SG32

OSOBNOSŤ
podmienku dvojročného odlúčenia.
Dokonca sa uchýlil k ohováraniam
a klamstvám. Situácia sa nakoniec tak
vyhrotila, že došlo k súdnemu procesu.
Wieck Schumanna obvinil, okrem
iných klamstiev, z opilstva. Súd by k obvineniu
prihliadol, keby Wieck podal
dôkaz. No svedectvo priateľov pomohlo.
Prišla svedčiť Ernestine von Fricken,
Felix Mendelssohn osobne, rovnako aj
Liszt.
12. septembra 1840 o desiatej hodine
dopoludnia, po súdnom povolení
k svadbe, kráčal malý sprievod alejou
vedúcou ku kostolíku v Schönfelde, dedinke
neďaleko Lipska. Bolo krásne
septembrové predpoludnie. Prišli všetci
priatelia. Organ hral chorál. V ten deň
sa stala Clara Wiecková Clarou Schumannovou.
Obe duše prekonali posledné
protivenstvá.
Doterajšia Schumannova tvorba bola
prevažne komorná. Hlavne klavírne
skladby, piesne, kvartetá, menšie formy.
V roku 1841 začína však aj symfonická
tvorba. Prvým počinom v tomto odbore
je „Jarná symfónia B dur“. To Clara
mu dodala odvahy. Dokonca ho poháňala
i pri komponovaní. Prvé predvedenie
„Jarnej“, 31. 3. 1841 v Gewandhause,
bolo mimoriadne úspešné. Dirigoval
Felix Mendelssohn. Tento veľký dirigent
a skladateľ sa potom podieľal i na ďalších
premiérach Schumannových diel.
Vystupoval aj s Clarou ako pianista pri
štvorručných skladbách alebo pri dielach
pre dva klavíry.
Pre Claru však prichádza doba ťažkých
úloh. Narodilo sa prvé dieťa,
dcérka Mária, a potom nasledovali ďalšie
deti. Bolo ich nakoniec osem. Prišli
hmotné starosti uživiť a opatriť rodinu.
Toho by sa Clara neľakala, keby mohla
naplno hrať a zarábať. Ale žiť so Schumannom
nebolo vôbec ľahké. Pri komponovaní
vyžadoval úplný pokoj, Clara
sa celé dni a týždne nemôže dotknúť
klavíra. Zvládnuť Schumannove nervové
výkyvy, utešovať ho vo chvíľach
52
Svet Grálu
32 | 2012
depresií bolo často ťažké. Bola mu nežnou
družkou, dôverníčkou, matkou,
gazdinou, ošetrovateľkou a chcela, musela
zostať umelkyňou. Ale hmotné
ťažkosti donútili oboch, že sa o čas
na prácu museli podeliť. Clara začala
svoje koncertné turné. Začala spoločným
koncertom s Franzom Lisztom
v Lipsku. Potom sa už množili pozvania
do nemeckých miest aj do cudziny.
V decembri 1843 zaťukal nesmelo
ku Clare otec Wieck. Tá mu letela radostne
v ústrety. On potom napísal
Schumannovi pokorný list a pozval ho
na návštevu do Drážďan, kde teraz žil.
Po priam zúrivom boji nastal konečne
mier. Otec uvoľnil Clarine veno a vrátil
jej klavír. Clara jasala. Konečne dva
klavíry!
V novembri 1846 cestovali do Viedne.
Mali tam štyri koncerty. Clara hrala
s Antonom Rubinsteinom Schumannove
variácie pre dva klavíry s orchestrom,
Robert dirigoval „Jarnú symfóniu“.
Eduard Hanslick, kritik a Schumannov
ctiteľ, komentoval chladné prijatie: pre
povrchnú Viedeň príliš ťažká hudba.
Zato Praha, kam došli z Viedne cez
Brno, ich čakala s nadšením. Od začiatku
cítili obrovský rozdiel oproti
viedenskej ľahostajnosti. Prvý koncert
sa konal v Platýze v januári 1847 pred
celkom zaplnenou sálou, v ktorej sa leskla
významná pražská šľachta i s kniežaťom
Windischgrätzom, vojenským
veliteľom Prahy. Bolo tu však i meštianstvo
a univerzitná mládež. Schumann
zožal obrovský úspech. Druhý koncert
bol v Stavovskom divadle. Vrcholom bol
Klavírny koncert a mol.
Z prítomných najviac hudba zaujala
mladého Bedřicha Smetanu. Predstavili
ho manželom Schumannovým v paláci
vojvodu Thuna. Pri tejto príležitosti
Schumannovi predložil niektoré svoje
rané skladby.
Rok 1849, najplodnejší rok. Schumann
v neustálej práci. Ťarcha choroby
dolieha často natoľko, že nie je schopný
zachytiť niť myšlienok, zapamätať si nápad.
Dnes jeho zlé nálady chápeme, vtedajší
súčasníci si však nevedeli dať rady.
Schumann sa im odcudzoval a vzďaľoval.
V tejto situácii prišla ponuka
na miesto hudobného riaditeľa v Düsseldorfe
a Schumann ju prijal.
PRÍCHOD
OČAKÁVANÉHO
olo to jedného dňa v septembri 1853,
B keď zaznel pri dverách Schumannovcov
zvonček. Otvoril sám Schumann.
Na prahu stál plavovlasý mladík jemnej
tváre bez fúzov a slabým ustrašeným
hlasom požiadal, či by mohol hovoriť
s Clarou a Robertom. Mladík bol hudobník,
jeden z množstva hudobníkov,
ktorí prichádzali so svojimi skladbami
pod pazuchou, najčastejšie v rukopise.
Tento však mal odporúčajúci list od Josefa
Joachima, mladého husľového virtuóza,
s ktorým sa Schumann nedávno
stretol na hudobnom festivale. Mladík
povedal, že sa menuje Johannes Brahms,
pochádza z Hamburgu a má dvadsať rokov.
To bolo všetko. Vyzeral ako dieťa.
Hovoril práve tak málo ako Schumann,
bude teda lepšie, keď si sadne ku klavíru
a zahrá svoje skladby.
Začal prvou vetou Sonáty v C. Po niekoľkých
taktoch musel prestať, pretože
Schumann, hlboko vzrušený, volal
do vedľajšej miestnosti: „Clara, Clara,
niečo si vypočuj!“ Prišla Clara a mladík
znova začal hrať svoju prvú skladbu
v prítomnosti najväčšej nemeckej klavírnej
virtuózky. Prvá, druhá, tretia skladba,
Schumannovci boli od radosti bez seba,
dojatí, očarení. V ten deň nebola žiadna
vychádzka. Brahms zostal na obed.
Ubytoval sa v neďalekom hostinci. Neodvážil
sa prijať pozvanie na budúci deň,
Clara po neho musela prísť. A deň nato,
aj všetky ostatné dni musela poňho zakaždým
prísť… V priebehu niekoľkých
dní Schumannovci Brahmsa spoznali.
Podľa Roberta mal mladík zasnený