Mandát Františka II. Rákociho o náboženskej slobode a jeho ohlas v ...

MANDÁT FRANTIŠKA II. RÁKOCIHO
O NÁBOŽENSKEJ SLOBODE A JEHO OHLAS V NITRIANSKEJ STOLICI
(O NEZNÁMOM RUKOPISE MIKULÁŠA GOSTONIHO)
Peter Keresteš
Povstanie Františka II. Rákociho patrí nepochybne k najznámejším a najzaujímavejším
protihabsburským povstaniam v historickom Uhorsku (ktorých prevažná časť prebiehala
na území dnešného Slovenska). Preto sú neoddeliteľnou súčasťou výskumu slovenských
dejín. Kým v predchádzajúcich povstaniach bol jedným z najvýznamnejších programových
hesiel odboja boj za náboženskú slobodu nekatolíkov, a teda boj proti intenzívne
prebiehajúcej rekatolizácii (ostatné hospodárske a politické požiadavky boli skôr v pozadí),
v povstaní Františka II. Rákociho bola náboženská otázka zatlačená do úzadia. Sám
vodca bola katolík vychovávaný jezuitmi. Jeho koncepcia na zachovanie „spravodlivej
rovnováhy“ nemohla mať v súvekej a ostro vyhrotenej náboženskej spoločnosti Uhorska
väčšiu nádej na úspech. Ani jedna strana nemala chuť na ústupky. O to viac, že jadro jeho
prívržencov tvorili protestanti.
Priebeh povstania v historickej Nitrianskej stolici doposiaľ nikto komplexne neskúmal, 1
aj keď k tejto problematike jestvuje viacero zaujímavých a pozoruhodných archívnych
prameňov priamo z jej historického archívu. 2 Vo svojom príspevku budem konkrétny
a upozorním na jeden doposiaľ nepovšimnutý rukopis (Mikuláša Gostoniho pokladám
iba za možného autora tohto diela) o obsadení kostolov protestantmi v Nitrianskej stolici.
3 K tejto akcii došlo v roku 1705 na základe sečianskemu snemu, ktorý predchádzal
známejšiemu Onódskemu snemu z roku 1707. Príspevok chápem ako úvod do problematiky
štúdia prameňa a jeho historického využitia v budúcnosti a sústredím sa v ňom
predovšetkým na problematiku zložitého určenia autora rukopisu, jeho vlastných dejín,
resp. proveniencie a zasadenia do širšieho historického kontextu.
Jeho celý názov v preklade znie „Spis v záležitosti znovuobsadenia kostolov pre evanjelikov
v Nitrianskej stolici na základe mandátu kniežaťa Františka II. Rákociho z Horného
Vádaszu atď., v ktorej bol delegovaný radca, preosvietený a vznešený pán Mikuláš Gostoni
z odtadiaľ a Krnče v roku Pána tisíceho sedemstého šiesteho“. 4 Jeho jazykom je maďarčina
1
Niektoré údaje čiastočne obsahuje štúdia MRVA, I. Povstanie Františka II. Rákociho na území Bratislavskej
stolice. In Archivum Sala I. Archívna ročenka Štátneho archívu v Bratislave, pobočky v Šali.
Zost. V. Nováková. Šaľa, 2004, s. 43 – 69. Porovnaj k problematike MRVA, I. Príčiny povstania Františka
II. Rákociho v Uhorsku v roku 1703. In Historický časopis, 1994, roč. 42, č. 4, s. 620 – 661.
2
Upozorňujem na Occasione conscriptionis expensarum pro militia regularia eqestri pedestris his et evolutio
temporibus per hunc Nitriensem transeuntem factarum excessuumque per eam patrator etc. (nedatované,
138 strán, cca 1707 – 1708), ktorý predstavuje súpis škôd spôsobených rákociovskými vojskami
v Nitrianskej stolici. Je výborným prameňom pre študovanie rozmiestnenia ich vojsk na tomto
území. Štátny archív v Nitre (ďalej len ŠA Nitra), ŽN. I. Rákociana. Prameň in extenso publikuje
Archivum Sala I. Archívna ročenka Štátneho archívu v Bratislave, pobočky v Šali. Zost. V. Nováková.
Šaľa, 2004, s. 133 – 241.
3
Evanjelikom v Nitrianskej stolici sa podrobne venoval evanjelický farár Ladislav Pauliny. Pozri PAU-
LINY, L. Dejiny superintendencie nitrianskej I – IV. Senica, 1891 – 1894.
4
Acta in negotio reoccupationis templorum pro parte evangelicorum in comitatu Nitriensi ad mandatum
Principis Francisci II. di Rákoczy de Felső Vadász tit. etc., in quo delegatus consiliarius fuerat perillustris
189

Peter Keresteš
popretkávané latinizmami. Tento jazyk je typický pre stoličných úradníkov a práve v ich
radoch treba hľadať jeho pôvodcu (o ktorom budem ešte hovoriť). Text s rozsahom 17
strán je súčasťou väčšieho odpísaného celku (spolu 37 strán), ktorý môžeme z diplomatického
hľadiska charakterizovať ako jednoduchý odpis. Podľa dátumu v jeho názve vznikol
v roku 1706, avšak celý rukopis (na ďalších 16 stranách obsahuje rovnomerný text o obsadení
kostolov v Bratislavskej stolici) obsahuje údaje aj z priebehu roka 1707. Domnievam
sa, že ide o dva rozdielne texty spojené do jedného rukopisu odpisovateľom. Jeho súčasťou
sú aj odpisy viacerých listín Mikuláša Berčéniho, ktoré sú vlepené do rukopisu.
Priamym iniciátorom vzniku spisu boli pohnuté udalosti po sneme v Sečanoch (dnes
Szecsény v Maďarsku), ktorý sa uskutočnil medzi 12. septembrom a 3. októbrom 1705. 5
Zúčastnili sa ho zástupcovia 25 uhorských stolíc. Ciele snemu boli sľubné, výsledky len
čiastočné a nenaplnené a mier s cisárom zostal v nedohľadne.
Snem vyvrcholil 17. septembra 1705, keď Rákociho zvolili za vodcu konfederovaných
uhorských stavov. Zároveň knieža vydalo mandát, v ktorom sa zaviazalo chrániť slobodu
vyznania troch uznaných cirkví v Uhorsku – katolíkov, evanjelikov a kalvínov. Kostoly
sa mali rozdeliť podľa počtu obyvateľstva (resp. podľa náboženskej väčšiny v príslušnej
lokalite). Tieto myšlienky a nariadenia boli na svoju dobu a v danej náboženskej situácii
skutočne pokrokové, no ich rešpektovanie v praxi neveľmi uspokojivé. Katolíci sa cítili
urazení, protestanti neuspokojení. V konečnom dôsledku malo však pre protestantské
obyvateľstvo uznesenie snemu význam pre obnovu cirkevnej organizácie (vyvrcholila
zvolaním synody v Ružomberku v roku 1707). 6
Dňa 13. januára 1706 na základe mandátu zo sečianskeho snemu došlo k prevzatiu
kostolov v Nitrianskej stolici. Komisia zložená z nitrianskych stoličných úradníkov začala
svoju činnosť v uvedený deň v kostole v Sádku-Čížci a skončila ju 20. marca 1706 v Žabokrekoch
nad Nitrou. 7 O tom sa však už dozvedáme priamo z neznámeho rukopisu,
ktorý stojí v našej pozornosti. V tom čase prevažná časť stoličnej nitrianskej šľachty stála
na strane Františka II. Rákociho (definitívne Nitru získali v auguste 1704) a ešte aj v prvej
polovici roka 1707 boli stoličné orgány v rukách Rákociho prívržencov, o čom svedčia
aj zápisy v kongregačných protokoloch. 8 Počas uvedeného obdobia komisia (jej zloženie
okrem Mikuláša Gostoniho nepoznáme) navštívila 57 nitrianskych dedín s evanjelickým
alebo kalvínskym obyvateľstvom v Nitrianskej stolici, počas ktorého znovu prebrala od
ac generosus dominus Nicolaus Goszthony de eadem et in Krencs Anno Domini millesimo septingentesimo
sexto. ŠA Nitra, Piaristi v Nitre, inv. č. 666 (ďalej len Acta in negotio reoccupationis).
5
Sečianskemu snemu osobitnú pozornosť venoval ZSILINSZKY, M. A szécsényi konvent történetéhez.
In Történelmi Tár, 1896. Z novšej literatúry upozorňujem na edíciu denníka zo snemu A szécsényi
országgyűlés 1705-ben. Csécsi János naplója Kazinczy Ferenc hites másolatában, a magyar fordítással,
továbbá az országgyűlés dokumentumaival, valamint R. Várkonyi Ágnes tanulmányával. Szerk. Praznovszky
Mihály. Szécsény, 1995.
6
K cirkevnej organizácii a synode v Ružomberku KVAČALA, J. Dejiny reformácie na Slovensku. Liptovský
Svätý Mikuláš, 1935; ŠPIESZ, A. Rekatolizácia na Slovensku v rokoch 1681 – 1781. In Historický
časopis, 1991, roč. 39, s. 588 – 612; KOWALSKÁ, E. Evanjelická a. v. spoločenstvo v 18. storočí.
Hlavné problémy jeho vývoja a fungovania v spoločnosti. Bratislava, 2001.
7
Od 15. decembra 1705 počnúc Modrou až do 31. marca 1706 prebiehala rovnomenná akcia v evanjelických
a kalvínskych farnostiach Bratislavskej stolice. Jej opis obsahuje druhá časť, ktorej nevenujeme
pozornosť (osudy tejto odpísanej časti sú však spoločné s osudom celého rukopisu a jeho
odpísaním).
8
ŠA Nitra, ŽN. I. Kongregačný protokol 1693 – 1711.
190

MANDÁT FRANTIŠKA II. RÁKOCIHO O NÁBOŽENSKEJ SLOBODE A JEHO OHLAS V NITRIANSKEJ STOLICI
katolíkov pôvodne im zabraté kostoly. Jednotlivé (viac či menej podrobné) zápisy nás
o účinkovaní komisie zaujímavo informujú. Možno v nich nájsť záznamy nielen k dejinám
ich cirkví alebo jednotlivých obcí, ale aj ojedinelé zmienky o škole, religiozite zemepánov,
vzájomnom náboženskom antagonizme a pod. Na priblíženie si charakteru záznamov
uvediem aspoň dva príklady: „Dňa 14. januára 1706 sme prišli do dediny menom
Nitrianska Streda a aj tam podľa inštrukcií sme pred spomínaným vicearchidiakonom,
solčianskym pánom farárom Jánom Ivanovičom prebrali s evanjelickými pánmi kostol,
faru a školu a k nim patriace oráčiny, lúky spolu s ich príjmami a príslušnosťami. Pretože
však spomínaný pán páter prehlásil, že posvätné miesto má mať podľa inštrukcií dve
kásule, ktoré nemohol vydať bez povolenia pána vikára, pred nami prehlásil, že o tomto
upozorní spomínaného vikára…“ 9 „Dňa 29. januára 1706 sme kostol vo Vlčanoch podobným
spôsobom odovzdali kalvínskemu obyvateľstvu so všetkými príslušnosťami.
Pretože však miesto starej fary podmyla voda, a tým prišli o vhodné miesto na faru, má
byť postavená na brehu Váhu na mieste starého pivovaru, proti čomu protestoval už spomínaný
pán vicearchidiakon…“ 10
Vrátim sa ešte k pôvodnému rukopisu diela, jeho prvým majiteľom, miestu pôvodnému
uloženia a prvému odpisovateľovi. Otázka autora rukopisu a jeho vlastných dejín, resp.
proveniencie je pomerne zložitá. Do názvu príspevku som vniesol ako jeho autora Mikuláša
Gostoniho. O jeho živote nie sú známe ani základné údaje. Názov rukopisu ho tituluje
ako delegovaného komisára, ktorý v roku 1706 vykonal akciu znovunavrátenia kostolov
v Nitrianskej stolici na Rákociho príkaz. Táto informácia teda s plnou presnosťou neurčuje
autorstvo textu, avšak domnievame sa, že celý text rukopisu skoncipoval práve tento človek,
k čomu ma nepriamo vedie aj niekoľko poznámok v kontexte textu rukopisu (najmä
poznámka cujus manu haec descripta sunt). Genealogická literatúra neuvádza ani bližšie
genealogické dáta o Mikulášovi. Vie sa o ňom len toľko, že bol synom Mikuláša st. a Alžbety
Bošániovej. 11 Roky jeho narodenia a úmrtia nie sú vôbec známe. 12 Jeho otec Mikuláš st.
bol stoličným úradníkom a krátko zastupujúcim podžupanom stolice. 13
Pôvodný rukopisný originál tohto diela sa nezachoval. K dispozícii máme iba jeho
neskoršiu rukopisnú kópiu, ktorá sa nám (dnes ťažko zistiteľnými cestami) dostala do
bývalého archívu prievidzských piaristov a dnes je súčasťou ich archívneho fondu, uloženého
v Štátnom archíve v Nitre. 14 Nie je známy ani v staršej slovenskej historiografii,
9
Acta in negotio reoccupationis, s. 1.
10
Acta, ref. 9, s. 7.
11
Najpodrobnejšiu genealogickú tabuľku Gostoniovcov z Krnče uvádza SZLUHA, M. Nyitra vármegye
nemes családjai. Zv. 1. Budapest, 2003, s. 436 – 443.
12
Matričný výskum v matrikách Nitrianskej Stredy a Veľkých Bošian (s filiálkou Krnča, kde žili Gostoniovci)
nepriniesol žiadne výsledky.
13
Do významnejších stoličných funkcií vstupuje Mikuláš st. už v roku 1646, keď bol zvolený za slúžneho
obdokovského obvodu. V tejto funkcii pôsobil do roku 1662 (ŠA Nitra, ŽN. I., KP – 3, s. 161,
252, 458), keď ho ako ostrieľaného stoličného úradníka vysiela Nitrianska stolica s jej sivou eminenciou,
dlhoročným podžupanom Ladislavom Kerestúrim, na krajinský snem. Vtedy už pôsobil ako
jeho zástupca. Zavŕšením jeho úradnej kariéry bol rok 1664, keď mu bolo stoličnou pospolitosťou
po abdikácii Kerestúriho dané do rúk dočasné riadenie podžupanskej funkcie (takto pôsobil do roku
1665, keď už bol zvolený riadny podžupan. ŠA Nitra, ŽN. I., KP – 3, s. 546, 556). Nasledujúci rok sa
kvôli vysokému veku stiahol z úradníckeho života. Mikuláš počas celého života žil v rodovom kaštieli
v Krnči neďaleko Topoľčian.
14
ŠA Nitra, Piaristi z Prievidze, inv. č. 666.
191

Peter Keresteš
ktorá venovala dejinám protestantského náboženstva pomerne značnú pozornosť. 15 Najmladšie
osudy rukopisu sú nejasné. Text pôvodného rukopisu sa nám zachoval len vďaka
iniciatíve anonymného záchrancu (pravdepodobne z radov prievidzských piaristov),
ktorý si odpísal starší odpis pôvodného originálu a dal zviazať do knižnej formy. Aj toto
môžeme len predpokladať; faktom zostáva skutočnosť, že táto kópia staršieho odpisu
(a jediný zachovaný text pôvodného rukopisu) bola v minulosti uložená v archíve prievidzských
piaristov.
O motivácii vzniku odpisu nás v krátkosti informuje len krátka poznámka v jeho úvode,
ktorú kvôli jej anonymite môžeme pripísať tak najstaršiemu odpisovateľovi pôvodného
originálu (Samuelovi Sékelymu), ako aj mladšiemu, anonymnému odpisovateľovi
jeho odpisu z priebehu 19. storočia. Anonymný autor poznámky v krátkosti hovorí len
o dôvodoch svojho počinu, oznamuje o pomiešaní niektorých chronologických údajov
a dodržiavaní ortografie. Z úvodu poznámky vyplýva, že pôvodný text originálu rukopisu
mal odpisovateľ k dispozícii od Ignáca Majténiho. 16
Pôvodný originál sa krátko po svojom napísaní dostal neznámymi cestami v prvej
štvrtine 18. storočia do súkromnej knižnice významného profesora prešovského evanjelického
kolégia a neskôr tamojšieho kazateľa, pedagóga a vedca Samuela Mateidesa, rodáka
z oravského Revištného. 17 Tento dobrý priateľ Daniela Krmana sa do dejín slovenského
školstva zapísal ako spoluautor jedinečného historického, biografického, bibliografického
diela o dejinách slovenského evanjelického školstva zvaného Gymnazológia, ktorého rukopis,
napísaný jeho učiteľom a prvým manželom jeho ženy Jánom Rezikom, doplnil,
upravil a pripravil na vydanie. 18 Do Prešova bol za profesora elokvencie a poetiky pozvaný
inšpektormi kolégia 24. mája 1710 ešte počas svojho návratu z akadémie v nemeckom
Greifswalde, avšak už v nasledujúcom roku bolo kolégium rozpustené v dôsledku poli-
15
Doposiaľ sa nám iný rukopisný exemplár tohto diela nepodarilo objaviť. Nenachádza sa ani v knižnej
pozostalosti jeho prvého odpisovateľa Samuela Sékelyho (Székelyho) v Krajinskej Széchényiho knižnici
v Budapešti (sem sa dostala ako súčasť knižnej zbierky zberateľa a starožitníka Mikuláša Jankovicsa).
V iných historických knižniciach na území Slovenska sa nám ďalšie stopy po Sékelyho zbierke
(s výnimkou dvoch kníh v Slovenskej národnej knižnici v Martine) nepodarilo nájsť. Negatívne bolo
pátranie aj v historických fondoch knižnice bývalého evanjelického kolégia v Prešove a Diecéznej
knižnice v Nitre. V Slovenskej národnej knižnici v Martine sme objavili len 2 tlače s possesorskými
záznamami viažúcimi sa k Sékelymu.
16
V celej poznámke sa uvádza, že „Cum manuscriptum hocce authenticum et rarum benevolentia domini
spectabilis Ignatii Majthényi de Keselőkő mecum communicatum relegissem existimavi me operae
pretium facturum, si illud ad verbum, ut dicimus, copiarem et posteris legendum transmitterem: quo illi
turbulentis illis seditionis regni temporibus, quo statu res ecclesiae Hungaricae essent, ex isto Manuscripto
cognoscerent et justam inde sibi ideam efformarent. Verum quidem est, ordinem temporum et chronologiae
non esse rigide ubique servatum, nam nonnulla quae anno 1705 acta sunt, post acta 1706 i aut
etiam inter acta 1707 referunt, quae tamen ego restituere non adlaboravi, verum ipsum manscriptum,
uti in se est sincere et quidem cum nonnulis etiam orthographiae naevis retentis expressi, ut ne originali
vim aliquam intulisse videar.“
17
Tu Sékely uvádza, že „Haec manuscriptum in bibliotheca clarissimi et reverendissimi condam domini
Samuelis Matthaeides, prius illustris collegii Epperjesiensis statuum evangelicorum publici professoris, ex
post autem ecclesiae augustino evangelicae ibidem pastoris“. Acta in negotio reoccupationis, s. 36.
18
Napriek snahe vydať tento jedinečný rukopis nepodarilo sa Mateidesovi zabezpečiť na vydanie primeranú
finančnú čiastku. Gymnaziológia po mnohých dopĺňaniach vyšla až po dvoch storočiach v roku
1971 zásluhou editora Vladislava Ružičku. Bližšie k životu Mateidesa REZIK, J., MATTHAEIDES, S.
Gymnaziológia. Ed. Vladislav Ružička. Bratislava, 1971, s. 6 – 7, 299, 303, 511; Slovenský biografický
192

MANDÁT FRANTIŠKA II. RÁKOCIHO O NÁBOŽENSKEJ SLOBODE A JEHO OHLAS V NITRIANSKEJ STOLICI
tických udalostí a náboženskej netolerancie. Do praxe sa teda neuplatnil ani nový študijný
poriadok, ktorým chcel zabezpečiť kolégiu pevnejšiu stabilitu. 19 Evanjelici si mohli
v meste postaviť len drevenú budovu za hradbami, 20 kde potom tento obľúbený rektor učil
nasledujúcich desať rokov. Po rezignácií na rektorskú funkciu však škole naďalej vypomáhal
ako obľúbený prešovský kazateľ. 21
V priebehu roku 1717, po ročnom pobyte v škole vo Vinnom neďaleko Humenného, 22
prišiel študovať k Mateidesovi do slobodného kráľovského mesta Prešova jeho budúci zať
Samuel Sékely (Székely) de Doba, 23 rodák šľachtického pôvodu zo spišských Huncoviec. 24
V dejinách skúmaného rukopisu nás predovšetkým zaujíma ako jeho prvý odpisovateľ
a druhý vlastník. Tu nám v súvislosti s jeho osobou z jeho života stačí poznamenať, že po
ukončení štúdia a právnickej praxe a po skončení svojej niekoľkoročnej vojenskej kariéry
(v hodnosti dôstojníka) sa usadil opäť v Prešove a začal sa aktívne venovať celoživotnej
záľube, zbieraniu listín, rukopisov a kníh. Sám bol aj publikačne činný; 25 významnejšie boli
však jeho zberateľské aktivity a cenná knižnica, ktorých vlastníctvo si označil heraldickým
exlibrisom. 26 Spolupracoval s Adamom Františkom Kollárom a spišským bádateľom Karolom
Wagnerom, ktorému dal k dispozícií svoj latinský odpis Sperfoglovej kroniky. 27
Aj keď Sékelyho osobu už registrujú základné biografické diela, jeho zberateľská aktivita
nebola doposiaľ objektívne zhodnotená, hoci by si to iste zaslúžila. Tu sa obmedzíslovník.
Zv. IV. Martin, 1990, s. 103; Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. Zv. II. Ed. Pavol Uhorskai.
Liptovský Mikuláš, 1997, s. 25 – 26. Z maďarských autorov sa pôvodnými rukopismi Gymnazológie
zaoberal KORDOVÁN, L. A Rezik-Matthaeides féle Gimnazologia kéziratai. Budapest, 1988.
19
Štatúty sú publikované v REZIK, MATTHAEIDES, ref. 18, s. 299 – 302.
20
Kolégium prešlo na šesť desaťročí do rúk jezuitov a po ich zrušení na krátky čas do vlastníctva štátu.
Až v roku 1783 sa budova kolégia dostala opäť do rúk evanjelickej cirkvi. Bližšie GÖMÖRY, J. Az
eperjesi ev. kollégium 1531 – 1931. Eperjes, 1933, s. 31 – 32.
21
Z rektorskej funkcie odstúpil 24. apríla 1721; ponechal si len funkciu prešovského kazateľa, v ktorej
pôsobil až do svojej smrti 9. októbra 1729. REZIK, MATTHAEIDES, ref. 18, s. 303.
22
Dozvedáme sa o tom z jeho dvoch cvičných zošitov „Continentur hoc tomo labores scholastici quos
in schola Vinnesi in comitatu Unghvariensi sub disciplina Pauli Áldásy anno 1716 scripserat Samuel
Székely de Doba pro tunc syntaxeos studiosus. Praterea labores per eundem Samuelem Székely in schola
suburbana Eperiessiensi sub Petro Paulo Topperczer anno 1718 scripti in rhetorica“. Országos Szecsényi
Könyvtár Budapest (ďalej len OSzK Budapest), Quart. Lat. 111.
23
Základné životopisné údaje MELZER, J. Biographien berühmter Zipser. Kaschau, 1833, s. 169 – 171.
Pozri tiež Slovenský biografický slovník. Zv. V. Martin, 1992, s. 195.
24
V Prešove študoval už jeho otec Ladislav. Vieme o tom práve vďaka neskoršej zberateľskej aktivite jeho
syna Samuela, ktorý si odpísal otcov cvičebný zošit zo syntaktickej triedy kolégia z roku 1684 (OSzK
Budapest, Quart. Lat. 1550). Vzdelaným členom rodu bol aj Samuelov dedo Ondrej Sékely, ktorý bol
spočiatku tajomníkom kežmarských magnátov Tököliovcov, v rokoch 1667 – 1696 notárom Spišskej
stolice. Zanechal rukopisy najmä s právnickou tematikou, ale v roku 1680 preložil aj listy M. T. Cicerona.
Jeho rukopisy zdedil potom vnuk Samuel, s knižnicou ktorého sa dostali neskôr ako súčasť
knižnice Mikuláša Jankovicsa do Maďarského národného múzea a odtiaľ do OSzK v Budapešti (OSzK
Budapest, Fol. Lat. 513, 1922; Quart. Lat. 978, 1550, 1717, 1718; Fol. Hung. 26).
25
Bližšie MELZER, ref. 23, s. 169 – 171.
26
Sékelyho heraldické exlibrisy sa nachádzajú aj v jeho troch rukopisoch uložených v OSzK v Budapešti
(Quart. Lat. 384, 987, 1717). Najnovšie jeho exlibris zo zbierok Slovenskej národnej knižnice publikoval
JANKOVIČ, Ľ. Exlibris a supralibors na Slovensku v 16. – 19. storočí. Martin, 2004, s. 106.
27
SOPKO, J. Kroniky stredovekého Slovenska. Budmerice, 1995, s. 227. Sékelyho výpisky zo Sperfoglovej
kroniky sa nachádzajú v OSzK Budapest, Fol. Lat. 430. Sékely si poriadil aj odpis Kollárovho polemického
spisu o pôvode a dedičnom užívaní zákonodarnej moci (OSzK Budapest, Quart. Lat. 2108).
193

Peter Keresteš
me v tejto súvislosti iba na niektoré skutočnosti súvisiace so skúmaním nášho rukopisu,
ktorý bol integrálnou súčasťou jeho vzácnej knižnice, obsahujúcej aj staré tlače zo 16.
storočia. Do nej sa rukopis nepochybne dostal ako súčasť knižnice jeho učiteľa a švagra
Mateidesa, ktorého knižnicu alebo jej podstatnú časť zdedil vďaka sobášu s jeho dcérou
Ester. Tým, že Mateidesova knižnica obsahovala aj časť knižnice jeho učiteľa Jána Rezíka,
vysvetlíme aj to, že do pôvodného Sékelyho vlastníctva sa dostal aj originál Rezíkovho
známeho a neskôr dodatkami dopĺňaného rukopisu Prešovských jatiek, 28 ktoré Sékely doplnil
poznámkami a neskôr z neho vyhotovil vlastný odpis. 29
Napokon podstatná časť jeho knižnej a rukopisnej zbierky, ktorú okolo roku 1830 odkúpil
zberateľ a starožitník Mikuláš Jankovics, sa dostala onedlho po jeho kúpe do Maďarského
národného múzea a odtiaľ do rukopisného oddelenia Sečéniho knižnice v Budapešti.
30 Z uvedených skutočností vyplýva, že pôvodný originál Gostoniho rukopisu
získal spolu so súčasťou Mateidesovej knižnice, kde dovtedy rukopis ležal, jeho bývalý
žiak a švagor Samuel Sékely de Doba. 31 Originál tohto rukopisu sa však dodnes v Sékelyho
pozostalosti (uloženej v Sečéniho knižnici) nenachádza. Z poslednej, záverečnej a nie
celkom jasnej poznámky v dodnes jedinom zachovanom exemplári Gostoniho rukopisu
vyplýva, že to čo sa nám dodnes zachovalo, je len kópia odpisu, ktorú vyhotovil 1. decembra
1729 Sékely pre spišského rodáka Jána Draveckého, zaťa Mikuláša Gostoniho ml. 32
28
Zmieňuje sa o tom priamo aj jeden z odpisovateľov Rezikovej Prešovskej jatky páter Klukaj v roku
1793 v dodatkoch k tomuto dielu, ktorý ho odpísal podľa Sékelyho odpisu. Pozri kompletné vydanie
REZIK, J. Katovské lešenie prešovské, postavené roku 1687, čiže prešovská jatka. Vyšlo v edícií a preklade
Pamätnosti evanjelickej augsburgského vyznania cirkvi na Slovensku, zv. I. Ed.: Ján Gömöry
a Gustáv Pogány. Liptovský Mikuláš, 1931, s. 4, 101 – 102. V Klukajových dodatkoch sa uvádza, že
„dcéru tohoto [rozumej rektora Matheidesa – pozn. P. K.] Ester Matthaeidesovú vzal si za manželku
slovutný p. Samuel Székely z Dobova, stotník kedysi legie Szirmayovskej, literárne vzdelaný vojak. Ľahko
je pochopiť z toho, ako prešiel pôvodný rukopis do jeho majetku. Po smrti totíž Rezíkovej kúpnym
právom stal sa jeho majiteľom spolu s ostatnými knihami prof. Mathaides; a jeho nástupcom tohoto vo
vlastníctve kníh sňatkom je Székely.“
29
Originál Rezíkovho rukopisu so Sékelyho poznámkami v OSzK Budapest, Quart. Lat. 2086.
30
Jankovics predal svoju jedinečnú zbierku (obsahujúcu v tom čase asi 63 tisíc kníh, 4 tisíc rukopisov, 12
zväzkov snemových písomností a 1400 starých tlačí), zaiste už aj so Sékelyho pozostalosťou, do Maďarského
národného múzea už v roku 1836 a menšiu časť rukopisov ešte v roku 1850. JAKAB, E. A m. t.
akadémia kézirat-tárának ismertetése. Budapest, 1892, s. 24; podrobnejšie heslo k Jankovičovej zberateľskej
činnosti uvádza SZINNYEI, J. Magyar írók eléte és munkái. Zv. V. Budapest, 1907, s. 382 – 383.
Na území dnešného Slovenska zostala zrejme len časť Sékelyho knižnej a rukopisnej zbierky. Dve
knihy, jedna s jeho heraldickým exlibrisom (ide o tlače zo 16. storočia) sa dnes nachádzajú v Slovenskej
národnej knižnici v Martine (pozri SAKTOROVÁ, H., KOMOROVÁ, K., PETRENKOVÁ, E.,
AGNET, J.: Tlače 16. storočia vo fondoch Slovenskej národnej knižnice v Martine. Martin, 1993, s. 242,
342). V iných historických knižniciach na území Slovenska sa nám ďalšie stopy po Sékelyho zbierke
nepodarilo nájsť. Negatívne bolo naše pátranie aj v historických fondoch knižnice bývalého evanjelického
kolégia v Prešove.
31
Nevylučujeme, že pred Mateidesom sa rukopis nachádzal v knižnici jeho učiteľa Rezika, ktorej podstatnú
čať zdedil po jeho manželke, s ktorou sa oženil.
32
Svedčila by o tom druhá časť tejto záverečnej poznámky, ktorá znie: „perillustri ac generoso domino
Joanni Dráveczky de eadem, qua perillustris ac generosi domini Nicolai Goszthonyi de Krencs /cujus
manu haec descripta sunt/ genero, domino et fratri suo colendissimo, charissimo mittit Eperjessino die
1 a Decembris anni MDCCXXIX servus et frater objequentissimus Samuel Székely de Doba.Ejusdem L.
S.“, Acta in negotio reoccupationis, pag. 36. Ku genealogickým vzťahom Gostoniovcov a Draveckých
SZLUHA, ref. 11, s. 337, 439.
194

MANDÁT FRANTIŠKA II. RÁKOCIHO O NÁBOŽENSKEJ SLOBODE A JEHO OHLAS V NITRIANSKEJ STOLICI
Záverom si dovolíme konštatovať, že predmetný rukopis patrí medzi významné pramene
pri skúmaní nielen povstania Františka II. Rákociho na území Nitrianskej (a Bratislavskej)
stolice, ale je významným prameňom aj pre regionálne dejiny mnohých nitrianskych
obcí na prelome 17. – 18. storočia, prameňom k dejinám školstva, farností
a k náboženským pomerom na juhozápadnom Slovensku. Cez túto pamiatku sme zároveň
upozornili na jeho odpisovateľa a záchrancu Samuela Sékelyho de Doba, zberateľa
listín, rukopisov, kníh, bibliofila, žiaka významného kazateľa, pedagóga a vedca Samuela
Mateidesa. Sékelyho bibliofilské aktivity si rozhodne zaslúžia v budúcnosti väčšiu pozornosť.
195

Peter Keresteš
PRÍLOHA
Postup komisie pri preberaní kostolov evanjelikmi a kalvínmi v Nitrianskej stolici
v roku 1706 na základe sečianskeho mandátu Františka II. Rákociho (1705)
13.1 Veľké Bošany
14.1 Streda nad Nitrou
16.1 Diviaky nad Nitricou
17.1 Valaská Belá, Čavoj
18.1 Žabokreky nad Nitrou
19.1 Livina, Šišov, Rajčany
20.1 Krušovce, Vítkovce
21.1 Bojná, Blesovce, Lipovník
22.1 Čermany, Dolné Otrokovce
23.1 Čeľadice
24.1 Michal nad Žitavou
25.1 Černík, Komjatice
26.1 Urmín, Šalgov, Cabaj
28.1 Nové Zámky
29.1 Neded, Vlčany
29.1 Maďarský Šók, Selice
30.1 Trnovec nad Váhom, Veča
23.2 Jablonica
24.2 Holíč, Senica
25.2 Prietrž, Sobotište
26.2 Turá Lúka
27.2 Stará Turá
28.2 Vaďovce
1.3 Krajné
4.3 Nové Mesto nad Váhom
5.3 Čachtice, Hrádok
7.3 Vrbové, Veľké Orvište
8.3 Piešťany
9.3 Borovce
15.3 Šintava, Veľký Báb
16.3 V. Zálužie, Zelenice, Siladice
17.3 Sasinkovo, Dvorníky
17.3 Šoporňa, Hlohovec
19.3 Pastuchov
20.3 Žabokreky nad Nitrou
Mandat Franz Rákoczis II. über die konfessionelle Freiheit und seiner Nachhall
im Nitraer Komitat
(Über unbekannte Handschrift von Mikuláš Gostoni.)
Der Autor weist in seinem Beitrag auf bisher unberücksichtigte Handschrift über
Kirchenbesetzung von Protestanten im Nitrauer Komitat im Jahre 1706 hin. Diese
Handschrift befindet sich im Staatsarchiv in Nitra und seiner Meinung nach, wir können
mit gewissere Reserve Mikuláš Gostoni für Autor dieser Handschrift halten. Zu dieser
Aktion ist auf Grund des den Ónoder Ladtag im Jahre 1707 vorgehenden Landtages in
Szécsény im Jahre 1705 gekommen. Der vorgelegte Beitrag kann man als Einleitung in
die Problematik der Quellenforschung und ihrer historischen Benutzung in der Zukunft
begreifen. Der Autor konzentriert sich an die Problematik der komplizierten Festellung
von Verfasserschaft, an die eigentliche Geschichte der Handschrift bzw. an die Provinienz
und sie in einem breiteren historischen Kontext einzusetzen. Diese Handschrift gehört
zu den bedeutendsten Quellen für Forschung des Aufstandes Franz Rákoczis II. auf dem
Territorium des Nitrauer und Bratislavaer Komitats. Sie stellt gleichzeitig eine wichtige
Forschungsquelle für regionale Geschichte mehrerer Nitrauer Städte und Dörfer am
Ende des 17. Jhrs. und am Anfang des 18. Jhrs., Forschungsquelle für die Geschichte des
Schulwesens, der Pfarrbezirke und religiösen Verhältnissen in dem südwestlichen Teil
der Slowakei dar. Der Autor weist gleichzeitig auf Abschreiber und Retter dieser Quelle
196

MANDÁT FRANTIŠKA II. RÁKOCIHO O NÁBOŽENSKEJ SLOBODE A JEHO OHLAS V NITRIANSKEJ STOLICI
Samuel Sékely de Doba hin, der bedeutender Sammler von Urkunden, Handschriften,
Bücher und Schüler des hervorragenden Prediger, Pädagoge und Wissenschaftler Samuel
Mateides gewesen ist.
II. Rákóci Ferenc mandátuma a vallásszabadságról és ennek visszhangja Nyitra
megyében (Gosztonyi Miklós ismeretlen kéziratról)
A szerző tanulmányban felhívja a figyelmet az eddig mellőzött 1706. évi kéziratra
a templomok lefoglalásáról protestánsokkal, Nyitra megyében, melyiket őrzi az Állami
levéltár Nyitrán és melyiknek a szerzőségét, némelly fenntartással, Gosztonyi Miklósnak
tulajdonítják. A templomok lefoglalása bekövetkezett az 1705. évi, szécsényi országgyűlés
határozatai alapján, melyik megelőzte az 1707. évi Ónodi országgyűlést. A tanulmányt
szerző értelmezi mint bevezetést a forrás kutatásának problematikájába és a források történelmi
felhasználásába és összpontosul a szerzőség bonyolult meghatározás problémáira,
történetére és a kéziratok besorolására szélesebb történelmi kontextusba. A kézirat a II.
Rákóci Ferenc szabadságharc kutatásának, Nyitra és Pozsony megyében lezajlott eseményeinek,
fontos forrásai közé tartozik. Kézirat alapján a szerző figyelmeztett a másolóra
és a forrás megmentőjére Sékely de Doba Sámuelre, okirat-, kézirat- és könyvgyűjtőre,
jelentékeny prédikátor, pedagógus és kutató Mateides Sámuel tanítványára.
197