SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode

oddelenosť, skôr naznačujú primárnu štruktúru rozhovoru, ktorým je
oslovenie (aborder) smerujúce ku mne.
V tom je zahrnutý prvý škandál lévinasovského prevrátenia sókratovskej
etiky v zmysle starosti o seba: nie som to ja, ktorý oslovujem
a nie som to Ja, kto kladiem otázku ako prvý, naopak, ja sám som
oslovený a otázku dostávam. Pričom samozrejme platí, že toto oslovenie
je zároveň otázkou. Etika má zmysel – to znamená zostáva etikou
– iba ako starosť o toho druhého, v bytí pre toho druhého. 1 Byť
v etickom vzťahu znamená načúvať otázke prichádzajúcej odinakiaľ,
byť eticky zase odpovedať. Túto hru otázky a odpovede však nijako
nemožno stotožňovať s epistemologickým úsilím, v ktorom sa dostáva
k slovu teória pravdy, ktorá už nejako dopredu predpokladá samu seba
– etika, to je samotná otázka studu alebo hanby, 2 ktorú v sebe pociťujem
vo vzťahu k tomuto inému človeku a vo vzťahu k pravde, ktorú
mi ešte len prináša – o ktorej nič neviem. Dostať otázku znamená byť
uvedený do pochybnosti, byť problematizovaný „zvonku“.
Táto problematizácia má však predsa len povahu „vedenia“ a je teda
filozofiou par excellence, zostáva však na ne- alebo predepistemologickej
úrovni; nekladie otázky vedúce k pochopeniu vzťahu
aktu a veci, ku ktorej tento akt mieri, toto vedenie sa nepýta (čo tradične
znamená, že zaujíma odstup) na vlastné princípy alebo príčiny
seba samého. 3 Podľa Lévinasa je podstatou vedenia kritika, teda filo-
1 Treba si položiť otázku, po etickosti „starosti o seba“. Starať sa o seba - to je predsa
tá najprirodzenejšia vec, ktorú môžem urobiť! U Lévinasa sme svedkami povýšenia
etického nad každé bytie pre seba: etické nie je to, čo je prirodzené – etika totiž nijako
nevyrastá z požiadaviek indivídua. A ak, tak z čisto racionálnych. To, čo sa nám
zvyčajne javí ako etické (morálne), iba vyplýva z potreby zachovania spoločenstva,
rodu, štátu, dejín. Pre etické konanie je naopak určujúca kategória Dobra a to je podľa
Lévinasa „nad bytím“ (Lévinas (1990 b), s. 36) alebo „za hranicami adekvátnosti“
(Lévinas (1990), s. 13) – etiku v tomto zmysle nemožno zakladať na žiadnej ontológii
či epistemológii.
2 Ako sa pokúsime ukázať, Lévinasovi ide v podstate o to, že sa každá sloboda (autonómia)
– ešte skôr, než sa rozvrhne do svojich bytostných možností – musí ospravedlniť:
„Ne uvádza prítomnosť druhého človeka do pochybnosti naivnú legitimitu
slobody? Nejaví sa sloboda sebe samej ako stud za seba? “ (Lévinas (1990), s. 339).
K Lévinasovej koncepcii „studu“ (honte), ktorý je predpokladom každej pravdy,
pozri Lévinas (1990), s. 82-83, 85, 88, 186, 282, 291, 339.
3 Por. Lévinas (1990), s. 83.
151