Slovenská literatúra v Rumunsku - Slovenská národná knižnica

SLOVENSKÁ LITERATÚRA V RUMUNSKU
Dominika Klegová*
ANOCA, Dagmar Mária. SLOVENSKÁ LITERATÚRA
V RUMUNSKU. Nadlak : Vydavateľstvo Ivan Krasko,
2010. 319 s.
* e-mail: dominika.klegova@gmail.com
Dielo Slovenská literatúra v Rumunsku, ktorého autorkou
je Dagmar Mária Anocová (Anoca), slovenská spisovateľka
pôsobiaca v Rumunsku, predstavuje ucelené dejiny
slovenskej literárnej produkcie v tejto krajine. Publikácia
je rozdelená do troch častí – 1. Slovenská literatúra
v Rumunsku, 2. Vývin slovenskej literatúry v Rumunsku,
3. Slovenská literatúra v Rumunsku (vlastná).
Ako uvádza autorka, slovenská literatúra v Rumunsku
vznikla na základoch písomníctva a ľudovej kultúry.
Týmto, v určitom zmysle predliterárnym fenoménom
sa zaoberá v prvej časti dejín, v ktorej sleduje začiatky
písomníctva Slovákov v Rumunsku na rozhraní 18. a 19.
storočia. Tu sa nachádzajú cenné údaje o širšom menšinovom
kultúrnom a duchovnom živote Slovákov v Rumunsku.
Historická a kultúrnohistorická vrstva týchto
dejín je evidentná a veľmi dôležitá, lebo je to základ,
z ktorého vznikala a na ktorom sa vyvíjala umelecká literatúra.
Na konci 18. storočia a v 19. storočí boli literárne prejavy
na slovenskej Dolnej zemi súčasťou celkového kultúrneho
diania a bez širšieho kultúrnohistorického aspektu
ich ani nemožno pochopiť. Anocová eviduje všetky literárne
prejavy Slovákov v Rumunsku nielen v 19. storočí,
ale aj v medzivojnovom období 20. storočia. Opodstatnenie
pre svoju literárnohistorickú syntézu však mohla
nájsť až v povojnovom období, keď táto literatúra začala
naplno jestvovať ako súdržná duchovná entita. V tomto
období už mohla sledovať slovenský literárny život
v Rumunsku v celej komplexnosti a žánrovej diferencovanosti
prózy, poézie, dramatickej tvorby, literatúry pre
deti a literárnej vedy.
V literárnohistorickom spracovaní súčasnej literatúry
si autorka zvolila metódu vývinovo-typologického portrétovania
jednotlivých spisovateľov. Ich literárne diela
podrobne interpretuje a literárne javy a autorov objasňuje
aj v náležitých kontextoch.
Slovenská literatúra, ako ju chápeme dnes, je ucelený
korpus, ktorý zahŕňa literatúru písanú na Slovensku
a v iných končinách sveta. Slovenský literárny fenomén
chápeme teda ako entitu zahrňujúcu celú literárnu produkciu
napísanú v slovenskom jazyku kdekoľvek na
svete, ktorý je do určitej miery poznačený aj kritériami
mimoliterárneho charakteru (zemepisné, politické a iné
činitele). Súhrou viacerých činiteľov vznikajú determinované
súbory, ktoré možno označiť i termínom kontext.
Ide predovšetkým o rozdelenie na slovenskú literatúru,
tzv. materskú (na Slovensku, resp. na tzv. etnickom území),
a na slovenskú literatúru spoza hraníc Slovenska, v rámci
ktorej môžeme vyčleniť literatúru diaspóry a exilu.
Slovenská diaspóra vznikala od druhej polovice
17. storočia sťahovaním obyvateľstva z horných častí Slovenska
do južnejších krajov Uhorska alebo do iných krajín
Európy, resp. do zámoria, a to prevažne z ekonomických
dôvodov. Túto časť slovenskej emigrácie nazývame
diaspórou. Dnes sa kryje zväčša s komunitami Slovákov
v Maďarsku, Juhoslávii, Rumunsku, Poľsku a Chorvátsku.
Komunity v ostatných častiach sveta, najmä v západoeurópskych
štátoch a v zámorí sa buď asimilovali, repatriovali,
alebo vznikli z exulantov politických po roku 1945,
resp. 1968, a preto ich pokladáme za exil.
Literatúra diaspóry teda vznikla a vzniká v Juhoslávii,
Maďarsku a Rumunsku, t. j. na území označovanom
tradične ako Dolná zem, pričom do nej možno zahrnúť
aj literárne snahy Slovákov vysťahovaných do štátov Západnej
Európy a Ameriky pred rokom 1945.
Autorov, ktorí sa vysťahovali zo Slovenska do krajín
západného sveta po tomto roku, označujeme ako exilových
spisovateľov, keďže odišli predovšetkým z politických
dôvodov. Na rozdiel od slovenskej dolnozemskej
literatúry exiloví autori vychádzali vo svojej literárnej
tvorbe zväčša z podnetov domácej slovenskej literatúry
a svoje diela ladili často polemicky, pričom si nevytvorili
vlastný literárny kontext a nezaradili sa do širšieho literárneho
kontextu danej krajiny, v ktorej žili a žijú.
Autorov a ich dielo treba chápať ako súčasť slovenskej
literatúry v Rumunsku, začleniť ich do slovenskej
literatúry na Slovensku a pritom uvažovať o definovaní
dvoch (prípadne viacerých) literárnych fenoménov (kontextov)
ako priesečníkov, keďže sa natrvalo nepripútali
k prostrediu, v ktorom žijú rumunskí Slováci.
Slovenskú literatúru v Rumunsku môžeme definovať
ako prejav literárnej tvorivosti príslušníkov slovenskej
menšiny v rámci národnostnej kultúry (resp. subkultúry)
Slovákov v Rumunsku. V tejto súvislosti autorka rozlišuje
niekoľko základných kontextov – vlastný kontext, kontext
slovenskej literatúry, dolnozemský literárny kontext
a kontext rumunskej literatúry. Problémom bola tiež
terminológia, teda otázka, ako pomenovať tento pojem.
V textoch písaných po rumunsky sa vžilo spojenie „(rumunská)
po slovensky písaná literatúra“, resp. „spisovatelia
píšuci po slovensky“. Pavol Števček pokladá za najprimeranejší
názov „slovenská literatúra v Rumunsku“.
Ďalšou súčasťou knihy je vývoj slovenskej literatúry
v Rumunsku, ktorý autorka rozdeľuje podľa jednotlivých
období: rozhranie 18. a 19. storočia – 1918; od osídle-
KNIŽNÁ KULTÚRA
K N I Ž N I C A – R O Č . 1 3 , Č . 1 0 ( 2 0 1 2 ) ......................................................................................................
39

DOMINIKA KLEGOVÁ / SLOVENSKÁ LITERATÚRA V RUMUNSKU
KNIŽNÁ KULTÚRA
nia po 70. roky 19. storočia; 70. roky 19. storočia – 1918;
medzivojnové obdobie (1918 – 1945); po roku 1945; 60.
roky; 70. roky; 80. roky a 90. roky.
Literárna tvorba je rozdelená aj žánrovo – na prózu,
poéziu, dramatickú tvorbu, literatúru pre deti a literárnu
vedu. Spolu s biografickými portrétmi predstaviteľov
prináša komplexný pohľad na vývoj slovenskej literatúry
v Rumunsku.
Záver knihy obsahuje poznámky k textu, prehľad minimálnej
použitej literatúry, literárny portrét autorky od
Michala Harpáňa, ako aj menný register a resumé napísané
v rumunčine.
Dagmar Mária Anocová (Anoca) sa narodila sa 28. decembra 1951 v Nadlaku, kde navštevovala slovenskú základnú
a strednú školu. Na Univerzite v Bukurešti študovala odbor slovenčina a rumunčina a od roku 1971 pokračovala v štúdiu
toho istého odboru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po skončení štúdia učila slovenčinu a rumunčinu na nadlackej
škole (1975 – 1992), neskôr odišla na Fakultu cudzích jazykov a literatúr bukureštskej univerzity, kde začala pracovať ako
odborná asistentka. V roku 1980 získala obhajobou dizertačnej práce Jazyk a štýl Mila Urbana v komparačnom kontexte
doktorát a v roku 1998 docentúru.
Tvorivými doménami tejto autorky sú poézia, próza, literatúra pre deti, prekladateľská činnosť, literárna kritika, literárna
teória a história a lingvistika.
V literatúre debutovala v roku 1977, keď v časopise Matičné čítanie publikovala poému v próze Variácie na tému Zamarovský.
Odvtedy je v literatúre stále prítomná, od prvého zborníka slovenskej literatúry v Rumunsku Variácie (1978) až po
ďalšie zborníky a periodiká, ktoré vychádzali v Rumunsku, na Slovensku, v Juhoslávii a Maďarsku.
Ako poetka debutovala básnickou zbierkou Knihy rozlúčok, ktorá je v poradí šiestou zbierkou slovenského básnického
slova v Rumunsku (predtým to boli zbierky Ivana Miroslava Ambruša a Ondreja Štefanku). Jej básnický vývoj
prebiehal v oblúku zloženom z troch typologických úsekov. Na začiatku to bola intímna, ľúbostná lyrika v uvedenej
zbierke Knihy rozlúčok (1985), reflexnú lyriku predstavuje zbierka Synonymia (1993), ktorá obsahuje tri cykly, resp. tri
básnické pásma fragmentárneho typu – Znak, Záhrada, Ostrov. Tretí typ lyriky zameranej na prírodné dianie nachádzame
v zbierke Ročné obdobia (1996), ktorá je podľa ročných období rozdelená do štyroch cyklov – Jarný cyklus,
Reportáž z prežitého leta, Jesenný denník s višňou, Zima. Výber z básnickej tvorby vyšiel aj na Slovensku pod názvom
Kniha stretnutí (1995).
Tvorivý vývoj autorky pokračoval prózou. Tri rozsiahle prózy – Skúška, Rovnováha a Cesta – uverejnila pod spoločným
názvom Kniha príbehov alebo poltóny (1988). Osobitne treba vyzdvihnúť žánrovú súdržnosť týchto noviel, ktorá u slovenských
dolnozemský prozaikov nie je veľmi častá. Keď slovenskí básnici v Juhoslávii začali písať prózu, bolo jasne
vidieť, že je to próza básnikov. No u Anocovej sa to v takej miere neprejavuje (jej hrdinkami sú intelektuálky). Novely
z Knihy príbehov sú zaradené do súboru próz Zväčšenina (2001) spolu s ďalšími 12 rozsahovo kratšími prózami.
Ďalší okruh jej literárnej tvorby predstavuje poézia a próza pre deti. Tento okruh úzko súvisí s jej pedagogickou činnosťou,
najmä básne Knižka pre prvákov (1982), s ktorými aj knižne debutovala. V básnických cykloch Veršovaná abeceda,
Veršované počítanie a Štyri ročné obdobia sa dôvtipným spôsobom dostávajú do detskej básne farby a zvieratá, ako
o tom napísal Pavel Mučaji: „Knižka pre prvákov je úctyhodným pokusom písať poéziu podľa programu, čo znamená – podľa
učebných osnov, a tak z učenia urobiť radosť a hru, ktorá pomôže deťom osvojiť si poznávanie písmen a čísel, svet vôkol
nás, prírodu a okolie, ako sa nám nepretržite javia v stálej dialektike a premene ročných období.“ Podobnú funkciu majú
rozprávky pre deti Kde bolo, tam bolo… (1997). Niektoré sú priamymi variáciami na témy ľudových rozprávok, žánrovým
základom iných sú bájky.
Paralelne s literárnou tvorbou prebieha aj odborná a vedecká tvorba spisovateľky. Odbornú tvorbu reprezentuje
viacero čítaniek a príručiek pre potreby slovenských škôl v Rumunsku, vedecká tvorba zahŕňa literárnovedné diela
a lingvistickú prácu Fonetika a fonológia slovenčiny (1998), ktorú napísala ako univerzitná pedagogička pre potreby
vysokoškolskej výučby slovenčiny hlavne ako nematerinského jazyka v Rumunsku.
V literárnovednej práci je očividný široký záber s rôznorodými okruhmi bádateľských záujmov. Píše literárnu kritiku,
zaoberá sa literárnou a kultúrnou históriou a nevšedný záujem prejavuje aj o literárnu teóriu a komparatistiku. Knižné
zhrnutia jej doterajšej literárnovednej činnosti obsahujú tituly Hľadanie sférického priestoru (1997), monografická
literárnohistorická práca Slovenská literatúra v Rumunsku (2002) a kniha Literárne reflexie. V knihe Hľadanie sférického
priestoru sú štúdie a kritiky zjednotené pod spoločným názvom Slovenská literatúra v Rumunsku a eseje pod spoločným
názvom Moje literárne lásky. Prvú časť uvádzajú prehľadové štúdie Slovenská literatúra v Rumunsku a O slovenskej literatúre
v Rumunsku ešte raz, čo potvrdzuje, že autorka sa nad ideou napísať literárnohistorickú syntézu slovenskej literatúry
v Rumunsku zamýšľala už dlhšie.
Dagmar Mária Anocová je poprednou slovenskou literárnou kritičkou v Rumunsku. Slovenskú menšinovú tvorbu v Rumunsku
chápe ako literárnu tvorbu, a nie ako prostriedok či spôsob zachovania a udržiavania národnej identity. Jej prístup
k literatúre možno označiť ako osobný v tom zmysle, že do posudzovania a hodnotenia funkčne zapája svoje úvahy i svoje
pochybnosti, a to nielen o iných, ale aj o sebe ako recipientke. Celkovo je jej literárnokritický štýl vybudovaný na esejistických
základoch.
Literárnovedné práce Anocovej sú zamerané väčšinou na slovenskú literárnu minulosť a súčasnosť v Rumunsku,
z ktorých vychádza aj literárnohistorická syntéza tejto literatúry v dielo Slovenská literatúra v Rumunsku. Slovenskú národnú
literatúru chápe ako celok, do ktorého sa organicky včleňujú nielen menšinové literatúry, ale všetky literárne
diela napísané po slovensky kdekoľvek na svete.
40 ...................................................................................................... K N I Ž N I C A – R O Č . 1 3 , Č . 1 0 ( 2 0 1 2 )