SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode

Lévinasovské „in“ v infinitum – prvenstvo nekonečna vo vzťahu
ku konečnu alebo transcendencia v imanencii takto označuje vykročenie
subjektivity za hranice intencionality. Lenže kam vlastne? Smerom
k tomu čo je ne-mysliteľné a predsa umožňuje pohnutie bytosti,
umožňuje určité poučenie alebo inšpiráciu, 1 ktoré sú však nezahrnuteľné:
karteziánska idea nekonečna je ešte stále teoretická a takou by
zostala aj lévinasovská, keby sme ju chceli vykazovať v tejto rovine –
preto sa treba posunúť k jej pravému stredu alebo centru prijímania,
ktorým je moment túžby. Podľa Lévinasa vzťah k nekonečnu nie je
vedením ale túžbou, ktorú popisuje v protiklade k potrebe. 2 Oproti
potrebe sa každá túžba vyznačuje tým, že ju nemožno nasýtiť:
„(...) živí sa akosi svojím vlastným hladom a narastá zároveň
s tým, ako ho uspokojuje; Túžba je ako myšlienka, ktorá myslí
viac než myslí, alebo skôr to, čo myslí. Je to paradoxná štruktúra,
ale o nič viac než oná prítomnosť Nekonečného v konečnom
akte.“ (Lévinas, 2009, s. 211)
Povieme, že „objektom“ tejto túžby je nejaké „dobro“. Áno, ibaže
sa neuspokojuje s nejakým konkrétnym dobrom – siaha ďalej smerom
k tomu, v čom sú Lévinas s Platónom zajedno: k Dobru, ktoré je Dobrom
v sebe a nie vo vzťahu k potrebe, ktorej by toto Dobro chýbalo.
Platón bytie tohto Dobra nijako neodvodzuje: jednoducho ho kladie
ako absolútne a ne-reprezentovateľné. Dobro chápe v zmysle prekročenia
samotného prírodného poriadku ako poriadku οὐσία. Ústami
Sókrata v Ústave hovorí, že práve Dobro dáva poznateľným a neviditeľným
realitám ich „bytie“ (τὸ εἶναι) a „podstatu“ (τὴν οὐσίαν) Avšak,
ako dodáva Sókratés, ono samo „nie je podstatou“ (οὐκ οὐσίας
ὄντος); „je skôr nad a za podstatou“ (ἔτι ἐπέκεινα τῆς οὐσίας πρεσβείᾳ
καὶ δυνάµει (...) ὑπερέχοντος) v tom, čo sa týka dôstojnosti a moci
(Rep. 509b). 3
1 Pozri Lévinas (1990 b), s. 88, 176, 196, 198, 220-222 atď.
2 Ideu nekonečna Lévinas stotožňuje s túžbou: (Lévinas (1987), s. 54; (Lévinas
(1990), s. 42.
3 „Aby Platón vyvolal predstavu Dobra, pokúsil sa opísať ἔτι ἐπέκεινα τῆς οὐσίας
tým, že „prekročil podstatu“; sloveso ὑπερέχειν však posilňuje pleonastickým
ἐπέκεια, čím vytvára hyperbolu: Dobro „vykračuje za podstatu“, ἐπί zosilňujúce
163