SG36

svetgralu

jún 2012 – august 2012

O pôsobení dvoch veľkých reformátorov cirkvi

strana 32

Rozhovor s MUDr. Tiborom Barancom

strana 42

Pri duševnej činnosti sú niektoré

oblasti mozgu obzvlášť aktívne

strana 48

Cena 2,89 €

december 2012 – február 2013

Ako viesť svoje deti

strana 11

Rozhovor s pátrom Anselmom Grünom

o živote, viere a spiritualite

strana 45

Rozhovor

s PhDr. Milanom Zemkom CSc,

členom historického ústavu

SAV v Bratislave

strana 14

Cena 2,89 €

www.svetgralu.sk

ww.svetgra

Duchovné súvislosti v živote

Dosiahneme pránickou

stravou duchovný pokrok?

strana 14

september 2012

– november 2012

Dajú sa vedecky vysvetliť,

alebo sa udial zázrak?

Rozhovor s mužom závislým od drog

strana 11

strana 38

Slepé nasledovanie

vierouky je pre

duchovný

vývoj škodlivé

strana 45

Ako deti správne motivovať

k práci

strana 14

aktuálna ponuka

www.svetgralu.sk

Cena 2,89 €

kalendar_titul 2013.in d 1

Každý den, týden, týden imě

i měsíc v roce má

ásvou barvu, která ovlivňuje náš

život, , podobně podob

jako jej ovlivňují fá

fáze Měsíce nebo postavení planet.

Barva dne vystihuje sílu, která právě obzvlášť výrazně působí.

ve dnech roku

s fotografiemi Karla Prskavce

Barva roku 2013

Duchovné súvislosti v živote

zlatá

marec 2013 – máj 2013

Prečo niekedy horoskopy

nevychádzajú

strana 18

strana 12

Predstavujeme metódu

z východného Slovenska

strana 34

Nové výskumy zážitkov blízkosti smrti

strana 41

Otázka, ktorú si kladie mnoho

veriacich

strana 52

Cena 2,89 €

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

strana 34

strana 53

Rozhovor

s Prof. Ludmilou Kameníkovou,

o ľudskom zdraví

strana

18

Rozhovor s Margot Ruis

nielen o prírodných

bytostiach

strana 34

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo 37

Vychádza v septembri 2013

Na onom svete

O existencii onoho sveta mnoho ľudí nepochybuje.

Ale ako to tam vyzerá, vie málokto.

Namiesto fantastických predstáv hľadáme jasný

obraz, zapadajúci do múdreho usporiadania

celého sveta.

Svet Grálu

Svet Grálu

32

Svet Grálu

Jan Hus a Martin Luther

Integrovaná medicína

Ako sa prejavuje

duša človeka?

Život bez jedla?

„Pránická strava“

Svet Grálu

Jeme lieky,

ale zdraví nie sme

Svet

Grálu

Môžeme žiť

bez jedla?

33

Desať rán

Prečo egyptských horoskop

„Život byl poměrně nudný.

Lieky na trvalé

Tak proč si ho nezpestřit?“

uzdravenie nestačia

niekedy

nevychádza?

Nebezpečenstvo dogmatizmu

Naše minulé životy

Život s „druhým

svetom“

„V pote svojej tváre…“ Prečo ich nepoznáme?

Svet Grálu

34

12 zlatých pravidiel úspešnej výchovy

Svet Astrológia dnes

Grálu

„Biblia pre mňa nie je dogmou!“

Slováci, akí sme?

Svet Grálu

35

POSELSTVÍ

BAREV

2013

fi

?

smrt

narodenie

zivot

Samoliečba Barbro Karlén spomína:

zápalových „Keď som bola Annou Frankovou“

chorôb

Skúsenosti blízkosti smrti:

Ilúzia či realita?

Prečo mal Kristus taký

hrozný osud?

Božia iskra v nás

Aký je skutočný pôvod

človeka?

Skrytý zmysel

starnutia

Správny vzťah k tejto etape

života

Martin Ernst: Hľadanie stôp

Zážitky a poznania v zrkadle všedného dňa

EDÍCIA SVET GR ÁLU

z obsahu:

Existuje „duša“? | Jesť zo „stromu

poznania“ | Popolcová streda 2000

| Milosť pred právom? | Noemova

archa | Úsporný balíček | Nostalgia

za východom | Bázeň | Ora et labora

| Poslaný do púšte | Pokus zaistiť

stopy | V znamení Jonáša | Dvanásť

dobrých slov | Ver si! | ... ten nech prvý

hodí kameňom! | „Stane sa ti to, čomu

veríš!“ | Záblesky pravdy v Goetheho

„Faustovi“ | K životnej radosti správnym

dýchaním | Oko za oko, zub za zub?

| Byť nákovou alebo kladivom | Ako

som našiel svetlý most.

NÁBOŽENSTVO

Naša cena: 6,70 €

Cena pre predplatiteľa: 6,30 €

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


NA ÚVOD…

Č o nás to, doparoma, napadlo písať

o homosexualite? Taká kontroverzná

téma – vyzerá to, akoby sme chceli čo

najviac ľudí naštvať. Alebo si aspoň

užiť trošku adrenalínu prechádzkou

po tenkom ľade. Rup – a preboríme

sa rovno medzi vodníkove hrnčeky.

Prečo nenapíšeme radšej niečo o anjelských

chóroch s bytosťami v ružových

nočných košieľkach, spievajúcich

sladké piesne za zvukov hárf?

Tým by sme určite nikoho nepopudili

a všetci by sme boli spokojní

a šťastní.

Prečo nie? Pretože na tomto pozemskom

chóre nie sme väčšinou ani

spokojní, ani šťastní, môžeme si za to

sami a máme na to habadej dôvodov;

vlastne príčin. Málo, primálo šťastia

a harmónie si užijeme. Prečo? Pretože

šťastie je vnútorný stav človeka, a pretože

jadrom harmónie nie je vzťah

medzi ľuďmi navzájom, ale vzťah

medzi človekom a Božími zákonmi,

Božou vôľou. Skutočne, človek, ktorý

žije z mála a len málo toho potrebuje,

môže byť pokojne šťastnejší než boháč

s veľkými nárokmi. A človek chorý

alebo postihnutý dokáže byť šťastnejší

než požadovačný nespokojenec,

ktorý sa aj tak nikdy dosť nenapožaduje

a nikdy dosť neuspokojí.

No a tie Božie zákony, Božia vôľa?

Veci môžeme posudzovať podľa premenlivých

a nedokonalých ľudských

meradiel, alebo hľadať vyššie uhly

pohľadu, pravdivejšie a múdrejšie.

Keby sme sa opýtali starorímskeho

občana z Ježišových čias na jeho názor

na otroctvo, dozvedeli by sme sa,

že vlastníctvo otrokov je veľmi užitočná,

príjemná a dobrá vec. – No

áno, namietli by sme, ale otrok je

predsa tiež človek, duchovná bytosť

a zaslúži si slobodu osobnosti. Nesmieme

s ním zaobchádzať ako s majetkom,

ktorý sa dá zbičovať alebo zabiť

podľa rozmaru svojho pána. Tu

by sa na nás občan pozrel so zmesou

súcitu, pohŕdania a hnevu a povedal

by: My predsa všetci vieme, že

otroctvo je v poriadku, je súčasťou

nášho znamenitého usporiadania.

Tým sme si všetci úplne istí, skrátka

máme pravdu a basta. A ty sa chlapče

so svojimi námietkami veľmi nevyťahuj,

pretože nie si riadny rímsky občan,

ale iba príslušník kmeňa Bojov

alebo severnej Panónie a ako taký by

si mohol akurát utŕžiť pekný výprask

alebo rovno skončiť ako otrok.

Homosexualita je dodnes horúcim

zemiakom. Prv bola Kainovým znamením,

za biblických čias dôvodom

na ukameňovanie a ešte v 20. storočí

príčinou totálneho znemožnenia.

Jedna z najväčších špionážnych

afér krátko pred 1. svetovou vojnou

vypukla v Prahe a vo Viedni s plukovníkom

Alfredom Redlom, náčelníkom

rakúskeho generálneho štábu.

V okamihu, keď sa o jeho homosexualite

dozvedela nepriateľská ruská

rozviedka, si plukovník Redl mohol

vybrať alebo prezradenie, nesmiernu

hanbu a koniec kariéry, alebo špionážnu

spoluprácu s nepriateľom. Vybral

si to druhé a vyzradil Rusom veľa

kľúčových vojenských informácií,

ktoré potom prispeli k neúspechu rakúskej

armády na východnom fronte.

Dokonca sa tvrdilo, že keby nebolo

jeho dezinformácií (Rusi mali silnejšiu

armádu než celá rakúska branná

moc, a to sa im aj podarilo utajiť),

dokázali by rakúski generáli lepšie

odhadnúť silu ruských vojsk a neboli

by dohnali staručkého cisára k vyhláseniu

vojny. Redl bol prezradený,

dohnaný k „čestnej“ samovražde…

a zostala po ňom, takpovediac, 1. svetová

vojna a problém homosexuality.

Obhajcovia homosexuality poukazujú

na mnoho umelcov i iných významných

osobností – homosexuálov.

Bezpochyby, predovšetkým medzi

umelcami každého druhu je ich viac

ako v iných oblastiach. Často mávajú

nesporné umelecké sklony a nadpriemerne

vyvinutý zmysel pre krásu

a jemnosť. Naproti tomu im často

chýba kus chlapstva. A povedzme si

na rovinu, mnohým ľuďom ich osobnosť

„nesedí“, necítia sa s nimi dobre.

Cítia v ich mužskosti ženský prvok,

či už vedome, alebo nevedome. To je

konštatovanie, bez akejkoľvek snahy

odsudzovať. – Podobne je to i s osobnosťami

lesbických žien.

Dnes je vôbec taká doba, ktorá nenechá

na pokoji nič z toho, čo prv

driemalo niekde v tieni.

My by sme sa dnes radi, so všetkou

skromnosťou a rešpektom k téme –

i k ľuďom ktorých sa týka – zaoberali

homosexualitou z hľadiska

zákonitostí, ako ich objasnil autor

knihy „Posolstvo Grálu – Vo svetle

Pravdy“. Vyjdeme pritom z rešpektu

k Bohu a z vedomia účelu ľudského

života na Zemi: že totiž cieľom nie je

pohodlie ani spokojnosť, ani „uspokojovanie

potrieb a záujmov človeka

i spoločnosti“, ako nás v mladosti

poučoval marxizmus. Zmyslom

a cieľom života človeka je dozrievanie

jeho osobnosti, vraďovanie sa do

vôle Stvoriteľovej. Každým prežitým

pozemským životom sa máme oslobodzovať

od svojich slabostí a pochybení

a posúvať sa nahor k ideálu

človeka ako duchovne-duševnej

osobnosti, vnášajúc svojou prácou,

svojím pôsobením duchovné hodnoty

do praktického života. Predovšetkým

chceme poukázať na mimohmotný

a mimosexuálny pôvod

homosexuality. Potom sa nám bude

lepšie chápať i homosexualita,

i život

samotný.

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.cz

3

Svet Grálu

36 | 2013


OBSAH

FEJTÓN

Kyslé jablko?

ROZHOVOR

Život ma naučil neplánovať

TÉMA

Homosexualita

POSOLSTVO GRÁLU

Dnes na tému ženskosti a mužskosti

Úryvky z prednášok Žena a muž, Pokrivené duše

ZDRAVIE

Vyhorenie

O príčinách a liečbe tohto syndrómu

POHYB

HISTÓRIA

Patria Indiáni medzi ľudí?

O tom, kto je skutočne človekom

UKÁŽKA

Ako dosiahnuť poznanie Boha?

TÉMA

Vrana k vrane sadá…

Aký partner sa k nám naozaj hodí?

ROZHOVOR

Rozhovor s Janou Valentovou

o stmeľovadlách rodiny

Pohyb v tom „správnom okamihu“

Vysoká škola neočakávania –

zo života v Tanzánii

FOTOGRAFIE

Tanzánia

HUDBA

Franz Liszt

Bojovník, strážca a ctihodný patriarcha

veľkých umeleckých ideálov

ZDRAVIE

Komunikácia v kóme

Pacienti v kóme vnímajú svoje okolie

NÁBOŽENSTVO

Najpredávanejšia,

ale najmenej čítaná?

Ako chápeme Bibliu

VÝCHOVA

12 zlatých pravidiel

úspešnej výchovy

CIVILIZÁCIA

Fotografie z Tanzánie

od Margaréty Černákovej

Znamenia doby

Blíži sa koniec sveta? Znepokojúca svetová bilancia

PODOBENSTVÁ

(Ne)správajme sa

k dieťaťu ako k dospelému

Podobenstvo o novom víne

4

Svet Grálu

36 | 2013

O živote a ľuďoch v Afrike

s MUDr. Margarétou

Černákovou

NÁZORY

Listy čitateľov


FEJTÓN

riznajme si, primerane konzer-

časopis by sa v našej

„Pvatívny

vlasti neuživil. Prečo? Prečo v tomto

našom malom, údajne kultúrnom

prostredí prekvitá toľko časopisov pre

nenáročných, a pre zvyšok živoria nanajvýš

tri? – Aké prosté, milý Watson,

povedal by Sherlock Holmes: „nejsou

lidi“. Nie tí, čo dokážu taký časopis

stvoriť. Tých je až hanba. Nie je dosť

tých, ktorí by ho čítali.“

Tento fakt nenapísal žiadny kultúrno-politický

analytik, moralista

či teológ, ale český spisovateľ Zdeněk

Šmíd v knihe O pokroku od boku.

Autor kníh milovaných vodákmi

a „horišmi“, kníh preplnených pohotovým

humorom a múdrosťou.

Tento výborný rozprávač zjavne dokáže

nielen písať znamenité knihy,

ale aj robiť si starosti.

Vydavateľ humoristického časopisu

musí mať humor, a vydavateľ seriózne

ustaraného časopisu musí mať,

ako inak, seriózne starosti; to vyplýva

z logiky veci. Nuž a práve toto

je náš osud. Nikto nás do toho nenútil.

Ale zasa na rozdiel od 27 českých

pánov, popravených za svoje presvedčenie

po bitke na Bielej Hore v roku

1620, nás nikto nepopravuje, ani nevystavuje

naše sťaté hlavy na Václavskom

námestí. O Bratislave ani nehovoriac.

A tak si môžeme slobodne

robiť starosti, tak ako iný slobodne

podniká, slobodne cestuje na Kanárske

ostrovy alebo slobodne pestuje

život bezdomovca. Nedivte sa nám.

Celý čas nám vŕta v hlave i srdiečku

jedna starosť: čo sa ľudia natrápia

s hľadaním odpovedí na otázky človečieho

života a usporiadania sveta!

Jedni to vidia tak a iní rovnako skalopevne

zas inak – a pritom tu jestvuje

poznanie z pôvodu života a o pôvode

života, o pôvode usporiadania vecí

a z neho sa potom odvíjajú odpovede

na otázky o svete okolo nás. Ako

keď rozsvietite v tmavej miestnosti:

doteraz sme potme šmátrali okolo

seba a občas narazili na ostrú hranu,

alebo sa snažili uhádnuť, pred čím to

vlastne stojíme, a odrazu je tu svetlo

a my jediným pohľadom obsiahneme,

čo sme predtým prácne vyhmatávali.

Nie, prosím, žiadny strach, až také

lacné to zas nebude, stále nám ešte

zostáva veľa, dosť veľa práce.

A tak sme v tom našom ustarostení

nahryzli jedno také kyslé jablko,

a síce otázku homosexuality. Jedni

ju pobúrene odsudzujú, „pretože

ohavné jest“, ako hovorí 3. kniha

Mojžišova a chcú ju tvrdo trestať

Kyslé jablko?

Artur Zatloukal

alebo ešte tvrdšie liečiť. Iní na druhom

konci názorového spektra ju

naopak považujú za Boží dar, rovnako

prirodzený ako iné vlastnosti,

rozvíjajúce a obohacujúce človeka,

a zanietene demonštrujú za svoje

spravodlivé práva. Možno najviac

je tých, ktorým je to fuk, nemajú

žiadny názor, a ani oň nestoja. Asi

len do chvíle, než zistia, že ich syn,

dcéra, alebo manželský partner je

medzi potrafenými. Potom sú zrazu

postavení pred nutnosť názor na to

mať, mať oporu. Vedieť ako sa k veci

správne postaviť: či sa rozviesť,

5

Svet Grálu

36 | 2013


FEJTÓN

vyfackať potomka, alebo sa tváriť,

že o ničom nevedia. Ak to vezmú

„správne“ podľa občianskeho meradla,

skončia v nič neriešiacej znášanlivosti

všetkého, čo práve nikoho

nebolí a nikomu neškodí. Totižto nemúdri

sú ľudia, a nemúdrosť je vlastnosťou

ľudskou. – Svet a život vznikol

rukou Stvoriteľovou, nie ľudskou,

a dodnes sme nedokázali tajomstvo

jeho podstaty ani len spoznať. Nuž

a k vedeckým poznatkom sa musíme

došmátrať pokusmi a štatistickým

výskumom.

Ak si chceme sadnúť a pohovoriť si

o homosexualite, musíme hneď na

začiatku urobiť dve veci. Po prvé: odsunúť

nabok tú časť homosexuality,

ktorá je spojená so sprostotou a nízkosťou.

Všetku tú záchodovú poéziu

na stenách verejných WC, správanie

zrodené zo snahy ochutnať všetky

možné zvrátenosti, pominúť rúžom

zmaľovaných exhibicionistov, ktorí

demonštrujú v sprievodoch oblečení

do dámskej bielizne… Tieto veci právom

vzbudzujú v cítiacom človeku

zhnusenie. Lenže ony nie sú jadrom

homosexuality, existujú nezávisle

od nej a súvisia s nízkosťou. Tá nás,

s dovolením, nebude zaujímať. Napokon

nám pred očami zostane človek,

vnútorne priťahovaný k rovnakému

pohlaviu nielen telesne, ale i duševne.

Často sa kvôli tomu trápi, snaží sa to

všelijako v sebe potlačiť a pred inými

ukrývať, ale chtiac-nechtiac si musí

priznať: je to súčasť mojej povahy,

mojej osobnosti.

No a po druhé: musíme do hry pribrať

ešte jednu kartu menom reinkarnácia.

A vôbec, vziať na vedomie,

že duša človeka i korene všetkých

dejov pochádzajú z mimohmotného

sveta. V hmote sa viditeľne objavia

až ako posledné výbežky diania, prebiehajúce

nad ňou a mimo nej. Ako

sa nebadateľná vodná para odrazu

zviditeľní kvapkami na studenom

6

Svet Grálu

36 | 2013

pohári a my sa čudujeme, odkiaľže

sa vzali, ako to, že sú odrazu tu, keď

sme tú paru predtým nevideli.

Teraz sa nám už bude rozprávať

ľahšie. Odkiaľ sa teda homosexualita

vzala? – Väčšinou, i keď nie vždy,

pochádza z minulého života človeka.

Sám si ju pripravil svojím predchádzajúcim

smerovaním, postojmi,

správaním. Nie je to teda „nositeľom

nezapríčinený a nezvolený, teda nezavinený

stav“, ako dnes hovorí veda.

Tu je vhodné trochu si upresniť pojmy

„vina“ a „trest“. O treste vlastne vôbec

nemožno hovoriť, trest nie je ten

pravý výraz. Rovnako by sme mohli

povedať „láska, ruka Stvoriteľova,

podaná na odpustenie a oslobodenie“.

Alebo aj splnené vlastné želanie.

Ak som svojou duchovnou podstatou

žena, ale sa usilovne snažím správať

ako muž, s mužskými črtami a prístupom,

potom sa mi moje želanie

v budúcom živote splní: narodím sa

v mužskom tele, i keď so ženskou dušou.

Pretože sa musí vyvinúť všetko,

čo sa v jadre ľudského ducha ujalo, …

ako sa dočítame v jednom odstavci

Posolstva Grálu v tomto čísle. Teda

i želanie ženy po pomužštení.

A sme pri jadre veci. Všetky veci

totiž, aby sme vedeli, majú na svete

svoju škrupinku a svoje jadro, ako

napríklad orech. Márne budeme

hrýzť jeho tvrdý povrch; až keď sa

prepracujeme k jadru, máme z neho

úžitok. To vie každý „stromokocúr“.

– Homosexualita je odchýlenie,

odbočka na ceste dozrievania človeka,

na ceste nahor za vzdelaním,

za dospelosťou človeka takého dokonalého,

ako len môže byť. Spôsobí

si ho človek sám, ten exkurz, svojím

vnútorným postojom, z ktorého

sa postupne vyvinie túžba, trebárs

túžba ženy byť mužom. Táto túžba

je síce nesplniteľná, pretože žena je

navždy ženou a muž navždy mužom,

ale žiada si splnenie, spĺňa sa teda

zrodením ženskej duše v mužskom

tele. Odtiaľ potom pochádza bytostné,

vnútorné smerovanie k rovnakému

pohlaviu, ktoré sa nakoniec

prejaví i sexuálne.

Tento záver sa síce zástancom ľudských

práv homosexuálov nebude

páčiť, ale nič s ním neurobia. Lebo

meradlom všetkých vecí nie je človek,

nemúdry a vrtkavý, ale múdrosť

Stvoriteľova, ktorú vložil do svojho

vesmírneho diela, do usporiadania

sveta. Tej sa máme učiť a tú máme

pre vlastný osoh a vlastné vzdelávanie

rešpektovať.

Pre homosexuálov z toho vyplýva,

že hrdosť na svoj stav a jeho demonštrovanie

navonok sú nešťastné. Ani

spríjemňovanie života holdovaním

tomuto stavu nie je žiadna náprava,

iba momentálna úľava. Ani

ten trýznivý pocit previnenia nie je

namieste – treba najprv vedieť. Uvedomiť

si, či som vnútorne muž alebo

žena, a potom sa so svojím stavom

vyrovnať správnym nasmerovaním.

Postupne a v tichosti v sebe rozvíjať

tú skutočnú, pravú časť svojej osobnosti,

teda mužskú či ženskú, a dožiť

tento pozemský život v stave, aký

som si svojím predošlým životom

pripravil. Každý z homosexuálov

má na to roky pozemského života

ako zlaté mince, ktoré môže vydať

za zrelosť duše.

A nám, čo nežijeme v tomto stave,

prichodí tiež najprv vedieť… a potom

príde porozumenie, láska k blížnemu

a rešpektovanie jeho osobnosti.

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.cz


ROZHOVOR

„Život ma naučil

nič neplánovať.

Plánovanie mi totiž komplikovalo život.“

Rozhovor s profesionálnou pestúnkou Janou Valentovou

Zhovárala sa Marie Šuláková

Ani jedna z nás nemá čas chodiť ku kamarátkam

„na kávičku“ a „na pokec“.

Vlastne ani jedna z nás o to nestojí.

A nebyť časopisu Svet Grálu, ktorému

som tento rozhovor sľúbila, ktovie, či

by sme si urobili niekedy čas na rozprávanie

o rodinných stmeľovadlách alebo

o tom, že človek môže byť šťastný, keď

prestane riešiť sám seba. Keď sa v sebe

prestane „bŕľať“ a nastaví jednoducho

strelku svojho vnútorného kompasu

smerom na „dobro“. Jana Valentová je

matkou ôsmich detí. Dve má v pestúnskej

starostlivosti. Darí sa jej dobre. Je

šťastná, pretože to čo robí, robí rada.

Odteraz bude aj jednou z prvých profesionálnych

pestúnok, ktoré majú nahradiť

kojenecké a detské ústavy.

MŠ: Rodinné stmeľovadlo je pojem, ktorý som

si asi práve vymyslela. Je to podľa mňa to, čo

drží rodinu pokope a čo môže byť i akousi

terapiou medziľudských vzťahov. Nie je to zapnutá

televízia, pri ktorej je každý sám i keď

tam práve sedí s celou rodinou. Je to napríklad

spoločné čítanie, človeče nehnevaj sa, spoločná

práca v záhrade alebo i spoločná modlitba pred

jedlom. Alebo spoločné rodinné spievanie. Tu

sa potom môže stať, že sa takéto domácke spievanie

dostane až na úroveň speváckeho zboru.

Ako u vás Valentovcov. Ako k tomu došlo?

JV: Musím dosť zapátrať v pamäti…

Obec kedysi organizovala slávnostné

rozsvietenie vianočného stromčeka

7

Svet Grálu

36 | 2013


ROZHOVOR

a usporiadatelia pozvali naše deti,

aby tam zaspievali. Vtedy to nejako

nevyšlo, ale keď nás na ďalší rok oslovili

znovu, pomohla som deťom zostaviť

program. Nasledujúci rok som

už poprosila o pomoc moju sestru

Alžbetu, ktorá učí v základnej umeleckej

škole a tak naše spoločné rodinné

spievanie začalo.

MŠ: Ja som už mala možnosť počuť váš zbor

viackrát pri rôznych príležitostiach, voláte sa

teraz Petrášovci – podľa Vášho ocka, ktorý bol

hudobník…

JV: Áno, to bol. Aj jeho brat mal

veľké hudobné nadanie. Čo vzal do

rúk, na to hral. Otec hrával v dychovke

a môj brat Jindřich hral na

lesný roh v Českej filharmonii. Všetci

sme boli doma vedení k hudbe, aj ja

som k nej viedla a vediem svoje deti.

Zlatka a Marcelka hrajú na husle, Jindra

na klavír, Jonášek na flautu, Valentýn

na violončelo, Vilém hral na

bicie, Karel vyštudoval hru na lesný

roh na konzervatóriu…

MŠ: Ako sa ďalej vyvíjalo vaše pravidelné rodinné

spievanie potom, keď ste začali vystupovať

na verejnosti?

JV: Hovorili sme si, že keď nám to

už tak pekne ide a aj ľuďom sa to páči,

bola by škoda spievať len pri stromčeku.

Začali sme vianočnými melódiami

a piesňami, ktoré nám idú

od srdca a oslovia najviac ľudí. A tak

sme sa dostali i do programu charitatívneho

koncertu, ktorý sa koná počas

Vianoc v kostole v susednej dedine.

No potom prišiel január a spolu

s ním prázdno a smútok za skúškami

a spievaním. Repertoár sme zostavovali

vždy od septembra, ale čo robiť

od januára do leta? Všetkým nám

spoločné spievanie chýbalo. Tak sme

sa zišli a dohodli sa, že skúsime spievať

celoročne. Rozšírili sme repertoár

o ďalšie piesne a začali sme sa schádzať

pravidelne.

8

Svet Grálu

36 | 2013

MŠ: Súhlasíte s tým, že spoločné spievanie v rodine

je stmeľovadlo?

JV: Keď o tom tak premýšľam, tak

nesmierne stmeľovadlo. Schádzame

sa nielen najbližší rodinní príslušníci,

ale aj moji súrodenci, moja maminka,

dcéra s vnučkou… Po hodine spevu

zavládne vždy úžasná atmosféra.

Všetci sú otvorení, veselí, družní, je

nám dobre. Nevznikajú medzi nami

žiadne šarvátky ani dohadovanie, je

medzi nami len dobro a spoločná radosť.

Pre mňa sú to nezabudnuteľné

a nesmierne bohaté chvíle.

MŠ: Keď prídu na pódium Petrášovci, je ich

toľko, že sa tam skoro ani nezmestia. Koľko

vás je v zbore dnes?

JV: Asi štrnásť. Keď počítam i svoju

vnučku Justýnu a najmladšieho syna

Jonáša, ktorí už tiež spievajú. Obaja

teraz chodia do prvej triedy. A najstaršou

členkou zboru je moja maminka.

MŠ: To je speváčka altistka. Veď tá medzi vami

aj nesmierne omladla. Pomôže takáto rodinná

muzikoterapia napríklad s nevyriešenými

vzťahmi v rodine alebo konfliktmi? Pokiaľ

niečo také vôbec poznáte…

JV: Myslím, že určite áno. Človek

má tendenciu sám v sebe zveličovať

problémy. Keď o niečom veľa rozmýšľate,

niečím sa neustále zaoberáte,

vytvoríte zrazu čosi obrovské, čo ani

nie je pravda. A keď sa tu zídeme

a naladíme sa na to dobré, potom

akosi problémy postupne vymiznú,

nie sú už zďaleka takého rozsahu. Na

dobrej línii sa problémy riešia lepšie

a aj rýchlejšie, ako by si človek ešte

pred hodinou vôbec vedel predstaviť.

MŠ: Ako často sa stretávate?

JV: Podľa toho, ako sa blíži termín

vystúpenia. Väčšinou raz týždenne.

Čím je vystúpenie bližšie, tým viac

máme skúšok. To sa vtedy zídeme

i cez týždeň. Tí, čo dochádzajú,

skúšajú len v piatok a v nedeľu. Stretávame

sa teraz u babičky v kuchyni.

MŠ: Túto tému by som rada uzavrela svojím

dojmom, ktorý mám z vašich vystúpení: verím,

že je medzi vami mnoho dobrej energie,

neodovzdávate si ju len medzi sebou, ale rozsievate

ju ďalej, k vašim poslucháčom. Ľudia

vždy žasnú a úprimne sa z vás radujú. Za to

vám patrí veľká vďaka.

Poďme teraz k ďalšej téme. Po dlhom kolobehu

školení a sedení, vypisovaní formulárov, testov…

sa stávate teraz jednou z prvých profesionálnych

pestúnok u nás. Má to znamenať,

že deti z ústavov sa postupne presťahujú

do týchto profesionálnych pestúnskych rodín?

JV: Áno. Vybavovanie trvalo asi

rok. Nebolo to vôbec jednoduché.

Pôvodne sme do profesionálneho

pestúnstva vôbec vstúpiť nechceli,

mali sme v pláne pribrať si do rodiny

ďalšie dieťa. No po absolvovaní

povinného stretnutia pestúnov v nás

myšlienka na profesionálne pestúnstvo

dozrela. A keď nám túto možnosť

ponúkli asi po tretíkrát, povedali

sme naraz obaja s manželom, že

do toho pôjdeme. Takže sme museli

ísť na ďalšie špecializované školenie.

V kocke to vysvetlím asi takto: profesionálny

pestún nahrádza funkciu

kojeneckého ústavu alebo starostlivosť

rodičov, ktorí sa momentálne

nemôžu o svoje dieťa starať. Dĺžka

pobytu dieťaťa v rodine je obmedzená

na jeden rok. Za ten čas možno

pracovať s rodičmi i dieťaťom tak,

aby sa dieťa mohlo vrátiť späť do rodiny.

Pokiaľ sa to nepodarí, ide dieťa

do pestúnskej starostlivosti, bábätká

na adopciu. Minulý týždeň som sa

už zúčastnila konkrétneho školenia

o tom, ako prebieha prevzatie dieťaťa,

čo všetko treba zariadiť, akých

odborníkov treba osloviť… Môže sa

stať, že dostanú i trojdňové dieťatko.

MŠ: Alebo aj školáka. Ako sa na tento systém

profesionálneho pestúnstva pozeráte?


ROZHOVOR

Jana a Miroslav Valentovci žijú v obci Skoky na Olomoucku. Spoločne vychovávajú už osem detí, pričom dve majú v pestúnskej starostlivosti.

Odteraz budú tzv. profesionálnymi pestúnmi, čo je systém starostlivosti, ktorý má novo nahradiť ústavy pre deti.

JV: Ja som tento zákon spočiatku

kritizovala a hovorila si, že to nemôže

fungovať. Myslím, že dnes som už pochopila,

o čo ide, naladila som sa na

tú správnu vlnu a uvedomila si, že je

to voľba „menšieho zla“. Keď ide dieťa

tri dni po narodení do kojeneckého

ústavu, nie je lepšie, keď ide do rodiny

k pestúnom? Ústav je ústav a tam tú

starostlivosť a hlavne lásku nedostane

nikdy takú, akú môže dostať v rodine

od pestúnky, ktorá ho bude tri-štyri

mesiace s láskou opatrovať.

MŠ: Takže takéto dieťa môžete mať maximálne

jeden rok. Ako to bude s citovou väzbou? Dostane

sa k vám práve narodené bábätko a prežijete

s ním jeho prvý rok života, potom ho odovzdáte

ďalej…

JV: Tiež som sa toho pôvodne bála.

Ale som profesionálny pestún. Ako je

profesionálna zdravotná sestra, človek

sa i k tomuto musí postaviť profesionálne.

Povedali nám, že profesionálny

pestún musí byť človek, ktorý

má vysporiadané svoje rodičovské

potreby, čo je u mňa celkom aktuálne.

Mám okolo seba kopu vlastných

detí veľkých i malých a dokážem rozlíšiť,

že tieto sú tu so mnou až do dospelosti

a zostaneme spolu i naďalej

v kontakte. Zatiaľčo deti, ktoré ma

teraz potrebujú napríklad len na tri

mesiace, odovzdám potom ich stálej

rodine.

MŠ: Ale napriek tomu im budete dávať rovnakú

lásku, ako tým svojim.

JV: Isteže. Na to sa už teším. Budem

sa o ne starať, ako najlepšie budem

vedieť.

MŠ: Ako sa pozeráte z duchovného hľadiska

na to, že k vám prídu takéto deti? Rozmýšľali

ste o tom?

JV: Priznám sa, že nie. Ale to, že

nič nie je náhoda, som si uvedomila

vtedy, keď sme do rodiny prijímali

deti, ktoré sa nám nenarodili. Veľmi

sa mi to otvorilo pri prvom. Najskôr

to stále nešlo, stále sme nevyhovovali,

nemali sme hmotné podmienky,

a pod. A potom naraz sa všetko obrátilo

a ja som hneď vedela – áno,

patríme k sebe. A rovnaké to potom

bolo i s druhým dieťatkom, hoci prišlo

z úplne iného prostredia. Spätne

9

Svet Grálu

36 | 2013


ROZHOVOR

sa mi ukazuje, že nič nebola náhoda.

A pripadá mi, že si ešte máme vyriešiť

nejaké záležitosti z minulých

životov.

MŠ: Veľa ľudí rieši svoj život dopredu – hľadia

stále do budúcnosti a plánujú, čo by ešte chceli.

Ako je to u vás? Plánujete, alebo nechávate

všetkému voľný priebeh?

JV: Určite nechávam veci voľne

prichádzať. Život ma naučil neplánovať.

Pretože som zistila, že si plánovaním

komplikujem vlastný život.

Keď som si niečo naplánovala,

bola som v strese a situácia sa potom

aj tak vyvinula inak. A tak som od

toho upustila a prijímam všetko tak,

ako to je, veci riešim z minúty na minútu.

Od najdôležitejšej. Pri takej početnej

rodine sa to asi inak ani nedá.

Sama viete, ako to chodí. Zobudíte

sa a dieťa je choré, všetko sa tomu

musí prispôsobiť. Stále riešite niečo

nové. Ja som sa nikdy nevracala späť.

Stále idem a žijem smerom dopredu.

Zatiaľ sa mi ešte nestalo, že by som sa

posadila a kochala sa spomienkami.

Teraz sa zase mám na čo tešiť. Každého

človeka občas v živote stretne

nejaký stereotyp. Chodíte do práce,

máte povinnosti, niekedy je ich dosť

a tak vás trochu ubíjajú. A potom naraz

príde niečo, čo vás nabije. A to ma

teraz práve stretlo, pretože príde po

tretíkrát v mojom živote veľká zmena.

A dúfam, že to bude dobré (smiech).

MŠ: Keď poviem, že mám päť detí, pýtajú sa ma

ľudia väčšinou: „A ako to prosím vás zvládate?“

Čo na takúto otázku odpovedáte?

JV: (smiech) Áno, to samozrejme

poznám. Na túto otázku neodpovedám.

Ešte sa ma pýtajú, v akých hrncoch

varím. Na to odpovedám, že vo

veľkých a že malé nemám. Ale to je

prirodzené. Človek to chce zvládať,

musí to zvládať – nuž a takto proste

žije. Ani neviem, čo by som k tomu

dodala.

10

Svet Grálu

36 | 2013

MŠ: Ste šťastná?

JV: Myslím, že áno.

MŠ: Existuje návod na šťastie? Čo by ste poradili

ľuďom, ktorí stále tápu, nevedia si rady…

JV: Návod na šťastie asi neexistuje.

Ale sama ste to povedali, keď

ste k nám dnes prišli – že nemáte čas

myslieť na seba. Pre mňa to ani nie je

dôležité. Ja mám na mysli stále tých

ostatných a to ma i napĺňa. Ich potreby,

ich starosti; keď sa so mnou

moje deti prídu porozprávať, som

šťastím bez seba, pretože sú veľké

a už to často nerobia. To sú drobné

radosti, ktoré ma napĺňajú. Keď nad

sebou začne človek veľa premýšľať,

pripadá mi to ako strata času. Samozrejme,

keď som niekedy veľmi

unavená, mám potrebu urobiť i sebe

nejakú malú radosť – akou je napríklad

pedikúra, a pod. Ale pokiaľ niekto

hľadá šťastie na drahej dovolenke,

myslím, že ho tam nenájde.

Ale teraz mi napadlo, že bol u nás

jeden kamarát našich detí a hovoril

mi: „Pani Valentová, vy stále pracujete.“

A povedal mi to i náš Jindra:

„Mami, ty nemáš žiadny voľný čas,

ty stále pracuješ…“ Ale mne to tak

nepripadá. Domáce práce robím nejako

automaticky a okrem toho ich

robím veľmi rada. Rada pečiem koláče

i chlieb. Najlepšia kombinácia

je robiť prácu, ktorú má človek rád,

ktorá ho napĺňa a nijako neobmedzuje.

Stretávam jednu paniu, ktorá

chodí každý deň k susedke na kávu

a hovorím si, že by mi vadilo takto

zabíjať čas. Ja by som to nemohla robiť.

Čo si tam stále rozprávajú? Už po

desiatich minútach by som bola nervózna.

Tam sa toho asi veľa dobrého

neurodí. Samozrejme, niečo iného

je užitočný rozhovor, ktorému rada

venujem svoj čas (smiech).

MŠ: Ja Vám zaň ďakujem. (Náš spoločný

čas sa už pomaly napĺňal. Prišla sa k nám

porozprávať zvedavá Marcelka a o chvíľu sa

hlásil s čerstvo rozbitým kolenom i Jindřich.

Marcelka sa rýchlo vžije do roly zdravotnej sestry

a zranené koleno ošetrí…)

Dovoľte ešte poslednú otázku. Niekedy padám

únavou a potom riešim veci možno unáhlenejšie

ako by bolo vhodné. Stáva sa to aj Vám? Kde

čerpáte silu?

JV: V tom nie ste sama. Teraz

toho slniečka veľa nebolo, tak sa mi

to stávalo i častejšie. Človek niekedy

horko-ťažko hľadá východisko z danej

situácie a potom reaguje negatívne.

A keď tak sama seba počúvam,

hovorím si: „Jana pozor, takto

nie, ubližuješ ostatným za to, že si

unavená“. Môžem potom len poďakovať

vyšším mocnostiam za to, že

som si to uvedomila. A vyriešim to

tak, že idem spať. Obvykle je to naozaj

len únava a ráno vstávam

s úplne inými myšlienkami a elánom,

svoju prácu stihnem trikrát

rýchlejšie. I manželské roztržky sa

dejú vždy len kvôli hospodáreniu

alebo deťom. Nič iné v tom nie je.

Ráno sa vyjasní množstvo vecí. Dar

stredného veku je ten, že človek už

nepotrebuje toľko spať, takže je potom

čas na nedotiahnuté problémy.

Dáme si s manželom kávu a riešime

záležitosti, ktoré nie sú pre uši ostatných.

A potom už deň štartuje

ako každý iný (smiech).

Rozprávanie dvoch žien zaznamenala jedna z nich:

Marie Šuláková

sulakova@svetgralu.cz


Hľa: Pravda je tak blízko

Richard Steinpach

Cesta a cieľ

Zoznam prednášok:

o Kedy vzniká človek?

o „Kto je to vlastne žena?“

o Zle pochopená rovnosť

o Kam vedie móda?

o Dobre myslený omyl

o AIDS - zanedbaná obrana

Naša cena: 5,90 €

Cena pre predplatiteľa: 5,30 €

Sebapoznanie

Zoznam prednášok:

o Úvod

o „Ráno“ - báseň

o Načo žijeme na Zemi?

o Hľadanie šťastia

o Svojim ľuďom to dáva Pán v spánku

o Záhadné pôsobenie: homeopatia

o „Hľadanie Boha“ - báseň

o Vianoce

o Vyrovnanie tlaku

o „Veľký kolobeh“ - báseň

Naša cena: 5,90 €

Cena pre predplatiteľa: 5,30 €

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

11

Svet 11 Grálu

Svet 36 | Grálu 2013

36 | 2013


TÉMA

Homosexualita

Tomáš Výboch

12

Svet Grálu

36 | 2013

Téma homosexuality je ešte vždy tabuizovaná. Ku konštruktívnej diskusii dôjde

zriedkavo, keďže na oboch stranách sú väčšinou ľudia s ostro vyhranenými názormi,

snažiaci sa presadiť iba svoj názor. Človek by však mal k tejto téme zaujať určité stanovisko,

pretože, i keď nie je homosexuál, nejako sa ho táto problematika pravdepodobne

dotkne. Nikdy totiž nevie, či náhodou niektorý jeho príbuzný, priateľ alebo

kolega nebude patriť medzi známe štyri percentá.


TÉMA

ČO SA PÍŠE V BIBLII

Pri hľadaní správneho stanoviska sa

človeku ponúka niekoľko možností:

V prípade, že je hľadajúci človek

kresťan, v Biblii nájde niekoľko poukazov:

„Ak nie kto ob cuje s mužom, ako

sa ob cuje so ženou, obaja spáchali

ohav nosť; musia byť vy daní na sm rť;

za svoju krv sú sami zod poved ní.‘‘

3. kniha Mojžišova 20,13.

Ak mu táto stať pripadá príliš tvrdá,

podobne, ako je písaná značná časť

Starej zmluvy, môže nájsť zmienku

o homosexualite aj v Novom zákone:

„Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci,

ani cudzoložníci, ani

muži súložiaci s mužmi, ani zlodeji,

ani lakomci, ani opilci, ani rúhači,

ani vydierači nebudú dedičmi kráľovstva

Božieho!“ 1. Korintským 6, 9-10.

Postoj Biblie je teda zdanlivo jasný

a neumožňuje kompromis. Homosexualita

je hriech, teda konanie,

ktoré odporuje Božej vôli, a je teda

nesprávne.

NÁZORY VEREJNOSTI

Pokiaľ sa nad touto otázkou zamýšľa

ateista, jeho postoj nebude taký jednoznačný.

Človek inklinujúci ku

konzervativizmu bude homosexualitu

zavrhovať. Tradičný rodinný zväzok

totiž poukazuje na muža a ženu

ako jedinú „normálnu“ alternatívu,

schopnú zachovať rod. Pri myšlienke

na registrované partnerstvá, a dokonca

manželstvá rovnakého pohlavia

pocíti len ťažko potlačiteľný

hnus a odpor a veľmi často vášeň

bojovať voči takejto myšlienke v záujme

ochrany spoločnosti. Liberál

môže, naopak, takéto spojenie vítať.

„Ak sa dvaja ľudia majú radi, je úplne

jedno, akého sú pohlavia. Pokiaľ sú

takí šťastní, spoločnosť nemá právo

ich odsudzovať. Homosexualita je

podľa najnovších výskumov vrodená,

a teda za ňu človek nie je zodpovedný.

Homosexuálne správanie je dokonca

pozorovateľné u niektorých druhov

zvierat. A ak existuje nejaký Boh,

určite vedel, prečo takého človeka

stvoril.“

Pokiaľ sa človek chce oprieť o názory

vedy, bude pravdepodobne dezorientovaný.

Výsledky výskumov

sa totiž rôznia. Od roku 1990 Svetová

zdravotnícka organizácia vyškrtla

homosexualitu zo zoznamu

chorôb. Kým jeden výskum dokazuje,

že homosexualitu nemožno liečiť, iný

výskum potvrdzuje, že to možné je.

Jedna štúdia vraví, že homosexualita

je vrodená, iná zas, že vrodená nie je.

Ktorý z týchto názorových prúdov

je ten skutočne správny?

Ak chce človek posudzovať homosexualitu,

najbezpečnejšie pre neho

bude oslobodiť sa od názorov spoločnosti,

vedy i náboženstva a použiť

vlastné srdce i rozum. Pri tom mu

veľmi pomôže vlastná osobná skúsenosť

– poznanie ľudí, ktorí sú takto

orientovaní. Ak mu táto osobná

skúsenosť chýba, je veľmi pravdepodobné,

že jeho posudzovanie bude

skreslené, vytrhnuté z kontextu,

a preto nesprávne, podobne ako keby

nám rozprával o živote v Afrike niekto,

kto tam nikdy nebol.

CIT

PRE PRIRODZENOSŤ

Pravdepodobne každý heterosexuálny

človek pocíti určitý odpor pri

pohľade na homosexuálny zväzok

mužov alebo žien. Žena, ktorej gestikulácia,

záľuby i celé správanie je

prevažne mužské, pôsobí v týchto

svojich črtách na heterosexuálneho

muža i ženu odpudzujúco. Podobné

pocity vyvolá muž, ktorý má

prevažne ženské správanie. Túto skutočnosť

gay, alebo lesbická žena vždy

vycíti, vie o tom, hoci si chce akokoľvek

silno nahovárať, že nie. Tento cit,

vnútorný odpor voči takémuto správaniu

by heterosexuál nemal potláčať.

Je to prirodzený prejav jeho duše,

ktorá má cit pre krásu a harmóniu,

a tým aj pre prirodzenosť. Podobný

cit predsa vyvoláva u človeka pohľad

na grotesknú maľbu, alkoholika či

gamblera. Nie v zmysle, že by šlo

o podobnú odchýlku, ale v zmysle

vyciťovania neprirodzenosti. Tento

cit chráni dušu človeka pred tým, aby

sa niekedy takou stala, aby sa pokrivila.

Pôsobí tu zákon rovnorodosti,

ktorý v dôsledku vnútornej inorodosti

stavia bariéru neporozumenia

medzi dve duše, ktoré sa takto stretli.

Vyciťovanie tohto zákona pôsobí

na homosexuálne orientovaného človeka

bolestne. Spôsobuje mu vnútorné

trápenie a premýšľanie, prečo

to tak je a ako to napraviť. A tak je

to správne. Múdrosť prírodných zákonov

tak vložila do sveta výstražný

trojuholník, ktorý môže tento človek

využiť vo svoj prospech, k tomu, aby

sa nakoniec – hoci po ťažkej ceste –

raz predsa len stal prirodzeným.

V MENE LÁSKY?

Spoločnosť však v tomto bode urobila

niekoľko prechmatov. Jednostranný

výklad biblických textov sa zmiešal

s prirodzeným, no nesprávne chápaným

už vyššie zmieneným odporom

voči neprirodzenému konaniu, a vytvoril

tak homofóbneho človeka, bojujúceho

proti homosexualite. Denne

odsudzuje takto orientovaného človeka

na okraj spoločnosti, neschopná

ho akceptovať. Je klamlivé tvrdiť, že

tu ide o lásku k blížnemu, ktorá chce

takéhoto človeka priviesť na správnu

cestu. Spôsob, akým sa táto domnelá

13

Svet Grálu

36 | 2013


TÉMA

pomoc prejavuje, hovorí totiž sama

za seba. Sú to väčšinou ostré slovné

narážky a pohŕdanie, často dokonca

fyzické násilie, ktoré svedčí nie o pomoci,

ale o úplnom odsúdení takéhoto

človeka. Tu sa odveká ľudská

slabosť druhých odsudzovať prejavuje

vo svojej najsilnejšej forme, pretože

tu si ten, ktorý napáda, môže

byť celkom istý, že v tomto smere on

nepochybil, a teda sa cíti chránený,

nadradený a v práve. Kameň ktorý

hodil, mu totiž nikto nemôže vrátiť –

je predsa vidieť, že on je normálny.

Je teda ľahké druhých súdiť a určovať

im pravidlá správania, nech sú

akékoľvek tvrdé a represívne. Jeho sa

totiž nedotknú. Úplne tu teda chýba

porozumenie k blížnemu.

JEDNA LASTOVIČKA

LETO NEROBÍ

Pritom sa prehliada dôležitá skutočnosť,

že homosexuál má „pokrivenú“

jednu zložku svojej osobnosti,

hoci v iných črtách to môže byť výnimočný

človek. Z dejín sú známe

mnohé osobnosti, ktoré boli homosexuálne

či bisexuálne orientované,

no pre ľudstvo mali obrovský prínos.

Orientácia človeka nedefinuje

celú jeho osobnosť, je to len jej jedna

zložka. Rovnako tak nebudeme odsudzovať

človeka, ktorý je milý, pracujúci,

srdečný otec, ktorý však má

jednu vášeň – je fajčiarom. Veď kto

je bez viny, bez určitého pokrivenia

osobnosti? Je to zvláštne, že násilný

muž, ktorý doma bije ženu, je v podstate

často akceptovanejší ako muž

homosexuál, umelec, ktorý sa angažuje

v rôznych dobročinných aktivitách.

Veriaci človek často prehliada,

že hoci je homosexualita vnímaná

v Biblii ako smrteľný hriech, tak je

vnímané predsa aj cudzoložstvo,

14

Svet Grálu

36 | 2013

chamtivosť, opilstvo atď. (1. Korintským).

Všetci predsa denne hrešíme

a pritom očakávame, že nás napriek

tomu druhí prijmú a nebudú sa nás

snažiť silou-mocou meniť. Popri našich

hriechoch robíme aj mnoho

dobrých vecí. A rovnako je to aj u homosexuálov

či bisexuálov.

Namiesto toho, aby spoločnosť vyjadrila

svoj postoj k homosexualite

úplne vecne, bez emócií v duchu slov

„homosexualita nie je celkom prirodzená,

no akceptujeme ju“, vyhradzuje

si právo súdiť osoby otvorene

i skryte slovami: „Homosexuáli nie

sú normálni a svojím správaním spoločnosti

škodia.“

MYŠLIENKOVÝ

VZOREC SPRÁVANIA

Predstavme si mladého človeka,

ktorý si svoju rozdielnu orientáciu

začne plne uvedomovať a stretne sa

s týmto názorom. Pravdepodobne

začne pociťovať obrovský strach

a pocit menejcennosti

a snaží

sa svoju orientáciu

tajiť a zmeniť.

Či už sám svojou

zmenou myslenia,

alebo liečbou

u psychiatra.

Výskumy ukázali, že táto liečba väčšinou

nepriniesla želaný efekt. Na

Slovensku sa istý renomovaný profesor

snažil liečiť týchto ľudí tak, že

im premietal homosexuálne pornografické

materiály a popri tom ich

karhal a nadával im, s cieľom vyvolať

v nich hnus. Takáto nešťastná a vyslovene

hlúpa metóda, samozrejme,

viedla k potlačeniu osobnosti, pocitom

viny a ťažkým depresiám. Neriešila

totiž jadro problému. Mnohí

veriaci sa domnievajú, že tu dokáže

zasiahnuť iba Boh a modlitbami sa

Kto nepozná samého

seba, nemôže sa

ani zmeniť

snažia takémuto človeku pomôcť –

no zázračné uzdravenie sa neudeje.

Homosexuál si väčšinou veľmi

dobre uvedomuje, že svoju náklonnosť

k rovnakému pohlaviu len tak

nezmení. Na druhej strane cíti aj neprirodzenosť

svojej orientácie. Ak

nie, život mu v tom príde na pomoc –

je známe, že homosexuálne zväzky

väčšinou nie sú trváce. To je pochopiteľné,

pretože prírodné zákony nepripustia

žiadnu odchýlku. Medzi

ľuďmi rovnakého pohlavia nemôže

nastať duchovná harmónia, ako je

to medzi ženou a mužom. Pretože

zjednodušene – muž je úplný, keď

má po svojom boku ženu a naopak.

Spolu dokážu vytvoriť harmonický

celok, ktorý podporuje život i spoločnosť.

Muž sa takýmto spôsobom

s iným mužom nikdy nemôže spojiť.

Vždy tam totiž dôjde k nenaplneniu

určitých potrieb – ktoré mu muž

nikdy nenaplní, pretože na to nemá

schopnosti. Nemá v sebe tú úžasnú

jemnosť citov, schopnosť empatie,

starostlivosti a mnoho iného, čo

má len žena. Takisto

žena, ktorá

túži po ochrane

muža, po jeho

starostlivosti

a praktickosti –

nikdy nedostane

toto naplnenie

od inej ženy.

K takejto skúsenosti dôjde každý

homosexuál vlastným prežitím. Príčina

striedania partnerstiev nespočíva

v promiskuite, ale v hľadaní

lásky, vhodného doplnenia, hoci len

na podvedomej úrovni.

Späť však k myšlienkovým pochodom

homosexuála. On vie, že je homosexuál,

vie, že to len tak nezmení,

nech sa akokoľvek snaží, a tak

v ňom vzniká obrovská krvácajúca

rana, pretože spoločnosť mu dáva

najavo: „si deviant“. Obranným


TÉMA

mechanizmom duše, ktorá sa svoju

inakosť snažila zmeniť, no nešlo to,

sú len dve možnosti: klamať seba

i iných, že nie je homosexuálna,

alebo presvedčiť samu seba, že homosexualita

je normálna. Ak by to

neurobila, musela by celý svoj život

prežiť v nemilosti, v domnienke, že

si nezaslúži lásku – pretože to je posolstvom

spoločnosti. A takéto extrémne

citové strádanie nevydrží

žiadny človek.

Ak sa zamyslíme, vidíme v tomto

myšlienkovom pochode určitú logiku

a pochopíme, že snahy spoločnosti

boli väčšinou vedené nesprávne,

dosiahli pravý opak toho, čo bolo

zamýšľané. V prvom prípade totiž

dôjde k úplnému popretiu vlastnej

identity. Človek neprijíma samého

seba, nie je spojený so svojím vnútrom.

A kto nepozná samého seba, nemôže

sa reálne ani zmeniť, napraviť.

Toto poznáme z východných náboženstiev

i z rozprávok. Až vo chvíli,

keď si uvedomíme, kto sme a kde robíme

chybu, môžeme nastúpiť cestu

k náprave. Tu však chýba láska k sebe

samému, tá jediná mocná sila, ktorá

je schopná pretvárať, liečiť a podporovať.

Teda práve to, čo mu jediné

môže pomôcť, je od neho na míle

vzdialené. Takýto človek potrebuje

k svojej zmene predovšetkým vlastné

prežitie, vlastnú skúsenosť – vlastné

rany, ale tie, ktoré prirodzene z takého

života vyplynú, nie tie, ktoré

mu zasadzuje netolerantná spoločnosť.

V druhom prípade dôjde k ešte

silnejšej degradácii osobnosti a zablokovaniu

citu. Človek si násilím

vytvorí ilúziu, že homosexualita je

normálna, len aby bol hodný lásky.

Tento sebaklam je len volaním po

láske, nič viac. A skutočne, dnes väčšina

homosexuálov bojuje za zrovnoprávnenie,

za potvrdenie toho, že sú

normálni. Z toho je ale ľahko možné

vidieť, že oni vo svojom najhlbšom

vnútri cítia, že ich odchýlka nie je

normálna. Inak by nepotrebovali

bojovať. Ak sme o sebe v nejakom

smere presvedčení, nepotrebujeme

to predsa nikomu dokazovať.

NAJVÄČŠÍM LIEKOM

JE LÁSKA

Homosexuáli potrebujú v prvom

rade prijatie a lásku, tak ako ju potrebuje

každý človek. Je to najlepší

základ pre zdravý vývoj a nápravu

duše. Spoločnosť sa nijak obzvlášť

nepotrebuje namáhať pomôcť im

v tom, pretože

liečbou tu bude

samotný život

a bolestné prežitia.

Zakázať homosexuálom,

aby vytvárali

partnerstvá je

podľa môjho názoru

nedôstojné.

Rovnako nemôžeme žiadnemu heterosexuálnemu

páru zakazovať stýkať

sa, hoci je nám často úplne zrejmé,

že sa k sebe ako pár nehodia, a ženie

ich k sebe len pohlavná túžba. To je

však zrejmé iba nám. My však nevieme,

čím sa majú navzájom obohatiť,

čo majú spoločne prežiť. Dobre

mienené rady zriedkavo zavážia, to

pozná istotne každý rodič. Prečo by

to malo byť inak aj u osôb rovnakého

pohlavia?

Práve akceptovanie napriek ich

odlišnosti bude pre takých ľudí najväčšia

pomoc. Ak budú totiž prijatí

a uznaní ako hodnotní ľudia, a napriek

tomu budú nešťastní – budú

musieť hľadať príčinu svojho nešťastia

u seba a nie v spoločnosti, ktorá

ich neprijíma. Teraz je totiž ich vnímanie

zakalené pocitom hanby, nutnosťou

skrývať sa a potláčať samého

Ak sme

o sebe presvedčení,

nepotrebujeme to

nikomu dokazovať

seba – a preto nevedia rozlíšiť, čo je

príčinou ich nešťastia a prisudzujú ju

často netolerantnej spoločnosti.

Existuje aj druhý extrém, ktorý je

rovnako škodlivý. Nastal prílišnou

liberalizáciou, podľa ktorej sú hranice

medzi tým, čo je prirodzené

a čo nie je, dané ľuďmi. Preto môžu

tieto hranice ľudia i meniť. V tom sa

skrýva nebezpečenstvo, pretože výsledkom

takéhoto životného štýlu je,

že sa môže úplne všetko. Cit a svedomie

sa v tomto prípade musí vyradiť

– pretože to nie je nič iné, ako

tradície, predsudky a dogmy. Takýto

stav by však nakoniec skončil anarchiou.

Nadšené tlieskanie a podporovanie

homosexuality

ako

akéhosi „spestrenia

spoločnosti“

len utvrdzuje

sebaklam

týchto ľudí, že

homosexualita

je prirodzená. Tu

sa láska k blížnemu

stala slabošskou, pokrivenou,

a jej výsledkom je len predĺženie utrpenia

a odďaľovanie nápravy. Je tu

potrebný jednoznačný postoj, vyjadrujúci

skutočnosť, avšak dôstojným

spôsobom. Tým sa môže zabezpečiť

zdravý základ myslenia – vedomie

homosexuála, že v určitých črtách

svojej osobnosti nie je prirodzený, no

i napriek tomu je hodnotný a cenný.

SKUTOČNÉ PRÍČINY

HOMOSEXUALITY

Príčina homosexuality bola pred

ľuďmi po stáročia skrytá. Preto nemohla

byť väčšinou ani úspešne liečená.

Lekári sa snažili utlmiť sexuálnu

túžbu po človeku rovnakého

pohlavia a presmerovať ju. Tým však

odstraňovali len následok. Asi ťažko

15

Svet Grálu

36 | 2013


si totiž možno predstaviť, že by niekto

len tak z túžby po dobrodružstve

vyskúšal žiť s osobou rovnakého pohlavia.

Automaticky by v ňom táto

predstava vyvolala odpor. Z toho

možno vyvodzovať, že príťažlivosť

k rovnakému pohlaviu je len následok.

Príčina spočíva omnoho hlbšie.

Ak sa podarí liečiť príčinu, príťažlivosť

k osobe rovnakého pohlavia

sama zanikne.

Abd-ru-shin vo svojom diele Vo

Svetle Pravdy ozrejmuje skutočnú

príčinu homosexuality. Poukazuje

na to, že ľudská duša sa krátko po

svojom vzniku rozhodne pre určité

pohlavie a toto rozhodnutie je pre

16

Svet Grálu

36 | 2013

ňu nezmeniteľné. Pohlavie však nie

je dané telesnými znakmi, ale druhom

činnosti, akou sa bude prejavovať.

Mužská duša by počas celej svojej

existencie mala rozvíjať mužské

vzory správania, vlastnosti a prednosti.

Ak sa z tejto cesty časom odchýli

a rozhodne sa pre pasívnejšiu

formu prejavu, typickú pre ženu, tak

sa môže v ďalšom vtelení inkarnovať

do ženského tela. Na prvý pohľad

bude teda ženou, pretože bude mať

ženské pohlavné orgány a pod. Avšak

vo svojej podstate to bude vždy

muž. A skutočne, ak sa poobzeráme

vôkol seba, môžeme mať často pocit,

že niektorí muži majú taký silný

ženský prejav, že pôsobia ako ženy

v mužskom tele. Oni však v skutočnosti

tak nielen pôsobia, ale nimi sú.

Presne tak isto je to aj s mužmi v ženských

telách.

Okrem tejto skupiny ľudí však môžeme

vidieť aj mužov, ktorí na nás

pôsobia mužne a ženy, pôsobiace

žensky – no napriek tomu sú obaja

priťahovaní k rovnakému pohlaviu.

Dôvodov môže byť niekoľko.

Často môžeme vidieť v minulosti takého

človeka mnoho partnerských

zranení, alebo dokonca znásilnenie

a zneužívanie z detstva. Takéto

zranenia môžu vyvolať odpor voči

osobe iného pohlavia, no túžba po


TÉMA

partnerskom zväzku pretrvá. Tak sa

nešťastne rozhodne pre život s osobou

rovnakého pohlavia.

Sigmund Freud mal k tejto problematike

zaujímavé postrehy, ktoré

môžu byť pre hľadajúceho človeka

prínosom. Skúmal predovšetkým

homosexuálnych mužov, ktorí nemali

vo svojom detstve mužský vzor

správania. Istý bod vývoja, keď sa

syn mal od matky odtrhnúť a identifikovať

sa s otcom, nenastal. Dieťa

ostalo pri matke a prevzalo jej model

správania. Bol tu teda zanedbaný dôležitý

vývinový krok. U týchto mužov

v určitých prípadoch došlo v neskoršom

veku k vyliečeniu.

Je tu tiež predpoklad, že u mnohých

homosexuálov i bisexuálov je

príčinou odchýlky príliš vystupňovaná

pohlavná túžba, ktorá sa stala

len veľmi ťažko ovládateľnou až nenásytnou.

Podnety, ktoré boli do istého

momentu dráždivé a spôsobovali

dostatočné uspokojenie, sú už

všedné, nezaujímavé. Pud potrebuje

už silnejšie dráždidlá. Túto potrebu

môže uspokojiť sexuálna skúsenosť

s osobou rovnakého pohlavia, pretože

prináša zmenu. V tomto prípade

je vystupňovaná pohlavná žiadostivosť

až do takej miery, že spočiatku

len jemne, no nakoniec podstatne

prevyšuje cit pre prirodzenosť.

Ako vidíme, príčin a druhov homosexuality

je mnoho. Okrem spomenutých

ich existuje pravdepodobne

viac. Táto rôznorodosť bude

aj odpoveďou na otázku, prečo boli

niektoré pokusy o liečbu úspešné

a iné nie. Každá z nich potrebuje

svoj vlastný osobitný prístup a niektoré

budú liečiteľné len ťažkými životnými

skúsenosťami, ktorých účinok

sa prejaví, až keď duša opustí

tento svet. Osobne sa domnievam,

že vlastná skúsenosť každého takého

človeka je väčšinou nevyhnutná

a bude predstavovať tú najúčinnejšiu

„liečbu“. Človek sa dnes učí prevažne

z vlastných chýb, múdre rady sú

platné väčšinou, až keď nevládze

inak. A to by mala spoločnosť akceptovať

aj v tomto prípade. Aby mohlo

dôjsť k náprave, človek musí poznať

duchovné súvislosti svojej orientácie.

Vo väčšine prípadov bude musieť

zmeniť svoj svetonázor, zvlášť ak

si doteraz myslel, že duša neexistuje.

Je však dôležité rešpektovať slobodnú

vôľu človeka a snažiť sa pomôcť len

tam, kde vznikne táto túžba.

MANŽELSTVÁ

A ADOPCIE DETÍ

Človeku má byť ponechaná slobodná

vôľa rozhodovania, pokiaľ

vedome neškodí svojim blížnym.

Toto pravidlo by sa malo uplatniť aj

tu. Homosexuálny zväzok nie je pre

spoločnosť nebezpečenstvom. Je nebezpečenstvom

pre ľudí rovnakého

pohlavia, ktoré sa rozhodli žiť spolu.

A toto ich rozhodnutie treba akceptovať.

Uzatváranie manželstiev nemá

v tomto prípade oprávnenie, pretože

manželstvo je zväzok dvoch milujúcich

sa duší, ktoré sú schopné vytvoriť

harmonický celok. Tento zväzok

je chránený Stvoriteľom a mal by byť

pre ľudí posvätným. Homosexuálne

partnerstvo však nedokáže byť úplne

harmonické. To ale máloktorý homosexuál

pochopí, pretože on má

hranicu medzi tým, čo je mužské

a čo ženské nejasnú a vníma rozdiel

len vo fyzických znakoch. Ak zvážime

každé pre a proti, dospejeme

pravdepodobne k názoru, že adopcie

detí u rodičov rovnakého pohlavia

môžu ohroziť duševný vývoj dieťaťa.

Dieťa môže totiž vzor správania,

ktorý vidí, považovať za prirodzený.

Jeho city sa môžu uviesť do zmätku.

Hranica medzi tým, čo je mužské

a ženské sa stiera. Keď toto dieťa vyrastie,

nestane sa homosexuálne, no

citovo môže byť dezorientované.

LÁSKA K BLÍŽNEMU

JE NAJVYŠŠÍ ZÁKON

Pred desiatimi rokmi sa mi kamarát

zdôveril so svojou homosexualitou.

Mal som vtedy konzervatívnejšie názory

ako dnes. Chcel som mu dať svoj

jednoznačný názor najavo, no zároveň

som mu nechcel ublížiť. Jedného

dňa sme sa stretli aj s mojím starším

priateľom. Mnohokrát som sa

presvedčil o tom, že jeho názory sú

správne a pomáhajúce. Na stretnutí

som šibalsky nadhodil otázku: „A čo

pokrivené duše?“ Starší priateľ vycítil,

kam tým mierim a reagoval na

moju otázku kývnutím ruky a s priateľským

úsmevom povedal: „Ale veď

to nie je nič strašné, veď oni sa časom

napravia“. Bol som prekvapený, čakal

som do duše bijúcu kázeň a dostal

som túto odpoveď. Kútikom oka

som pozrel na môjho kamaráta sediaceho

vedľa a zbadal som na jeho

perách úsmev a oči, ktoré žiarili radosťou.

Nikdy na ten pohľad nezabudnem…

Najväčším zákonom života je

láska. A láska je trpezlivá, dobrotivá,

nikdy nezavrhuje, vždy je ochotná

pomôcť a podporiť. A nikdy, nikdy

nesúdi…

Tomáš Výboch

vyboch@svetgralu.sk

17

Svet Grálu

36 | 2013


POSOLSTVO GRÁLU

TÉMA

ŽENSKOSTI A MUŽSKOSTI

V PREDNÁŠKACH POSOLSTVA GRÁLU

ŽENA A MUŽ

Teraz sa samozrejme opýtate, ako je to potom možné,

že niektorá ľudská duša sa na zemi môže vteliť striedavo

raz ako žena a inokedy ako muž. Rozriešenie nie je také

ťažké, ako si myslíte; lebo v každom smere pravá žena sa

nikdy nedostane do takej situácie, aby sa musela hrubohmotne

vteliť ako muž.

Taký dej je opäť iba jedným zo zlých následkov vlády

rozumu, nech to znie akokoľvek čudne.

Pozemská žena, ktorá sa podriaďuje rozumu, práve tým

potláča svoju pravú ženskosť. Tá je potlačená a nevytvára

citovosť, lebo ju triezvy rozum zamurováva. Tým sa nadväzujú

osudové vlákna takým spôsobom, že dotyčná žena

sa nabudúce musí inkarnovať ako muž, pretože po tomto

potlačení a zamurovaní prevláda len hrubšie duchovné

a podľa zákonov stvorenia nemôžu byť vôbec nadviazané

iné vlákna.

Takéto zmeny inkarnácie sú potom nutné, keďže všetko

musí dôjsť k vývoju, ktorý sa v ľudskom duchovnom jadre

začne. Menovite to terajšie neprirodzené napodobovanie

muža ženským svetom, priečiace sa zákonom stvorenia,

ako aj vyslovene rozumové práce, za to musí ženskosť

niesť ťažké následky. V tom totiž spočíva porušovanie

harmónie stvorenia!

Všetky tieto ženy potláčajú svoju pravú ženskosť a museli

by z tohto hľadiska na budúci raz dôjsť k inkarnácii

v mužskom tele. To by samo osebe ešte vôbec nebolo také

zlé. Tu však do toho hovorí ešte skutočnosť, že ženská

duša pri pokrivení svojej úlohy môže síce rozumne pôsobiť

v mužskom tele, lenže iba telesne. Nikdy sa nemôže

stať pravým mužom duchovne a duševne. Je a zostane

odchýlkou.


Z tohto dôvodu nachádzame na zemi často mužov s prevládajúcimi

ženskými vlastnosťami a ženy s prevládajúcimi

mužskými vlastnosťami. Druh ich duší u oboch nie

je pravý, ale pokrivený a v samotnom stvorení nepotrebný,

vyjmúc možnosť hrubohmotného rozmnožovania.

Prvé rozhodnutie duchovného zárodku je aj pri tomto

smerodajné a základné. Samozrejme nedeje sa to vedome.

Spočíva to len v prebúdzajúcej sa vnútornej túžbe! Ak táto

túžba vedie k jemnejšej činnosti, potom je bytie duchovného

zárodku rozhodnuté k ženskému. Tak totiž dostane

alebo si uchová určitú časť vyššieho bytostného, z ktorého

sa uvoľňuje, alebo odštepuje. Ak sa prikláňa k hrubšej, aktívnej

alebo pozitívnej činnosti, tak sa od neho postupne

uvoľňuje to jemné a tá jemnejšia časť bytostného zostáva

celkom vzadu. Áno, je samočinne odpudená, takže pre

taký duchovný zárodok je mužské tým základným a rozhodujúcim.

V tom sa spĺňa hneď na počiatku záruka jednorazového

slobodného rozhodnutia, nazývaného slobodnou vôľou.

(Úryvok z prednášky)

POKRIVENÉ DUŠE

A predsa je v tom určitá úzkosť, keď si človek s pokročilým

poznaním povie, že je pokrivenou dušou. Keď raz

bol ženou a po druhýkrát mužom na Zemi alebo opačne.

Akási tieseň zaľahne pritom na jeho dušu.

To je prirodzene nesprávne a zase sa raz vylieva s kúpeľom

i dieťa. Najbližšie tomu je totiž poznatok, že taký človek

pokrivil svoju dušu. Lenže tá pokrivenosť vôbec nemusí

ešte trvať. V skutočnosti pri tom zmenil len rúcho, telo!

Ale samotný duch napriek tomu zostal pri každej premene

vždy tým, akým sa po prvý raz rozhodol byť na počiatku

svojich putovaní stvorením. Lebo pre neho jestvuje v tomto

ohľade ako u každej veci vo stvorení tiež iba jedno jediné

prvotné a smerodajné slobodné rozhodnutie, na ktoré zostane

potom pripútaný. Skľúčenosť vzniká teda len príliš

18

Svet Grálu

36 | 2013


POSOLSTVO GRÁLU

zbežným ponímaním Posolstva; lebo z neho musí každý

vedieť, že práve takáto zmena môže byť pre dotyčného

osožná. Dáva mu totiž možnosť opätovného narovnania.

Podnieti ho k tomu, ba čo najviac mu pomôže všetko znovu

napraviť. Takýmto núteným prežitím môže duša dokonca

ešte zosilnieť.

Teraz si však zase nesmie myslieť, že tí, ktorých cesta zostala

priama, niečo zameškali. Tak to nie je. Tam, kde došlo

k pokriveniu vlastným nesprávnym chcením, len tam

môže byť zmena na osoh, aby tak pokrivená duša, ktorá

tým prejavila svoju slabosť, mohla zosilnieť do tej miery,

že to už nikdy neurobí. Týmto samozrejme odpadla od

nej tiež táto chyba.

Teraz sa poobzerajte okolo seba a pozorujte svojich blížnych!

Čoskoro nájdete medzi nimi ženy, ktoré majú charakteristické

mužské črty vo svojej bytosti. Práve dnes je

ich viac ako kedysi. Možno povedať, že dnes je tým veľká

časť ženstva akoby zamorená. Nie je totiž ťažko vybadať,

že u takej ženy alebo dievčaťa je v jej bytosti niečo pokrivené

a aj musí byť, pretože žena prirodzene nemôže a ani

nemá byť mužom.

Samozrejme tým nemienim telo. Lebo toto je skoro

vždy ženské, s výnimkou bokov, ktoré svojou štíhlosťou

pripomínajú väčšinou mužské, a preto sú v skutočnosti

neženské.

Spomínam toto úmyselne, pretože tým súčasne uvádzam

jeden vonkajší znak. Ženské telo, v ktorom prebýva

pokrivená mužská duša, bude mať vo väčšine prípadov

toto znamenie úzkych bokov, kloniacich sa k mužskej postave,

na rozdiel od tých, ktorých duša nejakým spôsobom

ešte len speje k pomužšteniu; nech je to už ich názormi

alebo ich činnosťou. Vzniká z toho náklonnosť, ktorá

umožní spriadanie nitiek pre budúce vtelenie v mužskom

tele. Práve tak je to u mužských tiel, ktoré dostanú širšie

boky, kloniace sa k ženskej postave, len čo skrývajú v sebe

pokrivenú ženskú dušu.

Samozrejme sú tiež výnimky tvarov v stavbe ženského

tela následkom prepestovania, následkom jednostranného

športu matiek alebo ich nesprávnou telesnou činnosťou,

čoho dôsledky sa prenesú na deti.

Tým sme si označili dve hlavné skupiny, ktoré musíme

od seba odlišovať.

Jednou skupinou sú pozemské ženy a dievčatá, ktoré už

majú v sebe pokrivenú mužskú dušu a druhou skupinou

sú tie, ktoré nosia v sebe ešte ženské duše, ale spejú k pomužšteniu

na základe pokrivených pojmov, osvojených si

buď dobrovoľne alebo nesprávnou výchovou.


K nášmu dnešnému pozorovaniu vezmime si však len

tie pokrivené duše, ktoré sú v dôsledku pokrivenia už vtelené

v príslušnom pozemskom tele.

Z nich najskôr pozemské ženstvo, v ktorom sú inkarnované

slabošské mužské duše, pretože sa v predchádzajúcom

živote príliš vzdialili od čisto mužského myslenia

a konania. Už to vysvetľuje, že u takých pozemských žien

môže ísť iba o slabošské mužské duše. Preto nie je vôbec

chvályhodné, keď jedna žena sa snaží oproti ženskému

spôsobu dávať do popredia mužské charakterové črty,

alebo ich vôbec ukazuje.

Taká žena nie je vo svojom myslení a konaní vôbec skutočne

silná v nijakom smere, ani v mužskom, ani v ženskom

ohľade. Získala by aj pozemsky viac, keby sa snažila

potláčať svoju pokrivenosť.

Lenže jej prežívanie jej pomáha k zmene. Ona totiž

čoskoro musí vybadať, že pravý muž sa nikdy necíti príjemne

v jej blízkosti. Nenachádza v sebe pre ňu nijaké porozumenie.

Ešte menej tu môže nastať harmónia, keďže

pravá mužskosť je odpudzovaná od všetkého nesprávneho,

tak aj od mužského správania sa ženy! Manželstvo medzi

pravým mužom a ženou, ktorá má v sebe skrytú mužskú

dušu, môže nastať len na čisto rozumovom základe. Pri

tom nevznikne nikdy pravá harmónia.

Taká žena je však tak či tak nevedomky priťahovaná

k takým mužom, ktorí majú v sebe pokrivenú ženskú

dušu! Na týchto posledných sa nepokrivení muži pozerajú

nevedomky ako na neplnohodnotných. V tomto nevedomom

vyciťovaní a konaní spočíva však tlak pravdy,

skutočnosti.

Všetky tieto následky nevedomých citových správaní,

ktoré môžeme nazvať prirodzenými, pôsobia však výchovne

na pokrivené duše, ktoré sa bolestivým prežívaním

vo svojich sklamaniach opäť narovnávajú do

správneho smeru, aspoň v mnohých prípadoch. To však

nevylučuje, že neskôr potom opäť neupadnú do takých

alebo podobných chýb. Ak skúsenosťami nezosilnejú,

zostanú ako trstiny klátiace sa vo vetre. Ľudia si však

teraz môžu mnoho, veľmi mnoho ušetriť, ak o tom budú

nabudúce vedieť. Mnoho utrpenia a mnoho času! Lebo

doteraz si nijaká duša nemohla byť vedomá pokrivenosti.

Presne ako je to u mužských duší v ženských telách, tak je

to aj u ženských duší v mužských telách. U oboch častí sú

to tie isté dôsledky jednotného neskriviteľného zákona.

(Úryvok z prednášky)

19

Svet Grálu

36 | 2013


Marianne Klauserová-Stalderová

Ako „vstať

z popola“

Vážne problémy v zamestnaní, hlavne ich ťažké formy, v poslednom čase nápadne

pribúdajú. Nezriedka sprevádzajú dlhé fázy pracovného života. Takzvané

„vyhorenie“ je v súčasnosti typickou formou pracovnej krízy. Jej riziko je mimoriadne

veľké predovšetkým u ľudí, pre ktorých je v živote na prvom mieste zamestnanie.

Jeho strata obyčajne odhalí latentný problém v hierarchii hodnôt človeka, bolestne

zasiahne do jeho života. Pozrime sa na príčiny tejto modernej „epidémie“ a možné

spôsoby, ako ju zvládnuť.

20

Svet Grálu

36 | 2013

Anglický pojem „burn-out“ označuje

stav úplného vyhorenia. No

vyhorieť môže jedine ten, kto planul

a so zápalom plnil svoje úlohy. Často

postihuje práve silne angažovaných

„pracantov“ – teda tých, čo žijú len

pre svoju prácu. Celé roky investujú

do nej všetky svoje sily, aby dosiahli

vytýčené pracovné ciele.

Príznaky blížiaceho sa vyhorenia

prichádzajú nenápadne, časom

sa prehlbujú, až sú čoraz citeľnejšie.

Človek sa cíti vyčerpaný, unavený

a postupne stráca pracovný elán.

Do úloh, ktoré mu predtým išli ľahko

od ruky, sa musí nútiť. Jeho pracovné

tempo sa spomaľuje, koncentrácia

slabne. Človek síce vidí, čo má ro-


SPOLOČNOSŤ

biť, no sily akosi nestačia. Akoby bol

po chorobe či operácii – je oslabený;

hnevá ho i prekvapuje to, čo dosiaľ

považoval za úplne nemožné.

Príznačná môže byť aj neschopnosť

nadchnúť sa niečím novým.

Dokonca i spoločenské kontakty,

fyzická či psychická blízkosť iných

ľudí sa stáva záťažou. Pokiaľ tento

stav pretrváva, človek môže reagovať

agresívne, podráždene, alebo sa

k svojmu okoliu správa neprispôsobivo.

Tento cynizmus, ako ho označujú

nové výskumy, sa však od bežných

depresívnych ochorení výrazne

líši. Objavuje sa rozpor medzi vnútornými

či vonkajšími požiadavkami

a skutočným výkonom. Tento stav

vzbudzuje strach, neistotu, človek

šomre na seba i na svoje okolie. Zúfalo

túži po dovolenke a voľnom víkende,

ktoré však na obnovu síl spravidla

nestačia. Len čo sa taký človek

vráti späť do práce, objaví sa chronické

vyčerpanie, sprevádzané pocitom

úplného odcudzenia vo vzťahu

ku každodenným povinnostiam.

Táto fáza môže trvať roky a človek

„funguje“ zotrvačnosťou, kým

sa neobjaví impulz na prehodnotenie

života. Alebo prídu zmeny, ktoré

si nové kroky a postupy jednoducho

vynútia. Ak sa varovné signály

v tejto fáze zanedbajú, môže nasledovať

ťažká forma depresie.

NOVÝ ÚKAZ?

Aj keď počet ľudí postihnutých syndrómom

vyhorenia v poslednom

čase výrazne stúpol, nejde o nič nové.

Podrobne ho popisuje napríklad román

Buddenbrookovci (z r. 1901)

od Thomasa Manna, kde syn vníma

vyčerpanie svojho otca. „Nevidel

som len tú láskavosť, ktorú otec šíril

do svojho okolia s bolestnou jasnozrivosťou,

ale aj úsilie, s ktorým

Najlepšou prevenciou

je priateľská pracovná

atmosféra, uznanie

a vzájomná pomoc

túto láskavosť dosahoval. Pozoroval

som otca, ktorý bol po každej návšteve

čoraz mlčanlivejší a bledší, ako

sa so zatvorenými a začervenanými

očami opieral o roh voza. Pozoroval

som so zovretým srdcom, ako sa mu

na prahu ďalšieho domu vynorila

na tvári maska a ako znovu musel

dodať svojmu unavenému telu novú

pružnosť…,“ opisuje ho hrdina románu.

Otec – senátor Thomas Buddenbrook

si bolestne uvedomuje

úpadok svojho váženého rodinného

podniku, ktorý treba zvrátiť: „Mal

len jedno želanie: podľahnúť zúfalstvu,

vykradnúť sa von a položiť si

hlavu na chladný vankúš“.

Pojem „burn-out syndrom“

po prvý raz sformuloval v 70-tych

rokoch minulého storočia newyorský

psychiater Herbert Freudenberger.

Spoločne s tímom pracovníkov

z čestného úradu založil

stredisko pre drogovo závislé osoby,

kde i pracoval. Po určitom čase pozoroval

na sebe i svojich spolupracovníkoch

vzrastajúce stavy vyčerpanosti

a podráždenosti voči

klientom. Tieto prípady veľmi výrazne

vykresľujú podstatu vyhorenia

– ide o duševnú únavu, fyzické

vysilenie, stratu zmyslu a dojem, že

človek stojí mimo. Postihnutí sa ďalej

nemôžu venovať svojim úlohám.

Chýba im radosť z činnosti a vnútorný

impulz – takzvané „zapálenie

sa“, vnútorné nadšenie.

Tu tiež vidíme, aké rozdielne

môžu byť príčiny vyhorenia. Pre

Thomasa Buddenbrooka boli uznanie,

váženosť a tradícia rodiny nadovšetko.

Nepozastavoval sa nad svojou

úlohou, nezamýšľal sa nad jej

zmyslom, ani nad tým, či tento druh

práce zodpovedá jeho podstate. Aj

svojho jediného syna Hanna sa snažil

sformovať pre potreby rodinného

podniku, i keď ten celou svojou bytosťou

a muzikálnosťou po matke

zjavne smeroval inam.

Úplne iná bola situácia spolupracovníkov

v New Yorku. Tí sa

venovali svojej úlohe s plným nasadením

a nadšením, čo zodpovedalo

ich osobným a pracovným

predpokladom. No túto činnosť robili

ako čestný úrad – teda bez nároku

na plat, vo voľnom čase popri

21

Svet Grálu

36 | 2013


SPOLOČNOSŤ

zamestnaní. To pravdepodobne

viedlo k veľkému výdaju síl.

Príčiny vyhorenia sú individuálne.

Problém je často vo výbere povolania,

alebo môže spočívať v štruktúre osobnosti.

Práve ich odhalenie je dôležitým

predpokladom úspešnej liečby.

KEĎ JE PRÁCE

PRÍLIŠ

Dnes, pod vplyvom racionalizačných

opatrení, sú zamestnanci často nútení

k vysokému pracovnému tempu,

čo vedie k jednostrannému a rýchlemu

úbytku síl. Súčasne sa od nich

požaduje, aby sa podieľali aj na „plnení

ekonomických ukazovateľov“ –

a teda väčšina pracovných procesov

musí byť štatisticky prerátaná na náklady.

Toto jednostranné rozumové

zameranie je obzvlášť nešťastné

v sociálnych profesiách. Už prvé výskumy

syndrómu vyhorenia v 80-

tych rokoch ukázali fatálne následky

spojenia sociálnej práce s nákladnou

administratívou. Mechanickým opakovaním

úkonov sa práca zbavuje

citu. Túto „mechanizáciu“ dnes zažívajú

zamestnanci opatrovateľských

profesií, kde má každý ošetrujúci

úkon pri lôžku svoj kód. Ako však

administratívne vykázať – a teda aj

ohodnotiť – povzbudivé slová, utišujúci

stisk ruky, či len prosté vypočutie

a pobudnutie pri pacientovi?

Nové štúdie poukazujú na zvýšené

riziko vyhorenia zamestnancov vo

verejných funkciách a v politike;

hrozí aj pri nedostatku informácií

o tom ako pracovať úspešne, a pritom

si šetriť sily. Výsledkom sú konflikty,

chýbajúce uznanie či nedostatočná

spätná väzba, ale aj priveľké

požiadavky na výkonnosť.

Výskyt syndrómu vyhorenia rastie

aj s intenzitou a trvaním práce. Jednostranný

dôraz na hospodárske

výsledky a presne naplánované pra-

22

Svet Grálu

36 | 2013

covné úkony znemožňujú zamestnancom

pracovať s pocitom plnej

zodpovednosti. Aktuálne štúdie

a výskumy ukazujú, že najlepšou

prevenciou je priateľská pracovná atmosféra,

uznanie a vzájomná pomoc.

INDIVIDUÁLNE

PRÍČINY

Medzi najohrozenejších patria ctižiadostiví

ľudia so sklonom k workoholizmu.

Práve im sa ľahko môže stať,

že sa náhle zrútia. Majú totiž sklony

prepínať svoje sily, pracovať takmer

bez prestávky a tak rýchlo vyčerpať

rezervy energie.

Rizikovým faktorom je aj pribúdajúci

vek. No ohrození sú aj mladí

ľudia, ktorí investujú veľa času a peňazí

do vzdelania a usilujú sa urobiť

kariéru za každú cenu. Často sa

im stáva, že ich nové úlohy netešia.

V práci stoja akosi mimo, cítia sa podobne

ako keď človek chodí v zlých

topánkach.

Náročné požiadavky na neustále

zvyšovanie kvalifikácie prinášajú riziko,

že sa človek v zamestnaní rozhoduje

len podľa prospechu (zárobok,

istota, možnosť postupu). Ľahko sa

tak vytratí radosť z práce a poznávania

nových vecí. Alebo človek vymení

zaujímavé povolanie za zamestnanie,

ktoré mu je síce proti srsti, no

je finančne lepšie ohodnotené. Ak

mu totiž nesedí, musí vyvinúť neprimeranú

námahu a úsilie za cenu priveľkej

straty životnej energie. A vyhorenie

nenechá na seba dlho čakať.

KEĎ UŽ ČLOVEK

VYHORÍ

Ako prvé bude treba kriticky zhodnotiť

svoju pracovnú situáciu. Podľa

toho potom primerane upraviť spôsob

života. Treba si ujasniť, či súčasné pracovné

miesto zodpovedá mojim osobnostným

predpokladom. A pripustiť

si, že som sa dostal do disharmónie,

ktorá obmedzuje moju tvorivú silu.

Dôležitý je spätný pohľad, ktorý

odhalí, či príčiny spočívajú v pracovnej

oblasti, alebo v osobnosti. Vo

väčšine prípadov však ide o obe príčiny

súčasne. Často možno v životopise

nájsť kľúčové udalosti, ktoré

priviedli človeka k práci, ktorá ho neteší,

len pre túžbu po uznaní či lepšom

zárobku. Nasleduje zhodnotenie

vnútornej, duševnej situácie a hľadanie

duchovných hodnôt jednotlivca.

Väčšinou je potrebné posudzovať

nielen prácu, ale celý život.

Niekedy je žiaduce svoj život úplne

zmeniť, inokedy ide skôr o citové obohatenie

života. To človeku umožní

znovu nájsť svoju nezávislosť, objaviť

hodnoty, ktoré osobný život naplnia

a prinesú pocit šťastia. Takto možno

stanoviť nové požiadavky na seba,

svoju prácu, osobný život či úspešnosť,

a obmedziť tým vnútorný duševný

tlak.

OTVORIŤ SA NOVÉMU

Ochranou pred jednostranným zameraním

na prácu sú práve nové

impulzy. Tie človek získa skúšaním

nových spôsobov konania, postojov

či činností.

Inšpirujme sa a objavujme:

hľadajme nové odpovede na nevyriešené

otázky, čo je život a smrť,

čítajme inšpiratívnu literatúru,

pestujme kontakt s prírodou a sledujme

jej upokojujúce zákonitosti,

prechádzajme sa po brehu jazera

či rieky, brázdime vodu a vnímajme

dotyky vĺn,

počúvajme a učme sa rozoznávať

vtáčí spev,

pozorujme hviezdnu oblohu,

vyjdime si do hôr, vnímajme pritom

vlastnú silu,


SPOLOČNOSŤ

prežívajme základné prvky prírody,

naučme sa plachtiť,

rúbme drevo, pracujme v záhrade

skúsme na čas zmeniť výživu,

dajme telu nové podnety: sezónne

potraviny – teda ovocie, zeleninu,

koreniny a bylinky z miestnych

zdrojov,

riešme staré konflikty, zbavujme

sa nadbytočného a starého,

rozpomeňme sa na dôležité

vzťahy, uvedomujme si, kde môžeme

dávať,

napíšme si zoznam všetkého dobrého

v živote a vedome to podporujme,

robme si v priebehu dňa krátke

prestávky na rozjímanie, zhlboka

sa nadýchnime, vedome sa

vzpriamujme,

vo voľnom čase skúšajme niečo

nové, prežime čaro začiatku, (na)-

učme sa hrať na hudobný nástroj,

navštevujme koncerty, spievajme,

obmedzme počítač a sledovanie

televízie,

vyhýbajme sa nákupným centrám,

staniciam a davom ľudí…

Dôležité je riadiť sa citom a byť

„v súlade so svojím vnútrom“. Vytvoríme

si tak oázu, oddelenú od pracovného

života. Nové životné hodnoty

a skúsenosti nám poskytnú

útočisko, kde nám duša pookreje.

Takto môže človek znovu spoznávať,

že pracovné úlohy sú síce dôležitou

a cennou súčasťou života, no nepredstavujú

najdôležitejšiu hodnotu,

a určite nie jedinú o ktorú sa treba

usilovať. To najvyššie v ľudskom živote

sú totiž duchovné hodnoty, presahujúce

krátkodobú hodnotu dňa.

ŽIVOT AKO

„TROJNOŽKA“

Jednostranné zameranie života dlhodobo

unavuje a poškodzuje zdravie.

K jednostrannosti vedú aj vysoké

požiadavky na vzdelanie, často

i osobná ctižiadosť človeka. Pomôcť

nám môže vedomá zmena prístupu

k životu. Proti prílišnému zameraniu

jedným smerom pomáha predstava

„trojnožky“ životných záujmov,

ktorá dá nášmu životu stabilitu. Ako

v hudbe napríklad trojzvuk prináša

viac harmónie než opakovanie jediného

tónu, aj v živote dôjde k obohateniu,

keď sa človek zaoberá rôznymi

životnými témami, ktoré sa dopĺňajú

alebo vyrovnávajú. Bude teda užitočné

investovať energiu viacerými

smermi – nielen do práce a zamestnania,

ale podľa svojho založenia aj

do medziľudských vzťahov, venovať

sa rôznym záujmovým činnostiam,

kultúre či umeniu. Práve tak vznikne

osviežujúce vyrovnanie.

Sociálne siete,

voľný čas

TROJZVUK ŽIVOTA

Náklonnosť, láska, vzťahy

Pamätajme i na potreby našej duše –

ide o objavovanie spirituálnych a duchovných

hodnôt. Tie prelaďujú

vnútorné nasmerovanie a dokážu

pozitívne zmeniť postoj k pracovným

úlohám, vzťahom i k využitiu

voľného času. Spoznanie duchovných

hodnôt prinesie nové podnety

i v pracovnej oblasti a obohatí vzťahy

o hĺbku, lásku a porozumenie. Až keď

človek rozvinie svoj život v určitej

trojjedinnosti, dá priestor skutočnej

radosti zo života.

Duchovné

hodnoty

Uvedomenie

Radosť zo života

Marianne Klauserová-Stalderová

stalder@svetgralu.sk

Povolanie

23

Svet Grálu

36 | 2013


„Čas je nástroj, ktorý zamedzuje

tomu, aby sa všetko udialo naraz,“

prehlásil fyzik John A. Wheeler.

Pohyb v tom „správnom okamihu“

Trikrát sa zhlboka

nadýchneme

a vydýchneme, a pritom sa

ponaťahujeme všetkými

smermi. Pokiaľ sa nám

pritom zívne, nebráňme sa.

1

Trieme si ruky, jednu

o druhú, pokým sa

nezohrejú. Potom si nimi

zľahka pohladíme tvár,

odspodu smerom nahor

a do strán.

2

Znovu si trieme ruky

a následne si silno,

intenzívne, no s citom

premasírujeme uši.

Tak ako, priatelia? – Podarilo sa vám „vtesnať“ do vášho každodenného

kolobehu minútové osvieženie z predošlej, štvrtej lekcie nášho

seriálu? Alebo ste nemali čas? Jasné, zase sa udialo toľko vecí, a naraz…

Problémom väčšinou nebýva ani tak to, že nemáme čas, ale skôr to, že

nám nenapadne si čas urobiť. Pokiaľ príležitosť nechytíme za pačesy,

premeškáme ju. Viete, odkiaľ pochádza tento výraz?

24

Svet Grálu

36 | 2013

V gréckej mytológii existuje boh Kairos – boh vhodného okamihu.

Komu sa ponúkla priaznivá príležitosť, ten za to vďačil tejto bytosti.


3

Do tretice si trieme ruky

(jednu o druhú) a potom si

špičkami prstov prehrabneme

vlasy, vždy až k temenu.

4

Teraz si prejdeme rukami

celé telo (krk, paže,

trup, nohy) tak, akoby sme

z kabáta zotierali prach.

Predstavujme si pritom, že

sa nám z tela odstraňuje

všetko, čo je stuhnuté, čo

nás ťaží, všetky naše „boliestky“.

A životná energia

v nás môže opäť voľne

prúdiť.

5

Postavíme sa tak, aby sme

sa celými chodidlami dotýkali

zeme. Hlava smeruje

nahor, ramená uvoľníme

smerom dozadu a dolu.

Nakrátko zavrieme oči, pozvoľna,

s úsmevom a potešením.

Vnímame jemné

chvenie v celom tele.

Tááák, a teraz – pekný deň!

Kairos bol zobrazovaný ako ponáhľajúci sa muž s charakteristickou

dlhou kučeravou ofinou. V prenesenom význame má symbolizovať,

že príležitosť treba chytiť za pačesy, má sa využiť ten správny okamih.

Pekné podobenstvo, však?

Vy máte naozaj šťastie… totiž vaša nová príležitosť práve prichádza. –

Máte možnosť viackrát v priebehu dňa, za púhu minútku, urobiť niečo

pre seba. No ak nie teraz, potom je šanca preč.

Okná dokorán prosím, a poďme na to!

Birgit a Philipp Siefertovci

redakcia@svetgralu.sk

25

Svet Grálu

36 | 2013


HISTÓRIA

Patria

Indiáni

medzi ľudí?

Siegfried Hagl

Pred približne päťsto rokmi zasadla

pod vedením Karola V. v španielskom

Valladolide komisia, ktorá búrlivo diskutovala

o pôvode Indiánov. Jej vážení

členovia sa mali dohodnúť na tom, či

zotročovanie Indiánov je správne alebo

nie. Na podporenie svojich tvrdení sa zaoberali

napríklad aj otázkami, či Indiáni

vôbec majú dušu a či sa môžu podieľať na

Kristovom spasiteľskom pláne.

itatelia diela H. Heineho si

Č možno spomenú na jeho baladu

o polemike v stredovekom Španielsku.

Svojím nenapodobniteľným spôsobom

necháva Heine diskutovať rabína

a mnícha o pravdách ich viery.

Pritom k pravej diskusii nedochádza,

pretože obe strany sú pevne presvedčené

o svojej pravde a ani jeden z diskutujúcich

nie je pripravený uznať

stanovisko druhej strany.

To, čo Heine líči vo svojej cynickej

poézii, má svoju historickú súvislosť.

V stredoveku a ranom novoveku

neboli v Španielsku verejné diskusie

ničím neobvyklým. Na kráľovskom

dvore alebo pred širším publikom

išlo väčšinou o stret medzi židovským

a kresťanským náboženstvom,

26

Svet Grálu

36 | 2013

Otroci hnaní na trh, medirytina 1780, prevzaté z Leo Strohm „2000 Jahre

Christentum“ (2000 rokov kresťanstva), Kreuz, Stuttgart, 1999,, str. 175

ktorý bol často podložený antisemitskými

emóciami. Kvôli dogmatickým

a neústupným postojom je v týchto

polemikách veľmi náročné posúdiť

mieru pravdy obsiahnutú v jednotlivých

náboženstvách, obzvlášť, ak boli

takto prezentované. Väčšina polemík

tiež sleduje úplne odlišné ciele.

V rokoch 1550 a 1551 sa viedla valladolidská

polemika na horúcu tému:

Patria Indiáni k ľudskému pokoleniu

a majú vôbec dušu?

Nakoľko v španielskych kolóniách

sa objavili vážne problémy, španielsky

kráľ a rímskonemecký cisár Karol V.

zvolal komisiu zloženú z právnikov

a teológov, ktorá mala preskúmať už

toľkokrát spochybňované konanie kolonizátorov

v novom svete.

ZÁKON PROTI

OTROCTVU

V roku 1542 bolo zotročovanie Indiánov

zakázané „Indiánskym zákonom“

(Leyes Nuevas de las Indias). Aj

tzv. encomiendy mali byť postupne


HISTÓRIA

zakázané. Encomienda je pomenovanie

pre rozľahlé pozemky, ktoré

boli prevedené z majetku kráľa na

kolonistov, a to vrátane domorodcov,

ktorí na nich žili.

Zavedenie Indiánskeho zákona

narazilo v južnej Amerike na tuhý

odpor, ktorý viedol až k regulárnym

ozbrojeným povstaniam. Karol V.

musel nakoniec na presadenie tohto

zákona priateľského voči Indiánom

v Novom svete rezignovať a hľadal

podporu svojho stanoviska na strane

práva a teológie.

Zvolal komisiu, ktorá sa skladala

z uznávaných a vysoko vzdelaných

učencov. Zasadala roku 1550 v dominikánskom

kláštore San Pablo vo

Valladolide. Nešlo pritom o priamu

konfrontáciu medzi zúčastnenými

stranami, pretože tie sa spolu nestretávali,

ale predniesli svoje stanoviská

ustanovenému kolégiu.

Jadrom sporu bolo právne postavenie

Indiánov. V polemike vo Valladolide

by sme tak mohli vidieť

ranú debatu o ľudských právach.

Najvýznamnejšími protivníkmi

v tejto diskusii boli dominikán Bartolomé

de Las Casas (1474–1566), biskup

z Chiapas a svetský kňaz a humanista

Juan Ginés de Sepúlveda

(1490–1573).

Debata sa netýkala európskej expanzie

do zámoria, ktorá bola pre

obe strany rovnakou samozrejmosťou,

ako názor, že v Novom svete

musí byť zvestovaná kresťanská

viera. Spor sa týkal spôsobov, akým

sa mala Indiánom zvestovať a uplatňovať

kresťanská viera v Novom

svete.

Členovia zvolanej komisie hľadali

odpovede na nasledovné otázky:

Patria nedávno objavené národy

k ľudskému pokoleniu? Sú zahrnuté

v spasiteľskom pláne Ježiša Krista?

Sú božími bytosťami alebo ľudským

poddruhom patriacim k ľudskému

Indiáni v zlatej bani, medirytina 1596, prevzaté z Leo Strohm „2000 Jahre Christentum“, str. 173

pokoleniu? Majú Indiáni dušu?

Zomrel Kristus aj pre nich?

„PÔVODNÍ OBYVATELIA

SÚ PRIRODZENÝMI

OTROKMI“

Juan Ginés de Sepúlveda zastupoval

záujmy španielskych osadníkov

a majiteľov pôdy, ktorí profitovali zo

systému encomiend. Pozeral sa na

pôvodných obyvateľov Ameriky ako

na barbarov a prirodzených otrokov,

vychádzajúc z aristotelovského prirodzeného

práva, a snažil sa dokázať

menejcennosť indiánskych obyvateľov.

Podľa jeho mienky Indiáni

neboli ľudskí tvorovia. Zotročenie

a nútené práce boli týmto prirodzeným

právom ospravedlnené, a rovnako

aj s tým spojené použitie násilia.

Kto chce ľudí utláčať, alebo dokonca

vyvražďovať, môže podobné zločiny

najpohodlnejšie pred sebou samým

a ostatnými ospravedlniť tak, že bude

utláčaným upierať ich ľudskú podstatu

i dôstojnosť. V koloniálnych časoch

to nebolo inak, rovnako ako pri

ideologicky, rasisticky alebo náboženským

fundamentalizmom podmienených

excesoch 20. a 21. storočia.

Proti brutálnemu zaobchádzaniu

s Indiánmi, ktorého sa dopúšťalo

španielske panstvo rozhodným spôsobom

vystúpil „apoštol Indiánov“,

Bartolomé de Las Casas. Odmietal

aristotelovskú predstavu barbarstva,

alebo predstavu o Indiánoch ako prirodzených

otrokoch, pretože tí už dospeli

k plnému využívaniu rozumu,

kým Aristoteles „prirodzeným otrokom“

plné využitie rozumu odopiera.

Aj Sepúlvedov argument, že podriadenosť

Indiánov je preukázaná spáchaním

zločinov proti prirodzenosti,

modlárstvom a kanibalizmom, Las

Casas vyvracia. Podľa jeho mienky

sa žiaden národ nemôže potrestať

za zločin, ktorý si neuvedomuje,

27

Svet Grálu

36 | 2013


HISTÓRIA

a podporuje svoju argumentáciu správami

o osobných skúsenostiach s Indiánmi.

Pre neho boli Indiáni ľuďmi

s dušou, ktorí sa mohli zúčastňovať

božích milostí. Podľa jeho názoru sa

nemá žiaden národ na základe svojej

údajnej podriadenosti nútiť podrobiť

sa inému národu. A kresťanstvo

by tiež nemalo byť šírené mečom.

Celá diskusia nakoniec začala stagnovať

na teoretickej úrovni. Jej výsledok

zostal otvorený a obe strany na seba

nazerali ako na víťazov.

CHAMTIVOSŤ

VYKORISŤOVATEĽOV

ROZHODUJE

Ako skoro vždy v minulosti, triumfoval

aj na španielskom dvore „katolíckeho

kráľa“ 1 mamon nad kresťanskou

etikou. Za Juanom Ginésom

de Sepúlveda stáli boháči a španielska

kráľovská pokladnica. V hre boli

zásadné hospodárske záujmy. A tak

násilná expanzia španielskych kolónií

pokračovala, bez ohľadu na

etiku týranie indiánskeho obyvateľstva

neustalo. „Indiánske zákony“

z roku 1452 síce zostali v platnosti,

avšak v kolóniách sa nedodržiavali.

Otroci na iberskej pôde boli oslobodení,

kým milióny zajatých Indiánov,

ktorí dreli v amerických baniach

alebo na encomiendách, museli aj

naďalej znášať svoj strašný osud.

„S INDIÁNMI

SA ZAOBCHÁDZALO

HORŠIE NEŽ

SO ZVIERATAMI“

Približnú predstavu zaobchádzania

s Indiánmi nám dáva vo svojom diele

Bartolomé des Las Casas, ktorý píše:

„Kresťania iba z túžby po zlate, a aby

28

Svet Grálu

36 | 2013

v čo najkratšej dobe zbohatli a zaujali

najvyššie pozície, ktoré im žiadnym

spôsobom neprináležia, zabili mnoho

cenných ľudí a zničili ich duše (…)

Nepreukázali týmto pokorným, trpezlivým

a tak ľahko prispôsobivým

ľuďom rešpekt, nieto ešte uznanie

alebo pozornosť…

Nezaobchádzali s nimi ani ako so

zvieratami (kiež by Boh dal, aby sa

k nim správali tak dobre a ohľaduplne,

ako ku zvieratám), zaobchádzali

s nimi horšie, ako s najhoršou

špinou.“

„DYCHTILI PO ZLATE

AKO HLADNÉ SVINE“

Vo Florentínskom kódexe zo 16. storočia

opisuje aztécky očitý svedok rabovanie

Tenochtitlánu: „Španieli sú

bez seba od samej radosti. Ako opice

vyhadzujú zlato do vzduchu. Padajú

na zem s gestami, ktoré vyjadrujú

ich radosť a nadšenie. (…) Je zrejmé,

že po ňom horúčkovito túžia. Ich

celé telo sa chveje len pri samotnej

myšlienke a prejavujú na sebe všetky

známky svojej neukojiteľnej túžby.

Sú lační po zlate ako hladné svine.“

Pre tieto „hladné svine“, ktoré nemali

kultúrnosť, nieto ešte súcit, zato

však mali strelný prach, kone a ostré

meče, predstavovali astronómovia,

poľnohospodári, stavitelia, matematici

a botanici z radov Aztékov, Aymarov,

Kečuov alebo Mayov iba zvieratá,

s ktorými možno zaobchádzať

podľa ľubovôle.

Vyššie uvedené svedectvá tragicky

naznačujú, ktorá rasa sa v skutočnosti

vzdialila od ľudskej dôstojnosti

a podstaty človeka. Je paradoxom, že

práve tí, ktorí sa pyšne považovali

za tých najvyvinutejších s právom

rozhodovať o osude druhých, boli

pravému ľudstvu najviac vzdialení.

Avšak, žiaľ, tak to v dejinách ľudstva

väčšinou býva. Človek, ktorý stratil

cestu k pravému šťastiu, sa naháňal

za pozemským bohatstvom

a v tejto horúčkovitej snahe mu nebolo

nič sväté. Neštítil sa ani zotročiť

a podmaniť si tých, ktorí mu

stáli v ceste. V tomto prípade Indiánov,

ktorých spriaznenosť s prírodou,

rešpektovanie jej zákonitostí

a živá duchovná múdrosť by mohla

byť pre bielych ľudí vzorom. V skutočnosti

by sme sa mohli spýtať:

„Majú bieli ľudia ešte dušu?“

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk

1 „Katolícki králi“ (niekedy tiež Katolícke

Veličenstvá) bol titul prepožičaný pápežom

Alexandrom V. panovníckemu

páru Izabele Kastílskej a Ferdinandovi II.

Aragónskemu.


ŽIVOT

Ako dosiahne človek

poznanie Boha?

Verím, že ako človek som tvor,

ktorému vyššia bytosť darovala

život. Ale ako sa presvedčím

o existencii Boha? Dodnes

predsa o tom neexistuje nijaký

vedecký dôkaz.

Ako ľudia máme možnosť priblížiť

sa Stvoriteľovi len svojím citom.

Práve cit je tým, čo nám umožňuje

rozpoznávať krásu, ušľachtilosť,

vznešenosť, ktorými je pretkané

celé stvorenie. Cit v nás vyvoláva

túžbu po vývoji a zdokonaľovaní

sa. Dáva nášmu životu cieľ, zmysel

a umožňuje vyciťovať existenciu

Boha. Skutočná viera v Boha nie je

vecou rozumu, ale predovšetkým

otázkou citu.

Žiaľ, stále znovu sa ukazuje, akým

neistým základom je náš ľudský cit.

Pre prehnane vypestovaný rozum

ho nevieme plnohodnotne používať.

Cit často zamieňame s pocitom,

zaťažujeme ho predsudkami,

alebo zahmlievame svojimi želaniami.

Veď koľko dnešných ľudí má

ešte vôbec schopnosť čisto a jasne

vyciťovať? – oprávnene sa môžeme

pýtať.

Ako teda nájdeme cestu naspäť

k Bohu, späť k tomu citovému rozpoloženiu,

ktoré nám Ježiš kládol

na srdce slovami „Buďte ako deti“?

Skúsme sa sústrediť na intenzívne

prežívanie prítomnosti, venujme

viac času a pozornosti citom naplneným

činnostiam. Môže to byť napríklad

pomoc trpiacim, alebo jednoducho

budeme venovať viac času

a náklonnosti deťom. Všetko, čo sa

deje z lásky a spája nás so životmi

ostatných ľudí, povznáša našu dušu.

Ale aj chvíle samoty, venované rozjímaniu

alebo modlitbe. Svoj cit môžeme

rozvíjať ešte aj pestovaním

zmyslu pre krásu a vzťahom k rôznym

formám umenia. Snažme sa

opustiť dobre známu rutinu, riadenú

len rozumovými predsudkami,

a vyraziť smelo po nových životných

cestách.

Neexistuje všeobecný, presný recept

čo robiť, aby naše oči začali

zase detsky žiariť, pretože konkrétne

úlohy a možnosti ponúka

jednotlivcovi vždy život sám. Na nás

je, aby sme tomu svojmu správne

nastavovali výhybky.

Rovnako ako precítené chvíle, na

ceste k poznaniu Boha je dôležité aj

rozširovanie poznania, ktoré povedie

k novým myšlienkam a vyvedie

nás zo starých omylov, brániacich

prirodzenému, jasnému cíteniu.

Ako dokazuje Posolstvo Grálu, existuje

logický výklad Božieho pôsobenia,

ktoré uspokojí nielen našu

potrebu logiky a dôslednosti, ale aj

hlbokú ľudskú túžbu po poznaní

stvorenia a pôsobení Boha v ňom.

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

Otázka bola vybraná z knihy

100 odpovědí na životní otázky

29

Svet Grálu

36 | 2013


Knižný rad Herberta Vollmanna

„Jedným z tých, ktorí pôsobili v najbližšom okolí Abd-ru-shina, bol aj Herbert Vollmann.

Vo svojich knihách vychádza zo znalosti Abd-ru-shinovho poznania a prihovára sa

človeku ako pomocník: poukazuje na duchovné a pozemské súvislosti, o ktorých sa

môže sám ľahko presvedčiť už tu – v pozemskom živote, v prostredí spoločenského

diania. Zároveň nám dáva možnosť uvidieť rozdiel medzi budovaním opierajúcim

sa o duchovné zákony, ktorými sa riadi celý vesmír, a stavbou vystavanou iba na

rozumových základoch.“

Naša cena: 6,50 €

Cena pre predplatiteľa: 5,80 €

Naša cena: 7,00 €

Cena pre predplatiteľa: 6,30 €

Naša cena: 9,00 €

Cena pre predplatiteľa: 8,50 €

30

Svet 30 Grálu

Svet 36 | Grálu 2013

36 | 2013

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


Vrana k vrane sadá…

Hodíme sa k sebe?

Siegwalt Lindenfelser

S otázkou výberu správneho partnera sa v živote stretne každý človek, zamestnáva

tímy odborníkov, psychológov. Aký by mal byť, ktoré faktory sú pre trvalý vzťah dôležité

a ktoré nie? Nebrať do úvahy telesnú príťažlivosť, a prihliadať iba na vnútorné

hodnoty, alebo sú rozhodujúce spoločné záujmy, vzdelanie, prípadne je to čosi celkom

iné?


TÉMA

Na rozpoznanie vhodného partnera

navrhol už Friedrich Nietzsche

jednoduchý rýchlotest – pred

vstupom do manželstva odporúča

zodpovedať si otázku: „Myslíš

si, že sa s touto ženou budeš

dobre baviť až do staroby?“ 1

Nakoľko rozdielni môžu byť dvaja

milujúci sa ľudia, aby ich partnerstvo

bolo dlhodobé a naplnené? Priťahujú

sa skôr podobné typy, alebo

protiklady?

Podobnosť je v partnerstve veľmi

dôležitým prvkom. Robert Zajonc

z Michiganskej univerzity zistil, že

partneri v priebehu desaťročí spolužitia

sú si čoraz podobnejší, a to

i zovňajškom. Vo svojej štúdii porovnával

fotografie mnohých párov,

ktoré boli vyhotovené v priebehu

viacerých rokov. Záver: fyzická podobnosť

partnerov sa v priebehu 25

rokov vzájomného spolužitia preukázateľne

zväčšovala. Pritom sa ukázala

ďalšia zaujímavosť: pri pároch,

kde partneri uvádzali, že sú spolu

šťastní, bola podobnosť omnoho častejšia.

2

PODOBNOSŤ – V ČOM?

Odpoveď na úvodnú otázku, či sa

k sebe hodia ľudia vďaka svojej podobnosti

alebo naopak skôr pre svoje

protiklady, spočíva v jemnejšom rozlišovaní

podobnosti. Záleží na oblasti,

ktorou sa zaoberáme – charakter,

hodnoty, záujmy…

Počas štúdie uskutočnenej na mníchovskej

univerzite 3 , na otázku: aké

sú najdôležitejšie kritériá úspešného

partnerstva, odpovedalo 440

zúčastnených osôb. Z toho až okolo

90 % mužov a žien uvádza, že sú

to spoločné hodnoty. Viac než dve

tretiny z nich okrem toho zároveň

uviedlo ešte spoločné záujmy a koníčky.

Z tejto štúdie teda vyplynulo,

32

Svet Grálu

36 | 2013

„Pestovanie ženských cností, z ktorých na prvom

mieste stojí vernosť, je najlepšou ochranou ženy proti

pomužšteniu. Rovnako u muža pestovanie mužských cností

zabráni poklesu do slabosti a zmäkčilosti. Celkom správne

povedal Schiller: „A cnosť, to nie je len prázdny zvuk, človek

ju môže v živote skutočne pestovať.“ To znamená, že si

ju musí trvalým snažením ku krásnemu, ušľachtilému

a čistému vydobyť. Potom sa môže aj vo svojom ľudskom

druhu stať ideálnou postavou.“

Herbert Vollmann,

kniha Pútnik svetmi, kapitola Cnosti

že spoločný názor na hodnoty hrá

v partnerstve podstatnú úlohu. Viac

ako dve tretiny opýtaných kladie

zhodne so svojimi partnermi dôraz

na vernosť, dôveru, toleranciu, poctivosť

a rešpekt.

RIZIKÁ ROZCHODU

Zaujímavý je výsledok štúdie o okolnostiach,

ktoré významne ovplyvňujú

pravdepodobnosť rozchodu:

„Riziko zvyšujú veľké rozdiely

vo vzdelaní, naopak – znižuje sa deľbou

práce v domácnosti, spoločným

rebríčkom hodnôt a splnenými očakávaniami.“

LÁSKA AKO

NÁBOŽENSTVO

Nesplnené očakávania sú dnes pre

mnohé páry problémom, pretože bývajú

príliš premrštené. Často odzrkadľujú

predovšetkým túžbu dostávať,

než ochotu dávať. „Láska má dnes

poskytovať to, čo sa predtým hľadalo

v náboženstve: naplnenie, povznesenie,

extatickú intimitu. Preto aj vedci

v sociálnej oblasti hovoria o akomsi

ateistickom náboženstve lásky“, tvrdí

publicista Matthias Horx. 4

OSOBNOSŤ A ŽIVOTNÉ

SKÚSENOSTI

Vráťme sa však k pôvodnej otázke

o význame podobnosti v dlhodobých

vzťahoch. Časopis P. M. 5 , ktorý sa

opiera o ďalšie štúdie, zdôrazňuje význam

podobnosti v povahe partnera:

„Podobnosť osobností a ich životných

skúseností sú vlastne najdôležitejšími

predpokladmi pre úspech milostného

vzťahu. Čo spočiatku pôsobilo

len príťažlivo, sa neskôr ťažko ukáže

ako záruka šťastného vzťahu,“ napísala

Eva Klohnen s kolegami z univerzity

v Iowe vo Vestníku osobnostnej

a sociálnej psychológie. „(…) Po

rokoch predstavuje podobnosť osobností

(…) zásadnú úlohu: otázky svedomia

a postoj k okolitému svetu,

k rodine a deťom sa musia zhodovať.

Vzájomne podobné predstavy o životných

hodnotách reprezentujú základ

dlhého, harmonického vzťahu.

Tam potom láska neskončí iba kvôli

rozdielnemu prístupu k riešeniu každodenných

problémov.“

VYBERÁME SI

Prekvapivý je výsledok rôznych štúdií,

ktoré ukazujú, ako sa podobnosť

medzi partnermi prejavuje aj na


TÉMA

fyzickej úrovni – ako vizuálna podobnosť

ovplyvňuje výber partnerov

od samého začiatku. Tak čítame

v časopise Science Garden 6 : „Skutočne

existujú dôkazy o tom, že podobnosť

tvárí je určitým kritériom

pri výbere partnera. Pokusné osoby

si prehliadnu fotografie ľudí, ktorí

žijú v páre a potom musia určiť, kto

ku komu patrí. Úspešnosť správneho

výberu je omnoho vyššia, než miera

matematickej pravdepodobnosti.“

Pokiaľ ide o vlastnosti, ktoré u seba

vnímame ako nedostatky, vyberáme si

zodpovedajúce protiklady

Obzvlášť prekvapil experiment britského

psychológa Davida Parretta,

ktorý pomocou špeciálneho softvéru

menil podobu mužskej tváre na ženskú

a naopak, a upravoval tak fotografie

pokusných osôb. Účastníkom

pokusu dal posúdiť atraktívnosť podobizní

rôznych tvárí opačného pohlavia,

medzi nimi aj ich vlastnú modifikovanú

podobu. Výsledok? Mnoho osôb

si vybralo ako mimoriadne atraktívnu

svoju vlastnú upravenú podobu. Nepoznali

sa, ale cítili sa oslovení.

SÚLAD VNÚTORNÝCH

HODNÔT

Rozsiahle štúdie ukazujú, že partneri

sú jeden pre druhého zvyčajne atraktívni

v rovnakej miere. Rovnaký výsledok

uvádza aj Science Garden.

„A akú úlohu hrá vonkajšia podobnosť

alebo príťažlivosť v dosiahnutí

úspešného partnerstva? Vlastne

žiadnu. Omnoho dôležitejšie ako

zovňajšok sú už zmieňované vnútorné

hodnoty. Aj tu platí, že rovný

rovného si hľadá: rovnaké záujmy

a koníčky, podobné postoje, hodnoty

a presvedčenie, podobný pôvod, kultúra,

náboženstvo, vzdelanie, inteligencia,

životný štýl a životný cieľ.“

Myslím, že podobnosť záujmov

a koníčkov by sa nemala preceňovať,

pretože práve v tejto oblasti

môžu byť ľudia zameraní rôzne. Nie

je podobnosť ako podobnosť, dôležitá

je podobnosť na hlbšej úrovni.

Časopis P. M. uvádza: „Na začiatku

vzťahu „zaiskrí“ iná podobnosť, než

je tá, ktorá neskôr poskytuje dlhodobé

šťastie a spokojnosť. Spočiatku

partnerov spájajú podobné záujmy

a temperament, neskôr je to súlad ich

základných hodnôt až po vzťah k náboženstvu.

Rozhodujúca je zhoda

v charaktere, bez nej láska nemá z dlhodobého

hľadiska šancu.“

POTREBA DOPLNENIA

Pokiaľ je reč o určujúcej zhode charakterov,

netreba to chápať tak, že

máme mať rovnaké vlastnosti ako

náš partner. Naopak, vzniklo by nebezpečenstvo

zosilnenia podobných

slabostí, s možnosťou extrémnych

následkov. Chýbal by tu bytostne

dôležitý vyrovnávajúci faktor a doplnenie

o vlastnosti, ktoré práve

partnerovi chýbajú. Pri hľadaní

partnera však často postupujeme

tak, že si „síce vyberáme partnera,

ktorý má podobné vlastnosti, ale

iba tie, ktoré sa nám páčia. Pokiaľ

ide o vlastnosti, ktoré u seba vnímame

ako nedostatky, vyberáme

si zodpovedajúce protiklady. Napr.

skôr introvertný človek, ktorý by

sa rád otvoril, hľadá extrovertného

partnera, ktorý ho priblíži k jeho

predstave ideálu.“ 7 Na jednej strane

nás teda s partnerom spájajú podobné

vnútorné hodnoty, resp. životná

filozofia, a na druhej strane sa

protikladnými vlastnosťami alebo

záujmami dopĺňame, čím sa upevňuje

harmónia v partnerstve.

Aj Abd-ru-shin vo svojom diele „Vo

svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“ poukazuje

na to, že „každý človek si už

pri vstupe do pozemského života prináša

určité vlastnosti, ktorých harmonický

rozvoj môžu podporiť iba

ľudia s vlastnosťami k tomu vhodnými.

Tieto vhodné vlastnosti nie

sú však vlastnosti rovnaké, ale také,

ktoré sa doplňujú a týmto doplňovaním

ich robia plnohodnotnými.“

Siegwalt Lindenfelser

lindenfelser@svetgralu.sk

1 Friedrich Nietzsche: Menschliches, Allzumenschliches,

Bd. I, S. 406

2 N. N.: Einander angenähert. Weblink:

http://www.fem.com/private/aehnlichkeit-von-partnern-studie-einander-angenaehert-11213.html

(17. 6. 2012)

3 Bauer, Johannes und Christian Ganser

(2006): Münchner Studie zu Partnerwahl

und Partnerschaft. Webversion: http://

www.ls4.soziologie.uni-muenchen.de/

downloads/partnerstudie.pdf (16. 6.

2012)

4 Horx, Matthias: „Aufrüstung“ der Geschlechter:

Die Zukunft der Liebe. Aus

P. M..: Gesellschaft im Wandel. Webversion:

http://www.pm-magazin.de/a/

„aufrüstung“-der-geschlechter-die-zukunft-der-liebe

(17. 6. 2012)

5 N. N.: Ist Liebe Schicksal? Aus P. M.:

Fragen & Antworten. Webversion:

http://www.pm-magazin.de/r/gute-

-frage/ist-liebe-schicksal (16. 6. 2012)

6 Gründl, Martin (2004): Liebe auf den ersten

Blick. In: Sciencegarden. Webversion:

http://www.sciencegarden.de/content/2004-09/liebe-auf-den-ersten-blick

(17. 6. 2012)

7 N. N.: Beziehungsirrtümer. Weblink:

http://www.hilfreich.de/beziehungsirrtuemer_2615

(17. 6. 2012)

33

Svet Grálu

36 | 2013


Rozhovor

s Margarétou Černákovou

VYSOKÁ ŠKOLA NEOČAKÁVANIA

alebo skúsenosti zo života v Tanzánii

Zhováral sa Roman Levický


ROZHOVOR

Doktorka Margaréta Černáková je čitateľom

nášho časopisu už známa. Pred

rokom sa rozhodla opustiť svoju prácu

lekárky v nemocnici v Bratislave a šla

pomáhať tam, kde je lekárska starostlivosť

pre ľudí nedostupná – do vidieckej

oblasti Tanzánie, medzi roľníkov a jednoduchých

ľudí, pre ktorých sú choroby

ako malária alebo týfus neraz ortieľom

smrti. O tom, čo ju k tomuto rozhodnutiu

viedlo a čo počas svojho pobytu v Afrike

dala i získala, je i náš rozhovor.

R. L.: Pani doktorka, Vy ste známa čitateľom

nášho časopisu ako propagátor liečby pacienta

hľadaním zmyslu. Ale pred časom ste sa rozhodli

ísť ako člen pomocného tímu do Afriky.

Prečo? Je na Slovensku menej pacientov, ktorí

potrebujú Vašu pomoc?

M. Č.: Nikdy som netúžila pôsobiť

v africkom svete, ale všetko sa zbehlo

tak rýchlo. Ako žena si uvedomujem,

že moje pôsobenie nie je v tom, ako to

súčasná doba od žien očakáva – podávať

výkony ako muž, ako lacná pracovná

sila. Rada by som navštevovala

skutočne chorých u nich doma, pri

lôžku. Po dlhom období mentálneho

„prešľapovania“, okrem toho vyostrená

situácia v zdravotníctve a nespokojnosť

pacientov… chcela som skúsiť

niečo iné. Šlo to veľmi rýchlo; bola

som oslovená a od prvej chvíle – lekárske

prehliadky, očkovania – všetko

išlo hladko, tak som si povedala, že

určite to musí mať zmysel. „Skúsim

a uvidím ako to dopadne,“ – tak ako

to robieval môj vzor V. E. Frankl.

R. L.: Povedzte mi ešte najprv o svojom príchode

do Afriky.

M. Č.: Cesta bola náročná, trvala

štyri dni, kým sme autom dorazili

na východný breh Viktoriinho jazera.

Sprvu nás bolo päť, ale postupne

sme sa rozdelili na rôzne

miesta. Klíma bola príjemná, keďže

sme boli v nadmorskej výške 1200

metrov a teplota okolo 28 o C. Bývali

sme v domčeku s rozhorúčenou strechou

od slnka, 150 metrov od jazera,

ktorého vlny bolo počuť najmä v noci,

spolu so šumom lístia mohutného

stromu pred mojím oknom vytvárali

uspávanku pre unavené telo a dušu.

R.L.: Na častých záberoch z Afriky vidíme preplnené

lôžka, pacienti ležia po chodbách a na

zemi a k chorým prichádza celá rodina. Vyzerá

to aj v Tanzánii podobne?

M. Č.: Nemocnica je veľká, privátna

a patrí katolíckej Cirkvi. Pacienti musia

zaplatiť za všetko, inak ich pošlú

preč. Mala som dojem, že som vošla

do márnice – tmavé miestnosti, kde

na lôžkach alebo na zemi ležia 15–20

ľudia, často aj dvaja na jednej posteli,

schúlení v bolestiach, s vyhasnutým

pohľadom.

Pacienti zomierali, akoby som bola

v 16-tom storočí, kde všetko bolo

dobre tak ako je, lebo je to „Božia

vôľa“. Často som sa stretla s týmto

zaštiťovaním sa Stvoriteľom. Bola

za tým istá forma neschopnosti riešiť

veci vyplývajúce z nevedomosti –

podľa nás zbytočnú smrť považovali

za Božiu vôľu. V každej miestnosti

visel plagát s ukrižovaným Kristom

„Ježiš svojou smrťou na kríži vykúpil

svet“.

Čo sa mi páčilo bolo to, že chorý

nikdy nebol sám. Vždy bol obklopený

niekoľkými členmi rodiny, ktorí tam

sedia pri chorom, držia ho za ruku

alebo čakajú vonku, kým sa prebudí,

aby sa spolu najedli, čo mu doma

uvarili. Denne kukuričná kaša, ktorej

sa hovorí ugali, k tomu zelenina podobná

nášmu špenátu a to je všetko.

R. L.: Čo v Afrike v zdravotníctve najviac chýba,

okrem peňazí – lekári, personál?

M. Č.: Zdravotnícka starostlivosť

v Afrike funguje na profite za

lieky, s ktorými sa netransparentne

obchoduje. Je to podobné ako u nás,

keď sa pacient stane tovarom, lebo už

niet na čom inom zbohatnúť, ibaže

v Afrike to vidieť v plnej nahote.

Nízke budovy nemocnice majú štyri

oddelenia s lôžkami pre 80 pacientov,

klinika pre HIV a tuberkulózu, oddelenie

pre choleru a týfus, a príjmová

ambulancia, kde sa denne vyšetrilo aj

60 pacientov, no a malá operačná sála.

V Kibare už dlhší čas nepracovali

žiadni lekári, pretože podľa ich slov,

nikto nechcel robiť v takejto „diere“.

Preto bola nemocnica zatvorená,

kvôli vysokej úmrtnosti.

Každý deň bola ranná vizita, potom

krátka pauza na čaj a čapátí a pokračovala

som na príjmovej ambulancii.

Keďže sme sa nachádzali v chudobnej

oblasti a nemocnica poskytovala starostlivosť

pre spádovú oblasť o rozlohe

asi 200 km 2 , chudobní ľudia prišli

k lekárovi až keď ich stav už bol

v nezvratnom štádiu – takže ani sami

nevedeli, že napr. deti, ktoré rodičia

priniesli na chrbte, boli už mŕtve…

Nevládali sme už ďalej uniesť to

zbytočné a nepochopiteľné zomieranie.

R. L.: Čo bolo pre Vás najväčším problémom pri

práci lekárov – dobrovoľníkov?

M. Č.: Najhoršie bolo neporozumenie

zo strany vedenia nemocnice,

lebo sme požadovali sfunkčniť laboratórne

prístroje, ktoré dostali z Nemecka

a Holandska, aby sme mohli

stanoviť diagnózu a zvoliť správnu

liečbu. Na všetko mali odpoveď, že

nie sú peniaze, a načo sú nám prístroje,

keď domorodý personál (ako

naše zdravotné sestry, a hovoria im

doktor) pacientov vedia „liečiť“ aj

tak! V Afrike je tento spôsob bežný.

Tam to funguje na tej báze, že liečia

príznaky. Ak má niekto horúčku,

podľa nich má určite maláriu. Pritom

neraz išlo o zápaly mozgových blán

alebo pľúc, ťažký týfus či choleru.

35

Svet Grálu

36 | 2013


ROZHOVOR

36

Svet Grálu

36 | 2013

Spomínam si na prípad muža, ktorý

2 roky navštevoval liečiteľa (čo vôbec

nie je lacné) s chronickými bolesťami

hlavy a po celý ten čas užíval liek na

bolesť a upokojenie, no vyšetrením

som zistila malígnu arteriálnu hypertenziu

v dôsledku ťažkého zlyhávania

obličiek. Niet divu, že sme z toho boli

frustrovaní a hľadali nejaké možnosti

riešenia, odkiaľ by prišla pomoc, až

sme dostali kontakt na riaditeľa Univerzitnej

nemocnice asi 250 km od

nás, ktorý bol okamžite v obraze.

R. L.: Takto cez miestneho lekára prišlo riešenie?

M. Č.: Áno. Tento starší, skúsený

lekár, ktorý nás podržal v spore s domácimi

– všetko chápal a sám inicioval

návštevu aj s univerzitnými

profesormi gynekológie, internej medicíny,

pediatrie a onkológie, aby na

vlastné oči uvideli nemocnicu, ktorá

podľa ich slov – že je mŕtva! Títo

vzácni kolegovia boli prví, ktorí pochopili,

o čo nám ide a informovali

biskupa a vikára o pravdivej situácii

v nemocnici – že to nie my robíme

problémy, a ak neprijmú náš projekt,

Každodenný život v Kibare

ktorý spočíva v oživení nemocnice,

štát ju opäť zavrie. Skutočne dodržali

všetky dohody, postupne nemocnicu

vybavili technickým zariadením,

opravili laboratórne prístroje,

zaslali reagensy na ich chod, vzali

si na starosť dohľad nad odborným

vzdelávaním personálu. My sme sa

tešili ako malé deti, hoci realita zďaleka

nevyzerala tak dobre.

R. L.: Prečo?

M. Č.: Už po spustení projektu

nám vikár oznámil, že by bolo lepšie,

keby sme odišli, lebo robíme samé

problémy. Uvedomovali sme si, že je

to jeho názor, a kvôli tomu neopustíme

pacientov… proste sa pokúsime

všetkým ukázať, o čo nám v skutočnosti

ide, aby sa presvedčili, že nie

sme nepriatelia, ale pomocníci.

Tak sme začali pracovať spôsobom

– niečo ako „štát v štáte“, asi

ako Singapur v Číne; prenajali sme si

miestnosť, kde sme mali sklad liekov

a iný potrebný materiál čo sme zakúpili,

a dodávali sme ich priamo na

oddelenia našim verným a oddaným

zdravotným bratom a sestrám, aby

lekárska starostlivosť bola dostupná

najmä tým, ktorí nemajú peniaze.

Personál aj pacienti boli radi, že sme

ostali s nimi, no neskôr sme zistili, že

vikár dostáva zavádzajúce informácie

od „ekonómky“ nemocnice, ktorá

ju tak „riadila“, že všetko čo sme priniesli

– lieky aj prístroje – okamžite

speňažila, a pre nemocnicu sa nevytvoril

žiadny zisk. Často nám robila

rôzne naschvály, aby nás za každú

cenu odradila, len aby sme odišli…

Dozvedeli sme sa, že kontrolu nad

účtovníctvom nemal nikto okrem

nej, a peniaze využívala podľa seba,

čo nám neskôr potvrdil i sám vikár

ako riaditeľ nemocnice. On nemal

ani len podpisový vzor v banke, že

na to nemyslel, lebo jej dôveroval.

Postupne sa mu otvárali oči a požiadal

nás o pomoc ekonóma, ktorý

by transparentne riadil nemocnicu…

a tak sme konečne uvideli svetielko

nádeje pre ľudí v tomto regióne. Od

1. júna minulého roku tam už pôsobí

slovenská ekonómka Renáta Machálková,

ktorá v Afrike oživila štyri nemocnice.

Táto žena žije pre Afriku

a svoju prácu robí obdivuhodne.

R. L.: Aj Vy už trpíte na „africkú chorobu?“ Čo

je vlastne jej príčinou? Sú Afričania iní ľudia

ako my?

M. Č.: Tanzánčania sú veľmi mierumilovní

ľudia, ktorí nikdy neviedli

vojny. Hovorí sa o nich, že sú leniví,

čo som zo začiatku vnímala aj ja – až

neskôr som pochopila, že je to veľmi

povrchné. Keď vycerili na mňa svoje

biele zuby, mala som pocit, že som

stretla najšťastnejšieho človeka na

svete.

R. L.: Aj si myslíte, že sú šťastní?

M. Č.: Oni to neriešia, nezaoberajú

sa tým. Ja som bola len s chudobnými

ľuďmi, a pri práci s nimi som

prežívala zvláštnu radosť. Asi preto,


ROZHOVOR

že akí sú vo vnútri, tak sa prejavujú

aj navonok so svojou nefalšovanou

úprimnosťou a tichou dôstojnosťou.

Toto poznanie je pre mňa veľkou

záhadou, keďže šťastie a pokoj

u nich nezávisia od hmotného blahobytu.

Odpoveď som našla v Posolstve

Grálu od Abdrushina a síce „dávanie

a branie musí byť v harmónii,

a preto ani nemajetní nie sú vylúčení

z možnosti dávania, a to predovšetkým

dávaním seba, svojou povahou

a dobrom a bezpodmienečnou láskou.“

Oni jednoducho sú.

Postupne som došla k smutnému

záveru, že sú zneužívaní – takíto

úprimní ľudia, ktorých otvorené

duše sú mylne považované za slabosť

a neschopnosť? Lebo len to mohlo

spôsobiť, že „sa stali“ ľahkou korisťou

pre dobyvačných otrokárov spolu

s násilným obracaním na „pravú“

vieru. V nemocnici pracujú v harmónii

vedľa seba katolík s moslimom,

anglikánom či luteránom alebo vyznavačom

tradičného afrického náboženstva,

akou bola aj naša domáca

Winifred, ktorá nám varila jednoduché

a zdravé jedlá.

Bola taká empatická a starostlivá,

že keď som ochorela, pripravila mi

kúpeľ, a to musela nanosiť vodu na

hlave v 50-litrových nádobách z veľkej

vzdialenosti; starala sa o mňa

s obrovskou obavou v srdci, ktorú

som čítala v jej hlbokých čokoládových

očiach.

Všimla som si, že títo ľudia neposudzujú,

nerozoberajú životy druhých

a nehodnotia ich. V ich blízkosti

som sa cítila duchovne dokonale

slobodná, sama sebou, čo v domácich

vyvolávalo čoraz hlbšiu dôveru

a vzájomnú úctu a pochopila som, že

prirodzenosťou ľudského ducha väčšiny

Tanzánčanov je dôvera.

Na takéto poznanie som reagovala

ako nutkavý „neurotik“ – ešte viac sa

im odplatiť svojou poctivou prácou

a učiniť všetko, čo by im uľahčilo ich

ťažký život a zlepšilo zdravotný stav.

Každému pacientovi som vyšetrovala

krv a zistila som, že príčinou „lenivosti“

Tanzánčanov je chronický

únavový syndróm spôsobený ťažkou

anémiou následkom dlhodobej

podvýživy a neliečenej chronickej

malárie, ktoré spôsobujú nedokrvenie

všetkých orgánov, najmä mozgových

buniek; k tomu teplo, ťažká

práca na poliach, kontaminovaná

voda, to všetko sa ešte viac podpisuje

na ich podlomenom zdraví. A napriek

všetkému fungujú, žijú a pracujú

s polovičným hemoglobínom…

také hodnoty u nás sú indikáciou

na transfúziu krvi!

Preto sme okamžite začali podporovať

nutríciu gravidných žien a detí

a to vysokoproteínovou výživou a vitamínmi.

R. L.: Financuje takúto pomoc slovenské ministerstvo,

alebo sú to zahraničné granty?

M. Č.: Je to bratislavská univerzita

zdravotníctva a sociálnej práce

Sv. Alžbety na čele s rektorom prof.

MUDr. Krčmérym, ktorému ja súkromne

hovorím slovenský Albert

Schweitzer. Profesor Krčméry založil

humanitárne projekty v Afrike pred

mnohými rokmi tak, že pozval raz

na poľovačku do Afriky solventných

ľudí a potom ich zaviedol do „nemocníc“,

aby im na vlastné oči ukázal

krutú realitu. A tu je výsledok:

nakazili sa „africkou chorobou“, pri

ktorej už viac nemôžu žiť len pre seba,

ale ležia im na srdci životy trpiacich,

chudobných a chorých. Teší ma, že

náš projekt spočívajúci v lekárskej,

finančnej a potravinovej pomoci bol

vedením nemocnice prijatý.

R. L.: Pamätáte si na nejaký silný okamih, prežitie

s pacientom, ktoré vo Vás ostane nadlho?

M. Č.: Nedá mi nespomenúť slová,

ktoré zazneli na záverečnej oslave pred

mojím odchodom, z ktorých som pochopila,

že personál a ľudia okolo mňa

sú nesmierne vnímaví, že nič im neunikne

a všetko chápu, aj keď zvonka

tak nepôsobia. Cez ďakovnú reč som

mala zimomriavky na tele, zovreté

hrdlo a chcelo sa mi plakať. Najmä

pri slovách, že „aj pre nás to musí byť

nesmierne ťažké, prísť na také miesto,

ktoré nemá status nemocnice a stretávať

sa s nepochopením až odmietaním,

ale napriek tomu nás prosia,

aby sme mali s nimi trpezlivosť ako

s deťmi, a postupne sa naučia nové

veci a všetko potrebné, len aby sme

tak skoro od nich neodišli, že budú

dobrými žiakmi….“ Veľa silných okamihov

pochádzalo z mnohých vnútorných

bojov, ktoré som zažívala, keď

som liečila detských pacientov v bezvedomí,

či inom ťažkom stave, keď ma

pohľad do ich očí vydesil – lebo to neboli

oči dieťaťa, ale vyhasnutý pohľad

starca, a zrazu som necítila túžbu zachrániť

mu život za každú cenu a musela

som sa naučiť úplne ináč uvažovať:

„Zachraňujem mu skutočne život,

alebo len predlžujem jeho nezmyselné

utrpenie, hlad, bolesti, ťažké strádanie?“

Najmä, keď som vnímala absurdné

utrpenie matky, ktorá naschvál

nechala vyhladovať svoje neduživé

dieťa, aby ušetrila jedlo pre kŕdeľ ďalších,

ktoré ju doma čakajú. Materinská

láska a bezmocnosť ju hnali k tomu,

aby jej dieťa aspoň na konci svojho

krátkeho života netrpelo. Samozrejme,

urobila som pre neho všetko, no zároveň

som pochopila, čo je moja vôľa

a čo znamená odovzdanosť do Vyšších

rúk.

R.L. Veľmi pekne ďakujem

za rozhovor a prajem

Vám dobré zdravie

a veľa síl!

Zhováral sa Roman Levický

levicky@svetgralu.sk

37

Svet Grálu

36 | 2013


Viktoriino jazero – nemocnica je na brehu, ukrytá v hustom stromoradí

Vnútorný areál nemocnice

Návšteva nedeľnej bohoslužby

Po raňajkách v našom domčeku,

ktorý sme si zútulnili kvetmi a povrazovým kobercom

Tanzánia

38

Svet Grálu

36 | 2013


Detské oddelenie v pôvodnom stave

…a po renovácii s novým náterom postelí a stien, oživených veselou maľbou

Ranná vizita na detskom oddelení

Pri detskom pacientovi je prítomný vždy niekto

z rodiny – neraz staršia sestra

V takomto ťažkom stave prichádzali deti do nemocnice

39

Svet Grálu

36 | 2013


FOTOSERIÁL

Školáci nosia tehly

Deti pomáhajú aj pri ťažkých prácach

Návšteva krajčírskej dielne s nádhernými látkami

40

Svet Grálu

36 | 2013


Jaroslav Klimecký

FRANZ

LISZT

Pokiaľ budeme porovnávať život Liszta

so životmi ostatných veľkých skladateľov,

neubránime sa dojmu, že mal oveľa

viac šťastia, než iní. Aj keď vlastne nebol

krásavec, nepochybne mal veľkú osobnú

príťažlivosť. Bol milovaný, bol obdivovaný,

ako klavírny virtuóz zahŕňaný potleskom,

lichôtkami a slávou.

Vkritických chvíľach našiel vždy niekoho

blízkeho, kto mu prinášal pochopenie,

oddanosť, lásku. Nikdy netrpel

hmotným nedostatkom ako napr.

Mozart, Schubert, spočiatku i Wagner.

Veľa rokov viedol život v blahobyte

a prepychu. To je však iba jedna

stránka jeho života. V skutočnosti ho

šťastie opúšťalo častejšie než ostatných

hudobných velikánov. Napriek tomu je

nesporné, že bol jedným z najväčších

tvorcov – a jeho priekopnícky génius

otvoril cestu nielen Wagnerovi, ale aj

iným hudobným skladateľom, jeho

súčasníkom. Tento jeho vplyv však

ostáva nedocenený.

Je prirodzené, že počas jeho koncertnej

kariéry tvoril takmer výlučne

klavírne diela, virtuózneho rázu (12

etúd najvyššej náročnosti, 6 etúd

podľa Paganiniho, 2 klavírne koncerty).

Ako interpret pôsobil mimoriadne

silným dojmom: akoby darca

života, jedinečný ako nik iný. Všetci

skladatelia, Wagnerom počínajúc

a Richardom Straussom končiac,

podliehali vyžarovaniu Lisztovho

ducha.

„Liszt,“ píše Wagner, „najväčší hudobník

spomedzi všetkých, ktorých

poznám, nemá nič spoločné so skladateľmi,

ktorí sa utiekajú k takzvanej

programovej hudbe, aby zakryli

nedostatky skladieb, ktorým neboli

schopní dať architektonickú formu…

Poznáte skladateľa s väčšou hĺbkou,

hudobníka, ktorý obsiahol všetku

moc hudby dokonalejšie?“ Tieto Wagnerove

slová sú svedectvom jeho hlbokej

lásky k priateľovi, vyznaním vďačnosti

tomu, ktorý mu svojou hudbou

ukázal nové brehy, nové obzory.

WAGNER

Na úplnom počiatku, sotva sa poznali,

poslal Wagner Lisztovi

prosebný list: „…som v smutnej situácii.

Vlastným nákladom, rôznymi

pôžičkami, som vydal svoje tri opery

(Rienzi, Bludný Holanďan, Lohengrin).

A teraz veritelia žiadajú zaplatiť.

Dlh dosiahol päťtisíc toliarov. Mohli

by ste mi ich obstarať? Vy, alebo niekto

iný, kto by ich dal z lásky k Vám?

…Viete, čo by z toho vyplývalo? Stal

by som sa človekom, umelcom, ktorý

by sa už nezaoberal otázkou peňazí

a mohol by pracovať s radosťou a nadšením.

Týmito peniazmi by ste ma

vyplatili z otroctva. Myslíte, že ako

otrok mám túto cenu? Povedzte to čo

najskôr svojmu najoddanejšiemu Richardovi

Wagnerovi.“

Liszt bol týmto až drzým a pánovitým

listom podmanený. Bol

prvý, kto uznal Wagnera ako pána,

41

Svet Grálu

36 | 2013


HUDBA

jeho hrou v univerzitnej sále. O niekoľko

dní počula v kostole spievať

Pater Noster – dielo, ktoré skomponoval

Liszt. Pochopila, že umelec –

interpret je zároveň i tvorcom, skladateľom.

Na druhý deň sa Liszt vybral na

návštevu, aby sa jej poďakoval. Mal

pred sebou mladú dvadsaťosemročnú

dámu, malej, skôr štíhlej

postavy. Nebola krásna. Veľké oči

a čierne vlasy poukazovali na orientálny

pôvod, tatársky typ. Liszt

okamžite pocítil živé sympatie

k tejto zvláštnej žene.

Pri prvom rozhovore zistili, že

majú spoločný vkus, spoločné ideály

v umení, v poézii, vo viere a v živote.

Carolyna sa vyjadrovala plynulou

francúzštinou. Zakrátko obaja pocítili,

aký bolestný by bol ich rozchod.

Carolyna pozvala Liszta na svoj zámok

Voronince na oslavu desiatych

narodenín svojej dcérky, kontesy

Marie. Liszt vedel, že táto dcérka je

jej jediným šťastím…

Carolyna už dlho žila v odlúčení

od manžela, za ktorého sa musela

na otcov príkaz v sedemnástich rodespotu,

a zaplatil za neho výkupné,

čím ho vyslobodil z otroctva. Len tak

môžeme pochopiť, čo pre Wagnera

od prvého okamihu znamenal Liszt,

keď mu podal ruku. Wagner sa jej

chopil ako stroskotanec. Len čo videl,

že mu Liszt odpovedá, že ho chce zachrániť,

nedoprial mu chvíľu pokoja.

Žiada peniaze, aby mohol dať do tlače

ďalšiu operu, aby pomohol svojej žene.

Žiada chúlostivé vyjednávanie – zrušiť

proti nemu zatykač, ktorý ho nútil

žiť mimo Nemecka (Wagner bol stíhaný

za účasť na revolúcii roku 1848

v Drážďanoch). Žia da dobrý klavír,

dokonca dobrého kopistu…

Lisztov život sa od toho Wagnerovho

líšil tak veľmi, ako si len vieme

predstaviť. Liszt bol vždy obklopený

zástupom priateľov, priateliek, mileniek.

Liszt – virtuóz – vyžaroval neodolateľné

čaro, ktorému podľahol

i Wagner. A Liszt videl vo Wagnerovi

protiklad svojho temperamentu.

V jeho listoch čítal vety, ktoré v ňom

vzbudzovali ľútosť i súcit. „Uvažuj,

42

Svet Grálu

36 | 2013

drahý Liszt, či by si mi poslal trochu

peňazí. Musím si kúpiť drevo

a teplý kabát…“ Ten istý človek tvrdí

v ďalších riadkoch s úžasnou istotou

o svojej vnútornej cene: „Pracujem

vytrvalo a dúfam, že dokončím báseň

svojej Valkýry…“

Liszt vedel, aká dôležitá je takáto

práca a nečudoval sa, keď Wagner

od neho žiadal peniaze, aby sa malou

cestou do Álp zotavil po namáhavej

práci…

DVE ŽIVOTNÉ

LÁSKY

Ako dvadsaťdvaročný sa Liszt zamiloval

do grófky Marie d´Agoult,

o šesť rokov staršej ženy. Tá preruší

všetky vzťahy s manželom a odchádza,

či skôr uteká, s dieťaťom a s milencom

do Ženevy. Liszt sa na čas vytráca

z koncertných siení a prežíva chvíle

osobného šťastia.

Z tohto zväzku sa postupne narodia

tri deti: Blandina, Cosima a Daniel.

Liszt nevydrží v Ženeve dlhšie než rok.

Okolo roku 1839 čiastočne opúšťa milenku

a matku svojich troch detí, keď

si prestávajú rozumieť. Maria a Franz

si spočiatku vyhovovali telom i dušou,

takže každé odlúčenie ťažko niesli, ale

charakterom sa k sebe vôbec nehodili.

Maria mala komplikovanú povahu:

premrštenú mienku o sebe, divokú

žiarlivosť, bezuzdnú pýchu.

DOŽIVOTNÁ

DRUŽKA

Liszt končil koncertné turné

po Rusku v Kyjeve. Uzavrel ho,

ako bolo jeho zvykom, dobročinným

koncertom. Ráno po koncerte dostal

nadšený list podpísaný ženským

šľachtickým menom a v prílohe sto

rubľov pre chudobných.

Poslala mu ich kňažná Carolyna

Wittgesteinová, ktorá bola uchvátená

Marie d´Agoult


HUDBA

koch vydať. Liszt zostal na Voroninciach

tri mesiace. Bolo to obdobie

šťastia a lásky. Za jeho pobytu sa

začala Carolyna pripravovať na odchod

z Ruska. Nebol jednoduchý.

Bol rok 1848, nepokojná doba a navyše

tomu ešte bránila rodina z finančných

dôvodov. Konečne sa

stretli vo Viedni, ale ani tam nebol

pokoj. V júni sa napokon dostali

obaja do Weimaru, kde Liszt prijal

miesto kapelníka.

WEIMAR

Vtvorbe sa Liszt obracal prevažne

k symfonickému odboru a čiastočne

k veľkým vokálnym formám.

Z celej Lisztovej tvorby je najcennejšia

forma symfonickej básne. V rokoch

1854–1858 ich skomponoval

trinásť. Aj vo vokálnych dielach inklinoval

k veľkým formám (Oratórium

Svätá Alžbeta, Kristus), s prevahou

zborov. Ďalej Ostrihomská

slávnostná omša, Uhorská omša

korunovačná; a nakoniec sú to dve

symfónie: Faustovská 1847 a Dantovská

1856. Vo svojich omšiach

a v omši Requiem pre mužské hlasy

je Liszt priekopníkom reformných

snáh v katolíckej chrámovej hudbe.

Vo Weimare sa k Lisztovi zbiehali

umelci všetkých odvetví – tvoriví

i výkonní, a hľadali u neho umeleckú

i ľudskú pomoc.

RÍM

Vroku 1861 presídlil Liszt z umeleckých

i súkromných dôvodov

do Ríma. Tri a pol roka po svojom

príchode vykonal skutok, ktorým

zavdal príčinu k nekonečným dohadom.

Prijal totiž nižšie vysvätenie

v kaplnke monsignora Hohenlohe vo

Vatikáne. O tomto kroku vedeli iba

traja ľudia: monsignor Hohenlohe,

pápež a kňažná Wittgesteinová.

Skúsme si predstaviť, aký úžas, výsmech,

pohoršenie, ale aj súhlas vyvolala

táto premena. Zázračné dieťa

sa presadilo ako neprekonateľný

virtuóz. To by ešte mohlo byť. Virtuóz

sa stal skladateľom; aj s tým sa

mnohí zmierili, aj keď neradi. Ale

Carolyna Wittgesteinová

teraz dokonca, neúnavný milenec,

vynikajúci človek veľkého sveta sa

premenil v abbého! To presahovalo

všetky medze! Vôňa kadidla a sakristie

sa rozhodne nepáčila. Obrala

ho o početné sympatie. Wagner mu

už dlho nepísal; zreteľne sa odcudzil.

Ak uvážime všetky útrapy, intrigy,

závisť, prežité vo Weimare, smrť syna

Daniela, dvadsaťdvaročného študenta

práv, môžeme pochopiť, prečo

sa Liszt uchýlil do lona cirkvi. Vrúcnosť

jeho viery bola skutočná, hlboká.

Práve tak ako u Carolyny.

Od chvíle, čo spojil svoj život so

životom Carolyniným, stále, so

všetkou poctivosťou túžil, aby toto

spojenie mohol uzákoniť manželstvom.

Konečne v máji 1861 malo

byť v Ríme manželstvo uzavreté.

V predvečer toho dňa došiel list s pápežskou

pečaťou: pápež na žiadosť

rodiny Wittgesteinových nariadil

úplnú revíziu sporu. Nikdy už nebu-

deme manželia… pomyslel si Liszt aj

kňažná. A tak sa aj stalo.

BOLESTNÁ

DRÁMA

Dozrievali vážne udalosti. Wagner

po najbúrlivejšej etape svojho života,

keď tragicky stroskotala jeho

láska k Mathilde Wesendonckovej,

(bola inšpiráciou k jeho opere Tristan

a Isolda) sa zúrivo bil s nepriazňou,

so záväzkami, dlhmi, bol na pokraji

neodvratnej skazy.

Jedného dňa ho akýsi neznámy

muž vyhľadal v hoteli. Bol to vyslanec

mladého bavorského kráľa

Ľudovíta II. Ten povolával Wagnera

k sebe do Mníchova. Zaplatil

za neho všetky dlhy a prepožičal mu

vilu a všetko, čo potreboval ku svojej

činnosti. Napriek tomu sa Wagner

časom cítil veľmi opustený. Toľko rokov

túžil po žene, ktorá by bola myšlienkou

i telom. Tvár Cosimy Lisztovej-Bülowovej

bola ešte kdesi v tieni,

no pre umelca bol v nej prísľub svetla.

Na Wagnerovo pozvanie prišla

Cosima so svojimi dvomi dcérkami

do Mníchova. Jej manžel, výborný

klavirista, obľúbený Lizstov žiak

Hans von Bülow, váhal. Cítil už predtým,

ako ho Wagner ovláda, cítil Nibelungovo

počarenie Cosimy, ktorú

mu teraz neúprosne odníme. Chápal

to ako tvrdý osud. Cosima, práve tak

ako jej otec Franz Liszt bola zrodená

pre lásku, avšak pre požiadavku najvyššiu.

Pre obeť.

V októbri l864 dostal Bülow

od Liszta list: „Bez toho, aby som si

dovolil radiť, trvám na tom, aby ste

sa okamžite usadili v Mníchove. Niet

iného východiska. Očakáva Vás tam

veľká úloha bolestných povinností…

moja modlitba a moja najhlbšia náklonnosť

sú s Vami.“

Čo sa má stať, stane sa. Bülow

so ženou a deťmi sa usadili

43

Svet Grálu

36 | 2013


v Mníchove. Tak začala dráma, ktorej

zápletka sa rozuzlila až po piatich

rokoch. Dlho sa vliekol trápny

rozvodový spor s Bülowom, až sa

Cosima stala konečne zákonitou

manželkou Richarda Wagnera. Už

dlhší čas bola Wagnerovou milenkou,

no len posledné dve deti, Isolda

a Eva, narodené 1865 a 1867, boli deti

Wagnerove. Až vtedy súhlasil Bülow

s rozvodom.

Ak uvážime citové zväzky spájajúce

Liszta s dcérou Cosimou, Wagnera

s Bülowom, môžeme si predstaviť

bolestné otrasy, ktoré Liszt

prežíval. Aj Bülow sa veľmi trápil.

Wagner sa odklonil, už neobdivoval

Lisztovu hudbu ako predtým. Cosima

tým trpela, ale väčšinou súhlasila

s manželom. Duchovne sa otcovi

odcudzila a milovala z duše len Wagnera

a jeho diela.

V Lisztovi nebol hnev ani ľútosť,

ale skôr hrdosť, že nielen hmotne, ale

i duchovne prispel ku vzostupu takého

génia. Skrytá bolesť však v ňom

hlodala. Wagner už nepôsobil povzbudivo;

vyvolával v ňom skľúčenosť

a oberal ho o odvahu. Liszt sa

od Wagnera odlúčil, miloval však

a obdivoval jeho hudbu stále.

V rímskom období sa Lizst takmer

celkom obmedzil na hudbu chrámovú.

Bol to výsledok jeho náboženských

sklonov, ktoré rástli s pribúdajúcim

vekom. No aj tie dokázal spojiť

s veľkorysým životným štýlom. Celý

svet v ňom videl víťazného bojovníka,

strážcu a ctihodného patriarchu

veľkých umeleckých

ideálov.

Franz Liszt

zomrel v Bayreuthe

v júli 1886.

Jaroslav Klimecký

Literatúra:

Maria Tibaldi Chiesa: Romantický život Lisztův

44

Svet Grálu

36 | 2013

Aj v kóme sú schopní

komunikovať

Lekári často nesprávne vyhodnotia, nakoľko sú pacienti v kóme

schopní reagovať na podnety. K tomuto záveru dospela „Spoločnosť pre

klinickú neurofyziológiu a funkčné zobrazovanie“ (DGKN). Bádateľom

tejto spoločnosti sa podarilo pomocou vysokofrekvenčnej elektroencefalografie

a magnetickej rezonancie dokázať, že pacienti v kóme na podnety

reagujú. Podľa ich zistení každý piaty pacient vykazuje známky vedomých

reakcií, ktoré inak bežnými postupmi nie je možné zistiť. DGKN sa

usiluje o to, aby sa pri posudzovaní pacientov v kóme častejšie používali

nielen vizuálne, ale aj špeciálne elektrofyziologické metódy.

Pomocou signálov magnetickej rezonancie sa s týmito pacientmi podarilo

uskutočniť dokonca aj jednoduchú komunikáciu. Pacient tak zvládol

odpovedať „áno“ či „nie“ na závažné otázky týkajúce sa jeho života.

Zdroj: http://dgkn.de


NAJPREDÁVANEJŠIA, ALE NAJMENEJ ČÍTANÁ?

KNIHY MOJŽIŠOVE: NEBERTE ICH DOSLOVNE!

V zozname najpredávanejších kníh

na svete je Biblia stále na neohrozenom

prvom mieste. „Knihy kníh“ sa predalo

odhadom dve až tri miliardy výtlačkov.

Po tomto bestselleri nasleduje čínska

zbierka citátov Mao Ce-tunga, po prvýkrát

vydaná v roku 1966 (cca 1,5 miliardy

výtlačkov) a „Manifest komunistickej

strany“ Karla Marxa a Friedricha Engelsa

z roku 1848 (cca 500 miliónov výtlačkov).

Časť „Písma svätého“ v podobe piatich

Kníh Mojžišových, ktoré sa považujú

za „Božie zjavenie“, patrí k základom

viery v kresťanstve, židovstve

a mnohých ďalších náboženských skupinách.

Pritom dodnes zostáva nezodpovedaná

hlavná otázka: majú uvedené

texty iba symbolický význam,

alebo ich človek má brať doslova?

Povedzme si: radšej nie. Ak totiž pominieme

historické okolnosti vzniku

spisov a výroky z nich vezmeme doslovne

za pravidlá do dnešnej doby,

potom sa ukáže, že Knihy Mojžišove

sú v mnohých ohľadoch všetko možné,

len nie sväté. Napríklad sa v nich uvádza,

že si človek môže vydržiavať otrokov

a otrokyne, ale mal by ich kupovať

iba zo susedných krajín (Leviticus,

25, 44). Nekompromisne sa vyžaduje

aj dodržiavanie odpočinku v siedmy

deň týždňa. Kto v nedeľu pracuje, má

byť potrestaný smrťou (Exodus, 35, 2).

Trest smrti ukameňovaním sa má

podľa 3. Knihy Mojžišovej vykonať

na každom, kto hanobí meno Božie:

„Celá pospolitosť ho ukameňuje“ (Leviticus,

24, 16). Tento osud má podľa

5. Knihy Mojžišovej stihnúť aj ženy,

ktoré mali pohlavný styk pred uzavretím

manželského zväzku. Pokiaľ

pri takom obvinení „u tej dievky nebolo

zistené, že je panna, teda vyvedú

dievku ku vchodu do domu jej

otca, mužovia jej mesta ju ukameňujú

a zomrie…“ (Deuteronomium,

22, 20–21).

V „Písme svätom“ existujú aj ďalšie

takéto príklady, ktoré dnešného čitateľa

stavajú pred skľučujúcu otázku,

ako mohli ľudia takéto náboženské

predpisy, ktoré otvárajú brány náboženskému

fanatizmu, vôbec sformulovať

– a potom ich ešte označovať

za „Slovo Božie“.

Je samozrejmé, že dnes sa už nemôžeme

skutočne vcítiť do životnej situácie

ľudí vtedajšej doby – nad motívmi

autorov sa dá už len špekulovať. Nielen

tieto uvedené, ale aj ďalšie príklady

textov však ukazujú, že vôbec nie je

namieste brať biblické texty doslova.

Namiesto toho treba hľadať pravdu

„medzi riadkami“ (čo ostatne platí pre

všetky náboženské zjavenia). K tejto

pravde sa však priblížime iba vtedy,

ak znovu objavíme prvotný význam

biblických spisov. Mnohé prikázania

dnes vnímame príliš ľahkomyseľne –

ako napr. uctievanie mena Božieho,

mravnosť, nedeľný pokoj atď. – a pritom

majú pre náš duševný a duchovný

vývoj veľký význam (viď. pozoruhodný

výklad „Desiatich Božích prikázaní“

od Abd-ru-shina).

Bez ohľadu na konkrétne historické

okolnosti má čítanie Biblie podnecovať

človeka k novému objavovaniu tradičných

hodnôt a k ich začleňovaniu

do praktického života – bez obmedzenosti

alebo fanatizmu. Učme sa predovšetkým

triezvo skúmať všetko, čo je

napísané. Ak budú čitatelia vynakladať

toto nevyhnutné duchovné úsilie,

potom by mohla stratiť opodstatnenie

domnienka, že

Biblia je síce najpredávanejšou,

ale najmenej

čítanou knihou.

Werner Huemer

huemer@ s vetgralu.sk

45

Svet Grálu

36 | 2013


46

Svet Grálu

36 | 2013

ROVNOVÁHA MEDZI

DÁVANÍM A BRANÍM

Príroda sama sa vždy snaží o udržanie

rovnováhy. Kde vzniká určitá

nerovnováha, zasiahnu nivelačné sily,

aby tento nesúlad vyrovnali.

Vo vzťahu k deťom to znamená:

čím viac povinností dieťa dobrovoľne

prevezme, tým viac práv mu rodičia

môžu poskytnúť.

A naopak: pokiaľ dieťa nechce

prevziať žiadne povinnosti, nemôže

zlatých pravidiel

úspešnej výchovy (3)

12(Ne)správajme sa k dieťaťu ako k dospelému

Mali ste už možnosť vyskúšať niektoré z našich pravidiel? Urobili ste už niečo inak než doteraz? Potom vám gratulujeme,

a zároveň vás pozývame na preskúmanie ďalších dvoch nemenej zaujímavých zásad. Piate pravidlo.

sa dožadovať práv. Toto pravidlo

sa málokedy dostatočne dodržiava.

Staršie deti alebo mladiství mávajú

často práva dospelých, ale povinnosti

takmer na úrovni malých detí. Nie je

to správne. Týmto spôsobom ťažko

dosiahneme, že sa u dieťaťa vyvinie

objektívny zmysel pre realitu.

Neblahým následkom tejto nerovnováhy

je vynucovanie si mnohých

„samozrejmostí“, ktoré sú práve „in“,

a to bez poskytnutia protihodnoty.

Deti si potom dary ani nevážia, keď

za pekný úsmev dostanú napr. najnovšiu

verziu mobilného telefónu,

počítačové hry, atď.

Pokiaľ je pomer medzi dávaním

a braním v rovnováhe, potom sa u dieťaťa

rozvíja zmysel pre vnímanie hodnoty,

ktorú práca alebo vec reálne má.

Vo väčšine prípadov nemá zmysel

deťom neustále niečo zakazovať.

O tom sme už písali minule. Môže

sa stať, že u dieťaťa tak vznikne pocit

akejsi prázdnoty, ktorý má za následok

ešte väčšie naliehanie. No ako


VÝCHOVA

sme si už povedali, riešenie musí byť

prijateľné pre obe strany. Niekedy je

potrebná podmienka, inokedy alternatíva…

Napríklad u nás doma sme nikdy

nemali televízor. Nevnímali sme to

ako problém. Namiesto toho sme pravidelne

chodievali s deťmi do kina,

kde sme spoločne sledovali tie najkrajšie

filmy. Boli to pre nás veľmi

krásne okamihy. Po predstavení sme

si zašli do cukrárne alebo pizzerie.

Deti tak mali príležitosť porozprávať

sa s nami o tom, čo videli, čo ich zaujalo,

vypytovali sa a vyslovovali svoje

názory, rozvíjali fantáziu…

Čo chcú deti naozaj? – Je to predovšetkým

naša pozornosť, náklonnosť,

spoločne prežívaný čas a vedomie, že

to, čo potrebujú, aj dostanú.

Je dôležité, aby dieťa dostávalo príležitosť

a mohlo sa rozhodovať samé,

aby sme ho viedli, nie k niečomu nútili.

Jeden príklad z praxe: staršie

dieťa sa sťažuje, že musí stále vynášať

smeti. Naopak, mladšie sa nechá

desaťkrát prosiť, a nakoniec aj tak

zabudne. Matka staršej dcére povedala:

„Ty nikdy nezabudneš vyniesť

kôš. Zrejme si už dosť veľká na to,

aby si mohla ísť sama s kamarátkou

do kina. No tvoja sestra tak ďaleko

ešte nedospela.“ Mladšia, ktorá to počula,

bola prekvapená. Žeby to bolo

také jednoduché? Takto sa na to ešte

nikdy nepozerala! Odvtedy už viac

neboli problémy s vynášaním odpadkov

ani u mladšej dcéry. Čoskoro potom

aj ona mohla ísť sama s kamarátkou

do kina.

Nechajme svoje deti rozhodnúť,

kedy dozrejú k samostatnosti. Väčšinou

to pobadáme na mnohých

maličkostiach všedného dňa. Len

naznačme, a nechajme dieťa rozhodnúť

sa samé.

Keď sa s mladými ľuďmi rozprávame

o ich prianiach a záujmoch, zároveň

sa ich pýtame, či už niekedy

prišli za rodičmi s nejakou zaujímavou

ponukou alebo návrhom. Mali

by ste vidieť ich pohľady…

Pokiaľ niečo chcem, musím pre to

niečo urobiť. Ak na to nemám vlastné

prostriedky, potom musím zistiť, kto

ich má a čo mu môžem za ne ponúknuť.

Celkom prosté – dávanie a branie

musí byť v rovnováhe. Aj v Biblii

sa píše „Dávanie je blaženejšie než

branie“. Aby sa mohol pohár naplniť,

musí sa najprv vyprázdniť…

A na to nadväzuje ďalšie pravidlo:

REŠPEKT DETÍ

VOČI RODIČOM

Rešpekt je úcta alebo vážnosť,

ktorú nám druhí dobrovoľne prejavujú.

Pokiaľ nie sme pre svoje deti

prirodzenou autoritou, nemáme náležitý

rešpekt, je načase prehodnotiť

vlastné správanie. Deti sú naším

dokonalým zrkadlom. Je to – ako

takmer všetky výzvy – cenná pomoc

a inšpirácia, ako mnohé pochopiť

a ďalej sa rozvíjať. Pritom treba

brať do úvahy ešte dva aspekty:

1: Nesprávať sa k svojmu dieťaťu ako

k dospelému. Musí byť jasné, kto sa

o koho stará, kto je rodič, „kto je tu

šéfom“.

Mimochodom: na akom mieste

pri stole sedáva vaše dieťa? Možno

indiskrétna, možno banálna otázka,

ale úprimne… za „vrchstolom“? Potom

sa nečudujte, ak nemáte autoritu,

pretože na čestnom mieste vždy sedí

ten, komu preukazujeme úctu.

Rodičia sú z hľadiska životných

skúseností a zrelosti na inom stupni,

mali by byť vzorom. Príkladom ide

obyčajne vnútorne silnejší, vyspelejší,

nie ten slabší. Deti chcú k rodičom

vzhliadať, preto snaha o kamarátstvo

na rovnocennej úrovni

môže správnu výchovu kompliko-

vať. A vážne: skúsme svoje deti usadiť

po boku stola – i keby to pre nás

bolo kvôli priestoru zložitejšie.

Musíme brať do úvahy, že deti nemožno

jednoducho vyniesť na úroveň

rodičov. Budeme to teda my,

rodičia, ktorí niekedy zostúpime

na úroveň detí a odtiaľ ich pozdvihneme

a povedieme ďalej.

Deti treba na ich ceste, vlastne

na našej spoločnej ceste, sprevádzať

krok za krokom. Budú nás nasledovať,

dokiaľ to pre ne bude nutné, a pri

každom ďalšom kroku sa s nami

budú lúčiť…

2: Rozprávajme ako k dospelému

Možno sa na prvý pohľad zdá, že si

protirečíme, no ide len o to, nepreháňať

v komunikácii s deťmi so zdrobneninami!

Dokonca i veľmi malým

deťom môže takéto vyjadrovanie vadiť,

môžu cítiť, že nie sú brané dostatočne

vážne, akoby ničomu nerozumeli.

Ony však rozumejú veľmi dobre

aj napriek tomu, že sú na svete ešte

len krátko. Odporúčame preto používať

jednoduchú, jasnú, zreteľnú a zrozumiteľnú

reč. Snažme sa hovoriť so

svojimi deťmi správne a kultivovane,

veď deti učíme materinskému jazyku.

Čím rozmanitejšie sa človek naučí hovoriť,

tým viac si rozvíja schopnosť

myslenia a vnímania, a o to lepšie sa

bude vedieť vyjadrovať.

Aj tým najmenším sa dá jasnými

slovami vysvetliť, čo chceme. Prekvapia

nás, ako rozumne budú reagovať

a s akou ochotou sa budú riadiť naším

príkladom.

Prajeme vám krásny čas prežitý

s vašimi deťmi,

nech je plný

porozumenia

a harmónie!

Birgit a Philipp

Siefertovci

redakcia@svetgralu.sk

47

Svet Grálu

36 | 2013


CIVILIZÁCIA

Znamenia doby

Prichádzajú poslovia apokalypsy?

Siegfried Hagl

Už desaťročia počúvame varovania, že svetové hospodárstvo sa už nemôže spoliehať na

ďalší rast, že politici musia konečne začať myslieť prezieravo a globálne; a predovšetkým,

že my, ľudia, musíme zmeniť svoj postoj k prírode a spôsob správania. Teraz už tieto varovania

prichádzajú i od „poslov apokalypsy“. Právom?

48

Svet Grálu

36 | 2013


CIVILIZÁCIA

Čoraz viac ľudí uznáva, že problémy

vo svete z roka na rok rastú a ich riešenie

je stále ťažšie. Mnohí tvrdia, že

sa naša vedecko-technická civilizácia

ocitla na scestí, ktoré povedie ku

katastrofe.

Doposiaľ šlo všetko hladko: hospodárstvo

funguje, kto má peniaze,

môže si kúpiť čo len chce, politici

sú z titulu svojej funkcie optimisti

a ekonomické prognózy budúcnosti

nie sú vôbec zlé. Nebolo by teda lepšie

radšej sa o nič nestarať?

ZNEPOKOJUJÚCA

INVENTÚRA

Pozrime sa na podstatné fakty,

ktoré nás predsa len znepokojujú:

▶ Počet obyvateľov Zeme dosiahol

7 miliárd a rastie ďalej.

▶ Klimatické zmeny sú nepopierateľné,

i keď sa o ich príčinách stále

vedú spory. Hrozí nebezpečenstvo

rozšírenia púští.

▶ Hladina morí stúpa a ohrozuje

záplavami ostrovy a pobrežia, kde

leží mnoho veľkomiest. 1

▶ Veľké oblasti zeme sa stávajú neobývateľnými

následkom rozširovania

púští, stúpajúcej hladiny morí

a iných ekologických poškodení. Milióny

klimatických migrantov si musia

hľadať nové miesto na život.

▶ Svetové katastrofy sú stále častejšie

a väčšie.

▶ Živočíšne a rastlinné druhy

vymierajú v sotva predstaviteľnom

rozsahu.

▶ Rastie počet chudobných; dokonca

i v priemyselných krajinách

ako sú USA.

▶ Milióny ľudí v rozvojových krajinách

trpia nedostatočnou výživou

a nedostatočnou lekárskou starostlivosťou.

▶ Rozširovanie poľnohospodárskych

plôch je už sotva možné.

Naopak, erózia, sucho, vyčerpanie,

rastúca potreba ciest, budov, priemyselných

objektov z nich ešte

ukrajuje.

▶ Výnosy v poľnohospodárstve:

ako a či vôbec porastú zavedením

novších pestovateľských metód,

zavlažovaním, hnojením, génovou

technikou, ochrannými prostriedkami

rastlín, je sporné. K nedostatku

potravín každopádne

prispieva aj využívanie potravinárskych

rastlín na výrobu bio liehu.

Je nevyhnutné zastaviť aj klčovanie

tropických dažďových pralesov.

▶ Nedostatok vody hrozí v mnohých

regiónoch sveta, nielen v rozvojových

krajinách.

▶ Nedostatok dôležitých surovín

a zdrojov energie – predovšetkým

ropy – sa môže prejaviť už v blízkej

budúcnosti.

▶ Globalizácia naštartovala najtvrdšiu

konkurenčnú súťaž všetkých

čias. Krajiny s lacnou pracovnou

silou sa často veľmi málo

starajú o životné prostredie a už vôbec

nie o sociálne štandardy. Pre

vyspelé krajiny znamenajú konkurenciu

a ohrozujú ich pracovné

miesta a blahobyt.

Riešenie svetových problémov je

neoddeliteľne späté s využívaním

jestvujúcich prírodných zdrojov,

s energetickou situáciou a s problémom

nárastu obyvateľstva.

HRANICE RASTU

Od roku 1972 sa hovorí o „hraniciach

rastu“, na ktoré ľudstvo vo svojom

vývoji narazilo už veľakrát. Pokrok

v ľudskej civilizácii vždy súvisel

s lepším využitím existujúcich zdrojov

alebo s objavom nových; tým sa

posúvala “konečná hranica rastu”.

Svedčia o tom dôležité úseky ľudských

dejín:

▶ Rozvinutá civilizácia: organizovanou

spoluprácou, napr. pri zavlažovaní

polí, sa lepšie využívali

existujúce zdroje a sprístupňovali

sa nové už pred 5000 rokmi – bol

to prvý predpoklad pre vznik miest

a štátov. Súčasne sa zvyšovala ťažba

dreva, a vyčerpávala alebo devastovala

sa pôda. Krajiny, ktoré zaviedli

poľné hospodárstvo, sa dnes z väčšej

miery premenili na púšte a neúrodné

zóny.

▶ Domestikácia koní v treťom tisícročí

pred Kristom spôsobila kultúrno-historickú

revolúciu. Kôň ako

nosné, ťažné a jazdecké zviera sa stal

v civilnej i vo vojenskej sfére nenahraditeľný.

Bez koní (alebo i tiav) by pravdepodobne

nevznikli žiadne veľké

ríše. Až do 19. storočia bol pre človeka

najrýchlejším dopravným prostriedkom

chrbát cválajúceho koňa.

▶ Prvé veľké ríše antiky (napr.

egyptská, perzská, rímska, čínska,

indická, mongolská) si podmanili

cudzie krajiny a využívali ich, keď

im už nepostačovali vlastné prírodné

zdroje.

▶ Kolonializmus: ďalší rozvoj

techniky a hlbšie znalosti prírodných

vied umožnili v 15. a 16. storočí

cesty veľkých moreplavcov a v 17.

storočí boli súčasťou vedecko-technickej

civilizácie, ktorá sa rozšírila

do celého sveta.

▶ Uhlie: po stáročia trvajúcom

drancovaní lesov kvôli spracovávaniu

kovov, stavbe lodí, získavaniu

energie atď. umožnila v 18. storočí

ťažba uhlia zrod priemyselnej revolúcie.

▶ Ropa a zemný plyn: v 20. storočí

stratilo uhlie svoj strategický význam.

Stále dôležitejšími sa stávajú

ropa a zemný plyn.

▶ Alternatívne energie: v 21. storočí

sa musia fosílne palivá nahradiť

ekologickými, obnoviteľnými

zdrojmi energie. Ak sa to nepodarí

49

Svet Grálu

36 | 2013


CIVILIZÁCIA

Spotreba energie v západných krajinách

Časové obdobie Kultúra kcal na osobu a deň Počet obyv. v mil.

14 000 pred Kristom

mladšia doba

kamenná

4,5 cca 0,2

4 000 pred Kristom poľnohospodárstvo 12 cca 20

2 000 pred Kristom spracovanie kovov 20 cca 250

1 po Kristovi vyššie kultúry 36 cca 300

400 po Kristovi sťahovanie národov 33 cca 200

700 po Kristovi chaos v Európe 29 cca 250

1 200 po Kristovi neskorý stredovek 30 cca 400

1 600 po Kristovi baroko 34 cca 500

1 800 po Kristovi kolonizácia 44 978

1 900 po Kristovi industrializácia 107 1 650

2 000 po Kristovi globalizácia 267 6 158

(2 050 po Kristovi svetový mier 9 100?)

dostatočne rýchlo, naša civilizácia

sa dostane do problémov.

Podľa známeho historika Iana Morissa

sa civilizácie ocitli na medznej

hranici rastu už veľakrát. V prvom

storočí sa na takýto strop dostala

rímska ríša a potom sa rozpadla.

K podobnej situácii došlo aj v Číne

o tisíc rokov neskôr.

Aj pre našu vedecko-technickú civilizáciu

existuje konečná hranica

rastu, ktorá sa dá veľmi ťažko určiť.

Zoznámime sa s ňou najneskôr

vtedy, keď sa stretneme s jej katastrofálnymi

následkami.

SPOTREBA ENERGIE

A ŽIVOTNÝ ŠTANDARD

Vývoj civilizácie – teda životná úroveň

a civilizačný pokrok – sa vždy

50

Svet Grálu

36 | 2013

spájali s využívaním prírodných

zdrojov a obzvlášť so spotrebou

energie. Podľa toho môžeme civilizáciu

prirovnať k živej prírode: vyššie

formy života, ako napr. teplokrvní

vtáci a cicavce, spotrebujú viac energie

na gram telesnej hmotnosti než

napr. ryby alebo plazy.

Tak sa spotreba energie stáva indikátorom

stupňa evolúcie ľudskej

spoločnosti. 2 Paralelne, najprv s pomalou,

neskoršie s exponenciálne

rastúcou spotrebou energie narastá

i počet obyvateľstva.

Životná úroveň a spotreba energie

v kultúrnych krajinách celého sveta

sa až do obdobia kolonizácie veľmi

nelíšili. Spotreba energie drasticky

narástla až s industrializáciou v priemyselných

krajinách, zatiaľ čo ostatné

krajiny stagnovali.

V súčasnosti je spotreba energie

na osobu v rozvojových a rozvíjajúcich

sa krajinách ešte stále nižšia

než v priemyselných krajinách.

No rýchlo rastúce krajiny s veľkým

počtom obyvateľov (napr. Brazília,

Čína, India) ich čoskoro doženú. Je

nutné rátať s tým, že za pár desaťročí

bude v týchto krajinách spotreba

energie na jedného obyvateľa

porovnateľná s priemyselnými

štátmi súčasnosti.

K zaujímavým číslam dospel David

Douglas, viceprezident firmy „Sun

Microsystems“. Zisťoval, čo sa stane,

keď pribudne ďalšia miliarda ľudí

a my dáme každému jednu 60-wattovú

žiarovku: „Hmotnosť jednej

žiarovky je asi 20 gramov i s obalom.

Ale miliarda žiaroviek váži 20 000

ton, toľko, čo 15 000 vozidiel Toyota

Prius. Teraz tie žiarovky rozsvietime.

Ak svietia všetky žiarovky súčasne,


CIVILIZÁCIA

spotrebujú 60 000 megawattov. Našťastie

budú svietiť len štyri hodiny

denne, takže v rovnakom čase bude

spotreba len asi 10 000 megawattov.

Z toho vyplýva, že by sme potrebovali

napr. 20 nových 500 megawattových

tepelných elektrární len na

to, aby si ďalšia miliarda ľudí mohla

rozsvietiť svetlo“.

Táto vývojová línia – rastúca

spotreba energie a ohromný nárast

obyvateľstva – dostáva hospodárstvo

pod trvalý tlak. Podľa názoru

ekológov prekročí naša civilizácia

výkonnosť planéty Zem v priebehu

jedného desaťročia, a v 21. storočí

sa situácia ešte zdramatizuje. Najneskôr

do polovice storočia sa budeme

musieť rozhodnúť, či ľudstvo

vykročí novou, doposiaľ neznámou

cestou, alebo či svetová ekonomika

upadne do turbulencií. Ian Morris

na to hovorí: „Podobne ako Rimania

v období rozpadu svojej ríše aj

my narážame na strop súčasných

možností. Buď prejdeme transformáciou,

ktorá pomôže zvládnuť

následky priemyselnej revolúcie

a vyrieši väčšinu našich problémov,

alebo sa rútime do katastrofy,

aká tu dosiaľ nebola. A potom sa

rýchlo dostavia poslovia apokalypsy:

zmeny klímy, hladomor, epidémie,

toky migrantov, kolabujúce

štátne zriadenie.“

DOGMA

HOSPODÁRSKEHO

RASTU

I keď svetové hospodárstvo v posledných

desaťročiach rástlo, hlad a chudoba

v našom svete sa nezmenšujú.

Pre ľudí s nízkymi príjmami a pre

znevýhodnené

osoby

nie sú výhľady

do budúcnosti

nijako ružové

ani v samotných

priemyselných

krajinách ako sú USA, a priepasť

medzi chudobnými a bohatými sa

stále zväčšuje. Dôvody sú viaceré:

nehospodárnosť, korupcia, (organizovaná)

kriminalita, zadĺženosť

štátov, nekompetentné vlády, svetový

finančný systém vymykajúci sa

„Svet má problém, ktorý sa dá vyjadriť slovami: trpký,

rovnostársky, preľudnený. To znamená, že globálne

otepľovanie, nebývalý nárast strednej triedy na celom

svete a rýchly nárast počtu obyvateľstva spôsobujú

povážlivú nestabilitu našej planéty. Spoločné pôsobenie

týchto troch faktorov sťažuje zásobovanie energiou,

urýchľuje vymieranie rastlín a živočíchov, zvyšuje

nedostatok energie, zosilňuje diktatúru ropného

priemyslu a vyhrocuje klimatické zmeny.“

Thomas L. Friedman

(Z knihy „Was zu tun ist“, Suhrkamp, Frankfurt, 2009, str. 14)

kontrole a samozrejme nárast obyvateľstva.

Ako príklad uveďme Afriku, ktorá

mala na konci druhej svetovej vojny

asi 200 miliónov obyvateľov a nebola

nijako zvlášť husto osídlená.

Podľa vtedajších predpovedí čakala

tento kontinent, bohatý na suroviny,

dobrá ekonomická budúcnosť. Dnes

tam žije miliarda obyvateľov, zúria

občianske vojny, rozpadajú sa štáty,

množstvo ľudí hladuje a má nedostatočnú

zdravotnú starostlivosť. Počet

obyvateľstva naďalej narastá, za

rok pribúda 20 miliónov ľudí. Preto

Naša civilizácia prekročí výkonnosť

planéty Zem v priebehu

jedného desaťročia

musí Afrika – okrem toho, čo jej už

dnes chýba – rok čo rok obstarať potraviny,

ošatenie, materské škôlky,

školy, nemocnice, bývanie, pracovné

miesta, pre ďalších 20 miliónov obyvateľov.

V ostatných častiach sveta – napríklad

v Indii alebo v niektorých štátoch

južnej Ameriky – nie je situácia

o nič menej dramatická. Celkovo

narastá počet obyvateľstva ročne

takmer o 60 miliónov (čo je približne

160 000 denne).

V súčasnosti majú politici a ekonómovia

na všetky svetové problémy jedinú

odpoveď: ďalší hospodársky rast.

Tento rast sa zdá nevyhnutný, pretože

obyvateľstva stále pribúda a tým

rastie i spotreba. Ale odkiaľ vziať dostatok

potravín, suroviny a priemyselné

výrobky, energiu potrebnú na

ich výrobu? Podľa prognózy OSN na

rok 2050 má mať celosvetová populácia

9,1 miliardy a v roku 2100 má

dokonca dosiahnuť 10,1 miliardy

ľudí. Optimistická prognóza očakáva

51

Svet Grálu

36 | 2013


CIVILIZÁCIA

maximum už v roku 2060 alebo 2070,

a to 9 miliárd. Potom by mal počet

obyvateľov tejto planéty pomaly klesať

(2). Nuž ale je naša planéta ešte

schopná sa o takú masu ľudí postarať?

Odpoveď mnohých ekológov znie

jasne: NIE! Odhady maximálnej

únosnosti Zeme sa samozrejme

veľmi rozchádzajú. Pokiaľ vylúčime

extrémne názory, dostaneme hodnotu

medzi 7,7 až 10 miliardami

obyvateľov, čo zhodou okolností

zodpovedá kritickému množstvu,

ktoré nájdeme vo výpočtoch OSN

na nasledujúcich 50 rokov (4). Tak

môžu politici a ekonómovia stále

vyťahovať výhovorky, ktoré ignorujú

konečné hranice rastu. I optimisti,

ktorí veria, že by Zem mohla

uživiť 10 alebo i viac miliárd ľudí,

musia pripustiť, že by to bolo

možné jedine pri takej životnej

úrovni, aká je dnes v Indii – v žiadnom

prípade nie ako vo vyspelých

krajinách.

ČO MÔŽEME ROBIŤ?

Existujú početné odporučenia na

odvrátenie kolapsu svetového hospodárstva:

▶ Poľnohospodárstvo v súlade

s prírodou.

▶ Obmedziť nadmerný rybolov

v moriach.

▶ Získavať energiu v súlade s prírodou,

a šetriť ňou.

▶ Môžu vedci objaviť nové, doposiaľ

neznáme zdroje energie? V súčasnej

dobe sa skúmajú najrôznejšie,

realistické i nerealisticky vyzerajúce

možnosti.

▶ Ponechať dostatočný priestor

na zachovanie rozmanitosti druhov.

Mimoriadny význam majú tropické

dažďové pralesy. Sú zásobárňou

52

Svet Grálu

36 | 2013

uhlíka a ukrývajú najväčšiu mnohotvárnosť

živých organizmov.

▶ Recyk lovať: hospodárstvo,

ktoré zaisťuje čistenie a spätné využitie

všetkého odpadu, viac chráni

už i tak zaťažené životné prostredie.

▶ Oddeliť ekonomický rast od

spotreby energie. Rast ekonomiky

je obhájiteľný iba v nevyvinutých

krajinách, kde ľudia hladujú. V bohatých

krajinách je nevyhnutné

spotrebu znižovať.

▶ Skoncovať so zamorovaním

životného prostredia jedovatými

plynmi, odpadmi, znečistenou vodou,

chemikáliami, liekmi.

▶ Šetrne využívať prírodné

zdroje. Ukončiť devastáciu prírody

pri získavaní surovín. Odstrašujúcim

príkladom v súčasnosti je Kanada:

pri energeticky náročnom získavaní

ropy z ropných pieskov sa

ruinuje príroda na veľkej ploche.

▶ Sk romnosť (nie chudoba)

v osobnom životnom štýle.

▶ Kontrola rastu obyvateľstva.

Všetky doterajšie snahy, napr.

v Číne alebo Indii, viac-menej zlyhali.

Dúfajme, že stúpajúca životná

úroveň a lepšie vzdelanie výrazne

prispeje k vyriešeniu situácie. Je

však možné, že to potrvá aj niekoľko

generácií.

Všetky tieto návrhy sú v rámci

dnes dostupných informácií a vedeckých

poznatkov.

I tak

je otázne, či

sa takéto reformy

podarí

presadiť demokratickými

prostriedkami,

alebo –

ako si mnohí myslia – treba na to

„ekonomickú diktatúru“.

Možno sa mýlime a bude nutný

celkom iný, úplne nový začiatok.

BOLA NAŠA CESTA

UŽ OD ZAČIATKU

NESPRÁVNA?

Na pochopenie prírody existujú dve

rôzne cesty:

Materialistická cesta je

ako zber pilín pílením konára,

na ktorom sedíme, čím viac pilín,

tým viac radosti.

1. Prírodovedno-matematický model

so svojím analytickým obrazom

sveta. Táto cesta poznania dnes

nesporne dominuje a určuje náš

pozemský život a myslenie. Na

tejto modernej ceste chce človek

prírodu ovládnuť, využiť ju pre

seba a zmeniť ju podľa svojich potrieb.

2. Duševno-duchovná symbolická

cesta poznania. Stojí na intuitívnom,

celostnom, náboženskom

obraze sveta. Na tejto duchovnej

ceste má človek snahu začleniť sa

do prírody a jej zákonov. Nechce

prírodu ovládnuť, chce sa jej prispôsobiť.

Zdá sa, že prírode vzdialené

technické myslenie, ktoré nás do

tejto situácie doviedlo, asi nebude

schopné tieto problémy zároveň aj

vyriešiť. Ukazuje sa, že táto materialistická

cesta je zrejme chybná

od samého začiatku. Je to ako zber

pilín pílením konára, na ktorom

sedíme. Čím viac pilín, tým viac

radosti. Ale len do času – pretože

záver takéhoto krátkozrakého počínania

si vieme ľahko domyslieť.

Chce to zásadný obrat, zmenu. Ako

by však mala vyzerať taká transformácia?

– Romantický návrat


CIVILIZÁCIA

k prírode už asi nie je reálny. Svoje

sebecké smerovanie musíme zmeniť

my, ľudstvo ako celok. Každý

z nás má predsa schopnosť – zmeniť

svoje vedomie a tým aj vnímanie –

vyplývajúcu z podstaty nášho bytia,

a šíriť svoje postoje ďalej, vo svojich

činoch. Treba otvoriť oči a spoznať,

čo je správne. Iné povedomie v spoločnosti

zaiste povedie aj k iným,

zodpovedným politickým rozhodnutiam;

potom môžeme očakávať

obrat kormidla civilizácie novým

smerom.

Zostaňme preto optimistickí a hľadajme

v ťažkostiach dneška nové

šance. V dohľadnej dobe budeme

musieť nanovo zodpovedať viaceré

ekologické otázky, čo je pochopiteľné.

Z doterajších skúseností síce

vyplýva, že sme sa poučili až vtedy,

keď nás k tomu donútili okolnosti.

No i tak existuje nádej, že napriek

doterajšiemu sebeckému mysleniu

ľudstva sa svetovej

katastrofe predsa

len vyhneme.

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk

1 V prípade, že by morská hladina stúpla

o 1 m, muselo by sa len v Bangladéši

údajne vysťahovať 30 miliónov ľudí. Celosvetovo

300 miliónov ľudí.

2 Ian Morris používa vo svojej zaujímavej

knihe „Kto vládne svetu?“ štyri indikátory

pre stupeň civilizácie: výťažnosť energie,

organizáciu spoločnosti, vojenskú moc,

informačné techniky. My sa pre zjednodušenie

uspokojíme s najdôležitejším

indikátorom: energiou.

Literatúra:

(1) Der Spiegel, 25/2011, str. 133

(2) Der Spiegel. 44/2011, str. 144

(3) Friedman Thomas L., „Was zu tun ist“,

Suhrkamp, Frankfurt 2009, str. 47

(4) Gleich Michael u. a., Life Counts, Berliner

Taschenbuch Verlag, 2002, str. 219

(5) Hagl Siegfried, Die Apokalypse als Hoffnung,

Droemer-Knaur, München 1984

(6) Lomborg Björn, Apocalypse No!, zu

Klampen, Lüneburg 2002

(7) Meadows Dennis, Die Grenzen des

Wachstums, DVA 1972

(8) Miegel Meinhard, Exit, Ullstein, Berlin

2011

(9) Morris Ian, Wer regiert die Welt?, Campus,

Frankfurt 2011

(10) Stiglitz Joseph, die Chancen der Globalisierung,

Siedler, München 2006

(11) Stiglitz Joseph, Die Schatten der Globalisierung,

Goldmann, München 2004

(12) Weizsäcker Ernst Ulrich, Faktor Fünf,

Droemer, München 2010

„Cesta na dno blahobytu, nastúpená pred

dvesto rokmi, je takmer na konci. Je najvyšší

čas vysvetliť pretekárom, ktorí sa na

ňu vydali, že táto cesta nemá cieľ. Je načase

povedať im, koľko pohonných látok už

spotrebovali z nádrže, ktorá nie je bezodná.

Bude treba zosadnúť a ísť sa pozrieť,

či sa trávnik okolo trate môže ešte zazelenať.

Pre márnomyseľných pretekárov

túžiacich po vavrínovom venci to nebude

nič príjemné. Ušetrí im to však ošklivý karambol

za ďalšou zákrutou. Ten čaká žiaľ

aj tých, ktorí sa so záujmom prizerali. (…)

Stratégia zmeny v tejto absurdnej situácii

by mala vychádzať z poznania, že nie je

momentálne v silách zdravého rozumu

zvrátiť chod sebadeštruktívnej prosperity.

Koncentrovaná politická a ekonomická

moc, peniaze a úrad, dokážu zlomiť akýkoľvek

odpor, dokonca sa pritom odvolávajú

na najvyššie hodnoty humanity a pokroku.

Táto pokrytecká civilizácia však

stravuje samu seba. Ničí zdroje, bez ktorých

nemôže fungovať. Ekológovia majú

vo svojich silách postup tejto samovraždy

jednej civilizácie starostlivo monitorovať

a o jeho priebehu neustále referovať. (…)

Zároveň musíme začať seriózne rozvíjať

predstavy alternatívneho usporiadania,

pretože tí, ktorí poznajú iba jedinú cestu,

nám budú pramálo platní, keď dorazíme

na jej koniec.“

(Jan Keller: Až na dno blahobytu.

Ke společenským kořenům ekologické krize.

Vyd. Poslední generace, Brno, 1993)

53

Svet Grálu

36 | 2013


Ježišove

podobenstvá

Podobenstvo

o novom víne v starých mechoch

(Lukáš 5, 33–39)

54

Svet Grálu

36 | 2013

ežiš nám tu približuje dva obrazy,

J ktoré vyjadrujú podobnú situáciu:

Najprv popisuje, že určite nikto neodstrihne

kus plátna z nových šiat,

aby ho prišil na staré. Nové šaty sa

tým poškodia a nový kúsok starým

šatám veľmi nepomôže. V druhom

podobenstve vraví, že nikto neleje

nové, čerstvo vylisované víno do starých

mechov. (Za Kristových čias ešte

neexistovali sudy, víno sa nalievalo

do mechov, vyrobených najčastejšie

z kozej kože.) Staré mechy mladé

víno neudržia – rozleje sa a znehodnotí.

Preto je nevyhnutné nové víno

plniť do nových mechov. No existujú

aj ľudia, ktorí nechcú skúšať, poznávať

nové vína. Trvajú na svojom, že

doterajšie staré víno je to najlepšie.

Pre poslucháčov, ktorí sa zhromažďovali

okolo Ježiša, boli takéto príklady

zrozumiteľné. Šatstvo si vtedy

ľudia tkali najčastejšie sami, a takisto

mnohí sa zaoberalí vinárstvom.

Ľahko pochopíme, čo chcel Ježiš

svojimi obrazmi vyjadriť, keď si

uvedomíme, akí poslucháči ho obklopovali.

Vidíme tu jeho učeníkov,

mnoho radových obyvateľov a aj vedúcich

mužov vtedajšieho židovstva.

Spomedzi farizejov a znalcov

Písma sotva bol niekto pripravený

prijať obsah Ježišových slov. Prichádzali,

aby ho svojimi záludnými

vykonštruovanými otázkami

pred ľuďmi strápnili, chceli Ježiša

kritizovať a jeho posolstvo haniť ako

bludnú náuku.

Ježiš hlboko cítil s poslucháčmi,

ktorí k nemu prišli s úprimným

srdcom. Poznal ich skutočný duchovný

stav. V jeho očiach boli vnútorne

„strápení a zmätení ako ovce

bez pastiera“ (Mt 9,36). Prihováral

sa k nim, ponúkal sa im ako dobrý

pastier, ktorý ich chce pásť a viesť

domov, k svojmu nebeskému Otcovi.

„Bol som poslaný k strateným

ovciam z ľudu Izraela,“ povedal im

(Mt 15,24).

Súčasne sa však Ježiš obracia proti

tým, ktorí vo vtedajšej dobe predstavovali

„duchovných pastierov“ –

proti farizejom. Usvedčuje ich z pokrytectva

a odsudzuje ich zlyhanie.

Nazýva ich iba „platenými sluhami,

ktorí nie sú skutočnými pastiermi“.

Ako „údajní správcovia božskej zákonitosti“

postavili sa medzi Boha

a jeho ľud. Vytvorili dogmy, slúžiace

ako zábrany. Ich výklady, orientované

na vlastný prospech neviedli

k Bohu, ale naopak, od Boha oddeľovali

a prinášali „strážcom zákona“

pozemský vplyv a moc. Ľudia žili

v trvalom strachu – obávali sa, že

prestúpia niektoré tieto zákony.

Priviesť ich k skutočnej viere znamenalo

pomôcť im nájsť úctu a dôveru

v Stvoriteľa. A tak Kristus hlásal

niečo nové: zvesť o milujúcom Otcovi,

ktorý si nepraje človeka trestať;

naopak, má radosť z každého hriešnika,

ktorý spozná a napraví svoje

pochybenie. Jemu sľubuje odpustenie.

Keď znalci Písma žalujú učeníkov,

že nedodržujú pôstny zákon, Ježiš

im ukazuje, že zákony dal Stvoriteľ

ľuďom ako pomoc. Pravidlá správania

nepotrebuje on, ale my ľudia ich

potrebujeme, aby sme nestratili cestu

k Bohu. Pôst má slúžiť na to, aby ľudia

vonkajšou zdržanlivosťou posilnili

schopnosť prijímať „duchovnú

potravu“, teda svoju orientáciu na

duchovné hodnoty. Keď však Božská

múdrosť putuje po zemi, pôst sa

stáva nepotrebným, lebo prameň sily

bezprostredne pôsobí na tých, ktorí

sa „božskej strave“ otvárajú.

Po tomto objasnení pripája Ježiš

podobenstvo, kde pranieruje falošný

názor farizejov. Obrazne hovorí, že

sa nedá časť Kristovej náuky pripájať

na falošné náuky farizejov ako

kus nového plátna na opotrebovaný

šat. A takisto, že nemohol starý mech

zniesť silu nového vína.

Tvorca povedal: „Hľa, činím

všetko nové!“ (Zj 21,5). Na základe

nadčasových príkazov, ktoré smel

zvestovať práve Mojžiš, chce svojím

posolstvom vybudovať skutočnú Božiu

ríšu. Preto požaduje od človeka

sebaskúmanie

a vnútorné pretvorenie

každého

jednotlivca. – To

platí aj pre každého

z nás.

Martin Ernst

ernst@svetgralu.sk


Vo Svetle Pravdy — Posolstvo Grálu

Vyberte si vydanie, ktoré vám vyhovuje!

Knižný titul „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“ je dielo, ktoré objasňuje dianie vo stvorení a duchovné deje

týkajúce sa ľudského bytia v celkových súvislostiach, ktoré doteraz neboli známe. Dotýka sa častých otázok

a tém, s ktorými sa v duchovnej oblasti stretávame, ako napríklad: čo je osud, ako sa prejavuje slobodná

vôľa človeka a zákon spätného pôsobenia alebo karma, čo je to duch a duša, zákony vo stvorení, poslanie

Syna Božieho a mnohé iné.

Autor v 168 prednáškach, ktoré na seba svojím obsahom vzájomne nadväzujú, podáva obraz celého

stvorenia. Logický sled myšlienok uľahčuje pochopenie – aj sám autor v úvode k Posolstvu Grálu čitateľa

výslovne vyzýva k tomu, aby „toto vecné skúmal vecne“.

Abd-ru-shin:

Vo svetle Pravdy — Posolstvo Grálu

zväzok I.

Naša cena: 5,50 €

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu: 5,20 €

Abd-ru-shin:

Vo svetle Pravdy — Posolstvo Grálu

zväzok II.

Naša cena: 10,00 €

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu: 9,50 €

Abd-ru-shin:

Vo svetle Pravdy — Posolstvo Grálu

zväzok III.

Naša cena: 8,00 €

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu: 7,60 €

Abd-ru-shin:

Vo svetle Pravdy — Posolstvo Grálu

3 v 1 – 6. vydanie

Naša cena: 21,00 €

Cena pre

predplatiteľa

Sveta Grálu:

19,90 €

Abd-ru-shin:

Vo svetle Pravdy — Posolstvo Grálu

3 v 1 – 6. vydanie v puzdre

Naša cena: 23,00 €

Cena pre

predplatiteľa

Sveta Grálu:

21,80 €

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

55

Svet 55 Grálu

Svet 36 | Grálu 2013

36 | 2013


NÁZORY

56

Svet Grálu

36 | 2013

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

Číslo 36/2013, vyšlo 1. 6. 2013.

Redakcia:

SVET GRÁLU n. o., Vojenská 9, 040 01 Košice

Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman

Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice),

Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Bílovice nad

Svitavou), Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko),

Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Igor Mešťánek, Tomáš

Mešťánek, Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea Stúpalová,

Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch

Vydavateľ:

Nadácia Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o., Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha),

Jozef Lehotkai (Raztočno)

Tlač:

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava

Ilustrace:

• DepositPhotos.com: Fullempty, anonym (5);

Alis Leonte, Bremerhaven, Německo (7); Monkey

Business, Londýn, Velká Británie (31); Lukáš Zmatlík,

Slovec, ČR (54); Alexey Kuznetsov, Moskva, Rusko

(zadní strana)

• Dreamstime.com: Pixbox, anonym (titul, 12);

Erik1977, anonym (16); Mauricio Jordan De Souza

Coelho, Heidelberg, Německo (20); Globares,

anonym (29); Minemero, anonym (44); Akvdanil,

anonym (48)

• Margaréta Černáková: (34, 36, 38-40)

• commons.wikimedia.org: (41-43)

• Svet Grálu: (9, 30, 55)

• GralsWelt: (24, 25, 26, 27, 45, 46)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky,

i odpovede redakcie. Listy, názory a pripomienky

čitateľov – či už súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej

hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Opatrovanie seniorov

v Rakúsku, ako sa mám

rozhodnúť?

Dobrý deň,

som dlhoročnou predplatiteľkou časopisu

Svet Grálu a veľmi sa mi páči tento

časopis. Aj Vaše príspevky do tohto časopisu

ma vždy nadchnú. Preto by som

sa s Vami chcela poradiť ohľadom práce.

Mám 4,5-ročného syna a v súčasnosti

som už vyše roka nezamestnaná, teda

hneď po materskej. Pred materskou

som 9 rokov pracovala v predajni v jednej

obchodnej sieti najprv ako operátorka

a potom ako zástupkyňa vedúcej.

Kedysi som dostala akesi vnuknutie (to

už bolo pred vyše rokom), aby som mala

manželskú poradňu, avšak mám vyštudovanú

VŠ Filozofickú f. odbor andragogika.

Vraj na také niečo nemusí

byť vyštudovaná práve psychológia, ale

môžu byť aj odbory jej podobné. Avšak

nevenovala som tomu intenzívnu pozornosť.

Hľadala som si dlho zamestnanie,

niekde som mala niečo prisľúbené,

ale zatiaľ nič. Aj teraz chodím

a hľadám niečo na úrade, ale neviem

ako to dopadne. Napadlo mi však, aby

som šla pracovať ako opatrovateľka

starších ľudí do Rakúska, či Nemecka.

Prebieha to tak, že ženy chodia preč na

2–3 týždne do týchto štátov a starajú

sa o seniorov a následne 2–3 týždne sú

doma. Takto chodia aj mamičky detí

pracovať. Vačšina mamičiek necháva

deti doma u babky, príp. otca. Málokto

má takú možnosť isť pracovať do

týchto štátov aj s deťmi. Mne napadlo,

aby som chodila takto pracovať aj so

synom. Pretože si myslím, že keď nebudem

doma, tak to nebude na neho

dobre vplývať, ale bude dobre keď si ho

vezmem so sebou (ak vôbec bude taká

možnosť)? Čo je pre psychiku dieťaťa

lepšie – nechať ho doma, alebo vziať so

sebou? Samozrejme obidve možnosti

beriem do úvahy iba vtedy, že bude

dieťa v pokojnom prostredí. Myslíte, že

je vhodné dieťa vziať so sebou do zahraničia

na 2 alebo 3 týždne a potom byť

doma a chodiť do škôlky ďalšie 2 alebo

3 týždne? Ženy sa striedajú na turnusy

2 týždne doma a 2 týždne v práci vonku,

alebo niekto chodí na 3-týždňové turnusy.

Môj manžel pracuje v zahraničí,

zarobí. Avšak sú mesiace ako január,

február, keď práca nie je. Nevie to dopredu

kedy vypadnú zákazky, preto pomýšľam

aj nad takou možnosťou. Prosím

napíšte mi svoj názor, čo si o tom

myslíte. Vopred Vám veľmi pekne ďakujem.

S úctou

V. V.

Dobrý den, paní V.

Práce v zahraničí, kterou zmiňujete,

je velmi náročná. Znám řadu

lidí, kteří ji vykonávají. Nároky

jsou samozřejmě rozdílné podle

míry postižení nebo stavu ošetřovaného

člověka. V každém případě

však tato činnost – má-li být vykonávaná

s čistým svědomím a také

s odborností – vyžaduje soustředění

a mnoho psychických sil. Samotné


NÁZORY

prostředí nebývá vždy inspirativní

a povzbudivé. Představa, že byste se

při této práci – alespoň za podmínek,

které jsou běžné – mohla dostatečně

věnovat svému téměř pětiletému synovi,

který právě v tomto věku potřebuje

velmi mnoho pozornosti, leží za

hranicí, kterou bychom mohli označit

jako prospěšnou. Uvažte, že dítě

Vás potřebuje hlavně do věku šesti let,

máme-li na mysli formování vztahu

k sobě samému a vztahu k životu. Pokud

bych měl vykreslit nějakou optimální

variantu, o níž však nevím, zda

existuje, bylo by to prostředí, kde je

malé dítě vítáno jako součást terapie –

v dobrém smyslu. Je to jeden z trendů

péče o staré lidi, který usiluje o propojení

světa dvou generací. Přínos je v takovém

případě oboustranný. Váš syn

by v takovém případě mohl pečovat

o starého člověka s Vámi, což je jediný

způsob, jak ho do takového pobytu začlenit,

aniž by mu něco podstatného

chybělo. Pokud něco takového nebude

možné, přimlouval bych se, s ohledem

na vás oba nebo tři, abyste ještě

na nějaký čas upřednostnili výchovné

hledisko před ekonomickým. Jinak

jistě není škodlivé, když dítě v tomto

věku cestuje, zůstává příležitostně jen

s jedním z rodičů nebo blízkých. To

všechno přispívá k jeho přípravě na

život. Ale mělo by mít domov.

Se srdečným pozdravem

Jan Palouček

Zvestovanie

panne Márii

Dobrý den paní Zubatá,

v časopisu Svět Grálu, číslo 22 jste napsala

článek „Zvěstování Panně Marii“.

Zaujalo mě tam líčení z Lukášova

evangelia, jak byl anděl Gabriel poslán

od Boha k panně Marii. Přistoupil k ní

a řekl „Buď zdráva, milostí zahrnutá,

Pán s tebou“ – atd. Podobných líčení je

v Bibli plno a proto mě často napadá

otázka, jak mohl autor vědět, jak vypadal

soukromý (tj. mezi čtyřma očima)

dialog dvou diskutujících? Co někomu

řekl anděl, co řekl Satan Ježíšovi na

poušti, atd. Tisíc lidí si může v tomto

okamžiku sednout ke stolu a zfleku

napsat úplně jiné dialogy, tak proč

brát ausgerechnet ty uvedené za pravé

a jisté?

Jaký prosím na to máte názor Vy

(když už jste ty dialogy citovala ve svém

článku)?

Děkuji za odpověď.

S přáním hodně zdraví a spokojenosti

V. P.

Vážený pane P.,

Pokusím se odpovědět na Vaši otázku,

protože v ní dochází ke zpochybnění

Bible jako takové, z níž vychází celý

křesťanský svět. Ovšem jsem toho názoru,

že si člověk má pokládat otázky,

aby věcem, pojmům, dějům… porozuměl.

Pozastavme se u věty, že může

tisíc lidí napsat úplně jiné dialogy, tak

proč brát ty z Bible za pravé a jisté?

Musí tu být důvod, proč se tak neděje

a především, pokud by si někdo tu

práci dal a tzv. „nové dialogy“ sestavil,

potažmo vytvořil úplně „novou bibli“,

zda by ji někdo opakovaně četl a řídil

se jejími zásadami, které mnohdy

pomohly lidem překonat i ty nejtěžší

životní těžkosti.

Jsem přesvědčena, že Bible je knihou

duchovní a inspirovanou z vyšších

úrovní. Doba vzniku Lukášova

evangelia se datuje přibližně do roku

80 po Kr. I z této skutečnosti vyplývá,

že musí jít o text inspirovaný. Totiž

žádný děj, skutek i procítěný rozhovor

ze stvoření nemizí a lidé obdaření

zvláštními schopnostmi mohou

z těchto úrovní čerpat. Samozřejmě

může se stát, že k inspiraci se přidruží

i něco z osobního vnímání inspirované

osoby, což se stalo i u Bible.

Musíme si uvědomit, že to co je

povahy duchovní, tak

v sobě nese skutečný

život. A proto Bible zůstává

knihou, která stále

lidi již tolik století oslovuje.

Stejně tak plodem ducha je

umění. Jedná-li se o umění, jež se dotýká

Pravdy ve svém zobrazení, pak je

prodchnuto oním „živoucím fluidem“,

které trvale působí.

Díla naší rozumové činnosti, např.

veškeré technické výdobytky, dříve

či později podlehnou zkáze a skončí

v propadlišti času, protože jim bude

chybět onen „duchovní náboj“.

Tomuto tématu se ve více přednáškách

věnuje Abd-ru-shin, autor knihy Ve

světle Pravdy – Poselství Grálu.

Přeji Vám na Vaší cestě mnohá krásná

prožití a k tomu také pevné zdraví.

S pozdravem

Milada Zubatá

Vážená redakce,

děkuji vám za váš časopis. Byla jsem

hodně skeptická, když jsem ho vzala

do rukou a říkala si: „no jo, zase další

plky…“ Po chvíli jsem zjistila, že jsem

se začetla, nic mě nenutilo vzít těch několik

listů, odnést je do kotelny, otevřít

kotel a vhodit je k ostatnímu palivu.

Není důležité, že se neztotožňuji se vším,

co píšete, důležité je, že cítím, tedy vím,

že lidé, kteří píšou články, jsou přímí

a ryzí a že svoje slova myslí vážně.

Chápu, co chcete sdělit, a fandím vám,

aby vás neopustila ta ryzost.

Patřím mezi vaše „neoblíbenkyně“ –

vyklád ám karty. Mnohokrát už letěly

vzduchem, když jsem s nimi mrštila,

abych druhý den lezla po kolenou

a sbírala jednu po druhé zpoza stolu

a skříně… Letěly vzduchem, protože

mě štvaly, říkaly mi totiž pravdu a ta

se strašně špatně poslouchá.

Neházejte tedy flintu do žita

57

Svet Grálu

36 | 2013


NÁZORY

a vytrvejte, i když budou ohlasy všelijaké.

S úctou a mrknutím oka,

(meno v redakcii)

Zamestnať sa

vo vyššom veku…

Jsem čtenář Poselství Grálu. Někdy

by bylo dobré, kdyby se objevil v časopise

Svět Grálu článek o tom, jak se

mají zachovat lidé ve vyšším věku, t. j.

nad padesát let, v případě, že přijdou

o práci a jsou třeba i samoživitelé.

Po padesátce, ne-li před šedesátkou,

si najít práci je skoro nemožné! Ty

ústrky a dávání najevo, jak je člověk

už k ničemu atd., neuvěřitelně působí

na psychiku, když člověk ráno vstane

a nemá cíl. Bydlí v paneláku, cítí se

neužitečným atomem ve vesmíru,

snaží se, posílá životopisy, a nakonec

postupně rezignuje, leniví. Přitom lenost

je největší hřích, ale tohle není lenost

člověka ani jeho ducha, ale lenost

vynucená, a je stejně špatná a neužitečná

jako ta povahová. Víte, „nestrachujte

se“… no jo, ale povědomí

a realita, že člověk má zaplatit inkaso,

jídlo atd. je neúprosná. Sociální podpora,

to je tak, že když má člověk na

inkaso, už nemá na jídlo, když má na

jídlo, už nemá na inkaso. Věřit, věřit…

ale vyvolává to deprese a v určitých letech

i problém se nastartovat, restartovat,

a udržet se v aktivitě. Nicméně

i to bez peněz nejde.

Mějte se moc hezky.

(jméno v redakci)

Odpoveď

Vážený pane,

dovolte nám se vším porozuměním

pro Vaši obtížnou situaci připomenout

jednu z Abd-ru-shinových

„Otázek a odpovědí“ v jeho stejnojmenné

knize:

58

Svet Grálu

36 | 2013

Otázka:

Často se stává, že vnější poměry člověka

vyšinou z dráhy, kterou se rozhodl

jít. Musí přijmout postavení

nebo práci, jež není v souladu s jeho

skutečným cílem, a ztrácí tak mnoho

času, který pak musí považovat za neužitečný.

Jestliže ho kromě toho stojí

taková práce ještě i přemáhání, pak

jistě nemůže přinést užitek jeho duchovnímu

zrání.

Odpoveď:

Věrné plnění povinností přináší vždy

duchovní prospěch. Samozřejmě je

tento prospěch živější a vyšší, vykonává-li

se práce radostně a s láskou.

Často jsou však takové práce nutnými

mosty, které člověk ještě potřebuje, aby

dosáhl vyššího cíle, a ten jej pak zcela

naplní a stane se mu tak i radostí.

Je samozřejmé, že podobné přechodné

práce, které mohou trvat

i mnoho let, nemohou vždy přinášet

uspokojení a radost. Ze všeho nejméně

tehdy, když člověk právě tyto

práce potřebuje ke svému vlastnímu

vývoji a duchovnímu pokroku.

Mnohem později pak často vidí, že

právě ta léta, která považoval za promarněná

a odvádějící z předsevzaté

cesty, byla pro něj těmi nejdůležitějšími,

a za žádnou cenu by je nechtěl

na své pozemské cestě postrádat; neboť

zkušenosti z nich nutně potřeboval

k dosažení vyššího cíle.

Pak děkuje z celé duše za moudré

vedení, které jej zdánlivě tlačilo stranou.

Věříme, že zde naleznete mnohé,

co Vám pomůže snáze zvládat

svou situaci – i když je trochu jiná

než ta popisovaná v otázce. A ještě

bychom rádi připomněli dvě nemoci,

na které stůně dnešní společnost,

plná přepracovaných a ustaraných

lidí. Ta první je neprožitost,

přezaměstnanost. Lidé chvátají jako

automaty z jednoho úkolu do druhého,

aniž mají čas tu situaci prožít

a strávit, a tak vlastně z niterného

hlediska sprintují svým časem bez

užitku. Chybí chvíle zažití a prožití.

Nejeden z těch uštvaných a přepracovaných

lidí občas zatouží: Kéž bych

měl chvíli volna. Toho, kterého Vy

máte až přespříliš. Je otázka, jestli

by s ním naložil smysluplně, nebo si

rychle přidal další uchvátané úkoly.

A druhá, ještě horší, tkví v pocitu:

Vždyť já vlastně toho Pánaboha k životu

ani moc nepotřebuji. Mám

všechno, jsem po všech stránkách

zajištěný, sice bych se měl věnovat

duchovnímu vzdělávání, ale to mě

právě zrovna moc nezajímá, na to

si snad udělám čas až někdy jindy. –

Teprve až přijdou strasti a nouze,

rozpomene se člověk, že má přece oč

poprosit, vzhlédnout vzhůru a pokorně

pokleknout. Není žádné tajemství,

že nemálo z nás, snad i většina

z nás, potřebuje až nouzi k tomu,

aby v něm vykvetla pravá zbožnost,

pokora, prosba, pravý vztah k Bohu.

Má-li vše, jen zdráhavě se odhodlává

k hledání Boha.

A konečně nám dovolte připomenout,

že každá změna začíná v jemnějších

úrovních. Svým vnitřním

postojem začíná člověk postupně

ovlivňovat své jemnohmotné okolí,

až nakonec narůstající síla přeroste

i do hrubohmotných okolností

a „náhod“. Velmi bychom Vám přáli,

abyste si i v těžkých chvílích zachoval

důvěru v Boží pomoc a činný vztah

k okolí. Třeba naleznete ve svém okolí

možnost i bezplatné aktivní činnosti,

například úpravu okolí Vašeho paneláku,

a postupně tak přitáhnete

stejnorodé proudy, které Vám pomohou

a přinesou i příležitost k činnosti

a práci, po které tak toužíte.

S upřímným stiskem ruky

Artur Zatloukal za redakci


VÁŽENÍ ČITATELIA, staňte sa predplatiteľmi

Sveta Grálu a získajte množstvo výhod!

Časopis bez reklamy a stále za nezmenenú cenu 2,89 eur!

Cena predplatného je 10,62 eur za 4 časopisy do roka!

4 čísla

+ 2 archívne

ZDARMA

PREDPLATNÉ SI MÔŽETE OBJEDNAŤ:

poštou – prostredníctvom kupónu vloženého v časopise

telefonicky na čísle 0908 769 294

prostredníctvom on-line obchodu na www.svetgralu.sk

S prvým číslom dostanete list s poštovou poukážkou.

10,62 € ročne (4 čísla, včítane poštovného a DPH)

ušetríte oproti kúpe jednotlivých čísel v stánkoch

dostanete 2 staršie čísla zdarma (do vyčerpania zásob)

získate časopis bez komerčnej reklamy až do vašej schránky

darčekové predplatné

(objednávky telefonicky alebo na www.svetgralu.sk)

Predplaťte si časopis Svet Grálu za 10,62 € ročne a do

vašej poštovej schránky dostanete časopis, ktorý štyrikrát

ročne prináša 60 strán zaujímavých článkov bez komerčných

reklám. Predplatné sa automaticky predlžuje a je možné

ho bez ďalších záväzkov na konci obdobia ukončiť.

Predplatné sa neviaže na kalendárny rok.

www.svetgralu.sk

Predplatné zabezpečuje

Svet Grálu n. o., Páričkova 21,

821 08 Bratislava 2

Tel. číslo: 0908 769 294,

e-mail: redakcia@svetgralu.sk

číslo účtu: 4 350 319 108/3100

Sberbank.


Človek nesmie nikdy zabúdať, že sa má celkom sám plne zodpovedať za všetko to,

čo sám cíti, myslí a koná, aj keď to bezvýhradne prijal od iných!

Abd-ru-shin

Posolstvo Grálu, II/49,2

More magazines by this user