Farebný svet príbehu a jazyka Rút Lichnerovej JÁN KAČALA ... - SAV

úsilím. A keďže na porade som sa zúčastnil aj ja, rád by som sa s odstupom času o problematike
vyjadril, pevne pritom dúfajúc, že tak poslúžim dobrej veci.
Predovšetkým by som rád zdôraznil, že jazyk je kultúrna hodnota. Lenže naši občania
prichádzajú neraz na to, že vlastnia hodnoty, až keď ich strácajú, prípadne keď za ne musia platiť.
Tak to bolo kedysi napr. s vodou. Plytvala sa až dovtedy, kým sa do bytov nezaviedli vodomery. Aj
za znečistené ovzdušie musíme platiť ― napr. svojím zdravím atď. Vodu a životné prostredie treba
ochraňovať. Keď sa však hovorí o ochrane štátneho jazyka, šibrinkuje sa najrozmanitejšími
protiargumentmi všade tam, kde nie je vôľa dovádzať rozvoj tejto kultúrnej hodnoty do takého
štádia, v ktorom by sa mohlo hovoriť o diferenciácii kvality jazyka v jeho plnom rozkvete, pričom
by nám neboli cudzie výrazy ako spisovné vyjadrovanie vo verejnej komunikácii, vyberaný úzus
alebo elitný jazyk či jazyk elity. Nejde mi tu o dokonalý stav, ide mi o ideál. Ak jazyk je kapitál,
hodno investovať do jeho rozvoja a ochrany, aby sme sa predovšetkým v duchovnej kultúre stali
kapitalistami. Bol by som v tejto chvíli veľmi rád, keby na pozadí tejto hodnotovej konotácie vyznel
aj niekdajší socialistický pohľad na hodnotu jazyka v spoločnosti, v ktorom hlavný zreteľ sa dával
na široko chápané, ale aj neurčité vrstvy akéhosi normotvorného proletariátu. Žiaľ, pohľad takejto
ideologickej platformy pretrváva u nás dodnes, a to napr. v téze, podľa ktorej treba „počúvať ulicu“
atď. Nechcem tu uvádzať ďalšie otrepané heslá vydávajúce sa za jazykovedné poučky. V
socialistickom žargóne o jazykovej kultúre a jazykovej politike sa vždy bránilo pripustiť vznik
kultúrnej elity zo strachu pred všetkým, čo sa dostávalo nad priemer. Ak teraz mám toto meradlo
priemeru (hoci milšie by mi bolo meradlo ideálu) aplikovať na jazykovú kultúru v našej
spoločnosti, musím otvorene povedať, že je v podpriemernom a zanedbanom stave. Naozaj nastal
čas, aby sa uvažovalo nielen o ochrane jazyka zdola (prirodzená autorita a prirodzený zmysel, resp.
jazykový cit jednotlivcov), ale aj zhora, t. j. aj zákonom. Je však korektné, aby spoločnosť, ktorá
prijíma jazykový zákon, umožnila všetkým občanom dodržiavať ho, a to najmä v takých prípadoch,
v ktorých je istý druh jazykového správania sankcionovateľný. Za tým cieľom sa u nás v nedávnej
minulosti zriadil inštitút jazykových poradcov, nevhodne nazývaných aj „jazykovými inšpektormi“.
Nebolo to šťastné ani účinné riešenie, a to ani preto, že činnosť takýchto poradcov jednak nebola
kontrolovateľná, jednak nebolo vždy isté, či kvalifikovanosť týchto pracovníkov bola na
dostačujúcej úrovni. Mnohí z nich boli nezriedka absolventmi štúdia slovenského jazyka na vysokej
škole, ale chýbali im primerané skúsenosti. Navyše neboli celkom jasné ani kompetencie poradcov
v prípadoch nedodržiavania jazykového zákona. Podľa môjho názoru treba sankcie vyplývajúce z
jazykového zákona ponechať súdom podobne, ako je to v prípade iných zákonov. Treba však zriadiť
taký inštitút, ktorý by kvalifikovane zabezpečil jazykovú správnosť napr. výrobcom a obchodníkom
na obaloch tovarov atď. Takýto inštitút by sa nemusel prekrývať s povolaním plateného
zamestnanca. Inými slovami, úlohou štátu by nebolo financovať inštitút oných pracovníkov ―
jazykových expertov, lež ich iba ustanovovať, a to prostredníctvom skúšok. Pravdaže, štátu prichodí