Farebný svet príbehu a jazyka Rút Lichnerovej JÁN KAČALA ... - SAV

Ryšavka?! (88)
Ako vidno, autorka pri týchto typoch viet bohato pracuje aj s rozličnou interpunkciou, ktorá
má nielen funkciu signalizovať druh vety podľa obsahu, t. j. či ide o oznámenie, otázku, výzvu
alebo iný vetný obsah, ale často aj zvyšovať nástojčivosť či dramatickosť vyjadrenia.
Podobnú úlohu ako menné jednočlenné vety ― pravdaže, s pribratím dynamického
slovesného významového prvku ― plnia aj slovesné jednočlenné vety. Napríklad:
O tomto sa píše v knihách. Píše sa o Božene a o Jánovi. Píše sa o matke. Píše sa o
nesmiernosti srdca a o nekonečnosti lásky. O neuveriteľnej sile lásky. (77) ― Dostane červienku,
zduje ju, bachor jej napne, ako kravu ju roztrhne, vyvalí ju ako zajačicu po zrosenej ďateline,
vykrikuje z domu stará mater. (20)
Aj viaceré slovesné jednočlenné vety u R. Lichnerovej zaujímajú samostatné riadky:
Čakať na objatie?
Áno.
Čakať na hladenie?
Áno.
Čakať na úsmev?
Áno. (89)
Pravdaže, iné jednočlenné vety nie sú v službách expresívneho vyjadrovania a plnia inú,
neutrálnu funkciu v autorskom rozvíjaní námetu, v opise prostredia, v charakteristike postavy a
podobne a v tom sa podobajú mnohým dvojčlenným vetám. V Lichnerovej vete má práve sloveso
ako nositeľ dynamického významového prvku dominantnú úlohu, preto už číry výskyt slovies v
texte je veľmi vysoký. Ukazujú to aj úryvky:
Vtedy sa Žofke zazdá, že do dverí sa čosi opiera. Vánok, vietor či nejaká sila sa na ne tlačí a
trie sa o ne, hmatá a dychčí, škárou hľadí, vtáčie perie tam šuchoce, hlodá zviera, úhor podlieza
prah. Možno vdova. Sliedi a čaká a pľuje zelené sliny a syčí. (6) ― Žofka každý deň chodí k rieke a
hľadí po jej prúde južným smerom. Večer uvidí plávajúci oheň a hajov. V odlesku plameňov sa
mihajú tiene. Počuje špľachot, šušťanie srieňa, nárazy úlomkov ľadu na dno. Hajov postavený
naprieč rieky napína lano. Žofka vníma hlasy, prudký pohyb trupom a ramenom, bodnutie osťou,
zodvihnutie ryby. Počuje plesknutie o dno. (9)