SG19

More documents

Recommendations

Info

ROZHOVOR mladé matky rodín, ľudí po svadbe, dvadsať, tridsať, štyridsaťročných – i tu je potrebné nejako sa vyrovnať s končiacim sa životom… SG: Ako to zvládate vy a váš personál? Ste tak blízko umieraniu, smrti, bolesti… Všetci majú pocit, že naša práca je veľmi smutná… Ja by som ale povedala, že robíme niečo veľmi zásadné a užitočné… a keď to postavím oboma nohami na zem – ľudia potrebujú nejakú konkrétnu pomoc. Nie sú zvyknutí takúto situáciu prežívať denne. So zubárom si poradia, aj so zlomenou nohou, ale s týmto sa v živote veľmi nestretávajú… náhle to na nich spadne a je to balík všetkých možných problémov. Ukazuje sa vám celý váš život, to čo ste nestihli a tak ďalej. Myslím si, že do takejto situácie vstupujeme s tým, že vieme ako pomôcť. A z toho pramení tá základná ľudská radosť – keď niekto potrebuje pomoc a vy mu ju dokážete poskytnúť. Okrem tej hlbokej, vnútornej radosti si odnášame aj pokoj, ktorý sa dostaví pri kontakte s naplnenosťou, zmierením, alebo so zmyslom života. Denne vidíme krehkosť nielen ľudí na konci života, ale aj vlastných životov, a to nás núti roztriediť si svoje záležitosti na dôležité a nedôležité – tak ako majú byť, alebo tak, ako je dobré, aby boli. Ak to mám povedať menej vzletne – táto práca vlastne mnohým z nás prináša do našich životov určitý poriadok, svetlo a zmierenie a ešte vďačnosť…, s ktorou sa lepšie žije… Povedala by som, že v skutočnosti sa mnohým z nás s hospicom žije lepšie než predtým, pretože si to uvedomujeme, takže keď prídeme z práce domov, možno menej vynadáme deťom za to, že neumyli riad a namiesto toho si nájdeme trochu času na rozhovor. Priority sa preskupia, takže to nie je len smutná práca. Pracujeme so 34 Svet Grálu 19 | 2009 Keď na svet prichádzame a keď z neho odchádzame, často nemáme dosť síl. Sme krehkí. Potrebujeme mať nablízku tých, ktorí nám rozumejú. Hospice na celom svete sa usilujú odpovedať na toto obyčajné ľudské volanie po blízkosti, dôstojnosti a porozumení. Náš život je cesta. Má začiatok a má i koniec, oboje k ceste patrí. Keď máme veľa síl a svižne kráčame životom, vieme byť statoční a veselí. Budujeme vzťahy, dokážeme prekonávat prekážky i rozdávať radosť. smutnými ľuďmi vo vážnych, ale o to dôležitejších situáciách. SG: Keď si predstavím, ako to funguje v praxi – okrem tej praktickej pomoci poskytujete ľuďom určite aj nejakú duchovnú podporu. Iste sa vás niektorí ľudia pýtajú, čo s nimi bude po smrti…? My sme tam hlavne kvôli zaisteniu technických, praktických záležitostí… samozrejme, súčasťou toho je i to sprevádzanie, ktoré je z našej strany veľmi decentné. Vstupujeme niekomu do života – na krátku chvíľu – vstupujeme do jeho bytu a snažíme sa skôr primäť rodinu, aby ona sama riešila svoje vzťahy a podobné otázky… My sme akoby mimo tohto kruhu, aj keď do neho vidíme. Ale nie sme tí, ktorí tam prišli umierajúceho držať za ruku. To musí jeho rodina. Čo sa týka duchovnej starostlivosti – hovorím o zdržanlivosti. Jedným z dôvodov je, že skutočne pracujeme vo veľmi ateistickom prostredí – ja ani o svojich zamestnancoch neviem, kto z nich je veriaci a kto nie… neskúmam to, naopak od nich chcem, aby to boli dospelé a vyrovnané osoby, aby mali zmysel pre humor, aby boli (pokiaľ sa dá) vyrovnaní so svojou vlastnou smrteľnosťou, konečnosťou. Rozhodne nechodíme do rodín s tým, že by sme im nosili nejaké duchovné posolstvo, niečo im vysvetľovali, učili ich, evanjelizovali a pod. Snažíme sa tam byť akoby bokom a pokiaľ sa na nás obrátia s nejakou otázkou, dáme odpoveď zo svojej vlastnej nádeje… SG: Dnes sa často v súvislosti so smrťou a umieraním hovorí o eutanázii… My sa s týmito žiadosťami nestretávame – pretože k nám ľudia prichádzajú preto, že chcú žiť čo najlepšie a je na nás, aby sme im s tým pomohli. Takže u tých 500 pacientov sme sa stretli asi dvakrát so žiadosťou
o eutanáziu a jednoznačne sa potvrdilo, čo sa všeobecne hovorí – od chvíle, keď im bola poskytnutá kvalitná starostlivosť, sa už o tom nezmienili… My sme skôr svedkami toho, že keď ľudia umierajú doma, kde je o nich dobre postarané a sú pri nich ich najbližší, je každý deň dobrý… a nik nechce ukončiť svoj život predčasne… Naopak, je dobré si uvedomiť, že všade vo svete, kde bola eutanázia čiže asistovaná samovražda uzákonená, nedochádza k tým žiadostiam preto, že by niekto trpel nevyliečiteľnými bolesťami, ale väčšinou preto, že stratil zmysel života, že sa cíti byť na ťarchu. A to je veľmi alarmujúci problém. Toto si nik veľmi nevšíma. V médiách sa uvádza, ako tí ľudia nevýslovne trpeli. Avšak to nemusí byť vôbec pravda. Súčasná medicína vám dokáže takmer na sto percent zmierniť neznesiteľné bolesti – takže ten argument úplne odpadá. A pokiaľ tie bolesti nie sú tlmené – je to chyba lekárov. SG: Inými slovami – uzákonenie eutanázie je výsledkom nekvalitných medziľudských vzťahov… Myslím si, že volanie po eutanázii je trochu výsledkom zamerania dnešnej spoločnosti, ktorá chce byť krásna, výkonná, pôvabná a hladká a zrazu, keď na ňu zaklope tá krehkosť, bolesť, nemá pre ne v živote miesto. Ale i bolesť a utrpenie majú v živote svoje miesto – je potrebné o tom premýšľať a zamýšľať sa i nad tým, ako ľuďom od nich uľaviť, a nie ako si to celé skrátiť. A vo chvíli, keď si uzákoníme eutanáziu, budeme mať inú starosť – a možno ešte oveľa horšiu. SG: Zmienili ste sa o liekoch, ktorými je možné tlmiť bolesť – vy ste schopní poskytovať i takéto služby? Áno, máme lekárov, ktorí liečia bolesť kvalitne – našich pacientov teda bolesti netrápia. A nechcú ani eutanáziu. Kvalita starostlivosti závisí od toho, že budeme ochotní ju poskytovať, že budeme mať vo všeobecnosti v etických normách akúsi vnútornú povinnosť sa o tých krehkých ľudí starať. Je vonkoncom jasné, že ich bude stále viac, čo je daň za to, akým spôsobom žijeme. Žijeme veľmi ľahko, máme pohodlný, bohatý život, ktorý sa nedá porovnať so žiadnou minulou dobou. A daň, ktorú za to platíme, je pomalé starnutie a umieranie, pretože všetci potom umierame s tými umelými kĺbmi, ale dlhšie a neskôr… SG: V našom rozhovore sme sa už niekoľkokrát dotkli toho, že počas života sa ľudia o tému umierania a smrti príliš nezaujímajú. Odsúvajú ju niekam do úzadia, boja sa jej, a potom, keď to príde, sú zhrození… Čo by ste takýmto ľuďom odkázali? Ja si z tejto práce odnášam „učenie sa vďačnosti“. Keby ste odo mňa chceli jednoduchý recept, tak ako tu sedíme my traja za týmto stolom, skúsme sa každý hneď teraz zamyslieť nad svojím doterajším životom a zároveň si predstavme, že nám už zostáva len toľko, koľko našim pacientom – povedzme, že iba mesiac. Položme si potom otázku – čo by sme ešte chceli dokončiť a čo by sme už počas toho mesiaca robiť nechceli, pretože by sa nám to už zdalo zbytočné… Určite prídeme na niekoľko vecí, ktoré stojí za to si Opatrovateľ a dobrovolníčka pri pacientke pestovať. A jednou z nich je napríklad vďačnosť. Keby sa človek občas takto pristavil a poďakoval za to, čo dostal, a nemal priveľké očakávania od budúcnosti – to znamená, keby nežil v predstavách, že dobrý život je dlhý a pohodlný – tak sa nebude tak báť. SG: Stretli ste sa niekedy počas svojej praxe s tým, že by príčinou bolesti umierajúcich ľudí, či už fyzických alebo duševných, boli nevyriešené vzťahy? Stretávam sa veľmi často s tým, že človek, ktorý trpí bolesťami, trpí práve preto, že má niečo nedoriešené. Uvediem príklad. Manželská dvojica si navzájom nevyriešila oznámenie prognózy… pritom ju obaja poznali – pán vedel, že zomiera, vedela to aj jeho manželka, ale chceli sa navzájom šetriť, tak si to nepovedali. Pán mal skutočne nesmierne bolesti – lekárka si s tým už pomaly nevedela rady a vravela – „je to skrátka spôsobené tým, že tam je napätie – on už chce umrieť, ale nemôže“. Ten pán mal syna v Amerike, a volať syna z Ameriky kvôli tomu aby sa s vami rozlúčil vo chvíli, keď si vravíte, že máte reumatické bolesti, je trošku trápnosť – „príď, pretože oteckovi nie je dobre…“. To je niečo iného než „príď sa rozlúčiť, otec umiera…“ V tomto prípade sa museli do toho poriadne vložiť psychológ i sociálni pracovníci, aby 35 Svet Grálu 19 | 2009
Page 2 and 3: ■ ■ ■ strana 5 strana 8 stran
Page 4 and 5: NA ÚVOD… „Prosím vás, veď v
Page 6 and 7: ZDRAVIE Aesculus hippocastanum dáv
Page 8 and 9: 8 Svět Grálu 19 | 2009 Ešte nepr
Page 10 and 11: ZDRAVIE Pôsobenie stravy na člove
Page 12 and 13: ZDRAVIE zase do morí a oceánov, t
Page 14 and 15: TÉMA ŽIVOT Artur Zatloukal V posl
Page 16 and 17: TÉMA a tak Hospodin Boh zoslal na
Page 18 and 19: TÉMA úroveň je tá, v ktorej sú
Page 20 and 21: 20 Svet Grálu 19 | 2009 TRAGICKÉ
Page 22 and 23: NA ZAMYSLENIE podobnými praktikami
Page 24 and 25: 24 Svet Grálu 19 | 2009 Grécky v
Page 26 and 27: HYPNÓZA HYPNÓZA A ZODPOVEDNOSŤ o
Page 28 and 29: FOTOREPORTÁŽ Milagros, miestna u
Page 30 and 31: 30 Svet Grálu 19 | 2009 áš sklon
Page 32 and 33: udia by mali umiera doma amyslite s
Page 36 and 37: ROZHOVOR primäli tých ľudí, nec
Page 38 and 39: Siegfried Hagl Na Čínu sa dnes my
Page 40 and 41: HISTÓRIA 40 Svet Grálu 19 | 2009
Page 42 and 43: OSOBNOSŤ Abd-ru-shin - život a di
Page 44 and 45: OSOBNOSŤ 44 Svet Grálu 19 | 2009
Page 46 and 47: NÁZORY 46 Svet Grálu 19 | 2009 Im
Page 48 and 49: NA ZÁVER HODNOTA SLOV A PRESVEDČE
Page 50: Ó, ako človek občas túži unikn

SG19

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?