SG31

ZDRAVIE
akí sme. Vnímajme prednosti svojho
veku.
Čo na tom, že sa unavíme skôr
ako mladší ľudia, doprajeme si poobedňajší
oddych či odídeme medzi
prvými z večierka? Veď nie je prirodzené,
aby 70-ročný človek chodil
často do spoločnosti a zostával dlho
do noci. Dvanásťmesačné dieťa tiež
v noci nebudíme, aby sa hralo. Vieme
predsa, že vo svojom veku potrebuje
viac oddychu. Doprajme mladým
väčšiu výdrž a nesmúťme, že už nie
sme rovnako výkonní ako oni. Radujme
sa z toho, že energia mladej
generácie môže byť prospešná aj
nám. A vytvorme svojou „ korunou
stromu“ blahodarný tieň tým mladším.
Bolo by krásne, keby starí ľudia
častejšie od mladých cítili, že sú prospešní.
Je príjemné počuť od dcéry
alebo syna: „Taká, aká si, to je v poriadku.
Som tu pre teba, kedykoľvek
potrebuješ, tak ako si tu bývala ty,
keď som bol malý a nemohúci“. Takéto
slová už dnes nie sú samozrejmosťou.
Mladí a starí už nebývajú
spoločne pod jednou strechou. Byť
úspešným v povolaní si vyžaduje
od mladej generácie oveľa viac energie
ako kedysi. Zodpovednosť za nevládnych
starých ľudí sa tak často
prenecháva opatrovateľským službám.
Prirodzené puto sa tak oslabuje
či úplne stráca.
Nezostarneme však zo dňa na deň,
starnutie sa začína už v mladosti. Preto
máme každý deň žiť svoj život naplno,
nelipnúť len na vonkajšom pohybe,
lesku a kráse, ale naplniť ho duchovnými
cieľmi, citmi a spomienkami.
Starnutie nie je nič pre slabochov.
Dlhý vek je veľkým darom života. Nemali
by sme ho premrhať, odmietať
či chcieť zmeniť. Usilujme sa využívať
tie možnosti, ktoré nám tento úsek života
ponúka, aby sme ho precítili. Jean
Jacques Rousseau priliehavo povedal:
„Nie ten človek žil najviac, ktorý sa dožil
najvyššieho veku, ale ten, čo svoj
život viac precítil.“
Stephanie Naumannová
naumannová@svetgralu.cz
OČAMI STAREJ ŽENY
Je krásne ráno. Žena vstane a pri otvorenom okne sa niekoľkokrát
zhlboka nadýchne. Nie však na odporúčanie lekára,
ale preto, že to jednoducho chce. Robí to takto každé
ráno už 30 rokov. Žmúri oči do prvých slnečných lúčov
dňa. Ten jej svižne máva na pozdrav konármi starého
duba. Hneď vedľa neho rastie mladý javor. Je to krásny
pohľad, ako tieto dva stromy stoja pekne vedľa seba. Žena
má tento starý dub veľmi rada, môže sa oprieť o jeho silný
kmeň a jeho obrovská koruna jej ponúkne tieň. A mladý
javor v horúcich suchých dňoch zalieva, aby zosilnel a vyrovnal
sa starému dubu.
Po oblohe plynú malé a veľké oblaky. Jej dcéra hovorievala:
„Mami, tie veľké oblaky sú tí starí a tie malé, to sú
ich deti“. Dnes je obloha nádherne belasá, tak ako jej oči.
Má radosť z každého dňa, ktorý pre ňu začína skoro
ráno. Dlho spať totiž nemôže a ani nechce. Odhodí prikrývku
a ide do kúpeľne. V zrkadle hľadí na svoju tvár.
Drobné tmavé fliačiky pokryli v poslednom čase jej čelo.
Kedysi to boli pehy – v lete zreteľnejšie než v zime. Rukami
pomaly prechádza po svojich lícach. Pozoruje stopy času
vyryté vo svojej tvári. Jej oči žiaria v jemnej, mäkkej pokožke,
obklopené láskyplnými vráskami ako lúčmi. Tieto
oči toho veľa videli a jej ruky zvládli veľa ťažkej práce.
Všetko na jej tele je už staré. Zahľadí sa na seba a myšlienky
jej putujú. Šaty si šila zo starých látok, pretože boli
ešte dosť dobré. Ku každej si vymýšľala príhody, hladkala
ich svojimi jemnými rukami. Mala radosť, keď im mohla
dať nový účel. Kvetinový vzor je takmer vyblednutý, no
látka pekne splýva s každým pohybom jej tela. Nie je tuhá
ako nové materiály. Látka, ktorá vie rozprávať a ktorú si
obľúbila, pretože je výnimočná.
Látky si prinášala z ciest po cudzích krajinách. Stali
sa z nich sukne a šaty, ktoré s ňou potom cestovali ďalej.
Prezerá si každý jednotlivý diel a spomína na príhody,
čo spolu zažili. Oživujú sa spomienky, ktorých sa nechce
vzdať. Len tieto tkaniny ich môžu vyrozprávať.
Dávno si mohla kúpiť nové konfekčné šaty. Ale tie obnosené
sa stali jej súčasťou a ona nenájde iné, čo by sa k nej
tak dobre hodili.
Vedľa leží stará škatuľka na šitie. Patrila ešte jej matke.
A ona ju odovzdá zase svojej dcére – spolu so všetkými
tými veľkými a malými gombíkmi, stužkami, paspulkami
a šujtáškami (ozdobnými šnúrkami).
Láskyplne sa rozhliada po svojom byte. Znova pozrie
do zrkadla a pousmeje sa svojmu krátkemu putovaniu
v myšlienkach. Ani jej vlastný „materiál“ už nie je taký
sýty ako pred rokmi – vlasy pobledli rovnako ako látka
jej šiat. V ťažkých chvíľach sa vracia do minulosti k svojim
skúsenostiam a spomienkam. Je pre ňu krásne, čo tam
vidí. Nezmenila by vôbec nič.
50
Svet Grálu
31 | 2012