SG32

NÁBOŽENSTVO
a povolaným kňazom sprostredkoval
múdrosť a pomoc.
Pre Syna Božieho bol pripravený triumfálny
vstup. Ľud dúfal, že ho oslobodí
od útlaku Rimanov a videl v ňom
budúceho pozemského kráľa. Jeho misia
bola však úplne iného druhu. Chcel
svoj národ vyslobodiť z duchovného
otroctva, vyprostiť ho z duchovných
pút, vrátiť mu slobodu aby mohol prijať
neskalenú Božiu Pravdu.
Keď však Ježiš uzrel mesto, zanariekal
nad ním. Došiel k bolestnému
poznaniu, že väčšina obyvateľov,
ku ktorým bol vyslaný, odmietne jeho
posolstvo i jeho samého.
Rozhodol sa ísť k chrámu Božiemu
a tam zvestovať Božie slovo. Vstup
do chrámu však našiel plný predavačov.
S nečakanou prísnosťou vyhnal
kramárov slovami: „Dom môjho Otca
je domom modlitby, ale vy ste z neho
urobili brloh lupičov“ (Lk 19,46). Ježiš
potom v chráme každý deň vyučoval
ľud a zvestoval evanjelium.
Jedného dňa pristúpili k nemu
veľkňazi a zákonníci. Práve boli svedkami,
ako mocne pôsobí na poslucháčov
Ježišovo slovo, cítili prítomnosť
sily, ktorá ich prevyšuje. So záludnosťou
sa ho pýtali, akou mocou tu pôsobí,
a kto je ten, kto mu dal túto moc.
Ježiš pochopil, že je to pasca, aby ho
mohli obžalovsť z „rúhania sa Bohu“.
Preto im odpovedal, ako to často robieval,
podobenstvom:
Začal rozprávať: „Jeden muž vysadil
vinicu, prenajal ju vinohradníkom
a na dlhší čas odcestoval. Od nájomníkov
očakával, že sa o ňu budú
starať a jemu budú odvádzať podiel
z výnosu vinice. V stanovený čas
vyslal k vinohradníkom služobníka,
aby od nich vybral nájomné. Ale vinohradníci
ho zbili a poslali späť naprázdno.
Poslal k nim ďalšieho služobníka,
potom aj tretieho, ale ani im
sa nevodilo lepšie. Tu povedal pán vinice:
„Čo mám robiť? Pošlem svojho
milovaného syna, na neho azda budú
brať ohľad. Keď ho však vinohradníci
uvideli, povedali si: Hľa, to je dedič,
zabime ho a vinica bude naša. A vyvliekli
ho von z vinice a zabili.“
Keď Ježiš dopovedal, rozhliadol
sa po načúvajúcich a spýtal sa ich:
„Čo teda s nimi urobí pán vinice?“
Bez vyčkania odpovede povedal:
„Príde, zahubí tých vinohradníkov
a vinicu dá iným.“ Pre okolostojacich
zákonníkov však ešte poukázal
na dobre známe miesto v žalmoch.
Citoval verš: „Kameň, ktorý stavitelia
zavrhli, sa stal kameňom uholným,
základným. Každý, kto padne na ten
kameň, roztriešti sa; a na koho ten
padne, toho rozdrví.“ (Žalm 118,22)
Zákonníci pochopili, že uholným
kameňom mieni Ježiš seba. Uholný
kameň – klenák – je pri výstavbe
klenby najdôležitejším prvkom, ktorý
celú stavbu zavŕši. Je vsadený na záver
ako klin na najvyššie miesto v oblúku
a je oporou a korunou celého
diela.
Týmto výrokom Syn Boží odpovedal
aj na otázku zákonníkov na moc,
v mene ktorej vystupuje. Je vyslancom,
ktorý ako Syn Boží je splnomocnený
dovŕšiť „Staviteľovo“ dielo a všetkým
hľadajúcim zvestovať Pravdu. Je aj
tým synom, ktorý má od zlých nájomníkov
vymáhať poplatky.
Zákonníci pochopili Kristove slová
a ... začali Ježiša nenávidieť. Keby to
bolo možné, nechali by ho rovno zatknúť,
no zatiaľ sa báli ľudí, ktorí Ježišovi
viseli na perách.
Pre mňa tým podobenstvo o zlých
vinohradníkoch ešte nekončí. Dnes
sa smieme o vinicu, teda o darovanú
zem, starať a ošetrovať ju. Ale ruku
na srdce: robíme tak v pravom, Bohom
zamýšľanom zmysle? A ako je
to s poplatkami? Vieme vôbec, koľko
toho Pánovi dlhujeme? Alebo nepovažujeme
sa snáď – rovnako ako zlí
vinohradníci – za úplne nezávislých?
Nezabudli sme, že „Pán vinice“, darca
všetkých statkov, vôbec existuje?
Na to si budeme musieť odpovedať
sami.
Martin Ernst
martin.ernst@svetgralu.sk
13
Svet Grálu
32 | 2012