SG03

2/2005 SVěT GRÁLU 

SVěT GRÁLU 

9 7 7 1 6 14 5 1 3 0 0 2 0 2 

leden – březen 2005 · číslo 2 

Tři dimenze lásky 

Má smysl se rozvádět? 

strana 5 

Největší dar Vánoc 

strana 8 

Královna ze Sáby 

9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 3 

3/2005 SVET GRÁLU 

strana 24 

Živá voda 

Viktora Schaubergera 

strana 29 

strana 38 

Setkání s dětmi z minulosti… 

SVET GRÁLU 

Duchovní souvislosti v životě 

cena 78 Kč 

marec –máj 2005 · číslo 3 

Kde sa stratil šiesty zmysel? 

strana 5 

Findhorn – záhrada zázrakov 

strana 11 

Energia z „ničoho“ 

strana 15 

V laboratóriách Ciba-Geigy 

ožil pravek 

strana 21 

Diagnostika chorôb z krvi 

strana 30 

cena 87 Sk 

Svět Grálu 

www.svet.gralu.cz 

Príroda a jej sily 

Exkluzívny rozhovor 

s Dr. Raymondom Moodym 

Duchovné súvislosti v živote 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk 

Časopis Svet Grálu, 

ktorý vychádza súčasne aj 

v češtine, nadväzuje na nemecký 

GralsWelt a francúzsky 

Monde du Graal, ktoré 

si vo svojich krajinách získali už 

tisíce stálych čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete v prílohe 

alebo na internete: 

www.svetgralu.sk 

SVET GRÁLU 

Grál je od dávných časů 

symbolem ideálu, 

hledání vysokých duchovních 

a mravních hodnot. 

Ve 21. století se svět k nepoznání 

změnil, ale hodnoty zůstávají. 

V ďalšom čísle časopisu: 

titulná téma: Mýtus o diablu • 

Rešpektovať a byť rešpektovaný • 

Výskum smrti – 2. časť rozhovoru 

s Dr. Raymondom Moodym • 

Ekokruh – reportáž z ekofarmy • 

Homeopátia – „liečba ničím“ • 

Kúzlo sicilských vulkánov • 

vychádza už 1. júna 2005 

jún – august 2005 · číslo 4 

4/2005 Svet Grálu 

SVET GRÁLU 

9 7 7 1 6 14 5 1 2 0 0 5 0 2 

jún – august 2005 · číslo 4 

Rešpektovať a byť rešpektovaný 

strana 5 

Výskum smrti 

2. časť rozhovoru s Dr. R. Moodym 

strana 10 

Ekokruh – reportáž z ekofarmy 

strana 21 

Homeopátia – „liečba ničím“ 

strana 30 

Kúzlo sicilských vulkánov 

strana 35 

cena 87 Sk 

Mýtus o diablu 

Duchovné súvislosti v živote 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk

SVET GRÁLU · 3/2005 

Ž I V O T 

Kde sa stratil šiesty zmysel? 5 

V Ý C H O V A 

Rešpektovať a byť rešpektovaný 8 

T É M A 

Findhorn - záhrada zázrakov 

Na severe Škótska vznikla z vedomej 

spolupráce s bytosťami prírody najstaršia 

duchovná komunita v Európe 

(Reportáž od Reinharda Wurzela) 11 

V Ý S K U M 

Energia z ničoho 15 

K N I Ž N Á U K Á Ž K A 

Budha 20 

R E P O R T Á Ž 

V laboratóriách firmy Ciba-Geigy ožil pravek 21 

V E D A A V Ý S K U M 

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 26 

F O T O G R A F I E 

V zrkadle: „Iný svet“ 

Liečiteľ Achim Weigert fotografuje 

stromy, na ktorých vidí niečo zvláštne. 

K fotografii pridá len „zrkadlový efekt“ 

a výsledok je prekvapujúci. 27 

V Ý S K U M 

Diagnostika chorôb z krvi – Aurasskopia 30 

O S O B N O S Ť 

Johanka z Arku – Na bojisku 

a na hranici 

Panna Orleánska 

sa pri svojej úlohe nechávala 

viesť „hlasmi svätých“… 33 

R O Z H O V O R 

Výskum smrti – pôvodný rozhovor s dr. R. Moodym 37 

L I S T Á R E Ň , N Á Z O R Y 

„Temné energie“ v spálni, Grafológia 41 

N A Z Á V E R … 

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ 42 

Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

položili ste si už otázku, odkiaľ sa v prírode berie 

toľko krásy a harmónie? Prečo je taká produktívna, 

húževnatá a vo všetkom dokonale vyvážená? 

Na prvý pohľad je to jednoduché. Všetko v dejoch 

prírody do seba zapadá ako jednotlivé bunky 

živého organizmu, jednotlivé časti slúžia celku 

a pod tlakom prírodných zákonov spejú k ďalšiemu 

vývoju. Ale ako je zabezpečené, aby sa táto 

veľkolepá symfónia nerozpadla na chaotickú zmes 

energií? To chápeme v najlepšom prípade ako zázrak 

poukazujúci na existenciu vedomej inteligencie 

vo vesmíre, na Stvoriteľa. Ale čo vieme o tejto 

skrytej podstate prírody v skutočnosti? 

Pre mnohých z vás možno nebude prekvapením 

tvrdenie, že príroda zohrávala jednu z hlavných 

úloh v duchovných dejinách ľudstva. Nezvyčajné 

prejavy prírodných síl ľudia kedysi chápali ako 

symbolické zobrazenie a niekedy pozemské zavŕšenie 

duchovných dejov. Napríklad v biblických 

opisoch spomínané prírodné úkazy a živelné 

pohromy často pôsobia ako nástroje Božej vôle, 

striedavo udierajúce pomýlené ľudstvo, alebo pomáhajúce 

a ukazujúce cestu k novému vývoju. Na 

Mojžišovu prosbu o vyslobodenie jeho národa 

z otroctva zosiela Boh na Egypt jednu živelnú pohromu 

za druhou. Potom zasahuje opäť ako vodca, 

vedie Izraelitov do zasľúbenej zeme – zahalený 

v stĺpe oblakov či ohnivom stĺpe. Ako sa v Starom 

zákone píše – pri prechode cez Červené more „Hospodin 

zaháňal more silným východným vetrom cez 

celú noc, vysušil more a vody sa rozdelili.“ Izraeliti 

tak prešli po jeho dne suchou nohou, zatiaľ čo ich 

prenasledovatelia zahynuli vo vlnách. V mnohých 

iných rozprávaniach sú opisované podobné deje. 

Takéto spojenie medzi prírodnými udalosťami 

a životom ľudí nie je známe len z kresťanských 

3 

SVET GRÁLU 

3/2005

Ú V O D N Í K 

4 

SVET GRÁLU 

3/2005 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote. 

číslo 3/2005, vyšlo 1. 3. 2005. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobil 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Roman Levický, Slanec 

Rudolf Harčarík, Košice 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Prekladatelia a korektori: 

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, 

Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, Peter 

Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, 

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, 

Hana Šimková, Žaneta Štefaničková, Kvetka 

Viskupičová, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Grafika: 

Zdeněk Bohdanecký, Praha 

Marek Frank, Brno 

Pavel Patloch, Karviná 

Martin Pukančík, Košice 

Tlač: 

Slovenská Grafia a.s., Bratislava 

Ilustrácie: 

M. Vaňáč (1), P. Kachňák (42), R. Wurzel (2, 11–14), AKG Berlin 

(2, 7, 34), Creativ Collection, Freiburg (18, 21, 22), Comstock, 

Luxemburg (5–8), Photodisc Washington (17), Mauritius 

Stuttgart (16), Kraut&Rüben, 12/92 (23), Institut für holistische 

Blutdiagnostik, Witten (30–33), M. Bouška (43). Ostatné 

obrázky GralsWelt a redakcia. 

Fotografia na zadnej strane obálky: 

Markéta Vaňáčová, Zlín 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz 

ISSN 1614-5127 

w w w.svetgralu.sk 

a židovských spisov. Nájdeme ho na celom svete – v ságach Germánov, v gréckych 

bájach, slovanských povestiach, v indických spisoch či legendách domorodcov 

všetkých obývaných kontinentov. V týchto rozprávaniach sa však predstavujú 

podrobnejšie „mýtické“ bytosti, ktoré pôsobia v prírode. Sú to pre nás neviditeľní 

stavitelia, ochrancovia i ošetrovatelia rastlín, hornín, vôd, ale aj vládcovia planét, 

zvierat či živlov. Medzi ich pôsobením a činmi ľudí je jeden veľmi podstatný rozdiel 

- zatiaľ čo človek koná svojvoľne podľa vlastnej vôle, tieto prírodné bytosti sa riadia 

iba „vyššími príkazmi“ prozreteľnosti. A tak, ako v každej rozprávke, pomáhajú 

dobrosrdečným ľuďom, k zlosynom sa však obracajú chrbtom. 

Zarážajúca podobnosť medzi týmito príbehmi, presnejšie stále sa opakujúce obrazy 

v tradíciách národov, ktoré si neboli ani historicky, ani zemepisne blízke, viedla 

dokonca niektorých vážených vedcov k domnienke, že na nich musí byť predsa len 

kus pravdy. Sú teda tieto bytosti len predstavami ľudí? Prečo im teda naši predkovia 

vo svojich príbehoch vydelili také významné miesto? Videli ich a preto v nich verili? 

Dnes môžeme pozorovať renesanciu viery v „prírodné bytosti“, aj keď – jedna vec je 

viera a druhá praktický život a presvedčenie. 

Čo sa však stane, ak sa skupinka dospelých ľudí s deťmi usadí na nevľúdnej piesočnej 

pláži na severe Škótska v presvedčení, že tu majú vybudovať vzorový projekt 

pre spoluprácu človeka s prírodnými bytosťami? Práve z takého neuveriteľného nápadu 

vznikla pred štyridsiatimi rokmi „zázračná findhornská záhrada“, a neskôr 

prospievajúca legenda a najstaršia komunita v Európe. V článku Záhrada zázrakov 

vám Reinhard Wurzel vyrozpráva príbeh Findhornu a svoje dojmy z jeho nedávnej 

návštevy. 

Príroda nám vlastne často prináša otázky, ktoré môžu rozšíriť hranice ľudského 

obzoru oveľa ďalej, než sme boli ochotní donedávna pripustiť. Aj vo vede, ako napríklad 

v hypotéze R. Sheldrakea o morfogenetických poliach. Sheldrake veľmi 

precízne dokumentoval niekoľko dodnes nevysvetlených záhad v oblasti správania 

zvierat – napríklad to, že poštové holuby nájdu cestu späť do tisícky kilometrov 

vzdialeného holubníka aj vtedy, ak sa im znemožní orientácia zrakom, či zemským 

magnetizmom. V prípade zemetrasenia je známe, že ho zvieratá signalizujú oveľa 

skôr, než najcitlivejšie prístroje, čo zachránilo mnoho ľudských životov aj pri poslednej 

katastrofe spojenej s cunami… Kam sa však stratil šiesty zmysel u človeka? Túto 

otázku sa pokúša zodpovedať v prvej časti svojho článku Dieter Malchow, pričom 

uvádza pozoruhodné príklady zo života. Ďaleko od tejto témy nie je ani príbeh Johanky 

z Arku, ktorý vám prinášame v rubrike Osobnosť. „Hlasy svätých“, na ktorých 

vedenie sa Panna Orleánska neúnavne odvolávala, jej pomohli k oslobodeniu 

Francúzska. Na základe tejto „kacírskej viery“ však bola i upálená… Do pozornosti 

vám odporúčam aj pôvodný rozhovor o výskume smrti s Dr. Raymondom Moodym, 

ktorý pre Svet Grálu urobil v USA Micah Rubenstein. 

Na záver mi dovoľte vrátiť sa k úvahám o vzťahu človeka k prírode. Zdá sa, že dnes 

vo svete ukazujú svoje najväčšie plody dve neodôvodnené ideológie – nekritická dôvera 

vo „vedúcu úlohu“ vedy a absurdná predstava o Bohu, ktorý by človeka urobil 

vládcom vo stvorení bez príslušnej zodpovednosti. Nie je už načase pripomenúť si Ježišovo 

podobenstvo o tom, že Pán sa raz pozrie na prsty sluhom, ktorým svoju vinicu 

zveril? Ak chceme v budúcnosti obstáť, neostáva nám nič iné, než aby sa základom 

ľudskej činnosti stala znalosť zákonov stvorenia, z ktorých svet vznikol. K tomuto 

cieľu má prispieť aj Svet Grálu. Želám vám veľa podnetných myšlienok pri jeho čítaní, 

ale aj veľa radosti pri vašich jarných prechádzkach v prírode. 

Roman Levický, redaktor

? 

ŠIESTY ZMYSEL 

Ž I V O T 

Intuice Intuícia a cit 

O 

zvieratách sa hovorí, že majú šiesty zmysel. 

A skutočne, zvieratá majú z určitého 

hľadiska bystrejšie zmysly než človek. Presnejšie 

povedané, majú schopnosti, ktoré päť známych 

zmyslov prevyšujú. Napríklad zvieratá opúšťajú 

domy pred zemetrasením, mačky vynesú svoje 

mláďatá do voľného priestoru, a aj mnohí ľudia 

sa zachránili len vďaka nápadnému spávaniu sa 

zvierat. (To sa plne potvrdilo aj pri katastrofe 

v Ázii spôsobenej vlnami cunami na konci minulého 

roku – pozn. red.) Bolo tiež zaznamenané, že 

psy, ktoré boli odvezené od svojej rodiny aj na viac 

ako sto kilometrov, svoj domov znova našli. Tieto 

schopnosti sú označované ako inštinkt zvierat, aj 

keď pritom nevieme, čo to vlastne inštinkt je. 

Aj mnohí ľudia majú zvláštne schopnosti. Sú obdarení 

jasnovidectvom, to znamená, že môžu napríklad 

vedieť, čo sa nachádza v zalepenej obálke, 

dokážu nájsť stratené osoby alebo veci, alebo 

majú zázračnú schopnosť diagnostiky – vidia, či 

sú v tele choré orgány a tkanivá a v akom štádiu je 

choroba. Takými prípadmi sa však v tomto článku 

nebudeme zaoberať. Pôjde nám skôr o schopnosti, 

ktoré má každý človek – totiž o intuíciu a cítenie, 

ktorým sa hovorí „vnútorný hlas“. Schopnosť 

tento „šiesty zmysel“ vnímať, sa u jednotlivých 

ľudí prejavuje s rôznou intenzitou, čo je mnohokrát 

spôsobené tým, do akej miery naň dbáme. Aj 

tu totiž platí, že ak niečo nie je používané, zakrpatieva, 

alebo sa to vôbec neprejavuje. 

Prečo by sa mal šiesty zmysel rozvíjať? Neodchýlime 

sa tým od reálneho života? Skôr než prikročíme 

k tejto otázke, uveďme pre lepšie porozumenie 

zopár príkladov. 

5 

SVET GRÁLU 

3/2005

Ž I V O T 

INTUÍCIA 

„Som lekár. Spomínam si, ako som 

jedného dňa medzi dvoma návštevami 

pacientov obedoval. Po mojom 

obede mala prísť do ordinácie jedna 

pacientka stredného veku. Keď som dojedal, 

náhle som mal dojem, že s jej štítnou 

žľazou nie je niečo v poriadku. Zvláštne 

na tom bolo to, že sa mi niečo podobné 

ešte nikdy predtým nestalo. V duchu som 

si povedal, že jej štítnu žľazu dôkladne 

vyšetrím, aj keď nemala žiadne ťažkosti 

a prichádzala teraz len na pravidelnú 

prehliadku. Vyzerala naozaj zdravo.“ 

Napriek tomu u nej zistil podozrivo 

nízke hodnoty hormónov štítnej žľazy 

a takmer nepoznateľné uzlinky… 

Iný príklad: Filmová herečka sa v priebehu 

nakrúcania istého filmu veľmi angažovala 

v prospech čo najlepšieho výsledku 

práce. Na svoju veľkú zlosť videla, 

že ostatní herci a aj režisér sú k práci 

laxní a jej rezolútne chovanie akosi „neberú 

vážne“. Tu stratila trpezlivosť a ako 

o tom sama rozprávala: „Odišla som urazene 

k svojej maringotke, tresla som za sebou 

dvermi, aby som si uľavila, a vnútri 

som klesla do kresla. Keď som tam tak 

sedela, moje myšlienky sa akosi upokojili, 

a tu som videla zreteľný obraz smejúcich 

sa mužov, ktorí sa navzájom častujú 

vtipmi, ako to muži väčšinou robia, keď 

sú spolu a dobre si rozumejú. Musela 

som sa rozosmiať, pretože mi bolo jasné, 

že sa tak správajú takmer všetci muži 

– a hlavne tí, čo patria medzi pravých mužov! 

Moja intuícia mi v tomto okamihu 

prezradila riešenie: spočíva v tom, že náš 

kolektív mužov privediem k tomu, aby sa 

správali ako správni chlapi namiesto toho, 

aby som im vytýkala, akí sú odporní. Ešte 

v ten deň popoludní som s nimi začala 

žartovať a bavili sme sa na tom všetci. 

Dokonca sa k tomu pripojili aj tí, ktorí 

predtým nechceli mať s touto skupinou 

nič spoločné a pridali sa k všeobecnému 

veseliu. A tak sú spomienky na nakrúcanie 

tohto filmu pre všetkých zúčastnených 

naplnené pohodou a radosťou…“ 

6 

SVET GRÁLU 

3/2005 

Je jasné, že v oboch prípadoch zohrala 

hlavnú úlohu intuícia. V prvom prípade 

tým bola poskytnutá pomoc pacientke, 

ktorá nemala ani tušenie o svojej začínajúcej 

chorobe. Lekár bol tak veľmi 

vnútorne otvorený, že zachytil obraz štítnej 

žlazy, a tento pokyn použil. V druhom 

prípade potrebovala pomoc filmová 

herečka. Keď sa jej zlosť utíšila, hľadala 

riešenie, ktoré jej potom bolo naznačené 

obrazom smejúcich sa mužov. (Obe citované 

ukážky sú z knihy L. Day: „Praktische 

Intuition“ z roku 1998.) 

V treťom prípade uvidíme, ako intenzívne 

zaoberanie sa konkrétnou otázkou 

môže vyústiť do intuitívneho vnuknutia. 

Chemik Kekulé pátral dlho po molekulárnej 

štruktúre benzolu a intenzívne 

o tom premýšľal: „Sedel som nad svojou 

učebnicou a snažil som sa písať, ale nešlo 

mi to. Duchom som bol inde. Obrátil som 

stoličku ku krbu a upadol do polospánku. 

Pred mojimi očami znova poletovali 

atómy. Tentokrát sa menšie roje atómov 

skromne držali v pozadí. Moje duchovné 

oko, zostrené opakovanými videniami podobného 

druhu, teraz rozlišovalo väčšie 

obrazce rozličnej podoby. Okrem iného aj 

dlhé rady, pevne spojené. Všetko v pohybe, 

hadovito sa vinúce a otáčajúce. A hľa, čo 

to bolo? Jeden z hadov zachytil vlastný 

chvost a posmešne rozvíril pred mojimi 

očami celý tento obraz. Okamžite som 

precitol akoby ožiarený bleskom.“ (Citované 

z knihy R. Anschütza: „A. Kekulé“ 

z roku 1929.) Tento obraz dopomohol 

Kekulému k poznaniu, že v hľadanej 

štruktúre môže existovať kruh, a aj to 

tak bolo. 

Kekulé hovorí o svojom „duchovnom 

oku“, iní zase o „vnútornom zraku“. Tým 

je myslené približne toto: 

Podobne ako pri ruskej „matrioške“, 

(v ktorej je vložených niekoľko menších 

figúrok), je skutočné jadro človeka, 

ľudský duch, obklopený niekoľkými 

obalmi, pričom posledným z nich je hrubohmotné 

ľudské telo. To telo, ktoré odkladáme 

pri pozemskej smrti. Bez tejto 

vonkajšej schránky, teda bez tohto tela, 

nazývame ľudského ducha dušou. Každý 

obal ľudského ducha má svoje vlastné 

zmyslové orgány, teda aj oči. Vnútorné 

oči sú teda oči vnútorných obalov. Na 

rozdiel od ruskej „matriošky“ nie sú vnútorné 

obaly z rovnakej látky ako toto telo, 

ale čím bližšie k jadru, teda k duchu, tým 

sú stále jemnejšej podstaty. A podobne, 

tak ako môžeme svojimi pozemskými 

očami vidieť len v určitom okruhu vlnovej 

dĺžky, tak je vnútorný zrak prispôsobený 

príslušnému miestu onoho sveta. 

Preto človek svojím vnútorným zrakom 

nevidí svoje pozemské prostredie, ale 

jemnejšie, tzv. „záhrobné“ okolie. 

VNUKNUTIE – SÚČASŤ 

INTUÍCIE 

Autorka vyššie citovanej knihy opisuje 

autonehodu pani L. Day v Taliansku, 

pri ktorej podľa tamojšieho 

zvyku v aute nebola pripútaná. Sedela 

vpredu vedľa vodiča. Pod vplyvom jednotvárneho 

šumenia dažďa driemala, 

kým nezačula volanie svojej matky: 

„Ihneď sa pripútaj!“ V polospánku 

poslúchla a krátko na to narazili do 

nákladného auta. Pretože bola pripútaná, 

prežila nehodu bez následkov. Jej 

matka zomrela dvanásť rokov pred touto 

nehodou. 

Nasledujúci zážitok nebol taký drastický. 

Otec Roberty E. bol chorý človek. 

Preto podnikal svojím autom len krátke 

jazdy. Keď bola dcéra na cestách, vždy 

ho sledovala takým spôsobom, že si vzájomne 

volali. Raz zbadala neznáme auto, 

stojace na okraji cesty. Pretože vodiča 

nepoznala, chcela pokračovať v jazde, 

ale niečo jej hovorilo, že by mala zastaviť. 

Urobila tak a dozvedela sa, že vodič 

má vybitú batériu. Na najbližšej farme 

zohnala štartovací kábel. Muž bol veľmi 

vďačný, že mu pomohla a chystal sa jej zaplatiť. 

„Netreba,“ povedala so smiechom 

Roberta, „najlepšie bude, keď niekedy 

inokedy zase pomôžete inému vodičovi 

vy!“ Muž prikývol. Uplynulo asi štrnásť

Ž I V O T 

Henry Dunant – zakladateľ 

Červeného kríža 

dní a volal jej otec. Mal poruchu na aute 

a tento muž mu pomohol. (Citované z: 

J. W. Anderson: „Keď sa dejú zázraky“.) 

Neznámy muž by snáď bol pomohol aj 

tak. Ale Robertino vnútorné prianie stáť 

neustále svojmu otcovi po boku týmto 

spôsobom nepriamo zaúčinkovalo. Jej 

vnútorný hlas jej ukázal túto možnosť. 

Deti bývajú často týmto veciam prístupnejšie 

než dospelí. Jeden otec rozpráva 

o svojom zážitku s trojročným 

synčekom Bobym, ktorý s ním navštívil 

mamku v nemocnici. Mamka mala 

spontánny potrat, ale Boby vedel len to, 

že bola chorá. V nemocničnej izbe sa 

ihneď vyšplhal na posteľ a starostlivo 

pozeral na mamku: „Nebuď smutná, 

mamka,“ povedal a pohladil ju po líci, 

„do roka budeš mať znova dieťatko!“ Na 

otázky rodičov nikdy neodpovedal, ale 

o rok neskôr prišla na svet dcéra (podľa 

knihy „Keď sa dejú zázraky“). 

Útecha pre zúfalú matku, ktorá potratila, 

nedospela priamo k nej alebo 

k otcovi – bezpochyby preto, že neboli 

ľahko prístupní takejto pomoci. Jemnejší 

sluch vnútorného obalu nebol na prijatie 

pripravený, teda nebol rozvinutý. Môže 

sa to ľahko stať tomu, kto napríklad odmieta 

ďalší život po smrti, pokladá ho za 

nezmysel, a tým na tieto možnosti nedbá. 

Zárodok tejto schopnosti vedenia, ktorý 

spočíva v každom človeku, sa tak nerozvíja, 

ale zakrpatieva. 

CÍTENIE 

Cítenie je prejavom nášho najvnútornejšieho 

jadra, ducha. Nie teda 

rozumu, ktorý vzniká činnosťou mozgu, 

a je tým pripojený k hrubohmotnej 

schránke, k telu. Po pozemskej smrti 

nám chýba v záhrobí mozog ako súčasť 

odloženého tela. Napriek tomu dokážeme 

i potom konať, rozhodovať sa a tiež 

vyjadrovať svoje city. V jednom z uvedených 

prípadov sme zaznamenali, že 

zosnulá matka pani Day, varovala včas 

svoju dcéru. Cítenie je bleskurýchle, nedá 

sa o ňom dopredu rozmýšľať. Vyvstane 

naraz v podobe obrazu či tichého naliehania. 

Smiech aj plač je v spojení s citom, 

práve tak aj láska, čím však nie je myslený 

pohlavný pud, ktorý patrí k telu. 

Tak isto uplatňovanie ctností je duchovnou 

schopnosťou, ktorú umožňuje 

cit. Zvláštne účinky ctností sú umožnené 

tým, že máme spojenie so zodpovedajúcou 

duchovnou silou, ktorá je zakotvená 

vo stvorení. Preto sa pri ich uplatnení prejavuje 

sila, radosť i čulosť. J. J. Rousseau 

o tom napísal: „Mohol by som vám povedať 

dvoma slovami, že ctnosť je to, čo 

sa môže človek naučiť výlučne sám a čo 

sa ľudia nikdy nenaučia chápať, keď im 

ich srdce nedalo už predtým odpoveď… 

alebo ešte lepšie, nechajte stranou všetky 

knihy, choďte do seba a načúvajte skrytému 

hlasu, ktorý sa prihovára k všetkým 

srdciam – a ste ctnostnými, čím zažijete, 

čo to znamená, byť ctnostný.“ (citované 

z „Análov“ J. J. Roussaeu, 1998 J. Starobinski) 

Cítenie nám tak povie, čo by vlastne 

naše „ja“ chcelo. Cítime ľahké alebo silné 

nutkanie, aby sme sa uplatnili v určitom 

smere. Ak súhlasí naše konanie s chcením 

nášho „ja“, sme radostne naladení. 

Ak nejednáme v zmysle vnútorného 

impulzu, vytráca sa harmónia, konanie 

nie je sprevádzané vnútornou radosťou 

a vzostup sa nedostaví. 

Ako môže cítenie usmerniť spôsob konania, 

ukáže nasledujúci prípad. Henry 

Dunant prišiel na svojej obchodnej 

ceste bezprostredne do styku s mŕtvymi 

a zranenými z bitky pri Solferine, 

v ktorej Francúzi porazili Rakúšanov. 

Bieda a útrapy sa ho dotkli tak hlboko, 

že priložil ruku k dielu a pomáhal, kde 

len mohol, a prinútil tak zvedavcov, aby 

sa zapojili. Podarilo sa mu obmäkčiť 

Francúzov, aby dali slobodu zajatým 

rakúskym zdravotníkom a lekárom, 

lebo bol nedostatok schopných pomocníkov. 

Svojím príkladom a odhodlaním 

pomáhať všetkým zraneným, priateľovi 

i nepriateľovi, ovplyvnil talianske ženy, 

ktoré sa starali o zranených, tak veľmi, 

že i ony sa ujali priateľov i nepriateľov. 

A tým to neskončilo. Dočkal sa toho, že 

humanitárna pomoc nebola ponechaná 

náhode, ale že bola medzinárodne riadená. 

Spoločne s ostatnými tak založil 

Červený kríž. 

Prežitie zarmucujúcej hrôzy po tejto 

bitke ho zasiahlo tak silno, že odsunulo 

do pozadia jeho obchody a on jednal 

len podľa svojho cítenia. To mu ukázalo, 

že neexistuje len okamžitá núdza, ale 

že také prípady núdze by mohli nastať 

znova, pokiaľ by neboli žiadne medzinárodné 

dohody či dohovory. 

Naše vlastné životné ciele, ku ktorým 

by sme mali neustále prihliadať, by mali 

vždy čo najviac vycházať z cítenia. Naše 

najvnútornejšie jadro, naše „ja“ pochádza 

z duchovnej ríše, takže ľudský duch 

má na základe svojej duchovnej podstaty 

prístup k duchovnej sile, a môže preto 

vyciťovať, ktorá cesta je pre jeho ďalší vývoj 

dobrá a správna. Svojím duchom nahliada 

dianie, obrazne povedané, získa 

rozhľad z vyššieho hľadiska. Vedľa už 

zmienených ctností sú to zákonité súvislosti 

vo stvorení, ktoré je treba pochopiť 

a uplatňovať, rovnako ako rozvíjanie duchovných 

vlôh. 

7 

SVET GRÁLU 

3/2005

Ž I V O T 

8 

SVET GRÁLU 

3/2005 

KTO NEDOKÁŽE 

VYCIŤOVAŤ 

Aby sme si vedeli lepšie predstaviť 

význam vyciťovania pre ľudský 

život, musíme prikročiť k pozorovaniu 

správania sa ľudí, ktorým tieto 

schopnosti úplne chýbajú. U takých 

nie je rozumové myslenie ani trochu 

riadené citom a z ich jednania sa 

úplne vytratilo ľudské teplo. 

Oliver Sacks vo svojej knihe „Muž, 

ktorý vymenil svoju ženu za klobúk“ 

(1995) opisuje dvoch pacientov tohto 

druhu. Jeden z nich si sústavne vymýšľal 

historky a neprestajne ich rozprával. 

Avšak dospieť k záverom dokázal 

len v obmedzenej miere. Za jeho 

hektickou výrečnosťou sa skrývala 

podivná strata akejkoľvek citlivosti – 

onej citlivosti či súdnosti, ktorá rozlišuje 

medzi skutočným a vymysleným, 

medzi pravdivým a nepravdivým. 

Raz bol Oliver Sacks pri tom, keď muž 

rovnako živým, a predsa ľahostajným 

tónom, ktorým prednášal celý svoj 

monológ, povedal: „A tam vonku ide 

práve okolo okien môj mladší brat 

Bob.“ 

Jeho brat potom skutočne vošiel 

dnu. Ale pacient naňho vôbec nereagoval 

ako na svojho brata. Neprejavil 

sa voči nemu vôbec nijako, bol – 

ako doteraz, rovnako nevšímavý 

a chladne vecný. 

Tu spoznávame stratu ľudského 

prístupu. Vlastný brat v našom pacientovi 

nevyvolal žiadnu reakciu, aj 

keď predtým sám poukázal na to, že 

sa objavil. Jeho rozum pracuje, ale neprejavuje 

sa žiadne cítenie. Kontakt 

so svojím vnútrom, so svojím „ja“ je 

u neho ďalekosiahle porušený. Tak 

isto nie je ani trochu vo svojej koži. 

Má tvár muža, ktorý je pod stálym, 

akoby vnútorným tlakom. Pokoj nachádza 

len v tichu záhrady v bezslovnom 

spojení s prírodou. 

Druhým prípadom je pacientka, 

chemička. Je bystrá pri svojej práci, 

a tiež inteligentná, ale bolo jej ľahostajné, 

či ju práve oslovil Dr. Sacks ako 

lekár alebo sestra či kňaz, alebo či stál 

trocha vpravo alebo vľavo. Javila sa 

svojou osobou neprítomná, pôsobila 

bezducho, ale inak bola až chorobne 

vtipná, hotová priepasť povrchnosti. 

Odrezanie od vlastnej osobnosti vedie 

ku strate pravej ľudskosti. Rozum 

je síce schopný bystrého myslenia, ale 

zmysel sa vytratil. 

Iný prípad, ktorý vo svojej knihe 

„Descartov omyl“ opisuje Antonio 

Damasio, nie je taký drastický. Ide 

o muža, ktorý pri celkovom testovaní 

obstál veľmi dobre. Koeficient inteligencie 

mal vysoký, postreh i pamäťová 

schopnosť a tiež vyjadrovacia 

i výpočtová schopnosť boli normálne, 

pracovná pamäť dobrá, i výsledok 

testu osobnosti viac než prijateľný. 

Napriek tomu však nebol schopný robiť 

náležité rozhodnutia, keď sa jednalo 

o personálne a sociálne otázky. 

Neprejavoval žiadne emócie, žiadny 

zármutok, žiadnu netrpezlivosť, 

žiadny hnev a ani obrazy hrozných 

nešťastí v ňom nevyvolali žiadnu reakciu. 

Tragédia tohto zdravého a inteligentného 

muža bola v tom, že nemal 

cit pre skutočné posúdenie toho, čo 

sa dialo. Preto sa nevedel rozhodovať. 

Sklamal v zamestnaní i v rodinnom 

živote. 

Vo všetkých troch prípadoch nedošlo 

k citovému prežívaniu, a tým 

odpadla možnosť akéhokoľvek vyvodzovania 

záverov z toho, čo bolo prežité. 

Damasio poukazuje správne na 

to, že inteligencia sama nestačí na to, 

aby bol človek človekom. Bez prežívania 

zostávajú ľudia len mysliacimi 

strojmi. Damasio hľadá východisko 

v telesných reakciách, v pocitoch. Ale 

sú to naozaj pocity, ktoré tu chýbajú? 

Medzi pocitom a cítením je podstatný 

rozdiel! 

Dieter MALCHOW 

Každodenné 

stretnutia 

s ľuďmi a intenzívne spolužitie 

v rodinách a pri výchove 

nám všetkým poskytujú nepreberné 

množstvo príležitostí 

učiť sa a rásť. Isteže máme 

dobrú vôľu vychádzať s druhými 

dobre a správne vychovávať 

ďalšiu generáciu. Získali 

sme však určité, nie vždy 

šťastné spôsoby správania 

a komunikácie, ktoré sme si 

osvojili počas svojej vlastnej 

výchovy v pôvodnej rodine, 

v škole i v nasledujúcich obdobiach 

života. Či už si to uvedomujeme 

viac alebo menej, 

odovzdávame tieto spôsoby 

ďalej a prenášame ich predovšetkým 

na vlastné deti. 

Pravdepodobne ste si v detstve či 

počas dospievania v situácii, keď 

vám niekto nadával a robil výčitky, 

povedali: „Keď raz budem mať vlastné 

deti, nikdy sa k nim takto správať 

nebudem!“ A po rokoch zisťujete, že 

voči vlastným deťom používate rovnaké 

výrazy, dokonca aj ten istý tón 

hlasu, ktorý vám vtedy tak vadil. 

Naším seriálom chceme prispieť k pochopeniu 

toho, prečo niektoré zaužívané 

spôsoby výchovy a komunikácie 

nefungujú, a ponúknuť alternatívy, 

ktoré pomáhajú prelomiť bludný kruh 

odovzdávania stále tých istých neefektívnych 

a únavných spôsobov ďalším 

generáciám. 

Čo predovšetkým požadujú rodičia 

a učitelia od detí? Povedala by som, 

že ešte stále hlavne poslušnosť. Veď 

predsa „my skúsenejší“ vieme lepšie, 

ako čo robiť a ako k veciam pristupovať. 

Ako sa to však zlučuje s tým, že 

každý z nás je už od svojho narodenia 

jedinečnou osobnosťou? Prečo by sme 

sa mali domnievať, že naše deti pôjdu 

rovnakými cestami ako my sami? Tu


Rešpektovať 

1 . Č A S Ť 

a byť rešpektovaný 

Prečo deti nepočúvajú? 

je počiatok rešpektu alebo dešpektu 

k druhému, odlišnému jedincovi. 

Slovo „rešpektovať“ pochádza z latinského 

specto – vidím. Znamená „vidieť 

druhého, vnímať jeho jedinečnosť, vnímať 

a prijať to, že je iný než my. Každý 

z nás si prináša do života inú psychickú 

výbavu, s ktorou sa učí zaobchádzať, 

rozvíjať ju a pretvárať. Chceme u detí 

rozvíjať poslušnosť – alebo zodpovednosť? 

Výchova k zodpovednosti sa 

od vedenia k poslušnosti líši tým, že 

obsahuje rešpekt k individualite dieťaťa, 

dáva mu priestor a primerane 

jeho veku mu ponúka možnosť voľby 

a spoluúčasť pri riešení vecí, ktoré sa 

ho týkajú. Ak človek jedná na základe 

svojho vlastného rozhodnutia, preberá 

za svoje jednanie nepochybne väčšiu 

zodpovednosť a pracuje s väčším nasadením, 

než keď je len „vykonávateľom“ 

príkazov a pokynov iných osôb. 

Ako ľudia máme všetci spoločné 

určité základné potreby (počnúc fyziologickými 

cez potreby bezpečia, spolupatričnosti, 

uznania, sebarealizácie 

až po takzvané vyššie potreby). Všetci 

potrebujeme tieto potreby uspokojovať 

a pokiaľ niektoré zostanú neuspokojené, 

vedie to k poruchám telesného, 

duševného či sociálneho vývoja. Individuálne 

sa, pochopiteľne, môžeme 

v tom, akým spôsobom svoje základné 

potreby uspokojujeme, veľmi líšiť. Rešpektovať 

druhých znamená tiež uznať, 

že majú podobné potreby ako sú tie 

naše, ale že sa môžu líšiť v tom, ako ich 

uspokojujú. 

Medzi fyziologické potreby patrí 

potreba nasýtenia, vylučovania, pohybu, 

striedania aktivity a odpočinku, 

potreba primeraných zmyslových vnemov, 

potreba pracovať svojím vlastným 

tempom, ktoré je súčasťou nášho 

temperamentu a ktoré máme vrodené, 

a ďalšie. Potreba bezpečia je potrebou 

štruktúry, poriadku a pravidiel; nemáme 

radi chaos, potrebujeme, aby 

náš svet a správanie ľudí v ňom boli 

zrozumiteľné a predvídateľné. Ďalším 

okruhom je potreba spolupatričnosti 

a lásky – potreba milovať a byť milovaný, 

patriť do širšieho spoločenstva 

a byť ním prijímaný. Nasleduje potreba 

sebaúcty a uznania – vážiť si sám seba 

a vnímať uznanie od druhých, potreba 

ľudskej dôstojnosti. Potreba sebarealizácie, 

ktorá je vnútorným motorom 

rozvoja vlastných schopností, tvorivosti, 

práce a vzdelávania, sa u detí prejavuje 

ako potreba hry. 

Posledný okruh tvoria tzv. vyššie potreby 

– estetické (potreba krásy), morálne 

(túžba po dobre a spravodlivosti) 

a duchovné (potreba transcendentna, 

vzťahu k niečomu, čo nás presahuje). 

Americký humanistický psychológ 

Abraham Maslow usporiadal základné 

ľudské potreby do tvaru pyramídy, ktorej 

základňou sú fyziologické potreby 

a po nich nasledujú ďalšie okruhy. Podstatným 

poznatkom pre výchovu a vzdelávanie 

je, že potreby z vyšších častí pyramídy 

sa dostávajú naplno k slovu, až 

keď sú uspokojené potreby ležiace nižšie. 

U detí to platí úplne. Aj keď sú schopné 

na chvíľu odložiť uspokojenie niektorej 

potreby, dokážu to práve vďaka tomu, 

že celkovo nepociťujú nedostatok (ako 

príklad môže poslúžiť napríklad získavanie 

„bobríkov“ v skautingu – hladné 

dieťa by sa asi ťažko dobrovoľne rozhodlo 

splniť bobríka hladu, bojazlivé bobríka 

odvahy, atď.) Dospelí sú v určitých 

prípadoch schopní realizovať sa alebo 

uspokojovať svoje vyššie potreby pri 

silnej motivácii aj vtedy, keď ich nižšie 

potreby nie sú plne uspokojené. Z histórie 

i súčasnosti poznáme príklady 

duchovne zrelých ľudí, ktorí v mene 

vyšších potrieb a hodnôt podstúpili odriekanie, 

prenasledovanie, či dokonca 

obetovali život. 

Vyššie potreby 

Potreby sebarealizácie 

Potreby sebaúcty a uznania 

Potreby spolupatričnosti a lásky 

Potreby bezpečia 

Fyziologické potreby 

Od detí, pochopiteľne, niečo takého 

žiadať nemôžeme. Predstavme si školáka, 

ktorý je nútený pracovať rýchlejším 

tempom, než je jeho základné 

vrodené tempo (fyziologická potreba), 

cíti sa neisto, pretože mu chýbajú dôležité 

informácie napríklad o kritériách 

hodnotenia jeho práce, má náladového 

učiteľa (nenaplnenie potreby bezpečia), 

obáva sa, že ho doma vyhrešia či potrestajú 

za zlé výsledky (obava zo straty 

priazne, alebo dokonca lásky) a v triede 

je vystavený nelichotivému porovnávaniu 

a posmechu (útok na sebaúctu). Neuspokojenie, 

frustrácia potrieb umiest- 

9 

SVET GRÁLU 

3/2005


nených v nižších častiach pyramídy 

vedú k tomu, že dieťa nemôže naplno 

rozvinúť svoju sebarealizáciu a tvorivosť 

a stáva sa doslova „zlým žiakom“. 

Je to závažné posolstvo a výzva pre 

všetkých, ktorí sa zaoberajú výchovou 

a vzdelávaním. 

Situácie, v ktorých viazne a škrípe 

komunikácia, výchova a vzdelávanie, 

sú často spôsobené práve nerešpektovaním 

niektorej základnej potreby. Zastavíme 

sa pri potrebe sebaúcty, ktorá je 

z psychologického hľadiska kľúčová. Čo 

je to vlastne sebaúcta? Rozumieme ňou 

doslova to, čo hovorí daný pojem – mať 

úctu k sebe samému, vážiť si sám seba. 

Prijímať sa taký, aký som. Každý z nás 

je v niečom dobrý, jedinečný, schopný 

obohatiť druhých ľudí. Neznamená to 

vari ospravedlňovať svoje chyby, ale 

tým, že si ich uvedomíme a prijmeme sa 

aj s nimi, prijímame aj svoje vývojové 

možnosti. Prijatie seba samého je odrazovým 

mostíkom k ďalšiemu osobnému 

vývoju. Veď kto už môže presnejšie 

a poctivejšie zhodnotiť východiskový 

stav aj vlastný pokrok než my sami? 

Je užitočné rozlišovať sebavedomie 

a sebaúctu. Sebavedomie je niečo, čo 

sa prejavuje navonok, sebavedomému 

vystupovaniu sa môžeme naučiť, človek 

s priveľkým sebavedomím nemusí ani 

pôsobiť veľmi sympaticky. Sebaúcta sa 

naopak vzťahuje k nášmu „vnútornému 

človeku“. Človek s vysokou sebaúctou 

môže vystupovať úplne nenápadne, ba 

skromne, ako to vidíme u mnohých 

významných osobností. Výskumy preukázali, 

že napríklad delikventi mávajú 

nízku sebaúctu, ktorú akoby kompenzovali 

prehnaným sebavedomím. Vysoká 

sebaúcta je určitou poistkou proti 

mravne narušenému správaniu, ochranou 

pred manipuláciou či zneužívaním 

zo strany druhých ľudí, ochranou pred 

sebapoškodzovaním (napríklad zneužívaním 

návykových látok). Človek, 

ktorý si váži sám seba, si váži aj druhých, 

nepociťuje potrebu sa nad nich 

povyšovať, alebo im ubližovať – núka 

10 

SVET GRÁLU 

3/2005 

sa tu odkaz na Ježišovo „Miluj blížneho 

svojho ako seba samého“. 

Sebavedomie sa viaže skôr na to, čo 

máme (vzdelanie, inteligencia, zdravie, 

krása, majetok, kontakty…) alebo 

vieme (široká škála schopností/zručností 

– schopnosť hovoriť v cudzom jazyku, 

lyžovať, pracovať na počítači…). 

Sebaúcta zasa skôr na to, akí sme. Dalo 

by sa povedať, že sebaúcta je to, čo nám 

môže zostať, aj keď o všetko prídeme. 

Sebaúcta je aj ústredným pojmom 

kurzu výchovných a komunikačných 

postupov, ktorý spolu s ďalšími kolegami 

ponúkame učiteľom, rodičom a verejnosti. 

Nie náhodou sa kurz volá „Rešpektovať 

a byť rešpektovaný“. Vzájomný 

rešpekt rozvíjame v bežnej komunikácii 

tým, že sa vyhýbame takým spôsobom, 

ktoré potláčajú alebo zraňujú sebaúctu 

druhých. Ako ich rozpoznať? Opýtajme 

sa, čo prekáža nám samým. Isteže nechceme, 

aby nás urážali, nepáči sa nám, 

keď nám nadávajú, ponižujú nás, ironizujú, 

komandujú, nemáme radi výčitky, 

citové vydieranie… Tieto spôsoby, aj 

keď to väčšinou ten, ktorý ich použije 

„myslí dobre“, sú výzvou do boja. Odpoveďou 

býva obrana či protiútok, výhovorky 

a ďalšie uhýbajúce manévre, 

alebo stiahnutie sa a únik. 

Svojimi obvyklými reakciami pomáhame 

deťom, aby si svoju sebaúctu 

rozvíjali, alebo ju naopak potláčame. 

Zraňovanie sebaúcty prežívajú deti rovnako 

nepríjemne ako dospelí. Budem to 

ilustrovať na príklade, ktorý sa nám stal 

doma. Najmladšia z našich piatich dcér 

mala päť rokov. Raz čakala už umytá 

v posteli na rozprávku. Pri ukladaní 

jej bielizne som si všimla, že má na novom 

tričku škvrnu od černíc. Vzdychla 

som si, poznamenala niečo o prasiatku 

a vyprala to. Keď som sa vrátila do izby, 

dcérka bola schovaná pod perinou. Keď 

som ju odkryla, vedela som, že to začula. 

„Vieš, mami, mňa to bolí, keď mi hovoríš 

prasiatko. Mohla by si povedať hoci aj 

vidím, že máš tričko od černíc.“ Na to sa 

nedalo povedať nič, iba sa ospravedlniť. 

Ako reagovať, ak sa chceme správať 

s úctou, ale zároveň chceme, 

aby druhá strana urobila, čo treba, 

alebo aby sa dozvedela, čo si myslíme, 

alebo čo očakávame? Dcéra 

ma mimovoľne požiadala, aby som 

použila jednu z veľmi účinných komunikačných 

zručností, a to opis. 

Opis má tú veľkú prednosť, že hovoríme 

o skutočnosti, ktorú vnímame 

svojimi zmyslami, alebo o nejakom 

probléme, bez toho, aby sme hodnotili 

druhú osobu, či útočili na jej 

charakter. Samotný neutrálny opis 

situácie často vedie k tomu, že sa dozvieme 

viac a situácia sa začne riešiť 

bez rozkazov a výčitiek. 

Ďalšou cennou zručnosťou, ktorá 

nám pomôže vyriešiť mnohé bežné 

problémy, je ponuka spoluúčasti na 

riešení situácie. Sú to otázky typu 

„Čo s tým urobíme?“ (alebo „Čo s tým 

urobíš?“), „Čo navrhuješ?“, „Ako to 

budeme riešiť?“ a pod. Čiže namiesto 

„Koľkokrát som ti hovorila, že si máš 

upratať tie topánky!“ veta „Pred dverami 

ležia tvoje topánky“. A prípadne 

doplniť „Čo s nimi urobíš?“; namiesto 

„Zase si nedoniesol domácu úlohu. Dávam 

ti za to päťku!“ môžeme zahájiť 

komunikáciu slovami „Dvakrát si 

nedoniesol domácu úlohu. Ako to budeme 

riešiť? Čo navrhuješ?“ 

V mnohých prípadoch opis nestačí 

a je vhodné použiť ďalšie zručnosti: 

poskytnúť dôležité informácie, dať 

možnosť výberu, oznámiť svoje očakávania, 

alebo hovoriť o tom, čo sami 

prežívame, prípadne niektoré ďalšie. 

Už samotný opis však môže prečistiť 

ovzdušie a ovplyvniť celú ďalšiu komunikáciu. 

Želajme si, aby sme sa dokázali 

správať prirodzene a autenticky, 

bez toho, aby sme sami seba potláčali, 

a súčasne s rešpektom k nášmu okoliu. 

O našich schopnostiach, ktoré 

nám v tom môžu pomôcť, budeme 

hovoriť nabudúce. 

Tatjana a Pavel KOPŘIVOVCI

T É M A 

Findhorn 

záhrada zázrakov 

Predstavte si najprv kamenistú 

a piesočnú púšť, popretkávanú 

pýrom, potom muža bez záhradníckych 

skúseností, ktorému dáte 

za úlohu na tomto mieste vytvoriť 

výnosné poľnohospodárstvo: výsledok 

bude asi veľmi úbohý. A predsa 

z jedného presne takéhoto neobyčajného 

spojenia vznikla záhrada 

Findhorn. Táto história sa začala 

v roku 1962, teda pred 43 rokmi, 

a medzičasom obletela celý svet. 

Dnes o štyri desaťročia neskôr, je 

toto miesto v severnom Škótsku 

pojmom pre spoluprácu človeka 

s prírodnými bytosťami. Stalo sa 

cieľom pre nespočetných ľudí hľadajúcich 

odpovede, ktoré rozum 

a materializmus nedokážu dať. 

Reinhard Wurzel navštívil komunitu 

Findhorn a predkladá nám jej 

príbeh. 

Zasnežený novembrový deň v roku 

1962 priniesol manželskému páru 

Petrovi a Eileen Caddyovcom hlboký 

zásah do života: spolu s ich deťmi, 

Christoferom, Jonathanom a Davidom, 

ako aj so spolupracovníčkou Dorothy 

MacLeanovou sa rodina presťahovala 

do malého obytného prívesu na kempingové 

parkovisko vo Findhorn Bay, 

Morayshire v Škótsku. Bola to veľmi 

neobyčajná zmena bydliska, pretože 

predtým bývali všetci piati vo štvorhviezdičkovom 

luxusnom hoteli – Peter 

Caddy tam bol úspešným manažérom. 

Spôsobilo to vnútorné vedenie, 

ktoré jeho žena Eileen veľmi silne prežívala. 

Uvedomovala si, že majú začať 

nejaký výnimočný projekt a naliehala 

na rodinu, aby začali tu na tomto mieste, 

v malom obytnom prívese. Na mieste, 

ktoré by si človek vybral na bývanie 

ako posledné – bol to malý kus krajiny 

z troch strán obklopený morom, trvale 

vystavený búrkam, na okraji piesočnej 

duny. Vegetácia pozostávala hlavne 

z pichliačov kručinky pichľavej, ďateliny 

kozej a jedného druhu trávy, ktorá s obľubou 

rastie v piesku. 

A predsa Caddyovci vedeli, že práve tu 

sa má niečo vybudovať – a tak podporovaní 

spolupracovníčkou Dorothy sa 

pustili do práce. 

Začali s budovaním malej záhradky. 

Na začiatok zriadili na jednej strane 

obytného prívesu vypletaný drevený 

plot, aby sa chránili pred pieskom. Vo 

vnútri ohrady urobili malý záhon na 

reďkovku a šalát, ako aj vybetónovanú 

štvorcovú plošinu, dvorček, kde sa 

mohli nerušene kochať slnkom a tichom 

a spoločne jedávať. 

Skupinka na začiatku nemala veľa 

peňazí – s biednymi ôsmimi librami 

podpory v nezamestnanosti, ktoré Peter 

11 

SVET GRÁLU 

3/2005

T É M A 

Caddy dostával každý týždeň, sa veľmi 

veľa podniknúť nedalo. No vďaka vnuknutiam, 

šťastným „náhodám“ a pomoci 

miestnych usadlíkov z dediny tu boli 

vždy poruke materiály, potrebné na výstavbu. 

Na začiatku išlo predovšetkým 

o kompost, lebo chudobná zem potrebovala 

výživné látky. Vyzbrojení vedrami 

a lopatami zbierali s dovolením sedliakov 

konský hnoj zo susedných polí a prinášali 

z pobrežia morskú trávu. Vysoko 

sa hodnotil napríklad aj odpad z rašeliny 

a zvyšky z jačmeňa z neďalekej pálenice. 

Jeden sused im daroval popol proti slimákom 

(ktoré by inak požrali všetko 

zasadené), vhodný aj ako hnojivo, a noví 

findhornskí osadníci spracovávali aj 

posekanú trávu z celého okolia. Získali 

tiež drevo a drôtené pletivo, potrebné na 

nové oplotenie, ktoré malo držať pažravých 

králikov v patričnom odstupe. 

Záhrada pozvoľne menila svoju podobu. 

Už počas prvej výsadbovej sezóny 

sa ukázali prekvapujúce výsledky – dopestovali 

reďkovky, hlávkový šalát, repu, 

paradajky, rozličné druhy zeleniny 

a rôzne byliny. Ako to bolo na tomto 

Prístavba obytného prívesu chránila 

najmä pred vetrom a pieskom 

nehostinnom mieste možné, hoci žiaden 

z priekopníkov nemal záhradnícke skúsenosti? 

Už krátko po začatí záhradníckych 

prác získali veľmi zvláštnu pomoc. Bola 

to Dorothy, ktorá ako prvá s prekvapením 

zistila, že sa môže spojiť s neviditeľ- 

12 

SVET GRÁLU 

3/2005 

nými prírodnými bytosťami a dostala 

od nich praktické rady. (Pod prírodnými 

bytosťami – bytostnými – sa tu mienia elfovia, 

dévovia a iné bytosti, ktoré pôsobia 

ako tvorcovia a udržiavatelia rastlinných 

foriem, či správcovia foriem a energií 

krajiny.) Bola to rozhodujúca skúsenosť, 

ktorá viedla k tomu, že sa všetci členovia 

skupiny naučili dôverovať tomuto neobyčajnému 

vedeniu. Vždy, keď boli potrebné 

odborné pokyny, Dorothy sa pokúsila 

nadviazať kontakt s príslušným bytostným. 

A hneď aj nasledovala pomoc – napríklad 

práve presadený šalát sa začal 

vzmáhať a bytostný sa k tomu vyjadril: 

„Nemôžeme súhlasiť s presádzaním. 

Oslabuje silu rastliny. Pre ľudí je to pohodlné. 

Pre nás je to ťažké a oslabuje to 

naše energie. Metóda prírody, vytvoriť 

obrovské množstvo semien a z nich nechať 

prežiť len tie najsilnejšie, zaručuje 

rastlinám to najlepšie. Najlepšie by bolo, 

keby ľudia siali semená hustejšie ako by 

potrebovali a potom vytiahnu tie, na ktorých 

je vidieť, že ich životná sila je slabá. 

Tak pomáhajú prírode a príroda sa im za 

to odmení zdravím.“ 

Takéto rady, ktoré dostali v súvislosti 

so záhradou, okamžite použili a výsledkom 

toho boli neobyčajne bohaté úrody. 

V roku 1964 sa vo Findhorne pestovalo 

už 65 druhov rôznej zeleniny, 21 druhov 

ovocia a 42 druhov bylín. Peter Caddy 

o tom neskôr napísal: „Ako sa v zemi 

Obytný príves z roku 1962, v ktorom sa to všetko začalo 

vytvárala životná sila, vzmáhali sa aj 

rastliny a stávali sa odolnými proti chorobám 

a škodcom. Všetky biologické 

pochody v záhrade sa urýchľovali. Bytostní 

nám oznámili: „Pôda sa zlepšila 

v súvislosti s vyššou životnou silou. Nielenže 

vy ste pracovali ako málo ľudí predtým, 

ale aj my sme podrobovali pôdu neustálemu 

dažďu našich žiarení. Bolo to 

spojené úsilie, a preto rastie teraz všetko 

rýchlejšie ako normálne.“ * 

Na otázky všeobecnej povahy dostávali 

úspešní findhornskí záhradníci odpovede 

od takzvaného oblastného bytostného. 

Ten prišiel ako hovorca sveta 

prírodných bytostí. Hovoril napríklad 

aj to, že oni všetci pracujú so silami vyžarovaní 

– v protiklade k človeku, ktorý 

myslí len na chemikálie a stopové prvky. 

Najdôležitejší prínos, ktorý môže človek 

dať pôde, je jeho dobré cítenie, jeden 

môže darovať silu, iný lásku. 

Ako nás učili prírodné bytosti, rozhodujúce 

v kontakte s prírodou je dôverovať 

svojej vlastnej intuícii: „Ak práve 

pracuješ a máš zrazu pocit, že by bolo 

správne určitú rastlinu zasadiť na určité 

miesto, urob tak, i keby sa tým malo zmeniť 

celé okolie (…) Ak zasadíš správnu 

rastlinu na správne miesto, zrazu uvidíš, 

kam patrí ďalšia rastlina (…) Budeš vidieť, 

že sa celá záhrada rozvíja, zatiaľ čo 

ty pokračuješ v ďalších prácach. Nepotrebuješ 

žiaden strnulý plán.“ *

T É M A 

O mimoriadnom pôsobení findhornskej 

skupiny sa čoskoro hovorilo 

široko-ďaleko. Navyše, analýzy, ktoré 

urobila „grófska rada pre záhradnú výstavbu“ 

boli natoľko prekvapujúco vyhodnotené, 

že jedna rozhlasová stanica 

prosila o dovolenie vysielať program 

o metódach výsadby. No vtedy ešte nebola 

vhodná doba verejne hovoriť o spojení 

s prírodnými bytosťami, a tak sa 

neuveriteľné úspechy pripisovali hlavne 

intenzívnemu použitiu organických 

hnojív a kompostu pri úprave pôdy. 

Výsledky, ktoré dosahovala skupina 

v škótskom Findhorn Bay, naberali čoraz 

neobyčajnejšie rozmery. Napríklad 

sa urodili kapustné hlavy s hmotnosťou 

19 kíl, jedna biela brokolica dorástla 

do takých obrovských rozmerov, že ju 

skoro nemohli zdvihnúť – zásobovala 

potom rodiny celé týždne. A to všetko 

na takej chudobnej pôde, ktorá ešte 

pred niekoľkými mesiacmi pozostávala 

hlavne zo štrku a piesku. 

Prirodzene, pritom vôbec nešlo len 

o samotnú kvantitu: Findhornská skupina 

si je vedomá, že všetky potraviny 

dopestované vo vedomej spolupráci 

s prírodnými bytosťami obsahujú vyššiu 

„výživnú a vibračnú hodnotu“, ktorá 

robí ľudské telo schopnejším prijímať 

hodnotné žiarenia zo slnka, vzduchu 

a kozmu. 

Na jar 1967 prijala Eileen cez svoje 

vnútorné vedenie pokyn, že 

záhrada má byť zväčšená a usporiadaná 

tak, aby vytvárala určité územie 

krásy. To si vyžadovalo vysadenie stromov, 

kríkov a kvetov. Pre svoj zámer sa 

im podarilo získať ďalšiu pôdu. A hoci 

sa chudobná pôda zdala pre pestovanie 

takého množstva rastlín celkom 

nevhodná, došlo vedomým spolupôsobením 

s prírodnými bytosťami k ďalším 

neobyčajným výsledkom: Novozasadený 

orechový strom dosiahol aj napriek 

najnevhodnejším okolnostiam čoskoro 

značnú výšku a kvety, ktoré boli zasadené 

do čistého piesku, udivujúco rástli 

a žiarili obrovskými kvetmi nádherných 

farieb. 

Návštevníkov privádzala findhornská 

záhrada do stále väčšieho údivu. S ohľadom 

na chudobnú pôdu a drsnú severskú 

klímu bolo nemožné nájsť vysvetlenie 

pre mohutný rozkvet celého územia. 

Ešte nikdy predtým nikto niečo také 

nevidel! 

Findhornská skupina spoznala, že 

harmonická spolupráca s prírodnými 

bytosťami spočíva vo vzájomnosti. Človeku 

nestačí len veriť, že existujú, alebo 

ich prosiť o pomoc. Musí ich rešpektovať 

aj v spoločnej práci – tak ako rešpektuje 

priateľov – a bezpodmienečne zabrániť 

všetkému, čo by ich mohlo zraniť. Existujú 

určité praktiky, ktoré sa vykonávajú 

v mnohých záhradách, hoci zabraňujú 

úspešnej spolupráci s neviditeľnými pomocníkmi: 

napríklad je to rezanie kríkov 

a porastov počas kvitnutia. 

Do Veľkej noci 1968 zriadili osadníci 

tri bungalovy z cédrového dreva a k záhrade 

pripojili ďalšie veľké územie. Vybudovali 

sa cesty a vysadilo takmer 600 

bukov, aby sa areál uzatvoril. No tieto 

Rodina, ktorá založila Findhorn 

stromy prišli z teplej klímy južného pobrežia 

a tu museli byť vysadené do extrémne 

piesčitej pôdy a okrem toho boli 

vystavené silnému studenému severozápadnému 

vetru. Prírodné bytosti však 

Prvé drevené domčeky vo 

findhornskej záhrade 

cielene pomáhali prekonať tieto ťažkosti. 

Posolstvo oblastného bytostného, 

ktoré prijala Dorothy, vtedy znelo: 

„Uzatvoríme všetky tieto nové stromy 

a kríky do hradby pozostávajúcej z prúdov 

žiarenia, pretože veľmi potrebujú 

posilnenie a musia ostať nepretržite 

ponorené do životodárnych prúdení. 

Každý z nich musí byť tak dlho podporovaný, 

až kým sa život v nich nezjednotí 

so životnými prúdmi. Môžem jednu časť 

zo seba nechať nepretržite v službe pre 

túto hradbu, zatiaľ čo ja budem činný 

niekde inde. Moje vedomie je v určitom 

zmysle rozšírenejšie ako vaše. Človek 

pracuje obyčajne ako reflektor, pričom 

zameriava svoju pozornosť od jednej 

veci k druhej. My sme obsiahlejší, nie 

takí koncentrovaní, pričom si stále uvedomujeme, 

čo nám bolo zverené bez 

toho, aby sme sa museli ohliadať a sledovať, 

ako ďaleko vec pokročila. (…) 

Neskúmame oblohu, aby sme dostali 

odpoveď na otázky života. Stojíme vedome 

v pláne vecí, vieme, čo máme robiť 

a činíme to. Vy nás nemôžete oddeliť od 

rozsahu našich činností. My sme tieto 

činnosti, my sme všetok ten energiou 

naplnený život. On je náš dych, ktorý 

ide a prichádza, naše ruky a nohy. No 

predsa sme v rovnakom čase úplne slobodní, 

slobodní, aby sme boli radosťou, 

farbami, životom. Vždy stále slobodní, 

aby sme mohli vzdávať chválu, že sme 

súčasťou ešte väčšieho života, ešte väč- 

13 

SVET GRÁLU 

3/2005

T É M A 

Dnešný Findhorn (vľavo) má značnú rozlohu, nachádza 

sa tu okrem iného aj najväčšie anglické kníhkupectvo 

s ezoterickou literatúrou, 

koncertná sála, 

remeselné dielne atď. Ale 

nájdete tu aj niekoľko 

„divokých“ romantických 

záhrad (hore) a veľa zvedavých 

návštevníkov… 

šieho dychu, ešte väčšieho náručia toho 

jediného Pána všetkého života, toho, 

ktorý nemá formu, ale nám vedome 

dáva život. Život, ktorý dáva On, ten je 

zdrojom všetkého bytia a my sa z toho 

tešíme a cítime sa ako malá, nepatrná 

časť jeho vyžarovania. Dajte preto 

hradbe z bukov všetku vašu ochrannú 

lásku a ďakujme spoločne Bohu za jeho 

pomoc.“ 

Takto rástol „Findhornský ostrov“ 

a priťahoval ľudí z celého sveta do 

tejto pobrežnej oblasti. A zatiaľ čo sa 

záhrada neustále rozširovala, prišiel 

aj čas otvorene hovoriť o neobyčajných 

kontaktoch s prírodnými bytosťami. 

Pretože úspech projektu sa 

dal pripísať len získanému poznaniu 

z tohto spojenia, a nie zo skúseností 

nejakého záhradníka. (Jeden z projektov 

Findhornskej nadácie bol ocenený 

OSN za príspevok k ochrane životného 

prostredia.) Prvé publikované vydanie 

knihy „Findhornská záhrada“ („The 

Findhorn Garden“ ) bolo vytlačené 

na ručne poháňanej tlačiarni. Predhovor 

k nej napísal Sir George Trevelyan, 

ktorý bol známy ako iniciátor vzdelávacieho 

hnutia pre dospelých v Ang- 

14 

SVET GRÁLU 

3/2005 

licku. Medzi iným tam bolo uvedené: 

„Mala by sa vážne preskúmať možnosť 

spolupráce s bytostnými. Prišiel čas, 

keď sa o tom dá otvorenejšie hovoriť. 

Ten fenomén, že to dokázala skupinka 

laikov, vyžaduje našu pozornosť. Veľa 

ľudí je teraz pripravených tomu porozumieť 

a vzhľadom na súčasnú situáciu 

vo svete môže byť veľmi dôležité, 

aby to dosť ľudí pochopilo a podľa toho 

konalo.“ 

Findhorn sa stal čoskoro svetoznámy 

ako jedinečný záhradný komplex. 

V 70-tych a 80-tych rokoch sa vytvorilo 

všeobecne prospešné spoločenstvo, 

ktoré má už viac než 300 členov. Dnes 

Findhornská nadácia vlastní hotel 

Clunny Hill, slúžiaci pre návštevníkov 

(4500 ročne), bolo vybudované parkovisko 

pre obytné prívesy, ekologická 

dedina, rozšírená farma, prednášková 

sála vrátane nahrávacieho štúdia, teda 

celé pričlenené sídlisko, v ktorom malo 

byť na báze samozásobovania oživené 

zmýšľanie sledujúce tvorivú, humánnu 

víziu. 

Avšak dnes sídlisko ukazuje svoje 

dve tváre: Budovy a cesty sú cituplne 

začlenené do prirodzene divokej záhrady 

rastlinného sveta mnohorakých 

druhov. Nespočetné stromy a kroviny 

rastú na k pobrežiu orientovaných úbočiach 

vetrom ovievaných dún. Ešte sa 

tam nachádza starý karavan a aj Eileen 

žije vo svojom domčeku. 

No druhá tvár Findhornu je poznačená 

návštevníkmi a obyvateľmi, ktorí 

svojím moderným mysticko-ezoterickým 

myšlienkovým svetom vtlačili 

mnohému svoju pečať. Im však, žiaľ, 

ako sa zdá, chýba prosté, oddané a jednoduché 

vyciťovanie vyššieho. 

V dvojici sme chodili po cestách „na 

mieste, kde bytostní položili základný 

kameň“ 40 rokov po tom, ako sa 

Caddyovci vzdali luxusu v prospech 

života v obytnom prívese. V tomto 

aprílovom ráne sme však so smútkom 

vytušili, že tam dnes vládne iný „duch“ 

ako vtedy a že tie bytosti, ktorých pôsobením 

sa vytvoril zázrak prírody, už 

tam vôbec nie sú také všadeprítomné 

ako kedysi. 

Reinhard WURZEL 

* Citované z: Findhornské spoločenstvo: 

„Findhornská záhrada“, Frank Schickler Verlag, Berlin, 

1981 (originálny titul: „The Findhorn Garden“, 

Harper & Row Publishers, New York, 1975).

V Ý S K U M 

?ENERGIA BEZ 

MATERIÁLNYCH 

ZDROJOV 

Všetko, čo sa v materiálnom 

svete pohybuje alebo mení, 

potrebuje energiu. Preto je dnes 

spotreba energie obrovská. Z veľkej 

časti ju pokrýva kúrenie a tepelne 

energetické stroje. Atómová 

energia hrá v celosvetovom 

meradle momentálne len podradnú 

úlohu, hoci na jej podporu 

a boj proti nej sa vynakladá veľa 

prostriedkov. My ľudia ako obyvatelia 

zeme sme v pomerne krátkej 

dobe stihli spáliť značnú časť fosílnych 

zdrojov energie – uhlie, ropu 

a plyn, a všetkým je jasné, že tieto 

zásoby budú stačiť už len obmedzený 

čas. Okrem toho zvyšky spaľovania 

stále viac zaťažujú atmosféru 

a hrozí posun prirodzenej 

rovnováhy, takže nami spôsobená 

klimatická katastrofa už nie je 

len možná, ale aj pravdepodobná. 

Takisto rádioaktívny odpad atómových 

elektrární predstavuje 

dosiaľ nevyriešený problém. 

Už celé desaťročia sa hovorí o tom, 

že sa raz podarí uvoľniť energiu 

i bez použitia materiálnych zdrojov. 

Stále sa aj objavujú ľudia s návrhmi 

riešenia tohto problému. Sú 

však spravidla nevyhovujúce a autori 

často nie sú schopní ich vecne 

posúdiť. V nemálo prípadoch však 

došlo aj k vedomému klamaniu, 

lebo „vynálezci“ sa cítili zaviazaní 

svojim sponzorom, ktorí ich k podvodu 

viedli a ktorí nevedomky tiež 

často podľahli sebaklamu. Lebo 

my všetci máme sklony vidieť to, 

čo vidieť chceme. 

Ja sám rozmýšľam už od svojej 

mladosti o tom, že sa raz podarí 

prekonať doterajší spôsob získavania 

energie. Po prvé ma vždy 

fascinovalo, kde berú živočíchy, 

napríklad lietajúci hmyz, energiu 

potrebnú pre život. A potom 

som sa dozvedel aj o tom, že ľudia 

vo výnimočných situáciách 

dostali prístup k energiám, ktoré 

sú mimo oblasti všetkého, čo je 

možné vysvetliť bežnou látkovou 

premenou. 

Redaktor časopisu Svet Grálu 

Dr. Ing. Gerd Harms sa zamýšľa nad 

revolučnými spôsobmi získavania energie 

?ENERGIA z ničoho? 

Človek tejto zeme sa vždy pokúšal 

vyhnúť sa práci, bez ktorej 

by však nemohol dosiahnuť 

svoje ciele. S vynálezmi strojov 

zmizlo otroctvo a sú ľudia, 

ktorí tvrdia, že jedno by 

nebolo možné bez druhého. 

Ale stále platí, že nás silné 

podnety poháňajú k pozemskej 

činnosti. Cieľom je život v blahobyte, 

pričom sa však snažíme, pokiaľ 

je to možné, eliminovať vlastnú 

námahu. Na tomto poli nám moderná 

technika poskytuje nespočetné prostriedky: na pohodlný pohyb dopredu, 

na práce v dome a domácnosti, v priemyselnej výrobe a stále 

viac aj na uľahčenie namáhavej mozgovej činnosti. 

NEOBYČAJNÉ MENIČE 

ENERGIE 

Väčšina dosiaľ známych návrhov 

strojov, ktoré sa mali pohybovať 

samé od seba bez použitia 

„pohonných hmôt“ alebo iných 

zdrojov energie, boli viac či menej 

neobvyklé meniče energie. Ľudia si 

od nich sľubovali, že pri premene 

energie dôjde aj nejakým spôsobom 

k jej nárastu. Nemecký patentový 

úrad je napríklad stále konfrontovaný 

s návrhmi na takzvané „perpetuum 

mobile“, preto rozhodol, že 

také prihlášky patentov sa zásadne 

vôbec nebudú skúmať. Jeden z odborníkov, 

ktorí patentové prihlášky 

skúmajú, mi však povedal, že 

nemecký patentový úrad by musel 

udeliť patent na zariadenie, ak 

by jeho vynálezca mohol dokázať 

15 

SVET GRÁLU 

3/2005

V Ý S K U M 

funkčnosť tohto zariadenia vhodným 

modelom. 

Zatiaľ čo píšem tieto riadky, môj 

pohľad upútava rádiometer umiestnený 

v mojej knižnici. Je to krídlové 

koleso v sklenenej banke, ktoré 

Najznámejšou formou alternatívnej energie je stále 

slnečná energia 

sa pri pôsobení denného svetla nepretržite 

otáča. Krídlové koleso má 

začiernené a svetlé plochy. Začiernené 

plochy pohlcujú svetlo a premieňajú 

ho na teplo, zatiaľ čo svetlé 

plochy svetlo odrážajú. V spojení 

s plynovým rezíduom v sklenenej 

banke spôsobujú zahriate plochy 

prúdenie plynu, ktoré uvádza krídlové 

koleso do pohybu. Keby som 

mohol toto krídlové koleso umiestniť 

vo vesmíre tak, že by bolo neprestajne 

vystavené slnku, nemal 

by som potom perpetuum mobile, 

čiže stroj, ktorý, ako už napovedá 

jeho označenie, sa ustavične pohybuje? 

Je dôležité myslieť pritom na 

zákon zachovania energie, s ktorým 

sa perpetuum mobile neustále 

dáva do súvislosti? 

Zákon zachovania energie patrí 

k základným pilierom dnešných 

16 

SVET GRÁLU 

3/2005 

prírodných vied a techniky. Hovorí, 

že v uzavretom systéme zostáva 

suma všetkých energií nezmenená. 

Jednoducho povedané: z „ničoho“ 

nemôže vzniknúť „niečo“, a tam, 

kde „niečo“ existuje, nemôže toto 

„niečo“ bez stopy zmiznúť. 

Na tom stavia celá 

naša technika a tento 

základný zákon je natoľko 

pevnou súčasťou 

nášho myslenia, že nás 

môžu najvyššou mierou 

zmiasť napríklad 

fenomény zjavenia duchov. 

Zákon zachovania 

energie však nemožno 

odvodiť z iných nepochybností 

či zákonov, 

on iba vyjadruje 

všeobecnú skúsenosť. 

Akonáhle o tom ale 

človek začne vážne 

premýšľať a do svojich 

úvah zahrnie aj 

niektoré výsledky 

dnešného skúmania 

prírody, môžu celkom istotne vyvstať 

pochybnosti o všeobecnej 

platnosti tohto zákona. 

O VNIKNUTÍ DO 

UZAVRETÝCH 

SYSTÉMOV 

Predpokladom použitia zákona 

zachovania energie je uzavretý 

systém. Také uzavreté systémy 

sú však len pomocnou predstavou 

pre ľudské myslenie, v skutočnosti 

vôbec neexistujú, lebo všetky dané 

skutočnosti majú viac či menej 

vzťah k iným skutočnostiam, alebo 

sú otvorené ich pôsobeniu. 

Na objasnenie si predstavme 

ohraničený priestor vo vesmíre medzi 

nebeskými telesami. Má predstavovať 

uzavretý systém, ktorého 

hraničné plochy môžeme ustavične 

kontrolovať. Zvláštnou technikou 

sa nám (teoreticky) môže podariť 

zbaviť tento ohraničený priestor 

akejkoľvek hmoty a vylúčiť akékoľvek 

žiarenie. Ak teraz vo vnútri 

tohto priestoru zistíme existenciu 

energie, potom podľa zákona zachovania 

energie musela táto energia 

preniknúť do priestoru hraničnými 

plochami a musela byť pri tom 

pozorovateľná. Teraz nasmeruje 

zručný fyzik dva od seba vzdialené 

mikrovlnné žiariče rovnakej frekvencie 

na hranice priestoru a postará 

sa o to, aby sa tieto mikrovlny 

na hraniciach priestoru interferenciou 

(protifázovými kmitmi) práve 

vzájomne eliminovali. Po preniknutí 

hranicou sa lúče však znovu od 

seba oddelia a vo vnútri priestoru 

sú zistiteľné ako tok energie. Máme 

tak priestor, v ktorom sa vyskytuje 

energia bez toho, aby bola zistiteľná 

na hranici priestoru. Zákon zachovania 

energie je možné takto spochybniť. 

Na porovnanie myslime na národ, 

ktorý sa chce hranicou oddeliť 

od ostatných národov a hranice 

si ostro stráži, takže nimi nemôže 

nikto preniknúť dovnútra. Tieto 

uzavreté hranice sú však účinné len 

proti vonkajším votrelcom, nemôžu 

však zabrániť vniknutiu „vnútorných 

votrelcov“ narodením. Tí sa 

tam dostanú existenčnou úrovňou 

vyššieho poriadku, ktorú nemožno 

zabezpečiť vonkajšími hranicami. 

A to isté platí, prirodzene, aj pre 

štát, ktorý svojich ľudí zatvára do 

príslušných hraníc. Proti zmiznutiu 

občanov smrťou rovnako nemôže 

nič urobiť. 

Aj vo fyzike častíc už existujú 

pozorovania, ktoré ukazujú, že zo 

zdanlivého ničoho sa spontánne 

objavujú častice hmoty a práve 

tak môžu zasa zmiznúť. A pretože

V Ý S K U M 

človek dnes vidí v hmote niečo 

ako „zamrznutú“ alebo „zhustenú“ 

energiu, je jasné, že zákon zachovania 

energie nemôže mať neobmedzenú 

platnosť. 

Preto sa už dnes ani nespochybňuje, 

že v mikrooblasti, teda v oblasti 

najmenších častíc alebo kvánt, 

dochádza neprestajne k (dočasnému) 

porušovaniu zákona zachovania 

energie. Väčšina ľudí si však 

nedokáže predstaviť, že to tak môže 

byť aj v oblasti tých dimenzií, ktoré 

sú určujúce pre našu techniku. Jednoducho 

chýbajú zodpovedajúce 

skutočnosti. 

„ÉTER“ A KVANTOVÁ 

MECHANIKA 

Hovoril som o niečom, čo 

nazývame „zdanlivé nič“. 

Nič je však iba myšlienková predstava 

ľudského rozumu fixovaného 

na hmotu. Hovorí sa tiež o vákuu 

alebo o prázdnom priestore a človek 

si pritom predstavuje, že tento 

priestor je zbavený akéhokoľvek 

druhu hmoty, rovnako ako si to človek 

myslí o priestore medzi hviezdnymi 

telesami alebo o priestore 

medzi jadrom atómu a jeho elektrónovým 

obalom. Keďže tento zdanlivo 

prázdny priestor je napríklad 

schopný viesť svetelné lúče, myslelo 

sa najskôr na médium, ktoré tento 

priestor, trebárs formou riedkeho 

plynu, vypĺňa a môže sprostredkovať 

procesy žiarenia a vlnenia. 

Toto médium dostalo názov éter 

– tak isto ako kvapalina, ktorá sa 

tak ľahko vyparuje. Že na vedenie 

vĺn je potrebný nosič, nám ukazuje 

príklad zvuku, ktorý sa nemôže vo 

vzduchoprázdnom priestore šíriť. 

Keď sa však nepodarilo nájsť dôkazy 

existencie takého éteru, prestal 

sa človek touto myšlienkou 

zaoberať a presadila sa teória relativity. 

Nie je však zaručené, že bude 

mať dlhé trvanie, pretože existovali 

a aj dnes existujú jej seriózni kritici 

s dobrými argumentmi. To isté 

platí vo vzťahu k éteru: dnes je viac 

než inokedy pochybná oprávnenosť 

nazerania na prázdny priestor 

ako na „nič“. K tomu sa pripájajú 

mnohé mätúce tvrdenia a pozorovania 

v rámci kvantovej teórie, začínajúce 

jednoduchým zistením, že 

napríklad svetlo sa raz ukazuje ako 

dej vlnenia s interferenčnými javmi, 

zatiaľ čo inokedy je vysvetliteľné 

skôr ako prúd častíc, ktorý vyvoláva 

elektrický prúd v solárnom 

článku. V kvantovej teórii existuje 

aj takzvaný vzťah neurčitosti (definovaný 

Wernerom Heisenbergom 

v roku 1926). Uvádza, že z jednej 

častice, napríklad elektrónu, nie je 

možné súčasne presne určiť miesto 

a rýchlosť alebo impulz. To dodáva 

fyzike v mikrooblasti istú neurčitosť, 

ktorá je z hľadiska svetonázoru 

buď vítaná alebo braná na 

vedomie s nechuťou. Albert Einstein 

sa napríklad nemohol zmieriť 

s myšlienkou na neurčitosti alebo 

javy náhody v prírodných dejoch. 

Od neho pochádza výrok „Boh nehrá 

v kocky“. 

So všetkými danými 

skutočnosťami 

z oblasti „malých 

vecí“ sa stal v každom 

prípade poznateľným 

svet, na ktorý 

sa nedajú presne aplikovať 

tie modelové predstavy 

takzvanej „klasickej 

fyziky“, ku ktorým nás priviedli 

skúsenosti sprostredkované našimi 

zmyslami. Väčšine dnešných 

fyzikov to jednoducho stačí; avšak 

existujú aj iní, ktorí vyžadujú názorné 

nové výkladové modely (David 

Buhm, 1952). 

Taký model vychádza z toho, že 

všetky častice alebo kvantá vykonávajú 

popri svojom hlavnom pohybe 

ešte nejaký druh nepravidelného 

(štatisticky kolísavého) kmitavého 

pohybu. Hovorí sa pritom o „kvantových 

fluktuáciách“ alebo o „fluktujúcom 

vákuu“, v ktorom sú častice 

uložené a ktorý tento kmitavý 

pohyb spôsobuje. Tým by sme sa 

opäť dostali k éteru, ktorý však 

nemá vlastnosti, ktoré sme predtým 

predpokladali, a nenachádza 

sa v pokojovom stave, ale pohybuje 

sa nepravidelným vlnením, porovnateľným 

približne s vodnou 

hladinou pri búrke. Elementárne 

častice sú ako lode na rozbúrenom 

mori: ich kurz je síce možné zistiť 

a opísať, ale ich okamžitá presná 

poloha je neurčitá, pretože lode sú 

podrobené nepredvídateľnému vlnovému 

pohybu. Obrátene zasa nie 

je možné z ich presnej momentálnej 

polohy stanoviť ich presný kurz 

alebo impulz. 

Aby sme zostali pri tomto obraze: 

existujú aj ponorky, ktoré na 

jednom mieste zmiznú z povrchu 

a na inom sa opäť vynoria. Myslí sa 

tým kvantovomechanický tunelový 

efekt, podľa ktorého môže napríklad 

elektrón „podtunelovať“ bariéru 

z izolačnej látky. Na jednej 

strane zmizne a znovu 

sa vynorí na druhej strane. 

Tento efekt sa dnes využíva 

v rýchlych 

e l e k t r o n i c - 

kých zariadeniach 

(tunelová 

dióda). 

Medzitým sa 

zistilo, že toto 

podtunelovanie 

sa môže diať rýchlosťou 

väčšou ako je 

rýchlosť svetla (tým sa spochybňuje 

Einsteinovo tvrdenie o neprekonateľnosti 

rýchlosti svetla). Aj vo 

viditeľnej hmote môže dôjsť k porovnateľným 

procesom, ktoré však 

17 

SVET GRÁLU 

3/2005

V Ý S K U M 

zatiaľ pozorovalo len niekoľko ľudí 

pri určitých experimentoch alebo 

ktoré boli opísané v literatúre 

science-fiction. Máme na mysli dematerializáciu 

a rematerializáciu 

konkrétnych predmetov. 

Vo vlnovom pohybe morí je 

skryté množstvo energie vo forme 

pohybovej energie vodnej hladiny. 

Túto energiu možno technicky využiť, 

aj keď sa to dnes vlastne nerobí, 

pretože je to nákladné. A práve tak 

sa premýšľa o technickom využití 

kvantových fluktuácií… 

ENERGIA VÁKUA 

Podľa holandského fyzika 

H. C. Casimira je nazvaný 

efekt, ktorý vzniká, keď k sebe 

neprestajne približujeme dve paralelné 

dosky. Na tieto dosky pôsobia 

rovnomerne zo všetkých strán 

kvantové fluktuácie vákua. S tým 

spojený tlak je za normálnych podmienok 

tak málo pozorovateľný, 

ako málo vnímame tlak vzduchu, 

ktorý na nás pôsobí rovnomerne zo 

všetkých strán. Kvantové fluktuácie 

si môžeme predstaviť ako zmes 

kmitania v najrôznejších frekvenciách 

(kmitočtoch), práve tak, ako sa 

nachádzajú v kmitaní plynné molekuly 

vzduchu. S tým rozdielom, že 

pohyb molekúl je prejavom 

teploty hmoty, avšak 

kvantové fluktuácie 

sú výrazom 

takzvanej energie 

nulového 

bodu 

prázdneho 

priestoru, 

a teda nie prejavom 

tepla. 

Ak sa už spomenuté 

dosky k sebe 

stále 

približujú, 

vytvárajú sa medzi 

nimi takzvané stojaté 

18 

SVET GRÁLU 

3/2005 

vlny a tieto vlny potom už nevytvárajú 

nijaké tlakové účinky na dosky. 

Medzi doskami tak dochádza k zníženiu 

tlaku, zatiaľ čo tlak zvonka 

zostáva nezmenený. Tento dej bolo 

možné zmerať a tak ukázať, že aj 

v priestore „bez žiarenia“ pri teplote 

nula dochádza medzi doskami 

k takým silám. Tieto sily sú tým 

väčšie, čím menšia je vzdialenosť 

medzi doskami, pretože potom sú 

účinné stále vyššie frekvencie. Kto 

raz skúsil položiť na seba dve rovné 

sklenené dosky a potom ich chcel 

od seba oddeliť, ten také sily pozná, 

ibaže v inom meradle a s pôvodcom 

deja vzduchom, pretože na pohľad 

a na dotyk hladká sklenená doska 

nie je v mikrooblasti v žiadnom 

prípade hladká, ale veľmi drsná. 

Casimirov efekt je teda odkazom 

na kvantové fluktuácie. Na základe 

týchto pozorovaní a teórií sa urobil 

odhad obsahu energie prázdneho 

priestoru či vákua či zdanlivého nič 

a dospelo sa k neslýchane vysokým 

hodnotám. (obrazne vyjadrené, je 

to podobný predpoklad, ako že 

objem jednej čajovej šálky má postačiť 

na vyparenie všetkých svetových 

morí). Veľkosť tejto energie 

závisí od toho, do akej frekvencie je 

mysliteľné využitie. Hustota energie 

(množstvo energie v objemovej 

jednotke) stúpa, ako ukazujú 

výpočty, s treťou mocninou 

frekvencie, to 

znamená, že dvojnásobok 

použitej 

frekvencie vedie 

k osemnásobnej 

hustote energie. 

Harald Puthoff 

(USA) je jedným 

z fyzikov, ktorí 

tieto súvislosti skúmajú 

teoreticky i experimentálne. 

Napísal 

mi, že teoretická stránka 

prác pokračuje dobre, s experimentálnymi 

dôkazmi je to však zložitejšie. 

Tieto nové teórie sa pokúšajú 

opísať a vysvetliť aj fenomém zotrvačnosti 

hmoty a gravitácie ako pôsobení 

poľa nulového bodu vákua. 

Zotrvačnosť hmoty sa prejaví, akonáhle 

chceme zvýšiť alebo znížiť 

rýchlosť hmotného telesa. To nejde 

bez určitej dávky energie. Teórie 

ukazujú, že k interakcii s éterom 

alebo vákuovým poľom dochádza 

len pri zmenách rýchlosti, zatiaľ čo 

nezmenené rýchlosti k takým interakciám 

nevedú. Tým sa možno 

otvoril prístup k pochopeniu dosiaľ 

záhadných prírodných javov. 

Zotrvačnosť hmoty hrá napríklad 

rozhodujúcu úlohu pri tvorbe vírov 

v kvapalinách a plynoch. Vodné 

víry a veterné smršte so svojou intenzitou 

dávali ustavične podnet 

k domnienkam, že pri nich dochádza 

k dosiaľ neobjasnenému nárastu 

energie. Možno nám tieto novodobé 

teórie o pozadí zotrvačnosti 

hmoty čoskoro ponúknu možnosť 

pokročiť v týchto otázkach ďalej. 

POKUSY O VYUŽITIE 

ENERGIE VÁKUA 

Pri chemickej energii ide o väzobnú 

energiu atómov a molekúl, 

ktorá sa pri spaľovaní uvoľní 

a pohybom molekúl je odovzdávaná 

ďalej. Pri atómovej alebo jadrovej 

energii ide o väzobnú energiu 

elementárnych častíc, ktorá sa pri 

štiepení jadra alebo jadrovej fúzii 

uvoľní a pohybom elementárnych 

častíc je odovzdávaná ďalej. Pri 

energii vákua alebo priestorovej 

energii ide o pohybovú energiu 

prázdneho priestoru, čiže toho 

priestoru, ktorý predchádza elementárnym 

časticiam ako stavebným 

kameňom materiálneho 

sveta.

V Ý S K U M 

V myšlienkach si môžeme predstaviť 

usporiadania, ktorými by 

sa táto energia mohla previesť do 

dnešnej fyzikálnej skutočnosti. 

Aby sme to opäť podobenstvom 

ozrejmili pre oblasť hrubej matérie, 

pripomeňme si „Maxwellovho 

démona“: plyn, ktorý má určitú 

teplotu, pozostáva v skutočnosti 

zo zmesi molekúl plynu rôznych 

teplôt, a naše teplomery merajú len 

priemernú hodnotu. Anglický fyzik 

Maxwell si predstavil niečo na spôsob 

„ducha“ alebo „démona“, ktorý 

je schopný tieto molekuly plynu roztriediť 

podľa ich pohybovej intenzity 

alebo teploty. Jeden môj známy 

napríklad vyvinul a prihlásil ako 

patent spôsob, podľa ktorého sa tepelná 

energia pomocou elektrochemickej 

bunky bezprostredne prevedie 

na elektrickú energiu. Pritom 

sa zníži teplota okolia a na rozdiel 

od známych tepelne energetických 

strojov nie je potrebný žiadny odvod 

tepla chladným miestom. Tento 

spôsob borí hranice súčasnej teórie 

tepla (termodynamiky). Je však 

šanca dosiahnuť porovnateľné výsledky 

v omnoho jemnejšej oblasti 

kvantových fluktuácií vákua? 

Zdá sa, že určité pozorovania 

tu ukazujú cestu. Ak vystavíme 

vodu pôsobeniu silného akustického 

poľa, začne žiariť (zvuková 

luminiscencia alebo zvukovo indukovaný 

jav žiarenia). Pohľadom 

z mikroskopického hľadiska pozorujeme 

jednotlivé záblesky, ktoré 

vychádzajú z nepatrných bubliniek 

vo vode. V týchto bublinkách 

panuje vysoká teplota, pre ktorú 

zatiaľ neexistuje nijaké všeobecne 

prijateľné vysvetlenie. Vyzerá to, 

akoby sa vplyvom akustického 

poľa vytvárali duté priestory takých 

malých rozmerov, že tu môže 

účinkovať Casimirov efekt. V USA 

bol vyvinutý tepelný prístroj, ktorý 

zohrieva vodu tak, že systémom 

vhodne formovaných miešacích 

telies privádza vodu k silnému pohybu 

a tvorbe vírov, čím by mohol 

vzniknúť efekt ako v akustickom 

poli. Energetický stupeň účinnosti 

tohto tepelného prístroja je údajne 

vyšší ako sto percent, čo ukazuje na 

to, že sem priteká dodatočná energia 

z vákua. Podobné hlásenia prichádzajú 

aj z Ruska. 

V tejto súvislosti je treba spomenúť 

aj iný jav, takzvanú kavitáciu. 

Na hranách turbín alebo lodných 

skrutiek dochádza k veľmi nežiaducim 

materiálovým stratám. 

To platí aj pre vysielač ultrazvuku 

v kvapalinách. Dosiaľ sa robili pokusy 

vysvetliť to konštatovaním, že 

pohybom vody vznikajú miestne 

ohraničené vákuové zóny, v ktorých 

sa kov vyparuje. Ale kov často obklopuje 

vákuové priestory bez toho, 

aby sa vyparoval. Okrem toho je vo 

vode aj dobre chladený. Omnoho 

rozumnejšie sa mi zdá vysvetlenie, 

ktoré som opísal v sonoluminiscencii: 

v malých, krátkodobo existujúcich 

dutých priestoroch účinkuje 

energia vákua dávajúca v úzko 

obmedzenom priestore vzniknúť 

teplotám, pri ktorých sa materiál 

vyparuje. 

Iné usporiadanie využíva tzv. elektrónový 

klaster, to sú zhluky (cluster) 

elektrónov, ktoré sa pohybujú 

v elektrickom poli. Zdá sa, že aj na 

elektrónový klaster pôsobí energia 

vákua tak, že sa energetický obsah 

týchto „balíkov elektrónov“ zvyšuje, 

takže opúšťajú usporiadanie s vyššou 

energiou, než by sa dalo čakať 

podľa doterajšej fyziky. Nárast energie 

pritom nepochádza len z elektrického 

poľa. Sú patentované rôzne 

usporiadania a americký patentový 

úrad zrejme po prvý raz akceptoval 

pojem energie vákua. 

Dr. Ing. Gerd HARMS 

(Pokračovanie v nasledujúcom čísle) 

19 

SVET GRÁLU 

3/2005

Pri rozprávaní o týchto veciach 

začali putovať a Siddharta tým, 

že mu odovzdával svoje skúsenosti, 

začal vyučovať bez toho, aby si to 

uvedomil. 

Ananda bol pozorný poslucháč, 

ktorý sa v správny čas vedel aj pýtať, 

takže všetko, čo Siddharta do seba 

prijal, muselo byť pretvorené a oživené, 

aby to mohol odovzdať správnym 

spôsobom. 

„Myslíš si ešte, že život je len reťazou 

utrpenia?“ pýtal sa Ananda. 

Siddharta dlho premýšľal, potom 

odpovedal: 

„Podľa Brahmovej vôle ňou nie je, 

to je isté. Pán svetov nestvoril tvorov 

na to, aby ich nechal trpieť. Napriek 

tomu sa však nedá poprieť, že naša 

cesta tu na zemi je plná utrpenia. 

Došlo k tomu teda proti Brahmovej 

vôli. My sami sme si to privodili ako 

dôsledok zlého konania! 

Keď to však vieme, potom tým 

máme v rukách aj prostriedok na boj 

20 

SVET GRÁLU 

3/2005 

K N I Ž N Á U K Á Ž K A 

h BUDHA g 

proti utrpeniu: musíme sa zmeniť, 

potom sa nám zmení život!“ 

Ananda ho prerušil: 

„Ako to myslíš: život sa nám 

zmení?“ 

„To je predsa 

jasné!“ odvetil Siddharta 

rýchlo. „Ak sa 

zmeníme, potom už 

viac nebudeme priťahovať 

zlé pôsobenie. 

Namiesto reťaze utrpenia 

sa stane život 

radostnejším.“ 

„On sa tým však 

nezmenil, len my sme 

ho naším zlepšením 

utvorili ináč,“ nástojil 

žiak na svojom. „Teraz 

tomu rozumiem.“ 

„Môžeš to povedať 

aj tak,“ pripustil Siddharta 

a potom pokračoval: 

„Ak teda chcem 

odstrániť zo sveta 

utrpenie, ktoré sem 

prišlo bez Brahmovej vôle, potom sa 

musím snažiť o polepšenie ľudí. To je 

moja úloha. Pretože by však človek 

ako jednotlivec na to nestačil, musím 

okolo seba zhromažďovať žiakov, 

ktorých nechám podieľať sa na 

mojom prežívaní. Tí musia potom 

pomáhať šíriť medzi ľuďmi to, čo ich 

môže polepšiť.“ 

„A čo ich môže polepšiť?“ pýtal sa 

Ananda zamyslene. 

„Pravé vedenie o Brahmovi, o Pánovi 

svetov!“ 

Siddharta chcel rozprávať ďalej, bol 

však prerušený učeníkom, ktorý sa 

pýtal, akoby ho hnala cudzia moc: 

„Je Brahma skutočne Pánom svetov?“ 

Siddharta sa nechápavo díval na 

pýtajúceho sa. 

„Ako môžeš pochybovať po všetkom 

tom, čo som ti vyrozprával?“ 

pýtal sa. Ananda sa však nedal zastrašiť: 

„Poznali sme Brahmu ešte predtým, 

než si ho, ako si sa domnieval, 

našiel ty. Myslím, že ten, ktorého si ty 

našiel, stojí ďaleko nad Brahmom.“ 

„Viem, že ten, ktorého som našiel, 

je skutočne Pánom svetov! Meno 

pre neho nemám. Nazývam ho 

Brahma.“ 

„To nesmieš robiť, Siddharta!“ povedal 

Ananda rozhorčene. „Ty tým 

uvádzaš do zmätku pojmy. Pomysli 

na všetkých tých ľudí, ktorí vedeli 

doposiaľ o Brahmovi. Ak im povieš, 

že tento boh je Pánom svetov, nebudú 

tým uchvátení. Neprehovorí 

to k ich duši tak, ako to neprehovára 

k mojej, pretože… pretože… to nie 

je pravda!“ 

Tu Siddharta postrehol, že so 

svätým vedením, ktoré mu bolo 

zjavené, chcel zaobchádzať ľahkomyseľne. 

Teraz tiež porozumel, 

prečo sa v ňom vtedy, keď hovoril 

o Brahmovi, nezachvievalo 

a neznelo nič tak, ako keď použil 

meno „Pán svetov“. A bol vďačný 

Anandovi, ktorý mu dopomohol 

k lepšiemu poznaniu. 

Ukážka z knihy: Budha, život a pôsobenie 

pripravovateľa cesty v Indii. Nakladateľstvo 

Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

R E P O R TÁ Ž 

V LABORATÓRIÁCH FIRMY 

CIBA-GEIGY OŽIL PRAVEK 

ELEKTROSTATICKÉ POLE, RASTLINY A DINOSAURY 

Pod číslom „0 351 357“ prihlásila 

15. júna 1989 firma „Ciba-Geigy“ 

v Bazileji európsky patent: bez 

génovej techniky, len za pomoci 

elektrostatického poľa sa podarilo 

„vzkriesiť k životu“ prapôvodné 

formy rýb, papradia, 

obilnín a húb. Dnes si len málokto 

pamätá na tieto experimenty 

firmy „Ciba-Geigy“. Dagny a Imre 

KERNEROVCI, ktorí tieto experimenty 

v roku 1991 nafilmovali 

a na mieste hovorili s kompetentnými 

laborantmi, urobili pre Svet 

Grálu opätovnú bilanciu … 

Pred viac než 400 miliónmi rokov 

sa začali postupne na pevninách 

ako prvé rozrastať rastliny, aby 

sa potom nezadržateľne rozšírili po 

celej zemi. Neskôr, pred menej než 

100 miliónmi rokov, ich nasledovali 

obrovské papraďové a prasličkové lesy, 

a dokonca už aj ihličnaté stromy. Keď 

v kriede vyhynuli jaštery, dominovali 

práve ihličnaté stromy. Kvitnúce rastliny 

sa rozšírili do rôznych častí zeme, 

nastal čas zlomu – čas listnatých stromov. 

Trávy, kvetiny a stromy utvárali 

takú tvár Zeme, ako ju poznáme dnes. 

Rastliny nevytvárali len podobu planéty, 

ale aj atmosféru, v ktorej môžeme 

dýchať. A že by sa to všetko udialo bez 

komunikácie? Existuje vôbec niečo 

také? 

V posledných tridsiatich rokoch sa 

v mnohých krajinách sveta uskutočnilo 

veľa senzačných pokusov v oblasti 

„komunikácie rastlín“ s prekvapujúcimi 

výsledkami: v USA demonštroval 

Cleve Backster, expert na detektor 

lži, že skúmané rastliny reagovali na 

ľudské myšlienky. Napríklad z indických 

pokusov vyplynulo, že kvetiny 

reagujú na hudbu zvýšeným rastom. 

A v Japonsku dokonca rástli huby 

rýchlejšie, keď sa im pravidelne bubnovalo 

na tradičné bubny. Francúzski 

bádatelia dokázali, že malá, skôr nenápadná 

rastlina dvojzub (Bidens) disponuje 

schopnosťou „zapamätať si“. 

Mnohí ľudia sa rozprávajú s kvetinami 

a stromami, a to buď slovom, 

alebo v myšlienkach. A niektorí dostávajú 

aj odpovede zo sveta „zeleného 

národa“, ako nazývajú Indiáni 

rastliny. Profesorovi Hoffmannovi 

z vysokej školy vo Weihenstephane 

sa podarilo dokázať, že rajčiny „odmeňujú“ 

ľudskú náklonnosť. Rajčiny, 

s ktorými sa v jednom vedeckom pokuse 

za účasti viac než sto osôb pravidelne 

pri polievaní rozprávalo, dali 

o 22 percent úrody viac než ten istý 

druh z kontrolnej skupiny, ktorému sa 

nedostalo žiadneho príhovoru. 

Rastliny a stromy rozumejú a hovoria 

aj chemicky: navzájom sa varujú 

vylučovaním látok, keď sú napadnuté 

nejakým žravým nepriateľom. Tak 

napríklad akáciové stromy v južnej 

Afrike disponujú „poplachovým 

systémom“. Keď sa antilopa kudu zahryzne 

do akáciového stromu, zvýši 

sa koncentrácia horkých látok v jeho 

listoch a zároveň sa vypúšťa do vzduchu 

chemický plyn, načo stromy 

v jeho blízkosti začnú tak isto produkovať 

horkú látku tanín. Listy potom 

divej zveri nechutia a keď zvieratá 

z nedostatku potravy predsa len žerú 

ďalej, môže byť pre ne dávka smrteľná. 

„Toto vedia voľne žijúce žirafy 

a antilopy kudu, ktoré sa pasú vždy 

proti vetru“, tvrdia vedci z Prétorijskej 

univerzity. „Zvieratá sú dokonca 

také opatrné, že sa vyhýbajú všetkým 

stromom, ktoré stoja v blízkosti tých, 

kde sa predtým pásli. Tak sa vyhnú 

stromom so zvýšenou koncentráciou 

tanínu.“ 

21 

SVET GRÁLU 

3/2005


22 

SVET GRÁLU 

3/2005 

Niektoré prekvapujúce pokusy s rastlinami 

prišli zo Švajčiarska z firmy 

„Ciba-Geigy“, ktorá je svetoznámym 

chemickým koncernom. „Čo my tu robíme, 

je evolučný skok dozadu, čo sa 

týka rastlín a rýb“, vysvetľuje vedecký 

pracovník Heinz Schürch, ktorý sa experimentom 

venoval až do roku 1992. 

SKOK DOZADU 

V EVOLÚCII 

Zo svojho písacieho stola nám priniesol 

hromadu podkladov a fotografií. 

Ukázal nám obrázky, na ktorých 

boli pozoruhodne vyzerajúce 

rastliny – pôvodné formy pšenice 

a kukurice. „Pšenica“ nebola vzpriamená, 

ako dnes, ale plazila sa po zemi 

a len špička stebla s klasmi vyčnievala 

do výšky asi dvadsať centimetrov. 

Nikdy by sme rastlinu na fotografii 

neidentifikovali ako pšenicu. 

Kukurica sa už viac podobala na našu 

súčasnú kukuricu, avšak bola oveľa 

Pestovanie odolnejších pravekých druhov 

by bolo pre dnešné poľnohospodárstvo 

bezpochyby požehnaním 

menšia a nemala – tak ako to my 

poznáme – jeden alebo maximálne 

dva veľké kukuričné klasy, ale až osem 

malých šúľkov, ktoré na steble vyrastali 

hviezdicovito z viacerých miest. 

Senzačné na tom je, že tieto pozoruhodné 

rastliny vyrástli zo zŕn 

dnes bežných pšeničných a kukuričných 

odrôd. Keď sa pozeráme na malé 

kukuričné klásky, hlavou nám víria 

všetky rozprávky a výklady starých alchymistov, 

hoci si uvedomujeme, že sa 

píše rok 1991 a sme v Bazileji, v kolíske 

modernej chémie. 

Prehliadka laboratória prináša vyriešenie 

hádanky. Na tomto mieste sa 

nevykonáva ani alchýmia ani génová 

technológia, ale Heinz Schürch tu 

experimentuje s rastlinami, s elektrostatickými 

a napäťovými poliami, 

ktorými však neprechádza žiaden 

prúd. Elektrický prúd by spôsobil 

priamu biochemickú zmenu, čo sa 

však v elektrostatickom poli nemôže 

stať. Experiment je jednoduchý: medzi 

dve hliníkové platne, na ktoré je pripojený 

jednosmerný prúd, sa na tri dni 

položia zrná pšenice a kukurice, aby 

vyklíčili. Hneď potom sa presadia ako 

každá iná rastlina do črepníka alebo 

skleníka. Tieto tri dni, do začiatku 

klíčenia, pod vplyvom elektrostatického 

poľa stačia na to, aby sa „znovuzrodili“ 

praformy našich dnešných 

rastlín. Heinz Schürch k tomu hovorí: 

„Elektrostatické polia sú usmerňujúce 

polia. Príroda pochádza z chaosu 

a potrebuje riadiace štruktúry, aby sa 

nejako prejavila. To je východiskový 

bod. Naše pokusy úspešne dokazujú, 

že určité elektrostatické pole vnáša do 

prírody určitý poriadok. Ešte nie sme 

tak ďaleko, aby sme poznali zákonitosti, 

teda nemôžeme povedať, akou 

intenzitou poľa sa v evolúcii vraciame 

späť, o koľko storočí alebo tisícročí. 

Nemôžeme ešte vysvetliť, čo sa presne 

deje. Naša teória je taká, že rastliny 

v elektrostatickom poli dostávajú informáciu, 

ktorá spôsobí ich vývoj späť 

k pôvodnej forme. Pšenica si napríklad 

pamätá, že raz bola druhom trávy. 

V Peru sa ešte dnes dá nájsť druh trávy, 

ktorý je porovnateľný s našou vypestovanou 

pšenicou.“ 

V laboratóriu nám ukázali spisy 

s podkladmi z minulých pokusov. Postupovalo 

sa so švajčiarskou pedantnosťou. 

Skúmali sa aj obsahové látky 

staro-novej pšenice, pričom sa našiel 

nový druh bielkovín, ktorý sa v pôvodnej 

pšenici nenachádzal. Okrem 

toho, pšenica pestovaná v elektrostatickom 

poli priniesla v poslednej 

fáze svojho rastu úplne neočakávane 

nové výhonky, ktoré dozreli v priebehu 

štyroch týždňov: „Rast tejto 

pšenice prebiehal tak rýchlo, že dozrela 

v priebehu štyroch týždňov 

namiesto obvyklých siedmich mesiacov. 

Pritom treba povedať, že steblo 

a klasy boli o niečo menšie, zato však 

bolo na rastline viac klasov. Prinieslo 

by to tú výhodu, že túto pšenicu by 

sme mohli pestovať v krajoch s krátkou 

jarou a letom, kde by obvyklá 

pšenica vôbec nerástla. Môžeme sa 

zriecť aj obvyklých pesticídov a herbicídov. 

Škodcovia, ktorí sa prispôsobujú 

priebehu rastu normálnej pšenice, 

nie sú ešte dostatočne vyvinutí, 

keďže našu pšenicu žneme už od 

štyroch do ôsmich týždňov. Situácia 

je dnes taká, že v poľnohospodárstve 

používame iba štyri kultivary pšenice, 

pri ktorých je podstatné, že ide 

o hybrid. Roľník teda nemôže použiť 

časť svojej žatvy na nasledujúce siatie, 

ale musí znova kúpiť nové osivo. 

Tieto štyri kultivary pšenice potrebujú 

okrem toho veľkú opateru, hnojivo, 

pesticídy a herbicídy, teda jeden 

jed za druhým. Ďalšou prednosťou 

našej pšenice je, že klíčivosť osiva je 

podstatne vyššia.“ 

V tomto momente je už iste jasné, 

k akým dôsledkom by mohli viesť experimenty 

firmy „Ciba-Geigy“. V priebehu 

minulých storočí sa kultúrne plodiny 

pestovali len s dôrazom na veľkosť


a krásu. Tých málo kultivarov rastlín, 

ktoré sa dnes používajú, je extrémne 

náchylných na choroby a vyžaduje si 

chemické ošetrovanie. Druhy, ktoré 

by sa dali skrížiť s pôvodnými zdravými 

a odolnými, už dávno vyhynuli. 

Prostredníctvom metódy firmy „Ciba- 

-Geigy“ by sme mohli dostať druhú 

šancu v evolúcii. V „pamäti“ prírody 

sú uložené pôvodné, divé druhy našich 

kultúrnych plodín a zdá sa možné 

prebudiť ich cielene opäť k životu, aby 

sa novým krížením skorigovali chyby 

minulosti. 

Pre chemický priemysel by to mohlo 

prirodzene znamenať, že profitujúce 

výrobné odvetvia by boli menej ziskové. 

Práve chemické firmy v posledných 

tridsiatich rokoch vykúpili zo 

strategických dôvodov semenárske 

firmy. A tak profitujú z ročného predaja 

hybridných odrôd pre poľnohospodárov. 

Prečo by teda porušili vlastný 

monopol vývojom jednej metódy, ktorou 

by mohli zaistiť nové, zdravé úžitkové 

rastliny? 

Táto diskusia prebiehala v rámci koncernu 

najskôr skryte. Mnoho pracovníkov 

firmy „Ciba-Geigy“ dlho nevedelo, 

o čo v pokusoch išlo. Tvrdošijne sa udržoval 

chýr, že pokusy sú len číry podvod, 

podľa známeho hesla, že čo nesmie 

byť, ani byť nemôže. Heinz Schürch hovorí: 

„Zdalo sa, akoby človek vyšľachtil 

rastliny, s ktorými príroda veľmi nesúhlasila. 

Našimi pokusmi sme ukázali 

reakciu prírody, ktorá odporovala 

tomu, čo sme sa učili na univerzite. Raz 

sme oboznámili firmu s našimi výsledkami. 

Prišli asi dvanásti biológovia, 

ktorí „prapšenicu“ preskúmali a dlho 

tu neveriaco postávali. Niektorým sa to 

zdalo skvelé. Potom prišli námietky, že 

sme zrná zamenili. Keď sme dokázali, 

že je to na základe pravidiel o pokusoch 

nemožné, zavládlo znovu mlčanie. 

Napriek všetkým vedomostiam neboli 

biológovia schopní určiť našu pšenicu. 

Keď písali svoje knihy, bola táto pšenica 

predsa dávno vyhynutá.“ 

ZÁHADNÝ POKUS 

S PAPRADÍM 

Ako vo všetkých laboratóriách 

sveta, tak aj v laboratóriu Heinza 

Schürcha sa stále pije káva. Po tretej 

poobedňajšej šálke nás zavolal 

k mikroskopu, aby nám ukázal niečo 

zvláštne. Opatrne berie prikrytú, 

priesvitnú plastovú nádobku, v ktorej 

leží niečo zelené. Poposúva misku pod 

V prvom roku mali 

listy papradia 

hladké okraje. 

Druhý rok boli listy 

zúbkovité a v treťom 

roku rozvetvené. 

mikroskopom sem a tam, aby nastavil 

správny výrez obrazu. Potom spokojne 

kývne: „Áno, tu je to. Túto nádobku 

držím už tri roky uzavretú. To, čo tu 

dolu vidíte, sú takzvané prvoklíčky 

paprade, ktorú sme vystavili elektrostatickému 

poľu asi na jeden mesiac, 

čo je podstatne dlhšie, než u pšenice 

alebo kukurice. Skôr, než vám porozprávam 

o našom pokuse s papradím, 

chcel som vám pod mikroskopom 

ukázať tieto prvoklíčky, za pomoci 

ktorých sa papraď rozmnožuje. Ako 

viete, na prvoklíčok pripadá len jeden 

list, ktorý je pohlavne zrelý a v jazyku 

vedcov sa nazýva prothallium. Ostatné 

opadnú na zem a rozložia sa. Pri našich 

pokusných prvoklíčkoch sa tak však 

nedeje. Budujú si určitý druh sieťového 

vedenia, ktorým sú všetky medzi 

sebou poprepájané. Keď sú dostatočne 

pospájané, 

vytvorí sa znovu 

prvoklíčok – ako 

presne sa to deje, 

nevieme – a tá je 

znovu pohlavne 

zrelá. Teraz sa 

pozrite cez mikroskop 

a všimnite si tie prepojenia!“ 

Trvalo hodnú chvíľu, než si naše oči 

zvykli na mikroskop, potom sme však 

uvideli drobné maličké prvoklíčky, 

ktoré rástli na akomsi druhu zeleného 

koberca. Medzi srdcovito tvarovanými 

prvoklíčkami, ktoré boli od 

seba vzdialené na viacnásobok svojej 

vlastnej veľkosti, boli tenké, striebristo 

lesklé rovné kanáliky. Úžasné na 

tom bolo presné nasmerovanie kanálikov. 

Tou najkratšou priamou cestou 

ide k ďalšiemu prvoklíčku vždy od 

špičky lista len jeden kanálik, rovný 

ako svieca. Spojovacie kanály medzi 

jednotlivými prvoklíčkami vyzerajú 

ako potrubie, ktoré, akoby navrhnuté 

na rysovacej doske rukou inžiniera, 

so zreteľom šetriť materiál, spájajú prvoklíčky 

medzi sebou tou najkratšou 

možnou cestou: „Vo vedeckej literatúre 

som nenašiel žiadne informácie 

o týchto vláknach. Po mnohých pokusoch 

mi nič iné nezostáva než súhlasiť, 

že slúžia na prenos informácií medzi 

prvoklíčkami. Aké informácie tu pre- 

23 

SVET GRÁLU 

3/2005


biehajú, to vám neviem povedať. Či 

tu dochádza k výmene látok určitým 

druhom potrubného systému, alebo 

sa tu vymieňajú informácie iným 

spôsobom, to, žiaľ, neviem. V jednom 

bode som si však úplne istý. Aj stavbe 

týchto kanálikov musel predchádzať 

nejaký druh komunikácie medzi prvoklíčkami, 

lebo ako inak môžu prvoklíčky 

presne vedieť, v akom smere 

majú kanáliky budovať. Vedeli presne, 

kde boli ostatné nosiče informácií.“ 

Ešte záhadnejšie a tajomnejšie prebiehal 

samotný pokus s papraďou. 

Pohlavne zrelý prvoklíčok pôvodnej 

paprade samčej sa vyvinula po pobyte 

v elektrostatickom poli celkom 

neočakávane: vyrástla z nej úplne iná 

odroda paprade, z paprade samčej s jej 

perovitými listami vznikla papraď jelení 

jazyk s oblými jazykovitými listami. 

Keďže vedci už poznali podobné 

odtlačky papradí v kamennom čiernom 

uhlí, označili staronové papradie 

firmy „Ciba-Geigy“ ako prapapradie. 

Papraď patrí vôbec k najstarším rastlinám 

Zeme a aj preto sa využíva na 

pokusy. Keď bolo Heinzovi Schürchovi 

jasné, že tu vznikol úplne iný druh 

paprade, nechal jeho výtrusy prešetriť 

botanikom. Vzhľad výtrusov je hlav- 

24 

SVET GRÁLU 

3/2005 

ným znakom pre zatriedenie rastlín: 

„Aj dnes existuje papraď jelení jazyk, 

ktorého výtrusy sú však od našich 

rastlín odlišné, majú úplne inú kresbu. 

Keď sú v botanike poruke takéto rôzne 

výtrusy, musí sa jednať o iný druh 

rastliny.“ Heinz Schürch si z lesa zaobstaral 

„súčasnú“ papraď jelení jazyk 

a s oboma rastlinami odcestoval k špecialistom 

na papradie do Botanického 

inštitútu v Zürichu. Namiesto jediného 

možného vysvetlenia narazil na 

neveriace krútenie hlavou. Vedci prehlásili, 

že zmena druhu rastliny elektrostatickým 

poľom je vylúčená. 

Čo sa pokladalo za nemožné, pokračovalo 

ešte ďalej. V nasledujúcich 

rokoch vytvorila rastlina každý rok 

iné listy: „Vyzerá to tak, akoby sme 

vplyvom elektrostatického poľa dostali 

prapapradie, ktoré si v nasledujúcich 

štyroch rokoch stále viac spomínalo, 

že vzniklo z paprade samčej. 

Každý rok vyzerali listy inak, očividne 

papraď prešla celú evolúciu vo svojom 

raste. Prirodzene sme prešetrili 

všetky jej nové výtrusy. Boli rovnaké. 

Z nich však vznikli úplne iné paprade. 

Dostali sme papraď samčiu, sladič, 

jeden druh juhoafrického koženého 

papradia, bežné jelenie jazyky a jeden 

druh jelenieho jazyka, ktorý sme 

nevedeli jednoznačne zaradiť. Zjavne 

bolo naše prapapradie schopné vyvinúť 

prakticky všetky druhy papradia. 

Najväčšie prekvapenie sa dostavilo pri 

skúmaní chromozómov. Papraď samčia 

mala 36 chromozómov, ale jelení 

jazyk 41. V celej vedeckej literatúre sa 

ešte nikdy nepísalo o okamžitej zmene 

počtu chromozómov, ktorá je charakteristická 

pre jeden druh.“ Laboratórnemu 

tímu sa zdal bláznivý aj objav, že 

papraď firmy „Ciba-Geigy“ každý deň 

navečer vylučovala aromatickú látku, 

pretože papraď normálne takúto látku 

neprodukuje. 

Zvláštny význam dostávajú pokusy 

firmy „Ciba-Geigy“ s papradím 

aj tým, že mnohým druhom paprade 

hrozí zánik. V Nemecku je ohrozená 

napríklad už polovica druhov papradí, 

z čoho približne dvanástim percentám 

hrozí vyhynutie. Papraď ako 

pozostatok dávno uplynulých vekov 

a zaniknutých svetov reaguje zvlášť 

citlivo na rastúce zaťaženie životného 

prostredia. 

Pre Heinza Schürcha spočíva možnosť 

vysvetlenia v tom, že predtým 

mala zemská atmosféra celkom iné 

zloženie ako dnes. Búrková činnosť 

bola oveľa silnejšia a dochádzalo stále 

znovu k úplne iným elektrickým poliam 

v zemskej atmosfére: „Môže byť, 

že v momente, keď vytvoríme určité 

elektrostatické pole, vrátime program 

evolúcie do doby, keď tieto polia prevládali. 

To je číra teória. V momente, 

keď budem môcť s obyčajným elektrostatickým 

poľom, ktoré príroda 

pozná z predchádzajúcich dôb, meniť 

chromozómovú reťaz a spätne získavať 

dávno vyhynuté praformy života, 

musím si nutne položiť otázku, či sú 

všetky informácie na formovanie živých 

tvorov uložené skutočne v génoch, 

v DNA a bunkovom jadre. Toto 

je zrejme ten prípad, keď je elektrostatický 

náboj atmosféry spolupôsobiacim 

faktorom celkovej informácie 

prírody, ktorá vlastne umožňuje vznik 

živého organizmu. A očividne vo všeobecnosti 

siaha pamäť prírody až do 

počiatku života.“ 

ZNOVUOŽIVENIE 

DINOSAUROV? 

Heinz Schürch nám oznamuje, že 

hneď uvidíme čulé, najstaršie 

živé tvory Zeme a posúva misku s bielou 

kryštalickou hmotou pod mikroskop. 

Vzorka pochádza zvnútra vrtného 

jadra, ktoré bolo vybrané zo 

140-metrovej hĺbky dvesto miliónov 

rokov starej porýnskej saliny. Pod 

mikroskopom vidíme zvláštne formy 

kryštálov, z ktorých vyčnievajú malé


zámotky, živé tvory, ktoré vznikli pred 

nepredstaviteľne dávnymi časmi, pred 

dvesto miliónmi rokov. „Zámotky“ sú 

huby, ktoré sa v laboratóriu pod elektrostatickým 

poľom opäť aktivovali, 

boli „prebudené k životu“. Pokusy, 

oživiť huby z vrtu bez elektrostatického 

poľa, boli neúspešné. 

Na myšlienku, aby sa hľadal život 

v soľných vrtoch, prišiel tím firmy „Ciba-Geigy“ 

pri pokusoch s baktériami, 

ktoré žijú v extrémne slanej vode. Výskumníci 

pritom spoznali, že je možné, 

aby sa neaktívne baktérie, uzavreté 

v kryštáloch soli, pod elektrostatickým 

poľom opäť prebrali k životu. Hoci boli 

baktérie v kryštáloch soli uzavreté pred 

okolitým svetom, a tým nemali možnosť 

prijímať potravu, dokázali sa dokonca 

rozmnožovať v dutinke vo vnútri 

kryštálu soli. Keď v jednom kryštáli boli 

dve navzájom oddelené dutinky, netrvalo 

príliš dlho, kým si baktérie vybudovali 

kanálik v kryštáli od jednej dutinky 

k druhej. Ďalší úžasný jav, ktorý 

vylučuje, že by sa také niečo udialo bez 

komunikácie medzi baktériami. Baktérie 

preniknú do inej dutinky cielene 

a najpriamejšou cestou. 

Odrazu Heinz Schürch položil na 

stôl patentový spis. Jedná sa o jediné 

zverejnenie zo strany chemického 

koncernu, kde je vôbec spomenuté zameranie 

výskumu s elektrostatickými 

poliami: „Nie aby ste si mysleli, že sa 

tu zaoberáme neužitočnými kuriozitami. 

Naša firma je závislá od zárobkovej 

činnosti. Práve sa nám podarilo 

doviesť metódu s elektrostatickým 

poľom až k patentu. Prirodzene sme 

nechceli naše metódy aplikovať len 

na rastliny, ale aj na zvieratá. Od vedenia 

sme dostali striktný zákaz vykonávať 

pokusy, ktoré by zasahovali 

do zárodkov cicavcov. Pokladám toto 

nariadenie za veľmi správne, nikdy by 

som také experimenty nerobil. Z tohto 

dôvodu sme prišli na myšlienku, aby 

sme na štyri týždne nechali v elektrostatickom 

poli ikry pstruha dúhového. 

Keď už boli viditeľné oči, premiestnili 

sme ich do inej nádrže, kde vyrástli 

do celkom normálnej veľkosti. A pozrite, 

čo sa stalo.“ Ukazuje nám fotky 

rýb, v ktorých by laik vôbec nespoznal, 

že ide o pstruha dúhového. Tvar 

hlavy a tela je oveľa mohutnejší. Majú 

podstatne viac zubov ako nám známe 

pstruhy a aj inú farbu. Pri dospelých 

samčích pstruhoch je dolná čeľusť 

vpredu vytvarovaná do silného háku 

ako pri divých lososoch. 

Keď sme neskôr videli ryby v nádrži, 

bolo jasné, že aj ich správanie bolo 

divokejšie a agresívnejšie. Mreža na 

okraji nádrže sa musela zvýšiť, pretože 

ryby vyskakovali podstatne vyššie ako 

normálne pstruhy, ktoré boli v nádrži 

predtým. „Už sme si mysleli, že sme 

dochovali malých žralokov“. Neskôr 

výskumný ústav rýb v Berne naše 

ryby identifikoval ako pôvodný druh 

pstruhov, ktoré vyhynuli prakticky 

už pred 150 rokmi. No a objavili sa 

ešte aj staré nákresy zobrazujúce tieto 

prapstruhy. 

Ako nás pán Schürch uistil, mäso 

týchto rýb je nielen tuhšie, ale chutí 

oveľa lepšie než nám známy pstruh 

dúhový. Prapstruhy sú podstatne menej 

náchylné na choroby. Pri ich chove 

sa môžeme zriecť pridávania antibiotík 

a pesticídov do vody. Ďalšou 

prednosťou je vysoká, až deväťdesiat 

percentná úspešnosť 

liahnutia. 

O firme „Ciba-Geigy“ 

koluje občas vtip, že by 

sa pomocou elektrostatického 

poľa mohlo zakrátko 

pristúpiť k oživeniu 

dinosaurov, čo 

považuje Heinz Schürch 

za teoreticky možné: 

„Áno, napoly žartom 

vravím, že by som najradšej 

vytvoril malého 

dinosaura. Ale to je len 

žart, nebudem sa o to 

pokúšať. Mám pred 

tým rešpekt, dinosaurus sa predsa 

nedá kontrolovať. Príroda nám zahrala 

do karát a ukázala nám systém, 

ktorý ona sama používa na prenos informácií. 

Pred Stvorením mám úctu. 

Samozrejme, že štúdium dinosaurov 

by bolo pre nás veľmi zaujímavé. Tieto 

pokusy by nespadali pod zákaz experimentovania 

so zárodkami cicavcov. 

Museli by sme experimentovať s vtáčími 

vajciami, a vtáky sú predsa potomkami 

dinosaurov. Pri vývoji ľudského 

embrya vidíme, že v ľudských 

génoch je uložená celková informácia 

evolúcie. Možno predpokladať, že 

v génoch niektorých druhov vtákov, 

ktoré sú potomkami dinosaurov, je 

presne ako u ľudí zakódovaný priebeh 

evolúcie. Snáď by sme potrebovali určiť 

len správne elektrické pole, ktorého 

informácia spolu s informáciami v génoch 

urobí z vtáka znovu dinosaura. 

Lenže ako pôsobia polia ako informácia? 

Čo je to za riadiaci princíp, ktorý 

stojí za týmto poľom? Na tieto otázky 

nemáme žiadnu odpoveď.“ 

Odpovede sa odsúvajú na neskoršiu 

dobu, lebo výskumná skupina 

firmy „Ciba-Geigy“ bola medzitým 

rozpustená a v koncerne sa už viac 

nehovorí o pokusoch a ich výsledkoch. 

Tie nám pripomínajú už len 

písomnosti, obrázky a nahraná kazeta 

z rozhovoru … 

Dagny KERNER 

Dr. Imre KERNER 

25 

SVET GRÁLU 

3/2005

Ľad v Grónsku 

sa topí 

Podľa modelovej štúdie klimatológa 

Jonathana Gregoryho 

sa začal roztápať ľad 

vo vnútrozemí Grónska. 

Grónsko, najväčší ostrov 

našej planéty, má obrovské 

zásoby ľadu: ľadová vrstva 

je až 3000 m vysoká a obsahuje 

2,85 miliónov kubických 

kilometrov ľadu, ktorý 

tu zostal z poslednej doby 

ľadovej. Kým sa ale všetok 

ľad roztopí, ubehne podľa 

Gregoryho predstáv minimálne 

1000 rokov. V priebehu 

tohto obdobia možno 

očakávať zdvihnutie hladiny 

mora v globálnom meradle 

asi o sedem metrov. Iná teória 

vychádza z toho, že sa 

roztopí len časť tohto ľadu 

a voda z neho zníži obsah 

soli v severnom Atlantiku – 

to by mohlo viesť ku kolapsu 

Golfského prúdu. Tým by sa 

samozrejme znížila teplota 

prostredia a ľad by sa prestal 

topiť. Tak či tak: množia 

sa znaky toho, že my ľudia 

v zopár generáciách zažijeme 

dobu, v ktorej bude klimaticky 

všetko inak než dnes. 

Uznanie akupunktúry 

Vedci univerzity v Jene dokázali 

podľa prísne vedeckých 

kritérií, že akupunktúra 

mierni bolesť. Doteraz bol 

účinok tejto tradičnej čínskej 

medicíny v odbornom 

svete veľmi spochybňovaný. 

„Tvrdilo sa o nej, že pôsobí 

len psychologicky,“ hovorí 

Winfried Meißner z kliniky 

anestéziológie a intenzívnej 

26 

SVET GRÁLU 

3/2005 

terapie pri univerzite 

v Jene. Vedci 

teraz dokázali, že 

akupunktúrou sa 

môže dosiahnuť objektívne 

fyziologicky merateľné 

zmiernenie bolesti, 

ktoré nespočíva v placebo 

efekte. Účinok akupunktúry 

bol doložený elektrofyziologickou 

reakciou pri bolestivých 

stavoch. 

Z A U J A L O N Á S 

Maximálne 

hodnoty CO 2 

Americkí vedci potvrdili, že 

množstvo oxidu uhličitého 

v zemskej atmosfére dosiahlo 

rekordné hodnoty – 376 ppm 

v roku 2003. Pri rovnakom 

raste by sa mohli hodnoty 

nameraného CO 2 

v roku 

2100 pohybovať medzi 650 

a 970 ppm. To by spôsobilo 

oteplenie Zeme o 6 stupňov 

(!) oproti roku 1990. 

Pokusy na zvieratách 

ZAUJÍMAVOSTI ZO SVETA 

VEDY A V ÝSKUMU 

Vo Veľkej Británii klesol 

predovšetkým vďaka lepším 

počítačovým modelom počet 

pokusov na zvieratách 

v porovnaní so sedemdesiatymi 

rokmi asi o 30 %. 

Radosť z tohto úspechu je 

však relatívna vzhľadom na 

to, že v roku 2002 bolo len v 

Anglicku použitých na pokusy 

2,73 miliónov zvierat 

(84 % na výskum a vývoj liečiv, 

zvyšok na testy výrobkov 

kozmetického priemyslu) 

a zdá sa, že rast počtu pokusov 

je nevyhnutný. Na zvieratách 

sa totiž majú testovať 

geneticky upravené potraviny; 

v tejto oblasti 

sa zatiaľ nekonajú 

skoro žiadne výskumy. 

Zmeny klímy 

Experti došli k záveru, že 

účinky globálneho otepľovania 

už naplno zasiahli oblasť 

Pacifiku. Predpovedané 

„bláznivé“ zmeny počasia sa 

skutočne dostavili. V krátkom 

časovom úseku spadne 

veľké množstvo zrážok, 

zatiaľ čo po zvyšok roku je 

príliš sucho. „Extrémy sú 

najviac viditeľné v tropických 

oblastiach juhovýchodnej 

Ázie a na tichomorských 

ostrovoch,“ povedal austrálsky 

meteorológ Blair Trewin. 

Výskumník zaoberajúci sa 

zmenami klímy Bret Mullan 

to zhrnul: „Teplejšie počasie 

spôsobuje väčšie odparovanie. 

To vedie k intenzívnejšej 

tvorbe mrakov a k silným 

dažďovým zrážkam.“ 

Ekologické 

poľno hospodárstvo 

chráni pred záplavami 

Vedcom nemeckého Spolkového 

úradu pre výskum 

poľnohospodárstva (FAL) 

sa podarilo dokázať, že ekologické 

poľnohospodárstvo 

podstatne lepšie chráni poľnohospodársky 

využívané 

pôdy proti záplavám. Bežná 

pôda je ohrozená zhutňovaním 

a zanášaním bahnom. 

To vedie k zníženiu priesaku 

pôd, tzv. infiltrácie. 

Iniciátorom „pomalého zabetónovania 

pôdy“ je podľa 

údajov vedcov stále nižší 

obsah humusu, klesajúca 

biologická aktivita a rastúce 

zhutňovanie pôdy kvôli príliš 

vysokému mechanickému 

zaťažovaniu poľnohospodárskymi 

mechanizmami. 

Vysoké infiltračné schopnosti 

neporušenej štruktúry 

zeminy môžu oproti tomu 

znížiť intenzitu záplav. Pri 

ekologickom spôsobe poľnohospodárstva 

dochádza 

aj k tvorbe „biopórov“, ktoré 

vznikajú aktivitou pôdnych 

živočíchov. Ekologicky obrábaná 

pôda má preto za 

inak rovnakých podmienok 

zhruba dvojnásobnú mieru 

infiltrácie v porovnaní s pôdou, 

ktorá je obrábaná konvenčne. 

(Žiada sa ešte dodať, že tieto 

skutočnosti boli v kruhoch 

napr. biodynamicky hospodáriacich 

pestovateľov známe 

už pred druhou svetovou 

vojnou. Napriek tomu sú ešte 

dnes ekologicky obhospodarované 

plochy v celej Európe 

vo výraznej menšine. Pozn. 

red.) 

Informácie: www.fal.de 

Nanoskalpel 

Výskumníci kasselskej univerzity 

v Nemecku vyvinuli 

molekulárny skalpel, 

ktorým sa dá spoľahlivo 

vykonať operatívny zákrok 

vnútri malej bunky. „Skalpel“ 

je len niekoľko nanometrov 

veľká proteínová 

molekula. Biológ Markus 

Maniak a jeho tím dúfa, že 

ich postup pomôže objasniť 

dosiaľ neznáme funkcie 

bunkovej štruktúry. 

Informácie: www.uni-kassel.de


V ZRKADLE: „INÝ SVET“ 

Tváre s pôsobivým výrazom, 

tvary dôverne pripomínajúce 

telo, tajuplné rysy zo skutočnosti, 

ktorá však zostane skrytá bežnému 

vnímaniu, kým sa na ne nepozriete 

v zrkadlovom obraze. Achim Weigert, 

liečiteľ z Northeimu pri Göttingene, 

patrí k tým fotografom, 

ktorí pracujú v spojení s prírodou. 

Podarilo sa mu vyčariť fascinujúce 

„Zrkadlové obrazy“. Na prvý pohľad 

vás potešia úplnou harmóniou 

a zvláštnymi tvarmi, ktoré sa zdajú 

byť skutočnými a zároveň aj neskutočnými, 

ale pre Achima Weigerta, 

ktorý sa týmto druhom umenia zaoberá 

od marca roku 2003, sa za 

tým skrýva oveľa viac. Totiž pohľad 

do „iného sveta“ prírodných bytostí. 

„Už od mladosti ma to vždy 

ťahalo do lesa, k stromom. Ale až 

v poslednom období sa moje spojenie 

so stromami značne zintenzívnilo. 

Mal som veľmi často pocit, 

že musím ísť do lesa – za svojimi 

priateľmi. Ťahalo ma to tam,“ hovorí. 

A tak sa opäť vyberá do lesa, 

aby vyfotografoval to, čo považuje 

za jasné vyjadrenie pôsobenia prírodných 

bytostí. „Pri niektorých 

stromoch vidím okamžite a ihneď 

na mieste určité rysy, pri iných sa 

objavia až potom, keď ich zrkadlovo 

spracujem na počítači. Keď 

som s prácou hotový, často som 

sám veľmi prekvapený akou rôznorodosťou 

sa bytosti prejavujú.“ Dôležité 

je, že Achim Weigert svoje 

práce neupravuje elektronicky, ani 

k fotografiám nič nepridáva. Iba 

presvetlí slabo viditeľné kontúry, 

aby zreteľnejšie vystúpili. Ani pri 

prenose fotografií na tieto stránky 

nebolo nič retušované. 

27 

SVET GRÁLU 

3/2005


28 

SVET GRÁLU 

3/2005


29 

SVET GRÁLU 

3/2005

Z D R A V I E 

DIAGNOSTIKA 

CHORÔB 

Jednoduchá diagnostická metóda, ktorou sa dajú včas spoznať 

poruchy orgánov, potvrdzuje, že krv je „celkom neobyčajná tekutina“. 

Vo vzorke krvi je viditeľný 

obraz cievy ako 

chorého miesta 

30 

SVET GRÁLU 

3/2005 

V súčasnosti je čoraz viac známe, hlavne z akupunktúrnych 

a masážnych techník, že určité 

časti tela signalizujú celkový stav organizmu. Zo 

stavu ucha, chodidiel, tváre alebo očí vedia špecialisti 

vyvodiť ďalekosiahle závery vo vzťahu 

k zdraviu jednotlivých orgánov tela. Aurasskopia 

je diagnostická metóda, ktorá na diagnostikovanie 

používa krv. Autorkou tejto metódy je 

nemecká výskumníčka Hannelore Auras-Blanková 

(odtiaľ názov aurasskopia, resp. auras- 

-testy). Na základe 30-ročnej výskumnej práce 

sa jej podarilo vytvoriť nový systém určovania 

diagnóz. Tento systém je založený na obrazoch 

napadnutých orgánov, zviditeľnených v krvi. 

Pomocou niekoľkých kvapiek krvi je možné aj 

včasné spoznanie rakoviny. Potvrdzuje sa, že krv 

je veľmi neobyčajná tekutina. 

Na začiatku 60-tych rokov Hannelore Auras- 

-Blanková počas rutinných krvných vyšetrení 

v laboratóriu spozorovala niečo fascinujúce, 

niečo, čo malo ďalekosiahle následky: Na hrubo 

nanesených miestach „krvného náteru“ sa opakovane 

ukázali javy, ktoré zodpovedali určitým 

obrazovým formám. Výskumníčka experimentovala 

potom s tým, že krv nerozotierala ako 

obvykle v tenkej vrstve, ale ju ponechala v hrubšej 

vrstve. Pritom sa potvrdilo, že v krvi sú viditeľné 

obrazy a tvary, ktoré sa podobajú orgánom 

ľudského tela. 

Tak sa začal náročný výskum. Po prvé preto, 

lebo pani Auras-Blanková bojovala v etablovaných 

laboratórno-medicínskych kruhoch za svoje 

poznanie, že tieto obrazy sú niečím neobyčajným, 

s veternými mlynmi. Špecialisti sa na vec dívali 

totiž tak, že tieto kontúry nie sú ničím iným ako 

„artefaktmi“ – sú to chĺpky, častice prachu a iné 

nečistoty, ktorými sa krv znečistila pri laboratórnych 

skúškach, a teda je márnením času bližšie 

sa tým zaoberať! Po druhé bola táto cesta namáhavá 

aj preto, lebo pani Auras–Blanková nenašla 

spočiatku porovnateľnú literatúru, ktorá by tento 

fenomén opisovala a o ktorú by sa mohla oprieť. 

Namiesto toho tu bolo len jej pevné presvedčenie, 

že je na stope dôležitému poznaniu. V rámci 

medicínskej praxe svojho manžela začala výskumníčka 

systematicky skúmať fenomén obrazových 

štruktúr v krvi. Nasledovalo niekoľko 

tisíc krvných náterov podľa medzitým štandardizovaných 

metód s povzbudzujúcimi výsledkami. 

V obrazcoch sa stále jasnejšie objavoval istý systém 

a rástla nádej, že sa tu človek priblížil k novej 

komplexnej možnosti diagnostikovania. 

V priebehu tridsiatich rokov výskumnej práce 

bolo vyšetrených touto metódou viac ako 15000 

pacientov. Dnes je pre Hannelore Auras-Blankovú 

samozrejmé, že telesné choroby je možné 

s dostatočným časovým náskokom spoľahlivo 

diagnostikovať pomocou niekoľkých kvapiek 

krvi, a to skôr, než sa chybná funkcia prejaví. 

Bola vyvinutá „aurasskopia“ a „auras-test “ (pomenované 

podľa Hannelore Auras-Blankovej), 

bol založený „Inštitút pre holistickú diagnózu 

krvi“ (vo Wittene, Nemecko). Výskum sa už 

dávno nezaoberá otázkou, či krv skutočne nesie 

v sebe v obrazovej forme informácie vzťahujúce 

sa na telo, ale otázkou, ako a prečo môžu takéto 

formy vzniknúť. 

AURASSKOPIA 

Diagnóza krvi vyvinutá Hannelore Auras- 

-Blankovou sa nevyznačuje len tým, že je 

cenovo výhodná, bezriziková a jednoduchá, ale 

predovšetkým aj pre jej výpovednú hodnotu: 

Na vyšetrenie sa pacientovi štandardnou metó-

Z D R A V I E 

dou odoberie niekoľko kvapiek krvi 

z bruška prsta. Táto krv sa roztrie na 

podložnom sklíčku, vysuší, upraví sa 

farbivom a následne na to sa opticky 

analyzuje pomocou mikroskopu pri 

1250-násobnom zväčšení. 

Hlavná pozornosť sa pritom sústreďuje 

na zjavne vystupujúce kontúry, 

teda na zobrazenia tvarov a štruktúr. 

Obraz podžalúdkovej žľazy v krvnej vzorke 

Hannelore Auras-Blanková: „Takto 

pozorované krvné nátery zjavujú vnútorné 

procesy v tele pacienta nádhernými 

farebnými obrazmi, prirodzene, 

v miniatúrnej podobe a anatomicky 

správne čo do formy a polohy.“ 

Nápadné a podstatné pre takéto diagnostikovanie 

je to, že sa v krvi ukazujú 

len také fenomény, ktoré sa v nejakej 

forme vymykajú 

z celkového harmonického 

zachvievania 

tela. Ak je telo zdravé, 

ani vo vzorke krvi sa 

nezobrazujú žiadne 

odlišné znaky. Kde 

sa však vyskytuje porucha 

alebo choroba, 

tam sa táto ukáže aj 

v krvi – a síce rozdielnym spôsobom: 

• Choré orgány sa často zobrazia v krvi. 

Tak sa v prípade choroby ukážu miniatúrne 

podžalúdkové žľazy, hrubé 

a tenké črevo a aj krvné cievy – a to 

tak, že sú možné jednoznačné závery, 

poukazujúce na zdroj ochorenia. 

• Ďalej sa našli zobrazenia umelo vložených 

alebo aj pri operáciách v tele 

zanechaných predmetov, napríklad 

operačné vlákno alebo klip na zosilnenie 

operačných vlákien. Kardiostimulátory 

sa nezobrazili, pretože sa 

zrejme včlenili do vlastných záchvevov 

tela. 

• Prevažne sa zobrazujú symboly, ktoré 

vo svojej forme zodpovedajú histologickým 

rezom orgánov. V krvnom 

náteri sa nachádzajú na rôznych 

„SPRÍSTUPNIŤ POZNANIE VIACERÝM ĽUĎOM!“ 

S Hannelore Auras-Blankovou (AB) 

sa rozprával Werner Huemer (WH) 

WH: Ako dnes prijíma medicína aurasskopiu a auras- 

-test? Podarilo sa to presadiť? 

AB: K presadeniu v zmysle akceptovania zo strany školskej 

medicíny dodnes nedošlo, nakoľko predovšetkým profesori 

a univerzitné kliniky doteraz neboli a ani nie sú otvorené pre 

iný medicínsky uhol pohľadu, než je ich vlastný medicínsky 

obraz sveta. Pri doteraz vedených rozhovoroch sa nebolo 

možné zblížiť. Biologická medicína je naproti tomu otvorená 

a o problematiku sa zaujíma, ale jej chýba príslušný lobbing. 

WH: Ako vznikol inštitút pre holistickú diagnostiku krvi? 

AB: Inštitút vznikol z nutnosti, že sa musí vo zvýšenej 

miere viesť výskum a zverejňovanie výsledkov, a tiež vyhovieť 

rastúcemu počtu pacientov. 

WH: Aká je kooperácia s inými metódami diagnostiky? 

AB: Lekári a liečitelia pracujúci touto metódou vykonávajú 

popritom v mnohých prípadoch iris–diagnostiku, Kirlianovu 

fotografiu, mikroskopiu tmavého poľa ako aj metódu podľa 

Vincenta. Či sú porovnateľné štatistiky, to neviem povedať, nemyslím 

si to však, pretože tí, ktorí pracujú v praxi, nepoznajú 

zmysel štatistík. Kooperácia s centrom pre dokumentáciu metód 

prírodného liečenia – ZDN – sa uskutočňuje už roky. 

WH: Aké sú najdôležitejšie poznatky, ktoré 

ste dokázali získať o predstupňoch vzniku rakoviny? 

AB: Že štítna žľaza s jej chybným hormonálnym 

správaním sa rozhodujúcou mierou 

zúčastňuje na zhoršujúcich sa procesoch látkovej 

výmeny; že nedostatočným vylučovaním 

obličiek sa zvyšuje stav zanesenia organizmu 

a v organizme zostávajúce sa zvyšky prispievajú 

k zápalovým zmenám a k zachytávaniu sa 

H. Auras-Blanková 

v tkanivách a že stagnácia v lymfatickom systéme 

môže taktiež privodiť karcinomatózne zvrhnutie, čo sa 

laboratórnymi hodnotami a úbytkom červených krviniek len 

ťažko dá poznať. 

WH: Aké máte najdôležitejšie plány do budúcnosti? 

AB: Nájsť napríklad ľudí, ktorí význam tohto objavu spoznajú 

a podporia, aby sa rozšírila možnosť výskumu a aby 

sa metóda zautomatizovala. Príslušné prípravné práce pre 

elektronické vyhodnocovanie obrazu sa už dohodli. Sponzorov 

na zhotovenie zariadenia však naliehavo hľadáme aj 

preto, aby sa inštitút postavil na nezávislý finančný základ. 

V zmysle európskej myšlienky by bolo hodné úsilia získať si 

aj inštitúty v zahraničí, aby sa tu jestvujúce poznatky mohli 

sprístupniť viacerým ľuďom. 

31 

SVET GRÁLU 

3/2005

Z D R A V I E 

miestach, ale napriek tomu presne 

udávajú, v ktorých oblastiach sa prejavuje 

funkčná porucha. 

• Smerodajné je aj zafarbenie krvi. 

Pre diagnostiku je podstatná skutočnosť, 

že usporiadanie obrazcov vždy 

zodpovedá rovnakému princípu. Tým 

je možné presne lokalizovať ohniská 

chorôb. 

AURAS-TEST 

Na základe svojho dlhoročného 

pozorovania krvných náterov, 

ktoré sú pre aurasskopiu nutné, sa 

Hannelore Auras-Blanková dostala 

na stopu ďalšiemu fenoménu, ktorý 

Krvný náter 

má veľký význam, predovšetkým, 

na včasné spoznanie rakoviny. Na 

podložnom sklíčku sa totiž ukazujú 

rôzne stupne homogenity krvi: 

„Krv bez sklonu k rakovine je homogénna 

masa rovnomernej vrstvy. 

Ak však nastane sklon k rakovine, 

začne ľahký rozpad séra, ktoré sa 

môže rozkladať veľa rokov alebo aj 

desaťročí, až prípadne prerastie do 

karcinomatózneho stavu rozpadu. 

Tento rozpad postupuje nanajvýš 

pomaly, pretože je podrobený veľkému 

množstvu faktorov, ktoré sa 

skladajú z vonkajšieho a vnútorného 

zaťaženia.“ 

Zatiaľ čo aurasskopia potrebuje 

pre prácu pod mikroskopom zafarbenú 

krv, auras-test sa vykonáva 

tou istou technikou krvného výteru, 

ale bez prifarbenia. A tak medzičasom 

vznikla osvedčená testovacia 

metóda, ktorá by mohla byť bez 

veľkých nákladov a bez zväčšenia 

mikroskopom použitá v každej lekárskej 

praxi. 

32 

SVET GRÁLU 

3/2005 

MNOHÉ OTVORENÉ 

OTÁZKY 

Doposiaľ bolo vykonaných asi 

100 000 auras-testov a okolo 15 000 aurasskopií. 

Úspech metód je prakticky 

preukázaný. Aj tak sa však, prirodzene, 

otvára mnoho otázok, ktoré sa dajú len 

ťažko zodpovedať, resp. sa vôbec nedajú 

zodpovedať prostredníctvom prevládajúceho 

(medicínskeho) obrazu sveta 

(kvôli čomu sa mnoho vedcov zdráha 

túto metódu uznať): 

• Počas procesu schnutia dochádza 

zjavne vo vnútri krvného náteru 

k procesu vytvárania formy a podkladom 

pre tento dej sú zrejme informácie, 

ktoré sú uložené v krvi. Ale 

ako je toto vytváranie formy riadené? 

Ako krv dopravuje informácie? A ako 

sa vôbec do krvi dostávajú? 

• Táto diagnostika - je možná len vtedy, 

keď sa krv odoberie z bruška ľavého 

prstenníka a nepríde do styku s alkoholom. 

Prečo je to tak? 

• Ďalej sa ukázalo, že informačná intenzita 

krvi súvisí so silou odolnosti 

tela. Čím je výraznejšia, tým jasnejšie 

informácie sa prenášajú. Niekoľko 

týždňov pred smrťou človeka 

sa informácie zmenšujú. Prečo je to 

tak? 

VYSVETĽUJÚCE 

VYJADRENIA 

Medicínsky uhol pohľadu, podľa 

ktorého krv slúži len na to, aby 

privádzala telesným bunkám a tkanivám 

živiny, bude len ťažko schopný 

poskytnúť odpoveď na tieto otázky. Ale 

existujú aj vysvetlenia, ktoré prekračujú 

príliš úzkoprsý mechanistický názor na 

svet. Už v Starom zákone sa píše: „Krv 

je život,“ a v jazyku ľudu sú zachytené 

rozmanité súvislosti medzi krvou 

a vnútornou pohodou. Hovorieva sa, že 

niekto má určité schopnosti „v krvi“, 

že jeho „krv začne vrieť“ atď. Z toho 

možno vyvodiť, že ľudstvo prisudzovalo 

krvi odjakživa význam, ktorý prekračoval 

telesnú-hrubohmotnú sféru 

a zasahoval do oblasti duševne-duchovnej. 

V knihe „Vo svetle Pravdy – Posolstvo 

Grálu“ od Abd-ru-shina bolo o tom už 

pred 70 rokmi napísané (prednáška: 

„Tajomstvo krvi“): 

„Poviem vám hneď hlavný účel všetkej 

ľudskej krvi. Má tvoriť most pre činnosť 

ducha na zemi, teda v hrubej hmotnosti! 

Znie to tak jednoducho a jednako 

skrýva v sebe kľúč všetkého vedenia 

o ľudskej krvi. 

Krv má teda tvoriť most pre činnosť 

ducha, alebo, povedzme v tomto prípade, 

ráz ‚duše‘, aby ma čitatelia lepšie 

rozumeli, nakoľko výraz ‚duša‘ je im 

bežnejší.“ 

Žiaľ, dnes sotva máme výskumy, 

ktoré by sa venovali prehĺbeniu tohto 

vysvetlenia. Malo by byť ale jasné, že 

most predstavuje vlastne spojenie, teda 

dopravu informácii od ducha k telu 

a naopak. A nemalo by nás prekvapiť, 

keď sa v živom prirodzenom dianí 

prejavujú tiež informácie – ako všetko 

ostatné – vo forme tvarov. Všetko dianie 

vedie – vo veľkom ako aj v malom – 

bezprostredne k určitým, príslušnému 

dianiu zodpovedajúcim impulzom, 

ktoré udávajú formu. Už starý antický 

názor „pars pro toto“ odzrkadľuje, že 

v jednej časti možno nájsť aj celok. 

A skutočne, v určitých vhodných častiach 

sa zobrazuje celok. 

Ak vychádzame z poznatkov komplexne 

orientovanej východnej medicíny, 

podľa ktorej štvrtý prst človeka 

predstavuje vodný živel, a ak k tomu 

pridáme dávnejšie spoznanú výnimočnú 

schopnosť vody, ktorá je obsiah- 

Obraz svorky po operácii v brušnej dutine


Opakujúci sa obraz špirály 

nutá aj v krvi, pamätať si informácie 

a prenášať ich, potom sú tým dané ďalšie 

vysvetlenia pre otvorené otázky. 

Zostáva ešte zodpovedať, akými 

impulzmi sa do vody, resp, krvi „infikujú“ 

informácie. Ale touto otázkou sa 

vzdialime od čisto hrubohmotne-fyzikálnych 

procesov. Nasledujme ešte raz 

vyššie citovaný výrok: Pri úlohe krvi 

nemôže predsa ísť len o dopravu informácií 

od tela k duši, ale aj opačne – a to 

dokonca v prvom rade – o impulzy, 

ktoré vysiela oživujúci ľudský duch 

svojmu telu prostredníctvom vyžarovania 

krvi. V tom predsa spočíva aj 

tajomstvo starého poznania, že „duch 

si tvorí telo“. Pripusťme, že je to duch, 

ktorý oživuje telo, a že telo je teda len 

duchom oživované. Tým sa vysvetľuje, 

prečo sú formujúce impulzy, zobrazené 

aj v aurasskopii, zreteľné len počas tesného 

spojenia tela a duše, a to prostredníctvom 

žiarení. Pri blížiacej sa smrti 

sa toto žiarenie, a teda aj formovanie, 

musí zmierniť. Dokonca aj počas 

spánku, keď sa zväzok medzi „telom 

a dušou“ uvoľňuje, by sa mohlo ukázať, 

že obsah informácií v krvi sa znižuje. 

Ako už bolo povedané: S niektorými 

vysvetleniami opúšťame oblasť toho, čo 

je z prírodovedného hľadiska pochopiteľné. 

A tak poskytujú obrazy chorôb 

v krvi nielen cennú diagnostickú pomoc, 

lež poukazujú opäť na skutočnosť, 

že stvorenie je ďaleko obsiahlejšie, veľkolepejšie 

a živšie, ako si to zvyčajne 

vieme predstaviť. 

Werner HUEMER 

Ďalšie informácie: Institut für holistische 

Blutdiagnostik, Schützenstrasse 64, D-58452 

Witten, tel.: 0049-2302-12068, fax: -82611. 

NA BOJISKU A NA HRANICI 

ŽIVOT PANNY 

ORLEÁNSKEJ 

„Všetci sa budete tešiť, keď ma uvidíte v plameňoch. Ale keď vojdem do 

ohňa, tak cez plamene vojdem do srdca svojho ľudu navždy a na večnosť.“ 

Jeanne d‘Arc, Johanka z Arku, dedinské dievča z Vogéz, narodená medzi 

rokmi 1410 až 1412, sa stala známou v celej Európe ako „Panna Orleánska“. 

V roku 1431 ju, sotva dvadsaťročnú, odsúdil inkvizičný súd ako bosorku 

a upálil na hranici. Jej dejinné pôsobenie a jej mimoriadna osobnosť však 

už stáročia prežaruje ponad jej násilnú smrť. V roku 1920 ju katolícka cirkev 

prehlásila za svätú. Martina HAGLOVÁ rozpráva príbeh ženy, ktorá sa 

svojím srdcom stala veľkou. 

Jún 1428. Uprostred Burgundska, 

ktoré je pod nadvládou Anglicka, 

patrí pevnosť Vaucouleurs Karolovi 

VII., následníkovi trónu Francúzska. 

Beaudricourt, mestský veliteľ, úspešne 

odrazil anglický útok, no mesto, ako 

aj celé okolie, je pod bezprostrednou 

hrozbou útoku anglických oddielov. 

V apríli 1429 sa u neho objavila 

devätnásťročná dievčina zo susednej 

obce Domrémy, ktorá všetkým ľudom 

vysvetľovala, že sa „z poverenia svojho 

Pána“ musí ešte do polovice pôstneho 

obobia dostať k francúzskemu kráľovi. 

Dievčina od svojich 13 rokov počuje 

„hlasy“, ktoré jej prikazujú žiť zbožný 

život a „poverujú ju úlohou“ oslobodiť 

obsadené Francúzsko. Už doma sa 

stalo nápadným, že sa rada a často uťahovala 

do samoty k modlitbe, pričom 

inak snívala o živote vojakov. Jej tvrdošijnosť 

a schopnosť argumentovať spôsobia, 

že sa malá eskorta skutočne vyberie 

na dvor následníka francúzskeho 

trónu. Dojatí obyvatelia Vaucouleurs 

jej dokonca darujú aj koňa a odvážnu 

dievčinu doprevádza šesť ozbrojených 

mužov do Chinonu na kráľovský dvor. 

Malý oddiel cvála za noci, aby sa 

vyhol stretnutiu s nepriateľskými oddielmi. 

Všetky toky sú rozvodnené 

a akoby zázrakom jedenásť dní neodhalení 

prejdú cez nepriateľské územie. 

Dievča sa medzi bojovníkmi pohybuje 

jednak ako medzi seberovnými 

a na druhej strane s nepredstaviteľnou 

mravnou ušľachtilosťou. Na mužov 

silne pôsobí jej uvedomovanie si poslania, 

keď neúnavne opäť a opäť prehlasuje: 

„Niet inej pomoci len cezo mňa!“ 

Aj v Chinone nastane rozruch okolo 

nezvyčajného dievčaťa. Poslovia a dôstojníci 

behajú raz sem - raz tam medzi 

malou skupinkou a zámkom, ktorý sa 

impozantne týči nad okolím. Beaudricourt 

dal z Vaucouleurs poslať súčasne 

aj správu na dvor, a tak sa pre Johanku, 

panenské sedliacke dievča, na jeho príhovor 

po dvoch dňoch čakania otvára 

prístup k príliš nedôverčivému korunnému 

princovi, následníkovi trónu Karolovi 

VII., ktorý po smrti svojho otca 

čaká len na to, aby bol konečne korunovaný 

za kráľa. 

Je počudovaniahodné, s akou istotou 

zdraví sedliacke dievča korunného 

33 

SVET GRÁLU 

3/2005


princa, predstupuje pred neho a spôsobne, 

no sebavedome hovorí k nemu 

ako ku kráľovi. Princ však nie je pripravený 

dať Johanke okamžite k dispozícii 

požadované oddiely, ktorými 

chce tiahnuť do Orléansu, 

kde Angličania už mesiace 

držia obsadený breh rieky 

a čochvíľa napadnú mesto, aby 

si ho úplne podmanili. Princ 

nechá dievča najprv vypočúvať 

komisiou, skladajúcou sa 

z cirkevných hodnostárov. No 

Johankine inteligentné a presvedčivé 

odpovede ovplyvnia 

vyšetrovaciu komisiu pozitívne: 

„V správe sme kráľovskej 

rade oznámili náš názor, že 

vzhľadom na hrozbu a nebezpečenstvo, 

v ktorom sa mesto 

Orléans nachádza, sa kráľ 

môže spoľahnúť na Johanku 

a môže ju vyslať do Orléansu.“ 

Po dôkladnom preverovaní 

dostáva Johanka osobnú výstroj, 

je vymenovaná za veliteľku 

oddielu, dostáva svoj 

vlastný veliteľský stan ako aj 

dve pážatá a dvoch poslov ako 

znak toho, že zastáva verejnú 

funkciu „vojenského veliteľa“. 

Pod osobnou vlajkou, ktorú 

si pre seba nechala vyhotoviť, 

prichádza Johanka na čele 

vojska v priebehu troch dní 

do Orléansu, kde je posledná 

obranná línia Karola VII. Ak padne, zostáva 

len ústup. Avšak dlho očakávaný 

transport s proviantom sa pod vedením 

Johanky dokáže preplaviť do mesta bez 

prekážok. 

Neskorší gróf Dunois, zvaný aj „Bastard“, 

je veliteľom mesta Orléans. To, že 

sa zo strategických dôvodov dlho očakávaný 

a vytúžený „vietor“ konečne zdvihol 

práve v tom okamihu, keď dorazila 

do Orléansu Panna, je preňho presvedčivým 

dôkazom o jej poslaní. (Veľkú 

úlohu pri tom zohráva staré proroctvo, 

podľa ktorého Francúzsko spasí panna – 

34 

SVET GRÁLU 

3/2005 

pozn. red.) Obyvatelia mesta oduševnene 

prijímajú Johanku ako svoju osloboditeľku. 

Jej povesť Vyslankyne Pána 

dáva krídla ich odhodlaniu brániť mesto. 

V nasledujúcich dňoch boli pri francúzskych 

nájazdoch dobyté tri obliehané 

opevnenia Angličanov - v neposlednom 

rade aj prostredníctvom osobného nasadenia 

Johanky. Výsledkom je obrovský 

morálny vzostup. 

8. mája 1429 stoja pod hradbami Orléansu 

proti sebe anglické a francúzske 

oddiely. Vojaci na francúzskej strane sú 

naplnení netrpezlivou odhodlanosťou 

zvíťaziť. Napokon Angličania zastavujú 

obliehanie, ktoré viedli od 12. októbra 

1428, a ustupujú. Oslobodené mesto 

zachvacuje opojenie radosti. Johanka, 

„Panna Orleánska“, sa stáva po tomto 

víťazstve tak známou po celej Európe, 

ako aj spornou: jedna strana spoznáva 

v jej pôsobení ruku Božiu a druhá ruku 

diabla. 

Pre Francúzsko sa pripája 

reťaz ďalších víťazstiev. V rozhodujúcich 

momentoch je to 

stále a opäť Johankine osobné 

odvážne nasadenie, čo vedie 

k úspechu. O najväčšom 

vojenskom víťazstve pri Patay 

podáva správu Dunois 

prostredníctvom nasledujúceho 

dialógu s Johankou: „Nasaďte 

si všetci dobré ostrohy!“ – 

„Čo to vravíte, máme sa im vari 

obrátiť chrbtom?“ „To nie, no 

Angličania sa nebudú brániť 

a budú porazení, a tak budete 

potrebovať dobré ostrohy, aby 

ste im zostali v pätách.“ Aj táto 

predpoveď Johanky sa naplnila, 

ako toľko iných predtým: 

zajatých bolo viac ako štyritisíc 

zajatcov a medzi nimi dokonca 

aj najdôležitejší generáli 

Anglicka. 

Johanka obklopená žiarou 

víťazstiev, vytrvalo pracuje na 

vykonaní svojho nasledujúceho 

kroku doviesť regenta ku 

korunovaniu. Spôsob, akým 

opodstatňuje svoj názor, potvrdzuje 

zmysel pre realitu 

a politickú spôsobilosť: až 

keď kráľ bude pomazaný a korunovaný, 

stratia protivníci svoju moc a napokon 

ani jemu, ani jeho krajine nebudú môcť 

škodiť. 

Cez nepriateľské územie teda čoskoro 

tiahne korunovačný sprievod do Remeša. 

Cestu lemujú silné pevnosti, obsadené 

Angličanmi. Oduševnenie, ktoré 

vyvolá objavenie sa Johanky na čele vojska, 

vedie k tomu, že sa k nej pridávajú 

mnohí dobrovoľníci. Šľachtici, ktorí sú 

príliš chudobní na to, aby si zadovážili 

koňa, sa dávajú naverbovať ako jednoduchí 

lukostrelci.


17. júla je v Remeši za jasotu obyvateľstva 

následník trónu korunovaný za 

kráľa. Počas úkonu stojí Johanka so svojou 

vlajkou vedľa oltára. 

Za necelé tri mesiace urobilo sedliacke 

dievča zo zúfalca, ktorý sa v Chinone 

pripravoval na útek, kráľa dobyvateľa. 

Karol Johanku z vďačnosti vynikajúco 

vystrojí: nosí nádherné mužské šaty, má 

k dispozícii domovníka, pážatá, zbrojnošov, 

peniaze, bojové a ťažné kone. Jej 

rodná obec Domrémy-Greux je oslobodená 

od daní, jej rodina je povýšená 

do šľachtického stavu a ona dostáva 

erb s dvoma zlatými ľaliami v modrom 

poli. Johanka je na vrchole slávy a chce 

kráľovi ďalšími vojnovými úspechmi 

zabezpečiť vstup do Paríža, ktorý bol 

priateľský voči Angličanom. Karola VII. 

a jeho dvor však viac zaujíma tajné vyjednávanie. 

Na jar 1430 sa stáva obec Compiégne 

pri Paríži kľúčovým bodom pre Johankine 

vojenské ťaženie. Ako zvyčajne je 

počas útoku na nepriateľský tábor na 

čele. Avšak bojové šťastie už nie je vý- 

PROROKYŇA 

PRÁVA NÁRODOV 

Svojou charizmou, ktorá pripomína 

biblických prorokov, vzbudila 

Johanka taký pocit spolupatričnosti, 

aký doteraz nebol. Láska k vlasti sa 

stala impulzom k obrane proti „cudzej 

nadvláde“. Za vlasť sa oného 

času pokladali tie provincie, kde sa 

rozprávalo po francúzsky. Želanie 

nazývať sa „Francúzom“ sa prebudilo 

pri odpore voči anglickej nadvláde. 

Dovtedy sa obyvatelia nazývali 

podľa toho, na akom území žili: 

Burgunďan, Bretónec, Picardčan, 

Gaskonec a patrili lénnemu pánovi 

príslušnej dynastie. A tak aj Angličania 

chceli vidieť Johanku horieť 

na hranici, a to pre „nacionalizmus“, 

ktorý spochybňoval ich panstvo na 

francúzskej pôde. 

lučne na jej strane: kým Johanka kryje 

ústup svojich vojakov, padne do zajatia. 

Jasot anglického tábora je veľký, pretože 

nebolo kapitána alebo vodcu, pred ktorým 

mali taký strach ako pred Johankou. 

Okamžite sa vynára otázka, kto 

dostane slávnu zajatkyňu, ktorá bola 

kvôli bežnému výkupnému tiež cenným 

majetkom. Vyslobodí ju jej kráľ Karol? 

Pre Angličanov je Johanka najnebezpečnejším 

politickým protivníkom, 

o ktorej smrť sa už dávno usilujú. Na to, 

aby sa to mohlo uskutočniť, sa javí cirkevná 

inkvizícia ako najvhodnejší nástroj: 

anglickí okupanti dajú vojnovú 

zajatkyňu verejne prehlásiť za čarodejnicu, 

ktorá kvôli „bohorúhačstvu, privolávaniu 

diabla a falošnému učeniu“ 

musí byť postavená pred inkvizičný súd. 

Kráľ Francúzska počas celého vyšetrovania 

nehne ani prstom, ani aby vykúpil 

hrdinku, ani aby ju oslobodil. Dokonca 

dvor sa zdá byť šťastný, že sa zbavil ženy, 

ktorá stála v ceste diplomatickým vyjednávaniam 

s nepriateľom. Aj Parížska 

univerzita je za uskutočnenie procesu 

pre „bosorku“ a s nadšením deleguje 

duchovných ako prísediacich pre inkvizičný 

proces. 

Vo februári 1431, po mnohomesačných 

manipuláciách, pri ktorých sa medzi 

iným Johanku zbytočne pokúšajú 

zviesť k tomu, aby sa sama prehlásila za 

bosorku, začne sa proti nej inkvizičný 

proces v Rouene pod vedením biskupa 

Cauchona. V porovnaní so všetkou vychytralosťou 

jej sudcov záznamy tohto 

súdneho konania odkrývajú Johankinu 

zarážajúcu duchaprítomnosť, jej dôvtip 

plný humoru, pevnosť a dojímavú statočnosť. 

Vypočúvajúci ju plní hnevu napádali 

otázkami, vychádzajúc skutočne z toho, 

že by Johanka mohla byť v spojení 

s diablom a nikdy sa sama sebe nespreneverí. 

Keď sa jej vyhrážali mučením 

a predviedli ju pred pripraveného kata, 

aby ju vystrašili, smelo povedala: „Keď 

zo mňa bolesťami vytlačíte priznania, 

prehlásim, že sú dôsledkom násilia.“ 

VIZIONÁRKA 

A REALISTKA 

Hlasy a vízie boli v stredoveku 

uznávanou formou prejavovania sa 

duchovného života. Akceptovanie 

však kolísalo medzi „inšpirované 

Bohom“ a „vnuknuté diablom“. 

To, na čo sa Johanka pod vplyvom 

počutých hlasov podujímala, však 

v skutočnosti bolo veľmi rozvážne. 

Na otázku, prečo jej hlasy povedali, 

aby nosila mužské šaty, poukázala 

jednoducho na to, že aktívna účasť 

na boji v sukniach na koni, alebo 

brodenie sa v bahne a vodných 

priekopách sú v ženských šatách 

ťažké. 

Johanka preukázala politické 

nadanie a cieľavedomosť. Vedela 

posúdiť politický a vojenský stav 

Francúzska. Na uskutočnenie svojej 

vízie, teda vyhnať Angličanov 

a korunovať kráľa, vyvinula geniálne 

vedenie ľudí a vojenskú stratégiu. 

Johanka počula svoje plány 

síce ako nariadenia svojho „svätého 

poradcu“, ako ho nazývala, 

ale bola pritom nemenej prakticky 

nadaná aj vodcovskou silou. Jej 

sila spočívala v energických výjazdoch, 

čo sa prenášalo na oddiely 

pri vojenskom ťažení. 

Keď sa jej spýtali, či „svätý Michael“, 

keď sa jej zjavil, bol nahý, odvetila „Myslíte 

si, že Pán nemá oblečenie pre svojich 

anjelov?“ 

Ale práve tým, že zostala verná sebe 

samej a nezlomná vo svojom poslaní 

k precítenému povolaniu, poskytuje 

svojim inkvizítorom „dôkaz“ bludárstva, 

a čo je ešte horšie, kacírstva! Pretože kto 

sa opovažuje stavať svoju vlastnú vôľu, 

posúdenie udalostí s vlastným prijímaním 

zodpovednosti nad názor cirkvi, 

ktorá ako jediná prináša spásu, ten patrí 

ku zvedeným diablom. 

Inkvizičný súd ponúka Johanke záchranu 

pred upálením tým, že podpíše 

35 

SVET GRÁLU 

3/2005


vopred pripravený protokol s priznaním. 

To preto, lebo inkvizičnému súdu 

nejde o jej smrť ako anglickým mocipánom, 

ale o „spásu jednej duše z bludárstva“. 

Keď ju postavia pred hrôzu smrti 

upálením, podpisuje priznanie. Keď sa 

však dozvie, že v takom prípade bude 

odovzdaná do anglického doživotného 

väzenia, odvoláva ho. Opäť si oblieka 

mužské šaty, čo jej bolo vyčítané ako 

obzvláštny hriech a v zajatí ich na dobre 

mienené dohováranie na nejakú dobu 

zamenila za ženské šaty. A to spečaťuje 

jej osud. 

Za ranného úsvitu 30. mája 1431 je 

odovzdaná moci svetskej spravodlivosti. 

Na Starom trhu v Rouene je pripravená 

hranica. Johanka z Arku, „Panna Orleánska“, 

je privedená cez hmýriaci sa 

dav k lešeniu. Prednesie sa obžaloba, 

prečíta sa rozsudok a Johanka je odovzdaná 

na vykonanie rozsudku. Vtedy 

ani nie dvadsaťročnej dievčine nasadia 

na hlavu papierovú korunu s nápisom 

„kacírka, odpadlíčka, modloslužobníčka“. 

Správa od súčasníka hovorí o tom, ako 

jej nárek dojímal dav k slzám, iná doplňuje, 

že volala Ježišovo meno a modlila 

36 

SVET GRÁLU 

3/2005 

OBVINENIA INKVIZÍCIE 

(Niektoré výňatky zo súdnych spisov) 

Predpovedanie budúcich udalostí a rozpoznanie skôr nevidených osôb prostredníctvom 

„hlasov“. – To je povera a veštectvo, opovážlivé tvrdenie a samoľúbe vystatovanie 

sa. 

Uctievanie nebeských návštevníkov a viera, že prichádzajú od Boha bez toho, 

aby sa ohľadne toho obrátila o radu na nejakého duchovného, pocit, že si je o tom 

taká istá, ako vo svojej viere v Krista a na jeho krížovú cestu a zdráhanie sa zverejniť 

znamenie dané kráľovi bez príkazu Boha. – „Uctievaš modly, privolávaš diabla, 

zblúdila si z viery a dala si neuvážene nepovolenú prísahu.“ 

Zdráhanie sa uposlúchnuť cirkev, keď jej prikázanie protirečí údajnému príkazu 

Boha, a zamietnutie rozhodnutia cirkvi na Zemi. – „Si rozkolnícka, máš falošnú 

vieru ohľadne pravdy a práva cirkvi a až do dnešnej hodiny sa nebezpečne mýliš 

vo svojej viere v Boha!“. 

O niekoľko storočí neskôr, pri jej vyhlásení za svätú v roku 1920, dostáva Johanka 

nasledovné atribúty: 

„Vyzbrojená cnosťou hrdinstva a omilostená k prijímaniu božských zjavení… 

povolaná do spoločenstva víťaznej cirkvi ako ‚svätá Johanka‘!“ 

Dokument mimochodom pochádza zo 16. mája 1920 a 30. máj je pamätný 

deň Johanky v katolíckej cirkvi. 

sa až do posledného vzdychu. Keď na nej 

zhoreli šaty, odtiahli horiace raždie, aby 

dav mohol vidieť, že je skutočne ženou. 

Potom bolo upaľovanie dokončené a jej 

popol bol vysypaný do rieky Seina. 

Politická vražda vykonaná na Johanke 

za pomoci cirkevnej inkvizície sa preukázala 

ako zbytočná. Napredovanie 

Karola VII. sa už nedalo zastaviť, v neposlednom 

rade aj vďaka duchu vernosti 

otčine, ktorý Johanka v ľuďoch vzbudila. 

Jej duch zvíťazil nad Angličanmi vo 

Francúzsku z onej strany horiacej hranice, 

pretože vzbudený pocit „sme jeden 

národ“ sa už viac nedal potlačiť. 

Keď v roku 1449 kráľ vchádza do 

Rouenu, pripadá mu v jeho pozícii nedôstojné, 

aby za svoju korunu vďačil 

„bosorke“. Aby zmyl túto škvrnu, pätnásť 

rokov po poprave Johanky – väčšina vtedajších 

sudcov predsa už umrela – proces 

anuloval. Dostupné záznamy z procesu 

však pred celým svetom potvrdzujú 

žiariacu integritu Johanky. 

Jej uctievanie zažilo odvtedy svoju 

renesanciu a Panna Orleánska vstúpila 

do duše Francúzska. Na počesť Johanky 

sa postavilo nespočetné množstvo sôch, 

samozrejme, v Remeši a Orléanse, ale aj 

vo Winchesterskej katedrále, ktorej biskup 

mal kedysi účasť na jej odsúdení. 

Len samotné upálenie neprinieslo 

Johanke slávu. Veď toľko mladých žien 

bolo kruto upálených na hranici ako bosorky. 

Bola to však jej neobyčajná osobnosť, 

jej odvaha, ale aj jej „veľké srdce“. 

A keby jej mimoriadny život nebol tak 

presne historicky zdokumentovaný, „Johanka 

z Arku“ bola by už dávno odsunutá 

ako legenda. 

PROTESTANTKA A KACÍRKA 

Martina HAGLOVÁ 

Už prvá revízia z roku 1456 ukázala, že Johanka vôbec nebola tým všetkým, za 

čo bola upálená. Nebola hašterivou, prostitútkou, bosorkou, bohorúhačkou. Naopak, 

bola dobromyselná, nepoškvrnená panna, zbožná, pokorná a umiernená. 

No Johanka bola „kacírka“, aj keď si toho nebola vedomá a sama si to vôbec 

nepripustila. Jej osoba predstavuje dokonca dva nové osvietenecké prúdy ducha 

času, a to „protestantizmus“ a „nacionalizmus“. 

V očiach vtedajšej katolíckej cirkvi Johanka chodila po nevídaných cestách: 

Keďže pred autoritu cirkvi stavala svoj vlastný osobný vzťah k Bohu, stala sa 

„protestantkou“ bez toho však, aby toto slovo vôbec poznala. Jednoduchými 

slovami povedala na procese obsahovo presne to, čo upálený Ján Hus v Čechách, 

proti ktorého prívržencom chcela dokonca tiahnuť do boja. Hus a neskôr Martin 

Luther sa vyjadrili podobne ako Johanka: Nie len cirkevný výklad Božej vôle 

je jediný smerodajný a blaho prinášajúci, ale kresťan má stáť pred Bohom sám, 

zodpovedne, osobne a bez sprostredkovania nejakou inštitúciou.

VÝSKUM SMRTI 

(1. časť) 

Dr. Raymond Moody je širokej 

verejnosti známy ako vedúci 

výskumný pracovník zážitkov 

pri tzv. klinickej a zdanlivej 

smrti. Jeho priekopnícke dielo 

„Život po živote” vyšlo v r. 1975 

a od tej doby sa predalo viac 

ako 10 miliónov výtlačkov. 

Dr. Raymond Moody sa narodil 

v r. 1944 v Porterdale, Georgia 

(USA), je doktorom psychiatrie 

a filozofie a autorom 10 kníh. 

Prinášame vám prvú časť rozhovoru, 

ktorý po konferencii 

v Gambier v Ohiu urobil pre 

Svet Grálu s uvedeným bádateľom 

Micah Rubenstein. 

SG: Je to už 25 rokov, čo prvýkrát 

vyšla vaša kniha „Život po živote“. Čo 

sa vo verejnosti zmenilo za tú dobu vo 

vzťahu k zážitkom na prahu smrti? 

RM: Myslím si, že sa zmenil základný 

postoj. Keď som začal pred 25 rokmi, 

mnohí ľudia, majúci zážitky z klinickej 

smrti, boli veľmi deprimovaní, lebo im 

neverili ich lekári, sestry, kňazi alebo 

blízke osoby a príkro ich odmietali. 

Dnes sa títo ľudia cítia voľnejší, hovoria 

o svojich zážitkoch, aj keď toto patrí 

k najhlbším osobným skúsenostiam, aké 

človek môže prežiť. 

SG: Dnes sa už oveľa viac hovorí o takýchto 

skúsenostiach. Prečo je to tak? 

RM: Myslím si, že sú na to tri dôležité 

predpoklady. 

Po prvé: prichádzajú ľudia tzv. „Baby- 

-Boomer“ generácie do veku, keď strácajú 

svojich blízkych. (Myslia sa tým 

ľudia, ktorí sa narodili medzi r. 1946 

a 1964, tzn. že to je asi 31 % amerického 

obyvateľstva. Pozn. red.) Táto generácia, 

Čo nebolo v knihách o „Živote po živote“ 

Raymond Moody 

ku ktorej sa sa hlásim aj ja, je známa 

tým, že má veľký záujem o alternatívne 

a prírodné liečenie a je otvorená aj spirituálnym 

otázkam. 

Po druhé: v našej nemocničnej praxi 

došlo k významným zmenám. Na začiatku 

70-tych rokov, keď som začínal 

s medicínskou praxou, bolo pravidlom, 

že keď mal pacient zomrieť, prišli lekári 

a sestry a odviedli príbuzných umierajúceho 

z miestnosti. Dnes ich povzbudzujú, 

aby v okamihu rozlúčenia zostali, 

zatiaľ čo lekári a sestry ustúpia. 

A po tretie: v súčasnosti máme k resuscitácii 

lepšie technické prostriedky 

a dnes môžeme vrátiť do života podstatne 

viac ľudí ako predtým. 

SG: Aké nové skúsenosti ste nazhromaždili 

od vydania vašej knihy „Život 

po živote“? 

RM: Mnohé! Výskum umierania sa 

rozšíril do celého sveta ako explózia a my 

sme mohli objaviť udivujúce skutočnosti. 

Napríklad lekári v Európe a USA zistili, 

že aj malé deti majú zážitky z klinickej 

smrti, ktoré u nich prebiehajú rovnako 

ako u dospelých. V rámci štúdie sme 

zistili, že asi 8 miliónov dospelých Američanov 

malo takýto zážitok. Sú teda 

veľmi rozšírené. A je nutné spomenúť 

ešte jeden veľký objav: zážitok zdanlivej 

smrti. Vieme, že sa často stane, že človek 

stojaci pri posteli umierajúceho emočne 

spoluprežije skúsenosť smrti. Typická 

predstava je takáto: Niekto stojí pri 

posteli milovaného umierajúceho. Vo 

chvíli, keď osoba zomrie, cíti sa človek 

stojaci pri posteli tak, ako by sám vystúpil 

zo svojho tela a mohol pozorovať 

dianie zhora. Vidí telo zosnulého ležať 

v posteli a vníma vlastné telo, ktoré stojí 

vedľa. Potom sa pozrie vedľa seba a vidí 

zosnulého, ktorý má novú formu tela. 

Ľudia s emfatickou (dôraznou, zjavnou – 

pozn.) skúsenosťou zdanlivej smrti nám 

oznamujú, že sa vznášali hore a v diaľke 

videli niečo na spôsob tunela alebo úzkej 

cesty s jasným svetlom. Dá sa teda povedať, 

že všetky typické aspekty skúseností 

klinickej smrti sa zhodujú s emfatickým 

zdanlivým zážitkom smrti – pričom by 

som chcel dodať, že som niečo podobné 

zažil aj sám. 

SG: Porozprávali by ste nám o tom? 

RM: Približne pred šiestimi rokmi 

som pracoval v skupine vedcov a psychológov 

na štúdii o emfatickom prežití 

zdanlivej smrti. Na konci týždňa sme 

mali na univerzite trojdňovú konferenciu, 

aby sme prišli na to, ako máme postupovať. 

Potom sa stretnutie v nedeľu 

skončilo, bolo to v Deň matiek, a preto 

som zavolal matke, aby som sa jej spýtal, 

ako sa jej darí. Povedala, že sa cíti 

dobre, ale deň predtým, v sobotu, sa jej 

vysypali po celom tele vyrážky. Nechala 

sa preto prehliadnuť lekárom. Lekár jej 

povedal, že je vraj „ideofatická“ – jeden 

z výrokov, ktorý lekári radi používajú, 

aby vtisli verejnosti dojem, že vedia, čo 

pacientovi je, aj keď vlastne nič nevedia. 

Lekár vtedy veril, že to nie je nič 

vážne. Matka mi rozprávala, že ďalší 

deň, v pondelok musela ísť ešte raz k lekárovi, 

aby ju dôkladne prehliadol. Na 

ďalší deň jej potom lekár povedal, že 

trpí non-Hodginovým syndrómom… 

bude žiť ešte dva týždne a dva dni. Moja 

manželka a ja sme prebdeli celý čas pri 

jej posteli a skutočne zomrela presne na 

37 

SVET GRÁLU 

3/2005


deň – o dva týždne. Dva dni pred smrťou 

upadla do kómy – už sa nehýbala. 

A potom prišla chvíľa, keď zomrela. 

Predo mnou a mojou ženou – moje dve 

sestry s manželmi tu boli tiež – otvorila 

oči a povedala dvakrát: „Milujem vás!“ 

Potom zomrela a ja som mal spomínaný 

Dr. Raymond Moody 

empatický zážitok. Nebolo to také obsiahle, 

že by som vystúpil zo svojho tela, 

ale celkové rozdelenie priestoru sa zmenilo, 

vnímal som to jasné svetlo a moja 

žena tiež. Moja sestra cítila prítomnosť 

otca, ktorý zomrel pred osemnástimi 

mesiacmi. 

SG: Aké skúsenosti ste ešte získali 

za posledných 25 rokov? Vie sa napríklad 

niečo o tom, ako prežívajú umieranie 

nevidiaci? 

RM: Najviac sa tým zaoberal Dr. Kenneth 

Ream. Nevidiaci ľudia mávajú taktiež 

zážitok blízkej smrti a „vidia“ všetko, 

zatiaľ čo sa nachádzajú mimo tela. 

SG: Zistilo sa pri výskumoch umierania 

niečo o skúsenostiach samovrahov? 

38 

SVET GRÁLU 

3/2005 

RM: Áno. Skúmal to Bruce Greyson 

z univerzity vo Virginii. Pracuje tam 

na stanici prvej pomoci a zaznamenal, 

že viac ako polovica samovrahov, ktorých 

tam priviezli, mala zážitok blízkej 

smrti. Pri svojom štúdiu konštatoval, čo 

je veľmi zaujímavé, že tie osoby, ktoré 

neprežili nič podobné, sa o samovraždu 

neskôr opakovane pokúšali. Ale nikto 

z tých, ktorí mali zážitok blízkej smrti, 

to ani raz nezopakoval. Po takom zážitku 

boli všetci presvedčení o tom, že 

život má zmysel a že sa životu nedá 

uniknúť samovraždou. 

SG: Skúsenosť klinickej smrti väčšina 

ľudí vykresľuje ako zážitok plný 

šťastia. Je známe niečo aj o tiesnivých 

skúsenostiach? 

RM: Áno, vyskytujú sa a verím, že 

môžeme povedať, že všetky zážitky blízkosti 

smrti nesú v sebe jeden nepríjemný 

aspekt. Keď človek vidí vo svojom spätnom 

pohľade na život to, čo učinil druhým, 

a keď pritom sám musí precítiť, čo 

pri tom cítili druhí. To potom bolí. Ale 

napriek tomu je v podstate pohľad späť 

ziskom, lebo pomáha zmeniť budúce 

správanie. Povedal by som, že tzv. „pekelné 

detaily“ sú v správach len zriedka. 

SG: Možno to, že existuje menej „pekelných 

detailov“, je dôsledkom toho, 

že tí, ktorí musia ísť do takýchto oblastí 

na druhej strane, už nemajú možnosť 

vrátiť sa späť a podať správu o svojich 

osobných skúsenostiach… 

RM: Snáď! Dr. Bruce Greyson urobil 

zvláštny výskum o „pekelných“ zážitkoch 

smrti. Zistil pritom, že v porovnaní 

so zážitkami, ktoré som opísal, sa 

vyskytujú veľmi zriedka a že sa navzájom 

nepodobajú. 

SG: Chcú sa ľudia, ktorí trpia silnými 

bolesťami, vôbec vrátiť späť? 

RM: Skutočne sa väčšina z nich už nechcela 

vrátiť späť do tela. Títo ľudia hovoria, 

že sú v tejto chvíli tak obklopení 

svetlom, že chcú radšej zostať uprostred 

tohto zážitku. 

Dr. Claude Wright, jeden profesor, hematológ 

na lekárskej univerzite v Georgii, 

sám zažil niečo podobné. Claude bol 

raz pri oživovaní jedného pacienta, keď 

ten náhle zvolal: „Nerobte to! Nerobte to 

so mnou!“ 

SG: Prečo prichádzajú potom ešte 

späť? Majú na výber? 

RM: Niektorí ľudia hovoria, že nevedeli, 

prečo sa vrátili späť. V jednom 

momente sa nachádzali v tom svetle 

a v ďalšom momente boli opäť vo svojom 

tele. Druhí hovoria, že bol pri nich 

niekto, kto im povedal: „Tvoj čas smrti 

ešte nenastal, musíš sa vrátiť!“ A iní zase 

hovoria, že si mohli zvoliť buď zostať, 

alebo sa vrátiť do tela. Dôvod, prečo sa 

ľudia rozhodli pre návrat, tkvie väčšinou 

v tom, že majú ešte deti. 

Dozvedel som sa aj o prípadoch takých 

ľudí, ktorí sa mali pripraviť na život 

v pomáhajúcom povolaní, napr. ako sociálni 

pracovníci alebo zdravotné sestry. 

A pretože práve došli do tohto bodu svojej 

kariéry, keď im boli otvorené všetky 

možnosti, rozhodli sa pre návrat. Istá 

zdravotná sestra to popísala takto: „Musím 

splniť svoju životnú úlohu. V priebehu 

celého svojho života som chcela 

byť zdravotnou sestrou a pomáhať 

ostatným.“ 

SG: Ako sa zmenili ľudia, keď sa vrátili? 

RM: Z psychiatrického pohľadu je 

toto najzaujímavejší bod zážitku klinickej 

smrti. Všetky zmeny majú niečo 

spoločné: Ľudia hovoria, že zmenia predovšetkým 

hodnotenie vecí. A čokoľvek 

predtým hľadali – moc, slávu, bohatstvo 

– teraz sa koncentrujú na to, aby sa 

učili láske k blížnemu. To je to, čo stále 

počúvam – pritom to preniesť do praxe 

nie je také jednoduché. Dr. George 

Ritchel, prvý človek s takýmto zážitkom, 

ktorého som poznal, mi v r. 1976 rozprával: 

„Tento druh zážitku robí zo života 

človeka ešte väčšie bremeno.“ Chcel tým 

povedať, že keď mal niekto sám taký 

hlboký zážitok, je veľmi ťažké, aby svoj 

úmysel milovať svojich spolublížnych 

deň za dňom uskutočňoval. A to druhé, 

čo počujete od ľudí, ktorí sa vrátili späť,


je to, že už nemajú žiadny strach zo 

smrti. To však nie je neprirodzené správanie. 

Došli jednoducho prostredníctvom 

tohto zážitku k presvedčeniu, že to, 

čo nazývame smrťou, je v skutočnosti 

len prechod k niečomu inému, a preto 

sa tým neznepokojujú. 

SG: Zostane týmto ľuďom takéto presvedčenie 

do konca života? 

RM: Skúmam také zážitky od r. 1965 

a hovoril som s tisíckami ľudí, z ktorých 

sa mnohí stali mojimi priateľmi. Mnoho 

z nich zomrelo a mal som možnosť byť 

pri nich v poslednom štádiu choroby. 

Kráčali v ústrety smrti s rovnakou absolútnou 

odvahou, plní dôvery. 

SG: Aké závery môžeme urobiť pre 

náš obraz sveta z týchto zážitkov klinickej 

smrti toľkých ľudí? Že pri smrti 

človeka opúšťa duša telo? 

RM: V tomto okamihu sa mení jeho 

perspektíva, jeho vedomie už nie je spojené 

s jeho telom. 

SG: Ale tým vedomím nemôže byť 

mienený mozog, lebo ten zostáva v tele. 

RM: To súhlasí. 

SG: Čo myslíte, kam idú ľudia skutočne 

po smrti? 

RM: Skúsenosti, o ktorých mi ľudia 

vo vzťahu k zážitkom života po smrti 

hovoria, sa dotýkajú viac môjho srdca 

než rozumu. Pýtame sa síce, kam ideme 

po smrti, ale toto priestorové „kde“ 

ukazuje spôsob, ako myslí náš rozum. 

Ľudia, ktorí majú zážitky klinickej 

smrti, naopak hovoria, že to neprežívali 

ani priestorovo, ani časovo. Bolo to 

niečo, čo leží mimo naše chápanie času 

a priestoru. 

SG: Hodí sa myšlienka reinkarnácie 

k známym skúsenostiam klinickej 

smrti? 

RM: Zaradil by som reinkarnáciu do 

tej istej problematiky ako zážitky klinickej 

smrti. Verím, že nikto nie je schopný 

dôjsť na základe predložených faktov 

racionálnou cestou k platnému konečnému 

záveru, a to platí pre obe oblasti. 

Zaujímam sa o návrat do predošlých životov, 

lebo predstavujú rôzne štádiá vedomia. 

Ako psychiatra ma to fascinuje. 

SG: Myšlienka reinkarnácie určite 

poskytuje aj dobré námety na to, aby sa 

porozumelo nerovnomernému rozdeleniu 

utrpenia v živote… 

RM: Keď sa ma ľudia pýtajú na utrpenie 

v živote, používam vždy metaforu. 

Hovorím: „Predstavte si, že ste dostali 

nepríjemnú chorobu a kvôli nej vás museli 

premiestniť na osamelý ostrov. Desať 

rokov nesmiete mať žiadny kontakt 

s ľuďmi. A povedzme, že vás posielame 

lietadlom. Je dosť miesta na všetky životné 

potreby, ktoré na svoj pobyt potrebujete, 

a je tiež miesto aj na televízor 

a pár videokaziet. Aké filmy by ste si teda 

vzali so sebou? Vybrali by ste len komédie?“ 

A ľudia mi vždy odpovedajú: „Ale 

nie.“ A potom hovorím: „Vzali by ste si 

aj tragédie?“ Hovoria: „Áno.“ A potom 

sa pýtam: „Keď ste na osamelom ostrove 

a dívate sa na tragédie, plakali by ste pri 

tom?“ A oni hovoria: „Prirodzene, lebo 

je to zážitok, keď sa vžijeme do nejakej 

tragédie…“ 

SG: Chcete tým asi povedať, že skúsenosti 

plné utrpenia jednoducho patria 

k životu a že majú svoj hlboký význam, 

pokiaľ ich človek vidí v širších súvislostiach. 

RM: Áno, keď poznáme širší rámec 

vzťahov, z ktorého je zmysel utrpení 

čitateľný, potom všetky druhy ťažkostí 

majú svoj koniec a človek vie, že to, čo 

prežíva, je časovo obmedzená epizóda. 

Vnútri tohto rámca je to ale ako v hyperrealistickom 

filme, v ktorom človek 

nielen sedí a pozerá sa, ale s postavami 

a udalosťami filmu je neoddeliteľne 

zviazaný. 

SG: Dotknime sa ešte raz zážitkov 

klinickej, eventuálne zdanlivej smrti. 

Načrtli ste nám, ako veľmi sa človek takými 

skúsenosťami osobnostne zmení. 

Existujú snáď ešte iné, možno neskoršie 

účinky? 

RM: Pozoroval som už jedno veľmi 

neobvyklé následné pôsobenie. Tu a tam 

sa nájdu ľudia náhle inšpirovaní, aby 

vytvorili umelecké diela, aj keď predtým 

vo svojom živote nikdy nedržali štetec 

v ruke. V r. 1986 mal mladý muž menom 

Andrew Labey veľmi hlboký zážitok 

klinickej smrti. Uvedomil si pritom 

svoje poslanie a od tej doby je už dnes 

svetoznámym vizionárskym umelcom. 

Iná zaujímavá vec je, že ľudia krátko 

pred úmrtím prejavia záujem o poéziu, 

niekedy dokonca hovoria vo veršoch. To 

poznáme už zo staroveku, ale pri výskumoch 

som poznal, že sa to často stáva aj 

dnes. 

Títo ľudia majú nevysvetliteľné skúsenosti 

a sú na konci svojho života pod 

tlakom, aby nejako vyjadrili svoj zážitok 

z blízkosti smrti. A tak dôjde k poetickým 

formuláciám. 

SG: Výskumy umierania, ktorými sa 

zaoberáte, sa často považujú za hraničné 

územie vedy. Považujete sa sám 

za vedca? 

RM: Prirodzene, v priebehu svojho 

vzdelávania som získal množstvo vedeckých 

poznatkov a prvé, čím som vo 

svojom živote chcel byť, okrem komika, 

bol astronóm. Nepovažujem sa však za 

prírodovedca, pretože mám ukončenú 

medicínu a filozofiu. Ale nie som ani 

parapsychológ, o to som sa nezaujímal. 

SG: Je nápadné, že pre vás sú dôležitejšie 

podobenstvá a symbolické obrazy. 

Ako sa to hodí k vedeckosti našej doby? 

Tá je predsa takmer výlučne spätá 

s konkrétnou realitou, ktorá je merateľná… 

RM: To je správne a je zaujímavé, ako 

k tomu došlo. Vlastne rozhodnutie, že 

veda a filozofia nemajú s obraznou rečou 

nič spoločné, má svoje korene až 

v období okolo roku 300 pred Kristom. 

Vtedy išlo o osobný názor Platóna, 

ku ktorému sa vzťahuje celá výstavba, 

ktorú nachádzam na našich dnešných 

univerzitách – triedy, internáty, športové 

haly, jedálne atď. Platón sa hneval 

na Aristotela. Myslel si, že zavinil smrť 

jeho priateľa Sokrata, lebo Aristophanes 

si vo svojom diele robil zo Sokrata 

žarty. Z tohto dôvodu sa Platón obrnil 

proti básnikom a spevákom a hovoril, 

39 

SVET GRÁLU 

3/2005


že poetické alebo obrazné reči nie sú 

vhodné na hľadanie pravdy. Dnes ale 

prichádzajú niektorí ľudia v akademickom 

svete k záveru, že metafory nemajú 

význam len v literatúre, ale veľmi dobre 

slúžia i pri hľadaní pravdy. To je celkom 

nový smer. Myslím, že vychádzame 

z platónskeho obdobia. 

SG: Nie je vynechanie obrazného 

myslenia pre vedu prekliatím? Nemá 

takéto myslenie neopísateľne veľký 

význam aj v našom živote? 

RM: Absolútne! Pre mňa je veda obdivuhodná 

časť hľadania pravdy, a tak isto 

aj spiritualita. U skorších filozofov v antickom 

Grécku, u milovníkov múdrosti, 

ako sa sami nazývali, bol spirituálny 

život pevne spojený s intelektuálnym 

hľadaním, človek ich nevnímal ako dve 

od seba oddelené veci. Veda má svoje 

hranice, funguje len vnútri určitého 

územia. 

SG: Mnoho publikácií – dokonca 

aj text v záložke vašej vlastnej knihy – 

tvrdí, že život po smrti „bol vedecky 

dokázaný“. Je to skutočne tak? 

RM: Absolútne nie. Nepovažoval by 

som svoju prácu o zážitkoch klinickej 

smrti za vedecký dôkaz pre život po 

smrti. Myslím, že je to ťažká chyba, že 

populárne nakladateľstvá niečo také 

šíria. Čo robíme je, myslím, skôr prípravná 

práca. Téma „Život po živote“ 

nedosiahla ešte bod, v ktorom sa môžu 

formulovať vedecké otázky. Rozčuľuje 

ma tiež, keď niekto, koho hlavné vzdelanie 

išlo v smere filozofie, stavia „vedecké 

dôkazy“ stále do popredia, ako 

keby bola veda jedinou cestou k pravde. 

V našej spoločnosti holdujeme vede 

Tituly originálnych vydaní kníh Dr. R. Moodyho 

a hľadáme v nej všetky odpovede. Ale 

hlboké základy spirituálneho života 

nemôžu byť objavené pomocou vedy. 

Skutočne sa ma dotklo, keď krátko po 

vydaní mojej knihy „Život po živote“ 

som bol tlačou označený ako „expert“ 

na život po smrti. Podľa môjho názoru 

neexistuje žiadna autorita alebo expert, 

ktorý môže niekomu povedať, či život 

po smrti je alebo nie je. Toto je téma, 

s ktorou sa musí každý vysporiadať 

v srdci. 

SG: Aký je vo všeobecnosti vlastne 

váš vzťah k médiám? 

RM: Som z toho veľmi smutný. Nechcel 

by som síce v našej spoločnosti 

ani to najmenšie meniť na slobode tlače 

a informácií, ale média, žiaľ, objavili, 

že zážitky blízkosti smrti sú vhodné 

na to, aby si na nich zarobili veľa peňazí 

a aby mali postarané o pozornosť. Nie 

som cynik a hovorím to s odporom, ale 

veľkí nakladatelia na Manhattane sa ani 

trocha nestarajú o pravdu. Mám s nimi 

viac ako dvadsaťročné skúsenosti a viete 

si predstaviť, ako prekrúcajú informácie 

a menia fakty. Som si istý, že väčšina 

z toho, čo je na záložkách kníh alebo 

v niektorých citátoch, je vymyslená. 

Často ma žiadajú, aby som niečo napísal. 

Ja potom strávim veľmi veľa času tým, 

aby som niečo opatrne sformuloval, 

aby som vystihol to, čo chcem povedať. 

A keď vidím, čo je nakoniec vytlačené 

na obálke, zisťujem, že z toho môjho nezostáva 

vôbec nič, všetko je vymyslené. 

Je to proste neopísateľné, čo títo ľudia 

robia. Vôbec sa netrápia s pravdou, ale 

veď nakladatelia vedia, koľko peňazí 

tým môžu zarobiť. Už roky im hovorím: 

„Nemusíte z toho robiť senzáciu, veď 

je to už tak dosť senzačné. Keď z toho 

urobíte senzáciu, je z toho len nezmysel.“ 

Ale na Manhattane to vedia vždy najlepšie. 

Tam boli tiež vymyslené povesti ako 

napríklad tá, že Dr. Moody bol obzvlášť 

odvážny, keď uverejnil svoje objavy. Počul 

som tiež, že úbohý Dr. Moody je teraz 

prenasledovaný združením lekárov, 

aj keď v skutočnosti to bolo presne naopak. 

Prvá prednáška, ktorú som o skúsenostiach 

z klinickej smrti mal, bola 

v metodistickej cirkvi v Greenville v Severnej 

Karolíne v roku 1970. A potom 

som o tom hovoril so svojimi študentmi 

filozofie na univerzite vo Východnej Karolíne 

a neskôr som dostal mnoho pozvánok 

od lekárskych združení, na pôde 

ktorých som o tom začal hovoriť v roku 

1973. A stále za mnou po prednáškach 

prichádzali lekári, ktorí buď sami mali 

takýto zážitok a boli radi, že teraz to konečne 

niekto podrobuje bádaniu, alebo 

– ešte častejšie – ich pacienti im také zážitky 

opisovali. Mnohí z týchto lekárov 

mi poslali svojich pacientov, aby som 

s nimi o tom mohol hovoriť. Ale nakladatelia 

a tlač si asi mysleli, že historka 

o prenasledovaní sa lepšie predá, a tak 

rozprávali túto historku. Ľudia by preto 

mali byť opatrní pri všetkom, čo o „živote 

po živote“ čítajú a vidia v televízii… 

SG: Ale kde sa môžeme dozvedieť 

viac o tom, o čo skutočne ide? 

RM: Myslím, že východisko neexistuje. 

Siahať po senzačne napísanej 

knižke nie je potrebné. Môžete 

sa jednoducho spýtať svojej tety, 

svojho strýka, svojej babičky a dedka 

alebo niekoho, koho už dlho poznáte 

a máte radi. Mnoho ľudí zažilo skúsenosť 

klinickej smrti a radi o tom 

budú hovoriť s dôverne známym človekom. 

Všetko sa pri tom dozviete 

z prvej ruky… 

Rozhovor viedol Micah Rubenstein 

40 

SVET GRÁLU 

3/2005 

(Pokračovanie rozhovoru si prečítate 

v ďalšom čísle Sveta Grálu)

NR ÁU BZ RO I KR AY 

Vážení čitatelia, 

na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory na témy, 

predkladané v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Radi 

by ste sa k danej problematike vyjadrili? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame 

na adrese: 

Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice 

E-mail: redakcia@svetgralu.sk 

„Temné energie“ 

v spálni 

Otázka: Rodina mojej 

priateľky žije vo veľmi 

starom dome. V izbe, kde 

ako dieťa spávala, vídavala 

„niekoho“ v rohu 

vedľa skrine, mala neustále 

nočné mory a v izbe 

sa bála. V súčasnosti tu 

spia jej dvojčatá a aj ony 

vnímajú „niekoho“ na 

rovnakom mieste. V noci 

sa často prebúdzajú spotené 

a začínajú sa u nich 

prejavovať úzkostné stavy. 

Môžete mi poradiť, ako 

takúto miestnosť vyčistiť? 

Odpoveď: Váš opis 

okolností, týkajúci sa 

spálne v priateľkinom 

dome, by poukazoval 

na to, že ide o tzv. na 

miesto viazané zjavenie. 

Nejeden človek, ktorý 

by mal pozemskou smrťou 

opustiť túto zem, sa 

nemôže hneď odpútať od 

miest svojho pôsobenia 

alebo miest svojich zlých 

skutkov, a tak zostáva 

s týmito miestami ešte 

dlho zviazaný. Pozemskému 

zraku je však za 

normálnych okolností 

neviditeľný. Tiež je 

možné, že sa jedná o niekoho, 

kto sa snaží na seba 

upozorniť, aby ostatných 

varoval, napríklad pred 

nebezpečným zemským 

vyžarovaním. Za zodpovedajúcich 

okolností 

alebo v stave polospánku 

možno túto bytosť viac 

či menej vnímať. Jedna 

z účastníčok seminárov, 

ktoré som organizoval 

na tému „posmrtné stavy 

vedomia“, napríklad vypovedala, 

že často zreteľne 

počula kroky zo 

susedného bytu, aj keď 

vedela, že tam nikto nebýva. 

Radil som jej, aby sa 

neobávala, lebo nehrozí 

žiadne nebezpečenstvo. 

Nech vníma tieto úkazy 

ako prejavy skutočných, 

hoci neviditeľných osôb, 

ktoré môže osloviť. Aj 

príhovor, prameniaci 

z úprimného srdca, môže 

pomôcť. Možno je toto 

zmysluplná rada i pre 

vašu priateľku, nakoľko 

v spomínanom prípade 

– ako som sa dozvedel 

– bola táto rada zjavne 

správna. No aj napriek 

tomu je treba nabádať 

k opatrnosti. V pozemskom 

živote si človek 

môže k sebe pripútať až 

obťažujúcu osobu, pokiaľ 

sa jej usiluje pomôcť 

a neudrží si pritom nevyhnutný 

odstup, alebo 

pomoc vnucuje. To isté 

sa môže prihodiť aj so záhrobnou 

bytosťou. Preto by 

človek nemal preceňovať 

vlastné schopnosti a mal 

by radšej prosiť, aby pomoc 

prišla z iného miesta 

s väčšími možnosťami pôsobenia. 

Napríklad môže 

v modlitbe osloviť samotného 

Stvoriteľa, aby – pokiaľ 

je to možné – zoslal 

zodpovedajúcu pomoc. 

Z pozemského hľadiska 

ani nie je možné násilne 

túto neviditeľnú bytosť zahnať 

bez jej spolupôsobenia. 

Veď v našej blízkosti 

sa niekedy môžu zdržiavať 

duše zosnulých. Je len otázne, 

kedy sa na nás snažia 

pôsobiť (čo môže byť aj 

pozitívne) a čo sme my 

schopní z toho vnímať. 

(GH) 

Grafológia 

Otázka: Čo si myslíte 

o grafológii? 

Odpoveď: Každý človek 

sa prejavuje mnohými 

spôsobmi – držaním tela, 

pohybmi, spôsobom reči, 

voľbou slov a práve, tak 

i svojím písmom. Niektoré 

zo svojich prejavov 

skrýva, buď vedome, alebo 

podvedome. Tak vzniká 

rozdiel medzi naučeným 

správaním a impulzívnym 

konaním v neobvyklých 

situáciách. 

Písmo je prejavom, ktorého 

výpovednú hodnotu 

si ľudia neuvedomujú, 

alebo ju nevedia skrývať. 

Pritom vyjadruje mnohé, 

najmä pri tvorbe a vyjadrovaní 

vlastných myšlienok, 

nie pri opisovaní 

cudzieho textu. Pravdivosť 

grafologického výkladu 

veľmi podstatne závisí na 

osobnosti grafológa. Ak 

sa iba naučil poučky ako 

„dohora otvorené oblúčiky 

znamenajú človeka 

otvoreného nahor“, naučil 

sa len povrchnú šablónu. 

Skúsený, vnímavý grafológ 

dokáže odhadnúť 

osobnosť človeka omnoho 

hlbšie, a ešte viac dokáže 

taký grafológ, ktorému 

písmo slúži ako kostra 

a kanál pre intuíciu, vyciťovanie. 

Ešte jedno hľadisko 

je nutné spomenúť. 

Skôr než sa obrátime na 

grafológa so vzorkou 

písma iného človeka, zamyslime 

sa, či tým neporušíme 

jeho súkromie, na 

ktoré má právo ako občan 

aj ako blížny. (AZ) 

41 

SVET GRÁLU 

3/2005

N A Z Á V E R … 

Otče, odpusť im, 

lebo nevedia, čo činia… 

Pred naším duchovným zrakom 

stojí Jeruzalem s cínovou 

korunou, stred sveta pre vyvolený 

národ. Nepočuť ani hláska, ktorý 

by pretrhol hrozivé ticho nad Golgotou, 

po ktorej kráča postava 

Syna Božieho. Sťahujú sa husté 

mračná. 

A potom príde ten desivý čin: 

Ježiš je pribitý na kríž. 

Príroda tají dych, všetko ustrnulo, 

život akoby sa zastavil. Vtedy 

zaznievajú z kríža slová „Otče, odpusť 

im, lebo nevedia, čo činia!“ 

Ježiš visí umučený ľuďmi na 

kríži, a ešte za nich prosí o milosť 

u Boha! Pozemská smrť mu 

prináša vyslobodenie z telesnej 

schránky. Božské sa ponáhľa nahor 

do Svetla. Vrátil sa tam – kde, 

ako povedal, „za mnou nemôžete 

prísť“. 

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, 

čo činia!“ 

Pre človeka je to nepochopiteľné, 

nikto by nebol schopný týmto spôsobom 

prosiť za svojich nepriateľov, 

ktorí ho umučili. Slovami 

azda áno, ale nikdy nie z hĺbky 

duše. No ľudia sa vždy ponáhľajú 

so svojím úsudkom. Aj o Ježišovi. 

„On nebol človekom, ale Božím 

42 

SVET GRÁLU 

3/2005 

Synom. Bol Láska, a preto to inak 

nemohlo byť!“ 

Isteže bol Ježiš Láskou, stelesnenou 

Božou Láskou. Žil však na 

zemi v pozemskom tele a musel 

trpieť práve tak ako každý, kto 

má telo z mäsa a kostí. Možno 

ešte oveľa viac ako obyčajný človek, 

lebo poznal následky pre 

ľudstvo. On bol vyslaný ľudstvu 

na pomoc, aby zadržal jeho pád, 

ktorý musel nevyhnutne prísť 

– ak sa ľudia nebudú chcieť odvrátiť 

od cesty vzďaľujúcej ich od 

Boha. 

Prišiel, aby znovu objasnil Božie 

zákony. Jeho prosba k Bohu, 

aby smel pomôcť a splnenie tejto 

prosby bola Láska, Božia Láska. 

Odpoveďou ľudstva však bolo 

ukrižovanie. 

Nahor stúpala strašná odplata, 

ktorej dôsledky Ježiš predvídal. 

Vedel, že musí zasiahnuť tých, 

ktorí nielen vtedy, ale ani dnes 

nechcú vedieť. „…nenariekajte 

nado mnou. Ale nariekajte radšej 

nad sebou a nad svojimi dietkami! 

Lebo ajhľa prichádzajú 

dni, kedy sa bude hovoriť: Blahoslavené 

neplodné a životy, ktoré 

nerodili, a prsia, ktoré nedojčili. 

Vtedy začnú hovoriť vrchom: 

Padnite na nás!(…)“ 1 

Ale vedel aj to, že kvôli tým, čo 

„zachovajú jeho Slovo“ musí prísť 

nová pomoc: 

„Ešte mnoho vám mám povedať, 

ale teraz (to) neznesiete. Keď však 

príde on, Duch pravdy, uvedie vás 

do všetkej pravdy(…). On mňa 

oslávi, lebo z môjho vezme a bude 

zvestovať vám(…)“ 2 

Krátko pred smrťou teda Ježiš 

vysvetlil, že nielen jeho smrť, ale 

dokonca ani jeho Slovo nebolo 

správne pochopené. 

Prosil preto o lehotu milosti 

pre toto ľudstvo dovtedy, kým 

príde niekto iný, kto „poučí 

svet o hriechu a o spravodlivosti 

a o súde (…)“ a opäť zakotví spojenie 

so Svetlom na zemi. 

V čom spočíva príčina tohto 

„súdu“, je mysliacim ľuďom už 

dobre známe, a naplnilo sa to znova 

aj v Ježišovej smrti: „To svetlo svieti 

v tme, ale tma ho neprijala“ 3 . 

Citáty: 

1 

Evanjelium podľa Lukáša 23, 28–30 

2 

Evanjelium podľa Jána 16, 12–14 

3 

Evanjelium podľa Jána 1, 5

Fakta jsou mnohá, ale pravda je jediná. Živočišný rozum zná fakta, lidský 

duch má schopnost postřehovat pravdu. Jablko padá ze stromu, déšť se 

snáší na zemi – můžeme si neustále zatěžovat paměť fakty a nedojdeme 

konce. Ale jakmile jsme postihli zákon tíže, jsme zbaveni nutnosti sbírat 

fakta do nekonečna. Došli jsme jediné pravdy, ovládající nesčetná fakta. Ten 

objev pravdy je člověku čistou radostí, je osvobozením jeho ducha. Neboť 

pouhý fakt je jako slepá ulička, vede jen sám k sobě – nemá ničeho mimo 

sebe sama. Ale pravda otevírá celý obzor. 

Rabíndranáth Thákur: Sádhaná, naplnění života

SG03

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?