SG32

december 2010 – február 2011 

strana 13 

Seriál MUDr. Jana Paloučka 

strana 16 

Keď sa práca stáva službou Bohu 

strana 21 

MUDr. Denisou Borošovou 

strana 25 

Cena 2,89 € (87 Sk) 

www.svetgralu.skww.svetgra 

Duchovné súvislosti v živote 

strana 

7 

strana 36 

la 

marec – máj 2011 

Na hranici medzi vedou a duchovným poznaním 

strana 6 

j i 

Nezvyčajný príbeh z dejín modernej jjustície 

justície 

strana 10 

Neviditeľné žiarenia, ktoré 

ovplyvňujú naše zdravie 

strana 30 

Cena 2,89 € (87 Sk) 

www.svetgralu.sk 


Keď 

sa po transplantácii 

ntác 

človek 

cíti ako 

niekto iný 

strana 13 

Nakoľko pravdepodobný 

bol vzťah Ježiša s Máriou 

Magdalénou? 

strana 37 

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu, 

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú. 

Ďalšie číslo 33 

Vychádza v septembri 2012 

Jeme lieky, 

ale zdraví nie sme 

Prečo niekedy pomáhajú a inokedy nie? Vedeli ste, 

že samotné lieky na trvalé uzdravenie nestačia a príčina 

každého ochorenia je vždy duchovná? Tvrdí to aj 

Prof. RNDr. Ludmila Kameníková, DrSc., ktorá sa roky 

zaoberá vedeckým objasňovaním účinkov a toxicity 

chemických liečív v tele… 

Svet Grálu 

26 

Zánik sveta v decembri 2012? 

Karma – čo to je? 

Josef Bohuslav Foerster 

Svetlo, ktoré lieči 

Rozhovor s psychoterapeutkou 

2012 

Predposledné Vianoce, 

alebo zbytočná panika? 

8 STRÁN NAVIAC A ! 

Milí 

čitatelia, 

od tohto čísla pre vás 

časopis s opäť rozširujeme 

za 

nezmenenú nenú cenu. 

Svet Grálu 

Svet Grálu 

Feng Shui 

Energia priestoru pre 

zdravý ýahar 

harmonický 

život 

Skrytý národ 

O podivuhodnej 

spolupráci medzi 

prírodou a človekom 

Svet 

Grálu 

27 

Zánik hmoty 

1944: 

4: Posledný ýproces 

s čarodejnicami 

Radiestézia ia 

– cesta 

k harmonickému 

iké 

prostrediu 

Transplantácia 

spomienok 

Prečo ľudia po transplantácii 

preberajú vlastnosti svojich darcov? 


antácia 

spomienok 

Tajomstvo Márie 

Magdalény 

Cesty z duševní krize 

Pomoc ve strachu a depresi 

Ako vzniká strach? Prečo trpí čoraz viac ľudí depresiami v dobe, 

kedy sa nám zdanlivo darí lepšie? Čo môžeme sami urobiť, aby 

sme prekonali svoju duševnú krízu? 

Táto kniha podáva pomocnú ruku k pochopeniu a prekonaniu 

duševných kríz. Autori poukazujú na duchovnú zložku osobnosti 

človeka a na možnosti, ako si v takých chvíľach môžeme 

pomôcť. 

Edícia Pomoc z Posolstva Grálu - zväzok 1 

Knihy tejto edície sa zaoberajú rôznymi konkrétnymi situáciami, 

ktoré prináša život. Autori v nich čitateľovi pomáhajú získať 

iný pohľad na určitý problém a tak pomôcť pri jeho riešení. 

Vychádzajú z poznania diela „Posolstvo Grálu“ od Abd-rushina 

a osobných, praktických skúseností. 

Naša cena: 7,70 € 

Cena pre predplatiteľa 7,20 € 

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu na konci 

časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Č 

lovek mieni… a nakoniec je 

všetko inak. V tomto čísle 

sme sa chceli venovať vedľajším 

účinkom liekov na ľudské zdravie. 

Medzitým však do Čiech prišiel 

Henry Monfort predstaviť pránickú 

stravu a poriadne nám zamiešal 

karty. Dostali sme od vás 

niekoľko prosieb, aby sme k tejto 

téme zaujali stanovisko. Nuž, vyhoveli 

sme vám a v tomto čísle si 

na tému život bez jedla môžete 

prečítať rozhovor s Henrim Monfortom 

a pohľad lekára Jana Paloučka. 

Pôvodne avizovanej téme 

vedľajších účinkov liekov sa budeme 

venovať v septembrovom 

čísle. 

Podtitul časopisu „duchovné 

súvislosti v živote“ odkazuje 

na duchovnú dimenziu človeka. 

Táto dimenzia má však veľa 

stránok – popri vzťahu človeka 

k Bohu k nej patrí nesporne aj 

vzájomné spolunažívanie ľudí, 

výchova detí, partnerské vzťahy, 

no rovnakou mierou aj umenie 

ako prirodzený prejav tvorivého 

ducha. Nejde nám primárne o poukazovanie 

na rôzne „nadprirodzené“ 

a výnimočné javy, teda 

akúsi „duchárinu“, ani o „vznášanie 

sa kdesi v éteri“; chceme 

prinášať poznanie, použiteľné 

v praktickom živote a prispievajúce 

k harmonickému rozvoju 

ducha i tela. Preto tiež zaraďujeme 

do tohto čísla prvý príspevok 

zo série „Pohyb“, ktorý má 

byť celkom zámerným podnetom 

k tomu, aby sme pri čítaní 

duchovnej literatúry neopomínali 

vlastné telo, najcennejší dar, ktorý 

nám bol pre pobyt na Zemi daný. 

Prakticky orientovaná je aj nová 

knižná edícia „Pomoc z Posolstva 

Grálu“, v ktorej sa snúbi poznanie 

z Posolstva Grálu s dlhoročnými 

profesijnými a životnými 

skúsenosťami autorov. Prepojenie 

poznania i osobnej skúsenosti považujeme 

za správnu cestu a sme 

radi, že v apríli tohto roku uzrela 

svetlo sveta prvá publikácia z tejto 

edície. Kniha „Cesty z duševnej 

krízy – pomoc v strachu a depresii“ 

dáva cenné rady, ako si človek 

môže pomôcť v duševnej kríze. 

V tejto chvíli pripravujeme vydanie 

druhého zväzku s názvom 

„Mosty do zabudnutia – ako pristupovať 

k ľuďom s demenciou“, 

ktorá sa – ako pevne veríme – 

stane dobrým pomocníkom každému, 

kto sa stará o takto postihnutých, 

alebo sa chce o tejto téme 

dozvedieť viac. 

Sme presvedčení, že časopis 

„Svet Grálu“ je už ôsmy rok 

ukazovateľom smeru k jasným 

a logickým odpovediam na základné 

otázky ľudského života. 

Usilujeme sa o to, aby sme sa pri 

jeho vytváraní vyhli akémukoľvek 

„sektárstvu“, odtrhnutému 

od reality, ale aj vedeckému dogmatizmu. 

A napriek tomu, že vidíme 

vo svete veľa utrpenia a neprávostí, 

nechceme len kritizovať, 

ale skôr dodať silu a povzbudiť 

každého na jeho životnej ceste. 

Milé čitateľky a čitatelia, to, 

že toto smerovanie podporujete, 

nás teší tým viac, že „Svet Grálu“ – 

keďže neobsahuje cudziu inzerciu 

– môže existovať len vďaka svojím 

predplatiteľom a tým, ktorí 

si ho kupujú v stánkoch. Vaša 

vernosť dokazuje, že konceptom 

tohto časopisu – teda stavaním 

mostov medzi vedou, náboženstvom 

a umením – nemierime 

do prázdna, ale vytvárame svojbytnú 

príležitosť na osobný rast 

a podľa vašich odpovedí vidíme, 

že túto príležitosť radi využívate. 

Ďakujeme vám všetkým, ktorí 

ste nám zaslali vyplnený dotazník 

NA ÚVOD… 

z decembrového čísla. Dostali 

sme ich okolo stopäťdesiat. Veľmi 

nás potešilo, že ste celkovú kvalitu 

Sveta Grálu ohodnotili priemernou 

známkou 1,3 (podľa školského 

známkovania) a grafickú 

stránku priemernou známkou 1,2. 

Vieme, že veľa našich čitateľov má 

veľmi kritického ducha a tento 

krásny výsledok je pre nás o to 

viac mimoriadnou pohnútkou, 

aby sme vo vytváraní a vydávaní 

tohto časopisu pokračovali. 

Niektorí z vás navrhovali, aby 

sme Svet Grálu kvôli nižšej cene 

tlačili na recyklovaný papier. Žiaľ, 

v tomto smere treba dodať, že tlač 

na recyklovaný papier by znamenal 

naopak zdraženie. Recyklovaný 

papier v kvalite použiteľnej 

pre tlač je u nás totiž citeľne 

drahší než nerecyklovaný, preto 

sa naň časopisy u nás prakticky 

netlačia. Chápeme však, že papier, 

na ktorý sa tlačia iné časopisy, 

pre svoju nízku kvalitu môže 

pripomínať recyklovaný papier. 

Pre Svet Grálu, s relatívne nízkym 

nákladom, by to však nebola 

vhodná cesta. Jeho pomerne 

vyššia cena nie je spôsobená voľbou 

papiera, ale neprítomnosťou 

platenej reklamy, na ktorej sú 

závislé prakticky všetky noviny 

a časopisy na trhu. Kto sa zaobíde 

bez papiera, môže si už teraz 

prezerať časopis v elektronickej 

podobe (on-line) na internetovej 

stránke nášho časopisu za cenu 

o 26 % nižšiu než je cena tlačenej 

verzie. Okrem toho tu má prístup 

ku všetkým číslam, ktoré doteraz 

vyšli. 

Ďakujeme vám za vašu doterajšiu 

priazeň a tešíme sa na ďalšie 

stretnutia na stránkach časopisu. 

Vaša redakcia 

3 

Svet Grálu 

32 | 2012

OBSAH 

4 

Svet Grálu 

32 | 2012 

TÉMA 

„Povedal som svojim bunkám, 

že odteraz sa budeme živiť pránou“ 

FEJTÓN 

Jak jsme jedli-nejedli 10 

NÁBOŽENSTVO 

O zlých vinohradníkoch 12 

TÉMA 

Pránická strava – a prečo? 14 

ZAUJÍMAVOSTI 

Viete že...? 25 

DUCHOVNÝ SVET 

Volanie po pomocníkovi 26 

CVIČENIE 

Zabavte sa užitočne! 

Päťminútové pohybové cvičenie na každý deň 

OSOBNOSŤ 

Jan Hus a Martin Luther 

Rozhovor s mužom, ktorý žije bez 

jedla deväť rokov 

NÁBOŽENSTVO 

Načo vlastne potrebujeme 

náboženstvo? 

Aj v 21. storočí má viera v živote 

človeka svoje opodstatnené 

miesto 

O pôsobení dvoch veľkých 

reformátorov cirkvi 

5 

22 

30 

32 

FOTOREPORTÁŽ 

„Zbav nás zlého...“ 

NÁBOŽENSTVO 

Desať egyptských rán 

Prejavil Boh svoju všemohúcnosť zázrakmi v Egypte? 

ROZHOVOR 

Integrovaná medicína 42 

RECENZIA 

„Pretože mám svoj hlas!“ 

VEDA 

Mozog ako nástroj duše 

Cez ktoré oblasti mozgu sa prejavuje 

duša človeka? 

OSOBNOSŤ 

Osudové stretnutia 

ŽIVOT 

Rozhodnutie k vlastnej 

zodpovednosti 

Život v prítomnom okamihu je oslobodzujúci 

V Mögeltönderi, 

v odľahlých dánskych 

končinách, ďaleko od ľudskej 

spoločnosti, stojí starý kostol 

Recenzia filmu Kráľova reč 

36 

38 

46 

48 

„Svetlo priniesť do hlbín ľudského 

srdca – to je poslanie umelca!“ 

50 

55 

NÁZORY 

Listáreň 56

TÉMA 

„Povedal som svojim bunkám, 

že odteraz sa budeme živiť 

pránou.“ 

Z prednášok Henriho Monforta, ktorý žije už deväť rokov bez jedla. V Českej 

republike bol v novembri 2011 hosťom relácie Jaroslava Duška 

„Na úvod chcem povedať, že po nikom 

nežiadam, aby to robil ako ja. Prinášam 

iba svedectvo. Nie som žiadny duchovný 

vodca alebo guru. Cesta pránickej výživy 

je podľa mňa cestou do neznámej krajiny 

a každý deň, keď vstávam, hovorím 

si: Pokiaľ to pôjde, budem pokračovať. 

Nekladiem si žiadne ciele, že ešte zajtra, 

za týždeň, za rok budem robiť to isté“, 

hovorí Henri Monfort, päťdesiatosemročný 

spisovateľ z juhozápadného Francúzska, 

ktorý žije už viac než deväť rokov 

bez jedla a ktorý vlani v novembri prijal 

pozvanie do diskusnej relácie Jaroslava 

Duška. Henri Monfort sa živí pránou. 

Tvrdíte, že nejete už deväť rokov 

fyzickú potravu. Že sa živíte pránickou 

potravou. Čo je to prána? 

Prána je všetkým prestupujúca 

živá sila svetla, energia života. Slovo 

prána pochádza z hinduistickej 

tradície a tento pojem nachádzame 

aj v čínskom taoizme ako čchi. V japončine 

je to ki. V Polynézii a Južnej 

Amerike sa tomu hovorí mana. 

Takže prána je jednoducho životná 

energia. 

Ako je možné sa touto energiou 

živiť? 

To je práve otázka. Je tu možnosť, 

ktorú používali už naši predkovia. 

Vyrazili von pre potravu a tú 

zjedli. Aj hmotnou stravou do seba 

dostávate pránu, ale zároveň aj toxíny, 

ktoré sa vo vašom tele hromadia. 

Prečo? Pretože spravidla jeme 

príliš veľa vzhľadom na to, ako sme 

v našom súčasnom živote aktívni. 

Pre mňa je dnes predstava jesť trikrát 

denne úplným bláznovstvom. 

Keď jete, musíte najskôr žuť, potom 

vám potrava zíde do žalúdka, musíte 

ju tráviť. Potom ide do čriev, kde 

sa vstrebávajú výživné látky a nakoniec 

sa zbavujete zvyškov. Normálny 

tráviaci proces zakončuje fáza detoxikácie, 

ale kým k nej vôbec môže 

dôjsť, opäť sa najete. Telo si povie – 

to nič, počkám. A začne opäť od začiatku. 

Toxíny sa zatiaľ ukladajú 

do kĺbov, svalov a tukov. A telo čaká. 

Čaká, čaká, čaká, starne a začína to 

pre neho byť únavné. Opotrebováva 

sa, ochorie, slabne a umiera. 

Teraz si predstavte, že sa budete 

živiť pránou priamo. Bez toho, aby 

ste sa zaťažovali toxínmi, aby ste 

sa zaťažovali odpadmi. Prána vás 

bude vyživovať, čistiť i detoxikovať 

až do stavu úplného zdravia. Tomu 

sa hovorí pránická výživa. 

Takže fyzická strava má za následok 

to, že sme chorí? 

5 

Svet Grálu 

32 | 2012

TÉMA 

Žijeme v spoločnosti, ktorá prijíma 

za normálne to, že je človek chorý, 

ale normálne to nie je. V tradičnej 

čínskej medicíne boli lekári platení, 

iba ak boli ľudia zdraví. Pokiaľ 

sa človek neuzdravil, lekár nedostal 

zaplatené. Podľa lekárskeho slovníka 

súvisí s výživou 80 až 85 % chorôb. 

Diabetes, cholesterol, hypertenzia, 

kardiovaskulárne problémy, črevné 

problémy, problémy s jednotlivými 

zničenými orgánmi, rakovina. Ľudia, 

ktorí ochorejú z jedla, potrebujú 

lieky, a to je veľmi výhodné pre farmaceutický 

priemysel, pretože pre 

mnoho ľudí to znamená brať lieky 

dlhodobo alebo až do smrti. Je to 

prepojené s poľnohospodársko-potravinárskou 

lobby, pretože do potravín 

sa pridávajú cukor, tuk, soľ, 

farbivá, aditíva, konzervanty, zvýrazňovače 

chuti. Všetko, čo zvýši ich 

predajnosť, bez ohľadu na následky 

na zdravie ľudí. 

Kto sa živí pránickou stravou, už 

nie je chorý? 

Prvá vec, ktorá vás stretne, keď 

sa pripravujete na pránickú stravu, 

je stav bez choroby. Už neochoriete, 

pretože vaše telo neskladuje toxíny 

a odpady. Účinok, ktorý sa dostaví, 

sa dá zhrnúť do pojmu dokonalé 

zdravie. Zavládne dokonalá rovnováha 

medzi fyzickým telom, emocionálnym 

telom, duševným telom 

a duchovným telom. Choroba totiž 

existuje iba na určitej vibračnej 

úrovni a naopak: existuje vibračná 

úroveň, na ktorej sa už choroba nevyskytuje. 

Ak je vám toto jasné, tak 

už teraz sa vaše duševné obmedzenie, 

vaše limity začínajú uvoľňovať. 

Dala by sa pránická strava prirovnať 

napríklad k pôstu? 

Je veľmi dôležité rozlišovať medzi 

hladovaním a pránickou výživou. 

Pri pôstoch alebo hladovaní 

6 

Svet Grálu 

32 | 2012 

telo spotrebováva svoje rezervy 

až do chvíle, keď skolabuje. Pokiaľ 

v tom pokračujete ďalej a prekročíte 

limitnú hmotnosť, nepomôže už, 

že začnete znovu jesť. Úbytok váhy 

bude pokračovať a zomriete. Gándhí 

hladoval štyri mesiace. No potom 

sa už neudržal na nohách. Iní ľudia 

štvormesačné hladovanie neprežili. 

Naproti tomu v koncepcii pránickej 

výživy figuruje slovo výživa. Ja sa vyživujem. 

Neprestávam jesť, vyživujem 

sa bohato a hojne. Len mením 

spôsob, akým sa živím. A to je veľmi 

dôležité pochopiť, pretože tým naprogramujem 

svoje bunky. Namiesto 

toho, aby som povedal, že od toho 

a toho dňa prestávam jesť, poviem 

svojim bunkám, že sa budeme živiť 

pránou. Rozumiete tomu rozdielu? 

Henri Monfort 

hovorí, že sa narodil 

so šamanskými 

schopnosťami. Vo svojich 

osemnástich rokoch 

sa rozhodol ísť cestou 

poznania seba samého, 

prešiel na vegetariánsku 

stravu, zaoberal 

sa transcendentálnou 

meditáciou. Bol často 

chorý, mal slabú pečeň. 

Zdravotné problémy 

a vysoká nadváha ho 

dohnali k radikálnej 

zmene životosprávy. Pred 

deviatimi rokmi prestal 

jesť fyzickú stravu. 

Je to veľmi dôležité, pretože vaše 

bunky počúvajú všetko, čo hovoríte. 

Sú veľmi poslušné. Preto je veľmi 

dôležité, aby posolstvo, ktoré im 

prinášame, bolo jasné, jednoduché 

a presné. 

Dajme tomu, že chcem prejsť 

na pránickú stravu. Treba sa nejako 

pripraviť? 

Rozhodne áno. Jeden až dva roky 

musíte „zjemňovať“ svoju potravu. 

A to sa týka množstva i kvality. Nebudete 

jesť už trikrát denne, ale začnete 

dvakrát, prípadne i jedenkrát, 

čo bohato stačí na tie činnosti, ktoré 

máte pokryť. Občas sa postíte. Jeden 

až tri dni, dlhšie to nemá zmysel. 

Na citovej úrovni zo seba musíme 

dostať nutkavý vzťah k jedlu a aj

TÉMA 

emocionálnu náhradu, ktorú v ňom 

nachádzame. 

Potom môžeme začať? 

Pránickú stravu potom môžete 

nastoliť 21-denným procesom, počas 

ktorého je vhodnejšie pohybovať 

sa v uzavretom prostredí. Nie preto, 

že by telo bolo oslabené, ale prechádzate 

stavom veľkej citlivosti. Je lepšie 

byť v pokoji, bez stresu, na krásnom 

mieste niekde v prírode a najlepšie 

v skupine, ktorej energiu môžete využiť. 

Sú i ľudia, ktorí prechádzajú 

týmto procesom bez prerušenia pracovnej 

činnosti. Je teda možné ďalej 

chodiť do práce. Odporúčam prvý 

týždeň prestať jesť, ale neprestať piť 

(z dôvodu nebezpečenstva obličkových 

kameňov). Pijeme vodu, kávu, 

čaj, všetky ovocné i bylinkové čaje, 

nepijeme ovocné šťavy. Pijeme po celý 

čas prechodu až do doby, keď si telo 

samo povie, že už tekutiny nepotrebuje. 

Keď sa teda človek cíti skutočne 

dobre na fyzickej, emocionálnej, psychickej 

i duchovnej úrovni, môže 

sa rozhodnúť, že podstúpi týchto 21 

dní. 

Ako si tento proces predstaviť 

v praxi? 

Prvý týždeň naštartuje celý proces 

prechodu, naprogramuje bunky 

na príjem potravy zo svetla. Zo začiatku 

si na poludnie a večer v čase 

jedla predstavujeme, ako biele pránické 

svetlo zostupuje a preniká 

celým naším telom až do tých najvzdialenejších, 

najkrajnejších buniek. 

Počas prvého týždňa telo zakúsi 

zmeny na fyzickej úrovni, ktoré 

nie sú príjemné, zvlášť prvé tri dni. 

Budete mať biely jazyk, dych ako pes 

– je to hrozné, ale je nutné tým prejsť 

kvôli očiste tela. Po štyroch až piatich 

dňoch nastane zvrat na úrovni 

buniek, ktoré pochopia, že potrava, 

ktorú im dávame, je prána. Potom 

už to bude oveľa jednoduchšie, pocit 

hladu ako mávnutím čarovného 

prútika v okamihu zmizne, budeme 

sa cítiť plní a budeme nasýtení. 

V ďalšom kroku dôjde k rozširovaniu 

schopností vašich zmyslových orgánov. 

Máme zmysly a pocity, o ktorých 

ani nevieme, a ktoré sú celkom 

znečistené jedlom. Keď dám napríklad 

ruku dole, cítim, ako klíčia semienka, 

ako sa otvárajú listy. Keď 

pôjdem do obchodu a dám ruku nad 

nejaké ovocie, budem vyživený jeho 

tvarom, jeho farbou. Pokiaľ pocítim 

jeho vôňu, budem mať vnem jeho 

chuti, vôbec k tomu nepotrebujem 

do ovocia zahryznúť. Získate schopnosť 

vyživovať sa z prostredia, v ktorom 

sa nachádzate. Z harmónie krajiny, 

z krásy tvarov, zo sochárskych 

výtvorov, z obrazov, hudby, zo spevu. 

V ďalšej etape sa vám celá aura naplní 

pránou a v tej chvíli sa telo vyživuje 

všetkými svojimi pórmi. Potom už 

sa tým nemusíme vedome zaoberať. 

Tretí týždeň venujeme inštalácii 

celého procesu. Človek si musí 

položiť tri otázky: Je moja hmotnosť 

stabilná? Mám dostatok energie? 

Skrátila sa doba môjho spánku 

na polovicu? Keď totiž držíme pôst, 

strácame hmotnosť, nemáme energiu 

a celý deň spíme. Naopak keď sme 

napojení na nekonečnú vesmírnu 

energiu, prekypujeme energiou, 

hmotnosť sa ustáli a zníži sa potreba 

spánku. Môžeme robiť čokoľvek 

a necítime únavu. Tieto tri kritéria 

nám umožnia overiť si, či sme skutočne 

naštartovali pránickú výživu 

alebo nie. Pokiaľ je odpoveď pozitívna, 

môžeme bez obáv v pránickej 

výžive pokračovať. Ak sú splnené 

len dve kritéria, môžeme opatrne 

pokračovať a sledovať, či sa aj tretie 

kritérium napĺňa. Pokiaľ spĺňame 

len jedno, ihneď začíname jesť. Telo 

nám tým dáva najavo, že nejaká jeho 

zložka to neprijala. 

Je možné prejsť na pránickú výživu 

v akomkoľvek veku? 

Aby sa ľudské telo mohlo vyživovať 

pránou, musí byť vyspelé, preto odporúčam 

začať najskôr v 25 rokoch. 

Ale rodia sa už aj pránické deti, deti 

pránických rodičov, a tie nielenže 

sú zdravé, ale nejedia. Na www.suprememastertv.cz 

môžete vidieť svedectvo 

ekvádorského tanečného 

páru, ktorý už desať rokov neje. Nedávno 

sa im narodilo dieťa, tehotenstvo 

prebehlo normálne, po celý čas 

matku a dieťa sledovali traja lekári. 

Pôrod bol veľmi jednoduchý a dieťa 

je od chvíle, keď ho matka prestala 

dojčiť, tiež pránické. 

Ako ste sa k pránickej strave dostali 

Vy? 

Kým som prešiel na pránickú 

stravu, vážil som 120 kg. Začalo 

sa to tým, že som vyšiel pár schodov 

a nemohol som polapiť dych, srdce 

mi bilo ako splašené. Povedal som si, 

že keď to takto pôjde ďalej, čoskoro 

tu nebudem. V tom čase som veľa 

jedol a pil, aj keď len vegetariánske 

jedlá. Tak som po dvoch rokoch diét 

a pôstov zhodil 30 kg. O pránickej 

strave som v tedy nič nevedel. Potom 

sa mi však dostala do rúk kniha Žitie 

zo svetla. Prečítal som ju za jednu 

noc; bola pre mňa ako zjavenie. Už 

veľa rokov predtým som ako liečiteľ 

využíval pránu na liečenie, ale nikdy 

mi nenapadlo, že by som sa ňou mohol 

živiť. Hneď na druhý deň som 

sa začal stravovať pránou a odvtedy 

som už neprestal. 

Musíte robiť nejaké cvičenia, aby 

ste mohli prijímať potravu pránou? 

Len spočiatku robím vizualizáciu. 

Predstavujem si biele svetlo, ktoré 

mnou prechádza. Ak pridržím ruky 

pri krku, po chvíli sa prána dostane 

do slín a vznikne tzv. soma, ktorá má 

chuť medu. To však len spočiatku, 

7 

Svet Grálu 

32 | 2012

TÉMA 

8 

Svet Grálu 

32 | 2012 

potom ide všetko samo, žiadne cvičenie 

nie je potrebné. Výživu prijímam 

24 hodín denne, neustále. 

Ako sa odvtedy zmenil váš zdravotný 

stav? 

Až neuveriteľne zázračným spôsobom 

sa zlepšil. Trpel som reumatizmom, 

neudržal som nič v rukách. 

Mal som problémy s chrbticou a vyskočené 

platničky. To všetko zmizlo. 

Moje telo znovu nadobudlo schopnosti, 

akoby malo dvadsať. Už som 

bol skoro holohlavý a naraz mi začali 

znovu rásť vlasy. Kvôli chorej pečeni 

som mal veľmi suchú pokožku, aj tá 

sa mi zlepšila, stala sa pružnejšou. 

Kývali sa mi zuby a krvácali ďasná. 

To zmizlo. A odvtedy, čo nejem jedlo, 

som nebol chorý. 

Ako reagovalo Vaše telo počas 

adaptačného procesu na teplo 

a chlad? 

Veľmi dobrá otázka. Je to dualita 

ako každá iná. Teplo a zimu cítite 

stále, ale už na vás neútočí. A intenzívny 

chlad alebo intenzívne teplo je 

ako pohladenie. 

To znie dobre. Môžem začať s pránou 

hneď? 

Myslím, že je to neprezieravé. Musíte 

mať čas a trpezlivosť na prípravu. 

Dať sa do poriadku, ozrejmiť si kvantitu 

a kvalitu jedla, všetko si pomaly 

ujasniť. Možno že na mentálnej 

úrovni už máte všetko jasné a urovnané, 

ale môžu byť iné časti vášho tela, 

ktoré s tým ešte nie sú uzrozumené. 

Keď budete robiť malé pôsty, všimnete 

si, čo sa deje s vaším telom, keď 

mu nedávate potravu. Môžete si aj začať 

pri jedle plne uvedomovať, že jete. 

Pre prechod na pránickú stravu sú potom 

najvhodnejšie letné mesiace, keď 

nemusíte prekonávať rozdiely medzi 

teplom a chladom. 

Dá sa preskočiť obdobie pôstov? 

Pôst je potrebný len na vyčistenie 

tela, ale nie je to nevyhnutnosť. Ak 

nedokážeme držať pôst, môžeme 

zostať len na diéte (napr. ovocné 

džúsy alebo vývar). To tiež pomôže 

telu vyčistiť sa od toxínov. Ale pôst 

je veľmi zaujímavý a užitočný. Dozviete 

sa, ako vaše telo reaguje, keď 

nemá pevnú stravu, ako to zvládate 

psychicky. 

Pred piatimi rokmi sa Vám narodil 

syn. To už ste sa živili pránou… 

Bol som štyri roky na práne, takže 

môj syn má polovicu pránických 

buniek. Žije so svojou matkou v Taliansku 

a ja za ním chodievam. Vždy 

raz mesačne na týždeň. Vtedy nejedáva, 

je zdravý a plný energie. Keď 

je so svojou matkou, jedáva, ale je 

chorý. V jeho mamke je veľa strachu 

a ja s tým nemôžem nič robiť. 

Je možné vrátiť sa k bežnej pevnej 

strave? 

K normálnej strave sa môžeme 

vrátiť kedykoľvek, bez akéhokoľvek 

programu. Na svete je vraj asi 30 až 40 

tisíc ľudí, ktorí praktizujú pránickú 

výživu. Ľudí, ktorí už sú pránickí, 

pretože prešli tými 21 dňami, no potom 

sa opäť vrátili k pevnej strave, je 

mnohonásobne viac. 

Môžem si dať občas, napr. pri nejakej 

oslave, normálnu stravu a potom 

pokračovať v pránickej výžive? 

Keď idem s priateľmi do reštaurácie 

alebo varím svojim deťom nejaké 

jedlo, živím sa jednak tým, že to jedlo 

pripravujem a potom aj tým, že tí ľudia 

okolo mňa jedia. A všetky moje 

zmysly mi ponúkajú vnemy, ktoré ponúka 

to jedlo. Dám si napríklad len 

pohár vody. No keby ste z nejakého 

dôvodu vo výnimočnom prípade skutočne 

potrebovali zjesť pevnú stravu, 

neznamená to, že prestanete byť 

pránickou osobou. Len treba to vedieť 

deň až dva dopredu a poslať bunkám 

odkaz: bude jedno pevné jedlo a potom 

sa opäť pokračuje s pránickou 

výživou. Nespôsobí to žiadny problém 

a možno to takto robiť. Niektorí 

ľudia po 21-dennom procese začnú 

jesť často pod vplyvom spoločenských 

tlakov... deti, rodičia, priatelia, ktorí 

začnú vyjadrovať svoje obavy. Môže 

to zájsť veľmi ďaleko. V jednej skupine 

som mal starší pár vo veku 75 

a 78 rokov. Pán bol architekt a pani 

univerzitná profesorka, takže neboli 

z nejakej nižšej kultúrnej vrstvy. 

Po 21-dennom procese vyšli vyliečení 

zo svojich chorôb, obaja boli 

na práne, spĺňali všetky tri kritéria. 

Vrátili sa domov, pozvali dcéru, aby 

jej oznámili tú šťastnú správu, a ich 

dcéra vzala telefón a zavolala do blázinca. 

– Cesta k pránickej výžive je 

cesta slobody. Vy ste svojím jediným 

pánom. 

Môžu byť ľudia sexuálne aktívni 

počas 21-denného procesu aj po ňom, 

obzvlášť muži? 

Je potrebné si uvedomiť, že dva 

základné inštinkty, sexuálny a potreba 

potravy, fungujú súbežne. Ak 

ovládnete jeden, ovládnete zároveň aj 

druhý. Už nebudete závislí na svojom 

inštinkte. Budete disponovať oveľa 

rozvinutejšími formami sexuality než 

predtým. Muži môžu ovládnuť svoju 

ejakuláciu. V prípade ovládnutej sexuality 

sa zbavíme inštinktívneho, 

impulzívneho konania na úrovni králikov. 

Nie sme oslobodení od sexuality, 

ale ovládame ju. 

Ako je možné, že pijete kávu, ktorá 

je toxická? 

Káva je nápoj šamanov, a ja som 

odmala vedel, že som šaman. Na určitej 

úrovni jednoty už nie sú látky, 

ktoré vnímame ako toxické, jedy, 

pretože na vyššej vibračnej úrovni je

TÉMA 

všetko len prána. Ani mi neprekáža 

žiť v meste, kde dýcham znečistený 

vzduch. Keď padla bomba na Hirošimu, 

meditovali práve v jednom kláštore 

mníšky a ani jedna z nich nemala 

následky z ožiarenia. 

Máte schopnosť regulovať svoju 

hmotnosť? 

Obézni byť nemôžeme, ale môžeme 

pribrať. Môžeme si naprogramovať 

svoju hmotnosť. Ja som nechal svoje 

telo, aby robilo, ako potrebuje. Spočiatku 

som vážil 90 kilogramov, moja 

hmotnosť sa potom ustálila na 75 kilách. 

Počas procesu som 15 kíl zhodil, 

ale ľudia, ktorí si pripadali príliš 

chudí, tri až päť kíl zase pribrali. 

Ako prebieha látková výmena, čo 

je produktom vylučovania, existuje 

vôbec? 

Keď človek nejedáva, nechodí ani 

na záchod. Ale trvá to, než sa črevá 

vyčistia. Sám som bol veľmi prekvapený, 

keď som zistil, že ešte po štyroch 

mesiacoch zo mňa niečo vychádza. 

Toxíny a odpad sa lepia na steny 

čriev, takže potom trvá, než sa vylúčia. 

Nie som za to, aby sa tento proces 

nejako urýchľoval, aj keď existujú 

mechanizmy, ako si vyčistiť črevá. 

Myslím, že telo vie, čo robí, a robí to 

presne vtedy, kedy treba. Čo sa týka 

močenia, pokiaľ človek pije, močí, pokiaľ 

nepije, nemočí. A ani sa už nepotí. 

Dalo by sa týmto spôsobom zastaviť 

hladovanie na Zemi? 

Austrálčanka Jasmuheen predložila 

OSN návrh, aby ľudia, ktorí dlhšiu 

dobu používajú pránickú výživu, 

naučili pránicky sa živiť obyvateľstvo 

krajín, kde trpia hladom. Jej návrh 

bol odmietnutý. Pretože hladomor 

vo svete je niečo, čo je vopred 

programované. V Etiópii umierajú 

ľudia hladom a nadnárodné spoločnosti 

pritom vykupujú ich pôdu, robia 

na nej vrtné sondy. Hľadá sa ropa, 

urán a ďalšie minerály. Prakticky 

všetka humanitárna pomoc slúži 

na nákup zbraní, aby tí, čo priamo 

nepomrú hladom, zomreli vo vojne. 

Boli by ste ochotný podstúpiť klinické 

sledovanie, ktoré by vedecky 

potvrdilo váš spôsob existencie? 

Nie. Nemám chuť. Je mi jedno, či 

sa vedecká verejnosť bude alebo nebude 

zaujímať o takýto pokus. Nemôžete 

presvedčiť ľudí, ktorí nechcú 

alebo nemôžu byť presvedčení. Teraz 

je to tak, že starý svet so svojím 

myslením a so svojimi strachmi odchádza 

a nový svet sa rodí. Môže mi 

byť toho starého sveta ľúto, ale je to 

proste tak. Viacero osôb sa už podrobilo 

takému sledovaniu, v mnohých 

prípadoch boli výsledné záznamy pozmenené 

a výsledok bol úplne odlišný 

od skutočnosti. Takže pokiaľ má starý 

svet odísť, nemá zmysel tomu brániť. 

V Nemecku mám priateľa, volá sa Michael 

Werner. Je to chemik, racionálny 

človek a pránickú stravu praktizuje 

už desať rokov. Veľmi mu záležalo 

na tom, aby sa tento spôsob existencie 

potvrdil aj vedecky. Preto sa podrobil 

dvom pozorovaniam. Jedno bolo 

vykonané v Nemecku, druhé v Prahe. 

Jeho podmienkou bolo, že výsledky 

budú pravdivo publikované. Dodnes 

však neboli. 

Hovorili ste o reštaurácii v Kalifornii, 

ktorá je pránická. Ako funguje? 

Áno, pár ľudí sa tam rozhodlo urobiť 

pránickú reštauráciu. Ľudia si 

v nej zaplatia jedlo a potom už len 

dýchajú a ovoniavajú. Jedlo potom 

rozdelia medzi chudobných. 

Ako si môže obyčajný človek, ktorý 

na chvíľu zažil pocit blaženosti, 

uchovať tento pocit? 

Pocit blaženosti je pocit spolupatričnosti 

so všetkým, čo existuje. 

Predstavte si vesmír ako obrovské 

puzzle. Vy ste jeden jeho diel, ktorý 

je jedinečný, pretože druhý taký neexistuje. 

Len treba obrúsiť hrany, aby 

ste mohli zapadnúť do celku. Napomôžu 

tomu pránická strava, filozofia 

alebo náboženstvo. V okamihu, 

keď zaujmete svoje miesto a stanete 

sa súčasťou celku, začnete pociťovať 

jeho obrovskú energiu a úplne sa mu 

odovzdáte. Ponúknete mu svoj život. 

A v tom prípade pocítite aj blaženosť. 

Nájdete svoje pravé miesto. Prána je 

aj láska. Prestanete pociťovať strach. 

Uvoľníte sa. Prestanete si klásť zbytočné 

otázky, pretože všetko akceptujete. 

Každý deň sa zrýchľujú vibrácie, 

pretože ľudstvo bude čoskoro prechádzať 

prerodom. Prichádza k nám 

obrovská sila pravdy. Všetko, čo bolo 

v tieni, vychádza na povrch, nemôže 

sa ďalej skrývať. Je to veľká nádej; 

nech ľudia otvoria oči a pozrú sa, čo 

sa deje. 

Ďakujeme za rozhovor. 

redakcia 

redakcia@svetgralu.sk 

Niektoré tvrdenia v rozhovore sú iste kontroverzné. 

Preto ďalšie objasnenie tohto 

fenoménu prinášame v článku Pránická 

strava – a prečo? od MUDr. Paloučka 

na str. 14 

Záznamy Henriho Monforta 

http://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/10000000054-henri-monfort/211251000470001-henri-monfort/ 

(Praha Uhříněves) 

http://www.ceskatelevize.cz/ct24/kultu- 

ra/154683-on-line-z-divadla-kampa- 

-henri-monfort-devet-let-bez-jidla/ 

(Praha Uhříněves 27.11.) 

http://www.youtube.com/watch?v=1ya- 

9oKzGI2I (Pardubice 25.11.) 

http://www.ulozto.cz/11427938/henri-monfort-ostrava-wma 

(Ostrava 24.11.) 

9 

Svet Grálu 

32 | 2012

FEJTÓN 

jedli-nejedli 

Artur Zatloukal 

T 

o bylo zrovna na Slovensku, když 

jsme se spolu se ženou rozhodli 

přejít na rýžovou dietu. 

Slovensko je můj osud. Na Slovensku 

jsme se poznali s mou ženou 

a od sedmnácti do padesáti let 

jsme na Slovensku trávili 

skoro všechny dovolené. 

Většinou, toseví, ve Vysokých 

Tatrách, protože takové 

hory jinde v Československu 

nebyly. Tatry jsou, 

jestli to nevíte, sídlem Žulového 

božstva. Můžete 

je sice uctívat a obdivovat 

i zezdola, z hloubky, a můžete 

si na ně sáhnout i z turistického 

chodníku, ale té 

pravé ryzí žuly se můžete 

dotknout až na hřebenech 

a vrcholech. Je hrubozrnná, 

krystalická, pokrytá 

velkými šupinami 

černého lišejníku, celá taková 

potřaskaná a mocná, 

a táhne se prosluněným 

vzduchem nebo naopak větrem a mlhou 

až do nedostižna. Kromě toho 

voní a mlčí. Voní tak zvláštně, trochu 

jako chleba, a ta vůně je z vás 

potom pořád cítit, i když sejdete dolů. 

A k tomu ta žula stejně zvláštně mlčí, 

a při tom mlčení ční věžemi a stěnami 

jako sepjaté ruce Země k nebi, 

a vy smíte být u toho. Nejlepší je přitom 

taky mlčet, protože neumíte nic, 

co by k tomu šlo dodat. 

10 

Svet Grálu 

32 | 2012 

Na Slovensku jsem ještě taky trávil 

většinu svých služebních cest a pobytů, 

ten první trval celý rok a ty 

další byly potom kratší, ale to vám 

chci říct jen proto, že na Slovensku 

vás obklopí lahodná a měkká řeč. To 

tak třeba trochu přivřete oči a řeknete: 

„Pozdĺž riečky.“ Tahle slova, to 

dlouhé „ĺ“ a měkké „rie“ umějí vyslovit 

správně jen slovenská ústa, která 

se na to od mateřské kolébky připravují 

mezi horami, potoky, a v nejhorším 

i ve městech. A hned máte před 

očima hravou a třpytivou vodu někde 

u Prievidzy nebo rovnou v tatranské 

Bielovodské dolině, ta voda 

na slunci hází lesky a blesky, tančí 

vám před očima a chlubí se svou 

mladostí a štěstím. Když si ale namísto 

toho řeknete česky „podél 

řeky“, ocitnete se úplně jinde, někde 

u Labe poblíž Neratovic, ta voda je 

tam taková temná, pomalu plyne 

mezi břehy a nese na zrcadlově tiché 

hladině listí z pobřežních stromů. 

Je vážná, rozšafná a asi i moudrá, ví, 

že teď má plnit jezy a tiše plynout 

mezi břehy, ale i takové postesknutí 

je v tom, vzpomínky na mladé časy 

v Krkonoších a na Šumavě. 

No a tak tedy to bylo zrovna na Slovensku, 

když jsme se se ženou rozhodli 

přejít na rýžovou dietu. Byli 

jsme tam na takovém přednáškovém

FEJTÓN 

semináři a večer nás u stolu přítel 

Miloš okouzlil výhodami rýžové 

diety: vyčistí vám tělo, ozdraví vás, 

a taky přitom zhubnete. 

Hned příští týden jsme doma zasedli 

k talíři rýže Natural, uvařené 

bez zrnka soli a kapky tuku či koření. 

Dali jsme se do jídla. Poslyšte, 

znáte někoho, kdo nerad jí? Prý existuje 

sekta velmi, ale opravdu velmi 

štíhlých dívek, kterým se při pomyšlení 

na jídlo dělá špatně, a ty uctívají 

své božstvo hladem a nechutí, 

postupně přitom hubnou a blednou. 

Ale normální neznaboh se bezpochyby 

pouští do jídla z přesvědčení, 

rád a s chutí, stejně jako se kdysi Karel 

Gott vyznal skromně: Zpívám 

rád a zpívám dobře. I my jíme rádi 

a jíme rádi dobře. No a té rýže jsme 

tehdy požívali lžíci za lžicí a přitom 

jsme po sobě tak zvláštně nejistě obraceli 

oči. 

Vzpomněl jsem si na svůj první 

ešus kaše z ovesných vloček. Vločkovou 

kaši miluji a je to nejlepší 

snídaně do hor, jestli nechcete mít 

za hodinu hlad z krajíce chleba 

s marmeládou nebo se hned za svítání 

zhroutit po vepřovém z konzerv. 

Ale musíte ji umět uvařit, a to 

jsme tehdy neuměli. Tábořili jsme 

tenkrát poprvé v Tatrách, v Kačí dolině. 

Tehdy před půlstoletím se tam 

ještě povolovalo táboření, zatímco 

dnes, pokud tam jen vkročíte, vás 

strážci tatranského národního parku 

okamžitě odstřelí brokovnicí a ještě 

vám napaří pokutu v eurech. Já myslím, 

že to není ani tak kvůli ochraně 

přírody, jako proto, že jim rušíte jejich 

kruhy. Když totiž k Archimedovi 

vtrhl v době války římský voják s mečem 

v ruce, utrhl se na něj vyrušený 

matematik: „Neruš mi mé kruhy!“ 

Za to mu ovšem Říman uštědřil lekci, 

na niž Archimedes do smrti nezapomněl: 

na místě ho probodl. Vojáci 

totiž a státní úředníci špatně snášejí 

neúctu k sobě; asi proto, že když 

jim zakryjí výložky, stane se z nich 

niktoš, to je takové pěkné slovenské 

slovo, které nám v češtině dost silně 

chybí. 

Nu a tak tehdy, za harašení deště 

na plátno stanu, jsme my ramenatí, 

leč nezkušení devatenáctiletí mladíci 

nasypali do litru vody předepsaný 

počet lžic vloček, jenomže se nám to 

zdálo nějaké řídké a vodovaté. Tak 

jsme postupně přisypávali a přisypávali, 

až naráz přišel okamžik pravdy, 

kaše vzkypěla jako v pohádce Hrnečku 

vař, a v ešusu vzniklo něco 

jako koncentrovaná antihmota. Protože 

jsme ji zapomněli osolit, vybízela 

co do konzistence i do chuti, aby 

byla nabrána spíše na lžíci zednickou 

a zručným švihem nahozena do díry 

v omítce. A právě tehdy, když jsme ji 

požívali lžíci za lžicí (protože jsme 

nic jiného k jídlu neměli), jsme přitom 

s kamarádem taky na sebe tak 

zvláštně nejistě obraceli oči, jako nad 

tou rýžovou kaší. Jako bychom jeden 

u druhého hledali nějakou podporu 

nebo pomoc. 

Rýžovou kaši jsme vydrželi jíst několik 

dní. Na jídlo jsme se těšili stejně 

jako na návštěvu u zubaře a pokaždé 

jsme znovu vybojovávali rozhodování, 

jestli je lepší hlad nebo rýže Natural 

bez zrnka soli a kapky tuku či 

koření. Poté jsme oba zjistili, že nejsme 

schopni vylézt do kopce a posléze 

už ani do schodů. Vedl jsem 

tehdy dost energeticky náročný život; 

narozdíl od dřevorubců, kteří si 

za soumraku sbalí pilu, dopijí láhev 

borovičky a nechají se odvézt domů, 

mě čekala po práci ještě další přednášková 

a jiná činnost. Docela rád 

jsem si pak cestou domů do Brna někdy 

ustlal v autě a přes noc dotankoval 

pránickou energii z vesmíru 

spolu s krajícem chleba. Jednou 

v lese za Hradcem Králové do rána 

nasněžilo tak, že stromy vypadaly 

jako v rozkvetlém jabloňovém sadu, 

a jindy jsem při nočním couvání najel 

spodkem na pařez a roztrhl práh 

auta. Ráno se pak nastupovalo do vezdejšího 

zaměstnání v Brně v romantickém 

rozpoložení Karla Hynka Máchy 

„Na tváři lehký smích, 

hluboký v srdci žal. 

Vidíš-li poutníka, 

an dlouhou lučinou 

spěchá ku cíli, 

než červánky pohynou?“ 

No a do toho všeho přišla ta rýžová 

dieta. Protože bydlíme ve třetím 

poschodí a tehdy jsme ještě neměli 

výtah, vznikla otázka, co si počít, 

kdyby síly nevystačily až ke dveřím 

bytu. Sednout si na schody? Zazvonit 

na sousedku? Pracovala jako noční 

barmanka, přes den bývala vždycky 

doma a k mužům bývala laskavá – 

ale vrátila by mě zase nazpět manželce? 

Bylo by nemorální laskavé čtenáře 

dlouho napína t. Vzdali jsme to. 

Vzdali jsme dietu ještě dřív, než jsme 

okusili její dobrodiní, tedy očistný 

a ozdravný účinek, a zhubli. Zůstala 

nám ve svědomí zející rána a vědomí, 

že jsme se zařadili do kategorie dietologický 

analfabet. 

Není pochyb o tom, že všichni 

v našem století, přecpaném supermarketovými 

potravinami a pozdním 

osvícenstvím, jíme příliš mnoho, 

příliš hloupě a příliš nezdravě. Jenomže 

– není spíš analfabetismus 

naordinovat si nějakou jednotnou 

dietu, nějaké polojezení, všem stejné 

a bez rozdílu? 

Artur Zatloukal 

zatloukal@svetgralu.cz 

11 

Svet Grálu 

32 | 2012

NÁBOŽENSTVO 

Ježišove podobenstvá 

O zlých vinohradníkoch 

(Lukáš 20,9–16) 

O 

MARTIN ERNST 

čo v tomto podobenstve ide, 

čo sa vlastne stalo? – Ježiš 

vošiel do Jeruzalema, „hradu mieru 

a pokoja“, hlavného mesta Izraelitov. 

Do mesta, ktoré kedysi bolo Bohom 

vyvolené, aby medzi jeho múrmi 

povstal chrám, ktorý by ukrýval to 

najsvätejšie – archu zmluvy s desiatimi 

prikázaniami, ktoré Mojžiš vytesal 

do kameňa. Tu sa Stvoriteľ zjavil 

svojmu národu a vyvoleným 

12 

Svet Grálu 

32 | 2012

NÁBOŽENSTVO 

a povolaným kňazom sprostredkoval 

múdrosť a pomoc. 

Pre Syna Božieho bol pripravený triumfálny 

vstup. Ľud dúfal, že ho oslobodí 

od útlaku Rimanov a videl v ňom 

budúceho pozemského kráľa. Jeho misia 

bola však úplne iného druhu. Chcel 

svoj národ vyslobodiť z duchovného 

otroctva, vyprostiť ho z duchovných 

pút, vrátiť mu slobodu aby mohol prijať 

neskalenú Božiu Pravdu. 

Keď však Ježiš uzrel mesto, zanariekal 

nad ním. Došiel k bolestnému 

poznaniu, že väčšina obyvateľov, 

ku ktorým bol vyslaný, odmietne jeho 

posolstvo i jeho samého. 

Rozhodol sa ísť k chrámu Božiemu 

a tam zvestovať Božie slovo. Vstup 

do chrámu však našiel plný predavačov. 

S nečakanou prísnosťou vyhnal 

kramárov slovami: „Dom môjho Otca 

je domom modlitby, ale vy ste z neho 

urobili brloh lupičov“ (Lk 19,46). Ježiš 

potom v chráme každý deň vyučoval 

ľud a zvestoval evanjelium. 

Jedného dňa pristúpili k nemu 

veľkňazi a zákonníci. Práve boli svedkami, 

ako mocne pôsobí na poslucháčov 

Ježišovo slovo, cítili prítomnosť 

sily, ktorá ich prevyšuje. So záludnosťou 

sa ho pýtali, akou mocou tu pôsobí, 

a kto je ten, kto mu dal túto moc. 

Ježiš pochopil, že je to pasca, aby ho 

mohli obžalovsť z „rúhania sa Bohu“. 

Preto im odpovedal, ako to často robieval, 

podobenstvom: 

Začal rozprávať: „Jeden muž vysadil 

vinicu, prenajal ju vinohradníkom 

a na dlhší čas odcestoval. Od nájomníkov 

očakával, že sa o ňu budú 

starať a jemu budú odvádzať podiel 

z výnosu vinice. V stanovený čas 

vyslal k vinohradníkom služobníka, 

aby od nich vybral nájomné. Ale vinohradníci 

ho zbili a poslali späť naprázdno. 

Poslal k nim ďalšieho služobníka, 

potom aj tretieho, ale ani im 

sa nevodilo lepšie. Tu povedal pán vinice: 

„Čo mám robiť? Pošlem svojho 

milovaného syna, na neho azda budú 

brať ohľad. Keď ho však vinohradníci 

uvideli, povedali si: Hľa, to je dedič, 

zabime ho a vinica bude naša. A vyvliekli 

ho von z vinice a zabili.“ 

Keď Ježiš dopovedal, rozhliadol 

sa po načúvajúcich a spýtal sa ich: 

„Čo teda s nimi urobí pán vinice?“ 

Bez vyčkania odpovede povedal: 

„Príde, zahubí tých vinohradníkov 

a vinicu dá iným.“ Pre okolostojacich 

zákonníkov však ešte poukázal 

na dobre známe miesto v žalmoch. 

Citoval verš: „Kameň, ktorý stavitelia 

zavrhli, sa stal kameňom uholným, 

základným. Každý, kto padne na ten 

kameň, roztriešti sa; a na koho ten 

padne, toho rozdrví.“ (Žalm 118,22) 

Zákonníci pochopili, že uholným 

kameňom mieni Ježiš seba. Uholný 

kameň – klenák – je pri výstavbe 

klenby najdôležitejším prvkom, ktorý 

celú stavbu zavŕši. Je vsadený na záver 

ako klin na najvyššie miesto v oblúku 

a je oporou a korunou celého 

diela. 

Týmto výrokom Syn Boží odpovedal 

aj na otázku zákonníkov na moc, 

v mene ktorej vystupuje. Je vyslancom, 

ktorý ako Syn Boží je splnomocnený 

dovŕšiť „Staviteľovo“ dielo a všetkým 

hľadajúcim zvestovať Pravdu. Je aj 

tým synom, ktorý má od zlých nájomníkov 

vymáhať poplatky. 

Zákonníci pochopili Kristove slová 

a ... začali Ježiša nenávidieť. Keby to 

bolo možné, nechali by ho rovno zatknúť, 

no zatiaľ sa báli ľudí, ktorí Ježišovi 

viseli na perách. 

Pre mňa tým podobenstvo o zlých 

vinohradníkoch ešte nekončí. Dnes 

sa smieme o vinicu, teda o darovanú 

zem, starať a ošetrovať ju. Ale ruku 

na srdce: robíme tak v pravom, Bohom 

zamýšľanom zmysle? A ako je 

to s poplatkami? Vieme vôbec, koľko 

toho Pánovi dlhujeme? Alebo nepovažujeme 

sa snáď – rovnako ako zlí 

vinohradníci – za úplne nezávislých? 

Nezabudli sme, že „Pán vinice“, darca 

všetkých statkov, vôbec existuje? 

Na to si budeme musieť odpovedať 

sami. 

Martin Ernst 

martin.ernst@svetgralu.sk 

13 

Svet Grálu 

32 | 2012

TÉMA 

Pránická strava – a prečo? 

Môže existovať, alebo nie? 

P 

MUDR. JAN PALOUČEK 

ránická strava je útokom na podstatu 

materializmu. Preto sa netreba 

čud ovať, že sa i tu stretávame 

so starým osvedčeným spôsobom 

nikdy nie sú tými jedinými skúsenosťami. 

Existujú aj menej známe 

skúsenosti, ktoré protirečia tým 

prvým. 

Z čoho je živý človek? Alebo lepšie 

povedané, z čoho žije pozemské telo 

človeka? 

závisí od viacerých individuálnych 

okolností, jeho najvzdialenejšia hranica 

je viac-menej daná. 

Na otázku, či existujú javy spochybňujúce 

túto rovnicu, odpovie 

väčšina ľudí bez zaváhania: „Nie“. 

Napriek tomu je tu však celý rad 

jeho obhajoby. Z rôznych miest zaznieva, 

že pránická strava je nezmysel, 

lož alebo podvod. To sú tri, stáročiami 

preverené nádrže, do ktorých 

sa splachujú rušivé názory aj s ich 

zástancami. 

Zdalo by sa, že tentoraz je už vopred 

vyhraté, pretože život bez jedla 

a bez vody vedie podľa všeobecne 

známych skúseností k istej smrti. 

Všeobecne známe skúsenosti však 

14 

Svet Grálu 

32 | 2012 

Slová hladovanie alebo hladomor 

nevyvolávajú príjemný dojem, podobne 

ako slovo dusiť sa. V ľudskom 

vedomí sú spojené s ohrozením života. 

Podobá sa to dokázanej rovnici, 

ktorú si ktokoľvek môže znovu 

overiť a bez väčších problémov zažiť 

jej platnosť. 

Ak sa preruší prívod vzduchu, vody 

alebo stravy, ustane po určitom čase 

i pozemský život. Aj keď tento čas 

javov, ktoré svedčia o opaku, alebo 

prinajmenšom podkopávajú autoritu 

tohto hlasitého „Nie“. 

V 

STRAVA A PSYCHIKA 

ČLOVEKA 

äčšina ľudí už určite niekedy zažila 

prechodnú situáciu, keď si 

zachovali plnú telesnú a duševnú výkonnosť 

bez toho, aby jedli. Napriek

TÉMA 

výdaju energie nepociťovali hlad. 

Mohlo sa to stať v prípade, že boli 

naplnení niečím iným. Človek často 

hovorí, že je plný dojmov, zážitkov, 

radosti, alebo šťastia. Je toho dosť, čo 

ponúka nehmotný svet na nasýtenie. 

Nie je výnimkou, že hlboký zážitok 

anuluje telesný pocit hladu, ktorý by 

sa mal za „normálnych“ okolností 

dostaviť. Známou skutočnosťou je 

i to, že vnútorne vyrovnaný a spokojný 

človek sa neprejedá. Naopak, 

nespokojnosť, mrzutosť a iné nepríjemné 

vnútorné stavy potrebu jedla 

enormne zvyšujú. Pritom sa však 

nedá povedať, že by títo ľudia získavali 

viac energie. V protiklade 

k množstvu prijatej stravy je ich telo 

skôr vyhladované, pretože strava ich 

telom len prechádza, bez toho, aby 

sa z nej uvoľnila oná záhadná substancia 

nazývaná energia. Aj títo ľudia 

sú predsa dôkazom, že telo nežije 

len z chemickej energie, pretože 

tej majú k dispozícii dostatok. Ich 

nadváha je znamením bunkového 

hladu, dokladom neschopnosti získať 

zo stravy skutočnú vyživujúcu silu. 

Uvedené skutočnosti však nepostačujú 

na to, aby sme mohli vyhlásiť, 

že je možné žiť iba z hlbokých 

zážitkov. Väčšinou sa po odznení 

takýchto zážitkov človek znovu 

s chuťou naje a napije. Môžeme iba 

vyvodiť, že pri určitom duševnom 

rozpoložení sa potreba jedla znižuje, 

lebo sa otvárajú iné cesty, ktorými 

telo prijíma energiu. 

Rovnakú skutočnosť dokladajú aj 

prípady matiek z obdobia 2. svetovej 

vojny, které sa čiastočne zriekli 

prídelu svojho jedla v prospech 

svojich detí. Už tento čin im dával 

pocit nasýtenia a ich telo netrpelo. 

S týmto krásnym príkladom nesebeckej 

lásky sa môže istotne stotožniť 

nielen každá dnešná matka, 

ktorá svoje dieťa naozaj miluje, ale 

aj každý človek, ktorý je schopný 

prebudiť v sebe vrúcny cit voči niekomu 

inému. Vo vzdaní sa seba samého 

spočíva obrovská sila, ktorá je 

schopná udržať i život pozemského 

tela. Nie sú to teda predovšetkým zážitky, 

ktorými pripravujeme radosť 

sebe, ktoré nás spájajú s prameňmi 

vyšších síl. Je to predovšetkým láska 

k druhým ľuďom, ktorá oslobodzuje 

dušu a uľahčuje i telu. Preto sa nedá 

porovnať pekný zážitok v prírode 

alebo na koncerte s radosťou, ktorú 

sme si privodili tým, že sme niekomu 

pomohli. 

Dokonca môžem povedať, že človek, 

ktorý to nezažil, je naozajstný 

chudák, pretože ten potom hľadá radosť 

a šťastie ve veciach, ktoré mu 

ich týmto krásnym spôsobom nikdy 

nemôžu dať. 

Ani tieto krásne zážitky však nezbavujú 

väčšinu ľudí natrvalo nutnosti 

poriadne jesť. 

A 

VEDA A ŽIVÝ 

ORGANIZMUS 

kýmsi predvojom vedy je dnes 

kvantová fyzika. Jej momentálny 

prínos vidím v tom, že do svojich teórií 

zakomponovala ľudské vedomie. 

Štandardný priebeh niektorých známych 

fyzikálnych kvantových dejov 

možno ovplyvniť činnosťou ľudského 

mozgu. Napríklad pri niektorých fyzikálnych 

pokusoch by výsledky mali 

viesť k vzniku Gaussovej krivky (to 

je matematická krivka pravdepodobnosti, 

ktorá zobrazuje náhodné deje), 

ale pod vplyvom koncentrovaného 

myslenia pokusnej osoby dochádza 

k jej posunu. To znamená, že okrem 

pravidelných náhodných dejov tu 

pôsobí ešte niečo navyše, niečo ďalšie. 

Kvantová fyzika sa nemôže dopracovať 

k presným výsledkom, ak 

opomína účasť ľudského vedomia 

ako jednej z veličín určujúcich priebeh 

diania. 

Z hľadiska svetonázorových predstáv, 

vychádzajúcich z existencie Boha a ľudskej 

duše, to nie je žiadny nový objav. 

Pre vedu však áno, lebo vedľajším produktom 

všetkého vedeckého bádania 

bolo doteraz jednoznačné popieranie 

tejto skutočnosti. 

Je otázka, ako dlho ešte potrvá, než 

sa napríklad lekári odhodlajú vziať 

tento pioniersky „objav“ na vedomie. 

Dovtedy zostane telo oficiálne uzavretým 

systémom, do ktorého smie 

vstupovať – i ho opúšťať – len hmota. 

Že z neho vystupujú myšlienky, nálady 

a city, nie je akosi možné zakázať. 

V radoch vedcov sa našli vždy takí, 

ktorí sa odvažovali prekročiť hranice. 

Pokrok nikdy nevyvolávajú ľudia, ktorí 

bránia staré hranice, ale tí, ktorí ich 

prekračujú. 

Albert Freiheer von Herzeele uverejnil 

v r. 1879 spis, v ktorom zhrnuje výsledky 

päťsto podrobných analýz, dokazujúcich 

vznik anorganických látok z bližšie 

neuvedenej nehmotnej substancie. Základom 

pokusov bolo sledovanie hmotnosti 

uzatvoreného systému. Obsahom 

uzatvoreného systému bola destilovaná 

voda alebo živný roztok s presne stanoveným 

množstvom určitého prvku 

a v ňom semeno rastliny. Obsah bol pri 

neskorších opakovaných pokusoch uzatvorený 

v zatavených sklenených skúmavkách. 

V priebehu pokusu semeno 

vyklíčilo a vyvíjalo sa v rastlinu. Celý 

systém po celý čas trvania experimentu 

vážili na veľmi presných váhach. Pri 

hodnotení výsledkov bola samozrejme 

braná do úvahy i chyba merania. Na záver 

sa porovnávali hmotnostné zmeny 

v rámci systému a v prípade pokusov 

s živnými roztokmi aj zmeny v obsahu 

látok. 

Z hľadiska platného vedeckého poznania 

nie je ťažké predvídať priebeh 

takéhoto triviálneho pokusu. Preto 

nikoho nenapadne, aby takýto pokus 

robil. Výsledok je vopred jasný. Hmotnosť 

systému musí zostať po celý čas 

15 

Svet Grálu 

32 | 2012

TÉMA 

16 

Svet Grálu 

32 | 2012 

V roku 1954 zopakoval Rudolf Hauschka pokusy Alberta von Herzeela z roku 

1879 so zmenou hmotnosti rastlín. Pokusy prebehli vo výskumnom laboratóriu 

švajčiarskeho Klinickoterapeutického inštitútu v Arlesheime, Bazilej. 

Do sklenených ampuliek nasypal výskumný pracovník vždy po 50 semien 

žeruchy, zalial ich 31 mililitrami čistej vody z roztopeného snehu a ampulku 

1. 

na hornom konci vzduchotesne 

zatavil. Ampulky potom pravidelne 

trikrát denne vážil na presných váhach, 

vždy o 9., 15. a 21. hodine. Aby bola 

presnosť váženia čo najväčšia, položil 

na druhú misku váh rovnakú zatavenú 

ampulku s vodou, ale bez semien. 

Ramienko váh tak meralo iba malý 

rozdiel hmotnosti oboch misiek, a ten 

sa dal zmerať veľmi presne, na 0,001 

miligramu. Usporiadanie pokusov je 

na obr. 1. 

Spočiatku dávali pokusy celkom 

nulové výsledky, než R. Hauschku napadlo vyskúšať okrem bežne zakúpených 

semien aj biologicky pestované semená z dvoch rôznych biozáhrad Hamborn 

a Clauss, bez použitia umelých hnojív a postrekov. 

Na obr. 2 sú graficky spracované výsledky váženia z marca 1954. Dve horné 

plné čiary zachytávajú obe biologicky pestované vzorky, spodná plná čiara 

znázorňuje bežne zakúpenú 

vzorku. Piateho marca bol 

Mesiac v nove, a už predtým 

od začiatku marca hmotnosť 

ampuliek postupne klesala. 

Po vyvrcholení novu došlo 

k prudkému nárastu 

hmotnosti ampuliek, teda 

vlastne k nárastu hmotnosti 

2. 

klíčiacich semien. Komerčné semená žiadne zmeny nevykázali. 

Veľkosť hmotnostného „skoku“ tvorila 0,126 – 0,162 miligramu, čo je hodnota 

síce malá, ale zreteľne merateľná. Jej príčinou mohol byť iba úbytok a opätovný 

nárast biologickej hmoty päťdesiatich klíčiacich semienok žeruchy. 

Klíčky teda museli hmotu odovzdať von, mimo zatavenú ampulku, a zase si 

ju zvonka zobrať. 

K podobným hmotnostným „skokom“ dochádzalo v období splnu, ale naopak, 

smerom hore. 

Obrázky reprodukované s dovolením nakladateľstva: Rudolf Hauschka, Heilmittellehre, (c) 

VittorioKlostermann 1965, 6. vydanie 2004, str. 77 a 79. 

rovnaká. Zvýšenie obsahu prvkov 

v rastline musí zodpovedať ich úbytku 

v živnom roztoku. V rastline sa môže 

zvýšiť len obsah takých prvkov, ktoré 

sú obsiahnuté v živnom roztoku. 

Výsledky však preukázali celkom 

iné skutočnosti. Hmotnosť systému 

po celý čas kolísala, a to v závislosti 

od mesačného rytmu. V období splnu 

dosahovala najvyššie hodnoty, v období 

novu hodnoty najnižšie. Obsah 

určitých prvkov v rastlinách dosahoval 

na konci pokusov vyššie hodnoty, 

než aké pripúšťal ich celkový obsah 

v uzavretom systéme na začiatku pokusu. 

V rastlinách bolo dokázané zvýšenie 

obsahu prvkov, ktoré živný roztok 

neobsahoval. 

K obdobným výsledkom dospel pri 

svojich pokusoch v r. 1934 R. Hauschka 

a v rokoch 1946 – 1948 francúzsky vedec 

H. Spindler. (Ďalšie podrobnosti 

sú v rámčeku). 

Výsledky týchto pokusov dokazujú, 

že všetko je úplne inak. Dokazujú, 

že hmota sa rodí a zaniká na dosiaľ 

neznámej hranici vnútri živého 

organizmu. Znamená to, že hmota 

sa v tele tvorí priamo z energie a môže 

sa naopak sťahovať späť do formy svojej 

„nehmotnej“ preexistencie a stávať 

sa opäť energiou. A ak je rastlina 

schopná „stiahnuť“ si prvky z tzv. nehmotnej 

strany tejto hranice a inokedy 

sa ich opäť rovnakou cestou „zbaviť“, je 

nutné predpokladať túto schopnosť aj 

u ľudského tela. (pozri rámček). 

Z 

BEZ JEDLA SA DÁ ŽIŤ 

ásadný úder doterajším predstavám 

o fungovaní ľudského tela 

podľa všetkého zasadzujú ľudia žijúci 

dlhodobo bez jedla a prípadne 

bez vody. Ak budeme hľadať medzi 

tými, u ktorých sa lekárom nepodarilo 

– napriek najprísnejšiemu dohľadu 

a snahe – dokázať podvod, musíme 

v prvom rade uviesť jednu ženu:

TÉMA 

Terézia Neumannová z Konnersreuthu. 

Z jej biografie len stručne: narodila 

sa v r. 1898, od mladého veku 

pracovala v poľnohospodárstve. V ranej 

dospelosti sa jej zdravotný stav začal 

postupne zhoršovať, až si nakoniec 

vynútil trvalé ošetrovanie. Bola 

sčasti ochrnutá, trpela kŕčmi, slepotou 

a čiastočnou hluchotou. V r. 1923, 

v deň blahorečenia Terézie von Lisieux, 

sa nevysvetliteľne (zázračne) uzdravila 

zo slepoty. V r. 1925 pominuli 

v deň svätorečenia Terézie von Lisieux 

rovnako nevysvetliteľne i ostatné 

zdravotné problémy. V noci zo štvrtého 

na piateho marca 1926 mala víziu 

Ježišovho utrpenia na kríži a po prvý 

raz sa u nej objavili stigmy v oblasti 

srdca. Neskoršie sa objavili aj stigmy 

na rukách a na nohách. Od tejto chvíle 

prestala prijímať stravu. Pila iba vodu 

a jej jediným denným pokrmom 

bola jedna hostia. Napriek periodicky 

sa opakujúcim krvným stratám 

z otvorených rán sa inak tešila dobrému 

zdraviu. V r. 1927 ju vyšetrili 

lekári. Záverečný posudok znel: Tá 

žena nič neje, mala byť už mŕtva. Terézia 

Neumannová zomrela v r. 1962 

na zlyhanie srdca. 

Nikdy nemala v úmysle žiť bez 

stravy. Nepodnikla nič, čo by akokoľvek 

vysvetľovalo jej mimoriadny 

telesný stav. I keby bola jediná medzi 

ľuďmi, bol by jej prípad závažným 

dôkazom, ktorý úplne spochybňuje 

doterajšie predstavy o procesoch odohrávajúcich 

sa v ľudskom tele. Pre nás 

Európanov je príbeh Terézie Neumannovej 

o to zaujímavejší, že sa odohral 

„pred našimi zrakmi“, v našom kultúrnom 

prostredí, a nemôže byť preto tak 

ľahko odsunutý medzi ezoterické báje 

a legendy z iného kontinentu. 

I naša súčasnosť má svojich nechcených 

protagonistov pránickej výživy. 

Sú to ľudia, ktorí túto schopnosť získali 

bez zvláštneho úsilia. Patrí medzi 

nich Ind Prahlad Jani a Ruska Zinaida 

Baranova. 

Prahlad Jani sa v r. 2000 podrobil 

desaťdňovému lekárskemu pozorovaniu, 

o ktorého výsledok prejavilo 

záujem aj indické ministerstvo obrany. 

BIOLOGICKÁ TRANSMUTÁCIA 

Transmutácia, teda premena jedného chemického prvku na druhý, bola po stáročia snom alchymistov. Zdá sa, že sa im to 

nepodarilo, aspoň po nich nezostal žiaden recept na takú premenu. Dnešná veda pozná iba rádioaktívnu transmutáciu, ktorá 

prebieha jadrovou reakciou v atómových reaktoroch. V reaktoroch vzniká transmutáciou napríklad jód, i keď tam predtým 

nebol. 

Stále viac sa však dostáva do popredia záujmu tzv. biologická transmutácia, teda premena chemických prvkov pôsobením 

živej hmoty rastlín alebo živočíchov, človeka samozrejme nevynímajúc. 

Albert von Herzeele a neskôr aj iní výskumníci zistili u klíčiacich semien v uzavretých ampulkách nielen zmeny hmotnosti, 

ale i zmeny obsahu chemických prvkov. M. Baranger vykonal v laboratóriách Polytechnickej školy v Paríži chemickú analýzu 

obsahu fosforu, draslíka a vápnika v semienkach viky siatej. Semená zalial destilovanou vodou s prísadou vápenatej soli (CaCl 2 

) 

a uzavrel, aby zabránil prístupu cudzích látok zvonka. Po vyklíčení zistil u rastliniek značné zvýšenie obsahu fosforu a 10%-ný 

nárast obsahu draslíka, aj keď voda tieto prvky neobsahovala. 

V roku 1946 skúmal H. Spindler, riaditeľ Dinardovho morského laboratória, obsah jódu v morských chaluhách druhu 

Laminaria a zistil, že chaluhy si vyrábajú jód samé, i keď v „laboratórnej“ vode jód nebol. 

Biochemik H. Komaki z japonskej Univerzity Mukogawa laboratórnymi pokusmi v rokoch 1965 a 1967 zistil, že pivné kvasinky 

a iné mikroorganizmy sú schopné samé si vyrobiť draslík, ak rastú v laboratórnom prostredí bez draslíka. 

Veľkým zástancom myšlienky biologickej transmutácie bol francúzsky výskumník Louis Kervran. Jeho aktivity mu v roku 

1975 vyniesli návrh na Nobelovu cenu, ktorú však nedostal. L. Kervran zhromaždil veľké množstvo laboratórnych výsledkov 

a dospel k záveru, že živé organizmy si samé transmutujú prvky podľa svojej potreby; napríklad z horčíka a vzdušného kyslíka 

si vyrábajú vápnik na tvorbu svojich škrupín. 

Tieto prekvapivé výsledky viedli už A. von Herzeela k výroku: „Kde nachádzame vápnik a horčík, boli predtým rastliny. Prvý 

miligram vápenca nie je starší než prvá rastlina. Nie pôda vytvára rastliny, ale rastliny pôdu!“ 

Dnešná veda považuje myšlienku biotransmutácie z väčšej časti za pseudovedu a odmieta ju. Zatiaľ. Ale už v roku 2003 

publikovali vedci štyroch inštitútov v Kyjeve a Moskve správu o pokusoch s transmutáciou prvkov rádioaktívneho odpadu 

z atómových reaktorov na iné, nerádioaktívne, pomocou mikroorganizmov. Táto téma je natoľko lákavá, že veda svoju nevôľu 

podľa všetkého dokáže i prekonať. 

17 

Svet Grálu 

32 | 2012

TÉMA 

18 

Svet Grálu 

32 | 2012 

Pri vyšetrovaní boli použité vyspelé 

neinvazívne diagnostické metódy. Napriek 

očakávaniu lekárov však nebol 

dokázaný žiaden podvod. Zúčastnení 

lekári vyhlásili tento prípad za najväčšie 

prekvapenie svojho života. 

Galéria postáv pránickej výživy tým 

nie je zďaleka uzatvorená. Existuje 

celý rad ďalších ľudí, ktorí 

túto schopnosť získali metodicky 

na základe svojho predchádzajúceho 

rozhodnutia. 

Je viac než pravdepodobné, 

že donedávna nespochybniteľný 

mýtus o jedinom možnom 

spôsobe výživy tela sa povážlivo 

rúca. Súčasne s ním sa rúca 

i predstava o fungovaní ľudského 

tela. Prvé kocky domina 

padli, a na rade sú ďalšie. 

Osobne považujem tento spôsob 

výživy tela za možný. Nejde 

o hladovanie, ale o prijímanie 

životne dôležitej energie inou 

cestou. Za obvyklý a doposiaľ 

jedine uznávaný zdroj energie 

platila bežná strava. Ak sa z nejakého 

dôvodu vystupňuje prítok 

energie z iného smeru, 

stráca strava svoj význam, 

lebo potom telo získava energiu 

priamo, bez obvyklej účasti 

zažívacieho systému. To však 

znamená, že v takom prípade 

sa telesná hmota obnovuje a vytvára 

výhradne z energie prijatej týmto spôsobom. 

Ak chce človek dôjsť k logickému 

vysvetleniu daných skutočností, ktoré 

sa, ako sa zdá, nedajú už poprieť, musí 

vziať na vedomie, že trávenie je procesom 

uvoľňovania životnej energie, 

procesom transformácie hmoty 

v energiu. 

Ú 

SPÄŤ K PSYCHIKE 

vahy na tému pránickej výživy 

sa sústreďujú prevažne na otázku, 

či ide o podvod alebo o preukázateľnú 

skutočnosť. Pokiaľ človek dospeje k záveru, 

že pránická výživa je realita, zdá 

sa táto téma uzatvorená. Domnievam 

sa však, že práve v tomto okamihu naberá 

téma na závažnosti. 

Ak budeme prípady ľudí žijúcich dlhodobo 

bez jedla pozorovať ako pozoruhodný 

fenomén dokladajúci nedostatočnosť 

nášho poznania, je to isto 

veľká výzva na zamyslenie, ktorá môže 

viesť v dlhodobom horizonte k absolútnej 

premene spoločnosti. Situácia 

sa však radikálne zmení vo chvíli, keď 

pocítime ambície osvojiť si tieto schopnosti 

sami. Máme totiž okamžite dojem, 

že tým veľmi mnoho získame. 

Neobvyklé a vzácne veci sú tu predsa 

preto, aby vzbudzovali záujem. 

Príčina rastúcej popularity pránickej 

výživy nemá pôvod len v tom, 

že je sama osebe fascinujúca, ale v tom, 

že sľubuje iný spôsob existencie, inú 

kvalitu života. Sľubuje riešenie skoro 

všetkého a dokonca dosiahnutie toho 

najvyššieho, za čím ľudia v každej 

dobe neúnavne išli – duchovné osvietenie. 

Je isté, že manipulovateľnosť ľudí 

sa zvyšuje úmerne s ich vnútornou 

dezorientáciou. Masový 

úspech mnohých nezmyslov 

má príčinu v tom, že ľudia majú 

síce určité predstavy o tom, čo 

by chceli, ale nechcú sa zodpovedajúcim 

spôsobom namáhať. 

Preto hľadajú pohodlnejší 

a rýchlejší spôsob, ako to dosiahnuť. 

Pránická výživa nie je nezmysel. 

Ako je to však s prísľubmi, 

ktoré dávajú jej protagonisti? 

Ak má človek určitú mimoriadnu 

schopnosť, je si spravidla 

dobre vedomý aj toho, 

že pôsobí na druhých ľudí 

príťažlivo. V jeho názoroch 

a predstavách hľadajú druhí 

ľudia oporu a poznanie, lebo 

sú presvedčení o tom, že človek 

s mimoriadnymi schopnosťami 

už mnohým veciam rozumie 

lepšie. Preto každý človek obdarený 

mimoriadnou schopnosťou 

nesie vyššiu zodpovednosť 

za svoje názory, lebo tie 

vedú mnoho ďalších ľudí na ich životnej 

ceste. 

PRÍSĽUBY 

DUCHOVNÉHO RASTU 

J 

e ozaj veľa ľudí, ktorí sa usilujú 

o duchovný rast. Je aj veľa chorých 

ľudí, ktorým by stačilo, keby boli len 

o niečo zdravší. Pribúda i ľudí, ktorí 

cítia spolunáležitosť s ostatnými ľuďmi, 

s prírodou, s planétou Zem, s vesmírom. 

Zdá sa, že by nikto z nich o nič 

neprišiel, keby prešiel na pránickú výživu.

TÉMA 

Dokladajú to viaceré prísľuby: 

Cieľom je osvietenie, byť predchnutý 

svetlom. 

Zvýšenie prietoku prány mení frekvenciu 

buniek. 

Odstránime tým všetky choroby. 

Môžeme byť naplnení láskou a svetlom, 

byť planétou osvietených bytostí. 

Zvýšením prietoku prány dosiahneme 

to, že vesmír na nás bude reagovať 

inak. 

Ľudia, žijúci z prány, zavŕšili pozemské 

štúdium. Nemajú už ďalšie otázky. 

Z iného smeru zaznieva prísľub vyriešenia 

problému hladu, evolučného 

skoku ľudstva alebo dokonca akejsi 

nesmrteľnosti buniek. 

Zjednodušene povedané, je to 

takmer kompletný výpočet všetkého, 

po čom väčšina ľudí nevdojak túži. 

Väčšina ľudí totiž podvedome tuší, 

že väčšinu z týchto vysokých cieľov 

je možné naozaj nejakým spôsobom 

dosiahnuť. Preto sa nemožno čudovať, 

že sa teraz zaujímajú o relatívne ľahkú 

možnosť, ktorá sľubuje v tejto veci 

úspech. Nechcem polemizovať s každým 

jednotlivým tvrdením, uvediem 

teda svoju predstavu o tejto záležitosti. 

E 

A SPÄŤ K DUCHOVNU 

ČLOVEKA 

nergia – prána – z ktorej žije 

aj ľudské telo, je prispôsobená 

úrovni Zeme. Nie je to nadpozemská 

sila, ale sila určená pre život na Zemi. 

Sama osebe nevyvoláva žiaden ťah 

hore, ktorý by umožňoval vytúžený 

duchovný vzostup, ale umožňuje dosiahnutie 

ideálneho telesného stavu 

v rámci pozemskej úrovne. Už tento 

ideálny telesný stav spojený s mocným 

a pritom harmonickým prúdením 

energie je sám osebe neopísateľným 

zážitkom. K tomuto stavu 

sa pripája i stav mysle, ktorá je rozjasnená 

a pokojná. Tento stav je spravidla 

označovaný ako osvietenie. 

Telesné bunky takého človeka sú 

naozaj naplnené energiou – svetlom. 

Aj jeho aura je preniknutá svetlom. 

Zdalo by sa teda, že všetko súhlasí. 

Až na jedno. Opísaný stav sa týka tela 

a pokoja mysle, nie však úrovne poznania. 

Človek si nemôže zmenou stravy 

privodiť úroveň poznania, lebo to 

sa týka predovšetkým jeho predstáv 

o Bohu a o jeho ľudskej úlohe. 

O správnosť týchto predstáv musí 

viesť každý vážne sa usilujúci človek 

tvrdý zápas. Tvrdý preto, že v ňom 

prichádza o svoju doterajšiu pozíciu 

domnelo významného a určujúceho 

činiteľa, od ktorého mienky je všetko 

závislé, a dobrovoľne postupuje tieto 

atribúty Stvoriteľovi. Je to tvrdý zápas 

o pokoru, a na Zemi naň potrebujeme 

aj pozemské telo. Rozjasnenie 

tela tento zápas uľahčuje, ale tým 

jeho úloha aj končí. 

A 

POJEM BOHA 

k chcem hovoriť o pojme osvietenie, 

potom si pod tým predstavujem 

neskalené spojenie s duchovným 

svetom, ktoré človeku dáva 

nevšednú silu a hlboký vhľad. Základom 

tohto spojenia je však pojem 

o Bohu. Akákoľvek, i celkom 

scestná predstava o usporiadaní 

sveta spôsobí vznik zodpovedajúcehu 

pojmu o tejto najvyššej sile. Ak 

si človek predstavuje Stvoriteľa ako 

svojho blízkeho príbuzného alebo 

ako niekoho, s kým môže udržiavať 

priamy osobný kontakt, potom si asi 

nevytvoril ten správny obraz. Naopak, 

človek, ktorý je schopný aspoň 

sčasti vytušiť jeho veľkosť a nedosiahnuteľnosť, 

môže hovoriť o spojení 

s vyššími svetmi, pretože potom 

sa vo svojom vnútornom svete približuje 

Stvoriteľovi s rovnakou pokorou, 

ako to robia obyvatelia vyšších 

úrovní. 

Ani tu na Zemi si predsa nemôžu 

byť skutočne blízki ľudia, ktorí nemajú 

zjednotený pohľad na najdôležitejšie 

pojmy. Preto ani nemôže 

dosiahnuť spojenie s duchovným 

svetom človek, ktorý sa nenamáha 

vytvoriť si o Stvoriteľovi správny pojem. 

Základ biedy nespočíva v nedostatku 

stravy, ale v nedostatku pokory. 

Dosiahnutie pokory však nie 

je možné bez tušenia veľkosti Boha. 

S týmto tušením rastie potom celkom 

prirodzene aj snaha takého človeka, 

aby žil správne. Jedine taký 

postoj mu dovoľuje prijímať stále 

viac a vedome z milostí, ktoré sú pre 

neho pripravené. Nie je ťažké predstaviť 

si, že v takých podmienkach by 

na Zemi skoro nastal mier, pretože 

by sa rozvinula spolupráca s vyššími 

svetmi a zosilnelo by poznanie o dokonalosti 

zákonov života. Nebol by 

hlad, vymizol by strach z budúcnosti 

a z chorôb. 

P 

ŽIVOT MÁ SMEROVAŤ 

K POZNANIU 

rostredníctvom ľudí živiacich 

sa pránou dostávame jednu dôležitú 

informáciu: tieto schopnosti nesúvisia 

so stupňom poznania. Preto 

pránická strava nesúvisí s osvietením. 

Tým vyhasína i nádej, že by sa Zem 

mohla stať planétou osvietených bytostí 

jednoduchým vyradením zažívacieho 

systému. 

Očakávaný evolučný skok, ktorý 

by mal ľudstvu priniesť nové poznanie, 

nebude mať určite základ v tom, 

že prestaneme používať žalúdok. Evolúcia 

je predovšetkým duchovný proces, 

ktorý nerobí škrty v prírodných 

zákonoch, ale stavia na ich účelnosti 

a dokonalosti. Neobvyklé javy, s ktorými 

sa môžeme stretávať, nás majú 

vytrhnúť z jednostranného uvažovania. 

V živote jednotlivca majú svoje 

19 

Svet Grálu 

32 | 2012

TÉMA 

miesto, pretože súvisia s jeho osudom, 

avšak nie sú výzvou na masové nasledovanie. 

Ostatným ľuďom pomáhajú 

pochopiť a prijať vyšší zmysel života, 

ale ich dosiahnutie zmyslom života 

nie je. Život na póloch nie je zdravý; 

ani na jednom, ani na druhom. Bez 

ujmy ho môžu znášať len ľudia, ktorí 

si túto vlohu už priniesli. 

Ľudské telo je včlenené do poriadku 

prírody. Celkom isto sa ľudské telo nevyvíjalo 

státisíce rokov na tento účel, 

aby sa nakoniec skonštatovala prebytočnosť 

viac než polovice jeho orgánov. 

Rovnako je ťažko prijateľná aj predstava, 

že by príroda milióny rokov vytvárala 

pomery, ktoré sa v čase „osvietenia“ 

náhle ukážu ako nadbytočné. 

Dostávam se teraz k otázke, ktorá 

má svoje oprávnenie. Ľudia živiaci 

sa pránou sú zdraví. Niektorí dokonca 

vyzdraveli zo závažných 

chorôb. Nie je to predsa len dôvod 

pokúsiť sa o to? A nakoniec súvisiaca 

otázka: Je možné predĺžiť si týmto 

spôsobom život? 

Ž 

PRÁNA – OSUD 

– ZDRAVIE 

ivot každého z nás podlieha zákonitostiam 

osudu. Do nášho 

osudu je vložených veľa nezameniteľných 

konštánt. Rodičov, miesto narodenia, 

telesnú konštitúciu a mnoho 

ďalších vecí nie je možné zmeniť ani 

veľkým úsilím. Ďalšími konštantami 

sú osudové termíny – čas, kedy 

sú splatné staré dlhy, karma. To sú 

medzníky, keď sa v živote musí niečo 

odohrať. Nie je však ešte rozhodnuté, 

čo to bude. O tom rozhodne spôsobom 

svojho života človek sám. Osud 

tak vkladá do rúk každému človeku 

povestnú osudovú voľbu. Touto voľbou 

sú však názory, podľa ktorých 

sa dotyčný človek rozhodol žiť. 

Táto voľba sa týka i vzťahu k vlastnému 

telu. Jeho zdravie ovplyvňuje 

20 

Svet Grálu 

32 | 2012 

spôsob zaobchádzania s telom, a ak 

je nesprávny, môže privodiť zbytočnú 

chorobu alebo predčasnú smrť. To 

znamená, že sa stane niečo, čo sa nemuselo 

stať, čo nebolo zanesenené 

v osudovom pláne ako nevyhnutná 

položka. V iných prípadoch môže 

síce choroba patriť k osudu človeka, 

ale jej tiaž alebo závažnosť sa zlou 

starostlivosťou o telo zbytočne vystupňuje, 

takže miera nutného utrpenia 

je tým nesmierne zvýšená. 

Je nutné povedať, že väčšina ľudí 

sa dnes o svoje telo dobre nestará. 

Preto sa u nich môžu v zosilnenej 

miere uplatiť i ďalšie nepriaznivé 

okolnosti, ako je stále narastajúca 

menejcennosť stravy, životného 

prostredia alebo rušivé technické 

vplyvy. To znamená, že mnoho ľudí 

by sa mohlo tešiť naozaj výbornému 

zdraviu, keby svojmu telu venovali 

náležitú pozornosť. Namiesto toho sú 

chorí a predčasne umierajú. V tomto 

všeobecnom spustošení nám pripadá 

celkom výnimočné, keď sa tu a tam 

nájde niekto v pokročilejšom veku, 

kto je telesne celkom zdravý. 

Pránická výživa nemôže prekonať 

osud človeka a nemôže preto oddialiť 

ani okamih smrti. Môže viesť nanajvýš 

k tomu, že človek sa v zdraví 

dožije všetkých svojich dní, ktoré 

mu boli v tomto živote určené. To istotne 

nie je málo. Ale k rovnakému 

výsledku by došiel i v prípade, keby 

svoje telo nezanedbával a zaobchádzal 

by s ním podľa „predpisov“ vydaných 

prírodou. 

Podobne ako nie je pránická výživa 

zárukou dlhovekosti, nemôže si robiť 

nárok ani na vyliečenie všetkých 

chorôb. Utrpenie je do nášho života 

vložené vždy na určitý účel. Ak nie 

je tento účel ešte naplnený, neexistuje 

sila, ktorá by ho mohla odstrániť. 

Preto môže pránická výživa liečiť 

iba stavy, ktoré vznikli zanedbaním. 

Z tohto dôvodu ju nie je možné 

považovať za nadradenú iným spôsobom 

nápravy. 

TRÁVENIE JE 

UVOĽŇOVANIE ENERGIE 

N 

a záver chcem pripojiť jednu 

praktickú poznámku pre 

tých, ktorí si želajú zlepšiť činnosť 

svojho tela a dopriať svojim bunkám 

„svetlo“. 

Zmienil som sa už o tom, že trávenie 

je proces uvoľňovania energie, 

ktorú tu nazývame pránou. Toto 

uvoľnenie energie má za následkok 

chemické reakcie – dochádza k tzv. 

štiepeniu živín. Fenomén pránickej 

výživy jasne ukazuje, že pohyb energie 

predchádza pohybu hmoty. Energetické 

zmeny je preto nutné považovať 

za prvotné. 

Za nimi potom bezprostredne nasledujú 

zmeny chemické. Postupný 

chemický rozklad potravy v rôznych 

častiach zažívacieho systému preto 

ukazuje, ako hmota zachytenú energiu 

odovzdáva. Tento proces sa začína 

v ústach a jeho neoddeliteľnou súčasťou 

je, alebo by malo byť, žuvanie. Žuvanie 

sa dá prirovnať k homeopatickej 

potenciácii, pri ktorej sa odlučuje 

podstata – energia – od hmotného nosiča. 

Ak je potrava v ústach dokonale 

spracovaná, uvoľňuje sa z nej veľké 

množstvo žiarivej enegie. To znamená, 

že v ústach sa postupne objavuje stále 

viac svetla. Ak človek prehltne, potom 

doslova prehĺta svetlo. Je dobré vedieť, 

že túto počiatočnú svetelnú extrakciu 

už ostatné časti zažívacieho systému 

nemôžu vykonať. Pri nedostatočnom 

spracovaní potravy v ústach prehĺta 

človek tmu. Tým sa v ďalších oddieloch 

zažívacieho systému uvoľňovanie energie 

nesmierne sťažuje, pretože strava 

nie je energeticky „otvorená“. Ak človek 

dostatočne nežuje, je to ten najjednoduchší 

spôsob, ako svojmu telu 

spôsobovať vážnu energetickú ujmu.

P 

PRÁNICKÁ STRAVA JE 

ODKAZOM DNEŠKU 

ránickú stravu považujem za jav, 

ktorý má primäť k úvahám o podstate 

života. Záchrana alebo spása ľudskej 

duše nespočíva v tom, že urobí 

svoje súčasné pozemské telo nezávislým 

od obvyklej stravy. 

Cesta duše vedie od Zeme hore. 

Zdrojom poznania preto nemôže 

byť strava alebo tzv. pránická energia 

sama osebe, pretože oboje je viazané 

len na hmotnosť. Predstava, že by 

skutočné poznanie bolo možné získať 

zmenou spôsobu stravovania, je naivná. 

Ľudia, ktorí bez vlastného úsilia 

dospeli k pránickej strave, prinášajú 

dôkaz o tom, z čoho žije telo, ale nie 

to, z čoho žije duša. Ich príklad ukazuje 

na duchovnú podstatu človeka, 

ale neukazuje duchovnú cestu. Telesné 

zdravie týchto ľudí nie je výzvou 

k hromadnému prechodu na pránickú 

stravu, ale poukazom na nesmiernu 

záťaž, ktorú uvaľujeme na svoje telá 

spôsobom svojho myslenia, konania 

a nakoniec i stravovania. Rovnaký stupeň 

zdravia možno dosiahnuť prostým 

a jednoduchým spôsobom života. 

Schopnosť bezprostredného prijímania 

pránickej energie je súčasťou 

osudu týchto ľudí. Túto schopnosť nadobudli 

ako možnosť svojho ďalšieho 

vývoja. Avšak táto schopnosť sama 

osebe žiaden duchovný vývoj nespôsobuje. 

Preto nemôže pránická energia 

ako taká rozuzliť ich osud, a tým 

menej osudy iných ľudí. 

Jan Palouček 

Cesta k uzdravení 

O daru léčení 

JAN PALOUCEK 

CESTA 

K UZDRAVENI 

O DARU LECENI 

INTEGRAL BRNO 

160 strán, 

viazané vydanie, 

formát 14,5 x 21 cm, 

1. vydanie 2011 

Naša cena: 11,60 € 

Cena pre predplatiteľa 11,00 € 

Choroba a uzdravenie majú svoje pevné pravidlá, ktoré bežne 

nie sú známe. Autor opisuje z hľadiska svojej dvadsaťročnej 

liečiteľskej praxe zdravie a chorobu ako zákonité dôsledky 

nášho poňatia života. Veľkú pozornosť venuje spôsobu 

liečenia pomocou prikladania rúk. 

Kniha sa môže stať sprievodcom všetkých tých, ktorí sa snažia 

porozumieť nielen chorobe, ale aj svojmu životu. 

MUDr. Jan Palouček vyštudoval lekársku fakultu Univerzity 

Karlovej v Prahe, roky pracoval ako ortopéd-traumatológ. 

Od roku 1990 žije v južných Čechách, pôsobí v oblasti 

alternatívnej medicíny, zdravého životného štýlu a ako liečiteľ. 

Prednáša na témy sebapoznania, rozvoja osobnosti a vnímania 

energií. Je spoluautorom knihy Cesta k životu a autorom 

knihy Poselství barev, prispieva svojimi článkami do časopisu 

Svet Grálu. Je uvedený v životopisnej encyklopédii osobností 

Who is…? v Českej republike. 

Jan Palouček 

jan.paloucek@svetgralu.cz 

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu 

na konci časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk. 

21 

Svet Grálu 

32 | 2012

NÁBOŽENSTVO 

Na čo vlastne potrebujeme 

náboženstvo? 

SIEGFRIED HAGL 

Mnohí vedci zastávajú názor, že náboženstvá sú prekážkou v hľadaní pravdy, a pokiaľ 

skĺznu do násilného fundamentalizmu, ohrozujú dokonca prežitie ľudstva. No 

na druhej strane sa človek ako živý tvor na najvyššom stupni vývoja odlišuje od zvierat 

práve aj svojou schopnosťou religiozity. Tá je s ľudským vývojom neoddeliteľne 

spätá a mnohí ľudia vnímajú, že ich ľudské bytie by bez tejto danosti nemalo význam. 

V čom teda spočíva rozpor medzi vedou a náboženstvom, ktorý obom stranám bráni 

vydať sa spoločne za hľadaním pravdy? V čom tkvie hodnota náboženstva? 

ČO JE NÁBOŽENSTVO? 

P 

rečo sa novým náboženstvám 

niekedy upiera právo radiť sa medzi 

„náboženstvá“? 

V západných krajinách sa po dlhé 

storočia za náboženstvo považovalo 

iba kresťanstvo. Všetko ostatné 

sa pokladalo za „pohanské“ alebo 

dokonca malo pochádzať od diabla. 

Náboženstvá charakterizujú tri základné 

aspekty: 

• Transcendencia: Na rozdiel od politických 

ideológií predstavuje náboženstvo 

náuku o existencii nadpozemských 

síl, či už neviditeľnej moci, 

bytostí alebo náuku o viere v Boha. 

• Náuka: Náboženstvo je sotva 

mysliteľné bez etiky a vlastného teologického 

učenia. 

• Kult: Vonkajšia podoba, čiže 

praktizovanie náboženstva formou 

náboženských rituálov a kultových 

úkonov. 

N 

PRVÉ NÁBOŽENSTVÁ 

ajranejšie indície religiozity 

možno nájsť u pravekých ľudí 

už pred cca 120 000 rokmi. U neandertálcov, 

aj neskôr u homo sapiens 

22 

Svet Grálu 

32 | 2012 

poukazujú nálezy – predovšetkým 

však pozostatky rituálneho pochovávania 

– na ich náboženské predstavy 

a rituály. Na základe uvedených 

kritérií tak môžeme v určitej 

komunite predpokladať existenciu 

náuky a kultu a tým aj jestvovanie 

náboženstva. 

J 

HĽADANIE ZMYSLU 

e prirodzené, že sa človek niekedy 

zamyslí nad životom a jeho zmyslom; 

patrí to k najhlbším ľudským 

pohnútkam. Chce vedieť ako a prečo 

sa deje všetko to, čo denne prežíva. 

Pokiaľ udalostiam neporozumie, 

v snahe o vysvetlenie pripúšťa úvahy 

o nadpozemskom pôvode dejov. 

Práve toto hľadanie zmyslu chápu 

mnohí materialisti ako pôvod náboženstva, 

je pre nich v podstate identické 

s poverami. 

Vďaka vedeckým poznatkom sa už 

dnes mnohé prírodné javy – nepriaznivé 

počasie, katastrofy ale aj 

choroby – neinterpretujú ako tresty 

za hriechy alebo ako prejavy hnevu 

božstiev. Pokiaľ však ľudí, alebo celé 

národy postihne nešťastie, „rana 

osudu“, potom sa otázka zmyslu 

života alebo Božej spravodlivosti 

opäť vynorí. Človek sa vo svojom 

vnútri neuspokojí s tým, že by všetko 

bola hra náhod, preto hľadá odpovede 

na trascendentnej úrovni. 

V 

ODPOVEDE 

NA ZÁKLADNÉ 

OTÁZKY ŽIVOTA 

náboženstvách hľadáme odpovede 

na základné otázky ľudského 

bytia. Odkiaľ prichádzam? 

Kam idem? Čo je zmyslom môjho 

života? Náboženské presvedčenie nie 

je možné dokázať vedeckými metódami. 

A tak sú metafyzika, religiozita, 

spiritualita alebo teológia v ťažkej 

situácii, pokiaľ sa hodnotia len 

na základe preukázateľnosti vierouky. 

Náuka o ďalšej existencii duchovnej 

osobnosti človeka po jeho pozemskej 

smrti je spoločná prakticky všetkým 

náboženstvám. Pozemské telo je 

vnímané len ako nástroj, aby nesmrteľný 

ľudský duch mohol žiť a pôsobiť 

v prostredí hmotnosti, ktorá je vzhľadom 

na podstatu človeka celkom odlišného 

druhu. 

Viera v život po smrti je pravdepodobne 

najstaršou a najrozšírenejšou 

náboženskou náukou. Materialistické 

modely uvažovania túto 

predstavu spochybňujú už od antiky. 

V dobách Ježiša napríklad saducejovia 

neverili na pokračovanie života 

po smrti. 

• Odkiaľ prichádzam? – Pre ázijské 

náboženstvá je samozrejmé,

NÁBOŽENSTVO 

že vlastná osobnosť človeka existovala 

už pred pozemským životom. 

Žila v iných (ľudských) telách 

na Zemi, alebo zotrvávala v jemnejších 

úrovniach tzv. onoho sveta. 

Podľa toho sa teda človek nerodí ako 

nevinné batoľa, čistý ako nepopísaný 

atď. Tí všetci disponujú hlbším vhľadom 

do súkolesia stvorenia a užším 

vzťahom k onému svetu. Poslaním 

kňazstva bolo zrejme sprostredkovať 

prežité vedenie o stvorení, presahujúce 

myšlienkové schémy panteizmu 

(viera, že všetko je božskej povahy), 

list papiera. Narodením si so sebou 

prináša mnohostranné skúsenosti, 

ale aj mnohé záťaže. 

Táto „reinkarnačná náuka“ 

sa v staroveku rozšírila aj do západných 

krajín. Poznali ju grécki filozofovia, 

starí Židia i prví kresťania. 

Židovstvo, kresťanské náboženstvá 

a islam neskôr učenie o opakovaných 

pozemských životoch potlačili. 

• Kam idem? – Keďže nesmrteľná 

duša, duchovná osobnosť človeka, 

existovala už pred svojím vstupom 

do pozemského života v inom, transcendentnom 

svete, po opustení pozemského 

tela sa do tohto iného sveta 

na istý čas opäť vráti. 

• Aký je zmysel života? – Pre biologické 

telo je zmyslom života vyrásť 

a rozmnožiť sa, aby sa zachoval reťazec 

pokračujúceho života. Náboženstvo 

a religiozita však napovedajú, 

že skutočný zmysel života presahuje 

krátke pozemské bytie. Spočíva v nepretržitom 

vývoji ľudskej duše, v pohybe 

ako základnom princípe stvorenia. 

Abd-ru-shin vo svojom diele 

„Vo svetle Pravdy“ hovorí, že ľudský 

duch má vo svojom súčasnom živote 

rozšíriť svoje poznatky o stvorení 

a odstrániť eventuálne záťaže, 

ktoré sú následkami chybných činov 

z tohto alebo z predošlých životov. 

Snaha o sebazdokonalenie je teda 

samozrejmou súčasťou duchovného 

rastu. Skúsenosti, prežitia – to je naše 

skutočné vlastníctvo; majetok, ktorý 

si vezmeme so sebou a budeme ďalej 

využívať. Všetko ostatné je pominuteľná 

súčasť života. 

DILEMA NÁBOŽENSTVA 

O 

d svojho vzniku mali náboženstvá 

tvoriť most medzi dvomi 

„odlišnými“ svetmi – medzi svetom 

hmoty a „duchovným“ svetom, ako 

ich rozlišujeme my. Medzi oboma 

týmito ríšami pôsobili a pôsobia ako 

prostredníci napr. avatari, pustovníci, 

guruovia, jasnovidci, vyslanci Svetla, 

mnísi, mystici, kňazi, rišiovia, šamani, 

vizionári, mudrci, čarodejníci, 

polyteizmu (viera v mnoho bohov) 

alebo monoteizmu (viera v jedného 

Boha) a to bez teologickej dôvtipnosti. 

To, že zákony stvorenia vychádzajúce 

z Boha, alebo prírodné zákony, 

pôsobia v prírode všade bez obmedzení, 

môžeme na prvý pohľad chápať 

ako panteizmus. Veštci alebo 

šamani môžu vysoké prírodné bytosti 

vnímať ako bohov, z čoho zase 

vychádza polyteistické náboženské 

chápanie. Monoteizmus nakoniec 

vznikol zo zjaveného poznania všemocného 

bezbytostného jediného 

Boha, z ktorého vôle vzišli prírodné 

zákony a prírodné bytosti. 

Mylná predstava, že kňazstvo 

sprostredkováva poznanie o stvorení, 

znamená hlboký problém všetkých 

náboženstiev. Prostredníkom medzi 

duchovným a pozemským svetom 

musí byť spirituálne nadaný človek, 

23 

Svet Grálu 

32 | 2012

NÁBOŽENSTVO 

vyvolený vyššou mocou. Samotné 

náboženské vzdelanie nestačí. Veď 

ani Ježiš si nevybral učeníkov spomedzi 

vyštudovaných kňazov. Bolo 

by zaujímavé vedieť, či vysokí kňazi 

antických čias boli schopní vybrať 

do kňazskej služby vyvolené osoby 

pomocou vyšších duchovných bytostí 

na onom svete. Rovnako sa môžeme 

pýtať, či sú aj šamani povolávaní 

k šamanstvu neviditeľnými 

bytosťami alebo silami. 

N 

NEVYHNUTNÁ 

NÁBOŽENSKÁ 

DYNAMIKA 

áboženstvá sú spravidla konzervatívne. 

Ich vodcovia chcú 

zachovávať náuku a rituály a tak ich 

aj odovzdávať ďalej. Snahy o zmeny, 

doplnenia a ďalší rozvoj sa väčšinou 

stretávajú s odporom. Pokiaľ sa bránia 

otvorenej výmene myšlienok 

a úprimnému vyznaniu vlastného 

presvedčenia, tu stagnácia, dogmatizmus 

a pokrytectvo sú nevyhnutným 

dôsledkom. 

Dnes už nikoho nepresvedčí také 

náboženstvo, ktorého autority neustále 

opakujú ťažkopádne staré 

múdrosti a citujú výroky, poplatné 

dobe svojho vzniku. Každá generácia, 

každý človek musí sám pre seba 

znova objaviť základné náboženské 

pravdy a aktualizovať ich na základe 

súčasného stupňa poznania. Má 

hľadať a kriticky skúmať, aby mohol 

zaujať vlastný postoj a neopierať 

sa o naučené frázy a tradičné autority. 

Tým nadobúda naše presvedčenie živosť. 

Veď nová doba prináša aj nové 

pomoci a nové obzory. 

Náboženské pravdy sú vo svojej 

podstate nadčasové a univerzálne. 

Ich vhodná forma môže otvorenej 

mysli pomôcť spojiť to duchovné 

so zdanlivo nezlučiteľným vedeckým 

poznaním. Náboženstvá by sa preto 

24 

Svet Grálu 

32 | 2012 

nemali vyhýbať tejto nepretržitej 

konfrontácii s neustále sa vyvíjajúcim 

svetom. Inak sa odcudzia životu, 

stratia vzťah k prežívanej skutočnosti 

– a ich pochybnosti o tom, či je ich 

učenie ešte pochopiteľné a duchovne 

prínosné, sú namieste. 

Náboženskí vodcovia sa spravidla 

obávajú spirituálnych diskusií, 

vo svojej živosti nevypočitateľných. 

Je tu hrozba, že sa debata 

môže vymknúť kontrole a obsah 

viery spochybniť, čo by zase mohlo 

viesť k rozštiepeniu vlastných radov. 

Práve obavy o súdržnosť brzdia ďalší 

rozvoj náboženských náuk. Z pôvodne 

žijúceho náboženstva sa potom 

stáva rigidná byrokratická organizácia, 

ktorá už nedokáže plniť 

vlastné poslanie prostredníka medzi 

dvomi svetmi. Vysiľuje sa povrchnou 

hyperaktivitou, pretože sa pripravila 

o spiritualitu. 

D 

SPIRITUALITA 

NEPOZNÁ DOGMY 

ejiny náboženstva sú históriou 

úspechov i zlyhaní. Zástupcovia 

náboženstva sklamali v tom, že vykonávali 

mocenskú politiku, lipli 

a stále vytrvalo lipnú na neudržateľných 

omyloch. 

V náboženskej oblasti chýbali istoty 

a objektívne preukázateľné náuky. 

Čo však zostalo, čo pretrváva, 

je hlboká túžba človeka po pravde, 

po poznaní Boha. Pravé hľadanie 

pravdy je cestou duchovnej slobody. 

Ako potom vnímať konfesný záväzok 

k dogmatickej náuke so zákazom 

vlastného myslenia? Pravda je 

všeobsiahla a žijúca. Nemožno si ju 

výlučne nárokovať ani ju definovať 

cirkevnými snemami. Ani nijako jej 

platnosť časovo obmedziť. 

Každý človek je pri svojom hľadaní 

pravdy odkázaný sám na seba. Hľadať 

vo svojom vnútri, rozhodovať 

sa – pre alebo proti svojej osobnej 

religiozite, pre alebo proti univerzálnym 

požiadavkám materializmu, 

pre alebo proti dogmatike etablovaných 

učení. 

T 

PROTIPÓL 

MATERIALIZMU 

am, kde náboženstvá chýbajú, absentujú 

aj dôležité pravidlá života 

a otázka jeho zmyslu zostáva bez odpovede. 

Svet, príroda, život sú z vedeckého 

pohľadu hrou náhody bez 

zmyslu, účelu a cieľa. Prírodné vedy 

totiž nedokážu duchovnej osobnosti 

človeka ponúknuť individuálny vyšší 

cieľ jej vývoja. Aj úcta k životu ostatných, 

k životu rastlín, zvierat, ľudí, je 

hlbokým náboženským prístupom, 

ktorý napríklad v západnom kultúrnom 

kruhu nachádzal pomerne 

málo pozornosti. A tento duchovný 

pohľad nemôžu dostatočne nahradiť 

ani tie najlepšie ekologické poznatky. 

Pre prežitie ľudstva sú rozhodujúce 

len tie náboženstvá, ktoré sú otvorené 

hľadaniu pravdy. Pokiaľ náboženstvá 

neplnia svoju úlohu, kňazi 

zlyhávajú, ľudia nedostatočne chápu 

význam všetkého živého a chýba im 

vedomie zodpovednosti voči Stvoriteľovi, 

úpadok spoločnosti je nevyhnutný. 

Hodnotu náboženstva alebo 

vierovyznania, i kvalitu ich vyznavačov 

možno dnes, rovnako ako pred 

dvomi tisíckami rokov, rozpoznať 

jednoducho podľa Ježišových slov: 

„Poznáte ich po ovocí.“ (Matúš 7, 16) 

Siegfried Hagl 

hagl@svetgralu.sk

ZAUJÍMAVOSTI 

VIETE, ŽE...? 

Týmito slovami sa často v tlači uvádzajú 

rôzne „zaručené“ zaujímavosti. No nie 

všetko čo „vieme“, je pravda. Mnohé 

populárne omyly sa bez overenia odovzdávajú 

od úst k ústam, z generácie 

na generáciu. 

Tento efekt sa bežne využíva v reklame: 

čím častejšie sa nejaké tvrdenie 

opakuje, s tým väčšou samozrejmosťou 

(nevedomky) sa naň pozerá 

ako na „pravdu“. Čo často počujeme, 

tomu veríme – veľakrát však neprávom. 

Existujú tucty populárnych 

omylov, ktoré sa odovzdávajú z generácie 

na generáciu – hoci neboli podrobené 

žiadnej kritickej skúške. 

Určite už každý aspoň raz počul 

výrok, že človek využíva len zlomok 

svojej mozgovej kapacity – hovorí 

sa o púhych 10 až 20 percentách. Zvyšok 

vraj zostáva nevyužitý, a môže 

sa pomocou cieleného tréningu 

rozvíjať. Kto pozná dielo „Vo svetle 

Pravdy“ od Abd-ru-shina, bude asi 

týmto výrokom zaskočený. Opakovane 

sa v ňom totiž poukazuje na prílišné 

pestovanie veľkého mozgu 

podporovaním jednostrannej intelektuálnej 

činnosti. Ako sa to zhoduje 

s týmto výrokom? To by sme nemali 

všetky možnosti nášho mozgu využívať? 

Odpoveď: Nemôže to byť v zhode, 

pretože predpoklad, že časť nášho 

mozgu „leží nevyužitá“, jednoducho 

neplatí. Už dávno totiž vedecké zobrazovacie 

postupy dokázali, že v mozgu 

nie sú žiadne inaktívne oblasti. 

Odkiaľ pramení fáma, ktorej autorstvo 

sa pripisuje Albertovi Einsteinovi, 

sa už nedopátrame. Pravdepodobne 

išlo o nejakú reklamu z plagátu, 

ktorá mala vsugerovať, že určité látky, 

cvičenie a tréning ľuďom dovolí, aby 

„prekonali sami seba“. A kto by tomu 

nechcel uveriť? 

Tradované, no vedecky nepodložené 

sú aj mnohé ďalšie tvrdenia: 

Špenát obsahuje obzvlášť veľké 

množstvo železa. Tento argument potrápil 

už veľa detí, ktoré nemali rady 

špenát. Neprávom: varený špenát obsahuje 

približne 2,2 mg železa na 100 g 

– výrazne menej než iné potraviny 

(ako napr. čokoláda). Všeobecne je 

tento omyl známy už desiatky rokov 

– spôsobila to chyba jedného vedca, 

ktorý vo svojich zápisoch z merania 

zle umiestnil desatinnú čiarku. 

Jedna šumivá tableta vitamínu C 

ochráni pred nachladnutím: odporúčané 

dávkovanie od dodávateľa. 

Na podporu tohto tvrdenia neexistuje 

žiadna vedecká práca. Dôležité 

však je, že nikto nedostatkom vitamínu 

C netrpí (to sa dnes môže stať 

len veľmi zriedka). 

Strihanie vlasov pomáha proti ich 

vypadávaniu. Ide pravdepodobne 

o chybný záver, vychádzajúci zo skúsenosti 

pri zastrihávaní trávnika. Tu 

mnohé rastliny skutočne kompenzujú 

strihanie bujnejším rastom, no rast 

vlasov časté strihanie nezvyšuje. 

V súčasnej ére plastov sa presadzuje 

mylný názor, výdatne podporovaný 

reklamou, že plasty sú obzvlášť hygienické. 

Preto sa na verejných priestranstvách 

vymenili kovové kľučky 

za plastové a v gastronómii sa napr. 

drevené varešky či krájacie doštičky 

povinne nahrádzali „hygienickými“ 

z plastu. No myšlienka, že baktérie 

sa s „mŕtvym plastom“ neznášajú, 

sa ukázala ako neopodstatnená. Naopak, 

určité druhy dreva (napr. borovice) 

majú dokonca antibakteriálne 

vlastnosti, čo sa o plastoch povedať 

nedá. 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk 

25 

Svet Grálu 

32 | 2012

„ 


Volanie 

po pomocníkovi 

PAUL SCHMITT 

Ľudstvo potrebuje pomoc. Je však ešte schopné túto 

pomoc spoznať? 

“ 

26 

Svet Grálu 

32 | 2012 

Vedeckotechnický pokrok v dvadsiatom 

prvom storočí neodstránil problémy, 

s ktorými sa ľudstvo od nepamäti potýka. 

Núdza, nespokojnosť, bieda a morálny 

úpadok sú neustálou súčasťou života 

spoločnosti. Z tohto začarovaného 

kruhu sa už sami dostať nevieme, potrebujeme 

pomocníka. Ibaže naše predstavy 

o tom, čo je správne a hodné nasledovania 

sú možno úplne odlišné od toho, 

čo by nám skutočne pomohlo... 

M 

y ľudia sme často vnútorne 

veľmi rozpoltení. Na jednej 

strane si uvedomujeme obrovský vedecko-technický 

pokrok uplynulej 

doby, vďaka ktorému sme si podrobili 

Zem. Naše domy odolávajú 

vetru i mrazu. Je v nich teplo a pohodlie. 

Dopravné prostriedky ponúkajú 

vysoký komfort a sú stále bezpečnejšie 

a rýchlejšie. Lietadlom sme 

schopní precestovať za krátky čas tisíce 

kilometrov a dostať sa kamkoľvek 

chceme. Početné médiá nám poskytujú 

rozsiahle informácie o dianí 

okolo nás. To je len zopár výdobytkov 

techniky, ktoré zmenili obraz 

sveta dvadsiateho prvého storočia. 

Náš rozum, ktorému z podstaty veci 

prislúcha utváranie a vylepšovanie 

pozemských podmienok a pomerov, 

v ktorých žijeme, sa v oblasti techniky 

skvele rozvinul a dosiahol skutočné 

majstrovstvo! 

Na druhej strane existujú určité 

schopnosti, ktoré náš rozum rozvíjať 

nedokáže. Patrí sem poznanie 

Boha, uvedomenie si životných hodnôt, 

etika, morálka, schopnosť cítenia, 

úsilie o vnútornú rovnováhu 

a mnoho ďalších. Tieto vlastnosti sú 

znakom silnej osobnosti, ktorá svoje 

životné smerovanie zverila jadru svojej 

bytosti – duchu. Rozumu pritom 

vytýčila to miesto, ktoré mu náleží – 

uskutočňovať a pretvárať pozemské 

pomery tak, ako rozhodol duch. Avšak 

takýto postoj dnes ľuďom chýba. 

Väčšina ľudí prijíma ľahostajne, 

ako nezmeniteľnú skutočnosť smutný 

fakt, že naša Zem je v nepredstaviteľnom 

rozsahu drancovaná, preťažovaná, 

znečisťovaná jedovatými 

látkami, a že spôsob nášho hospodárenia 

zapríčiňuje po celom svete 

enormnú nestabilitu a veľké utrpenie 

miliárd ľudí. Väčšina ľudí je zmierená 

aj s tým, že v mnohých štátoch 

sa porušujú základné ľudské práva, 

čo nás však neodrádza od toho, aby 

sme s týmito krajinami udržiavali 

čulý obchodný styk. 

Mnohým z nás nijako zvlášť neprekáža, 

že jazdíme autami často aj 

vtedy, keď to vôbec nie je potrebné, 

hoci tým znečisťujeme životné prostredie. 

Spotreba energie i jej výroba 

zahrievajú našu planétu v nebezpečnom 

rozsahu a zanechávajú 

na milióny rokov životu nebezpečný 

atómový odpad. Sme otupení aj voči 

vedomiu, že desaťtisíce ľudí každý 

deň umierajú hladom, zatiaľ čo my 

žijeme v blahobyte. 

Väčšinou si nechceme priznať, ako 

sa milióny mladých ľudí dennodenne 

prepadajú do virtuálneho neskutočného 

sveta internetu, počítačov a sociálnych 

sietí, a tým strácajú vzťah 

k prírode, zanedbávajú zdravý pohyb 

tela, a hlavne nerozvíjajú pravé medziľudské 

vzťahy. 

My ľudia preto smerujeme k obrovskej 

kríze, pretože duša, ktorá jediná 

je schopná zmysluplne riadiť naše rozumové 

konanie, je príliš slabá na to, 

aby sa mohla presadiť proti egoistickým, 

na pohodlnosť a zištnosť zameraným 

snahám nášho rozumu. 

To však nie je všetko. Čím viac nechávame 

vládnuť svoj rozum, tým 

veľkolepejší si pripadáme. Nepovažujeme 

sa vďaka svojim schopnostiam 

za korunu stvorenia? Za tú 

generáciu ľudí, ktorá dosiahla v ekonomike, 

štátnictve, medicíne, vede 

a v mnohých iných oblastiach oveľa 

viac ako predošlé generácie? A to 

i napriek tomu, že dôsledky nášho 

veľkého zlyhania sú už neprehliadnuteľné 

a reálne spejeme k sebazničeniu? 

Aj schopnosť poznania Boha, 

ktorá u skutočne pokročilého ľudstva 

má byť samozrejmosťou, zrejme ešte


nikdy nebola na takej nízkej úrovni 

ako v súčasnosti. 

Skrátka: po duchovnej stránke naliehavo 

potrebujeme pomoc, hoci si 

to mnohí z nás vôbec neuvedomujú. 

Len vo zvláštnych, jasnejších momentoch 

života k nám ešte niekedy 

prenikne vnútorný hlas a my si túžobne 

želáme pomocníka, jasného 

ukazovateľa cesty z chaosu dnešnej 

doby. Zároveň však dovoľujeme rozumu, 

aby mal hlavné a posledné 

slovo. Lenže tým vzniká veľké riziko, 

ktoré zastiera zrak i tým ľuďom, ktorí 

po tomto ukazovateľovi cesty túžia. 

Túto situáciu opisuje druhá prednáška 

Posolstva Grálu: 

„Pozrime len bližšie na všetkých 

ľudí, ktorí dnes s obzvláštnou horlivosťou 

hľadajú duchovného pomocníka 

a očakávajú ho s vnútorným 

povznesením. Podľa ich mienky sú 

duchovne tak dôkladne pripravení, 

že by ho spoznali a začuli jeho slovo 

(...). 

Ale ako si predstavujú tohto pomocníka! 

Je to vskutku žalostné. 

Predovšetkým od neho očakávajú, 

alebo lepšie povedané vyžadujú, aby 

on pripravil každému jednotlivcovi 

cestu nahor k Svetlu. On sa má namáhať 

stavať mosty na ceste k Pravde 

pre stúpencov všetkých vyznaní. On 

to má urobiť také jednoduché a zrozumiteľné, 

aby tomu každý bez námahy 

porozumel. Jeho slová musia 

byť volené tak, aby o ich správnosti 

ihneď presvedčil všetkých ľudí bez 

rozdielu. 

Ak sa pritom musí človek sám namáhať 

a sám premýšľať, potom to 

nie je pravý pomocník. Lebo ak je 

povolaný, aby svojím slovom viedol 

a ukázal pravú cestu, musí sa prirodzene 

o ľudí i starať. Je predsa jeho 

vecou, aby ľudí presvedčil, prebudil! 

Veď Kristus za to dokonca položil 

svoj život. 

Je mnoho tých, ktorí dnes takto 

uvažujú. Takíto ľudia sa však vôbec 

nemusia namáhať, lebo sa podobajú 

pochabým pannám z evanjelia a idú 

v ústrety svojmu »neskoro«. 

Pomocník ich určite neprebudí. 

Nechá ich pokojne spať, až sa brána 

zatvorí a oni nebudú môcť stúpať 

k Svetlu, pretože sa nedokázali včas 

vyslobodiť z dosahu hmotnosti, hoci 

im pomocník svojím Slovom ukazoval 

cestu. 

Veď človek nie je taký cenný, ako 

si namýšľa. Boh nepotrebuje človeka, 

ale človek potrebuje svojho Boha! 

Ľudia tohto druhu prejdú okolo pomocníka, 

hľadajúc a povýšene kritizujúc 

presne tak, ako kedysi chodili 

mnohí okolo toho, na ktorého príchod 

už bolo všetko pripravené zjaveniami. 

27 

Svet Grálu 

32 | 2012


Ako si môžu takto predstavovať 

duchovného pomocníka! 

On neurobí ľudstvu ani tie najmenšie 

ústupky: bude požadovať všade 

tam, kde sa čaká, že bude dávať! 

Avšak vážne premýšľajúci človek 

spozná ihneď, že práve v prísnej a dôslednej 

požiadavke pozorného myslenia 

spočíva to najlepšie, čo ľudstvo, 

hlboko upadnuté do duchovnej lenivosti, 

potrebuje na svoju záchranu. 

Práve tým, že pomocník na pochopenie 

svojich slov už vopred vyžaduje 

duchovnú živosť a vážne chcenie, 

vlastnú námahu, hravo odlúči hneď 

na začiatku plevy od zrna. V tom 

spočíva samočinné pôsobenie Božských 

zákonov. Ľuďom sa dostane 

i tu presne to, čo sami skutočne chcú.“ 

Práve v poslednom odstavci spočíva 

pre nás ľudí, obdarených slobodnou 

vôľou, najväčšia výzva! Hovorí 

nám jasne, že sa musíme otvoriť 

skutočnej pomoci, akceptovať jej 

logiku a podľa nej sa potom riadiť. 

To znamená, že sa musíme v mnohom 

zmeniť – a dôkladne skúmať 

vlastné predstavy alebo očakávania. 

V prednáške „Volanie po pomocníkovi“ 

sa preto ďalej hovorí: 

„Je však ešte jeden druh ľudí, ktorí 

sa domýšľajú, že sú obzvlášť bystrí. 

Tí si však utvorili o pomocníkovi 

celkom iný obraz, ako sa dá vyčítať 

z ich spisov. Nie je však menej groteskný. 

Lebo oni v ňom očakávajú… 

duchovného akrobata! 

Tisíce ľudí dnes považujú jasnovidectvo, 

jasnočujnosť, jasnocítenie, 

atď. za veľký pokrok; ale v skutočnosti 

to tak nie je. Nič takto naučené, 

vypestované, dokonca ani prinesené 

ako nadanie sa nemôže povzniesť 

nad pozemskú pripútanosť. Takéto 

javy sa pohybujú len v nízkych úrovniach, 

na vyššie si nemôžu robiť nárok, 

a sú preto bezcenné (...). 

Tieto snahy nemajú so skutočným 

duchovným vzostupom nič 

28 

Svet Grálu 

32 | 2012 

spoločné. Aj pre pozemské dianie 

sú celkom zbytočné. Sú to len duchovné 

artistické kúsky, nič iné. 

Snáď sú zaujímavé pre jednotlivcov, 

ale pre ľudstvo ako celok sú úplne 

bezcenné!“ 

Posolstvo Grálu od začiatku varuje 

pred „duchovnou akrobaciou“ 

a okultným školením. Pravý 

duchovný vzostup totiž nespočíva 

v získaní určitých schopností alebo 

v demonštrácii „povznesenosti“ nad 

fyzickým telom: 

„Ponechajte týmto ľuďom ich 

duchovných komediantov. Sami 

čoskoro uvidia, kam to vedie. Oni 

sami ani nevedia, o čo sa tým vlastne 

usilujú. Domnievajú sa, že veľký 

môže byť len ten, ktorého duch 

ovláda telo tak, že už nemôže byť 

choré. 

Každý takýto výcvik je jednostranný 

a jednostrannosť privodí 

len nezdravý stav a chorobu. Takýmito 

vecami sa neposilňuje duch, ale 

sa len oslabuje telo! Porušuje sa rovnováha 

nutná pre zdravý súlad medzi 

telom a duchom, a to sa prejaví tak, 

že sa duch nakoniec omnoho skôr 

odpúta od týraného tela; ono mu už 

nemôže poskytnúť pevný a zdravý 

základ na pozemské prežívanie. To 

potom pravdaže duchu chýba a on 

prichádza do záhrobia nezrelý. Bude 

musieť svoj pozemský život prežiť 

ešte raz. […] 

Ak človek napríklad zamýšľa potlačiť 

chorobu uvedením tela do stavu 

duchovného vytrženia, je to ako keby 

strach pred zubným lekárom mal 

potlačiť bolesť zubov. Takéto stavy 

vysokého vzrušenia vydrží telo bez 

ujmy snáď raz, možno i viackrát, nie 

však trvalo, bez vážneho poškodenia. 

A ak pomocník toto robí alebo 

takto radí, potom nie je hodný byť 

pomocníkom, pretože sa tým prehrešuje 

proti prirodzeným zákonom 

vo stvorení. […] 

Človek, ktorého na základe takéhoto 

počínania nazývajú majstrom, 

je menej než žiak, pretože vonkoncom 

nepozná úlohu ľudského ducha 

ani potreby jeho vývoja. Je dokonca 

škodcom ducha. 

Avšak každý nepravý pomocník 

bude musieť prežiť trpkú skúsenosť! 

Jeho vzostup v záhrobí môže začať 

len vtedy, keď dôjde k poznaniu i posledný 

z tých, ktorých svojimi duchovnými 

hračkami zdržal, alebo 

dokonca zaviedol na scestie. Pokiaľ 

tu na Zemi pôsobia ešte jeho knihy 

a spisy, bude na onom svete zdržiavaný, 

i keby tam medzitým došiel 

k lepšiemu poznaniu.“ 

Posolstvo Grálu veľmi dôsledne 

poukazuje na naše chyby pri hľadaní 

pomocníka, ktorého potrebujeme, 

či už vo forme osoby, alebo svetonázoru, 

ktorý chceme nasledovať. 

Naše predsudky a slabosti silne deformujú 

názory na to, čo je správne 

a hodné nasledovania, a to dokonca 

do tej miery, že mnohí z nás pravdepodobne 

tú skutočnú pomoc nespoznajú 

a nechajú ju okolo seba prejsť 

bez povšimnutia. Tu pre nás platí 

omnoho viac než inokedy potreba 

zvažovať a skúmať potenciálne pomoci 

svojím citom. Nechať to, čo počujeme 

alebo čítame pôsobiť na náš 

vnútorný život a z toho potom vyvodzovať, 

či nás to povzbudí, posilní, 

znepokojí – alebo naopak znechutí, 

odradí, unaví či nechá úplne 

ľahostajnými. A kto takto starostlivo 

hľadá, ten pomocníka určite nájde! 

Paul Schmitt 

schmitt@svetgralu.sk

Nakladateľstvo 

Stiftung Gralsbotschaft 

Stuttgart 

Abd-ru-shin 

VO SVETLE PRAVDY 

Posolstvo Grálu 

V PONUKE NOVÉ, UŽ 6. VYDANIE! 

Názov nemeckého originálu „Im Lichte der Wahrheit, 

Gralsbotschaft“. Kniha bola okrem slovenčiny 

preložená do angličtiny, francúzštiny, holandčiny, 

portugalčiny, španielčiny, ruštiny, poľštiny, češtiny, 

maďarčiny, rumunčiny, perzštiny, arabčiny a čínštiny 

a vyšla v celkovom náklade presahujúcom milión 

výtlačkov. 

Prednášky tohto diela sa zaoberajú svetonázorovými 

otázkami a odpovedajú na ne jasným a dôsledným 

spôsobom. Pred čitateľom sa rozvinú zákonitosti sveta 

ako obraz Stvoriteľovej vôle, vylíčené tak, aby ich 

mohol pochopiť a nachádzať vo svete okolo seba. 

Osud, karma, reinkarnácia :: pohľad do tohto a onoho 

sveta :: apokalypsa a posledný súd :: rodina, manželstvo 

a sexualita :: milosť, láska a Božia spravodlivosť :: odkiaľ 

pochádzame a kam ideme :: misia a „obeť zmierenia Syna 

Božieho Ježiša“ ... to sú len niektoré z tém, ktorými 

sa Posolstvo Grálu zaoberá. Pritom, ako už samotný 

podtitul napovedá, pojem „Grál“ je významnou témou 

– predstavuje východiskový bod, odkiaľ do vesmíru 

prenikla energia pri slovách „Buď Svetlo“ a odkiaľ 

dodnes stále priteká a rozlieva sa do celého stvorenia 

na požehnanie všetkých tvorov a všetkého stvoreného. 

Abd-ru-shin – autor Posolstva Grálu, občianskym 

menom Oskar Ernst Bernhardt začal toto dielo 

spisovať a postupne uverejňovať v roku 1923. 

V tirolských Alpách založil osadu Grálu, kde žil 

a pôsobil. Na sklonku života, po mnohých sklamaniach 

s ľudstvom prepracoval svoje dielo do súčasnej podoby 

– vydanie z poslednej ruky. Zomrel 6. 12. 1941. 

Poznatky, získané z tejto knihy sú také ohromné, 

že nezaujatého čitateľa nútia k zamysleniu, skúmaniu 

a pomáhajú mu napredovať. Kto sa nebojí nadvihnúť 

závoj tam, kde pre neho ešte dnes spočívajú veľké 

záhady života, tomu kniha prinesie bohatý úžitok. 

Stane sa mu živým posolstvom z Grálu. 

slovenský jazyk, 

832 strán, 

tvrdá väzba, 

formát 14 x 21 cm, 

6. vydanie, 

tri zväzky v jednom, 

hmotnosť: 980 g 

Bežná cena: 21,00 € 

Cena pre predplatiteľa: 19,90 € 

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu v časopise, 

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk 

29 

Svet Grálu 

32 | 2012

CVIČENIE 

Ako pružne prekĺznuť všedným dňom 

Zabavte sa užitočne! 

Birgit Marie a Philipp Seifertovci 

Aj Vám sa zdá, že ste stále stuhnutejší 

a menej ohybný? – Keď sa snažíte vyteperiť 

z kresla pred televíznou obrazovkou, 

pretože sa vám zase minuli 

sladkosti? Alebo keď po niekoľkohodinovej 

práci pri počítači precitnete 

a zisťujete, že tu už nejde o žiadne 

zdanie, ale o fakt, ktorý akosi neviete 

vyvrátiť. – Pravda, človek by s tým 

rád niečo robil... ale čo? Navyše, keď 

si uvedomí, čo všetko má zase dnes 

postíhať! A tak ako skoro každý večer, 

aj dnes si odfúkne: “... ej bisťu, mám 

dosť!“ A čo si tak zabehať?! Ale keď 

prší, či sneží? ...zas ma bude škriabať 

v krku a páliť v pľúcach? – Hm, radšej 

nie... 

Ak je toto aj Váš prípad, niečo tu 

pre Vás máme. – Malú zostavu cvikov 

na každý deň, ktorá Vám zaberie 

maximálne päť minút. Zato však 

budete mať ohybnejšie telo, rozcvičíte 

si ruky, uvoľníte stuhnuté svaly, 

prehĺbite svoj dych. Cvičenie nie je 

viazané na počasie ani na termíny 

a nepotrebujete naň nijaké zvláštne 

oblečenie; no odporúčam zobliecť si 

aspoň sako a zložiť z krku kravatu, 

a radšej aj tú šnúrku s mobilom – aby 

ste si ju prípadne nepristúpili...;-) 

V tomto novom seriáli „Sveta 

Grálu“ vám dáme zopár tipov na cvičenia, 

ktoré môžete kedykoľvek 

veľmi ľahko zaradiť do svojho bežného 

dňa. – Chcete si pustiť nejakú 

príjemnú hudbu? No jasné! Pôjde 

Vám to ešte lepšie. 

Teda šup-šup, času je málo, takže 

čokoládu odložte na horšie časy 

a poďme na to! 

Tak, naše prvé cvičenie 

na všedný deň: 

Postavte sa rovno. Ohnite ramená 

dopredu a pritiahnite ich nahor, čo 

najvyššie k ušiam, potom dozadu, 

dolu, vytočte lakte zľahka von (ako 

vták, ktorý rozprestiera krídla) a potom 

lakte opäť povoľte. Všímajte si 

šírku hrudníka, vzdialenosť medzi 

lakťami a dĺžku krku! Vaša hlava 

tróni úplne hore. Občas sa pri tom 

chrbát trochu prehne v bedrách. 

Aby ste tomu predišli, nechajte kostrč 

klesnúť, ako keby na nej viselo 

malé závažie – ale stále zostaňte 

pekne, najlepšie ako sa len dá, natiahnutý 

nahor! Cítite tú reťazovú 

reakciu až k chodidlám? Podkolenné 

jamky sa uvoľnia, napätie 

1 2 3

CVIČENIE 

sa z nich stratí. Päty a chodidlá tlačíme 

k podlahe. Toto môžete robiť 

(takmer) vždy a všade – až sa Vám to 

stane zvykom. To, či stojíte rovno, si 

môžete overiť celkom ľahko. – Keď 

Vaše ruky visia voľne pozdĺž švíkov 

nohavíc, potom stojíte rovno. Pokiaľ 

Vám ruky visia pred stehnami, 

ste zhrbený. 

A teraz malá zostava 

na každý deň: 

1. 

Postavte sa rovno, ako je popísané 

vyššie. Otáčajte sa striedavo 

doľava a doprava. Ruky sa kývajú 

voľne, pohyb vychádza z panvy. 

Nezadržujte dych. Dýchajte plynulo, 

úplne prirodzene. 

2. 

Pokrčte kolená a predkloňte 

sa, hornú časť tela 

nechajte voľne visieť. Nechajte zvesené 

ramená, paže a hlavu. Pohojdávajte 

sa striedavo vľavo a vpravo 

(obrázok č.3). Potom sa pozvoľna 

ale pritom plynulo vyrovnávajte, 

snažte sa precítiť stavec po stavci, 

až sa znovu vzpriamite – pousilujte 

sa narovnať čo najlepšie, ako Vám 

to ide. 

3. 

Zopnite ruky a vzpažte – 

stojte vzpriamene, ako 

sme popísali na začiatku v cvičení 

na všedný deň. Nakláňajte sa mierne 

doľava a doprava, ako bambus 

vo vetre. 

4. 

Vzpriamte sa asi tak ako 

keď ste hrdí na niečo, čo 

sa vám práve podarilo. Vykročte 

pravou pätou. Prsty nôh smerujú 

k tvári. Ľavá noha je pokrčená, 

pravá rovná. Napnite hornú časť 

tela najprv rovno dopredu, potom 

dolu. Cítite, ako sa Vám napína 

spodná časť chrbta a predovšetkým 

zadná strana pravej nohy? – 

Tak to má byť! Zostaňte v tejto pozícii 

a voľne dýchajte. Predkloňte sa, 

kostrč smeruje k stropu. Nepredkláňajte 

sa v drieku, tak ochránite 

svoje bedrá a platničky. Pri dvíhaní 

si najprv celkom narovnajte chrbát – 

to kvôli platničkám (no veď viete, 

aby Vás neseklo...), potom nohy zaprite 

do podlahy, ako keby ste ju 

chceli odtlačiť, a s rovným, uvoľneným 

chrbtom sa narovnávajte – ako 

keby Vám hlavu priťahoval k nebu 

nejaký magnet. 

(Potom tento cvik precvičte aj 

druhou nohou.) 

5. 

Teraz v tejto kráľovskej pozícii 

chvíľu zotrvajte. Hľaďte 

pred seba, jasne a do diaľky, dýchajte 

pokojne a zhlboka! Zapamätajte si 

tento moment. Skúste si naň v priebehu 

dňa spomenúť, najmä pred ťažkými 

situáciami. – Pomáha to! 

Birgit Marie a Philipp-Damian Seifertovci 

4 31 

Svet Grálu 

32 | 2012

OSOBNOSŤ 

Jan Hus a Martin Luther 

Dvaja najväčší reformátori stredovekej cirkvi 

a odvrátená strana Lutherovho učenia 

32 

Svet Grálu 

32 | 2012 

Stredoveká cirkev bola do čias Luthera ešte pomerne jednotná. 

Vo veľkej miere ovplyvňovala vtedajší život, a ako to 

už býva, príliš veľa moci zvádza k zneužívaniu. Vzďaľovanie 

sa cirkvi od pôvodných ideálov vyvolávalo snahy po náprave. 

Martin Luther 

„Ak vrchnosť povie, že dva a päť je osem, 

tak tomu musíš veriť!“ 

Siegfried Hagl, Zdeněk Křivka 

Reformácia v Čechách bola svojím rozsahom 

v Európe jedinečná a otvárala 

cestu aj nemeckej reformácii. Česká 

reformácia prerástla do revolučného 

husitstva, skončila hnutím „Pod obojím“ 

a najkrajší plod vydala až v Jednote 

bratskej. Husitstvo však vzniklo 

až po násilnej smrti Jana Husa – on 

sa preto nestretol s jeho rôznymi prejavmi 

počínajúc ušľachtilou miernosťou 

až po chiliastické blúznenie a sektársku 

krutosť. 

Fyzickou likvidáciou J. Husa cirkev 

kritikov neumlčala a nešvár neodstránila. 

Naopak – obchod s odpustkami 

sa ešte zintenzívnil a cirkev tým sama 

poskytla Lutherovi dôvody k jeho tvrdej 

kritike. 

Martin Luther sa naopak veľmi 

rýchlo stretol so spoločenskými dôsledkami 

svojich myšlienok, vrátane 

extrémnych výstrelkov hnutia novokrstencov 

i všetkých hrôz, ktoré so sebou 

priniesla sedliacka vojna. 

Zatiaľ čo v Čechách smrťou Jiřího 

z Poděbrad husitstvo v podstate skončilo, 

v Nemecku luterstvo prešlo 

do protestantizmu. Miestne kniežatá 

mocensky presadili Lutherovu reformu 

v prevažnej časti Nemecka. To 

však neznamenalo slobodu náboženského 

vyznania, ale skôr uplatnenie 

zásady „cuius regio eius religio“, teda 

„čia je vláda, toho je i náboženstvo“. 

Feudálna vrchnosť teda svojim poddaným 

určovala i náboženstvo. Luther 

proti tomu nič nenamietal. Tu môžeme 

len špekulovať, ako by sa k tomu 

postavil Jan Hus. Z výroku „pravdy

OSOBNOSŤ 

každému prajte“ možno usudzovať, 

že by túto zásadu neprijal. 

Hlavný rozdiel týchto dvoch osobností 

vidieť v tom, že Luther bol predovšetkým 

teológ a sociálne a politické 

otázky ho nezaujímali, zatiaľ čo Hus 

kládol dôraz na mravnú stránku náboženstva 

a bol predovšetkým kazateľ. 

Najviac sa obidve osobnosti stretávajú 

v oblasti jazykovej. Hus sa zaslúžil 

o zľudovenie češtiny, zavedením diakritických 

znamienok ju zjednodušil 

a jeho české spisy (písal i v latinčine) 

znamenajú zánik staročeštiny. Pripravil 

tým cestu k jazyku Biblie kralickej 

– vrcholu slovesnej kultúry v predbielohorskej 

dobe. 

Lutherov vplyv a podiel na vzniku 

spisovnej nemčiny je ešte väčší a zjavnejší. 

Svojím prekladom Biblie vytvoril 

priamo jej základ. Vynález kníhtlače 

potom významne pomohol k rýchlemu 

rozšíreniu jazyka tohto prekladu 

a tým i k rozdeleniu vševládnej stredovekej 

cirkvi. Toto rozdelenie sa potom 

stalo trvalou súčasťou historického 

diania v Európe. 

Na prelome 15. a 16. storočia, keď 

stredovek vystriedal novovek, panovalo 

v Nemeckej ríši veľké napätie. 

Krajina bola rozdelená medzi viac než 

tisíc kniežat a pánov, ktorí sledovali 

svoje vlastné, osobné ciele. Moc cisára, 

trpiaceho chronickým nedostatkom 

peňazí, bola obmedzená. Neexistovali 

žiadne právne istoty obyvateľstva. 

NEDÔSTOJNÉ 

POMERY V CIRKVI 

V cirkvi neskorého stredoveku sa vyskytovali 

povážlivé nešváry. Kláštory 

nezodpovedali ich mravným nárokom, 

duchovní viedli rozmarný život. 

Kupovanie úradov, korupcia 

a nepotizmus (rodinkárstvo) neboli 

pravidlom len v Ríme. Speňažovalo 

sa všetko: relikvie (ostatky svätých), 

požehnanie, sviatosti, odpustky. 

Tieto hanebné pomery v cirkvi boli už 

po stáročia predmetom kritiky a sťažností, 

napr. od Arnolda z Brescie (popravený 

1155), Petra Waldesa (zomrel 

1218), Johna Wyclifa (1330–1384), 

Jana Husa (1370–1415) alebo Girolama 

Savonarolu (1452–1498). Hospodárstvo 

prechádzalo zmenou. Mestá 

rástli a nadobúdali stále väčší význam, 

zatiaľ čo rytierstvo chudobnelo; 

len zemské kniežatá na vrchole pyramídy 

stále bohatli a primerane tomu 

rozširovali svoj vplyv. 

SEDLIACI – HRAČKY 

PANSKÝCH NÁLAD 

V tejto feudálnej spoločnosti niesli 

hlavné bremeno sedliaci – utláčaní 

a preťažovaní daňami, dávkami a robotami. 

Jeden príklad za všetky: premnožená 

divoká zver, slúžiaca na lovecké 

potešenie pánov, pravidelne 

pustošila časť úrody. Sedliaci si nesmeli 

stavať ploty na ochranu pred touto zverou, 

a pytliačenie bolo kruto trestané. 

Pri štvaniciach a honoch sa urodzení 

jazdci, sprevádzaní svorkou psov, bezohľadne 

rútili naprieč ich poliami. Bezbranní 

sedliaci, zbavení svojprávnosti, 

boli vydaní napospas panským rozmarom. 

Taká bola spoločenská situácia, 

keď Martin Luther (1483–1546) učil 

vo Wittenbergu teológiu. 

KEĎ PENIAZE 

V POKLADNIČKE 

ZVONIA… 

Nešváry v cirkvi, najmä obchod s odpustkami, 

viedli augustiniánskeho 

mnícha a teológa Martina Luthera 

na univerzite vo Wittenbergu k protestu. 

V liste svojim cirkevným predstaveným 

31. októbra 1517 žiadal 

vo svojich slávnych 95 tézach ukončenie 

hanebného podvodu s odpustkami. 

Obchod s odpustkami sľuboval 

vykúpenie z pozemských hriechov 

a z hroziaceho očistca. Dokonca i zosnulým 

bolo možné pomôcť podľa 

motta: „Keď peniaze v pokladničke 

cinknú, duše z očistca do neba 

šmyknú.“ 

Obchod s odpustkami sa stal významným 

zdrojom príjmov cirkvi, 

ktorých sa v žiadnom prípade 

nechcela vzdať. Aj pápež Lev X. 

(1513–1521) sa kvôli stavbe monumentálneho 

peterského chrámu ocitol 

vo finančnej tiesni a cítil sa odkázaný 

na peniaze z odpustkov. Preto 

Luther so svojimi reformnými požiadavkami 

u cirkvi nepochodil. 

SPUSTENÁ LAVÍNA 

Luther pri dišputách na ríšskom 

sneme vo Wormse (1521) dokonca 

pred cisárom smelo hájil svoje tézy. 

Hroziacemu upáleniu na hranici ušiel 

len vďaka zásahu svojho zemského 

kniežaťa, vojvodu saského. Luther, 

spočiatku nechtiac, uvoľnil lavínu. 

Zdá sa, akoby mnohí na takýto zápalný 

moment čakali. Nedávny vynález 

(okolo r. 1450) – kníhtlač – umožňovala 

rýchle rozšírenie správ. Letáky 

popularizovali nové idey. Keď od roku 

1522 vychádzal v nemčine Lutherov 

preklad Biblie, kňazi stratili monopol 

na jej výklad. V Nemecku tak bibliu 

mohlo čítať mnoho laikov. Rozpory 

medzi duchovnou náukou a konaním 

cirkvi a vrchnosti sa už nedali oddiskutovať. 

Rozhorčenie nad spustnutosťou 

cirkvi, hospodárske ťažkosti, 

nespravodlivé vládnutie, právna neistota, 

vykorisťovanie ľudu rozpútali 

povstanie, ktoré spočiatku hovorilo 

náboženským jazykom a viedlo k rozdeleniu 

cirkvi. V priebehu niekoľkých 

desaťročí sa veľké časti Nemecka odlúčili 

od rímskej cirkvi. 

Krajinskí panovníci, ako Fridrich 

Saský „Múdry“, ochranca Martina 

Luthera, evanjelické (lutherské) 

náboženstvo podporovali. Rušili 

33 

Svet Grálu 

32 | 2012

OSOBNOSŤ 

kláštory a obohacovali sa ich majetkom. 

V neposlednom rade to teda 

boli hospodárske záujmy, ktorými 

sa nová viera stala pre vrchnosť zaujímavou. 

UTLÁČANÍ SEDLIACI 

SA BÚRIA 

Sedliaci, ktorí nespravodlivým konaním 

trpeli, sa búrili. Poukazovali 

na biblické zákony, napríklad na desiatok, 

požadovali slobodu a spravodlivosť 

v zmysle evanjelií a odvolávali 

sa na „božské právo“. Martin 

Luther bol ich nádejou, od ktorého 

očakávali podporu. 

20. marca 1525 jedna skupina 

vzbúrených sedliakov sformulovala 

dvanásť článkov. Bola to písomná 

sťažnosť, spolu s nábožensky zdôvodneným 

reformným a sociálno-politickým 

programom a jedna z prvých 

deklarácií ľudských práv. Požadovala 

napríklad zrušenie nevoľníctva, 

slobodný lov, rybolov a ťažbu dreva, 

slobodnú voľbu farárov príslušnou 

obcou veriacich, zníženie robotných 

povinností, atď. Vládcovia sa však 

nehodlali svojich privilégií vzdať. 

RADIKÁLNI KAZATELIA 

ZA OSLOBODENIE 

SEDLIAKOV 

Protesty a odboj sedliakov hrozili 

rozštiepením reformného hnutia. 

Radikálni kazatelia, predovšetkým 

Thomas Müntzer, boli za násilné 

oslobodenie sedliakov a ospravedlňovali 

svoje požiadavky Bibliou. 

Martin Luther zostával spočiatku 

umiernený, neskôr sa postavil jednoznačne 

proti sedliakom. Nechcel 

vidieť, že revolučné hnutie vyšlo logicky 

z jeho reformátorských požiadaviek. 

Medzi Lutherom a Müntzerom 

došlo k vážnemu sporu. Luther 

bol zaviazaný vojvodovi saskému 

34 

Svet Grálu 

32 | 2012 

Bitka pri Frankenhausene, 1525, panoramatický obraz, Werner Tubke 

a bez jeho pomoci by so svojou reformou 

stroskotal. Mal sa obrátiť 

proti svojmu mecenášovi? Okrem 

toho, Luther bol a zostával teológom, 

pre ktorého bola Biblia stredobodom 

všetkého. Sociálne a politické otázky 

ho nezaujímali. Od duchovného, 

ktorý označoval rozum za „nevestu 

diablovu“, sa sotva dali očakávať rozumné 

spoločenské reformy. 

LUTHEROVA 

„EVANJELICKÁ 

NE-SLOBODA“ 

Lutherov spis „O slobode kresťana“ 

sa vzťahoval výlučne na náboženskú 

slobodu. Politické a sociálne slobody 

a revolúcie odmietal. Zdôrazňoval 

kresťanskú náuku o bezpodmienečnej 

podriadenosti ľudu vrchnosti. On 

je vlastným pôvodcom náuky o obmedzenom 

rozume poddaných a o oprávnenosti 

ľubovôle Božej milosti. 

„Že dva a päť sa rovná sedem,“ kázal, 

„to môžeš pochopiť rozumom; 

ale keď vrchnosť povie: dva a päť 

sa rovná osem, tak tomu musíš veriť 

i proti svojmu poznaniu a cíteniu.“ 

Luther teda nemohol alebo nechcel 

vidieť, že morálne právo bolo 

na strane povstalcov. Zato vo svojom 

kázaní „Proti vražedným a lúpeživým 

bandám sedliakov“ poskytol 

zemským vládcom dobrú zámienku 

na krvavé potlačenie povstania. 

VEĽKÁ OBEŤ SEDLIAKOV 

A UKRUTNEJŠIA NÚDZA 

S odstupom času sa Lutherovi dostalo 

výčitiek za jeho zlyhanie v hospodárskej 

a sociálnej politike. 

Martin Luther bol bezpochyby vynikajúcou 

osobnosťou nemeckých 

dejín. Jeho zásluhy sú nepopierateľné. 

Ale ani on nedokázal prekročit 

svoj tieň. Od teológa, verného 

Biblii, vychovaného v neskoro stredovekom 

myslení, sa nedalo očakávať, 

že by predvídal idey osvietenskej 

filozofie. 

Z dnešného pohľadu sa dá hovoriť 

o „obetovaní sedliakov“: Luther 

totiž obetoval spravodlivé prosby 

utlačených, aby získal kniežatá pre 

evanjelickú náuku. Zemskí vládcovia 

síce pomohli presadiť nové 

náboženstvo, ale ríša zostala rozpoltená 

a reformácia ostala trčať 

v polovici cesty. V protestantských 

zemiach sa zreformovala cirkev, 

sociálne reformy sa však nekonali. 

Trvalo ďalšie tri storočia, kým 

sa oprávnené požiadavky povstalcov 

uviedli do života. 

Luther prispel aj k posilneniu suverenity 

zemských vládcov voči cisárovi: 

ako protivníkovi evanjelickej 

náuky mu upreli právo vyžadovať 

poslušnosť. Naopak, oni sami mali 

rozhodovať o konfesii svojich poddaných. 

Ich moc tým vzrástla.

OSOBNOSŤ 

Nepochopiteľné bezprávie a „slimačia vojna“ 

Otto Zierer vo svojej knihe „Z poroby 

ku slobode“ ukazuje na príklade 

z Bulgenbachu v juhozápadnom 

Nemecku, ako neuveriteľne 

zaobchádzala vrchnosť so svojimi 

utláčanými sedliakmi: 

„Sedliak Jockel zomrel pred 

týždňom na následky bičovania 

na zámku Hohenlupfen, pretože 

pri robote nadával. Pred zámkom 

totiž leží rybník s rákosím, v ktorom 

je plno žiab. Kvákanie žiab 

ruší spánok pani grófky. Preto 

nariadila, aby tento muž v noci 

čeril hladinu vody a bránil tak žabám 

kvákať. Sedliak, ktorý musel 

živiť desať detí, tri dni v týždni 

nadháňal zver, dva dni robotoval 

na grófskych lúkach a posledný 

deň mohol ísť na svoje pole, 

z ktorého žil a z ktorého výnosu 

platil nájom, desiatok a dane. 

V noci, na smrť unavený, na žabiu 

hliadku rozhorčene nadával. 

To sa donieslo fojtovi a ten ho nechal 

zbičovať. 

Sedliak o dva dni nato zomrel. 

Jeho žena mala však pre prípad 

smrti zaplatiť nájomné: veď 

predsa gróf utrpel škodu na svojom 

majetku, pretože vlastnil teraz o jedného 

sedliaka menej. Predtým bol 

sedliakov dvorec voči zámku v slobodnom 

nájomnom pomere. Ale 

o tomto gruntovnom práve neexistovali 

žiadne spisy opatrené pečaťou, 

takže sedliakovi chýbal právny dôkaz. 

Jedného dňa sa z nájmu stalo 

osobné poddanstvo. Fojt ako zástupca 

grófa z Hohenlupfenu tvrdil, 

že Jockelovi bol statok len požičaný 

na doživotné užívanie, a po jeho smrti 

sa stáva opäť majetkom grófa. Pritom 

Jockelovi predkovia vlastnili statok 

od nepamäti. 

Gróf sa chcel milostivo uspokojiť 

so zaplatením malej zvláštnej dane. 

Sedliakova žena so svojimi desiatimi 

deťmi mala teda prísť ‚len‘ o najlepší 

kus dobytka zo svojej maštale – ako 

trest za to, že sedliak nevydržal bičovanie. 

Sedliaci však už nechceli trpieť bezprávie. 

Zhŕkli sa a bežali do dediny. 

I toto rozčúlenie však opadlo, ako 

mnoho iných. Po ďalších nehoráznych 

požiadavkách zo strany vrchnosti, 

najmä grófky Heleny z Lupfenu, 

pohár pretiekol – 24. júna 1524 vypukla 

vzbura: 

Grófka si obľúbila slimačie 

domčeky, ktoré sa občas dali 

nájsť na brehoch miestnych potokov. 

Dajú sa totiž použiť na navíjanie 

priadze, za dlhých zimných 

večerov. Sedliaci ich teda 

toho dňa mali ísť zbierať. Lenže 

na poliach im doteraz stálo nezožaté 

obilie a hrozila búrka s krupobitím. 

Od úsvitu teda pracovali 

na poliach. 

V Bulgenbachu miestny fojt prečítal 

rozkaz grófky a drábi, ktorí 

ho sprevádzali, mali ľudí rovno 

priviesť na zámok. O hodinu neskôr 

všetci obyvatelia dediny, i keď 

s reptaním a kliatbami, šli splniť 

túto podivnú žiadosť. 

K poludniu sa zatiahlo, sedliaci 

sa znepokojili, ale fojt bol neúprosný. 

Došlo ku zrážke, fojt bol 

zabitý…“ 

To bol začiatok ozbrojeného povstania, 

ktoré na jeseň 1524 vyšlo 

z dediny Bulgenbach, v grófstve 

Stühlingen. Jeho vodcom 

bol skúsený bojovník, žoldnier 

Hans Müller (narodený cca 1480, 

popravený 12. 8. 1525 v Lauffenburgu). 

ČO BY SA STALO, KEBY… 

O Lutherovom odsúdení sedliackych 

povstaní a premeškaných príležitostiach 

jeho doby sa bude stále polemizovať. 

Jasné priznanie Luthera k väčšej 

pozemskej spravodlivosti by zaiste bolo 

urobilo dojem. Ale bolo by dalo oporu 

sedliakom, občanom a rytierom na presadenie 

ich požiadaviek? Bola by bývala 

morálna autorita Luthera schopná dať 

Nemcom duchovnú silu, aby prekonali 

časté konflikty záujmov, aby presadili 

sociálnu spravodlivosť? Dokázali by 

uskutočniť reformu náboženstva a štátu 

tak, aby zjednotila Nemecko pod jedným 

evanjelickým vyznaním do mocnosti, 

odolávajúcej zásahom zvonku? 

Väčšina historikov to považuje za nemožné. 

V skutočnosti šlo všetko inak. 

Keď sa už protestantizmus rozšíril 

v najväčšej časti Nemecka, cisár Karol 

V. dokázal vojenskou mocou asi 

polovici kniežat vnútiť opäť katolícku 

vieru. Tak došlo k nešťastnému rozdeleniu 

zeme na prevažne evanjelický 

sever a katolícky juh. Potom nasledovala 

protireformácia katolíckej cirkvi, 

vrcholiaca v tridsaťročnej vojne (1618– 

1648). Bol to boj Francúzska, Španielska 

a Švédska o nadvládu v Európe. 

Boje sa odohrávali prevažne na území 

Nemecka, ktoré tým stratilo takmer 

polovicu obyvateľstva a vo vývoji bolo 

vrhnuté o mnoho desaťročí naspäť. 

Siegfried Hagl, Zdeněk Křivka 

Text je redakčne krátený. 

35 

Svet Grálu 

32 | 2012


Corinna Hübener 

„Zbav nás zlého...“ 

36 

Svet Grálu 

32 | 2012 

V Mögeltönderi, v odľahlých dánskych 

končinách, ďaleko od davu 

ľudí, sa nachádza starý kostol. Tento 

kostol nielenže zdobia nádherné 

stropné maľby, aké inde na severe 

len tak nenájdete a nielenže sa pri 

ňom nachádza najstaršia ulica Dánska 

s najstaršími domami, ale ukrýva 

aj poklad celkom iného druhu: tradičnú 

miestnu legendu a portrét 

Petra Hinrichsena. 

Tento muž zomrel totiž v roku 1592 

ako 127-ročný! Nebol to však len 

jeho vek, ktorý mu zabezpečil čestné 

miesto v kostole, o čom svedčí aj táto 

povesť: 

„Keď mal okolo 80 rokov, prišla 

veľká prívalová povodeň; zničila 

dedinu Süderdorf a jej obyvatelia 

sa snažili uniknúť ako sa dalo, bežali 

preto na Zámockú ulicu. Tu zúfalo 

vo veľkých zástupoch stáli a meravo 

hľadeli na pustošiacu povodeň: 

niekto si zachraňoval svoj dobytok 

zo stajne, iný v rýchlosti zapchával 

studňu, ďalší si zabarikádoval 

dvere, ale toto všetko nebolo vôbec 

nič platné, voda stúpala a stúpala. 

Peter Hinrichsen až dovtedy nepovedal 

ani slovo, ale teraz spustil: ‘Ľudia, 

už ste sa pokúšali o mnohé, ale na to 

najlepšie ste zabudli.‘ –‚ Čo také?’ 

pýtali sa. ‘Modliť sa k Pánovi pánov’, 

povedal. ‘Tak to teda skúsme’, povedali, 

‘ale čo vlastne máme robiť?’ Tu 

viacerí zvolali: ,Nechajme hovoriť 

Petra Hinrichsena!‘ Súhlasil a potom 

zvolal silným hlasom: ’Muži mögeltönderskí, 

zložte si čiapky a padnite 

na kolená!‘ Všetci pokľakli a Peter 

Hinrichsen rozhodným hlasom 

odriekal Otčenáš. A keď sa dostal 

k siedmej prosbe, ktorú vyriekol 

so zvláštnym dôrazom, voda začala 

zrazu klesať. Až dovtedy totiž, hoci 

pomaly, ale stúpala. No práve v spomenutom 

okamihu začala postupne


Oltár zhotovil nemecký maliar 

a reštaurátor August Wilckens 

(1870–1939) v roku 1897. Tento 

umelec vytvoril podklady aj pre 

slávne nástenné scherrebecké 

koberce, okrem iného napríklad 

i oponu pre Nibelungskú 

halu v Königswinteri 

Portrét zobrazuje unaveného, 

no pokojne a pokorne hľadiaceho 

starca, ktorý sa údajne dožil 

biblického veku 127 rokov. 

klesať a nebezpečenstvo bolo zažehnané.“ 

V šestnástom storočí verili jednoduchí 

ľudia mnohým poverám a cirkev 

sa snažila využiť každú vhodnú 

legendu na upevnenie svojej moci. 

Na druhej strane: prežila by táto povesť 

takmer 500 rokov, ak by sa v nej 

neskrývalo aspoň zrniečko pravdy? 

Mňa osobne veľmi fascinovala, 

a tak som sa vybrala no ono miesto, 

aby som si pozrela kostol, zámockú 

ulicu i portrét. 

„Na to najlepšie ste zabudli...“ Neplatí 

to aj dnes? Postihujú nás katastrofy, 

ktoré nami vnútorne doslova 

otriasajú, avšak my sa tomu 

nedokážeme vzoprieť, stále hľadáme 

nejakú vonkajšiu istotu. 

Obdivujem predovšetkým rozhodnosť, 

s akou Peter Hinrichsen vystúpil 

a myslím si, že táto tradovaná 

povesť je vo svojom jadre pravdivá. 

„Kto hľadá, nájde; kto prosí, dostane 

sa mu...“ Kto už dnes môže o sebe 

povedať, že dokáže v čase núdze 

a tiesne s takouto dôverou vzhliadať 

k Bohu? 

Corinna Hübener 

corinna.hubener@svetgralu.cz 

Zámocká ulica v Mögeltönderi patrí k najstarším a najkrajším uliciam Dánska. Niektoré domy 

pochádzajú ešte zo 17. storočia. V 18. storočí sa mnohé domy nanovo vybudovali alebo rozšírili. 

Literatura 

„Šlesvicko-holštajnské 

povesti“, Gustav 

Freytag Meyer, 1929 

37 

Svet Grálu 

32 | 2012

Desať 

egyptských rán 

ZASAHUJE BOH SVOJIMI ZÁZRAKMI DO DIANIA VO SVETE? 

V 

abrahámskych náboženstvách – 

teda judaizme, kresťanstve a v islame, 

hrajú nadprirodzené udalosti dôležitú 

úlohu ako dôkazy Božej všemohúcnosti. 

Pre Židov je útek z Egypta a potom osídlenie 

vlastného územia jednou z najdôležitejších 

udalostí národnej histórie. 

Podľa Biblie by sa však bez Božieho zásahu 

faraón nikdy neodhodlal prepustiť 

Židov, ktorých využíval na nútené práce. 

Ich odchod z Egypta tak bol vynútený 

krutými udalosťami, tzv. ranami. Aj ich 

odchod do zasľúbenej krajiny by bol bez 

pomoci nadpozemských síl odsúdený 

na neúspech. Pre kresťanov je zase zázrakom 

Ježišovo zmŕtvychvstanie, ktoré 

dokonca zatieňuje aj jeho skutky. Svoje 

zázraky má aj islam. Údajne sú vedecky 

dokázateľné a potvrdzujú tak správnosť 

Mohamedovho učenia. 

JESTVUJÚ „ZÁSAHY 

ZHORA“? 

Jedna z definícií zázraku znie: „Ide 

o mimoriadnu a prírodným zákonom 

i skúsenostiam odporujúcu udalosť, 

38 

Svet Grálu 

32 | 2012 

ktorá je pripisovaná bezprostrednému 

účinku božskej moci alebo nadprirodzeným 

silám a zároveň vyvoláva úžas“. 

Podľa tejto definície zázraky teda nespadajú 

do rámca prírodných zákonitostí 

a sú pod vplyvom nadpozemských síl. 

Táto definícia je však sporná. Teológom 

na nej prekáža už samotná definícia 

pojmu zázrak – o tom, ako v praxi zistiť, 

ktorú prekvapivú udalosť považovať 

skutočne za zázrak, ani nehovoriac. 

V Starom zákone sa spomína mnoho 

„znamení“ a „zázrakov“. Evanjeliá kladú 

dôraz na Ježišove zázraky. V prípade 

svätého Pavla majú „zázraky a znamenia“ 

svedčiť o jeho vlastnom poslaní 

(Rim 15, 18-19). Podľa katolíckej náuky 

sa podobné zázraky viery môžu diať aj 

dnes. Aby však mohol pápež vyhlásiť 

niektorú osobnosť za svätú, požaduje 

sa dôkaz o vykonaní nejakého zázraku. 

Zvyčajne ide o zázrak uzdravenia. 

Viera v zázraky však naráža na jeden 

z hlavných princípov prírodných vied. 

Podľa neho prírodné zákony platia vždy 

a všade bez výnimky, a všetko sa deje 

v prísnom súlade s nimi. 

Niet preto divu, že akceptovanie 

Božej vôle či iných transcendentných 

vplyvov na chod sveta mimo prírodných 

zákonitostí vedcov na zázrakoch 

tak rozčuľuje. 

Od dôb osvietenstva sú biblické zázraky 

opakovane skúmané s cieľom vysvetliť 

zázračné udalosti prirodzeným 

spôsobom. V niektorých prípadoch 

sa to naozaj podarilo. Viaceré udalosti, 

vrátane už spomenutých egyptských 

rán, sa pokúsili vedci vysvetliť v súlade 

s prírodnými zákonitosťami. 

ZÁZRAK AKO 

PREDOHRA UDALOSTÍ 

Vyslobodiť Židov z egyptského otroctva 

mali Mojžiš a Áron. Tých poslal 

Boh k faraónovi, aby na neho zapôsobili 

svojimi nadprirodzenými činmi. 

V Biblii sa slovo „Faraón“ používa ako 

vlastné meno, nie ako kráľovský titul. 

Historické meno vládcu, s ktorým 

Áron a Mojžiš vyjednávali, je – rovnako 

ako dátumy pohrôm a exodu – pre 

vedcov veľkou neznámou.

NÁBOŽENSTVO 

Boh však vôbec nezasahuje priamo do všetkých týchto malých a veľkých ľudských 

starostí, do vojen, do utrpení a do všetkého, čo ešte na zemi je! Od počiatku 

votkal do stvorenia svoje dokonalé zákony, ktoré pracujú samočinne 

a nepodplatiteľne, takže sa všetko splňuje navlas presne a večne rovnako. Tým 

je nadobro vylúčené akékoľvek uprednostňovanie, krivda a nespravodlivosť. 

Abd-ru-shin 

(„Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“, prednáška „Osud“) 

Podľa Vita B. Dröschera sa tieto 

udalosti udiali okolo roku 1450 pred 

Kristom za faraóna Tutmosisa III. 

(1490–1436 pr. Kr.). Jednotný preklad 

Biblie však hovorí o neskoršom 

období – údajne až niekedy okolo 

roku 1250 pr. Kr. za vlády Ramsesa II. 

(1304–1237 pr. Kr.). Jeho hlavné mesto 

Piramesse údajne pomáhali stavať aj 

zotročení Židia. 

Boh (podľa Biblie) predvídal faraónovu 

neoblomnosť a predpokladal, 

že Židov tak ľahko neprepustí. „Vezmi 

svoju palicu a hoď ju faraónovi k nohám! 

Premení sa na hada“, prikázal 

Boh (Ex 7,9). Áron s Mojžišom tak 

urobili. Ani tento trik, ktorý demonštroval 

Božiu moc, najskôr neviedol 

k cieľu. To však pre vedcov nebolo ničím 

výnimočným. Podľa Manfreda 

Barthela tento trik sa dá vidieť ešte aj 

dnes na indických a marockých trhoch. 

Podvodníci držia v ruke hada, ktorý 

je meravý a pripomína palicu. Potom 

ho hodia na zem a had sa začne zvíjať 

ako zvyčajne. „Fígeľ je v tom, že hada 

uchopia na určitom mieste medzi hlavou 

a telom, zabránia tak prúdeniu 

krvi, až had zmeravie. Keď ho potom 

pustia, mozog sa opäť prekrví, čo opätovne 

vleje do zvieraťa život,“ vysvetľuje 

M. Barthel. 

Privolaní egyptskí čarodejníci tiež 

poznali tento trik a dokázali ho zopakovať 

(Ex 7,11). No tým sa to neskončilo: 

„Áronova palica prehltla palice prítomných 

veštcov“ (Ex 7,11). Egypťania 

prehrali, lebo „Boží zázrak“ bol silnejší. 

Známy zoológ a autor literatúry 

faktu Vitus B. Dröscher ponúka názorné 

vysvetlenie aj pre túto udalosť: 

„V Egypte sa nevyskytovali hady, ktoré 

by boli požieračmi iných hadov, ale 

v Indii pravdepodobne áno“. Jeden 

z nich dorastá do dĺžky 5,5 metra – 

kobra kráľovská. Jej obľúbenou korisťou 

sú práve menšie druhy kobry. „Ak 

by si bol Áron zadovážil z Indie takéto 

monštrum, určite by si veľmi rýchlo 

poradilo s hadom, dlhým sotva dva 

metre,“ myslí si V. B. Dröscher. No ani 

po porážke svojich čarodejníkov faraón 

neustúpil, a ľud Nílu preto musel 

čeliť povestným egyptským ranám. 

1 3 

PRVÁ RANA 

„Zrazu sa všetka voda v Níle premenila 

na krv. Ryby zahynuli a rieka páchla, 

takže Egypťania z nej už nemohli piť“ 

(Ex 7,20). 

Je možné, že v prípade prvej rany išlo 

o nezvyčajne silné záplavy. Tie so sebou 

strhli červenozem, zaplavili široké 

územia a zničili hrádze (1, s. 56). 

K tomu sa pridružil masový výskyt prvokov 

ako červenoočko (Euglena sanguinea) 

či mikroriasa Haematococcus 

pluvialis, ktoré vodu otrávili. Do úvahy 

však prichádza aj vláknitá cyanobaktéria 

druhu Oscillatoria rubescens. Táto 

ekologická katastrofa spustila reťazovú 

reakciu. Nasledovali nové pohromy, 

ďalšou v poradí boli žaby. 

2DRUHÁ RANA 

„Tu sa zjavili žaby a zamorili celý Egypt“ 

(Ex 8,2). 

Žubrienky reagujú na stres zrýchleným 

rastom. Stresovým faktorom sú 

pre ne aj jedovaté riasy. Keďže v rieke 

neboli ryby, ktoré by požierali žabie 

vajíčka a žubrienky, žaby sa razom 

premnožili. Z otrávenej vody potom 

hromadne povyliezali a na súši hľadali 

ochranu pred spaľujúcim slnkom 

– a tak zaliezali do domov. 

Heinrich A. Mertens vo svojej knihe 

„Príručka biblickej vedy“ píše: „Mŕtve 

ryby odplavilo do tŕstia, kde sa potom 

začali množiť baktérie sneti slezinnej, 

ktoré sa za normálnych okolností vyskytujú 

iba v bahne. Žaby museli opustiť 

svoje zamorené životné prostredie, 

boli však infikované, zahynuli a ich telá 

rýchlo zhnili“. Druhá rana tak mohla 

podľa neho nasledovať asi s týždňovým 

odstupom po prvej. Teda presne 

tak, ako sa spomína na konci prvého 

biblického rozprávania o egyptských 

ranách (Ex 7,25) (10, str. 179). 

TRETIA RANA 

„Áron vystrel ruku a udrel svojou palicou 

o prašnú zem. Zrazu sa z prachu 

vyrojili komáre, ktoré začali sadať 

na ľudí a dobytok“ (Ex 8,13). 

Pre tretiu ranu, zamorenie komármi, 

sú dve vysvetlenia: nedostatok 

žiab – prirodzeného nepriateľa komárov, 

a katastrofálne povodne. Po tých 

zostalo v celom kraji množstvo mlák, 

ktoré vytvorili ideálne podmienky pre 

larvy komárov. Premnožené komáre 

potom prenášali choroby, ako napríklad 

maláriu. 

4ŠTVRTÁ RANA 

„Pretože ak nedovolíš môjmu ľudu 

odísť, vypustím háveď na teba, na tvojich 

služobníkov, tvoj ľud a tvoje domy“ 

(Ex 8,17). 

Predpokladá sa, že išlo o bodavky 

maštaľné (Stormoxys calcitrans). Tieto 

muchy sa považujú za hlavných prenášačov 

kožného antraxu (Anthrax 

externus), a môžu teda byť tou šiestou 

ranou. Živnou pôdou pre tento druh 

39 

Svet Grálu 

32 | 2012

NÁBOŽENSTVO 

ovada sa stali čerstvé vrstvy naplavenín, 

kde sa mohli neobmedzene rozmnožovať 

(1, str. 62). Hoci Izraelitov zasiahla 

rana s muchami, od ovadov boli 

ušetrení (Ex 8,18-19). Svedčí o tom aj 

geografická poloha izraelských sídiel 

v kraji Gosen (8, str. 37). 

5PIATA RANA 

Ako ďalší nasledoval mor, ktorý postihol 

dobytok: „Všetok dobytok Egypťanov 

vyhynul“ (Ex 9,6). Za hromadným 

úhynom bola pravdepodobne 

sneť slezinná, ktorá sa do tela dostala 

potravou. „Predpokladá sa, že infikované 

žaby zamorili pastviny. Pohroma 

však pravdepodobne mala v jednotlivých 

regiónoch rôzny priebeh,“ vysvetlil 

Hans Gregor Asmussen. Napríklad 

v delte Nílu, kam patril aj Židmi 

obývaný Gosen, nedošlo podľa neho 

v podstate k žiadnym stratám, keďže 

tu sa dobytok vyháňal na pastviny 

až v neskoršom období. 

Iní autori hovoria o takom type dobytčieho 

moru, ktorý mal v Afrike 

pustošivé následky v 19. storočí. Tento 

mor však nepostihol ovce ani kozy, čo 

nesúhlasí s popisom v Biblii (8, str. 39). 

6 9 

ŠIESTA RANA 

„Tu sa zrazu na ľuďoch i dobytku začali 

tvoriť praskajúce vredy“ (Ex 9,10). 

Takéto vredy patria k typickým prejavom 

kožného antraxu. Ľudia a dobytok 

sa nakazili od ovadov. Trvalo zopár 

dní, kým choroba prepukla (1, str. 66). 

Mohlo ísť aj o kiahne. Určite to však 

neboli pravé – smrteľné čierne kiahne, 

ktoré sa objavili až v 4. storočí pred 

Kristom na Blízkom východe. Išlo skôr 

o akúsi miernejšiu formu, ktorá zodpovedá 

našim ovčím kiahňam. 

Postupnosť piatej a šiestej rany súhlasí 

s možným prenosom spomínaného 

moru a kiahní ovadmi. Inkubačná 

doba moru dobytka je štyri 

40 

Svet Grálu 

32 | 2012 

až sedem dní, v prípade kiahní ide približne 

o desať dní. 

Keďže Gosen nebol postihnutý náletmi 

bodaviek a nemohlo dôjsť k hromadnému 

prenosu choroby, Izraeliti 

boli ušetrení dobytčieho moru aj vredových 

ochorení (8, str. 43). 

7 10 

SIEDMA RANA 

„Ľad zničil v Egypte všetko, čo bolo 

na poli“ (Ex 9,25). 

Bol to strašný nečas, sprevádzaný 

víchricou a ľadovými krúpami, čo je 

síce v Egypte zriedkavý jav, no nie nemožný. 

Niektorí autori sa dokonca domnievajú, 

že krajinu zasiahol ľadový 

meteorit. 

8ÔSMA RANA 

„Na úsvite privial východný vietor kobylky“ 

(Ex 10,13). 

Za určitých vhodných podmienok 

sa obrovské počty kobyliek v Afrike 

bežne vyskytovali. Preto boli takéto 

pohromy dobre známe aj v Egypte. No 

na to, aby k nim došlo, museli byť splnené 

dve podmienky – jednak prudké zrážky 

na pobreží Arábie, kde sa nachádzali 

hniezdiská kobyliek, a silný východný 

vietor, ktorý ich preniesol do Egypta. 

DEVIATA RANA 

„Mojžiš vystrel svoju ruku k nebu a tu 

sa nad celým Egyptom rozprestrela 

tma, ktorá trvala tri dni“ (Ex 10,22). 

Pravdepodobne išlo o prudkú búrku 

– teda takú, čo dokáže aj dnes zatemniť 

oblohu na dlhé dni. „Krúpy a kobylky 

neušetrili nič, čo sa zelenelo, krajina zostala 

lysá a nechránená, vystavená napospas 

spaľujúcemu slnku. Na zemi ležalo 

neobyčajne veľké množstvo na prach 

rozomletej tropickej červenozeme, 

ktorá čakala už len na to, kedy ju odveje 

púštna búrka,“ vysvetľuje vtedajšiu situáciu 

Hans Georg Asmussen (1, str. 69). 

Niekedy sa zodpovednosť za toto zatmenie 

pripisuje aj explózii vulkánu 

Santorin na juhu Egejského mora. Ten 

vyvrhol do vzduchu obrovské množstvo 

prachu. Tento výbuch sa však udial 

zhruba v polovici druhého tisícročia – 

teda skôr, ako sa datujú egyptské rany. 

DESIATA RANA 

„A potom zomrie každý prvorodený syn 

v Egypte“ (Ex 1,5). 

V pozadí tohto proroctva stojí magicko-náboženský 

význam prvorodenstva. 

V Biblii sa o tomto zázraku hovorí 

veľa. Podrobne sú opísané hlavne prípravy 

Izraelitov (Ex, 12). Zárubne dverí 

židovských obydlí sa museli potrieť krvou. 

Tento akt sa nám núka ako analógia 

starého nomádskeho obradu krvi. Chránil 

pred púštnymi démonmi tých, čo 

zostali doma, keď pastieri pod ochranou 

ozbrojených bojovníkov viedli dobytok 

na vzdialené pastviny. 

„Smrť prvorodených synov“ sa vedecky 

ťažko vysvetľuje; mnohí veriaci 

preto skloňujú slová ako Boží zásah. 

Dostupný vedecký výklad „zázraku paschy“ 

vyznieva fantasticky a zdá sa aj 

trochu pritiahnutý za vlasy. Vysvetlením 

by totiž mohli byť mykotoxíny – jedovaté 

látky obsiahnuté v obilí, spôsobené 

plesňou Aspergillus flavus. Keďže 

najstarší synovia vždy dostávali dvojitú 

dávku stravy a navyše smeli jesť ako prví, 

mohli tak požiť smrteľnú dávku jedu. 

Spisovateľ Immanuel Velikovsky 

sa domnieva, že rana sa týkala len smrti 

prvorodeného faraónovho syna alebo 

zemetrasenia, ktoré postihlo veľkú časť 

obyvateľstva. Bohatí „vyvolení“ bývali 

vďaka svojmu postaveniu v kamenných 

domoch. Tie sa pri zemetrasení zrútili 

a pochovali svojich obyvateľov. Chudobní 

tak mohli mať vo svojich primitívnych 

chatrčiach väčšie šance na prežitie 

(11, str. 48). 

Podľa Biblie, tak Mojžiš dopredu ohlásil 

príchod každej z rán. Keďže faraónovi

NÁBOŽENSTVO 

radcovia ich nedokázali predvídať, udalosti 

ich zaskočili. Tento moment prekvapenia 

rozhodujúco ovplyvnil faraóna. 

Ten uveril, že za katastrofami egyptského 

ľudu je židovský Boh. (Židia boli 

ušetrení vďaka geografickej polohe oblastí, 

ktoré obývali.) 

VIERA V ZÁZRAKY 

ALEBO PRÍRODNÉ VEDY? 

Z pohľadu prírodných vied je teda 

možné egyptské rany, označované aj 

ako zázraky, vysvetliť aj prirodzeným 

spôsobom – teda bez „Božích zásahov“. 

Dá sa tiež predpokladať, že tá-ktorá 

udalosť bola vykreslená černejšie, než 

sa naozaj stala. 

To, do akej miery mohol Mojžiš katastrofy 

predpovedať, je otázne. Niektorí 

archeológovia sa domnievajú, že rozprávanie 

o ranách je spomienkou na reťaz 

ekologických katastrof, ktoré sa stali 

pri pelusijskom ramene Nílu v hlavnom 

meste Piramesse, za faraóna Ramsesa II 

(1279–1213 pr. Kr.). Práve pri jeho stavbe 

mali údajne pomáhať aj Židia ako otroci. 

K ekologickým katastrofám, ako ich popisuje 

Biblia, mohlo dôjsť po postupnom 

zanesení ramena Nílu pieskom. Hlavné 

mesto tak bolo treba opustiť. 

Iní archeológovia pre nedostatok 

dôkazov spochybňujú rozprávanie 

o ranách i odchode Židov. V každom 

prípade je počet „šesťstotisíc mužov“ 

v zástupe (Ex 12,37) prehnaný. Ak zarátame 

ženy, deti a dobytok, bola by z toho 

36 kilometrov dlhá pochodujúca kolóna. 

Tá by v púšti pre nedostatok vody zahynula 

od smädu. Archeológovia Finkelstein 

a Silberman si preto myslia: 

„Povesť o odchode Židov z Egypta nie 

je ani historickým faktom, ani literárnym 

výmyslom. Je mocným výrazom 

spomienky a nádejí, pochádzajúcich 

zo sveta, ktorý sa práve vtedy nachádzal 

uprostred zmien. […] Ak by chcel niekto 

tento biblický obraz fixovať na jeden 

jediný dátum, bola by to zrada páchaná 

na vlastnom význame tohto príbehu. 

Pascha nie je udalosťou samou pre seba, 

ale neutíchajúcou spomienkou na národný 

odboj voči vtedajšej nadvláde“. 

Z nábožensko-vedeckého pohľadu 

nie sú egyptské rany dostatočne spoľahlivo 

zdokumentované. Predpokladá 

sa, že jestvovali dve súbežné tradičné 

línie, ktoré biblický text kombinujú. Jeden 

hypotetický zdroj – označovaný ako 

kňazský dokument, hovorí o piatich zázračných 

znameniach: premena palice, 

premena vody na krv, žaby, komáre, 

opuchliny u ľudí i zvierat. V interpretácii 

druhého, takisto hypotetického autora 

– známeho ako Jahwist, sa spomína 

sedem rán: úhyn rýb, žaby, ovady, úhyn 

dobytka, krupobitie, kobylky, smrť prvorodencov. 

Autor textu Biblie skombinoval obe 

tieto tradície a dopracoval sa k deviatim 

ranám. K nim pričlenil ešte desiatu – zatmenie. 

Biblický text sa rozhodne nedá 

brať ako správa očitého svedka. 

Niektoré z egyptských rán je možné 

nájsť aj v Koráne (Súra 7, 104–135). 

Okrem triku s hadom a hladomoru ide 

v tomto prípade iba o päť rán, bez úmrtia 

prvorodencov. 

Dôležitú rolu v posudzovaní hrá 

otázka osobného postoja k starozákonným 

opisom. Buď ich vnímame ako 

správy o náboženských udalostiach, 

božských znameniach a nadpozemských 

zázrakoch, alebo jednoducho 

ako zbierku ľudových povestí. Pojem 

prírodný zákon možno však chápať 

aj ako výraz pre Božiu vôľu. A ak 

sa na celú vec pozeráme z tohto hľadiska, 

potom Božie pôsobenie nachádzame 

nie mimo 

všeplatných prírodných 

zákonov, ale 

priamo v nich. 

Siegfried Hagl 

siegfried.hagl@svetgralu.cz 

BOHOVIA EGYPTA A DESAŤ RÁN 

Biblický príbeh o ranách opisuje prevahu židovského Boha nad egyptskými 

božstvami. Nasledujúce riadky ukazujú – akiste zo staroegyptského pohľadu, 

ako jednotlivé božstvá jedno po druhom zlyhávali a nedokázali ochrániť svojich 

uctievateľov, zatiaľ čo Izraeliti našli pomoc a ochranu u svojho „silnejšieho“ 

Boha: 

Níl a ostatné vodstvo sa premenilo na krv. Uviedlo to do hanby boha Nílu 

Hapi. 

Žaby. Žabia bohyňa Heket nevedela zabrániť tejto rane. 

Prach sa zmenil na komáre. Thot, pán mágie, nedokázal pomôcť egyptským 

čarodejníkom. 

Muchy zamorili celý Egypt, ale vyhli sa Izraelitmi obývanému kraju Gosen. 

Žiadny boh tomu nedokázal zabrániť – ani Ptah, stvoriteľ vesmíru a ani Thot, 

boh mágie. 

Stáda dobytka sa nakazili morom. Ani bohyňa Hathor s kravskou hlavou, 

ani býk Apis proti tomu nevedeli nič podniknúť. 

Opuchliny. Božstvá Thot, Isis a Ptah, ktoré mali liečiteľské poslanie, nevedeli 

pomôcť. 

Hrom a krupobitie odhalili bezradnosť Reschefa, vládcu bleskov a Thota, 

boha dažďa a hromu. 

Kobylky. Táto rana zasadila úder bohyni úrodnosti Min, ktorá bola 

ochrankyňou úrody. 

Trojdňová tma. Rana tmy zahanbila najvýznamnejšieho boha – boha slnka 

Ra a hanbu utŕžil aj Horos, ďalší slnečný boh. 

Smrť prvorodencov, medzi nimi i prvorodeného faraónovho syna, ktorý 

sa považoval za stelesnenie boha. Ra (Amon-Ra), boh slnka, niekedy zobrazovaný 

ako baran, nedokázal tejto rane zabrániť (7, str. 62). 

41 

Svet Grálu 

32 | 2012

Integrovaná medicína 

O tom, čo je integrovaná medicína a o ďalších 

témach sme sa zhovárali s MUDr. Tiborom 

Barancom, lekárom snažiacim 

sa vytvoriť most medzi dvoma svetmi, 

pre ktorého je medicína hobby a duchovno 

potešením. 

Vyštudovali ste klasickú medicínu. Prečo ste 

sa rozhodli zasvätiť svoj život homeopatii? 

Ako a kedy ste sa k nej dostali? 

Po niekoľkých rokoch praxe v klasickej 

medicíne som s hrôzou zistil, 

že existujú aj tzv. nevyliečiteľné 

choroby, ale po ďalších rokoch som 

dospel k poznaniu, že všetky choroby 

sú liečiteľné, nie vždy je však 

liečiteľný pacient. S homeopatikami 

som sa stretol v rokoch 1991 – 1992, 

vtedy už začali byť dostupné aj v našich 

v lekárňach. Pomyslel som si 

vtedy, čo som to ja za doktora, keď 

42 

Svet Grálu 

32 | 2012 

ich nepoznám. V časoch môjho štúdia 

na Lekárskej fakulte v Bratislave, 

a vôbec počas totality, bola výučba 

homeopatie zakázaná. V roku 1993 

v rámci prípravy na druhú atestáciu 

sme mali prednášku o homeopatii. 

Veľmi ma zaujala. Po troch rokoch 

praxe a dvoch atestáciách zo všeobecného 

lekárstva som pochopil, 

že alopatická (klasická) medicína 

nevyrieši všetky zdravotné problémy 

človeka, a ľudia chcú výsledky, 

zbaviť sa svojich ťažkostí. Vtedy ma 

homeopatia oslovila a vedel som, 

že je to jedna z ciest, ktorou bude 

treba ísť. 

Myslíte si, že homeopatia môže nahradiť 

klasickú medicínu? 

V žiadnom prípade. Medicínske poznanie 

a myslenie sú nenahraditeľné 

a iba pyšný, nevedomý človek by ich 

mohol ignorovať. Pýcha je maskovaná 

nevedomosť. Tak ako jedenie 

nenahradíme pitím – oboje je potrebné 

– tak sú potrebné klasická medicína 

aj homeopatia. Tu nejde o boj 

ani o konfrontáciu, ale o spájanie, integráciu 

a spolupôsobenie. Príkladom 

takejto spolupráce je India. 

Používate vo svojej praxi pri liečbe pacientov 

klasickú medicínu aj homeopatiu? 

Súčasný život kladie na človeka 

mimoriadne veľké nároky. A stará 

múdrosť hovorí, že jednoduchšie je 

chorobám predchádzať ako ich liečiť. 

V tom je človeku maximálne nápomocná 

integrovaná medicína. Jej 

základom je medicínske poznanie 

a myslenie, pričom má tri piliere: detoxikáciu, 

suplementáciu a reguláciu. 

■ Detoxikácia je vyčistenie organizmu 

(fytoterapiou),

ROZHOVOR 

■ Suplementácia je doplnenie toho, 

čo v tele chýba (minerály, stopové 

prvky, aminokyseliny, atď.) 

■ Regulácia sa deje pomocou homeopatie, 

akupunktúry a ajurvédy. 

Integrovaná medicína však v sebe 

zahŕňa aj problematiku rozvoja 

osobnosti, duchovného rozmeru 

človeka a života. Jej sila spočíva 

v synergickom efekte – spolupôsobením 

všetkých súčastí sa umocňuje 

výsledný efekt procesu liečenia. 

V rámci integrovanej medicíny 

sa venujem klasickej medicíne ako 

praktický lekár pre dospelých, homeopatii, 

fytoterapii, fyziognomike 

a začínam sa venovať ajurvéde. To 

je tradičná indická medicína, doslova 

veda o živote. Klasická medicína 

používa na liečenie a riešenie 

všetkých problémov a chorôb jeden 

prístup. Integrovaná medicína využíva 

na riešenie a liečenie jedného 

problému všetky dostupné efektívne 

metódy. 

Súčasťou integrovanej medicíny je teda aj 

liečba homeopatikami. Na akom princípe 

fungujú? 

Klasická medicína je liečba protichodným, 

homeopatia je liečba podobného 

podobným. V rovine polarity 

– duality existuje komentár: 

„kto nejde s nami, ide proti nám.“ 

V oblasti jednoty: „kto nejde s nami, 

ide nám naproti.“ Homeopatická 

liečba pracuje s vedomím i nevedomím 

a so snami človeka, ktoré dokáže 

priaznivo ovplyvniť. V konkrétnych 

chorobných stavoch má 

človek pocity a ilúzie, spôsob, akým 

sa človeku javia, nie aké v skutočnosti 

sú. Homeopatiká dokážu tieto 

ilúzie ovplyvniť tak, že chorý človek 

začne tieto pocity vnímať reálne, 

teda také, aké v skutočnosti sú. 

Ako súčasť integrovanej medicíny je 

teda homeopatia regulačnou metódou, 

ktorá vracia človeku stratenú 

rovnováhu a harmóniu. Nadväzuje 

na detoxikáciu a suplementáciu, čím 

umožňuje človeku vyrovnať sa s náročnými 

podmienkami života. Nikto 

nebude za človeka riešiť jeho životné 

problémy, ale za pomoci detoxikácie, 

suplementácie, regulácie 

a duchovného života bude človek 

schopný vysporiadať sa s nimi sám. 

Liečenie teda spočíva v stimulácii 

vlastných liečivých síl organizmu. 

Z radov odporcov homeopatie často počuť 

námietku, že ak by homeopatiká naozaj 

fungovali, tak by sme denne prijímali mimovoľne 

stovky liekov prostredníctvom 

vdychovaného vzduchu, ktorý predsa obsahuje 

stopové prvky rôznych látok, a tie 

by sa teda mali prejaviť. To sa však nedeje. 

Viete tento fenomén ozrejmiť? 

Východisková substancia musí byť 

riedená a dynamizovaná, čo v tomto 

prípade chýba. Preto nemôže ísť 

o homeopatický účinok. Fungovanie 

homeopatík je podmienené výberom 

správneho preparátu, jeho správnou 

potenciou a správnym dávkovaním. 

Minulý rok organizácia Sizyfos uskutočnila 

kampaň s názvom 10:23, pri ktorej 

400 respondentov naraz prehltlo celé balenie 

homeopatického lieku s cieľom dokázať, 

že homeopatiká nefungujú. Záverom 

sa skonštatovalo, že naozaj nefungujú. 

Myslíte si, že má táto kampaň výpovednú 

hodnotu? 

Nie. Zoberte si takýto príklad: sto 

ľuďom od nula do sto rokov dáme 

topánky, ale všetci dostanú rovnakú 

veľkosť číslo 7. Otázka: ktorým 

a koľkým z nich budú topánky číslo 

7 dobré? Odpoveď: Iba tým, ktorí 

majú nohu 7, ostatným nie. Jeden 

z dvoch základných princípov homeopatie 

je individualizácia, a pokiaľ 

tá nie je dodržaná, nemôže byť 

dodržaný ani účinok. 

Mnoho ľudí príde do lekárne, vypýta si liek 

na prechladnutie, chrípku alebo kašeľ, lekárnička 

im podá homeopatický prípravok, 

pacient ho vyskúša, liek nezaberie a on odvrhne 

homeopatiu ako podvrh, v lepšom 

prípade ako niečo, čo možno funguje, ale 

na neho neúčinkuje. – Prečo sa to stáva, 

resp. prečo homeopatiká na niekoho účinkujú 

a na iného nie? 

Absolútnou podmienkou účinnosti 

homeopatika na pacienta je individualizácia, 

to znamená výber 

správneho lieku, správnej potencie 

a správneho dávkovania. Pre informáciu: 

cielený individualizovaný 

výber homeopatika pre konkrétneho 

človeka sa robí výberom z celkového 

dostupného počtu približne 

5500 druhov homeopatík, pravda, 

Jean De La Bruyere: 

„nejestvuje nič, čo 

by si ľudia tak veľmi 

chceli udržať ako 

zdravie a tak málo 

sa o to starajú.“ 

nie u nás. Dobrý terapeut musí mať 

prehľad o týchto homeopatikách – 

to znamená nevyberať z počtu 100 

druhov, ako je to častokrát u nás, 

ale z počtu 5500. Nerešpektovanie 

správnej metódy spôsobí, že liečivé 

účinky sa neprejavia. 

Prečo niektorí homeopati dávajú pacientom 

užívať vždy len jeden druh, a Vy aj viac 

druhov homeopatík naraz? Súvisí to nejako 

so „školou homeopatie“, ktorú zastávate? 

Áno, súvisí. Už Hahnemann písal: 

„Pravdu má ten, kto vylieči.“ 

Jednoduchí ľudia majú jednoduché 

problémy, zložití zložité. Nie každý 

človek sa nachádza v rovnakej životnej 

situácii a nie každý človek ju 

zvláda rovnako. 

Mohli by ste vysvetliť mechanizmus fungovania 

homeopatík? 

Hoci ľudia vnímajú choroby väčšinou 

ako telesné, ich ťažkosti 

sa odohrávajú v prvom rade v ich 

43 

Svet Grálu 

32 | 2012

ROZHOVOR 

mysli a ich vedomí – čo nezvládnu 

na mentálnej, emocionálnej (psychickej) 

úrovni, to presúvajú do telesnej 

roviny: prichádza choroba, 

zlomenina, atď. Ťažkosti človeka 

nikdy nie sú najprv telesné, ale sú 

v prvom rade mentálne a emocionálne. 

Karma človeka sa prejaví 

najprv ako náročná životná situácia 

– konfrontácia, ktorá dokonale preverí 

duchovnú (duševnú) úroveň vnímania 

človeka. A vzhľadom na to, 

že choroba má konkrétny význam, 

jej pôvod a príčina sú nemateriálne, 

tak aj pri liečbe sa musíme dostať 

z materiálnej roviny do nemateriálnej. 

Pri výrobe homeopatického 

lieku je východisková substancia 

„dematerializovaná“ a dynamizovaná 

(dynamizovanie – pretrepávanie, 

pozn. red.). Účinok lieku tak nie 

je chemický, ale dynamický a energoinformačný. 

Pri klasickom farmaceutickom 

liečive účinok lieku 

závisí od množstva prítomnej účinnej 

látky. Pri liečbe homeopatikami 

je východisková substancia riedená, 

a po 15-tom riedení sa tam už nenachádza 

ani molekula pôvodnej substancie... 

Čiže čím väčšie riedenie, tým silnejší účinok? 

Áno, čím je toto riedenie – „odhmotnenie“ 

väčšie, tým silnejší účinok 

má na nemateriálnu podstatu problému. 

Dochádza k zmene „vibrácie 

vedomia“ na správnu frekvenciu. 

Na rozdiel od chemických liekov, 

ktoré väčšinou len potláčajú 

symptómy, homeopatiká stimulujú 

samoliečiace procesy – správna 

vibrácia duše sa postupne prenesie 

na všetky úrovne človeka vrátane 

fyzického tela, a tak môže dôjsť 

k vyliečeniu. Avšak každá choroba 

má konkrétny zmysel, príčinu a vysvetlenie. 

Choroba nie je nehoda 

ani náhoda a liečiteľnosť a zmysel 

choroby spočíva najmä v pochopení, 

uvedomení si problému, v prijatí si- 

44 

Svet Grálu 

32 | 2012 

tuácie, s ktorou je človek konfrontovaný, 

v akceptovaní duchovného 

rozmeru choroby, v odpustení všetkým, 

všetkému – i sebe samému –, 

a v zmierení sa človeka s Bohom. 

Túto duchovnú prácu neurobí za človeka 

žiadny liek. 

Môže sa človek zmeniť užívaním homeopatík 

aj povahovo? 

Povahu môžem charakterizovať ako 

súhrn pôsobenia kvalít dobra, vášne 

a nevedomosti človeka na svoje 

okolie, teda ako reaguje človek 

na pravdu. Na základe homeopatickej 

liečby pacient prestane mať 

dočasne ilúzie, ktoré mal (vyčistenie 

vedomia a nevedomia), zmení 

sa energetika a vyžarovanie. Z tohto 

pohľadu sa človek zmení a zmení 

sa aj správanie okolia k nemu. Ale 

trvalá zmena sa udeje, ak je to spojené 

aj s duchovným rastom a duchovnou 

premenou – transformáciou. 

Takýto človek bude mať už iné, 

nové názory a postoje, zodpovedajúce 

jeho úrovni vedomia. 

Ako by mal podľa Vás postupovať pacient, 

ktorý sa dozvie, že príčinou jeho fyzických 

problémov sú nezvládnuté životné situácie, 

negatívne emócie? 

Myslím si, že by sa to dalo zhrnúť 

do 12 bodov, nazvime ich 12 duchovných 

podmienok liečby: 1. prijatie 

situácie, 2. modlitba, 3. prijatie 

duchovnej pomoci, 4. prehodnotenie 

situácie, názorov, postojov, ambícií, 

rozuzlenie problému, 5. riešenie 

situácie, 6. uvoľnenie sa z kŕča 

a nasmerovanie sa na lásku v srdci, 

7. žitie radosti, odpustenie sebe samému, 

8. žitie šťastia, 9. odpustenie 

všetkým, 10. láska bez podmienok, 

11. pokora, 12. pokánie. 

Často zdôrazňujete duchovnú premenu, duchovný 

rast. Je to v homeopatii bežné, alebo 

ste v tom skôr výnimkou? 

Rozlišujem tri stupne homeopatie: 

1. homeopatia bežná – bez duchovných 

súvislostí – v tomto prípade lekár 

aj pacient sa nazdávajú, že napr. 

k zlomenine došlo náhodou, 2. homeopatia 

karmická – uvedomenie 

si karmy a začiatok práce s karmou 

u pacienta aj terapeuta – pacient 

si myslí, že zlomenina sa mu 

stala náhodou, ale terapeut ho poučí, 

že z náhod sa v živote najčastejšie 

vyskytuje žiadna, 3. snaha o integrovanú 

medicínu – súčasť všetkého, 

integrácia medicínskeho poznania, 

zdravej výživy, homeopatík plus 

aktívny duchovný život – človek 

nepotrebuje mať zlomeninu na to, 

aby sa zmenil, stačí mu, keď ju vidí 

u iných vo svojom okolí a pochopí, 

že sa potrebuje zmeniť, aby sa mu 

zlomenina nestala. 

Podľa Vás teda za každou chorobou treba 

hľadať negatívne emócie, nesprávny životný 

štýl, karmu. A čo vplyv životného prostredia 

a dedičnosti – nehrá pri chorobách 

žiadnu rolu? Podľa mojich zistení dospela 

moderná medicína k záveru, že 80 – 90 % 

príčin všetkých chorôb je podmienených 

dedičnosťou. 

V prvom rade treba prestať pracovať 

s pojmom náhody. Ak tak urobíme 

a začneme uvažovať v širších 

súvislostiach, pochopíme, že dedičnosť 

sa prejaví podľa vlastnej 

karmy človeka, teda človek dostane 

telo s takými dispozíciami, ktoré 

mu ideálnym spôsobom umožnia 

odčiniť karmu a duchovne napredovať. 

Vyhovárať sa na dedičnosť 

je lacné alibi za náš spôsob života 

a karmu z minulých životov – „vyvinením“ 

sa z vlastných chýb. Podľa 

najstaršej medicíny na svete –ajurvédy 

– existujú 3 príčiny chorôb: 1. 

nedbáme na to, čo je pre nás dobré, 

2. nesprávne počínanie nám pripadá 

ako správne, 3. nesprávne konanie 

praktikované dlhý čas. 

Ajurvéda hovorí aj o 3 podmienkach 

zdravia: 1. správna výživa, životospráva 

a detoxikácia, 2. správne 

dýchanie – väčšina ľudí dýcha

ROZHOVOR 

plytko, 3. schopnosť mysle udržať 

sa v radostnom rozpoložení. 

Ako by ste charakterizovali pojem choroba? 

Choroba je prostriedok na dosiahnutie 

duchovného rastu: človeku 

spôsobuje utrpenie, ktoré nie je samoúčelné 

a bezvýznamné, ale ho 

má priviesť k precitnutiu, úprimnosti, 

pokore, k láske k Bohu, blížnemu 

a sebe samému. Keď človek 

„zrealizuje“ duchovné posolstvo 

choroby, nie je dôvod, aby choroba 

pretrvávala. Takisto ako nie je 

možné vyliečenie pacienta bez toho, 

aby sa dosiahol duchovný pokrok. 

Choroba je skúška správnosti v tom, 

ako človek rešpektuje duchovné 

zákony. Ak človek nekoná poctivo 

a úprimne, choroba sa ľahko 

dostaví. Núti človeka k poctivosti. 

Choroba ukazuje na telesnej 

úrovni to, čo človek nezvládol 

na úrovni mentálnej a emocionálnej. 

Chronické ochorenia vznikajú 

preto, lebo ľudia sa z predchádzajúcich 

ochorení nepoučili – zotrvávajú 

pri svojich nesprávnych názoroch 

a konaniach. Je to permanentná 

upomienka na zmenu, ktorá 

nebola uskutočnená. Liečenie je 

dvíhanie úrovne vedomia nad vibračnú 

úroveň nezvládnutej životnej 

situácie. Chorobou akoby ľudia 

vystrčili bielu zástavu, že nezvládajú 

svoju životnú situáciu. Chorý 

nie je schopný chodiť do práce a žiť 

svoj život bez obmedzení, preto je 

to často jediný spôsob, ako človek 

dokáže povedať nie. Podstata liečenia 

– to je pozrieť sa pravde do očí, 

prijať pravdu. 

Aký je Váš postoj k operáciam? 

Operácia je liečba v rovine nevedomosti 

a „5 minút po dvanástej“. 

Napr. strata orgánu je závažný problém 

z duchovného a energetického 

hľadiska. Materialisticky založený 

človek vníma orgány bez duchovných 

súvislostí, ako súčiastky stroja, 

ktoré je možné kedykoľvek meniť. 

Takýto mechano-materialistický 

koncept zdravia, odtrhnutý od duchovných 

súvislostí, nefunguje: nepracuje 

s duchovnou symbolikou 

chorôb, s pokorou a duchovnou 

prácou na sebe. Je to síce cesta, ale 

slepá. 

Pokúste sa záverom vyjadriť svoj filozofický 

postoj k integrovanej medicíne a jej využívaniu 

v prospech zdravia človeka... 

Skúsim to metaforou. V mladosti bol 

mojím najväčším koníčkom motorizmus 

– technická úroveň a kvalita áut 

a motoriek, ako aj ich dizajn. Po niekoľkých 

rokoch zaoberania sa touto 

tematikou som si uvedomil, že kvalita 

je menšinový žáner a bežne 

sa vyskytuje odporučená nekvalita 

za nerozumnú cenu. Bol som udivený 

doslova dych berúcim postojom 

výrobcu Rolls Roycu k výrobe 

automobilov: odmietajte dielo dosť 

dobré alebo takmer dokonalé a keď 

také nie je, tak také vyrobte. Tak 

ako ma fascinovala výroba a kvalita 

áut, tak ma fascinuje kvalita liečby 

s tým, že keď niekoho liečim, tak 

sa ho snažím aj vyliečiť. Sú skutočne 

nevyliečiteľné, neliečiteľné choroby? 

Niežeby riešenie nebolo, ale ľudia ho, 

žiaľ, ako riešenie nevnímajú. Kto je 

teda vlastne zodpovedný za zdravie 

človeka? Výsledný efekt liečby závisí 

od viacerých faktorov: 1. či karma 

dovoľuje pacientovi na základe jeho 

aktuálneho duchovného stavu vyliečenie 

– choroba núti človeka k poctivosti. 

Pokiaľ človek nezmení svoje 

správanie – nevzdá sa bezbožných 

aktivít a činností, nie je možné definitívne 

vyliečenie. Ako povedal 

Hippokrates: „ak nie si ochotný 

zmeniť svoj život, niet ti pomoci.“ 2. 

Terapeut musí byť dostatočne kvalifikovaný, 

musí mať odborný vhľad 

do problematiky pacienta a zároveň 

chápať duchovnú symboliku a súvislosti, 

pre ktoré pacient prišiel a zároveň 

viesť človeka k duchovnému životu. 

3. Nie všetky ťažkosti je možné 

vyriešiť u pacienta okamžite. Keď 

sa však pacient pokorí, zmení svoje 

názory, postoje, zmení životosprávu 

a začne viesť cnostný život, je už len 

otázkou času, kedy sa svojich ťažkostí 

zbaví. 

Igor Mešťánek 

mestanek@svetgralu.sk 

45 

Svet Grálu 

32 | 2012

RECENZIA 

„Pretože mám svoj hlas!“ 

„Kráľova reč“ – dojímavý, majstrovský film Toma Hoopera 

Historický / Dráma / Životopisný, Veľká Británia, 2010, 113 min 

Réžia: Tom Hooper 

Hrajú: Colin Firth, Geoffrey Rush, Helena Bonham Carter, Guy Pearce 

V 

čom spočíva tajomstvo pôsobivej 

reči. Psychológovia vedia, že korením 

každej prednášky nie je ani 

tak jej obsah, ako spôsob, akým je 

prednášaná. Sila hlasu, reč tela, istý 

pohľad rozhodujú o tom, akým spôsobom 

publikum slová vníma, aká 

hodnota je slovám priradená. Ak 

pozorujeme pri nejakej prednáške 

poslucháčov, už v prvých minútach 

sa na ich tvárach zračí sila rečníka. 

Po počiatočnej uvoľnenej a otvorenej 

atmosfére sa za zdvihnutým obočím 

chúli úzkostlivá otázka: môžem tomuto 

človeku dôverovať? Má rečník 

pre svoje slová oporu 

v sebe? Bol na miestach, 

o ktorých hovorí, a vrátil 

sa odtiaľ s vlastným 

presvedčením? Dotýkajú 

sa vypovedané 

slová i jeho samého 

a rezonuje v nich prežité? 

Jedine tak môže 

sprostredkovať pozorným 

poslucháčom 

z prameňa osviežujúcu 

silu, ktorej sa najskôr 

sám v prežití otvoril. Poslucháč 

si prekvapivo takto mimovoľne najprv 

overuje pevnosť a hĺbku cítenia 

prednášajúceho. Vyžarovanie presvedčenia, 

autenticita je teda tým, čo 

publikum najskôr skúma, až potom 

sa otvorí ďalším nástrojom prejavu 

rečníka, t.j. sile hlasu, reči tela a pod. 

Či sa nechá poslucháč „uniesť“, záleží 

na schopnostiach rečníka: či a ako 

vykreslí vec v jasných obrazoch, ako 

verne obrazy zodpovedajú pojmom. 

Môžu tak poslúžiť na neskalené prežitie 

obsahu reči. 

Č 

o sa teda odohralo na prominentnom 

balkóne známeho 

štadióna vo Wembley v prvej scéne 

oskarového filmu „Kráľova reč“? Totálne 

zlyhanie základných pilierov 

dobrého prejavu, všetkých rečníckych 

prostriedkov na udržanie postoja, 

z ktorého by poslucháč vnímal 

odvahu a súcit. Katastrofa postihuje 

hlavnú postavu, ktorá opúšťa miesto 

s tvárou plnou strachu. Tvorcovia 

filmu dali vzniknúť 

fenomenálnemu začiatku, 

kde protagonista 

vo svojom konflikte 

úplne kapituluje. 

A 

lbert Frederick 

Arthur George 

(Colin Firth), vojvoda 

z Yorku, priateľmi 

krátko nazývaný Bertie 

má za úlohu predniesť 

reč na záverečnej 

slávnosti Výstavy Britského Impéria. 

To je pre aristokrata, ktorý by mal 

byť znalý umenia reči, jednoduchou 

záležitosťou. V tomto mimoriadnom 

prípade však zlyháva: vojvoda koktá, 

neprednesie ani dve súvislé vety bez 

odmlky a vzápätí palebnej dávky slov. 

Veľký mikrofón strnulo hľadí na rečníka 

ako agresívna kobra a hypnotizuje 

ho. Pomaly, z kroka na krok 

našľapuje vojvoda z Yorku k onej

RECENZIA 

akustickej lupe, ktorá o pár krátkych 

okamihov jeho slabosť zosilní, prenesie 

jeho strach na úctu a rešpekt 

zhromaždených divákov. Rozpaky, 

pocity trápnosti a sklamania sa zračia 

v neistých pohľadoch poslucháčov. 

Ten, ktorý mal byť oporou monarchie, 

sa ukázal ako nebezpečne slabý 

a zraniteľný. Princovi ako druhorodenému 

bez priameho nároku na korunu 

zostáva prinajmenšom útecha, 

že v budúcich rokoch budú tieto bolestné 

reprezentatívne povinnosti 

pomerne vzácne. Nedbajúc na tieto 

skutočnosti stavia sa odvážne Albert 

George svojmu problému zoči- 

-voči a púšťa sa do všetkých možných 

– väčšinou pochybných – procedúr. 

Zatiaľ čo šľachta po niekoľkých neúspešných 

terapeutických pokusoch 

hádže flintu do žita, snaží sa jeho 

manželka (Helena Bonham Carter) 

ďalej vytrvalo hľadať vhodného logopéda, 

až nakoniec narazí na neortodoxného, 

svojrázneho Austrálčana 

Lionela Loguea. 

L 

ogopédovi, ktorého brilantne 

stvárnil Geoffrey Rush, je i napriek 

inkognito pacienta nadmieru 

jasné, kto v liečebnej miestnosti nosí 

korunu. Počas terapie sa pravidlá, ako 

nedbanie na titul, oslovovanie potupnou 

prezývkou Bertie i ignorovanie 

pacientových pokusov ponechať si 

aspoň v súkromnom živote rôzne tabu, 

čo sa patrí a nepatrí, neskôr ukážu ako 

oprávnené opatrenia. Príležitostný 

herec a shakespearovský nadšenec 

sa spolieha na svoj intuitívne vyvinutý 

systém, ktorý zostavil pre traumatizovaných 

austrálskych vojakov počas 

1. svetovej vojny. Dôvera, rovnosť 

a blízkosť priateľa, ktorý počúva, sú 

pre Lionela z jeho vojenskej služby zažité 

princípy, ktoré by teraz mali fungovať 

i pre vysokú šľachtu. Spočiatku 

sa však nedarí, vojvoda podráždený 

predvedenými praktikami sa chystá 

odísť. Ale skôr ako princ opustí prvé 

sedenie, navrhne mu terapeut zaujímavú 

stávku, v ktorej garantuje, 

že koktavec je schopný „z fleku“ prečítať 

úryvok Shakespearovho Hamleta, 

bez zaváhania a prerušenia toku reči. 

Logue zaznamenáva na gramofóne 

slová rečníka, ktorý je pomocou 

hudby v slúchadlách akusticky oddelený 

od posluchu svojich traumatizujúcich 

návykov. Netrpezlivý princ 

očakávajúc obvyklý traumatický zážitok 

však pôsobivý experiment náhle 

preruší, bez toho, že by sa presvedčil 

o výsledku. Až vo vlastnej rezidencii 

si konečne záznam pustí – a jeho 

údiv nad svojím prvým bezchybným 

prednesom v živote je obrovský! Prirodzene, 

tento úspech definitívne 

prelomí ľady a tak môžu obaja začať 

so sčasti vtipnými, sčasti bizarnými, 

ale pre diváka stále zábavnými jazykovými 

cvičeniami. 

G 

eorgeov brat David má po smrti 

ich otca zdediť trón. Plánovaný 

sobáš s rozvedenou ženou sa však javí 

ako škandál, a tak sa korunný princ 

radšej vzdáva trónu. Na miesto Davida 

má nastúpiť George ako kráľ Juraj 

VI. Táto povinnosť mu však spôsobuje 

prudké vnútorné boje a necháva 

ho padnúť do ešte väčších pochybností 

o sebe. A ako by toho nebolo 

málo! Práve v tomto krehkom období 

prerodu anglickej monarchie v srdci 

Európy zaznieva hlas megalomanského 

a výrečného demagóga vyzývajúci 

do útoku proti celému svetu. 

V deň nástupu do úradu – v predvečer 

druhej svetovej vojny – korunného 

princa čakajú dve významné 

udalosti, ktoré vyžadujú statočného 

človeka: korunovačný obrad a ... „kráľovu 

reč“, oficiálny prejav do rozhlasu 

k blížiacemu sa vstupu do vojny! Pod 

veľkým tlakom si budúci kráľ pripravuje 

oba prejavy, ktoré BBC odvysiela 

po celom svete. Deň pred nástupom 

do úradu skúša terapeut svojho panikárskeho 

priateľa nalákať, aby čerpal 

z rezerv, ktoré má. Zámerne s ním vyprovokuje 

spor vo Westminsterskom 

opátstve. Tento spor eskaluje, keď si 

Lionel Logue sadne na trón a pritom 

zosmiešňuje vznešené symboly moci. 

Keď učiteľ zľahčuje tieto insígnie, kráľ 

sa na neho v hneve oborí a prikáže 

mu, nech opustí trón. Učiteľ sa ho 

akoby nezaujato pýta, prečo by to 

mal urobiť, a budúci kráľ v tej chvíli 

povie kľúčovú vetu: „Pretože mám 

svoj hlas“, vetu, ktorá nastávajúceho 

monarchu konečne oslobodí a nechá 

doň prúdiť život. Vo veľmi dôležitej 

scéne sa vášnivému terapeutovi darí, 

i napriek pochybnostiam ľudí, priviesť 

Bertieho až k menovaniu za kráľa. 

Záver filmu tvorí hlavná reč, ktorú 

režisér Tom Hooper zinscenoval s patričnou 

dávkou britskej zdržanlivosti. 

Žiadny hlasný tresk, žiadny pátos, len 

napínavý prejav človeka, ktorému 

sa podarí vďaka láske k priateľovi prekonať 

samého seba. V malom prijímacom 

priestore, ktorý je prepojený 

so svetom len mikrofónom, Lionel 

sprevádza Bertieho grandiózne napísanými 

slovami, vyvolávajúcimi u poslucháčov 

zimomriavky, zatiaľ čo v diaľke 

sa nesie Beethovenova 7. symfónia. 

Collin Firth v postave koktavého 

kráľa divákom veľmi pôsobivo približuje 

vnútorný boj a osobnú tragédiu 

– koktavého človeka a kráľa zároveň, 

ktoré režisér Tom Hopper nakoniec 

zladil takým majstrovským spôsobom, 

že celkom zaslúžene získal Oskara 

v kategórii najlepší herecký výkon 

v hlavnej úlohe. 

Mehmet Yesilgöz 

mehmet.yesilgoz@svetgralu.sk 

47 

Svet Grálu 

32 | 2012

VEDA 

Mozog ako nástroj duše 

Cez ktoré oblasti mozgu sa prejavuje 

duša človeka? 

Veda sa dnes snaží vyhnúť používaniu 

slova duša. Namiesto toho si osvojila 

pojem psyché. Obe slová však označujú 

ten istý pojem, sú to synonymá. Medzi 

ľuďmi panuje predstava, že duša 

a mozog predstavujú dve strany jednej 

mince. Stále je však záhadou, ako môže 

z objektívne merateľných mozgových 

prúdov vzniknúť subjektívny zážitok. Aj 

vďaka tomu sa v mnohých ľuďoch vynára 

otázka, či duša – na rozdiel od mozgu 

– nemá náhodou nehmotný charakter. 

Mozog jej pritom má slúžiť ako nástroj 

na ovládanie tela, s ktorým je spojená. 

Ale ktoré oblasti mozgu sú nevyhnutné 

pre činnosť duše? Je niektorá časť mozgu 

48 

Svet Grálu 

32 | 2012 

obzvlášť dôležitá na to, aby sa duša 

človeka mohla prejavovať? 

PSYCHÉ – „DYCH 

ŽIVOTA“ 

Slovo psyché má grécky pôvod a znamená 

dych, dušu, život. Staré grécke 

predstavy rozlišujú medzi dušou života, 

teda „životnou silou miznúcou 

po smrti“ a vlastnou psyché, čiže „trvalo 

zostávajúcou podobou človeka“. 

Psyché, teda duša, nemôže byť nehmotná 

v tom zmysle, že by existovala 

z ničoho, ako si to mnohí odvodzujú 

od slova „nehmotná“. Pôsobí 

totiž na naše telo, teda vytvára naň 

určitý tlak a to dokazuje, že musí mať 

hmotný charakter – hoci jemnejšej 

podstaty ako viditeľné okolie. Napríklad 

pri smiechu – ako prejave duše 

– sa odbúravajú stresové hormóny 

a posilňuje imunitná schopnosť tela. 

Alebo zdanlivý liek (placebo), hoci 

neobsahuje žiadnu účinnú látku, dokáže 

do určitej miery zmierniť bolesti. 

Tento efekt možno prisúdiť dôvere 

človeka v účinok lieku. Duša je 

teda iného charakteru ako naše telo, 

je jemnejšia, ľahšia, neprístupná našim 

meracím prístrojom, pretože tie 

sú vyrobené z látky iného druhu. Sú 

príliš hutné na to, aby ju dokázali zaznamenať. 

Pre niekoho môže byť celkom nepravdepodobná 

predstava, že okrem 

hmoty ako ju poznáme – ako vytvára 

všetky predmety, ktoré nás obklopujú – 

by mohla existovať ešte aj iná jej forma. 

Toto neporozumenie však vyplýva 

z nedostatku skúseností a z povrchného 

pozorovania. Pre bežného človeka 

je napríklad ťažké predstaviť si 

štvrté skupenstvo – plazmu, a predsa 

je jej existencia vedecky dokázaná. 

Alebo si zoberme ako príklad oheň – 

hoci je hmotnej povahy – jeho podstata 

je oproti iným hmotným predmetom 

predsa len odlišná. Z pohľadu 

fyziky je možná aj existencia iných 

druhov hmoty. Čias točne známe elementárne 

častice sa môžu spojiť aj 

takým spôsobom, aký nepoznáme, 

a tým vytvoriť nové atómy. V tejto 

súvislosti si pripomeňme, že vesmír 

tvorí len asi z 20 % nám známa hmota. 

Najväčšiu časť nazývame „temná 

hmota“, pretože nemá vzájomné pôsobenie 

so svetlom. Jej preskúmanie 

zostáva vyhradené budúcnosti. Na základe 

týchto poznatkov možno predpokladať, 

že existujú ešte aj iné formy 

hmoty, ktoré človek doteraz nepreskúmal. 

Duch, teda jadro človeka musí 

byť obalené určitou formou hmoty,

VEDA 

aby dokázalo účinne ovládať telo človeka. 

Ako nástroj mu na to slúži mozog, 

teda presnejšie – istá časť mozgu, 

na ktorú má duch priamy vplyv. 

KEĎ CHÝBA 

MOTIVÁCIA 

Svoju dušu vnímame často len v nepríjemných 

súvislostiach, napríklad 

pri depresii. Ako už naznačuje toto 

slovo, ochorenie súvisí s vnútorným 

tlakom. Ide však o duševný tlak, nie 

fyzický. Pacienti trpiaci týmto ochorením 

sú skľúčení a majú slabú motiváciu. 

Chýba im akýkoľvek záujem 

o dianie okolo seba a na budúcnosť 

sa pozerajú pesimisticky. Fyzické 

funkcie majú oslabené. Ich myšlienky 

krúžia okolo úzkeho okruhu 

tém, ktoré často nemusia byť reálne. 

Táto bezmocnosť v zdanlivo bezvýchodiskovej 

situácii má za následok 

zvýšenú aktivitu v amygdale, 

čiže v oblasti mozgu, ktorá reaguje 

na city: strach, smútok, radosť i lásku. 

Človeku ubúda schopnosť radovať 

sa, neskôr namiesto smútku nastúpi 

vnútorná prázdnota a úplná apatia 

až necitlivosť. Amygdala teda úzko 

súvisí s citmi – prejavmi duše. 

Tento obraz jasne ukazuje, že bez 

aktívnej duševnej činnosti toho 

z osobnosti človeka veľa nezostáva. 

Optimizmus, vnútorný rozmach, stanovenie 

si cieľov, ktoré chceme dosiahnuť, 

súcit s druhými, to sú aspoň 

niektoré z aspektov, charakterizujúce 

duševný pohyb. 

ZVLÁŠTNE PREPOJENIA 

V MOZGU 

Jednotlivé časti mozgu nepracujú izolovane 

samy pre seba, ale úzko spolupracujú. 

Aby mohol človek vykonávať 

nejakú činnosť – napríklad čítať, musia 

byť aktívne rôzne oblasti mozgu 

súčasne. Tie tvoria určitú sieť. 

Vedci zistili pozoruhodný jav. Skúmaná 

osoba mala zavreté oči a nevykonávala 

žiadnu činnosť. Očakávali, 

že pri takomto stave panuje v mozgu 

relatívny pokoj a existuje len základná 

aktivita nervových buniek, ktorá by 

sa pri určitých činnostiach zvyšovala. 

No pokus ukázal pravý opak. Určité 

oblasti mozgu reagovali obrátene. 

V pokoji sa zaktivizovali, a pri premýšľaní 

a sústredení ich činnosť ustala. 

Bola aktívna dokonca aj v spánku. 

Na čo slúži časť mozgu, ktorá pracuje, 

keď nič nerobíme? 

Táto oblasť slúži na triedenie, spracovanie 

a vyhodnotenie všetkých zážitkov, 

problémov a myšlienok, ktoré 

na nás počas dňa pôsobili. Vyhodnocuje, 

čo je pre nás dôležité a čo nie. 

Určuje, čo si zapamätáme, i spôsob, 

ako budeme riešiť svoje problémy. 

Na túto časť mozgu pôsobí duša človeka 

najsilnejšie a priamo. Naproti 

tomu, pri silnej koncentrácii sa činnosť 

tejto oblasti preruší. Existuje 

však výnimka – a to riešenie morálnych 

otázok. 

V spomenutom experimente 

sa mala pokusná osoba vžiť do situácie 

slepca. Mala sa rozhodnúť, či 

prijme transplantáciu očí, ktoré pochádzajú 

z čierneho trhu, kde pravdepodobne 

darca musel obetovať 

svoje oči nedobrovoľne. Vznikol tu 

teda morálny rozpor, ktorým sa musela 

pokusná osoba vnútorne zaoberať. 

Zistilo sa, že takéto a podobné otázky 

viedli k aktivovaniu tých častí mozgu, 

ktoré sú činné najmä v stave, keď človek 

toľko nerozmýšľa a má zatvorené 

oči. 

ZANEDBANÁ 

ČINNOSŤ DUŠE 

Tieto časti mozgu sa zaoberajú aj 

spomienkami. Sú nepostrádateľné 

pri plánoch do budúcnosti, na zváženie 

našich úmyslov, rozvinutie 

cieľov a vnútornej prípravy na ne. 

Patrí sem aj empatia, teda schopnosť 

vcítenia sa do druhého človeka. 

S ňou úzko súvisí sebareflexia 

a schopnosť urobiť si o nejakej veci 

svoj názor. Zistilo sa, že ak sa z nejakého 

dôvodu prerušia dráhy medzi 

amygdalou a ostatnými mozgovými 

centrami, dochádza k neschopnosti 

posudzovať citový význam udalostí, 

čo vedie k úplnej nerozhodnosti 

a strate motivácie. Výskumy 

tiež dokazujú, že zo všetkých informácií, 

s ktorými denne prídeme 

do kontaktu, si pamätáme len tie, 

pri ktorých je amygdala aktívna. 

Z toho možno pochopiť mimoriadny 

význam tejto časti mozgu pre normálny 

život človeka. Jej aktivita je 

nevyhnutná na pestovanie morálky 

a rozvoja spoločnosti. V dnešnej 

dobe je však jej činnosť značne 

oslabená prílišným orientovaním 

sa na konzumný spôsob života, pri 

ktorom nie je čas zaoberať sa morálkou. 

Dokonca patrí medzi tie časti 

mozgu, ktoré sú pri dlhodobom pití 

alkoholu najviac oslabené. 

Duša človeka je v skutočnosti 

vždy pripravená prejaviť sa, pokiaľ 

jej dáme príležitosť: stíšime sa a zaoberáme 

sa otázkami morálky a blaha 

našich blížnych. Pokiaľ sme ustavične 

zaneprázdnení myšlienkami 

na svoju prácu, koníčky a podobne, 

duša sa prejaviť nedokáže. Záleží 

len na nás, či mozgové oblasti, prostredníctvom 

ktorých sa duša najviac 

prejavuje, náležito využívame a tým 

rozvíjame svoje ľudské hodnoty. 

Prof. Dieter Malchow 

dieter.malchow@svetgralu.sk 

49 

Svet Grálu 

32 | 2012

„Svetlo priniesť 

do hlbín ľudského 

srdca – to je 

poslanie umelca!“ 

Ro 

bert 

Schumann 

Osudové 

stretnutia 

JAROSLAV 

KLIMECKÝ 

Robert Schumann (nemecký hudobný skladateľ, 1810–1856) – bol jedným z popredných 

predstaviteľov romantického umenia. Po otcovi zdedil literárne sklony, 

no už v detstve prejavoval hudobné nadanie a hudba sa napokon stala jeho poslaním. 

Schumannov životný príbeh je pretkaný nezvyčajným úsilím i zaslúženým úspechom 

a napriek láskyplnému partnerskému vzťahu aj osobným utrpením. 

50 

Svet Grálu 

32 | 2012

OSOBNOSŤ 

HĽADANIE 

edného dňa zaklopal osemnásťročný 

J študent práva na dvere domu na Novom 

trhovisku v Lipsku, aby požiadal 

pána Friedricha Wiecka, vychýreného 

učiteľa hry na klavíri, o štúdium. 

Mladý študent hral na klavíri, aj komponoval, 

a nedávno sa pevne rozhodol 

zanechať štúdium práva a plne sa venovať 

hudbe. Bol to Robert Schumann. 

Friedrich Wieck, ktorého nedávno 

opustila žena a zanechala mu tri deti 

− dvoch synov a najmladšiu dcérku 

Claru, musel zastať výchovu i prácu 

učiteľa klavíra. Domáce práce pripadli 

gazdinej Nanne. 

Otec skoro rozpoznal u malej Clary 

nevšedný hudobný talent a rozhodol 

sa ju vyučovať podľa svojich metód. 

Zaviedol tvrdý režim: každý deň hodinu 

pri klavíri, dve hodiny teórie, čítania 

a písania nôt, harmónie. Potom 

dve hodiny prechádzky s otcom, „aby 

mala pevné nervy“, a zvyšok dňa bol 

venovaný školskému vyučovaniu. Ale 

Clara sa sama vracala ku klavíru, malé 

rúčky preberali po klávesnici a jej hudobná 

pamäť udivovala. Dokázala čítať 

a písať noty skôr, ako šlabikár. 

Schumann bol Wieckom prijatý 

za týchto podmienok: cvičiť každý deň 

niekoľko hodín na klavíri a študovať 

teóriu u profesora Dorna. Ubytovaný 

bol u Wieckovcov v dome, ktorý slúžil 

aj ako penzión pre žiakov. Rozhodol 

sa dohoniť čas stratený na práve. Pustil 

sa do najprotivnejších cvičení, vo svojej 

izbe sedával pri klavíri celé hodiny, 

podroboval sa až tyranskej disciplíne, 

ktorú učiteľ vyžadoval. 

Teraz ako starší žiak mal za úlohu 

sprevádzať malú Claru na dlhých prechádzkach 

namiesto otca. Schumann 

považoval Claru za malú žabku, trochu 

trucovitú, s veľkými očami, ktorá 

má rada zo všetkého najviac – čerešne. 

Dievčinka, cupitajúca vedľa 

neho, sa hrala, poskakovala a stále 

sa na niečo pýtala. Večer potom prichádzala 

s oboma bratmi do jeho 

izby a počúvali strašidelné rozprávky, 

hrali šarády, dávali si hádanky. Boli to 

krásne chvíle oddychu po dni plnom 

cvičenia, učenia a komponovania. 

Vtedajšia doba si potrpela na zázračné 

deti. Beethoven mal vtedy päťdesiatpäť, 

Mendelssohn šestnásť, Chopin 

pätnásť. Podobne ako Liszt, všetci 

hrali prvýkrát na verejnosti vo svojich 

deviatich rokoch, Mozart v šiestich. 

A Friedrich Wieck použil pri Clare 

rovnaké metódy ako Leopold Mozart 

u svojho syna Wolfganga. 

Naplánoval s malou Clarou turné 

po veľkých nemeckých mestách. Začali 

vo Frankfurte, potom do Darmstadtu 

a ďalej až do Paríža. Tam spoznali 

Chopina, boli tam Mendelssohn, 

Liszt, hral tam Paganini… 

KRIŽOVATKA 

lara už bola hotová virtuózka. Čakali 

ju ďalšie koncerty doma, v lip- 

C 

skom Gewandhause a vo Zwickau, 

rodnom meste jej staršieho „brata“, 

ktorým jej vtedy Robert bol. „Prvýkrát 

v živote som videl, ako Zwickau 

jasá nadšením. To je Clarina zásluha. 

Jej hra je majstrovská a krásna,“ zaznamenáva 

si Schumann. 

Schumann chcel zdokonaliť svoju 

techniku. V čase neprítomnosti Wieckových 

tak vášnivo a neúnavne cvičil, 

až mu ochromela pravá ruka. Žiadne 

liečenie nepomáhalo. Bola to katastrofa. 

Tým usilovnejšie však začal 

komponovať. Bol to aj koniec štúdia 

u Wiecka. Odsťahoval sa, ale s rodinou 

sa priateľsky stýkal naďalej. Vzťah 

ku Clare sa pomaly menil. Už tušil, 

čím pre neho Clara je. Písali si. 

Tieto listy a takmer každodenný styk 

otca Wiecka znepokojili. Vzal celú vec 

do svojich rúk a rozhodol sa poslať 

Claru do Drážďan pod zámienkou štúdia 

teórie u riaditeľa Drážďanskej opery. 

Vtedy zomrel Schumannov brat Julius 

a Rosalie, manželka brata Karla. 

Tieto dve udalosti spôsobili otras a prepuknutie 

Schumannovej choroby. 

Píše Clare: „V noci mi náhle prišla 

na rozum ta najstrašnejšia myšlienka. 

Úzkosť ma hnala z miesta na miesto, 

dych sa mi strácal pri pomyslení, ako 

by bolo, keby som nemohol viac myslieť… 

Bežal som v strašnom rozrušení 

k lekárovi – povedal som mu všetko, 

že moje zmysly často zlyhávajú, že som 

nevedel, kam so svojou úzkosťou a dokonca 

nemôžem zaručiť, že v takom 

stave bezradnosti nevztiahnem ruku 

na svoj život…“ 

„Ožeňte sa,“ radil lekár… 

Clara pricestovala do Zwickau, kde 

mala koncert. Bol tam. Neodvažovala 

sa nahliadnuť do sály. Hrala v krásnych 

modrých šatách, ďakovala za potlesk, 

ozývalo sa volanie „bravo!“, potom nasledovali 

ovácie, ktoré boli na každom 

jej koncerte. Prišiel za ňou do šatne, pobozkal 

ju a povedal jej, že ju miluje. 

PREKÁŽKY 

eď Schumann oficiálne požiadal 

K o Clarinu ruku, odpoveďou bolo 

kategorické nie. Schumann je chudobný 

muzikant, ktorého nikto nepozná. 

A otec Wieck si predstavuje, 

že bude odovzdávať dcéru mužovi bohatému, 

s titulom. Alebo i bez titulu, 

ale aby ho mal pod svojím vplyvom, 

nie takto názorovo odlišného, ako je 

Schumann. Po dlhých prieťahoch žiadal 

nakoniec Wieck odlúčenie na dva 

roky. Dúfal, že Clara sa podrobí a zabudne. 

Prvý koncert mala na konzervatóriu. 

Trinásťkrát ju vyvolali. Trinásťkrát 

sa uklonila „…tak krásne nešikovne,“ 

písal nadšený kritik. Blahoprajné listy, 

návštevy. „Hrala som Ťa tak nadšene, 

Robert, že poslucháči boli dojatí.“ 

Otec Wieck však stále tvrdošijne odmietal 

dať súhlas k svadbe, hoci splnili 

51 

Svet Grálu 

32 | 2012

OSOBNOSŤ 

podmienku dvojročného odlúčenia. 

Dokonca sa uchýlil k ohováraniam 

a klamstvám. Situácia sa nakoniec tak 

vyhrotila, že došlo k súdnemu procesu. 

Wieck Schumanna obvinil, okrem 

iných klamstiev, z opilstva. Súd by k obvineniu 

prihliadol, keby Wieck podal 

dôkaz. No svedectvo priateľov pomohlo. 

Prišla svedčiť Ernestine von Fricken, 

Felix Mendelssohn osobne, rovnako aj 

Liszt. 

12. septembra 1840 o desiatej hodine 

dopoludnia, po súdnom povolení 

k svadbe, kráčal malý sprievod alejou 

vedúcou ku kostolíku v Schönfelde, dedinke 

neďaleko Lipska. Bolo krásne 

septembrové predpoludnie. Prišli všetci 

priatelia. Organ hral chorál. V ten deň 

sa stala Clara Wiecková Clarou Schumannovou. 

Obe duše prekonali posledné 

protivenstvá. 

Doterajšia Schumannova tvorba bola 

prevažne komorná. Hlavne klavírne 

skladby, piesne, kvartetá, menšie formy. 

V roku 1841 začína však aj symfonická 

tvorba. Prvým počinom v tomto odbore 

je „Jarná symfónia B dur“. To Clara 

mu dodala odvahy. Dokonca ho poháňala 

i pri komponovaní. Prvé predvedenie 

„Jarnej“, 31. 3. 1841 v Gewandhause, 

bolo mimoriadne úspešné. Dirigoval 

Felix Mendelssohn. Tento veľký dirigent 

a skladateľ sa potom podieľal i na ďalších 

premiérach Schumannových diel. 

Vystupoval aj s Clarou ako pianista pri 

štvorručných skladbách alebo pri dielach 

pre dva klavíry. 

Pre Claru však prichádza doba ťažkých 

úloh. Narodilo sa prvé dieťa, 

dcérka Mária, a potom nasledovali ďalšie 

deti. Bolo ich nakoniec osem. Prišli 

hmotné starosti uživiť a opatriť rodinu. 

Toho by sa Clara neľakala, keby mohla 

naplno hrať a zarábať. Ale žiť so Schumannom 

nebolo vôbec ľahké. Pri komponovaní 

vyžadoval úplný pokoj, Clara 

sa celé dni a týždne nemôže dotknúť 

klavíra. Zvládnuť Schumannove nervové 

výkyvy, utešovať ho vo chvíľach 

52 

Svet Grálu 

32 | 2012 

depresií bolo často ťažké. Bola mu nežnou 

družkou, dôverníčkou, matkou, 

gazdinou, ošetrovateľkou a chcela, musela 

zostať umelkyňou. Ale hmotné 

ťažkosti donútili oboch, že sa o čas 

na prácu museli podeliť. Clara začala 

svoje koncertné turné. Začala spoločným 

koncertom s Franzom Lisztom 

v Lipsku. Potom sa už množili pozvania 

do nemeckých miest aj do cudziny. 

V decembri 1843 zaťukal nesmelo 

ku Clare otec Wieck. Tá mu letela radostne 

v ústrety. On potom napísal 

Schumannovi pokorný list a pozval ho 

na návštevu do Drážďan, kde teraz žil. 

Po priam zúrivom boji nastal konečne 

mier. Otec uvoľnil Clarine veno a vrátil 

jej klavír. Clara jasala. Konečne dva 

klavíry! 

V novembri 1846 cestovali do Viedne. 

Mali tam štyri koncerty. Clara hrala 

s Antonom Rubinsteinom Schumannove 

variácie pre dva klavíry s orchestrom, 

Robert dirigoval „Jarnú symfóniu“. 

Eduard Hanslick, kritik a Schumannov 

ctiteľ, komentoval chladné prijatie: pre 

povrchnú Viedeň príliš ťažká hudba. 

Zato Praha, kam došli z Viedne cez 

Brno, ich čakala s nadšením. Od začiatku 

cítili obrovský rozdiel oproti 

viedenskej ľahostajnosti. Prvý koncert 

sa konal v Platýze v januári 1847 pred 

celkom zaplnenou sálou, v ktorej sa leskla 

významná pražská šľachta i s kniežaťom 

Windischgrätzom, vojenským 

veliteľom Prahy. Bolo tu však i meštianstvo 

a univerzitná mládež. Schumann 

zožal obrovský úspech. Druhý koncert 

bol v Stavovskom divadle. Vrcholom bol 

Klavírny koncert a mol. 

Z prítomných najviac hudba zaujala 

mladého Bedřicha Smetanu. Predstavili 

ho manželom Schumannovým v paláci 

vojvodu Thuna. Pri tejto príležitosti 

Schumannovi predložil niektoré svoje 

rané skladby. 

Rok 1849, najplodnejší rok. Schumann 

v neustálej práci. Ťarcha choroby 

dolieha často natoľko, že nie je schopný 

zachytiť niť myšlienok, zapamätať si nápad. 

Dnes jeho zlé nálady chápeme, vtedajší 

súčasníci si však nevedeli dať rady. 

Schumann sa im odcudzoval a vzďaľoval. 

V tejto situácii prišla ponuka 

na miesto hudobného riaditeľa v Düsseldorfe 

a Schumann ju prijal. 

PRÍCHOD 

OČAKÁVANÉHO 

olo to jedného dňa v septembri 1853, 

B keď zaznel pri dverách Schumannovcov 

zvonček. Otvoril sám Schumann. 

Na prahu stál plavovlasý mladík jemnej 

tváre bez fúzov a slabým ustrašeným 

hlasom požiadal, či by mohol hovoriť 

s Clarou a Robertom. Mladík bol hudobník, 

jeden z množstva hudobníkov, 

ktorí prichádzali so svojimi skladbami 

pod pazuchou, najčastejšie v rukopise. 

Tento však mal odporúčajúci list od Josefa 

Joachima, mladého husľového virtuóza, 

s ktorým sa Schumann nedávno 

stretol na hudobnom festivale. Mladík 

povedal, že sa menuje Johannes Brahms, 

pochádza z Hamburgu a má dvadsať rokov. 

To bolo všetko. Vyzeral ako dieťa. 

Hovoril práve tak málo ako Schumann, 

bude teda lepšie, keď si sadne ku klavíru 

a zahrá svoje skladby. 

Začal prvou vetou Sonáty v C. Po niekoľkých 

taktoch musel prestať, pretože 

Schumann, hlboko vzrušený, volal 

do vedľajšej miestnosti: „Clara, Clara, 

niečo si vypočuj!“ Prišla Clara a mladík 

znova začal hrať svoju prvú skladbu 

v prítomnosti najväčšej nemeckej klavírnej 

virtuózky. Prvá, druhá, tretia skladba, 

Schumannovci boli od radosti bez seba, 

dojatí, očarení. V ten deň nebola žiadna 

vychádzka. Brahms zostal na obed. 

Ubytoval sa v neďalekom hostinci. Neodvážil 

sa prijať pozvanie na budúci deň, 

Clara po neho musela prísť. A deň nato, 

aj všetky ostatné dni musela poňho zakaždým 

prísť… V priebehu niekoľkých 

dní Schumannovci Brahmsa spoznali. 

Podľa Roberta mal mladík zasnený

OSOBNOSŤ 

výraz. Pri klavíri bol však ako premenený. 

„Čistý ako diamant, nežný ako 

sneh,“ písal Joachim. 

CHOROBA 

ačalo to bolesťou v uchu v noci 

Z 10. februára 1854 a migrénou, ktorá 

sa nedala ničím utíšiť. Potom počul tón, 

ktorý neustával. „Prakticky sme už nespali,“ 

rozpráva Clara, „niekoľkokrát 

opakoval, že sa z toho zblázni, ak to neprestane. 

Celý deň 27. februára bol rozrušený, 

trápila ho horúčka a blúznil…“ 

V noci sa nepozorovane vytratil 

z domu. Pršalo. Bežal k Rýnu a vrhol 

sa do rieky. Lodníci ho vytiahli a dopravili 

domov. Clara bola zúfalá. Toto nečakala. 

Lekári, so Schumannovým súhlasom, 

navrhli súkromné sanatórium 

v Endenichu pri Bonne. Sanatórium pre 

choromyseľných. 

„Bola nedeľa 4. marca,“ píše Clara. 

„Krytý kočiar stál pred našimi dverami. 

Robert sa rýchlo obliekol, nastúpil 

s dvoma ošetrovateľmi do voza, nespýtal 

sa na mňa ani na deti a kočiar 

odišiel.“ 

Clara znovu načerpala silu a vyrazila 

na turné. Musela sa starať o osem detí 

vo veku od štyroch mesiacov do trinásť 

rokov a okrem toho odchádzali priatelia, 

Joachim, Grimm. Zostal iba Brahms. 

V januári už bola zase na cestách. Ponáhľať 

sa, usporiadať koncerty, zostavovať 

programy, starať sa o lístky, prenájom 

sály, nosiča klavíra, ladičov, starať 

sa o všetko, stoj čo stoj poznať znovu 

radosť, keď ju obecenstvo zahrnie potleskom, 

ováciami ako najlepšiu nemeckú 

klaviristku. Ale tiež jej šlo o to, 

aby hrala hudbu drahého Roberta, aj 

aby sa pokúsila získať uznanie hudbe 

jeho korunného princa – Brahmsa, 

a predovšetkým uživiť osem detí, zaplatiť 

opatrovateľky a penzionáty. 

Veľký úspech mala v Prahe. Veľký 

úspech vo Viedni. Za štvrť roka mala 

Clara dvadsaťšesť koncertov. Po celý ten 

čas jej Brahms písal. „Najdrahšia priateľka,“ 

potom „milovaná Clara, myslím 

na Vás celý deň.“ 

Schumannova choroba sa v sanatóriu 

zhoršovala. Návštevy dovolili 

Len Brahmsovi. Teraz ho Schumann 

spoznal a usmial sa na neho. 23. júla 

1856 dostala však Clara telegram: „Ak 

chcete ešte vidieť manžela živého, čo 

najrýchlejšie príďte.“ Clara ho nevidela 

od marca 1854. Sprevádzal ju Brahms. 

„Uvidela som ho. Usmial sa na mňa 

a s veľkou námahou ma objal jednou 

rukou, pretože už sa veľmi nemohol 

hýbať. Ležala som ticho pri jeho nohách, 

on na mňa iba chvíľami pohliadol, 

hmlisto síce, ale nevýslovne milo. 

Už sa mu nedalo rozumieť. Iba raz som 

porozumela.“ „Moja“, chcel asi riecť 

„Clara“, pritom sa milo usmieval, „poznám 

– ťa.“ 

Schumann zomrel dva dni nato, 

29. júla 1856 popoludní. Sám. Clara, 

Johannes i Josef Joachim práve odišli. 

TEN, KTORÝ PRIŠIEL 

rahmsova symfónia e mol bola 

B dokončená v roku 1876 a prvýkrát 

uvedená v Karlsruhe. Mala 

skvelý úspech. Symfónia putovala 

s úspechom do Viedne a ďalej do celého 

sveta. V poslednej vete Adagio 

sa z nepokojného tremola sláčikov 

vynoril prekrásny motív v lesnom 

rohu, ktorý preberajú drevené nástroje 

a nakoniec celý orchester, všeobecne 

známy „Pozdrav Clare Schumannovej“. 

Je to iba osem taktov, 

naplnených vrúcnou láskou. Sama 

Clara bola v siedmom nebi. Génius 

jej drahého Johannesa bol konečne 

uznaný. 

Keď sa jedného dňa vrátila z turné 

v Anglicku, zistila, že jej slabne sluch. 

„Myslím, že tým môj život končí. Nemám 

už silu byť šťastná.“ 

Ako šesťdesiatsedemročná znovu odcestovala 

hrať do Londýna. Po návrate: 

„Ach, všetkému je koniec.“ Nemohla už 

hrať, reumatizmus jej zabránil sprevádzať 

sólistu. Brahms jej poslal pätnásťtisíc 

toliarov, pretože „odmietla 

hrať“, s listom: „Raduj sa zo všetkého, 

čo zajtra prežiješ dobré a krásne…“ Konečne 

sa musela rozhodnúť: ohlásila 

posledný verejný koncert. Bol 12. marec 

1891. Brahmsove Variácie na Haydnovu 

tému, pre dva klavíry, musela 

opakovať. 

Stará dáma dávala ďalej hodiny klavíra 

a vymieňala si s Brahmsom listy 

plné dobrej, alebo i zlej nálady. Búrlivé, 

prudké, a zase také nežné… 

Clara zomrela v noci z 20. 

na 21. mája 1896. Brahmsa už nevidela. 

A ten stratil tú, ktorá ožiarila jeho život 

skladateľa a úplne rozvrátila jeho osud 

muža. Obyčajnou prítomnosťou vytlačila 

všetky ostatné lásky z jeho života. 

S priateľmi ju sprevádzal na bonnský 

cintorín k Robertovi. Rozlúčili sa. 

Johannes doposiaľ komponoval – 

jedenásť chorálových predohier pre 

organ. 

V noci z 2. na 3. apríla 1897 ochorel. 

Prvýkrát v živote. Skoro ráno mu 

z neznámych dôvodov vstúpili slzy 

do modrých, teraz už vyblednutých 

očí, ktoré sa iba vzdialene podobali 

očiam mládenca z Hamburgu. Stiekli 

po vychudnutých lícach a zachytili 

sa v šedivých fúzoch. Šťastne sa usmial 

a oči zatvoril navždy. Putovanie všetkých 

troch hľadajúcich sa duší sa skončilo. 

Kruh sa uzavrel. 

„V každej dobe existuje tajomný zväzok 

spriaznených duší. Uzatvorte vy, 

ktorí k nemu patríte, kruh pevnejšie, 

aby pravda umenia vždy jasnejšie žiarila, 

všade rozširujúc radosť a požehnanie!“ 

(Robert Schumann) 

Jaroslav Klimecký 

jaroslav.klimecky@svetgralu.cz 

53 

Svet Grálu 

32 | 2012

Kto to nepozná: Je 20 hodín 15 minút. 

Presne na 20. hodinu som mal dohovorenú 

schôdzku so svojou priateľkou 

práve tu, v tejto kaviarni. Zatiaľ tu nie 

je. A v našej mysli beží film. Stalo sa jej 

niečo? Mali sme sa stretnúť skutočne tu? 

Vždy chodí neskoro, všetko ostatné je 

zasa dôležitejšie ako ja… a tak ďalej. 

o sa v takýchto chvíľach deje? 

Č V hlave preberáme paletu starých 

osvedčených vzorcov myslenia a pokúšame 

sa zaradiť do nich túto situáciu 

– hodnotíme ju, hoci nevieme, aká 

je príčina oneskorenia. Čo keby sme 

raz v takejto chvíli pustili z hlavy zaužívané 

vzorce myslenia a zaujali iný 

uhol pohľadu? Keby sme radšej pokojne 

vyčkali a potom si nechali vysvetliť 

dôvod oneskorenia? Čo keby 

sme sa z hodnotiteľov stali iba pozorovateľmi? 

Čo keby sme sa už raz nezaoberali 

tým, čo by bolo, keby… alebo čo 

by mohlo byť, keby… a namiesto toho 

radšej vedome vnímali predovšetkým 

sami seba a veci okolo, skrátka vlastný 

život? Pozorovali ho a tým sa stali vedomými 

seba samých. 

OD HODNOTITEĽA 

K POZOROVATEĽOVI 

54 

Svet Grálu 

32 | 2012 

Čo tým mienim – stať sa z hodnotiteľa 

pozorovateľom? Mám tým na mysli, 

že sa môžeme raz pokúsiť uniknúť 

zo vzorcov, z priehradiek svojho denného 

myslenia a pozrieť sa na to, čo 

nás stretáva nezaujato – nevyťahovať 

zásuvky s podobnými skúsenosťami, 

a hneď to práve prežívané hodnotiť. 

Keď pozorujeme svoje myslenie, zistíme, 

že často svoje správanie hodnotíme 

ešte skôr, než sa prejaví navonok. 

Premietame si v hlave možné 

akcie alebo reakcie, používame vzorce, 

ktoré sme si v priebehu života vytvorili, 

a tým si vlastne zmaríme šancu 

na pokus vyhnúť sa unáhlenému posudzovaniu. 

Odložme raz predčasné

ŽIVOT 

Rozhodnutie k vlastnej 

zodpovednosti 

Globálna zmena vedomia začína v nás 

hodnotenie, alebo naň pozerajme iba 

ako na jednu z nekonečného radu 

možností, ktoré sa môžu stať. To potom 

bude znamenať, že tým získame 

iný uhol pohľadu na situáciu a môžeme 

zažiť nejedno prekvapenie. Je veľkou 

úľavou, keď sa tým oslobodíme 

od ilúzie, že vždy musíme všetko dôkladne 

zvážiť a premyslieť, aby sme 

urobili správne rozhodnutie. V skutočnosti 

dopredu vôbec nevieme, aký 

výsledok nás očakáva. Až keď konáme, 

môžeme vnímať čo sa deje. 

UVEDOMIŤ SI VLASTNÚ 

ZODPOVEDNOSŤ 

Prečo je také dôležité vedome vnímať 

sám seba a svoj život? Pretože tým môžem 

spoznávať, kde sa práve nachádzam, 

ako som sa sem dostal, kto som 

a kam smerujem. Skúsme ísť o krok 

ďalej a skúmať vlastné vnútro: kým 

by som chcel byť, kam vlastne chcem 

a ako tam dôjdem. V týchto otázkach 

je ukrytá pravda. Nikto iný okrem nás 

nemôže vedieť, čo my sami chceme, 

aké rozhodnutie urobíme, akým smerom 

sa chceme vyvíjať a aké cesty zvolíme. 

Riadime sa – či už vedome alebo 

nevedome – vždy sami podľa seba. 

Toto poznanie nesmierne oslobodzuje. 

Veď znamená, že neexistuje nik iný, kto 

určuje, ako sa chcem vyvíjať – iba ja 

sám. Kým si myslíme, že naši rodičia, 

naši učitelia, naši priatelia, naši partneri 

môžu určovať alebo hoci iba spoluurčovať, 

ako sa máme rozvíjať, dovtedy 

premeškávame možnosť uplatňovať 

svoju slobodu – možnosť samostatne 

rozhodovať o tom, čo chceme a čo urobíme 

– a podľa nej žiť. Nie sme obeťou 

okolností – sme tvorcom svojho života. 

S rozvojom svojho sebauvedomenia 

poznávame, že okolo nás nie je nikto, 

kto je zodpovedný za naše rozhodnutia, 

kto nesie „vinu“ za naše správanie. 

Sme to iba my sami, naša vôľa a naše 

rozhodnutia, ktoré robíme za seba 

v každom okamihu svojho života. 

Naše každodenné rozhodnutia sú vždy 

zamerané na nejaké ciele, ktoré sme 

si – zasa vedome či nevedome – niekedy 

vytýčili. Keď ich vedome skúmame, 

potom poznávame, na aký 

cieľ boli zamerané. A tu je zrejmé, aké 

dôležité je uvedomovať si svoje ciele, 

prípadne vedome si ich sám stanoviť. 

Keď že niet nikoho, kto nám určuje, čo 

musíme v živote dosiahnuť, môžeme si 

slobodne voliť. 

„Ja chcem…“ povieme si. Na otázku, čo 

chcem, stále jestvuje nadriadená odpoveď: 

chcem byť šťastný, chcem, aby 

sa mi dobre darilo. Táto nadriadená 

odpoveď je tu vždy bez ohľadu na to, 

do akej hĺbky alebo do akých detailov 

sa svojimi cieľmi v jednotlivých životných 

etapách zaoberám. 

Každý je zodpovedný sám za seba, 

a každý má právo aj sám zaujať stanovisko 

ku konaniu druhých. Blížni 

v našom okolí nám svojím správaním, 

alebo často už len svojou existenciou 

dávajú možnosť prísť na to, kto skutočne 

sme, teda čo je pre nás dobré 

a čo nie, čo chceme a čo nie. Práve tu 

a práve teraz máme vzájomné možnosti 

reflexie a je oveľa lepšie ich využiť 

pre seba samých, nezastať pri 

hodnotení alebo odsudzovaní svojich 

blížnych, ani sa nepokúšať ich zmeniť. 

VEDOMÉ ROZHODNUTIE 

ZA SEBA 

Ak len vedome vnímame seba, odraz 

svojich cieľov, naše vedomie sa intenzívne 

rozvíja. A ak sa stále častejšie 

rozhodujeme sami za seba, je pre nás 

vedomé prežívanie – byť tu a teraz – 

stále ľahšie. Najdôležitejšie je urobiť 

prvý krok a prekonať myšlienkové 

štruktúry, opustiť vychodené cestičky 

a otvoriť sa novým možnostiam, jednoducho 

– pozorovať svet z iného uhla 

pohľadu. V každom prípade sa nám 

to vyplatí; nemáme čo stratiť, iba veľa 

získať. 

Každý z nás má absolútnu slobodu 

v tom, ako si utvára cestu k vlastnému 

sebauvedomeniu. A každá z tých ciest 

je iná, veď každý sme jedinečná osobnosť 

so svojimi špecifickými danosťami, 

skúsenosťami a podmienkami, 

robíme vlastné závery a vlastné rozhodnutia. 

No spája nás tá dôležitá skutočnosť, 

že rozvoj vlastného vedomia je 

prvým krokom k zmene globálneho 

vedomia. – Zatvorme teda oči a snívajme 

o našom svete, aký by sme ho 

chceli mať: ako bude vyzerať to globálne 

vedomie, ktoré urobí tento sen 

skutočnosťou? 

Janina Rieck 

janina.rieck@svetgralu.sk 

55 

Svet Grálu 

32 | 2012

NÁZORY 

56 

Svet Grálu 

32 | 2012 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

Číslo 32/2012, vyšlo 1. 6. 2012. 

Redakcia: 

SVET GRÁLU n. o. 

Vojenská 9, 040 01 Košice 

Adresa administrácie: 

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), 

Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský 

(Trenčianske Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), 

Václav Kazda (Brno), Anna Štefková (Zlín), 

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st. 

(Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno) 

Prekladatelia a korektori: 

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor 

Mešťánek, Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský, 

Adela Slováčková, Andrea Stúpalová, Vladimír 

Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu n. o. 

Administrácia SG, 

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala (Bratislava), 

Milan Púček (Dubnica nad Váhom) 

Distribúcia: 

Tomáš Mešťánek (Bratislava) 

Marketing: 

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno) 

On-line obchod: 

Maroš Látal (Bratislava) 

Grafika: 

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha), 

Martin Pukančík (Košice) 

Tlač: 

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava 

Ilustrácie: 

• DepositPhotos.com: Olga Chernetskaya, 

Nikolaev, Ukraine (titul); Vasily Pindyurin, 

Blagoveschensk, Russian Federation (2); IS_2, 

SOHO, United Kingdom (5); Natalia Ulrikh, Orel, 

Russian Federation (7); Mirek Lepeska, www. 

fotomirekle.cz (8); Jure Porenta (14); Nagy-Bagoly 

Arpad (18); Jan Krejza, Ledeč nad Sázavou, Czech 

Republic (27); Yuri Arcurs, Århus, Denmark (48); 

Erik Reis, Caldas da Rainha, Portugal (54); Vaclav 

Volrab, Chlumcany u Prestic, Czech Republic 

(zadní strana) 

• Dreamstime.com: Nicku (50) 

• Svět Grálu: (21,29, 32, 42, 45, 58, 71) 

• GralsWelt: (12, 23, 25, 30, 31, 34, 36, 37, 38, 46, 47) 

Cena: 

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk) 

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk) 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. 

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu 

si možno objednať na adrese: 

Nováčkova 26, 614 00 Brno 

www.svetgralu.cz 

ISSN 1614-5127 


Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, 

i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky 

čitateľov – či už súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. 

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej 

hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Spasila Ježišova smrť ľudstvo? 

S veľkým záujmom sa zaoberám 

tézami katolíckej cirkvi. Dostal som 

sa však do konfliktu medzi modlitbou 

a vnútorným vyciťovaním: Pri 

omši sa modlíme, že Ježiš, Kristus 

Svätý „berie na seba“ hriechy sveta. 

Na druhej strane sa však uvádza 

ako základ všetkého zákon príčiny 

a účinku. Aj pri starostlivosti o chorých 

a starých je vidieť nadmieru bolestí 

a žalostí. Ako je vidieť v mnohých 

životných situáciách, nemožno 

viny ľudí len tak jednoducho hodiť 

do „mora Božieho súcitu“ a očakávať, 

že bude celý svet spasený, ako 

sa mieni v eucharistii. Môže sa také 

množstvo veriacich mýliť – alebo 

mám málo dôvery v Boha? 

Ježišova úloha spočívala v prvom 

rade vo zvestovaní Pravdy priamo 

z Boha. Veriaci boli v tých časoch 

hlboko zapletení do náboženských 

dogiem a stratili žijúci, precítený 

vzťah k pravde – i keď sa na druhej 

strane snažili vyhovieť početným 

pravidlám a predpisom, ktoré boli 

odvodené z pôvodne jednoduchých 

Božích príkazov. Ježiš chcel zväzok 

ľudstva s Bohom obnoviť pomocou 

podobenstva o Božej láske a o láske 

k blížnemu. Každý, kto nasleduje Ježišovo 

Slovo, môže jeho prostredníctvom 

dôjsť do „Kráľovstva Božieho“ 

a vykúpiť sa zo svojich hriechov, 

pretože podľa zákona zvratného 

pôsobenia musí každý, kto zasieva 

dobro, dobro aj zožať. 

Ježiš bol ochotný dosvedčiť správnosť 

tejto cesty, ktorú ukázal, aj proti 

odporu mocných tohto sveta a dokonca 

prijať aj smrť na kríži. Dnes 

sotva môžeme plne vycítiť, čo táto 

obeť znamenala, ale názor, že smrť 

na kríži znamenala vykúpenie ľudstva, 

je bezpochyby mylný. 

Dejiny posledných 2000 rokov 

a súčasná situácia jasne dokazujú, 

že o tom, akým smerom sa vyvíjame, 

rozhoduje naše konanie. Svoj 

osud si utvárame sami – podľa zákona 

o „sejbe a žatve“, na ktorý Ježiš 

poukazoval. Ukázal aj jednoduchú 

cestu, ako ujsť nežiaducemu zvratnému 

pôsobeniu – a tým byť spasený. 

Na túto cestu, ktorá vedie späť 

k Bohu, by mala podľa mňa upomínať 

v prvom rade každá eucharistia 

(„eucharistia“ znamená „vďakyvzdanie“). 

A mala by nabádať ľudí – dnes 

ešte viac než predtým – podľa Ježišovho 

učenia aj žiť! 

Ježiš neprišiel, aby – za hriechy 

ľudstva – zahynul strašlivou smrťou, 

ale aby ľuďom ukázal smer, 

akým sa majú uberať. Dokazujú to 

jeho slová. Myslím si, že pravá dôvera 

v Boha sa neprejavuje v slepej 

viere, ktorá odporuje logickému vnímaniu 

a jasnému vyciťovaniu. Naopak, 

pevnú a hlbokú dôveru v Božiu 

spravodlivosť nám dáva vedomie,

NÁZORY 

že práve táto spravodlivosť nepripúšťa 

odpustenie viny cez prostredníka, 

ale každému človeku poskytuje 

spravodlivý osud. Práve tak môžeme 

dôverovať Božej milosti a láske, ktoré 

sme ako vzácny dar dostali, aby sme 

sa vyvíjali k vlastnej zodpovednosti. 

Všetko to nám neustále ukazuje 

správne cesty a nové šance, ako 

sa môžeme vyslobodiť z pavučiny 

osudu. 

Werner Huemer 

Anketa 

Vážená redakce, přivítala jsem 

vaši anketu, protože občas se mi 

stává, že s Vámi vedu pomyslný dialog. 

I když se domnívám, že jsem 

se ve svých odpovědích nevyjádřila 

přesně. Proto některé své postřehy 

raději rozšířím. Na delší dobu jsem 

vypadla z okruhu „skalních“, protože 

bylo nutné řešit existenční problémy, 

propad na úplné dno i na dno psychických 

sil. Nebylo ani pomyšlení 

na časopisy, kulturu a podobné, mně 

blízké věci. Trvalo to pár let. 

V listopadu jsem shodou okolností 

uviděla Svět Grálu ve stánku, neváhala 

jsem ani sekundu zda si jej mám 

koupit nebo ne. V těchto posledních 

dvou číslech jsem našla společné 

body s tím, o čem přemýšlím, a našla 

jsem i odpověď, i když to byla například 

je jediná věta nebo myšlenka 

v celém časopise. 

Je to pro mě velmi povzbuzující 

a velmi mi to pomáhá. 

Těším se z Vaší znovunalezené 

společnosti a rozhodně neměňte tu 

úžasnou bílou plochu na obálce. Inspirativní 

jsou pro mě i filmové recenze, 

zatím jsem se horko těžko dostala 

pouze k „Jak přicházejí sny“, ale 

stálo to za to. Lidem z mého okolí 

tento film pověděl velmi málo, případně 

nic. 

Je skvělé vidět, že něco děláte s přesvědčením, 

výsledek Vašeho snažení 

Vás ctí. Doufám, že se to jednou podaří 

i mně. 

S pozdravem A. S. 

Láska muža a ženy 

Hezký den přeji, pani Černáková, 

píšu, abych Vám poděkoval za Váš 

článek, který vyšel v časopise Svět 

Grálu č. 30 pod názvem ,,Láska muže 

a ženy“. Když jsem časopis otevřel 

první co bylo, že mně do očí padl 

tento článek. Neváhal jsem a pozorně 

jsem se začetl. S upřímností musím 

říct, že jsem nic tak krásného, smysluplného, 

podáno od A do Z ještě nečetl. 

Je v tom tolik citlivosti, která 

mne zasáhla, oslovila, tak, že jsem 

ne zrovna málo slz uronil:) Moc Vám 

děkuji za Vaši snahu předat lidem taková 

poselství, která doopravdy obohacují. 

Tak jako na fóru v Brně, tak 

i v tomto časopise jste se mi moc líbila. 

Ještě jednou děkuji a přeji krásné 

prožití Vánoc a hodně síly ve Vašem 

působení. 

(meno v redakcii) 

Môžu sa trpiace domáce 

zvieratá nechať „uspať“? 

Má človek právo nechať utratiť domáce 

zviera, ktoré už iba trpí a nemá 

žiadnu nádej na uzdravenie? 

V tejto otázke sú vlastne obsiahnuté 

dve zásadné otázky: Aké povinnosti 

máme voči zvieratám? Smie 

vôbec človek umelo zasahovať do prirodzených 

procesov života ostatných 

tvorov? 

My ľudia môžeme vďaka svojim 

duchovným schopnostiam poznávať 

širšie súvislosti vo svete a môžeme 

tvorivým spôsobom zasahovať 

do diania 

v prírode. Môžeme 

napríklad 

pomocou liekov 

alebo operácie 

rýchlejšie vyvolať 

alebo vôbec umožniť uzdravenie. 

Môžeme šľachtiť plemená zvierat, 

zakladať záhrady, meniť voľnú prírodu 

na poľnohospodársku pôdu. 

Schopnosť zasahovať do prirodzených 

procesov je teda zakotvená 

v duchovnej podstate človeka. Nech 

podnikneme čokoľvek, vždy sa to 

vo stvorení prejaví. Dôležité však je, 

aby všetky naše zásahy viedli k podpore 

a zušľachteniu, aby sa pohybovali 

v medziach daného kolobehu 

v prírode, aby slúžili celku. Práve 

naša duchovná podstata nám totiž 

umožňuje mať na zreteli jednotu 

celku – všeobecné blaho, potreby 

svojich blížnych, zvierat, možnosti 

životného prostredia – a vďaka 

tomu ovládnuť pudovú honbu 

za okamžitým vlastným prospechom. 

Práve podpora je aj jednou z povinností 

voči zvieratám, predovšetkým 

voči tým našim, domácim. 

Podporovať ich, to znamená darovať 

lásku a umožniť vývoj. Pokiaľ 

je jasné, že náš zvierací priateľ musí 

už len trpieť a nie je skutočne žiadna 

nádej na zlepšenie stavu, je eutanázia, 

podľa môjho názoru, aktom 

milosrdenstva. Skutočný milovník 

zvierat prirodzene na nič takého 

nechce myslieť a túto eventualitu 

berie až ako posledný možný krok. 

Pokiaľ je však nevyhnutný, môže 

nám ho uľahčiť vedomie, že utrpenie 

neposkytuje zvieraťu žiadne 

možnosti ďalšieho vývoja. To iba 

utrpenie človeka, ako nutný spätný 

účinok predošlých pochybení, môže 

byť žiadúcou skúsenosťou vedúcou 

k jeho dozrievaniu. 

Werner Huemer 

57 

Svet Grálu 

32 | 2012

NA ZÁVER… 

Centrum Sveta Grálu 

V 

minulom čísle Sveta Grálu 

sme vás informovali o vzniku 

Centra Sveta Grálu v Košiciach. 

Naším zámerom bolo vytvorenie 

variabilného a pritom útulného 

priestoru, v ktorom sa budú môcť 

konať rozličné podujatia pre našich 

priaznivcov i širokú verejnosť. 

Aktivity pre rodičov i deti, 

pre mladých i seniorov. Podľa reakcií 

návštevníkov aj účastníkov 

podujatí, ktoré sme v uplynulých 

týždňoch pripravili, sa nám to 

podarilo. Naše priestory Centra 

SG dokážeme v priebehu niekoľkých 

minút zmeniť z útulnej čitárne 

na malú prednáškovú miestnosť 

s kapacitou cca 20 miest, z nej 

za niekoľko okamihov vytvoriť 

podmienky pre tvorivé aktivity. 

Jednou z nich bol kurz enkaustiky 

– maľba horúcim voskom, 

ktorý viedol náš lektor Peter Knap. 

Veľmi milé bolo sledovať zanietenie 

a sústredenosť účastníkov kurzu, 

juniorov i seniorov, medzi ktorými 

svoje nadanie objavovali napr. stará 

mama spolu s vnučkou. Zažili sme 

tu už i viacero filmových večerov. 

V rámci kino-klubu sme ešte koncom 

februára premietli brazílsky 

film Náš Domov, ktorého recenziu 

sme uverejnili v predchádzajúcom 

čísle časopisu. Priamo v Centre 

sa dajú zakúpiť všetky knihy z našej 

ponuky; buď počas otváracích 

hodín každý utorok a štvrtok, alebo 

aj individuálne podľa dohovoru, čo 

má veľmi pozitívny ohlas. V dnešnej 

dobe, keď sa zdravie stalo tovarom 

a predmetom zisku, sme sa rozhodli 

pripraviť zaujímavú prednášku: 

Samoliečba zápalových chorôb (máj 

2012). Prednášať bude objaviteľ tejto 

metódy, ktorý poslucháčom zároveň 

predstaví aj svoju knihu. Pre záujemcov 

z radov širokej verejnosti 

pripravujeme aj kurz Samoliečby 

pod vedením lektora. V júni 

chystáme okrem iných aktivít aj 

prednášku pre verejnosť na tému 

„Ako odlíšiť pravé od falošného 

v každodennom živote“. Presné 

termíny našich aktivít sa onedlho 

dozviete na www. svetgralu.sk, 

na tel. čísle 0905 889 088 alebo 

priamo v centre SG na Hlavnej 85 

v Košiciach. 

Na stretnutie s Vami sa teší 

kolektív Centra SG v Košiciach 

58 

Svet Grálu 

32 | 2012

4 

Svět Grálu 

31 | 2012 

CORINNA HÜBENEROVÁ 

5 

Svět Grálu 

31 | 2012 

201 

S 

Jo 

Keď 

s 

Rozh 

MUD 

11 

terap 

Bor šovo 

str 

25 

oty 

a 

es 

jn 

dernej justíci 

ézi 

ck 

p ost 

é ž 

ujú naše z 

na 0 

(87 Sk) 

36 

Svet Grálu on-line! 

OBSAH 

TÉMA 

Fenomén „slyšení hlasů“ 

Mozková porucha? 

Nebo napojení na onen svět? 

MATEŘSTVÍ 

Vytoužené dítě 10 

TÉMA 

Slyšet hlasy? To není normální. 

OSOBNOST 

Emanuel Swedenborg 

Rozhovor se ženou, která začala 

slyšet hlasy, které nikdo jiný 

neslyšel. 

12 

TÉMA 

Problém není v komunikaci 

s jemnější realitou, 

ale se špatným zdrojem. 14 

Swedenborgova osobnost je 

zářným příkladem člověka 

upřímně pracujícího na tom, co je 

skutečným smyslem lidského bytí. 

ROZHOVOR 

Navigace u zvířat 

Jak se zvířata dokážou díky svým 

obdivuhodným schopnostem 

bezchybně orientovat 

5 

17 

21 

MATERIALIZACE 

Materializace. Trik, nebo skutečnost? 24 

MÉDIA 

Jak vznikají fámy 29 

FILM 

Náš domov 34 

ROZHOVOR 

Skutečné uzdravení vyžaduje 

energetické zásahy! 36 


Jeskyně obřích krystalů 

V roce 2000 člověk musel 

pozměnit svou představu o tom, 

co je země schopna vytvořit, 

realita překonala fantazii, tentokrát 

na poli mineralogie. 

40 

KNIŽNÍ UKÁZKA 

Cesty z duševní krize 42 

SPOLEČNOST 

Hiročernofukušima 

V onen osudný pátek se sešly 

všechny možné katastrofy: 

zemětřesení, tsunami, sopečný 

výbuch, studená fronta a k tomu 

ještě zamoření radioaktivitou… 

44 

SPOLEČNOST 

Hlas z druhé strany 48 

NÁBOŽENSTVÍ 

Stárnutí není pro slabochy 

Stárnutí je – jako každý úsek života 

– dar. „Ve stáří umíme lépe zabránit 

nehodám, v mládí je snášíme,“ řekl 

Arthur Schopenhauer. 

50 

NÁBOŽENSTVÍ 

Proč vznikly náboženské kulty 

a rituály? 52 

ZDRAVÍ 

„Chceme být zdraví a šťastní, 

ale víme jak na to?“ 54 

ZÁZRAČNÁ ZÁCHRANA 

S 

talo se to za první světové 

války. Voják, který se nacházel 

TÉMA 

Fenomén 

„slyšení hlasů“ 

Mozková porucha? 

Nebo napojení na onen svět? 

se svými kamarády za frontou „Kdo by mohl v této opuštěné oblasti 

volat vaše jméno? Asi tr- 

v opuštěné boudě, zaslechl u snídaně 

náhle hlas své zesnulé matky píte mámením smyslů, ale půjdu 

– hlasitě a zřetelně vyslovila jeho s vámi ven, abyste se mohl přesvědčit 

sám.“ Následující vteřiny 

jméno. Požádal důstojníka o povolení 

boudu opustit. Ten souhlasil, 

i když to považoval za nesmysl: odchodu z domku ještě 

popisuje voják následovně: „Při 

vidím, 

Predplaťte si on-line časopis SVET GRÁLU 

za 7,90 € na rok. 

Získate tak neobmedzený on-line prístup 

ku všetkým časopisom, ktoré doteraz vyšli, 

na obdobie jedného roku. 

Predplatné sa uhrádza on-line platobnou 

kartou, takže si časopis môžete listovať už 

o niekoľko sekúnd po úhrade! 

vetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk 

Štartovacie predplatné 

tlačeného čísla pre nových predplatiteľov 

Staňte sa predplatiteľmi Sveta Grálu! 

Za cenu 10,62 € získate štyri nové čísla 

časopisu od nasledujúceho čísla a dva 

staršie časopisy podľa vlastného výberu. 

Zo starších si môžete vybrať dva ktorékoľvek 

časopisy od čísla 1/2004 po 27/2011. 

Svet Grálu Grálu 

Svet Grálu Grálu 

26 

2012 

Predposledné Vianoce, 

alebo zbytočná panika ? 

27 

december r 2010 – február 2011 

strana 13 

Zánik 

sveta v decembri 2012? 

Karma – čo to je? 

strana 16 

Seriál MUDr. Jana Paloučka 

strana 21 

Josef Bohuslav Foerster 

Keď sa práca stáva službou Bohu 

8 STRÁN NAVIAC ! 

marec – máj 2011 

Svetlo, 

ktoré lieči 

Rozhovor s psychoterapeutkou 

peutkou 

MUDr. Denisou Borošovou 

Milí čitatelia, 

od tohto čísla pre vás 

časopis opäť rozširujeme 

za nezmenenú cenu. 



Svet 

Grálu 

strana tana 

25 

Cena 2,89 € (87 Sk) 

Zánik hmoty 

strana 6 

Na hranici medzi vedou a duchovným poznaním 

1944: 4: Posledný proces 

s čarodejnicami 

strana 

10 

Nezvyčajný príbeh z dejín modernej justície 


ntá 

spomienok 

ok 

Prečo ľudia 

po transplantác i 

preberajú vlastnosti svojich darcov? 

Radiestézia – cesta 

k harmonickému 

prostrediu 

Neviditeľné žiarenia, ktoré 

ovplyvňujú naše zdravie 

Feng Shui 

Energia priestoru pre 

zdravý a harmonický 

život 

strana 

30 

strana 7 

Skrytý národ 


Svet Grálu 

Cena 2,89 9€ (87 Sk) 


O podivuhodnej 

spolupráci medzi 

prírodou a človekom 

strana 36 


spomienok 

Keď sa po transplantác i 

človek cíti ako niekto iný 

strana 13 

Tajomstvo Márie 

Magdalény 

Nakoľko pravdepodobný 

bol vzťah Ježiša s Máriou 

Magdalénou? 

strana 37 

Táto akcia platí iba pre nových predplatiteľov, 

ktorí u nás ešte neboli zaregistrovaní. 

ročné 

predplatné 

+ 

2 staršie čísla 

zdarma 

svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.sk : : : www.svetgralu.s

Obráť svoju tvár 

k slnku, 

potom budú 

všetky tiene 

ležať za tebou. 

africké príslovie

SG32

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?