Farebný svet príbehu a jazyka Rút Lichnerovej JÁN KAČALA ... - SAV

vybrané české príručky. Autor ich konfrontuje a poukazuje na rozdiely v riešeniach v jednotlivých
príručkách. Na základe rozboru konkrétneho materiálu potom opisuje súčasný stav výslovnosti
osobných mien a ich zaraďovanie do českého skloňovacieho systému. Poukazuje aj na odlišnosť
medzi úzom a pravidlami odporúčanými kodifikačnými príručkami, resp. výslovnosťou vo
východiskovom jazyku.
Druhú časť publikácie tvorí abecedný zoznam mien predstaviteľov severských literatúr.
Okrem krstných mien a priezvisk sa uvádza aj žánrové zaradenie jednotlivých literátov, dátum
narodenia a smrti. Tieto údaje sa dopĺňajú ešte o pravopisný a výslovnostný tvar genitívu
príslušného mena a privlastňovacieho prídavného mena. Genitívne tvary a privlastňovacie prídavné
mená, ako aj ich výslovnostné podoby sa uvádzajú aj pri krstných menách.
V závere príručky sa zovšeobecňujú hlavné zásady, ktoré sa uplatňujú pri skloňovaní
severských vlastných mien v českom jazykovom prostredí. V tejto časti sa vymedzujú aj niektoré
tendencie, ktoré sa prejavujú pri skloňovaní cudzích vlastných mien.
Autor pripúšťa, že niektoré zjednodušenia v rámci súčasného mediálného úzu môžu vyvolať
nespokojnosť u jednotlivcov, ktorí ovládajú výslovnostné pravidlá severských jazykov.
Pripomienky očakáva aj k spôsobu prechyľovania ženských priezvisk, najmä pri islandských
ženských priezviskách. Keďže ide o patronymiká zložené z krstného mena otca a časti dóttir
[douchtir] (po slovensky dcéra), nemožno jednoznačne uplatniť pravidlá o tvorení ženských
priezvisk prechýlením tých mužských priezvisk, ktoré majú formu podstatného mena. Autor uvádza
všetky spôsoby, akými sa autori v českých textoch vyrovnávajú s daným problémom. Vo väčšine
publicistických textov sa tieto osobné mená prechyľujú príponou -ová (Svava Jakobsdóttir ―
Svava Jakobsdóttirová), kým v odborných textoch sa ponecháva ich pôvodná forma. V niektorých
umeleckých textoch sa prejavuje tendencia vyjadriť ženské priezviská privlastňovacím prídavným
menom utvoreným od príslušného mužského krstného mena (Svava Jakobsdóttir ― Svava
Jakabova). V slovníkovej časti tejto príručky sa druhé mená islandských žien uvádzajú v
neprechýlenej podobe, pričom prechyľovacia prípona -ová sa uvádza v zátvorkách ako potenciálna
časť vlastného mena.
Na rozdiel od anglických osobných mien sa severské osobné mená nevyskytujú v médiách až
tak často. Zatiaľ čo angličtinu alebo nemčinu ovláda, či už aktívne alebo pasívne, značná časť
českej (a rovnako aj slovenskej) populácie (angličtinu najmä mladšia generácia), znalosť
severských jazykov je podstatne nižšia. Preto domáci používatelia často prejavujú tendenciu určiť
výslovnosť cudzích slov vrátane vlastných mien podľa výslovnostných pravidiel rozšírenejších
jazykov. V prípade severských (germánskych) slov a mien ide často o uplatňovanie pravidiel
výslovnosti platných pre nemecký jazyk. Preto je práca J. Zemana určite pozoruhodným a
užitočným príspevkom do literatúry venovanej problematike výslovnosti vlastných mien. Ide o
príručku, ktorá podáva reálny obraz o výslovnosti severských osobných mien a o ich skloňovaní v