SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode
SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode
SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode
You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
V tejto štúdii si kladieme otázku týkajúcu sa povahy sókratovského<br />
rozhovoru, ktorý nám odjakživa slúži <strong>ako</strong> vzor skutočného filozofovania.<br />
Sókratovský rozhovor uvažujeme v platónskom duchu: cieľom<br />
nie je ani tak jeho rekonštrukcia (otázka: v čom spočíva alebo nespočíva<br />
„pravý“ sókratovský dialóg), ale skôr expozícia samého rozhovoru<br />
v určitom svetle: vo svetle poznania, ktoré nie je vedením v epistemologickom<br />
zmysle (podľa ktorého by každé konanie malo spočívať<br />
v poznatkoch, ktoré toto konanie vyjasňujú) ale predstavuje niečo <strong>ako</strong><br />
„duchovné videnie“, alebo „duchovnú optiku“, ktorá však predsa len<br />
napĺňa kritickú povahu vedenia. Dalo by sa povedať, že sókratovskú<br />
maieutiku nahrádzame platónskou dialektikou. Avšak len s určitou<br />
rezervou: táto dialektika bude zrozumiteľná iba v odlesku jemného<br />
lévinasovského razenia.<br />
Zvolili sme si teda lévinasovské východiská: rozhovor skúmame<br />
vo vzťahu k špecifickej (etickej) otázke, spochybneniu alebo problematizácii,<br />
ktorá ho <strong>ako</strong> rozhovor vlastne umožňuje a vykazujeme ho<br />
tak <strong>ako</strong> filozofiu „zvláštneho druhu“. Táto otázka (spochybnenie)<br />
vyvstáva vo vzťahu dvoch – účastníkov bežného rozhovoru –<br />
a spôsobuje to, že sa tento rozhovor <strong>ako</strong>by premieňa na vzťah vyššieho<br />
rádu, alebo na vzťah, v ktorom presvitá samotný význam <strong>toho</strong>, čo<br />
je vyššie, a patrí k vyššiemu alebo priam božskému rádu. 1<br />
Prestúpiť k tomuto vyššiemu rádu môžeme vtedy, keď sa pred nami<br />
otvorí pole „metafyzického previnenia“: keď filozofia začne kritizovať<br />
samu seba <strong>ako</strong> dogmatizmus a vystavuje sa v etickom pohybe<br />
pýtaniu <strong>druhého</strong>. Je táto otázka ešte iba nedostatočným vedením<br />
o tom, čo je dané a čo môže byť zodpovedané v miere nášho očakávania?<br />
Alebo je otázka pýtaním, ktoré sa strieda s odpoveďou v dialógu,<br />
ktorý vedie duša sama so sebou a ktorý je podľa Platóna podstatou<br />
myslenia – ktoré teda smeruje k stotožneniu sa so sebou v „starosti<br />
o seba“?<br />
Nemali by sme skôr predpokladať opak, teda že rozhovor je vždy<br />
sprostredkovaním nejakého obsahu, určitým (po)učením, ktoré duša<br />
1 Por. Lévinas (1990), s. 185: „Toto spochybnenie môjho ja, ktoré sa kryje s manifestáciou<br />
Druhého v tvári nazývame rečou. Výška, z ktorej prichádza reč, označujeme<br />
slovom učenie“.<br />
145