SG28

svetgralu

jún 2010 – august 2010

Neviditeľné skutky, ktoré menia život

strana 10

Neviditeľný svet, ktorý sa riadi rovnakými

zákonmi ako ten viditeľný

strana 19

Výber mena a výchova pred narodením

strana 25

Liečivá sila a zázračné uzdravenie

strana 33

Cena 2,89 € (87 Sk)

december 2010 – február 2011

strana 13

strana 16

strana 21

MUDr. Denisou Borošovou

strana 25

Cena 2,89 € (87 Sk)

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Príroda ich potrebuje,

my ich potrebujeme.

eme.

Napriek tomu miznú...

strana 5

Rozhovor s homeopatkou

Teréziou Stankovskou

strana 15

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

marec – máj 2011

september 2010 – november 2010

Čo s

prebytkom CO 2 v atmosfére?

Vrátiť do pôdy!

strana 20

Varovné proroctvo krásnej Panej

strana 39

strana 7

Na hranici medzi vedou a duchovným poznaním

strana 6

strana Nezvyčajný 36

príbeh z dejín modernej justície

strana 10

Neviditeľné žiarenia, ktoré

ovplyvňujú naše zdravie

strana 30

Cena 2,89 € (87 Sk)

Ako súvisia čakry, aura

a energetické pole?

strana 46

Cena 2,89 € (87 Sk)

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Keď sa po transplantácii

človek cíti ako niekto iný

strana 13

Nakoľko pravdepodobný

bol vzťah Ježiša s Máriou

Magdalénou?

strana 37

Výskum starých jazykov

prináša

nový pohľad

na nejasné

né miesta Koránu

strana 12

alebo ako sa do hory volá,

tak sa z hory ozýva

strana 17

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo 29

Vytvorte si lepší osud

Čo je to osud? Ako vzniká a ako pôsobí?

Osud väčšinou považujeme za niečo

nezmeniteľné, čo človeka postihne bez

toho, aby to mohol ovplyvniť. Ale – čo ak

si ho vytvárame sami? Čo ak sme sami

strojcami svojho šťastia aj neštastia...

Vychádza v júni 2011

Svet Grálu

Tajomná moc

myšlienok

Svet, ktorý nevidíme,

ale ktorý vidí nás.

Svet Grálu

Svet Grálu

24

vu

Výskum myšlienok

Prečo miznú

včely?

Mágia – cesta do neznáma

Svet Grálu

Svet Grálu

25

19

Homeopatia –

Tajomstvo zrodenia

vášeň na celý

2012 život

Cesta k životu Predposledné Vianoce,

alebo zbytočná panika

?

Karma – čo to je?

Seriál MUDr. Jana Paloučka

Josef Bohuslav Foerster

Keď sa práca stáva službou Bohu

Svetlo, ktoré lieči

Rozhovor s psychoterapeutkou

Svet Grálu

8 STRÁN NAVIAC !

Milí čitatelia,

od tohto čísla pre vás

časopis opäť rozširujeme

za nezmenenú cenu.

Feng Shui

Energia priestoru pre

zdravý a harmonický

27

život

Humus – šanca pre klímu

Turzovka – slovenské Lurdy

Tajomstvo energetickej

výmeny

Zánik hmoty

Skrytý národ

O podivuhodnej

spolupráci medzi

prírodou a človekom 1944: Posledný proces

s čarodejnicami

Dospievanie –

kľúč k dospelosti

Pre okolie neľahké obdobie života,

pre človeka samotného rozhodujúce

hľadanie životných postojov.

Ako rozlúštiť

Korán?

Dospievajúca

mládež zblízka

Svet Grálu

26

Zánik sveta v decembri 2012?

Svet Grálu

Radiestézia – cesta

k harmonickému

prostrediu

Transplantácia

spomienok

Prečo ľudia po transplantácii

preberajú vlastnosti svojich darcov?

Transplantácia

spomienok

Tajomstvo Márie

Magdalény

AUDIO záznam prednášok

Fóra Sveta Grálu 2009 v Brne

Nestihli ste, alebo ste sa nemohli zúčastniť prednáškového Fóra Sveta Grálu v Brne na jeseň 2009?

Ponúkame Vám zvukové záznamy prednášok známych autorov Jana Paloučka, Víta Syrového, Artura Zatloukala,

Heleny Bartošovej a Margot Ruis, v ktorých sa dotkneme tém ako sú Život po smrti, Riziká transplantácií,

Ako je zloženie krvi závislé od prijímaných pokrmov a nápojov, O bytostiach prírody a iných

Cena za 1 CD: 2,60 € / 2,42 € pre predplatiteľa

Zľava

pri kúpe

celej edície

-10 %

MUDr. Jan Palouček

VÍRA V UZDRAVENÍ –

STAČÍ TO?

Ing. Vít Syrový

TAJEMSTVÍ KRVE

Ing. Artur Zatloukal

SMRTÍ ŽIVOT NEKONČÍ

Margot Ruis

BYTOSTI PŘÍRODY:

PŘÁTELÉ ČLOVĚKA,

OCHRÁNCI ZEMĚ

Mgr. Helena Bartošová

HLEDALI POMOC PRO TĚLO…

NAŠLI POMOC PRO DUŠI

Přednáškové fórum Světa Grálu v Praze

říjen 2009

Přednáškové fórum Světa Grálu v Praze

říjen 2009

Přednáškové fórum Světa Grálu v Praze

říjen 2009

Přednáškové fórum Světa Grálu v Praze

říjen 2009

Přednáškové fórum Světa Grálu v Praze

říjen 2009

Celá edícia Fóra SG 2009 pozostáva z 5 CD v cene 11,70 €

CD si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


lobalizácia sa spočiatku javila

G ako veľmi dobrý prostriedok

pre rozvoj chudobných regiónov.

Medzinárodný obchod bez bariér

mal umožniť krajinám tretieho

sveta dostať sa na najlukratívnejšie

trhy Európy a severnej Ameriky.

V prejavoch politikov a v novinových

titulkoch to zaznieva ešte aj

dnes idylicky – skoro ako v známej

Werichovej pesničke: „Ten dělá to

a ten zas tohle... a všichni dohromady

budeme mít dost“. Ambiciózny

plán sa po druhej svetovej

vojne skutočne rozbehol. Ale len

pomerne málo ľudí vie, akým spôsobom

a s akými výsledkami. Napodiv,

najprv bolo potrebné presvedčiť

mnohé krajiny, aby začali vôbec

niečo na export vyrábať. Väčšina

afrických i ázijských krajín vyrábala

totiž komodity takmer výlučne pre

domácu potrebu. Na super efektívne

technológie nemali prostriedky.

Preto im skupina najsolventnejších

krajín ponúkla takzvanú rozvojovú

pomoc. Nazvime to však pravým

menom – finančné pôžičky. Dve

inštitúcie stáli v centre tohto diania:

Medzinárodný menový fond

a Svetová banka. Neuplynuli ani

dve desaťročia, kým sa ukázala

odvrátená tvár finančných „injekcií“:

astronomické zadĺženie Afriky

a Južnej Ameriky, povinné škrtanie

výdavkov na školstvo, zdravotníctvo

i sociálnu sféru, zbedačenie

obrovských skupín vidieckeho obyvateľstva,

ktorých miesto na trhu

zabrali nadnárodné spoločnosti

z „darcovských“ krajín. Bola to

teda devastujúca „pomoc“. Znie to

ako zlý vtip, keď sa dozvedáme, že

napríklad Sudán vyvážal do Európy

arašidy a rezané kvety, zatiaľ čo domáci

po tisícoch umierali od hladu.

Mnohí bývalí pracovníci Svetovej

banky i MMF po rokoch prehovorili

a odhalili pozadie rozvojovej pomoci:

tieto pôžičky boli národným

vládam doslova vnútené, pomocou

skorumpovaných politikov, alebo

i vojenským zastrašovaním. Rozvoj

teda do chudobnej Afriky i Ázie prišiel,

ale prevažná väčšina pridanej

hodnoty putovala späť na bohatý

Sever. Hrubý domáci produkt rástol,

ale rovnako tak aj miera chudoby.

Ozývajú sa i hlasy, že mnohé

prvky takejto „pomoci“ možno

vidieť v prodemokratickom vývoji

v bývalom socialistickom bloku.

Snáď len „ázijské tigre“ sa tomuto

scenáru vyhli – vďaka disciplíne,

ústupkom Svetovej banky a investíciám

do technológií. Inde vo svete

však bol výsledok globalizácie viac-

-menej katastrofálny. Preto už pred

dvoma desaťročiami veľká skupina

humanitárnych, ľudsko-právnych

aj ekologických organizácií vyhlásila

kampaň proti politike Svetovej

banky i Medzinárodného menového

fondu s názvom „40 rokov

stačilo“. Odvtedy bojujú za zrušenie

alebo zásadné prebudovanie týchto

inštitúcií. Mohutné protestné akcie

po celom svete každoročne poukazujú

na prešľapy globalizácie, ktoré

sú v skutočnosti fatálnym zlyhaním

morálky a zodpovednosti. Ku kritikom

voľného obchodu nepatria len

anarchisti a nacionalisti, ale aj svetoznámi

vedci ako Noam Chomsky,

alebo Joseph Stiglitz. Ten druhý je

laureátom Nobelovej ceny za ekonómiu.

Nedávno, pod tlakom celosvetovej

finančnej krízy vyslovil

okrídlený výrok v tomto duchu:

vytvorili sme síce globálne trhové

hospodárstvo, ale nevytvorili sme

jednotnú svetovú vládu, ktorá by

dokázala korigovať jeho nedostatky.

Jedno je viac než isté: rozvojové krajiny

nechcú ďalej znášať bremeno

obrovských dlhov, nechcú predávať

svoje prírodné bohatstvo za babku

a ich skorumpované vlády už nedokážu

udržať na uzde masy zbedačených

ľudí. Je smutné, že napriek

NA ÚVOD…

obrovskej kritike sa najbohatšie

krajiny sveta dosiaľ nenaučili konať

na svetovej scéne čestne a zodpovedne.

Globalizácia v skutočnosti

zrodila len jednu privilegovanú

skupinu – hŕstku megaobchodníkov.

Tri-štyri desiatky súkromných

nadnárodných spoločností, ktorých

majetok prevyšuje národný rozpočet

ktoréhokoľvek menšieho štátu.

Nemálo kritikov globalizácie dnes

tvrdí, že svet už má v súčasnosti

jedinú vládu – a tou je Organizácia

svetového obchodu (WTO), kde

majú súkromné spoločnosti nesmierny

vplyv. Nečudujme sa preto,

že sa v povedomí verejnosti tak

dobre darí konšpiračným teóriám.

Či sa to politikom a médiám páči

alebo nie, hitom státisícov mladých

ľudí sú dnes filmy ako Zeittgeist Addendum

a dokumenty, aké točí Michael

Moore. Čo je však oveľa horšie,

úplne sa stráca dôvera v to, že niečo

na chode vecí môžu zmeniť demokratické

voľby. Obávam sa preto, že

viac než konšpiračných teórií, mali

by sme sa báť nárastu revolučných

nálad všade vo svete. Ale aj volanie

po revolúcii zakrýva podstatný

problém ľudstva – a tým je lenivosť

myslenia a niekde ešte pohodlný

„spánok“ ducha. Stotožňujem sa

preto s myšlienkou, že skutočný pokrok

znamená krok za krokom, nie

revolúciu za revolúciou, ako to raz

pekne vystihol spisovateľ Ladislav

Ballek. A čo si o tom myslíte Vy?

Roman Levický

3

Svet Grálu

28 | 2011


OBSAH

ŽIVOT

Výmena manželiek

Čo pre jedného človeka predstavuje nebo,

pre iného môže byť peklom

ROZHOVOR

Môj architektonický názor

vystihuje jeden pojem: Súlad

5

TÉMA

Kasínový kapitalizmus

Nedostatky kapitalistického systému

sú stále zreteľnejšie

35

TÉMA

Slobodný trh – cesta

k neslobode

Rozhovor s Janom Krumlom

o nešvároch, ktoré hyzdia náš vidiek

7

Trpké plody ekonomickej globalizácie 13

ZDRAVIE

Homeopatia – liečebné umenie

S. Hahnemann položil základy vyhľadávanej

alternatívnej liečby

KLÍMA

Zalesnenie Sahary

ochladí Zem

18

Vedci prišli na spôsob, ako zastaviť globálne otepľovanie 22

NÁBOŽENSTVO

„Neste si vzájomne bremená!“

Z pokladov Biblie

TÉMA

Deravá spravodlivosť

Nepretržitý hospodársky rast a blahobyt pre všetkých?

ROZHOVOR

Pokiaľ ráno vyjde slnko,

je to dobré

23

24

Rozhovor s ekologickým aktivistom Jozefom Kratochvílom 30

4

Svet Grálu

28 | 2011

ZÁHADY

Fenomén kruhov v obilí

Kruhy ako dôkazy neviditeľných síl pôsobiacich okolo nás

FOTOREPORTÁŽ

Kruhy v obilí

NÁBOŽENSTVO

36

Sú kruhy v obilí posolstvom od

mimozemšťanov, alebo len hlúpym

žartom?

40

Bezohľadný boj o základné pravdy

HUDBA

Franz Schubert

„Muzikant Boží, ktorý zostúpil z nebeského kraja...“

ZDRAVIE

Rozlúčme sa s bolesťami

Kde bolesť vzniká a ako sa jej zbaviť?

Pramene a prejavy fundamentalizmu

42

46

51

PRIKÁZANIA

Ôsme prikázanie 55

NÁZORY

Listy čitateľov 56


ýmena manželiek“ – citlivému

„V uchu toto slovné spojenie určite

nelahodí. A pokiaľ je to názov vysielania,

nesie v sebe čosi pohoršujúce.

Áno, nemýlite sa – je to zámer. Provokatívne

názvy programov vymýšľajú

ich tvorcovia, aby zvýšili ich sledovanosť.

Pri nahliadnutí do televízneho

programu a ani z vysielacieho času

nie je jasné, o aký druh relácie vlastne

ide. Pri „Výmene manželiek“ to však

hneď po prvých minútach vysielania

vyjde najavo: očividná snaha o senzáciu.

Požadovaný efekt sa dosahuje

tým, že v jednotlivých častiach producenti

postavia proti sebe osobnosti

z diametrálne odlišných spoločenských

kruhov – čím rozdielnejšie je

sociálne zázemie protagonistov, tým

je energia kolízie silnejšia.

Pravidlá tejto hry sú veľmi jednoduché:

matky a zároveň manželky

z dvoch úplne odlišných rodín, výrazne

sa líšiacich svojimi životnými

filozofiami, sa na desať dní vymenia.

Pani A sa v „hosťovskej“ rodine B

potom pred kamerou stará o cudzie

deti i manžela, udržiava byt v čistote

a rodinných príslušníkov v dobrej

pohode, zatiaľ čo pani B sa pokúša

o to isté v rodine A. Vlastne by tento

pseudoexperiment ani veľmi nestál

za zmienku. Nedávno však toto vysielanie

prinieslo pozoruhodný príbeh

a mne sa v mysli vynorilo podobenstvo,

ktoré by tvorcom programu celkom

iste neprišlo na um.

Na jednej strane sa zvedaví diváci

stretli s milou, vzornou budhistickou

rodinou – s tromi citlivými deťmi

a vnímavými a milujúcimi rodičmi.

Stravovali sa prevažne plnohodnotnými

biopotravinami, o šiestej ráno

vykonávali svoje budhistické praktiky

a modlitby a aj pre pavúkov na strope

vymýšľali roztomilé mená. Protipól

k rodine A našla televízia v jednom

tuctovom paneláku kdesi v Nemecku.

Išlo o nezamestnaný pár zo žalostných

pomerov, zvyknutý na konzumovanie

hotových jedál všetkého druhu, citovo

otupený a s nadváhou.

V nasledujúcich 45 minútach som

videl niečo prinajmenšom desivé.

Zatiaľ čo „budhistická“ žena v panelovom

dome pôsobila len komicky

a trochu zmätene, „paneláková“ žena

v budhistickom „chráme“ sa novej situácii

prispôsobiť nedokázala.

ŽIVOT

Výmena

manželiek

Každú zo žien stanovené pravidlá hry

zaväzujú k tomu, aby sa starala o domácnosť

„novej“ rodiny a prevzala rodičovské

povinnosti. Dotyčná mladá

žena z paneláku to však videla úplne

inak. Nová matka sa rýchle vzdala

všetkých svojich povinností a správala

sa skôr ako na dovolenke. Vyhýbala sa

vykonávaniu domácich prác, bránila

sa aj spoločnému stolovaniu s rodinou,

a „bio“ odmietala už len z princípu.

Dožadovala sa hotových jedál, ktoré

mohla zjesť hneď po vybratí z chladničky,

keďže bio jej pripadalo jednoducho

odporné.

5

Svet Grálu

28 | 2011


ŽIVOT

Napriek všetkým peripetiám a provokatívnemu

správaniu mladej ženy sa

otec rodiny usiloval o vzájomné porozumenie,

vysvetľoval svoj princíp,

dokonca prejavoval pochopenie pre

správanie hosťa, zároveň však seba

a svoju rodinu ochraňoval pred nelichotivými

slovnými útokmi. V čase,

ktorý televízia vymedzila, nakoniec

zlyhalo všetko dobre mienené úsilie

o integráciu mladej dámy do ako-tak

harmonického mechanizmu. Zdravá

výživa bola zakázaná, pravidelná

hodina jógy zosmiešnená, raňajky,

ktoré deti s dojímavou láskavosťou

doniesli vymenenej matke až do postele,

boli zavrhnuté. Udivený divák

musel napokon sledovať, ako si táto

žena – totálne vynervovaná – po desiatich

dňoch hekticky balí kufre a bez

akejkoľvek rozlúčky, nadávajúc uteká

z „oblasti vysokého tlaku“ tejto priateľskej

a milej rodiny. Posledná veta

vyslovená do kamery znela: „To bolo

najhoršie obdobie môjho života.“ Tá

veta mi vyrazila dych. „Nie, nie, milá

dáma, to bolo najlepšie obdobie vášho

života! Len si to ešte neuvedomujete!“

Vypol som televízor, zamyslene som

hľadel pred seba a vtom sa mi vybavil

titulok zo správ posledných dní:

„Samovražedný atentátnik sa vyhodil

do vzduchu, pričom prišli o život

desiatky ľudí“. Na fotografii, ktorú

zanechal na rozlúčku, bolo vidieť

atentátnikovo radostné očakávanie

raja. Prečo, pýtal som sa sám seba, sa

mi v mysli vybavila táto žena z paneláku

súčasne s obrázkom atentátnika?

Čo majú tieto dve osoby spoločné?

On verí na podivný „výťah do neba“,

na raj, kam sa možno dostať vykonaním

neobyčajne brutálneho činu;

ignorantskú ženu mal naproti tomu

prepraviť „nahor“ dramaturgický

zámer televízie – ona však v pomeroch

podobných raju neobstála.

Odmyslime si teraz sociálne problémy,

ktoré prispievajú k tomu, že je človek

schopný bez výberu zabiť kohokoľvek.

Ponechajme bokom i mizerné

vzdelanie v náborových táboroch

samovrahov, ich chudobu a útlak. Aj

v takýchto pomeroch človeku ešte zostáva

poistka proti páchaniu zla – je to

jeho svedomie. Hádam každý dokáže

jasne vycítiť, že vraždenie môže byť

len zlé, a neprivedie ho do neba. Proti

tomuto klíčiacemu zárodku svedomia

však človek, ktorého pohľad na svet

je neúplný a kusý, postaví vštepenú

vieru, ktorá v zločine vidí ušľachtilý

skutok. Výsledkom takéhoto spôsobu

myslenia je domnienka, že vykonaním

takého mimoriadneho činu sa možno

dostať priamo do nebeských hájov, kde

už nebude dôležité žiadne spôsobené

bezprávie, a človeku „tam hore“ bude

odpustená každá slabosť charakteru.

Pripusťme, že by sa samovražedný

atentátnik mohol po vykonanej tzv.

„statočnej vražde pre Stvoriteľa“

skutočne prebudiť v nebeskej ríši,

po ktorej túžia všetci ľudia. So svojím

presvedčením by jednoducho okolitú

tajomnú krásu ani nebývalý pocit bezpečia

vôbec nemohol pocítiť, pretože

svoj zmysel pre vnímanie podstaty

týchto síl nikdy nerozvíjal. Dezorientovane

by blúdil a kvôli svojim

odlišným predstavám a chápaniu by

nebol schopný pochopiť ani odpovede

na svoje otázky po vyššom zmysle; pripadali

by mu len ako záhadné našeptávanie,

skôr ako bizarná, nepríjemná

hra. Vystavený neustálemu nepohodlnému

tlaku, musel by skôr či neskôr

utiecť... ako vymenená manželka z panelového

domu, ktorá nespoznala, že

sa svet okolo nej zmenil k lepšiemu.

Nijaký „výťah do neba“ neexistuje.

Výstižne to opisuje Hermann Hesse

vo svojom podobenstve o dychtiacom

človeku vo stvorení: „Máme radostne

prechádzať územie za územím, nelipnúť

na žiadnom z nich ako na vlasti.

Duch nás nechce pripútavať a obmedzovať,

on nás chce stupienok za stupienkom

dvíhať, rozširovať.“

To nám dáva tušiť, aká veľká premena

je nevyhnutná, aby sme mohli obstáť

v duchovnej ríši. Dôležitou – verme,

že iba rečníckou – však zostáva otázka,

ktorá sa stáva základom životného postoja.

Kto má túto prácu vykonať: či

Boh, ktorý premení na svätých úplne

všetkých vrátane vrahov a zločincov,

alebo človek sám.

6

Svet Grálu

28 | 2011

Mehmet Yesilgöz

yesilgoz@svetgralu.sk


S JANOM KRUMLOM O NEŠVÁROCH,

KTORÉ HYZDIA NÁŠ VIDIEK

Môj architektonický názor

vystihuje jeden pojem:

Súlad

Jan Kruml stál pred dvadsiatimi

rokmi pri zrode českého Programu

obnovy dediny, ktorý vychádzal

práve zo skúseností rakúskych

susedov. Odborník na vidiecku

architektúru i politiku je aj vo

svojich sedemdesiatich šiestich

rokoch stále aktívny. V nedávnej

dobe napríklad vydal DVD Vesničko

má přestavovaná, kde upozorňuje

prostredníctvom osvetového

programu na vývoj zástavby

na vidieku, prináša príklady súladu

a citlivosti k miestnemu rázu

i varovania pred náhodilosťami

a nešvármi.

ROZHOVOR

Aj Vám sa zdá, že náš vidiek je krásny, že máme krásnu krajinu, ale že s vidieckou

výstavbou občas nie je niečo v poriadku? Komunistickú šeď dvojgeneračných hranatých

viliek striedajú katalógové domčeky pestrých fasád, do očí bijú vežičky, z jedného

domu niečo vytŕča, v druhom sa niečo stráca, kdesi vedľa plánkového plotu sa

honosí susedova honosná krútená kovová brána dovezená z Poľska, pribúda satelitných

dediniek, kvetiny a stromy typické pre vidiek vystriedala okrasná a cudzokrajná

zeleň… Tiež ste si všimli, že na rozdiel od rakúskych dedín tomu u nás chýba

štýl, súlad a úcta ku krajine a tradíciám? Máme právo naložiť so slobodou naozaj tak,

ako sa nám zapáči a stavať či upravovať svoje domy bez ohľadu na okolitú krajinu či

výstavbu? Český architekt Jan Kruml vystihol svoj názor slovami: „Dedinské je všetko

prosté, neokázalé, jednoduché, úmerné, ručná práca, láskyplne spracované, citlivé,

susedské, pokorné, späté s prírodou a ľudstvom. Cudzie je všetko prenesené , okázalé,

vypínavé, nákladné, necitlivé k susedstvu, egoistické, narcistické, vytvárajúce si svoj

vlastný, uzavretý svet.“

an Kruml pochádza z brnianskej časti

J Tuřany, čo bola v dobe jeho detstva

v podstate dedina. Vyučil sa najprv

za murára, potom vyštudoval stavebnú

priemyslovku, následne Vysoké učení

technické v Brne, fakultu architektúry

a pozemného staviteľstva. Mal jednu

sestru, jeho otec bol učiteľ, ktorý pôsobil

na rôznych miestach, napríklad

aj na Valašsku. Jan Kruml hovorí: „Tuřany

majú doteraz dedinský charakter.

Napríklad na pohreb miestneho obyvateľa

sa ešte i dnes zíde temer celá obec.

V miestach, kde Otec Benedikt bozkával

na letisku zem, bolo predtým naše pole,

na ktorom som pracoval. Pamätám si

dobre na les, v jeho tieni sme obedovali

a na studienku, z ktorej sme pili vodu.

Keby sa tam dnes tá voda našla, bude

ešte smrdieť po sovietskom benzíne.“

Motivačná skica a výsledok návrhu Jana Krumla (Rekonštrukcia

„orlovne“ v Boleradiciach, kde dnes hrajú ochotníci divadlo)

7

Svet Grálu

28 | 2011


Citlivé zasadenie novej autobusovej zastávky do vidieckej zástavby.

Aj obyčajná zastávka môže byť novou dominantou obce. (Z diela Jana Krumla)

Takže ste zažili Tuřany, keď sa tam žilo

ako na vidieku…

Áno. To boli časy, keď bol pojem pospolitosť

samozrejmosťou. Patril k životu

ľudí v rodine, na vidieku i vzťahu

človeka ku zvieratám. Každá krava

mala svoje meno a reagovala naňho.

V nedeľu nechal môj dedo zapriahnuť

a išli sme na bričke po poliach a dedo

sa pozeral, ako zreje úroda. Vzťah ľudí

ku krajine i úrode bol celkom iný než

dnes. Zmizol v dobe, keď vlastnoručnú

prácu nahradila poľnohospodárska výroba.

Moje detstvo ešte zastihlo takú

tu niekdajšiu dobu, keď sa všetko robilo

rukami. Potom vymizli aj tie rodinné

vzťahy, mnoho sa toho pokazilo.

A pritom som vyrastal v dobe protektorátu.

Tá tiesnivá doba sa nedá vypovedať.

Spomínam si na ten strach, keď

sme všetci počúvali zahraničný rozhlas,

za čo bola guľka. Celá dedina držala

pohromade. A keď niekto načierno zabíjal

prasa, napríklad môj dedo, pozval

celú „priazeň“.

Keď Vás tak počúvam, úplne vidím tie

Ladove obrázky dediny, aká bola predtým.

Včera som sa pozerala na DVD

Vesničko má přestavovaná. Mám

z toho taký pocit, že ľudia kedysi boli

pokornejší a prispôsobovali sa prírodným

zákonom, krajine, v ktorej sa

rozhodli žiť. Ak teraz pominiem dobu

komunizmu, zdá sa, že niektorí ľudia

chcú dnes v krajine vynikať. Preto tie

farebné fasády, veže a hrady. „Pozrite

sa, toto som ja, toto sa mi páči a ja

na to mám…“.

Komunizmus chcel pretvárať. Všetko

čo tu bolo predtým, bolo zle. Nielen

Masaryk, Beneš, prvá republika, cirkev…

všetko sa malo prerobiť. To bolo

súčasťou ich ideológie, ktorá bola najmä

spočiatku drastická. Posledné roky normalizácie

už bolo zrejmé, že toto všetko

dožíva, už sa kupčilo, rozkrádalo atď.

V každom kraji, v každej dedine boli

remeselníci, ktorí robili to, čo tam bolo

obvyklé, tradičné. Tak ako každá obec

mala svoj kroj, a preto vlastne aj murári

stavali tak, ako to bolo pre danú dedinu

typické. Nebola mechanizácia, teda ten

terén nemohli znásilňovať, ako to robia

dnes bagre. Ľudia museli dom do stráne

„zapasovať“ čo najvhodnejším spôsobom.

Vedeli, ako sa správa príroda, keď

sú letné búrky. Tradícia bola i v znalostiach

jednotlivých remeselníkov, vo

všetkom. Takže domy boli zasadené

do prírody už aj z toho dôvodu, že

nebola mechanizácia. Navyše, vidiek

bol vždy hlavne poľnohospodársky.

Aj remeselníci museli mať svoje pole.

Takže keď ľudia stavali domy, počítali

aj s poľom, s hospodárskou prevádzkou,

kadiaľ prejde dobytok, kde prejde voz


s obilím atď. Dom prispôsobili vtedajšiemu

životu, aký žili oni sami a aký

bol na dedine.

V čom je dnes rozdiel?

Všetci boli vtedy odkázaní na prírodu

– na počasie, na úrodu… a boli

veriaci. Boli zvyknutí prosiť i ďakovať

Hospodinovi – prosiť o všetko a ďakovať

za všetko. A celá dedina tým bola

predchnutá. Rok na dedine od bratov

Mrštíkov dobre poukazuje na život

na dedine v niekdajších dobách. Prírodné

aj náboženské tradície svedčia

o tom, že dedinu stmeľovali dohromady.

Dievčatá nemohli ísť na muziku

do susednej dediny, pospolitosť sa

prejavovala aj v piesňach. Boľševik rad

týchto vecí a vzťahov narušil. Dodnes

vidíte tie polia „nikoho“ a dodnes vidno

bezohľadnosť ľudí, ktorí si strážia už

len to svoje územie a čo nie je na ich

pozemku, už ich nezaujíma. Ľudia pokojne

vyvezú odpadky do lesa. A to aj

na južnej Morave, vo folklórnom kraji,

kde sa spieva o víne… Za dedinou sú

v krajine odpadky, starý televízor,

práčka.

Prečo je aj súčasná architektúra na vidieku

taká rozdielna a stále nejednotná?

Môžu za to komunisti? Môže

za to demokracia, ktorá nám dala dar

slobody, s ktorým každý naložil podľa

svojho? Prechádzali sme nedávno

Rakúskom. Tam vidno, že domy zapadajú

do krajiny. Keď ich obnovujú,

tak opäť v rovnakom štýle, keď stavajú

Motivačná skica - z diela Jana Krumla.

nové domy, zase ich prispôsobujú existujúcej

zástavbe tak, že nepôsobia ako

päsť na oko. Prečo to u nás stále nejde?

Klaďme si všetci túto otázku. Rakúšania

mali to šťastie, že ich život nebol

narušený komunizmom. A tak vidieť

na prvý pohľad, že zostal neporušený aj

ich vzťah ku krajine. Teda to, o čom tu

celý čas hovoríme. Zostáva im ich vzťah

k tradíciám i k dedičstvu ich otcov – čo

nie je len ten „barák“, ale aj duchovný

rozmer. Mladí ľudia, ktorí tam zdedia

nejakú nehnuteľnosť, sa k nej správajú


a veľmi viditeľný prvok. Nemá vkus,

s nikým sa neporadí a rozhodne sa, že

zastávky budú v tvare dyne. Zastupiteľstvo

mu to schváli a tak majú namiesto

rozbitých a hrdzavých čakární

na dedine žiarivo zelené a žlté dyne

za hromadu peňazí… Ako by mal taký

starosta správne postupovať?

Medzi starostami sú veľké rozdiely.

(Jan Kruml pristupuje k svojmu počítaču

a ukazuje nám nové autobusové

čakárne, ktoré navrhoval on, alebo

niektorí z jeho kolegov…) Niektorí starostovia

si nechajú najprv spracovať

návrh, napríklad len motivačnú skicu.

Tu napríklad vidíte, ako sme vyriešili

je ďalší problém. Niektorí architekti necítia

pred dedinou pokoru, a nesnažia

sa svoje dielo začleniť do jej prostredia.

Niektorí to snáď ani nevedia. Môj architektonický

názor je zhrnutý v jednom

pojme. A tým je – súlad.

Stále neviem, prečo u nás neexistujú

žiadne páky na tú ľubovôľu v staviteľstve.

Množstvo ľudí je presvedčených

o tom, že stavať dom si má každý

podľa svojho vkusu. „Prečo by som si

nemohol postaviť to, čo sa mi páči? Dať

svojmu domu farbu, aká sa mi páči?

Vežičky na dome? Keď na to mám, tak

čo? Prečo by mi do toho mal niekto hovoriť?“,

argumentujú.

úctivo, nechcú ju hneď zbúrať. Keď

u nás na južnej Morave zdedí mladík

dom z nepálených tehál, prvé čo

urobí, zbúra ho a postaví „barák jako

Mařenu“.

Ako sa u nás rekonštruuje starý dom?

Vybúchajú sa okná a dajú sa veľké

plastové, steny sa obložia polystyrénom,

na ktorý sa natiahne tenkovrstvá

omietka, zrušia sa plastické členenia,

ostenia, rímsy. Ako sa za totality naťahoval

brizolit, tak dnes sa to robí

týmto spôsobom. A že by niekto robil

školenie stavebným firmám o tom, aké

je dôležité rešpektovať miestny ráz? Obciam?

Ukázať, čo treba na tých dedinách

dodržiavať… Vy nemôžete urobiť

okno bez ostenia… nesmiete zabúdať

na podokennú rímsu, ktorá bývala vždy

výraznejšia… Nikto na to nedbá.

Ale také školenia nie sú. Vezmime

si príklad, ako to chodí na dedine.

Starosta chce napríklad urobiť nové

autobusové zastávky. To je významný

10

Svet Grálu

28 | 2011

čakáreň v Hradčanoch na Přerovsku.

Z bývalej hasičskej zbrojnice vznikla

zvonica a hneď vedľa nej bola postavená

táto autobusová čakáreň. Vidíte,

aké sú niektoré čakárne vkusné a ladia

s prostredím, v ktorom sa nachádzajú.

A naopak tu táto asymetrická, špicatá –

to je dielo zase od iného architekta. A to

Predovšetkým by sme si mali uvedomiť,

že nikto nestavia iba sám pre seba. Keď

niekto stavia, vytvára prostredie aj pre

všetkých ostatných. Každá stavba má

byť začlenená do určitého celku. A ten

celok má byť v súlade – rád hovorím

tiež v harmónii. A ak – ako v ústach –

do radu bielych zubov strčíme jeden


zlatý, tak je tam viditeľný. A je tu ešte

jedna neblahá vec. Každá dedina je živý

organizmus. Má svoje obyvateľstvo,

svoje zastupiteľstvo, svoje spolky, svoje

tradície, má aj územný plán, má svoj

vývoj. A keď tam naraz niekto príde

a postaví si „zlatý zub“, ako sa môže

začleniť do toho živého organizmu?

Taký človek nebýva do dedinského

spoločenstva prijatý. – Možno mnohí

po tom ani netúžia.

Môžu starostovia a zastupiteľstvá ešte

ovplyvniť to, ako bude vyzerať obec?

Aké budú mať ľudia domy a fasády?

Samozrejme že môžu. Prestavba a výstavba

sídel je permanentný proces.

hmotnosťou, aby nepriniesli niečo, čo je

pre dedinu netypické, prenesené, a aby

nenarušili panorámu obce v krajine.

Architektúra má svoj stály vývoj.

Má však byť riešená s nadväznosťou

na obraz dediny a krajinný ráz. Dedina

nie je miestom na experimenty a architektonické

exhibície. Neznamená to, že

musíme stavať len ako dedo. Ale neznamená

ani, že keď mám historický objekt,

že tam nemôžem mať hygienické

zázemie, všetko to, čo potrebujeme

v dnešnej dobe. Na Valašsku sa stavajú

nové drevenice, posadené do terénu

a tie majú presklené dvere, ktorými

môžu vyniesť von jedálenský stôl a keď

najhoršieho. Strachu. Strach – aby

som náhodou niečo nepovedal, strach,

či niekto nepočúva, starosť o to, aby

mohli moje deti študovať, obava, čo

o mne povie uličný výbor apod. Každý

človek má možnosť si ten svoj osud nejako

ovplyvniť, ručí sám za seba. Pre

niekoho je to málo pohodlné, ale väčšina

by to mala prijať. Ľuďom sa vrátil

osobný majetok, k osobnému majetku

sa správame inak.

Prečo vzniklo DVD Vesničko má

přestavovaná?

Chceli sme jednoduchou a presvedčivou

formou poskytnúť širšej verejnosti

odborné hodnotenie historickej

Stavebné práce sa nedajú zastaviť. Obce

majú územné plány, v ktorých sú zásady

stavebnej regulácie. Pre domy v jadre

dediny platia iné pravidlá, než pre novú

zástavbu na nových plochách. Ale aj

tie nové domy musia korešpondovať

s okolím, napríklad veľkosťou. Najdôležitejšie

je, aby nevytŕčali svojou

je vonku pekne, jesť pod šírym nebom.

Čo môže byť krajšie?

Pred dvadsiatimi rokmi prijala vláda

Program obnovy vidieka, vy ste boli

pri tom. Ako hodnotíte tých uplynulých

dvadsať rokov?

Predovšetkým si musíme byť stále

vedomí toho, že sme sa zbavili toho

i súčasnej zástavby na vidieku. Vytvoriť

odborný dokument, ktorý by priniesol

informácie, podnety, a zároveň

by nabádal k diskusiám, k uplatneniu

v miestnych podmienkach, k aktívnemu

prístupu. Zverejniť výsledky

miestnych programov obnovy, podať

príklady zo súťaže Dedina roka a oceniť

11

Svet Grálu

28 | 2011


pôsobivé realizácie, v ktorých sa spojili odborné

znalosti so vzťahom k vidieckemu prostrediu.

Uviesť aj pochybenia proti poriadku, nekoncepčnosť,

vyzývavosť a exhibíciu. Proti tomu príklady

súčasnej architektúry vidieka. Dokument teda

mapuje vývoj vidieckej architektúry za posledných

20 rokov, jeho základom sú tisíce fotografií,

ktoré som za posledných desať rokov nafotil

v českých dedinách. Chceme podnietiť verejnosť

k boju proti zásahom do vidieckeho prostredia.

Okrem toho, že vzniklo DVD, objavili ste sa nedávno

aj v reportáži Českej televízie, v relácii

168 hodín.

Natočil som rad relácií, ale vždy boli v nejakom

vedľajšom čase. Relácia 168 hodín bola zaradená

v sledovanom čase, takže ju videlo veľké

množstvo ľudí. Môžem povedať, že mi volalo, či

mailovalo mnoho ľudí so súhlasným názorom.

Ozvala sa aj jedna „trafená hus“ a to spôsobom,

ktorý ani nestojí za to, aby bol zverejnený.

Vy ste povedali, že keď spomínam na svoje detstvo,

vybavujete si obrázky Josefa Ladu. Keď

sú Vianoce, ako vyzerajú pohľadnice, ktoré si

posielame? Je na nich príroda, krásna krajina,

chalúpky alebo sú to Ladove obrázky…

Takže my podvedome cítime a vieme, čo je skutočne

krásne!

Áno, my to vieme. Na pohľadniciach nie sú tie

nepekné a nevkusné stavby. Mojím cieľom bolo

tieto veci zverejniť, dať podnet k tomu, aby ľudia

nemlčali, aby skrátka starostovia mali svoju stavebnú

komisiu, ktorá by k pripravovaným stavbám

dávala pripomienky, aby si stavebné úrady

boli vedomé, že keď budú „priveľmi dobrí“ alebo

uhnú, že to bude mať svoje dôsledky. A že nakoniec

celkový obraz nášho vidieka sa obracia

proti nám všetkým. Máme krásnu hymnu, ktorou

ospevujeme našu krajinu, a pritom si ju sami

takýmto spôsobom zanešvárujeme.

Rozhovor viedla Marie Šuláková

marie.sulakova@svetgralu.cz

Fotografie architektonických nešvárov

pochádzajú z archívu Jana Krumla


SLOBODNÝ TRH

– CESTA K (NE)SLOBODE

úžba po slobode bola a vždy zostane

človeku vlastnou. Napriek

T

tomu, že mnohí starí učenci a náboženstvá

človeka varovali a nabádali,

že skutočnú slobodu človek môže

nájsť len vtedy, ak sa zameria na svoj

vnútorný život, a oslobodí seba samého

od mnohých tak často nepotrebných

vecí, človek sa rozhodol

hľadať slobodu inde. Pod pojmom

sloboda si predstavuje často voľnosť

a neviazanosť, neobmedzenosť v pohybe,

činoch a myšlienkach, pričom

vytýčil aj určité hranice, aby sa sloboda

nestala anarchiou. A túto slobodu,

alebo presnejšie – predstavu

o slobode, sa snaží presadzovať

v štátnictve, kultúre, umení, športe

a v neposlednom rade aj v hospodárskom

živote.

TOMÁŠ VÝBOCH

Búranie hraníc medzi štátmi je

dnes moderné. Hovorí sa tomu ekonomická

globalizácia. Po druhej

svetovej vojne sa väčšina sveta rozhodla,

že sa postupne spojí a vytvorí

tak spoločnými silami krajšiu a lepšiu

budúcnosť. Stúpenci globalizácie

presadzujú túto ekonomickú globalizáciu

a tým aj slobodu trhu ako

jedinú cestu vytvárania bohatstva,

13

Svet Grálu

28 | 2011


TÉMA

Adam Smith

nových pracovných miest, znižovania

cien, odstránenia chudoby a tiež

riešenie mnohých ďalších problémov

ľudstva.

Prešla určitá doba, odkedy sa hranice

medzi krajinami zbúrali – aspoň

vo sfére obchodu – a možno konštatovať,

že veľký entuziazmus, ktorý

toto búranie sprevádzal, pomaly utícha.

Sloboda, ktorá bola takto vydobytá,

sa mnohým začína javiť v inom

svetle. Priepasť medzi chudobnými

a bohatými, ktorá mala byť touto

slobodou zacelená, sa práve naopak

– zväčšuje. Ale to je len jeden z mnohých

problémov. Stále viac a viac odborníkov,

ale i bežných ľudí začína

tušiť, že sloboda trhu prináša v skutočnosti

ešte väčšiu neslobodu.

VZNIK MYŠLIENKY

SLOBODNÉHO TRHU

Východiskom myšlienky slobodného

trhu je učenie Adama Smitha,

ktorý je považovaný za „otca ekonómie“

o slobodnom trhovom hospodárstve.

Smithovo učenie tvrdí, že

človek je tvor egoistický, sleduje len

svoje vlastné ciele, nie ciele spoločnosti.

Avšak tým, že sa zameriava na

14

Svet Grálu

28 | 2011

svoje ciele, akási neviditeľná ruka ho

vedie k tomu, aby uspokojoval aj ciele

spoločnosti. Tento osobný egoizmus

vedie ľudí k dosiahnutiu cieľov celej

spoločnosti, a to efektívnejšie, než by

to robil nejaký centrálny plánovač,

alebo vládca.

Mäsiar nepredáva ľuďom potraviny,

aby ich nakŕmil, ale aby prostredníctvom

takto realizovaného zisku

nakŕmil a uspokojil potreby svojej

rodiny. Podobne ani zamestnanci nepredávajú

svoju prácu zamestnávateľovi,

lebo mu chcú dať zarobiť, ale

preto, lebo sami potrebujú živobytie.

Všetci títo ľudia sledujú vlastné

individuálne ciele, ktorých napĺňaním

však neúmyselne uspokojujú

potreby druhých. To je princíp neviditeľnej

ruky. V duchu tejto logiky

stúpenci súčasnej podoby globalizácie

presadzujú odbúravanie všetkých

prekážok voľného pohybu tovarov,

služieb a kapitálu, snažia sa minimalizovať

vplyv štátov a prakticky

zrušiť ochranu národných trhov, aby

sa mohli plne prejaviť účinky globalizácie

na rast svetového blahobytu

a civilizačný pokrok ľudstva.

KEĎ KORPORÁCIE

VLÁDNU SVETU

Zástancovia slobodného trhu sa pri

obhajobe svojich myšlienok veľmi

často odvolávajú na Adama Smitha

a jeho myšlienku neviditeľnej ruky.

Neberú však do úvahy podmienky,

ktoré treba splniť, aby mohol tento

trhový mechanizmus efektívne fungovať.

Jednou z nich – a možno najdôležitejšou

– je podmienka dokonalej

konkurencie, ktorá sa vyznačuje

tým, že je na danom trhu veľký počet

firiem, vyrábajúcich rovnaké, alebo

veľmi podobné výrobky. Smith vo

svojom diele radikálne odsúdil hospodárske

monopoly podporované

a chránené štátom. Jeho ideálom

bol trh pozostávajúci iba z drobných

kupcov a predávajúcich. Ukázal, že

takýto trh smeruje k vytvoreniu ceny,

ktorá zabezpečuje spravodlivý zisk

pre predávajúceho a prospech pre kupujúceho.

Zdôraznil, že takýto výsledok

sa dá dosiahnuť iba vtedy, keď

žiaden kupujúci alebo predávajúci

nebude taký silný, aby mohol ovplyvňovať

trhovú cenu. Ak by totiž predávajúci

zrazu chcel zvýšiť svoj zisk

a tým by zvýšil cenu predávaného

výrobku, spotrebitelia by okamžite

prestali nakupovať jeho výrobky

a kúpili by ich inde. Práve nesplnenie

tejto základnej podmienky možno

považovať za jeden z kľúčových problémov

súčasnosti a jeho ďalekosiahle

negatívne dôsledky sa budú prejavovať

stále viac.

Dnešná úroveň globalizácie nadobudla

dimenziu, keď vyššie uvedené

predpoklady neplatia. Globálne operujúce

korporácie disponujú obrovskou

mocou a patrične ju aj využívajú

vo svoj prospech bez ohľadu na

jednotlivcov a ich malé firmy. Názorným

príkladom je Kostarika. Táto

krajina bola na rozdiel od svojich susedov

známa ako značne rovnostárska

spoločnosť. Mala silnú základňu

malých roľníkov a málo veľkostatkov,

ktoré sú typické pre Latinskú Ameriku.

Politika Medzinárodného menového

fondu a Svetovej banky, ktorá

má za úlohu pomôcť zaostávajúcim

krajinám, presunula svoju podporu

z malých farmárov, produkujúcich

potraviny pre domácich Kostaričanov,

na veľkostatky produkujúce na

export. Tisíce malých roľníkov muselo

opustiť svoje pozemky, ktoré boli

zlúčené do veľkých rančov a poľnohospodárskych

veľkostatkov zameraných

na export. Rozdiely v príjmoch

sa začali prehlbovať a priblížili sa

úrovni, aká je aj v ostatných častiach

Latinskej Ameriky. Nárast kriminality

a násilia si vyžiadal výrazné

zvýšenie verejných výdavkov na políciu

a na verejnú bezpečnosť. Dnes


TÉMA

je krajina nútená základné potraviny

dovážať a zahraničný dlh, ktorý

štrukturálna prestavba mala znížiť,

sa zdvojnásobil. Napriek týmto skutočnostiam

MMF a Svetová banka

vyzdvihujú Kostariku ako úspešný

príklad štrukturálnych zmien, pretože

ekonomický rast sa zvýšil a krajina

je teraz schopná pravidelne platiť

čoraz vyššie splátky dlhovej služby.

LACNÝ NÁKUP NIE

JE VŽDY LACNÝ

Pôsobenie globálnych spoločností

môžeme pozorovať aj na domácej

pôde pri takzvaných cenových vojnách

veľkých obchodných reťazcov,

ktoré využívajú svoju silu a snažia

sa zbaviť konkurencie tým, že budú

predávať svoje výrobky za nižšiu

cenu ako konkurencia. Silná firma

totiž môže niekoľko rokov udržiavať

nízku cenovú hladinu určitých

výrobkov. Jej slabší konkurenti si

nebudú môcť dovoliť byť tak dlho

v strate a tak nakoniec skrachujú. Ak

sa takejto veľkej firme podarí konkurenciu

vo forme menších podnikov

zničiť, neskôr väčšinou zdvihne svoje

ceny na vyššiu úroveň. Zákazník tak

v konečnom dôsledku na vojnu doplatí.

Veľké množstvo „Večierok“

skrachovalo na Slovensku práve

týmto spôsobom. Negatívny dopad

je však ďalekosiahlejší, pretože zánikom

menších obchodov zaniká aj

mnoho pracovných miest a tým aj

kúpyschopnosť obyvateľstva.

Podobná situácia nastala v Nemecku

pred trinástimi rokmi. Tri obchodné

reťazce predávali potraviny

za nižšie ceny, ako ich nakupovali.

Ľudia síce kupovali lacnejšie výrobky,

no zároveň krachovalo množstvo

malých obchodov, ktoré nedokázali

predávať tak lacno. Do tejto vojny sa

musel zamiešať až protimonopolný

úrad, ktorý prikázal obchodným reťazcom

zvýšiť ceny.

NOVÉ PRACOVNÉ

PRÍLEŽITOSTI?

Za veľký prínos globálnych firiem

a investorov na domáci trh sa považuje

vznik nových pracovných miest.

Zahraničné investície sa dnes považujú

za kľúčový predpoklad oživenia

hospodárskeho rastu národných ekonomík.

Paradoxné na tom je, že nadnárodné

korporácie síce prinášajú

spravidla nové pracovné miesta, najväčší

prínos však predstavuje zapojenie

domácich malých a stredných

firiem do subdodávateľských systémov

(čo prináša 3- až 8-krát väčší

počet pracovných miest ako vlastné

novovybudované prevádzky). Rizikom

tejto politiky nadnárodných

korporácií je skutočnosť, že mnohé

zahraničné investície zostávajú na

území, na ktorom boli vybudované,

iba určitý čas. V prípade radikálnej

zmeny podmienok nadnárodné korporácie

prenášajú výrobné komplexy

do krajín s podstatne výhodnejšími

podmienkami.

Že voľný trh často spôsobuje zánik

pracovných miest dokazuje aj konkurenčný

boj medzi produkciou z krajín

Latinskej Ameriky, juhovýchodnej

Ázie a produkciou Číny. Nízke

mzdové náklady a výhody, ktoré

poskytuje čínska vláda podnikom

spotrebného priemyslu spôsobuje, že

podniky v Latinskej Amerike a juchovýchodnej

Ázii nie sú konkurencieschopné

v krajinách EÚ ani v USA.

Pre tieto krajiny to znamená podľa

dnešných odhadov ohrozenie 3 miliónov

pracovných miest.

VOĽNÝ TRH A ŽIVOTNÉ

PROSTREDIE

Americká sieť Wal-Mart má väčšie

výnosy ako väčšina stredoeurópskych

a východoeurópskych štátov.

HDP Mitsubishi je väčšie ako HDP

štvrtej najľudnatejšej krajiny sveta

– Indonézie. Tento vplyv umožňuje

nadnárodným spoločnostiam predovšetkým

v rozvojových štátoch

bez zvláštnych obmedzení ťažiť

prírodné zdroje, premiestňovať do

týchto štátov zvlášť škodlivé prvky

výroby zaťažujúce životné prostredie,

a vytvárať skládky priemyselných

a toxických odpadov. I keď

vlády týchto štátov zostávajú po formálnej

stránke správcami svojho

prírodného bohatstva, hospodárska

situácia štátu im nedovoľuje zaobchádzať

s týmto bohatstvom skutočne

hospodárne v prospech vlastnej

krajiny. Japonsko znížilo svoje

výrobné kapacity v odvetví hutníctva

Konkurencia

globálneho prostredia

ničí predovšetkým

slabé podniky

v rozvojových

krajinách a podlamuje

tak základy

ich rodiaceho

sa národného

hospodárstva.

hliníka a v súčasnosti 90 percent hliníka

dováža. Filipínska spoločnosť

pôsobí v medenej hute financovanej

a postavenej Japoncami v provincii

Leyte vyrábajúcej medené katódy,

ktoré sú potom dopravované do Japonska.

Huta zaberá 400-akrový

pozemok vyvlastnený filipínskou

vládou od miestnych obyvateľov za

symbolické ceny. Zo závodu boli vypúšťané

emisie v podobe plynu a odpadových

vôd s vysokým obsahom

bóru, arzénu, ťažkých kovov a zlúčenín

síry, ktoré otrávili miestne vodné

zdroje, znížili výnosy z rybolovu

15

Svet Grálu

28 | 2011


TÉMA

a z pesovania ryže, zničili lesy

a miestne obyvateľstvo trpelo zvýšeným

výskytom chorôb horných dýchacích

ciest. Miestni ľudia, ktorých

domy boli vyvlastnené, sú teraz odkázaní

v značnej miere na príležitostnú

prácu. Spoločnosť prosperuje.

Miestna ekonomika rastie. Japonsko

sa dostane k medi bez akéhokoľvek

ekologického poškodenia svojho prostredia

s vierou, že poskytuje chudobným

Filipínam pomoc. Tento

prípad je presne zdokumentovaný

a tvorí len jeden z tisícky podobných

príbehov.

16

Svet Grálu

28 | 2011

PREROZDELENIE

BOHATSTVA

Najostrejšia kritika voľného trhu pochádza

od autorov, ktorí posudzujú

jej celoplanetárne sociálne dôsledky

z hľadiska zväčšujúcej sa priepasti

medzi bohatstvom a biedou, ktoré

sme už vyššie sčasti spomenuli. Na

rozdiel od transnacionálnych korporácií,

ktoré chápu globalizáciu ako

príležitosť bez hraníc, jej najväčší

kritici v nej vidia viac „strašidlo“ obchádzajúce

dnešný svet. K najvýstižnejším

kritickým príspevkom možno

zaradiť stať poľského novinára Kapuscinskeho

– Chudoba a planetárna

solidarita. Vychádza z toho, že dekolonizácia

a obrovský rozmach globalizácie

rodí nový typ spoločnosti

– planetárnu spoločnosť, ktorú na

jednej strane tvorí tretina obyvateľov

žijúcich v dostatku, a na druhej

strane dve tretiny obyvateľov planéty

žijúcich v biede. Podľa správy expertov

UNCTAD, ktorá vyšla v septembri

1997 v Ženeve, za posledných

30 rokov sa rozdiel medzi bohatými

a chudobnými krajinami prakticky

zdvojnásobil. Ak v roku 1965 sedem

najbohatších krajín (G7) produkovalo

20-krát viac ako najchudobnejšie

krajiny, tak v roku 1995 bol tento

rozdiel až 39-násobný. V extrémnej

chudobe – z 1 amerického dolára

denne – žije na celom svete 1,2

miliardy ľudí. Je to približne 1/5 celosvetovej

populácie. A takmer polovica

svetovej populácie – 2,8 miliárd

ľudí, žije z príjmu 2 americké doláre

denne. Prehĺbil sa aj rozdiel medzi

príjmami najbohatšej a najchudobnejšej

časti populácie. Pomer príjmu

najbohatších 20 % populácie k najchudobnejším

20 % bol 30 : 1 v roku

1960, 60 : 1 v roku 1990 a až 74 : 1

v roku 1997.

Často opakované vyhlásenia a tvrdenia

o tom, že z úplnej deregulácie

a slobody trhov budú mať v konečnej

fáze úžitok všetci, teda aj najchudobnejšie

krajiny, sa ukázali ako

falošné a účelové. Konkurencia globálneho

prostredia ničí predovšetkým

slabé podniky v rozvojových

krajinách a podlamuje tak základy

ich rodiaceho sa národného hospodárstva.

Tieto krajiny oprávnene

poukazujú na to, že mocný Západ

ťaží z otvorených trhov, no odmieta

niesť dôsledky sociálnej devastácie.

Okrem sociálnych dopadov to vyvoláva

závažné politické negatíva, lebo

vlády krajín, diskvalifikovaných ničivou

globálnou konkurenciou,


TÉMA

„Obchodné spoločnosti boli vyzdvihnuté na trón. Teraz bude nasledovať

éra korupcie na vysokých miestach a moc peňazí sa bude usilovať využívať

predsudky ľudí na to, aby predlžovala svoje vládnutie ... až bude bohatstvo

sústredené v rukách niekoľkých málo ľudí ... a privedie republiku

do záhuby.“ (A. Lincoln vyslovil tieto slová okolo roku 1865, krátko pred

svojou smrťou v čase, keď sa v Amerike skončila občianska vojna.)

strácajú schopnosť riadiť ich osudy.

Ukazuje sa, že ochrana trhu určitými

obchodnými bariérami v minulosti

nebola náhodná a nezmyselná. História

jednoznačne dokumentuje, že

najväčšími bojovníkmi za liberalizáciu

obchodu boli vždy krajiny, ktoré

získali pred ostatnými náskok a liberalizačné

opatrenia presadzovali

spravidla v odvetviach, kde mali najsilnejšiu

pozíciu.

KADIAĽ VEDIE

CESTA?

Myšlienka prepojenia celého sveta

s úmyslom budovania lepšieho zajtrajška

je pekná a ušľachtilá, ale

v dnešnej dobe utopistická. Zá kladný

problém možno ani nespočíva v existencii

globálnych korporácií, ale

v systéme cieľov a pravidiel, ktorými

sa niektoré obchodné spoločnosti

riadia. Ich cieľom je maximalizácia

zisku a to niekedy aj na úkor spoločnosti

a životného prostredia. Lenže

pre blaho spoločnosti sú dôležité iné

ciele; nie je možné spojiť svet do harmonického

celku, ak jeho jednotlivé

časti vyznávajú rôzne hodnoty. Preto

má regulácia trhu a určité bariéry

svoju opodstatnenú úlohu.

Nemecký filozof Rüdiger Safransky

poukazuje na to, že Adam Smith

vôbec neobhajoval neobmedzenú

moc trhu. Píše: „Len ten je dobrým

občanom, kto má vôľu ctiť si zákony.

Dobrý občan je ten, kto túži po tom,

aby všetkými prostriedkami, ktoré

má k dispozícii, zveľaďoval blahobyt

celého spoločenstva svojím spoluobčanom.“

Podľa Adama Smitha trh

vytvára blahobyt len vtedy, ak sa zakladá

na morálke všeobecného blaha.

Sám od seba však trh nevytvára duchovno-morálne

predpoklady potrebné

na jeho fungovanie.

Okrem toho, podľa jeho predstáv

mal trh pozostávať z malých podnikov,

ktoré by boli riadené priamo

majiteľmi a pôsobili by v komunitách,

kde sídlia. Takíto majitelia by vyznávali

tie isté hodnoty ako miestne

spoločenstvá a mali by osobný záujem

na ich prosperujúcej budúcnosti.

Teda lokalizácia – čo je presný opak

globalizácie.

Adam Smith, ktorý bol filozofom

morálky, a teda nielen teoretikom

trhu, pochopil niečo, na čo mnohí

jeho ideologickí nasledovatelia zabudli

– že cieľom každého občana

má byť v prvom rade ono „zveľaďovanie

blahobytu celého spoločenstva“

a až potom zisk, nie naopak, ako to

vidíme dnes. Dnes sa totiž väčšina

sveta riadi opačným pravidlom.

Ľudia sa usilujú zabezpečiť si hmotný

blahobyt za akúkoľvek cenu v snahe

získať slobodu, pričom to často znamená

pripraviť o slobodu niekoho

iného. Globalizácia umožnila, aby

sa ľudská chamtivosť a jej plody ešte

viac zväčšili a v plnej sile rozšírili do

celého sveta. Stále sa zväčšujúca chudoba

väčšej časti obyvateľov Zeme,

konzumný spôsob života malej časti

bohatých, narastajúca kriminalita

a vojny v dôsledku sociálnych nepokojov,

devastácia životného prostredia,

zrútenie globálneho finančného

trhu – to všetko nie sú už len apokalyptické

vízie prorokov, ale aj výpočty

a odhady vedcov a ekonómov.

A tieto udalosti, ktoré sú podľa mnohých

ľudí už neodvratné, prinesú najťažšie

rany predovšetkým tým, ktorí

tento systém podporovali a profitovali

z neho: zrúti sa pred ich očami

to, na čom tak silne lipli a postavili si

za najvyšší cieľ. Tí nemnohí jednotlivci,

ktorí preferujú skutočné hodnoty,

už pravdepodobne toto dianie

nemôžu zastaviť. Pre nich však tento

proces nebude zďaleka taký bolestný,

pretože ich šťastie a sloboda budú

založené na skutočných hodnotách

– hodnotách duchovných, ktoré nemôže

zbúrať a zničiť žiadna globálna

kríza.

Tomáš Výboch

vyboch@svetgralu.sk

Literatúra:

KORTEN, D. 2001. Keď korporácie vládnu

svetu. Košice: Paradigma.sk, 2001.

ISBN 80-968603-0-5.

GRAY, J. 2002. Marné iluze: Falešné představy

globálního kapitalizmu. Košice :

Paradigma.sk, 2002.

ISBN 80-968603-1-3

DEMO, M. a i. 2007. Udržateľný rozvoj –

život v medziach únosnej kapacity

biosféry. Nitra: Slovenská poľnohospodárska

univerzita v Nitre, 2007.ISBN

978-80-8069-826-3.

ŠIKULA, M. 1999. Globalizácia – rázcestie

civilizácie. Bratislava: SPRINT vfra, 1999.

ISBN 80-88848-46-6.

SAFRANSKI, R. 2003. Koľko globalizácie

unesie človek? Bratislava: Kaligram,

2006. ISBN 80-7149-858-8.

CHLUMSKÝ, J. 1997. Jiná vize transformace.

In Ekonom, roč. 41, 1997, č. 39.

17

Svet Grálu

28 | 2011


18

Svet Grálu

28 | 2011


ZDRAVIE

Pred 200 rokmi vydal Christian Friedrich

Samuel Hahnemann základné dielo

o homeopatii.

Samuel Hahnemann bol jedným

z najznámejších lekárov v dejinách

nemeckej medicíny a považuje sa

za zakladateľa homeopatie. V roku

1810 vyšlo v Drážďanoch prvé vydanie

jeho knihy Organon racionálnej

liečby. Organon znamená nástroj

alebo návod. Vo svojom diele

vytvoril presné návody ako chápať

homeopatiu ako lekárske umenie

a ako ju používať. Počas jeho života

vyšlo celkovo päť vydaní Organonu,

zakaždým rozšírené o ďalšie Hahnemannove

poznatky. Šieste, posledné

vydanie dokončil autor krátko pred

svojou smrťou v roku 1813, vyšlo však

z rôznych dôvodov až v roku 1921.

ČORAZ

AKTUÁLNEJŠIA

Hahnemannov komplexný pohľad

a jeho homeopatická liečebná metóda

sú dnes aktuálnejšie než kedykoľvek

predtým. Moderná medicína

síce robí veľké pokroky, ale sotva sa

ubránime dojmu, že sa ľudské zdravie

prakticky zhoršuje. V posledných

desaťročiach je nárast chronických

ochorení ako sú alergie, astma, ekzémy

alebo cukrovka doslova desivý.

Väčšina terapií sa orientuje

len na liečbu jednotlivých symptómov

(t. j. príznakov). Ucelené vnímanie

vzájomných súvislostí alebo

povedomie vlastnej zodpovednosti

človeka za udržanie zdravia celého

organizmu sa objavuje zriedkavo.

Zanedbávanie zdravia je v dnešnej

rýchlej dobe celkom bežné. Ohrozuje

ho nesprávna životospráva, málo pohybu,

preťažovanie v práci, či vnútorná

disharmónia. Obzvlášť závažná

je skutočnosť, že čoraz častejšie sú

postihnuté chronickými ochoreniami

už malé deti. Samuel Hahnemann

svojou liečebnou metódou už

pred dvesto rokmi sprostredkoval celostný

pohľad na chorobu a vštepuje

tak do povedomia ľudí zodpovedné

zaobchádzanie s vlastným zdravím.

„DODAJ SI ODVAHU

K MÚDROSTI!“

Ako podtitul k Organonu liečebného

umenia zvolil Samuel Hahnemann

latinský výraz „Aude sapere“.

Tento výrok znamená „Odvaha poznať“.

Friedrich Schiller ho preložil

podľa citátu pripomínajúceho latinského

básnika Horatia: „Dodaj si odvahu

k múdrosti!“

Tento výrok dobre vystihuje Hahnemannovo

dielo, v ktorom formuluje

svoje poznatky o úplne novej

liečebnej metóde. Uverejneniu jeho

Organonu predchádzalo mnoho

rokov výskumov a vlastných pokusov,

roky putovania a sporov s jeho

lekárskymi kolegami, ktorých označil

za skostnatelých, pretože sa zameriavali

len na liečbu jednotlivých

symptómov. Nechceli sa vzdať vtedy

bežných terapeutických metód ako

púšťanie žilou alebo používanie ortute

(vedúcej až k otrave!) – Hahnemann

im vyčítal, že pacientom viac

škodia, než prospievajú.

„Najvyššie a jediné povolanie lekára

je uzdravovať chorých, to sa nazýva

liečenie.“ Toto vyznanie začlenil do

291 „paragrafov“ svojho diela.

ZRODENIE

HOMEOPATIE

Christian Friedrich Samuel Hahnemann

sa narodil 10. apríla 1755

v Míšni v Sasku a zomrel 2. júla 1843

v Paríži. Medicínu začal študovať ako

20-ročný v Lipsku. O 21 rokov neskôr

formuloval po prvý raz svoj známy

princíp: „Podobné sa lieči podobným“.

K tomuto poznaniu dospel niekoľko

rokov predtým pri svojich pokusoch

s chinínovníkom. Ten vyvolal

u zdravého Hahnemanna symptómy

malárie, zatiaľ čo u chorých na maláriu

vykazoval liečebné účinky. Táto

skutočnosť ho viedla k predpokladu,

že podobné sa môže liečiť podobným.

Rok 1796 sa preto považuje za „rok

zrodenia“ homeopatie.

Najväčšou Hahnemannovou zásluhou

bolo systematické skúmanie reakcií

zdravých ľudí na podané látky.

Homeopati dnes takúto skúšku liečebného

účinku nazývajú anglickým

výrazom proving. Ak u testovaných

látok spozoroval na dobrovoľníkoch

rovnaké účinky, ako boli symptómy

u chorého, mohol túto látku použiť

19

Svet Grálu

28 | 2011


ZDRAVIE

na liečbu ochorenia s podobnými

príznakmi.

Svoju liečebnú metódu popisuje výstižne

vetou: „Pri každom ochorení,

aby si ho mohol rýchlo, isto a dlhodobo

vyliečiť, zvoľ také liečivo, ktoré

vyvoláva rovnaké utrpenie, ako je to,

na ktoré má liečebne zapôsobiť!“

Sám na sebe urobil napríklad

pokus s Pulsatillou CH 30 – homeopatickým

liečivom, získavaným

z rastliny Pulsatilla (Poniklec lúčny).

Zaznamenal symptómy ako sú túžba

po čerstvom vzduchu, neznášanlivosť

tukových pokrmov a veľká plačlivosť,

čo ponúklo možnosť liečby pacientov

s bolesťami hlavy, u ktorých sa zároveň

vyskytovali práve tieto zmienené

symptómy.

Pomocou vlastných pokusov tak

Hahnemann spolu s radom rovnako

zmýšľajúcich ľudí postupne vytváral

stále sa zväčšujúcu zbierku symptómov,

ktoré odpozorovali pri užívaní

vtedajších liečív. Dnes moderná homeopatia

využíva obsiahle knihy od

viacerých význačných homeopatov

s názvom Materia medica, ktoré obsahujú

abecedný zoznam homeopatických

liekov aj s podrobným popisom

ich symptómov.

VYHNÚŤ SA

„ROZLADENIU

ŽIVOTNEJ SILY“

V Organone šlo Hahnemannovi o to,

aby lekárom i pacientom ukázal nový

uhol pohľadu na chorobu a zároveň

poukázal na možnosť skutočnej liečby

– liečby človeka, namiesto ošetrenia

len niektorých symptómov choroby.

Chorého vnímal ako celok, ktorý sa

od zdravého odlišuje len tým, že jeho

životná sila je narušená alebo rozladená

práve v tých častiach tela, kde sa

toto rozladenie prejavuje.

Hahnemann hovoril o „duchovnej

životnej sile“ alebo o „dynamis“,

ktorá celý organizmus udržiava pri

20

Svet Grálu

28 | 2011

živote tým, že duch spočívajúci vo

vnútri tela „môže slobodne slúžiť ako

žijúci a zdravý nástroj na vyšší účel

svojho bytia“ (§9).

Jasným Hahnemannovým cieľom

bolo zamedziť akémukoľvek rozladeniu

tejto životnej sily, a tým opäť

získať zdravie.

Dlhodobým výskumom a vlastnými

pokusmi sa nakoniec dopracoval

k tomu, že väčšina prírodných

substancií sa musí riediť (napríklad

1:10 alebo 1:100) a spracovávať roztieraním

alebo pretrepaním. Pri tomto

procese však najväčší význam nemá

riedenie, ale práve pretrepávanie

a roztieranie.

Hahnemann vyjadril presvedčenie,

že až pri takomto spracovaní naplno

rozvinú dynamické sily ukrývajúce

sa v prírodných substanciách

svoje pôsobenie. Až s takto pripravenými

substanciami sa mohli vykonávať

skúšky jednotlivých liečív na

zdravých dobrovoľníkoch (Liekmi

vyvolané symptómy u testovaných

osôb zase pozvoľna odznejú. pozn.

red.) a za pomoci odskúšaného lieku

potom dosahovať liečebné úspechy

u chorých.

DELFÍNIE MLIEKO

AKO LIEK

Pri výbere liečiva sa musí vychádzať

z celkového súboru symptómov.

Hahnemann hovorí o takzvanej „totalite

symptómov“ (§17), ktoré zahŕňajú

rôzne príznaky a pocity vrátane

neobvyklých symptómov mysle. Až

potom je možné hľadať správny liek,

ktorý zodpovedá tomuto súhrnu

symptómov a umožní vyliečenie.

Hahnemann poukazoval na to,

aké je dôležité zamerať sa práve na

tieto charakteristické symptómy

a nazýval ich „zvláštnymi symptómami“.

Ich pozorovaním a vyhodnocovaním

sa potom vyberie liek,

ktorý bude mať pravdepodobne

najlepšiu účinnosť. Uvediem jeden

príklad takéhoto charakteristického

symptómu z homeopatickej praxe:

do ordinácie prišlo dievča, ktoré už

dlho trpelo bolesťami hlavy na spánkoch

a na zátylku. Mala aj veľmi nepokojné

sny, z ktorých sa často budila.

Jej stav sa zlepšoval, keď sa

kúpala v bazéne. Čiastočné zlepšenie

nastalo aj v prípade, že jej niekto

venoval veľkú pozornosť a lásku,

a keď bola obklopená blízkymi

ľuďmi. Rada sa ľudí dotýkala, bola

veľmi priateľská a súcítila s chorými

a postihnutými osobami. Spočiatku

bol tento prípad nezrozumiteľný,

no napokon dievča dostalo liek Lac

Delphinum. Bolesť hlavy ustúpila

a spánok bol odvtedy pokojný. Lac

Delphinum je vyrobený zo zmrazeného

mlieka delfína skákavého.

Práve zvláštne symptómy ako „veľký

súcit s chorými“ alebo „zlepšenie

kúpaním v bazéne“ poukazovali na

správnosť výberu. Veľmi často totiž

možno spozorovať analógiu medzi

správaním pacienta a východiskom

substancie, z ktorej liek pochádza. Je

známe, že delfíny sú veľmi spoločenské

a hravé tvory, žijú v skupinách

a využívajú sa na terapeutické účely

pri hendikepovaných ľuďoch.

HĽADANIE

CHARAKTERISTICKÉHO

SYMPTÓMU

Ďalší príklad takéhoto typického

príznaku z mojej praxe bol prípad

jednej pacientky, ktorej sa veľmi zle

hojila rana po operácii nohy. Jej muž

mi povedal, že mu pripadá veľmi

nápadné, ako často sa jeho žena pri

práci s nožom zvykla porezať do

prsta, zvlášť vtedy, keď bol nôž práve

nabrúsený.

Po podaní lieku Staphysagria, ktorý

je veľmi účinný pri rezných poraneniach,

sa rana po operácii až prekvapivo

rýchlo zahojila. Zaujímavý je aj


ZDRAVIE

prípad 30-ročného muža, ktorý mal

problém s alkoholom, mal sklony k agresivite

a žiarlivosti. Okrem toho mal

aj ľavostranné bolesti hlavy a zvláštny

symptóm – veľmi citlivý krk na dotyk.

Liek bol hneď jasný – Lachesis mutus.

Je to liek vyrobený z jedu juhoamerického

hada, ktorý je veľmi nebezpečný.

Ako u väčšiny hadov jeho najcitlivejším

miestom na tele je krk, jeho

telesné orgány sú sústredené na ľavej

strane a ak nájde v blízkosti ľudských

obydlí otvorenú fľašu s alkoholom,

„ochutnáva“ ho.

Po úspešnej liečbe vhodným homeopatickým

prostriedkom počujem

často od pacientov rovnaké slová:

cítia sa uvoľnenejšie, sú otvorenejší,

vo väčšej rovnováhe. „Rozladenie životnej

sily“, o ktorom hovoril Hahnemann,

sa odstránilo.

Podobne ako znejú falošné tóny pri

rozladenom klavíri, pôsobia potiaže

a symptómy pri „rozladení životnej

sily“ v organizme. Skúsený terapeut

je schopný tieto „tóny“ rozoznať a odporučiť

chorému taký homeopatický

liek, ktorý tieto „tóny“ opätovne uvedie

do harmónie.

HOMEOPATIA

A TAJOMSTVO KRVI

V prednáške s názvom Tajomstvo

krvi z diela Vo svetle Pravdy poukazuje

Abd-ru-shin na skutočnosť, že

uzdravenie sa môže uskutočniť zmenou

zloženia krvi, čím sa zároveň

zmení jej vyžarovanie.

Práve z toho môžeme usudzovať, že

„rozladenie životnej sily“ pri ochorení

je spôsobené nepriaznivou zmenou

v zložení krvi. Homeopatický liek

lieči práve tým, že mení vyžarovanie

krvi: harmonizuje rušivé záchvevy, a

tým vylaďuje to, čo bolo rozladené.

Počas liečby dochádza k zmene

vyžarovania krvi a to zároveň mení

i temperament dotyčného človeka.

Cíti sa, ako sme si už povedali, otvorenejší,

slobodnejší, ľahší, čiže rozladenie

sa eliminuje a „nástroj“ znie

opäť harmonicky...

Hahnemann vo svojom Organone

napomína všetkých vyliečených pacientov,

aby dodržiavali správnu životosprávu,

a tým sa vyhli okamžitému

„Pri každom ochorení, aby si ho mohol

rýchlo, isto a dlhodobo vyliečiť, zvoľ také

liečivo, ktoré vyvoláva rovnaké utrpenie, ako

je to, na ktoré má liečebne zapôsobiť!“

opätovnému ochoreniu. Majú sa vyhýbať

škodlivým pochutinám a zaviesť

do života poriadok, aby sa neopakovali

podmienky, ktoré prispievali

ku vzniku ochorenia. Majú sa zároveň

naučiť zodpovedne, opatrne a starostlivo

zaobchádzať so svojím telom.

Vodič auta, ktorý z nepozornosti

opakovane vchádza do priekopy, potrebuje

znovu kondičné jazdy v autoškole.

Človek, ktorý so svojím telom

nezaobchádza ohľaduplne, bude častými

chorobami donútený k zmene

myslenia a správania.

„PRÍHODA“

CHOROBY

Reč Organonu, ktorý bol napísaný

pred dvesto rokmi, na nás dnes pôsobí

trochu zastaralo a niekedy je

málo zrozumiteľná, ale možno práve

preto v nej nachádzame istú hĺbku.

Veľmi zaujímavé je i to, ako Hahnemann

používa slovo „príhoda“

a „náhoda“. Pre neho príhoda znamená

symptóm alebo príznak. Ak

hovorí v súvislosti s ochorením

o „príhodách“, potom tým myslí jeho

príznaky. Ťažkosti, ktorými trpíme,

sú pre Hahnemanna „príhody“. Môže

to znamenať i to, že sa nám pri chorobe

„prihodia“ určité príznaky, aby

nás prebudili a upozornili, že máme

vo svojom životnom štýle urobiť nejaké

zmeny. V tom spočíva veľká

pomoc a príležitosť, stimul, aby sme

v budúcnosti urobili pre udržanie

svojho zdravia všetko potrebné.

Vo svojom diele Hahnemann poskytol

čitateľom mnoho múdreho

na cestu životom. V rámci úvodu do

Organonu napríklad píše: „Pretože

pravda má večný prapôvod vo všemúdrom,

dobrotivom Bohu. Ľudia

si ju môžu dlho nevšímať až dovtedy,

kedy jej lúč ako nezhasiteľná

žiara nakoniec ku prospechu ľudstva

osvetlí a nezadržateľne prelomí

hmlu predsudkov ako ranné zore začínajúci

deň“.

Homeopatia má vďaka Organonu

ako knihe pravidiel v lekárstve výnimočnú

pozíciu. Hahnemann ustanovil

291 pravidiel pre toto lekárske

umenie a tým z nej urobil vzor aj pre

ostatných. Jeho dielo si udržalo svoju

platnosť až dodnes. Výrazne tak kontrastuje

v porovnaní s modernými,

rýchlo sa meniacimi poznatkami

dnešnej medicíny. Všetkým, ktorí

chcú nasledovať cestu homeopatie, sú

určené Hahnemannove slová: „Napodobňujte!

Ale napodobňujte presne!“

Eckart Altinger

altinger@svetgralu.sk

Literatúra: Samuel Hahnemann, Organon

léčebného umění - Aude sapere“ 6. vydanie,

Nakladateľstvo Haug 1988

21

Svet Grálu

28 | 2011


Zalesnenie Sahary

ochladí Zem

ový „prevratný“ nápad na záchranu

klímy prichádza z „kra-

N

jiny neobmedzených možností“:

zalesnením veľkých púští (Sahara,

Austrália) by údajne bolo možné znížiť

teplotu vzduchu v týchto regiónoch

až o osem stupňov Celzia. Navyše lesy

môžu takto absorbovať osem miliárd

ton uhlíka ročne. Zároveň by vznikali

mraky, ktoré by odrážali slnečné

žiarenie späť do vesmíru, čo môže

ročne priniesť 700 až 1 200 milimetrov

zrážok.

Tento návrh publikoval tím amerických

výskumníkov vedených

biológom Leonardom Ornsteinom

v časopise „Climatic Change“. Na

zavlažovanie rastlín navrhujú odsoľovanie

morskej vody. Voda má

byť privádzaná priamo ku koreňom

novozasadených stromov prostredníctvom

čerpadiel a potrubia, aby

sa minimalizovali straty odparovaním

alebo presakovaním. Na výsadbu

takýchto lesov sú najvhodnejšie

22

Svet Grálu

28 | 2011

blahovičníky (Eucalyptus) a ďalšie

druhy stromov, ktoré sú odolné voči

teplu a rastú mimoriadne rýchlo.

Okrem predpokladaného pozitívneho

účinku je nutné vziať do úvahy

aj možné nežiadúce dopady: zavlažovanie

pôdy by mohlo zabrániť dosiaľ

bežnému odnášaniu prachu vetrom

zo Sahary do Atlantického oceánu,

kde pre svoj obsah železa tvorí dôležitý

zdroj obživy morských organizmov.

Vlhkosť by naviac zvýšila počet

náletov kobyliek. Realizovateľnosť

i udržateľnosť celého projektu odsoľovania

a distribúcie vody bude pochopiteľne

závisieť aj od finančných

možností. Wolfgang Lucht, vedúci

výskumu v odbore pôsobenia klímy

na Potsdamskom inštitúte pre výskum

následkov zmien klímy označil

americký návrh za „vedecky zaujímavý

a viacmenej veľmi odvážny“.

Oblasť dnešnej Sahary bola až do

obdobia pred 6 000 rokmi zarastená

zeleňou, potom sa však následkom

minimálnej zmeny slnečného žiarenia

premenila na púšť. „Existujú dôkazy,

že Sahara je bistabilný systém,

ktorý môže existovať v oboch stavoch.

Pokiaľ by sme ju cez noc zalesnili,

sama by si zaistila príliv vlhkého

vzduchu a dažďa, inak zostáva

púšťou. Je však otázne, či a ako sa dá

dosiahnuť zmena na zalesnený stav.“

Je možné, že existuje dobrý dôvod na

to, aby zostala Sahara púšťou, myslí

si bádateľ v oblasti klímy, a odrádza

tak od realizácie návrhu. Kultúrne

dopady sú prakticky nepredvídateľné.

Na druhej strane by sa kompetentní

nemali zľaknúť otáznikov, či pochybností.

Vzhľadom na situáciu nielen na

Sahare, ale celkovo na našej Zemi dozrel

čas na zásadné zmeny a dobré

rozhodnutia.

Gerd Harms

harms@svetgralu.sk


NÁBOŽENSTVO

Z pokladov Biblie

„N

„Neste si vzájomne bremená!“

este si vzájomne bremená, a tak

naplníte Kristov zákon,“ napísal

apoštol Pavol v liste členom galatskej

obce asi v roku 53 po narodení Krista.

Myslím si, že tento priateľský pokyn nestratil

nič zo svojej platnosti.

V praxi ho možno poľahky uskutočniť:

vystúpim z vlaku, a keď prichádzam ku

schodom vedúcim do staničného podchodu,

vidím, že tam stojí rehoľná sestra

s kufrom, ktorý zjavne sama neunesie.

Beriem jej ho teda a nesiem dole. Pod

schodami sa pýtam, kam má namierené.

„Na stanovište taxíkov,“ odvetí. Kufor

som jej teda doniesol až tam, taxikár

otvoril batožinový priestor auta a uložil

tam batožinu. Z auta sa ozvalo: „ Pánboh

vám to odplatí!“. A sestra odišla. –

Také jednoduché teda môže byť naplnenie

odporúčania: „Neste si vzájomne

bremená!“. Ale neočakával apoštol od

svojho pokynu viac?

Nemal snáď na mysli ťažšie bremená –

duševné utrpenie, smútok, starosť, bolesť?

Práve tu je naša pomoc obzvlášť potrebná,

ba priam vítaná.

Ako vlastne môžeme pomáhať? Musíme

chodiť svetom s otvorenými očami.

Je potrebné snažiť sa vidieť viac, nie len

povrch vecí v tomto povrchnom svete,

a znovu sa pokúsiť vidieť srdce tých

druhých.

Na súkromných hodinách recitácie

učím jednu milú a veselú študentku. Raz

som si všimol, že ma pri výučbe nevnímala.

Počúvala síce, ale veľmi nereagovala.

Namiesto toho, aby recitovala text

radostne a presvedčivo, hovorila, čo sa

od nej chcelo, ale nebolo to precítené.

Nechal som ju to miesto zopakovať,

dvakrát, trikrát, povzbudzoval

som ju, ale nedarilo sa. Nebola duchom

prítomná. Pozrel som sa na ňu a spýtal

sa: „Čože sa deje, Ester? Nie je niečo

v poriadku?“ – Mlčala. „Zavrite knihu.

Tak, a teraz si ešte raz pohovorme o tom

texte.” Trochu zrozpačitela, ale potom

predniesla: „Dnes to nepôjde, nemôžem.“

„Čo vás ťaží, Ester?“, spýtal som

sa opatrne, ale priamo. Akoby čakala na

to, kým to vyslovím. Naraz zo seba vyrazila:

„Už nemôžem. Viete, ja mám dieťa.

Môj muž nás už pred rokmi opustil a na

malú platí nepravidelne. Moja matka mi

s jej opaterou nepomáha, je zamestnaná.

Malá je v škôlke a pokašliava. Pani učiteľka

mi dnes ráno povedala, že ak sa

to do zajtra nezlepší, musí dcéra zostať

doma. Ale ja predsa nemôžem zase vynechať.

Už poslednú skúšku som zmeškala,

ako mám to štúdium zvládnuť? Musím

ho predsa dokončiť.“ – Začala plakať

a vyhŕkla ešte: „Ja už proste nevládzem.“

Podal som jej vreckovku. Keď si osušila

slzy, povedal som jej: „Štúdium určite

zvládnete, radi vám pomôžeme. Vieme,

že sa snažíte a že ste vždy mali dobré výsledky.

Skúšky sa nemusíte báť, tú doženiete.

Choďte teraz do škôlky, vyzdvihnite

malú a buďte s ňou tri dni doma. Svet

potom bude vyzerať úplne inak. Budete

môcť pokojne pracovať a budúci týždeň

(Galatským 6, 2)

sa opäť uvidíme.” Vďačne sa na mňa pozrela.

Štúdium neskôr úspešne dokončila.

„Neste si vzájomne bremená!“ – Tieto

apoštolove slová často nie je ľahké napĺňať

v bežnom živote. Nežiadajú, aby sme

bremeno z druhého úplne sňali a niesli

ho za neho. Máme sa snažiť rozpoznať,

v čom spočívajú ťažkosti a problémy

druhého. Môžeme sa vcítiť do situácie

toho druhého a vytušiť, v akom duševnom

stave sa nachádza. Týmto spôsobom

jeho bremeno určitou mierou ponesieme.

Ak budeme vo svojom vnútri

prosiť o správne slová, radu a pomoc pre

postihnutého, iste sa nám ukáže cesta,

ktorá povedie k srdcu blížneho a povzbudí

ho. A prekvapivo sa tak splnia

apoštolove slová: „Tak naplníte zákon

Kristov.“ A Kristov zákon znie: „Miluj

svojho blížneho ako seba samého!“ Keď sa

budeme o to usilovať, dôjdeme úžasným

spôsobom k poznaniu: Kto lásku dáva,

dostane jej zo žriedla lásky omnoho viac.

Martin Ernst

ernst@svetgralu.cz


TÉMA

Deravá spravodlivosť

Čo ohrozuje budúcnosť Európy?

Siegfried Hagl

V

európskej histórii je 29. máj

1453 dôležitým dátumom.

Turci vtedy dobyli Konstantinopol

a odrezali tým Európu od možnosti

obchodu s Áziou. Benátky –

vtedajšie centrum námorného obchodu

– zároveň stratili toto svoje

výsadné postavenie. Táto situácia

prinútila Portugalcov a Španielov

hľadať východiská; aby sa vyhli

Stredozemnému moru ovládanému

Osmanskou ríšou, potrebovali

nájsť novú cestu do Indie

cez Atlantický oceán.

Kolumbus preto hľadal západnú

námornú cestu do Ázie, ale v roku

1492 sa vylodil v Karibiku, ktorý

nazval „Západnou Indiou“. Vasco

da Gama smeroval s rovnaným

cieľom pozdĺž afrického pobrežia

a v roku 1498 doplával do indického

mesta Kalkata. Tieto objaviteľské

cesty odštartovali kolonializmus,

ktorý znamenal prevratné

24

Svet Grálu

28 | 2011


TÉMA

zmeny v ekonomických a sociálnych

podmienkach kolonizátorov

aj kolonizovaných. Stredoveké

usporiadanie sveta sa rozpadlo.

S novými pomermi prišli mnohé –

dodnes nevyriešené – otázky týkajúce

sa ľudskej spravodlivosti:

spravodlivosť v otázke privlastňovania,

spravodlivosť rozdeľovania,

spravodlivosť šancí, spravodlivosť

podielu na výsledkoch, procesná

spravodlivosť, sociálna spravodlivosť

a ďalšie.

sveta. Zo vzrastajúcej európskej

populácie sa početné skupiny ľudí

vydali za šťastím do zámoria. Domorodé

obyvateľstvo v kolóniách

radšej ešte raz prečítať Augustina*,

ktorý zastával názor, že spravodlivosť

je to, čím sa spoločnosť odlišuje

od lúpežníckej bandy...

S

NÁSILNÝ „VZOSTUP

ZÁPADU“

novými objavmi sa obraz sveta

stále menil. Navigátori, výskumníci,

dobrodruhovia sa vydávali

hľadať bohatstvo do cudzích

krajín a riskujúci obchodníci financovali

odvážne a v prípade úspechu

lukratívne objaviteľské cesty. Do

Európy prúdili netušené poklady:

zlato a striebro z Južnej Ameriky,

korenie z Indie, cukor a rum z Karibiku,

káva z Brazílie, porcelán

a čaj z Číny, slonovina a otroci

z Afriky, kožušiny zo Severnej

Ameriky a Sibíri.

Moreplavecké národy si podrobovali

stále väčšie oblasti šíreho

Kópia Kolumbovej vlajkovej lode „Santa

Maria“ (1492). Z knihy Otta Zierera „Die

großen Ereignisse der Weltgeschichte“

(Veľké udalosti v dejinách sveta),

Naumann & Göbel, Köln, 1987.

Príprava na dobytie Konstantinopola (1553). Z knihy Otto Zierer „Die großen Ereignisse

der Weltgeschichte“ (Veľké udalosti v dejinách sveta), Naumann & Göbel, Köln, 1987.

bolo prinútené pracovať pre dobyvateľov;

muselo ustúpiť kolonistom

z Európy, alebo neskôr – na pokraji

vyhynutia následkom vykorisťovania

a zavlečených chorôb – bolo

nahradené otrokmi zo Západnej

Afriky. „Vzostup Západu spočíval

vo veľkej miere na používaní násilia,“

napísal Geoffrey Parker vo

svojej knihe „Die militärische Revolution“

(Vojenská revolúcia, str.

22, pozn. red.).

Pri plienení cudzích krajín málokoho

z belochov trápilo zlé svedomie.

Veď predsa „nevedomí pohania“

dostali vraj najväčší dar tým,

že boli (často z donútenia) kresťansky

pokrstení, a tým vytrhnutí

z pazúrov večného zatratenia, ktoré

im inak nevyhnutne hrozilo. Považovali

to zrejme za spravodlivé

vyrovnanie, ktorým uchlácholili

svoje kresťanské svedomie. Mali si

Až do 20. storočia (a sčasti ešte

aj dnes!) existovali misijné spoločnosti,

ktoré chceli ľudí žijúcich

v zámorských oblastiach – okrem

iných aj príslušníkov veľmi starých

kultúrnych národov – obracať

na kresťanstvo, aby ich zachránili

pred peklom. Kňazi vysielaní

z Európy sa v exotických kultúrach

spravidla vôbec nevyznali. Vystačili

si s názorom, že každé nekresťanské

náboženstvo pochádza od

diabla. Sotva vtedy mysleli na spravodlivé

vyrovnanie medzi dávaním

a braním; otroctvo ospravedlňovali

vhodnými citátmi z Biblie a na domorodcov

– dokonca aj keď boli

obrátení na kresťanstvo – pozerali

ako na menejcenných ľudí.

* Augustin (354–430), biskup z Hippo, bol

jedným z najväčších latinských cirkevných

učiteľov staroveku.

25

Svet Grálu

28 | 2011


TÉMA

26

Svet Grálu

28 | 2011

Pokiaľ mali Európania rozširovať

po svete kresťanské hodnoty,

potom v plnení tejto úlohy zlyhali.

Niektorí misionári sa aj skutočne

snažili o to, aby pôsobili v kresťanskom

zmysle. Ale na každého

z nich pripadali tucty alebo stovky

obchodníkov, dobrodruhov a kolonistov,

ktorí sa síce kresťanmi nazývali,

ale ich správanie bolo inšpirované

všetkým iným, len nie

duchom Krista.

V

BOHATSTVO

Z POKLADOV

CUDZÍCH KRAJÍN

procese kolonizácie sa svetové

hospodárstvo ďalej vyvíjalo.

Európa, najmä koloniálne impériá

ako Anglicko, neskôr aj USA a nakoniec

Japonsko zveľaďovali svoje

bohatstvo, pretože dokázali využívať

poklady cudzích krajín. Blahobyt

priemyselných krajín je ešte aj

dnes z veľkej časti založený na tom,

že sa z bývalých kolónií – dnešných

rozvojových krajín – lacno dovážajú

suroviny, a za drahé peniaze sa do

nich vyvážajú hotové produkty.

Často sa pritom prehliada, že prinajmenšom

od 20. storočia sa vo veľkej

miere s rastúcou nerovnováhou

presúva aj ekologická záťaž. Ťažbou

surovín a pestovaním poľnohospodárskych

monokultúr v záujme

priemyselných krajín vznikajú u dodávateľov

v zámorí obrovské ekologické

škody. Zmenou klímy, zapríčinenou

príliš veľkou

spotrebou fosílnych

palív najviac trpia

rozvojové krajiny, no

zodpovednosť za ňu

v prvom rade nesú priemyselne

vyspelé štáty.

Svetové hospodárstvo

postavené na takejto

jednostrannosti

nemôže byť ani spravodlivé,

ani stabilné.

Technická v yspelosť

a lepšia výzbroj vysoko

rozvinutých štátov po

stáročia potláčali snahy

kolónií o oslobodenie.

Samotné štáty, ktoré

z ekonomickej nerovnováhy

najviac profitovali,

tento systém napokon

zničili. Hlavná

katastrofa 20. storočia,

ľahkovážne vyvolaná

prvá svetová

vojna, privodila nezadržateľný

pád kolonializmu.

Európske štáty

po prvej svetovej vojne

nedokázali vytvoriť stabilné mierové

usporiadanie, čo viedlo k ďalším

vojnám a sčasti k dodnes trvajúcemu

politickému a ekonomickému

napätiu. Európa svoju vedúcu úlohu

vo svete, aj svoje kolónie stratila.

Dominujúcou svetovou veľmocou

sa stali USA. Po veľkých tragédiách

obidvoch svetových vojen v 20. storočí

nasledovali snahy o lepší, mierový

a spravodlivejší svet.

Na egoizme národných štátov

skrachovala po prvej svetovej vojne

Spoločnosť národov. Po druhej svetovej

vojne mala OSN pôsobiť ako

poistka mieru a stanoviť normy záväzné

pre všetky národy. Charta

Spojených národov je založená na

filozofii osvietenstva, už nie na biblii.

Kresťanstvo propagované z Európy

do celého sveta zrejme už stratilo

svoju dôveryhodnosť. Ideológia

osvietenstva vznikla síce v kresťanskom

prostredí, ale okrem kresťanských

predstáv preberá aj antic -

ké a novoveké filozofie, ktoré boli

cirkvou dlho urputne potlačované.

Táto európska filozofia však nenachádza

veľké pochopenie v krajinách

nezápadného charakteru, napríklad

v islamských štátoch.

Navzdory OSN konajú národy

stále ešte prevažne podľa vlastných

záujmov; medzi štátmi sa často

uplatňuje právo silnejšieho, a nie

právo medzinárodné. Chýba tu vedomie

globálnej zodpovednosti za

blaho všetkých obyvateľov našej planéty.

A myšlienka, že aj príroda má

svoje práva, zostáva mnohým zodpovedným

činiteľom úplne cudzia.

V

GLOBALIZÁCIA –

KOMU SLÚŽI?

globalizácii, už niekoľko desaťročí

vyzdvihovanej a sľubujúcej

hospodársky rast a blahobyt pre

všetkých v duchu hesla „a rising


TÉMA

tide will lift all boats“ (rastúci príliv

zdvihne všetky lode), sa však bolestne

prejavuje chýbajúce vedomie

zodpovednosti. V skutočnosti sa

totiž priepasť medzi chudobnými

a bohatými – ako medzi národmi,

tak aj vo vnútri štátov – neustále

zväčšuje.

Dôvod spočíva v samotnej podstate

nášho kapitalistického hospodárstva

postaveného na peňažnom

kapitáli, ktorý sa zúročuje prostredníctvom

bezohľadne rastúceho

hospodárstva.

Azda od prvého ropného šoku

v 70-tych rokoch je zrejmé, že

v priemyselných krajinách sa už

potrebná miera rastu ďalej vynucovať

nedá. Dopyt sa v nich už

nasýtil, prírastky obyvateľstva sú

malé. Obyvateľstvo niektorých

týchto krajín starne a vymiera. Kto

má potom každý rok kupovať viac

a viac všetkých tých zbytočností,

ktorých sa musí priemysel zbaviť,

aby ďalej rástol?

Zostáva teda už iba cesta do

rozvojových krajín. V nich počet

obyvateľov rastie a je nutné uspokojiť

obrovskú – hoci často iba domnelú

– potrebu dostihnúť vyspelý

svet. Pokiaľ sa podarí tieto krajiny

rozvinúť, potom bude môcť svetové

hospodárstvo ešte zopár ďalších

desaťročí bezuzdne rásť – až

nastane ekologický kolaps.

Ľudia sa však, žiaľ, vo vidine

grandióznej budúcnosti exportných

odvetví v USA a západnej Európe

prepočítali. Mnoho príslušníkov

elitných vrstiev zo zaostalých

krajín už totiž vyštudovalo na Západe;

poznajú modernú ekonómiu

a vedia, že export surovín nie je

veľmi výnosný. Rozvojové krajiny

preto chcú vlastnými silami stále

vo väčšej miere vyrábať konečné

produkty.

Čína a India, dva najväčšie štáty

na Zemi a atómové mocnosti,

budujú dnes také obrovské priemyselné

odvetvia, napríklad textilný

priemysel alebo výrobu ocele,

že nimi už dávno predstihli niekdajších

lídrov spomedzi starých

priemyselných krajín.

„Nováčikovia“ sa pritom nechcú

uspokojiť s tradičnými výrobkami –

chcú zaplaviť svetové trhy rovnako

technicky vyspelými produktmi

a automobilmi.

V druhej polovici 21. storočia sa

z Číny a Indie pravdepodobne stanú

veľké mocnosti, ktoré budú dominovať

svetovému hospodárstvu,

a tým nevyhnutne aj svetovej politike.

Rastúce ázijské štáty, medzi

ktoré patria okrem Číny a Indie napríklad

i Japonsko, Južná Kórea, Taiwan,

Singapur, majú na základe historických

udalostí iba málo dôvodov

na to, aby prejavovali voči Európe

a USA vďačnosť. Ich ctižiadosť ich

bude povzbudzovať, aby zvyšku sveta

ukázali, odkiaľ vzišli najstaršie kultúry

a kde žijú najnadanejší a najusilovnejší

ľudia. Ťažko môžeme očakávať

ich súcit nad tým, že sa milióny

pracovných miest presťahujú z bohatých

krajín do Ázie, alebo že dokonca

Rast na úkor prírody?

Biológ a ekológ Paul Ehrlich (nar. 1932) argumentoval v rozhovore s japonským

novinárom, že si japonský veľrybársky priemysel spolu s veľrybami

predsa vyhubí aj zdroj svojho blahobytu. Novinár na to odpovedal:

„‚Neprávom považujete veľrybársky priemysel za organizáciu, ktorá má

záujem na zachovaní veľrýb. V skutočnosti totiž predstavujú obrovský potenciál

pre kapitál, ktorý sa pokúša dosahovať najvyššie možné zisky. Pokiaľ

môže v priebehu desiatich rokov dosiahnuť zisk 15 percent za tú cenu,

že pri tom vyhubí veľryby, zatiaľ čo pri trvalo udržateľnej intenzite lovu by

dosahoval zisk len 10 percent, potom samozrejme koná tak, že za desať

rokov budú veľryby vyhubené – a kapitál sa potom jednoducho použije

na vykorisťovanie iných zdrojov.

Rovnaký argument počul jeden z našich priateľov od firmy, ktorá rúbe

tropické úžitkové drevo v malajskom Sabahu.“

Z knihy „Die neuen Grenzen des Wachstums“ (Nové hranice rastu),

Donella a Dennis Meadows/Jorgen Randers, Rowolt, Reinbeck, 1998, str. 226.

klasické priemyselné krajiny schudobnejú.

Mnohí Aziati to budú dokonca

považovať za spravodlivé vyrovnanie,

keď belosi pocítia spätné

pôsobenie za svoje zločiny v dobách

kolonializmu.

K

EKOSYSTÉM ZEME

V KONCOCH

rédo politických ideológov

tkvie v presvedčení, že prostredníctvom

ekonomického rastu

bude dosiahnuté spravodlivé rozdeľovanie

na národnej a globálnej

úrovni. Podľa toho sa má problém

chudoby vyriešiť sám od seba

hospodárskym vzostupom. Toto

spojenie spravodlivosti s hospodárskym

rastom patrí od konca

druhej svetovej vojny medzi dogmy

pomoci poskytovanej rozvojovým

krajinám.

Dosiaľ znevýhodnené krajiny

mali postupne – pomocou vzájomnej

spolupráce a vhodnej politiky

– bohaté spoločnosti dostihnúť.

Jedni dúfali vo väčšie trhy s väčšími

šancami na zisk, druhí očakávali

27

Svet Grálu

28 | 2011


TÉMA

blahobyt a rovnoprávnosť. Avšak

odvtedy, čo sú viditeľné bio-fyzikálne

možnosti Zeme, stratila táto

ideológia rastu pôdu pod nohami.

Kapacita našej planéty nestačí pri

viac ako šiestich miliardách ľudí na

zaistenie „blahobytu pre všetkých“.

A je sporné, či je vôbec možné zaistiť

dôstojný život pre šesť a viac miliárd

ľudí (do roku 2050 sa počíta

s ôsmimi až desiatimi miliardami).

Vyzerá to, že ide skôr o utopickú

predstavu. V každom prípade, času

na zmenu smerovania je málo. Či

sa nám to hodí alebo nie, kapacita

ekosystému našej Zeme je obmedzená.

Existujú „hranice rastu“,

ktoré je nutné rešpektovať. Rast na

jednom mieste obyčajne vyžaduje

pokles na mieste inom.

Oficiálna politika doposiaľ ešte

nevzala na vedomie ekologické

hranice. Ekonomický rast a integrácia

svetových trhov – globalizácia

– sú stále ešte považované

za jedinú cestu k väčšej rovnosti

a tým spravodlivosti a menšej chudobe

jednotlivých národov. Rozvojové

krajiny so svojím narastajúcim

počtom obyvateľstva nebudú

ochotné donekonečna sa uskromňovať,

aby si obyvatelia bohatých

krajín mohli aj naďalej užívať svoj

luxus. Ľudia v ekonomicky rozvinutých

krajinách budú obmedzenia

prijímať s nevôľou, a presadzovať

uťahovanie opaskov politicky je

vždy problematické.

Ako chcú priemyselné krajiny

reagovať na požiadavky chudobných

a nerozvinutých krajín

28

Svet Grálu

28 | 2011

po väčšej spravodlivosti? Dôjde

k boju o suroviny? Žijeme na planéte

sužovanej klimatickými katastrofami,

nekontrolovateľnou

„Existujúce problémy sa nedajú vyriešiť

rovnakým spôsobom myslenia, ako

je to, kvôli ktorému vznikli.“

Albert Einstein na tému hospodárskej krízy z roku 1929

migráciou chudobných utečencov...

Stojíme azda pred vojnou o životný

priestor? Budú bohatí brániť

svoje výsadné postavenie ozbrojeným

násilím? Alebo nájdeme mierový

spôsob, ako „zaplátať dieru“

v spravodlivosti?

S

POHĽAD DO

BUDÚCNOSTI

pravodlivosť bola v histórii ľudstva

väčšinou iba filozofickou

témou, v praktickej politike nepoužiteľnou.

Dokonca aj náboženstvá,

usilujúce sa o pravdu a spravodlivosť,

mali na praktické presadzovanie

ochrany prírody a práv

ľudí iba malý vplyv. Aj v histórii

budeme asi márne hľadať príklady,

kedy sa nejaká veľmoc dobrovoľne

vzdala svojho výsadného postavenia.

Budú sa podľa toho USA

a Európa brániť „ázijskej výzve“?

Akými prostriedkami?

Prognózy nie sú povzbudivé.

Wolfgang Sachs píše vo svojej

knihe Fair Future: „Európa

si bude musieť vybrať. Pokiaľ

v snahe o vlastnú ochranu staví

na preventívnu vojnu, bude usilovať

o spojenectvo s USA a trhovými

fundamentalistami. Pokiaľ

by sa chcela stať priekopníkom politiky

preventívnej spravodlivosti

vo svete, bude vyhľadávať koalície

s rovnako zmýšľajúcimi štátmi

a riešenia uvidí v civilnej spoločnosti.

Potom bude pre budúcnosť

Európy prospešné, ak Európania

konečne vzhliadnu od roztržiek

v Bruseli a položia si otázku, čím

sa chceme zapísať do histórie, aký

odkaz na konci 21. storočia zanecháme

budúcim generáciám. Ide

totiž o jedno: v rozvíjajúcom sa

svetovom spoločenstve nemôže

Európa prežiť na základe počtu

svojich obyvateľov, ale iba silou

vlastných myšlienok. Nadnárodný

svet budúcnosti bude obývaný

hnedými, žltými a čiernymi tvárami,

európski belosi budú tvoriť

sotva viac ako sedem percent svetového

obyvateľstva. Svetové spoločenstvo

21. storočia preto celkom

určite nebude európskou spoločnosťou

– rovnako ako Európa

15. storočia nebola spoločnosťou

grécko-rímskou.“

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk

Literatúra:

(1) Kesselring Thomas, Ethik der Entwicklungspolitik

(Etika rozvojovej politiky),

C. H. Beck, München, 2003

(2) Lovelock James, Gaias Rache (Gaia sa

mstí), Ullstein, Berlin 2007

(3) Meadows Denis, Die Grenzen des

Wachstums (Hranice rastu), dva, Stuttgart,

1972

(4) Parker Geoffrey, Die militärische Revolution

(Vojenská revolúcia), Campus,

Frankfurt, 1990

(5) Ritsert Jürgen, Gerechtigkeit und Gleichheit

(Spravodlivosť a rovnosť), Westfälisches

Dampfboot, Münster, 1997

(6) Sachs Wolfgang, Fair Future (Férová budúcnosť),

C. H. Beck, München 2005


www.svetgralu.sk

EDÍCIA

Pripravovatelia cesty

BUDHA

LAO-C‘

ZOROASTER

MOHAMED

EFEZUS

ivot a pôsobenie pripravovateľov cesty v Indii,

Ž Číne, Arábii, Iráne a predhistorickej dobe.

Čo dnes vieme o Budhovi, Lao-C‘ovi, Zoroastrovi, Mohamedovi

alebo Hjalfdarovi? Boli iba zakladateľmi novej viery,

alebo mali vyššie poslanie?

Táto knižná séria ukazuje uvedené osobnosti v novom

svetle. Ako jednotliví pripravovatelia cesty pôsobili uprostred

svojho národa a snažili sa ho priviesť od mdlej odovzdanosti

osudu k činorodej viere.

Čitateľ je oboznamovaný s dôležitými okamihmi z ich života,

s ich učením o jedinom Bohu a o zákonoch pôsobiacich

vo stvorení.

Pri odbere min. 3 kníh

zľava - 15%

BUDHA / Bežná cena: 12,00 €

Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 11,76 €

LAO-C‘ / Bežná cena: 12,00 €

Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 11,76 €

ZOROASTER / Bežná cena: 10,00 €

Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,80 €

MOHAMED / Bežná cena: 10,00 €

Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,80 €

EFEZUS / Bežná cena: 10,00 €

Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,80 €

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

29

Svet Grálu

28 | 2011


ROZHOVOR

Pokiaľ ráno vyjde slnko,

Rozhovor

s ekologickým

aktivistom

a gazdom Jozefom

Kratochvílom

je to dobré

30

Svet Grálu

28 | 2011

Pred desiatimi rokmi sa rozhodol žiť

úplne inak ako väčšina jeho rovesníkov.

Z peňazí zarobených na brigádach v Anglicku

kúpil 1,3 hektára zdevastovanej

poľnohospodárskej pôdy, aby tam hľadal

spôsoby, ako žiť na Zemi ohľaduplne.

„Na poľu“ pri mŕtvom ramene riečky Trnávky

vyrástla malá chatka z nepálenej

hliny, pokrytá trstinou, neskoršie

maštaľ zo slamených balíkov pre kone,

ovocný sad, studňa. Pred niekoľkými

rokmi excentrický životný štýl majiteľa

tohto pozemku pritiahol pozornosť televíznych

dokumentaristov a novinárov

komerčných periodík. Dnes má Jozef

Kratochvíla 38 rokov, dvoch synčekov

a v novšom a väčšom domčeku z čisto

prírodných materiálov už začal využívať

aj elektrinu. Zo svojho poľa napriek rodinným

starostiam neodišiel, prikúpil

ešte ďalších šesť hektárov. Okrem toho

je stále jedným z najaktívnejších členov

miestneho „kmeňa“ Lesoochranárskeho

zoskupenia Vlk. Zaslúžil sa o vyhlásenie

prírodnej rezervácie, kde rastie pôvodný

lužný prales. Zhovárame sa pri provizórnej

plechovej udiarničke, kde práve visia

klobásky z „bioprasiatka“ a Jozef odpovedá

na moje otázky v prestávkach medzi

prikladaním na oheň a sekaním dreva.

Aká je história tohto zámeru?

Prečo si sa rozhodol mozole zo stavieb

premeniť na pole?

Od detstva ma ťahalo niekam do

prírody, k lesu. Vyrastal som v paneláku

a niekedy v sedemnástich

som sa začal intenzívnejšie zaujímať

o prírodu, hlavne o ornitológiu, spoznávanie

tu žijúcich vtákov. Každý

kto sa zaujíma o ornitológiu sa stáva

„ochrancom prírody“; za komunizmu

sme mali Slovenský zväz ochrancov

prírody a krajiny. Postupne som sa

dostal k rôznej literatúre a... prišiel

taký bod zlomu. Asi v dvadsiatich

štyroch rokoch života

som naisto

vedel, že najväčší

problém na tejto

planéte je človek

ako taký so svojimi

potrebami. Bola to

aj Kellerova kniha

Až na dno blahobytu,

vďaka ktorej

som si uvedomil,

čo sa vo svete

deje. Naše potreby

idú nad rámec toho,

čo nám tu príroda

vie prirodzene poskytnúť.

V tomto

zmysle hovoríme

o konzumnej spoločnosti,

kde sú

na prvom mieste

krajiny západnej


ROZHOVOR

Európy, rozvinutý priemyselný svet

na čele s USA a Japonskom. My ako

postkomunistické krajiny patríme do

druhej skupiny, no a tretí svet sú krajiny,

kde ľudia hladujú a zomierajú

z môjho pohľadu preto, že tu fungoval

kolonializmus a nitky z tých najrozvinutejších

krajín sú tam dodnes.

Myslel si si, že to môžeme tu v Európe

nejako zmeniť?

Hlavne som sa necítil vnútorne

„v pohode“ ak ma niekto tlačil do toho,

ktorom si môžem uskutočňovať svoje

sny a ideály. Kúpil som kus poľa, na

ktorom nebolo nič a postupne som

si tu začal vytvárať záhradu na zeleninu

a bežné produkty, ktoré človek

v domácnosti potrebuje, plus sadenie

ovocných stromov – dnes ich je tu

viac ako tristo.

ak si chce človek zabezpečiť svoje základné

potreby – to jest mať teplo,

najesť sa a obliecť, plus ako nadbytok

to auto, tak musí byť v práci často

dvanásť, niekedy 16 hodín denne. Je

to tvrdý a raný kapitalizmus. Na oddych

ostáva víkend, ak vôbec. Preto

z môjho pohľadu tu nikto nemôže

byť ani zdravý. Keď sa potom zamyslím

nad tým, čo mám zo života,

že som ho prežil v nejakej fabrike,

aby som raz v roku išiel na nejakú

dovolenku...

aby som mal neustále viac – z pohľadu

materiálnych hodnôt, ktoré my

tu uznávame – auto, dom a všetky

tieto veci, ktoré, ako si myslím, až

tak nevyhnutne k životu nepotrebujeme.

Povedal som si, že musím

čo najviac znížiť svoju osobnú spotrebu.

Jedna z možných ciest, ktorá

sa mi ukázala, bolo takzvané „vlastnenie“

pozemku, i keď v princípe

nikto vlastniť zem nemôže. Tie čísla,

ktoré sa odo mňa žiadali v podobe

peňazí, som vymenil za kus pôdy, na

Išlo teda o to „zachrániť svet“?

Tá otázka, či jeden človek dokáže

toto alebo toto... vôbec mi o to nejde,

ja som sa jednoducho necítil príjemne,

keď ma nejaká spoločnosť nútila,

aby som chodil do práce desať

alebo dvanásť hodín denne. Z môjho

pohľadu sú firmy, kde ľudia točia nejaké

kábliky, akési nútené pracovné

tábory. Legálne sme sa dopracovali

do stavu ako za vojny, keď ma niekto

druhý vykorisťuje. Poď do firmy,

pracuj 12 hodín denne, dáme ti aj

ubytovanie „zadarmo“ a budeš mať

čas akurát sa najesť a osprchovať, aby

si nám zajtra zase zarábal. Dnešná

ekonomika nás dotlačila do bodu, že

Tu si na dovolenke stále?

Áno, je pre mňa úplne niečo iné

pracovať na tej svojej pôde a robiť

v živote to, čo ma vyslovene baví

a v čom som sa našiel.

Zmenila sa nejako táto predstava

odkedy si sem prišiel?

Na začiatku to bolo postavené na

myšlienke sebestačnosti, ale tú dnes

môže človek dosiahnuť len do určitej

hranice, môže to byť 50 alebo 80

percent. Aj ja si stále budem niečo

kupovať z obchodu. Je to však veľký

31

Svet Grálu

28 | 2011


ROZHOVOR

rozdiel či som závislý od produktov

zo supermarketov stopercentne,

alebo na desať či dvadsať percent. Ale

tú mieru si – z pohľadu svojej slobody

– musí hľadať každý sám.

Si aktívny v ekologickom hnutí.

Nemuseli sa však tie ponovembrové

ideály typu „zmeníme svet“ okresať?

Človek, ak má priviesť na svet deti

a vidí ako ide všetko „dolu vodou“,

koľko sme toho zničili za 150 rokov...

Skvelá budúcnosť tu nečaká nikoho.

Na jednej strane hovoríme, ako svoje

deti milujeme, na druhej strane im

pripravujeme peklo na tejto planéte.

Ak sa za 10-15 rokov niečo na našom

prístupe radikálne nezmení...

Môže s tým niečo urobiť ekologické

hnutie? Nie je to skôr vec jednotlivca,

ktorý sa musí pre niečo

rozhodnúť?

Jednotlivec má z môjho pohľadu

neskutočnú moc a silu v tom zmysle,

že ak sa rozhodne nakupovať z mesiaca

na mesiac o určité percento

vecí menej a bude sa k tým tovarom

snažiť dostať napríklad nákupom

u miestneho súkromného roľníka,

či remeselníka, dá týmto o sebe vedieť

aj „tým hore“. Každý z nás sa

32

Svet Grálu

28 | 2011

môže vedome rozhodnúť, čo si dnes

kúpi, či to skutočne potrebuje. Ide

o to, aby si každý z nás tú silu uvedomil.

Kladiem si otázku, či nám to

materiálno dáva vytúženú slobodu

a radosť zo života. Či tým, že si niekto

kúpi auto, alebo ich má viac, či

je tým šťastnejší, na úkor trebárs

rodinných a medziľudských vzťahov.

Chceme dosiahnuť americký

sen, ale to je ilúzia. Zažil som konzum

v Anglicku. Že sa tam vyhadzuje

obrovské množstvo dobrého

jedla, je veľmi zlé. Neostáva nič

iné len radikálny rez, lebo človek

ako taký sa jednoducho nezmení.

Ako sa napríklad dohodne ľudstvo

na rozdelení zdrojov: povieme ostatným

štátom, ako je Čína alebo

India: my sme to tu zničili a vy už

konzumovať nemôžete, lebo už nie

je z čoho? Veď na konzum nášho

typu by museli zdroje na Zemi

vzrásť 135-násobne. O tom sa nehovorí.

Hovoríme len o jednom

údaji, a to je rast HDP. Keď naša

ekonomika neskáče nad nulu, tak

sme zúfalí. Z môjho pohľadu rast

HDP hovorí o vyššom percente ničenia

životného prostredia, ktoré je

aj mojím základom pre život. Nie je

to teda dobrý údaj.

Vráťme sa k tomuto pozemku.

Ako je rozdelený – myslím funkčné

časti...

Tu je momentálne 7,3 hektára pôdy,

z toho asi dva hektáre tvorí ovocný

sad, 20 árov je záhrada, zväčša na

zeleninu, zvyšok sú lúky a pasienky.

Pre kone?

Áno, máme desaťročnú kobylu

Lunu a asi dvadsaťosemročného poníka,

ktorí obhospodarujú tie pasienky.

A je tu asi dvadsaťpäť árov

lužného lesa, z ktorého ja používam

suché odumreté konáre na kúrenie

v predzimných a jarných mesiacoch.

Ten ovocný sad je investícia do

budúcna, však? Kým sa stromy dostanú

do plnej rodivosti, uplynie určitý

čas...

Dnes sú prvé stromy osem- až deväťročné;

je to taký môj dôchodok,

alebo aspoň prilepšenie k nemu.

Myslím si, že aj keby sa zajtra malo

so mnou čosi udiať, tak ešte dnes pôjdem

posadiť strom, ktorý tu ostáva

po mne a vytvára minimálne kyslík.

Zaujímavé na tomto všetkom je aj

to, že tu nie si sám. Fungovať takto

s rodinou je trochu iné ako „na

vlastnú päsť“...

No to je otázka na Zdenku (obracia

sa k svojej partnerke, ktorá s k nám

pridružila)

Zaujíma ma, či si aj ty bola podobne

orientovaná ako Jožko – ale

najmä, ako sa žije žene v takýchto

podmienkach. Viem, že pred pár

rokmi tu nebola ani elektrina

a práčka bola na taký zvláštny

nožný pohon... Chýba ti tu niečo

z toho bežného konzumu?

(Pomaly prechádzame do domčeka,

ktorý je postavený z dreva, slamy

a nepálenej hliny. Vo vnútri je veľmi

útulný a aj s podkrovím je tu prekvapujúci

priestor 75 m 2 )


ROZHOVOR

Práčku teraz kupujeme (smiech).

Plynový sporák tu je (na bombu),

krbová vložka príjemne hreje, je tu

aj bojler na teplú vodu, umývačku

nahrádzaš sama... to je skoro bežný

štandard.

To všetko kvôli Jorimu... (synáčik

si práve vychutnáva kolembanie na

hojdačke). Keď sme prišli pred piatimi

rokmi z Anglicka, bývali sme

v malej „chyži“, ktorá nám stačila.

Koľko rokov má Jori?

Bude mať tri roky.

Snívala si vždy o tom, že budeš

plieť v záhradke, starať sa o takúto

domácnosť?

Moja predstava bola – asi od osemnástich

– byť na nejakej samote v lese.

To je dosť zvláštny sen v dnešnej

dobe; ako si sa k nemu dostala?

Kamarátkini rodičia mali chatu

na horách, pod lesom, široko-ďaleko

tam nikto nebol. Chodili sme tam

vždy na víkendy, zbierali huby a bylinky,

dívali sa do údolia a vtedy som

zatúžila žiť na samote.

Bola to priamočiara cesta sem,

„na poľo“...?

Kdeže, robila som sekretárku riaditeľa

v jednej akciovej spoločnosti.

Potom som odišla za prácou do Londýna,

dokonca som sa nechala nahovoriť

a nadviazala som kontakt s jednou

modelingovou agentúrou... Keď

to teraz niekomu hovorím, tak krúti

hlavou.

Splnil sa teraz tvoj sen?

No... Joži žije za mestom, nie na

samote, nie v horách, ale na rovine,

ale je to tu. Keď som prvýkrát videla

tú burinu po pás, mračná komárov,

tak som len „zírala“. Predstavovala

som si to inak.

(Jozef) Spoznali sme sa v Londýne,

v konzume. Tam strčíš do automatu

päť libier a máš elektrinu, plyn, teplo.

Tu sa o všetko staráš prirodzene.

Tam nevidíš ten proces, ktorý s týmito

potrebami súvisí. Bývali sme

v byte a keď sa ma Zdenka spýtala,

ako je „na poľu“, povedal som jej, že

to musí vidieť, zažiť, že o tom sa nedá

rozprávať.

(Zdenka) Najprv sme prišli na týždeň,

dva, potom sme išli znovu do

Anglicka, potom tak na dovolenku

no a raz v máji sme tu už boli nastálo.

Sekanie, kosenie, hurá do záhrady.

Ako si delíte prácu?

Ja mám domácnosť, Joriho a Rodana

(synovia, mladší má len niekoľko

týždňov), do záhrady chodíme

spolu...

(Jozef) Ja ako chlap spravím

väčšiu časť tých ťažkých

prác, ako rýľovanie a podobne.

Máme aj rozdelené

plochy – ja Zdenke nezasahujem

do jej plochy, nanajvýš

jej poradím čo a ako

a ona zas nezasahuje mne,

pokiaľ ide o usporiadanie

záhonov.

(Zdenka) Ja väčšinou pestujem

pre okamžitú spotrebu

do kuchyne, plodiny na

uskladnenie má na starosti

Joži. Máme tu asi 50 sliepok,

nedávno nám začali znášať,

takže máme už aj vajíčka,

nielen pre vlastnú spotrebu...

Máte tu aj dosť vzácne rarity,

pokiaľ ide o zeleninu...

Snažím sa pestovať geneticky

nezmenené plodiny.

Momentálne si semená objednávame

od zahraničnej organizácie,

ktorá nám garantuje, že sú

v tomto smere v poriadku. V Anglicku

už je bežné, že sa napríklad

semená paradajky kupujú na jednu

sezónu, lebo ich semená jednoducho

nevyklíčia. Moja babka si ešte

odkladala semienka z každej „várky“

v záhrade. Niekedy sa zhodou okolností

spoznám s niekým, kto cestuje

napríklad do Arménska a iných „nerozvinutých“

krajín, a odtiaľ sa mi

podarilo získať semienka, ostatné

mi prídu poštou. Tieto plodiny sú

aj oveľa chutnejšie, neporovnateľne.

Na tvojom pozemku si človek

ľahko spomenie na filmy Pavla Barabáša.

Po nakrúcaní medzi domorodými

kmeňmi hovorí, že najšťastnejších

ľudí nachádza práve tam.

Ale z pohľadu filozofie a duchovných

náuk sa zdá, že aj tento civilizačný

vývoj bol na niečo potrebný – človek

predsa nemôže žiť ako „skupinová

duša“. Tá individualizácia asi

bola potrebná, ako keby sme potrebovali

prejsť „pubertou“, kde už za

nás nerozhoduje náčelník kmeňa

ani šaman. Potrebovali sme si vyskúšať,

kam dôjdeme s tou našou

slobodou. Približne sto rokov máme

možnosť rozhodovať sa sami za seba.

Dovtedy za jednotlivca rozhodovali

33

Svet Grálu

28 | 2011


ROZHOVOR

rodičia, cirkev, obec. Ľudia síce žili

v súlade s prírodou...

Ale to len preto, že nemali tie

možnosti. Keby naši dedovia mali

buldozéry a bagre, tiež by to menili

pre svoje „dobro“ a pohodlnosť.

Vôbec lenivosť vidím aj dnes ako

obrovský problém. Ak sa ľudia sťažujú

na obezitu, v 95 percentách je

to nedostatok pohybu. Nechce sa

nám nič a potom sme chorí. Ale kde

je pohyb, tam je život a naopak, bez

pohybu sa všetko rozkladá.

Tu na tvojom pozemku bola na

návšteve indiánska šamanka, chodia

sem ľudia z rôznych ekologických

komunít...

Ako sa hovorí, vrana k vrane

sadá, rovný rovného si hľadá. Ak

v mojom vnútri je záujem o tieto

domorodé kultúry, tak sa človek dostane

časom k informáciám, alebo

sa stretne s ľuďmi, ktorí túto kultúru

v danom časopriestore reprezentujú

fyzicky. Pred pár rokmi tu

bola Doren Spencer z kmeňa Kree.

Tu sme strávili víkend aj s ďalšími

ľuďmi a rozprávali sme sa o odkaze

34

Svet Grálu

28 | 2011

Indiánov. Ona povedala, že Stvoriteľ

dal do vienka každej rase alebo

národnosti nejaké vlastnosti –

a „červenokožcom“ vraj daroval to,

aby pripomínali iným kultúram,

že Zem je našou matkou, máme sa

o ňu starať a nie ju spľundrovať.

Ako žijú v tomto zmysle Indiáni?

Veď ich kultúra je na pokraji

zániku...

Samozrejme, Indiáni boli pred

100 – 150 rokmi vystavení vyvražďovaniu

veľmi veľkých rozmerov.

Chceli žiť slobodne a nechceli

hromadiť majetok. Pre Američanov

to bolo neprijateľné, pretože

každý tu má vytvárať ekonomický

efekt pre daný štát. Čiže pristúpili

k „domestikácii“ Indiánov v rezerváciách.

Tu im potom vedome ponúkli

ďalší jed – ohnivú vodu. Sú

severoamerické kmene, ktoré sa

pozbierali a žijú ako môžu, snažia

sa spätne dostať k tej pôde, o ktorú

boli okradnutí. Veľká časť z nich

v rezerváciách je namočená v alkohole,

v drogách, pretože ako hovorím:

buď sa človek začlení, alebo mu

ostáva odísť z tohto sveta.

Keď sme sa rozprávali o neistých

vyhliadkach ľudstva: pripravuješ

sa nejako na katastrofické scenáre?

Pokiaľ ráno vyjde slnko, je to

dobré. Robím každý deň to, čo je

potrebné a potom príde ďalší deň.

Beriem život taký aký je a radujem

sa z tejto pohody teraz a tu. Ale som

presvedčený, že sme v čase, keď sa

bude lámať chlieb a ukáže sa, či tu

ako ľudstvo budeme aj naďalej.

Vďaka za rozhovor.

Roman Levický

roman.levicky@svetgralu.sk

O

finančnej kríze, ktorá postihla

svet v roku 2008 a spôsobila

potom vznik hospodárskej krízy,

sa toho povedalo už veľmi mnoho.

Hľadali sa vinníci, no nenašiel sa

žiaden. Napriek tomu z viacerých

strán, predovšetkým z radov niektorých

optimistických ekonómov

a politikov sa šíri nádej, že dno krízy

sme už dosiahli. Zlepšenie malo nastať

najneskôr do konca roka 2010

a potom malo hospodárstvo znova

intenzívne rásť.

Kto by sa chcel o pozadí tejto

krízy dozvedieť viac, môže siahnuť

po knihe „Kasínový kapitalizmus“

od Hansa-Wernera Sinna. Autor je

profesorom na Univerzite Ludwiga

Maximiliana v Mníchove, riaditeľom

hospodárskeho ústavu IFO, vedie Inštitút

pre hospodársky výskum a je

aj jedným z najuznávanejších ekonómov

v Európe.

Vo svojej knihe, plnej názorných

ukážok, zrozumiteľne popisuje doterajší

vývoj a dôsledky finančnej krízy,

ktoré sa dajú v blízkej dobe očakávať.

Pritom sa ukazuje, že finančný

systém ponechaný napospas rôznym

silám a ich živelnej hre chorľavie,

a tým ohrozuje hodnotu samotného

kapitalistického systému.

Zodpovednosť za krízu nesú vlády,

centrálne banky, štátne úrady pre

dozor nad financiami, ktorí podnietili

jej vznik prostredníctvom

nedostatočnej regulácie, či príliš

veľkorysých alebo naskrze nezodpovedných

zákonov; ďalej bankoví

manažéri, ratingové agentúry, realitní

makléri, ako aj spotrebitelia

či ostatní občania, ktorí si žili nad

svoje pomery.

Tak – ako sa v tomto „veku globalizácie“

dalo čakať – došlo k manipuláciám,

ktoré nemožno nazvať

inak ako podvody. To sa zrejme týkalo

aj tzv. toxických cenných papierov

(napr. „Mortgage-Backed Securities“

= MBS; cenné papiere kryté


TÉMA

Kasínový kapitalizmus

a finančná kríza

hypotékami, pozn. prekladateľa), aj

ohodnocovania rodinných domov.

Keď som bol pred dobrými šesťdesiatimi

rokmi obchodníckym učňom,

pravidlá morálky platili

ako samozrejmosť. Existovali

staré dobré osvedčené

obchodnícke zásady,

ktoré obchádzali

iba darebáci a úmyselní

podvodníci. S takýmito

ľuďmi neobchodoval

žiadny seriózny

obchodník. Dnes však

často sedia vo vedúcich

pozíciách „bezúhonní

páni“ a uťahujú si z obchodných

zvykov, ktoré

vraj „pochádzajú ešte zo stredoveku“

a sú dávno zastarané. Svojou mocou,

prameniacou z kapitálu, vydierajú demokratických

politikov, ktorí potom

prispôsobujú zákony prianiam vykorisťovateľov.

Nečudo, že demokracia

takto získala na mnohých miestach

zlú povesť.

Rozhodujúcim faktorom finančného

kolapsu sú však podľa Hansa-

-Wernera Sinna hlavne obrovské

nedostatky systému ako takého. Už

Adam Smith (1723–1790) vedel, že

trhové hospodárstvo môže fungovať

iba pri uplatňovaní vhodných

opatrení. Nepostrádateľné

pravidlá hry, platiace

v jednotlivých štátoch

pre sociálne ladené

trhové hospodárstvo,

sa postupne rozpustili

v ilúziách globalizácie

a deregulácie; ak aj náhodou

boli nahradené

medzinárodnými smernicami,

nestalo sa tak

v dostačujúcej miere.

Celosvetovo sa presadila

neoliberálna viera

v samoreguláciu trhu, ktorá má automaticky,

teda bez akéhokoľvek pričinenia

štátu, zabezpečiť poriadok.

Uvoľnila sa tak cesta novej ére „manchesterského

kapitalizmu“, kde silní

bezohľadne ignorujú záujmy slabších.

Nesprávny odhad fungovania samoregulácie

trhu nás vyšiel v spirituálnej

i materiálnej sfére draho už teraz,

no v budúcnosti nás môže vyjsť ešte

drahšie.

Vzhľadom na súčasnú atmosféru

vo svete sotva možno očakávať, že sa

v dohľadnej dobe podarí presadiť nevyhnutné

nariadenia; národný egoizmus

totiž očividne prevažuje nad

globálnou dobročinnosťou. Predtucha

nám našepkáva, že odhliadnuc

od niekoľkých kozmetických úprav

bude všetko pokračovať tak, ako doteraz.

Hospodársky a finančný systém,

nad ktorým sme stratili kontrolu, je

totiž úplne izolovaný od duchovných

a morálnych hodnôt. Aj v budúcnosti

bude oscilovať medzi rozmachom

a krachom. Silní sa budú obohacovať

a slabí budú prehrávať – presne

v zmysle už dávno prekonaného sociálneho

darwinizmu.

Ako dlho dokáže tento nespravodlivý

systém existovať?

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk

35

Svet Grálu

28 | 2011


Fenomén

kruhov v obilí

Posolstvo mimozemšťanov, alebo hlúpy žart?

AKO VZNIKAJÚ?

Gerd Harms

V druhej polovici 20. storočia sa v Anglicku

objavili na niekoľkých poliach

zvláštne geometrické obrazce, ktorých

pôvod si nikto nevedel vysvetliť.

Nebolo to prvý raz, čo sa tieto útvary

objavili, avšak práve od tohto obdobia

možno datovať masový záujem verejnosti

o túto záhadu. Kruhy v obilí –

ako sa tento fenomén začal označovať

– postupne vznikali v rôznych častiach

sveta a ich tvar bol stále zložitejší a rôznorodejší.

Od jednoduchých kruhov,

štvorcov a obdĺžnikov, až po zložité

geometrické útvary, klinové písmo,

obrazce a komické objekty.

Prirodzene, veľa ľudí sa snažilo zistiť,

ako tieto obrazce, vyskytujúce sa

v lánoch obilia na celom svete, vznikajú

a aký majú význam. Vznikli dokonca

celé skupiny nadšencov na výskum

kruhov v obilí 1 , ktorí po nociach

hliadkovali na vybraných poliach. Zároveň

sa uskutočňovali aj nezávislé

36

Svet Grálu

28 | 2011

jednotlivé pozorovania. Na verejnosť

často prenikali správy o tajomných

svetlách, pozorované pri vzniku kruhov.

Nešlo však o svetlá z vreckových

svietidiel, aké používajú takzvaní „hoaxovia“,

ktorí nejaký kruhový útvar

vyšľapú sami aby vyvolali senzáciu,

alebo si z niekoho vystrelili. (Hoax je

anglické označenie pre chybné hlásenie

alebo zlý žart.)

Väčšina správ o kruhoch v obilí pochádza

z Anglicka, kde sa im venuje aj

najväčšia pozornosť. Obrazce a správy

o kruhoch v obilí sa však nachádzajú

aj v iných krajinách.

Niektoré kruhy v obilí v Anglicku sa

aj letecky zdokumentovali, na internete

o tom existuje aj videonahrávka. 2

Tieto fascinujúce obrazce spôsobujú

okrem nemého úžasu aj vrásky na čele

poľnohospodárom. Tí musia okrem

nižšieho zisku z predaja obilia kvôli

kruhom čeliť aj zástupom zvedavcov,

ktorí sa často bez dovolenia zdržujú

na ich poliach. V Anglicku bola dokonca

pre návštevníkov polí s týmito

útvarmi vydaná smernica (Crop Circle

Etiquette).

Rok čo rok nám tieto obrazce prinášajú

nové hádanky i keď sa preukázalo,

že niektoré z geometrických formácií

vytvorili v minulosti už zmieňovaní

„hoaxovia“. Do dnešného dňa existuje

už celý rad teórií, a samozrejme nemenej

špekulácií, ktoré sa snažia túto

hádanku vysvetliť.

KRUH WILHELMA

REICHA

Jeden z Angličanov, ktorý sa téme

„kruhov v obilí“ intenzívne venuje, je

elektroinžinier Andrew Collins. 3 Vo

svojej knihe The New Circlemakers 4 informuje

o svojich osobných skúsenostiach

a rozvíja teóriu ich vzniku. Odvoláva

sa aj na výskumy Wilhelma Reicha

(1897–1957). Reich objavil „fluidum“,

ktoré podľa jeho výpovede sprevádza

všetok život organického pôvodu, alebo

je príčinou jeho vzniku. Toto fluidum

nazval orgon; za normálnych okolností

je orgon pre ľudské oko neviditeľný.

Collins pri svojom vysvetľovaní

poukazuje na rôzne formy prejavu,

alebo skupenstva hmoty – ako napr.

vodu poznáme vo forme ľadu, kvapaliny

alebo vodnej pary. Okrem týchto

známych foriem však existuje ešte

ďalšia forma skupenstva, a to plazma.

V tomto skupenstve sú uvoľnené nielen

väzby medzi jednotlivými atómami,

ako u skupenstva plynného, ale sú

uvoľnené aj väzby vo vnútri atómov.

V tom prípade sa potom hovorí o „skupenstve

plazmovom“. Napr. blesk je

svietiaci plazmový kanál vo vnútri

atmosféry, ktorý vedie elektrický prúd.

Keď vychádzame zo známeho pevného

skupenstva hmoty, potom je

plazma po plynnom skupenstve ďalším

stupňom na ceste k „odmaterializovaniu“.

Pri pohľade z opačnej strany

sa môžeme pozerať na plazmu ako na

predstupeň k pevnej hmote.


KRUHY V OBILÍ

Fluidum, alebo plazmu pozorujeme

väčšinou v súvislosti so živými

formami, ktoré sú pre nás viditeľné

a hmatateľné, ako sú rastliny a živočíchy.

Ich telá sú prispôsobené pozemským

pomerom a pochodom látkovej

výmeny. Je však známe, že život

existuje aj v hlbokých moriach s pomerne

vysokou teplotou vody v okolí

podmorských vulkánov. Rovnako

môžeme nájsť živé mikróby aj v atmosfére.

Teoreticky nič neodporuje

tvrdeniu, že aj na iných vesmírnych

telesách existuje život. Keď sa nám,

ľuďom, darí na týchto telesách uviesť

do chodu automaticky pracujúce stroje,

skonštruované z pozemských materiálov,

potom musí byť možné i to, aby

„život“ zostavil formy, prispôsobené tamojším

pomerom. Pokiaľ však nechceme

vidieť pod pojmom „život“ nič

iného než látkovú výmenu a pohyb

hmoty, tak zostaneme fixovaní iba na

to, čo poznáme z pozemského prostredia.

Potom nám, pravda, bude

zaťažko predstaviť si aj také formy

života, ktoré sa nachádzajú v stave

plazmy. A k tomu ešte formy života,

ktoré okrem vlastnej pohyblivosti vykazujú

prejavy vedomia a inteligencie.

Kým sme ochotní akceptovať fakt,

že existujú možnosti rozvíjania života

aj v oblastiach, o ktorých vieme dosť

málo, potom nám domnienky niektorých

bádateľov nebudú až také vzdialené.

Viacerí pokladajú za možné, že

kruhy v obilí sú prejavom nejakej ešte

neznámej formy života.

VEĽA NEJASNÝCH

ŠPEKULÁCIÍ

Všetky tieto úvahy sú v súčasnej dobe

iba špekuláciami, neexistujú k nim

žiadne spoľahlivé podklady. Možnosti

väzieb medzi často pozorovanými javmi

a vedeckými prístupmi fascinujú aj vedcov

ako je Andrew Collins. Pri svojich

vysvetleniach sa zamýšľa aj nad možnou

Tento piktogram vznikol 16. júna 2010,

v anglickom Wiltshire

spojitosťou medzi kruhmi a starými

príbehmi o prírodných bytostiach ako

sú víly, elfovia a rusalky. Hľadá aj súvislosť

so zemepisnou polohou starých kultových

miest a nakoniec aj s pozorovaniami

neznámych lietajúcich predmetov

(UFO). Ako toto všetko súvisí s výskytom

kruhov v obilí a akým spôsobom,

zostáva tajomstvom. Čitateľ Collinsovej

knihy The New Circlemakers nakoniec

dostáva viac nezodpovedaných otázok

než hodnoverných odpovedí. Most

k porozumeniu tohto fenoménu očividne

zatiaľ nie je k dispozícii.

Bádatelia kruhov v obilí dúfajú, že

na veľkej konferencii vo Wiltshire (Anglicko),

ktorá sa uskutoční koncom

júla 2011, nájdu odpovede na viaceré

základné otázky: ako vznikajú kruhy

v obilí a aké sily ich spôsobujú? Čo

spôsobuje takú cielenú zmenu polohy

poľných plodín alebo ovplyvňuje ich

rast? Rozbory vzoriek stebiel alebo stoniek

rastlín, ktoré pochádzali z „pravých

kruhov v obilí“ naznačujú, že

príčinou ich abnormálnej polohy by

mohlo byť akési krátkodobé pôsobenie

mikrovlnného žiarenia. Ale kto alebo

čo ho spôsobuje? Skrývajú pre nás tieto

obrazce nejaké posolstvo?

MÔŽU BYŤ PIKTOGRAMY

ROZLÚŠTENÉ?

Kým vznikajú v prírode rôzne tvary

a obrazce pomalým, dôverne známym

procesom vývoja, o ich vzniku

Obzvlášť pôsobivý kruh v obilí „Bishops“,

ktorý vyfotografoval Steve Alexander

Tento kruh v obilí taktiež vo Wiltshire

vznikol 31. mája 2010

nepremýšľame. Môžeme napríklad obdivovať

krásne charakteristické vzory

rastlín, alebo fantastické obrazce na

motýlích krídlach. Tieto vzory sú pre

určitý druh zvierat a aj rastlín také

jedinečné, že ich podľa toho možno

ľahko rozlišovať. Ale ako vznikajú

v prírode všetky tieto nádherné tvary?

K tejto nevyriešenej otázke existuje

mnoho teórií. Anglický biológ Ruppert

Sheldrake zaviedol pojem „morfogenetických

polí“. Predpokladá, že

existujú neviditeľné polia, v ktorých sa

formujú tvary, a na základe týchto tvarov

sa potom formuje viditeľný fyzický

rast. To sa veľmi blíži poznaniu o „astrálnych

modelových telách“, ktoré

existujú v neviditeľnej úrovni už pred

hmotnými telami a vopred určujú ich

podobu. Táto viditeľná a hmatateľná

podoba sa vytvára len pomalým napodobňovaním

a tento proces vnímame

ako rast.

37

Svet Grálu

28 | 2011


ZÁHADY

Mali by sme sa vlastne i u tej najobyčajnejšej

rastliny s obdivom pýtať,

ako je vôbec možný jej vznik a ako

vysvetliteľný jej tvar. A až potom, keď

pozorujeme jej bleskový rast, zostávame

stáť v nemom úžase. Mohol by

byť teda za tvorbou kruhov v obilí

úmysel ukázať nám, ľudstvu, ktoré

prepadlo materializmu, že existuje

ešte iná, vyššia realita, pôsobiaca

mimo oblasť viditeľného?

Pre bádateľov o kruhoch v obilí je to

prijateľná teória. Každopádne sú presvedčení,

že za tými stále komplikovanejšími

a vždy väčšími obrazcami,

ktoré často vznikli v neuveriteľne

krátkom čase, stoja neviditeľné bytosti

– snáď bytosti prírody, možno aj

ľudskí duchovia z onoho sveta, ktorí

by mohli byť v spojení s inými nebeskými

telesami. Mnohí vychádzajú

tiež z toho, že musí existovať nejaký

výklad tvarov a symbolov. Na internetovej

stránke Ed & Kris Sherwood

sú napríklad uvedené pokusy o systematické

rozlúštenie „viac než 150

piktogramov kruhov v obilí, ktoré

/…/ boli označené ako hodnoverné,

teda také, ktoré nevytvoril človek /…/.

Pomocou fotografií sa skúmali aj svetelné

javy, ktoré tvorbu kruhov sprevádzali.

Existujú aj snahy komunikovať

s týmito silami alebo bytosťami,

ktoré by mohli stáť za vznikom kruhov

v obilí. Americký lekár Dr. Steven

Greer, známy projektom Disclocure

project 5 a CSTI 6 , pozýva napríklad na

stretnutia, pri ktorých školí a testuje

techniku mentálneho nadväzovania

kontaktov.

VIEME UŽ SKUTOČNE

VŠETKO?

Toto všetko je len malý pohľad na aktivity,

ktoré sa na celom svete odohrávajú,

aby objasnili záhadu kruhov

v obilí. Na mnohých čitateľov môžu

tieto snahy pôsobiť ako „pritiahnuté

za vlasy“, príliš špekulatívne alebo

38

Svet Grálu

28 | 2011

senzáciechtivé. Určite je mnoho takých,

pre ktorých je téma kruhov

v obilí uzavretou záležitosťou – odkedy

“hoaxovia“ ukázali, že sa dajú

niektoré obrazce umelo vytvoriť.

Na druhej strane, buďme práve pre

tieto pozoruhodné prírodné javy aj

dostatočne sebakritickí. My, ľudia

dneška, sme totiž veľmi silne ovplyvnení

svojím rozumom – a aj vierou,

že všetko podstatné, čo sa dá vedieť,

už poznáme, alebo by sme poznať

mohli. Pritom žiadny človek nemôže

vedieť, čo všetko ešte nevie.

Veľká záhada, o ktorej tu hovoríme,

na svoje definitívne vyriešenie

ešte len čaká. Vo svojej často pozoruhodnej

veľkosti a geometrickej

rozmanitosti nám kruhy v obilí poskytujú

zatiaľ aspoň užitočný podnet:

znovu nájsť v sebe cestu k žasnúcemu,

detskému obdivu a zároveň

prestať lipnúť na presvedčení, že už

všetko vieme.

Dr. Gerd Harms

harms@svetgralu.sk

1 www.fgk.org

2 www.temporarytemples.co.uk/imagelibrary/crop-circle-video.html

3 www.cropcircleconnector.com

4 www.cropcircleanswers.com

5 Disclosure Project – Projekt Odhalení

zhromažďuje vojenské a vládne svedectvá

o UFO

6 Center For the Study of Extraterrestrial

Intelligence – Centrum pre štúdium mimozemskej

inteligencie

eď niekedy pozorujeme rozmanitosť

foriem v prírode, za-

K

myslime sa raz nad tým, akým

spôsobom vlastne vzniká. Čoraz

známejšia je skutočnosť, že viditeľný

a hmatateľný svet je prejavom pôsobenia

neviditeľných síl. Pojmom

hmota označujeme konečný efekt,

ktorým sa prejavuje oslabené žiarenie.

Toto oslabenie už neumožňuje

zachovávať predchádzajúcu formu

existencie energie a vynucuje si tak

vznik pomalšej, energeticky menej

náročnej formy v podobe samostatných

jednotiek – atómov, príp. elementárnych

častíc. V týchto časticiach

má každý druh vyžarovania

svoje zakotvenie, svoj najvzdialenejší

prístav. Hmota vzniká teda

ako dôsledok spomalenia rýchleho

vlnového pohybu a je najpomalším

médiom, v ktorom sa život môže

ešte prejavovať vo formách. Preto je

aj hmota v každom ohľade závislá

od dejov, ktoré sú pôvodnejšie a doslova

jej vdychujú život.

Rozmanitosť foriem nie je teda

daná rozmanitosťou spojov medzi

atómami a molekulami, ale pozoruhodnými

sútokmi síl, ktoré sú pre

hmotu smerodajné a určujú pozície

jednotlivých stavebných kameňov.

V konečnom dôsledku vznikajú aj

zodpovedajúce formy a funkcie.

Každá rastlina, telo alebo aj prírodný

úkaz sú preto prejavom činnosti

síl, ktoré boli účelne spojené

na určitý druh pôsobenia.

Nie je náhoda, že rastliny majú

dlhé alebo krátke stonky, stromy

rozložité alebo zomknuté koruny,

rôzne tvary listov atď., pretože

každá hmotná forma má svoj predobraz

v zodpovedajúcom silovom

vzore. Až tento energetický predobraz

uvádza hmotu do pohybu

a spôsobuje jej formovanie. To, čo

pozorujeme ako rast a vznikanie,

je prenášanie silových obrazov do

hmoty, ich zviditeľňovanie. Z tohto


KRUHY V OBILÍ

pohľadu sa potom každý kameň, rastlina alebo zviera

javí ako kotvisko určitých druhov síl, ktoré sú v danom

prostredí nutné na vytvorenie harmonického súzvuku.

Súhra týchto síl vytvára potom ráz krajiny, jej faunu

a flóru.

Aj oblačnosť je opäť iným prejavom toho istého pôsobenia.

Premeny oblakov svedčia o pôsobení konkrétnych

síl, ktorým podlieha i pohyb vzduchu a vody. Tieto

sily sú veľmi mocné a určujú momentálne podmienky

života v danej chvíli. Preto by tieto znamenia mali byť

v budúcnosti i pokynom pre druh činnosti na Zemi. Ak

má byť nejaká činnosť vykonávaná správne, nemožno

sa bez tejto spolupráce zaobísť.

Úplne zvláštnym druhom silového pôsobenia neviditeľného

sveta sú aj kruhy v obilí. Ak opomenieme prípady,

kedy boli umelo vytvorené ľuďmi, ide o prechodné

Piktogram objavený v Kozárovciach na Slovensku v r. 2009

zviditeľnenie určitého silového vplyvu. Toto zviditeľnenie

nie je samozrejme žiadnou nevyhnutnou podmienkou,

bez ktorej by sa tento vplyv nemohol uplatniť.

Rovnako nie je vyvolanie vizuálneho efektu hlavným

cieľom, pretože znamenia z neviditeľného sveta nie sú

určené pre našu zábavu.

Objavenie sa kruhov je znamením nástupu určitého

vplyvu. Tieto sily môžu byť určené nielen prírode, ale

aj ľuďom alebo skupinám ľudí. Celkom iste dochádza

k týmto energetickým dejom zakotvenia v priebehu celého

roka, keď zrejme prebehnú bez tejto nápadnej demonštrácie.

Zánikom kruhu nezaniká pôsobenie sily,

lebo vytvorenie obrazca je len sprievodným javom nadviazaného

spojenia. Tu je potrebné znovu si uvedomiť,

že kruhy v obilí svedčia o vstupe sily do hmotného

priestoru Zeme a vzťahujú sa vždy ku konkrétnym udalostiam,

ktoré majú nastať. Pôsobenie sily nie je teda

obmedzené topografickým výskytom kruhov, ale je na

ňom nezávislé.

Častý výskyt v Anglicku by mohol svedčiť o určitej

úlohe v rámci organizmu celej planéty Zeme. Každý

organizmus má svoje nádychové a výdychové miesta,

ktorými energia potrebná k životu preteká vo zvýšenej

miere. Planéta nie je výnimkou a takéto miesta mať

musí a aj má. Iste však nie je Anglicko jediným miestom,

kde k týmto javom dochádza. Ako už bolo naznačené,

tieto deje prebiehajú nepretržite a kruhy v obilí poskytujú

len zlomok obrazu o celkovom pôsobení neviditeľného

sveta. Napriek tomu je však tento fenomén

významný, lebo nabáda k uvažovaniu.

V súčasnom stave poznania, ktoré neumožňuje pochopiť

ani to, kedy vôbec začína a končí pozemský

život, keď sa teda o dianí mimo pozemského priestoru

a času nevie takmer vôbec nič, neudivuje, že snahy o vysvetlenie

sú tejto nevedomosti z väčšej časti poplatné.

V tomto stave, keď sa hovorí niečo, čomu sa nerozumie,

nemožno preto očakávať žiadny logický výsledok.

Obrazce nesú informáciu o tom, z akej úrovne sila

vyšla a na aký účel bude slúžiť. Dešifrovanie by bolo

možné len za predpokladu jasného prehľadu o jednotlivých

úrovniach stvorenia a súvislostiach medzi nimi.

Ďalšou podmienkou je znalosť zákonov čísiel, ktorá

však nemá nič spoločné so súčasnou numerológiou.

Vzhľadom na to, že oba tieto predpoklady nie je také

ľahké splniť už z toho dôvodu, že „výskumníci“ sa oddávajú

viac svojim vlastným predstavám a prianiam, bez

toho, že by si predtým osvojili nutné základy, sú tieto

snahy o výklad odsúdené už vopred na to, aby zostávali

v rovine dohadov. Hoci je v nich často obsiahnuté

tušenie blížiacich sa udalostí i správny predpoklad ich

pôvodu, nemôžu si robiť nárok na zrozumiteľné vysvetlenie.

Informácie sú vyššieho druhu a na prijatie

predpokladajú aj vyššiu úroveň chápania a životných

postojov.

Mudr. Jan Palouček

jan.paloucek@svetgralu.cz

39

Svet Grálu

28 | 2011


FOTOREPORTÁŽ

Tento kruh v obilí vo Wiltshire vznikol v máji 2009

150 metrov dlhý obrazec v Martinsell Hill

Tajomný „Milk Hill Code“ vznikol v niekoľkých fázach. Výrez ukazuje fázu 2, veľký obrázok fázu 3.

40

Svet Grálu

28 | 2011


FOTOREPORTÁŽ

Tento kruh v obilí s priemerom 100 m vznikol v auguste 2009

Piktogram v Morgans Hill, tiež z augusta 2009

Ešte jeden pôsobivý kruh, ktorý vznikol v júni 2009 vo Wiltshire

Kruh vo Woodborough Hill vznikol v auguste 2009 a meria približne 120 metrov

41

Svet Grálu

28 | 2011


NÁBOŽENSTVO

Bezohľadný boj o základné pravdy

Moderný fundamentalizmus – z čoho pramení a aké nebezpečenstvo predstavuje

Siegfried Hagl

„Musíme počkať, kým príde niekto,

kto nás naučí, ako sa musíme obetovať

a ako sa máme správať k svojim

blížnym. Jedine nejaký boh nám

môže podať vysvetlenie… Medzitým

je nutné, aby sme na troskách pravdy,

ktoré nám ešte zostali, tak ako na lodičke,

preplávali búrlivým morom života.“

Zdá sa, že tento Platónov citát

42

Svet Grálu

28 | 2011

je i v dnešných časoch stále aktuálny.

Na druhej strane, veriaci hlásiaci sa

k nejakému náboženstvu tieto slová

často považujú za prekonané; veria,

že to, čo Platón túžobne očakával, zakladateľ

ich spoločenstva už dávno

objasnil a teraz už záleží na ľuďoch

samotných, aby tieto duchovné odkazy

zužitkovali.

Pokiaľ takíto nábožensky založení

ľudia usilujú iba o svoj duchovný rozvoj,

je ich úsilie prijateľné. Ak sa však

cítia povolaní na to, aby svoje presvedčenie

nátlakom šírili či dokonca

násilím vnucovali inak zmýšľajúcim,

potom môžeme hovoriť o fundamentalistoch,

ktorým chýba úcta k slobode

a sebaurčeniu človeka. Sloboda


NÁBOŽENSTVO

vierovyznania je totiž, tak ako slobodná

vôľa, človeku darovaná od

Boha a žiadna cirkev, žiadna sekta

ani žiadne náboženstvo nemá právo

upierať mu tento dar. Obzvlášť po

11. septembri 2001 sa náboženský

fundamentalizmus stal pojmom,

ktorý je spájaný s islamom bez toho,

aby bola venovaná pozornosť pôvodu

tohto slova.

KRESŤANSKÝ PÔVOD

FUNDAMENTALIZMU

Označenie „fundamentalizmus“ pochádza

z traktátov, ktoré boli publikované

pod názvom „The Fundamentals“

(základy, základné pravdy)

medzi rokmi 1910 až 1915 – ako

výraz kresťanského úsilia, ktorého

program hlásal „späť ku koreňom“.

Tento takzvaný fundamentalizmus

vznikol začiatkom 19. storočia

v protestantských kruhoch v USA.

Hnutie očakávajúce koniec sveta

(napr. adventisti, stúpenci Letnickej

cirkvi, presbyteriáni) podobne

ako ďalšie skupiny, ktoré sa opierali

o doslovný výklad Biblie, sa postavili

proti darwinovskej evolučnej teórii.

K vyvrcholeniu tohto konfliktu medzi

prírodovedeckým bádaním a biblickými

dejinami došlo v známom „Procese

Scope“ proti učiteľovi v Daytone

(Tennessee), ktorý evolučnú teóriu

vyučoval napriek tomu, že bola zakázaná

zákonom, a preto bol odsúdený

na zaplatenie pokuty. Tento

proces z roku 1925 bol aj sfilmovaný.

Po prvej svetovej vojne zmizol protestantský

fundamentalizmus v USA zo

zorného poľa verejnosti a znovu nadobudol

vplyv až koncom 20. storočia,

veľakrát v rámci spoločenského

boja s konzervatívnymi kruhmi za

tradičné hodnoty a proti úpadku

morálky. Fundamentalistické heslo

„späť ku koreňom“ hralo väčšiu či

menšiu úlohu v podstate vo všetkých

náboženstvách. Tak je možné i Martina

Luthera (1483–1546) pokladať za

fundamentalistického teológa, keďže

svojím heslom „sola scriptura“ (len

sväté Písmo) neuznával ako základ

viery žiadne pobiblické zjavenia,

učenie cirkevných otcov, ani pápežské

buly.

Za fundamentalistický sa dnes považuje

aj odsudzovaný tajný spolok

Opus Dei – vplyvný, autoritatívno-

-konzervatívny laický rád, založený

v roku 1928 katolíckym kňazom José

Maríom Escrivá de Balaguer, ktorý

bol v roku 1992 svätorečený. Za fundamentalistu

je označovaný aj ultrakonzervatívny

arcibiskup Marcel

Lefebvre (1905–1991), ktorý odmietal

závery 2. vatikánskeho koncilu,

a takisto pôvodne študentská skupina

Comunione e Liberazione, ktorá

vznikla v 50-tych rokoch minulého

storočia v Taliansku. Táto skupina

usiluje o rekristianizáciu modernej

spoločnosti a o zrušenie odluky

cirkvi od štátu; od roku 1982 je uznávaná

ako laické náboženské hnutie (5,

s. 143).

Aj na ezoterickej scéne sa môžeme

stretnúť s fundamentalistickými

spolkami. Ako príklad uveďme mystickú

skupinu Anjelské dielo (Opus

Angelorum), opierajúcu sa o súkromné

zjavenia veštkyne Gabriely

Bitterlich (1896–1978); vznikla v minulom

storočí, a v roku 1992 ju oficiálna

cirkev zakázala.

FUNDAMENTALIZMUS

V ISLAME

V islame sú za fundamentalistov

pokladaní najmä Šiíti. V boji o následníctvo

proroka sa od sunnitskej

väčšiny moslimov odtrhol Shiat Ali,

nasledovník Mohamedovho zaťa

Alího. Šiíti, ktorí sa od tých čias rozštiepili

ešte na rôzne ďalšie skupiny,

tvoria približne 10 percent moslimov.

Za fundamentalistické sa považuje

aj sunnitské hnutie Wahábitov, ktoré

pochádza zo Saudskej Arábie. Táto

radikálna sunnitsko-fundamentalistická

sekta, založená v 18. storočí

Muhammadom ibn Abd al Wahhabom

(1699–1792) je dnes v Saudskej

Arábii štátnym náboženstvom.

Taliban (v 90-tych rokoch minulého

storočia financovaný Saudskou

Arábiou a USA) aj Al-Kajdá majú

s Wahábitmi veľa spoločného.

RASTÚCE

FUNDAMENTALISTICKÉ

TENDENCIE

Asi od 90-tych rokov minulého storočia

sa v USA fundamentalistické

snahy uplatňovali stále viac i v politike.

Najvplyvnejšou organizáciou

tohto druhu je Christian Coalition,

nacionálno-konzervatívna kresťanská

skupina údajne zoskupujúca

dva milióny členov, ktorá má podľa

všetkého na politiku USA stále väčší

vplyv. Zastupuje tradičné americké

hodnoty, údajne vzťahuje biblické

predpovede konca sveta na súčasnosť

a pripisuje štátu Izrael zvláštny

význam pri ich naplňovaní. Možno

sa právom domnievať, že takéto myšlienky

majú vplyv i na Biely dom. Tak

sa napríklad bývalý prezident George

W. Bush, ktorému sa pod vplyvom

známeho amerického kazateľa Billyho

Grahama (nar. 1918) podarilo

zbaviť sa závislosti od alkoholu

a drog, označoval za „znovuzrodeného

Krista“. „Znovuzrodením“ sa tu

myslí duchovný prerod, ktorý vedie

k vedomej premene vedomia, ako sa

píše v biblickom Petrovom (1,3) či Jánovom

(3,3) evanjeliu.

Je vcelku zrejmé, že aj v islame

v druhej polovici 20. storočia vzrástol

vplyv fundamentalistických snáh.

V Iráne sa Šiíti, ktorí si už i tak

nárokovali náboženské a politické

43

Svet Grálu

28 | 2011


NÁBOŽENSTVO

Billy Graham, americký evanjelikálny

kazateľ baptistickej cirkvi

vedenie za pomoci ajatolláha Chomejního

(1900–1989) zmocnili vlády

v krajine. Chomejní a jeho prívrženci

bojovali proti silnému podliehaniu

západným vplyvom v iránskej spoločnosti,

čo podľa ich mienky odporuje

koránu a rozvracia islam.

Väčšina moslimov sa hlási k liberálnemu

sunnitskému vyznaniu, avšak

aj v ňom silnie vplyv fundamentalistických

názorov. Wahábitov sme tu už

spomínali. Severný Sudán je prevažne

moslimský, v Egypte sa moslimom

podarilo obsadiť kľúčové pozície, na

severe Nigérie bolo zavedené islamské

náboženské právo. Aj v ďalších

islamských krajinách nadobúdajú

rastúci vplyv extrémne náboženské

predstavy, často spojené s protizápadnými

tendenciami. Tak bolo možné

z Afganistanu vypudiť stúpencov

Talibanu len násilím, v Alžírsku by

po regulárnych voľbách zostavovali

vládu pravdepodobne moslimovia;

a dokonca i v laicistickom Turecku

je vo vláde moslimská strana (laicizmus

je svetonázorový smer, ktorý

požaduje radikálne oddelenie cirkvi

od štátu). V takmer všetkých islamských

krajinách sú iné náboženstvá

znevýhodňované, ba dokonca – niekedy

i zákonom – potlačované. Ani

hinduisti už nie sú takí mierumilovní,

ako by sa dalo očakávať na základe

ich znášanlivosti, ktorou sú povestní.

44

Svet Grálu

28 | 2011

Aj v Indii došlo v posledných desaťročiach

k útokom na kresťanské alebo

moslimské menšiny, k vraždeniu pracovníkov

cirkvi či násilnému obracaniu

na vieru.

Dokonca i v tradične tolerantnom

židovstve natrafíme na zoskupenia,

ktoré nesú znaky fundamentalizmu.

To sa prejavilo napríklad

pokusmi vyhodiť do vzduchu tretí

najvýznamnejší svätostánok islamu,

skalný dóm na Chrámovej hore v Jeruzaleme

(1, s. 11) alebo zavraždením

izraelského premiéra Jicchaka

Rabina (1922–1995), ktorý – podobne

ako Mahátmá Gándhí (1869–

1948) v Indii – padol za obeť extrémistom

z vlastného náboženského

spoločenstva.

„ZÁKLADNÉ PRAVDY“

PROTI ĽUDSKÉMU

PRÁVU NA ŽIVOT

Na prehĺbenie zbožnosti, usilujúcej

sa o návrat ku koreňom svojej viery,

skôr či neskôr vyzývajú takí veriaci,

ktorí sú nešťastní z vonkajších obyčajov,

rituálov či byrokracie a strnulého

vývoja svojho spoločenstva. Táto

túžba po pôvodnom obsahu náboženského

učenia, nepokrivenom dogmami

či rituálnymi predpismi, môže

viesť k oživeniu, obnove a reformácii.

Fundamentalistické myslenie

však často lipne na uzatvorenom systéme

presvedčenia, ktorý nepripúšťa

žiadnu diskusiu, o to menej kritiku.

A to sa netýka iba náboženstva. Aj

politické ideológie ako je komunizmus,

boľševizmus, fašizmus či nacionalizmus,

si vytvárajú náhradné náboženstvá

alebo tiež antináboženstvá,

ktorých dogmy si bránia s rovnakým

zápalom ako takzvané „základné náboženské

pravdy“.

Odpadlíci boli a sú označovaní ako

„nepriatelia Boha“ či „kontrarevolucionári“,

alternatívne návrhy neprichádzajú

do úvahy.

Presvedčenie typického fundamentalistu,

ktorý si robí nárok na jedinú

pravdu, môže viesť k neznášanlivosti

v rodine a k násiliu medzi národmi.

Žiadne náboženstvo ani ideológia sa

nedokázali celkom oslobodiť od tejto

pohotovosti páchať násilie. Zločiny

kresťanských cirkví v stredoveku

a v prvých storočiach novoveku sú

Križiaci bojujúci s Turkami, stredoveké vyobrazenie


NÁBOŽENSTVO

dostatočne známe. Avšak aj v nedávnych

časoch páchali náboženskí

fundamentalisti násilné činy, a to

dokonca v západných krajinách, napríklad

v USA, kde odporcovia umelých

potratov, ktorí sa označovali za

kresťanov, zavraždili niekoľkých lekárov.

Je takisto zrejmé, že extrémisticky

uvažujúci moslimovia, ktorí sa

obávali rozvrátenia svojho náboženstva

a kultúry západnými vplyvmi, sa

môžu prikloniť k terorizmu. Dejinné

i súčasné zločiny západných krajín

(napríklad v priebehu križiackych

ťažení, reconquisty či kolonializmu)

im pritom slúžia na ospravedlnenie

vlastných zločinov.

Fundamentalistické ideológie, nech

už majú náboženský či politický základ,

nepripúšťajú žiadne kompromisy,

nenechávajú príliš veľa priestoru na

rokovania a v konečnom dôsledku nie

sú ochotné ponechať inak zmýšľajúcim

ľuďom právo na život.

ČO NÁM PRINESIE

„VEK VODNÁRA“?

Už celé desaťročia sa hovorí

o práve nastupujúcom veku

Vodnára, ktorý sa má podľa

mienky stúpencov hnutia

New Age (Nový vek) stať

dobou spiritualizmu, ľudskosti,

mieru a odklonu od

materializmu. Tieto nádeje

sa opierajú o astrologické

výklady, podľa ktorých Zem

v nadchádzajúcich dvoch tisícročiach

vstúpi do nového

cyklu, približne 25800 rokov

trvajúceho „Veľkého roka“.

Keďže tomuto kozmickému

silovému poľu bude podľa

názoru astrológov vládnuť

hviezdne znamenie Vodnára,

dá sa na základe jeho

vlastností očakávať, že na

počiatku spomínaného veku

budú prevládať duchovné

prúdenia.

Toto nové astrologické obdobie,

spojené s mnohými očakávaniami

sa však žiaľ, nezačalo príliš šťastne:

viac než o rozšírenom vedomí písali

palcové titulky o náboženskom fanatizme,

ktorý rozpútali hrôzostrašné

atentáty. Násilie opäť plodilo ďalšie

násilie, „boj proti terorizmu“ sa stal

politickým programom a propagandistické

heslá typu „os zla“ pripomínali

hromženie starozákonných prorokov,

ktoré sa zdalo kresťanským

posolstvom Ježiša v Novom zákone

už prekonané.

Dúfajme, že skoro prevládne

názor − ktorý našťastie jednotlivé

strany zdieľajú – že v 21. storočí už

nie je možné ťažkosti „riešiť“ utlačovaním

iných ľudí, čo napokon ani

nikdy žiadne problémy nevyriešilo.

Pre 21. storočie i neskoršie časy

teda existuje nádej: na svete nepribúdajú

len fanatickí jedinci, ale silnie

aj názor, že problémy sa nedajú

riešiť násilnými činmi, ktoré nesú

pečať opovrhovania druhými. Úcta

k blížnemu, záujem o jeho tradície

a kultúru sú nevyhnutným základom

perspektívnej, stálej a slobodnej

budúcnosti jednotlivca ako nositeľa

ľudskosti.

V Novom zákone bolo k tomu povedané

už takmer všetko. Filozofie

všetkých náboženstiev kladú dôraz na

nevyhnutné porozumenie medzi národmi,

ktoré v čase globalizácie musí

vždy predchádzať prepojeniu hospodárstva,

ak nemá táto jednotná svetová

ideológia celkom zlyhať.

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk

Literatúra

1) Andrews Richard, Tempel der Verheißung,

Gustav Lübbe, Bergisch

Gladbach 1999

2) Hagl Siegfried, Die Apokalypse als Hoffnung,

Droemer-Knaur, München 1984

3) Hagl Siegfried, Spreu und Weizen, Gralsverlag,

Eggersdorf 2003

4) Herzinger Richard/Stein Hannes, Endzeit-Propheten

oder die Offensive der

Antiwestler, Rowolt, Reinbeck 1995

5) Jaschke Hans-Gerd, Fundamentalismus

in Deutschland, Gottesstreiter und

politische Extremisten bedrohen die

Gesellschaft, Hoffmann & Campe, 1998

6) Zimmermann Moshe, Wende in Israel,

zwischen Nation und Religion, Aufbau

Verlag, Berlin 1996

7) http://www.relinfo.ch/evangelikalismus/fundamentalismus.html#top

45

Svet Grálu

28 | 2011


HUDBA

Jaroslav

Klimecký

46

Svet Grálu

28 | 2011

„Muzikant boží,

ktorý zostúpil

z nebeského

kraja, aby nám

priniesol radosť

a šťastie,“ napísal

o Schubertovi

Friedrich Nietsche.

Kto bol ten

človek, ktorý

k nám zostúpil

z nebeského kraja?

Prostý muzikant,

absolútny

génius alebo

len neúspešný

učiteľský

pomocník, ktorý

nebol schopný

postarať sa ani

sám o seba?


HUDBA

ranz Eckl, bývalý spolužiak, opísal

Schuberta takto: „Postavy bol

F

malej, ale podsaditej. Tvár, ktorej dominovali

čelo a brada, nebola vlastne

pekná, skôr výrazná, s hrubšími črtami.

Husté, hnedé vlasy, na brade

jamka krásy. Živá mimika vyjadrovala

jeho vnútorné vzrušenie. Niekedy

čelo stiahnuté vráskami ako

výraz vážneho rozpoloženia, inokedy

žiariace oči a úsmev prezrádzali príjemnú

povahu tvorivého génia.“

PRVÁ LÁSKA

chubert nemal ešte osemnásť

S rokov, keď ho jedného dňa požiadal

regenschori Lichtentalského

farského kostola na viedenskom

predmestí o skomponovanie slávnostnej

omše k storočnému jubileu

chrámu. Schubert, s radosťou a poctený,

zložil Slávnostnú omšu F dur.

Sám ju dirigoval a zožal prvý úspech.

Omšu potom aj opakovali, ale už nie

na predmestí. Aj sám Salieri si vtedy

prišiel vypočuť dielo svojho žiaka,

ktorým Schubert vtedy bol.

Boli to významné dni v jeho mladom

živote. Uvedomil si vrúcny cit

k dievčaťu, ktoré spievalo sopránové

sóla v jeho omši. Bola to prvá

Schubertova láska, plná túžby, ale

i utrpenia. Schubert sa o nej zmienil

po rokoch, keď sa ho priateľ spýtal,

či bol niekedy skutočne zamilovaný.

„Miloval som raz veľmi vrúcne a ona

mňa takisto. Bola o niečo mladšia

a spievala sopránové sóla v omši,

ktorú som vtedy zložil. Nádherne,

s hlbokým porozumením. Nebola

krásavica, ale bola láskavá a mala

dobré srdce. Tri roky dúfala, že sa

s ňou ožením, ale ja som nemohol

nájsť prácu, ktorá by nás oboch zaopatrila.

Veľmi ma bolelo, že sa potom

na želanie matky vydala za iného.

Milujem ju dodnes. Odvtedy sa mi

žiadna nepáčila tak, ako ona. Asi mi

nebola súdená.“

Schubert sa vtedy dlho nemohol rozhodnúť,

snáď sa podvedome nechcel

viazať manželskými povinnosťami.

Bránili by mu v komponovaní. To

Tereza, tak sa dievčina volala, vedela.

Pri rozchode mu povedala: „Ja

ťa mám rada. Ale ty si zamilovaný

len do svojej hudby.“ Sám Schubert sa

neskôr výstižne posúdil: „Mňa nech

si zachová štát; prišiel som na svet,

aby som komponoval, pre nič iného.“

Po roztržke s otcom, ktorý ako učiteľ

chcel mať zo syna tiež kantora

– a Franz bol stále iba učiteľským

pomocníkom –, odišiel z domu.

Ujali sa ho priatelia: Spaun, starý

kamarát z konviktu, kde spolu spievali

v chlapčenskom zbore, študent

Franz von Schober a mladý básnik

Mayrhofer. Schober, ktorý študoval

na univerzite a mal zámožného otca,

ponúkol Schubertovi ubytovanie

u seba a finančne ho zabezpečoval.

Josef von Spaun sa zase pokúšal predstaviť

Schuberta Goethemu. Písomne

ho požiadal o dovolenie, aby mu

Schubert mohol venovať prvý zošit

svojich piesní na texty jeho básní. List

i balíček však zostali v zásuvke básnikovho

písacieho stola neotvorené…

Prvého hmotného úspechu sa Schubert

dočkal nečakane, keď zložil

na objednávku, na Goetheho text,

pieseň „Prometheus“ k narodeninám

profesora viedenskej právnickej univerzity.

Dostal za ňu svoj prvý honorár

– sto zlatých rakúskej meny! Žiaľ,

nadlho jediný. Keď postupne všetky

pokusy u nakladateľov zlyhali, pokúšali

sa priatelia získať niektorého slávneho

speváka, aby zaradil do svojho

repertoáru Schubertove piesne. Podarilo

sa to Schoberovi. Zoznámil

Schuberta s vtedy slávnym operným

spevákom Michaelom Voglom. Vogl

sa čoskoro so Schubertom spriatelil,

aj keď bol o dvadsaťdeväť rokov starší.

Keď po prvej návšteve od Schuberta

odchádzal, poklepal mu otcovsky

po pleci: „Niečo vo vás je, hýrite

krásnymi myšlienkami, ale ťažiť

z nich nedokážete. Ste príliš málo komediantom,

šarlatánom.“ Vogl potom

skutočne uviedol Schubertove piesne

na koncertnom pódiu. Na koncerte

v divadle U korutánskej brány zaspieval

niekoľko Schubertových piesní,

medzi nimi i baladu na Goetheho

text: Kráľ duchov. Jeden zo Schubertových

priateľov napísal neskôr

o vzniku tejto piesne: „Raz poobede

sme išli s Mayrhoferom k Schubertovi.

Zastihli sme ho celého rozpáleného,

nahlas čítajúceho Goetheho

baladu. S knihou v ruke sa prechádzal

po izbe, naraz si sadol a ozlomkrky,

ako len pero stačilo, doslova vrhal

zhudobnenú baladu na papier. Pretože

Schubert vtedy nemal klavír,

bežali sme so skladbou do sály konviktu

a tam ešte v ten večer bol Kráľ

duchov zaspievaný a s nadšením prijatý.“

Na Voglovom koncerte potom

vzbudila táto pieseň takú senzáciu, že

ju museli niekoľkokrát opakovanť.

KAROLÍNA

eď Vogl spoznal Schubertov výnimočný

talent a jeho oddanosť

K

hudbe, ale aj jeho finančné pomery,

snažil sa mu pomôcť. Na jeho príhovor

prijal Schuberta ako domáceho

učiteľa hudby gróf Esterházy.

Za vyučovanie svojich dvoch dcér,

osemnásťročnej Marie a trinásťročnej

Karolíny, mu ponúkol honorár

75 zlatých mesačne, čo prevyšovalo

ročný plat učiteľského pomocníka.

V šľachtickej rodine sa osvedčil do tej

miery, že vyučoval kontesy aj pri letnom

pobyte rodiny na zámočku Želíz

v Uhorsku. Priatelia mu to úprimne

priali. Pre Schuberta bolo v Uhorsku

všetko nové. Bola to jeho prvá cesta

za hranice. Nová krajina. Rovina,

lány pšenice a kukurice, na svahoch

vinice. Z vinární zaznievala cigánska

muzika. Ťahavá, clivá, žalujúca,

potom zase divoká, ohnivá – čardáš,

47

Svet Grálu

28 | 2011


HUDBA

ako sa dozvedel. Z polí sa často ozývali

piesne v neznámom jazyku a inšpirovali

ho ku komponovaniu. Tam

vznikla skladba Divertissiment i la

hongroise pre štvorručný klavír.

Po skončení vyučovania odchádzal

do prírody, kde sa cítil vždy najlepšie.

Večery trávil s panstvom v salóne.

Očakávalo sa od neho, že spoločnosť

aj zabaví trochou hudby. Tak hrával

buď sám, alebo s niektorou kontesou

štvorručne – polonézy, valčíky, pochody,

ländlery.

Gróf, panovačný až bezohľadný, rád

sa chválil svojím bohatstvom; grófka

bola pyšná, ale o hudbu mala skutočný

záujem. Kontesa Mária s ním

hovorila, len keď to bolo nutné, mala

však pekný soprán a rada spievala.

Karolína, najmladšia, mala pre hru

na klavír skutočné nadanie a bola

skromná, zdvorilá. Schubertovi sa

zapáčila, keď – napoly ešte dieťa –

vážne, až s očareným výrazom počúvala

hudbu. Bývala tichá, mlčanlivá;

dalo sa tušiť, že má v sebe zvláštny

svet. Na hodinách jej Schubert

prehrával časti z Mozarta, Beethovena.

Hľadala v hudbe cit, zážitky.

Mnohé skladby sa jej zdali len ako

poskladané melódie. „Ale vo vašom

Impromptus, ktorý ste večer hrali,

som cítila, že nám zverujete nejaké

svoje tajomstvo.“ Schuberta to dojalo.

Vtedy dve čisté duše harmonicky

súzneli. Nebolo to náhodné

stretnutie a na Schuberta hlboko

zapôsobilo. Keď neskôr vyšli vo

Viedni jeho Nemecké tance, boli venované

Karolíne Esterházy. „Viete,

že mala veľkú radosť?“ povedal mu

pri jednom stretnutí vo Viedni barón

Schönstein, ktorý sa vtedy v Želíze

tiež zúčastňoval domácich večerných

koncertov. Mal pekný barytón.

Spieval niektoré Schubertove piesne,

poznal jeho tajnú zamilovanosť

a k Schubertovi sa správal priateľsky.

„Mal som ju veľmi rád,“ priznal

sa Schubert.

48

Svet Grálu

28 | 2011

NEDOKONČENÁ

a jeseň roku 1822 sa rozhodol

N písať novú symfóniu. Nikto si

ju neobjednal, nikto ho netlačil termínom.

Vedel, že to, čo napíše, bude

najhlbšou spoveďou jeho vnútra. Načrtol

si obrysy tém. Neponáhľal sa.

Začínala jar, keď dopisoval druhú

vetu. A pri tom i zostalo. Symfónia

má iba dve časti. Allegro moderato

a Andante con moto. Schubert vedome

nepokračoval treťou a štvrtou

vetou, podľa formy klasickej symfónie.

Vedel, že v týchto dvoch vetách

povedal všetko, čo mal na srdci. Bol

spokojný. Bol si istý, že v tejto práci je

sám sebou. A tak vznikla jedna z najkrajších

a aj najznámejších Schubertových

skladieb. Získala si mnoho

sŕdc vo svete svojou prostotou, čistotou,

očarujúcou melanchóliou.

Jej osud je pozoruhodný. Schubert

sám ju za svojho života nepočul.

Po dokončení už na ňu nemyslel. Partitúru

priložil na kopu iných svojich

rukopisov a premýšľal o ďalšej, veľkej

symfónii podľa všetkých pravidiel.

So spevákom Voglom často navštevovali

Graz, Voglovo rodisko, uvádzali

tam väčšinu Schubertových piesní.

Spoločnosť priateľov hudby v Grazi

sa rozhodla, ako uznanie za tieto vystúpenia,

menovať Schuberta čestným

členom. Diplom priniesol Schubertovi

Anselm Hutterbrenner, predseda

Spoločnosti. Bol tiež skladateľom

a Schubertovým priateľom. Schubert

vtedy rýchlo hľadal, čím by spolku

poďakoval, a vzal, čo mu prišlo pod

ruku. Boli to ony dve časti symfónie.

Poprosil priateľa, aby partitúru s vďakou

odovzdal.

Hutterbrenner partitúru neodovzdal.

Buď ju nepovažoval za vhodný dar,

alebo na ňu proste zabudol. Založil

ju medzi svoje hudobniny a knihy.

Tam, medzi zaprášenými notami,

knihami a obalmi ležala zabudnutá

viac než 40 rokov! Celkom náhodou

Schubertov priateľ,

operný spevák Michael Vogl

ju tam potom objavil viedenský dirigent

Johann Herbeck a predviedol

ju na koncerte vo Viedni. Bolo to

17. decembra 1865. Ukázalo sa, že

umelecká hodnota tohto symfonického

torza je nesmierna. Dielo pod

názvom „Nedokončená“ čoskoro nastúpilo

slávnu cestu svetom.

CHOROBA

rvý vycítil nebezpečenstvo otcovský

priateľ Vogl. Zveril sa

P

Spaunovi, že mu robí starosť kamarátstvo

Franza so Schoberom,

u ktorého Schubert býval. Skúsený

Vogl čoskoro rozpoznal, aký vplyv

na Franza má Schober v oblasti mravnej:

svojím temperamentom prostého

a skromného muzikanta skutočne

oslnil. Poživačnému a ľahkomyseľnému

Schoberovi podliehal Schubert

o to skôr, že ho postupne uvádzal

do dámskej spoločnosti; podľa

svojho úsudku v dobrej viere, že mu

pomáha poznávať svet. Bola to však

spoločnosť veľmi pochybného rázu.

Schubert nemal so ženami žiadne


HUDBA

skúsenosti a vo svojej prostote spočiatku

netušil a nepochopil, čo sa

stalo. Ďalej pracoval, komponoval,

spieval, hral na klavír, popíjal s kamarátmi.

Ale objavili sa zdravotné

ťažkosti a stále ich pribúdalo. Jedného

dňa zistil všetko. A zhrozil sa. Choroba,

ktorou sa nakazil, bola nielen

vážna, ale aj hanebná a vo vtedajších

časoch neliečiteľná. Schubert spočiatku

svoje ťažkosti tajil. Dokonca

ani priateľ Spaun, pred ktorým nikdy

nemal tajomstvá, nič netušil. Výnimku

urobil len u Schobera. Tomu

sa zveril so všetkým. A Schober, ktorý

mal Franza svojím spôsobom skutočne

rád, pomohol. Vyhľadal lekárov

a takmer násilím k nim Schuberta

privliekol. Dohodol sa s nimi, že liečenie

bude prebiehať tajne. Finančne

všetko hradil. Lekári teda liečili tajne,

avšak za dvojnásobnú cenu. Sľubovali,

dávali nádej, ale zdravie sa stále

zhoršovalo, ťažkosti narastali. Choroba

silnela, Schubertovi bolo stále

horšie.

Nakoniec musel do nemocnice. Tam

ho liečili, ako v tých časoch vedeli.

Bez dnešných antibiotík bol syfilis

neliečiteľný. Výkyvy choroby, typické

pre syfilis, boli umárajúce. Či mu

vlasy vypadali popri sprievodnom

ochorení pokožky alebo po liečbe ortuťou,

sa dnes nedozvieme. Choroba

sa však aj po prepustení z nemocnice

stále znovu pripomínala. O trvalom

zlepšení nemohlo byť ani reči.

Od roku 1823 až do konca života trpel

Schubert vyrážkami, bolesťami hlavy,

vypadávaním vlasov, stálym pocitom

nevoľnosti i občasnými depresiami.

Prešiel skutočne ťažkou skúškou. Len

umenie, komponovanie, hudba, mu

pomohli prežiť.

Ešte v nemocnici vznikla časť nového

piesňového cyklu na texty Wilhelma

Müllera Spanilá mlynárka. Mohol

zvolať, skôr asi len pre seba, s básnikom:

„Vykĺzol som Eskulapovi chudobný,

holohlavý, ale živý.“

BEETHOVEN

edna vec Schuberta už dlho a neodbytne

trápila: že sa doposiaľ ne-

J

stretol s Beethovenom. Žije predsa

v rovnakom meste, žije jeho hudbou,

študuje partitúry jeho symfónií,

bezmedzne ho obdivuje. No bol

si na vine sám. Beethoven bol pre

neho nedosiahnuteľný vzor. Žiariaca

bytosť, nedostupný velikán, podobne

ako Goethe. Stretával ho síce občas

na promenáde, ale nikdy nepozbieral

odvahu, aby sa mu osobne priblížil.

Len sa pokorne ukláňal.

Nakoniec prostredníctvom Beethovenovho

tajomníka Schindlera

k stretnutiu predsa len došlo. Ale to

už Beethoven ležal na smrteľnej posteli.

Tajomník Schubertovi ešte rozprával,

ako už chorého Beethovena

potešil výber piesní, ktorý si vtedy

Schindler od Schuberta vyžiadal,

aby chorého Majstra rozptýlil. Ako sa

preberal jeho piesňami a tu a tam pochválil.

Potom vraj povedal: „V tom

Schubertovi je božia iskra. O tom sa

svet ešte dozvie.“

Teraz však ležal Beethoven už v bezvedomí.

Ťažko dýchal. Schubert

dlho hľadel na zúboženú tvár, ktorú

na koncertoch vídal za dirigentským

pultom alebo za klavírom planúcu

nadšením, a myslel na to, koľko málo

úcty sa tomuto veľkému umelcovi

za jeho života dostalo. O niekoľko dní

neskôr už kráčal za truhlou Majstra.

GRAZ

chubert dostal pozvanie do Grazu

S a mal z neho veľkú radosť. Už

dlho nemohol opustiť Viedeň pre nedostatok

finančných prostriedkov a aj

preto, že na ňom stále ležal smútok

z Beethovenovho odchodu. V Grazi

bol Schubert milovníkmi hudby srdečne

prijatý ako starý známy. Býval

u manželov Pachlerových, ktorí ho

pozvali. Boli známi ako hudobní

mecenáši a častí hostitelia umelcov

z Viedne. Bol pozývaný do rodín, kde

sa muzicírovalo, spievali jeho piesne.

Právnik Dr. Pachler potom usporiadal

trojdňový vý1et do okolia; navštívili

zámockú usadlosť Wildbach,

kde žila Pachlerova teta so šiestimi

dcérami. Najstaršia z nich, dvadsaťštyriročná

Mária, spievala Schubertove

piesne s klavírnym sprievodom

svojho učiteľa spevu s takým zápalom

a zanietením, že Schubert bol nadšený

a dojatý. Potom hral do tanca

on, vyvádzal s deťmi a vychutnával

rodinnú pohodu, ktorú toľko vo

Viedni postrádal.

Veľmi sa s rodinou Dr. Pachlera

zblížil. V tomto pohostinnom dome

našiel skutočne priateľské prostredie.

Pachlerova žena, pani Mária, bola neobyčajne

zaujímavá osoba. Za svojej

mladosti sa priatelila s Beethovenom.

Ako Mária Leopolda Koschaková sa

preslávila ako jedna z najlepších viedenských

klaviristiek. Keď ju počul

Beethoven, bol nadšený. Lepšieho

interpreta svojich klavírnych sonát

si nemohol priať. Bola amatérka, ale

mnohí profesionáli jej mohli závidieť.

Skvelá technika, dokonalosť frázovania

a najmä hlboké prežitie a poznanie

autorovho zámeru si vtedy

Beethovena podmanili.

Niet teda divu, že príchod Schuberta,

ktorého skladby veľmi dobre poznala

a výborne interpretovala, bol pre

ňu sviatkom. A pre Schuberta tiež.

Celé dni neutíchala v dome hudba.

Pani Pachlerová hrala neúnavne

jeho skladby, sprievody k piesňam,

a na Schubertovo naliehanie

i Beethovena. Prednes Beethovenových

sonát v podaní tejto znamenitej

klaviristky bol pre Schuberta vzácnym

zážitkom.

V Grazi bol priateľským prostredím

taký inšpirovaný, že tu vytvoril niekoľko

svojich najlepších piesní. Texty

k nim mu odporučila práve jemnocitná

Mária Pachlerová.

49

Svet Grálu

28 | 2011


HUDBA

Osemnásť dní neznamená v živote

veľa. Ale pokiaľ sú naplnené šťastím

a radosťou, človek si ich zapamätá navždy.

Schubert po návrate do Viedne

dlho spomínal. Z vďačnosti za pohostinnosť,

za všetko to krásne, čo

v Grazi prežil, poslal Pachlerovým

vzácny dar – Detský pochod, osobne

skomponovaný pre malého synka

Fausta, ktorý sa učil hrať na klavír.

V

AUTORSKÝ KONCERT

núdzi poznáš priateľa. Schubert

bol, tak ako vždy, bez peňazí.

V kaviarni sa na dlh živil kávou a rožkami

a nebol schopný z tejto núdze

vybŕdnuť. Priateľ Bauernfeld mu

vtedy bez okolkov povedal: „Franz,

si génius, ale inak úplne neschopný

hlupák. Ľudia okolo teba poznajú

tvoje meno, každá nová pieseň je pre

nich udalosťou. Napísal si krásne komorné

diela, symfónie, ale ani jeden

vydavateľ tvoje diela nepozná, vôbec

sa nesnažíš na seba upozorniť. Ľudia

nepoznajú krásu tvojho umenia!“

Bauernfeld navrhuje usporiadať autorský

koncert. „Počúvaj ma, Franz!

Koncert, koncert! Rozumieš?“ Schubert

uznal, že priateľ má pravdu, ale:

„Len keby som nemusel prosiť a hrbiť

sa pred tými podvodníkmi…“

Nakoniec nebolo treba nikoho prosiť.

Všetko za neho urobili priatelia. Potrebovali

iba jeho súhlas. Keď ho dostali,

o všetko sa postarali. Spoločnosť

priateľov hudby dala bezplatne k dispozícii

sálu. Vogl ponúkol, že bude

spievať bez nároku na honorár. Jeho

príklad nasledovali aj ostatní umelci:

Franz Böhm, výborný huslista, interpret

posledných Beethovenových

kvartet, podobne výborný violista

Joseph Linke, aj jeden z najlepších

viedenských klaviristov Karl Bocklet,

spevák Tietze, speváčky sestry

Fröhlichove.

Sála bola nabitá. Každé číslo vyvolalo

búrlivý potlesk. Keď umelci zahrali

50

Svet Grálu

28 | 2011

skvelé klavírne trio Es dur, sála sa

otriasala nadšeným dupotom. Stále

vyvolávali autora. Schubert bol

šťastný. Prvýkrát sa presvedčil, že

jeho hudba je blízka nielen okruhu

jeho priateľov. Koncert skutočne priniesol

finančný úspech, a nemalý: vybralo

sa 800 zlatých. Pre Schuberta

suma obrovská. Zaplatil dlhy, ktorých

sa už zase nakopilo, a kúpil si prvý

vlastný klavír.

Po úspešnom koncerte sa predsa

napokon ozval istý nakladateľ z Lipska,

že vydá klavírne trio Es dur; síce

za mizerný honorár šesťdesiat zlatých,

ale aj to pomohlo. Ďalší z Mainzu,

s prosbou o niekoľko menších

vecí. Sľuboval ich vydať a rozširovať

v Nemecku a Francúzsku. Schubert

bol rád, že jeho meno sa stáva známejším

aj za hranicami.

FINE

eto 1828 bolo suché a horúce. Viedeň

sa vyľudnila. Kto mohol, od-

L

cestoval na vidiek. Schubert zostal.

Nedržali ho tu povinnosti, ale opäť

nedostatok peňazí. Nemohol si dovoliť

cestovať, aj keď dostal znovu

pozvanie k Pachlerovcom do Grazu.

Veľmi mu to bolo ľúto.

Ako vždy v takých situáciách silu

na prekonanie nepríjemností a ťažkostí

nachádzal v komponovaní.

Píše takmer súčasne veľkú Omšu Es

dur, skladbu preniknutú vnútorným

smútkom, svoju poslednú pieseň Holubičia

pošta a dve klavírne sonáty.

Keď horúčavy poľavili a zdalo sa, že

to najhoršie skončilo, Schubertov

zdravotný stav sa zhoršil. Dostavili

sa silné závraty. Musel zaľahnúť.

Brat Ferdinand mu navrhol, aby sa

presťahoval na nové predmestie Wieden,

kde si postavil malý domček.

Tam sa Schubert čiastočne zotavil.

S Ferdinandom ešte navštívil Haydnov

hrob v Eisenstadte. Po návrate

do Viedne sa však jeho stav znovu

zhoršil a s príchodom jesene sa zo dňa

na deň zhoršoval. Začiatkom novembra

musel opäť zaľahnúť s veľkými

zažívacími ťažkosťami. 16. novembra

bola nedeľa. Rodinný lekár Dr. Rinna

nemohol prísť. Ferdinand, ktorý sa

Franzovho zlého stavu zľakol, zohnal

iných dvoch lekárov. Tí dali za pravdu

domnienke Dr. Rinnu, že ide o týfovú

horúčku, zavinenú pravdepodobne

infikovanou vodou. Franz už chvíľami

strácal vedomie. Keď upadol

do delíria, začal ticho spievať. Bola

to melódia Kráľa duchov.

Schubert zomrel 19. novembra 1828

o tretej hodine popoludní.

Jeho priateľ, maliar Moritz Schwindt,

napísal: „Schubert umrel. A s ním

všetka naša veselosť, všetko, čo bolo

v nás čisté a krásne.“

Jediným zachovaným lekárskym

dokladom je cirkevný dokument

na usporiadanie pohrebu: „Franz

Schubert, skladateľ, komponista, slobodný,

tu narodený v č. 694 na Neuwiedene.

Dňa 19. t. m. obhliadnutý

na nervovú horúčku; vek 32 rokov; 21.

novembra 1828 odprevadiť zvonením

2. triedy o 3. hod. s 1 kňazom; bez

dopl.; Farský úrad sv. Štefana, Jozeph

Eckart, probošt“.

Prof. Dr. Hans Bankl, súdny znalec

v odbore patologickej anatómie, píše

vo svojej knihe Život a smrť slávnych:

„Je nesporné a dnes všeobecne

uznané, že Franz Schubert zomrel

na brušný týfus, infekčné ochorenie

spôsobené salmonelami. Syfilis nemal

rozhodujúci podiel na predčasnej

smrti umelca.“

Jaroslav Klimecký

jaroslav.klimecky@svetgralu.cz


Rozlúčme sa

s bolesťami

Želám všetkým ľuďom, ktorí trpia bolesťami,

aby sa ich zbavili. Niektoré bolesti

sa však dajú odstrániť len veľmi

ťažko. V našom článku budeme hovoriť

o tom, ako telo s bolesťou pracuje a akú

úlohu pri tom hrá mozog. Navzdory predstavám

odborníkov, ktorí sa problematikou

bolesti zaoberajú, ukazuje sa, že

o jej zmiernení spolurozhoduje ľudská

duša. Zamyslíme sa aj nad tým, odkiaľ

sa berú bolesti končatín, ktoré dotyčný

človek už nemá, resp. ako vznikajú takzvané

fantómové bolesti.

BOLESŤ –

ZÁHADNÝ JAV

Prečo je téma bolesti taká dôležitá?

Dôvody môžu byť rôzne:

po prvé každý z nás bolesťami trpel

či trpí; po druhé bolesti slúžia na to,

aby sme niečo pochopili; po tretie

je bolesť impulzom, aby sme niečo

urobili, teda zakročili, kým sa stane

chronickou; a po štvrté je to dôležitá

téma, pretože sa dodnes presne

nevie, čo vlastne bolesť je. Niektorí

odborníci sa domnievajú, že bolesť

ako taká vôbec neexistuje, pretože

ju každý človek prežíva inak a nedá

sa zmerať.

Prvú vlastnú intenzívnu skúsenosť

s bolesťou som zažil ako malý chlapec.

Stál som vo veľkej futbalovej

bránke a snažil som sa chytiť strelu

mierenú do ľavého horného rohu.

Podarilo sa, ale veľmi ma potom

bolela ruka a lekár, ktorý prišiel neskoro

večer, povedal, že je zlomená.

Prof. Dieter Malchow

51

Svet Grálu

28 | 2011


ZDRAVIE

Aj keď som ho sväto-sväte uisťoval,

že zaspím sám od seba, dal mi na nos

chumáč vaty napustený éterom a prikázal

mi nahlas počítať. – Keď som

sa prebral, práve mi prudko trhal

rukou – zrejme preto, aby kosť vrátil

na správne miesto. Našťastie sa mu

to čoskoro podarilo a ja som mohol

znovu zaspať...

(3) Homunkulus somatosenzorickej

oblasti mozgu. Plastika v Britskom

múzeu názorne ukazuje relatívnu

citlivosť častí tela. Somatosenzorická časť

mozgu, ktorá prenáša signály bolesti, sa

nachádza hore na temennom laloku.

(1) Bolesť aktivuje v mozgu somatosenzorickú oblasť mozgovej kôry, insulu a predné

cingulum (naľavo). Aktivita cingula je tým väčšia, čím silnejšie je pociťovaná bolesť.

AKO NA SEBA BOLESŤ

UPOZORŇUJE

Telesné zranenie dráždi nervové

zakončenia v koži a hlbšie v tkanivách,

a tie vedú vzruch do miechy.

Menšie bolesti sú spracované lokálne

v mieche, pri silnejších bolestiach sa

(2) Insula a cingulum sa aktivujú

už obyčajným myslením na bolesť.

Nervové bunky reagujúce na skutočnú

bolesť (trojuholník) sú v tkanive uložené

viac vzadu než tie, ktoré sa aktivujú

očakávaním bolesti (bodky). Sú to teda iné

nervové bunky. Ako príklad tu slúži insula.

52

Svet Grálu

28 | 2011

signály dostanú až do mozgu. Tak to

bolo bezpochyby aj v mojom prípade.

Nervové zakončenia, ktoré šíria bolestivý

vzruch, reagujú rôzne: prenikavo

alebo tupo, pálčivo alebo

rezavo. Svrbí to alebo pulzuje, vystreľuje

alebo hlodá.

Bolesť aktivuje niekoľko oblastí

mozgu (pozri obrázok 1), sú to: somatosenzorická

oblasť mozgovej

kôry, ktorá odovzdáva vnemy z povrchových

častí tela a nachádza sa

v hornej časti mozgu na temene;

ďalej ostrov (insula), ktorý vo svojej

zadnej časti sleduje stav vnútorných

orgánov, a v prednej časti pocity

v bruchu. K nim patria aj príjemné

pocity, napr. radosť, šťastie a láska,

aj nepríjemné pocity ako je odpor,

nevoľnosť, nespravodlivosť a bolesť.

Treťou oblasťou je predné cingulum.

To rovnako reaguje na vnemy ako je

strach, bolesť a radosť.

Je zaujímavé, že tieto oblasti mozgu

sa nevzrušia len pri fyzickej bolesti,

ale aj vtedy, ak je bolesť ešte len očakávaná.

Teda napríklad cestou k zubárovi.

Je tu však ešte jeden priestorový

rozdiel: pri obyčajnom pomyslení

na bolesť sa aktivuje insula a cingulum,

kým nervové bunky, ktoré reagujú

na skutočnú bolesť, sú umiestené

ďalej v tkanive (pozri obrázok 2).

Neurofyziológ Wilder Penfield

(1891–1976) elektrickým dráždením

somatosenzorickej oblasti mozgu

dokázal, že si človek v závislosti od

miesta dráždenia uvedomuje rôzne

časti tela. V mozgu tak vzniká obraz

ľudskej postavy. Keďže je však prst

popretkávaný nervami oveľa viac než

napríklad ruka, vzniká v mozgu postava

zvláštnych proporcií s obrovskými

perami a rukami (pozri obrázok

3), ktorej vzhľad sa od známeho

ľudského, pekne tvarovaného tela výrazne

odlišuje. Okrem toho mozog

vníma poradie častí tela inak –

po prste nasleduje napríklad oko.

Bolesť sa teda prejavuje prostredníctvom

miechových nervov a vo

viacerých mozgových oblastiach,

a preto sme ju schopní prežívať. To

nám však o bolesti samotnej zatiaľ

veľa nehovorí.

BOLESTI BEZ

TELESNÝCH PRÍČIN

čo duševné bolesti? Tak napríklad

trpíme, keď smútime

A

za milovaným človekom, alebo ak

sa pohádame s priateľom. Duševné

bolesti možno vybadať aj u zvierat.

Len čo sa oddelia mláďatá od matky

či stáda, vydávajú zvuky vyjadrujúce

osamelosť.

Ak si má človek duševnú bolesť

uvedomiť, musí sa prirodzene prejaviť

aj v mozgu. Aktivujú sa pri nej

azda tie isté miesta, ako pri telesných

bolestiach?

Aby bolo možné túto otázku zodpovedať,

skúmali sa duševné bolesti

na dobrovoľníkoch. Na tento účel sa


ZDRAVIE

pokusné osoby vylúčili zo skupiny,

pretože sa zistilo, že ľudia sa principiálne

radi pripájajú k nejakej skupine,

a že strata príslušnosti k nej vyvoláva

zúfalstvo. Tieto výskumy ukázali,

že duševná bolesť takisto aktivuje

predné cingulum. Čím je človek

zúfalejší, tým zreteľnejšie stúpa aktivita

tejto oblasti mozgu.

Duševnú bolesť možno skúmať aj

tak, že pokusné osoby sledujú obrázky,

na ktorých je napríklad bolesťou

skrivená tvár, alebo sa na nich

niekto reže do prsta. Ide teda o schopnosť

vnútorne spolupreciťovať bolesť.

Toho sú schopní dokonca aj ľudia,

ktorým sú telesné bolesti celkom neznáme,

pretože im od narodenia chýbajú

zodpovedajúce nervové vlákna.

Dalo by sa dokázať, že pri spolupreciťovaní

bolesti sa v mozgu uvádzajú

do činnosti rovnaké oblasti ako

pri vlastnej telesnej bolesti. Môžeme

sa preto nazdávať, že sila vnútornej

predstavivosti vedie k aktivovaniu

určitých oblastí v mozgu. Vnímajú

tieto oblasti mozgu bolesť?

Z

pohľadu

ODKIAĽ SA BERÚ

BOLESTI?

vedy nie je na túto

otázku odpoveď známa. Je snáď

cingulum miestom, kde vzniká pocit

bolesti? Pravdepodobne nie, pretože

pochody v cingule si obvykle neuvedomujeme.

Pociťovať bolesti znamená

prežívať ich – či už bodajú, hlodajú,

pália alebo ťahajú.

A práve toto prežívanie je zvláštnosťou,

ktorú neurčujú vlastnosti

nervových buniek a mozgu. Dá sa

teda predpokladať, že to nakoniec

nie je mozog, ale duša človeka, ktorá

bolesti prežíva – aj keď odborníci

na bolesť dnes považujú existenciu

duše za prekonanú. Lenže veľa praktických

skúseností s odstraňovaním

bolestí dokazuje, že bolesť je vždy

duševným prežívaním. Už len nádej,

že liek pomôže, môže napríklad bolesti

zmierniť. To dokázali výskumy

s liekmi, ktoré neobsahovali žiadnu

účinnú látku (tzv. placebo). Práve pri

odstraňovaní bolestí je podávanie

placeba veľmi účinné, pretože vyvoláva

v tele vylučovanie endorfínov,

teda látok pôsobiacich podobne ako

morfium. Podarilo sa tým dokázať,

ako silne pôsobí nádej na zlepšenie;

jej existencia spolu s prichádzajúcim

zmiernením bolestí sú pôsobivým

príkladom činnosti duše.

Nemusí to však byť vždy len liek.

Výskum dokázal, že ak sa chorý pozerá

na obrázok milovaného človeka,

bolesti sa zmiernia (pozri obrázok 4).

(4) Bolesti vyvolané pri pokusoch vnímajú

ľudia intenzívnejšie, ak držia za ruku

cudzieho človeka, ktorého nevidia

(naľavo). Bolesti sa zmiernia pri pohľade

na obrázok milovaného partnera (vpravo),

no neplatí to, ak drží pokusná osoba

partnera za ruku, ale ho nevidí (naľavo).

ZMIERNIŤ BOLESŤ –

ALE AKO?

Ako inak sa dá zmierniť bolesť?

Centrum bolesti v Kolíne nad

Rýnom používa okrem liekov, pohybu

a fyzioterapie aj mentálny tréning.

Hlavné je okamžité tlmenie

bolestí. Sila myšlienok môže potom

postupne analgetiká nahradiť. Je

prospešné sa uvoľniť a myslieť na iné

veci. Tehotné ženy napríklad môžu

vedome vykonávať určitú dychovú

techniku, ktorá im umožní lepšie

znášať pôrodné bolesti.

Pomôcť môže aj tréning fantázie –

napríklad si niekoľkokrát denne

predstavovať, že ležím na morskej

pláži a vlny blahodarne prúdia cez

bolestivé miesto a odplavujú bolesť.

Závisí na sile predstavivosti, či

sa stane doplnkovým prostriedkom

postupného zbavovania sa bolesti.

Aj liečivý magnetizmus môže byť

veľmi užitočný, pomáha i akupunktúra

a klasická homeopatia. Predpokladá

sa, že tieto liečivé metódy majú

vplyv na jemnejšie, astrálne telo človeka.

Homeopatické lieky napríklad

pôsobia obzvlášť dobre vo vysokých

potenciách, ktoré neobsahujú už

ani molekulu účinnej látky. Priamy

vplyv na naše fyzické telo je tu z pohľadu

chémie vlastne nemožný, napriek

tomu tieto lieky účinkujú.

ASTRÁLNE TELO

A FANTÓMOVÉ

BOLESTI

Abd-ru-shin (1875–1941) vysvetľuje

vo svojom diele „Vo svetle

Pravdy – Posolstvo Grálu“, že na to,

aby duša na fyzické telo mohla pôsobiť,

potrebuje medzičlánok, ďalšie

telo: astrálne. Toto telo je nevyhnutné

pri vytváraní a fungovaní

nášho fyzického tela; je prostredníkom

medzi hmotným telom a nehmotným

duchom, odovzdáva telu

hnutia duše a pocity tela duši.

Jeden z dôkazov, že astrálne telo

skutočne existuje, poskytujú takzvané

fantómové bolesti. Po amputáciách

sa stáva, že v chýbajúcich končatinách

môžu ešte vznikať bolesti.

Takmer všetci pacienti vnímajú chýbajúci

prst, ruku či nohu. Toto vnímanie

sa časom zoslabuje, ale zostáva

do určitého stupňa zachované. Fantómové

vnímanie môže jestvovať aj

u detí, ktoré sa už narodili napr. bez

rúk, cítia ich, aj keď sa im nikdy nevyvinuli.

Niektoré napríklad môžu

pomocou vlastných myšlienok

53

Svet Grálu

28 | 2011


ZDRAVIE

(5) Škatuľa predelená zrkadlom spôsobuje

u pacienta ilúziu, že sa jeho chýbajúca

ruka môže pohybovať. Len čo pohne

svojou zdravou rukou, postihnutá ruka

sa uvoľní a fantómové bolesti zmiznú.

fantómovou rukou hýbať. Iné deti

majú dojem, že pri športe siahajú

svojou fantómovou rukou po lopte.

Jedno dievča používalo svoje fantómové

prsty, aby sa v prvej triede naučilo

počítať.

Po amputácii môžu byť bolesti

v chýbajúcich končatinách pociťované

ako svrbivé, prenikavé či pálčivé.

Môžu sa vystupňovať až k chronickým

bolestiam, ktoré sa dajú

ťažko liečiť. Ani odstránenie nervových

vlákien prenášajúcich bolestivé

signály z kýpťa či somatosenzorickej

oblasti mozgovej kôry nevedie k zlepšeniu

stavu.

V súčasnosti existuje jedna nová,

zvláštna technika (pozri obrázok 5).

Pri nej pacient vloží svoju zdravú

ruku do škatule predelenej zrkadlom

na dve časti a vidí v zrkadle svoju

chýbajúcu ruku (v skutočnosti len

zrkadlový odraz svojej zdravej ruky).

Keď rukou hýbe, pohybuje sa aj zrkadlový

obraz a pacient má dojem, že

hýbe chýbajúcou rukou. Aký účinok

to môže mať, zistil starší pán, ktorý

prišiel pri nehode o pravú ruku. Mal

na jej mieste, obzvlášť v predlaktí,

fantómové bolesti, ktoré už nebol

schopný znášať. Pri terapii vložil

zdravú ruku do škatule, a terapeutka

ho viedla: „Predstavte si, že držíte

v oboch rukách loptu. Cítite, aká je

drsná?“ Pacient kývol. „Cítite, ako je

tá lopta ťažká? Držte ju ešte chvíľu!“

V zrkadle bolo vidieť dve ruky, trasúce

sa pod imaginárnou záťažou.

Starší pán bol ohromený, keď bolesti

54

Svet Grálu

28 | 2011

pri tomto cvičení zmizli. „Môže za to

tá lopta! Pozrite sa, tá ruka bola stále

ohnutá, ale teraz už visí voľne nadol!“

Pre postihnutého fantómová končatina

skutočne existuje. Zjavne

jestvuje intenzívny vzájomný vzťah

medzi astrálnym telom, amputáciou

nedotknutým, a naším hmotným

telom. Silné bolesti onoho staršieho

pána spôsobila pravdepodobne trvalo

ohnutá poloha jeho astrálnej

ruky. Táto astrálna ruka chýbajúcej

pravej ruky sa vďaka predstave pohybu

vyvolanej zrkadlovým obrazom

rovnako hýbala a uvoľnila sa.

NA ČO SÚ BOLESTI

DOBRÉ?

Dozvedeli sme sa, že na mozog

pôsobia telesné aj duševné bolesti.

Tým si bolesť uvedomíme a dostaneme

impulz k reakcii. Malé deti

často nemôžu svoje bolesti lokalizovať.

Cítia ich v bruchu, aj keď je

postihnutý krk alebo noha. Cítia ich

teda ešte tam, kde je astrálne telo

spojené s naším telom, v oblasti slnečnej

pletene. Až od tretieho roku

sa dieťaťu darí správne určiť bolestivé

miesto, pretože aj to patrí k procesu

učenia sa.

Ak trpí naša duša bolesťou, môžeme

sami niečo proti nej podniknúť,

zmierniť ju. Predovšetkým tak,

že prijmeme pomoc a vezmeme

do úvahy aj také opatrenia, ktoré sa

neobmedzujú len na ľudské telo. Bolesti

nám tiež pomáhajú spoluprecítiť,

ako sa darí iným ľuďom, ktorí

trpia bolesťami. To podnecuje našu

predstavivosť a bráni napríklad dospievajúcim,

aby dávali celkom voľný

priechod svojej sile.

Aj ľudia, ktorým chýbajú nervové

prepojenia, prenášajúce bolestivé signály,

sú schopní ich mieru u druhých

odhadnúť. Darí sa im to vďaka vlastnej

predstave, vedúcej k vnútornému

prežívaniu, k spoluprežívaniu, a teda

k duševnej činnosti. Bolesť je síce nepríjemná

– ale mnohému nás naučí.

Čím viac duša zakúsi, čím viac je

vyvinutá, tým intenzívnejšie je aj

jej prežívanie, a tým krajší je pre ňu

i život sám.

Prof. Dieter Malchow •

malchow@svetgralu.cz

Literatúra:

(1) D. Purves et al., Principles of cognitive

Neuroscience, Sinauer Inc. 2008

(2) A. Ploghaus et al., Dissociating pain from

its anticipation in the human brain,

Science 284, 1879–1881, 1999

(3) S. Einzmann, Vom Sinn der Trauer, Gehirn

und Geist 12/2009, S. 16–21

(4) N. I. Eisenberger et al., Does rejection

hurt? An fMRI study of social exclusion,

Science 302, 290–292, 2003

(5) N. Danziger et al., Can we share a pain we

never felt? Neural correlates of empathy

in patients with congenital insensitivity

to pain, Neuron 61, 203–212, 2009

(6) D. J. Chalmers, Das Rätsel bewußten

Erlebens, Spektrum der Wissenschaft,

Feb. 1996, 40–47

(7) T. D. Wager et al., Placebo effects on

human my – opioid activity during pain“,

Proc. Natl. Acad. Sci. USA 104, 11056–

11061, 2007

(8) S. L. Master et al., A pictures worth: partners

photographs reduce experimentally

induced pain, Psychological Science 20,

1316–1318, 2009

(9) V. Hackenbroich/K. Tim, Volkskrankheit

Schmerz, Der Spiegel 36, 154–158, 2008

(10) M. Palouckova, J. Paloucek, Heilkraft –

Magnetismus und Wunderheilung,

GralsWelt 49, S. 10–13, 2008

(11) S. Hahnemann „Organon der Heilkunst“,

1992

(12) Abd–ru–shin, Im Lichte der Wahrheit –

Gralsbotschaft, Verlag der Stiftung

Gralsbotschaft

(13) P. Rainville et al., Pain affect encoded

in human anterior cingulate but not in

somatosensory cortex, Science 277, 968–

971, 1997


PRIKÁZANIA

„Nevydáš

krivého

svedectva

proti

blížnemu

svojmu!“

Martin Ernst

Ôsme

prikázanie

Reč, umenie hovoriť, to je jeden

z najkrajších darov Stvoriteľa.

Na začiatku bolo Slovo a to Slovo

bolo u Boha. To Slovo prišlo k nám!

Našou úlohou je Slovo prijať, prispôsobiť

mu svoje konanie a niesť

ho ďalej. Smieme a máme formovať

slová hodné toho Slova, ktoré vyšlo

od Boha. Majú to byť slová pravdivé,

svedčiace o láske, ktorú Pán preukazuje

svojim tvorom vo večnej milosti.

Ôsme prikázanie nabáda k tomu, aby

sme reč neviedli cestami, ktoré slúžia

nečistému: nepravde, klamstvu,

a spôsobujú škody spolublížnym. Ak

sa dopustíme krivého svedectva, nepomôžu

výhovorky typu „takto som

to nemyslel“, „bolo to trocha nadsadené“,

„sú to len klebety, ktoré každému

občas vykĺznu z úst, bez zlého

úmyslu“!

Krivé svedectvo zostáva krivým

svedectvom, klamstvo zostáva klamstvom.

Ako ľahko je možné zdanlivo nepatrnou

poznámkou ublížiť! Náznak

pohŕdania, drobná zmienka často

stačí navodiť nepriaznivý postoj voči

neprítomným osobám. Taliansky hudobný

skladateľ Gioacchino Rossini

vytvoril vo svojej opere „Barbier zo

Sevilly“ majstrovské hudobné dielo;

v ňom poslucháčom postupne odhaľuje,

ako sa malé cielené ohováranie,

hudbou vyjadrené ako sotva

vnímateľný tichý „vetríček“, premení

na konci v ohlušujúcu búrku, ktorej

má padnúť nevítaný sok za obeť.

Koľkokrát sme boli v škole alebo

v zamestnaní pobúrení, keď sme sa

dopočuli o nepravdivom vyhlásení

na svoju adresu. A proti „krivému

svedectvu“ sa poškodený môže brániť

len ťažko. Často sa ani nedozvie,

kto je autorom týchto rečí. Ohováraním

postihnutá osoba neraz pociťuje

duševnú trýzeň ako následok

pracovnej, alebo morálnej ujmy.

A je otázne, či dotknutý vôbec bude

môcť krivé svedectvo uviesť na pravú

mieru. Žiaľ, vždycky ostanú ľudia,

ktorí si pomyslia, že „i tak na tom

musí niečo byť“.

Pôvodca krivého svedectva by si

však mal byť vedomý, že z neho bude

musieť pred Bohom skladať účty.

Jeho možno nerozvážna ľahkomyseľnosť

sa mu v plnej sile vráti, pretože

spravodlivý zákon spätného pôsobenia

platí – aj pre tých, ktorí prekročili

ôsme prikázanie.

Martin Ernst •

ernst@svetgralu.cz

Knihu

Desatoro Božích

prikázaní, Otčenáš

si môžete objednať prostredníctvom

kupónu v časopise,

alebo v našom on-line obchode

na www.svetgralu.sk

55

Svet Grálu

28 | 2011


NÁZORY

56

Svet Grálu

28 | 2011

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 28/2011, vyšlo 1. 6. 2011.

Redakcia:

SVET GRÁLU n. o.

Vojenská 9, 040 01 Košice

Adresa administrácie:

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman Levický (Slanec),

Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Tomáš Výboch (Komárno),

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko),

Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,

Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea Stúpalová,

Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o.

Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Ráztočno), Alena Nairn (Praha),

Martin Pukančík (Košice), Pavel Patloch (Karviná)

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

• DepositPhotos.com: Stanislav Perov, Moscow, Russian Federation (2),

Edward Bartel, Germany (55), Lane Erickson, Pocatello, United States

(23), 1xpert, Moscow, Russian Federation (24), Andrey Armyagov, Moscow,

Russian Federation (26), Kirsty Pargeter, Norwich, United Kingdom

(35), Konstantin Kulikov, Saint-Petersburg, Russian Federation (5), Jan

Remisiewicz, Poznan, Poland (5), yoka66, Poland (6), Maslov Dmitry,

Sankt-Petersburg, Russian Federation (58), Monika Adamczyk, Komorniki,

Poland (zadná strana)

• Dreamstime.com: Ene (titul), Nataly Bannykh Located: Vladimir, Russian

Federation (13), Pavel Losevsky Located: Moscow, Russian Federation (16),

Silencefoto (18)

• GralsWelt: (titul, 25, 37–41, 51–54)

• wikimedia.org: (titul, 14, 42–45)

• Archív Jana Krumla: (7–12)

• Roman Levický: (30–34)

• Kristýna Franková: (36)

• morgueFile: (22)

• sxc.hu: (2)

• www.aufob.org: (39)

• mozartschildren.wordpress.com: (46)

• cmpsouthwest.org: (48)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Hypnóza a výlety

do minulých životov

Zaujímam sa o minulé životy a o život

po živote. Vo vašom časopise som

na túto tému čítal viaceré články. Písali

ste napr. aj o Angličanke Jenny

Cockellovej, ktorej sa od malička

v mysli vynáral akoby jej predchádzajúci

život nejakej ženy v Írsku, čo sa

jej napokon aj potvrdilo. Písali ste aj

o výskumoch klinickej smrti R. Moodyho.

On sa však venuje aj výskumu

minulých životov, na ktorý využíva

regresnú hypnózu. Fascinuje ma myšlienka,

že sa človek môže dozvedieť

o svojom minulom živote. Chcel by

som preto aj ja absolvovať regresnú

hypnózu. Názory sa rôznia a ja mám

obavy, či by som si nemohol nejako

uškodiť, i keď propagátori týchto terapií

tvrdia, že je bezpečná. Aký je

váš názor?

Iste by bolo zaujímavé zistiť, kým

sme boli v minulom živote. Každý

pozemský život je určitou kapitolou –

vývojovým stupňom človeka. Tieto

kapitoly sú pre nás v každom novom

živote skryté a to iste nie bez príčiny.

V zriedkavých prípadoch niektorí

ľudia, hlavne deti, si na niektoré

momenty z minulých životov spomínajú.

Avšak medzi spontánnym

objavením sa spomienok a ich vynúteným

získavaním hypnózou je zásadný

rozdiel. Praktizujúci hypnotizéri

si pravdepodobne neuvedomujú

dôsledky používania tejto metódy,

pretože nepoznajú a ani nedokážu

vnímať neviditeľné deje, ktoré počas

hypnózy prebiehajú. Ich znalosti

pochádzajú len z vonkajšieho pozorovania

a z hmatateľných výsledkov.

Tie sa môžu v lekárskej praxi na prvý

pohľad javiť ako pozitívne. Sugescie

počas hypnózy majú napr. odstrániť

závislosť od fajčenia a znovuprežitie

nejakej traumy údajne pomáha zbaviť

sa psychických problémov, ktoré

táto trauma spôsobovala. Na zbavenie

sa závislostí je dôležitá predovšetkým

vlastná vôľa človeka. Svojím

vynakladaným úsilím si buduje

vlastnú silu a odolnosť voči tomuto

sklonu. Pomocou hypnózy sa môžu

napr. tieto závislosti potlačiť, avšak

tým, že si človek nevybudoval odolnosť

slobodnou, vlastnou vôľou, je

časom náchylný znova im podľahnúť.

Takto len stratí čas vo svojom duchovnom

vývoji a skutočné riešenie

problému iba oddiali. Toto však nie

je až také podstatné. Dôležitá je skutočnosť,

že terapeut použitím hypnózy

spútava ducha dotyčnej osoby.

Už len tento samotný fakt je vážny

duchovný prečin a to bez ohľadu

na zdanlivo prospešný účinok. Spútaním

je duch človeka bez ochrany

vystavený neviditeľným jemnohmotným

vplyvom. Len úplná voľnosť pohybu

mu môže poskytnúť potrebnú

ochranu. Duch musí vždy zostať slobodný.

Je zrejmé, že terapeuti majú

dobré úmysly a chcú pacientom pomôcť,

no ani v tomto prípade neznalosť

neospravedlňuje. Vo vašom prípade

by ste absolvovaním regresnej

hypnózy síce uspokojili svoju zvedavosť,

no vzhľadom na uvedené skutočnosti

považujeme za nevyhnutné

pred hypnózou v akejkoľvek podobe

dôrazne varovať.

(RP)


NÁZORY

Zánik hmoty

Chcem sa poďakovať za výborný článok

Zánik hmoty v najnovšom čísle

Sveta Grálu. Vedecké poznatky v tejto

oblasti potvrdzujú, že Abd-Ru-Shin

píše pravdu v spisoch, ktoré vyšli v 30-

-tych rokoch 20. storočia, čo by malo

byť pre vedeckú obec faktom hodným

pozornosti. Zdá sa, že Pravdu skôr objavia

vedci zaoberajúci sa exaktnými

vedami, než teológovia, či filozofi.

Hoci aj v tejto oblasti (filozofia,

myslenie, teológia) sa u nás na Slovensku

začína akoby brieždiť. Konkrétne

mám na mysli knihu Karola

Nandráskeho a jeho najnovšiu publikáciu

Ježiš a súčasnosť. Jeho „objavy“

niektorých záležitostí známych z Posolstva

Grálu (napríklad nezmyselnosť

tzv. zástupnej obete Ježiša Krista,

alebo to, že do biblie sa dostalo mnoho

osobných názorov zapisovateľov, či

náboženských predstáv svojej doby)

sú pozoruhodné. Hoci na druhej

strane, niektoré otázky na svoje riešenie

akoby ešte len čakali (objasnenie

pojmu „Syn človeka“, tiež vysvetlenie

apokalypsy a podobne), kniha stojí

za pozornosť tej čitateľskej obce, ktorá

sa už neuspokojí s cirkevným výkladom

sveta.

(meno v redakcii)

Homeopatia – liečba na dlh?

Nedávno som so známymi uvažoval

nad tým, že homeopatia je síce v mnohých

prípadoch účinná, a to hlavne

pri tzv. nevyliečiteľných chorobách, no

na druhej strane môže u chorého ísť

o karmickú príčinu choroby a jej vyliečním

by sa karma mohla len oddialiť.

Neviete náhodou, či sa s touto

dilemou už zaoberal nejaký odborník

na homeopatiu?

Nie ste jediní, kto sa touto otázkou

zaoberal. V knihe „Homeopatická

veda“ George Vithoulkas, ktorý je

považovaný za jedného z najväčších

odborníkov medzi homeopatmi,

vysvetľuje svoje stanovisko k tejto

téme takto:

„Každá zo skupín obtiažnych prípadov

privedie ľudí, ktorí vedia o východnom

mysticizme, k otázke: Aký

je karmický vplyv homeopatickej

liečby? Neliečime podaním lieku

stav utrpenia, ktorý sa má stať podnetom

k duchovnému rastu? Na to

vám odpoviem: zo strany pacienta

je nutná značná inteligencia a uvedomenie,

aby sa vôbec začal homeopaticky

liečiť, k tomu, aby spolupracoval

v procese sebapozorovania

a ‚spovede‘, takej potrebnej k nájdeniu

lieku, aby bol dostatočne trpezlivý

a nechal prebehnúť liečbu v jej

vlastnom tempe bez zasahovania. Homeopatia

si od svojich priaznivcov

žiada mnoho. Vo svojich životných

zvykoch sa musia držať pomerne prirodzenej

a spontánnej stravy, musia

sa vyhýbať látkam, ktoré narušujú

fungovanie obranného mechanizmu,

musia sledovať svoje reakcie na rôzne

podnety s veľkou mierou úprimnosti

a objektivity a musia byť ochotní vyjadriť

skutočné prežitie svojho vnútorného

stavu nerovnováhy. Ak je pacient

ochotný podstúpiť túto pomerne

náročnú úlohu, potom je o karmické

vplyvy v procese liečby postarané.“

K tomu ešte dodám zopár slov

na objasnenie. Kto čítal nejaké homeopatické

knihy, uvedenému citátu

porozumie ľahšie. V homeopatii to

napríklad bez angažovania sa pacienta

do liečby vôbec nejde. On sa

totiž musí začať dokonale pozorovať,

uvedomovať si, čo sa s ním deje,

aby mohol opísať svoje symptómy

a prejavy. Druhá vec je veľká trpezlivosť,

ktorú musí pacient mať. Povedzme

pri liečbe kožných ochorení

sa často stane, že nastane zhoršenie

symptómov, ktorých „odliečenie“

trvá aj týždne, a pacient to musí

znášať väčšinou bez zásahu nejakými

inými liekmi.

Ale týchto aspektov

je samozrejme

viac. (TV)

Vážená redakcia,

prednedávnom ma veľmi upútal úryvok

z autobiografie známeho švajčiarskeho

lekára, psychológa a psychoterapeuta

Carla Gustava Junga:

Spomienky, sny, úvahy. Tento krátky

príbeh napísal na základe zážitkov,

ktoré prežíval počas ťažkého srdcového

záchvatu. Rád by som sa s vami

oň podelil:

„Stalo sa čosi zvláštne. Mal som pocit,

že všetko zo mňa opadlo; všetko čo

som čakal, želal si. Alebo na čo som

myslel, celá fantazmagória pozemskej

existencie odpadla alebo mi bola

odňatá – bol to mimoriadne bolestivý

proces. Niečo však ostalo; bolo

to, akoby som teraz so sebou niesol

všetko, čo som kedy zažil či urobil,

všetko, čo sa stalo v mojej blízkosti.

Mohol by som tiež povedať: bolo to

vo mne, bol som to ja. Pozostával

som takpovediac z toho všetkého,

z vlastnej minulosti a bol som si stopercentne

istý, že to je to, čím som.

Som tento uzlík toho, čo bolo a čo

sa dosiahlo.

Táto skúsenosť mi dala pocit mimoriadnej

chudoby, no zároveň

úžasnej plnosti. Neexistovalo už nič,

čo by som si želal či chcel. Existoval

som v akejsi objektívnej forme. Bol

som tým, čím som bol kedysi a čím

som žil. Spočiatku prevládal pocit

zániku toho, že som bol všetkého

zbavený či okradnutý, ale zrazu to

nebolo vôbec dôležité.

Všetko sa zdalo minulosťou; to čo

ostalo, bola dokonaná udalosť bez

akéhokoľvek vzťahu k tomu, čo bolo.

Neostala nijaká ľútosť, že sa niečo

zahodilo, či stratilo. Naopak: mal

som všetko, čím som bol, a bolo to

všetko...“

(meno v redakcii)

57

Svet Grálu

28 | 2011


NOVINKA

Druhé vydanie knihy

www.svetgralu.sk

Táto kniha opisuje nevšednou formou pôsobenie pozoruhodných osobností v rôznych historických obdobiach. Príbehy

stoja nad rámcom bežných archeologických bádaní, sú oslobodené od neskorších mocenských a geopolitických

vplyvov a vďaka svojmu pôvodu približujú vtedajšie dianie zrozumiteľným spôsobom. Jednotlivé príbehy sledujú

duchovný vývoj ľudí v dávnych dobách, sú prijímané a zobrazované povolanými ľuďmi.

Dočítate sa v nej o bájnej Atlantíde, o Inkoch a ich veľkej

ríši v Strednej a Južnej Amerike, ktorá dosiahla v mnohých

oblastiach mimoriadnu úroveň vývoja, ďalej sa dozviete

o prvom pozemskom splnení zo Svetla v Abd-ru-shinovi, jeho

mladosti a dobe zrelosti v ríši Ismánov a jeho život v ríši Is-Ra.

Nasleduje život Kassandry a jej neúnavná pomoc ľuďom

Tróje, ďalej pôsobenie Jána Krstiteľa, a napokon čin Božej

lásky v Ježišovi z Nazaretu.

Zaviate

doby

sa prebúdzajú

2. zväzok

58 58

Svet Svet Grálu Grálu

28 | 2011

28 | 2011

Bežná cena: 16,00 €

Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 15,68 €

V ponuke sú všetky tri zväzky knižnej série Zaviate doby sa prebúdzajú.

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


NOVINKA

už 6.vydanie!

Vo svetle Pravdy

Posolstvo Grálu

jednozväzkové vydanie

P

rednášky tohto diela sa zaoberajú

svetonázorovými

otázkami a odpovedajú na ne

jasným a dôsledným spôsobom.

Pred čitateľom sa rozvinú zákonitosti

sveta ako obraz Stvoriteľovej

vôle, vylíčené tak, aby ich

človek mohol pochopiť a nachádzať

vo svete okolo seba.

Autor sám k tomu hovorí: „Poznatky,

získané z tejto knihy sú

také ohromné, že nezaujatého

čitateľa nútia k zamysleniu, skúmaniu

a napredovaniu. Kto sa

nebojí nadvihnúť závoj tam, kde

pre neho ešte dnes spočívajú

veľké záhady života, tomu kniha

prinesie bohatý úžitok. Stane sa

mu živým posolstvom z Grálu.

Bežná cena: 21,00 €

Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 20,79 €

V ponuke sú aj samostatné zväzky tohto trojzväzkového diela, ako aj audio záznam všetkých prednášok

na CD či DVD vo formáte MP3. Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho

kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


Tisíckrát mohou politici opakovat na všech mezinárodních fórech, že základem nového

světového uspořádání musí být obecný respekt k lidským právům – a nic to nebude

platné, pokud nebude tento imperativ vyrůstat z respektu člověka k zázraku bytí,

k zázraku vesmíru, k zázraku přírody, k zázraku vlastní existence. Skutečně si vážit

sebe sama i svých bližních – a ctít tudíž i jejich právo – může jen ten, kdo je skloněn

před autoritou vesmírného řádu a před autoritou stvoření a kdo si dokáže vážit práva

být jejich součástí a účastníkem.

Václav Havel

More magazines by this user