SG31

svetgralu

december 2010 – február 2011

strana 13

Seriál MUDr. Jana Paloučka

strana 16

Keď sa práca stáva službou Bohu

strana 21

MUDr. Denisou Borošovou

strana 25

Cena 2,89 € (87 Sk)

www.svetgralu.sk

ww.svetgra

Duchovné súvislosti v živote

strana 7

strana 36

a

marec – máj

2011

Na hranici medzi vedou a duchovným poznaním

strana 6

Nezvyčajný príbeh z dejín modernej justície

strana 10

Neviditeľné žiarenia, ktoré

ovplyvňujú naše zdravie

strana 30

Cena 2,89 € (87 Sk)

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Keď sa po transplantácii

človek cíti ako niekto iný

strana 13

Nakoľko pravdepodobný

bol vzťah Ježiša s Máriou

Magdalénou?

strana 37

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo 32

Vychádza v júni 2012

Jeme lieky,

ale zdraví nie sme

Prečo niekedy pomáhajú a inokedy nie? Vedeli ste, že

samotné lieky na trvalé uzdravenie nestačia a príčina

každého ochorenia je vždy duchovná? Tvrdí to aj Prof.

RNDr. Ludmila Kameníková, DrSc., ktorá sa roky zaoberá

vedeckým objasňovaním účinkov a toxicity chemických

liečív v tele…

Svet Grálu

26

Zánik sveta v decembri 2012?

Karma – čo to je?

Josef Bohuslav Foerster

Svetlo, ktoré lieči

Rozhovor s psychoterapeutkou

2012

Predposledné Vianoce,

alebo zbytočná panika?

8 STRÁN NAVIAC !

Milí čitatelia,

od tohto čísla

pre vás

časopis opäť rozširujeme

za nezmenenú cenu.

Svet Grálu

Svet Grálu

Feng Shui

Energia priestoru pre

zdravý a harmonický

život

Skrytý národ

O podivuhodnej

spolupráci medzi

prírodou a človekom

Svet

Grálu

27

Zánik hmoty

1944: Posledný proces

s čarodejnicami

Radiestézia – cesta

k harmonickému

prostrediu

Transplantácia

spomienok

Prečo ľudia po transplantácii

preberajú vlastnosti svojich darcov?

Transplantácia

spomienok

Tajomstvo Márie

Magdalény

Vážená čitateľka, vážený čitateľ časopisu Svet Grálu,

G

tento rok máte po prvýkrát možnosť podporiť neziskovú organizáciu Svet Grálu 2 % z dane. Vaším rozhodnutím podporíte vydávanie a šírenie

časopisu Svet Grálu.

Ak ste fyzická osoba – živnostník: Priamo v daňovom priznaní vyplňte kolónky na poukázanie 2 % z dane (XIII. oddiel). Uveďte meno

organizácie: Svet Grálu, n.o. Právna forma: nezisková organizácia. IČO: 355 83 223 Sídlo: Vojenská 9, 040 01 Košice. Žiadne iné tlačivo podávať

netreba.

Ak ste zamestnanec: Požiadajte zamestnávateľa, aby Vám vystavil „Potvrdenie o zaplatení dane“ (tlačivo 1). Vyplňte „Vyhlásenie o poukázaní

2 % z dane” (tlačivo 2). Obe tlačivá doručte do 30. apríla na daňový úrad podľa Vášho bydliska.

Ak ste právnická osoba: V časti IV. daňového priznania vyplňte uvedené údaje o našej neziskovej organizácii. Vaša firma musí okrem 2 %

percent z dane poskytnúť neziskovej organizácii Svet Grálu najprv vlastný dar vo výške 0,5 %. Ten je potrebné poslať do 31. marca a uviesť

v riadku IV.1. Iba vtedy smiete vyplniť riadok IV.2. a štát prevedie 2 % Vašej dane v plnej výške na náš účet. Inak Vám dovolí previesť len 1,5 %

podľa riadku IV.3 a v budúcich rokoch sa to bude znižovať na 1 %, 0,5 % a 0 %. Znamená to, že darovať časť svojich daní môžu právnické osoby

len vtedy, ak zároveň pripoja dar z vlastného súkromného zisku. Iba vtedy ho štát znásobí.

Náš účet je: Svet Grálu, n.o., č. ú. 4350319108/3100

Ďakujeme!

Podporte nás

2 % z dane!


P

án c. k. súdny radca Prokesch sa posadil

na obrubník svojho vlastného

hrobu a pustil sa čistiť cviker. Cintorínom

vanula obvyklá dopoludňajšia nálada

všedného dňa. Starnúce babičky sa ponáhľali

kolísavým krokom poliať hroby

a vymeniť kvetiny, zopár ľudí sa vracalo

alejou voľným krokom k východu a rozhliadalo

sa okolitým tichom. Čo však

nevideli, boli tiene ľudí, blúdiacich medzi

náhrobkami. Zato pán profesor Prokesch

ich videl až dosť. Navyše ich za pol

druhého storočia skoro všetkých poznal.

Vtom však zbystril zrak: prichádzajúceho

mladého muža tu dosiaľ nevidel,

tým si bol istý. Ten človek mal na sebe

džínsy, sako a rolák, jasne tak dávajúc

najavo svoju neformálnu modernú ľudovosť

a súčasne príslušnosť k tenkej vrstve

inteligencie tohto národa. Profesor

v ňom s istotou rozpoznal lekára, okrem

toho navyše psychiatra. Od radosti si pomädlil

ruky.

„Dobrý deň, pán kolega, vitajte medzi

nami,“ povedal s prívetivou dôstojnosťou.

„Ako doma, ako doma,“ dodal žoviálne

a jedným napriahnutím zahrnul do domova

všetky náhrobky až k plotu.

Mladý muž vyzeral neisto, ba zmätene.

„Prepáčte, akosi sa tu nemôžem zorientovať…

stále nechápem, kde som sa tu

vzal… ako to, že som tu? A my sa poznáme?“

„Akoby nie, priateľu, Vy ste mali pohreb

v stredu, ak sa nemýlim? Však si

zvyknete, až sa tu oboznámite. A navyše

sme vlastne kolegovia – zaoberal

som sa po celý svoj život až do smrti,

rovnako ako vy, symptómami počutia

hlasov a dosiahol som vo výskume, ehm,

istú reputáciu. Čítal som Váš posledný

odborný článok na vedecké sympózium

v Stockholme – som ohromený ideou

púšťať pacientom do slúchadiel hlučnú

hudbu a sledovať, ako prestávajú počuť

svoje vnútorné hlasy! Zaujímavý spôsob

liečby…“

Z prichádzajúceho ihneď spadla neistota

a rozpaky. Pán radca Prokesch už

dávno vypozoroval záujem a sebaistotu,

s akou dokázali hovoriť o svojom zamestnaní

jeho spočiatku zneistení pacienti.

„Ako ste prišli, s prepáčením, k tomu

článku, veď ešte nikde nebol publikovaný“,

zapodozrieval mladý muž a rázne

sa rozhodol vniesť do situácie trochu poriadku.

„S dovolením – som docent Karol

Karásek, vedúci katedry!“

„Ako som k nemu prišiel?“ riešil situáciu

pán Prokesch poporiadku, „díval som

sa cez plece vašej kolegyni Součkovej, keď

článok redigovala. Moje meno je dr. Wenzel

Prokesch, c. k. súdny radca, naposledy

univerzita Viedeň“.

Docentovi Karolovi Karáskovi sa rozšírili

oči. Zdalo sa, že mu začína svitať.

„Wenzel Prokesch, zakladateľ viedenskej

psychiatrie – to nemôžete byť Vy! Ten

predsa už dávno… ale tá podoba… to

oblečenie… už viem, kde som vás videl –

na obraze v riaditeľovej pracovni! To – to

nemôže byť pravda!“

„Človek sa má stále čomu učiť,“ hovoril

pokojne dr. Prokesch a prešiel rovno

k veci, „povedzte mi, čo si Vy dnes myslíte

o príčinách počutia hlasov?“

„Myslíte sluchové halucinácie schizofrénneho

charakteru,“ odkašľal si docent

Karásek, „príčinou je zvýšená neuronálna

aktivita temporoparientálneho

kortexu, štatisticky signifikantne medikamentózne

ošetriteľná thymostabilizérmi.

Domnievame sa, že súvisí s nedostatkom

lítia v organizme…“

„Tak?“ zavrčal starý pán profesor, „keď

som bol mladý, liečili sme pacientov elektrošokmi,

ale príliš to nepomáhalo.“ Naraz

vyzeral smutný a unavený. „Trvalo mi

dosť dlho, než som si pripustil, čo som

mohol vidieť hneď, keby som nebol taký

nemúdry a… a slepý.“ Toto slovo stálo

pána profesora dosť námahy. „Hľaďte,

niečo Vám ukážem,“ chytil ho za predlaktie.

Pri hrobe v susednom rade stála žena

v šatke a upravovala kvetiny. Karol Karásek

zbystril zrak: za chrbtom jej stál muž,

ktorého meno bolo vyryté na náhrobku,

NA ÚVOD…

a syčal na ňu: „Poď za mnou, zjedz všetky

lieky, čo máš doma, musíš to urobiť!“

„Tu sa nebudeme zdržovať,“ povedal

pán radca tónom, aký kedysi používal

pri veľkej vizite, „to je vcelku jasný prípad,

a táto pani má dosť síl, aby sa z toho

dostala sama. Akonáhle sa vzchopí, prestane

na ňu manžel mať vplyv. Aj by mala

skončiť s chudnutím a prejsť na hutnejšiu

stravu. Hlavne mäso.“

„Počkajte“, ohromil sa docent Karásek,

„či azda toto je skutočná príčina vnútorných

hlasov? A kam sa ten človek podeje,

keď sa jeho žena, ako hovoríte, vzchopí?“

„Niektorých, snáď i väčšiny“, postupoval

poporiadku pán radca. „Ona ho potom

prestane počuť a prestane jej prekážať,

bude pre ňu vzduch. A jeho to

prestane baviť, pretože mu ide koniec-

-koncov o ovládanie a balamutenie iného

človeka. Buďto sa polepší, alebo…“ – pán

radca si vzdychol a posmutnel, „bude obťažovať

niekoho iného, kto sa dá. Tých

zomretých, čo sa nemôžu odpútať od svojich

väzieb a prehreškov, je veľa. Potĺkajú

sa sem a tam a hľadajú svoje obete podobného

typu. Workholici workholikov,

alkoholici alkoholikov, ezoterici ezoterikov…“

Docent Karásek vyzeral, ako keby

práve prešiel zavretými sklenenými

dverami a nechápavo načúval rinčaniu

črepín. „Či sa všetci zomretí takto potĺkajú

po pozemskej pláni a obťažujú ostatných?“

„Ale vôbec nie!“ zdvihol zrak pán radca,

„tí, čo si život odžili správne, pokračujú

do vyššej triedy, pokračujú vo svojom

vzdelávaní.“ Pán radca si prečistil cviker.

„Tí vo vyšších triedach tiež veľmi stoja

o to, aby mohli

pomáhať, ibaže

sa môžu ozvať len

tam, kde nájdu

čistú prosbu

a čistú vôľu.

A v tom je práve

ten problém!“

Artur Zatloukal

3

Svet Grálu

31 | 2012


OBSAH

TÉMA

Fenomén „počutia hlasov“

Je jasnočujnosť iba mozgová porucha – alebo napojenie

na Onen svet?

TÉMA

Počujete hlasy? To nie je normálne.

OSOBNOSŤ

Emanuel Swedenborg

ROZHOVOR

Navigácia u zvierat

Rozhovor so ženou, ktorá začala

počuť hlasy, ktoré nikto iný

nepočul. A napriek tomu zreteľne

a jasne.

12

Swedenborgova osobnosť je

žiarivým príkladom človeka

úprimne pracujúceho na tom, čo

je skutočným zmyslom ľudského

bytia.

5

ŽIVOT

Vytúžené dieťa 10

TÉMA

Problém nie je v komunikácii

s jemnejšou realitou, ale so zlým

zdrojom. 14

17

Ako sa zvieratá dokážu vďaka svojim

schopnostiam bezchybne orientovať

21

ZÁHADY

Materializácia. Trik, alebo skutočnosť? 24

SPOLOČNOSŤ

Ako vznikajú fámy

29

FILM

Náš domov 34

ROZHOVOR

Skutočné uzdravenie vyžaduje

energetické zásahy! 36

FOTOSERIÁL

Jaskyňa obrích kryštálov

SPOLOČNOSŤ

Hiročernofukušima

ZDRAVIE

V roku 2000 človek musel

pozmeniť svoju predstavu o tom,

čo je Zem schopná vytvoriť

V onen osudný deň sa v tejto krajine

zišli všetky možné katastrofy:

zemetrasenie, tsunami, sopečný

výbuch, studený front a ešte k tomu

aj zamorenie rádioaktivitou.

Starnutie nie je nič pre slabochov

40

42

VEDA A TECHNIKA

Hlas z druhej strany 46

Zvykne sa hovoriť, že staroba nie je

choroba. Tak prečo sa starobe brániť?

Načo ukrývať stopy svojho života či

ich chcieť prekabátiť? Každá vráska je

tvrdo získaná skúsenosť.

48

NÁBOŽENSTVO

Náboženské kulty a rituály

Ako a prečo vznikali?

51

FÓRUM

Chceme byť zdraví a šťastní,

ale vieme ako na to? 54

4

Svet Grálu

31 | 2012


TÉMA

Fenomén

„počutia hlasov“

Je jasnočujnosť iba mozgová porucha – alebo napojenie na Onen svet?

Corinna Hübener

ZÁZRAČNÁ ZÁCHRANA

S

talo sa to za prvej svetovej vojny.

Vojak, ktorý bol so svojimi

kamarátmi za frontom v opustenej

chatrči, začul pri raňajkách náhle

hlas svojej zosnulej matky – nahlas

a zreteľne vyslovila jeho meno. Požiadal

dôstojníka o povolenie opustiť

chatrč. Ten súhlasil, i keď to považoval

za nezmysel: „Kto by mohol

v tejto opustenej oblasti volať Vaše

meno? Zdá sa, že trpíte mámením

zmyslov, ale poďme, pôjdem

s Vami von, aby ste sa mohli presvedčiť

sám.“ Nasledujúce sekundy

popisuje vojak takto: „Vo dverách

som ešte videl, ako sa moji kamaráti

5

Svet Grálu

31 | 2012


TÉMA

6

Svet Grálu

31 | 2012

za nami bezstarostne pozerajú a jedia

chlieb. Čo sa odohralo potom,

na to nikdy nezabudnem. Stáli sme

pred chatrčou. Nikde sme však nikoho

nevideli. Vykročili sme, aby

sme sa vonku trochu poobzerali.

Vo chvíli, keď sme sa od chatrče

trochu vzdialili, zasiahol ju granát.

Na chvíľu som upadol do bezvedomia.

Keď som sa prebral, nižší dôstojník

ležal neďaleko odo mňa s pomliaždeným

hrudníkom. Chatrč

zmizla a na jej mieste ostala v zemi

trhlina hlboká jeden meter. Čo zostalo

z mojich kamarátov, to sa nedá

ani popísať…“

Tento skutočný príbeh o neviditeľnej

záchrane (uverejnený v novinách

Märkisches Volksblatt zo dňa

16. marca 1916) nie je jediný, ktorý

popisuje fenomén počutia hlasov.

Existuje mnoho takýchto prípadov,

ale len malá časť týchto ľudí

o nich hovorí otvorene. A nie vždy

sa dá vyvodiť záver, že duša zosnulého

človeka chce niekoho ochrániť

alebo viesť. Ľudia, ktorí počujú

hlasy, trpia tým, že ich dlhé hodiny

rušia banálnymi táraninami alebo

zvukmi, ktoré počujú len oni sami,

čo ich môže dohnať až k šialenstvu.

Obzvlášť zlé je, keď hlasy opakujú

stále rovnaké rozkazy a postihnutú

osobu vyzývajú k spáchaniu

násilného činu. Ľudia, ktorí počujú

hlasy, často nie sú schopní viesť

normálny život. Prichádzajú

o prácu, strácajú životných

partnerov a často i majetok,

vlastný byt. Ja sama poznám

prípad ženy, ktorá strávila pätnásť

rokov na uzavretom oddelení

psychiatrickej liečebne,

pretože ju neustále obťažovali

takéto hlasy.

NEEXISTUJÚCE

PRELUDY, ALEBO

NIEČO VIAC?

čo pri tomto jave vlastne

O ide? Veda ešte nenašla

žiadne vysvetlenie: „Ako

presne vnútorný hlas vzniká,

nevedia ani vedci zaoberajúci

sa činnosťou mozgu“, hovorí

Prof. Dr. Michaela Ameringová

z viedenskej univerzitnej

psychiatrickej kliniky. Vedci

sú presvedčení o tom, že tieto

a im podobné vnemy vznikajú

v mozgu a sú označené ako

„halucinácie“. Prof. Dr. Ameringová

vraví: „Postihnutí by

mali vedieť, že pri počutí hlasov

nejde o nič dramatického,

a predovšetkým, že tento stav

je možné zvládnuť.“ Kto počuje

hlasy a má vidiny, príde

skôr či neskôr do styku s psychiatriou,

pretože cirkevnému

exorcizmu, ktorý sa pri týchto


TÉMA

javoch v minulosti hojne praktizoval,

sa už mnoho ľudí nepodrobuje.

V psychiatrii sa postihnutým väčšinou

podávajú neuroleptiká. Tieto

farmaká potláčajú alebo zmierňujú

intenzitu takýchto zrakových i sluchových

vnemov tým, že v nervovom

systéme obmedzia prenos

vzruchov dopamínom. Podľa názoru

väčšiny odborníkov vznikajú

zmienené poruchy priamo

v mozgu pacientov, a preto by malo

byť možné odstrániť ich chemickou

cestou. Je to však naozaj tak? Ide

skutočne len o biochemické, geneticky

podmienené pochody, ktoré

sú väčšinou vyvolané neobyčajnou

záťažou, užívaním drog alebo

okultnými zábavkami, vďaka ktorým

môžu takéto vnemy vzniknúť

bez pričinenia fyzických zmyslových

orgánov? Medicína dbá na to,

aby poskytla „prirodzené“, čiže materialistické

vysvetlenie všetkých

javov, pretože vplyvy z onoho sveta

sú pre materialistické ponímanie

neprijateľné. Na druhej strane však

zaznamenáva cirkev prílev zúfalých

ľudí, ktorým psychiatrický prístup

problém nevyriešil. Naďalej

sa teda občas praktizuje rituálne

„vyháňanie diabla“, i keď mimo

dohľadu širokej verejnosti. Veľkú

priepasť medzi vedou a náboženstvom

dosvedčuje príklad Margaret

M., s ktorým sa zverila jednej

novinárke: „Môj problém nemá

nič spoločné s vnútorným hlasom

z pohľadu psychiatrie. Potrebovala

by som skôr znalca teológie“.

Margaret M. neustále prenasledovali

hlasy, ktoré jej rozkazovali:

„Zabi nejakého katolíka!“ napokon

ubila v roku 1995 v jednom z kostolov

v Hamburgu úplne neznámu

dôchodkyňu, sediacu pred ňou.

Tento prípad popísali Irena Stratenwerthová

a Thomas Bock vo svojej

knihe Stimmenhören – Botschaften

aus der inneren Welt, Kabel Verlag,

1998 (Počutie hlasov – posolstvo

z vnútorného sveta, nakladateľstvo

Kabel, 1998).

H

NEDOSTATOK

POROZUMENIA PRE

MIMOZMYSLOVÉ

VNÍMANIE

ildegarda z Bingenu (1098–

1179) ako i Jakob Lorber

(1800–1864) svoje prijaté posolstvá

zaznamenávali písomne. Vytvorili

azda títo výnimoční ľudia svoje

diela len vďaka bohatej fantázii,

alebo snáď vznikli vďaka chybne

prebiehajúcim procesom látkovej

výmeny v mozgu? Takéto vysvetlenie

by bolo malicherné.

Veda sa dnes opiera o materialistický

výklad sveta. Pôvod všetkého

vidí v hmote a preto ťažko pripustí

niečo, čo tieto hranice presahuje

– napriek tomu, že fenomény ako

je počutie hlasov, skúsenosti s vnímaním

blížiacej sa smrti, rozprávanie

„cudzím jazykom“ – xenoglosia,

a mnoho iných mimozmyslových

skúseností sa dnešným oficiálnym

vedeckým poznaním predsa

nemôžu vysvetliť. Dipl. Ing. Rolf

Linnemann, ktorý sa už dlhú dobu

zaoberá psychovedeckou problematikou,

cituje jedného jasnočujného

takto: „Na vytvorenie celkového

pohľadu na človeka prispeli svojím

dielom i úplne mylné názory

vedeckých kruhov. Omyl spočíva

v názore, že pôvodcom duševných

činností, ako je schopnosť úsudku,

vôle, empatie ale i počutia a videnia

je fyzické telo – teda že sú produktom

fyzického tela. Moje zážitky,

obzvlášť jasnočujnosť ma

však presvedčili, že tu ide o omyl,

proti ktorému je potrebné bojovať

s maximálnym úsilím. I ten najlepší

vedec by sa musel zahanbene chytiť

za hlavu, keby mohol prežiť čo

i len päť minút mimozmyslového

kontaktu, tak ako som ho prežíval

ja, nemajúc možnosť ho vlastnými

silami ovplyvniť. Veda a technika

nás v tomto ohľade neposunula

dopredu. Naopak, vyššie poznatky

z iného sveta odstrčila do úzadia.“

Vnútorný hlas, či jasnočujnosť,

môžu byť však i pozitívne. Preto

sa nemusíme brániť pomoci prostredníctvom

vnútorného hlasu,

pokiaľ prichádza prirodzene, bez

snahy o jeho umelé vyvolanie. Potláčanie

vnímania neviditeľných

hlasov prostredníctvom chemických

liekov je však problematické

riešenie – o to viac, ak sa pri ich dlhodobom

užívaní objavia závažné

vedľajšie účinky.

Vychádzajme z toho, že sme

vo svojej najvnútornejšej podstate

duchovnými bytosťami. To znamená,

že naše jadro nie je materiálne,

iba sa v rámci svojho vývoja

práve nachádza v materiálnom

– hrubohmotnom tele. Do tohto

hrubohmotného tela sme iba prechodne

inkarnovaní. Potom nič

neodporuje tomu, že by sme mali

mať možnosť nadviazať kontakt

s ľuďmi, ktorí v súčasnej dobe inkarnovaní

nie sú, čiže práve nežijú

v hmotnom svete. V prípade hlasov

teda môže ísť o to, že ľudia počujú

hlasy zosnulých ľudí, ktorí sú s dotyčnými

nejakým spôsobom spojení.

V inom prípade však môže ísť

o duše s nekalými úmyslami, ktoré

sú schopné – eventuálne cez nejakú

myšlienkovú fixáciu postihnutého

– preniknúť do jeho bdelého stavu

vedomia.

Existujú však i prípady „jasnočujných“,

ktorí sú schopní vnímať hlasy

iných, v súčasnosti ešte na Zemi žijúcich

ľudí, alebo môžu na okamih

spoločne s nimi prežívať nejaký ich

7

Svet Grálu

31 | 2012


TÉMA

dramatický zážitok, ktorý sa deje

niekde inde. Tak napríklad Angličanka

Peg v roku 1996 po masakre

v škole v škótskom Dunblane, ktorý

mal na svedomí jeden šialenec, počula

plač a nárek umierajúcich

detí. Svojou spoluúčasťou na tomto

utrpení sa sama dostala do nebezpečia.

V knihe „Stimmenhören“ (Počutie

hlasov) popisovala: „Chcela

som sa dostať k nim do ich sveta,

aby som tam mohla byť pre nich

a pomáhať im. A ako jedinú možnosť

som videla siahnuť si na svoj

vlastný život.“ Len okamžitý rozhovor

s jej terapeutom ju dokázal upokojiť

a pomohol situáciu zvládnuť.

V posledných desaťročiach mal

pre jasnočujnosť pochopenie iba

málokto. Len prednedávnom

sa tento jav začal postupne brať

DUCHOVIA A HLASY

Mnoho obyvateľov sveta by mohlo potvrdiť, že v priebehu svojho života niekedy počuli vnútorný hlas. Môžu to byť hlasy

varujúce či odporúčajúce, ale takisto obťažujúce a navádzajúce na rôzne činy alebo i zločiny. Tieto obťažujúce prejavy

komplikujú postihnutým ľuďom život do tej miery, že ich môžu doviesť až k samovražde, pretože pred nimi v podstate

niet úniku. Ľudia so syndrómom počutia hlasov končia často v psychiatrických liečebniach, kde sa pacientom podávajú

psychofarmaká. Táto liečba však len tlmí príznaky – nepostihuje samotné jadro problému, nerieši ho, a naviac má nežiadúce

vedľajšie účinky. Takisto liečba spánkom je málo účinná.

Ak pacient trpí halucináciami alebo blúznením, najprv je potrebné zistiť, či nie sú zapríčinené úrazom hlavy, ktorý by

mohol vyvolávať poruchy vedomia. Je nutné vylúčiť aj možnú otravu jedom, predovšetkým požitie halucinogénnych drog.

V prípade fenoménu hlasov však nejde o nervovú chorobu. K pacientovi môže byť pripútaný duch zomretého človeka,

ktorý môže nielen navádzať na činy, ale i vyhrážať sa. Duch sa môže na určitého človeka naviazať napríklad vtedy, keď

dotyčný vytvára negatívne útvary, zvlášť v nemocniciach, kde trpia pacienti veľkými bolesťami. Príčiny pripútania duší

môžu byť aj psychické – starosti, ktoré človeku víria hlavou pri zaspávaní: smútok, zúfalstvo, strach, atď. Niektoré osoby

majú schopnosť takéhoto ducha vnímať alebo aj vidieť. Duch sa môže prezradiť tým, že postihnutú osobu nesprevádza

do vysvätených miest. Takéhoto ducha je potrebné vhodným spôsobom odvolať. Kedysi sa používala metóda exorcizmu

(vyháňanie ducha psychickým nátlakom na hmotné telo). Hoci sa ňou cirkvi v stredoveku skompromitovali, dodnes tieto

metódy uznávajú, i keď v nenásilnej forme.

Ak nie je príčinou počutia hlasov pripútaný duch (v biblii sa takéto osoby označujú ako posadnuté), ide o vysielanie

zvukov z mozgu. Sú hlboko vryté do pamäte dramatickým zážitkom v mladosti, častejšie však intenzívnym prežitím

v niektorom z minulých životov. Takúto udalosť si človek nesie do súčasného života ako silný citový zážitok. Príčina môže

byť pasívna, keď ide o násilie páchané na ňom, alebo aktívna, keď sa človek dlhodobo oddával škodlivým sklonom, ako

je požívanie drog, hazardné hry, nemorálne konanie, ubližovanie na zdraví alebo aj snaha pripraviť niekoho o život.

Ak tieto činnosti trvajú dlhší čas, nahromadí sa z myšlienok mnoho negatívnych útvarov, ktoré sa nakoniec premenia

na fantómov (ak sú problémy len osobné), alebo na démonov (ak škodí osoba aj iným).

Či ide o pôsobenie ducha alebo vysielanie z mozgu, pomôže nám určiť hypofýza. Tá oznámi únik duchovnej alebo

astrálnej sily z tela, spôsobený cudzím duchom. Pri pasívnom vysielaní z mozgu k úniku síl nedochádza.

Pri odstraňovaní fenoménu hlasov je nutné postupovať podľa vyvolávajúcej príčiny:

Pripútaného ducha môžu z pozemskej úrovne odvolať len anjeli. Ľudské bytosti túto schopnosť až na malé výnimky

nemajú. Občas sa síce niektorým ľuďom podarí pripútaného ducha odvolať, je to však len čiastočné riešenie; takýto

duch sa totiž po odpútaní v čo najkratšom čase pripojí k inej osobe. Je preto nutné ducha odviesť do výchovného strediska

(očistca).

Fóbie alebo démoni, ktoré môžu byť príčinou neodôvodnených strachov i hlasov, je nutné z pamäte odstrániť. Našej

zvláštnej prosbe môžu v týchto prípadoch vyhovieť bytostní v spolupráci s našimi duchovnými vodcami.

Rudolf Evanžin

8

Svet Grálu

31 | 2012


TÉMA

vážnejšie a namiesto obvyklých

medikamentov sa ako alternatíva

môže aplikovať napríklad socioterapia.

Počutie hlasov sa inak kategorizoval

ako „psychotický“, „paranoidný“,

„schizofrénny“ stav

a končieval pobytom na psychiatrickom

oddelení.

Naproti tomu v starších prírodných

kultúrach sa tento paranormálny

jav „počutia hlasov“ považoval

za prednosť. Pripomeňme

si len orákulum v Delfách, Pýtie,

ktoré stáli v spojení so svetom duchov

a ako médiám im bolo umožnené

prijímať dôležité zjavenia.

Vnímavosť niektorých jednotlivcov

tak vytvárala základy tradícií,

ktoré sa zachovávali po stáročia

až dodnes, pretože je v nich ukrytá

pravda. Táto vnímavosť bola v ojedinelých

prípadoch vystupňovaná

do tej miery, že niektorí jednotlivci

mohli nadviazať kontakt s bytosťami,

ktoré dnes nazývame starovekými

bohmi.

J

NEROZLUČNÉ

SPOJENIE TOHTO

A ONOHO SVETA

asnočujní ľudia, ktorým hlasy

našepkávajú banality alebo

sa pokúšajú ovplyvniť ich život,

nie sú vysoké médiá alebo „čisté

nádoby“, schopné prijímať zjavenia.

Vačšinou sú to citlivé osoby, ktoré

prežili niečo ťažké, trpia strachom

a traumami, alebo sú to ľudia, ktorí

sa zo zvedavosti, alebo v túžbe

po uplatnení, oddali okultným

praktikám, ako je veštenie pomocou

kyvadla, vyvolávanie duchov,

„channeling“, alebo otváraniu čakier

(jemnohmotných „energetických

brán“ v aure ľudského tela).

Kto týmto spôsobom hľadá kontakt

s oným svetom, ten by sa nemal

čudovať, pokiaľ náhle začuje hlasy,

ktoré ho budú miasť alebo ho privedú

do ťažkostí. To, čo sa dozvie,

nie je „časť jeho vlastnej osobnosti“,

ako sa domnieva veda so svojím

materialisticky obmedzeným pohľadom

na svet, ale sú to skutočné

vplyvy z onoho sveta. Môže ísť

o zosnulých, ktorí sa kŕčovite pokúšajú

nadviazať kontakt s ľuďmi

žijúcimi na zemi, alebo sa ich chcú

zmocniť, aby mohli využívať ich

mozog – čo je označované pojmom

„posadnutosť“. Počutie hlasov môže

byť jej začiatkom.

Známym príkladom osobnosti,

ktorá trpela zrakovými a sluchovými

preludmi je John Nash, matematik

a laureát Nobelovej ceny

za ekonómiu, ktorému lekári diagnostikovali

paranoidnú schizofréniu.

Jeho vidiny neprestali, no

časom sa s nimi naučil žiť. Jeho životný

príbeh je vykreslený v známom

americkom filme „Čistá duša“

(Beautiful mind).

Pre takto postihnutého je spočiatku

dôležité túto skutočnosť akceptovať

a potom prekonať strach,

že ho ľudia nebudú brať vážne,

pokiaľ sa s tým niekomu zverí.

Ak sa človek ustrašene stiahne

do ústrania, dáva silám z onoho

sveta väčšiu šancu. Psychické poruchy

– či už depresie, mánie alebo

práve spomínané počutie hlasov

– súvisia často s lenivosťou ducha,

so slabosťou vlastného ja. Treba

zdôrazniť, že slabosť ducha nesúvisí

s rozumovou inteligenciou

a úrovňou vzdelania. Je potrebné,

aby človek ako osobnosť vnútorne

zosilnel a získal tak odolnosť voči

týmto silám. Komplexy menejcennosti,

úzkostné, nezrelé a nezodpovedné

správanie, život bez cieľa

a zmyslu, aj podliehanie vonkajším

vplyvom môžu byť živnou pôdou

pre cudzie vplyvy aj z onoho sveta.

Je dôležité, aby sme fenomén

„počutia hlasov“ posudzovali komplexne

– spolu s celou osobnosťou

človeka, jeho povahou, sklonmi.

Aby sme brali do úvahy prostredie

v ktorom žije, i jeho vnútorný život,

lebo medzi týmto a oným svetom

neexistuje skutočná hranica. I keď

si to neuvedomujeme, sme všetci

obklopení aj tým neviditeľným svetom.

Ani myšlienky sa nerodia len

v našej hlave, ale môžu podliehať

aj cudzím vplyvom (čoho si väčšinou

nie sme vedomí). Len v čistom

vnímaní, ktoré vychádza z hĺbky

ducha, je človek sám sebou.

Čo teda môžeme urobiť, aby jasnočujnosť

vo svojej obťažujúcej podobe

napáchala čo najmenej škôd?

Predovšetkým vyhýbať sa okultným

praktikám, užívaniu drog, ktoré navodzujú

zmenený stav vedomia. Pokiaľ

sa už nežiadúce vplyvy objavili,

dôležité je vyhľadať pomoc odborníka,

ktorý sa v danej problematike

vyzná a nevníma ju jednostranne.

Takých je, žiaľ, v dnešnej dobe stále

ešte málo a je preto riziko, že človek

natrafí na ezoterického šarlatána.

Najväčšou ochranou však je

rozvinutie vlastnej vôle, usilujúcej

sa o ušľachtilé, vysoké ciele. Takáto

vôľa, posilnená úprimnými modlitbami

je najlepšou ochranou pred

temnými záhrobnými vplyvmi.

Energetická ochrana človeka potom

zosilnie natoľko, že nežiadúce

sily stratia možnosť naňho pôsobiť.

Záleží vždy na človeku samom, či

sa mu to podarí, alebo nie. On je

totiž pánom svojho osudu.

Corinna Hübener

hubener@svetgralu.sk

9

Svet Grálu

31 | 2012


ŽIVOT

Vytúžené dieťa

… a pochybnosti budúcej matky, ktorá má už po štyridsiatke

N

Cornelie Paukert

aše dcéry boli práve – ako

sa zvykne hovoriť – „z najhoršieho

vonku“, môj manžel sa už

10

Svet Grálu

31 | 2012

tešil na vnúčatá, keď som ho jedného

dňa prekvapila veľkým želaním.

Cítila som, že k nám chce

ešte niekto prísť a už som sa tešila

na možný prírastok. Manžela však

moja túžba mať bábätko zaskočila.

Veď mladosť sme už mali za sebou...

Ale čo je platné rozumné

uvažovanie, keď hlas srdca je taký

silný. A tak som ako 41-ročná opäť

otehotnela.

Moje veľké dievčatá boli od radosti

celé bez seba a nadšene pozorovali

rast môjho bruška. Od samého

začiatku bol ten malý ľudský

duch u nás vítaný a milovaný.


ŽIVOT

V našom širšom okolí to tak žiaľ

väčšinou nebolo. Tehotná žena nad

40 rokov totiž patrí do skupiny rizikových

rodičiek. Podľa štatistiky

sa s pribúdajúcim vekom matky

zvyšuje možnosť porodiť choré

alebo postihnuté dieťa. S týmito

informáciami a pochybnosťami

som sa vtedy stretávala všade

okolo seba.

Samozrejme, aj ja som o tom

uvažovala. V hlave sa mi rojili tisíce

myšlienok. Čo by to pre našu

rodinu znamenalo, keby sa nám

narodilo postihnuté dieťa? Ako by

som sa rozhodla, keby mi moja lekárka

na základe takejto diagnózy

radila prerušenie tehotenstva?

O tejto možnosti už so mnou hovorila.

Vedela som preto, že sa musím

rozhodnúť vopred.

Každá matka si želá porodiť

krásne a zdravé dieťatko. Strašia

ju myšlienky na postihnuté dieťa,

na každodenné problémy či starosti

s tým spojené. No najviac

som sa obávala toho, ako by sa takémuto

dieťaťu – a aj nám – darilo

v spolužití s okolím. Veľmi dobre

som si pamätala deprimujúce zážitky

zo svojho detstva, keď v našom

susedstve bývalo postihnuté

dievčatko. Malo Downov syndróm.

Vídavala som ho vždy len za ruku

s mamičkou, ako náhlivo kráčali

ulicou. Pôsobilo veľmi nezvyčajne

a my deti sme sa jej vyhýbali. Neskôr

som pochopila, že našu neistotu

a obavy vyvolávalo správanie

sa dospelých, ktorých príklad

sme nasledovali. Oni si nedokázali

so svojím súcitom poradiť, preto

sa radšej placho vyhýbali akémukoľvek

kontaktu. Postihnutie tohto

dievčaťa nemohlo byť dôvodom

mojej stiesnenosti. Vyzerala síce

inak než my, no iná bola aj moja

najlepšia priateľka. Bola to dcéra

z veľmi známej rodiny a vyzerala

naozaj nepekne. Po tvári sa jej

tiahol veľký „oheň“ (névus flammeus,

malformácia ciev – pozn.

red.) a menil aj jej mimiku. No ju

som mala rada. Nemala som z nej

strach, len mi jej bolo niekedy

ľúto. Hlavne keď sme boli mimo

nášho dôverného okolia a ona musela

znášať pohľady cudzích ľudí.

Za žiadnych okolností by som ju

nechcela stratiť a jej rodičia istotne

tiež nie.

Keď som bola staršia, tiež som

stretla jednu paniu s Downovým

syndrómom. Ani ona vo mne nevyvolala

pocit stiesnenosti, bola

totiž veľmi srdečná. Od jej rodiny

som sa dozvedela, že život

s takto postihnutým človekom prináša

menšie i väčšie starosti, no

i mnoho radosti a lásky. Problémy

mali, ak vôbec, len pri kontakte

s cudzími ľuďmi.

Je veľmi smutné, že postihnutí

ľudia aj v súčasnosti často trpia

necitlivým zaobchádzaním okolia.

Pritom práve oni potrebujú veľa

sily na to, aby si so svojím postihnutím

poradili, preto by sme im

mali skôr pomáhať.

Počas týchto úvah som si ujasnila,

že by som postihnuté dieťa

určite neodmietla. Okrem toho

pevne verím, že každý človek má

svoj osud. A verím, že pokiaľ svoj

osud prijme, dostane pomoc a silu

poradiť si aj s problémami. Naše

dieťa, ktorého srdiečko klopkalo

v mojom tele, príde na svet tak, ako

je pre nás všetkých určené. Takto

som to povedala aj svojej lekárke.

Tá mala našťastie pre môj postoj

porozumenie. Nenútila ma teda

ani do vyšetrení, ktorými sa zisťuje

prípadné postihnutie plodu.

Vtedy som si uvedomila, koľko

žien je v podobnej situácii. Zúfalo

hľadajú odpoveď na svoje pochybnosti.

Aj keď možno samé

majú dosť odvahy vziať na seba

všetky ťažkosti a starosti, ak by

sa rozhodli porodiť postihnuté

dieťa, často musia čeliť predsudkom.

Okolie pre ich rozhodnutie

nemá dostatok porozumenia. Veď

dnes sa dá takýto problém predsa

poľahky „vyriešiť“. Koľko duší asi

stojí smutne na onom svete, pretože

im bola vzatá možnosť vyvíjať

sa ďalej na tejto zemi?

Už dlho pred svojím otehotnením

som radostne pociťovala

blízkosť svojho dieťaťa. Bolo to

ako láskyplný pozdrav z iného

sveta, tušenie osudového stretnutia.

A uprostred tehotenstva, keď

sa dieťa začalo intenzívne hýbať,

cítila som, že náš hosť je tu.

Dnes si už nikto z nás nedokáže

predstaviť, že by tu tá malá živá

ratolesť nebola. Sme veľmi šťastní

a vďační, že sa naše dievčatko narodilo

zdravé. No jedno viem isto:

aj v kritickej situácii by sme sa pre

ňu rozhodli srdcom, nie rozumom.

Lebo ak by sme sa jej vzdali, vzali

by sme možnosť učiť sa nielen jej,

ale aj sebe. Myslím si totiž, že je

veľkým darom spoločný život v rodine,

kde máme možnosť odstrániť

naše chyby, slabosti a prekážky,

čo nám bránia stať sa duchovne

zrelými ľuďmi. Uprostred láskyplného

a vzrastajúceho vzájomného

porozumenia sa oveľa lepšie

znáša i nutné smutné prežívanie,

ktoré tiež patrí k nášmu osudu. –

Často je prospešnejšie, než mnohé

dobre mienené slová.

Cornelia Paukert

paukert@svetgralu.sk

11

Svet Grálu

31 | 2012


TÉMA

Počujete

?

To nie je normálne.

Všetko sa to začalo obrovským citovým vypätím. Narušením partnerského vzťahu k osobe,

ktorú dlhé roky považovala za najdôležitejšiu vo svojom živote… Alebo to bolo inak?

V každom prípade to zašlo až tak ďaleko, že začala počuť hlasy, ktoré nikto iný nepočul.

A napriek tomu zreteľne a jasne. Lekárska diagnóza by možno znela schizofrénia, sluchové

halucinácie, alebo iné nevyliečiteľné ochorenie, a odsúdila by ju na trvalé užívanie

liekov. Dnes už je všetko zase „ako má byť“. Choroba, z ktorej jej pomohol liek nazývaný

„silná vôľa“ alebo „silné chcenie uzdraviť sa“, ju napokon posilnila.

SG: Čo ste si mysleli, keď ste prvýkrát

začuli ten hlas?

Myslela som si, že počujem svoju

dušu, akoby zosilnený vnútorný hlas,

myslela som si, že som to ja, kto hovorí.

Ale bolo to zvláštne, neobvyklé,

a hlavne som ten hlas počula tak jasne

a zreteľne, až som sa divila, že to nepočujú

i ostatní okolo mňa.

SG: Povedali ste im o tom? Pýtali

ste sa, či tiež niečo nepočuli?

Nie, nepýtala, pretože tie informácie

boli dosť dôverné a boli určené mne.

SG: Čo Vám ten hlas hovoril?

Spočiatku ma viedol k samým dobrým

veciam, ako napríklad k láske

k blížnym a k duševnému vzostupu.

Takže som si myslela, že to, čo sa deje,

je dobré. Bolo zvláštne, že som mala

doma knižku o rôznych duševných

cvikoch. Čítala som ju až neskôr

a veľmi ma prekvapilo, že tam boli

cvičenia, ktoré som robila úplne nevedome

práve v tom čase, keď som začala

počuť hlas. Dočítala som sa tam,

že stav vedomia, v ktorom som sa nachádzala

vtedy ja, nadobudnú ľudia

až po dlhodobom cvičení. Bolo tam

opísané, ako správne dýchať, čistiť

12

Svet Grálu

31 | 2012

auru a podobne. V období, keď som

takto cvičila, sa diali zvláštne veci.

Pri modlitbe som sa fyzicky doslova

roztočila pod vplyvom silnej energie,

ktorú som pri tom pociťovala. V noci

som sa pravidelne budila a pri okne

som cvičila práve tie dychové cvičenia,

čistila som si auru a pociťovala som

silné vibrácie. Najsilnejšie zážitky som

mala pri splne. Zároveň som vedela,

že môžem hlasu dôverovať, pretože

ma nikdy pri cvičení nikto nevidel, ani

nevyrušil – napriek tomu, že nás žilo

v domácnosti niekoľko ľudí. Všetko to

na mňa pôsobilo veľmi krásne. Začala

som sa aj stravovať omnoho ľahšou

stravou. A podotýkam, nič z toho som

nerobila zámerne s nejakým konkrétnym

účelom, všetko to prišlo samo.

Keď som si šla v noci ľahnúť, pociťovala

som blaženosť, akoby som bola

v mori lásky. Vnímala som určité mimoriadne

schopnosti, napríklad mi

ruky samovoľne vykonávali masáž,

ktorú som sa nikde neučila. Zvláštna

bola aj jazda na bicykli – nemala som

nad ním kontrolu, akoby ma nenechal

ísť tam, kam som chcela.

SG: Napriek tomu ste si mysleli,

že Vás ten hlas vedie správnym

smerom? Verili ste mu?

Áno. Dokonca som sa radila s jedným

liečiteľom, ktorý ma utvrdil

v tom, že sa nemám báť, vraj ku mne

nič zlé prísť nemôže. Vtedy som mu

dôverovala.

SG: Ako dlho to trvalo?

Nepamätám sa presne. Možno rok,

možno pol roka. Rodina to však najviac

pociťovala jeden alebo dva mesiace.

SG: Kedy ste zistili, že to nie je Váš

hlas, ale cudzí?

Jedného dňa ma hlas naviedol

na to, aby som odišla z domu. Bosá

som sa vydala cez pole, po kamenistej

a tŕnistej ceste, takže som mala nohy

do krvi rozdrásané. Navádzal ma aj

na to, aby som pila vodu z kaluže, vyhodila

občiansky preukaz i okuliare.

Domov ma priviezla sanitka. A naši

priatelia potom povedali – toto nie

je dobré. To by mohol byť vplyv cudzieho

ducha. V tej chvíli som pochopila,

že majú pravdu.

SG: Čo sa Vám ešte napríklad

dialo?

Rozpamätala som sa na svoje minulé

životy. A nielen svoje, ale i na životy

mojich najbližších. Mala som v tom

čase mnoho silných zážitkov i otrasov.

O niektorých veciach ani nechcem hovoriť.

Spomínam si, ako som bola veľmi

smädná, no nesmela som sa celý deň

napiť. Odvtedy si veľmi vážim vodu.

Stalo sa aj, že som chcela niečo povedať,


TÉMA

ale nevyšiel zo mňa ani hlások. Alebo

som hovorila cudzím hlasom.

SG: A začali ste s tým bojovať, keď

ste už pochopili, že Vám to škodí?

Áno. Začala som si to viac a viac

uvedomovať. Úteky z domu sa opakovali,

stále som mala bežať „za Svetlom“.

Jeden hlas mi hovoril, aby som utiekla

oknom, čo by bola asi moja smrť, ale

druhý hlas ma navádzal, aby som šla

cez dvere. A keď som tak bežala, zrazu

som si uvedomila, že sa niečo opakuje.

Niečo, čo nie je správne. Zastavila som

sa a vrátila sa domov.

SG: Čo myslíte, prečo Vás hlas navádzal

na útek?

Možno kvôli mojej povahe. Mala

som vo zvyku unikať pred problémami.

A možno práve v tomto stave

sa všetky moje vlastnosti – dobré i zlé

– značne zosilnili.

SG: Ako si teda dnes vysvetľujete

všetko to, čo sa Vám dialo?

Myslím si, že spočiatku to bolo

všetko správne. Začali sa u mňa prejavovať

schopnosti, ktoré som nikde

neštudovala, ani som si ich nepriniesla

z nejakých ezoterických kurzov. Myslím,

že to bolo niečo veľmi prirodzené.

Ale čo sa stalo neskôr? Kde sa stala

chyba? Vidím to tak, že som asi nebola

dosť silná a že to zneužili duše

nízko zmýšľajúcich zosnulých ľudí.

Verím tomu, že takéto duše striehnu

na každú príležitosť, aby sa mohli prejaviť.

A môžu na to využiť práve telo

človeka, ktorý nie je sám dosť „duchom

prítomný“. Toto sa stalo mne.

SG: Vyhľadali ste v tomto stave aj

lekársku pomoc?

Áno. Raz som bola na psychiatrii.

Keď som sa doktorke zverila s tým,

že počujem hlasy, hneď som zistila,

že som to nemala robiť. Okamžite

som vycítila, že mi nebude rozumieť

a nepochopí ma. A tak to aj bolo. Povedala

mi, že mám nevyliečiteľnú chorobu

a že by som mala byť hospitalizovaná.

Našťastie ma manžel odviezol

domov a všetko som nakoniec zvládla

bez liekov.

SG: Ako sa Vám to podarilo?

Mala som veľké šťastie. Doma som

siahla po knižke liečiteľov manželov

Paloučkovcov Cesta životom. A keď

som ju prečítala, bolo rozhodnuté.

Musím ich navštíviť. Hovorila som si,

že keď mi nepomôžu oni, tak už nikto.

Veľmi som tomu verila.

SG: A pomohli?

Keď sme si objednávali termín liečenia,

počas telefonátu mi pani Paloučková

odkázala, aby som začala

„bojovať“ už teraz. Takže cestou do južných

Čiech som už bola pripravená

na liečbu. Paloučkovci sa so mnou najprv

rozprávali a potvrdili to, čo som

si už sama myslela, že ma ovplyvňuje

cudzia duša. Po liečení mi predpísali

zmenu stravy, ktorá mala zmeniť vyžarovanie

mojej krvi – aby tak vplyv

nežiadúceho hosťa úplne zmizol. A tak

som od toho dňa jedla len predpísanú

stravu a dodržiavala jedálny lístok tak

striktne, že som si nedovolila ani malinkú

papričku, ktorá v ňom nemala

byť…

SG: Takže strava Vás uzdravila?

Nebola to len strava a liečenie u Paloučkovcov,

ktoré prebiehalo dokonca

i na diaľku, ale predovšetkým silná

vôľa, silné chcenie vyliečiť sa. Bol to

najťažší boj môjho života. Namiesto

užívania liekov som musela spoznať

samu seba, smutnú bytosť, ktorá

sa trápi a potrebuje pomoc. I keď pri

mne boli moji blízki, cítila som sa osamelá.

Asi preto, že ten boj som musela

vybojovať sama. Hlavne preto

som sa sústredila sama na seba. Vedela

som, že sa musím uzdraviť a že musím

na seba myslieť. A keď sa mi začalo dariť

lepšie, túžila som už zase pomáhať

druhým.


Najhoršie na tom všetkom bolo,

že som mala pocit, akoby mi umierala

duša. Bola som zmierená so smrťou

fyzickou, ale pocit, že strácam dušu,

bol strašný. To už nikdy nesmiem zažiť.

A veľmi mi pomáhali modlitby blízkych

– tie som cítila. A našťastie mám

veľa príbuzných.

SG: Ako dlho trvala liečba? Máte už

od tých čias pokoj?

Neviem, ako dlho presne trvala. Pokoj

som mala postupom času čoraz

väčší, ale ešte nie úplne. Ešte niekoľko

rokov ma z času na čas akoby niečo

štuchlo. To považujem za určité dozvuky

tejto „choroby“.

SG: Málokedy sa končia podobné

príbehy happyendom. Vám sa to podarilo.

Čo Vám toto „ochorenie“ dalo

do života?

Ako sa hovorí, čo ťa nezabije, to ťa

posilní. A to vystihuje všetko. Učím

sa chápať iných ľudí, vcítiť sa do nich,

brať ich takých, akí sú a nechcieť ich

meniť. Pri tej silnej vnímavosti a citlivosti

k druhým bolo niekedy dosť

ťažké byť v styku s určitými ľuďmi.

Rovnako ako boli oblažujúce krásne

vibrácie, tak ma negatívne vibrácie niektorých

ľudí priamo zraňovali. Musela

som sa proti nim chrániť, akoby sa celá

zabaliť do „vajíčka“. Neskôr sa všetko

tak napravilo, že už som túto ochranu

nepotrebovala, pretože som začala využívať

lásku. Láska k jednému človeku

sa u mňa premenila v lásku, ktorá zahŕňa

omnoho viac. Spoznala som aj

svoje slabosti a na nich som sa mohla

učiť a učím sa dodnes. Celý život beriem

odvtedy ako školu.

Rozhovor so ženou, ktorá počula hlasy,

je anonymný.

13

Svet Grálu

31 | 2012


TÉMA

Problém nie je v komunikácii

s jemnejšou realitou,

ale so zlým zdrojom.

Na ženu z predchádzajúceho rozhovoru si liečiteľ MUDr. Jan Palouček dobre pamätá.

Nebol to jeho prvý, ani posledný prípad tohto druhu. Vysvetľuje, že obrovskú úlohu

pri liečení týchto stavov zohráva poznanie zmyslu života. „Človek nemôže rozvinúť

všetku svoju silu skôr, dokiaľ nemá presnú predstavu o súvislostiach medzi ním a neviditeľným

svetom,“ hovorí v nasledujúcom rozhovore.

SG: Spomínate si na túto pacientku?

JP: Áno. Začalo tak jedno veľmi

pekné priateľstvo, ktoré trvá dodnes.

SG: Ako by ste určili jej diagnózu

v období, keď k vám prvýkrát prišla?

JP: Lekársky by som jej stav vysvetlil

ako psychózu sprevádzanú sluchovými

halucináciami. Napriek tomu,

že som sa vtedy zaoberal alternatívnou

medicínou len krátko, uvedomoval

som si, kde majú halucinácie svoj

skutočný pôvod.

SG: Kde majú halucinácie skutočný

pôvod?

JP: Z lekárskeho hľadiska majú

všetky psychické prejavy, či už normálne

alebo patologické, svoj pôvod

v hmote mozgu. Pre lekára je človek

jednotka ohraničená kožou a komunikujúca

s okolím piatimi zmyslami.

Tejto predstave sa stavia na odpor,

okrem iného, rad skutočností odohrávajúcich

sa v súvislosti s klinickou

smrťou. V priebehu klinickej smrti

majú pacienti preukázateľne vyradené

všetky zmysly a nemali by z hľadiska lekárskej

vedy vnímať vôbec nič. V protiklade

k tomuto tvrdeniu dochádza však

14

Svet Grálu

31 | 2012

k pravému opaku – vnímajú okolitý

svet omnoho živšie. Dochádza u nich

dokonca k rozšíreniu zmyslového vnímania,

ktoré im umožňuje prežívať

udalosti odohrávajúce sa i na vzdialených

miestach. Tieto výpovede možno

následne overiť ako pravdivé. Pretože

sa tieto zistenia neustále opakujú a zaznamenáva

ich stále väčší počet lekárov,

stávajú sa tieto okolnosti vedeckým

dôkazom o existencii iného sveta

a tým aj dôkazom o existencii ľudskej

duše. Hoci sa doteraz žiadny z týchto

lekárov neodvážil uvedenú skutočnosť

jasne pomenovať, ich opatrné formulácie

obsahujú jasný odkaz.

SG: Môžete to bližšie vysvetliť?

JP: Očividne teda komunikuje človek

s okolitým svetom vo väčšom rozsahu,

než ako to pripúšťa päť zmyslov.

Toto by malo byť základom pri

posudzovaní mnohých javov nielen

v psychiatrii.

Pri opätovnom návrate duše do tela

po úspešnej resuscitácii sa vnímanie

opäť zúži. Väčšia časť reality je

opäť odfiltrovaná piatimi zmyslami,

ktoré nie sú schopné ju zachytiť. Neznamená

to však, že vláda telesných

zmyslov v bdelom stave je absolútna,

pretože schopnosť vnímania jemnejšej

reality tak, ako sa prejavuje pri klinickej

smrti, zostáva v podstate zachovaná.

Len nedochádza k prenosu

týchto jemnejších informácií do tých

oblastí mozgu, ktoré nám sprostredkúvajú

zmyslové vnemy. Za určitých

okolností k tomu však môže dochádzať.

To znamená, že mozgové centrá

zmyslových orgánov sú prístupné

nielen z jednej strany, ale i „z druhej“.

SG: Ako k tomu môže dôjsť?

JP: Za „bežného pochodu“ sú zdrojom

podnetov pre mozog zmyslové

orgány ako také. Ak sú však určité

oblasti mozgu plne funkčné, čo nie

je u dnešných ľudí častý jav, môžu

sa do vedomia prenášať i také informácie,

ktoré zaznamenali zmyslové

orgány jemnejšieho tela. Vzniká tak

most prenášajúci podnety „z druhej

strany“ až k mozgovým centrám

hrubohmotných zmyslových orgánov.

Tieto podnety bývajú označované

ako mimozmyslové, čo však

nie je správne, pretože ich zdrojom

sú zmyslové orgány jemnejšieho tela.

V mozgu sa potom podnety spracovávajú

obvyklým spôsobom – vzniká

zrakový, sluchový, čuchový alebo iný

vnem. Tieto neobvyklé vnemy vznikajúce

bez obvyklého podnetu nazývame

halucinácie.

SG: Odborníci hovoria, že halucinácie

patria medzi poruchy vnímania,


TÉMA

že ide o vnemy bez existujúceho podkladu.

Pokiaľ ste v miestnosti sám

a počujete, že vám ktosi niečo hovorí,

ide o halucináciu. Tým ľuďom sa jednoducho

neverí. Pritom práve zmieňované

sluchové halucinácie patria

k najčastejším. Ľudia počujú slová,

vety, hlas im prikazuje, čo majú alebo

nemajú robiť…

JP: Je to tragikomická alebo skôr

tragická situácia. Ľudia vnímajúci

jemnejšiu realitu sú označovaní

za bláznov, zatiaľčo druhí, ktorí

sa rozhodli, že jemná realita neexistuje,

diktujú z pozície odborníkov

tým prvým liečebné opatrenia. Nechápavosť

tu bola úradne povýšená

na platnú normu.

Osoby prichádzajúce do styku

s umierajúcimi ľuďmi sú často svedkami

kontaktov s oným svetom.

Umierajúci človek vníma stále jasnejšie

svet, do ktorého sa chystá vstúpiť.

Z prejavov umierajúcich ľudí je zrejmé,

že niekoho vidia, počujú alebo s niekým

hovoria. Odborný personál posudzuje

tieto javy najčastejšie z hľadiska

vedy – umierajúci človek hovorí jednoducho

„z cesty“ alebo má halucinácie.

Je to však reálne existujúci svet,

s ktorým umierajúci komunikuje. Je

to realita, ktorú by každý ošetrujúci

mal nielen uznávať, ale predovšetkým

podľa nej aj konať.

Ak chceme smrť prirovnať k narodeniu

na onen svet, ktorým aj skutočne

je, potom by pri tomto prechode

mali asistovať ľudia znalí veci. Je to

podobné ako pri pozemských pôrodoch.

Tie predsa takisto nevedú okoloidúci,

ktorí o pôrode nikdy nič nepočuli.

Odborný prístup pri liečení stavov

spojených s halucináciami je obdobný.

Lieči sa chorý mozog, hoci môže byť

úplne zdravý. Vychádza sa z predpokladu,

že halucinácie majú svoj zdroj

v mozgu, hoci ich skutočným zdrojom

je reálny dej zachytený citlivou časťou

mozgu. Pretože používané chemické

lieky menia vyžarovanie krvi a blokujú

normálnu činnosť nervového systému,

halucinácie sa postupne zmierňujú

až celkom ustávajú. Avšak tým

nenastáva uzdravenie.

SG: Čo spôsobujú tieto halucinácie?

Čo je vlastne nesprávne?

JP: Halucinácie nie sú v takomto

prípade spôsobené poruchou mozgu,

pretože ten môže fungovať správne,

niekedy dokonca lepšie, než u ostatných

ľudí. Halucinácia je označenie

pre vnem inej reality, ktorá je jemnejšieho

druhu. Schopnosť vnímať

túto realitu nemožno preto bez rozlišovania

označovať ako patologický

jav, pretože k nemu môže dochádzať

i pri plnom zdraví. Problémom je tu

skôr úroveň komunikácie, to znamená

úroveň „partnera“. Ak chceme nazývať

jemnejšiu realitu oným svetom, je

potrebné vedieť, že onen svet ponúka

nespočetne veľa možností na nadviazanie

vzťahov čistých, ale aj zlých.

Voľbu vykonáva každý človek už svojím

povahovým založením, svojimi

slabými i silnými stránkami. Dalo by

sa povedať, že povaha každého človeka

vytvára druh mostu k onomu

15

Svet Grálu

31 | 2012


TÉMA

svetu, po ktorom k nemu prichádzajú

pozvaní hostia. Toto sa týka všetkých

ľudí, zdravých i chorých. Ak je nejaká

povahová črta alebo sklon príliš

vystupňovaný, dá sa to vo vzťahu

k onomu svetu prirovnať k širokej

a dobre upravenej ceste. Potom môže

zodpovedajúci vplyv z onoho sveta nečakane

zosilnieť a postihnutý človek

potom už nie je schopný ubrániť sa.

SG: Takže na toho človeka potom

môže pôsobiť cudzí duch z „onoho

sveta“?

JP: Áno. Zdá sa to hrozné, ale v podobnom

spojení žije bez výnimky

každý človek od svojho narodenia

až do smrti. Človek toto spojenie pociťuje

ako svoj vnútorný hlas, svoje svedomie,

alebo aj ako naliehanie, nutkanie,

našepkávanie či potrebu. Každý

z nás má predsa nejakú povahu a vlastnosti.

Len sme si zvykli na nesprávnu

predstavu, že sa vo svojom vnútornom

svete môžeme izolovať a prerušiť kontakty

s realitou. S viditeľnou realitou

snáď, ale s jemnejšou realitou nikdy.

Každé vnútorné hnutie a každá silnejšia

myšlienka nás okamžite spája s rovnorodými

vplyvmi z onoho sveta. Všetci

ľudia už neraz zažili, ako niektorá

z ich zlých vlastností náhle zosilnela

až sa stala neovládateľnou. Väčšina

ľudí už takisto dostala nejaký nápad,

alebo pocítili nevysvetliteľnú zmenu

nálady. Prisudzujú to potom všetkým

možnými okolnostiam, len nie tej jedinej

správnej. Prežijú niečo „na vlastej

koži“, presne vnimajú, čo sa v nich

odohráva, ale odmietajú pripustiť,

že sa do toho vložil ešte niekto iný. Je

potom veľmi bizarné, keď takíto ľudia

popierajú existenciu onoho sveta a vyžadujú

o ňom dôkazy, napriek tomu,

že sú s ním v každodennom čulom

kontakte a mohli by z vlastnej skúsenosti

o jeho existencii dlho rozprávať.

Pretože sa však domnievajú, že ich nápady,

myšlienky, nálady a vôbec celý ich

16

Svet Grálu

31 | 2012

vnútorný život je výhradne ich vlastným

dielom, považujú ho za hermeticky

uzavretú oblasť, do ktorej nikto

iný nemá prístup. Z tohto dôvodu musia

potom hľadať príčiny mnohých javov

vo svojej vlastnej hlave a dôjsť k záveru,

že je chorá. Pokiaľ by si uvedomili,

že tieto javy majú svoj pôvod v komunikácii

s neviditeľnou realitou, zmenilo

by to celý ich život.

V našom prípade išlo o vystupňovaný

vplyv z onoho sveta, ktorému

sa pacientka v dôvere otvorila a nechala

sa ním ovládať.

SG: Ako by mala vyzerať liečba

týchto stavov? Ako by mali lekári

postupovať?

JP: Hlavné úsilie lekárov pri liečbe

týchto stavov by sa malo zamerať

na dve veci. Po prvé na zmenu vyžarovania

krvi, ktorú je možné docieliť dlhodobejšou

úpravou stravy. Po druhé

na osobnostný rozvoj pacienta, ktorým

nie sú mienené len povahové črty,

ale predovšetkým predstava o živote

a jeho zmysle. K tejto predstave má

patriť aj obraz o neuveriteľne tesnom

prepojení tohto a onoho sveta v nás samých.

Náš vnútorný život sa formuje

s bohatým prispením onoho sveta.

Preto by sme ho mali brať do úvahy

i pri liečbe tzv. duševných porúch.

SG: Existujú aj halucinogénne

stavy, ktoré si ľudia privodia drogami

alebo liekmi…

JP: V týchto prípadoch nejde, samozrejme,

o zlepšenie funkcie určitých

častí mozgu v tom zmysle, ako

som sa už zmienil. Tieto stavy sú skôr

predstupňom klinickej smrti, lebo

rozšírenie vnímania nastáva vplyvom

útlmu základných mozgových funkcií.

Následkom tohto násilného telesného

umŕtvenia dochádza k čiastočnému

vypudeniu duše z tela. Tak sa vytvárajú

skutočne patologické podmienky

pre vnímanie jemnejšej reality.

SG: Ale vráťme sa opäť k „našej pacientke“.

Halucinácia sa môže ako

príznak vyskytovať pri rôznych psychických

ochoreniach. Išlo v jej prípade

o tzv. schizofréniu?

JP: Domnievam sa, že nešlo o schizofréniu,

ale o stav veľmi podobný.

Pacientka sa vo svojom konaní vždy

sama rozhodovala. Hoci naliehanie

z onoho sveta bolo veľmi imperatívne,

zostala jej možnosť voľby. Vďaka tomu

sa mohla vzoprieť k aktívnemu odporu

a nakoniec aj presadiť svoju skutočnú

vôľu.

SG: Čo ste jej vtedy odporučili?

Ako vyzeralo jej liečenie?

Zmenu stravy a myslenia. K tej

zmene myslenia musím dodať, že pacientka

bolo od začiatku veľmi dobre

orientovaná. Rýchlo si uvedomila,

proti komu stojí a čo musí sama urobiť.

Išlo predovšetkým o rozvinutie vlastnej

vôle. Tak sa jej podarilo postupne

rozložiť most k onomu svetu a definitívne

zamedziť votrelcovi prístup.

Stala sa silnou osobnosťou s otvoreným

srdcom a pozorným rozumom.

Zostala naďalej veľmi vnímavá, ale

mosty k onomu svetu sú už vystavané

iným smerom.

SG: Bol jej stav vážny?

JP: Na začiatku bol jej stav veľmi

vážny. Chcem tu ešte raz zdôrazniť,

akú obrovskú úlohu zohráva pri liečení

týchto stavov pochopenie zmyslu

života. Človek nemôže rozvinúť

všetku svoju vôľu skôr, dokiaľ nemá

presnú predstavu o súvislostiach medzi

ním a neviditeľným svetom. Nedokáže

sa nikdy víťazne postaviť proti

neznámemu, pretože to, čo mu je neznáme,

pre neho ani neexistuje.

Som dnes presvedčený o tom, že základným

predpokladom úspešnej

liečby u tejto pacientky bola znalosť

knihy Vo Svetle Pravdy.

Redakcia Sveta Grálu


OSOBNOSŤ

Em anuel

Swedenborg

vedec a mystik

Jan Buchta

eď som sa vo svojich pätnástich

K rokoch prvýkrát stretol s knihou

Nebo a peklo od E. Swedenborga,

stala sa pre mňa zjavením.

Neskôr som si kládol otázku, ako je

možné, že o jeho rozsiahlom diele,

ktoré tvorí okolo 150 kníh, článkov

a pojednaní, ako aj o ich geniálnom

autorovi sa vôbec nevie. O jeho vedeckých

prínosoch sa dokonca nedozvieme

ani v škole.

V určitom zmysle si túto otázku

kladiem dodnes, i keď teraz viem,

že aj dnes ak niekto nejde v hlavnom

prúde a nie je spojený s akoukoľvek

väčšou skupinou ľudí – cirkvou, spoločenstvom,

či hnutím – je považovaný

za čudáka. A on pritom nemal

17

Svet Grálu

31 | 2012


OSOBNOSŤ

v úmysle opustiť hranice tejto skupiny,

iba ich posunúť, obohatiť myšlienkový

obsah o niečo nové. Také

bolo podľa môjho názoru i Swedenborgovo

poslanie – obrodiť kresťanstvo

– priniesť nové podnety z duchovnej

reality.

Emanuel Swedenborg bol jedným

z posledných polyhistorov. Narodil

sa 29. januára 1688 v Stockholme

Jesperovi a Sáre Swedenborgovým.

Otec bol inteligentný človek

a horlivý duchovný protestantskej

cirkvi. Neskôr sa stal biskupom

v Skare, a kráľovná Ulrike Eleonora

ho dokonca povýšila do šľachtického

stavu. Vo funkcii biskupa slúžil

aj ako kaplán kráľovskej rodiny

a mal tak voľný vstup do najvyšších

spoločenských a politických kruhov

Švédska. Pod otcovým vedením

sa atmosféra v rodine vyznačovala

úctou k náboženstvu.

Ako jedenásťročný vstúpil mladý

Emanuel na univerzitu v Uppsale.

Neskôr sa rozhodol pre štúdium filozofie,

ktoré zahŕňalo i vedu a matematiku.

Po desaťročnom štúdiu

vo Švédsku odchádza na rozsiahlu

študijnú cestu, kde sa zoznamuje

s fyzikou, astronómiou a s väčšinou

ďalších prírodných vied. Nevynechá

ani stretnutie s praktickou

mechanikou a zaujíma sa o remeslá

(hodinárstvo, knihovníctvo, rytectvo

alebo aj konštrukciu dychových

nástrojov). Na svojich cestách

sa stretáva aj s radom popredných

vedeckých osobností. Tak študoval

do svojich 35 rokov, sprevádzaný otcovými

slovami:

„Prosím ťa, aby si sa bál a miloval

Boha nadovšetko, pretože bez tejto

bázne je všetok ďalší výcvik, všetko

štúdium a učenie bezcenné a celkom

škodlivé.“

Je zaujímavé, že už o 7 rokov skôr,

v roku 1716, menuje kráľ Karol XII.

talentovaného vedca do úradu mimoriadneho

poradcu Kráľovského

kolégia baní, najdôležitejšieho švédskeho

priemyselného odvetvia. Swedenborg

sa stal aj členom Banskej

rady.

Od roku 1719 sa začala aj Swedenborgova

spoločenská kariéra; pokračovala

viac než päťdesiatročnou

Swedenborgova osobnosť je žiarivým príkladom človeka úprimne pracujúceho na tom, čo je skutočným zmyslom ľudského bytia:

byť spojovacím článkom medzi duchovným svetom a svetom hmotným. Samozrejmosť a ľahkosť, s ktorou v prvej časti svojho

života vnikal do potrieb praktického sveta vedy, techniky a správy štátu, prezrádza inšpiráciu zo zdroja poznania. Taká inšpirácia

nepotrebuje namáhavé učenie naspamäť, ale rýchlo chápe usporiadanie vecí a pôsobenie zákonitostí, ktoré nimi hýbu. Veď napríklad

technika je vlastne využitie prírodných zákonov, techniku neprehovoríš ani neoklameš šikovnými slovami. Na rozdiel od nevedomých

a nemúdrych ľudí, ktorí sa dajú oklamať rečami politikov, obchodníkov a vôbec rečníkov, si technika robí svoju prácu

s neomylnosťou, vzbudzujúcou rešpekt.

Ak pozeráme na druhú časť jeho života, v ktorej sa zaoberal rýdzo duchovnými súvislosťami, musíme si s úctou povedať: hľa,

čoho je schopný ľudský duch, aké schopnosti sú pripravené pre človeka, ktorý sa im otvorí svojou pokorou a pracovitosťou. Škoda,

že takých ľudí nie je oveľa viac, ako inak by vyzeral ten dnešný chorý svet.

Ale do tretice môžeme v názoroch Emanuela Swedenborga vypozorovať ten veľký rozdiel medzi múdrosťou Božou a múdrosťou

ľudskou. Múdrosť Božia môže byť iba zjavená, teda oznámená alebo zvestovaná osobnosťou, prichádzajúcou z Božstva, ako bol

Syn Boží Ježiš Kristus. Múdrosť ľudská je aj pri najväčšej inšpirácii len vedením tvora, ktorý je sám iba dielom Stvoriteľa, a to len

neveľkou čiastočkou mocného diela a s neveľkou schopnosťou chápania. Tak, ako mravec nepochopí slnečnú a planetárnu sústavu,

alebo sa nenaučí matematiku, nepochopí ani človek celú veľkosť sveta, dokáže si o nej urobiť len približný obraz. Čo je vyššie, než

jeho rozlišovacia schopnosť, to spravidla označuje za Boha.

Swedenborg tak napríklad nevedel, že nemôže hovoriť priamo s Bohom a že Boh neprebýva v človeku, nie je v ňom plne prítomný.

Keby Boh vo svojej mocnosti urobil jediný krok bližšie k Zemi, zhorel by celý vesmír v žiare nesmiernej energie, ktorú zo seba Stvoriteľ

vyžaruje. K zostúpeniu na Zem, ako to urobil Ježiš, boli potrebné zvláštne nesmierne prípravy, oddelenie časti z Boha a zostup

tejto časti mnohými úrovňami, ležiacimi medzi Božstvom a naším vesmírom. Swedenborg teda bezpochyby hovoril so zomretými

ľuďmi, prebývajúcimi na onom svete, tak ako je to v usporiadaní sveta bežné. Aj títo zomretí ľudia boli vo svojom vedení čiastoční

a sami chápali veci len po hranice svojej zrelosti a možností.

Swedenborgovo učenie má teda na jednej strane veľkú prednosť jasne sformulovaných slov, prinášanie duchovného poznania

sem dolu na Zem, ale na druhej strane je obmedzené hranicami ľudskej čiastočnosti a môže i pri najlepšej snahe obsahovať aj omyly.

Artur Zatloukal

18

Svet Grálu

31 | 2012


OSOBNOSŤ

službou v Snemovni lordov, kde –

aj keď nebol pohotovým rečníkom

– mnohokrát vystúpil so svojimi

názormi na národnú ekonomiku,

štruktúru daní, či zahraničnú politiku

alebo využívanie prírodných

zdrojov.

Zhrnutie Swedenborgovho verejného

života by nebolo úplné, keby

sme opomenuli jeho prácu inžinierskeho

poradcu, ktorej sa venoval

na žiadosť kráľa Karola XII.,

nadšeného jeho editorskou prácou

pre vedecký časopis Daedalus.

V kráľovských službách Swedenborg

zastával miesto stavebného

dozorcu na niekoľkých dôležitých

verejných stavbách. Bol poverený

spracovaním projektov a realizáciou

stavieb nového typu suchého

doku, plavebných kanálov, strojov

na spracovanie zdrojov soli a systému

na prepravu veľkých vojnových

lodí po súši. Ukázal aj tvorivý

talent, keď nakreslil realistické skice

budúcich strojov vrátane lietadla,

ponorky, parného stroja, vzduchovej

pušky alebo stáložiarnych kachlí.

Ako vidíme, Swedenborgovu vedeckú

myseľ zaujímalo odhaľovanie

zákonov z celého spektra vtedajšej

vedy, a to nielen ako študenta, ale aj

ako aktívneho bádateľa a teoretika.

Najviac sa však zaoberal oblasťou

metalurgie a biológie človeka (napr.

nervový systém a zmyslová psychológia).

Swedenborg mal aj dva hlavné filozofické

záujmy: kozmológiu a prirodzenosť

ľudskej duše, o ktorých

pojednáva vo svojich vedeckých textoch.

Z oblasti astronómie pochádza

napríklad jeho teória o vzniku a vývoji

slnečnej sústavy, ktorú spolu

s doplneniami I. Kanta a P. S. Laplaceho

používame dodnes.

Na úspešného učenca, vynálezcu

a politika však čakala udalosť, ktorá

mala od základu zmeniť jeho život.

Začalo sa to počas rokov 1744 a 1745;

začalo sa uňho objavovať množstvo

vízií a snov, ktoré ho hlboko ovplyvňovali,

o čom vypovedajú jeho denníky,

do ktorých zaznamenával

svoje pocity a zážitky. V apríli roku

1745 potom zažíva v Londýne prenikavú

skúsenosť, keď sa mu zjavuje

bytosť, ktorá s ním hovorí o potrebe

prostredníka, pomocou ktorého by

sa Boh mohol opäť zjaviť ľuďom, podobne,

ako v prípade biblických zjavení

Starého zákona.

Swedenborg chápe túto udalosť

ako osobné povolanie, aby priniesol

svetu nové zjavenia, a od tejto chvíle

sa až do svojej smrti cele venuje teologickému

dielu.

Odvtedy sa mu postupne, avšak

neobyčajne rýchlo otvára a sprístupňuje

duchovný svet. Za dva roky dosahuje

tento kontakt takú intenzitu,

že je schopný pri plnom vedomí pobývať

v oboch svetoch súčasne.

Swedenborg o tom píše: „Od toho

dňa som zanechal všetky svetské vedy

a pracoval som na duchovných záležitostiach

tak, ako mi Pán nariadil

písať. Pán mi potom často denne

otváral môj telesný zrak, takže

som uprostred dňa mohol vidieť

do druhého sveta a v stave úplnej

bdelosti hovoriť s anjelmi a duchmi.“

Tieto dva roky znovu usilovne

študuje aj Bibliu v jej originálnom

znení a potom začína vydávať svoje

najrozsiahlejšie duchovné dielo Arcana

Coelestia (Nebeské tajomstvá,

spolu 8 zväzkov o približne 7000

stranách), ktoré má v podtitule

vetu: „Nebeské tajomstvá…, ktoré

boli videné vo svete duchov a v nebi

anjelov.“

Prvých 14 rokov vydával Swedenborg

svoje spisy anonymne, ale

v júli 1759 sa stala udalosť, ktorá ho

Swedenborgova teológia je vznešená... on jediný umožňuje človeku dotknúť

sa Boha. Vrátil som sa k Swedenborgovi po rozsiahlom štúdiu všetkých náboženstiev...

Swedenborg nepochybne zhrnuje všetky náboženstvá – alebo skôr

jedno – náboženstvo ľudstva.

(Honoré de Balzac, francúzsky spisovateľ)

spojila s jeho prácami aj v očiach

verejnosti. V meste Gothenburg,

ktoré je vzdialené asi 480 kilometrov

od Stockholmu, bol Swedenborg

s priateľmi na večeri v dome

bohatého miestneho obchodníka

Williama Castela. Počas jedla Swedenborg

zbledol a znervóznel, vyšiel

na chvíľu do záhrady a potom

sa vrátil so správou, že v Stockholme,

neďaleko jeho domu, vypukol

veľký požiar. Povedal, že požiar

sa rýchlo šíri, a prejavil strach

o niektoré svoje rukopisy, ktoré má

v dome. Konečne, o ôsmej hodine

večer povedal s úľavou: „Vďaka

Bohu! Požiar už uhasili – len tri

domy od môjho!“

Swedenborgova zjavná jasnozrivosť

prítomných veľmi zaujala, ale

aj znepokojila, pretože niektorí

z hostí mali v Stockholme domy

alebo priateľov. Ešte v ten večer jeden

z hostí hovoril o tejto príhode

s miestnym guvernérom, ktorý požiadal

Swedenborga, aby mu celú

udalosť vylíčil. Druhý deň, v nedeľu,

Swedenborg guvernérovi detailne

porozprával o pôvode a šírení

požiaru a o prostriedkoch, ktorými

ho uhasili. Zvesť o údajnom požiari

sa po Gothenburgu rýchle šírila

a stala sa pochopiteľne témou vášnivých

rozhovorov.

19

Svet Grálu

31 | 2012


OSOBNOSŤ

Nikto nemôže činiť skutočné dobro zo seba

Takmer nikto v dnešnej dobe nevie, či dobro, ktoré činí, je od neho alebo od Boha, pretože cirkev oddelila vieru od lásky

k blížnemu a dobro je vecou tejto lásky. Človek dáva chudobným, pomáha postihnutým, obdarováva kostoly a nemocnice,

podporuje cirkev, svoju krajinu a svojich spoluobčanov, oddane chodí do kostola, zbožne tam načúva a modlí sa, číta Slovo

a pobožné knihy, premýšľa o svojej záchrane – nevie však, či to všetko činí od seba, alebo od Boha. Môže tak činiť ako z Boha,

tak zo seba. Ak takto činí z Boha, sú jeho skutky dobré; ak takto činí zo seba, dobré nie sú. Niektoré dobrá konané zo seba sú

dokonca očividne zlé, ako napríklad pokrytecké dobrá, ktoré sú klamné a podvodné.

Dobrá z Boha a dobrá zo seba možno prirovnať ku zlatu. Zlato, ktoré je zlatom zo svojej podstaty a nazýva sa čistým zlatom,

je dobré; zlato zmiešané so striebrom je tiež zlato, ale je dobré podľa pomeru zmiešania. Menej dobré je zlato v zliatine

s meďou. Umelo vytvorené zlato, ktoré sa pravému zlatu iba podobá farbou, však nie je dobré, pretože v ňom nie je žiadna

substancia zlata. Existujú aj pozlátené materiály – napr. pozlátené striebro, meď, železo, cín, olovo a aj pozlátené drevo a pozlátený

kameň, ktoré sa tiež môžu na prvý pohľad javiť ako zlato; zlatom však nie sú a ich hodnota je preto daná hodnotou

umeleckej práce, hodnotou pozláteného materiálu alebo cenou zlata, ktoré môže byť zoškriabané. Tieto hodnoty sa líšia

od vlastného zlata tak, ako šaty človeka od vlastného človeka. Zlatom môže byť pokryté aj spráchnivené drevo, škvara alebo

napríklad aj mrva – také zlato potom možno prirovnať k farizejskému dobru.

Veda umožnila človeku poznať, ktoré zlato je dobré čo do svojej substancie a ktoré je zliatinou, podvrhom či pozlátením;

neumožnila mu však poznať, či dobro, ktoré činí, je dobrom zo seba. Ľudia iba vedia, že dobro od Boha je skutočným dobrom

a dobro od človeka dobrom nie je. Preto táto znalosť musí byť zjavená – vedieť, či dobro konané človekom je alebo nie je

od Boha, je totiž v záujme záchrany človeka. Najprv si však povedzme niečo o dobrách.

Emanuel Swedenborg

Podrobná správa o požiari prišla

z Obchodnej rady zo Stockholmu

až v pondelok večer. Keďže sa zhodovala

so Swedenborgovou výpoveďou,

podnietila o jeho osobu

nevšedný záujem, a zanedlho vyšlo

najavo aj jeho autorstvo Neba

a Pekla a Nebeských tajomstiev.

O Swedenborgovej teológii by sme

mohli hovoriť aj ako o teológii skúsenosti

alebo teológii zážitku. V názvoch

jeho diel nájdeme výrazy ako

„podľa videného a počutého“ alebo

„anjelská múdrosť o Božskej láske,

múdrosti, atď.“. Swedeborg rozhodne

nebol tým, ktorý by poznatky

z duchovného sveta nekriticky prijímal

a považoval ich automaticky

za pravdivé. Práve naopak. V rozhovoroch

s duchmi neraz oponoval

ich názorom, aby im potom jasne

vysvetlil, ako sa mýlia a ničomu nerozumejú.

Jeho prehlásenia o duchovnom

svete sa mnohým zdali nezmyselné,

ale tí, ktorí sa s ním stretli a mali

20

Svet Grálu

31 | 2012

možnosť s ním hovoriť, nemohli

o ňom povedať skutočne nič nepriaznivé.

Jeho rozprávania o rozhovoroch

s duchmi prijímali síce rozpačito,

ale na druhej strane usúdili,

že je to uvoľnený, jemný a láskavý

muž so zmyslom pre humor.

Na sklonku života, v roku 1769,

sa Swedenborg vrátil do Švédska –

okrem iného aj preto, aby sa hájil

proti obvineniu z kacírstva, ktoré

proti nemu vzniesli niektorí duchovní

luteránskej štátnej cirkvi.

Jeho protivníci, žiaľ, dosiahli väčšinu

toho, po čom túžili. Swedenborgovi

priaznivci v klére museli

prestať s používaním jeho učenia

a colníci dostali príkaz skonfiškovať

jeho knihy a stiahnuť ich z obehu.

Tieto neblahé okolnosti mu však

našťastie nebránili v dokončovaní

rozhodujúceho diela jeho teologického

obdobia, ktoré ho celkom pohltilo.

Toto jeho vrcholné dielo pod

názvom Pravé kresťanské náboženstvo

vyšlo v roku 1771 v Holandsku.

Posledné dni svojho života prežil

Emanuel Swedenborg v Anglicku,

kde jednému nedôverčivému, pýtajúcemu

sa na jeho dielo odpovedal:

„…Až vstúpiš do večnosti, uvidíš

všetko, a potom si ty a ja budeme

mať veľa čo povedať.“

Jan Buchta

buchta@svetgralu.sk

Literatúra:

Synnestvedt, Sig: Emanuel Swedenborg.

Swedenborgův fond 1993.

Spalding, J. H.: Svědectví neviditelnu –

Nástin myšlenek E. Swedenborga.

Swedenborgská společnost 2008.

Swedenborg, E.: Příběhy z duchovního

světa. Swedenborgská společnost 2003.

Swedenborg, E.: Nebe a peklo. Volvox

Globator 2011.

www.swedenborg.cz


ROZHOVOR

ZDRAVÍ

Pod pojmom „navigácia“ si človek obvykle

predstaví kompas a mapy alebo

moderný GPS (Global Positioning System).

Keď sa však zamyslíme nad navigačnými

schopnosťami zvierat, začnú

nám tieto technické prístroje pripadať

banálne. Zvieratá nás svojimi jemnými

senzormi, ktoré im umožňujú orientovať

sa v priestore, stále prekvapujú. Dôležitú

úlohu tu podľa vedcov hrá magnetické

pole Zeme. O pozoruhodnom spôsobe

orientácie u zvierat sme hovorili

s Dr. Ing. Franzom Pastom z Mníchova,

ktorý sa touto tematikou zaoberá už

mnoho rokov.

Svet Grálu: Pán doktor, čo môže

priviesť inžiniera – zememerača

k tomu, aby sa začal zaoberať otázkami

ornitológie a orientačnými

schopnosťami zvierat?

Past: Ako zememerač na dôchodku

mám konečne čas sa venovať aj iným

odborom, ktoré súvisia s geodéziou.

K tejto téme som sa dostal náhodou,

keď som v časopise Science čítal

článok, ktorý sa zaoberal orientáciou

púštnych mravcov. Vedcom

sa po prvýkrát podarilo preukázať,

že mravce sú schopné rozpoznať smer

a tiež „počítať“ prejdenú vzdialenosť.

Ako geodeta ma tieto pokusy, samozrejme,

fascinovali, pretože zememerači

k svojej práci rovnako potrebujú

znalosť smeru a vzdialenosti.

Svet Grálu: Ako na vtáctvo pôsobí

magnetické pole Zeme a umelé magnetické

polia?

Past: Magnetické pole, ktoré vzniká

pri procese tavenia železa v zemskom

jadre, obklopuje Zem ako neviditeľný

štít. Línie magnetického poľa prebiehajú

na rovníku takmer paralelne

so zemským povrchom. Na severnom

póle vstupujú skoro zvisle do vnútra

Zeme a na južnom opäť vystupujú.

Intenzitu magnetického poľa možno

merať vysoko citlivými prístrojmi.

Navigácia u zvierat

Ako sa zvieratá dokážu vďaka

svojim schopnostiam bezchybne

orientovať

21

Svet Grálu

31 | 2012


ROZHOVOR

Zistilo sa napríklad, že sláviky červienky

sa pri sťahovaní môžu orientovať

podľa magnetického poľa Zeme

pomocou pravého oka. Pokiaľ sa im

v pokusných podmienkach pravé

oko zakryje, úplne stratia orientáciu.

Keď sa im však prelepí ľavé oko, letia

správne rovnako ako s oboma otvorenými

očami. Z toho možno usudzovať,

že červienky sú schopné skenovať

a vnímať magnetické pole Zeme.

Poštové holuby majú svoj vnútorný

kompas umiestnený v zobáku. Na koži

horného zobáka sa nachádzajú nervové

bunky, v ktorých rozvetveniach

sú železité častice zlúčenín maghemitu

a magnetitu. Rozvetvenia pôsobia

vo svojom trojdimenzionálnom

vzorci ako trojosový magnetometer,

ktorý je schopný pojať smer magnetického

poľa vo všetkých priestorových

dimenziách. Táto schopnosť im umožňuje

orientovať sa pri spiatočnom lete

dlhom mnoho tisíc kilometrov. Magnetit

je materiál, z ktorého sa vyrábajú

strelky do kompasu.

Svet Grálu: Sú aj ľudia schopní

vnímať magnetické pole bez technických

pomôcok?

Past: Viem o pokusoch, pri ktorých

ľudia rozoznali svetové strany

i potom, čo im zakryli oči i uši a otáčali

na stoličke dookola. Keď okolo

nich rozmiestnili elektromagnetické

22

Svet Grálu

31 | 2012

cievky, ktoré vytvorili umelé magnetické

pole, orientáciu čiastočne

stratili. Nepreukázalo sa však, že je

človek skutočne schopný vnímať

magnetické pole Zeme. V mozgu

sa síce objavilo niekoľko kryštálov

magnetitu, no toto množstvo sa zdá

príliš malé na to, aby mohlo slúžiť

ako navigačný systém.

Svet Grálu: Využívajú magnetické

pole Zeme okrem vtákov aj iné zvieratá?

Past: Vplyv magnetických polí

na orientáciu v priestore sa skúmal

u mnohých zvierat. Tak napríklad

o hmyze sa tvrdí, že uprednostňuje

pohyb v smere sever-juh, alebo východ-západ.

Termity sa pri budovaní

svojich stavieb v tvare klinu

riadia podľa magnetického poľa

Zeme. Vplyv smeru magnetického

poľa je viditeľný aj pri stavbe plástov

u včiel medonosných. Keď sa orientácia

poľa zmení o 40 stupňov, posunú

smer plástov takisto o 40 stupňov.

Umelé magnetické polia majú

vplyv aj na orientáciu žralokov. Keď

uviaznu na brehu, pripisuje sa toto

chybné správanie elektromagnetickým

vibráciám z vysielačov. K živočíchom,

ktoré sa orientujú podľa

magnetických polí, patria aj niektoré

druhy baktérií, slimáky, ryby,

morské korytnačky a mravce. Jeden

tím výskumníkov na severe Austrálie

odchytil krokodíly, ktorým následne

na telá pripevnili prijímače

GPS. Na slobodu ich vypustili 126 km

od miesta odchytu. Počas niekoľkých

dní sa vrátili späť do svojho revíru.

Svet Grálu: Alberovi Einsteinovi

sa pripisuje výrok: „Keď vymrú

včely, vymrie aj človek.“ Včely zaujímajú

význačnú funkciu v celkovom

systéme prírody. Je niečo, čo sa môžeme

naučiť od orientačnej schopnosti

včiel?

Past: Orientačný zmysel je pre včely

životne dôležitý. Mníchovský vedec

Karl von Frisch (1886 –1982), ktorý

rozlúštil systém prenosu informácií

u včiel, za čo v roku 1973 získal Nobelovu

cenu, zistil, že včely sa orientujú

podľa polarizovaného svetla

a podľa okolia. Sú schopné si vštepiť

abstraktné geometrické tvary krajiny.

Zastávam názor, že človek by

mal využívať rovnakú metódu orientácie,

aby jeho orientačný zmysel ešte

viac nezakrpatel. Existujú ale i ďalšie

lekcie, ktoré sa môžeme od včiel naučiť.

Vo včeľom spoločenstve, v ktorom

žije okolo 50 000 včiel na minimálnom

priestore, panuje poriadok,

čistota a deľba práce. Kráľovná nevládne,

neexistuje žiadny centrálny

orgán, ktorý by udeľoval príkazy

a kontroloval. Včely majú schopnosť


ROZHOVOR

koordinovať prácu tisícov družiek bez

centrálnej autority. Ovládajú mechanizmy

trhového hospodárstva so sociálnymi

prvkami v ideálnej forme.

Vládne u nich priateľská súťaživosť,

ktorá sa odohráva na tanečnej ploche.

Zberačky nektáru s nadšením tancujú,

keď objavia hojné pole s potravou. To

pobáda nezamestnané včely na spoluprácu,

bez nejakého zvláštneho

nátlaku. V časoch núdze si chystajú

zásoby. Včely sú schopné prispôsobiť

sa rôznym okolnostiam v priestore

i v čase, ktoré sa často menia z hodiny

na hodinu. Neexistujú u nich

javy ako závisť, egoizmus, žiarlivosť

alebo uprednostňovanie za vykonanú

službu.

Svet Grálu: Ako môže človek prakticky

využiť poznatky o orientačnom

zmysle zvierat pre svoju vlastnú

orientáciu?

Past: Zakaždým ma fascinuje,

ako sú slepí ľudia schopní orientovať

sa v meste. Pri výpadku zraku

sa s primeranou podporou naučia

zintenzívniť využitie svojich ďalších

zmyslov. V kurzoch sa učia, ako

sa majú orientovať v priestore a v doprave.

Potrebujú orientačné body

a musia si vštepiť do pamäte, ako

sa dostať z jedného miesta na druhé.

Popri slepeckých psoch je biela palica

klasickou navigačnou pomôckou.

Tak ako sa orientujú nevidiaci, mali

by i vidiaci ľudia urobiť všetko pre

to, aby si svoj orientačný zmysel zachovali

a posilnili. Možnosti sú rôzne

– ja napríklad nepoužívam satelitnú

navigáciu a orientujem sa podľa svetových

strán, ktoré si pamätám, nech

som kdekoľvek. Skôr ako navštívim

cudzie miesto, vštepím si do pamäte

cestu pohľadom do kvalitnej mapy.

Výhodou je pre mňa asi moje povolanie

zememerača. Myslím si, že používaním

navigačných systémov, ktoré

sú k dispozícii vodičom, cyklistom

i chodcom, orientačný zmysel stále

viac zakrpatieva. Výskumy tiež ukázali,

že ľavákom precvičeným na pravákov

sa zhoršil ich orientačný zmysel.

Svet Grálu: Nemali sme aj my voľakedy

takisto prirodzený orientačný

zmysel porovnateľný so schopnosťami

zvierat, ktorý sme však

postupne stratili?

Past: V skutočnosti sa u ľudí i zvierat

počas evolúcie vyvíjali rôzne

orgány rovnako ako určité druhy

správania, ktoré sú nevyhnutné na zachovanie

druhu. Homo sapiens prešiel

v priebehu svojho vývoja veľký

kus sveta. O Polynézanoch sa hovorí,

že ako moreplavci podávali tie najskvelejšie

výkony. Pri svojich cestách

nemali k dispozícii kompas, mapy

ani hodiny. To, že vedeli nájsť cestu

naspäť domov, je dôkazom ich výraznej

schopnosti orientácie na šírom

mori. Keď sa pripravovali na plavbu,

absolvovali dôkladný výcvik. Pre

výučbu navigácie používali „mapy“

z drievok a štrku. Boli schopní preveriť

a zhodnotiť každý mysliteľný

záchytný bod v prírode, nech už to

boli mraky, slnko a hviezdy, vietor,

tvar vĺn na mori, druhy rýb a vtákov.

Kapitán bol schopný sledovať danú

pozíciu lode na základe nastaveného

kurzu a absolvovanej cesty i bez navigačných

bodov. Znalosti o navigácii

sa odovzdávali z generácie na generáciu.

Od austrálskych pôvodných obyvateľov

– aborigénoch je známe, že pri

svojom putovaní využívali lineárne

zameriavanie zrakom a spievali piesne,

ktorých verše vypovedali o slede určitých

smerov a záchytných bodov.

V ďalšom vývoji človek hľadal stále

dokonalejšie pomôcky na svoju orientáciu:

kompas, mapy, sextant na námorné

cesty, smerové tabule a nakoniec

GPS na orientáciu na zemi,

vo vode i vo vzduchu. Dnes sa už, žiaľ,

nepoužíva, prirodzený ľudský orientačný

zmysel.

Svet Grálu: Ďakujem vám za rozhovor

a prajem vám i naďalej mnoho

úspechov pri ďalšom bádaní.

Tobias Kunst

kunst@svetgralu.sk

23

Svet Grálu

31 | 2012


ZÁHADY

Trik, alebo skutočnosť?

V

CORINNA HÜBENER

decembri 2009 sa v médiách objavila

vzrušujúca správa o dvojročnom

brazílskom chlapcovi, ktorému

našli v tele 42 ihiel. Matka ho

priviezla na pohotovosť, pretože

sa sťažoval na bolesti. Röntgenové

snímky ukázali až päť centimetrov

dlhé ihly, ktoré mu potom operatívne

odstránili. Nikto však nedokázal

vysvetliť, ako sa ihly do tela

dostali, pretože dieťa nemalo žiadne

viditeľné zranenia alebo vpichy. Aj

možnosť prehltnutia ihiel bola vylúčená.

Krátko nato médiá informovali

o zatknutí nevlastného otca

tohto dieťaťa a jednej ženy. Tento pár

údajne praktikoval čiernu mágiu, no

ako presne mali dostať ihly do chlapcovho

tela, je iba predmetom špekulácie.

Mimochodom, pripomína to isté

prípady z minulých storočí. V jednom

z nich napríklad Anne Göldinovej

(Švajčiarsko) v roku 1782

sťali hlavu, pretože údajne „otrávila“

dcéru svojho zamestnávateľa. Toto

dievča vyvrátilo viac než 100 špendlíkov,

drôtov a klincov, ktoré jej vraj

Anna Göldinová „včarovala“ do tela.

24

Svet Grálu

31 | 2012

Ďalší známy je aj prípad Gottliebin

Dittusovej, narodenej v roku

1815 v Mötlingene. Jej príbeh utrpenia

zdokumentoval farár Johann

Christoph Blumhardt (1805 – 1880).

Vo svojej správe píše: „Ukazuje sa,

že sa do tela Gottliebin dostalo nespočetné

množstvo predmetov záhadným

spôsobom, ktorý možno

označiť iba ako „včarovanie“. Zdá

sa, že tieto predmety mali iba jediný

účel, a síce zniesť ju zo sveta.“ Jej

problémy sa začali zvracaním piesku

a črepov. „Pred mojimi očami začali

z nej pozvoľna vychádzať rôzne kusy

železa, 12 kusov skrivených klincov,

ďalej spony do topánky rozličných

tvarov a veľkostí, množstvo špendlíkov

a časti ihlíc, niekedy samotné,

inokedy zviazané. Boli také veľké,

že bolo nepochopiteľné, ako sa vôbec

dali prehltnúť.“

Tieto citáty pochádzajú z knihy

Rudolfa Passiansa „Neues Licht auf

alte Wunder (Nové svetlo na staré

zázraky)“ (Nakladateľstvo Schröder

1982). Autor k ľuďom, ktorí sa týmito

fenoménmi zaoberajú, poznamenáva:

„Johann Christoph Blumhardt ani

Justinius Kerner nechceli mať v žiadnom

prípade nič spoločné s duchmi;

spomenuté udalosti ich však prinútili

uznať realitu, ktorú v priebehu svojich

štúdií považovali za temné povery,

v najlepšom prípade za pomätenie

zmyslov alebo nervovú chorobu.“

Udalosti okolo Gottliebin Dittusovej

v rokoch 1841 – 1843 však

poukazujú nielen na posadnutosť,

jasnovidnosť a strašidelné úkazy, ale

predovšetkým na fenomén materializácie.

Raz zistili, že Gottliebin

má pod kožou okolo tela obtočené

dva niekoľkokrát pozohýbané drôty.

Z tela dievčaťa vyšli aj iné predmety,

ako rôzne ihly, veľké črepy,

kamienky a kus železa. Farár Blumhardt

vypovedal: „Krv pritom nikdy

netiekla, ani nevznikla žiadna rana.

Nanajvýš bolo možné chvíľu vidieť,

že se na danom mieste niečo odohralo.“

Podobným fenoménom sú prípady

stigmatizovaných osôb, u ktorých

sa na rukách objavili rany, a to

bez pochopiteľnej vonkajšej príčiny.

Lekárske pokusy o ich liečbu boli

neúspešné, no rany napokon samy

zmizli tak ako sa objavili, a nezostali


ZÁHADY

po nich žiadne jazvy. Ďalším zaujímavým

príkladom sú filipínski chirurgovia,

ktorí vykonávajú operácie

bez chirurgických pomôcok a bez

zanechávania jaziev.

VÝSKUM „MEDIÁLNYCH

JAVOV“

S

fenoménom materializácie

sa spája široká škála úkazov.

Tejto téme sa vo svojom výskume priblížil

Albert von Schrenk-Notzing

(1862 – 1929), ktorý sa zaoberal špiritizmom

v období jeho najväčšieho

rozmachu a snažil sa ho vedeckým

spôsobom dokazovať. Bol to chudobný

lekár, ktorý sa vďaka výhodnému

sobášu s „najbohatšou dedičkou

Würtenbergov“ stal finančne

nezávislým a mal tak dobré podmienky

na svoje experimenty. S obľubou

sa cituje jeho výrok: „Vzťah

dnešného špiritizmu k budúcemu vedeckému

výskumu mediálnych vied

je asi taký, ako je astrológia k astronómii

alebo alchýmia k chémii“.

O čo v jeho bádaní išlo? Médiám,

ktoré hypnotizoval a uviedol

do tranzu, vytekala z úst hmota podobná

penovému tkanivu. Nazývali

ju „ektoplazma“ alebo „teleplazma“,

z ktorej sa pomocou média mohla

vytvoriť „postava – fantóm“.

Špiritizmom sa v období medzi

rokom 1850 a druhou svetovou vojnou

zaoberali široké ľudové vrstvy –

dnešný záujem o ezoteriku je len slabým

odvarom. Takýmto mediálnym

javom sa venoval aj anglický fyzik

a chemik William Crookes (1832 –

1919). Jeho médium, Florence Cook,

dokázala „vyčariť“ fantóma, ktorý ju

tri roky sprevádzal ako „spoločník“.

Bádatelia brali špiritizmus pri vedeckých

dôkazoch veľmi vážne. Spomínaný

William Crookes píše: „Tieto

pokusy potvrdzujú s konečnou platnosťou

existenciu „novej sily“, ktorá

je nejakým neznámym spôsobom

spojená s ľudskou spoločnosťou...“

(„Der Spiritualismus und die Wissenschaft“).

Okolo roku 1850 patrila k módnym

hitom „lepšej spoločnosti“ účasť

na seansách, pri ktorých sa prejavovali

duše zomretých. Na týchto sedeniach

sa so záujmom zúčastňovala

aj rakúska cisárovná Alžbeta. K prejavom

a znameniam prítomnosti

duší zosnulých patrilo pohybovanie

sa stolíka, klopanie ale aj tzv. „aporty“

– zjavovanie sa predmetov z ničoho.

Povestnou sa stala Nemka Anna

Rothe (1850 – 1907), pri jej špiritistických

seansách sa objavovali kvety.

Medzi mnohých, ktorí mali schopnosť

vyvolať „fantómov“, patria aj

krimi-antropológ Cesare Lombroso

(1835 – 1909) a mediálne nadaný

Dán Einer Nielsen (1894 – 1965) –

ten údajne v priebehu 47 rokov vyvolal

17 000 fantómov. Nie je jasné, odkiaľ

sa vzal materiál, z ktorého tieto

fantómy vznikli. Na druhej strane

sa vynára otázka, či z týchto pokusov

vyplynul aj nejaký úžitok. (Navyše

každý tvorca fantómu je s týmto

útvarom i naďalej spojený a môže

preto človeka spätne ovplyvňovať.

Vplyvy z jemnohmotného sveta sú

tak či tak nevyspytateľné, preto našim

čitateľom účasť na podobných

seansách neodporúčame, pozn. red.)

B

VIDITEĽNÉ

„PODVEDOMIE“?

ádateľom Wiliamovi Crookesovi

a Albertovi Schrenck-Notzingovi

išlo však o niečo iné: o zviditeľnenie

„podvedomia“. Najmä

Schrenck-Notzing bol silne inšpirovaný

rakúskym psychiatrom

Slávne fenomény materializácie

sa v minulosti zaznamenávali

aj fotograficky. Dnes je ich

výpovedná hodnota prirodzene

otázna. No stále nie je jasné: čo

sa skrýva za týmto fenoménom?

25

Svet Grálu

31 | 2012


ZÁHADY

Sigmundom Freudom a na ovplyvnenie

média používal hypnózu. Seansy,

ktoré predvádzal verejnosti,

spôsobili vtedy veľký rozruch. Navštevoval

ich aj nemecký spisovateľ

Thomas Mann, ktorého priťahovalo

všetko mimoriadne.

Pri Schrenck-Notzingových pokusoch

šlo o „nižšie materializácie“,

teda o útvary, ktoré sa nedokázali

samé od seba ani pohybovať, ani

rozprávať. Tieto pokusy si vyslúžili

ostrú kritiku hlavne zo strany

materialisticky zameraných vedcov.

Ozývali sa aj iné varovné hlasy.

Právnik Georg Schulzer (1844

– 1929), ktorý sa inak sám intenzívne

zaoberal špiritizmom, napísal:

„Jeho fotografie a celkové znázornenie,

najmä to trápne telesné

vyšetrovanie a materializácia média,

vnáša do našich pocitov veľmi nepríjemný

dojem. Podľa môjho presvedčenia

vôbec nebolo nutné robiť

toto vyšetrovanie a materializáciu,

najmä keď ju sprevádzajú také bolesti,

ktoré Dr. von Schrenk-Notzing

porovnáva s pôrodnými, odrážajúcimi

sa aj v tvári (…)“.

Georg Schulzer následne odmieta

názor Dr. Schrenck-Notzinga, že jedinou

príčinou materializácie a jeho

prejavov je podvedomie a vyjadruje

svoje presvedčenie, že na materializácii

sa skutočne zúčastňujú aj bytosti

z onoho sveta. Dr. Schrenck-

-Notzing píše: „Náhle sa zjavilo

silné, dobre vyvinuté, zrejme mužské

rameno s rukou, ktorá uchopila

mladú dievčinu (médium) a vtlačila

ju násilím späť do kresla. Táto sila

sa prejavila voči médiu evidentne

nepriateľsky, ako by teda mohla vychádzať

z jej podvedomia?“

Predvádzanie materializácie spôsobovalo

rozruch a vášnivé diskusie.

O možnom negatívnom dopade

na zúčastnených vtedy zrejme nikto

neuvažoval. Úskalia týchto pokusov

26

Svet Grálu

31 | 2012

nie sú totiž na prvý pohľad viditeľné.

Médium je počas diania vystavené

určitým jemnohmotným vplyvom,

ktoré môžu byť nebezpečné, podobne

ako pri hypnóze. O rizikách

hypnózy sme už písali vo viacerých

článkoch.

V roku 1924 sa k zmieňovaným

pokusom s médiami vyjadril aj

Abd-ru-shin, autor diela „Vo Svetle

Pravdy – Posolstvo Grálu“ vo svojej

prednáške „Moderná duchoveda“:

Bádatelia, vykonávajúci pokusy

ešte iného druhu, dopúšťajú

sa vo väčšine prípadov

poľutovaniahodnej chyby, že v nevedomosti

— lebo inak by to iste nerobili

— uvádzajú iné veľmi citlivé

alebo mediálne osoby buď do magnetického

alebo dokonca hypnotického

spánku, aby ich tak priviedli bližšie

k telesne neviditeľným vplyvom tzv.

„záhrobného sveta“ v nádeji, že takto

budú môcť všeličo počuť a pozorovať,

čo by za plného denného vedomia

dotyčnej pokusnej osoby nebolo

možné.

Najmenej v deväťdesiatich piatich

prípadoch zo sta vydávajú tým

takých ľudí do veľkého nebezpečia,

na ktoré ešte nedorástli, lebo každý

spôsob umelého napomáhania

k prehĺbeniu je spútavanie duše, ktorým

je táto vháňaná do preciťovania,

ktoré ide omnoho ďalej, ako by to

dovolil jej prirodzený vývoj.

Následok toho je, že taká obeť pokusov

sa naraz ocitne duševne v oblasti,

v ktorej je vplyvom umelého

napomáhania pozbavená svojej

prirodzenej ochrany, alebo jej pre

ňu chýba táto prirodzená ochrana,

ktorá môže vzniknúť len vlastným

vnútorným zdravým vývojom.

Takého poľutovaniahodného človeka

si treba predstaviť obrazne tak,

že stojí obnažený, priviazaný ku kolu

ako nastavené vnadidlo vo vzdialenej

nebezpečnej krajine, aby na seba

prilákal tamojší doteraz ešte neznámy

život a dianie, dokonca aby

ich nechal na seba pôsobiť, len aby

o tom mohol podať správu, alebo

preto, aby sa aj iným stali viditeľné

rôzne účinky pomocou prispenia určitých

častí jeho pozemského tela.

Taká pokusná osoba môže niekedy

oznamovať akoby telefónom,

čo sa deje, a to na základe spojenia,

ktoré musí udržiavať jej predsunutá

duša s pozemským telom a toto

sprostredkovať tiež divákovi.

Ak je však pritom táto umelo dopredu

posunutá hliadka nejako napadnutá,

nemôže sa brániť pre nedostatok

prirodzenej ochrany, bez

pomoci je vydaná napospas, pretože

bola za pomoci druhých vystrčená

do oblasti, kam podľa vlastného

vývoja ešte nepatrí, alebo by vôbec

nepatrila. Avšak tzv. bádateľ, ktorý

ju tam z vedychtivosti nútil preniknúť,

môže jej práve tak málo pomôcť,

pretože on sám je cudzincom a neskúseným

tam, odkiaľ to nebezpečie

prichádza, a preto nemôže nič podniknúť

na jej ochranu.

Tak sa stávajú z bádateľov zločinci

bez toho, že by to chceli a bez toho,

že by preto mohli byť pozemskou

spravodlivosťou braní na zodpovednosť.

To však nie je rozhodujúce

a nemôže zabraňovať v tom, aby duchovné

zákony nezapôsobili s plnou

silou ich zvratného pôsobenia a nepripútali

bádateľa ku svojej obeti.

Nejedna pokusná osoba takto

utrpí jemnohmotné útoky, ktoré

sa prejavia priebehom času, niekedy

aj rýchlo, alebo aj hneď hrubohmotne

— telesne, takže nasleduje

telesná choroba alebo aj smrť, čím

sa však duševné poškodenie ešte neodstráni.

Avšak pozorovatelia, nazývajúci

sa bádateľmi, ktorí nútia svoje obete

do neznámych oblastí, stoja pri takých

nebezpečných experimentoch


ZÁHADY

vo väčšine prípadov dobre pozemsky

krytí a chránení svojím telom a denným

vedomím.

Málokedy sa vyskytne, že aj oni zažijú

súčasne nebezpečia pokusných

osôb, t. j. že tieto nebezpečia prechádzajú

ihneď aj na nich. Ale potom,

pri ich pozemskej smrti, pri prechode

do jemnohmotného sveta musia

v každom prípade v dôsledku svojho

pripútania k obetiam ísť tam, kde

tieto boli možno strhnuté, aby až spoločne

s nimi mohli pomaly zase stúpať.

Umelé vykázanie duše do inej oblasti

nemusí teraz vždy znamenať, že duša

vystúpi z tela a vznesie sa do inej sféry.

Vo väčšine prípadov zostáva pokojne

v tele. Magnetickým alebo hypnotickým

spánkom učinená neprirodzene

citlivou, reaguje na omnoho jemnejšie

prúdy a vplyvy, ako by mohla

za svojho prirodzeného stavu.

Je samozrejmé, že duša v tomto neprirodzenom

stave nemá plnú silu,

ktorú by inak mala, keby došla tak

ďaleko sama vnútorným vývojom

a stála by preto pevne a bezpečne

na tejto novej zjemnenej pôde oproti

všetkým vplyvom s rovnakou silou.

Predstavitelia týchto pokusov spozorovali

akurát to, že mediálne osoby

sa po seansách cítia veľmi oslabené.

Ale ako vlastne vzniká materializácia?

Ako sa niečo nehmotné môže

dočasne zviditeľniť nášmu bežnému

zraku? K tejto téme sa vyjadril Abd-

-ru-shin v prednáške Druhy jasnovidectva

takto:

Zhmotňovania pozemsky zosnulých

sú iba deje, pri ktorých pozemskí zosnulí

nachádzajúci sa v jemnohmotnom

tele, berú na seba za použitia

média ešte obal jemnej hrubohmotnosti.

To by snáď smela byť jediná

výnimka, kedy dnešní pozemskí ľudia

by boli schopní raz jasne vidieť

jemnú hrubohmotnosť a mohli by ju

tiež chápať aj inými hrubohmotnými

zmyslami, lebo pritom nastáva mimoriadne

silné spojenie, a tým aj zhutnenie

jemnej hrubohmotnosti ako dôsledok

neobyčajného vyžarovania krvi

média. Môžu ju vidieť a pociťovať,

lebo i napriek všetkej jemnosti ide ešte

vždy o ten istý druh ich zmyslových

orgánov, teda ešte o hrubohmotnosť.

J

HĽADANIE

VYSVETLENIA

avy materializácie sa objavovali aj

v živote už spomínanej Anny Roth

(1850 – 1907). Bola jasnovidným

Johann Christoph Blumhardt

dokumentoval prípady materializácie

Gottliebin Dittusovej.

Aj Angličan William Crookes sa v 19. storočí

zaoberal mediálnymi javmi.

médiom a dokázala vytvárať „aporty“

z ničoho (kvety, plody, šperky). Neskôr

sa však jej schopnosti oslabili

a dochádzalo k podvodom. V priebehu

niekoľko mesiacov trvajúceho

procesu, ku ktorému bolo pozvaných

mnoho svedkov, vznikol vášnivý

spor pre a proti, nielen čo sa týka jej

osoby, ale všeobecne aj o špiritizme.

Je zdokumentovaný rozhovor medzi

sudcom a odborným znalcom, ktorý

poukazuje na to, že vedecké vyvrátenie

fenoménu materializácie nie

je možné, pretože by sa museli zavrhnúť

naše „celé tisícročia staré vedecké

skúsenosti o podstate hmoty“.

Z toho usúdil, že „dôkazy musí priniesť

druhá strana. Musia doložiť

objektívny dôkaz, ktorý je nezávislý

od schopnosti pozorovania jednotlivca.“

Práve u fenoménov, ktoré zasahujú

do jemnohmotných dejov, nie

je možné poskytnúť vedecké dôkazy,

ktoré by materializáciu vysvetľovali

– a to prináša pochybnosti.

Na druhej strane, v našich dejinách

vždy existovali nevysvetliteľné „zázraky“

a „kúzla“, pretože mnohí ľudia

boli schopní prekonať hranice

fyzického sveta. „Mágovia“ demonštrovali

svoje schopnosti: predmety

27

Svet Grálu

31 | 2012


ZÁHADY

nechali najskôr zmiznúť a potom

zase zviditeľnili. Celý pohanský obraz

sveta bol v kontakte s neviditeľnými

bytosťami, kým kresťanská

cirkev uznávala len Boha, jeho anjelov

a svätcov ako osobnosti z onoho

sveta. Všetko nepochopiteľné, teda

aj „čary“, sa prisudzovali Luciferovi

a jeho démonom.

Dnes dôverujeme skôr prírodným

vedám a práve prípad Gottliebin Dittusovej

nám môže poskytnúť vysvetlenie.

Protestantský farár Johann Christoph

Blumhardt chcel pomôcť tejto

utrápenej žene. Spoliehal sa nielen

na silu modlitby, ale zároveň hľadal

aj vysvetlenie, ako sa tie predmety

dostali do jej tela. Domnieval

sa, že ide o čary. O ich vplyve na fyzický

svet napísal: „Samozrejme mi

napadlo, že pokiaľ ide o podstatu

hmoty existujú ešte nejasnosti, ktoré

filozofia dosiaľ jednoznačne nevysvetlila.

Keď si predstavím hmotu

ako agregát z atómov, ako to dnes

chápu už mnohí filozofi, tak by nebolo

(myslím si), čarovanie ničím

iným, než tajomným, temnými

mocnosťami ovládaným umením,

schopným uvoľniť väzbu jednotlivých

atómov, a tým určitý predmet

premeniť na nepoznanie, alebo ho

dokonca zneviditeľniť. Pomocou

iných predmetov, napríklad obyčajnej

potravy, ho potom dopraviť

zase podľa vôle toho, kto tieto kúsky

robí na miesto, kde uvoľnenú väzbu

znova obnoví a tým sa zneviditeľnený

predmet objaví znova v pôvodnej

podobe.“

Nepríliš vzdelaný farár sa dostal

vlastne veľmi blízko k predstave,

že v skutočnosti všetko je len žiarenie

a kmitanie – aj keď je dnes z vedeckého

hľadiska nemožné ovplyvniť

súdržnosť molekúl alebo súdržnú

energiu jadrových elementov len pomocou

vôle. Ale čo my vieme o tom,

28

Svet Grálu

31 | 2012

ako povedal Goethe, čo „svet v jeho

jadre drží pohromade“?

Nepozerajme teda na „svet“ len

ako na hrubohmotnosť. Herbert

Vollmann vo svojej knihe „Nové poznanie

k času obratu svetov“ vysvetľuje,

že čiastočky hmoty sú len obaly

na nehmotné čiastočky plné energie,

čiže na „duchovné častice“:

„Hmota totiž vonkoncom nie je

mŕtva a strnulá masa, ale je v neustálom

nám neviditeľnom pohybe,

pretože jej základné prvky, elementárne

častice, sa trvalo pohybujú. Nositeľmi

tejto sily, uvádzajúcej všetko

do pohybu a všetko v pohybe udržujúcej,

sú duchovné čiastočky. Tieto

častice sú nepredstaviteľne malé, sú

však obrovské čo do obsahu energie.

Sú so svojimi obalmi do hmoty „inkarnované“

a po jej rozpade sa znova

uvoľňujú.“

Tieto elementy, čiže „duchovné

častice so svojimi obalmi“, formujú

bytostné prírodné sily. A všetko, čo

sa v hrubohmotnosti stvárni, je sformované

vopred na „astrálnej úrovni“.

Anna Rothe v priebehu súdneho procesu

popisovala, že tieto predmety,

ktoré zhmotnila, boli „vzory, ktoré

prišli z onoho sveta“.

Dá sa vychádzať z toho, že pri materializovaní

sa prirodzený proces

zhmotňovania pod vplyvom silnej

duševnej sily a vyžarovania krvi média

alebo „majstra“ podstatne urýchľuje.

Zrejme to funguje i opačným

smerom – spomeňme napríklad filipínskych

liečiteľov, ktorí operujú

ľudské telá bez toho, aby zanechali

jazvy. O podobnom spôsobe liečenia

sa zmienil už Paracelsus, novodobý

geniálny filozof a lekár: „On

ovláda štvrtú dimenziu nigromantie,

to znamená, že môže siahnuť do tela

a niečo z neho vybrať alebo opäť vložiť

...“ (Bernhard Aschner, Paracelsus

– celistvé dielo, zväzok IV).

Prejavy dematerializácie a materializácie

sú iste pôsobivé, úžasné javy.

Napriek tomu dôrazne varujem pred

pokusmi s týmito prejavmi experimentovať

alebo sa uvedené schopnosti

snažiť nejakým spôsobom

natrénovať. Hrozí reálne nebezpečenstvo,

že človek vytvorí jemnohmotné

útvary, ktoré mu môžu

neskôr škodiť. Prípadne sa iným

spôsobom otvorí jemnohmotnému

svetu, pred ktorým nebude dostatočne

chránený. Ide len o to – zamyslieť

sa a snažiť sa pochopiť, ako tento

fenomén funguje. A vedieť, že sú aj

iné, prirodzené metódy ako dať impulz

na rozpúšťanie alebo zhutňovanie

matérie. Je ňou napríklad prosba

o pomoc, ktorá tryská z čistého srdca.

Ja sama si spomínam na vlastnú

skúsenosť: moja dcéra ako malé

dieťa trpela, pretože mala bradavice

na brade, ktoré jej opakovane vyrastali.

Jedného dňa našej tete napadlo

vziať dcérku na „zariekavanie“, ale

nepomohlo to. Tak som si povedala,

že tradícia „zariekavania“ nie

je v podstate nič iného ako prosba

o pomoc – modlitba. A tak, podnietená

nesmiernym želaním pomôcť

svojej dcére, vrúcne som prosila o to,

aby bradavice zmizli. A hľa: od jedného

splnu po druhý sa toto jej postihnutie

úplne stratilo; vyschlo, bez

toho, aby zanechalo stopy.

Skutočne máme možnosť dosiahnuť

neuveriteľné – prostou silou vyciťovania

a pokorným pohľadom

k Bohu, a s vedomím, že Božská sila

nie je v nás, ale že ju smieme len prijímať.

Corinna Hübener

hubener@svetgralu.sk


SPOLOČNOSŤ

Ako vznikajú

Jedna pani povedala…

Zdenka Vrančíková, Marie Šuláková

Desaťročný Matúš prišiel zo školy

s tým, že jeho najlepší kamarát ho

už nemá rád. Povedal mu, že ho neznáša.

Matúš sa mu znepáčil. Kubo

má v triede silný vplyv na ostatných

spolužiakov a rozhodol sa, že Matúšovi

zavarí. Začal sa ostatných

detí vypytovať, či sa s Matúšom

kamarátia. Keď povedali, že áno,

začal o ňom šíriť fámy – napríklad,

že Matúš kradne. Veľa detí Kubovi

uverilo. Matúš prišiel zo školy domov,

mal zvýšenú teplotu a mame

sa potom zveril s tým, že sa mu celý

deň diali v škole čudné veci. Niekto

mu schoval topánky do cudzej

skrinky, na záchode mu niekto zablokoval

dvere, zošit na angličtinu

mu niekto pokrčil a roztrhal. V družine

Matúš začul rozhovor Kuba

s iným spolužiakom. Chlapci si

spolu povedali –„Budeme o ňom šíriť

klamstvá, aby sa s ním už nikto

nekamarátil…“ Fámy sú klamstvá,

nepravdivé informácie, skreslené

informácie – ako chcete.

Raz v obci V., kde majú detský

29

Svet Grálu

31 | 2012


SPOLOČNOSŤ

domov, sa v roku 1983 pokúsili

dvaja chovanci o útek. Vychovávateľku,

ktorá mala nočnú službu,

pobodali kuchynským nožom, ústa

jej rozrezali v kútikoch. Druhý deň

sa v obci hovorilo o tom, že pani N.,

matka troch malých detí, bola zavraždená.

Pani N. dodnes žije, má

síce stále zdravotné ťažkosti, ale

zabitá nebola. Odkiaľ sa vzala informácia,

že je mŕtva? „Jedna pani

povedala“ – hovorí sa ľudovo. Alebo

sa tomu hovorí aj fáma.

FÁMY

MAJÚ NAJČASTEJŠIE

NEGATÍVNY

CHARAKTER

Fámy sa šíria v rodine, v zamestnaní,

na dedinách, v mestách. Nie

sú pre náš svet ničím novým. Niekto

si – a možno ani nie so zlým

úmyslom – „pustí hubu na prechádzku“.

Popri tom potom zohrajú

svoju úlohu ľudské vlastnosti,

akými sú závisť, nenávisť a hlavne

ľudská hlúposť. Človek vypustí informáciu

a pokiaľ je dostatočne

„pikantná“, šíri sa ďalej. Dokiaľ

niekto nepovie dosť, alebo

aspoň nepripustí, že to tak

síce môže byť, ale aj vôbec

nemusí. Všimnime si aj to,

že najčastejšie majú fámy

negatívny charakter, sú skôr

na báze ohovárania, nie chvály.

Tak ako na dedine alebo v rodine

šíri fámy najčastejšie „jedna pani“,

tak sa i médiá delia na tzv. seriózne,

verejnoprávne a na bulvárne. Bulvárne

sú jasné. Tam nie je čo riešiť.

Vinu na tom, že existujú, majú

všetci, ktorí sa okolo nich pohybujú.

Od majiteľov, cez novinárov

(nikto ich predsa nenúti tam pracovať)

až po čitateľov a dokonca aj

ľudí, ktorí ich nečítajú, ale podvedome

radi, so záujmom počúvajú

od iných, čo sa tam píše. Keď to

zhrnieme, vinu na tom, že existujú,

máme skoro všetci. Žiaľ, aj

do ostatných médií preniknú krvilačné

šelmy, a keďže negatívne

správy sú najpočúvanejšie, najčítanejšie

a najsledovanejšie, majú

reportéri silných žalúdkov pre

všetko s nutnou dávkou drzosti

otvorené dvere mnohých redakcií.

A to i navzdory tomu,

že aj najčítanejšie denníky, ktoré

sa „tvária“ seriózne, majú svoje

novinárske desatorá, ktorými by

sa mali ich redaktori riadiť. Dôkazom

toho, že sa nimi vždy neriadia,

sú sťažnosti a súdy, ktoré ľudia poškodení

médiami často vyhrávajú.

Ale nie sú na vine len novinári.

Niektorí redaktori, predovšetkým

spravodajských denných médií,

sa priam predbiehajú v tom, kto

z nich príde so zaručene pravdivou

informáciou, odhalí novú kauzu,

či zavarí politikom. Treba podotknúť,

že nie všetky tieto „pravdivé

informácie“ skutočne pravdivé aj

sú. Ďalší problém je v tom, že v niektorých

médiách záleží hlavne

FÁMY POMÁHAJÚ ŠÍRIŤ

AJ MÉDIÁ. MÔŽEME

ZA TO SKORO VŠETCI.

V šírení fám pomáhali a pomáhajú

médiá. Dnešný svet je médiami zahltený

a rovnakou mierou musí byť

logicky zahltený aj šírením fám.

30

Svet Grálu

31 | 2012


SPOLOČNOSŤ

na rýchlosti – a takéto informácie

ani dôkladne preveriť nemožno.

A aj takto vznikajú fámy.

SPRAVODAJSKÉ FÁMY

Napadlo vás niekedy ako vznikajú

spravodajské fámy? Všimli ste si,

že v určitých obdobiach sa nepíše, či

nehovorí o ničom inom, len o jednej

udalosti? Ak áno, ste na stope. Tá

vedie k pochopeniu toho, ako fungujú

médiá. A ako vytvárajú obraz

falošnej reality – teda fámy.

Dobrým príkladom na ukážku je

dávnejšia udalosť – streľba v bratislavskej

časti Devínska Nová Ves.

Na osvieženie: ide o prípad muža,

ktorý na konci augusta roku 2010

zastrelil sedem ľudí a nakoniec aj

seba. O prípade v ten deň informovali

webové portály novín, či

spravodajské bloky televízií akoby

v priamom prenose. Tomu zodpovedali

aj informácie, ktoré sa menili

z minúty na minútu. Zmenou tak

počas dňa prešiel nielen počet páchateľov,

vek páchateľa, počet obetí,

ale i samotný motív činu. Popravde,

doteraz nie je celkom zrejmé, čo vyprovokovalo

túto udalosť.

Médiá sa podpísali aj pod sympatie,

ktoré si strelec vyslúžil od niektorých

ľudí. Informovali totiž,

že vystrieľal rómsku rodinu zo susedstva,

ktorá ho roky terorizovala

svojím správaním, bola hlučná

a predávala drogy. Na rasový motív

sa chytili všetky médiá. Ako lavína

zaplnil informačný priestor nielen

na Slovensku, ale prebrali ho aj zahraničné

médiá.

Výsledkom (aj práce médií) je

film, ktorý sa formou hraného dokumentu

snaží osvetliť udalosti z 30.

augusta 2010. Samozrejme, stavia

na podhodený rasový motív.

To, že všetko mohlo byť inak,

naznačuje informácia, ktorú priniesli

médiá začiatkom marca 2011.

Strelec bol totiž pri čine pod vplyvom

drog. Hoci správa prebehla viacerými

médiami, vo svetle iných,

aktuálnejších káuz sa stala len

okrajovou. To, že sa o tom informovalo,

už asi nič nezmení na fakte,

že v pamäti niektorých ľudí zostane

strelec z Devínskej Novej Vsi hrdinom

– zástancom utláčaných spoluobčanov,

či riešiteľom rómskeho

problému. Filmári pripustili, že pod

tlakom tejto informácie si film žiada

úpravu, či druhý diel.

Vznikla totiž fáma. Fáma o tom,

že išlo o Rómov, o neprispôsobivých,

že strelec bol slušný človek

a že všetko môže vyriešiť prísnejšia

kontrola držiteľov zbraní. Za týmito

polopravdami stoja desiatky redaktorov.

Tí, v snahe byť čo najaktuálnejší,

púšťajú do sveta nehotové,

neoverené informácie. Čitateľ si totiž

žiada byť informovaný. Predajnosť

novín, čítanosť webu, sledovanosť

televízie, či počet „páči sa mi“

na Facebooku rozhoduje.

KAŽDÝ DEŇ

MUSÍ VYJSŤ SLNKO

A NOVINY

Tlak na redaktorov je enormný.

Nejde len o posun na pomyselnom

rebríčku novinárskej kariéry, predbehnutie

kolegu, prinesenie čo najväčšej

senzácie. Ide totiž o čítanosť

článku. Každý deň musia noviny

vyjsť, každý deň nás večer čo večer

musia čakať správy. A tie treba zaplniť

a to nie hocičím, ale obsahom,

ktorý prinúti človeka kúpiť si tlačené

noviny aj zajtra, priklincuje

ho deň čo deň k obrazovke, či zláka

„preklikávať“ si web znova a znova.

Treba čerstvé správy, nové pohľady

na vec, senzácie a odhalenia.

Informácie, ktoré sú exkluzívne, no

predovšetkým šokujúce.

Výsledkom je zahltenie aktualitami.

Televízia má výhodu aktuálnosti

oproti novinám, tie preto

musia pridať čosi navyše. Zvyčajne

sa snažia rozobrať problém z viacerých

strán. Všetko sa však deje v závratnej

rýchlosti. Ak sa im podarí

predsa len čosi vyhrabať, na druhý

deň (v prípade, že ide o horúcu

kauzu) je možné odsledovať si informáciu

vo večerných správach.

Samozrejme, s novými zábermi či

svedkami.

Trošku inak funguje spravodajstvo

na internete. Redaktori tvoria

články on-line, čiže aktuálni

sú takmer za každých okolností.

A práve tu vzniká najviac chýb či

fám. Redaktor totiž píše takpovediac

za horúca. Nemá čas zisťovať,

či orientovať sa v situácii.

Je hodený do vody a snaží sa plávať.

Výsledkom sú informácie

ako: „…anonymná svedkyňa tvrdí,

že strelcov bolo viacero. Svedok

streľby videl, že strelec ide po ‚čiernych‘“.

Informáciu automaticky preberá

ďalší a ďalší portál. A fáma je

na svete. Na základe tejto informácie

začína písať redaktor, či sa natáčať

reportáž do televízie.

V rýchlosti musia reagovať aj

kompetentní. Ak sú rozvážni, zvyčajne

sa predčasných komentárov

zdržia. No keďže ich voliči si nejakú

(akúkoľvek) reakciu žiadajú, zárodok

ďalších fám nedá na seba dlho

čakať.

V zmätku fám a zavádzajúcich

poloprávd sa ťažko orientuje. Ak

pátrate po pravde, či čakáte na rozlúštenie

tej-ktorej kauzy, nespoliehajte

sa na svoje obľúbené noviny,

či usmievavú redaktorku spravodajstva.

Sledujte viaceré stopy. Čítajte

medzi riadkami. A filtrujte.

Na pravdu treba čas. Často oveľa

31

Svet Grálu

31 | 2012


SPOLOČNOSŤ

Novinárka M. získala počas svojho profesného života skúsenosti

v rade médií, v regionálnych denníkoch, v spravodajoch, vo verejnoprávnom

rozhlase, v káblovej televízii i komerčnej televízii.

Zo svojej skúsenosti sa sama stavia skôr na stranu novinárov, keď

sa hovorí o šírení fám a o vine, ktorú novinári nesú. Napriek tomu

sa i ona stretla s úzkym prepojením niektorých novinárov s niektorými

policajtmi, či dôverným vzťahom medzi novinárom a politikom.

„Za úplatu“ (vtedy za 1000 korún) poskytoval policajt novinárovi

čerstvé informácie – Príď, máme tu peknú búračku... Novinár

bol lojálny, policajta neprezradil a z tučného honorára za správu

mu až tak veľa neubudlo. Mal na to povahu. Kameraman Z. sa zase

takmer zrútil, keď ho poveril šéfredaktor, aby išiel natočiť otca

detí, ktoré usmrtila ich matka plynom; mal sa ísť spýtať, čo na to

hovorí... „Celú cestu som sa modlil, aby nám neotvorili dvere. To

sa našťastie aj stalo“, spomína. Potom dal výpoveď a šiel pracovať

do úplne inej brandže – aj keď bol talentovaný, mal dobré nápady,

vkus a cit na to, ako prepojiť slovo s obrázkami. – Problém je teda

oveľa väčší a obsiahlejší.

viac času, než trvá napísanie

článku. Nedajte sa zlákať vábivým

pozlátkom prvých záverov, čakajte

s očami dokorán.

Ako vyzerá natáčanie takej reportáže

v praxi, môže ukázať príklad

spoza rieky Moravy. Možno

si na to dnes už sotvakto spomenie,

ale nie je to zase tak dávno,

keď českým mediálnym svetom

otriasol prípad matky (zrejme samoživiteľky)

piatich detí (!), ktorej

najmladší syn sa utopil vo vani.

Dôverčivá a šokovaná matka

sa po tejto udalosti úprimne zverila

na kameru reportérovi, ktorý

ju iste milým spôsobom presvedčil,

že povedať to svetu bude pre

dobro veci. Reportér bol však darebák,

alebo úplný ľahkomyseľník

a matku poškodil, ako najlepšie vedel.

Žena sa zverila úplne otvorene

s tým, že keď sa synček kúpal, dala

si slúchadlá na uši a nechtiac zaspala.

Kde sa stala chyba, je na prvý

pohľad úplne jasné. Ale objektívny

názor inej matky piatich detí bude

32

Svet Grálu

31 | 2012

znieť asi takto: „To sa môže stať aj

mne a v podstate kedykoľvek, aj

keď sa na deti budem práve dívať.“

Kto je na vine, že matke, o ktorej

je tu reč, vzali aj ostatné deti,

umiestnili ich do ústavov? A kto

je na vine, že matka pôjde veľmi

pravdepodobne za mreže? Je skutočne

len jeden vinník tohto nešťastia?

Matka urobila dve veľké

chyby. Za tu najväčšiu predraho

zaplatila smrťou svojho dieťaťa.

Druhú chybu urobila, keď o tom

hovorila s reportérom.

EXISTUJE VIAC

SPÔSOBOV

AKO ŠÍRIŤ INFORMÁCIE

Existujú dva spôsoby, ako môže

novinár podobný prípad povedať

svetu. Oba spôsoby pritom budú

mať úspech, teda i sledovanosť. Prvý

spôsob – ten, ktorý sme mali možnosť

vidieť, vyvolá voči tejto matke

opovrhnutie, druhý vlnu solidarity,

pochopenia i poučenia. Druhé spracovanie

by vyzeralo asi takto:

Reportér, ktorý dopredu tuší, ako

správu spracuje, povie matke: „Nie,

to mi na kameru nehovorte, že ste

zaspali, veľmi by ste si tým uškodili.

Povedzte, že ste to proste neustrážili,

nezvládli. Že ste zlyhali

povedať môžete, ale nie, že ste si

dali slúchadlá na uši. To by bol

problém.“ Namiesto ankety s ľuďmi,

ktorí o prípade nič nevedia, by dal

slovo inej matke piatich detí, ktorá

by povedala, aké je to niekedy náročné

a vyčerpávajúce; oslovil by

psychológa, ktorý by už nehovoril

o osobnom zlyhaní, ale o tom,

že päť detí na jedného je niekedy

príliš. Tento reportér by sa vôbec

nebavil so susedkou, ktorá zjavne

rada vypovedala, aká to bola zlá

matka a susedka. Oveľa objektívnejší

a pravdivejší pohľad podajú

učiteľky v škôlke či detská lekárka.

Takto by reportér ovplyvnil mienku

celého radu ľudí, ktorí nešťastníčku

kvôli zle a narýchlo natočenej reportáži

jedným „šmahom“ odsúdili.

Žene by sa naopak dostalo pochopenia

a solidarity, ľudia by jej začali

posielať peniaze, listy vyjadrujúce

ľútosť, ponúkajúce pomoc.

NOVINÁRI NIE SÚ

JEDINÍ VINNÍCI. A NIE

SÚ VŠETCI ROVNAKÍ

Na šírení fám však nemajú vinu

len novinári. Ľudia v našej spoločnosti

všeobecne na novinárov nadávajú.

Nezamýšľajú sa nad tým,

že fámy sú (aj) výsledkom toho, čo

ľudia vlastne chcú. Prieskumy sledovanosti

totiž jasne poukázali

na to, že televízni diváci sa najradšej

zastavia pri negatívnej správe.

Keď moderátorka správ upozorní

na to, že nasledujúca reportáž je len


pre silné povahy, usadne celá rodina

na gauč a pozerá s otvorenými

ústami. Presne to bulvárne médiá

chcú. A vôbec im neprekáža, že tí

istí ľudia potom nadávajú na novinárov

za to, že klamú a prinášajú len

samé „krváky“. Negatívna reklama

je „najlepšia“ reklama. Zamyslime

sa všetci, či podvedome nerobíme

to isté a so skrytým záujmom nehltáme

každé slovo tragických či negatívnych

správ a záberov.

Na druhej strane, aj tzv. krimi-

-správy, ak sú objektívne spracované,

môžu byť ponaučením.

A treba povedať, že novinári v minulosti

pomohli – a aj v súčasnosti

pomáhajú – rozlúštiť rad zásadných

káuz; často pichli do osieho hniezda,

aby sa veci dali do pohybu. Nadávať

na novinárov a hádzať ich všetkých

do jedného vreca je preto nezmysel.

Mimochodom, to platí aj pre všetky

ostatné profesie, ktoré často ľudia

jedným dychom odsudzujú (policajtov,

učiteľov, lekárov, právnikov,

úradníkov…).

Herbert Vollmann

Nové poznanie

k času obratu svetov

Kniha sa sa pozoruhodným spôsobom venuje

týmto témam: Ob rat svetov, Hľadanie Pravdy,

Čo je šťastie?, Je inteligencia vrodená?, Technika

a kultúra, Zdravé peňažníctvo, Inkarnácia

a znovuzrodenie, Nirvána, Väčšina rozhoduje,

Pohľad do budúcnosti, Tajomstvo energie atómu,

Tajomstvo tiaže, a ďalším.

NA PRAVDU

TREBA ČAS

Ale vráťme sa k téme. Na to, aby

sme rozpoznali, či správa je alebo

nie je fámou, nepotrebujeme byť

novinármi, ktorí do sveta médií

vidia najlepšie. Stačí dobrá intuícia,

cit, sedliacky rozum, používanie

vlastného úsudku, nadhľad. Ale

hlavne treba mať stále na pamäti,

že nie všetko, čo sa píše, musí byť

aj pravda.

Cena knihy: 9,00 €

Cena pre predplatiteľov: 8,50 €

255 strán,

mäkká väzba,

slovenský jazyk,

formát 13 x 20 cm,

hmotnosť 300 g.

V spolupráci Zdenka Vrančíková

a Marie Šuláková

zdenka.vrancikova@svetgralu.cz

marie.sulakova@svetgralu.cz

www.svetgralu.sk

Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft

Stuttgart


FILM

Náš domov

Brazílsky film Nosso Lar

Ľ

Dráma

Brazília, 2010

Réžia: Wagner de Assis

Hrajú: Othon Bastos, César Cardadeiro

udská duša, ktorá bola na Zemi prominentným

riodejaneirským lekárom,

celkom oddaným materialistickému

spôsobu života, rozpráva o svojej

ceste za hranicou smrti. André Luiz

sa prebúdza na temnom, močaristom

mieste plnom utrpenia, kde – rovnako

ako ostatní, s takmer polozvieracím

výzorom – blúdi, až kým ho zúfalstvo

neprivedie k vrúcnej modlitbe o pomoc.

Prichádzajú dve svetlo zaodené žiarivé

bytosti a odnášajú ho do „Mesta prichádzajúcich“.

Prichádzajú

sem duše, ktoré

sa odlúčili od tela, a nevedia

si rady s novou situáciou,

v ktorej sa nachádzajú.

Duše, ktoré

síce mali povedomie

o duchovnom svete, no

boli na Zemi duchovne

lenivé, alebo príliš zahľadené

do hmoty. Tu

sa im dostáva pomoci,

aby mohli nájsť pokoj

a rovnováhu, aby si plne uvedomili svoj

nový stav. Na základe toho postupne

začínajú chápať zákony, ktoré utvárajú

život v celom stvorení: v pozemskom,

v jemnohmotnom i duchovnom svete,

teda zákony, ktoré určujú cesty duše,

jej vývoj.

Keď človek odloží pozemské telo,

nachádza sa v jemnejšom duševnom

tele, pričom rany duše sa teraz javia

ako rany telesné. Liečiť ich môžu

iba lekári duchovní, teda tí, ktorí už

svojím životom, teda svojou pokorou,

túžbou pomáhať a vnútorným poznaním

vyspeli do tej miery, že môžu svojou

prítomnosťou sprostredkovávať liečivú

božskú silu. André Luiz – pacient,

chce byť opäť lekárom. Najskôr sa však

musí zbaviť nánosu pýchy a predsudkov.

Pochopí, že pozemské tituly sú tu bezcenné

a že tu platia len skutočné schopnosti,

zrelosť, pevnosť a odhodlanie.

Mesto bolo vybudované v 16. storočí

pozemského času. Sú tu však i moderné

budovy, uplatňujú

sa tu technológie

známe až v 20. storočí,

ba dokonca i také, aké

majú na Zemi ešte len

vzniknúť. Poukazuje to

na skutočnosť, že všetko,

čo je na Zemi inšpiráciou

vedcov, bádateľov,

umelcov a remeselníkov,

jestvuje už ako predobraz

v astrálnej úrovni.

Vo filme môžeme

okrem Andrého sledovať vývoj niekoľkých

ďalších postáv. Ich odchod

a znovuvtelenie na Zem musí byť starostlivo

naplánované, sprevádza ho

smútok z dočasného odlúčenia a istej

obavy z nástrah pozemského života.

No zároveň u nich dochádza k uvedomeniu

si možností vývoja, ktoré pozemský

život prináša. Sú to väzby lásky

a schopnosť obetovať sa v záujme pomoci,

ale i následky svojvôle. Príbeh

ďalej vykresľuje pôsobenie modlitby,


FILM

„holografický“ prenos obrazu pri komunikácii

na diaľku, i príchod duchov

z vyšších úrovní. Pôsobivý je veľký príliv

duší zomretých počas svetovej vojny

a mnoho ďalších udalostí. Sú tu však aj

isté omyly a nedostatky v stupni poznania.

Táto úroveň, veľmi blízka Zemi, je

prechodnou úrovňou prvotného prebúdzania,

odkiaľ by duše, pokiaľ sa tak

rozhodnú, mali putovať v stupňujúcom

sa poznaní, čistote a zrelosti ďalej

do svetlejších úrovní stvorenia.

Do duchovného raja je ešte odtiaľ

takmer nekonečne ďaleko! Je to túžba

po kráľovstve nebeskom, ktorá sa musí

v človeku prebudiť, túžba po duchovnom

domove, po večnej duchovnej ríši;

tá žiari a vedie človeka mnohými jemnejšími

i hrubšími úrovňami hmotnosti,

ktoré sú len školou poznávania Božích

zákonov. Tunajšie duše však k tomu

musia ešte len dozrieť. Samo osebe je

už veľkým pokrokom, keď duša, ktorá

verila len v pozemský život a nemennosť

osudu, dospeje k poznaniu možností

nového začiatku a Božej milosti, spočívajúcej

v Božích zákonoch.

Film Nosso Lar bol natočený v roku

2010 podľa knihy známeho brazílskeho

špiritistického média Chica

Xaviéra (1910 – 2002), (kniha je on-

-line na internete v angličtine a orig.

film na DVD je možné objednať napr.

na www.amazon.com). Príbeh teda nie

je obvyklou inšpiráciou spisovateľa, ale

bol „nadiktovaný“ z onoho sveta. Sám

Chico Xaviér hovorí, že je len poštárom,

ktorý doručuje listy, ale sám nič

nepíše. Chico Xaviér týmto spôsobom

zaznamenal 412 kníh, z toho 16 nadiktoval

práve André Luiz. V tom istom

roku bol o ňom natočený rovnomenný,

veľmi dobrý životopisný film.

Po zhliadnutí oboch filmov si človek

môže doplniť ďalšie čriepky do obrazu

o požehnaní i nástrahách mediality, či

iného druhu jasnovidnosti. Rozhodne

by nemal sprostredkované informácie

prijímať bezvýhradne, ale každú jednotlivosť

bdelo skúmať svojím cítením.

K obsahu oboch diel možno uviesť pár

viet z Posolstva Grálu:

Jasnovidci a média všetkých čias majú

vlastne slúžiť na to, aby svojím nadaním

napomáhali ľudstvu neustále hore,

i keď nie ako vodcovia, teda aspoň ako

nástroje. (Prednáška Bohovia – Olymp

– Valhala)

Pravú hodnotu nadobúda jasnovidectvo

len opravdivým poznaním. Len poznanie

samé dokáže dať tejto prirodzenej

schopnosti istotu, a tým aj správne

stanovisko a správny cieľ. (Prednáška

Omyl jasnovidectva)

Treba si uvedomiť, že človek i pri svojom

najväčšom nadaní môže vždy skutočne

dovidieť iba tak ďaleko, ako to pripustí

jeho vlastná vnútorná zrelosť. Je

pritom viazaný na svoj vlastný vnútorný

stav! Z povahy veci je mu jednoducho

nemožné zazrieť a vidieť skutočne niečo

iné než to, čo je s ním rovnorodé. Čo je

teda v oblasti, v ktorej by sa mohol voľne

pohybovať po svojom odlúčení od zeme.

(Prednáška Omyl jasnovidectva)

Iste je pre duchovne hľadajúceho

veľkým pokrokom, keď začne život

na onom svete chápať v jeho konkrétnych

formách a nielen ako nejakú

nejasnú víziu. Až potom je schopný

si plne predstaviť zákony pôsobiace

vo stvorení i vlastnú duchovnú cestu,

ktorú musí prejsť, ak sa má dostať

k cieľu. Správy od jasnovidcov môžu

byť počiatočnou pomocou. Potom si

však treba uvedomiť, že podobných

„miest“ je v rôznych úrovniach stvorenia

nesčíselne veľa, a každé aj napriek

určitým spoločným črtám vyzerá inak.

V každom z nich žijú ľudia vnútorne

si blízki, rovnorodí – a jeho podoba je

výsledkom práve ich vnútorného života.

Z toho dôvodu sa človek nemá viazať

na pevné vzory, ale chápať nesmiernosť

rozmanitosti, ktorá je v jemnejších častiach

stvorenia oveľa širšia, než vidíme

v pozemsky známej a predsa vo svojich

druhoch sotva postihnuteľnej prírode.

Z putovaní ľudských duší „na druhej

strane“ existuje viacero záznamov.

Medzi známe patrí napr. „Franchezzov

odkaz zo záhrobia“ – príbeh zhýralého

šľachtica, ktorý sa musel vypracovávať

z temných úrovní nahor

do svetlejších nív. Ďalej „Život ve světe

nespatřeném“ – rozprávanie niekdajšieho

canterburského arcibiskupa,

sprostredkované Anthonym Borgiom.

Okrem iného dovoľuje uvedomiť si,

aké následky prináša spísanie a vydanie

knihy, ktorá nezodpovedá Pravde.

K najkrajším asi patrí príbeh „Svědectví

ze života po smrti“ – v ktorom sledujeme

Osvalda Burtona od počiatku

jeho vzostupu k svetlým jemnohmotným

oblastiam v blízkosti duchovného

raja. (Vydané nakladateľstvom Patmos

– kniha je v našej knižnej ponuke.)

Vítězslav Janáček

vitezslav.janacek@svetgralu.cz

35

Svet Grálu

31 | 2012


„Skutočné uzdravenie si

vyžaduje aj energetické

zásahy!“

Duševné konflikty

a homeopatia:

rozhovor s lekárom

Dr. Reimarom Banisom

o sľubných možnostiach

„psychosomatickej

energetiky“

36

Svet Grálu

31 | 2012

Už odpradávna si ľudia uvedomujú prepojenie

tela a duše, o čom svedčia napríklad rôzne

ľudové úslovia: „leží mu to v žalúdku“, „zovrelo

sa mu hrdlo od strachu“ alebo „zlomilo jej

to srdce“. Určité duševné konflikty sa môžu

prejaviť buď priamo ako ochorenie zo strachu,

depresií alebo nepokoja, alebo sa môžu

manifestovať ako ochorenia zodpovedajúcich

častí tela. Dr. Reimar Banis vyvinul v priebehu

viacročnej práce novú energeticko-

-homeopatickú diagnostiku a terapeutickú

metódu, ktorú len v Nemecku začalo používať už

viac než 400 lekárov a liečiteľov; po celom svete

je to viac n ež 1000 terapeutov v 20 krajinách.

Zdá sa, že v „psychosomatickej energetike“ bola

objavená metóda, pomocou ktorej je možné

presne určiť konflikty, spôsobujúce choroby,

a tie sa potom môžu vyliečiť prostredníctvom

homeopatie. Pritom je možné merať i to, akou

veľkou energiou človek disponuje a čím je

prúdenie energie ovplyvňované. O možnostiach

„psychosomatickej energetiky“ sme sa zhovárali

s lekárom a autorom kníh

Dr. Reimarom Banisom.


ROZHOVOR

Svet Grálu: Ako ste vlastne prišli

na psychosomatickú energetiku?

Banis: Bol to dlhoročný proces. Kedysi

som vo svojej praxi terapeuticky

pracoval okrem iného s elektroakupunktúrou

a v psychickej rovine s Bachovými

esenciami z kvetov. Funguje

to veľmi dobre, ale u väčšiny ľudí, žiaľ,

iba krátky čas. Pacienti sa po nejakom

čase vracali zase späť s rovnakými

problémami. Potom som prešiel

na liečenie prostredníctvom vysoko

potencovaných homeopatických liekov

a spočiatku som s tým mal opäť

rýchle úspechy. Ale i tu som musel

zažiť, že sa pacienti neskoršie vracali

s rovnakými problémami. Preto

som experimentoval a objavil som,

že musím zostaviť súbor prostriedkov,

v ktorom sú zahrnuté všetky pocitové

zložky problému. Napríklad „nepokoj“

obsahuje strachy, napätie, možno

i skrytý hnev, atď. Je to teda celá plejáda

najrôznejších emócií. Tieto emócie

podľa mňa nie je možné odstrániť

pomocou jednej Bachovej esencie

alebo jedného homeopatického lieku,

je nevyhnutné dotknúť sa ich z viacerých

strán a aj pomocou rôznych

potencií.

Týmto prístupom som potom

konečne dosiahol žiadané trvalé

uzdravenie. Skúsenosť ma naučila aj

to, že u ľudí sa vonkajší prejav často

neprekrýva s vnútornou skutočnosťou.

Zostanem pri príklade „nepokoja“:

pacienti často navonok pôsobili

veľmi pokojným dojmom, aby

kompenzovali svoj vnútorný nepokoj.

Alebo niekto môže byť v každodennom

živote veľmi láskavý, „v žalúdku“

mu však leží ukrytý hnev a nechce

vpustiť agresiu do svojho života.

Svet Grálu: Čo si máme predstaviť

pod pojmom „psychosomatická

energetika“?

Banis: Materialistická školská medicína

pozná telo, a dušu považuje

za vlastnosť hmoty. Ja som však presvedčený

o tom, že duša je niečo samostatné

a že okrem toho existujú

jemnohmotné energie, ktoré dodnes

nie sú objektívne merateľné. Pre

zdravý a zmysluplný život je však

nevyhnutné harmonické spolupôsobenie

tela a duše. Kto má ako človek

veľa jemnohmotnej energie, ten

je čulý, temperamentný a spravidla

zdravý. Chorí ľudia majú oproti

tomu nízku úroveň energie a cítia

sa skôr unavene a neradostne. Označenie,

ktoré som zvolil, je takpovediac

programom.

Svet Grálu: S akými ťažkosťami chodia

ľudia za Vami a ďalšími Vašimi terapeutmi?

A aká je úspešnosť liečby?

Banis: Väčšinu pacientov tvoria ľudia

s chronickými problémami, ktoré nie

je možné zvládnuť pomocou bežných

lekárskych a psychoterapeutických

metód. Okrem toho sú to aj ťažko chorí

pacienti, ktorí chcú urobiť všetko, čo je

v ich silách, a tak k paralelne prebiehajúcej

konvenčnej liečbe hľadajú ďalšiu

pomoc. Veľmi malá skupina chce urobiť

niečo pre svoje zdravie preventívne.

Väčšinou ide o ťažké chronické prípady,

no napriek tomu máme úspešnosť presahujúcu

80 percent, pričom za úspech

považujeme buď uzdravenie, alebo aspoň

výrazné zlepšenie. U detí máme

úspešnosť dokonca okolo 90 percent –

zrejme preto, že sú otvorenejšie. Dĺžka

a úspešnosť liečby závisí od závažnosti

ochorenia a veku pacienta.

Svet Grálu: Vašou metódou sa liečia

konflikty, ktoré sú príčinou chorôb.

Čím je z Vášho pohľadu konflikt, aký

má zmysel?

Banis: Konflikty sú v prvom rade výrazom

toho, že ľudia získavajú skúsenosti,

z ktorých sa môžu čomusi naučiť.

Keď sa dieťa popáli o horúci sporák,

nabudúce už bude opatrnejšie. Pokiaľ

PSYCHOSOMATICKÁ ENERGETIKA

„Psychosomatická energetika“ (PSE) vyvinutá

Dr. Reimarom Banisom je diagnostickou a súčasne terapeutickou

metódou. Pomocou špeciálneho testovacieho

prístroja sa merajú „štyri elementárne úrovne ľudskej

energie“: vitálna = telo; emocionálna = pocit; mentálna

= rozum/pamäť; kauzálna = duchovná. Namerané hodnoty

sa porovnajú s normovanými hodnotami a odchýlky

sa podrobia ďalšiemu vyšetreniu. Potom sa cielene hľadajú

konflikty, z ktorých sa „napájajú“ príslušné problémy.

Terapia prebieha prostredníctvom špeciálnych

homeopatických liekov, ktoré pôsobia na konflikty tak,

aby ich v priebehu liečby uvoľnili.

LEKÁR A LIEČITEĽ (HEILPRAKTIKER)

Dr. Reimar Banis sa narodil v Západnom Berlíne, v Nemecku

je jedným z mála, ktorý je ako praktický lekár

so zameraním na prírodné liečebné metódy súčasne aj

vyškoleným liečiteľom. Vyštudoval medicínu na Univerzite

v Heidelbergu, promoval z „vplyvu ohnísk na termoreguláciu“

a po dvojročnom štúdiu na Celodennej škole

v Bochume pôsobí od roku 1975 aj ako liečiteľ. V rokoch

1985 až 1999 vykonával Dr. Reimar Banis prax domáceho

zmluvného lekára poisťovne, odvtedy pôsobí ako súkromný

lekár.

Odkaz: http://www.rubimed.com

Kontakt: Dr. Reimar Banis, Zum Scheidberg 9, D 66798, Wallerfangen-Gisingen

37

Svet Grálu

31 | 2012


ROZHOVOR

majú duševné konflikty traumatické

následky, ktoré človeka učia opatrnosti,

potom teda predstavujú akýsi druh

ochrannej funkcie. Na jednej strane

formujú našu osobnosť, dávajú duši určitú

štruktúru, sú spoluzodpovedné

aj za charakterové vlastnosti a slúžia

na dozrievanie človeka. Na druhej

strane však konflikty potláčajú

i vlastné časti duše, v psychológii nazývané

tieňmi. Snahy niečomu sa vyhnúť

často obmedzujú priestor na vlastné

konanie, robia človeka závislejším, zväzujú

ho a často mu znemožňujú slobodné

prežívanie prítomnosti. Okrem

toho energetické blokády narušujú harmóniu

buniek, takže po dlhšom čase

môžu vzniknúť telesné choroby.

Svet Grálu: „Psychosomatická energetika“

je testovacia a terapeutická metóda.

Prečo nestačí konflikty na základe

testovania len pomenovať

a pacientov už potom nechať takýto

konflikt spracovať?

Banis: To jednoducho ukázala skúsenosť.

Mal som pacientov, ktorí

mi po testovaní povedali, že tento

konflikt už poznajú a že sa ho už

dlhé roky snažili zbaviť, napríklad

38

Svet Grálu

31 | 2012

Vitalita (zelená)

Emocionálna (červená)

Mentálna (modrá)

Kauzálna (fialová)

Táto grafika schematicky

ukazuje „úrovne aury“, ako

sa na ne pôsobí prostredníctvom

psychosomatickej energetiky.

kineziologicky alebo i psychoterapeuticky.

Keďže sa však tento konflikt

znova ukázal, jeho riešenie zrejme nebolo

ešte ukončené. Z môjho pohľadu

sú na skutočné vyliečenie nevyhnutné

aj energetické zásahy.

Svet Grálu: Ako prebieha liečba?

Banis: Po anamnéze pacientovi v krátkosti

vysvetlím postup. Mozgové frekvencie,

ktoré sú aktivované naším

testovacím prístrojom, sú istým spôsobom

prepojené s aurou. Pacienta

pripojím na náš testovací prístroj, generátor

kmitočtov, a urobím záťažový

test v štyroch energetických hladinách

(pozn.: pozri rámček „Psychosomatická

energetika“) so zodpovedajúcim

kmitaním, ktoré prístroj vysiela

so vzrastajúcou intenzitou. Na základe

kineziologickej reakcie pacienta môžem

zistiť, pri akom zaťažení dochádza

ku stresovej reakcii. V ďalšom kroku

testujem, o aký konflikt aktuálne ide

a aká silná je jeho blokáda. Potom skúmam,

či by na pacienta pôsobil liek,

ktorý zodpovedá tomuto konfliktu.

Priemerná dĺžka liečby konfliktu trvá

približne tri až štyri mesiace. Spravidla

sa pri následnom testovaní ukáže ďalší

konflikt. V absolútnej väčšine prípadov

je aktívny vždy len jeden jediný konflikt,

čo považujem za obranný mechanizmus

prírody, lebo inak by bol

človek preťažený. Ostatné konflikty sú

tak dlho pasívne, dokiaľ sa nevyrieši

konflikt stojaci v popredí. Človek si

očividne v priebehu svojej osobnej histórie

vytvoril niekoľko vrstiev ako cibuľa,

ktoré ho síce dobre chránia pred

novými zraneniami, zároveň však obmedzujú

jeho vlastný akčný rádius.

Svet Grálu: Psychosomatická energetika

sa používa pri mnohých telesných

a duševných problémoch. Má

táto metóda význam aj pre ľudí, ktorí

si jednoducho želajú pokročiť ďalej

vo svojom duchovnom vývoji, stať

sa lepšími ľuďmi?

Banis: Keď u človeka zistíme energetické

blokády, potom ich spravidla

môžeme aj uvoľniť. Tým mu umožníme,

aby vo svojom živote lepšie využil

svoj vnútorný potenciál. Či to

potom aj skutočne robí, to už závisí

od jeho rozhodnutia, jeho vôle. Väčšinou

sme svedkami výrazného duševného

vývojového skoku vpred, ľudia

sa stávajú otvorenejšími, citlivejšími,

lepšie vnímajú čo chcú a môžu to ľahšie

dosiahnuť.

Svet Grálu: Vlastnú prácu pacienta

v procese liečby však zrejme nenahradí

ani Vaša metóda...

Banis: Môžeme povedať, že keď človek

berie lieky bez vôle skutočne sa uzdraviť,

potom mu taký liek ani nepomôže.

Inak prebieha liečebný proces viac-menej

nevedome, napr. prostredníctvom

intenzívnejších snov.

Svet Grálu: Aké ďalšie súvislosti sa vynorili

v priebehu Vašich výskumov?

Banis: Moje testy potvrdili, že štyri

temperamenty podľa antickej náuky

o základných telesných šťavách – sangvinický,

melancholický, cholerický


ROZHOVOR

a flegmatický – korešpondujú so zodpovedajúcimi

konfliktmi. Rovnako

možno rozlíšiť štyri základné formy

strachu podľa Fritza Riemanna

[pozn.: nemecký psychoanalytik,

1902 – 1979]. Musím pripustiť aj existenciu

minulých životov, napríklad

keď u novorodenca testujem konflikt

„zlosti“ a matka mi záporne odpovie

na otázku, či bola počas tehotenstva

vystavená nejakej agresii. Potom vychádzam

z toho, že si duša tento konflikt

prináša z minulého života. Často

sa odhalené témy konfliktov prekrývajú

so skúsenosťami z reinkarnačnej

terapie... Akútne konflikty, ktoré

zisťujeme, sa však často od bežných

diagnóz psychoterapie odlišujú. Tá

v takýchto prípadoch nedokáže rozpoznať

skutočný konflikt a zaoberá

sa skôr len následkami alebo okrajovými

javmi.

Svet Grálu: Ako sa stavajú homeopati,

ktorí pracujú čisto podľa klasickej metódy,

k Vašej metóde?

Banis: Čiastočne z neznalosti ju odmietajú.

Avšak obidve metódy je možné

v praxi vzájomne dobre kombinovať.

Keď má pacient napríklad migrénu

a testovaný konflikt „nepokoj“, potom

môžete migrénu rýchlo a účinne

vyliečiť prostredníctvom vhodného

samostatného lieku a súbežne s využitím

psychosomatickej energetiky

zabezpečiť, aby sa vyliečil konkrétny

konflikt, ktorý je základom migrény.

Týmto spôsobom sa migréna odstráni

natrvalo. Naša metóda má všeobecne

skôr pomalší účinok, zato však s trvalým

úspechom.

Svet Grálu: Nemôže veľký počet rôznych

liekov vyvolať v organizme

predsa len na dlhší čas predráždenosť?

Banis: Pri tisícoch prípadov, ktoré sme

sledovali, sme takýto prípad ešte nikdy

nezaznamenali.

„Pokušenie svätého Antona“ v podaní

Hieronyma Boscha ukazuje svet

nevedomia, ktorý je obývaný konfliktmi

symbolicky zobrazenými v podobe

hmyzích hororových postáv v dolnej

časti obrazu. V horných častiach obrazu

vidíme vojnu a s ňou súvisiace deštruktívne

túžby, ako horia mestá a ľudia trpia

ukrutným mučením. V spodnej časti

obrazu sme konfrontovaní so všetkými

ľudskými hriechmi. Z učených pánov, keď

prídu o svoju fasádu, stávajú sa somári

(vľavo). Ľudia sa v bizarných pozíciách

krútia bolesťou (dole vpravo). Svätý Anton

sa iba pevne drží skaly a modlí sa.

Svet Grálu: Existujú k tejto metóde vedecké

štúdie?

Banis: Dosiaľ boli zrealizované dve

praktické štúdie. Jednu z nich sme

robili spolu s manželkou Dr. Ulrike

Banisovou na 336 pacientoch. Ďalšiu

uskutočnila na 226 pacientoch praktická

lekárka Dr. Birgitt Holschuh-

-Lorangová, ktorá pracuje podľa našej

metódy. Výsledky sú takmer identické,

s úspešnosťou 80,6 %, resp. 85 %.

Svet Grálu: Na akých projektoch pracujete

v súčasnosti?

Banis: Teraz prebieha tzv. motýlí projekt.

Jedna riaditeľka školy na dôchodku,

žijúca v Rakúsku, sa stretla

s našou metódou a začala so súhlasom

vedenia, učiteľov a rodičov systematicky

ošetrovať počas jedného

roka vždy jednu triedu na prvom

a druhom stupni a jednu maturitnú

triedu, pričom dosahovala veľké

pokroky. Žiaci boli celkovo vyrovnanejší,

disciplinovanejší, správali

sa spoločenskejšie, boli ochotnejší

sa učiť, a celkovo prejavovali väčšiu

radosť zo života, pričom najväčšie

pokroky dosiahli tí najmladší. Výsledok

tohto projektu viedol k tomu,

že medzitým začal pod vedením

Dr. Ulrike Banisovej väčší okruh

osôb so systematickým ošetrovaním

detí už od predškolského veku.

Náklady sponzoruje Spolok pre PSE

(psychosomatickú energetiku). Rozhodli

sme sa pre názov „motýlí projekt“,

aby sme vyjadrili, že z energeticky

oslabených „zakuklených detí“

sa stanú nádherné „motýle“ plné

energie. Okrem toho i naďalej skúmam,

ako ešte zvýšiť úspešnosť vyliečenia,

a ako prvý krok som vyvinul

nové lieky pre prípady, ktoré zatiaľ

terapiám odolávajú. Prvé praktické

skúsenosti sú sľubné.

Svet Grálu: Srdečná vďaka za zaujímavý

rozhovor.

Claus Georg Tornai

claus.georg.tornai@svetgralu.sk

Literatúra:

Banis Reimar, Durch Energieheilung

zu neuem Leben, Atlas der

psychosomatischen Energetik 1, Via

Nova, 2007, 3. vydanie, ISBN 3936486158

Banis Reimar, Spirituelle Energiemedizin,

Atlas der psychosomatischen Energetik

2, Via Nova, 2007, 1. vydanie, ISBN

3866160550

Banis Reimar, Psychosomatische Energetik,

VAK-Verlag, 2005, 2. vydanie, ISBN

3935767285

Banis Ulrike, Handbuch der

Psychosomatischen Energetik, Co’med

Verlag, 3. vydanie, ISBN 3934672124

39

Svet Grálu

31 | 2012


Jaskyňa obrích kryštálov


FOTOREPORTÁŽ

Vítězslav

Janáček

atrím k milovníkom kameňov. Obyčajných,

s krásnou kresbou, textúrou,

P

alebo pôvabného tvaru – tými si priebežne

zapĺňam byt –, aj polodrahokamov,

zvlášť liečivých, ktoré sú vernými

sprievodcami môjho života a samozrejme

i brúsených drahokamov. Tie však a žiaľ

obdivujem len vo výkladoch.

Kto aspoň na chvíľu podľahol čaru kryštálov,

vie o čom je reč, keď sa taký kameň

prirovná k malému vesmíru a zároveň neopakovateľnému

umeleckému dielu živých

farieb a dokonalej štruktúry. Kryštály sú

základné tvary atomárneho mikrosveta

vyrastené do rozmerov viditeľného makrosveta;

jednoduchý poriadok, ktorý je

príčinou vodivosti svetla, pre citlivého

človeka i svetla duchovného. Sú človeku

príkladom na usporiadanie svojho vnútorného

života i celej spoločnosti.

V mojej skromnej zbierke sa medzi

inými nachádza aj 15 cm dlhá tyčinka

selenitu (kryštalického sadrovca).

Je to zamatovo hebký kameň, ktorého

svetlo pripomína svit mesiaca (Selené –

bohyňa Luny). Kedysi pri zaobstarávaní

prvých kameňov vo mne budili nadšenie

sotva centimetrové kamienky. Medzitým

nastalo strojové drancovanie ložísk

v Číne a Brazílii, do SR putovali jeden

až dva metre vysoké geody a drúzy, ktoré

vzbudzovali údiv.

V roku 2000 človek musel pozmeniť

svoju predstavu o tom, čo je Zem schopná

vytvoriť; realita prekonala fantáziu, tentoraz

na poli mineralógie. Pri vŕtaní v mexických

striebro-zinkových baniach Naica

boli objavené v hĺbke asi 370 m pod povrchom

dosiaľ najväčšie známe prírodné

kryštály. Dosahujú dĺžku až 11 m (uvádza

sa aj 15 m) a priemer až 1,2 m, ide o čistý,

priesvitný selenit. Na prvý pohľad budí

fotografia dojem sci-fi alebo fantasy. Prechádzať

sa po kryštáli ako po padnutom

kmeni môže byť zaujímavý zážitok! Uvažuje

sa o sprístupnení tohto náleziska

verejnosti – aj napriek obavám z lovcov

kryštálov. Jaskyňa si zatiaľ svoje bohatstvo

chráni. V 60°C a pri 100%-nej vlhkosti tu

kryštály selenitu z jaskyne v bani Naica

drúza číreho selenitu širokého 18 cm

totiž človek bez špeciálnej výbavy vydrží

sotva pár minút a z dvoch pokusov odniesť

si nejaký suvenír jeden skončil smrťou.

Zem je oproti vesmíru maličká, ale

pre rýľ človeka stále obrovská. Človek si

myslí, že už takmer všetko objavil, a pri

ďalšom objave mu vzápätí znovu padá

brada. Pravdepodobne vôbec netuší, čo

všetko Zem ešte skrýva. Koľko podobných

jaskýň, koľko nevídaných pokladov?

Možno budú raz vyzdvihnuté na povrch,

možno, keď ľudia dozrejú a budú ich vedieť

múdro užívať, až keď budú opäť stavať

chrámy, nie však pre svoju slávu, ale

ku cti Božej... A dosť možné, že bude raz

na Zemi stáť aj kryštálový chrám, podobný

tomu na nebesiach.

Vítězslav Janáček

vitezslav.janacek@svetgralu.cz

Zdroje a odkazy

Fotografia vľavo zakúpená

od Science Photo Library

en.wikipedia.org/wiki/Cave_of_the_Crystals

geology.com/articles/naica-crystal-cave

www.thatcrystalsite.com/caves.php

Selenit = kryštalický sadrovec

41

Svet Grálu

31 | 2012


42

Svet Grálu

31 | 2012

Mehmet Yesilgöz

Hiročernofukušima

Už sme zabudli?


SPOLOČNOSŤ

právy a fotografie, ktoré minulý rok

S prichádzali z Japonska, boli otrasné.

V onen osudný deň sa v tejto krajine

zišli všetky možné katastrofy: zemetrasenie,

tsunami, sopečný výbuch, studený

front a ešte k tomu aj zamorenie

rádioaktivitou, no predovšetkým šesť

zničených jadrových reaktorov v komplexe

elektrárne Fukušima Daiči. Ako

by sa vtedy proti sužovaným Japoncom

všetko spiklo.

Táto nukleárna katastrofa sa však

vzhľadom na geografickú polohu krajiny

dala očakávať. Obyvatelia ostrova si

so svojimi 55 atómovými elektrárňami

dovoľujú luxus, ktorý v celosvetovom

porovnaní predstihujú len USA so 104

a Francúzsko s 58 elektrárňami.

Na rozdiel od menovaných štátov

má Japonsko nevýhodu v tom, že táto

ostrovná krajina má tektonicky mimoriadne

nepokojné podložie, rekordnú

hustotou osídlenia. Prečo práve ľudia,

ktorí odjakživa bojovali o zachovanie

holej existencie na každom centimetri

svojej neúrodnej zeme, svoj životný

priestor pokryjú takými nebezpečnými

zariadeniami? Človek sa pýta, prečo

podstupujú riziko nehody v atómovej

elektrárni, keď môže zapríčiniť neobývateľnosť

veľkéj časti cennej rodnej

zeme na mnoho desaťročí? Táto otázka

sa vynorila v situácii, keď po explóziách

hnal vietor rádioaktívne žiarenie

smerom na Tokio. Ako by bolo možné

evakuovať 35 miliónov ľudí a účinne

dekontaminovať najväčšie mesto sveta?

Ako by asi vyzerala ekonomická úroveň

Zeme vychádzajúceho slnka, keby sa gigantické

priemyselné oblasti Japonska

kvôli zamoreniu premenili na zakázané

zóny?

Tieto otázky však platia i pre ostatné

štáty. Z celosvetového počtu 443 jadrových

elektrární je viac ako tucet pri nebezpečných

zlomoch kontinentálnych

dosiek, mnohé dokonca v blízkosti pobreží.

Kam chce ľudstvo ujsť, keď Zem

postihne ešte ďalšie atómové nešťastie?

Prečo sa vôbec „bavíme“ o technológii,

ktorej rádioaktívny odpad budeme

opatrovať ešte 40 000 generácií? Musí

každá krajina zažiť vlastnú nukleárnu

katastrofu, kým ľudia precitnú a začnú

sa zasadzovať za svet bez rádioaktivity?

ATÓMOVÁ ENERGIA:

VOJENSKÝ „ÚSPECH“

Prvé krôčiky na získavanie energie

z jadra prebehli v roku 1942 v rámci

„Manhattanského projektu“. USA,

ktoré boli v tej dobe vo vojne s Hitlerovým

Nemeckom, sa usilovali o vojenské

využitie jadrovej energie. Najprv

bolo potrebné simulovať reťazovú

reakciu, ktorú vedci dovtedy popísali

len teoreticky. Zásadný zlom spôsobila

skúška talianskeho fyzika Enrica

Fermiho. Pod tribúnami štadiónu chicagskej

univerzity vznikol pokusný

reaktor Pile One. S výkonom 200 wattov

sa stal s malým nadsadením prvou

jadrovou elektrárňou sveta, i keď

v tomto prípade samozrejme nešlo

o výrobu elektrickej energie. Fermiho

úspešný experiment sa stal základom

pre stavbu vytúženej prvej atómovej

bomby, ktorá bola o niečo neskôr

zvrhnutá na Japonsko. Skaza Hirošimy

a Nagasaki, akokoľvek čudne

to môže znieť, bola začiatkom vojenského

úspechu, ktorý dovolil stratégom

východu i západu snívať o vlastnej

„bombe“. Každý, kto chcel získať

jadrovú zbraň, potreboval najprv zariadenie

na výrobu štiepneho materiálu.

Reaktor sa odvtedy stal súčasťou

vojenského konceptu… bez reaktoru

nie je bomba, bez bomby nie je reaktor.

Že táto analógia platí dodnes, dokladá

i obrovský záujem niektorých

režimov o jadrovú energiu, za ktorým

sa skrýva prianie získať atómovú

bombu.

V internetovom magazíne Telepolis

publicista Norman Salomon opisuje

prepojenie civilnej a vojenskej jadrovej

energie: „Takzvaná „civilná atómová

energia“ je mýtus. Použitie atómovej

energie v energetike bol vždy v histórii

len trójsky kôň v rukách nukleárneho

zbrojného priemyslu.“ Bolo by

napriek tomu dosť krátkozraké, 20 rokov

po skončení studenej vojny, všetky

súčasné problémy prisúdiť len mužom

v uniformách. Celosvetovo je vo vojenských

zásobárňach dosť uránu a plutónia

na výrobu desiatok tisíc jadrových

hlavíc, kto by v súčasnosti – a z akého

dôvodu – konšpiratívne sliedil po ešte

väčšom množstve jadrového paliva?

POLITICKÉ

ROZHODNUTIA

Na pochopenie celkovej situácie si

vysvetlime, prečo bola v posledných

desaťročiach jadrová energia podporovaná

gigantickými sumami a prečo

sa štát i napriek tomu prihlásil ku všetkým

škodám súvisiacim s jadrovou prevádzkou.

Naviac rádioaktívny odpad

prevádzkovateľov jadrových elektrární

štát „likviduje“ na vlastné náklady. Sú

dve možnosti: energetické koncerny

majú významný vplyv na rozhodovanie

štátu v tejto oblasti – alebo, štát nesie

následky ťažko zmeniteľného rozhodnutia,

keď stavil na zlý koncept získavania

energie.

Na konci 50-tych rokov 20. storočia

nukleárna energia ľudí fascinovala.

Prevládalo nadšenie a viera, že sa konečne

podarilo nájsť bezpečný, čistý,

lacný a nevyčerpateľný zdroj univerzálnej

energie – pre stavebné stroje,

spotrebiče v domácnosti, pohon áut

a lietadiel. Zápas o urán podporili aj

ropné krízy 70-tych rokov 20. storočia.

Prekvapivo sa do využitia jadra pustili

práve energetické koncerny, hoci zarábajú

na energii z fosílnych palív, hoci

sa tento spôsob získavania energie vôbec

nevyplatí! Nakladanie s jadrovým

odpadom by mohlo byť skoro drahšie

ako elektrina získaná z atómu.

43

Svet Grálu

31 | 2012


SPOLOČNOSŤ

Do jadrovej energetiky prúdia obrovské

štátne investície a subvencie.

Keby prevádzkovatelia elektrární

niesli všetky náklady, nemohli by mať

zisk. Pre atómovú brandžu vznikli podmienky,

o ktorých môžu iné odvetvia

priemyslu len snívať. Vždy existovalo

úzke prepojenie medzi štátom a jadrovou

energetikou, pretože väčšina výrobcov

elektrickej energie bola na začiatku

elektrifikácie vo vlastníctve štátu a privatizovaná

bola až neskôr. Väzby medzi

štátom a energetickým priemyslom

sa vždy vzájomne preplietali a tento odbor

často pôsobí ako štát v štáte.

Napríklad v Nemecku štát podľa

Greenpeace medzi rokmi 1950 a 2010

vyplatil 82 miliárd eur priamo prevádzkovateľom

atómových elektrární,

k tomu pripočítajme ešte daňové úľavy

vo výške 112 miliárd a ďalších 100 miliárd

eur za konečné uloženie jadrového

odpadu. Ďalšie náklady ušetria

koncerny vďaka odpusteniu zákonom

predpísaného povinného ručenia. Poistná

suma pre jadrovú katastrofu v Nemecku

je podľa odhadu vlády cca 5 biliónov

eur, atómové elektrárne sú však

poistené len do výšky 2,5 miliardy eur…

zvyšok musí prevziať štát.

NA ZEMI JE 300 000 TON

JADROVÉHO ODPADU

– A ÚLOŽISKO CHÝBA

K vysokým nákladom sa ešte pripája

otázka konečného úložiska. Za 60 rokov

ľudia vyprodukovali 300 000 ton

rádioaktívneho materiálu s veľmi dlhým

polčasom rozpadu. Napriek tomu

nie je dodnes jasné, kde tento odpad

skončí, aby neublížil prírode ani človeku.

V súčasnosti sa používajú skladovacie

nádrže a mokré alebo suché medzisklady,

pričom ľahko rádioaktívny

materiál je uložený v sudoch, vyhorené

palivové články v castoroch (skr. „cask

for storage and transport of radioactive

material“ – kontajner na skladovanie

44

Svet Grálu

31 | 2012

a transport rádioaktívneho materiálu).

Pri vysoko aktívnych odpadoch je však

vyriešené len ich dočasné uloženie. Hľadanie

konečného úložiska je zložité. Je

potrebné nájsť taký skladovací priestor,

ktorý musí zostať ďalšie stovky tisíc

rokov stabilný, teda bez geologickej aktivity

a bez prístupu spodnej vody. Skúšobné

koncové úložisko v Salzgesteine

bojuje už dnes, dve desaťročia po spustení

skúšobnej prevádzky, s masívnym

zatekaním. Podzemné štóly sa teda musia

pomocou obrovských finančných nákladov

zaistiť proti priesakom, musia

sa zabezpečiť alebo znovu vyniesť tisíce

ton už uložených rádioaktívnych

kontajnerov; hrozia miliardové investície

a váhanie by malo ďalekosiahle dôsledky

pre spodnú vodu.

Najväčší problém predstavuje poruchovosť

jadrových elektrární. Väčšinou

ide o menej významné poruchy,

ale história tejto technológie je plná

i správ o vypadnutom chladiacom systéme,

prehriatych palivových článkoch

a iných stavoch núdze. Napriek tomu

stále počúvame: „Viacstupňový bezpečnostný

systém garantuje bezpečnosť

obyvateľstva!“ A čo, keď štyri naftové

generátory, externé zásobárne elektriny

a batérie, s ktorými bezpečnostný

koncept počíta, budú zničené prírodnou

silou alebo teroristickým útokom?

Wolfgang Renneberg, niekdajší riaditeľ

nemeckého úradu pre jadrovú bezpečnosť,

sa zmienil práve o tomto prípade

v jednom z interview pre stanicu ARD:

„Keby som bol teroristom, prerušil by

som elektrické vedenie a potom by som

pomocou rakety zničil núdzové naftové

generátory. A hotovo!“ Tu sa ukazuje

jeden z najväčších problémov atómovej

energie: jadrová elektráreň potrebuje

obeh vody, fungujúce čerpadlá, elektrický

prúd. Bez chladenia sa teplota

palivových článkov kontinuálne zvyšuje

i po odstavení reaktora, v priemere

približne o 0,3 až 1 stupeň za sekundu.

Pokiaľ by teda vypadol prúd

vrátane záložných systémov, neboli

by metrové betónové steny nič platné

– technika chybu neodpúšťa! V Černobyle

stačila 26. apríla 1986 jedna pokazená

skúška, aby vypukla katastrofa,

ktorá stála životy stovky záchranárov

a podľa odhadov spôsobila rakovinu

a smrť 60 000 ľuďom! Dodnes je plocha

o rozlohe 3,9 miliónov kilometrov

štvorcových zamorenou oblasťou. Rádioaktívna

tavenina momentálne odpočíva

pod kabátom z metrovej vrstvy

betónu, ktorý sa musí za extrémnych

pomerov na mieste znovu obnovovať.

Táto veľká jadrová katastrofa má pre

Ukrajinu pochopiteľne i ďalekosiahle

finančné následky: ročne sa musí investovať

5 percent hrubého domáceho

produktu do udržiavacích prác na „sarkofágu“.

Už v roku 1957 došlo v ruskom jadrovom

zariadení k havárii spôsobenej

ľudským faktorom, pri ktorej uniklo obrovské

množstvo rádioaktívneho materiálu

do okolia, predovšetkým do rieky

Teča. Táto havária sa považuje za tretiu

najrozsiahlejšiu haváriu po Černobyle

a Fukušime. Ožiarilo vtedy niekoľko tisíc

ľudí. Vzhľadom na ľahostajné nakladanie

s nebezpečnými látkami na území

niekdajšieho Sovietskeho zväzu je rozsah

jadrového znečistenia ťažko odhadnuteľný.

Rieky slúžia ako stoka nefiltrovaných

toxických odpadov, jedovaté

látky znečisťujú celé pásy zeme, pretože

sa ukladajú v starých hrdzavejúcich sudoch

na skládkach pod otvoreným nebom,

vydané napospas poveternostným

podmienkam.

I mnohé európske krajiny majú

kvôli laxnému prístupu k rádioaktivite

dôvod na obavy. Vo francúzskom

zariadení na spracovanie paliva La

Hague a britskom Sellafielde sa dovezené

palivové články rozrežú a potom

rozpustia v kyseline dusičnej. Tak

sa z vyhoreného paliva získava urán

a plutónium. Chemikálie, ktoré sa pri

tomto procese používajú, sa po použití


SPOLOČNOSŤ

vypustia do kanalizácie, ktorá ústi

do mora. Podľa Greenpeace vypustia

obe zariadenia denne okolo 10 miliónov

litrov tekutého jadrového odpadu

do Lamanšského prielivu a Írskeho

mora – s hodnotou žiarenia, ktorá stonásobne

prekračuje povolené množstvo.

Vypúšťanie jadrového odpadu do vôd

bolo pritom zakázané (až) v roku 1993.

K znečisteniu morí ešte pripočítajme

kontamináciu vzduchu spôsobenú veľkým

množstvom rádioaktívnych plynov,

ktoré sa do atmosféry z oboch zariadení

vypúšťajú.

RIEŠENIE SA HĽADÁ

ŤAŽKO

Pokiaľ sa rozhodneme napríklad

po udalostiach vo Fukušime prehodnotiť

prístup k jadrovej energetike,

hľadanie náhrady nie je jednoduché.

V búrlivých debatách o kolísajúcom

prúde z veterných elektrární, o využití

solárnej energie, ktoré sa v poslednom

roku zvrhlo na tunelovanie

štátnych peňazí, a o škodlivosti

emisií z uhoľných elektrární (ktoré

však spolu s vodnými a plynovými

elektrárňami dokážu vyrovnávať kolísajúci

výkon veterných a slnečných

zdrojov), sa zabúda na mediálne nie

príliš atraktívne riešenie – úspory

energie. Napríklad podľa ministerstva

priemyslu a obchodu ČR je energetická

náročnosť českého priemyslu,

ktorý je u nás najväčším spotrebiteľom

elektriny, viac než trojnásobná oproti

priemeru EU (www.svetprumyslu.cz).

Za ČR sa umiestňuje len Rumunsko,

Bulharsko, Litva a Estónsko.

Česká republika patrí aj k najväčším

svetovým vývozcom elektriny, vývoz

by však mal v nasledujúcich rokoch

klesať kvôli odstavovaniu niektorých

uhoľných elektrární a predpokladanému

rastu spotreby. Napríklad v roku

2010 ČR vyviezla 19 % produkcie

do zahraničia (Zdroj: ČEPS, a. s.).

Úspory možno hľadať i v prevádzke

domácností, poklese energetickej náročnosti

budov (predovšetkým ich vykurovania),

poklese nadprodukcie tovaru…

Dúfajme tiež, že nám pomôžu

inovácie a nové objavy nielen v oblasti

výroby, skladovania a prenosu energie,

ale i na poli energetických úspor.

Ako i v mnohých iných oblastiach

života človeka, i v energetike ide predovšetkým

o dávny boj medzi zodpovednosťou

a plytvaním, medzi

prezieravosťou a uprednostňovaním

krátkodobého úžitku. Môže sa zdať,

že situáciu vedia ovplyvniť len politici,

lobbisti a veľké energetické koncerny.

Žijeme predsa v demokracii. No práve

tá nám hovorí ústami klasika G. Bernarda

Shawa: je to „systém, ktorý zaručuje,

že nemáme lepšiu vládu, než si zaslúžime“.

Vynasnažme sa teda urobiť si

vlastný názor, a potom sa ním aj riadiť.

Tak si zaslúžime aj lepšie podmienky

na svoj život.

Mehmet Yesilgöz

mehmet.yesilgöz@svetgralu.sk

45

Svet Grálu

31 | 2012


Hlas z druhej strany

Artur Zatloukal

Je ľahké kritizovať, a to aj kvalifikovane

a oprávneme kritizovať. A je toho veľa,

čo sa dá kritizovať. Horšie je to s odpoveďou

na otázku, čo treba urobiť a ako

to urobiť, reálne urobiť, a niesť za to

všetky dôsledky. Všimnime si, koľko

máme kvalifikovaných politických

a ekonomických komentátorov a analytikov,

a ako málo z nich by mohlo byť

skutočne výkonnými politikmi a ekonómami,

schopnými niečo skutočné

presadiť a urobiť. Najskôr asi žiaden

z nich. Ešte viac je nezodpovedných

„študentských“ rojkov – to slovo nie je

myslené ako pohana, ale ako označenie

názorov zatiaľ dozrievajúcich ľudí,

ktorí sami ešte prakticky nepracovali,

len sa o veciach učili a počuli o nich.

Časom pravdepodobne dozrejú, a tak

je to správne.

Pred rokmi nám v slovenskej elektrárni

Nováky ukázali humorný leták

ako reakciu na kritické letáky podráždených

ekologických aktivistov: „Vážení

priaznivci ekológie, práve sme

zastavili poslednú atómovú a uhoľnú

elektráreň a vypustili sme poslednú

vodnú elektráreň. Prajeme vám veselé

Vianoce!“ Na obrázku bol zmrznutý

človiečik zababušený do svetrov a čapíc,

so sviečkou v ruke.

Otázka jadrovej energie je otázka pálčivá

a bolestná a určite sa nedá zmiesť

46

Svet Grálu

31 | 2012

zo stola buchnutím doň. Dovoľte, milí

čitatelia, aby zaznel aj hlas z druhej

strany od človeka, ktorý sám v energetike

pracoval.

Jadrom problému nie je „atóm áno, či

nie“, ale nesmierne kvantum elektriny

a tepla, ktoré naša civilizácia spotrebováva.

To kvantum elektriny je potrebné

aj nejako vyrobiť; každú sekundu treba

vyrábať presne toľko elektrickej energie,

koľko sa jej spotrebováva. Pokiaľ

by výroba poklesla čo i len na jedinú

sekundu, nasledoval by kolaps elektrickej

siete, povestný „blackout“, aký

v minulosti už niekoľkokrát fatálne postihol

napr. USA. Okrem elektriny spotrebovávame

aj obrovské množstvo tepla,

nielen na vytváranie komfortu v dobre

vykúrených domoch, ale hlavne v priemysle

na výrobu všetkých tých skvelých

predmetov, ktorými sa obklopujeme,

a ktorých se nechceme zriecť.

Elektrinu nedokážeme my ľudia

vyrábať inak než „hlúpo“, teda neobratne,

nešikovne. Česká republika

vyrába takmer 60 % elektriny z uhlia,

30 % z atómu. Na Slovensku je z uhlia

asi štvrtina elektriny, z jadra sa vyrába

45 %, pomerne veľa dodávajú

vodné elektrárne (15 %), ďalšia energia

sa vyrába z plynu a dováža sa zo zahraničia.

Uhoľná elektráreň vie z každého

spáleného kilogramu premeniť

na elektrinu len tretinu, zvyšok tepla

neužitočne vyletí v oblaku pary z chladiacich

veží a v dyme z komína. Atómová

elektráreň je na tom ešte horšie,

tá spracuje len o čosi viac ako štvrtinu

energie z jadrového paliva, zvyšok tiež

unikne z chladiacich veží. Potom tu

máme ešte plyn a ropu, oboje väčšinou

z Ruska, a nakoniec povestné obnoviteľné

zdroje – elektrárne vodné, veterné

a fotovoltaické, a biomasu.

Každý zo spôsobov výroby energie

je niečím kontroverzný. Nech chcete

energiu vyrobiť akokoľvek, vždy narazíte

na nevôľu nejakých odporcov

a na tuhý odpor. Uhlie? Ťažobné limity,

zaberanie dedín na okrajoch

uhoľných baní, poddolované územia,

haldy hlušiny, premena krajiny

na priemyselnú oblasť. Plyn, ropa?

Nesmierne čisté spaľovanie, ale so závislosťou

na Rusku a Ukrajine. Stavba

vodných elektrární? Poškodenie biotopu,

zmena charakteru krajiny; a aj

keby sme celé Česko alebo Slovensko

premenili v jedinú reťaz vodných priehrad,

nevyrobíme viac než niekoľko

percent z tých obrovských spotrebovávaných

kvánt elektriny.

Slnečné elektrárne? Po všetkých

škandáloch okolo fotovoltaiky v roku

2010 hektáre a hektáre oplotených slnečných

kolektorov vyrábajú v Česku


menej než 1 % elektriny, a to nepríjemným

a nevítaným spôsobom: cez deň

podľa počasia, večer, keď je elektrina

potrebná najviac, naopak zaspávajú

a namiesto nich musia o to viac zabrať

tepelné elektrárne. Veterných elektrární

je ešte menej, tie vyrábajú len

pol percenta spotreby, a energiu vyrábajú

nepredvídateľne a náhodne, podľa

toho ako práve fúka; navyše zohyzďujú

horskú krajinu a nikto okrem ich majiteľov

ich nechce. A biomasa? Keby sme

chceli významným spôsobom pokryť

spotrebu energie, museli by sme našu

zem premeniť na obrovské lány monokultúr,

a len ich zber a spracovanie by

si vyžadovalo ďalšiu spotrebu energie.

Všetka tá pobúrenosť odporcov a aktivistov

nedokáže odpovedať na otázku,

ktorú si musia klásť tí, čo za zásobovanie

energiou zodpovedajú: Ako teda

konkrétne zabezpečíme zásobovanie

elektrinou a teplom? Viete si prosím

predstaviť, že by vám denne na 8 hodín

vypínali elektrinu, pretože se rušia

atómové elektrárne? Na Slovensku by

to bolo skoro 12 hodín denne. Ešte viac

by obmedzovanie energie postihlo priemysel,

kde je každá hodina výpadku

vo firme existenčnou otázkou.

Jedinou zmysluplnou cestou je úspora

spotreby: ako ČR, tak SR spotrebujú

na rovnaký výrobok oveľa viac energie

než iné štáty. Ale i táto cesta je len čiastočná,

aj to znížené množstvo energie

budeme musieť vyrobiť, a to rovnako

nešikovne ako dosiaľ.

Snáď sa v budúcnosti naučíme energiu

vyrábať nejakým zázračne múdrym

spôsobom, napríklad z vesmírneho vákua,

alebo ju spotrebovávať rovnako

úsporne, ako dokáže svietiť svetluška.

A hlavne spotrebovávať podstatne, podstatne

menšie množstvo. Ale dnes, tu

a teraz a s nohami na zemi sa domnievam,

že jadrová energetika je jednou

z mnohých zlých stránok dnešného

sveta, ako sme si ho svojím nesrdečným

a bezcitným prístupom pripravili.

Patria k nim autá a diaľnice, mobily,

priemyselné komplexy, drancovanie

prírody, ale aj bankový systém a vláda

peňazí, pochybené a neúčinné zdravotníctvo…

a nakoniec ten najmenej viditeľný

svet, ktorý stojí na počiatku všetkých

vecí: chtivosť mať všetko, baženie

po moci, deformované medziľudské

vzťahy, výchova detí a koniec-koncov

zdeformovaný človek so zdeformovaným

vzťahom k Bohu a k hodnotám

vôbec.

Áno, atómové elektrárne sú nebezpečný

špás – ale sú snáď tie ostatné veci

menej nebezpečné a menej zlé? Môžu

snáď viesť k iným než katastrofálnym

koncom?

Čo teda robiť? Dovoľte mi osobný

názor, a nikomu ho nevnucujem: nemyslím

si, že existuje záchrana poklesnutého

ľudstva ako celku; väčšina nie

je ochotná sa akokoľvek meniť. Nie

je ochotná rešpektovať vôľu Stvoriteľa

v zákonitostiach, ktoré do svojho

diela vložil; ani tú vôľu nepozná a ani

sa o ňu nezaujíma. A platí prírodný zákon,

že čokoľvek, čo nestojí vo vôli Stvoriteľa,

sa musí zrútiť. A to už čoskoro.

To, čo vydržalo vzdorovať po stáročia,

končí svoju životnosť a nastáva doba

jeho zrútenia. Bude to bolieť, bude to

zdraviu škodlivé a budeme sa tým trápiť.

Len človek, ktorý to všetko vezme

na vedomie, pritaká tomuto bolestnému

a nevyhnutnému deju a v pokore

prijme svojho Boha takého, aký

skutočne je, ktorý bude podľa jeho vôle

žiť ako pravý, cituplný človek, dostane

aspoň čiastočnú ochranu a aspoň čiastočne

to bude mať ľahšie.

A až TO bude ten pravý koniec i atómových

elektrární.

Artur Zatloukal

artur.zatloukal@svetgralu.cz

47

Svet Grálu

31 | 2012


Christopher Vasey

Čas stojí a my plynieme

Ako porozumieť času a zvíťaziť nad stresom.

ČAS !

V súčasnosti veľa ľudí pociťuje vo svojom živote priveľa

stresu. Stále sa ponáhľame, aby sme stihli zvládnuť všetky

povinnosti. Je však skutočne na vine nedostatok času?

Plynie čas skutočne príliš rýchlo?

Christopher Vasey vo svojej knihe ukazuje nový prístup,

ako pracovať s časom a vyhnúť sa stresu. Rozlišuje pritom

chronometrický, človekom zavedený pojem času (denný

čas udávaný hodinami), a skutočný, večný čas, v ktorom

sa pohybujeme. Vedomé prežívanie prítomnosti je kľúčom

k porozumeniu času a k harmonickejšiemu utváraniu našich

životov.

CHRISTOPHER VASEY je švajčiarsky liečiteľ a známy

autor radu kníh o zdraví a dôležitých otázkach života.

Kniha „Čas stojí a my plynieme“ je už jeho štvrtou knihou,

vydanou Nakladateľstvom Stiftung Gralsbotschaft.

Christopher Vasey

ČAS STOJÍ A MY

PLYNEME

Jak porozumět času

a zvítězit nad stresem

Co je čas ?

Plyne čas skutečně ?

Čas a život

Nemít čas...

Historie měření času

Zvítězit nad časem

Žít přítomností

... a další témata

EDICE SVĚT GRÁLU

104 strán,

mäkká väzba,

formát 11,5 x 18 cm,

hmotnosť: 110 g,

český jazyk.

Zvykne sa hovoriť, že staroba nie je choroba.

Tak prečo sa starobe brániť? Načo

ukrývať stopy svojho života či ich chcieť

prekabátiť? Každá vráska je tvrdo získaná

skúsenosť. Môže byť predsa krásne

uvedomovať si svoje roky, skúsenosti, toleranciu

a trpezlivosť, ktorú sme životom

získali. Vidieť v nich tú krásu – to je múdrosť

staroby.

Cena knihy: 5,40 €

Cena pre predplatiteľov: 5,00 €

www.svetgralu.sk

Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft

Stuttgart

V mojom povolaní sa často stretávam

so staršími ľuďmi. Vidím,

ako sa mnohé veci v starobe zhoršujú

a prehliadajú. Práve preto mi

leží na srdci podpora vzájomného


Starnutie nie je nič pre slabochov

Stephanie Naumannová

porozumenia a lásky, aby sme vedeli

starnutie chápať ako šancu. A nie

ako chorobu, ktorej sa treba zbaviť,

ktorú treba všetkými možnými prostriedkami

potlačiť.

Starí ľudia sú silnou cieľovou skupinou

ekonomiky. Len na internete

nájdete okolo 15 miliónov údajov

na tému anti-aging prostriedkov či

zákrokov. Chýba však zdravý postoj

k starobe. K tomu úseku života, kde

leží viac času za nami, než pred nami

a budúcnosť má celkom iné naplnenie.

Moja babička svoj vek nikdy netajila.

Domnievam sa, že svoje

starnutie zbadala až vtedy, keď potrebovala

okuliare. A potom k tomu

pribudla taška na kolieskach, pretože

jej ruky nemali dosť sily nosiť ťažké

veci. Ale zriedkavo si ťažkala na starobu,

len na bolesti.

„Šťastný je ten, kto zomrie starý

a životom naplnený,“ čítame v Starom

zákone. Všetci si želáme dosiahnuť

vysoký vek – no málokto chce

zostarnúť. Áno, starnutie nie je nič

pre slabochov. Často bolí. Práve keď

už nemáme času nazvyš, venujeme

priveľa hodín nariekaniu na bolesti

a choroby. A niekedy sa priam

až pretekáme, kto má väčšie trápenie.

Starnutie je rovnako ako každý

úsek života – dar. „V starobe vieme

lepšie zabrániť nehodám, v mladosti

ich lepšie znášame,“ povedal Arthur

Schopenhauer. Mladším ľuďom

môžeme venovať blahodarnú zmes

skúseností a tolerancie, lásku a porozumenie.

Vážme si tento dar, čo

sa prejavuje aj na našom zovňajšku.

Skúsme nepodľahnúť raklamám – nemažme

zviditeľnené skúsenosti ako

stopy po zločine. Anti-aging pilulky

či chirurgické zákroky predsa nezmenia

naše vnútro. Berme sa radšej takí,

49

Svet Grálu

31 | 2012


ZDRAVIE

akí sme. Vnímajme prednosti svojho

veku.

Čo na tom, že sa unavíme skôr

ako mladší ľudia, doprajeme si poobedňajší

oddych či odídeme medzi

prvými z večierka? Veď nie je prirodzené,

aby 70-ročný človek chodil

často do spoločnosti a zostával dlho

do noci. Dvanásťmesačné dieťa tiež

v noci nebudíme, aby sa hralo. Vieme

predsa, že vo svojom veku potrebuje

viac oddychu. Doprajme mladým

väčšiu výdrž a nesmúťme, že už nie

sme rovnako výkonní ako oni. Radujme

sa z toho, že energia mladej

generácie môže byť prospešná aj

nám. A vytvorme svojou „ korunou

stromu“ blahodarný tieň tým mladším.

Bolo by krásne, keby starí ľudia

častejšie od mladých cítili, že sú prospešní.

Je príjemné počuť od dcéry

alebo syna: „Taká, aká si, to je v poriadku.

Som tu pre teba, kedykoľvek

potrebuješ, tak ako si tu bývala ty,

keď som bol malý a nemohúci“. Takéto

slová už dnes nie sú samozrejmosťou.

Mladí a starí už nebývajú

spoločne pod jednou strechou. Byť

úspešným v povolaní si vyžaduje

od mladej generácie oveľa viac energie

ako kedysi. Zodpovednosť za nevládnych

starých ľudí sa tak často

prenecháva opatrovateľským službám.

Prirodzené puto sa tak oslabuje

či úplne stráca.

Nezostarneme však zo dňa na deň,

starnutie sa začína už v mladosti. Preto

máme každý deň žiť svoj život naplno,

nelipnúť len na vonkajšom pohybe,

lesku a kráse, ale naplniť ho duchovnými

cieľmi, citmi a spomienkami.

Starnutie nie je nič pre slabochov.

Dlhý vek je veľkým darom života. Nemali

by sme ho premrhať, odmietať

či chcieť zmeniť. Usilujme sa využívať

tie možnosti, ktoré nám tento úsek života

ponúka, aby sme ho precítili. Jean

Jacques Rousseau priliehavo povedal:

„Nie ten človek žil najviac, ktorý sa dožil

najvyššieho veku, ale ten, čo svoj

život viac precítil.“

Stephanie Naumannová

naumannová@svetgralu.cz

OČAMI STAREJ ŽENY

Je krásne ráno. Žena vstane a pri otvorenom okne sa niekoľkokrát

zhlboka nadýchne. Nie však na odporúčanie lekára,

ale preto, že to jednoducho chce. Robí to takto každé

ráno už 30 rokov. Žmúri oči do prvých slnečných lúčov

dňa. Ten jej svižne máva na pozdrav konármi starého

duba. Hneď vedľa neho rastie mladý javor. Je to krásny

pohľad, ako tieto dva stromy stoja pekne vedľa seba. Žena

má tento starý dub veľmi rada, môže sa oprieť o jeho silný

kmeň a jeho obrovská koruna jej ponúkne tieň. A mladý

javor v horúcich suchých dňoch zalieva, aby zosilnel a vyrovnal

sa starému dubu.

Po oblohe plynú malé a veľké oblaky. Jej dcéra hovorievala:

„Mami, tie veľké oblaky sú tí starí a tie malé, to sú

ich deti“. Dnes je obloha nádherne belasá, tak ako jej oči.

Má radosť z každého dňa, ktorý pre ňu začína skoro

ráno. Dlho spať totiž nemôže a ani nechce. Odhodí prikrývku

a ide do kúpeľne. V zrkadle hľadí na svoju tvár.

Drobné tmavé fliačiky pokryli v poslednom čase jej čelo.

Kedysi to boli pehy – v lete zreteľnejšie než v zime. Rukami

pomaly prechádza po svojich lícach. Pozoruje stopy času

vyryté vo svojej tvári. Jej oči žiaria v jemnej, mäkkej pokožke,

obklopené láskyplnými vráskami ako lúčmi. Tieto

oči toho veľa videli a jej ruky zvládli veľa ťažkej práce.

Všetko na jej tele je už staré. Zahľadí sa na seba a myšlienky

jej putujú. Šaty si šila zo starých látok, pretože boli

ešte dosť dobré. Ku každej si vymýšľala príhody, hladkala

ich svojimi jemnými rukami. Mala radosť, keď im mohla

dať nový účel. Kvetinový vzor je takmer vyblednutý, no

látka pekne splýva s každým pohybom jej tela. Nie je tuhá

ako nové materiály. Látka, ktorá vie rozprávať a ktorú si

obľúbila, pretože je výnimočná.

Látky si prinášala z ciest po cudzích krajinách. Stali

sa z nich sukne a šaty, ktoré s ňou potom cestovali ďalej.

Prezerá si každý jednotlivý diel a spomína na príhody,

čo spolu zažili. Oživujú sa spomienky, ktorých sa nechce

vzdať. Len tieto tkaniny ich môžu vyrozprávať.

Dávno si mohla kúpiť nové konfekčné šaty. Ale tie obnosené

sa stali jej súčasťou a ona nenájde iné, čo by sa k nej

tak dobre hodili.

Vedľa leží stará škatuľka na šitie. Patrila ešte jej matke.

A ona ju odovzdá zase svojej dcére – spolu so všetkými

tými veľkými a malými gombíkmi, stužkami, paspulkami

a šujtáškami (ozdobnými šnúrkami).

Láskyplne sa rozhliada po svojom byte. Znova pozrie

do zrkadla a pousmeje sa svojmu krátkemu putovaniu

v myšlienkach. Ani jej vlastný „materiál“ už nie je taký

sýty ako pred rokmi – vlasy pobledli rovnako ako látka

jej šiat. V ťažkých chvíľach sa vracia do minulosti k svojim

skúsenostiam a spomienkam. Je pre ňu krásne, čo tam

vidí. Nezmenila by vôbec nič.

50

Svet Grálu

31 | 2012


Náboženské

kulty a rituály

Ako a prečo vznikali

náboženské kulty

a rituály?

Siegfried Hagl

51

Svet Grálu

31 | 2012


SPOLOČNOSŤ

O pravom význame rôznych duchovných kultov a rituálov vie dnes len málokto. Dodržiavajú

sa často zo zvyku, pretože i naši predkovia ich dodržiavali. Tým sa však postupne

vytratila ich živosť a vlastná vnútorná účasť zúčastnených osôb. Krásu a bohaté

a vnútorné prežívanie nahradili strnulosť, zvyk a dogma. Dospelo to až do bodu,

keď by sa väčšina ľudí týchto úkonov pokojne vzdala, pokiaľ by to v spoločnosti začalo

platiť ako „moderné a prirodzené“. Avšak v minulosti mali náboženstvo a kulty

najrôznejšieho druhu pre ľudí nedoceniteľný význam, ktorý spoluutváral a formoval

celú spoločnosť.

Z

archeologických nálezov možno

vytušiť, že religiozitu vyjadrovali

ľudia už pred stotisíc rokmi v kultových

aktoch alebo rituáloch.

Ľudia staršej doby kamennej, rovnako

ako my dnes, pravdepodobne cítili

potrebu podeliť sa nejakým spôsobom

o svoje zážitky z vypätých situácií.

Robili tak napríklad, keď chceli vyjadriť

vďaku za záchranu z nebezpečenstva,

prosiť o zdravie, uzmieriť si dušu

skoleného zvieraťa, atď. Aj zvláštne

udalosti, napríklad narodenie dieťaťa,

mimoriadny lovecký úspech, prírodné

katastrofy, choroba alebo smrť viedli

k rituálom, ktorými vyjadrovali význam

týchto dejov. Toto sa dialo už pred

35 000 rokmi, napríklad pri pohreboch

neandertálcov, ktorí vkladali mŕtvym

do hrobu kvetiny – dnes je to ešte stále

jeden z najstarších zvykov ľudstva. Vyjadruje

náklonnosť k zosnulej osobe

a zároveň zmysel pre krásu.

Z týchto nálezov môžeme vyvodzovať,

že dané rituály mali určitý význam,

ale konkrétne náboženské predstavy,

vieru, alebo mýty nie je možné odhadnúť

z nálezísk vecí a kostí v hroboch.

Spoľahlivé správy o náboženskom prežívaní

našich prapredkov prichádzajú

až s vynálezom písma.

Pretože ľudia prirodzene cítili potrebu

mať vo svojich činnostiach poriadok,

začali dovtedy iba spontánne

náboženské počínanie schematizovať.

Tak vznikli početné (nielen náboženské)

rituály, ktoré sa dochovali

dodnes, a ešte stále spoluutvárajú

náš život. Praktizujú sa väčšinou bez

52

Svet Grálu

31 | 2012

premýšľania o tom, prečo vznikli (napr.

potriasanie rukami).

Dôležité úseky života sprevádzali

obrady a ceremónie. U všetkých známych

kultúr existujú rituály pri narodení,

dospievaní, svadbe, chorobe,

smrti atď., ktoré vykonávajú povolané

osoby, napríklad kňazi alebo šamani.

Ďalším vývojom sa forma a obsah rituálov

postupne menili. Na prvý pohľad

sú v rôznych náboženstvách ceremónie

rozdielne, ale pri bližšom pozorovaní

sa ukazuje, že aj dnešné rituály

sledujú podobný cieľ ako ich prastaré

vzory pred mnohými tisícročiami.

Problémy ľudí sa síce formálne zmenili,

v jadre však zostali už celé tisícročia

rovnaké. Živý dozvuk snahy o kontakt

s vyššími svetmi sa dodnes nachádza

v uctievaní svätých kresťanskými

cirkvami. Za pôvodcov určitých dejov

(napr. úroda na poliach, požiar, nedostatok

vody, choroby a iné), sa v minulosti

považovali prírodné bytostné sily,

dnes označované ako božstvá, napríklad

slovanské, germánske, atď. Dnes

sa veriaci obracajú skôr na tzv. „patrónov“.

Aj im sa prihovárajú pomocou

rituálov – modlitbami, zapaľovaním

sviečok, procesiami, obetami – teraz

väčšinou peňažnými darmi.

Pritom stojí za povšimnutie, že v minulosti

neexistovalo rozdelenie náboženského

a štátneho zákonodarstva.

Morálne aj spoločenské hodnoty určovalo

náboženstvo.

Pravekí ľudia boli pravdepodobne

v užšom kontakte s prírodnými bytosťami

a snažili sa žiť v harmónii

s týmito dôležitými služobníkmi Boha.

To sa darilo hlavne vtedy, keď chápali

ich úlohu a poslanie.

Snaha o kontakty s týmito, pre nás

už neviditeľnými bytosťami pravdepodobne

skôr či neskôr tiež viedla k rituálom.

To dokazuje napríklad aj výklad

veštieb antických národov, ktoré

sa mohli dorozumievať s bohmi.

V ďalšom vývoji náboženstva vznikli

kulty. Ich súčasťou boli rituály, obetné

dary, modlitby, spoločné jedlo, sakrálna

hudba, kultové tance, pôst atď.

Ľudia sa zhromažďovali v určitý čas

na určenom mieste, aby tam spoločne

vykonávali kultové úkony. V náboženstvách

všetkých národov sa preto vyskytujú

sviatky jari, procesie, oslavy

úrody, letného a zimného slnovratu.

Také rituály mali a majú veľký význam

pre vytváranie komunít v spoločnosti

alebo v náboženských obciach.

V minulých tisícročiach vykonávali

jednotlivé spoločenské skupiny (rodina,

dedina, mesto, štát) spravidla

rovnaké kulty a aj touto formou zdieľali

svoje náboženské vyznanie. V podstate

sa všetci spoluobčania schádzali

na pravidelné pobožnosti a spoločne

oslavovali sviatky v priebehu celého

roka.

Dnes táto pospolitosť chýba. Krajiny

a štáty sa stávajú čisto účelovými spoločnosťami,

v ktorých dominuje egoizmus.

Nedeľné príhovory politikov,

ktorí nabádajú k zmyslu pre pospolitosť,

nemôžu nahradiť eticko-náboženský

základ.

Systematizácia a úradná úprava kultov

a rituálov viedli v priebehu storočí

ku vzniku duchovenstva s hierarchickou

štruktúrou. Kňazi potom ustanovili

väčšinou ešte komplikovanejšie

teológie, ktorým väčšina veriacich nerozumela.

K tomu sa nezriedka pridali

predpisy na oblečenie, hygienu, stravovanie,

dodržiavanie pôstu a zvláštne

sviatky, ktorými sa jednotlivé náboženské

skupiny vyznačujú, alebo


trana 36

aj odlišujú od ostatných skupín. Pri

migrácii potom také skupiny prisťahovalcov

s vyhraneným správaním

vzbudzujú obavu a nedôveru a stávajú

sa outsidermi spoločnosti.

Rozvoj predpismi zaťažených náboženstiev

prináša nebezpečenstvo,

že sa vytratí spontánnosť, vnútorné

prežívanie, vlastné náboženské cítenie

a že kulty ustrnú na presne vypracovanej,

často komplikovanej, azda

nádhernej, avšak len povrchnej forme

a stratia svoj žijúci, duchovný obsah.

Ako sa píše v Biblii „litera zabíja, kým

Duch oživuje.“ (2. Kor. 3,6). Tento

sklon k ustrnutiu si ľudia často uvedomujú

a vnímajú jeho menejcennosť.

U všetkých náboženstiev bola a je

snaha pretrhať ustrnuté formy vnútorným

hĺbaním, mystikou, extázou,

buditeľským hnutím, reformátorskou

činnosťou a vrátiť sa k pôvodnému,

duchovnému obsahu. Väčšinou konzervatívne

vedúce osobnosti náboženských

spoločností alebo cirkví však

takú, väčšinou spontánnu a ťažko

kontrolovateľnú činnosť vnímajú

s nevôľou a odmietajú ju ako „charizmatickú“

alebo dokonca kacírsku.

Takýto dogmatický postoj však pácha

obrovské škody, pretože tým zmysel

kultov a náboženstva stráca svoj skutočný

význam – večnú snahu človeka

priblížiť sa k božstvu. A to je možné

len neúnavným duchovným úsilím,

skúmaním otázok, kto sme a prečo

sme tu, a nie pasívnym, bezmyšlienkovitým

prijímaním vecí, ktoré

sa nám ponúkajú.

Vážení zákazníci,

staňte sa predplatiteľmi Sveta Grálu

a získajte množstvo výhod!

Časopis bez reklamy a stále

za nezmenenú cenu 2,89 Eur !

Cena predplatného 10,62 Eur

Svet t Grálu Grálu

Svet Grálu Grálu

26

Výrazná zľava na nákup kníh cez on-line

obchod na stránke www.svetgralu.sk

Možnosť nákupu v on-line obchode platobnou kartou!

Pri predplatení časopisu pre známeho

získa 2 staršie čísla SG zdarma

Predposledné Vianoce,

27

Transplantácia

spomienok

Prečo ľudia po transplantáci

preberajú

vlastnosti svojich darcov?

Duchovné súvislosti v živote

Svet Grálu

Energia priestoru pre

zdravý a harmonický

Skrytý národ

www.svetgralu.sk

Svet Grálu

Duchovné súvislosti v živote

O podivuhodnej

spolupráci medzi

prírodou a človekom

strana36

Transplantácia

spomienok

Keď sa po transplantác i

človek cíti ako niekto iný

strana 13

Tajomstvo Márie

Magdalény

Nakoľko pravdepodobný

bol vzťah Ježiša s Máriou

Magdalénou?

strana 37

+

ročné predplatné

2 staršie čísla zdarma

Obdarujte svojich priateľov a známych originálnym

darčekom, z ktorého sa budú tešiť po celý rok!

Stačí uviesť ich meno a adresu do poznámky pri objednávke

a časopis im zašleme do poštovej schránky.

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk

Pri nákupe nad 50 Eur cez on-line obchod získate možnosť

zakúpiť predplatné SG na 1 rok za akciovú cenu 7 Eur,

alebo si môžete vybrať pre seba alebo svojich známych

jedno z CD: CD Mária/CD Ježiš


FÓRUM

Obzretie sa za prednáškovým fórom

Chceme byť zdraví a šťastní,

ale vieme ako na to?

Na prednáškovom fóre, ktoré sa uskutočnilo 12. novembra 2011 v Brne, sme sa zamerali

na tému zdravia a šťastia, o ktoré sa každý z nás usiluje. Napriek tomu nám

tieto dve hodnoty v našich životoch akosi chýbajú. Pozvali sme preto troch prednášajúcich

– lekárku, terapeutku a liečiteľa – MUDr. Margarétu Černákovú, Jitku Kubečkovú

a MUDr. Jana Paloučka, aby sme sa dozvedeli viac o podstate zdravia a šťastia

z celostného hľadiska. Súčasťou fóra bolo aj predstavenie nového českého prekladu

knihy „Ve světle Pravdy – Poselství Grálu“ od Abd-ru-shina za účasti autorov prekladu

– Ing. Jana Zubatého a Ing. Artura Zatloukala a napokon projekcia videorozhovoru

s Rüdigerom Dahlkem.

Rád by som Vás teraz bližšie zoznámil s obsahom jednotlivých prednášok.

F

VÁCLAV KAZDA

órum zahájila prednáška „Lekárska

starostlivosť o dušu pacienta

– liečba zmyslom“ MUDr. Margaréty

Černákovej z Bratislavy. Pani Černáková

sa dlhodobo zaoberá logoterapiou

– metódou psychoterapie, ktorú

vyvinul Rakúšan Viktor Emanuel

Frankl. Základom tohto terapeutického

smeru je citlivé napomáhanie,

aby pacient videl v tom, čo prežíva,

zmysel a pokúsil sa pozrieť do tváre

možným príčinám svojho utrpenia.

Na to, ako liečiť ľudské duše hľadaním

a nachádzaním zmyslu života

neexistuje podľa MUDr. Černákovej

návod. Nejde totiž o klasický

vzťah medzi pacientom a lekárom.

Ide o stretnutie dvoch duší – terapeut

počúva, nepresviedča, ale spoločne

s pacientom hľadá možné

šance, ktoré pacientovi ešte zostávajú.

54

Svet Grálu

31 | 2012

Konkrétne tak možno pomôcť napríklad

ľuďom, ktorým odišiel niekto

blízky. Tí totiž niekedy vo svojom

smútku prehliadnu, že majú nablízku

aj iných ľudí, ktorí ich pomoc

teraz veľmi potrebujú.

Zásadné pri logoterapii je pomôcť

pacientovi pozrieť sa na to krásne,

Prednáška MUDr. Margaréty Černákovej

čo v živote zažil, nie len na obdobie

utrpenia. Pacienti sa potom

často rozpomenú na šťastné detstvo,

krásne chvíle s blízkymi ľuďmi, na to,

že sa v živote o niečo krásne a užitočné

usilovali, alebo že v minulosti

mnohé ťažkosti z lásky k svojím deťom

alebo blízkym ľuďom prekonali.

Osvieženie týchto zážitkov a slová

uznania zo strany terapeutky pacientovi

pomôžu znovu si uvedomiť

vlastnú hodnotu, prebúdzajú v ňom

vďačnosť za bohato prežitý život. Zároveň

pacient postupne dostáva odvahu

pozrieť sa aj na tienisté stránky

svojho života.

K MUDr. Černákovej často prichádzajú

ľudia, ktorí od života čakajú,

že im má niečo dať. Nepýtajú


FÓRUM

sa, čo od nich život očakáva, čo

majú v živote hľadať a naplniť. Tým

si však spôsobujú zbytočné utrpenie,

sklamanie, smútok a zúfalstvo.

Terapeutka sa potom snaží doviesť

takých pacientov k záujmu o iných

ľudí, k odpútaniu sa od seba samých

Jitka Kubečková

a svojich starostí a stáleho myšlienkového

krúženia okolo nich. A práve

vtedy, keď sa človek neusiluje o to,

aby urobil šťastným sám seba, ale

niekoho iného, vzniká ako vedľajší

produkt pocit šťastia.

Je viacero ciest, ako sa odpútať

od zamerania sa na seba samého –

Viktor E. Frankl napríklad odporúčal

oddať sa nejakej vznešenej

myšlienke alebo dobrej veci. A pani

Černáková k tomu dodáva: „Kto pochopil,

kde je ho treba, tomu prídu

aj sily na zvládnutie jeho úlohy. Ale

pokiaľ len zvažujeme, či máme dosť síl

na danú úlohu, tak opäť len skúmame

svoje vlastné slabosti a neschopnosti,

a to nás ešte viac frustruje.“

P

V

ani Jitka Kubečková sa vo svojej

prednáške „Osem prirodzených

kvalít – cesta k zdraviu“

venovala medzinárodnému

ozdravnému životnému štýlu

„NEWSTART“, ktorý sa orientuje

na prevenciu civilizačných

chorôb a na liečbu vyváženým

životným štýlom. Vo svojej

prednáške podčiarkla, že tento

ozdravný program kladie dôraz

na telesnú, duševnú i duchovnú

rovinu človeka. Zdravie

je spojené nielen s výživou,

pravidelným cvičením, ale aj

so striedmym životom, dostatkom

odpočinku, dostatkom slnečného

svitu a v neposlednom

rade s dôverou v život. Veľmi

dôležitá je pre zdravie človeka

aj spiritualita, starosť o najvnútornejšie

potreby človeka:

„Život je podaná ruka, príležitosť

na rozvoj, aby sme formovali

svoj charakter, boli na zemi

prospešní. Život nám dáva príležitosť

prebudiť v sebe túžbu

po kráse, po čistote, po ušľachtilosti,

po niečom, čo nás veľkosťou

presahuje.“

poslednej prednáške „Malé príčiny,

veľké následky“ MUDr. Jan

Palouček jednak ozrejmil význam

opakovania čiže rezonancie pre náš

duchovný vývoj i telesné zdravie,

jednak rozhodujúce duchovné dianie,

mocne ovplyvňujúce našu dobu.

Ak sa venujeme niečomu opakovane,

a to aj v myšlienkach, začína

to intenzívne pôsobiť a prinášať

plody. Nadanie alebo mimoriadne

vlastnosti, ktoré máme a považujeme

ich za samozrejmé, sme v minulosti

získali často práve opakovaným myslením.

Ale aj opakované zanedbávanie

vecí, ktoré sú pre ľudský život

zásadné, prináša svoje, žiaľ často

nepríjemné plody. Prednášajúci to

dokumentoval na Alzheimerovej

chorobe. Ľudský mozog má časti

(predné cingulum a ďalšie), ktoré –

ako nedávno veda odhalila – spracovávajú

morálne a citové otázky.

V tele platí, že funkcia udržuje orgán,

a každá bunka v tele, ak nemá

„prácu“, odumiera. Pokiaľ nezamestnávame

svoj cit a súčasne pôsobením

všadeprítomného násilia v médiách

sa ešte navyše citovo otupujeme, prestávajú

byť tieto časti mozgu prekrvované

a ich bunky sú potom náchylné

k rôznym degeneratívnym

prejavom. Po rokoch a desaťročiach

takého prístupu sa môže prejaviť degenerácia

a v príslušnej časti mozgu

sa začnú ukladať metabolity látky.

Tým vzniká demencia.

Jej vznik však podľa MUDr. Paloučka

zároveň uvoľňuje cestu

k vlastnému vnútru: „Človek, ktorý

ochorie na Alzheimerovu chorobu,

sa často stáva radostnejším. Prejavia

sa emócie, ktoré pre neho boli po desaťročia

tabu. Naraz dokáže ľuďom

povedať, že ich má rád, že pre neho

niečo znamenajú. Choroba u neho

uvoľňuje citovú oblasť v mozgu. Necháva

človeka žiť jeho citom. Je to

akési prepustenie z kliatby. Duch

sa stáva schopným prejavu a oslobodzuje

sa z väzenia, kde ho natlačila

a uväznila naša rozumová vôľa tým,

že sa takzvane ovládame a nejdeme

smerom, ktorý nám ukazuje náš cit

a svedomie, ale smerom, ktorý nám

ukazujú druhí ľudia.“

Ako sa teda vyhnúť degenerácii

vlastného mozgu? Prednášajúci to

zhrnul takto:

„Ak sa chce človek uchrániť pred

vznikom demencie, mal by sa usilovať

žiť úplne inak, než je to dnes

55

Svet Grálu

31 | 2012


FÓRUM

normálne. Má zamestnávať svoje

svedomie, má hľadať pravdu vo svojom

živote, zmysel udalostí svojho života,

má sa stať človekom, ktorý súcití

s tými druhými, má žiť v určitých

morálnych zásadách a mal by sa pustiť

do hľadania týchto zásad, pretože

v dnešnej spoločnosti akoby boli tieto

zásady takmer stratené.“

Druhú časť prednášky MUDr. Palouček

venoval súčasnému duchovnému

dianiu a jeho súvislostiam

s planétou Pluto, a okrem toho aj

o rakovine. Túto časť uvádzame celú,

pretože ju považujeme za veľmi dôležitú.

„Pripomeniem, že planéta Pluto bola

objavená na prelome roku 1929/1930

– v čase Obratu svetov. Podnet na jej

objavenie dal americký astronóm Percival

Lowell; založil aj observatórium,

ktoré Pluto skutočne objavilo. Ako nie

je náhoda, aké človek dostane meno,

rovnako nie je náhoda, keď za objavom

nejakej planéty stojí osoba menom

Percival Lowell. Náhoda nie je

ani to, že meno tejto planéte dala anglická

dievčina, ktorá sa volala Venetia,

čo je v prenesenom slova zmysle

Venuša, symbol ženskosti.

Objav akejkoľvek planéty sa vždy

spájal s nejakým vývojovým skokom

celého ľudstva. To znamená, že objav

je načasovaný na určitý okamih

a je rovnoznačný s nástupom nového,

silného pôsobenia. Neznamená

to však, že začína pôsobiť až od toho

okamihu. Je to niečo ako pôrod – keď

sa niekto na Zemi narodí, neznamená,

že práve vznikol. Narodí sa – to znamená,

že prejde hranicu z onoho sveta

sem, že sa začal tu na Zemi prejavovať.

A v tejto pozemskej podobe je

ľuďom viditeľný a môže medzi nimi

aj silnejšie pôsobiť. Rovnako je to aj

s planétou.

Od chvíle svojho objavenia začína

Pluto silnejšie uplatňovať svoj vplyv,

ktorý poznamenáva celú dobu.

56

Svet Grálu

31 | 2012

Energia Pluta si vynucuje totálny

obrat. Táto energia, ktorá sem odvtedy

v zosilnenej miere prúdi, mala

vyvolať zjednotenie ducha a hmoty.

MUDr. Jan Palouček

Kto sa venuje trochu astrológii, vie,

že Pluto znamená duchovné obrodenie,

duchovné znovuzrodenie, úplný

prevrat, obrat vo všetkom dianí. Je to

však sila, ktorá zlým použitím spôsobí

pravý opak. Namiesto zjednotenia privodí

totálne rozdelenie a jej výsledkom

je potom extrémizmus, fanatizmus,

terorizmus, boj o moc, rozmáhajúce

sa násilie. To sú znamenia dnešnej

doby. Pluto mal v histórii nášho ľudstva

znamenať úplný prevrat, zjednotenie

všetkých ľudí, ktorí mali dôjsť

k presvedčeniu, že duch a hmota tvoria

jeden svet. Bola objavená rádioaktivita,

ktorá mala byť rozpoznaná

ako vlastnosť ducha. Mala byť objavená

jadrová sila človeka, duch, jeho

duchovná sila.Namiesto toho však

bola rádioaktivita rozpoznaná, nie

ako duchovný prejav, ale vlastnosť

hmoty. A od toho okamihu, tohto rozhodnutia,

tohto postoja, ktorý

nebol len vedecký, táto sila začala

pôsobiť v opačnom smere,

to znamená, namiesto k zjednoteniu

pôsobí k polarizácii. My

často hovoríme, že život nie je

čiernobiely. Tým máme na mysli,

že medzi čiernou a bielou nie

je presná hranica, že medzi

nimi existuje ešte široká škála

od tmavo sivej až po skoro bielu.

Ale pôsobenie Pluta spočíva

v tom, že tú hranicu vymedzuje

– že to, čo leží blízko hranice,

sa rovnako začína pohybovať

ku svojim pólom. Výsledkom

toho je, že sa všetko ženie

do akéhosi extrému, že kontrast

medzi dobrom a zlom sa stále

stupňuje, že sa roztvára priepasť.

V myslení je už táto tendencia

dobre zrejmá. Takým konečným

výsledkom tohto procesu rozštiepenia

je úplná nechápavosť

v otázkach ducha. To znamená,

že svet je dnes skutočne plný

ľudí, ktorí nemajú o duchovne

pojem, ani o tieto veci nemajú záujem.

Prvým takým počinom vedy a ľudstva

po objavení rádioaktivity bolo využitie

jadrového štiepenia. V tom je hlboká

symbolika, pretože pri jadrovom

štiepení dochádza k oddeleniu

duchovnej podstaty od hmoty. Ľudstvo

sa dopustilo pravého opaku toho,

čo malo urobiť. Sila Pluta mala privodiť

poznanie o duchovnej podstate

hmoty, bola určená na to, aby sa oboje

ešte viac primklo k sebe a hmota bola

pôsobením ducha zušľachtená! Jedine

tak je možné hmotu na Zemi udržať

zdravú, ovládať ju a riadiť správnym

spôsobom. To bol počiatok rozpoltenia.

A to je odvtedy dokumentované celým

radom veľmi zaujímavých udalostí.


FÓRUM

Množia sa katastrofy; chcem poukázať

len na dve také, ktoré majú skutočne

pekný, symbolický význam, aj

keď samy osebe neboli pekné. Po roku

1984, keď Pluto vstúpilo do svojho domovského

znamenia, do znamenia

Škorpióna, to bolo dvanásť rokov takých

nápadných, symbolických tragédií

a nešťastí. Prvé z nich bolo stroskotanie

francúzskeho tankeru, ktorý prevážal

kontajnery s rádioaktívnym plutóniom

pri belgických brehoch. Tá loď sa rozlomila

presne v polovici, čo sa obvykle

nestáva. Udalosť vyvolala veľké obavy,

ale človek to pozoruje len ako zaujímavosť:

niekde stroskotala loď naložená

rádioaktívnym plutóniom. Ale to sú

pre nás signály, že niečo nie je v poriadku!

Týmto spôsobom sa nám pripomína,

že sa ide zlou cestou. O niekoľko

rokov neskôr sa v Čiernom mori potopil

ruský krížnik, ktorý predtým plával

pod názvom Berlín pod nemeckou vlajkou.

Ten tiež klesol až na dno, pretože

Pluto pôsobí dôkladne, až do konca.

A Berlín bol v tých časoch rozdeleným

mestom; to je zase hlboká symbolika,

zase informácia, že niečo nie je v poriadku.

Potom nasledovala jadrová

havária v Černobyle, zase ten istý signál,

Fukushima teraz, ale medzitým

celý rad iných udalostí, ktoré človek

sleduje len ako zaujímavosti a neuvedomuje

si, že to je všetko zle. Sú to stále

pribúdajúce, množiace sa a zosilňujúce

sa informácie o tom, že to nie je

správny smer.

Aj v zdravotníctve existuje celý rad

indícií. Telo možno udržať v zdravom

stave iba vyžarovaním ducha, čiže

jadrovou silou človeka, ale tá musí

vychádzať zvnútra, z jeho úsilia. Namiesto

toho dnes liečime rakovinu

ožarovaním, to znamená rádioaktivitou,

duchovnou silou, ktorá nemá

pôvod vo vnútornom úsilí, v rozvinutí

schopností človeka, ale prichádza

zvonku. Duch ako jadro ľudskej

bytosti, nadradený všetkým ostatným

obalom, má za úlohu udržiavať

formu tela, formu každej bunky, každého

orgánu, a pokiaľ vyžarovanie

z vnútra nie je silné, nemá človek silu

správne vyhodnocovať udalosti svojho

života, nechápe ich, nevie, prečo

sa stali. To mu spôsobuje otrasy, veľkú

bolesť, s ktorou sa nedokáže zverovať,

ktorú nedokáže ventilovať. Zostáva

mu obava, strach z toho, čo bude.

Zrazu nemá pre svoju životnú situáciu

žiadne riešenie, pretože je vnútri

slabý, nepozná zákony, nepozná pravidlá

života. A tak pri vzniku nádorov

dochádza k obdobnej veci, ako v každom

zmyslovom orgáne. Zmyslový

orgán, napríklad oko, je na to, aby

zachytilo informáciu prichádzajúcu

zvonka a viedlo ju ďalej, čiže smerom

do mozgu. No keď človek trpí bolesťou,

prichádza tento impulz – napríklad

zúfalstvo alebo strach – zvnútra,

a odráža sa akoby od železnej steny

AUDIO NAHRÁVKY z prednáškového fóra 2011

Ing. Jan Zubatý

a Ing. Artur Zatloukal

MUDr. Margaréta Černáková

á SLAVNOSTNÍ UVEDENÍ

O LÉKAŘSKÉ PÉČI O DUŠI

NOVÉHO PŘEKLADU

PACIENTA - LÉČBA SMYSLEM

POSELSTVÍ GRÁLU

Záznam z přednáškového fóra Světa Grálu

v Brně listopad 2011

© 2011 Integrál Brno, s.r.o.

Veškerá práva vyhrazena.

Jitka

Kbečk

Kubečková

OSM PŘIROZENÝCH KVALIT -

CESTA KE ZDRAVÍ

Záznam z přednáškového fóra Světa Grálu

v Brně listopad 2011

© 2011 Integrál Brno, s.r.o.

Veškerá práva vyhrazena.

MUDr. Jan Palouček

MALÉ PŘÍČINY,

VELKÉ NÁSLEDKY

Cena 2,60 € / CD

ZĽAVA

Celá sada 4 CD

9,40 €

MUDr. Margaréta Černáková

O lékařské péči o duši pacienta –

léčba smyslem

Ing. Jan Zubatý a Ing. Artur Zatloukal

Slavnostní uvedení nového překladu

Poselství Grálu od Abd-ru-shina

Záznam z přednáškového fóra Světa Grálu

v Brně listopad 2011

© 2011 Integrál Brno, s.r.o.

Veškerá práva vyhrazena.

Záznam z přednáškového fóra Světa Grálu

v Brně listopad 2011

álu © 2011 Integrál Brno, s.r.o.

Veškerá práva vyhrazena.

OBJEDNÁVAJTE NA ADRESE:

Svet Grálu, n. o. Páričkova 21, 821 08 Bratislava

Tel./fax: 0903 907 233, e-mail: obchod@svetgralu.sk

www.svetgralu.sk

Jitka Kubečková

Osm přirozených kvalit – cesta ke zdraví

MUDr. Jan Palouček

Malé příčiny, velké následky


FÓRUM

58

Svet Grálu

31 | 2012

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

Číslo 31/2012, vyšlo 1. 3. 2012.

Redakcia:

SVET GRÁLU n. o.

Vojenská 9, 040 01 Košice

Adresa administrácie:

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),

Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský

(Trenčianske Teplice), Tomáš Výboch (Komárno),

Václav Kazda (Brno), Anna Štefková (Zlín),

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st.

(Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,

Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea

Stúpalová, Vladimír Trebichalský, Dagmar

Trangošová, Tomáš Výboch

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o.

Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha),

Martin Pukančík (Košice)

Tlač:

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava

Ilustrácie:

• DepositPhotos.com: Valery Seleznev, Moscow, Russian Federation (titul);

Robert Byron, Fuquay-Varina, United States (titul); Sergii Kolesnyk, Kharkov,

Ukraine (2); Serhiy Stakhnyk, Faro, Portugalsko (2); Viktor Cap, Olomouc,

Czech Republic (15); Erik Reis, Caldas da Rainha, Portugalsko (29); Sergey

Kamshylin, Kiev, Ukraine (42); Nobora (45); Yuiyui (47); Crisferra (51); Alex

Petelin, Moscow, Russian Federation (zadná strana)

• Science Photo Library : Javier Trueba/Madrid Scientific Films, Španělsko (40)

• Commons.wikimedia.org: Robert Lavinsky, Richardson, Texas, USA (41);

Parent Géry (41)

• Svet Grálu: Karel Prskavec (54-56); redakcia (33, 48)

• GralsWelt: (5, 10, 22-26, 28, 34-36, 38-39, 49)

• Istockphoto.com: Blue Cutler (titul); CurvaBezier (6); Jon Schulte, USA (30)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

opakovane naspäť. Dochádza tak

k reflexii, zadržaniu tejto informácie,

bolesti, a pod. a nahromadením tejto

energie dôjde k tomu, že bunky začnú

bujnieť z jej nadbytku. To znamená,

že pôvodom rakoviny je neschopnosť

vysporiadať sa s udalosťami svojho

života a urobiť z nich konštruktívnu

skúsenosť, premeniť udalosti svojho

života na vnútornú duchovnú zrelosť.

Na to, aby to človek vedel a urobil, potrebuje

o živote niečo vedieť. Potrebuje

poznať zmysel života, musí sa ním zaoberať

vedome, s vedomím vyššieho

zmyslu. Jedine týmto spôsobom môžu

energie vychádzať von a nevracať sa.

V dnešnej dobe máme teda možnosť

pozorovať známky pokračujúceho rozdeľovania

vo všetkých rovinách. Nenechajte

sa mýliť globalizáciou, to je tiež

rozdeľovanie. Nikto už nikomu nedôveruje,

nikto nie je schopný podpísať

zmluvu, ktorá prežije päť rokov, všetko

sa neustále mení. Možno aj vo vašich

radoch je niekto, kto prežíva vo svojom

živote úplné obraty a možno aj kotrmelce,

keď sa všetko naraz prepóluje

a je zo dňa na deň inak. Pluto pôsobí

ešte i v tom, že všetkému dodáva masový

charakter. A toto dnes vidíme pred

očami: nejde len o zmeny v osudoch

jednotlivcov, ale čoraz viac o zmeny

národov a nakoniec i celého ľudstva.

Pluto je dôkladný, nezastaví sa; táto

sila privedie proces zmeny k dovŕšeniu.

Bude to znamenať, že sa predovšetkým

rozpomenieme na svoje pôvodné

určenie, že sa začneme zaoberať

tým, čo je nám uložené ako povinnosť

– naša splátka za dar života na Zemi.

Ale kto z ľudí sa pýta, čo za to? Život je

dosť veľký dar na to, aby si človek túto

otázku položil.

Prial by som si, aby sa všetci stali

aktívnejšími spolutvorcami budúceho

sveta. Aby sme konečne pochopili,

že vôbec nemáme právo

sa na niečo sťažovať: že máme

takú politiku, že niečo nefunguje

v našom štáte, alebo že niečo nefunguje

vo svete. Nemohlo by sa nič také

na Zemi rozmáhať, keby sme neprikyvovali,

keby sme k tomu neboli ľahostajní.

Pretože to, čo je hore, o tom

rozhodujú tí dole – svojimi nárokmi,

svojimi požiadavkami. Ide o to, aby

si to každý vzal za svoju vec a neprenechával

to tým takzvane vyšším,

ktorí tomu lepšie rozumejú, ktorí

majú väčšie schopnosti. Vedzme,

že to tak vôbec nie je, ide o to, aby

sa do diania človek vložil sám so svojimi

nárokmi. Nemôžeme sa sťažovať

na to, že lekári niečomu nerozumejú,

keď ich k tomu nevychovávame.

Pacienti musia povedať: pán doktor,

toto sa mi nepáči, toto mi nevyhovuje,

ja nie som hmota, ja považujem

svoj vnútorný život za realitu, a ak

vy sa na mňa chcete dívať ako na kus

hmoty, kým v skutočnosti nie som, tak

je mi ľúto, idem niekam inam. Keď to

urobia všetci, nastane zmätok medzi

lekármi, rýchlo budú rozmýšľať o tom,

čo robiť, aby ešte mali prácu, keď to

trošku preženiem. V tomto zmysle

sa môžeme vložiť do diania okolo seba.

To by som nám prial.“

K tejto výzve sa osobne pripájam

a prajem nám všetkým, aby sme poznatky

a skúsenosti z týchto prednášok

včlenili do svojich životov. Jedine

tak majú zmysel.

Ďalšie prednáškové fórum sa uskutoční

v sobotu 10. novembra 2012

v Brne. Vzhľadom na priaznivý ohlas

uvažujeme aj o organizácii menších

prednáškových fór na iných miestach

a uvítame Vaše tipy a odporúčania.

Václav Kazda

kazda@svetgralu.cz


Centrum Sveta Grálu

v centre Košíc

Centrum Sveta Grálu v Košiciach sme zriadili so zámerom poskytnúť ľuďom

priestor na stretnutia a vzájomnú výmenu ich zážitkov, postojov a skúseností

najmä z duchovnej oblasti. Rozhovor sa už v antike, i neskôr, považoval za najlepší

spôsob hľadania pravdy. Nezriedka umožňuje nahliadnuť do vecí nečakane novým

pohľadom z druhej či tretej strany. Býva povzbudením, osviežením i naplnením.

V našom centre sú k dispozícii desiatky zaujímavých kníh, ktoré si môžete prezrieť,

požičať alebo zakúpiť. Ďalej sú k dispozícii CD a DVD ako aj všetky čísla

nášho časopisu.

Malý, útulný priestor priamo v centre mesta by sa mal stať miestom zdieľania.

Nielen zdieľania informácií, ale aj dobrých kníh, filmov, zručností, umeleckých

postupov … a všetkého, čo sa dotýka poznávania a využívania duchovných zákonov

v praktickom živote.

Pokiaľ budete chcieť navštíviť naše nové centrum, alebo zúčastniť sa niektorej

z pripravovaných akcií, dajte nám prosím o sebe vedieť. E-mailom, telefónom,

alebo akokoľvek inak.

Otváracie hodiny, kontakt a kalendár podujatí nájdete na stránke www. svetgralu.sk

v sekcii Forum.

Tešíme sa na stretnutie s Vami!

Kontakty:

Rudolf Harčarík, mobil 0905 889 088

e-mail: harcarik@svetgralu.sk

Peter Knap, mobil 0915 927 450

e-mail: knap@svetgralu.sk

Adresa:

Svet Grálu, n.o.

Kontaktné centrum

Hlavná 85

Košice

Otváracie hodiny Centra SG:

v utorok od 14.00 do 17.00

vo štvrtok od 16.00 do 19.00

Kalendár podujatí

1. marca 2012 17.00-19.00 hod. Čaj o piatej.

Rozhovory o duchovných súvislostiach v živote.

Téma: Život z druhej perspektívy

6. marca 2012 15.00-17.00 hod.

Rozhovory o kráse umenia.

8.februára 2012 17.00-19.00 hod. Čaj o piatej.

Rozhovory o duchovných súvislostiach v živote.

Téma: Je príbeh rodu Homo na konci?

13.marca 2012 15.00-17.00 hod.

Rozhovory o umení krásy.

15.marca 2012 17.00-19.00 hod. Čaj o piatej.

Rozhovory o duchovných súvislostiach v živote.

Téma: Byť voľný ako vták...

20.marca 2012 15.00-17.00 hod.

Rozhovory o kráse umenia.

22.marca 2012 17.00-19.00 hod. Čaj o piatej.

Rozhovory o duchovných súvislostiach v živote.

Téma: Cesty z labyrintu dneška

27.marca 2012 15.00-17.00 hod.

Rozhovory o umení krásy.

29.marca 2012 17.00-19.00 hod. Čaj o piatej.

Rozhovory o duchovných súvislostiach v živote.

Téma: Vedomé a nevedomé bytie


Jediný skutočný boj treba viesť sám

so sebou. Stať sa nezmieriťeľný

k sebe a láskavý k druhým. Iná cesta

ako premôcť zlo, nie je.

MUDr. Jan Palouček

More magazines by this user