jún 2012 – august 2012
O pôsobení dvoch veľkých reformátorov cirkvi
strana 32
Rozhovor s MUDr. Tiborom Barancom
strana 42
Pri duševnej činnosti sú niektoré
oblasti mozgu obzvlášť aktívne
strana 48
Cena 2,89 €
december 2012 – február 2013
Ako viesť svoje deti
strana 11
Rozhovor s pátrom Anselmom Grünom
o živote, viere a spiritualite
strana 45
Rozhovor
s PhDr. Milanom Zemkom CSc,
členom historického ústavu
SAV v Bratislave
strana 14
Cena 2,89 €
www.svetgralu.sk
ww.svetgra
Duchovné súvislosti v živote
Dosiahneme pránickou
stravou duchovný pokrok?
strana 14
september 2012
– november 2012
Dajú sa vedecky vysvetliť,
alebo sa udial zázrak?
Rozhovor s mužom závislým od drog
strana 11
strana 38
Slepé nasledovanie
vierouky je pre
duchovný
vývoj škodlivé
strana 45
Ako deti správne motivovať
k práci
strana 14
aktuálna ponuka
www.svetgralu.sk
Cena 2,89 €
kalendar_titul 2013.in d 1
Každý den, týden, týden imě
i měsíc v roce má
ásvou barvu, která ovlivňuje náš
život, , podobně podob
jako jej ovlivňují fá
fáze Měsíce nebo postavení planet.
Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.
ve dnech roku
s fotografiemi Karla Prskavce
Barva roku 2013
Duchovné súvislosti v živote
zlatá
marec 2013 – máj 2013
Prečo niekedy horoskopy
nevychádzajú
strana 18
strana 12
Predstavujeme metódu
z východného Slovenska
strana 34
Nové výskumy zážitkov blízkosti smrti
strana 41
Otázka, ktorú si kladie mnoho
veriacich
strana 52
Cena 2,89 €
www.svetgralu.sk
Duchovné súvislosti v živote
www.svetgralu.sk
Duchovné súvislosti v živote
strana 34
strana 53
Rozhovor
s Prof. Ludmilou Kameníkovou,
o ľudskom zdraví
strana
18
Rozhovor s Margot Ruis
nielen o prírodných
bytostiach
strana 34
Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,
hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.
Ďalšie číslo 37
Vychádza v septembri 2013
Na onom svete
O existencii onoho sveta mnoho ľudí nepochybuje.
Ale ako to tam vyzerá, vie málokto.
Namiesto fantastických predstáv hľadáme jasný
obraz, zapadajúci do múdreho usporiadania
celého sveta.
Svet Grálu
Svet Grálu
32
Svet Grálu
Jan Hus a Martin Luther
Integrovaná medicína
Ako sa prejavuje
duša človeka?
Život bez jedla?
„Pránická strava“
Svet Grálu
Jeme lieky,
ale zdraví nie sme
Svet
Grálu
Môžeme žiť
bez jedla?
33
Desať rán
Prečo egyptských horoskop
„Život byl poměrně nudný.
Lieky na trvalé
Tak proč si ho nezpestřit?“
uzdravenie nestačia
niekedy
nevychádza?
Nebezpečenstvo dogmatizmu
Naše minulé životy
Život s „druhým
svetom“
„V pote svojej tváre…“ Prečo ich nepoznáme?
Svet Grálu
34
12 zlatých pravidiel úspešnej výchovy
Svet Astrológia dnes
Grálu
„Biblia pre mňa nie je dogmou!“
Slováci, akí sme?
Svet Grálu
35
POSELSTVÍ
BAREV
2013
fi
?
smrt
narodenie
zivot
Samoliečba Barbro Karlén spomína:
zápalových „Keď som bola Annou Frankovou“
chorôb
Skúsenosti blízkosti smrti:
Ilúzia či realita?
Prečo mal Kristus taký
hrozný osud?
Božia iskra v nás
Aký je skutočný pôvod
človeka?
Skrytý zmysel
starnutia
Správny vzťah k tejto etape
života
Martin Ernst: Hľadanie stôp
Zážitky a poznania v zrkadle všedného dňa
EDÍCIA SVET GR ÁLU
z obsahu:
Existuje „duša“? | Jesť zo „stromu
poznania“ | Popolcová streda 2000
| Milosť pred právom? | Noemova
archa | Úsporný balíček | Nostalgia
za východom | Bázeň | Ora et labora
| Poslaný do púšte | Pokus zaistiť
stopy | V znamení Jonáša | Dvanásť
dobrých slov | Ver si! | ... ten nech prvý
hodí kameňom! | „Stane sa ti to, čomu
veríš!“ | Záblesky pravdy v Goetheho
„Faustovi“ | K životnej radosti správnym
dýchaním | Oko za oko, zub za zub?
| Byť nákovou alebo kladivom | Ako
som našiel svetlý most.
NÁBOŽENSTVO
Naša cena: 6,70 €
Cena pre predplatiteľa: 6,30 €
Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
NA ÚVOD…
Č o nás to, doparoma, napadlo písať
o homosexualite? Taká kontroverzná
téma – vyzerá to, akoby sme chceli čo
najviac ľudí naštvať. Alebo si aspoň
užiť trošku adrenalínu prechádzkou
po tenkom ľade. Rup – a preboríme
sa rovno medzi vodníkove hrnčeky.
Prečo nenapíšeme radšej niečo o anjelských
chóroch s bytosťami v ružových
nočných košieľkach, spievajúcich
sladké piesne za zvukov hárf?
Tým by sme určite nikoho nepopudili
a všetci by sme boli spokojní
a šťastní.
Prečo nie? Pretože na tomto pozemskom
chóre nie sme väčšinou ani
spokojní, ani šťastní, môžeme si za to
sami a máme na to habadej dôvodov;
vlastne príčin. Málo, primálo šťastia
a harmónie si užijeme. Prečo? Pretože
šťastie je vnútorný stav človeka, a pretože
jadrom harmónie nie je vzťah
medzi ľuďmi navzájom, ale vzťah
medzi človekom a Božími zákonmi,
Božou vôľou. Skutočne, človek, ktorý
žije z mála a len málo toho potrebuje,
môže byť pokojne šťastnejší než boháč
s veľkými nárokmi. A človek chorý
alebo postihnutý dokáže byť šťastnejší
než požadovačný nespokojenec,
ktorý sa aj tak nikdy dosť nenapožaduje
a nikdy dosť neuspokojí.
No a tie Božie zákony, Božia vôľa?
Veci môžeme posudzovať podľa premenlivých
a nedokonalých ľudských
meradiel, alebo hľadať vyššie uhly
pohľadu, pravdivejšie a múdrejšie.
Keby sme sa opýtali starorímskeho
občana z Ježišových čias na jeho názor
na otroctvo, dozvedeli by sme sa,
že vlastníctvo otrokov je veľmi užitočná,
príjemná a dobrá vec. – No
áno, namietli by sme, ale otrok je
predsa tiež človek, duchovná bytosť
a zaslúži si slobodu osobnosti. Nesmieme
s ním zaobchádzať ako s majetkom,
ktorý sa dá zbičovať alebo zabiť
podľa rozmaru svojho pána. Tu
by sa na nás občan pozrel so zmesou
súcitu, pohŕdania a hnevu a povedal
by: My predsa všetci vieme, že
otroctvo je v poriadku, je súčasťou
nášho znamenitého usporiadania.
Tým sme si všetci úplne istí, skrátka
máme pravdu a basta. A ty sa chlapče
so svojimi námietkami veľmi nevyťahuj,
pretože nie si riadny rímsky občan,
ale iba príslušník kmeňa Bojov
alebo severnej Panónie a ako taký by
si mohol akurát utŕžiť pekný výprask
alebo rovno skončiť ako otrok.
Homosexualita je dodnes horúcim
zemiakom. Prv bola Kainovým znamením,
za biblických čias dôvodom
na ukameňovanie a ešte v 20. storočí
príčinou totálneho znemožnenia.
Jedna z najväčších špionážnych
afér krátko pred 1. svetovou vojnou
vypukla v Prahe a vo Viedni s plukovníkom
Alfredom Redlom, náčelníkom
rakúskeho generálneho štábu.
V okamihu, keď sa o jeho homosexualite
dozvedela nepriateľská ruská
rozviedka, si plukovník Redl mohol
vybrať alebo prezradenie, nesmiernu
hanbu a koniec kariéry, alebo špionážnu
spoluprácu s nepriateľom. Vybral
si to druhé a vyzradil Rusom veľa
kľúčových vojenských informácií,
ktoré potom prispeli k neúspechu rakúskej
armády na východnom fronte.
Dokonca sa tvrdilo, že keby nebolo
jeho dezinformácií (Rusi mali silnejšiu
armádu než celá rakúska branná
moc, a to sa im aj podarilo utajiť),
dokázali by rakúski generáli lepšie
odhadnúť silu ruských vojsk a neboli
by dohnali staručkého cisára k vyhláseniu
vojny. Redl bol prezradený,
dohnaný k „čestnej“ samovražde…
a zostala po ňom, takpovediac, 1. svetová
vojna a problém homosexuality.
Obhajcovia homosexuality poukazujú
na mnoho umelcov i iných významných
osobností – homosexuálov.
Bezpochyby, predovšetkým medzi
umelcami každého druhu je ich viac
ako v iných oblastiach. Často mávajú
nesporné umelecké sklony a nadpriemerne
vyvinutý zmysel pre krásu
a jemnosť. Naproti tomu im často
chýba kus chlapstva. A povedzme si
na rovinu, mnohým ľuďom ich osobnosť
„nesedí“, necítia sa s nimi dobre.
Cítia v ich mužskosti ženský prvok,
či už vedome, alebo nevedome. To je
konštatovanie, bez akejkoľvek snahy
odsudzovať. – Podobne je to i s osobnosťami
lesbických žien.
Dnes je vôbec taká doba, ktorá nenechá
na pokoji nič z toho, čo prv
driemalo niekde v tieni.
My by sme sa dnes radi, so všetkou
skromnosťou a rešpektom k téme –
i k ľuďom ktorých sa týka – zaoberali
homosexualitou z hľadiska
zákonitostí, ako ich objasnil autor
knihy „Posolstvo Grálu – Vo svetle
Pravdy“. Vyjdeme pritom z rešpektu
k Bohu a z vedomia účelu ľudského
života na Zemi: že totiž cieľom nie je
pohodlie ani spokojnosť, ani „uspokojovanie
potrieb a záujmov človeka
i spoločnosti“, ako nás v mladosti
poučoval marxizmus. Zmyslom
a cieľom života človeka je dozrievanie
jeho osobnosti, vraďovanie sa do
vôle Stvoriteľovej. Každým prežitým
pozemským životom sa máme oslobodzovať
od svojich slabostí a pochybení
a posúvať sa nahor k ideálu
človeka ako duchovne-duševnej
osobnosti, vnášajúc svojou prácou,
svojím pôsobením duchovné hodnoty
do praktického života. Predovšetkým
chceme poukázať na mimohmotný
a mimosexuálny pôvod
homosexuality. Potom sa nám bude
lepšie chápať i homosexualita,
i život
samotný.
Artur Zatloukal
zatloukal@svetgralu.cz
3
Svet Grálu
36 | 2013
OBSAH
FEJTÓN
Kyslé jablko?
ROZHOVOR
Život ma naučil neplánovať
TÉMA
Homosexualita
POSOLSTVO GRÁLU
Dnes na tému ženskosti a mužskosti
Úryvky z prednášok Žena a muž, Pokrivené duše
ZDRAVIE
Vyhorenie
O príčinách a liečbe tohto syndrómu
POHYB
HISTÓRIA
Patria Indiáni medzi ľudí?
O tom, kto je skutočne človekom
UKÁŽKA
Ako dosiahnuť poznanie Boha?
TÉMA
Vrana k vrane sadá…
Aký partner sa k nám naozaj hodí?
ROZHOVOR
Rozhovor s Janou Valentovou
o stmeľovadlách rodiny
Pohyb v tom „správnom okamihu“
Vysoká škola neočakávania –
zo života v Tanzánii
FOTOGRAFIE
Tanzánia
HUDBA
Franz Liszt
Bojovník, strážca a ctihodný patriarcha
veľkých umeleckých ideálov
ZDRAVIE
Komunikácia v kóme
Pacienti v kóme vnímajú svoje okolie
NÁBOŽENSTVO
Najpredávanejšia,
ale najmenej čítaná?
Ako chápeme Bibliu
VÝCHOVA
12 zlatých pravidiel
úspešnej výchovy
CIVILIZÁCIA
Fotografie z Tanzánie
od Margaréty Černákovej
Znamenia doby
Blíži sa koniec sveta? Znepokojúca svetová bilancia
PODOBENSTVÁ
(Ne)správajme sa
k dieťaťu ako k dospelému
Podobenstvo o novom víne
4
Svet Grálu
36 | 2013
O živote a ľuďoch v Afrike
s MUDr. Margarétou
Černákovou
NÁZORY
Listy čitateľov
FEJTÓN
riznajme si, primerane konzer-
časopis by sa v našej
„Pvatívny
vlasti neuživil. Prečo? Prečo v tomto
našom malom, údajne kultúrnom
prostredí prekvitá toľko časopisov pre
nenáročných, a pre zvyšok živoria nanajvýš
tri? – Aké prosté, milý Watson,
povedal by Sherlock Holmes: „nejsou
lidi“. Nie tí, čo dokážu taký časopis
stvoriť. Tých je až hanba. Nie je dosť
tých, ktorí by ho čítali.“
Tento fakt nenapísal žiadny kultúrno-politický
analytik, moralista
či teológ, ale český spisovateľ Zdeněk
Šmíd v knihe O pokroku od boku.
Autor kníh milovaných vodákmi
a „horišmi“, kníh preplnených pohotovým
humorom a múdrosťou.
Tento výborný rozprávač zjavne dokáže
nielen písať znamenité knihy,
ale aj robiť si starosti.
Vydavateľ humoristického časopisu
musí mať humor, a vydavateľ seriózne
ustaraného časopisu musí mať,
ako inak, seriózne starosti; to vyplýva
z logiky veci. Nuž a práve toto
je náš osud. Nikto nás do toho nenútil.
Ale zasa na rozdiel od 27 českých
pánov, popravených za svoje presvedčenie
po bitke na Bielej Hore v roku
1620, nás nikto nepopravuje, ani nevystavuje
naše sťaté hlavy na Václavskom
námestí. O Bratislave ani nehovoriac.
A tak si môžeme slobodne
robiť starosti, tak ako iný slobodne
podniká, slobodne cestuje na Kanárske
ostrovy alebo slobodne pestuje
život bezdomovca. Nedivte sa nám.
Celý čas nám vŕta v hlave i srdiečku
jedna starosť: čo sa ľudia natrápia
s hľadaním odpovedí na otázky človečieho
života a usporiadania sveta!
Jedni to vidia tak a iní rovnako skalopevne
zas inak – a pritom tu jestvuje
poznanie z pôvodu života a o pôvode
života, o pôvode usporiadania vecí
a z neho sa potom odvíjajú odpovede
na otázky o svete okolo nás. Ako
keď rozsvietite v tmavej miestnosti:
doteraz sme potme šmátrali okolo
seba a občas narazili na ostrú hranu,
alebo sa snažili uhádnuť, pred čím to
vlastne stojíme, a odrazu je tu svetlo
a my jediným pohľadom obsiahneme,
čo sme predtým prácne vyhmatávali.
Nie, prosím, žiadny strach, až také
lacné to zas nebude, stále nám ešte
zostáva veľa, dosť veľa práce.
A tak sme v tom našom ustarostení
nahryzli jedno také kyslé jablko,
a síce otázku homosexuality. Jedni
ju pobúrene odsudzujú, „pretože
ohavné jest“, ako hovorí 3. kniha
Mojžišova a chcú ju tvrdo trestať
Kyslé jablko?
Artur Zatloukal
alebo ešte tvrdšie liečiť. Iní na druhom
konci názorového spektra ju
naopak považujú za Boží dar, rovnako
prirodzený ako iné vlastnosti,
rozvíjajúce a obohacujúce človeka,
a zanietene demonštrujú za svoje
spravodlivé práva. Možno najviac
je tých, ktorým je to fuk, nemajú
žiadny názor, a ani oň nestoja. Asi
len do chvíle, než zistia, že ich syn,
dcéra, alebo manželský partner je
medzi potrafenými. Potom sú zrazu
postavení pred nutnosť názor na to
mať, mať oporu. Vedieť ako sa k veci
správne postaviť: či sa rozviesť,
5
Svet Grálu
36 | 2013
FEJTÓN
vyfackať potomka, alebo sa tváriť,
že o ničom nevedia. Ak to vezmú
„správne“ podľa občianskeho meradla,
skončia v nič neriešiacej znášanlivosti
všetkého, čo práve nikoho
nebolí a nikomu neškodí. Totižto nemúdri
sú ľudia, a nemúdrosť je vlastnosťou
ľudskou. – Svet a život vznikol
rukou Stvoriteľovou, nie ľudskou,
a dodnes sme nedokázali tajomstvo
jeho podstaty ani len spoznať. Nuž
a k vedeckým poznatkom sa musíme
došmátrať pokusmi a štatistickým
výskumom.
Ak si chceme sadnúť a pohovoriť si
o homosexualite, musíme hneď na
začiatku urobiť dve veci. Po prvé: odsunúť
nabok tú časť homosexuality,
ktorá je spojená so sprostotou a nízkosťou.
Všetku tú záchodovú poéziu
na stenách verejných WC, správanie
zrodené zo snahy ochutnať všetky
možné zvrátenosti, pominúť rúžom
zmaľovaných exhibicionistov, ktorí
demonštrujú v sprievodoch oblečení
do dámskej bielizne… Tieto veci právom
vzbudzujú v cítiacom človeku
zhnusenie. Lenže ony nie sú jadrom
homosexuality, existujú nezávisle
od nej a súvisia s nízkosťou. Tá nás,
s dovolením, nebude zaujímať. Napokon
nám pred očami zostane človek,
vnútorne priťahovaný k rovnakému
pohlaviu nielen telesne, ale i duševne.
Často sa kvôli tomu trápi, snaží sa to
všelijako v sebe potlačiť a pred inými
ukrývať, ale chtiac-nechtiac si musí
priznať: je to súčasť mojej povahy,
mojej osobnosti.
No a po druhé: musíme do hry pribrať
ešte jednu kartu menom reinkarnácia.
A vôbec, vziať na vedomie,
že duša človeka i korene všetkých
dejov pochádzajú z mimohmotného
sveta. V hmote sa viditeľne objavia
až ako posledné výbežky diania, prebiehajúce
nad ňou a mimo nej. Ako
sa nebadateľná vodná para odrazu
zviditeľní kvapkami na studenom
6
Svet Grálu
36 | 2013
pohári a my sa čudujeme, odkiaľže
sa vzali, ako to, že sú odrazu tu, keď
sme tú paru predtým nevideli.
Teraz sa nám už bude rozprávať
ľahšie. Odkiaľ sa teda homosexualita
vzala? – Väčšinou, i keď nie vždy,
pochádza z minulého života človeka.
Sám si ju pripravil svojím predchádzajúcim
smerovaním, postojmi,
správaním. Nie je to teda „nositeľom
nezapríčinený a nezvolený, teda nezavinený
stav“, ako dnes hovorí veda.
Tu je vhodné trochu si upresniť pojmy
„vina“ a „trest“. O treste vlastne vôbec
nemožno hovoriť, trest nie je ten
pravý výraz. Rovnako by sme mohli
povedať „láska, ruka Stvoriteľova,
podaná na odpustenie a oslobodenie“.
Alebo aj splnené vlastné želanie.
Ak som svojou duchovnou podstatou
žena, ale sa usilovne snažím správať
ako muž, s mužskými črtami a prístupom,
potom sa mi moje želanie
v budúcom živote splní: narodím sa
v mužskom tele, i keď so ženskou dušou.
Pretože sa musí vyvinúť všetko,
čo sa v jadre ľudského ducha ujalo, …
ako sa dočítame v jednom odstavci
Posolstva Grálu v tomto čísle. Teda
i želanie ženy po pomužštení.
A sme pri jadre veci. Všetky veci
totiž, aby sme vedeli, majú na svete
svoju škrupinku a svoje jadro, ako
napríklad orech. Márne budeme
hrýzť jeho tvrdý povrch; až keď sa
prepracujeme k jadru, máme z neho
úžitok. To vie každý „stromokocúr“.
– Homosexualita je odchýlenie,
odbočka na ceste dozrievania človeka,
na ceste nahor za vzdelaním,
za dospelosťou človeka takého dokonalého,
ako len môže byť. Spôsobí
si ho človek sám, ten exkurz, svojím
vnútorným postojom, z ktorého
sa postupne vyvinie túžba, trebárs
túžba ženy byť mužom. Táto túžba
je síce nesplniteľná, pretože žena je
navždy ženou a muž navždy mužom,
ale žiada si splnenie, spĺňa sa teda
zrodením ženskej duše v mužskom
tele. Odtiaľ potom pochádza bytostné,
vnútorné smerovanie k rovnakému
pohlaviu, ktoré sa nakoniec
prejaví i sexuálne.
Tento záver sa síce zástancom ľudských
práv homosexuálov nebude
páčiť, ale nič s ním neurobia. Lebo
meradlom všetkých vecí nie je človek,
nemúdry a vrtkavý, ale múdrosť
Stvoriteľova, ktorú vložil do svojho
vesmírneho diela, do usporiadania
sveta. Tej sa máme učiť a tú máme
pre vlastný osoh a vlastné vzdelávanie
rešpektovať.
Pre homosexuálov z toho vyplýva,
že hrdosť na svoj stav a jeho demonštrovanie
navonok sú nešťastné. Ani
spríjemňovanie života holdovaním
tomuto stavu nie je žiadna náprava,
iba momentálna úľava. Ani
ten trýznivý pocit previnenia nie je
namieste – treba najprv vedieť. Uvedomiť
si, či som vnútorne muž alebo
žena, a potom sa so svojím stavom
vyrovnať správnym nasmerovaním.
Postupne a v tichosti v sebe rozvíjať
tú skutočnú, pravú časť svojej osobnosti,
teda mužskú či ženskú, a dožiť
tento pozemský život v stave, aký
som si svojím predošlým životom
pripravil. Každý z homosexuálov
má na to roky pozemského života
ako zlaté mince, ktoré môže vydať
za zrelosť duše.
A nám, čo nežijeme v tomto stave,
prichodí tiež najprv vedieť… a potom
príde porozumenie, láska k blížnemu
a rešpektovanie jeho osobnosti.
Artur Zatloukal
zatloukal@svetgralu.cz
ROZHOVOR
„Život ma naučil
nič neplánovať.
Plánovanie mi totiž komplikovalo život.“
Rozhovor s profesionálnou pestúnkou Janou Valentovou
Zhovárala sa Marie Šuláková
Ani jedna z nás nemá čas chodiť ku kamarátkam
„na kávičku“ a „na pokec“.
Vlastne ani jedna z nás o to nestojí.
A nebyť časopisu Svet Grálu, ktorému
som tento rozhovor sľúbila, ktovie, či
by sme si urobili niekedy čas na rozprávanie
o rodinných stmeľovadlách alebo
o tom, že človek môže byť šťastný, keď
prestane riešiť sám seba. Keď sa v sebe
prestane „bŕľať“ a nastaví jednoducho
strelku svojho vnútorného kompasu
smerom na „dobro“. Jana Valentová je
matkou ôsmich detí. Dve má v pestúnskej
starostlivosti. Darí sa jej dobre. Je
šťastná, pretože to čo robí, robí rada.
Odteraz bude aj jednou z prvých profesionálnych
pestúnok, ktoré majú nahradiť
kojenecké a detské ústavy.
MŠ: Rodinné stmeľovadlo je pojem, ktorý som
si asi práve vymyslela. Je to podľa mňa to, čo
drží rodinu pokope a čo môže byť i akousi
terapiou medziľudských vzťahov. Nie je to zapnutá
televízia, pri ktorej je každý sám i keď
tam práve sedí s celou rodinou. Je to napríklad
spoločné čítanie, človeče nehnevaj sa, spoločná
práca v záhrade alebo i spoločná modlitba pred
jedlom. Alebo spoločné rodinné spievanie. Tu
sa potom môže stať, že sa takéto domácke spievanie
dostane až na úroveň speváckeho zboru.
Ako u vás Valentovcov. Ako k tomu došlo?
JV: Musím dosť zapátrať v pamäti…
Obec kedysi organizovala slávnostné
rozsvietenie vianočného stromčeka
7
Svet Grálu
36 | 2013
ROZHOVOR
a usporiadatelia pozvali naše deti,
aby tam zaspievali. Vtedy to nejako
nevyšlo, ale keď nás na ďalší rok oslovili
znovu, pomohla som deťom zostaviť
program. Nasledujúci rok som
už poprosila o pomoc moju sestru
Alžbetu, ktorá učí v základnej umeleckej
škole a tak naše spoločné rodinné
spievanie začalo.
MŠ: Ja som už mala možnosť počuť váš zbor
viackrát pri rôznych príležitostiach, voláte sa
teraz Petrášovci – podľa Vášho ocka, ktorý bol
hudobník…
JV: Áno, to bol. Aj jeho brat mal
veľké hudobné nadanie. Čo vzal do
rúk, na to hral. Otec hrával v dychovke
a môj brat Jindřich hral na
lesný roh v Českej filharmonii. Všetci
sme boli doma vedení k hudbe, aj ja
som k nej viedla a vediem svoje deti.
Zlatka a Marcelka hrajú na husle, Jindra
na klavír, Jonášek na flautu, Valentýn
na violončelo, Vilém hral na
bicie, Karel vyštudoval hru na lesný
roh na konzervatóriu…
MŠ: Ako sa ďalej vyvíjalo vaše pravidelné rodinné
spievanie potom, keď ste začali vystupovať
na verejnosti?
JV: Hovorili sme si, že keď nám to
už tak pekne ide a aj ľuďom sa to páči,
bola by škoda spievať len pri stromčeku.
Začali sme vianočnými melódiami
a piesňami, ktoré nám idú
od srdca a oslovia najviac ľudí. A tak
sme sa dostali i do programu charitatívneho
koncertu, ktorý sa koná počas
Vianoc v kostole v susednej dedine.
No potom prišiel január a spolu
s ním prázdno a smútok za skúškami
a spievaním. Repertoár sme zostavovali
vždy od septembra, ale čo robiť
od januára do leta? Všetkým nám
spoločné spievanie chýbalo. Tak sme
sa zišli a dohodli sa, že skúsime spievať
celoročne. Rozšírili sme repertoár
o ďalšie piesne a začali sme sa schádzať
pravidelne.
8
Svet Grálu
36 | 2013
MŠ: Súhlasíte s tým, že spoločné spievanie v rodine
je stmeľovadlo?
JV: Keď o tom tak premýšľam, tak
nesmierne stmeľovadlo. Schádzame
sa nielen najbližší rodinní príslušníci,
ale aj moji súrodenci, moja maminka,
dcéra s vnučkou… Po hodine spevu
zavládne vždy úžasná atmosféra.
Všetci sú otvorení, veselí, družní, je
nám dobre. Nevznikajú medzi nami
žiadne šarvátky ani dohadovanie, je
medzi nami len dobro a spoločná radosť.
Pre mňa sú to nezabudnuteľné
a nesmierne bohaté chvíle.
MŠ: Keď prídu na pódium Petrášovci, je ich
toľko, že sa tam skoro ani nezmestia. Koľko
vás je v zbore dnes?
JV: Asi štrnásť. Keď počítam i svoju
vnučku Justýnu a najmladšieho syna
Jonáša, ktorí už tiež spievajú. Obaja
teraz chodia do prvej triedy. A najstaršou
členkou zboru je moja maminka.
MŠ: To je speváčka altistka. Veď tá medzi vami
aj nesmierne omladla. Pomôže takáto rodinná
muzikoterapia napríklad s nevyriešenými
vzťahmi v rodine alebo konfliktmi? Pokiaľ
niečo také vôbec poznáte…
JV: Myslím, že určite áno. Človek
má tendenciu sám v sebe zveličovať
problémy. Keď o niečom veľa rozmýšľate,
niečím sa neustále zaoberáte,
vytvoríte zrazu čosi obrovské, čo ani
nie je pravda. A keď sa tu zídeme
a naladíme sa na to dobré, potom
akosi problémy postupne vymiznú,
nie sú už zďaleka takého rozsahu. Na
dobrej línii sa problémy riešia lepšie
a aj rýchlejšie, ako by si človek ešte
pred hodinou vôbec vedel predstaviť.
MŠ: Ako často sa stretávate?
JV: Podľa toho, ako sa blíži termín
vystúpenia. Väčšinou raz týždenne.
Čím je vystúpenie bližšie, tým viac
máme skúšok. To sa vtedy zídeme
i cez týždeň. Tí, čo dochádzajú,
skúšajú len v piatok a v nedeľu. Stretávame
sa teraz u babičky v kuchyni.
MŠ: Túto tému by som rada uzavrela svojím
dojmom, ktorý mám z vašich vystúpení: verím,
že je medzi vami mnoho dobrej energie,
neodovzdávate si ju len medzi sebou, ale rozsievate
ju ďalej, k vašim poslucháčom. Ľudia
vždy žasnú a úprimne sa z vás radujú. Za to
vám patrí veľká vďaka.
Poďme teraz k ďalšej téme. Po dlhom kolobehu
školení a sedení, vypisovaní formulárov, testov…
sa stávate teraz jednou z prvých profesionálnych
pestúnok u nás. Má to znamenať,
že deti z ústavov sa postupne presťahujú
do týchto profesionálnych pestúnskych rodín?
JV: Áno. Vybavovanie trvalo asi
rok. Nebolo to vôbec jednoduché.
Pôvodne sme do profesionálneho
pestúnstva vôbec vstúpiť nechceli,
mali sme v pláne pribrať si do rodiny
ďalšie dieťa. No po absolvovaní
povinného stretnutia pestúnov v nás
myšlienka na profesionálne pestúnstvo
dozrela. A keď nám túto možnosť
ponúkli asi po tretíkrát, povedali
sme naraz obaja s manželom, že
do toho pôjdeme. Takže sme museli
ísť na ďalšie špecializované školenie.
V kocke to vysvetlím asi takto: profesionálny
pestún nahrádza funkciu
kojeneckého ústavu alebo starostlivosť
rodičov, ktorí sa momentálne
nemôžu o svoje dieťa starať. Dĺžka
pobytu dieťaťa v rodine je obmedzená
na jeden rok. Za ten čas možno
pracovať s rodičmi i dieťaťom tak,
aby sa dieťa mohlo vrátiť späť do rodiny.
Pokiaľ sa to nepodarí, ide dieťa
do pestúnskej starostlivosti, bábätká
na adopciu. Minulý týždeň som sa
už zúčastnila konkrétneho školenia
o tom, ako prebieha prevzatie dieťaťa,
čo všetko treba zariadiť, akých
odborníkov treba osloviť… Môže sa
stať, že dostanú i trojdňové dieťatko.
MŠ: Alebo aj školáka. Ako sa na tento systém
profesionálneho pestúnstva pozeráte?
ROZHOVOR
Jana a Miroslav Valentovci žijú v obci Skoky na Olomoucku. Spoločne vychovávajú už osem detí, pričom dve majú v pestúnskej starostlivosti.
Odteraz budú tzv. profesionálnymi pestúnmi, čo je systém starostlivosti, ktorý má novo nahradiť ústavy pre deti.
JV: Ja som tento zákon spočiatku
kritizovala a hovorila si, že to nemôže
fungovať. Myslím, že dnes som už pochopila,
o čo ide, naladila som sa na
tú správnu vlnu a uvedomila si, že je
to voľba „menšieho zla“. Keď ide dieťa
tri dni po narodení do kojeneckého
ústavu, nie je lepšie, keď ide do rodiny
k pestúnom? Ústav je ústav a tam tú
starostlivosť a hlavne lásku nedostane
nikdy takú, akú môže dostať v rodine
od pestúnky, ktorá ho bude tri-štyri
mesiace s láskou opatrovať.
MŠ: Takže takéto dieťa môžete mať maximálne
jeden rok. Ako to bude s citovou väzbou? Dostane
sa k vám práve narodené bábätko a prežijete
s ním jeho prvý rok života, potom ho odovzdáte
ďalej…
JV: Tiež som sa toho pôvodne bála.
Ale som profesionálny pestún. Ako je
profesionálna zdravotná sestra, človek
sa i k tomuto musí postaviť profesionálne.
Povedali nám, že profesionálny
pestún musí byť človek, ktorý
má vysporiadané svoje rodičovské
potreby, čo je u mňa celkom aktuálne.
Mám okolo seba kopu vlastných
detí veľkých i malých a dokážem rozlíšiť,
že tieto sú tu so mnou až do dospelosti
a zostaneme spolu i naďalej
v kontakte. Zatiaľčo deti, ktoré ma
teraz potrebujú napríklad len na tri
mesiace, odovzdám potom ich stálej
rodine.
MŠ: Ale napriek tomu im budete dávať rovnakú
lásku, ako tým svojim.
JV: Isteže. Na to sa už teším. Budem
sa o ne starať, ako najlepšie budem
vedieť.
MŠ: Ako sa pozeráte z duchovného hľadiska
na to, že k vám prídu takéto deti? Rozmýšľali
ste o tom?
JV: Priznám sa, že nie. Ale to, že
nič nie je náhoda, som si uvedomila
vtedy, keď sme do rodiny prijímali
deti, ktoré sa nám nenarodili. Veľmi
sa mi to otvorilo pri prvom. Najskôr
to stále nešlo, stále sme nevyhovovali,
nemali sme hmotné podmienky,
a pod. A potom naraz sa všetko obrátilo
a ja som hneď vedela – áno,
patríme k sebe. A rovnaké to potom
bolo i s druhým dieťatkom, hoci prišlo
z úplne iného prostredia. Spätne
9
Svet Grálu
36 | 2013
ROZHOVOR
sa mi ukazuje, že nič nebola náhoda.
A pripadá mi, že si ešte máme vyriešiť
nejaké záležitosti z minulých
životov.
MŠ: Veľa ľudí rieši svoj život dopredu – hľadia
stále do budúcnosti a plánujú, čo by ešte chceli.
Ako je to u vás? Plánujete, alebo nechávate
všetkému voľný priebeh?
JV: Určite nechávam veci voľne
prichádzať. Život ma naučil neplánovať.
Pretože som zistila, že si plánovaním
komplikujem vlastný život.
Keď som si niečo naplánovala,
bola som v strese a situácia sa potom
aj tak vyvinula inak. A tak som od
toho upustila a prijímam všetko tak,
ako to je, veci riešim z minúty na minútu.
Od najdôležitejšej. Pri takej početnej
rodine sa to asi inak ani nedá.
Sama viete, ako to chodí. Zobudíte
sa a dieťa je choré, všetko sa tomu
musí prispôsobiť. Stále riešite niečo
nové. Ja som sa nikdy nevracala späť.
Stále idem a žijem smerom dopredu.
Zatiaľ sa mi ešte nestalo, že by som sa
posadila a kochala sa spomienkami.
Teraz sa zase mám na čo tešiť. Každého
človeka občas v živote stretne
nejaký stereotyp. Chodíte do práce,
máte povinnosti, niekedy je ich dosť
a tak vás trochu ubíjajú. A potom naraz
príde niečo, čo vás nabije. A to ma
teraz práve stretlo, pretože príde po
tretíkrát v mojom živote veľká zmena.
A dúfam, že to bude dobré (smiech).
MŠ: Keď poviem, že mám päť detí, pýtajú sa ma
ľudia väčšinou: „A ako to prosím vás zvládate?“
Čo na takúto otázku odpovedáte?
JV: (smiech) Áno, to samozrejme
poznám. Na túto otázku neodpovedám.
Ešte sa ma pýtajú, v akých hrncoch
varím. Na to odpovedám, že vo
veľkých a že malé nemám. Ale to je
prirodzené. Človek to chce zvládať,
musí to zvládať – nuž a takto proste
žije. Ani neviem, čo by som k tomu
dodala.
10
Svet Grálu
36 | 2013
MŠ: Ste šťastná?
JV: Myslím, že áno.
MŠ: Existuje návod na šťastie? Čo by ste poradili
ľuďom, ktorí stále tápu, nevedia si rady…
JV: Návod na šťastie asi neexistuje.
Ale sama ste to povedali, keď
ste k nám dnes prišli – že nemáte čas
myslieť na seba. Pre mňa to ani nie je
dôležité. Ja mám na mysli stále tých
ostatných a to ma i napĺňa. Ich potreby,
ich starosti; keď sa so mnou
moje deti prídu porozprávať, som
šťastím bez seba, pretože sú veľké
a už to často nerobia. To sú drobné
radosti, ktoré ma napĺňajú. Keď nad
sebou začne človek veľa premýšľať,
pripadá mi to ako strata času. Samozrejme,
keď som niekedy veľmi
unavená, mám potrebu urobiť i sebe
nejakú malú radosť – akou je napríklad
pedikúra, a pod. Ale pokiaľ niekto
hľadá šťastie na drahej dovolenke,
myslím, že ho tam nenájde.
Ale teraz mi napadlo, že bol u nás
jeden kamarát našich detí a hovoril
mi: „Pani Valentová, vy stále pracujete.“
A povedal mi to i náš Jindra:
„Mami, ty nemáš žiadny voľný čas,
ty stále pracuješ…“ Ale mne to tak
nepripadá. Domáce práce robím nejako
automaticky a okrem toho ich
robím veľmi rada. Rada pečiem koláče
i chlieb. Najlepšia kombinácia
je robiť prácu, ktorú má človek rád,
ktorá ho napĺňa a nijako neobmedzuje.
Stretávam jednu paniu, ktorá
chodí každý deň k susedke na kávu
a hovorím si, že by mi vadilo takto
zabíjať čas. Ja by som to nemohla robiť.
Čo si tam stále rozprávajú? Už po
desiatich minútach by som bola nervózna.
Tam sa toho asi veľa dobrého
neurodí. Samozrejme, niečo iného
je užitočný rozhovor, ktorému rada
venujem svoj čas (smiech).
MŠ: Ja Vám zaň ďakujem. (Náš spoločný
čas sa už pomaly napĺňal. Prišla sa k nám
porozprávať zvedavá Marcelka a o chvíľu sa
hlásil s čerstvo rozbitým kolenom i Jindřich.
Marcelka sa rýchlo vžije do roly zdravotnej sestry
a zranené koleno ošetrí…)
Dovoľte ešte poslednú otázku. Niekedy padám
únavou a potom riešim veci možno unáhlenejšie
ako by bolo vhodné. Stáva sa to aj Vám? Kde
čerpáte silu?
JV: V tom nie ste sama. Teraz
toho slniečka veľa nebolo, tak sa mi
to stávalo i častejšie. Človek niekedy
horko-ťažko hľadá východisko z danej
situácie a potom reaguje negatívne.
A keď tak sama seba počúvam,
hovorím si: „Jana pozor, takto
nie, ubližuješ ostatným za to, že si
unavená“. Môžem potom len poďakovať
vyšším mocnostiam za to, že
som si to uvedomila. A vyriešim to
tak, že idem spať. Obvykle je to naozaj
len únava a ráno vstávam
s úplne inými myšlienkami a elánom,
svoju prácu stihnem trikrát
rýchlejšie. I manželské roztržky sa
dejú vždy len kvôli hospodáreniu
alebo deťom. Nič iné v tom nie je.
Ráno sa vyjasní množstvo vecí. Dar
stredného veku je ten, že človek už
nepotrebuje toľko spať, takže je potom
čas na nedotiahnuté problémy.
Dáme si s manželom kávu a riešime
záležitosti, ktoré nie sú pre uši ostatných.
A potom už deň štartuje
ako každý iný (smiech).
Rozprávanie dvoch žien zaznamenala jedna z nich:
Marie Šuláková
sulakova@svetgralu.cz
Hľa: Pravda je tak blízko
Richard Steinpach
Cesta a cieľ
Zoznam prednášok:
o Kedy vzniká človek?
o „Kto je to vlastne žena?“
o Zle pochopená rovnosť
o Kam vedie móda?
o Dobre myslený omyl
o AIDS - zanedbaná obrana
Naša cena: 5,90 €
Cena pre predplatiteľa: 5,30 €
Sebapoznanie
Zoznam prednášok:
o Úvod
o „Ráno“ - báseň
o Načo žijeme na Zemi?
o Hľadanie šťastia
o Svojim ľuďom to dáva Pán v spánku
o Záhadné pôsobenie: homeopatia
o „Hľadanie Boha“ - báseň
o Vianoce
o Vyrovnanie tlaku
o „Veľký kolobeh“ - báseň
Naša cena: 5,90 €
Cena pre predplatiteľa: 5,30 €
Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
11
Svet 11 Grálu
Svet 36 | Grálu 2013
36 | 2013
TÉMA
Homosexualita
Tomáš Výboch
12
Svet Grálu
36 | 2013
Téma homosexuality je ešte vždy tabuizovaná. Ku konštruktívnej diskusii dôjde
zriedkavo, keďže na oboch stranách sú väčšinou ľudia s ostro vyhranenými názormi,
snažiaci sa presadiť iba svoj názor. Človek by však mal k tejto téme zaujať určité stanovisko,
pretože, i keď nie je homosexuál, nejako sa ho táto problematika pravdepodobne
dotkne. Nikdy totiž nevie, či náhodou niektorý jeho príbuzný, priateľ alebo
kolega nebude patriť medzi známe štyri percentá.
TÉMA
ČO SA PÍŠE V BIBLII
Pri hľadaní správneho stanoviska sa
človeku ponúka niekoľko možností:
V prípade, že je hľadajúci človek
kresťan, v Biblii nájde niekoľko poukazov:
„Ak nie kto ob cuje s mužom, ako
sa ob cuje so ženou, obaja spáchali
ohav nosť; musia byť vy daní na sm rť;
za svoju krv sú sami zod poved ní.‘‘
3. kniha Mojžišova 20,13.
Ak mu táto stať pripadá príliš tvrdá,
podobne, ako je písaná značná časť
Starej zmluvy, môže nájsť zmienku
o homosexualite aj v Novom zákone:
„Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci,
ani cudzoložníci, ani
muži súložiaci s mužmi, ani zlodeji,
ani lakomci, ani opilci, ani rúhači,
ani vydierači nebudú dedičmi kráľovstva
Božieho!“ 1. Korintským 6, 9-10.
Postoj Biblie je teda zdanlivo jasný
a neumožňuje kompromis. Homosexualita
je hriech, teda konanie,
ktoré odporuje Božej vôli, a je teda
nesprávne.
NÁZORY VEREJNOSTI
Pokiaľ sa nad touto otázkou zamýšľa
ateista, jeho postoj nebude taký jednoznačný.
Človek inklinujúci ku
konzervativizmu bude homosexualitu
zavrhovať. Tradičný rodinný zväzok
totiž poukazuje na muža a ženu
ako jedinú „normálnu“ alternatívu,
schopnú zachovať rod. Pri myšlienke
na registrované partnerstvá, a dokonca
manželstvá rovnakého pohlavia
pocíti len ťažko potlačiteľný
hnus a odpor a veľmi často vášeň
bojovať voči takejto myšlienke v záujme
ochrany spoločnosti. Liberál
môže, naopak, takéto spojenie vítať.
„Ak sa dvaja ľudia majú radi, je úplne
jedno, akého sú pohlavia. Pokiaľ sú
takí šťastní, spoločnosť nemá právo
ich odsudzovať. Homosexualita je
podľa najnovších výskumov vrodená,
a teda za ňu človek nie je zodpovedný.
Homosexuálne správanie je dokonca
pozorovateľné u niektorých druhov
zvierat. A ak existuje nejaký Boh,
určite vedel, prečo takého človeka
stvoril.“
Pokiaľ sa človek chce oprieť o názory
vedy, bude pravdepodobne dezorientovaný.
Výsledky výskumov
sa totiž rôznia. Od roku 1990 Svetová
zdravotnícka organizácia vyškrtla
homosexualitu zo zoznamu
chorôb. Kým jeden výskum dokazuje,
že homosexualitu nemožno liečiť, iný
výskum potvrdzuje, že to možné je.
Jedna štúdia vraví, že homosexualita
je vrodená, iná zas, že vrodená nie je.
Ktorý z týchto názorových prúdov
je ten skutočne správny?
Ak chce človek posudzovať homosexualitu,
najbezpečnejšie pre neho
bude oslobodiť sa od názorov spoločnosti,
vedy i náboženstva a použiť
vlastné srdce i rozum. Pri tom mu
veľmi pomôže vlastná osobná skúsenosť
– poznanie ľudí, ktorí sú takto
orientovaní. Ak mu táto osobná
skúsenosť chýba, je veľmi pravdepodobné,
že jeho posudzovanie bude
skreslené, vytrhnuté z kontextu,
a preto nesprávne, podobne ako keby
nám rozprával o živote v Afrike niekto,
kto tam nikdy nebol.
CIT
PRE PRIRODZENOSŤ
Pravdepodobne každý heterosexuálny
človek pocíti určitý odpor pri
pohľade na homosexuálny zväzok
mužov alebo žien. Žena, ktorej gestikulácia,
záľuby i celé správanie je
prevažne mužské, pôsobí v týchto
svojich črtách na heterosexuálneho
muža i ženu odpudzujúco. Podobné
pocity vyvolá muž, ktorý má
prevažne ženské správanie. Túto skutočnosť
gay, alebo lesbická žena vždy
vycíti, vie o tom, hoci si chce akokoľvek
silno nahovárať, že nie. Tento cit,
vnútorný odpor voči takémuto správaniu
by heterosexuál nemal potláčať.
Je to prirodzený prejav jeho duše,
ktorá má cit pre krásu a harmóniu,
a tým aj pre prirodzenosť. Podobný
cit predsa vyvoláva u človeka pohľad
na grotesknú maľbu, alkoholika či
gamblera. Nie v zmysle, že by šlo
o podobnú odchýlku, ale v zmysle
vyciťovania neprirodzenosti. Tento
cit chráni dušu človeka pred tým, aby
sa niekedy takou stala, aby sa pokrivila.
Pôsobí tu zákon rovnorodosti,
ktorý v dôsledku vnútornej inorodosti
stavia bariéru neporozumenia
medzi dve duše, ktoré sa takto stretli.
Vyciťovanie tohto zákona pôsobí
na homosexuálne orientovaného človeka
bolestne. Spôsobuje mu vnútorné
trápenie a premýšľanie, prečo
to tak je a ako to napraviť. A tak je
to správne. Múdrosť prírodných zákonov
tak vložila do sveta výstražný
trojuholník, ktorý môže tento človek
využiť vo svoj prospech, k tomu, aby
sa nakoniec – hoci po ťažkej ceste –
raz predsa len stal prirodzeným.
V MENE LÁSKY?
Spoločnosť však v tomto bode urobila
niekoľko prechmatov. Jednostranný
výklad biblických textov sa zmiešal
s prirodzeným, no nesprávne chápaným
už vyššie zmieneným odporom
voči neprirodzenému konaniu, a vytvoril
tak homofóbneho človeka, bojujúceho
proti homosexualite. Denne
odsudzuje takto orientovaného človeka
na okraj spoločnosti, neschopná
ho akceptovať. Je klamlivé tvrdiť, že
tu ide o lásku k blížnemu, ktorá chce
takéhoto človeka priviesť na správnu
cestu. Spôsob, akým sa táto domnelá
13
Svet Grálu
36 | 2013
TÉMA
pomoc prejavuje, hovorí totiž sama
za seba. Sú to väčšinou ostré slovné
narážky a pohŕdanie, často dokonca
fyzické násilie, ktoré svedčí nie o pomoci,
ale o úplnom odsúdení takéhoto
človeka. Tu sa odveká ľudská
slabosť druhých odsudzovať prejavuje
vo svojej najsilnejšej forme, pretože
tu si ten, ktorý napáda, môže
byť celkom istý, že v tomto smere on
nepochybil, a teda sa cíti chránený,
nadradený a v práve. Kameň ktorý
hodil, mu totiž nikto nemôže vrátiť –
je predsa vidieť, že on je normálny.
Je teda ľahké druhých súdiť a určovať
im pravidlá správania, nech sú
akékoľvek tvrdé a represívne. Jeho sa
totiž nedotknú. Úplne tu teda chýba
porozumenie k blížnemu.
JEDNA LASTOVIČKA
LETO NEROBÍ
Pritom sa prehliada dôležitá skutočnosť,
že homosexuál má „pokrivenú“
jednu zložku svojej osobnosti,
hoci v iných črtách to môže byť výnimočný
človek. Z dejín sú známe
mnohé osobnosti, ktoré boli homosexuálne
či bisexuálne orientované,
no pre ľudstvo mali obrovský prínos.
Orientácia človeka nedefinuje
celú jeho osobnosť, je to len jej jedna
zložka. Rovnako tak nebudeme odsudzovať
človeka, ktorý je milý, pracujúci,
srdečný otec, ktorý však má
jednu vášeň – je fajčiarom. Veď kto
je bez viny, bez určitého pokrivenia
osobnosti? Je to zvláštne, že násilný
muž, ktorý doma bije ženu, je v podstate
často akceptovanejší ako muž
homosexuál, umelec, ktorý sa angažuje
v rôznych dobročinných aktivitách.
Veriaci človek často prehliada,
že hoci je homosexualita vnímaná
v Biblii ako smrteľný hriech, tak je
vnímané predsa aj cudzoložstvo,
14
Svet Grálu
36 | 2013
chamtivosť, opilstvo atď. (1. Korintským).
Všetci predsa denne hrešíme
a pritom očakávame, že nás napriek
tomu druhí prijmú a nebudú sa nás
snažiť silou-mocou meniť. Popri našich
hriechoch robíme aj mnoho
dobrých vecí. A rovnako je to aj u homosexuálov
či bisexuálov.
Namiesto toho, aby spoločnosť vyjadrila
svoj postoj k homosexualite
úplne vecne, bez emócií v duchu slov
„homosexualita nie je celkom prirodzená,
no akceptujeme ju“, vyhradzuje
si právo súdiť osoby otvorene
i skryte slovami: „Homosexuáli nie
sú normálni a svojím správaním spoločnosti
škodia.“
MYŠLIENKOVÝ
VZOREC SPRÁVANIA
Predstavme si mladého človeka,
ktorý si svoju rozdielnu orientáciu
začne plne uvedomovať a stretne sa
s týmto názorom. Pravdepodobne
začne pociťovať obrovský strach
a pocit menejcennosti
a snaží
sa svoju orientáciu
tajiť a zmeniť.
Či už sám svojou
zmenou myslenia,
alebo liečbou
u psychiatra.
Výskumy ukázali, že táto liečba väčšinou
nepriniesla želaný efekt. Na
Slovensku sa istý renomovaný profesor
snažil liečiť týchto ľudí tak, že
im premietal homosexuálne pornografické
materiály a popri tom ich
karhal a nadával im, s cieľom vyvolať
v nich hnus. Takáto nešťastná a vyslovene
hlúpa metóda, samozrejme,
viedla k potlačeniu osobnosti, pocitom
viny a ťažkým depresiám. Neriešila
totiž jadro problému. Mnohí
veriaci sa domnievajú, že tu dokáže
zasiahnuť iba Boh a modlitbami sa
Kto nepozná samého
seba, nemôže sa
ani zmeniť
snažia takémuto človeku pomôcť –
no zázračné uzdravenie sa neudeje.
Homosexuál si väčšinou veľmi
dobre uvedomuje, že svoju náklonnosť
k rovnakému pohlaviu len tak
nezmení. Na druhej strane cíti aj neprirodzenosť
svojej orientácie. Ak
nie, život mu v tom príde na pomoc –
je známe, že homosexuálne zväzky
väčšinou nie sú trváce. To je pochopiteľné,
pretože prírodné zákony nepripustia
žiadnu odchýlku. Medzi
ľuďmi rovnakého pohlavia nemôže
nastať duchovná harmónia, ako je
to medzi ženou a mužom. Pretože
zjednodušene – muž je úplný, keď
má po svojom boku ženu a naopak.
Spolu dokážu vytvoriť harmonický
celok, ktorý podporuje život i spoločnosť.
Muž sa takýmto spôsobom
s iným mužom nikdy nemôže spojiť.
Vždy tam totiž dôjde k nenaplneniu
určitých potrieb – ktoré mu muž
nikdy nenaplní, pretože na to nemá
schopnosti. Nemá v sebe tú úžasnú
jemnosť citov, schopnosť empatie,
starostlivosti a mnoho iného, čo
má len žena. Takisto
žena, ktorá
túži po ochrane
muža, po jeho
starostlivosti
a praktickosti –
nikdy nedostane
toto naplnenie
od inej ženy.
K takejto skúsenosti dôjde každý
homosexuál vlastným prežitím. Príčina
striedania partnerstiev nespočíva
v promiskuite, ale v hľadaní
lásky, vhodného doplnenia, hoci len
na podvedomej úrovni.
Späť však k myšlienkovým pochodom
homosexuála. On vie, že je homosexuál,
vie, že to len tak nezmení,
nech sa akokoľvek snaží, a tak
v ňom vzniká obrovská krvácajúca
rana, pretože spoločnosť mu dáva
najavo: „si deviant“. Obranným
TÉMA
mechanizmom duše, ktorá sa svoju
inakosť snažila zmeniť, no nešlo to,
sú len dve možnosti: klamať seba
i iných, že nie je homosexuálna,
alebo presvedčiť samu seba, že homosexualita
je normálna. Ak by to
neurobila, musela by celý svoj život
prežiť v nemilosti, v domnienke, že
si nezaslúži lásku – pretože to je posolstvom
spoločnosti. A takéto extrémne
citové strádanie nevydrží
žiadny človek.
Ak sa zamyslíme, vidíme v tomto
myšlienkovom pochode určitú logiku
a pochopíme, že snahy spoločnosti
boli väčšinou vedené nesprávne,
dosiahli pravý opak toho, čo bolo
zamýšľané. V prvom prípade totiž
dôjde k úplnému popretiu vlastnej
identity. Človek neprijíma samého
seba, nie je spojený so svojím vnútrom.
A kto nepozná samého seba, nemôže
sa reálne ani zmeniť, napraviť.
Toto poznáme z východných náboženstiev
i z rozprávok. Až vo chvíli,
keď si uvedomíme, kto sme a kde robíme
chybu, môžeme nastúpiť cestu
k náprave. Tu však chýba láska k sebe
samému, tá jediná mocná sila, ktorá
je schopná pretvárať, liečiť a podporovať.
Teda práve to, čo mu jediné
môže pomôcť, je od neho na míle
vzdialené. Takýto človek potrebuje
k svojej zmene predovšetkým vlastné
prežitie, vlastnú skúsenosť – vlastné
rany, ale tie, ktoré prirodzene z takého
života vyplynú, nie tie, ktoré
mu zasadzuje netolerantná spoločnosť.
V druhom prípade dôjde k ešte
silnejšej degradácii osobnosti a zablokovaniu
citu. Človek si násilím
vytvorí ilúziu, že homosexualita je
normálna, len aby bol hodný lásky.
Tento sebaklam je len volaním po
láske, nič viac. A skutočne, dnes väčšina
homosexuálov bojuje za zrovnoprávnenie,
za potvrdenie toho, že sú
normálni. Z toho je ale ľahko možné
vidieť, že oni vo svojom najhlbšom
vnútri cítia, že ich odchýlka nie je
normálna. Inak by nepotrebovali
bojovať. Ak sme o sebe v nejakom
smere presvedčení, nepotrebujeme
to predsa nikomu dokazovať.
NAJVÄČŠÍM LIEKOM
JE LÁSKA
Homosexuáli potrebujú v prvom
rade prijatie a lásku, tak ako ju potrebuje
každý človek. Je to najlepší
základ pre zdravý vývoj a nápravu
duše. Spoločnosť sa nijak obzvlášť
nepotrebuje namáhať pomôcť im
v tom, pretože
liečbou tu bude
samotný život
a bolestné prežitia.
Zakázať homosexuálom,
aby vytvárali
partnerstvá je
podľa môjho názoru
nedôstojné.
Rovnako nemôžeme žiadnemu heterosexuálnemu
páru zakazovať stýkať
sa, hoci je nám často úplne zrejmé,
že sa k sebe ako pár nehodia, a ženie
ich k sebe len pohlavná túžba. To je
však zrejmé iba nám. My však nevieme,
čím sa majú navzájom obohatiť,
čo majú spoločne prežiť. Dobre
mienené rady zriedkavo zavážia, to
pozná istotne každý rodič. Prečo by
to malo byť inak aj u osôb rovnakého
pohlavia?
Práve akceptovanie napriek ich
odlišnosti bude pre takých ľudí najväčšia
pomoc. Ak budú totiž prijatí
a uznaní ako hodnotní ľudia, a napriek
tomu budú nešťastní – budú
musieť hľadať príčinu svojho nešťastia
u seba a nie v spoločnosti, ktorá
ich neprijíma. Teraz je totiž ich vnímanie
zakalené pocitom hanby, nutnosťou
skrývať sa a potláčať samého
Ak sme
o sebe presvedčení,
nepotrebujeme to
nikomu dokazovať
seba – a preto nevedia rozlíšiť, čo je
príčinou ich nešťastia a prisudzujú ju
často netolerantnej spoločnosti.
Existuje aj druhý extrém, ktorý je
rovnako škodlivý. Nastal prílišnou
liberalizáciou, podľa ktorej sú hranice
medzi tým, čo je prirodzené
a čo nie je, dané ľuďmi. Preto môžu
tieto hranice ľudia i meniť. V tom sa
skrýva nebezpečenstvo, pretože výsledkom
takéhoto životného štýlu je,
že sa môže úplne všetko. Cit a svedomie
sa v tomto prípade musí vyradiť
– pretože to nie je nič iné, ako
tradície, predsudky a dogmy. Takýto
stav by však nakoniec skončil anarchiou.
Nadšené tlieskanie a podporovanie
homosexuality
ako
akéhosi „spestrenia
spoločnosti“
len utvrdzuje
sebaklam
týchto ľudí, že
homosexualita
je prirodzená. Tu
sa láska k blížnemu
stala slabošskou, pokrivenou,
a jej výsledkom je len predĺženie utrpenia
a odďaľovanie nápravy. Je tu
potrebný jednoznačný postoj, vyjadrujúci
skutočnosť, avšak dôstojným
spôsobom. Tým sa môže zabezpečiť
zdravý základ myslenia – vedomie
homosexuála, že v určitých črtách
svojej osobnosti nie je prirodzený, no
i napriek tomu je hodnotný a cenný.
SKUTOČNÉ PRÍČINY
HOMOSEXUALITY
Príčina homosexuality bola pred
ľuďmi po stáročia skrytá. Preto nemohla
byť väčšinou ani úspešne liečená.
Lekári sa snažili utlmiť sexuálnu
túžbu po človeku rovnakého
pohlavia a presmerovať ju. Tým však
odstraňovali len následok. Asi ťažko
15
Svet Grálu
36 | 2013
si totiž možno predstaviť, že by niekto
len tak z túžby po dobrodružstve
vyskúšal žiť s osobou rovnakého pohlavia.
Automaticky by v ňom táto
predstava vyvolala odpor. Z toho
možno vyvodzovať, že príťažlivosť
k rovnakému pohlaviu je len následok.
Príčina spočíva omnoho hlbšie.
Ak sa podarí liečiť príčinu, príťažlivosť
k osobe rovnakého pohlavia
sama zanikne.
Abd-ru-shin vo svojom diele Vo
Svetle Pravdy ozrejmuje skutočnú
príčinu homosexuality. Poukazuje
na to, že ľudská duša sa krátko po
svojom vzniku rozhodne pre určité
pohlavie a toto rozhodnutie je pre
16
Svet Grálu
36 | 2013
ňu nezmeniteľné. Pohlavie však nie
je dané telesnými znakmi, ale druhom
činnosti, akou sa bude prejavovať.
Mužská duša by počas celej svojej
existencie mala rozvíjať mužské
vzory správania, vlastnosti a prednosti.
Ak sa z tejto cesty časom odchýli
a rozhodne sa pre pasívnejšiu
formu prejavu, typickú pre ženu, tak
sa môže v ďalšom vtelení inkarnovať
do ženského tela. Na prvý pohľad
bude teda ženou, pretože bude mať
ženské pohlavné orgány a pod. Avšak
vo svojej podstate to bude vždy
muž. A skutočne, ak sa poobzeráme
vôkol seba, môžeme mať často pocit,
že niektorí muži majú taký silný
ženský prejav, že pôsobia ako ženy
v mužskom tele. Oni však v skutočnosti
tak nielen pôsobia, ale nimi sú.
Presne tak isto je to aj s mužmi v ženských
telách.
Okrem tejto skupiny ľudí však môžeme
vidieť aj mužov, ktorí na nás
pôsobia mužne a ženy, pôsobiace
žensky – no napriek tomu sú obaja
priťahovaní k rovnakému pohlaviu.
Dôvodov môže byť niekoľko.
Často môžeme vidieť v minulosti takého
človeka mnoho partnerských
zranení, alebo dokonca znásilnenie
a zneužívanie z detstva. Takéto
zranenia môžu vyvolať odpor voči
osobe iného pohlavia, no túžba po
TÉMA
partnerskom zväzku pretrvá. Tak sa
nešťastne rozhodne pre život s osobou
rovnakého pohlavia.
Sigmund Freud mal k tejto problematike
zaujímavé postrehy, ktoré
môžu byť pre hľadajúceho človeka
prínosom. Skúmal predovšetkým
homosexuálnych mužov, ktorí nemali
vo svojom detstve mužský vzor
správania. Istý bod vývoja, keď sa
syn mal od matky odtrhnúť a identifikovať
sa s otcom, nenastal. Dieťa
ostalo pri matke a prevzalo jej model
správania. Bol tu teda zanedbaný dôležitý
vývinový krok. U týchto mužov
v určitých prípadoch došlo v neskoršom
veku k vyliečeniu.
Je tu tiež predpoklad, že u mnohých
homosexuálov i bisexuálov je
príčinou odchýlky príliš vystupňovaná
pohlavná túžba, ktorá sa stala
len veľmi ťažko ovládateľnou až nenásytnou.
Podnety, ktoré boli do istého
momentu dráždivé a spôsobovali
dostatočné uspokojenie, sú už
všedné, nezaujímavé. Pud potrebuje
už silnejšie dráždidlá. Túto potrebu
môže uspokojiť sexuálna skúsenosť
s osobou rovnakého pohlavia, pretože
prináša zmenu. V tomto prípade
je vystupňovaná pohlavná žiadostivosť
až do takej miery, že spočiatku
len jemne, no nakoniec podstatne
prevyšuje cit pre prirodzenosť.
Ako vidíme, príčin a druhov homosexuality
je mnoho. Okrem spomenutých
ich existuje pravdepodobne
viac. Táto rôznorodosť bude
aj odpoveďou na otázku, prečo boli
niektoré pokusy o liečbu úspešné
a iné nie. Každá z nich potrebuje
svoj vlastný osobitný prístup a niektoré
budú liečiteľné len ťažkými životnými
skúsenosťami, ktorých účinok
sa prejaví, až keď duša opustí
tento svet. Osobne sa domnievam,
že vlastná skúsenosť každého takého
človeka je väčšinou nevyhnutná
a bude predstavovať tú najúčinnejšiu
„liečbu“. Človek sa dnes učí prevažne
z vlastných chýb, múdre rady sú
platné väčšinou, až keď nevládze
inak. A to by mala spoločnosť akceptovať
aj v tomto prípade. Aby mohlo
dôjsť k náprave, človek musí poznať
duchovné súvislosti svojej orientácie.
Vo väčšine prípadov bude musieť
zmeniť svoj svetonázor, zvlášť ak
si doteraz myslel, že duša neexistuje.
Je však dôležité rešpektovať slobodnú
vôľu človeka a snažiť sa pomôcť len
tam, kde vznikne táto túžba.
MANŽELSTVÁ
A ADOPCIE DETÍ
Človeku má byť ponechaná slobodná
vôľa rozhodovania, pokiaľ
vedome neškodí svojim blížnym.
Toto pravidlo by sa malo uplatniť aj
tu. Homosexuálny zväzok nie je pre
spoločnosť nebezpečenstvom. Je nebezpečenstvom
pre ľudí rovnakého
pohlavia, ktoré sa rozhodli žiť spolu.
A toto ich rozhodnutie treba akceptovať.
Uzatváranie manželstiev nemá
v tomto prípade oprávnenie, pretože
manželstvo je zväzok dvoch milujúcich
sa duší, ktoré sú schopné vytvoriť
harmonický celok. Tento zväzok
je chránený Stvoriteľom a mal by byť
pre ľudí posvätným. Homosexuálne
partnerstvo však nedokáže byť úplne
harmonické. To ale máloktorý homosexuál
pochopí, pretože on má
hranicu medzi tým, čo je mužské
a čo ženské nejasnú a vníma rozdiel
len vo fyzických znakoch. Ak zvážime
každé pre a proti, dospejeme
pravdepodobne k názoru, že adopcie
detí u rodičov rovnakého pohlavia
môžu ohroziť duševný vývoj dieťaťa.
Dieťa môže totiž vzor správania,
ktorý vidí, považovať za prirodzený.
Jeho city sa môžu uviesť do zmätku.
Hranica medzi tým, čo je mužské
a ženské sa stiera. Keď toto dieťa vyrastie,
nestane sa homosexuálne, no
citovo môže byť dezorientované.
LÁSKA K BLÍŽNEMU
JE NAJVYŠŠÍ ZÁKON
Pred desiatimi rokmi sa mi kamarát
zdôveril so svojou homosexualitou.
Mal som vtedy konzervatívnejšie názory
ako dnes. Chcel som mu dať svoj
jednoznačný názor najavo, no zároveň
som mu nechcel ublížiť. Jedného
dňa sme sa stretli aj s mojím starším
priateľom. Mnohokrát som sa
presvedčil o tom, že jeho názory sú
správne a pomáhajúce. Na stretnutí
som šibalsky nadhodil otázku: „A čo
pokrivené duše?“ Starší priateľ vycítil,
kam tým mierim a reagoval na
moju otázku kývnutím ruky a s priateľským
úsmevom povedal: „Ale veď
to nie je nič strašné, veď oni sa časom
napravia“. Bol som prekvapený, čakal
som do duše bijúcu kázeň a dostal
som túto odpoveď. Kútikom oka
som pozrel na môjho kamaráta sediaceho
vedľa a zbadal som na jeho
perách úsmev a oči, ktoré žiarili radosťou.
Nikdy na ten pohľad nezabudnem…
Najväčším zákonom života je
láska. A láska je trpezlivá, dobrotivá,
nikdy nezavrhuje, vždy je ochotná
pomôcť a podporiť. A nikdy, nikdy
nesúdi…
Tomáš Výboch
vyboch@svetgralu.sk
17
Svet Grálu
36 | 2013
POSOLSTVO GRÁLU
TÉMA
ŽENSKOSTI A MUŽSKOSTI
V PREDNÁŠKACH POSOLSTVA GRÁLU
ŽENA A MUŽ
Teraz sa samozrejme opýtate, ako je to potom možné,
že niektorá ľudská duša sa na zemi môže vteliť striedavo
raz ako žena a inokedy ako muž. Rozriešenie nie je také
ťažké, ako si myslíte; lebo v každom smere pravá žena sa
nikdy nedostane do takej situácie, aby sa musela hrubohmotne
vteliť ako muž.
Taký dej je opäť iba jedným zo zlých následkov vlády
rozumu, nech to znie akokoľvek čudne.
Pozemská žena, ktorá sa podriaďuje rozumu, práve tým
potláča svoju pravú ženskosť. Tá je potlačená a nevytvára
citovosť, lebo ju triezvy rozum zamurováva. Tým sa nadväzujú
osudové vlákna takým spôsobom, že dotyčná žena
sa nabudúce musí inkarnovať ako muž, pretože po tomto
potlačení a zamurovaní prevláda len hrubšie duchovné
a podľa zákonov stvorenia nemôžu byť vôbec nadviazané
iné vlákna.
Takéto zmeny inkarnácie sú potom nutné, keďže všetko
musí dôjsť k vývoju, ktorý sa v ľudskom duchovnom jadre
začne. Menovite to terajšie neprirodzené napodobovanie
muža ženským svetom, priečiace sa zákonom stvorenia,
ako aj vyslovene rozumové práce, za to musí ženskosť
niesť ťažké následky. V tom totiž spočíva porušovanie
harmónie stvorenia!
Všetky tieto ženy potláčajú svoju pravú ženskosť a museli
by z tohto hľadiska na budúci raz dôjsť k inkarnácii
v mužskom tele. To by samo osebe ešte vôbec nebolo také
zlé. Tu však do toho hovorí ešte skutočnosť, že ženská
duša pri pokrivení svojej úlohy môže síce rozumne pôsobiť
v mužskom tele, lenže iba telesne. Nikdy sa nemôže
stať pravým mužom duchovne a duševne. Je a zostane
odchýlkou.
…
Z tohto dôvodu nachádzame na zemi často mužov s prevládajúcimi
ženskými vlastnosťami a ženy s prevládajúcimi
mužskými vlastnosťami. Druh ich duší u oboch nie
je pravý, ale pokrivený a v samotnom stvorení nepotrebný,
vyjmúc možnosť hrubohmotného rozmnožovania.
Prvé rozhodnutie duchovného zárodku je aj pri tomto
smerodajné a základné. Samozrejme nedeje sa to vedome.
Spočíva to len v prebúdzajúcej sa vnútornej túžbe! Ak táto
túžba vedie k jemnejšej činnosti, potom je bytie duchovného
zárodku rozhodnuté k ženskému. Tak totiž dostane
alebo si uchová určitú časť vyššieho bytostného, z ktorého
sa uvoľňuje, alebo odštepuje. Ak sa prikláňa k hrubšej, aktívnej
alebo pozitívnej činnosti, tak sa od neho postupne
uvoľňuje to jemné a tá jemnejšia časť bytostného zostáva
celkom vzadu. Áno, je samočinne odpudená, takže pre
taký duchovný zárodok je mužské tým základným a rozhodujúcim.
V tom sa spĺňa hneď na počiatku záruka jednorazového
slobodného rozhodnutia, nazývaného slobodnou vôľou.
(Úryvok z prednášky)
POKRIVENÉ DUŠE
A predsa je v tom určitá úzkosť, keď si človek s pokročilým
poznaním povie, že je pokrivenou dušou. Keď raz
bol ženou a po druhýkrát mužom na Zemi alebo opačne.
Akási tieseň zaľahne pritom na jeho dušu.
To je prirodzene nesprávne a zase sa raz vylieva s kúpeľom
i dieťa. Najbližšie tomu je totiž poznatok, že taký človek
pokrivil svoju dušu. Lenže tá pokrivenosť vôbec nemusí
ešte trvať. V skutočnosti pri tom zmenil len rúcho, telo!
Ale samotný duch napriek tomu zostal pri každej premene
vždy tým, akým sa po prvý raz rozhodol byť na počiatku
svojich putovaní stvorením. Lebo pre neho jestvuje v tomto
ohľade ako u každej veci vo stvorení tiež iba jedno jediné
prvotné a smerodajné slobodné rozhodnutie, na ktoré zostane
potom pripútaný. Skľúčenosť vzniká teda len príliš
18
Svet Grálu
36 | 2013
POSOLSTVO GRÁLU
zbežným ponímaním Posolstva; lebo z neho musí každý
vedieť, že práve takáto zmena môže byť pre dotyčného
osožná. Dáva mu totiž možnosť opätovného narovnania.
Podnieti ho k tomu, ba čo najviac mu pomôže všetko znovu
napraviť. Takýmto núteným prežitím môže duša dokonca
ešte zosilnieť.
Teraz si však zase nesmie myslieť, že tí, ktorých cesta zostala
priama, niečo zameškali. Tak to nie je. Tam, kde došlo
k pokriveniu vlastným nesprávnym chcením, len tam
môže byť zmena na osoh, aby tak pokrivená duša, ktorá
tým prejavila svoju slabosť, mohla zosilnieť do tej miery,
že to už nikdy neurobí. Týmto samozrejme odpadla od
nej tiež táto chyba.
Teraz sa poobzerajte okolo seba a pozorujte svojich blížnych!
Čoskoro nájdete medzi nimi ženy, ktoré majú charakteristické
mužské črty vo svojej bytosti. Práve dnes je
ich viac ako kedysi. Možno povedať, že dnes je tým veľká
časť ženstva akoby zamorená. Nie je totiž ťažko vybadať,
že u takej ženy alebo dievčaťa je v jej bytosti niečo pokrivené
a aj musí byť, pretože žena prirodzene nemôže a ani
nemá byť mužom.
Samozrejme tým nemienim telo. Lebo toto je skoro
vždy ženské, s výnimkou bokov, ktoré svojou štíhlosťou
pripomínajú väčšinou mužské, a preto sú v skutočnosti
neženské.
Spomínam toto úmyselne, pretože tým súčasne uvádzam
jeden vonkajší znak. Ženské telo, v ktorom prebýva
pokrivená mužská duša, bude mať vo väčšine prípadov
toto znamenie úzkych bokov, kloniacich sa k mužskej postave,
na rozdiel od tých, ktorých duša nejakým spôsobom
ešte len speje k pomužšteniu; nech je to už ich názormi
alebo ich činnosťou. Vzniká z toho náklonnosť, ktorá
umožní spriadanie nitiek pre budúce vtelenie v mužskom
tele. Práve tak je to u mužských tiel, ktoré dostanú širšie
boky, kloniace sa k ženskej postave, len čo skrývajú v sebe
pokrivenú ženskú dušu.
Samozrejme sú tiež výnimky tvarov v stavbe ženského
tela následkom prepestovania, následkom jednostranného
športu matiek alebo ich nesprávnou telesnou činnosťou,
čoho dôsledky sa prenesú na deti.
Tým sme si označili dve hlavné skupiny, ktoré musíme
od seba odlišovať.
Jednou skupinou sú pozemské ženy a dievčatá, ktoré už
majú v sebe pokrivenú mužskú dušu a druhou skupinou
sú tie, ktoré nosia v sebe ešte ženské duše, ale spejú k pomužšteniu
na základe pokrivených pojmov, osvojených si
buď dobrovoľne alebo nesprávnou výchovou.
…
K nášmu dnešnému pozorovaniu vezmime si však len
tie pokrivené duše, ktoré sú v dôsledku pokrivenia už vtelené
v príslušnom pozemskom tele.
Z nich najskôr pozemské ženstvo, v ktorom sú inkarnované
slabošské mužské duše, pretože sa v predchádzajúcom
živote príliš vzdialili od čisto mužského myslenia
a konania. Už to vysvetľuje, že u takých pozemských žien
môže ísť iba o slabošské mužské duše. Preto nie je vôbec
chvályhodné, keď jedna žena sa snaží oproti ženskému
spôsobu dávať do popredia mužské charakterové črty,
alebo ich vôbec ukazuje.
Taká žena nie je vo svojom myslení a konaní vôbec skutočne
silná v nijakom smere, ani v mužskom, ani v ženskom
ohľade. Získala by aj pozemsky viac, keby sa snažila
potláčať svoju pokrivenosť.
Lenže jej prežívanie jej pomáha k zmene. Ona totiž
čoskoro musí vybadať, že pravý muž sa nikdy necíti príjemne
v jej blízkosti. Nenachádza v sebe pre ňu nijaké porozumenie.
Ešte menej tu môže nastať harmónia, keďže
pravá mužskosť je odpudzovaná od všetkého nesprávneho,
tak aj od mužského správania sa ženy! Manželstvo medzi
pravým mužom a ženou, ktorá má v sebe skrytú mužskú
dušu, môže nastať len na čisto rozumovom základe. Pri
tom nevznikne nikdy pravá harmónia.
Taká žena je však tak či tak nevedomky priťahovaná
k takým mužom, ktorí majú v sebe pokrivenú ženskú
dušu! Na týchto posledných sa nepokrivení muži pozerajú
nevedomky ako na neplnohodnotných. V tomto nevedomom
vyciťovaní a konaní spočíva však tlak pravdy,
skutočnosti.
Všetky tieto následky nevedomých citových správaní,
ktoré môžeme nazvať prirodzenými, pôsobia však výchovne
na pokrivené duše, ktoré sa bolestivým prežívaním
vo svojich sklamaniach opäť narovnávajú do
správneho smeru, aspoň v mnohých prípadoch. To však
nevylučuje, že neskôr potom opäť neupadnú do takých
alebo podobných chýb. Ak skúsenosťami nezosilnejú,
zostanú ako trstiny klátiace sa vo vetre. Ľudia si však
teraz môžu mnoho, veľmi mnoho ušetriť, ak o tom budú
nabudúce vedieť. Mnoho utrpenia a mnoho času! Lebo
doteraz si nijaká duša nemohla byť vedomá pokrivenosti.
Presne ako je to u mužských duší v ženských telách, tak je
to aj u ženských duší v mužských telách. U oboch častí sú
to tie isté dôsledky jednotného neskriviteľného zákona.
(Úryvok z prednášky)
19
Svet Grálu
36 | 2013
Marianne Klauserová-Stalderová
Ako „vstať
z popola“
Vážne problémy v zamestnaní, hlavne ich ťažké formy, v poslednom čase nápadne
pribúdajú. Nezriedka sprevádzajú dlhé fázy pracovného života. Takzvané
„vyhorenie“ je v súčasnosti typickou formou pracovnej krízy. Jej riziko je mimoriadne
veľké predovšetkým u ľudí, pre ktorých je v živote na prvom mieste zamestnanie.
Jeho strata obyčajne odhalí latentný problém v hierarchii hodnôt človeka, bolestne
zasiahne do jeho života. Pozrime sa na príčiny tejto modernej „epidémie“ a možné
spôsoby, ako ju zvládnuť.
20
Svet Grálu
36 | 2013
Anglický pojem „burn-out“ označuje
stav úplného vyhorenia. No
vyhorieť môže jedine ten, kto planul
a so zápalom plnil svoje úlohy. Často
postihuje práve silne angažovaných
„pracantov“ – teda tých, čo žijú len
pre svoju prácu. Celé roky investujú
do nej všetky svoje sily, aby dosiahli
vytýčené pracovné ciele.
Príznaky blížiaceho sa vyhorenia
prichádzajú nenápadne, časom
sa prehlbujú, až sú čoraz citeľnejšie.
Človek sa cíti vyčerpaný, unavený
a postupne stráca pracovný elán.
Do úloh, ktoré mu predtým išli ľahko
od ruky, sa musí nútiť. Jeho pracovné
tempo sa spomaľuje, koncentrácia
slabne. Človek síce vidí, čo má ro-
SPOLOČNOSŤ
biť, no sily akosi nestačia. Akoby bol
po chorobe či operácii – je oslabený;
hnevá ho i prekvapuje to, čo dosiaľ
považoval za úplne nemožné.
Príznačná môže byť aj neschopnosť
nadchnúť sa niečím novým.
Dokonca i spoločenské kontakty,
fyzická či psychická blízkosť iných
ľudí sa stáva záťažou. Pokiaľ tento
stav pretrváva, človek môže reagovať
agresívne, podráždene, alebo sa
k svojmu okoliu správa neprispôsobivo.
Tento cynizmus, ako ho označujú
nové výskumy, sa však od bežných
depresívnych ochorení výrazne
líši. Objavuje sa rozpor medzi vnútornými
či vonkajšími požiadavkami
a skutočným výkonom. Tento stav
vzbudzuje strach, neistotu, človek
šomre na seba i na svoje okolie. Zúfalo
túži po dovolenke a voľnom víkende,
ktoré však na obnovu síl spravidla
nestačia. Len čo sa taký človek
vráti späť do práce, objaví sa chronické
vyčerpanie, sprevádzané pocitom
úplného odcudzenia vo vzťahu
ku každodenným povinnostiam.
Táto fáza môže trvať roky a človek
„funguje“ zotrvačnosťou, kým
sa neobjaví impulz na prehodnotenie
života. Alebo prídu zmeny, ktoré
si nové kroky a postupy jednoducho
vynútia. Ak sa varovné signály
v tejto fáze zanedbajú, môže nasledovať
ťažká forma depresie.
NOVÝ ÚKAZ?
Aj keď počet ľudí postihnutých syndrómom
vyhorenia v poslednom
čase výrazne stúpol, nejde o nič nové.
Podrobne ho popisuje napríklad román
Buddenbrookovci (z r. 1901)
od Thomasa Manna, kde syn vníma
vyčerpanie svojho otca. „Nevidel
som len tú láskavosť, ktorú otec šíril
do svojho okolia s bolestnou jasnozrivosťou,
ale aj úsilie, s ktorým
Najlepšou prevenciou
je priateľská pracovná
atmosféra, uznanie
a vzájomná pomoc
túto láskavosť dosahoval. Pozoroval
som otca, ktorý bol po každej návšteve
čoraz mlčanlivejší a bledší, ako
sa so zatvorenými a začervenanými
očami opieral o roh voza. Pozoroval
som so zovretým srdcom, ako sa mu
na prahu ďalšieho domu vynorila
na tvári maska a ako znovu musel
dodať svojmu unavenému telu novú
pružnosť…,“ opisuje ho hrdina románu.
Otec – senátor Thomas Buddenbrook
si bolestne uvedomuje
úpadok svojho váženého rodinného
podniku, ktorý treba zvrátiť: „Mal
len jedno želanie: podľahnúť zúfalstvu,
vykradnúť sa von a položiť si
hlavu na chladný vankúš“.
Pojem „burn-out syndrom“
po prvý raz sformuloval v 70-tych
rokoch minulého storočia newyorský
psychiater Herbert Freudenberger.
Spoločne s tímom pracovníkov
z čestného úradu založil
stredisko pre drogovo závislé osoby,
kde i pracoval. Po určitom čase pozoroval
na sebe i svojich spolupracovníkoch
vzrastajúce stavy vyčerpanosti
a podráždenosti voči
klientom. Tieto prípady veľmi výrazne
vykresľujú podstatu vyhorenia
– ide o duševnú únavu, fyzické
vysilenie, stratu zmyslu a dojem, že
človek stojí mimo. Postihnutí sa ďalej
nemôžu venovať svojim úlohám.
Chýba im radosť z činnosti a vnútorný
impulz – takzvané „zapálenie
sa“, vnútorné nadšenie.
Tu tiež vidíme, aké rozdielne
môžu byť príčiny vyhorenia. Pre
Thomasa Buddenbrooka boli uznanie,
váženosť a tradícia rodiny nadovšetko.
Nepozastavoval sa nad svojou
úlohou, nezamýšľal sa nad jej
zmyslom, ani nad tým, či tento druh
práce zodpovedá jeho podstate. Aj
svojho jediného syna Hanna sa snažil
sformovať pre potreby rodinného
podniku, i keď ten celou svojou bytosťou
a muzikálnosťou po matke
zjavne smeroval inam.
Úplne iná bola situácia spolupracovníkov
v New Yorku. Tí sa
venovali svojej úlohe s plným nasadením
a nadšením, čo zodpovedalo
ich osobným a pracovným
predpokladom. No túto činnosť robili
ako čestný úrad – teda bez nároku
na plat, vo voľnom čase popri
21
Svet Grálu
36 | 2013
SPOLOČNOSŤ
zamestnaní. To pravdepodobne
viedlo k veľkému výdaju síl.
Príčiny vyhorenia sú individuálne.
Problém je často vo výbere povolania,
alebo môže spočívať v štruktúre osobnosti.
Práve ich odhalenie je dôležitým
predpokladom úspešnej liečby.
KEĎ JE PRÁCE
PRÍLIŠ
Dnes, pod vplyvom racionalizačných
opatrení, sú zamestnanci často nútení
k vysokému pracovnému tempu,
čo vedie k jednostrannému a rýchlemu
úbytku síl. Súčasne sa od nich
požaduje, aby sa podieľali aj na „plnení
ekonomických ukazovateľov“ –
a teda väčšina pracovných procesov
musí byť štatisticky prerátaná na náklady.
Toto jednostranné rozumové
zameranie je obzvlášť nešťastné
v sociálnych profesiách. Už prvé výskumy
syndrómu vyhorenia v 80-
tych rokoch ukázali fatálne následky
spojenia sociálnej práce s nákladnou
administratívou. Mechanickým opakovaním
úkonov sa práca zbavuje
citu. Túto „mechanizáciu“ dnes zažívajú
zamestnanci opatrovateľských
profesií, kde má každý ošetrujúci
úkon pri lôžku svoj kód. Ako však
administratívne vykázať – a teda aj
ohodnotiť – povzbudivé slová, utišujúci
stisk ruky, či len prosté vypočutie
a pobudnutie pri pacientovi?
Nové štúdie poukazujú na zvýšené
riziko vyhorenia zamestnancov vo
verejných funkciách a v politike;
hrozí aj pri nedostatku informácií
o tom ako pracovať úspešne, a pritom
si šetriť sily. Výsledkom sú konflikty,
chýbajúce uznanie či nedostatočná
spätná väzba, ale aj priveľké
požiadavky na výkonnosť.
Výskyt syndrómu vyhorenia rastie
aj s intenzitou a trvaním práce. Jednostranný
dôraz na hospodárske
výsledky a presne naplánované pra-
22
Svet Grálu
36 | 2013
covné úkony znemožňujú zamestnancom
pracovať s pocitom plnej
zodpovednosti. Aktuálne štúdie
a výskumy ukazujú, že najlepšou
prevenciou je priateľská pracovná atmosféra,
uznanie a vzájomná pomoc.
INDIVIDUÁLNE
PRÍČINY
Medzi najohrozenejších patria ctižiadostiví
ľudia so sklonom k workoholizmu.
Práve im sa ľahko môže stať,
že sa náhle zrútia. Majú totiž sklony
prepínať svoje sily, pracovať takmer
bez prestávky a tak rýchlo vyčerpať
rezervy energie.
Rizikovým faktorom je aj pribúdajúci
vek. No ohrození sú aj mladí
ľudia, ktorí investujú veľa času a peňazí
do vzdelania a usilujú sa urobiť
kariéru za každú cenu. Často sa
im stáva, že ich nové úlohy netešia.
V práci stoja akosi mimo, cítia sa podobne
ako keď človek chodí v zlých
topánkach.
Náročné požiadavky na neustále
zvyšovanie kvalifikácie prinášajú riziko,
že sa človek v zamestnaní rozhoduje
len podľa prospechu (zárobok,
istota, možnosť postupu). Ľahko sa
tak vytratí radosť z práce a poznávania
nových vecí. Alebo človek vymení
zaujímavé povolanie za zamestnanie,
ktoré mu je síce proti srsti, no
je finančne lepšie ohodnotené. Ak
mu totiž nesedí, musí vyvinúť neprimeranú
námahu a úsilie za cenu priveľkej
straty životnej energie. A vyhorenie
nenechá na seba dlho čakať.
KEĎ UŽ ČLOVEK
VYHORÍ
Ako prvé bude treba kriticky zhodnotiť
svoju pracovnú situáciu. Podľa
toho potom primerane upraviť spôsob
života. Treba si ujasniť, či súčasné pracovné
miesto zodpovedá mojim osobnostným
predpokladom. A pripustiť
si, že som sa dostal do disharmónie,
ktorá obmedzuje moju tvorivú silu.
Dôležitý je spätný pohľad, ktorý
odhalí, či príčiny spočívajú v pracovnej
oblasti, alebo v osobnosti. Vo
väčšine prípadov však ide o obe príčiny
súčasne. Často možno v životopise
nájsť kľúčové udalosti, ktoré
priviedli človeka k práci, ktorá ho neteší,
len pre túžbu po uznaní či lepšom
zárobku. Nasleduje zhodnotenie
vnútornej, duševnej situácie a hľadanie
duchovných hodnôt jednotlivca.
Väčšinou je potrebné posudzovať
nielen prácu, ale celý život.
Niekedy je žiaduce svoj život úplne
zmeniť, inokedy ide skôr o citové obohatenie
života. To človeku umožní
znovu nájsť svoju nezávislosť, objaviť
hodnoty, ktoré osobný život naplnia
a prinesú pocit šťastia. Takto možno
stanoviť nové požiadavky na seba,
svoju prácu, osobný život či úspešnosť,
a obmedziť tým vnútorný duševný
tlak.
OTVORIŤ SA NOVÉMU
Ochranou pred jednostranným zameraním
na prácu sú práve nové
impulzy. Tie človek získa skúšaním
nových spôsobov konania, postojov
či činností.
Inšpirujme sa a objavujme:
hľadajme nové odpovede na nevyriešené
otázky, čo je život a smrť,
čítajme inšpiratívnu literatúru,
pestujme kontakt s prírodou a sledujme
jej upokojujúce zákonitosti,
prechádzajme sa po brehu jazera
či rieky, brázdime vodu a vnímajme
dotyky vĺn,
počúvajme a učme sa rozoznávať
vtáčí spev,
pozorujme hviezdnu oblohu,
vyjdime si do hôr, vnímajme pritom
vlastnú silu,
SPOLOČNOSŤ
prežívajme základné prvky prírody,
naučme sa plachtiť,
rúbme drevo, pracujme v záhrade
skúsme na čas zmeniť výživu,
dajme telu nové podnety: sezónne
potraviny – teda ovocie, zeleninu,
koreniny a bylinky z miestnych
zdrojov,
riešme staré konflikty, zbavujme
sa nadbytočného a starého,
rozpomeňme sa na dôležité
vzťahy, uvedomujme si, kde môžeme
dávať,
napíšme si zoznam všetkého dobrého
v živote a vedome to podporujme,
robme si v priebehu dňa krátke
prestávky na rozjímanie, zhlboka
sa nadýchnime, vedome sa
vzpriamujme,
vo voľnom čase skúšajme niečo
nové, prežime čaro začiatku, (na)-
učme sa hrať na hudobný nástroj,
navštevujme koncerty, spievajme,
obmedzme počítač a sledovanie
televízie,
vyhýbajme sa nákupným centrám,
staniciam a davom ľudí…
Dôležité je riadiť sa citom a byť
„v súlade so svojím vnútrom“. Vytvoríme
si tak oázu, oddelenú od pracovného
života. Nové životné hodnoty
a skúsenosti nám poskytnú
útočisko, kde nám duša pookreje.
Takto môže človek znovu spoznávať,
že pracovné úlohy sú síce dôležitou
a cennou súčasťou života, no nepredstavujú
najdôležitejšiu hodnotu,
a určite nie jedinú o ktorú sa treba
usilovať. To najvyššie v ľudskom živote
sú totiž duchovné hodnoty, presahujúce
krátkodobú hodnotu dňa.
ŽIVOT AKO
„TROJNOŽKA“
Jednostranné zameranie života dlhodobo
unavuje a poškodzuje zdravie.
K jednostrannosti vedú aj vysoké
požiadavky na vzdelanie, často
i osobná ctižiadosť človeka. Pomôcť
nám môže vedomá zmena prístupu
k životu. Proti prílišnému zameraniu
jedným smerom pomáha predstava
„trojnožky“ životných záujmov,
ktorá dá nášmu životu stabilitu. Ako
v hudbe napríklad trojzvuk prináša
viac harmónie než opakovanie jediného
tónu, aj v živote dôjde k obohateniu,
keď sa človek zaoberá rôznymi
životnými témami, ktoré sa dopĺňajú
alebo vyrovnávajú. Bude teda užitočné
investovať energiu viacerými
smermi – nielen do práce a zamestnania,
ale podľa svojho založenia aj
do medziľudských vzťahov, venovať
sa rôznym záujmovým činnostiam,
kultúre či umeniu. Práve tak vznikne
osviežujúce vyrovnanie.
Sociálne siete,
voľný čas
TROJZVUK ŽIVOTA
Náklonnosť, láska, vzťahy
Pamätajme i na potreby našej duše –
ide o objavovanie spirituálnych a duchovných
hodnôt. Tie prelaďujú
vnútorné nasmerovanie a dokážu
pozitívne zmeniť postoj k pracovným
úlohám, vzťahom i k využitiu
voľného času. Spoznanie duchovných
hodnôt prinesie nové podnety
i v pracovnej oblasti a obohatí vzťahy
o hĺbku, lásku a porozumenie. Až keď
človek rozvinie svoj život v určitej
trojjedinnosti, dá priestor skutočnej
radosti zo života.
Duchovné
hodnoty
Uvedomenie
Radosť zo života
Marianne Klauserová-Stalderová
stalder@svetgralu.sk
Povolanie
23
Svet Grálu
36 | 2013
„Čas je nástroj, ktorý zamedzuje
tomu, aby sa všetko udialo naraz,“
prehlásil fyzik John A. Wheeler.
Pohyb v tom „správnom okamihu“
Trikrát sa zhlboka
nadýchneme
a vydýchneme, a pritom sa
ponaťahujeme všetkými
smermi. Pokiaľ sa nám
pritom zívne, nebráňme sa.
1
Trieme si ruky, jednu
o druhú, pokým sa
nezohrejú. Potom si nimi
zľahka pohladíme tvár,
odspodu smerom nahor
a do strán.
2
Znovu si trieme ruky
a následne si silno,
intenzívne, no s citom
premasírujeme uši.
Tak ako, priatelia? – Podarilo sa vám „vtesnať“ do vášho každodenného
kolobehu minútové osvieženie z predošlej, štvrtej lekcie nášho
seriálu? Alebo ste nemali čas? Jasné, zase sa udialo toľko vecí, a naraz…
Problémom väčšinou nebýva ani tak to, že nemáme čas, ale skôr to, že
nám nenapadne si čas urobiť. Pokiaľ príležitosť nechytíme za pačesy,
premeškáme ju. Viete, odkiaľ pochádza tento výraz?
24
Svet Grálu
36 | 2013
V gréckej mytológii existuje boh Kairos – boh vhodného okamihu.
Komu sa ponúkla priaznivá príležitosť, ten za to vďačil tejto bytosti.
3
Do tretice si trieme ruky
(jednu o druhú) a potom si
špičkami prstov prehrabneme
vlasy, vždy až k temenu.
4
Teraz si prejdeme rukami
celé telo (krk, paže,
trup, nohy) tak, akoby sme
z kabáta zotierali prach.
Predstavujme si pritom, že
sa nám z tela odstraňuje
všetko, čo je stuhnuté, čo
nás ťaží, všetky naše „boliestky“.
A životná energia
v nás môže opäť voľne
prúdiť.
5
Postavíme sa tak, aby sme
sa celými chodidlami dotýkali
zeme. Hlava smeruje
nahor, ramená uvoľníme
smerom dozadu a dolu.
Nakrátko zavrieme oči, pozvoľna,
s úsmevom a potešením.
Vnímame jemné
chvenie v celom tele.
Tááák, a teraz – pekný deň!
Kairos bol zobrazovaný ako ponáhľajúci sa muž s charakteristickou
dlhou kučeravou ofinou. V prenesenom význame má symbolizovať,
že príležitosť treba chytiť za pačesy, má sa využiť ten správny okamih.
Pekné podobenstvo, však?
Vy máte naozaj šťastie… totiž vaša nová príležitosť práve prichádza. –
Máte možnosť viackrát v priebehu dňa, za púhu minútku, urobiť niečo
pre seba. No ak nie teraz, potom je šanca preč.
Okná dokorán prosím, a poďme na to!
Birgit a Philipp Siefertovci
redakcia@svetgralu.sk
25
Svet Grálu
36 | 2013
HISTÓRIA
Patria
Indiáni
medzi ľudí?
Siegfried Hagl
Pred približne päťsto rokmi zasadla
pod vedením Karola V. v španielskom
Valladolide komisia, ktorá búrlivo diskutovala
o pôvode Indiánov. Jej vážení
členovia sa mali dohodnúť na tom, či
zotročovanie Indiánov je správne alebo
nie. Na podporenie svojich tvrdení sa zaoberali
napríklad aj otázkami, či Indiáni
vôbec majú dušu a či sa môžu podieľať na
Kristovom spasiteľskom pláne.
itatelia diela H. Heineho si
Č možno spomenú na jeho baladu
o polemike v stredovekom Španielsku.
Svojím nenapodobniteľným spôsobom
necháva Heine diskutovať rabína
a mnícha o pravdách ich viery.
Pritom k pravej diskusii nedochádza,
pretože obe strany sú pevne presvedčené
o svojej pravde a ani jeden z diskutujúcich
nie je pripravený uznať
stanovisko druhej strany.
To, čo Heine líči vo svojej cynickej
poézii, má svoju historickú súvislosť.
V stredoveku a ranom novoveku
neboli v Španielsku verejné diskusie
ničím neobvyklým. Na kráľovskom
dvore alebo pred širším publikom
išlo väčšinou o stret medzi židovským
a kresťanským náboženstvom,
26
Svet Grálu
36 | 2013
Otroci hnaní na trh, medirytina 1780, prevzaté z Leo Strohm „2000 Jahre
Christentum“ (2000 rokov kresťanstva), Kreuz, Stuttgart, 1999,, str. 175
ktorý bol často podložený antisemitskými
emóciami. Kvôli dogmatickým
a neústupným postojom je v týchto
polemikách veľmi náročné posúdiť
mieru pravdy obsiahnutú v jednotlivých
náboženstvách, obzvlášť, ak boli
takto prezentované. Väčšina polemík
tiež sleduje úplne odlišné ciele.
V rokoch 1550 a 1551 sa viedla valladolidská
polemika na horúcu tému:
Patria Indiáni k ľudskému pokoleniu
a majú vôbec dušu?
Nakoľko v španielskych kolóniách
sa objavili vážne problémy, španielsky
kráľ a rímskonemecký cisár Karol V.
zvolal komisiu zloženú z právnikov
a teológov, ktorá mala preskúmať už
toľkokrát spochybňované konanie kolonizátorov
v novom svete.
ZÁKON PROTI
OTROCTVU
V roku 1542 bolo zotročovanie Indiánov
zakázané „Indiánskym zákonom“
(Leyes Nuevas de las Indias). Aj
tzv. encomiendy mali byť postupne
HISTÓRIA
zakázané. Encomienda je pomenovanie
pre rozľahlé pozemky, ktoré
boli prevedené z majetku kráľa na
kolonistov, a to vrátane domorodcov,
ktorí na nich žili.
Zavedenie Indiánskeho zákona
narazilo v južnej Amerike na tuhý
odpor, ktorý viedol až k regulárnym
ozbrojeným povstaniam. Karol V.
musel nakoniec na presadenie tohto
zákona priateľského voči Indiánom
v Novom svete rezignovať a hľadal
podporu svojho stanoviska na strane
práva a teológie.
Zvolal komisiu, ktorá sa skladala
z uznávaných a vysoko vzdelaných
učencov. Zasadala roku 1550 v dominikánskom
kláštore San Pablo vo
Valladolide. Nešlo pritom o priamu
konfrontáciu medzi zúčastnenými
stranami, pretože tie sa spolu nestretávali,
ale predniesli svoje stanoviská
ustanovenému kolégiu.
Jadrom sporu bolo právne postavenie
Indiánov. V polemike vo Valladolide
by sme tak mohli vidieť
ranú debatu o ľudských právach.
Najvýznamnejšími protivníkmi
v tejto diskusii boli dominikán Bartolomé
de Las Casas (1474–1566), biskup
z Chiapas a svetský kňaz a humanista
Juan Ginés de Sepúlveda
(1490–1573).
Debata sa netýkala európskej expanzie
do zámoria, ktorá bola pre
obe strany rovnakou samozrejmosťou,
ako názor, že v Novom svete
musí byť zvestovaná kresťanská
viera. Spor sa týkal spôsobov, akým
sa mala Indiánom zvestovať a uplatňovať
kresťanská viera v Novom
svete.
Členovia zvolanej komisie hľadali
odpovede na nasledovné otázky:
Patria nedávno objavené národy
k ľudskému pokoleniu? Sú zahrnuté
v spasiteľskom pláne Ježiša Krista?
Sú božími bytosťami alebo ľudským
poddruhom patriacim k ľudskému
Indiáni v zlatej bani, medirytina 1596, prevzaté z Leo Strohm „2000 Jahre Christentum“, str. 173
pokoleniu? Majú Indiáni dušu?
Zomrel Kristus aj pre nich?
„PÔVODNÍ OBYVATELIA
SÚ PRIRODZENÝMI
OTROKMI“
Juan Ginés de Sepúlveda zastupoval
záujmy španielskych osadníkov
a majiteľov pôdy, ktorí profitovali zo
systému encomiend. Pozeral sa na
pôvodných obyvateľov Ameriky ako
na barbarov a prirodzených otrokov,
vychádzajúc z aristotelovského prirodzeného
práva, a snažil sa dokázať
menejcennosť indiánskych obyvateľov.
Podľa jeho mienky Indiáni
neboli ľudskí tvorovia. Zotročenie
a nútené práce boli týmto prirodzeným
právom ospravedlnené, a rovnako
aj s tým spojené použitie násilia.
Kto chce ľudí utláčať, alebo dokonca
vyvražďovať, môže podobné zločiny
najpohodlnejšie pred sebou samým
a ostatnými ospravedlniť tak, že bude
utláčaným upierať ich ľudskú podstatu
i dôstojnosť. V koloniálnych časoch
to nebolo inak, rovnako ako pri
ideologicky, rasisticky alebo náboženským
fundamentalizmom podmienených
excesoch 20. a 21. storočia.
Proti brutálnemu zaobchádzaniu
s Indiánmi, ktorého sa dopúšťalo
španielske panstvo rozhodným spôsobom
vystúpil „apoštol Indiánov“,
Bartolomé de Las Casas. Odmietal
aristotelovskú predstavu barbarstva,
alebo predstavu o Indiánoch ako prirodzených
otrokoch, pretože tí už dospeli
k plnému využívaniu rozumu,
kým Aristoteles „prirodzeným otrokom“
plné využitie rozumu odopiera.
Aj Sepúlvedov argument, že podriadenosť
Indiánov je preukázaná spáchaním
zločinov proti prirodzenosti,
modlárstvom a kanibalizmom, Las
Casas vyvracia. Podľa jeho mienky
sa žiaden národ nemôže potrestať
za zločin, ktorý si neuvedomuje,
27
Svet Grálu
36 | 2013
HISTÓRIA
a podporuje svoju argumentáciu správami
o osobných skúsenostiach s Indiánmi.
Pre neho boli Indiáni ľuďmi
s dušou, ktorí sa mohli zúčastňovať
božích milostí. Podľa jeho názoru sa
nemá žiaden národ na základe svojej
údajnej podriadenosti nútiť podrobiť
sa inému národu. A kresťanstvo
by tiež nemalo byť šírené mečom.
Celá diskusia nakoniec začala stagnovať
na teoretickej úrovni. Jej výsledok
zostal otvorený a obe strany na seba
nazerali ako na víťazov.
CHAMTIVOSŤ
VYKORISŤOVATEĽOV
ROZHODUJE
Ako skoro vždy v minulosti, triumfoval
aj na španielskom dvore „katolíckeho
kráľa“ 1 mamon nad kresťanskou
etikou. Za Juanom Ginésom
de Sepúlveda stáli boháči a španielska
kráľovská pokladnica. V hre boli
zásadné hospodárske záujmy. A tak
násilná expanzia španielskych kolónií
pokračovala, bez ohľadu na
etiku týranie indiánskeho obyvateľstva
neustalo. „Indiánske zákony“
z roku 1452 síce zostali v platnosti,
avšak v kolóniách sa nedodržiavali.
Otroci na iberskej pôde boli oslobodení,
kým milióny zajatých Indiánov,
ktorí dreli v amerických baniach
alebo na encomiendách, museli aj
naďalej znášať svoj strašný osud.
„S INDIÁNMI
SA ZAOBCHÁDZALO
HORŠIE NEŽ
SO ZVIERATAMI“
Približnú predstavu zaobchádzania
s Indiánmi nám dáva vo svojom diele
Bartolomé des Las Casas, ktorý píše:
„Kresťania iba z túžby po zlate, a aby
28
Svet Grálu
36 | 2013
v čo najkratšej dobe zbohatli a zaujali
najvyššie pozície, ktoré im žiadnym
spôsobom neprináležia, zabili mnoho
cenných ľudí a zničili ich duše (…)
Nepreukázali týmto pokorným, trpezlivým
a tak ľahko prispôsobivým
ľuďom rešpekt, nieto ešte uznanie
alebo pozornosť…
Nezaobchádzali s nimi ani ako so
zvieratami (kiež by Boh dal, aby sa
k nim správali tak dobre a ohľaduplne,
ako ku zvieratám), zaobchádzali
s nimi horšie, ako s najhoršou
špinou.“
„DYCHTILI PO ZLATE
AKO HLADNÉ SVINE“
Vo Florentínskom kódexe zo 16. storočia
opisuje aztécky očitý svedok rabovanie
Tenochtitlánu: „Španieli sú
bez seba od samej radosti. Ako opice
vyhadzujú zlato do vzduchu. Padajú
na zem s gestami, ktoré vyjadrujú
ich radosť a nadšenie. (…) Je zrejmé,
že po ňom horúčkovito túžia. Ich
celé telo sa chveje len pri samotnej
myšlienke a prejavujú na sebe všetky
známky svojej neukojiteľnej túžby.
Sú lační po zlate ako hladné svine.“
Pre tieto „hladné svine“, ktoré nemali
kultúrnosť, nieto ešte súcit, zato
však mali strelný prach, kone a ostré
meče, predstavovali astronómovia,
poľnohospodári, stavitelia, matematici
a botanici z radov Aztékov, Aymarov,
Kečuov alebo Mayov iba zvieratá,
s ktorými možno zaobchádzať
podľa ľubovôle.
Vyššie uvedené svedectvá tragicky
naznačujú, ktorá rasa sa v skutočnosti
vzdialila od ľudskej dôstojnosti
a podstaty človeka. Je paradoxom, že
práve tí, ktorí sa pyšne považovali
za tých najvyvinutejších s právom
rozhodovať o osude druhých, boli
pravému ľudstvu najviac vzdialení.
Avšak, žiaľ, tak to v dejinách ľudstva
väčšinou býva. Človek, ktorý stratil
cestu k pravému šťastiu, sa naháňal
za pozemským bohatstvom
a v tejto horúčkovitej snahe mu nebolo
nič sväté. Neštítil sa ani zotročiť
a podmaniť si tých, ktorí mu
stáli v ceste. V tomto prípade Indiánov,
ktorých spriaznenosť s prírodou,
rešpektovanie jej zákonitostí
a živá duchovná múdrosť by mohla
byť pre bielych ľudí vzorom. V skutočnosti
by sme sa mohli spýtať:
„Majú bieli ľudia ešte dušu?“
Siegfried Hagl
hagl@svetgralu.sk
1 „Katolícki králi“ (niekedy tiež Katolícke
Veličenstvá) bol titul prepožičaný pápežom
Alexandrom V. panovníckemu
páru Izabele Kastílskej a Ferdinandovi II.
Aragónskemu.
ŽIVOT
Ako dosiahne človek
poznanie Boha?
Verím, že ako človek som tvor,
ktorému vyššia bytosť darovala
život. Ale ako sa presvedčím
o existencii Boha? Dodnes
predsa o tom neexistuje nijaký
vedecký dôkaz.
Ako ľudia máme možnosť priblížiť
sa Stvoriteľovi len svojím citom.
Práve cit je tým, čo nám umožňuje
rozpoznávať krásu, ušľachtilosť,
vznešenosť, ktorými je pretkané
celé stvorenie. Cit v nás vyvoláva
túžbu po vývoji a zdokonaľovaní
sa. Dáva nášmu životu cieľ, zmysel
a umožňuje vyciťovať existenciu
Boha. Skutočná viera v Boha nie je
vecou rozumu, ale predovšetkým
otázkou citu.
Žiaľ, stále znovu sa ukazuje, akým
neistým základom je náš ľudský cit.
Pre prehnane vypestovaný rozum
ho nevieme plnohodnotne používať.
Cit často zamieňame s pocitom,
zaťažujeme ho predsudkami,
alebo zahmlievame svojimi želaniami.
Veď koľko dnešných ľudí má
ešte vôbec schopnosť čisto a jasne
vyciťovať? – oprávnene sa môžeme
pýtať.
Ako teda nájdeme cestu naspäť
k Bohu, späť k tomu citovému rozpoloženiu,
ktoré nám Ježiš kládol
na srdce slovami „Buďte ako deti“?
Skúsme sa sústrediť na intenzívne
prežívanie prítomnosti, venujme
viac času a pozornosti citom naplneným
činnostiam. Môže to byť napríklad
pomoc trpiacim, alebo jednoducho
budeme venovať viac času
a náklonnosti deťom. Všetko, čo sa
deje z lásky a spája nás so životmi
ostatných ľudí, povznáša našu dušu.
Ale aj chvíle samoty, venované rozjímaniu
alebo modlitbe. Svoj cit môžeme
rozvíjať ešte aj pestovaním
zmyslu pre krásu a vzťahom k rôznym
formám umenia. Snažme sa
opustiť dobre známu rutinu, riadenú
len rozumovými predsudkami,
a vyraziť smelo po nových životných
cestách.
Neexistuje všeobecný, presný recept
čo robiť, aby naše oči začali
zase detsky žiariť, pretože konkrétne
úlohy a možnosti ponúka
jednotlivcovi vždy život sám. Na nás
je, aby sme tomu svojmu správne
nastavovali výhybky.
Rovnako ako precítené chvíle, na
ceste k poznaniu Boha je dôležité aj
rozširovanie poznania, ktoré povedie
k novým myšlienkam a vyvedie
nás zo starých omylov, brániacich
prirodzenému, jasnému cíteniu.
Ako dokazuje Posolstvo Grálu, existuje
logický výklad Božieho pôsobenia,
ktoré uspokojí nielen našu
potrebu logiky a dôslednosti, ale aj
hlbokú ľudskú túžbu po poznaní
stvorenia a pôsobení Boha v ňom.
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
Otázka bola vybraná z knihy
100 odpovědí na životní otázky
29
Svet Grálu
36 | 2013
Knižný rad Herberta Vollmanna
„Jedným z tých, ktorí pôsobili v najbližšom okolí Abd-ru-shina, bol aj Herbert Vollmann.
Vo svojich knihách vychádza zo znalosti Abd-ru-shinovho poznania a prihovára sa
človeku ako pomocník: poukazuje na duchovné a pozemské súvislosti, o ktorých sa
môže sám ľahko presvedčiť už tu – v pozemskom živote, v prostredí spoločenského
diania. Zároveň nám dáva možnosť uvidieť rozdiel medzi budovaním opierajúcim
sa o duchovné zákony, ktorými sa riadi celý vesmír, a stavbou vystavanou iba na
rozumových základoch.“
Naša cena: 6,50 €
Cena pre predplatiteľa: 5,80 €
Naša cena: 7,00 €
Cena pre predplatiteľa: 6,30 €
Naša cena: 9,00 €
Cena pre predplatiteľa: 8,50 €
30
Svet 30 Grálu
Svet 36 | Grálu 2013
36 | 2013
Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
Vrana k vrane sadá…
Hodíme sa k sebe?
Siegwalt Lindenfelser
S otázkou výberu správneho partnera sa v živote stretne každý človek, zamestnáva
tímy odborníkov, psychológov. Aký by mal byť, ktoré faktory sú pre trvalý vzťah dôležité
a ktoré nie? Nebrať do úvahy telesnú príťažlivosť, a prihliadať iba na vnútorné
hodnoty, alebo sú rozhodujúce spoločné záujmy, vzdelanie, prípadne je to čosi celkom
iné?
TÉMA
Na rozpoznanie vhodného partnera
navrhol už Friedrich Nietzsche
jednoduchý rýchlotest – pred
vstupom do manželstva odporúča
zodpovedať si otázku: „Myslíš
si, že sa s touto ženou budeš
dobre baviť až do staroby?“ 1
Nakoľko rozdielni môžu byť dvaja
milujúci sa ľudia, aby ich partnerstvo
bolo dlhodobé a naplnené? Priťahujú
sa skôr podobné typy, alebo
protiklady?
Podobnosť je v partnerstve veľmi
dôležitým prvkom. Robert Zajonc
z Michiganskej univerzity zistil, že
partneri v priebehu desaťročí spolužitia
sú si čoraz podobnejší, a to
i zovňajškom. Vo svojej štúdii porovnával
fotografie mnohých párov,
ktoré boli vyhotovené v priebehu
viacerých rokov. Záver: fyzická podobnosť
partnerov sa v priebehu 25
rokov vzájomného spolužitia preukázateľne
zväčšovala. Pritom sa ukázala
ďalšia zaujímavosť: pri pároch,
kde partneri uvádzali, že sú spolu
šťastní, bola podobnosť omnoho častejšia.
2
PODOBNOSŤ – V ČOM?
Odpoveď na úvodnú otázku, či sa
k sebe hodia ľudia vďaka svojej podobnosti
alebo naopak skôr pre svoje
protiklady, spočíva v jemnejšom rozlišovaní
podobnosti. Záleží na oblasti,
ktorou sa zaoberáme – charakter,
hodnoty, záujmy…
Počas štúdie uskutočnenej na mníchovskej
univerzite 3 , na otázku: aké
sú najdôležitejšie kritériá úspešného
partnerstva, odpovedalo 440
zúčastnených osôb. Z toho až okolo
90 % mužov a žien uvádza, že sú
to spoločné hodnoty. Viac než dve
tretiny z nich okrem toho zároveň
uviedlo ešte spoločné záujmy a koníčky.
Z tejto štúdie teda vyplynulo,
32
Svet Grálu
36 | 2013
„Pestovanie ženských cností, z ktorých na prvom
mieste stojí vernosť, je najlepšou ochranou ženy proti
pomužšteniu. Rovnako u muža pestovanie mužských cností
zabráni poklesu do slabosti a zmäkčilosti. Celkom správne
povedal Schiller: „A cnosť, to nie je len prázdny zvuk, človek
ju môže v živote skutočne pestovať.“ To znamená, že si
ju musí trvalým snažením ku krásnemu, ušľachtilému
a čistému vydobyť. Potom sa môže aj vo svojom ľudskom
druhu stať ideálnou postavou.“
Herbert Vollmann,
kniha Pútnik svetmi, kapitola Cnosti
že spoločný názor na hodnoty hrá
v partnerstve podstatnú úlohu. Viac
ako dve tretiny opýtaných kladie
zhodne so svojimi partnermi dôraz
na vernosť, dôveru, toleranciu, poctivosť
a rešpekt.
RIZIKÁ ROZCHODU
Zaujímavý je výsledok štúdie o okolnostiach,
ktoré významne ovplyvňujú
pravdepodobnosť rozchodu:
„Riziko zvyšujú veľké rozdiely
vo vzdelaní, naopak – znižuje sa deľbou
práce v domácnosti, spoločným
rebríčkom hodnôt a splnenými očakávaniami.“
LÁSKA AKO
NÁBOŽENSTVO
Nesplnené očakávania sú dnes pre
mnohé páry problémom, pretože bývajú
príliš premrštené. Často odzrkadľujú
predovšetkým túžbu dostávať,
než ochotu dávať. „Láska má dnes
poskytovať to, čo sa predtým hľadalo
v náboženstve: naplnenie, povznesenie,
extatickú intimitu. Preto aj vedci
v sociálnej oblasti hovoria o akomsi
ateistickom náboženstve lásky“, tvrdí
publicista Matthias Horx. 4
OSOBNOSŤ A ŽIVOTNÉ
SKÚSENOSTI
Vráťme sa však k pôvodnej otázke
o význame podobnosti v dlhodobých
vzťahoch. Časopis P. M. 5 , ktorý sa
opiera o ďalšie štúdie, zdôrazňuje význam
podobnosti v povahe partnera:
„Podobnosť osobností a ich životných
skúseností sú vlastne najdôležitejšími
predpokladmi pre úspech milostného
vzťahu. Čo spočiatku pôsobilo
len príťažlivo, sa neskôr ťažko ukáže
ako záruka šťastného vzťahu,“ napísala
Eva Klohnen s kolegami z univerzity
v Iowe vo Vestníku osobnostnej
a sociálnej psychológie. „(…) Po
rokoch predstavuje podobnosť osobností
(…) zásadnú úlohu: otázky svedomia
a postoj k okolitému svetu,
k rodine a deťom sa musia zhodovať.
Vzájomne podobné predstavy o životných
hodnotách reprezentujú základ
dlhého, harmonického vzťahu.
Tam potom láska neskončí iba kvôli
rozdielnemu prístupu k riešeniu každodenných
problémov.“
VYBERÁME SI
Prekvapivý je výsledok rôznych štúdií,
ktoré ukazujú, ako sa podobnosť
medzi partnermi prejavuje aj na
TÉMA
fyzickej úrovni – ako vizuálna podobnosť
ovplyvňuje výber partnerov
od samého začiatku. Tak čítame
v časopise Science Garden 6 : „Skutočne
existujú dôkazy o tom, že podobnosť
tvárí je určitým kritériom
pri výbere partnera. Pokusné osoby
si prehliadnu fotografie ľudí, ktorí
žijú v páre a potom musia určiť, kto
ku komu patrí. Úspešnosť správneho
výberu je omnoho vyššia, než miera
matematickej pravdepodobnosti.“
Pokiaľ ide o vlastnosti, ktoré u seba
vnímame ako nedostatky, vyberáme si
zodpovedajúce protiklady
Obzvlášť prekvapil experiment britského
psychológa Davida Parretta,
ktorý pomocou špeciálneho softvéru
menil podobu mužskej tváre na ženskú
a naopak, a upravoval tak fotografie
pokusných osôb. Účastníkom
pokusu dal posúdiť atraktívnosť podobizní
rôznych tvárí opačného pohlavia,
medzi nimi aj ich vlastnú modifikovanú
podobu. Výsledok? Mnoho osôb
si vybralo ako mimoriadne atraktívnu
svoju vlastnú upravenú podobu. Nepoznali
sa, ale cítili sa oslovení.
SÚLAD VNÚTORNÝCH
HODNÔT
Rozsiahle štúdie ukazujú, že partneri
sú jeden pre druhého zvyčajne atraktívni
v rovnakej miere. Rovnaký výsledok
uvádza aj Science Garden.
„A akú úlohu hrá vonkajšia podobnosť
alebo príťažlivosť v dosiahnutí
úspešného partnerstva? Vlastne
žiadnu. Omnoho dôležitejšie ako
zovňajšok sú už zmieňované vnútorné
hodnoty. Aj tu platí, že rovný
rovného si hľadá: rovnaké záujmy
a koníčky, podobné postoje, hodnoty
a presvedčenie, podobný pôvod, kultúra,
náboženstvo, vzdelanie, inteligencia,
životný štýl a životný cieľ.“
Myslím, že podobnosť záujmov
a koníčkov by sa nemala preceňovať,
pretože práve v tejto oblasti
môžu byť ľudia zameraní rôzne. Nie
je podobnosť ako podobnosť, dôležitá
je podobnosť na hlbšej úrovni.
Časopis P. M. uvádza: „Na začiatku
vzťahu „zaiskrí“ iná podobnosť, než
je tá, ktorá neskôr poskytuje dlhodobé
šťastie a spokojnosť. Spočiatku
partnerov spájajú podobné záujmy
a temperament, neskôr je to súlad ich
základných hodnôt až po vzťah k náboženstvu.
Rozhodujúca je zhoda
v charaktere, bez nej láska nemá z dlhodobého
hľadiska šancu.“
POTREBA DOPLNENIA
Pokiaľ je reč o určujúcej zhode charakterov,
netreba to chápať tak, že
máme mať rovnaké vlastnosti ako
náš partner. Naopak, vzniklo by nebezpečenstvo
zosilnenia podobných
slabostí, s možnosťou extrémnych
následkov. Chýbal by tu bytostne
dôležitý vyrovnávajúci faktor a doplnenie
o vlastnosti, ktoré práve
partnerovi chýbajú. Pri hľadaní
partnera však často postupujeme
tak, že si „síce vyberáme partnera,
ktorý má podobné vlastnosti, ale
iba tie, ktoré sa nám páčia. Pokiaľ
ide o vlastnosti, ktoré u seba vnímame
ako nedostatky, vyberáme
si zodpovedajúce protiklady. Napr.
skôr introvertný človek, ktorý by
sa rád otvoril, hľadá extrovertného
partnera, ktorý ho priblíži k jeho
predstave ideálu.“ 7 Na jednej strane
nás teda s partnerom spájajú podobné
vnútorné hodnoty, resp. životná
filozofia, a na druhej strane sa
protikladnými vlastnosťami alebo
záujmami dopĺňame, čím sa upevňuje
harmónia v partnerstve.
Aj Abd-ru-shin vo svojom diele „Vo
svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“ poukazuje
na to, že „každý človek si už
pri vstupe do pozemského života prináša
určité vlastnosti, ktorých harmonický
rozvoj môžu podporiť iba
ľudia s vlastnosťami k tomu vhodnými.
Tieto vhodné vlastnosti nie
sú však vlastnosti rovnaké, ale také,
ktoré sa doplňujú a týmto doplňovaním
ich robia plnohodnotnými.“
Siegwalt Lindenfelser
lindenfelser@svetgralu.sk
1 Friedrich Nietzsche: Menschliches, Allzumenschliches,
Bd. I, S. 406
2 N. N.: Einander angenähert. Weblink:
http://www.fem.com/private/aehnlichkeit-von-partnern-studie-einander-angenaehert-11213.html
(17. 6. 2012)
3 Bauer, Johannes und Christian Ganser
(2006): Münchner Studie zu Partnerwahl
und Partnerschaft. Webversion: http://
www.ls4.soziologie.uni-muenchen.de/
downloads/partnerstudie.pdf (16. 6.
2012)
4 Horx, Matthias: „Aufrüstung“ der Geschlechter:
Die Zukunft der Liebe. Aus
P. M..: Gesellschaft im Wandel. Webversion:
http://www.pm-magazin.de/a/
„aufrüstung“-der-geschlechter-die-zukunft-der-liebe
(17. 6. 2012)
5 N. N.: Ist Liebe Schicksal? Aus P. M.:
Fragen & Antworten. Webversion:
http://www.pm-magazin.de/r/gute-
-frage/ist-liebe-schicksal (16. 6. 2012)
6 Gründl, Martin (2004): Liebe auf den ersten
Blick. In: Sciencegarden. Webversion:
http://www.sciencegarden.de/content/2004-09/liebe-auf-den-ersten-blick
(17. 6. 2012)
7 N. N.: Beziehungsirrtümer. Weblink:
http://www.hilfreich.de/beziehungsirrtuemer_2615
(17. 6. 2012)
33
Svet Grálu
36 | 2013
Rozhovor
s Margarétou Černákovou
VYSOKÁ ŠKOLA NEOČAKÁVANIA
alebo skúsenosti zo života v Tanzánii
Zhováral sa Roman Levický
ROZHOVOR
Doktorka Margaréta Černáková je čitateľom
nášho časopisu už známa. Pred
rokom sa rozhodla opustiť svoju prácu
lekárky v nemocnici v Bratislave a šla
pomáhať tam, kde je lekárska starostlivosť
pre ľudí nedostupná – do vidieckej
oblasti Tanzánie, medzi roľníkov a jednoduchých
ľudí, pre ktorých sú choroby
ako malária alebo týfus neraz ortieľom
smrti. O tom, čo ju k tomuto rozhodnutiu
viedlo a čo počas svojho pobytu v Afrike
dala i získala, je i náš rozhovor.
R. L.: Pani doktorka, Vy ste známa čitateľom
nášho časopisu ako propagátor liečby pacienta
hľadaním zmyslu. Ale pred časom ste sa rozhodli
ísť ako člen pomocného tímu do Afriky.
Prečo? Je na Slovensku menej pacientov, ktorí
potrebujú Vašu pomoc?
M. Č.: Nikdy som netúžila pôsobiť
v africkom svete, ale všetko sa zbehlo
tak rýchlo. Ako žena si uvedomujem,
že moje pôsobenie nie je v tom, ako to
súčasná doba od žien očakáva – podávať
výkony ako muž, ako lacná pracovná
sila. Rada by som navštevovala
skutočne chorých u nich doma, pri
lôžku. Po dlhom období mentálneho
„prešľapovania“, okrem toho vyostrená
situácia v zdravotníctve a nespokojnosť
pacientov… chcela som skúsiť
niečo iné. Šlo to veľmi rýchlo; bola
som oslovená a od prvej chvíle – lekárske
prehliadky, očkovania – všetko
išlo hladko, tak som si povedala, že
určite to musí mať zmysel. „Skúsim
a uvidím ako to dopadne,“ – tak ako
to robieval môj vzor V. E. Frankl.
R. L.: Povedzte mi ešte najprv o svojom príchode
do Afriky.
M. Č.: Cesta bola náročná, trvala
štyri dni, kým sme autom dorazili
na východný breh Viktoriinho jazera.
Sprvu nás bolo päť, ale postupne
sme sa rozdelili na rôzne
miesta. Klíma bola príjemná, keďže
sme boli v nadmorskej výške 1200
metrov a teplota okolo 28 o C. Bývali
sme v domčeku s rozhorúčenou strechou
od slnka, 150 metrov od jazera,
ktorého vlny bolo počuť najmä v noci,
spolu so šumom lístia mohutného
stromu pred mojím oknom vytvárali
uspávanku pre unavené telo a dušu.
R.L.: Na častých záberoch z Afriky vidíme preplnené
lôžka, pacienti ležia po chodbách a na
zemi a k chorým prichádza celá rodina. Vyzerá
to aj v Tanzánii podobne?
M. Č.: Nemocnica je veľká, privátna
a patrí katolíckej Cirkvi. Pacienti musia
zaplatiť za všetko, inak ich pošlú
preč. Mala som dojem, že som vošla
do márnice – tmavé miestnosti, kde
na lôžkach alebo na zemi ležia 15–20
ľudia, často aj dvaja na jednej posteli,
schúlení v bolestiach, s vyhasnutým
pohľadom.
Pacienti zomierali, akoby som bola
v 16-tom storočí, kde všetko bolo
dobre tak ako je, lebo je to „Božia
vôľa“. Často som sa stretla s týmto
zaštiťovaním sa Stvoriteľom. Bola
za tým istá forma neschopnosti riešiť
veci vyplývajúce z nevedomosti –
podľa nás zbytočnú smrť považovali
za Božiu vôľu. V každej miestnosti
visel plagát s ukrižovaným Kristom
„Ježiš svojou smrťou na kríži vykúpil
svet“.
Čo sa mi páčilo bolo to, že chorý
nikdy nebol sám. Vždy bol obklopený
niekoľkými členmi rodiny, ktorí tam
sedia pri chorom, držia ho za ruku
alebo čakajú vonku, kým sa prebudí,
aby sa spolu najedli, čo mu doma
uvarili. Denne kukuričná kaša, ktorej
sa hovorí ugali, k tomu zelenina podobná
nášmu špenátu a to je všetko.
R. L.: Čo v Afrike v zdravotníctve najviac chýba,
okrem peňazí – lekári, personál?
M. Č.: Zdravotnícka starostlivosť
v Afrike funguje na profite za
lieky, s ktorými sa netransparentne
obchoduje. Je to podobné ako u nás,
keď sa pacient stane tovarom, lebo už
niet na čom inom zbohatnúť, ibaže
v Afrike to vidieť v plnej nahote.
Nízke budovy nemocnice majú štyri
oddelenia s lôžkami pre 80 pacientov,
klinika pre HIV a tuberkulózu, oddelenie
pre choleru a týfus, a príjmová
ambulancia, kde sa denne vyšetrilo aj
60 pacientov, no a malá operačná sála.
V Kibare už dlhší čas nepracovali
žiadni lekári, pretože podľa ich slov,
nikto nechcel robiť v takejto „diere“.
Preto bola nemocnica zatvorená,
kvôli vysokej úmrtnosti.
Každý deň bola ranná vizita, potom
krátka pauza na čaj a čapátí a pokračovala
som na príjmovej ambulancii.
Keďže sme sa nachádzali v chudobnej
oblasti a nemocnica poskytovala starostlivosť
pre spádovú oblasť o rozlohe
asi 200 km 2 , chudobní ľudia prišli
k lekárovi až keď ich stav už bol
v nezvratnom štádiu – takže ani sami
nevedeli, že napr. deti, ktoré rodičia
priniesli na chrbte, boli už mŕtve…
Nevládali sme už ďalej uniesť to
zbytočné a nepochopiteľné zomieranie.
R. L.: Čo bolo pre Vás najväčším problémom pri
práci lekárov – dobrovoľníkov?
M. Č.: Najhoršie bolo neporozumenie
zo strany vedenia nemocnice,
lebo sme požadovali sfunkčniť laboratórne
prístroje, ktoré dostali z Nemecka
a Holandska, aby sme mohli
stanoviť diagnózu a zvoliť správnu
liečbu. Na všetko mali odpoveď, že
nie sú peniaze, a načo sú nám prístroje,
keď domorodý personál (ako
naše zdravotné sestry, a hovoria im
doktor) pacientov vedia „liečiť“ aj
tak! V Afrike je tento spôsob bežný.
Tam to funguje na tej báze, že liečia
príznaky. Ak má niekto horúčku,
podľa nich má určite maláriu. Pritom
neraz išlo o zápaly mozgových blán
alebo pľúc, ťažký týfus či choleru.
35
Svet Grálu
36 | 2013
ROZHOVOR
36
Svet Grálu
36 | 2013
Spomínam si na prípad muža, ktorý
2 roky navštevoval liečiteľa (čo vôbec
nie je lacné) s chronickými bolesťami
hlavy a po celý ten čas užíval liek na
bolesť a upokojenie, no vyšetrením
som zistila malígnu arteriálnu hypertenziu
v dôsledku ťažkého zlyhávania
obličiek. Niet divu, že sme z toho boli
frustrovaní a hľadali nejaké možnosti
riešenia, odkiaľ by prišla pomoc, až
sme dostali kontakt na riaditeľa Univerzitnej
nemocnice asi 250 km od
nás, ktorý bol okamžite v obraze.
R. L.: Takto cez miestneho lekára prišlo riešenie?
M. Č.: Áno. Tento starší, skúsený
lekár, ktorý nás podržal v spore s domácimi
– všetko chápal a sám inicioval
návštevu aj s univerzitnými
profesormi gynekológie, internej medicíny,
pediatrie a onkológie, aby na
vlastné oči uvideli nemocnicu, ktorá
podľa ich slov – že je mŕtva! Títo
vzácni kolegovia boli prví, ktorí pochopili,
o čo nám ide a informovali
biskupa a vikára o pravdivej situácii
v nemocnici – že to nie my robíme
problémy, a ak neprijmú náš projekt,
Každodenný život v Kibare
ktorý spočíva v oživení nemocnice,
štát ju opäť zavrie. Skutočne dodržali
všetky dohody, postupne nemocnicu
vybavili technickým zariadením,
opravili laboratórne prístroje,
zaslali reagensy na ich chod, vzali
si na starosť dohľad nad odborným
vzdelávaním personálu. My sme sa
tešili ako malé deti, hoci realita zďaleka
nevyzerala tak dobre.
R. L.: Prečo?
M. Č.: Už po spustení projektu
nám vikár oznámil, že by bolo lepšie,
keby sme odišli, lebo robíme samé
problémy. Uvedomovali sme si, že je
to jeho názor, a kvôli tomu neopustíme
pacientov… proste sa pokúsime
všetkým ukázať, o čo nám v skutočnosti
ide, aby sa presvedčili, že nie
sme nepriatelia, ale pomocníci.
Tak sme začali pracovať spôsobom
– niečo ako „štát v štáte“, asi
ako Singapur v Číne; prenajali sme si
miestnosť, kde sme mali sklad liekov
a iný potrebný materiál čo sme zakúpili,
a dodávali sme ich priamo na
oddelenia našim verným a oddaným
zdravotným bratom a sestrám, aby
lekárska starostlivosť bola dostupná
najmä tým, ktorí nemajú peniaze.
Personál aj pacienti boli radi, že sme
ostali s nimi, no neskôr sme zistili, že
vikár dostáva zavádzajúce informácie
od „ekonómky“ nemocnice, ktorá
ju tak „riadila“, že všetko čo sme priniesli
– lieky aj prístroje – okamžite
speňažila, a pre nemocnicu sa nevytvoril
žiadny zisk. Často nám robila
rôzne naschvály, aby nás za každú
cenu odradila, len aby sme odišli…
Dozvedeli sme sa, že kontrolu nad
účtovníctvom nemal nikto okrem
nej, a peniaze využívala podľa seba,
čo nám neskôr potvrdil i sám vikár
ako riaditeľ nemocnice. On nemal
ani len podpisový vzor v banke, že
na to nemyslel, lebo jej dôveroval.
Postupne sa mu otvárali oči a požiadal
nás o pomoc ekonóma, ktorý
by transparentne riadil nemocnicu…
a tak sme konečne uvideli svetielko
nádeje pre ľudí v tomto regióne. Od
1. júna minulého roku tam už pôsobí
slovenská ekonómka Renáta Machálková,
ktorá v Afrike oživila štyri nemocnice.
Táto žena žije pre Afriku
a svoju prácu robí obdivuhodne.
R. L.: Aj Vy už trpíte na „africkú chorobu?“ Čo
je vlastne jej príčinou? Sú Afričania iní ľudia
ako my?
M. Č.: Tanzánčania sú veľmi mierumilovní
ľudia, ktorí nikdy neviedli
vojny. Hovorí sa o nich, že sú leniví,
čo som zo začiatku vnímala aj ja – až
neskôr som pochopila, že je to veľmi
povrchné. Keď vycerili na mňa svoje
biele zuby, mala som pocit, že som
stretla najšťastnejšieho človeka na
svete.
R. L.: Aj si myslíte, že sú šťastní?
M. Č.: Oni to neriešia, nezaoberajú
sa tým. Ja som bola len s chudobnými
ľuďmi, a pri práci s nimi som
prežívala zvláštnu radosť. Asi preto,
ROZHOVOR
že akí sú vo vnútri, tak sa prejavujú
aj navonok so svojou nefalšovanou
úprimnosťou a tichou dôstojnosťou.
Toto poznanie je pre mňa veľkou
záhadou, keďže šťastie a pokoj
u nich nezávisia od hmotného blahobytu.
Odpoveď som našla v Posolstve
Grálu od Abdrushina a síce „dávanie
a branie musí byť v harmónii,
a preto ani nemajetní nie sú vylúčení
z možnosti dávania, a to predovšetkým
dávaním seba, svojou povahou
a dobrom a bezpodmienečnou láskou.“
Oni jednoducho sú.
Postupne som došla k smutnému
záveru, že sú zneužívaní – takíto
úprimní ľudia, ktorých otvorené
duše sú mylne považované za slabosť
a neschopnosť? Lebo len to mohlo
spôsobiť, že „sa stali“ ľahkou korisťou
pre dobyvačných otrokárov spolu
s násilným obracaním na „pravú“
vieru. V nemocnici pracujú v harmónii
vedľa seba katolík s moslimom,
anglikánom či luteránom alebo vyznavačom
tradičného afrického náboženstva,
akou bola aj naša domáca
Winifred, ktorá nám varila jednoduché
a zdravé jedlá.
Bola taká empatická a starostlivá,
že keď som ochorela, pripravila mi
kúpeľ, a to musela nanosiť vodu na
hlave v 50-litrových nádobách z veľkej
vzdialenosti; starala sa o mňa
s obrovskou obavou v srdci, ktorú
som čítala v jej hlbokých čokoládových
očiach.
Všimla som si, že títo ľudia neposudzujú,
nerozoberajú životy druhých
a nehodnotia ich. V ich blízkosti
som sa cítila duchovne dokonale
slobodná, sama sebou, čo v domácich
vyvolávalo čoraz hlbšiu dôveru
a vzájomnú úctu a pochopila som, že
prirodzenosťou ľudského ducha väčšiny
Tanzánčanov je dôvera.
Na takéto poznanie som reagovala
ako nutkavý „neurotik“ – ešte viac sa
im odplatiť svojou poctivou prácou
a učiniť všetko, čo by im uľahčilo ich
ťažký život a zlepšilo zdravotný stav.
Každému pacientovi som vyšetrovala
krv a zistila som, že príčinou „lenivosti“
Tanzánčanov je chronický
únavový syndróm spôsobený ťažkou
anémiou následkom dlhodobej
podvýživy a neliečenej chronickej
malárie, ktoré spôsobujú nedokrvenie
všetkých orgánov, najmä mozgových
buniek; k tomu teplo, ťažká
práca na poliach, kontaminovaná
voda, to všetko sa ešte viac podpisuje
na ich podlomenom zdraví. A napriek
všetkému fungujú, žijú a pracujú
s polovičným hemoglobínom…
také hodnoty u nás sú indikáciou
na transfúziu krvi!
Preto sme okamžite začali podporovať
nutríciu gravidných žien a detí
a to vysokoproteínovou výživou a vitamínmi.
R. L.: Financuje takúto pomoc slovenské ministerstvo,
alebo sú to zahraničné granty?
M. Č.: Je to bratislavská univerzita
zdravotníctva a sociálnej práce
Sv. Alžbety na čele s rektorom prof.
MUDr. Krčmérym, ktorému ja súkromne
hovorím slovenský Albert
Schweitzer. Profesor Krčméry založil
humanitárne projekty v Afrike pred
mnohými rokmi tak, že pozval raz
na poľovačku do Afriky solventných
ľudí a potom ich zaviedol do „nemocníc“,
aby im na vlastné oči ukázal
krutú realitu. A tu je výsledok:
nakazili sa „africkou chorobou“, pri
ktorej už viac nemôžu žiť len pre seba,
ale ležia im na srdci životy trpiacich,
chudobných a chorých. Teší ma, že
náš projekt spočívajúci v lekárskej,
finančnej a potravinovej pomoci bol
vedením nemocnice prijatý.
R. L.: Pamätáte si na nejaký silný okamih, prežitie
s pacientom, ktoré vo Vás ostane nadlho?
M. Č.: Nedá mi nespomenúť slová,
ktoré zazneli na záverečnej oslave pred
mojím odchodom, z ktorých som pochopila,
že personál a ľudia okolo mňa
sú nesmierne vnímaví, že nič im neunikne
a všetko chápu, aj keď zvonka
tak nepôsobia. Cez ďakovnú reč som
mala zimomriavky na tele, zovreté
hrdlo a chcelo sa mi plakať. Najmä
pri slovách, že „aj pre nás to musí byť
nesmierne ťažké, prísť na také miesto,
ktoré nemá status nemocnice a stretávať
sa s nepochopením až odmietaním,
ale napriek tomu nás prosia,
aby sme mali s nimi trpezlivosť ako
s deťmi, a postupne sa naučia nové
veci a všetko potrebné, len aby sme
tak skoro od nich neodišli, že budú
dobrými žiakmi….“ Veľa silných okamihov
pochádzalo z mnohých vnútorných
bojov, ktoré som zažívala, keď
som liečila detských pacientov v bezvedomí,
či inom ťažkom stave, keď ma
pohľad do ich očí vydesil – lebo to neboli
oči dieťaťa, ale vyhasnutý pohľad
starca, a zrazu som necítila túžbu zachrániť
mu život za každú cenu a musela
som sa naučiť úplne ináč uvažovať:
„Zachraňujem mu skutočne život,
alebo len predlžujem jeho nezmyselné
utrpenie, hlad, bolesti, ťažké strádanie?“
Najmä, keď som vnímala absurdné
utrpenie matky, ktorá naschvál
nechala vyhladovať svoje neduživé
dieťa, aby ušetrila jedlo pre kŕdeľ ďalších,
ktoré ju doma čakajú. Materinská
láska a bezmocnosť ju hnali k tomu,
aby jej dieťa aspoň na konci svojho
krátkeho života netrpelo. Samozrejme,
urobila som pre neho všetko, no zároveň
som pochopila, čo je moja vôľa
a čo znamená odovzdanosť do Vyšších
rúk.
R.L. Veľmi pekne ďakujem
za rozhovor a prajem
Vám dobré zdravie
a veľa síl!
Zhováral sa Roman Levický
levicky@svetgralu.sk
37
Svet Grálu
36 | 2013
Viktoriino jazero – nemocnica je na brehu, ukrytá v hustom stromoradí
Vnútorný areál nemocnice
Návšteva nedeľnej bohoslužby
Po raňajkách v našom domčeku,
ktorý sme si zútulnili kvetmi a povrazovým kobercom
Tanzánia
38
Svet Grálu
36 | 2013
Detské oddelenie v pôvodnom stave
…a po renovácii s novým náterom postelí a stien, oživených veselou maľbou
Ranná vizita na detskom oddelení
Pri detskom pacientovi je prítomný vždy niekto
z rodiny – neraz staršia sestra
V takomto ťažkom stave prichádzali deti do nemocnice
39
Svet Grálu
36 | 2013
FOTOSERIÁL
Školáci nosia tehly
Deti pomáhajú aj pri ťažkých prácach
Návšteva krajčírskej dielne s nádhernými látkami
40
Svet Grálu
36 | 2013
Jaroslav Klimecký
FRANZ
LISZT
Pokiaľ budeme porovnávať život Liszta
so životmi ostatných veľkých skladateľov,
neubránime sa dojmu, že mal oveľa
viac šťastia, než iní. Aj keď vlastne nebol
krásavec, nepochybne mal veľkú osobnú
príťažlivosť. Bol milovaný, bol obdivovaný,
ako klavírny virtuóz zahŕňaný potleskom,
lichôtkami a slávou.
Vkritických chvíľach našiel vždy niekoho
blízkeho, kto mu prinášal pochopenie,
oddanosť, lásku. Nikdy netrpel
hmotným nedostatkom ako napr.
Mozart, Schubert, spočiatku i Wagner.
Veľa rokov viedol život v blahobyte
a prepychu. To je však iba jedna
stránka jeho života. V skutočnosti ho
šťastie opúšťalo častejšie než ostatných
hudobných velikánov. Napriek tomu je
nesporné, že bol jedným z najväčších
tvorcov – a jeho priekopnícky génius
otvoril cestu nielen Wagnerovi, ale aj
iným hudobným skladateľom, jeho
súčasníkom. Tento jeho vplyv však
ostáva nedocenený.
Je prirodzené, že počas jeho koncertnej
kariéry tvoril takmer výlučne
klavírne diela, virtuózneho rázu (12
etúd najvyššej náročnosti, 6 etúd
podľa Paganiniho, 2 klavírne koncerty).
Ako interpret pôsobil mimoriadne
silným dojmom: akoby darca
života, jedinečný ako nik iný. Všetci
skladatelia, Wagnerom počínajúc
a Richardom Straussom končiac,
podliehali vyžarovaniu Lisztovho
ducha.
„Liszt,“ píše Wagner, „najväčší hudobník
spomedzi všetkých, ktorých
poznám, nemá nič spoločné so skladateľmi,
ktorí sa utiekajú k takzvanej
programovej hudbe, aby zakryli
nedostatky skladieb, ktorým neboli
schopní dať architektonickú formu…
Poznáte skladateľa s väčšou hĺbkou,
hudobníka, ktorý obsiahol všetku
moc hudby dokonalejšie?“ Tieto Wagnerove
slová sú svedectvom jeho hlbokej
lásky k priateľovi, vyznaním vďačnosti
tomu, ktorý mu svojou hudbou
ukázal nové brehy, nové obzory.
WAGNER
Na úplnom počiatku, sotva sa poznali,
poslal Wagner Lisztovi
prosebný list: „…som v smutnej situácii.
Vlastným nákladom, rôznymi
pôžičkami, som vydal svoje tri opery
(Rienzi, Bludný Holanďan, Lohengrin).
A teraz veritelia žiadajú zaplatiť.
Dlh dosiahol päťtisíc toliarov. Mohli
by ste mi ich obstarať? Vy, alebo niekto
iný, kto by ich dal z lásky k Vám?
…Viete, čo by z toho vyplývalo? Stal
by som sa človekom, umelcom, ktorý
by sa už nezaoberal otázkou peňazí
a mohol by pracovať s radosťou a nadšením.
Týmito peniazmi by ste ma
vyplatili z otroctva. Myslíte, že ako
otrok mám túto cenu? Povedzte to čo
najskôr svojmu najoddanejšiemu Richardovi
Wagnerovi.“
Liszt bol týmto až drzým a pánovitým
listom podmanený. Bol
prvý, kto uznal Wagnera ako pána,
41
Svet Grálu
36 | 2013
HUDBA
jeho hrou v univerzitnej sále. O niekoľko
dní počula v kostole spievať
Pater Noster – dielo, ktoré skomponoval
Liszt. Pochopila, že umelec –
interpret je zároveň i tvorcom, skladateľom.
Na druhý deň sa Liszt vybral na
návštevu, aby sa jej poďakoval. Mal
pred sebou mladú dvadsaťosemročnú
dámu, malej, skôr štíhlej
postavy. Nebola krásna. Veľké oči
a čierne vlasy poukazovali na orientálny
pôvod, tatársky typ. Liszt
okamžite pocítil živé sympatie
k tejto zvláštnej žene.
Pri prvom rozhovore zistili, že
majú spoločný vkus, spoločné ideály
v umení, v poézii, vo viere a v živote.
Carolyna sa vyjadrovala plynulou
francúzštinou. Zakrátko obaja pocítili,
aký bolestný by bol ich rozchod.
Carolyna pozvala Liszta na svoj zámok
Voronince na oslavu desiatych
narodenín svojej dcérky, kontesy
Marie. Liszt vedel, že táto dcérka je
jej jediným šťastím…
Carolyna už dlho žila v odlúčení
od manžela, za ktorého sa musela
na otcov príkaz v sedemnástich rodespotu,
a zaplatil za neho výkupné,
čím ho vyslobodil z otroctva. Len tak
môžeme pochopiť, čo pre Wagnera
od prvého okamihu znamenal Liszt,
keď mu podal ruku. Wagner sa jej
chopil ako stroskotanec. Len čo videl,
že mu Liszt odpovedá, že ho chce zachrániť,
nedoprial mu chvíľu pokoja.
Žiada peniaze, aby mohol dať do tlače
ďalšiu operu, aby pomohol svojej žene.
Žiada chúlostivé vyjednávanie – zrušiť
proti nemu zatykač, ktorý ho nútil
žiť mimo Nemecka (Wagner bol stíhaný
za účasť na revolúcii roku 1848
v Drážďanoch). Žia da dobrý klavír,
dokonca dobrého kopistu…
Lisztov život sa od toho Wagnerovho
líšil tak veľmi, ako si len vieme
predstaviť. Liszt bol vždy obklopený
zástupom priateľov, priateliek, mileniek.
Liszt – virtuóz – vyžaroval neodolateľné
čaro, ktorému podľahol
i Wagner. A Liszt videl vo Wagnerovi
protiklad svojho temperamentu.
V jeho listoch čítal vety, ktoré v ňom
vzbudzovali ľútosť i súcit. „Uvažuj,
42
Svet Grálu
36 | 2013
drahý Liszt, či by si mi poslal trochu
peňazí. Musím si kúpiť drevo
a teplý kabát…“ Ten istý človek tvrdí
v ďalších riadkoch s úžasnou istotou
o svojej vnútornej cene: „Pracujem
vytrvalo a dúfam, že dokončím báseň
svojej Valkýry…“
Liszt vedel, aká dôležitá je takáto
práca a nečudoval sa, keď Wagner
od neho žiadal peniaze, aby sa malou
cestou do Álp zotavil po namáhavej
práci…
DVE ŽIVOTNÉ
LÁSKY
Ako dvadsaťdvaročný sa Liszt zamiloval
do grófky Marie d´Agoult,
o šesť rokov staršej ženy. Tá preruší
všetky vzťahy s manželom a odchádza,
či skôr uteká, s dieťaťom a s milencom
do Ženevy. Liszt sa na čas vytráca
z koncertných siení a prežíva chvíle
osobného šťastia.
Z tohto zväzku sa postupne narodia
tri deti: Blandina, Cosima a Daniel.
Liszt nevydrží v Ženeve dlhšie než rok.
Okolo roku 1839 čiastočne opúšťa milenku
a matku svojich troch detí, keď
si prestávajú rozumieť. Maria a Franz
si spočiatku vyhovovali telom i dušou,
takže každé odlúčenie ťažko niesli, ale
charakterom sa k sebe vôbec nehodili.
Maria mala komplikovanú povahu:
premrštenú mienku o sebe, divokú
žiarlivosť, bezuzdnú pýchu.
DOŽIVOTNÁ
DRUŽKA
Liszt končil koncertné turné
po Rusku v Kyjeve. Uzavrel ho,
ako bolo jeho zvykom, dobročinným
koncertom. Ráno po koncerte dostal
nadšený list podpísaný ženským
šľachtickým menom a v prílohe sto
rubľov pre chudobných.
Poslala mu ich kňažná Carolyna
Wittgesteinová, ktorá bola uchvátená
Marie d´Agoult
HUDBA
koch vydať. Liszt zostal na Voroninciach
tri mesiace. Bolo to obdobie
šťastia a lásky. Za jeho pobytu sa
začala Carolyna pripravovať na odchod
z Ruska. Nebol jednoduchý.
Bol rok 1848, nepokojná doba a navyše
tomu ešte bránila rodina z finančných
dôvodov. Konečne sa
stretli vo Viedni, ale ani tam nebol
pokoj. V júni sa napokon dostali
obaja do Weimaru, kde Liszt prijal
miesto kapelníka.
WEIMAR
Vtvorbe sa Liszt obracal prevažne
k symfonickému odboru a čiastočne
k veľkým vokálnym formám.
Z celej Lisztovej tvorby je najcennejšia
forma symfonickej básne. V rokoch
1854–1858 ich skomponoval
trinásť. Aj vo vokálnych dielach inklinoval
k veľkým formám (Oratórium
Svätá Alžbeta, Kristus), s prevahou
zborov. Ďalej Ostrihomská
slávnostná omša, Uhorská omša
korunovačná; a nakoniec sú to dve
symfónie: Faustovská 1847 a Dantovská
1856. Vo svojich omšiach
a v omši Requiem pre mužské hlasy
je Liszt priekopníkom reformných
snáh v katolíckej chrámovej hudbe.
Vo Weimare sa k Lisztovi zbiehali
umelci všetkých odvetví – tvoriví
i výkonní, a hľadali u neho umeleckú
i ľudskú pomoc.
RÍM
Vroku 1861 presídlil Liszt z umeleckých
i súkromných dôvodov
do Ríma. Tri a pol roka po svojom
príchode vykonal skutok, ktorým
zavdal príčinu k nekonečným dohadom.
Prijal totiž nižšie vysvätenie
v kaplnke monsignora Hohenlohe vo
Vatikáne. O tomto kroku vedeli iba
traja ľudia: monsignor Hohenlohe,
pápež a kňažná Wittgesteinová.
Skúsme si predstaviť, aký úžas, výsmech,
pohoršenie, ale aj súhlas vyvolala
táto premena. Zázračné dieťa
sa presadilo ako neprekonateľný
virtuóz. To by ešte mohlo byť. Virtuóz
sa stal skladateľom; aj s tým sa
mnohí zmierili, aj keď neradi. Ale
Carolyna Wittgesteinová
teraz dokonca, neúnavný milenec,
vynikajúci človek veľkého sveta sa
premenil v abbého! To presahovalo
všetky medze! Vôňa kadidla a sakristie
sa rozhodne nepáčila. Obrala
ho o početné sympatie. Wagner mu
už dlho nepísal; zreteľne sa odcudzil.
Ak uvážime všetky útrapy, intrigy,
závisť, prežité vo Weimare, smrť syna
Daniela, dvadsaťdvaročného študenta
práv, môžeme pochopiť, prečo
sa Liszt uchýlil do lona cirkvi. Vrúcnosť
jeho viery bola skutočná, hlboká.
Práve tak ako u Carolyny.
Od chvíle, čo spojil svoj život so
životom Carolyniným, stále, so
všetkou poctivosťou túžil, aby toto
spojenie mohol uzákoniť manželstvom.
Konečne v máji 1861 malo
byť v Ríme manželstvo uzavreté.
V predvečer toho dňa došiel list s pápežskou
pečaťou: pápež na žiadosť
rodiny Wittgesteinových nariadil
úplnú revíziu sporu. Nikdy už nebu-
deme manželia… pomyslel si Liszt aj
kňažná. A tak sa aj stalo.
BOLESTNÁ
DRÁMA
Dozrievali vážne udalosti. Wagner
po najbúrlivejšej etape svojho života,
keď tragicky stroskotala jeho
láska k Mathilde Wesendonckovej,
(bola inšpiráciou k jeho opere Tristan
a Isolda) sa zúrivo bil s nepriazňou,
so záväzkami, dlhmi, bol na pokraji
neodvratnej skazy.
Jedného dňa ho akýsi neznámy
muž vyhľadal v hoteli. Bol to vyslanec
mladého bavorského kráľa
Ľudovíta II. Ten povolával Wagnera
k sebe do Mníchova. Zaplatil
za neho všetky dlhy a prepožičal mu
vilu a všetko, čo potreboval ku svojej
činnosti. Napriek tomu sa Wagner
časom cítil veľmi opustený. Toľko rokov
túžil po žene, ktorá by bola myšlienkou
i telom. Tvár Cosimy Lisztovej-Bülowovej
bola ešte kdesi v tieni,
no pre umelca bol v nej prísľub svetla.
Na Wagnerovo pozvanie prišla
Cosima so svojimi dvomi dcérkami
do Mníchova. Jej manžel, výborný
klavirista, obľúbený Lizstov žiak
Hans von Bülow, váhal. Cítil už predtým,
ako ho Wagner ovláda, cítil Nibelungovo
počarenie Cosimy, ktorú
mu teraz neúprosne odníme. Chápal
to ako tvrdý osud. Cosima, práve tak
ako jej otec Franz Liszt bola zrodená
pre lásku, avšak pre požiadavku najvyššiu.
Pre obeť.
V októbri l864 dostal Bülow
od Liszta list: „Bez toho, aby som si
dovolil radiť, trvám na tom, aby ste
sa okamžite usadili v Mníchove. Niet
iného východiska. Očakáva Vás tam
veľká úloha bolestných povinností…
moja modlitba a moja najhlbšia náklonnosť
sú s Vami.“
Čo sa má stať, stane sa. Bülow
so ženou a deťmi sa usadili
43
Svet Grálu
36 | 2013
v Mníchove. Tak začala dráma, ktorej
zápletka sa rozuzlila až po piatich
rokoch. Dlho sa vliekol trápny
rozvodový spor s Bülowom, až sa
Cosima stala konečne zákonitou
manželkou Richarda Wagnera. Už
dlhší čas bola Wagnerovou milenkou,
no len posledné dve deti, Isolda
a Eva, narodené 1865 a 1867, boli deti
Wagnerove. Až vtedy súhlasil Bülow
s rozvodom.
Ak uvážime citové zväzky spájajúce
Liszta s dcérou Cosimou, Wagnera
s Bülowom, môžeme si predstaviť
bolestné otrasy, ktoré Liszt
prežíval. Aj Bülow sa veľmi trápil.
Wagner sa odklonil, už neobdivoval
Lisztovu hudbu ako predtým. Cosima
tým trpela, ale väčšinou súhlasila
s manželom. Duchovne sa otcovi
odcudzila a milovala z duše len Wagnera
a jeho diela.
V Lisztovi nebol hnev ani ľútosť,
ale skôr hrdosť, že nielen hmotne, ale
i duchovne prispel ku vzostupu takého
génia. Skrytá bolesť však v ňom
hlodala. Wagner už nepôsobil povzbudivo;
vyvolával v ňom skľúčenosť
a oberal ho o odvahu. Liszt sa
od Wagnera odlúčil, miloval však
a obdivoval jeho hudbu stále.
V rímskom období sa Lizst takmer
celkom obmedzil na hudbu chrámovú.
Bol to výsledok jeho náboženských
sklonov, ktoré rástli s pribúdajúcim
vekom. No aj tie dokázal spojiť
s veľkorysým životným štýlom. Celý
svet v ňom videl víťazného bojovníka,
strážcu a ctihodného patriarchu
veľkých umeleckých
ideálov.
Franz Liszt
zomrel v Bayreuthe
v júli 1886.
Jaroslav Klimecký
Literatúra:
Maria Tibaldi Chiesa: Romantický život Lisztův
44
Svet Grálu
36 | 2013
Aj v kóme sú schopní
komunikovať
Lekári často nesprávne vyhodnotia, nakoľko sú pacienti v kóme
schopní reagovať na podnety. K tomuto záveru dospela „Spoločnosť pre
klinickú neurofyziológiu a funkčné zobrazovanie“ (DGKN). Bádateľom
tejto spoločnosti sa podarilo pomocou vysokofrekvenčnej elektroencefalografie
a magnetickej rezonancie dokázať, že pacienti v kóme na podnety
reagujú. Podľa ich zistení každý piaty pacient vykazuje známky vedomých
reakcií, ktoré inak bežnými postupmi nie je možné zistiť. DGKN sa
usiluje o to, aby sa pri posudzovaní pacientov v kóme častejšie používali
nielen vizuálne, ale aj špeciálne elektrofyziologické metódy.
Pomocou signálov magnetickej rezonancie sa s týmito pacientmi podarilo
uskutočniť dokonca aj jednoduchú komunikáciu. Pacient tak zvládol
odpovedať „áno“ či „nie“ na závažné otázky týkajúce sa jeho života.
Zdroj: http://dgkn.de
NAJPREDÁVANEJŠIA, ALE NAJMENEJ ČÍTANÁ?
KNIHY MOJŽIŠOVE: NEBERTE ICH DOSLOVNE!
V zozname najpredávanejších kníh
na svete je Biblia stále na neohrozenom
prvom mieste. „Knihy kníh“ sa predalo
odhadom dve až tri miliardy výtlačkov.
Po tomto bestselleri nasleduje čínska
zbierka citátov Mao Ce-tunga, po prvýkrát
vydaná v roku 1966 (cca 1,5 miliardy
výtlačkov) a „Manifest komunistickej
strany“ Karla Marxa a Friedricha Engelsa
z roku 1848 (cca 500 miliónov výtlačkov).
Časť „Písma svätého“ v podobe piatich
Kníh Mojžišových, ktoré sa považujú
za „Božie zjavenie“, patrí k základom
viery v kresťanstve, židovstve
a mnohých ďalších náboženských skupinách.
Pritom dodnes zostáva nezodpovedaná
hlavná otázka: majú uvedené
texty iba symbolický význam,
alebo ich človek má brať doslova?
Povedzme si: radšej nie. Ak totiž pominieme
historické okolnosti vzniku
spisov a výroky z nich vezmeme doslovne
za pravidlá do dnešnej doby,
potom sa ukáže, že Knihy Mojžišove
sú v mnohých ohľadoch všetko možné,
len nie sväté. Napríklad sa v nich uvádza,
že si človek môže vydržiavať otrokov
a otrokyne, ale mal by ich kupovať
iba zo susedných krajín (Leviticus,
25, 44). Nekompromisne sa vyžaduje
aj dodržiavanie odpočinku v siedmy
deň týždňa. Kto v nedeľu pracuje, má
byť potrestaný smrťou (Exodus, 35, 2).
Trest smrti ukameňovaním sa má
podľa 3. Knihy Mojžišovej vykonať
na každom, kto hanobí meno Božie:
„Celá pospolitosť ho ukameňuje“ (Leviticus,
24, 16). Tento osud má podľa
5. Knihy Mojžišovej stihnúť aj ženy,
ktoré mali pohlavný styk pred uzavretím
manželského zväzku. Pokiaľ
pri takom obvinení „u tej dievky nebolo
zistené, že je panna, teda vyvedú
dievku ku vchodu do domu jej
otca, mužovia jej mesta ju ukameňujú
a zomrie…“ (Deuteronomium,
22, 20–21).
V „Písme svätom“ existujú aj ďalšie
takéto príklady, ktoré dnešného čitateľa
stavajú pred skľučujúcu otázku,
ako mohli ľudia takéto náboženské
predpisy, ktoré otvárajú brány náboženskému
fanatizmu, vôbec sformulovať
– a potom ich ešte označovať
za „Slovo Božie“.
Je samozrejmé, že dnes sa už nemôžeme
skutočne vcítiť do životnej situácie
ľudí vtedajšej doby – nad motívmi
autorov sa dá už len špekulovať. Nielen
tieto uvedené, ale aj ďalšie príklady
textov však ukazujú, že vôbec nie je
namieste brať biblické texty doslova.
Namiesto toho treba hľadať pravdu
„medzi riadkami“ (čo ostatne platí pre
všetky náboženské zjavenia). K tejto
pravde sa však priblížime iba vtedy,
ak znovu objavíme prvotný význam
biblických spisov. Mnohé prikázania
dnes vnímame príliš ľahkomyseľne –
ako napr. uctievanie mena Božieho,
mravnosť, nedeľný pokoj atď. – a pritom
majú pre náš duševný a duchovný
vývoj veľký význam (viď. pozoruhodný
výklad „Desiatich Božích prikázaní“
od Abd-ru-shina).
Bez ohľadu na konkrétne historické
okolnosti má čítanie Biblie podnecovať
človeka k novému objavovaniu tradičných
hodnôt a k ich začleňovaniu
do praktického života – bez obmedzenosti
alebo fanatizmu. Učme sa predovšetkým
triezvo skúmať všetko, čo je
napísané. Ak budú čitatelia vynakladať
toto nevyhnutné duchovné úsilie,
potom by mohla stratiť opodstatnenie
domnienka, že
Biblia je síce najpredávanejšou,
ale najmenej
čítanou knihou.
Werner Huemer
huemer@ s vetgralu.sk
45
Svet Grálu
36 | 2013
46
Svet Grálu
36 | 2013
ROVNOVÁHA MEDZI
DÁVANÍM A BRANÍM
Príroda sama sa vždy snaží o udržanie
rovnováhy. Kde vzniká určitá
nerovnováha, zasiahnu nivelačné sily,
aby tento nesúlad vyrovnali.
Vo vzťahu k deťom to znamená:
čím viac povinností dieťa dobrovoľne
prevezme, tým viac práv mu rodičia
môžu poskytnúť.
A naopak: pokiaľ dieťa nechce
prevziať žiadne povinnosti, nemôže
zlatých pravidiel
úspešnej výchovy (3)
12(Ne)správajme sa k dieťaťu ako k dospelému
Mali ste už možnosť vyskúšať niektoré z našich pravidiel? Urobili ste už niečo inak než doteraz? Potom vám gratulujeme,
a zároveň vás pozývame na preskúmanie ďalších dvoch nemenej zaujímavých zásad. Piate pravidlo.
sa dožadovať práv. Toto pravidlo
sa málokedy dostatočne dodržiava.
Staršie deti alebo mladiství mávajú
často práva dospelých, ale povinnosti
takmer na úrovni malých detí. Nie je
to správne. Týmto spôsobom ťažko
dosiahneme, že sa u dieťaťa vyvinie
objektívny zmysel pre realitu.
Neblahým následkom tejto nerovnováhy
je vynucovanie si mnohých
„samozrejmostí“, ktoré sú práve „in“,
a to bez poskytnutia protihodnoty.
Deti si potom dary ani nevážia, keď
za pekný úsmev dostanú napr. najnovšiu
verziu mobilného telefónu,
počítačové hry, atď.
Pokiaľ je pomer medzi dávaním
a braním v rovnováhe, potom sa u dieťaťa
rozvíja zmysel pre vnímanie hodnoty,
ktorú práca alebo vec reálne má.
Vo väčšine prípadov nemá zmysel
deťom neustále niečo zakazovať.
O tom sme už písali minule. Môže
sa stať, že u dieťaťa tak vznikne pocit
akejsi prázdnoty, ktorý má za následok
ešte väčšie naliehanie. No ako
VÝCHOVA
sme si už povedali, riešenie musí byť
prijateľné pre obe strany. Niekedy je
potrebná podmienka, inokedy alternatíva…
Napríklad u nás doma sme nikdy
nemali televízor. Nevnímali sme to
ako problém. Namiesto toho sme pravidelne
chodievali s deťmi do kina,
kde sme spoločne sledovali tie najkrajšie
filmy. Boli to pre nás veľmi
krásne okamihy. Po predstavení sme
si zašli do cukrárne alebo pizzerie.
Deti tak mali príležitosť porozprávať
sa s nami o tom, čo videli, čo ich zaujalo,
vypytovali sa a vyslovovali svoje
názory, rozvíjali fantáziu…
Čo chcú deti naozaj? – Je to predovšetkým
naša pozornosť, náklonnosť,
spoločne prežívaný čas a vedomie, že
to, čo potrebujú, aj dostanú.
Je dôležité, aby dieťa dostávalo príležitosť
a mohlo sa rozhodovať samé,
aby sme ho viedli, nie k niečomu nútili.
Jeden príklad z praxe: staršie
dieťa sa sťažuje, že musí stále vynášať
smeti. Naopak, mladšie sa nechá
desaťkrát prosiť, a nakoniec aj tak
zabudne. Matka staršej dcére povedala:
„Ty nikdy nezabudneš vyniesť
kôš. Zrejme si už dosť veľká na to,
aby si mohla ísť sama s kamarátkou
do kina. No tvoja sestra tak ďaleko
ešte nedospela.“ Mladšia, ktorá to počula,
bola prekvapená. Žeby to bolo
také jednoduché? Takto sa na to ešte
nikdy nepozerala! Odvtedy už viac
neboli problémy s vynášaním odpadkov
ani u mladšej dcéry. Čoskoro potom
aj ona mohla ísť sama s kamarátkou
do kina.
Nechajme svoje deti rozhodnúť,
kedy dozrejú k samostatnosti. Väčšinou
to pobadáme na mnohých
maličkostiach všedného dňa. Len
naznačme, a nechajme dieťa rozhodnúť
sa samé.
Keď sa s mladými ľuďmi rozprávame
o ich prianiach a záujmoch, zároveň
sa ich pýtame, či už niekedy
prišli za rodičmi s nejakou zaujímavou
ponukou alebo návrhom. Mali
by ste vidieť ich pohľady…
Pokiaľ niečo chcem, musím pre to
niečo urobiť. Ak na to nemám vlastné
prostriedky, potom musím zistiť, kto
ich má a čo mu môžem za ne ponúknuť.
Celkom prosté – dávanie a branie
musí byť v rovnováhe. Aj v Biblii
sa píše „Dávanie je blaženejšie než
branie“. Aby sa mohol pohár naplniť,
musí sa najprv vyprázdniť…
A na to nadväzuje ďalšie pravidlo:
REŠPEKT DETÍ
VOČI RODIČOM
Rešpekt je úcta alebo vážnosť,
ktorú nám druhí dobrovoľne prejavujú.
Pokiaľ nie sme pre svoje deti
prirodzenou autoritou, nemáme náležitý
rešpekt, je načase prehodnotiť
vlastné správanie. Deti sú naším
dokonalým zrkadlom. Je to – ako
takmer všetky výzvy – cenná pomoc
a inšpirácia, ako mnohé pochopiť
a ďalej sa rozvíjať. Pritom treba
brať do úvahy ešte dva aspekty:
1: Nesprávať sa k svojmu dieťaťu ako
k dospelému. Musí byť jasné, kto sa
o koho stará, kto je rodič, „kto je tu
šéfom“.
Mimochodom: na akom mieste
pri stole sedáva vaše dieťa? Možno
indiskrétna, možno banálna otázka,
ale úprimne… za „vrchstolom“? Potom
sa nečudujte, ak nemáte autoritu,
pretože na čestnom mieste vždy sedí
ten, komu preukazujeme úctu.
Rodičia sú z hľadiska životných
skúseností a zrelosti na inom stupni,
mali by byť vzorom. Príkladom ide
obyčajne vnútorne silnejší, vyspelejší,
nie ten slabší. Deti chcú k rodičom
vzhliadať, preto snaha o kamarátstvo
na rovnocennej úrovni
môže správnu výchovu kompliko-
vať. A vážne: skúsme svoje deti usadiť
po boku stola – i keby to pre nás
bolo kvôli priestoru zložitejšie.
Musíme brať do úvahy, že deti nemožno
jednoducho vyniesť na úroveň
rodičov. Budeme to teda my,
rodičia, ktorí niekedy zostúpime
na úroveň detí a odtiaľ ich pozdvihneme
a povedieme ďalej.
Deti treba na ich ceste, vlastne
na našej spoločnej ceste, sprevádzať
krok za krokom. Budú nás nasledovať,
dokiaľ to pre ne bude nutné, a pri
každom ďalšom kroku sa s nami
budú lúčiť…
2: Rozprávajme ako k dospelému
Možno sa na prvý pohľad zdá, že si
protirečíme, no ide len o to, nepreháňať
v komunikácii s deťmi so zdrobneninami!
Dokonca i veľmi malým
deťom môže takéto vyjadrovanie vadiť,
môžu cítiť, že nie sú brané dostatočne
vážne, akoby ničomu nerozumeli.
Ony však rozumejú veľmi dobre
aj napriek tomu, že sú na svete ešte
len krátko. Odporúčame preto používať
jednoduchú, jasnú, zreteľnú a zrozumiteľnú
reč. Snažme sa hovoriť so
svojimi deťmi správne a kultivovane,
veď deti učíme materinskému jazyku.
Čím rozmanitejšie sa človek naučí hovoriť,
tým viac si rozvíja schopnosť
myslenia a vnímania, a o to lepšie sa
bude vedieť vyjadrovať.
Aj tým najmenším sa dá jasnými
slovami vysvetliť, čo chceme. Prekvapia
nás, ako rozumne budú reagovať
a s akou ochotou sa budú riadiť naším
príkladom.
Prajeme vám krásny čas prežitý
s vašimi deťmi,
nech je plný
porozumenia
a harmónie!
Birgit a Philipp
Siefertovci
redakcia@svetgralu.sk
47
Svet Grálu
36 | 2013
CIVILIZÁCIA
Znamenia doby
Prichádzajú poslovia apokalypsy?
Siegfried Hagl
Už desaťročia počúvame varovania, že svetové hospodárstvo sa už nemôže spoliehať na
ďalší rast, že politici musia konečne začať myslieť prezieravo a globálne; a predovšetkým,
že my, ľudia, musíme zmeniť svoj postoj k prírode a spôsob správania. Teraz už tieto varovania
prichádzajú i od „poslov apokalypsy“. Právom?
48
Svet Grálu
36 | 2013
CIVILIZÁCIA
Čoraz viac ľudí uznáva, že problémy
vo svete z roka na rok rastú a ich riešenie
je stále ťažšie. Mnohí tvrdia, že
sa naša vedecko-technická civilizácia
ocitla na scestí, ktoré povedie ku
katastrofe.
Doposiaľ šlo všetko hladko: hospodárstvo
funguje, kto má peniaze,
môže si kúpiť čo len chce, politici
sú z titulu svojej funkcie optimisti
a ekonomické prognózy budúcnosti
nie sú vôbec zlé. Nebolo by teda lepšie
radšej sa o nič nestarať?
ZNEPOKOJUJÚCA
INVENTÚRA
Pozrime sa na podstatné fakty,
ktoré nás predsa len znepokojujú:
▶ Počet obyvateľov Zeme dosiahol
7 miliárd a rastie ďalej.
▶ Klimatické zmeny sú nepopierateľné,
i keď sa o ich príčinách stále
vedú spory. Hrozí nebezpečenstvo
rozšírenia púští.
▶ Hladina morí stúpa a ohrozuje
záplavami ostrovy a pobrežia, kde
leží mnoho veľkomiest. 1
▶ Veľké oblasti zeme sa stávajú neobývateľnými
následkom rozširovania
púští, stúpajúcej hladiny morí
a iných ekologických poškodení. Milióny
klimatických migrantov si musia
hľadať nové miesto na život.
▶ Svetové katastrofy sú stále častejšie
a väčšie.
▶ Živočíšne a rastlinné druhy
vymierajú v sotva predstaviteľnom
rozsahu.
▶ Rastie počet chudobných; dokonca
i v priemyselných krajinách
ako sú USA.
▶ Milióny ľudí v rozvojových krajinách
trpia nedostatočnou výživou
a nedostatočnou lekárskou starostlivosťou.
▶ Rozširovanie poľnohospodárskych
plôch je už sotva možné.
Naopak, erózia, sucho, vyčerpanie,
rastúca potreba ciest, budov, priemyselných
objektov z nich ešte
ukrajuje.
▶ Výnosy v poľnohospodárstve:
ako a či vôbec porastú zavedením
novších pestovateľských metód,
zavlažovaním, hnojením, génovou
technikou, ochrannými prostriedkami
rastlín, je sporné. K nedostatku
potravín každopádne
prispieva aj využívanie potravinárskych
rastlín na výrobu bio liehu.
Je nevyhnutné zastaviť aj klčovanie
tropických dažďových pralesov.
▶ Nedostatok vody hrozí v mnohých
regiónoch sveta, nielen v rozvojových
krajinách.
▶ Nedostatok dôležitých surovín
a zdrojov energie – predovšetkým
ropy – sa môže prejaviť už v blízkej
budúcnosti.
▶ Globalizácia naštartovala najtvrdšiu
konkurenčnú súťaž všetkých
čias. Krajiny s lacnou pracovnou
silou sa často veľmi málo
starajú o životné prostredie a už vôbec
nie o sociálne štandardy. Pre
vyspelé krajiny znamenajú konkurenciu
a ohrozujú ich pracovné
miesta a blahobyt.
Riešenie svetových problémov je
neoddeliteľne späté s využívaním
jestvujúcich prírodných zdrojov,
s energetickou situáciou a s problémom
nárastu obyvateľstva.
HRANICE RASTU
Od roku 1972 sa hovorí o „hraniciach
rastu“, na ktoré ľudstvo vo svojom
vývoji narazilo už veľakrát. Pokrok
v ľudskej civilizácii vždy súvisel
s lepším využitím existujúcich zdrojov
alebo s objavom nových; tým sa
posúvala “konečná hranica rastu”.
Svedčia o tom dôležité úseky ľudských
dejín:
▶ Rozvinutá civilizácia: organizovanou
spoluprácou, napr. pri zavlažovaní
polí, sa lepšie využívali
existujúce zdroje a sprístupňovali
sa nové už pred 5000 rokmi – bol
to prvý predpoklad pre vznik miest
a štátov. Súčasne sa zvyšovala ťažba
dreva, a vyčerpávala alebo devastovala
sa pôda. Krajiny, ktoré zaviedli
poľné hospodárstvo, sa dnes z väčšej
miery premenili na púšte a neúrodné
zóny.
▶ Domestikácia koní v treťom tisícročí
pred Kristom spôsobila kultúrno-historickú
revolúciu. Kôň ako
nosné, ťažné a jazdecké zviera sa stal
v civilnej i vo vojenskej sfére nenahraditeľný.
Bez koní (alebo i tiav) by pravdepodobne
nevznikli žiadne veľké
ríše. Až do 19. storočia bol pre človeka
najrýchlejším dopravným prostriedkom
chrbát cválajúceho koňa.
▶ Prvé veľké ríše antiky (napr.
egyptská, perzská, rímska, čínska,
indická, mongolská) si podmanili
cudzie krajiny a využívali ich, keď
im už nepostačovali vlastné prírodné
zdroje.
▶ Kolonializmus: ďalší rozvoj
techniky a hlbšie znalosti prírodných
vied umožnili v 15. a 16. storočí
cesty veľkých moreplavcov a v 17.
storočí boli súčasťou vedecko-technickej
civilizácie, ktorá sa rozšírila
do celého sveta.
▶ Uhlie: po stáročia trvajúcom
drancovaní lesov kvôli spracovávaniu
kovov, stavbe lodí, získavaniu
energie atď. umožnila v 18. storočí
ťažba uhlia zrod priemyselnej revolúcie.
▶ Ropa a zemný plyn: v 20. storočí
stratilo uhlie svoj strategický význam.
Stále dôležitejšími sa stávajú
ropa a zemný plyn.
▶ Alternatívne energie: v 21. storočí
sa musia fosílne palivá nahradiť
ekologickými, obnoviteľnými
zdrojmi energie. Ak sa to nepodarí
49
Svet Grálu
36 | 2013
CIVILIZÁCIA
Spotreba energie v západných krajinách
Časové obdobie Kultúra kcal na osobu a deň Počet obyv. v mil.
14 000 pred Kristom
mladšia doba
kamenná
4,5 cca 0,2
4 000 pred Kristom poľnohospodárstvo 12 cca 20
2 000 pred Kristom spracovanie kovov 20 cca 250
1 po Kristovi vyššie kultúry 36 cca 300
400 po Kristovi sťahovanie národov 33 cca 200
700 po Kristovi chaos v Európe 29 cca 250
1 200 po Kristovi neskorý stredovek 30 cca 400
1 600 po Kristovi baroko 34 cca 500
1 800 po Kristovi kolonizácia 44 978
1 900 po Kristovi industrializácia 107 1 650
2 000 po Kristovi globalizácia 267 6 158
(2 050 po Kristovi svetový mier 9 100?)
dostatočne rýchlo, naša civilizácia
sa dostane do problémov.
Podľa známeho historika Iana Morissa
sa civilizácie ocitli na medznej
hranici rastu už veľakrát. V prvom
storočí sa na takýto strop dostala
rímska ríša a potom sa rozpadla.
K podobnej situácii došlo aj v Číne
o tisíc rokov neskôr.
Aj pre našu vedecko-technickú civilizáciu
existuje konečná hranica
rastu, ktorá sa dá veľmi ťažko určiť.
Zoznámime sa s ňou najneskôr
vtedy, keď sa stretneme s jej katastrofálnymi
následkami.
SPOTREBA ENERGIE
A ŽIVOTNÝ ŠTANDARD
Vývoj civilizácie – teda životná úroveň
a civilizačný pokrok – sa vždy
50
Svet Grálu
36 | 2013
spájali s využívaním prírodných
zdrojov a obzvlášť so spotrebou
energie. Podľa toho môžeme civilizáciu
prirovnať k živej prírode: vyššie
formy života, ako napr. teplokrvní
vtáci a cicavce, spotrebujú viac energie
na gram telesnej hmotnosti než
napr. ryby alebo plazy.
Tak sa spotreba energie stáva indikátorom
stupňa evolúcie ľudskej
spoločnosti. 2 Paralelne, najprv s pomalou,
neskoršie s exponenciálne
rastúcou spotrebou energie narastá
i počet obyvateľstva.
Životná úroveň a spotreba energie
v kultúrnych krajinách celého sveta
sa až do obdobia kolonizácie veľmi
nelíšili. Spotreba energie drasticky
narástla až s industrializáciou v priemyselných
krajinách, zatiaľ čo ostatné
krajiny stagnovali.
V súčasnosti je spotreba energie
na osobu v rozvojových a rozvíjajúcich
sa krajinách ešte stále nižšia
než v priemyselných krajinách.
No rýchlo rastúce krajiny s veľkým
počtom obyvateľov (napr. Brazília,
Čína, India) ich čoskoro doženú. Je
nutné rátať s tým, že za pár desaťročí
bude v týchto krajinách spotreba
energie na jedného obyvateľa
porovnateľná s priemyselnými
štátmi súčasnosti.
K zaujímavým číslam dospel David
Douglas, viceprezident firmy „Sun
Microsystems“. Zisťoval, čo sa stane,
keď pribudne ďalšia miliarda ľudí
a my dáme každému jednu 60-wattovú
žiarovku: „Hmotnosť jednej
žiarovky je asi 20 gramov i s obalom.
Ale miliarda žiaroviek váži 20 000
ton, toľko, čo 15 000 vozidiel Toyota
Prius. Teraz tie žiarovky rozsvietime.
Ak svietia všetky žiarovky súčasne,
CIVILIZÁCIA
spotrebujú 60 000 megawattov. Našťastie
budú svietiť len štyri hodiny
denne, takže v rovnakom čase bude
spotreba len asi 10 000 megawattov.
Z toho vyplýva, že by sme potrebovali
napr. 20 nových 500 megawattových
tepelných elektrární len na
to, aby si ďalšia miliarda ľudí mohla
rozsvietiť svetlo“.
Táto vývojová línia – rastúca
spotreba energie a ohromný nárast
obyvateľstva – dostáva hospodárstvo
pod trvalý tlak. Podľa názoru
ekológov prekročí naša civilizácia
výkonnosť planéty Zem v priebehu
jedného desaťročia, a v 21. storočí
sa situácia ešte zdramatizuje. Najneskôr
do polovice storočia sa budeme
musieť rozhodnúť, či ľudstvo
vykročí novou, doposiaľ neznámou
cestou, alebo či svetová ekonomika
upadne do turbulencií. Ian Morris
na to hovorí: „Podobne ako Rimania
v období rozpadu svojej ríše aj
my narážame na strop súčasných
možností. Buď prejdeme transformáciou,
ktorá pomôže zvládnuť
následky priemyselnej revolúcie
a vyrieši väčšinu našich problémov,
alebo sa rútime do katastrofy,
aká tu dosiaľ nebola. A potom sa
rýchlo dostavia poslovia apokalypsy:
zmeny klímy, hladomor, epidémie,
toky migrantov, kolabujúce
štátne zriadenie.“
DOGMA
HOSPODÁRSKEHO
RASTU
I keď svetové hospodárstvo v posledných
desaťročiach rástlo, hlad a chudoba
v našom svete sa nezmenšujú.
Pre ľudí s nízkymi príjmami a pre
znevýhodnené
osoby
nie sú výhľady
do budúcnosti
nijako ružové
ani v samotných
priemyselných
krajinách ako sú USA, a priepasť
medzi chudobnými a bohatými sa
stále zväčšuje. Dôvody sú viaceré:
nehospodárnosť, korupcia, (organizovaná)
kriminalita, zadĺženosť
štátov, nekompetentné vlády, svetový
finančný systém vymykajúci sa
„Svet má problém, ktorý sa dá vyjadriť slovami: trpký,
rovnostársky, preľudnený. To znamená, že globálne
otepľovanie, nebývalý nárast strednej triedy na celom
svete a rýchly nárast počtu obyvateľstva spôsobujú
povážlivú nestabilitu našej planéty. Spoločné pôsobenie
týchto troch faktorov sťažuje zásobovanie energiou,
urýchľuje vymieranie rastlín a živočíchov, zvyšuje
nedostatok energie, zosilňuje diktatúru ropného
priemyslu a vyhrocuje klimatické zmeny.“
Thomas L. Friedman
(Z knihy „Was zu tun ist“, Suhrkamp, Frankfurt, 2009, str. 14)
kontrole a samozrejme nárast obyvateľstva.
Ako príklad uveďme Afriku, ktorá
mala na konci druhej svetovej vojny
asi 200 miliónov obyvateľov a nebola
nijako zvlášť husto osídlená.
Podľa vtedajších predpovedí čakala
tento kontinent, bohatý na suroviny,
dobrá ekonomická budúcnosť. Dnes
tam žije miliarda obyvateľov, zúria
občianske vojny, rozpadajú sa štáty,
množstvo ľudí hladuje a má nedostatočnú
zdravotnú starostlivosť. Počet
obyvateľstva naďalej narastá, za
rok pribúda 20 miliónov ľudí. Preto
Naša civilizácia prekročí výkonnosť
planéty Zem v priebehu
jedného desaťročia
musí Afrika – okrem toho, čo jej už
dnes chýba – rok čo rok obstarať potraviny,
ošatenie, materské škôlky,
školy, nemocnice, bývanie, pracovné
miesta, pre ďalších 20 miliónov obyvateľov.
V ostatných častiach sveta – napríklad
v Indii alebo v niektorých štátoch
južnej Ameriky – nie je situácia
o nič menej dramatická. Celkovo
narastá počet obyvateľstva ročne
takmer o 60 miliónov (čo je približne
160 000 denne).
V súčasnosti majú politici a ekonómovia
na všetky svetové problémy jedinú
odpoveď: ďalší hospodársky rast.
Tento rast sa zdá nevyhnutný, pretože
obyvateľstva stále pribúda a tým
rastie i spotreba. Ale odkiaľ vziať dostatok
potravín, suroviny a priemyselné
výrobky, energiu potrebnú na
ich výrobu? Podľa prognózy OSN na
rok 2050 má mať celosvetová populácia
9,1 miliardy a v roku 2100 má
dokonca dosiahnuť 10,1 miliardy
ľudí. Optimistická prognóza očakáva
51
Svet Grálu
36 | 2013
CIVILIZÁCIA
maximum už v roku 2060 alebo 2070,
a to 9 miliárd. Potom by mal počet
obyvateľov tejto planéty pomaly klesať
(2). Nuž ale je naša planéta ešte
schopná sa o takú masu ľudí postarať?
Odpoveď mnohých ekológov znie
jasne: NIE! Odhady maximálnej
únosnosti Zeme sa samozrejme
veľmi rozchádzajú. Pokiaľ vylúčime
extrémne názory, dostaneme hodnotu
medzi 7,7 až 10 miliardami
obyvateľov, čo zhodou okolností
zodpovedá kritickému množstvu,
ktoré nájdeme vo výpočtoch OSN
na nasledujúcich 50 rokov (4). Tak
môžu politici a ekonómovia stále
vyťahovať výhovorky, ktoré ignorujú
konečné hranice rastu. I optimisti,
ktorí veria, že by Zem mohla
uživiť 10 alebo i viac miliárd ľudí,
musia pripustiť, že by to bolo
možné jedine pri takej životnej
úrovni, aká je dnes v Indii – v žiadnom
prípade nie ako vo vyspelých
krajinách.
ČO MÔŽEME ROBIŤ?
Existujú početné odporučenia na
odvrátenie kolapsu svetového hospodárstva:
▶ Poľnohospodárstvo v súlade
s prírodou.
▶ Obmedziť nadmerný rybolov
v moriach.
▶ Získavať energiu v súlade s prírodou,
a šetriť ňou.
▶ Môžu vedci objaviť nové, doposiaľ
neznáme zdroje energie? V súčasnej
dobe sa skúmajú najrôznejšie,
realistické i nerealisticky vyzerajúce
možnosti.
▶ Ponechať dostatočný priestor
na zachovanie rozmanitosti druhov.
Mimoriadny význam majú tropické
dažďové pralesy. Sú zásobárňou
52
Svet Grálu
36 | 2013
uhlíka a ukrývajú najväčšiu mnohotvárnosť
živých organizmov.
▶ Recyk lovať: hospodárstvo,
ktoré zaisťuje čistenie a spätné využitie
všetkého odpadu, viac chráni
už i tak zaťažené životné prostredie.
▶ Oddeliť ekonomický rast od
spotreby energie. Rast ekonomiky
je obhájiteľný iba v nevyvinutých
krajinách, kde ľudia hladujú. V bohatých
krajinách je nevyhnutné
spotrebu znižovať.
▶ Skoncovať so zamorovaním
životného prostredia jedovatými
plynmi, odpadmi, znečistenou vodou,
chemikáliami, liekmi.
▶ Šetrne využívať prírodné
zdroje. Ukončiť devastáciu prírody
pri získavaní surovín. Odstrašujúcim
príkladom v súčasnosti je Kanada:
pri energeticky náročnom získavaní
ropy z ropných pieskov sa
ruinuje príroda na veľkej ploche.
▶ Sk romnosť (nie chudoba)
v osobnom životnom štýle.
▶ Kontrola rastu obyvateľstva.
Všetky doterajšie snahy, napr.
v Číne alebo Indii, viac-menej zlyhali.
Dúfajme, že stúpajúca životná
úroveň a lepšie vzdelanie výrazne
prispeje k vyriešeniu situácie. Je
však možné, že to potrvá aj niekoľko
generácií.
Všetky tieto návrhy sú v rámci
dnes dostupných informácií a vedeckých
poznatkov.
I tak
je otázne, či
sa takéto reformy
podarí
presadiť demokratickými
prostriedkami,
alebo –
ako si mnohí myslia – treba na to
„ekonomickú diktatúru“.
Možno sa mýlime a bude nutný
celkom iný, úplne nový začiatok.
BOLA NAŠA CESTA
UŽ OD ZAČIATKU
NESPRÁVNA?
Na pochopenie prírody existujú dve
rôzne cesty:
Materialistická cesta je
ako zber pilín pílením konára,
na ktorom sedíme, čím viac pilín,
tým viac radosti.
1. Prírodovedno-matematický model
so svojím analytickým obrazom
sveta. Táto cesta poznania dnes
nesporne dominuje a určuje náš
pozemský život a myslenie. Na
tejto modernej ceste chce človek
prírodu ovládnuť, využiť ju pre
seba a zmeniť ju podľa svojich potrieb.
2. Duševno-duchovná symbolická
cesta poznania. Stojí na intuitívnom,
celostnom, náboženskom
obraze sveta. Na tejto duchovnej
ceste má človek snahu začleniť sa
do prírody a jej zákonov. Nechce
prírodu ovládnuť, chce sa jej prispôsobiť.
Zdá sa, že prírode vzdialené
technické myslenie, ktoré nás do
tejto situácie doviedlo, asi nebude
schopné tieto problémy zároveň aj
vyriešiť. Ukazuje sa, že táto materialistická
cesta je zrejme chybná
od samého začiatku. Je to ako zber
pilín pílením konára, na ktorom
sedíme. Čím viac pilín, tým viac
radosti. Ale len do času – pretože
záver takéhoto krátkozrakého počínania
si vieme ľahko domyslieť.
Chce to zásadný obrat, zmenu. Ako
by však mala vyzerať taká transformácia?
– Romantický návrat
CIVILIZÁCIA
k prírode už asi nie je reálny. Svoje
sebecké smerovanie musíme zmeniť
my, ľudstvo ako celok. Každý
z nás má predsa schopnosť – zmeniť
svoje vedomie a tým aj vnímanie –
vyplývajúcu z podstaty nášho bytia,
a šíriť svoje postoje ďalej, vo svojich
činoch. Treba otvoriť oči a spoznať,
čo je správne. Iné povedomie v spoločnosti
zaiste povedie aj k iným,
zodpovedným politickým rozhodnutiam;
potom môžeme očakávať
obrat kormidla civilizácie novým
smerom.
Zostaňme preto optimistickí a hľadajme
v ťažkostiach dneška nové
šance. V dohľadnej dobe budeme
musieť nanovo zodpovedať viaceré
ekologické otázky, čo je pochopiteľné.
Z doterajších skúseností síce
vyplýva, že sme sa poučili až vtedy,
keď nás k tomu donútili okolnosti.
No i tak existuje nádej, že napriek
doterajšiemu sebeckému mysleniu
ľudstva sa svetovej
katastrofe predsa
len vyhneme.
Siegfried Hagl
hagl@svetgralu.sk
1 V prípade, že by morská hladina stúpla
o 1 m, muselo by sa len v Bangladéši
údajne vysťahovať 30 miliónov ľudí. Celosvetovo
300 miliónov ľudí.
2 Ian Morris používa vo svojej zaujímavej
knihe „Kto vládne svetu?“ štyri indikátory
pre stupeň civilizácie: výťažnosť energie,
organizáciu spoločnosti, vojenskú moc,
informačné techniky. My sa pre zjednodušenie
uspokojíme s najdôležitejším
indikátorom: energiou.
Literatúra:
(1) Der Spiegel, 25/2011, str. 133
(2) Der Spiegel. 44/2011, str. 144
(3) Friedman Thomas L., „Was zu tun ist“,
Suhrkamp, Frankfurt 2009, str. 47
(4) Gleich Michael u. a., Life Counts, Berliner
Taschenbuch Verlag, 2002, str. 219
(5) Hagl Siegfried, Die Apokalypse als Hoffnung,
Droemer-Knaur, München 1984
(6) Lomborg Björn, Apocalypse No!, zu
Klampen, Lüneburg 2002
(7) Meadows Dennis, Die Grenzen des
Wachstums, DVA 1972
(8) Miegel Meinhard, Exit, Ullstein, Berlin
2011
(9) Morris Ian, Wer regiert die Welt?, Campus,
Frankfurt 2011
(10) Stiglitz Joseph, die Chancen der Globalisierung,
Siedler, München 2006
(11) Stiglitz Joseph, Die Schatten der Globalisierung,
Goldmann, München 2004
(12) Weizsäcker Ernst Ulrich, Faktor Fünf,
Droemer, München 2010
„Cesta na dno blahobytu, nastúpená pred
dvesto rokmi, je takmer na konci. Je najvyšší
čas vysvetliť pretekárom, ktorí sa na
ňu vydali, že táto cesta nemá cieľ. Je načase
povedať im, koľko pohonných látok už
spotrebovali z nádrže, ktorá nie je bezodná.
Bude treba zosadnúť a ísť sa pozrieť,
či sa trávnik okolo trate môže ešte zazelenať.
Pre márnomyseľných pretekárov
túžiacich po vavrínovom venci to nebude
nič príjemné. Ušetrí im to však ošklivý karambol
za ďalšou zákrutou. Ten čaká žiaľ
aj tých, ktorí sa so záujmom prizerali. (…)
Stratégia zmeny v tejto absurdnej situácii
by mala vychádzať z poznania, že nie je
momentálne v silách zdravého rozumu
zvrátiť chod sebadeštruktívnej prosperity.
Koncentrovaná politická a ekonomická
moc, peniaze a úrad, dokážu zlomiť akýkoľvek
odpor, dokonca sa pritom odvolávajú
na najvyššie hodnoty humanity a pokroku.
Táto pokrytecká civilizácia však
stravuje samu seba. Ničí zdroje, bez ktorých
nemôže fungovať. Ekológovia majú
vo svojich silách postup tejto samovraždy
jednej civilizácie starostlivo monitorovať
a o jeho priebehu neustále referovať. (…)
Zároveň musíme začať seriózne rozvíjať
predstavy alternatívneho usporiadania,
pretože tí, ktorí poznajú iba jedinú cestu,
nám budú pramálo platní, keď dorazíme
na jej koniec.“
(Jan Keller: Až na dno blahobytu.
Ke společenským kořenům ekologické krize.
Vyd. Poslední generace, Brno, 1993)
53
Svet Grálu
36 | 2013
Ježišove
podobenstvá
Podobenstvo
o novom víne v starých mechoch
(Lukáš 5, 33–39)
54
Svet Grálu
36 | 2013
ežiš nám tu približuje dva obrazy,
J ktoré vyjadrujú podobnú situáciu:
Najprv popisuje, že určite nikto neodstrihne
kus plátna z nových šiat,
aby ho prišil na staré. Nové šaty sa
tým poškodia a nový kúsok starým
šatám veľmi nepomôže. V druhom
podobenstve vraví, že nikto neleje
nové, čerstvo vylisované víno do starých
mechov. (Za Kristových čias ešte
neexistovali sudy, víno sa nalievalo
do mechov, vyrobených najčastejšie
z kozej kože.) Staré mechy mladé
víno neudržia – rozleje sa a znehodnotí.
Preto je nevyhnutné nové víno
plniť do nových mechov. No existujú
aj ľudia, ktorí nechcú skúšať, poznávať
nové vína. Trvajú na svojom, že
doterajšie staré víno je to najlepšie.
Pre poslucháčov, ktorí sa zhromažďovali
okolo Ježiša, boli takéto príklady
zrozumiteľné. Šatstvo si vtedy
ľudia tkali najčastejšie sami, a takisto
mnohí sa zaoberalí vinárstvom.
Ľahko pochopíme, čo chcel Ježiš
svojimi obrazmi vyjadriť, keď si
uvedomíme, akí poslucháči ho obklopovali.
Vidíme tu jeho učeníkov,
mnoho radových obyvateľov a aj vedúcich
mužov vtedajšieho židovstva.
Spomedzi farizejov a znalcov
Písma sotva bol niekto pripravený
prijať obsah Ježišových slov. Prichádzali,
aby ho svojimi záludnými
vykonštruovanými otázkami
pred ľuďmi strápnili, chceli Ježiša
kritizovať a jeho posolstvo haniť ako
bludnú náuku.
Ježiš hlboko cítil s poslucháčmi,
ktorí k nemu prišli s úprimným
srdcom. Poznal ich skutočný duchovný
stav. V jeho očiach boli vnútorne
„strápení a zmätení ako ovce
bez pastiera“ (Mt 9,36). Prihováral
sa k nim, ponúkal sa im ako dobrý
pastier, ktorý ich chce pásť a viesť
domov, k svojmu nebeskému Otcovi.
„Bol som poslaný k strateným
ovciam z ľudu Izraela,“ povedal im
(Mt 15,24).
Súčasne sa však Ježiš obracia proti
tým, ktorí vo vtedajšej dobe predstavovali
„duchovných pastierov“ –
proti farizejom. Usvedčuje ich z pokrytectva
a odsudzuje ich zlyhanie.
Nazýva ich iba „platenými sluhami,
ktorí nie sú skutočnými pastiermi“.
Ako „údajní správcovia božskej zákonitosti“
postavili sa medzi Boha
a jeho ľud. Vytvorili dogmy, slúžiace
ako zábrany. Ich výklady, orientované
na vlastný prospech neviedli
k Bohu, ale naopak, od Boha oddeľovali
a prinášali „strážcom zákona“
pozemský vplyv a moc. Ľudia žili
v trvalom strachu – obávali sa, že
prestúpia niektoré tieto zákony.
Priviesť ich k skutočnej viere znamenalo
pomôcť im nájsť úctu a dôveru
v Stvoriteľa. A tak Kristus hlásal
niečo nové: zvesť o milujúcom Otcovi,
ktorý si nepraje človeka trestať;
naopak, má radosť z každého hriešnika,
ktorý spozná a napraví svoje
pochybenie. Jemu sľubuje odpustenie.
Keď znalci Písma žalujú učeníkov,
že nedodržujú pôstny zákon, Ježiš
im ukazuje, že zákony dal Stvoriteľ
ľuďom ako pomoc. Pravidlá správania
nepotrebuje on, ale my ľudia ich
potrebujeme, aby sme nestratili cestu
k Bohu. Pôst má slúžiť na to, aby ľudia
vonkajšou zdržanlivosťou posilnili
schopnosť prijímať „duchovnú
potravu“, teda svoju orientáciu na
duchovné hodnoty. Keď však Božská
múdrosť putuje po zemi, pôst sa
stáva nepotrebným, lebo prameň sily
bezprostredne pôsobí na tých, ktorí
sa „božskej strave“ otvárajú.
Po tomto objasnení pripája Ježiš
podobenstvo, kde pranieruje falošný
názor farizejov. Obrazne hovorí, že
sa nedá časť Kristovej náuky pripájať
na falošné náuky farizejov ako
kus nového plátna na opotrebovaný
šat. A takisto, že nemohol starý mech
zniesť silu nového vína.
Tvorca povedal: „Hľa, činím
všetko nové!“ (Zj 21,5). Na základe
nadčasových príkazov, ktoré smel
zvestovať práve Mojžiš, chce svojím
posolstvom vybudovať skutočnú Božiu
ríšu. Preto požaduje od človeka
sebaskúmanie
a vnútorné pretvorenie
každého
jednotlivca. – To
platí aj pre každého
z nás.
Martin Ernst
ernst@svetgralu.sk
Vo Svetle Pravdy — Posolstvo Grálu
Vyberte si vydanie, ktoré vám vyhovuje!
Knižný titul „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“ je dielo, ktoré objasňuje dianie vo stvorení a duchovné deje
týkajúce sa ľudského bytia v celkových súvislostiach, ktoré doteraz neboli známe. Dotýka sa častých otázok
a tém, s ktorými sa v duchovnej oblasti stretávame, ako napríklad: čo je osud, ako sa prejavuje slobodná
vôľa človeka a zákon spätného pôsobenia alebo karma, čo je to duch a duša, zákony vo stvorení, poslanie
Syna Božieho a mnohé iné.
Autor v 168 prednáškach, ktoré na seba svojím obsahom vzájomne nadväzujú, podáva obraz celého
stvorenia. Logický sled myšlienok uľahčuje pochopenie – aj sám autor v úvode k Posolstvu Grálu čitateľa
výslovne vyzýva k tomu, aby „toto vecné skúmal vecne“.
Abd-ru-shin:
Vo svetle Pravdy — Posolstvo Grálu
zväzok I.
Naša cena: 5,50 €
Cena pre predplatiteľa
Sveta Grálu: 5,20 €
Abd-ru-shin:
Vo svetle Pravdy — Posolstvo Grálu
zväzok II.
Naša cena: 10,00 €
Cena pre predplatiteľa
Sveta Grálu: 9,50 €
Abd-ru-shin:
Vo svetle Pravdy — Posolstvo Grálu
zväzok III.
Naša cena: 8,00 €
Cena pre predplatiteľa
Sveta Grálu: 7,60 €
Abd-ru-shin:
Vo svetle Pravdy — Posolstvo Grálu
3 v 1 – 6. vydanie
Naša cena: 21,00 €
Cena pre
predplatiteľa
Sveta Grálu:
19,90 €
Abd-ru-shin:
Vo svetle Pravdy — Posolstvo Grálu
3 v 1 – 6. vydanie v puzdre
Naša cena: 23,00 €
Cena pre
predplatiteľa
Sveta Grálu:
21,80 €
Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
55
Svet 55 Grálu
Svet 36 | Grálu 2013
36 | 2013
NÁZORY
56
Svet Grálu
36 | 2013
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
Číslo 36/2013, vyšlo 1. 6. 2013.
Redakcia:
SVET GRÁLU n. o., Vojenská 9, 040 01 Košice
Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman
Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice),
Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Bílovice nad
Svitavou), Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko),
Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)
Prekladatelia a korektori:
Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor Mešťánek, Tomáš
Mešťánek, Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea Stúpalová,
Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch
Vydavateľ:
Nadácia Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu n. o., Administrácia SG,
Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala (Bratislava),
Milan Púček (Dubnica nad Váhom)
Distribúcia:
Tomáš Mešťánek (Bratislava)
Marketing:
Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)
On-line obchod:
Maroš Látal (Bratislava)
Grafika:
Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha),
Jozef Lehotkai (Raztočno)
Tlač:
Tiskárna Grafico s.r.o., Opava
Ilustrace:
• DepositPhotos.com: Fullempty, anonym (5);
Alis Leonte, Bremerhaven, Německo (7); Monkey
Business, Londýn, Velká Británie (31); Lukáš Zmatlík,
Slovec, ČR (54); Alexey Kuznetsov, Moskva, Rusko
(zadní strana)
• Dreamstime.com: Pixbox, anonym (titul, 12);
Erik1977, anonym (16); Mauricio Jordan De Souza
Coelho, Heidelberg, Německo (20); Globares,
anonym (29); Minemero, anonym (44); Akvdanil,
anonym (48)
• Margaréta Černáková: (34, 36, 38-40)
• commons.wikimedia.org: (41-43)
• Svet Grálu: (9, 30, 55)
• GralsWelt: (24, 25, 26, 27, 45, 46)
Cena:
Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)
Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené.
Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu
si možno objednať na adrese:
Nováčkova 26, 614 00 Brno
www.svetgralu.cz
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky,
i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky
čitateľov – či už súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.
A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej
hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.
redakcia
Opatrovanie seniorov
v Rakúsku, ako sa mám
rozhodnúť?
Dobrý deň,
som dlhoročnou predplatiteľkou časopisu
Svet Grálu a veľmi sa mi páči tento
časopis. Aj Vaše príspevky do tohto časopisu
ma vždy nadchnú. Preto by som
sa s Vami chcela poradiť ohľadom práce.
Mám 4,5-ročného syna a v súčasnosti
som už vyše roka nezamestnaná, teda
hneď po materskej. Pred materskou
som 9 rokov pracovala v predajni v jednej
obchodnej sieti najprv ako operátorka
a potom ako zástupkyňa vedúcej.
Kedysi som dostala akesi vnuknutie (to
už bolo pred vyše rokom), aby som mala
manželskú poradňu, avšak mám vyštudovanú
VŠ Filozofickú f. odbor andragogika.
Vraj na také niečo nemusí
byť vyštudovaná práve psychológia, ale
môžu byť aj odbory jej podobné. Avšak
nevenovala som tomu intenzívnu pozornosť.
Hľadala som si dlho zamestnanie,
niekde som mala niečo prisľúbené,
ale zatiaľ nič. Aj teraz chodím
a hľadám niečo na úrade, ale neviem
ako to dopadne. Napadlo mi však, aby
som šla pracovať ako opatrovateľka
starších ľudí do Rakúska, či Nemecka.
Prebieha to tak, že ženy chodia preč na
2–3 týždne do týchto štátov a starajú
sa o seniorov a následne 2–3 týždne sú
doma. Takto chodia aj mamičky detí
pracovať. Vačšina mamičiek necháva
deti doma u babky, príp. otca. Málokto
má takú možnosť isť pracovať do
týchto štátov aj s deťmi. Mne napadlo,
aby som chodila takto pracovať aj so
synom. Pretože si myslím, že keď nebudem
doma, tak to nebude na neho
dobre vplývať, ale bude dobre keď si ho
vezmem so sebou (ak vôbec bude taká
možnosť)? Čo je pre psychiku dieťaťa
lepšie – nechať ho doma, alebo vziať so
sebou? Samozrejme obidve možnosti
beriem do úvahy iba vtedy, že bude
dieťa v pokojnom prostredí. Myslíte, že
je vhodné dieťa vziať so sebou do zahraničia
na 2 alebo 3 týždne a potom byť
doma a chodiť do škôlky ďalšie 2 alebo
3 týždne? Ženy sa striedajú na turnusy
2 týždne doma a 2 týždne v práci vonku,
alebo niekto chodí na 3-týždňové turnusy.
Môj manžel pracuje v zahraničí,
zarobí. Avšak sú mesiace ako január,
február, keď práca nie je. Nevie to dopredu
kedy vypadnú zákazky, preto pomýšľam
aj nad takou možnosťou. Prosím
napíšte mi svoj názor, čo si o tom
myslíte. Vopred Vám veľmi pekne ďakujem.
S úctou
V. V.
Dobrý den, paní V.
Práce v zahraničí, kterou zmiňujete,
je velmi náročná. Znám řadu
lidí, kteří ji vykonávají. Nároky
jsou samozřejmě rozdílné podle
míry postižení nebo stavu ošetřovaného
člověka. V každém případě
však tato činnost – má-li být vykonávaná
s čistým svědomím a také
s odborností – vyžaduje soustředění
a mnoho psychických sil. Samotné
NÁZORY
prostředí nebývá vždy inspirativní
a povzbudivé. Představa, že byste se
při této práci – alespoň za podmínek,
které jsou běžné – mohla dostatečně
věnovat svému téměř pětiletému synovi,
který právě v tomto věku potřebuje
velmi mnoho pozornosti, leží za
hranicí, kterou bychom mohli označit
jako prospěšnou. Uvažte, že dítě
Vás potřebuje hlavně do věku šesti let,
máme-li na mysli formování vztahu
k sobě samému a vztahu k životu. Pokud
bych měl vykreslit nějakou optimální
variantu, o níž však nevím, zda
existuje, bylo by to prostředí, kde je
malé dítě vítáno jako součást terapie –
v dobrém smyslu. Je to jeden z trendů
péče o staré lidi, který usiluje o propojení
světa dvou generací. Přínos je v takovém
případě oboustranný. Váš syn
by v takovém případě mohl pečovat
o starého člověka s Vámi, což je jediný
způsob, jak ho do takového pobytu začlenit,
aniž by mu něco podstatného
chybělo. Pokud něco takového nebude
možné, přimlouval bych se, s ohledem
na vás oba nebo tři, abyste ještě
na nějaký čas upřednostnili výchovné
hledisko před ekonomickým. Jinak
jistě není škodlivé, když dítě v tomto
věku cestuje, zůstává příležitostně jen
s jedním z rodičů nebo blízkých. To
všechno přispívá k jeho přípravě na
život. Ale mělo by mít domov.
Se srdečným pozdravem
Jan Palouček
Zvestovanie
panne Márii
Dobrý den paní Zubatá,
v časopisu Svět Grálu, číslo 22 jste napsala
článek „Zvěstování Panně Marii“.
Zaujalo mě tam líčení z Lukášova
evangelia, jak byl anděl Gabriel poslán
od Boha k panně Marii. Přistoupil k ní
a řekl „Buď zdráva, milostí zahrnutá,
Pán s tebou“ – atd. Podobných líčení je
v Bibli plno a proto mě často napadá
otázka, jak mohl autor vědět, jak vypadal
soukromý (tj. mezi čtyřma očima)
dialog dvou diskutujících? Co někomu
řekl anděl, co řekl Satan Ježíšovi na
poušti, atd. Tisíc lidí si může v tomto
okamžiku sednout ke stolu a zfleku
napsat úplně jiné dialogy, tak proč
brát ausgerechnet ty uvedené za pravé
a jisté?
Jaký prosím na to máte názor Vy
(když už jste ty dialogy citovala ve svém
článku)?
Děkuji za odpověď.
S přáním hodně zdraví a spokojenosti
V. P.
Vážený pane P.,
Pokusím se odpovědět na Vaši otázku,
protože v ní dochází ke zpochybnění
Bible jako takové, z níž vychází celý
křesťanský svět. Ovšem jsem toho názoru,
že si člověk má pokládat otázky,
aby věcem, pojmům, dějům… porozuměl.
Pozastavme se u věty, že může
tisíc lidí napsat úplně jiné dialogy, tak
proč brát ty z Bible za pravé a jisté?
Musí tu být důvod, proč se tak neděje
a především, pokud by si někdo tu
práci dal a tzv. „nové dialogy“ sestavil,
potažmo vytvořil úplně „novou bibli“,
zda by ji někdo opakovaně četl a řídil
se jejími zásadami, které mnohdy
pomohly lidem překonat i ty nejtěžší
životní těžkosti.
Jsem přesvědčena, že Bible je knihou
duchovní a inspirovanou z vyšších
úrovní. Doba vzniku Lukášova
evangelia se datuje přibližně do roku
80 po Kr. I z této skutečnosti vyplývá,
že musí jít o text inspirovaný. Totiž
žádný děj, skutek i procítěný rozhovor
ze stvoření nemizí a lidé obdaření
zvláštními schopnostmi mohou
z těchto úrovní čerpat. Samozřejmě
může se stát, že k inspiraci se přidruží
i něco z osobního vnímání inspirované
osoby, což se stalo i u Bible.
Musíme si uvědomit, že to co je
povahy duchovní, tak
v sobě nese skutečný
život. A proto Bible zůstává
knihou, která stále
lidi již tolik století oslovuje.
Stejně tak plodem ducha je
umění. Jedná-li se o umění, jež se dotýká
Pravdy ve svém zobrazení, pak je
prodchnuto oním „živoucím fluidem“,
které trvale působí.
Díla naší rozumové činnosti, např.
veškeré technické výdobytky, dříve
či později podlehnou zkáze a skončí
v propadlišti času, protože jim bude
chybět onen „duchovní náboj“.
Tomuto tématu se ve více přednáškách
věnuje Abd-ru-shin, autor knihy Ve
světle Pravdy – Poselství Grálu.
Přeji Vám na Vaší cestě mnohá krásná
prožití a k tomu také pevné zdraví.
S pozdravem
Milada Zubatá
Vážená redakce,
děkuji vám za váš časopis. Byla jsem
hodně skeptická, když jsem ho vzala
do rukou a říkala si: „no jo, zase další
plky…“ Po chvíli jsem zjistila, že jsem
se začetla, nic mě nenutilo vzít těch několik
listů, odnést je do kotelny, otevřít
kotel a vhodit je k ostatnímu palivu.
Není důležité, že se neztotožňuji se vším,
co píšete, důležité je, že cítím, tedy vím,
že lidé, kteří píšou články, jsou přímí
a ryzí a že svoje slova myslí vážně.
Chápu, co chcete sdělit, a fandím vám,
aby vás neopustila ta ryzost.
Patřím mezi vaše „neoblíbenkyně“ –
vyklád ám karty. Mnohokrát už letěly
vzduchem, když jsem s nimi mrštila,
abych druhý den lezla po kolenou
a sbírala jednu po druhé zpoza stolu
a skříně… Letěly vzduchem, protože
mě štvaly, říkaly mi totiž pravdu a ta
se strašně špatně poslouchá.
Neházejte tedy flintu do žita
57
Svet Grálu
36 | 2013
NÁZORY
a vytrvejte, i když budou ohlasy všelijaké.
S úctou a mrknutím oka,
(meno v redakcii)
Zamestnať sa
vo vyššom veku…
Jsem čtenář Poselství Grálu. Někdy
by bylo dobré, kdyby se objevil v časopise
Svět Grálu článek o tom, jak se
mají zachovat lidé ve vyšším věku, t. j.
nad padesát let, v případě, že přijdou
o práci a jsou třeba i samoživitelé.
Po padesátce, ne-li před šedesátkou,
si najít práci je skoro nemožné! Ty
ústrky a dávání najevo, jak je člověk
už k ničemu atd., neuvěřitelně působí
na psychiku, když člověk ráno vstane
a nemá cíl. Bydlí v paneláku, cítí se
neužitečným atomem ve vesmíru,
snaží se, posílá životopisy, a nakonec
postupně rezignuje, leniví. Přitom lenost
je největší hřích, ale tohle není lenost
člověka ani jeho ducha, ale lenost
vynucená, a je stejně špatná a neužitečná
jako ta povahová. Víte, „nestrachujte
se“… no jo, ale povědomí
a realita, že člověk má zaplatit inkaso,
jídlo atd. je neúprosná. Sociální podpora,
to je tak, že když má člověk na
inkaso, už nemá na jídlo, když má na
jídlo, už nemá na inkaso. Věřit, věřit…
ale vyvolává to deprese a v určitých letech
i problém se nastartovat, restartovat,
a udržet se v aktivitě. Nicméně
i to bez peněz nejde.
Mějte se moc hezky.
(jméno v redakci)
Odpoveď
Vážený pane,
dovolte nám se vším porozuměním
pro Vaši obtížnou situaci připomenout
jednu z Abd-ru-shinových
„Otázek a odpovědí“ v jeho stejnojmenné
knize:
58
Svet Grálu
36 | 2013
Otázka:
Často se stává, že vnější poměry člověka
vyšinou z dráhy, kterou se rozhodl
jít. Musí přijmout postavení
nebo práci, jež není v souladu s jeho
skutečným cílem, a ztrácí tak mnoho
času, který pak musí považovat za neužitečný.
Jestliže ho kromě toho stojí
taková práce ještě i přemáhání, pak
jistě nemůže přinést užitek jeho duchovnímu
zrání.
Odpoveď:
Věrné plnění povinností přináší vždy
duchovní prospěch. Samozřejmě je
tento prospěch živější a vyšší, vykonává-li
se práce radostně a s láskou.
Často jsou však takové práce nutnými
mosty, které člověk ještě potřebuje, aby
dosáhl vyššího cíle, a ten jej pak zcela
naplní a stane se mu tak i radostí.
Je samozřejmé, že podobné přechodné
práce, které mohou trvat
i mnoho let, nemohou vždy přinášet
uspokojení a radost. Ze všeho nejméně
tehdy, když člověk právě tyto
práce potřebuje ke svému vlastnímu
vývoji a duchovnímu pokroku.
Mnohem později pak často vidí, že
právě ta léta, která považoval za promarněná
a odvádějící z předsevzaté
cesty, byla pro něj těmi nejdůležitějšími,
a za žádnou cenu by je nechtěl
na své pozemské cestě postrádat; neboť
zkušenosti z nich nutně potřeboval
k dosažení vyššího cíle.
Pak děkuje z celé duše za moudré
vedení, které jej zdánlivě tlačilo stranou.
Věříme, že zde naleznete mnohé,
co Vám pomůže snáze zvládat
svou situaci – i když je trochu jiná
než ta popisovaná v otázce. A ještě
bychom rádi připomněli dvě nemoci,
na které stůně dnešní společnost,
plná přepracovaných a ustaraných
lidí. Ta první je neprožitost,
přezaměstnanost. Lidé chvátají jako
automaty z jednoho úkolu do druhého,
aniž mají čas tu situaci prožít
a strávit, a tak vlastně z niterného
hlediska sprintují svým časem bez
užitku. Chybí chvíle zažití a prožití.
Nejeden z těch uštvaných a přepracovaných
lidí občas zatouží: Kéž bych
měl chvíli volna. Toho, kterého Vy
máte až přespříliš. Je otázka, jestli
by s ním naložil smysluplně, nebo si
rychle přidal další uchvátané úkoly.
A druhá, ještě horší, tkví v pocitu:
Vždyť já vlastně toho Pánaboha k životu
ani moc nepotřebuji. Mám
všechno, jsem po všech stránkách
zajištěný, sice bych se měl věnovat
duchovnímu vzdělávání, ale to mě
právě zrovna moc nezajímá, na to
si snad udělám čas až někdy jindy. –
Teprve až přijdou strasti a nouze,
rozpomene se člověk, že má přece oč
poprosit, vzhlédnout vzhůru a pokorně
pokleknout. Není žádné tajemství,
že nemálo z nás, snad i většina
z nás, potřebuje až nouzi k tomu,
aby v něm vykvetla pravá zbožnost,
pokora, prosba, pravý vztah k Bohu.
Má-li vše, jen zdráhavě se odhodlává
k hledání Boha.
A konečně nám dovolte připomenout,
že každá změna začíná v jemnějších
úrovních. Svým vnitřním
postojem začíná člověk postupně
ovlivňovat své jemnohmotné okolí,
až nakonec narůstající síla přeroste
i do hrubohmotných okolností
a „náhod“. Velmi bychom Vám přáli,
abyste si i v těžkých chvílích zachoval
důvěru v Boží pomoc a činný vztah
k okolí. Třeba naleznete ve svém okolí
možnost i bezplatné aktivní činnosti,
například úpravu okolí Vašeho paneláku,
a postupně tak přitáhnete
stejnorodé proudy, které Vám pomohou
a přinesou i příležitost k činnosti
a práci, po které tak toužíte.
S upřímným stiskem ruky
Artur Zatloukal za redakci
VÁŽENÍ ČITATELIA, staňte sa predplatiteľmi
Sveta Grálu a získajte množstvo výhod!
Časopis bez reklamy a stále za nezmenenú cenu 2,89 eur!
Cena predplatného je 10,62 eur za 4 časopisy do roka!
4 čísla
+ 2 archívne
ZDARMA
PREDPLATNÉ SI MÔŽETE OBJEDNAŤ:
poštou – prostredníctvom kupónu vloženého v časopise
telefonicky na čísle 0908 769 294
prostredníctvom on-line obchodu na www.svetgralu.sk
S prvým číslom dostanete list s poštovou poukážkou.
10,62 € ročne (4 čísla, včítane poštovného a DPH)
ušetríte oproti kúpe jednotlivých čísel v stánkoch
dostanete 2 staršie čísla zdarma (do vyčerpania zásob)
získate časopis bez komerčnej reklamy až do vašej schránky
darčekové predplatné
(objednávky telefonicky alebo na www.svetgralu.sk)
Predplaťte si časopis Svet Grálu za 10,62 € ročne a do
vašej poštovej schránky dostanete časopis, ktorý štyrikrát
ročne prináša 60 strán zaujímavých článkov bez komerčných
reklám. Predplatné sa automaticky predlžuje a je možné
ho bez ďalších záväzkov na konci obdobia ukončiť.
Predplatné sa neviaže na kalendárny rok.
www.svetgralu.sk
Predplatné zabezpečuje
Svet Grálu n. o., Páričkova 21,
821 08 Bratislava 2
Tel. číslo: 0908 769 294,
e-mail: redakcia@svetgralu.sk
číslo účtu: 4 350 319 108/3100
Sberbank.
Človek nesmie nikdy zabúdať, že sa má celkom sám plne zodpovedať za všetko to,
čo sám cíti, myslí a koná, aj keď to bezvýhradne prijal od iných!
Abd-ru-shin
Posolstvo Grálu, II/49,2