Obrazový archív Janka Alexyho v zbierkach Archívu literatúry a ...

OBRAZOVÝ ARCHÍV
JANKA ALEXYHO V ZBIERKACH
ARCHÍVU LITERATÚRY A UMENIA
SLOVENSKEJ NÁRODNEJ KNIŽNICE
Mgr. Ivana Weissová *
„Literatúru a výtvarné umenie mám rovnako rád,
i keď sa považujem len za maliara.“
Janko Alexy
Osobné fondy popredných slovenských literátov, vedcov,
politikov a hudobníkov tvoria najväčšiu časť zbierok
Oddelenia fotodokumentačných pamiatok Archívu literatúry
a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine
(ALU SNK). Svoje zastúpenie tu však majú aj viacerí významní
výtvarníci. Z nich spomenieme aspoň Martina
Benku, Vincenta Hložníka, Ľudovíta Fullu, Janka Alexyho,
Miloša Bazovského, Petra Ondreičku, Leu Mrázovú, Imricha
Weinera-Kráľa atď.
V tomto príspevku si predstavíme archív maliara, národného
umelca Janka Alexyho, ktorý patril popri Benkovi a Fullovi
k zakladateľom novodobého maliarstva. Nepatrilo mu
však iba popredné miesto v slovenskom umeleckom svete.
S jeho výtvarnou tvorbou bola úzko spätá i jeho literárna,
publicistická a organizátorská činnosť. Vo všeobecnosti je
známe, že sa podieľal nielen na organizovaní umeleckého
života, ale pričinil sa aj o záchranu Bratislavského a Trenčianskeho
hradu, ktoré opísal v knihe Tam ožila sláva (1970).
Janko Alexy sa narodil 25. januára 1894 v Liptovskom Mikuláši
v mnohodetnej rodine (ako piaty v poradí) sedlárskeho
majstra a výrobcu kočov Gustáva Alexyho a Emy,
rod. Korytárovej. Celá starostlivost o početnú rodinu a výchova
detí spočívala na pleciach matky. Sám Janko Alexy
v knihe Ovocie dozrieva spomína: „Otec nemal priveľa
času zaoberať sa famíliou. Musel chodiť za farármi a zemanmi,
aby si objednávali koče, ktoré potom v našom
dome, v zadnej dielničke, robil tovariš Koloman Klimko
s učňom…“ Malý Alexy trávil veľa času u svojho strýka
Emila, kominárskeho majstra, u ktorého sa oboznamoval
s dielami viacerých veľkých umelcov. Strýko bol citlivý
človek, ktorý sa obklopoval starožitnosťami. Zhromažďoval
staré hudobné nástroje, keramiku, šable, obrazy i sošky.
Táto zbierka, ako píše Alexy v spomínanej knižke, sa po
Emilovej smrti stala základom miestneho vlastivedného
múzea, ktoré zriadil profesor Ján Volko-Starohorský.
* Slovenská národná knižnica, martin
e-mail:ivana.weissova@snk.sk
V roku 1900 začal Alexy chodiť do katolíckej ľudovej školy
v Liptovskom Mikuláši a v roku 1906 na gymnázium
v Lučenci, kde v roku 1912 zmaturoval. Už počas gymnaziálneho
štúdia sa u neho čoraz viac prejavovala túžba
po umení, začal maľovať i modelovať. Túto činnosť však
musel pre vážnu očnú chorobu na dlhší čas zanechať.
Po maturite vyskúšal viaceré zamestnania. Bol kominárskym
pomocníkom v rodnom meste a v rokoch 1913
– 1915 lekárnickým praktikantom v Prievidzi. V roku
1916 absolvoval dvojmesačný lekárnický kurz a zároveň
sa zapísal na Filozofickú fakultu univerzity v Budapešti.
Tu sa mu naskytla možnosť navštevovať rôzne výstavy
a oboznamovať sa s maďarským výtvarným umením.
V rokoch 1917 – 1918 pôsobil Janko Alexy ako vojak
rakúsko-uhorskej armády na ruskom a talianskom
fronte. Aj tu sa príležitostne venoval svojej veľkej záľube
– rád portrétoval vojakov, ťažšie mu bolo, keď mal maľovať
miesta, kde sa odohrávali kruté boje.
V ďalšom štúdiu na Akadémii výtvarných umení v Prahe
(v prípravke maliara Jozefa Laukotu) pokračoval až po
skončení vojny od roku 1919. Spolu s ním tu začali študovať
ešte dvaja Slováci – Miloš Bazovský a Július Koreszka.
Koncom septembra v tom istom roku sa ako študent zúčastnil
s niekoľkými profesormi na vedeckej výprave po
Slovensku. Pri tejto príležitosti nakreslil veľa kaštieľov, hradov
i dedinských chalúp. Výber z týchto kresieb neskôr vydala
redakcia Mladého Slovenska na pohľadniciach a v roku
1920 z nich zostavil album Obrázky zo Slovenska.
Po návrate z ciest po Slovensku Alexy pokračoval
v štúdiách u profesora juhoslovanského pôvodu Vlaha
Bukovaca, u ktorého si osvojil techniku blízku pointilizmu.
4. augusta 1920 odcestoval na študijný pobyt do Paríža, kde
zostal až do decembra. Tu sa stretol s akademickým sochárom
Júliusom Bártfayom, akademickým maliarom Maxom
Schurmannom a tiež so Štefanom Krčmérym, s Vladimírom
Šrobárom, Gustávom Krnom a ďalšími krajanmi.
Spolu s Gustávom Mallým a Františkom Foltýnom
usporiadal v máji 1921 v Bratislave spoločnú výstavu,
ktorá vyvolala značnú pozornosť verejnosti a bola veľmi
pozitivne prijatá aj kritikou.
V Slovenskom svete z 22. mája 1921 sa okrem iného
písalo: „Slovenské umenie je ešte len v pukoch, nevieme,
čo uvidíme z neho, až príde leto; je osamotené, bez tradícií,
ako sirota sa dáva na cestu. Sprava, zľava neobrobené
stráne, ale ruky sú zdravé, hlava zdvihnutá a srdce je
60 ........................................................................................................ K N I Ž N I C A – R O Č . 1 0 , Č . 3 ( 2 0 0 9 )

IVANA WEISSOVÁ / OBRAZOVÝ ARCHÍV JANKA ALEXYHO…
plné lásky a krásy. A to stačí! Nech je len úprimným naše
umenie. – V tomto znamení sa otvorila výstava Mallého,
Foltýna a Alexyho. S dielami plnými vrenia, eruptívnosti.
Stoja pred nevychodenou cestou, žulou zasypanou. Sú si
vedomí toho, že bez kladiva revolucionára to nepôjde. No
ich údery sa ďaleko ozývajú.“
Po návrate do Prahy v rokoch 1921 – 1923 mladý
Alexy pokračoval v štúdiách na Akadémii výtvarných
umení u profesora Maxa Pirnera a v roku 1924 u Maxa
Švabinského. V tomto období sa zameriaval predovšetkým
na hľadanie vlastného výrazu slovenského umenia.
Nachádzal ho v romantických námetoch ľudových bájí,
slovenských balád i v slovenskej dedine. Spolu s Gejzom
Vámošom založil časopis mladých slovenských umelcov
Svojeť (vyšiel však len ročník 1922).
Po ukončení Akadémie v roku 1925 sa Janko Alexy
vrátil na Slovensko a jeho pôsobiskom sa stala na niekoľko
rokov Bratislava. Tu začal pracovať ako profesor
kreslenia na gymnáziu. V roku 1926 podnikol s maliarom
Milanom Mitrovským a Andrejom Kováčikom študijnú
cestu do Talianska, kde navštívil viaceré mestá – Benátky,
Rím, Veronu, Padovu, Florenciu, Assisi.
Po návrate sa Alexy venoval portrétnej činnosti (namaľoval
portrét Jozefa Gregora-Tajovského s manželkou
Hanou Gregorovou, portrét pani Nemešovej a portrét
Vavra Šrobára).
Krajinomaľbe sa venoval predovšetkým počas pobytu
na Hornej Bečve na Morave, kde ho v júli roku 1927 pozval
Jaroslav Votruba. O dva roky neskôr Alexy zanechal
učiteľskú prax a odišiel do Turian k priateľovi Milošovi
Bazovskému, ku ktorému sa aj nasťahoval. Zo spoločných
potuliek po Orave a Liptove vznikli prekrásne pastely,
ktoré zachytávali rázovitosť slovenskej dediny. Toto
obdobie sa považuje za začiatok najvýznamnejšieho obdobia
ľudovožánrovej tvorby Janka Alexyho.
Koncom júna v roku 1930 sa Janko Alexy presťahoval
do Martina, odkiaľ spoločne s M. A. Bazovským a Zolom
Palugayom podnikali cesty na Liptov, Oravu a do ďalších
rázovitých regiónov Slovenska. Výsledkom ich putovania
za námetmi bola bohatá výstavná aktivita v rôznych
slovenských mestách. Výstavami spojenými s umeleckým
programom i prednáškami o výtvarníctve chceli
pozdvihnúť kultúrne povedomie a prispieť k záujmu verejnosti
o výtvarné umenie.
V roku 1932 sa Janko Alexy opäť presťahoval. Tentoraz
jeho kroky smerovali do Piešťan. V knihe Ovocie dozrieva
píše: „I keď som v martinskom prostredí našiel všetko, čo
umelec potreboval na ďalší rozvoj, túžil som po ďalších
výbojoch. Piešťany ma vábili ako okno do sveta, lákal ma
styk s cudzinou v tomto svetovom kúpeľnom meste.“
Jeho cieľom bolo vybudovať v tomto meste umeleckú
kolóniu, ktorá by sústreďovala významných predstaviteľov
slovenského výtvarného umenia. Po jej vybudovaní
sa tu stretávali Jozef Ilečko, Jozef Kollár, Ladislav Čemický,
Štefan Žambor, Zolo Palugay a s Milošom Bazovským,
Martinom Benkom, Jánom Želibským, Jozefom Pospíšilom
a Aurelom Kajlichom udržiavali kontakty. Počas pobytu
v Piešťanoch sa Janko Alexy podieľal na usporiadaní
mnohých výstav. Na jednej z nich, presnejšie na výstave
v Nových Zámkoch, sa zoznámil so Šarlotou Buganovou,
s ktorou sa v roku 1933 zosobášil. Založenie umeleckej
kolónie však nenaplnilo umelcove predstavy, preto odišiel
v roku 1937 natrvalo do Bratislavy.
Jeho ďalšiu tvorbu značne ovplyvnil jeden z predstaviteľov
mladej umeleckej generácie – Ján Mudroch. S veľkou
variabilitou opäť spracúval mestské motívy, pričom využíval
novú techniku pastóznej olejomaľby. Počas pobytu
v kúpeľoch na Sliači (1940) a v Tatrách (1942) Janko Alexy
pokračoval v krajinárskej tvorbe, ktorej sa venoval aj počas
vojny. Zároveň sa venoval komornej tvorbe, zátišiam
a starým architekturám a vrátil sa i k historickým motívom,
najmä z dejín Bratislavy a Liptova. Začiatkom 50. rokov sa
Alexy zameral na dekoratívno-monumentálnu tvorbu.
Spomenieme farebné mozaikové okná pre kostol v Jure
pri Bratislave (1950), farebné mozaikové okná v banke
v Bratislave (1951), farebné mozaikové okná v Piešťanoch
(1951), sklenené mozaikové okná pre Divadlo P. O. Hviezdoslava
v Bratislave (1952) a v roku 1953 zhotovil návrh
na rozmernú tapisériu Jánošíkova družina.
Alexyho výtvarné dielo je skutočne rozsiahle – tvorí
ho približne 1 300 tempier, olejomalieb, pastelov a kresieb.
Vo svojich prácach umelec vychádzal predovšetkým
z domácich tradícií.
Maľoval prírodu i slovenskú dedinu, mestské zákutia,
portréty, historické aj legendárne postavy a udalosti, zaujímavá
bola tiež tematika Jánošíka a jeho družiny. Verejnosť
mala možnosť vidieť jeho práce na mnohých individuálnych
aj kolektívnych výstavách doma i v zahraničí
(v Paríži, New Yorku, Benátkach, Štokholme, Budapešti,
Moskve, Leningrade, Lipsku). Za svoje celoživotné dielo
bol poctený viacerými cenami a vyznamenaniami, v roku
1945 mu bol udelený titul Zaslúžilý umelec a v roku
1964 titul Národný umelec.
Literárna tvorba Janka Alexyho, ktorá je úzko spätá s výtvarnou
tvorbou, je stavebne nenáročná. Námetovo čerpal
zo spomienok na detstvo a mladosť i z osobných zážitkov.
Typická je pre ňu jemná dávka sebairónie, úprimnosti
a láskavého humoru. Vytvoril niekoľko poviedok, drobné
črty, ale aj väčšie prozaické celky, z ktorých spomenieme
zbierku poviedok Jarmilka (1924), Grétka (1928), Veľká noc
(1930), Na voľnej voľuške (1932), romány Hurá! (prepracovaný
v roku 1949 s názvom Profesor Klopačka), Už je chlap
na nohách (1936), Zlaté dno (1940) a Dom horí (1942). Zaujímavé
sú i beletrizované autobiografie Život nie je majáles
(1956) a Ovocie dozrieva (1957), v ktorej hodnotí svoju
literárnu tvorbu takto: „V živote som prečítal sotva tridsať
kníh pre ťažko choré oči, a preto sa mi nepodarilo vytvoriť
veľkolepú literatúru; a predsa písaním podarilo sa mi naznačiť
to, čo som nemohol podať maľbami…“
OBRAZOVÝ ARCHÍV
Väčšia časť rozsiahlej zbierky Alexyho fotografií pozostávajúcej
zo 718 jednotiek je spracovaná klasickým
spôsobom pod signatúrou SA 3. Takto označené sú aj fotografie
jeho manželky Šarloty Alexyovej-Buganovej, významnej
poetky, publicistky a výtvarníčky, od ktorej sme
v roku 1977 do našich zbierok odkúpili väčšinu fotodokumentačného
materiálu. Viaceré fotografie boli získané
ešte v roku 1966 od Z. Horňákovej z Nitry, v roku 1968 od
ARCHÍV
K N I Ž N I C A – R O Č . 1 0 , Č . 3 ( 2 0 0 9 ) ........................................................................................................
61

IVANA WEISSOVÁ / OBRAZOVÝ ARCHÍV JANKA ALEXYHO…
ARCHÍV
MUDr. E. Holéczyho z Bratislavy a od sochára Fraňa Štefunku
v roku 1972. Pomerne pestrý obrazový fond Janka
Alexyho je doplnený aj viacerými fotografiami niektorých
členov početnej Alexyovskej rodiny. Spomenieme
aspoň portréty a skupinové fotografie súrodencov
Gustáva Alexyho (otec Janka Alexyho) – kominárskych
majstrov Emila a Ferdinanda Alexyovcov, ďalej zábery
súrodencov výtvarníka Janka Alexyho – Ferdinanda
s manželkou Irmou, rod. Kübachovou, a portréty Gustáva,
Jozefa a Márie Alexyovcov. Ďalej je do fondu zaradená
reprodukcia olejomaľby od akademického maliara
Aurela Ballu z roku 1892, ktorá znázorňuje umelcovho
starého otca – kominárskeho majstra v Liptovskom Mikuláši
Janka Alexyho st. a napokon nesmieme zabudnúť
ani na niekoľko fotografií výtvarníkových rodičov.
Reprodukcie všetkých týchto spomínaných fotografií
zhotovil Ferdinand Jiríček z originálneho albumu Janka
Alexyho, ktorý je uložený v Oddelení literárnych rukopisov
Archívu literatúry a umenia SNK. Jeho súčasťou sú aj pomerne
rozsiahle životopisy jednotlivých členov Alexyovskej
rodiny, rodinná korešpondencia (listy, pohľadnice, vizitky)
a „Rodopisný súpis potomkov Jozefa Alexiusa, kominára zo
Sedlčian v Čechách, zomrelého 5. júna 1840 v Liptovskom
Sv. Mikuláši“. Okrem tohto albumu sa tu nachádza rozsiahly
rukopisný materiál Janka Alexyho a jeho manželky, pozostávajúci
z bohatej korešpondencie Alexyovcov s jednotlivcami
i inštitúciami, prác i dokumentárneho materiálu.
Vráťme sa však k rozsiahlemu obrazovému materiálu,
ktorý dokumentuje život a predovšetkým dielo samotného
umelca. Bohatú kolekciu Alexyho portrétov tvoria
predovšetkým originálne fotografie výtvarníka v strednom
a staršom veku, pochádzajúce z rokov 1954 – 1970.
Niektoré z nich boli odkúpené z bývalej Československej
tlačovej kancelárie v Bratislave, iné hodnotné snímky
s rozmermi 23 × 29 cm boli získané od Šarloty Alexyovej
v roku 1977. Žiaľ, pri väčšine chýbajú dôležité údaje, akými
sú rok vzniku a autor fotografie. Cenné tri fotografie
v hnedom tóne odkúpil archív v roku 1966 od Z. Horňákovej
z Nitry. Z nich je pod signatúrou SA 3/21 spracovaný
portrét s Alexyho podpisom na zadnej strane, ktorý
zhotovili v ateliéri „Murillo“. Jeho podpis na čelnej strane
fotografie sa nachádza i na druhom portréte od neznámeho
fotografa (signatúra SA 3/20) z roku 1928.
Ďalšia hodnotná čiernobiela pohľadnica s portrétom
Janka Alexyho označená signatúrou SA 3/4 bola vydaná
v sérii fotografií slovenských spisovateľov. Iné snímky s jeho
portrétmi, presnejšie reprodukcie zhotovené zo spomínaného
albumu Janka Alexyho, zobrazujú výtvarníka
ako približne dvanásťročného chlapca, ako sextána i ako
maturanta na gymnáziu v Lučenci v roku 1911 a tiež nám
predstavujú Janka Alexyho jako mladého muža v čase,
keď v roku 1916 navštevoval v Budapešti lekárnický kurz.
Vo fonde nechýbajú ani reprodukcie jeho výtvarne
stvárnených portrétov. Nájdeme tu dve olejomaľby od
belehradského maliara Milana Čaliča, zobrazujúce Alexyho
v civile v roku 1922 i ako vojaka na talianskom fronte
počas prvej svetovej vojny v roku 1918. Dve reprodukcie
kresieb sú od neznámeho autora a napokon na posledných
dvoch snímkách sú znázornené busty Janka Alexyho
od Mariana Hubu a Ladislava Majerského.
Zbierka jeho podobizní je naozaj rozsiahla, podobne
ako ďalšia skupina fotografií, ktorá umelca zachytáva vo
chvíľkach oddychu. Ferdinand Jiríček vyhotovil reprodukciu
originálnej fotografie z roku 1921, ktorá zobrazuje
Janka Alexyho, v tom čase vysokoškoláka na Akadémii
výtvarných umení v Prahe, počas prázdnin strávených
doma v Liptovskom Mikuláši.
Portrét Janka Alexyho
(zo zbierok ALU SNK)
Táto snímka je spracovaná pod signatúrou SA 3/122.
Z rúk fotografa Jiřího Fojtíka pochádza iná zaujímavá fotografia,
zachytávajúca umelca aj so svojím úlovkom na
rybačke v Piešťanoch v roku 1934. Jeho dlhé prechádzky
ulicami starej Bratislavy, ktoré ho inšpirovali pri práci, zachytil
na viacerých originálnych fotografiách známy fotograf
Anton Šmotlák z Bratislavy. Výsledkom Šmotlákovej
práce sú aj ďalšie snímky zobrazujúce umelca v záhrade,
počas včelárenia i vo svojom byte v Bratislave. Fotografie
samotného domu bývania v hlavnom meste sa však
v našich zbierkach nezachovali. Nájdeme tu len niekoľko
záberov exteriéru a interiéru domu v Piešťanoch z roku
1933 a fotografie rodného domu v Liptovskom Mikuláši
od fotografa Libora Knězeka z Bratislavy.
Túto skupinku spracovaných fotografií dopĺňajú snímky
od fotografov Zuzany Mináčovej a Viliama Přibyla, ktoré
boli odkúpené z bývalej ČSTK v Bratislave a od Šarloty Alexyovej.
V nespracovanom Alexyho fonde sú, okrem iných,
uložené tri zaujímavé fotografie. Prvá z nich zachytáva
umelca pred budovou Notre-Dame v Paríži vo Francúzsku,
ktorý navštívil v roku 1929. Ďalšia, vytvorená v ateliéri
62 ........................................................................................................ K N I Ž N I C A – R O Č . 1 0 , Č . 3 ( 2 0 0 9 )

IVANA WEISSOVÁ / OBRAZOVÝ ARCHÍV JANKA ALEXYHO…
Rodný dom Janka Alexyho v Liptovskom Mikuláši
(zo zbierok ALU SNK)
Dora-Foto, ho zobrazuje počas prechádzky v kúpeľoch na
Sliači. Na poslednej z tejto trojice fotografií je Janko Alexy
na balkóne svojho bytu v Bratislave. Na jej druhej strane je
venovanie manželky Šarloty z 18. septembra 1971, adresované
spisovateľovi Andrejovi Plávkovi a jeho manželke.
Keď už spomíname Šarlotu Alexyovú, práve v jej spoločnosti
sa umelec nachádza na mnohých záberoch.
Hodnotná je predovšetkým snímka so signatúrou SA 3/76,
na ktorej sú obaja v kúpeľoch na Sliači (Dora-Foto, Zvolen-
-Sliač). Na ďalších sú zachytení počas prechádzok v prírode,
ulicami Bratislavy, v záhrade svojho domu i v ateliéri.
Bližšie sa o týchto fotografiách nebudeme zmieňovať,
pretože na väčšine z nich chýbajú dôležité údaje, ako sú
mená fotografov a obdobie vzniku fotografie.
Janko Alexy s manželkou
Šarlotou Alexyovou v roku 1933
(foto zo zbierok ALU SNK)
Janko Alexy s manželkou Šarlotou Alexyovou
počas spoločnej prechádzky
(zo zbierok ALU SNK)
K N I Ž N I C A – R O Č . 1 0 , Č . 3 ( 2 0 0 9 ) ........................................................................................................
63

IVANA WEISSOVÁ / OBRAZOVÝ ARCHÍV JANKA ALEXYHO…
ARCHÍV
Štetce a paleta v rukách umelca, umelec pri maľovaní
prekrásnych obrazov, umelec v kruhu svojich žiakov,
ktorým odovzdával svoje vedomosti, to sú typické fotografie
zo života Janka Alexyho. Vo fonde ich je veľa, preto
spomenieme len niekoľko. Pod signatúrou SA 3/13
je spracovaná fotografia, odkúpená z bývalej ČSTK, na
ktorej Alexy pracuje na známom gobelíne Ej hory, hory
čierne (1953). Zaujímavá je aj reprodukcia so signatúrou
SA 3/74, na ktorej mladučký, asi šestnásťročný gymnazista
Janko Alexy modeluje Harmonikára. Jej originál sa
nachádza v albume J. Alexyho v Oddelení literárnych
rukopisov. Pozornosť si zaslúžia aj ďalšie dve originálne
fotografie, ktoré zachytávajú Alexyho počas maľovania
na Súľovských skalách približne v roku 1928 a v prírode
na nezistenom mieste. Väčšina záberov z tejto skupiny
fotografií však pochádza z jeho ateliéru v Bratislave, kde
ho zvečnil pri práci fotograf Anton Šmotlák.
Janko Alexy pri modelovaní
(zo zbierok ALU SNK)
Ako sme už uviedli, výsledkom umelcovej dlhoročnej
tvorby bolo množstvo prekrásnych prác, ktoré vznikali
pri jeho nespočetných potulkách predovšetkým po
rodnom Slovensku. Ako prvý spomenieme album Obrázky
zo Slovenska, ktorý sa zrodil po tom, ako Alexy
spolu s univerzitnými profesormi Danešom, Chotekom
a Dvorským podnikli v jeseni roku 1919 vedeckú výpravu
na Slovensko. Počas nej umelec vytvoril množstvo
kresieb, z ktorých zostavil album. Mladý umelec
ho chcel vydať aj tlačou, no v tom čase nebolo ľahké
presvedčiť nakladateľov, aby vydávali reprodukcie maliarov.
Preto sa Alexy rozhodol vydať ho sám (pre zaujímavosť,
náklad si vyžiadal až 60 000 Kč), pričom mu
pomohol jeho brat Gustáv, majiteľ textilného obchodu
v Bratislave. Dúfali, že albumy odkúpia americkí Slováci,
ktorí mali prísť do Prahy na VI. sokolský zlet. Všetky
reprodukcie z tohto albumu sú uložené i v našom fonde.
Ide o tieto kresby: Budatínsky kaštieľ, Drevený kostol
v Leštinách, Drevený kostol v Oravke, Hrad Lietava,
Hrad na Devíne, Hrad Strečno, Hrad v Slovenskej Lupči,
Hrad v Užhorode, Chalúpky v Dolnej Boci, Chalúpky
v Jablonke, Kaplica Sv. Michala v Košiciach, Kaštieľ
v Hlohovci, Kostol v Kežmarku, Kostol v Trnave, Košický
dóm, Námestie v Žiline, Oravský zámok, Pohľad na Bratislavu,
Radnica v Levoči, Spišské Podhradie, Starohrad,
Trenčiansky zámok a Zvolenský zámok. Zároveň sa tu
nachádza reprodukcia titulnej strany, ktorá znázorňuje
Tvrdošínsky kostol. Sériou týchto kresieb, ktorými Janko
Alexy zachytil slovenské kaštiele, hrady, chalúpky, mestá
aj ľudové typy, začal svoju profesionálnu výtvarnú
dráhu. V tejto tematike pokračoval aj v zrelom veku, keď
sa začal sústavnejšie venovať námetom historických
architektúr, o čom svedčia mnohé práce. Reprodukcie
viacerých z nich, vytvorených počas celého tohto obdobia,
sú v hojnom počte zastúpené v našom fonde.
Spomenieme Biely kaštieľ v Liptovskom Jáne, Drevený
kostol v Roztoke, Františkánsky kostol v Bratislave,
Kaštieľ v Liptovskom Sv. Jáne, Kláštor v Okoličnom, Kostol
Sv. Mikuláša v Liptovskom Mikuláši, Kostol v Novej
Vsi, Námestie v Liptovskom Mikuláši, Spišskú kapitulu,
Vikársky kostol v Trnave a i. V počiatočnej Alexyho tvorbe
sa vyskytovali okrem dedinských motívov aj námety
zbojníkov, jánošíkovská a povstalecká ikonografia. Známe
sú napríklad olejomaľby Hôrni chlapci a Horí ohník,
horí, ktorých reprodukcie sú tiež súčasťou našej zbierky,
podobne ako reprodukcie gobelínov s jánošíkovským
motívom, ktoré však pochádzali z neskoršieho obdobia
– Jánošík na koni, Ej hory, hory čierne, Hôrni chlapci.
Najpočetnejšie zastúpenie v Alexyho archívnom fonde
však majú reprodukcie prekrásnych olejomalieb a pastelov,
ktoré vznikli na základe umelcových dojmov zo
života prostého človeka, s ktorým sa stretával pri potulkách
po rodnom Slovensku. Bieda a zároveň krása slovenského
ľudu a okolitej prírody na nás dýcha z každého
jeho obrazu, maľovaného od srdca a s nesmiernym
citom. Keďže rozbor a hodnotenie jeho diel, či už ide
o počiatočnú alebo neskoršiu tvorbu, nie je predmetom
nášho príspevku, uvedieme aspoň dve myšlienky
Dr. Alžbety Günterovej-Mayerovej z monografie Janko
Alexy, ku ktorej napísala úvod. Prvá: „Mohli by sme povedať,
že Alexy je rodeným rozprávačom, ktorý je vždy
vtipný, čerstvý, pestrý a náladový. Môže hovoriť o hocičom
a predsa nikdy neunavuje. Je majstrom okamžitých
impresií, v ktorých hľadá nielen zrakové, ale aj
citové zážitky. Zelený klobúk na hlavičke plavej krásky,
krehký volánček na nočnej košieľke, červené koralky na
tmavej blúzičke, prchavý dym cigariet, romantická nálada
zabudnutých kaštieľov, hra slnka v lese, zadumané
domčeky na stráni – nálada a sviežosť života, táto sto
ráz videná a nepozorovaná každodenná všednosť, dostáva
v jeho umení výtvarný význam a estetickú účelovosť.
Z nej čerpá rutinou pravého majstra, aby nám ukázal
všetku výtvarnú krásu, čo nás v živote obklopuje.“
A napokon i druhá myšlienka: „Máloktorý umelec pozná
tak majstrovsky hru farieb a svetla, onu kvalitu jemných
tónov prechodov a svietivých reflexov. Málokto vedel
dať známemu princípu o impresionistickom rozložení
farebných škvŕn taký nový obsah, ako Alexy, tento kulti-
64 ........................................................................................................ K N I Ž N I C A – R O Č . 1 0 , Č . 3 ( 2 0 0 9 )

IVANA WEISSOVÁ / OBRAZOVÝ ARCHÍV JANKA ALEXYHO…
vovaný majster istého ťahu pastelových ceruziek a štetcovej
techniky, ktorý dáva všetkým týmto rozloženým
farbám formálnu účelovosť. Účelovosť, ktorá vyznieva
v podstate iba v silnej citovej reakcii krásna. Pod jeho
štetcom stávajú sa sto ráz videné všednosti novou prekvapujúcou
farebnou a citovou skutočnosťou. Pevná
ruka umelca zformuje vibrujúce škvrny a svetlá farieb
do pevného obrazu. Kmitanie týchto škvŕn dáva obrazu
pekne vyladený rytmus, ktorý znie ako základný citový
motív v celom diele.“
Reprodukcie rozsiahleho diela Janka Alexyho si možno
pozrieť v Oddelení fotodokumentačných pamiatok
ALU SNK. Súčasťou tejto skupiny fotografií sú aj reprodukcie
výtvarne stvárnených portrétov známych osobností
od Janka Alexyho. Znázorňujú napríklad jeho manželku
Šarlotu Alexyovú, Metoda Bellu, Janka Jesenského,
Jána Kostru, Janka Kráľa, Jozefa Gregora-Tajovského
s manželkou Hanou Gregorovou a dcérou Dagmar Prášilovou
a iných.
Ďalšiu skupinu našej zbierky tvoria skupinové fotografie,
ktoré zachytávajú Janka Alexyho nielen s príbuznými, ale aj
s viac či menej známymi osobnosťami na rozličných podujatiach.
Z nich spomenieme dve fotografie z roku 1964,
spracované pod signatúrami SA 3/454 a SA 3/455. Odkúpené
boli od známej spisovateľky a prekladateľky Margity
Matulayovej-Valehrachovej, ktorá Alexyovcov navštívila
spolu so študentmi Priemyselnej školy elektrotechnickej
v Bratislave. Hodnotná je i fotografia z Trenčianskych
Teplíc z roku 1936, na ktorej je Janko Alexy v spoločnosti
spisovateľky Maše Haľamovej, kníhkupca Jána Horáčka,
spisovateľa Valentína Erbena a iných (foto Friedl).
Na ďalších dvoch originálnych snímkach približne z rokov
1920 a 1922 je spolu s viacerými významnými slovenskými
maliarmi a literátmi – s Vojtechom Ihriským, Ladislavom
Treskoňom, Gejzom Vámošom, Andrejom Timkom,
Viktorom Pecho-Pečnerom a i. Na jednej z nich sa na druhej
strane nachádza venovanie Gejzu Vámoša priateľovi – básnikovi
a prozaikovi Antonovi Prídavkovi zo 4. júla 1922.
ARCHÍV
Janko Alexy v spoločnosti priateľov v Trenčianskych Tepliciach v roku 1936 –
zľava 1. V. Erben, 3. J. Alexy, 5. M. Haľamová, 6. J. Horáček
Janko Alexy s maliarmi a literátmi v roku 1922 – zľava 1. V. Ihriský, 2. L. Treskoň,
5. G. Vámoš, 6. A. Timko, 10. J. Alexy, 13. V. Pecho-Pečner
(zo zbierok ALU SNK)
K N I Ž N I C A – R O Č . 1 0 , Č . 3 ( 2 0 0 9 ) ........................................................................................................
65

66ARCHÍV
IVANA WEISSOVÁ / OBRAZOVÝ ARCHÍV JANKA ALEXYHO…
Signatúrou SA 3/462 je označená zaujímavá fotografia
známeho fotografa Otakara Nehera (rozmer 18 ×
24 cm), ktorá bola odkúpená od M. Várossa z Bratislavy.
Zachytené je na nej spoločné posedenie Janka Alexyho
s hosťami z Indie a s ďalšími zaujímavými osobnosťami
– s Deziderom Millym, Milošom Ruppeldtom, Júliusom
Nemčíkom, Alžbetou Günterovou-Mayerovou, Mariánom
Várossom, Ladislavom Saučinom. Archívnymi fotografiami
je doložená aj návšteva prezidenta Eduarda
Beneša s manželkou u maliara Janka Alexyho, stretnutie
Františka Hečku s dcérou a manželkou s manželmi
Alexyovcami pred Slovenskou národnou galériou v Bratislave
v roku 1945 a tiež maliarovo stretnutie s Petrom
Jilemnickým.
Pod signatúrami SA 3/46-50 sú spracované fotografie
zo slávnostného odovzdania diplomu laureáta hlavného
mesta SSR Bratislavy, ktorý bol Jankovi Alexymu udelený
pri príležitosti 75. výročia jeho narodenia. Túto významnú
udalosť zachytila fotografka Magda Borodáčová 27.
januára 1969. V nespracovanom umelcovom fonde je
aj fotografia zo Zjazdu slovenských spisovateľov v Trenčianskych
Tepliciach z roku 1934, na ktorom sa zúčastnili
okrem Janka Alexyho Karol Rypáček, Šára Alexyová, Rudolf
Dilong, Ján Kostra, Zuzka Zguriška, Dobroslav Chrobák,
Hana Gregorová, Margita Figuli, Peter Jilemnický
a Ivan Horvát.
Ďalšie hodnotné skupinové snímky sa nachádzajú aj
v odkazoch a sú spracované vo fondoch: Praha (akademickí
maliari umeleckého krúžku v Prahe z 18. októbra
1822), Ján Volko-Starohorský (K. Rypáček, J. Alexy, J.
Volko-Starohorský a F. Kráľ na návšteve pevnôstky Jána
Pankráca v Liptovskom Sv. Mikuláši), Vladimír Roy (V.
Roy v spoločnosti priateľov a spisovateľov – L. Majerského,
L. Fullu, M. Benku, M. Galandu, J. Smreka, V. Ihriského,
F. Motošku, I. Žabotu, Š. Straku, J. Alexyho a M. A. Bazovského),
Štefánia Pártošová, Ján Botto (fotografie z oslavy
80. výročia narodenia Jána Bottu v Budmericiach, na
ktorej sa umelec zúčastnil) a Ján Smrek.
Pri predstavovaní fondu Janka Alexyho sa napokon
zastavíme pri poslednej skupinke fotografií, ktoré sa
týkajú umelcovho pohrebu a spomienkových podujatí.
Zdokumentovaný je smútočný obrad v Koncertnej
sieni Slovenskej filharmónie v Redute v Bratislave
25. septembra 1970. Na pohrebe sa okrem najbližšej
rodiny zúčastnili aj viacerí významní predstavitelia
kultúrneho života, z ktorých spomenieme Miroslava
Váleka, riaditeľa Slovenskej národnej galérie v Bratislave
Ing. Jána Hraška, predsedu Zväzu slovenských
výtvarných umelcov Róberta Dúbravca, spisovateľov
Emila Boleslava Lukáča, Pavla Horova, Jána Smreka,
Milana Pišúta a Jána Čajaka. Zachytený je aj prevoz telesných
pozostatkov z Reduty na cintorín v Slávičom
údolí, kde sa konala posledná rozlúčka s umelcom.
Pri tejto smutnej príležitosti Štefan Bugán vytvoril báseň
– reportáž, ktorú napísal na počesť Janka Alexyho
a venoval ju svojej sestre vdove Šarlote Alexyovej. Jej
reprodukcia je spracovaná pod signatúrou SA 3/54.
Vo fonde sa nachádza aj fotografia výtvarníkovej posmrtnej
masky, zhotovenej akademickým sochárom
Ferdinandom Bollom. Náhrobný pomník zachytili fotografi
Pavol Uhrín z Bratislavy a Filip Lašut z Martina.
Niekoľko fotografií vzniklo počas slávnostného matiné,
ktoré bolo venované pamiatke Janka Alexyho, jeho
maliarskemu, spisovateľskému a publicistickému dielu
25. októbra 1970, ďalšie sa konali pri príležitosti jeho
nedožitých 77. narodenín na Bratislavskom hrade
24. januára 1971 a v rokoch 1971 a 1975 pri príležitosti
prvého a piateho výročia umelcovho úmrtia.
Posledné fotografie sú zo slávnostného odhalenia
pamätnej tabule s bustou Janka Alexyho 25. januára
1972 na dome v Bratislave, v ktorom žil a pracoval
dvadsať rokov (autorom busty je akademický sochár
Jozef Horník).
Rozsiahly a rozmanitý obrazový archív národného
umelca Janka Alexyho prezentuje výtvarníka ako činorodého
umelca, spisovateľa a organizátora kultúrneho
života na Slovensku, ktorý si právom zaslúži našu pozornosť.
LITERATÚRA
KNIHA MÉHO SRDCE
ALEXY, J. Ovocie dozrieva. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej
literatúry, n. p., 1957, s. 240.
GÜNTEROVÁ-MAYEROVÁ, A. Janko Alexy. Bratislava : Tatran, 1949.
Janko Alexy. Súborné dielo (1894 – 1970); Ján Abelovský, Jarmila Učníková.
Bratislava : Slovenská národná galéria, 1984.
Slovenský biografický slovník I. Martin : Matica slovenská, 1986, s. 44
– 46.
Kniha mého srdce je nová velká zábavná anketa České televize, ve které budou moci diváci a čtenáři
v průběhu šesti měsíců tohoto roku hlasovat pro svou oblíbenou knihu. Kniha mého srdce je inspirovaná
pořadem BBC s názvem The Big Read. (www.bbc.co.uk/bigread), uvedeným v roce 2003. Víc než
o typický televizní pořad se jedná o celonárodní anketu s jasným smyslem – podnítit národ ke čtení,
ale také k diskusi o knihách a najít nejoblíbenější knihu naší země.
Tlačová správa, 5. 3. 2009
PhDr. Vit Richter
SKIP, Národní knihovna ČR
66 ........................................................................................................ K N I Ž N I C A – R O Č . 1 0 , Č . 3 ( 2 0 0 9 )