SG09

svetgralu

V ďalšom čísle časopisu:

Svet Grálu

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

Omyly a zázraky jasnovidectva

Nazeranie do „iného sveta”, do budúcnosti, ale aj do minulosti fascinovalo

ľudí odjakživa. Ale jasnovidci či mediálne nadané osoby niekedy hovoria o neviditeľných

veciach, ktorým môžeme iba ťažko uveriť, alebo ich pochopiť.

Šamanizmus

Európska civilizácia už dávno nie je spojená s prírodou,

kozmickými vplyvmi, počasím. U šamanov

však toto spojenie zostáva oveľa užšie. Šamani

komunikujú s rastlinami, vstrebávajú ich energiu

a odovzdávajú ju chorému. Rastliny ich samy naučia,

akým spôsobom majú byť použité.

Implózia – energia budúcnosti?

Moderný technologický vývoj sa celkom upísal

rozkladnému princípu explózie. Ale prírodovedci

a bádatelia Viktor Schauberger a Johann Grander

poukazujú na ekologický charakter a výhody

budujúceho princípu–implózie.

Perzia

Svet Grálu č. 10

vychádza 1. decembra 2006

titulná téma:

Perzia, dnešný Irán, bola miestom pôsobenia

Zoroastra, ktorý v mlčaní duše dospel k poznaniu

Boha nazývajúc ho Ahura Mazda. Dobré myšlienky,

dobré slová a dobré diela boli základnými piliermi

jeho učenia.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

Gr alsWelt, francúzsky

Monde du Graal

a anglický Gr ailWorld,

ktoré si vo svojich krajinách

získali už tisíce stálych

čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

8/2006 Svět Grálu

www.svetgralu.sk

Reinkarnace

Proč si nevzpomínáme?

Svět Grálu


9/2006 Svet Grálu

červen – srpen 2006 · číslo 8

Svet Grálu

Reinkarnace –

křesťanská myšlenka?


strana 5

strana 7

Tajuplný Velikonoční ostrov

Jak drahý je levný nákup?

september – november 2006 · číslo 9

Duchovní souvislosti v životě

strana 9

Duše, láska a sexualita –

zamlčená fakta

Odvrátená tvár misií –

reportáž o kmeni Akha v Thajsku

strana 8

Hľadanie Noemovej archy

strana 20

Filipínsky liečiteľ na vlastnej koži

strana 23

Muzikoterapia –

pomoc pre každého

strana 27

Immanuel Kant

strana 34

cena 87 Sk

strana 30

Platonská akademie

strana 37

cena 78 Kč

„Dáš mi svoje srdce?“

Transplantácia orgánov –

dve strany mince

Duchovné súvislosti v živote

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


OBSAH

NA ÚVOD…

CIVILIZÁCIA

Globalizácia nemorálky 5

ROZHOVOR

Odvrátená tvár misií

Cestovateľ a bojovník za ľudské práva

Tomáš Ryška hovorí o bezpráví, ktoré

páchajú misionári v Thajsku. 8

REINKARNÁCIA

Predurčenie a sloboda 14

ZAUJALO NÁS

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 17

ARCHITEKTÚRA

Skalný chrám v Jeruzaleme 18

HISTÓRIA

Hľadanie Noemovej archy 20

REPORTÁŽ

Filipínsky liečiteľ na vlastnej koži

„Dobre, môžete fotografovať!” hovorí

liečiteľ. Práve v tom okamihu sa mu prsty

ponorili do brušnej dutiny… 23

ZDRAVIE

Muzikoterapia - pomoc pre každého 27

TÉMA

Transplantácia orgánov - dve strany mince 30

OSOBNOSŤ

Vznik sveta podľa Kanta 34

HISTÓRIA

Putovanie do krajiny úsvitu (V.)

IZRAEL

Na počiatku monoteizmu stojí národ, ktorý

niekoľkokrát takmer zmizol z povrchu

zeme… 36

NÁZORY

Listy čitateľov 40

NA ZÁVER…

O pampúšení 42

Stalo sa Vám niekedy, že ste

nechali za seba myslieť druhých?

V nevinných veciach

sa to znesie, ale čo sa stane, keď sa

to bude týkať vášho života? Keď to

nakoniec dopadne zle, môžete volať

na zodpovednosť toho, komu ste

prenechali moc nad svojimi myšlienkami?

Iste to môžete skúsiť, ale

nedovoláte sa.

Dnes sme viac než kedykoľvek

predtým ohrození týmto nebezpečenstvom.

Máme vedcov a odborníkov,

ktorým zverujeme

svoje záležitosti, ale tiež svoje telá,

duše, svoje myslenie. Tí všetci sú

však predovšetkým ľuďmi s osobnou

skúsenosťou, ktorá ich vedie

k tomu, aby výsledky svojej práce

interpretovali vlastným spôsobom.

Preto nebude nikdy existovať čistá

veda, z ktorej by sa mohla vytratiť

osobná zodpovednosť a kde by

teda bolo možné skúmať a vynaliezať

bez toho, že by sa človek zaoberal

úvahami, aké dôsledky to

prinesie.

Pozrime sa teda na vedný odbor,

ktorý je v strede pozornosti

tohto čísla Sveta Grálu, na medicínu.

K akému spôsobu myslenia

nás súčasná medicína vychováva

a vedie? Dáva nám jej myšlienková

stavba vo svojich dôsledkoch pocítiť,

že je naše zdravie a život v tých

najpovolanejších rukách, alebo nás

necháva topiť sa práve vo chvíľach,

keď sa potrebujeme pevne oprieť

a vnímať jasný nadčasový poriadok?

Žiaľ, je treba povedať, že navzdory

všetkým úspechom súčasnej medicíny

muselo také rozčarovanie

zažiť už veľa ľudí. K životu a teda

aj k medicíne, v ktorej by mal byť

život stredobodom pozornosti,

patrí predsa všetko to, čo každý

3

Svet Grálu

9 | 2006


NA ÚVOD…

z nás denne prežíva, či už v rámci

všedného dňa alebo pri mimoriadnych

udalostiach. Tak vlastná skúsenosť

priniesla už mnohým ľuďom

pevné presvedčenie, ktorým

nemôže nič otriasť napriek tomu,

že táto skúsenosť nie je v súlade

s mienkou vedy. V akom svetle sa

potom musí javiť odborník, ktorý

popiera existenciu niečoho, čo sa

pre iného stalo nevyvrátiteľnou

skutočnosťou? Môže si pravý vedný

odbor dovoliť tieto veci ignorovať,

popierať alebo dokonca zosmiešňovať?

Samozrejme, že nie! Mal by

sa nimi, naopak, so všetkou vážnosťou

zaoberať, pretože znevažovanie

skúseností druhých ľudí je

znamením vlastnej nechápavosti

a dôsledkom lipnutia na nesprávnom

myšlienkovom modeli.

Už nedôvera, s akou sa pristupuje

ku skúmaniu javov, ktoré starý model

očividne nemôže pojať, je príznačná.

Položme si niekoľko otázok

a sami hľadajme odpovede:

Zaoberá sa niekto vážne otázkami

liečiteľstva s cieľom overiť aspoň

jeho najčastejšie formy? Ako

sa prejavili zážitky ľudí, ktorí prekonali

klinickú smrť, v posudzovaní

smrti? Ako sa prejavili zážitky

ľudí po transplantáciách orgánov

v prístupe k transplantačnému odboru?

Kedy vôbec končí život pozemského

človeka a akým spôsobom

hľadá medicína odpoveď?

K poslednej otázke uveďme niekoľko

faktov, ktoré odpoveď naznačujú.

Ešte v r. 1968 bola smrť, aspoň

z hľadiska medicíny, definovaná

ako „vyhasnutie života, koniec existencie“.

V tomto roku sa však podarilo

po prvýkrát úspešne transplantovať

srdce. Vtedajšia definícia smrti

sa zrazu ocitla v rozpore so základnou

potrebou transplantačného odboru

– získavanie živých ľudských

orgánov. Pokiaľ by pôvodná definí-

4

Svet Grálu

9 | 2006

cia zostala v platnosti, znamenalo

by to, že sa orgány pre tento účel

odoberajú ešte žijúcim ľuďom, čo

by istotne vyvolalo neprekonateľný

odpor. Preto sa ešte toho roku zišla

Harvardská komisia, aby stanovila

smrti novú hranicu, ktorá by odoberanie

živých orgánov ospravedlnila.

Táto nová hranica sa nazýva

mozgová smrť, tzn. nenávratné poškodenie

mozgu, ktoré navždy vylučuje

jeho správnu funkciu. Takto

postihnutý človek už nikdy vo svojom

živote nemôže používať svoj

rozum. Zásadná otázka potom znie:

„Prestal byť preto živým človekom?

Prestal existovať?“

Ľudia, ktorým sa odoberajú orgány

pre transplantačné účely, však

očividne ešte existujú. Ich pokožka

je teplá, niekedy sa stane, že chcú

vstávať, objímať, schopnosť rozmnožovania

zostáva zachovaná,

ženy môžu donosiť plod a porodiť.

Ich srdce bije – bolo by inak možné

transplantovať srdce, ktoré nežije?

Mŕtve telo je naopak chladné, stuhnuté,

bledé. Jeho srdce nebije a jeho

krv už neprúdi.

Komisia podoprela svoj návrh

oproti tomu dvoma argumentmi:

1. Pacienti, ktorých mozog je nenávratne

zničený a ktorí natrvalo

stratili svoj intelekt, sa stávajú ťažkým

bremenom pre nemocnice, rodiny

a pre iných pacientov odkázaných

na ich nemocničné lôžka.

2. Pokiaľ by doterajšia definícia

smrti zostala v platnosti, spôsobilo

by to pri odbere orgánov pre

transplantačné účely nevyhnutné

rozpory.

Z uvedeného, žiaľ, vyplývajú len

pragmatické motívy:

1. Nájsť spôsob, ako uvoľniť lôžka

obsadené pacientmi s mozgovou

smrťou a získať pritom ešte živé

orgány.

2. Vypracovať novú definíciu

smrti, ktorá síce nesúvisí s jej

hlbším a pravdivejším pochopením,

ale ktorá bude slúžiť danému

účelu.

Inými slovami, aby sme nebrzdili

pokrok, prehlásime živých za

mŕtvych a potom s týmito mŕtvymi

naložíme ako so živými? Ale čo budeme

robiť, ak sa v blízkej budúcnosti

nezvratne dokáže, že človek

ešte nezomrel, i keď má mŕtvy mozog,

a že s jeho telom nemožno zaobchádzať,

ako by bol už mŕtvy?

A čo bude potom s transplantačným

odborom a čo bude s lekárskou prísahou,

ktorá nedovoľuje spôsobovať

pri výkone tohto povolania škodu

akémukoľvek človeku?

Veď ľudia sa už stali konkurentmi

na život a na smrť, ľudský orgán

sa stal tovarom, ktorého cena sa

riadi ponukou a dopytom. A dopyt

rastie, pretože adeptov na transplantáciu

najrôznejších orgánov

a tkanív pribúda. Násilná smrť už

nie je jedinou možnosťou, ako získať

funkčný orgán. Orgánový bazár

tretieho sveta žije z chudoby

a zúfalstva tamojších obyvateľov,

ktorí ponúkajú svoj tovar – časť

svojho tela.

Tieto a ďalšie otázky sa netýkajú

v konečnom dôsledku medicíny,

ale života každého z nás. Preto by

sme ich riešenie nemali prenechávať

len úvahám odborníkov, zvlášť

keď medicína, napriek dosiahnutému

stupňu poznania, prejavuje

v základných otázkach ešte toľko

neistoty a tápania.

Skúsenosť miliónov ľudí nemožno

obchádzať ani umlčať.

Mala by, naopak, nájsť svoje miesto

i v medicíne, kam by ju odborníci

mali nielen vpustiť, ale predovšetkým

na nej ďalej stavať. Len

tak môžu vo svojom vedení zostať

nablízku živým, umierajúcim

i mŕtvym.

MUDr. Jan PALOUČEK


CIVILIZÁCIA

GLOBALIZÁCIA

NEMORÁLKY

KRITICKÁ ANALÝZA POLITICKÉHO A HOSPODÁRSKEHO VÝVOJA

V

médiách nás pri každej príležitosti

politici uisťujú, že globalizácia

sveta je nezadržateľný, nezvratný

proces, ktorý vraj nemôže nikto zastaviť

ani spomaliť. Zdá sa, akoby ani

neexistoval iný názor. Avšak zdanlivo

nezadržateľný vývoj mohol zrejme

prebiehať aj celkom inak. Jednoducho

bolo nutné len prijať iné rozhodnutie.

Tak je aj tvorba veľkých a väčších

hospodárskych priestorov len

zvolený utopický koncept budovania

„lepšieho sveta“. Doposiaľ všetky podobné

snahy – či už náboženské, filozofické,

politické,

ekonomické,

ideologické – buď stroskotávali

alebo ďaleko zaostávali za predkladanými

blahodarnými víziami.

Na odôvodnenie nevyhnutných

krokov favorizovanej cesty ku globalizácii

sa vynašli dokonca politické

rozprávky. Je to napríklad tvrdenie,

že v rámci ekonomickej únie alebo

jednotného menového priestoru – aký

je v štátoch Eurozóny – už nebudú

možné ďalšie vojny. Našťastie už nikto

nemusí počítať s vojnou, napríklad

medzi Francúzskom a Nemeckom;

avšak nie z dôvodu, že v obidvoch

štátoch platí rovnaká mena. Takéto

tvrdenie je prežitok: krvavá

občianska vojna v Juhoslávii

prepukla v krajine

medzi národmi,

ktorá, odhliadnuc

od náboženstiev,

patrila po stáročia

do rovnakého kultúrneho

okruhu,

hovorilo sa v nej

rovnakým jazykom

a existovala

jednotná mena.

Rebélie severných

Írov, Kurdov, Čečencov

alebo Palestíncov

nijako

nebrzdí to, že žijú

v rovnakej menovej

oblasti ako ich

skutoční alebo

domnelí utláčatelia.

A americká

občianska vojna

vypukla napriek

tomu, že severné

i južné štáty mali dolár.

Aj tvrdenie, že sa vďaka globalizácii

bude občanovi vodiť lepšie, ako bez

nej, si musí ešte počkať na svoje potvrdenie.

Pravdepodobne povedie tento –

do určitej miery ruinujúci – medzinárodný

konkurenčný boj k nižším

cenám. Zlepšenie kvality života však

poskytnú lacné výrobky len vtedy,

ak nebude zároveň drasticky stúpať

nezamestnanosť a celosvetový konkurenčný

boj sa neprejaví zvýšeným

zaťažením životného prostredia. Kto

na globalizácii napokon získa, ukáže

budúcnosť. Zatiaľ voľný obeh peňazí

nahráva najmä menovým špekulantom

a mafii, voľný svetový obchod

predovšetkým veľkým, nadnárodným

koncernom a obchodu s drogami. Od

týchto skupín nemožno očakávať príliš

veľa nezištnosti, zmyslu pre celok či

sociálnej zodpovednosti.

Národné štáty sú na druhej strane

nenápadne zbavované moci; možnosti

jednotlivých vlád, napríklad pri obstarávaní

práce, sa stále viac zužujú.

Prenášanie dôležitých rozhodnutí na

nadštátne úrady (inštitúcie) bez demokratickej

legitimity má s ospevovanou

demokraciou len málo spoločné.

20.

ETICKÉ ASPEKTY

GLOBALIZÁCIE

storočie, storočie veľkých vojen,

prinieslo dôležitý výsledok:

prekonanie národno-štátnej

myšlienky. Vnútropoliticky boli národné

štáty – prinajmenšom na papieri

– právnymi štátmi; v zahraničnej

politike platilo teoreticky právo

ľudu, prakticky právo silnejšieho.

5

Svet Grálu

9 | 2006


CIVILIZÁCIA

Po 2. svetovej vojne nastala zmena,

presadilo sa nové poňatie: národno-

-štátne zmýšľanie, spojené s imperializmom,

kolonializmom, národným

socializmom a rasizmom, dohospodárilo.

Prinajmenšom európske štáty

spoznali, že svetový mier má byť istený

medzinárodnými organizáciami

nadnárodného charakteru ako EU,

OECD (Organization for Economic

Cooperation and Development) a UN

(United Nations).

Nevyhnutné základy pre takúto

spoluprácu vytvorila dvadsaťčlenná

skupina „eminent persons“, ktorú

zvolal generálny sekretár Spojených

národov Kofi Annan. Táto skupina

mala za úlohu vypracovať správu

k dialógu kultúr o novom modeli

medzinárodných vzťahov. Tento manifest

bol predložený 9. novembra

2001 s názvom „Crossing the Divide“

(„mosty do budúcnosti“). Nový politický

náhľad na svet má nahradiť politiku

moci a prestíže politikou porozumenia,

zblíženia a zmierenia.

Na konci 20. storočia sme mohli byť

plní dôvery: studená vojna sa skončila,

tretia svetová vojna sa neuskutočnila,

konfrontácia medzi veľkými

mocnosťami sa zmenila na kooperáciu.

Napriek tomu 21. storočie sa začalo –

takmer súčasne s predložením zmieňovaného

manifestu nádeje Spojených

národov – dňa 11. septembra 2001 zákerným

útokom. Taká ohromujúca nenávisť

vychádzajúca z náboženského

fanatizmu bola neočakávaná a vynútila

si prehodnotiť mnohé z toho, čo

bolo dovtedy samozrejmé. Dúfajme,

že to nemalo negatívny dopad na presadzovanie

humánnej svetovej politiky.

Akokoľvek sa svetová politika javí

dôležitá a úspešná, vyžaduje ešte jeden

rozmer: hospodársku etiku.

H

ospodárstvo často kolíše medzi

extrémami: sloboda a útlak, obrovský

rozvoj a krach. Po dlhých storočiach,

v ktorých sa málo uvažovalo

6

Svet Grálu

9 | 2006

nad hospodárskymi súvislosťami, keď

úloha ekonomiky spočívala predovšetkým

v tom, aby sa kniežaciemu

rodu zadovážili nutné prostriedky pre

„Nevytvoríme nový

svet, kým nevytvoríme

nových ľudí“

Henry Miller (1891 – 1980)

jeho (často márnotratné) ciele, rozvíjali

vedci v dobe osvietenstva aj vážnejšie

hospodárske teórie. Z klasickej

ekonomiky 18. storočia vznikla

myšlienka voľného obchodu, idea

neobmedzenej hospodárskej súťaže;

v 19. storočí bola propagovaná predovšetkým

v Anglicku a v USA a našla

tam aj veľkú politickú podporu – až

do takzvanej Ópiovej vojny. Liberálne

hospodárstvo však nedokázalo

priniesť sľubované požehnania. Namiesto

rovnomerného vývoja sa pohybovalo

medzi veľkým rozvojom

a krachom, maximálna zamestnanosť

striedala nezamestnanosť, priepasť

medzi bohatými a chudobnými rástla

a závislosť nemajetných sa zvyšovala.

Liberálna ekonomika vojny skôr roznecovala,

než by im mala zabraňovať.

Svetová hospodárska kríza v roku

1929 pripravila liberalizmus o dobrú

povesť a štátom riadené hospodárstvo

zaznamenalo vzostup v rôznych

obmenách – počnúc boľševistickým

štátnym kapitalizmom, riadeným

hospodárstvom národných štátov, až

po takzvaný Rooseveltov program

„New Deal“, ktorým 32. prezident

USA pomocou rôznych štátnych

opatrení oživil krízou otrasené americké

hospodárstvo.

Po druhej svetovej vojne stáli potom

proti sebe dva politické, ale aj ekonomické

systémy: „sloboda a socializmus“.

V mnohých krajinách sveta bol

socializmus nádejou chudobných; západný

kapitalizmus mohol byť úspešný

len vtedy, ak by do bezbariérového liberálneho

hospodárstva vniesol sociálne

prvky, teda „sociálne trhové hospodárstvo“,

ktoré sa ujalo v Spolkovej

republike Nemecko s heslom „Blahobyt

pre všetkých“. Hospodárstvo malo

mnoho slobôd, ktorým však štát stanovil

hranice (právo hospodárskej súťaže,

tvorba kartelov, kontrola zlučovania

atď.) a staral sa o spoločné blaho

(poistenie v nezamestnanosti, dôchodkové

a nemocenské poistenie, sociálne

zabezpečenie, slobodné odbory atď.).

Napokon sa zrútil komunistický

blok a voľné hospodárstvo podľa

všetkého zvíťazilo. Ekonómovia i politici

ho propagovali a propagujú ako

jediný správny systém, ako vzor pre

svet. No kto si dnes uvedomuje, že

obidva systémy – kapitalizmus aj socializmus

– vzišli z rovnakého princípu,

z materializmu? Teraz bolo už

len nutné oslobodiť trhové hospodárstvo

od všetkých pút, ktoré doň vložili

sociálne zákonodarstvá a zaviesť

celosvetový konkurenčný boj. Potom

by zmizla chudoba a všetci by mohli

žiť čoraz lepšie…

P

o tichom páde boľševizmu sa

cítila západná ekonomika ako

neohrozený víťaz v súboji ideológií.

Žiadny iný ekonomický systém

nemohol konkurovať „voľnému trhovému

hospodárstvu“. Nadišiel

vhodný čas presadiť túto formu hospodárstva

v celosvetovom meradle

pod heslom „globalizácia“. Globalizácia

je nutným vyústením nátlaku:

takzvané „slobodné hospodárstvo“

je totiž vysoko neslobodné, pretože

stojí pod neúnosným tlakom nutného

rastu – materiálneho rastu.

Neustále napredujúci hospodársky

rast je pre tento model nutný, bez

ohľadu na skutočnosť, že na ohraničenej

planéte s obmedzenými zásobami

surovín je trvale nemožný!

V bohatých krajinách je potreba na-


CIVILIZÁCIA

sýtená, ďalší rast v požadovanej miere

tu už nemožno očakávať; musí sa ísť

„ďalej do sveta“. V tom, čo sa začalo

kolonializmom – zaisťovanie surovín

a trhov pre odbyt v zámorí – má

pokračovať globalizácia. Celý svet sa

stáva hracou plochou veľkých koncernov;

tie sú schopné ešte mnoho rokov

udržiavať nezmyselný a trvalo neudržateľný

rast hospodárstva, až kým

spotreba surovín, nárast obyvateľstva,

znečistenie životného prostredia nepovedú

ku katastrofe: Po nás potopa!

Na ochranu životného prostredia

a šetrenie zdrojov myslia zrejme iba

pesimisti (ako ja), ktorí so svojou „zaostalou“

filozofiou stoja v ceste pokroku.

Takému „pokroku“ zaviazaný

ekonóm vie, že napríklad v Číne je 1,2

miliardy ľudí, ktorí – aby žili podľa

amerických meradiel „dôstojne“ – potrebujú

napr. minimálne 500 miliónov

automobilov (v Nemecku ich je 40 miliónov).

Aký je to obrovský trh, ktorý

sa musí sprístupniť – a to čo najskôr,

kým neprídu iní! Či životné prostredie

ešte unesie takého zaťaženie, na to

sa už radšej ani nepýta.

V

eľké medzinárodné koncerny

už dávno umiestňujú svoju výrobu

tam, kde je výroba najlacnejšia,

sídlo svojej firmy zasa do krajiny

s najnižším daňovým zaťažením

a v spolupráci s expertmi sa vedia

pohybovať v medziach zákona vo

svoj prospech, nie však vždy eticky.

Tvrdá, slabších ruinujúca hospodárska

súťaž núti ku krajným opatreniam,

ktoré môžu pripomínať návrat

ku kolonializmu alebo sa javia

ako moderná forma otroctva.

K tejto globalizácii nemorálky patrí

aj bezohľadné zaobchádzanie so surovinami

Zeme. Hospodársky slabé

krajiny sú nezriedka nútené zmieriť

sa s pozíciou nemilosrdne vykorisťovaného

dodávateľa surovín, na čom

majú svoj podiel viny nie len kapitálovo

silní odberatelia priemyselne

vyspelých štátov, ale aj takzvaná

„elita“ rozvojových krajín. Naliehavo

je preto nutné medzinárodne presadiť

hospodársko-etické opatrenia skôr, ako

absolútna hospodárska súťaž dotlačí

väčšinu zamestnancov do chudoby

(najmä tých menej kvalifikovaných).

Mnohé krajiny sa tak budú musieť

vzdať v prospech kapitálovo činných

kartelov, ktoré si medzi sebou rozdelia

trh a so svojimi jednotnými produktmi

zničia po tisícročia vyvíjajúcu

sa kultúrnu rozmanitosť.

Celkom globalizovaná ekonomika

bude taktiež náchylná na krízy. Ako

je možné pozorovať v prírode, biotopy

sú tým stabilnejšie, čím rozmanitejšie

sú vyvinuté, zatiaľ čo monokultúry

sú labilné. A podobne, recesie alebo

prírodné katastrofy lepšie prekoná

mnoho menších hospodárskych oblastí,

ako totálne poprepájaná hyperekonomika.

Kresťanskú etiku,

o ktorej sa v západných

krajinách s obľubou

hovorí bez

toho, aby sa uplatnila,

je možné celosvetovo

len ťažko presadiť. No

i napriek rôznorodosti

kultúr a filozofií sa

musí nájsť cesta k dohode,

k všeobecne

záväzným etickým

pravidlám. Všetky

vyspelé náboženstvá

predstavujú obraz človeka, ktorý nedovoľuje

zvýhodňovanie a utláčanie

blížneho a chráni kultúrne hodnoty.

Kto berie deklaráciu OSN o ľudských

právach vážne, mal by prijať niekoľko

rozhodujúcich bodov hospodárskej

etiky: zákaz komerčnej práce detí,

ohraničenie denného alebo týždenného

pracovného času, mzdy, ktoré

(vzhľadom na miestne podmienky)

umožňujú primerané prostriedky na

živobytie, zdravotné a dôchodkové

poistenie, pravidlá bezpečnosti práce.

Pokiaľ sa nepodarí presadiť minimálne

humánne požiadavky vo svete,

ktorý disponuje doteraz najväčšími

technickými, ekonomickými a politickými

možnosťami, aké kedy ľudstvo

malo, bude nevyhnutné apelovať

na dobré chcenie tých, ktorí majú

v týchto otázkach rozhodujúci vplyv.

Štandardy v rôznych regiónoch

sveta sú momentálne veľmi odlišné

a nezriedka hatia cestu k etickému

svetovému hospodárskemu poriadku.

Zjednodušene možno povedať, že 80

percent ľudí, žijúcich v chudobnejších

krajinách, má k dispozícii asi

len 20 percent nahospodárených výrobkov,

zatiaľ čo ostávajúcim 20-tim

percentám ľudí žijúcim v bohatých

krajinách je k dispozícii viac ako 80

percent nahospodáreného bohatstva.

Jeden človek vo vyspelej priemyselnej

krajine má teda v priemere 16-násobok

príjmu v porovnaní s príjmom

človeka v rozvojovej krajine. Táto nerovnováha

sa aj napriek rozvojovej

pomoci v uplynulých desaťročiach trvalo

prehlbovala.

Aj napriek tomu všetkému – pokiaľ

nechceme zažiť časy bojov o prácu,

hladových revolúcií, povstaní, občianskych

vojen a teroristických útokov,

ako dôsledku neznesiteľnej sociálnej

nerovnováhy – musí ľudstvo nájsť

cestu k novému, etickému svetovému

hospodárskemu poriadku.

Siegfried HAGL

7

Svet Grálu

9 | 2006


ROZHOVOR

ODVRÁTENÁ TVÁR MISIÍ

MISIONÁRI V THAJSKU. NEVEDIA, ČO ČINIA?

Aké bolo vaše prvé

stretnutie s ľuďmi

kmeňa Akha?

Všetko súvisí s mojou

prvou cestou do juhovýchodnej

Ázie – zaplatili

sme si sprievodcu

a rovnako ako mnoho

ďalších turistov sme išli

do hôr, kde sme mali

dohovorený štvordenný

pobyt v domorodých

osadách. To bol môj

prvý kontakt s príslušníkmi kmeňa

Akha. Keď sa pozriem späť – nebol príliš

pozitívny. Nepáčil sa mi napríklad

ich vzťah k zvieratám. U Akhaov je

zviera len zdrojom mäsa a proteínov.

To bol pre mňa najväčší šok. Snažil

som sa s tým nejakým spôsobom vyrovnať,

až som prišiel na to, že to, čo

sa môže javiť ako negatívne, je jediným

spôsobom na prežitie v podmienkach,

v ktorých títo ľudia žijú.

KMEŇ AKHA

Potom ste tam išli znovu. Prečo? Čo

vašej ďalšej ceste za ľuďmi z kmeňa

8

Svet Grálu

9 | 2006

Prírodný národ Akha v juhovýchodnej Ázii zbavuje „vyspelá“ civilizácia

základných ľudských práv. Tomáš Ryška – cestovateľ a predovšetkým

bojovník za ľudské práva prírodných horských kmeňov – je zakladateľom

novej mimovládnej organizácie United World of Indigenous

Peoples. So slávnym americkým dokumentaristom Stevom Lichtagom

(Žraloky v ohrození) pripravuje kontroverzný celovečerný film

o bezpráví, ktoré páchajú kresťanskí misionári v severnom Thajsku

na ľuďoch z vysokohorského kmeňa Akha. V nasledujúcom rozhovore

s Mariou Šulákovou nás Tomáš Ryška zavedie do týchto dvoch úplne

rozdielnych a zdanlivo spolu nesúvisiacich komunít: do bambusových

chatrčí Akhov a do luxusných misionárskych príbytkov…

Akha predchádzalo?

Veľa som o nich čítal, študoval, zháňal

všetku dostupnú literatúru. Moja

ďalšia cesta neviedla do Thajska, ale

do Laosu – tentoraz už priamo k horskému

kmeňu Akha. Pobudol som

medzi nimi niekoľko rokov, študoval

som ich život, kultúru priamo

v osade a pozoroval každodenný

chod akhaskej domácnosti. To bolo

tiež po prvýkrát, keď som si uvedomil,

že akhaská osada nie je osadou, ako

ju poznáme v našom ponímaní. Je

to jedna veľká „obývačka“. Všetko je

neustále otvorené – ľudia aj deti prechádzajú

z jedného domu do druhého

a nestáva sa tam to, že by si niekto staval

ploty, aby sa uzavrel

pred svojimi susedmi.

Ako k nim ale prenikne

cudzinec? Ako ste

sa k nim dostali vy, že

vás prijali a dovolili vám,

aby ste s nimi žili? Nepoznali

ste ich jazyk, ich

kultúru…

Možno, že čím sú ľudia

chudobnejší, tým

sú otvorenejší. A pokiaľ

neprídete do tej osady

v čase, keď tam majú nejaký problém,

sú títo ľudia priateľskí. Nie je

to také to priateľstvo, ako keď prídete

do americkej domácnosti, kde sa

všetci tvária, že sa im nemohlo práve

nič lepšie stať, než že ste k nim prišli

práve vy. Akhaovia vám ponúknu

nocľah a aj keď nemajú veľa jedla, tak

vás i nakŕmia – to pre začiatok. A pokiaľ

nerobíte jedno faux-pas za druhým,

aby ste ich naštvali, tak vás ani

nevyhodia.

Akí sú to ľudia?

Záleží na tom, koho by ste sa spýtali.

Priemerný Thajčan by vám povedal,

že sú to tí, ktorí môžu za problémy


ROZHOVOR

s drogami, tí, ktorí žijú neusporiadaným

životom, a že sú to tí, ktorí môžu

za likvidáciu pralesov. Pre mňa sú to

ľudia, ktorí žijú vo veľmi zlých životných

podmienkach – a to nie kvôli

kilometrov ďalej, než so susedmi,

ktorí budú žiť pod kopcom.

sadiť, ako sadiť – a všetky tie pravidlá

sa premietajú do medziľudských vzťahov,

do výberu partnera, do práva – je

to súbor všetkých pravidiel, aké si len

vieme predstaviť. Je zaujímavé, že keď

svojej kultúre alebo životnému štýlu,

ale kvôli faktorom, ktoré ich životný

štýl ovplyvňujú. Pri tom všetkom je

z nich stále cítiť radosť zo života.

Akhaov žije na celom svete viac než

pol milióna. Odkiaľ prišli? Čo o nich

viete z ich histórie?

Prišli z Mongolska a Tibetu. Postupne

migrovali a posúvali sa na

juh Číny do provincie Junan, odtiaľ

do Šanského štátu v Barme, potom

ďalej na juh do severného Thajska,

severného Laosu. Aj vo Vietname

je skupina, ktorá si hovorí Hany, ale

pravdepodobne patrí k Akha. Dôvod,

prečo migrovali, bol vždy spojený

s vonkajšími okolnosťami: nepokojmi,

vojnami, ktoré im sťažovali

životné podmienky. Preto išli o kus

ďalej a ani si neuvedomovali, že prekračujú

hranice – ktoré v tom čase

ešte ani neexistovali.

Akhaovia patria do tibetobarmskej

jazykovej skupiny, rovnako ako

niektoré ďalšie horské kmene, ktoré

ležia v tejto oblasti. Je zaujímavé, že

napriek tomu, že existuje viac klanov

a viac nárečí, Akhaovia sa oveľa lepšie

porozprávajú so svojimi súkmeňovcami,

ktorí žijú o niekoľko tisíc

Čím sa živia?

Krása prírodných národov spočíva

v tom, že konzumujú len to, čo

potrebujú na svoje prežitie. Nevytvárajú

nadbytok a preto majú aj výborný

vzťah k prírode a nedecimujú

ju tak, ako západná spoločnosť, ktorá

v podstate stojí na tom, že vytvára

nadbytok. Akhaovia sú vynikajúci

poľnohospodári. Ich spôsob obrábania

pôdy spočíva v tzv. rotačnom

poľnohospodárstve – znamená to, že

vyklčujú časť lesa, vypália ho, popol

pôsobí ako hnojivo, žiarom sa zničí

všetok hmyz, ktorý by ohrozoval

úrodu. Najprv na políčku hospodária

a potom ho nechajú 12 až 18 rokov

odpočívať. Za ten čas sa pôda znovu

oživí a oni sa k nej vrátia. Pestujú

hlavne vysokohorskú ryžu, ktorá by

mala byť najvýživnejšia. Je tmavšia

a tuhšia než klasická ryža. Pestujú

tiež veľa zeleniny a ovocia. Akhaovia

sú výborní lovci a zberači.

Aké je ich pôvodné náboženstvo?

Akhaovia sú animisti*. Konkrétne

vychádzajú z Akha jangu – to je súbor

pravidiel úplne pre všetko. Napríklad

pre poľnohospodárstvo – kde

sa krok za krokom uvádza, ako vybrať

miesto, ako a čo pestovať, kedy

sa budete baviť s Akhaom v Thajsku

alebo v Číne, Akha jang majú všade

úplne rovnaký, aj keď sa tí ľudia medzi

sebou nepoznajú a nikdy sa nestretli.

V každej komunite existuje taká tradičná

úloha alebo funkcia – píma –

to je človek, ktorý pozná verše Akha

jangu naspamäť a pri určitých rituáloch

a ceremóniách, právnych problémoch

ich prednáša. Píma má svojich

študentov, ktorým sa hovorí píza.

V dnešnej dobe už to ale väčšinou nie

je tak, že by sa niekto úzko špecializoval

na učenie veršov, ale v priebehu

života si ich niektorí zapamätajú a potom

získavajú rolu píma.

Povedali by ste, že títo ľudia žijú

v súlade s prírodou, s jej zákonmi?

Pôvodne určite žili a stále žijú v tesnom

vzťahu s prírodou, ale kvôli vonkajším

okolnostiam sú z toho vytrhávaní

a je na nich vyvíjaný tlak, aby sa

unifikovali, aby sa stali súčasťou väč-

* Prvotný stupeň náboženského myslenia,

v ktorom sa všetkému živému i neživému

pripisuje vlastná životná sila

(duša). Podľa animizmu je tá istá duša

zároveň princípom myslenia ako aj organického

života.

9

Svet Grálu

9 | 2006


ROZHOVOR

šinovej spoločnosti. V Laose je situácia

iná než v Thajsku, v Barme je iná než

v Laose. V každom prípade to boli pôvodne

ľudia, ktorí žili izolovane od väčšinovej

populácie. Mali s nimi kontakt,

aby ho tí ľudia prijali za vlastné. Ja som

si ich prítomnosť začal silno uvedomovať

až vo chvíli, keď sa v osadách, ktoré

som navštevoval, začali stavať kostoly.

A keď som videl, že misionárske centrá

tlačené noviny, ktoré posielajú svojim

sponzorom, darcom a kostolom, ktoré

ich financujú. Misionári žijú v luxusných

domoch, za ktoré by sa nemuseli

hanbiť ani v Beverly Hills.

keď zišli raz za čas do údolia na trh. No

boli vždy sebestační a rozhodne nemali

záujem podieľať sa na nejakých

globálnych ekonomikách. Žiaľ, situácia

ich dotlačila už niekam inam.

MISIONÁRI

„Niekam inam“ sa ich snažia dostať

tiež misionári, ktorí začali v bambusových

osadách stavať tehlové kostoly…

Ako ste si predstavovali prácu

misionárov predtým, než ste ju skutočne

poznali?

Väčšina ľudí si predstavuje pod

pojmom misionár niekoho, kto sa obetuje

pre druhých. To bol aj môj názor.

Iní ich berú ako niekoho, kto prichádza

hlásať svoju vieru. To sú asi dva klasické

pohľady na prácu misionárov.

Prečo misionári prišli do Thajska?

Thajsko je rovnako ako mnoho iných

krajín, zvlášť tých, v ktorých žijú prírodné

národy, vystavené ich náporu.

A to z akýchkoľvek dôvodov, ktoré verejne

hlásajú: rozvojová pomoc, humanitárna

pomoc, môže to byť len konverzia

– hlásanie evanjelia a snaha o to,

10

Svet Grálu

9 | 2006

začali vyrastať ako huby po daždi, začal

som sa tým zaoberať. Dôvodom, prečo

prichádzajú do tých krajín, nie je pomoc

tým ľuďom, ale pomoc z ich uhla

pohľadu – priniesť im Ježiša Krista,

preložiť pre nich Nový zákon.

Vy ste ale navyše poznali, že toto

ich pôsobenie sprevádzajú nekalé

praktiky. Čo ste si všimli, čo vám začalo

prekážať?

Misionári – to je obvykle nejaká rodina,

ktorá dostane ponuku, najčastejšie

v Južnej Amerike, v kostole, že

hľadajú ľudí, aby išli do určitej krajiny.

Oni prejdú nejakým výcvikom, až sa

postupne dostanú do tej krajiny, kde

založia vlastnú organizáciu. V podstate

99 percent misií (hovorím 99, asi

existuje nejaká výnimka – a ja som sa

s ňou nestretol) sú sirotince. Misionári

napríklad tvrdia, že rodičia tých detí

zomreli. To vo väčšine prípadov nie je

pravda. Inokedy uvádzajú, že sú rodičia

závislí na drogách, alebo že sú HIV

pozitívni alebo chorí na AIDS. Na základe

toho si títo misionári založia

svoje internetové stránky s príbehmi

detí, potom vydávajú e-mailové alebo

Ako získavajú misionári deti pre

svoje sirotince?

Tých spôsobov je veľa. Najférovejší je

ten, keď sú tam deti z už konvertovaných

osád, kde rodičia prijali kresťanstvo

za svoje. Misionári ich presvedčia,

že pokiaľ si budú môcť deti odviesť,

dajú im lepšie vzdelanie. K tomu mi

len napadá – mnoho odborníkov zastáva

názor, že prírodné národy by

vôbec nemali byť vzdelávané západným

spôsobom, pretože ich to odreže

od ich pôvodného spôsobu uvažovania

a vlastne sa tým zabíja ich kultúra.

Druhý spôsob, ako získavajú deti, je

ten, keď rodičia ani nevedia, že vzdelanie

prebehne na základe nejakého

náboženstva… A potom sú tie najhoršie

– násilné spôsoby – krádeže

detí. Pretože väčšina Akhaov nemá

občianstvo, nemajú teda možnosť sa

akokoľvek brániť – nemôžu ísť na políciu

a nahlásiť to, pretože v tej zemi

vlastne nemajú čo robiť.

Čo sa deje s týmito deťmi?

Deti sa dostanú do nejakého areálu,

ktorý je oplotený. Začnú žiť s Američanmi,

Japoncami, Európanmi, ktorí


ROZHOVOR

sa o ne starajú. Tieto deti sú čisté, dostávajú

oblečenie, majú možnosť sa

hrať, dostanú častokrát aj vzdelanie.

Avšak dochádza k tomu, že oni tie

deti „vyperú“. Absolútne ich odrežú

Existujú organizácie, ktoré presúvajú

deti medzi jednotlivými ústavmi –

a v priebehu týchto presunov označia

niektoré za utečencov. Pritom nie

je vôbec možné, aby utiekli, pretože

svojej opatere. Mám dostatočné množstvo

materiálov, ktoré jasne ukazujú,

ktorí ľudia sa na tom podieľajú. Problém

je však natoľko veľký a rozvinutý,

že moje informácie sú len vrcholky

od toho, čím pôvodne boli, aby sa

potom stali uniformnými kresťanmi

v ponímaní západného sveta. Pošlú

ich potom späť do osád, kde majú

pôsobiť na svoju komunitu. Dieťa potom

hovorí svojim rodičom: „Všetko,

čo ste žili, všetky vaše tradície, všetko,

v čo ste verili, je zlé. Pôjdete do pekla.

Jediná dobrá cesta je tu táto.“ Myslím,

že to je veľmi zlé.

Ešte horšie je však to, že tam neexistuje

žiadny monitoring, nič, čo by

kontrolovalo situáciu takýchto ústavoch.

Kvôli nerovnému postaveniu –

sile a politickému vplyvu misionárov

v krajine – si nikto nedovolí vystúpiť

proti nim – a to sa netýka len sociálnych

pracovníkov, ale aj polície a súdu.

Práve preto, že chýba monitoring,

môže sa tam diať úplne všetko…

Hovorí sa i o sexuálnom zneužívaní…

Sú ľudia, ktorí sa problematike zneužívania

detí venujú. Ide o jednu nadnárodnú

organizáciu so sídlom v Ženeve,

ktorá má na starosti Thajsko

a Barmu. Má tiež údaje o tom, akým

spôsobom funguje obchod s deťmi:

sirotince sú chránené areály s vysokými

plotmi, často strážené ochrankou.

Akonáhle je niektoré z detí označené

za utečenca, už ho nikto nehľadá.

Také dieťa je potom voľne k dispozícii

– podľa záverov tejto organizácie

tieto deti najčastejšie končia v Kambodži,

kde sú následne predávané.

Poznáte konkrétne čísla?

Na tému zneužívania som hovoril

s jedným holandským sociálnym pracovníkom,

ktorý pracuje pre misionárske

organizácie. Podľa jeho slov je

v severnom Thajsku 80 percent kresťanských

pracovníkov preto, aby mali

prístup k malým deťom. Sú to homosexuálni

pedofili. Najžiadanejší sú podľa

neho chlapci vo veku 7 a 8 rokov.

Pre toto tvrdenie nemám žiadny

konkrétny dôkaz. Mám ale veľa nahraných

rozhovorov, kde sami misionári

hovoria o konkrétnych kňazoch alebo

ľuďoch, ktorí sa podieľajú na obchode

s ľuďmi a drogami. Nie je to tak dávno,

keď bol jeden kňaz zatknutý a uväznený

za obchod s drogami a ľuďmi, iný

švédsky misionár bol odsúdený za pedofilné

excesy na deťoch, ktoré mal vo

ľadovca. V dnešnej dobe už ide viac

o politický problém než o problém

kresťanov a misionárov.

Povedali ste, že misionári sú väčšinou

ľudia, ktorých vyšlú individuálne

juhoamerické kostoly…

Potom sú svetové organizácie – najznámejšia

je asi World Vision, ďalšia

veľmi známa je Overseas Missionary

Fellowship (OMF). To sú organizácie,

ktoré pracujú s enormnými rozpočtami.

Niektorí misionári pracujú

zase sólo a získanie sponzorov je len

na ich šikovnosti. Okrem kostolov im

prispievajú obrovskými čiastkami peňazí

aj individuálni darcovia. Je úplne

zrejmé, že netrpia nedostatkom peňazí.

Naopak – myslím si, že pokiaľ by

peniaze použili na pomoc pre skutočných

príjemcov, problém by už bol vyriešený.

Misionári sa oháňajú chudobou,

drogovými závislosťami, AIDS…

Keby peniaze použili na tieto problémy

– tak už dávno neexistujú…

Vy ste sa dostali k misionárom dosť

blízko. Žili ste v ich rodinách. Ako ste

zaznamenávali rozhovory s nimi?

11

Svet Grálu

9 | 2006


ROZHOVOR

svetové humanitárne organizácie.

Predsa ste svojím pobytom v osadách

Akhaov a u misionárov „neobjavili

Ameriku“…?

Nie je tak celkom pravda, že by sa

vo väzení v Bangkoku deportovaný

do svojej vlasti. Oficiálnym dôvodom

bola jeho údajná nebezpečnosť

pre thajskú spoločnosť. V osade zanechal

tehotnú ženu a tri malé deti.

Veľa som natáčal na video, ale väčšinou

som používal skryté audiozáznamy.

V tom čase som to robil

rovnako ako Matthew McDaniel pre

Akha Heritage Foundation. Dokument

z mojich záznamov urobila tiež

Česká televízia. Teraz práve pripravujeme

so známym dokumentaristom

Stevom Lichtagom celovečerný film

o problematike misií. Bude to veľmi

kontroverzný film a bude sa zaoberať

tiež súčasnou situáciou horských

kmeňov v Laose, ktorá je veľmi vyhrotená.

Možno vôbec nejakým spôsobom

zasiahnuť proti misionárom, ktorí

berú deti akhaským matkám?

Myslím, že konfrontácia s misionárskymi

organizáciami je podstatne

náročnejšia než riešenie problémov

s nenábožensky orientovanými organizáciami.

A to preto, že tam dochádza

k zásadnému rozdielu v uhle pohľadu.

To, čo ja považujem za úplne

negatívne, oni považujú za úplne pozitívne:

Mať ďalšiu ovečku, ktorá prijme

môj spôsob chápania sveta.

SVETOVÉ ORGANIZÁCIE

Nehovorte, že o problémoch, o ktorých

hovoríte, nevedia niektoré

12

Svet Grálu

9 | 2006

o týchto problémoch vedelo. Pred

časom ma požiadal o stretnutie nemecký

spisovateľ Tom Whater. Povedal,

že by sa rád dozvedel niečo

o tých misiách a ja že som jediný

človek, ktorý k tejto téme robil nejaký

výskum. Rozhodne Američan

Matthew McDaniel je človek, ktorý

o tom hovoril už dávno predo mnou.

Matthew si vzal za ženu príslušníčku

kmeňa Akha a trinásť rokov žil v jej

osade. V rámci americkej nevládnej

organizácie Akha Heritage Foundation

pomáhal stoosemdesiatim

akhaským osadám s vodou, liekmi

a ryžou. Rokoval s vojakmi, ktorí

terorizovali osadníkov, vyjednával

prepustenie odvedených ľudí, organizoval

kampane proti presunom

akhaských osád. Vydával knihy

v jazyku Akha, pre ktorý vymyslel

transkripciu, a pravidelne informoval

OSN a ďalšie medzinárodné organizácie

a média o bezpráví v horách

severného Thajska. Onedlho nato, čo

OSN v Ženeve poslal oficiálnu sťažnosť

a konkrétne dokumenty o vraždách,

bol na myanemských hraniciach

zatknutý a po desiatich rokoch

Šiel som v jeho stopách a podarilo sa

mi dostať k misionárom oveľa bližšie.

Dozvedel som sa podstatne viac informácií

než Matthew, ale on bol ten,

kto s tým prišiel ako prvý.

Kontaktovali ste tiež najznámejšie

organizácie. UNICEF, ktorá sa

stará o deti, a UNESCO, ktorej cieľom

je zachovanie pôvodných kultúr…

Pri mojom prvom stretnutí v UNI-

CEF ma prekvapilo, že vôbec nevedeli

o sirotincoch v severnom

Thajsku, v ktorých žijú tisíce detí.

Nechcelo sa mi tomu veriť, pretože

nejde o ojedinelú záležitosť. V priebehu

rozhovoru som sa dozvedel, že

ich informátori, ktorí pracujú pre

severné Thajsko, sú z New Life Center–

čo je organizácia kresťanských

misionárov. Mám pocit, že už tam

dochádza k určitému stretu záujmov.

A UNESCO? Ja si veľmi vážim

odborníka horských etník a hlavného

poradcu thajskej kancelárie

UNESCO Davida Feingolda – myslím

ale, že neodvádza dobrú prácu.


ROZHOVOR

Jednou z nich je určite Akha Heritage

Foundation, pre ktorú ste

robili prieskum. Čo považujete za

úspech vášho pôsobenia v tejto organizácii?

Problémami prírodných národov

sa zaoberá aj OSN. Každý

rok poriada konferenciu v Ženeve,

kam prichádzajú či už zástupcovia

etník alebo organizácie, ktoré

s nimi spolupracujú vo viere, že sa

ich problémami začne OSN zaoberať.

Opakovane chodíme na tieto

konferencie a snažíme sa hovoriť za

Akha. Vlani to malo veľmi dobrý

dopad na konferencii v New Yorku,

kam prišla dokonca organizácia

z Thajska, ktorá obhajovala to, za

čo sme ich my kritizovali. Výsledok

bol vynikajúci. Vlani sme sa

snažili dostať do Ženevy priamo

príslušníkov kmeňa Akha. Švajčiarske

úrady v Thajsku im ale nedali

vízum. My sme potom mali

Zakladáte občianske združenie,

ktoré sa má zmeniť na mimovládnu

organizáciu práve na pomoc prírodným

národom. O čo ide?

Jedná sa o organizáciu United

World of Indigenous Peoples

(UWIP). Jej cieľom je pomáhať prírodným

národom, a to nie z hľadiska

humanitárnej, náboženskej

alebo rozvojovej organizácie.

K tým ľuďom pristupujeme ako

k našim priateľom, a preto všetky

kroky a všetku pomoc vnímame

tak, že ju robíme pre našich priateľov

a nie pre anonymných príjemcov,

ako je to u pomoci väčšiny

humanitárnych organizácií. Pre

nás je dôležitejšie zlepšenie podmienok

tých ľudí, než získavanie

grantov, snažíme sa byť politicky

korektní. Akonáhle UWIP nadobudne

právnu subjektivitu, vynasnažíme

sa získať peniaze na ďalšie

aktivity. A to väčšinou od individuálnych

donorov, ktorí veria tomu,

čo robíme, veria, že je to na niečo

dobré.

Jediný ich projekt sa venuje informovanosti

a vzdelávaniu pre chorých

AIDS v Thajsku a Laose. Ten

projekt robia opäť v spolupráci

s New Life Center. Túto organizáciu

založil človek obvinený zo sterilizácie

akhaských žien, ktoré o tom

ani nevedeli. Pre túto organizáciu

pracovali ľudia, ktorí znásilňovali

svoje zverenkyne. Pripadá mi nefér,

že si vybrali práve túto organizáciu

a nie niektorú z tých, kde pracujú

ľudia priamo z etník, ktorým má

byť pomoc smerovaná…

reč na tému, že ľudia, o ktorých sa

na konferencii hovorí, nemajú ani

možnosť tam prísť. Hovorilo sa aj

o ich problémoch v Thajsku, tento

rok sa chystáme na problémy v Laose.

ČÍM VÄČŠIA ORGANIZÁCIA,

TÝM VÄČŠIE NÁKLADY

Môžu nejako pomôcť ľudia v Slovenskej

republike?

Určite sú aj tu finančné zbierky

rôznych náboženských a nenáboženských

organizácií. Nie všetky

fungujú tak, ako si ľudia predstavujú.

Myslím, že by bolo dobré

vždy najprv zistiť, kam sa poslané

peniaze vlastne dostanú. A možno

by bolo dobré aj komunikovať s takouto

organizáciou, nielen im tie

peniaze dávať. Kvalitná organizácia

reaguje na názory svojich donorov.

Svoju úlohu môže zohrať aj počet

zamestnancov, ktorí pre tú organizáciu

pracujú. Väčšina z nich musí

byť finančne ohodnotená – veľa peňazí

sa potom stráca v administratíve.

My sa preto snažíme pracovať

vo veľmi malých tímoch. Pokiaľ potrebujeme

ďalších pracovníkov, napríklad

pri distribúcii sieťok proti

moskytom, používame priamo

ľudí z etnika, ktorému pomáhame.

Marie ŠULÁKOVÁ

13

Svet Grálu

9 | 2006


REINKARNÁCIA

14

Svet Grálu

9 | 2006

PREDURČENIE

A SLOBODA

eď nás postihne ťažká rana

K osudu, keď oplakávame smrť

milovanej osoby alebo veľkú materiálnu

stratu, potom sa do mysle

vkráda otázka: „Prečo?“ V takej situácii

hľadá mnoho ľudí vysvetlenie

náhle zamotaného diania a chceli

by počuť odpovede, ktorým

rozumejú a ktoré im

dávajú silu ďalej žiť. Tieto

odpovede sú spravidla

spojené s náboženstvom,

pretože ono by malo vysvetľovať

zdanlivo nepochopiteľné

deje. Príčiny

udalostí, ktoré sa vymykajú chápaniu

ľudského rozumu, ľudstvo oddávna

hľadá a nachádza v transcendentálnom,

nadprirodzenom svete.

Každé náboženstvo sa musí zaoberať

otázkou pôvodu človeka, jeho osudu

a zmyslu života. Odpovede, ktoré jednotlivé

vierovyznania ponúkajú, sú

sčasti rozmanité, často i rozporuplné

a žiadny človek hľadajúci vysvetlenie

nenájde svoju osobnú cestu v širokej

oblasti náboženských ideí ľahko.

Len náboženskí fundamentalisti to

majú jednoduché - považujú staré písomné

podklady za sväté, pridŕžajú

sa doslovných citácií bez kontextu,

v ktorom vznikli, zakazujú si klásť

otázky týkajúce sa výrokov a, najmä,

hľadajú v písmach a dogmách odpovede

poplatné svojmu vierovyznaniu

a nezriedka osobným sklonom.

Kto ale vychádza z toho, že náboženské

spisy nie sú nedotknuteľným

(a nedotknutým), dokonalým

slovom Stvoriteľa, kto pripustí, že

sa v náboženských knihách môžu

vyskytovať chyby a rozpory v dôsledku

chybného ľudského chápania,

kto sám premýšľa a chce slobodne

vyciťovať Pravdu, ten sa nemôže vyhnúť

vlastnej zodpovednosti. Musí

hľadať a nájsť svoju vlastnú cestu

V klasickej astrológii je možné

osudové udalosti vyčítať

z konštelácie hviezd

medzi mnohými stanoviskami. Pritom

však zažije, že ho náboženskí

extrémisti za jeho nedogmatické

hľadanie zatratia.

R

PREDURČENIE

V NÁBOŽENSTVE

ôzne náboženské alebo ezoterické

skupiny sú do značnej miery

presvedčené o predurčení ľudského

osudu vyššími silami:

• V kresťanstve je otázka osudu spojená

s pojmom vyvolenia človeka,

jeho predurčenia ku spáse. Zvlášť

v protestantskej teológii je čiastočne

popieraná možnosť, že by človek

z vlastných síl, svojím dielom mohol

dosiahnuť odpustenie hriechov

a tým vstúpiť po smrti do Božieho

kráľovstva, do raja. Človek je považovaný

za hriešnu bytosť a len Božia

milosť, prostredníctvom vykúpenia

z hriechov Kristovou smrťou na kríži,

zabezpečila veriacim, ktorí prijali

Krista ako „svojho osobného Spasiteľa“,

vstup do raja. Utrpenie v živote

kresťanské cirkvi vysvetľujú ako možnosť

priblížiť sa v utrpení trpiacemu

Kristovi a obetovať svoje utrpenie na

záchranu a pomoc iným dušiam (tzv.

zástupná obeť).

• V islame žije mnoho

veriacich v predstave, že

Boh – Allah všetko dopredu

vie a určuje. Pozná

všetko, čo sa stalo, a vie

všetko, čo sa stane. Moslimovia

teda veria v božské

predurčenie: Všetko, čo Allah chce,

aby sa stalo, sa tiež stane; a nič, čo

Allah nechce, sa nestane. Tak počujeme

moslimov často hovoriť: „Tak

chce Boh,“ čo zodpovedá kresťanskému

výroku: „Človek mieni a Boh

mení.“

V kresťanskej i islamskej vierouke

je mnoho udalostí zdôvodňovaných

nevyspytateľným rozhodnutím či

vyšším zámerom Boha, záhadným

mystériom, ktorého zmysel človek

nedokáže spoznať.

• V klasickej astrológii, populárnej

v ezoterických kruhoch, je možno

mnoho osudových udalostí v budúcnosti

vyčítať z konštelácie hviezd,

a preto ich tiež predpovedať. Život

človeka je teda akýmsi spôsobom dopredu

naprogramovaný, na slobodné

rozhodnutia zostáva len obmedzený

priestor.*

* Drehsen U. A: Wörterbuch des Christentums

(Lexikón kresťanstva), Orbis, Düsseldorf

1988


REINKARNÁCIA

V

NÁHODA AKO

VÝVOJOVÝ PRINCÍP

rozpore s náboženskou predstavou

predurčenia či vyššieho zámeru

hrá vo vedeckom svete rozhodujúcu

úlohu náhoda. To vyplýva už

z teórie o biologickom vývoji druhov,

ktorý by údajne nebol možný bez

celej reťaze náhod. Darvinova teória

evolúcie vysvetľuje vývoj života

dvoma jednoduchými princípmi:

nepatrnými rozdielmi v rámci jedného

druhu a selekciou uprednostňujúcou

formy života, ktoré sa lepšie

prispôsobia svojmu okoliu a môžu

sa úspešnejšie rozmnožovať. Rozdiely

medzi živočíchmi vznikajú

predovšetkým náhodnými, skokovými

zmenami v dedičnej výbave.

Podľa toho je náhoda prostriedkom,

aby sa k príležitosti dostali rôzne

formy života a aby sa (metódou pokusu

a omylu) určitá forma života

vyvíjala, pretože len časť z týchto

náhodne vytvorených indivíduí

má najlepšie šance predať svoju dedičnú

výbavu potomkom. Tak vďačíme

vzájomnej súhre medzi genetickou

náhodou a podmienkami na

našej zemeguli za to, že vznikli nám

bežné formy života, a nikto nevie,

ako sa budú vyvíjať ďalej.

Veľa ľudí sa v súlade s touto predstavou

zmierilo aj s tým, že na seba

samých pozerajú ako na indivíduá,

ktoré sú riadené svojimi génmi,

vplyvmi životného prostredia a nespočetnými

náhodami. S poukázaním

na to sa ľudia radi zbavujú zodpovednosti

za priebeh svojho života.

Iným sa však tento prírodovedecký

obraz človeka zdá príliš jednoduchý

a hľadajú hlbší pohľad na život. Ak

ho nenájdu v cirkvách, zameriavajú

sa na rôzne ezoterické učenia.

U

Z horoskopu možno odvodiť životné udalosti. Nakoľko je

teda naša budúcnosť dopredu určená?

SLOBODA NAPRIEK

PREDURČENIU

ž pre dieťa je vedomie o možnosti

rozhodovania dôležitou

časťou jeho pocitov. A ak aj spoločnosť

a morálne autority vyžadujú od

človeka zodpovednosť, potom sa to

zakladá na predpoklade o rozsiahlych

možnostiach slobodného rozhodovania.

Slobodná vôľa sa môže

zdať obmedzená okolím, výchovou či

okolnosťami, ale zodpovednosť

človeka – napríklad

v trestnom práve –

je neoddeliteľná od jeho

schopnosti rozhodovať.

Na druhej strane nikto

nesmie byť braný na zodpovednosť

za rozhodnutia,

ktoré nemohol učiniť

samostatne, alebo ak bol

ovplyvnený napríklad

ťažkou psychickou chorobou.

Ak by sme verili

vo všemocné predurčenie,

potom by bolo problematické

brať na zodpovednosť

ľudí prestupujúcich

zákony, aj keď sa pre zlovoľné

konanie rozhodli

sami. Predpokladaná sloboda

rozhodovania je teda v kolízii

s ortodoxnou náukou o predurčení.

Ako sa tento problém odrazil v tvrdeniach

náboženských učení?

• Podľa kresťanského svetonázoru

je možnosť hriechu a viny zakotvená

v slobodnej vôli, ktorá sa napriek vedeniu

môže rozhodnúť konať proti

Božím prikázaniam. V kresťanskej

teológii sa však už stáročia polemizuje

o tom, či môže človek dosiahnuť

vykúpenie – spásu – Božie kráľovstvo

len svojím rozhodnutím konať

dobro. Lutherovo stanovisko, že človek

si spásu nezaslúži a že sa musí

spoliehať len na Božiu milosť, predpokladá,

že ľudská vôľa je príliš slabá

a neslobodná, než aby sama od seba

dokázala premôcť hriech. Aj napriek

tomu však Luther vyžadoval od veriacich

čo najhlbšie skúmanie Biblie,

aby sa naučili konať podľa Božej

vôle.

Katolícka cirkev hovorí o slobodnej

vôli, ktorá sa napriek „pádu do

hriechu“ prostredníctvom Božej milosti

môže „posvätiť“, čiže povzniesť

k duchovnej dokonalosti. Predpokladá

to taktiež ľudské úsilie Božiu

vôľu vycítiť a podľa nej konať. Predsa

však zotrváva pri predstave, že Boh

z nejakého vyššieho dôvodu dopúšťa,

či priamo zosiela na konkrétnych

ľudí utrpenie – z dôvodu, ktorý nemôžeme

spoznať.

• Islam (možno v rozpore s tým,

že Boh dopredu pozná koniec ľudského

konania) tvrdí, že človek má

vlastnú slobodnú vôľu, na základe

ktorej môže voliť medzi správnym

a nesprávnym, a je tak sám zodpovedný

za svoje blaho.

• V ázijských náboženstvách sa

všetko opiera o vieru, že človek nežije

na Zemi len raz a nie je hneď zatratený

po jednom zbabranom živote,

ale že prechádza cyklom s mnohými

pozemskými životmi. Na tomto podklade

sa ponúka objasnenie, že človek

svojimi úmyslami, rozhodnutiami

15

Svet Grálu

9 | 2006


REINKARNÁCIA

16

Svet Grálu

9 | 2006

Prírodné katastrofy, ako sú povodne, nastoľujú v posledných rokoch často otázku:

„Zasahuje Stvoriteľ do osudu ľudí? Alebo nesieme spoluzodpovednosť?“

a svojím konaním formuje vlastný

duchovný a materiálny pokrok. Tak je

sám „strojcom svojho šťastia“ na zemi

i na onom svete, v tomto pozemskom

živote i v nasledujúcom bytí.

N

ZASAHUJE BOH DO

SVETOVÉHO DIANIA?

ielen monoteistické náboženstvá

učia, že Stvoriteľ sleduje

dianie na našej Zemi a priamo zasahuje

do pozemského vývoja. Najrôznejšie

náboženské skupiny sú tak

presvedčené o správnosti svojich ideí,

že očakávajú, či snáď i vyžadujú pomoc

Najvyššieho k dosiahnutiu svojich

cieľov. Veľa udalostí v histórii je

komentovaných tak, že boli údajne

možné len s Božou pomocou. Človek

však často dokazuje, že len s veľkou

dávkou sebavedomia, ak nie pýchy

mohol uveriť, že jeho vlastné názory

celkom a bezpodmienečne súhlasia

s vôľou Boha.

V stredoveku si ľudia predstavovali,

že Boh neustále osobne zasahuje do

svetového diania, alebo že v krátkom

čase sám vyplieni zo Zeme všetko

zlo, aby potom odmenil veriacich

účasťou v ríši Božieho mieru. Dnes

môžeme vidieť, že táto predstava

bola veľmi zjednodušená.

M

NADČASOVÝ

OBRAZ BOHA

odernému človeku je iste bližší

obraz Stvoriteľa, ktorý existuje

ako pôvodca všetkých zákonitostí

a síl mimo náš viditeľný vesmír, a to,

čo vnímame zmyslami, je odvoditeľné

z týchto zákonitostí. Boh nezasahuje

priamo do rôznych dejov, ale

prostredníctvom svojej vôle vytvoril

a udržuje večné zákony vývoja vo

svojom diele. Tieto zákony aj nám

ľuďom dávajú priestor pre vývoj

bez toho, že by dopredu boli pevne

určené jednotlivé udalosti. Tento

názor skôr rezonuje s predstavou

o „priestore možností“ modernej

kvantovej fyziky. Priestor možností

neobsahuje žiadne predpovede pre

budúcnosť. Ukazuje len, že je možné

mnohé, ale nie všetko.

V priestore stvorenia prúdia

a všetko poháňajú k vývoju prírodné –

Božie zákony. Tieto zákony stvorenia

udávajú hranice, posilnia všetko,

čo pôsobí v súlade s nimi, a, naopak,

privodia zrútenie všade, kde začalo

spomalenie či neprirodzený vývoj.

V mnohostrannom „tkaní“ zákonov

vo stvorení, ktoré zasahuje ďaleko za

hranice nášho viditeľného priestoru,

možno potom rozpoznať časť predurčenia.

To spočíva v tom, že každý

vývoj má svoj zamýšľaný smer a nežiaduce

odchýlky musia skôr či neskôr

zaniknúť bez ohľadu na to, či sa

jedná o jednotlivé formy života, ľudskú

bytosť alebo spoločnosť.

Priame zásahy Stvoriteľa do pozemských

dejov je možné predpokladať

len vo zvláštnych prípadoch

svetového významu. Takéto udalosti

sa najčastejšie spájajú s učením

mimoriadnych osobností, ktoré

priniesli ľudstvu všetky veľké duchovné

posolstvá a ovplyvnili tak

do značnej miery celý vývoj ľudstva.

Nikto by však nemal počítať s tým,

že Stvoriteľ zasahuje do jednotlivých

osudov. Človek má k dispozícii dostatočne

veľký slobodný priestor,

v ktorom smie kráčať svojou vlastnou

cestou. Avšak s vedomím, že za

svoje rozhodnutia nesie pozemskú

i duchovnú zodpovednosť a že ich

následky skôr či neskôr musí prežiť.

Udalosti jedného pozemského života

sa nám môžu javiť ako nespravodlivé

už tým, že sa ľudia rodia v rôznych

podmienkach s rôznymi možnosťami,

napríklad v prístupe k vzdelaniu

a duchovným poznatkom. Ak

chce človek z pôsobenia Božích zákonov

vyčítať spravodlivosť, ktorú

očakáva od dokonalého Stvoriteľa,

musí sa povzniesť nad toto časovo

obmedzené obdobie .

Predstava zmysluplnej, dlhej cesty

vývoja ľudského ducha a osudu,

ktorý si každý sám vytvára, predpokladá

nepomerne dlhšie bytie v rôznych

úrovniach stvorenia a tým aj

viac než len jediný pozemský život.

Siegfried HAGL

Literatúra:

(1) Grundriss des Glaubens, Katholischer

Katechismus (Základné rysy viery,

katolícky katechizmus), Kösel, München

1984

(2) www.islam-guide.com


ZAUJALO NÁS

ZAUJÍMAVOSTI ZO SVETA VEDY A VÝSKUMU

Fotoaparáty majú

„odtlačky“, ktoré

zostávajú na

každom snímku

Výskumníci Binghamton

University odhalili metódu,

prostredníctvom ktorej je

možné určiť, ktorými fotoaparátmi

boli obstarané

dané konkrétne snímky.

Každý digitálny fotoaparát

má svoje „odtlačky“,

ktoré zanecháva na každej

snímke. Na rozdiel od laserových

tlačiarní, ktoré značkujú

dokumenty, v tomto

prípade nejde o výsledok

práce vývojárov prístrojov.

Jedinečnosť každého aparátu

spočíva priamo v jeho

digitálnom CCD či CMOS

snímači. Keďže každý

z nich je vyrábaný individuálne

a jednotlivé bunky

sú s rôznou intenzitou náchylné

na tvorbu šumu, na

výslednej snímke sa nachádza

akýsi „vodoznak“, ktorý

je pre konkrétny kus fotosnímača

charakteristický.

Šum snímača je firmvérom

transformovaný do špecifickej

podoby pri ukladaní

a optimalizácii snímok,

pričom v každom formáte

a kvalitatívnom nastavení je

jeho charakteristika iná. Vo

všeobecnosti je však možné

podľa istých čŕt charakterizovať

výrobcu fotoaparátu

a konkrétny model (resp.

skupinu modelov s rovnakým

firmvérom), pričom pri

konfrontácii je možné zistiť,

či daná fotografia bola uskutočnená

konkrétnym fotoaparátom.

To môže pomôcť

napríklad kriminalistom.

Technológia spracovania

šumu a jeho porovnávania

bola

vývojármi patentovaná

a tak

sa možno objaví

v komerčnej podobe

i na trhu. Najúčinnejšou

ochranou môže byť použitie

softvérov, ktoré šum

na snímkach redukujú…

www.pocitace.sme.sk

Napodobnili zrážku

čiernych dier

Monumentálnu zrážku

dvoch čiernych dier dokázali

doteraz zobraziť len

umelci. Skutočnú vedeckú

simuláciu sa podarilo americkej

vesmírnej agentúre

NASA vytvoriť až teraz.

Podľa Einsteina pri kolízii

čiernych dier unikajú

do vesmíru gravitačné vlny

rýchlosťou svetla. Je to veľmi

zvláštny jav, no dá sa prirovnať

k tvorbe vĺn, ktoré

vzniknú pri dopade kameňa

na vodnú hladinu. Vytvoriť

presnú simuláciu vĺn na

vode nie je zvlášť náročné,

no vesmír sa riadi inými

pravidlami, než poznáme

z každodennej skúsenosti.

Kolíziu čiernych dier opisuje

Einstein v rovniciach

teórie všeobecnej relativity.

Problém s týmito rovnicami

je v tom, že počítače im nerozumejú.

Je ich preto nutné

prepísať do počítačového jazyka,

čo ich však dramaticky

komplikuje. Aj najjednoduchšia

Einsteinova rovnica

má v počítačovom kóde niekoľko

tisíc riadkov. Ďalším

problémom je, že pri kolízii

čiernych dier sa dejú také

zvláštne veci, že počítač ich

„nestrávi“ a skolabuje.

Čierne

diery totiž deformujú

časopriestor.

Môže sa tak ľahko

stať, že pri ich kolízii

sa čas a priestor zamenia,

hustota dosiahne

nekonečné hodnoty alebo

čas proste zastane. Vedcom

z Goddardovho inštitútu

sa však podarilo prekážky

prekonať a vytvoriť prvú

počítačovú simuláciu kolízie

dvoch rozdielne veľkých

čiernych dier. Zároveň to

bola najzložitejšia astrofyzická

kalkulácia vykonaná

na superpočítači NASA,

ktorý je štvrtým najvýkonnejším

na svete. Pozrieť si ju

môže každý na internete.

www.nasa.gov/centers/goddard/

universe/gwave_feature.html

www.pravda.sk (Miroslav Vajs)

Mravce sa učia

podobne ako

deti v škole

Mravce učia mladé mravce,

ako si nájsť potravu, technikami,

ktoré pripomínajú

vzájomné pôsobenie medzi

učiteľom a žiakom v ľudskej

škole.

Systém učenia pozorovali

vedci u samíc mravcov

rodu Temnothorax albipennis.

Vedci prišli na to,

že jeden mravec skutočne

učí iného a svoje tempo mu

prispôsobuje – čo sa ukázalo

aj porovnaním času,

za ktorý by sa učiteľ dostal

k potrave bez žiaka. Mohol

by byť pri nej priemerne

štyri razy rýchlejšie, ak by

nevyučoval iného mravca.

Vedci vypočítali, že bez

učiteľa hľadal mravec potravu

priemerne 310 sekúnd,

zatiaľ čo s učiteľom

201 sekúnd. „Mravce majú

ku kamarátom z hniezda

blízky vzťah a keď ich naučia

niečo nové, profituje

z toho celé mravčie spoločenstvo,“

vysvetlil mravčiu

spoluprácu pre LiveScience

šéf výskumu Nigel Franks

z Bristolskej univerzity. Keď

sa žiak naučil hľadať cestu

za jedlom, môže sa aj on

stať učiteľom. Jeho cesta do

hniezda je teraz oveľa priamejšia

a rýchlejšia, ako bola

pri ceste s učiteľom. Naučil

sa poznať okolie a nové poznatky

môže v hniezde odovzdávať

ďalším mravcom.

(Výskum uverejnil časopis

Nature.)

www.spravy.pravda.sk

Prekvapenie

z vesmíru – nový

typ hviezdy

O tom, že obloha je stále

plná prekvapení, sa presvedčili

aj astronómovia

z Manchesterskej univerzity.

S použitím novej metódy

hľadania rádiových

pulzarov objavili jedenásť

objektov, ktoré vôbec nezapadali

do konceptu známych

typov pulzarov. Astronómovia

sú presvedčení, že

ide o nový typ neutrónových

hviezd. Tie – vďaka

dômyselne nenápadnému

spôsobu existencie – nielenže

nášmu zraku doposiaľ

unikali, ale sú zrejme

4-krát bežnejšie než klasické

rádiové pulzary.

www.svetvedy.cz

17

Svet Grálu

9 | 2006


ARCHITEKTÚRA

SKALNÝ CHRÁM V JERUZALEME

SVEDECTVO VEĽKOLEPÉHO STAVITEĽSTVA

V roku 691 bol na hore Morija v Jeruzaleme postavený „Skalný chrám“. Tam, kde pred dávnymi časmi Abrahám prisahal, že obetuje

svojho syna Izáka; tam, kde stál Šalamúnov chrám a neskôr stavba Herodesa Veľkého, do ktorej vstúpil tiež Ježiš Kristus. Skalný

chrám v Jeruzaleme je svedectvom veľkolepého stavebného umenia, za ktoré však nemôžeme byť vďační ani židovskej, ani kresťanskej

náboženskej tradícii…

otom, čo po ukrižovaní a smrti

P Ježiša roztrhla v židovskom

chráme opona k abatonu, bol o niekoľko

desaťročí neskôr Jeruzalem aj

chrám zničený Rimanmi. Na tomto

mieste sa po dlhý čas potom nepostavila

žiadna stavba. Po celom svete

rozptýlení Židia mali už len svoje

„múry nárekov“, zvyšky svojho zničeného

chrámu.

Ale i potom, čo sa Konštantín Veľký

prihlásil ku kresťanstvu a kresťania

začali ovplyvňovať vonkajšie osudy

Palestíny, zostala Chrámová hora i naďalej

prázdna. Začiatkom 4. storočia

18

Svet Grálu

9 | 2006

ich zamestnávala stavba chrámu Narodenia

Pána v Jeruzaleme a chrámu

Božieho hrobu v jeruzalemskom Starom

meste. Prečo nemysleli na to, aby

v prvom rade postavili chrám na svätej

Chrámovej hore? Boli im osobné

životné okolnosti Krista, jeho narodenie

a jeho smrť, dôležitejšie, ako

jeho Slovo? Toto Slovo predsa bolo –

ako sa požadovalo v kázaní na hore –

kľúčom k viere, ktorá človeka znovu

spájala s Bohom . Toto spojenie by

bolo mohlo znovu viditeľne zažiariť

v novom chráme na najsvätejšom

mieste v Jeruzaleme!

Až potom, čo Mohamed priniesol

vieru, ktorá sa vedome otvorila

„národu písma“ (Židom) a „nazaretským“

(kresťanom), stala sa Chrámová

hora v Jeruzaleme opäť najdôležitejším

miestom mesta.

Jeruzalem je po Mekke a Medine

tretím posvätným miestom islamu.

Podľa jednej legendy sa Mohamed

pri svojej „nočnej ceste“ z pôvodnej

židovskej Chrámovej hory

„vzniesol do nebies“, aby uvidel

tvár Božiu . Na skale sa má údajne

nachádzať odtlačok Mohamedovej

nohy.


ARCHITEKTÚRA

Brať tieto legendy doslova je

práve také problematické ako napríklad

viera v telesné nanebovstúpenie

Krista alebo Márie. My ľudia

máme sklon považovať v oblasti

viery za pravdivé také veci, ktoré

sú podľa prírodných zákonov nemožné.

U Mohameda naznačuje pojem

„nočnej cesty“ výklad, že išlo

o dôležitú duchovno-meditatívnu

skúsenosť proroka.

Samotná stavba, týčiaca sa nad

tou to skalou, neukazuje však nič, čo

by mohlo prírodné zákony spochybniť.

Naopak: kryštalická, osemuholníková

stavba, korunovaná pozlátenou,

v jasných líniách sa dvíhajúcou

kupolou, vyzerá, ako by bola stelesnením

zákona, dokonalou krásou

a harmóniou.

Kalif Abd-al-Malik dal túto stavbu

postaviť v rokoch 687 až 692 sýrsko-

-byzantskému architektovi, vynikajúcemu

znalcovi stavebného umenia

vtedajšej doby. Zvolil si tvar

osem uholníka s dvomi sústrednými

ochodzami. Nad vnútorným kruhom

okolo posvätnej skaly sa klenie

dvojplochá drevená kupola, ktorá

bola obložená pozlátenou meďou.

Túto kupolu nesie kruhová arkáda

so šestnástimi oblúkmi. Vonkajšia

ochodza je osemuholníková a má 24

stĺpov. Štyri vstupy, zodpovedajúce

štyrom svetovým stranám, sprístupňujú

Skalný chrám.

Zatiaľ čo mozaiky na zlatom podklade

svojím motívom šľahúňov vínnej

révy zodpovedajú dobe výstavby

chrámu a sú typicky byzantské, fa-

rebné obklady z fajansu na vonkajšej

stavbe – nad mramorovými

soklami – vznikli až v osmanskom

období.

Skalný chrám pôsobí tak dokonalo,

že sa človeku až nechce veriť, že je

výsledkom rôznych období výstavby

a rozličných kultúrno-náboženských

vplyvov: kresťansko-byzantských

stavebných tradícií a moslimského

náboženského presvedčenia.

Umelci sa nikdy nedržali hraníc,

vymedzených náboženskými tradíciami.

Preto je možné, že vznik

Skalného chrámu bol inšpirovaný

oným duchovným obrazom, ktorý

mohol byť už voľakedy sformovaný

do pozemskej skutočnosti v podobe

„Šalamúnovho chrámu“.

Christian BAUR

19

Svet Grálu

9 | 2006


HISTÓRIA

HĽADANIE NOEMOVEJ ARCHY

20

Svet Grálu

9 | 2006

si každý človek už počul biblický

príbeh o arche, v ktorej sa

A

zachránil Noe a jeho rodina pred

potopou. Zo všetkých zvierat zeme

mohol na palubu vziať po jednom

páre, aby veľkú potopu prežil človek

aj zviera. Lenže Noe mal k dispozícii

prostriedky bronzovej doby

a z dnešného pohľadu príliš veľké

praktické prekážky naznačujú, že

tento odvážny čin musel byť preňho

neuskutočniteľný …

LOĎ DLHÁ AKO

FUTBALOVÉ IHRISKO

ko rozmery archy uvádza Genesis

(1. Kniha Mojžišova 6,14 –16)

A

300 x 50 x 30 lakťov (biblický lakeť

sa odhaduje na 44 až 61 cm). Ak budeme

počítať so 46 cm pre jeden lakeť,

vyjde nám dĺžka približne 137 m –

to je asi toľko ako futbalové ihrisko,

šírka takmer 23 m (polovica šírky futbalového

ihriska) a vyše 13 m výška.

K najpopulárnejším biblickým textom

patrí príbeh o Noemovi a jeho arche.

Moderní kresťania sa prikláňajú k názoru,

že legenda o potope a stavbe archy

má symbolický význam; iní tento

príbeh neberú vôbec vážne. V priebehu

stáročí bolo veľa ľudí presvedčených

o hodnovernosti príbehu zo starého

zákona a hľadali drevené zvyšky

archy v pohorí Ararat (fotografia

hore). Siegfried Hagl objasňuje tento

„zvláštny príbeh“ a predkladá poznatky

o pátraní po „Noemovej arche“.

Niektorí autori, ako Dave Balsinger 1)

(„Noemova archa“, Düsseldorf 1979)

udávajú ešte o niečo vyššie hodnoty.

Postaviť loď tejto veľkosti si vyžaduje

veľkú lodenicu a dostatočný počet

odborníkov. Aj keď mal Noe podľa

biblických textov celé storočie nato,

sám s rodinou by to nezvládol.

Pomer dĺžky a šírky archy – 6:1 –

je prijateľná hodnota pre zaoceánsku

loď; moderné naftové tankery

majú tento pomer asi 7:1. Čo sa týka

rozmerov archy, jej veľkosť by bola

prekonaná až v 19. storočí. Najväčšia

z dreva postavená loď bola loď Great

Republic, štvorsťažňová plachetnica

o dĺžke 99 metrov a šírke 16,2 metrov,

plávajúca od roku 1853 zo Stapelu.

.Od roku 1858 brázdilo moria

plavidlo väčšie ako biblická archa:

Great Eastern, loď dlhá 211 metrov,

široká 25,2 metrov a päťkrát väčšia

ako dovtedy najväčší parník.

POSKYTOVALA ARCHA

DOSTATOK MIESTA?

k zostaneme pri vyššie uvedených

rozmeroch, vychádza nám,

A

že maximálny náklad mohol vážiť

približne 13.600 ton. Bolo teda dosť

miesta pre ľudí, zvieratá, pitnú vodu

a potravu? Kreacionisti 2) ,ktorí údaje

starého zákona prijímajú ako doslova

pravdivé, to presne prepočítali a sú

presvedčení, že v nej bolo dosť miesta


HISTÓRIA

pre všetky dôležité stavovce, ako aj

pre potravu a vodu. Nezodpovedaná

zostáva však otázka, ako dokázal Noe

nachytať a vohnať v pároch na archu

všetky určené zvieratá – podľa kreacionistov

približne 10 800 kusov! Tu

by musela skutočne zasiahnuť vyššia

moc (a nejeden človek by si želal,

keby radšej nedošlo k záchrane rozličných

škodlivých druhov).

Stredovekí teológovia, ktorí poznali

len niekoľko sto druhov zvierat,

nepovažovali tento problém za

taký vyhrotený. Rovnako si zrejme

neuvedomovali, že existujú vzdialené

kontinenty a rôzne klimatické

pásma, do ktorých mal Noe sotva

prístup. Archa pravdepodobne ani

nemohla poskytnúť prijateľnú klímu

pre všetky zvieratá. Kreacionisti

však pripúšťajú, že pred potopou

vládli iné geologické a klimatické

pomery. Otvorená zostáva nielen

otázka klímy, ale aj to, ako dokázali

dostať na palubu dostatok trvanlivých

potravín (podľa Dava Balsingera

bola údajne bežná len vegetariánska

strava) a udržať dostatočne

čerstvú pitnú vodu. Tieto dve nevyhnutné

potreby spôsobovali veľké

problémy ešte v 18. a na začiatku

19. storočia. Spomeňme napríklad

katastrofu Franklinovej expedície,

v ktorej kľúčovú úlohu zohrali závadné

konzervy.

Sotva si možno predstaviť, že zásobovanie

tejto „obrovskej zoologickej

záhrady“ a odstraňovanie fekálií

zvládla podľa slov Biblie posádka

zložená len z Noema a jeho rodiny,

celkovo ôsmich ľudí. Údajne boli

zvieratá udržiavané v akomsi druhu

„zimného spánku“ a boli teda pokojné,

ináč by sotva prežili tých 370

dní, ktoré mal Noe so svojím „zverincom“

v arche stráviť.

O jeden zázrak viac alebo menej,

na tom v tomto príbehu tak nezáleží.

Kresťania, ktorí doslovne veria

v Bibliu, sú presvedčení, že Noe tieto

a ešte ďalšie problémy „s Božou pomocou“

zvládol – inak by predsa na

pozemskej pláni nebolo ani nás, ani

rozmanitého života zvierat. Moderní

vykladači, pracujúci vedeckými metódami,

si to už nedokážu takto zľahčovať.

Väčšinou sa zhodujú v tom,

že zvieratstvo archy tvorili užitočné,

teda domáce zvieratá, ktoré Noe potreboval,

aby po katastrofe so svojou

rodinou prežil. V tom prípade

však zostáva otvorená otázka, ako

veľkú potopu prežili ostatné zvieratá

(a rastliny?).

„ARCHU“ UŽ

MNOHÍ VIDELI

rarat, podľa Biblie miesto, kde

A Noe pristál, je horský masív, ktorého

najvyšší vrchol, Veľký Ararat,

meria 5 156 metrov. Od výšky 4 000

metrov je pokrytý až do 60 metrov

hrubými, čiastočne silne rozpukanými

ľadovcami; len nižší, Malý

Ararat (4 030 m) býva počas teplého,

suchého leta bez snehu a ľadu. Toto

pohorie trojuholníka troch krajín:

Turecka, Iránu a bývalej sovietskej

republiky Arménska, ktoré Peršania

nazývajú Kuhi Nor (Noemova hora),

je ťažko prístupné, je uzavretým vojenským

územím a považuje sa za

partizánsku oblasť, takže expedície

môžu skúmať Ararat iba výnimočne.

Hora je taktiež často zahalená v hmle

alebo je vystavená snehovým búrkam,

ktoré ešte zvyšujú nebezpečnosť

rozpraskaných ľadovcov.

Už viac ako dve tisícročia, počnúc

7. storočím pr. Kr., existujú aj mimo

biblie správy o tom, že archu možno

nájsť na hore Ararat. V staroveku

Ako dokázal Noe pochytať a vohnať

do archy 10 800 zvierat?

a v stredoveku sa to považovalo za

skutočnosť, ktorú v priebehu stáročí

preverovalo len málo bádateľov.

O arche hovorili niektorí cestovatelia,

medzi nimi aj Marco Polo

(1254 – 1324) a piloti 2. svetovej

vojny ju údajne aj videli. Zo vzduchu

je možné rozoznať štruktúru

podobnú lodi, ktorá sa pokladá za

zasypanú archu, hoci podľa novších

„VEZMI SO SEBOU ZO VŠETKÝCH

ČISTÝCH ZVIERAT PO SEDEM:

SAMCOV A SAMICE, A ZO ZVIE-

RAT, KTORÉ NIE SÚ ČISTÉ, PO

PÁRE …“

„Vezmi so sebou zo všetkých čistých

zvierat po sedem: samcov

a samice, a zo zvierat, ktoré nie

sú čisté, po páre: samca a samicu.

Aj z nebeského vtáctva po

sedem: samcov a samice, aby sa

ich rod zachoval na celom zemskom

povrchu. Lebo o sedem dní

spustím na zem dážď na štyridsať

dní a štyridsať nocí; zotriem

zo zeme všetky tvory, ktoré som

utvoril.“ (1. Mojž. 7, 2–4).

Podľa výpočtov 8) to vychádza na

10 800 indivíduí, ktoré si podľa

prieskumov našli v arche dostatok

miesta. Aby ich v priebehu

siedmich dní (počítajúc 24 hodín)

na archu Noe naložil, na

jedno indivíduum vychádza 56

sekúnd času.

Podľa iných výpočtov 9) sa muselo

naložiť celkovo 15 746 druhov

zvierat, takže na naloženie

jedného exemplára zostávalo

k dispozícii v priemere 38 sekúnd.

Je ťažko prijímať Bibliu doslovne…

21

Svet Grálu

9 | 2006


HISTÓRIA

22

Svet Grálu

9 | 2006

Biblická ilustrácia (drevorezba) z 18. storočia. Spočítaním údajov Starej Zmluvy

zistíme, že by Archa musela byť skonštruovaná pre 13 600 ton nákladu.

výskumov by mala mať plochý

tvar 3) . Od roku 1856 bola archa

údajne spozorovaná dvadsaťtrikrát,

celkovo asi 200 ľuďmi.

V

BOLA UŽ ARCHA

OBJAVENÁ?

20. storočí sa rôzni očití svedkovia

pokúšali preniknúť až

ku arche a poobzerať si obrovskú,

čiastočne v ľade uzavretú loď z bezprostrednej

blízkosti.

Na základe leteckých pozorovaní

bola v roku 1917 na príkaz ruského

cára vyslaná vojenská expedícia

s cieľom nájsť archu a premerať ju.

Záznamy sa však v zmätkoch revolúcie

stratili, takže sa už nedá zistiť, čo

táto expedícia v skutočnosti zistila.

Viackrát sa objavili správy o ukrytí

starých brvien z ľadovca Ararat,

ktoré by údajne mohli pochádzať

z vodného plavidla Noemovej doby.

Tak napríklad počas štyroch bádateľských

expedícií v rokoch 1952

až 1969 ukryl Ferdinand Navarra

z ľadu Ararat vo výške 4 300 m viacero

opracovaných častí trámov, ktorých

vek sa odhaduje na 5 000 rokov

4) . Aj bádateľ Wyatt 5) oznámil, že

našiel zvyšky archy. Samozrejme nechýbajú

skeptici, ktorí všetky nálezy

zavrhujú ako omyl alebo podvod.

Čo môžeme vyvodiť z týchto poznatkov?

Správy o arche, a to v nielen v Biblii,

ale aj v epose o Gilgamešovi, majú

pravdepodobne pravdivé jadro.

Od profesora Hansa Hirtemanna 6)

prichádza prekvapujúca hypotéza

o arche ako o podmorskom plavidle

a podľa toho ju hľadá na úpätí hory

Ararat, nie v jej vyšších polohách.

Pravdepodobnejšia sa však javí

súvislosť s „veľkou potopou“, o ktorej

sa nachádzajú správy u národov

všetkých kontinentov.

Iná úvaha pripomína Atlantídu

a jej údajne vysoko vyvinutú civilizáciu,

ktorá zanikla pri rozsiahlej

katastrofe. Nie je vylúčené, že

niektoré lode Atlantíďanov, ktorí

boli údajne znamenití moreplavci,

katastrofu v dôsledku priaznivých

okolností prežili a niekde šťastne

pristáli. Posádka a cestujúci sa po

potope ocitli v krajine bez ľudí a živočíchov

a o svoje prežitie museli

bojovať skromnými prostriedkami.

Loď so svojím vybavením sa stala

počiatočným kapitálom, ktorý sa

nemohol podceňovať. Je možné, že

jedno z plavidiel pristálo pri Ararate

a Eriwan mohol byť jedným

z prvých usadlostí Atlantíďanov

z obdobia po potope. Žena ich „kapitána“

Noema je údajne pochovaná

v Marende (Azerbajdžan),

zatiaľ čo jeho vlastný hrob uctievajú

v pohorí Libanon, neďaleko

Damašku 7) .

Je pravdepodobné, že na palube

bolo len niekoľko domácich zvierat,

z ktorých neskoršie legendy urobili

obrovskú biblickú zoologickú záhradu…

Siegfried HAGL

Literatúra:

(1) Balsinger Dave, Noemova archa,

Düsseldorf 1979

(2) Berlitz Charles, Hľadanie Noemovej

archy, Mníchov 1991

(3) Navarra Fernand, Našiel som Noemovu

archu, Schondorf 1978

(4) www.bibelrevolutions.org/ronwyatt/

noah-sarkl.htm

(5) www.evangelium.de/wissenschaft/

kreation/Arche.htm

(6) www.hirtemann.de/theorien/sinflut.htm

(7) www.kip.ch/texte/Arche/arche4.htm

(8) www.noahsarchsearch.com/

Expedition

(9) www.sceptic.com/02.4.lippard–arch–

hoax.html

(10) www.talkorigins.org/faqs/faq–

noahsarch.htm

(11) www.wortund-wissen.de/disk/d93-

2.html

1) Balsinger Dave: Noemova archa, Düsseldorf

1979

2) pozri č. 5 v zozname literatúry

3) pozri č. 8 v zozname literatúry

4) pozri č. 3 a 8 v zozname literatúry

5) pozri č. 4 v zozname literatúry

6) pozri č. 6 v zozname literatúry

7) pozri č. 1 v zozname literatúry

8) pozri č. 5 v zozname literatúry

9) pozri č. 10 v zozname literatúry


REPORTÁŽ

FILIPÍNSKY LIEČITEĽ

NA VLASTEJ KOŽI

Po uverejnení článku o filipínskych liečiteľoch v 6. čísle Sveta Grálu sme využili možnosť osobne navštíviť liečiteľa z Filipín

pána Lino be Guinsada počas jeho pobytu v Českej republike. Vďaka spoločným známym, jeho láskavosti a nášmu pozitívnemu

prístupu sme mohli byť prítomní pri priebehu liečenia, vyfotografovať si ho a krátko sa s pánom Linom porozprávať.

Z POHĽADU PACIENTA

o miestnosti liečiteľa vstupujem

len v župane a v spod-

D

nom prádle a v sprievode môjho

dobrého kamaráta. Víta nás muž

nižšej postavy, priateľský a usmievavý,

zdraví sa s nami a krátko

si s mojím kamarátom pripomínajú

spoločných známych. Jeho

usmievavá žena mu pri zákroku

robí pomocníčku. Máme prosbu:

môže byť aj môj kamarát prítomný

pri liečení? Pán Lino bez

všetkého súhlasí. Keď však začneme

o fotografovaní pre časopis,

viditeľne sa zarazí a odmietavo

pokrúti hlavou.

„Nie. Viete, máme s médiami

zlé skúsenosti.“

Po kratšom rozhovore zdráhavo

súhlasí: „Dobre, ale len

jednu snímku“.

Prv než si ľahnem na lôžko,

zverujem sa so svojimi zdravotnými

ťažkosťami. Nie sú veľké:

v noci sa budievam na nevoľnosť

od žalúdka, to môže byť príznakom

neskorších väčších ťažkostí;

mám trochu bolestivé kĺby a tiež

Liečiteľ najprv prechádza dlaňou

po bruchu, akoby získaval kontakt

s chorými orgánmi. Potom vnorí oba

ukazováky do brušnej dutiny nad

pupkom a začína vnútri pracovať. Po

prvom vniknutí dovnútra sa z rany

vylialo malé množstvo krvi. Jeho

manželka – pomocníčka drží pripravenú

misku s vodou a krv ihneď

utiera papierovými utierkami. Po

skončení práce v hornej časti brušnej

dutiny sa rana s mlasknutím bez

stopy zacelila. V okolí miesta zásahu

zostalo len nepatrné množstvo zrazenej

krvi, ktorú pomocníčka ešte

nestačila utrieť. Liečiteľ otvára ďalší

vstup do oblasti čriev.

mi tŕpnu palce na nohách; asi zlý

krvný obeh, kedysi mi omrzli

a teraz im nerobí dobre dlhé vysedávanie

pri stole. Liečiteľ si natiera

ruky masážnou emulziou

a prechádza mi pevnými pohybmi

po pažiach a hornej polovici

tela. Možno masáž, možno

diagnóza, možno odovzdávanie

magnetizmu. Náhle, zjavne pod

vplyvom okamžitého impulzu,

dospieva k rozhodnutiu: „Dobre,

môžete fotografovať!“ Prekvapený

kamarát vyťahuje fotoaparát.

Práve mi liečiteľ trochu zatlačil

na brucho; žiadnu bolesť pritom

necítim, iba akoby o niečo viac

pritlačil päsťou.

FOTOGRAF V AKCII

ripravil som si fotoaparát. Práve

P v tom okamihu sa mu vnorili

prsty do brušnej dutiny a vystreklo

odtiaľ trochu krvi. Stál som asi dva

metre od neho a všetko som dobre

videl, miestnosť bola osvetlená žiarivkami.

Pracoval s vyhrnutými rukávmi

a holými rukami, mal krátke

23

Svet Grálu

9 | 2006


REPORTÁŽ

silné prsty, ale pritom nijak zvlášť

silno na brucho netlačil. Začal som

rýchle fotografovať.

NA VLASTNEJ KOŽI

rvalo to krátko, asi niekoľko

desiatok sekúnd.

T

V jednej chvíľke som zdvihol

hlavu z lôžka a videl, že zákrok

je skončený a že mi žena utiera

brucho papierovými utierkami

od hnedočervenej tekutiny. Nič

ma nebolelo, ani na koži neboli

vidieť žiadne jazvy. Iba

zvláštny pocit zostal v bruchu.

Keď som sa za chvíľu pozrel

druhýkrát, pracoval mi na

kolene a vyťahoval z otvorenej

rany kúsok ružového tkaniva.

Ani koleno ma pritom nebolelo.

Po zákroku mi jeho žena

vystriekala okolie rán pravdepodobne

vodou z rozprašovača

a vytrela do sucha. Tým „krvavá“

časť zákroku skončila.

Nasleduje kvalitná masáž celého

tela a uvoľňovanie blokov

na chrbtici a v kĺboch. Je robená

pevnými, silnými ťahmi,

nebolí a je veľmi príjemná.

Zvlášť sa venuje lýtkam, členkom

a prstom na nohách.

„Posaďte sa!“

Prikladá mi ruku na prsia

a na chrbát, celý akosi stíchne

a modlí sa. Hovorí polohlasne,

myslím, že je to latinská modlitba,

zrejme katolícka. Nikto

v miestnosti sa nehýbe, toto

nie je chvíľa na nič iné, než na

prosbu o zdravie a posilnenie

pacienta, nech sú naše viery

akokoľvek rôzne.

Ošetrenie sa skončilo. Poďakujem

a vstávam. Cítim sa trochu

mimo seba. Nie kvôli senzačnému

pohľadu na otvorené

rany, vôbec nie; ale akosi sa mi

24

Svet Grálu

9 | 2006

Oboma ukazovákmi udržuje

liečiteľ ranu otvorenú, ukazovákmi

pátra v rane; pričom sa

z nej ozývajú mľaskavé zvuky.

Keď potrebuje pracovať jednou

rukou mimo rany, drží v nej

stále jeden prst, aby sa mu neuzavrela.

ani v najmenšom nechce zapínať

mozog, rád by som proste

len tak bol a vnímal a cítil, snáď

si ešte aj dlhšie pripomínal tie

chvíle na lôžku, posilnil svoje

dojmy a cítil sa s nimi spojený.

Je to presne opačný stav než ten

kolotoč myšlienok, v ktorom

bežne žijeme a ktorý často nedokážeme

zastaviť. Keby som

teraz mal riadiť auto, odmietol

by som a šiel by som si najprv

sadnúť niekam do parku.

POHĽAD SPOZA

FOTOAPARÁTU

amarát sa lúči a odchádza,

K na rad prichádza moja žena.

Fotografovanie a pozorovanie je

teraz na mne. Vysvetľuje svoje

ťažkosti, líha si na lôžko a pán

Lino jej natiera telo tekutinou.

Prechádza jej po bruchu, ako

by hľadal kontakt s orgánmi,

a potom bez akéhokoľvek prechodu

a úsilia ponára prsty do

brušnej dutiny. Pri otvorení

rany sa odtiaľ ozýva mľaskavý

zvuk, prsty mu pracujú v bruchu

a niečo hľadajú. Pritom to

občas v otvorenej dutine s brušnými

orgánmi zamľaská. Stojím

asi dva metre odtiaľ, pristupujem

ešte o meter bližšie, liečiteľova

manželka mi uhýba, aby

som mohol fotografovať. Tieto

snímky nebudú zverejnené, ale

na troch z nich je vidieť prsty

zaborené v bruchu; z toho na

jednom je prst ponorený skoro

v celej dĺžke. Z miesta zásahu

steká trocha vodnatej krvi a liečiteľova

pomocníčka ju zachytáva

papierovou utierkou, aby

nestiekla na lôžko.

Keď je zásah skončený, utierajú

obaja miesto, kde bola pred

piatimi sekundami otvorená


REPORTÁŽ

rana. Pani Guinsada postrieka

brucho vodou a znovu utiera.

Na jednom mieste zostalo žene

na bruchu sčervenené miesto,

inak je koža úplne zacelená.

Liečba pokračuje masážou

a niečím ako rehabilitačnými

cvikmi. Pri záverečnej modlitbe

vidím, že ju žena pociťuje

podobne ako ja – veľmi intenzívne,

ako požehnanie, vďaku

a šťastie.

Až teraz si naplno uvedomujem,

že pri fotografovaní automatika

aparátu nezapínala

blesk, a s roztrpčením zisťujem,

že snímky sú neostré. To

náhle dovolenie na fotografovanie

a „cítim sa trochu mimo

seba“ je práve na opačnej strane

hranice, než chladné uvažovanie

a presná manipulácia s elektronikou.

Keď nasledujúci deň na lôžko

líha môj známy ako ďalší pacient,

je už blesk riadne nastavený

a fotoaparát pripravený.

I tentoraz filipínsky liečiteľ

úplne samozrejme vnikne ukazováčikmi

do brušnej dutiny.

Pracuje nad pupkom oboma

prstami a z rany sa pri manipulácii

v bruchu občas ozývajú

mľaskavé zvuky. Niečo z rany

vyberá. Snažím sa fotografovať,

ako najlepšie viem, ale digitálny

aparát má nepríjemné

omeškanie po stlačení spúšte

a ešte nepríjemnejšie zdržanie

pred ďalšou snímkou, kým sa

znovu nabije blesk.

Pán Lino vyťahuje prsty

z rany, tá sa s mľasknutím uzaviera

a pri utieraní pokožky je

viditeľné, že na mieste zásahu

nezostali žiadne stopy. Ďalším

miestom je oblasť čriev. Tu pracuje

dlhšie a chvíľu mu trvá,

než vyberie z tela to, čo hľadal.

Sú to nejaké zakrvavené kúsky,

Nakoniec vyťahuje liečiteľ z rany

to, čo hľadal. Zakrvavené kúsky

odkladá do misky. Ľavý ukazovák

zostáva stále v rane. Po vytiahnutí

rúk z rany sa povrch

ihneď zacelí, pomocníčka utiera

pokožku papierovými utierkami

a umýva ju – zrejme vodou

v rozprašovači. Po zásahu nezostávajú

na povrchu tela žiadne

jazvy ani iné stopy, nanajvýš

sčervenená pokožka.

neviem, snažím sa hlavne čo

najviac vyfotografovať. Všimol

som si, že keď odkladá niečo do

misky s vodou, udržuje si jedným

ukazovákom ranu otvorenú,

aby sa mu neuzavrela. Potom

si ju zase druhým prstom

rozšíri na taký rozmer, aký potrebuje

pre prácu v rane. Myslím,

že chvíľami mal v rane aj

šesť prstov.

Naraz je všetko hotové. Manželia

Guinsadovci utierajú brucho

pacienta, zákrok je ukončený.

Na rad prichádza masáž

a ďalšie úkony.

ČLOVEK - LIEČITEĽ

imo priestorov liečenia

sme sa stretli ešte na

M

obede. V pánovi Guinsadovi

som spoznal priateľského, trochu

málovravného človeka,

takpovediac prostého a neškodného,

ktorý nie je veľmi

na filozofické rozhovory, ale

sústreďuje sa na svoju prácu

a chce ju robiť dobre. Povedal

mi, že u nich v rodine liečil už

jeho dedko, že niekedy narážajú

na nepriateľstvo lekárov, ale že

v Nemecku a Anglicku ich už

veľa lekárov naopak akceptuje.

„Čo ste mi to vytiahli z tela?“,

spýtal som sa.

„Blokády. Tkanivo“, odpovedal.

Použil pritom slovo tissue,

ktoré znamená tkanivo alebo

väzivo. Domnieval som sa, že

mieni väzivo v mojom kolene

a spýtal som sa znovu:

„Ale v bruchu nie je väzivo –

čo teda vyťahujete z brucha?“

„Choroby“, povedal lakonicky.

Nemal k tomu už viac

čo dodať.

Artur ZATLOUKAL, Jiří GOTTWEISS

25

Svet Grálu

9 | 2006


REPORTÁŽ

26

Svet Grálu

9 | 2006

ROZHOVOR

S FILIPÍNSKYM LIEČITEĽOM

– LINO BE GUINSADA

Ako dlho liečite?

Viac ako tridsať rokov.

Aká je tradícia liečenia na Filipínach?

Veľmi, veľmi dlhá – už môj

dedko pôsobil ako duchovný

liečiteľ.

Ste nejakého vierovyznania alebo

proste veríte v Boha?

To považujem za veľmi dôležité

– veriť v Boha; som hlboko

veriaci, narodil som sa

ako kresťan a ako kresťan som

aj vyrastal.

Mnoho ľudí sa k tomuto druhu

liečenia stavia s miernym pokrčením

pliec, skôr skepticky. Čo

k tejto liečbe môžete povedať vy

sám?

To, že môžem liečiť, cítim ako

dar. Vnímam to ako svoje poslanie.

Duch lieči a ja som iba nástrojom.

Pred rokmi som sledoval v televízii

záber z liečenia filipínskeho

liečiteľa, ktorý doslova ťahal

z pacienta niečo, čo evidentne

do jeho tela nepatrilo; pôsobilo

to dojmom, že ten človek

je tým prerastený… Vtedy som

pripustil myšlienku materializácie

z najbližšieho – astrálneho

(jemnohmotného) okolia človeka.

Čo vy na to?

To nemôžem vysvetliť. Je to

niečo medzi spirituálnou a fyzickou

úrovňou, pretože duch lieči

a ja som iba nástrojom.

V starom Grécku i v Egypte sa po

niekoľkodennom pôste a modlitbách

nadväzoval kontakt

s vyššími úrovňami bytia. Deje

Liečiteľ sa medzitým venuje boľavým

kolenám; pacient pritom

necíti nič viac než bežné dotyky.

V jednej chvíli pozdvihol hlavu

a videl, že liečiteľ vyberá z hornej

časti kolena kúsok ružového

tkaniva.

Lino be Guinsada

sa niečo podobného aj vo Vašom

prípade? Máte napr. nejaké sústredenia?

Koncentrujem sa a meditujem,

aby som bol viac v kontakte s duchovnou

energiou; a tiež aby som

sám seba nabil energiou. Duch

je sila!

Sme náročnejší pacienti ako iné

národnosti?

Nie je to veľký rozdiel.

Máte nejaké zvláštne prežitky počas

liečenia alebo po ňom?

Keď pomáham ľuďom, cítim sa

stále viac šťastný, otvorený smerom

hore.

Sú niektoré choroby alebo stavy,

ktoré by ste v žiadnom prípade

neliečili? Napr. zhubné nádory,

rakovina…?

Liečim temer každé ochorenie.

Najväčší úžitok vidím v tom,

keď môžem „tvrdým“ ľuďom

odovzdať čo najviac sily, lásky,

viery a harmónie. Predpokladom

uzdravenia je viera v Boha

a otvorenie svojho srdca láske.

Vnímate chorobu ako nutné zlo,

s ktorým je potrebné bojovať,

alebo ako prostriedok na zmenu

vnútorného života?

Choroba znamená, že ľuďom

niečo chýba. Chýba nám láska.

Naša duša potrebuje lásku. Náš

duch je čistý.

Chcete ľuďom niečo povedať?

Tento čas je príležitosťou

na duchovný rast. Ježiš nás učí

žiť v láske, mieri a harmónii. Ľudia

sú príliš uzavretí a veľa premýšľajú.

Je dôležité, aby sme sa

otvorili, len potom môžeme prijímať

duchovný rozmer života.

Rozhovor viedol Jiří GOTTWEISS

Liberec 27. 3. 2006


ZDRAVIE

P od pojmom muzikoterapia si ľudia doteraz najčastejšie predstavujú jej klinickú

formu, ktorá sa začala rozvíjať v druhej polovici 20. storočia v mnohých európskych

krajinách a USA ako dôležitá súčasť psychoterapie a psychoanalýzy. Aplikuje sa napr.

v psychiatrických liečebniach, sanatóriách a neurologických klinikách; možno preto

na ňu mnohí nazerajú trocha rezervovane. Muzikoterapia však predstavuje veľa rozmanitých

foriem, z ktorých si môže vybrať každý práve tú, ktorá najlepšie vyhovuje

jeho vnútornému založeniu a jeho možnostiam. V domácom prostredí môže prispievať

k prirodzenému udržiavaniu životnej harmónie či k vyvažovaniu drobných výkyvov

od nej, skôr než sa prejaví vážnejšími zdravotnými ťažkosťami. Tie sa potom – ako

vieme – aj ťažšie odstraňujú. Môže prinášať aj vnútorné obohatenie a prispievať

k duchovnému rastu.

uzikoterapia teda nie je len úzko

M vymedzenou formou liečby.

Opiera sa o tisícročné skúsenosti ľudového

liečiteľstva prírodných národov

a inšpiráciu čerpá aj z dochovaných

prameňov staroveku, kedy sa

využitie zvuku, hudby, svetla a farby

tešilo značnej vážnosti aj v najvyšších

kruhoch a bolo neoddeliteľnou súčasťou

mnohých náuk.

Každý z nás sa iste vo svojom živote

s niektorou jej formou už stretol,

i keď si to možno ani neuvedomil.

Ľudia, ktorí hrajú na hudobný

nástroj a tvrdia, že to prináša radosť

im samotným alebo ich blízkym, prežívajú

túto skúsenosť takpovediac „na

vlastnej koži“. Kto si spieva a cíti, že

jeho duši takéto sebavyjadrenie prospieva,

využíva tak vlastne prvky muzikoterapie,

aj keď svoje počínanie tak

nenazýva.

Samotnému aktívnemu spevu či

muzicírovaniu sa dnes ľudia venujú

oveľa menej, než v minulosti. Činorodosť

a tvorivosť vyžaduje určitú námahu,

trvalé úsilie a čas, ktorého má

v dnešnej uponáhľanej dobe veľa ľudí

nedostatok. Na druhej strane doba

ponúka technické „vymoženosti“, dostupné

takmer bez námahy. Vo chvíľach

odpočinku je potom pohodlnejšie

stlačiť napríklad tlačidlo diaľkového

ovládača… Človek sa tak mimovoľne

vzdáva určitej svojej aktivity a dáva

prednosť pasívnemu prijímaniu.

Kam vedie také pasívne prijímanie

bez výberu takmer všetkého, čo sa ponúka?

Jedným extrémom je bičujúce

tempo, s ktorým sa ľudia snažia nejaký

čas držať krok, kým sa u nich neprejavia

ťažkosti spôsobené neúnosným

preťažením (tzv. syndróm vyhorenia

z nadmerného stresu). Druhým extrémom

je otupujúca prázdnota, spôsobená

úplným nedostatkom tvorivých

podnetov. Ľudia, ktorí sa v takom neznesiteľnom

stave ocitnú, nie sú schopní

vidieť takmer žiadne vyhliadky do budúcnosti

a život sa pre nich následne

stáva nezvládnuteľným. Utekajú pred

ním najrôznejšími spôsobmi, ktorých

spoločnou črtou je horúčkovitá až sebazničujúca

aktivita, túžba po akom-

MUZIKOTERAPIA

POMOC PRE KAŽDÉHO

27

Svet Grálu

9 | 2006


ZDRAVIE

28

Svet Grálu

9 | 2006

koľvek vzruchu, čo je opäť skok do

opačnej krajnosti, vstup do bludného

kruhu.

Kým ľudia v minulosti žili vo väčšej

zhode s prírodou a prispôsobovali

svoj život rytmu premien ročných období,

boli chránení pred jednostrannosťou,

takou príznačnou pre dnešnú

dobu. Celý rok bol vlastne reťazcom

významných udalostí, na ktorých

príprave sa ľudia spoločne podieľali

a v ktorých zastával každý svoju

úlohu. Netvorili teda pasívne prizerajúce

sa obecenstvo, ale sami boli aktívnymi

účastníkmi. Už len na ľudových

slávnostiach ožívajú v súčasnosti staré

zvyky a obyčaje našich predkov, ktoré

im pomáhali ako protiváha v neľahkých

životných podmienkach, aké by

sme dnes už asi len ťažko znášali.

Dnes sa k tomuto prístupu vraciame

práve formou najrôznejších terapií.

Muzikoterapia predstavuje jeden zo

spôsobov, ako si udržať životnú rovnováhu

v dobe, ktorá na nás kladie

neobvykle veľké nároky neustálym,

zrýchľujúcim sa a ťažko vstrebateľným

prívalom informácií na jednej

strane, a pocitom prázdnoty, osamelosti,

odcudzenia či márnosti a beznádeje

na strane druhej.

Keď spieva mamka svojmu dieťatku,

pripravuje pôdu na jeho zdarný vývoj.

Keď sa obklopíme ušľachtilou hudbou,

môžeme vytvoriť zo svojho domova

oázu mieru a pokoja, kde sa môžeme

zotaviť a načerpať nové sily. Ak sa chceme

v niečom zmeniť a odložiť nejakú

chybu, tiež môžeme svoje

úsilie podporiť hudbou. Keď

je človek chorý alebo sa lúči

s týmto svetom, môže mu byť

citlivo zvolená hudba veľkou

pomocou. Prostredníctvom

nej môže pochopiť mnohé súvislosti

svojho pozemského života

a dopomôcť si k skutočnému

uzdraveniu, vo chvíľach umierania

môže toto poznanie viesť až k odhodlaniu

odložiť všetko nesprávne a za

bránami tohto sveta zamieriť k svetlému

cieľu.

Aktívnou (produktívnou) formou

muzikoterapie je hra na nejaké

ľahko ovládateľné nástroje. Jej cieľom

je snaha o vyjadrenie seba samého

prostredníctvom zvoleného hudobného

nástroja či spevu, neverbálnej

komunikácie s okolím aj so sebou

samým, prebudením či obnovením

životných záujmov a postupné nachádzanie

zmyslu života aj svojej úlohy

v ňom. Táto forma prináša veľkú radosť

ľuďom so zrakovým postihnutím

a – čo je asi prekvapujúce – aj ľuďom

sluchovo postihnutým.

Pri pasívnej (receptívnej) muzikoterapii

hrá hlavnú úlohu živo produkovaná

alebo reprodukovaná hudba,

ktorú na seba nechávame pre určitý

účel pôsobiť. Pole pôsobnosti je tu samozrejme

omnoho väčšie, než ponúkajú

formy muzikoterapie aktívnej,

pretože takto možno pôsobiť aj tam,

kde využitie produktívnych foriem

muzikoterapie nie je možné.

Muzikoterapia predstavuje jeden zo spôsobov,

ako si udržať životnú rovnováhu.

eraz teda ku konkrétnym možnostiam

pasívnej muzikoterapie, pre-

T

dovšetkým v domácom prostredí.

Chceme vytvoriť vo svojom domove

príjemné prostredie, kde sa budú

všetci cítiť skutočne doma, kde sa bude

dobre dariť rozvoju našich schopností,

kde rozkvitne vzájomná komunikácia

a spolupatričnosť. Pokiaľ tento zámer

hodláme podporiť hudbou, máme

šancu na úspech, ak zvolíme nahrávky

jemnej hudby, vzbudzujúcej pokojnú

otvorenosť a dôveru, a ak máme na

zreteli, aby bola prijateľná aj pre ostatných

členov domácnosti. Pri hudbe sa

budeme chcieť venovať nejakým tichým

a pokojným činnostiam, napr.

tvorivým hrám s deťmi. Môžeme si

vybrať aj nahrávky z oblasti tzv. „relaxačnej“

hudby, komponovanej pre

tento účel, je však treba pozorne rozlišovať

vnútornú hodnotu nahrávok

a neprijímať bezmyšlienkovite všetko,

čo sa v tejto oblasti ponúka. Bližším

sprievodcom môžu byť napr. katalógy

vydavateľstva Awika, New World

Music, Oreade, v ktorých sú pre ľahšiu

orientáciu nahrávky rozčlenené do

jednotlivých oblastí – relaxácia, inšpirácia,

povzbudenie, hudba so zvukmi

prírody a iné – a pri každej nahrávke

je navyše uvedený jej stručný popis.

Starostlivým vypočutím vybranej nahrávky

priamo v predajni si možno

overiť, či bude skutočne vyhovovať

našim potrebám.

Chceme niečo vo svojom živote

zmeniť, napr. niektorý zo zakorenených

životných postojov? Vieme napr.,

že by sme si mali viac dôverovať a využiť

schopnosti, ktoré máme, ale dosiaľ

sme sa o to nepokúsili. Možno

máme obavy z neúspechu, pochybujeme

o sebe a trápime sa tým, nevieme

však tieto zábrany prekročiť. Potom

nám môže aj hudba sprostredkovať

nadhľad, dodať dôveru, pomôcť prekonať

obavy a vykročiť na novú cestu. Tu

sa odporúča hlavne baroková hudba;

jej priezračný a výrazovo zrozumi-


ZDRAVIE

teľný obsah, optimizmus a nezdolná

vitalita, radostné pritakávanie životu

pomáha ukazovať smer, ktorým sa

môžeme smelo vydať. S dôverou môžeme

siahnuť po skladbách J. S. Bacha,

A. Vivaldiho či G. F. Händela, možnosti

výberu sú veľmi rozsiahle.

Výber hudby iných slohových období,

hudby ľudovej (etnickej) domácej,

európskej aj mimoeurópskej, aj

použitie umelej hudby mimoeurópskych

kultúr má v muzikoterapii samozrejme

tiež svoje miesto; pričom

je dôležitý starostlivý výber určitej

skladby, so zameraním na konkrétny

terapeutický cieľ. Pokiaľ vyberáme

hudbu pre niekoho iného, je vhodné

urobiť výber spoločne. Terapeutický

účinok sa tak zvýši.

Zo štúdie o využití hudby v skupinovej

terapii (väčšinou psychotikov),

v ktorej sa S. Mitchell a A. Zanker zamerali

na pozorovanie spoločného

vnímania a prežívania emócií pri počúvaní

hudby, vyplynuli nasledujúce

poznatky:

„Klasická“ hudba (Bach, Händel,

Haydn, Mozart, Beethoven) – pôsobí

povznášajúco, predovšetkým u klientov

s väčším hudobným vzdelaním

a prispieva k zvyšovaniu súdržnosti

kolektívu. Pre svoj neosobný a formálny

charakter (predovšetkým

hudba klasicizmu) však pôsobí na

niektorých klientov nudne alebo ich

necháva ľahostajnými (tzn. „nič im

nehovorí“).

„Romantická“ hudba (Schubert,

Brahms, Wagner, Rimskij-Korsakov,

Chopin, Čajkovskij) sa javila všeobecne

ako obľúbená, jej charakter

umožňoval emočné uvoľnenie, na

druhej strane však neuľahčovala súdržnosť

kolektívu. Sentimentálna,

alebo vzrušujúca hudba niektorých

klientov odrádzala.

Priaznivé účinky muzikoterapie sa využívajú aj na novorodeneckom oddelení

košickej nemocnice Košice–Šaca a.s. Primárke oddelenia MUDr. Slávke Virágovej

sme v nasledujúcom krátkom rozhovore položili niekoľko otázok.

SG: Odkedy sa venujete muzikoterapii a komu je určená?

MUDr. Virágová: muzikoterapia bola zavedená na pôrodníckom oddelení

v Šaci 1. 9. 2003. Je určená predovšetkým novorodencom. V súčasnej

dobe môžu muzikoterapiu využívať aj naše rodičky počas pôrodov.

SG: Aký je cieľ jej využitia a ako sa vám osvedčila?

MUDr. Virágová: cieľom využívania muzikoterapie je odbúranie popôrodného

stresu u novorodencov – ovplyvňuje svalové napätie, dá

sa povedať, že pôsobí na celý organizmus.

Naše rodičky využívajú jej upokojujúci vplyv.

Vhodne zvolená hudba zároveň prispieva

k lepšiemu znášaniu bolesti.

SG: Aký druh hudby využívate?

MUDr. Virágová: púšťame hlavne upokojujúci

druh hudby, predovšetkým klasickú hudbu;

napr. „Jar“ zo Štyroch ročných období od Vivaldiho,

Malú nočnú hudbu od Mozarta. Rovnako

využívame aj hudbu spojenú so zvukmi

prírody a inú relaxačnú hudbu.

Zhováral sa Rudolf Harčarík

MUDr. Virágová

Impresionistická hudba (Debussy,

Ravel) bola ochotne prijímaná,

niektorých klientov priťahovala svojou

zmyslovosťou a zvukomalebnosťou,

ďalším umožňovala ukryť sa

pred skutočnosťou do sveta predstáv

a fantázie. Nebola však vypozorovaná

jej terapeutická hodnota.

Súčasná hudba (Stravinskij, Berg,

Bartók, Hindemith, Várese) mala na

kolektív vplyv viac stmeľujúci, než

hudba romantická. Svojím tvrdým až

surovým rytmom, disonantným zvukom

a črtami primitivizmu vzbudzovala

v psychotických klientoch pocity

poznania vlastného stavu, a to v súlade

s mierou ich dezintegrácie a snahou

po náprave.

Populárna tanečná hudba – pôsobila

len mierne na zmyslovej úrovni

a nemala badateľný účinok ani na

jednotlivca, ani na kolektív.

Ľudové piesne rôznych národov –

boli vrelo prijímané, čo sa prejavovalo

vzrastajúcou súdržnosťou kolektívu,

sprevádzanou vzájomnou komunikáciou.

Klienti sa dobrovoľne zapájali,

prebúdzala a zvyšovala sa ich túžba

začleniť sa do kolektívu a niečo spoločne

vytvárať.

Tieto poznatky však nemožno zovšeobecňovať

a zjednodušene prenášať

aj na ďalšie situácie, v iných

prípadoch môžu byť aj výsledky

iné. Vždy je nutné citlivo vnímať aj

ostatné okolnosti.

René KRÁL

29

Svet Grálu

9 | 2006


TÉMA

30

Svet Grálu

9 | 2006

TRANSPLANTÁCIA ORGÁNOV

DVE STRANY MINCE

DÁŠ MI SVOJE SRDCE ?

Ako červená niť vinie sa dejinami ľudstva snaha o zachovanie alebo opätovné získanie zdravia. Každá epocha,

každá kultúra priniesla v tomto ohľade niečo svojbytného, čo vyplynulo z vtedajších predstáv o zmysle

ľudskej existencie a tým aj o úlohe ľudského tela. Spôsob, akým sa pristupovalo k riešeniu otázok zdravia

a choroby, vždy neomylne signalizoval úroveň vtedajšieho poznania a teda aj kultúrnej úrovne národa.

To isté platí určite aj pre dnešnú dobu. Tá sa predovšetkým zásluhou technického rozvoja stala pre toto

prastaré odvetvie ľudskej činnosti obdobím prevratných zmien. Pritom sa mimovoľne vynára otázka, či sú

tieto zmeny skutočne pokrokom.

Každý odbor má svoju „výkladnú skriňu“. Aj medicína sa môže pochváliť radom noviniek, o ktorých minulé

generácie mohli iba snívať. Keď stojíme pred touto výkladnou skriňou, ihneď nás upúta heslo „transplantácia“.

Žeby sa už našla cesta, ako zachrániť život v prípade, kde inak hrozí neodvratná smrť…? Je známe, že vo

výkladných skriniach sa vystavuje len to najlepšie. Odpad a nepodarky sa v tichosti vyvážajú na skládku. Pri

transplantáciách si však môžeme byť istí, že do výkladnej skrine náleží plným právom. Alebo snáď nie?

rgány ľudského tela, ich

O úloha a spôsob činnosti

stáli vždy v popredí lekárskeho

záujmu. Pochopenie fungovania

ľudských orgánov sa stalo kľúčom

k ovplyvneniu ich funkcie.

Dnešní lekári však držia v rukách

celkom iné kľúče, než lekári

minulých storočí a tisícročí. Do

každej zámky zapadá totiž len

jeden kľúč, čo znamená, že niektorá

skupina drží v ruke páčidlo.

Pre starovekých lekárov bol

každý orgán sídlom určitej psychickej

funkcie, alebo s ňou

aspoň súvisel. Určite to nebola

len naivná predstava, pretože dodnes

preukazuje svoju platnosť.

Kľúčom k ovplyvneniu telesného

stavu bolo dosiahnutie duševnej

rovnováhy za súčasného povzbudzovania

telesnej energie. Novodobé

lekárstvo sa oproti tomu

snaží dosiahnuť cieľ z druhého

pólu – ovplyvnením „telesnej mechaniky“.

Zmieňme sa aspoň o srdci,

které je jedným z nepostrádateľných

orgánov a ktoré bolo v minulosti

pokladané za sídlo ľudskej

duše. Aj dnes je čoraz zrejmejšie,

že srdce reaguje veľmi citlivo na

akékoľvek emočné stavy. Existujú

desiatky prirovnaní, ktoré

sa zrodili zo skúseností generácií

a ktoré zreteľne poukazujú na

úzku spojitosť medzi telesným

orgánom a duševným stavom:

mať srdce na dlani, mať zlomené,

čisté, odvážne, mäkké, kamenné,

ušlachtilé srdce, stratiť srdce…

JE SRDCE VIAC NEŽ

LEN MECHANICKÉ

ČERPADLO ?

odľa dnešných názorov má

P byť srdce len čerpadlom. Síce

pozoruhodným a nepostrádateľným,

napriek tomu však len monotónnym,

mechanicky pracujúcim

čerpadlom. „Srdce je len

hlúpe čerpadlo.“ Takto sa o srdci

vyjadril pred rokmi jeden americký

kardiochirurg, ktorého tím

v tom čase vykonal už okolo 200

transplantácií sŕdc. Pozoruhodné

konštatovanie. Snáď prijateľné

pre tých, ktorí vec posudzujú

zvonku. No sotva prijateľné pre

tých, ktorí sú nútení vo svojich

už len sčasti vlastných telách prežívať

všetky následky tejto údajne

len mechanickej výmeny; ktorí sa

musia vyrovnávať s celým radom

psychických a fyzických dôsledkov,

v doterajšej lekárskej histórii

nebývalých a nepoznaných.

Podobné kontrasty v posudzovaní

by sme našli aj pri ďalších

orgánoch. Tento novodobý

pohľad, ktorý zbavil ľudské telo

dôstojnosti, pripravil pôdu pre

oblasť transplantácií. Keby totiž

orgány ľudského tela a toto telo

samotné boli považované za niečo

vyššie a cennejšie, t. j. neboli by

vo svojom význame znížené na

mechanicky pracujúce súčiastky,

muselo by o hodnote a význame

tela prevládať celkom iné povedomie.

V tom prípade by však

pre transplantačné odvetvie nastal

súmrak.

Príznačná je v tomto ohľade

aj skutočnosť, že transplantačné

programy si vyžiadali už miliardové

čiastky, no psychickým dôsledkom

týchto operácií sa doposiaľ

nikto v porovnateľnej miere

nevenoval. Jedným z dôvodov je

iste aj skutočnosť, že nie je pre


TÉMA

ne vysvetlenie, ktoré by bez výhrad

mohli prijať lekári, aj ich pacienti.

Tých sa predsa zmeny dotýkajú v prvom

rade.

AKÝ ÚŽITOK MÔŽE

PRINIESŤ PREDĹŽENIE

ŽIVOTA ?

danlivo absurdná otázka. Či predĺženie

života prináša malý úži-

Z

tok? Človek môže ešte nejaký čas

žiť, aj keď nie celkom podľa svojich

predstáv, tak aspoň sčasti. Snahy

o predĺženie života predsa vždy boli

neoddeliteľnou súčasťou medicíny.

Prečo by sa tu mala zrazu urobiť hranica,

ktorá tieto ušľachtilé snahy obmedzuje?

Nie je to snáď útok proti

základom medicíny a ohrozovanie

práv chorých ľudí?

Nie. Aj medicína sa predsa vo svojom

pôsobení musí podriaďovať prírodným

zákonom, ak len má zostať

etická. Základom skutočnej etiky

nemôžu byť totiž premenlivé ľudské

predstavy, ale len dokonalá znalosť

týchto zákonov a ich účinkov.

Nakoľko sú tieto zákony známe?

Na túto otázku možno ľahko nájsť

odpoveď vo všeobecne prijímaných

názoroch. Podľa nich by mala byť

hmota prvotná; duch (pokiaľ nejaký

existuje) vzniká ako produkt hmoty

a s rozpadom hmoty by mal opäť zaniknúť.

Takáto neradostná filozofia,

úzkostlivo zatvárajúca oči pred životom,

ponecháva v zmätku každého

človeka, ktorý sa právom pýta, prečo

žije, prečo umiera, prečo túži po vnútornom

mieri, ideáloch a dokonalosti.

Logickej odpovede sa nedočká. Preto

možno právom pochybovať o tom, že

sa v tejto filozofii prejavuje znalosť

zákonov, ktoré predsa musia pojať

celý život, aj vnútorný svet každého

z nás. Môže byť teda smerodajná

etická norma, ktorá tento vnútorný

svet ignoruje?

Pokiaľ by skutočne išlo len o to, žiť

čo najdlhšie, nemuselo by sa o účelnosti

transplantácií ani diskutovať.

Celkom očividne však nejde len

o to. Nie je predsa najpodstatnejšie

to, v akom veku človek opúšťa tento

svet, ale v akom stave. V akom stave

duše. Pojmy duša a duch síce nesmelo

prežívajú aj v medicínskej terminológii,

ale nevyučuje sa o nich – pretože

oficiálne neexistujú. Tento predpoklad

je jedným zo základných pilierov

modernej vedy. Zatiaľ však jediným

dôkazom, ktorý táto veda podala, je

tvrdenie niekoľkých vedcov, že dušu

nikdy nevideli. Ani pod mikroskopom,

ani v mozgu, ani kdekoľvek

inde. Títo ľudia hovoria pravdu. A to

je výzva, aby sa duša začala hľadať

iným spôsobom.

Je nesporným faktom, že transplantácia

môže predĺžiť fyzický život. Pokiaľ

však pripúšťame existenciu ľudskej

duše, musíme sa zamyslieť nad

tým, aké následky môže predĺženie

života takýmto zásahom pre ňu mať.

Pokiaľ nebudeme tieto následky poznať,

nemôžeme zodpovedne tvrdiť,

že transplantácia je prospešným zákrokom.

ČAKANIE NA SMRŤ

ransplantácia zaujíma medzi lekárskymi

zákrokmi zvláštne, alebo

T

povedzme priamo, rozporuplné postavenie.

Predpokladá totiž násilnú smrť

iného človeka. To je skutočnosť, s ktorou

sa musí vysporiadať každý čakateľ.

Musí čakať, kým niekto iný zomrie.

Život jedného človeka je podmienený

smrťou druhého. V iných prípadoch

nemusí byť situácia zdanlivo taká dramatická

– môže ísť o výkup orgánov.

Darca, či skôr predajca, predá jednu

vlastnú obličku a získa sumu, ktorú

môže použiť na vylepšenie svojej životnej

situácie. Je zrejmé, že k zmrzačeniu

vlastného tela môže človeka dohnať

predovšetkým bieda a zúfalstvo.

V takom prípade zostáva síce darca

nažive, avšak okolnosti, za ktorých je

tento orgán získaný, sú asi ešte ponižujúcejšie.

Niekedy sa človek rozhodne

pre dobrovoľné darcovstvo s úmyslom

pomôcť inému človeku.

Prítomnosť násilia na tele darcu

je však vo všetkých prípadoch veľmi

nápadná. To je iste jeden z dôvodov,

ktorý stojí v ceste všeobecnému prijatiu

tejto metódy.

Jedným z ďalších problémov, ktorý

musia ľudia po transplantácii často

riešiť, je pocit viny. Tento pocit nemá

azda pôvod v tom, že by si títo ľudia

želali smrť niekoho iného. Ich prianím

je žiť ďalej a len prijímajú možnosť,

ktorú pre nich vytvorili druhí.

Transplantácia je navyše legalizovaná,

takže ani v tejto oblasti nie je dôvod na

znepokojenie. A predsa sa tento pocit,

podobný tlaku svedomia, nástojčivo

hlási. Isté znamenie, že ľudský zákon

tu stojí proti zákonu prírodnému.

Závažným dôvodom, ktorý silne zaťažuje

misku váh v neprospech transplantácií,

je neznalosť deja pri umieraní.

Tragický omyl, či skôr neznalosť,

ktorá v tejto oblasti vládne, vedie k nepredstaviteľnému

utrpeniu ľudí, ktorých

pozemské telá sú rozoberané na

transplantačné účely práve v okamihu

umierania. Vykonávanie transplantácií

si vôbec nemožno predstaviť bez

tohto omylu. Našťastie bola v tejto závažnej

veci ponechaná každému človeku

jeho osobná voľba.

ČO JE ÚSPECH ?

aždú ľudskú činnosť sprevádza

K zodpovedajúca filozofia, teda

uhol pohľadu. Z pohľadu dnešnej

vedy niet pochýb o tom, že možnosť

transplantácií orgánov je úspechom.

Za úspech však nemôže byť bez všetkého

označené všetko, čo človek po

prekonaní mnohých ťažkostí doká-

31

Svet Grálu

9 | 2006


TÉMA

zal. Rozhodujúcim má zostať to, či to

skutočne, v každom ohľade, prinieslo

všestranný úžitok.

Jednou stránkou zdarnej transplantácie

je predĺženie života na zemi. Je

to lekársky úspech, keď človek po výmene

srdca alebo aj pľúc žije ďalej – na

rozdiel od iných, ktorí sa svojej operácie

nedočkali, alebo ktorí po operácii

zomreli kvôli odvrhnutiu transplantátu.

Z času na čas sa takí ľudia po

transplantácii prezentujú v médiách,

často v športovom odeve, aby verejnosti

oznámili že sa cítia dobre, že

ich život pokračuje, že sa mohli vrátiť

k svojmu obľúbenému športu atď. Je

to pochopiteľné, pretože takého chcú

pacienta vidieť sponzori, verejnosť,

často tiež rodinní príslušníci a v neposlednom

rade aj on sám. Ale je to

skutočne tak?

Je tu ešte aj druhá stránka úspechu,

ktorá však zostáva verejnosti utajená.

Je to vnútorný život pacientov

po transplantácii. Prikladá sa mu dostatočná

vážnosť? Veď práve vnútorný

život patrí k tomu najskutočnejšiemu,

čo každý z nás prežíva a nemal by byť

preto zanedbávaný!

O tom, ako transplantácia poznamenáva

vnútorný svet týchto ľudí,

môžu podať svedectvo len oni sami.

Z tohto dôvodu je veľmi pozoruhodným

svedectvom kniha americkej autorky

Claire Sylvie, ženy, ktorá podstúpila

transplantáciu srdca a pľúc.

Silné prežitia a tiesnivé neporozumenie

zo strany ľudí, ktorí touto ojedinelou

skúsenosťou neprešli, ju primäli

otvorene prehovoriť.

ZÁPAS O IDENTITU

ríbeh Claire Sylvie rozhodne nepatrí

medzi štandardné. Jeho vý-

P

nimočnosť nie je daná len skutočnosťou,

že sa pozoruhodným spôsobom

dozvedela meno svojho darcu, ale aj jej

mimoriadnou vnímavosťou, ktorá jej

32

Svet Grálu

9 | 2006

umožnila vedome sa zaoberať svojimi

prežitiami. Tieto prežitia, akokoľvek

sú individuálne, sú v podstate spoločné

mnohým takýmto pacientom.

Je treba si znovu uvedomiť, že transplantácia

predstavuje mimoriadny

zásah do telesného a duševného života,

ktorý prináša ojedinelé skúsenosti

a zážitky. Tie sú však pre väčšinu

ostatných ľudí natoľko zvláštne alebo

dokonca neprijateľné, že sa veľmi

ľahko vytvorí nepreklenuteľná komunikačná

bariéra. Jej základ vytvárajú

už sami lekári svojím výhradným zameraním

sa na telesnú stránku transplantácie.

Ich pacient čoskoro zisťuje,

že svoje pocity a vnútorné stavy nemôže

vyjadriť pred nikým, pretože by

nenašiel skutočné porozumenie.

Veľa ľudí ani nie je schopných o svojich

pocitoch a reakciách z rôznych dôvodov

hovoriť. Často sa nimi nechcú

ani vedome zaoberať a snažia sa ich

poprieť aj pred sebou samými, aby tak

uchránili svoj vnútorný svet, ktorý je

im zrozumiteľný.

Z týchto dôvodov má svedectvo Claire

Sylvie veľkú hodnotu, pretože prehovorila

za všetkých, ktorí prehovoriť

nedokázali, nemohli alebo nechceli. Jej

príbeh zreteľne ukazuje na najzávažnejšie

dôsledky transplantácií, preto

si ho krátko pripomenieme.

Claire podstupuje transplantáciu

srdca a pľúc ako prvá pacientka v novozriadenom

kardiochirurgickom

centre. Darcom drahocenných orgánov

je mladý muž, ktorý havaroval

na motocykli. Jeho mozog bol v okamihu

nárazu do stromu celkom zničený.

V nasledujúcich dňoch po operácii

sa začína Claire zžívať so svojimi

novými orgánmi, ktoré donedávna

patrili ešte niekomu inému. Na svoje

prekvapenie však zisťuje, že novými

nie sú len transplantované orgány, ale

aj jej vnútorný život. Jasne si uvedomuje

vplyv cudzej osobnosti, pravdepodobne

darcu. Medzi iným si tiež

kladie otázku, do akej miery bude musieť

zdieľať prítomnosť cudzej duše ako

cenu za to, že teraz smie používať orgány

jej predošlého tela.

U lekárov už od začiatku naráža so

svojimi otázkami na nepochopenie

a odmietanie. Zápasí s pocitmi strachu

a zúfalstva. Je to len ona, ktorá musí

viesť boj o svoju identitu, alebo zažívajú

podobný osud aj ďalší pacienti?

Nemožnosť podeliť sa so svojimi pocitmi

s niekým, kto by ich pochopil,

alebo kto by ich aspoň trochu dokázal

vysvetliť, sa stáva jej dočasným trýznivým

údelom.

Príbeh sa rozvíja a získava nádych

fantastickosti pre toho, kto sa o neviditeľný

svet nikdy nezaujímal. Claire

stretáva svojho darcu vo sne. Od tej

chvíle vie, ako sa volal. Potreba poznať,

aký bol, sa stupňuje, pretože časť jeho

života pokračuje teraz v jej tele i duši.

Prísne obmedzenia však nedovoľujú,

aby sa oficiálnou cestou dozvedela

jeho meno.

Po niekoľkých rokoch stretáva mediálne

založeného muža, ktorý jej

hneď nasledujúci deň oznámi, že vo

sne videl úmrtné oznámenie jej darcu.

Udáva názov novín a vzhľad stránky,

na ktorej je oznámenie vytlačené.

Druhý deň si obaja overujú pravdivosť

údajov. Všetko súhlasí: meno, vek,

doba úmrtia dva dni pred transplantáciou,

havária na motocykli.

Všetko je príliš silné na to, aby Claire

bezprostredne uskutočnila svoje

prianie a navštívila rodinu svojho

darcu. Niekoľko mesiacov sa odhodláva,

až nakoniec zdvíha telefón.

Stretnutie s rodinou je zvláštnym

zážitkom. V hrudi Claire Sylvie tepe

srdce ich syna, brata, vnuka. Rozpráva

svoj príbeh a oni rozprávajú svoj. Claire

nachádza potvrdenie mnohých svojich

domnienok, týkajúcich sa svojich

celkom nových vlastností a sklonov.

Má enormnú vitalitu, s ktorou jej

vlastné orgány márne súperia – aj on

bol neúnavný. Obľúbila si iné pokrmy –

jeho najobľúbenejšie. Má iný vkus pri


TÉMA

posudzovaní žien – jeho vkus. Stala sa

pozornejšou a citlivejšou k druhým. Je

iná. Nie je to už ona, aká bývala, ale

miešajú sa v nej skúsenosti dvoch ľudí,

z ktorých jeden akoby zostal na zemi

len v niektorých svojich orgánoch

a druhým je niekdajšia Claire.

Skúsenosť Claire Sylvie potvrdzujú

nielen početné zážitky ďalších pacientov,

ktorí podstúpili transplantáciu

nejakého orgánu, ale aj pozorovania

zdravotníckeho personálu a rodinných

príslušníkov. Z mnohých príkladov

uveďme len dva; prvý z nich poukazuje

na bizarné dôsledky niektorých

transplantácií.

MUŽ SÚPERIL SO

SVOJÍM STARÝM

SRDCOM

už A., žijúci v Anglicku, trpel

M ochorením nazvaným mukoviscidóza

(cystická fibróza – pozn.

red.). Potreboval bezpodmienečne

nové pľúca, pričom srdce mal zdravé.

Podstúpil transplantáciu srdca a pľúc.

Jeho pôvodné srdce bolo súčasne

transplantované mužovi B., ktorého

vlastné srdce zlyhávalo. Tento

výnimočný transplantačný prenos

sa označuje ako „domino – transplantácia“.

Obe operácie sa vydarili

a vytvorili predpoklad pre ojedinelý

zážitok, ktorý nemá v dejinách

ľudstva obdobu. V r. 1994 sa muži

A. a B. stretli na športových hrách,

usporiadaných v Anglicku pre ľudí

s transplantovanými orgánmi – ako

súperi v bežeckej disciplíne. Muž

A. súperil so svojím starým srdcom,

ktoré bilo v hrudi jeho súpera, muža

B. – a toto srdce zvíťazilo nad svojím

predošlým vlastníkom. Obaja muži

sa potom zišli, aby si vymenili svoje

dojmy. Muž B. rozprával mužovi A.

o svojich nových obľúbených pokrmoch.

Muž A. potvrdil, že to boli aj

jeho obľúbené jedlá.

Príbeh druhý: Thomasovi povedali,

že jeho nové srdce patrilo mladému

mužovi. Thomas bol od začiatku

presvedčený, že jeho darca bol čiernej

pleti, napriek tomu, že sa mu

nikdy nepodarilo získať potvrdenie

tohto predpokladu. Sám pochádzal

z prostredia, ktoré bolo silne zaťažené

rasovými predsudkami. Bezprostredne

po transplantácii sa začal

oveľa lepšie cítiť v spoločnosti černochov.

Dokonca ho začala priťahovať –

prvýkrát v živote – čierna zdravotná

sestra, ktorá vzhľadom pripomínala

Tinu Turnerovú. Začal cítiť spolupatričnosť

k černošskému obyvateľstvu

nielen v Amerike, ale aj k Afričanom.

S údivom zistil, že ho veľmi znepokojil

novinový článok opisujúci kruté

občianske boje v Etiópii. Celkom isto

vedel, že ešte pred transplantáciou by

ho taká správa nechala úplne chladným.

Tieto zmeny poznamenali aj

jeho vzťah k manželke.

ŽIJE VO MNE TEN

DRUHÝ ?

noho pacientov po transplantáciách

je týmto spôsobom kon-

M

frontovaných s prítomnosťou kohosi

iného, v ktorom tušia – a niektorí tiež

neskôr spoznávajú – svojho darcu.

Keď sa potom dožadujú jasného vysvetlenia,

sú ponechaní sami na seba.

Školený psychológ im môže ponúknuť

len predstavu človeka, ktorý nič podobné

neprežil. Naviac sa vo svojom

myslení pohybuje spravidla iba v hraniciach,

vymedzených oficiálnym

lekárstvom, ktoré pre slobodnejšie

úvahy neponecháva žiadny priestor.

Preto sa pacienti s transplantovanými

orgánmi často uchyľujú k vlastným

predstavám, ktoré im dovoľujú vyrovnať

sa aspoň sčasti s prítomnosťou

cudzieho hosťa.

Claire sa napríklad domnieva, že

je so svojím darcom duševne spojená.

Iní sú presvedčení o tom, že

cudzí duch žije ďalej vo svojich orgánoch,

presadených do ich tela, alebo

že sa zdržuje v ich blízkosti. Niektorí

s privlastneným orgánom (srdcom)

hovoria ako s cudzou osobou, alebo

sa snažia nemyslieť naň vôbec.

Tento vnem prítomnosti niekoho

iného, ako aj telesné a psychické

zmeny po transplantácii sú záležitosťou

úplne individuálnou. Príčinou

rozdielností je najmä odlišné prežívanie

tej istej situácie, podobne ako

je to aj v mnohých iných ohľadoch.

Rovnaký impulz prežije predsa každý

z nás celkom inak, v závislosti od svojej

schopnosti vnímať určité druhy

podnetov. Tak môže rovnaký impulz

vyvolať zreteľnú reakciu alebo tiež

nevyvolať žiadnu.

Aj v prípade transplantácií, pri

posudzovaní ich celkového dopadu,

smerodajnými by mali zostať zážitky

ľudí, ktorí sú schopní vnímať zreteľnejšie

než druhí. Nakoľko toto zaťaženie

fyzickými a psychickými vlastnosťami

darcu pacient vníma alebo

či ho vôbec akceptuje, je už opäť jeho

osobnou vecou.

A

MÁ VÝZNAM SA

TÝM VŠETKÝM

VÁŽNE ZAOBERAŤ ?

čo iné by už malo mať význam?

Či to neznamená nič, že sa človek

prebudí z narkózy a zistí, že už

nie je sám sebou? Že niektoré vlastnosti

a potreby, ktoré mal, už nemá,

ale zato že získal celkom nové schopnosti,

ktoré nikdy nepestoval, a návyky,

na ktoré si nikdy nenavykal?

A čo s tým, keď sa potom dozvie, že

presne takým bol práve jeho darca?

Kde je teraz on a kým som teraz

ja? – Túto otázku nemožno predsa

zodpovedať pokrčením pliec alebo

tvrdením, že ide „len“ o sny a dojmy.

Tieto dojmy sa opakovane potvr-

33

Svet Grálu

9 | 2006


TÉMA

OSOBNOSŤ

34

Svet Grálu

9 | 2006

dzujú a stávajú sa tak objektívnym

dôkazom o existencii dosiaľ

nevysvetlených väzieb medzi žijúcimi

a zomretými.

Orgány z tela jedného darcu

sú niekedy rozdelené medzi viacero

príjemcov (srdce a pľúca,

pečeň, obličky, prípadne aj ďalšie

tkanivá). Z toho je zrejmé, že

posmrtná prítomnosť jedného

darcu na troch miestach súčasne,

t. j. v niekoľkých telách, do ktorých

boli jeho orgány prenesené,

nie je mysliteľná. Napriek tomu

sa jeho prítomnosť v týchto telách

akoby prejavuje.

Povahové zmeny môžu byť

niekedy také výrazné, že sú

veľkou záťažou nielen pre samotného

pacienta, ale aj pre

jeho okolie. Niekedy si naopak

takýto pacient „polepší“, keď

získa schopnosť, ktorá je v podstate

dobrá. Nad všetkým sa

však stále vznáša veľký otáznik.

Môže byť vôbec pravé a teda potrebné

to, čo ku mne nepatrí?

Veď choroba je často súčasťou

ľudského života a očividne sa

podieľa na formovaní a rozvoji

osobnosti. – Je lákavou predstavou

zriecť sa takých sprievodcov;

ale dokázali by sme ísť ďalej

bez nich, tak, aby sme nestratili

správny smer? Týchto sprievodcov

nám predsa nepridelil svojvoľný

ľudský rozum.

Položili sme si mnoho otázok,

týkajúcich sa transplantácie.

Nech sú podnetom na hľadanie

odpovedí – pre každého človeka,

ktorý nechce zostať ľahostajný

k životu druhých ľudí, aj

keď sa ho tento problém práve

teraz (priamo) netýka. Hľadaním

týchto odpovedí sa budeme

zaoberať aj v nasledujúcom

čísle.

MUDr. Jan PALOUČEK

VZNIK SVETA PODĽA

KANTA

251 ROKOV KANTOVHO

„VŠEOBECNÉHO PRÍRODOPISU A TEÓRIE NEBIES“

mmanuela Kanta si odborné

I kruhy vážia hlavne ako filozofa

a vedeckého teoretika, pretože patrí

v týchto oblastiach k najdôležitejším

mysliteľom. Ako prírodovedca

a astronóma ho vnímajú už menej,

napriek tomu, že až do šesťdesiatych

rokov 18. storočia prevažovali

v jeho dielach prírodovedné

otázky. Kant osobne nevykonával

žiadne experimenty, ani ich nezahrňoval

do svojich úvah. Tým sa

odlišuje od ďalších dvoch veľkých

osobností vedy a filozofie: René

Descarta (1596–1650) a Gottfrieda

Wilhelma Leibniza (1646–1716).

Vo svojom diele „Všeobecný prírodopis

a teória nebies“ uverejnil

Immanuel Kant 14. marca 1755

priekopnícky popis vzniku našej slnečnej

sústavy. Porovnateľné pokusy

poznáme síce už zo staroveku, avšak

v tej dobe boli dostupné poznatky

nedostačujúce pre prírodovedecký

výklad vzniku sveta.

V novoveku Descartes a Leibniz

nenazerali na svet ako na statický

systém; Descartes formuloval teóriu

vírenia hmoty ako vysvetlenie

pôvodu planét. Kant však priniesol

V roku 1755 bolo vydané jedno z najodvážnejších

diel v dejinách vedy. Mladý Immanuel Kant ako

prvý astronóm novoveku popísal vznik nášho

sveta – slnečnej sústavy na základe Newtonových

fyzikálnych zákonov. Vysvetlil tak vznik planét

a komét bez toho, že by predpokladal nadprirodzený,

svojvoľný zásah Stvoriteľa do týchto

dejov. Siegfried Hagl prináša stručný výklad Kantovej

teórie.

viac: „systematické poňatie stavby

sveta“, ktoré malo objasniť vznik našej

slnečnej sústavy s jej planétami

a kométami, štruktúru Saturnovho

prstenca atď., dôsledne a logicky, výhradne

na základe pôsobenia prírodných

zákonov. V čom bolo toto

ponímanie nové?

Od antiky sa so samozrejmosťou

používal predpoklad, že planéty museli

dostať na počiatku prvotný impulz

zvonku od prvého hýbateľa – od

Stvoriteľa, aby mohli putovať svojimi

dráhami. Odrazu sa však – k zdeseniu

cirkvi ukázalo, že priamy zásah

„ruky božej“, v tomto dianí už

nemusel byť vôbec potrebný. A to

v neho ešte pevne veril napríklad

Isaac Newton (1643–1727).

Vráťme sa však k astronómii: pred

250 rokmi bola predstava o svete obmedzená

najmä na slnečnú sústavu.

S nebeskými telesami mimo nej si

vtedy ešte veľmi nevedeli poradiť.

Síce už Giordano Bruno (1548–1600)

považoval hviezdy za „slnká“ podobné

nášmu Slnku, ale dôkaz, že

sa jedná o veľmi vzdialené objekty,

priniesol až Friedrich Wilhelm Bessel

(1784–1846) v roku 1838.


OSOBNOSŤ

K

KANT-LAPLACEOVA

KOZMOLÓGIA

akým záverom dospel vo vede

Immanuel Kant? Podľa jeho

hypotézy sa začala slnečná sústava

tvoriť z obrovského medzihviezdneho

molekulárneho oblaku, ktorý

sa gravitačnými silami postupne

zhlukoval do svetových telies. Avšak

týmto výkladom sa nedali uspokojivo

vysvetliť ešte mnohé fenomény

nášho planetárneho systému.

Tu na Kantovu teóriu neskôr

nadviazala tzv. „Laplaceova teória“,

nazvaná podľa francúzskeho astronóma

Pierra Simona Laplaceho

(1749–1827). Zatiaľ čo Kant vychádzal

z predstavy nehybnej hmly,

ktorá sa postupne zhusťovala do astronomických

telies nášho planetárneho

systému, Laplace predpokladal

rotujúcu hmlovinu, ktorá sa odstredivými

silami roztrhala. Tým sa

zdalo byť vysvetlené, prečo sa všetky

planéty pohybujú v takmer tej istej

rovine. (Výnimkou

je v Kantovej dobe ešte

neznáme Pluto s veľmi

excentrickou, približne

o 17 stupňov naklonenou

obežnou dráhou.

V poslednej dobe sa však

Pluto považuje skôr za

bývalý mesiac Neptúnu,

než za planétku). Pretože

obe teórie predpokladajú,

že náš slnečný

systém vznikol

z obrovskej prahmloviny,

pojednávalo sa o nich neskôr

v učebniciach pod súhrnným názvom

„Kant-Laplaceova“ hypotéza.

Z dnešného pohľadu však nemôžu

obe hypotézy – nech už jednotlivo

alebo navzájom sa doplňujúc

– uspokojivo popísať vznik

našej slnečnej sústavy. Až 20. storočie

prinieslo modernejšie hypotézy

a komplikovanejšie výpočty (napríklad

v roku 1944 Carlom Friedrichom

v. Weizsäckerom zverejnenú

„teóriu turbulencie“), schopné lepšie

vysvetliť vznik nášho planetárneho

systému z obrovského mračna

hmloviny.

VZNIK PLANÉT BEZ

ZÁSAHU STVORITEĽA

antove astronomické spisy,

K i Laplaceova Nebeská mechanika

vychádzajú z toho, že vznik

hmotných telies sveta možno vysvetliť

výlučne pôsobením prírodných

zákonov. Priamy zákrok

Stvoriteľa – pre teológov odveká

samozrejmosť – sa v tejto súvislosti

nezdal byť nutným. Všetko sa

podľa Kanta i Laplaceho vyvíjalo

„prirodzeným“, teda ľuďom zrozumiteľným

spôsobom. S nadprirodzenými

vplyvmi sa nepočítalo. To

je vyjadrené v známej anekdote:

Keď Laplace predložil Napoleonovi

„Zvolil som námet, ktorý je schopný ako svojou vnútornou zložitosťou,

tak aj so zreteľom na náboženstvo, spôsobiť, že veľká časť

čitateľov zaujme hneď od počiatku škodlivé predsudky. Objavovať

to systematické, čo spája veľké časti stvorenia do celých dimenzií

nekonečnosti, odvodiť vznik svetových telies samotných a pôvod

ich pohybov z prvých stavov prírody prostredníctvom mechanických

zákonov... zdá sa, že také poznatky ďaleko prevyšujú sily

ľudského rozumu. Na druhej strane hrozí náboženstvo okázalým

obvinením z trúfalosti…“

Immanuel Kant

(1724-1804; z predslovu k „Všeobecnému prírodopisu“)

svoju Nebeskú mechaniku, tak sa

Napoleon, sám dobrý matematik,

údajne udivene spýtal, prečo nie

je v tejto práci zmienka o Bohu.

Laplace vraj hrdo odpovedal: „Výsosť,

v mojej hypotéze nemusel Boh

zasahovať.“ Laplace dokázal vypočítať

dráhy planét s presnosťou, ktorá

bola pre jeho dobu postačujúca. Dospel

k presvedčeniu, že naša slnečná

sústava je so svojimi uzavretými

dráhami planét trvalo stabilná.

Z dnešného pohľadu sa však ani na

základe Laplaceho Nebeskej mechaniky

nedá dokázať, že náš planetárny

systém je stabilný. Vo svojej

dobe jeho dôkaz, že stredné vzdialenosti

planét od Slnka zostávajú

takmer konštantné, vzbudil senzáciu,

ale v súčasnosti veda predpokladá,

že slnečná sústava sa za

mnoho miliónov rokov môže dostať

do chaotického stavu.

Immanuel Kant sa domnieval, že

bez „mechanizmu prírody“, teda

bez poznateľných zákonitostí, by

nemohla existovať žiadna prírodná

veda. S týmto tvrdením sa aj dnes

stotožňujeme. V Kantovej dobe,

pred 250 rokmi, bola mechanika vrcholom

prírodných vied. O chémii,

elektrine alebo dokonca elektrodynamike

sa ešte nič nevedelo. Ale

aj dnes sú prírodné zákony základom

každej vedeckej práce. Keby sa

z prírodných javov nedali odvodiť

poznateľné, merateľné

a následne nami ľuďmi

použiteľné, vypočítateľné

a dokonca predvídateľné

závery, teda

zákony, ktoré sa viditeľne

prejavujú, bolo

by akékoľvek prírodné

bádanie odsúdené

na neúspech. Náš svet

by sa nám javil ako nepochopiteľný

chaos.

V prírode poznateľný

„zákonitý mechanizmus“

však nemusí viesť k ateizmu,

aj keď sa tak v minulosti vinou zjednodušených

záverov často stalo. Naopak

– človek môže v dokonalosti

a nezmeniteľnosti zákonov poznávať

pôsobenie inteligentného plánu,

Božej vôle zhmotnenej aj v prírodných

zákonoch.

Siegfried HAGL

35

Svet Grálu

9 | 2006


HISTÓRIA

PUTOVANIE

DO KRAJINY

ÚSVITU (V.)

ribližne v polovici 2. tisícročia pr.

P Kr. živorí tento národ v Egypte

v otrockom postavení pod tvrdou

nadvládou vtedajších faraónov.

Oceľ sa kalí v ohni a duša dozrieva

v utrpení, a preto o tomto období vývoja

izraelitov platí: „Utrpenie a silná

túžba po oslobodení umožnila rýchlejšie

dozrievanie ich duší. Tým duchovne

napredovali pred všetkými ostatnými…

Konečne sa vznášal nad nimi pojem

skutočného Božstva, o to pravdivejší

36

Svet Grálu

9 | 2006

IZRAEL

Medzi mnohými náboženstvami sveta sú iba tri, ktoré sú v pravom zmysle slova

monoteistické: židovské, kresťanské a islam. V tomto poradí aj vznikli a začali sa

rozvíjať. Konkrétne historické písomné správy, ktoré máme k dispozícii, sú dokla-

dom o časti dejín, zahŕňajúcej niekoľko tisícročí. Neporovnateľne väčším časovým

úsekom vývoja ľudstva je však predhistorické obdobie s jeho udalosťami, o ktorých

máme iba nepriame poznatky.

Posudzované z tejto prespektívy sa môžeme domnievať, že prešiel veľmi dlhý čas,

kým ľudia vo svojom duchovnom vývoji dospeli až k poznaniu o existencii jediného

prazdroja života – Boha.

A bolo to práve najmenšie z troch dnešných monoteistických spoločenstiev, ktoré

k viere v jediného Boha dospelo ako prvé – totiž národ izraelský. Aj jeho počiatky

sa strácajú v šere dávnoveku a od prvej historickej osobnosti, Abraháma, až k naj-

väčšej postave izraelského národa, Mojžišovi, uplynulo mnoho dlhých storočí.

a vznešenejší… Židovský národ svojím

náboženským kultom a svojimi

názormi stál vtedy pred všetkými

ostatnými, a teda najbližšie pravde.“

[Posolstvo Grálu, prednáška „Otče,

odpusť im,…“]

Meno Izrael má pre tento ľud obsah:

„ten, kto sa rozpráva s Bohom“

(Genesis 32,28). A pojem jediného

Boha, monoteizmus ako ucelený systém

viery a poznania, znamenal veľký

skok v duchovnom vývoji ľudstva.

Lebo cez toto malé spoločenstvo židovského

národa malo vzísť požehnanie

pre všetky národy zeme.

Zatiaľ sme však ešte v starovekom

Egypte a Židia trpia pod bičom faraónov.

Okolo r. 1100 pr. Kr. im vyšla

hviezda nádeje – Mojžiš. Pripomenieme

si iba, že vyrastal na dvore

vtedajšieho faraóna a bol „vychovaný

vo všetkej egyptskej múdrosti.“

(Skutky 7,22) Stal sa potom vytúženým

osloboditeľom, ktorý vyviedol

Židov z Egypta. Poverenie na to dostal

v samote púšte, kde prežil dotyk

všemúdrosti Božej a kde bol pripravený

na vysokú úlohu, ku ktorej bol

povolaný.

Na hore Sinaj smel prijať Mojžiš silu

Svetla, prevzal posolstvo Božie, zákony,

ktoré mohli viesť jeho ľud. Tieto

príkazy vyryl Mojžiš na kamenné

dosky. Po tomto zážitku Božieho zjavenia,

naplnený vedomím svojho poslania,

putoval izraelský národ ďalej

na sever a nakoniec prišiel do krajiny

Kanaán, kde sa usadil.

Dlhší čas viedli národ sudcovia, až

okolo r. 1000 pr. Kr. v osobe Saula si Izrael

zvolil svojho prvého kráľa, po ktorom

nasledovali Dávid a Šalamún, staviteľ

obrovského, nádherného chrámu

v Jeruzaleme. Izraelský národ pozostával

z dvanástich kmeňov. Onedlho

po dokončení veľkolepého chrámu

sa však objavili v jednote izraelských

kmeňov trhliny a kmeňové roztržky

skončili rozpadom jedného kráľovstva

na dva samostatné celky: na severný

Izrael a južnú Judeu. Početné vojny medzi

nimi, ako aj so susednými štátmi,

utvárali potom osudy týchto štátov, až

sa nakoniec oba zrútili. Severný Izrael

bol v r. 722 pr. Kr. zničený Asýrčanmi

a jeho desať kmeňov zmizlo z povrchu

zeme. Južná Judea sa ešte nejakú dobu

udržala, až r. 586 pr. Kr. nasledovala

osud svojho severného brata: babylonský

kráľ Nabukadnezar dobyl Jeruzalem,

zničil chrám a všetko obyvateľstvo

odvliekol do otroctva v Babylónii.


HISTÓRIA

O pol storočia neskôr, keď si novovzniknutá

svetová veľmoc vtedajšej

doby – Perzská ríša – Babylón podmanila,

dovolil perzský vládca Kýros

v r. 538 pr. Kr. Židom návrat do vlasti

a obnovenie chrámu.

V nasledujúcich storočiach sa vládcovia

Palestíny striedali. (Pozn.: Palestína

je zemepisný názov pre oblasť

oboch bývalých izraelských ríš, ktorý sa

používa až do dnešnej doby, aj keď dnes,

vplyvom historických zmien,

s pozmeneným významom).

Významnú zmenu znamenal

rok 332 pr. Kr., keď Alexander

Veľký dobyl Perzskú

ríšu a uviedol do pohybu

proces vzájomného prelínania

kultúr a náboženstiev,

ktorý bol podstatnou črtou helenizmu,

o ktorom bude zmienka neskôr.

Cudzej nadvlády sa Židia už nezbavili,

s výnimkou 2. storočia pr. Kr.,

keď víťazné povstanie pod vedením

Juda Makabejského prineslo ten výsledok,

že jedno storočie boli Židia pod

správou vlastných vládcov. Ale v r.

63 pr. Kr., vtedy už svetová Rímska

ríša, rozpínajúca sa na všetky svetové

strany, urobila koniec aj židovskému

kráľovstvu, žijúcemu pod vládou Makabejskej

dynastie.

Babylonský kráľ Nabukadnezar dobyl

Jeruzalem, zničil chrám a obyvateľov

odvliekol do otroctva v Babylónii.

rozsahu židovský veľchrám. Celé

dielo však bolo dokončené až o niekoľko

desiatok rokov a Židia sa potom

z neho mohli tešiť iba krátky čas.

V r. 70 po Kr. Židia opäť, ako mnohokrát

v predchádzajúcich storočiach,

povstali proti cudzej, tentoraz rímskej

nadvláde. Rímsky cisár Titus Vespasianus

však vzburu nemilosrdne

potrestal. Obliehal Jeruzalem a zničil

chrám – a to znamenalo zánik židovského

štátu a koniec Židov ako

jednotného národa. V r. 135 po Kristovi

sa síce zvyšky židovského obyvateľstva

opäť pokúsili povstaním pod

vedením Bar Kochbu (Syna hviezdy)

o znovunadobudnutie slobody, ale definitívne

podľahli rímskej moci. To

bol začiatok židovskej diaspory – Židia

boli rozohnaní do všetkých kútov

sveta a do ich krajiny im bol zakázaný

prístup.

Zástup pútnikov do krajiny úsvitu,

za Svetlom, za hľadaním domova

a najposvätnejšieho poznania a hodnôt.

Tu sú dejiny zápasom o vzťah k Bohu,

s ktorým Izrael uzavrel duchovnú

zmluvu a ktorého uctieval.

Zo zákona Božieho, ktorého znenie

Mojžiš prijal na hore Sinaj a dal

svojmu ľudu, sa rozšírením neskôr

stala tóra, t. j. náuka obsiahnutá v prvých

piatich knihách Biblie. Dávid

k nim pridal Žalmy, Šalamún Knihu

prísloví a knihu Kazateľ, proroci, obzvlášť

najväčší a najvýrečnejší

z nich, Izaiáš, svoje

Proroctvá.

Tak v priebehu stáročí

rozmnožil Izrael bohatstvo

svojich svätých spisov,

až dostali rozsah, ktorý je

dnes obsiahnutý v Starom

zákone, ktorý teda obsahuje tóru, t.

j. päť kníh Mojžišových, Prorokov

a ostatné malé spisy.

Tóra je pre Židov základom, je to

srdce, ktoré mnohými tepnami dáva

prúdiť novej krvi telom náboženského

spoločenstva. Tak ako je tóra nedotknuteľným

zákonom a nikto v Izraeli

nikdy nepomyslel na zrušenie tohto

zákona, tak i sám Ježiš povedal, že neprišiel,

aby zákony rušil, ale aby ich

naplnil.

Diskusia o tóre nikdy neustávala,

Rimania však nebránili Židom, aby

vyznávali svoje náboženstvo, a nebránili

im ani pri novej výstavbe ich

chrámu. Ponechali im vlastných vládcov,

ktorí sa však museli podriadiť ich

zvrchovanej právomoci. A tak mohol

židovský vládca Herodes Veľký

(37– 4 pr. Kr.) obnoviť v obrovskom

duše, však nikdy neprestáva a veľmi

silné impulzy tomuto putovaniu dal

ľudstvu Izrael.

Biblické: „Buď svetlo,“ stojí symbolicky

na počiatku dejín Izraela a znamená

pre tento národ poverenie. Celé

jeho dejiny sú bojom o utváranie, uskutočnenie

a udržanie jeho najvyššieho

udržiavala národ bdelým a neskôr

našla svoj ohlas v talmude. Talmud

je sčasti súhrnom pôvodnej náuky,

obsiahnutej v tóre, a ústnych tradícií

s prídavkom rabínskych komentárov

z rôznych storočí.

Nečudo, že tak mnohotvárny duchovný

prúd sa v priebehu rokov roz-

37

Svet Grálu

9 | 2006


HISTÓRIA

delil na odlišné smery. V období medzi

rokmi 200 pr. Kr. až 200 po Kr.

boli najdôležitejšími z nich tieto tri

náboženské smery: saduceji, farizeji

a eséni.

Saduceji boli konzervatívni a patrila

k nim aristokratická vrstva kniežacích

rodín. Odmietali každé rozšírenie alebo

nový výklad zákona, lebo pre nich platila

iba jeho litera. Spomenuté obdobie

asi štyroch storočí bolo práve obdobím

helénskej kultúry, ktorej pôvodcami

boli Gréci. A tak prenikanie tejto

kultúry bolo aj príčinou diferenciácie

v židovskom národe, kde jedna časť prijímala

Grékov a ich kultúru, druhá ju

odmietala. Saduceji patrili k tým, ktorí

grécku vzdelanosť prijímali.

Farizeji, naopak, boli ľuďmi náboženského

pokroku a chceli vzťahovať

Božiu vôľu zjavenú v tóre na svoju

dobu a na situáciu, ktorá sa oproti

Mojžišovej dobe zmenila. Chceli teda

staré zákony upraviť do podoby použiteľnej

v ich dobe. Svoju zbožnosť

a vieru mienili vážne, aj keď mali zreteľné

sklony k povýšenosti, a preto

jednoznačne odmietali všetkých votrelcov,

teda predovšetkým Grékov

a Rimanov. Slovo farizej, hebrejsky

perušim, znamená odlíšený alebo oddelený.

A farizeji sa od všetkých pre

38

Svet Grálu

9 | 2006

nich cudzích pohanov vedome odlišovali.

K týmto dvom hlavným smerom

v židovskom náboženstve musíme

spomenúť ešte jeden významný prúd,

a síce esénskych, teda esénov. Výklad

ich pomenovania je sporný, podľa historických

prameňov znamená svätí

alebo sväto žijúci. Sú iba tri historické

pramene zo staroveku, a síce z prvého

storočia po Kr., ktoré sa o nich zmieňujú.

A tieto správy boli potvrdené tzv.

Kumránskymi nálezmi. V r. 1947 boli

totiž vo vápencových jaskyniach pri

Mŕtvom mori nájdené bohaté zvyšky

rukopisov pochádzajúcich z druhého

storočia pr. Kr., zvané Kumránske

zvitky.

V týchto rukopisoch sa vyskytuje

pomenovanie esénskych, ktorí sa

tým dostali do všeobecnej pozornosti.

Esénski sa odlišovali ešte prísnejšie

ako farizeji a žili v malých kláštorných

spoločenstvách. Ich hlavným strediskom

bol zrejme práve Kumrán, lebo

archeologické vykopávky kláštorných

pozostatkov potvrdzujú správy Plínia

z l. storočia po Kr. Tieto mníšske spoločenstvá

sa však nachádzali ešte aj na

mnohých iných miestach.

Toto rádové spoločenstvo pripomína

v mnohom pythagorejský rád.

Majetkové spoluvlastníctvo bolo absolútne,

takže novo prichádzajúci

musel pri prijatí odovzdať celý svoj

majetok. Deň začínal modlitbou s tvárou

otočenou k slnku a priebeh dňa

bol vyplnený usilovnou prácou, ktorej

plody patrili celému spoločenstvu.

Veľký dôraz sa kládol na schopnosť

mlčania. Manželstvo eséni odmietali,

ženy k nim nemali prístup, takže

to bol výlučne mužský rád. Okrem

prác nutných na zachovanie hmotného

života sa plne venovali výkladom

svätých spisov. Poznali liečivú

silu rastlín a minerálov. Pre svoju čistotu

a hlbokú zbožnosť sa tešili u ľudí

veľkej úcte. Veľmi prísne dodržiavali

očistné predpisy tóry. Dušu považovali,

rovnako ako farizeji, za nesmrteľnú

a chceli ju očisťovať primeraným

životom, aby ju pripravili pre

onen svet.

Jednou z najdôležitejších náuk

esénskych je učenie o dvoch cestách.

V nájdených rukopisoch sa hovorí

o ceste svetla a ceste tmy, o duchovi

svetla a duchovi temnoty. Svetlo je

pravda, temnota je lož. Hovorí sa

tu o ľuďoch, ktorí obnovujú svoju

zmluvu s Bohom, uzatvárajú s ním

novú zmluvu, hovorí sa o očistnom

krste, o živej vode. Všade sa stretávame

s rečou, ktorá je nám dôverne

známa z predchádzajúcich úvah o veľkej

ceste do krajiny úsvitu. U esénskych

je však táto reč ešte jasnejšia,

čistejšia a dáva už tušiť neskalené

Svetlo.

Tak u esénskych nachádzame ducha

pravdy, ktorého si ako vyjadrenie

pomoci z duchovnej sféry v zjaveniach

uvedomovali iba nemnohí.

Lebo dozrievajúci duch je stále znovu

stavaný pred rozhodnutie vybrať si

medzi dvoma cestami – a to je veľké

dobrodružstvo uvedomovania si seba

samého na veľkej ceste za Svetlom.

Z tohto prostredia vyšiel muž menom

Jochanan (Ján) zvaný Krstiteľ.

História jeho života je v európskom


HISTÓRIA

svete dostatočne známa, preto sa ňou

nebudeme zaoberať. Je však nevyhnutne

potrebné sa o ňom zmieniť

v súvislosti s Ježišom z Nazaretu. Ján

očisťoval Židov tým, že ich ponoril

do vôd rieky Jordán, a tak sprostredkoval

prosiacim silu Svetla. Ľudia

k nemu putovali v zástupoch, jeho

ohnivé kázne padali na úrodnú pôdu.

Ježiša to ku Krstiteľovi neodolateľne

priťahovalo a pri krste v Jordáne došlo

u Ježiša k uvedomeniu si svojho

vlastného poslania.

Ján pri Jordáne zostal. Ježiš šiel

k ľuďom do miest a dedín. Ján pôsobil

a žil ako esénsky askét. Ježiš nie.

Ján krstil. Ježiš to nerobil. Ježiš, Vyslanec

Boží z božsky bezbytostného,

sa stal telom a krvou ako všetci ľudia

na zemi. Preto bol vo svojom pravom

poslaní spoznaný iba nemnohými. Bol

síce mnohými ľuďmi oslavovaný ako

mesiáš, t. j. pomazaný, ktorý obnoví

kráľovstvo Izraela, ale Ježiš sám seba

nikdy za takého mesiáša neoznačoval,

naopak, zdôrazňoval, že jeho kráľovstvo

nie je z tohto sveta. Ale aj keby

bol sám seba za takého označil, nebol

by to podľa vtedajších názorov smrteľný

zločin.

Nie preto vtedy židovskí hodnostári

proti nemu intrigovali – intrigovali

preto, že národu aj im nastavil

zrkadlo, aby v ňom videli svoje chyby

a svoje poblúdenie voči Bohu a voči

zákonom vo stvorení. Do takého zrkadla

sa však málokto rád pozerá,

a preto Ježiša obžalovali u Rimanov –

u okupačnej moci.

Musíme si predstaviť vtedajšiu situáciu.

Do obrovského priestoru chrámového

námestia prúdili vždy počas

veľkých sviatkov davy pútnikov.

Tak to bolo aj cez Veľkú noc, keď do

mesta prišiel Ježiš so svojimi učeníkmi,

muž, ktorého predchádzala

povesť toho, kto sa ujíma v duchovnej

núdzi izraelského ľudu. Niet divu, že

sa mu v Jeruzaleme dostalo nadšeného

prijatia.

A Ježiš sa denne prihováral ľuďom

v chráme. Udalosti, ktoré nasledovali,

sú dostatočne známe. Najvyššie duchovenstvo

židovského národa, ktoré

obžalovalo Ježiša u Rimanov z podnecovania

vzbury voči ich moci, na

základe čoho bol Ježiš ukrižovaný, sa

tak stalo strojcom vraždy na Synovi

Božom.

Bola to vražda, vôbec nie spasiteľská

obeť chcená Bohom, ako to uvádzajú

výklady neskorších dôb.

„Jedným z najosudovejších znamení

však zostáva, že surová vražda

Syna Božieho sa považuje za nutnú

obeť zmierenia pre ľudstvo!“ [Posolstvo

Grálu, prednáška „Otče, odpusť

im, …“]

Ježiš nezanechal o svojej náuke

žiadne písomné svedectvo a všetky

písomné tradície sú od skutočného

historického diania značne časovo

vzdialené. Najstaršie písomné svedectvo,

pochádzajúce od apoštola Pavla,

ktorý osobne Ježiša nepoznal, bolo

napísané 25 rokov po Ježišovej smrti.

Najstaršie evanjelium – Markovo –

vzniklo okolo r. 70 v Ríme. Pisatelia

Do obrovského priestoru chrámového námestia

prúdili počas veľkých sviatkov davy pútnikov.

týchto oneskorených svedectiev teda

už nepodávajú správy o historickom

Ježišovi, ale o Kristovej osobe stvárnenej

v kulte. Mnohé ústne podania,

mnohý nepochopený výrok bol prekrútený,

pokrivený.

A tak z posolstva Kristovho, ktoré

malo ľudí oslobodiť od omylov a priviesť

ich späť do ich duchovného domova,

bola ďalším generáciám odovzdaná

správne iba časť a len nemnohí

tomuto posolstvu správne porozumeli.

Požiadavka uctievať Boha v duchu

a v pravde však platí pre všetky časy,

a tak zaznieva aj v ďalších storočiach.

Uvidíme, že veľké putovanie do krajiny

úsvitu, cesta za Svetlom, stále nezadržateľne

pokračuje.

Spracoval Zdeněk KŘIVKA

39

Svet Grálu

9 | 2006


NÁZORY

40

Svet Grálu

9 | 2006

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 9/2006, vyšlo 1. 9. 2006.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Ľuba

Dvornická, Júlia Faberová, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková,

Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský,

Tatiana Pukančíková, Andrea Stúpalová, Hana Šimková,

Igor Vojtek

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Grafika:

Martin Pukančík, Košice

Pavel Patloch, Karviná

Kristýna Franková, Brno

Marek Frank, Brno

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

Tomáš Ryška, Brno (3, 8–13); Artur Zatloukal st., Jiří Gottweiss, Brno (3,

23–26); Ann Triling, Ramat Gan, Israel/* (1); J. M. Fors/* (2), BigPhoto

(2); Corel Photodisc (2, 16); Wikipedia.org (2); Dragan Trifunovic, Zemun,

Srbsko/ iStockPhoto (5); anonym/* (7, 15, 42); GralsWelt 36/2005

(18–19); Mauritius images, Mittenwald (20); AGK, Berlín (22, 34); Carlos

Paes, Lisabon, Portugalsko/** (27); Paul Anderson, New Hampshire,

USA/** (28); Mariana Alvarez, Uruguay/** (29); Charles Shapiro,

Fullerton, USA/* (3, 36); Odelia Cohen, Tel Aviv, Israel/* (37); Grzegorz

Wolczyk, Busko, Polsko/* (38); János Gehring, Budapešť, Maďarsko/*

(39); Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com;

**) – Morguefile.com.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Karel Prskavec, Liberec

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát

ročne. Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede redakcie. Listy,

názory a pripomienky čitateľov – či súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.

Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Otázka:

V čom je príčina

homosexuality ?

Odpoveď:

Predpokladom pre vznik homosexuality

je existencia duchovného pokrivenia,

teda odklonu od pôvodne

zvoleného smeru cítenia ľudskej

duše. Druh cítenia si každý ľudský

duch zvolí s konečnou platnosťou

už na začiatku svojho vývoja k sebauvedomeniu.

Tak sa každý z nás

kedysi rozhodoval medzi dvomi

druhmi pôsobenia – aktívnejším

mužským alebo pasívnejším ženským.

V dôsledku tohoto príklonu

sa formovali i vonkajšie obaly duše,

ku ktorým patrí ako najhrubšie aj

pozemské telo. Tieto obaly získavajú

buď mužskú alebo ženskú podobu.

Ak sa rozvíja duša zvoleným

smerom, prejavuje sa v zodpovedajúcom

tele vždy ako muž alebo ako

žena, a to v každom ohľade. Ak sa

duša neskôr prikloní k opačnému

druhu cítenia, môže sa v ďalšej

inkarnácii narodiť do tela opačného

pohlavia, ktoré tejto duševnej

zmene lepšie zodpovedá. Pretože

však druh pôvodného cítenia nemôže

už duša úplne zmeniť, ale iba

„prispôsobiť“ , t. j. pokriviť, nebude

sa v tele opačného pohlavia prejavovať

nikdy plnohodnotne. Pokrivenie

má teda príčinu v dodatočnom

rozhodnutí, ktorým sa duša vo

svojom cítení odkláňa od pôvodne

nastúpeného smeru. Výsledkom

sú mužské duše v ženských telách

alebo naopak ženské duše v mužských

telách. Pri voľbe partnerského

náprotivku budú potom takéto ženské

duše v mužských telách priťahované

predovšetkým k mužským

dušiam v ženských telách a naopak.

Navonok to bude stále ešte

partnerstvo medzi mužom a ženou,

z duchovného hľadiska však už ide

o spojenie dvoch pokrivených duší.

Ďalší vývoj závisí od toho, či sa duša

novým rozhodnutím svojho pokrivenia

vzdá, alebo či bude pokračovať

chybným smerom.

Neskalené a čisté cítenie, či už ženské

alebo mužské, poskytuje duši

oporu pri všetkých jej rozhodnutiach.

Preto je pokrivená duša viac vystavená

nebezpečiu neprirodzenej voľby

a môže ľahšie stratiť ďalšie zábrany,

které za normálnych okolností tvoria

dostatočnú bariéru a nepripustia neprirodzený

styk medzi osobami rovnakého

pohlavia. Výsledkom je homosexuálne

správanie, z ktorého sa

neskôr vyvíja homosexuálny sklon.

Sklon k homosexualite však nie je

bezpodmienečne viazaný na vyššie

uvedený druh duševného pokrivenia.

Aj akékoľvek iné oslabenie citu môže

pripraviť pôdu na podobné anomálie,

pretože znižuje schopnosť odlíšiť

prirodzené od neprirodzeného. Zvyšuje

tak riziko, že človek podľahne nesprávnemu

vplyvu. Preto sa k homosexuálnemu

správaniu môže uchýliť

aj človek, ktorý nie je ešte vo vyššie

uvedenom zmysle pokrivenou dušou,

avšak jeho čistá citová schopnosť už

utrpela zakalenie z iných príčin. Často

pritom ide o citové poranenia, s ktorými

sa človek nedokáže vyrovnať.


NÁZORY

Tak môže napr. vzniknúť partnerstvo

medzi pokrivenou mužskou

dušou v ženskom tele a ženskou

dušou v ženskom tele, ktorá

následkom citového sklamania volí

neprirodzené riešenie – menej konfliktný

vzťah s osobou rovnakého

pohlavia, ktorej obetuje časť svojho

ženského citu. Tento príklad je však

iba jedným z mnohých variantov

homosexuálneho partnerstva.

Homosexualita je z hľadiska zachovania

ľudského rodu slepou uličkou

– homosexuálne partnerstvo

je neplodné. Druh citového života

už nevytvára pevnú oporu ani pre

mužské, ani pre ženské telo. Pokiaľ

takto postihnutá duša nedôjde k poznaniu

nesprávnosti svojho smerovania,

môže sa v niektorej z ďalších

inkarnácií narodiť do tela, ktorého

pohlavné znaky budú vyvinuté neurčito.

Tu je citový život už natoľko

narušený, že vedie dušu k dezorientácii,

rovnako ako nejednoznačne

vyvinuté telo. Taký človek potom

stojí pred rozhodnutím, či bude svoj

pozemský život viesť ako muž alebo

ako žena.

Akokoľvek je homosexualita výraznou

odchýlkou, ktorá nemá

v prírodných zákonitostiach žiadnu

oporu, môže sa takto postihnutý

človek ešte vždy rozhodnúť pre nápravu.

Nemôže samozrejme zmeniť

druh svojho súčasného pozemského

tela, môže sa však vnútorne usilovať

o prekonanie svojho pokrivenia. To

sa udeje príklonom k takému druhu

aktivity, ktorý zodpovedá jeho prvotnému

rozhodnutiu. Ak prejaví človek

dostatok dobrej vôle a odhodlania

zmeniť sa, iste mu bude správny

smer nejakým spôsobom ukázaný.

A keď potom vyplní zostávajúce roky

svojho pozemského života zvýšeným

úsilím, postupne pochopí, že v tejto

námahe dostal milosť, ktorá jeho

duši umožnila oslobodiť sa.

JP

Nevítaný hosť

Svet Grálu 7/2006

Vážená redakcia!

Chcela by som reagovať na Váš

článok Nevítaný hosť, uvedený

v 7. čísle Sveta Grálu. Článok na

mňa veľmi zapôsobil a preto píšem.

Už veľa rokov nosím v sebe

veľmi veľkú ťarchu, ktorú som si

spôsobila svojou nevedomosťou

a zlým rozhodnutím v mojom živote.

Stalo sa to pred tridsiatimi

rokmi, no stále cítim rovnaký žiaľ

a bolesť nad svojím činom. Aj ja

patrím medzi tie ženy, ktoré sa rozhodli

pre interrupciu. Svojou nevedomosťou,

ľahkovážnosťou a vtedajším

dôvodom som sa podvolila

na tento čin. Doma som už mala tri

malé deti a ďalšie na ceste. Nevedela

som to sama zvládnuť. Manžel

stále vo svete za prácou, aby sme

mali z čoho žiť. Viem, že ma to

neospravedlňuje a veľmi sa za to

hanbím. Prosím nášho Pána Boha

za odpustenie. Píšem aj preto, že

aj iné ženy majú túto skúsenosť za

sebou. Nikto nás neodradil od tohoto

činu, nepoučil. Články na čítanie,

kde by sme sa dozvedeli, čo

spôsobíme svojím rozhodnutím,

sme nenašli. Že zhatíme nový život.

Kde vlastne tento nový život

začína? Nemali sme vysvetlenie,

od ktorého okamihu plod považujeme

za živý. Že už po oplodnení sa

spája najvhodnejší duch s budúcim

telom. Že vzniká silné citové puto.

Prerušením všetko končí. O duchovnom

živote sa takto pravdivo

nepísalo. Veľa rokov mi trvalo, než

som pochopila a mohla sa pozrieť

do kočíka na malé deti, hoci som

doma mala svoje. Už teraz viem aj

to, že si raz tento svoj čin môžem

odčiniť. Svojím uvedomením, pokorou,

chcením dávať lásku svojim

deťom a už teraz aj vnúčatám. Byť

príkladom svojmu okoliu. Poučila

som sa zo svojich

chýb. Rozdávam

lásku,

lebo lásky nie

je nikdy dosť. Usmievam

sa na svet.

Len dobrým chcením

a zmenou v myslení môžem

niečo zmeniť. Hoci z duchovného

pohľadu nemožno interrupciu

ospravedlniť. Už teraz to viem! Verím,

že moje zobudenie, vyznanie

a ľútosť niekoho odradí od takéhoto

rozhodnutia.

Želám Vám veľa úspechov vo Vašej

činnosti a plánoch do budúcnosti.

S pozdravom Vaša stála čitateľka

MB

Otázka z verejných prednášok o reinkarnácii:

Kde nakoniec skončí

človek, keď ukončí svoj

kolobeh inkarnácií? Stane

sa božským a rozplynie sa

v blaženosti, v nirváne ?

Odpoveď:

Rozdiel medzi Bohom a človekom

je podobný ako medzi hodinkami

a hodinárom: hodinár je živý človek

a tvorca, hodinky sú jeho dielom.

Hodinky sa žiadnym spôsobom

nemôžu stať ľudskou bytosťou.

Ani človek sa nemôže stať božským,

rozdiel medzi oboma je nepreklenuteľný.

Rozplynúť sa vo všeobsiahlosti by

znamenalo zánik osobnosti a jedinečnosti

človeka. Cieľom nášho vývoja

je naopak stať sa zrelou svojbytnou

osobnosťou, schopnou samostatného

a správneho konania. To platí rovnako

pre pozemský život, ako i pre

ďalší život na „onom svete“. Pritom

zostaneme každý iný podľa skúseností,

ktoré sme nazbierali, a vlastností,

ktoré sme si osvojili.

AZ

41

Svet Grálu

9 | 2006


NA ZÁVER…

O PAMPÚŠENÍ

iete čo to znamená, keď sa povie

V napampúšiť sa ? Toto slovíčko

nenájdete v lexikóne slovenského

jazyka, no mne sa veľmi páči. U nás

doma sme tak označovali „duševné

rozpoloženie“ našich detí, keď im

ako maličkým nebolo niečo po vôli.

Ak by ste sa nazdávali, že tým mie-

42

Svet Grálu

9 | 2006

nim hnev, tak to nie je presne to, čo

mám na mysli. Ak sa nahneváme,

prudký hnev spravidla rýchlo odznie,

ako sa hovorí – ako prišiel, tak

odišiel. No ja mám na mysli taký

stav, keď sa naše deti nie a nie „odhnevať“,

niekedy to trvalo aj hodiny;

nasadili výraz nadurdeného

moriaka a prestali s nami, rodičmi

komunikovať. Nás to

privádzalo do zúfalstva, zakúšali

sme pocit veľkej viny

a chceli sme ihneď všetko napraviť.

No nič neúčinkovalo,

či sme to skúsili po dobrom,

alebo po zlom. Občas, keď

sme už boli celkom zúfalí, použili

sme aj násilie. No ani to

nepomáhalo, dokonca ten náš

mladší sa raz tak napampúšil,

že ani bitka ho neprinútila

k tomu, aby sa zdvihol zo

snehového záveja, v ktorom

sedel už hodinu – v treskúcom

mraze. Dodnes je mi záhadou,

ako mohol z toho neochorieť.

Pár rokov nám to trvalo,

ale nakoniec sme sa naučili,

že v takomto prípade platí

porekadlo „trpezlivosť ruže

prináša“. Nechali sme naše

deti „vychladnúť“ a dozerali

sme iba na to, aby sa im pri

„chladnutí“ nič nestalo (napríklad

keď päťročný syn vybehol

na ulicu so slovami, že

nás „navždy“ opúšťa). Keď sa

upokojili (tréningom sa nám

podarilo zostať pokojnými

počas celej doby), naučili sme

sa nič im nevyčítať, ale trpezlivo

počkať na deň, keď si sami

uvedomili nezmyselnosť takéhoto

správania. Určite k tomu

prispelo aj to, že sme sa o tom

všetkom v príhodnej chvíli

porozprávali.

Dnes, keď stoja na prahu dospelosti

a občas sa stane, že sa

s manželkou „napampúšime“

my, naše deti, vďaka svojim skúsenostiam,

dokážu bravúrne – niekedy

jediným pohľadom, či jediným slovíčkom

– veľmi rýchlo zariadiť, aby

rodinná harmónia a pohoda u nás

čoskoro opäť zavládli.

Rudolf HARČARÍK


ABD-RU-SHIN

VO SVETLE

PRAVDY

POSOLSTVO GRÁLU

Knižný titul Vo Svetle Pravdy »Posolstvo

Grálu« je dielo, ktoré objasňuje duchovné

deje a súvislosti týkajúce sa ľudského

bytia v celkových súvislostiach, ktoré doteraz

neboli známe. Dotýka sa častých

otázok a tém, s ktorými sa v duchovnej

oblasti stretávame, ako napríklad: Čo je

osud, ako sa prejavuje slobodná vôľa človeka

a zákon spätného pôsobenia alebo

karma, čo je to duch a duša, zákony vo

stvorení, poslanie Syna Božieho a mnohé

iné.

Autor v 168 prednáškach, ktoré na

seba svojím obsahom vzájomne nadväzujú,

podáva obraz celého stvorenia.

Logický sled myšlienok uľahčuje pochopenie

– napriek tomu ho autor v úvode

k Posolstvu Grálu výslovne vyzýva k tomu,

aby „toto vecné skúmal vecne“.

V širokom spektre svojich tém podáva

Posolstvo Grálu vysvetlenia aj k pojmu

„Grál“. Zatiaľ čo staré ságy a legendy i moderné

umelecké diela predstavujú Grál

ako mýtus, bez toho, aby logicky správne

vysvetlili jeho význam, opisuje autor Grál

ako najvyššiu duchovnú skutočnosť: je to

spojovací bod medzi Stvoriteľom a jeho

stvorením.

Vo vesmíre pôsobí večný zákon: len dávaním sa môže

aj príjmať, pokiaľ ide o trvalé hodnoty! To zasahuje tak

hlboko, že preniká celým stvorením ako svätý odkaz

vášho Stvoriteľa. Nezištne dávať, pomáhať, kde je o to

núdza, mať porozumenie pre blížneho aj pre jeho slabosti

znamená príjmať, lebo to je tá priama, pravá cesta

k Najvyššiemu!

A toto opravdivé chcenie prinesie vám ihneď pomoc,

silu! Len jediné čestné a hlboko precítené prianie dobra

a rozpoltí sa akoby plamenným mečom z druhej, doteraz

pre vás neviditeľnej strany tá stena, ktorú si samy vaše

myšlienky doteraz vybudovali ako prekážku; lebo vy ste

zajedno s tým obávaným, popieraným alebo vytúženým

druhým svetom, ste s ním úzko a nerozlúčne spojení.

Skúste to; veď vaše myšlienky sú ako poslovia, ktorých

vysielate. Vracajú sa späť obťažkané tým, čo ste

mysleli, nech je to dobré, alebo zlé. Tak je to v skutočnosti.

Pamätajte na to, že vaše myšlienky sú veci, ktoré

sa duchovne formujú a často stávajú sa útvarmi, pretrvávajúcimi

pozemský život vášho tela, potom sa vám

mnohé ujasní.

Preto sa celkom správne hovorí: „Ich skutky pôjdu za

nimi!“

Abd-ru-shin

Abd-ru-shin (Oskar Ernst Bernhardt)

Posolstvo Grálu »Vo svetle Pravdy«

Tri diely, vydanie v jednom zväzku.

1096 strán, formát A5,

pevná väzba, prebal

ISBN 80-968261-3-1

Cena 440 Sk

Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft


Spal som a sníval, že život je radosť.

Prebudil som sa a uvidel, že život je povinnosť.

Plnil som ju a pochopil, že povinnosť je radosť.

R. Thákur

More magazines by this user