KRÁĽ INVESTOROV WARREN B. - GoodWill - Eu.sk

EurópaRiziko európskej centralizáciePre mnoho európskychlídrov je kríza v eurozónedôkazom, že treba „viacEurópy“, pričom konečnýmcieľom je vytvorenieplnohodnotnej politickejúnie.Vzhľadom na históriu vojny a ideologického rozdeleniakontinentu a aj vzhľadom na výzvy, ktorévytvára globalizácia, je mierumilovná, prosperujúcaa zjednotená Európa s vplyvom v zahraničídozaista žiaducim cieľom. Pretrvávajú však veľkénezhody v otázke, ako tento cieľ dosiahnuť.Euro: smer politická únia?Na menovú úniu sa už historicky nazeralo akona cestu k politickej únii. Francúzsky ekonómJacques Rueff, blízky poradca Charlesa deGaulla, v 50. rokoch tvrdil, že „l´Europe sa ferapar la monnaie, ou ne sa fera pas“ (Európa savytvorí skrz menu alebo sa nevytvorí vôbec).Nemecký prezident Richard von Weizsäckertakmer o pol storočie neskôr reflektoval tentonázor, keď povedal, že spoločnú zahraničnúpolitiku dosiahnu Európania iba prostredníctvomjednotnej meny. A nemecká kancelárkaAngela Merkelová nedávno vyhlásila, že ak„stroskotá euro, stroskotá aj Európa“.Sanačné opatrenia v EMUzaváňajúce politickouúniou priniesli finančnéa morálne riziká.Kríza, ktorej dnes „Európa“ čelí, sa však týkaskôr európskej Hospodárskej a menovej únie(Economic and Monetary Union – EMU) akoúnie politickej. Snaha udržať EMU pokope násdokonca možno vzdialila od cieľa spoločnej zahraničnejpolitiky, pretože rozdúchala vo vnútričlenských štátov (bez ohľadu na to, či finančnúpomoc poskytujú alebo prijímajú) nacionalistickéresentimenty, o ktorých sme dúfali, že súdávno mŕtve.Pravidlá, ktoré sa neplniaPolitici odštartovali menovú úniu v roku 1999napriek varovaniam, že ekonomiky jednotlivýchčlenských štátov sú príliš rôznorodé. Netrvalodlho a niekoľko členov porušilo Pakt stabilitya rastu. Neskôr bol opustený aj princíp nulovýchsanácií v eurozóne. Reakciou na tieto zlyhaniavšak bolo volanie po väčšej hospodárskejintegrácii vrátane takých prechodných krokov,ako bolo vytvorenie funkcie „európskeho ministrafinancií“ alebo komisára EÚ s rozsiahlymiprávomocami presadzovať užšiu integráciu.Takéto nápady, samozrejme, nebrali do úvahyzákladné otázky národnej suverenity a demokracie,konkrétne výsadu národných vlád a parlamentovurčovať vlastné dane a verejné výdavky.Skutočnosť, že suverénne členské štáty neplniasvoje európske záväzky, ťažko môže byťpresvedčivým argumentom na to, aby sa terazsvojej suverenity vzdali.Stručne povedané, všetky opatrenia, ktoré implicitnepodporovali politickú úniu, sa ukázalibyť nekonzistentné a nebezpečné. Obsahovaliobrovské finančné riziká pre členov eurozóny.Zosilnili napätie medzi členskými štátmi. A čoje možno najdôležitejšie, podkopali základy, naktorých politická únia stojí – najmä snahu presvedčiťobčanov EÚ, aby sa stotožnili s európskoumyšlienkou.Motorom je konkurenciav rôznorodostiVerejná podpora „Európy“ do značnej miery závisíod jej hospodárskeho úspechu. Napokon,sú to práve hospodárske výsledky, ktoré dávajúEurópe politické slovo vo svete. Ako však naznačujesúčasná kríza, v EÚ sa najlepšie darítým ekonomikám, ktoré majú (relatívne) pružnýtrh práce, rozumné daňové sadzby a otvorenýprístup k podnikaniu a obchodu.Podnet na ekonomickú reformu, navyše, nevyšielz EÚ, ale od národných vlád, pričom jednýmz najúspešnejších príkladov je program Agenda2010, ktorý pred desiatimi rokmi inicioval vtedajšínemecký kancelár Gerhard Schröder.Množstvo akademických štúdií, ktoré nadväzujúna prácu amerického ekonomického historikaDouglassa Northa, podporuje tvrdenie, že základtechnického pokroku a hospodárskeho rastuvytvára konkurencia medzi štátmi a regiónmi.Totálny neúspech Lisabonskej stratégie z roku2000, ktorá si dala za cieľ urobiť z EÚ „najkonkurencieschopnejšiua najdynamickejšiu znalostnúekonomiku sveta“ demonštroval slabosťcentralizovaného prístupu.Aj v minulých storočiach to dokázateľne bolapráve konkurencia vo vnútri Európy, čo voveľkej časti kontinentu vytvorilo bezpríkladnúdynamiku a prosperitu. Samozrejme, bola totiež doba vojen. To však ešte neznamená, žecentralizácia je najlepším – nieto ešte jediným– spôsobom, ako zaručiť mier.Má komisia vždy pravdu?A opäť lídri EÚ reagujú s opačným záverom:nezdar Lisabonskej stratégie podľa ich interpretácieopodstatňuje ešte väčšiu centralizáciua harmonizáciu národných politík. V tomto duchupredseda Európskej komisie José ManuelBarroso vo svojej „správe o stave únie“ v Európskomparlamente v septembri 2012 volal poväčších právomociach pre komisiu.Kríza eurozóny vyvolalav jej krajinách vzájomnéanimozity.Tento prístup – harmonizácia, koordináciaa centralizovaná tvorba rozhodnutí – sa stálepokladá za všeliek na európske problémy. Presnetakéto nárokovanie si jedinej pravdy odsudzovalekonóm Friedrich von Hayek ako recept8