SG19

svetgralu




strana 5

strana 8

strana 14

strana 26

strana 32

cena 87 Sk / 2,89 €

T. G. MASARYK

www.svetgralu.sk

V ďalšom čísle časopisu:

Rodina a jej budúcnosť

titulná téma:

Príchod do rodiny je pre dieťa vstupom do ďalšej inkarnačnej životnej

príležitosti. Dieťa je pritom dospelá duša, ktorá od počiatku citom vníma

nové prostredie a osvojuje si výbavu pre život. Čo prirodzene a ľahko nenadobudne

v rodine, neskôr sa prácne doháňa zložitou pedagogikou.

Svet Grálu č. 20

vychádza v júni 2009

Svet Grálu

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

17/2008 Svet Grálu

Svet Grálu

september – november 2008 · číslo 17


Ma

…alebo je to p

Ako posilňo

18/2008 Svet Grálu


december 2008 – február 2009 · číslo 18

Nikola Tesla –

muž, ktorý rozsvietil svet

Liečiť?

To je ako spievať alebo maľovať

Pôsobenie farieb na vyžarovanie krvi

Čo vlastne chcel Ježiš v skutočnosti?

Homeopatia. Pachové látky ako liečivá

strana 5

strana 10

strana 14

strana 28

Voda – 2. časť seriálu

strana 30

cena a87Sk/ 2,89 €

f a r i b

Krása nie je IN…

Svet Grálu

Duchovné súvislosti v živote

MODERNÝ NÁZOR NA ŽENU

www.svetgralu.sk

myšlienok

Jana Amosa Komenského

NOVINKA

Osem relácií autorsky pripravených Milanom Friedlom, ktoré zoznamujú

čitateľov v texte (a poslucháčov na priloženom CD vo formáte mp3)

s myšlienkami Jana Amosa Komenského: Labyrint sveta a raj srdca, Hlbočina

bezpečnosti, Cesta svetla, Závet umierajúcej matky Jednoty bratskej,

Pečať večnosti (Pansofia), Jedno nevyhnutné, Posolstvo Jana Amosa Komenského

súčasnej Európe a Jan Amos Komenský o sebe.

Nákladom Pavla Šebka, Lucie Šebkovej, Miloša Palatka a Aleny Palatkovej

v roku 2008 vydalo vydavateľstvo Integrál Brno.

16,5 x 22,5 cm, šitá väzba, prebal, 152 strán, ISBN 978-80-87176-01-6

Cena 11,95 € (360 Sk)

Objednávky:

Knihu môžete objednávať prostredníctvom kupónu v časopise, alebo

v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Súčasťou knihy je audio CD vo formáte mp3 s nahovorenými textami, ktorým prepožičali hlasy Gabriela

Filippi, Otakar Brousek, Milan Friedl, Rudolf Pellar, Alfred Strejček a Jiří Zapletal. Nahovorené texty sprevádza

organová variácia Petra Tvrdka. Celková dĺžka nahrávok presahuje sedem hodín hovoreného textu.


OBSAH

NA ÚVOD…

ZDRAVIE

Gemmoterapia v praxi 5

ROZHOVOR

Ešte neprišiel čas – vráť sa!

Rozhovor s Blankou Scheibnerovou,

ktorej zážitok blízky smrti zmenil

jej život. 8

ZDRAVIE

Pôsobenie stravy na človeka

Strava má veľký vplyv na naše telo i dušu;

spôsob pestovania plodín a distribúcia

potravín zase významne vplýva na sociálnu

rovnováhu a ekológiu. 10

TÉMA

Život – ani zázrak, ani náhoda 14

NA ZAMYSLENIE

Démonické sily a posadnutosť 20

HYPNÓZA

Čo sa deje počas hypnózy? 24

FOTOREPORTÁŽ

Z venezuelského pralesa 27

NÁBOŽENSTVO

Hriech a pokánie, obeť a zmierenie 30

ROZHOVOR

Ľudia by mali umierať doma

Riaditeľka mobilného hospicu Cesta domov

Martina Špinková hovorí o umieraní, eutanázii

a posledných dňoch života

svojich pacientov.. 32

HISTÓRIA

Čína a Západ 38

OSOBNOSŤ

Abd-ru-shin – život a dielo (5. diel) 42

NÁZORY

Listy čitateľov 46

NA ZÁVER…

Hodnota slov a presvedčenia 48

ak si predstavte,“ povedal ošetro-

pán Pejšek, „že u nás v zoo-

„Tvateľ

logickej záhrade utiekli v piatok z pavilónu

opice, po kábli sa vyšplhali

do kancelárie a vyčíňali tam až do

pondelka do rána!“

„Tam to ale muselo vyzerať,“povedala

znalecky pani Bartonková,

mamička malého Mareka, Jarka

a Silvinky.

„To si ani neprajte vidieť, viete? Nezožrali

akurát diefenbachie v kvetináčoch,

pretože sú jedovaté, a čo nezožrali,

rozhádzali. Lenže – predstavte

si, stalo sa tam čosi zvláštne…“

„Ako mohli utiecť,“ povedal poriadkumilovný

inžinier Krajza, „a ako sa

mohli len tak mirniks-dyrniks dostať

do služobných miestností? A vôbec –

to sa na to celý víkend neprišlo?“

„O to nejde,“ zahováral to chytro

pán Pejšek, „ale, stalo sa tam niečo

zvláštne,“opakoval. „Jedna z tých opíc

si sadla k počítaču a do pondelka vám

napísala knihu!“

„Čože??“zakuckal sa pán inžinier

Krajza a prestal hovoriť spisovne,

„šak to neni možné!“

„Je,“odtušil s nadhľadom pán Pejšek,

„ona totiž pani účtovníčka Krivánková

zabudla vypnúť počítač,

tak s tým tá opica ani nemala veľa

práce.“

3

Svet Grálu

19 | 2009


NA ÚVOD…

„Prosím vás, veď vy neviete, čo hovoríte,“

zmrazila ho paní Bartonková

s prevahou praktika, „opica mohla

nanajvýš rozmlátiť klávesnicu, alebo

napísať pár náhodných skomolenín.“

„No,“ povedal premýšľavo Ing.

Krajza s rozvahou vysokoškolského

vzdelanca, „Teoreticky to možné je.“

Siahol do vrecka pre kalkulačku.

Zdenka Krajzu si vlastná manželka

nevážila, pretože bez kalkulačky nešiel

ani na nákup, zatiaľ čo ho ostatní

v dome úctivo zdravili. „Koľko ste

hovorili, že tá knižka mala stránok?“

„Nehovoril som nič,“ ohradil sa

pán Pejšek, „ale šéf to spočítal na päť

tisíc!“

Zdenkovi Krajzovi padla sánka, ale

potom sa spamätal. „Tak to máme

päť tisíc stránok krát takých šesť tisíc

písmen na stránku – rovných tridsať

miliónov písmen. A koľko bolo v tej

knihe chýb a preklepov?“

„Žiadny!“ vypálil pán Pejšek a energicky

položil kávu na stôl, „najprv si

mysleli, že sa tá opica zmýlila v opise

nejakého neznámeho rastlinného endemitu

v južnej Amerike, ale potom

pán riaditeľ zistil, že taký druh skutočne

existuje, ibaže ho objavili len

celkom nedávno!“

Pán Krajza striedavo vrtel hlavou

a ťukal do kalkulačky. „Snažím sa

vypočítať,“ objasňoval, „s akou pravdepodobnosťou

mohla tá opica takú

knihu napísať, ale toto mi tá mašina

ani nechce vziať, ona vie len čísla

s deväťdesiatimi deviatimi nulami!“

„Asi by ste si mali kúpiť nejakú

lepšiu,“ podpichla pani Bartonková

s proletárskym ostňom v hlase.

Pán Krajza ju pohľadom spoza okuliarov

pribil ku stene. „Vesmír, pani

Bartonková, je štrnásť miliárd rokov

starý. Prepočítané na sekundy je to

číslo so sedemnástimi nulami. A keď

objem celého vesmíru prepočítate na

kubické milimetre, dostanete číslo

s 87 nulami. Takéto veľké čísla už

strácajú rozumné dimenzie!“

4

Svet Grálu

19 | 2009

„Tomuto ja veľmi nerozumiem,“

zavrtela hlavou mamička Mareka,

Jarka a Silvinky. „Čo to vaše počítanie

znamená?“

„To znamená, že čisto teoreticky je

možné, že tá opica dokázala napísať

len tak zhodou náhod knihu bez jediného

preklepu. Ale prakticky je to

nezmysel!“

„Tak to zase pŕŕ!“ vzbúril sa ošetrovateľ

Pejšek, „pokiaľ viem, vyvinul sa

život na zemeguli náhodnými kombináciami

pokus–omyl s prežitím

najschopnejšieho, kým sa to všetko

neposkladalo a nepodarilo. A ako vidíte,

všetko sa to v prírode poskladalo

a podarilo. Tak prečo by opica

náhodnými kombináciami nemohla

napísať knižku? Teraz sa u nás na

riaditeľstve dohadujú, kto bude mať

na tú knihu autorské práva, keď tá

opica nemá rodné číslo a jej dedičia

žijú v zooparku v Hannoveri!“

* * *

Táto scéna sa, milé čitateľky a milí

čitatelia, síce v našom činžiaku neodohrala,

ale zato sa odohrávajú na

celom svete urputné boje medzi stúpencami

rôznych názorov na vznik

sveta a vznik života – medzi darwinistami,

kreacionistami a možno ešte

aj ďalšími -istami. V hre nie sú vedecké

úvahy, ale niečo oveľa citlivejšie,

a tým je svetonázor. To je podnet,

pre ktorý sa odjakživa vedú vojny križiacke

i nekrižiacke, odpaľujú sa výbušniny

na telách samovražedných

atentátnikov a tí obyčajnejší, menej

mocní ľudia sa aspoň medzi sebou

hádajú až do krvi, pretože niet väčšej

deštruktívnej sily, než je náboženský

fanatizmus. Náboženstvo sa dotýka

samého jadra človeka, jeho duše, a fanatizmus

je názor, že MÔJ názor je

o niečo pravdivejší, než ten druhý –

rozumej JA som lepší, než ten druhý.

A to je ohromná sila, hýbajúca mnohými

ľuďmi.

V našom časopise sa dnes chceme

tejto téme trochu venovať. Súdiac

podľa tých búrlivých celosvetových

diskusií je to téma asi dosť ťažká, ale

s nejednou ťažkou témou sa veci javia

rovnako, ako keď rozsvietime v tmavej

miestnosti: hmatáme, ohmatávame

a šmátrame, snažíme sa zorientovať

v tme – a zrazu je svetlo a my

jediným pohľadom uvidíme celok,

máme v ňom jasno a dohliadneme

bez námahy aj na tie miesta, na ktoré

by sme rukami nikdy nedosiahli.

Tento prístup sa možno zdá niekomu

príliš lacný a pripomína lákavé

„ľahko a rýchlo dedom Vševedom“.

Bez premýšľania a bez námahy. „Existujú

dva spôsoby, ako hladko preplávať

životom: veriť všetkému, alebo

o všetkom pochybovať. Obidva nás

dokonale chránia pred premýšľaním“,

povedal filozof a vedec Alfred Korzybski.

Lenže svet a život nemusí byť

ani draho zaplatený, ani ťažký. Často,

veľmi často si ho zamotávame sami.

Lacný názor je ten, ktorý je slepý,

a byť slepým znamená zatvárať oči

pred skutočnosťami, nechcieť vidieť

skutočnosť. To je vlastne opak toho

rozhliadnutia sa a precitnutia.

My sme sa dnes snažili posvietiť

si na otázku vzniku sveta a vzniku

života svetlom Posolstva Grálu. Už

mnohokrát sme sa presvedčili, že toto

dielo dokáže vysvetliť mnohé hlavolamy

prostým a prirodzeným spôsobom,

pretože do celku sveta zahŕňa

aj dva podstatné prvky: tým prvým

je svet neviditeľný ako samozrejmá

časť Božieho diela. A tým druhým sú

zákony, zákonitosti ako prejavy Božej

vôle – aj zákony aj vôľa sú nemenné,

neobíditeľné… a poznateľné.

Otázka vzniku sveta je len jednou

z mnohých otázok, ktoré si kladú cítiaci

a mysliaci ľudia. Sú aj iné, nie

menej dôležité: ... kto som, prečo som

tu a čo odo mňa chce Stvoriteľ… to

rozsvietenie v tmavej miestnosti sa

ponúka každému z nás.

Artur Zatloukal


ZDRAVIE

Gemmoterapia

Josef A.Zentrich

v praxi

V 16. čísle nášho časopisu sme pod titulom „Hľadala som cestu, ako pomáhať ľuďom”

uverejnili rozhovor s Jarmilou Podhornou, ktorá se zaoberá výrobou gemmoterapeutík.

Do povedomia širšej verejnosti sa gemmoterapia čiže liečenie špeciálnymi výťažkami

z pupencov alebo z iných zárodočných tkanív rastlín dostala koncom minulého

storočia, keď o nej u nás po prvý raz napísali predstavitelia alternatívnej medicíny Jiří

Janča a Josef Zentrich. Redakcia Sveta Grálu požiadala Josefa Zentricha, aby priblížil

tento spôsob liečby našim čitateľom.

V

súčasnej fytoterapii sa stále viac

presadzuje zaujímavá metóda –

gemmoterapia, teda liečenie špeciálnymi

etanolicko-glycerínovými

výťažkami z púčikov alebo iných

zárodočných tkanív rastlín. Má to

svoju logiku, pretože v pukoch zhromažďuje

rastlina pre svoj úspešný

vývoj tie najcennejšie látky, ktoré by

sme v inej dobe alebo v inej časti tejto

rastliny márne hľadali. Odborníkom,

používajúcim fytoterapiu, potom

tieto prípravky prinášajú významné

rozšírenie ich liečebného arzenálu,

keď napr. gemmo-výťažok z púčikov

javora poľného (Acer campestre) zlepšuje

vedenie vzruchu nervom, takže

môže byť s výhodou využívaný napr.

v počiatočných štádiách syndrómu

karpálneho tunelu, keď likviduje nepríjemné

brnenie prstov.

ZÁKLADY

GEMMOTERAPIE V PRAXI

M

etódu vyvinul v polovici 20. storočia

belgický, po francúzsky

hovoriaci lekár - dr. Paul Henry a pôvodne

ju nazval blastoterapiou = liečenie

zárodočnými látkami. Do Česka

„zavliekol“ metódu koncom 60. rokov

bylinkár Franěc a praktickú použiteľnosť

dosiahli začiatkom 20. storočia

Janča a Zentrich. Podľa francúzskeho

vzoru sú výťažky homeopatizované,

ale iba na hodnotu D 1,

čo sa javí pre

prácu s týmito roztokmi ako optimálna

koncentrácia, obsahujúca ešte

dostatok účinných látok, ale zároveň

už aj základnú homeopatickú informáciu.

Liečebný blok sa vždy začína

tzv. drenážou teda prostriedkom

prečisťujúcim. Tak sa používa predovšetkým

gemmo-breza a menej často

aj iné prostriedky, napr. buk alebo

dub. Až potom sa pristupuje k nasadeniu

špecifickej liečby. Z praxe

vyplynulo, že optimálne pôsobí podávanie

monoprípravkov. Pokiaľ je

potrebná aplikácia viacerých bylinných

druhov, javí sa vhodné podávať

ich postupne – napr. na doliečovanie

boreliózy sa obvykle používa trojkombinácia

breza + topoľ + vínna réva, keď

najprv sa spotrebuje celé odporučené

množstvo brezy, potom sa rovnakým

spôsobom prechádza na topoľ a vínna

réva tvorí potom liečebný záver. Niektorí

autori odporúčajú i súčasné podávanie

viacerých druhov, ale potom

obyčajne takým spôsobom, že ráno sa

podá jeden druh, na obed druhý a večer

tretí. U nás sa uplatňujú obidva

spôsoby. Drenážujeme vždy dávkou

1 kvapka na 1 kg telesnej hmotnosti

a deň, rozdeliť na tri dávky.

Pri špecifickej liečbe túto dávku

podávame u niektorých silnejšie

pôsobiacich prostriedkov, napr.

u topoľa, borovice alebo jalovca.

Pri bežných druhoch používame

5

Svet Grálu

19 | 2009


ZDRAVIE

Aesculus hippocastanum

dávkovanie 1,5 – 2 kvapky na 1 kg

telesnej hmotnosti a deň.

Pozrime sa teraz na niekoľko

gemmoterapeutík a možnosti ich

využitia:

BREZA PREVISNUTÁ – Betula pendula

Základný drenážny teda prečisťovací

prostriedok užíva ný ako nešpecifický

liek na úvod každej špecificky

vedenej terapie.

Breza sa však môže využívať i špecificky:

stimuluje pečeňové funkcie

a prináša dobré výsledky i v oblasti respiračného

ústrojenstva, najmä v kombinácii

s hrabom. Lieči kost né zápaly

a dekalcifikácie kostí, predovšetkým

v spojení s jedľou. Pôsobí na albuminúriu

(výskyt bielkovín v moči), napr.

pri zápale obličiek. Dobré výsledky

prinášajú i v liečbe niektorých typov

žltačky, pri zápaloch

pankreasu, pri

niektorých chorobách

sleziny. Brezová

miazga sa zbiera obvykle

v apríli do sklenených nádob;

nemala by prísť do styku

s neušľachtilým ko vom, napr.

hliníkom. Je výborným drenážnym

pro striedkom pri chronickom

reumatizme a pri obličkovej insuficiencii.

Dávkovanie brezovej miazgy:

4 krát denne 1 mocca lyžičku až 1 čajovú

lyžičku, zapiť destilovanou vodou.

JASEŇ ŠTÍHLY – Fraxinus excelsior

Výborný liek proti dne, pretože výrazne

znižuje urikémiu, teda hladinu

kyseliny močovej v krvi. Jaseň je tiež

liekom voľby pri chrípkach a iných

virózach. Zistilo sa aj jeho protireumatické

pôsobenie.

PAGAŠTAN KONSKÝ – Aesculus hippocastanum

Výťažok z pukov výrazne zlepšuje

cirkuláciu krvi v pľúcach, čo môže

6

Svet Grálu

19 | 2009

zohrať dôležitú úlohu pri rôznych

pľúcnych chorobách. Má účinok proti

opuchom rôzneho pôvodu, zlepšuje

kvalitu cievnych stien, čo sa dá využiť

pri liečbe hemoroidov, kŕčových

žíl, vredov predkolenia a pod. Priaznivo

ovplyvňuje periférne prekrvovanie

– čo napomáha liečbe studených

končatín.

GEMMOTERAPIA

V ZÁKLADNÝCH

OTÁZKACH

A ODPOVEDIACH

V ktorých krajinách sveta sa dnes

používa liečba púčikmi?

Puky sa liečebne používajú zatiaľ

iba v Nemecku, Francúzsku, Taliansku,

Švajčiarsku, na Slovensku

a v Čechách a v Kanade.

Užívajú sa gemmoterapeutiká

pred jedlom alebo po ňom?

Tieto liečivá užíváme buď 15–30

minút pred jedlom, alebo 30 a viac

minút po ňom.

Koľko druhov gemmoterapeutík

môžem v priebehu jedného dňa

užiť?

Po ukončení základnej detoxikácie

(drenáže), ktorá je absolútne nutná, je

možné používať jeden druh gemmoterapeutík

3 krát denne podľa odporúčaného

dávkovania. Po využívaní

sa prechádza na ďalší druh. Takto sa

pokračuje až do zlepšenia alebo vymiznutia

príznakov.

Druhou možnosťou je kombinácia

viacerých druhov za deň. V tom

prípade sa postupuje napr. takto:

ráno čierne ríbezle 1/3 kvapky na

1 kg hmotnosti, na poludnie borovica

1/3 kapky a večer réva vínna 1/3

kvapky/kg. Pravidlo je také, že pri

akútnych stavoch je dávka skôr vyššia

a pri doliečovaní a pri chronic-

kých problémoch

sa môže znížiť až

na polovicu odporúčaného

dávkovania.

Môžem súčasne s gemmoterapiou

užívať aj iné liečivá vrátane

homeopatík alebo bylinkové čaje?

V tomto prípade je vhodné ponechať

medzi rôznymi druhmi liečby

časový odstup 10–15 minút, alebo

časť užiť pred jedlom a časť po ňom.

Každý z vybraných spôsobov potrebuje

čas, aby mohol »zabrať«. Bylinkové

čaje môžu dokonca umocniť

účinok užívania pukov; tento efekt

často využívame. Odporúčame popíjať

2–3 krát denne šálku daného

čaju, ktorým zvýšime okrem iného aj

svoju obvyklú dávku tekutín (v prípadoch,

pri ktorých nie je zvýšený

príjem tekutín kontraindikovaný).

Prečo sa vyrába toľko druhov výťažkov

z pukov, keď niektoré majú

podobné účinky?

Ako má každý z nás »svoju chorobu«,

aj každá bylina má okrem

svojho hlavného i ďalší účinok.

V prípade dlhotrvajúcej choroby

je navyše potrebné byliny striedať,

aby sa nestali pre chorého menej

účinnými.

Nie je zbytočné užívať detoxikačno-drenážne

gemmoterapeutické

prostriedky?

Organizmus zanesený látkami,

ktoré sa nevylúčili prirozenou cestou,

sa potrebuje prečistiť. Vo veku nad

40 rokov sa látková výmena začína

spomaľovať. Čím je člověk starší, tým

väčšia je potreba pred užívaním špecifických

gemmoterapeutík prečistiť

organizmus. Ide o rovnaký efekt ako

s kachľami a komínom: zanesený komín

alebo upchané rúrky vodovodného

potrubia zle »ťahajú«. Odporúčaný

čas detoxikácie je najmenej 3–4

dni, lepšie jeden týždeň.


Fraximus excelsior

ZDRAVIE

Môže detoxikáciu brezou absolvovať

aj človek alergický na peľ

z brezy?

V pukoch brezy sa ešte nevyskytuje

veľa alergénov, ktoré sú známe

z peľu. Kto má napriek tomuto uisteniu

z brezy obavy, môže na detoxikáciu

použiť buk, dub alebo imelo.

Ako užívať gemmopreparáty v prípade

akútneho ochorenia, napr. virózy?

Odporúčame skrátiť dobu detoxikácie

na jeden deň a od druhého dňa

užívať súčasne s brezou aj špecifický

prostriedok, v prípade virózy napr.

vŕbu alebo bazu červenú či aróniu.

Mám pri akútnom ochorení prestať

užívať gemmoterapeutiká na

iné ťažkosti?

Záleží na okolnostiach. Ak ide

o virózu a podobné ochorenie, prestávať

nie je potrebné. V prípade závažnejších

ťažkostí, napr. infarktu

myokardu, je potrebné riešiť hlavný

problém. V tomto prípade, samozrejme,

boľavé kĺby alebo problémy

s prostatou počkajú, kým sa vyrieši

závažnejší zdravotný problém.

Môžu užívať gemmoterapeutiká

aj malé deti a tehotné či dojčiace

ženy?

V zásade môžu pri dodržaní doporučeného

dávkovania a obmedzenia,

ktoré je vždy vyznačené na štítku

každého prípravku. Alkohol sa dá

sčasti z prípravku odstrániť ta k,

že gemmoterapeutikum

nakvapkáme do vody

teplej 40 °C.

Ak sa rozhodnú

pre

prírodné postupy

tehotné

ženy, budú užívať

nižšie dávky

a v prípade akýchkoľvek

ťažkostí nebudú bez odporúčania

lekára pre istotu puky užívať

vôbec. Dojčiace matky môžu

v niektorých prípadoch užívaním

gemmoterapeutík priaznivo ovplyvniť

zdravotný stav detí. Všetko záleží

na dohode s ošetrujúcim lekárom.

Vo veľkej väčšine prípadov však

nie je potrebné sa gemmoterapeutík

obávať. Úprimne povedané, ľudia sa

v týchto prípadoch často boja jemne

pôsobiacich prírodných liečiv, ale

pokojne používajú rôzne „ťažkokalibrové“

lieky.

Môžem gemmoterapeutikami liečiť

aj svojho psíka?

Gemmoterapeutiká nachádzajú

uplatnenie i vo veterinárnej praxi

nielen u psov a mačiek; sú známe aj

prípady liečenia papagája, morčaťa

a väčších zvierat. Postup a princípy sú

rovnaké ako u detí: tinktúru nakvapkať

do vlažnej vody a nechať odpariť

lieh a potom lyžičkou vliať priamo do

papuľky domácich miláčikov. Druhá

možnosť je nakvapkať si tinktúru do

dlane, pridať lyžičku medu a pes aj

mačka s radosťou sladkú medicínu

vylížu. Našu sučku Betynečku sme

liečili obyčajným vstrekovaním

spreja do papuľky. Rôzne sa vzpierala,

ale hrdinsky vydržala a napriek

lekárskym prognózam sme jej predĺžili

život o poldruha roka; odišla

veľmi statočne a ešte v deň svojej

smrti bola s nami v práci, kde chcela

roztrhať klienta.

Acer campestre

Môže nastať pri užívaní gemmoterapeutík

nejaká reakcia?

Mierne zhoršenie zdravotného

stavu a zvlášť aktuálnych ťažkostí

sa dá predpokladať. Zvlášť

v priebehu fázy detoxikácie, pri

čistení tela pri ekzémoch, lupienke,

akné a v mnohých

prípadoch i pri doliečovaní

boreliózy sa ťažkosti môžu

dočasne zhoršiť. Ide o prirodzený

jav, ktorý však nenastane

u všetkých

užívateľov gemmoterapeutík.

Platí tu

pravidlo, že čo je vnútri,

ide von, a aký problém sa

objavil posledný, ten sa

bude hlásiť ako prvý. V priebehu

užívania antibakteriálnej

kapucínky sa môže dokonca

stať, že sa ozvú aj staré úrazy

z detstva. Zhoršenie zvyčajne

zmizne v priebehu niekoľkých

dní až dvoch týždňov.

V prípade, že sa po užití detoxikačnej

brezy objaví hnačka,

tak znížte na niekoľko dní odporučené

dávky. Na problémy, ktoré sa

môžu objaviť, sa pozerajme radostne

z hľadiska účinnosti metódy.

Rovnaké je to aj s homeopatikami

a reakciou na ich používanie. Aspoň

vieme, že to funguje.

Podľa čoho mám vybrať gemmoterapeutiká

na užívanie?

Máme na to niekoľko možností.

Existuje mnoho rád a pokynov, ktoré

môžeme s úspechom použiť. Druhou

možnosťou je spoľahnúť sa na intuíciu

a sám si vybrať tinktúry.

Nie je však potrebné vybrať v priebehu

týždňa celý sortiment, nemuselo

by to byť to najvhodnejšie riešenie.

Lepšie je rozvrhnúť si terapiu do

časového úseku niekoľkých týždňov

a statočne vytrvať. Ideálne je, pochopiteľne,

navštíviť odborníka.

Josef A. Zentrich

7Betula pendula

Svet Grálu

19 | 2009


8

Svět Grálu

19 | 2009

Ešte

neprišiel

as vrá sa! –

Blanka Scheibnerová v rozhovore s redaktorom

Sveta Grálu Wernerom Huemerom

hovorí o skúsenosti blízkej smrti (klinickej

smrti) z detstva, ktorá ovplyvnila celý

jej život.

Vo svojich 13-tich rokoch ste prežili zážitok

blízky smrti. Čo sa vtedy udialo?

Svoje trináste narodeniny som preležala

so zápalom pľúc doma v posteli.

Pri každom nádychu a výdychu som

mala silné bolesti, pocit bublania v pľúcach

a úplne som stratila pojem o čase.

Nevedela som, či je deň alebo noc, no

už ma to ani nezaujímalo. V niektorom

momente som sa ocitla mimo svojho

tela, i keď to spočiatku trvalo vždy len

krátko. Toto mimotelové jestvovanie

sa pre mňa po čase stalo celkom samozrejmým.

Niekedy som sa vznášala

dlhšiu dobu nad svojím telom – vo

svojom obľúbenom oblečení, to ešte

dnes viem celkom presne. Mala som na

sebe úplne iné šaty ako boli tie, v ktorých

som ležala chorá v posteli. Predovšetkým

som však postrehla: Ó, nemám

už žiadne bolesti, som zdravá!

A tak som sa na seba nejaký čas pozerala

bez toho, aby som vedela, ako

dlho to bolo.

To znamená, že ste v tomto stave

mimo tela vnímali samú seba tiež ako

telo – s oblečením?

Presne tak! Pozerala som sa na telo

na lôžku a niekedy sa potom moje myšlienky

zatúlali k ľuďom, ktorých som

mala veľmi rada. Spomenula som si na

jednu priateľku z USA, s ktorou som

si dopisovala a v okamihu som bola

pri jej rodine. Videla som, ako si ľudia

pripravovali raňajky a aj miestnosti,

v ktorých žijú. Potom som si pomyslela

na svoju sesternicu a bratanca – a opäť

som sa ihneď ocitla v ich rodine. Muselo

to byť neskoro večer, práve ležali

v posteli. Presne tak to bolo aj u mojej

babičky, tiež ležala v posteli. A potom

niekedy po týchto cestách k ľuďom,

ktorých som mala skutočne veľmi rada,

som prežila rekapituláciu svojho života.


ROZHOVOR

Videla som obrazy z čias, keď som bola

dojčaťom, môj príchod na svet, obdobie

zo škôlky, svojich priateľov, aj situácie,

ktoré si človek pamätá rád, pretože

sa v nich udialo veľa emocionálne silných

udalostí. Pri tomto spätnom pohľade

prežíva človek skutočne všetko

ešte raz a pokúša sa podržať si krásne

okamihy, avšak nie je to možné, pretože

sú tu už opäť nové obrazy a k tomu

nové pocity.

Povedali by ste, že ste v tom spätnom

pohľade prežívali výlučne udalosti,

ktoré Vás obzvlášť formovali a emocionálne

sa Vás dotkli, alebo v tom boli

aj veci, ktoré by sa dali označiť za banálne

a všedné?

Boli v tom aj banálne veci všedného

života. Ale to, čo ma v živote už vtedy

emocionálne oslovilo, to bolo týmto

spôsobom znovu tu aj v spätnom pohľade

na život. Boli však aj veci, pri

ktorých som sa cítila dosť neutrálne.

Niekedy potom som zažila ešte inú

vec, iné farby, príjemnú atmosféru a vídala

som aj jasné svetlo a videla nejaký

tunel. A tým som bola skutočne

magicky priťahovaná, zmocnil sa ma

pocit bezpodmienečnej lásky a ja som

chcela ísť stoj čo stoj za týmto svetlom,

ale naraz stál niekto pred týmto tunelom

a povedal mi: „Ešte neprišiel čas –

vráť sa!“. S týmito slovami som súčasne

počula volať svoju matku, stála som

pred zaniknutým tunelom, celé okolie

zošedivelo. Bralo mi to pôdu pod nohami

tak silno, až som mala pocit, že

sa zrútim. Potom som sa ocitla opäť vo

svojom tele a cítila bolesti. To, čo som

zažila, som si ako trinásťročné dieťa

nedokázala nijako vysvetliť a ani moji

rodičia mi na moje otázky nedokázali

dať odpoveď.

Hovorili ste potom o týchto zážitkoch?

Pokúšala som sa o tom s niekým

hovoriť, ale v našej rodine to nebolo

možné. To, čo som prežila, som jednoducho

nechala na seba pôsobiť

a stala som sa oveľa, oveľa citlivejšou.

Dokázala som lepšie pracovať na citovej

úrovni, dostala som sa skôr do svojej

rovnováhy, naučila som sa hľadať

odpovede v sebe a mala som aj mnoho

jasnovidných zážitkov.

Aké napríklad?

Vedela som napríklad, aké témy budú

v školskej práci, alebo som prostredníctvom

snov dostávala odpovede na

otázky, ktoré mi inak nikto nedokázal

zodpovedať.

Bola vôbec vo Vašej rodine možná

diskusia na otázku života po smrti?

Mala som veľké šťastie: jediná, ktorá

mi dokázala odpovedať na moje otázky

a ktorá mala aj veľmi dobrý pohľad na

smrť, bola moja babička. Dokázala

dobre spracovať svoje zážitky z vojny

a vedela hovoriť o smrti spôsobom,

ktorým mi umožnila pochopiť, že je

to niečo prirodzené. Veľmi ma tým

ovplyvnila. V 15-tich alebo 16-tich rokoch

som po ukončení školy vlastne

chcela pracovať v domove dôchodcov,

ale ešte ma ovplyvňovali aj moji rodičia

a toto povolanie som si napokon

nezvolila. No ani potom to nebolo zlé,

pracovala som v maloobchode, môj

školiteľ bol veľmi otvorený a duchovne

orientovaný, išla som proste inou cestou.

Koniec - koncov, keď som asi pred

desiatimi rokmi začala pracovať ako

liečiteľka, mala som často klientov chorých

na rakovinu, o ktorých som sa

starala až do ich konca, pričom mi bolo

jasné, že je to moja úloha. Pri tomto

opatrovaní nachádzam opätovne tento

pocit bezpodmienečnej lásky, ktorý

som zažila spolu s jasným svetlom. Je to

krásne, zmocňuje sa ma to zakaždým,

keď spolupracujem s umierajúcimi.

Pri sprevádzaní umierajúcich ľudí

môžete teda využiť svoje vlastné skúsenosti

a zážitky…

Áno, práve píšem knihu o obradoch

pri sprevádzaní umierajúcich. Žiaľ,

ešte stále máme príliš málo takýchto

rituálov pre jednotlivé fázy umierania.

Mala som napríklad klienta, pre ktorého

bolo nemožné, aby si v nemocnici

ochránil svoje súkromie. Otáčal sa,

nechcel sa už s nikým vidieť, chcel byť

iba sám, čo však v tomto období bolo

sotva možné. Pomocou rituálu som ho

zahalila do „ochranného obalu“, kde sa

cítil vyrovnanejší a tento obal som vo

svojej predstave naplnila jasným bielym

svetlom, ako som to sama videla.

A to skutočne pomáha, pôsobí to u pacientov

a pomáha to aj k vytvoreniu

vlastného priestoru.

Pri sprevádzaní umierajúcich tiež

dbám na kontakt umierajúceho s jeho

rodinnými príslušníkmi a pokúšam

sa vycítiť, kde je ešte nutné niečo vyriešiť.

Počas hlbokých rozhovorov vidím

často obrazy alebo zažívam emócie,

ktoré sa pokúšam vtesnať do slov,

takže sa v rozhovore dostaneme ďalej

a vidíme, ako je treba riešiť konflikty.

Čo je z Vášho pohľadu zmyslom života?

Pátrali ste po odpovedi na túto

otázku?

Môžem pri tom vychádzať len sama

zo seba: zo spätného pohľadu na život,

zo sprevádzania umierajúcich.

Z toho všetkého mi je jasné, že my

všetci zrejme musíme k tejto téme pristupovať

so slovom „láska“. Pritom ide

o otázky: ako človek zaobchádza sám

so sebou? A ako sa správa k svojim

blížnym? Láska je to, s čím by mal človek

stále kráčať ďalej a láska znamená

aj najvyššiu kvalitu života.

„Kvalitou života“ mienite aj vyšší

stupeň vedomia?

Áno, a tiež si myslím, že témy, ktoré

podnecujú k vývoju, sú u každého človeka

iné. Každý musí hľadať sám za

seba, aby zistil, čo vyžaduje jeho najhlbšie

vnútro – no oporou mu bude

vždy láska.

rozhovor viedol Werner Huemer

9

Svet Grálu

19 | 2009


ZDRAVIE

Pôsobenie stravy

na človeka

Vít Syrový

S

GLOBÁLNY VÝZNAM

STRAVY

Nikto určite nepochybuje o tom, že strava je pre život človeka nevyhnutná. Dokladá

to aj ľudová múdrosť, ktorá hovorí: „Jedlo a pitie držia telo a dušu pohromade“. Pokiaľ

hladovanie alebo vyradenie niektorej dôležitej zložky stravy prekročí určitý čas,

nastáva najskôr vyradenie určitých funkcií organizmu, potom ochorenie a v krajnom

prípade smrť. Avšak zloženie potravy nevplýva len na naše telo, ale aj na dušu.

účasný obchodný systém sa usiluje

o minimalizáciu cien potravinových

zdrojov. Jedným z dôsledkov

je skutočnosť, že sa niektoré suroviny

dovážajú z krajín s nedostatkom potravín.

Napríklad v Brazílii hladuje

štvrtina obyvateľstva, a napriek tomu

sa z nej potravinové suroviny dovážajú

do Európy, Japonska, Číny a ďalších

krajín. Aby ich v Brazílii bolo

možné vo veľkom pestovať, ničia sa

obrovské plochy dažďového pralesa,

pričom namiesto pôvodných rastlín

sa vysádzajú iné, pre ktoré tam ani

nie je vhodná pôda. Z týchto dôvodov

sa pestované plodiny musia neúmerne

hnojiť a postrekovať, čo má

nepriaznivý vplyv nielen na kvalitu

konečných produktov, ale aj na životné

prostredie.

Okrem toho sa v týchto krajinách

vysádzajú aj geneticky modifikované

1 rastliny. Medzi ne patrí aj sója

(napr. Roundup 2 Ready sója), ktorá

paradoxne patrí k často propagovaným

produktom tzv. „zdravej

výživy“. Takto neprirodzene

vyprodukovaná,

a ešte k tomu zďaleka dovážaná

sója však nášmu zdraviu

určite neprospeje.

Ako sa však vymaniť

z tohto reťazca? Celkom

jednoducho: nakupovaním

potravinových surovín,

ktoré boli vypestované

v súlade s prírodnými zákonmi

a ktoré pochádzajú z nášho zemepis-

10

Svet Grálu

19 | 2009

ného pásma a svetadielu. Je známe, že

najviac nám prospieva to, čo pochádza

z nášho najbližšieho okolia. Takéto

dary prírody nielen nasýtia, ale

pôsobia priaznivo aj na vyžarovanie

krvi.

V snahe o zdravé stravovanie by

sme v prvom rade nemali podľahnúť

prevažujúcim prioritám obchodných

reťazcov. Najlacnejšie totiž väčšinou

nie je to najvhodnejšie, pretože sa

tým často vytvára nerovnováha, aj

keď „len“ vo vzdialených krajinách.

Nákup a príprava stravy takisto podliehajú

zákonu spätného pôsobenia,

teda ovplyvňujú náš budúci život.

PÔSOBENIE

POTRAVINÁRSKEHO

REŤAZCA NA ŽIVOTNÉ

PROSTREDIE

V

äčšina ľudí už určite

počula o nepriaznivých

dopadoch znečisteného životného

prostredia. Napríklad

je známe, že ak sa do

potokov a riek vypúšťajú

nedostatočne vyčistené odpadové

vody a zároveň sa

do nich vypúšťajú aj hnojivá

a ďalšie látky spojené

s intenzifikáciou poľnohospodárstva,

zvyšuje sa hladina zlúčenín dusíka

a fosforu vo vode. Nastane prudký

rozvoj mikroorganizmov, ktoré spotrebúvajú

kyslík. V takto znečistenej

vode s nízkym obsahom rozpusteného

kyslíka hynú ryby a ďalšie živočíchy,

pričom sa potoky a riečne cesty

plnia organickým bahnom.

Toto samovražedné konanie sa

však zákonite vracia späť k človeku,

ktorý je pôvodcom zamorenia.

Okrem toho, že sa ku konečným výrobkom

zámerne pridávajú mnohé

škodlivé potravinárske prídavné

látky 3 (musia byť uvedené v zložení),

dostávajú sa do nášho potravinového

reťazca neželané obdobné zlúčeniny;

a to napr. zvyškové množstvá

poľnohospodárskych umelých

hnojív. V tomto prípade sa však

o ich prítomnosti na obale nič nedočítame.

Pri bežnom komerčnom spôsobe

pestovania poľnohospodárskych

plodín sa používajú aj ďalšie rizikové

prostriedky, ako sú pesticídy

a chemické postreky. Tie sa síce

v konečnom výrobku vyskytujú


ZDRAVIE

sebe, ale aj svojmu okoliu. Nevieme

totiž, ako dlho ešte budeme môcť

škodiť prírode, kým nás jej sily nerozdrvia

živelnými pohromami.

A prírodné sily sú skutočne

mocné, o čom sa mnohí presvedčili

vlastným prežitím. Budeme

musieť spoznať, akí sme bezmocní

proti živelnému dianiu. Potom nám

bude celkom nepochopiteľná a malicherná

naša vypínavosť, prejavujúca

sa aj vo vzťahu voči prírode a v nej

žijúcim bytostiam.

v nižších množstvách než vyššie

uvedené látky, ale pretože ide často

o veľmi toxické zlúčeniny, môžu na

ľudský organizmus pôsobiť výrazne

nepriaznivo.

Tieto látky však škodia aj nášmu

okoliu, napríklad zabíjajú veľké

množstvo živočíchov. Každý rok sa

na svete vyrobí a na poľnohospodárske

rastliny aplikuje približne 2,5

milióna ton pesticídov! Ich zvyšky

nielenže otravujú takto ošetrené

plodiny, ale ničia aj životné prostredie.

Okrem iného sa dostávajú aj do

vodných zdrojov, a teda môžu byť

prítomné v pitnej vode – hlavne

v takej, ktorá bola získaná čistením

riečnej vody.

Nemálo dôvodov nás teda vedie

k tomu, aby sme uprednostňovali

čistejšie potraviny, ktoré neobsahujú

vyššie uvedené škodliviny.

Preto je správne, ak používame suroviny,

ktoré pochádzajú z ekologického

poľnohospodárstva – buď také,

ktoré si vypestujeme sami alebo nakupujeme

výrobky označené ako

„bio-produkty“.

Čas na celkovú reformu životosprávy

je už dávno tu a čoraz viac

ľudí to začína chápať. Je však potrebné

zmeniť náš postoj k prírode

a bytostiam, ktoré v nej žijú. Najdôležitejšie

je pritom napraviť pokrivené

uvažovanie a chcieť výhradne

len dobro. Všetko sa však musí očistiť

od zákalu sebectva a nesprávne

emócie je nutné nahradiť pravou

láskou! Potom ľahko vycítime, čo

robiť máme a čo nie.

Ekológia totiž nie je len o finančne

náročných veciach (napríklad veterné

elektrárne), ale týka sa hlavne

nášho myslenia a každodenného

správania sa. My predsa rozhodujeme

o tom, či si kúpime pivo v plechovke,

kolu v PET fľaši, alebo minerálku

v sklenenej vratnej fľaši. Ak

máme príležitosť, zoberme si batoh

s fľašami a zájdime si po vodu

k studničke.

Je načase, aby sme poznaním prírodných

zákonov prospievali nielen

Č

ČÍM VŠETKÝM

ŠKODÍME PRÍRODE

asto počúvame o ekologických

haváriách a ďalších negatívnych

dopadoch ľudskej činnosti na životné

prostredie. Mnohí ľudia sa pozastavia

nad tým, že niekto môže byť

taký... Často však pritom prehliadnu,

že aj oni prispievajú k ničeniu prírody.

Nejde totiž len o výrub dažďových

pralesov a iné masové pustošenie.

Ani vypúšťanie toxických látok

do nášho okolia nemôže predsa zostať

bez následkov.

Uvedomme si napríklad, že vodné

toky neznečisťujú len odpady z chemických

prevádzok, ale dennodenne

k tomu prispieva aj väčšina z nás.

Kanalizácia totiž tečie do riek, tie

11

Svet Grálu

19 | 2009


ZDRAVIE

zase do morí a oceánov, tvoriacich

viac než dve tretiny povrchu Zeme.

Mnohí sa upokojujú tým, že to inak

nejde a na toaletu predsa musíme.

Skutočne nie je možné predsa len

niečo vylepšiť? Môžeme sa aspoň

usilovať o to, aby sme vodu neznečisťovali

zbytočne: nemusíme používať

umelo zafarbené zubné pasty

s množstvom rôznorodých chemikálií,

ani mnohé len kvôli predajnosti

umelo „vylepšované“ kozmetické,

hygienické a čistiace prostriedky.

Tým, samozrejme, nekončí výpočet

látok znečisťujúcich vodné toky.

Nedá mi to, aby som sa znovu nezmienil

o vplyve toho, čo jeme a pijeme.

Pokiaľ do svojho tela spoločne

so stravou a nápojmi dodávame

škodlivé, umelo vyrobené chemikálie

tak, aby sme sa nimi neotrávili,

teda aby ich množstvo v krvi nepresiahlo

únosnú hranicu, musíme sa

s nimi nejako vysporiadať.

Buď sa ukladajú na určitom

mieste v organizme (napr. do cýst),

čo možno prirovnať k akejsi vnútornej

„skládke odpadkov“, alebo ich

po určitom prepracovaní z tela vylú-

12

Svet Grálu

19 | 2009

čime. Exkrementy diskrétne spláchneme

a je to... V prírode sa však nič

nestráca, pretože všetko podlieha

zákonom neustáleho kolobehu; vylúčené

škodliviny len pošleme ďalej

ako „darček“ vodným tvorom.

Nejde pritom o zanedbateľné

množstvá. Napríklad v Lekárskych

listoch (č. 16/2002) sa uvádza, že

priemerný Američan za rok spotrebuje

4 až 5 kilogramov potravinárskych

prídavných látok, ktoré vyprodukoval

chemický priemysel. Aj

náš konzument, ktorý kupuje lacné

výrobky plné prídavných látok,

môže spoločne so stravou prijímať

obdobné množstvo. Naše telo však

nie je schopné také veľké množstvo

škodlivín spracovať, a preto

prevažnú časť z nich vylučuje von.

Keď si spočítame celkové množstvo

škodlivín, ktoré takto „vyprodukujú“

obyvatelia mnohomiliónového štátu,

pochopíme, nakoľko sa tým zaťaží

životné prostredie.

Ako teda pomôcť k náprave tohto

nezdravého stavu? Je jasné, že ak

sa nezamyslíme včas, tzn. skôr než

daný výrobok kúpime, dostávame

sa do začarovaného

kruhu, keď

stále len riešime

následky predchádzajúcich

zlých rozhodnutí.

Preto je v prvom

rade nutné vopred

dobre zvážiť,

či daný produkt

kúpiť alebo

nie. Nielen u potravín,

ale aj

u všetkých ostatných

výrobkov je

potrebné sa zamerať

radšej na

kvalitu, ako na

kvantitu či televíznu

reklamu.

Ak sa rozhodneme

žiť lepšie, je jasné, že sa často

budeme musieť postaviť proti všeobecným

zvyklostiam a urobiť aj

nemalé zmeny. Prípadne si dokázať

odriecť niektoré zbytočné pochutiny,

ktoré zjavne poškodzujú

naše zdravie, či znečisťujú okolité

prostredie. Veľký lekár starovekého

Grécka Hippokrates však hovoril:

„Ak nie si ochotný zmeniť svoj život,

nie je ti pomoci.“

S

PÔSOBENIE STRAVY

NA ĎALŠIE ÚROVNE

NÁŠHO BYTIA

trava pôsobí nielen na naše telesné

zdravie, ale ovplyvňuje aj

náš duchovný vývoj. Zdravé telo

totiž tvorí pozemskú základňu,

pomocou ktorej sa má ľudský duch

prejavovať na tejto Zemi. Keďže

duchovná energia je celkom iného

druhu než hmotné telo, sú pre ich

spojenie potrebné rôzne medzistupne.

V predchádzajúcich článkoch

sme väčšinou hovorili o vyžarovaní

krvi. Teraz si to rozšírime


ZDRAVIE

o ďalšie medzistupne.

Je

známe, že podstatu

človeka tvorí

duch. Ak je duch

zahalený rôznymi

jemnejšími obalmi,

nazývame ho dušou. Až

prostredníctvom týchto obalov

je možné, aby sa duch spojil

s astrálnym telom a pomocou

vyžarovania krvi nám hmatateľným

pozemským telom.

Duch, duša a telo teda tvoria základnú

trojicu. Okrem toho bol duch

pozemským narodením postavený

doprostred prírody. Napriek tomu,

že duch nie je prírodou ani jej časťou,

naše pozemské telo z prírody vzniklo,

a preto je jej časťou. Z týchto dôvodov

by sme mali prírodu počítať k základným

podmienkam pozemského

života. Okrem iného z toho vyplýva,

že na udržanie celkového zdravia sa

musíme naučiť žiť v súlade s prírodou:

v prvom rade ju neničiť a zbytočne

neubližovať bytostiam v nej

žijúcim.

Je jasné, že na vývoj ľudského

charakteru vplýva mnoho faktorov.

Z hmotných faktorov je to vplyv

žiarenia danej časti zeme a hviezd,

druhu prijímanej stravy, nápojov

a ďalších látok.

Základným predpokladom celkového

zdravia i duchovného vzostupu

je vradenie sa do Božej vôle – inak povedané:

pôsobenie v súlade s prírodnými

zákonmi. Jedine tým docielime

harmóniu medzi telom a duchom.

Pomocou vyžarovania krvi potom

ponúkneme vyvíjajúcej

sa duchovnej iskre

všetky potrebné druhy

žiarení, čím napomôžeme

jej

správne dozrievanie.

Pozemské telo sa trvalo nezaobíde

bez hmotnej potravy a nápojov, duch

zas však vyžaduje ich vyžarovanie.

Aby mohol duch plne ovládať svoj

pozemský nástroj, potrebuje práve

zodpovedajúce vyžarovanie krvi, čo

podmieňuje jej určité zloženie.

Normálne zloženie krvi okrem

toho podporuje smerovanie človeka

k ušľachtilým hodnotám. Ak v krvi

prevládajú svetlé a žiarivé odtiene,

budú tieto druhy vyžarovania nadväzovať

spojenie so svetlými prúdmi.

To spätne povzbudzuje rovnorodé

vnútorné naladenie. Následkom toho

sa krv stáva stále žiarivejšou, čo pomáha

k duchovnému vzostupu.

Preto je také dôležité, aby sme udržiavali

v čistote pozemské telo nielen

zvonku, ale aj zvnútra. Nepostačí

sa len dobre umyť – je potrebné

prečisťovať aj našu krv a snažiť sa,

aby sme v nej znížili podiel temne

vyžarujúcich látok. Keď očistíme

svoju krv a myslenie, zákonite z toho

vyplynie, že k sebe nebudeme priťahovať

temné a ani ono už nebude

priťahovať nás.

Voľný a zrelý duch sa prejavuje tvorivým,

radostným činom. Preto nemožno

posudzovať stupeň duchovného

vývoja podľa počtu prečítaných

kníh, absolvovaných škôl, kurzov

atď., ale rozhodujúce je celkové pôsobenie

človeka. Stále platí známy

Ježišov výrok: „Podľa ich skutkov ich

poznáte!“

Vít Syrový

(Základnú použitú literatúru a podrobnejšie

objasnenie tejto oblasti možno nájsť v knihe

„Tajomstvo krvi“ od Víta Syrového)

1 Genetická modifikácia (GM) spočíva vo

„vložení“ cudzorodých častí DNA (napr.

z baktérií či vírusov) do genetického

kódu pôvodnej suroviny. Tým sa však

zákonite mení jej výsledné pôsobenie.

Keďže sa umelo zasahuje do riadiaceho

centra jadra buniek, dochádza

k zmenám v zložení daných plodín.

Ich konzumácia preto môže spôsobiť

nemalé poškodenie organizmu. Ako

príklad možno uviesť výsledky mnohých

zahraničných výskumných inštitúcií,

ktoré potvrdzujú, že používanie

GM sóje vedie ku vzniku onkologických

a nervových ochorení. Zároveň

spôsobuje aj poškodenie imunitného

systému človeka, pretože neprirodzeným

spôsobom pozmenené suroviny

náš organizmus spracuje len ťažko,

alebo vôbec nie.

2 Roundup je toxický pesticíd, ktorý

ničí všetky zelené rastliny s výnimkou

Roundup Ready sóje.

3 Pozri článok o prídavných látkach

„Viete, čo jete?, Svet Grálu č. 12/2007

13

Svet Grálu

19 | 2009


TÉMA

ŽIVOT

Artur Zatloukal

V posledných rokoch sa vo svete rozzúrila urputná vojna medzi tvrdými

zástancami doslovnej platnosti Biblie a stúpencami Darwinovej

vývojovej teórie. Bojuje sa všetkými prostriedkami, od serióznych diskusií

cez uštipačný posmech až po nevyberané útoky a podvody.

DARWIN MÁ PRAVDU?

K

– ANI ZÁZRAK,

ANI NÁHODA

eď v roku 1859 vyšla v Anglicku

kniha Charlesa Darwina „O pôvode

druhov prostredníctvom prírodného

výberu alebo Záchrana preferovaných

rás v existenčnom boji“,

spôsobila šok vo vedeckých, teologických

a vlastne všetkých intelektuálnych

kruhoch. Dovtedy bol výklad

sveta jasný: Zem bola stvorená pred

asi 7 000 rokmi za šesť dní – a bodka.

Napríklad v roku 1650 napísal írsky

arcibiskup Ussher: »Na počiatku Boh

stvoril nebo a zem,

čo muselo byť podľa

nášho letopočtu počiatkom

noci na 23.

októbra 710 juliánskeho

kalendára,

teda 4004 pred Kristom«

1 . Človek spolu

s ostatnými organizmami

bol priamo

a v súčasnej podobe

stvorený Bohom počas

jedného týždňa

presne a doslova

podľa prvej kapitoly

Genesis. Všetko spolu súhlasilo

a vzájomne do seba zapadalo.

Darwin túto stavebnicu rozbúral

a stal sa tak terčom nepriateľstva konzervatívnych

kruhov. Vyslovil teóriu,

že jednotlivé druhy vznikali prirodzeným

vývojom – v „boji o bytie“ naj-

14

Svet Grálu

19 | 2009

lepšie prispôsobení jedinci prežívajú

a môžu sa rozmnožiť. Z ich potomstva

sú opäť prirodzeným výberom „vybraní“

tí najzdatnejší atď., až dochádza

k zmene druhu na iný druh. Dôkazy,

ktoré Darwin pre myšlienku evolúcie

zozbieral, boli natoľko presvedčivé

a početné, že vedecká komunita bola

o fakte evolúcie presvedčená viac-menej

do pätnástich rokov od vydania

diela. O dvanásť rokov neskôr nasledovalo

ďalšie kontroverzné dielo – „Vzostup

človeka a výber vo vzťahu k sexu“,

zaoberajúce sa, prehnane povedané,

„vznikom človeka

z opice“, presnejšie

tvrdením, že človek

a opica majú spoločných

predkov.

Darwin sám bol

svedomitý a poctivý

vedec, avšak od vtedajších

čias až dodnes

jeho teória rozbúrila

mnoho emócií

všetkého druhu. Na

myšlienke „prežitia

najschopnejšieho“ sa

vybudovali rasistické

a nehumánne smery („Z Darwinovho

rasizmu vyšli Hitlerove a Stalinove koncentráky“,

rozčuľuje sa jeden z autorov

2 ), inde sa naopak Darwinovi stúpenci

dopúšťali omylov aj podvodov,

aby preukázali platnosť jeho teórie:

veľký Darwinov obdivovateľ E. Haeckel

sfalšoval kresby chrbtice embrya

stavovca tak, aby z nich vyplynulo, že

v ranom štádiu prechádzajú postupne

všetkými štádiami vývoja. Tieto kresby

sa automaticky preberali do učebníc

a až nedávno boli odhalené ako „jeden

z najslávnejších podvodov v biológii“ 3 .

Iným známym prípadom je mora piadivka

brezová, nalepená fotografom

na kôru kmeňa, aby sa demonštrovala

jej prispôsobivosť zafarbeniu okolia –

aj keď, ako sa ukázalo, v skutočnosti

tieto mory na kmeňoch nežijú a farba

ich krídel nesúvisí s „darwinovským

prispôsobením“ farbe kôry 4 .

Ale aj z vecného hľadiska má Darwinova

teória ako taká svoje slabé miesta.

Najzávažnejším z nich je skutočnosť, že

podľa Darwina príroda nerobí skoky,

k zmenám dochádza postupne. Jednoducho,

znamená to, že z jašteričky

sa môže vyvinúť krokodíl len sledom

postupných malých krokov. To však

vôbec nezodpovedá skutočnosti; v paleontologických

nálezoch kostier a skamenelín

nenájdeme žiadne medzitypy

jaštericokrokodílov – naopak, vidíme

iba nemenné druhy a preskoky medzi

nimi.

Nás bude v tejto

súvislosti veľmi

zaujímať obdobie

tzv. kambrijskej

evolučnej

explózie. Po viac

než tri miliardy

rokov, čo predstavuje

šesť sedmín trvania

života na zemi, boli oceány obývané

iba baktériami a primitívnymi

riasami. Potom však náhle, pred 530 –

550 miliónmi rokov, nastal prudký


TÉMA

rozvoj organizmov. V kratučkom období

asi 10 – 20 miliónov rokov, čo na

geologickej škále predstavuje mihnutie

oka, sa „naraz“ objavili najrozmanitejšie

skupiny už členitých a diferencovaných

foriem. Tento evolučný „veľký

tresk“ veda nevie vysvetliť, ale v tej

dobe muselo niečo mimoriadne podnietiť

evolúciu k takému obrovskému

skoku. Kambrijská explózia vytvorila

základy všetkých dnes existujúcich

rastlín a živočíchov. Od oného kambrijského

rozmedzia sa už život prudko

rozvíjal cez bezstavovcov, ryby, jaštery

až k cicavcom 5 .

A

BIBLIA MUSÍ

MAŤ PRAVDU

si 45 percent Američanov je

podľa Gallupovho prieskumu

verejnej mienky dnes celkom vážne

presvedčených, že „ľudia neprešli

evolúciou, ale ich stvoril Boh v podstate

v ich dnešnej forme asi pred

10 000 rokmi.“ V apríli 2005 bolo

v Arkansase otvorené „múzeum

svetovej histórie“, ktoré informuje

návštevníkov, že „dinosaury aj ľudia

existovali v rovnakom čase“ a že raná

verzia dinosaurov, aj keď sa o tom

Biblia nezmieňuje, bola prítomná

v Noemovej arche. Podobné múzeá sa

budujú v Texase a Kentucky 6 . Podľa

iného prieskumu sa 38 percent amerických

stredoškolákov

domnieva, že

človek bol stvorený

Bohom

priamo a v súčasnej

podobe

pred nie viac

než desiatimi

tisíckami

rokov

7 . V USA

prebiehajú úspešné boje za zaradenie

výkladu o stvorení sveta do školských

osnov 8 .

Zástancovia názoru na stvorenie

sveta – kreacionisti – sa delia na niekoľko

skupín rôzneho stupňa umiernenosti…

alebo možno umienenosti.

Ortodoxní kreacionisti

tvrdia,

že Zem je veľmi

mladá, má približne

6 000 rokov,

bola stvorená

počas šiestich dní,

človek bol spolu

s ostatnými organizmami

priamo

a v súčasnej podobe

stvorený Bohom

a prvá kapitola Genesis je viacmenej

opisom udalostí, denníkovým

záznamom o tom, čo sa stalo. V krátkych

dejinách Zeme nastala celoplanetárna

potopa, v ktorej zomreli všetci ľudia

a všetky zvieratá, s výnimkou tých,

ktoré sa dostali k Noemovi do archy.

Nálezy kostí dinosaurov a ďalších vyhynutých

živočíchov vysvetľujú kreacionisti

ako pozostatok tejto celosvetovej

záplavy. Žiadny ďalší vývoj už neexistuje

a vytváranie nových organizmov

sa skončilo šiestym dňom.

Umiernení kreacionisti pripúšťajú

Zem starú 4,6 miliardy rokov, avšak

trvajú na tom, že každý živočíšny či

rastlinný druh bol stvorený priamym

Božím zásahom vo svojej súčasnej podobe.

Niektoré náznaky evolúcie, ako

napríklad rôzne plemená psov alebo

holubov je umiernený kreacionista

ochotný vysvetliť evolúciou, avšak

väčšie zmeny evolúciou vysvetliť nemožno

– tieto veľké skupiny organizmov

boli priamo stvorené Bohom. Aj

umiernený kreacionizmus súdi, že vývoj

ustal, nové druhy už nevznikajú

a stvorenie sa skončilo.

Ortodoxným kreacionizmom obhajujú

silne veriaci ľudia doslovnú platnosť

Biblie a s veľkým úsilím vyhľadávajú

argumenty na jeho podporu:

Vek Zeme je sporný – geológovia a paleontológovia

sa v datovaní veku hornín

a nálezov proste mýlia; magnetické

pole Zeme bolo predtým silnejšie

a pred 10 000 rokmi musela byť Zem

preto ešte neobývateľná; rýchlosť svetla

vo vesmíre klesá,

pred asi 6 000

rokmi sa približovala

nekonečnu,

teda vesmír musel

len vznikať; prístroje

inštalované

na Mesiaci zachytili

vulkanickú aktivitu,

Mesiac ešte

chladne a nemôže

mať 4,5 miliardy

rokov; všetky národy majú v tradícii

spomienku na gigantickú celosvetovú

potopu… atď. 9

Z

INTELIGENTNÝ DIZAJN

vláštnou a veľmi pozoruhodnou

skupinou kreacionistov sú

zástancovia tzv. inteligentného dizajnu

(„inteligentných zásahov do

vývoja“): evolúciu nie je možné vysvetliť

iba fyzikálnymi zákonmi, ale

je k nim nutné pripočítať aj Božie zásahy.

Evolúcia teda síce prebieha, ale

inteligentný dizajnér jej smer starostlivo

riadi občasným „postrčením“,

a to buďto mimo známych zákonov,

alebo – a to je nesmierne sympatická

myšlienka – v rámci zákonov; napríklad

mutáciami, spôsobenými rádioaktívnym

rozpadom.

Prívrženci inteligentného dizajnu

sú veriaci, ale doslovný výklad Biblie

berú ako neudržateľný. Napríklad

ak Boh stvoril „dvoje veľkých svetiel:

väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie,

aby vládlo nad nocou“ (Gn 1,16) až na

štvrtý deň – ako vyzerali prvé tri dni

a čo si máme predstaviť pod slovami

„bol večer, bolo ráno, deň prvý“ (druhý,

tretí)? V Gn 1,27 stvoril Boh človeka

„ako muža a ženu“, ale v ďalšej kapitole,

v Gn 2,18, je Adam naraz v raji sám –

15

Svet Grálu

19 | 2009


TÉMA

a tak Hospodin Boh zoslal na človeka

hlboký spánok, „z rebra, ktoré vybral

Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol

ju k Adamovi“ (Gn 2,22). Biológ

potom musí stráviť stvorenie relatívne

veľkej ženy z Adamovej relatívne malej

rebrovej kosti. A pokiaľ prichádza do

stvorenia smrť až s Adamovým hriechom,

bola by všetka fauna pred vznikom

človeka, trilobity, archaeopteryx

i dinosaury nesmrteľné? Kain po zavraždení

Ábela odchádza do krajiny

Nód (Gn 4,16), kde sa ožení. S kým?

A po vražde Ábela dostáva Kain na

čelo „znak, aby ho nik, kto ho nájde,

nezabil“ (Gn 4,15). Kto by to však len

mohol byť? 7

Prívrženci inteligentného dizajnu sú

vedci, ale nemôžu prijať ani čistý darwinizmus.

Biochemik M. J. Behe predložil

v pozoruhodnej knihe „Darwinova

čierna skrinka“ niekoľko problémov,

ktoré nedokáže vyriešiť postupný vývoj,

riadený len „prežitím najschopnejších

jedincov“ 10 . Jedným z nich je

pojem „nezjednodušiteľne kompletná

sústava“. Predstavme si pascu na myši:

skladá sa z doštičky, pružiny, strmeňa,

pliešku s návnadou. Bude fungovať

len vtedy, keď bude kompletná. Ak ju

chceme vytvoriť postupnou evolúciou

podľa Darwina, niečím ako metódou

pokus-omyl, čím začneme? Prázd-

16

Svet Grálu

19 | 2009

nou doštičkou a budeme dúfať, že sa

nejaká myš chytí? Mohli by sme im

napríklad podrážať nohy. A zlepšíme

jej vlastnosti, keď k nej pridáme pružinu,

pomocou „mnohých po sebe

nasledujúcich malých modifikácií“,

na ktorých trval Darwin? Nie, pasca

bude fungovať až v okamihu dodania

posledného komponentu. Ten, kto ju

zostavuje, musí mať v sebe predstavu,

predobraz hotovej pasce. V biológii

existuje mnoho takých sústav, ktoré

začnú fungovať až v okamihu „dodania

posledného komponentu“. Napríklad

bičík, ktorý baktérii umožní pohybovať

sa, je hotová molekulárna strojovňa,

pozostávajúca z mnohých súčastí (30 –

40 proteínov), ktoré samy o sebe bez

ostatných nie sú na nič; bičík nemá

žiadneho polovičného predchodcu,

z ktorého sa mohol vyvinúť.

Alebo napríklad proces

zrážania krvi v rane, keď sa

porežeme do prsta, je úžasnou

súhrou mnohých biochemických

dejov, z ktorých nesmie chýbať ani

jeden.

M. J. Behe dospel k záveru: Inteligentný

plán dosť jasne ukazuje mimo

prírodu. Výsledkom je niečo, čo nazval

riadenou evolúciou. Má filozofické

a teologické dôsledky, a preto sa mnohým

ľuďom nepozdáva. Autor plánu –

zrejme teda Boh – pritom môže pôsobiť

v rámci prírodných zákonov bez

toho, že by ich musel porušovať, avšak

spôsobmi a cestami, ktoré my ľudia

nepoznáme.

A

ČO O TOM HOVORÍ

POSOLSTVO GRÁLU

utor Posolstva Grálu Abd-rushin

11 zdôrazňuje, že materiálny,

viditeľný svet okolo nás nie je ani jedinou,

ani najdôležitejšou časťou celého

existujúceho stvorenia. Naopak,

je jeho posledným a najvzdialenejším

výbežkom. Pretože sa veda obmedzuje

len na skúmanie hmoty, musí

dospievať k čiastočným, rozporným

a neistým teóriám. Až keď zaradíme

do obrazu sveta aj jemnejšie, „vyššie“

úrovne, môžeme dostať ucelenú

predstavu o svete, živote aj o svojom

mieste v ňom; a to predstavu, ktorá

nám bude užitočná nielen kvôli zvedavosti

a vzdelaniu, ale pre samotný

život nás ako ľudských bytostí.

Kľúčom k všetkým dejom vo stvorení

je žiarenie. Ono je zdrojom života,

existencie, pohybu, vývoja a výstavby,

ako aj udržiavania prirodzeného poriadku

vo svete.

Stvorenie vzniklo v okamihu, keď

Stvoriteľ, Boh prejavil svoju vôľu slovami:

„Buď Svetlo!“ a táto vôľa sa ihneď

stala aj činom. Vtedy vytryskla z Božského

žiara, energia, nabitá žeravým

tlakom, obsahujúcim jeho stvoriteľskú

vôľu, ako život vynesený do ničoty,

kde predtým nebolo nič. Z tohto žiarenia

sa začal zrážať, zhutňovať a formovať

svet, presnejšie vyjadrené úroveň

stvorenia, blízka Bohu, schopná zniesť

vysoký tlak a žeravé teplo. Táto úroveň

vznikla najskôr ako prvá a je omnoho

dokonalejšia, než naša Zem; Abd-rushin

ju nazýva prvotným stvorením

alebo prastvorením. Je prvotným dielom

Božím vo stvorení a predobrazom

pre ďalšie vznikanie stvorenia. Všetko,

čo vzniklo neskôr a „nižšie“, má svoj

predobraz v tejto úrovni prastvorenia;

existujú tam teda aj bytosti a krajiny,

a to omnoho dokonalejšie, než

v hmote; veď povstali ako prvé „z Božej

ruky“. Obyvatelia prastvorenia nemajú

iné želania, než čistý život podľa

vôle Božej a pre celé stvorenie – aj pre

nás ľudí – sú ideálom a posilou.

Tým sa súčasne zo stvoriteľského

žiarenia odlúčila jeho najsilnejšia, najžeravejšia

časť a ono pokračovalo ďalej

už v chladnejšej forme, „znesiteľnejšej“

pre ďalšie úrovne. Vo väčších


TÉMA

vzdialenostiach od zdroja žiarenia sa

tak postupne formovali ďalšie úrovne

stvorenia, každá ako odraz predobrazu

tej vyššej, predchádzajúcej.

Jedna z týchto úrovní je tá, ktorá

sa v Biblii nazýva rajom. Odtiaľ pochádzame

my, ľudskí duchovia; odtiaľ

sme boli láskavou rukou vyprevadení,

keď sme sa prebudili z driemoty

nevedomosti a zatúžili po vedomom

bytí. Museli sme nadol, ďalej do hutnejších

oblastí k dozrievaniu, zbieraniu

skúseností, osvedčeniu sa v škole

života. Sem sa tiež máme vrátiť, ale

už nie ako polovedomé semienka, ale

ako dospelé, zrelé osobnosti, otužené

stykom s dobrým i zlým a zušľachtené

smerovaním k Bohu, darcovi všetkej

múdrosti i dobroty.

Na samom konci tejto nesmiernej

dráhy žiarenia ako posledná vznikla

hmotná úroveň, teda vesmír. Nasledovala

rovnaký vzor ako vznik celého

stvorenia – najprv začínala v žeravom

tvare pod vysokým tlakom pri tzv. „veľkom

tresku“, v postupnom rozpínaní

chladla a zahusťovala sa do hmloviny,

slnka a planét. Pritom hmota ako taká

nemá v sebe samostatný život, je ako

plastelína, čakajúca na utváranie, formovanie,

spracovanie. Aj ona je však

plodom žiarenia, vznikla z neho, ono

ňou prechádza a sama hmota tak vyžaruje

vlastným, pozmeneným a oslabeným

žiarením.

Na konci tohto prípravného deja tu

bola Zem, pustá a nepekná planéta

s moriami, sopkami a skalami, nachystaná

na prijatie života. Podstatné

pre vznik života na Zemi,

správnejšie povedané pre prijatie

života na Zemi, bolo vyžarovanie

vody a kameňov. Až do tej doby

prúdil život neviditeľne okolo v pretekajúcom

vyžarovaní Stvoriteľa, bez

možnosti zakotvenia na zemskom

povrchu. Až so zmenou vyžarovania

povrchu Zeme dostalo živé žiarenie,

obsahujúce v sebe život, možnosť spojiť

sa so žiarením Zeme. To bolo obdobie,

keď sa vo vodách objavili zárodky života,

semená života. Ako a odkiaľ?

A

VIDITEĽNÉ

Z NEVIDITEĽNÉHO

k vnesieme do teplej miestnosti

chladný predmet, napríklad

fľašu z chladničky, začnú sa na jej

povrchu zrážať kvapky vody. Neobjavili

sa náhodou – v ovzduší okolo nás

je prítomná vodná para, teda voda

v zatiaľ neviditeľnej forme. Až ochladením

sa para zrazí na vodu a stane

sa našim očiam viditeľnou. Má iné

vlastnosti než para, je hutnejšia, dá

sa nalievať do nádob, odmeriavať, piť

a inak používať, na rozdiel od neviditeľnej

a neuchopiteľnej pary. Napriek

tomu je oboje stále tá istá voda, len

v inom stave. Podobný zázrak sa potom

opakuje pri zmrznutí vody, náhle

je voda tuhá, tvrdá a nepoddajná.

A pritom – stále voda. Voda teda nasleduje

rovnaký princíp, podľa ktorého

sa správa celé stvorenie.

Aj náš hmotný svet je obklopený

jemnejším neviditeľným prostredím,

z ktorého neustále čerpáme energiu,

inšpiráciu, posilnenie svojho cítenia

a svojich myšlienok dobrých i zlých.

Sily z jemnejšieho „odinakiaľ“ sa nadväzujú

podľa nášho vyžarovania, zosilňujú

naše chcenie, a tak nám pomáhajú

– aj keď kormidelníkmi svojich

korábov sme my sami. A tak nám sila

„z onoho sveta“ môže pomáhať k dobrému

i zlému, podľa toho, ktorým

smerom zatočíme svojím kormidlom.

Život nevznikol – vlastne nebol

prijatý – na jedinom bode Zeme, ale

všade, kde zemské žiarenie umožnilo,

aby sa najprv vo vode a neskôr na súši

zo stvoriteľského Božieho žiarenia vyzrážali

semená či zárodky jednoduchých

organizmov, neskôr lišajníkov

a machov. Zvetrávanie povrchu kameňov

a vznik humusovej vrstvy potom

spôsobovalo ďalšiu zmenu žiarenia,

prenikajúceho na povrch hornín,

a stalo sa tak priateľským pre prijatie

semien ďalších rastlín. Tak sa začala

usilovná práca v dielni prírody, pokračujúca

v ďalšom vývoji k stále dokonalejšiemu

obrazu úrovní, ktoré už

dávno predtým existovali v jemnejšom

stave.

Nakoniec sa vyžarovanie oceánov

a bohatej rastlinnej džungle tak pozmenilo,

že umožnilo výskyt ikier

prvých rýb, neskôr aj vajíčok suchozemských

zvierat. Hmotné vajíčka a zárodky

zvierat spočívali neviditeľne už

v samotnom pretekajúcom žiarení, ale

až v okamihu priaznivého vyžarovania

okolitého prostredia sa ako vodná

para vyzrážali a stali hrubohmotne

existujúcimi; a hľa – naraz je tu

zdanlivo z ničoho vajíčko.

K

A CICAVCE?

eď sme hovorili o jednotlivých

úrovniach stvorenia, preskočili

sme jednu z nich, dôležitú pre vývoj

života: ak vzhliadneme z hmoty

nahor proti prúdu žiarenia smerom

k zdroju života, potom prvá najbližšia

17

Svet Grálu

19 | 2009


TÉMA

úroveň je tá, v ktorej sú

pripravené pravzory,

praobrazy zvierat.

A tiež driemajúce

duše zvierat,

čakajúce

na príležitosť

na vtelenie,

na život. Žiarenie,

pretekajúce

touto úrovňou,

riadi ďalší vývoj života

v hmote takým smerom, aby aj

na Zemi vznikali telá zvierat podľa

praobrazov.

Vývoj cicavcov teda prebiehal podobne,

ako to vypozoroval Darwin –

každý zvierací druh sa v náročných

podmienkach na Zemi vyvíjal, zdokonaľoval

a umožňoval vtelenie príslušných

zvieracích duší do pripravených

tiel. Ale iba v rámci svojho druhu.

V dobe po tom, keď zvierací druh dosiahol

určitý vývojový stupeň, došlo

k preskoku – do jeho embryí sa vtelili

duše iného podobného druhu. Napríklad

mláďatá pôvodného primitívneho

psa dostali ešte pred narodením duše

líšky a ďalej sa potom vyvíjali ako novovzniknuté

zviera líška.

P

A ĽUDIA?

redobrazom človeka sú už

prastvorené bytosti, „obrazy Božie“.

Od počiatku teda bolo dané, ako

má človek vyzerať a kam má smerovať

jeho vývoj. Začal prípravou opičích

tiel, podobných telám ľudským,

a pokračoval až na najvyššiu možnú

hranicu podobnosti s človekom. Vyžarovanie

krvi týchto pokročilých

opíc sa priblížilo žiareniu krvi ľudskej.

V tej chvíli potom došlo zase

18

Svet Grálu

19 | 2009

k preskoku – do embryí ľudoopa sa

vtelili prvé ľudské zárodky, ľudské

duše. Tie už sa rozhliadali

po svete

ľudskými očami, mali potrebu sa narovnať,

používať nástroje, maľovať po

stenách jaskýň, vzdúvali sa v nich

city, ktoré zvieratá nepoznali. Začala

sa éra človeka.

Človek ako jediný tvor mal schopnosť

spojiť duchovný svet, z ktorého

pochádzal, s hmotným svetom, kultivovať

hmotu svojím citom a múdrosťou,

ktorú mal na dosah. Mal vnášať požehnanie

do svojho okolia, pretože v sebe

niesol najvyššie schopnosti a pretože to

bolo jeho prirodzenosťou. To bol Stvoriteľov

plán s človekom ako korunou

hmotného stvorenia a so stvorením

samotným. Dostali sme veľkodušne

do užívania záhradu, aby sme v nej

boli dobrými záhradníkmi, pokračovali

v jej zvelebovaní pre radosť okolia

i pre svoju radosť.

Nie je ťažké vidieť, že sme túto záhradu

spravovali zle a že teraz zbierame

trpké ovocie namiesto chutných

plodov; to dnes vidí skoro každý. Ťažšie

je rozpoznať celú hĺbku nášho zlyhania

v tkanive stvorenia a ešte ťažšie

je odhodlať sa k zmene. A vedieť,

akou cestou ísť. Toto už dnes dokáže

len málo ľudí; a napriek tomu niet inej

cesty ako uniknúť blížiacim sa katastrofám,

než znovu nájsť vôľu Božiu,

ktorú nám ukazujú jeho zákony, a žiť

podľa nej.

Keď vyjdeme večer do prírody a rozhliadneme

sa po hviezdnom nebi, naplní

nás úcta, obdiv nad vesmírom;

ešte väčšiu úctu ku Stvoriteľovi pocítime,

keď vieme o miliardách svetelných

rokov, o galaxiách a hviezdokopách,

o výbuchu supernov, pulzaroch,

veľkom tresku a čiernych dierach. Podobne

nás môže naplniť úcta a vďačnosť

voči Bohu nad múdrym dielom

vzniku stvorenia a nad darom života,

ktorý sme vo veľkej dielni stvorenia

dostali.

Artur Zatloukal

Literatúra a odkazy:

1 Siegfried Hagl: Když to nebyl zázrak,

co tedy? Vývoj života. Stiftung

Gralsbotschaft, 2009

2 P. Kábrt, J. Zrzavý: Je kreacionismus

vědeckou alternativou evolucionismu?

http://literarky.cz/?p=clanek&id=703

3 J. Wells: Survival of the Fakest, The

American Spectator - December 2000

4 J. Wells: Second Thoughts about

Peppered Moths, The Scientist 13, no. 11

(May 24, 1999)

5 J. Svoboda, Toronto: Na prahu třetího

přechodu – reflexe o smyslu evoluce

a budoucnosti lidstva. http://www.elabs.

com/van/vk-svoboda-na-prahu.htm

6 G. Monbiot: Evoluce alebo

kreacionismus? http://www.blisty.cz/

art/24593.html

7 M. Vácha: Darwin a první kapitola

knihy Genesis http://literarky.

cz/?p=clanek&id=1106

8 http://en.wikipedia.org/wiki/Creation_

and_evolution_in_public_education

9 T. Selskij: Učení o stvoření světa,

Pravoslavná Rus 16-17/1996 http://www.

pravoslav.gts.cz/spirit/stvoreni.htm

10 M. J. Behe: Blind Evolution or Intelligent

Design? http://www.discovery.org/

a/1205

11 Abd-ru-shin: Posolstvo Grálu „Vo svetle

Pravdy“, Stiftung Gralsbotschaft Stuttgart


VEDA

KÓD

z praveku

Vo Svete Grálu č.3 sme písali o pozoruhodnom

výskume laboratória

„Ciba-Geigy“. Švajčiarska firma Ciba-

Geigy z Bazileja prihlásila 15. júna

1989 európsky patent s číslom 0 351

357: bez génových manipulácií a iba

za pomoci elektrostatických polí sa

podarilo v laboratóriách farmaceutickej

veľmoci Ciba (Novartis) vypestovať

pôvodné formy rýb, papradia,

obilnín a húb. „Prakukurica“

mala na stonke až dvanásť klasov

a pstruhy dorástli do pradávnych obrích

rozmerov. Vedci vystavili obilie

a rybie vajíčka vplyvu polí vysokého

napätia, ktorými však neprúdila

elektrina. Týmto spôsobom sa im

podarilo nielen vyvinúť „pôvodné

formy“, ale predovšetkým urýchliť

rast a masívne zväčšiť výnosy.

Magazín nemeckej televízie ARD

označil objav za adepta na Nobelovu

cenu. Nie je divu, že vzbudil rad nádejí

a otázok. Je možné, že technológia

elektrických polí prinesie alternatívu

ku sporným, geneticky

modifikovaným osevom a prispeje

k riešeniu globálneho hladovania.

Farmaceutický koncern však paradoxne

ďalší výskum pozastavil. Dôvody

tohto rozhodnutia nie sú celkom

jasné. Bol snáď dôvodom fakt,

že kultúry pestované v elektrickom

poli takmer nepotrebovali pesticídy?

Alebo sa nadmieru priečili zástancom

génových techník?

Po mnohých rokoch mlčania

o tomto senzačnom vedeckom výskume

sa ozýva známy švajčiarsky

mikrobiológ Werner Aber, ktorý

svojho času v laboratóriách Ciba

tieto experimenty recenzoval. Spolu

s úspešným novinárom, Švajčiarom

Lucom Bürginom, v súčasnosti vehementne

upozorňujú na nevyužité

možnosti patentu. Teraz má byť

technológia elektrických polí exportovaná

v rámci projektov pomocí

do Afriky a bezplatne poskytnutá

k dispozícii tamojším poľnohospodárom.

Luc Bürgin vydal v nakladateľstve

Herbig-Verlag knihu „Der Urzeit-

Code – Die ökologische Alternative

zur umstrittenen Gen-Technologie“

(Kód praveku – ekologická alternatíva

k spornému génovému inžinierstvu).

Kniha sa opiera o rozsiahle

rešerše a text dopĺňa rad obrázkov.

Vypovedá o všetkom, čo stojí za pozornosť

ohľadne Ciba-Geigy od jeho

vzniku až po dnešok. Zobrazuje originály

textov patentu a zhodnocuje

potenciál objavu pre krajiny tretieho

sveta.

Literatúra:

Luc Bürgin, Der Urzeit-Code, Herbig,

München 2007, ISBN 978-3-7766-2534-9

19

Svet Grálu

19 | 2009


20

Svet Grálu

19 | 2009

TRAGICKÉ ČINY

CHOROMYSEĽNÝCH

novembri 2003 sa v dánskom

V meste Hundstede neďaleko Kodane

prihodila tragická udalosť:

14-ročné dievča v modrom pracovnom

obleku a s halloweenskou

maskou na hlave sa vrhlo na svojho

18-ročného brata a usmrtilo ho. Podľa

správ toto dievča rado sledovalo krvavé

horory. Vo Švajčiarsku zase pred

niekoľkými rokmi 15-ročný chlapec

sekerou smrteľne zranil svojho

10-ročného kamaráta. Aj tento chlapec

býval často sám a trávil celé

hodiny sledovaním hororov. Spomeňme

udalosti z apríla 2002 v nemeckom

Erfurte: 19-ročný študent

nebol pustený k maturite. Keď sa

o tom dozvedel, usmrtil 16 ľudí a následne

spáchal samovraždu. Tohto

mladíka poznali jeho vrstovníci ako

samotára a fanúšika brutálnych počítačových

hier.

Ako je možné, že stále znovu dochádza

k takým šialeným udalostiam?

Obviňovať z nich výlučne filmy,

televíziu, počítače a internet by bolo

príliš jednoduché. Podobné činy sa

totiž dejú od nepamäti, keď tieto

vplyvy ešte nejestvovali; bude to teda

zrejme aj z iných dôvodov. Pripomínajú

ich mnohé príhody, ako napríklad

prípad „Svätej Markéty“, mladej

švajčiarskej sedliačky. Markéta viedla

skupinku pietistov a raz sa stretla so

samozvanou veštkyňou Julianou von

Krüdenenr. Niekoľko dní po návrate

z tohto stretnutia do rodnej dediny

sa stále výstrednejšie vystupujúca

Markéta vrhla na svojho brata. Bila

ho kusom železa so slovami „diabol

usiluje o tvoju dušu“. Zavraždila aj

svoju sestru a potom požadovala, aby

bola zabitá dlátom. Čo sa aj okamžite

stalo. „Zbožní“ vrahovia boli odsúdení

v roku 1823…

Násilné činy, ktorých pôvod spočíva

v rozsiahlej a sotva pozorovateľnej

zmene osobnosti, boli voľakedy

častejšie než dnes spájané s posadnutosťou

a démonickými silami. Tieto

pojmy evokujú u mnohých ľudí myšlienky

na neblahé prenasledovanie

čarodejníc alebo na dlho praktizovaný

cirkevný exorcizmus, na vyháňanie

démonov. V súvislosti s takými

prípadmi dnes hovoríme o schizofrénii

alebo „rozštiepenej osobnosti“.

Súčasné teórie hľadajú pôvod porúch

osobnosti v traumách z raného detstva

a pokúšajú sa ich odstrániť pomocou

psychiatrických metód. Tieto

metódy však stavajú na poznatkoch,

že človek je len hrubohmotné telo,

že duševná podstata je produktom

mozgových funkcií a opomínajú

jemnohmotné skutočnosti onoho

sveta. Za týchto okolností sa musíme

zamyslieť nad tým, nakoľko môžu

byť tieto metódy vôbec účinné. Hrozí

tak totiž nebezpečenstvo, že niektoré

podstatné okolnosti prehliadneme

a dôjdeme k nesprávnym záverom.

Opodstatnenosť tejto otázky dokazuje

aj prípad, ktorý sa udial

pred niekoľkými rokmi: 5. novembra

roku 2000 ubodala Daniela K.

z Düsseldorfu svoju matku aj nevlastného

otca. Bola odsúdená na doživotný

trest odňatia slobody. Predpokladaným

motívom bola chamtivosť –

jej nevlastný otec bol miliardár. Obe

obhajkyne páchateľky však začali

pochybovať o skutočnej vine svojej

mandantky: Daniela K. totiž náhle

menila svoje správanie; prejavovalo

sa to v listoch aj priamo pred súdom.

Objavovala sa akási „Sabrina“, osoba,


NA ZAMYSLENIE

ktorá hovorila a písala najvulgárnejším

žargónom a podobne aj konala.

Daniela K. uviedla, že „Sabrina“ je

Násilné činy, ktorých pôvod spočíva

v sotva pozorovateľnej zmene osobnosti,

boli voľakedy častejšie než dnes spájané

s posadnutosťou a démonickými silami.

niekto, koho si prvýkrát všimla, keď

mala 17 či 18 rokov. „Sabrina“ mala

byť osoba s tvrdými črtami v tvári,

ktorá si hneď vie so všetkým rady:

„čo chceš, neštvi ma, lebo ti vrazím“.

Táto „Sabrina“ sa tiež pamätala na

oné vraždy, kým Daniela K. uviedla,

že nebola pri vedomí. Stav svojej

osobnosti v inkriminovanom okamihu

opísala takto: „...akoby som

vnútorne ustúpila, ako keby som bola

umŕtvená“ 1 .

Sudcovia mladej žene neverili, považovali

ju za inteligentnú, vypočítavú

a chamtivú. Symptómy „rozštiepenia

osobnosti“ vtedy nemecké

súdnictvo neuznávalo (v USA v podobných

záležitostiach údajne došlo

k podvodom) a niečo ako „posadnutosť“

nemohlo byť dôvodom na

zníženie viny.

KEĎ MÁ MOZOG

„OBSADENÉ“

dnešnej dobe sa spoliehame len

V na to, čo je racionálne preukázateľné

a máme dokonca tendenciu

považovať duševné a duchovné

za materiálne skutočnosti. Napriek

tomu existuje aj iný uhol pohľadu:

ak považujeme ľudskú dušu za samostatné

jemnohmotné telo, ktoré

sa iba naviazalo na fyzické telo, nie

je však jeho súčasťou, potom nesídli

ľudská osobnosť v mozgu, ale mozog

je len nástrojom duše. Preto sa za určitých

podmienok môže stať, že tento

nástroj môže používať nielen jeho

vlastný majiteľ, ale aj iná zlomyseľná

ľudská duša zo záhrobného sveta,

ktorá v tom čase nie je viazaná na

žiadne fyzické telo. „Zabratie“ ľudského

mozgu je možné označiť ako

„posadnutosť“: mozog je obsadený

a používaný cudzou dušou, ktorá sa

môže prejaviť písaním, rečou i konaním.

Realita takého diania však

nemôže byť priamo dokázaná psychiatrickým

výskumom. V týchto

prípadoch by bolo príhodnejšie poradiť

sa s parapsychológom. Hans

Bender založil jediný nemecký Inštitút

parapsychológie vo Freiburgu. H.

Bender opísal vo svojich publikáciách

osudy ľudí, u ktorých prepukla schizofrénia

po praktizovaní okultizmu.

Niektorých z nich dohnalo rozštiepenie

osobnosti až k samovražde.

Zaoberanie sa automatickým písaním,

kyvadlami, hýbaním stolom

pri špiritistických seansách, používaním

dosky ouija (vysl. vídža) či

„Démoni trýznia sv. Antónia“, medirytina

Martin Schongauer

(1430–1491)

21

Svet Grálu

19 | 2009


NA ZAMYSLENIE

podobnými praktikami nie je jedinou

cestou, ktorá otvára bránu pôsobeniu

záhrobných duší. K tomu

môže okrem iného viesť aj prežitie

šoku alebo jednoducho prílišná lenivosť

ducha. Kto nežije vedome

a slobodne, kto silu svojej osobnosti

dostatočne neprejavuje, alebo kto

rozvoju svojej osobnosti akokoľvek

bráni, ocitá sa vždy v nebezpečenstve

ovládnutia cudzími vplyvmi.

Určitému nebezpečenstvu ovplyvnenia

sa vydáva každý, kto nemá

jasné vlastné názory a myšlienky.

Našťastie prípady, kedy cudzia duša

dočasne prevezme vládu nad niečím

mozgom, sú pomerne vzácne.

V prípade Daniely K. mohol byť jej

duch oslabený a tým odcudzený

nášmu reálnemu svetu napr. vzdialeným

dievčenským snením. Táto

žena podľa správ časopisu Spiegel

vypovedala, že bola pri opísaných

činoch telesne prítomná, v skutočnosti

sa však necítila duchom prítomná

na tom mieste. Je to smutný

osud: Daniela K. vyrastala v blahobyte,

ale zrejme bez náklonnosti rodičov.

Ako dieťa a mladistvá bola

znásilnená. Outsider s komplexom

menejcennosti. Plnoštíhla a nenápadná

mladá žena, ktorá pred realitou

každodenného života utekala do

sveta snov. Dievča, nad ktorým časom

nadobudla vládu oná „Sabrina“,

dočasne silnejšia duša, ktorá ju dohnala

až k osudnému činu.

Vplyv síl onoho sveta nie je možné

celkom vylúčiť ani u iných mediálne

známych násilných činov. Bolo by

celkom možné, že vrah švédskej ministerky

zahraničných vecí, ktorý

mal byť pri svojom čine navádzaný

„vnútornými hlasmi“, nespáchal tento

čin zo svojej slobodnej vôle, ale bol

k nemu určitým – nám neznámym –

spôsobom donútený. Za predpokladu,

že sú tieto úvahy správne,

mala by sa prehodnotiť otázka viny.

Žiadnemu človeku predsa nemôže

22

Svet Grálu

19 | 2009

„Zabratie“ ľudského

mozgu je možné

označiť ako

„posadnutosť“:

mozog je obsadený

a používaný cudzou

dušou, ktorá sa môže

prejaviť písaním,

rečou i konaním..

byť prisudzovaná plná zodpovednosť

za činy, pri ktorých jeho „ja“

stálo mimo diania.

U mnohých ľudí, ktorí trpia „rozštiepením

osobnosti“, sa za touto poruchou

môžu skrývať vplyvy zo záhrobného

sveta.

MOC DÉMONOV

skutočnosti je sotva možné, aby

V bol niekto posadnutý démonom.

Démoni nie sú ľudské duše zo záhrobia,

ale celkom iné sily. Pýtate sa aké?

Či nepatria démoni a strach z nich

k dávno prekonaným poverám?

O démonoch sa píše v mnohých náboženských

spisoch. Stvárňuje ich aj

veľa obrazov a iných umeleckých diel.

Sú mnohorako odpudzujúce a číhajú

z druhého sveta. Keďže od Boha nemôže

vzísť nič temné, kto ich teda

stvoril? Zamyslime sa nad ľudskými

myšlienkami. Tak napr. Dr. Masaru

Emoto objavil, že myšlienky

a vyrieknuté slová sformujú molekuly

vody do tej miery, že sa po ich

zmrazení objavia kryštály rôznych

tvarov (článok s fotografiami kryštálov

sme uverejnili vo Svete Grálu

č. 1). Ich podoba závisela od obsahu

myšlienok a vyrieknutých slov. My

totiž svojím myslením skutočne vytvárame

neviditeľné formy z jemnej

hmoty. Primerane sile prežívania,

ktoré v nás myšlienky vyvolávajú,

získavajú tieto formy silu a do určitej

miery žijú svojím vlastným životom.

Podľa druhu nášho chcenia získavajú

jemnohmotné formy buď príjemné,

mierne, alebo desivé a odstrašujúce

podoby 2 .

Uveďme príklad: keď niekto pociťuje

silnú nenávisť, môže sa z tohto

citu vyvinúť myšlienkový útvar – démon.

„Oživuje a živí“ ho konkrétne

ľudské chcenie v závislosti od svojej

intenzity. Démon nenávisti zostáva

spojený so svojím pôvodcom a ďalej

pôsobí na všetkých, ktorí prežívajú

city podobné tým, ktoré ho prebudili

k životu: zároveň platí, že všetky

jemnohmotné myšlienkové formy

rovnakého druhu sa vzájomne priťahujú.

Vznikajú tak obrovské silové

centrály myšlienkových foriem. Keby

sa ľudstvo vedome a cielene odvrátilo

od všetkých nenávistných myšlienok

a citov, museli by všetky spájajúce

vlákna a s nimi aj démoni nenávisti

živoriť a zakrpatieť. Žiaľ, sú ešte aj

dnes milióny ľudí, ktorí pestujú negatívne

city a myšlienky, takže môžu

vznikať a naberať na sile najrôznejší

jemnohmotní démoni, ktorí potom

neblaho ovplyvňujú náš život. Sami

sme si tieto „strašidlá“ privolali…

Niekedy sa naozaj môže stať, že

je človek démonmi ovplyvňovaný

a môže dokonca pod ich nátlakom

určitým spôsobom aj konať. V takejto

situácii nemôžu byť ľudia celkom

zbavení zodpovednosti za svoje

činy, pretože pôvodné chcenie, ktoré

mohli démoni len posilniť, vyšlo od

nich samých.

V dávnoveku sa myseľ prírodných

národov zaoberala démonmi pomerne

často. Pred bojom na príklad

zaklínali bojovníci démonov vojny

a začiernili si tváre. Boli pevne

presvedčení o tom, že im vzývané

jemnohmotné bytosti vojny môžu

významne dopomôcť k víťazstvu. Je

veľmi pravdepodobné, že rovnako


aj ľudia v stredoveku poznali učenie

o démonoch, strašidlách a čarodejníkoch,

aj keď ich asi len nemnohí

mohli vidieť. Práve z tohto dôvodu

boli historky o „štekajúcich pudloch“,

„harpiách s dlhými zobákmi“ a „ručiacich

fúriách“ považované za fantáziu

detskej mysle. Tieto bytosti boli

Démon nenávisti

zostáva spojený so

svojím pôvodcom

a ďalej pôsobí na

všetkých, ktorí

prežívajú city

podobné tým, ktoré

ho prebudili k životu.

často zamieňané s prírodnými bytosťami,

a aj dnes sa nájdu ľudia, čo

veria, že sa v močiaroch a temných

lesoch v noci preháňajú démoni.

Démoni sú však – ako sme uviedli –

útvary, ktoré vznikajú výlučne ľudským

zlým chcením. Sú to temné

myšlienkové formy, ktoré nás zaťažujú

a niekedy dokonca aj oslabujú.

Veľmi trefné sú niektoré

ľudové označenia takýchto prežívaní

– niekoho „zožiera závisť“, iný

je „ochromený strachom“ alebo „horí

nenávisťou“.

Vplyv démonov nevedie automaticky

k činom, ako je vražda. Častejšie

sa prejavuje lakomosťou, závisťou,

hnevom, posadnutosťou sexom

či žiadostivosťou, a to v najrôznejších

podobách. Tieto pohnútky prežívajú

mnohí z nás aj dnes. Kto by

nepoznal pocit, keď človeku takmer

„kypí krv“ hnevom, až sa kvôli tomu

prestane ovládať? Stačí prežitie určitej

pohnútky, aby sa na ňu v okamihu

napojili celé „vlny“ rovnorodej

energie a posilnili ju. A tým môže

každý v sekunde stratiť spojenie so

všetkými „dobrými duchmi“.

Noviny, časopisy, televízia a počítačové

hry dnes prispievajú v nezanedbateľnej

miere k dráždeniu fantázie

a pudov. Prirodzeným následkom

toho všetkého sú určití démoni posilňovaní,

narastajú do neskutočných

rozmerov a silne zaťažujú predovšetkým

duševne labilných ľudí.

„BDEJTE A MODLITE SA“

ozpoznať, akým vplyvom určitý

R človek podlieha, či sú to myšlienkové

formy alebo cudzie duše zo

záhrobia, môže len osobnosť so skutočne

hlbokým poznaním o stvorení.

Je dôležité, aby sme „démonické sily“

a „stavy posadnutosti“ brali vážne

a nezľahčovali ich. Rovnako ako

správy biblických evanjelistov, keď

Ježiš – a neskôr aj jeho učeníci – pomáhali

ľuďom vymaniť sa z vplyvu

záhrobných duchov. Nenechajme sa

zmiasť, že sa v Biblii píše o „démonoch

a diabloch“, sú to pojmy vtedajšieho

jazyka. V súčasnosti máme toto

poznanie využiť na vlastnú ochranu

pred takými vplyvmi. Najlepšími

prostriedkami sú naša vnútorná sloboda

a rozvoj, bdelosť a láska k Bohu.

Práve z toho dôvodu sme dostali radu

„Bdejte a modlite sa!“.

Veľkú ochranu pred nevítanými

vplyvmi myšlienkového sveta tvorí

aj naše fyzické telo. To platí iba vtedy,

pokiaľ my sami túto ochranu neničíme

zaháľaním ducha, alebo okultnými

zábavkami. Tým by sme sami

„podali ruku“ dušiam a vplyvom zo

záhrobia. Zoberme do úvahy to, že

naše najbližšie jemnohmotné okolie

obývajú k zemi pripútaní ľudskí

duchovia. Tí si zo všetkého najviac

želajú znovu sa inkarnovať alebo aspoň

používať na zemi žijúceho človeka

na vyžitie vlastných prianí. –

Ako teda viesť duchovne slobodný,

cudzími vplyvmi nezaťažený život?

„Udržujte krb svojich myšlienok čistý.

Tak založíte mier a budete šťastní.“ 2

Corinna Hübener

Literatúra:

1. Spiegel č. 33/12. August 2002

2. Abd-ru-shin, Vo Svetle Pravdy –

Posolstvo Grálu

23

Svet Grálu

19 | 2009


24

Svet Grálu

19 | 2009

Grécky výraz Hypnos označuje boha

spánku. So spánkom má hypnóza

spoločné niekoré znaky, v mnohom sa

však aj líšia. Býva využívaná v lekárskej

oblasti napríklad na potlačenie bolesti

a tiež v oblasti výskumu, najmä na

štúdium jej podstaty. Rovnako, ako

aj v minulosti, hypnóza sa predvádza

i pri verejných predstaveniach.

Profesor Dieter Malchow popisuje, čo

je o pôsobení hypnózy známe, ako

ovplyvňuje činnosť mozgu a aké môžu

byť jej vedľajšie účinky.

AKO REAGUJE

V HYPNOTICKOM

STAVE MOZOG

očas hypnotickej indukcie je

P možné meracími prístrojmi zaznamenať

určitý blok mozgovej aktivity

v prednej časti hlavy, predovšetkým

na jej ľavej strane. Tu sa

nachádza centrum realizácie nášho

plánovitého myslenia, kritické hodnotenie

zážitkov a kontrola nášho

rozhodovania. Zabrzdenie aktivity

tejto časti mozgu u hypnotizovanej

osoby spôsobí, že svoju vôľu podriadi

hypnotizérovi a nezaujíma sa, či je to

pre ňu dobré alebo nie. A aj keby áno,

už nie je schopná to posúdiť.

Mozog reaguje mnohými spôsobmi

v závislosti od konkrétneho

hypnotického pokynu. Keď je osobe

skúmanej bez hypnózy ukázaná na

obrazovke napríklad lopta, je pri meraní

elektroencefalografom zachytený

určitý signál nervových

buniek (tzv. elektroencefalogram,

presnejšie „mozgová

vlna P 300”). Tento signál zostáva

stále rovnaký, až kým

sa pokusnej osobe nepovie

napríklad: „Predstav si, že ti

výhľad na loptu zakrýva papierová

škatuľa!” alebo „Teraz

nič nevidíš, vôbec nič!”

Takáto sugescia zostáva

v oboch prípadoch neúčinná,

nezhypnotizovaná osoba vidí

loptu rovnako ako aj predtým,

realita je omnoho silnejšia

než predstavivosť. Úplne iné

je to však pri hypnóze. Keď sa človeku

vsugeruje, že výhľad na loptu

zakrýva škatuľa, je signál slabý a odpoveď

nervových buniek je blokovaná.

Na sugesciu: „Vôbec nič nevidíš!”

reagujú nervové bunky silno,

oveľa silnejšie než bez hypnózy 2 .

Tento pokus dokazuje, že hypnotizovaná

osoba môže skutočne ovplyvniť

aktivitu svojich nervových buniek

podľa povelov hypnotizéra. A potom

už nevníma skutočnú realitu.

POUŽITIE HYPNÓZY

ypnóza je väčšinou považovaná

H za užitočnú a pomerne neškodnú

alternatívnu metódu v boji proti bolestiam,

pretože je všeobecne známe,

že používanie liekov je spojené aj s istými

rizikami a rôznymi vedľajšími

účinkami. V hypnóze sa bolesti znášajú

preukázateľne lepšie.

Pozrime sa však, čo vtedy prebieha

v mozgu. Závisí to od použitej metódy

hypnózy, nakoľko sú známe dva

či tri účinné spôsoby postupu. Zisťovalo

sa, čo robia fakíri, ktorí sa sami

hypnotizujú a upadajú do určitého

druhu tranzu 3 . Psychológ W. Larbig

meral u fakíra, ktorý si prepichol jazyk

dýkou, elektrické prúdy v mozgu

a zistil, že tieto prúdy utlmili svoju

frekvenciu. Mozgové vlny zoslabli

a spomalili sa. Podobný dej prebieha

aj počas spánku, kedy tiež dochádza

k prechodu na pomalé théta a delta

vlny. Na rozdiel od spánku zostávajú

však hypnotizované osoby bdelé. Pomalšie

mozgové vlny zrejme spôsobia

synchronizáciu nervových buniek

mozgu vo väčších oblastiach. V dôsledku

toho majú vonkajšie podnety

menší vplyv na činnosť mozgových

buniek.

Pri druhej hypnotickej metóde je

priebeh dejov v mozgu iný. Je známe,


HYPNÓZA

že pri hypnotickej indukcii pribúdajú

vlny théta. Hypnotizér vsugeruje pokusnej

osobe, aby si predstavila, že

je chránená tá časť tela, na ktorej je

jej počas experimentu spôsobovaná

skutočná bolesť. Napríklad predstava

navlečenej rukavice eliminuje bolesť

spôsobovanú na ruke. Sugesciou

vznikne cielená pozornosť u hypnotizovanej

osoby, ktorá je zameraná iba

na toto miesto. Nič ostatné nevníma.

V hypnóze sa človeku podarí to, čo by

v bdelom stave pri bežnom vedomí

nedokázal – potlačí signál bolesti

v príslušnej časti mozgu. Aj týmto

postupom je možné znížiť vnímanie

bolesti.

Pri použití tretej metódy si má hypnotizovaná

osoba predstaviť, že sa

vzniesla z tela do vzduchu a miesto

pod sebou pozoruje z výšky. Tento

postup sa nazýva disociatívna imaginácia

a tiež vedie k potlačeniu bolesti,

aj keď nie takej výraznej ako pri

druhej metóde.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že

aj pri zenovej meditácii pribúda podiel

vĺn théta. Vzniká stav, v ktorom

sú myšlienky, pocity a zmyslové impulzy

vnímané nezúčastnene a zároveň

je dosiahnutý vysoký stupeň bdelosti.

Vnímanie fyzického tela ako aj

pocit plynutia času zmiznú, zatiaľ

čo vedomie seba samého človeku zostáva

4 . Bolo teda preukázané, že rozdielne

meditačné formy spôsobujú

rozdielne zmeny v mozgu.

VEDĽAJŠIE ÚČINKY

HYPNÓZY

ostupne bol zdokumentovaný

P celý rad nežiaducich následkov

hypnózy. Výskumom sa preukázali

zmeny vedomia vo forme ospalosti

a malátnosti, objavili sa tiež poruchy

pamäti či pomätenosť. Niektorí

postihnutí sa sťažovali na nevoľnosť,

bolesti hlavy, búšenie srdca a strnulosť,

na oživenie nepríjemných zážitkov

v hypnóze. Pri jednom z výskumov

malo zo skupiny 200 študentov

17 nepríjemné dodatočné následky

ako bolesti hlavy a regresívne sny,

spojené s hypnotickými zážitkami.

V inej štúdii zažilo následné reakcie

37 zo 120 osôb. Medzi následkami

krátkodobých efektov išlo o nespavosť,

autonómne javy kognitívnej

pomätenosti, skreslené predstavy,

strach a traumatizujúce sny. Počas

hypnotických sedení trvajúcich dlhšie

než tri hodiny sa objavili bolesti

hlavy, závraty, nevoľnosť a strnulosť.

Klinické štúdie opisujú chronické

bolesti hlavy, depresie, chorobne

úzkostné reakcie, záchvaty, nepohyblivosť

a nemotu. Obnovujú sa

tiež spomienky na dávnejšie traumy,

vracajú sa disociatívne epizódy, objavujú

sa psychiatrické ochorenia

a úzkostné reakcie až psychóza. –

Z hľadiska nežiaducich vedľajších

účinkov sa najnebezpečnejšou zdá

byť metóda hypnotickej regresnej

terapie.

Professor Jean-Martin Charcot (1825 – 1893) je považovaný

za zakladateľa modernej neurológie. Maľba André Brouilleta zachytáva

jeho prednášku v nemocnici Salpêtrière v Paríži. Professor Charcot

predstavuje svojim študentom “hysterickú” ženu, ktorú podopiera

jeden z jeho študentov Joseph Babinski. Charcot sa domnieval,

že hypnotický stav sa podobá stavu človeka v záchvate hystérie.

Svojich pacientov preto hypnotizoval aby skúmal symptómy tejto choroby.

25

Svet Grálu

19 | 2009


HYPNÓZA

HYPNÓZA

A ZODPOVEDNOSŤ

o sa deje s pokusnou osobou počas

hypnózy? Č

Ako sme si už povedali, v prednej

časti mozgu je zaznamenaný istý

blok. Týka sa to časti mozgu, ktorá

je potrebná na rozhodovanie a plánovité

myslenie a má prístup k citovej

pamäti spojenej so skúsenosťou.

Ak je táto časť mozgu do istej

miery znefunkčnená, môže mať postihnutý

ťažkosti pri rozhodovaní sa.

Je známe, že pri vývoji fyzického tela

táto oblasť predného mozgu dozrieva

neskôr, až po skončení pubertálneho

obdobia. Aj preto je človek plne zodpovedný

za svoje rozhodovanie až po

dosiahnutí pohlavnej zrelosti.

Vedci skutočne zistili, že procesy

prebiehajúce v mozgu hypnotizovanej

osoby sú ovplyvňované zvonku,

neprichádzajú od nej samej. Zodpovednosť

za rozhodovanie pokusnej

osoby počas hypnózy alebo vplyvom

sugescií, aj po jej ukončení, nesie

preto hypnotizér. Je to v prvom rade

podmienené spútaním ľudského ducha,

ktorý sa nemôže prirodzene prejavovať

a brániť sa vonkajším vplyvom.

Že sa niečo také skutočne deje,

preukazujú opísané následky hypnózy,

napríklad v prípadoch, kedy sa

následne objavili psychózy, duševné

26

Svet Grálu

19 | 2009

a disociatívne poruchy, depresie, sebaodcudzenie

či strach. Sú to následky,

ktoré postihujú ľudskú dušu.

Hypnotizér už v princípe nemôže pokusnú

osobu chrániť a spravidla si

nič negatívne ani nevšimne.

PREČO SÚ

HYPNOTIZOVANÍ

JEDINCI VÝKONNEJŠÍ?

hypnóze možno vykonávať veci,

V ktoré v normálnom stave nemožno

uskutočniť. Za jej pomoci

môžu byť potlačené bolesti, dávno

zabudnuté spomienky je možné

znovu oživiť. Možno tiež vsugerovať

veci, ktoré nie sú reálne. Predstavivosť

hypnotizovaného je obrovská.

Prečo je to tak? Pri hypnóze je viac

aktívna pravá polovica mozgu ako

ľavá. Pravá hemisféra zodpovedá predovšetkým

za tvorivosť a muzikálnosť.

Čisto rozumové posudzovanie

tak stráca svoj vplyv na rozhodovanie

a prevláda duševná aktivita. Dôkazom

toho môže byť aj zistenie, že

v hypnóze si ľudia zapamätajú zobrazené

slovné spojenia lepšie než

abstraktné 5 . Je to v dôsledku toho, že

duševná činnosť podporuje obrazné

myslenie. Vytvárané obrazy transformuje

do slov až činnosť rozumu.

Hypnotizovaní konajú nevedome, čo

tiež svedčí o tom, že ide v prvom rade

o duševnú činnosť. Je možné, že neuveriteľné

výkony v stave hypnózy sú

sčasti dané tým, že duševnej činnosti

nestojí v ceste kontrolujúci rozum.

NEBEZPEČENSTVO

PRE PSYCHIKU

by bolo možné v rámci výskumu

A hypnózy študovať deje opakovane,

musia sa vybrať osoby, ktoré sa

dajú ľahko zhypnotizovať. Vyznačujú

sa tým, že sa ľahko vydajú napospas

niekomu druhému, ľahko sa vzdajú

svojej vôle. Bez rozmýšľania vykonajú,

čo im je vsugerované hypnotizérom.

Tak je možné uskutočniť aj to, čo by

bez hypnózy možné nebolo, napríklad

potlačiť bolesť a utlmiť príslušné

nervové bunky v mozgu. Dokonca

sa dajú ovplyvniť aj špeciálne oblasti

mozgu tak, že človek počuje hlasy,

ktoré neexistujú. Zvýšená duševná

činnosť v hypnóze sa tiež prejavuje

enormným nárastom predstavivosti.

Hypnóza však vyvoláva vedľajšie

účinky a predstavuje obrovské nebezpečenstvo

pre psychiku. To potvrdzujú

správy z výskumu hypnózy,

ako aj z jej využívania v medicíne či

jej javiskového predvádzania. Pretože

sa skúmané osoby vzdajú svojej vôle,

osobnú zodpovednosť za následky

nesie hypnotizér. Záleží na každom,

či hypnotické experimenty podstúpi

alebo nie.

prof. Dieter Malchow

Literatúra:

1 John H. Gruzelier, Neurophysiologische

Erörterung der ungünstigen Effekte

der Hypnose unter Berücksichtigung

der Bühnen-Hypnose, Hypnose und

Kognition, 21, 225–259, 2004

2 Arreed F. Barabasz, Hypnose-Konzepte:

Fragen und Durchbrüche in der

Forschung, str. 139–156, 2004

3 Wolfgang Larbig, Hirnphysiologische

Korrelate der Hypnoanalgesie,

str. 39–59,2004

Ewgeni Coromaldi et al., EEG-Rhythmen

während tiefer Meditation: eine

Einzelfallstudie mit einem Zen Meister,

str. 61–72, 2004

4 Ulrike Halsband, Mechanismen des

Lernens in Trance: funktionelle

Bildgebung und Neuropsychologie,

str. 11–38,2004

5 H. Szechtman et al., Where the imaginal

appears real: a PET study of auditory

hallucinations, Proc. Natl. Acad. Sci. USA

95, 1956–1960, 1998


Pred leňochodom sa navzdory jeho roztomilosti

treba mať na pozore – jeho silné pazúry

môžu spôsobiť hlboké rany

Kvety drevitej liány Passiflora

fuchsiiflora vyrastajú pri

zemi priamo z kmeňa

Proti prúdu

Rio Ventuari

dem už po niekoľkýkrát

chod-

I

níčkom, noria cim sa z dediny do hĺbky

pralesa.

Sotva poznateľnú cestičku, odbočujúcu

vpravo, som si doposiaľ nevšimol.

Vydávam sa po nej. V poraste nachádzam

známe podlhovasté listy, jednu

kvitnúcu rastlinku trhám pre neskoršie

presné botanické určenie a kúsok listu

si dávam na jazyk. Špička jazyka začína

tŕpnuť a po chvíli znecitlivie. Áno, je

to ono. Zatiaľ neurčený druh pieporu,

Obrovské, jeden a pol metra dlhé

osie hniezdo v korune stromu

s ktorým nás zoznámili Yekwanovia.

Používajú ho ako účinné anestetikum

pri bolestiach zubov.

Cestička vyústi po niekoľkých stovkách

metrov pri opustenej chatrči.

Priestor za ňou, husto zarastený tenkou

tyčovinou, bol iste ešte predvlani

poľom alebo snáď záhradkou.

Vraciam sa naspäť, kochám sa pralesom.

Náhle sa zastavujem. Krásny zelený

had, stočený do klbka, leží na vrchole

prerazeného práchnivého kmeňa.

Oko s úzkou, akoby mačacou zreničkou

Pribudlo pasažierov – deti, ktoré sa

s nami zviezli k ďalšej dedine

Vojtěch Zavadil

V dedine Boca de

Nicharé na Rio Caura

Strom Cassia moschata má plody s jedlou

dužinou a zaujímavé kvety

27

Svet Grálu

19 | 2009


FOTOREPORTÁŽ

Milagros, miestna učiteľka a manželka

mladého náčelníka dediny

Babôčkovitý motýľ

Philaethria dido

Dokonale sa dopĺňajúca textúra

listu a chrobáka nosatca

Červené rúrkovité kvety stromu

Brownea coccinea opeľujú kolibríky

nabáda k opatrnosti. Pokúšam sa v prítmí

pralesa urobiť aspoň v medziach

možností pekné fotky. Čo keby si mi

tak lepšie zapózoval? Beriem do ruky

paličku a hada zľahka pobádam. Zdvíha

hlavu a potom aj celú prednú časť tela,

vystrkuje tenký rozoklaný jazyk. Krovinár

bielochvostý.

o, čo sa javí povrchnému pohľadu

T ako džungľa, je nesmierne rozrôznený

a pritom usporiadaný systém,

v ktorom má každý tvor svoje jasné a nezastupiteľné

miesto. Každý druh stromu

má svojich opeľovačov a nezriedka aj

špecialistov na rozširovanie plodov,

každá húsenica vyhľadáva listy celkom

konkrétnej rastliny. Svojou vlastnou

existenciou poskytuje každý možnosť

života nejakým ďalším tvorom.

Tropický dažďový les je plný tajomstiev.

Stále objavujem nové a doposiaľ

Alexy ako zručný lovec využil krátke

medzipristátie na piesčine a vrátil sa s korisťou

ani netušené bizarné formy hmyzu, pavúkov,

rastlín. Spomeniem si na detské

roky, kedy som s rovnakým zaujatím

a podobným spôsobom objavoval našu

prírodu, lovil v rybníku larvy vážok, pozoroval,

ako sa liahnu z kokónu pavúky

a choval v zaváracej fľaške bystrušky.

rales, ponúkajúci celú paletu nevídanej

krásy a bizarnosti, si ale zároveň

P

žiada aj celého človeka. V európskom

lese sa možno zatúlať myšlienkami doďaleka,

ísť niekoľko sto metrov po ceste

Nápadné kvety kríku Ruellia malaca

Bližšie neurčená húsenica s výraznou

kresbou na každom článku

Veľký križiak

28

Svet Grálu

19 | 2009


FOTOREPORTÁŽ

Húsenica mätúca svojich potenciálnych nepriateľov

množstvom dlhých výrastkov na chrbte

Typický hlas tejto neveľkej žaby

z príbuzenstva rosničiek je v pralesoch

počuť na niekoľko stoviek metrov

Neuveriteľným spôsobom

vyzdobená húsenica

Yekwanské dievčatko

s ochrannou kresbou na tvári

a nevnímať priestor okolo seba. V pralese

niečo také možné nie je. Tu si treba

osvojiť bdelosť a zároveň zrásť s prostredím,

otvoriť sa mu. Odložiť nepodložené

strachy a povery, ktorými je beloch pri

vstupe do pralesa vždy vybavený, aj keď

my sami s obľubou práve takú vlastnosť

pripisujeme divochom. Aj senzáciechtivosť,

prebujnenú túžbu niečo zažiť.

o začiatku sa na to musím vedome

Z sústrediť, nútiť sa k tomu. Dávať pozor,

kam šliapem, na čo siaham, o čo sa

opieram… Po troch dňoch sa potom

táto bdelosť stáva priro dzenou súčasťou

mňa samotného. Stáva sa pomocou,

spája ma s okolitým prostredím. Ostré

vyciťovanie, schopnosť predvídať dianie,

vnímanie krásy.

Niečo také som už kedysi zažil. Keď

zase prídem domov, dostaví sa po počiatočnom

uvoľnení podchvíľou pocit,

že niečo chýba.

To sa bude vytrácať oživujúca bdelosť,

pretože ju už nebude pri živote udržiavať

žiadny podstatný vonkajší motív.

Motív napríklad v podobe ticho odpočívajúceho,

nebezpečného krovinára.

Vojtěch Zavadil

V povodí Rio Caura nie sú pirane žiadnym postrachom,

snáď vďaka dostatku prirodzenej potravy

Krásny, ale nebezpečne jedovatý

had krovinár bielochvostý

29

Svet Grálu

19 | 2009


30

Svet Grálu

19 | 2009

áš sklon hľadieť na

N božské ľudskými

očami, je zreteľný už z legiend

o antických božstvách.

Božské bytosti na

Olympe či vo Valhale sa hašterili

a hádali, ubližovali si, navzájom sa

podvádzali, kupovali si priazeň ľudí

a svojim „kolegom“ závideli ako majetok,

tak i schopnosti.

To všetko sú vlastnosti, s ktorými

sa u ľudí stretávame každodenne,

ktoré sa však nehodia k poňatiu

božstva.

I v monoteistických náboženstvách

je Stvoriteľ ešte stále vnímaný ako

múdry a dobrosrdečný starý

muž, ktorý je však schopný

poriadne sa rozhnevať, ak sú

jeho deti neposlušné. Obľúbenou

predstavou je aj

obraz všemocného služobníka,

ktorý je ochotný

splniť nám najrôznejšie

prosby, ako kúzelný deduško

alebo džin z fľaše.

(Na druhej strane môžu

podľa ľudských predstáv

aj pozemskí ľudia trochu trpieť,

koniec-koncov i nebeský

raj si predsa každý musí niečím

zaslúžiť.)

A tak je v mnohých mysliach obraz

tak trochu krutého, v podstate

však podplatiteľného despotu, ktorý

je ochotný svoj názor meniť podľa

toho, ako sa mu páči tá či oná prinesená

obeť. Takéto a im podobné

predstavy sa vytvárali v hlavách veriacich

ľudí po stáročia a sú v biblických

príbehoch zachované dodnes

a podávané ďalej. Pritom všetkom

si ani neuvedomujeme, ako ďaleko

tento ľuďmi vytvorený obraz Boha

ovplyvňuje naše chápanie o božom

pôsobení.

Už od biblických dôb je nám známe, že je zakázané vytvárať

obraz Boha podľa ľudských predstáv. Ale aj napriek tomu

si často takýto obraz utvárame a Bohu prisudzujeme vlastnosti,

ktoré sú však iné než božské.

Jedno z tradičných ponímaní viery

hovorí, že prinášaním hmotného

obetného daru je možné obmäkčiť

rozhnevané božstvo. Kde je však

spravodlivosť a dokonalosť, ktoré sú

s Bohom neodlučiteľne späté? Bez pochopenia

vlastných chýb a vnútornej

zmeny by taká obeť bola iba úplatkom.

Inak by to muselo znamenať, že Boh

môže pôsobiť svojvoľne. Viera o účinnosti

obete pochádza pravdepodobne

z démonických náboženstiev, v ktorých

strach z mocných nadprirodzených

síl bol hlavným podnetom viery.

Táto predstava sa postupne rozšírila

a bola podporovaná kňazmi všetkých

náboženstiev, ktorí sa ako vykonávatelia

obetí stali súčasne aj sprostredkovateľmi

božej milosti a to im

prinášalo enormný nárast

moci. Myšlienka obetovania

môže byť pochopiteľná

u starobylých národov na

počiatku ich vývoja, avšak

nanajvýš do zvestovania Desatora

Božích prikázaní. Izraelský národ

mal od obetovaní upustiť, keďže

zvestovaním Desatora bolo ľuďom

povedané všetko, čo je potrebné k životu.

Viera o účinnosti obety sa však

tiahne celými dejinami Izraela, aj keď

v Desatore niet ani zmienky o obetných

daroch. Neskoršie proti tejto

myšlienke bojovali i proroci, pričom

poukazovali na to, že za Mojžišovej

doby sa neobetovalo. Jeremiáš

vravel: „Lebo veď som nehovoril

s vašimi otcami, ani

som im neprikázal v deň,

v ktorý som ich vyviedol

z Egyptskej zeme, o nejakej

zápalnej, alebo

bitnej obeti. Ale iba

toto som im prikázal

a povedal som : Počúvajte

môj hlas a budem

vám Bohom, a vy mi budete

ľudom, a budete chodiť

po každej ceste, ktorú

vám prikážem, aby vám bolo

dobre.“ (Jeremiáš 7,22,23)

A prorok Micheáš hlásal: „Ako

predstúpim pred Hospodina? Čím

si predídem Hospodina, skloním sa

pred Bohom výsosti? Môžem pred

neho predstúpiť s obeťami zápalnými,

s ročnými teľcami? Či azda

bude mať Hospodin záľubu v tisícoch

baranov, v desiatkach tisícov

potokov oleja? Či dám svojho prvorodeného

za svoje prestúpenie, plod

svojho lona za hriech svojej duše?

Oznámili ti človeče to čo je dobré,

a čo požaduje Hospodin od teba: Len

to, aby si zachovával právo, miloval


NÁBOŽENSTVO

milosrdenstvo a chodil

pokorne orne

so Ale čo je vôbec „hriech“? h“? Pod vply-

svojím Bohom.“ (Micheáš 6,6-8) vom náboženských tradícií by sme si

Zavrhnúť myšlienku obetovania pod týmto pojmom mohli prestaviť

sa Izraelu nepodarilo, nedokázalo niečo, čo sa Bohu „nepáči“, čo proste

to však ani kresťanstvo. A tak sa „nemá rád“ a čo ho rozhnevá. Toto

v stredoveku rozmohol rušný obchod

s odpustkami. Vznikla burza ľudí a pozemských autorít. Avšak Bo-

chápanie sa podobá vzťahu dnešných

na odpustenie hriechov, ktorú Egon žia vôľa sa prejavuje v zákonoch stvorenia.

Tak ako zemská príťažlivosť sa

Friedell vo svojej knihe „Kulturgeschichte

der Neuzeit“ – „Dejiny nemôže meniť podľa želania ľudí, tak

kultúry novoveku“, popisuje nasledovne:

„Všetko malo svoju cenu: kony. Ak konáme proti Božej vôli, ko-

sa nemôžu zmeniť ani duchovné zá-

krivá prísaha, hanobenie, zabitie, náme proti zákonom stvorenia, čoho

krivé svedectvo, smilstvo páchané

v kostoloch. Sodomia bola ohodnotená

dvanástimi dukátmi, kostolná

krádež deviatimi, čarodejníctvo

šiestimi, vražda rodičov (obzvlášť

lacno) štyrmi dukátmi.

Niektoré hriechy si bolo

možné predplatiť a pri

zlosovaní bolo možné

vyhrať „znamenité ceny

a odpustky.“ Ešte i dnes

sa stretneme s názorom,

že takzvaným odriekaním

„Otčenáša“ a tromi

„Zdravas Mária“ sa po

spovedi môžu zmazať

hriechy. A nielen to. Vražda

Syna Božieho je označovaná

za „najväčšiu zo všetkých obetí“,

ktorou malo byť docielené uzmierenie

rozhnevaného Boha s nehodným

a hriešnym ľudstvom. Čo však

hlásal prorok Micheáš? „Tebe vravím,

človeče, čo je dobré a čo Pán sveta. Dopad takéhoto konania je

následkom je porucha v súkolesí tohto

od teba žiada, je dodržiavanie slova veľmi výrazný a jeho dôsledky sa prejavujú

v hmotnom svete. Hriech totiž

Božieho!“ A nevravel snáď tiež Ježiš

stále znovu: „Choďte a konajte nie je nič imaginárneho, ale konkrétne

podľa toho“? Tu by sme sa mohli pôsobiaci dej, ako napríklad znečisťovanie

životného prostredia, ktoré

opýtať: „Prečo by sme sa mali o čokoľvek

usilovať, ak by sme boli Ježišovou

obetou spasení a každý hriech tívnou silou. A toto dianie môžeme

pôsobí vo stvorení ničivou deštruk-

by nám mal byť odpustený, ak ho napraviť jedine tým, že príčinu narušenia

harmónie odstránime. oľutujeme?

Obrazne

to môžeme vyjadriť nasledovne: e ak na

frekventovanú cestu privalíme balvan

a zabránime tým plynulej cestnej premávke,

nebude nám nič platné, ak oľutujeme

tento skutok a na znak pokánia

sa rozhodneme zriecť sa na jeden

deň jazdy autom. Tým sa premávka na

upchanej ceste neobnoví. Riešením je

len to, že balvan opäť odvalíme a zabránime

tak ďalším následkom nášho

chybného konania.

Každý náš hriech je balvanom,

ktorý je vrhnutý do súkolesia stvorenia,

ktoré sa tým zadiera. Iba odstránením

balvanov sa chod súkolesia

uvedie opäť do pohybu. Ak stojí dnes

naša zem na pokraji kolapsu, pretože

naše hriechy páchané na

životnom prostredí jej existenciu

ohrozujú, nesmieme

sa oddať ilúzii, že napáchané

škody môžeme

odstrániť obmedzením

cestnej premávky, používaním

ekologických

čistiacich prostriedkov,

či dôsledným triedením

odpadu. Nie! Musíme od

základu zmeniť celý náš

spôsob správania, a začať

znovu rešpektovať prírodné

zákonitosti, ktoré platia od počiatku

vekov. Jedine tým môžeme

opätovne obnoviť stratenú harmóniu

vo stvorení.

Wilhelm Radinger

Literatúra:

Egon Friedell, Kulturgeschichte der

Neuzeit, C. H. Beck München 1996

31

Svet Grálu

19 | 2009


udia by mali umiera doma

amyslite sa nad svojím doterajším ži-

a teraz si predstavte, že vám

„Zvotom…

zostáva už iba jediný mesiac… Čo všetko

by ste ešte chceli stihnúť? Aj takéto silné

slová zazneli pri rozhovore s Martinou

Špinkovou – riaditeľkou mobilného hospicu

Cesta domov, ktorý založila v Prahe

spolu s lekárom a zdravotnou sestrou pred

zhruba šiestimi rokmi. Dnes už hospic

zamestnáva 35 ľudí – lekárov, sestričky,

psychológov i sociálnych pracovníkov. Každoročne

poskytujú pomoc približne stopäťdesiatim

ľuďom, ktorí umierajú vo svojich

domovoch. V prívetivom prostredí kancelárie,

kam prichádzajú ľudia v období

svojho najväčšieho smútku, sme sa rozprávali

o umieraní, eutanázii i nedoriešených

vzťahoch… Vonku bola „dušičková zima“,

a to bola iba polovica septembra…

32

Svet Grálu

19 | 2009

Rozhovor s Martinou Špinkovou

riaditekou mobilného hospicu Cesta domov

SG: Hospicov je u nás celý rad. Väčšinou

práve tam chodia ľudia umierať.

Avšak u vás je to inak. Povedzte nám,

v čom sa odlišuje „Cesta domov“ od

bežných hospicov?

Paliatívna starostlivosť, čiže starostlivosť

o ľudí na konci života, všade

vo svete vychádza zo zásady, že najdôležitejšie

je, aby ľudia končili svoj

život dôstojne, medzi blízkymi, teda

vo svojom prirodzenom prostredí.

Pokiaľ to nie je možné – napríklad ak

človek žije sám, prichádzajú na radu

lôžkové zariadenia – lôžkové hospice.

Paliatívna starostlivosť sa snaží vracať

umieranie domov. Myslíme si, že

v domácom prostredí je možné poskytovať

primeranú psychosociálnu

i zdravotnú starostlivosť. A o to sa

snažíme i v praxi – pomáhame rodinám

pripraviť podmienky na to,

aby ich blízki mohli dôstojne umierať

doma.

SG: Ako sa za tých sedem rokov od

svojho založenia hospic vyvíjal?

Akými peripetiami ste v ich priebehu

museli prejsť a ako vyzerá konkrétna

pomoc v rodinách?

Začínali sme traja a dnes je nás 35 –

myslím si, že to hovorí samo za seba…

Za ten čas sme mali asi 500 pacientov

– lepšie povedané celých rodín,

ktorým umierali ich blízki. Naša starostlivosť

obvykle trvá asi 30 dní. Poskytujeme

zdravotnícke služby, keď

rodinu pravidelne navštevuje sestrička

a lekár, čo funguje podobným


ROZHOVOR

spôsobom ako v nemocnici – prebehne

vstupná návšteva, pohovor,

vyšetrenie a pokiaľ má pacient terminálne

ochorenie, prijímame ho do

svojej starostlivosti. Nevenujeme sa

ľuďom dlhodobo chorým, u ktorých

je ešte možnosť nejakej liečby. Okrem

toho máme psychológa a sociálnych

pracovníkov. Tí sa starajú o celú rodinu,

ktorá potrebuje predovšetkým

podporu. Najväčším problémom

často nebýva samotný pacient, ale

vzťahy v rodine. Naša spoločnosť totiž

nie je zvyknutá na umieranie, nie

sme zvyknutí vyrovnávať sa s tým, že

život sa zrazu skutočne končí. Väčšina

ľudí žije takpovediac v behu

a potom sú tak trochu zaskočení.

A do toho vstupujeme my so snahou

pomôcť im, aby mali na konci života

ešte čas usporiadať si vzťahy, poďakovať,

rozlúčiť sa a vyrovnať sa s tým,

čo ich čaká… musím povedať, že rodiny

sú obdivuhodné – pracujeme

v Prahe, ktorá je ateistická, uponáhľaná,

zameraná na výkon, a predsa

je tu stále viac ľudí, ktorí majú o naše

služby záujem. Vlastne všetkých ani

nemôžeme prijať. K tejto konkrétnej

službe v rodinách sme pridali aj

službu prostredníctvom internetu –

máme veľký portál s názvom www.

umirani.cz. Tu sa snažíme poskytovať

rady, pomoc a poradenstvo ľuďom

v celej republike, ktorí nemajú

podobné zariadenie na dosah.

SG: Tie stránky sú veľmi dobre spracované

– už som si ich prezrela – a myslím

si, že môžu byť pre mnohých ľudí

užitočným a praktickým pomocníkom…

Majú dosť strašidelný názov, ale

sú často navštevované, čo nás teší.

Intenzívna starostlivosť o tých 150

pacientov ročne nám poskytuje veľa

skúseností a my sme radi, že sa môžeme

o ne prostredníctvom internetu

podeliť i s ďalšími ľuďmi. Často

nie je potrebné až toľko odbornej

starostlivosti, ale to, aby sa rodina

upokojila, vyrovnala s danou situáciou,

uvedomila si, že ich blízky odchádza

a nemá zmysel mu každý deň

variť sviečkovú, ale radšej mu dávať

trochu napiť a zároveň byť čím viac

pri ňom – to je veľmi dôležité… Ľudia

sa potom dokážu v takejto situácii

lepšie rozhodovať, lepšie konať, a dúfam

– aspoň ohlasy tomu nasvedčujú

– aj vďaka tomu neosobnému

internetu sa mnoho rodín postaralo

o svojich blízkych veľmi kvalitne -

čo znie veľmi paradoxne, ale taká je

Posledná hodina života

doba…. Okrem toho máme aj knižnicu.

Vydávame rozličné brožúrky,

letáky pre pacientov, rodiny, lekárov,

robíme prednášky a snažíme sa rôznymi

spôsobmi vzbudzovať pozornosť

médií a verejnosti, aby si uvedomili,

že táto téma je dôležitá a hlavne,

že sa týka každého z nás, a to v každom

veku. Pretože všetky hospice

majú, samozrejme, na starosti nielen

starčekov a starenky, ale aj ľudí

v produktívnom veku (to je tretina

našich pacientov). Je totiž mnoho

onkologicky chorých ľudí – máme

Posledná hodina života, hodina smrti! Duša človeka so svojimi jemnohmotnými obalmi sa

oddeľuje od pozemského tela. Táto posledná hodinka umierajúceho človeka sa môže javiť

ako nekonečne dlhá alebo naopak krátka, ťažká či ľahká, podobná zaspaniu.

Často si myslíme, že ten, kto má veľké bolesti, to má ťažšie než človek, ktorý umiera na

starobu. No skutočnosť môže byť iná. Práve človek, ktorý telesne veľmi trpí, môže na druhom

svete vnímať telesnú smrť ako vyslobodenie. Naopak starý človek, ktorý lipne na živote, upína

sa na svojich príbuzných či majetok, sa smrti bojí. Samozrejme to môže byť aj obrátene – ťažko

chorý, možno mladý človek túži po uzdravení a návrate do plného života tu na zemi, a starí

ľudia si želajú odísť. Vždy teda záleží iba od vnútorného postoja človeka, ako rýchlo sa dokáže

uvoľniť od svojho pozemského tela. Vonkajší prejav pritom môže byť klamlivý. Nie je to vždy

tak, že stonajúci človek zvádza ťažký smrteľný zápas, a ten, kto pokojne leží, hľadí zmierene

smrti do očí. Kto vie, čo človek v kóme ešte prežíva?

Kto chce s umierajúcim stráviť jeho posledné chvíľky, musí mu vedieť pomôcť. Útecha nepotrebuje

mnoho slov. Stačí podoprieť, krátko pohladiť, alebo sa len pokojne posadiť vedľa

toho, kto odchádza. Zbytočným dotykom a kontaktu sa však vyhýbajme, môžu odovzdávať

silu, a tým predlžovať smrteľný zápas. Preto nie je činom lásky volanie, ktoré má umierajúceho

znovu priviesť k vedomiu.

Keď nastala pozemská smrť, nachádza sa jemnohmotné telo práve zomretého človeka

mimo hrubohmotného tela, je s ním však ešte stále spojené neviditeľnou šnúrou. Aj keď

pozostalí cítia bolesť, aj tak by mal byť pokoj v blízkosti lôžka zosnulého. Hlasný plač, nárek

a zbytočný hovor môžu prebudiť túžbu vrátiť sa späť a utešiť všetkých, ktorých umierajúci

opúšťa. To by mu odchod iba sťažovalo.

Ak človek nazerá na tento pozemský život ako na krátke obdobie učenia sa v rámci svojho

celého bytia, ktoré existovalo už pred narodením a po pozemskej smrti opäť pokračuje, zorientuje

sa na onom svete rýchlejšie. Čakajú tam na neho pomocníci, ktorí ho odprevadia do

tej úrovne, kam podľa svojej zrelosti patrí. Odtiaľ môže (očisťovaním a zdokonaľovaním sa –

pozn. red.) putovať nahor do svetlejších úrovní, alebo sa musí vrátiť späť, aby prežil ďalší

pozemský život.

Anna Luise Braun •

33

Svet Grálu

19 | 2009


ROZHOVOR

mladé matky rodín, ľudí po svadbe,

dvadsať, tridsať, štyridsaťročných –

i tu je potrebné nejako sa vyrovnať

s končiacim sa životom…

SG: Ako to zvládate vy a váš personál?

Ste tak blízko umieraniu, smrti,

bolesti…

Všetci majú pocit, že naša práca

je veľmi smutná… Ja by som ale povedala,

že robíme niečo veľmi zásadné

a užitočné… a keď to postavím

oboma nohami na zem – ľudia

potrebujú nejakú konkrétnu pomoc.

Nie sú zvyknutí takúto situáciu prežívať

denne. So zubárom si poradia,

aj so zlomenou nohou, ale s týmto

sa v živote veľmi nestretávajú… náhle

to na nich spadne a je to balík

všetkých možných problémov. Ukazuje

sa vám celý váš život, to čo ste

nestihli a tak ďalej. Myslím si, že do

takejto situácie vstupujeme s tým,

že vieme ako pomôcť. A z toho pramení

tá základná ľudská radosť – keď

niekto potrebuje pomoc a vy mu ju

dokážete poskytnúť. Okrem tej hlbokej,

vnútornej radosti si odnášame aj

pokoj, ktorý sa dostaví pri kontakte

s naplnenosťou, zmierením, alebo

so zmyslom života. Denne vidíme

krehkosť nielen ľudí na konci života,

ale aj vlastných životov, a to nás núti

roztriediť si svoje záležitosti na dôležité

a nedôležité – tak ako majú byť,

alebo tak, ako je dobré, aby boli. Ak

to mám povedať menej vzletne – táto

práca vlastne mnohým z nás prináša

do našich životov určitý poriadok,

svetlo a zmierenie a ešte vďačnosť…,

s ktorou sa lepšie žije… Povedala

by som, že v skutočnosti sa mnohým

z nás s hospicom žije lepšie než

predtým, pretože si to uvedomujeme,

takže keď prídeme z práce domov,

možno menej vynadáme deťom za

to, že neumyli riad a namiesto toho

si nájdeme trochu času na rozhovor.

Priority sa preskupia, takže to nie

je len smutná práca. Pracujeme so

34

Svet Grálu

19 | 2009

Keď na svet prichádzame

a keď z neho odchádzame,

často nemáme dosť síl.

Sme krehkí. Potrebujeme

mať nablízku tých, ktorí

nám rozumejú. Hospice

na celom svete sa usilujú

odpovedať na toto obyčajné

ľudské volanie po blízkosti,

dôstojnosti a porozumení.

Náš život je cesta.

Má začiatok a má i koniec,

oboje k ceste patrí.

Keď máme veľa síl

a svižne kráčame životom,

vieme byť statoční

a veselí. Budujeme vzťahy,

dokážeme prekonávat

prekážky i rozdávať radosť.

smutnými ľuďmi vo vážnych, ale o to

dôležitejších situáciách.

SG: Keď si predstavím, ako to funguje

v praxi – okrem tej praktickej pomoci

poskytujete ľuďom určite aj nejakú

duchovnú podporu. Iste sa vás niektorí

ľudia pýtajú, čo s nimi bude po

smrti…?

My sme tam hlavne kvôli zaisteniu

technických, praktických záležitostí…

samozrejme, súčasťou toho

je i to sprevádzanie, ktoré je z našej

strany veľmi decentné. Vstupujeme

niekomu do života – na krátku

chvíľu – vstupujeme do jeho bytu

a snažíme sa skôr primäť rodinu, aby

ona sama riešila svoje vzťahy a podobné

otázky… My sme akoby mimo

tohto kruhu, aj keď do neho vidíme.

Ale nie sme tí, ktorí tam prišli umierajúceho

držať za ruku. To musí jeho

rodina. Čo sa týka duchovnej starostlivosti

– hovorím o zdržanlivosti.

Jedným z dôvodov je, že skutočne

pracujeme vo veľmi ateistickom

prostredí – ja ani o svojich zamestnancoch

neviem, kto z nich je veriaci

a kto nie… neskúmam to, naopak

od nich chcem, aby to boli dospelé

a vyrovnané osoby, aby mali zmysel

pre humor, aby boli (pokiaľ sa dá)

vyrovnaní so svojou vlastnou smrteľnosťou,

konečnosťou. Rozhodne

nechodíme do rodín s tým, že by sme

im nosili nejaké duchovné posolstvo,

niečo im vysvetľovali, učili ich, evanjelizovali

a pod. Snažíme sa tam byť

akoby bokom a pokiaľ sa na nás obrátia

s nejakou otázkou, dáme odpoveď

zo svojej vlastnej nádeje…

SG: Dnes sa často v súvislosti so smrťou

a umieraním hovorí o eutanázii…

My sa s týmito žiadosťami nestretávame

– pretože k nám ľudia prichádzajú

preto, že chcú žiť čo najlepšie

a je na nás, aby sme im s tým

pomohli. Takže u tých 500 pacientov

sme sa stretli asi dvakrát so žiadosťou


o eutanáziu a jednoznačne sa potvrdilo,

čo sa všeobecne hovorí – od

chvíle, keď im bola poskytnutá kvalitná

starostlivosť, sa už o tom nezmienili…

My sme skôr svedkami

toho, že keď ľudia umierajú doma,

kde je o nich dobre postarané a sú

pri nich ich najbližší, je každý deň

dobrý… a nik nechce ukončiť svoj

život predčasne… Naopak, je dobré

si uvedomiť, že všade vo svete, kde

bola eutanázia čiže asistovaná samovražda

uzákonená, nedochádza

k tým žiadostiam preto, že by niekto

trpel nevyliečiteľnými bolesťami, ale

väčšinou preto, že stratil zmysel života,

že sa cíti byť na ťarchu. A to je

veľmi alarmujúci problém. Toto si nik

veľmi nevšíma. V médiách sa uvádza,

ako tí ľudia nevýslovne trpeli. Avšak

to nemusí byť vôbec pravda. Súčasná

medicína vám dokáže takmer na sto

percent zmierniť neznesiteľné bolesti

– takže ten argument úplne odpadá.

A pokiaľ tie bolesti nie sú tlmené

– je to chyba lekárov.

SG: Inými slovami – uzákonenie eutanázie

je výsledkom nekvalitných medziľudských

vzťahov…

Myslím si, že volanie po eutanázii je

trochu výsledkom zamerania dnešnej

spoločnosti, ktorá chce byť krásna,

výkonná, pôvabná a hladká a zrazu,

keď na ňu zaklope tá krehkosť, bolesť,

nemá pre ne v živote miesto. Ale

i bolesť a utrpenie majú v živote svoje

miesto – je potrebné o tom premýšľať

a zamýšľať sa i nad tým, ako ľuďom

od nich uľaviť, a nie ako si to

celé skrátiť. A vo chvíli, keď si uzákoníme

eutanáziu, budeme mať inú

starosť – a možno ešte oveľa horšiu.

SG: Zmienili ste sa o liekoch, ktorými

je možné tlmiť bolesť – vy ste schopní

poskytovať i takéto služby?

Áno, máme lekárov, ktorí liečia

bolesť kvalitne – našich pacientov

teda bolesti netrápia. A nechcú ani

eutanáziu. Kvalita starostlivosti závisí

od toho, že budeme ochotní ju

poskytovať, že budeme mať vo všeobecnosti

v etických normách akúsi

vnútornú povinnosť sa o tých krehkých

ľudí starať. Je vonkoncom jasné,

že ich bude stále viac, čo je daň za

to, akým spôsobom žijeme. Žijeme

veľmi ľahko, máme pohodlný, bohatý

život, ktorý sa nedá porovnať so žiadnou

minulou dobou. A daň, ktorú

za to platíme, je pomalé starnutie

a umieranie, pretože všetci potom

umierame s tými umelými kĺbmi, ale

dlhšie a neskôr…

SG: V našom rozhovore sme sa už niekoľkokrát

dotkli toho, že počas života

sa ľudia o tému umierania a smrti príliš

nezaujímajú. Odsúvajú ju niekam

do úzadia, boja sa jej, a potom, keď to

príde, sú zhrození… Čo by ste takýmto

ľuďom odkázali?

Ja si z tejto práce odnášam „učenie

sa vďačnosti“. Keby ste odo mňa

chceli jednoduchý recept, tak ako

tu sedíme my traja za týmto stolom,

skúsme sa každý hneď teraz

zamyslieť nad svojím doterajším životom

a zároveň si predstavme, že

nám už zostáva len toľko, koľko našim

pacientom – povedzme, že iba

mesiac. Položme si potom otázku –

čo by sme ešte chceli dokončiť a čo

by sme už počas toho mesiaca robiť

nechceli, pretože by sa nám to už

zdalo zbytočné… Určite prídeme

na niekoľko vecí, ktoré stojí za to si

Opatrovateľ a dobrovolníčka pri pacientke

pestovať. A jednou z nich je napríklad

vďačnosť. Keby sa človek občas

takto pristavil a poďakoval za to, čo

dostal, a nemal priveľké očakávania

od budúcnosti – to znamená, keby

nežil v predstavách, že dobrý život

je dlhý a pohodlný – tak sa nebude

tak báť.

SG: Stretli ste sa niekedy počas svojej

praxe s tým, že by príčinou bolesti

umierajúcich ľudí, či už fyzických

alebo duševných, boli nevyriešené

vzťahy?

Stretávam sa veľmi často s tým,

že človek, ktorý trpí bolesťami, trpí

práve preto, že má niečo nedoriešené.

Uvediem príklad. Manželská

dvojica si navzájom nevyriešila

oznámenie prognózy… pritom ju

obaja poznali – pán vedel, že zomiera,

vedela to aj jeho manželka,

ale chceli sa navzájom šetriť, tak si

to nepovedali. Pán mal skutočne nesmierne

bolesti – lekárka si s tým už

pomaly nevedela rady a vravela – „je

to skrátka spôsobené tým, že tam

je napätie – on už chce umrieť, ale

nemôže“. Ten pán mal syna v Amerike,

a volať syna z Ameriky kvôli

tomu aby sa s vami rozlúčil vo chvíli,

keď si vravíte, že máte reumatické

bolesti, je trošku trápnosť – „príď,

pretože oteckovi nie je dobre…“. To

je niečo iného než „príď sa rozlúčiť,

otec umiera…“ V tomto prípade

sa museli do toho poriadne vložiť

psychológ i sociálni pracovníci, aby

35

Svet Grálu

19 | 2009


ROZHOVOR

primäli tých ľudí, nech si to povedia.

A oni si to naozaj vo štvrtok povedali;

bolo to, samozrejme, nesmierne

ťažké, ale nakoniec to viedlo k zmiereniu.

Zavolali synovi, ten v piatok

priletel a v sobotu okolo obeda ten

pán zomrel v náručí svojho syna…

To znie ako z rozprávky, však? Bola

to celkom ťažká práca – tí ľudia sa

mali veľmi radi a chceli sa takto navzájom

šetriť. To sa potom prejavilo

aj na fyzickej rovine, čo bolo zaujímavé.

My sme tam vstúpili s tým, že

sa má hovoriť otvorene, že pravda

oslobodzuje.

SG: To by mohla byť čiastočne aj odpoveď

na otázku – na čo by sa mali ľudia,

ktorí sa starajú o umierajúceho, pripraviť.

Doriešiť nevyjasnené vzťahy…

Určite. To je to, čo som vravela

o vďačnosti. Že svojim milovaným

každý deň poďakujeme a povieme

im, že sme s nimi radi a že hovoríme

spolu otvorene, nehráme sa spolu

na niečo, čo nie je. Vždy nás smrť

nakoniec zaskočí a ja netvrdím, že

je to prechádzka ružovým sadom –

bola by som nerada, keby to tak vyznelo.

Je to naozaj ťažké životné obdobie…,

ale sú ťažké obdobia, ktoré

majú zmysel. Keď rodíte dieťa, tiež

to nie je ľahké… a pritom ste radi,

že to robíte. Všetci máme vo svojom

živote obdobie, o ktorom vieme,

že zaveľa nestálo, že to bolo hrozné.

Zároveň však vieme, že sme vďaka

tomu dostali i niečo dobré, niečo dokázali

rozlíšiť, niečo si vážiť… Domnievam

sa, že to je veľmi podobné

umieraniu.

SG: Zaujíma ma, či sa venuje dostatočný

priestor paliatívnej starostlivosti

na školách, fakultách, u nás všeobecne…?

Povedala by som, že je toho málo.

Ale už máme atestáciu, takže je

možné sa prihlásiť a atestovať ako paliatívny

lekár. Myslím si, že základný

36

Svet Grálu

19 | 2009

problém, ktorý riešime a ktorý je

podľa mňa základným problémom

zdravotníctva, je komunikácia.

Dobrí lekári sa sťažujú, že ich

nikto neučí komunikovať s pacientom,

lekári sa boja pacientov, boja sa

umierania – možno oveľa viac než

my – človek má týždeň pred smrťou

a nevie o tom… pretože mu to nikto

nepovie. Namiesto toho sa povie -

pôjdete na ODCH, pôjdete na onkológiu,

tu máte papier… S umieraním

má súčasný svet problém neustále,

nie je to tak iba u nás, nie je to tým,

že sme tu mali komunizmus. Neviem,

komu to klásť za vinu – my sme jednoducho

smrť odstránili z očí. Veľa

chorôb už vieme vyliečiť, pritom ešte

našej babičke umreli deti na bežné

choroby. Smrť bola predtým viac na

očiach, ľudia boli zvyknutí pochovávať,

boli zvyknutí siahnuť si na toho

chladného človeka, vedeli ako mŕtvy

vyzerá a čo s ním majú robiť. My to

nevieme. Vidíme zakrvavených ľudí

v amerických filmoch a správach

a nevadí nám to, ale keď potom zomiera

babička – zaskočí nás to.

SG: Priviedlo ma to na myšlienku, že

ten neutešený stav, ktorý vyplýva zo

vzťahu k smrti a umieraniu, ten strach

a konzumná spoločnosť, ktorá nedovolí

ani pomyslenie na to, že niekedy

zomrieme, ako aj neúcta k starším

ľuďom – to všetko súvisí so zodpovednosťou

za život, za to, že ľudia sa

majú k sebe správať slušne. Veľa ľudí

si myslí, že ak tak nerobia, vlastne sa

nič nestane. A takéto konanie sa v živote

hromadí a kumuluje až tak, že

to trebárs dospeje do nevyriešených

vzťahov s vlastným okolím, keď človek

cíti, že musí niečo vyriešiť a nevie

ako… Tu vidím veľký prínos hospicovej

starostlivosti. Vďaka nej sa všetko

určite uvoľňuje oveľa lepšie.

Áno, spočiatku, po založení Cesty

domov ma tešilo, že som sa stretávala

s mnohými cudzími ľuďmi

a v priebehu desiatich minút sme sa

v rozhovore dostali k veciam, ktoré

majú zmysel a sú dôležité. A to práve

umožňuje paliatívna starostlivosť –

že sa aj s cudzím človekom dostanete

rýchlo k zmysluplnému rozhovoru

o dôležitých veciach a potom

si možno všimnete, že značnú časť

vášho času vyplňujú zbytočnosti.

A možno i to je to, čo do hospicov

priťahuje dobrovoľníkov. Nachádzajú

tu možnosť rýchleho duchovného

súznenia – alebo odpovede na

dôležité otázky života. My tu stále

skloňujeme smrť a umieranie, ale

ono naozaj nejde o smrť, ale o život

a jeho zmysel. A umieranie nie

je umieranie – umieranie je proste

život na konci. A my sa snažíme o to,

aby čas umierania bol životom. Aj

keď sme krehkí, aj keď sa nám horšie

rozpráva, i tak stále musíme žiť

čo najviac naplno. Keď sa narodí bábätko,

tiež nevie rozprávať, tiež nevieme,

prečo plače a čo ho bolí, ale

tiež to s ním vydržíme. A podobné

je to aj s umierajúcim, ktorý je stále

tým človekom …

Rozhovor viedli Marie Šuláková a Jiří Gottweiss •

Poznámky

• Informácie o mobilnom hospici Cesta

domov nájdete na webových stránkach

www.cestadomu.cz

• Ďalšie praktické informácie poskytuje

hospic na stránkach www.umirani.cz


Prechádzame malebnou uličkou Nový Svet,

aby sme sa zakrátko ocitli v areáli Pražského

hradu.

Náhle sa akoby šibnutím čarovného prútika rozostúpili

oblaky a zlatisto žiariace lúče nás odprevádzajú

do miest, kde sa v tmavých priestoroch

a vysvietených vitrínach trbliecu zlaté predmety

andských kultúr ako odraz životodarného slnka.

Slnko, ktoré Inkovia tak milovali. Sami si hovorili

„Synovia slnka“ a vážili si slnko vďačne ako matku,

ale nikdy ho neuctievali. Tento národ uctieval

Boha, Najvyššieho!

Výstava na inštalovaných paneloch dáva nahliadnuť

do života i organizácie vtedajšej spoločnosti

Peru. Opisuje vývoj tejto civilizácie, jej

štruktúru, dotýka sa rozvoja umenia, architektúry

i remesiel, najmä však spracovania zlata, striebra,

medi a ich zliatin. Viac než osemdesiat prezentovaných

originálov nám dokumentuje niekoľko po

sebe nasledujúcich kultúr.

Vystavené sú rôzne typy náušníc, koruny, náhrdelníky,

poháre, posmrtné masky, misky, obradné

nože… aj helma, ktorá je skutočne krásnou ukážkou

kombinácie rýdzeho zlata s rastlinnými vláknami

a bavlnou.

Tu sa stretávame s javom, ktorý bol pre andské

umenie typickým: zlato malo vo vtedajšej kultúre

rituálnu a symbolickú hodnotu rovnocennú

s inými materiálmi, ktoré dnes považujeme za

menej vzácne.

Na záver výstavy si môžeme prezrieť posmrtnú

ozdobu kniežaťa: jeho hlava bola pokrytá čelenkou,

ktorú tvorí šesťdesiatpäť zlatých pier a zlatý kotúč

a jeho posmrtná maska je vytepaná z jediného

kusa strieborného plechu.

Dosiaľ len ojedinele vystavované exponáty z Múzea

zlata v peruánskej Lime sa v Českej republike

vystavujú poprvýkrát. Atraktívne spracovanú výstavu,

predstavujúcu peruánsky národný poklad,

dopĺňa i priestorové premietanie laserovou technológiou

3D, fotografie a pútavé sprievodné texty.

Výstavu dopĺňa aj krásny, kvalitný katalóg, kde

je väčšina exponátov vyfotografovaná. V priestoroch

Najvyššieho purkrabství Pražského hradu si

ju môžete prezrieť do konca

mája 2009.

Jesenný pochmúrny deň

s oceľovošedou oblohou

veľmi kontrastuje s cieľom

našej cesty – výstavou

zlatého pokladu Inkov.

V knihe Zaviate doby sa prebúdzajú II si môžeme prečítať mnoho

podnetného o ríši Inkov. Ich „Veľký“ kráľ Hualkar nám zanechal znenie

zákonov a prikázaní, ktoré sú bezpochyby stále platné aj pre nás.

PRIKÁZÁNIA INKOV

Nech sú tvoje činy, slová a myšlienky pravdivé, čisté ako slnečné svetlo!

*

Nech ti je posvätné, čo si sľúbil, nech už je to komukoľvek.

*

Váž si každého tvora Najvyššieho: človeka, zvieraťa i rastliny.

Má život ako ty.

*

Cti ženu, je kvetom myšlienok Najvyššieho. Ako listy chránia, vyživujú

a poskytujú chládok kvetu, tak ochraňuj ty ženu.

*

Nenechaj žiadny deň uplynúť bez práce, prospešnej všetkým.

*

Nech je tvoje srdce naplnené vďakou! Čím si a čo máš, dal ti Najvyšší.

Nikdy na to nezabudni.

*

Nech tvoje konanie oživuje veselá myseľ! Zlatá Matka sa smeje, smej sa aj ty.

Literatúra:

1. Zaviate doby sa prebúdzajú II.

2. Katalóg k výstave

„Prekliatie zlata – 1 000 rokov zlata Inkov“.

Milada Zubatá •

37

Svet Grálu

19 | 2009


Siegfried Hagl

Na Čínu sa dnes

my Európania

pozeráme

so zmesou

obáv, údivu

i nepochopenia.

A ako sa

pozerá Čína

na nás? Aký

má jej pohľad

historické

korene?

HISTÓRIA

Čína a západ

Stredoveká Európa vôbec nemala

poňatie o existencii obrovskej

čínskej ríše. Prvé spoľahlivé informácie

sa do Európy dostali až

vďaka Marcovi Polovi, ktorý dve desaťročia

cestoval po Číne, dôkladne

ju spoznal a podal správu o svojich

zážitkoch a skúsenostiach.

To, čo Marco opisoval, jeho súčasníkom

pripadalo neuveriteľné a prehnané,

takže ho považujúc za chválenkára

posmešne prezývali „Marco

Milión“. No vtedajšie pochybnosti

o Marcových ťažko stráviteľných

správach boli – ako je nám už dnes

jasné – celkom neoprávnené. Všetko,

čo videl na vlastné oči a vo svojich

správach vylíčil, zodpovedalo skutočnosti;

len výnimočne preberal neoverené

tvrdenia z iných zdrojov, ako

napríklad informácie o územiach,

ktoré sám nenavštívil.

38

Svet Grálu

19 | 2009

Za čias Marca Pola bola Čína, ktorej

vtedy vládla mongolská dynastia

Jüan, pravým klenotom svetovej ríše

Mongolov; rozprestierala sa od Žltého

mora až k Indii, od sibírskych

stepí až k Čiernemu moru. Pokiaľ

ide o kultúru a vedu, väčšina prevratných

vynálezov, ktoré neskôr umožnili

vzostup Európy, prichádzali cez

Blízky východ práve z Číny: samostrieľ,

tkáčsky stroj poháňaný vodou,

lodné kormidlo, kanón, kompas, pozemné

míny, využitie ropy a zemného

plynu, papier, papierové peniaze,

porcelán, rakety, strelný prach,

výroba a spracovanie hodvábu, vodotesné

priečky na lodi, podvodné míny,

výroba ocele v konvertoroch…

Vo vymenovávaní vynálezov by sa

dalo ďalej pokračovať. O to ťažšie

sa dá pochopiť skutočnosť, že ešte

v stredoveku tak vysoko vyspelá

čínska kultúra začala s nástupom

novoveku stagnovať a v 19. storočí

úplne podľahla vykorisťovateľskému

úsiliu Európanov a Američanov.

Odpoveď je veľmi trpká, obzvlášť

z čínskeho uhla pohľadu.


HISTÓRIA

ROZVOJ EURÓPY

Európa, náš „starý kontinent“ bol

roztrieštený na mnoho malých

štátov, žiarlivo medzi sebou bojujúcich

a zapletajúcich sa do vzájomných

vojen. Všetky snahy o zjednotenie

Európy stroskotávali. Ani

križiacke ťaženia, ani snahy pápežov

vytvoriť „Svätú rímsku ríšu“, zjednocujúcu

celú Európu, nedokázali prekonať

staré spory.

Až v 14. storočí, kedy morové epidémie

vyhladili tretinu obyvateľov Európy,

začali sa rúcať stredoveké spoločenské

systémy. Práve tieto katastrofy

vytvorili podmienky na nástup nových

prúdov: na vzostup miest a tým

aj obchodu, symbolizovaného mest-

skými obchodnými trhoviskami. Aj

pôdy bol dostatok. V poľnohospodár-

stve sa veľkoryso obrábali polia, na

lúkach sa hojne pásol dobytok, a na

nakŕmenie len pomaly sa rozrastajú-

ceho obyvateľstva neboli nutné inten-

zívne pestovateľské

metódy.

Rivalita a vojny sa tak ukázali

ako motor rozvoja. Podporili rozvoj

zbrojárstva a stavbu lodí, a tie potom

umožnili Európanom od 15. storočia

uskutočniť veľké objaviteľské výpravy,

ktoré vyústili do kolonializmu

a „dobývania sveta“.

ROZVOJ ČÍNY

Aj veľká žltá ríša pretrpela občianske

vojny, delenie, nájazdy

zvonku. Bola dobytá Mongolmi

a obsadená Mandžuami, no

nakoniec sa voči dobyvateľom vždy

presadila pôvodná čínska kultúra

a najväčšia centrálna ríša východnej

Ázie zakaždým znovu povstala.

Po páde kozmopolitne mysliacich

Mongolov na čele s výnimočným

Kublaj-chánom (1215–1295) a jeho

dynastiou Jüan sa moci ujala dynastia

Ming (1368–1644). Jej cisári

sústredili svoju pozornosť opäť len

na Čínu samotnú. Usúdili, že Čína

bola doposiaľ vždy ohrozovaná len

zvonku, preto sa prestali zaujímať

o zahraničný obchod a nechali čínske

loďstvo schátrať.

Čína sa uzavrela pred vonkajším

svetom. Kao-cchung, cisár dynastie

Ming, vyhlásil: „Čína vyrába všetok

tovar v nadbytku. Prečo by sme

mali kupovať v cudzine nepotrebné

haraburdie?“

Okrem toho v Číne v 11. storočí

prebehla „poľnohospodárska revolúcia“.

Vylepšená odroda ryže priniesla

také hektárové výnosy, aké

Európa dosiahla až v 20. storočí. Pestovanie

novej, „zavodňovanej“ ryže

vyžadovalo síce rozsiahle zavlažovacie

sústavy a prebudovanie celej

krajiny, práve to však nahrávalo čínskemu

úradníckemu systému správy

krajiny.

Nakoniec bolo možné v delte rieky

Jang-c´ zberať úrodu dvakrát ročne.

Vysoko produktívne poľnohospodárstvo

dokázalo nasýtiť stále viac ľudí.

Sťahovanie obyvateľstva sa stalo – na

rozdiel od Európy – nežiaduce, pretože

pestovanie ryže kládlo veľké nároky

na pracovnú silu.

Usilovanie o harmóniu a vyváženosť

vo všetkých oblastiach, stúpajúci

počet obyvateľstva a rastúca závislosť

od pestovania ryže s jej rozsiahlymi

zavlažovacími systémami posunulo

potreby poľnohospodárstva

do popredia štátnych záujmov. Cisárska

administratíva so svojím prepracovaným

úradníckym aparátom

sa starala o poriadok a šírila vylepšené

poľnohospodárske metódy do

celej ríše. Takto konzervatívne zameraná

vláda však ponechávala len

malý priestor sociálnym reformám

a trvala pevne a prísne na starých

poriadkoch.

ČÍNA A ZÁPAD

Vroku 1517 pristáli na čínskych

brehoch prvé portugalské lode

a zakotvili v prístave Kuangčou.

„Nemravné správanie“ cudzích

barbarov však Číňanov vydesilo.

Keď potom o rok neskôr portugalskí

moreplavci bez dovolenia obsadili

ostrov Tamao a postavili tam opevnenie,

Číňania s nimi nakladali ako

s pirátmi a vyhnali ich.

Napriek tomu o niečo neskôr smeli

Európania založiť v Číne obchodné

pobočky, a aj keď im Čína tieto územia

iba prenajala, v Európe ich považovali

za svoje kolónie.

39

Svet Grálu

19 | 2009


HISTÓRIA

40

Svet Grálu

19 | 2009

V 17. storočí sa podarilo jezuitským

mníchom preniknúť až na cisársky

dvor. Jezuiti si osvojili reč i znalosť

čínskej kultúry a európskymi hodinkami

a matematickými a astrologickými

znalosťami urobili na cisára,

jeho radcov a čínskych učencov

značný dojem. Napriek tomu bola

Čína ešte veľmi vzdialená tomu, aby

civilizáciu „barbarov zo západu“

brala vážne, alebo dokonca celkom

akceptovala.

Stroskotali aj pokusy zaviesť kresťanstvo

ako štátne náboženstvo.

Precitnutie do zlých čias sa dostavilo

až v 19. storočí: obchod s čínskym

tovarom na západ, predovšetkým do

Anglicka sa začal ohromne rozvíjať.

Európa, ale aj USA si žiadali hodváb,

porcelán, strieborný tovar a prirodzene

aj čínsky čaj. Za tento tovar

požadovala Čína väčšinou len zlato

a striebro, pretože sa stále bránila výmennému

obchodu – prísunu európskeho

tovaru. Previnila sa tak proti

vtedy silne propagovanému politickému

programu „voľného obchodu“.

Tak došlo nakoniec k povestnej

„ópiovej vojne“ a pyšná, veľká Čína

sa musela skloniť pred mocnými

zbraňami západu.

ÓPIOVÁ VOJNA

Šikovní obchodníci

zo západu našli už

v 18. storočí lukratívny

produkt s vysokými

ziskami: ópium.

Jeho dovoz Čína síce

zakázala, ale vždy sa

našlo dosť odvážnych

pašerákov a skorumpovaných

úradníkov, aby preniklo

hlavne do pobrežných

provincií. Užívanie ópia sa

lavínovite rozšírilo a viedlo

v čínskej spoločnosti k zničujúcim

následkom; kuliovia, remeselníci,

námorníci, dokonca aj

roľníci strácali záujem o akúkoľvek

činnosť. Keď bolo v provincii Kansu

nutné zalarmovať vojsko, ukázalo

sa, že až štyri pätiny prepadli fajčeniu

ópia a neboli preto schopné

nasadenia.

Cisár nasadil do boja s drogou

svojho najlepšieho muža: iba 37-ročného,

ale schopného úradníka Čchun

Lina, vzdelaného v čínskych klasických

vedách a znalého aj európskych

pomerov. Lin napísal list anglickej

kráľovnej a keď sa nedočkal odpovede,

energicky zasiahol: zahraničný

obchod bol zastavený a 350 západných

obchodníkov internovaných,

pokým nevydali všetky zásoby ópia,

ktoré boli následne spálené.

Taký zásah voči „slobodnému obchodu“

však anglická námorná veľmoc

nenechala len tak: jej vojnové

lode zablokovali čínske prístavy,

v roku 1841 obsadila Hongkong a vyhlásila

ho za svoju kolóniu. O rok neskôr

sa vylodila mohutná, moderne

vyzbrojená anglická armáda o sile

10 000 mužov a 724 diel na pobrežie,

vypálila mesto Guangžou a dobyla

niekoľko ďalších. Neskúsená čínska

armáda so zastaranou výzbrojou sa

potom už nezmohla na odpor.

Nasledovala séria nerovných mierových

zmlúv, a to nielen s Anglickom:

na ochromenú Čínu sa ako

supy s požiadavkami na časti jej

územia zlietli Francúzsko, Japonsko,

Nemecko a Rusko a uchytili si svoj

podiel na výhodnom obchode.

Niet divu, že Číňania vnímali západnú

civilizáciu ako barbarský výplod.

Porážka v „ópiovej vojne“ bola

počiatkom rozvratu, dramatických

nepokojov a ďalších vojen v čínskej

histórii: po sérii povstaní nakoniec

v roku 1912 vznikla republika a po

ďalších nepokojných rokoch sa v roku

1949 dostal k moci Mao-ce-tung so

svojou odrodou komunistických

ideí. Mao-ce-tungova vláda vyvrcholila

známou „kultúrnou revolúciou“:

zhora naordinovaným bezuzdným

vyčíňaním spodiny národa voči

vzdelancom a kultúre vôbec.

HARMÓNIA ALEBO

SLOBODA

Vo svetových dejinách sa kultúry

a civilizácie neustále nachádzajú

v rozkvete alebo páde.

Žiadna vysoko vyvinutá civilizácia

sa neudržala tak dlho ako Čína.

Kedysi bola Čína najpokrokovejšou,

najmodernejšou krajinou na svete.

Dodala západu vynálezy, ktoré hlboko

ovplyvnili Európu i Ameriku.

Potom zaostala, pretože vo svojom

úsilí po harmónii, mieri, poriadku,

pevnom trvaní a zachovávaní tradícií

považovala za nepotrebné podporiť

individuálnu slobodu človeka.

Jediná vyčlenená kasta úradníkov si

privlastnila vládu a nemala záujem

o akékoľvek zmeny.

Nakoniec sa čínsky systém tradícií

pomaly dostával do stavu strnulosti.


HISTÓRIA

Na jednej strane kasta skorumpovaných

úradníkov, viazaných povinnosťou

k tradícii, na druhej

strane nevzdelaný, neinformovaný

a neslobodný národ s poverčivými

predstavami; oboje brzdilo pokrok.

V Európe vládol – hľadiac čínskymi

očami – kreatívny chaos, ktorý sa

v Amerike pretransformoval do

bezbrehej slobody. Konkurenčný

boj poháňal k nevídaným výkonom.

Každý vynález dovezený z Číny sa

vyvíjal ďalej a nakoniec sa Európania

a Američania devätnásteho storočia

stali pre Čínu hrozbou.

Nech sa nám dnes čínske úsilie po

harmónii a vyváženom rozjímavom

živote zdá akokoľvek sympatické,

bolo iba výrazom unavenej kultúry

a podľa všetkého zrejme nebolo v súzvuku

so zákonom stvorenia, zákonom

pohybu. „Stav pokoja je krokom

späť“, to si museli Číňania vo svojich

dejinách okúsiť na vlastnej koži.

Je očividné, že si z tohto vývoja

vzali ponaučenie, pretože sa dnes

fronty obrátili: čulý „kreatívny chaos“

vládne vo východnej Ázii, kým Európa

je na najlepšej ceste zaspať na

vavrínoch doterajších výkonov. Teraz

by sme my na západe chceli nechať

„všetko po starom“, konzervujeme

dosiahnuté výsledky a – podobne

ako Číňania v minulých storočiach –

zdá sa, že upevňujeme systém vlády

úradníkov.

Čas čoskoro ukáže, či sa poučíme

z čínskej histórie – v dobe, keď už

ázijské krajiny prevzali zo západnej

vedy a techniky viac, než je nám

milé.

Siegfried Hagl •

ZJEDNOTENIE RÍŠE

Pred rokom 230 p. n. l. tvorilo Čínu

sedem feudálnych štátov. V priebehu

ďalších deviatich rokov ju

zjednotil do jedného štátu prvý cisár,

zvaný Čchin Š´chuang-ti.

Zjednotenie ríše malo nesmierny

význam a vo vtedajšej dobe bolo veľkým

pokrokom. Po storočiach vojen

prinieslo mier a umožnilo ustanoviť

namiesto feudálnych štátov jedinečnú

formu byrokratického feudálneho režimu.

Vznikla trieda úradníckych administrátorov

a byrokratov, ktorí na

každom mieste Číny pôsobili na príkaz

cisára. To znamenalo, že vynálezy,

ktoré vznikli v jednej časti krajiny,

boli ihneď rozšírené po celej ríši.

Navyše zjednotenie vo veľkej miere

podporovalo technickú špecializáciu,

napríklad výrobu železa a ocele a hromadnú produkciu výrobkov dobrej kvality.

Čchin Š´chuang-ti zaviedol jednotný systém peňazí, váh a mier. Ustálil aj rozchod

kolies na vozoch a povozoch, aby predišiel poškodeniu cisárskych ciest. Zjednotená

bola aj vojenská výroba a zaviedla sa sériová výroba liatinových zbraní vo

veľkom objeme.

Po zjednotení zavládol v krajine mier, no kvôli nájazdom kočovných kmeňov

hrozilo na severozápadných hraniciach ríše stále nebezpečenstvo. Preto bolo nevyhnutné

mať stále vojsko, podporované štátom. Za čias západnej dynastie Chan

sa štátne monopoly starali o dôležitý spotrebný tovar ako bola soľ a železo; spolu

s tradičnými zdrojmi, akým je napr. poľnohospodárstvo, tvorili štátne príjmy, ktoré

umožňovali obživu tejto rozšírenej vojenskej a civilnej správy. Už v roku 119 pred n.

l. existovalo v Číne pod štátnym dohľadom najmenej 46 zlievarní železa. V najväčšej

z nich v provincii Che-nan boli objavené zvyšky taviacej panvy s obsahom 20 až 25

ton železa. Taká kapacita tavenia sa v Európe dosiahla až v 18. storočí. V roku 806

vyrábala Čína ročne 13 500 ton železa, no v roku 1078 za vlády dynastie Sung to bolo

už 125 000 ton. Toto obdobie predstavovalo vrchol priemyselnej výroby.

Štátne monopoly na dôležitý tovar – hlavne soľ a železo – boli ako kľúčové priemyselné

odvetvia „znárodnené“, podobne ako v dnešnej dobe, no v čínskych dejinách to

tak bolo už pred viac než 2 000 rokmi. Háky, pluhy, brány na vláčenie a kosy sa vyrábali

v ohromných množstvách. V dvoch štátnych arzenáloch sa nachádzalo v tom

čase 32 000 hotových výzbrojí v troch štandardných veľkostiach. Železo a oceľ sa používali

pri stavbe mostov, práve tak ako pri stavbe 22 m vysokej železnej pagody.

V severnej Číne boli vo veľkej miere rozšírené železné radlice a brány na vláčenie,

čo značne zvyšovalo výnosy pri zbere úrody. V severných provinciách, kde bola pestovaná

hlavne pšenica a proso, používali roľníci na výsev do rovnomerných riadkov

mechanické stroje, ktoré pochádzali pravdepodobne z Indie. Bola to veľmi významná

technická novinka, ktorá umožňovala nielen pletie buriny medzi riadkami,

ale uľahčila aj zavlažovanie. Dovtedy sa sialo iba ručne. Sejací stroj, prinajmenšom

jeho koncept, bol dovezený z Číny do Európy v 18. storočí.

41

Svet Grálu

19 | 2009


OSOBNOSŤ

Abd-ru-shin

- život a dielo

5. diel

Monika Schulze

V tomto čísle nášho časopisu prinášame poslednú časť životopisu nemeckého spisovateľa Oskara Ernsta

Bernhardta, ktorý je známy predovšetkým ako autor svetonázorového diela Vo Svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu a s ním súvisiacich spisov. Napísal ich v období rokov 1923 – 1931 pod pseudonymom Abd-ru-shin (posledné

úpravy však pochádzajú z neskoršieho obdobia). Dnes, rovnako ako v období pred druhou svetovou vojnou, niektorí ľudia

nachádzajú v Posolstve Grálu poznanie, ktoré hlboko zasahuje ich vnútro. Abd-ru-shin však čitateľov svojich spisov vyzýva, aby

„nebrali ohľad na rečníka, ale skúmali sami v sebe slová, ktoré prináša“. Týmito slovami odmietol kult osobnosti, ktorý by mal byť

s ním spojený. Náš seriál teda možno chápať len ako skromný doplnok k štúdiu samotných diel. V jeho záverečnej časti zameriame

našu pozornosť na tragický koniec životnej cesty Oskara Ernsta Bernhardta, keď sa jeho „dielo Grálu“ pokúsili zničiť prisluhovači

nemeckého nacizmu. Už niekoľko rokov predtým však Abd-ru-shin musel urobiť ostrú deliacu čiaru medzi svojou snahou pomáhať

ľuďom v ich duchovnej núdzi a ich požiadavkami, zväčša pozemského charakteru.

42

Svet Grálu

19 | 2009

ÚSTUP ZO VŠETKÝCH

ZDRUŽENÍ

BBoli to zrejme neblahé skúsenosti

z Heilbrunnu, vrcholiace útokmi zo

strany „odpadnutých prívržencov“,

ktoré Oskara Ernsta Bernhardta počas

života na Vomperbergu viedli

k rozhodnutiu, aby „Rád Grálu“ ani

iné združenia naďalej nijako neviedol.

Vedel, že ľudia, ktorých jeho dielo

oslovilo, pociťovali silnú potrebu

stretávať sa. Hrozilo však nebezpečenstvo,

že by svoje konanie a myslenie

príliš upriamovali na jeho osobu.

To ho nakoniec primälo k tomu, aby

sa dištancoval od všetkých združení –

hoci ich úsilie „v spoločnej činnosti

čoraz hlbšie vnikať do právd veľkého

stvorenia“ uznával a vítal. Na túto

tému sa vyjadril: 1

„Keď aj združenia s radosťou vítam,

predsa ich len nemôžem viesť, nemôžem

sa na nich podieľať; pretože

takéto úsilia prinášajú napokon vždy

záväzky pre toho, okolo koho sa ľudia

zoskupujú. Záväzky nejedného

druhu, hoci len morálne (...) Musím

byť a zostať voľný v tom, čo mám povedať!

Vo všetkých mojich slovách

a rozhodnutiach.

Nesmiem byť pritom

nútený brať

ohľad na priania

jednotlivcov alebo

aj celých skupín,

k čomu by došlo,

keby som tým bol

zaviazaný...“

Podobné vyhlásenia

však nijako

nevylučovali ďalšie

stretávanie sa

poslucháčov a čitateľov

jeho diela,

skôr naopak. Postupne sa vytvorili

„čitateľské kruhy“ a skupiny v mnohých

mestách Nemecka, v Rakúsku,

Švajčiarsku, vo Francúzku, v Brazílii,

v bývalom Československu i v ďalších

krajinách. V Nemecku bol v septembri

1932 založený „Prírodno-filozofický

spolok prívržencov Grálu“

so sídlom v Berlíne. V názve spolku

sa zámerne použil pojem „Prírodná

filozofia“, aby prívrženci ihneď nepadli

za obeť ideológii národného

socializmu, ktorá už začala vystupovať

voči všetkým „podozrivým“ zoskupeniam.

Mária Bernhardt v roku 1937 pred „Domom Grálu“.

V RUKÁCH NÁRODNÝCH

SOCIALISTOV

KKeď sa tlak NSDAP po „uchopení

moci“ v roku 1933 neustále vyostroval,

vedenie spolku sa v septembri

1936 rozhodlo pre jeho rozpustenie.

V júli 1937 – v rámci „očisťovacích

akcií“ nacistického režimu – bol spolok

úradne zakázaný, jeho dokumenty

a majetok boli zabavené. Mnohí z tisícsto

členov spolku sa museli podrobiť

vypočúvaniu, pretrpieť hanobenie

a „disciplinárne tresty“. V súvislosti

s tým bolo zakrátko zlikvidované


OSOBNOSŤ

mníchovské nakladateľstvo

„Der Ruf“ a knihy a časopisy

„v záujme ochrany národa

a štátu“ zabavené. 2 Ďalšie šírenie

spisov Abd-ru-shina

bolo týmto na dlhý čas zastavené.

Medzitým aj Oskar

Ernst Bernhardt v Tirolsku

pocítil prebiehajúci

politický obrat. Svoju pozornosť

na neho zamerali aj

zástupcovia miestnej cirkvi:

šírili obavy, že na Vomperbergu

by mohli čoskoro tisícky

„prívržencov Grálu“

propagovať „pohanský svetonázor“.

Cirkevní predstavitelia

sa dokonca obrátili

na štátne úrady, aby toto domnelé

nebezpečenstvo odvrátili.

To všetko podnietilo

Oskara Ernsta Bernhardta

v roku 1936 k nasledujúcej

deklarácii: „Môj cieľ je duchovného

charakteru! Avšak

neprinášam žiadne nové náboženstvo,

nechcem založiť žiadnu

novú cirkev, tým menej nejakú sektu,

lež podávam vo všetkej jednoduchosti

jasný obraz samočinného pôsobenia

stvorenia, ktoré nesie Božiu vôľu,

z čoho môže človek zreteľne poznať,

ktoré cesty sú pre neho dobré. (...) Politické

priania a názory sú mi taktiež

úplne vzdialené, pretože k tomu mi

chýba nutné porozumenie (...) Útočište

mieru! Prameň novej sily! – toto

vytvoriť na Vomperbergu v Tirolsku je

Po zatknutí Abd-ru-shina a po obsadení Osady Grálu v marci

1938 uskutočnila SA v júni 1938 oficiálne zabavenie.

mojím jediným úsilím a to môže každému

človeku a tým aj každej rodine

a každému štátu priniesť len úžitok.“

Avšak vývoj v „Nemeckej ríši“, kde

narastal Hitlerov vplyv, sa nedal zastaviť.

Po anektovaní Rakúska mali

drábi národno-socialistického režimu

voľné ruky, aby siahli aj na Oskara

Ernsta Bernhardta, jeho majetok

a predovšetkým na jeho pôsobenie

ako Abd-ru-shina: 12. marca 1938

obsadila SA osadu na Vomperbergu

a Oskara Ernsta Bernhardta

umiestnilo do vyšetrovacej

väzby v Innsbrucku.

Dodatočne predložený

„príkaz na ochrannú

väzbu“ z Berlína s dátumom

14. 4. 1938 bol odôvodnený

tým, že Abd-ru-shin „sa realizoval

pre zakázaný Prírodno-filozofický

spolok“.

Na dôvažok k tomu sa vykonštruovalo

trestné konanie

proti „nepriateľovi

štátu a národa“. 3 Rodina

Oskara Ernsta Bernhardta

musela ihneď opustiť svoj

dom a osadu. Ďalší obyvatelia

osady museli po tom,

čo SS v júni 1938 prehlásilo

osadu za „Gauschulunsburg“

(oblastné školiace

stredisko), toto miesto v čo

najkratšom čase opustiť.

V septembri 1938 bol Oskar

E. Bernhardt prepustený

z vyšetrovacej väzby. Po

prepustení sa však nestal slobodným

občanom: bol mu predpísaný nútený

pobyt mimo (vtedajších) rakúskych

hraníc. Ešte v deň prepustenia opustil

so svojou rodinou Innsbruck a našiel

prístrešie u vyznavačov Posolstva

Grálu – najprv (do marca 1939)

na statku neďaleko mesta Görlitz na

Neiße (Lužicko), potom v Oberkipsdorfe,

v Saskom rudohorí.

Napriek vplyvu desivého diania

a trvalého sledovania Gestapom

PREDNÁŠKA ABD-RU-SHINA VO VIEDNI

Po prvýkrát hovoril Abd-ru-shin 16. a 18. marca v slávnostnej sále rakúskeho spolku lekárnikov na tému „Tajomstvo

človeka“. Pekná sála bola po obidva razy už pol hodinu pred začiatkom husto nabitá mimoriadne skvelým

publikom. (...) Medzi poslucháčmi bolo možné vidieť veľa vysokých úradníkov, ako aj známe osobnosti umenia

a vedy. Obe prednášky pôsobili ako významná udalosť. Počas jeden a pol hodiny trvajúcich prednášok zotrvávali

poslucháči v napätí a v tichosti, celkom zaujatí strhujúcim rozprávaním. Obidve prednášky skončili návalom

úprimného nadšenia, takže Abd-ru-shin dokázal len s námahou opustiť dom postranným východom.

43

Svet Grálu

19 | 2009


OSOBNOSŤ

44

Svet Grálu

19 | 2009

Zatiaľ čo Abd-ru-shin bol vo vyhnanstve v Sasku, viala nad Osadou Grálu

ako „oblastným školiacim strediskom“ vlajka národných socialistov.

(opakovane bol vypočúvaný s cieľom

nájsť dôvody na jeho vykázanie

do koncentračného tábora) našiel

predsa len silu venovať sa svojmu

hlavnému dielu Vo svetle Pravdy,

aby ho upravil do definitívnej podoby

pre povojnovú dobu. Svojím

postojom tak potvrdil vetu zo svojho

prehlásenia z 22. októbra 1939:

„Všetko, aj zlé prežitie patrilo k tomu,

aby sa potom diela z vlastného prežitia

mohli zaodieť do správnych slov,

v ktorých som ja ako navonok najvzdialenejšie

pozemské rydlo Božej

vôle pôsobil pre nové zjavenie nevyhnutného

vedenia.“

TRPKÝ

POZEMSKÝ

KONIEC

PPočas dvoch rokov vyhnanstva

v Kipsdorfe

vzniklo čiastočne prepracované,

v základných

črtách však nezmenené Posolstvo

Grálu „Vo svetle Pravdy“, ktoré

sa ako vydanie „z poslednej ruky“

stalo Abd-ru-shinovou poslednou

vôľou. Sotva si vieme predstaviť, ako

veľmi jeho autor v podmienkach

svojho vyhnanstva trpel. Prispel

k tomu okrem iného aj zákaz návštev

pre vyznavačov Posolstva Grálu.

Len ojedinelí našli možnosti, ako zákaz

obísť a v posledných rokoch ho

predsa len navštívili. Pri všetkom

útlaku vyvolanom tragicky pomýleným

vývojom v Nemecku, ktorému

padlo za obeť aj jeho dielo a pôsobenie,

zostal návštevníkom v pamäti

dojem jeho nezlomne dobrotivej bytosti.

Vnútorné napätie a nesmierna

záťaž spôsobená tým, že

mu bolo bránené v jeho

pôsobení, neostali

napokon bez následkov

aj v telesnej

oblasti – v novembri

1941 si vynútili

pobyt v nemocnici

v Drážďanoch. Lekári

nedokázali diagnostikovať

nijaké fyzické

príčiny, a podvolili sa

prianiu pacienta vrátiť sa „domov“,

Abd-ru-shin v lete 1940

ROZHOVOR S ABD-RU-SHINOM:

Abd-ru-shin je muž niečo vyše päťdesiatročný, skromný, vždy starostlivo oblečený, je láskavý a veselý a bystrého ducha.

... Už na začiatku rozhovoru sa prejaví jeho bytosť a charakter. ... Jeho idea (ako pomôcť ľudstvu,- pozn. redakcie) sa

silne odkláňa od bežných ideí. Hovorí, že nestelesňuje nijakú sektu, nijakú slobodomurársku lóžu alebo dokonca antikresťanstvo,

ako s úsmevom dodáva; lež hnutie je niečím, čo stojí celkom samo pre seba a nemá do činenia so žiadnym

iným. Naopak: sektárstvo neprichádza do úvahy, odmieta sa. Učenie stavia na logických zákonoch. Náš svet a prírodné

zákony sú nevyhnutným obrazom vôle, ktorá vychádza z Božského.- „Politika a strany?“ – „To dnes nemá žiaden zmysel,

všetko predsa dopadne ináč, ako si ľudia myslia!“ Toto predpokladá a chce to vo svojom učení dokázať, nie prorokovaním,

lež na základe pôsobenia duchovných zákonov. – „Teda predsa nejaké náboženstvo?“ – „Nie tak, ako si to človek

predstavuje“, vraví a urobí odmlku, „...Každý, kto sa snaží preskúmať zákony života, narazí nevyhnutne na Boha, na silu,

alebo ako to už len chce nazvať a pri tomto poznaní ho to núti na kolená, či chce alebo nie.“ – Nebojuje s cirkvami, ako sa

mu to z istých kruhov zazlieva. Váži si presvedčenie každého človeka, usiluje však o také náboženstvo, ktoré by malo

byť dedičstvom všetkých ľudí v rámci absolútnej prirodzenosti, pričom vylučuje akúkoľvek dogmu. Vznáša sa pred ním

praobraz slobodného človeka (...) Nedávno Abd-ru-shin predniesol kruhu pozvaných hostí zaujímavé prednášky, ktoré

sa uskutočnili v drevenej budove na tento účel postavenej...“


OSOBNOSŤ

LITERÁRNE DIELO

OSKARA ERNSTA BERNHARDTA

(najdôležitejšie tituly v chronologickom slede)

Južný štít „Švajčiarskeho dvora“

v Oberkipsdorfe. Vo verande na

prvom poschodí sa nachádzala

pracovňa Abd-ru-shina.

teda do Kipsdorfu. Tam dňa 6. decembra

1941 v popoludňajších hodinách

Abd-ru-shin opustil túto

zem. – Jeho prianie vrátiť sa domov

znamenalo ísť v ústrety cieľu, ktorý

je nášmu svetu nesmierne vzdialený.

– Koniec seriálu –

Monika Schulze

Hrobka Abd-ru-shina v tvare pyramídy

na Vomperbergu

Poznámky a literatúra:

(1) Časopis „Der Ruf“, číslo 1-2/1927

(2) Akciu uskutočnila „Tajná štátna polícia –

vedenie štátnej polície Mníchov“, správa

číslo 74755/37 II 1 E/Br. (Mníchov 12. august

1937).

(3) „Župným vedúcim“ resp. prokuratúrou

Zemského súdu Innsbruck. Vo februári

1941 bolo predbežné vyšetrovanie zastavené,

dokumenty zhoreli pri leteckom

útoku na Innsbruck.

1906 Z ďalekých krajín – zážitky z ciest a poviedky (zväzok 1 a 2)

1908 Náramok. Annita. Dve novely

Medzi cudzími národmi (román)

Má dať - Dal (dráma)

1909 Bajadéra (dráma)*

Perla z háremu (román)

Knieža háremu alebo tajomstvo obchodníka s dievčatami (román)

Indický fakír (dráma)*

Salónni zbojníci (dráma)*

Človek bez vlasti - divadelná hra v štyroch dejstvách*

Poctený cenou (román)

Rhada (novela)

1911 Dezertér (dráma, v spolupráci s Cl. Schott)

V zajatí fakírov (román)

Vychvaľovaný človek (Farce, Schwank)* - (Pseudonym Kurt Valkenau)

V ťažkom podozrení (román)

1913 Korisť (divadelná hra)*

1917 V putách zeme (veselohra)*

1918 Dobrodruh (divadelná hra)*

Bláznovo zlato (veselohra)*

1919 Indická Vestálka (divadelná hra)*

Prekliaty (divadelná hra)*

1920 Planúca hviezda (divadelná hra)*

Škorpión (divadelná hra)*

Údolie neviditeľného (činohra) (v úprave pre film: „Stratená cesta“)

Séria románov upravovaných pre film v nakladateľstve Blockhaus:

„Lady Hamilton“ (podľa A. Dumasa st.)

- Voľné spracovanie podľa Dostojevského predlôh:

Bratia Karamazovovci, Raskoľnikov – Zločin a trest

1921 Fantázia o démonoch (divadelná hra)*

1922 Diamanty (divadelný rukopis)

V putách zeme (vydané v knižnej forme)

* označuje divadelné hry, ktoré sú uvedené v renomovaných literárnych

encyklopédiách v Nemecku do roku 1968

45

Svet Grálu

19 | 2009


NÁZORY

46

Svet Grálu

19 | 2009

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 19/2009, vyšlo 1. 3. 2009.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk, mobil: 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),

Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Anna Štefková (Zlín),

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st. (Brno)

Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Ján Dobrota, Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš

Látal, Mária Majerová, Mária Pesselová, Rastislav Podivinský,

Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, n.o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, n.o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava), Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Ľuboš Záhora (Košice)

Grafika:

Martin Pukančík (Košice), Mario Comisso (Košice),

Jozef Lehotkai (Ráztočno), Kristýna Franková (Brno),

Alena Nairn (Praha), Pavel Patloch (Karviná)

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrace:

• iStockphoto: pederk (titul)

• Wikimedia Commons/Wikipedia.org: Botaurus-Stellaris (6); Rasbak (6);

Charles O‘Rear, California (10); Serg!o (10); J. Cameron (14); Julius Schnorr

von Carolsfeld (15); Christopher Walsh, Harvard Medical School (18); José-

Manuel Benito (18); NASA (19); Amgervinus, Martin Schongauer (21);

Gerard and Stetson (24); Jean-Martin Charcot (25); Hieronymus Bosch,

Sedm smrtelných hříchů, r. 1485 (30–31); Abbe Huc & Gabert (40)

• Dreamstime: Pavel Losevsky, Moskva, Rusko (2); Hallgerd (5); Galina

Korolenko, Moscow, Russian Federation (7); Ed Phillips, Warwick, United

Kingdom (7); Kucsma Gábor, Miskolc, Hungary (8); Niderlander (20);

Marcin Pwainski, Krościenko Wyżne, Poland (22); Stephen Strathdee,

Vancouver, Canada (23);

• www.sxc.hu: Breaza, Romania (11); Ove Tøpfer, Fredrikstad, Østfold,

Norway (11); Robbie Owen-Wahl, United Kingdom, Kazakhstan (12);

Sophie, Montreal, Quebec, Canada (13); Lars Sundström, Lund, Skane,

Sweden (13); Fons Reijsbergen, Leidschendam, zh, Netherlands (14–15);

Sophie, Montreal, Quebec, Canada (16); Rodolfo Clix, Sao Paulo, Sao

Paulo, Brazil (19);

• Kristýna Franková (3); • Vojtěch Zavadil (27–29, 48)

• Hospic archív (32–36); • GralsWelt (38–45)

• S láskavým súhlasom Najvyššieho purkrabství Pražského hradu (37)

• Jar, veľká voda, olej na plátne, 1897, Izák Iljič Levitan, Treťjakovská galéria,

Moskva, Rusko (zadná strana obálky)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svet.gralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už

súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme

radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.

Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Transplantácia pečene –

áno, či nie?

Jeden môj priateľ má rakovinu pečene

a podľa lekára má iba jedinú šancu na

prežitie, keď pôjde na transplantáciu.

Sám doposiaľ dúfa, že môže zmenou

svojho spôsobu života, výživy a duševnou

činnosťou prekonať aj svoju chorobu.

Čo môžem urobiť, aby som mu

pomohol pri jeho rozhodnutí?

Ako ukazuje aj naše interview

„Nechcel som umrieť“, rozhoduje sa

mnoho ľudí pre transplantáciu orgánu

bez toho, aby vedeli, čo sa pri

tomto zákroku deje a čo sa potom

pre nich zmení – predovšetkým, že

už nebudú môcť žiť bez liekov, budú

musieť počítať s fyzickými i psychickými

následkami a tiež nebudú mať

žiadne vyhliadky, že dosiahnu úplné

zdravie. Detailná informovanosť

o všetkých podmienkach transplantácie

orgánov je preto snáď najlepšou

pomocou pri rozhodovaní – a zároveň

aj istou ochranou pred „bolestivým

prebudením“, po ktorom už nie

je možné urobiť krok späť. Ale tak

ako vždy, keď sa niekto rozhoduje

v takej ťažkej životnej situácii – najviac

pomáha dobré priateľstvo, ktoré

rešpektuje rozhodnutie so všetkými

jeho následkami.

(red)

Prelomový rok 2012

V poslednej dobe často počúvam

o roku 2012, ktorý by mal na Zemi

znamenať koniec vlády rozumu

a nastolenie „Zlatého veku“. O tomto

letopočte hovorí údajne aj kalendár

Mayov, Indiáni kmeňa Hopi a indické

náboženstvá. Je na týchto proroctvách

niečo pravdy?

(meno v redakcii)

Práve ľudia, ktorí očakávajú zmenu

pomerov, opätovne uvádzali a uvádzajú

letopočty a dátumy, ktoré by

mali priniesť veľké zmeny. V minulosti

sa však datované proroctvá ukázali

viac-menej ako falošné.

Mayovia používali rôzne kalendáre,

ktoré sa pri výpočte dní opierali

o dvadsiatkový systém, a určité

dátumy sa opakujú vždy po 52 rokoch.

Jedna taká perióda mayského

kalendára končí v roku 2012. Avšak

nalinkovať určité očakávania je čistou

špekuláciou. Rovnako pochybné

je odvolávať sa v tejto súvislosti na

Indiánov kmeňa Hopi. Craig Carpenter,

ktorý je známy šírením ich

mierového posolstva, na dotaz odpovedal,

že o význame roku 2012 nevie

nič zvláštneho.

Vyzerá to, že v určitých kruhoch

dochádza opakovane k búrlivým

špekuláciám, ktoré trvajú, pokým

dátum takých proroctiev nevyprší.

Napriek tomu by sme nemali prehliadnuť

skutočnosť, že v mnohých

ohľadoch skutočne smerujeme k výrazným

udalostiam napriek tomu,

že dohľadné zmeny nemožno spájať

s konkrétnym dátumom. V časopise

Svet Grálu opätovne poukazujeme

na veľké, zásadné problémy nášho

sveta, napríklad v oblasti ekológie,

vplyv populačnej explózie, alebo oblasť

hospodárstva, kde náš peňažný

systém môže vyústiť do katastrofy.


NÁZORY

Mali by sme sa teda dobre pripraviť

na to, že sa životné podmienky

v dohľadnej dobe zmenia, no nenechajme

sa zmiasť „termínmi“. Naša

budúcnosť nepodlieha predurčenému

plánu, ale je otvorená – to znamená,

že ju svojimi rozhodnutiami môžeme

ovplyvniť.

(red)

Kto bol Abd-ru-shin?

Kúpil som si tri zväzky knihy „Vo svetle

Pravdy – Posolstvo Grálu“. Veľmi zaujímavé,

ale kladiem si otázku: Odkiaľ

má autor, Abd-ru-shin, svoje vedenie,

ktoré predsa človeku vôbec nemôže

byť dostupné? Hovorí, ako by on

osobne mohol všetko vidieť z božského

pohľadu. Je snáď prorokom, podobne

ako Hildegarda z Bingenu? Aký bol

priebeh jeho života a prečo tak vysoko

vyniká? Pripadá mi, ako by bol

druhým Ježišom! Čo znamená meno

Abd-ru-shin v preklade? Je to mnoho

otázok, ale prosím o odpoveď!

(meno v redakcii)

Pravdepodobne každý, kto Posolstvo

Grálu nečíta len povrchne, ale

zahĺbi sa do neho, si niekedy kladie

podobné otázky.

Pokiaľ ide o životnú dráhu Abd-ru-

-shina (občianskym menom Oskar

Ernst Bernhardt), od 15. čísla Sveta

Grálu sme uverejnili seriál, končiaci

v tomto čísle, v ktorom sa môžete dočítať

o všetkých podstatných údajoch

o jeho živote: Narodil sa v Bischofswerde

(neďaleko Drážďan), najskôr

bol obchodníkom, neskôr bol činný

ako spisovateľ cestopisov a divadelných

hier. Počas prvej svetovej vojny

bol internovaný v anglickom zajateckom

tábore (na ostrove Man), kde sa

v ňom zrodilo želanie priniesť ľudstvu

duchovné vedenie, ktoré nosil

v sebe. V dvadsiatych rokoch potom

začal pod menom Abd-ru-shin písať

prednášky svojho Posolstva Grálu.

Pre Abd-ru-shina bolo vždy dôležité,

aby do stredu pozornosti nebol

stavaný on, ale jeho učenie. Bol

odporcom akéhokoľvek kultu osobnosti.

Meno Abd-ru-shin si zvolil

ako upomienku na svoj pozemský

život, ktorý prežíval ako arabské

knieža za čias Mojžiša. Tento život

mu slúžil ako príprava pre zvestovanie

jeho „Posolstva Grálu“ v 20. storočí.

Meno Abd-ru-shin znamená

„služobník svetla“.

K otázke pôvodu svojho vedenia

poukazuje Abd-ru-shin na to, že to,

čo prináša, nie je zostavené z cudzích

prameňov, ale že čerpá sám zo

seba. A že tiež nie je ani prorokom

v bežnom slova zmysle: „To, čo hovorím

vo svojich prednáškach, hovorím

v presvedčení sám zo seba. A ak

možno v nich nájsť podobnosti s rôznymi

inými náboženstvami, tak som

z nich v žiadnom

prípade

nečerpal. Ale

teší ma, keď sa

v nich tieto podobnosti

nachádzajú.

Z týchto dôvodov stále vyzývam, že

sa majú skúmať slová, nie však všímať

si rečníka!“

Kto dokáže prijať Posolstvo Grálu

z presvedčenia, pretože pravdu toho,

čo v ňom je uvedené, nachádza aj vo

svojom vlastnom živote, alebo že

to zodpovedá jeho vlastnému cíteniu,

ten môže – sám zo seba – dôjsť

aj k poznaniu, kde má Posolstvo

Grálu svoj pôvod, prípadne aký bol

vnútorný pôvod Abd-ru-shina na

zemi. To však musí byť vlastné poznanie,

ktoré vôbec nemožno nahradiť

počúvaním alebo čítaním

úvah na túto tému.

(red)

UMENIE KOMIKA

Je dačo iné vedieť sa usmievať a dačo iné vysmievať sa. V úsmeve je obsiahnuté

pochopenie i láska, najväčšie predpoklady umenia. A preto je skutočná

komika veľkým umením, pretože nesmie byť zlá. Dokáže vnímať i najbiednejšiu

ľudskú trosku, vidieť v nej človeka, pochopiť i jej dušu. Každý chce byť

v dačom kráľom, i keby v živote bol len panským kočišom. Keď zhasnú svetlá

v hľadisku a zdvihne sa opona, kto z nás vie, na koľko životov sa díva? Prečo

práve toto gesto a prečo nie iné, prečo toto zdôraznenie, prečo? Vidíme len postavu

hry, malého človeka, ktorý pred nami žije svoj život v komickom zlomku,

časť nás všetkých, ktorí sme tak často dokonale komickí a smejeme sa vlastne

svojim chybám, pretože sa na seba nevieme dívať. A ten, ktorý svojím umením

stvoril tú postavičku s takou istotou, lebo vie pochopiť jej dušu, pozná korene

jej konania, ten by azda vedel rozprávať, že niekde žije človek podobný. Azda

sa s ním stretáme, azda ho pozdravujeme a zhovárame sa s ním. A predsa ho

nedokážeme vidieť tak, ako ho vidí on. Prečo je to tak? Pretože v druhých

ľuďoch hľadáme len to, čo v nich chceme nájsť, a vôbec nie to, čo v nich naozaj

je. Lebo to by značilo odosobniť sa, prestať sa dívať len sebeckým pohľadom

svojich inštinktívnych lások a nenávistí a stať sa múdrym. Aké dobré by

bolo poznanie, že každý človek, s ktorým sa stretáme, je v dačom lepší ako

my. A predsa – i keď to uznávame – nemáme nič iné na starosti ako zisťovať,

v čom je ten človek horší ako my. Herectvo komika je vo svojej dokonalej forme

úžasnou objektivizáciou, hľadaním stavu duše, z ktorého vyplýva tomu alebo

onomu z nás to tak často naivné presvedčenie, že žijeme dobrý život a že je veľa

ľudí, ktorí sa nám nemôžu rovnať. Lebo si nevieme priznať, na aké hlúposti

sme to pyšní, aké nezmyselnosti nám dodávajú pocit uspokojenia a aká malá

úbohosť sa skrýva v našom jadre. Nájsť tento stav duše a glosovať ho s úsmevom,

to je veľké umenie.

(meno v redakcii)

47

Svet Grálu

19 | 2009


NA ZÁVER

HODNOTA SLOV

A PRESVEDČENIA

VOJTĚCH ZAVADIL

P

ri dvojmesačnom pobyte medzi

indiánmi kmeňa Yek-wana

voľne žijúcimi v pralesoch Venezuelskej

Guayany som mal možnosť si

uvedomiť jednu podstatnú vec: je to

váha slova. Až na tomto „ozdravnom

pobyte“ som si plne uvedomil fakt,

s akou ľahkovážnosťou v našom svete

zaobchádzame s rečou. Indiáni berú

svojím prirodzeným spôsobom slová

druhých celkom vážne a rovnako

vážne myslia aj to, čo sami hovoria.

Slovo tu má váhu, je podložené vnútorným

hnutím, je podložené odkazom.

Väčšinou im chýba aj zmysel pre

dvojzmysly a skrytú iróniu, rovnako

48

Svet Grálu

19 | 2009

ako pre vypočítavosť, skrytú pod pretvárkou.

Preto sa tak často stali obeťami

klamstiev a postranných úmyslov

zo strany belochov. Iste nemá

zmysel pokúšať sa ich spôsob života

napodobňovať; napriek tomu je tu

niečo, čo aj nás môže priviesť k zamysleniu,

pretože ich priamočiarosť

pramení z prostoty zmýšľania.

Prírodnými národmi sa môžeme

inšpirovať nielen pokiaľ ide o vážnosť,

akú prikladajú hovorenému slovu, ale

aj v humore. Indiáni, ktorých som mal

možnosť bližšie spoznať, nepoužívajú

humor na výsmech alebo potupenie,

napriek tomu je tento humor na náš

uhladený vkus veľmi, veľmi priamočiary.

Často si robia žarty z najrôznejších

neprirodzeností v niečom

konaní, a triafajú do čierneho. Humor

funguje ako ozdravný prvok ich

spoločenstva. Ako by nám prospel

taký druh priamočiareho humoru!

Vo vzájomnej úprimnosti i tolerancii,

v prijatí chýb druhých i v priateľskom

upozornení na ne.

Ľudia, ktorí určitým spôsobom

holdujú ľahkovážnemu rozprávaniu,

často svoje správanie obhajujú či

ospravedlňujú: „predsa tu nebudeme

sedieť ako zarezaní“, „predsa sa nebu-

deme stále baviť o vážnych veciach“,

prípadne tým, že by si inak nemali

čo povedať s ľuďmi, ktorí nie sú „na

duchovnej ceste“. Tak klamú sami

seba – vôbec nejde o zavádzanie hovoru

na „duchovné témy“ za každú

cenu alebo o mlčanie. Naše snaženie

nevyžaduje, aby sme sa stali mlčanlivými

alebo zamĺknutými, rovnako

ako dnešný svet od nás nežiada, aby

sme plytvali zbytočnými slovami. Tá

polarita je inde. Ľahkovážny rozhovor

nie je opakom rozhovoru na duchovnú

tému; je ním bezduchý rozhovor,

absencia reči podloženej živým

cítením, v ktorej je človek plne prítomný

svojím duchom.

Skúsme brať slová svoje i ľudí okolo

seba skutočne vážne. Poďme všetkému

až na koreň, hľadajme motiváciu

a nebojme sa podľa nej konať.

Potom uvidíme, že po počiatočnom

prekvapení budú – prinajmenšom

niektorí – v našej

prítomnosti ľahkovážnosťou

šetriť.

Vojtěch Zavadil


Z

času na čas sa v živote človeka vyskytnú silné momenty,

ktoré na okamih zatlačia do úzadia všetky

všedné myšlienky a na chvíľočku sa z hlbín vnútra vynorí

myšlienka o zmysle jeho bytia. Sú to mocné okamihy, keď

sa k slovu prihlási dovtedy netušený duch človeka. Tieto posvätné

okamihy sa môžu stať bodmi obratu v jeho živote. Keď

sa spojí vonkajšie vedomie s vnútorným, dovtedy nedôležité

otázky sa stanú otázkami životne dôležitými a človek zatúži

dozvedieť sa všetko o svojom pôvode a účele bytia. Vydáva sa

na cestu. Hľadať odpovede na otázky prýštiace z hlbín jeho

duše. Sťa vyprahnutý začne vpíjať do seba všetko o svete,

ktorému dovtedy nevenoval pozornosť. Ako každý vysmädnutý

aj on bude spočiatku túžiť v prvom rade uhasiť si smäd

a kvalite vody nebude venovať pozornosť. Ale onedlho, pokiaľ

ostane bdelý, si uvedomí rozdiely v jej kvalite. Podobne to je

aj s informáciami o nadpozemskom svete, ktoré sú k dispozícii

v neprebernom množstve. Ich kvalitu nedokáže obsiahnuť

svojimi zmyslami, môže ju jedine vycítiťw. Na ceste, po ktorej

začal kráčať, časom zatúži stretnúť niekoho, kto mu bude

rozumieť. Niekoho, kto sa na cestu hľadania vydal skôr a kto

mu vie poradiť. Radosť zo stretnutia môže občas spôsobiť, že

bez toho, aby si to spočiatku uvedomil, začne kráčať cestou

svojho blížneho. Tá však nemusí byť vždy správna. Uvedomí

si, že sa musí naučiť kráčať sám a nespoliehať sa iba na rady

skúsenejšieho. Keď sa k tomu odhodlá, bude môcť v Posolstve

Grálu nájsť pochodeň, ktorá mu osvetlí jeho cestu, aby na nej

nezablúdil a došiel do cieľa.

Knižná ponuka

Abd-ru-shin

VO SVETLE PRAVDY - POSOLSTVO GRÁLU

5. slovenské vydanie - jednozväzkové, august 2005,

832 strán, tvrdá väzba, prebal,

cena 15,93 € (480 Sk),

vydal EFEZUS s.r.o. Slovenská Ľupča

Audio/MP3

Abd-ru-shin

VO SVETLE PRAVDY - POSOLSTVO GRÁLU

Diely I a II

Zvuková nahrávka vo formáte MP3.

Vydal EFEZUS s.r.o. Slovenská Ľupča.

Diel I, cena 8,30 € (250 Sk)

Diel II, cena 14 € (422 Sk)


Ó, ako človek občas túži uniknúť z toho nechutne nadneseného,

jalového mlátenia prázdnej slamy, ako sa mu chce utiecť

k mlčanlivosti prírody, do trestaneckej mĺkvoty dlhej,

húževnatej práce, do nemoty tvrdého spánku, opravdivej

hudby a tichého dotyku srdca, onemeného z prekypujúcej nehy.

Boris Pasternak, Doktor Živago

More magazines by this user