SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode
SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode
SK Sucharek - Poznanie ako starosť o toho druhého ... - Webnode
Create successful ePaper yourself
Turn your PDF publications into a flip-book with our unique Google optimized e-Paper software.
ktorá nemá byť žiadnou teóriou, žiadnym násilím alebo politikou či<br />
kalkulom.<br />
V čom spočíva zvláštnosť „vyučovania“, vďaka ktorému sa ži<strong>ako</strong>vi<br />
dostáva idey nekonečna? Predovšetkým nejde o žiadnu intencionalitu,<br />
vedomie niečoho alebo akt zahrnutia, vzťah k objektu vedomia<br />
v zmysle tematizácie, kladenia. Myšlienka intencionality – minimálne<br />
v zmysle husserlovskách Logických skúmaní – je totiž založená na<br />
privilégiu predstavovania (représentation), ktoré je <strong>ako</strong>by „sídlom“<br />
každej pravdy. Ideu nekonečna si však nemožno nij<strong>ako</strong> predstaviť.<br />
Samotný vzťah žiaka k svojmu učiteľovi, bytosti k nekonečnu, ktorý<br />
sa vzpiera každej tematizácii a re-prezentácii, je skôr určený tým, že<br />
v ňom dochádza k určitej „afekcii“, dotyku 1 konečného nekonečnom.<br />
Tento dotyk Idey Nekonečna nie je ani imanenciou oného „ja myslím“,<br />
ani transcendenciou predmetu. Nejde o sprostredkovanie nejakého<br />
obsahu (učenia), ktorý bol ži<strong>ako</strong>vi a jeho učiteľovi už dopredu<br />
spoločný. Karteziánske cogito je založené na možnosti, ktoré si toto<br />
cogito nemôže dať samé – „opiera sa o Iného, ktorým je Boh a ktorý<br />
do duše vložil ideu nekonečna, ktorý ju vyučil, a nielen v nej iba podnietil<br />
rozpomínanie na to, čo predtým už videla, <strong>ako</strong> tomu bolo<br />
u platónskeho učiteľa“ (Lévinas, 1990, s. 85).<br />
Samozrejme, možno namietnuť, že karteziánsky spôsob uvažovania<br />
zostáva stále poplatný línii ἐπιστήµη, a nič nie je oprávnenejšie<br />
<strong>ako</strong> táto námietka. Lévinas chce preto Descarta celkom opustiť<br />
a pokúša sa myslieť ideu nekonečna v odlišnom poriadku než je poriadok<br />
intencionality a racionality. Týmto poriadkom riadiacim sa<br />
vlastnými pravidlami je metafyzika alebo etika. Povedali sme „metafyzika<br />
alebo etika“: to však neznamená disjunkciu alebo vzťah nahradenia<br />
ale naopak ekvivalenciu, určitú rovnosť, 2 ktorá spočíva vo vytrhnutí<br />
etického z oblasti každého myslenia, ktoré je možné<br />
v konečnej inštancii previesť na právo teoretického myslenia o vlastnej<br />
slobode, premýšľania nad vlastným konaním, ktoré je vždy konaním<br />
pre seba, tzn. myslenia, ktoré nemyslí na nič než Seba. Voči tejto<br />
1 Pozri Lévinas (1990), s. 143, 328; Lévinas (1990), s. 140, 193, 232 atď.<br />
2 Lévinas stotožňuje etiku s metafyzikou na viacerých miestach, napr. Lévinas (1990),<br />
s. 76, 324, 334, 340 atď.<br />
159
Change language