SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode

čovať postoj, ktorý bytosť zaujíma vo vzťahu k idei nekonečna (idei
Boha, Iného atď.) akosi pasívne: myslieť znamená „mať“ a „mať“ už
znamená „byť vyučovaný“. Lenže „mať“ opäť neznamená „vlastniť“,
neznamená to receptívnosť. 1 Myslieť môže znamenať jediné: konfrontovať
sa s tým, čo vystupuje voči Ja ako vonkajšie – a to je niečo celkom
iné než postupné vnútorné zrenie myšlienky smerom k jej dokonalému
tvaru (výpoveď). Myslenie sa v tomto svetle javí skôr efekt
pôvodnej traumy alebo zranenia, 2 vďaka ktorému je do bytosti „vložená“
idea nekonečna.
„A toto «vložená do mňa» je škandálom v sókratovskom svete!
Táto idea «vloženia do mňa» sa zrieka všetkých sókratovských
titulov.“ (Lévinas, 1993, s. 247)
Vzťah dvoch, žiaka k svojmu učiteľovi je vzťahom, ktorý presahuje
predstavu o tomto vzťahu, nie je to teda vzťah založený na nejakom
spoločnom rozumení ale napriek tomu zostáva lévinasovsky povedané
„dielom rozumu“ (Lévinas, 1990, s. 242) a teda zostáva určitou filozofiou.
Táto filozofia je možná práve ako vzťah k vonkajšku a predstavuje
konfrontáciu s pravdou v oboch významoch tohto slova (ako
zrážka alebo spor). Odohráva sa však v rovine vedenia alebo poznania,
ktorá predchádza rozhovor v zmysle vzájomného zdieľania výpovedí.
A predsa je rozhovorom – nie je v tom protirečenie? Azda najlepšie
si môžeme tento Lévinasov škandalózny pokus dostať sa pred
Sókrata ukázať vo svetle etiky: stačí, keď sa zamyslíme nad poslaním
filozofie. Dá sa povedať, že každá filozofia je v podstate kritikou naivného
vedenia, lenže filozofia nikdy neprichádza s konečným riešením,
jej pohyb na hranici pravdy a nepravdy nemôže nikdy ustať. Teda
skutočnosť, že iba poukazuje na neodôvodnenosť určitej mienky
(δόξα) pre ňu znamená nevyhnutnosť opakovať tento pohyb: musí sa
neustále vracať k „naivným počiatkom vlastnej ľubovôle“. Čím je
vedený tento pohyb, ktorý nie je zavŕšený žiadnou pozitívnou ideou?
1 Pozri Lévinas (1990), s. 261.
2 Transcendencia takto vstupuje do oblasti imanencie tak, že ňou otriasa (traumatizmus)
a zároveň tak, že sa tento otras nemôže stať predmetom reprezentácie. Viac
Lévinas (1990 b), s. 26, 82, 90, 139, 176, 226. Akoby tento otras zasahoval žiaka
„v“ nekonečne, ktoré ho prebúdza do blízkosti učiteľa.
161