SG31

december 2010 – február 2011 

strana 13 

Seriál MUDr. Jana Paloučka 

strana 16 

Keď sa práca stáva službou Bohu 

strana 21 

MUDr. Denisou Borošovou 

strana 25 

Cena 2,89 € (87 Sk) 

www.svetgralu.sk 

ww.svetgra 

Duchovné súvislosti v živote 

strana 7 

strana 36 

a 

marec – máj 

2011 

Na hranici medzi vedou a duchovným poznaním 

strana 6 

Nezvyčajný príbeh z dejín modernej justície 

strana 10 

Neviditeľné žiarenia, ktoré 

ovplyvňujú naše zdravie 

strana 30 

Cena 2,89 € (87 Sk) 



Keď sa po transplantácii 

človek cíti ako niekto iný 

strana 13 

Nakoľko pravdepodobný 

bol vzťah Ježiša s Máriou 

Magdalénou? 

strana 37 

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu, 

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú. 

Ďalšie číslo 32 

Vychádza v júni 2012 

Jeme lieky, 

ale zdraví nie sme 

Prečo niekedy pomáhajú a inokedy nie? Vedeli ste, že 

samotné lieky na trvalé uzdravenie nestačia a príčina 

každého ochorenia je vždy duchovná? Tvrdí to aj Prof. 

RNDr. Ludmila Kameníková, DrSc., ktorá sa roky zaoberá 

vedeckým objasňovaním účinkov a toxicity chemických 

liečív v tele… 

Svet Grálu 

26 

Zánik sveta v decembri 2012? 

Karma – čo to je? 

Josef Bohuslav Foerster 

Svetlo, ktoré lieči 

Rozhovor s psychoterapeutkou 

2012 

Predposledné Vianoce, 

alebo zbytočná panika? 

8 STRÁN NAVIAC ! 

Milí čitatelia, 

od tohto čísla 

pre vás 

časopis opäť rozširujeme 

za nezmenenú cenu. 

Svet Grálu 

Svet Grálu 

Feng Shui 

Energia priestoru pre 

zdravý a harmonický 

život 

Skrytý národ 

O podivuhodnej 

spolupráci medzi 

prírodou a človekom 

Svet 

Grálu 

27 

Zánik hmoty 

1944: Posledný proces 

s čarodejnicami 

Radiestézia – cesta 

k harmonickému 

prostrediu 

Transplantácia 

spomienok 

Prečo ľudia po transplantácii 

preberajú vlastnosti svojich darcov? 


spomienok 

Tajomstvo Márie 

Magdalény 

Vážená čitateľka, vážený čitateľ časopisu Svet Grálu, 

G 

tento rok máte po prvýkrát možnosť podporiť neziskovú organizáciu Svet Grálu 2 % z dane. Vaším rozhodnutím podporíte vydávanie a šírenie 

časopisu Svet Grálu. 

Ak ste fyzická osoba – živnostník: Priamo v daňovom priznaní vyplňte kolónky na poukázanie 2 % z dane (XIII. oddiel). Uveďte meno 

organizácie: Svet Grálu, n.o. Právna forma: nezisková organizácia. IČO: 355 83 223 Sídlo: Vojenská 9, 040 01 Košice. Žiadne iné tlačivo podávať 

netreba. 

Ak ste zamestnanec: Požiadajte zamestnávateľa, aby Vám vystavil „Potvrdenie o zaplatení dane“ (tlačivo 1). Vyplňte „Vyhlásenie o poukázaní 

2 % z dane” (tlačivo 2). Obe tlačivá doručte do 30. apríla na daňový úrad podľa Vášho bydliska. 

Ak ste právnická osoba: V časti IV. daňového priznania vyplňte uvedené údaje o našej neziskovej organizácii. Vaša firma musí okrem 2 % 

percent z dane poskytnúť neziskovej organizácii Svet Grálu najprv vlastný dar vo výške 0,5 %. Ten je potrebné poslať do 31. marca a uviesť 

v riadku IV.1. Iba vtedy smiete vyplniť riadok IV.2. a štát prevedie 2 % Vašej dane v plnej výške na náš účet. Inak Vám dovolí previesť len 1,5 % 

podľa riadku IV.3 a v budúcich rokoch sa to bude znižovať na 1 %, 0,5 % a 0 %. Znamená to, že darovať časť svojich daní môžu právnické osoby 

len vtedy, ak zároveň pripoja dar z vlastného súkromného zisku. Iba vtedy ho štát znásobí. 

Náš účet je: Svet Grálu, n.o., č. ú. 4350319108/3100 

Ďakujeme! 

Podporte nás 

2 % z dane!

P 

án c. k. súdny radca Prokesch sa posadil 

na obrubník svojho vlastného 

hrobu a pustil sa čistiť cviker. Cintorínom 

vanula obvyklá dopoludňajšia nálada 

všedného dňa. Starnúce babičky sa ponáhľali 

kolísavým krokom poliať hroby 

a vymeniť kvetiny, zopár ľudí sa vracalo 

alejou voľným krokom k východu a rozhliadalo 

sa okolitým tichom. Čo však 

nevideli, boli tiene ľudí, blúdiacich medzi 

náhrobkami. Zato pán profesor Prokesch 

ich videl až dosť. Navyše ich za pol 

druhého storočia skoro všetkých poznal. 

Vtom však zbystril zrak: prichádzajúceho 

mladého muža tu dosiaľ nevidel, 

tým si bol istý. Ten človek mal na sebe 

džínsy, sako a rolák, jasne tak dávajúc 

najavo svoju neformálnu modernú ľudovosť 

a súčasne príslušnosť k tenkej vrstve 

inteligencie tohto národa. Profesor 

v ňom s istotou rozpoznal lekára, okrem 

toho navyše psychiatra. Od radosti si pomädlil 

ruky. 

„Dobrý deň, pán kolega, vitajte medzi 

nami,“ povedal s prívetivou dôstojnosťou. 

„Ako doma, ako doma,“ dodal žoviálne 

a jedným napriahnutím zahrnul do domova 

všetky náhrobky až k plotu. 

Mladý muž vyzeral neisto, ba zmätene. 

„Prepáčte, akosi sa tu nemôžem zorientovať… 

stále nechápem, kde som sa tu 

vzal… ako to, že som tu? A my sa poznáme?“ 

„Akoby nie, priateľu, Vy ste mali pohreb 

v stredu, ak sa nemýlim? Však si 

zvyknete, až sa tu oboznámite. A navyše 

sme vlastne kolegovia – zaoberal 

som sa po celý svoj život až do smrti, 

rovnako ako vy, symptómami počutia 

hlasov a dosiahol som vo výskume, ehm, 

istú reputáciu. Čítal som Váš posledný 

odborný článok na vedecké sympózium 

v Stockholme – som ohromený ideou 

púšťať pacientom do slúchadiel hlučnú 

hudbu a sledovať, ako prestávajú počuť 

svoje vnútorné hlasy! Zaujímavý spôsob 

liečby…“ 

Z prichádzajúceho ihneď spadla neistota 

a rozpaky. Pán radca Prokesch už 

dávno vypozoroval záujem a sebaistotu, 

s akou dokázali hovoriť o svojom zamestnaní 

jeho spočiatku zneistení pacienti. 

„Ako ste prišli, s prepáčením, k tomu 

článku, veď ešte nikde nebol publikovaný“, 

zapodozrieval mladý muž a rázne 

sa rozhodol vniesť do situácie trochu poriadku. 

„S dovolením – som docent Karol 

Karásek, vedúci katedry!“ 

„Ako som k nemu prišiel?“ riešil situáciu 

pán Prokesch poporiadku, „díval som 

sa cez plece vašej kolegyni Součkovej, keď 

článok redigovala. Moje meno je dr. Wenzel 

Prokesch, c. k. súdny radca, naposledy 

univerzita Viedeň“. 

Docentovi Karolovi Karáskovi sa rozšírili 

oči. Zdalo sa, že mu začína svitať. 

„Wenzel Prokesch, zakladateľ viedenskej 

psychiatrie – to nemôžete byť Vy! Ten 

predsa už dávno… ale tá podoba… to 

oblečenie… už viem, kde som vás videl – 

na obraze v riaditeľovej pracovni! To – to 

nemôže byť pravda!“ 

„Človek sa má stále čomu učiť,“ hovoril 

pokojne dr. Prokesch a prešiel rovno 

k veci, „povedzte mi, čo si Vy dnes myslíte 

o príčinách počutia hlasov?“ 

„Myslíte sluchové halucinácie schizofrénneho 

charakteru,“ odkašľal si docent 

Karásek, „príčinou je zvýšená neuronálna 

aktivita temporoparientálneho 

kortexu, štatisticky signifikantne medikamentózne 

ošetriteľná thymostabilizérmi. 

Domnievame sa, že súvisí s nedostatkom 

lítia v organizme…“ 

„Tak?“ zavrčal starý pán profesor, „keď 

som bol mladý, liečili sme pacientov elektrošokmi, 

ale príliš to nepomáhalo.“ Naraz 

vyzeral smutný a unavený. „Trvalo mi 

dosť dlho, než som si pripustil, čo som 

mohol vidieť hneď, keby som nebol taký 

nemúdry a… a slepý.“ Toto slovo stálo 

pána profesora dosť námahy. „Hľaďte, 

niečo Vám ukážem,“ chytil ho za predlaktie. 

Pri hrobe v susednom rade stála žena 

v šatke a upravovala kvetiny. Karol Karásek 

zbystril zrak: za chrbtom jej stál muž, 

ktorého meno bolo vyryté na náhrobku, 

NA ÚVOD… 

a syčal na ňu: „Poď za mnou, zjedz všetky 

lieky, čo máš doma, musíš to urobiť!“ 

„Tu sa nebudeme zdržovať,“ povedal 

pán radca tónom, aký kedysi používal 

pri veľkej vizite, „to je vcelku jasný prípad, 

a táto pani má dosť síl, aby sa z toho 

dostala sama. Akonáhle sa vzchopí, prestane 

na ňu manžel mať vplyv. Aj by mala 

skončiť s chudnutím a prejsť na hutnejšiu 

stravu. Hlavne mäso.“ 

„Počkajte“, ohromil sa docent Karásek, 

„či azda toto je skutočná príčina vnútorných 

hlasov? A kam sa ten človek podeje, 

keď sa jeho žena, ako hovoríte, vzchopí?“ 

„Niektorých, snáď i väčšiny“, postupoval 

poporiadku pán radca. „Ona ho potom 

prestane počuť a prestane jej prekážať, 

bude pre ňu vzduch. A jeho to 

prestane baviť, pretože mu ide koniec- 

-koncov o ovládanie a balamutenie iného 

človeka. Buďto sa polepší, alebo…“ – pán 

radca si vzdychol a posmutnel, „bude obťažovať 

niekoho iného, kto sa dá. Tých 

zomretých, čo sa nemôžu odpútať od svojich 

väzieb a prehreškov, je veľa. Potĺkajú 

sa sem a tam a hľadajú svoje obete podobného 

typu. Workholici workholikov, 

alkoholici alkoholikov, ezoterici ezoterikov…“ 

Docent Karásek vyzeral, ako keby 

práve prešiel zavretými sklenenými 

dverami a nechápavo načúval rinčaniu 

črepín. „Či sa všetci zomretí takto potĺkajú 

po pozemskej pláni a obťažujú ostatných?“ 

„Ale vôbec nie!“ zdvihol zrak pán radca, 

„tí, čo si život odžili správne, pokračujú 

do vyššej triedy, pokračujú vo svojom 

vzdelávaní.“ Pán radca si prečistil cviker. 

„Tí vo vyšších triedach tiež veľmi stoja 

o to, aby mohli 

pomáhať, ibaže 

sa môžu ozvať len 

tam, kde nájdu 

čistú prosbu 

a čistú vôľu. 

A v tom je práve 

ten problém!“ 

Artur Zatloukal 

3 

Svet Grálu 

31 | 2012

OBSAH 

TÉMA 

Fenomén „počutia hlasov“ 

Je jasnočujnosť iba mozgová porucha – alebo napojenie 

na Onen svet? 

TÉMA 

Počujete hlasy? To nie je normálne. 

OSOBNOSŤ 

Emanuel Swedenborg 

ROZHOVOR 

Navigácia u zvierat 

Rozhovor so ženou, ktorá začala 

počuť hlasy, ktoré nikto iný 

nepočul. A napriek tomu zreteľne 

a jasne. 

12 

Swedenborgova osobnosť je 

žiarivým príkladom človeka 

úprimne pracujúceho na tom, čo 

je skutočným zmyslom ľudského 

bytia. 

5 

ŽIVOT 

Vytúžené dieťa 10 

TÉMA 

Problém nie je v komunikácii 

s jemnejšou realitou, ale so zlým 

zdrojom. 14 

17 

Ako sa zvieratá dokážu vďaka svojim 

schopnostiam bezchybne orientovať 

21 

ZÁHADY 

Materializácia. Trik, alebo skutočnosť? 24 

SPOLOČNOSŤ 

Ako vznikajú fámy 

29 

FILM 

Náš domov 34 

ROZHOVOR 

Skutočné uzdravenie vyžaduje 

energetické zásahy! 36 

FOTOSERIÁL 

Jaskyňa obrích kryštálov 

SPOLOČNOSŤ 

Hiročernofukušima 

ZDRAVIE 

V roku 2000 človek musel 

pozmeniť svoju predstavu o tom, 

čo je Zem schopná vytvoriť 

V onen osudný deň sa v tejto krajine 

zišli všetky možné katastrofy: 

zemetrasenie, tsunami, sopečný 

výbuch, studený front a ešte k tomu 

aj zamorenie rádioaktivitou. 

Starnutie nie je nič pre slabochov 

40 

42 

VEDA A TECHNIKA 

Hlas z druhej strany 46 

Zvykne sa hovoriť, že staroba nie je 

choroba. Tak prečo sa starobe brániť? 

Načo ukrývať stopy svojho života či 

ich chcieť prekabátiť? Každá vráska je 

tvrdo získaná skúsenosť. 

48 

NÁBOŽENSTVO 

Náboženské kulty a rituály 

Ako a prečo vznikali? 

51 

FÓRUM 

Chceme byť zdraví a šťastní, 

ale vieme ako na to? 54 

4 

Svet Grálu 

31 | 2012

TÉMA 

Fenomén 

„počutia hlasov“ 

Je jasnočujnosť iba mozgová porucha – alebo napojenie na Onen svet? 

Corinna Hübener 

ZÁZRAČNÁ ZÁCHRANA 

S 

talo sa to za prvej svetovej vojny. 

Vojak, ktorý bol so svojimi 

kamarátmi za frontom v opustenej 

chatrči, začul pri raňajkách náhle 

hlas svojej zosnulej matky – nahlas 

a zreteľne vyslovila jeho meno. Požiadal 

dôstojníka o povolenie opustiť 

chatrč. Ten súhlasil, i keď to považoval 

za nezmysel: „Kto by mohol 

v tejto opustenej oblasti volať Vaše 

meno? Zdá sa, že trpíte mámením 

zmyslov, ale poďme, pôjdem 

s Vami von, aby ste sa mohli presvedčiť 

sám.“ Nasledujúce sekundy 

popisuje vojak takto: „Vo dverách 

som ešte videl, ako sa moji kamaráti 

5 

Svet Grálu 

31 | 2012

TÉMA 

6 

Svet Grálu 

31 | 2012 

za nami bezstarostne pozerajú a jedia 

chlieb. Čo sa odohralo potom, 

na to nikdy nezabudnem. Stáli sme 

pred chatrčou. Nikde sme však nikoho 

nevideli. Vykročili sme, aby 

sme sa vonku trochu poobzerali. 

Vo chvíli, keď sme sa od chatrče 

trochu vzdialili, zasiahol ju granát. 

Na chvíľu som upadol do bezvedomia. 

Keď som sa prebral, nižší dôstojník 

ležal neďaleko odo mňa s pomliaždeným 

hrudníkom. Chatrč 

zmizla a na jej mieste ostala v zemi 

trhlina hlboká jeden meter. Čo zostalo 

z mojich kamarátov, to sa nedá 

ani popísať…“ 

Tento skutočný príbeh o neviditeľnej 

záchrane (uverejnený v novinách 

Märkisches Volksblatt zo dňa 

16. marca 1916) nie je jediný, ktorý 

popisuje fenomén počutia hlasov. 

Existuje mnoho takýchto prípadov, 

ale len malá časť týchto ľudí 

o nich hovorí otvorene. A nie vždy 

sa dá vyvodiť záver, že duša zosnulého 

človeka chce niekoho ochrániť 

alebo viesť. Ľudia, ktorí počujú 

hlasy, trpia tým, že ich dlhé hodiny 

rušia banálnymi táraninami alebo 

zvukmi, ktoré počujú len oni sami, 

čo ich môže dohnať až k šialenstvu. 

Obzvlášť zlé je, keď hlasy opakujú 

stále rovnaké rozkazy a postihnutú 

osobu vyzývajú k spáchaniu 

násilného činu. Ľudia, ktorí počujú 

hlasy, často nie sú schopní viesť 

normálny život. Prichádzajú 

o prácu, strácajú životných 

partnerov a často i majetok, 

vlastný byt. Ja sama poznám 

prípad ženy, ktorá strávila pätnásť 

rokov na uzavretom oddelení 

psychiatrickej liečebne, 

pretože ju neustále obťažovali 

takéto hlasy. 

NEEXISTUJÚCE 

PRELUDY, ALEBO 

NIEČO VIAC? 

čo pri tomto jave vlastne 

O ide? Veda ešte nenašla 

žiadne vysvetlenie: „Ako 

presne vnútorný hlas vzniká, 

nevedia ani vedci zaoberajúci 

sa činnosťou mozgu“, hovorí 

Prof. Dr. Michaela Ameringová 

z viedenskej univerzitnej 

psychiatrickej kliniky. Vedci 

sú presvedčení o tom, že tieto 

a im podobné vnemy vznikajú 

v mozgu a sú označené ako 

„halucinácie“. Prof. Dr. Ameringová 

vraví: „Postihnutí by 

mali vedieť, že pri počutí hlasov 

nejde o nič dramatického, 

a predovšetkým, že tento stav 

je možné zvládnuť.“ Kto počuje 

hlasy a má vidiny, príde 

skôr či neskôr do styku s psychiatriou, 

pretože cirkevnému 

exorcizmu, ktorý sa pri týchto

TÉMA 

javoch v minulosti hojne praktizoval, 

sa už mnoho ľudí nepodrobuje. 

V psychiatrii sa postihnutým väčšinou 

podávajú neuroleptiká. Tieto 

farmaká potláčajú alebo zmierňujú 

intenzitu takýchto zrakových i sluchových 

vnemov tým, že v nervovom 

systéme obmedzia prenos 

vzruchov dopamínom. Podľa názoru 

väčšiny odborníkov vznikajú 

zmienené poruchy priamo 

v mozgu pacientov, a preto by malo 

byť možné odstrániť ich chemickou 

cestou. Je to však naozaj tak? Ide 

skutočne len o biochemické, geneticky 

podmienené pochody, ktoré 

sú väčšinou vyvolané neobyčajnou 

záťažou, užívaním drog alebo 

okultnými zábavkami, vďaka ktorým 

môžu takéto vnemy vzniknúť 

bez pričinenia fyzických zmyslových 

orgánov? Medicína dbá na to, 

aby poskytla „prirodzené“, čiže materialistické 

vysvetlenie všetkých 

javov, pretože vplyvy z onoho sveta 

sú pre materialistické ponímanie 

neprijateľné. Na druhej strane však 

zaznamenáva cirkev prílev zúfalých 

ľudí, ktorým psychiatrický prístup 

problém nevyriešil. Naďalej 

sa teda občas praktizuje rituálne 

„vyháňanie diabla“, i keď mimo 

dohľadu širokej verejnosti. Veľkú 

priepasť medzi vedou a náboženstvom 

dosvedčuje príklad Margaret 

M., s ktorým sa zverila jednej 

novinárke: „Môj problém nemá 

nič spoločné s vnútorným hlasom 

z pohľadu psychiatrie. Potrebovala 

by som skôr znalca teológie“. 

Margaret M. neustále prenasledovali 

hlasy, ktoré jej rozkazovali: 

„Zabi nejakého katolíka!“ napokon 

ubila v roku 1995 v jednom z kostolov 

v Hamburgu úplne neznámu 

dôchodkyňu, sediacu pred ňou. 

Tento prípad popísali Irena Stratenwerthová 

a Thomas Bock vo svojej 

knihe Stimmenhören – Botschaften 

aus der inneren Welt, Kabel Verlag, 

1998 (Počutie hlasov – posolstvo 

z vnútorného sveta, nakladateľstvo 

Kabel, 1998). 

H 

NEDOSTATOK 

POROZUMENIA PRE 

MIMOZMYSLOVÉ 

VNÍMANIE 

ildegarda z Bingenu (1098– 

1179) ako i Jakob Lorber 

(1800–1864) svoje prijaté posolstvá 

zaznamenávali písomne. Vytvorili 

azda títo výnimoční ľudia svoje 

diela len vďaka bohatej fantázii, 

alebo snáď vznikli vďaka chybne 

prebiehajúcim procesom látkovej 

výmeny v mozgu? Takéto vysvetlenie 

by bolo malicherné. 

Veda sa dnes opiera o materialistický 

výklad sveta. Pôvod všetkého 

vidí v hmote a preto ťažko pripustí 

niečo, čo tieto hranice presahuje 

– napriek tomu, že fenomény ako 

je počutie hlasov, skúsenosti s vnímaním 

blížiacej sa smrti, rozprávanie 

„cudzím jazykom“ – xenoglosia, 

a mnoho iných mimozmyslových 

skúseností sa dnešným oficiálnym 

vedeckým poznaním predsa 

nemôžu vysvetliť. Dipl. Ing. Rolf 

Linnemann, ktorý sa už dlhú dobu 

zaoberá psychovedeckou problematikou, 

cituje jedného jasnočujného 

takto: „Na vytvorenie celkového 

pohľadu na človeka prispeli svojím 

dielom i úplne mylné názory 

vedeckých kruhov. Omyl spočíva 

v názore, že pôvodcom duševných 

činností, ako je schopnosť úsudku, 

vôle, empatie ale i počutia a videnia 

je fyzické telo – teda že sú produktom 

fyzického tela. Moje zážitky, 

obzvlášť jasnočujnosť ma 

však presvedčili, že tu ide o omyl, 

proti ktorému je potrebné bojovať 

s maximálnym úsilím. I ten najlepší 

vedec by sa musel zahanbene chytiť 

za hlavu, keby mohol prežiť čo 

i len päť minút mimozmyslového 

kontaktu, tak ako som ho prežíval 

ja, nemajúc možnosť ho vlastnými 

silami ovplyvniť. Veda a technika 

nás v tomto ohľade neposunula 

dopredu. Naopak, vyššie poznatky 

z iného sveta odstrčila do úzadia.“ 

Vnútorný hlas, či jasnočujnosť, 

môžu byť však i pozitívne. Preto 

sa nemusíme brániť pomoci prostredníctvom 

vnútorného hlasu, 

pokiaľ prichádza prirodzene, bez 

snahy o jeho umelé vyvolanie. Potláčanie 

vnímania neviditeľných 

hlasov prostredníctvom chemických 

liekov je však problematické 

riešenie – o to viac, ak sa pri ich dlhodobom 

užívaní objavia závažné 

vedľajšie účinky. 

Vychádzajme z toho, že sme 

vo svojej najvnútornejšej podstate 

duchovnými bytosťami. To znamená, 

že naše jadro nie je materiálne, 

iba sa v rámci svojho vývoja 

práve nachádza v materiálnom 

– hrubohmotnom tele. Do tohto 

hrubohmotného tela sme iba prechodne 

inkarnovaní. Potom nič 

neodporuje tomu, že by sme mali 

mať možnosť nadviazať kontakt 

s ľuďmi, ktorí v súčasnej dobe inkarnovaní 

nie sú, čiže práve nežijú 

v hmotnom svete. V prípade hlasov 

teda môže ísť o to, že ľudia počujú 

hlasy zosnulých ľudí, ktorí sú s dotyčnými 

nejakým spôsobom spojení. 

V inom prípade však môže ísť 

o duše s nekalými úmyslami, ktoré 

sú schopné – eventuálne cez nejakú 

myšlienkovú fixáciu postihnutého 

– preniknúť do jeho bdelého stavu 

vedomia. 

Existujú však i prípady „jasnočujných“, 

ktorí sú schopní vnímať hlasy 

iných, v súčasnosti ešte na Zemi žijúcich 

ľudí, alebo môžu na okamih 

spoločne s nimi prežívať nejaký ich 

7 

Svet Grálu 

31 | 2012

TÉMA 

dramatický zážitok, ktorý sa deje 

niekde inde. Tak napríklad Angličanka 

Peg v roku 1996 po masakre 

v škole v škótskom Dunblane, ktorý 

mal na svedomí jeden šialenec, počula 

plač a nárek umierajúcich 

detí. Svojou spoluúčasťou na tomto 

utrpení sa sama dostala do nebezpečia. 

V knihe „Stimmenhören“ (Počutie 

hlasov) popisovala: „Chcela 

som sa dostať k nim do ich sveta, 

aby som tam mohla byť pre nich 

a pomáhať im. A ako jedinú možnosť 

som videla siahnuť si na svoj 

vlastný život.“ Len okamžitý rozhovor 

s jej terapeutom ju dokázal upokojiť 

a pomohol situáciu zvládnuť. 

V posledných desaťročiach mal 

pre jasnočujnosť pochopenie iba 

málokto. Len prednedávnom 

sa tento jav začal postupne brať 

DUCHOVIA A HLASY 

Mnoho obyvateľov sveta by mohlo potvrdiť, že v priebehu svojho života niekedy počuli vnútorný hlas. Môžu to byť hlasy 

varujúce či odporúčajúce, ale takisto obťažujúce a navádzajúce na rôzne činy alebo i zločiny. Tieto obťažujúce prejavy 

komplikujú postihnutým ľuďom život do tej miery, že ich môžu doviesť až k samovražde, pretože pred nimi v podstate 

niet úniku. Ľudia so syndrómom počutia hlasov končia často v psychiatrických liečebniach, kde sa pacientom podávajú 

psychofarmaká. Táto liečba však len tlmí príznaky – nepostihuje samotné jadro problému, nerieši ho, a naviac má nežiadúce 

vedľajšie účinky. Takisto liečba spánkom je málo účinná. 

Ak pacient trpí halucináciami alebo blúznením, najprv je potrebné zistiť, či nie sú zapríčinené úrazom hlavy, ktorý by 

mohol vyvolávať poruchy vedomia. Je nutné vylúčiť aj možnú otravu jedom, predovšetkým požitie halucinogénnych drog. 

V prípade fenoménu hlasov však nejde o nervovú chorobu. K pacientovi môže byť pripútaný duch zomretého človeka, 

ktorý môže nielen navádzať na činy, ale i vyhrážať sa. Duch sa môže na určitého človeka naviazať napríklad vtedy, keď 

dotyčný vytvára negatívne útvary, zvlášť v nemocniciach, kde trpia pacienti veľkými bolesťami. Príčiny pripútania duší 

môžu byť aj psychické – starosti, ktoré človeku víria hlavou pri zaspávaní: smútok, zúfalstvo, strach, atď. Niektoré osoby 

majú schopnosť takéhoto ducha vnímať alebo aj vidieť. Duch sa môže prezradiť tým, že postihnutú osobu nesprevádza 

do vysvätených miest. Takéhoto ducha je potrebné vhodným spôsobom odvolať. Kedysi sa používala metóda exorcizmu 

(vyháňanie ducha psychickým nátlakom na hmotné telo). Hoci sa ňou cirkvi v stredoveku skompromitovali, dodnes tieto 

metódy uznávajú, i keď v nenásilnej forme. 

Ak nie je príčinou počutia hlasov pripútaný duch (v biblii sa takéto osoby označujú ako posadnuté), ide o vysielanie 

zvukov z mozgu. Sú hlboko vryté do pamäte dramatickým zážitkom v mladosti, častejšie však intenzívnym prežitím 

v niektorom z minulých životov. Takúto udalosť si človek nesie do súčasného života ako silný citový zážitok. Príčina môže 

byť pasívna, keď ide o násilie páchané na ňom, alebo aktívna, keď sa človek dlhodobo oddával škodlivým sklonom, ako 

je požívanie drog, hazardné hry, nemorálne konanie, ubližovanie na zdraví alebo aj snaha pripraviť niekoho o život. 

Ak tieto činnosti trvajú dlhší čas, nahromadí sa z myšlienok mnoho negatívnych útvarov, ktoré sa nakoniec premenia 

na fantómov (ak sú problémy len osobné), alebo na démonov (ak škodí osoba aj iným). 

Či ide o pôsobenie ducha alebo vysielanie z mozgu, pomôže nám určiť hypofýza. Tá oznámi únik duchovnej alebo 

astrálnej sily z tela, spôsobený cudzím duchom. Pri pasívnom vysielaní z mozgu k úniku síl nedochádza. 

Pri odstraňovaní fenoménu hlasov je nutné postupovať podľa vyvolávajúcej príčiny: 

Pripútaného ducha môžu z pozemskej úrovne odvolať len anjeli. Ľudské bytosti túto schopnosť až na malé výnimky 

nemajú. Občas sa síce niektorým ľuďom podarí pripútaného ducha odvolať, je to však len čiastočné riešenie; takýto 

duch sa totiž po odpútaní v čo najkratšom čase pripojí k inej osobe. Je preto nutné ducha odviesť do výchovného strediska 

(očistca). 

Fóbie alebo démoni, ktoré môžu byť príčinou neodôvodnených strachov i hlasov, je nutné z pamäte odstrániť. Našej 

zvláštnej prosbe môžu v týchto prípadoch vyhovieť bytostní v spolupráci s našimi duchovnými vodcami. 

Rudolf Evanžin 

8 

Svet Grálu 

31 | 2012

TÉMA 

vážnejšie a namiesto obvyklých 

medikamentov sa ako alternatíva 

môže aplikovať napríklad socioterapia. 

Počutie hlasov sa inak kategorizoval 

ako „psychotický“, „paranoidný“, 

„schizofrénny“ stav 

a končieval pobytom na psychiatrickom 

oddelení. 

Naproti tomu v starších prírodných 

kultúrach sa tento paranormálny 

jav „počutia hlasov“ považoval 

za prednosť. Pripomeňme 

si len orákulum v Delfách, Pýtie, 

ktoré stáli v spojení so svetom duchov 

a ako médiám im bolo umožnené 

prijímať dôležité zjavenia. 

Vnímavosť niektorých jednotlivcov 

tak vytvárala základy tradícií, 

ktoré sa zachovávali po stáročia 

až dodnes, pretože je v nich ukrytá 

pravda. Táto vnímavosť bola v ojedinelých 

prípadoch vystupňovaná 

do tej miery, že niektorí jednotlivci 

mohli nadviazať kontakt s bytosťami, 

ktoré dnes nazývame starovekými 

bohmi. 

J 

NEROZLUČNÉ 

SPOJENIE TOHTO 

A ONOHO SVETA 

asnočujní ľudia, ktorým hlasy 

našepkávajú banality alebo 

sa pokúšajú ovplyvniť ich život, 

nie sú vysoké médiá alebo „čisté 

nádoby“, schopné prijímať zjavenia. 

Vačšinou sú to citlivé osoby, ktoré 

prežili niečo ťažké, trpia strachom 

a traumami, alebo sú to ľudia, ktorí 

sa zo zvedavosti, alebo v túžbe 

po uplatnení, oddali okultným 

praktikám, ako je veštenie pomocou 

kyvadla, vyvolávanie duchov, 

„channeling“, alebo otváraniu čakier 

(jemnohmotných „energetických 

brán“ v aure ľudského tela). 

Kto týmto spôsobom hľadá kontakt 

s oným svetom, ten by sa nemal 

čudovať, pokiaľ náhle začuje hlasy, 

ktoré ho budú miasť alebo ho privedú 

do ťažkostí. To, čo sa dozvie, 

nie je „časť jeho vlastnej osobnosti“, 

ako sa domnieva veda so svojím 

materialisticky obmedzeným pohľadom 

na svet, ale sú to skutočné 

vplyvy z onoho sveta. Môže ísť 

o zosnulých, ktorí sa kŕčovite pokúšajú 

nadviazať kontakt s ľuďmi 

žijúcimi na zemi, alebo sa ich chcú 

zmocniť, aby mohli využívať ich 

mozog – čo je označované pojmom 

„posadnutosť“. Počutie hlasov môže 

byť jej začiatkom. 

Známym príkladom osobnosti, 

ktorá trpela zrakovými a sluchovými 

preludmi je John Nash, matematik 

a laureát Nobelovej ceny 

za ekonómiu, ktorému lekári diagnostikovali 

paranoidnú schizofréniu. 

Jeho vidiny neprestali, no 

časom sa s nimi naučil žiť. Jeho životný 

príbeh je vykreslený v známom 

americkom filme „Čistá duša“ 

(Beautiful mind). 

Pre takto postihnutého je spočiatku 

dôležité túto skutočnosť akceptovať 

a potom prekonať strach, 

že ho ľudia nebudú brať vážne, 

pokiaľ sa s tým niekomu zverí. 

Ak sa človek ustrašene stiahne 

do ústrania, dáva silám z onoho 

sveta väčšiu šancu. Psychické poruchy 

– či už depresie, mánie alebo 

práve spomínané počutie hlasov 

– súvisia často s lenivosťou ducha, 

so slabosťou vlastného ja. Treba 

zdôrazniť, že slabosť ducha nesúvisí 

s rozumovou inteligenciou 

a úrovňou vzdelania. Je potrebné, 

aby človek ako osobnosť vnútorne 

zosilnel a získal tak odolnosť voči 

týmto silám. Komplexy menejcennosti, 

úzkostné, nezrelé a nezodpovedné 

správanie, život bez cieľa 

a zmyslu, aj podliehanie vonkajším 

vplyvom môžu byť živnou pôdou 

pre cudzie vplyvy aj z onoho sveta. 

Je dôležité, aby sme fenomén 

„počutia hlasov“ posudzovali komplexne 

– spolu s celou osobnosťou 

človeka, jeho povahou, sklonmi. 

Aby sme brali do úvahy prostredie 

v ktorom žije, i jeho vnútorný život, 

lebo medzi týmto a oným svetom 

neexistuje skutočná hranica. I keď 

si to neuvedomujeme, sme všetci 

obklopení aj tým neviditeľným svetom. 

Ani myšlienky sa nerodia len 

v našej hlave, ale môžu podliehať 

aj cudzím vplyvom (čoho si väčšinou 

nie sme vedomí). Len v čistom 

vnímaní, ktoré vychádza z hĺbky 

ducha, je človek sám sebou. 

Čo teda môžeme urobiť, aby jasnočujnosť 

vo svojej obťažujúcej podobe 

napáchala čo najmenej škôd? 

Predovšetkým vyhýbať sa okultným 

praktikám, užívaniu drog, ktoré navodzujú 

zmenený stav vedomia. Pokiaľ 

sa už nežiadúce vplyvy objavili, 

dôležité je vyhľadať pomoc odborníka, 

ktorý sa v danej problematike 

vyzná a nevníma ju jednostranne. 

Takých je, žiaľ, v dnešnej dobe stále 

ešte málo a je preto riziko, že človek 

natrafí na ezoterického šarlatána. 

Najväčšou ochranou však je 

rozvinutie vlastnej vôle, usilujúcej 

sa o ušľachtilé, vysoké ciele. Takáto 

vôľa, posilnená úprimnými modlitbami 

je najlepšou ochranou pred 

temnými záhrobnými vplyvmi. 

Energetická ochrana človeka potom 

zosilnie natoľko, že nežiadúce 

sily stratia možnosť naňho pôsobiť. 

Záleží vždy na človeku samom, či 

sa mu to podarí, alebo nie. On je 

totiž pánom svojho osudu. 


hubener@svetgralu.sk 

9 

Svet Grálu 

31 | 2012

ŽIVOT 

Vytúžené dieťa 

… a pochybnosti budúcej matky, ktorá má už po štyridsiatke 

N 

Cornelie Paukert 

aše dcéry boli práve – ako 

sa zvykne hovoriť – „z najhoršieho 

vonku“, môj manžel sa už 

10 

Svet Grálu 

31 | 2012 

tešil na vnúčatá, keď som ho jedného 

dňa prekvapila veľkým želaním. 

Cítila som, že k nám chce 

ešte niekto prísť a už som sa tešila 

na možný prírastok. Manžela však 

moja túžba mať bábätko zaskočila. 

Veď mladosť sme už mali za sebou... 

Ale čo je platné rozumné 

uvažovanie, keď hlas srdca je taký 

silný. A tak som ako 41-ročná opäť 

otehotnela. 

Moje veľké dievčatá boli od radosti 

celé bez seba a nadšene pozorovali 

rast môjho bruška. Od samého 

začiatku bol ten malý ľudský 

duch u nás vítaný a milovaný.

ŽIVOT 

V našom širšom okolí to tak žiaľ 

väčšinou nebolo. Tehotná žena nad 

40 rokov totiž patrí do skupiny rizikových 

rodičiek. Podľa štatistiky 

sa s pribúdajúcim vekom matky 

zvyšuje možnosť porodiť choré 

alebo postihnuté dieťa. S týmito 

informáciami a pochybnosťami 

som sa vtedy stretávala všade 

okolo seba. 

Samozrejme, aj ja som o tom 

uvažovala. V hlave sa mi rojili tisíce 

myšlienok. Čo by to pre našu 

rodinu znamenalo, keby sa nám 

narodilo postihnuté dieťa? Ako by 

som sa rozhodla, keby mi moja lekárka 

na základe takejto diagnózy 

radila prerušenie tehotenstva? 

O tejto možnosti už so mnou hovorila. 

Vedela som preto, že sa musím 

rozhodnúť vopred. 

Každá matka si želá porodiť 

krásne a zdravé dieťatko. Strašia 

ju myšlienky na postihnuté dieťa, 

na každodenné problémy či starosti 

s tým spojené. No najviac 

som sa obávala toho, ako by sa takémuto 

dieťaťu – a aj nám – darilo 

v spolužití s okolím. Veľmi dobre 

som si pamätala deprimujúce zážitky 

zo svojho detstva, keď v našom 

susedstve bývalo postihnuté 

dievčatko. Malo Downov syndróm. 

Vídavala som ho vždy len za ruku 

s mamičkou, ako náhlivo kráčali 

ulicou. Pôsobilo veľmi nezvyčajne 

a my deti sme sa jej vyhýbali. Neskôr 

som pochopila, že našu neistotu 

a obavy vyvolávalo správanie 

sa dospelých, ktorých príklad 

sme nasledovali. Oni si nedokázali 

so svojím súcitom poradiť, preto 

sa radšej placho vyhýbali akémukoľvek 

kontaktu. Postihnutie tohto 

dievčaťa nemohlo byť dôvodom 

mojej stiesnenosti. Vyzerala síce 

inak než my, no iná bola aj moja 

najlepšia priateľka. Bola to dcéra 

z veľmi známej rodiny a vyzerala 

naozaj nepekne. Po tvári sa jej 

tiahol veľký „oheň“ (névus flammeus, 

malformácia ciev – pozn. 

red.) a menil aj jej mimiku. No ju 

som mala rada. Nemala som z nej 

strach, len mi jej bolo niekedy 

ľúto. Hlavne keď sme boli mimo 

nášho dôverného okolia a ona musela 

znášať pohľady cudzích ľudí. 

Za žiadnych okolností by som ju 

nechcela stratiť a jej rodičia istotne 

tiež nie. 

Keď som bola staršia, tiež som 

stretla jednu paniu s Downovým 

syndrómom. Ani ona vo mne nevyvolala 

pocit stiesnenosti, bola 

totiž veľmi srdečná. Od jej rodiny 

som sa dozvedela, že život 

s takto postihnutým človekom prináša 

menšie i väčšie starosti, no 

i mnoho radosti a lásky. Problémy 

mali, ak vôbec, len pri kontakte 

s cudzími ľuďmi. 

Je veľmi smutné, že postihnutí 

ľudia aj v súčasnosti často trpia 

necitlivým zaobchádzaním okolia. 

Pritom práve oni potrebujú veľa 

sily na to, aby si so svojím postihnutím 

poradili, preto by sme im 

mali skôr pomáhať. 

Počas týchto úvah som si ujasnila, 

že by som postihnuté dieťa 

určite neodmietla. Okrem toho 

pevne verím, že každý človek má 

svoj osud. A verím, že pokiaľ svoj 

osud prijme, dostane pomoc a silu 

poradiť si aj s problémami. Naše 

dieťa, ktorého srdiečko klopkalo 

v mojom tele, príde na svet tak, ako 

je pre nás všetkých určené. Takto 

som to povedala aj svojej lekárke. 

Tá mala našťastie pre môj postoj 

porozumenie. Nenútila ma teda 

ani do vyšetrení, ktorými sa zisťuje 

prípadné postihnutie plodu. 

Vtedy som si uvedomila, koľko 

žien je v podobnej situácii. Zúfalo 

hľadajú odpoveď na svoje pochybnosti. 

Aj keď možno samé 

majú dosť odvahy vziať na seba 

všetky ťažkosti a starosti, ak by 

sa rozhodli porodiť postihnuté 

dieťa, často musia čeliť predsudkom. 

Okolie pre ich rozhodnutie 

nemá dostatok porozumenia. Veď 

dnes sa dá takýto problém predsa 

poľahky „vyriešiť“. Koľko duší asi 

stojí smutne na onom svete, pretože 

im bola vzatá možnosť vyvíjať 

sa ďalej na tejto zemi? 

Už dlho pred svojím otehotnením 

som radostne pociťovala 

blízkosť svojho dieťaťa. Bolo to 

ako láskyplný pozdrav z iného 

sveta, tušenie osudového stretnutia. 

A uprostred tehotenstva, keď 

sa dieťa začalo intenzívne hýbať, 

cítila som, že náš hosť je tu. 

Dnes si už nikto z nás nedokáže 

predstaviť, že by tu tá malá živá 

ratolesť nebola. Sme veľmi šťastní 

a vďační, že sa naše dievčatko narodilo 

zdravé. No jedno viem isto: 

aj v kritickej situácii by sme sa pre 

ňu rozhodli srdcom, nie rozumom. 

Lebo ak by sme sa jej vzdali, vzali 

by sme možnosť učiť sa nielen jej, 

ale aj sebe. Myslím si totiž, že je 

veľkým darom spoločný život v rodine, 

kde máme možnosť odstrániť 

naše chyby, slabosti a prekážky, 

čo nám bránia stať sa duchovne 

zrelými ľuďmi. Uprostred láskyplného 

a vzrastajúceho vzájomného 

porozumenia sa oveľa lepšie 

znáša i nutné smutné prežívanie, 

ktoré tiež patrí k nášmu osudu. – 

Často je prospešnejšie, než mnohé 

dobre mienené slová. 

Cornelia Paukert 

paukert@svetgralu.sk 

11 

Svet Grálu 

31 | 2012

TÉMA 

Počujete 

? 

To nie je normálne. 

Všetko sa to začalo obrovským citovým vypätím. Narušením partnerského vzťahu k osobe, 

ktorú dlhé roky považovala za najdôležitejšiu vo svojom živote… Alebo to bolo inak? 

V každom prípade to zašlo až tak ďaleko, že začala počuť hlasy, ktoré nikto iný nepočul. 

A napriek tomu zreteľne a jasne. Lekárska diagnóza by možno znela schizofrénia, sluchové 

halucinácie, alebo iné nevyliečiteľné ochorenie, a odsúdila by ju na trvalé užívanie 

liekov. Dnes už je všetko zase „ako má byť“. Choroba, z ktorej jej pomohol liek nazývaný 

„silná vôľa“ alebo „silné chcenie uzdraviť sa“, ju napokon posilnila. 

SG: Čo ste si mysleli, keď ste prvýkrát 

začuli ten hlas? 

Myslela som si, že počujem svoju 

dušu, akoby zosilnený vnútorný hlas, 

myslela som si, že som to ja, kto hovorí. 

Ale bolo to zvláštne, neobvyklé, 

a hlavne som ten hlas počula tak jasne 

a zreteľne, až som sa divila, že to nepočujú 

i ostatní okolo mňa. 

SG: Povedali ste im o tom? Pýtali 

ste sa, či tiež niečo nepočuli? 

Nie, nepýtala, pretože tie informácie 

boli dosť dôverné a boli určené mne. 

SG: Čo Vám ten hlas hovoril? 

Spočiatku ma viedol k samým dobrým 

veciam, ako napríklad k láske 

k blížnym a k duševnému vzostupu. 

Takže som si myslela, že to, čo sa deje, 

je dobré. Bolo zvláštne, že som mala 

doma knižku o rôznych duševných 

cvikoch. Čítala som ju až neskôr 

a veľmi ma prekvapilo, že tam boli 

cvičenia, ktoré som robila úplne nevedome 

práve v tom čase, keď som začala 

počuť hlas. Dočítala som sa tam, 

že stav vedomia, v ktorom som sa nachádzala 

vtedy ja, nadobudnú ľudia 

až po dlhodobom cvičení. Bolo tam 

opísané, ako správne dýchať, čistiť 

12 

Svet Grálu 

31 | 2012 

auru a podobne. V období, keď som 

takto cvičila, sa diali zvláštne veci. 

Pri modlitbe som sa fyzicky doslova 

roztočila pod vplyvom silnej energie, 

ktorú som pri tom pociťovala. V noci 

som sa pravidelne budila a pri okne 

som cvičila práve tie dychové cvičenia, 

čistila som si auru a pociťovala som 

silné vibrácie. Najsilnejšie zážitky som 

mala pri splne. Zároveň som vedela, 

že môžem hlasu dôverovať, pretože 

ma nikdy pri cvičení nikto nevidel, ani 

nevyrušil – napriek tomu, že nás žilo 

v domácnosti niekoľko ľudí. Všetko to 

na mňa pôsobilo veľmi krásne. Začala 

som sa aj stravovať omnoho ľahšou 

stravou. A podotýkam, nič z toho som 

nerobila zámerne s nejakým konkrétnym 

účelom, všetko to prišlo samo. 

Keď som si šla v noci ľahnúť, pociťovala 

som blaženosť, akoby som bola 

v mori lásky. Vnímala som určité mimoriadne 

schopnosti, napríklad mi 

ruky samovoľne vykonávali masáž, 

ktorú som sa nikde neučila. Zvláštna 

bola aj jazda na bicykli – nemala som 

nad ním kontrolu, akoby ma nenechal 

ísť tam, kam som chcela. 

SG: Napriek tomu ste si mysleli, 

že Vás ten hlas vedie správnym 

smerom? Verili ste mu? 

Áno. Dokonca som sa radila s jedným 

liečiteľom, ktorý ma utvrdil 

v tom, že sa nemám báť, vraj ku mne 

nič zlé prísť nemôže. Vtedy som mu 

dôverovala. 

SG: Ako dlho to trvalo? 

Nepamätám sa presne. Možno rok, 

možno pol roka. Rodina to však najviac 

pociťovala jeden alebo dva mesiace. 

SG: Kedy ste zistili, že to nie je Váš 

hlas, ale cudzí? 

Jedného dňa ma hlas naviedol 

na to, aby som odišla z domu. Bosá 

som sa vydala cez pole, po kamenistej 

a tŕnistej ceste, takže som mala nohy 

do krvi rozdrásané. Navádzal ma aj 

na to, aby som pila vodu z kaluže, vyhodila 

občiansky preukaz i okuliare. 

Domov ma priviezla sanitka. A naši 

priatelia potom povedali – toto nie 

je dobré. To by mohol byť vplyv cudzieho 

ducha. V tej chvíli som pochopila, 

že majú pravdu. 

SG: Čo sa Vám ešte napríklad 

dialo? 

Rozpamätala som sa na svoje minulé 

životy. A nielen svoje, ale i na životy 

mojich najbližších. Mala som v tom 

čase mnoho silných zážitkov i otrasov. 

O niektorých veciach ani nechcem hovoriť. 

Spomínam si, ako som bola veľmi 

smädná, no nesmela som sa celý deň 

napiť. Odvtedy si veľmi vážim vodu. 

Stalo sa aj, že som chcela niečo povedať,

TÉMA 

ale nevyšiel zo mňa ani hlások. Alebo 

som hovorila cudzím hlasom. 

SG: A začali ste s tým bojovať, keď 

ste už pochopili, že Vám to škodí? 

Áno. Začala som si to viac a viac 

uvedomovať. Úteky z domu sa opakovali, 

stále som mala bežať „za Svetlom“. 

Jeden hlas mi hovoril, aby som utiekla 

oknom, čo by bola asi moja smrť, ale 

druhý hlas ma navádzal, aby som šla 

cez dvere. A keď som tak bežala, zrazu 

som si uvedomila, že sa niečo opakuje. 

Niečo, čo nie je správne. Zastavila som 

sa a vrátila sa domov. 

SG: Čo myslíte, prečo Vás hlas navádzal 

na útek? 

Možno kvôli mojej povahe. Mala 

som vo zvyku unikať pred problémami. 

A možno práve v tomto stave 

sa všetky moje vlastnosti – dobré i zlé 

– značne zosilnili. 

SG: Ako si teda dnes vysvetľujete 

všetko to, čo sa Vám dialo? 

Myslím si, že spočiatku to bolo 

všetko správne. Začali sa u mňa prejavovať 

schopnosti, ktoré som nikde 

neštudovala, ani som si ich nepriniesla 

z nejakých ezoterických kurzov. Myslím, 

že to bolo niečo veľmi prirodzené. 

Ale čo sa stalo neskôr? Kde sa stala 

chyba? Vidím to tak, že som asi nebola 

dosť silná a že to zneužili duše 

nízko zmýšľajúcich zosnulých ľudí. 

Verím tomu, že takéto duše striehnu 

na každú príležitosť, aby sa mohli prejaviť. 

A môžu na to využiť práve telo 

človeka, ktorý nie je sám dosť „duchom 

prítomný“. Toto sa stalo mne. 

SG: Vyhľadali ste v tomto stave aj 

lekársku pomoc? 

Áno. Raz som bola na psychiatrii. 

Keď som sa doktorke zverila s tým, 

že počujem hlasy, hneď som zistila, 

že som to nemala robiť. Okamžite 

som vycítila, že mi nebude rozumieť 

a nepochopí ma. A tak to aj bolo. Povedala 

mi, že mám nevyliečiteľnú chorobu 

a že by som mala byť hospitalizovaná. 

Našťastie ma manžel odviezol 

domov a všetko som nakoniec zvládla 

bez liekov. 

SG: Ako sa Vám to podarilo? 

Mala som veľké šťastie. Doma som 

siahla po knižke liečiteľov manželov 

Paloučkovcov Cesta životom. A keď 

som ju prečítala, bolo rozhodnuté. 

Musím ich navštíviť. Hovorila som si, 

že keď mi nepomôžu oni, tak už nikto. 

Veľmi som tomu verila. 

SG: A pomohli? 

Keď sme si objednávali termín liečenia, 

počas telefonátu mi pani Paloučková 

odkázala, aby som začala 

„bojovať“ už teraz. Takže cestou do južných 

Čiech som už bola pripravená 

na liečbu. Paloučkovci sa so mnou najprv 

rozprávali a potvrdili to, čo som 

si už sama myslela, že ma ovplyvňuje 

cudzia duša. Po liečení mi predpísali 

zmenu stravy, ktorá mala zmeniť vyžarovanie 

mojej krvi – aby tak vplyv 

nežiadúceho hosťa úplne zmizol. A tak 

som od toho dňa jedla len predpísanú 

stravu a dodržiavala jedálny lístok tak 

striktne, že som si nedovolila ani malinkú 

papričku, ktorá v ňom nemala 

byť… 

SG: Takže strava Vás uzdravila? 

Nebola to len strava a liečenie u Paloučkovcov, 

ktoré prebiehalo dokonca 

i na diaľku, ale predovšetkým silná 

vôľa, silné chcenie vyliečiť sa. Bol to 

najťažší boj môjho života. Namiesto 

užívania liekov som musela spoznať 

samu seba, smutnú bytosť, ktorá 

sa trápi a potrebuje pomoc. I keď pri 

mne boli moji blízki, cítila som sa osamelá. 

Asi preto, že ten boj som musela 

vybojovať sama. Hlavne preto 

som sa sústredila sama na seba. Vedela 

som, že sa musím uzdraviť a že musím 

na seba myslieť. A keď sa mi začalo dariť 

lepšie, túžila som už zase pomáhať 

druhým. 

… 

Najhoršie na tom všetkom bolo, 

že som mala pocit, akoby mi umierala 

duša. Bola som zmierená so smrťou 

fyzickou, ale pocit, že strácam dušu, 

bol strašný. To už nikdy nesmiem zažiť. 

A veľmi mi pomáhali modlitby blízkych 

– tie som cítila. A našťastie mám 

veľa príbuzných. 

SG: Ako dlho trvala liečba? Máte už 

od tých čias pokoj? 

Neviem, ako dlho presne trvala. Pokoj 

som mala postupom času čoraz 

väčší, ale ešte nie úplne. Ešte niekoľko 

rokov ma z času na čas akoby niečo 

štuchlo. To považujem za určité dozvuky 

tejto „choroby“. 

SG: Málokedy sa končia podobné 

príbehy happyendom. Vám sa to podarilo. 

Čo Vám toto „ochorenie“ dalo 

do života? 

Ako sa hovorí, čo ťa nezabije, to ťa 

posilní. A to vystihuje všetko. Učím 

sa chápať iných ľudí, vcítiť sa do nich, 

brať ich takých, akí sú a nechcieť ich 

meniť. Pri tej silnej vnímavosti a citlivosti 

k druhým bolo niekedy dosť 

ťažké byť v styku s určitými ľuďmi. 

Rovnako ako boli oblažujúce krásne 

vibrácie, tak ma negatívne vibrácie niektorých 

ľudí priamo zraňovali. Musela 

som sa proti nim chrániť, akoby sa celá 

zabaliť do „vajíčka“. Neskôr sa všetko 

tak napravilo, že už som túto ochranu 

nepotrebovala, pretože som začala využívať 

lásku. Láska k jednému človeku 

sa u mňa premenila v lásku, ktorá zahŕňa 

omnoho viac. Spoznala som aj 

svoje slabosti a na nich som sa mohla 

učiť a učím sa dodnes. Celý život beriem 

odvtedy ako školu. 

Rozhovor so ženou, ktorá počula hlasy, 

je anonymný. 

13 

Svet Grálu 

31 | 2012

TÉMA 

Problém nie je v komunikácii 

s jemnejšou realitou, 

ale so zlým zdrojom. 

Na ženu z predchádzajúceho rozhovoru si liečiteľ MUDr. Jan Palouček dobre pamätá. 

Nebol to jeho prvý, ani posledný prípad tohto druhu. Vysvetľuje, že obrovskú úlohu 

pri liečení týchto stavov zohráva poznanie zmyslu života. „Človek nemôže rozvinúť 

všetku svoju silu skôr, dokiaľ nemá presnú predstavu o súvislostiach medzi ním a neviditeľným 

svetom,“ hovorí v nasledujúcom rozhovore. 

SG: Spomínate si na túto pacientku? 

JP: Áno. Začalo tak jedno veľmi 

pekné priateľstvo, ktoré trvá dodnes. 

SG: Ako by ste určili jej diagnózu 

v období, keď k vám prvýkrát prišla? 

JP: Lekársky by som jej stav vysvetlil 

ako psychózu sprevádzanú sluchovými 

halucináciami. Napriek tomu, 

že som sa vtedy zaoberal alternatívnou 

medicínou len krátko, uvedomoval 

som si, kde majú halucinácie svoj 

skutočný pôvod. 

SG: Kde majú halucinácie skutočný 

pôvod? 

JP: Z lekárskeho hľadiska majú 

všetky psychické prejavy, či už normálne 

alebo patologické, svoj pôvod 

v hmote mozgu. Pre lekára je človek 

jednotka ohraničená kožou a komunikujúca 

s okolím piatimi zmyslami. 

Tejto predstave sa stavia na odpor, 

okrem iného, rad skutočností odohrávajúcich 

sa v súvislosti s klinickou 

smrťou. V priebehu klinickej smrti 

majú pacienti preukázateľne vyradené 

všetky zmysly a nemali by z hľadiska lekárskej 

vedy vnímať vôbec nič. V protiklade 

k tomuto tvrdeniu dochádza však 

14 

Svet Grálu 

31 | 2012 

k pravému opaku – vnímajú okolitý 

svet omnoho živšie. Dochádza u nich 

dokonca k rozšíreniu zmyslového vnímania, 

ktoré im umožňuje prežívať 

udalosti odohrávajúce sa i na vzdialených 

miestach. Tieto výpovede možno 

následne overiť ako pravdivé. Pretože 

sa tieto zistenia neustále opakujú a zaznamenáva 

ich stále väčší počet lekárov, 

stávajú sa tieto okolnosti vedeckým 

dôkazom o existencii iného sveta 

a tým aj dôkazom o existencii ľudskej 

duše. Hoci sa doteraz žiadny z týchto 

lekárov neodvážil uvedenú skutočnosť 

jasne pomenovať, ich opatrné formulácie 

obsahujú jasný odkaz. 

SG: Môžete to bližšie vysvetliť? 

JP: Očividne teda komunikuje človek 

s okolitým svetom vo väčšom rozsahu, 

než ako to pripúšťa päť zmyslov. 

Toto by malo byť základom pri 

posudzovaní mnohých javov nielen 

v psychiatrii. 

Pri opätovnom návrate duše do tela 

po úspešnej resuscitácii sa vnímanie 

opäť zúži. Väčšia časť reality je 

opäť odfiltrovaná piatimi zmyslami, 

ktoré nie sú schopné ju zachytiť. Neznamená 

to však, že vláda telesných 

zmyslov v bdelom stave je absolútna, 

pretože schopnosť vnímania jemnejšej 

reality tak, ako sa prejavuje pri klinickej 

smrti, zostáva v podstate zachovaná. 

Len nedochádza k prenosu 

týchto jemnejších informácií do tých 

oblastí mozgu, ktoré nám sprostredkúvajú 

zmyslové vnemy. Za určitých 

okolností k tomu však môže dochádzať. 

To znamená, že mozgové centrá 

zmyslových orgánov sú prístupné 

nielen z jednej strany, ale i „z druhej“. 

SG: Ako k tomu môže dôjsť? 

JP: Za „bežného pochodu“ sú zdrojom 

podnetov pre mozog zmyslové 

orgány ako také. Ak sú však určité 

oblasti mozgu plne funkčné, čo nie 

je u dnešných ľudí častý jav, môžu 

sa do vedomia prenášať i také informácie, 

ktoré zaznamenali zmyslové 

orgány jemnejšieho tela. Vzniká tak 

most prenášajúci podnety „z druhej 

strany“ až k mozgovým centrám 

hrubohmotných zmyslových orgánov. 

Tieto podnety bývajú označované 

ako mimozmyslové, čo však 

nie je správne, pretože ich zdrojom 

sú zmyslové orgány jemnejšieho tela. 

V mozgu sa potom podnety spracovávajú 

obvyklým spôsobom – vzniká 

zrakový, sluchový, čuchový alebo iný 

vnem. Tieto neobvyklé vnemy vznikajúce 

bez obvyklého podnetu nazývame 

halucinácie. 

SG: Odborníci hovoria, že halucinácie 

patria medzi poruchy vnímania,

TÉMA 

že ide o vnemy bez existujúceho podkladu. 

Pokiaľ ste v miestnosti sám 

a počujete, že vám ktosi niečo hovorí, 

ide o halucináciu. Tým ľuďom sa jednoducho 

neverí. Pritom práve zmieňované 

sluchové halucinácie patria 

k najčastejším. Ľudia počujú slová, 

vety, hlas im prikazuje, čo majú alebo 

nemajú robiť… 

JP: Je to tragikomická alebo skôr 

tragická situácia. Ľudia vnímajúci 

jemnejšiu realitu sú označovaní 

za bláznov, zatiaľčo druhí, ktorí 

sa rozhodli, že jemná realita neexistuje, 

diktujú z pozície odborníkov 

tým prvým liečebné opatrenia. Nechápavosť 

tu bola úradne povýšená 

na platnú normu. 

Osoby prichádzajúce do styku 

s umierajúcimi ľuďmi sú často svedkami 

kontaktov s oným svetom. 

Umierajúci človek vníma stále jasnejšie 

svet, do ktorého sa chystá vstúpiť. 

Z prejavov umierajúcich ľudí je zrejmé, 

že niekoho vidia, počujú alebo s niekým 

hovoria. Odborný personál posudzuje 

tieto javy najčastejšie z hľadiska 

vedy – umierajúci človek hovorí jednoducho 

„z cesty“ alebo má halucinácie. 

Je to však reálne existujúci svet, 

s ktorým umierajúci komunikuje. Je 

to realita, ktorú by každý ošetrujúci 

mal nielen uznávať, ale predovšetkým 

podľa nej aj konať. 

Ak chceme smrť prirovnať k narodeniu 

na onen svet, ktorým aj skutočne 

je, potom by pri tomto prechode 

mali asistovať ľudia znalí veci. Je to 

podobné ako pri pozemských pôrodoch. 

Tie predsa takisto nevedú okoloidúci, 

ktorí o pôrode nikdy nič nepočuli. 

Odborný prístup pri liečení stavov 

spojených s halucináciami je obdobný. 

Lieči sa chorý mozog, hoci môže byť 

úplne zdravý. Vychádza sa z predpokladu, 

že halucinácie majú svoj zdroj 

v mozgu, hoci ich skutočným zdrojom 

je reálny dej zachytený citlivou časťou 

mozgu. Pretože používané chemické 

lieky menia vyžarovanie krvi a blokujú 

normálnu činnosť nervového systému, 

halucinácie sa postupne zmierňujú 

až celkom ustávajú. Avšak tým 

nenastáva uzdravenie. 

SG: Čo spôsobujú tieto halucinácie? 

Čo je vlastne nesprávne? 

JP: Halucinácie nie sú v takomto 

prípade spôsobené poruchou mozgu, 

pretože ten môže fungovať správne, 

niekedy dokonca lepšie, než u ostatných 

ľudí. Halucinácia je označenie 

pre vnem inej reality, ktorá je jemnejšieho 

druhu. Schopnosť vnímať 

túto realitu nemožno preto bez rozlišovania 

označovať ako patologický 

jav, pretože k nemu môže dochádzať 

i pri plnom zdraví. Problémom je tu 

skôr úroveň komunikácie, to znamená 

úroveň „partnera“. Ak chceme nazývať 

jemnejšiu realitu oným svetom, je 

potrebné vedieť, že onen svet ponúka 

nespočetne veľa možností na nadviazanie 

vzťahov čistých, ale aj zlých. 

Voľbu vykonáva každý človek už svojím 

povahovým založením, svojimi 

slabými i silnými stránkami. Dalo by 

sa povedať, že povaha každého človeka 

vytvára druh mostu k onomu 

15 

Svet Grálu 

31 | 2012

TÉMA 

svetu, po ktorom k nemu prichádzajú 

pozvaní hostia. Toto sa týka všetkých 

ľudí, zdravých i chorých. Ak je nejaká 

povahová črta alebo sklon príliš 

vystupňovaný, dá sa to vo vzťahu 

k onomu svetu prirovnať k širokej 

a dobre upravenej ceste. Potom môže 

zodpovedajúci vplyv z onoho sveta nečakane 

zosilnieť a postihnutý človek 

potom už nie je schopný ubrániť sa. 

SG: Takže na toho človeka potom 

môže pôsobiť cudzí duch z „onoho 

sveta“? 

JP: Áno. Zdá sa to hrozné, ale v podobnom 

spojení žije bez výnimky 

každý človek od svojho narodenia 

až do smrti. Človek toto spojenie pociťuje 

ako svoj vnútorný hlas, svoje svedomie, 

alebo aj ako naliehanie, nutkanie, 

našepkávanie či potrebu. Každý 

z nás má predsa nejakú povahu a vlastnosti. 

Len sme si zvykli na nesprávnu 

predstavu, že sa vo svojom vnútornom 

svete môžeme izolovať a prerušiť kontakty 

s realitou. S viditeľnou realitou 

snáď, ale s jemnejšou realitou nikdy. 

Každé vnútorné hnutie a každá silnejšia 

myšlienka nás okamžite spája s rovnorodými 

vplyvmi z onoho sveta. Všetci 

ľudia už neraz zažili, ako niektorá 

z ich zlých vlastností náhle zosilnela 

až sa stala neovládateľnou. Väčšina 

ľudí už takisto dostala nejaký nápad, 

alebo pocítili nevysvetliteľnú zmenu 

nálady. Prisudzujú to potom všetkým 

možnými okolnostiam, len nie tej jedinej 

správnej. Prežijú niečo „na vlastej 

koži“, presne vnimajú, čo sa v nich 

odohráva, ale odmietajú pripustiť, 

že sa do toho vložil ešte niekto iný. Je 

potom veľmi bizarné, keď takíto ľudia 

popierajú existenciu onoho sveta a vyžadujú 

o ňom dôkazy, napriek tomu, 

že sú s ním v každodennom čulom 

kontakte a mohli by z vlastnej skúsenosti 

o jeho existencii dlho rozprávať. 

Pretože sa však domnievajú, že ich nápady, 

myšlienky, nálady a vôbec celý ich 

16 

Svet Grálu 

31 | 2012 

vnútorný život je výhradne ich vlastným 

dielom, považujú ho za hermeticky 

uzavretú oblasť, do ktorej nikto 

iný nemá prístup. Z tohto dôvodu musia 

potom hľadať príčiny mnohých javov 

vo svojej vlastnej hlave a dôjsť k záveru, 

že je chorá. Pokiaľ by si uvedomili, 

že tieto javy majú svoj pôvod v komunikácii 

s neviditeľnou realitou, zmenilo 

by to celý ich život. 

V našom prípade išlo o vystupňovaný 

vplyv z onoho sveta, ktorému 

sa pacientka v dôvere otvorila a nechala 

sa ním ovládať. 

SG: Ako by mala vyzerať liečba 

týchto stavov? Ako by mali lekári 

postupovať? 

JP: Hlavné úsilie lekárov pri liečbe 

týchto stavov by sa malo zamerať 

na dve veci. Po prvé na zmenu vyžarovania 

krvi, ktorú je možné docieliť dlhodobejšou 

úpravou stravy. Po druhé 

na osobnostný rozvoj pacienta, ktorým 

nie sú mienené len povahové črty, 

ale predovšetkým predstava o živote 

a jeho zmysle. K tejto predstave má 

patriť aj obraz o neuveriteľne tesnom 

prepojení tohto a onoho sveta v nás samých. 

Náš vnútorný život sa formuje 

s bohatým prispením onoho sveta. 

Preto by sme ho mali brať do úvahy 

i pri liečbe tzv. duševných porúch. 

SG: Existujú aj halucinogénne 

stavy, ktoré si ľudia privodia drogami 

alebo liekmi… 

JP: V týchto prípadoch nejde, samozrejme, 

o zlepšenie funkcie určitých 

častí mozgu v tom zmysle, ako 

som sa už zmienil. Tieto stavy sú skôr 

predstupňom klinickej smrti, lebo 

rozšírenie vnímania nastáva vplyvom 

útlmu základných mozgových funkcií. 

Následkom tohto násilného telesného 

umŕtvenia dochádza k čiastočnému 

vypudeniu duše z tela. Tak sa vytvárajú 

skutočne patologické podmienky 

pre vnímanie jemnejšej reality. 

SG: Ale vráťme sa opäť k „našej pacientke“. 

Halucinácia sa môže ako 

príznak vyskytovať pri rôznych psychických 

ochoreniach. Išlo v jej prípade 

o tzv. schizofréniu? 

JP: Domnievam sa, že nešlo o schizofréniu, 

ale o stav veľmi podobný. 

Pacientka sa vo svojom konaní vždy 

sama rozhodovala. Hoci naliehanie 

z onoho sveta bolo veľmi imperatívne, 

zostala jej možnosť voľby. Vďaka tomu 

sa mohla vzoprieť k aktívnemu odporu 

a nakoniec aj presadiť svoju skutočnú 

vôľu. 

SG: Čo ste jej vtedy odporučili? 

Ako vyzeralo jej liečenie? 

Zmenu stravy a myslenia. K tej 

zmene myslenia musím dodať, že pacientka 

bolo od začiatku veľmi dobre 

orientovaná. Rýchlo si uvedomila, 

proti komu stojí a čo musí sama urobiť. 

Išlo predovšetkým o rozvinutie vlastnej 

vôle. Tak sa jej podarilo postupne 

rozložiť most k onomu svetu a definitívne 

zamedziť votrelcovi prístup. 

Stala sa silnou osobnosťou s otvoreným 

srdcom a pozorným rozumom. 

Zostala naďalej veľmi vnímavá, ale 

mosty k onomu svetu sú už vystavané 

iným smerom. 

SG: Bol jej stav vážny? 

JP: Na začiatku bol jej stav veľmi 

vážny. Chcem tu ešte raz zdôrazniť, 

akú obrovskú úlohu zohráva pri liečení 

týchto stavov pochopenie zmyslu 

života. Človek nemôže rozvinúť 

všetku svoju vôľu skôr, dokiaľ nemá 

presnú predstavu o súvislostiach medzi 

ním a neviditeľným svetom. Nedokáže 

sa nikdy víťazne postaviť proti 

neznámemu, pretože to, čo mu je neznáme, 

pre neho ani neexistuje. 

Som dnes presvedčený o tom, že základným 

predpokladom úspešnej 

liečby u tejto pacientky bola znalosť 

knihy Vo Svetle Pravdy. 

Redakcia Sveta Grálu

OSOBNOSŤ 

Em anuel 

Swedenborg 

vedec a mystik 

Jan Buchta 

eď som sa vo svojich pätnástich 

K rokoch prvýkrát stretol s knihou 

Nebo a peklo od E. Swedenborga, 

stala sa pre mňa zjavením. 

Neskôr som si kládol otázku, ako je 

možné, že o jeho rozsiahlom diele, 

ktoré tvorí okolo 150 kníh, článkov 

a pojednaní, ako aj o ich geniálnom 

autorovi sa vôbec nevie. O jeho vedeckých 

prínosoch sa dokonca nedozvieme 

ani v škole. 

V určitom zmysle si túto otázku 

kladiem dodnes, i keď teraz viem, 

že aj dnes ak niekto nejde v hlavnom 

prúde a nie je spojený s akoukoľvek 

väčšou skupinou ľudí – cirkvou, spoločenstvom, 

či hnutím – je považovaný 

za čudáka. A on pritom nemal 

17 

Svet Grálu 

31 | 2012

OSOBNOSŤ 

v úmysle opustiť hranice tejto skupiny, 

iba ich posunúť, obohatiť myšlienkový 

obsah o niečo nové. Také 

bolo podľa môjho názoru i Swedenborgovo 

poslanie – obrodiť kresťanstvo 

– priniesť nové podnety z duchovnej 

reality. 

Emanuel Swedenborg bol jedným 

z posledných polyhistorov. Narodil 

sa 29. januára 1688 v Stockholme 

Jesperovi a Sáre Swedenborgovým. 

Otec bol inteligentný človek 

a horlivý duchovný protestantskej 

cirkvi. Neskôr sa stal biskupom 

v Skare, a kráľovná Ulrike Eleonora 

ho dokonca povýšila do šľachtického 

stavu. Vo funkcii biskupa slúžil 

aj ako kaplán kráľovskej rodiny 

a mal tak voľný vstup do najvyšších 

spoločenských a politických kruhov 

Švédska. Pod otcovým vedením 

sa atmosféra v rodine vyznačovala 

úctou k náboženstvu. 

Ako jedenásťročný vstúpil mladý 

Emanuel na univerzitu v Uppsale. 

Neskôr sa rozhodol pre štúdium filozofie, 

ktoré zahŕňalo i vedu a matematiku. 

Po desaťročnom štúdiu 

vo Švédsku odchádza na rozsiahlu 

študijnú cestu, kde sa zoznamuje 

s fyzikou, astronómiou a s väčšinou 

ďalších prírodných vied. Nevynechá 

ani stretnutie s praktickou 

mechanikou a zaujíma sa o remeslá 

(hodinárstvo, knihovníctvo, rytectvo 

alebo aj konštrukciu dychových 

nástrojov). Na svojich cestách 

sa stretáva aj s radom popredných 

vedeckých osobností. Tak študoval 

do svojich 35 rokov, sprevádzaný otcovými 

slovami: 

„Prosím ťa, aby si sa bál a miloval 

Boha nadovšetko, pretože bez tejto 

bázne je všetok ďalší výcvik, všetko 

štúdium a učenie bezcenné a celkom 

škodlivé.“ 

Je zaujímavé, že už o 7 rokov skôr, 

v roku 1716, menuje kráľ Karol XII. 

talentovaného vedca do úradu mimoriadneho 

poradcu Kráľovského 

kolégia baní, najdôležitejšieho švédskeho 

priemyselného odvetvia. Swedenborg 

sa stal aj členom Banskej 

rady. 

Od roku 1719 sa začala aj Swedenborgova 

spoločenská kariéra; pokračovala 

viac než päťdesiatročnou 

Swedenborgova osobnosť je žiarivým príkladom človeka úprimne pracujúceho na tom, čo je skutočným zmyslom ľudského bytia: 

byť spojovacím článkom medzi duchovným svetom a svetom hmotným. Samozrejmosť a ľahkosť, s ktorou v prvej časti svojho 

života vnikal do potrieb praktického sveta vedy, techniky a správy štátu, prezrádza inšpiráciu zo zdroja poznania. Taká inšpirácia 

nepotrebuje namáhavé učenie naspamäť, ale rýchlo chápe usporiadanie vecí a pôsobenie zákonitostí, ktoré nimi hýbu. Veď napríklad 

technika je vlastne využitie prírodných zákonov, techniku neprehovoríš ani neoklameš šikovnými slovami. Na rozdiel od nevedomých 

a nemúdrych ľudí, ktorí sa dajú oklamať rečami politikov, obchodníkov a vôbec rečníkov, si technika robí svoju prácu 

s neomylnosťou, vzbudzujúcou rešpekt. 

Ak pozeráme na druhú časť jeho života, v ktorej sa zaoberal rýdzo duchovnými súvislosťami, musíme si s úctou povedať: hľa, 

čoho je schopný ľudský duch, aké schopnosti sú pripravené pre človeka, ktorý sa im otvorí svojou pokorou a pracovitosťou. Škoda, 

že takých ľudí nie je oveľa viac, ako inak by vyzeral ten dnešný chorý svet. 

Ale do tretice môžeme v názoroch Emanuela Swedenborga vypozorovať ten veľký rozdiel medzi múdrosťou Božou a múdrosťou 

ľudskou. Múdrosť Božia môže byť iba zjavená, teda oznámená alebo zvestovaná osobnosťou, prichádzajúcou z Božstva, ako bol 

Syn Boží Ježiš Kristus. Múdrosť ľudská je aj pri najväčšej inšpirácii len vedením tvora, ktorý je sám iba dielom Stvoriteľa, a to len 

neveľkou čiastočkou mocného diela a s neveľkou schopnosťou chápania. Tak, ako mravec nepochopí slnečnú a planetárnu sústavu, 

alebo sa nenaučí matematiku, nepochopí ani človek celú veľkosť sveta, dokáže si o nej urobiť len približný obraz. Čo je vyššie, než 

jeho rozlišovacia schopnosť, to spravidla označuje za Boha. 

Swedenborg tak napríklad nevedel, že nemôže hovoriť priamo s Bohom a že Boh neprebýva v človeku, nie je v ňom plne prítomný. 

Keby Boh vo svojej mocnosti urobil jediný krok bližšie k Zemi, zhorel by celý vesmír v žiare nesmiernej energie, ktorú zo seba Stvoriteľ 

vyžaruje. K zostúpeniu na Zem, ako to urobil Ježiš, boli potrebné zvláštne nesmierne prípravy, oddelenie časti z Boha a zostup 

tejto časti mnohými úrovňami, ležiacimi medzi Božstvom a naším vesmírom. Swedenborg teda bezpochyby hovoril so zomretými 

ľuďmi, prebývajúcimi na onom svete, tak ako je to v usporiadaní sveta bežné. Aj títo zomretí ľudia boli vo svojom vedení čiastoční 

a sami chápali veci len po hranice svojej zrelosti a možností. 

Swedenborgovo učenie má teda na jednej strane veľkú prednosť jasne sformulovaných slov, prinášanie duchovného poznania 

sem dolu na Zem, ale na druhej strane je obmedzené hranicami ľudskej čiastočnosti a môže i pri najlepšej snahe obsahovať aj omyly. 


18 

Svet Grálu 

31 | 2012

OSOBNOSŤ 

službou v Snemovni lordov, kde – 

aj keď nebol pohotovým rečníkom 

– mnohokrát vystúpil so svojimi 

názormi na národnú ekonomiku, 

štruktúru daní, či zahraničnú politiku 

alebo využívanie prírodných 

zdrojov. 

Zhrnutie Swedenborgovho verejného 

života by nebolo úplné, keby 

sme opomenuli jeho prácu inžinierskeho 

poradcu, ktorej sa venoval 

na žiadosť kráľa Karola XII., 

nadšeného jeho editorskou prácou 

pre vedecký časopis Daedalus. 

V kráľovských službách Swedenborg 

zastával miesto stavebného 

dozorcu na niekoľkých dôležitých 

verejných stavbách. Bol poverený 

spracovaním projektov a realizáciou 

stavieb nového typu suchého 

doku, plavebných kanálov, strojov 

na spracovanie zdrojov soli a systému 

na prepravu veľkých vojnových 

lodí po súši. Ukázal aj tvorivý 

talent, keď nakreslil realistické skice 

budúcich strojov vrátane lietadla, 

ponorky, parného stroja, vzduchovej 

pušky alebo stáložiarnych kachlí. 

Ako vidíme, Swedenborgovu vedeckú 

myseľ zaujímalo odhaľovanie 

zákonov z celého spektra vtedajšej 

vedy, a to nielen ako študenta, ale aj 

ako aktívneho bádateľa a teoretika. 

Najviac sa však zaoberal oblasťou 

metalurgie a biológie človeka (napr. 

nervový systém a zmyslová psychológia). 

Swedenborg mal aj dva hlavné filozofické 

záujmy: kozmológiu a prirodzenosť 

ľudskej duše, o ktorých 

pojednáva vo svojich vedeckých textoch. 

Z oblasti astronómie pochádza 

napríklad jeho teória o vzniku a vývoji 

slnečnej sústavy, ktorú spolu 

s doplneniami I. Kanta a P. S. Laplaceho 

používame dodnes. 

Na úspešného učenca, vynálezcu 

a politika však čakala udalosť, ktorá 

mala od základu zmeniť jeho život. 

Začalo sa to počas rokov 1744 a 1745; 

začalo sa uňho objavovať množstvo 

vízií a snov, ktoré ho hlboko ovplyvňovali, 

o čom vypovedajú jeho denníky, 

do ktorých zaznamenával 

svoje pocity a zážitky. V apríli roku 

1745 potom zažíva v Londýne prenikavú 

skúsenosť, keď sa mu zjavuje 

bytosť, ktorá s ním hovorí o potrebe 

prostredníka, pomocou ktorého by 

sa Boh mohol opäť zjaviť ľuďom, podobne, 

ako v prípade biblických zjavení 

Starého zákona. 

Swedenborg chápe túto udalosť 

ako osobné povolanie, aby priniesol 

svetu nové zjavenia, a od tejto chvíle 

sa až do svojej smrti cele venuje teologickému 

dielu. 

Odvtedy sa mu postupne, avšak 

neobyčajne rýchlo otvára a sprístupňuje 

duchovný svet. Za dva roky dosahuje 

tento kontakt takú intenzitu, 

že je schopný pri plnom vedomí pobývať 

v oboch svetoch súčasne. 

Swedenborg o tom píše: „Od toho 

dňa som zanechal všetky svetské vedy 

a pracoval som na duchovných záležitostiach 

tak, ako mi Pán nariadil 

písať. Pán mi potom často denne 

otváral môj telesný zrak, takže 

som uprostred dňa mohol vidieť 

do druhého sveta a v stave úplnej 

bdelosti hovoriť s anjelmi a duchmi.“ 

Tieto dva roky znovu usilovne 

študuje aj Bibliu v jej originálnom 

znení a potom začína vydávať svoje 

najrozsiahlejšie duchovné dielo Arcana 

Coelestia (Nebeské tajomstvá, 

spolu 8 zväzkov o približne 7000 

stranách), ktoré má v podtitule 

vetu: „Nebeské tajomstvá…, ktoré 

boli videné vo svete duchov a v nebi 

anjelov.“ 

Prvých 14 rokov vydával Swedenborg 

svoje spisy anonymne, ale 

v júli 1759 sa stala udalosť, ktorá ho 

Swedenborgova teológia je vznešená... on jediný umožňuje človeku dotknúť 

sa Boha. Vrátil som sa k Swedenborgovi po rozsiahlom štúdiu všetkých náboženstiev... 

Swedenborg nepochybne zhrnuje všetky náboženstvá – alebo skôr 

jedno – náboženstvo ľudstva. 

(Honoré de Balzac, francúzsky spisovateľ) 

spojila s jeho prácami aj v očiach 

verejnosti. V meste Gothenburg, 

ktoré je vzdialené asi 480 kilometrov 

od Stockholmu, bol Swedenborg 

s priateľmi na večeri v dome 

bohatého miestneho obchodníka 

Williama Castela. Počas jedla Swedenborg 

zbledol a znervóznel, vyšiel 

na chvíľu do záhrady a potom 

sa vrátil so správou, že v Stockholme, 

neďaleko jeho domu, vypukol 

veľký požiar. Povedal, že požiar 

sa rýchlo šíri, a prejavil strach 

o niektoré svoje rukopisy, ktoré má 

v dome. Konečne, o ôsmej hodine 

večer povedal s úľavou: „Vďaka 

Bohu! Požiar už uhasili – len tri 

domy od môjho!“ 

Swedenborgova zjavná jasnozrivosť 

prítomných veľmi zaujala, ale 

aj znepokojila, pretože niektorí 

z hostí mali v Stockholme domy 

alebo priateľov. Ešte v ten večer jeden 

z hostí hovoril o tejto príhode 

s miestnym guvernérom, ktorý požiadal 

Swedenborga, aby mu celú 

udalosť vylíčil. Druhý deň, v nedeľu, 

Swedenborg guvernérovi detailne 

porozprával o pôvode a šírení 

požiaru a o prostriedkoch, ktorými 

ho uhasili. Zvesť o údajnom požiari 

sa po Gothenburgu rýchle šírila 

a stala sa pochopiteľne témou vášnivých 

rozhovorov. 

19 

Svet Grálu 

31 | 2012

OSOBNOSŤ 

Nikto nemôže činiť skutočné dobro zo seba 

Takmer nikto v dnešnej dobe nevie, či dobro, ktoré činí, je od neho alebo od Boha, pretože cirkev oddelila vieru od lásky 

k blížnemu a dobro je vecou tejto lásky. Človek dáva chudobným, pomáha postihnutým, obdarováva kostoly a nemocnice, 

podporuje cirkev, svoju krajinu a svojich spoluobčanov, oddane chodí do kostola, zbožne tam načúva a modlí sa, číta Slovo 

a pobožné knihy, premýšľa o svojej záchrane – nevie však, či to všetko činí od seba, alebo od Boha. Môže tak činiť ako z Boha, 

tak zo seba. Ak takto činí z Boha, sú jeho skutky dobré; ak takto činí zo seba, dobré nie sú. Niektoré dobrá konané zo seba sú 

dokonca očividne zlé, ako napríklad pokrytecké dobrá, ktoré sú klamné a podvodné. 

Dobrá z Boha a dobrá zo seba možno prirovnať ku zlatu. Zlato, ktoré je zlatom zo svojej podstaty a nazýva sa čistým zlatom, 

je dobré; zlato zmiešané so striebrom je tiež zlato, ale je dobré podľa pomeru zmiešania. Menej dobré je zlato v zliatine 

s meďou. Umelo vytvorené zlato, ktoré sa pravému zlatu iba podobá farbou, však nie je dobré, pretože v ňom nie je žiadna 

substancia zlata. Existujú aj pozlátené materiály – napr. pozlátené striebro, meď, železo, cín, olovo a aj pozlátené drevo a pozlátený 

kameň, ktoré sa tiež môžu na prvý pohľad javiť ako zlato; zlatom však nie sú a ich hodnota je preto daná hodnotou 

umeleckej práce, hodnotou pozláteného materiálu alebo cenou zlata, ktoré môže byť zoškriabané. Tieto hodnoty sa líšia 

od vlastného zlata tak, ako šaty človeka od vlastného človeka. Zlatom môže byť pokryté aj spráchnivené drevo, škvara alebo 

napríklad aj mrva – také zlato potom možno prirovnať k farizejskému dobru. 

Veda umožnila človeku poznať, ktoré zlato je dobré čo do svojej substancie a ktoré je zliatinou, podvrhom či pozlátením; 

neumožnila mu však poznať, či dobro, ktoré činí, je dobrom zo seba. Ľudia iba vedia, že dobro od Boha je skutočným dobrom 

a dobro od človeka dobrom nie je. Preto táto znalosť musí byť zjavená – vedieť, či dobro konané človekom je alebo nie je 

od Boha, je totiž v záujme záchrany človeka. Najprv si však povedzme niečo o dobrách. 

Emanuel Swedenborg 

Podrobná správa o požiari prišla 

z Obchodnej rady zo Stockholmu 

až v pondelok večer. Keďže sa zhodovala 

so Swedenborgovou výpoveďou, 

podnietila o jeho osobu 

nevšedný záujem, a zanedlho vyšlo 

najavo aj jeho autorstvo Neba 

a Pekla a Nebeských tajomstiev. 

O Swedenborgovej teológii by sme 

mohli hovoriť aj ako o teológii skúsenosti 

alebo teológii zážitku. V názvoch 

jeho diel nájdeme výrazy ako 

„podľa videného a počutého“ alebo 

„anjelská múdrosť o Božskej láske, 

múdrosti, atď.“. Swedeborg rozhodne 

nebol tým, ktorý by poznatky 

z duchovného sveta nekriticky prijímal 

a považoval ich automaticky 

za pravdivé. Práve naopak. V rozhovoroch 

s duchmi neraz oponoval 

ich názorom, aby im potom jasne 

vysvetlil, ako sa mýlia a ničomu nerozumejú. 

Jeho prehlásenia o duchovnom 

svete sa mnohým zdali nezmyselné, 

ale tí, ktorí sa s ním stretli a mali 

20 

Svet Grálu 

31 | 2012 

možnosť s ním hovoriť, nemohli 

o ňom povedať skutočne nič nepriaznivé. 

Jeho rozprávania o rozhovoroch 

s duchmi prijímali síce rozpačito, 

ale na druhej strane usúdili, 

že je to uvoľnený, jemný a láskavý 

muž so zmyslom pre humor. 

Na sklonku života, v roku 1769, 

sa Swedenborg vrátil do Švédska – 

okrem iného aj preto, aby sa hájil 

proti obvineniu z kacírstva, ktoré 

proti nemu vzniesli niektorí duchovní 

luteránskej štátnej cirkvi. 

Jeho protivníci, žiaľ, dosiahli väčšinu 

toho, po čom túžili. Swedenborgovi 

priaznivci v klére museli 

prestať s používaním jeho učenia 

a colníci dostali príkaz skonfiškovať 

jeho knihy a stiahnuť ich z obehu. 

Tieto neblahé okolnosti mu však 

našťastie nebránili v dokončovaní 

rozhodujúceho diela jeho teologického 

obdobia, ktoré ho celkom pohltilo. 

Toto jeho vrcholné dielo pod 

názvom Pravé kresťanské náboženstvo 

vyšlo v roku 1771 v Holandsku. 

Posledné dni svojho života prežil 

Emanuel Swedenborg v Anglicku, 

kde jednému nedôverčivému, pýtajúcemu 

sa na jeho dielo odpovedal: 

„…Až vstúpiš do večnosti, uvidíš 

všetko, a potom si ty a ja budeme 

mať veľa čo povedať.“ 

Jan Buchta 

buchta@svetgralu.sk 

Literatúra: 

Synnestvedt, Sig: Emanuel Swedenborg. 

Swedenborgův fond 1993. 

Spalding, J. H.: Svědectví neviditelnu – 

Nástin myšlenek E. Swedenborga. 

Swedenborgská společnost 2008. 

Swedenborg, E.: Příběhy z duchovního 

světa. Swedenborgská společnost 2003. 

Swedenborg, E.: Nebe a peklo. Volvox 

Globator 2011. 

www.swedenborg.cz

ROZHOVOR 

ZDRAVÍ 

Pod pojmom „navigácia“ si človek obvykle 

predstaví kompas a mapy alebo 

moderný GPS (Global Positioning System). 

Keď sa však zamyslíme nad navigačnými 

schopnosťami zvierat, začnú 

nám tieto technické prístroje pripadať 

banálne. Zvieratá nás svojimi jemnými 

senzormi, ktoré im umožňujú orientovať 

sa v priestore, stále prekvapujú. Dôležitú 

úlohu tu podľa vedcov hrá magnetické 

pole Zeme. O pozoruhodnom spôsobe 

orientácie u zvierat sme hovorili 

s Dr. Ing. Franzom Pastom z Mníchova, 

ktorý sa touto tematikou zaoberá už 

mnoho rokov. 

Svet Grálu: Pán doktor, čo môže 

priviesť inžiniera – zememerača 

k tomu, aby sa začal zaoberať otázkami 

ornitológie a orientačnými 

schopnosťami zvierat? 

Past: Ako zememerač na dôchodku 

mám konečne čas sa venovať aj iným 

odborom, ktoré súvisia s geodéziou. 

K tejto téme som sa dostal náhodou, 

keď som v časopise Science čítal 

článok, ktorý sa zaoberal orientáciou 

púštnych mravcov. Vedcom 

sa po prvýkrát podarilo preukázať, 

že mravce sú schopné rozpoznať smer 

a tiež „počítať“ prejdenú vzdialenosť. 

Ako geodeta ma tieto pokusy, samozrejme, 

fascinovali, pretože zememerači 

k svojej práci rovnako potrebujú 

znalosť smeru a vzdialenosti. 

Svet Grálu: Ako na vtáctvo pôsobí 

magnetické pole Zeme a umelé magnetické 

polia? 

Past: Magnetické pole, ktoré vzniká 

pri procese tavenia železa v zemskom 

jadre, obklopuje Zem ako neviditeľný 

štít. Línie magnetického poľa prebiehajú 

na rovníku takmer paralelne 

so zemským povrchom. Na severnom 

póle vstupujú skoro zvisle do vnútra 

Zeme a na južnom opäť vystupujú. 

Intenzitu magnetického poľa možno 

merať vysoko citlivými prístrojmi. 

Navigácia u zvierat 

Ako sa zvieratá dokážu vďaka 

svojim schopnostiam bezchybne 

orientovať 

21 

Svet Grálu 

31 | 2012

ROZHOVOR 

Zistilo sa napríklad, že sláviky červienky 

sa pri sťahovaní môžu orientovať 

podľa magnetického poľa Zeme 

pomocou pravého oka. Pokiaľ sa im 

v pokusných podmienkach pravé 

oko zakryje, úplne stratia orientáciu. 

Keď sa im však prelepí ľavé oko, letia 

správne rovnako ako s oboma otvorenými 

očami. Z toho možno usudzovať, 

že červienky sú schopné skenovať 

a vnímať magnetické pole Zeme. 

Poštové holuby majú svoj vnútorný 

kompas umiestnený v zobáku. Na koži 

horného zobáka sa nachádzajú nervové 

bunky, v ktorých rozvetveniach 

sú železité častice zlúčenín maghemitu 

a magnetitu. Rozvetvenia pôsobia 

vo svojom trojdimenzionálnom 

vzorci ako trojosový magnetometer, 

ktorý je schopný pojať smer magnetického 

poľa vo všetkých priestorových 

dimenziách. Táto schopnosť im umožňuje 

orientovať sa pri spiatočnom lete 

dlhom mnoho tisíc kilometrov. Magnetit 

je materiál, z ktorého sa vyrábajú 

strelky do kompasu. 

Svet Grálu: Sú aj ľudia schopní 

vnímať magnetické pole bez technických 

pomôcok? 

Past: Viem o pokusoch, pri ktorých 

ľudia rozoznali svetové strany 

i potom, čo im zakryli oči i uši a otáčali 

na stoličke dookola. Keď okolo 

nich rozmiestnili elektromagnetické 

22 

Svet Grálu 

31 | 2012 

cievky, ktoré vytvorili umelé magnetické 

pole, orientáciu čiastočne 

stratili. Nepreukázalo sa však, že je 

človek skutočne schopný vnímať 

magnetické pole Zeme. V mozgu 

sa síce objavilo niekoľko kryštálov 

magnetitu, no toto množstvo sa zdá 

príliš malé na to, aby mohlo slúžiť 

ako navigačný systém. 

Svet Grálu: Využívajú magnetické 

pole Zeme okrem vtákov aj iné zvieratá? 

Past: Vplyv magnetických polí 

na orientáciu v priestore sa skúmal 

u mnohých zvierat. Tak napríklad 

o hmyze sa tvrdí, že uprednostňuje 

pohyb v smere sever-juh, alebo východ-západ. 

Termity sa pri budovaní 

svojich stavieb v tvare klinu 

riadia podľa magnetického poľa 

Zeme. Vplyv smeru magnetického 

poľa je viditeľný aj pri stavbe plástov 

u včiel medonosných. Keď sa orientácia 

poľa zmení o 40 stupňov, posunú 

smer plástov takisto o 40 stupňov. 

Umelé magnetické polia majú 

vplyv aj na orientáciu žralokov. Keď 

uviaznu na brehu, pripisuje sa toto 

chybné správanie elektromagnetickým 

vibráciám z vysielačov. K živočíchom, 

ktoré sa orientujú podľa 

magnetických polí, patria aj niektoré 

druhy baktérií, slimáky, ryby, 

morské korytnačky a mravce. Jeden 

tím výskumníkov na severe Austrálie 

odchytil krokodíly, ktorým následne 

na telá pripevnili prijímače 

GPS. Na slobodu ich vypustili 126 km 

od miesta odchytu. Počas niekoľkých 

dní sa vrátili späť do svojho revíru. 

Svet Grálu: Alberovi Einsteinovi 

sa pripisuje výrok: „Keď vymrú 

včely, vymrie aj človek.“ Včely zaujímajú 

význačnú funkciu v celkovom 

systéme prírody. Je niečo, čo sa môžeme 

naučiť od orientačnej schopnosti 

včiel? 

Past: Orientačný zmysel je pre včely 

životne dôležitý. Mníchovský vedec 

Karl von Frisch (1886 –1982), ktorý 

rozlúštil systém prenosu informácií 

u včiel, za čo v roku 1973 získal Nobelovu 

cenu, zistil, že včely sa orientujú 

podľa polarizovaného svetla 

a podľa okolia. Sú schopné si vštepiť 

abstraktné geometrické tvary krajiny. 

Zastávam názor, že človek by 

mal využívať rovnakú metódu orientácie, 

aby jeho orientačný zmysel ešte 

viac nezakrpatel. Existujú ale i ďalšie 

lekcie, ktoré sa môžeme od včiel naučiť. 

Vo včeľom spoločenstve, v ktorom 

žije okolo 50 000 včiel na minimálnom 

priestore, panuje poriadok, 

čistota a deľba práce. Kráľovná nevládne, 

neexistuje žiadny centrálny 

orgán, ktorý by udeľoval príkazy 

a kontroloval. Včely majú schopnosť

ROZHOVOR 

koordinovať prácu tisícov družiek bez 

centrálnej autority. Ovládajú mechanizmy 

trhového hospodárstva so sociálnymi 

prvkami v ideálnej forme. 

Vládne u nich priateľská súťaživosť, 

ktorá sa odohráva na tanečnej ploche. 

Zberačky nektáru s nadšením tancujú, 

keď objavia hojné pole s potravou. To 

pobáda nezamestnané včely na spoluprácu, 

bez nejakého zvláštneho 

nátlaku. V časoch núdze si chystajú 

zásoby. Včely sú schopné prispôsobiť 

sa rôznym okolnostiam v priestore 

i v čase, ktoré sa často menia z hodiny 

na hodinu. Neexistujú u nich 

javy ako závisť, egoizmus, žiarlivosť 

alebo uprednostňovanie za vykonanú 

službu. 

Svet Grálu: Ako môže človek prakticky 

využiť poznatky o orientačnom 

zmysle zvierat pre svoju vlastnú 

orientáciu? 

Past: Zakaždým ma fascinuje, 

ako sú slepí ľudia schopní orientovať 

sa v meste. Pri výpadku zraku 

sa s primeranou podporou naučia 

zintenzívniť využitie svojich ďalších 

zmyslov. V kurzoch sa učia, ako 

sa majú orientovať v priestore a v doprave. 

Potrebujú orientačné body 

a musia si vštepiť do pamäte, ako 

sa dostať z jedného miesta na druhé. 

Popri slepeckých psoch je biela palica 

klasickou navigačnou pomôckou. 

Tak ako sa orientujú nevidiaci, mali 

by i vidiaci ľudia urobiť všetko pre 

to, aby si svoj orientačný zmysel zachovali 

a posilnili. Možnosti sú rôzne 

– ja napríklad nepoužívam satelitnú 

navigáciu a orientujem sa podľa svetových 

strán, ktoré si pamätám, nech 

som kdekoľvek. Skôr ako navštívim 

cudzie miesto, vštepím si do pamäte 

cestu pohľadom do kvalitnej mapy. 

Výhodou je pre mňa asi moje povolanie 

zememerača. Myslím si, že používaním 

navigačných systémov, ktoré 

sú k dispozícii vodičom, cyklistom 

i chodcom, orientačný zmysel stále 

viac zakrpatieva. Výskumy tiež ukázali, 

že ľavákom precvičeným na pravákov 

sa zhoršil ich orientačný zmysel. 

Svet Grálu: Nemali sme aj my voľakedy 

takisto prirodzený orientačný 

zmysel porovnateľný so schopnosťami 

zvierat, ktorý sme však 

postupne stratili? 

Past: V skutočnosti sa u ľudí i zvierat 

počas evolúcie vyvíjali rôzne 

orgány rovnako ako určité druhy 

správania, ktoré sú nevyhnutné na zachovanie 

druhu. Homo sapiens prešiel 

v priebehu svojho vývoja veľký 

kus sveta. O Polynézanoch sa hovorí, 

že ako moreplavci podávali tie najskvelejšie 

výkony. Pri svojich cestách 

nemali k dispozícii kompas, mapy 

ani hodiny. To, že vedeli nájsť cestu 

naspäť domov, je dôkazom ich výraznej 

schopnosti orientácie na šírom 

mori. Keď sa pripravovali na plavbu, 

absolvovali dôkladný výcvik. Pre 

výučbu navigácie používali „mapy“ 

z drievok a štrku. Boli schopní preveriť 

a zhodnotiť každý mysliteľný 

záchytný bod v prírode, nech už to 

boli mraky, slnko a hviezdy, vietor, 

tvar vĺn na mori, druhy rýb a vtákov. 

Kapitán bol schopný sledovať danú 

pozíciu lode na základe nastaveného 

kurzu a absolvovanej cesty i bez navigačných 

bodov. Znalosti o navigácii 

sa odovzdávali z generácie na generáciu. 

Od austrálskych pôvodných obyvateľov 

– aborigénoch je známe, že pri 

svojom putovaní využívali lineárne 

zameriavanie zrakom a spievali piesne, 

ktorých verše vypovedali o slede určitých 

smerov a záchytných bodov. 

V ďalšom vývoji človek hľadal stále 

dokonalejšie pomôcky na svoju orientáciu: 

kompas, mapy, sextant na námorné 

cesty, smerové tabule a nakoniec 

GPS na orientáciu na zemi, 

vo vode i vo vzduchu. Dnes sa už, žiaľ, 

nepoužíva, prirodzený ľudský orientačný 

zmysel. 

Svet Grálu: Ďakujem vám za rozhovor 

a prajem vám i naďalej mnoho 

úspechov pri ďalšom bádaní. 

Tobias Kunst 

kunst@svetgralu.sk 

23 

Svet Grálu 

31 | 2012

ZÁHADY 

Trik, alebo skutočnosť? 

V 

CORINNA HÜBENER 

decembri 2009 sa v médiách objavila 

vzrušujúca správa o dvojročnom 

brazílskom chlapcovi, ktorému 

našli v tele 42 ihiel. Matka ho 

priviezla na pohotovosť, pretože 

sa sťažoval na bolesti. Röntgenové 

snímky ukázali až päť centimetrov 

dlhé ihly, ktoré mu potom operatívne 

odstránili. Nikto však nedokázal 

vysvetliť, ako sa ihly do tela 

dostali, pretože dieťa nemalo žiadne 

viditeľné zranenia alebo vpichy. Aj 

možnosť prehltnutia ihiel bola vylúčená. 

Krátko nato médiá informovali 

o zatknutí nevlastného otca 

tohto dieťaťa a jednej ženy. Tento pár 

údajne praktikoval čiernu mágiu, no 

ako presne mali dostať ihly do chlapcovho 

tela, je iba predmetom špekulácie. 

Mimochodom, pripomína to isté 

prípady z minulých storočí. V jednom 

z nich napríklad Anne Göldinovej 

(Švajčiarsko) v roku 1782 

sťali hlavu, pretože údajne „otrávila“ 

dcéru svojho zamestnávateľa. Toto 

dievča vyvrátilo viac než 100 špendlíkov, 

drôtov a klincov, ktoré jej vraj 

Anna Göldinová „včarovala“ do tela. 

24 

Svet Grálu 

31 | 2012 

Ďalší známy je aj prípad Gottliebin 

Dittusovej, narodenej v roku 

1815 v Mötlingene. Jej príbeh utrpenia 

zdokumentoval farár Johann 

Christoph Blumhardt (1805 – 1880). 

Vo svojej správe píše: „Ukazuje sa, 

že sa do tela Gottliebin dostalo nespočetné 

množstvo predmetov záhadným 

spôsobom, ktorý možno 

označiť iba ako „včarovanie“. Zdá 

sa, že tieto predmety mali iba jediný 

účel, a síce zniesť ju zo sveta.“ Jej 

problémy sa začali zvracaním piesku 

a črepov. „Pred mojimi očami začali 

z nej pozvoľna vychádzať rôzne kusy 

železa, 12 kusov skrivených klincov, 

ďalej spony do topánky rozličných 

tvarov a veľkostí, množstvo špendlíkov 

a časti ihlíc, niekedy samotné, 

inokedy zviazané. Boli také veľké, 

že bolo nepochopiteľné, ako sa vôbec 

dali prehltnúť.“ 

Tieto citáty pochádzajú z knihy 

Rudolfa Passiansa „Neues Licht auf 

alte Wunder (Nové svetlo na staré 

zázraky)“ (Nakladateľstvo Schröder 

1982). Autor k ľuďom, ktorí sa týmito 

fenoménmi zaoberajú, poznamenáva: 

„Johann Christoph Blumhardt ani 

Justinius Kerner nechceli mať v žiadnom 

prípade nič spoločné s duchmi; 

spomenuté udalosti ich však prinútili 

uznať realitu, ktorú v priebehu svojich 

štúdií považovali za temné povery, 

v najlepšom prípade za pomätenie 

zmyslov alebo nervovú chorobu.“ 

Udalosti okolo Gottliebin Dittusovej 

v rokoch 1841 – 1843 však 

poukazujú nielen na posadnutosť, 

jasnovidnosť a strašidelné úkazy, ale 

predovšetkým na fenomén materializácie. 

Raz zistili, že Gottliebin 

má pod kožou okolo tela obtočené 

dva niekoľkokrát pozohýbané drôty. 

Z tela dievčaťa vyšli aj iné predmety, 

ako rôzne ihly, veľké črepy, 

kamienky a kus železa. Farár Blumhardt 

vypovedal: „Krv pritom nikdy 

netiekla, ani nevznikla žiadna rana. 

Nanajvýš bolo možné chvíľu vidieť, 

že se na danom mieste niečo odohralo.“ 

Podobným fenoménom sú prípady 

stigmatizovaných osôb, u ktorých 

sa na rukách objavili rany, a to 

bez pochopiteľnej vonkajšej príčiny. 

Lekárske pokusy o ich liečbu boli 

neúspešné, no rany napokon samy 

zmizli tak ako sa objavili, a nezostali

ZÁHADY 

po nich žiadne jazvy. Ďalším zaujímavým 

príkladom sú filipínski chirurgovia, 

ktorí vykonávajú operácie 

bez chirurgických pomôcok a bez 

zanechávania jaziev. 

VÝSKUM „MEDIÁLNYCH 

JAVOV“ 

S 

fenoménom materializácie 

sa spája široká škála úkazov. 

Tejto téme sa vo svojom výskume priblížil 

Albert von Schrenk-Notzing 

(1862 – 1929), ktorý sa zaoberal špiritizmom 

v období jeho najväčšieho 

rozmachu a snažil sa ho vedeckým 

spôsobom dokazovať. Bol to chudobný 

lekár, ktorý sa vďaka výhodnému 

sobášu s „najbohatšou dedičkou 

Würtenbergov“ stal finančne 

nezávislým a mal tak dobré podmienky 

na svoje experimenty. S obľubou 

sa cituje jeho výrok: „Vzťah 

dnešného špiritizmu k budúcemu vedeckému 

výskumu mediálnych vied 

je asi taký, ako je astrológia k astronómii 

alebo alchýmia k chémii“. 

O čo v jeho bádaní išlo? Médiám, 

ktoré hypnotizoval a uviedol 

do tranzu, vytekala z úst hmota podobná 

penovému tkanivu. Nazývali 

ju „ektoplazma“ alebo „teleplazma“, 

z ktorej sa pomocou média mohla 

vytvoriť „postava – fantóm“. 

Špiritizmom sa v období medzi 

rokom 1850 a druhou svetovou vojnou 

zaoberali široké ľudové vrstvy – 

dnešný záujem o ezoteriku je len slabým 

odvarom. Takýmto mediálnym 

javom sa venoval aj anglický fyzik 

a chemik William Crookes (1832 – 

1919). Jeho médium, Florence Cook, 

dokázala „vyčariť“ fantóma, ktorý ju 

tri roky sprevádzal ako „spoločník“. 

Bádatelia brali špiritizmus pri vedeckých 

dôkazoch veľmi vážne. Spomínaný 

William Crookes píše: „Tieto 

pokusy potvrdzujú s konečnou platnosťou 

existenciu „novej sily“, ktorá 

je nejakým neznámym spôsobom 

spojená s ľudskou spoločnosťou...“ 

(„Der Spiritualismus und die Wissenschaft“). 

Okolo roku 1850 patrila k módnym 

hitom „lepšej spoločnosti“ účasť 

na seansách, pri ktorých sa prejavovali 

duše zomretých. Na týchto sedeniach 

sa so záujmom zúčastňovala 

aj rakúska cisárovná Alžbeta. K prejavom 

a znameniam prítomnosti 

duší zosnulých patrilo pohybovanie 

sa stolíka, klopanie ale aj tzv. „aporty“ 

– zjavovanie sa predmetov z ničoho. 

Povestnou sa stala Nemka Anna 

Rothe (1850 – 1907), pri jej špiritistických 

seansách sa objavovali kvety. 

Medzi mnohých, ktorí mali schopnosť 

vyvolať „fantómov“, patria aj 

krimi-antropológ Cesare Lombroso 

(1835 – 1909) a mediálne nadaný 

Dán Einer Nielsen (1894 – 1965) – 

ten údajne v priebehu 47 rokov vyvolal 

17 000 fantómov. Nie je jasné, odkiaľ 

sa vzal materiál, z ktorého tieto 

fantómy vznikli. Na druhej strane 

sa vynára otázka, či z týchto pokusov 

vyplynul aj nejaký úžitok. (Navyše 

každý tvorca fantómu je s týmto 

útvarom i naďalej spojený a môže 

preto človeka spätne ovplyvňovať. 

Vplyvy z jemnohmotného sveta sú 

tak či tak nevyspytateľné, preto našim 

čitateľom účasť na podobných 

seansách neodporúčame, pozn. red.) 

B 

VIDITEĽNÉ 

„PODVEDOMIE“? 

ádateľom Wiliamovi Crookesovi 

a Albertovi Schrenck-Notzingovi 

išlo však o niečo iné: o zviditeľnenie 

„podvedomia“. Najmä 

Schrenck-Notzing bol silne inšpirovaný 

rakúskym psychiatrom 

Slávne fenomény materializácie 

sa v minulosti zaznamenávali 

aj fotograficky. Dnes je ich 

výpovedná hodnota prirodzene 

otázna. No stále nie je jasné: čo 

sa skrýva za týmto fenoménom? 

25 

Svet Grálu 

31 | 2012

ZÁHADY 

Sigmundom Freudom a na ovplyvnenie 

média používal hypnózu. Seansy, 

ktoré predvádzal verejnosti, 

spôsobili vtedy veľký rozruch. Navštevoval 

ich aj nemecký spisovateľ 

Thomas Mann, ktorého priťahovalo 

všetko mimoriadne. 

Pri Schrenck-Notzingových pokusoch 

šlo o „nižšie materializácie“, 

teda o útvary, ktoré sa nedokázali 

samé od seba ani pohybovať, ani 

rozprávať. Tieto pokusy si vyslúžili 

ostrú kritiku hlavne zo strany 

materialisticky zameraných vedcov. 

Ozývali sa aj iné varovné hlasy. 

Právnik Georg Schulzer (1844 

– 1929), ktorý sa inak sám intenzívne 

zaoberal špiritizmom, napísal: 

„Jeho fotografie a celkové znázornenie, 

najmä to trápne telesné 

vyšetrovanie a materializácia média, 

vnáša do našich pocitov veľmi nepríjemný 

dojem. Podľa môjho presvedčenia 

vôbec nebolo nutné robiť 

toto vyšetrovanie a materializáciu, 

najmä keď ju sprevádzajú také bolesti, 

ktoré Dr. von Schrenk-Notzing 

porovnáva s pôrodnými, odrážajúcimi 

sa aj v tvári (…)“. 

Georg Schulzer následne odmieta 

názor Dr. Schrenck-Notzinga, že jedinou 

príčinou materializácie a jeho 

prejavov je podvedomie a vyjadruje 

svoje presvedčenie, že na materializácii 

sa skutočne zúčastňujú aj bytosti 

z onoho sveta. Dr. Schrenck- 

-Notzing píše: „Náhle sa zjavilo 

silné, dobre vyvinuté, zrejme mužské 

rameno s rukou, ktorá uchopila 

mladú dievčinu (médium) a vtlačila 

ju násilím späť do kresla. Táto sila 

sa prejavila voči médiu evidentne 

nepriateľsky, ako by teda mohla vychádzať 

z jej podvedomia?“ 

Predvádzanie materializácie spôsobovalo 

rozruch a vášnivé diskusie. 

O možnom negatívnom dopade 

na zúčastnených vtedy zrejme nikto 

neuvažoval. Úskalia týchto pokusov 

26 

Svet Grálu 

31 | 2012 

nie sú totiž na prvý pohľad viditeľné. 

Médium je počas diania vystavené 

určitým jemnohmotným vplyvom, 

ktoré môžu byť nebezpečné, podobne 

ako pri hypnóze. O rizikách 

hypnózy sme už písali vo viacerých 

článkoch. 

V roku 1924 sa k zmieňovaným 

pokusom s médiami vyjadril aj 

Abd-ru-shin, autor diela „Vo Svetle 

Pravdy – Posolstvo Grálu“ vo svojej 

prednáške „Moderná duchoveda“: 

Bádatelia, vykonávajúci pokusy 

ešte iného druhu, dopúšťajú 

sa vo väčšine prípadov 

poľutovaniahodnej chyby, že v nevedomosti 

— lebo inak by to iste nerobili 

— uvádzajú iné veľmi citlivé 

alebo mediálne osoby buď do magnetického 

alebo dokonca hypnotického 

spánku, aby ich tak priviedli bližšie 

k telesne neviditeľným vplyvom tzv. 

„záhrobného sveta“ v nádeji, že takto 

budú môcť všeličo počuť a pozorovať, 

čo by za plného denného vedomia 

dotyčnej pokusnej osoby nebolo 

možné. 

Najmenej v deväťdesiatich piatich 

prípadoch zo sta vydávajú tým 

takých ľudí do veľkého nebezpečia, 

na ktoré ešte nedorástli, lebo každý 

spôsob umelého napomáhania 

k prehĺbeniu je spútavanie duše, ktorým 

je táto vháňaná do preciťovania, 

ktoré ide omnoho ďalej, ako by to 

dovolil jej prirodzený vývoj. 

Následok toho je, že taká obeť pokusov 

sa naraz ocitne duševne v oblasti, 

v ktorej je vplyvom umelého 

napomáhania pozbavená svojej 

prirodzenej ochrany, alebo jej pre 

ňu chýba táto prirodzená ochrana, 

ktorá môže vzniknúť len vlastným 

vnútorným zdravým vývojom. 

Takého poľutovaniahodného človeka 

si treba predstaviť obrazne tak, 

že stojí obnažený, priviazaný ku kolu 

ako nastavené vnadidlo vo vzdialenej 

nebezpečnej krajine, aby na seba 

prilákal tamojší doteraz ešte neznámy 

život a dianie, dokonca aby 

ich nechal na seba pôsobiť, len aby 

o tom mohol podať správu, alebo 

preto, aby sa aj iným stali viditeľné 

rôzne účinky pomocou prispenia určitých 

častí jeho pozemského tela. 

Taká pokusná osoba môže niekedy 

oznamovať akoby telefónom, 

čo sa deje, a to na základe spojenia, 

ktoré musí udržiavať jej predsunutá 

duša s pozemským telom a toto 

sprostredkovať tiež divákovi. 

Ak je však pritom táto umelo dopredu 

posunutá hliadka nejako napadnutá, 

nemôže sa brániť pre nedostatok 

prirodzenej ochrany, bez 

pomoci je vydaná napospas, pretože 

bola za pomoci druhých vystrčená 

do oblasti, kam podľa vlastného 

vývoja ešte nepatrí, alebo by vôbec 

nepatrila. Avšak tzv. bádateľ, ktorý 

ju tam z vedychtivosti nútil preniknúť, 

môže jej práve tak málo pomôcť, 

pretože on sám je cudzincom a neskúseným 

tam, odkiaľ to nebezpečie 

prichádza, a preto nemôže nič podniknúť 

na jej ochranu. 

Tak sa stávajú z bádateľov zločinci 

bez toho, že by to chceli a bez toho, 

že by preto mohli byť pozemskou 

spravodlivosťou braní na zodpovednosť. 

To však nie je rozhodujúce 

a nemôže zabraňovať v tom, aby duchovné 

zákony nezapôsobili s plnou 

silou ich zvratného pôsobenia a nepripútali 

bádateľa ku svojej obeti. 

Nejedna pokusná osoba takto 

utrpí jemnohmotné útoky, ktoré 

sa prejavia priebehom času, niekedy 

aj rýchlo, alebo aj hneď hrubohmotne 

— telesne, takže nasleduje 

telesná choroba alebo aj smrť, čím 

sa však duševné poškodenie ešte neodstráni. 

Avšak pozorovatelia, nazývajúci 

sa bádateľmi, ktorí nútia svoje obete 

do neznámych oblastí, stoja pri takých 

nebezpečných experimentoch

ZÁHADY 

vo väčšine prípadov dobre pozemsky 

krytí a chránení svojím telom a denným 

vedomím. 

Málokedy sa vyskytne, že aj oni zažijú 

súčasne nebezpečia pokusných 

osôb, t. j. že tieto nebezpečia prechádzajú 

ihneď aj na nich. Ale potom, 

pri ich pozemskej smrti, pri prechode 

do jemnohmotného sveta musia 

v každom prípade v dôsledku svojho 

pripútania k obetiam ísť tam, kde 

tieto boli možno strhnuté, aby až spoločne 

s nimi mohli pomaly zase stúpať. 

Umelé vykázanie duše do inej oblasti 

nemusí teraz vždy znamenať, že duša 

vystúpi z tela a vznesie sa do inej sféry. 

Vo väčšine prípadov zostáva pokojne 

v tele. Magnetickým alebo hypnotickým 

spánkom učinená neprirodzene 

citlivou, reaguje na omnoho jemnejšie 

prúdy a vplyvy, ako by mohla 

za svojho prirodzeného stavu. 

Je samozrejmé, že duša v tomto neprirodzenom 

stave nemá plnú silu, 

ktorú by inak mala, keby došla tak 

ďaleko sama vnútorným vývojom 

a stála by preto pevne a bezpečne 

na tejto novej zjemnenej pôde oproti 

všetkým vplyvom s rovnakou silou. 

Predstavitelia týchto pokusov spozorovali 

akurát to, že mediálne osoby 

sa po seansách cítia veľmi oslabené. 

Ale ako vlastne vzniká materializácia? 

Ako sa niečo nehmotné môže 

dočasne zviditeľniť nášmu bežnému 

zraku? K tejto téme sa vyjadril Abd- 

-ru-shin v prednáške Druhy jasnovidectva 

takto: 

Zhmotňovania pozemsky zosnulých 

sú iba deje, pri ktorých pozemskí zosnulí 

nachádzajúci sa v jemnohmotnom 

tele, berú na seba za použitia 

média ešte obal jemnej hrubohmotnosti. 

To by snáď smela byť jediná 

výnimka, kedy dnešní pozemskí ľudia 

by boli schopní raz jasne vidieť 

jemnú hrubohmotnosť a mohli by ju 

tiež chápať aj inými hrubohmotnými 

zmyslami, lebo pritom nastáva mimoriadne 

silné spojenie, a tým aj zhutnenie 

jemnej hrubohmotnosti ako dôsledok 

neobyčajného vyžarovania krvi 

média. Môžu ju vidieť a pociťovať, 

lebo i napriek všetkej jemnosti ide ešte 

vždy o ten istý druh ich zmyslových 

orgánov, teda ešte o hrubohmotnosť. 

J 

HĽADANIE 

VYSVETLENIA 

avy materializácie sa objavovali aj 

v živote už spomínanej Anny Roth 

(1850 – 1907). Bola jasnovidným 

Johann Christoph Blumhardt 

dokumentoval prípady materializácie 

Gottliebin Dittusovej. 

Aj Angličan William Crookes sa v 19. storočí 

zaoberal mediálnymi javmi. 

médiom a dokázala vytvárať „aporty“ 

z ničoho (kvety, plody, šperky). Neskôr 

sa však jej schopnosti oslabili 

a dochádzalo k podvodom. V priebehu 

niekoľko mesiacov trvajúceho 

procesu, ku ktorému bolo pozvaných 

mnoho svedkov, vznikol vášnivý 

spor pre a proti, nielen čo sa týka jej 

osoby, ale všeobecne aj o špiritizme. 

Je zdokumentovaný rozhovor medzi 

sudcom a odborným znalcom, ktorý 

poukazuje na to, že vedecké vyvrátenie 

fenoménu materializácie nie 

je možné, pretože by sa museli zavrhnúť 

naše „celé tisícročia staré vedecké 

skúsenosti o podstate hmoty“. 

Z toho usúdil, že „dôkazy musí priniesť 

druhá strana. Musia doložiť 

objektívny dôkaz, ktorý je nezávislý 

od schopnosti pozorovania jednotlivca.“ 

Práve u fenoménov, ktoré zasahujú 

do jemnohmotných dejov, nie 

je možné poskytnúť vedecké dôkazy, 

ktoré by materializáciu vysvetľovali 

– a to prináša pochybnosti. 

Na druhej strane, v našich dejinách 

vždy existovali nevysvetliteľné „zázraky“ 

a „kúzla“, pretože mnohí ľudia 

boli schopní prekonať hranice 

fyzického sveta. „Mágovia“ demonštrovali 

svoje schopnosti: predmety 

27 

Svet Grálu 

31 | 2012

ZÁHADY 

nechali najskôr zmiznúť a potom 

zase zviditeľnili. Celý pohanský obraz 

sveta bol v kontakte s neviditeľnými 

bytosťami, kým kresťanská 

cirkev uznávala len Boha, jeho anjelov 

a svätcov ako osobnosti z onoho 

sveta. Všetko nepochopiteľné, teda 

aj „čary“, sa prisudzovali Luciferovi 

a jeho démonom. 

Dnes dôverujeme skôr prírodným 

vedám a práve prípad Gottliebin Dittusovej 

nám môže poskytnúť vysvetlenie. 

Protestantský farár Johann Christoph 

Blumhardt chcel pomôcť tejto 

utrápenej žene. Spoliehal sa nielen 

na silu modlitby, ale zároveň hľadal 

aj vysvetlenie, ako sa tie predmety 

dostali do jej tela. Domnieval 

sa, že ide o čary. O ich vplyve na fyzický 

svet napísal: „Samozrejme mi 

napadlo, že pokiaľ ide o podstatu 

hmoty existujú ešte nejasnosti, ktoré 

filozofia dosiaľ jednoznačne nevysvetlila. 

Keď si predstavím hmotu 

ako agregát z atómov, ako to dnes 

chápu už mnohí filozofi, tak by nebolo 

(myslím si), čarovanie ničím 

iným, než tajomným, temnými 

mocnosťami ovládaným umením, 

schopným uvoľniť väzbu jednotlivých 

atómov, a tým určitý predmet 

premeniť na nepoznanie, alebo ho 

dokonca zneviditeľniť. Pomocou 

iných predmetov, napríklad obyčajnej 

potravy, ho potom dopraviť 

zase podľa vôle toho, kto tieto kúsky 

robí na miesto, kde uvoľnenú väzbu 

znova obnoví a tým sa zneviditeľnený 

predmet objaví znova v pôvodnej 

podobe.“ 

Nepríliš vzdelaný farár sa dostal 

vlastne veľmi blízko k predstave, 

že v skutočnosti všetko je len žiarenie 

a kmitanie – aj keď je dnes z vedeckého 

hľadiska nemožné ovplyvniť 

súdržnosť molekúl alebo súdržnú 

energiu jadrových elementov len pomocou 

vôle. Ale čo my vieme o tom, 

28 

Svet Grálu 

31 | 2012 

ako povedal Goethe, čo „svet v jeho 

jadre drží pohromade“? 

Nepozerajme teda na „svet“ len 

ako na hrubohmotnosť. Herbert 

Vollmann vo svojej knihe „Nové poznanie 

k času obratu svetov“ vysvetľuje, 

že čiastočky hmoty sú len obaly 

na nehmotné čiastočky plné energie, 

čiže na „duchovné častice“: 

„Hmota totiž vonkoncom nie je 

mŕtva a strnulá masa, ale je v neustálom 

nám neviditeľnom pohybe, 

pretože jej základné prvky, elementárne 

častice, sa trvalo pohybujú. Nositeľmi 

tejto sily, uvádzajúcej všetko 

do pohybu a všetko v pohybe udržujúcej, 

sú duchovné čiastočky. Tieto 

častice sú nepredstaviteľne malé, sú 

však obrovské čo do obsahu energie. 

Sú so svojimi obalmi do hmoty „inkarnované“ 

a po jej rozpade sa znova 

uvoľňujú.“ 

Tieto elementy, čiže „duchovné 

častice so svojimi obalmi“, formujú 

bytostné prírodné sily. A všetko, čo 

sa v hrubohmotnosti stvárni, je sformované 

vopred na „astrálnej úrovni“. 

Anna Rothe v priebehu súdneho procesu 

popisovala, že tieto predmety, 

ktoré zhmotnila, boli „vzory, ktoré 

prišli z onoho sveta“. 

Dá sa vychádzať z toho, že pri materializovaní 

sa prirodzený proces 

zhmotňovania pod vplyvom silnej 

duševnej sily a vyžarovania krvi média 

alebo „majstra“ podstatne urýchľuje. 

Zrejme to funguje i opačným 

smerom – spomeňme napríklad filipínskych 

liečiteľov, ktorí operujú 

ľudské telá bez toho, aby zanechali 

jazvy. O podobnom spôsobe liečenia 

sa zmienil už Paracelsus, novodobý 

geniálny filozof a lekár: „On 

ovláda štvrtú dimenziu nigromantie, 

to znamená, že môže siahnuť do tela 

a niečo z neho vybrať alebo opäť vložiť 

...“ (Bernhard Aschner, Paracelsus 

– celistvé dielo, zväzok IV). 

Prejavy dematerializácie a materializácie 

sú iste pôsobivé, úžasné javy. 

Napriek tomu dôrazne varujem pred 

pokusmi s týmito prejavmi experimentovať 

alebo sa uvedené schopnosti 

snažiť nejakým spôsobom 

natrénovať. Hrozí reálne nebezpečenstvo, 

že človek vytvorí jemnohmotné 

útvary, ktoré mu môžu 

neskôr škodiť. Prípadne sa iným 

spôsobom otvorí jemnohmotnému 

svetu, pred ktorým nebude dostatočne 

chránený. Ide len o to – zamyslieť 

sa a snažiť sa pochopiť, ako tento 

fenomén funguje. A vedieť, že sú aj 

iné, prirodzené metódy ako dať impulz 

na rozpúšťanie alebo zhutňovanie 

matérie. Je ňou napríklad prosba 

o pomoc, ktorá tryská z čistého srdca. 

Ja sama si spomínam na vlastnú 

skúsenosť: moja dcéra ako malé 

dieťa trpela, pretože mala bradavice 

na brade, ktoré jej opakovane vyrastali. 

Jedného dňa našej tete napadlo 

vziať dcérku na „zariekavanie“, ale 

nepomohlo to. Tak som si povedala, 

že tradícia „zariekavania“ nie 

je v podstate nič iného ako prosba 

o pomoc – modlitba. A tak, podnietená 

nesmiernym želaním pomôcť 

svojej dcére, vrúcne som prosila o to, 

aby bradavice zmizli. A hľa: od jedného 

splnu po druhý sa toto jej postihnutie 

úplne stratilo; vyschlo, bez 

toho, aby zanechalo stopy. 

Skutočne máme možnosť dosiahnuť 

neuveriteľné – prostou silou vyciťovania 

a pokorným pohľadom 

k Bohu, a s vedomím, že Božská sila 

nie je v nás, ale že ju smieme len prijímať. 


hubener@svetgralu.sk

SPOLOČNOSŤ 

Ako vznikajú 

Jedna pani povedala… 

Zdenka Vrančíková, Marie Šuláková 

Desaťročný Matúš prišiel zo školy 

s tým, že jeho najlepší kamarát ho 

už nemá rád. Povedal mu, že ho neznáša. 

Matúš sa mu znepáčil. Kubo 

má v triede silný vplyv na ostatných 

spolužiakov a rozhodol sa, že Matúšovi 

zavarí. Začal sa ostatných 

detí vypytovať, či sa s Matúšom 

kamarátia. Keď povedali, že áno, 

začal o ňom šíriť fámy – napríklad, 

že Matúš kradne. Veľa detí Kubovi 

uverilo. Matúš prišiel zo školy domov, 

mal zvýšenú teplotu a mame 

sa potom zveril s tým, že sa mu celý 

deň diali v škole čudné veci. Niekto 

mu schoval topánky do cudzej 

skrinky, na záchode mu niekto zablokoval 

dvere, zošit na angličtinu 

mu niekto pokrčil a roztrhal. V družine 

Matúš začul rozhovor Kuba 

s iným spolužiakom. Chlapci si 

spolu povedali –„Budeme o ňom šíriť 

klamstvá, aby sa s ním už nikto 

nekamarátil…“ Fámy sú klamstvá, 

nepravdivé informácie, skreslené 

informácie – ako chcete. 

Raz v obci V., kde majú detský 

29 

Svet Grálu 

31 | 2012

SPOLOČNOSŤ 

domov, sa v roku 1983 pokúsili 

dvaja chovanci o útek. Vychovávateľku, 

ktorá mala nočnú službu, 

pobodali kuchynským nožom, ústa 

jej rozrezali v kútikoch. Druhý deň 

sa v obci hovorilo o tom, že pani N., 

matka troch malých detí, bola zavraždená. 

Pani N. dodnes žije, má 

síce stále zdravotné ťažkosti, ale 

zabitá nebola. Odkiaľ sa vzala informácia, 

že je mŕtva? „Jedna pani 

povedala“ – hovorí sa ľudovo. Alebo 

sa tomu hovorí aj fáma. 

FÁMY 

MAJÚ NAJČASTEJŠIE 

NEGATÍVNY 

CHARAKTER 

Fámy sa šíria v rodine, v zamestnaní, 

na dedinách, v mestách. Nie 

sú pre náš svet ničím novým. Niekto 

si – a možno ani nie so zlým 

úmyslom – „pustí hubu na prechádzku“. 

Popri tom potom zohrajú 

svoju úlohu ľudské vlastnosti, 

akými sú závisť, nenávisť a hlavne 

ľudská hlúposť. Človek vypustí informáciu 

a pokiaľ je dostatočne 

„pikantná“, šíri sa ďalej. Dokiaľ 

niekto nepovie dosť, alebo 

aspoň nepripustí, že to tak 

síce môže byť, ale aj vôbec 

nemusí. Všimnime si aj to, 

že najčastejšie majú fámy 

negatívny charakter, sú skôr 

na báze ohovárania, nie chvály. 

Tak ako na dedine alebo v rodine 

šíri fámy najčastejšie „jedna pani“, 

tak sa i médiá delia na tzv. seriózne, 

verejnoprávne a na bulvárne. Bulvárne 

sú jasné. Tam nie je čo riešiť. 

Vinu na tom, že existujú, majú 

všetci, ktorí sa okolo nich pohybujú. 

Od majiteľov, cez novinárov 

(nikto ich predsa nenúti tam pracovať) 

až po čitateľov a dokonca aj 

ľudí, ktorí ich nečítajú, ale podvedome 

radi, so záujmom počúvajú 

od iných, čo sa tam píše. Keď to 

zhrnieme, vinu na tom, že existujú, 

máme skoro všetci. Žiaľ, aj 

do ostatných médií preniknú krvilačné 

šelmy, a keďže negatívne 

správy sú najpočúvanejšie, najčítanejšie 

a najsledovanejšie, majú 

reportéri silných žalúdkov pre 

všetko s nutnou dávkou drzosti 

otvorené dvere mnohých redakcií. 

A to i navzdory tomu, 

že aj najčítanejšie denníky, ktoré 

sa „tvária“ seriózne, majú svoje 

novinárske desatorá, ktorými by 

sa mali ich redaktori riadiť. Dôkazom 

toho, že sa nimi vždy neriadia, 

sú sťažnosti a súdy, ktoré ľudia poškodení 

médiami často vyhrávajú. 

Ale nie sú na vine len novinári. 

Niektorí redaktori, predovšetkým 

spravodajských denných médií, 

sa priam predbiehajú v tom, kto 

z nich príde so zaručene pravdivou 

informáciou, odhalí novú kauzu, 

či zavarí politikom. Treba podotknúť, 

že nie všetky tieto „pravdivé 

informácie“ skutočne pravdivé aj 

sú. Ďalší problém je v tom, že v niektorých 

médiách záleží hlavne 

FÁMY POMÁHAJÚ ŠÍRIŤ 

AJ MÉDIÁ. MÔŽEME 

ZA TO SKORO VŠETCI. 

V šírení fám pomáhali a pomáhajú 

médiá. Dnešný svet je médiami zahltený 

a rovnakou mierou musí byť 

logicky zahltený aj šírením fám. 

30 

Svet Grálu 

31 | 2012

SPOLOČNOSŤ 

na rýchlosti – a takéto informácie 

ani dôkladne preveriť nemožno. 

A aj takto vznikajú fámy. 

SPRAVODAJSKÉ FÁMY 

Napadlo vás niekedy ako vznikajú 

spravodajské fámy? Všimli ste si, 

že v určitých obdobiach sa nepíše, či 

nehovorí o ničom inom, len o jednej 

udalosti? Ak áno, ste na stope. Tá 

vedie k pochopeniu toho, ako fungujú 

médiá. A ako vytvárajú obraz 

falošnej reality – teda fámy. 

Dobrým príkladom na ukážku je 

dávnejšia udalosť – streľba v bratislavskej 

časti Devínska Nová Ves. 

Na osvieženie: ide o prípad muža, 

ktorý na konci augusta roku 2010 

zastrelil sedem ľudí a nakoniec aj 

seba. O prípade v ten deň informovali 

webové portály novín, či 

spravodajské bloky televízií akoby 

v priamom prenose. Tomu zodpovedali 

aj informácie, ktoré sa menili 

z minúty na minútu. Zmenou tak 

počas dňa prešiel nielen počet páchateľov, 

vek páchateľa, počet obetí, 

ale i samotný motív činu. Popravde, 

doteraz nie je celkom zrejmé, čo vyprovokovalo 

túto udalosť. 

Médiá sa podpísali aj pod sympatie, 

ktoré si strelec vyslúžil od niektorých 

ľudí. Informovali totiž, 

že vystrieľal rómsku rodinu zo susedstva, 

ktorá ho roky terorizovala 

svojím správaním, bola hlučná 

a predávala drogy. Na rasový motív 

sa chytili všetky médiá. Ako lavína 

zaplnil informačný priestor nielen 

na Slovensku, ale prebrali ho aj zahraničné 

médiá. 

Výsledkom (aj práce médií) je 

film, ktorý sa formou hraného dokumentu 

snaží osvetliť udalosti z 30. 

augusta 2010. Samozrejme, stavia 

na podhodený rasový motív. 

To, že všetko mohlo byť inak, 

naznačuje informácia, ktorú priniesli 

médiá začiatkom marca 2011. 

Strelec bol totiž pri čine pod vplyvom 

drog. Hoci správa prebehla viacerými 

médiami, vo svetle iných, 

aktuálnejších káuz sa stala len 

okrajovou. To, že sa o tom informovalo, 

už asi nič nezmení na fakte, 

že v pamäti niektorých ľudí zostane 

strelec z Devínskej Novej Vsi hrdinom 

– zástancom utláčaných spoluobčanov, 

či riešiteľom rómskeho 

problému. Filmári pripustili, že pod 

tlakom tejto informácie si film žiada 

úpravu, či druhý diel. 

Vznikla totiž fáma. Fáma o tom, 

že išlo o Rómov, o neprispôsobivých, 

že strelec bol slušný človek 

a že všetko môže vyriešiť prísnejšia 

kontrola držiteľov zbraní. Za týmito 

polopravdami stoja desiatky redaktorov. 

Tí, v snahe byť čo najaktuálnejší, 

púšťajú do sveta nehotové, 

neoverené informácie. Čitateľ si totiž 

žiada byť informovaný. Predajnosť 

novín, čítanosť webu, sledovanosť 

televízie, či počet „páči sa mi“ 

na Facebooku rozhoduje. 

KAŽDÝ DEŇ 

MUSÍ VYJSŤ SLNKO 

A NOVINY 

Tlak na redaktorov je enormný. 

Nejde len o posun na pomyselnom 

rebríčku novinárskej kariéry, predbehnutie 

kolegu, prinesenie čo najväčšej 

senzácie. Ide totiž o čítanosť 

článku. Každý deň musia noviny 

vyjsť, každý deň nás večer čo večer 

musia čakať správy. A tie treba zaplniť 

a to nie hocičím, ale obsahom, 

ktorý prinúti človeka kúpiť si tlačené 

noviny aj zajtra, priklincuje 

ho deň čo deň k obrazovke, či zláka 

„preklikávať“ si web znova a znova. 

Treba čerstvé správy, nové pohľady 

na vec, senzácie a odhalenia. 

Informácie, ktoré sú exkluzívne, no 

predovšetkým šokujúce. 

Výsledkom je zahltenie aktualitami. 

Televízia má výhodu aktuálnosti 

oproti novinám, tie preto 

musia pridať čosi navyše. Zvyčajne 

sa snažia rozobrať problém z viacerých 

strán. Všetko sa však deje v závratnej 

rýchlosti. Ak sa im podarí 

predsa len čosi vyhrabať, na druhý 

deň (v prípade, že ide o horúcu 

kauzu) je možné odsledovať si informáciu 

vo večerných správach. 

Samozrejme, s novými zábermi či 

svedkami. 

Trošku inak funguje spravodajstvo 

na internete. Redaktori tvoria 

články on-line, čiže aktuálni 

sú takmer za každých okolností. 

A práve tu vzniká najviac chýb či 

fám. Redaktor totiž píše takpovediac 

za horúca. Nemá čas zisťovať, 

či orientovať sa v situácii. 

Je hodený do vody a snaží sa plávať. 

Výsledkom sú informácie 

ako: „…anonymná svedkyňa tvrdí, 

že strelcov bolo viacero. Svedok 

streľby videl, že strelec ide po ‚čiernych‘“. 

Informáciu automaticky preberá 

ďalší a ďalší portál. A fáma je 

na svete. Na základe tejto informácie 

začína písať redaktor, či sa natáčať 

reportáž do televízie. 

V rýchlosti musia reagovať aj 

kompetentní. Ak sú rozvážni, zvyčajne 

sa predčasných komentárov 

zdržia. No keďže ich voliči si nejakú 

(akúkoľvek) reakciu žiadajú, zárodok 

ďalších fám nedá na seba dlho 

čakať. 

V zmätku fám a zavádzajúcich 

poloprávd sa ťažko orientuje. Ak 

pátrate po pravde, či čakáte na rozlúštenie 

tej-ktorej kauzy, nespoliehajte 

sa na svoje obľúbené noviny, 

či usmievavú redaktorku spravodajstva. 

Sledujte viaceré stopy. Čítajte 

medzi riadkami. A filtrujte. 

Na pravdu treba čas. Často oveľa 

31 

Svet Grálu 

31 | 2012

SPOLOČNOSŤ 

Novinárka M. získala počas svojho profesného života skúsenosti 

v rade médií, v regionálnych denníkoch, v spravodajoch, vo verejnoprávnom 

rozhlase, v káblovej televízii i komerčnej televízii. 

Zo svojej skúsenosti sa sama stavia skôr na stranu novinárov, keď 

sa hovorí o šírení fám a o vine, ktorú novinári nesú. Napriek tomu 

sa i ona stretla s úzkym prepojením niektorých novinárov s niektorými 

policajtmi, či dôverným vzťahom medzi novinárom a politikom. 

„Za úplatu“ (vtedy za 1000 korún) poskytoval policajt novinárovi 

čerstvé informácie – Príď, máme tu peknú búračku... Novinár 

bol lojálny, policajta neprezradil a z tučného honorára za správu 

mu až tak veľa neubudlo. Mal na to povahu. Kameraman Z. sa zase 

takmer zrútil, keď ho poveril šéfredaktor, aby išiel natočiť otca 

detí, ktoré usmrtila ich matka plynom; mal sa ísť spýtať, čo na to 

hovorí... „Celú cestu som sa modlil, aby nám neotvorili dvere. To 

sa našťastie aj stalo“, spomína. Potom dal výpoveď a šiel pracovať 

do úplne inej brandže – aj keď bol talentovaný, mal dobré nápady, 

vkus a cit na to, ako prepojiť slovo s obrázkami. – Problém je teda 

oveľa väčší a obsiahlejší. 

viac času, než trvá napísanie 

článku. Nedajte sa zlákať vábivým 

pozlátkom prvých záverov, čakajte 

s očami dokorán. 

Ako vyzerá natáčanie takej reportáže 

v praxi, môže ukázať príklad 

spoza rieky Moravy. Možno 

si na to dnes už sotvakto spomenie, 

ale nie je to zase tak dávno, 

keď českým mediálnym svetom 

otriasol prípad matky (zrejme samoživiteľky) 

piatich detí (!), ktorej 

najmladší syn sa utopil vo vani. 

Dôverčivá a šokovaná matka 

sa po tejto udalosti úprimne zverila 

na kameru reportérovi, ktorý 

ju iste milým spôsobom presvedčil, 

že povedať to svetu bude pre 

dobro veci. Reportér bol však darebák, 

alebo úplný ľahkomyseľník 

a matku poškodil, ako najlepšie vedel. 

Žena sa zverila úplne otvorene 

s tým, že keď sa synček kúpal, dala 

si slúchadlá na uši a nechtiac zaspala. 

Kde sa stala chyba, je na prvý 

pohľad úplne jasné. Ale objektívny 

názor inej matky piatich detí bude 

32 

Svet Grálu 

31 | 2012 

znieť asi takto: „To sa môže stať aj 

mne a v podstate kedykoľvek, aj 

keď sa na deti budem práve dívať.“ 

Kto je na vine, že matke, o ktorej 

je tu reč, vzali aj ostatné deti, 

umiestnili ich do ústavov? A kto 

je na vine, že matka pôjde veľmi 

pravdepodobne za mreže? Je skutočne 

len jeden vinník tohto nešťastia? 

Matka urobila dve veľké 

chyby. Za tu najväčšiu predraho 

zaplatila smrťou svojho dieťaťa. 

Druhú chybu urobila, keď o tom 

hovorila s reportérom. 

EXISTUJE VIAC 

SPÔSOBOV 

AKO ŠÍRIŤ INFORMÁCIE 

Existujú dva spôsoby, ako môže 

novinár podobný prípad povedať 

svetu. Oba spôsoby pritom budú 

mať úspech, teda i sledovanosť. Prvý 

spôsob – ten, ktorý sme mali možnosť 

vidieť, vyvolá voči tejto matke 

opovrhnutie, druhý vlnu solidarity, 

pochopenia i poučenia. Druhé spracovanie 

by vyzeralo asi takto: 

Reportér, ktorý dopredu tuší, ako 

správu spracuje, povie matke: „Nie, 

to mi na kameru nehovorte, že ste 

zaspali, veľmi by ste si tým uškodili. 

Povedzte, že ste to proste neustrážili, 

nezvládli. Že ste zlyhali 

povedať môžete, ale nie, že ste si 

dali slúchadlá na uši. To by bol 

problém.“ Namiesto ankety s ľuďmi, 

ktorí o prípade nič nevedia, by dal 

slovo inej matke piatich detí, ktorá 

by povedala, aké je to niekedy náročné 

a vyčerpávajúce; oslovil by 

psychológa, ktorý by už nehovoril 

o osobnom zlyhaní, ale o tom, 

že päť detí na jedného je niekedy 

príliš. Tento reportér by sa vôbec 

nebavil so susedkou, ktorá zjavne 

rada vypovedala, aká to bola zlá 

matka a susedka. Oveľa objektívnejší 

a pravdivejší pohľad podajú 

učiteľky v škôlke či detská lekárka. 

Takto by reportér ovplyvnil mienku 

celého radu ľudí, ktorí nešťastníčku 

kvôli zle a narýchlo natočenej reportáži 

jedným „šmahom“ odsúdili. 

Žene by sa naopak dostalo pochopenia 

a solidarity, ľudia by jej začali 

posielať peniaze, listy vyjadrujúce 

ľútosť, ponúkajúce pomoc. 

NOVINÁRI NIE SÚ 

JEDINÍ VINNÍCI. A NIE 

SÚ VŠETCI ROVNAKÍ 

Na šírení fám však nemajú vinu 

len novinári. Ľudia v našej spoločnosti 

všeobecne na novinárov nadávajú. 

Nezamýšľajú sa nad tým, 

že fámy sú (aj) výsledkom toho, čo 

ľudia vlastne chcú. Prieskumy sledovanosti 

totiž jasne poukázali 

na to, že televízni diváci sa najradšej 

zastavia pri negatívnej správe. 

Keď moderátorka správ upozorní 

na to, že nasledujúca reportáž je len

pre silné povahy, usadne celá rodina 

na gauč a pozerá s otvorenými 

ústami. Presne to bulvárne médiá 

chcú. A vôbec im neprekáža, že tí 

istí ľudia potom nadávajú na novinárov 

za to, že klamú a prinášajú len 

samé „krváky“. Negatívna reklama 

je „najlepšia“ reklama. Zamyslime 

sa všetci, či podvedome nerobíme 

to isté a so skrytým záujmom nehltáme 

každé slovo tragických či negatívnych 

správ a záberov. 

Na druhej strane, aj tzv. krimi- 

-správy, ak sú objektívne spracované, 

môžu byť ponaučením. 

A treba povedať, že novinári v minulosti 

pomohli – a aj v súčasnosti 

pomáhajú – rozlúštiť rad zásadných 

káuz; často pichli do osieho hniezda, 

aby sa veci dali do pohybu. Nadávať 

na novinárov a hádzať ich všetkých 

do jedného vreca je preto nezmysel. 

Mimochodom, to platí aj pre všetky 

ostatné profesie, ktoré často ľudia 

jedným dychom odsudzujú (policajtov, 

učiteľov, lekárov, právnikov, 

úradníkov…). 

Herbert Vollmann 

Nové poznanie 

k času obratu svetov 

Kniha sa sa pozoruhodným spôsobom venuje 

týmto témam: Ob rat svetov, Hľadanie Pravdy, 

Čo je šťastie?, Je inteligencia vrodená?, Technika 

a kultúra, Zdravé peňažníctvo, Inkarnácia 

a znovuzrodenie, Nirvána, Väčšina rozhoduje, 

Pohľad do budúcnosti, Tajomstvo energie atómu, 

Tajomstvo tiaže, a ďalším. 

NA PRAVDU 

TREBA ČAS 

Ale vráťme sa k téme. Na to, aby 

sme rozpoznali, či správa je alebo 

nie je fámou, nepotrebujeme byť 

novinármi, ktorí do sveta médií 

vidia najlepšie. Stačí dobrá intuícia, 

cit, sedliacky rozum, používanie 

vlastného úsudku, nadhľad. Ale 

hlavne treba mať stále na pamäti, 

že nie všetko, čo sa píše, musí byť 

aj pravda. 

Cena knihy: 9,00 € 

Cena pre predplatiteľov: 8,50 € 

255 strán, 

mäkká väzba, 

slovenský jazyk, 

formát 13 x 20 cm, 

hmotnosť 300 g. 

V spolupráci Zdenka Vrančíková 

a Marie Šuláková 

zdenka.vrancikova@svetgralu.cz 

marie.sulakova@svetgralu.cz 


Nakladateľstvo 

Stiftung Gralsbotschaft 

Stuttgart

FILM 

Náš domov 

Brazílsky film Nosso Lar 

Ľ 

Dráma 

Brazília, 2010 

Réžia: Wagner de Assis 

Hrajú: Othon Bastos, César Cardadeiro 

udská duša, ktorá bola na Zemi prominentným 

riodejaneirským lekárom, 

celkom oddaným materialistickému 

spôsobu života, rozpráva o svojej 

ceste za hranicou smrti. André Luiz 

sa prebúdza na temnom, močaristom 

mieste plnom utrpenia, kde – rovnako 

ako ostatní, s takmer polozvieracím 

výzorom – blúdi, až kým ho zúfalstvo 

neprivedie k vrúcnej modlitbe o pomoc. 

Prichádzajú dve svetlo zaodené žiarivé 

bytosti a odnášajú ho do „Mesta prichádzajúcich“. 

Prichádzajú 

sem duše, ktoré 

sa odlúčili od tela, a nevedia 

si rady s novou situáciou, 

v ktorej sa nachádzajú. 

Duše, ktoré 

síce mali povedomie 

o duchovnom svete, no 

boli na Zemi duchovne 

lenivé, alebo príliš zahľadené 

do hmoty. Tu 

sa im dostáva pomoci, 

aby mohli nájsť pokoj 

a rovnováhu, aby si plne uvedomili svoj 

nový stav. Na základe toho postupne 

začínajú chápať zákony, ktoré utvárajú 

život v celom stvorení: v pozemskom, 

v jemnohmotnom i duchovnom svete, 

teda zákony, ktoré určujú cesty duše, 

jej vývoj. 

Keď človek odloží pozemské telo, 

nachádza sa v jemnejšom duševnom 

tele, pričom rany duše sa teraz javia 

ako rany telesné. Liečiť ich môžu 

iba lekári duchovní, teda tí, ktorí už 

svojím životom, teda svojou pokorou, 

túžbou pomáhať a vnútorným poznaním 

vyspeli do tej miery, že môžu svojou 

prítomnosťou sprostredkovávať liečivú 

božskú silu. André Luiz – pacient, 

chce byť opäť lekárom. Najskôr sa však 

musí zbaviť nánosu pýchy a predsudkov. 

Pochopí, že pozemské tituly sú tu bezcenné 

a že tu platia len skutočné schopnosti, 

zrelosť, pevnosť a odhodlanie. 

Mesto bolo vybudované v 16. storočí 

pozemského času. Sú tu však i moderné 

budovy, uplatňujú 

sa tu technológie 

známe až v 20. storočí, 

ba dokonca i také, aké 

majú na Zemi ešte len 

vzniknúť. Poukazuje to 

na skutočnosť, že všetko, 

čo je na Zemi inšpiráciou 

vedcov, bádateľov, 

umelcov a remeselníkov, 

jestvuje už ako predobraz 

v astrálnej úrovni. 

Vo filme môžeme 

okrem Andrého sledovať vývoj niekoľkých 

ďalších postáv. Ich odchod 

a znovuvtelenie na Zem musí byť starostlivo 

naplánované, sprevádza ho 

smútok z dočasného odlúčenia a istej 

obavy z nástrah pozemského života. 

No zároveň u nich dochádza k uvedomeniu 

si možností vývoja, ktoré pozemský 

život prináša. Sú to väzby lásky 

a schopnosť obetovať sa v záujme pomoci, 

ale i následky svojvôle. Príbeh 

ďalej vykresľuje pôsobenie modlitby,

FILM 

„holografický“ prenos obrazu pri komunikácii 

na diaľku, i príchod duchov 

z vyšších úrovní. Pôsobivý je veľký príliv 

duší zomretých počas svetovej vojny 

a mnoho ďalších udalostí. Sú tu však aj 

isté omyly a nedostatky v stupni poznania. 

Táto úroveň, veľmi blízka Zemi, je 

prechodnou úrovňou prvotného prebúdzania, 

odkiaľ by duše, pokiaľ sa tak 

rozhodnú, mali putovať v stupňujúcom 

sa poznaní, čistote a zrelosti ďalej 

do svetlejších úrovní stvorenia. 

Do duchovného raja je ešte odtiaľ 

takmer nekonečne ďaleko! Je to túžba 

po kráľovstve nebeskom, ktorá sa musí 

v človeku prebudiť, túžba po duchovnom 

domove, po večnej duchovnej ríši; 

tá žiari a vedie človeka mnohými jemnejšími 

i hrubšími úrovňami hmotnosti, 

ktoré sú len školou poznávania Božích 

zákonov. Tunajšie duše však k tomu 

musia ešte len dozrieť. Samo osebe je 

už veľkým pokrokom, keď duša, ktorá 

verila len v pozemský život a nemennosť 

osudu, dospeje k poznaniu možností 

nového začiatku a Božej milosti, spočívajúcej 

v Božích zákonoch. 

Film Nosso Lar bol natočený v roku 

2010 podľa knihy známeho brazílskeho 

špiritistického média Chica 

Xaviéra (1910 – 2002), (kniha je on- 

-line na internete v angličtine a orig. 

film na DVD je možné objednať napr. 

na www.amazon.com). Príbeh teda nie 

je obvyklou inšpiráciou spisovateľa, ale 

bol „nadiktovaný“ z onoho sveta. Sám 

Chico Xaviér hovorí, že je len poštárom, 

ktorý doručuje listy, ale sám nič 

nepíše. Chico Xaviér týmto spôsobom 

zaznamenal 412 kníh, z toho 16 nadiktoval 

práve André Luiz. V tom istom 

roku bol o ňom natočený rovnomenný, 

veľmi dobrý životopisný film. 

Po zhliadnutí oboch filmov si človek 

môže doplniť ďalšie čriepky do obrazu 

o požehnaní i nástrahách mediality, či 

iného druhu jasnovidnosti. Rozhodne 

by nemal sprostredkované informácie 

prijímať bezvýhradne, ale každú jednotlivosť 

bdelo skúmať svojím cítením. 

K obsahu oboch diel možno uviesť pár 

viet z Posolstva Grálu: 

Jasnovidci a média všetkých čias majú 

vlastne slúžiť na to, aby svojím nadaním 

napomáhali ľudstvu neustále hore, 

i keď nie ako vodcovia, teda aspoň ako 

nástroje. (Prednáška Bohovia – Olymp 

– Valhala) 

Pravú hodnotu nadobúda jasnovidectvo 

len opravdivým poznaním. Len poznanie 

samé dokáže dať tejto prirodzenej 

schopnosti istotu, a tým aj správne 

stanovisko a správny cieľ. (Prednáška 

Omyl jasnovidectva) 

Treba si uvedomiť, že človek i pri svojom 

najväčšom nadaní môže vždy skutočne 

dovidieť iba tak ďaleko, ako to pripustí 

jeho vlastná vnútorná zrelosť. Je 

pritom viazaný na svoj vlastný vnútorný 

stav! Z povahy veci je mu jednoducho 

nemožné zazrieť a vidieť skutočne niečo 

iné než to, čo je s ním rovnorodé. Čo je 

teda v oblasti, v ktorej by sa mohol voľne 

pohybovať po svojom odlúčení od zeme. 

(Prednáška Omyl jasnovidectva) 

Iste je pre duchovne hľadajúceho 

veľkým pokrokom, keď začne život 

na onom svete chápať v jeho konkrétnych 

formách a nielen ako nejakú 

nejasnú víziu. Až potom je schopný 

si plne predstaviť zákony pôsobiace 

vo stvorení i vlastnú duchovnú cestu, 

ktorú musí prejsť, ak sa má dostať 

k cieľu. Správy od jasnovidcov môžu 

byť počiatočnou pomocou. Potom si 

však treba uvedomiť, že podobných 

„miest“ je v rôznych úrovniach stvorenia 

nesčíselne veľa, a každé aj napriek 

určitým spoločným črtám vyzerá inak. 

V každom z nich žijú ľudia vnútorne 

si blízki, rovnorodí – a jeho podoba je 

výsledkom práve ich vnútorného života. 

Z toho dôvodu sa človek nemá viazať 

na pevné vzory, ale chápať nesmiernosť 

rozmanitosti, ktorá je v jemnejších častiach 

stvorenia oveľa širšia, než vidíme 

v pozemsky známej a predsa vo svojich 

druhoch sotva postihnuteľnej prírode. 

Z putovaní ľudských duší „na druhej 

strane“ existuje viacero záznamov. 

Medzi známe patrí napr. „Franchezzov 

odkaz zo záhrobia“ – príbeh zhýralého 

šľachtica, ktorý sa musel vypracovávať 

z temných úrovní nahor 

do svetlejších nív. Ďalej „Život ve světe 

nespatřeném“ – rozprávanie niekdajšieho 

canterburského arcibiskupa, 

sprostredkované Anthonym Borgiom. 

Okrem iného dovoľuje uvedomiť si, 

aké následky prináša spísanie a vydanie 

knihy, ktorá nezodpovedá Pravde. 

K najkrajším asi patrí príbeh „Svědectví 

ze života po smrti“ – v ktorom sledujeme 

Osvalda Burtona od počiatku 

jeho vzostupu k svetlým jemnohmotným 

oblastiam v blízkosti duchovného 

raja. (Vydané nakladateľstvom Patmos 

– kniha je v našej knižnej ponuke.) 

Vítězslav Janáček 

vitezslav.janacek@svetgralu.cz 

35 

Svet Grálu 

31 | 2012

„Skutočné uzdravenie si 

vyžaduje aj energetické 

zásahy!“ 

Duševné konflikty 

a homeopatia: 

rozhovor s lekárom 

Dr. Reimarom Banisom 

o sľubných možnostiach 

„psychosomatickej 

energetiky“ 

36 

Svet Grálu 

31 | 2012 

Už odpradávna si ľudia uvedomujú prepojenie 

tela a duše, o čom svedčia napríklad rôzne 

ľudové úslovia: „leží mu to v žalúdku“, „zovrelo 

sa mu hrdlo od strachu“ alebo „zlomilo jej 

to srdce“. Určité duševné konflikty sa môžu 

prejaviť buď priamo ako ochorenie zo strachu, 

depresií alebo nepokoja, alebo sa môžu 

manifestovať ako ochorenia zodpovedajúcich 

častí tela. Dr. Reimar Banis vyvinul v priebehu 

viacročnej práce novú energeticko- 

-homeopatickú diagnostiku a terapeutickú 

metódu, ktorú len v Nemecku začalo používať už 

viac než 400 lekárov a liečiteľov; po celom svete 

je to viac n ež 1000 terapeutov v 20 krajinách. 

Zdá sa, že v „psychosomatickej energetike“ bola 

objavená metóda, pomocou ktorej je možné 

presne určiť konflikty, spôsobujúce choroby, 

a tie sa potom môžu vyliečiť prostredníctvom 

homeopatie. Pritom je možné merať i to, akou 

veľkou energiou človek disponuje a čím je 

prúdenie energie ovplyvňované. O možnostiach 

„psychosomatickej energetiky“ sme sa zhovárali 

s lekárom a autorom kníh 

Dr. Reimarom Banisom.

ROZHOVOR 

Svet Grálu: Ako ste vlastne prišli 

na psychosomatickú energetiku? 

Banis: Bol to dlhoročný proces. Kedysi 

som vo svojej praxi terapeuticky 

pracoval okrem iného s elektroakupunktúrou 

a v psychickej rovine s Bachovými 

esenciami z kvetov. Funguje 

to veľmi dobre, ale u väčšiny ľudí, žiaľ, 

iba krátky čas. Pacienti sa po nejakom 

čase vracali zase späť s rovnakými 

problémami. Potom som prešiel 

na liečenie prostredníctvom vysoko 

potencovaných homeopatických liekov 

a spočiatku som s tým mal opäť 

rýchle úspechy. Ale i tu som musel 

zažiť, že sa pacienti neskoršie vracali 

s rovnakými problémami. Preto 

som experimentoval a objavil som, 

že musím zostaviť súbor prostriedkov, 

v ktorom sú zahrnuté všetky pocitové 

zložky problému. Napríklad „nepokoj“ 

obsahuje strachy, napätie, možno 

i skrytý hnev, atď. Je to teda celá plejáda 

najrôznejších emócií. Tieto emócie 

podľa mňa nie je možné odstrániť 

pomocou jednej Bachovej esencie 

alebo jedného homeopatického lieku, 

je nevyhnutné dotknúť sa ich z viacerých 

strán a aj pomocou rôznych 

potencií. 

Týmto prístupom som potom 

konečne dosiahol žiadané trvalé 

uzdravenie. Skúsenosť ma naučila aj 

to, že u ľudí sa vonkajší prejav často 

neprekrýva s vnútornou skutočnosťou. 

Zostanem pri príklade „nepokoja“: 

pacienti často navonok pôsobili 

veľmi pokojným dojmom, aby 

kompenzovali svoj vnútorný nepokoj. 

Alebo niekto môže byť v každodennom 

živote veľmi láskavý, „v žalúdku“ 

mu však leží ukrytý hnev a nechce 

vpustiť agresiu do svojho života. 

Svet Grálu: Čo si máme predstaviť 

pod pojmom „psychosomatická 

energetika“? 

Banis: Materialistická školská medicína 

pozná telo, a dušu považuje 

za vlastnosť hmoty. Ja som však presvedčený 

o tom, že duša je niečo samostatné 

a že okrem toho existujú 

jemnohmotné energie, ktoré dodnes 

nie sú objektívne merateľné. Pre 

zdravý a zmysluplný život je však 

nevyhnutné harmonické spolupôsobenie 

tela a duše. Kto má ako človek 

veľa jemnohmotnej energie, ten 

je čulý, temperamentný a spravidla 

zdravý. Chorí ľudia majú oproti 

tomu nízku úroveň energie a cítia 

sa skôr unavene a neradostne. Označenie, 

ktoré som zvolil, je takpovediac 

programom. 

Svet Grálu: S akými ťažkosťami chodia 

ľudia za Vami a ďalšími Vašimi terapeutmi? 

A aká je úspešnosť liečby? 

Banis: Väčšinu pacientov tvoria ľudia 

s chronickými problémami, ktoré nie 

je možné zvládnuť pomocou bežných 

lekárskych a psychoterapeutických 

metód. Okrem toho sú to aj ťažko chorí 

pacienti, ktorí chcú urobiť všetko, čo je 

v ich silách, a tak k paralelne prebiehajúcej 

konvenčnej liečbe hľadajú ďalšiu 

pomoc. Veľmi malá skupina chce urobiť 

niečo pre svoje zdravie preventívne. 

Väčšinou ide o ťažké chronické prípady, 

no napriek tomu máme úspešnosť presahujúcu 

80 percent, pričom za úspech 

považujeme buď uzdravenie, alebo aspoň 

výrazné zlepšenie. U detí máme 

úspešnosť dokonca okolo 90 percent – 

zrejme preto, že sú otvorenejšie. Dĺžka 

a úspešnosť liečby závisí od závažnosti 

ochorenia a veku pacienta. 

Svet Grálu: Vašou metódou sa liečia 

konflikty, ktoré sú príčinou chorôb. 

Čím je z Vášho pohľadu konflikt, aký 

má zmysel? 

Banis: Konflikty sú v prvom rade výrazom 

toho, že ľudia získavajú skúsenosti, 

z ktorých sa môžu čomusi naučiť. 

Keď sa dieťa popáli o horúci sporák, 

nabudúce už bude opatrnejšie. Pokiaľ 

PSYCHOSOMATICKÁ ENERGETIKA 

„Psychosomatická energetika“ (PSE) vyvinutá 

Dr. Reimarom Banisom je diagnostickou a súčasne terapeutickou 

metódou. Pomocou špeciálneho testovacieho 

prístroja sa merajú „štyri elementárne úrovne ľudskej 

energie“: vitálna = telo; emocionálna = pocit; mentálna 

= rozum/pamäť; kauzálna = duchovná. Namerané hodnoty 

sa porovnajú s normovanými hodnotami a odchýlky 

sa podrobia ďalšiemu vyšetreniu. Potom sa cielene hľadajú 

konflikty, z ktorých sa „napájajú“ príslušné problémy. 

Terapia prebieha prostredníctvom špeciálnych 

homeopatických liekov, ktoré pôsobia na konflikty tak, 

aby ich v priebehu liečby uvoľnili. 

LEKÁR A LIEČITEĽ (HEILPRAKTIKER) 

Dr. Reimar Banis sa narodil v Západnom Berlíne, v Nemecku 

je jedným z mála, ktorý je ako praktický lekár 

so zameraním na prírodné liečebné metódy súčasne aj 

vyškoleným liečiteľom. Vyštudoval medicínu na Univerzite 

v Heidelbergu, promoval z „vplyvu ohnísk na termoreguláciu“ 

a po dvojročnom štúdiu na Celodennej škole 

v Bochume pôsobí od roku 1975 aj ako liečiteľ. V rokoch 

1985 až 1999 vykonával Dr. Reimar Banis prax domáceho 

zmluvného lekára poisťovne, odvtedy pôsobí ako súkromný 

lekár. 

Odkaz: http://www.rubimed.com 

Kontakt: Dr. Reimar Banis, Zum Scheidberg 9, D 66798, Wallerfangen-Gisingen 

37 

Svet Grálu 

31 | 2012

ROZHOVOR 

majú duševné konflikty traumatické 

následky, ktoré človeka učia opatrnosti, 

potom teda predstavujú akýsi druh 

ochrannej funkcie. Na jednej strane 

formujú našu osobnosť, dávajú duši určitú 

štruktúru, sú spoluzodpovedné 

aj za charakterové vlastnosti a slúžia 

na dozrievanie človeka. Na druhej 

strane však konflikty potláčajú 

i vlastné časti duše, v psychológii nazývané 

tieňmi. Snahy niečomu sa vyhnúť 

často obmedzujú priestor na vlastné 

konanie, robia človeka závislejším, zväzujú 

ho a často mu znemožňujú slobodné 

prežívanie prítomnosti. Okrem 

toho energetické blokády narušujú harmóniu 

buniek, takže po dlhšom čase 

môžu vzniknúť telesné choroby. 

Svet Grálu: „Psychosomatická energetika“ 

je testovacia a terapeutická metóda. 

Prečo nestačí konflikty na základe 

testovania len pomenovať 

a pacientov už potom nechať takýto 

konflikt spracovať? 

Banis: To jednoducho ukázala skúsenosť. 

Mal som pacientov, ktorí 

mi po testovaní povedali, že tento 

konflikt už poznajú a že sa ho už 

dlhé roky snažili zbaviť, napríklad 

38 

Svet Grálu 

31 | 2012 

Vitalita (zelená) 

Emocionálna (červená) 

Mentálna (modrá) 

Kauzálna (fialová) 

Táto grafika schematicky 

ukazuje „úrovne aury“, ako 

sa na ne pôsobí prostredníctvom 

psychosomatickej energetiky. 

kineziologicky alebo i psychoterapeuticky. 

Keďže sa však tento konflikt 

znova ukázal, jeho riešenie zrejme nebolo 

ešte ukončené. Z môjho pohľadu 

sú na skutočné vyliečenie nevyhnutné 

aj energetické zásahy. 

Svet Grálu: Ako prebieha liečba? 

Banis: Po anamnéze pacientovi v krátkosti 

vysvetlím postup. Mozgové frekvencie, 

ktoré sú aktivované naším 

testovacím prístrojom, sú istým spôsobom 

prepojené s aurou. Pacienta 

pripojím na náš testovací prístroj, generátor 

kmitočtov, a urobím záťažový 

test v štyroch energetických hladinách 

(pozn.: pozri rámček „Psychosomatická 

energetika“) so zodpovedajúcim 

kmitaním, ktoré prístroj vysiela 

so vzrastajúcou intenzitou. Na základe 

kineziologickej reakcie pacienta môžem 

zistiť, pri akom zaťažení dochádza 

ku stresovej reakcii. V ďalšom kroku 

testujem, o aký konflikt aktuálne ide 

a aká silná je jeho blokáda. Potom skúmam, 

či by na pacienta pôsobil liek, 

ktorý zodpovedá tomuto konfliktu. 

Priemerná dĺžka liečby konfliktu trvá 

približne tri až štyri mesiace. Spravidla 

sa pri následnom testovaní ukáže ďalší 

konflikt. V absolútnej väčšine prípadov 

je aktívny vždy len jeden jediný konflikt, 

čo považujem za obranný mechanizmus 

prírody, lebo inak by bol 

človek preťažený. Ostatné konflikty sú 

tak dlho pasívne, dokiaľ sa nevyrieši 

konflikt stojaci v popredí. Človek si 

očividne v priebehu svojej osobnej histórie 

vytvoril niekoľko vrstiev ako cibuľa, 

ktoré ho síce dobre chránia pred 

novými zraneniami, zároveň však obmedzujú 

jeho vlastný akčný rádius. 

Svet Grálu: Psychosomatická energetika 

sa používa pri mnohých telesných 

a duševných problémoch. Má 

táto metóda význam aj pre ľudí, ktorí 

si jednoducho želajú pokročiť ďalej 

vo svojom duchovnom vývoji, stať 

sa lepšími ľuďmi? 

Banis: Keď u človeka zistíme energetické 

blokády, potom ich spravidla 

môžeme aj uvoľniť. Tým mu umožníme, 

aby vo svojom živote lepšie využil 

svoj vnútorný potenciál. Či to 

potom aj skutočne robí, to už závisí 

od jeho rozhodnutia, jeho vôle. Väčšinou 

sme svedkami výrazného duševného 

vývojového skoku vpred, ľudia 

sa stávajú otvorenejšími, citlivejšími, 

lepšie vnímajú čo chcú a môžu to ľahšie 

dosiahnuť. 

Svet Grálu: Vlastnú prácu pacienta 

v procese liečby však zrejme nenahradí 

ani Vaša metóda... 

Banis: Môžeme povedať, že keď človek 

berie lieky bez vôle skutočne sa uzdraviť, 

potom mu taký liek ani nepomôže. 

Inak prebieha liečebný proces viac-menej 

nevedome, napr. prostredníctvom 

intenzívnejších snov. 

Svet Grálu: Aké ďalšie súvislosti sa vynorili 

v priebehu Vašich výskumov? 

Banis: Moje testy potvrdili, že štyri 

temperamenty podľa antickej náuky 

o základných telesných šťavách – sangvinický, 

melancholický, cholerický

ROZHOVOR 

a flegmatický – korešpondujú so zodpovedajúcimi 

konfliktmi. Rovnako 

možno rozlíšiť štyri základné formy 

strachu podľa Fritza Riemanna 

[pozn.: nemecký psychoanalytik, 

1902 – 1979]. Musím pripustiť aj existenciu 

minulých životov, napríklad 

keď u novorodenca testujem konflikt 

„zlosti“ a matka mi záporne odpovie 

na otázku, či bola počas tehotenstva 

vystavená nejakej agresii. Potom vychádzam 

z toho, že si duša tento konflikt 

prináša z minulého života. Často 

sa odhalené témy konfliktov prekrývajú 

so skúsenosťami z reinkarnačnej 

terapie... Akútne konflikty, ktoré 

zisťujeme, sa však často od bežných 

diagnóz psychoterapie odlišujú. Tá 

v takýchto prípadoch nedokáže rozpoznať 

skutočný konflikt a zaoberá 

sa skôr len následkami alebo okrajovými 

javmi. 

Svet Grálu: Ako sa stavajú homeopati, 

ktorí pracujú čisto podľa klasickej metódy, 

k Vašej metóde? 

Banis: Čiastočne z neznalosti ju odmietajú. 

Avšak obidve metódy je možné 

v praxi vzájomne dobre kombinovať. 

Keď má pacient napríklad migrénu 

a testovaný konflikt „nepokoj“, potom 

môžete migrénu rýchlo a účinne 

vyliečiť prostredníctvom vhodného 

samostatného lieku a súbežne s využitím 

psychosomatickej energetiky 

zabezpečiť, aby sa vyliečil konkrétny 

konflikt, ktorý je základom migrény. 

Týmto spôsobom sa migréna odstráni 

natrvalo. Naša metóda má všeobecne 

skôr pomalší účinok, zato však s trvalým 

úspechom. 

Svet Grálu: Nemôže veľký počet rôznych 

liekov vyvolať v organizme 

predsa len na dlhší čas predráždenosť? 

Banis: Pri tisícoch prípadov, ktoré sme 

sledovali, sme takýto prípad ešte nikdy 

nezaznamenali. 

„Pokušenie svätého Antona“ v podaní 

Hieronyma Boscha ukazuje svet 

nevedomia, ktorý je obývaný konfliktmi 

symbolicky zobrazenými v podobe 

hmyzích hororových postáv v dolnej 

časti obrazu. V horných častiach obrazu 

vidíme vojnu a s ňou súvisiace deštruktívne 

túžby, ako horia mestá a ľudia trpia 

ukrutným mučením. V spodnej časti 

obrazu sme konfrontovaní so všetkými 

ľudskými hriechmi. Z učených pánov, keď 

prídu o svoju fasádu, stávajú sa somári 

(vľavo). Ľudia sa v bizarných pozíciách 

krútia bolesťou (dole vpravo). Svätý Anton 

sa iba pevne drží skaly a modlí sa. 

Svet Grálu: Existujú k tejto metóde vedecké 

štúdie? 

Banis: Dosiaľ boli zrealizované dve 

praktické štúdie. Jednu z nich sme 

robili spolu s manželkou Dr. Ulrike 

Banisovou na 336 pacientoch. Ďalšiu 

uskutočnila na 226 pacientoch praktická 

lekárka Dr. Birgitt Holschuh- 

-Lorangová, ktorá pracuje podľa našej 

metódy. Výsledky sú takmer identické, 

s úspešnosťou 80,6 %, resp. 85 %. 

Svet Grálu: Na akých projektoch pracujete 

v súčasnosti? 

Banis: Teraz prebieha tzv. motýlí projekt. 

Jedna riaditeľka školy na dôchodku, 

žijúca v Rakúsku, sa stretla 

s našou metódou a začala so súhlasom 

vedenia, učiteľov a rodičov systematicky 

ošetrovať počas jedného 

roka vždy jednu triedu na prvom 

a druhom stupni a jednu maturitnú 

triedu, pričom dosahovala veľké 

pokroky. Žiaci boli celkovo vyrovnanejší, 

disciplinovanejší, správali 

sa spoločenskejšie, boli ochotnejší 

sa učiť, a celkovo prejavovali väčšiu 

radosť zo života, pričom najväčšie 

pokroky dosiahli tí najmladší. Výsledok 

tohto projektu viedol k tomu, 

že medzitým začal pod vedením 

Dr. Ulrike Banisovej väčší okruh 

osôb so systematickým ošetrovaním 

detí už od predškolského veku. 

Náklady sponzoruje Spolok pre PSE 

(psychosomatickú energetiku). Rozhodli 

sme sa pre názov „motýlí projekt“, 

aby sme vyjadrili, že z energeticky 

oslabených „zakuklených detí“ 

sa stanú nádherné „motýle“ plné 

energie. Okrem toho i naďalej skúmam, 

ako ešte zvýšiť úspešnosť vyliečenia, 

a ako prvý krok som vyvinul 

nové lieky pre prípady, ktoré zatiaľ 

terapiám odolávajú. Prvé praktické 

skúsenosti sú sľubné. 

Svet Grálu: Srdečná vďaka za zaujímavý 

rozhovor. 

Claus Georg Tornai 

claus.georg.tornai@svetgralu.sk 

Literatúra: 

Banis Reimar, Durch Energieheilung 

zu neuem Leben, Atlas der 

psychosomatischen Energetik 1, Via 

Nova, 2007, 3. vydanie, ISBN 3936486158 

Banis Reimar, Spirituelle Energiemedizin, 

Atlas der psychosomatischen Energetik 

2, Via Nova, 2007, 1. vydanie, ISBN 

3866160550 

Banis Reimar, Psychosomatische Energetik, 

VAK-Verlag, 2005, 2. vydanie, ISBN 

3935767285 

Banis Ulrike, Handbuch der 

Psychosomatischen Energetik, Co’med 

Verlag, 3. vydanie, ISBN 3934672124 

39 

Svet Grálu 

31 | 2012

Jaskyňa obrích kryštálov

FOTOREPORTÁŽ 

Vítězslav 

Janáček 

atrím k milovníkom kameňov. Obyčajných, 

s krásnou kresbou, textúrou, 

P 

alebo pôvabného tvaru – tými si priebežne 

zapĺňam byt –, aj polodrahokamov, 

zvlášť liečivých, ktoré sú vernými 

sprievodcami môjho života a samozrejme 

i brúsených drahokamov. Tie však a žiaľ 

obdivujem len vo výkladoch. 

Kto aspoň na chvíľu podľahol čaru kryštálov, 

vie o čom je reč, keď sa taký kameň 

prirovná k malému vesmíru a zároveň neopakovateľnému 

umeleckému dielu živých 

farieb a dokonalej štruktúry. Kryštály sú 

základné tvary atomárneho mikrosveta 

vyrastené do rozmerov viditeľného makrosveta; 

jednoduchý poriadok, ktorý je 

príčinou vodivosti svetla, pre citlivého 

človeka i svetla duchovného. Sú človeku 

príkladom na usporiadanie svojho vnútorného 

života i celej spoločnosti. 

V mojej skromnej zbierke sa medzi 

inými nachádza aj 15 cm dlhá tyčinka 

selenitu (kryštalického sadrovca). 

Je to zamatovo hebký kameň, ktorého 

svetlo pripomína svit mesiaca (Selené – 

bohyňa Luny). Kedysi pri zaobstarávaní 

prvých kameňov vo mne budili nadšenie 

sotva centimetrové kamienky. Medzitým 

nastalo strojové drancovanie ložísk 

v Číne a Brazílii, do SR putovali jeden 

až dva metre vysoké geody a drúzy, ktoré 

vzbudzovali údiv. 

V roku 2000 človek musel pozmeniť 

svoju predstavu o tom, čo je Zem schopná 

vytvoriť; realita prekonala fantáziu, tentoraz 

na poli mineralógie. Pri vŕtaní v mexických 

striebro-zinkových baniach Naica 

boli objavené v hĺbke asi 370 m pod povrchom 

dosiaľ najväčšie známe prírodné 

kryštály. Dosahujú dĺžku až 11 m (uvádza 

sa aj 15 m) a priemer až 1,2 m, ide o čistý, 

priesvitný selenit. Na prvý pohľad budí 

fotografia dojem sci-fi alebo fantasy. Prechádzať 

sa po kryštáli ako po padnutom 

kmeni môže byť zaujímavý zážitok! Uvažuje 

sa o sprístupnení tohto náleziska 

verejnosti – aj napriek obavám z lovcov 

kryštálov. Jaskyňa si zatiaľ svoje bohatstvo 

chráni. V 60°C a pri 100%-nej vlhkosti tu 

kryštály selenitu z jaskyne v bani Naica 

drúza číreho selenitu širokého 18 cm 

totiž človek bez špeciálnej výbavy vydrží 

sotva pár minút a z dvoch pokusov odniesť 

si nejaký suvenír jeden skončil smrťou. 

Zem je oproti vesmíru maličká, ale 

pre rýľ človeka stále obrovská. Človek si 

myslí, že už takmer všetko objavil, a pri 

ďalšom objave mu vzápätí znovu padá 

brada. Pravdepodobne vôbec netuší, čo 

všetko Zem ešte skrýva. Koľko podobných 

jaskýň, koľko nevídaných pokladov? 

Možno budú raz vyzdvihnuté na povrch, 

možno, keď ľudia dozrejú a budú ich vedieť 

múdro užívať, až keď budú opäť stavať 

chrámy, nie však pre svoju slávu, ale 

ku cti Božej... A dosť možné, že bude raz 

na Zemi stáť aj kryštálový chrám, podobný 

tomu na nebesiach. 

Vítězslav Janáček 

vitezslav.janacek@svetgralu.cz 

Zdroje a odkazy 

Fotografia vľavo zakúpená 

od Science Photo Library 

en.wikipedia.org/wiki/Cave_of_the_Crystals 

geology.com/articles/naica-crystal-cave 

www.thatcrystalsite.com/caves.php 

Selenit = kryštalický sadrovec 

41 

Svet Grálu 

31 | 2012

42 

Svet Grálu 

31 | 2012 

Mehmet Yesilgöz 

Hiročernofukušima 

Už sme zabudli?

SPOLOČNOSŤ 

právy a fotografie, ktoré minulý rok 

S prichádzali z Japonska, boli otrasné. 

V onen osudný deň sa v tejto krajine 

zišli všetky možné katastrofy: zemetrasenie, 

tsunami, sopečný výbuch, studený 

front a ešte k tomu aj zamorenie 

rádioaktivitou, no predovšetkým šesť 

zničených jadrových reaktorov v komplexe 

elektrárne Fukušima Daiči. Ako 

by sa vtedy proti sužovaným Japoncom 

všetko spiklo. 

Táto nukleárna katastrofa sa však 

vzhľadom na geografickú polohu krajiny 

dala očakávať. Obyvatelia ostrova si 

so svojimi 55 atómovými elektrárňami 

dovoľujú luxus, ktorý v celosvetovom 

porovnaní predstihujú len USA so 104 

a Francúzsko s 58 elektrárňami. 

Na rozdiel od menovaných štátov 

má Japonsko nevýhodu v tom, že táto 

ostrovná krajina má tektonicky mimoriadne 

nepokojné podložie, rekordnú 

hustotou osídlenia. Prečo práve ľudia, 

ktorí odjakživa bojovali o zachovanie 

holej existencie na každom centimetri 

svojej neúrodnej zeme, svoj životný 

priestor pokryjú takými nebezpečnými 

zariadeniami? Človek sa pýta, prečo 

podstupujú riziko nehody v atómovej 

elektrárni, keď môže zapríčiniť neobývateľnosť 

veľkéj časti cennej rodnej 

zeme na mnoho desaťročí? Táto otázka 

sa vynorila v situácii, keď po explóziách 

hnal vietor rádioaktívne žiarenie 

smerom na Tokio. Ako by bolo možné 

evakuovať 35 miliónov ľudí a účinne 

dekontaminovať najväčšie mesto sveta? 

Ako by asi vyzerala ekonomická úroveň 

Zeme vychádzajúceho slnka, keby sa gigantické 

priemyselné oblasti Japonska 

kvôli zamoreniu premenili na zakázané 

zóny? 

Tieto otázky však platia i pre ostatné 

štáty. Z celosvetového počtu 443 jadrových 

elektrární je viac ako tucet pri nebezpečných 

zlomoch kontinentálnych 

dosiek, mnohé dokonca v blízkosti pobreží. 

Kam chce ľudstvo ujsť, keď Zem 

postihne ešte ďalšie atómové nešťastie? 

Prečo sa vôbec „bavíme“ o technológii, 

ktorej rádioaktívny odpad budeme 

opatrovať ešte 40 000 generácií? Musí 

každá krajina zažiť vlastnú nukleárnu 

katastrofu, kým ľudia precitnú a začnú 

sa zasadzovať za svet bez rádioaktivity? 

ATÓMOVÁ ENERGIA: 

VOJENSKÝ „ÚSPECH“ 

Prvé krôčiky na získavanie energie 

z jadra prebehli v roku 1942 v rámci 

„Manhattanského projektu“. USA, 

ktoré boli v tej dobe vo vojne s Hitlerovým 

Nemeckom, sa usilovali o vojenské 

využitie jadrovej energie. Najprv 

bolo potrebné simulovať reťazovú 

reakciu, ktorú vedci dovtedy popísali 

len teoreticky. Zásadný zlom spôsobila 

skúška talianskeho fyzika Enrica 

Fermiho. Pod tribúnami štadiónu chicagskej 

univerzity vznikol pokusný 

reaktor Pile One. S výkonom 200 wattov 

sa stal s malým nadsadením prvou 

jadrovou elektrárňou sveta, i keď 

v tomto prípade samozrejme nešlo 

o výrobu elektrickej energie. Fermiho 

úspešný experiment sa stal základom 

pre stavbu vytúženej prvej atómovej 

bomby, ktorá bola o niečo neskôr 

zvrhnutá na Japonsko. Skaza Hirošimy 

a Nagasaki, akokoľvek čudne 

to môže znieť, bola začiatkom vojenského 

úspechu, ktorý dovolil stratégom 

východu i západu snívať o vlastnej 

„bombe“. Každý, kto chcel získať 

jadrovú zbraň, potreboval najprv zariadenie 

na výrobu štiepneho materiálu. 

Reaktor sa odvtedy stal súčasťou 

vojenského konceptu… bez reaktoru 

nie je bomba, bez bomby nie je reaktor. 

Že táto analógia platí dodnes, dokladá 

i obrovský záujem niektorých 

režimov o jadrovú energiu, za ktorým 

sa skrýva prianie získať atómovú 

bombu. 

V internetovom magazíne Telepolis 

publicista Norman Salomon opisuje 

prepojenie civilnej a vojenskej jadrovej 

energie: „Takzvaná „civilná atómová 

energia“ je mýtus. Použitie atómovej 

energie v energetike bol vždy v histórii 

len trójsky kôň v rukách nukleárneho 

zbrojného priemyslu.“ Bolo by 

napriek tomu dosť krátkozraké, 20 rokov 

po skončení studenej vojny, všetky 

súčasné problémy prisúdiť len mužom 

v uniformách. Celosvetovo je vo vojenských 

zásobárňach dosť uránu a plutónia 

na výrobu desiatok tisíc jadrových 

hlavíc, kto by v súčasnosti – a z akého 

dôvodu – konšpiratívne sliedil po ešte 

väčšom množstve jadrového paliva? 

POLITICKÉ 

ROZHODNUTIA 

Na pochopenie celkovej situácie si 

vysvetlime, prečo bola v posledných 

desaťročiach jadrová energia podporovaná 

gigantickými sumami a prečo 

sa štát i napriek tomu prihlásil ku všetkým 

škodám súvisiacim s jadrovou prevádzkou. 

Naviac rádioaktívny odpad 

prevádzkovateľov jadrových elektrární 

štát „likviduje“ na vlastné náklady. Sú 

dve možnosti: energetické koncerny 

majú významný vplyv na rozhodovanie 

štátu v tejto oblasti – alebo, štát nesie 

následky ťažko zmeniteľného rozhodnutia, 

keď stavil na zlý koncept získavania 

energie. 

Na konci 50-tych rokov 20. storočia 

nukleárna energia ľudí fascinovala. 

Prevládalo nadšenie a viera, že sa konečne 

podarilo nájsť bezpečný, čistý, 

lacný a nevyčerpateľný zdroj univerzálnej 

energie – pre stavebné stroje, 

spotrebiče v domácnosti, pohon áut 

a lietadiel. Zápas o urán podporili aj 

ropné krízy 70-tych rokov 20. storočia. 

Prekvapivo sa do využitia jadra pustili 

práve energetické koncerny, hoci zarábajú 

na energii z fosílnych palív, hoci 

sa tento spôsob získavania energie vôbec 

nevyplatí! Nakladanie s jadrovým 

odpadom by mohlo byť skoro drahšie 

ako elektrina získaná z atómu. 

43 

Svet Grálu 

31 | 2012

SPOLOČNOSŤ 

Do jadrovej energetiky prúdia obrovské 

štátne investície a subvencie. 

Keby prevádzkovatelia elektrární 

niesli všetky náklady, nemohli by mať 

zisk. Pre atómovú brandžu vznikli podmienky, 

o ktorých môžu iné odvetvia 

priemyslu len snívať. Vždy existovalo 

úzke prepojenie medzi štátom a jadrovou 

energetikou, pretože väčšina výrobcov 

elektrickej energie bola na začiatku 

elektrifikácie vo vlastníctve štátu a privatizovaná 

bola až neskôr. Väzby medzi 

štátom a energetickým priemyslom 

sa vždy vzájomne preplietali a tento odbor 

často pôsobí ako štát v štáte. 

Napríklad v Nemecku štát podľa 

Greenpeace medzi rokmi 1950 a 2010 

vyplatil 82 miliárd eur priamo prevádzkovateľom 

atómových elektrární, 

k tomu pripočítajme ešte daňové úľavy 

vo výške 112 miliárd a ďalších 100 miliárd 

eur za konečné uloženie jadrového 

odpadu. Ďalšie náklady ušetria 

koncerny vďaka odpusteniu zákonom 

predpísaného povinného ručenia. Poistná 

suma pre jadrovú katastrofu v Nemecku 

je podľa odhadu vlády cca 5 biliónov 

eur, atómové elektrárne sú však 

poistené len do výšky 2,5 miliardy eur… 

zvyšok musí prevziať štát. 

NA ZEMI JE 300 000 TON 

JADROVÉHO ODPADU 

– A ÚLOŽISKO CHÝBA 

K vysokým nákladom sa ešte pripája 

otázka konečného úložiska. Za 60 rokov 

ľudia vyprodukovali 300 000 ton 

rádioaktívneho materiálu s veľmi dlhým 

polčasom rozpadu. Napriek tomu 

nie je dodnes jasné, kde tento odpad 

skončí, aby neublížil prírode ani človeku. 

V súčasnosti sa používajú skladovacie 

nádrže a mokré alebo suché medzisklady, 

pričom ľahko rádioaktívny 

materiál je uložený v sudoch, vyhorené 

palivové články v castoroch (skr. „cask 

for storage and transport of radioactive 

material“ – kontajner na skladovanie 

44 

Svet Grálu 

31 | 2012 

a transport rádioaktívneho materiálu). 

Pri vysoko aktívnych odpadoch je však 

vyriešené len ich dočasné uloženie. Hľadanie 

konečného úložiska je zložité. Je 

potrebné nájsť taký skladovací priestor, 

ktorý musí zostať ďalšie stovky tisíc 

rokov stabilný, teda bez geologickej aktivity 

a bez prístupu spodnej vody. Skúšobné 

koncové úložisko v Salzgesteine 

bojuje už dnes, dve desaťročia po spustení 

skúšobnej prevádzky, s masívnym 

zatekaním. Podzemné štóly sa teda musia 

pomocou obrovských finančných nákladov 

zaistiť proti priesakom, musia 

sa zabezpečiť alebo znovu vyniesť tisíce 

ton už uložených rádioaktívnych 

kontajnerov; hrozia miliardové investície 

a váhanie by malo ďalekosiahle dôsledky 

pre spodnú vodu. 

Najväčší problém predstavuje poruchovosť 

jadrových elektrární. Väčšinou 

ide o menej významné poruchy, 

ale história tejto technológie je plná 

i správ o vypadnutom chladiacom systéme, 

prehriatych palivových článkoch 

a iných stavoch núdze. Napriek tomu 

stále počúvame: „Viacstupňový bezpečnostný 

systém garantuje bezpečnosť 

obyvateľstva!“ A čo, keď štyri naftové 

generátory, externé zásobárne elektriny 

a batérie, s ktorými bezpečnostný 

koncept počíta, budú zničené prírodnou 

silou alebo teroristickým útokom? 

Wolfgang Renneberg, niekdajší riaditeľ 

nemeckého úradu pre jadrovú bezpečnosť, 

sa zmienil práve o tomto prípade 

v jednom z interview pre stanicu ARD: 

„Keby som bol teroristom, prerušil by 

som elektrické vedenie a potom by som 

pomocou rakety zničil núdzové naftové 

generátory. A hotovo!“ Tu sa ukazuje 

jeden z najväčších problémov atómovej 

energie: jadrová elektráreň potrebuje 

obeh vody, fungujúce čerpadlá, elektrický 

prúd. Bez chladenia sa teplota 

palivových článkov kontinuálne zvyšuje 

i po odstavení reaktora, v priemere 

približne o 0,3 až 1 stupeň za sekundu. 

Pokiaľ by teda vypadol prúd 

vrátane záložných systémov, neboli 

by metrové betónové steny nič platné 

– technika chybu neodpúšťa! V Černobyle 

stačila 26. apríla 1986 jedna pokazená 

skúška, aby vypukla katastrofa, 

ktorá stála životy stovky záchranárov 

a podľa odhadov spôsobila rakovinu 

a smrť 60 000 ľuďom! Dodnes je plocha 

o rozlohe 3,9 miliónov kilometrov 

štvorcových zamorenou oblasťou. Rádioaktívna 

tavenina momentálne odpočíva 

pod kabátom z metrovej vrstvy 

betónu, ktorý sa musí za extrémnych 

pomerov na mieste znovu obnovovať. 

Táto veľká jadrová katastrofa má pre 

Ukrajinu pochopiteľne i ďalekosiahle 

finančné následky: ročne sa musí investovať 

5 percent hrubého domáceho 

produktu do udržiavacích prác na „sarkofágu“. 

Už v roku 1957 došlo v ruskom jadrovom 

zariadení k havárii spôsobenej 

ľudským faktorom, pri ktorej uniklo obrovské 

množstvo rádioaktívneho materiálu 

do okolia, predovšetkým do rieky 

Teča. Táto havária sa považuje za tretiu 

najrozsiahlejšiu haváriu po Černobyle 

a Fukušime. Ožiarilo vtedy niekoľko tisíc 

ľudí. Vzhľadom na ľahostajné nakladanie 

s nebezpečnými látkami na území 

niekdajšieho Sovietskeho zväzu je rozsah 

jadrového znečistenia ťažko odhadnuteľný. 

Rieky slúžia ako stoka nefiltrovaných 

toxických odpadov, jedovaté 

látky znečisťujú celé pásy zeme, pretože 

sa ukladajú v starých hrdzavejúcich sudoch 

na skládkach pod otvoreným nebom, 

vydané napospas poveternostným 

podmienkam. 

I mnohé európske krajiny majú 

kvôli laxnému prístupu k rádioaktivite 

dôvod na obavy. Vo francúzskom 

zariadení na spracovanie paliva La 

Hague a britskom Sellafielde sa dovezené 

palivové články rozrežú a potom 

rozpustia v kyseline dusičnej. Tak 

sa z vyhoreného paliva získava urán 

a plutónium. Chemikálie, ktoré sa pri 

tomto procese používajú, sa po použití

SPOLOČNOSŤ 

vypustia do kanalizácie, ktorá ústi 

do mora. Podľa Greenpeace vypustia 

obe zariadenia denne okolo 10 miliónov 

litrov tekutého jadrového odpadu 

do Lamanšského prielivu a Írskeho 

mora – s hodnotou žiarenia, ktorá stonásobne 

prekračuje povolené množstvo. 

Vypúšťanie jadrového odpadu do vôd 

bolo pritom zakázané (až) v roku 1993. 

K znečisteniu morí ešte pripočítajme 

kontamináciu vzduchu spôsobenú veľkým 

množstvom rádioaktívnych plynov, 

ktoré sa do atmosféry z oboch zariadení 

vypúšťajú. 

RIEŠENIE SA HĽADÁ 

ŤAŽKO 

Pokiaľ sa rozhodneme napríklad 

po udalostiach vo Fukušime prehodnotiť 

prístup k jadrovej energetike, 

hľadanie náhrady nie je jednoduché. 

V búrlivých debatách o kolísajúcom 

prúde z veterných elektrární, o využití 

solárnej energie, ktoré sa v poslednom 

roku zvrhlo na tunelovanie 

štátnych peňazí, a o škodlivosti 

emisií z uhoľných elektrární (ktoré 

však spolu s vodnými a plynovými 

elektrárňami dokážu vyrovnávať kolísajúci 

výkon veterných a slnečných 

zdrojov), sa zabúda na mediálne nie 

príliš atraktívne riešenie – úspory 

energie. Napríklad podľa ministerstva 

priemyslu a obchodu ČR je energetická 

náročnosť českého priemyslu, 

ktorý je u nás najväčším spotrebiteľom 

elektriny, viac než trojnásobná oproti 

priemeru EU (www.svetprumyslu.cz). 

Za ČR sa umiestňuje len Rumunsko, 

Bulharsko, Litva a Estónsko. 

Česká republika patrí aj k najväčším 

svetovým vývozcom elektriny, vývoz 

by však mal v nasledujúcich rokoch 

klesať kvôli odstavovaniu niektorých 

uhoľných elektrární a predpokladanému 

rastu spotreby. Napríklad v roku 

2010 ČR vyviezla 19 % produkcie 

do zahraničia (Zdroj: ČEPS, a. s.). 

Úspory možno hľadať i v prevádzke 

domácností, poklese energetickej náročnosti 

budov (predovšetkým ich vykurovania), 

poklese nadprodukcie tovaru… 

Dúfajme tiež, že nám pomôžu 

inovácie a nové objavy nielen v oblasti 

výroby, skladovania a prenosu energie, 

ale i na poli energetických úspor. 

Ako i v mnohých iných oblastiach 

života človeka, i v energetike ide predovšetkým 

o dávny boj medzi zodpovednosťou 

a plytvaním, medzi 

prezieravosťou a uprednostňovaním 

krátkodobého úžitku. Môže sa zdať, 

že situáciu vedia ovplyvniť len politici, 

lobbisti a veľké energetické koncerny. 

Žijeme predsa v demokracii. No práve 

tá nám hovorí ústami klasika G. Bernarda 

Shawa: je to „systém, ktorý zaručuje, 

že nemáme lepšiu vládu, než si zaslúžime“. 

Vynasnažme sa teda urobiť si 

vlastný názor, a potom sa ním aj riadiť. 

Tak si zaslúžime aj lepšie podmienky 

na svoj život. 

Mehmet Yesilgöz 

mehmet.yesilgöz@svetgralu.sk 

45 

Svet Grálu 

31 | 2012

Hlas z druhej strany 


Je ľahké kritizovať, a to aj kvalifikovane 

a oprávneme kritizovať. A je toho veľa, 

čo sa dá kritizovať. Horšie je to s odpoveďou 

na otázku, čo treba urobiť a ako 

to urobiť, reálne urobiť, a niesť za to 

všetky dôsledky. Všimnime si, koľko 

máme kvalifikovaných politických 

a ekonomických komentátorov a analytikov, 

a ako málo z nich by mohlo byť 

skutočne výkonnými politikmi a ekonómami, 

schopnými niečo skutočné 

presadiť a urobiť. Najskôr asi žiaden 

z nich. Ešte viac je nezodpovedných 

„študentských“ rojkov – to slovo nie je 

myslené ako pohana, ale ako označenie 

názorov zatiaľ dozrievajúcich ľudí, 

ktorí sami ešte prakticky nepracovali, 

len sa o veciach učili a počuli o nich. 

Časom pravdepodobne dozrejú, a tak 

je to správne. 

Pred rokmi nám v slovenskej elektrárni 

Nováky ukázali humorný leták 

ako reakciu na kritické letáky podráždených 

ekologických aktivistov: „Vážení 

priaznivci ekológie, práve sme 

zastavili poslednú atómovú a uhoľnú 

elektráreň a vypustili sme poslednú 

vodnú elektráreň. Prajeme vám veselé 

Vianoce!“ Na obrázku bol zmrznutý 

človiečik zababušený do svetrov a čapíc, 

so sviečkou v ruke. 

Otázka jadrovej energie je otázka pálčivá 

a bolestná a určite sa nedá zmiesť 

46 

Svet Grálu 

31 | 2012 

zo stola buchnutím doň. Dovoľte, milí 

čitatelia, aby zaznel aj hlas z druhej 

strany od človeka, ktorý sám v energetike 

pracoval. 

Jadrom problému nie je „atóm áno, či 

nie“, ale nesmierne kvantum elektriny 

a tepla, ktoré naša civilizácia spotrebováva. 

To kvantum elektriny je potrebné 

aj nejako vyrobiť; každú sekundu treba 

vyrábať presne toľko elektrickej energie, 

koľko sa jej spotrebováva. Pokiaľ 

by výroba poklesla čo i len na jedinú 

sekundu, nasledoval by kolaps elektrickej 

siete, povestný „blackout“, aký 

v minulosti už niekoľkokrát fatálne postihol 

napr. USA. Okrem elektriny spotrebovávame 

aj obrovské množstvo tepla, 

nielen na vytváranie komfortu v dobre 

vykúrených domoch, ale hlavne v priemysle 

na výrobu všetkých tých skvelých 

predmetov, ktorými sa obklopujeme, 

a ktorých se nechceme zriecť. 

Elektrinu nedokážeme my ľudia 

vyrábať inak než „hlúpo“, teda neobratne, 

nešikovne. Česká republika 

vyrába takmer 60 % elektriny z uhlia, 

30 % z atómu. Na Slovensku je z uhlia 

asi štvrtina elektriny, z jadra sa vyrába 

45 %, pomerne veľa dodávajú 

vodné elektrárne (15 %), ďalšia energia 

sa vyrába z plynu a dováža sa zo zahraničia. 

Uhoľná elektráreň vie z každého 

spáleného kilogramu premeniť 

na elektrinu len tretinu, zvyšok tepla 

neužitočne vyletí v oblaku pary z chladiacich 

veží a v dyme z komína. Atómová 

elektráreň je na tom ešte horšie, 

tá spracuje len o čosi viac ako štvrtinu 

energie z jadrového paliva, zvyšok tiež 

unikne z chladiacich veží. Potom tu 

máme ešte plyn a ropu, oboje väčšinou 

z Ruska, a nakoniec povestné obnoviteľné 

zdroje – elektrárne vodné, veterné 

a fotovoltaické, a biomasu. 

Každý zo spôsobov výroby energie 

je niečím kontroverzný. Nech chcete 

energiu vyrobiť akokoľvek, vždy narazíte 

na nevôľu nejakých odporcov 

a na tuhý odpor. Uhlie? Ťažobné limity, 

zaberanie dedín na okrajoch 

uhoľných baní, poddolované územia, 

haldy hlušiny, premena krajiny 

na priemyselnú oblasť. Plyn, ropa? 

Nesmierne čisté spaľovanie, ale so závislosťou 

na Rusku a Ukrajine. Stavba 

vodných elektrární? Poškodenie biotopu, 

zmena charakteru krajiny; a aj 

keby sme celé Česko alebo Slovensko 

premenili v jedinú reťaz vodných priehrad, 

nevyrobíme viac než niekoľko 

percent z tých obrovských spotrebovávaných 

kvánt elektriny. 

Slnečné elektrárne? Po všetkých 

škandáloch okolo fotovoltaiky v roku 

2010 hektáre a hektáre oplotených slnečných 

kolektorov vyrábajú v Česku

menej než 1 % elektriny, a to nepríjemným 

a nevítaným spôsobom: cez deň 

podľa počasia, večer, keď je elektrina 

potrebná najviac, naopak zaspávajú 

a namiesto nich musia o to viac zabrať 

tepelné elektrárne. Veterných elektrární 

je ešte menej, tie vyrábajú len 

pol percenta spotreby, a energiu vyrábajú 

nepredvídateľne a náhodne, podľa 

toho ako práve fúka; navyše zohyzďujú 

horskú krajinu a nikto okrem ich majiteľov 

ich nechce. A biomasa? Keby sme 

chceli významným spôsobom pokryť 

spotrebu energie, museli by sme našu 

zem premeniť na obrovské lány monokultúr, 

a len ich zber a spracovanie by 

si vyžadovalo ďalšiu spotrebu energie. 

Všetka tá pobúrenosť odporcov a aktivistov 

nedokáže odpovedať na otázku, 

ktorú si musia klásť tí, čo za zásobovanie 

energiou zodpovedajú: Ako teda 

konkrétne zabezpečíme zásobovanie 

elektrinou a teplom? Viete si prosím 

predstaviť, že by vám denne na 8 hodín 

vypínali elektrinu, pretože se rušia 

atómové elektrárne? Na Slovensku by 

to bolo skoro 12 hodín denne. Ešte viac 

by obmedzovanie energie postihlo priemysel, 

kde je každá hodina výpadku 

vo firme existenčnou otázkou. 

Jedinou zmysluplnou cestou je úspora 

spotreby: ako ČR, tak SR spotrebujú 

na rovnaký výrobok oveľa viac energie 

než iné štáty. Ale i táto cesta je len čiastočná, 

aj to znížené množstvo energie 

budeme musieť vyrobiť, a to rovnako 

nešikovne ako dosiaľ. 

Snáď sa v budúcnosti naučíme energiu 

vyrábať nejakým zázračne múdrym 

spôsobom, napríklad z vesmírneho vákua, 

alebo ju spotrebovávať rovnako 

úsporne, ako dokáže svietiť svetluška. 

A hlavne spotrebovávať podstatne, podstatne 

menšie množstvo. Ale dnes, tu 

a teraz a s nohami na zemi sa domnievam, 

že jadrová energetika je jednou 

z mnohých zlých stránok dnešného 

sveta, ako sme si ho svojím nesrdečným 

a bezcitným prístupom pripravili. 

Patria k nim autá a diaľnice, mobily, 

priemyselné komplexy, drancovanie 

prírody, ale aj bankový systém a vláda 

peňazí, pochybené a neúčinné zdravotníctvo… 

a nakoniec ten najmenej viditeľný 

svet, ktorý stojí na počiatku všetkých 

vecí: chtivosť mať všetko, baženie 

po moci, deformované medziľudské 

vzťahy, výchova detí a koniec-koncov 

zdeformovaný človek so zdeformovaným 

vzťahom k Bohu a k hodnotám 

vôbec. 

Áno, atómové elektrárne sú nebezpečný 

špás – ale sú snáď tie ostatné veci 

menej nebezpečné a menej zlé? Môžu 

snáď viesť k iným než katastrofálnym 

koncom? 

Čo teda robiť? Dovoľte mi osobný 

názor, a nikomu ho nevnucujem: nemyslím 

si, že existuje záchrana poklesnutého 

ľudstva ako celku; väčšina nie 

je ochotná sa akokoľvek meniť. Nie 

je ochotná rešpektovať vôľu Stvoriteľa 

v zákonitostiach, ktoré do svojho 

diela vložil; ani tú vôľu nepozná a ani 

sa o ňu nezaujíma. A platí prírodný zákon, 

že čokoľvek, čo nestojí vo vôli Stvoriteľa, 

sa musí zrútiť. A to už čoskoro. 

To, čo vydržalo vzdorovať po stáročia, 

končí svoju životnosť a nastáva doba 

jeho zrútenia. Bude to bolieť, bude to 

zdraviu škodlivé a budeme sa tým trápiť. 

Len človek, ktorý to všetko vezme 

na vedomie, pritaká tomuto bolestnému 

a nevyhnutnému deju a v pokore 

prijme svojho Boha takého, aký 

skutočne je, ktorý bude podľa jeho vôle 

žiť ako pravý, cituplný človek, dostane 

aspoň čiastočnú ochranu a aspoň čiastočne 

to bude mať ľahšie. 

A až TO bude ten pravý koniec i atómových 

elektrární. 


artur.zatloukal@svetgralu.cz 

47 

Svet Grálu 

31 | 2012

Christopher Vasey 

Čas stojí a my plynieme 

Ako porozumieť času a zvíťaziť nad stresom. 

ČAS ! 

V súčasnosti veľa ľudí pociťuje vo svojom živote priveľa 

stresu. Stále sa ponáhľame, aby sme stihli zvládnuť všetky 

povinnosti. Je však skutočne na vine nedostatok času? 

Plynie čas skutočne príliš rýchlo? 

Christopher Vasey vo svojej knihe ukazuje nový prístup, 

ako pracovať s časom a vyhnúť sa stresu. Rozlišuje pritom 

chronometrický, človekom zavedený pojem času (denný 

čas udávaný hodinami), a skutočný, večný čas, v ktorom 

sa pohybujeme. Vedomé prežívanie prítomnosti je kľúčom 

k porozumeniu času a k harmonickejšiemu utváraniu našich 

životov. 

CHRISTOPHER VASEY je švajčiarsky liečiteľ a známy 

autor radu kníh o zdraví a dôležitých otázkach života. 

Kniha „Čas stojí a my plynieme“ je už jeho štvrtou knihou, 

vydanou Nakladateľstvom Stiftung Gralsbotschaft. 

Christopher Vasey 

ČAS STOJÍ A MY 

PLYNEME 

Jak porozumět času 

a zvítězit nad stresem 

Co je čas ? 

Plyne čas skutečně ? 

Čas a život 

Nemít čas... 

Historie měření času 

Zvítězit nad časem 

Žít přítomností 

... a další témata 

EDICE SVĚT GRÁLU 

104 strán, 

mäkká väzba, 

formát 11,5 x 18 cm, 

hmotnosť: 110 g, 

český jazyk. 

Zvykne sa hovoriť, že staroba nie je choroba. 

Tak prečo sa starobe brániť? Načo 

ukrývať stopy svojho života či ich chcieť 

prekabátiť? Každá vráska je tvrdo získaná 

skúsenosť. Môže byť predsa krásne 

uvedomovať si svoje roky, skúsenosti, toleranciu 

a trpezlivosť, ktorú sme životom 

získali. Vidieť v nich tú krásu – to je múdrosť 

staroby. 

Cena knihy: 5,40 € 

Cena pre predplatiteľov: 5,00 € 


Nakladateľstvo 


Stuttgart 

V mojom povolaní sa často stretávam 

so staršími ľuďmi. Vidím, 

ako sa mnohé veci v starobe zhoršujú 

a prehliadajú. Práve preto mi 

leží na srdci podpora vzájomného

Starnutie nie je nič pre slabochov 

Stephanie Naumannová 

porozumenia a lásky, aby sme vedeli 

starnutie chápať ako šancu. A nie 

ako chorobu, ktorej sa treba zbaviť, 

ktorú treba všetkými možnými prostriedkami 

potlačiť. 

Starí ľudia sú silnou cieľovou skupinou 

ekonomiky. Len na internete 

nájdete okolo 15 miliónov údajov 

na tému anti-aging prostriedkov či 

zákrokov. Chýba však zdravý postoj 

k starobe. K tomu úseku života, kde 

leží viac času za nami, než pred nami 

a budúcnosť má celkom iné naplnenie. 

Moja babička svoj vek nikdy netajila. 

Domnievam sa, že svoje 

starnutie zbadala až vtedy, keď potrebovala 

okuliare. A potom k tomu 

pribudla taška na kolieskach, pretože 

jej ruky nemali dosť sily nosiť ťažké 

veci. Ale zriedkavo si ťažkala na starobu, 

len na bolesti. 

„Šťastný je ten, kto zomrie starý 

a životom naplnený,“ čítame v Starom 

zákone. Všetci si želáme dosiahnuť 

vysoký vek – no málokto chce 

zostarnúť. Áno, starnutie nie je nič 

pre slabochov. Často bolí. Práve keď 

už nemáme času nazvyš, venujeme 

priveľa hodín nariekaniu na bolesti 

a choroby. A niekedy sa priam 

až pretekáme, kto má väčšie trápenie. 

Starnutie je rovnako ako každý 

úsek života – dar. „V starobe vieme 

lepšie zabrániť nehodám, v mladosti 

ich lepšie znášame,“ povedal Arthur 

Schopenhauer. Mladším ľuďom 

môžeme venovať blahodarnú zmes 

skúseností a tolerancie, lásku a porozumenie. 

Vážme si tento dar, čo 

sa prejavuje aj na našom zovňajšku. 

Skúsme nepodľahnúť raklamám – nemažme 

zviditeľnené skúsenosti ako 

stopy po zločine. Anti-aging pilulky 

či chirurgické zákroky predsa nezmenia 

naše vnútro. Berme sa radšej takí, 

49 

Svet Grálu 

31 | 2012

ZDRAVIE 

akí sme. Vnímajme prednosti svojho 

veku. 

Čo na tom, že sa unavíme skôr 

ako mladší ľudia, doprajeme si poobedňajší 

oddych či odídeme medzi 

prvými z večierka? Veď nie je prirodzené, 

aby 70-ročný človek chodil 

často do spoločnosti a zostával dlho 

do noci. Dvanásťmesačné dieťa tiež 

v noci nebudíme, aby sa hralo. Vieme 

predsa, že vo svojom veku potrebuje 

viac oddychu. Doprajme mladým 

väčšiu výdrž a nesmúťme, že už nie 

sme rovnako výkonní ako oni. Radujme 

sa z toho, že energia mladej 

generácie môže byť prospešná aj 

nám. A vytvorme svojou „ korunou 

stromu“ blahodarný tieň tým mladším. 

Bolo by krásne, keby starí ľudia 

častejšie od mladých cítili, že sú prospešní. 

Je príjemné počuť od dcéry 

alebo syna: „Taká, aká si, to je v poriadku. 

Som tu pre teba, kedykoľvek 

potrebuješ, tak ako si tu bývala ty, 

keď som bol malý a nemohúci“. Takéto 

slová už dnes nie sú samozrejmosťou. 

Mladí a starí už nebývajú 

spoločne pod jednou strechou. Byť 

úspešným v povolaní si vyžaduje 

od mladej generácie oveľa viac energie 

ako kedysi. Zodpovednosť za nevládnych 

starých ľudí sa tak často 

prenecháva opatrovateľským službám. 

Prirodzené puto sa tak oslabuje 

či úplne stráca. 

Nezostarneme však zo dňa na deň, 

starnutie sa začína už v mladosti. Preto 

máme každý deň žiť svoj život naplno, 

nelipnúť len na vonkajšom pohybe, 

lesku a kráse, ale naplniť ho duchovnými 

cieľmi, citmi a spomienkami. 

Starnutie nie je nič pre slabochov. 

Dlhý vek je veľkým darom života. Nemali 

by sme ho premrhať, odmietať 

či chcieť zmeniť. Usilujme sa využívať 

tie možnosti, ktoré nám tento úsek života 

ponúka, aby sme ho precítili. Jean 

Jacques Rousseau priliehavo povedal: 

„Nie ten človek žil najviac, ktorý sa dožil 

najvyššieho veku, ale ten, čo svoj 

život viac precítil.“ 

Stephanie Naumannová 

naumannová@svetgralu.cz 

OČAMI STAREJ ŽENY 

Je krásne ráno. Žena vstane a pri otvorenom okne sa niekoľkokrát 

zhlboka nadýchne. Nie však na odporúčanie lekára, 

ale preto, že to jednoducho chce. Robí to takto každé 

ráno už 30 rokov. Žmúri oči do prvých slnečných lúčov 

dňa. Ten jej svižne máva na pozdrav konármi starého 

duba. Hneď vedľa neho rastie mladý javor. Je to krásny 

pohľad, ako tieto dva stromy stoja pekne vedľa seba. Žena 

má tento starý dub veľmi rada, môže sa oprieť o jeho silný 

kmeň a jeho obrovská koruna jej ponúkne tieň. A mladý 

javor v horúcich suchých dňoch zalieva, aby zosilnel a vyrovnal 

sa starému dubu. 

Po oblohe plynú malé a veľké oblaky. Jej dcéra hovorievala: 

„Mami, tie veľké oblaky sú tí starí a tie malé, to sú 

ich deti“. Dnes je obloha nádherne belasá, tak ako jej oči. 

Má radosť z každého dňa, ktorý pre ňu začína skoro 

ráno. Dlho spať totiž nemôže a ani nechce. Odhodí prikrývku 

a ide do kúpeľne. V zrkadle hľadí na svoju tvár. 

Drobné tmavé fliačiky pokryli v poslednom čase jej čelo. 

Kedysi to boli pehy – v lete zreteľnejšie než v zime. Rukami 

pomaly prechádza po svojich lícach. Pozoruje stopy času 

vyryté vo svojej tvári. Jej oči žiaria v jemnej, mäkkej pokožke, 

obklopené láskyplnými vráskami ako lúčmi. Tieto 

oči toho veľa videli a jej ruky zvládli veľa ťažkej práce. 

Všetko na jej tele je už staré. Zahľadí sa na seba a myšlienky 

jej putujú. Šaty si šila zo starých látok, pretože boli 

ešte dosť dobré. Ku každej si vymýšľala príhody, hladkala 

ich svojimi jemnými rukami. Mala radosť, keď im mohla 

dať nový účel. Kvetinový vzor je takmer vyblednutý, no 

látka pekne splýva s každým pohybom jej tela. Nie je tuhá 

ako nové materiály. Látka, ktorá vie rozprávať a ktorú si 

obľúbila, pretože je výnimočná. 

Látky si prinášala z ciest po cudzích krajinách. Stali 

sa z nich sukne a šaty, ktoré s ňou potom cestovali ďalej. 

Prezerá si každý jednotlivý diel a spomína na príhody, 

čo spolu zažili. Oživujú sa spomienky, ktorých sa nechce 

vzdať. Len tieto tkaniny ich môžu vyrozprávať. 

Dávno si mohla kúpiť nové konfekčné šaty. Ale tie obnosené 

sa stali jej súčasťou a ona nenájde iné, čo by sa k nej 

tak dobre hodili. 

Vedľa leží stará škatuľka na šitie. Patrila ešte jej matke. 

A ona ju odovzdá zase svojej dcére – spolu so všetkými 

tými veľkými a malými gombíkmi, stužkami, paspulkami 

a šujtáškami (ozdobnými šnúrkami). 

Láskyplne sa rozhliada po svojom byte. Znova pozrie 

do zrkadla a pousmeje sa svojmu krátkemu putovaniu 

v myšlienkach. Ani jej vlastný „materiál“ už nie je taký 

sýty ako pred rokmi – vlasy pobledli rovnako ako látka 

jej šiat. V ťažkých chvíľach sa vracia do minulosti k svojim 

skúsenostiam a spomienkam. Je pre ňu krásne, čo tam 

vidí. Nezmenila by vôbec nič. 

50 

Svet Grálu 

31 | 2012

Náboženské 

kulty a rituály 

Ako a prečo vznikali 

náboženské kulty 

a rituály? 

Siegfried Hagl 

51 

Svet Grálu 

31 | 2012

SPOLOČNOSŤ 

O pravom význame rôznych duchovných kultov a rituálov vie dnes len málokto. Dodržiavajú 

sa často zo zvyku, pretože i naši predkovia ich dodržiavali. Tým sa však postupne 

vytratila ich živosť a vlastná vnútorná účasť zúčastnených osôb. Krásu a bohaté 

a vnútorné prežívanie nahradili strnulosť, zvyk a dogma. Dospelo to až do bodu, 

keď by sa väčšina ľudí týchto úkonov pokojne vzdala, pokiaľ by to v spoločnosti začalo 

platiť ako „moderné a prirodzené“. Avšak v minulosti mali náboženstvo a kulty 

najrôznejšieho druhu pre ľudí nedoceniteľný význam, ktorý spoluutváral a formoval 

celú spoločnosť. 

Z 

archeologických nálezov možno 

vytušiť, že religiozitu vyjadrovali 

ľudia už pred stotisíc rokmi v kultových 

aktoch alebo rituáloch. 

Ľudia staršej doby kamennej, rovnako 

ako my dnes, pravdepodobne cítili 

potrebu podeliť sa nejakým spôsobom 

o svoje zážitky z vypätých situácií. 

Robili tak napríklad, keď chceli vyjadriť 

vďaku za záchranu z nebezpečenstva, 

prosiť o zdravie, uzmieriť si dušu 

skoleného zvieraťa, atď. Aj zvláštne 

udalosti, napríklad narodenie dieťaťa, 

mimoriadny lovecký úspech, prírodné 

katastrofy, choroba alebo smrť viedli 

k rituálom, ktorými vyjadrovali význam 

týchto dejov. Toto sa dialo už pred 

35 000 rokmi, napríklad pri pohreboch 

neandertálcov, ktorí vkladali mŕtvym 

do hrobu kvetiny – dnes je to ešte stále 

jeden z najstarších zvykov ľudstva. Vyjadruje 

náklonnosť k zosnulej osobe 

a zároveň zmysel pre krásu. 

Z týchto nálezov môžeme vyvodzovať, 

že dané rituály mali určitý význam, 

ale konkrétne náboženské predstavy, 

vieru, alebo mýty nie je možné odhadnúť 

z nálezísk vecí a kostí v hroboch. 

Spoľahlivé správy o náboženskom prežívaní 

našich prapredkov prichádzajú 

až s vynálezom písma. 

Pretože ľudia prirodzene cítili potrebu 

mať vo svojich činnostiach poriadok, 

začali dovtedy iba spontánne 

náboženské počínanie schematizovať. 

Tak vznikli početné (nielen náboženské) 

rituály, ktoré sa dochovali 

dodnes, a ešte stále spoluutvárajú 

náš život. Praktizujú sa väčšinou bez 

52 

Svet Grálu 

31 | 2012 

premýšľania o tom, prečo vznikli (napr. 

potriasanie rukami). 

Dôležité úseky života sprevádzali 

obrady a ceremónie. U všetkých známych 

kultúr existujú rituály pri narodení, 

dospievaní, svadbe, chorobe, 

smrti atď., ktoré vykonávajú povolané 

osoby, napríklad kňazi alebo šamani. 

Ďalším vývojom sa forma a obsah rituálov 

postupne menili. Na prvý pohľad 

sú v rôznych náboženstvách ceremónie 

rozdielne, ale pri bližšom pozorovaní 

sa ukazuje, že aj dnešné rituály 

sledujú podobný cieľ ako ich prastaré 

vzory pred mnohými tisícročiami. 

Problémy ľudí sa síce formálne zmenili, 

v jadre však zostali už celé tisícročia 

rovnaké. Živý dozvuk snahy o kontakt 

s vyššími svetmi sa dodnes nachádza 

v uctievaní svätých kresťanskými 

cirkvami. Za pôvodcov určitých dejov 

(napr. úroda na poliach, požiar, nedostatok 

vody, choroby a iné), sa v minulosti 

považovali prírodné bytostné sily, 

dnes označované ako božstvá, napríklad 

slovanské, germánske, atď. Dnes 

sa veriaci obracajú skôr na tzv. „patrónov“. 

Aj im sa prihovárajú pomocou 

rituálov – modlitbami, zapaľovaním 

sviečok, procesiami, obetami – teraz 

väčšinou peňažnými darmi. 

Pritom stojí za povšimnutie, že v minulosti 

neexistovalo rozdelenie náboženského 

a štátneho zákonodarstva. 

Morálne aj spoločenské hodnoty určovalo 

náboženstvo. 

Pravekí ľudia boli pravdepodobne 

v užšom kontakte s prírodnými bytosťami 

a snažili sa žiť v harmónii 

s týmito dôležitými služobníkmi Boha. 

To sa darilo hlavne vtedy, keď chápali 

ich úlohu a poslanie. 

Snaha o kontakty s týmito, pre nás 

už neviditeľnými bytosťami pravdepodobne 

skôr či neskôr tiež viedla k rituálom. 

To dokazuje napríklad aj výklad 

veštieb antických národov, ktoré 

sa mohli dorozumievať s bohmi. 

V ďalšom vývoji náboženstva vznikli 

kulty. Ich súčasťou boli rituály, obetné 

dary, modlitby, spoločné jedlo, sakrálna 

hudba, kultové tance, pôst atď. 

Ľudia sa zhromažďovali v určitý čas 

na určenom mieste, aby tam spoločne 

vykonávali kultové úkony. V náboženstvách 

všetkých národov sa preto vyskytujú 

sviatky jari, procesie, oslavy 

úrody, letného a zimného slnovratu. 

Také rituály mali a majú veľký význam 

pre vytváranie komunít v spoločnosti 

alebo v náboženských obciach. 

V minulých tisícročiach vykonávali 

jednotlivé spoločenské skupiny (rodina, 

dedina, mesto, štát) spravidla 

rovnaké kulty a aj touto formou zdieľali 

svoje náboženské vyznanie. V podstate 

sa všetci spoluobčania schádzali 

na pravidelné pobožnosti a spoločne 

oslavovali sviatky v priebehu celého 

roka. 

Dnes táto pospolitosť chýba. Krajiny 

a štáty sa stávajú čisto účelovými spoločnosťami, 

v ktorých dominuje egoizmus. 

Nedeľné príhovory politikov, 

ktorí nabádajú k zmyslu pre pospolitosť, 

nemôžu nahradiť eticko-náboženský 

základ. 

Systematizácia a úradná úprava kultov 

a rituálov viedli v priebehu storočí 

ku vzniku duchovenstva s hierarchickou 

štruktúrou. Kňazi potom ustanovili 

väčšinou ešte komplikovanejšie 

teológie, ktorým väčšina veriacich nerozumela. 

K tomu sa nezriedka pridali 

predpisy na oblečenie, hygienu, stravovanie, 

dodržiavanie pôstu a zvláštne 

sviatky, ktorými sa jednotlivé náboženské 

skupiny vyznačujú, alebo

trana 36 

aj odlišujú od ostatných skupín. Pri 

migrácii potom také skupiny prisťahovalcov 

s vyhraneným správaním 

vzbudzujú obavu a nedôveru a stávajú 

sa outsidermi spoločnosti. 

Rozvoj predpismi zaťažených náboženstiev 

prináša nebezpečenstvo, 

že sa vytratí spontánnosť, vnútorné 

prežívanie, vlastné náboženské cítenie 

a že kulty ustrnú na presne vypracovanej, 

často komplikovanej, azda 

nádhernej, avšak len povrchnej forme 

a stratia svoj žijúci, duchovný obsah. 

Ako sa píše v Biblii „litera zabíja, kým 

Duch oživuje.“ (2. Kor. 3,6). Tento 

sklon k ustrnutiu si ľudia často uvedomujú 

a vnímajú jeho menejcennosť. 

U všetkých náboženstiev bola a je 

snaha pretrhať ustrnuté formy vnútorným 

hĺbaním, mystikou, extázou, 

buditeľským hnutím, reformátorskou 

činnosťou a vrátiť sa k pôvodnému, 

duchovnému obsahu. Väčšinou konzervatívne 

vedúce osobnosti náboženských 

spoločností alebo cirkví však 

takú, väčšinou spontánnu a ťažko 

kontrolovateľnú činnosť vnímajú 

s nevôľou a odmietajú ju ako „charizmatickú“ 

alebo dokonca kacírsku. 

Takýto dogmatický postoj však pácha 

obrovské škody, pretože tým zmysel 

kultov a náboženstva stráca svoj skutočný 

význam – večnú snahu človeka 

priblížiť sa k božstvu. A to je možné 

len neúnavným duchovným úsilím, 

skúmaním otázok, kto sme a prečo 

sme tu, a nie pasívnym, bezmyšlienkovitým 

prijímaním vecí, ktoré 

sa nám ponúkajú. 

Vážení zákazníci, 

staňte sa predplatiteľmi Sveta Grálu 

a získajte množstvo výhod! 

Časopis bez reklamy a stále 

za nezmenenú cenu 2,89 Eur ! 

Cena predplatného 10,62 Eur 

Svet t Grálu Grálu 

Svet Grálu Grálu 

26 

Výrazná zľava na nákup kníh cez on-line 

obchod na stránke www.svetgralu.sk 

Možnosť nákupu v on-line obchode platobnou kartou! 

Pri predplatení časopisu pre známeho 

získa 2 staršie čísla SG zdarma 

Predposledné Vianoce, 

27 


spomienok 

Prečo ľudia po transplantáci 

preberajú 

vlastnosti svojich darcov? 


Svet Grálu 

Energia priestoru pre 

zdravý a harmonický 

Skrytý národ 


Svet Grálu 


O podivuhodnej 

spolupráci medzi 

prírodou a človekom 

strana36 


spomienok 

Keď sa po transplantác i 

človek cíti ako niekto iný 

strana 13 

Tajomstvo Márie 

Magdalény 

Nakoľko pravdepodobný 

bol vzťah Ježiša s Máriou 

Magdalénou? 

strana 37 

+ 

ročné predplatné 

2 staršie čísla zdarma 

Obdarujte svojich priateľov a známych originálnym 

darčekom, z ktorého sa budú tešiť po celý rok! 

Stačí uviesť ich meno a adresu do poznámky pri objednávke 

a časopis im zašleme do poštovej schránky. 

Siegfried Hagl 

hagl@svetgralu.sk 

Pri nákupe nad 50 Eur cez on-line obchod získate možnosť 

zakúpiť predplatné SG na 1 rok za akciovú cenu 7 Eur, 

alebo si môžete vybrať pre seba alebo svojich známych 

jedno z CD: CD Mária/CD Ježiš

FÓRUM 

Obzretie sa za prednáškovým fórom 

Chceme byť zdraví a šťastní, 

ale vieme ako na to? 

Na prednáškovom fóre, ktoré sa uskutočnilo 12. novembra 2011 v Brne, sme sa zamerali 

na tému zdravia a šťastia, o ktoré sa každý z nás usiluje. Napriek tomu nám 

tieto dve hodnoty v našich životoch akosi chýbajú. Pozvali sme preto troch prednášajúcich 

– lekárku, terapeutku a liečiteľa – MUDr. Margarétu Černákovú, Jitku Kubečkovú 

a MUDr. Jana Paloučka, aby sme sa dozvedeli viac o podstate zdravia a šťastia 

z celostného hľadiska. Súčasťou fóra bolo aj predstavenie nového českého prekladu 

knihy „Ve světle Pravdy – Poselství Grálu“ od Abd-ru-shina za účasti autorov prekladu 

– Ing. Jana Zubatého a Ing. Artura Zatloukala a napokon projekcia videorozhovoru 

s Rüdigerom Dahlkem. 

Rád by som Vás teraz bližšie zoznámil s obsahom jednotlivých prednášok. 

F 

VÁCLAV KAZDA 

órum zahájila prednáška „Lekárska 

starostlivosť o dušu pacienta 

– liečba zmyslom“ MUDr. Margaréty 

Černákovej z Bratislavy. Pani Černáková 

sa dlhodobo zaoberá logoterapiou 

– metódou psychoterapie, ktorú 

vyvinul Rakúšan Viktor Emanuel 

Frankl. Základom tohto terapeutického 

smeru je citlivé napomáhanie, 

aby pacient videl v tom, čo prežíva, 

zmysel a pokúsil sa pozrieť do tváre 

možným príčinám svojho utrpenia. 

Na to, ako liečiť ľudské duše hľadaním 

a nachádzaním zmyslu života 

neexistuje podľa MUDr. Černákovej 

návod. Nejde totiž o klasický 

vzťah medzi pacientom a lekárom. 

Ide o stretnutie dvoch duší – terapeut 

počúva, nepresviedča, ale spoločne 

s pacientom hľadá možné 

šance, ktoré pacientovi ešte zostávajú. 

54 

Svet Grálu 

31 | 2012 

Konkrétne tak možno pomôcť napríklad 

ľuďom, ktorým odišiel niekto 

blízky. Tí totiž niekedy vo svojom 

smútku prehliadnu, že majú nablízku 

aj iných ľudí, ktorí ich pomoc 

teraz veľmi potrebujú. 

Zásadné pri logoterapii je pomôcť 

pacientovi pozrieť sa na to krásne, 

Prednáška MUDr. Margaréty Černákovej 

čo v živote zažil, nie len na obdobie 

utrpenia. Pacienti sa potom 

často rozpomenú na šťastné detstvo, 

krásne chvíle s blízkymi ľuďmi, na to, 

že sa v živote o niečo krásne a užitočné 

usilovali, alebo že v minulosti 

mnohé ťažkosti z lásky k svojím deťom 

alebo blízkym ľuďom prekonali. 

Osvieženie týchto zážitkov a slová 

uznania zo strany terapeutky pacientovi 

pomôžu znovu si uvedomiť 

vlastnú hodnotu, prebúdzajú v ňom 

vďačnosť za bohato prežitý život. Zároveň 

pacient postupne dostáva odvahu 

pozrieť sa aj na tienisté stránky 

svojho života. 

K MUDr. Černákovej často prichádzajú 

ľudia, ktorí od života čakajú, 

že im má niečo dať. Nepýtajú

FÓRUM 

sa, čo od nich život očakáva, čo 

majú v živote hľadať a naplniť. Tým 

si však spôsobujú zbytočné utrpenie, 

sklamanie, smútok a zúfalstvo. 

Terapeutka sa potom snaží doviesť 

takých pacientov k záujmu o iných 

ľudí, k odpútaniu sa od seba samých 

Jitka Kubečková 

a svojich starostí a stáleho myšlienkového 

krúženia okolo nich. A práve 

vtedy, keď sa človek neusiluje o to, 

aby urobil šťastným sám seba, ale 

niekoho iného, vzniká ako vedľajší 

produkt pocit šťastia. 

Je viacero ciest, ako sa odpútať 

od zamerania sa na seba samého – 

Viktor E. Frankl napríklad odporúčal 

oddať sa nejakej vznešenej 

myšlienke alebo dobrej veci. A pani 

Černáková k tomu dodáva: „Kto pochopil, 

kde je ho treba, tomu prídu 

aj sily na zvládnutie jeho úlohy. Ale 

pokiaľ len zvažujeme, či máme dosť síl 

na danú úlohu, tak opäť len skúmame 

svoje vlastné slabosti a neschopnosti, 

a to nás ešte viac frustruje.“ 

P 

V 

ani Jitka Kubečková sa vo svojej 

prednáške „Osem prirodzených 

kvalít – cesta k zdraviu“ 

venovala medzinárodnému 

ozdravnému životnému štýlu 

„NEWSTART“, ktorý sa orientuje 

na prevenciu civilizačných 

chorôb a na liečbu vyváženým 

životným štýlom. Vo svojej 

prednáške podčiarkla, že tento 

ozdravný program kladie dôraz 

na telesnú, duševnú i duchovnú 

rovinu človeka. Zdravie 

je spojené nielen s výživou, 

pravidelným cvičením, ale aj 

so striedmym životom, dostatkom 

odpočinku, dostatkom slnečného 

svitu a v neposlednom 

rade s dôverou v život. Veľmi 

dôležitá je pre zdravie človeka 

aj spiritualita, starosť o najvnútornejšie 

potreby človeka: 

„Život je podaná ruka, príležitosť 

na rozvoj, aby sme formovali 

svoj charakter, boli na zemi 

prospešní. Život nám dáva príležitosť 

prebudiť v sebe túžbu 

po kráse, po čistote, po ušľachtilosti, 

po niečom, čo nás veľkosťou 

presahuje.“ 

poslednej prednáške „Malé príčiny, 

veľké následky“ MUDr. Jan 

Palouček jednak ozrejmil význam 

opakovania čiže rezonancie pre náš 

duchovný vývoj i telesné zdravie, 

jednak rozhodujúce duchovné dianie, 

mocne ovplyvňujúce našu dobu. 

Ak sa venujeme niečomu opakovane, 

a to aj v myšlienkach, začína 

to intenzívne pôsobiť a prinášať 

plody. Nadanie alebo mimoriadne 

vlastnosti, ktoré máme a považujeme 

ich za samozrejmé, sme v minulosti 

získali často práve opakovaným myslením. 

Ale aj opakované zanedbávanie 

vecí, ktoré sú pre ľudský život 

zásadné, prináša svoje, žiaľ často 

nepríjemné plody. Prednášajúci to 

dokumentoval na Alzheimerovej 

chorobe. Ľudský mozog má časti 

(predné cingulum a ďalšie), ktoré – 

ako nedávno veda odhalila – spracovávajú 

morálne a citové otázky. 

V tele platí, že funkcia udržuje orgán, 

a každá bunka v tele, ak nemá 

„prácu“, odumiera. Pokiaľ nezamestnávame 

svoj cit a súčasne pôsobením 

všadeprítomného násilia v médiách 

sa ešte navyše citovo otupujeme, prestávajú 

byť tieto časti mozgu prekrvované 

a ich bunky sú potom náchylné 

k rôznym degeneratívnym 

prejavom. Po rokoch a desaťročiach 

takého prístupu sa môže prejaviť degenerácia 

a v príslušnej časti mozgu 

sa začnú ukladať metabolity látky. 

Tým vzniká demencia. 

Jej vznik však podľa MUDr. Paloučka 

zároveň uvoľňuje cestu 

k vlastnému vnútru: „Človek, ktorý 

ochorie na Alzheimerovu chorobu, 

sa často stáva radostnejším. Prejavia 

sa emócie, ktoré pre neho boli po desaťročia 

tabu. Naraz dokáže ľuďom 

povedať, že ich má rád, že pre neho 

niečo znamenajú. Choroba u neho 

uvoľňuje citovú oblasť v mozgu. Necháva 

človeka žiť jeho citom. Je to 

akési prepustenie z kliatby. Duch 

sa stáva schopným prejavu a oslobodzuje 

sa z väzenia, kde ho natlačila 

a uväznila naša rozumová vôľa tým, 

že sa takzvane ovládame a nejdeme 

smerom, ktorý nám ukazuje náš cit 

a svedomie, ale smerom, ktorý nám 

ukazujú druhí ľudia.“ 

Ako sa teda vyhnúť degenerácii 

vlastného mozgu? Prednášajúci to 

zhrnul takto: 

„Ak sa chce človek uchrániť pred 

vznikom demencie, mal by sa usilovať 

žiť úplne inak, než je to dnes 

55 

Svet Grálu 

31 | 2012

FÓRUM 

normálne. Má zamestnávať svoje 

svedomie, má hľadať pravdu vo svojom 

živote, zmysel udalostí svojho života, 

má sa stať človekom, ktorý súcití 

s tými druhými, má žiť v určitých 

morálnych zásadách a mal by sa pustiť 

do hľadania týchto zásad, pretože 

v dnešnej spoločnosti akoby boli tieto 

zásady takmer stratené.“ 

Druhú časť prednášky MUDr. Palouček 

venoval súčasnému duchovnému 

dianiu a jeho súvislostiam 

s planétou Pluto, a okrem toho aj 

o rakovine. Túto časť uvádzame celú, 

pretože ju považujeme za veľmi dôležitú. 

„Pripomeniem, že planéta Pluto bola 

objavená na prelome roku 1929/1930 

– v čase Obratu svetov. Podnet na jej 

objavenie dal americký astronóm Percival 

Lowell; založil aj observatórium, 

ktoré Pluto skutočne objavilo. Ako nie 

je náhoda, aké človek dostane meno, 

rovnako nie je náhoda, keď za objavom 

nejakej planéty stojí osoba menom 

Percival Lowell. Náhoda nie je 

ani to, že meno tejto planéte dala anglická 

dievčina, ktorá sa volala Venetia, 

čo je v prenesenom slova zmysle 

Venuša, symbol ženskosti. 

Objav akejkoľvek planéty sa vždy 

spájal s nejakým vývojovým skokom 

celého ľudstva. To znamená, že objav 

je načasovaný na určitý okamih 

a je rovnoznačný s nástupom nového, 

silného pôsobenia. Neznamená 

to však, že začína pôsobiť až od toho 

okamihu. Je to niečo ako pôrod – keď 

sa niekto na Zemi narodí, neznamená, 

že práve vznikol. Narodí sa – to znamená, 

že prejde hranicu z onoho sveta 

sem, že sa začal tu na Zemi prejavovať. 

A v tejto pozemskej podobe je 

ľuďom viditeľný a môže medzi nimi 

aj silnejšie pôsobiť. Rovnako je to aj 

s planétou. 

Od chvíle svojho objavenia začína 

Pluto silnejšie uplatňovať svoj vplyv, 

ktorý poznamenáva celú dobu. 

56 

Svet Grálu 

31 | 2012 

Energia Pluta si vynucuje totálny 

obrat. Táto energia, ktorá sem odvtedy 

v zosilnenej miere prúdi, mala 

vyvolať zjednotenie ducha a hmoty. 

MUDr. Jan Palouček 

Kto sa venuje trochu astrológii, vie, 

že Pluto znamená duchovné obrodenie, 

duchovné znovuzrodenie, úplný 

prevrat, obrat vo všetkom dianí. Je to 

však sila, ktorá zlým použitím spôsobí 

pravý opak. Namiesto zjednotenia privodí 

totálne rozdelenie a jej výsledkom 

je potom extrémizmus, fanatizmus, 

terorizmus, boj o moc, rozmáhajúce 

sa násilie. To sú znamenia dnešnej 

doby. Pluto mal v histórii nášho ľudstva 

znamenať úplný prevrat, zjednotenie 

všetkých ľudí, ktorí mali dôjsť 

k presvedčeniu, že duch a hmota tvoria 

jeden svet. Bola objavená rádioaktivita, 

ktorá mala byť rozpoznaná 

ako vlastnosť ducha. Mala byť objavená 

jadrová sila človeka, duch, jeho 

duchovná sila.Namiesto toho však 

bola rádioaktivita rozpoznaná, nie 

ako duchovný prejav, ale vlastnosť 

hmoty. A od toho okamihu, tohto rozhodnutia, 

tohto postoja, ktorý 

nebol len vedecký, táto sila začala 

pôsobiť v opačnom smere, 

to znamená, namiesto k zjednoteniu 

pôsobí k polarizácii. My 

často hovoríme, že život nie je 

čiernobiely. Tým máme na mysli, 

že medzi čiernou a bielou nie 

je presná hranica, že medzi 

nimi existuje ešte široká škála 

od tmavo sivej až po skoro bielu. 

Ale pôsobenie Pluta spočíva 

v tom, že tú hranicu vymedzuje 

– že to, čo leží blízko hranice, 

sa rovnako začína pohybovať 

ku svojim pólom. Výsledkom 

toho je, že sa všetko ženie 

do akéhosi extrému, že kontrast 

medzi dobrom a zlom sa stále 

stupňuje, že sa roztvára priepasť. 

V myslení je už táto tendencia 

dobre zrejmá. Takým konečným 

výsledkom tohto procesu rozštiepenia 

je úplná nechápavosť 

v otázkach ducha. To znamená, 

že svet je dnes skutočne plný 

ľudí, ktorí nemajú o duchovne 

pojem, ani o tieto veci nemajú záujem. 

Prvým takým počinom vedy a ľudstva 

po objavení rádioaktivity bolo využitie 

jadrového štiepenia. V tom je hlboká 

symbolika, pretože pri jadrovom 

štiepení dochádza k oddeleniu 

duchovnej podstaty od hmoty. Ľudstvo 

sa dopustilo pravého opaku toho, 

čo malo urobiť. Sila Pluta mala privodiť 

poznanie o duchovnej podstate 

hmoty, bola určená na to, aby sa oboje 

ešte viac primklo k sebe a hmota bola 

pôsobením ducha zušľachtená! Jedine 

tak je možné hmotu na Zemi udržať 

zdravú, ovládať ju a riadiť správnym 

spôsobom. To bol počiatok rozpoltenia. 

A to je odvtedy dokumentované celým 

radom veľmi zaujímavých udalostí.

FÓRUM 

Množia sa katastrofy; chcem poukázať 

len na dve také, ktoré majú skutočne 

pekný, symbolický význam, aj 

keď samy osebe neboli pekné. Po roku 

1984, keď Pluto vstúpilo do svojho domovského 

znamenia, do znamenia 

Škorpióna, to bolo dvanásť rokov takých 

nápadných, symbolických tragédií 

a nešťastí. Prvé z nich bolo stroskotanie 

francúzskeho tankeru, ktorý prevážal 

kontajnery s rádioaktívnym plutóniom 

pri belgických brehoch. Tá loď sa rozlomila 

presne v polovici, čo sa obvykle 

nestáva. Udalosť vyvolala veľké obavy, 

ale človek to pozoruje len ako zaujímavosť: 

niekde stroskotala loď naložená 

rádioaktívnym plutóniom. Ale to sú 

pre nás signály, že niečo nie je v poriadku! 

Týmto spôsobom sa nám pripomína, 

že sa ide zlou cestou. O niekoľko 

rokov neskôr sa v Čiernom mori potopil 

ruský krížnik, ktorý predtým plával 

pod názvom Berlín pod nemeckou vlajkou. 

Ten tiež klesol až na dno, pretože 

Pluto pôsobí dôkladne, až do konca. 

A Berlín bol v tých časoch rozdeleným 

mestom; to je zase hlboká symbolika, 

zase informácia, že niečo nie je v poriadku. 

Potom nasledovala jadrová 

havária v Černobyle, zase ten istý signál, 

Fukushima teraz, ale medzitým 

celý rad iných udalostí, ktoré človek 

sleduje len ako zaujímavosti a neuvedomuje 

si, že to je všetko zle. Sú to stále 

pribúdajúce, množiace sa a zosilňujúce 

sa informácie o tom, že to nie je 

správny smer. 

Aj v zdravotníctve existuje celý rad 

indícií. Telo možno udržať v zdravom 

stave iba vyžarovaním ducha, čiže 

jadrovou silou človeka, ale tá musí 

vychádzať zvnútra, z jeho úsilia. Namiesto 

toho dnes liečime rakovinu 

ožarovaním, to znamená rádioaktivitou, 

duchovnou silou, ktorá nemá 

pôvod vo vnútornom úsilí, v rozvinutí 

schopností človeka, ale prichádza 

zvonku. Duch ako jadro ľudskej 

bytosti, nadradený všetkým ostatným 

obalom, má za úlohu udržiavať 

formu tela, formu každej bunky, každého 

orgánu, a pokiaľ vyžarovanie 

z vnútra nie je silné, nemá človek silu 

správne vyhodnocovať udalosti svojho 

života, nechápe ich, nevie, prečo 

sa stali. To mu spôsobuje otrasy, veľkú 

bolesť, s ktorou sa nedokáže zverovať, 

ktorú nedokáže ventilovať. Zostáva 

mu obava, strach z toho, čo bude. 

Zrazu nemá pre svoju životnú situáciu 

žiadne riešenie, pretože je vnútri 

slabý, nepozná zákony, nepozná pravidlá 

života. A tak pri vzniku nádorov 

dochádza k obdobnej veci, ako v každom 

zmyslovom orgáne. Zmyslový 

orgán, napríklad oko, je na to, aby 

zachytilo informáciu prichádzajúcu 

zvonka a viedlo ju ďalej, čiže smerom 

do mozgu. No keď človek trpí bolesťou, 

prichádza tento impulz – napríklad 

zúfalstvo alebo strach – zvnútra, 

a odráža sa akoby od železnej steny 

AUDIO NAHRÁVKY z prednáškového fóra 2011 

Ing. Jan Zubatý 

a Ing. Artur Zatloukal 

MUDr. Margaréta Černáková 

á SLAVNOSTNÍ UVEDENÍ 

O LÉKAŘSKÉ PÉČI O DUŠI 

NOVÉHO PŘEKLADU 

PACIENTA - LÉČBA SMYSLEM 

POSELSTVÍ GRÁLU 

Záznam z přednáškového fóra Světa Grálu 

v Brně listopad 2011 

© 2011 Integrál Brno, s.r.o. 

Veškerá práva vyhrazena. 

Jitka 

Kbečk 

Kubečková 

OSM PŘIROZENÝCH KVALIT - 

CESTA KE ZDRAVÍ 






MALÉ PŘÍČINY, 

VELKÉ NÁSLEDKY 

Cena 2,60 € / CD 

ZĽAVA 

Celá sada 4 CD 

9,40 € 

MUDr. Margaréta Černáková 

O lékařské péči o duši pacienta – 

léčba smyslem 

Ing. Jan Zubatý a Ing. Artur Zatloukal 

Slavnostní uvedení nového překladu 

Poselství Grálu od Abd-ru-shina 







álu © 2011 Integrál Brno, s.r.o. 


OBJEDNÁVAJTE NA ADRESE: 

Svet Grálu, n. o. Páričkova 21, 821 08 Bratislava 

Tel./fax: 0903 907 233, e-mail: obchod@svetgralu.sk 


Jitka Kubečková 

Osm přirozených kvalit – cesta ke zdraví 


Malé příčiny, velké následky

FÓRUM 

58 

Svet Grálu 

31 | 2012 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

Číslo 31/2012, vyšlo 1. 3. 2012. 

Redakcia: 

SVET GRÁLU n. o. 

Vojenská 9, 040 01 Košice 

Adresa administrácie: 

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), 

Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský 

(Trenčianske Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), 

Václav Kazda (Brno), Anna Štefková (Zlín), 

Marie Šuláková (Veselíčko), Artur Zatloukal st. 

(Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno) 

Prekladatelia a korektori: 

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, 

Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea 

Stúpalová, Vladimír Trebichalský, Dagmar 

Trangošová, Tomáš Výboch 

Vydavateľ: 


Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu n. o. 

Administrácia SG, 

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala (Bratislava), 

Milan Púček (Dubnica nad Váhom) 

Distribúcia: 

Tomáš Mešťánek (Bratislava) 

Marketing: 

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno) 

On-line obchod: 

Maroš Látal (Bratislava) 

Grafika: 

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha), 

Martin Pukančík (Košice) 

Tlač: 

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava 

Ilustrácie: 

• DepositPhotos.com: Valery Seleznev, Moscow, Russian Federation (titul); 

Robert Byron, Fuquay-Varina, United States (titul); Sergii Kolesnyk, Kharkov, 

Ukraine (2); Serhiy Stakhnyk, Faro, Portugalsko (2); Viktor Cap, Olomouc, 

Czech Republic (15); Erik Reis, Caldas da Rainha, Portugalsko (29); Sergey 

Kamshylin, Kiev, Ukraine (42); Nobora (45); Yuiyui (47); Crisferra (51); Alex 

Petelin, Moscow, Russian Federation (zadná strana) 

• Science Photo Library : Javier Trueba/Madrid Scientific Films, Španělsko (40) 

• Commons.wikimedia.org: Robert Lavinsky, Richardson, Texas, USA (41); 

Parent Géry (41) 

• Svet Grálu: Karel Prskavec (54-56); redakcia (33, 48) 

• GralsWelt: (5, 10, 22-26, 28, 34-36, 38-39, 49) 

• Istockphoto.com: Blue Cutler (titul); CurvaBezier (6); Jon Schulte, USA (30) 

Cena: 

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk) 

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk) 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. 

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu 

si možno objednať na adrese: 

Nováčkova 26, 614 00 Brno 

www.svetgralu.cz 

ISSN 1614-5127 


opakovane naspäť. Dochádza tak 

k reflexii, zadržaniu tejto informácie, 

bolesti, a pod. a nahromadením tejto 

energie dôjde k tomu, že bunky začnú 

bujnieť z jej nadbytku. To znamená, 

že pôvodom rakoviny je neschopnosť 

vysporiadať sa s udalosťami svojho 

života a urobiť z nich konštruktívnu 

skúsenosť, premeniť udalosti svojho 

života na vnútornú duchovnú zrelosť. 

Na to, aby to človek vedel a urobil, potrebuje 

o živote niečo vedieť. Potrebuje 

poznať zmysel života, musí sa ním zaoberať 

vedome, s vedomím vyššieho 

zmyslu. Jedine týmto spôsobom môžu 

energie vychádzať von a nevracať sa. 

V dnešnej dobe máme teda možnosť 

pozorovať známky pokračujúceho rozdeľovania 

vo všetkých rovinách. Nenechajte 

sa mýliť globalizáciou, to je tiež 

rozdeľovanie. Nikto už nikomu nedôveruje, 

nikto nie je schopný podpísať 

zmluvu, ktorá prežije päť rokov, všetko 

sa neustále mení. Možno aj vo vašich 

radoch je niekto, kto prežíva vo svojom 

živote úplné obraty a možno aj kotrmelce, 

keď sa všetko naraz prepóluje 

a je zo dňa na deň inak. Pluto pôsobí 

ešte i v tom, že všetkému dodáva masový 

charakter. A toto dnes vidíme pred 

očami: nejde len o zmeny v osudoch 

jednotlivcov, ale čoraz viac o zmeny 

národov a nakoniec i celého ľudstva. 

Pluto je dôkladný, nezastaví sa; táto 

sila privedie proces zmeny k dovŕšeniu. 

Bude to znamenať, že sa predovšetkým 

rozpomenieme na svoje pôvodné 

určenie, že sa začneme zaoberať 

tým, čo je nám uložené ako povinnosť 

– naša splátka za dar života na Zemi. 

Ale kto z ľudí sa pýta, čo za to? Život je 

dosť veľký dar na to, aby si človek túto 

otázku položil. 

Prial by som si, aby sa všetci stali 

aktívnejšími spolutvorcami budúceho 

sveta. Aby sme konečne pochopili, 

že vôbec nemáme právo 

sa na niečo sťažovať: že máme 

takú politiku, že niečo nefunguje 

v našom štáte, alebo že niečo nefunguje 

vo svete. Nemohlo by sa nič také 

na Zemi rozmáhať, keby sme neprikyvovali, 

keby sme k tomu neboli ľahostajní. 

Pretože to, čo je hore, o tom 

rozhodujú tí dole – svojimi nárokmi, 

svojimi požiadavkami. Ide o to, aby 

si to každý vzal za svoju vec a neprenechával 

to tým takzvane vyšším, 

ktorí tomu lepšie rozumejú, ktorí 

majú väčšie schopnosti. Vedzme, 

že to tak vôbec nie je, ide o to, aby 

sa do diania človek vložil sám so svojimi 

nárokmi. Nemôžeme sa sťažovať 

na to, že lekári niečomu nerozumejú, 

keď ich k tomu nevychovávame. 

Pacienti musia povedať: pán doktor, 

toto sa mi nepáči, toto mi nevyhovuje, 

ja nie som hmota, ja považujem 

svoj vnútorný život za realitu, a ak 

vy sa na mňa chcete dívať ako na kus 

hmoty, kým v skutočnosti nie som, tak 

je mi ľúto, idem niekam inam. Keď to 

urobia všetci, nastane zmätok medzi 

lekármi, rýchlo budú rozmýšľať o tom, 

čo robiť, aby ešte mali prácu, keď to 

trošku preženiem. V tomto zmysle 

sa môžeme vložiť do diania okolo seba. 

To by som nám prial.“ 

K tejto výzve sa osobne pripájam 

a prajem nám všetkým, aby sme poznatky 

a skúsenosti z týchto prednášok 

včlenili do svojich životov. Jedine 

tak majú zmysel. 

Ďalšie prednáškové fórum sa uskutoční 

v sobotu 10. novembra 2012 

v Brne. Vzhľadom na priaznivý ohlas 

uvažujeme aj o organizácii menších 

prednáškových fór na iných miestach 

a uvítame Vaše tipy a odporúčania. 

Václav Kazda 

kazda@svetgralu.cz

Centrum Sveta Grálu 

v centre Košíc 

Centrum Sveta Grálu v Košiciach sme zriadili so zámerom poskytnúť ľuďom 

priestor na stretnutia a vzájomnú výmenu ich zážitkov, postojov a skúseností 

najmä z duchovnej oblasti. Rozhovor sa už v antike, i neskôr, považoval za najlepší 

spôsob hľadania pravdy. Nezriedka umožňuje nahliadnuť do vecí nečakane novým 

pohľadom z druhej či tretej strany. Býva povzbudením, osviežením i naplnením. 

V našom centre sú k dispozícii desiatky zaujímavých kníh, ktoré si môžete prezrieť, 

požičať alebo zakúpiť. Ďalej sú k dispozícii CD a DVD ako aj všetky čísla 

nášho časopisu. 

Malý, útulný priestor priamo v centre mesta by sa mal stať miestom zdieľania. 

Nielen zdieľania informácií, ale aj dobrých kníh, filmov, zručností, umeleckých 

postupov … a všetkého, čo sa dotýka poznávania a využívania duchovných zákonov 

v praktickom živote. 

Pokiaľ budete chcieť navštíviť naše nové centrum, alebo zúčastniť sa niektorej 

z pripravovaných akcií, dajte nám prosím o sebe vedieť. E-mailom, telefónom, 

alebo akokoľvek inak. 

Otváracie hodiny, kontakt a kalendár podujatí nájdete na stránke www. svetgralu.sk 

v sekcii Forum. 

Tešíme sa na stretnutie s Vami! 

Kontakty: 

Rudolf Harčarík, mobil 0905 889 088 

e-mail: harcarik@svetgralu.sk 

Peter Knap, mobil 0915 927 450 

e-mail: knap@svetgralu.sk 

Adresa: 

Svet Grálu, n.o. 

Kontaktné centrum 

Hlavná 85 

Košice 

Otváracie hodiny Centra SG: 

v utorok od 14.00 do 17.00 

vo štvrtok od 16.00 do 19.00 

Kalendár podujatí 

1. marca 2012 17.00-19.00 hod. Čaj o piatej. 

Rozhovory o duchovných súvislostiach v živote. 

Téma: Život z druhej perspektívy 

6. marca 2012 15.00-17.00 hod. 

Rozhovory o kráse umenia. 

8.februára 2012 17.00-19.00 hod. Čaj o piatej. 


Téma: Je príbeh rodu Homo na konci? 

13.marca 2012 15.00-17.00 hod. 

Rozhovory o umení krásy. 

15.marca 2012 17.00-19.00 hod. Čaj o piatej. 


Téma: Byť voľný ako vták... 

20.marca 2012 15.00-17.00 hod. 

Rozhovory o kráse umenia. 



Téma: Cesty z labyrintu dneška 

27.marca 2012 15.00-17.00 hod. 

Rozhovory o umení krásy. 



Téma: Vedomé a nevedomé bytie

Jediný skutočný boj treba viesť sám 

so sebou. Stať sa nezmieriťeľný 

k sebe a láskavý k druhým. Iná cesta 

ako premôcť zlo, nie je. 

MUDr. Jan Palouček

SG31

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?