PODNIKANIEManažér<strong>sk</strong>e koučovaniea nástrahy nášho mozguKoučovanie sa postupnestáva uznávanoua rešpektovanou metódou,štýlom vedenia ľudí.Manažérom po<strong>sk</strong>ytujepríležitosť na uvoľneniepriestoru a času prevlastnú prácu a vedenieich podriadenýchspolupracovníkovk samostatnostia zodpovednosti za zverenúprácu a úlohy.Zároveň je koučovanie veľmi účinný nástroj,ako zvýšiť angažovanosť a zainteresovanosťspolupracovníkov, a tak aj ich motiváciu. Zdaloby sa, že vzhľadom na tieto a ďalšie prínosya svoju atraktivitu by mal byť koučing samozrejmouvýbavou každého moderného manažéraa lídra. Napriek tomu to tak nie je. Prečo?Predovšetkým, koučovanie je relatívne komplexnázručnosť – alebo <strong>sk</strong>ôr kombináciazručností, ktoré sa, navyše, významne odlišujúod toho, ako zvyčajne komunikujeme s ľuďmi.Preto si jeho osvojenie vyžaduje veľa času,pozornosti a priestoru. Zároveň si koučovanievyžaduje aj zásadnú zmenu prístupu k vedeniuľudí, bez ktorých sa jednoducho koučovaťnedá. Poďme si obe roviny – zručnosti i prístup– priblížiť.Produktívny prístup:nový pohľad na ľudí a okolieZačnime prístupom. Manažér<strong>sk</strong>e koučovanievšeobecne spočíva v tom, že manažér pomáhasvojim spolupracovníkom, aby riešili svoje problémy,prijímali svoje rozhodnutia, prichádzalisami na to, ako zvládať úlohy, pre ktoré vo firmepracujú. To predpokladá, že manažér verí, žejeho spolupracovník má všetko potrebné na to,aby svoje úlohy zvládol, a považuje ho za expertav danej oblasti. Znie to jednoducho a samozrejme– a napriek tomu sa s tým vo firemnomprostredí stretávame pomerne zriedkavo.Prečo? Je rad dôvodov, z ktorých pre niektoré(samy o sebe logické) nám po<strong>sk</strong>ytuje vysvetleniemoderná neuroveda. Manažérmi sa veľmi64často stávajú najlepší odborníci. Čiže za svojemenovanie vďačia svojej odbornosti. Povýšenímdochádza k rastu našej relatívnej dôležitosti(v porovnaní s druhými), čo je jedna z našichprimárnych sociálnych potrieb, označovanápojmom status.Náš mozog sústavne, päťkrát za sekundu, nanevedomej úrovni <strong>sk</strong>úma prostredie okolo nási vnútri nás a vyhodnocuje, či to, čo sa deje, prispievak napĺňaniu našich (najmä primárnych)potrieb alebo nie. Prahne po tom, aby boli tietopotreby čo najviac napĺňané, a tomu prispôsobujenaše správanie.Obranné atavizmyverzus tímová prácaA tak mozog manažéra na nevedomej úrovnimôže vyhodnotiť ľudí, ktorí v jeho okolí prejaviarovnakú alebo aj vyššiu mieru odbornosti,ako hrozbu. To by vysvetľovalo, prečo manažériradšej radia, než aby pomáhali svojim spolupracovníkomprichádzať s ich nápadmi a riešeniami.Keď radíme, na nevedomej (ale aj vedomej)úrovni rastie náš pocit dôležitosti, statusu, čov nás vyvoláva príjemné pocity. Je to prirodzenéa normálne – a zároveň je to pre koučing a samostatnosť/zodpovednosťnašich spolupracovníkovjedna z veľkých pascí.Stačí si ju uvedomiť, porozumieť jej a budemehľadať naplnenie potreby statusu nie v našichradách adresovaných druhým, ale trebárs v úplnompochopení a napĺňaní svojej roly manažéra/lídra.Ide o zmenu prístupu: som tu preto,aby som umožnil svojim ľuďom odborne rásťa ich prostredníctvom zabezpečil plnenie cieľova úloh celého tímu.Nepodľahnúť vlastným šablónama začarovaným kruhomČo pomohlo mne zvládnuť moju silnú túžbu radiťdruhým, bolo pochopenie ďalšieho poznatkuneurovedy: každý máme svoj svet, svoje videniesveta (v živote sa obyčajne správame, akobyexistovala len jedna pravda: tá naša). Toto naševidenie sveta je do značnej miery dané našimiindividuálnymi životnými <strong>sk</strong>úsenosťami, zážitkami,poznatkami. A tak na svoje otázky mámesvoje odpovede, na svoje problémy máme svojeriešenia. Stačí len na ne prísť. A keďže svetokolo nás a jeho odraz v nás sú často dosť komplikované,občas sa nám stane, že sa zacyklímea bez pomoci druhých sa z onoho bludnéhokruhu nemôžeme dostať.Manažér pri koučovaníumožňuje pracovníkomhľadať vlastné riešeniaproblémov a samostatnezvládať úlohy.Žiaľ, nie sú to rady druhých, ktoré nám najviacpomôžu, ale to, že nám tí druhí umožnia usporiadaťsi myšlienky, pozrieť sa na veci inak, nájsťnašu vlastnú múdrosť, vlastnú odpoveď. Keďsom si uvedomil, že je z podstaty márne (a celkomhlúpe = útok na môj status) hľadať riešenia,ktoré by sa implantovali do hláv tých druhých,začal som hľadať spôsoby, ako nechať druhýchpracovať a pomôcť im s tým, aby prišli na svojevlastné riešenia.Zmeniť prístup je nevyhnutný a úplne zásadnýpredpoklad. Bez neho koučovanie nikdy nebudekoučovaním, ale možno síce veľmi sofistikovanou,ale napriek tomu obyčajnou manipuláciou– spôsobom, ako „umne“ doviesť druhýchk mojim cieľom, mojim záujmom. A na manipuláciusme my, ľudia, veľmi citliví!Tréning mozgua cesta ku koučinguNa ceste ku koučingu a koučovaciemu štýlusprevádza zmenu prístupu (postojov) osvojovaniesi špecifických zručností. A tu sa nám odhaľujeďalšia pasca, ktorú nám nastražuje náš
PODNIKANIEmozog. Koučovacie zručnosti sú síce len zručnostikomunikácie, vedenia efektívneho rozhovoru,ale podstatne sa líšia od toho, ako zvyčajnevedieme komunikáciu s druhými. Pôvodnéobvyklé spôsoby potrebujeme nahradiť novými,zí<strong>sk</strong>ať nové návyky. Potrebujeme naučiť mozog,aby nám namiesto vzorcov správania, ktoré námponúkal doteraz, začal ponúkať nové. Preloženédo reči mozgu to znamená – naj<strong>sk</strong>ôr vytvoriťnový vzorec správania, následne ho, pokiaľmožno čo najčastejšie v situáciách, pre ktoré jeurčený, vedome používať (zároveň prestať používaťten pôvodný), a to opakovať tak dlho a takčasto, kým sa nám nové správanie nezautomatizuje.Toto je pre mozog zmena, a to pomernevýznamná. Zmenám sa náš mozog bráni. Už lenpreto, lebo si vyžadujú veľa energie, veľa pozornosti,vystavujú nás neistotám. Zmeny vnímajúnaše mozgy ako väčšiu či menšiu hrozbu.To tiež vysvetľuje, prečo sa toľko manažérovpo prečítaní pútavej knihy o koučingu, po absolvovaníatraktívnej prednášky alebo zaujímavéhoškolenia síce cíti inšpirovaných, ale v praxineuplatňujú to, čo sa dozvedeli. Na osvojeniekoučingu nestačí vedieť, čo je koučing a akofunguje. Koučovacie zručnosti si vyžadujú <strong>sk</strong>utočnýtréning, na ktorom si manažéri v tréningovomprostredí bezpečnom pre ich mozogvytvoria silné zárodky nových návykov, novésprávanie, ktoré sú potom schopní vniesť dosvojej praxe, a tak tieto zárodky rozvíjať.Hovoriť – striebro, počúvať – zlatoPoďme sa konkrétne pozrieť na to, čo sa potrebujemenaučiť, aby sme dokázali dobre koučovať.Začnime základnými komunikačnýmizručnosťami: počúvať a hovoriť. Predovšetkýmje nevyhnutné, aby sme obrátili pomer medzinaším rozprávaním a počúvaním tak, aby smepri komunikácii s inými 80 % času počúvali.Potrebujeme zmeniť aj samotný spôsob počúvania:je potrebné naučiť sa vnímať nielen to,čo ten druhý hovorí, ale aj to, ako to hovorí,všímať si ďalšie signály, ktoré pri rozprávanívysiela. Potrebujeme zachytiť podstatu a jadrocelej informácie (nielen slov či prejavov neverbálnejkomunikácie). Aj tu náš mozog dokáženašim zámerom klásť rôzne pasce a pastičky: jeschopný informáciu od partnera <strong>sk</strong>resľovať cezfiltre (domnienky, predsudky, škatuľkovanie...),odpútať od nej pozornosť napríklad tým, že vyvoláspomienku na nejakú našu <strong>sk</strong>úsenosť, aleboselektuje vnímanú informáciu podľa nášhozáujmu, ktorý v rozhovore máme a pod. Týmtoi ďalším nástrahám sa musí manažér naučiťčeliť.Ak máme hovoriť len 20 % (a menej) časurozhovorov, je dôležité naučiť sa hovoriť s rozmyslom:najprv premýšľať, čo chcem povedať,a až potom to vysloviť. Nie naopak. Často sastáva, že nad vecami naozaj začneme premýšľaťaž po tom, ako sme otvorili ústa. Keďsi vopred rozmyslíme, čo chceme povedať,potom to povieme čo najstručnejšie a zároveňtak konkrétne, aby naša výpoveď bola čonajzrozumiteľnejšia.Otázka je mocný nástroj,opatrne s nímZ mnohých ďalších zručností by som sa rádzmienil ešte o jednej, ktorá je pre koučovanieabsolútne kľúčová. Je to kladenie otázok.Ide o zdanlivo ľahkú zručnosť – veď kto neviepoložiť otázku? A v tom spočíva aj veľké ú<strong>sk</strong>alietejto zručnosti. Ak máme položiť tú správnuotázku, potrebujeme vedieť nielen to, aký jerozdiel medzi otvorenou a uzavretou otázkoua aký majú dosah, ale najmä – chápať zmysela efekt otázok.Odborne zdatnýchkolegov podvedomevyhodnocujeme akohrozbu – čo je z hľadi<strong>sk</strong>atímovej práce pasca.Otázka je mocný nástroj: kam smeruje otázka,tam smeruje pozornosť a energia opýtaného.Prirodzená tendencia nášho mozgu je naj<strong>sk</strong>ôrsa zaoberať hrozbou (spojená s negatívnymipocitmi) a problémami (je to pre mozog známea chce to vyriešiť). Netreba sa teda príliš čudovať,prečo manažéri trávia toľko času tým, že sazaoberajú problémom, že sa pýtajú na to, čonejde, čo nefunguje, čo je zle. To všetko v domnienke,že „keď poznám problém, tak nájdemriešenie“. Určite to tak je pri mechanických,fyzických záležitostiach alebo jednoznačnenastavených procesoch. Tam je veľmi užitočnéspoznať príčinu problému, aby sme procesmohli napraviť.Inak je to však v prípade ľudí, od ktorých očakávamesamostatnosť, zodpovednosť, schopnosťsamostatného riešenia problémov a rozhodovania.Jediné, čo zvyčajne dosiahneme tým, že sapýtame na problém, príčiny neúspechu, na to,čo nejde, je to, že si sami urobíme lepší, plastickejšíobraz o probléme a jeho príčinách tak,aby sme mohli ponúknuť alebo viesť (manipulovať)k nášmu riešeniu svojich podriadených.Ale na strane našich podriadených to, že sa ichpýtame na to, čo nefungovalo, prečo nedosiahlidohodnutý výsledok, prečo urobili alebo neurobilito či ono a pod., takmer vždy vedie k nejakejz obranných reakcií: obhajujú sa, sú agresívni(vy ste mi to prikázali, vy mi nevytvárate podmienkya pod.) alebo zmĺknu a len pasívne počúvajú.Ich mozog tento typ otázok vníma akohrozbu a snaží sa jej čeliť.Hľadajte a posilňujte pozitívne,nie negatívne vzorceNavyše, v mozgu platí pravidlo, podľa ktoréhosa tie neurospojenia (a vzorce správania sú akosieť neurospojení), ktorým venujeme pozornosť,posilňujú. A tak namiesto toho, aby smepomohli našim spolupracovníkom vytvoriť novévzorce správania, tak nerobíme nič iné ako to,že posilňujeme tie staré, ktoré nevedú k želanýmvýsledkom.Preto umný manažér, ktorý chce, aby jeho koučovacierozhovory napĺňali zmysel koučovania,kladie otázky, ktoré sú zamerané na riešenie –na to, čo chce podriadený dosiahnuť, a ďalej nato, ako to chce dosiahnuť, čo konkrétne pre tourobí. Umožňuje mu pozrieť sa na jeho realituiným pohľadom; očami tých, ktorých považujeza najväčších odborníkov, z odstupu. Pomáhamu spomenúť si na situácie, v ktorých podobnéproblémy zvládal, a hľadať v nich inšpiráciu.Tento typ otázok zameriava pozornosť na riešeniea cestu k nemu, vedie k novým myšlienkama nápadom, uvoľňuje veľa energie, a tedaodhodlanie na realizáciu týchto myšlienok. Akohovorí čín<strong>sk</strong>e príslovie: „Myšlienky sú ako deti.Najradšej máme tie vlastné.“ Niet divu, že taktovedené rozhovory ústia v motivovaných samostatnýchspolupracovníkoch, zainteresovanýchna pozitívnom výsledku a zodpovedných za plneniesvojich úloh a cieľov.Dodatok na záver: Ak máte pocit, že koučovanieje vlastne veľmi ľahké, máte pravdu. Lenspočiatku si vyžaduje, aby sme mu venovalidosť pozornosti, energie, úsilia a vľúdnostik sebe samému. Keďže ide o pomerne významnúzmenu vášho správania sa, nie vždy sa vámbude dariť dosahovať to, čo ste si predsavzali.Vedzte, že za tým je náš mozog s jeho nástrahami.A tak si povedzte: „To nič, to nie som ja, alemôj mozog“ – a vytrvajte!Vladimír TukaRegional manager NLG & Executivemanager, NeuroLeadership Group, s. r. o.Medzititulky redakcia;ilustračné obrázky: SXC65