You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
TÉMA<br />
Terézia Neumannová z Konnersreuthu.<br />
Z jej biografie len stručne: narodila<br />
sa v r. 1898, od mladého veku<br />
pracovala v poľnohospodárstve. V ranej<br />
dospelosti sa jej zdravotný stav začal<br />
postupne zhoršovať, až si nakoniec<br />
vynútil trvalé ošetrovanie. Bola<br />
sčasti ochrnutá, trpela kŕčmi, slepotou<br />
a čiastočnou hluchotou. V r. 1923,<br />
v deň blahorečenia Terézie von Lisieux,<br />
sa nevysvetliteľne (zázračne) uzdravila<br />
zo slepoty. V r. 1925 pominuli<br />
v deň svätorečenia Terézie von Lisieux<br />
rovnako nevysvetliteľne i ostatné<br />
zdravotné problémy. V noci zo štvrtého<br />
na piateho marca 1926 mala víziu<br />
Ježišovho utrpenia na kríži a po prvý<br />
raz sa u nej objavili stigmy v oblasti<br />
srdca. Neskoršie sa objavili aj stigmy<br />
na rukách a na nohách. Od tejto chvíle<br />
prestala prijímať stravu. Pila iba vodu<br />
a jej jediným denným pokrmom<br />
bola jedna hostia. Napriek periodicky<br />
sa opakujúcim krvným stratám<br />
z otvorených rán sa inak tešila dobrému<br />
zdraviu. V r. 1927 ju vyšetrili<br />
lekári. Záverečný posudok znel: Tá<br />
žena nič neje, mala byť už mŕtva. Terézia<br />
Neumannová zomrela v r. 1962<br />
na zlyhanie srdca.<br />
Nikdy nemala v úmysle žiť bez<br />
stravy. Nepodnikla nič, čo by akokoľvek<br />
vysvetľovalo jej mimoriadny<br />
telesný stav. I keby bola jediná medzi<br />
ľuďmi, bol by jej prípad závažným<br />
dôkazom, ktorý úplne spochybňuje<br />
doterajšie predstavy o procesoch odohrávajúcich<br />
sa v ľudskom tele. Pre nás<br />
Európanov je príbeh Terézie Neumannovej<br />
o to zaujímavejší, že sa odohral<br />
„pred našimi zrakmi“, v našom kultúrnom<br />
prostredí, a nemôže byť preto tak<br />
ľahko odsunutý medzi ezoterické báje<br />
a legendy z iného kontinentu.<br />
I naša súčasnosť má svojich nechcených<br />
protagonistov pránickej výživy.<br />
Sú to ľudia, ktorí túto schopnosť získali<br />
bez zvláštneho úsilia. Patrí medzi<br />
nich Ind Prahlad Jani a Ruska Zinaida<br />
Baranova.<br />
Prahlad Jani sa v r. 2000 podrobil<br />
desaťdňovému lekárskemu pozorovaniu,<br />
o ktorého výsledok prejavilo<br />
záujem aj indické ministerstvo obrany.<br />
BIOLOGICKÁ TRANSMUTÁCIA<br />
Transmutácia, teda premena jedného chemického prvku na druhý, bola po stáročia snom alchymistov. Zdá sa, že sa im to<br />
nepodarilo, aspoň po nich nezostal žiaden recept na takú premenu. Dnešná veda pozná iba rádioaktívnu transmutáciu, ktorá<br />
prebieha jadrovou reakciou v atómových reaktoroch. V reaktoroch vzniká transmutáciou napríklad jód, i keď tam predtým<br />
nebol.<br />
Stále viac sa však dostáva do popredia záujmu tzv. biologická transmutácia, teda premena chemických prvkov pôsobením<br />
živej hmoty rastlín alebo živočíchov, človeka samozrejme nevynímajúc.<br />
Albert von Herzeele a neskôr aj iní výskumníci zistili u klíčiacich semien v uzavretých ampulkách nielen zmeny hmotnosti,<br />
ale i zmeny obsahu chemických prvkov. M. Baranger vykonal v laboratóriách Polytechnickej školy v Paríži chemickú analýzu<br />
obsahu fosforu, draslíka a vápnika v semienkach viky siatej. Semená zalial destilovanou vodou s prísadou vápenatej soli (CaCl 2<br />
)<br />
a uzavrel, aby zabránil prístupu cudzích látok zvonka. Po vyklíčení zistil u rastliniek značné zvýšenie obsahu fosforu a 10%-ný<br />
nárast obsahu draslíka, aj keď voda tieto prvky neobsahovala.<br />
V roku 1946 skúmal H. Spindler, riaditeľ Dinardovho morského laboratória, obsah jódu v morských chaluhách druhu<br />
Laminaria a zistil, že chaluhy si vyrábajú jód samé, i keď v „laboratórnej“ vode jód nebol.<br />
Biochemik H. Komaki z japonskej Univerzity Mukogawa laboratórnymi pokusmi v rokoch 1965 a 1967 zistil, že pivné kvasinky<br />
a iné mikroorganizmy sú schopné samé si vyrobiť draslík, ak rastú v laboratórnom prostredí bez draslíka.<br />
Veľkým zástancom myšlienky biologickej transmutácie bol francúzsky výskumník Louis Kervran. Jeho aktivity mu v roku<br />
1975 vyniesli návrh na Nobelovu cenu, ktorú však nedostal. L. Kervran zhromaždil veľké množstvo laboratórnych výsledkov<br />
a dospel k záveru, že živé organizmy si samé transmutujú prvky podľa svojej potreby; napríklad z horčíka a vzdušného kyslíka<br />
si vyrábajú vápnik na tvorbu svojich škrupín.<br />
Tieto prekvapivé výsledky viedli už A. von Herzeela k výroku: „Kde nachádzame vápnik a horčík, boli predtým rastliny. Prvý<br />
miligram vápenca nie je starší než prvá rastlina. Nie pôda vytvára rastliny, ale rastliny pôdu!“<br />
Dnešná veda považuje myšlienku biotransmutácie z väčšej časti za pseudovedu a odmieta ju. Zatiaľ. Ale už v roku 2003<br />
publikovali vedci štyroch inštitútov v Kyjeve a Moskve správu o pokusoch s transmutáciou prvkov rádioaktívneho odpadu<br />
z atómových reaktorov na iné, nerádioaktívne, pomocou mikroorganizmov. Táto téma je natoľko lákavá, že veda svoju nevôľu<br />
podľa všetkého dokáže i prekonať.<br />
17<br />
Svet Grálu<br />
32 | 2012
Change language