SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode
SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode
SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode
You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
práve <strong>ako</strong> ne-alergický, pretože prijatie tejto novej idey sa pozitívne<br />
deje <strong>ako</strong> naučenie alebo vyučovanie (l’enseignement) – učiteľ v ňom<br />
prináša ži<strong>ako</strong>vi to, čo žiak ešte sám nevie. Ne-alergickosť tohto vzťahu<br />
je zo strany žiaka daná (mravným) vedomím nezaslúženosti oslovenia<br />
či vyvolenia, - žiak vždy vie, že je ži<strong>ako</strong>m, teda vie o svojom<br />
dlhu voči učiteľovi, ktorému môže byť zase otázka jeho vlastného<br />
štatútu celkom „ukradnutá“.<br />
2. Druhý sókratovský škandál. Idea nekonečna<br />
Ešte je potrebné vysvetliť zmysel týchto Lévinasových slov: „Ale<br />
naučenie neznamená maieutiku. Prichádza zvonku a prináša mi viac,<br />
než obsahujem“. Je jasné, že na lévinasovský rozhovor nemožno<br />
uplatniť sókratovskú schému; pre Sókrata platí, že sa od neho nikdy<br />
nikto nič nenaučil, zatiaľ čo u Lévinasa je učenie <strong>ako</strong> učenie možné<br />
iba vďaka určitej sprostredkujúcej idei, ktorú žiak ešte nemá v sebe,<br />
a tú je nutné do seba ne-alergicky pojať. To znamená, že musíme nájsť<br />
takú ideu, ktorá by na duchu – tým, že doň vstupuje zvonku – nečinila<br />
násilie, ba práve naopak, mala by predstavovať výsostnú etickú podmienku<br />
ne-násilia <strong>ako</strong> takého; mala by to byť idea, ktorá vlastne etickú<br />
dimenziu zakladá. 1 Inak povedané, lévinasovská idea by mala<br />
predstavovať základnú poučku každej etiky a každého etického rozhovoru:<br />
jej ne-násilný spôsob dávania by mal zároveň prekračovať<br />
alebo predchádzať sókratovský dialóg – ten už totiž „predpokladá<br />
bytosti rozhodnuté spolu hovoriť“ (Lévinas, 1990, s. 196). Ale<br />
(na)učenie je podľa Lévinasa vždy zároveň určitým povýšením a nepredpokladá<br />
toto obojstranné rozhodnutie. Učiteľ si volí žiaka (nikdy<br />
to nie je naopak!) a sám sa rozhoduje sprostredkovať učenie, ktoré si<br />
žiak ešte nemohol nij<strong>ako</strong> zaslúžiť. Jeho učenie teda v určitom zmysle<br />
prichádza z katedry, „zhora“ a teda nie je dialógom dvoch rovnocenných<br />
partnerov. Ako je však takéto učenie možné? Čo je to za zvláštne<br />
môže byť sprostredkované Bohom, ktorý je <strong>ako</strong> absolútny vo svete navždy neprítomný.<br />
Rolu učiteľa teda prenecháva druhému človeku.<br />
1 Pozri Lévinas (1990), s. 224-229.<br />
153
Change language