SG31

SPOLOČNOSŤ
Do jadrovej energetiky prúdia obrovské
štátne investície a subvencie.
Keby prevádzkovatelia elektrární
niesli všetky náklady, nemohli by mať
zisk. Pre atómovú brandžu vznikli podmienky,
o ktorých môžu iné odvetvia
priemyslu len snívať. Vždy existovalo
úzke prepojenie medzi štátom a jadrovou
energetikou, pretože väčšina výrobcov
elektrickej energie bola na začiatku
elektrifikácie vo vlastníctve štátu a privatizovaná
bola až neskôr. Väzby medzi
štátom a energetickým priemyslom
sa vždy vzájomne preplietali a tento odbor
často pôsobí ako štát v štáte.
Napríklad v Nemecku štát podľa
Greenpeace medzi rokmi 1950 a 2010
vyplatil 82 miliárd eur priamo prevádzkovateľom
atómových elektrární,
k tomu pripočítajme ešte daňové úľavy
vo výške 112 miliárd a ďalších 100 miliárd
eur za konečné uloženie jadrového
odpadu. Ďalšie náklady ušetria
koncerny vďaka odpusteniu zákonom
predpísaného povinného ručenia. Poistná
suma pre jadrovú katastrofu v Nemecku
je podľa odhadu vlády cca 5 biliónov
eur, atómové elektrárne sú však
poistené len do výšky 2,5 miliardy eur…
zvyšok musí prevziať štát.
NA ZEMI JE 300 000 TON
JADROVÉHO ODPADU
– A ÚLOŽISKO CHÝBA
K vysokým nákladom sa ešte pripája
otázka konečného úložiska. Za 60 rokov
ľudia vyprodukovali 300 000 ton
rádioaktívneho materiálu s veľmi dlhým
polčasom rozpadu. Napriek tomu
nie je dodnes jasné, kde tento odpad
skončí, aby neublížil prírode ani človeku.
V súčasnosti sa používajú skladovacie
nádrže a mokré alebo suché medzisklady,
pričom ľahko rádioaktívny
materiál je uložený v sudoch, vyhorené
palivové články v castoroch (skr. „cask
for storage and transport of radioactive
material“ – kontajner na skladovanie
44
Svet Grálu
31 | 2012
a transport rádioaktívneho materiálu).
Pri vysoko aktívnych odpadoch je však
vyriešené len ich dočasné uloženie. Hľadanie
konečného úložiska je zložité. Je
potrebné nájsť taký skladovací priestor,
ktorý musí zostať ďalšie stovky tisíc
rokov stabilný, teda bez geologickej aktivity
a bez prístupu spodnej vody. Skúšobné
koncové úložisko v Salzgesteine
bojuje už dnes, dve desaťročia po spustení
skúšobnej prevádzky, s masívnym
zatekaním. Podzemné štóly sa teda musia
pomocou obrovských finančných nákladov
zaistiť proti priesakom, musia
sa zabezpečiť alebo znovu vyniesť tisíce
ton už uložených rádioaktívnych
kontajnerov; hrozia miliardové investície
a váhanie by malo ďalekosiahle dôsledky
pre spodnú vodu.
Najväčší problém predstavuje poruchovosť
jadrových elektrární. Väčšinou
ide o menej významné poruchy,
ale história tejto technológie je plná
i správ o vypadnutom chladiacom systéme,
prehriatych palivových článkoch
a iných stavoch núdze. Napriek tomu
stále počúvame: „Viacstupňový bezpečnostný
systém garantuje bezpečnosť
obyvateľstva!“ A čo, keď štyri naftové
generátory, externé zásobárne elektriny
a batérie, s ktorými bezpečnostný
koncept počíta, budú zničené prírodnou
silou alebo teroristickým útokom?
Wolfgang Renneberg, niekdajší riaditeľ
nemeckého úradu pre jadrovú bezpečnosť,
sa zmienil práve o tomto prípade
v jednom z interview pre stanicu ARD:
„Keby som bol teroristom, prerušil by
som elektrické vedenie a potom by som
pomocou rakety zničil núdzové naftové
generátory. A hotovo!“ Tu sa ukazuje
jeden z najväčších problémov atómovej
energie: jadrová elektráreň potrebuje
obeh vody, fungujúce čerpadlá, elektrický
prúd. Bez chladenia sa teplota
palivových článkov kontinuálne zvyšuje
i po odstavení reaktora, v priemere
približne o 0,3 až 1 stupeň za sekundu.
Pokiaľ by teda vypadol prúd
vrátane záložných systémov, neboli
by metrové betónové steny nič platné
– technika chybu neodpúšťa! V Černobyle
stačila 26. apríla 1986 jedna pokazená
skúška, aby vypukla katastrofa,
ktorá stála životy stovky záchranárov
a podľa odhadov spôsobila rakovinu
a smrť 60 000 ľuďom! Dodnes je plocha
o rozlohe 3,9 miliónov kilometrov
štvorcových zamorenou oblasťou. Rádioaktívna
tavenina momentálne odpočíva
pod kabátom z metrovej vrstvy
betónu, ktorý sa musí za extrémnych
pomerov na mieste znovu obnovovať.
Táto veľká jadrová katastrofa má pre
Ukrajinu pochopiteľne i ďalekosiahle
finančné následky: ročne sa musí investovať
5 percent hrubého domáceho
produktu do udržiavacích prác na „sarkofágu“.
Už v roku 1957 došlo v ruskom jadrovom
zariadení k havárii spôsobenej
ľudským faktorom, pri ktorej uniklo obrovské
množstvo rádioaktívneho materiálu
do okolia, predovšetkým do rieky
Teča. Táto havária sa považuje za tretiu
najrozsiahlejšiu haváriu po Černobyle
a Fukušime. Ožiarilo vtedy niekoľko tisíc
ľudí. Vzhľadom na ľahostajné nakladanie
s nebezpečnými látkami na území
niekdajšieho Sovietskeho zväzu je rozsah
jadrového znečistenia ťažko odhadnuteľný.
Rieky slúžia ako stoka nefiltrovaných
toxických odpadov, jedovaté
látky znečisťujú celé pásy zeme, pretože
sa ukladajú v starých hrdzavejúcich sudoch
na skládkach pod otvoreným nebom,
vydané napospas poveternostným
podmienkam.
I mnohé európske krajiny majú
kvôli laxnému prístupu k rádioaktivite
dôvod na obavy. Vo francúzskom
zariadení na spracovanie paliva La
Hague a britskom Sellafielde sa dovezené
palivové články rozrežú a potom
rozpustia v kyseline dusičnej. Tak
sa z vyhoreného paliva získava urán
a plutónium. Chemikálie, ktoré sa pri
tomto procese používajú, sa po použití