SG09

V ďalšom čísle časopisu: 

Svet Grálu 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých 

duchovných 

a mravných hodnôt. 

Omyly a zázraky jasnovidectva 

Nazeranie do „iného sveta”, do budúcnosti, ale aj do minulosti fascinovalo 

ľudí odjakživa. Ale jasnovidci či mediálne nadané osoby niekedy hovoria o neviditeľných 

veciach, ktorým môžeme iba ťažko uveriť, alebo ich pochopiť. 

Šamanizmus 

Európska civilizácia už dávno nie je spojená s prírodou, 

kozmickými vplyvmi, počasím. U šamanov 

však toto spojenie zostáva oveľa užšie. Šamani 

komunikujú s rastlinami, vstrebávajú ich energiu 

a odovzdávajú ju chorému. Rastliny ich samy naučia, 

akým spôsobom majú byť použité. 

Implózia – energia budúcnosti? 

Moderný technologický vývoj sa celkom upísal 

rozkladnému princípu explózie. Ale prírodovedci 

a bádatelia Viktor Schauberger a Johann Grander 

poukazujú na ekologický charakter a výhody 

budujúceho princípu–implózie. 

Perzia 

Svet Grálu č. 10 

vychádza 1. decembra 2006 

titulná téma: 

Perzia, dnešný Irán, bola miestom pôsobenia 

Zoroastra, ktorý v mlčaní duše dospel k poznaniu 

Boha nazývajúc ho Ahura Mazda. Dobré myšlienky, 

dobré slová a dobré diela boli základnými piliermi 

jeho učenia. 

V 21. storočí sa svet 

zmenil na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

Časopis Svet Grálu, ktorý 

vychádza súčasne aj v češtine, 

nadväzuje na nemecký 

Gr alsWelt, francúzsky 

Monde du Graal 

a anglický Gr ailWorld, 

ktoré si vo svojich krajinách 

získali už tisíce stálych 

čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete 

v prílohe alebo na internete: 

8/2006 Svět Grálu 

www.svetgralu.sk 

Reinkarnace 

Proč si nevzpomínáme? 

Svět Grálu 

 

9/2006 Svet Grálu 

červen – srpen 2006 · číslo 8 

Svet Grálu 

Reinkarnace – 

křesťanská myšlenka? 

 

strana 5 

strana 7 

Tajuplný Velikonoční ostrov 

Jak drahý je levný nákup? 

september – november 2006 · číslo 9 

Duchovní souvislosti v životě 

strana 9 

Duše, láska a sexualita – 

zamlčená fakta 

Odvrátená tvár misií – 

reportáž o kmeni Akha v Thajsku 

strana 8 

Hľadanie Noemovej archy 

strana 20 

Filipínsky liečiteľ na vlastnej koži 

strana 23 

Muzikoterapia – 

pomoc pre každého 

strana 27 

Immanuel Kant 

strana 34 

cena 87 Sk 

strana 30 

Platonská akademie 

strana 37 

cena 78 Kč 

„Dáš mi svoje srdce?“ 

Transplantácia orgánov – 

dve strany mince 

Duchovné súvislosti v živote 

Svět Grálu 

www.svet.gralu.cz 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk

OBSAH 

NA ÚVOD… 

CIVILIZÁCIA 

Globalizácia nemorálky 5 

ROZHOVOR 

Odvrátená tvár misií 

Cestovateľ a bojovník za ľudské práva 

Tomáš Ryška hovorí o bezpráví, ktoré 

páchajú misionári v Thajsku. 8 

REINKARNÁCIA 

Predurčenie a sloboda 14 

ZAUJALO NÁS 

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 17 

ARCHITEKTÚRA 

Skalný chrám v Jeruzaleme 18 

HISTÓRIA 

Hľadanie Noemovej archy 20 

REPORTÁŽ 

Filipínsky liečiteľ na vlastnej koži 

„Dobre, môžete fotografovať!” hovorí 

liečiteľ. Práve v tom okamihu sa mu prsty 

ponorili do brušnej dutiny… 23 

ZDRAVIE 

Muzikoterapia - pomoc pre každého 27 

TÉMA 

Transplantácia orgánov - dve strany mince 30 

OSOBNOSŤ 

Vznik sveta podľa Kanta 34 

HISTÓRIA 

Putovanie do krajiny úsvitu (V.) 

IZRAEL 

Na počiatku monoteizmu stojí národ, ktorý 

niekoľkokrát takmer zmizol z povrchu 

zeme… 36 

NÁZORY 

Listy čitateľov 40 

NA ZÁVER… 

O pampúšení 42 

Stalo sa Vám niekedy, že ste 

nechali za seba myslieť druhých? 

V nevinných veciach 

sa to znesie, ale čo sa stane, keď sa 

to bude týkať vášho života? Keď to 

nakoniec dopadne zle, môžete volať 

na zodpovednosť toho, komu ste 

prenechali moc nad svojimi myšlienkami? 

Iste to môžete skúsiť, ale 

nedovoláte sa. 

Dnes sme viac než kedykoľvek 

predtým ohrození týmto nebezpečenstvom. 

Máme vedcov a odborníkov, 

ktorým zverujeme 

svoje záležitosti, ale tiež svoje telá, 

duše, svoje myslenie. Tí všetci sú 

však predovšetkým ľuďmi s osobnou 

skúsenosťou, ktorá ich vedie 

k tomu, aby výsledky svojej práce 

interpretovali vlastným spôsobom. 

Preto nebude nikdy existovať čistá 

veda, z ktorej by sa mohla vytratiť 

osobná zodpovednosť a kde by 

teda bolo možné skúmať a vynaliezať 

bez toho, že by sa človek zaoberal 

úvahami, aké dôsledky to 

prinesie. 

Pozrime sa teda na vedný odbor, 

ktorý je v strede pozornosti 

tohto čísla Sveta Grálu, na medicínu. 

K akému spôsobu myslenia 

nás súčasná medicína vychováva 

a vedie? Dáva nám jej myšlienková 

stavba vo svojich dôsledkoch pocítiť, 

že je naše zdravie a život v tých 

najpovolanejších rukách, alebo nás 

necháva topiť sa práve vo chvíľach, 

keď sa potrebujeme pevne oprieť 

a vnímať jasný nadčasový poriadok? 

Žiaľ, je treba povedať, že navzdory 

všetkým úspechom súčasnej medicíny 

muselo také rozčarovanie 

zažiť už veľa ľudí. K životu a teda 

aj k medicíne, v ktorej by mal byť 

život stredobodom pozornosti, 

patrí predsa všetko to, čo každý 

3 

Svet Grálu 

9 | 2006

NA ÚVOD… 

z nás denne prežíva, či už v rámci 

všedného dňa alebo pri mimoriadnych 

udalostiach. Tak vlastná skúsenosť 

priniesla už mnohým ľuďom 

pevné presvedčenie, ktorým 

nemôže nič otriasť napriek tomu, 

že táto skúsenosť nie je v súlade 

s mienkou vedy. V akom svetle sa 

potom musí javiť odborník, ktorý 

popiera existenciu niečoho, čo sa 

pre iného stalo nevyvrátiteľnou 

skutočnosťou? Môže si pravý vedný 

odbor dovoliť tieto veci ignorovať, 

popierať alebo dokonca zosmiešňovať? 

Samozrejme, že nie! Mal by 

sa nimi, naopak, so všetkou vážnosťou 

zaoberať, pretože znevažovanie 

skúseností druhých ľudí je 

znamením vlastnej nechápavosti 

a dôsledkom lipnutia na nesprávnom 

myšlienkovom modeli. 

Už nedôvera, s akou sa pristupuje 

ku skúmaniu javov, ktoré starý model 

očividne nemôže pojať, je príznačná. 

Položme si niekoľko otázok 

a sami hľadajme odpovede: 

Zaoberá sa niekto vážne otázkami 

liečiteľstva s cieľom overiť aspoň 

jeho najčastejšie formy? Ako 

sa prejavili zážitky ľudí, ktorí prekonali 

klinickú smrť, v posudzovaní 

smrti? Ako sa prejavili zážitky 

ľudí po transplantáciách orgánov 

v prístupe k transplantačnému odboru? 

Kedy vôbec končí život pozemského 

človeka a akým spôsobom 

hľadá medicína odpoveď? 

K poslednej otázke uveďme niekoľko 

faktov, ktoré odpoveď naznačujú. 

Ešte v r. 1968 bola smrť, aspoň 

z hľadiska medicíny, definovaná 

ako „vyhasnutie života, koniec existencie“. 

V tomto roku sa však podarilo 

po prvýkrát úspešne transplantovať 

srdce. Vtedajšia definícia smrti 

sa zrazu ocitla v rozpore so základnou 

potrebou transplantačného odboru 

– získavanie živých ľudských 

orgánov. Pokiaľ by pôvodná definí- 

4 

Svet Grálu 

9 | 2006 

cia zostala v platnosti, znamenalo 

by to, že sa orgány pre tento účel 

odoberajú ešte žijúcim ľuďom, čo 

by istotne vyvolalo neprekonateľný 

odpor. Preto sa ešte toho roku zišla 

Harvardská komisia, aby stanovila 

smrti novú hranicu, ktorá by odoberanie 

živých orgánov ospravedlnila. 

Táto nová hranica sa nazýva 

mozgová smrť, tzn. nenávratné poškodenie 

mozgu, ktoré navždy vylučuje 

jeho správnu funkciu. Takto 

postihnutý človek už nikdy vo svojom 

živote nemôže používať svoj 

rozum. Zásadná otázka potom znie: 

„Prestal byť preto živým človekom? 

Prestal existovať?“ 

Ľudia, ktorým sa odoberajú orgány 

pre transplantačné účely, však 

očividne ešte existujú. Ich pokožka 

je teplá, niekedy sa stane, že chcú 

vstávať, objímať, schopnosť rozmnožovania 

zostáva zachovaná, 

ženy môžu donosiť plod a porodiť. 

Ich srdce bije – bolo by inak možné 

transplantovať srdce, ktoré nežije? 

Mŕtve telo je naopak chladné, stuhnuté, 

bledé. Jeho srdce nebije a jeho 

krv už neprúdi. 

Komisia podoprela svoj návrh 

oproti tomu dvoma argumentmi: 

1. Pacienti, ktorých mozog je nenávratne 

zničený a ktorí natrvalo 

stratili svoj intelekt, sa stávajú ťažkým 

bremenom pre nemocnice, rodiny 

a pre iných pacientov odkázaných 

na ich nemocničné lôžka. 

2. Pokiaľ by doterajšia definícia 

smrti zostala v platnosti, spôsobilo 

by to pri odbere orgánov pre 

transplantačné účely nevyhnutné 

rozpory. 

Z uvedeného, žiaľ, vyplývajú len 

pragmatické motívy: 

1. Nájsť spôsob, ako uvoľniť lôžka 

obsadené pacientmi s mozgovou 

smrťou a získať pritom ešte živé 

orgány. 

2. Vypracovať novú definíciu 

smrti, ktorá síce nesúvisí s jej 

hlbším a pravdivejším pochopením, 

ale ktorá bude slúžiť danému 

účelu. 

Inými slovami, aby sme nebrzdili 

pokrok, prehlásime živých za 

mŕtvych a potom s týmito mŕtvymi 

naložíme ako so živými? Ale čo budeme 

robiť, ak sa v blízkej budúcnosti 

nezvratne dokáže, že človek 

ešte nezomrel, i keď má mŕtvy mozog, 

a že s jeho telom nemožno zaobchádzať, 

ako by bol už mŕtvy? 

A čo bude potom s transplantačným 

odborom a čo bude s lekárskou prísahou, 

ktorá nedovoľuje spôsobovať 

pri výkone tohto povolania škodu 

akémukoľvek človeku? 

Veď ľudia sa už stali konkurentmi 

na život a na smrť, ľudský orgán 

sa stal tovarom, ktorého cena sa 

riadi ponukou a dopytom. A dopyt 

rastie, pretože adeptov na transplantáciu 

najrôznejších orgánov 

a tkanív pribúda. Násilná smrť už 

nie je jedinou možnosťou, ako získať 

funkčný orgán. Orgánový bazár 

tretieho sveta žije z chudoby 

a zúfalstva tamojších obyvateľov, 

ktorí ponúkajú svoj tovar – časť 

svojho tela. 

Tieto a ďalšie otázky sa netýkajú 

v konečnom dôsledku medicíny, 

ale života každého z nás. Preto by 

sme ich riešenie nemali prenechávať 

len úvahám odborníkov, zvlášť 

keď medicína, napriek dosiahnutému 

stupňu poznania, prejavuje 

v základných otázkach ešte toľko 

neistoty a tápania. 

Skúsenosť miliónov ľudí nemožno 

obchádzať ani umlčať. 

Mala by, naopak, nájsť svoje miesto 

i v medicíne, kam by ju odborníci 

mali nielen vpustiť, ale predovšetkým 

na nej ďalej stavať. Len 

tak môžu vo svojom vedení zostať 

nablízku živým, umierajúcim 

i mŕtvym. 

MUDr. Jan PALOUČEK

CIVILIZÁCIA 

GLOBALIZÁCIA 

NEMORÁLKY 

KRITICKÁ ANALÝZA POLITICKÉHO A HOSPODÁRSKEHO VÝVOJA 

V 

médiách nás pri každej príležitosti 

politici uisťujú, že globalizácia 

sveta je nezadržateľný, nezvratný 

proces, ktorý vraj nemôže nikto zastaviť 

ani spomaliť. Zdá sa, akoby ani 

neexistoval iný názor. Avšak zdanlivo 

nezadržateľný vývoj mohol zrejme 

prebiehať aj celkom inak. Jednoducho 

bolo nutné len prijať iné rozhodnutie. 

Tak je aj tvorba veľkých a väčších 

hospodárskych priestorov len 

zvolený utopický koncept budovania 

„lepšieho sveta“. Doposiaľ všetky podobné 

snahy – či už náboženské, filozofické, 

politické, 

ekonomické, 

ideologické – buď stroskotávali 

alebo ďaleko zaostávali za predkladanými 

blahodarnými víziami. 

Na odôvodnenie nevyhnutných 

krokov favorizovanej cesty ku globalizácii 

sa vynašli dokonca politické 

rozprávky. Je to napríklad tvrdenie, 

že v rámci ekonomickej únie alebo 

jednotného menového priestoru – aký 

je v štátoch Eurozóny – už nebudú 

možné ďalšie vojny. Našťastie už nikto 

nemusí počítať s vojnou, napríklad 

medzi Francúzskom a Nemeckom; 

avšak nie z dôvodu, že v obidvoch 

štátoch platí rovnaká mena. Takéto 

tvrdenie je prežitok: krvavá 

občianska vojna v Juhoslávii 

prepukla v krajine 

medzi národmi, 

ktorá, odhliadnuc 

od náboženstiev, 

patrila po stáročia 

do rovnakého kultúrneho 

okruhu, 

hovorilo sa v nej 

rovnakým jazykom 

a existovala 

jednotná mena. 

Rebélie severných 

Írov, Kurdov, Čečencov 

alebo Palestíncov 

nijako 

nebrzdí to, že žijú 

v rovnakej menovej 

oblasti ako ich 

skutoční alebo 

domnelí utláčatelia. 

A americká 

občianska vojna 

vypukla napriek 

tomu, že severné 

i južné štáty mali dolár. 

Aj tvrdenie, že sa vďaka globalizácii 

bude občanovi vodiť lepšie, ako bez 

nej, si musí ešte počkať na svoje potvrdenie. 

Pravdepodobne povedie tento – 

do určitej miery ruinujúci – medzinárodný 

konkurenčný boj k nižším 

cenám. Zlepšenie kvality života však 

poskytnú lacné výrobky len vtedy, 

ak nebude zároveň drasticky stúpať 

nezamestnanosť a celosvetový konkurenčný 

boj sa neprejaví zvýšeným 

zaťažením životného prostredia. Kto 

na globalizácii napokon získa, ukáže 

budúcnosť. Zatiaľ voľný obeh peňazí 

nahráva najmä menovým špekulantom 

a mafii, voľný svetový obchod 

predovšetkým veľkým, nadnárodným 

koncernom a obchodu s drogami. Od 

týchto skupín nemožno očakávať príliš 

veľa nezištnosti, zmyslu pre celok či 

sociálnej zodpovednosti. 

Národné štáty sú na druhej strane 

nenápadne zbavované moci; možnosti 

jednotlivých vlád, napríklad pri obstarávaní 

práce, sa stále viac zužujú. 

Prenášanie dôležitých rozhodnutí na 

nadštátne úrady (inštitúcie) bez demokratickej 

legitimity má s ospevovanou 

demokraciou len málo spoločné. 

20. 

ETICKÉ ASPEKTY 

GLOBALIZÁCIE 

storočie, storočie veľkých vojen, 

prinieslo dôležitý výsledok: 

prekonanie národno-štátnej 

myšlienky. Vnútropoliticky boli národné 

štáty – prinajmenšom na papieri 

– právnymi štátmi; v zahraničnej 

politike platilo teoreticky právo 

ľudu, prakticky právo silnejšieho. 

5 

Svet Grálu 

9 | 2006

CIVILIZÁCIA 

Po 2. svetovej vojne nastala zmena, 

presadilo sa nové poňatie: národno- 

-štátne zmýšľanie, spojené s imperializmom, 

kolonializmom, národným 

socializmom a rasizmom, dohospodárilo. 

Prinajmenšom európske štáty 

spoznali, že svetový mier má byť istený 

medzinárodnými organizáciami 

nadnárodného charakteru ako EU, 

OECD (Organization for Economic 

Cooperation and Development) a UN 

(United Nations). 

Nevyhnutné základy pre takúto 

spoluprácu vytvorila dvadsaťčlenná 

skupina „eminent persons“, ktorú 

zvolal generálny sekretár Spojených 

národov Kofi Annan. Táto skupina 

mala za úlohu vypracovať správu 

k dialógu kultúr o novom modeli 

medzinárodných vzťahov. Tento manifest 

bol predložený 9. novembra 

2001 s názvom „Crossing the Divide“ 

(„mosty do budúcnosti“). Nový politický 

náhľad na svet má nahradiť politiku 

moci a prestíže politikou porozumenia, 

zblíženia a zmierenia. 

Na konci 20. storočia sme mohli byť 

plní dôvery: studená vojna sa skončila, 

tretia svetová vojna sa neuskutočnila, 

konfrontácia medzi veľkými 

mocnosťami sa zmenila na kooperáciu. 

Napriek tomu 21. storočie sa začalo – 

takmer súčasne s predložením zmieňovaného 

manifestu nádeje Spojených 

národov – dňa 11. septembra 2001 zákerným 

útokom. Taká ohromujúca nenávisť 

vychádzajúca z náboženského 

fanatizmu bola neočakávaná a vynútila 

si prehodnotiť mnohé z toho, čo 

bolo dovtedy samozrejmé. Dúfajme, 

že to nemalo negatívny dopad na presadzovanie 

humánnej svetovej politiky. 

Akokoľvek sa svetová politika javí 

dôležitá a úspešná, vyžaduje ešte jeden 

rozmer: hospodársku etiku. 

H 

ospodárstvo často kolíše medzi 

extrémami: sloboda a útlak, obrovský 

rozvoj a krach. Po dlhých storočiach, 

v ktorých sa málo uvažovalo 

6 

Svet Grálu 

9 | 2006 

nad hospodárskymi súvislosťami, keď 

úloha ekonomiky spočívala predovšetkým 

v tom, aby sa kniežaciemu 

rodu zadovážili nutné prostriedky pre 

„Nevytvoríme nový 

svet, kým nevytvoríme 

nových ľudí“ 

Henry Miller (1891 – 1980) 

jeho (často márnotratné) ciele, rozvíjali 

vedci v dobe osvietenstva aj vážnejšie 

hospodárske teórie. Z klasickej 

ekonomiky 18. storočia vznikla 

myšlienka voľného obchodu, idea 

neobmedzenej hospodárskej súťaže; 

v 19. storočí bola propagovaná predovšetkým 

v Anglicku a v USA a našla 

tam aj veľkú politickú podporu – až 

do takzvanej Ópiovej vojny. Liberálne 

hospodárstvo však nedokázalo 

priniesť sľubované požehnania. Namiesto 

rovnomerného vývoja sa pohybovalo 

medzi veľkým rozvojom 

a krachom, maximálna zamestnanosť 

striedala nezamestnanosť, priepasť 

medzi bohatými a chudobnými rástla 

a závislosť nemajetných sa zvyšovala. 

Liberálna ekonomika vojny skôr roznecovala, 

než by im mala zabraňovať. 

Svetová hospodárska kríza v roku 

1929 pripravila liberalizmus o dobrú 

povesť a štátom riadené hospodárstvo 

zaznamenalo vzostup v rôznych 

obmenách – počnúc boľševistickým 

štátnym kapitalizmom, riadeným 

hospodárstvom národných štátov, až 

po takzvaný Rooseveltov program 

„New Deal“, ktorým 32. prezident 

USA pomocou rôznych štátnych 

opatrení oživil krízou otrasené americké 

hospodárstvo. 

Po druhej svetovej vojne stáli potom 

proti sebe dva politické, ale aj ekonomické 

systémy: „sloboda a socializmus“. 

V mnohých krajinách sveta bol 

socializmus nádejou chudobných; západný 

kapitalizmus mohol byť úspešný 

len vtedy, ak by do bezbariérového liberálneho 

hospodárstva vniesol sociálne 

prvky, teda „sociálne trhové hospodárstvo“, 

ktoré sa ujalo v Spolkovej 

republike Nemecko s heslom „Blahobyt 

pre všetkých“. Hospodárstvo malo 

mnoho slobôd, ktorým však štát stanovil 

hranice (právo hospodárskej súťaže, 

tvorba kartelov, kontrola zlučovania 

atď.) a staral sa o spoločné blaho 

(poistenie v nezamestnanosti, dôchodkové 

a nemocenské poistenie, sociálne 

zabezpečenie, slobodné odbory atď.). 

Napokon sa zrútil komunistický 

blok a voľné hospodárstvo podľa 

všetkého zvíťazilo. Ekonómovia i politici 

ho propagovali a propagujú ako 

jediný správny systém, ako vzor pre 

svet. No kto si dnes uvedomuje, že 

obidva systémy – kapitalizmus aj socializmus 

– vzišli z rovnakého princípu, 

z materializmu? Teraz bolo už 

len nutné oslobodiť trhové hospodárstvo 

od všetkých pút, ktoré doň vložili 

sociálne zákonodarstvá a zaviesť 

celosvetový konkurenčný boj. Potom 

by zmizla chudoba a všetci by mohli 

žiť čoraz lepšie… 

P 

o tichom páde boľševizmu sa 

cítila západná ekonomika ako 

neohrozený víťaz v súboji ideológií. 

Žiadny iný ekonomický systém 

nemohol konkurovať „voľnému trhovému 

hospodárstvu“. Nadišiel 

vhodný čas presadiť túto formu hospodárstva 

v celosvetovom meradle 

pod heslom „globalizácia“. Globalizácia 

je nutným vyústením nátlaku: 

takzvané „slobodné hospodárstvo“ 

je totiž vysoko neslobodné, pretože 

stojí pod neúnosným tlakom nutného 

rastu – materiálneho rastu. 

Neustále napredujúci hospodársky 

rast je pre tento model nutný, bez 

ohľadu na skutočnosť, že na ohraničenej 

planéte s obmedzenými zásobami 

surovín je trvale nemožný! 

V bohatých krajinách je potreba na-

CIVILIZÁCIA 

sýtená, ďalší rast v požadovanej miere 

tu už nemožno očakávať; musí sa ísť 

„ďalej do sveta“. V tom, čo sa začalo 

kolonializmom – zaisťovanie surovín 

a trhov pre odbyt v zámorí – má 

pokračovať globalizácia. Celý svet sa 

stáva hracou plochou veľkých koncernov; 

tie sú schopné ešte mnoho rokov 

udržiavať nezmyselný a trvalo neudržateľný 

rast hospodárstva, až kým 

spotreba surovín, nárast obyvateľstva, 

znečistenie životného prostredia nepovedú 

ku katastrofe: Po nás potopa! 

Na ochranu životného prostredia 

a šetrenie zdrojov myslia zrejme iba 

pesimisti (ako ja), ktorí so svojou „zaostalou“ 

filozofiou stoja v ceste pokroku. 

Takému „pokroku“ zaviazaný 

ekonóm vie, že napríklad v Číne je 1,2 

miliardy ľudí, ktorí – aby žili podľa 

amerických meradiel „dôstojne“ – potrebujú 

napr. minimálne 500 miliónov 

automobilov (v Nemecku ich je 40 miliónov). 

Aký je to obrovský trh, ktorý 

sa musí sprístupniť – a to čo najskôr, 

kým neprídu iní! Či životné prostredie 

ešte unesie takého zaťaženie, na to 

sa už radšej ani nepýta. 

V 

eľké medzinárodné koncerny 

už dávno umiestňujú svoju výrobu 

tam, kde je výroba najlacnejšia, 

sídlo svojej firmy zasa do krajiny 

s najnižším daňovým zaťažením 

a v spolupráci s expertmi sa vedia 

pohybovať v medziach zákona vo 

svoj prospech, nie však vždy eticky. 

Tvrdá, slabších ruinujúca hospodárska 

súťaž núti ku krajným opatreniam, 

ktoré môžu pripomínať návrat 

ku kolonializmu alebo sa javia 

ako moderná forma otroctva. 

K tejto globalizácii nemorálky patrí 

aj bezohľadné zaobchádzanie so surovinami 

Zeme. Hospodársky slabé 

krajiny sú nezriedka nútené zmieriť 

sa s pozíciou nemilosrdne vykorisťovaného 

dodávateľa surovín, na čom 

majú svoj podiel viny nie len kapitálovo 

silní odberatelia priemyselne 

vyspelých štátov, ale aj takzvaná 

„elita“ rozvojových krajín. Naliehavo 

je preto nutné medzinárodne presadiť 

hospodársko-etické opatrenia skôr, ako 

absolútna hospodárska súťaž dotlačí 

väčšinu zamestnancov do chudoby 

(najmä tých menej kvalifikovaných). 

Mnohé krajiny sa tak budú musieť 

vzdať v prospech kapitálovo činných 

kartelov, ktoré si medzi sebou rozdelia 

trh a so svojimi jednotnými produktmi 

zničia po tisícročia vyvíjajúcu 

sa kultúrnu rozmanitosť. 

Celkom globalizovaná ekonomika 

bude taktiež náchylná na krízy. Ako 

je možné pozorovať v prírode, biotopy 

sú tým stabilnejšie, čím rozmanitejšie 

sú vyvinuté, zatiaľ čo monokultúry 

sú labilné. A podobne, recesie alebo 

prírodné katastrofy lepšie prekoná 

mnoho menších hospodárskych oblastí, 

ako totálne poprepájaná hyperekonomika. 

Kresťanskú etiku, 

o ktorej sa v západných 

krajinách s obľubou 

hovorí bez 

toho, aby sa uplatnila, 

je možné celosvetovo 

len ťažko presadiť. No 

i napriek rôznorodosti 

kultúr a filozofií sa 

musí nájsť cesta k dohode, 

k všeobecne 

záväzným etickým 

pravidlám. Všetky 

vyspelé náboženstvá 

predstavujú obraz človeka, ktorý nedovoľuje 

zvýhodňovanie a utláčanie 

blížneho a chráni kultúrne hodnoty. 

Kto berie deklaráciu OSN o ľudských 

právach vážne, mal by prijať niekoľko 

rozhodujúcich bodov hospodárskej 

etiky: zákaz komerčnej práce detí, 

ohraničenie denného alebo týždenného 

pracovného času, mzdy, ktoré 

(vzhľadom na miestne podmienky) 

umožňujú primerané prostriedky na 

živobytie, zdravotné a dôchodkové 

poistenie, pravidlá bezpečnosti práce. 

Pokiaľ sa nepodarí presadiť minimálne 

humánne požiadavky vo svete, 

ktorý disponuje doteraz najväčšími 

technickými, ekonomickými a politickými 

možnosťami, aké kedy ľudstvo 

malo, bude nevyhnutné apelovať 

na dobré chcenie tých, ktorí majú 

v týchto otázkach rozhodujúci vplyv. 

Štandardy v rôznych regiónoch 

sveta sú momentálne veľmi odlišné 

a nezriedka hatia cestu k etickému 

svetovému hospodárskemu poriadku. 

Zjednodušene možno povedať, že 80 

percent ľudí, žijúcich v chudobnejších 

krajinách, má k dispozícii asi 

len 20 percent nahospodárených výrobkov, 

zatiaľ čo ostávajúcim 20-tim 

percentám ľudí žijúcim v bohatých 

krajinách je k dispozícii viac ako 80 

percent nahospodáreného bohatstva. 

Jeden človek vo vyspelej priemyselnej 

krajine má teda v priemere 16-násobok 

príjmu v porovnaní s príjmom 

človeka v rozvojovej krajine. Táto nerovnováha 

sa aj napriek rozvojovej 

pomoci v uplynulých desaťročiach trvalo 

prehlbovala. 

Aj napriek tomu všetkému – pokiaľ 

nechceme zažiť časy bojov o prácu, 

hladových revolúcií, povstaní, občianskych 

vojen a teroristických útokov, 

ako dôsledku neznesiteľnej sociálnej 

nerovnováhy – musí ľudstvo nájsť 

cestu k novému, etickému svetovému 

hospodárskemu poriadku. 

Siegfried HAGL 

7 

Svet Grálu 

9 | 2006

ROZHOVOR 

ODVRÁTENÁ TVÁR MISIÍ 

MISIONÁRI V THAJSKU. NEVEDIA, ČO ČINIA? 

Aké bolo vaše prvé 

stretnutie s ľuďmi 

kmeňa Akha? 

Všetko súvisí s mojou 

prvou cestou do juhovýchodnej 

Ázie – zaplatili 

sme si sprievodcu 

a rovnako ako mnoho 

ďalších turistov sme išli 

do hôr, kde sme mali 

dohovorený štvordenný 

pobyt v domorodých 

osadách. To bol môj 

prvý kontakt s príslušníkmi kmeňa 

Akha. Keď sa pozriem späť – nebol príliš 

pozitívny. Nepáčil sa mi napríklad 

ich vzťah k zvieratám. U Akhaov je 

zviera len zdrojom mäsa a proteínov. 

To bol pre mňa najväčší šok. Snažil 

som sa s tým nejakým spôsobom vyrovnať, 

až som prišiel na to, že to, čo 

sa môže javiť ako negatívne, je jediným 

spôsobom na prežitie v podmienkach, 

v ktorých títo ľudia žijú. 

KMEŇ AKHA 

Potom ste tam išli znovu. Prečo? Čo 

vašej ďalšej ceste za ľuďmi z kmeňa 

8 

Svet Grálu 

9 | 2006 

Prírodný národ Akha v juhovýchodnej Ázii zbavuje „vyspelá“ civilizácia 

základných ľudských práv. Tomáš Ryška – cestovateľ a predovšetkým 

bojovník za ľudské práva prírodných horských kmeňov – je zakladateľom 

novej mimovládnej organizácie United World of Indigenous 

Peoples. So slávnym americkým dokumentaristom Stevom Lichtagom 

(Žraloky v ohrození) pripravuje kontroverzný celovečerný film 

o bezpráví, ktoré páchajú kresťanskí misionári v severnom Thajsku 

na ľuďoch z vysokohorského kmeňa Akha. V nasledujúcom rozhovore 

s Mariou Šulákovou nás Tomáš Ryška zavedie do týchto dvoch úplne 

rozdielnych a zdanlivo spolu nesúvisiacich komunít: do bambusových 

chatrčí Akhov a do luxusných misionárskych príbytkov… 

Akha predchádzalo? 

Veľa som o nich čítal, študoval, zháňal 

všetku dostupnú literatúru. Moja 

ďalšia cesta neviedla do Thajska, ale 

do Laosu – tentoraz už priamo k horskému 

kmeňu Akha. Pobudol som 

medzi nimi niekoľko rokov, študoval 

som ich život, kultúru priamo 

v osade a pozoroval každodenný 

chod akhaskej domácnosti. To bolo 

tiež po prvýkrát, keď som si uvedomil, 

že akhaská osada nie je osadou, ako 

ju poznáme v našom ponímaní. Je 

to jedna veľká „obývačka“. Všetko je 

neustále otvorené – ľudia aj deti prechádzajú 

z jedného domu do druhého 

a nestáva sa tam to, že by si niekto staval 

ploty, aby sa uzavrel 

pred svojimi susedmi. 

Ako k nim ale prenikne 

cudzinec? Ako ste 

sa k nim dostali vy, že 

vás prijali a dovolili vám, 

aby ste s nimi žili? Nepoznali 

ste ich jazyk, ich 

kultúru… 

Možno, že čím sú ľudia 

chudobnejší, tým 

sú otvorenejší. A pokiaľ 

neprídete do tej osady 

v čase, keď tam majú nejaký problém, 

sú títo ľudia priateľskí. Nie je 

to také to priateľstvo, ako keď prídete 

do americkej domácnosti, kde sa 

všetci tvária, že sa im nemohlo práve 

nič lepšie stať, než že ste k nim prišli 

práve vy. Akhaovia vám ponúknu 

nocľah a aj keď nemajú veľa jedla, tak 

vás i nakŕmia – to pre začiatok. A pokiaľ 

nerobíte jedno faux-pas za druhým, 

aby ste ich naštvali, tak vás ani 

nevyhodia. 

Akí sú to ľudia? 

Záleží na tom, koho by ste sa spýtali. 

Priemerný Thajčan by vám povedal, 

že sú to tí, ktorí môžu za problémy

ROZHOVOR 

s drogami, tí, ktorí žijú neusporiadaným 

životom, a že sú to tí, ktorí môžu 

za likvidáciu pralesov. Pre mňa sú to 

ľudia, ktorí žijú vo veľmi zlých životných 

podmienkach – a to nie kvôli 

kilometrov ďalej, než so susedmi, 

ktorí budú žiť pod kopcom. 

sadiť, ako sadiť – a všetky tie pravidlá 

sa premietajú do medziľudských vzťahov, 

do výberu partnera, do práva – je 

to súbor všetkých pravidiel, aké si len 

vieme predstaviť. Je zaujímavé, že keď 

svojej kultúre alebo životnému štýlu, 

ale kvôli faktorom, ktoré ich životný 

štýl ovplyvňujú. Pri tom všetkom je 

z nich stále cítiť radosť zo života. 

Akhaov žije na celom svete viac než 

pol milióna. Odkiaľ prišli? Čo o nich 

viete z ich histórie? 

Prišli z Mongolska a Tibetu. Postupne 

migrovali a posúvali sa na 

juh Číny do provincie Junan, odtiaľ 

do Šanského štátu v Barme, potom 

ďalej na juh do severného Thajska, 

severného Laosu. Aj vo Vietname 

je skupina, ktorá si hovorí Hany, ale 

pravdepodobne patrí k Akha. Dôvod, 

prečo migrovali, bol vždy spojený 

s vonkajšími okolnosťami: nepokojmi, 

vojnami, ktoré im sťažovali 

životné podmienky. Preto išli o kus 

ďalej a ani si neuvedomovali, že prekračujú 

hranice – ktoré v tom čase 

ešte ani neexistovali. 

Akhaovia patria do tibetobarmskej 

jazykovej skupiny, rovnako ako 

niektoré ďalšie horské kmene, ktoré 

ležia v tejto oblasti. Je zaujímavé, že 

napriek tomu, že existuje viac klanov 

a viac nárečí, Akhaovia sa oveľa lepšie 

porozprávajú so svojimi súkmeňovcami, 

ktorí žijú o niekoľko tisíc 

Čím sa živia? 

Krása prírodných národov spočíva 

v tom, že konzumujú len to, čo 

potrebujú na svoje prežitie. Nevytvárajú 

nadbytok a preto majú aj výborný 

vzťah k prírode a nedecimujú 

ju tak, ako západná spoločnosť, ktorá 

v podstate stojí na tom, že vytvára 

nadbytok. Akhaovia sú vynikajúci 

poľnohospodári. Ich spôsob obrábania 

pôdy spočíva v tzv. rotačnom 

poľnohospodárstve – znamená to, že 

vyklčujú časť lesa, vypália ho, popol 

pôsobí ako hnojivo, žiarom sa zničí 

všetok hmyz, ktorý by ohrozoval 

úrodu. Najprv na políčku hospodária 

a potom ho nechajú 12 až 18 rokov 

odpočívať. Za ten čas sa pôda znovu 

oživí a oni sa k nej vrátia. Pestujú 

hlavne vysokohorskú ryžu, ktorá by 

mala byť najvýživnejšia. Je tmavšia 

a tuhšia než klasická ryža. Pestujú 

tiež veľa zeleniny a ovocia. Akhaovia 

sú výborní lovci a zberači. 

Aké je ich pôvodné náboženstvo? 

Akhaovia sú animisti*. Konkrétne 

vychádzajú z Akha jangu – to je súbor 

pravidiel úplne pre všetko. Napríklad 

pre poľnohospodárstvo – kde 

sa krok za krokom uvádza, ako vybrať 

miesto, ako a čo pestovať, kedy 

sa budete baviť s Akhaom v Thajsku 

alebo v Číne, Akha jang majú všade 

úplne rovnaký, aj keď sa tí ľudia medzi 

sebou nepoznajú a nikdy sa nestretli. 

V každej komunite existuje taká tradičná 

úloha alebo funkcia – píma – 

to je človek, ktorý pozná verše Akha 

jangu naspamäť a pri určitých rituáloch 

a ceremóniách, právnych problémoch 

ich prednáša. Píma má svojich 

študentov, ktorým sa hovorí píza. 

V dnešnej dobe už to ale väčšinou nie 

je tak, že by sa niekto úzko špecializoval 

na učenie veršov, ale v priebehu 

života si ich niektorí zapamätajú a potom 

získavajú rolu píma. 

Povedali by ste, že títo ľudia žijú 

v súlade s prírodou, s jej zákonmi? 

Pôvodne určite žili a stále žijú v tesnom 

vzťahu s prírodou, ale kvôli vonkajším 

okolnostiam sú z toho vytrhávaní 

a je na nich vyvíjaný tlak, aby sa 

unifikovali, aby sa stali súčasťou väč- 

* Prvotný stupeň náboženského myslenia, 

v ktorom sa všetkému živému i neživému 

pripisuje vlastná životná sila 

(duša). Podľa animizmu je tá istá duša 

zároveň princípom myslenia ako aj organického 

života. 

9 

Svet Grálu 

9 | 2006

ROZHOVOR 

šinovej spoločnosti. V Laose je situácia 

iná než v Thajsku, v Barme je iná než 

v Laose. V každom prípade to boli pôvodne 

ľudia, ktorí žili izolovane od väčšinovej 

populácie. Mali s nimi kontakt, 

aby ho tí ľudia prijali za vlastné. Ja som 

si ich prítomnosť začal silno uvedomovať 

až vo chvíli, keď sa v osadách, ktoré 

som navštevoval, začali stavať kostoly. 

A keď som videl, že misionárske centrá 

tlačené noviny, ktoré posielajú svojim 

sponzorom, darcom a kostolom, ktoré 

ich financujú. Misionári žijú v luxusných 

domoch, za ktoré by sa nemuseli 

hanbiť ani v Beverly Hills. 

keď zišli raz za čas do údolia na trh. No 

boli vždy sebestační a rozhodne nemali 

záujem podieľať sa na nejakých 

globálnych ekonomikách. Žiaľ, situácia 

ich dotlačila už niekam inam. 

MISIONÁRI 

„Niekam inam“ sa ich snažia dostať 

tiež misionári, ktorí začali v bambusových 

osadách stavať tehlové kostoly… 

Ako ste si predstavovali prácu 

misionárov predtým, než ste ju skutočne 

poznali? 

Väčšina ľudí si predstavuje pod 

pojmom misionár niekoho, kto sa obetuje 

pre druhých. To bol aj môj názor. 

Iní ich berú ako niekoho, kto prichádza 

hlásať svoju vieru. To sú asi dva klasické 

pohľady na prácu misionárov. 

Prečo misionári prišli do Thajska? 

Thajsko je rovnako ako mnoho iných 

krajín, zvlášť tých, v ktorých žijú prírodné 

národy, vystavené ich náporu. 

A to z akýchkoľvek dôvodov, ktoré verejne 

hlásajú: rozvojová pomoc, humanitárna 

pomoc, môže to byť len konverzia 

– hlásanie evanjelia a snaha o to, 

10 

Svet Grálu 

9 | 2006 

začali vyrastať ako huby po daždi, začal 

som sa tým zaoberať. Dôvodom, prečo 

prichádzajú do tých krajín, nie je pomoc 

tým ľuďom, ale pomoc z ich uhla 

pohľadu – priniesť im Ježiša Krista, 

preložiť pre nich Nový zákon. 

Vy ste ale navyše poznali, že toto 

ich pôsobenie sprevádzajú nekalé 

praktiky. Čo ste si všimli, čo vám začalo 

prekážať? 

Misionári – to je obvykle nejaká rodina, 

ktorá dostane ponuku, najčastejšie 

v Južnej Amerike, v kostole, že 

hľadajú ľudí, aby išli do určitej krajiny. 

Oni prejdú nejakým výcvikom, až sa 

postupne dostanú do tej krajiny, kde 

založia vlastnú organizáciu. V podstate 

99 percent misií (hovorím 99, asi 

existuje nejaká výnimka – a ja som sa 

s ňou nestretol) sú sirotince. Misionári 

napríklad tvrdia, že rodičia tých detí 

zomreli. To vo väčšine prípadov nie je 

pravda. Inokedy uvádzajú, že sú rodičia 

závislí na drogách, alebo že sú HIV 

pozitívni alebo chorí na AIDS. Na základe 

toho si títo misionári založia 

svoje internetové stránky s príbehmi 

detí, potom vydávajú e-mailové alebo 

Ako získavajú misionári deti pre 

svoje sirotince? 

Tých spôsobov je veľa. Najférovejší je 

ten, keď sú tam deti z už konvertovaných 

osád, kde rodičia prijali kresťanstvo 

za svoje. Misionári ich presvedčia, 

že pokiaľ si budú môcť deti odviesť, 

dajú im lepšie vzdelanie. K tomu mi 

len napadá – mnoho odborníkov zastáva 

názor, že prírodné národy by 

vôbec nemali byť vzdelávané západným 

spôsobom, pretože ich to odreže 

od ich pôvodného spôsobu uvažovania 

a vlastne sa tým zabíja ich kultúra. 

Druhý spôsob, ako získavajú deti, je 

ten, keď rodičia ani nevedia, že vzdelanie 

prebehne na základe nejakého 

náboženstva… A potom sú tie najhoršie 

– násilné spôsoby – krádeže 

detí. Pretože väčšina Akhaov nemá 

občianstvo, nemajú teda možnosť sa 

akokoľvek brániť – nemôžu ísť na políciu 

a nahlásiť to, pretože v tej zemi 

vlastne nemajú čo robiť. 

Čo sa deje s týmito deťmi? 

Deti sa dostanú do nejakého areálu, 

ktorý je oplotený. Začnú žiť s Američanmi, 

Japoncami, Európanmi, ktorí

ROZHOVOR 

sa o ne starajú. Tieto deti sú čisté, dostávajú 

oblečenie, majú možnosť sa 

hrať, dostanú častokrát aj vzdelanie. 

Avšak dochádza k tomu, že oni tie 

deti „vyperú“. Absolútne ich odrežú 

Existujú organizácie, ktoré presúvajú 

deti medzi jednotlivými ústavmi – 

a v priebehu týchto presunov označia 

niektoré za utečencov. Pritom nie 

je vôbec možné, aby utiekli, pretože 

svojej opatere. Mám dostatočné množstvo 

materiálov, ktoré jasne ukazujú, 

ktorí ľudia sa na tom podieľajú. Problém 

je však natoľko veľký a rozvinutý, 

že moje informácie sú len vrcholky 

od toho, čím pôvodne boli, aby sa 

potom stali uniformnými kresťanmi 

v ponímaní západného sveta. Pošlú 

ich potom späť do osád, kde majú 

pôsobiť na svoju komunitu. Dieťa potom 

hovorí svojim rodičom: „Všetko, 

čo ste žili, všetky vaše tradície, všetko, 

v čo ste verili, je zlé. Pôjdete do pekla. 

Jediná dobrá cesta je tu táto.“ Myslím, 

že to je veľmi zlé. 

Ešte horšie je však to, že tam neexistuje 

žiadny monitoring, nič, čo by 

kontrolovalo situáciu takýchto ústavoch. 

Kvôli nerovnému postaveniu – 

sile a politickému vplyvu misionárov 

v krajine – si nikto nedovolí vystúpiť 

proti nim – a to sa netýka len sociálnych 

pracovníkov, ale aj polície a súdu. 

Práve preto, že chýba monitoring, 

môže sa tam diať úplne všetko… 

Hovorí sa i o sexuálnom zneužívaní… 

Sú ľudia, ktorí sa problematike zneužívania 

detí venujú. Ide o jednu nadnárodnú 

organizáciu so sídlom v Ženeve, 

ktorá má na starosti Thajsko 

a Barmu. Má tiež údaje o tom, akým 

spôsobom funguje obchod s deťmi: 

sirotince sú chránené areály s vysokými 

plotmi, často strážené ochrankou. 

Akonáhle je niektoré z detí označené 

za utečenca, už ho nikto nehľadá. 

Také dieťa je potom voľne k dispozícii 

– podľa záverov tejto organizácie 

tieto deti najčastejšie končia v Kambodži, 

kde sú následne predávané. 

Poznáte konkrétne čísla? 

Na tému zneužívania som hovoril 

s jedným holandským sociálnym pracovníkom, 

ktorý pracuje pre misionárske 

organizácie. Podľa jeho slov je 

v severnom Thajsku 80 percent kresťanských 

pracovníkov preto, aby mali 

prístup k malým deťom. Sú to homosexuálni 

pedofili. Najžiadanejší sú podľa 

neho chlapci vo veku 7 a 8 rokov. 

Pre toto tvrdenie nemám žiadny 

konkrétny dôkaz. Mám ale veľa nahraných 

rozhovorov, kde sami misionári 

hovoria o konkrétnych kňazoch alebo 

ľuďoch, ktorí sa podieľajú na obchode 

s ľuďmi a drogami. Nie je to tak dávno, 

keď bol jeden kňaz zatknutý a uväznený 

za obchod s drogami a ľuďmi, iný 

švédsky misionár bol odsúdený za pedofilné 

excesy na deťoch, ktoré mal vo 

ľadovca. V dnešnej dobe už ide viac 

o politický problém než o problém 

kresťanov a misionárov. 

Povedali ste, že misionári sú väčšinou 

ľudia, ktorých vyšlú individuálne 

juhoamerické kostoly… 

Potom sú svetové organizácie – najznámejšia 

je asi World Vision, ďalšia 

veľmi známa je Overseas Missionary 

Fellowship (OMF). To sú organizácie, 

ktoré pracujú s enormnými rozpočtami. 

Niektorí misionári pracujú 

zase sólo a získanie sponzorov je len 

na ich šikovnosti. Okrem kostolov im 

prispievajú obrovskými čiastkami peňazí 

aj individuálni darcovia. Je úplne 

zrejmé, že netrpia nedostatkom peňazí. 

Naopak – myslím si, že pokiaľ by 

peniaze použili na pomoc pre skutočných 

príjemcov, problém by už bol vyriešený. 

Misionári sa oháňajú chudobou, 

drogovými závislosťami, AIDS… 

Keby peniaze použili na tieto problémy 

– tak už dávno neexistujú… 

Vy ste sa dostali k misionárom dosť 

blízko. Žili ste v ich rodinách. Ako ste 

zaznamenávali rozhovory s nimi? 

11 

Svet Grálu 

9 | 2006

ROZHOVOR 

svetové humanitárne organizácie. 

Predsa ste svojím pobytom v osadách 

Akhaov a u misionárov „neobjavili 

Ameriku“…? 

Nie je tak celkom pravda, že by sa 

vo väzení v Bangkoku deportovaný 

do svojej vlasti. Oficiálnym dôvodom 

bola jeho údajná nebezpečnosť 

pre thajskú spoločnosť. V osade zanechal 

tehotnú ženu a tri malé deti. 

Veľa som natáčal na video, ale väčšinou 

som používal skryté audiozáznamy. 

V tom čase som to robil 

rovnako ako Matthew McDaniel pre 

Akha Heritage Foundation. Dokument 

z mojich záznamov urobila tiež 

Česká televízia. Teraz práve pripravujeme 

so známym dokumentaristom 

Stevom Lichtagom celovečerný film 

o problematike misií. Bude to veľmi 

kontroverzný film a bude sa zaoberať 

tiež súčasnou situáciou horských 

kmeňov v Laose, ktorá je veľmi vyhrotená. 

Možno vôbec nejakým spôsobom 

zasiahnuť proti misionárom, ktorí 

berú deti akhaským matkám? 

Myslím, že konfrontácia s misionárskymi 

organizáciami je podstatne 

náročnejšia než riešenie problémov 

s nenábožensky orientovanými organizáciami. 

A to preto, že tam dochádza 

k zásadnému rozdielu v uhle pohľadu. 

To, čo ja považujem za úplne 

negatívne, oni považujú za úplne pozitívne: 

Mať ďalšiu ovečku, ktorá prijme 

môj spôsob chápania sveta. 

SVETOVÉ ORGANIZÁCIE 

Nehovorte, že o problémoch, o ktorých 

hovoríte, nevedia niektoré 

12 

Svet Grálu 

9 | 2006 

o týchto problémoch vedelo. Pred 

časom ma požiadal o stretnutie nemecký 

spisovateľ Tom Whater. Povedal, 

že by sa rád dozvedel niečo 

o tých misiách a ja že som jediný 

človek, ktorý k tejto téme robil nejaký 

výskum. Rozhodne Američan 

Matthew McDaniel je človek, ktorý 

o tom hovoril už dávno predo mnou. 

Matthew si vzal za ženu príslušníčku 

kmeňa Akha a trinásť rokov žil v jej 

osade. V rámci americkej nevládnej 

organizácie Akha Heritage Foundation 

pomáhal stoosemdesiatim 

akhaským osadám s vodou, liekmi 

a ryžou. Rokoval s vojakmi, ktorí 

terorizovali osadníkov, vyjednával 

prepustenie odvedených ľudí, organizoval 

kampane proti presunom 

akhaských osád. Vydával knihy 

v jazyku Akha, pre ktorý vymyslel 

transkripciu, a pravidelne informoval 

OSN a ďalšie medzinárodné organizácie 

a média o bezpráví v horách 

severného Thajska. Onedlho nato, čo 

OSN v Ženeve poslal oficiálnu sťažnosť 

a konkrétne dokumenty o vraždách, 

bol na myanemských hraniciach 

zatknutý a po desiatich rokoch 

Šiel som v jeho stopách a podarilo sa 

mi dostať k misionárom oveľa bližšie. 

Dozvedel som sa podstatne viac informácií 

než Matthew, ale on bol ten, 

kto s tým prišiel ako prvý. 

Kontaktovali ste tiež najznámejšie 

organizácie. UNICEF, ktorá sa 

stará o deti, a UNESCO, ktorej cieľom 

je zachovanie pôvodných kultúr… 

Pri mojom prvom stretnutí v UNI- 

CEF ma prekvapilo, že vôbec nevedeli 

o sirotincoch v severnom 

Thajsku, v ktorých žijú tisíce detí. 

Nechcelo sa mi tomu veriť, pretože 

nejde o ojedinelú záležitosť. V priebehu 

rozhovoru som sa dozvedel, že 

ich informátori, ktorí pracujú pre 

severné Thajsko, sú z New Life Center– 

čo je organizácia kresťanských 

misionárov. Mám pocit, že už tam 

dochádza k určitému stretu záujmov. 

A UNESCO? Ja si veľmi vážim 

odborníka horských etník a hlavného 

poradcu thajskej kancelárie 

UNESCO Davida Feingolda – myslím 

ale, že neodvádza dobrú prácu.

ROZHOVOR 

Jednou z nich je určite Akha Heritage 

Foundation, pre ktorú ste 

robili prieskum. Čo považujete za 

úspech vášho pôsobenia v tejto organizácii? 

Problémami prírodných národov 

sa zaoberá aj OSN. Každý 

rok poriada konferenciu v Ženeve, 

kam prichádzajú či už zástupcovia 

etník alebo organizácie, ktoré 

s nimi spolupracujú vo viere, že sa 

ich problémami začne OSN zaoberať. 

Opakovane chodíme na tieto 

konferencie a snažíme sa hovoriť za 

Akha. Vlani to malo veľmi dobrý 

dopad na konferencii v New Yorku, 

kam prišla dokonca organizácia 

z Thajska, ktorá obhajovala to, za 

čo sme ich my kritizovali. Výsledok 

bol vynikajúci. Vlani sme sa 

snažili dostať do Ženevy priamo 

príslušníkov kmeňa Akha. Švajčiarske 

úrady v Thajsku im ale nedali 

vízum. My sme potom mali 

Zakladáte občianske združenie, 

ktoré sa má zmeniť na mimovládnu 

organizáciu práve na pomoc prírodným 

národom. O čo ide? 

Jedná sa o organizáciu United 

World of Indigenous Peoples 

(UWIP). Jej cieľom je pomáhať prírodným 

národom, a to nie z hľadiska 

humanitárnej, náboženskej 

alebo rozvojovej organizácie. 

K tým ľuďom pristupujeme ako 

k našim priateľom, a preto všetky 

kroky a všetku pomoc vnímame 

tak, že ju robíme pre našich priateľov 

a nie pre anonymných príjemcov, 

ako je to u pomoci väčšiny 

humanitárnych organizácií. Pre 

nás je dôležitejšie zlepšenie podmienok 

tých ľudí, než získavanie 

grantov, snažíme sa byť politicky 

korektní. Akonáhle UWIP nadobudne 

právnu subjektivitu, vynasnažíme 

sa získať peniaze na ďalšie 

aktivity. A to väčšinou od individuálnych 

donorov, ktorí veria tomu, 

čo robíme, veria, že je to na niečo 

dobré. 

Jediný ich projekt sa venuje informovanosti 

a vzdelávaniu pre chorých 

AIDS v Thajsku a Laose. Ten 

projekt robia opäť v spolupráci 

s New Life Center. Túto organizáciu 

založil človek obvinený zo sterilizácie 

akhaských žien, ktoré o tom 

ani nevedeli. Pre túto organizáciu 

pracovali ľudia, ktorí znásilňovali 

svoje zverenkyne. Pripadá mi nefér, 

že si vybrali práve túto organizáciu 

a nie niektorú z tých, kde pracujú 

ľudia priamo z etník, ktorým má 

byť pomoc smerovaná… 

reč na tému, že ľudia, o ktorých sa 

na konferencii hovorí, nemajú ani 

možnosť tam prísť. Hovorilo sa aj 

o ich problémoch v Thajsku, tento 

rok sa chystáme na problémy v Laose. 

ČÍM VÄČŠIA ORGANIZÁCIA, 

TÝM VÄČŠIE NÁKLADY 

Môžu nejako pomôcť ľudia v Slovenskej 

republike? 

Určite sú aj tu finančné zbierky 

rôznych náboženských a nenáboženských 

organizácií. Nie všetky 

fungujú tak, ako si ľudia predstavujú. 

Myslím, že by bolo dobré 

vždy najprv zistiť, kam sa poslané 

peniaze vlastne dostanú. A možno 

by bolo dobré aj komunikovať s takouto 

organizáciou, nielen im tie 

peniaze dávať. Kvalitná organizácia 

reaguje na názory svojich donorov. 

Svoju úlohu môže zohrať aj počet 

zamestnancov, ktorí pre tú organizáciu 

pracujú. Väčšina z nich musí 

byť finančne ohodnotená – veľa peňazí 

sa potom stráca v administratíve. 

My sa preto snažíme pracovať 

vo veľmi malých tímoch. Pokiaľ potrebujeme 

ďalších pracovníkov, napríklad 

pri distribúcii sieťok proti 

moskytom, používame priamo 

ľudí z etnika, ktorému pomáhame. 

Marie ŠULÁKOVÁ 

13 

Svet Grálu 

9 | 2006

REINKARNÁCIA 

14 

Svet Grálu 

9 | 2006 

PREDURČENIE 

A SLOBODA 

eď nás postihne ťažká rana 

K osudu, keď oplakávame smrť 

milovanej osoby alebo veľkú materiálnu 

stratu, potom sa do mysle 

vkráda otázka: „Prečo?“ V takej situácii 

hľadá mnoho ľudí vysvetlenie 

náhle zamotaného diania a chceli 

by počuť odpovede, ktorým 

rozumejú a ktoré im 

dávajú silu ďalej žiť. Tieto 

odpovede sú spravidla 

spojené s náboženstvom, 

pretože ono by malo vysvetľovať 

zdanlivo nepochopiteľné 

deje. Príčiny 

udalostí, ktoré sa vymykajú chápaniu 

ľudského rozumu, ľudstvo oddávna 

hľadá a nachádza v transcendentálnom, 

nadprirodzenom svete. 

Každé náboženstvo sa musí zaoberať 

otázkou pôvodu človeka, jeho osudu 

a zmyslu života. Odpovede, ktoré jednotlivé 

vierovyznania ponúkajú, sú 

sčasti rozmanité, často i rozporuplné 

a žiadny človek hľadajúci vysvetlenie 

nenájde svoju osobnú cestu v širokej 

oblasti náboženských ideí ľahko. 

Len náboženskí fundamentalisti to 

majú jednoduché - považujú staré písomné 

podklady za sväté, pridŕžajú 

sa doslovných citácií bez kontextu, 

v ktorom vznikli, zakazujú si klásť 

otázky týkajúce sa výrokov a, najmä, 

hľadajú v písmach a dogmách odpovede 

poplatné svojmu vierovyznaniu 

a nezriedka osobným sklonom. 

Kto ale vychádza z toho, že náboženské 

spisy nie sú nedotknuteľným 

(a nedotknutým), dokonalým 

slovom Stvoriteľa, kto pripustí, že 

sa v náboženských knihách môžu 

vyskytovať chyby a rozpory v dôsledku 

chybného ľudského chápania, 

kto sám premýšľa a chce slobodne 

vyciťovať Pravdu, ten sa nemôže vyhnúť 

vlastnej zodpovednosti. Musí 

hľadať a nájsť svoju vlastnú cestu 

V klasickej astrológii je možné 

osudové udalosti vyčítať 

z konštelácie hviezd 

medzi mnohými stanoviskami. Pritom 

však zažije, že ho náboženskí 

extrémisti za jeho nedogmatické 

hľadanie zatratia. 

R 

PREDURČENIE 

V NÁBOŽENSTVE 

ôzne náboženské alebo ezoterické 

skupiny sú do značnej miery 

presvedčené o predurčení ľudského 

osudu vyššími silami: 

• V kresťanstve je otázka osudu spojená 

s pojmom vyvolenia človeka, 

jeho predurčenia ku spáse. Zvlášť 

v protestantskej teológii je čiastočne 

popieraná možnosť, že by človek 

z vlastných síl, svojím dielom mohol 

dosiahnuť odpustenie hriechov 

a tým vstúpiť po smrti do Božieho 

kráľovstva, do raja. Človek je považovaný 

za hriešnu bytosť a len Božia 

milosť, prostredníctvom vykúpenia 

z hriechov Kristovou smrťou na kríži, 

zabezpečila veriacim, ktorí prijali 

Krista ako „svojho osobného Spasiteľa“, 

vstup do raja. Utrpenie v živote 

kresťanské cirkvi vysvetľujú ako možnosť 

priblížiť sa v utrpení trpiacemu 

Kristovi a obetovať svoje utrpenie na 

záchranu a pomoc iným dušiam (tzv. 

zástupná obeť). 

• V islame žije mnoho 

veriacich v predstave, že 

Boh – Allah všetko dopredu 

vie a určuje. Pozná 

všetko, čo sa stalo, a vie 

všetko, čo sa stane. Moslimovia 

teda veria v božské 

predurčenie: Všetko, čo Allah chce, 

aby sa stalo, sa tiež stane; a nič, čo 

Allah nechce, sa nestane. Tak počujeme 

moslimov často hovoriť: „Tak 

chce Boh,“ čo zodpovedá kresťanskému 

výroku: „Človek mieni a Boh 

mení.“ 

V kresťanskej i islamskej vierouke 

je mnoho udalostí zdôvodňovaných 

nevyspytateľným rozhodnutím či 

vyšším zámerom Boha, záhadným 

mystériom, ktorého zmysel človek 

nedokáže spoznať. 

• V klasickej astrológii, populárnej 

v ezoterických kruhoch, je možno 

mnoho osudových udalostí v budúcnosti 

vyčítať z konštelácie hviezd, 

a preto ich tiež predpovedať. Život 

človeka je teda akýmsi spôsobom dopredu 

naprogramovaný, na slobodné 

rozhodnutia zostáva len obmedzený 

priestor.* 

* Drehsen U. A: Wörterbuch des Christentums 

(Lexikón kresťanstva), Orbis, Düsseldorf 

1988

REINKARNÁCIA 

V 

NÁHODA AKO 

VÝVOJOVÝ PRINCÍP 

rozpore s náboženskou predstavou 

predurčenia či vyššieho zámeru 

hrá vo vedeckom svete rozhodujúcu 

úlohu náhoda. To vyplýva už 

z teórie o biologickom vývoji druhov, 

ktorý by údajne nebol možný bez 

celej reťaze náhod. Darvinova teória 

evolúcie vysvetľuje vývoj života 

dvoma jednoduchými princípmi: 

nepatrnými rozdielmi v rámci jedného 

druhu a selekciou uprednostňujúcou 

formy života, ktoré sa lepšie 

prispôsobia svojmu okoliu a môžu 

sa úspešnejšie rozmnožovať. Rozdiely 

medzi živočíchmi vznikajú 

predovšetkým náhodnými, skokovými 

zmenami v dedičnej výbave. 

Podľa toho je náhoda prostriedkom, 

aby sa k príležitosti dostali rôzne 

formy života a aby sa (metódou pokusu 

a omylu) určitá forma života 

vyvíjala, pretože len časť z týchto 

náhodne vytvorených indivíduí 

má najlepšie šance predať svoju dedičnú 

výbavu potomkom. Tak vďačíme 

vzájomnej súhre medzi genetickou 

náhodou a podmienkami na 

našej zemeguli za to, že vznikli nám 

bežné formy života, a nikto nevie, 

ako sa budú vyvíjať ďalej. 

Veľa ľudí sa v súlade s touto predstavou 

zmierilo aj s tým, že na seba 

samých pozerajú ako na indivíduá, 

ktoré sú riadené svojimi génmi, 

vplyvmi životného prostredia a nespočetnými 

náhodami. S poukázaním 

na to sa ľudia radi zbavujú zodpovednosti 

za priebeh svojho života. 

Iným sa však tento prírodovedecký 

obraz človeka zdá príliš jednoduchý 

a hľadajú hlbší pohľad na život. Ak 

ho nenájdu v cirkvách, zameriavajú 

sa na rôzne ezoterické učenia. 

U 

Z horoskopu možno odvodiť životné udalosti. Nakoľko je 

teda naša budúcnosť dopredu určená? 

SLOBODA NAPRIEK 

PREDURČENIU 

ž pre dieťa je vedomie o možnosti 

rozhodovania dôležitou 

časťou jeho pocitov. A ak aj spoločnosť 

a morálne autority vyžadujú od 

človeka zodpovednosť, potom sa to 

zakladá na predpoklade o rozsiahlych 

možnostiach slobodného rozhodovania. 

Slobodná vôľa sa môže 

zdať obmedzená okolím, výchovou či 

okolnosťami, ale zodpovednosť 

človeka – napríklad 

v trestnom práve – 

je neoddeliteľná od jeho 

schopnosti rozhodovať. 

Na druhej strane nikto 

nesmie byť braný na zodpovednosť 

za rozhodnutia, 

ktoré nemohol učiniť 

samostatne, alebo ak bol 

ovplyvnený napríklad 

ťažkou psychickou chorobou. 

Ak by sme verili 

vo všemocné predurčenie, 

potom by bolo problematické 

brať na zodpovednosť 

ľudí prestupujúcich 

zákony, aj keď sa pre zlovoľné 

konanie rozhodli 

sami. Predpokladaná sloboda 

rozhodovania je teda v kolízii 

s ortodoxnou náukou o predurčení. 

Ako sa tento problém odrazil v tvrdeniach 

náboženských učení? 

• Podľa kresťanského svetonázoru 

je možnosť hriechu a viny zakotvená 

v slobodnej vôli, ktorá sa napriek vedeniu 

môže rozhodnúť konať proti 

Božím prikázaniam. V kresťanskej 

teológii sa však už stáročia polemizuje 

o tom, či môže človek dosiahnuť 

vykúpenie – spásu – Božie kráľovstvo 

len svojím rozhodnutím konať 

dobro. Lutherovo stanovisko, že človek 

si spásu nezaslúži a že sa musí 

spoliehať len na Božiu milosť, predpokladá, 

že ľudská vôľa je príliš slabá 

a neslobodná, než aby sama od seba 

dokázala premôcť hriech. Aj napriek 

tomu však Luther vyžadoval od veriacich 

čo najhlbšie skúmanie Biblie, 

aby sa naučili konať podľa Božej 

vôle. 

Katolícka cirkev hovorí o slobodnej 

vôli, ktorá sa napriek „pádu do 

hriechu“ prostredníctvom Božej milosti 

môže „posvätiť“, čiže povzniesť 

k duchovnej dokonalosti. Predpokladá 

to taktiež ľudské úsilie Božiu 

vôľu vycítiť a podľa nej konať. Predsa 

však zotrváva pri predstave, že Boh 

z nejakého vyššieho dôvodu dopúšťa, 

či priamo zosiela na konkrétnych 

ľudí utrpenie – z dôvodu, ktorý nemôžeme 

spoznať. 

• Islam (možno v rozpore s tým, 

že Boh dopredu pozná koniec ľudského 

konania) tvrdí, že človek má 

vlastnú slobodnú vôľu, na základe 

ktorej môže voliť medzi správnym 

a nesprávnym, a je tak sám zodpovedný 

za svoje blaho. 

• V ázijských náboženstvách sa 

všetko opiera o vieru, že človek nežije 

na Zemi len raz a nie je hneď zatratený 

po jednom zbabranom živote, 

ale že prechádza cyklom s mnohými 

pozemskými životmi. Na tomto podklade 

sa ponúka objasnenie, že človek 

svojimi úmyslami, rozhodnutiami 

15 

Svet Grálu 

9 | 2006

REINKARNÁCIA 

16 

Svet Grálu 

9 | 2006 

Prírodné katastrofy, ako sú povodne, nastoľujú v posledných rokoch často otázku: 

„Zasahuje Stvoriteľ do osudu ľudí? Alebo nesieme spoluzodpovednosť?“ 

a svojím konaním formuje vlastný 

duchovný a materiálny pokrok. Tak je 

sám „strojcom svojho šťastia“ na zemi 

i na onom svete, v tomto pozemskom 

živote i v nasledujúcom bytí. 

N 

ZASAHUJE BOH DO 

SVETOVÉHO DIANIA? 

ielen monoteistické náboženstvá 

učia, že Stvoriteľ sleduje 

dianie na našej Zemi a priamo zasahuje 

do pozemského vývoja. Najrôznejšie 

náboženské skupiny sú tak 

presvedčené o správnosti svojich ideí, 

že očakávajú, či snáď i vyžadujú pomoc 

Najvyššieho k dosiahnutiu svojich 

cieľov. Veľa udalostí v histórii je 

komentovaných tak, že boli údajne 

možné len s Božou pomocou. Človek 

však často dokazuje, že len s veľkou 

dávkou sebavedomia, ak nie pýchy 

mohol uveriť, že jeho vlastné názory 

celkom a bezpodmienečne súhlasia 

s vôľou Boha. 

V stredoveku si ľudia predstavovali, 

že Boh neustále osobne zasahuje do 

svetového diania, alebo že v krátkom 

čase sám vyplieni zo Zeme všetko 

zlo, aby potom odmenil veriacich 

účasťou v ríši Božieho mieru. Dnes 

môžeme vidieť, že táto predstava 

bola veľmi zjednodušená. 

M 

NADČASOVÝ 

OBRAZ BOHA 

odernému človeku je iste bližší 

obraz Stvoriteľa, ktorý existuje 

ako pôvodca všetkých zákonitostí 

a síl mimo náš viditeľný vesmír, a to, 

čo vnímame zmyslami, je odvoditeľné 

z týchto zákonitostí. Boh nezasahuje 

priamo do rôznych dejov, ale 

prostredníctvom svojej vôle vytvoril 

a udržuje večné zákony vývoja vo 

svojom diele. Tieto zákony aj nám 

ľuďom dávajú priestor pre vývoj 

bez toho, že by dopredu boli pevne 

určené jednotlivé udalosti. Tento 

názor skôr rezonuje s predstavou 

o „priestore možností“ modernej 

kvantovej fyziky. Priestor možností 

neobsahuje žiadne predpovede pre 

budúcnosť. Ukazuje len, že je možné 

mnohé, ale nie všetko. 

V priestore stvorenia prúdia 

a všetko poháňajú k vývoju prírodné – 

Božie zákony. Tieto zákony stvorenia 

udávajú hranice, posilnia všetko, 

čo pôsobí v súlade s nimi, a, naopak, 

privodia zrútenie všade, kde začalo 

spomalenie či neprirodzený vývoj. 

V mnohostrannom „tkaní“ zákonov 

vo stvorení, ktoré zasahuje ďaleko za 

hranice nášho viditeľného priestoru, 

možno potom rozpoznať časť predurčenia. 

To spočíva v tom, že každý 

vývoj má svoj zamýšľaný smer a nežiaduce 

odchýlky musia skôr či neskôr 

zaniknúť bez ohľadu na to, či sa 

jedná o jednotlivé formy života, ľudskú 

bytosť alebo spoločnosť. 

Priame zásahy Stvoriteľa do pozemských 

dejov je možné predpokladať 

len vo zvláštnych prípadoch 

svetového významu. Takéto udalosti 

sa najčastejšie spájajú s učením 

mimoriadnych osobností, ktoré 

priniesli ľudstvu všetky veľké duchovné 

posolstvá a ovplyvnili tak 

do značnej miery celý vývoj ľudstva. 

Nikto by však nemal počítať s tým, 

že Stvoriteľ zasahuje do jednotlivých 

osudov. Človek má k dispozícii dostatočne 

veľký slobodný priestor, 

v ktorom smie kráčať svojou vlastnou 

cestou. Avšak s vedomím, že za 

svoje rozhodnutia nesie pozemskú 

i duchovnú zodpovednosť a že ich 

následky skôr či neskôr musí prežiť. 

Udalosti jedného pozemského života 

sa nám môžu javiť ako nespravodlivé 

už tým, že sa ľudia rodia v rôznych 

podmienkach s rôznymi možnosťami, 

napríklad v prístupe k vzdelaniu 

a duchovným poznatkom. Ak 

chce človek z pôsobenia Božích zákonov 

vyčítať spravodlivosť, ktorú 

očakáva od dokonalého Stvoriteľa, 

musí sa povzniesť nad toto časovo 

obmedzené obdobie . 

Predstava zmysluplnej, dlhej cesty 

vývoja ľudského ducha a osudu, 

ktorý si každý sám vytvára, predpokladá 

nepomerne dlhšie bytie v rôznych 

úrovniach stvorenia a tým aj 

viac než len jediný pozemský život. 


Literatúra: 

(1) Grundriss des Glaubens, Katholischer 

Katechismus (Základné rysy viery, 

katolícky katechizmus), Kösel, München 

1984 

(2) www.islam-guide.com

ZAUJALO NÁS 

ZAUJÍMAVOSTI ZO SVETA VEDY A VÝSKUMU 

Fotoaparáty majú 

„odtlačky“, ktoré 

zostávajú na 

každom snímku 

Výskumníci Binghamton 

University odhalili metódu, 

prostredníctvom ktorej je 

možné určiť, ktorými fotoaparátmi 

boli obstarané 

dané konkrétne snímky. 

Každý digitálny fotoaparát 

má svoje „odtlačky“, 

ktoré zanecháva na každej 

snímke. Na rozdiel od laserových 

tlačiarní, ktoré značkujú 

dokumenty, v tomto 

prípade nejde o výsledok 

práce vývojárov prístrojov. 

Jedinečnosť každého aparátu 

spočíva priamo v jeho 

digitálnom CCD či CMOS 

snímači. Keďže každý 

z nich je vyrábaný individuálne 

a jednotlivé bunky 

sú s rôznou intenzitou náchylné 

na tvorbu šumu, na 

výslednej snímke sa nachádza 

akýsi „vodoznak“, ktorý 

je pre konkrétny kus fotosnímača 

charakteristický. 

Šum snímača je firmvérom 

transformovaný do špecifickej 

podoby pri ukladaní 

a optimalizácii snímok, 

pričom v každom formáte 

a kvalitatívnom nastavení je 

jeho charakteristika iná. Vo 

všeobecnosti je však možné 

podľa istých čŕt charakterizovať 

výrobcu fotoaparátu 

a konkrétny model (resp. 

skupinu modelov s rovnakým 

firmvérom), pričom pri 

konfrontácii je možné zistiť, 

či daná fotografia bola uskutočnená 

konkrétnym fotoaparátom. 

To môže pomôcť 

napríklad kriminalistom. 

Technológia spracovania 

šumu a jeho porovnávania 

bola 

vývojármi patentovaná 

a tak 

sa možno objaví 

v komerčnej podobe 

i na trhu. Najúčinnejšou 

ochranou môže byť použitie 

softvérov, ktoré šum 

na snímkach redukujú… 

www.pocitace.sme.sk 

Napodobnili zrážku 

čiernych dier 

Monumentálnu zrážku 

dvoch čiernych dier dokázali 

doteraz zobraziť len 

umelci. Skutočnú vedeckú 

simuláciu sa podarilo americkej 

vesmírnej agentúre 

NASA vytvoriť až teraz. 

Podľa Einsteina pri kolízii 

čiernych dier unikajú 

do vesmíru gravitačné vlny 

rýchlosťou svetla. Je to veľmi 

zvláštny jav, no dá sa prirovnať 

k tvorbe vĺn, ktoré 

vzniknú pri dopade kameňa 

na vodnú hladinu. Vytvoriť 

presnú simuláciu vĺn na 

vode nie je zvlášť náročné, 

no vesmír sa riadi inými 

pravidlami, než poznáme 

z každodennej skúsenosti. 

Kolíziu čiernych dier opisuje 

Einstein v rovniciach 

teórie všeobecnej relativity. 

Problém s týmito rovnicami 

je v tom, že počítače im nerozumejú. 

Je ich preto nutné 

prepísať do počítačového jazyka, 

čo ich však dramaticky 

komplikuje. Aj najjednoduchšia 

Einsteinova rovnica 

má v počítačovom kóde niekoľko 

tisíc riadkov. Ďalším 

problémom je, že pri kolízii 

čiernych dier sa dejú také 

zvláštne veci, že počítač ich 

„nestrávi“ a skolabuje. 

Čierne 

diery totiž deformujú 

časopriestor. 

Môže sa tak ľahko 

stať, že pri ich kolízii 

sa čas a priestor zamenia, 

hustota dosiahne 

nekonečné hodnoty alebo 

čas proste zastane. Vedcom 

z Goddardovho inštitútu 

sa však podarilo prekážky 

prekonať a vytvoriť prvú 

počítačovú simuláciu kolízie 

dvoch rozdielne veľkých 

čiernych dier. Zároveň to 

bola najzložitejšia astrofyzická 

kalkulácia vykonaná 

na superpočítači NASA, 

ktorý je štvrtým najvýkonnejším 

na svete. Pozrieť si ju 

môže každý na internete. 

www.nasa.gov/centers/goddard/ 

universe/gwave_feature.html 

www.pravda.sk (Miroslav Vajs) 

Mravce sa učia 

podobne ako 

deti v škole 

Mravce učia mladé mravce, 

ako si nájsť potravu, technikami, 

ktoré pripomínajú 

vzájomné pôsobenie medzi 

učiteľom a žiakom v ľudskej 

škole. 

Systém učenia pozorovali 

vedci u samíc mravcov 

rodu Temnothorax albipennis. 

Vedci prišli na to, 

že jeden mravec skutočne 

učí iného a svoje tempo mu 

prispôsobuje – čo sa ukázalo 

aj porovnaním času, 

za ktorý by sa učiteľ dostal 

k potrave bez žiaka. Mohol 

by byť pri nej priemerne 

štyri razy rýchlejšie, ak by 

nevyučoval iného mravca. 

Vedci vypočítali, že bez 

učiteľa hľadal mravec potravu 

priemerne 310 sekúnd, 

zatiaľ čo s učiteľom 

201 sekúnd. „Mravce majú 

ku kamarátom z hniezda 

blízky vzťah a keď ich naučia 

niečo nové, profituje 

z toho celé mravčie spoločenstvo,“ 

vysvetlil mravčiu 

spoluprácu pre LiveScience 

šéf výskumu Nigel Franks 

z Bristolskej univerzity. Keď 

sa žiak naučil hľadať cestu 

za jedlom, môže sa aj on 

stať učiteľom. Jeho cesta do 

hniezda je teraz oveľa priamejšia 

a rýchlejšia, ako bola 

pri ceste s učiteľom. Naučil 

sa poznať okolie a nové poznatky 

môže v hniezde odovzdávať 

ďalším mravcom. 

(Výskum uverejnil časopis 

Nature.) 

www.spravy.pravda.sk 

Prekvapenie 

z vesmíru – nový 

typ hviezdy 

O tom, že obloha je stále 

plná prekvapení, sa presvedčili 

aj astronómovia 

z Manchesterskej univerzity. 

S použitím novej metódy 

hľadania rádiových 

pulzarov objavili jedenásť 

objektov, ktoré vôbec nezapadali 

do konceptu známych 

typov pulzarov. Astronómovia 

sú presvedčení, že 

ide o nový typ neutrónových 

hviezd. Tie – vďaka 

dômyselne nenápadnému 

spôsobu existencie – nielenže 

nášmu zraku doposiaľ 

unikali, ale sú zrejme 

4-krát bežnejšie než klasické 

rádiové pulzary. 

www.svetvedy.cz 

17 

Svet Grálu 

9 | 2006

ARCHITEKTÚRA 

SKALNÝ CHRÁM V JERUZALEME 

SVEDECTVO VEĽKOLEPÉHO STAVITEĽSTVA 

V roku 691 bol na hore Morija v Jeruzaleme postavený „Skalný chrám“. Tam, kde pred dávnymi časmi Abrahám prisahal, že obetuje 

svojho syna Izáka; tam, kde stál Šalamúnov chrám a neskôr stavba Herodesa Veľkého, do ktorej vstúpil tiež Ježiš Kristus. Skalný 

chrám v Jeruzaleme je svedectvom veľkolepého stavebného umenia, za ktoré však nemôžeme byť vďační ani židovskej, ani kresťanskej 

náboženskej tradícii… 

otom, čo po ukrižovaní a smrti 

P Ježiša roztrhla v židovskom 

chráme opona k abatonu, bol o niekoľko 

desaťročí neskôr Jeruzalem aj 

chrám zničený Rimanmi. Na tomto 

mieste sa po dlhý čas potom nepostavila 

žiadna stavba. Po celom svete 

rozptýlení Židia mali už len svoje 

„múry nárekov“, zvyšky svojho zničeného 

chrámu. 

Ale i potom, čo sa Konštantín Veľký 

prihlásil ku kresťanstvu a kresťania 

začali ovplyvňovať vonkajšie osudy 

Palestíny, zostala Chrámová hora i naďalej 

prázdna. Začiatkom 4. storočia 

18 

Svet Grálu 

9 | 2006 

ich zamestnávala stavba chrámu Narodenia 

Pána v Jeruzaleme a chrámu 

Božieho hrobu v jeruzalemskom Starom 

meste. Prečo nemysleli na to, aby 

v prvom rade postavili chrám na svätej 

Chrámovej hore? Boli im osobné 

životné okolnosti Krista, jeho narodenie 

a jeho smrť, dôležitejšie, ako 

jeho Slovo? Toto Slovo predsa bolo – 

ako sa požadovalo v kázaní na hore – 

kľúčom k viere, ktorá človeka znovu 

spájala s Bohom . Toto spojenie by 

bolo mohlo znovu viditeľne zažiariť 

v novom chráme na najsvätejšom 

mieste v Jeruzaleme! 

Až potom, čo Mohamed priniesol 

vieru, ktorá sa vedome otvorila 

„národu písma“ (Židom) a „nazaretským“ 

(kresťanom), stala sa Chrámová 

hora v Jeruzaleme opäť najdôležitejším 

miestom mesta. 

Jeruzalem je po Mekke a Medine 

tretím posvätným miestom islamu. 

Podľa jednej legendy sa Mohamed 

pri svojej „nočnej ceste“ z pôvodnej 

židovskej Chrámovej hory 

„vzniesol do nebies“, aby uvidel 

tvár Božiu . Na skale sa má údajne 

nachádzať odtlačok Mohamedovej 

nohy.

ARCHITEKTÚRA 

Brať tieto legendy doslova je 

práve také problematické ako napríklad 

viera v telesné nanebovstúpenie 

Krista alebo Márie. My ľudia 

máme sklon považovať v oblasti 

viery za pravdivé také veci, ktoré 

sú podľa prírodných zákonov nemožné. 

U Mohameda naznačuje pojem 

„nočnej cesty“ výklad, že išlo 

o dôležitú duchovno-meditatívnu 

skúsenosť proroka. 

Samotná stavba, týčiaca sa nad 

tou to skalou, neukazuje však nič, čo 

by mohlo prírodné zákony spochybniť. 

Naopak: kryštalická, osemuholníková 

stavba, korunovaná pozlátenou, 

v jasných líniách sa dvíhajúcou 

kupolou, vyzerá, ako by bola stelesnením 

zákona, dokonalou krásou 

a harmóniou. 

Kalif Abd-al-Malik dal túto stavbu 

postaviť v rokoch 687 až 692 sýrsko- 

-byzantskému architektovi, vynikajúcemu 

znalcovi stavebného umenia 

vtedajšej doby. Zvolil si tvar 

osem uholníka s dvomi sústrednými 

ochodzami. Nad vnútorným kruhom 

okolo posvätnej skaly sa klenie 

dvojplochá drevená kupola, ktorá 

bola obložená pozlátenou meďou. 

Túto kupolu nesie kruhová arkáda 

so šestnástimi oblúkmi. Vonkajšia 

ochodza je osemuholníková a má 24 

stĺpov. Štyri vstupy, zodpovedajúce 

štyrom svetovým stranám, sprístupňujú 

Skalný chrám. 

Zatiaľ čo mozaiky na zlatom podklade 

svojím motívom šľahúňov vínnej 

révy zodpovedajú dobe výstavby 

chrámu a sú typicky byzantské, fa- 

rebné obklady z fajansu na vonkajšej 

stavbe – nad mramorovými 

soklami – vznikli až v osmanskom 

období. 

Skalný chrám pôsobí tak dokonalo, 

že sa človeku až nechce veriť, že je 

výsledkom rôznych období výstavby 

a rozličných kultúrno-náboženských 

vplyvov: kresťansko-byzantských 

stavebných tradícií a moslimského 

náboženského presvedčenia. 

Umelci sa nikdy nedržali hraníc, 

vymedzených náboženskými tradíciami. 

Preto je možné, že vznik 

Skalného chrámu bol inšpirovaný 

oným duchovným obrazom, ktorý 

mohol byť už voľakedy sformovaný 

do pozemskej skutočnosti v podobe 

„Šalamúnovho chrámu“. 

Christian BAUR 

19 

Svet Grálu 

9 | 2006

HISTÓRIA 

HĽADANIE NOEMOVEJ ARCHY 

20 

Svet Grálu 

9 | 2006 

si každý človek už počul biblický 

príbeh o arche, v ktorej sa 

A 

zachránil Noe a jeho rodina pred 

potopou. Zo všetkých zvierat zeme 

mohol na palubu vziať po jednom 

páre, aby veľkú potopu prežil človek 

aj zviera. Lenže Noe mal k dispozícii 

prostriedky bronzovej doby 

a z dnešného pohľadu príliš veľké 

praktické prekážky naznačujú, že 

tento odvážny čin musel byť preňho 

neuskutočniteľný … 

LOĎ DLHÁ AKO 

FUTBALOVÉ IHRISKO 

ko rozmery archy uvádza Genesis 

(1. Kniha Mojžišova 6,14 –16) 

A 

300 x 50 x 30 lakťov (biblický lakeť 

sa odhaduje na 44 až 61 cm). Ak budeme 

počítať so 46 cm pre jeden lakeť, 

vyjde nám dĺžka približne 137 m – 

to je asi toľko ako futbalové ihrisko, 

šírka takmer 23 m (polovica šírky futbalového 

ihriska) a vyše 13 m výška. 

K najpopulárnejším biblickým textom 

patrí príbeh o Noemovi a jeho arche. 

Moderní kresťania sa prikláňajú k názoru, 

že legenda o potope a stavbe archy 

má symbolický význam; iní tento 

príbeh neberú vôbec vážne. V priebehu 

stáročí bolo veľa ľudí presvedčených 

o hodnovernosti príbehu zo starého 

zákona a hľadali drevené zvyšky 

archy v pohorí Ararat (fotografia 

hore). Siegfried Hagl objasňuje tento 

„zvláštny príbeh“ a predkladá poznatky 

o pátraní po „Noemovej arche“. 

Niektorí autori, ako Dave Balsinger 1) 

(„Noemova archa“, Düsseldorf 1979) 

udávajú ešte o niečo vyššie hodnoty. 

Postaviť loď tejto veľkosti si vyžaduje 

veľkú lodenicu a dostatočný počet 

odborníkov. Aj keď mal Noe podľa 

biblických textov celé storočie nato, 

sám s rodinou by to nezvládol. 

Pomer dĺžky a šírky archy – 6:1 – 

je prijateľná hodnota pre zaoceánsku 

loď; moderné naftové tankery 

majú tento pomer asi 7:1. Čo sa týka 

rozmerov archy, jej veľkosť by bola 

prekonaná až v 19. storočí. Najväčšia 

z dreva postavená loď bola loď Great 

Republic, štvorsťažňová plachetnica 

o dĺžke 99 metrov a šírke 16,2 metrov, 

plávajúca od roku 1853 zo Stapelu. 

.Od roku 1858 brázdilo moria 

plavidlo väčšie ako biblická archa: 

Great Eastern, loď dlhá 211 metrov, 

široká 25,2 metrov a päťkrát väčšia 

ako dovtedy najväčší parník. 

POSKYTOVALA ARCHA 

DOSTATOK MIESTA? 

k zostaneme pri vyššie uvedených 

rozmeroch, vychádza nám, 

A 

že maximálny náklad mohol vážiť 

približne 13.600 ton. Bolo teda dosť 

miesta pre ľudí, zvieratá, pitnú vodu 

a potravu? Kreacionisti 2) ,ktorí údaje 

starého zákona prijímajú ako doslova 

pravdivé, to presne prepočítali a sú 

presvedčení, že v nej bolo dosť miesta

HISTÓRIA 

pre všetky dôležité stavovce, ako aj 

pre potravu a vodu. Nezodpovedaná 

zostáva však otázka, ako dokázal Noe 

nachytať a vohnať v pároch na archu 

všetky určené zvieratá – podľa kreacionistov 

približne 10 800 kusov! Tu 

by musela skutočne zasiahnuť vyššia 

moc (a nejeden človek by si želal, 

keby radšej nedošlo k záchrane rozličných 

škodlivých druhov). 

Stredovekí teológovia, ktorí poznali 

len niekoľko sto druhov zvierat, 

nepovažovali tento problém za 

taký vyhrotený. Rovnako si zrejme 

neuvedomovali, že existujú vzdialené 

kontinenty a rôzne klimatické 

pásma, do ktorých mal Noe sotva 

prístup. Archa pravdepodobne ani 

nemohla poskytnúť prijateľnú klímu 

pre všetky zvieratá. Kreacionisti 

však pripúšťajú, že pred potopou 

vládli iné geologické a klimatické 

pomery. Otvorená zostáva nielen 

otázka klímy, ale aj to, ako dokázali 

dostať na palubu dostatok trvanlivých 

potravín (podľa Dava Balsingera 

bola údajne bežná len vegetariánska 

strava) a udržať dostatočne 

čerstvú pitnú vodu. Tieto dve nevyhnutné 

potreby spôsobovali veľké 

problémy ešte v 18. a na začiatku 

19. storočia. Spomeňme napríklad 

katastrofu Franklinovej expedície, 

v ktorej kľúčovú úlohu zohrali závadné 

konzervy. 

Sotva si možno predstaviť, že zásobovanie 

tejto „obrovskej zoologickej 

záhrady“ a odstraňovanie fekálií 

zvládla podľa slov Biblie posádka 

zložená len z Noema a jeho rodiny, 

celkovo ôsmich ľudí. Údajne boli 

zvieratá udržiavané v akomsi druhu 

„zimného spánku“ a boli teda pokojné, 

ináč by sotva prežili tých 370 

dní, ktoré mal Noe so svojím „zverincom“ 

v arche stráviť. 

O jeden zázrak viac alebo menej, 

na tom v tomto príbehu tak nezáleží. 

Kresťania, ktorí doslovne veria 

v Bibliu, sú presvedčení, že Noe tieto 

a ešte ďalšie problémy „s Božou pomocou“ 

zvládol – inak by predsa na 

pozemskej pláni nebolo ani nás, ani 

rozmanitého života zvierat. Moderní 

vykladači, pracujúci vedeckými metódami, 

si to už nedokážu takto zľahčovať. 

Väčšinou sa zhodujú v tom, 

že zvieratstvo archy tvorili užitočné, 

teda domáce zvieratá, ktoré Noe potreboval, 

aby po katastrofe so svojou 

rodinou prežil. V tom prípade 

však zostáva otvorená otázka, ako 

veľkú potopu prežili ostatné zvieratá 

(a rastliny?). 

„ARCHU“ UŽ 

MNOHÍ VIDELI 

rarat, podľa Biblie miesto, kde 

A Noe pristál, je horský masív, ktorého 

najvyšší vrchol, Veľký Ararat, 

meria 5 156 metrov. Od výšky 4 000 

metrov je pokrytý až do 60 metrov 

hrubými, čiastočne silne rozpukanými 

ľadovcami; len nižší, Malý 

Ararat (4 030 m) býva počas teplého, 

suchého leta bez snehu a ľadu. Toto 

pohorie trojuholníka troch krajín: 

Turecka, Iránu a bývalej sovietskej 

republiky Arménska, ktoré Peršania 

nazývajú Kuhi Nor (Noemova hora), 

je ťažko prístupné, je uzavretým vojenským 

územím a považuje sa za 

partizánsku oblasť, takže expedície 

môžu skúmať Ararat iba výnimočne. 

Hora je taktiež často zahalená v hmle 

alebo je vystavená snehovým búrkam, 

ktoré ešte zvyšujú nebezpečnosť 

rozpraskaných ľadovcov. 

Už viac ako dve tisícročia, počnúc 

7. storočím pr. Kr., existujú aj mimo 

biblie správy o tom, že archu možno 

nájsť na hore Ararat. V staroveku 

Ako dokázal Noe pochytať a vohnať 

do archy 10 800 zvierat? 

a v stredoveku sa to považovalo za 

skutočnosť, ktorú v priebehu stáročí 

preverovalo len málo bádateľov. 

O arche hovorili niektorí cestovatelia, 

medzi nimi aj Marco Polo 

(1254 – 1324) a piloti 2. svetovej 

vojny ju údajne aj videli. Zo vzduchu 

je možné rozoznať štruktúru 

podobnú lodi, ktorá sa pokladá za 

zasypanú archu, hoci podľa novších 

„VEZMI SO SEBOU ZO VŠETKÝCH 

ČISTÝCH ZVIERAT PO SEDEM: 

SAMCOV A SAMICE, A ZO ZVIE- 

RAT, KTORÉ NIE SÚ ČISTÉ, PO 

PÁRE …“ 

„Vezmi so sebou zo všetkých čistých 

zvierat po sedem: samcov 

a samice, a zo zvierat, ktoré nie 

sú čisté, po páre: samca a samicu. 

Aj z nebeského vtáctva po 

sedem: samcov a samice, aby sa 

ich rod zachoval na celom zemskom 

povrchu. Lebo o sedem dní 

spustím na zem dážď na štyridsať 

dní a štyridsať nocí; zotriem 

zo zeme všetky tvory, ktoré som 

utvoril.“ (1. Mojž. 7, 2–4). 

Podľa výpočtov 8) to vychádza na 

10 800 indivíduí, ktoré si podľa 

prieskumov našli v arche dostatok 

miesta. Aby ich v priebehu 

siedmich dní (počítajúc 24 hodín) 

na archu Noe naložil, na 

jedno indivíduum vychádza 56 

sekúnd času. 

Podľa iných výpočtov 9) sa muselo 

naložiť celkovo 15 746 druhov 

zvierat, takže na naloženie 

jedného exemplára zostávalo 

k dispozícii v priemere 38 sekúnd. 

Je ťažko prijímať Bibliu doslovne… 

21 

Svet Grálu 

9 | 2006

HISTÓRIA 

22 

Svet Grálu 

9 | 2006 

Biblická ilustrácia (drevorezba) z 18. storočia. Spočítaním údajov Starej Zmluvy 

zistíme, že by Archa musela byť skonštruovaná pre 13 600 ton nákladu. 

výskumov by mala mať plochý 

tvar 3) . Od roku 1856 bola archa 

údajne spozorovaná dvadsaťtrikrát, 

celkovo asi 200 ľuďmi. 

V 

BOLA UŽ ARCHA 

OBJAVENÁ? 

20. storočí sa rôzni očití svedkovia 

pokúšali preniknúť až 

ku arche a poobzerať si obrovskú, 

čiastočne v ľade uzavretú loď z bezprostrednej 

blízkosti. 

Na základe leteckých pozorovaní 

bola v roku 1917 na príkaz ruského 

cára vyslaná vojenská expedícia 

s cieľom nájsť archu a premerať ju. 

Záznamy sa však v zmätkoch revolúcie 

stratili, takže sa už nedá zistiť, čo 

táto expedícia v skutočnosti zistila. 

Viackrát sa objavili správy o ukrytí 

starých brvien z ľadovca Ararat, 

ktoré by údajne mohli pochádzať 

z vodného plavidla Noemovej doby. 

Tak napríklad počas štyroch bádateľských 

expedícií v rokoch 1952 

až 1969 ukryl Ferdinand Navarra 

z ľadu Ararat vo výške 4 300 m viacero 

opracovaných častí trámov, ktorých 

vek sa odhaduje na 5 000 rokov 

4) . Aj bádateľ Wyatt 5) oznámil, že 

našiel zvyšky archy. Samozrejme nechýbajú 

skeptici, ktorí všetky nálezy 

zavrhujú ako omyl alebo podvod. 

Čo môžeme vyvodiť z týchto poznatkov? 

Správy o arche, a to v nielen v Biblii, 

ale aj v epose o Gilgamešovi, majú 

pravdepodobne pravdivé jadro. 

Od profesora Hansa Hirtemanna 6) 

prichádza prekvapujúca hypotéza 

o arche ako o podmorskom plavidle 

a podľa toho ju hľadá na úpätí hory 

Ararat, nie v jej vyšších polohách. 

Pravdepodobnejšia sa však javí 

súvislosť s „veľkou potopou“, o ktorej 

sa nachádzajú správy u národov 

všetkých kontinentov. 

Iná úvaha pripomína Atlantídu 

a jej údajne vysoko vyvinutú civilizáciu, 

ktorá zanikla pri rozsiahlej 

katastrofe. Nie je vylúčené, že 

niektoré lode Atlantíďanov, ktorí 

boli údajne znamenití moreplavci, 

katastrofu v dôsledku priaznivých 

okolností prežili a niekde šťastne 

pristáli. Posádka a cestujúci sa po 

potope ocitli v krajine bez ľudí a živočíchov 

a o svoje prežitie museli 

bojovať skromnými prostriedkami. 

Loď so svojím vybavením sa stala 

počiatočným kapitálom, ktorý sa 

nemohol podceňovať. Je možné, že 

jedno z plavidiel pristálo pri Ararate 

a Eriwan mohol byť jedným 

z prvých usadlostí Atlantíďanov 

z obdobia po potope. Žena ich „kapitána“ 

Noema je údajne pochovaná 

v Marende (Azerbajdžan), 

zatiaľ čo jeho vlastný hrob uctievajú 

v pohorí Libanon, neďaleko 

Damašku 7) . 

Je pravdepodobné, že na palube 

bolo len niekoľko domácich zvierat, 

z ktorých neskoršie legendy urobili 

obrovskú biblickú zoologickú záhradu… 


Literatúra: 

(1) Balsinger Dave, Noemova archa, 

Düsseldorf 1979 

(2) Berlitz Charles, Hľadanie Noemovej 

archy, Mníchov 1991 

(3) Navarra Fernand, Našiel som Noemovu 

archu, Schondorf 1978 

(4) www.bibelrevolutions.org/ronwyatt/ 

noah-sarkl.htm 

(5) www.evangelium.de/wissenschaft/ 

kreation/Arche.htm 

(6) www.hirtemann.de/theorien/sinflut.htm 

(7) www.kip.ch/texte/Arche/arche4.htm 

(8) www.noahsarchsearch.com/ 

Expedition 

(9) www.sceptic.com/02.4.lippard–arch– 

hoax.html 

(10) www.talkorigins.org/faqs/faq– 

noahsarch.htm 

(11) www.wortund-wissen.de/disk/d93- 

2.html 

1) Balsinger Dave: Noemova archa, Düsseldorf 

1979 

2) pozri č. 5 v zozname literatúry 


4) pozri č. 3 a 8 v zozname literatúry 





9) pozri č. 10 v zozname literatúry

REPORTÁŽ 

FILIPÍNSKY LIEČITEĽ 

NA VLASTEJ KOŽI 

Po uverejnení článku o filipínskych liečiteľoch v 6. čísle Sveta Grálu sme využili možnosť osobne navštíviť liečiteľa z Filipín 

pána Lino be Guinsada počas jeho pobytu v Českej republike. Vďaka spoločným známym, jeho láskavosti a nášmu pozitívnemu 

prístupu sme mohli byť prítomní pri priebehu liečenia, vyfotografovať si ho a krátko sa s pánom Linom porozprávať. 

Z POHĽADU PACIENTA 

o miestnosti liečiteľa vstupujem 

len v župane a v spod- 

D 

nom prádle a v sprievode môjho 

dobrého kamaráta. Víta nás muž 

nižšej postavy, priateľský a usmievavý, 

zdraví sa s nami a krátko 

si s mojím kamarátom pripomínajú 

spoločných známych. Jeho 

usmievavá žena mu pri zákroku 

robí pomocníčku. Máme prosbu: 

môže byť aj môj kamarát prítomný 

pri liečení? Pán Lino bez 

všetkého súhlasí. Keď však začneme 

o fotografovaní pre časopis, 

viditeľne sa zarazí a odmietavo 

pokrúti hlavou. 

„Nie. Viete, máme s médiami 

zlé skúsenosti.“ 

Po kratšom rozhovore zdráhavo 

súhlasí: „Dobre, ale len 

jednu snímku“. 

Prv než si ľahnem na lôžko, 

zverujem sa so svojimi zdravotnými 

ťažkosťami. Nie sú veľké: 

v noci sa budievam na nevoľnosť 

od žalúdka, to môže byť príznakom 

neskorších väčších ťažkostí; 

mám trochu bolestivé kĺby a tiež 

Liečiteľ najprv prechádza dlaňou 

po bruchu, akoby získaval kontakt 

s chorými orgánmi. Potom vnorí oba 

ukazováky do brušnej dutiny nad 

pupkom a začína vnútri pracovať. Po 

prvom vniknutí dovnútra sa z rany 

vylialo malé množstvo krvi. Jeho 

manželka – pomocníčka drží pripravenú 

misku s vodou a krv ihneď 

utiera papierovými utierkami. Po 

skončení práce v hornej časti brušnej 

dutiny sa rana s mlasknutím bez 

stopy zacelila. V okolí miesta zásahu 

zostalo len nepatrné množstvo zrazenej 

krvi, ktorú pomocníčka ešte 

nestačila utrieť. Liečiteľ otvára ďalší 

vstup do oblasti čriev. 

mi tŕpnu palce na nohách; asi zlý 

krvný obeh, kedysi mi omrzli 

a teraz im nerobí dobre dlhé vysedávanie 

pri stole. Liečiteľ si natiera 

ruky masážnou emulziou 

a prechádza mi pevnými pohybmi 

po pažiach a hornej polovici 

tela. Možno masáž, možno 

diagnóza, možno odovzdávanie 

magnetizmu. Náhle, zjavne pod 

vplyvom okamžitého impulzu, 

dospieva k rozhodnutiu: „Dobre, 

môžete fotografovať!“ Prekvapený 

kamarát vyťahuje fotoaparát. 

Práve mi liečiteľ trochu zatlačil 

na brucho; žiadnu bolesť pritom 

necítim, iba akoby o niečo viac 

pritlačil päsťou. 

FOTOGRAF V AKCII 

ripravil som si fotoaparát. Práve 

P v tom okamihu sa mu vnorili 

prsty do brušnej dutiny a vystreklo 

odtiaľ trochu krvi. Stál som asi dva 

metre od neho a všetko som dobre 

videl, miestnosť bola osvetlená žiarivkami. 

Pracoval s vyhrnutými rukávmi 

a holými rukami, mal krátke 

23 

Svet Grálu 

9 | 2006

REPORTÁŽ 

silné prsty, ale pritom nijak zvlášť 

silno na brucho netlačil. Začal som 

rýchle fotografovať. 

NA VLASTNEJ KOŽI 

rvalo to krátko, asi niekoľko 

desiatok sekúnd. 

T 

V jednej chvíľke som zdvihol 

hlavu z lôžka a videl, že zákrok 

je skončený a že mi žena utiera 

brucho papierovými utierkami 

od hnedočervenej tekutiny. Nič 

ma nebolelo, ani na koži neboli 

vidieť žiadne jazvy. Iba 

zvláštny pocit zostal v bruchu. 

Keď som sa za chvíľu pozrel 

druhýkrát, pracoval mi na 

kolene a vyťahoval z otvorenej 

rany kúsok ružového tkaniva. 

Ani koleno ma pritom nebolelo. 

Po zákroku mi jeho žena 

vystriekala okolie rán pravdepodobne 

vodou z rozprašovača 

a vytrela do sucha. Tým „krvavá“ 

časť zákroku skončila. 

Nasleduje kvalitná masáž celého 

tela a uvoľňovanie blokov 

na chrbtici a v kĺboch. Je robená 

pevnými, silnými ťahmi, 

nebolí a je veľmi príjemná. 

Zvlášť sa venuje lýtkam, členkom 

a prstom na nohách. 

„Posaďte sa!“ 

Prikladá mi ruku na prsia 

a na chrbát, celý akosi stíchne 

a modlí sa. Hovorí polohlasne, 

myslím, že je to latinská modlitba, 

zrejme katolícka. Nikto 

v miestnosti sa nehýbe, toto 

nie je chvíľa na nič iné, než na 

prosbu o zdravie a posilnenie 

pacienta, nech sú naše viery 

akokoľvek rôzne. 

Ošetrenie sa skončilo. Poďakujem 

a vstávam. Cítim sa trochu 

mimo seba. Nie kvôli senzačnému 

pohľadu na otvorené 

rany, vôbec nie; ale akosi sa mi 

24 

Svet Grálu 

9 | 2006 

Oboma ukazovákmi udržuje 

liečiteľ ranu otvorenú, ukazovákmi 

pátra v rane; pričom sa 

z nej ozývajú mľaskavé zvuky. 

Keď potrebuje pracovať jednou 

rukou mimo rany, drží v nej 

stále jeden prst, aby sa mu neuzavrela. 

ani v najmenšom nechce zapínať 

mozog, rád by som proste 

len tak bol a vnímal a cítil, snáď 

si ešte aj dlhšie pripomínal tie 

chvíle na lôžku, posilnil svoje 

dojmy a cítil sa s nimi spojený. 

Je to presne opačný stav než ten 

kolotoč myšlienok, v ktorom 

bežne žijeme a ktorý často nedokážeme 

zastaviť. Keby som 

teraz mal riadiť auto, odmietol 

by som a šiel by som si najprv 

sadnúť niekam do parku. 

POHĽAD SPOZA 

FOTOAPARÁTU 

amarát sa lúči a odchádza, 

K na rad prichádza moja žena. 

Fotografovanie a pozorovanie je 

teraz na mne. Vysvetľuje svoje 

ťažkosti, líha si na lôžko a pán 

Lino jej natiera telo tekutinou. 

Prechádza jej po bruchu, ako 

by hľadal kontakt s orgánmi, 

a potom bez akéhokoľvek prechodu 

a úsilia ponára prsty do 

brušnej dutiny. Pri otvorení 

rany sa odtiaľ ozýva mľaskavý 

zvuk, prsty mu pracujú v bruchu 

a niečo hľadajú. Pritom to 

občas v otvorenej dutine s brušnými 

orgánmi zamľaská. Stojím 

asi dva metre odtiaľ, pristupujem 

ešte o meter bližšie, liečiteľova 

manželka mi uhýba, aby 

som mohol fotografovať. Tieto 

snímky nebudú zverejnené, ale 

na troch z nich je vidieť prsty 

zaborené v bruchu; z toho na 

jednom je prst ponorený skoro 

v celej dĺžke. Z miesta zásahu 

steká trocha vodnatej krvi a liečiteľova 

pomocníčka ju zachytáva 

papierovou utierkou, aby 

nestiekla na lôžko. 

Keď je zásah skončený, utierajú 

obaja miesto, kde bola pred 

piatimi sekundami otvorená

REPORTÁŽ 

rana. Pani Guinsada postrieka 

brucho vodou a znovu utiera. 

Na jednom mieste zostalo žene 

na bruchu sčervenené miesto, 

inak je koža úplne zacelená. 

Liečba pokračuje masážou 

a niečím ako rehabilitačnými 

cvikmi. Pri záverečnej modlitbe 

vidím, že ju žena pociťuje 

podobne ako ja – veľmi intenzívne, 

ako požehnanie, vďaku 

a šťastie. 

Až teraz si naplno uvedomujem, 

že pri fotografovaní automatika 

aparátu nezapínala 

blesk, a s roztrpčením zisťujem, 

že snímky sú neostré. To 

náhle dovolenie na fotografovanie 

a „cítim sa trochu mimo 

seba“ je práve na opačnej strane 

hranice, než chladné uvažovanie 

a presná manipulácia s elektronikou. 

Keď nasledujúci deň na lôžko 

líha môj známy ako ďalší pacient, 

je už blesk riadne nastavený 

a fotoaparát pripravený. 

I tentoraz filipínsky liečiteľ 

úplne samozrejme vnikne ukazováčikmi 

do brušnej dutiny. 

Pracuje nad pupkom oboma 

prstami a z rany sa pri manipulácii 

v bruchu občas ozývajú 

mľaskavé zvuky. Niečo z rany 

vyberá. Snažím sa fotografovať, 

ako najlepšie viem, ale digitálny 

aparát má nepríjemné 

omeškanie po stlačení spúšte 

a ešte nepríjemnejšie zdržanie 

pred ďalšou snímkou, kým sa 

znovu nabije blesk. 

Pán Lino vyťahuje prsty 

z rany, tá sa s mľasknutím uzaviera 

a pri utieraní pokožky je 

viditeľné, že na mieste zásahu 

nezostali žiadne stopy. Ďalším 

miestom je oblasť čriev. Tu pracuje 

dlhšie a chvíľu mu trvá, 

než vyberie z tela to, čo hľadal. 

Sú to nejaké zakrvavené kúsky, 

Nakoniec vyťahuje liečiteľ z rany 

to, čo hľadal. Zakrvavené kúsky 

odkladá do misky. Ľavý ukazovák 

zostáva stále v rane. Po vytiahnutí 

rúk z rany sa povrch 

ihneď zacelí, pomocníčka utiera 

pokožku papierovými utierkami 

a umýva ju – zrejme vodou 

v rozprašovači. Po zásahu nezostávajú 

na povrchu tela žiadne 

jazvy ani iné stopy, nanajvýš 

sčervenená pokožka. 

neviem, snažím sa hlavne čo 

najviac vyfotografovať. Všimol 

som si, že keď odkladá niečo do 

misky s vodou, udržuje si jedným 

ukazovákom ranu otvorenú, 

aby sa mu neuzavrela. Potom 

si ju zase druhým prstom 

rozšíri na taký rozmer, aký potrebuje 

pre prácu v rane. Myslím, 

že chvíľami mal v rane aj 

šesť prstov. 

Naraz je všetko hotové. Manželia 

Guinsadovci utierajú brucho 

pacienta, zákrok je ukončený. 

Na rad prichádza masáž 

a ďalšie úkony. 

ČLOVEK - LIEČITEĽ 

imo priestorov liečenia 

sme sa stretli ešte na 

M 

obede. V pánovi Guinsadovi 

som spoznal priateľského, trochu 

málovravného človeka, 

takpovediac prostého a neškodného, 

ktorý nie je veľmi 

na filozofické rozhovory, ale 

sústreďuje sa na svoju prácu 

a chce ju robiť dobre. Povedal 

mi, že u nich v rodine liečil už 

jeho dedko, že niekedy narážajú 

na nepriateľstvo lekárov, ale že 

v Nemecku a Anglicku ich už 

veľa lekárov naopak akceptuje. 

„Čo ste mi to vytiahli z tela?“, 

spýtal som sa. 

„Blokády. Tkanivo“, odpovedal. 

Použil pritom slovo tissue, 

ktoré znamená tkanivo alebo 

väzivo. Domnieval som sa, že 

mieni väzivo v mojom kolene 

a spýtal som sa znovu: 

„Ale v bruchu nie je väzivo – 

čo teda vyťahujete z brucha?“ 

„Choroby“, povedal lakonicky. 

Nemal k tomu už viac 

čo dodať. 

Artur ZATLOUKAL, Jiří GOTTWEISS 

25 

Svet Grálu 

9 | 2006

REPORTÁŽ 

26 

Svet Grálu 

9 | 2006 

ROZHOVOR 

S FILIPÍNSKYM LIEČITEĽOM 

– LINO BE GUINSADA 

Ako dlho liečite? 

Viac ako tridsať rokov. 

Aká je tradícia liečenia na Filipínach? 

Veľmi, veľmi dlhá – už môj 

dedko pôsobil ako duchovný 

liečiteľ. 

Ste nejakého vierovyznania alebo 

proste veríte v Boha? 

To považujem za veľmi dôležité 

– veriť v Boha; som hlboko 

veriaci, narodil som sa 

ako kresťan a ako kresťan som 

aj vyrastal. 

Mnoho ľudí sa k tomuto druhu 

liečenia stavia s miernym pokrčením 

pliec, skôr skepticky. Čo 

k tejto liečbe môžete povedať vy 

sám? 

To, že môžem liečiť, cítim ako 

dar. Vnímam to ako svoje poslanie. 

Duch lieči a ja som iba nástrojom. 

Pred rokmi som sledoval v televízii 

záber z liečenia filipínskeho 

liečiteľa, ktorý doslova ťahal 

z pacienta niečo, čo evidentne 

do jeho tela nepatrilo; pôsobilo 

to dojmom, že ten človek 

je tým prerastený… Vtedy som 

pripustil myšlienku materializácie 

z najbližšieho – astrálneho 

(jemnohmotného) okolia človeka. 

Čo vy na to? 

To nemôžem vysvetliť. Je to 

niečo medzi spirituálnou a fyzickou 

úrovňou, pretože duch lieči 

a ja som iba nástrojom. 

V starom Grécku i v Egypte sa po 

niekoľkodennom pôste a modlitbách 

nadväzoval kontakt 

s vyššími úrovňami bytia. Deje 

Liečiteľ sa medzitým venuje boľavým 

kolenám; pacient pritom 

necíti nič viac než bežné dotyky. 

V jednej chvíli pozdvihol hlavu 

a videl, že liečiteľ vyberá z hornej 

časti kolena kúsok ružového 

tkaniva. 

Lino be Guinsada 

sa niečo podobného aj vo Vašom 

prípade? Máte napr. nejaké sústredenia? 

Koncentrujem sa a meditujem, 

aby som bol viac v kontakte s duchovnou 

energiou; a tiež aby som 

sám seba nabil energiou. Duch 

je sila! 

Sme náročnejší pacienti ako iné 

národnosti? 

Nie je to veľký rozdiel. 

Máte nejaké zvláštne prežitky počas 

liečenia alebo po ňom? 

Keď pomáham ľuďom, cítim sa 

stále viac šťastný, otvorený smerom 

hore. 

Sú niektoré choroby alebo stavy, 

ktoré by ste v žiadnom prípade 

neliečili? Napr. zhubné nádory, 

rakovina…? 

Liečim temer každé ochorenie. 

Najväčší úžitok vidím v tom, 

keď môžem „tvrdým“ ľuďom 

odovzdať čo najviac sily, lásky, 

viery a harmónie. Predpokladom 

uzdravenia je viera v Boha 

a otvorenie svojho srdca láske. 

Vnímate chorobu ako nutné zlo, 

s ktorým je potrebné bojovať, 

alebo ako prostriedok na zmenu 

vnútorného života? 

Choroba znamená, že ľuďom 

niečo chýba. Chýba nám láska. 

Naša duša potrebuje lásku. Náš 

duch je čistý. 

Chcete ľuďom niečo povedať? 

Tento čas je príležitosťou 

na duchovný rast. Ježiš nás učí 

žiť v láske, mieri a harmónii. Ľudia 

sú príliš uzavretí a veľa premýšľajú. 

Je dôležité, aby sme sa 

otvorili, len potom môžeme prijímať 

duchovný rozmer života. 

Rozhovor viedol Jiří GOTTWEISS 

Liberec 27. 3. 2006

ZDRAVIE 

P od pojmom muzikoterapia si ľudia doteraz najčastejšie predstavujú jej klinickú 

formu, ktorá sa začala rozvíjať v druhej polovici 20. storočia v mnohých európskych 

krajinách a USA ako dôležitá súčasť psychoterapie a psychoanalýzy. Aplikuje sa napr. 

v psychiatrických liečebniach, sanatóriách a neurologických klinikách; možno preto 

na ňu mnohí nazerajú trocha rezervovane. Muzikoterapia však predstavuje veľa rozmanitých 

foriem, z ktorých si môže vybrať každý práve tú, ktorá najlepšie vyhovuje 

jeho vnútornému založeniu a jeho možnostiam. V domácom prostredí môže prispievať 

k prirodzenému udržiavaniu životnej harmónie či k vyvažovaniu drobných výkyvov 

od nej, skôr než sa prejaví vážnejšími zdravotnými ťažkosťami. Tie sa potom – ako 

vieme – aj ťažšie odstraňujú. Môže prinášať aj vnútorné obohatenie a prispievať 

k duchovnému rastu. 

uzikoterapia teda nie je len úzko 

M vymedzenou formou liečby. 

Opiera sa o tisícročné skúsenosti ľudového 

liečiteľstva prírodných národov 

a inšpiráciu čerpá aj z dochovaných 

prameňov staroveku, kedy sa 

využitie zvuku, hudby, svetla a farby 

tešilo značnej vážnosti aj v najvyšších 

kruhoch a bolo neoddeliteľnou súčasťou 

mnohých náuk. 

Každý z nás sa iste vo svojom živote 

s niektorou jej formou už stretol, 

i keď si to možno ani neuvedomil. 

Ľudia, ktorí hrajú na hudobný 

nástroj a tvrdia, že to prináša radosť 

im samotným alebo ich blízkym, prežívajú 

túto skúsenosť takpovediac „na 

vlastnej koži“. Kto si spieva a cíti, že 

jeho duši takéto sebavyjadrenie prospieva, 

využíva tak vlastne prvky muzikoterapie, 

aj keď svoje počínanie tak 

nenazýva. 

Samotnému aktívnemu spevu či 

muzicírovaniu sa dnes ľudia venujú 

oveľa menej, než v minulosti. Činorodosť 

a tvorivosť vyžaduje určitú námahu, 

trvalé úsilie a čas, ktorého má 

v dnešnej uponáhľanej dobe veľa ľudí 

nedostatok. Na druhej strane doba 

ponúka technické „vymoženosti“, dostupné 

takmer bez námahy. Vo chvíľach 

odpočinku je potom pohodlnejšie 

stlačiť napríklad tlačidlo diaľkového 

ovládača… Človek sa tak mimovoľne 

vzdáva určitej svojej aktivity a dáva 

prednosť pasívnemu prijímaniu. 

Kam vedie také pasívne prijímanie 

bez výberu takmer všetkého, čo sa ponúka? 

Jedným extrémom je bičujúce 

tempo, s ktorým sa ľudia snažia nejaký 

čas držať krok, kým sa u nich neprejavia 

ťažkosti spôsobené neúnosným 

preťažením (tzv. syndróm vyhorenia 

z nadmerného stresu). Druhým extrémom 

je otupujúca prázdnota, spôsobená 

úplným nedostatkom tvorivých 

podnetov. Ľudia, ktorí sa v takom neznesiteľnom 

stave ocitnú, nie sú schopní 

vidieť takmer žiadne vyhliadky do budúcnosti 

a život sa pre nich následne 

stáva nezvládnuteľným. Utekajú pred 

ním najrôznejšími spôsobmi, ktorých 

spoločnou črtou je horúčkovitá až sebazničujúca 

aktivita, túžba po akom- 

MUZIKOTERAPIA 

POMOC PRE KAŽDÉHO 

27 

Svet Grálu 

9 | 2006

ZDRAVIE 

28 

Svet Grálu 

9 | 2006 

koľvek vzruchu, čo je opäť skok do 

opačnej krajnosti, vstup do bludného 

kruhu. 

Kým ľudia v minulosti žili vo väčšej 

zhode s prírodou a prispôsobovali 

svoj život rytmu premien ročných období, 

boli chránení pred jednostrannosťou, 

takou príznačnou pre dnešnú 

dobu. Celý rok bol vlastne reťazcom 

významných udalostí, na ktorých 

príprave sa ľudia spoločne podieľali 

a v ktorých zastával každý svoju 

úlohu. Netvorili teda pasívne prizerajúce 

sa obecenstvo, ale sami boli aktívnymi 

účastníkmi. Už len na ľudových 

slávnostiach ožívajú v súčasnosti staré 

zvyky a obyčaje našich predkov, ktoré 

im pomáhali ako protiváha v neľahkých 

životných podmienkach, aké by 

sme dnes už asi len ťažko znášali. 

Dnes sa k tomuto prístupu vraciame 

práve formou najrôznejších terapií. 

Muzikoterapia predstavuje jeden zo 

spôsobov, ako si udržať životnú rovnováhu 

v dobe, ktorá na nás kladie 

neobvykle veľké nároky neustálym, 

zrýchľujúcim sa a ťažko vstrebateľným 

prívalom informácií na jednej 

strane, a pocitom prázdnoty, osamelosti, 

odcudzenia či márnosti a beznádeje 

na strane druhej. 

Keď spieva mamka svojmu dieťatku, 

pripravuje pôdu na jeho zdarný vývoj. 

Keď sa obklopíme ušľachtilou hudbou, 

môžeme vytvoriť zo svojho domova 

oázu mieru a pokoja, kde sa môžeme 

zotaviť a načerpať nové sily. Ak sa chceme 

v niečom zmeniť a odložiť nejakú 

chybu, tiež môžeme svoje 

úsilie podporiť hudbou. Keď 

je človek chorý alebo sa lúči 

s týmto svetom, môže mu byť 

citlivo zvolená hudba veľkou 

pomocou. Prostredníctvom 

nej môže pochopiť mnohé súvislosti 

svojho pozemského života 

a dopomôcť si k skutočnému 

uzdraveniu, vo chvíľach umierania 

môže toto poznanie viesť až k odhodlaniu 

odložiť všetko nesprávne a za 

bránami tohto sveta zamieriť k svetlému 

cieľu. 

Aktívnou (produktívnou) formou 

muzikoterapie je hra na nejaké 

ľahko ovládateľné nástroje. Jej cieľom 

je snaha o vyjadrenie seba samého 

prostredníctvom zvoleného hudobného 

nástroja či spevu, neverbálnej 

komunikácie s okolím aj so sebou 

samým, prebudením či obnovením 

životných záujmov a postupné nachádzanie 

zmyslu života aj svojej úlohy 

v ňom. Táto forma prináša veľkú radosť 

ľuďom so zrakovým postihnutím 

a – čo je asi prekvapujúce – aj ľuďom 

sluchovo postihnutým. 

Pri pasívnej (receptívnej) muzikoterapii 

hrá hlavnú úlohu živo produkovaná 

alebo reprodukovaná hudba, 

ktorú na seba nechávame pre určitý 

účel pôsobiť. Pole pôsobnosti je tu samozrejme 

omnoho väčšie, než ponúkajú 

formy muzikoterapie aktívnej, 

pretože takto možno pôsobiť aj tam, 

kde využitie produktívnych foriem 

muzikoterapie nie je možné. 

Muzikoterapia predstavuje jeden zo spôsobov, 

ako si udržať životnú rovnováhu. 

eraz teda ku konkrétnym možnostiam 

pasívnej muzikoterapie, pre- 

T 

dovšetkým v domácom prostredí. 

Chceme vytvoriť vo svojom domove 

príjemné prostredie, kde sa budú 

všetci cítiť skutočne doma, kde sa bude 

dobre dariť rozvoju našich schopností, 

kde rozkvitne vzájomná komunikácia 

a spolupatričnosť. Pokiaľ tento zámer 

hodláme podporiť hudbou, máme 

šancu na úspech, ak zvolíme nahrávky 

jemnej hudby, vzbudzujúcej pokojnú 

otvorenosť a dôveru, a ak máme na 

zreteli, aby bola prijateľná aj pre ostatných 

členov domácnosti. Pri hudbe sa 

budeme chcieť venovať nejakým tichým 

a pokojným činnostiam, napr. 

tvorivým hrám s deťmi. Môžeme si 

vybrať aj nahrávky z oblasti tzv. „relaxačnej“ 

hudby, komponovanej pre 

tento účel, je však treba pozorne rozlišovať 

vnútornú hodnotu nahrávok 

a neprijímať bezmyšlienkovite všetko, 

čo sa v tejto oblasti ponúka. Bližším 

sprievodcom môžu byť napr. katalógy 

vydavateľstva Awika, New World 

Music, Oreade, v ktorých sú pre ľahšiu 

orientáciu nahrávky rozčlenené do 

jednotlivých oblastí – relaxácia, inšpirácia, 

povzbudenie, hudba so zvukmi 

prírody a iné – a pri každej nahrávke 

je navyše uvedený jej stručný popis. 

Starostlivým vypočutím vybranej nahrávky 

priamo v predajni si možno 

overiť, či bude skutočne vyhovovať 

našim potrebám. 

Chceme niečo vo svojom živote 

zmeniť, napr. niektorý zo zakorenených 

životných postojov? Vieme napr., 

že by sme si mali viac dôverovať a využiť 

schopnosti, ktoré máme, ale dosiaľ 

sme sa o to nepokúsili. Možno 

máme obavy z neúspechu, pochybujeme 

o sebe a trápime sa tým, nevieme 

však tieto zábrany prekročiť. Potom 

nám môže aj hudba sprostredkovať 

nadhľad, dodať dôveru, pomôcť prekonať 

obavy a vykročiť na novú cestu. Tu 

sa odporúča hlavne baroková hudba; 

jej priezračný a výrazovo zrozumi-

ZDRAVIE 

teľný obsah, optimizmus a nezdolná 

vitalita, radostné pritakávanie životu 

pomáha ukazovať smer, ktorým sa 

môžeme smelo vydať. S dôverou môžeme 

siahnuť po skladbách J. S. Bacha, 

A. Vivaldiho či G. F. Händela, možnosti 

výberu sú veľmi rozsiahle. 

Výber hudby iných slohových období, 

hudby ľudovej (etnickej) domácej, 

európskej aj mimoeurópskej, aj 

použitie umelej hudby mimoeurópskych 

kultúr má v muzikoterapii samozrejme 

tiež svoje miesto; pričom 

je dôležitý starostlivý výber určitej 

skladby, so zameraním na konkrétny 

terapeutický cieľ. Pokiaľ vyberáme 

hudbu pre niekoho iného, je vhodné 

urobiť výber spoločne. Terapeutický 

účinok sa tak zvýši. 

Zo štúdie o využití hudby v skupinovej 

terapii (väčšinou psychotikov), 

v ktorej sa S. Mitchell a A. Zanker zamerali 

na pozorovanie spoločného 

vnímania a prežívania emócií pri počúvaní 

hudby, vyplynuli nasledujúce 

poznatky: 

„Klasická“ hudba (Bach, Händel, 

Haydn, Mozart, Beethoven) – pôsobí 

povznášajúco, predovšetkým u klientov 

s väčším hudobným vzdelaním 

a prispieva k zvyšovaniu súdržnosti 

kolektívu. Pre svoj neosobný a formálny 

charakter (predovšetkým 

hudba klasicizmu) však pôsobí na 

niektorých klientov nudne alebo ich 

necháva ľahostajnými (tzn. „nič im 

nehovorí“). 

„Romantická“ hudba (Schubert, 

Brahms, Wagner, Rimskij-Korsakov, 

Chopin, Čajkovskij) sa javila všeobecne 

ako obľúbená, jej charakter 

umožňoval emočné uvoľnenie, na 

druhej strane však neuľahčovala súdržnosť 

kolektívu. Sentimentálna, 

alebo vzrušujúca hudba niektorých 

klientov odrádzala. 

Priaznivé účinky muzikoterapie sa využívajú aj na novorodeneckom oddelení 

košickej nemocnice Košice–Šaca a.s. Primárke oddelenia MUDr. Slávke Virágovej 

sme v nasledujúcom krátkom rozhovore položili niekoľko otázok. 

SG: Odkedy sa venujete muzikoterapii a komu je určená? 

MUDr. Virágová: muzikoterapia bola zavedená na pôrodníckom oddelení 

v Šaci 1. 9. 2003. Je určená predovšetkým novorodencom. V súčasnej 

dobe môžu muzikoterapiu využívať aj naše rodičky počas pôrodov. 

SG: Aký je cieľ jej využitia a ako sa vám osvedčila? 

MUDr. Virágová: cieľom využívania muzikoterapie je odbúranie popôrodného 

stresu u novorodencov – ovplyvňuje svalové napätie, dá 

sa povedať, že pôsobí na celý organizmus. 

Naše rodičky využívajú jej upokojujúci vplyv. 

Vhodne zvolená hudba zároveň prispieva 

k lepšiemu znášaniu bolesti. 

SG: Aký druh hudby využívate? 

MUDr. Virágová: púšťame hlavne upokojujúci 

druh hudby, predovšetkým klasickú hudbu; 

napr. „Jar“ zo Štyroch ročných období od Vivaldiho, 

Malú nočnú hudbu od Mozarta. Rovnako 

využívame aj hudbu spojenú so zvukmi 

prírody a inú relaxačnú hudbu. 

Zhováral sa Rudolf Harčarík 

MUDr. Virágová 

Impresionistická hudba (Debussy, 

Ravel) bola ochotne prijímaná, 

niektorých klientov priťahovala svojou 

zmyslovosťou a zvukomalebnosťou, 

ďalším umožňovala ukryť sa 

pred skutočnosťou do sveta predstáv 

a fantázie. Nebola však vypozorovaná 

jej terapeutická hodnota. 

Súčasná hudba (Stravinskij, Berg, 

Bartók, Hindemith, Várese) mala na 

kolektív vplyv viac stmeľujúci, než 

hudba romantická. Svojím tvrdým až 

surovým rytmom, disonantným zvukom 

a črtami primitivizmu vzbudzovala 

v psychotických klientoch pocity 

poznania vlastného stavu, a to v súlade 

s mierou ich dezintegrácie a snahou 

po náprave. 

Populárna tanečná hudba – pôsobila 

len mierne na zmyslovej úrovni 

a nemala badateľný účinok ani na 

jednotlivca, ani na kolektív. 

Ľudové piesne rôznych národov – 

boli vrelo prijímané, čo sa prejavovalo 

vzrastajúcou súdržnosťou kolektívu, 

sprevádzanou vzájomnou komunikáciou. 

Klienti sa dobrovoľne zapájali, 

prebúdzala a zvyšovala sa ich túžba 

začleniť sa do kolektívu a niečo spoločne 

vytvárať. 

Tieto poznatky však nemožno zovšeobecňovať 

a zjednodušene prenášať 

aj na ďalšie situácie, v iných 

prípadoch môžu byť aj výsledky 

iné. Vždy je nutné citlivo vnímať aj 

ostatné okolnosti. 

René KRÁL 

29 

Svet Grálu 

9 | 2006

TÉMA 

30 

Svet Grálu 

9 | 2006 

TRANSPLANTÁCIA ORGÁNOV 

DVE STRANY MINCE 

DÁŠ MI SVOJE SRDCE ? 

Ako červená niť vinie sa dejinami ľudstva snaha o zachovanie alebo opätovné získanie zdravia. Každá epocha, 

každá kultúra priniesla v tomto ohľade niečo svojbytného, čo vyplynulo z vtedajších predstáv o zmysle 

ľudskej existencie a tým aj o úlohe ľudského tela. Spôsob, akým sa pristupovalo k riešeniu otázok zdravia 

a choroby, vždy neomylne signalizoval úroveň vtedajšieho poznania a teda aj kultúrnej úrovne národa. 

To isté platí určite aj pre dnešnú dobu. Tá sa predovšetkým zásluhou technického rozvoja stala pre toto 

prastaré odvetvie ľudskej činnosti obdobím prevratných zmien. Pritom sa mimovoľne vynára otázka, či sú 

tieto zmeny skutočne pokrokom. 

Každý odbor má svoju „výkladnú skriňu“. Aj medicína sa môže pochváliť radom noviniek, o ktorých minulé 

generácie mohli iba snívať. Keď stojíme pred touto výkladnou skriňou, ihneď nás upúta heslo „transplantácia“. 

Žeby sa už našla cesta, ako zachrániť život v prípade, kde inak hrozí neodvratná smrť…? Je známe, že vo 

výkladných skriniach sa vystavuje len to najlepšie. Odpad a nepodarky sa v tichosti vyvážajú na skládku. Pri 

transplantáciách si však môžeme byť istí, že do výkladnej skrine náleží plným právom. Alebo snáď nie? 

rgány ľudského tela, ich 

O úloha a spôsob činnosti 

stáli vždy v popredí lekárskeho 

záujmu. Pochopenie fungovania 

ľudských orgánov sa stalo kľúčom 

k ovplyvneniu ich funkcie. 

Dnešní lekári však držia v rukách 

celkom iné kľúče, než lekári 

minulých storočí a tisícročí. Do 

každej zámky zapadá totiž len 

jeden kľúč, čo znamená, že niektorá 

skupina drží v ruke páčidlo. 

Pre starovekých lekárov bol 

každý orgán sídlom určitej psychickej 

funkcie, alebo s ňou 

aspoň súvisel. Určite to nebola 

len naivná predstava, pretože dodnes 

preukazuje svoju platnosť. 

Kľúčom k ovplyvneniu telesného 

stavu bolo dosiahnutie duševnej 

rovnováhy za súčasného povzbudzovania 

telesnej energie. Novodobé 

lekárstvo sa oproti tomu 

snaží dosiahnuť cieľ z druhého 

pólu – ovplyvnením „telesnej mechaniky“. 

Zmieňme sa aspoň o srdci, 

které je jedným z nepostrádateľných 

orgánov a ktoré bolo v minulosti 

pokladané za sídlo ľudskej 

duše. Aj dnes je čoraz zrejmejšie, 

že srdce reaguje veľmi citlivo na 

akékoľvek emočné stavy. Existujú 

desiatky prirovnaní, ktoré 

sa zrodili zo skúseností generácií 

a ktoré zreteľne poukazujú na 

úzku spojitosť medzi telesným 

orgánom a duševným stavom: 

mať srdce na dlani, mať zlomené, 

čisté, odvážne, mäkké, kamenné, 

ušlachtilé srdce, stratiť srdce… 

JE SRDCE VIAC NEŽ 

LEN MECHANICKÉ 

ČERPADLO ? 

odľa dnešných názorov má 

P byť srdce len čerpadlom. Síce 

pozoruhodným a nepostrádateľným, 

napriek tomu však len monotónnym, 

mechanicky pracujúcim 

čerpadlom. „Srdce je len 

hlúpe čerpadlo.“ Takto sa o srdci 

vyjadril pred rokmi jeden americký 

kardiochirurg, ktorého tím 

v tom čase vykonal už okolo 200 

transplantácií sŕdc. Pozoruhodné 

konštatovanie. Snáď prijateľné 

pre tých, ktorí vec posudzujú 

zvonku. No sotva prijateľné pre 

tých, ktorí sú nútení vo svojich 

už len sčasti vlastných telách prežívať 

všetky následky tejto údajne 

len mechanickej výmeny; ktorí sa 

musia vyrovnávať s celým radom 

psychických a fyzických dôsledkov, 

v doterajšej lekárskej histórii 

nebývalých a nepoznaných. 

Podobné kontrasty v posudzovaní 

by sme našli aj pri ďalších 

orgánoch. Tento novodobý 

pohľad, ktorý zbavil ľudské telo 

dôstojnosti, pripravil pôdu pre 

oblasť transplantácií. Keby totiž 

orgány ľudského tela a toto telo 

samotné boli považované za niečo 

vyššie a cennejšie, t. j. neboli by 

vo svojom význame znížené na 

mechanicky pracujúce súčiastky, 

muselo by o hodnote a význame 

tela prevládať celkom iné povedomie. 

V tom prípade by však 

pre transplantačné odvetvie nastal 

súmrak. 

Príznačná je v tomto ohľade 

aj skutočnosť, že transplantačné 

programy si vyžiadali už miliardové 

čiastky, no psychickým dôsledkom 

týchto operácií sa doposiaľ 

nikto v porovnateľnej miere 

nevenoval. Jedným z dôvodov je 

iste aj skutočnosť, že nie je pre

TÉMA 

ne vysvetlenie, ktoré by bez výhrad 

mohli prijať lekári, aj ich pacienti. 

Tých sa predsa zmeny dotýkajú v prvom 

rade. 

AKÝ ÚŽITOK MÔŽE 

PRINIESŤ PREDĹŽENIE 

ŽIVOTA ? 

danlivo absurdná otázka. Či predĺženie 

života prináša malý úži- 

Z 

tok? Človek môže ešte nejaký čas 

žiť, aj keď nie celkom podľa svojich 

predstáv, tak aspoň sčasti. Snahy 

o predĺženie života predsa vždy boli 

neoddeliteľnou súčasťou medicíny. 

Prečo by sa tu mala zrazu urobiť hranica, 

ktorá tieto ušľachtilé snahy obmedzuje? 

Nie je to snáď útok proti 

základom medicíny a ohrozovanie 

práv chorých ľudí? 

Nie. Aj medicína sa predsa vo svojom 

pôsobení musí podriaďovať prírodným 

zákonom, ak len má zostať 

etická. Základom skutočnej etiky 

nemôžu byť totiž premenlivé ľudské 

predstavy, ale len dokonalá znalosť 

týchto zákonov a ich účinkov. 

Nakoľko sú tieto zákony známe? 

Na túto otázku možno ľahko nájsť 

odpoveď vo všeobecne prijímaných 

názoroch. Podľa nich by mala byť 

hmota prvotná; duch (pokiaľ nejaký 

existuje) vzniká ako produkt hmoty 

a s rozpadom hmoty by mal opäť zaniknúť. 

Takáto neradostná filozofia, 

úzkostlivo zatvárajúca oči pred životom, 

ponecháva v zmätku každého 

človeka, ktorý sa právom pýta, prečo 

žije, prečo umiera, prečo túži po vnútornom 

mieri, ideáloch a dokonalosti. 

Logickej odpovede sa nedočká. Preto 

možno právom pochybovať o tom, že 

sa v tejto filozofii prejavuje znalosť 

zákonov, ktoré predsa musia pojať 

celý život, aj vnútorný svet každého 

z nás. Môže byť teda smerodajná 

etická norma, ktorá tento vnútorný 

svet ignoruje? 

Pokiaľ by skutočne išlo len o to, žiť 

čo najdlhšie, nemuselo by sa o účelnosti 

transplantácií ani diskutovať. 

Celkom očividne však nejde len 

o to. Nie je predsa najpodstatnejšie 

to, v akom veku človek opúšťa tento 

svet, ale v akom stave. V akom stave 

duše. Pojmy duša a duch síce nesmelo 

prežívajú aj v medicínskej terminológii, 

ale nevyučuje sa o nich – pretože 

oficiálne neexistujú. Tento predpoklad 

je jedným zo základných pilierov 

modernej vedy. Zatiaľ však jediným 

dôkazom, ktorý táto veda podala, je 

tvrdenie niekoľkých vedcov, že dušu 

nikdy nevideli. Ani pod mikroskopom, 

ani v mozgu, ani kdekoľvek 

inde. Títo ľudia hovoria pravdu. A to 

je výzva, aby sa duša začala hľadať 

iným spôsobom. 

Je nesporným faktom, že transplantácia 

môže predĺžiť fyzický život. Pokiaľ 

však pripúšťame existenciu ľudskej 

duše, musíme sa zamyslieť nad 

tým, aké následky môže predĺženie 

života takýmto zásahom pre ňu mať. 

Pokiaľ nebudeme tieto následky poznať, 

nemôžeme zodpovedne tvrdiť, 

že transplantácia je prospešným zákrokom. 

ČAKANIE NA SMRŤ 

ransplantácia zaujíma medzi lekárskymi 

zákrokmi zvláštne, alebo 

T 

povedzme priamo, rozporuplné postavenie. 

Predpokladá totiž násilnú smrť 

iného človeka. To je skutočnosť, s ktorou 

sa musí vysporiadať každý čakateľ. 

Musí čakať, kým niekto iný zomrie. 

Život jedného človeka je podmienený 

smrťou druhého. V iných prípadoch 

nemusí byť situácia zdanlivo taká dramatická 

– môže ísť o výkup orgánov. 

Darca, či skôr predajca, predá jednu 

vlastnú obličku a získa sumu, ktorú 

môže použiť na vylepšenie svojej životnej 

situácie. Je zrejmé, že k zmrzačeniu 

vlastného tela môže človeka dohnať 

predovšetkým bieda a zúfalstvo. 

V takom prípade zostáva síce darca 

nažive, avšak okolnosti, za ktorých je 

tento orgán získaný, sú asi ešte ponižujúcejšie. 

Niekedy sa človek rozhodne 

pre dobrovoľné darcovstvo s úmyslom 

pomôcť inému človeku. 

Prítomnosť násilia na tele darcu 

je však vo všetkých prípadoch veľmi 

nápadná. To je iste jeden z dôvodov, 

ktorý stojí v ceste všeobecnému prijatiu 

tejto metódy. 

Jedným z ďalších problémov, ktorý 

musia ľudia po transplantácii často 

riešiť, je pocit viny. Tento pocit nemá 

azda pôvod v tom, že by si títo ľudia 

želali smrť niekoho iného. Ich prianím 

je žiť ďalej a len prijímajú možnosť, 

ktorú pre nich vytvorili druhí. 

Transplantácia je navyše legalizovaná, 

takže ani v tejto oblasti nie je dôvod na 

znepokojenie. A predsa sa tento pocit, 

podobný tlaku svedomia, nástojčivo 

hlási. Isté znamenie, že ľudský zákon 

tu stojí proti zákonu prírodnému. 

Závažným dôvodom, ktorý silne zaťažuje 

misku váh v neprospech transplantácií, 

je neznalosť deja pri umieraní. 

Tragický omyl, či skôr neznalosť, 

ktorá v tejto oblasti vládne, vedie k nepredstaviteľnému 

utrpeniu ľudí, ktorých 

pozemské telá sú rozoberané na 

transplantačné účely práve v okamihu 

umierania. Vykonávanie transplantácií 

si vôbec nemožno predstaviť bez 

tohto omylu. Našťastie bola v tejto závažnej 

veci ponechaná každému človeku 

jeho osobná voľba. 

ČO JE ÚSPECH ? 

aždú ľudskú činnosť sprevádza 

K zodpovedajúca filozofia, teda 

uhol pohľadu. Z pohľadu dnešnej 

vedy niet pochýb o tom, že možnosť 

transplantácií orgánov je úspechom. 

Za úspech však nemôže byť bez všetkého 

označené všetko, čo človek po 

prekonaní mnohých ťažkostí doká- 

31 

Svet Grálu 

9 | 2006

TÉMA 

zal. Rozhodujúcim má zostať to, či to 

skutočne, v každom ohľade, prinieslo 

všestranný úžitok. 

Jednou stránkou zdarnej transplantácie 

je predĺženie života na zemi. Je 

to lekársky úspech, keď človek po výmene 

srdca alebo aj pľúc žije ďalej – na 

rozdiel od iných, ktorí sa svojej operácie 

nedočkali, alebo ktorí po operácii 

zomreli kvôli odvrhnutiu transplantátu. 

Z času na čas sa takí ľudia po 

transplantácii prezentujú v médiách, 

často v športovom odeve, aby verejnosti 

oznámili že sa cítia dobre, že 

ich život pokračuje, že sa mohli vrátiť 

k svojmu obľúbenému športu atď. Je 

to pochopiteľné, pretože takého chcú 

pacienta vidieť sponzori, verejnosť, 

často tiež rodinní príslušníci a v neposlednom 

rade aj on sám. Ale je to 

skutočne tak? 

Je tu ešte aj druhá stránka úspechu, 

ktorá však zostáva verejnosti utajená. 

Je to vnútorný život pacientov 

po transplantácii. Prikladá sa mu dostatočná 

vážnosť? Veď práve vnútorný 

život patrí k tomu najskutočnejšiemu, 

čo každý z nás prežíva a nemal by byť 

preto zanedbávaný! 

O tom, ako transplantácia poznamenáva 

vnútorný svet týchto ľudí, 

môžu podať svedectvo len oni sami. 

Z tohto dôvodu je veľmi pozoruhodným 

svedectvom kniha americkej autorky 

Claire Sylvie, ženy, ktorá podstúpila 

transplantáciu srdca a pľúc. 

Silné prežitia a tiesnivé neporozumenie 

zo strany ľudí, ktorí touto ojedinelou 

skúsenosťou neprešli, ju primäli 

otvorene prehovoriť. 

ZÁPAS O IDENTITU 

ríbeh Claire Sylvie rozhodne nepatrí 

medzi štandardné. Jeho vý- 

P 

nimočnosť nie je daná len skutočnosťou, 

že sa pozoruhodným spôsobom 

dozvedela meno svojho darcu, ale aj jej 

mimoriadnou vnímavosťou, ktorá jej 

32 

Svet Grálu 

9 | 2006 

umožnila vedome sa zaoberať svojimi 

prežitiami. Tieto prežitia, akokoľvek 

sú individuálne, sú v podstate spoločné 

mnohým takýmto pacientom. 

Je treba si znovu uvedomiť, že transplantácia 

predstavuje mimoriadny 

zásah do telesného a duševného života, 

ktorý prináša ojedinelé skúsenosti 

a zážitky. Tie sú však pre väčšinu 

ostatných ľudí natoľko zvláštne alebo 

dokonca neprijateľné, že sa veľmi 

ľahko vytvorí nepreklenuteľná komunikačná 

bariéra. Jej základ vytvárajú 

už sami lekári svojím výhradným zameraním 

sa na telesnú stránku transplantácie. 

Ich pacient čoskoro zisťuje, 

že svoje pocity a vnútorné stavy nemôže 

vyjadriť pred nikým, pretože by 

nenašiel skutočné porozumenie. 

Veľa ľudí ani nie je schopných o svojich 

pocitoch a reakciách z rôznych dôvodov 

hovoriť. Často sa nimi nechcú 

ani vedome zaoberať a snažia sa ich 

poprieť aj pred sebou samými, aby tak 

uchránili svoj vnútorný svet, ktorý je 

im zrozumiteľný. 

Z týchto dôvodov má svedectvo Claire 

Sylvie veľkú hodnotu, pretože prehovorila 

za všetkých, ktorí prehovoriť 

nedokázali, nemohli alebo nechceli. Jej 

príbeh zreteľne ukazuje na najzávažnejšie 

dôsledky transplantácií, preto 

si ho krátko pripomenieme. 

Claire podstupuje transplantáciu 

srdca a pľúc ako prvá pacientka v novozriadenom 

kardiochirurgickom 

centre. Darcom drahocenných orgánov 

je mladý muž, ktorý havaroval 

na motocykli. Jeho mozog bol v okamihu 

nárazu do stromu celkom zničený. 

V nasledujúcich dňoch po operácii 

sa začína Claire zžívať so svojimi 

novými orgánmi, ktoré donedávna 

patrili ešte niekomu inému. Na svoje 

prekvapenie však zisťuje, že novými 

nie sú len transplantované orgány, ale 

aj jej vnútorný život. Jasne si uvedomuje 

vplyv cudzej osobnosti, pravdepodobne 

darcu. Medzi iným si tiež 

kladie otázku, do akej miery bude musieť 

zdieľať prítomnosť cudzej duše ako 

cenu za to, že teraz smie používať orgány 

jej predošlého tela. 

U lekárov už od začiatku naráža so 

svojimi otázkami na nepochopenie 

a odmietanie. Zápasí s pocitmi strachu 

a zúfalstva. Je to len ona, ktorá musí 

viesť boj o svoju identitu, alebo zažívajú 

podobný osud aj ďalší pacienti? 

Nemožnosť podeliť sa so svojimi pocitmi 

s niekým, kto by ich pochopil, 

alebo kto by ich aspoň trochu dokázal 

vysvetliť, sa stáva jej dočasným trýznivým 

údelom. 

Príbeh sa rozvíja a získava nádych 

fantastickosti pre toho, kto sa o neviditeľný 

svet nikdy nezaujímal. Claire 

stretáva svojho darcu vo sne. Od tej 

chvíle vie, ako sa volal. Potreba poznať, 

aký bol, sa stupňuje, pretože časť jeho 

života pokračuje teraz v jej tele i duši. 

Prísne obmedzenia však nedovoľujú, 

aby sa oficiálnou cestou dozvedela 

jeho meno. 

Po niekoľkých rokoch stretáva mediálne 

založeného muža, ktorý jej 

hneď nasledujúci deň oznámi, že vo 

sne videl úmrtné oznámenie jej darcu. 

Udáva názov novín a vzhľad stránky, 

na ktorej je oznámenie vytlačené. 

Druhý deň si obaja overujú pravdivosť 

údajov. Všetko súhlasí: meno, vek, 

doba úmrtia dva dni pred transplantáciou, 

havária na motocykli. 

Všetko je príliš silné na to, aby Claire 

bezprostredne uskutočnila svoje 

prianie a navštívila rodinu svojho 

darcu. Niekoľko mesiacov sa odhodláva, 

až nakoniec zdvíha telefón. 

Stretnutie s rodinou je zvláštnym 

zážitkom. V hrudi Claire Sylvie tepe 

srdce ich syna, brata, vnuka. Rozpráva 

svoj príbeh a oni rozprávajú svoj. Claire 

nachádza potvrdenie mnohých svojich 

domnienok, týkajúcich sa svojich 

celkom nových vlastností a sklonov. 

Má enormnú vitalitu, s ktorou jej 

vlastné orgány márne súperia – aj on 

bol neúnavný. Obľúbila si iné pokrmy – 

jeho najobľúbenejšie. Má iný vkus pri

TÉMA 

posudzovaní žien – jeho vkus. Stala sa 

pozornejšou a citlivejšou k druhým. Je 

iná. Nie je to už ona, aká bývala, ale 

miešajú sa v nej skúsenosti dvoch ľudí, 

z ktorých jeden akoby zostal na zemi 

len v niektorých svojich orgánoch 

a druhým je niekdajšia Claire. 

Skúsenosť Claire Sylvie potvrdzujú 

nielen početné zážitky ďalších pacientov, 

ktorí podstúpili transplantáciu 

nejakého orgánu, ale aj pozorovania 

zdravotníckeho personálu a rodinných 

príslušníkov. Z mnohých príkladov 

uveďme len dva; prvý z nich poukazuje 

na bizarné dôsledky niektorých 

transplantácií. 

MUŽ SÚPERIL SO 

SVOJÍM STARÝM 

SRDCOM 

už A., žijúci v Anglicku, trpel 

M ochorením nazvaným mukoviscidóza 

(cystická fibróza – pozn. 

red.). Potreboval bezpodmienečne 

nové pľúca, pričom srdce mal zdravé. 

Podstúpil transplantáciu srdca a pľúc. 

Jeho pôvodné srdce bolo súčasne 

transplantované mužovi B., ktorého 

vlastné srdce zlyhávalo. Tento 

výnimočný transplantačný prenos 

sa označuje ako „domino – transplantácia“. 

Obe operácie sa vydarili 

a vytvorili predpoklad pre ojedinelý 

zážitok, ktorý nemá v dejinách 

ľudstva obdobu. V r. 1994 sa muži 

A. a B. stretli na športových hrách, 

usporiadaných v Anglicku pre ľudí 

s transplantovanými orgánmi – ako 

súperi v bežeckej disciplíne. Muž 

A. súperil so svojím starým srdcom, 

ktoré bilo v hrudi jeho súpera, muža 

B. – a toto srdce zvíťazilo nad svojím 

predošlým vlastníkom. Obaja muži 

sa potom zišli, aby si vymenili svoje 

dojmy. Muž B. rozprával mužovi A. 

o svojich nových obľúbených pokrmoch. 

Muž A. potvrdil, že to boli aj 

jeho obľúbené jedlá. 

Príbeh druhý: Thomasovi povedali, 

že jeho nové srdce patrilo mladému 

mužovi. Thomas bol od začiatku 

presvedčený, že jeho darca bol čiernej 

pleti, napriek tomu, že sa mu 

nikdy nepodarilo získať potvrdenie 

tohto predpokladu. Sám pochádzal 

z prostredia, ktoré bolo silne zaťažené 

rasovými predsudkami. Bezprostredne 

po transplantácii sa začal 

oveľa lepšie cítiť v spoločnosti černochov. 

Dokonca ho začala priťahovať – 

prvýkrát v živote – čierna zdravotná 

sestra, ktorá vzhľadom pripomínala 

Tinu Turnerovú. Začal cítiť spolupatričnosť 

k černošskému obyvateľstvu 

nielen v Amerike, ale aj k Afričanom. 

S údivom zistil, že ho veľmi znepokojil 

novinový článok opisujúci kruté 

občianske boje v Etiópii. Celkom isto 

vedel, že ešte pred transplantáciou by 

ho taká správa nechala úplne chladným. 

Tieto zmeny poznamenali aj 

jeho vzťah k manželke. 

ŽIJE VO MNE TEN 

DRUHÝ ? 

noho pacientov po transplantáciách 

je týmto spôsobom kon- 

M 

frontovaných s prítomnosťou kohosi 

iného, v ktorom tušia – a niektorí tiež 

neskôr spoznávajú – svojho darcu. 

Keď sa potom dožadujú jasného vysvetlenia, 

sú ponechaní sami na seba. 

Školený psychológ im môže ponúknuť 

len predstavu človeka, ktorý nič podobné 

neprežil. Naviac sa vo svojom 

myslení pohybuje spravidla iba v hraniciach, 

vymedzených oficiálnym 

lekárstvom, ktoré pre slobodnejšie 

úvahy neponecháva žiadny priestor. 

Preto sa pacienti s transplantovanými 

orgánmi často uchyľujú k vlastným 

predstavám, ktoré im dovoľujú vyrovnať 

sa aspoň sčasti s prítomnosťou 

cudzieho hosťa. 

Claire sa napríklad domnieva, že 

je so svojím darcom duševne spojená. 

Iní sú presvedčení o tom, že 

cudzí duch žije ďalej vo svojich orgánoch, 

presadených do ich tela, alebo 

že sa zdržuje v ich blízkosti. Niektorí 

s privlastneným orgánom (srdcom) 

hovoria ako s cudzou osobou, alebo 

sa snažia nemyslieť naň vôbec. 

Tento vnem prítomnosti niekoho 

iného, ako aj telesné a psychické 

zmeny po transplantácii sú záležitosťou 

úplne individuálnou. Príčinou 

rozdielností je najmä odlišné prežívanie 

tej istej situácie, podobne ako 

je to aj v mnohých iných ohľadoch. 

Rovnaký impulz prežije predsa každý 

z nás celkom inak, v závislosti od svojej 

schopnosti vnímať určité druhy 

podnetov. Tak môže rovnaký impulz 

vyvolať zreteľnú reakciu alebo tiež 

nevyvolať žiadnu. 

Aj v prípade transplantácií, pri 

posudzovaní ich celkového dopadu, 

smerodajnými by mali zostať zážitky 

ľudí, ktorí sú schopní vnímať zreteľnejšie 

než druhí. Nakoľko toto zaťaženie 

fyzickými a psychickými vlastnosťami 

darcu pacient vníma alebo 

či ho vôbec akceptuje, je už opäť jeho 

osobnou vecou. 

A 

MÁ VÝZNAM SA 

TÝM VŠETKÝM 

VÁŽNE ZAOBERAŤ ? 

čo iné by už malo mať význam? 

Či to neznamená nič, že sa človek 

prebudí z narkózy a zistí, že už 

nie je sám sebou? Že niektoré vlastnosti 

a potreby, ktoré mal, už nemá, 

ale zato že získal celkom nové schopnosti, 

ktoré nikdy nepestoval, a návyky, 

na ktoré si nikdy nenavykal? 

A čo s tým, keď sa potom dozvie, že 

presne takým bol práve jeho darca? 

Kde je teraz on a kým som teraz 

ja? – Túto otázku nemožno predsa 

zodpovedať pokrčením pliec alebo 

tvrdením, že ide „len“ o sny a dojmy. 

Tieto dojmy sa opakovane potvr- 

33 

Svet Grálu 

9 | 2006

TÉMA 

OSOBNOSŤ 

34 

Svet Grálu 

9 | 2006 

dzujú a stávajú sa tak objektívnym 

dôkazom o existencii dosiaľ 

nevysvetlených väzieb medzi žijúcimi 

a zomretými. 

Orgány z tela jedného darcu 

sú niekedy rozdelené medzi viacero 

príjemcov (srdce a pľúca, 

pečeň, obličky, prípadne aj ďalšie 

tkanivá). Z toho je zrejmé, že 

posmrtná prítomnosť jedného 

darcu na troch miestach súčasne, 

t. j. v niekoľkých telách, do ktorých 

boli jeho orgány prenesené, 

nie je mysliteľná. Napriek tomu 

sa jeho prítomnosť v týchto telách 

akoby prejavuje. 

Povahové zmeny môžu byť 

niekedy také výrazné, že sú 

veľkou záťažou nielen pre samotného 

pacienta, ale aj pre 

jeho okolie. Niekedy si naopak 

takýto pacient „polepší“, keď 

získa schopnosť, ktorá je v podstate 

dobrá. Nad všetkým sa 

však stále vznáša veľký otáznik. 

Môže byť vôbec pravé a teda potrebné 

to, čo ku mne nepatrí? 

Veď choroba je často súčasťou 

ľudského života a očividne sa 

podieľa na formovaní a rozvoji 

osobnosti. – Je lákavou predstavou 

zriecť sa takých sprievodcov; 

ale dokázali by sme ísť ďalej 

bez nich, tak, aby sme nestratili 

správny smer? Týchto sprievodcov 

nám predsa nepridelil svojvoľný 

ľudský rozum. 

Položili sme si mnoho otázok, 

týkajúcich sa transplantácie. 

Nech sú podnetom na hľadanie 

odpovedí – pre každého človeka, 

ktorý nechce zostať ľahostajný 

k životu druhých ľudí, aj 

keď sa ho tento problém práve 

teraz (priamo) netýka. Hľadaním 

týchto odpovedí sa budeme 

zaoberať aj v nasledujúcom 

čísle. 

MUDr. Jan PALOUČEK 

VZNIK SVETA PODĽA 

KANTA 

251 ROKOV KANTOVHO 

„VŠEOBECNÉHO PRÍRODOPISU A TEÓRIE NEBIES“ 

mmanuela Kanta si odborné 

I kruhy vážia hlavne ako filozofa 

a vedeckého teoretika, pretože patrí 

v týchto oblastiach k najdôležitejším 

mysliteľom. Ako prírodovedca 

a astronóma ho vnímajú už menej, 

napriek tomu, že až do šesťdesiatych 

rokov 18. storočia prevažovali 

v jeho dielach prírodovedné 

otázky. Kant osobne nevykonával 

žiadne experimenty, ani ich nezahrňoval 

do svojich úvah. Tým sa 

odlišuje od ďalších dvoch veľkých 

osobností vedy a filozofie: René 

Descarta (1596–1650) a Gottfrieda 

Wilhelma Leibniza (1646–1716). 

Vo svojom diele „Všeobecný prírodopis 

a teória nebies“ uverejnil 

Immanuel Kant 14. marca 1755 

priekopnícky popis vzniku našej slnečnej 

sústavy. Porovnateľné pokusy 

poznáme síce už zo staroveku, avšak 

v tej dobe boli dostupné poznatky 

nedostačujúce pre prírodovedecký 

výklad vzniku sveta. 

V novoveku Descartes a Leibniz 

nenazerali na svet ako na statický 

systém; Descartes formuloval teóriu 

vírenia hmoty ako vysvetlenie 

pôvodu planét. Kant však priniesol 

V roku 1755 bolo vydané jedno z najodvážnejších 

diel v dejinách vedy. Mladý Immanuel Kant ako 

prvý astronóm novoveku popísal vznik nášho 

sveta – slnečnej sústavy na základe Newtonových 

fyzikálnych zákonov. Vysvetlil tak vznik planét 

a komét bez toho, že by predpokladal nadprirodzený, 

svojvoľný zásah Stvoriteľa do týchto 

dejov. Siegfried Hagl prináša stručný výklad Kantovej 

teórie. 

viac: „systematické poňatie stavby 

sveta“, ktoré malo objasniť vznik našej 

slnečnej sústavy s jej planétami 

a kométami, štruktúru Saturnovho 

prstenca atď., dôsledne a logicky, výhradne 

na základe pôsobenia prírodných 

zákonov. V čom bolo toto 

ponímanie nové? 

Od antiky sa so samozrejmosťou 

používal predpoklad, že planéty museli 

dostať na počiatku prvotný impulz 

zvonku od prvého hýbateľa – od 

Stvoriteľa, aby mohli putovať svojimi 

dráhami. Odrazu sa však – k zdeseniu 

cirkvi ukázalo, že priamy zásah 

„ruky božej“, v tomto dianí už 

nemusel byť vôbec potrebný. A to 

v neho ešte pevne veril napríklad 

Isaac Newton (1643–1727). 

Vráťme sa však k astronómii: pred 

250 rokmi bola predstava o svete obmedzená 

najmä na slnečnú sústavu. 

S nebeskými telesami mimo nej si 

vtedy ešte veľmi nevedeli poradiť. 

Síce už Giordano Bruno (1548–1600) 

považoval hviezdy za „slnká“ podobné 

nášmu Slnku, ale dôkaz, že 

sa jedná o veľmi vzdialené objekty, 

priniesol až Friedrich Wilhelm Bessel 

(1784–1846) v roku 1838.

OSOBNOSŤ 

K 

KANT-LAPLACEOVA 

KOZMOLÓGIA 

akým záverom dospel vo vede 

Immanuel Kant? Podľa jeho 

hypotézy sa začala slnečná sústava 

tvoriť z obrovského medzihviezdneho 

molekulárneho oblaku, ktorý 

sa gravitačnými silami postupne 

zhlukoval do svetových telies. Avšak 

týmto výkladom sa nedali uspokojivo 

vysvetliť ešte mnohé fenomény 

nášho planetárneho systému. 

Tu na Kantovu teóriu neskôr 

nadviazala tzv. „Laplaceova teória“, 

nazvaná podľa francúzskeho astronóma 

Pierra Simona Laplaceho 

(1749–1827). Zatiaľ čo Kant vychádzal 

z predstavy nehybnej hmly, 

ktorá sa postupne zhusťovala do astronomických 

telies nášho planetárneho 

systému, Laplace predpokladal 

rotujúcu hmlovinu, ktorá sa odstredivými 

silami roztrhala. Tým sa 

zdalo byť vysvetlené, prečo sa všetky 

planéty pohybujú v takmer tej istej 

rovine. (Výnimkou 

je v Kantovej dobe ešte 

neznáme Pluto s veľmi 

excentrickou, približne 

o 17 stupňov naklonenou 

obežnou dráhou. 

V poslednej dobe sa však 

Pluto považuje skôr za 

bývalý mesiac Neptúnu, 

než za planétku). Pretože 

obe teórie predpokladajú, 

že náš slnečný 

systém vznikol 

z obrovskej prahmloviny, 

pojednávalo sa o nich neskôr 

v učebniciach pod súhrnným názvom 

„Kant-Laplaceova“ hypotéza. 

Z dnešného pohľadu však nemôžu 

obe hypotézy – nech už jednotlivo 

alebo navzájom sa doplňujúc 

– uspokojivo popísať vznik 

našej slnečnej sústavy. Až 20. storočie 

prinieslo modernejšie hypotézy 

a komplikovanejšie výpočty (napríklad 

v roku 1944 Carlom Friedrichom 

v. Weizsäckerom zverejnenú 

„teóriu turbulencie“), schopné lepšie 

vysvetliť vznik nášho planetárneho 

systému z obrovského mračna 

hmloviny. 

VZNIK PLANÉT BEZ 

ZÁSAHU STVORITEĽA 

antove astronomické spisy, 

K i Laplaceova Nebeská mechanika 

vychádzajú z toho, že vznik 

hmotných telies sveta možno vysvetliť 

výlučne pôsobením prírodných 

zákonov. Priamy zákrok 

Stvoriteľa – pre teológov odveká 

samozrejmosť – sa v tejto súvislosti 

nezdal byť nutným. Všetko sa 

podľa Kanta i Laplaceho vyvíjalo 

„prirodzeným“, teda ľuďom zrozumiteľným 

spôsobom. S nadprirodzenými 

vplyvmi sa nepočítalo. To 

je vyjadrené v známej anekdote: 

Keď Laplace predložil Napoleonovi 

„Zvolil som námet, ktorý je schopný ako svojou vnútornou zložitosťou, 

tak aj so zreteľom na náboženstvo, spôsobiť, že veľká časť 

čitateľov zaujme hneď od počiatku škodlivé predsudky. Objavovať 

to systematické, čo spája veľké časti stvorenia do celých dimenzií 

nekonečnosti, odvodiť vznik svetových telies samotných a pôvod 

ich pohybov z prvých stavov prírody prostredníctvom mechanických 

zákonov... zdá sa, že také poznatky ďaleko prevyšujú sily 

ľudského rozumu. Na druhej strane hrozí náboženstvo okázalým 

obvinením z trúfalosti…“ 

Immanuel Kant 

(1724-1804; z predslovu k „Všeobecnému prírodopisu“) 

svoju Nebeskú mechaniku, tak sa 

Napoleon, sám dobrý matematik, 

údajne udivene spýtal, prečo nie 

je v tejto práci zmienka o Bohu. 

Laplace vraj hrdo odpovedal: „Výsosť, 

v mojej hypotéze nemusel Boh 

zasahovať.“ Laplace dokázal vypočítať 

dráhy planét s presnosťou, ktorá 

bola pre jeho dobu postačujúca. Dospel 

k presvedčeniu, že naša slnečná 

sústava je so svojimi uzavretými 

dráhami planét trvalo stabilná. 

Z dnešného pohľadu sa však ani na 

základe Laplaceho Nebeskej mechaniky 

nedá dokázať, že náš planetárny 

systém je stabilný. Vo svojej 

dobe jeho dôkaz, že stredné vzdialenosti 

planét od Slnka zostávajú 

takmer konštantné, vzbudil senzáciu, 

ale v súčasnosti veda predpokladá, 

že slnečná sústava sa za 

mnoho miliónov rokov môže dostať 

do chaotického stavu. 

Immanuel Kant sa domnieval, že 

bez „mechanizmu prírody“, teda 

bez poznateľných zákonitostí, by 

nemohla existovať žiadna prírodná 

veda. S týmto tvrdením sa aj dnes 

stotožňujeme. V Kantovej dobe, 

pred 250 rokmi, bola mechanika vrcholom 

prírodných vied. O chémii, 

elektrine alebo dokonca elektrodynamike 

sa ešte nič nevedelo. Ale 

aj dnes sú prírodné zákony základom 

každej vedeckej práce. Keby sa 

z prírodných javov nedali odvodiť 

poznateľné, merateľné 

a následne nami ľuďmi 

použiteľné, vypočítateľné 

a dokonca predvídateľné 

závery, teda 

zákony, ktoré sa viditeľne 

prejavujú, bolo 

by akékoľvek prírodné 

bádanie odsúdené 

na neúspech. Náš svet 

by sa nám javil ako nepochopiteľný 

chaos. 

V prírode poznateľný 

„zákonitý mechanizmus“ 

však nemusí viesť k ateizmu, 

aj keď sa tak v minulosti vinou zjednodušených 

záverov často stalo. Naopak 

– človek môže v dokonalosti 

a nezmeniteľnosti zákonov poznávať 

pôsobenie inteligentného plánu, 

Božej vôle zhmotnenej aj v prírodných 

zákonoch. 


35 

Svet Grálu 

9 | 2006

HISTÓRIA 

PUTOVANIE 

DO KRAJINY 

ÚSVITU (V.) 

ribližne v polovici 2. tisícročia pr. 

P Kr. živorí tento národ v Egypte 

v otrockom postavení pod tvrdou 

nadvládou vtedajších faraónov. 

Oceľ sa kalí v ohni a duša dozrieva 

v utrpení, a preto o tomto období vývoja 

izraelitov platí: „Utrpenie a silná 

túžba po oslobodení umožnila rýchlejšie 

dozrievanie ich duší. Tým duchovne 

napredovali pred všetkými ostatnými… 

Konečne sa vznášal nad nimi pojem 

skutočného Božstva, o to pravdivejší 

36 

Svet Grálu 

9 | 2006 

IZRAEL 

Medzi mnohými náboženstvami sveta sú iba tri, ktoré sú v pravom zmysle slova 

monoteistické: židovské, kresťanské a islam. V tomto poradí aj vznikli a začali sa 

rozvíjať. Konkrétne historické písomné správy, ktoré máme k dispozícii, sú dokla- 

dom o časti dejín, zahŕňajúcej niekoľko tisícročí. Neporovnateľne väčším časovým 

úsekom vývoja ľudstva je však predhistorické obdobie s jeho udalosťami, o ktorých 

máme iba nepriame poznatky. 

Posudzované z tejto prespektívy sa môžeme domnievať, že prešiel veľmi dlhý čas, 

kým ľudia vo svojom duchovnom vývoji dospeli až k poznaniu o existencii jediného 

prazdroja života – Boha. 

A bolo to práve najmenšie z troch dnešných monoteistických spoločenstiev, ktoré 

k viere v jediného Boha dospelo ako prvé – totiž národ izraelský. Aj jeho počiatky 

sa strácajú v šere dávnoveku a od prvej historickej osobnosti, Abraháma, až k naj- 

väčšej postave izraelského národa, Mojžišovi, uplynulo mnoho dlhých storočí. 

a vznešenejší… Židovský národ svojím 

náboženským kultom a svojimi 

názormi stál vtedy pred všetkými 

ostatnými, a teda najbližšie pravde.“ 

[Posolstvo Grálu, prednáška „Otče, 

odpusť im,…“] 

Meno Izrael má pre tento ľud obsah: 

„ten, kto sa rozpráva s Bohom“ 

(Genesis 32,28). A pojem jediného 

Boha, monoteizmus ako ucelený systém 

viery a poznania, znamenal veľký 

skok v duchovnom vývoji ľudstva. 

Lebo cez toto malé spoločenstvo židovského 

národa malo vzísť požehnanie 

pre všetky národy zeme. 

Zatiaľ sme však ešte v starovekom 

Egypte a Židia trpia pod bičom faraónov. 

Okolo r. 1100 pr. Kr. im vyšla 

hviezda nádeje – Mojžiš. Pripomenieme 

si iba, že vyrastal na dvore 

vtedajšieho faraóna a bol „vychovaný 

vo všetkej egyptskej múdrosti.“ 

(Skutky 7,22) Stal sa potom vytúženým 

osloboditeľom, ktorý vyviedol 

Židov z Egypta. Poverenie na to dostal 

v samote púšte, kde prežil dotyk 

všemúdrosti Božej a kde bol pripravený 

na vysokú úlohu, ku ktorej bol 

povolaný. 

Na hore Sinaj smel prijať Mojžiš silu 

Svetla, prevzal posolstvo Božie, zákony, 

ktoré mohli viesť jeho ľud. Tieto 

príkazy vyryl Mojžiš na kamenné 

dosky. Po tomto zážitku Božieho zjavenia, 

naplnený vedomím svojho poslania, 

putoval izraelský národ ďalej 

na sever a nakoniec prišiel do krajiny 

Kanaán, kde sa usadil. 

Dlhší čas viedli národ sudcovia, až 

okolo r. 1000 pr. Kr. v osobe Saula si Izrael 

zvolil svojho prvého kráľa, po ktorom 

nasledovali Dávid a Šalamún, staviteľ 

obrovského, nádherného chrámu 

v Jeruzaleme. Izraelský národ pozostával 

z dvanástich kmeňov. Onedlho 

po dokončení veľkolepého chrámu 

sa však objavili v jednote izraelských 

kmeňov trhliny a kmeňové roztržky 

skončili rozpadom jedného kráľovstva 

na dva samostatné celky: na severný 

Izrael a južnú Judeu. Početné vojny medzi 

nimi, ako aj so susednými štátmi, 

utvárali potom osudy týchto štátov, až 

sa nakoniec oba zrútili. Severný Izrael 

bol v r. 722 pr. Kr. zničený Asýrčanmi 

a jeho desať kmeňov zmizlo z povrchu 

zeme. Južná Judea sa ešte nejakú dobu 

udržala, až r. 586 pr. Kr. nasledovala 

osud svojho severného brata: babylonský 

kráľ Nabukadnezar dobyl Jeruzalem, 

zničil chrám a všetko obyvateľstvo 

odvliekol do otroctva v Babylónii.

HISTÓRIA 

O pol storočia neskôr, keď si novovzniknutá 

svetová veľmoc vtedajšej 

doby – Perzská ríša – Babylón podmanila, 

dovolil perzský vládca Kýros 

v r. 538 pr. Kr. Židom návrat do vlasti 

a obnovenie chrámu. 

V nasledujúcich storočiach sa vládcovia 

Palestíny striedali. (Pozn.: Palestína 

je zemepisný názov pre oblasť 

oboch bývalých izraelských ríš, ktorý sa 

používa až do dnešnej doby, aj keď dnes, 

vplyvom historických zmien, 

s pozmeneným významom). 

Významnú zmenu znamenal 

rok 332 pr. Kr., keď Alexander 

Veľký dobyl Perzskú 

ríšu a uviedol do pohybu 

proces vzájomného prelínania 

kultúr a náboženstiev, 

ktorý bol podstatnou črtou helenizmu, 

o ktorom bude zmienka neskôr. 

Cudzej nadvlády sa Židia už nezbavili, 

s výnimkou 2. storočia pr. Kr., 

keď víťazné povstanie pod vedením 

Juda Makabejského prineslo ten výsledok, 

že jedno storočie boli Židia pod 

správou vlastných vládcov. Ale v r. 

63 pr. Kr., vtedy už svetová Rímska 

ríša, rozpínajúca sa na všetky svetové 

strany, urobila koniec aj židovskému 

kráľovstvu, žijúcemu pod vládou Makabejskej 

dynastie. 

Babylonský kráľ Nabukadnezar dobyl 

Jeruzalem, zničil chrám a obyvateľov 

odvliekol do otroctva v Babylónii. 

rozsahu židovský veľchrám. Celé 

dielo však bolo dokončené až o niekoľko 

desiatok rokov a Židia sa potom 

z neho mohli tešiť iba krátky čas. 

V r. 70 po Kr. Židia opäť, ako mnohokrát 

v predchádzajúcich storočiach, 

povstali proti cudzej, tentoraz rímskej 

nadvláde. Rímsky cisár Titus Vespasianus 

však vzburu nemilosrdne 

potrestal. Obliehal Jeruzalem a zničil 

chrám – a to znamenalo zánik židovského 

štátu a koniec Židov ako 

jednotného národa. V r. 135 po Kristovi 

sa síce zvyšky židovského obyvateľstva 

opäť pokúsili povstaním pod 

vedením Bar Kochbu (Syna hviezdy) 

o znovunadobudnutie slobody, ale definitívne 

podľahli rímskej moci. To 

bol začiatok židovskej diaspory – Židia 

boli rozohnaní do všetkých kútov 

sveta a do ich krajiny im bol zakázaný 

prístup. 

Zástup pútnikov do krajiny úsvitu, 

za Svetlom, za hľadaním domova 

a najposvätnejšieho poznania a hodnôt. 

Tu sú dejiny zápasom o vzťah k Bohu, 

s ktorým Izrael uzavrel duchovnú 

zmluvu a ktorého uctieval. 

Zo zákona Božieho, ktorého znenie 

Mojžiš prijal na hore Sinaj a dal 

svojmu ľudu, sa rozšírením neskôr 

stala tóra, t. j. náuka obsiahnutá v prvých 

piatich knihách Biblie. Dávid 

k nim pridal Žalmy, Šalamún Knihu 

prísloví a knihu Kazateľ, proroci, obzvlášť 

najväčší a najvýrečnejší 

z nich, Izaiáš, svoje 

Proroctvá. 

Tak v priebehu stáročí 

rozmnožil Izrael bohatstvo 

svojich svätých spisov, 

až dostali rozsah, ktorý je 

dnes obsiahnutý v Starom 

zákone, ktorý teda obsahuje tóru, t. 

j. päť kníh Mojžišových, Prorokov 

a ostatné malé spisy. 

Tóra je pre Židov základom, je to 

srdce, ktoré mnohými tepnami dáva 

prúdiť novej krvi telom náboženského 

spoločenstva. Tak ako je tóra nedotknuteľným 

zákonom a nikto v Izraeli 

nikdy nepomyslel na zrušenie tohto 

zákona, tak i sám Ježiš povedal, že neprišiel, 

aby zákony rušil, ale aby ich 

naplnil. 

Diskusia o tóre nikdy neustávala, 

Rimania však nebránili Židom, aby 

vyznávali svoje náboženstvo, a nebránili 

im ani pri novej výstavbe ich 

chrámu. Ponechali im vlastných vládcov, 

ktorí sa však museli podriadiť ich 

zvrchovanej právomoci. A tak mohol 

židovský vládca Herodes Veľký 

(37– 4 pr. Kr.) obnoviť v obrovskom 

duše, však nikdy neprestáva a veľmi 

silné impulzy tomuto putovaniu dal 

ľudstvu Izrael. 

Biblické: „Buď svetlo,“ stojí symbolicky 

na počiatku dejín Izraela a znamená 

pre tento národ poverenie. Celé 

jeho dejiny sú bojom o utváranie, uskutočnenie 

a udržanie jeho najvyššieho 

udržiavala národ bdelým a neskôr 

našla svoj ohlas v talmude. Talmud 

je sčasti súhrnom pôvodnej náuky, 

obsiahnutej v tóre, a ústnych tradícií 

s prídavkom rabínskych komentárov 

z rôznych storočí. 

Nečudo, že tak mnohotvárny duchovný 

prúd sa v priebehu rokov roz- 

37 

Svet Grálu 

9 | 2006

HISTÓRIA 

delil na odlišné smery. V období medzi 

rokmi 200 pr. Kr. až 200 po Kr. 

boli najdôležitejšími z nich tieto tri 

náboženské smery: saduceji, farizeji 

a eséni. 

Saduceji boli konzervatívni a patrila 

k nim aristokratická vrstva kniežacích 

rodín. Odmietali každé rozšírenie alebo 

nový výklad zákona, lebo pre nich platila 

iba jeho litera. Spomenuté obdobie 

asi štyroch storočí bolo práve obdobím 

helénskej kultúry, ktorej pôvodcami 

boli Gréci. A tak prenikanie tejto 

kultúry bolo aj príčinou diferenciácie 

v židovskom národe, kde jedna časť prijímala 

Grékov a ich kultúru, druhá ju 

odmietala. Saduceji patrili k tým, ktorí 

grécku vzdelanosť prijímali. 

Farizeji, naopak, boli ľuďmi náboženského 

pokroku a chceli vzťahovať 

Božiu vôľu zjavenú v tóre na svoju 

dobu a na situáciu, ktorá sa oproti 

Mojžišovej dobe zmenila. Chceli teda 

staré zákony upraviť do podoby použiteľnej 

v ich dobe. Svoju zbožnosť 

a vieru mienili vážne, aj keď mali zreteľné 

sklony k povýšenosti, a preto 

jednoznačne odmietali všetkých votrelcov, 

teda predovšetkým Grékov 

a Rimanov. Slovo farizej, hebrejsky 

perušim, znamená odlíšený alebo oddelený. 

A farizeji sa od všetkých pre 

38 

Svet Grálu 

9 | 2006 

nich cudzích pohanov vedome odlišovali. 

K týmto dvom hlavným smerom 

v židovskom náboženstve musíme 

spomenúť ešte jeden významný prúd, 

a síce esénskych, teda esénov. Výklad 

ich pomenovania je sporný, podľa historických 

prameňov znamená svätí 

alebo sväto žijúci. Sú iba tri historické 

pramene zo staroveku, a síce z prvého 

storočia po Kr., ktoré sa o nich zmieňujú. 

A tieto správy boli potvrdené tzv. 

Kumránskymi nálezmi. V r. 1947 boli 

totiž vo vápencových jaskyniach pri 

Mŕtvom mori nájdené bohaté zvyšky 

rukopisov pochádzajúcich z druhého 

storočia pr. Kr., zvané Kumránske 

zvitky. 

V týchto rukopisoch sa vyskytuje 

pomenovanie esénskych, ktorí sa 

tým dostali do všeobecnej pozornosti. 

Esénski sa odlišovali ešte prísnejšie 

ako farizeji a žili v malých kláštorných 

spoločenstvách. Ich hlavným strediskom 

bol zrejme práve Kumrán, lebo 

archeologické vykopávky kláštorných 

pozostatkov potvrdzujú správy Plínia 

z l. storočia po Kr. Tieto mníšske spoločenstvá 

sa však nachádzali ešte aj na 

mnohých iných miestach. 

Toto rádové spoločenstvo pripomína 

v mnohom pythagorejský rád. 

Majetkové spoluvlastníctvo bolo absolútne, 

takže novo prichádzajúci 

musel pri prijatí odovzdať celý svoj 

majetok. Deň začínal modlitbou s tvárou 

otočenou k slnku a priebeh dňa 

bol vyplnený usilovnou prácou, ktorej 

plody patrili celému spoločenstvu. 

Veľký dôraz sa kládol na schopnosť 

mlčania. Manželstvo eséni odmietali, 

ženy k nim nemali prístup, takže 

to bol výlučne mužský rád. Okrem 

prác nutných na zachovanie hmotného 

života sa plne venovali výkladom 

svätých spisov. Poznali liečivú 

silu rastlín a minerálov. Pre svoju čistotu 

a hlbokú zbožnosť sa tešili u ľudí 

veľkej úcte. Veľmi prísne dodržiavali 

očistné predpisy tóry. Dušu považovali, 

rovnako ako farizeji, za nesmrteľnú 

a chceli ju očisťovať primeraným 

životom, aby ju pripravili pre 

onen svet. 

Jednou z najdôležitejších náuk 

esénskych je učenie o dvoch cestách. 

V nájdených rukopisoch sa hovorí 

o ceste svetla a ceste tmy, o duchovi 

svetla a duchovi temnoty. Svetlo je 

pravda, temnota je lož. Hovorí sa 

tu o ľuďoch, ktorí obnovujú svoju 

zmluvu s Bohom, uzatvárajú s ním 

novú zmluvu, hovorí sa o očistnom 

krste, o živej vode. Všade sa stretávame 

s rečou, ktorá je nám dôverne 

známa z predchádzajúcich úvah o veľkej 

ceste do krajiny úsvitu. U esénskych 

je však táto reč ešte jasnejšia, 

čistejšia a dáva už tušiť neskalené 

Svetlo. 

Tak u esénskych nachádzame ducha 

pravdy, ktorého si ako vyjadrenie 

pomoci z duchovnej sféry v zjaveniach 

uvedomovali iba nemnohí. 

Lebo dozrievajúci duch je stále znovu 

stavaný pred rozhodnutie vybrať si 

medzi dvoma cestami – a to je veľké 

dobrodružstvo uvedomovania si seba 

samého na veľkej ceste za Svetlom. 

Z tohto prostredia vyšiel muž menom 

Jochanan (Ján) zvaný Krstiteľ. 

História jeho života je v európskom

HISTÓRIA 

svete dostatočne známa, preto sa ňou 

nebudeme zaoberať. Je však nevyhnutne 

potrebné sa o ňom zmieniť 

v súvislosti s Ježišom z Nazaretu. Ján 

očisťoval Židov tým, že ich ponoril 

do vôd rieky Jordán, a tak sprostredkoval 

prosiacim silu Svetla. Ľudia 

k nemu putovali v zástupoch, jeho 

ohnivé kázne padali na úrodnú pôdu. 

Ježiša to ku Krstiteľovi neodolateľne 

priťahovalo a pri krste v Jordáne došlo 

u Ježiša k uvedomeniu si svojho 

vlastného poslania. 

Ján pri Jordáne zostal. Ježiš šiel 

k ľuďom do miest a dedín. Ján pôsobil 

a žil ako esénsky askét. Ježiš nie. 

Ján krstil. Ježiš to nerobil. Ježiš, Vyslanec 

Boží z božsky bezbytostného, 

sa stal telom a krvou ako všetci ľudia 

na zemi. Preto bol vo svojom pravom 

poslaní spoznaný iba nemnohými. Bol 

síce mnohými ľuďmi oslavovaný ako 

mesiáš, t. j. pomazaný, ktorý obnoví 

kráľovstvo Izraela, ale Ježiš sám seba 

nikdy za takého mesiáša neoznačoval, 

naopak, zdôrazňoval, že jeho kráľovstvo 

nie je z tohto sveta. Ale aj keby 

bol sám seba za takého označil, nebol 

by to podľa vtedajších názorov smrteľný 

zločin. 

Nie preto vtedy židovskí hodnostári 

proti nemu intrigovali – intrigovali 

preto, že národu aj im nastavil 

zrkadlo, aby v ňom videli svoje chyby 

a svoje poblúdenie voči Bohu a voči 

zákonom vo stvorení. Do takého zrkadla 

sa však málokto rád pozerá, 

a preto Ježiša obžalovali u Rimanov – 

u okupačnej moci. 

Musíme si predstaviť vtedajšiu situáciu. 

Do obrovského priestoru chrámového 

námestia prúdili vždy počas 

veľkých sviatkov davy pútnikov. 

Tak to bolo aj cez Veľkú noc, keď do 

mesta prišiel Ježiš so svojimi učeníkmi, 

muž, ktorého predchádzala 

povesť toho, kto sa ujíma v duchovnej 

núdzi izraelského ľudu. Niet divu, že 

sa mu v Jeruzaleme dostalo nadšeného 

prijatia. 

A Ježiš sa denne prihováral ľuďom 

v chráme. Udalosti, ktoré nasledovali, 

sú dostatočne známe. Najvyššie duchovenstvo 

židovského národa, ktoré 

obžalovalo Ježiša u Rimanov z podnecovania 

vzbury voči ich moci, na 

základe čoho bol Ježiš ukrižovaný, sa 

tak stalo strojcom vraždy na Synovi 

Božom. 

Bola to vražda, vôbec nie spasiteľská 

obeť chcená Bohom, ako to uvádzajú 

výklady neskorších dôb. 

„Jedným z najosudovejších znamení 

však zostáva, že surová vražda 

Syna Božieho sa považuje za nutnú 

obeť zmierenia pre ľudstvo!“ [Posolstvo 

Grálu, prednáška „Otče, odpusť 

im, …“] 

Ježiš nezanechal o svojej náuke 

žiadne písomné svedectvo a všetky 

písomné tradície sú od skutočného 

historického diania značne časovo 

vzdialené. Najstaršie písomné svedectvo, 

pochádzajúce od apoštola Pavla, 

ktorý osobne Ježiša nepoznal, bolo 

napísané 25 rokov po Ježišovej smrti. 

Najstaršie evanjelium – Markovo – 

vzniklo okolo r. 70 v Ríme. Pisatelia 

Do obrovského priestoru chrámového námestia 

prúdili počas veľkých sviatkov davy pútnikov. 

týchto oneskorených svedectiev teda 

už nepodávajú správy o historickom 

Ježišovi, ale o Kristovej osobe stvárnenej 

v kulte. Mnohé ústne podania, 

mnohý nepochopený výrok bol prekrútený, 

pokrivený. 

A tak z posolstva Kristovho, ktoré 

malo ľudí oslobodiť od omylov a priviesť 

ich späť do ich duchovného domova, 

bola ďalším generáciám odovzdaná 

správne iba časť a len nemnohí 

tomuto posolstvu správne porozumeli. 

Požiadavka uctievať Boha v duchu 

a v pravde však platí pre všetky časy, 

a tak zaznieva aj v ďalších storočiach. 

Uvidíme, že veľké putovanie do krajiny 

úsvitu, cesta za Svetlom, stále nezadržateľne 

pokračuje. 

Spracoval Zdeněk KŘIVKA 

39 

Svet Grálu 

9 | 2006

NÁZORY 

40 

Svet Grálu 

9 | 2006 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 9/2006, vyšlo 1. 9. 2006. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobil 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík, Košice 

Roman Levický, Slanec 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Prekladatelia a korektori: 

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Ľuba 

Dvornická, Júlia Faberová, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, 

Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský, 

Tatiana Pukančíková, Andrea Stúpalová, Hana Šimková, 

Igor Vojtek 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Grafika: 

Martin Pukančík, Košice 

Pavel Patloch, Karviná 

Kristýna Franková, Brno 

Marek Frank, Brno 

Tlač: 

družstvo EKON, Jihlava 

Ilustrácie: 

Tomáš Ryška, Brno (3, 8–13); Artur Zatloukal st., Jiří Gottweiss, Brno (3, 

23–26); Ann Triling, Ramat Gan, Israel/* (1); J. M. Fors/* (2), BigPhoto 

(2); Corel Photodisc (2, 16); Wikipedia.org (2); Dragan Trifunovic, Zemun, 

Srbsko/ iStockPhoto (5); anonym/* (7, 15, 42); GralsWelt 36/2005 

(18–19); Mauritius images, Mittenwald (20); AGK, Berlín (22, 34); Carlos 

Paes, Lisabon, Portugalsko/** (27); Paul Anderson, New Hampshire, 

USA/** (28); Mariana Alvarez, Uruguay/** (29); Charles Shapiro, 

Fullerton, USA/* (3, 36); Odelia Cohen, Tel Aviv, Israel/* (37); Grzegorz 

Wolczyk, Busko, Polsko/* (38); János Gehring, Budapešť, Maďarsko/* 

(39); Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com; 

**) – Morguefile.com. 

Fotografia na zadnej strane obálky: 

Karel Prskavec, Liberec 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát 

ročne. Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz. 

ISSN 1614-5127 

www.svetgralu.sk 

Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede redakcie. Listy, 

názory a pripomienky čitateľov – či súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. 

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. 

Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Otázka: 

V čom je príčina 

homosexuality ? 

Odpoveď: 

Predpokladom pre vznik homosexuality 

je existencia duchovného pokrivenia, 

teda odklonu od pôvodne 

zvoleného smeru cítenia ľudskej 

duše. Druh cítenia si každý ľudský 

duch zvolí s konečnou platnosťou 

už na začiatku svojho vývoja k sebauvedomeniu. 

Tak sa každý z nás 

kedysi rozhodoval medzi dvomi 

druhmi pôsobenia – aktívnejším 

mužským alebo pasívnejším ženským. 

V dôsledku tohoto príklonu 

sa formovali i vonkajšie obaly duše, 

ku ktorým patrí ako najhrubšie aj 

pozemské telo. Tieto obaly získavajú 

buď mužskú alebo ženskú podobu. 

Ak sa rozvíja duša zvoleným 

smerom, prejavuje sa v zodpovedajúcom 

tele vždy ako muž alebo ako 

žena, a to v každom ohľade. Ak sa 

duša neskôr prikloní k opačnému 

druhu cítenia, môže sa v ďalšej 

inkarnácii narodiť do tela opačného 

pohlavia, ktoré tejto duševnej 

zmene lepšie zodpovedá. Pretože 

však druh pôvodného cítenia nemôže 

už duša úplne zmeniť, ale iba 

„prispôsobiť“ , t. j. pokriviť, nebude 

sa v tele opačného pohlavia prejavovať 

nikdy plnohodnotne. Pokrivenie 

má teda príčinu v dodatočnom 

rozhodnutí, ktorým sa duša vo 

svojom cítení odkláňa od pôvodne 

nastúpeného smeru. Výsledkom 

sú mužské duše v ženských telách 

alebo naopak ženské duše v mužských 

telách. Pri voľbe partnerského 

náprotivku budú potom takéto ženské 

duše v mužských telách priťahované 

predovšetkým k mužským 

dušiam v ženských telách a naopak. 

Navonok to bude stále ešte 

partnerstvo medzi mužom a ženou, 

z duchovného hľadiska však už ide 

o spojenie dvoch pokrivených duší. 

Ďalší vývoj závisí od toho, či sa duša 

novým rozhodnutím svojho pokrivenia 

vzdá, alebo či bude pokračovať 

chybným smerom. 

Neskalené a čisté cítenie, či už ženské 

alebo mužské, poskytuje duši 

oporu pri všetkých jej rozhodnutiach. 

Preto je pokrivená duša viac vystavená 

nebezpečiu neprirodzenej voľby 

a môže ľahšie stratiť ďalšie zábrany, 

které za normálnych okolností tvoria 

dostatočnú bariéru a nepripustia neprirodzený 

styk medzi osobami rovnakého 

pohlavia. Výsledkom je homosexuálne 

správanie, z ktorého sa 

neskôr vyvíja homosexuálny sklon. 

Sklon k homosexualite však nie je 

bezpodmienečne viazaný na vyššie 

uvedený druh duševného pokrivenia. 

Aj akékoľvek iné oslabenie citu môže 

pripraviť pôdu na podobné anomálie, 

pretože znižuje schopnosť odlíšiť 

prirodzené od neprirodzeného. Zvyšuje 

tak riziko, že človek podľahne nesprávnemu 

vplyvu. Preto sa k homosexuálnemu 

správaniu môže uchýliť 

aj človek, ktorý nie je ešte vo vyššie 

uvedenom zmysle pokrivenou dušou, 

avšak jeho čistá citová schopnosť už 

utrpela zakalenie z iných príčin. Často 

pritom ide o citové poranenia, s ktorými 

sa človek nedokáže vyrovnať.

NÁZORY 

Tak môže napr. vzniknúť partnerstvo 

medzi pokrivenou mužskou 

dušou v ženskom tele a ženskou 

dušou v ženskom tele, ktorá 

následkom citového sklamania volí 

neprirodzené riešenie – menej konfliktný 

vzťah s osobou rovnakého 

pohlavia, ktorej obetuje časť svojho 

ženského citu. Tento príklad je však 

iba jedným z mnohých variantov 

homosexuálneho partnerstva. 

Homosexualita je z hľadiska zachovania 

ľudského rodu slepou uličkou 

– homosexuálne partnerstvo 

je neplodné. Druh citového života 

už nevytvára pevnú oporu ani pre 

mužské, ani pre ženské telo. Pokiaľ 

takto postihnutá duša nedôjde k poznaniu 

nesprávnosti svojho smerovania, 

môže sa v niektorej z ďalších 

inkarnácií narodiť do tela, ktorého 

pohlavné znaky budú vyvinuté neurčito. 

Tu je citový život už natoľko 

narušený, že vedie dušu k dezorientácii, 

rovnako ako nejednoznačne 

vyvinuté telo. Taký človek potom 

stojí pred rozhodnutím, či bude svoj 

pozemský život viesť ako muž alebo 

ako žena. 

Akokoľvek je homosexualita výraznou 

odchýlkou, ktorá nemá 

v prírodných zákonitostiach žiadnu 

oporu, môže sa takto postihnutý 

človek ešte vždy rozhodnúť pre nápravu. 

Nemôže samozrejme zmeniť 

druh svojho súčasného pozemského 

tela, môže sa však vnútorne usilovať 

o prekonanie svojho pokrivenia. To 

sa udeje príklonom k takému druhu 

aktivity, ktorý zodpovedá jeho prvotnému 

rozhodnutiu. Ak prejaví človek 

dostatok dobrej vôle a odhodlania 

zmeniť sa, iste mu bude správny 

smer nejakým spôsobom ukázaný. 

A keď potom vyplní zostávajúce roky 

svojho pozemského života zvýšeným 

úsilím, postupne pochopí, že v tejto 

námahe dostal milosť, ktorá jeho 

duši umožnila oslobodiť sa. 

JP 

Nevítaný hosť 

Svet Grálu 7/2006 

Vážená redakcia! 

Chcela by som reagovať na Váš 

článok Nevítaný hosť, uvedený 

v 7. čísle Sveta Grálu. Článok na 

mňa veľmi zapôsobil a preto píšem. 

Už veľa rokov nosím v sebe 

veľmi veľkú ťarchu, ktorú som si 

spôsobila svojou nevedomosťou 

a zlým rozhodnutím v mojom živote. 

Stalo sa to pred tridsiatimi 

rokmi, no stále cítim rovnaký žiaľ 

a bolesť nad svojím činom. Aj ja 

patrím medzi tie ženy, ktoré sa rozhodli 

pre interrupciu. Svojou nevedomosťou, 

ľahkovážnosťou a vtedajším 

dôvodom som sa podvolila 

na tento čin. Doma som už mala tri 

malé deti a ďalšie na ceste. Nevedela 

som to sama zvládnuť. Manžel 

stále vo svete za prácou, aby sme 

mali z čoho žiť. Viem, že ma to 

neospravedlňuje a veľmi sa za to 

hanbím. Prosím nášho Pána Boha 

za odpustenie. Píšem aj preto, že 

aj iné ženy majú túto skúsenosť za 

sebou. Nikto nás neodradil od tohoto 

činu, nepoučil. Články na čítanie, 

kde by sme sa dozvedeli, čo 

spôsobíme svojím rozhodnutím, 

sme nenašli. Že zhatíme nový život. 

Kde vlastne tento nový život 

začína? Nemali sme vysvetlenie, 

od ktorého okamihu plod považujeme 

za živý. Že už po oplodnení sa 

spája najvhodnejší duch s budúcim 

telom. Že vzniká silné citové puto. 

Prerušením všetko končí. O duchovnom 

živote sa takto pravdivo 

nepísalo. Veľa rokov mi trvalo, než 

som pochopila a mohla sa pozrieť 

do kočíka na malé deti, hoci som 

doma mala svoje. Už teraz viem aj 

to, že si raz tento svoj čin môžem 

odčiniť. Svojím uvedomením, pokorou, 

chcením dávať lásku svojim 

deťom a už teraz aj vnúčatám. Byť 

príkladom svojmu okoliu. Poučila 

som sa zo svojich 

chýb. Rozdávam 

lásku, 

lebo lásky nie 

je nikdy dosť. Usmievam 

sa na svet. 

Len dobrým chcením 

a zmenou v myslení môžem 

niečo zmeniť. Hoci z duchovného 

pohľadu nemožno interrupciu 

ospravedlniť. Už teraz to viem! Verím, 

že moje zobudenie, vyznanie 

a ľútosť niekoho odradí od takéhoto 

rozhodnutia. 

Želám Vám veľa úspechov vo Vašej 

činnosti a plánoch do budúcnosti. 

S pozdravom Vaša stála čitateľka 

MB 

Otázka z verejných prednášok o reinkarnácii: 

Kde nakoniec skončí 

človek, keď ukončí svoj 

kolobeh inkarnácií? Stane 

sa božským a rozplynie sa 

v blaženosti, v nirváne ? 

Odpoveď: 

Rozdiel medzi Bohom a človekom 

je podobný ako medzi hodinkami 

a hodinárom: hodinár je živý človek 

a tvorca, hodinky sú jeho dielom. 

Hodinky sa žiadnym spôsobom 

nemôžu stať ľudskou bytosťou. 

Ani človek sa nemôže stať božským, 

rozdiel medzi oboma je nepreklenuteľný. 

Rozplynúť sa vo všeobsiahlosti by 

znamenalo zánik osobnosti a jedinečnosti 

človeka. Cieľom nášho vývoja 

je naopak stať sa zrelou svojbytnou 

osobnosťou, schopnou samostatného 

a správneho konania. To platí rovnako 

pre pozemský život, ako i pre 

ďalší život na „onom svete“. Pritom 

zostaneme každý iný podľa skúseností, 

ktoré sme nazbierali, a vlastností, 

ktoré sme si osvojili. 

AZ 

41 

Svet Grálu 

9 | 2006

NA ZÁVER… 

O PAMPÚŠENÍ 

iete čo to znamená, keď sa povie 

V napampúšiť sa ? Toto slovíčko 

nenájdete v lexikóne slovenského 

jazyka, no mne sa veľmi páči. U nás 

doma sme tak označovali „duševné 

rozpoloženie“ našich detí, keď im 

ako maličkým nebolo niečo po vôli. 

Ak by ste sa nazdávali, že tým mie- 

42 

Svet Grálu 

9 | 2006 

nim hnev, tak to nie je presne to, čo 

mám na mysli. Ak sa nahneváme, 

prudký hnev spravidla rýchlo odznie, 

ako sa hovorí – ako prišiel, tak 

odišiel. No ja mám na mysli taký 

stav, keď sa naše deti nie a nie „odhnevať“, 

niekedy to trvalo aj hodiny; 

nasadili výraz nadurdeného 

moriaka a prestali s nami, rodičmi 

komunikovať. Nás to 

privádzalo do zúfalstva, zakúšali 

sme pocit veľkej viny 

a chceli sme ihneď všetko napraviť. 

No nič neúčinkovalo, 

či sme to skúsili po dobrom, 

alebo po zlom. Občas, keď 

sme už boli celkom zúfalí, použili 

sme aj násilie. No ani to 

nepomáhalo, dokonca ten náš 

mladší sa raz tak napampúšil, 

že ani bitka ho neprinútila 

k tomu, aby sa zdvihol zo 

snehového záveja, v ktorom 

sedel už hodinu – v treskúcom 

mraze. Dodnes je mi záhadou, 

ako mohol z toho neochorieť. 

Pár rokov nám to trvalo, 

ale nakoniec sme sa naučili, 

že v takomto prípade platí 

porekadlo „trpezlivosť ruže 

prináša“. Nechali sme naše 

deti „vychladnúť“ a dozerali 

sme iba na to, aby sa im pri 

„chladnutí“ nič nestalo (napríklad 

keď päťročný syn vybehol 

na ulicu so slovami, že 

nás „navždy“ opúšťa). Keď sa 

upokojili (tréningom sa nám 

podarilo zostať pokojnými 

počas celej doby), naučili sme 

sa nič im nevyčítať, ale trpezlivo 

počkať na deň, keď si sami 

uvedomili nezmyselnosť takéhoto 

správania. Určite k tomu 

prispelo aj to, že sme sa o tom 

všetkom v príhodnej chvíli 

porozprávali. 

Dnes, keď stoja na prahu dospelosti 

a občas sa stane, že sa 

s manželkou „napampúšime“ 

my, naše deti, vďaka svojim skúsenostiam, 

dokážu bravúrne – niekedy 

jediným pohľadom, či jediným slovíčkom 

– veľmi rýchlo zariadiť, aby 

rodinná harmónia a pohoda u nás 

čoskoro opäť zavládli. 

Rudolf HARČARÍK

ABD-RU-SHIN 

VO SVETLE 

PRAVDY 

POSOLSTVO GRÁLU 

Knižný titul Vo Svetle Pravdy »Posolstvo 

Grálu« je dielo, ktoré objasňuje duchovné 

deje a súvislosti týkajúce sa ľudského 

bytia v celkových súvislostiach, ktoré doteraz 

neboli známe. Dotýka sa častých 

otázok a tém, s ktorými sa v duchovnej 

oblasti stretávame, ako napríklad: Čo je 

osud, ako sa prejavuje slobodná vôľa človeka 

a zákon spätného pôsobenia alebo 

karma, čo je to duch a duša, zákony vo 

stvorení, poslanie Syna Božieho a mnohé 

iné. 

Autor v 168 prednáškach, ktoré na 

seba svojím obsahom vzájomne nadväzujú, 

podáva obraz celého stvorenia. 

Logický sled myšlienok uľahčuje pochopenie 

– napriek tomu ho autor v úvode 

k Posolstvu Grálu výslovne vyzýva k tomu, 

aby „toto vecné skúmal vecne“. 

V širokom spektre svojich tém podáva 

Posolstvo Grálu vysvetlenia aj k pojmu 

„Grál“. Zatiaľ čo staré ságy a legendy i moderné 

umelecké diela predstavujú Grál 

ako mýtus, bez toho, aby logicky správne 

vysvetlili jeho význam, opisuje autor Grál 

ako najvyššiu duchovnú skutočnosť: je to 

spojovací bod medzi Stvoriteľom a jeho 

stvorením. 

Vo vesmíre pôsobí večný zákon: len dávaním sa môže 

aj príjmať, pokiaľ ide o trvalé hodnoty! To zasahuje tak 

hlboko, že preniká celým stvorením ako svätý odkaz 

vášho Stvoriteľa. Nezištne dávať, pomáhať, kde je o to 

núdza, mať porozumenie pre blížneho aj pre jeho slabosti 

znamená príjmať, lebo to je tá priama, pravá cesta 

k Najvyššiemu! 

A toto opravdivé chcenie prinesie vám ihneď pomoc, 

silu! Len jediné čestné a hlboko precítené prianie dobra 

a rozpoltí sa akoby plamenným mečom z druhej, doteraz 

pre vás neviditeľnej strany tá stena, ktorú si samy vaše 

myšlienky doteraz vybudovali ako prekážku; lebo vy ste 

zajedno s tým obávaným, popieraným alebo vytúženým 

druhým svetom, ste s ním úzko a nerozlúčne spojení. 

Skúste to; veď vaše myšlienky sú ako poslovia, ktorých 

vysielate. Vracajú sa späť obťažkané tým, čo ste 

mysleli, nech je to dobré, alebo zlé. Tak je to v skutočnosti. 

Pamätajte na to, že vaše myšlienky sú veci, ktoré 

sa duchovne formujú a často stávajú sa útvarmi, pretrvávajúcimi 

pozemský život vášho tela, potom sa vám 

mnohé ujasní. 

Preto sa celkom správne hovorí: „Ich skutky pôjdu za 

nimi!“ 

Abd-ru-shin 

Abd-ru-shin (Oskar Ernst Bernhardt) 

Posolstvo Grálu »Vo svetle Pravdy« 

Tri diely, vydanie v jednom zväzku. 

1096 strán, formát A5, 

pevná väzba, prebal 

ISBN 80-968261-3-1 

Cena 440 Sk 

Nakladateľstvo 

Stiftung Gralsbotschaft

Spal som a sníval, že život je radosť. 

Prebudil som sa a uvidel, že život je povinnosť. 

Plnil som ju a pochopil, že povinnosť je radosť. 

R. Thákur

SG09

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?