SG19

ROZHOVOR
Videla som obrazy z čias, keď som bola
dojčaťom, môj príchod na svet, obdobie
zo škôlky, svojich priateľov, aj situácie,
ktoré si človek pamätá rád, pretože
sa v nich udialo veľa emocionálne silných
udalostí. Pri tomto spätnom pohľade
prežíva človek skutočne všetko
ešte raz a pokúša sa podržať si krásne
okamihy, avšak nie je to možné, pretože
sú tu už opäť nové obrazy a k tomu
nové pocity.
Povedali by ste, že ste v tom spätnom
pohľade prežívali výlučne udalosti,
ktoré Vás obzvlášť formovali a emocionálne
sa Vás dotkli, alebo v tom boli
aj veci, ktoré by sa dali označiť za banálne
a všedné?
Boli v tom aj banálne veci všedného
života. Ale to, čo ma v živote už vtedy
emocionálne oslovilo, to bolo týmto
spôsobom znovu tu aj v spätnom pohľade
na život. Boli však aj veci, pri
ktorých som sa cítila dosť neutrálne.
Niekedy potom som zažila ešte inú
vec, iné farby, príjemnú atmosféru a vídala
som aj jasné svetlo a videla nejaký
tunel. A tým som bola skutočne
magicky priťahovaná, zmocnil sa ma
pocit bezpodmienečnej lásky a ja som
chcela ísť stoj čo stoj za týmto svetlom,
ale naraz stál niekto pred týmto tunelom
a povedal mi: „Ešte neprišiel čas –
vráť sa!“. S týmito slovami som súčasne
počula volať svoju matku, stála som
pred zaniknutým tunelom, celé okolie
zošedivelo. Bralo mi to pôdu pod nohami
tak silno, až som mala pocit, že
sa zrútim. Potom som sa ocitla opäť vo
svojom tele a cítila bolesti. To, čo som
zažila, som si ako trinásťročné dieťa
nedokázala nijako vysvetliť a ani moji
rodičia mi na moje otázky nedokázali
dať odpoveď.
Hovorili ste potom o týchto zážitkoch?
Pokúšala som sa o tom s niekým
hovoriť, ale v našej rodine to nebolo
možné. To, čo som prežila, som jednoducho
nechala na seba pôsobiť
a stala som sa oveľa, oveľa citlivejšou.
Dokázala som lepšie pracovať na citovej
úrovni, dostala som sa skôr do svojej
rovnováhy, naučila som sa hľadať
odpovede v sebe a mala som aj mnoho
jasnovidných zážitkov.
Aké napríklad?
Vedela som napríklad, aké témy budú
v školskej práci, alebo som prostredníctvom
snov dostávala odpovede na
otázky, ktoré mi inak nikto nedokázal
zodpovedať.
Bola vôbec vo Vašej rodine možná
diskusia na otázku života po smrti?
Mala som veľké šťastie: jediná, ktorá
mi dokázala odpovedať na moje otázky
a ktorá mala aj veľmi dobrý pohľad na
smrť, bola moja babička. Dokázala
dobre spracovať svoje zážitky z vojny
a vedela hovoriť o smrti spôsobom,
ktorým mi umožnila pochopiť, že je
to niečo prirodzené. Veľmi ma tým
ovplyvnila. V 15-tich alebo 16-tich rokoch
som po ukončení školy vlastne
chcela pracovať v domove dôchodcov,
ale ešte ma ovplyvňovali aj moji rodičia
a toto povolanie som si napokon
nezvolila. No ani potom to nebolo zlé,
pracovala som v maloobchode, môj
školiteľ bol veľmi otvorený a duchovne
orientovaný, išla som proste inou cestou.
Koniec - koncov, keď som asi pred
desiatimi rokmi začala pracovať ako
liečiteľka, mala som často klientov chorých
na rakovinu, o ktorých som sa
starala až do ich konca, pričom mi bolo
jasné, že je to moja úloha. Pri tomto
opatrovaní nachádzam opätovne tento
pocit bezpodmienečnej lásky, ktorý
som zažila spolu s jasným svetlom. Je to
krásne, zmocňuje sa ma to zakaždým,
keď spolupracujem s umierajúcimi.
Pri sprevádzaní umierajúcich ľudí
môžete teda využiť svoje vlastné skúsenosti
a zážitky…
Áno, práve píšem knihu o obradoch
pri sprevádzaní umierajúcich. Žiaľ,
ešte stále máme príliš málo takýchto
rituálov pre jednotlivé fázy umierania.
Mala som napríklad klienta, pre ktorého
bolo nemožné, aby si v nemocnici
ochránil svoje súkromie. Otáčal sa,
nechcel sa už s nikým vidieť, chcel byť
iba sám, čo však v tomto období bolo
sotva možné. Pomocou rituálu som ho
zahalila do „ochranného obalu“, kde sa
cítil vyrovnanejší a tento obal som vo
svojej predstave naplnila jasným bielym
svetlom, ako som to sama videla.
A to skutočne pomáha, pôsobí to u pacientov
a pomáha to aj k vytvoreniu
vlastného priestoru.
Pri sprevádzaní umierajúcich tiež
dbám na kontakt umierajúceho s jeho
rodinnými príslušníkmi a pokúšam
sa vycítiť, kde je ešte nutné niečo vyriešiť.
Počas hlbokých rozhovorov vidím
často obrazy alebo zažívam emócie,
ktoré sa pokúšam vtesnať do slov,
takže sa v rozhovore dostaneme ďalej
a vidíme, ako je treba riešiť konflikty.
Čo je z Vášho pohľadu zmyslom života?
Pátrali ste po odpovedi na túto
otázku?
Môžem pri tom vychádzať len sama
zo seba: zo spätného pohľadu na život,
zo sprevádzania umierajúcich.
Z toho všetkého mi je jasné, že my
všetci zrejme musíme k tejto téme pristupovať
so slovom „láska“. Pritom ide
o otázky: ako človek zaobchádza sám
so sebou? A ako sa správa k svojim
blížnym? Láska je to, s čím by mal človek
stále kráčať ďalej a láska znamená
aj najvyššiu kvalitu života.
„Kvalitou života“ mienite aj vyšší
stupeň vedomia?
Áno, a tiež si myslím, že témy, ktoré
podnecujú k vývoju, sú u každého človeka
iné. Každý musí hľadať sám za
seba, aby zistil, čo vyžaduje jeho najhlbšie
vnútro – no oporou mu bude
vždy láska.
rozhovor viedol Werner Huemer
9
Svet Grálu
19 | 2009