„Svetlo priniesť do hlbín ľudského srdca – to je poslanie umelca!“ Ro bert Schumann Osudové stretnutia JAROSLAV KLIMECKÝ Robert Schumann (nemecký hudobný skladateľ, 1810–1856) – bol jedným z popredných predstaviteľov romantického umenia. Po otcovi zdedil literárne sklony, no už v detstve prejavoval hudobné nadanie a hudba sa napokon stala jeho poslaním. Schumannov životný príbeh je pretkaný nezvyčajným úsilím i zaslúženým úspechom a napriek láskyplnému partnerskému vzťahu aj osobným utrpením. 50 Svet Grálu 32 | 2012
OSOBNOSŤ HĽADANIE edného dňa zaklopal osemnásťročný J študent práva na dvere domu na Novom trhovisku v Lipsku, aby požiadal pána Friedricha Wiecka, vychýreného učiteľa hry na klavíri, o štúdium. Mladý študent hral na klavíri, aj komponoval, a nedávno sa pevne rozhodol zanechať štúdium práva a plne sa venovať hudbe. Bol to Robert Schumann. Friedrich Wieck, ktorého nedávno opustila žena a zanechala mu tri deti − dvoch synov a najmladšiu dcérku Claru, musel zastať výchovu i prácu učiteľa klavíra. Domáce práce pripadli gazdinej Nanne. Otec skoro rozpoznal u malej Clary nevšedný hudobný talent a rozhodol sa ju vyučovať podľa svojich metód. Zaviedol tvrdý režim: každý deň hodinu pri klavíri, dve hodiny teórie, čítania a písania nôt, harmónie. Potom dve hodiny prechádzky s otcom, „aby mala pevné nervy“, a zvyšok dňa bol venovaný školskému vyučovaniu. Ale Clara sa sama vracala ku klavíru, malé rúčky preberali po klávesnici a jej hudobná pamäť udivovala. Dokázala čítať a písať noty skôr, ako šlabikár. Schumann bol Wieckom prijatý za týchto podmienok: cvičiť každý deň niekoľko hodín na klavíri a študovať teóriu u profesora Dorna. Ubytovaný bol u Wieckovcov v dome, ktorý slúžil aj ako penzión pre žiakov. Rozhodol sa dohoniť čas stratený na práve. Pustil sa do najprotivnejších cvičení, vo svojej izbe sedával pri klavíri celé hodiny, podroboval sa až tyranskej disciplíne, ktorú učiteľ vyžadoval. Teraz ako starší žiak mal za úlohu sprevádzať malú Claru na dlhých prechádzkach namiesto otca. Schumann považoval Claru za malú žabku, trochu trucovitú, s veľkými očami, ktorá má rada zo všetkého najviac – čerešne. Dievčinka, cupitajúca vedľa neho, sa hrala, poskakovala a stále sa na niečo pýtala. Večer potom prichádzala s oboma bratmi do jeho izby a počúvali strašidelné rozprávky, hrali šarády, dávali si hádanky. Boli to krásne chvíle oddychu po dni plnom cvičenia, učenia a komponovania. Vtedajšia doba si potrpela na zázračné deti. Beethoven mal vtedy päťdesiatpäť, Mendelssohn šestnásť, Chopin pätnásť. Podobne ako Liszt, všetci hrali prvýkrát na verejnosti vo svojich deviatich rokoch, Mozart v šiestich. A Friedrich Wieck použil pri Clare rovnaké metódy ako Leopold Mozart u svojho syna Wolfganga. Naplánoval s malou Clarou turné po veľkých nemeckých mestách. Začali vo Frankfurte, potom do Darmstadtu a ďalej až do Paríža. Tam spoznali Chopina, boli tam Mendelssohn, Liszt, hral tam Paganini… KRIŽOVATKA lara už bola hotová virtuózka. Čakali ju ďalšie koncerty doma, v lip- C skom Gewandhause a vo Zwickau, rodnom meste jej staršieho „brata“, ktorým jej vtedy Robert bol. „Prvýkrát v živote som videl, ako Zwickau jasá nadšením. To je Clarina zásluha. Jej hra je majstrovská a krásna,“ zaznamenáva si Schumann. Schumann chcel zdokonaliť svoju techniku. V čase neprítomnosti Wieckových tak vášnivo a neúnavne cvičil, až mu ochromela pravá ruka. Žiadne liečenie nepomáhalo. Bola to katastrofa. Tým usilovnejšie však začal komponovať. Bol to aj koniec štúdia u Wiecka. Odsťahoval sa, ale s rodinou sa priateľsky stýkal naďalej. Vzťah ku Clare sa pomaly menil. Už tušil, čím pre neho Clara je. Písali si. Tieto listy a takmer každodenný styk otca Wiecka znepokojili. Vzal celú vec do svojich rúk a rozhodol sa poslať Claru do Drážďan pod zámienkou štúdia teórie u riaditeľa Drážďanskej opery. Vtedy zomrel Schumannov brat Julius a Rosalie, manželka brata Karla. Tieto dve udalosti spôsobili otras a prepuknutie Schumannovej choroby. Píše Clare: „V noci mi náhle prišla na rozum ta najstrašnejšia myšlienka. Úzkosť ma hnala z miesta na miesto, dych sa mi strácal pri pomyslení, ako by bolo, keby som nemohol viac myslieť… Bežal som v strašnom rozrušení k lekárovi – povedal som mu všetko, že moje zmysly často zlyhávajú, že som nevedel, kam so svojou úzkosťou a dokonca nemôžem zaručiť, že v takom stave bezradnosti nevztiahnem ruku na svoj život…“ „Ožeňte sa,“ radil lekár… Clara pricestovala do Zwickau, kde mala koncert. Bol tam. Neodvažovala sa nahliadnuť do sály. Hrala v krásnych modrých šatách, ďakovala za potlesk, ozývalo sa volanie „bravo!“, potom nasledovali ovácie, ktoré boli na každom jej koncerte. Prišiel za ňou do šatne, pobozkal ju a povedal jej, že ju miluje. PREKÁŽKY eď Schumann oficiálne požiadal K o Clarinu ruku, odpoveďou bolo kategorické nie. Schumann je chudobný muzikant, ktorého nikto nepozná. A otec Wieck si predstavuje, že bude odovzdávať dcéru mužovi bohatému, s titulom. Alebo i bez titulu, ale aby ho mal pod svojím vplyvom, nie takto názorovo odlišného, ako je Schumann. Po dlhých prieťahoch žiadal nakoniec Wieck odlúčenie na dva roky. Dúfal, že Clara sa podrobí a zabudne. Prvý koncert mala na konzervatóriu. Trinásťkrát ju vyvolali. Trinásťkrát sa uklonila „…tak krásne nešikovne,“ písal nadšený kritik. Blahoprajné listy, návštevy. „Hrala som Ťa tak nadšene, Robert, že poslucháči boli dojatí.“ Otec Wieck však stále tvrdošijne odmietal dať súhlas k svadbe, hoci splnili 51 Svet Grálu 32 | 2012
Change language