SG03

svetgralu

2/2005 SVěT GRÁLU

SVěT GRÁLU

9 7 7 1 6 14 5 1 3 0 0 2 0 2

leden – březen 2005 · číslo 2

Tři dimenze lásky

Má smysl se rozvádět?

strana 5

Největší dar Vánoc

strana 8

Královna ze Sáby

9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 3

3/2005 SVET GRÁLU

strana 24

Živá voda

Viktora Schaubergera

strana 29

strana 38

Setkání s dětmi z minulosti…

SVET GRÁLU

Duchovní souvislosti v životě

cena 78 Kč

marec –máj 2005 · číslo 3

Kde sa stratil šiesty zmysel?

strana 5

Findhorn – záhrada zázrakov

strana 11

Energia z „ničoho“

strana 15

V laboratóriách Ciba-Geigy

ožil pravek

strana 21

Diagnostika chorôb z krvi

strana 30

cena 87 Sk

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Príroda a jej sily

Exkluzívny rozhovor

s Dr. Raymondom Moodym

Duchovné súvislosti v živote

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

Časopis Svet Grálu,

ktorý vychádza súčasne aj

v češtine, nadväzuje na nemecký

GralsWelt a francúzsky

Monde du Graal, ktoré

si vo svojich krajinách získali už

tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete v prílohe

alebo na internete:

www.svetgralu.sk

SVET GRÁLU

Grál je od dávných časů

symbolem ideálu,

hledání vysokých duchovních

a mravních hodnot.

Ve 21. století se svět k nepoznání

změnil, ale hodnoty zůstávají.

V ďalšom čísle časopisu:

titulná téma: Mýtus o diablu •

Rešpektovať a byť rešpektovaný •

Výskum smrti – 2. časť rozhovoru

s Dr. Raymondom Moodym •

Ekokruh – reportáž z ekofarmy •

Homeopátia – „liečba ničím“ •

Kúzlo sicilských vulkánov •

vychádza už 1. júna 2005

jún – august 2005 · číslo 4

4/2005 Svet Grálu

SVET GRÁLU

9 7 7 1 6 14 5 1 2 0 0 5 0 2

jún – august 2005 · číslo 4

Rešpektovať a byť rešpektovaný

strana 5

Výskum smrti

2. časť rozhovoru s Dr. R. Moodym

strana 10

Ekokruh – reportáž z ekofarmy

strana 21

Homeopátia – „liečba ničím“

strana 30

Kúzlo sicilských vulkánov

strana 35

cena 87 Sk

Mýtus o diablu

Duchovné súvislosti v živote

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


SVET GRÁLU · 3/2005

Ž I V O T

Kde sa stratil šiesty zmysel? 5

V Ý C H O V A

Rešpektovať a byť rešpektovaný 8

T É M A

Findhorn - záhrada zázrakov

Na severe Škótska vznikla z vedomej

spolupráce s bytosťami prírody najstaršia

duchovná komunita v Európe

(Reportáž od Reinharda Wurzela) 11

V Ý S K U M

Energia z ničoho 15

K N I Ž N Á U K Á Ž K A

Budha 20

R E P O R T Á Ž

V laboratóriách firmy Ciba-Geigy ožil pravek 21

V E D A A V Ý S K U M

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 26

F O T O G R A F I E

V zrkadle: „Iný svet“

Liečiteľ Achim Weigert fotografuje

stromy, na ktorých vidí niečo zvláštne.

K fotografii pridá len „zrkadlový efekt“

a výsledok je prekvapujúci. 27

V Ý S K U M

Diagnostika chorôb z krvi – Aurasskopia 30

O S O B N O S Ť

Johanka z Arku – Na bojisku

a na hranici

Panna Orleánska

sa pri svojej úlohe nechávala

viesť „hlasmi svätých“… 33

R O Z H O V O R

Výskum smrti – pôvodný rozhovor s dr. R. Moodym 37

L I S T Á R E Ň , N Á Z O R Y

„Temné energie“ v spálni, Grafológia 41

N A Z Á V E R …

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ 42

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

položili ste si už otázku, odkiaľ sa v prírode berie

toľko krásy a harmónie? Prečo je taká produktívna,

húževnatá a vo všetkom dokonale vyvážená?

Na prvý pohľad je to jednoduché. Všetko v dejoch

prírody do seba zapadá ako jednotlivé bunky

živého organizmu, jednotlivé časti slúžia celku

a pod tlakom prírodných zákonov spejú k ďalšiemu

vývoju. Ale ako je zabezpečené, aby sa táto

veľkolepá symfónia nerozpadla na chaotickú zmes

energií? To chápeme v najlepšom prípade ako zázrak

poukazujúci na existenciu vedomej inteligencie

vo vesmíre, na Stvoriteľa. Ale čo vieme o tejto

skrytej podstate prírody v skutočnosti?

Pre mnohých z vás možno nebude prekvapením

tvrdenie, že príroda zohrávala jednu z hlavných

úloh v duchovných dejinách ľudstva. Nezvyčajné

prejavy prírodných síl ľudia kedysi chápali ako

symbolické zobrazenie a niekedy pozemské zavŕšenie

duchovných dejov. Napríklad v biblických

opisoch spomínané prírodné úkazy a živelné

pohromy často pôsobia ako nástroje Božej vôle,

striedavo udierajúce pomýlené ľudstvo, alebo pomáhajúce

a ukazujúce cestu k novému vývoju. Na

Mojžišovu prosbu o vyslobodenie jeho národa

z otroctva zosiela Boh na Egypt jednu živelnú pohromu

za druhou. Potom zasahuje opäť ako vodca,

vedie Izraelitov do zasľúbenej zeme – zahalený

v stĺpe oblakov či ohnivom stĺpe. Ako sa v Starom

zákone píše – pri prechode cez Červené more „Hospodin

zaháňal more silným východným vetrom cez

celú noc, vysušil more a vody sa rozdelili.“ Izraeliti

tak prešli po jeho dne suchou nohou, zatiaľ čo ich

prenasledovatelia zahynuli vo vlnách. V mnohých

iných rozprávaniach sú opisované podobné deje.

Takéto spojenie medzi prírodnými udalosťami

a životom ľudí nie je známe len z kresťanských

3

SVET GRÁLU

3/2005


Ú V O D N Í K

4

SVET GRÁLU

3/2005

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote.

číslo 3/2005, vyšlo 1. 3. 2005.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Roman Levický, Slanec

Rudolf Harčarík, Košice

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota,

Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, Peter

Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal,

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová,

Hana Šimková, Žaneta Štefaničková, Kvetka

Viskupičová, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Grafika:

Zdeněk Bohdanecký, Praha

Marek Frank, Brno

Pavel Patloch, Karviná

Martin Pukančík, Košice

Tlač:

Slovenská Grafia a.s., Bratislava

Ilustrácie:

M. Vaňáč (1), P. Kachňák (42), R. Wurzel (2, 11–14), AKG Berlin

(2, 7, 34), Creativ Collection, Freiburg (18, 21, 22), Comstock,

Luxemburg (5–8), Photodisc Washington (17), Mauritius

Stuttgart (16), Kraut&Rüben, 12/92 (23), Institut für holistische

Blutdiagnostik, Witten (30–33), M. Bouška (43). Ostatné

obrázky GralsWelt a redakcia.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Markéta Vaňáčová, Zlín

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz

ISSN 1614-5127

w w w.svetgralu.sk

a židovských spisov. Nájdeme ho na celom svete – v ságach Germánov, v gréckych

bájach, slovanských povestiach, v indických spisoch či legendách domorodcov

všetkých obývaných kontinentov. V týchto rozprávaniach sa však predstavujú

podrobnejšie „mýtické“ bytosti, ktoré pôsobia v prírode. Sú to pre nás neviditeľní

stavitelia, ochrancovia i ošetrovatelia rastlín, hornín, vôd, ale aj vládcovia planét,

zvierat či živlov. Medzi ich pôsobením a činmi ľudí je jeden veľmi podstatný rozdiel

- zatiaľ čo človek koná svojvoľne podľa vlastnej vôle, tieto prírodné bytosti sa riadia

iba „vyššími príkazmi“ prozreteľnosti. A tak, ako v každej rozprávke, pomáhajú

dobrosrdečným ľuďom, k zlosynom sa však obracajú chrbtom.

Zarážajúca podobnosť medzi týmito príbehmi, presnejšie stále sa opakujúce obrazy

v tradíciách národov, ktoré si neboli ani historicky, ani zemepisne blízke, viedla

dokonca niektorých vážených vedcov k domnienke, že na nich musí byť predsa len

kus pravdy. Sú teda tieto bytosti len predstavami ľudí? Prečo im teda naši predkovia

vo svojich príbehoch vydelili také významné miesto? Videli ich a preto v nich verili?

Dnes môžeme pozorovať renesanciu viery v „prírodné bytosti“, aj keď – jedna vec je

viera a druhá praktický život a presvedčenie.

Čo sa však stane, ak sa skupinka dospelých ľudí s deťmi usadí na nevľúdnej piesočnej

pláži na severe Škótska v presvedčení, že tu majú vybudovať vzorový projekt

pre spoluprácu človeka s prírodnými bytosťami? Práve z takého neuveriteľného nápadu

vznikla pred štyridsiatimi rokmi „zázračná findhornská záhrada“, a neskôr

prospievajúca legenda a najstaršia komunita v Európe. V článku Záhrada zázrakov

vám Reinhard Wurzel vyrozpráva príbeh Findhornu a svoje dojmy z jeho nedávnej

návštevy.

Príroda nám vlastne často prináša otázky, ktoré môžu rozšíriť hranice ľudského

obzoru oveľa ďalej, než sme boli ochotní donedávna pripustiť. Aj vo vede, ako napríklad

v hypotéze R. Sheldrakea o morfogenetických poliach. Sheldrake veľmi

precízne dokumentoval niekoľko dodnes nevysvetlených záhad v oblasti správania

zvierat – napríklad to, že poštové holuby nájdu cestu späť do tisícky kilometrov

vzdialeného holubníka aj vtedy, ak sa im znemožní orientácia zrakom, či zemským

magnetizmom. V prípade zemetrasenia je známe, že ho zvieratá signalizujú oveľa

skôr, než najcitlivejšie prístroje, čo zachránilo mnoho ľudských životov aj pri poslednej

katastrofe spojenej s cunami… Kam sa však stratil šiesty zmysel u človeka? Túto

otázku sa pokúša zodpovedať v prvej časti svojho článku Dieter Malchow, pričom

uvádza pozoruhodné príklady zo života. Ďaleko od tejto témy nie je ani príbeh Johanky

z Arku, ktorý vám prinášame v rubrike Osobnosť. „Hlasy svätých“, na ktorých

vedenie sa Panna Orleánska neúnavne odvolávala, jej pomohli k oslobodeniu

Francúzska. Na základe tejto „kacírskej viery“ však bola i upálená… Do pozornosti

vám odporúčam aj pôvodný rozhovor o výskume smrti s Dr. Raymondom Moodym,

ktorý pre Svet Grálu urobil v USA Micah Rubenstein.

Na záver mi dovoľte vrátiť sa k úvahám o vzťahu človeka k prírode. Zdá sa, že dnes

vo svete ukazujú svoje najväčšie plody dve neodôvodnené ideológie – nekritická dôvera

vo „vedúcu úlohu“ vedy a absurdná predstava o Bohu, ktorý by človeka urobil

vládcom vo stvorení bez príslušnej zodpovednosti. Nie je už načase pripomenúť si Ježišovo

podobenstvo o tom, že Pán sa raz pozrie na prsty sluhom, ktorým svoju vinicu

zveril? Ak chceme v budúcnosti obstáť, neostáva nám nič iné, než aby sa základom

ľudskej činnosti stala znalosť zákonov stvorenia, z ktorých svet vznikol. K tomuto

cieľu má prispieť aj Svet Grálu. Želám vám veľa podnetných myšlienok pri jeho čítaní,

ale aj veľa radosti pri vašich jarných prechádzkach v prírode.

Roman Levický, redaktor


?

ŠIESTY ZMYSEL

Ž I V O T

Intuice Intuícia a cit

O

zvieratách sa hovorí, že majú šiesty zmysel.

A skutočne, zvieratá majú z určitého

hľadiska bystrejšie zmysly než človek. Presnejšie

povedané, majú schopnosti, ktoré päť známych

zmyslov prevyšujú. Napríklad zvieratá opúšťajú

domy pred zemetrasením, mačky vynesú svoje

mláďatá do voľného priestoru, a aj mnohí ľudia

sa zachránili len vďaka nápadnému spávaniu sa

zvierat. (To sa plne potvrdilo aj pri katastrofe

v Ázii spôsobenej vlnami cunami na konci minulého

roku – pozn. red.) Bolo tiež zaznamenané, že

psy, ktoré boli odvezené od svojej rodiny aj na viac

ako sto kilometrov, svoj domov znova našli. Tieto

schopnosti sú označované ako inštinkt zvierat, aj

keď pritom nevieme, čo to vlastne inštinkt je.

Aj mnohí ľudia majú zvláštne schopnosti. Sú obdarení

jasnovidectvom, to znamená, že môžu napríklad

vedieť, čo sa nachádza v zalepenej obálke,

dokážu nájsť stratené osoby alebo veci, alebo

majú zázračnú schopnosť diagnostiky – vidia, či

sú v tele choré orgány a tkanivá a v akom štádiu je

choroba. Takými prípadmi sa však v tomto článku

nebudeme zaoberať. Pôjde nám skôr o schopnosti,

ktoré má každý človek – totiž o intuíciu a cítenie,

ktorým sa hovorí „vnútorný hlas“. Schopnosť

tento „šiesty zmysel“ vnímať, sa u jednotlivých

ľudí prejavuje s rôznou intenzitou, čo je mnohokrát

spôsobené tým, do akej miery naň dbáme. Aj

tu totiž platí, že ak niečo nie je používané, zakrpatieva,

alebo sa to vôbec neprejavuje.

Prečo by sa mal šiesty zmysel rozvíjať? Neodchýlime

sa tým od reálneho života? Skôr než prikročíme

k tejto otázke, uveďme pre lepšie porozumenie

zopár príkladov.

5

SVET GRÁLU

3/2005


Ž I V O T

INTUÍCIA

„Som lekár. Spomínam si, ako som

jedného dňa medzi dvoma návštevami

pacientov obedoval. Po mojom

obede mala prísť do ordinácie jedna

pacientka stredného veku. Keď som dojedal,

náhle som mal dojem, že s jej štítnou

žľazou nie je niečo v poriadku. Zvláštne

na tom bolo to, že sa mi niečo podobné

ešte nikdy predtým nestalo. V duchu som

si povedal, že jej štítnu žľazu dôkladne

vyšetrím, aj keď nemala žiadne ťažkosti

a prichádzala teraz len na pravidelnú

prehliadku. Vyzerala naozaj zdravo.“

Napriek tomu u nej zistil podozrivo

nízke hodnoty hormónov štítnej žľazy

a takmer nepoznateľné uzlinky…

Iný príklad: Filmová herečka sa v priebehu

nakrúcania istého filmu veľmi angažovala

v prospech čo najlepšieho výsledku

práce. Na svoju veľkú zlosť videla,

že ostatní herci a aj režisér sú k práci

laxní a jej rezolútne chovanie akosi „neberú

vážne“. Tu stratila trpezlivosť a ako

o tom sama rozprávala: „Odišla som urazene

k svojej maringotke, tresla som za sebou

dvermi, aby som si uľavila, a vnútri

som klesla do kresla. Keď som tam tak

sedela, moje myšlienky sa akosi upokojili,

a tu som videla zreteľný obraz smejúcich

sa mužov, ktorí sa navzájom častujú

vtipmi, ako to muži väčšinou robia, keď

sú spolu a dobre si rozumejú. Musela

som sa rozosmiať, pretože mi bolo jasné,

že sa tak správajú takmer všetci muži

– a hlavne tí, čo patria medzi pravých mužov!

Moja intuícia mi v tomto okamihu

prezradila riešenie: spočíva v tom, že náš

kolektív mužov privediem k tomu, aby sa

správali ako správni chlapi namiesto toho,

aby som im vytýkala, akí sú odporní. Ešte

v ten deň popoludní som s nimi začala

žartovať a bavili sme sa na tom všetci.

Dokonca sa k tomu pripojili aj tí, ktorí

predtým nechceli mať s touto skupinou

nič spoločné a pridali sa k všeobecnému

veseliu. A tak sú spomienky na nakrúcanie

tohto filmu pre všetkých zúčastnených

naplnené pohodou a radosťou…“

6

SVET GRÁLU

3/2005

Je jasné, že v oboch prípadoch zohrala

hlavnú úlohu intuícia. V prvom prípade

tým bola poskytnutá pomoc pacientke,

ktorá nemala ani tušenie o svojej začínajúcej

chorobe. Lekár bol tak veľmi

vnútorne otvorený, že zachytil obraz štítnej

žlazy, a tento pokyn použil. V druhom

prípade potrebovala pomoc filmová

herečka. Keď sa jej zlosť utíšila, hľadala

riešenie, ktoré jej potom bolo naznačené

obrazom smejúcich sa mužov. (Obe citované

ukážky sú z knihy L. Day: „Praktische

Intuition“ z roku 1998.)

V treťom prípade uvidíme, ako intenzívne

zaoberanie sa konkrétnou otázkou

môže vyústiť do intuitívneho vnuknutia.

Chemik Kekulé pátral dlho po molekulárnej

štruktúre benzolu a intenzívne

o tom premýšľal: „Sedel som nad svojou

učebnicou a snažil som sa písať, ale nešlo

mi to. Duchom som bol inde. Obrátil som

stoličku ku krbu a upadol do polospánku.

Pred mojimi očami znova poletovali

atómy. Tentokrát sa menšie roje atómov

skromne držali v pozadí. Moje duchovné

oko, zostrené opakovanými videniami podobného

druhu, teraz rozlišovalo väčšie

obrazce rozličnej podoby. Okrem iného aj

dlhé rady, pevne spojené. Všetko v pohybe,

hadovito sa vinúce a otáčajúce. A hľa, čo

to bolo? Jeden z hadov zachytil vlastný

chvost a posmešne rozvíril pred mojimi

očami celý tento obraz. Okamžite som

precitol akoby ožiarený bleskom.“ (Citované

z knihy R. Anschütza: „A. Kekulé“

z roku 1929.) Tento obraz dopomohol

Kekulému k poznaniu, že v hľadanej

štruktúre môže existovať kruh, a aj to

tak bolo.

Kekulé hovorí o svojom „duchovnom

oku“, iní zase o „vnútornom zraku“. Tým

je myslené približne toto:

Podobne ako pri ruskej „matrioške“,

(v ktorej je vložených niekoľko menších

figúrok), je skutočné jadro človeka,

ľudský duch, obklopený niekoľkými

obalmi, pričom posledným z nich je hrubohmotné

ľudské telo. To telo, ktoré odkladáme

pri pozemskej smrti. Bez tejto

vonkajšej schránky, teda bez tohto tela,

nazývame ľudského ducha dušou. Každý

obal ľudského ducha má svoje vlastné

zmyslové orgány, teda aj oči. Vnútorné

oči sú teda oči vnútorných obalov. Na

rozdiel od ruskej „matriošky“ nie sú vnútorné

obaly z rovnakej látky ako toto telo,

ale čím bližšie k jadru, teda k duchu, tým

sú stále jemnejšej podstaty. A podobne,

tak ako môžeme svojimi pozemskými

očami vidieť len v určitom okruhu vlnovej

dĺžky, tak je vnútorný zrak prispôsobený

príslušnému miestu onoho sveta.

Preto človek svojím vnútorným zrakom

nevidí svoje pozemské prostredie, ale

jemnejšie, tzv. „záhrobné“ okolie.

VNUKNUTIE – SÚČASŤ

INTUÍCIE

Autorka vyššie citovanej knihy opisuje

autonehodu pani L. Day v Taliansku,

pri ktorej podľa tamojšieho

zvyku v aute nebola pripútaná. Sedela

vpredu vedľa vodiča. Pod vplyvom jednotvárneho

šumenia dažďa driemala,

kým nezačula volanie svojej matky:

„Ihneď sa pripútaj!“ V polospánku

poslúchla a krátko na to narazili do

nákladného auta. Pretože bola pripútaná,

prežila nehodu bez následkov. Jej

matka zomrela dvanásť rokov pred touto

nehodou.

Nasledujúci zážitok nebol taký drastický.

Otec Roberty E. bol chorý človek.

Preto podnikal svojím autom len krátke

jazdy. Keď bola dcéra na cestách, vždy

ho sledovala takým spôsobom, že si vzájomne

volali. Raz zbadala neznáme auto,

stojace na okraji cesty. Pretože vodiča

nepoznala, chcela pokračovať v jazde,

ale niečo jej hovorilo, že by mala zastaviť.

Urobila tak a dozvedela sa, že vodič

má vybitú batériu. Na najbližšej farme

zohnala štartovací kábel. Muž bol veľmi

vďačný, že mu pomohla a chystal sa jej zaplatiť.

„Netreba,“ povedala so smiechom

Roberta, „najlepšie bude, keď niekedy

inokedy zase pomôžete inému vodičovi

vy!“ Muž prikývol. Uplynulo asi štrnásť


Ž I V O T

Henry Dunant – zakladateľ

Červeného kríža

dní a volal jej otec. Mal poruchu na aute

a tento muž mu pomohol. (Citované z:

J. W. Anderson: „Keď sa dejú zázraky“.)

Neznámy muž by snáď bol pomohol aj

tak. Ale Robertino vnútorné prianie stáť

neustále svojmu otcovi po boku týmto

spôsobom nepriamo zaúčinkovalo. Jej

vnútorný hlas jej ukázal túto možnosť.

Deti bývajú často týmto veciam prístupnejšie

než dospelí. Jeden otec rozpráva

o svojom zážitku s trojročným

synčekom Bobym, ktorý s ním navštívil

mamku v nemocnici. Mamka mala

spontánny potrat, ale Boby vedel len to,

že bola chorá. V nemocničnej izbe sa

ihneď vyšplhal na posteľ a starostlivo

pozeral na mamku: „Nebuď smutná,

mamka,“ povedal a pohladil ju po líci,

„do roka budeš mať znova dieťatko!“ Na

otázky rodičov nikdy neodpovedal, ale

o rok neskôr prišla na svet dcéra (podľa

knihy „Keď sa dejú zázraky“).

Útecha pre zúfalú matku, ktorá potratila,

nedospela priamo k nej alebo

k otcovi – bezpochyby preto, že neboli

ľahko prístupní takejto pomoci. Jemnejší

sluch vnútorného obalu nebol na prijatie

pripravený, teda nebol rozvinutý. Môže

sa to ľahko stať tomu, kto napríklad odmieta

ďalší život po smrti, pokladá ho za

nezmysel, a tým na tieto možnosti nedbá.

Zárodok tejto schopnosti vedenia, ktorý

spočíva v každom človeku, sa tak nerozvíja,

ale zakrpatieva.

CÍTENIE

Cítenie je prejavom nášho najvnútornejšieho

jadra, ducha. Nie teda

rozumu, ktorý vzniká činnosťou mozgu,

a je tým pripojený k hrubohmotnej

schránke, k telu. Po pozemskej smrti

nám chýba v záhrobí mozog ako súčasť

odloženého tela. Napriek tomu dokážeme

i potom konať, rozhodovať sa a tiež

vyjadrovať svoje city. V jednom z uvedených

prípadov sme zaznamenali, že

zosnulá matka pani Day, varovala včas

svoju dcéru. Cítenie je bleskurýchle, nedá

sa o ňom dopredu rozmýšľať. Vyvstane

naraz v podobe obrazu či tichého naliehania.

Smiech aj plač je v spojení s citom,

práve tak aj láska, čím však nie je myslený

pohlavný pud, ktorý patrí k telu.

Tak isto uplatňovanie ctností je duchovnou

schopnosťou, ktorú umožňuje

cit. Zvláštne účinky ctností sú umožnené

tým, že máme spojenie so zodpovedajúcou

duchovnou silou, ktorá je zakotvená

vo stvorení. Preto sa pri ich uplatnení prejavuje

sila, radosť i čulosť. J. J. Rousseau

o tom napísal: „Mohol by som vám povedať

dvoma slovami, že ctnosť je to, čo

sa môže človek naučiť výlučne sám a čo

sa ľudia nikdy nenaučia chápať, keď im

ich srdce nedalo už predtým odpoveď…

alebo ešte lepšie, nechajte stranou všetky

knihy, choďte do seba a načúvajte skrytému

hlasu, ktorý sa prihovára k všetkým

srdciam – a ste ctnostnými, čím zažijete,

čo to znamená, byť ctnostný.“ (citované

z „Análov“ J. J. Roussaeu, 1998 J. Starobinski)

Cítenie nám tak povie, čo by vlastne

naše „ja“ chcelo. Cítime ľahké alebo silné

nutkanie, aby sme sa uplatnili v určitom

smere. Ak súhlasí naše konanie s chcením

nášho „ja“, sme radostne naladení.

Ak nejednáme v zmysle vnútorného

impulzu, vytráca sa harmónia, konanie

nie je sprevádzané vnútornou radosťou

a vzostup sa nedostaví.

Ako môže cítenie usmerniť spôsob konania,

ukáže nasledujúci prípad. Henry

Dunant prišiel na svojej obchodnej

ceste bezprostredne do styku s mŕtvymi

a zranenými z bitky pri Solferine,

v ktorej Francúzi porazili Rakúšanov.

Bieda a útrapy sa ho dotkli tak hlboko,

že priložil ruku k dielu a pomáhal, kde

len mohol, a prinútil tak zvedavcov, aby

sa zapojili. Podarilo sa mu obmäkčiť

Francúzov, aby dali slobodu zajatým

rakúskym zdravotníkom a lekárom,

lebo bol nedostatok schopných pomocníkov.

Svojím príkladom a odhodlaním

pomáhať všetkým zraneným, priateľovi

i nepriateľovi, ovplyvnil talianske ženy,

ktoré sa starali o zranených, tak veľmi,

že i ony sa ujali priateľov i nepriateľov.

A tým to neskončilo. Dočkal sa toho, že

humanitárna pomoc nebola ponechaná

náhode, ale že bola medzinárodne riadená.

Spoločne s ostatnými tak založil

Červený kríž.

Prežitie zarmucujúcej hrôzy po tejto

bitke ho zasiahlo tak silno, že odsunulo

do pozadia jeho obchody a on jednal

len podľa svojho cítenia. To mu ukázalo,

že neexistuje len okamžitá núdza, ale

že také prípady núdze by mohli nastať

znova, pokiaľ by neboli žiadne medzinárodné

dohody či dohovory.

Naše vlastné životné ciele, ku ktorým

by sme mali neustále prihliadať, by mali

vždy čo najviac vycházať z cítenia. Naše

najvnútornejšie jadro, naše „ja“ pochádza

z duchovnej ríše, takže ľudský duch

má na základe svojej duchovnej podstaty

prístup k duchovnej sile, a môže preto

vyciťovať, ktorá cesta je pre jeho ďalší vývoj

dobrá a správna. Svojím duchom nahliada

dianie, obrazne povedané, získa

rozhľad z vyššieho hľadiska. Vedľa už

zmienených ctností sú to zákonité súvislosti

vo stvorení, ktoré je treba pochopiť

a uplatňovať, rovnako ako rozvíjanie duchovných

vlôh.

7

SVET GRÁLU

3/2005


Ž I V O T

8

SVET GRÁLU

3/2005

KTO NEDOKÁŽE

VYCIŤOVAŤ

Aby sme si vedeli lepšie predstaviť

význam vyciťovania pre ľudský

život, musíme prikročiť k pozorovaniu

správania sa ľudí, ktorým tieto

schopnosti úplne chýbajú. U takých

nie je rozumové myslenie ani trochu

riadené citom a z ich jednania sa

úplne vytratilo ľudské teplo.

Oliver Sacks vo svojej knihe „Muž,

ktorý vymenil svoju ženu za klobúk“

(1995) opisuje dvoch pacientov tohto

druhu. Jeden z nich si sústavne vymýšľal

historky a neprestajne ich rozprával.

Avšak dospieť k záverom dokázal

len v obmedzenej miere. Za jeho

hektickou výrečnosťou sa skrývala

podivná strata akejkoľvek citlivosti –

onej citlivosti či súdnosti, ktorá rozlišuje

medzi skutočným a vymysleným,

medzi pravdivým a nepravdivým.

Raz bol Oliver Sacks pri tom, keď muž

rovnako živým, a predsa ľahostajným

tónom, ktorým prednášal celý svoj

monológ, povedal: „A tam vonku ide

práve okolo okien môj mladší brat

Bob.“

Jeho brat potom skutočne vošiel

dnu. Ale pacient naňho vôbec nereagoval

ako na svojho brata. Neprejavil

sa voči nemu vôbec nijako, bol –

ako doteraz, rovnako nevšímavý

a chladne vecný.

Tu spoznávame stratu ľudského

prístupu. Vlastný brat v našom pacientovi

nevyvolal žiadnu reakciu, aj

keď predtým sám poukázal na to, že

sa objavil. Jeho rozum pracuje, ale neprejavuje

sa žiadne cítenie. Kontakt

so svojím vnútrom, so svojím „ja“ je

u neho ďalekosiahle porušený. Tak

isto nie je ani trochu vo svojej koži.

Má tvár muža, ktorý je pod stálym,

akoby vnútorným tlakom. Pokoj nachádza

len v tichu záhrady v bezslovnom

spojení s prírodou.

Druhým prípadom je pacientka,

chemička. Je bystrá pri svojej práci,

a tiež inteligentná, ale bolo jej ľahostajné,

či ju práve oslovil Dr. Sacks ako

lekár alebo sestra či kňaz, alebo či stál

trocha vpravo alebo vľavo. Javila sa

svojou osobou neprítomná, pôsobila

bezducho, ale inak bola až chorobne

vtipná, hotová priepasť povrchnosti.

Odrezanie od vlastnej osobnosti vedie

ku strate pravej ľudskosti. Rozum

je síce schopný bystrého myslenia, ale

zmysel sa vytratil.

Iný prípad, ktorý vo svojej knihe

„Descartov omyl“ opisuje Antonio

Damasio, nie je taký drastický. Ide

o muža, ktorý pri celkovom testovaní

obstál veľmi dobre. Koeficient inteligencie

mal vysoký, postreh i pamäťová

schopnosť a tiež vyjadrovacia

i výpočtová schopnosť boli normálne,

pracovná pamäť dobrá, i výsledok

testu osobnosti viac než prijateľný.

Napriek tomu však nebol schopný robiť

náležité rozhodnutia, keď sa jednalo

o personálne a sociálne otázky.

Neprejavoval žiadne emócie, žiadny

zármutok, žiadnu netrpezlivosť,

žiadny hnev a ani obrazy hrozných

nešťastí v ňom nevyvolali žiadnu reakciu.

Tragédia tohto zdravého a inteligentného

muža bola v tom, že nemal

cit pre skutočné posúdenie toho, čo

sa dialo. Preto sa nevedel rozhodovať.

Sklamal v zamestnaní i v rodinnom

živote.

Vo všetkých troch prípadoch nedošlo

k citovému prežívaniu, a tým

odpadla možnosť akéhokoľvek vyvodzovania

záverov z toho, čo bolo prežité.

Damasio poukazuje správne na

to, že inteligencia sama nestačí na to,

aby bol človek človekom. Bez prežívania

zostávajú ľudia len mysliacimi

strojmi. Damasio hľadá východisko

v telesných reakciách, v pocitoch. Ale

sú to naozaj pocity, ktoré tu chýbajú?

Medzi pocitom a cítením je podstatný

rozdiel!

Dieter MALCHOW

Každodenné

stretnutia

s ľuďmi a intenzívne spolužitie

v rodinách a pri výchove

nám všetkým poskytujú nepreberné

množstvo príležitostí

učiť sa a rásť. Isteže máme

dobrú vôľu vychádzať s druhými

dobre a správne vychovávať

ďalšiu generáciu. Získali

sme však určité, nie vždy

šťastné spôsoby správania

a komunikácie, ktoré sme si

osvojili počas svojej vlastnej

výchovy v pôvodnej rodine,

v škole i v nasledujúcich obdobiach

života. Či už si to uvedomujeme

viac alebo menej,

odovzdávame tieto spôsoby

ďalej a prenášame ich predovšetkým

na vlastné deti.

Pravdepodobne ste si v detstve či

počas dospievania v situácii, keď

vám niekto nadával a robil výčitky,

povedali: „Keď raz budem mať vlastné

deti, nikdy sa k nim takto správať

nebudem!“ A po rokoch zisťujete, že

voči vlastným deťom používate rovnaké

výrazy, dokonca aj ten istý tón

hlasu, ktorý vám vtedy tak vadil.

Naším seriálom chceme prispieť k pochopeniu

toho, prečo niektoré zaužívané

spôsoby výchovy a komunikácie

nefungujú, a ponúknuť alternatívy,

ktoré pomáhajú prelomiť bludný kruh

odovzdávania stále tých istých neefektívnych

a únavných spôsobov ďalším

generáciám.

Čo predovšetkým požadujú rodičia

a učitelia od detí? Povedala by som,

že ešte stále hlavne poslušnosť. Veď

predsa „my skúsenejší“ vieme lepšie,

ako čo robiť a ako k veciam pristupovať.

Ako sa to však zlučuje s tým, že

každý z nás je už od svojho narodenia

jedinečnou osobnosťou? Prečo by sme

sa mali domnievať, že naše deti pôjdu

rovnakými cestami ako my sami? Tu


V Ý C H O V A

Rešpektovať

1 . Č A S Ť

a byť rešpektovaný

Prečo deti nepočúvajú?

je počiatok rešpektu alebo dešpektu

k druhému, odlišnému jedincovi.

Slovo „rešpektovať“ pochádza z latinského

specto – vidím. Znamená „vidieť

druhého, vnímať jeho jedinečnosť, vnímať

a prijať to, že je iný než my. Každý

z nás si prináša do života inú psychickú

výbavu, s ktorou sa učí zaobchádzať,

rozvíjať ju a pretvárať. Chceme u detí

rozvíjať poslušnosť – alebo zodpovednosť?

Výchova k zodpovednosti sa

od vedenia k poslušnosti líši tým, že

obsahuje rešpekt k individualite dieťaťa,

dáva mu priestor a primerane

jeho veku mu ponúka možnosť voľby

a spoluúčasť pri riešení vecí, ktoré sa

ho týkajú. Ak človek jedná na základe

svojho vlastného rozhodnutia, preberá

za svoje jednanie nepochybne väčšiu

zodpovednosť a pracuje s väčším nasadením,

než keď je len „vykonávateľom“

príkazov a pokynov iných osôb.

Ako ľudia máme všetci spoločné

určité základné potreby (počnúc fyziologickými

cez potreby bezpečia, spolupatričnosti,

uznania, sebarealizácie

až po takzvané vyššie potreby). Všetci

potrebujeme tieto potreby uspokojovať

a pokiaľ niektoré zostanú neuspokojené,

vedie to k poruchám telesného,

duševného či sociálneho vývoja. Individuálne

sa, pochopiteľne, môžeme

v tom, akým spôsobom svoje základné

potreby uspokojujeme, veľmi líšiť. Rešpektovať

druhých znamená tiež uznať,

že majú podobné potreby ako sú tie

naše, ale že sa môžu líšiť v tom, ako ich

uspokojujú.

Medzi fyziologické potreby patrí

potreba nasýtenia, vylučovania, pohybu,

striedania aktivity a odpočinku,

potreba primeraných zmyslových vnemov,

potreba pracovať svojím vlastným

tempom, ktoré je súčasťou nášho

temperamentu a ktoré máme vrodené,

a ďalšie. Potreba bezpečia je potrebou

štruktúry, poriadku a pravidiel; nemáme

radi chaos, potrebujeme, aby

náš svet a správanie ľudí v ňom boli

zrozumiteľné a predvídateľné. Ďalším

okruhom je potreba spolupatričnosti

a lásky – potreba milovať a byť milovaný,

patriť do širšieho spoločenstva

a byť ním prijímaný. Nasleduje potreba

sebaúcty a uznania – vážiť si sám seba

a vnímať uznanie od druhých, potreba

ľudskej dôstojnosti. Potreba sebarealizácie,

ktorá je vnútorným motorom

rozvoja vlastných schopností, tvorivosti,

práce a vzdelávania, sa u detí prejavuje

ako potreba hry.

Posledný okruh tvoria tzv. vyššie potreby

– estetické (potreba krásy), morálne

(túžba po dobre a spravodlivosti)

a duchovné (potreba transcendentna,

vzťahu k niečomu, čo nás presahuje).

Americký humanistický psychológ

Abraham Maslow usporiadal základné

ľudské potreby do tvaru pyramídy, ktorej

základňou sú fyziologické potreby

a po nich nasledujú ďalšie okruhy. Podstatným

poznatkom pre výchovu a vzdelávanie

je, že potreby z vyšších častí pyramídy

sa dostávajú naplno k slovu, až

keď sú uspokojené potreby ležiace nižšie.

U detí to platí úplne. Aj keď sú schopné

na chvíľu odložiť uspokojenie niektorej

potreby, dokážu to práve vďaka tomu,

že celkovo nepociťujú nedostatok (ako

príklad môže poslúžiť napríklad získavanie

„bobríkov“ v skautingu – hladné

dieťa by sa asi ťažko dobrovoľne rozhodlo

splniť bobríka hladu, bojazlivé bobríka

odvahy, atď.) Dospelí sú v určitých

prípadoch schopní realizovať sa alebo

uspokojovať svoje vyššie potreby pri

silnej motivácii aj vtedy, keď ich nižšie

potreby nie sú plne uspokojené. Z histórie

i súčasnosti poznáme príklady

duchovne zrelých ľudí, ktorí v mene

vyšších potrieb a hodnôt podstúpili odriekanie,

prenasledovanie, či dokonca

obetovali život.

Vyššie potreby

Potreby sebarealizácie

Potreby sebaúcty a uznania

Potreby spolupatričnosti a lásky

Potreby bezpečia

Fyziologické potreby

Od detí, pochopiteľne, niečo takého

žiadať nemôžeme. Predstavme si školáka,

ktorý je nútený pracovať rýchlejším

tempom, než je jeho základné

vrodené tempo (fyziologická potreba),

cíti sa neisto, pretože mu chýbajú dôležité

informácie napríklad o kritériách

hodnotenia jeho práce, má náladového

učiteľa (nenaplnenie potreby bezpečia),

obáva sa, že ho doma vyhrešia či potrestajú

za zlé výsledky (obava zo straty

priazne, alebo dokonca lásky) a v triede

je vystavený nelichotivému porovnávaniu

a posmechu (útok na sebaúctu). Neuspokojenie,

frustrácia potrieb umiest-

9

SVET GRÁLU

3/2005


V Ý C H O V A

nených v nižších častiach pyramídy

vedú k tomu, že dieťa nemôže naplno

rozvinúť svoju sebarealizáciu a tvorivosť

a stáva sa doslova „zlým žiakom“.

Je to závažné posolstvo a výzva pre

všetkých, ktorí sa zaoberajú výchovou

a vzdelávaním.

Situácie, v ktorých viazne a škrípe

komunikácia, výchova a vzdelávanie,

sú často spôsobené práve nerešpektovaním

niektorej základnej potreby. Zastavíme

sa pri potrebe sebaúcty, ktorá je

z psychologického hľadiska kľúčová. Čo

je to vlastne sebaúcta? Rozumieme ňou

doslova to, čo hovorí daný pojem – mať

úctu k sebe samému, vážiť si sám seba.

Prijímať sa taký, aký som. Každý z nás

je v niečom dobrý, jedinečný, schopný

obohatiť druhých ľudí. Neznamená to

vari ospravedlňovať svoje chyby, ale

tým, že si ich uvedomíme a prijmeme sa

aj s nimi, prijímame aj svoje vývojové

možnosti. Prijatie seba samého je odrazovým

mostíkom k ďalšiemu osobnému

vývoju. Veď kto už môže presnejšie

a poctivejšie zhodnotiť východiskový

stav aj vlastný pokrok než my sami?

Je užitočné rozlišovať sebavedomie

a sebaúctu. Sebavedomie je niečo, čo

sa prejavuje navonok, sebavedomému

vystupovaniu sa môžeme naučiť, človek

s priveľkým sebavedomím nemusí ani

pôsobiť veľmi sympaticky. Sebaúcta sa

naopak vzťahuje k nášmu „vnútornému

človeku“. Človek s vysokou sebaúctou

môže vystupovať úplne nenápadne, ba

skromne, ako to vidíme u mnohých

významných osobností. Výskumy preukázali,

že napríklad delikventi mávajú

nízku sebaúctu, ktorú akoby kompenzovali

prehnaným sebavedomím. Vysoká

sebaúcta je určitou poistkou proti

mravne narušenému správaniu, ochranou

pred manipuláciou či zneužívaním

zo strany druhých ľudí, ochranou pred

sebapoškodzovaním (napríklad zneužívaním

návykových látok). Človek,

ktorý si váži sám seba, si váži aj druhých,

nepociťuje potrebu sa nad nich

povyšovať, alebo im ubližovať – núka

10

SVET GRÁLU

3/2005

sa tu odkaz na Ježišovo „Miluj blížneho

svojho ako seba samého“.

Sebavedomie sa viaže skôr na to, čo

máme (vzdelanie, inteligencia, zdravie,

krása, majetok, kontakty…) alebo

vieme (široká škála schopností/zručností

– schopnosť hovoriť v cudzom jazyku,

lyžovať, pracovať na počítači…).

Sebaúcta zasa skôr na to, akí sme. Dalo

by sa povedať, že sebaúcta je to, čo nám

môže zostať, aj keď o všetko prídeme.

Sebaúcta je aj ústredným pojmom

kurzu výchovných a komunikačných

postupov, ktorý spolu s ďalšími kolegami

ponúkame učiteľom, rodičom a verejnosti.

Nie náhodou sa kurz volá „Rešpektovať

a byť rešpektovaný“. Vzájomný

rešpekt rozvíjame v bežnej komunikácii

tým, že sa vyhýbame takým spôsobom,

ktoré potláčajú alebo zraňujú sebaúctu

druhých. Ako ich rozpoznať? Opýtajme

sa, čo prekáža nám samým. Isteže nechceme,

aby nás urážali, nepáči sa nám,

keď nám nadávajú, ponižujú nás, ironizujú,

komandujú, nemáme radi výčitky,

citové vydieranie… Tieto spôsoby, aj

keď to väčšinou ten, ktorý ich použije

„myslí dobre“, sú výzvou do boja. Odpoveďou

býva obrana či protiútok, výhovorky

a ďalšie uhýbajúce manévre,

alebo stiahnutie sa a únik.

Svojimi obvyklými reakciami pomáhame

deťom, aby si svoju sebaúctu

rozvíjali, alebo ju naopak potláčame.

Zraňovanie sebaúcty prežívajú deti rovnako

nepríjemne ako dospelí. Budem to

ilustrovať na príklade, ktorý sa nám stal

doma. Najmladšia z našich piatich dcér

mala päť rokov. Raz čakala už umytá

v posteli na rozprávku. Pri ukladaní

jej bielizne som si všimla, že má na novom

tričku škvrnu od černíc. Vzdychla

som si, poznamenala niečo o prasiatku

a vyprala to. Keď som sa vrátila do izby,

dcérka bola schovaná pod perinou. Keď

som ju odkryla, vedela som, že to začula.

„Vieš, mami, mňa to bolí, keď mi hovoríš

prasiatko. Mohla by si povedať hoci aj

vidím, že máš tričko od černíc.“ Na to sa

nedalo povedať nič, iba sa ospravedlniť.

Ako reagovať, ak sa chceme správať

s úctou, ale zároveň chceme,

aby druhá strana urobila, čo treba,

alebo aby sa dozvedela, čo si myslíme,

alebo čo očakávame? Dcéra

ma mimovoľne požiadala, aby som

použila jednu z veľmi účinných komunikačných

zručností, a to opis.

Opis má tú veľkú prednosť, že hovoríme

o skutočnosti, ktorú vnímame

svojimi zmyslami, alebo o nejakom

probléme, bez toho, aby sme hodnotili

druhú osobu, či útočili na jej

charakter. Samotný neutrálny opis

situácie často vedie k tomu, že sa dozvieme

viac a situácia sa začne riešiť

bez rozkazov a výčitiek.

Ďalšou cennou zručnosťou, ktorá

nám pomôže vyriešiť mnohé bežné

problémy, je ponuka spoluúčasti na

riešení situácie. Sú to otázky typu

„Čo s tým urobíme?“ (alebo „Čo s tým

urobíš?“), „Čo navrhuješ?“, „Ako to

budeme riešiť?“ a pod. Čiže namiesto

„Koľkokrát som ti hovorila, že si máš

upratať tie topánky!“ veta „Pred dverami

ležia tvoje topánky“. A prípadne

doplniť „Čo s nimi urobíš?“; namiesto

„Zase si nedoniesol domácu úlohu. Dávam

ti za to päťku!“ môžeme zahájiť

komunikáciu slovami „Dvakrát si

nedoniesol domácu úlohu. Ako to budeme

riešiť? Čo navrhuješ?“

V mnohých prípadoch opis nestačí

a je vhodné použiť ďalšie zručnosti:

poskytnúť dôležité informácie, dať

možnosť výberu, oznámiť svoje očakávania,

alebo hovoriť o tom, čo sami

prežívame, prípadne niektoré ďalšie.

Už samotný opis však môže prečistiť

ovzdušie a ovplyvniť celú ďalšiu komunikáciu.

Želajme si, aby sme sa dokázali

správať prirodzene a autenticky,

bez toho, aby sme sami seba potláčali,

a súčasne s rešpektom k nášmu okoliu.

O našich schopnostiach, ktoré

nám v tom môžu pomôcť, budeme

hovoriť nabudúce.

Tatjana a Pavel KOPŘIVOVCI


T É M A

Findhorn

záhrada zázrakov

Predstavte si najprv kamenistú

a piesočnú púšť, popretkávanú

pýrom, potom muža bez záhradníckych

skúseností, ktorému dáte

za úlohu na tomto mieste vytvoriť

výnosné poľnohospodárstvo: výsledok

bude asi veľmi úbohý. A predsa

z jedného presne takéhoto neobyčajného

spojenia vznikla záhrada

Findhorn. Táto história sa začala

v roku 1962, teda pred 43 rokmi,

a medzičasom obletela celý svet.

Dnes o štyri desaťročia neskôr, je

toto miesto v severnom Škótsku

pojmom pre spoluprácu človeka

s prírodnými bytosťami. Stalo sa

cieľom pre nespočetných ľudí hľadajúcich

odpovede, ktoré rozum

a materializmus nedokážu dať.

Reinhard Wurzel navštívil komunitu

Findhorn a predkladá nám jej

príbeh.

Zasnežený novembrový deň v roku

1962 priniesol manželskému páru

Petrovi a Eileen Caddyovcom hlboký

zásah do života: spolu s ich deťmi,

Christoferom, Jonathanom a Davidom,

ako aj so spolupracovníčkou Dorothy

MacLeanovou sa rodina presťahovala

do malého obytného prívesu na kempingové

parkovisko vo Findhorn Bay,

Morayshire v Škótsku. Bola to veľmi

neobyčajná zmena bydliska, pretože

predtým bývali všetci piati vo štvorhviezdičkovom

luxusnom hoteli – Peter

Caddy tam bol úspešným manažérom.

Spôsobilo to vnútorné vedenie,

ktoré jeho žena Eileen veľmi silne prežívala.

Uvedomovala si, že majú začať

nejaký výnimočný projekt a naliehala

na rodinu, aby začali tu na tomto mieste,

v malom obytnom prívese. Na mieste,

ktoré by si človek vybral na bývanie

ako posledné – bol to malý kus krajiny

z troch strán obklopený morom, trvale

vystavený búrkam, na okraji piesočnej

duny. Vegetácia pozostávala hlavne

z pichliačov kručinky pichľavej, ďateliny

kozej a jedného druhu trávy, ktorá s obľubou

rastie v piesku.

A predsa Caddyovci vedeli, že práve tu

sa má niečo vybudovať – a tak podporovaní

spolupracovníčkou Dorothy sa

pustili do práce.

Začali s budovaním malej záhradky.

Na začiatok zriadili na jednej strane

obytného prívesu vypletaný drevený

plot, aby sa chránili pred pieskom. Vo

vnútri ohrady urobili malý záhon na

reďkovku a šalát, ako aj vybetónovanú

štvorcovú plošinu, dvorček, kde sa

mohli nerušene kochať slnkom a tichom

a spoločne jedávať.

Skupinka na začiatku nemala veľa

peňazí – s biednymi ôsmimi librami

podpory v nezamestnanosti, ktoré Peter

11

SVET GRÁLU

3/2005


T É M A

Caddy dostával každý týždeň, sa veľmi

veľa podniknúť nedalo. No vďaka vnuknutiam,

šťastným „náhodám“ a pomoci

miestnych usadlíkov z dediny tu boli

vždy poruke materiály, potrebné na výstavbu.

Na začiatku išlo predovšetkým

o kompost, lebo chudobná zem potrebovala

výživné látky. Vyzbrojení vedrami

a lopatami zbierali s dovolením sedliakov

konský hnoj zo susedných polí a prinášali

z pobrežia morskú trávu. Vysoko

sa hodnotil napríklad aj odpad z rašeliny

a zvyšky z jačmeňa z neďalekej pálenice.

Jeden sused im daroval popol proti slimákom

(ktoré by inak požrali všetko

zasadené), vhodný aj ako hnojivo, a noví

findhornskí osadníci spracovávali aj

posekanú trávu z celého okolia. Získali

tiež drevo a drôtené pletivo, potrebné na

nové oplotenie, ktoré malo držať pažravých

králikov v patričnom odstupe.

Záhrada pozvoľne menila svoju podobu.

Už počas prvej výsadbovej sezóny

sa ukázali prekvapujúce výsledky – dopestovali

reďkovky, hlávkový šalát, repu,

paradajky, rozličné druhy zeleniny

a rôzne byliny. Ako to bolo na tomto

Prístavba obytného prívesu chránila

najmä pred vetrom a pieskom

nehostinnom mieste možné, hoci žiaden

z priekopníkov nemal záhradnícke skúsenosti?

Už krátko po začatí záhradníckych

prác získali veľmi zvláštnu pomoc. Bola

to Dorothy, ktorá ako prvá s prekvapením

zistila, že sa môže spojiť s neviditeľ-

12

SVET GRÁLU

3/2005

nými prírodnými bytosťami a dostala

od nich praktické rady. (Pod prírodnými

bytosťami – bytostnými – sa tu mienia elfovia,

dévovia a iné bytosti, ktoré pôsobia

ako tvorcovia a udržiavatelia rastlinných

foriem, či správcovia foriem a energií

krajiny.) Bola to rozhodujúca skúsenosť,

ktorá viedla k tomu, že sa všetci členovia

skupiny naučili dôverovať tomuto neobyčajnému

vedeniu. Vždy, keď boli potrebné

odborné pokyny, Dorothy sa pokúsila

nadviazať kontakt s príslušným bytostným.

A hneď aj nasledovala pomoc – napríklad

práve presadený šalát sa začal

vzmáhať a bytostný sa k tomu vyjadril:

„Nemôžeme súhlasiť s presádzaním.

Oslabuje silu rastliny. Pre ľudí je to pohodlné.

Pre nás je to ťažké a oslabuje to

naše energie. Metóda prírody, vytvoriť

obrovské množstvo semien a z nich nechať

prežiť len tie najsilnejšie, zaručuje

rastlinám to najlepšie. Najlepšie by bolo,

keby ľudia siali semená hustejšie ako by

potrebovali a potom vytiahnu tie, na ktorých

je vidieť, že ich životná sila je slabá.

Tak pomáhajú prírode a príroda sa im za

to odmení zdravím.“

Takéto rady, ktoré dostali v súvislosti

so záhradou, okamžite použili a výsledkom

toho boli neobyčajne bohaté úrody.

V roku 1964 sa vo Findhorne pestovalo

už 65 druhov rôznej zeleniny, 21 druhov

ovocia a 42 druhov bylín. Peter Caddy

o tom neskôr napísal: „Ako sa v zemi

Obytný príves z roku 1962, v ktorom sa to všetko začalo

vytvárala životná sila, vzmáhali sa aj

rastliny a stávali sa odolnými proti chorobám

a škodcom. Všetky biologické

pochody v záhrade sa urýchľovali. Bytostní

nám oznámili: „Pôda sa zlepšila

v súvislosti s vyššou životnou silou. Nielenže

vy ste pracovali ako málo ľudí predtým,

ale aj my sme podrobovali pôdu neustálemu

dažďu našich žiarení. Bolo to

spojené úsilie, a preto rastie teraz všetko

rýchlejšie ako normálne.“ *

Na otázky všeobecnej povahy dostávali

úspešní findhornskí záhradníci odpovede

od takzvaného oblastného bytostného.

Ten prišiel ako hovorca sveta

prírodných bytostí. Hovoril napríklad

aj to, že oni všetci pracujú so silami vyžarovaní

– v protiklade k človeku, ktorý

myslí len na chemikálie a stopové prvky.

Najdôležitejší prínos, ktorý môže človek

dať pôde, je jeho dobré cítenie, jeden

môže darovať silu, iný lásku.

Ako nás učili prírodné bytosti, rozhodujúce

v kontakte s prírodou je dôverovať

svojej vlastnej intuícii: „Ak práve

pracuješ a máš zrazu pocit, že by bolo

správne určitú rastlinu zasadiť na určité

miesto, urob tak, i keby sa tým malo zmeniť

celé okolie (…) Ak zasadíš správnu

rastlinu na správne miesto, zrazu uvidíš,

kam patrí ďalšia rastlina (…) Budeš vidieť,

že sa celá záhrada rozvíja, zatiaľ čo

ty pokračuješ v ďalších prácach. Nepotrebuješ

žiaden strnulý plán.“ *


T É M A

O mimoriadnom pôsobení findhornskej

skupiny sa čoskoro hovorilo

široko-ďaleko. Navyše, analýzy, ktoré

urobila „grófska rada pre záhradnú výstavbu“

boli natoľko prekvapujúco vyhodnotené,

že jedna rozhlasová stanica

prosila o dovolenie vysielať program

o metódach výsadby. No vtedy ešte nebola

vhodná doba verejne hovoriť o spojení

s prírodnými bytosťami, a tak sa

neuveriteľné úspechy pripisovali hlavne

intenzívnemu použitiu organických

hnojív a kompostu pri úprave pôdy.

Výsledky, ktoré dosahovala skupina

v škótskom Findhorn Bay, naberali čoraz

neobyčajnejšie rozmery. Napríklad

sa urodili kapustné hlavy s hmotnosťou

19 kíl, jedna biela brokolica dorástla

do takých obrovských rozmerov, že ju

skoro nemohli zdvihnúť – zásobovala

potom rodiny celé týždne. A to všetko

na takej chudobnej pôde, ktorá ešte

pred niekoľkými mesiacmi pozostávala

hlavne zo štrku a piesku.

Prirodzene, pritom vôbec nešlo len

o samotnú kvantitu: Findhornská skupina

si je vedomá, že všetky potraviny

dopestované vo vedomej spolupráci

s prírodnými bytosťami obsahujú vyššiu

„výživnú a vibračnú hodnotu“, ktorá

robí ľudské telo schopnejším prijímať

hodnotné žiarenia zo slnka, vzduchu

a kozmu.

Na jar 1967 prijala Eileen cez svoje

vnútorné vedenie pokyn, že

záhrada má byť zväčšená a usporiadaná

tak, aby vytvárala určité územie

krásy. To si vyžadovalo vysadenie stromov,

kríkov a kvetov. Pre svoj zámer sa

im podarilo získať ďalšiu pôdu. A hoci

sa chudobná pôda zdala pre pestovanie

takého množstva rastlín celkom

nevhodná, došlo vedomým spolupôsobením

s prírodnými bytosťami k ďalším

neobyčajným výsledkom: Novozasadený

orechový strom dosiahol aj napriek

najnevhodnejším okolnostiam čoskoro

značnú výšku a kvety, ktoré boli zasadené

do čistého piesku, udivujúco rástli

a žiarili obrovskými kvetmi nádherných

farieb.

Návštevníkov privádzala findhornská

záhrada do stále väčšieho údivu. S ohľadom

na chudobnú pôdu a drsnú severskú

klímu bolo nemožné nájsť vysvetlenie

pre mohutný rozkvet celého územia.

Ešte nikdy predtým nikto niečo také

nevidel!

Findhornská skupina spoznala, že

harmonická spolupráca s prírodnými

bytosťami spočíva vo vzájomnosti. Človeku

nestačí len veriť, že existujú, alebo

ich prosiť o pomoc. Musí ich rešpektovať

aj v spoločnej práci – tak ako rešpektuje

priateľov – a bezpodmienečne zabrániť

všetkému, čo by ich mohlo zraniť. Existujú

určité praktiky, ktoré sa vykonávajú

v mnohých záhradách, hoci zabraňujú

úspešnej spolupráci s neviditeľnými pomocníkmi:

napríklad je to rezanie kríkov

a porastov počas kvitnutia.

Do Veľkej noci 1968 zriadili osadníci

tri bungalovy z cédrového dreva a k záhrade

pripojili ďalšie veľké územie. Vybudovali

sa cesty a vysadilo takmer 600

bukov, aby sa areál uzatvoril. No tieto

Rodina, ktorá založila Findhorn

stromy prišli z teplej klímy južného pobrežia

a tu museli byť vysadené do extrémne

piesčitej pôdy a okrem toho boli

vystavené silnému studenému severozápadnému

vetru. Prírodné bytosti však

Prvé drevené domčeky vo

findhornskej záhrade

cielene pomáhali prekonať tieto ťažkosti.

Posolstvo oblastného bytostného,

ktoré prijala Dorothy, vtedy znelo:

„Uzatvoríme všetky tieto nové stromy

a kríky do hradby pozostávajúcej z prúdov

žiarenia, pretože veľmi potrebujú

posilnenie a musia ostať nepretržite

ponorené do životodárnych prúdení.

Každý z nich musí byť tak dlho podporovaný,

až kým sa život v nich nezjednotí

so životnými prúdmi. Môžem jednu časť

zo seba nechať nepretržite v službe pre

túto hradbu, zatiaľ čo ja budem činný

niekde inde. Moje vedomie je v určitom

zmysle rozšírenejšie ako vaše. Človek

pracuje obyčajne ako reflektor, pričom

zameriava svoju pozornosť od jednej

veci k druhej. My sme obsiahlejší, nie

takí koncentrovaní, pričom si stále uvedomujeme,

čo nám bolo zverené bez

toho, aby sme sa museli ohliadať a sledovať,

ako ďaleko vec pokročila. (…)

Neskúmame oblohu, aby sme dostali

odpoveď na otázky života. Stojíme vedome

v pláne vecí, vieme, čo máme robiť

a činíme to. Vy nás nemôžete oddeliť od

rozsahu našich činností. My sme tieto

činnosti, my sme všetok ten energiou

naplnený život. On je náš dych, ktorý

ide a prichádza, naše ruky a nohy. No

predsa sme v rovnakom čase úplne slobodní,

slobodní, aby sme boli radosťou,

farbami, životom. Vždy stále slobodní,

aby sme mohli vzdávať chválu, že sme

súčasťou ešte väčšieho života, ešte väč-

13

SVET GRÁLU

3/2005


T É M A

Dnešný Findhorn (vľavo) má značnú rozlohu, nachádza

sa tu okrem iného aj najväčšie anglické kníhkupectvo

s ezoterickou literatúrou,

koncertná sála,

remeselné dielne atď. Ale

nájdete tu aj niekoľko

„divokých“ romantických

záhrad (hore) a veľa zvedavých

návštevníkov…

šieho dychu, ešte väčšieho náručia toho

jediného Pána všetkého života, toho,

ktorý nemá formu, ale nám vedome

dáva život. Život, ktorý dáva On, ten je

zdrojom všetkého bytia a my sa z toho

tešíme a cítime sa ako malá, nepatrná

časť jeho vyžarovania. Dajte preto

hradbe z bukov všetku vašu ochrannú

lásku a ďakujme spoločne Bohu za jeho

pomoc.“

Takto rástol „Findhornský ostrov“

a priťahoval ľudí z celého sveta do

tejto pobrežnej oblasti. A zatiaľ čo sa

záhrada neustále rozširovala, prišiel

aj čas otvorene hovoriť o neobyčajných

kontaktoch s prírodnými bytosťami.

Pretože úspech projektu sa

dal pripísať len získanému poznaniu

z tohto spojenia, a nie zo skúseností

nejakého záhradníka. (Jeden z projektov

Findhornskej nadácie bol ocenený

OSN za príspevok k ochrane životného

prostredia.) Prvé publikované vydanie

knihy „Findhornská záhrada“ („The

Findhorn Garden“ ) bolo vytlačené

na ručne poháňanej tlačiarni. Predhovor

k nej napísal Sir George Trevelyan,

ktorý bol známy ako iniciátor vzdelávacieho

hnutia pre dospelých v Ang-

14

SVET GRÁLU

3/2005

licku. Medzi iným tam bolo uvedené:

„Mala by sa vážne preskúmať možnosť

spolupráce s bytostnými. Prišiel čas,

keď sa o tom dá otvorenejšie hovoriť.

Ten fenomén, že to dokázala skupinka

laikov, vyžaduje našu pozornosť. Veľa

ľudí je teraz pripravených tomu porozumieť

a vzhľadom na súčasnú situáciu

vo svete môže byť veľmi dôležité,

aby to dosť ľudí pochopilo a podľa toho

konalo.“

Findhorn sa stal čoskoro svetoznámy

ako jedinečný záhradný komplex.

V 70-tych a 80-tych rokoch sa vytvorilo

všeobecne prospešné spoločenstvo,

ktoré má už viac než 300 členov. Dnes

Findhornská nadácia vlastní hotel

Clunny Hill, slúžiaci pre návštevníkov

(4500 ročne), bolo vybudované parkovisko

pre obytné prívesy, ekologická

dedina, rozšírená farma, prednášková

sála vrátane nahrávacieho štúdia, teda

celé pričlenené sídlisko, v ktorom malo

byť na báze samozásobovania oživené

zmýšľanie sledujúce tvorivú, humánnu

víziu.

Avšak dnes sídlisko ukazuje svoje

dve tváre: Budovy a cesty sú cituplne

začlenené do prirodzene divokej záhrady

rastlinného sveta mnohorakých

druhov. Nespočetné stromy a kroviny

rastú na k pobrežiu orientovaných úbočiach

vetrom ovievaných dún. Ešte sa

tam nachádza starý karavan a aj Eileen

žije vo svojom domčeku.

No druhá tvár Findhornu je poznačená

návštevníkmi a obyvateľmi, ktorí

svojím moderným mysticko-ezoterickým

myšlienkovým svetom vtlačili

mnohému svoju pečať. Im však, žiaľ,

ako sa zdá, chýba prosté, oddané a jednoduché

vyciťovanie vyššieho.

V dvojici sme chodili po cestách „na

mieste, kde bytostní položili základný

kameň“ 40 rokov po tom, ako sa

Caddyovci vzdali luxusu v prospech

života v obytnom prívese. V tomto

aprílovom ráne sme však so smútkom

vytušili, že tam dnes vládne iný „duch“

ako vtedy a že tie bytosti, ktorých pôsobením

sa vytvoril zázrak prírody, už

tam vôbec nie sú také všadeprítomné

ako kedysi.

Reinhard WURZEL

* Citované z: Findhornské spoločenstvo:

„Findhornská záhrada“, Frank Schickler Verlag, Berlin,

1981 (originálny titul: „The Findhorn Garden“,

Harper & Row Publishers, New York, 1975).


V Ý S K U M

?ENERGIA BEZ

MATERIÁLNYCH

ZDROJOV

Všetko, čo sa v materiálnom

svete pohybuje alebo mení,

potrebuje energiu. Preto je dnes

spotreba energie obrovská. Z veľkej

časti ju pokrýva kúrenie a tepelne

energetické stroje. Atómová

energia hrá v celosvetovom

meradle momentálne len podradnú

úlohu, hoci na jej podporu

a boj proti nej sa vynakladá veľa

prostriedkov. My ľudia ako obyvatelia

zeme sme v pomerne krátkej

dobe stihli spáliť značnú časť fosílnych

zdrojov energie – uhlie, ropu

a plyn, a všetkým je jasné, že tieto

zásoby budú stačiť už len obmedzený

čas. Okrem toho zvyšky spaľovania

stále viac zaťažujú atmosféru

a hrozí posun prirodzenej

rovnováhy, takže nami spôsobená

klimatická katastrofa už nie je

len možná, ale aj pravdepodobná.

Takisto rádioaktívny odpad atómových

elektrární predstavuje

dosiaľ nevyriešený problém.

Už celé desaťročia sa hovorí o tom,

že sa raz podarí uvoľniť energiu

i bez použitia materiálnych zdrojov.

Stále sa aj objavujú ľudia s návrhmi

riešenia tohto problému. Sú

však spravidla nevyhovujúce a autori

často nie sú schopní ich vecne

posúdiť. V nemálo prípadoch však

došlo aj k vedomému klamaniu,

lebo „vynálezci“ sa cítili zaviazaní

svojim sponzorom, ktorí ich k podvodu

viedli a ktorí nevedomky tiež

často podľahli sebaklamu. Lebo

my všetci máme sklony vidieť to,

čo vidieť chceme.

Ja sám rozmýšľam už od svojej

mladosti o tom, že sa raz podarí

prekonať doterajší spôsob získavania

energie. Po prvé ma vždy

fascinovalo, kde berú živočíchy,

napríklad lietajúci hmyz, energiu

potrebnú pre život. A potom

som sa dozvedel aj o tom, že ľudia

vo výnimočných situáciách

dostali prístup k energiám, ktoré

sú mimo oblasti všetkého, čo je

možné vysvetliť bežnou látkovou

premenou.

Redaktor časopisu Svet Grálu

Dr. Ing. Gerd Harms sa zamýšľa nad

revolučnými spôsobmi získavania energie

?ENERGIA z ničoho?

Človek tejto zeme sa vždy pokúšal

vyhnúť sa práci, bez ktorej

by však nemohol dosiahnuť

svoje ciele. S vynálezmi strojov

zmizlo otroctvo a sú ľudia,

ktorí tvrdia, že jedno by

nebolo možné bez druhého.

Ale stále platí, že nás silné

podnety poháňajú k pozemskej

činnosti. Cieľom je život v blahobyte,

pričom sa však snažíme, pokiaľ

je to možné, eliminovať vlastnú

námahu. Na tomto poli nám moderná

technika poskytuje nespočetné prostriedky: na pohodlný pohyb dopredu,

na práce v dome a domácnosti, v priemyselnej výrobe a stále

viac aj na uľahčenie namáhavej mozgovej činnosti.

NEOBYČAJNÉ MENIČE

ENERGIE

Väčšina dosiaľ známych návrhov

strojov, ktoré sa mali pohybovať

samé od seba bez použitia

„pohonných hmôt“ alebo iných

zdrojov energie, boli viac či menej

neobvyklé meniče energie. Ľudia si

od nich sľubovali, že pri premene

energie dôjde aj nejakým spôsobom

k jej nárastu. Nemecký patentový

úrad je napríklad stále konfrontovaný

s návrhmi na takzvané „perpetuum

mobile“, preto rozhodol, že

také prihlášky patentov sa zásadne

vôbec nebudú skúmať. Jeden z odborníkov,

ktorí patentové prihlášky

skúmajú, mi však povedal, že

nemecký patentový úrad by musel

udeliť patent na zariadenie, ak

by jeho vynálezca mohol dokázať

15

SVET GRÁLU

3/2005


V Ý S K U M

funkčnosť tohto zariadenia vhodným

modelom.

Zatiaľ čo píšem tieto riadky, môj

pohľad upútava rádiometer umiestnený

v mojej knižnici. Je to krídlové

koleso v sklenenej banke, ktoré

Najznámejšou formou alternatívnej energie je stále

slnečná energia

sa pri pôsobení denného svetla nepretržite

otáča. Krídlové koleso má

začiernené a svetlé plochy. Začiernené

plochy pohlcujú svetlo a premieňajú

ho na teplo, zatiaľ čo svetlé

plochy svetlo odrážajú. V spojení

s plynovým rezíduom v sklenenej

banke spôsobujú zahriate plochy

prúdenie plynu, ktoré uvádza krídlové

koleso do pohybu. Keby som

mohol toto krídlové koleso umiestniť

vo vesmíre tak, že by bolo neprestajne

vystavené slnku, nemal

by som potom perpetuum mobile,

čiže stroj, ktorý, ako už napovedá

jeho označenie, sa ustavične pohybuje?

Je dôležité myslieť pritom na

zákon zachovania energie, s ktorým

sa perpetuum mobile neustále

dáva do súvislosti?

Zákon zachovania energie patrí

k základným pilierom dnešných

16

SVET GRÁLU

3/2005

prírodných vied a techniky. Hovorí,

že v uzavretom systéme zostáva

suma všetkých energií nezmenená.

Jednoducho povedané: z „ničoho“

nemôže vzniknúť „niečo“, a tam,

kde „niečo“ existuje, nemôže toto

„niečo“ bez stopy zmiznúť.

Na tom stavia celá

naša technika a tento

základný zákon je natoľko

pevnou súčasťou

nášho myslenia, že nás

môžu najvyššou mierou

zmiasť napríklad

fenomény zjavenia duchov.

Zákon zachovania

energie však nemožno

odvodiť z iných nepochybností

či zákonov,

on iba vyjadruje

všeobecnú skúsenosť.

Akonáhle o tom ale

človek začne vážne

premýšľať a do svojich

úvah zahrnie aj

niektoré výsledky

dnešného skúmania

prírody, môžu celkom istotne vyvstať

pochybnosti o všeobecnej

platnosti tohto zákona.

O VNIKNUTÍ DO

UZAVRETÝCH

SYSTÉMOV

Predpokladom použitia zákona

zachovania energie je uzavretý

systém. Také uzavreté systémy

sú však len pomocnou predstavou

pre ľudské myslenie, v skutočnosti

vôbec neexistujú, lebo všetky dané

skutočnosti majú viac či menej

vzťah k iným skutočnostiam, alebo

sú otvorené ich pôsobeniu.

Na objasnenie si predstavme

ohraničený priestor vo vesmíre medzi

nebeskými telesami. Má predstavovať

uzavretý systém, ktorého

hraničné plochy môžeme ustavične

kontrolovať. Zvláštnou technikou

sa nám (teoreticky) môže podariť

zbaviť tento ohraničený priestor

akejkoľvek hmoty a vylúčiť akékoľvek

žiarenie. Ak teraz vo vnútri

tohto priestoru zistíme existenciu

energie, potom podľa zákona zachovania

energie musela táto energia

preniknúť do priestoru hraničnými

plochami a musela byť pri tom

pozorovateľná. Teraz nasmeruje

zručný fyzik dva od seba vzdialené

mikrovlnné žiariče rovnakej frekvencie

na hranice priestoru a postará

sa o to, aby sa tieto mikrovlny

na hraniciach priestoru interferenciou

(protifázovými kmitmi) práve

vzájomne eliminovali. Po preniknutí

hranicou sa lúče však znovu od

seba oddelia a vo vnútri priestoru

sú zistiteľné ako tok energie. Máme

tak priestor, v ktorom sa vyskytuje

energia bez toho, aby bola zistiteľná

na hranici priestoru. Zákon zachovania

energie je možné takto spochybniť.

Na porovnanie myslime na národ,

ktorý sa chce hranicou oddeliť

od ostatných národov a hranice

si ostro stráži, takže nimi nemôže

nikto preniknúť dovnútra. Tieto

uzavreté hranice sú však účinné len

proti vonkajším votrelcom, nemôžu

však zabrániť vniknutiu „vnútorných

votrelcov“ narodením. Tí sa

tam dostanú existenčnou úrovňou

vyššieho poriadku, ktorú nemožno

zabezpečiť vonkajšími hranicami.

A to isté platí, prirodzene, aj pre

štát, ktorý svojich ľudí zatvára do

príslušných hraníc. Proti zmiznutiu

občanov smrťou rovnako nemôže

nič urobiť.

Aj vo fyzike častíc už existujú

pozorovania, ktoré ukazujú, že zo

zdanlivého ničoho sa spontánne

objavujú častice hmoty a práve

tak môžu zasa zmiznúť. A pretože


V Ý S K U M

človek dnes vidí v hmote niečo

ako „zamrznutú“ alebo „zhustenú“

energiu, je jasné, že zákon zachovania

energie nemôže mať neobmedzenú

platnosť.

Preto sa už dnes ani nespochybňuje,

že v mikrooblasti, teda v oblasti

najmenších častíc alebo kvánt,

dochádza neprestajne k (dočasnému)

porušovaniu zákona zachovania

energie. Väčšina ľudí si však

nedokáže predstaviť, že to tak môže

byť aj v oblasti tých dimenzií, ktoré

sú určujúce pre našu techniku. Jednoducho

chýbajú zodpovedajúce

skutočnosti.

„ÉTER“ A KVANTOVÁ

MECHANIKA

Hovoril som o niečom, čo

nazývame „zdanlivé nič“.

Nič je však iba myšlienková predstava

ľudského rozumu fixovaného

na hmotu. Hovorí sa tiež o vákuu

alebo o prázdnom priestore a človek

si pritom predstavuje, že tento

priestor je zbavený akéhokoľvek

druhu hmoty, rovnako ako si to človek

myslí o priestore medzi hviezdnymi

telesami alebo o priestore

medzi jadrom atómu a jeho elektrónovým

obalom. Keďže tento zdanlivo

prázdny priestor je napríklad

schopný viesť svetelné lúče, myslelo

sa najskôr na médium, ktoré tento

priestor, trebárs formou riedkeho

plynu, vypĺňa a môže sprostredkovať

procesy žiarenia a vlnenia.

Toto médium dostalo názov éter

– tak isto ako kvapalina, ktorá sa

tak ľahko vyparuje. Že na vedenie

vĺn je potrebný nosič, nám ukazuje

príklad zvuku, ktorý sa nemôže vo

vzduchoprázdnom priestore šíriť.

Keď sa však nepodarilo nájsť dôkazy

existencie takého éteru, prestal

sa človek touto myšlienkou

zaoberať a presadila sa teória relativity.

Nie je však zaručené, že bude

mať dlhé trvanie, pretože existovali

a aj dnes existujú jej seriózni kritici

s dobrými argumentmi. To isté

platí vo vzťahu k éteru: dnes je viac

než inokedy pochybná oprávnenosť

nazerania na prázdny priestor

ako na „nič“. K tomu sa pripájajú

mnohé mätúce tvrdenia a pozorovania

v rámci kvantovej teórie, začínajúce

jednoduchým zistením, že

napríklad svetlo sa raz ukazuje ako

dej vlnenia s interferenčnými javmi,

zatiaľ čo inokedy je vysvetliteľné

skôr ako prúd častíc, ktorý vyvoláva

elektrický prúd v solárnom

článku. V kvantovej teórii existuje

aj takzvaný vzťah neurčitosti (definovaný

Wernerom Heisenbergom

v roku 1926). Uvádza, že z jednej

častice, napríklad elektrónu, nie je

možné súčasne presne určiť miesto

a rýchlosť alebo impulz. To dodáva

fyzike v mikrooblasti istú neurčitosť,

ktorá je z hľadiska svetonázoru

buď vítaná alebo braná na

vedomie s nechuťou. Albert Einstein

sa napríklad nemohol zmieriť

s myšlienkou na neurčitosti alebo

javy náhody v prírodných dejoch.

Od neho pochádza výrok „Boh nehrá

v kocky“.

So všetkými danými

skutočnosťami

z oblasti „malých

vecí“ sa stal v každom

prípade poznateľným

svet, na ktorý

sa nedajú presne aplikovať

tie modelové predstavy

takzvanej „klasickej

fyziky“, ku ktorým nás priviedli

skúsenosti sprostredkované našimi

zmyslami. Väčšine dnešných

fyzikov to jednoducho stačí; avšak

existujú aj iní, ktorí vyžadujú názorné

nové výkladové modely (David

Buhm, 1952).

Taký model vychádza z toho, že

všetky častice alebo kvantá vykonávajú

popri svojom hlavnom pohybe

ešte nejaký druh nepravidelného

(štatisticky kolísavého) kmitavého

pohybu. Hovorí sa pritom o „kvantových

fluktuáciách“ alebo o „fluktujúcom

vákuu“, v ktorom sú častice

uložené a ktorý tento kmitavý

pohyb spôsobuje. Tým by sme sa

opäť dostali k éteru, ktorý však

nemá vlastnosti, ktoré sme predtým

predpokladali, a nenachádza

sa v pokojovom stave, ale pohybuje

sa nepravidelným vlnením, porovnateľným

približne s vodnou

hladinou pri búrke. Elementárne

častice sú ako lode na rozbúrenom

mori: ich kurz je síce možné zistiť

a opísať, ale ich okamžitá presná

poloha je neurčitá, pretože lode sú

podrobené nepredvídateľnému vlnovému

pohybu. Obrátene zasa nie

je možné z ich presnej momentálnej

polohy stanoviť ich presný kurz

alebo impulz.

Aby sme zostali pri tomto obraze:

existujú aj ponorky, ktoré na

jednom mieste zmiznú z povrchu

a na inom sa opäť vynoria. Myslí sa

tým kvantovomechanický tunelový

efekt, podľa ktorého môže napríklad

elektrón „podtunelovať“ bariéru

z izolačnej látky. Na jednej

strane zmizne a znovu

sa vynorí na druhej strane.

Tento efekt sa dnes využíva

v rýchlych

e l e k t r o n i c -

kých zariadeniach

(tunelová

dióda).

Medzitým sa

zistilo, že toto

podtunelovanie

sa môže diať rýchlosťou

väčšou ako je

rýchlosť svetla (tým sa spochybňuje

Einsteinovo tvrdenie o neprekonateľnosti

rýchlosti svetla). Aj vo

viditeľnej hmote môže dôjsť k porovnateľným

procesom, ktoré však

17

SVET GRÁLU

3/2005


V Ý S K U M

zatiaľ pozorovalo len niekoľko ľudí

pri určitých experimentoch alebo

ktoré boli opísané v literatúre

science-fiction. Máme na mysli dematerializáciu

a rematerializáciu

konkrétnych predmetov.

Vo vlnovom pohybe morí je

skryté množstvo energie vo forme

pohybovej energie vodnej hladiny.

Túto energiu možno technicky využiť,

aj keď sa to dnes vlastne nerobí,

pretože je to nákladné. A práve tak

sa premýšľa o technickom využití

kvantových fluktuácií…

ENERGIA VÁKUA

Podľa holandského fyzika

H. C. Casimira je nazvaný

efekt, ktorý vzniká, keď k sebe

neprestajne približujeme dve paralelné

dosky. Na tieto dosky pôsobia

rovnomerne zo všetkých strán

kvantové fluktuácie vákua. S tým

spojený tlak je za normálnych podmienok

tak málo pozorovateľný,

ako málo vnímame tlak vzduchu,

ktorý na nás pôsobí rovnomerne zo

všetkých strán. Kvantové fluktuácie

si môžeme predstaviť ako zmes

kmitania v najrôznejších frekvenciách

(kmitočtoch), práve tak, ako sa

nachádzajú v kmitaní plynné molekuly

vzduchu. S tým rozdielom, že

pohyb molekúl je prejavom

teploty hmoty, avšak

kvantové fluktuácie

sú výrazom

takzvanej energie

nulového

bodu

prázdneho

priestoru,

a teda nie prejavom

tepla.

Ak sa už spomenuté

dosky k sebe

stále

približujú,

vytvárajú sa medzi

nimi takzvané stojaté

18

SVET GRÁLU

3/2005

vlny a tieto vlny potom už nevytvárajú

nijaké tlakové účinky na dosky.

Medzi doskami tak dochádza k zníženiu

tlaku, zatiaľ čo tlak zvonka

zostáva nezmenený. Tento dej bolo

možné zmerať a tak ukázať, že aj

v priestore „bez žiarenia“ pri teplote

nula dochádza medzi doskami

k takým silám. Tieto sily sú tým

väčšie, čím menšia je vzdialenosť

medzi doskami, pretože potom sú

účinné stále vyššie frekvencie. Kto

raz skúsil položiť na seba dve rovné

sklenené dosky a potom ich chcel

od seba oddeliť, ten také sily pozná,

ibaže v inom meradle a s pôvodcom

deja vzduchom, pretože na pohľad

a na dotyk hladká sklenená doska

nie je v mikrooblasti v žiadnom

prípade hladká, ale veľmi drsná.

Casimirov efekt je teda odkazom

na kvantové fluktuácie. Na základe

týchto pozorovaní a teórií sa urobil

odhad obsahu energie prázdneho

priestoru či vákua či zdanlivého nič

a dospelo sa k neslýchane vysokým

hodnotám. (obrazne vyjadrené, je

to podobný predpoklad, ako že

objem jednej čajovej šálky má postačiť

na vyparenie všetkých svetových

morí). Veľkosť tejto energie

závisí od toho, do akej frekvencie je

mysliteľné využitie. Hustota energie

(množstvo energie v objemovej

jednotke) stúpa, ako ukazujú

výpočty, s treťou mocninou

frekvencie, to

znamená, že dvojnásobok

použitej

frekvencie vedie

k osemnásobnej

hustote energie.

Harald Puthoff

(USA) je jedným

z fyzikov, ktorí

tieto súvislosti skúmajú

teoreticky i experimentálne.

Napísal

mi, že teoretická stránka

prác pokračuje dobre, s experimentálnymi

dôkazmi je to však zložitejšie.

Tieto nové teórie sa pokúšajú

opísať a vysvetliť aj fenomém zotrvačnosti

hmoty a gravitácie ako pôsobení

poľa nulového bodu vákua.

Zotrvačnosť hmoty sa prejaví, akonáhle

chceme zvýšiť alebo znížiť

rýchlosť hmotného telesa. To nejde

bez určitej dávky energie. Teórie

ukazujú, že k interakcii s éterom

alebo vákuovým poľom dochádza

len pri zmenách rýchlosti, zatiaľ čo

nezmenené rýchlosti k takým interakciám

nevedú. Tým sa možno

otvoril prístup k pochopeniu dosiaľ

záhadných prírodných javov.

Zotrvačnosť hmoty hrá napríklad

rozhodujúcu úlohu pri tvorbe vírov

v kvapalinách a plynoch. Vodné

víry a veterné smršte so svojou intenzitou

dávali ustavične podnet

k domnienkam, že pri nich dochádza

k dosiaľ neobjasnenému nárastu

energie. Možno nám tieto novodobé

teórie o pozadí zotrvačnosti

hmoty čoskoro ponúknu možnosť

pokročiť v týchto otázkach ďalej.

POKUSY O VYUŽITIE

ENERGIE VÁKUA

Pri chemickej energii ide o väzobnú

energiu atómov a molekúl,

ktorá sa pri spaľovaní uvoľní

a pohybom molekúl je odovzdávaná

ďalej. Pri atómovej alebo jadrovej

energii ide o väzobnú energiu

elementárnych častíc, ktorá sa pri

štiepení jadra alebo jadrovej fúzii

uvoľní a pohybom elementárnych

častíc je odovzdávaná ďalej. Pri

energii vákua alebo priestorovej

energii ide o pohybovú energiu

prázdneho priestoru, čiže toho

priestoru, ktorý predchádza elementárnym

časticiam ako stavebným

kameňom materiálneho

sveta.


V Ý S K U M

V myšlienkach si môžeme predstaviť

usporiadania, ktorými by

sa táto energia mohla previesť do

dnešnej fyzikálnej skutočnosti.

Aby sme to opäť podobenstvom

ozrejmili pre oblasť hrubej matérie,

pripomeňme si „Maxwellovho

démona“: plyn, ktorý má určitú

teplotu, pozostáva v skutočnosti

zo zmesi molekúl plynu rôznych

teplôt, a naše teplomery merajú len

priemernú hodnotu. Anglický fyzik

Maxwell si predstavil niečo na spôsob

„ducha“ alebo „démona“, ktorý

je schopný tieto molekuly plynu roztriediť

podľa ich pohybovej intenzity

alebo teploty. Jeden môj známy

napríklad vyvinul a prihlásil ako

patent spôsob, podľa ktorého sa tepelná

energia pomocou elektrochemickej

bunky bezprostredne prevedie

na elektrickú energiu. Pritom

sa zníži teplota okolia a na rozdiel

od známych tepelne energetických

strojov nie je potrebný žiadny odvod

tepla chladným miestom. Tento

spôsob borí hranice súčasnej teórie

tepla (termodynamiky). Je však

šanca dosiahnuť porovnateľné výsledky

v omnoho jemnejšej oblasti

kvantových fluktuácií vákua?

Zdá sa, že určité pozorovania

tu ukazujú cestu. Ak vystavíme

vodu pôsobeniu silného akustického

poľa, začne žiariť (zvuková

luminiscencia alebo zvukovo indukovaný

jav žiarenia). Pohľadom

z mikroskopického hľadiska pozorujeme

jednotlivé záblesky, ktoré

vychádzajú z nepatrných bubliniek

vo vode. V týchto bublinkách

panuje vysoká teplota, pre ktorú

zatiaľ neexistuje nijaké všeobecne

prijateľné vysvetlenie. Vyzerá to,

akoby sa vplyvom akustického

poľa vytvárali duté priestory takých

malých rozmerov, že tu môže

účinkovať Casimirov efekt. V USA

bol vyvinutý tepelný prístroj, ktorý

zohrieva vodu tak, že systémom

vhodne formovaných miešacích

telies privádza vodu k silnému pohybu

a tvorbe vírov, čím by mohol

vzniknúť efekt ako v akustickom

poli. Energetický stupeň účinnosti

tohto tepelného prístroja je údajne

vyšší ako sto percent, čo ukazuje na

to, že sem priteká dodatočná energia

z vákua. Podobné hlásenia prichádzajú

aj z Ruska.

V tejto súvislosti je treba spomenúť

aj iný jav, takzvanú kavitáciu.

Na hranách turbín alebo lodných

skrutiek dochádza k veľmi nežiaducim

materiálovým stratám.

To platí aj pre vysielač ultrazvuku

v kvapalinách. Dosiaľ sa robili pokusy

vysvetliť to konštatovaním, že

pohybom vody vznikajú miestne

ohraničené vákuové zóny, v ktorých

sa kov vyparuje. Ale kov často obklopuje

vákuové priestory bez toho,

aby sa vyparoval. Okrem toho je vo

vode aj dobre chladený. Omnoho

rozumnejšie sa mi zdá vysvetlenie,

ktoré som opísal v sonoluminiscencii:

v malých, krátkodobo existujúcich

dutých priestoroch účinkuje

energia vákua dávajúca v úzko

obmedzenom priestore vzniknúť

teplotám, pri ktorých sa materiál

vyparuje.

Iné usporiadanie využíva tzv. elektrónový

klaster, to sú zhluky (cluster)

elektrónov, ktoré sa pohybujú

v elektrickom poli. Zdá sa, že aj na

elektrónový klaster pôsobí energia

vákua tak, že sa energetický obsah

týchto „balíkov elektrónov“ zvyšuje,

takže opúšťajú usporiadanie s vyššou

energiou, než by sa dalo čakať

podľa doterajšej fyziky. Nárast energie

pritom nepochádza len z elektrického

poľa. Sú patentované rôzne

usporiadania a americký patentový

úrad zrejme po prvý raz akceptoval

pojem energie vákua.

Dr. Ing. Gerd HARMS

(Pokračovanie v nasledujúcom čísle)

19

SVET GRÁLU

3/2005


Pri rozprávaní o týchto veciach

začali putovať a Siddharta tým,

že mu odovzdával svoje skúsenosti,

začal vyučovať bez toho, aby si to

uvedomil.

Ananda bol pozorný poslucháč,

ktorý sa v správny čas vedel aj pýtať,

takže všetko, čo Siddharta do seba

prijal, muselo byť pretvorené a oživené,

aby to mohol odovzdať správnym

spôsobom.

„Myslíš si ešte, že život je len reťazou

utrpenia?“ pýtal sa Ananda.

Siddharta dlho premýšľal, potom

odpovedal:

„Podľa Brahmovej vôle ňou nie je,

to je isté. Pán svetov nestvoril tvorov

na to, aby ich nechal trpieť. Napriek

tomu sa však nedá poprieť, že naša

cesta tu na zemi je plná utrpenia.

Došlo k tomu teda proti Brahmovej

vôli. My sami sme si to privodili ako

dôsledok zlého konania!

Keď to však vieme, potom tým

máme v rukách aj prostriedok na boj

20

SVET GRÁLU

3/2005

K N I Ž N Á U K Á Ž K A

h BUDHA g

proti utrpeniu: musíme sa zmeniť,

potom sa nám zmení život!“

Ananda ho prerušil:

„Ako to myslíš: život sa nám

zmení?“

„To je predsa

jasné!“ odvetil Siddharta

rýchlo. „Ak sa

zmeníme, potom už

viac nebudeme priťahovať

zlé pôsobenie.

Namiesto reťaze utrpenia

sa stane život

radostnejším.“

„On sa tým však

nezmenil, len my sme

ho naším zlepšením

utvorili ináč,“ nástojil

žiak na svojom. „Teraz

tomu rozumiem.“

„Môžeš to povedať

aj tak,“ pripustil Siddharta

a potom pokračoval:

„Ak teda chcem

odstrániť zo sveta

utrpenie, ktoré sem

prišlo bez Brahmovej vôle, potom sa

musím snažiť o polepšenie ľudí. To je

moja úloha. Pretože by však človek

ako jednotlivec na to nestačil, musím

okolo seba zhromažďovať žiakov,

ktorých nechám podieľať sa na

mojom prežívaní. Tí musia potom

pomáhať šíriť medzi ľuďmi to, čo ich

môže polepšiť.“

„A čo ich môže polepšiť?“ pýtal sa

Ananda zamyslene.

„Pravé vedenie o Brahmovi, o Pánovi

svetov!“

Siddharta chcel rozprávať ďalej, bol

však prerušený učeníkom, ktorý sa

pýtal, akoby ho hnala cudzia moc:

„Je Brahma skutočne Pánom svetov?“

Siddharta sa nechápavo díval na

pýtajúceho sa.

„Ako môžeš pochybovať po všetkom

tom, čo som ti vyrozprával?“

pýtal sa. Ananda sa však nedal zastrašiť:

„Poznali sme Brahmu ešte predtým,

než si ho, ako si sa domnieval,

našiel ty. Myslím, že ten, ktorého si ty

našiel, stojí ďaleko nad Brahmom.“

„Viem, že ten, ktorého som našiel,

je skutočne Pánom svetov! Meno

pre neho nemám. Nazývam ho

Brahma.“

„To nesmieš robiť, Siddharta!“ povedal

Ananda rozhorčene. „Ty tým

uvádzaš do zmätku pojmy. Pomysli

na všetkých tých ľudí, ktorí vedeli

doposiaľ o Brahmovi. Ak im povieš,

že tento boh je Pánom svetov, nebudú

tým uchvátení. Neprehovorí

to k ich duši tak, ako to neprehovára

k mojej, pretože… pretože… to nie

je pravda!“

Tu Siddharta postrehol, že so

svätým vedením, ktoré mu bolo

zjavené, chcel zaobchádzať ľahkomyseľne.

Teraz tiež porozumel,

prečo sa v ňom vtedy, keď hovoril

o Brahmovi, nezachvievalo

a neznelo nič tak, ako keď použil

meno „Pán svetov“. A bol vďačný

Anandovi, ktorý mu dopomohol

k lepšiemu poznaniu.

Ukážka z knihy: Budha, život a pôsobenie

pripravovateľa cesty v Indii. Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.


R E P O R TÁ Ž

V LABORATÓRIÁCH FIRMY

CIBA-GEIGY OŽIL PRAVEK

ELEKTROSTATICKÉ POLE, RASTLINY A DINOSAURY

Pod číslom „0 351 357“ prihlásila

15. júna 1989 firma „Ciba-Geigy“

v Bazileji európsky patent: bez

génovej techniky, len za pomoci

elektrostatického poľa sa podarilo

„vzkriesiť k životu“ prapôvodné

formy rýb, papradia,

obilnín a húb. Dnes si len málokto

pamätá na tieto experimenty

firmy „Ciba-Geigy“. Dagny a Imre

KERNEROVCI, ktorí tieto experimenty

v roku 1991 nafilmovali

a na mieste hovorili s kompetentnými

laborantmi, urobili pre Svet

Grálu opätovnú bilanciu …

Pred viac než 400 miliónmi rokov

sa začali postupne na pevninách

ako prvé rozrastať rastliny, aby

sa potom nezadržateľne rozšírili po

celej zemi. Neskôr, pred menej než

100 miliónmi rokov, ich nasledovali

obrovské papraďové a prasličkové lesy,

a dokonca už aj ihličnaté stromy. Keď

v kriede vyhynuli jaštery, dominovali

práve ihličnaté stromy. Kvitnúce rastliny

sa rozšírili do rôznych častí zeme,

nastal čas zlomu – čas listnatých stromov.

Trávy, kvetiny a stromy utvárali

takú tvár Zeme, ako ju poznáme dnes.

Rastliny nevytvárali len podobu planéty,

ale aj atmosféru, v ktorej môžeme

dýchať. A že by sa to všetko udialo bez

komunikácie? Existuje vôbec niečo

také?

V posledných tridsiatich rokoch sa

v mnohých krajinách sveta uskutočnilo

veľa senzačných pokusov v oblasti

„komunikácie rastlín“ s prekvapujúcimi

výsledkami: v USA demonštroval

Cleve Backster, expert na detektor

lži, že skúmané rastliny reagovali na

ľudské myšlienky. Napríklad z indických

pokusov vyplynulo, že kvetiny

reagujú na hudbu zvýšeným rastom.

A v Japonsku dokonca rástli huby

rýchlejšie, keď sa im pravidelne bubnovalo

na tradičné bubny. Francúzski

bádatelia dokázali, že malá, skôr nenápadná

rastlina dvojzub (Bidens) disponuje

schopnosťou „zapamätať si“.

Mnohí ľudia sa rozprávajú s kvetinami

a stromami, a to buď slovom,

alebo v myšlienkach. A niektorí dostávajú

aj odpovede zo sveta „zeleného

národa“, ako nazývajú Indiáni

rastliny. Profesorovi Hoffmannovi

z vysokej školy vo Weihenstephane

sa podarilo dokázať, že rajčiny „odmeňujú“

ľudskú náklonnosť. Rajčiny,

s ktorými sa v jednom vedeckom pokuse

za účasti viac než sto osôb pravidelne

pri polievaní rozprávalo, dali

o 22 percent úrody viac než ten istý

druh z kontrolnej skupiny, ktorému sa

nedostalo žiadneho príhovoru.

Rastliny a stromy rozumejú a hovoria

aj chemicky: navzájom sa varujú

vylučovaním látok, keď sú napadnuté

nejakým žravým nepriateľom. Tak

napríklad akáciové stromy v južnej

Afrike disponujú „poplachovým

systémom“. Keď sa antilopa kudu zahryzne

do akáciového stromu, zvýši

sa koncentrácia horkých látok v jeho

listoch a zároveň sa vypúšťa do vzduchu

chemický plyn, načo stromy

v jeho blízkosti začnú tak isto produkovať

horkú látku tanín. Listy potom

divej zveri nechutia a keď zvieratá

z nedostatku potravy predsa len žerú

ďalej, môže byť pre ne dávka smrteľná.

„Toto vedia voľne žijúce žirafy

a antilopy kudu, ktoré sa pasú vždy

proti vetru“, tvrdia vedci z Prétorijskej

univerzity. „Zvieratá sú dokonca

také opatrné, že sa vyhýbajú všetkým

stromom, ktoré stoja v blízkosti tých,

kde sa predtým pásli. Tak sa vyhnú

stromom so zvýšenou koncentráciou

tanínu.“

21

SVET GRÁLU

3/2005


R E P O R TÁ Ž

22

SVET GRÁLU

3/2005

Niektoré prekvapujúce pokusy s rastlinami

prišli zo Švajčiarska z firmy

„Ciba-Geigy“, ktorá je svetoznámym

chemickým koncernom. „Čo my tu robíme,

je evolučný skok dozadu, čo sa

týka rastlín a rýb“, vysvetľuje vedecký

pracovník Heinz Schürch, ktorý sa experimentom

venoval až do roku 1992.

SKOK DOZADU

V EVOLÚCII

Zo svojho písacieho stola nám priniesol

hromadu podkladov a fotografií.

Ukázal nám obrázky, na ktorých

boli pozoruhodne vyzerajúce

rastliny – pôvodné formy pšenice

a kukurice. „Pšenica“ nebola vzpriamená,

ako dnes, ale plazila sa po zemi

a len špička stebla s klasmi vyčnievala

do výšky asi dvadsať centimetrov.

Nikdy by sme rastlinu na fotografii

neidentifikovali ako pšenicu.

Kukurica sa už viac podobala na našu

súčasnú kukuricu, avšak bola oveľa

Pestovanie odolnejších pravekých druhov

by bolo pre dnešné poľnohospodárstvo

bezpochyby požehnaním

menšia a nemala – tak ako to my

poznáme – jeden alebo maximálne

dva veľké kukuričné klasy, ale až osem

malých šúľkov, ktoré na steble vyrastali

hviezdicovito z viacerých miest.

Senzačné na tom je, že tieto pozoruhodné

rastliny vyrástli zo zŕn

dnes bežných pšeničných a kukuričných

odrôd. Keď sa pozeráme na malé

kukuričné klásky, hlavou nám víria

všetky rozprávky a výklady starých alchymistov,

hoci si uvedomujeme, že sa

píše rok 1991 a sme v Bazileji, v kolíske

modernej chémie.

Prehliadka laboratória prináša vyriešenie

hádanky. Na tomto mieste sa

nevykonáva ani alchýmia ani génová

technológia, ale Heinz Schürch tu

experimentuje s rastlinami, s elektrostatickými

a napäťovými poliami,

ktorými však neprechádza žiaden

prúd. Elektrický prúd by spôsobil

priamu biochemickú zmenu, čo sa

však v elektrostatickom poli nemôže

stať. Experiment je jednoduchý: medzi

dve hliníkové platne, na ktoré je pripojený

jednosmerný prúd, sa na tri dni

položia zrná pšenice a kukurice, aby

vyklíčili. Hneď potom sa presadia ako

každá iná rastlina do črepníka alebo

skleníka. Tieto tri dni, do začiatku

klíčenia, pod vplyvom elektrostatického

poľa stačia na to, aby sa „znovuzrodili“

praformy našich dnešných

rastlín. Heinz Schürch k tomu hovorí:

„Elektrostatické polia sú usmerňujúce

polia. Príroda pochádza z chaosu

a potrebuje riadiace štruktúry, aby sa

nejako prejavila. To je východiskový

bod. Naše pokusy úspešne dokazujú,

že určité elektrostatické pole vnáša do

prírody určitý poriadok. Ešte nie sme

tak ďaleko, aby sme poznali zákonitosti,

teda nemôžeme povedať, akou

intenzitou poľa sa v evolúcii vraciame

späť, o koľko storočí alebo tisícročí.

Nemôžeme ešte vysvetliť, čo sa presne

deje. Naša teória je taká, že rastliny

v elektrostatickom poli dostávajú informáciu,

ktorá spôsobí ich vývoj späť

k pôvodnej forme. Pšenica si napríklad

pamätá, že raz bola druhom trávy.

V Peru sa ešte dnes dá nájsť druh trávy,

ktorý je porovnateľný s našou vypestovanou

pšenicou.“

V laboratóriu nám ukázali spisy

s podkladmi z minulých pokusov. Postupovalo

sa so švajčiarskou pedantnosťou.

Skúmali sa aj obsahové látky

staro-novej pšenice, pričom sa našiel

nový druh bielkovín, ktorý sa v pôvodnej

pšenici nenachádzal. Okrem

toho, pšenica pestovaná v elektrostatickom

poli priniesla v poslednej

fáze svojho rastu úplne neočakávane

nové výhonky, ktoré dozreli v priebehu

štyroch týždňov: „Rast tejto

pšenice prebiehal tak rýchlo, že dozrela

v priebehu štyroch týždňov

namiesto obvyklých siedmich mesiacov.

Pritom treba povedať, že steblo

a klasy boli o niečo menšie, zato však

bolo na rastline viac klasov. Prinieslo

by to tú výhodu, že túto pšenicu by

sme mohli pestovať v krajoch s krátkou

jarou a letom, kde by obvyklá

pšenica vôbec nerástla. Môžeme sa

zriecť aj obvyklých pesticídov a herbicídov.

Škodcovia, ktorí sa prispôsobujú

priebehu rastu normálnej pšenice,

nie sú ešte dostatočne vyvinutí,

keďže našu pšenicu žneme už od

štyroch do ôsmich týždňov. Situácia

je dnes taká, že v poľnohospodárstve

používame iba štyri kultivary pšenice,

pri ktorých je podstatné, že ide

o hybrid. Roľník teda nemôže použiť

časť svojej žatvy na nasledujúce siatie,

ale musí znova kúpiť nové osivo.

Tieto štyri kultivary pšenice potrebujú

okrem toho veľkú opateru, hnojivo,

pesticídy a herbicídy, teda jeden

jed za druhým. Ďalšou prednosťou

našej pšenice je, že klíčivosť osiva je

podstatne vyššia.“

V tomto momente je už iste jasné,

k akým dôsledkom by mohli viesť experimenty

firmy „Ciba-Geigy“. V priebehu

minulých storočí sa kultúrne plodiny

pestovali len s dôrazom na veľkosť


R E P O R TÁ Ž

a krásu. Tých málo kultivarov rastlín,

ktoré sa dnes používajú, je extrémne

náchylných na choroby a vyžaduje si

chemické ošetrovanie. Druhy, ktoré

by sa dali skrížiť s pôvodnými zdravými

a odolnými, už dávno vyhynuli.

Prostredníctvom metódy firmy „Ciba-

-Geigy“ by sme mohli dostať druhú

šancu v evolúcii. V „pamäti“ prírody

sú uložené pôvodné, divé druhy našich

kultúrnych plodín a zdá sa možné

prebudiť ich cielene opäť k životu, aby

sa novým krížením skorigovali chyby

minulosti.

Pre chemický priemysel by to mohlo

prirodzene znamenať, že profitujúce

výrobné odvetvia by boli menej ziskové.

Práve chemické firmy v posledných

tridsiatich rokoch vykúpili zo

strategických dôvodov semenárske

firmy. A tak profitujú z ročného predaja

hybridných odrôd pre poľnohospodárov.

Prečo by teda porušili vlastný

monopol vývojom jednej metódy, ktorou

by mohli zaistiť nové, zdravé úžitkové

rastliny?

Táto diskusia prebiehala v rámci koncernu

najskôr skryte. Mnoho pracovníkov

firmy „Ciba-Geigy“ dlho nevedelo,

o čo v pokusoch išlo. Tvrdošijne sa udržoval

chýr, že pokusy sú len číry podvod,

podľa známeho hesla, že čo nesmie

byť, ani byť nemôže. Heinz Schürch hovorí:

„Zdalo sa, akoby človek vyšľachtil

rastliny, s ktorými príroda veľmi nesúhlasila.

Našimi pokusmi sme ukázali

reakciu prírody, ktorá odporovala

tomu, čo sme sa učili na univerzite. Raz

sme oboznámili firmu s našimi výsledkami.

Prišli asi dvanásti biológovia,

ktorí „prapšenicu“ preskúmali a dlho

tu neveriaco postávali. Niektorým sa to

zdalo skvelé. Potom prišli námietky, že

sme zrná zamenili. Keď sme dokázali,

že je to na základe pravidiel o pokusoch

nemožné, zavládlo znovu mlčanie.

Napriek všetkým vedomostiam neboli

biológovia schopní určiť našu pšenicu.

Keď písali svoje knihy, bola táto pšenica

predsa dávno vyhynutá.“

ZÁHADNÝ POKUS

S PAPRADÍM

Ako vo všetkých laboratóriách

sveta, tak aj v laboratóriu Heinza

Schürcha sa stále pije káva. Po tretej

poobedňajšej šálke nás zavolal

k mikroskopu, aby nám ukázal niečo

zvláštne. Opatrne berie prikrytú,

priesvitnú plastovú nádobku, v ktorej

leží niečo zelené. Poposúva misku pod

V prvom roku mali

listy papradia

hladké okraje.

Druhý rok boli listy

zúbkovité a v treťom

roku rozvetvené.

mikroskopom sem a tam, aby nastavil

správny výrez obrazu. Potom spokojne

kývne: „Áno, tu je to. Túto nádobku

držím už tri roky uzavretú. To, čo tu

dolu vidíte, sú takzvané prvoklíčky

paprade, ktorú sme vystavili elektrostatickému

poľu asi na jeden mesiac,

čo je podstatne dlhšie, než u pšenice

alebo kukurice. Skôr, než vám porozprávam

o našom pokuse s papradím,

chcel som vám pod mikroskopom

ukázať tieto prvoklíčky, za pomoci

ktorých sa papraď rozmnožuje. Ako

viete, na prvoklíčok pripadá len jeden

list, ktorý je pohlavne zrelý a v jazyku

vedcov sa nazýva prothallium. Ostatné

opadnú na zem a rozložia sa. Pri našich

pokusných prvoklíčkoch sa tak však

nedeje. Budujú si určitý druh sieťového

vedenia, ktorým sú všetky medzi

sebou poprepájané. Keď sú dostatočne

pospájané,

vytvorí sa znovu

prvoklíčok – ako

presne sa to deje,

nevieme – a tá je

znovu pohlavne

zrelá. Teraz sa

pozrite cez mikroskop

a všimnite si tie prepojenia!“

Trvalo hodnú chvíľu, než si naše oči

zvykli na mikroskop, potom sme však

uvideli drobné maličké prvoklíčky,

ktoré rástli na akomsi druhu zeleného

koberca. Medzi srdcovito tvarovanými

prvoklíčkami, ktoré boli od

seba vzdialené na viacnásobok svojej

vlastnej veľkosti, boli tenké, striebristo

lesklé rovné kanáliky. Úžasné na

tom bolo presné nasmerovanie kanálikov.

Tou najkratšou priamou cestou

ide k ďalšiemu prvoklíčku vždy od

špičky lista len jeden kanálik, rovný

ako svieca. Spojovacie kanály medzi

jednotlivými prvoklíčkami vyzerajú

ako potrubie, ktoré, akoby navrhnuté

na rysovacej doske rukou inžiniera,

so zreteľom šetriť materiál, spájajú prvoklíčky

medzi sebou tou najkratšou

možnou cestou: „Vo vedeckej literatúre

som nenašiel žiadne informácie

o týchto vláknach. Po mnohých pokusoch

mi nič iné nezostáva než súhlasiť,

že slúžia na prenos informácií medzi

prvoklíčkami. Aké informácie tu pre-

23

SVET GRÁLU

3/2005


R E P O R TÁ Ž

biehajú, to vám neviem povedať. Či

tu dochádza k výmene látok určitým

druhom potrubného systému, alebo

sa tu vymieňajú informácie iným

spôsobom, to, žiaľ, neviem. V jednom

bode som si však úplne istý. Aj stavbe

týchto kanálikov musel predchádzať

nejaký druh komunikácie medzi prvoklíčkami,

lebo ako inak môžu prvoklíčky

presne vedieť, v akom smere

majú kanáliky budovať. Vedeli presne,

kde boli ostatné nosiče informácií.“

Ešte záhadnejšie a tajomnejšie prebiehal

samotný pokus s papraďou.

Pohlavne zrelý prvoklíčok pôvodnej

paprade samčej sa vyvinula po pobyte

v elektrostatickom poli celkom

neočakávane: vyrástla z nej úplne iná

odroda paprade, z paprade samčej s jej

perovitými listami vznikla papraď jelení

jazyk s oblými jazykovitými listami.

Keďže vedci už poznali podobné

odtlačky papradí v kamennom čiernom

uhlí, označili staronové papradie

firmy „Ciba-Geigy“ ako prapapradie.

Papraď patrí vôbec k najstarším rastlinám

Zeme a aj preto sa využíva na

pokusy. Keď bolo Heinzovi Schürchovi

jasné, že tu vznikol úplne iný druh

paprade, nechal jeho výtrusy prešetriť

botanikom. Vzhľad výtrusov je hlav-

24

SVET GRÁLU

3/2005

ným znakom pre zatriedenie rastlín:

„Aj dnes existuje papraď jelení jazyk,

ktorého výtrusy sú však od našich

rastlín odlišné, majú úplne inú kresbu.

Keď sú v botanike poruke takéto rôzne

výtrusy, musí sa jednať o iný druh

rastliny.“ Heinz Schürch si z lesa zaobstaral

„súčasnú“ papraď jelení jazyk

a s oboma rastlinami odcestoval k špecialistom

na papradie do Botanického

inštitútu v Zürichu. Namiesto jediného

možného vysvetlenia narazil na

neveriace krútenie hlavou. Vedci prehlásili,

že zmena druhu rastliny elektrostatickým

poľom je vylúčená.

Čo sa pokladalo za nemožné, pokračovalo

ešte ďalej. V nasledujúcich

rokoch vytvorila rastlina každý rok

iné listy: „Vyzerá to tak, akoby sme

vplyvom elektrostatického poľa dostali

prapapradie, ktoré si v nasledujúcich

štyroch rokoch stále viac spomínalo,

že vzniklo z paprade samčej.

Každý rok vyzerali listy inak, očividne

papraď prešla celú evolúciu vo svojom

raste. Prirodzene sme prešetrili

všetky jej nové výtrusy. Boli rovnaké.

Z nich však vznikli úplne iné paprade.

Dostali sme papraď samčiu, sladič,

jeden druh juhoafrického koženého

papradia, bežné jelenie jazyky a jeden

druh jelenieho jazyka, ktorý sme

nevedeli jednoznačne zaradiť. Zjavne

bolo naše prapapradie schopné vyvinúť

prakticky všetky druhy papradia.

Najväčšie prekvapenie sa dostavilo pri

skúmaní chromozómov. Papraď samčia

mala 36 chromozómov, ale jelení

jazyk 41. V celej vedeckej literatúre sa

ešte nikdy nepísalo o okamžitej zmene

počtu chromozómov, ktorá je charakteristická

pre jeden druh.“ Laboratórnemu

tímu sa zdal bláznivý aj objav, že

papraď firmy „Ciba-Geigy“ každý deň

navečer vylučovala aromatickú látku,

pretože papraď normálne takúto látku

neprodukuje.

Zvláštny význam dostávajú pokusy

firmy „Ciba-Geigy“ s papradím

aj tým, že mnohým druhom paprade

hrozí zánik. V Nemecku je ohrozená

napríklad už polovica druhov papradí,

z čoho približne dvanástim percentám

hrozí vyhynutie. Papraď ako

pozostatok dávno uplynulých vekov

a zaniknutých svetov reaguje zvlášť

citlivo na rastúce zaťaženie životného

prostredia.

Pre Heinza Schürcha spočíva možnosť

vysvetlenia v tom, že predtým

mala zemská atmosféra celkom iné

zloženie ako dnes. Búrková činnosť

bola oveľa silnejšia a dochádzalo stále

znovu k úplne iným elektrickým poliam

v zemskej atmosfére: „Môže byť,

že v momente, keď vytvoríme určité

elektrostatické pole, vrátime program

evolúcie do doby, keď tieto polia prevládali.

To je číra teória. V momente,

keď budem môcť s obyčajným elektrostatickým

poľom, ktoré príroda

pozná z predchádzajúcich dôb, meniť

chromozómovú reťaz a spätne získavať

dávno vyhynuté praformy života,

musím si nutne položiť otázku, či sú

všetky informácie na formovanie živých

tvorov uložené skutočne v génoch,

v DNA a bunkovom jadre. Toto

je zrejme ten prípad, keď je elektrostatický

náboj atmosféry spolupôsobiacim

faktorom celkovej informácie

prírody, ktorá vlastne umožňuje vznik

živého organizmu. A očividne vo všeobecnosti

siaha pamäť prírody až do

počiatku života.“

ZNOVUOŽIVENIE

DINOSAUROV?

Heinz Schürch nám oznamuje, že

hneď uvidíme čulé, najstaršie

živé tvory Zeme a posúva misku s bielou

kryštalickou hmotou pod mikroskop.

Vzorka pochádza zvnútra vrtného

jadra, ktoré bolo vybrané zo

140-metrovej hĺbky dvesto miliónov

rokov starej porýnskej saliny. Pod

mikroskopom vidíme zvláštne formy

kryštálov, z ktorých vyčnievajú malé


R E P O R TÁ Ž

zámotky, živé tvory, ktoré vznikli pred

nepredstaviteľne dávnymi časmi, pred

dvesto miliónmi rokov. „Zámotky“ sú

huby, ktoré sa v laboratóriu pod elektrostatickým

poľom opäť aktivovali,

boli „prebudené k životu“. Pokusy,

oživiť huby z vrtu bez elektrostatického

poľa, boli neúspešné.

Na myšlienku, aby sa hľadal život

v soľných vrtoch, prišiel tím firmy „Ciba-Geigy“

pri pokusoch s baktériami,

ktoré žijú v extrémne slanej vode. Výskumníci

pritom spoznali, že je možné,

aby sa neaktívne baktérie, uzavreté

v kryštáloch soli, pod elektrostatickým

poľom opäť prebrali k životu. Hoci boli

baktérie v kryštáloch soli uzavreté pred

okolitým svetom, a tým nemali možnosť

prijímať potravu, dokázali sa dokonca

rozmnožovať v dutinke vo vnútri

kryštálu soli. Keď v jednom kryštáli boli

dve navzájom oddelené dutinky, netrvalo

príliš dlho, kým si baktérie vybudovali

kanálik v kryštáli od jednej dutinky

k druhej. Ďalší úžasný jav, ktorý

vylučuje, že by sa také niečo udialo bez

komunikácie medzi baktériami. Baktérie

preniknú do inej dutinky cielene

a najpriamejšou cestou.

Odrazu Heinz Schürch položil na

stôl patentový spis. Jedná sa o jediné

zverejnenie zo strany chemického

koncernu, kde je vôbec spomenuté zameranie

výskumu s elektrostatickými

poliami: „Nie aby ste si mysleli, že sa

tu zaoberáme neužitočnými kuriozitami.

Naša firma je závislá od zárobkovej

činnosti. Práve sa nám podarilo

doviesť metódu s elektrostatickým

poľom až k patentu. Prirodzene sme

nechceli naše metódy aplikovať len

na rastliny, ale aj na zvieratá. Od vedenia

sme dostali striktný zákaz vykonávať

pokusy, ktoré by zasahovali

do zárodkov cicavcov. Pokladám toto

nariadenie za veľmi správne, nikdy by

som také experimenty nerobil. Z tohto

dôvodu sme prišli na myšlienku, aby

sme na štyri týždne nechali v elektrostatickom

poli ikry pstruha dúhového.

Keď už boli viditeľné oči, premiestnili

sme ich do inej nádrže, kde vyrástli

do celkom normálnej veľkosti. A pozrite,

čo sa stalo.“ Ukazuje nám fotky

rýb, v ktorých by laik vôbec nespoznal,

že ide o pstruha dúhového. Tvar

hlavy a tela je oveľa mohutnejší. Majú

podstatne viac zubov ako nám známe

pstruhy a aj inú farbu. Pri dospelých

samčích pstruhoch je dolná čeľusť

vpredu vytvarovaná do silného háku

ako pri divých lososoch.

Keď sme neskôr videli ryby v nádrži,

bolo jasné, že aj ich správanie bolo

divokejšie a agresívnejšie. Mreža na

okraji nádrže sa musela zvýšiť, pretože

ryby vyskakovali podstatne vyššie ako

normálne pstruhy, ktoré boli v nádrži

predtým. „Už sme si mysleli, že sme

dochovali malých žralokov“. Neskôr

výskumný ústav rýb v Berne naše

ryby identifikoval ako pôvodný druh

pstruhov, ktoré vyhynuli prakticky

už pred 150 rokmi. No a objavili sa

ešte aj staré nákresy zobrazujúce tieto

prapstruhy.

Ako nás pán Schürch uistil, mäso

týchto rýb je nielen tuhšie, ale chutí

oveľa lepšie než nám známy pstruh

dúhový. Prapstruhy sú podstatne menej

náchylné na choroby. Pri ich chove

sa môžeme zriecť pridávania antibiotík

a pesticídov do vody. Ďalšou

prednosťou je vysoká, až deväťdesiat

percentná úspešnosť

liahnutia.

O firme „Ciba-Geigy“

koluje občas vtip, že by

sa pomocou elektrostatického

poľa mohlo zakrátko

pristúpiť k oživeniu

dinosaurov, čo

považuje Heinz Schürch

za teoreticky možné:

„Áno, napoly žartom

vravím, že by som najradšej

vytvoril malého

dinosaura. Ale to je len

žart, nebudem sa o to

pokúšať. Mám pred

tým rešpekt, dinosaurus sa predsa

nedá kontrolovať. Príroda nám zahrala

do karát a ukázala nám systém,

ktorý ona sama používa na prenos informácií.

Pred Stvorením mám úctu.

Samozrejme, že štúdium dinosaurov

by bolo pre nás veľmi zaujímavé. Tieto

pokusy by nespadali pod zákaz experimentovania

so zárodkami cicavcov.

Museli by sme experimentovať s vtáčími

vajciami, a vtáky sú predsa potomkami

dinosaurov. Pri vývoji ľudského

embrya vidíme, že v ľudských

génoch je uložená celková informácia

evolúcie. Možno predpokladať, že

v génoch niektorých druhov vtákov,

ktoré sú potomkami dinosaurov, je

presne ako u ľudí zakódovaný priebeh

evolúcie. Snáď by sme potrebovali určiť

len správne elektrické pole, ktorého

informácia spolu s informáciami v génoch

urobí z vtáka znovu dinosaura.

Lenže ako pôsobia polia ako informácia?

Čo je to za riadiaci princíp, ktorý

stojí za týmto poľom? Na tieto otázky

nemáme žiadnu odpoveď.“

Odpovede sa odsúvajú na neskoršiu

dobu, lebo výskumná skupina

firmy „Ciba-Geigy“ bola medzitým

rozpustená a v koncerne sa už viac

nehovorí o pokusoch a ich výsledkoch.

Tie nám pripomínajú už len

písomnosti, obrázky a nahraná kazeta

z rozhovoru …

Dagny KERNER

Dr. Imre KERNER

25

SVET GRÁLU

3/2005


Ľad v Grónsku

sa topí

Podľa modelovej štúdie klimatológa

Jonathana Gregoryho

sa začal roztápať ľad

vo vnútrozemí Grónska.

Grónsko, najväčší ostrov

našej planéty, má obrovské

zásoby ľadu: ľadová vrstva

je až 3000 m vysoká a obsahuje

2,85 miliónov kubických

kilometrov ľadu, ktorý

tu zostal z poslednej doby

ľadovej. Kým sa ale všetok

ľad roztopí, ubehne podľa

Gregoryho predstáv minimálne

1000 rokov. V priebehu

tohto obdobia možno

očakávať zdvihnutie hladiny

mora v globálnom meradle

asi o sedem metrov. Iná teória

vychádza z toho, že sa

roztopí len časť tohto ľadu

a voda z neho zníži obsah

soli v severnom Atlantiku –

to by mohlo viesť ku kolapsu

Golfského prúdu. Tým by sa

samozrejme znížila teplota

prostredia a ľad by sa prestal

topiť. Tak či tak: množia

sa znaky toho, že my ľudia

v zopár generáciách zažijeme

dobu, v ktorej bude klimaticky

všetko inak než dnes.

Uznanie akupunktúry

Vedci univerzity v Jene dokázali

podľa prísne vedeckých

kritérií, že akupunktúra

mierni bolesť. Doteraz bol

účinok tejto tradičnej čínskej

medicíny v odbornom

svete veľmi spochybňovaný.

„Tvrdilo sa o nej, že pôsobí

len psychologicky,“ hovorí

Winfried Meißner z kliniky

anestéziológie a intenzívnej

26

SVET GRÁLU

3/2005

terapie pri univerzite

v Jene. Vedci

teraz dokázali, že

akupunktúrou sa

môže dosiahnuť objektívne

fyziologicky merateľné

zmiernenie bolesti,

ktoré nespočíva v placebo

efekte. Účinok akupunktúry

bol doložený elektrofyziologickou

reakciou pri bolestivých

stavoch.

Z A U J A L O N Á S

Maximálne

hodnoty CO 2

Americkí vedci potvrdili, že

množstvo oxidu uhličitého

v zemskej atmosfére dosiahlo

rekordné hodnoty – 376 ppm

v roku 2003. Pri rovnakom

raste by sa mohli hodnoty

nameraného CO 2

v roku

2100 pohybovať medzi 650

a 970 ppm. To by spôsobilo

oteplenie Zeme o 6 stupňov

(!) oproti roku 1990.

Pokusy na zvieratách

ZAUJÍMAVOSTI ZO SVETA

VEDY A V ÝSKUMU

Vo Veľkej Británii klesol

predovšetkým vďaka lepším

počítačovým modelom počet

pokusov na zvieratách

v porovnaní so sedemdesiatymi

rokmi asi o 30 %.

Radosť z tohto úspechu je

však relatívna vzhľadom na

to, že v roku 2002 bolo len v

Anglicku použitých na pokusy

2,73 miliónov zvierat

(84 % na výskum a vývoj liečiv,

zvyšok na testy výrobkov

kozmetického priemyslu)

a zdá sa, že rast počtu pokusov

je nevyhnutný. Na zvieratách

sa totiž majú testovať

geneticky upravené potraviny;

v tejto oblasti

sa zatiaľ nekonajú

skoro žiadne výskumy.

Zmeny klímy

Experti došli k záveru, že

účinky globálneho otepľovania

už naplno zasiahli oblasť

Pacifiku. Predpovedané

„bláznivé“ zmeny počasia sa

skutočne dostavili. V krátkom

časovom úseku spadne

veľké množstvo zrážok,

zatiaľ čo po zvyšok roku je

príliš sucho. „Extrémy sú

najviac viditeľné v tropických

oblastiach juhovýchodnej

Ázie a na tichomorských

ostrovoch,“ povedal austrálsky

meteorológ Blair Trewin.

Výskumník zaoberajúci sa

zmenami klímy Bret Mullan

to zhrnul: „Teplejšie počasie

spôsobuje väčšie odparovanie.

To vedie k intenzívnejšej

tvorbe mrakov a k silným

dažďovým zrážkam.“

Ekologické

poľno hospodárstvo

chráni pred záplavami

Vedcom nemeckého Spolkového

úradu pre výskum

poľnohospodárstva (FAL)

sa podarilo dokázať, že ekologické

poľnohospodárstvo

podstatne lepšie chráni poľnohospodársky

využívané

pôdy proti záplavám. Bežná

pôda je ohrozená zhutňovaním

a zanášaním bahnom.

To vedie k zníženiu priesaku

pôd, tzv. infiltrácie.

Iniciátorom „pomalého zabetónovania

pôdy“ je podľa

údajov vedcov stále nižší

obsah humusu, klesajúca

biologická aktivita a rastúce

zhutňovanie pôdy kvôli príliš

vysokému mechanickému

zaťažovaniu poľnohospodárskymi

mechanizmami.

Vysoké infiltračné schopnosti

neporušenej štruktúry

zeminy môžu oproti tomu

znížiť intenzitu záplav. Pri

ekologickom spôsobe poľnohospodárstva

dochádza

aj k tvorbe „biopórov“, ktoré

vznikajú aktivitou pôdnych

živočíchov. Ekologicky obrábaná

pôda má preto za

inak rovnakých podmienok

zhruba dvojnásobnú mieru

infiltrácie v porovnaní s pôdou,

ktorá je obrábaná konvenčne.

(Žiada sa ešte dodať, že tieto

skutočnosti boli v kruhoch

napr. biodynamicky hospodáriacich

pestovateľov známe

už pred druhou svetovou

vojnou. Napriek tomu sú ešte

dnes ekologicky obhospodarované

plochy v celej Európe

vo výraznej menšine. Pozn.

red.)

Informácie: www.fal.de

Nanoskalpel

Výskumníci kasselskej univerzity

v Nemecku vyvinuli

molekulárny skalpel,

ktorým sa dá spoľahlivo

vykonať operatívny zákrok

vnútri malej bunky. „Skalpel“

je len niekoľko nanometrov

veľká proteínová

molekula. Biológ Markus

Maniak a jeho tím dúfa, že

ich postup pomôže objasniť

dosiaľ neznáme funkcie

bunkovej štruktúry.

Informácie: www.uni-kassel.de


F O T O G R A F I E

V ZRKADLE: „INÝ SVET“

Tváre s pôsobivým výrazom,

tvary dôverne pripomínajúce

telo, tajuplné rysy zo skutočnosti,

ktorá však zostane skrytá bežnému

vnímaniu, kým sa na ne nepozriete

v zrkadlovom obraze. Achim Weigert,

liečiteľ z Northeimu pri Göttingene,

patrí k tým fotografom,

ktorí pracujú v spojení s prírodou.

Podarilo sa mu vyčariť fascinujúce

„Zrkadlové obrazy“. Na prvý pohľad

vás potešia úplnou harmóniou

a zvláštnymi tvarmi, ktoré sa zdajú

byť skutočnými a zároveň aj neskutočnými,

ale pre Achima Weigerta,

ktorý sa týmto druhom umenia zaoberá

od marca roku 2003, sa za

tým skrýva oveľa viac. Totiž pohľad

do „iného sveta“ prírodných bytostí.

„Už od mladosti ma to vždy

ťahalo do lesa, k stromom. Ale až

v poslednom období sa moje spojenie

so stromami značne zintenzívnilo.

Mal som veľmi často pocit,

že musím ísť do lesa – za svojimi

priateľmi. Ťahalo ma to tam,“ hovorí.

A tak sa opäť vyberá do lesa,

aby vyfotografoval to, čo považuje

za jasné vyjadrenie pôsobenia prírodných

bytostí. „Pri niektorých

stromoch vidím okamžite a ihneď

na mieste určité rysy, pri iných sa

objavia až potom, keď ich zrkadlovo

spracujem na počítači. Keď

som s prácou hotový, často som

sám veľmi prekvapený akou rôznorodosťou

sa bytosti prejavujú.“ Dôležité

je, že Achim Weigert svoje

práce neupravuje elektronicky, ani

k fotografiám nič nepridáva. Iba

presvetlí slabo viditeľné kontúry,

aby zreteľnejšie vystúpili. Ani pri

prenose fotografií na tieto stránky

nebolo nič retušované.

27

SVET GRÁLU

3/2005


F O T O G R A F I E

28

SVET GRÁLU

3/2005


F O T O G R A F I E

29

SVET GRÁLU

3/2005


Z D R A V I E

DIAGNOSTIKA

CHORÔB

Jednoduchá diagnostická metóda, ktorou sa dajú včas spoznať

poruchy orgánov, potvrdzuje, že krv je „celkom neobyčajná tekutina“.

Vo vzorke krvi je viditeľný

obraz cievy ako

chorého miesta

30

SVET GRÁLU

3/2005

V súčasnosti je čoraz viac známe, hlavne z akupunktúrnych

a masážnych techník, že určité

časti tela signalizujú celkový stav organizmu. Zo

stavu ucha, chodidiel, tváre alebo očí vedia špecialisti

vyvodiť ďalekosiahle závery vo vzťahu

k zdraviu jednotlivých orgánov tela. Aurasskopia

je diagnostická metóda, ktorá na diagnostikovanie

používa krv. Autorkou tejto metódy je

nemecká výskumníčka Hannelore Auras-Blanková

(odtiaľ názov aurasskopia, resp. auras-

-testy). Na základe 30-ročnej výskumnej práce

sa jej podarilo vytvoriť nový systém určovania

diagnóz. Tento systém je založený na obrazoch

napadnutých orgánov, zviditeľnených v krvi.

Pomocou niekoľkých kvapiek krvi je možné aj

včasné spoznanie rakoviny. Potvrdzuje sa, že krv

je veľmi neobyčajná tekutina.

Na začiatku 60-tych rokov Hannelore Auras-

-Blanková počas rutinných krvných vyšetrení

v laboratóriu spozorovala niečo fascinujúce,

niečo, čo malo ďalekosiahle následky: Na hrubo

nanesených miestach „krvného náteru“ sa opakovane

ukázali javy, ktoré zodpovedali určitým

obrazovým formám. Výskumníčka experimentovala

potom s tým, že krv nerozotierala ako

obvykle v tenkej vrstve, ale ju ponechala v hrubšej

vrstve. Pritom sa potvrdilo, že v krvi sú viditeľné

obrazy a tvary, ktoré sa podobajú orgánom

ľudského tela.

Tak sa začal náročný výskum. Po prvé preto,

lebo pani Auras-Blanková bojovala v etablovaných

laboratórno-medicínskych kruhoch za svoje

poznanie, že tieto obrazy sú niečím neobyčajným,

s veternými mlynmi. Špecialisti sa na vec dívali

totiž tak, že tieto kontúry nie sú ničím iným ako

„artefaktmi“ – sú to chĺpky, častice prachu a iné

nečistoty, ktorými sa krv znečistila pri laboratórnych

skúškach, a teda je márnením času bližšie

sa tým zaoberať! Po druhé bola táto cesta namáhavá

aj preto, lebo pani Auras–Blanková nenašla

spočiatku porovnateľnú literatúru, ktorá by tento

fenomén opisovala a o ktorú by sa mohla oprieť.

Namiesto toho tu bolo len jej pevné presvedčenie,

že je na stope dôležitému poznaniu. V rámci

medicínskej praxe svojho manžela začala výskumníčka

systematicky skúmať fenomén obrazových

štruktúr v krvi. Nasledovalo niekoľko

tisíc krvných náterov podľa medzitým štandardizovaných

metód s povzbudzujúcimi výsledkami.

V obrazcoch sa stále jasnejšie objavoval istý systém

a rástla nádej, že sa tu človek priblížil k novej

komplexnej možnosti diagnostikovania.

V priebehu tridsiatich rokov výskumnej práce

bolo vyšetrených touto metódou viac ako 15000

pacientov. Dnes je pre Hannelore Auras-Blankovú

samozrejmé, že telesné choroby je možné

s dostatočným časovým náskokom spoľahlivo

diagnostikovať pomocou niekoľkých kvapiek

krvi, a to skôr, než sa chybná funkcia prejaví.

Bola vyvinutá „aurasskopia“ a „auras-test “ (pomenované

podľa Hannelore Auras-Blankovej),

bol založený „Inštitút pre holistickú diagnózu

krvi“ (vo Wittene, Nemecko). Výskum sa už

dávno nezaoberá otázkou, či krv skutočne nesie

v sebe v obrazovej forme informácie vzťahujúce

sa na telo, ale otázkou, ako a prečo môžu takéto

formy vzniknúť.

AURASSKOPIA

Diagnóza krvi vyvinutá Hannelore Auras-

-Blankovou sa nevyznačuje len tým, že je

cenovo výhodná, bezriziková a jednoduchá, ale

predovšetkým aj pre jej výpovednú hodnotu:

Na vyšetrenie sa pacientovi štandardnou metó-


Z D R A V I E

dou odoberie niekoľko kvapiek krvi

z bruška prsta. Táto krv sa roztrie na

podložnom sklíčku, vysuší, upraví sa

farbivom a následne na to sa opticky

analyzuje pomocou mikroskopu pri

1250-násobnom zväčšení.

Hlavná pozornosť sa pritom sústreďuje

na zjavne vystupujúce kontúry,

teda na zobrazenia tvarov a štruktúr.

Obraz podžalúdkovej žľazy v krvnej vzorke

Hannelore Auras-Blanková: „Takto

pozorované krvné nátery zjavujú vnútorné

procesy v tele pacienta nádhernými

farebnými obrazmi, prirodzene,

v miniatúrnej podobe a anatomicky

správne čo do formy a polohy.“

Nápadné a podstatné pre takéto diagnostikovanie

je to, že sa v krvi ukazujú

len také fenomény, ktoré sa v nejakej

forme vymykajú

z celkového harmonického

zachvievania

tela. Ak je telo zdravé,

ani vo vzorke krvi sa

nezobrazujú žiadne

odlišné znaky. Kde

sa však vyskytuje porucha

alebo choroba,

tam sa táto ukáže aj

v krvi – a síce rozdielnym spôsobom:

• Choré orgány sa často zobrazia v krvi.

Tak sa v prípade choroby ukážu miniatúrne

podžalúdkové žľazy, hrubé

a tenké črevo a aj krvné cievy – a to

tak, že sú možné jednoznačné závery,

poukazujúce na zdroj ochorenia.

• Ďalej sa našli zobrazenia umelo vložených

alebo aj pri operáciách v tele

zanechaných predmetov, napríklad

operačné vlákno alebo klip na zosilnenie

operačných vlákien. Kardiostimulátory

sa nezobrazili, pretože sa

zrejme včlenili do vlastných záchvevov

tela.

• Prevažne sa zobrazujú symboly, ktoré

vo svojej forme zodpovedajú histologickým

rezom orgánov. V krvnom

náteri sa nachádzajú na rôznych

„SPRÍSTUPNIŤ POZNANIE VIACERÝM ĽUĎOM!“

S Hannelore Auras-Blankovou (AB)

sa rozprával Werner Huemer (WH)

WH: Ako dnes prijíma medicína aurasskopiu a auras-

-test? Podarilo sa to presadiť?

AB: K presadeniu v zmysle akceptovania zo strany školskej

medicíny dodnes nedošlo, nakoľko predovšetkým profesori

a univerzitné kliniky doteraz neboli a ani nie sú otvorené pre

iný medicínsky uhol pohľadu, než je ich vlastný medicínsky

obraz sveta. Pri doteraz vedených rozhovoroch sa nebolo

možné zblížiť. Biologická medicína je naproti tomu otvorená

a o problematiku sa zaujíma, ale jej chýba príslušný lobbing.

WH: Ako vznikol inštitút pre holistickú diagnostiku krvi?

AB: Inštitút vznikol z nutnosti, že sa musí vo zvýšenej

miere viesť výskum a zverejňovanie výsledkov, a tiež vyhovieť

rastúcemu počtu pacientov.

WH: Aká je kooperácia s inými metódami diagnostiky?

AB: Lekári a liečitelia pracujúci touto metódou vykonávajú

popritom v mnohých prípadoch iris–diagnostiku, Kirlianovu

fotografiu, mikroskopiu tmavého poľa ako aj metódu podľa

Vincenta. Či sú porovnateľné štatistiky, to neviem povedať, nemyslím

si to však, pretože tí, ktorí pracujú v praxi, nepoznajú

zmysel štatistík. Kooperácia s centrom pre dokumentáciu metód

prírodného liečenia – ZDN – sa uskutočňuje už roky.

WH: Aké sú najdôležitejšie poznatky, ktoré

ste dokázali získať o predstupňoch vzniku rakoviny?

AB: Že štítna žľaza s jej chybným hormonálnym

správaním sa rozhodujúcou mierou

zúčastňuje na zhoršujúcich sa procesoch látkovej

výmeny; že nedostatočným vylučovaním

obličiek sa zvyšuje stav zanesenia organizmu

a v organizme zostávajúce sa zvyšky prispievajú

k zápalovým zmenám a k zachytávaniu sa

H. Auras-Blanková

v tkanivách a že stagnácia v lymfatickom systéme

môže taktiež privodiť karcinomatózne zvrhnutie, čo sa

laboratórnymi hodnotami a úbytkom červených krviniek len

ťažko dá poznať.

WH: Aké máte najdôležitejšie plány do budúcnosti?

AB: Nájsť napríklad ľudí, ktorí význam tohto objavu spoznajú

a podporia, aby sa rozšírila možnosť výskumu a aby

sa metóda zautomatizovala. Príslušné prípravné práce pre

elektronické vyhodnocovanie obrazu sa už dohodli. Sponzorov

na zhotovenie zariadenia však naliehavo hľadáme aj

preto, aby sa inštitút postavil na nezávislý finančný základ.

V zmysle európskej myšlienky by bolo hodné úsilia získať si

aj inštitúty v zahraničí, aby sa tu jestvujúce poznatky mohli

sprístupniť viacerým ľuďom.

31

SVET GRÁLU

3/2005


Z D R A V I E

miestach, ale napriek tomu presne

udávajú, v ktorých oblastiach sa prejavuje

funkčná porucha.

• Smerodajné je aj zafarbenie krvi.

Pre diagnostiku je podstatná skutočnosť,

že usporiadanie obrazcov vždy

zodpovedá rovnakému princípu. Tým

je možné presne lokalizovať ohniská

chorôb.

AURAS-TEST

Na základe svojho dlhoročného

pozorovania krvných náterov,

ktoré sú pre aurasskopiu nutné, sa

Hannelore Auras-Blanková dostala

na stopu ďalšiemu fenoménu, ktorý

Krvný náter

má veľký význam, predovšetkým,

na včasné spoznanie rakoviny. Na

podložnom sklíčku sa totiž ukazujú

rôzne stupne homogenity krvi:

„Krv bez sklonu k rakovine je homogénna

masa rovnomernej vrstvy.

Ak však nastane sklon k rakovine,

začne ľahký rozpad séra, ktoré sa

môže rozkladať veľa rokov alebo aj

desaťročí, až prípadne prerastie do

karcinomatózneho stavu rozpadu.

Tento rozpad postupuje nanajvýš

pomaly, pretože je podrobený veľkému

množstvu faktorov, ktoré sa

skladajú z vonkajšieho a vnútorného

zaťaženia.“

Zatiaľ čo aurasskopia potrebuje

pre prácu pod mikroskopom zafarbenú

krv, auras-test sa vykonáva

tou istou technikou krvného výteru,

ale bez prifarbenia. A tak medzičasom

vznikla osvedčená testovacia

metóda, ktorá by mohla byť bez

veľkých nákladov a bez zväčšenia

mikroskopom použitá v každej lekárskej

praxi.

32

SVET GRÁLU

3/2005

MNOHÉ OTVORENÉ

OTÁZKY

Doposiaľ bolo vykonaných asi

100 000 auras-testov a okolo 15 000 aurasskopií.

Úspech metód je prakticky

preukázaný. Aj tak sa však, prirodzene,

otvára mnoho otázok, ktoré sa dajú len

ťažko zodpovedať, resp. sa vôbec nedajú

zodpovedať prostredníctvom prevládajúceho

(medicínskeho) obrazu sveta

(kvôli čomu sa mnoho vedcov zdráha

túto metódu uznať):

• Počas procesu schnutia dochádza

zjavne vo vnútri krvného náteru

k procesu vytvárania formy a podkladom

pre tento dej sú zrejme informácie,

ktoré sú uložené v krvi. Ale

ako je toto vytváranie formy riadené?

Ako krv dopravuje informácie? A ako

sa vôbec do krvi dostávajú?

• Táto diagnostika - je možná len vtedy,

keď sa krv odoberie z bruška ľavého

prstenníka a nepríde do styku s alkoholom.

Prečo je to tak?

• Ďalej sa ukázalo, že informačná intenzita

krvi súvisí so silou odolnosti

tela. Čím je výraznejšia, tým jasnejšie

informácie sa prenášajú. Niekoľko

týždňov pred smrťou človeka

sa informácie zmenšujú. Prečo je to

tak?

VYSVETĽUJÚCE

VYJADRENIA

Medicínsky uhol pohľadu, podľa

ktorého krv slúži len na to, aby

privádzala telesným bunkám a tkanivám

živiny, bude len ťažko schopný

poskytnúť odpoveď na tieto otázky. Ale

existujú aj vysvetlenia, ktoré prekračujú

príliš úzkoprsý mechanistický názor na

svet. Už v Starom zákone sa píše: „Krv

je život,“ a v jazyku ľudu sú zachytené

rozmanité súvislosti medzi krvou

a vnútornou pohodou. Hovorieva sa, že

niekto má určité schopnosti „v krvi“,

že jeho „krv začne vrieť“ atď. Z toho

možno vyvodiť, že ľudstvo prisudzovalo

krvi odjakživa význam, ktorý prekračoval

telesnú-hrubohmotnú sféru

a zasahoval do oblasti duševne-duchovnej.

V knihe „Vo svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu“ od Abd-ru-shina bolo o tom už

pred 70 rokmi napísané (prednáška:

„Tajomstvo krvi“):

„Poviem vám hneď hlavný účel všetkej

ľudskej krvi. Má tvoriť most pre činnosť

ducha na zemi, teda v hrubej hmotnosti!

Znie to tak jednoducho a jednako

skrýva v sebe kľúč všetkého vedenia

o ľudskej krvi.

Krv má teda tvoriť most pre činnosť

ducha, alebo, povedzme v tomto prípade,

ráz ‚duše‘, aby ma čitatelia lepšie

rozumeli, nakoľko výraz ‚duša‘ je im

bežnejší.“

Žiaľ, dnes sotva máme výskumy,

ktoré by sa venovali prehĺbeniu tohto

vysvetlenia. Malo by byť ale jasné, že

most predstavuje vlastne spojenie, teda

dopravu informácii od ducha k telu

a naopak. A nemalo by nás prekvapiť,

keď sa v živom prirodzenom dianí

prejavujú tiež informácie – ako všetko

ostatné – vo forme tvarov. Všetko dianie

vedie – vo veľkom ako aj v malom –

bezprostredne k určitým, príslušnému

dianiu zodpovedajúcim impulzom,

ktoré udávajú formu. Už starý antický

názor „pars pro toto“ odzrkadľuje, že

v jednej časti možno nájsť aj celok.

A skutočne, v určitých vhodných častiach

sa zobrazuje celok.

Ak vychádzame z poznatkov komplexne

orientovanej východnej medicíny,

podľa ktorej štvrtý prst človeka

predstavuje vodný živel, a ak k tomu

pridáme dávnejšie spoznanú výnimočnú

schopnosť vody, ktorá je obsiah-

Obraz svorky po operácii v brušnej dutine


O S O B N O S Ť

Opakujúci sa obraz špirály

nutá aj v krvi, pamätať si informácie

a prenášať ich, potom sú tým dané ďalšie

vysvetlenia pre otvorené otázky.

Zostáva ešte zodpovedať, akými

impulzmi sa do vody, resp, krvi „infikujú“

informácie. Ale touto otázkou sa

vzdialime od čisto hrubohmotne-fyzikálnych

procesov. Nasledujme ešte raz

vyššie citovaný výrok: Pri úlohe krvi

nemôže predsa ísť len o dopravu informácií

od tela k duši, ale aj opačne – a to

dokonca v prvom rade – o impulzy,

ktoré vysiela oživujúci ľudský duch

svojmu telu prostredníctvom vyžarovania

krvi. V tom predsa spočíva aj

tajomstvo starého poznania, že „duch

si tvorí telo“. Pripusťme, že je to duch,

ktorý oživuje telo, a že telo je teda len

duchom oživované. Tým sa vysvetľuje,

prečo sú formujúce impulzy, zobrazené

aj v aurasskopii, zreteľné len počas tesného

spojenia tela a duše, a to prostredníctvom

žiarení. Pri blížiacej sa smrti

sa toto žiarenie, a teda aj formovanie,

musí zmierniť. Dokonca aj počas

spánku, keď sa zväzok medzi „telom

a dušou“ uvoľňuje, by sa mohlo ukázať,

že obsah informácií v krvi sa znižuje.

Ako už bolo povedané: S niektorými

vysvetleniami opúšťame oblasť toho, čo

je z prírodovedného hľadiska pochopiteľné.

A tak poskytujú obrazy chorôb

v krvi nielen cennú diagnostickú pomoc,

lež poukazujú opäť na skutočnosť,

že stvorenie je ďaleko obsiahlejšie, veľkolepejšie

a živšie, ako si to zvyčajne

vieme predstaviť.

Werner HUEMER

Ďalšie informácie: Institut für holistische

Blutdiagnostik, Schützenstrasse 64, D-58452

Witten, tel.: 0049-2302-12068, fax: -82611.

NA BOJISKU A NA HRANICI

ŽIVOT PANNY

ORLEÁNSKEJ

„Všetci sa budete tešiť, keď ma uvidíte v plameňoch. Ale keď vojdem do

ohňa, tak cez plamene vojdem do srdca svojho ľudu navždy a na večnosť.“

Jeanne d‘Arc, Johanka z Arku, dedinské dievča z Vogéz, narodená medzi

rokmi 1410 až 1412, sa stala známou v celej Európe ako „Panna Orleánska“.

V roku 1431 ju, sotva dvadsaťročnú, odsúdil inkvizičný súd ako bosorku

a upálil na hranici. Jej dejinné pôsobenie a jej mimoriadna osobnosť však

už stáročia prežaruje ponad jej násilnú smrť. V roku 1920 ju katolícka cirkev

prehlásila za svätú. Martina HAGLOVÁ rozpráva príbeh ženy, ktorá sa

svojím srdcom stala veľkou.

Jún 1428. Uprostred Burgundska,

ktoré je pod nadvládou Anglicka,

patrí pevnosť Vaucouleurs Karolovi

VII., následníkovi trónu Francúzska.

Beaudricourt, mestský veliteľ, úspešne

odrazil anglický útok, no mesto, ako

aj celé okolie, je pod bezprostrednou

hrozbou útoku anglických oddielov.

V apríli 1429 sa u neho objavila

devätnásťročná dievčina zo susednej

obce Domrémy, ktorá všetkým ľudom

vysvetľovala, že sa „z poverenia svojho

Pána“ musí ešte do polovice pôstneho

obobia dostať k francúzskemu kráľovi.

Dievčina od svojich 13 rokov počuje

„hlasy“, ktoré jej prikazujú žiť zbožný

život a „poverujú ju úlohou“ oslobodiť

obsadené Francúzsko. Už doma sa

stalo nápadným, že sa rada a často uťahovala

do samoty k modlitbe, pričom

inak snívala o živote vojakov. Jej tvrdošijnosť

a schopnosť argumentovať spôsobia,

že sa malá eskorta skutočne vyberie

na dvor následníka francúzskeho

trónu. Dojatí obyvatelia Vaucouleurs

jej dokonca darujú aj koňa a odvážnu

dievčinu doprevádza šesť ozbrojených

mužov do Chinonu na kráľovský dvor.

Malý oddiel cvála za noci, aby sa

vyhol stretnutiu s nepriateľskými oddielmi.

Všetky toky sú rozvodnené

a akoby zázrakom jedenásť dní neodhalení

prejdú cez nepriateľské územie.

Dievča sa medzi bojovníkmi pohybuje

jednak ako medzi seberovnými

a na druhej strane s nepredstaviteľnou

mravnou ušľachtilosťou. Na mužov

silne pôsobí jej uvedomovanie si poslania,

keď neúnavne opäť a opäť prehlasuje:

„Niet inej pomoci len cezo mňa!“

Aj v Chinone nastane rozruch okolo

nezvyčajného dievčaťa. Poslovia a dôstojníci

behajú raz sem - raz tam medzi

malou skupinkou a zámkom, ktorý sa

impozantne týči nad okolím. Beaudricourt

dal z Vaucouleurs poslať súčasne

aj správu na dvor, a tak sa pre Johanku,

panenské sedliacke dievča, na jeho príhovor

po dvoch dňoch čakania otvára

prístup k príliš nedôverčivému korunnému

princovi, následníkovi trónu Karolovi

VII., ktorý po smrti svojho otca

čaká len na to, aby bol konečne korunovaný

za kráľa.

Je počudovaniahodné, s akou istotou

zdraví sedliacke dievča korunného

33

SVET GRÁLU

3/2005


O S O B N O S Ť

princa, predstupuje pred neho a spôsobne,

no sebavedome hovorí k nemu

ako ku kráľovi. Princ však nie je pripravený

dať Johanke okamžite k dispozícii

požadované oddiely, ktorými

chce tiahnuť do Orléansu,

kde Angličania už mesiace

držia obsadený breh rieky

a čochvíľa napadnú mesto, aby

si ho úplne podmanili. Princ

nechá dievča najprv vypočúvať

komisiou, skladajúcou sa

z cirkevných hodnostárov. No

Johankine inteligentné a presvedčivé

odpovede ovplyvnia

vyšetrovaciu komisiu pozitívne:

„V správe sme kráľovskej

rade oznámili náš názor, že

vzhľadom na hrozbu a nebezpečenstvo,

v ktorom sa mesto

Orléans nachádza, sa kráľ

môže spoľahnúť na Johanku

a môže ju vyslať do Orléansu.“

Po dôkladnom preverovaní

dostáva Johanka osobnú výstroj,

je vymenovaná za veliteľku

oddielu, dostáva svoj

vlastný veliteľský stan ako aj

dve pážatá a dvoch poslov ako

znak toho, že zastáva verejnú

funkciu „vojenského veliteľa“.

Pod osobnou vlajkou, ktorú

si pre seba nechala vyhotoviť,

prichádza Johanka na čele

vojska v priebehu troch dní

do Orléansu, kde je posledná

obranná línia Karola VII. Ak padne, zostáva

len ústup. Avšak dlho očakávaný

transport s proviantom sa pod vedením

Johanky dokáže preplaviť do mesta bez

prekážok.

Neskorší gróf Dunois, zvaný aj „Bastard“,

je veliteľom mesta Orléans. To, že

sa zo strategických dôvodov dlho očakávaný

a vytúžený „vietor“ konečne zdvihol

práve v tom okamihu, keď dorazila

do Orléansu Panna, je preňho presvedčivým

dôkazom o jej poslaní. (Veľkú

úlohu pri tom zohráva staré proroctvo,

podľa ktorého Francúzsko spasí panna –

34

SVET GRÁLU

3/2005

pozn. red.) Obyvatelia mesta oduševnene

prijímajú Johanku ako svoju osloboditeľku.

Jej povesť Vyslankyne Pána

dáva krídla ich odhodlaniu brániť mesto.

V nasledujúcich dňoch boli pri francúzskych

nájazdoch dobyté tri obliehané

opevnenia Angličanov - v neposlednom

rade aj prostredníctvom osobného nasadenia

Johanky. Výsledkom je obrovský

morálny vzostup.

8. mája 1429 stoja pod hradbami Orléansu

proti sebe anglické a francúzske

oddiely. Vojaci na francúzskej strane sú

naplnení netrpezlivou odhodlanosťou

zvíťaziť. Napokon Angličania zastavujú

obliehanie, ktoré viedli od 12. októbra

1428, a ustupujú. Oslobodené mesto

zachvacuje opojenie radosti. Johanka,

„Panna Orleánska“, sa stáva po tomto

víťazstve tak známou po celej Európe,

ako aj spornou: jedna strana spoznáva

v jej pôsobení ruku Božiu a druhá ruku

diabla.

Pre Francúzsko sa pripája

reťaz ďalších víťazstiev. V rozhodujúcich

momentoch je to

stále a opäť Johankine osobné

odvážne nasadenie, čo vedie

k úspechu. O najväčšom

vojenskom víťazstve pri Patay

podáva správu Dunois

prostredníctvom nasledujúceho

dialógu s Johankou: „Nasaďte

si všetci dobré ostrohy!“ –

„Čo to vravíte, máme sa im vari

obrátiť chrbtom?“ „To nie, no

Angličania sa nebudú brániť

a budú porazení, a tak budete

potrebovať dobré ostrohy, aby

ste im zostali v pätách.“ Aj táto

predpoveď Johanky sa naplnila,

ako toľko iných predtým:

zajatých bolo viac ako štyritisíc

zajatcov a medzi nimi dokonca

aj najdôležitejší generáli

Anglicka.

Johanka obklopená žiarou

víťazstiev, vytrvalo pracuje na

vykonaní svojho nasledujúceho

kroku doviesť regenta ku

korunovaniu. Spôsob, akým

opodstatňuje svoj názor, potvrdzuje

zmysel pre realitu

a politickú spôsobilosť: až

keď kráľ bude pomazaný a korunovaný,

stratia protivníci svoju moc a napokon

ani jemu, ani jeho krajine nebudú môcť

škodiť.

Cez nepriateľské územie teda čoskoro

tiahne korunovačný sprievod do Remeša.

Cestu lemujú silné pevnosti, obsadené

Angličanmi. Oduševnenie, ktoré

vyvolá objavenie sa Johanky na čele vojska,

vedie k tomu, že sa k nej pridávajú

mnohí dobrovoľníci. Šľachtici, ktorí sú

príliš chudobní na to, aby si zadovážili

koňa, sa dávajú naverbovať ako jednoduchí

lukostrelci.


O S O B N O S Ť

17. júla je v Remeši za jasotu obyvateľstva

následník trónu korunovaný za

kráľa. Počas úkonu stojí Johanka so svojou

vlajkou vedľa oltára.

Za necelé tri mesiace urobilo sedliacke

dievča zo zúfalca, ktorý sa v Chinone

pripravoval na útek, kráľa dobyvateľa.

Karol Johanku z vďačnosti vynikajúco

vystrojí: nosí nádherné mužské šaty, má

k dispozícii domovníka, pážatá, zbrojnošov,

peniaze, bojové a ťažné kone. Jej

rodná obec Domrémy-Greux je oslobodená

od daní, jej rodina je povýšená

do šľachtického stavu a ona dostáva

erb s dvoma zlatými ľaliami v modrom

poli. Johanka je na vrchole slávy a chce

kráľovi ďalšími vojnovými úspechmi

zabezpečiť vstup do Paríža, ktorý bol

priateľský voči Angličanom. Karola VII.

a jeho dvor však viac zaujíma tajné vyjednávanie.

Na jar 1430 sa stáva obec Compiégne

pri Paríži kľúčovým bodom pre Johankine

vojenské ťaženie. Ako zvyčajne je

počas útoku na nepriateľský tábor na

čele. Avšak bojové šťastie už nie je vý-

PROROKYŇA

PRÁVA NÁRODOV

Svojou charizmou, ktorá pripomína

biblických prorokov, vzbudila

Johanka taký pocit spolupatričnosti,

aký doteraz nebol. Láska k vlasti sa

stala impulzom k obrane proti „cudzej

nadvláde“. Za vlasť sa oného

času pokladali tie provincie, kde sa

rozprávalo po francúzsky. Želanie

nazývať sa „Francúzom“ sa prebudilo

pri odpore voči anglickej nadvláde.

Dovtedy sa obyvatelia nazývali

podľa toho, na akom území žili:

Burgunďan, Bretónec, Picardčan,

Gaskonec a patrili lénnemu pánovi

príslušnej dynastie. A tak aj Angličania

chceli vidieť Johanku horieť

na hranici, a to pre „nacionalizmus“,

ktorý spochybňoval ich panstvo na

francúzskej pôde.

lučne na jej strane: kým Johanka kryje

ústup svojich vojakov, padne do zajatia.

Jasot anglického tábora je veľký, pretože

nebolo kapitána alebo vodcu, pred ktorým

mali taký strach ako pred Johankou.

Okamžite sa vynára otázka, kto

dostane slávnu zajatkyňu, ktorá bola

kvôli bežnému výkupnému tiež cenným

majetkom. Vyslobodí ju jej kráľ Karol?

Pre Angličanov je Johanka najnebezpečnejším

politickým protivníkom,

o ktorej smrť sa už dávno usilujú. Na to,

aby sa to mohlo uskutočniť, sa javí cirkevná

inkvizícia ako najvhodnejší nástroj:

anglickí okupanti dajú vojnovú

zajatkyňu verejne prehlásiť za čarodejnicu,

ktorá kvôli „bohorúhačstvu, privolávaniu

diabla a falošnému učeniu“

musí byť postavená pred inkvizičný súd.

Kráľ Francúzska počas celého vyšetrovania

nehne ani prstom, ani aby vykúpil

hrdinku, ani aby ju oslobodil. Dokonca

dvor sa zdá byť šťastný, že sa zbavil ženy,

ktorá stála v ceste diplomatickým vyjednávaniam

s nepriateľom. Aj Parížska

univerzita je za uskutočnenie procesu

pre „bosorku“ a s nadšením deleguje

duchovných ako prísediacich pre inkvizičný

proces.

Vo februári 1431, po mnohomesačných

manipuláciách, pri ktorých sa medzi

iným Johanku zbytočne pokúšajú

zviesť k tomu, aby sa sama prehlásila za

bosorku, začne sa proti nej inkvizičný

proces v Rouene pod vedením biskupa

Cauchona. V porovnaní so všetkou vychytralosťou

jej sudcov záznamy tohto

súdneho konania odkrývajú Johankinu

zarážajúcu duchaprítomnosť, jej dôvtip

plný humoru, pevnosť a dojímavú statočnosť.

Vypočúvajúci ju plní hnevu napádali

otázkami, vychádzajúc skutočne z toho,

že by Johanka mohla byť v spojení

s diablom a nikdy sa sama sebe nespreneverí.

Keď sa jej vyhrážali mučením

a predviedli ju pred pripraveného kata,

aby ju vystrašili, smelo povedala: „Keď

zo mňa bolesťami vytlačíte priznania,

prehlásim, že sú dôsledkom násilia.“

VIZIONÁRKA

A REALISTKA

Hlasy a vízie boli v stredoveku

uznávanou formou prejavovania sa

duchovného života. Akceptovanie

však kolísalo medzi „inšpirované

Bohom“ a „vnuknuté diablom“.

To, na čo sa Johanka pod vplyvom

počutých hlasov podujímala, však

v skutočnosti bolo veľmi rozvážne.

Na otázku, prečo jej hlasy povedali,

aby nosila mužské šaty, poukázala

jednoducho na to, že aktívna účasť

na boji v sukniach na koni, alebo

brodenie sa v bahne a vodných

priekopách sú v ženských šatách

ťažké.

Johanka preukázala politické

nadanie a cieľavedomosť. Vedela

posúdiť politický a vojenský stav

Francúzska. Na uskutočnenie svojej

vízie, teda vyhnať Angličanov

a korunovať kráľa, vyvinula geniálne

vedenie ľudí a vojenskú stratégiu.

Johanka počula svoje plány

síce ako nariadenia svojho „svätého

poradcu“, ako ho nazývala,

ale bola pritom nemenej prakticky

nadaná aj vodcovskou silou. Jej

sila spočívala v energických výjazdoch,

čo sa prenášalo na oddiely

pri vojenskom ťažení.

Keď sa jej spýtali, či „svätý Michael“,

keď sa jej zjavil, bol nahý, odvetila „Myslíte

si, že Pán nemá oblečenie pre svojich

anjelov?“

Ale práve tým, že zostala verná sebe

samej a nezlomná vo svojom poslaní

k precítenému povolaniu, poskytuje

svojim inkvizítorom „dôkaz“ bludárstva,

a čo je ešte horšie, kacírstva! Pretože kto

sa opovažuje stavať svoju vlastnú vôľu,

posúdenie udalostí s vlastným prijímaním

zodpovednosti nad názor cirkvi,

ktorá ako jediná prináša spásu, ten patrí

ku zvedeným diablom.

Inkvizičný súd ponúka Johanke záchranu

pred upálením tým, že podpíše

35

SVET GRÁLU

3/2005


O S O B N O S Ť

vopred pripravený protokol s priznaním.

To preto, lebo inkvizičnému súdu

nejde o jej smrť ako anglickým mocipánom,

ale o „spásu jednej duše z bludárstva“.

Keď ju postavia pred hrôzu smrti

upálením, podpisuje priznanie. Keď sa

však dozvie, že v takom prípade bude

odovzdaná do anglického doživotného

väzenia, odvoláva ho. Opäť si oblieka

mužské šaty, čo jej bolo vyčítané ako

obzvláštny hriech a v zajatí ich na dobre

mienené dohováranie na nejakú dobu

zamenila za ženské šaty. A to spečaťuje

jej osud.

Za ranného úsvitu 30. mája 1431 je

odovzdaná moci svetskej spravodlivosti.

Na Starom trhu v Rouene je pripravená

hranica. Johanka z Arku, „Panna Orleánska“,

je privedená cez hmýriaci sa

dav k lešeniu. Prednesie sa obžaloba,

prečíta sa rozsudok a Johanka je odovzdaná

na vykonanie rozsudku. Vtedy

ani nie dvadsaťročnej dievčine nasadia

na hlavu papierovú korunu s nápisom

„kacírka, odpadlíčka, modloslužobníčka“.

Správa od súčasníka hovorí o tom, ako

jej nárek dojímal dav k slzám, iná doplňuje,

že volala Ježišovo meno a modlila

36

SVET GRÁLU

3/2005

OBVINENIA INKVIZÍCIE

(Niektoré výňatky zo súdnych spisov)

Predpovedanie budúcich udalostí a rozpoznanie skôr nevidených osôb prostredníctvom

„hlasov“. – To je povera a veštectvo, opovážlivé tvrdenie a samoľúbe vystatovanie

sa.

Uctievanie nebeských návštevníkov a viera, že prichádzajú od Boha bez toho,

aby sa ohľadne toho obrátila o radu na nejakého duchovného, pocit, že si je o tom

taká istá, ako vo svojej viere v Krista a na jeho krížovú cestu a zdráhanie sa zverejniť

znamenie dané kráľovi bez príkazu Boha. – „Uctievaš modly, privolávaš diabla,

zblúdila si z viery a dala si neuvážene nepovolenú prísahu.“

Zdráhanie sa uposlúchnuť cirkev, keď jej prikázanie protirečí údajnému príkazu

Boha, a zamietnutie rozhodnutia cirkvi na Zemi. – „Si rozkolnícka, máš falošnú

vieru ohľadne pravdy a práva cirkvi a až do dnešnej hodiny sa nebezpečne mýliš

vo svojej viere v Boha!“.

O niekoľko storočí neskôr, pri jej vyhlásení za svätú v roku 1920, dostáva Johanka

nasledovné atribúty:

„Vyzbrojená cnosťou hrdinstva a omilostená k prijímaniu božských zjavení…

povolaná do spoločenstva víťaznej cirkvi ako ‚svätá Johanka‘!“

Dokument mimochodom pochádza zo 16. mája 1920 a 30. máj je pamätný

deň Johanky v katolíckej cirkvi.

sa až do posledného vzdychu. Keď na nej

zhoreli šaty, odtiahli horiace raždie, aby

dav mohol vidieť, že je skutočne ženou.

Potom bolo upaľovanie dokončené a jej

popol bol vysypaný do rieky Seina.

Politická vražda vykonaná na Johanke

za pomoci cirkevnej inkvizície sa preukázala

ako zbytočná. Napredovanie

Karola VII. sa už nedalo zastaviť, v neposlednom

rade aj vďaka duchu vernosti

otčine, ktorý Johanka v ľuďoch vzbudila.

Jej duch zvíťazil nad Angličanmi vo

Francúzsku z onej strany horiacej hranice,

pretože vzbudený pocit „sme jeden

národ“ sa už viac nedal potlačiť.

Keď v roku 1449 kráľ vchádza do

Rouenu, pripadá mu v jeho pozícii nedôstojné,

aby za svoju korunu vďačil

„bosorke“. Aby zmyl túto škvrnu, pätnásť

rokov po poprave Johanky – väčšina vtedajších

sudcov predsa už umrela – proces

anuloval. Dostupné záznamy z procesu

však pred celým svetom potvrdzujú

žiariacu integritu Johanky.

Jej uctievanie zažilo odvtedy svoju

renesanciu a Panna Orleánska vstúpila

do duše Francúzska. Na počesť Johanky

sa postavilo nespočetné množstvo sôch,

samozrejme, v Remeši a Orléanse, ale aj

vo Winchesterskej katedrále, ktorej biskup

mal kedysi účasť na jej odsúdení.

Len samotné upálenie neprinieslo

Johanke slávu. Veď toľko mladých žien

bolo kruto upálených na hranici ako bosorky.

Bola to však jej neobyčajná osobnosť,

jej odvaha, ale aj jej „veľké srdce“.

A keby jej mimoriadny život nebol tak

presne historicky zdokumentovaný, „Johanka

z Arku“ bola by už dávno odsunutá

ako legenda.

PROTESTANTKA A KACÍRKA

Martina HAGLOVÁ

Už prvá revízia z roku 1456 ukázala, že Johanka vôbec nebola tým všetkým, za

čo bola upálená. Nebola hašterivou, prostitútkou, bosorkou, bohorúhačkou. Naopak,

bola dobromyselná, nepoškvrnená panna, zbožná, pokorná a umiernená.

No Johanka bola „kacírka“, aj keď si toho nebola vedomá a sama si to vôbec

nepripustila. Jej osoba predstavuje dokonca dva nové osvietenecké prúdy ducha

času, a to „protestantizmus“ a „nacionalizmus“.

V očiach vtedajšej katolíckej cirkvi Johanka chodila po nevídaných cestách:

Keďže pred autoritu cirkvi stavala svoj vlastný osobný vzťah k Bohu, stala sa

„protestantkou“ bez toho však, aby toto slovo vôbec poznala. Jednoduchými

slovami povedala na procese obsahovo presne to, čo upálený Ján Hus v Čechách,

proti ktorého prívržencom chcela dokonca tiahnuť do boja. Hus a neskôr Martin

Luther sa vyjadrili podobne ako Johanka: Nie len cirkevný výklad Božej vôle

je jediný smerodajný a blaho prinášajúci, ale kresťan má stáť pred Bohom sám,

zodpovedne, osobne a bez sprostredkovania nejakou inštitúciou.


VÝSKUM SMRTI

(1. časť)

Dr. Raymond Moody je širokej

verejnosti známy ako vedúci

výskumný pracovník zážitkov

pri tzv. klinickej a zdanlivej

smrti. Jeho priekopnícke dielo

„Život po živote” vyšlo v r. 1975

a od tej doby sa predalo viac

ako 10 miliónov výtlačkov.

Dr. Raymond Moody sa narodil

v r. 1944 v Porterdale, Georgia

(USA), je doktorom psychiatrie

a filozofie a autorom 10 kníh.

Prinášame vám prvú časť rozhovoru,

ktorý po konferencii

v Gambier v Ohiu urobil pre

Svet Grálu s uvedeným bádateľom

Micah Rubenstein.

SG: Je to už 25 rokov, čo prvýkrát

vyšla vaša kniha „Život po živote“. Čo

sa vo verejnosti zmenilo za tú dobu vo

vzťahu k zážitkom na prahu smrti?

RM: Myslím si, že sa zmenil základný

postoj. Keď som začal pred 25 rokmi,

mnohí ľudia, majúci zážitky z klinickej

smrti, boli veľmi deprimovaní, lebo im

neverili ich lekári, sestry, kňazi alebo

blízke osoby a príkro ich odmietali.

Dnes sa títo ľudia cítia voľnejší, hovoria

o svojich zážitkoch, aj keď toto patrí

k najhlbším osobným skúsenostiam, aké

človek môže prežiť.

SG: Dnes sa už oveľa viac hovorí o takýchto

skúsenostiach. Prečo je to tak?

RM: Myslím si, že sú na to tri dôležité

predpoklady.

Po prvé: prichádzajú ľudia tzv. „Baby-

-Boomer“ generácie do veku, keď strácajú

svojich blízkych. (Myslia sa tým

ľudia, ktorí sa narodili medzi r. 1946

a 1964, tzn. že to je asi 31 % amerického

obyvateľstva. Pozn. red.) Táto generácia,

Čo nebolo v knihách o „Živote po živote“

Raymond Moody

ku ktorej sa sa hlásim aj ja, je známa

tým, že má veľký záujem o alternatívne

a prírodné liečenie a je otvorená aj spirituálnym

otázkam.

Po druhé: v našej nemocničnej praxi

došlo k významným zmenám. Na začiatku

70-tych rokov, keď som začínal

s medicínskou praxou, bolo pravidlom,

že keď mal pacient zomrieť, prišli lekári

a sestry a odviedli príbuzných umierajúceho

z miestnosti. Dnes ich povzbudzujú,

aby v okamihu rozlúčenia zostali,

zatiaľ čo lekári a sestry ustúpia.

A po tretie: v súčasnosti máme k resuscitácii

lepšie technické prostriedky

a dnes môžeme vrátiť do života podstatne

viac ľudí ako predtým.

SG: Aké nové skúsenosti ste nazhromaždili

od vydania vašej knihy „Život

po živote“?

RM: Mnohé! Výskum umierania sa

rozšíril do celého sveta ako explózia a my

sme mohli objaviť udivujúce skutočnosti.

Napríklad lekári v Európe a USA zistili,

že aj malé deti majú zážitky z klinickej

smrti, ktoré u nich prebiehajú rovnako

ako u dospelých. V rámci štúdie sme

zistili, že asi 8 miliónov dospelých Američanov

malo takýto zážitok. Sú teda

veľmi rozšírené. A je nutné spomenúť

ešte jeden veľký objav: zážitok zdanlivej

smrti. Vieme, že sa často stane, že človek

stojaci pri posteli umierajúceho emočne

spoluprežije skúsenosť smrti. Typická

predstava je takáto: Niekto stojí pri

posteli milovaného umierajúceho. Vo

chvíli, keď osoba zomrie, cíti sa človek

stojaci pri posteli tak, ako by sám vystúpil

zo svojho tela a mohol pozorovať

dianie zhora. Vidí telo zosnulého ležať

v posteli a vníma vlastné telo, ktoré stojí

vedľa. Potom sa pozrie vedľa seba a vidí

zosnulého, ktorý má novú formu tela.

Ľudia s emfatickou (dôraznou, zjavnou –

pozn.) skúsenosťou zdanlivej smrti nám

oznamujú, že sa vznášali hore a v diaľke

videli niečo na spôsob tunela alebo úzkej

cesty s jasným svetlom. Dá sa teda povedať,

že všetky typické aspekty skúseností

klinickej smrti sa zhodujú s emfatickým

zdanlivým zážitkom smrti – pričom by

som chcel dodať, že som niečo podobné

zažil aj sám.

SG: Porozprávali by ste nám o tom?

RM: Približne pred šiestimi rokmi

som pracoval v skupine vedcov a psychológov

na štúdii o emfatickom prežití

zdanlivej smrti. Na konci týždňa sme

mali na univerzite trojdňovú konferenciu,

aby sme prišli na to, ako máme postupovať.

Potom sa stretnutie v nedeľu

skončilo, bolo to v Deň matiek, a preto

som zavolal matke, aby som sa jej spýtal,

ako sa jej darí. Povedala, že sa cíti

dobre, ale deň predtým, v sobotu, sa jej

vysypali po celom tele vyrážky. Nechala

sa preto prehliadnuť lekárom. Lekár jej

povedal, že je vraj „ideofatická“ – jeden

z výrokov, ktorý lekári radi používajú,

aby vtisli verejnosti dojem, že vedia, čo

pacientovi je, aj keď vlastne nič nevedia.

Lekár vtedy veril, že to nie je nič

vážne. Matka mi rozprávala, že ďalší

deň, v pondelok musela ísť ešte raz k lekárovi,

aby ju dôkladne prehliadol. Na

ďalší deň jej potom lekár povedal, že

trpí non-Hodginovým syndrómom…

bude žiť ešte dva týždne a dva dni. Moja

manželka a ja sme prebdeli celý čas pri

jej posteli a skutočne zomrela presne na

37

SVET GRÁLU

3/2005


R O Z H O V O R

deň – o dva týždne. Dva dni pred smrťou

upadla do kómy – už sa nehýbala.

A potom prišla chvíľa, keď zomrela.

Predo mnou a mojou ženou – moje dve

sestry s manželmi tu boli tiež – otvorila

oči a povedala dvakrát: „Milujem vás!“

Potom zomrela a ja som mal spomínaný

Dr. Raymond Moody

empatický zážitok. Nebolo to také obsiahle,

že by som vystúpil zo svojho tela,

ale celkové rozdelenie priestoru sa zmenilo,

vnímal som to jasné svetlo a moja

žena tiež. Moja sestra cítila prítomnosť

otca, ktorý zomrel pred osemnástimi

mesiacmi.

SG: Aké skúsenosti ste ešte získali

za posledných 25 rokov? Vie sa napríklad

niečo o tom, ako prežívajú umieranie

nevidiaci?

RM: Najviac sa tým zaoberal Dr. Kenneth

Ream. Nevidiaci ľudia mávajú taktiež

zážitok blízkej smrti a „vidia“ všetko,

zatiaľ čo sa nachádzajú mimo tela.

SG: Zistilo sa pri výskumoch umierania

niečo o skúsenostiach samovrahov?

38

SVET GRÁLU

3/2005

RM: Áno. Skúmal to Bruce Greyson

z univerzity vo Virginii. Pracuje tam

na stanici prvej pomoci a zaznamenal,

že viac ako polovica samovrahov, ktorých

tam priviezli, mala zážitok blízkej

smrti. Pri svojom štúdiu konštatoval, čo

je veľmi zaujímavé, že tie osoby, ktoré

neprežili nič podobné, sa o samovraždu

neskôr opakovane pokúšali. Ale nikto

z tých, ktorí mali zážitok blízkej smrti,

to ani raz nezopakoval. Po takom zážitku

boli všetci presvedčení o tom, že

život má zmysel a že sa životu nedá

uniknúť samovraždou.

SG: Skúsenosť klinickej smrti väčšina

ľudí vykresľuje ako zážitok plný

šťastia. Je známe niečo aj o tiesnivých

skúsenostiach?

RM: Áno, vyskytujú sa a verím, že

môžeme povedať, že všetky zážitky blízkosti

smrti nesú v sebe jeden nepríjemný

aspekt. Keď človek vidí vo svojom spätnom

pohľade na život to, čo učinil druhým,

a keď pritom sám musí precítiť, čo

pri tom cítili druhí. To potom bolí. Ale

napriek tomu je v podstate pohľad späť

ziskom, lebo pomáha zmeniť budúce

správanie. Povedal by som, že tzv. „pekelné

detaily“ sú v správach len zriedka.

SG: Možno to, že existuje menej „pekelných

detailov“, je dôsledkom toho,

že tí, ktorí musia ísť do takýchto oblastí

na druhej strane, už nemajú možnosť

vrátiť sa späť a podať správu o svojich

osobných skúsenostiach…

RM: Snáď! Dr. Bruce Greyson urobil

zvláštny výskum o „pekelných“ zážitkoch

smrti. Zistil pritom, že v porovnaní

so zážitkami, ktoré som opísal, sa

vyskytujú veľmi zriedka a že sa navzájom

nepodobajú.

SG: Chcú sa ľudia, ktorí trpia silnými

bolesťami, vôbec vrátiť späť?

RM: Skutočne sa väčšina z nich už nechcela

vrátiť späť do tela. Títo ľudia hovoria,

že sú v tejto chvíli tak obklopení

svetlom, že chcú radšej zostať uprostred

tohto zážitku.

Dr. Claude Wright, jeden profesor, hematológ

na lekárskej univerzite v Georgii,

sám zažil niečo podobné. Claude bol

raz pri oživovaní jedného pacienta, keď

ten náhle zvolal: „Nerobte to! Nerobte to

so mnou!“

SG: Prečo prichádzajú potom ešte

späť? Majú na výber?

RM: Niektorí ľudia hovoria, že nevedeli,

prečo sa vrátili späť. V jednom

momente sa nachádzali v tom svetle

a v ďalšom momente boli opäť vo svojom

tele. Druhí hovoria, že bol pri nich

niekto, kto im povedal: „Tvoj čas smrti

ešte nenastal, musíš sa vrátiť!“ A iní zase

hovoria, že si mohli zvoliť buď zostať,

alebo sa vrátiť do tela. Dôvod, prečo sa

ľudia rozhodli pre návrat, tkvie väčšinou

v tom, že majú ešte deti.

Dozvedel som sa aj o prípadoch takých

ľudí, ktorí sa mali pripraviť na život

v pomáhajúcom povolaní, napr. ako sociálni

pracovníci alebo zdravotné sestry.

A pretože práve došli do tohto bodu svojej

kariéry, keď im boli otvorené všetky

možnosti, rozhodli sa pre návrat. Istá

zdravotná sestra to popísala takto: „Musím

splniť svoju životnú úlohu. V priebehu

celého svojho života som chcela

byť zdravotnou sestrou a pomáhať

ostatným.“

SG: Ako sa zmenili ľudia, keď sa vrátili?

RM: Z psychiatrického pohľadu je

toto najzaujímavejší bod zážitku klinickej

smrti. Všetky zmeny majú niečo

spoločné: Ľudia hovoria, že zmenia predovšetkým

hodnotenie vecí. A čokoľvek

predtým hľadali – moc, slávu, bohatstvo

– teraz sa koncentrujú na to, aby sa

učili láske k blížnemu. To je to, čo stále

počúvam – pritom to preniesť do praxe

nie je také jednoduché. Dr. George

Ritchel, prvý človek s takýmto zážitkom,

ktorého som poznal, mi v r. 1976 rozprával:

„Tento druh zážitku robí zo života

človeka ešte väčšie bremeno.“ Chcel tým

povedať, že keď mal niekto sám taký

hlboký zážitok, je veľmi ťažké, aby svoj

úmysel milovať svojich spolublížnych

deň za dňom uskutočňoval. A to druhé,

čo počujete od ľudí, ktorí sa vrátili späť,


R O Z H O V O R

je to, že už nemajú žiadny strach zo

smrti. To však nie je neprirodzené správanie.

Došli jednoducho prostredníctvom

tohto zážitku k presvedčeniu, že to,

čo nazývame smrťou, je v skutočnosti

len prechod k niečomu inému, a preto

sa tým neznepokojujú.

SG: Zostane týmto ľuďom takéto presvedčenie

do konca života?

RM: Skúmam také zážitky od r. 1965

a hovoril som s tisíckami ľudí, z ktorých

sa mnohí stali mojimi priateľmi. Mnoho

z nich zomrelo a mal som možnosť byť

pri nich v poslednom štádiu choroby.

Kráčali v ústrety smrti s rovnakou absolútnou

odvahou, plní dôvery.

SG: Aké závery môžeme urobiť pre

náš obraz sveta z týchto zážitkov klinickej

smrti toľkých ľudí? Že pri smrti

človeka opúšťa duša telo?

RM: V tomto okamihu sa mení jeho

perspektíva, jeho vedomie už nie je spojené

s jeho telom.

SG: Ale tým vedomím nemôže byť

mienený mozog, lebo ten zostáva v tele.

RM: To súhlasí.

SG: Čo myslíte, kam idú ľudia skutočne

po smrti?

RM: Skúsenosti, o ktorých mi ľudia

vo vzťahu k zážitkom života po smrti

hovoria, sa dotýkajú viac môjho srdca

než rozumu. Pýtame sa síce, kam ideme

po smrti, ale toto priestorové „kde“

ukazuje spôsob, ako myslí náš rozum.

Ľudia, ktorí majú zážitky klinickej

smrti, naopak hovoria, že to neprežívali

ani priestorovo, ani časovo. Bolo to

niečo, čo leží mimo naše chápanie času

a priestoru.

SG: Hodí sa myšlienka reinkarnácie

k známym skúsenostiam klinickej

smrti?

RM: Zaradil by som reinkarnáciu do

tej istej problematiky ako zážitky klinickej

smrti. Verím, že nikto nie je schopný

dôjsť na základe predložených faktov

racionálnou cestou k platnému konečnému

záveru, a to platí pre obe oblasti.

Zaujímam sa o návrat do predošlých životov,

lebo predstavujú rôzne štádiá vedomia.

Ako psychiatra ma to fascinuje.

SG: Myšlienka reinkarnácie určite

poskytuje aj dobré námety na to, aby sa

porozumelo nerovnomernému rozdeleniu

utrpenia v živote…

RM: Keď sa ma ľudia pýtajú na utrpenie

v živote, používam vždy metaforu.

Hovorím: „Predstavte si, že ste dostali

nepríjemnú chorobu a kvôli nej vás museli

premiestniť na osamelý ostrov. Desať

rokov nesmiete mať žiadny kontakt

s ľuďmi. A povedzme, že vás posielame

lietadlom. Je dosť miesta na všetky životné

potreby, ktoré na svoj pobyt potrebujete,

a je tiež miesto aj na televízor

a pár videokaziet. Aké filmy by ste si teda

vzali so sebou? Vybrali by ste len komédie?“

A ľudia mi vždy odpovedajú: „Ale

nie.“ A potom hovorím: „Vzali by ste si

aj tragédie?“ Hovoria: „Áno.“ A potom

sa pýtam: „Keď ste na osamelom ostrove

a dívate sa na tragédie, plakali by ste pri

tom?“ A oni hovoria: „Prirodzene, lebo

je to zážitok, keď sa vžijeme do nejakej

tragédie…“

SG: Chcete tým asi povedať, že skúsenosti

plné utrpenia jednoducho patria

k životu a že majú svoj hlboký význam,

pokiaľ ich človek vidí v širších súvislostiach.

RM: Áno, keď poznáme širší rámec

vzťahov, z ktorého je zmysel utrpení

čitateľný, potom všetky druhy ťažkostí

majú svoj koniec a človek vie, že to, čo

prežíva, je časovo obmedzená epizóda.

Vnútri tohto rámca je to ale ako v hyperrealistickom

filme, v ktorom človek

nielen sedí a pozerá sa, ale s postavami

a udalosťami filmu je neoddeliteľne

zviazaný.

SG: Dotknime sa ešte raz zážitkov

klinickej, eventuálne zdanlivej smrti.

Načrtli ste nám, ako veľmi sa človek takými

skúsenosťami osobnostne zmení.

Existujú snáď ešte iné, možno neskoršie

účinky?

RM: Pozoroval som už jedno veľmi

neobvyklé následné pôsobenie. Tu a tam

sa nájdu ľudia náhle inšpirovaní, aby

vytvorili umelecké diela, aj keď predtým

vo svojom živote nikdy nedržali štetec

v ruke. V r. 1986 mal mladý muž menom

Andrew Labey veľmi hlboký zážitok

klinickej smrti. Uvedomil si pritom

svoje poslanie a od tej doby je už dnes

svetoznámym vizionárskym umelcom.

Iná zaujímavá vec je, že ľudia krátko

pred úmrtím prejavia záujem o poéziu,

niekedy dokonca hovoria vo veršoch. To

poznáme už zo staroveku, ale pri výskumoch

som poznal, že sa to často stáva aj

dnes.

Títo ľudia majú nevysvetliteľné skúsenosti

a sú na konci svojho života pod

tlakom, aby nejako vyjadrili svoj zážitok

z blízkosti smrti. A tak dôjde k poetickým

formuláciám.

SG: Výskumy umierania, ktorými sa

zaoberáte, sa často považujú za hraničné

územie vedy. Považujete sa sám

za vedca?

RM: Prirodzene, v priebehu svojho

vzdelávania som získal množstvo vedeckých

poznatkov a prvé, čím som vo

svojom živote chcel byť, okrem komika,

bol astronóm. Nepovažujem sa však za

prírodovedca, pretože mám ukončenú

medicínu a filozofiu. Ale nie som ani

parapsychológ, o to som sa nezaujímal.

SG: Je nápadné, že pre vás sú dôležitejšie

podobenstvá a symbolické obrazy.

Ako sa to hodí k vedeckosti našej doby?

Tá je predsa takmer výlučne spätá

s konkrétnou realitou, ktorá je merateľná…

RM: To je správne a je zaujímavé, ako

k tomu došlo. Vlastne rozhodnutie, že

veda a filozofia nemajú s obraznou rečou

nič spoločné, má svoje korene až

v období okolo roku 300 pred Kristom.

Vtedy išlo o osobný názor Platóna,

ku ktorému sa vzťahuje celá výstavba,

ktorú nachádzam na našich dnešných

univerzitách – triedy, internáty, športové

haly, jedálne atď. Platón sa hneval

na Aristotela. Myslel si, že zavinil smrť

jeho priateľa Sokrata, lebo Aristophanes

si vo svojom diele robil zo Sokrata

žarty. Z tohto dôvodu sa Platón obrnil

proti básnikom a spevákom a hovoril,

39

SVET GRÁLU

3/2005


R O Z H O V O R

že poetické alebo obrazné reči nie sú

vhodné na hľadanie pravdy. Dnes ale

prichádzajú niektorí ľudia v akademickom

svete k záveru, že metafory nemajú

význam len v literatúre, ale veľmi dobre

slúžia i pri hľadaní pravdy. To je celkom

nový smer. Myslím, že vychádzame

z platónskeho obdobia.

SG: Nie je vynechanie obrazného

myslenia pre vedu prekliatím? Nemá

takéto myslenie neopísateľne veľký

význam aj v našom živote?

RM: Absolútne! Pre mňa je veda obdivuhodná

časť hľadania pravdy, a tak isto

aj spiritualita. U skorších filozofov v antickom

Grécku, u milovníkov múdrosti,

ako sa sami nazývali, bol spirituálny

život pevne spojený s intelektuálnym

hľadaním, človek ich nevnímal ako dve

od seba oddelené veci. Veda má svoje

hranice, funguje len vnútri určitého

územia.

SG: Mnoho publikácií – dokonca

aj text v záložke vašej vlastnej knihy –

tvrdí, že život po smrti „bol vedecky

dokázaný“. Je to skutočne tak?

RM: Absolútne nie. Nepovažoval by

som svoju prácu o zážitkoch klinickej

smrti za vedecký dôkaz pre život po

smrti. Myslím, že je to ťažká chyba, že

populárne nakladateľstvá niečo také

šíria. Čo robíme je, myslím, skôr prípravná

práca. Téma „Život po živote“

nedosiahla ešte bod, v ktorom sa môžu

formulovať vedecké otázky. Rozčuľuje

ma tiež, keď niekto, koho hlavné vzdelanie

išlo v smere filozofie, stavia „vedecké

dôkazy“ stále do popredia, ako

keby bola veda jedinou cestou k pravde.

V našej spoločnosti holdujeme vede

Tituly originálnych vydaní kníh Dr. R. Moodyho

a hľadáme v nej všetky odpovede. Ale

hlboké základy spirituálneho života

nemôžu byť objavené pomocou vedy.

Skutočne sa ma dotklo, keď krátko po

vydaní mojej knihy „Život po živote“

som bol tlačou označený ako „expert“

na život po smrti. Podľa môjho názoru

neexistuje žiadna autorita alebo expert,

ktorý môže niekomu povedať, či život

po smrti je alebo nie je. Toto je téma,

s ktorou sa musí každý vysporiadať

v srdci.

SG: Aký je vo všeobecnosti vlastne

váš vzťah k médiám?

RM: Som z toho veľmi smutný. Nechcel

by som síce v našej spoločnosti

ani to najmenšie meniť na slobode tlače

a informácií, ale média, žiaľ, objavili,

že zážitky blízkosti smrti sú vhodné

na to, aby si na nich zarobili veľa peňazí

a aby mali postarané o pozornosť. Nie

som cynik a hovorím to s odporom, ale

veľkí nakladatelia na Manhattane sa ani

trocha nestarajú o pravdu. Mám s nimi

viac ako dvadsaťročné skúsenosti a viete

si predstaviť, ako prekrúcajú informácie

a menia fakty. Som si istý, že väčšina

z toho, čo je na záložkách kníh alebo

v niektorých citátoch, je vymyslená.

Často ma žiadajú, aby som niečo napísal.

Ja potom strávim veľmi veľa času tým,

aby som niečo opatrne sformuloval,

aby som vystihol to, čo chcem povedať.

A keď vidím, čo je nakoniec vytlačené

na obálke, zisťujem, že z toho môjho nezostáva

vôbec nič, všetko je vymyslené.

Je to proste neopísateľné, čo títo ľudia

robia. Vôbec sa netrápia s pravdou, ale

veď nakladatelia vedia, koľko peňazí

tým môžu zarobiť. Už roky im hovorím:

„Nemusíte z toho robiť senzáciu, veď

je to už tak dosť senzačné. Keď z toho

urobíte senzáciu, je z toho len nezmysel.“

Ale na Manhattane to vedia vždy najlepšie.

Tam boli tiež vymyslené povesti ako

napríklad tá, že Dr. Moody bol obzvlášť

odvážny, keď uverejnil svoje objavy. Počul

som tiež, že úbohý Dr. Moody je teraz

prenasledovaný združením lekárov,

aj keď v skutočnosti to bolo presne naopak.

Prvá prednáška, ktorú som o skúsenostiach

z klinickej smrti mal, bola

v metodistickej cirkvi v Greenville v Severnej

Karolíne v roku 1970. A potom

som o tom hovoril so svojimi študentmi

filozofie na univerzite vo Východnej Karolíne

a neskôr som dostal mnoho pozvánok

od lekárskych združení, na pôde

ktorých som o tom začal hovoriť v roku

1973. A stále za mnou po prednáškach

prichádzali lekári, ktorí buď sami mali

takýto zážitok a boli radi, že teraz to konečne

niekto podrobuje bádaniu, alebo

– ešte častejšie – ich pacienti im také zážitky

opisovali. Mnohí z týchto lekárov

mi poslali svojich pacientov, aby som

s nimi o tom mohol hovoriť. Ale nakladatelia

a tlač si asi mysleli, že historka

o prenasledovaní sa lepšie predá, a tak

rozprávali túto historku. Ľudia by preto

mali byť opatrní pri všetkom, čo o „živote

po živote“ čítajú a vidia v televízii…

SG: Ale kde sa môžeme dozvedieť

viac o tom, o čo skutočne ide?

RM: Myslím, že východisko neexistuje.

Siahať po senzačne napísanej

knižke nie je potrebné. Môžete

sa jednoducho spýtať svojej tety,

svojho strýka, svojej babičky a dedka

alebo niekoho, koho už dlho poznáte

a máte radi. Mnoho ľudí zažilo skúsenosť

klinickej smrti a radi o tom

budú hovoriť s dôverne známym človekom.

Všetko sa pri tom dozviete

z prvej ruky…

Rozhovor viedol Micah Rubenstein

40

SVET GRÁLU

3/2005

(Pokračovanie rozhovoru si prečítate

v ďalšom čísle Sveta Grálu)


NR ÁU BZ RO I KR AY

Vážení čitatelia,

na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory na témy,

predkladané v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Radi

by ste sa k danej problematike vyjadrili? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame

na adrese:

Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice

E-mail: redakcia@svetgralu.sk

„Temné energie“

v spálni

Otázka: Rodina mojej

priateľky žije vo veľmi

starom dome. V izbe, kde

ako dieťa spávala, vídavala

„niekoho“ v rohu

vedľa skrine, mala neustále

nočné mory a v izbe

sa bála. V súčasnosti tu

spia jej dvojčatá a aj ony

vnímajú „niekoho“ na

rovnakom mieste. V noci

sa často prebúdzajú spotené

a začínajú sa u nich

prejavovať úzkostné stavy.

Môžete mi poradiť, ako

takúto miestnosť vyčistiť?

Odpoveď: Váš opis

okolností, týkajúci sa

spálne v priateľkinom

dome, by poukazoval

na to, že ide o tzv. na

miesto viazané zjavenie.

Nejeden človek, ktorý

by mal pozemskou smrťou

opustiť túto zem, sa

nemôže hneď odpútať od

miest svojho pôsobenia

alebo miest svojich zlých

skutkov, a tak zostáva

s týmito miestami ešte

dlho zviazaný. Pozemskému

zraku je však za

normálnych okolností

neviditeľný. Tiež je

možné, že sa jedná o niekoho,

kto sa snaží na seba

upozorniť, aby ostatných

varoval, napríklad pred

nebezpečným zemským

vyžarovaním. Za zodpovedajúcich

okolností

alebo v stave polospánku

možno túto bytosť viac

či menej vnímať. Jedna

z účastníčok seminárov,

ktoré som organizoval

na tému „posmrtné stavy

vedomia“, napríklad vypovedala,

že často zreteľne

počula kroky zo

susedného bytu, aj keď

vedela, že tam nikto nebýva.

Radil som jej, aby sa

neobávala, lebo nehrozí

žiadne nebezpečenstvo.

Nech vníma tieto úkazy

ako prejavy skutočných,

hoci neviditeľných osôb,

ktoré môže osloviť. Aj

príhovor, prameniaci

z úprimného srdca, môže

pomôcť. Možno je toto

zmysluplná rada i pre

vašu priateľku, nakoľko

v spomínanom prípade

– ako som sa dozvedel

– bola táto rada zjavne

správna. No aj napriek

tomu je treba nabádať

k opatrnosti. V pozemskom

živote si človek

môže k sebe pripútať až

obťažujúcu osobu, pokiaľ

sa jej usiluje pomôcť

a neudrží si pritom nevyhnutný

odstup, alebo

pomoc vnucuje. To isté

sa môže prihodiť aj so záhrobnou

bytosťou. Preto by

človek nemal preceňovať

vlastné schopnosti a mal

by radšej prosiť, aby pomoc

prišla z iného miesta

s väčšími možnosťami pôsobenia.

Napríklad môže

v modlitbe osloviť samotného

Stvoriteľa, aby – pokiaľ

je to možné – zoslal

zodpovedajúcu pomoc.

Z pozemského hľadiska

ani nie je možné násilne

túto neviditeľnú bytosť zahnať

bez jej spolupôsobenia.

Veď v našej blízkosti

sa niekedy môžu zdržiavať

duše zosnulých. Je len otázne,

kedy sa na nás snažia

pôsobiť (čo môže byť aj

pozitívne) a čo sme my

schopní z toho vnímať.

(GH)

Grafológia

Otázka: Čo si myslíte

o grafológii?

Odpoveď: Každý človek

sa prejavuje mnohými

spôsobmi – držaním tela,

pohybmi, spôsobom reči,

voľbou slov a práve, tak

i svojím písmom. Niektoré

zo svojich prejavov

skrýva, buď vedome, alebo

podvedome. Tak vzniká

rozdiel medzi naučeným

správaním a impulzívnym

konaním v neobvyklých

situáciách.

Písmo je prejavom, ktorého

výpovednú hodnotu

si ľudia neuvedomujú,

alebo ju nevedia skrývať.

Pritom vyjadruje mnohé,

najmä pri tvorbe a vyjadrovaní

vlastných myšlienok,

nie pri opisovaní

cudzieho textu. Pravdivosť

grafologického výkladu

veľmi podstatne závisí na

osobnosti grafológa. Ak

sa iba naučil poučky ako

„dohora otvorené oblúčiky

znamenajú človeka

otvoreného nahor“, naučil

sa len povrchnú šablónu.

Skúsený, vnímavý grafológ

dokáže odhadnúť

osobnosť človeka omnoho

hlbšie, a ešte viac dokáže

taký grafológ, ktorému

písmo slúži ako kostra

a kanál pre intuíciu, vyciťovanie.

Ešte jedno hľadisko

je nutné spomenúť.

Skôr než sa obrátime na

grafológa so vzorkou

písma iného človeka, zamyslime

sa, či tým neporušíme

jeho súkromie, na

ktoré má právo ako občan

aj ako blížny. (AZ)

41

SVET GRÁLU

3/2005


N A Z Á V E R …

Otče, odpusť im,

lebo nevedia, čo činia…

Pred naším duchovným zrakom

stojí Jeruzalem s cínovou

korunou, stred sveta pre vyvolený

národ. Nepočuť ani hláska, ktorý

by pretrhol hrozivé ticho nad Golgotou,

po ktorej kráča postava

Syna Božieho. Sťahujú sa husté

mračná.

A potom príde ten desivý čin:

Ježiš je pribitý na kríž.

Príroda tají dych, všetko ustrnulo,

život akoby sa zastavil. Vtedy

zaznievajú z kríža slová „Otče, odpusť

im, lebo nevedia, čo činia!“

Ježiš visí umučený ľuďmi na

kríži, a ešte za nich prosí o milosť

u Boha! Pozemská smrť mu

prináša vyslobodenie z telesnej

schránky. Božské sa ponáhľa nahor

do Svetla. Vrátil sa tam – kde,

ako povedal, „za mnou nemôžete

prísť“.

„Otče, odpusť im, lebo nevedia,

čo činia!“

Pre človeka je to nepochopiteľné,

nikto by nebol schopný týmto spôsobom

prosiť za svojich nepriateľov,

ktorí ho umučili. Slovami

azda áno, ale nikdy nie z hĺbky

duše. No ľudia sa vždy ponáhľajú

so svojím úsudkom. Aj o Ježišovi.

„On nebol človekom, ale Božím

42

SVET GRÁLU

3/2005

Synom. Bol Láska, a preto to inak

nemohlo byť!“

Isteže bol Ježiš Láskou, stelesnenou

Božou Láskou. Žil však na

zemi v pozemskom tele a musel

trpieť práve tak ako každý, kto

má telo z mäsa a kostí. Možno

ešte oveľa viac ako obyčajný človek,

lebo poznal následky pre

ľudstvo. On bol vyslaný ľudstvu

na pomoc, aby zadržal jeho pád,

ktorý musel nevyhnutne prísť

– ak sa ľudia nebudú chcieť odvrátiť

od cesty vzďaľujúcej ich od

Boha.

Prišiel, aby znovu objasnil Božie

zákony. Jeho prosba k Bohu,

aby smel pomôcť a splnenie tejto

prosby bola Láska, Božia Láska.

Odpoveďou ľudstva však bolo

ukrižovanie.

Nahor stúpala strašná odplata,

ktorej dôsledky Ježiš predvídal.

Vedel, že musí zasiahnuť tých,

ktorí nielen vtedy, ale ani dnes

nechcú vedieť. „…nenariekajte

nado mnou. Ale nariekajte radšej

nad sebou a nad svojimi dietkami!

Lebo ajhľa prichádzajú

dni, kedy sa bude hovoriť: Blahoslavené

neplodné a životy, ktoré

nerodili, a prsia, ktoré nedojčili.

Vtedy začnú hovoriť vrchom:

Padnite na nás!(…)“ 1

Ale vedel aj to, že kvôli tým, čo

„zachovajú jeho Slovo“ musí prísť

nová pomoc:

„Ešte mnoho vám mám povedať,

ale teraz (to) neznesiete. Keď však

príde on, Duch pravdy, uvedie vás

do všetkej pravdy(…). On mňa

oslávi, lebo z môjho vezme a bude

zvestovať vám(…)“ 2

Krátko pred smrťou teda Ježiš

vysvetlil, že nielen jeho smrť, ale

dokonca ani jeho Slovo nebolo

správne pochopené.

Prosil preto o lehotu milosti

pre toto ľudstvo dovtedy, kým

príde niekto iný, kto „poučí

svet o hriechu a o spravodlivosti

a o súde (…)“ a opäť zakotví spojenie

so Svetlom na zemi.

V čom spočíva príčina tohto

„súdu“, je mysliacim ľuďom už

dobre známe, a naplnilo sa to znova

aj v Ježišovej smrti: „To svetlo svieti

v tme, ale tma ho neprijala“ 3 .

Citáty:

1

Evanjelium podľa Lukáša 23, 28–30

2

Evanjelium podľa Jána 16, 12–14

3

Evanjelium podľa Jána 1, 5


Fakta jsou mnohá, ale pravda je jediná. Živočišný rozum zná fakta, lidský

duch má schopnost postřehovat pravdu. Jablko padá ze stromu, déšť se

snáší na zemi – můžeme si neustále zatěžovat paměť fakty a nedojdeme

konce. Ale jakmile jsme postihli zákon tíže, jsme zbaveni nutnosti sbírat

fakta do nekonečna. Došli jsme jediné pravdy, ovládající nesčetná fakta. Ten

objev pravdy je člověku čistou radostí, je osvobozením jeho ducha. Neboť

pouhý fakt je jako slepá ulička, vede jen sám k sobě – nemá ničeho mimo

sebe sama. Ale pravda otevírá celý obzor.

Rabíndranáth Thákur: Sádhaná, naplnění života

More magazines by this user