

svoje súčasné pozemské telo nezávislým

od obvyklej stravy.

Cesta duše vedie od Zeme hore.

Zdrojom poznania preto nemôže

byť strava alebo tzv. pránická energia

sama osebe, pretože oboje je viazané

len na hmotnosť. Predstava, že by

skutočné poznanie bolo možné získať

zmenou spôsobu stravovania, je naivná.

Ľudia, ktorí bez vlastného úsilia

dospeli k pránickej strave, prinášajú

dôkaz o tom, z čoho žije telo, ale nie

to, z čoho žije duša. Ich príklad ukazuje

na duchovnú podstatu človeka,

ale neukazuje duchovnú cestu. Telesné

zdravie týchto ľudí nie je výzvou

k hromadnému prechodu na pránickú

stravu, ale poukazom na nesmiernu

záťaž, ktorú uvaľujeme na svoje telá

spôsobom svojho myslenia, konania

a nakoniec i stravovania. Rovnaký stupeň

zdravia možno dosiahnuť prostým

a jednoduchým spôsobom života.

Schopnosť bezprostredného prijímania

pránickej energie je súčasťou

osudu týchto ľudí. Túto schopnosť nadobudli

ako možnosť svojho ďalšieho

vývoja. Avšak táto schopnosť sama

osebe žiaden duchovný vývoj nespôsobuje.

Preto nemôže pránická energia

ako taká rozuzliť ich osud, a tým

menej osudy iných ľudí.

Jan Palouček

Cesta k uzdravení

O daru léčení

JAN PALOUCEK

CESTA

K UZDRAVENI

O DARU LECENI

INTEGRAL BRNO

160 strán,

viazané vydanie,

formát 14,5 x 21 cm,

1. vydanie 2011

Naša cena: 11,60 €

Cena pre predplatiteľa 11,00 €

Choroba a uzdravenie majú svoje pevné pravidlá, ktoré bežne

nie sú známe. Autor opisuje z hľadiska svojej dvadsaťročnej

liečiteľskej praxe zdravie a chorobu ako zákonité dôsledky

nášho poňatia života. Veľkú pozornosť venuje spôsobu

liečenia pomocou prikladania rúk.

Kniha sa môže stať sprievodcom všetkých tých, ktorí sa snažia

porozumieť nielen chorobe, ale aj svojmu životu.

MUDr. Jan Palouček vyštudoval lekársku fakultu Univerzity

Karlovej v Prahe, roky pracoval ako ortopéd-traumatológ.

Od roku 1990 žije v južných Čechách, pôsobí v oblasti

alternatívnej medicíny, zdravého životného štýlu a ako liečiteľ.

Prednáša na témy sebapoznania, rozvoja osobnosti a vnímania

energií. Je spoluautorom knihy Cesta k životu a autorom

knihy Poselství barev, prispieva svojimi článkami do časopisu

Svet Grálu. Je uvedený v životopisnej encyklopédii osobností

Who is…? v Českej republike.

Jan Palouček

jan.paloucek@svetgralu.cz

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu

na konci časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk.

21

Svet Grálu

32 | 2012


NÁBOŽENSTVO

Na čo vlastne potrebujeme

náboženstvo?

SIEGFRIED HAGL

Mnohí vedci zastávajú názor, že náboženstvá sú prekážkou v hľadaní pravdy, a pokiaľ

skĺznu do násilného fundamentalizmu, ohrozujú dokonca prežitie ľudstva. No

na druhej strane sa človek ako živý tvor na najvyššom stupni vývoja odlišuje od zvierat

práve aj svojou schopnosťou religiozity. Tá je s ľudským vývojom neoddeliteľne

spätá a mnohí ľudia vnímajú, že ich ľudské bytie by bez tejto danosti nemalo význam.

V čom teda spočíva rozpor medzi vedou a náboženstvom, ktorý obom stranám bráni

vydať sa spoločne za hľadaním pravdy? V čom tkvie hodnota náboženstva?

ČO JE NÁBOŽENSTVO?

P

rečo sa novým náboženstvám

niekedy upiera právo radiť sa medzi

„náboženstvá“?

V západných krajinách sa po dlhé

storočia za náboženstvo považovalo

iba kresťanstvo. Všetko ostatné

sa pokladalo za „pohanské“ alebo

dokonca malo pochádzať od diabla.

Náboženstvá charakterizujú tri základné

aspekty:

• Transcendencia: Na rozdiel od politických

ideológií predstavuje náboženstvo

náuku o existencii nadpozemských

síl, či už neviditeľnej moci,

bytostí alebo náuku o viere v Boha.

• Náuka: Náboženstvo je sotva

mysliteľné bez etiky a vlastného teologického

učenia.

• Kult: Vonkajšia podoba, čiže

praktizovanie náboženstva formou

náboženských rituálov a kultových

úkonov.

N

PRVÉ NÁBOŽENSTVÁ

ajranejšie indície religiozity

možno nájsť u pravekých ľudí

už pred cca 120 000 rokmi. U neandertálcov,

aj neskôr u homo sapiens

22

Svet Grálu

32 | 2012

poukazujú nálezy – predovšetkým

však pozostatky rituálneho pochovávania

– na ich náboženské predstavy

a rituály. Na základe uvedených

kritérií tak môžeme v určitej

komunite predpokladať existenciu

náuky a kultu a tým aj jestvovanie

náboženstva.

J

HĽADANIE ZMYSLU

e prirodzené, že sa človek niekedy

zamyslí nad životom a jeho zmyslom;

patrí to k najhlbším ľudským

pohnútkam. Chce vedieť ako a prečo

sa deje všetko to, čo denne prežíva.

Pokiaľ udalostiam neporozumie,

v snahe o vysvetlenie pripúšťa úvahy

o nadpozemskom pôvode dejov.

Práve toto hľadanie zmyslu chápu

mnohí materialisti ako pôvod náboženstva,

je pre nich v podstate identické

s poverami.

Vďaka vedeckým poznatkom sa už

dnes mnohé prírodné javy – nepriaznivé

počasie, katastrofy ale aj

choroby – neinterpretujú ako tresty

za hriechy alebo ako prejavy hnevu

božstiev. Pokiaľ však ľudí, alebo celé

národy postihne nešťastie, „rana

osudu“, potom sa otázka zmyslu

života alebo Božej spravodlivosti

opäť vynorí. Človek sa vo svojom

vnútri neuspokojí s tým, že by všetko

bola hra náhod, preto hľadá odpovede

na trascendentnej úrovni.

V

ODPOVEDE

NA ZÁKLADNÉ

OTÁZKY ŽIVOTA

náboženstvách hľadáme odpovede

na základné otázky ľudského

bytia. Odkiaľ prichádzam?

Kam idem? Čo je zmyslom môjho

života? Náboženské presvedčenie nie

je možné dokázať vedeckými metódami.

A tak sú metafyzika, religiozita,

spiritualita alebo teológia v ťažkej

situácii, pokiaľ sa hodnotia len

na základe preukázateľnosti vierouky.

Náuka o ďalšej existencii duchovnej

osobnosti človeka po jeho pozemskej

smrti je spoločná prakticky všetkým

náboženstvám. Pozemské telo je

vnímané len ako nástroj, aby nesmrteľný

ľudský duch mohol žiť a pôsobiť

v prostredí hmotnosti, ktorá je vzhľadom

na podstatu človeka celkom odlišného

druhu.

Viera v život po smrti je pravdepodobne

najstaršou a najrozšírenejšou

náboženskou náukou. Materialistické

modely uvažovania túto

predstavu spochybňujú už od antiky.

V dobách Ježiša napríklad saducejovia

neverili na pokračovanie života

po smrti.

• Odkiaľ prichádzam? – Pre ázijské

náboženstvá je samozrejmé,


NÁBOŽENSTVO

že vlastná osobnosť človeka existovala

už pred pozemským životom.

Žila v iných (ľudských) telách

na Zemi, alebo zotrvávala v jemnejších

úrovniach tzv. onoho sveta.

Podľa toho sa teda človek nerodí ako

nevinné batoľa, čistý ako nepopísaný

atď. Tí všetci disponujú hlbším vhľadom

do súkolesia stvorenia a užším

vzťahom k onému svetu. Poslaním

kňazstva bolo zrejme sprostredkovať

prežité vedenie o stvorení, presahujúce

myšlienkové schémy panteizmu

(viera, že všetko je božskej povahy),

list papiera. Narodením si so sebou

prináša mnohostranné skúsenosti,

ale aj mnohé záťaže.

Táto „reinkarnačná náuka“

sa v staroveku rozšírila aj do západných

krajín. Poznali ju grécki filozofovia,

starí Židia i prví kresťania.

Židovstvo, kresťanské náboženstvá

a islam neskôr učenie o opakovaných

pozemských životoch potlačili.

• Kam idem? – Keďže nesmrteľná

duša, duchovná osobnosť človeka,

existovala už pred svojím vstupom

do pozemského života v inom, transcendentnom

svete, po opustení pozemského

tela sa do tohto iného sveta

na istý čas opäť vráti.

• Aký je zmysel života? – Pre biologické

telo je zmyslom života vyrásť

a rozmnožiť sa, aby sa zachoval reťazec

pokračujúceho života. Náboženstvo

a religiozita však napovedajú,

že skutočný zmysel života presahuje

krátke pozemské bytie. Spočíva v nepretržitom

vývoji ľudskej duše, v pohybe

ako základnom princípe stvorenia.

Abd-ru-shin vo svojom diele

„Vo svetle Pravdy“ hovorí, že ľudský

duch má vo svojom súčasnom živote

rozšíriť svoje poznatky o stvorení

a odstrániť eventuálne záťaže,

ktoré sú následkami chybných činov

z tohto alebo z predošlých životov.

Snaha o sebazdokonalenie je teda

samozrejmou súčasťou duchovného

rastu. Skúsenosti, prežitia – to je naše

skutočné vlastníctvo; majetok, ktorý

si vezmeme so sebou a budeme ďalej

využívať. Všetko ostatné je pominuteľná

súčasť života.

DILEMA NÁBOŽENSTVA

O

d svojho vzniku mali náboženstvá

tvoriť most medzi dvomi

„odlišnými“ svetmi – medzi svetom

hmoty a „duchovným“ svetom, ako

ich rozlišujeme my. Medzi oboma

týmito ríšami pôsobili a pôsobia ako

prostredníci napr. avatari, pustovníci,

guruovia, jasnovidci, vyslanci Svetla,

mnísi, mystici, kňazi, rišiovia, šamani,

vizionári, mudrci, čarodejníci,

polyteizmu (viera v mnoho bohov)

alebo monoteizmu (viera v jedného

Boha) a to bez teologickej dôvtipnosti.

To, že zákony stvorenia vychádzajúce

z Boha, alebo prírodné zákony,

pôsobia v prírode všade bez obmedzení,

môžeme na prvý pohľad chápať

ako panteizmus. Veštci alebo

šamani môžu vysoké prírodné bytosti

vnímať ako bohov, z čoho zase

vychádza polyteistické náboženské

chápanie. Monoteizmus nakoniec

vznikol zo zjaveného poznania všemocného

bezbytostného jediného

Boha, z ktorého vôle vzišli prírodné

zákony a prírodné bytosti.

Mylná predstava, že kňazstvo

sprostredkováva poznanie o stvorení,

znamená hlboký problém všetkých

náboženstiev. Prostredníkom medzi

duchovným a pozemským svetom

musí byť spirituálne nadaný človek,

23

Svet Grálu

32 | 2012


NÁBOŽENSTVO

vyvolený vyššou mocou. Samotné

náboženské vzdelanie nestačí. Veď

ani Ježiš si nevybral učeníkov spomedzi

vyštudovaných kňazov. Bolo

by zaujímavé vedieť, či vysokí kňazi

antických čias boli schopní vybrať

do kňazskej služby vyvolené osoby

pomocou vyšších duchovných bytostí

na onom svete. Rovnako sa môžeme

pýtať, či sú aj šamani povolávaní

k šamanstvu neviditeľnými

bytosťami alebo silami.

N

NEVYHNUTNÁ

NÁBOŽENSKÁ

DYNAMIKA

áboženstvá sú spravidla konzervatívne.

Ich vodcovia chcú

zachovávať náuku a rituály a tak ich

aj odovzdávať ďalej. Snahy o zmeny,

doplnenia a ďalší rozvoj sa väčšinou

stretávajú s odporom. Pokiaľ sa bránia

otvorenej výmene myšlienok

a úprimnému vyznaniu vlastného

presvedčenia, tu stagnácia, dogmatizmus

a pokrytectvo sú nevyhnutným

dôsledkom.

Dnes už nikoho nepresvedčí také

náboženstvo, ktorého autority neustále

opakujú ťažkopádne staré

múdrosti a citujú výroky, poplatné

dobe svojho vzniku. Každá generácia,

každý človek musí sám pre seba

znova objaviť základné náboženské

pravdy a aktualizovať ich na základe

súčasného stupňa poznania. Má

hľadať a kriticky skúmať, aby mohol

zaujať vlastný postoj a neopierať

sa o naučené frázy a tradičné autority.

Tým nadobúda naše presvedčenie živosť.

Veď nová doba prináša aj nové

pomoci a nové obzory.

Náboženské pravdy sú vo svojej

podstate nadčasové a univerzálne.

Ich vhodná forma môže otvorenej

mysli pomôcť spojiť to duchovné

so zdanlivo nezlučiteľným vedeckým

poznaním. Náboženstvá by sa preto

24

Svet Grálu

32 | 2012

nemali vyhýbať tejto nepretržitej

konfrontácii s neustále sa vyvíjajúcim

svetom. Inak sa odcudzia životu,

stratia vzťah k prežívanej skutočnosti

– a ich pochybnosti o tom, či je ich

učenie ešte pochopiteľné a duchovne

prínosné, sú namieste.

Náboženskí vodcovia sa spravidla

obávajú spirituálnych diskusií,

vo svojej živosti nevypočitateľných.

Je tu hrozba, že sa debata

môže vymknúť kontrole a obsah

viery spochybniť, čo by zase mohlo

viesť k rozštiepeniu vlastných radov.

Práve obavy o súdržnosť brzdia ďalší

rozvoj náboženských náuk. Z pôvodne

žijúceho náboženstva sa potom

stáva rigidná byrokratická organizácia,

ktorá už nedokáže plniť

vlastné poslanie prostredníka medzi

dvomi svetmi. Vysiľuje sa povrchnou

hyperaktivitou, pretože sa pripravila

o spiritualitu.

D

SPIRITUALITA

NEPOZNÁ DOGMY

ejiny náboženstva sú históriou

úspechov i zlyhaní. Zástupcovia

náboženstva sklamali v tom, že vykonávali

mocenskú politiku, lipli

a stále vytrvalo lipnú na neudržateľných

omyloch.

V náboženskej oblasti chýbali istoty

a objektívne preukázateľné náuky.

Čo však zostalo, čo pretrváva,

je hlboká túžba človeka po pravde,

po poznaní Boha. Pravé hľadanie

pravdy je cestou duchovnej slobody.

Ako potom vnímať konfesný záväzok

k dogmatickej náuke so zákazom

vlastného myslenia? Pravda je

všeobsiahla a žijúca. Nemožno si ju

výlučne nárokovať ani ju definovať

cirkevnými snemami. Ani nijako jej

platnosť časovo obmedziť.

Každý človek je pri svojom hľadaní

pravdy odkázaný sám na seba. Hľadať

vo svojom vnútri, rozhodovať

sa – pre alebo proti svojej osobnej

religiozite, pre alebo proti univerzálnym

požiadavkám materializmu,

pre alebo proti dogmatike etablovaných

učení.

T

PROTIPÓL

MATERIALIZMU

am, kde náboženstvá chýbajú, absentujú

aj dôležité pravidlá života

a otázka jeho zmyslu zostáva bez odpovede.

Svet, príroda, život sú z vedeckého

pohľadu hrou náhody bez

zmyslu, účelu a cieľa. Prírodné vedy

totiž nedokážu duchovnej osobnosti

človeka ponúknuť individuálny vyšší

cieľ jej vývoja. Aj úcta k životu ostatných,

k životu rastlín, zvierat, ľudí, je

hlbokým náboženským prístupom,

ktorý napríklad v západnom kultúrnom

kruhu nachádzal pomerne

málo pozornosti. A tento duchovný

pohľad nemôžu dostatočne nahradiť

ani tie najlepšie ekologické poznatky.

Pre prežitie ľudstva sú rozhodujúce

len tie náboženstvá, ktoré sú otvorené

hľadaniu pravdy. Pokiaľ náboženstvá

neplnia svoju úlohu, kňazi

zlyhávajú, ľudia nedostatočne chápu

význam všetkého živého a chýba im

vedomie zodpovednosti voči Stvoriteľovi,

úpadok spoločnosti je nevyhnutný.

Hodnotu náboženstva alebo

vierovyznania, i kvalitu ich vyznavačov

možno dnes, rovnako ako pred

dvomi tisíckami rokov, rozpoznať

jednoducho podľa Ježišových slov:

„Poznáte ich po ovocí.“ (Matúš 7, 16)

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk


ZAUJÍMAVOSTI

VIETE, ŽE...?

Týmito slovami sa často v tlači uvádzajú

rôzne „zaručené“ zaujímavosti. No nie

všetko čo „vieme“, je pravda. Mnohé

populárne omyly sa bez overenia odovzdávajú

od úst k ústam, z generácie

na generáciu.

Tento efekt sa bežne využíva v reklame:

čím častejšie sa nejaké tvrdenie

opakuje, s tým väčšou samozrejmosťou

(nevedomky) sa naň pozerá

ako na „pravdu“. Čo často počujeme,

tomu veríme – veľakrát však neprávom.

Existujú tucty populárnych

omylov, ktoré sa odovzdávajú z generácie

na generáciu – hoci neboli podrobené

žiadnej kritickej skúške.

Určite už každý aspoň raz počul

výrok, že človek využíva len zlomok

svojej mozgovej kapacity – hovorí

sa o púhych 10 až 20 percentách. Zvyšok

vraj zostáva nevyužitý, a môže

sa pomocou cieleného tréningu

rozvíjať. Kto pozná dielo „Vo svetle

Pravdy“ od Abd-ru-shina, bude asi

týmto výrokom zaskočený. Opakovane

sa v ňom totiž poukazuje na prílišné

pestovanie veľkého mozgu

podporovaním jednostrannej intelektuálnej

činnosti. Ako sa to zhoduje

s týmto výrokom? To by sme nemali

všetky možnosti nášho mozgu využívať?

Odpoveď: Nemôže to byť v zhode,

pretože predpoklad, že časť nášho

mozgu „leží nevyužitá“, jednoducho

neplatí. Už dávno totiž vedecké zobrazovacie

postupy dokázali, že v mozgu

nie sú žiadne inaktívne oblasti.

Odkiaľ pramení fáma, ktorej autorstvo

sa pripisuje Albertovi Einsteinovi,

sa už nedopátrame. Pravdepodobne

išlo o nejakú reklamu z plagátu,

ktorá mala vsugerovať, že určité látky,

cvičenie a tréning ľuďom dovolí, aby

„prekonali sami seba“. A kto by tomu

nechcel uveriť?

Tradované, no vedecky nepodložené

sú aj mnohé ďalšie tvrdenia:

Špenát obsahuje obzvlášť veľké

množstvo železa. Tento argument potrápil

už veľa detí, ktoré nemali rady

špenát. Neprávom: varený špenát obsahuje

približne 2,2 mg železa na 100 g

– výrazne menej než iné potraviny

(ako napr. čokoláda). Všeobecne je

tento omyl známy už desiatky rokov

– spôsobila to chyba jedného vedca,

ktorý vo svojich zápisoch z merania

zle umiestnil desatinnú čiarku.

Jedna šumivá tableta vitamínu C

ochráni pred nachladnutím: odporúčané

dávkovanie od dodávateľa.

Na podporu tohto tvrdenia neexistuje

žiadna vedecká práca. Dôležité

však je, že nikto nedostatkom vitamínu

C netrpí (to sa dnes môže stať

len veľmi zriedka).

Strihanie vlasov pomáha proti ich

vypadávaniu. Ide pravdepodobne

o chybný záver, vychádzajúci zo skúsenosti

pri zastrihávaní trávnika. Tu

mnohé rastliny skutočne kompenzujú

strihanie bujnejším rastom, no rast

vlasov časté strihanie nezvyšuje.

V súčasnej ére plastov sa presadzuje

mylný názor, výdatne podporovaný

reklamou, že plasty sú obzvlášť hygienické.

Preto sa na verejných priestranstvách

vymenili kovové kľučky

za plastové a v gastronómii sa napr.

drevené varešky či krájacie doštičky

povinne nahrádzali „hygienickými“

z plastu. No myšlienka, že baktérie

sa s „mŕtvym plastom“ neznášajú,

sa ukázala ako neopodstatnená. Naopak,

určité druhy dreva (napr. borovice)

majú dokonca antibakteriálne

vlastnosti, čo sa o plastoch povedať

nedá.

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

25

Svet Grálu

32 | 2012



DUCHOVNÝ SVET

Volanie

po pomocníkovi

PAUL SCHMITT

Ľudstvo potrebuje pomoc. Je však ešte schopné túto

pomoc spoznať?


26

Svet Grálu

32 | 2012

Vedeckotechnický pokrok v dvadsiatom

prvom storočí neodstránil problémy,

s ktorými sa ľudstvo od nepamäti potýka.

Núdza, nespokojnosť, bieda a morálny

úpadok sú neustálou súčasťou života

spoločnosti. Z tohto začarovaného

kruhu sa už sami dostať nevieme, potrebujeme

pomocníka. Ibaže naše predstavy

o tom, čo je správne a hodné nasledovania

sú možno úplne odlišné od toho,

čo by nám skutočne pomohlo...

M

y ľudia sme často vnútorne

veľmi rozpoltení. Na jednej

strane si uvedomujeme obrovský vedecko-technický

pokrok uplynulej

doby, vďaka ktorému sme si podrobili

Zem. Naše domy odolávajú

vetru i mrazu. Je v nich teplo a pohodlie.

Dopravné prostriedky ponúkajú

vysoký komfort a sú stále bezpečnejšie

a rýchlejšie. Lietadlom sme

schopní precestovať za krátky čas tisíce

kilometrov a dostať sa kamkoľvek

chceme. Početné médiá nám poskytujú

rozsiahle informácie o dianí

okolo nás. To je len zopár výdobytkov

techniky, ktoré zmenili obraz

sveta dvadsiateho prvého storočia.

Náš rozum, ktorému z podstaty veci

prislúcha utváranie a vylepšovanie

pozemských podmienok a pomerov,

v ktorých žijeme, sa v oblasti techniky

skvele rozvinul a dosiahol skutočné

majstrovstvo!

Na druhej strane existujú určité

schopnosti, ktoré náš rozum rozvíjať

nedokáže. Patrí sem poznanie

Boha, uvedomenie si životných hodnôt,

etika, morálka, schopnosť cítenia,

úsilie o vnútornú rovnováhu

a mnoho ďalších. Tieto vlastnosti sú

znakom silnej osobnosti, ktorá svoje

životné smerovanie zverila jadru svojej

bytosti – duchu. Rozumu pritom

vytýčila to miesto, ktoré mu náleží –

uskutočňovať a pretvárať pozemské

pomery tak, ako rozhodol duch. Avšak

takýto postoj dnes ľuďom chýba.

Väčšina ľudí prijíma ľahostajne,

ako nezmeniteľnú skutočnosť smutný

fakt, že naša Zem je v nepredstaviteľnom

rozsahu drancovaná, preťažovaná,

znečisťovaná jedovatými

látkami, a že spôsob nášho hospodárenia

zapríčiňuje po celom svete

enormnú nestabilitu a veľké utrpenie

miliárd ľudí. Väčšina ľudí je zmierená

aj s tým, že v mnohých štátoch

sa porušujú základné ľudské práva,

čo nás však neodrádza od toho, aby

sme s týmito krajinami udržiavali

čulý obchodný styk.

Mnohým z nás nijako zvlášť neprekáža,

že jazdíme autami často aj

vtedy, keď to vôbec nie je potrebné,

hoci tým znečisťujeme životné prostredie.

Spotreba energie i jej výroba

zahrievajú našu planétu v nebezpečnom

rozsahu a zanechávajú

na milióny rokov životu nebezpečný

atómový odpad. Sme otupení aj voči

vedomiu, že desaťtisíce ľudí každý

deň umierajú hladom, zatiaľ čo my

žijeme v blahobyte.

Väčšinou si nechceme priznať, ako

sa milióny mladých ľudí dennodenne

prepadajú do virtuálneho neskutočného

sveta internetu, počítačov a sociálnych

sietí, a tým strácajú vzťah

k prírode, zanedbávajú zdravý pohyb

tela, a hlavne nerozvíjajú pravé medziľudské

vzťahy.

My ľudia preto smerujeme k obrovskej

kríze, pretože duša, ktorá jediná

je schopná zmysluplne riadiť naše rozumové

konanie, je príliš slabá na to,

aby sa mohla presadiť proti egoistickým,

na pohodlnosť a zištnosť zameraným

snahám nášho rozumu.

To však nie je všetko. Čím viac nechávame

vládnuť svoj rozum, tým

veľkolepejší si pripadáme. Nepovažujeme

sa vďaka svojim schopnostiam

za korunu stvorenia? Za tú

generáciu ľudí, ktorá dosiahla v ekonomike,

štátnictve, medicíne, vede

a v mnohých iných oblastiach oveľa

viac ako predošlé generácie? A to

i napriek tomu, že dôsledky nášho

veľkého zlyhania sú už neprehliadnuteľné

a reálne spejeme k sebazničeniu?

Aj schopnosť poznania Boha,

ktorá u skutočne pokročilého ľudstva

má byť samozrejmosťou, zrejme ešte


DUCHOVNÝ SVET

nikdy nebola na takej nízkej úrovni

ako v súčasnosti.

Skrátka: po duchovnej stránke naliehavo

potrebujeme pomoc, hoci si

to mnohí z nás vôbec neuvedomujú.

Len vo zvláštnych, jasnejších momentoch

života k nám ešte niekedy

prenikne vnútorný hlas a my si túžobne

želáme pomocníka, jasného

ukazovateľa cesty z chaosu dnešnej

doby. Zároveň však dovoľujeme rozumu,

aby mal hlavné a posledné

slovo. Lenže tým vzniká veľké riziko,

ktoré zastiera zrak i tým ľuďom, ktorí

po tomto ukazovateľovi cesty túžia.

Túto situáciu opisuje druhá prednáška

Posolstva Grálu:

„Pozrime len bližšie na všetkých

ľudí, ktorí dnes s obzvláštnou horlivosťou

hľadajú duchovného pomocníka

a očakávajú ho s vnútorným

povznesením. Podľa ich mienky sú

duchovne tak dôkladne pripravení,

že by ho spoznali a začuli jeho slovo

(...).

Ale ako si predstavujú tohto pomocníka!

Je to vskutku žalostné.

Predovšetkým od neho očakávajú,

alebo lepšie povedané vyžadujú, aby

on pripravil každému jednotlivcovi

cestu nahor k Svetlu. On sa má namáhať

stavať mosty na ceste k Pravde

pre stúpencov všetkých vyznaní. On

to má urobiť také jednoduché a zrozumiteľné,

aby tomu každý bez námahy

porozumel. Jeho slová musia

byť volené tak, aby o ich správnosti

ihneď presvedčil všetkých ľudí bez

rozdielu.

Ak sa pritom musí človek sám namáhať

a sám premýšľať, potom to

nie je pravý pomocník. Lebo ak je

povolaný, aby svojím slovom viedol

a ukázal pravú cestu, musí sa prirodzene

o ľudí i starať. Je predsa jeho

vecou, aby ľudí presvedčil, prebudil!

Veď Kristus za to dokonca položil

svoj život.

Je mnoho tých, ktorí dnes takto

uvažujú. Takíto ľudia sa však vôbec

nemusia namáhať, lebo sa podobajú

pochabým pannám z evanjelia a idú

v ústrety svojmu »neskoro«.

Pomocník ich určite neprebudí.

Nechá ich pokojne spať, až sa brána

zatvorí a oni nebudú môcť stúpať

k Svetlu, pretože sa nedokázali včas

vyslobodiť z dosahu hmotnosti, hoci

im pomocník svojím Slovom ukazoval

cestu.

Veď človek nie je taký cenný, ako

si namýšľa. Boh nepotrebuje človeka,

ale človek potrebuje svojho Boha!

Ľudia tohto druhu prejdú okolo pomocníka,

hľadajúc a povýšene kritizujúc

presne tak, ako kedysi chodili

mnohí okolo toho, na ktorého príchod

už bolo všetko pripravené zjaveniami.

27

Svet Grálu

32 | 2012


DUCHOVNÝ SVET

Ako si môžu takto predstavovať

duchovného pomocníka!

On neurobí ľudstvu ani tie najmenšie

ústupky: bude požadovať všade

tam, kde sa čaká, že bude dávať!

Avšak vážne premýšľajúci človek

spozná ihneď, že práve v prísnej a dôslednej

požiadavke pozorného myslenia

spočíva to najlepšie, čo ľudstvo,

hlboko upadnuté do duchovnej lenivosti,

potrebuje na svoju záchranu.

Práve tým, že pomocník na pochopenie

svojich slov už vopred vyžaduje

duchovnú živosť a vážne chcenie,

vlastnú námahu, hravo odlúči hneď

na začiatku plevy od zrna. V tom

spočíva samočinné pôsobenie Božských

zákonov. Ľuďom sa dostane

i tu presne to, čo sami skutočne chcú.“

Práve v poslednom odstavci spočíva

pre nás ľudí, obdarených slobodnou

vôľou, najväčšia výzva! Hovorí

nám jasne, že sa musíme otvoriť

skutočnej pomoci, akceptovať jej

logiku a podľa nej sa potom riadiť.

To znamená, že sa musíme v mnohom

zmeniť – a dôkladne skúmať

vlastné predstavy alebo očakávania.

V prednáške „Volanie po pomocníkovi“

sa preto ďalej hovorí:

„Je však ešte jeden druh ľudí, ktorí

sa domýšľajú, že sú obzvlášť bystrí.

Tí si však utvorili o pomocníkovi

celkom iný obraz, ako sa dá vyčítať

z ich spisov. Nie je však menej groteskný.

Lebo oni v ňom očakávajú…

duchovného akrobata!

Tisíce ľudí dnes považujú jasnovidectvo,

jasnočujnosť, jasnocítenie,

atď. za veľký pokrok; ale v skutočnosti

to tak nie je. Nič takto naučené,

vypestované, dokonca ani prinesené

ako nadanie sa nemôže povzniesť

nad pozemskú pripútanosť. Takéto

javy sa pohybujú len v nízkych úrovniach,

na vyššie si nemôžu robiť nárok,

a sú preto bezcenné (...).

Tieto snahy nemajú so skutočným

duchovným vzostupom nič

28

Svet Grálu

32 | 2012

spoločné. Aj pre pozemské dianie

sú celkom zbytočné. Sú to len duchovné

artistické kúsky, nič iné.

Snáď sú zaujímavé pre jednotlivcov,

ale pre ľudstvo ako celok sú úplne

bezcenné!“

Posolstvo Grálu od začiatku varuje

pred „duchovnou akrobaciou“

a okultným školením. Pravý

duchovný vzostup totiž nespočíva

v získaní určitých schopností alebo

v demonštrácii „povznesenosti“ nad

fyzickým telom:

„Ponechajte týmto ľuďom ich

duchovných komediantov. Sami

čoskoro uvidia, kam to vedie. Oni

sami ani nevedia, o čo sa tým vlastne

usilujú. Domnievajú sa, že veľký

môže byť len ten, ktorého duch

ovláda telo tak, že už nemôže byť

choré.

Každý takýto výcvik je jednostranný

a jednostrannosť privodí

len nezdravý stav a chorobu. Takýmito

vecami sa neposilňuje duch, ale

sa len oslabuje telo! Porušuje sa rovnováha

nutná pre zdravý súlad medzi

telom a duchom, a to sa prejaví tak,

že sa duch nakoniec omnoho skôr

odpúta od týraného tela; ono mu už

nemôže poskytnúť pevný a zdravý

základ na pozemské prežívanie. To

potom pravdaže duchu chýba a on

prichádza do záhrobia nezrelý. Bude

musieť svoj pozemský život prežiť

ešte raz. […]

Ak človek napríklad zamýšľa potlačiť

chorobu uvedením tela do stavu

duchovného vytrženia, je to ako keby

strach pred zubným lekárom mal

potlačiť bolesť zubov. Takéto stavy

vysokého vzrušenia vydrží telo bez

ujmy snáď raz, možno i viackrát, nie

však trvalo, bez vážneho poškodenia.

A ak pomocník toto robí alebo

takto radí, potom nie je hodný byť

pomocníkom, pretože sa tým prehrešuje

proti prirodzeným zákonom

vo stvorení. […]

Človek, ktorého na základe takéhoto

počínania nazývajú majstrom,

je menej než žiak, pretože vonkoncom

nepozná úlohu ľudského ducha

ani potreby jeho vývoja. Je dokonca

škodcom ducha.

Avšak každý nepravý pomocník

bude musieť prežiť trpkú skúsenosť!

Jeho vzostup v záhrobí môže začať

len vtedy, keď dôjde k poznaniu i posledný

z tých, ktorých svojimi duchovnými

hračkami zdržal, alebo

dokonca zaviedol na scestie. Pokiaľ

tu na Zemi pôsobia ešte jeho knihy

a spisy, bude na onom svete zdržiavaný,

i keby tam medzitým došiel

k lepšiemu poznaniu.“

Posolstvo Grálu veľmi dôsledne

poukazuje na naše chyby pri hľadaní

pomocníka, ktorého potrebujeme,

či už vo forme osoby, alebo svetonázoru,

ktorý chceme nasledovať.

Naše predsudky a slabosti silne deformujú

názory na to, čo je správne

a hodné nasledovania, a to dokonca

do tej miery, že mnohí z nás pravdepodobne

tú skutočnú pomoc nespoznajú

a nechajú ju okolo seba prejsť

bez povšimnutia. Tu pre nás platí

omnoho viac než inokedy potreba

zvažovať a skúmať potenciálne pomoci

svojím citom. Nechať to, čo počujeme

alebo čítame pôsobiť na náš

vnútorný život a z toho potom vyvodzovať,

či nás to povzbudí, posilní,

znepokojí – alebo naopak znechutí,

odradí, unaví či nechá úplne

ľahostajnými. A kto takto starostlivo

hľadá, ten pomocníka určite nájde!

Paul Schmitt

schmitt@svetgralu.sk


Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft

Stuttgart

Abd-ru-shin

VO SVETLE PRAVDY

Posolstvo Grálu

V PONUKE NOVÉ, UŽ 6. VYDANIE!

Názov nemeckého originálu „Im Lichte der Wahrheit,

Gralsbotschaft“. Kniha bola okrem slovenčiny

preložená do angličtiny, francúzštiny, holandčiny,

portugalčiny, španielčiny, ruštiny, poľštiny, češtiny,

maďarčiny, rumunčiny, perzštiny, arabčiny a čínštiny

a vyšla v celkovom náklade presahujúcom milión

výtlačkov.

Prednášky tohto diela sa zaoberajú svetonázorovými

otázkami a odpovedajú na ne jasným a dôsledným

spôsobom. Pred čitateľom sa rozvinú zákonitosti sveta

ako obraz Stvoriteľovej vôle, vylíčené tak, aby ich

mohol pochopiť a nachádzať vo svete okolo seba.

Osud, karma, reinkarnácia :: pohľad do tohto a onoho

sveta :: apokalypsa a posledný súd :: rodina, manželstvo

a sexualita :: milosť, láska a Božia spravodlivosť :: odkiaľ

pochádzame a kam ideme :: misia a „obeť zmierenia Syna

Božieho Ježiša“ ... to sú len niektoré z tém, ktorými

sa Posolstvo Grálu zaoberá. Pritom, ako už samotný

podtitul napovedá, pojem „Grál“ je významnou témou

– predstavuje východiskový bod, odkiaľ do vesmíru

prenikla energia pri slovách „Buď Svetlo“ a odkiaľ

dodnes stále priteká a rozlieva sa do celého stvorenia

na požehnanie všetkých tvorov a všetkého stvoreného.

Abd-ru-shin – autor Posolstva Grálu, občianskym

menom Oskar Ernst Bernhardt začal toto dielo

spisovať a postupne uverejňovať v roku 1923.

V tirolských Alpách založil osadu Grálu, kde žil

a pôsobil. Na sklonku života, po mnohých sklamaniach

s ľudstvom prepracoval svoje dielo do súčasnej podoby

– vydanie z poslednej ruky. Zomrel 6. 12. 1941.

Poznatky, získané z tejto knihy sú také ohromné,

že nezaujatého čitateľa nútia k zamysleniu, skúmaniu

a pomáhajú mu napredovať. Kto sa nebojí nadvihnúť

závoj tam, kde pre neho ešte dnes spočívajú veľké

záhady života, tomu kniha prinesie bohatý úžitok.

Stane sa mu živým posolstvom z Grálu.

slovenský jazyk,

832 strán,

tvrdá väzba,

formát 14 x 21 cm,

6. vydanie,

tri zväzky v jednom,

hmotnosť: 980 g

Bežná cena: 21,00 €

Cena pre predplatiteľa: 19,90 €

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu v časopise,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

29

Svet Grálu

32 | 2012


CVIČENIE

Ako pružne prekĺznuť všedným dňom

Zabavte sa užitočne!

Birgit Marie a Philipp Seifertovci

Aj Vám sa zdá, že ste stále stuhnutejší

a menej ohybný? – Keď sa snažíte vyteperiť

z kresla pred televíznou obrazovkou,

pretože sa vám zase minuli

sladkosti? Alebo keď po niekoľkohodinovej

práci pri počítači precitnete

a zisťujete, že tu už nejde o žiadne

zdanie, ale o fakt, ktorý akosi neviete

vyvrátiť. – Pravda, človek by s tým

rád niečo robil... ale čo? Navyše, keď

si uvedomí, čo všetko má zase dnes

postíhať! A tak ako skoro každý večer,

aj dnes si odfúkne: “... ej bisťu, mám

dosť!“ A čo si tak zabehať?! Ale keď

prší, či sneží? ...zas ma bude škriabať

v krku a páliť v pľúcach? – Hm, radšej

nie...

Ak je toto aj Váš prípad, niečo tu

pre Vás máme. – Malú zostavu cvikov

na každý deň, ktorá Vám zaberie

maximálne päť minút. Zato však

budete mať ohybnejšie telo, rozcvičíte

si ruky, uvoľníte stuhnuté svaly,

prehĺbite svoj dych. Cvičenie nie je

viazané na počasie ani na termíny

a nepotrebujete naň nijaké zvláštne

oblečenie; no odporúčam zobliecť si

aspoň sako a zložiť z krku kravatu,

a radšej aj tú šnúrku s mobilom – aby

ste si ju prípadne nepristúpili...;-)

V tomto novom seriáli „Sveta

Grálu“ vám dáme zopár tipov na cvičenia,

ktoré môžete kedykoľvek

veľmi ľahko zaradiť do svojho bežného

dňa. – Chcete si pustiť nejakú

príjemnú hudbu? No jasné! Pôjde

Vám to ešte lepšie.

Teda šup-šup, času je málo, takže

čokoládu odložte na horšie časy

a poďme na to!

Tak, naše prvé cvičenie

na všedný deň:

Postavte sa rovno. Ohnite ramená

dopredu a pritiahnite ich nahor, čo

najvyššie k ušiam, potom dozadu,

dolu, vytočte lakte zľahka von (ako

vták, ktorý rozprestiera krídla) a potom

lakte opäť povoľte. Všímajte si

šírku hrudníka, vzdialenosť medzi

lakťami a dĺžku krku! Vaša hlava

tróni úplne hore. Občas sa pri tom

chrbát trochu prehne v bedrách.

Aby ste tomu predišli, nechajte kostrč

klesnúť, ako keby na nej viselo

malé závažie – ale stále zostaňte

pekne, najlepšie ako sa len dá, natiahnutý

nahor! Cítite tú reťazovú

reakciu až k chodidlám? Podkolenné

jamky sa uvoľnia, napätie

1 2 3


CVIČENIE

sa z nich stratí. Päty a chodidlá tlačíme

k podlahe. Toto môžete robiť

(takmer) vždy a všade – až sa Vám to

stane zvykom. To, či stojíte rovno, si

môžete overiť celkom ľahko. – Keď

Vaše ruky visia voľne pozdĺž švíkov

nohavíc, potom stojíte rovno. Pokiaľ

Vám ruky visia pred stehnami,

ste zhrbený.

A teraz malá zostava

na každý deň:

1.

Postavte sa rovno, ako je popísané

vyššie. Otáčajte sa striedavo

doľava a doprava. Ruky sa kývajú

voľne, pohyb vychádza z panvy.

Nezadržujte dych. Dýchajte plynulo,

úplne prirodzene.

2.

Pokrčte kolená a predkloňte

sa, hornú časť tela

nechajte voľne visieť. Nechajte zvesené

ramená, paže a hlavu. Pohojdávajte

sa striedavo vľavo a vpravo

(obrázok č.3). Potom sa pozvoľna

ale pritom plynulo vyrovnávajte,

snažte sa precítiť stavec po stavci,

až sa znovu vzpriamite – pousilujte

sa narovnať čo najlepšie, ako Vám

to ide.

3.

Zopnite ruky a vzpažte –

stojte vzpriamene, ako

sme popísali na začiatku v cvičení

na všedný deň. Nakláňajte sa mierne

doľava a doprava, ako bambus

vo vetre.

4.

Vzpriamte sa asi tak ako

keď ste hrdí na niečo, čo

sa vám práve podarilo. Vykročte

pravou pätou. Prsty nôh smerujú

k tvári. Ľavá noha je pokrčená,

pravá rovná. Napnite hornú časť

tela najprv rovno dopredu, potom

dolu. Cítite, ako sa Vám napína

spodná časť chrbta a predovšetkým

zadná strana pravej nohy? –

Tak to má byť! Zostaňte v tejto pozícii

a voľne dýchajte. Predkloňte sa,

kostrč smeruje k stropu. Nepredkláňajte

sa v drieku, tak ochránite

svoje bedrá a platničky. Pri dvíhaní

si najprv celkom narovnajte chrbát –

to kvôli platničkám (no veď viete,

aby Vás neseklo...), potom nohy zaprite

do podlahy, ako keby ste ju

chceli odtlačiť, a s rovným, uvoľneným

chrbtom sa narovnávajte – ako

keby Vám hlavu priťahoval k nebu

nejaký magnet.

(Potom tento cvik precvičte aj

druhou nohou.)

5.

Teraz v tejto kráľovskej pozícii

chvíľu zotrvajte. Hľaďte

pred seba, jasne a do diaľky, dýchajte

pokojne a zhlboka! Zapamätajte si

tento moment. Skúste si naň v priebehu

dňa spomenúť, najmä pred ťažkými

situáciami. – Pomáha to!

Birgit Marie a Philipp-Damian Seifertovci

4 31

Svet Grálu

32 | 2012


OSOBNOSŤ

Jan Hus a Martin Luther

Dvaja najväčší reformátori stredovekej cirkvi

a odvrátená strana Lutherovho učenia

32

Svet Grálu

32 | 2012

Stredoveká cirkev bola do čias Luthera ešte pomerne jednotná.

Vo veľkej miere ovplyvňovala vtedajší život, a ako to

už býva, príliš veľa moci zvádza k zneužívaniu. Vzďaľovanie

sa cirkvi od pôvodných ideálov vyvolávalo snahy po náprave.

Martin Luther

„Ak vrchnosť povie, že dva a päť je osem,

tak tomu musíš veriť!“

Siegfried Hagl, Zdeněk Křivka

Reformácia v Čechách bola svojím rozsahom

v Európe jedinečná a otvárala

cestu aj nemeckej reformácii. Česká

reformácia prerástla do revolučného

husitstva, skončila hnutím „Pod obojím“

a najkrajší plod vydala až v Jednote

bratskej. Husitstvo však vzniklo

až po násilnej smrti Jana Husa – on

sa preto nestretol s jeho rôznymi prejavmi

počínajúc ušľachtilou miernosťou

až po chiliastické blúznenie a sektársku

krutosť.

Fyzickou likvidáciou J. Husa cirkev

kritikov neumlčala a nešvár neodstránila.

Naopak – obchod s odpustkami

sa ešte zintenzívnil a cirkev tým sama

poskytla Lutherovi dôvody k jeho tvrdej

kritike.

Martin Luther sa naopak veľmi

rýchlo stretol so spoločenskými dôsledkami

svojich myšlienok, vrátane

extrémnych výstrelkov hnutia novokrstencov

i všetkých hrôz, ktoré so sebou

priniesla sedliacka vojna.

Zatiaľ čo v Čechách smrťou Jiřího

z Poděbrad husitstvo v podstate skončilo,

v Nemecku luterstvo prešlo

do protestantizmu. Miestne kniežatá

mocensky presadili Lutherovu reformu

v prevažnej časti Nemecka. To

však neznamenalo slobodu náboženského

vyznania, ale skôr uplatnenie

zásady „cuius regio eius religio“, teda

„čia je vláda, toho je i náboženstvo“.

Feudálna vrchnosť teda svojim poddaným

určovala i náboženstvo. Luther

proti tomu nič nenamietal. Tu môžeme

len špekulovať, ako by sa k tomu

postavil Jan Hus. Z výroku „pravdy


OSOBNOSŤ

každému prajte“ možno usudzovať,

že by túto zásadu neprijal.

Hlavný rozdiel týchto dvoch osobností

vidieť v tom, že Luther bol predovšetkým

teológ a sociálne a politické

otázky ho nezaujímali, zatiaľ čo Hus

kládol dôraz na mravnú stránku náboženstva

a bol predovšetkým kazateľ.

Najviac sa obidve osobnosti stretávajú

v oblasti jazykovej. Hus sa zaslúžil

o zľudovenie češtiny, zavedením diakritických

znamienok ju zjednodušil

a jeho české spisy (písal i v latinčine)

znamenajú zánik staročeštiny. Pripravil

tým cestu k jazyku Biblie kralickej

– vrcholu slovesnej kultúry v predbielohorskej

dobe.

Lutherov vplyv a podiel na vzniku

spisovnej nemčiny je ešte väčší a zjavnejší.

Svojím prekladom Biblie vytvoril

priamo jej základ. Vynález kníhtlače

potom významne pomohol k rýchlemu

rozšíreniu jazyka tohto prekladu

a tým i k rozdeleniu vševládnej stredovekej

cirkvi. Toto rozdelenie sa potom

stalo trvalou súčasťou historického

diania v Európe.

Na prelome 15. a 16. storočia, keď

stredovek vystriedal novovek, panovalo

v Nemeckej ríši veľké napätie.

Krajina bola rozdelená medzi viac než

tisíc kniežat a pánov, ktorí sledovali

svoje vlastné, osobné ciele. Moc cisára,

trpiaceho chronickým nedostatkom

peňazí, bola obmedzená. Neexistovali

žiadne právne istoty obyvateľstva.

NEDÔSTOJNÉ

POMERY V CIRKVI

V cirkvi neskorého stredoveku sa vyskytovali

povážlivé nešváry. Kláštory

nezodpovedali ich mravným nárokom,

duchovní viedli rozmarný život.

Kupovanie úradov, korupcia

a nepotizmus (rodinkárstvo) neboli

pravidlom len v Ríme. Speňažovalo

sa všetko: relikvie (ostatky svätých),

požehnanie, sviatosti, odpustky.

Tieto hanebné pomery v cirkvi boli už

po stáročia predmetom kritiky a sťažností,

napr. od Arnolda z Brescie (popravený

1155), Petra Waldesa (zomrel

1218), Johna Wyclifa (1330–1384),

Jana Husa (1370–1415) alebo Girolama

Savonarolu (1452–1498). Hospodárstvo

prechádzalo zmenou. Mestá

rástli a nadobúdali stále väčší význam,

zatiaľ čo rytierstvo chudobnelo;

len zemské kniežatá na vrchole pyramídy

stále bohatli a primerane tomu

rozširovali svoj vplyv.

SEDLIACI – HRAČKY

PANSKÝCH NÁLAD

V tejto feudálnej spoločnosti niesli

hlavné bremeno sedliaci – utláčaní

a preťažovaní daňami, dávkami a robotami.

Jeden príklad za všetky: premnožená

divoká zver, slúžiaca na lovecké

potešenie pánov, pravidelne

pustošila časť úrody. Sedliaci si nesmeli

stavať ploty na ochranu pred touto zverou,

a pytliačenie bolo kruto trestané.

Pri štvaniciach a honoch sa urodzení

jazdci, sprevádzaní svorkou psov, bezohľadne

rútili naprieč ich poliami. Bezbranní

sedliaci, zbavení svojprávnosti,

boli vydaní napospas panským rozmarom.

Taká bola spoločenská situácia,

keď Martin Luther (1483–1546) učil

vo Wittenbergu teológiu.

KEĎ PENIAZE

V POKLADNIČKE

ZVONIA…

Nešváry v cirkvi, najmä obchod s odpustkami,

viedli augustiniánskeho

mnícha a teológa Martina Luthera

na univerzite vo Wittenbergu k protestu.

V liste svojim cirkevným predstaveným

31. októbra 1517 žiadal

vo svojich slávnych 95 tézach ukončenie

hanebného podvodu s odpustkami.

Obchod s odpustkami sľuboval

vykúpenie z pozemských hriechov

a z hroziaceho očistca. Dokonca i zosnulým

bolo možné pomôcť podľa

motta: „Keď peniaze v pokladničke

cinknú, duše z očistca do neba

šmyknú.“

Obchod s odpustkami sa stal významným

zdrojom príjmov cirkvi,

ktorých sa v žiadnom prípade

nechcela vzdať. Aj pápež Lev X.

(1513–1521) sa kvôli stavbe monumentálneho

peterského chrámu ocitol

vo finančnej tiesni a cítil sa odkázaný

na peniaze z odpustkov. Preto

Luther so svojimi reformnými požiadavkami

u cirkvi nepochodil.

SPUSTENÁ LAVÍNA

Luther pri dišputách na ríšskom

sneme vo Wormse (1521) dokonca

pred cisárom smelo hájil svoje tézy.

Hroziacemu upáleniu na hranici ušiel

len vďaka zásahu svojho zemského

kniežaťa, vojvodu saského. Luther,

spočiatku nechtiac, uvoľnil lavínu.

Zdá sa, akoby mnohí na takýto zápalný

moment čakali. Nedávny vynález

(okolo r. 1450) – kníhtlač – umožňovala

rýchle rozšírenie správ. Letáky

popularizovali nové idey. Keď od roku

1522 vychádzal v nemčine Lutherov

preklad Biblie, kňazi stratili monopol

na jej výklad. V Nemecku tak bibliu

mohlo čítať mnoho laikov. Rozpory

medzi duchovnou náukou a konaním

cirkvi a vrchnosti sa už nedali oddiskutovať.

Rozhorčenie nad spustnutosťou

cirkvi, hospodárske ťažkosti,

nespravodlivé vládnutie, právna neistota,

vykorisťovanie ľudu rozpútali

povstanie, ktoré spočiatku hovorilo

náboženským jazykom a viedlo k rozdeleniu

cirkvi. V priebehu niekoľkých

desaťročí sa veľké časti Nemecka odlúčili

od rímskej cirkvi.

Krajinskí panovníci, ako Fridrich

Saský „Múdry“, ochranca Martina

Luthera, evanjelické (lutherské)

náboženstvo podporovali. Rušili

33

Svet Grálu

32 | 2012


OSOBNOSŤ

kláštory a obohacovali sa ich majetkom.

V neposlednom rade to teda

boli hospodárske záujmy, ktorými

sa nová viera stala pre vrchnosť zaujímavou.

UTLÁČANÍ SEDLIACI

SA BÚRIA

Sedliaci, ktorí nespravodlivým konaním

trpeli, sa búrili. Poukazovali

na biblické zákony, napríklad na desiatok,

požadovali slobodu a spravodlivosť

v zmysle evanjelií a odvolávali

sa na „božské právo“. Martin

Luther bol ich nádejou, od ktorého

očakávali podporu.

20. marca 1525 jedna skupina

vzbúrených sedliakov sformulovala

dvanásť článkov. Bola to písomná

sťažnosť, spolu s nábožensky zdôvodneným

reformným a sociálno-politickým

programom a jedna z prvých

deklarácií ľudských práv. Požadovala

napríklad zrušenie nevoľníctva,

slobodný lov, rybolov a ťažbu dreva,

slobodnú voľbu farárov príslušnou

obcou veriacich, zníženie robotných

povinností, atď. Vládcovia sa však

nehodlali svojich privilégií vzdať.

RADIKÁLNI KAZATELIA

ZA OSLOBODENIE

SEDLIAKOV

Protesty a odboj sedliakov hrozili

rozštiepením reformného hnutia.

Radikálni kazatelia, predovšetkým

Thomas Müntzer, boli za násilné

oslobodenie sedliakov a ospravedlňovali

svoje požiadavky Bibliou.

Martin Luther zostával spočiatku

umiernený, neskôr sa postavil jednoznačne

proti sedliakom. Nechcel

vidieť, že revolučné hnutie vyšlo logicky

z jeho reformátorských požiadaviek.

Medzi Lutherom a Müntzerom

došlo k vážnemu sporu. Luther

bol zaviazaný vojvodovi saskému

34

Svet Grálu

32 | 2012

Bitka pri Frankenhausene, 1525, panoramatický obraz, Werner Tubke

a bez jeho pomoci by so svojou reformou

stroskotal. Mal sa obrátiť

proti svojmu mecenášovi? Okrem

toho, Luther bol a zostával teológom,

pre ktorého bola Biblia stredobodom

všetkého. Sociálne a politické otázky

ho nezaujímali. Od duchovného,

ktorý označoval rozum za „nevestu

diablovu“, sa sotva dali očakávať rozumné

spoločenské reformy.

LUTHEROVA

„EVANJELICKÁ

NE-SLOBODA“

Lutherov spis „O slobode kresťana“

sa vzťahoval výlučne na náboženskú

slobodu. Politické a sociálne slobody

a revolúcie odmietal. Zdôrazňoval

kresťanskú náuku o bezpodmienečnej

podriadenosti ľudu vrchnosti. On

je vlastným pôvodcom náuky o obmedzenom

rozume poddaných a o oprávnenosti

ľubovôle Božej milosti.

„Že dva a päť sa rovná sedem,“ kázal,

„to môžeš pochopiť rozumom;

ale keď vrchnosť povie: dva a päť

sa rovná osem, tak tomu musíš veriť

i proti svojmu poznaniu a cíteniu.“

Luther teda nemohol alebo nechcel

vidieť, že morálne právo bolo

na strane povstalcov. Zato vo svojom

kázaní „Proti vražedným a lúpeživým

bandám sedliakov“ poskytol

zemským vládcom dobrú zámienku

na krvavé potlačenie povstania.

VEĽKÁ OBEŤ SEDLIAKOV

A UKRUTNEJŠIA NÚDZA

S odstupom času sa Lutherovi dostalo

výčitiek za jeho zlyhanie v hospodárskej

a sociálnej politike.

Martin Luther bol bezpochyby vynikajúcou

osobnosťou nemeckých

dejín. Jeho zásluhy sú nepopierateľné.

Ale ani on nedokázal prekročit

svoj tieň. Od teológa, verného

Biblii, vychovaného v neskoro stredovekom

myslení, sa nedalo očakávať,

že by predvídal idey osvietenskej

filozofie.

Z dnešného pohľadu sa dá hovoriť

o „obetovaní sedliakov“: Luther

totiž obetoval spravodlivé prosby

utlačených, aby získal kniežatá pre

evanjelickú náuku. Zemskí vládcovia

síce pomohli presadiť nové

náboženstvo, ale ríša zostala rozpoltená

a reformácia ostala trčať

v polovici cesty. V protestantských

zemiach sa zreformovala cirkev,

sociálne reformy sa však nekonali.

Trvalo ďalšie tri storočia, kým

sa oprávnené požiadavky povstalcov

uviedli do života.

Luther prispel aj k posilneniu suverenity

zemských vládcov voči cisárovi:

ako protivníkovi evanjelickej

náuky mu upreli právo vyžadovať

poslušnosť. Naopak, oni sami mali

rozhodovať o konfesii svojich poddaných.

Ich moc tým vzrástla.


OSOBNOSŤ

Nepochopiteľné bezprávie a „slimačia vojna“

Otto Zierer vo svojej knihe „Z poroby

ku slobode“ ukazuje na príklade

z Bulgenbachu v juhozápadnom

Nemecku, ako neuveriteľne

zaobchádzala vrchnosť so svojimi

utláčanými sedliakmi:

„Sedliak Jockel zomrel pred

týždňom na následky bičovania

na zámku Hohenlupfen, pretože

pri robote nadával. Pred zámkom

totiž leží rybník s rákosím, v ktorom

je plno žiab. Kvákanie žiab

ruší spánok pani grófky. Preto

nariadila, aby tento muž v noci

čeril hladinu vody a bránil tak žabám

kvákať. Sedliak, ktorý musel

živiť desať detí, tri dni v týždni

nadháňal zver, dva dni robotoval

na grófskych lúkach a posledný

deň mohol ísť na svoje pole,

z ktorého žil a z ktorého výnosu

platil nájom, desiatok a dane.

V noci, na smrť unavený, na žabiu

hliadku rozhorčene nadával.

To sa donieslo fojtovi a ten ho nechal

zbičovať.

Sedliak o dva dni nato zomrel.

Jeho žena mala však pre prípad

smrti zaplatiť nájomné: veď

predsa gróf utrpel škodu na svojom

majetku, pretože vlastnil teraz o jedného

sedliaka menej. Predtým bol

sedliakov dvorec voči zámku v slobodnom

nájomnom pomere. Ale

o tomto gruntovnom práve neexistovali

žiadne spisy opatrené pečaťou,

takže sedliakovi chýbal právny dôkaz.

Jedného dňa sa z nájmu stalo

osobné poddanstvo. Fojt ako zástupca

grófa z Hohenlupfenu tvrdil,

že Jockelovi bol statok len požičaný

na doživotné užívanie, a po jeho smrti

sa stáva opäť majetkom grófa. Pritom

Jockelovi predkovia vlastnili statok

od nepamäti.

Gróf sa chcel milostivo uspokojiť

so zaplatením malej zvláštnej dane.

Sedliakova žena so svojimi desiatimi

deťmi mala teda prísť ‚len‘ o najlepší

kus dobytka zo svojej maštale – ako

trest za to, že sedliak nevydržal bičovanie.

Sedliaci však už nechceli trpieť bezprávie.

Zhŕkli sa a bežali do dediny.

I toto rozčúlenie však opadlo, ako

mnoho iných. Po ďalších nehoráznych

požiadavkách zo strany vrchnosti,

najmä grófky Heleny z Lupfenu,

pohár pretiekol – 24. júna 1524 vypukla

vzbura:

Grófka si obľúbila slimačie

domčeky, ktoré sa občas dali

nájsť na brehoch miestnych potokov.

Dajú sa totiž použiť na navíjanie

priadze, za dlhých zimných

večerov. Sedliaci ich teda

toho dňa mali ísť zbierať. Lenže

na poliach im doteraz stálo nezožaté

obilie a hrozila búrka s krupobitím.

Od úsvitu teda pracovali

na poliach.

V Bulgenbachu miestny fojt prečítal

rozkaz grófky a drábi, ktorí

ho sprevádzali, mali ľudí rovno

priviesť na zámok. O hodinu neskôr

všetci obyvatelia dediny, i keď

s reptaním a kliatbami, šli splniť

túto podivnú žiadosť.

K poludniu sa zatiahlo, sedliaci

sa znepokojili, ale fojt bol neúprosný.

Došlo ku zrážke, fojt bol

zabitý…“

To bol začiatok ozbrojeného povstania,

ktoré na jeseň 1524 vyšlo

z dediny Bulgenbach, v grófstve

Stühlingen. Jeho vodcom

bol skúsený bojovník, žoldnier

Hans Müller (narodený cca 1480,

popravený 12. 8. 1525 v Lauffenburgu).

ČO BY SA STALO, KEBY…

O Lutherovom odsúdení sedliackych

povstaní a premeškaných príležitostiach

jeho doby sa bude stále polemizovať.

Jasné priznanie Luthera k väčšej

pozemskej spravodlivosti by zaiste bolo

urobilo dojem. Ale bolo by dalo oporu

sedliakom, občanom a rytierom na presadenie

ich požiadaviek? Bola by bývala

morálna autorita Luthera schopná dať

Nemcom duchovnú silu, aby prekonali

časté konflikty záujmov, aby presadili

sociálnu spravodlivosť? Dokázali by

uskutočniť reformu náboženstva a štátu

tak, aby zjednotila Nemecko pod jedným

evanjelickým vyznaním do mocnosti,

odolávajúcej zásahom zvonku?

Väčšina historikov to považuje za nemožné.

V skutočnosti šlo všetko inak.

Keď sa už protestantizmus rozšíril

v najväčšej časti Nemecka, cisár Karol

V. dokázal vojenskou mocou asi

polovici kniežat vnútiť opäť katolícku

vieru. Tak došlo k nešťastnému rozdeleniu

zeme na prevažne evanjelický

sever a katolícky juh. Potom nasledovala

protireformácia katolíckej cirkvi,

vrcholiaca v tridsaťročnej vojne (1618–

1648). Bol to boj Francúzska, Španielska

a Švédska o nadvládu v Európe.

Boje sa odohrávali prevažne na území

Nemecka, ktoré tým stratilo takmer

polovicu obyvateľstva a vo vývoji bolo

vrhnuté o mnoho desaťročí naspäť.

Siegfried Hagl, Zdeněk Křivka

Text je redakčne krátený.

35

Svet Grálu

32 | 2012


FOTOREPORTÁŽ

Corinna Hübener

„Zbav nás zlého...“

36

Svet Grálu

32 | 2012

V Mögeltönderi, v odľahlých dánskych

končinách, ďaleko od davu

ľudí, sa nachádza starý kostol. Tento

kostol nielenže zdobia nádherné

stropné maľby, aké inde na severe

len tak nenájdete a nielenže sa pri

ňom nachádza najstaršia ulica Dánska

s najstaršími domami, ale ukrýva

aj poklad celkom iného druhu: tradičnú

miestnu legendu a portrét

Petra Hinrichsena.

Tento muž zomrel totiž v roku 1592

ako 127-ročný! Nebol to však len

jeho vek, ktorý mu zabezpečil čestné

miesto v kostole, o čom svedčí aj táto

povesť:

„Keď mal okolo 80 rokov, prišla

veľká prívalová povodeň; zničila

dedinu Süderdorf a jej obyvatelia

sa snažili uniknúť ako sa dalo, bežali

preto na Zámockú ulicu. Tu zúfalo

vo veľkých zástupoch stáli a meravo

hľadeli na pustošiacu povodeň:

niekto si zachraňoval svoj dobytok

zo stajne, iný v rýchlosti zapchával

studňu, ďalší si zabarikádoval

dvere, ale toto všetko nebolo vôbec

nič platné, voda stúpala a stúpala.

Peter Hinrichsen až dovtedy nepovedal

ani slovo, ale teraz spustil: ‘Ľudia,

už ste sa pokúšali o mnohé, ale na to

najlepšie ste zabudli.‘ –‚ Čo také?’

pýtali sa. ‘Modliť sa k Pánovi pánov’,

povedal. ‘Tak to teda skúsme’, povedali,

‘ale čo vlastne máme robiť?’ Tu

viacerí zvolali: ,Nechajme hovoriť

Petra Hinrichsena!‘ Súhlasil a potom

zvolal silným hlasom: ’Muži mögeltönderskí,

zložte si čiapky a padnite

na kolená!‘ Všetci pokľakli a Peter

Hinrichsen rozhodným hlasom

odriekal Otčenáš. A keď sa dostal

k siedmej prosbe, ktorú vyriekol

so zvláštnym dôrazom, voda začala

zrazu klesať. Až dovtedy totiž, hoci

pomaly, ale stúpala. No práve v spomenutom

okamihu začala postupne


FOTOREPORTÁŽ

Oltár zhotovil nemecký maliar

a reštaurátor August Wilckens

(1870–1939) v roku 1897. Tento

umelec vytvoril podklady aj pre

slávne nástenné scherrebecké

koberce, okrem iného napríklad

i oponu pre Nibelungskú

halu v Königswinteri

Portrét zobrazuje unaveného,

no pokojne a pokorne hľadiaceho

starca, ktorý sa údajne dožil

biblického veku 127 rokov.

klesať a nebezpečenstvo bolo zažehnané.“

V šestnástom storočí verili jednoduchí

ľudia mnohým poverám a cirkev

sa snažila využiť každú vhodnú

legendu na upevnenie svojej moci.

Na druhej strane: prežila by táto povesť

takmer 500 rokov, ak by sa v nej

neskrývalo aspoň zrniečko pravdy?

Mňa osobne veľmi fascinovala,

a tak som sa vybrala no ono miesto,

aby som si pozrela kostol, zámockú

ulicu i portrét.

„Na to najlepšie ste zabudli...“ Neplatí

to aj dnes? Postihujú nás katastrofy,

ktoré nami vnútorne doslova

otriasajú, avšak my sa tomu

nedokážeme vzoprieť, stále hľadáme

nejakú vonkajšiu istotu.

Obdivujem predovšetkým rozhodnosť,

s akou Peter Hinrichsen vystúpil

a myslím si, že táto tradovaná

povesť je vo svojom jadre pravdivá.

„Kto hľadá, nájde; kto prosí, dostane

sa mu...“ Kto už dnes môže o sebe

povedať, že dokáže v čase núdze

a tiesne s takouto dôverou vzhliadať

k Bohu?

Corinna Hübener

corinna.hubener@svetgralu.cz

Zámocká ulica v Mögeltönderi patrí k najstarším a najkrajším uliciam Dánska. Niektoré domy

pochádzajú ešte zo 17. storočia. V 18. storočí sa mnohé domy nanovo vybudovali alebo rozšírili.

Literatura

„Šlesvicko-holštajnské

povesti“, Gustav

Freytag Meyer, 1929

37

Svet Grálu

32 | 2012


Desať

egyptských rán

ZASAHUJE BOH SVOJIMI ZÁZRAKMI DO DIANIA VO SVETE?

V

abrahámskych náboženstvách –

teda judaizme, kresťanstve a v islame,

hrajú nadprirodzené udalosti dôležitú

úlohu ako dôkazy Božej všemohúcnosti.

Pre Židov je útek z Egypta a potom osídlenie

vlastného územia jednou z najdôležitejších

udalostí národnej histórie.

Podľa Biblie by sa však bez Božieho zásahu

faraón nikdy neodhodlal prepustiť

Židov, ktorých využíval na nútené práce.

Ich odchod z Egypta tak bol vynútený

krutými udalosťami, tzv. ranami. Aj ich

odchod do zasľúbenej krajiny by bol bez

pomoci nadpozemských síl odsúdený

na neúspech. Pre kresťanov je zase zázrakom

Ježišovo zmŕtvychvstanie, ktoré

dokonca zatieňuje aj jeho skutky. Svoje

zázraky má aj islam. Údajne sú vedecky

dokázateľné a potvrdzujú tak správnosť

Mohamedovho učenia.

JESTVUJÚ „ZÁSAHY

ZHORA“?

Jedna z definícií zázraku znie: „Ide

o mimoriadnu a prírodným zákonom

i skúsenostiam odporujúcu udalosť,

38

Svet Grálu

32 | 2012

ktorá je pripisovaná bezprostrednému

účinku božskej moci alebo nadprirodzeným

silám a zároveň vyvoláva úžas“.

Podľa tejto definície zázraky teda nespadajú

do rámca prírodných zákonitostí

a sú pod vplyvom nadpozemských síl.

Táto definícia je však sporná. Teológom

na nej prekáža už samotná definícia

pojmu zázrak – o tom, ako v praxi zistiť,

ktorú prekvapivú udalosť považovať

skutočne za zázrak, ani nehovoriac.

V Starom zákone sa spomína mnoho

„znamení“ a „zázrakov“. Evanjeliá kladú

dôraz na Ježišove zázraky. V prípade

svätého Pavla majú „zázraky a znamenia“

svedčiť o jeho vlastnom poslaní

(Rim 15, 18-19). Podľa katolíckej náuky

sa podobné zázraky viery môžu diať aj

dnes. Aby však mohol pápež vyhlásiť

niektorú osobnosť za svätú, požaduje

sa dôkaz o vykonaní nejakého zázraku.

Zvyčajne ide o zázrak uzdravenia.

Viera v zázraky však naráža na jeden

z hlavných princípov prírodných vied.

Podľa neho prírodné zákony platia vždy

a všade bez výnimky, a všetko sa deje

v prísnom súlade s nimi.

Niet preto divu, že akceptovanie

Božej vôle či iných transcendentných

vplyvov na chod sveta mimo prírodných

zákonitostí vedcov na zázrakoch

tak rozčuľuje.

Od dôb osvietenstva sú biblické zázraky

opakovane skúmané s cieľom vysvetliť

zázračné udalosti prirodzeným

spôsobom. V niektorých prípadoch

sa to naozaj podarilo. Viaceré udalosti,

vrátane už spomenutých egyptských

rán, sa pokúsili vedci vysvetliť v súlade

s prírodnými zákonitosťami.

ZÁZRAK AKO

PREDOHRA UDALOSTÍ

Vyslobodiť Židov z egyptského otroctva

mali Mojžiš a Áron. Tých poslal

Boh k faraónovi, aby na neho zapôsobili

svojimi nadprirodzenými činmi.

V Biblii sa slovo „Faraón“ používa ako

vlastné meno, nie ako kráľovský titul.

Historické meno vládcu, s ktorým

Áron a Mojžiš vyjednávali, je – rovnako

ako dátumy pohrôm a exodu – pre

vedcov veľkou neznámou.


NÁBOŽENSTVO

Boh však vôbec nezasahuje priamo do všetkých týchto malých a veľkých ľudských

starostí, do vojen, do utrpení a do všetkého, čo ešte na zemi je! Od počiatku

votkal do stvorenia svoje dokonalé zákony, ktoré pracujú samočinne

a nepodplatiteľne, takže sa všetko splňuje navlas presne a večne rovnako. Tým

je nadobro vylúčené akékoľvek uprednostňovanie, krivda a nespravodlivosť.

Abd-ru-shin

(„Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“, prednáška „Osud“)

Podľa Vita B. Dröschera sa tieto

udalosti udiali okolo roku 1450 pred

Kristom za faraóna Tutmosisa III.

(1490–1436 pr. Kr.). Jednotný preklad

Biblie však hovorí o neskoršom

období – údajne až niekedy okolo

roku 1250 pr. Kr. za vlády Ramsesa II.

(1304–1237 pr. Kr.). Jeho hlavné mesto

Piramesse údajne pomáhali stavať aj

zotročení Židia.

Boh (podľa Biblie) predvídal faraónovu

neoblomnosť a predpokladal,

že Židov tak ľahko neprepustí. „Vezmi

svoju palicu a hoď ju faraónovi k nohám!

Premení sa na hada“, prikázal

Boh (Ex 7,9). Áron s Mojžišom tak

urobili. Ani tento trik, ktorý demonštroval

Božiu moc, najskôr neviedol

k cieľu. To však pre vedcov nebolo ničím

výnimočným. Podľa Manfreda

Barthela tento trik sa dá vidieť ešte aj

dnes na indických a marockých trhoch.

Podvodníci držia v ruke hada, ktorý

je meravý a pripomína palicu. Potom

ho hodia na zem a had sa začne zvíjať

ako zvyčajne. „Fígeľ je v tom, že hada

uchopia na určitom mieste medzi hlavou

a telom, zabránia tak prúdeniu

krvi, až had zmeravie. Keď ho potom

pustia, mozog sa opäť prekrví, čo opätovne

vleje do zvieraťa život,“ vysvetľuje

M. Barthel.

Privolaní egyptskí čarodejníci tiež

poznali tento trik a dokázali ho zopakovať

(Ex 7,11). No tým sa to neskončilo:

„Áronova palica prehltla palice prítomných

veštcov“ (Ex 7,11). Egypťania

prehrali, lebo „Boží zázrak“ bol silnejší.

Známy zoológ a autor literatúry

faktu Vitus B. Dröscher ponúka názorné

vysvetlenie aj pre túto udalosť:

„V Egypte sa nevyskytovali hady, ktoré

by boli požieračmi iných hadov, ale

v Indii pravdepodobne áno“. Jeden

z nich dorastá do dĺžky 5,5 metra –

kobra kráľovská. Jej obľúbenou korisťou

sú práve menšie druhy kobry. „Ak

by si bol Áron zadovážil z Indie takéto

monštrum, určite by si veľmi rýchlo

poradilo s hadom, dlhým sotva dva

metre,“ myslí si V. B. Dröscher. No ani

po porážke svojich čarodejníkov faraón

neustúpil, a ľud Nílu preto musel

čeliť povestným egyptským ranám.

1 3

PRVÁ RANA

„Zrazu sa všetka voda v Níle premenila

na krv. Ryby zahynuli a rieka páchla,

takže Egypťania z nej už nemohli piť“

(Ex 7,20).

Je možné, že v prípade prvej rany išlo

o nezvyčajne silné záplavy. Tie so sebou

strhli červenozem, zaplavili široké

územia a zničili hrádze (1, s. 56).

K tomu sa pridružil masový výskyt prvokov

ako červenoočko (Euglena sanguinea)

či mikroriasa Haematococcus

pluvialis, ktoré vodu otrávili. Do úvahy

však prichádza aj vláknitá cyanobaktéria

druhu Oscillatoria rubescens. Táto

ekologická katastrofa spustila reťazovú

reakciu. Nasledovali nové pohromy,

ďalšou v poradí boli žaby.

2DRUHÁ RANA

„Tu sa zjavili žaby a zamorili celý Egypt“

(Ex 8,2).

Žubrienky reagujú na stres zrýchleným

rastom. Stresovým faktorom sú

pre ne aj jedovaté riasy. Keďže v rieke

neboli ryby, ktoré by požierali žabie

vajíčka a žubrienky, žaby sa razom

premnožili. Z otrávenej vody potom

hromadne povyliezali a na súši hľadali

ochranu pred spaľujúcim slnkom

– a tak zaliezali do domov.

Heinrich A. Mertens vo svojej knihe

„Príručka biblickej vedy“ píše: „Mŕtve

ryby odplavilo do tŕstia, kde sa potom

začali množiť baktérie sneti slezinnej,

ktoré sa za normálnych okolností vyskytujú

iba v bahne. Žaby museli opustiť

svoje zamorené životné prostredie,

boli však infikované, zahynuli a ich telá

rýchlo zhnili“. Druhá rana tak mohla

podľa neho nasledovať asi s týždňovým

odstupom po prvej. Teda presne

tak, ako sa spomína na konci prvého

biblického rozprávania o egyptských

ranách (Ex 7,25) (10, str. 179).

TRETIA RANA

„Áron vystrel ruku a udrel svojou palicou

o prašnú zem. Zrazu sa z prachu

vyrojili komáre, ktoré začali sadať

na ľudí a dobytok“ (Ex 8,13).

Pre tretiu ranu, zamorenie komármi,

sú dve vysvetlenia: nedostatok

žiab – prirodzeného nepriateľa komárov,

a katastrofálne povodne. Po tých

zostalo v celom kraji množstvo mlák,

ktoré vytvorili ideálne podmienky pre

larvy komárov. Premnožené komáre

potom prenášali choroby, ako napríklad

maláriu.

4ŠTVRTÁ RANA

„Pretože ak nedovolíš môjmu ľudu

odísť, vypustím háveď na teba, na tvojich

služobníkov, tvoj ľud a tvoje domy“

(Ex 8,17).

Predpokladá sa, že išlo o bodavky

maštaľné (Stormoxys calcitrans). Tieto

muchy sa považujú za hlavných prenášačov

kožného antraxu (Anthrax

externus), a môžu teda byť tou šiestou

ranou. Živnou pôdou pre tento druh

39

Svet Grálu

32 | 2012


NÁBOŽENSTVO

ovada sa stali čerstvé vrstvy naplavenín,

kde sa mohli neobmedzene rozmnožovať

(1, str. 62). Hoci Izraelitov zasiahla

rana s muchami, od ovadov boli

ušetrení (Ex 8,18-19). Svedčí o tom aj

geografická poloha izraelských sídiel

v kraji Gosen (8, str. 37).

5PIATA RANA

Ako ďalší nasledoval mor, ktorý postihol

dobytok: „Všetok dobytok Egypťanov

vyhynul“ (Ex 9,6). Za hromadným

úhynom bola pravdepodobne

sneť slezinná, ktorá sa do tela dostala

potravou. „Predpokladá sa, že infikované

žaby zamorili pastviny. Pohroma

však pravdepodobne mala v jednotlivých

regiónoch rôzny priebeh,“ vysvetlil

Hans Gregor Asmussen. Napríklad

v delte Nílu, kam patril aj Židmi

obývaný Gosen, nedošlo podľa neho

v podstate k žiadnym stratám, keďže

tu sa dobytok vyháňal na pastviny

až v neskoršom období.

Iní autori hovoria o takom type dobytčieho

moru, ktorý mal v Afrike

pustošivé následky v 19. storočí. Tento

mor však nepostihol ovce ani kozy, čo

nesúhlasí s popisom v Biblii (8, str. 39).

6 9

ŠIESTA RANA

„Tu sa zrazu na ľuďoch i dobytku začali

tvoriť praskajúce vredy“ (Ex 9,10).

Takéto vredy patria k typickým prejavom

kožného antraxu. Ľudia a dobytok

sa nakazili od ovadov. Trvalo zopár

dní, kým choroba prepukla (1, str. 66).

Mohlo ísť aj o kiahne. Určite to však

neboli pravé – smrteľné čierne kiahne,

ktoré sa objavili až v 4. storočí pred

Kristom na Blízkom východe. Išlo skôr

o akúsi miernejšiu formu, ktorá zodpovedá

našim ovčím kiahňam.

Postupnosť piatej a šiestej rany súhlasí

s možným prenosom spomínaného

moru a kiahní ovadmi. Inkubačná

doba moru dobytka je štyri

40

Svet Grálu

32 | 2012

až sedem dní, v prípade kiahní ide približne

o desať dní.

Keďže Gosen nebol postihnutý náletmi

bodaviek a nemohlo dôjsť k hromadnému

prenosu choroby, Izraeliti

boli ušetrení dobytčieho moru aj vredových

ochorení (8, str. 43).

7 10

SIEDMA RANA

„Ľad zničil v Egypte všetko, čo bolo

na poli“ (Ex 9,25).

Bol to strašný nečas, sprevádzaný

víchricou a ľadovými krúpami, čo je

síce v Egypte zriedkavý jav, no nie nemožný.

Niektorí autori sa dokonca domnievajú,

že krajinu zasiahol ľadový

meteorit.

8ÔSMA RANA

„Na úsvite privial východný vietor kobylky“

(Ex 10,13).

Za určitých vhodných podmienok

sa obrovské počty kobyliek v Afrike

bežne vyskytovali. Preto boli takéto

pohromy dobre známe aj v Egypte. No

na to, aby k nim došlo, museli byť splnené

dve podmienky – jednak prudké zrážky

na pobreží Arábie, kde sa nachádzali

hniezdiská kobyliek, a silný východný

vietor, ktorý ich preniesol do Egypta.

DEVIATA RANA

„Mojžiš vystrel svoju ruku k nebu a tu

sa nad celým Egyptom rozprestrela

tma, ktorá trvala tri dni“ (Ex 10,22).

Pravdepodobne išlo o prudkú búrku

– teda takú, čo dokáže aj dnes zatemniť

oblohu na dlhé dni. „Krúpy a kobylky

neušetrili nič, čo sa zelenelo, krajina zostala

lysá a nechránená, vystavená napospas

spaľujúcemu slnku. Na zemi ležalo

neobyčajne veľké množstvo na prach

rozomletej tropickej červenozeme,

ktorá čakala už len na to, kedy ju odveje

púštna búrka,“ vysvetľuje vtedajšiu situáciu

Hans Georg Asmussen (1, str. 69).

Niekedy sa zodpovednosť za toto zatmenie

pripisuje aj explózii vulkánu

Santorin na juhu Egejského mora. Ten

vyvrhol do vzduchu obrovské množstvo

prachu. Tento výbuch sa však udial

zhruba v polovici druhého tisícročia –

teda skôr, ako sa datujú egyptské rany.

DESIATA RANA

„A potom zomrie každý prvorodený syn

v Egypte“ (Ex 1,5).

V pozadí tohto proroctva stojí magicko-náboženský

význam prvorodenstva.

V Biblii sa o tomto zázraku hovorí

veľa. Podrobne sú opísané hlavne prípravy

Izraelitov (Ex, 12). Zárubne dverí

židovských obydlí sa museli potrieť krvou.

Tento akt sa nám núka ako analógia

starého nomádskeho obradu krvi. Chránil

pred púštnymi démonmi tých, čo

zostali doma, keď pastieri pod ochranou

ozbrojených bojovníkov viedli dobytok

na vzdialené pastviny.

„Smrť prvorodených synov“ sa vedecky

ťažko vysvetľuje; mnohí veriaci

preto skloňujú slová ako Boží zásah.

Dostupný vedecký výklad „zázraku paschy“

vyznieva fantasticky a zdá sa aj

trochu pritiahnutý za vlasy. Vysvetlením

by totiž mohli byť mykotoxíny – jedovaté

látky obsiahnuté v obilí, spôsobené

plesňou Aspergillus flavus. Keďže

najstarší synovia vždy dostávali dvojitú

dávku stravy a navyše smeli jesť ako prví,

mohli tak požiť smrteľnú dávku jedu.

Spisovateľ Immanuel Velikovsky

sa domnieva, že rana sa týkala len smrti

prvorodeného faraónovho syna alebo

zemetrasenia, ktoré postihlo veľkú časť

obyvateľstva. Bohatí „vyvolení“ bývali

vďaka svojmu postaveniu v kamenných

domoch. Tie sa pri zemetrasení zrútili

a pochovali svojich obyvateľov. Chudobní

tak mohli mať vo svojich primitívnych

chatrčiach väčšie šance na prežitie

(11, str. 48).

Podľa Biblie, tak Mojžiš dopredu ohlásil

príchod každej z rán. Keďže faraónovi


NÁBOŽENSTVO

radcovia ich nedokázali predvídať, udalosti

ich zaskočili. Tento moment prekvapenia

rozhodujúco ovplyvnil faraóna.

Ten uveril, že za katastrofami egyptského

ľudu je židovský Boh. (Židia boli

ušetrení vďaka geografickej polohe oblastí,

ktoré obývali.)

VIERA V ZÁZRAKY

ALEBO PRÍRODNÉ VEDY?

Z pohľadu prírodných vied je teda

možné egyptské rany, označované aj

ako zázraky, vysvetliť aj prirodzeným

spôsobom – teda bez „Božích zásahov“.

Dá sa tiež predpokladať, že tá-ktorá

udalosť bola vykreslená černejšie, než

sa naozaj stala.

To, do akej miery mohol Mojžiš katastrofy

predpovedať, je otázne. Niektorí

archeológovia sa domnievajú, že rozprávanie

o ranách je spomienkou na reťaz

ekologických katastrof, ktoré sa stali

pri pelusijskom ramene Nílu v hlavnom

meste Piramesse, za faraóna Ramsesa II

(1279–1213 pr. Kr.). Práve pri jeho stavbe

mali údajne pomáhať aj Židia ako otroci.

K ekologickým katastrofám, ako ich popisuje

Biblia, mohlo dôjsť po postupnom

zanesení ramena Nílu pieskom. Hlavné

mesto tak bolo treba opustiť.

Iní archeológovia pre nedostatok

dôkazov spochybňujú rozprávanie

o ranách i odchode Židov. V každom

prípade je počet „šesťstotisíc mužov“

v zástupe (Ex 12,37) prehnaný. Ak zarátame

ženy, deti a dobytok, bola by z toho

36 kilometrov dlhá pochodujúca kolóna.

Tá by v púšti pre nedostatok vody zahynula

od smädu. Archeológovia Finkelstein

a Silberman si preto myslia:

„Povesť o odchode Židov z Egypta nie

je ani historickým faktom, ani literárnym

výmyslom. Je mocným výrazom

spomienky a nádejí, pochádzajúcich

zo sveta, ktorý sa práve vtedy nachádzal

uprostred zmien. […] Ak by chcel niekto

tento biblický obraz fixovať na jeden

jediný dátum, bola by to zrada páchaná

na vlastnom význame tohto príbehu.

Pascha nie je udalosťou samou pre seba,

ale neutíchajúcou spomienkou na národný

odboj voči vtedajšej nadvláde“.

Z nábožensko-vedeckého pohľadu

nie sú egyptské rany dostatočne spoľahlivo

zdokumentované. Predpokladá

sa, že jestvovali dve súbežné tradičné

línie, ktoré biblický text kombinujú. Jeden

hypotetický zdroj – označovaný ako

kňazský dokument, hovorí o piatich zázračných

znameniach: premena palice,

premena vody na krv, žaby, komáre,

opuchliny u ľudí i zvierat. V interpretácii

druhého, takisto hypotetického autora

– známeho ako Jahwist, sa spomína

sedem rán: úhyn rýb, žaby, ovady, úhyn

dobytka, krupobitie, kobylky, smrť prvorodencov.

Autor textu Biblie skombinoval obe

tieto tradície a dopracoval sa k deviatim

ranám. K nim pričlenil ešte desiatu – zatmenie.

Biblický text sa rozhodne nedá

brať ako správa očitého svedka.

Niektoré z egyptských rán je možné

nájsť aj v Koráne (Súra 7, 104–135).

Okrem triku s hadom a hladomoru ide

v tomto prípade iba o päť rán, bez úmrtia

prvorodencov.

Dôležitú rolu v posudzovaní hrá

otázka osobného postoja k starozákonným

opisom. Buď ich vnímame ako

správy o náboženských udalostiach,

božských znameniach a nadpozemských

zázrakoch, alebo jednoducho

ako zbierku ľudových povestí. Pojem

prírodný zákon možno však chápať

aj ako výraz pre Božiu vôľu. A ak

sa na celú vec pozeráme z tohto hľadiska,

potom Božie pôsobenie nachádzame

nie mimo

všeplatných prírodných

zákonov, ale

priamo v nich.

Siegfried Hagl

siegfried.hagl@svetgralu.cz

BOHOVIA EGYPTA A DESAŤ RÁN

Biblický príbeh o ranách opisuje prevahu židovského Boha nad egyptskými

božstvami. Nasledujúce riadky ukazujú – akiste zo staroegyptského pohľadu,

ako jednotlivé božstvá jedno po druhom zlyhávali a nedokázali ochrániť svojich

uctievateľov, zatiaľ čo Izraeliti našli pomoc a ochranu u svojho „silnejšieho“

Boha:

Níl a ostatné vodstvo sa premenilo na krv. Uviedlo to do hanby boha Nílu

Hapi.

Žaby. Žabia bohyňa Heket nevedela zabrániť tejto rane.

Prach sa zmenil na komáre. Thot, pán mágie, nedokázal pomôcť egyptským

čarodejníkom.

Muchy zamorili celý Egypt, ale vyhli sa Izraelitmi obývanému kraju Gosen.

Žiadny boh tomu nedokázal zabrániť – ani Ptah, stvoriteľ vesmíru a ani Thot,

boh mágie.

Stáda dobytka sa nakazili morom. Ani bohyňa Hathor s kravskou hlavou,

ani býk Apis proti tomu nevedeli nič podniknúť.

Opuchliny. Božstvá Thot, Isis a Ptah, ktoré mali liečiteľské poslanie, nevedeli

pomôcť.

Hrom a krupobitie odhalili bezradnosť Reschefa, vládcu bleskov a Thota,

boha dažďa a hromu.

Kobylky. Táto rana zasadila úder bohyni úrodnosti Min, ktorá bola

ochrankyňou úrody.

Trojdňová tma. Rana tmy zahanbila najvýznamnejšieho boha – boha slnka

Ra a hanbu utŕžil aj Horos, ďalší slnečný boh.

Smrť prvorodencov, medzi nimi i prvorodeného faraónovho syna, ktorý

sa považoval za stelesnenie boha. Ra (Amon-Ra), boh slnka, niekedy zobrazovaný

ako baran, nedokázal tejto rane zabrániť (7, str. 62).

41

Svet Grálu

32 | 2012


Integrovaná medicína

O tom, čo je integrovaná medicína a o ďalších

témach sme sa zhovárali s MUDr. Tiborom

Barancom, lekárom snažiacim

sa vytvoriť most medzi dvoma svetmi,

pre ktorého je medicína hobby a duchovno

potešením.

Vyštudovali ste klasickú medicínu. Prečo ste

sa rozhodli zasvätiť svoj život homeopatii?

Ako a kedy ste sa k nej dostali?

Po niekoľkých rokoch praxe v klasickej

medicíne som s hrôzou zistil,

že existujú aj tzv. nevyliečiteľné

choroby, ale po ďalších rokoch som

dospel k poznaniu, že všetky choroby

sú liečiteľné, nie vždy je však

liečiteľný pacient. S homeopatikami

som sa stretol v rokoch 1991 – 1992,

vtedy už začali byť dostupné aj v našich

v lekárňach. Pomyslel som si

vtedy, čo som to ja za doktora, keď

42

Svet Grálu

32 | 2012

ich nepoznám. V časoch môjho štúdia

na Lekárskej fakulte v Bratislave,

a vôbec počas totality, bola výučba

homeopatie zakázaná. V roku 1993

v rámci prípravy na druhú atestáciu

sme mali prednášku o homeopatii.

Veľmi ma zaujala. Po troch rokoch

praxe a dvoch atestáciách zo všeobecného

lekárstva som pochopil,

že alopatická (klasická) medicína

nevyrieši všetky zdravotné problémy

človeka, a ľudia chcú výsledky,

zbaviť sa svojich ťažkostí. Vtedy ma

homeopatia oslovila a vedel som,

že je to jedna z ciest, ktorou bude

treba ísť.

Myslíte si, že homeopatia môže nahradiť

klasickú medicínu?

V žiadnom prípade. Medicínske poznanie

a myslenie sú nenahraditeľné

a iba pyšný, nevedomý človek by ich

mohol ignorovať. Pýcha je maskovaná

nevedomosť. Tak ako jedenie

nenahradíme pitím – oboje je potrebné

– tak sú potrebné klasická medicína

aj homeopatia. Tu nejde o boj

ani o konfrontáciu, ale o spájanie, integráciu

a spolupôsobenie. Príkladom

takejto spolupráce je India.

Používate vo svojej praxi pri liečbe pacientov

klasickú medicínu aj homeopatiu?

Súčasný život kladie na človeka

mimoriadne veľké nároky. A stará

múdrosť hovorí, že jednoduchšie je

chorobám predchádzať ako ich liečiť.

V tom je človeku maximálne nápomocná

integrovaná medicína. Jej

základom je medicínske poznanie

a myslenie, pričom má tri piliere: detoxikáciu,

suplementáciu a reguláciu.

■ Detoxikácia je vyčistenie organizmu

(fytoterapiou),


ROZHOVOR

■ Suplementácia je doplnenie toho,

čo v tele chýba (minerály, stopové

prvky, aminokyseliny, atď.)

■ Regulácia sa deje pomocou homeopatie,

akupunktúry a ajurvédy.

Integrovaná medicína však v sebe

zahŕňa aj problematiku rozvoja

osobnosti, duchovného rozmeru

človeka a života. Jej sila spočíva

v synergickom efekte – spolupôsobením

všetkých súčastí sa umocňuje

výsledný efekt procesu liečenia.

V rámci integrovanej medicíny

sa venujem klasickej medicíne ako

praktický lekár pre dospelých, homeopatii,

fytoterapii, fyziognomike

a začínam sa venovať ajurvéde. To

je tradičná indická medicína, doslova

veda o živote. Klasická medicína

používa na liečenie a riešenie

všetkých problémov a chorôb jeden

prístup. Integrovaná medicína využíva

na riešenie a liečenie jedného

problému všetky dostupné efektívne

metódy.

Súčasťou integrovanej medicíny je teda aj

liečba homeopatikami. Na akom princípe

fungujú?

Klasická medicína je liečba protichodným,

homeopatia je liečba podobného

podobným. V rovine polarity

– duality existuje komentár:

„kto nejde s nami, ide proti nám.“

V oblasti jednoty: „kto nejde s nami,

ide nám naproti.“ Homeopatická

liečba pracuje s vedomím i nevedomím

a so snami človeka, ktoré dokáže

priaznivo ovplyvniť. V konkrétnych

chorobných stavoch má

človek pocity a ilúzie, spôsob, akým

sa človeku javia, nie aké v skutočnosti

sú. Homeopatiká dokážu tieto

ilúzie ovplyvniť tak, že chorý človek

začne tieto pocity vnímať reálne,

teda také, aké v skutočnosti sú.

Ako súčasť integrovanej medicíny je

teda homeopatia regulačnou metódou,

ktorá vracia človeku stratenú

rovnováhu a harmóniu. Nadväzuje

na detoxikáciu a suplementáciu, čím

umožňuje človeku vyrovnať sa s náročnými

podmienkami života. Nikto

nebude za človeka riešiť jeho životné

problémy, ale za pomoci detoxikácie,

suplementácie, regulácie

a duchovného života bude človek

schopný vysporiadať sa s nimi sám.

Liečenie teda spočíva v stimulácii

vlastných liečivých síl organizmu.

Z radov odporcov homeopatie často počuť

námietku, že ak by homeopatiká naozaj

fungovali, tak by sme denne prijímali mimovoľne

stovky liekov prostredníctvom

vdychovaného vzduchu, ktorý predsa obsahuje

stopové prvky rôznych látok, a tie

by sa teda mali prejaviť. To sa však nedeje.

Viete tento fenomén ozrejmiť?

Východisková substancia musí byť

riedená a dynamizovaná, čo v tomto

prípade chýba. Preto nemôže ísť

o homeopatický účinok. Fungovanie

homeopatík je podmienené výberom

správneho preparátu, jeho správnou

potenciou a správnym dávkovaním.

Minulý rok organizácia Sizyfos uskutočnila

kampaň s názvom 10:23, pri ktorej

400 respondentov naraz prehltlo celé balenie

homeopatického lieku s cieľom dokázať,

že homeopatiká nefungujú. Záverom

sa skonštatovalo, že naozaj nefungujú.

Myslíte si, že má táto kampaň výpovednú

hodnotu?

Nie. Zoberte si takýto príklad: sto

ľuďom od nula do sto rokov dáme

topánky, ale všetci dostanú rovnakú

veľkosť číslo 7. Otázka: ktorým

a koľkým z nich budú topánky číslo

7 dobré? Odpoveď: Iba tým, ktorí

majú nohu 7, ostatným nie. Jeden

z dvoch základných princípov homeopatie

je individualizácia, a pokiaľ

tá nie je dodržaná, nemôže byť

dodržaný ani účinok.

Mnoho ľudí príde do lekárne, vypýta si liek

na prechladnutie, chrípku alebo kašeľ, lekárnička

im podá homeopatický prípravok,

pacient ho vyskúša, liek nezaberie a on odvrhne

homeopatiu ako podvrh, v lepšom

prípade ako niečo, čo možno funguje, ale

na neho neúčinkuje. – Prečo sa to stáva,

resp. prečo homeopatiká na niekoho účinkujú

a na iného nie?

Absolútnou podmienkou účinnosti

homeopatika na pacienta je individualizácia,

to znamená výber

správneho lieku, správnej potencie

a správneho dávkovania. Pre informáciu:

cielený individualizovaný

výber homeopatika pre konkrétneho

človeka sa robí výberom z celkového

dostupného počtu približne

5500 druhov homeopatík, pravda,

Jean De La Bruyere:

„nejestvuje nič, čo

by si ľudia tak veľmi

chceli udržať ako

zdravie a tak málo

sa o to starajú.“

nie u nás. Dobrý terapeut musí mať

prehľad o týchto homeopatikách –

to znamená nevyberať z počtu 100

druhov, ako je to častokrát u nás,

ale z počtu 5500. Nerešpektovanie

správnej metódy spôsobí, že liečivé

účinky sa neprejavia.

Prečo niektorí homeopati dávajú pacientom

užívať vždy len jeden druh, a Vy aj viac

druhov homeopatík naraz? Súvisí to nejako

so „školou homeopatie“, ktorú zastávate?

Áno, súvisí. Už Hahnemann písal:

„Pravdu má ten, kto vylieči.“

Jednoduchí ľudia majú jednoduché

problémy, zložití zložité. Nie každý

človek sa nachádza v rovnakej životnej

situácii a nie každý človek ju

zvláda rovnako.

Mohli by ste vysvetliť mechanizmus fungovania

homeopatík?

Hoci ľudia vnímajú choroby väčšinou

ako telesné, ich ťažkosti

sa odohrávajú v prvom rade v ich

43

Svet Grálu

32 | 2012


ROZHOVOR

mysli a ich vedomí – čo nezvládnu

na mentálnej, emocionálnej (psychickej)

úrovni, to presúvajú do telesnej

roviny: prichádza choroba,

zlomenina, atď. Ťažkosti človeka

nikdy nie sú najprv telesné, ale sú

v prvom rade mentálne a emocionálne.

Karma človeka sa prejaví

najprv ako náročná životná situácia

– konfrontácia, ktorá dokonale preverí

duchovnú (duševnú) úroveň vnímania

človeka. A vzhľadom na to,

že choroba má konkrétny význam,

jej pôvod a príčina sú nemateriálne,

tak aj pri liečbe sa musíme dostať

z materiálnej roviny do nemateriálnej.

Pri výrobe homeopatického

lieku je východisková substancia

„dematerializovaná“ a dynamizovaná

(dynamizovanie – pretrepávanie,

pozn. red.). Účinok lieku tak nie

je chemický, ale dynamický a energoinformačný.

Pri klasickom farmaceutickom

liečive účinok lieku

závisí od množstva prítomnej účinnej

látky. Pri liečbe homeopatikami

je východisková substancia riedená,

a po 15-tom riedení sa tam už nenachádza

ani molekula pôvodnej substancie...

Čiže čím väčšie riedenie, tým silnejší účinok?

Áno, čím je toto riedenie – „odhmotnenie“

väčšie, tým silnejší účinok

má na nemateriálnu podstatu problému.

Dochádza k zmene „vibrácie

vedomia“ na správnu frekvenciu.

Na rozdiel od chemických liekov,

ktoré väčšinou len potláčajú

symptómy, homeopatiká stimulujú

samoliečiace procesy – správna

vibrácia duše sa postupne prenesie

na všetky úrovne človeka vrátane

fyzického tela, a tak môže dôjsť

k vyliečeniu. Avšak každá choroba

má konkrétny zmysel, príčinu a vysvetlenie.

Choroba nie je nehoda

ani náhoda a liečiteľnosť a zmysel

choroby spočíva najmä v pochopení,

uvedomení si problému, v prijatí si-

44

Svet Grálu

32 | 2012

tuácie, s ktorou je človek konfrontovaný,

v akceptovaní duchovného

rozmeru choroby, v odpustení všetkým,

všetkému – i sebe samému –,

a v zmierení sa človeka s Bohom.

Túto duchovnú prácu neurobí za človeka

žiadny liek.

Môže sa človek zmeniť užívaním homeopatík

aj povahovo?

Povahu môžem charakterizovať ako

súhrn pôsobenia kvalít dobra, vášne

a nevedomosti človeka na svoje

okolie, teda ako reaguje človek

na pravdu. Na základe homeopatickej

liečby pacient prestane mať

dočasne ilúzie, ktoré mal (vyčistenie

vedomia a nevedomia), zmení

sa energetika a vyžarovanie. Z tohto

pohľadu sa človek zmení a zmení

sa aj správanie okolia k nemu. Ale

trvalá zmena sa udeje, ak je to spojené

aj s duchovným rastom a duchovnou

premenou – transformáciou.

Takýto človek bude mať už iné,

nové názory a postoje, zodpovedajúce

jeho úrovni vedomia.

Ako by mal podľa Vás postupovať pacient,

ktorý sa dozvie, že príčinou jeho fyzických

problémov sú nezvládnuté životné situácie,

negatívne emócie?

Myslím si, že by sa to dalo zhrnúť

do 12 bodov, nazvime ich 12 duchovných

podmienok liečby: 1. prijatie

situácie, 2. modlitba, 3. prijatie

duchovnej pomoci, 4. prehodnotenie

situácie, názorov, postojov, ambícií,

rozuzlenie problému, 5. riešenie

situácie, 6. uvoľnenie sa z kŕča

a nasmerovanie sa na lásku v srdci,

7. žitie radosti, odpustenie sebe samému,

8. žitie šťastia, 9. odpustenie

všetkým, 10. láska bez podmienok,

11. pokora, 12. pokánie.

Často zdôrazňujete duchovnú premenu, duchovný

rast. Je to v homeopatii bežné, alebo

ste v tom skôr výnimkou?

Rozlišujem tri stupne homeopatie:

1. homeopatia bežná – bez duchovných

súvislostí – v tomto prípade lekár

aj pacient sa nazdávajú, že napr.

k zlomenine došlo náhodou, 2. homeopatia

karmická – uvedomenie

si karmy a začiatok práce s karmou

u pacienta aj terapeuta – pacient

si myslí, že zlomenina sa mu

stala náhodou, ale terapeut ho poučí,

že z náhod sa v živote najčastejšie

vyskytuje žiadna, 3. snaha o integrovanú

medicínu – súčasť všetkého,

integrácia medicínskeho poznania,

zdravej výživy, homeopatík plus

aktívny duchovný život – človek

nepotrebuje mať zlomeninu na to,

aby sa zmenil, stačí mu, keď ju vidí

u iných vo svojom okolí a pochopí,

že sa potrebuje zmeniť, aby sa mu

zlomenina nestala.

Podľa Vás teda za každou chorobou treba

hľadať negatívne emócie, nesprávny životný

štýl, karmu. A čo vplyv životného prostredia

a dedičnosti – nehrá pri chorobách

žiadnu rolu? Podľa mojich zistení dospela

moderná medicína k záveru, že 80 – 90 %

príčin všetkých chorôb je podmienených

dedičnosťou.

V prvom rade treba prestať pracovať

s pojmom náhody. Ak tak urobíme

a začneme uvažovať v širších

súvislostiach, pochopíme, že dedičnosť

sa prejaví podľa vlastnej

karmy človeka, teda človek dostane

telo s takými dispozíciami, ktoré

mu ideálnym spôsobom umožnia

odčiniť karmu a duchovne napredovať.

Vyhovárať sa na dedičnosť

je lacné alibi za náš spôsob života

a karmu z minulých životov – „vyvinením“

sa z vlastných chýb. Podľa

najstaršej medicíny na svete –ajurvédy

– existujú 3 príčiny chorôb: 1.

nedbáme na to, čo je pre nás dobré,

2. nesprávne počínanie nám pripadá

ako správne, 3. nesprávne konanie

praktikované dlhý čas.

Ajurvéda hovorí aj o 3 podmienkach

zdravia: 1. správna výživa, životospráva

a detoxikácia, 2. správne

dýchanie – väčšina ľudí dýcha


ROZHOVOR

plytko, 3. schopnosť mysle udržať

sa v radostnom rozpoložení.

Ako by ste charakterizovali pojem choroba?

Choroba je prostriedok na dosiahnutie

duchovného rastu: človeku

spôsobuje utrpenie, ktoré nie je samoúčelné

a bezvýznamné, ale ho

má priviesť k precitnutiu, úprimnosti,

pokore, k láske k Bohu, blížnemu

a sebe samému. Keď človek

„zrealizuje“ duchovné posolstvo

choroby, nie je dôvod, aby choroba

pretrvávala. Takisto ako nie je

možné vyliečenie pacienta bez toho,

aby sa dosiahol duchovný pokrok.

Choroba je skúška správnosti v tom,

ako človek rešpektuje duchovné

zákony. Ak človek nekoná poctivo

a úprimne, choroba sa ľahko

dostaví. Núti človeka k poctivosti.

Choroba ukazuje na telesnej

úrovni to, čo človek nezvládol

na úrovni mentálnej a emocionálnej.

Chronické ochorenia vznikajú

preto, lebo ľudia sa z predchádzajúcich

ochorení nepoučili – zotrvávajú

pri svojich nesprávnych názoroch

a konaniach. Je to permanentná

upomienka na zmenu, ktorá

nebola uskutočnená. Liečenie je

dvíhanie úrovne vedomia nad vibračnú

úroveň nezvládnutej životnej

situácie. Chorobou akoby ľudia

vystrčili bielu zástavu, že nezvládajú

svoju životnú situáciu. Chorý

nie je schopný chodiť do práce a žiť

svoj život bez obmedzení, preto je

to často jediný spôsob, ako človek

dokáže povedať nie. Podstata liečenia

– to je pozrieť sa pravde do očí,

prijať pravdu.

Aký je Váš postoj k operáciam?

Operácia je liečba v rovine nevedomosti

a „5 minút po dvanástej“.

Napr. strata orgánu je závažný problém

z duchovného a energetického

hľadiska. Materialisticky založený

človek vníma orgány bez duchovných

súvislostí, ako súčiastky stroja,

ktoré je možné kedykoľvek meniť.

Takýto mechano-materialistický

koncept zdravia, odtrhnutý od duchovných

súvislostí, nefunguje: nepracuje

s duchovnou symbolikou

chorôb, s pokorou a duchovnou

prácou na sebe. Je to síce cesta, ale

slepá.

Pokúste sa záverom vyjadriť svoj filozofický

postoj k integrovanej medicíne a jej využívaniu

v prospech zdravia človeka...

Skúsim to metaforou. V mladosti bol

mojím najväčším koníčkom motorizmus

– technická úroveň a kvalita áut

a motoriek, ako aj ich dizajn. Po niekoľkých

rokoch zaoberania sa touto

tematikou som si uvedomil, že kvalita

je menšinový žáner a bežne

sa vyskytuje odporučená nekvalita

za nerozumnú cenu. Bol som udivený

doslova dych berúcim postojom

výrobcu Rolls Roycu k výrobe

automobilov: odmietajte dielo dosť

dobré alebo takmer dokonalé a keď

také nie je, tak také vyrobte. Tak

ako ma fascinovala výroba a kvalita

áut, tak ma fascinuje kvalita liečby

s tým, že keď niekoho liečim, tak

sa ho snažím aj vyliečiť. Sú skutočne

nevyliečiteľné, neliečiteľné choroby?

Niežeby riešenie nebolo, ale ľudia ho,

žiaľ, ako riešenie nevnímajú. Kto je

teda vlastne zodpovedný za zdravie

človeka? Výsledný efekt liečby závisí

od viacerých faktorov: 1. či karma

dovoľuje pacientovi na základe jeho

aktuálneho duchovného stavu vyliečenie

– choroba núti človeka k poctivosti.

Pokiaľ človek nezmení svoje

správanie – nevzdá sa bezbožných

aktivít a činností, nie je možné definitívne

vyliečenie. Ako povedal

Hippokrates: „ak nie si ochotný

zmeniť svoj život, niet ti pomoci.“ 2.

Terapeut musí byť dostatočne kvalifikovaný,

musí mať odborný vhľad

do problematiky pacienta a zároveň

chápať duchovnú symboliku a súvislosti,

pre ktoré pacient prišiel a zároveň

viesť človeka k duchovnému životu.

3. Nie všetky ťažkosti je možné

vyriešiť u pacienta okamžite. Keď

sa však pacient pokorí, zmení svoje

názory, postoje, zmení životosprávu

a začne viesť cnostný život, je už len

otázkou času, kedy sa svojich ťažkostí

zbaví.

Igor Mešťánek

mestanek@svetgralu.sk

45

Svet Grálu

32 | 2012


RECENZIA

„Pretože mám svoj hlas!“

„Kráľova reč“ – dojímavý, majstrovský film Toma Hoopera

Historický / Dráma / Životopisný, Veľká Británia, 2010, 113 min

Réžia: Tom Hooper

Hrajú: Colin Firth, Geoffrey Rush, Helena Bonham Carter, Guy Pearce

V

čom spočíva tajomstvo pôsobivej

reči. Psychológovia vedia, že korením

každej prednášky nie je ani

tak jej obsah, ako spôsob, akým je

prednášaná. Sila hlasu, reč tela, istý

pohľad rozhodujú o tom, akým spôsobom

publikum slová vníma, aká

hodnota je slovám priradená. Ak

pozorujeme pri nejakej prednáške

poslucháčov, už v prvých minútach

sa na ich tvárach zračí sila rečníka.

Po počiatočnej uvoľnenej a otvorenej

atmosfére sa za zdvihnutým obočím

chúli úzkostlivá otázka: môžem tomuto

človeku dôverovať? Má rečník

pre svoje slová oporu

v sebe? Bol na miestach,

o ktorých hovorí, a vrátil

sa odtiaľ s vlastným

presvedčením? Dotýkajú

sa vypovedané

slová i jeho samého

a rezonuje v nich prežité?

Jedine tak môže

sprostredkovať pozorným

poslucháčom

z prameňa osviežujúcu

silu, ktorej sa najskôr

sám v prežití otvoril. Poslucháč

si prekvapivo takto mimovoľne najprv

overuje pevnosť a hĺbku cítenia

prednášajúceho. Vyžarovanie presvedčenia,

autenticita je teda tým, čo

publikum najskôr skúma, až potom

sa otvorí ďalším nástrojom prejavu

rečníka, t.j. sile hlasu, reči tela a pod.

Či sa nechá poslucháč „uniesť“, záleží

na schopnostiach rečníka: či a ako

vykreslí vec v jasných obrazoch, ako

verne obrazy zodpovedajú pojmom.

Môžu tak poslúžiť na neskalené prežitie

obsahu reči.

Č

o sa teda odohralo na prominentnom

balkóne známeho

štadióna vo Wembley v prvej scéne

oskarového filmu „Kráľova reč“? Totálne

zlyhanie základných pilierov

dobrého prejavu, všetkých rečníckych

prostriedkov na udržanie postoja,

z ktorého by poslucháč vnímal

odvahu a súcit. Katastrofa postihuje

hlavnú postavu, ktorá opúšťa miesto

s tvárou plnou strachu. Tvorcovia

filmu dali vzniknúť

fenomenálnemu začiatku,

kde protagonista

vo svojom konflikte

úplne kapituluje.

A

lbert Frederick

Arthur George

(Colin Firth), vojvoda

z Yorku, priateľmi

krátko nazývaný Bertie

má za úlohu predniesť

reč na záverečnej

slávnosti Výstavy Britského Impéria.

To je pre aristokrata, ktorý by mal

byť znalý umenia reči, jednoduchou

záležitosťou. V tomto mimoriadnom

prípade však zlyháva: vojvoda koktá,

neprednesie ani dve súvislé vety bez

odmlky a vzápätí palebnej dávky slov.

Veľký mikrofón strnulo hľadí na rečníka

ako agresívna kobra a hypnotizuje

ho. Pomaly, z kroka na krok

našľapuje vojvoda z Yorku k onej


RECENZIA

akustickej lupe, ktorá o pár krátkych

okamihov jeho slabosť zosilní, prenesie

jeho strach na úctu a rešpekt

zhromaždených divákov. Rozpaky,

pocity trápnosti a sklamania sa zračia

v neistých pohľadoch poslucháčov.

Ten, ktorý mal byť oporou monarchie,

sa ukázal ako nebezpečne slabý

a zraniteľný. Princovi ako druhorodenému

bez priameho nároku na korunu

zostáva prinajmenšom útecha,

že v budúcich rokoch budú tieto bolestné

reprezentatívne povinnosti

pomerne vzácne. Nedbajúc na tieto

skutočnosti stavia sa odvážne Albert

George svojmu problému zoči-

-voči a púšťa sa do všetkých možných

– väčšinou pochybných – procedúr.

Zatiaľ čo šľachta po niekoľkých neúspešných

terapeutických pokusoch

hádže flintu do žita, snaží sa jeho

manželka (Helena Bonham Carter)

ďalej vytrvalo hľadať vhodného logopéda,

až nakoniec narazí na neortodoxného,

svojrázneho Austrálčana

Lionela Loguea.

L

ogopédovi, ktorého brilantne

stvárnil Geoffrey Rush, je i napriek

inkognito pacienta nadmieru

jasné, kto v liečebnej miestnosti nosí

korunu. Počas terapie sa pravidlá, ako

nedbanie na titul, oslovovanie potupnou

prezývkou Bertie i ignorovanie

pacientových pokusov ponechať si

aspoň v súkromnom živote rôzne tabu,

čo sa patrí a nepatrí, neskôr ukážu ako

oprávnené opatrenia. Príležitostný

herec a shakespearovský nadšenec

sa spolieha na svoj intuitívne vyvinutý

systém, ktorý zostavil pre traumatizovaných

austrálskych vojakov počas

1. svetovej vojny. Dôvera, rovnosť

a blízkosť priateľa, ktorý počúva, sú

pre Lionela z jeho vojenskej služby zažité

princípy, ktoré by teraz mali fungovať

i pre vysokú šľachtu. Spočiatku

sa však nedarí, vojvoda podráždený

predvedenými praktikami sa chystá

odísť. Ale skôr ako princ opustí prvé

sedenie, navrhne mu terapeut zaujímavú

stávku, v ktorej garantuje,

že koktavec je schopný „z fleku“ prečítať

úryvok Shakespearovho Hamleta,

bez zaváhania a prerušenia toku reči.

Logue zaznamenáva na gramofóne

slová rečníka, ktorý je pomocou

hudby v slúchadlách akusticky oddelený

od posluchu svojich traumatizujúcich

návykov. Netrpezlivý princ

očakávajúc obvyklý traumatický zážitok

však pôsobivý experiment náhle

preruší, bez toho, že by sa presvedčil

o výsledku. Až vo vlastnej rezidencii

si konečne záznam pustí – a jeho

údiv nad svojím prvým bezchybným

prednesom v živote je obrovský! Prirodzene,

tento úspech definitívne

prelomí ľady a tak môžu obaja začať

so sčasti vtipnými, sčasti bizarnými,

ale pre diváka stále zábavnými jazykovými

cvičeniami.

G

eorgeov brat David má po smrti

ich otca zdediť trón. Plánovaný

sobáš s rozvedenou ženou sa však javí

ako škandál, a tak sa korunný princ

radšej vzdáva trónu. Na miesto Davida

má nastúpiť George ako kráľ Juraj

VI. Táto povinnosť mu však spôsobuje

prudké vnútorné boje a necháva

ho padnúť do ešte väčších pochybností

o sebe. A ako by toho nebolo

málo! Práve v tomto krehkom období

prerodu anglickej monarchie v srdci

Európy zaznieva hlas megalomanského

a výrečného demagóga vyzývajúci

do útoku proti celému svetu.

V deň nástupu do úradu – v predvečer

druhej svetovej vojny – korunného

princa čakajú dve významné

udalosti, ktoré vyžadujú statočného

človeka: korunovačný obrad a ... „kráľovu

reč“, oficiálny prejav do rozhlasu

k blížiacemu sa vstupu do vojny! Pod

veľkým tlakom si budúci kráľ pripravuje

oba prejavy, ktoré BBC odvysiela

po celom svete. Deň pred nástupom

do úradu skúša terapeut svojho panikárskeho

priateľa nalákať, aby čerpal

z rezerv, ktoré má. Zámerne s ním vyprovokuje

spor vo Westminsterskom

opátstve. Tento spor eskaluje, keď si

Lionel Logue sadne na trón a pritom

zosmiešňuje vznešené symboly moci.

Keď učiteľ zľahčuje tieto insígnie, kráľ

sa na neho v hneve oborí a prikáže

mu, nech opustí trón. Učiteľ sa ho

akoby nezaujato pýta, prečo by to

mal urobiť, a budúci kráľ v tej chvíli

povie kľúčovú vetu: „Pretože mám

svoj hlas“, vetu, ktorá nastávajúceho

monarchu konečne oslobodí a nechá

doň prúdiť život. Vo veľmi dôležitej

scéne sa vášnivému terapeutovi darí,

i napriek pochybnostiam ľudí, priviesť

Bertieho až k menovaniu za kráľa.

Záver filmu tvorí hlavná reč, ktorú

režisér Tom Hooper zinscenoval s patričnou

dávkou britskej zdržanlivosti.

Žiadny hlasný tresk, žiadny pátos, len

napínavý prejav človeka, ktorému

sa podarí vďaka láske k priateľovi prekonať

samého seba. V malom prijímacom

priestore, ktorý je prepojený

so svetom len mikrofónom, Lionel

sprevádza Bertieho grandiózne napísanými

slovami, vyvolávajúcimi u poslucháčov

zimomriavky, zatiaľ čo v diaľke

sa nesie Beethovenova 7. symfónia.

Collin Firth v postave koktavého

kráľa divákom veľmi pôsobivo približuje

vnútorný boj a osobnú tragédiu

– koktavého človeka a kráľa zároveň,

ktoré režisér Tom Hopper nakoniec

zladil takým majstrovským spôsobom,

že celkom zaslúžene získal Oskara

v kategórii najlepší herecký výkon

v hlavnej úlohe.

Mehmet Yesilgöz

mehmet.yesilgoz@svetgralu.sk

47

Svet Grálu

32 | 2012


VEDA

Mozog ako nástroj duše

Cez ktoré oblasti mozgu sa prejavuje

duša človeka?

Veda sa dnes snaží vyhnúť používaniu

slova duša. Namiesto toho si osvojila

pojem psyché. Obe slová však označujú

ten istý pojem, sú to synonymá. Medzi

ľuďmi panuje predstava, že duša

a mozog predstavujú dve strany jednej

mince. Stále je však záhadou, ako môže

z objektívne merateľných mozgových

prúdov vzniknúť subjektívny zážitok. Aj

vďaka tomu sa v mnohých ľuďoch vynára

otázka, či duša – na rozdiel od mozgu

– nemá náhodou nehmotný charakter.

Mozog jej pritom má slúžiť ako nástroj

na ovládanie tela, s ktorým je spojená.

Ale ktoré oblasti mozgu sú nevyhnutné

pre činnosť duše? Je niektorá časť mozgu

48

Svet Grálu

32 | 2012

obzvlášť dôležitá na to, aby sa duša

človeka mohla prejavovať?

PSYCHÉ – „DYCH

ŽIVOTA“

Slovo psyché má grécky pôvod a znamená

dych, dušu, život. Staré grécke

predstavy rozlišujú medzi dušou života,

teda „životnou silou miznúcou

po smrti“ a vlastnou psyché, čiže „trvalo

zostávajúcou podobou človeka“.

Psyché, teda duša, nemôže byť nehmotná

v tom zmysle, že by existovala

z ničoho, ako si to mnohí odvodzujú

od slova „nehmotná“. Pôsobí

totiž na naše telo, teda vytvára naň

určitý tlak a to dokazuje, že musí mať

hmotný charakter – hoci jemnejšej

podstaty ako viditeľné okolie. Napríklad

pri smiechu – ako prejave duše

– sa odbúravajú stresové hormóny

a posilňuje imunitná schopnosť tela.

Alebo zdanlivý liek (placebo), hoci

neobsahuje žiadnu účinnú látku, dokáže

do určitej miery zmierniť bolesti.

Tento efekt možno prisúdiť dôvere

človeka v účinok lieku. Duša je

teda iného charakteru ako naše telo,

je jemnejšia, ľahšia, neprístupná našim

meracím prístrojom, pretože tie

sú vyrobené z látky iného druhu. Sú

príliš hutné na to, aby ju dokázali zaznamenať.

Pre niekoho môže byť celkom nepravdepodobná

predstava, že okrem

hmoty ako ju poznáme – ako vytvára

všetky predmety, ktoré nás obklopujú –

by mohla existovať ešte aj iná jej forma.

Toto neporozumenie však vyplýva

z nedostatku skúseností a z povrchného

pozorovania. Pre bežného človeka

je napríklad ťažké predstaviť si

štvrté skupenstvo – plazmu, a predsa

je jej existencia vedecky dokázaná.

Alebo si zoberme ako príklad oheň –

hoci je hmotnej povahy – jeho podstata

je oproti iným hmotným predmetom

predsa len odlišná. Z pohľadu

fyziky je možná aj existencia iných

druhov hmoty. Čias točne známe elementárne

častice sa môžu spojiť aj

takým spôsobom, aký nepoznáme,

a tým vytvoriť nové atómy. V tejto

súvislosti si pripomeňme, že vesmír

tvorí len asi z 20 % nám známa hmota.

Najväčšiu časť nazývame „temná

hmota“, pretože nemá vzájomné pôsobenie

so svetlom. Jej preskúmanie

zostáva vyhradené budúcnosti. Na základe

týchto poznatkov možno predpokladať,

že existujú ešte aj iné formy

hmoty, ktoré človek doteraz nepreskúmal.

Duch, teda jadro človeka musí

byť obalené určitou formou hmoty,


VEDA

aby dokázalo účinne ovládať telo človeka.

Ako nástroj mu na to slúži mozog,

teda presnejšie – istá časť mozgu,

na ktorú má duch priamy vplyv.

KEĎ CHÝBA

MOTIVÁCIA

Svoju dušu vnímame často len v nepríjemných

súvislostiach, napríklad

pri depresii. Ako už naznačuje toto

slovo, ochorenie súvisí s vnútorným

tlakom. Ide však o duševný tlak, nie

fyzický. Pacienti trpiaci týmto ochorením

sú skľúčení a majú slabú motiváciu.

Chýba im akýkoľvek záujem

o dianie okolo seba a na budúcnosť

sa pozerajú pesimisticky. Fyzické

funkcie majú oslabené. Ich myšlienky

krúžia okolo úzkeho okruhu

tém, ktoré často nemusia byť reálne.

Táto bezmocnosť v zdanlivo bezvýchodiskovej

situácii má za následok

zvýšenú aktivitu v amygdale,

čiže v oblasti mozgu, ktorá reaguje

na city: strach, smútok, radosť i lásku.

Človeku ubúda schopnosť radovať

sa, neskôr namiesto smútku nastúpi

vnútorná prázdnota a úplná apatia

až necitlivosť. Amygdala teda úzko

súvisí s citmi – prejavmi duše.

Tento obraz jasne ukazuje, že bez

aktívnej duševnej činnosti toho

z osobnosti človeka veľa nezostáva.

Optimizmus, vnútorný rozmach, stanovenie

si cieľov, ktoré chceme dosiahnuť,

súcit s druhými, to sú aspoň

niektoré z aspektov, charakterizujúce

duševný pohyb.

ZVLÁŠTNE PREPOJENIA

V MOZGU

Jednotlivé časti mozgu nepracujú izolovane

samy pre seba, ale úzko spolupracujú.

Aby mohol človek vykonávať

nejakú činnosť – napríklad čítať, musia

byť aktívne rôzne oblasti mozgu

súčasne. Tie tvoria určitú sieť.

Vedci zistili pozoruhodný jav. Skúmaná

osoba mala zavreté oči a nevykonávala

žiadnu činnosť. Očakávali,

že pri takomto stave panuje v mozgu

relatívny pokoj a existuje len základná

aktivita nervových buniek, ktorá by

sa pri určitých činnostiach zvyšovala.

No pokus ukázal pravý opak. Určité

oblasti mozgu reagovali obrátene.

V pokoji sa zaktivizovali, a pri premýšľaní

a sústredení ich činnosť ustala.

Bola aktívna dokonca aj v spánku.

Na čo slúži časť mozgu, ktorá pracuje,

keď nič nerobíme?

Táto oblasť slúži na triedenie, spracovanie

a vyhodnotenie všetkých zážitkov,

problémov a myšlienok, ktoré

na nás počas dňa pôsobili. Vyhodnocuje,

čo je pre nás dôležité a čo nie.

Určuje, čo si zapamätáme, i spôsob,

ako budeme riešiť svoje problémy.

Na túto časť mozgu pôsobí duša človeka

najsilnejšie a priamo. Naproti

tomu, pri silnej koncentrácii sa činnosť

tejto oblasti preruší. Existuje

však výnimka – a to riešenie morálnych

otázok.

V spomenutom experimente

sa mala pokusná osoba vžiť do situácie

slepca. Mala sa rozhodnúť, či

prijme transplantáciu očí, ktoré pochádzajú

z čierneho trhu, kde pravdepodobne

darca musel obetovať

svoje oči nedobrovoľne. Vznikol tu

teda morálny rozpor, ktorým sa musela

pokusná osoba vnútorne zaoberať.

Zistilo sa, že takéto a podobné otázky

viedli k aktivovaniu tých častí mozgu,

ktoré sú činné najmä v stave, keď človek

toľko nerozmýšľa a má zatvorené

oči.

ZANEDBANÁ

ČINNOSŤ DUŠE

Tieto časti mozgu sa zaoberajú aj

spomienkami. Sú nepostrádateľné

pri plánoch do budúcnosti, na zváženie

našich úmyslov, rozvinutie

cieľov a vnútornej prípravy na ne.

Patrí sem aj empatia, teda schopnosť

vcítenia sa do druhého človeka.

S ňou úzko súvisí sebareflexia

a schopnosť urobiť si o nejakej veci

svoj názor. Zistilo sa, že ak sa z nejakého

dôvodu prerušia dráhy medzi

amygdalou a ostatnými mozgovými

centrami, dochádza k neschopnosti

posudzovať citový význam udalostí,

čo vedie k úplnej nerozhodnosti

a strate motivácie. Výskumy

tiež dokazujú, že zo všetkých informácií,

s ktorými denne prídeme

do kontaktu, si pamätáme len tie,

pri ktorých je amygdala aktívna.

Z toho možno pochopiť mimoriadny

význam tejto časti mozgu pre normálny

život človeka. Jej aktivita je

nevyhnutná na pestovanie morálky

a rozvoja spoločnosti. V dnešnej

dobe je však jej činnosť značne

oslabená prílišným orientovaním

sa na konzumný spôsob života, pri

ktorom nie je čas zaoberať sa morálkou.

Dokonca patrí medzi tie časti

mozgu, ktoré sú pri dlhodobom pití

alkoholu najviac oslabené.

Duša človeka je v skutočnosti

vždy pripravená prejaviť sa, pokiaľ

jej dáme príležitosť: stíšime sa a zaoberáme

sa otázkami morálky a blaha

našich blížnych. Pokiaľ sme ustavične

zaneprázdnení myšlienkami

na svoju prácu, koníčky a podobne,

duša sa prejaviť nedokáže. Záleží

len na nás, či mozgové oblasti, prostredníctvom

ktorých sa duša najviac

prejavuje, náležito využívame a tým

rozvíjame svoje ľudské hodnoty.

Prof. Dieter Malchow

dieter.malchow@svetgralu.sk

49

Svet Grálu

32 | 2012


„Svetlo priniesť

do hlbín ľudského

srdca – to je

poslanie umelca!“

Ro

bert

Schumann

Osudové

stretnutia

JAROSLAV

KLIMECKÝ

Robert Schumann (nemecký hudobný skladateľ, 1810–1856) – bol jedným z popredných

predstaviteľov romantického umenia. Po otcovi zdedil literárne sklony,

no už v detstve prejavoval hudobné nadanie a hudba sa napokon stala jeho poslaním.

Schumannov životný príbeh je pretkaný nezvyčajným úsilím i zaslúženým úspechom

a napriek láskyplnému partnerskému vzťahu aj osobným utrpením.

50

Svet Grálu

32 | 2012


OSOBNOSŤ

HĽADANIE

edného dňa zaklopal osemnásťročný

J študent práva na dvere domu na Novom

trhovisku v Lipsku, aby požiadal

pána Friedricha Wiecka, vychýreného

učiteľa hry na klavíri, o štúdium.

Mladý študent hral na klavíri, aj komponoval,

a nedávno sa pevne rozhodol

zanechať štúdium práva a plne sa venovať

hudbe. Bol to Robert Schumann.

Friedrich Wieck, ktorého nedávno

opustila žena a zanechala mu tri deti

− dvoch synov a najmladšiu dcérku

Claru, musel zastať výchovu i prácu

učiteľa klavíra. Domáce práce pripadli

gazdinej Nanne.

Otec skoro rozpoznal u malej Clary

nevšedný hudobný talent a rozhodol

sa ju vyučovať podľa svojich metód.

Zaviedol tvrdý režim: každý deň hodinu

pri klavíri, dve hodiny teórie, čítania

a písania nôt, harmónie. Potom

dve hodiny prechádzky s otcom, „aby

mala pevné nervy“, a zvyšok dňa bol

venovaný školskému vyučovaniu. Ale

Clara sa sama vracala ku klavíru, malé

rúčky preberali po klávesnici a jej hudobná

pamäť udivovala. Dokázala čítať

a písať noty skôr, ako šlabikár.

Schumann bol Wieckom prijatý

za týchto podmienok: cvičiť každý deň

niekoľko hodín na klavíri a študovať

teóriu u profesora Dorna. Ubytovaný

bol u Wieckovcov v dome, ktorý slúžil

aj ako penzión pre žiakov. Rozhodol

sa dohoniť čas stratený na práve. Pustil

sa do najprotivnejších cvičení, vo svojej

izbe sedával pri klavíri celé hodiny,

podroboval sa až tyranskej disciplíne,

ktorú učiteľ vyžadoval.

Teraz ako starší žiak mal za úlohu

sprevádzať malú Claru na dlhých prechádzkach

namiesto otca. Schumann

považoval Claru za malú žabku, trochu

trucovitú, s veľkými očami, ktorá

má rada zo všetkého najviac – čerešne.

Dievčinka, cupitajúca vedľa

neho, sa hrala, poskakovala a stále

sa na niečo pýtala. Večer potom prichádzala

s oboma bratmi do jeho

izby a počúvali strašidelné rozprávky,

hrali šarády, dávali si hádanky. Boli to

krásne chvíle oddychu po dni plnom

cvičenia, učenia a komponovania.

Vtedajšia doba si potrpela na zázračné

deti. Beethoven mal vtedy päťdesiatpäť,

Mendelssohn šestnásť, Chopin

pätnásť. Podobne ako Liszt, všetci

hrali prvýkrát na verejnosti vo svojich

deviatich rokoch, Mozart v šiestich.

A Friedrich Wieck použil pri Clare

rovnaké metódy ako Leopold Mozart

u svojho syna Wolfganga.

Naplánoval s malou Clarou turné

po veľkých nemeckých mestách. Začali

vo Frankfurte, potom do Darmstadtu

a ďalej až do Paríža. Tam spoznali

Chopina, boli tam Mendelssohn,

Liszt, hral tam Paganini…

KRIŽOVATKA

lara už bola hotová virtuózka. Čakali

ju ďalšie koncerty doma, v lip-

C

skom Gewandhause a vo Zwickau,

rodnom meste jej staršieho „brata“,

ktorým jej vtedy Robert bol. „Prvýkrát

v živote som videl, ako Zwickau

jasá nadšením. To je Clarina zásluha.

Jej hra je majstrovská a krásna,“ zaznamenáva

si Schumann.

Schumann chcel zdokonaliť svoju

techniku. V čase neprítomnosti Wieckových

tak vášnivo a neúnavne cvičil,

až mu ochromela pravá ruka. Žiadne

liečenie nepomáhalo. Bola to katastrofa.

Tým usilovnejšie však začal

komponovať. Bol to aj koniec štúdia

u Wiecka. Odsťahoval sa, ale s rodinou

sa priateľsky stýkal naďalej. Vzťah

ku Clare sa pomaly menil. Už tušil,

čím pre neho Clara je. Písali si.

Tieto listy a takmer každodenný styk

otca Wiecka znepokojili. Vzal celú vec

do svojich rúk a rozhodol sa poslať

Claru do Drážďan pod zámienkou štúdia

teórie u riaditeľa Drážďanskej opery.

Vtedy zomrel Schumannov brat Julius

a Rosalie, manželka brata Karla.

Tieto dve udalosti spôsobili otras a prepuknutie

Schumannovej choroby.

Píše Clare: „V noci mi náhle prišla

na rozum ta najstrašnejšia myšlienka.

Úzkosť ma hnala z miesta na miesto,

dych sa mi strácal pri pomyslení, ako

by bolo, keby som nemohol viac myslieť…

Bežal som v strašnom rozrušení

k lekárovi – povedal som mu všetko,

že moje zmysly často zlyhávajú, že som

nevedel, kam so svojou úzkosťou a dokonca

nemôžem zaručiť, že v takom

stave bezradnosti nevztiahnem ruku

na svoj život…“

„Ožeňte sa,“ radil lekár…

Clara pricestovala do Zwickau, kde

mala koncert. Bol tam. Neodvažovala

sa nahliadnuť do sály. Hrala v krásnych

modrých šatách, ďakovala za potlesk,

ozývalo sa volanie „bravo!“, potom nasledovali

ovácie, ktoré boli na každom

jej koncerte. Prišiel za ňou do šatne, pobozkal

ju a povedal jej, že ju miluje.

PREKÁŽKY

eď Schumann oficiálne požiadal

K o Clarinu ruku, odpoveďou bolo

kategorické nie. Schumann je chudobný

muzikant, ktorého nikto nepozná.

A otec Wieck si predstavuje,

že bude odovzdávať dcéru mužovi bohatému,

s titulom. Alebo i bez titulu,

ale aby ho mal pod svojím vplyvom,

nie takto názorovo odlišného, ako je

Schumann. Po dlhých prieťahoch žiadal

nakoniec Wieck odlúčenie na dva

roky. Dúfal, že Clara sa podrobí a zabudne.

Prvý koncert mala na konzervatóriu.

Trinásťkrát ju vyvolali. Trinásťkrát

sa uklonila „…tak krásne nešikovne,“

písal nadšený kritik. Blahoprajné listy,

návštevy. „Hrala som Ťa tak nadšene,

Robert, že poslucháči boli dojatí.“

Otec Wieck však stále tvrdošijne odmietal

dať súhlas k svadbe, hoci splnili

51

Svet Grálu

32 | 2012


OSOBNOSŤ

podmienku dvojročného odlúčenia.

Dokonca sa uchýlil k ohováraniam

a klamstvám. Situácia sa nakoniec tak

vyhrotila, že došlo k súdnemu procesu.

Wieck Schumanna obvinil, okrem

iných klamstiev, z opilstva. Súd by k obvineniu

prihliadol, keby Wieck podal

dôkaz. No svedectvo priateľov pomohlo.

Prišla svedčiť Ernestine von Fricken,

Felix Mendelssohn osobne, rovnako aj

Liszt.

12. septembra 1840 o desiatej hodine

dopoludnia, po súdnom povolení

k svadbe, kráčal malý sprievod alejou

vedúcou ku kostolíku v Schönfelde, dedinke

neďaleko Lipska. Bolo krásne

septembrové predpoludnie. Prišli všetci

priatelia. Organ hral chorál. V ten deň

sa stala Clara Wiecková Clarou Schumannovou.

Obe duše prekonali posledné

protivenstvá.

Doterajšia Schumannova tvorba bola

prevažne komorná. Hlavne klavírne

skladby, piesne, kvartetá, menšie formy.

V roku 1841 začína však aj symfonická

tvorba. Prvým počinom v tomto odbore

je „Jarná symfónia B dur“. To Clara

mu dodala odvahy. Dokonca ho poháňala

i pri komponovaní. Prvé predvedenie

„Jarnej“, 31. 3. 1841 v Gewandhause,

bolo mimoriadne úspešné. Dirigoval

Felix Mendelssohn. Tento veľký dirigent

a skladateľ sa potom podieľal i na ďalších

premiérach Schumannových diel.

Vystupoval aj s Clarou ako pianista pri

štvorručných skladbách alebo pri dielach

pre dva klavíry.

Pre Claru však prichádza doba ťažkých

úloh. Narodilo sa prvé dieťa,

dcérka Mária, a potom nasledovali ďalšie

deti. Bolo ich nakoniec osem. Prišli

hmotné starosti uživiť a opatriť rodinu.

Toho by sa Clara neľakala, keby mohla

naplno hrať a zarábať. Ale žiť so Schumannom

nebolo vôbec ľahké. Pri komponovaní

vyžadoval úplný pokoj, Clara

sa celé dni a týždne nemôže dotknúť

klavíra. Zvládnuť Schumannove nervové

výkyvy, utešovať ho vo chvíľach

52

Svet Grálu

32 | 2012

depresií bolo často ťažké. Bola mu nežnou

družkou, dôverníčkou, matkou,

gazdinou, ošetrovateľkou a chcela, musela

zostať umelkyňou. Ale hmotné

ťažkosti donútili oboch, že sa o čas

na prácu museli podeliť. Clara začala

svoje koncertné turné. Začala spoločným

koncertom s Franzom Lisztom

v Lipsku. Potom sa už množili pozvania

do nemeckých miest aj do cudziny.

V decembri 1843 zaťukal nesmelo

ku Clare otec Wieck. Tá mu letela radostne

v ústrety. On potom napísal

Schumannovi pokorný list a pozval ho

na návštevu do Drážďan, kde teraz žil.

Po priam zúrivom boji nastal konečne

mier. Otec uvoľnil Clarine veno a vrátil

jej klavír. Clara jasala. Konečne dva

klavíry!

V novembri 1846 cestovali do Viedne.

Mali tam štyri koncerty. Clara hrala

s Antonom Rubinsteinom Schumannove

variácie pre dva klavíry s orchestrom,

Robert dirigoval „Jarnú symfóniu“.

Eduard Hanslick, kritik a Schumannov

ctiteľ, komentoval chladné prijatie: pre

povrchnú Viedeň príliš ťažká hudba.

Zato Praha, kam došli z Viedne cez

Brno, ich čakala s nadšením. Od začiatku

cítili obrovský rozdiel oproti

viedenskej ľahostajnosti. Prvý koncert

sa konal v Platýze v januári 1847 pred

celkom zaplnenou sálou, v ktorej sa leskla

významná pražská šľachta i s kniežaťom

Windischgrätzom, vojenským

veliteľom Prahy. Bolo tu však i meštianstvo

a univerzitná mládež. Schumann

zožal obrovský úspech. Druhý koncert

bol v Stavovskom divadle. Vrcholom bol

Klavírny koncert a mol.

Z prítomných najviac hudba zaujala

mladého Bedřicha Smetanu. Predstavili

ho manželom Schumannovým v paláci

vojvodu Thuna. Pri tejto príležitosti

Schumannovi predložil niektoré svoje

rané skladby.

Rok 1849, najplodnejší rok. Schumann

v neustálej práci. Ťarcha choroby

dolieha často natoľko, že nie je schopný

zachytiť niť myšlienok, zapamätať si nápad.

Dnes jeho zlé nálady chápeme, vtedajší

súčasníci si však nevedeli dať rady.

Schumann sa im odcudzoval a vzďaľoval.

V tejto situácii prišla ponuka

na miesto hudobného riaditeľa v Düsseldorfe

a Schumann ju prijal.

PRÍCHOD

OČAKÁVANÉHO

olo to jedného dňa v septembri 1853,

B keď zaznel pri dverách Schumannovcov

zvonček. Otvoril sám Schumann.

Na prahu stál plavovlasý mladík jemnej

tváre bez fúzov a slabým ustrašeným

hlasom požiadal, či by mohol hovoriť

s Clarou a Robertom. Mladík bol hudobník,

jeden z množstva hudobníkov,

ktorí prichádzali so svojimi skladbami

pod pazuchou, najčastejšie v rukopise.

Tento však mal odporúčajúci list od Josefa

Joachima, mladého husľového virtuóza,

s ktorým sa Schumann nedávno

stretol na hudobnom festivale. Mladík

povedal, že sa menuje Johannes Brahms,

pochádza z Hamburgu a má dvadsať rokov.

To bolo všetko. Vyzeral ako dieťa.

Hovoril práve tak málo ako Schumann,

bude teda lepšie, keď si sadne ku klavíru

a zahrá svoje skladby.

Začal prvou vetou Sonáty v C. Po niekoľkých

taktoch musel prestať, pretože

Schumann, hlboko vzrušený, volal

do vedľajšej miestnosti: „Clara, Clara,

niečo si vypočuj!“ Prišla Clara a mladík

znova začal hrať svoju prvú skladbu

v prítomnosti najväčšej nemeckej klavírnej

virtuózky. Prvá, druhá, tretia skladba,

Schumannovci boli od radosti bez seba,

dojatí, očarení. V ten deň nebola žiadna

vychádzka. Brahms zostal na obed.

Ubytoval sa v neďalekom hostinci. Neodvážil

sa prijať pozvanie na budúci deň,

Clara po neho musela prísť. A deň nato,

aj všetky ostatné dni musela poňho zakaždým

prísť… V priebehu niekoľkých

dní Schumannovci Brahmsa spoznali.

Podľa Roberta mal mladík zasnený


OSOBNOSŤ

výraz. Pri klavíri bol však ako premenený.

„Čistý ako diamant, nežný ako

sneh,“ písal Joachim.

CHOROBA

ačalo to bolesťou v uchu v noci

Z 10. februára 1854 a migrénou, ktorá

sa nedala ničím utíšiť. Potom počul tón,

ktorý neustával. „Prakticky sme už nespali,“

rozpráva Clara, „niekoľkokrát

opakoval, že sa z toho zblázni, ak to neprestane.

Celý deň 27. februára bol rozrušený,

trápila ho horúčka a blúznil…“

V noci sa nepozorovane vytratil

z domu. Pršalo. Bežal k Rýnu a vrhol

sa do rieky. Lodníci ho vytiahli a dopravili

domov. Clara bola zúfalá. Toto nečakala.

Lekári, so Schumannovým súhlasom,

navrhli súkromné sanatórium

v Endenichu pri Bonne. Sanatórium pre

choromyseľných.

„Bola nedeľa 4. marca,“ píše Clara.

„Krytý kočiar stál pred našimi dverami.

Robert sa rýchlo obliekol, nastúpil

s dvoma ošetrovateľmi do voza, nespýtal

sa na mňa ani na deti a kočiar

odišiel.“

Clara znovu načerpala silu a vyrazila

na turné. Musela sa starať o osem detí

vo veku od štyroch mesiacov do trinásť

rokov a okrem toho odchádzali priatelia,

Joachim, Grimm. Zostal iba Brahms.

V januári už bola zase na cestách. Ponáhľať

sa, usporiadať koncerty, zostavovať

programy, starať sa o lístky, prenájom

sály, nosiča klavíra, ladičov, starať

sa o všetko, stoj čo stoj poznať znovu

radosť, keď ju obecenstvo zahrnie potleskom,

ováciami ako najlepšiu nemeckú

klaviristku. Ale tiež jej šlo o to,

aby hrala hudbu drahého Roberta, aj

aby sa pokúsila získať uznanie hudbe

jeho korunného princa – Brahmsa,

a predovšetkým uživiť osem detí, zaplatiť

opatrovateľky a penzionáty.

Veľký úspech mala v Prahe. Veľký

úspech vo Viedni. Za štvrť roka mala

Clara dvadsaťšesť koncertov. Po celý ten

čas jej Brahms písal. „Najdrahšia priateľka,“

potom „milovaná Clara, myslím

na Vás celý deň.“

Schumannova choroba sa v sanatóriu

zhoršovala. Návštevy dovolili

Len Brahmsovi. Teraz ho Schumann

spoznal a usmial sa na neho. 23. júla

1856 dostala však Clara telegram: „Ak

chcete ešte vidieť manžela živého, čo

najrýchlejšie príďte.“ Clara ho nevidela

od marca 1854. Sprevádzal ju Brahms.

„Uvidela som ho. Usmial sa na mňa

a s veľkou námahou ma objal jednou

rukou, pretože už sa veľmi nemohol

hýbať. Ležala som ticho pri jeho nohách,

on na mňa iba chvíľami pohliadol,

hmlisto síce, ale nevýslovne milo.

Už sa mu nedalo rozumieť. Iba raz som

porozumela.“ „Moja“, chcel asi riecť

„Clara“, pritom sa milo usmieval, „poznám

– ťa.“

Schumann zomrel dva dni nato,

29. júla 1856 popoludní. Sám. Clara,

Johannes i Josef Joachim práve odišli.

TEN, KTORÝ PRIŠIEL

rahmsova symfónia e mol bola

B dokončená v roku 1876 a prvýkrát

uvedená v Karlsruhe. Mala

skvelý úspech. Symfónia putovala

s úspechom do Viedne a ďalej do celého

sveta. V poslednej vete Adagio

sa z nepokojného tremola sláčikov

vynoril prekrásny motív v lesnom

rohu, ktorý preberajú drevené nástroje

a nakoniec celý orchester, všeobecne

známy „Pozdrav Clare Schumannovej“.

Je to iba osem taktov,

naplnených vrúcnou láskou. Sama

Clara bola v siedmom nebi. Génius

jej drahého Johannesa bol konečne

uznaný.

Keď sa jedného dňa vrátila z turné

v Anglicku, zistila, že jej slabne sluch.

„Myslím, že tým môj život končí. Nemám

už silu byť šťastná.“

Ako šesťdesiatsedemročná znovu odcestovala

hrať do Londýna. Po návrate:

„Ach, všetkému je koniec.“ Nemohla už

hrať, reumatizmus jej zabránil sprevádzať

sólistu. Brahms jej poslal pätnásťtisíc

toliarov, pretože „odmietla

hrať“, s listom: „Raduj sa zo všetkého,

čo zajtra prežiješ dobré a krásne…“ Konečne

sa musela rozhodnúť: ohlásila

posledný verejný koncert. Bol 12. marec

1891. Brahmsove Variácie na Haydnovu

tému, pre dva klavíry, musela

opakovať.

Stará dáma dávala ďalej hodiny klavíra

a vymieňala si s Brahmsom listy

plné dobrej, alebo i zlej nálady. Búrlivé,

prudké, a zase také nežné…

Clara zomrela v noci z 20.

na 21. mája 1896. Brahmsa už nevidela.

A ten stratil tú, ktorá ožiarila jeho život

skladateľa a úplne rozvrátila jeho osud

muža. Obyčajnou prítomnosťou vytlačila

všetky ostatné lásky z jeho života.

S priateľmi ju sprevádzal na bonnský

cintorín k Robertovi. Rozlúčili sa.

Johannes doposiaľ komponoval –

jedenásť chorálových predohier pre

organ.

V noci z 2. na 3. apríla 1897 ochorel.

Prvýkrát v živote. Skoro ráno mu

z neznámych dôvodov vstúpili slzy

do modrých, teraz už vyblednutých

očí, ktoré sa iba vzdialene podobali

očiam mládenca z Hamburgu. Stiekli

po vychudnutých lícach a zachytili

sa v šedivých fúzoch. Šťastne sa usmial

a oči zatvoril navždy. Putovanie všetkých

troch hľadajúcich sa duší sa skončilo.

Kruh sa uzavrel.

„V každej dobe existuje tajomný zväzok

spriaznených duší. Uzatvorte vy,

ktorí k nemu patríte, kruh pevnejšie,

aby pravda umenia vždy jasnejšie žiarila,

všade rozširujúc radosť a požehnanie!“

(Robert Schumann)

Jaroslav Klimecký

jaroslav.klimecky@svetgralu.cz

53

Svet Grálu

32 | 2012


Kto to nepozná: Je 20 hodín 15 minút.

Presne na 20. hodinu som mal dohovorenú

schôdzku so svojou priateľkou

práve tu, v tejto kaviarni. Zatiaľ tu nie

je. A v našej mysli beží film. Stalo sa jej

niečo? Mali sme sa stretnúť skutočne tu?

Vždy chodí neskoro, všetko ostatné je

zasa dôležitejšie ako ja… a tak ďalej.

o sa v takýchto chvíľach deje?

Č V hlave preberáme paletu starých

osvedčených vzorcov myslenia a pokúšame

sa zaradiť do nich túto situáciu

– hodnotíme ju, hoci nevieme, aká

je príčina oneskorenia. Čo keby sme

raz v takejto chvíli pustili z hlavy zaužívané

vzorce myslenia a zaujali iný

uhol pohľadu? Keby sme radšej pokojne

vyčkali a potom si nechali vysvetliť

dôvod oneskorenia? Čo keby

sme sa z hodnotiteľov stali iba pozorovateľmi?

Čo keby sme sa už raz nezaoberali

tým, čo by bolo, keby… alebo čo

by mohlo byť, keby… a namiesto toho

radšej vedome vnímali predovšetkým

sami seba a veci okolo, skrátka vlastný

život? Pozorovali ho a tým sa stali vedomými

seba samých.

OD HODNOTITEĽA

K POZOROVATEĽOVI

54

Svet Grálu

32 | 2012

Čo tým mienim – stať sa z hodnotiteľa

pozorovateľom? Mám tým na mysli,

že sa môžeme raz pokúsiť uniknúť

zo vzorcov, z priehradiek svojho denného

myslenia a pozrieť sa na to, čo

nás stretáva nezaujato – nevyťahovať

zásuvky s podobnými skúsenosťami,

a hneď to práve prežívané hodnotiť.

Keď pozorujeme svoje myslenie, zistíme,

že často svoje správanie hodnotíme

ešte skôr, než sa prejaví navonok.

Premietame si v hlave možné

akcie alebo reakcie, používame vzorce,

ktoré sme si v priebehu života vytvorili,

a tým si vlastne zmaríme šancu

na pokus vyhnúť sa unáhlenému posudzovaniu.

Odložme raz predčasné


ŽIVOT

Rozhodnutie k vlastnej

zodpovednosti

Globálna zmena vedomia začína v nás

hodnotenie, alebo naň pozerajme iba

ako na jednu z nekonečného radu

možností, ktoré sa môžu stať. To potom

bude znamenať, že tým získame

iný uhol pohľadu na situáciu a môžeme

zažiť nejedno prekvapenie. Je veľkou

úľavou, keď sa tým oslobodíme

od ilúzie, že vždy musíme všetko dôkladne

zvážiť a premyslieť, aby sme

urobili správne rozhodnutie. V skutočnosti

dopredu vôbec nevieme, aký

výsledok nás očakáva. Až keď konáme,

môžeme vnímať čo sa deje.

UVEDOMIŤ SI VLASTNÚ

ZODPOVEDNOSŤ

Prečo je také dôležité vedome vnímať

sám seba a svoj život? Pretože tým môžem

spoznávať, kde sa práve nachádzam,

ako som sa sem dostal, kto som

a kam smerujem. Skúsme ísť o krok

ďalej a skúmať vlastné vnútro: kým

by som chcel byť, kam vlastne chcem

a ako tam dôjdem. V týchto otázkach

je ukrytá pravda. Nikto iný okrem nás

nemôže vedieť, čo my sami chceme,

aké rozhodnutie urobíme, akým smerom

sa chceme vyvíjať a aké cesty zvolíme.

Riadime sa – či už vedome alebo

nevedome – vždy sami podľa seba.

Toto poznanie nesmierne oslobodzuje.

Veď znamená, že neexistuje nik iný, kto

určuje, ako sa chcem vyvíjať – iba ja

sám. Kým si myslíme, že naši rodičia,

naši učitelia, naši priatelia, naši partneri

môžu určovať alebo hoci iba spoluurčovať,

ako sa máme rozvíjať, dovtedy

premeškávame možnosť uplatňovať

svoju slobodu – možnosť samostatne

rozhodovať o tom, čo chceme a čo urobíme

– a podľa nej žiť. Nie sme obeťou

okolností – sme tvorcom svojho života.

S rozvojom svojho sebauvedomenia

poznávame, že okolo nás nie je nikto,

kto je zodpovedný za naše rozhodnutia,

kto nesie „vinu“ za naše správanie.

Sme to iba my sami, naša vôľa a naše

rozhodnutia, ktoré robíme za seba

v každom okamihu svojho života.

Naše každodenné rozhodnutia sú vždy

zamerané na nejaké ciele, ktoré sme

si – zasa vedome či nevedome – niekedy

vytýčili. Keď ich vedome skúmame,

potom poznávame, na aký

cieľ boli zamerané. A tu je zrejmé, aké

dôležité je uvedomovať si svoje ciele,

prípadne vedome si ich sám stanoviť.

Keď že niet nikoho, kto nám určuje, čo

musíme v živote dosiahnuť, môžeme si

slobodne voliť.

„Ja chcem…“ povieme si. Na otázku, čo

chcem, stále jestvuje nadriadená odpoveď:

chcem byť šťastný, chcem, aby

sa mi dobre darilo. Táto nadriadená

odpoveď je tu vždy bez ohľadu na to,

do akej hĺbky alebo do akých detailov

sa svojimi cieľmi v jednotlivých životných

etapách zaoberám.

Každý je zodpovedný sám za seba,

a každý má právo aj sám zaujať stanovisko

ku konaniu druhých. Blížni

v našom okolí nám svojím správaním,

alebo často už len svojou existenciou

dávajú možnosť prísť na to, kto skutočne

sme, teda čo je pre nás dobré

a čo nie, čo chceme a čo nie. Práve tu

a práve teraz máme vzájomné možnosti

reflexie a je oveľa lepšie ich využiť

pre seba samých, nezastať pri

hodnotení alebo odsudzovaní svojich

blížnych, ani sa nepokúšať ich zmeniť.

VEDOMÉ ROZHODNUTIE

ZA SEBA

Ak len vedome vnímame seba, odraz

svojich cieľov, naše vedomie sa intenzívne

rozvíja. A ak sa stále častejšie

rozhodujeme sami za seba, je pre nás

vedomé prežívanie – byť tu a teraz –

stále ľahšie. Najdôležitejšie je urobiť

prvý krok a prekonať myšlienkové

štruktúry, opustiť vychodené cestičky

a otvoriť sa novým možnostiam, jednoducho

– pozorovať svet z iného uhla

pohľadu. V každom prípade sa nám

to vyplatí; nemáme čo stratiť, iba veľa

získať.

Každý z nás má absolútnu slobodu

v tom, ako si utvára cestu k vlastnému

sebauvedomeniu. A každá z tých ciest

je iná, veď každý sme jedinečná osobnosť

so svojimi špecifickými danosťami,

skúsenosťami a podmienkami,

robíme vlastné závery a vlastné rozhodnutia.

No spája nás tá dôležitá skutočnosť,

že rozvoj vlastného vedomia je

prvým krokom k zmene globálneho

vedomia. – Zatvorme teda oči a snívajme

o našom svete, aký by sme ho

chceli mať: ako bude vyzerať to globálne

vedomie, ktoré urobí tento sen

skutočnosťou?

Janina Rieck

janina.rieck@svetgralu.sk

55

Svet Grálu

32 | 2012


NÁZORY

56

Svet Grálu

32 | 2012

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

Číslo 32/2012, vyšlo 1. 6. 2012.

Redakcia:

SVET GRÁLU n. o.

Vojenská 9, 040 01 Košice

Adresa administrácie:

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),

Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský

(Trenčianske Teplice), Tomáš Výboch (Komárno),

Václav Kazda (Brno), Anna Štefková (Zlín),

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st.

(Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor

Mešťánek, Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský,

Adela Slováčková, Andrea Stúpalová, Vladimír

Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o.

Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha),

Martin Pukančík (Košice)

Tlač:

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava

Ilustrácie:

• DepositPhotos.com: Olga Chernetskaya,

Nikolaev, Ukraine (titul); Vasily Pindyurin,

Blagoveschensk, Russian Federation (2); IS_2,

SOHO, United Kingdom (5); Natalia Ulrikh, Orel,

Russian Federation (7); Mirek Lepeska, www.

fotomirekle.cz (8); Jure Porenta (14); Nagy-Bagoly

Arpad (18); Jan Krejza, Ledeč nad Sázavou, Czech

Republic (27); Yuri Arcurs, Århus, Denmark (48);

Erik Reis, Caldas da Rainha, Portugal (54); Vaclav

Volrab, Chlumcany u Prestic, Czech Republic

(zadní strana)

• Dreamstime.com: Nicku (50)

• Svět Grálu: (21,29, 32, 42, 45, 58, 71)

• GralsWelt: (12, 23, 25, 30, 31, 34, 36, 37, 38, 46, 47)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky,

i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky

čitateľov – či už súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej

hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Spasila Ježišova smrť ľudstvo?

S veľkým záujmom sa zaoberám

tézami katolíckej cirkvi. Dostal som

sa však do konfliktu medzi modlitbou

a vnútorným vyciťovaním: Pri

omši sa modlíme, že Ježiš, Kristus

Svätý „berie na seba“ hriechy sveta.

Na druhej strane sa však uvádza

ako základ všetkého zákon príčiny

a účinku. Aj pri starostlivosti o chorých

a starých je vidieť nadmieru bolestí

a žalostí. Ako je vidieť v mnohých

životných situáciách, nemožno

viny ľudí len tak jednoducho hodiť

do „mora Božieho súcitu“ a očakávať,

že bude celý svet spasený, ako

sa mieni v eucharistii. Môže sa také

množstvo veriacich mýliť – alebo

mám málo dôvery v Boha?

Ježišova úloha spočívala v prvom

rade vo zvestovaní Pravdy priamo

z Boha. Veriaci boli v tých časoch

hlboko zapletení do náboženských

dogiem a stratili žijúci, precítený

vzťah k pravde – i keď sa na druhej

strane snažili vyhovieť početným

pravidlám a predpisom, ktoré boli

odvodené z pôvodne jednoduchých

Božích príkazov. Ježiš chcel zväzok

ľudstva s Bohom obnoviť pomocou

podobenstva o Božej láske a o láske

k blížnemu. Každý, kto nasleduje Ježišovo

Slovo, môže jeho prostredníctvom

dôjsť do „Kráľovstva Božieho“

a vykúpiť sa zo svojich hriechov,

pretože podľa zákona zvratného

pôsobenia musí každý, kto zasieva

dobro, dobro aj zožať.

Ježiš bol ochotný dosvedčiť správnosť

tejto cesty, ktorú ukázal, aj proti

odporu mocných tohto sveta a dokonca

prijať aj smrť na kríži. Dnes

sotva môžeme plne vycítiť, čo táto

obeť znamenala, ale názor, že smrť

na kríži znamenala vykúpenie ľudstva,

je bezpochyby mylný.

Dejiny posledných 2000 rokov

a súčasná situácia jasne dokazujú,

že o tom, akým smerom sa vyvíjame,

rozhoduje naše konanie. Svoj

osud si utvárame sami – podľa zákona

o „sejbe a žatve“, na ktorý Ježiš

poukazoval. Ukázal aj jednoduchú

cestu, ako ujsť nežiaducemu zvratnému

pôsobeniu – a tým byť spasený.

Na túto cestu, ktorá vedie späť

k Bohu, by mala podľa mňa upomínať

v prvom rade každá eucharistia

(„eucharistia“ znamená „vďakyvzdanie“).

A mala by nabádať ľudí – dnes

ešte viac než predtým – podľa Ježišovho

učenia aj žiť!

Ježiš neprišiel, aby – za hriechy

ľudstva – zahynul strašlivou smrťou,

ale aby ľuďom ukázal smer,

akým sa majú uberať. Dokazujú to

jeho slová. Myslím si, že pravá dôvera

v Boha sa neprejavuje v slepej

viere, ktorá odporuje logickému vnímaniu

a jasnému vyciťovaniu. Naopak,

pevnú a hlbokú dôveru v Božiu

spravodlivosť nám dáva vedomie,


NÁZORY

že práve táto spravodlivosť nepripúšťa

odpustenie viny cez prostredníka,

ale každému človeku poskytuje

spravodlivý osud. Práve tak môžeme

dôverovať Božej milosti a láske, ktoré

sme ako vzácny dar dostali, aby sme

sa vyvíjali k vlastnej zodpovednosti.

Všetko to nám neustále ukazuje

správne cesty a nové šance, ako

sa môžeme vyslobodiť z pavučiny

osudu.

Werner Huemer

Anketa

Vážená redakce, přivítala jsem

vaši anketu, protože občas se mi

stává, že s Vámi vedu pomyslný dialog.

I když se domnívám, že jsem

se ve svých odpovědích nevyjádřila

přesně. Proto některé své postřehy

raději rozšířím. Na delší dobu jsem

vypadla z okruhu „skalních“, protože

bylo nutné řešit existenční problémy,

propad na úplné dno i na dno psychických

sil. Nebylo ani pomyšlení

na časopisy, kulturu a podobné, mně

blízké věci. Trvalo to pár let.

V listopadu jsem shodou okolností

uviděla Svět Grálu ve stánku, neváhala

jsem ani sekundu zda si jej mám

koupit nebo ne. V těchto posledních

dvou číslech jsem našla společné

body s tím, o čem přemýšlím, a našla

jsem i odpověď, i když to byla například

je jediná věta nebo myšlenka

v celém časopise.

Je to pro mě velmi povzbuzující

a velmi mi to pomáhá.

Těším se z Vaší znovunalezené

společnosti a rozhodně neměňte tu

úžasnou bílou plochu na obálce. Inspirativní

jsou pro mě i filmové recenze,

zatím jsem se horko těžko dostala

pouze k „Jak přicházejí sny“, ale

stálo to za to. Lidem z mého okolí

tento film pověděl velmi málo, případně

nic.

Je skvělé vidět, že něco děláte s přesvědčením,

výsledek Vašeho snažení

Vás ctí. Doufám, že se to jednou podaří

i mně.

S pozdravem A. S.

Láska muža a ženy

Hezký den přeji, pani Černáková,

píšu, abych Vám poděkoval za Váš

článek, který vyšel v časopise Svět

Grálu č. 30 pod názvem ,,Láska muže

a ženy“. Když jsem časopis otevřel

první co bylo, že mně do očí padl

tento článek. Neváhal jsem a pozorně

jsem se začetl. S upřímností musím

říct, že jsem nic tak krásného, smysluplného,

podáno od A do Z ještě nečetl.

Je v tom tolik citlivosti, která

mne zasáhla, oslovila, tak, že jsem

ne zrovna málo slz uronil:) Moc Vám

děkuji za Vaši snahu předat lidem taková

poselství, která doopravdy obohacují.

Tak jako na fóru v Brně, tak

i v tomto časopise jste se mi moc líbila.

Ještě jednou děkuji a přeji krásné

prožití Vánoc a hodně síly ve Vašem

působení.

(meno v redakcii)

Môžu sa trpiace domáce

zvieratá nechať „uspať“?

Má človek právo nechať utratiť domáce

zviera, ktoré už iba trpí a nemá

žiadnu nádej na uzdravenie?

V tejto otázke sú vlastne obsiahnuté

dve zásadné otázky: Aké povinnosti

máme voči zvieratám? Smie

vôbec človek umelo zasahovať do prirodzených

procesov života ostatných

tvorov?

My ľudia môžeme vďaka svojim

duchovným schopnostiam poznávať

širšie súvislosti vo svete a môžeme

tvorivým spôsobom zasahovať

do diania

v prírode. Môžeme

napríklad

pomocou liekov

alebo operácie

rýchlejšie vyvolať

alebo vôbec umožniť uzdravenie.

Môžeme šľachtiť plemená zvierat,

zakladať záhrady, meniť voľnú prírodu

na poľnohospodársku pôdu.

Schopnosť zasahovať do prirodzených

procesov je teda zakotvená

v duchovnej podstate človeka. Nech

podnikneme čokoľvek, vždy sa to

vo stvorení prejaví. Dôležité však je,

aby všetky naše zásahy viedli k podpore

a zušľachteniu, aby sa pohybovali

v medziach daného kolobehu

v prírode, aby slúžili celku. Práve

naša duchovná podstata nám totiž

umožňuje mať na zreteli jednotu

celku – všeobecné blaho, potreby

svojich blížnych, zvierat, možnosti

životného prostredia – a vďaka

tomu ovládnuť pudovú honbu

za okamžitým vlastným prospechom.

Práve podpora je aj jednou z povinností

voči zvieratám, predovšetkým

voči tým našim, domácim.

Podporovať ich, to znamená darovať

lásku a umožniť vývoj. Pokiaľ

je jasné, že náš zvierací priateľ musí

už len trpieť a nie je skutočne žiadna

nádej na zlepšenie stavu, je eutanázia,

podľa môjho názoru, aktom

milosrdenstva. Skutočný milovník

zvierat prirodzene na nič takého

nechce myslieť a túto eventualitu

berie až ako posledný možný krok.

Pokiaľ je však nevyhnutný, môže

nám ho uľahčiť vedomie, že utrpenie

neposkytuje zvieraťu žiadne

možnosti ďalšieho vývoja. To iba

utrpenie človeka, ako nutný spätný

účinok predošlých pochybení, môže

byť žiadúcou skúsenosťou vedúcou

k jeho dozrievaniu.

Werner Huemer

57

Svet Grálu

32 | 2012


NA ZÁVER…

Centrum Sveta Grálu

V

minulom čísle Sveta Grálu

sme vás informovali o vzniku

Centra Sveta Grálu v Košiciach.

Naším zámerom bolo vytvorenie

variabilného a pritom útulného

priestoru, v ktorom sa budú môcť

konať rozličné podujatia pre našich

priaznivcov i širokú verejnosť.

Aktivity pre rodičov i deti,

pre mladých i seniorov. Podľa reakcií

návštevníkov aj účastníkov

podujatí, ktoré sme v uplynulých

týždňoch pripravili, sa nám to

podarilo. Naše priestory Centra

SG dokážeme v priebehu niekoľkých

minút zmeniť z útulnej čitárne

na malú prednáškovú miestnosť

s kapacitou cca 20 miest, z nej

za niekoľko okamihov vytvoriť

podmienky pre tvorivé aktivity.

Jednou z nich bol kurz enkaustiky

– maľba horúcim voskom,

ktorý viedol náš lektor Peter Knap.

Veľmi milé bolo sledovať zanietenie

a sústredenosť účastníkov kurzu,

juniorov i seniorov, medzi ktorými

svoje nadanie objavovali napr. stará

mama spolu s vnučkou. Zažili sme

tu už i viacero filmových večerov.

V rámci kino-klubu sme ešte koncom

februára premietli brazílsky

film Náš Domov, ktorého recenziu

sme uverejnili v predchádzajúcom

čísle časopisu. Priamo v Centre

sa dajú zakúpiť všetky knihy z našej

ponuky; buď počas otváracích

hodín každý utorok a štvrtok, alebo

aj individuálne podľa dohovoru, čo

má veľmi pozitívny ohlas. V dnešnej

dobe, keď sa zdravie stalo tovarom

a predmetom zisku, sme sa rozhodli

pripraviť zaujímavú prednášku:

Samoliečba zápalových chorôb (máj

2012). Prednášať bude objaviteľ tejto

metódy, ktorý poslucháčom zároveň

predstaví aj svoju knihu. Pre záujemcov

z radov širokej verejnosti

pripravujeme aj kurz Samoliečby

pod vedením lektora. V júni

chystáme okrem iných aktivít aj

prednášku pre verejnosť na tému

„Ako odlíšiť pravé od falošného

v každodennom živote“. Presné

termíny našich aktivít sa onedlho

dozviete na www. svetgralu.sk,

na tel. čísle 0905 889 088 alebo

priamo v centre SG na Hlavnej 85

v Košiciach.

Na stretnutie s Vami sa teší

kolektív Centra SG v Košiciach

58

Svet Grálu

32 | 2012


4

Svět Grálu

31 | 2012

CORINNA HÜBENEROVÁ

5

Svět Grálu

31 | 2012

201

S

Jo

Keď

s

Rozh

MUD

11

terap

Bor šovo

str

25

oty

a

es

jn

dernej justíci

ézi

ck

p ost

é ž

ujú naše z

na 0

(87 Sk)

36

Svet Grálu on-line!

OBSAH

TÉMA

Fenomén „slyšení hlasů“

Mozková porucha?

Nebo napojení na onen svět?

MATEŘSTVÍ

Vytoužené dítě 10

TÉMA

Slyšet hlasy? To není normální.

OSOBNOST

Emanuel Swedenborg

Rozhovor se ženou, která začala

slyšet hlasy, které nikdo jiný

neslyšel.

12

TÉMA

Problém není v komunikaci

s jemnější realitou,

ale se špatným zdrojem. 14

Swedenborgova osobnost je

zářným příkladem člověka

upřímně pracujícího na tom, co je

skutečným smyslem lidského bytí.

ROZHOVOR

Navigace u zvířat

Jak se zvířata dokážou díky svým

obdivuhodným schopnostem

bezchybně orientovat

5

17

21

MATERIALIZACE

Materializace. Trik, nebo skutečnost? 24

MÉDIA

Jak vznikají fámy 29

FILM

Náš domov 34

ROZHOVOR

Skutečné uzdravení vyžaduje

energetické zásahy! 36

FOTOREPORTÁŽ

Jeskyně obřích krystalů

V roce 2000 člověk musel

pozměnit svou představu o tom,

co je země schopna vytvořit,

realita překonala fantazii, tentokrát

na poli mineralogie.

40

KNIŽNÍ UKÁZKA

Cesty z duševní krize 42

SPOLEČNOST

Hiročernofukušima

V onen osudný pátek se sešly

všechny možné katastrofy:

zemětřesení, tsunami, sopečný

výbuch, studená fronta a k tomu

ještě zamoření radioaktivitou…

44

SPOLEČNOST

Hlas z druhé strany 48

NÁBOŽENSTVÍ

Stárnutí není pro slabochy

Stárnutí je – jako každý úsek života

– dar. „Ve stáří umíme lépe zabránit

nehodám, v mládí je snášíme,“ řekl

Arthur Schopenhauer.

50

NÁBOŽENSTVÍ

Proč vznikly náboženské kulty

a rituály? 52

ZDRAVÍ

„Chceme být zdraví a šťastní,

ale víme jak na to?“ 54

ZÁZRAČNÁ ZÁCHRANA

S

talo se to za první světové

války. Voják, který se nacházel

TÉMA

Fenomén

„slyšení hlasů“

Mozková porucha?

Nebo napojení na onen svět?

se svými kamarády za frontou „Kdo by mohl v této opuštěné oblasti

volat vaše jméno? Asi tr-

v opuštěné boudě, zaslechl u snídaně

náhle hlas své zesnulé matky píte mámením smyslů, ale půjdu

– hlasitě a zřetelně vyslovila jeho s vámi ven, abyste se mohl přesvědčit

sám.“ Následující vteřiny

jméno. Požádal důstojníka o povolení

boudu opustit. Ten souhlasil,

i když to považoval za nesmysl: odchodu z domku ještě

popisuje voják následovně: „Při

vidím,

Predplaťte si on-line časopis SVET GRÁLU

za 7,90 € na rok.

Získate tak neobmedzený on-line prístup

ku všetkým časopisom, ktoré doteraz vyšli,

na obdobie jedného roku.

Predplatné sa uhrádza on-line platobnou

kartou, takže si časopis môžete listovať už

o niekoľko sekúnd po úhrade!

vetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk

Štartovacie predplatné

tlačeného čísla pre nových predplatiteľov

Staňte sa predplatiteľmi Sveta Grálu!

Za cenu 10,62 € získate štyri nové čísla

časopisu od nasledujúceho čísla a dva

staršie časopisy podľa vlastného výberu.

Zo starších si môžete vybrať dva ktorékoľvek

časopisy od čísla 1/2004 po 27/2011.

Svet Grálu Grálu

Svet Grálu Grálu

26

2012

Predposledné Vianoce,

alebo zbytočná panika ?

27

december r 2010 – február 2011

strana 13

Zánik

sveta v decembri 2012?

Karma – čo to je?

strana 16

Seriál MUDr. Jana Paloučka

strana 21

Josef Bohuslav Foerster

Keď sa práca stáva službou Bohu

8 STRÁN NAVIAC !

marec – máj 2011

Svetlo,

ktoré lieči

Rozhovor s psychoterapeutkou

peutkou

MUDr. Denisou Borošovou

Milí čitatelia,

od tohto čísla pre vás

časopis opäť rozširujeme

za nezmenenú cenu.

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Svet

Grálu

strana tana

25

Cena 2,89 € (87 Sk)

Zánik hmoty

strana 6

Na hranici medzi vedou a duchovným poznaním

1944: 4: Posledný proces

s čarodejnicami

strana

10

Nezvyčajný príbeh z dejín modernej justície

Transplantácia

ntá

spomienok

ok

Prečo ľudia

po transplantác i

preberajú vlastnosti svojich darcov?

Radiestézia – cesta

k harmonickému

prostrediu

Neviditeľné žiarenia, ktoré

ovplyvňujú naše zdravie

Feng Shui

Energia priestoru pre

zdravý a harmonický

život

strana

30

strana 7

Skrytý národ

www.svetgralu.sk

Svet Grálu

Cena 2,89 9€ (87 Sk)

Duchovné súvislosti v živote

O podivuhodnej

spolupráci medzi

prírodou a človekom

strana 36

Transplantácia

spomienok

Keď sa po transplantác i

človek cíti ako niekto iný

strana 13

Tajomstvo Márie

Magdalény

Nakoľko pravdepodobný

bol vzťah Ježiša s Máriou

Magdalénou?

strana 37

Táto akcia platí iba pre nových predplatiteľov,

ktorí u nás ešte neboli zaregistrovaní.

ročné

predplatné

+

2 staršie čísla

zdarma

svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.s


Obráť svoju tvár

k slnku,

potom budú

všetky tiene

ležať za tebou.

africké príslovie

More magazines by this user