Slovak Lines_4/2014

Cestovanie
Zlaté sochy Turkembashiho
Šťastné stretnutie
Na mape nachádzam ulicu s domácou ubytovňou
zo sprievodcu. Je neďaleko. Kráčam,
kráčam, ľudí sa pýtam. Ulice boli premenované,
pred pár rokmi dokonca vymenené za čísla,
pričom každej ostalo aj nové meno. Aj keď som
bol jednu ulicu vedľa, ani päť ľudí mi nevedelo
povedať, ktorá to je. Až som stretol Oľgu, ženu
okolo štyridsiatky. Pýtali sme sa ľudí, išli sme
na policajnú stanicu. „Budova je zbúraná, už
neexistuje,“ hovoria. Prekvapene sa pozeráme
striedavo na seba i na nich, pre istotu to overuje
cez telefón. Policajt sa pýta Oľgy, či ma nemôže
vziať domov, to, žiaľ, nejde. Vysvetľujem, že
mám stan a stačí mi malé miesto. Oľga sa pýta
na kasárne, až ma vezme do neďalekého domu,
k jej bratrancovi, ako som sa o dva dni neskôr
dozvedel. „Sú to veľmi dobrí ľudia. Pomôžu Ti,“
hovorí mi veľmi srdečná Oľga.
Za kovovou bránou pri dome na ulici je malý
dvor a dva domy. Sesternica Myahri robí vonku
palacinky, stretávame Gurgena. Doma má
tri nádherné dcéry a netere, každá v šatách
inej farby. Rozpráva sa s Oľgou. Vidno, že má
dobré srdce, ale bojí sa nechať cudzinca doma.
Na chvíľu ide preč, pomáham s palacinkami.
Ponúkajú ma čajom a zemiakmi s mäskom.
Veľmi milá rodina. Po návrate sadáme do auta.
Jeho žena Ayna robí v malej ubytovni pre domácich.
Môžem ostať zadarmo, bez registrácie.
Asi by aj tak mali s tým iba veľa práce, pomyslím
si. Do ruky mi dávajú 20 manátov, odmietam.
Trvajú na svojom. Večer mi hovorí, že na druhý
deň tam už nebude, budem musieť zaplatiť 10
manátov za druhú noc. „Dobre,“ odpovedám.
Prechádzam sa po meste, mám namierené na
vlakovú stanicu. Je čas odchodu viacerých vlakov.
Vlak do Mary a Turkmenabátu ide iba jeden
denne. Pri pokladniciach je tlačenica ako
pri hrobe v Mašade. Čakať sa mi vôbec nechce.
Pri odchode stretávam nemecký pár z ambasády
v Mashade. „Ubytovňu sme tiež hľadali, no
našli sme iba ruiny. Museli sme ostať v hoteli
za 50 dolárov pre dvoch. Keď sme videli rad na
lístok na vlak večer, prišli sme sem skoro ráno,
ale bolo to to isté. Tri hodiny nám trvalo kúpiť
si lístok. Ak budeš musieť predbehnúť alebo
udrieť ženu, neváhaj,“ hovoria mi. Aj keď chceli
kúpiť lístok až na ďalší deň, vlak bol plný, a tak
cestujú už teraz. Radšej sa teda vraciam a po
hodine mám lístok.
Ráno obdivujem široké ulice, kde vari ani o desať
rokov nebudú mať zápchy, pamätník nezávislosti
i priľahlé budovy. To však nie je všetko.
Ďalšie budovy a paláce sa práve iba stavajú!
Videl som aj plagát s plochou na Olympijsky
areál, kde domáci budú môcť športovať. Isto
by nemali problém ani s kanálom na divokú
vodu, však v strede púšte na severe krajiny
budujú najväčšie umelé jazero Strednej Ázie,
jazero Karakum. Keď sa snažím nájsť múzeum
kobercov, domáci ma najskôr posielajú do predajne.
Tam aspoň zisťujem, že je presťahované
a oblúk neutrality už neexistuje. „Odtiaľ mal byť
krásny výhľad na prezidentský palác,“ hovorím.
„Áno, ale už nie je. Náš prezident chce postaviť
nový...,“ znie jej odpoveď. Veci sa tu menia tak
často, že ani domáci o nich nevedia.
Prezident ako idol
Keď sa vraciam s veľkým červeným melónom
v ruksaku večer domov z trhu, vidím v parku
veľkoplošnú obrazovku, ovešanú limuzínu, deti
oblečené ako na svadbu a cez 50 ľudí sledujú-
10
Lines | 2014