2/2005 SVěT GRÁLU
SVěT GRÁLU
9 7 7 1 6 14 5 1 3 0 0 2 0 2
leden – březen 2005 · číslo 2
Tři dimenze lásky
Má smysl se rozvádět?
strana 5
Největší dar Vánoc
strana 8
Královna ze Sáby
9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 3
3/2005 SVET GRÁLU
strana 24
Živá voda
Viktora Schaubergera
strana 29
strana 38
Setkání s dětmi z minulosti…
SVET GRÁLU
Duchovní souvislosti v životě
cena 78 Kč
marec –máj 2005 · číslo 3
Kde sa stratil šiesty zmysel?
strana 5
Findhorn – záhrada zázrakov
strana 11
Energia z „ničoho“
strana 15
V laboratóriách Ciba-Geigy
ožil pravek
strana 21
Diagnostika chorôb z krvi
strana 30
cena 87 Sk
Svět Grálu
www.svet.gralu.cz
Príroda a jej sily
Exkluzívny rozhovor
s Dr. Raymondom Moodym
Duchovné súvislosti v živote
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
Časopis Svet Grálu,
ktorý vychádza súčasne aj
v češtine, nadväzuje na nemecký
GralsWelt a francúzsky
Monde du Graal, ktoré
si vo svojich krajinách získali už
tisíce stálych čitateľov.
Svet Grálu vychádza
štyrikrát ročne. Informácie
o predplatnom nájdete v prílohe
alebo na internete:
www.svetgralu.sk
SVET GRÁLU
Grál je od dávných časů
symbolem ideálu,
hledání vysokých duchovních
a mravních hodnot.
Ve 21. století se svět k nepoznání
změnil, ale hodnoty zůstávají.
V ďalšom čísle časopisu:
titulná téma: Mýtus o diablu •
Rešpektovať a byť rešpektovaný •
Výskum smrti – 2. časť rozhovoru
s Dr. Raymondom Moodym •
Ekokruh – reportáž z ekofarmy •
Homeopátia – „liečba ničím“ •
Kúzlo sicilských vulkánov •
vychádza už 1. júna 2005
jún – august 2005 · číslo 4
4/2005 Svet Grálu
SVET GRÁLU
9 7 7 1 6 14 5 1 2 0 0 5 0 2
jún – august 2005 · číslo 4
Rešpektovať a byť rešpektovaný
strana 5
Výskum smrti
2. časť rozhovoru s Dr. R. Moodym
strana 10
Ekokruh – reportáž z ekofarmy
strana 21
Homeopátia – „liečba ničím“
strana 30
Kúzlo sicilských vulkánov
strana 35
cena 87 Sk
Mýtus o diablu
Duchovné súvislosti v živote
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
SVET GRÁLU · 3/2005
Ž I V O T
Kde sa stratil šiesty zmysel? 5
V Ý C H O V A
Rešpektovať a byť rešpektovaný 8
T É M A
Findhorn - záhrada zázrakov
Na severe Škótska vznikla z vedomej
spolupráce s bytosťami prírody najstaršia
duchovná komunita v Európe
(Reportáž od Reinharda Wurzela) 11
V Ý S K U M
Energia z ničoho 15
K N I Ž N Á U K Á Ž K A
Budha 20
R E P O R T Á Ž
V laboratóriách firmy Ciba-Geigy ožil pravek 21
V E D A A V Ý S K U M
Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 26
F O T O G R A F I E
V zrkadle: „Iný svet“
Liečiteľ Achim Weigert fotografuje
stromy, na ktorých vidí niečo zvláštne.
K fotografii pridá len „zrkadlový efekt“
a výsledok je prekvapujúci. 27
V Ý S K U M
Diagnostika chorôb z krvi – Aurasskopia 30
O S O B N O S Ť
Johanka z Arku – Na bojisku
a na hranici
Panna Orleánska
sa pri svojej úlohe nechávala
viesť „hlasmi svätých“… 33
R O Z H O V O R
Výskum smrti – pôvodný rozhovor s dr. R. Moodym 37
L I S T Á R E Ň , N Á Z O R Y
„Temné energie“ v spálni, Grafológia 41
N A Z Á V E R …
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ 42
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
položili ste si už otázku, odkiaľ sa v prírode berie
toľko krásy a harmónie? Prečo je taká produktívna,
húževnatá a vo všetkom dokonale vyvážená?
Na prvý pohľad je to jednoduché. Všetko v dejoch
prírody do seba zapadá ako jednotlivé bunky
živého organizmu, jednotlivé časti slúžia celku
a pod tlakom prírodných zákonov spejú k ďalšiemu
vývoju. Ale ako je zabezpečené, aby sa táto
veľkolepá symfónia nerozpadla na chaotickú zmes
energií? To chápeme v najlepšom prípade ako zázrak
poukazujúci na existenciu vedomej inteligencie
vo vesmíre, na Stvoriteľa. Ale čo vieme o tejto
skrytej podstate prírody v skutočnosti?
Pre mnohých z vás možno nebude prekvapením
tvrdenie, že príroda zohrávala jednu z hlavných
úloh v duchovných dejinách ľudstva. Nezvyčajné
prejavy prírodných síl ľudia kedysi chápali ako
symbolické zobrazenie a niekedy pozemské zavŕšenie
duchovných dejov. Napríklad v biblických
opisoch spomínané prírodné úkazy a živelné
pohromy často pôsobia ako nástroje Božej vôle,
striedavo udierajúce pomýlené ľudstvo, alebo pomáhajúce
a ukazujúce cestu k novému vývoju. Na
Mojžišovu prosbu o vyslobodenie jeho národa
z otroctva zosiela Boh na Egypt jednu živelnú pohromu
za druhou. Potom zasahuje opäť ako vodca,
vedie Izraelitov do zasľúbenej zeme – zahalený
v stĺpe oblakov či ohnivom stĺpe. Ako sa v Starom
zákone píše – pri prechode cez Červené more „Hospodin
zaháňal more silným východným vetrom cez
celú noc, vysušil more a vody sa rozdelili.“ Izraeliti
tak prešli po jeho dne suchou nohou, zatiaľ čo ich
prenasledovatelia zahynuli vo vlnách. V mnohých
iných rozprávaniach sú opisované podobné deje.
Takéto spojenie medzi prírodnými udalosťami
a životom ľudí nie je známe len z kresťanských
3
SVET GRÁLU
3/2005
Ú V O D N Í K
4
SVET GRÁLU
3/2005
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote.
číslo 3/2005, vyšlo 1. 3. 2005.
Redakcia:
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
telefón 055/678 6420
mobil 0903 907 233
Redakčná rada:
Roman Levický, Slanec
Rudolf Harčarík, Košice
Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice
Anna Štefková, Zlín
Artur Zatloukal st., Brno
Artur Zatloukal ml., Brno
Prekladatelia a korektori:
Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota,
Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, Peter
Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal,
Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová,
Hana Šimková, Žaneta Štefaničková, Kvetka
Viskupičová, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu, s. r. o.
Redakcia a administrácia SG,
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala, Bratislava
Grafika:
Zdeněk Bohdanecký, Praha
Marek Frank, Brno
Pavel Patloch, Karviná
Martin Pukančík, Košice
Tlač:
Slovenská Grafia a.s., Bratislava
Ilustrácie:
M. Vaňáč (1), P. Kachňák (42), R. Wurzel (2, 11–14), AKG Berlin
(2, 7, 34), Creativ Collection, Freiburg (18, 21, 22), Comstock,
Luxemburg (5–8), Photodisc Washington (17), Mauritius
Stuttgart (16), Kraut&Rüben, 12/92 (23), Institut für holistische
Blutdiagnostik, Witten (30–33), M. Bouška (43). Ostatné
obrázky GralsWelt a redakcia.
Fotografia na zadnej strane obálky:
Markéta Vaňáčová, Zlín
Cena:
Jednotlivé číslo 87 Sk
Predplatné (4 čísla) 320 Sk
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za
nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu si možno
objednať na adrese: Nováčkova 26,
614 00 Brno, www.svet.gralu.cz
ISSN 1614-5127
w w w.svetgralu.sk
a židovských spisov. Nájdeme ho na celom svete – v ságach Germánov, v gréckych
bájach, slovanských povestiach, v indických spisoch či legendách domorodcov
všetkých obývaných kontinentov. V týchto rozprávaniach sa však predstavujú
podrobnejšie „mýtické“ bytosti, ktoré pôsobia v prírode. Sú to pre nás neviditeľní
stavitelia, ochrancovia i ošetrovatelia rastlín, hornín, vôd, ale aj vládcovia planét,
zvierat či živlov. Medzi ich pôsobením a činmi ľudí je jeden veľmi podstatný rozdiel
- zatiaľ čo človek koná svojvoľne podľa vlastnej vôle, tieto prírodné bytosti sa riadia
iba „vyššími príkazmi“ prozreteľnosti. A tak, ako v každej rozprávke, pomáhajú
dobrosrdečným ľuďom, k zlosynom sa však obracajú chrbtom.
Zarážajúca podobnosť medzi týmito príbehmi, presnejšie stále sa opakujúce obrazy
v tradíciách národov, ktoré si neboli ani historicky, ani zemepisne blízke, viedla
dokonca niektorých vážených vedcov k domnienke, že na nich musí byť predsa len
kus pravdy. Sú teda tieto bytosti len predstavami ľudí? Prečo im teda naši predkovia
vo svojich príbehoch vydelili také významné miesto? Videli ich a preto v nich verili?
Dnes môžeme pozorovať renesanciu viery v „prírodné bytosti“, aj keď – jedna vec je
viera a druhá praktický život a presvedčenie.
Čo sa však stane, ak sa skupinka dospelých ľudí s deťmi usadí na nevľúdnej piesočnej
pláži na severe Škótska v presvedčení, že tu majú vybudovať vzorový projekt
pre spoluprácu človeka s prírodnými bytosťami? Práve z takého neuveriteľného nápadu
vznikla pred štyridsiatimi rokmi „zázračná findhornská záhrada“, a neskôr
prospievajúca legenda a najstaršia komunita v Európe. V článku Záhrada zázrakov
vám Reinhard Wurzel vyrozpráva príbeh Findhornu a svoje dojmy z jeho nedávnej
návštevy.
Príroda nám vlastne často prináša otázky, ktoré môžu rozšíriť hranice ľudského
obzoru oveľa ďalej, než sme boli ochotní donedávna pripustiť. Aj vo vede, ako napríklad
v hypotéze R. Sheldrakea o morfogenetických poliach. Sheldrake veľmi
precízne dokumentoval niekoľko dodnes nevysvetlených záhad v oblasti správania
zvierat – napríklad to, že poštové holuby nájdu cestu späť do tisícky kilometrov
vzdialeného holubníka aj vtedy, ak sa im znemožní orientácia zrakom, či zemským
magnetizmom. V prípade zemetrasenia je známe, že ho zvieratá signalizujú oveľa
skôr, než najcitlivejšie prístroje, čo zachránilo mnoho ľudských životov aj pri poslednej
katastrofe spojenej s cunami… Kam sa však stratil šiesty zmysel u človeka? Túto
otázku sa pokúša zodpovedať v prvej časti svojho článku Dieter Malchow, pričom
uvádza pozoruhodné príklady zo života. Ďaleko od tejto témy nie je ani príbeh Johanky
z Arku, ktorý vám prinášame v rubrike Osobnosť. „Hlasy svätých“, na ktorých
vedenie sa Panna Orleánska neúnavne odvolávala, jej pomohli k oslobodeniu
Francúzska. Na základe tejto „kacírskej viery“ však bola i upálená… Do pozornosti
vám odporúčam aj pôvodný rozhovor o výskume smrti s Dr. Raymondom Moodym,
ktorý pre Svet Grálu urobil v USA Micah Rubenstein.
Na záver mi dovoľte vrátiť sa k úvahám o vzťahu človeka k prírode. Zdá sa, že dnes
vo svete ukazujú svoje najväčšie plody dve neodôvodnené ideológie – nekritická dôvera
vo „vedúcu úlohu“ vedy a absurdná predstava o Bohu, ktorý by človeka urobil
vládcom vo stvorení bez príslušnej zodpovednosti. Nie je už načase pripomenúť si Ježišovo
podobenstvo o tom, že Pán sa raz pozrie na prsty sluhom, ktorým svoju vinicu
zveril? Ak chceme v budúcnosti obstáť, neostáva nám nič iné, než aby sa základom
ľudskej činnosti stala znalosť zákonov stvorenia, z ktorých svet vznikol. K tomuto
cieľu má prispieť aj Svet Grálu. Želám vám veľa podnetných myšlienok pri jeho čítaní,
ale aj veľa radosti pri vašich jarných prechádzkach v prírode.
Roman Levický, redaktor
?
ŠIESTY ZMYSEL
Ž I V O T
Intuice Intuícia a cit
O
zvieratách sa hovorí, že majú šiesty zmysel.
A skutočne, zvieratá majú z určitého
hľadiska bystrejšie zmysly než človek. Presnejšie
povedané, majú schopnosti, ktoré päť známych
zmyslov prevyšujú. Napríklad zvieratá opúšťajú
domy pred zemetrasením, mačky vynesú svoje
mláďatá do voľného priestoru, a aj mnohí ľudia
sa zachránili len vďaka nápadnému spávaniu sa
zvierat. (To sa plne potvrdilo aj pri katastrofe
v Ázii spôsobenej vlnami cunami na konci minulého
roku – pozn. red.) Bolo tiež zaznamenané, že
psy, ktoré boli odvezené od svojej rodiny aj na viac
ako sto kilometrov, svoj domov znova našli. Tieto
schopnosti sú označované ako inštinkt zvierat, aj
keď pritom nevieme, čo to vlastne inštinkt je.
Aj mnohí ľudia majú zvláštne schopnosti. Sú obdarení
jasnovidectvom, to znamená, že môžu napríklad
vedieť, čo sa nachádza v zalepenej obálke,
dokážu nájsť stratené osoby alebo veci, alebo
majú zázračnú schopnosť diagnostiky – vidia, či
sú v tele choré orgány a tkanivá a v akom štádiu je
choroba. Takými prípadmi sa však v tomto článku
nebudeme zaoberať. Pôjde nám skôr o schopnosti,
ktoré má každý človek – totiž o intuíciu a cítenie,
ktorým sa hovorí „vnútorný hlas“. Schopnosť
tento „šiesty zmysel“ vnímať, sa u jednotlivých
ľudí prejavuje s rôznou intenzitou, čo je mnohokrát
spôsobené tým, do akej miery naň dbáme. Aj
tu totiž platí, že ak niečo nie je používané, zakrpatieva,
alebo sa to vôbec neprejavuje.
Prečo by sa mal šiesty zmysel rozvíjať? Neodchýlime
sa tým od reálneho života? Skôr než prikročíme
k tejto otázke, uveďme pre lepšie porozumenie
zopár príkladov.
5
SVET GRÁLU
3/2005
Ž I V O T
INTUÍCIA
„Som lekár. Spomínam si, ako som
jedného dňa medzi dvoma návštevami
pacientov obedoval. Po mojom
obede mala prísť do ordinácie jedna
pacientka stredného veku. Keď som dojedal,
náhle som mal dojem, že s jej štítnou
žľazou nie je niečo v poriadku. Zvláštne
na tom bolo to, že sa mi niečo podobné
ešte nikdy predtým nestalo. V duchu som
si povedal, že jej štítnu žľazu dôkladne
vyšetrím, aj keď nemala žiadne ťažkosti
a prichádzala teraz len na pravidelnú
prehliadku. Vyzerala naozaj zdravo.“
Napriek tomu u nej zistil podozrivo
nízke hodnoty hormónov štítnej žľazy
a takmer nepoznateľné uzlinky…
Iný príklad: Filmová herečka sa v priebehu
nakrúcania istého filmu veľmi angažovala
v prospech čo najlepšieho výsledku
práce. Na svoju veľkú zlosť videla,
že ostatní herci a aj režisér sú k práci
laxní a jej rezolútne chovanie akosi „neberú
vážne“. Tu stratila trpezlivosť a ako
o tom sama rozprávala: „Odišla som urazene
k svojej maringotke, tresla som za sebou
dvermi, aby som si uľavila, a vnútri
som klesla do kresla. Keď som tam tak
sedela, moje myšlienky sa akosi upokojili,
a tu som videla zreteľný obraz smejúcich
sa mužov, ktorí sa navzájom častujú
vtipmi, ako to muži väčšinou robia, keď
sú spolu a dobre si rozumejú. Musela
som sa rozosmiať, pretože mi bolo jasné,
že sa tak správajú takmer všetci muži
– a hlavne tí, čo patria medzi pravých mužov!
Moja intuícia mi v tomto okamihu
prezradila riešenie: spočíva v tom, že náš
kolektív mužov privediem k tomu, aby sa
správali ako správni chlapi namiesto toho,
aby som im vytýkala, akí sú odporní. Ešte
v ten deň popoludní som s nimi začala
žartovať a bavili sme sa na tom všetci.
Dokonca sa k tomu pripojili aj tí, ktorí
predtým nechceli mať s touto skupinou
nič spoločné a pridali sa k všeobecnému
veseliu. A tak sú spomienky na nakrúcanie
tohto filmu pre všetkých zúčastnených
naplnené pohodou a radosťou…“
6
SVET GRÁLU
3/2005
Je jasné, že v oboch prípadoch zohrala
hlavnú úlohu intuícia. V prvom prípade
tým bola poskytnutá pomoc pacientke,
ktorá nemala ani tušenie o svojej začínajúcej
chorobe. Lekár bol tak veľmi
vnútorne otvorený, že zachytil obraz štítnej
žlazy, a tento pokyn použil. V druhom
prípade potrebovala pomoc filmová
herečka. Keď sa jej zlosť utíšila, hľadala
riešenie, ktoré jej potom bolo naznačené
obrazom smejúcich sa mužov. (Obe citované
ukážky sú z knihy L. Day: „Praktische
Intuition“ z roku 1998.)
V treťom prípade uvidíme, ako intenzívne
zaoberanie sa konkrétnou otázkou
môže vyústiť do intuitívneho vnuknutia.
Chemik Kekulé pátral dlho po molekulárnej
štruktúre benzolu a intenzívne
o tom premýšľal: „Sedel som nad svojou
učebnicou a snažil som sa písať, ale nešlo
mi to. Duchom som bol inde. Obrátil som
stoličku ku krbu a upadol do polospánku.
Pred mojimi očami znova poletovali
atómy. Tentokrát sa menšie roje atómov
skromne držali v pozadí. Moje duchovné
oko, zostrené opakovanými videniami podobného
druhu, teraz rozlišovalo väčšie
obrazce rozličnej podoby. Okrem iného aj
dlhé rady, pevne spojené. Všetko v pohybe,
hadovito sa vinúce a otáčajúce. A hľa, čo
to bolo? Jeden z hadov zachytil vlastný
chvost a posmešne rozvíril pred mojimi
očami celý tento obraz. Okamžite som
precitol akoby ožiarený bleskom.“ (Citované
z knihy R. Anschütza: „A. Kekulé“
z roku 1929.) Tento obraz dopomohol
Kekulému k poznaniu, že v hľadanej
štruktúre môže existovať kruh, a aj to
tak bolo.
Kekulé hovorí o svojom „duchovnom
oku“, iní zase o „vnútornom zraku“. Tým
je myslené približne toto:
Podobne ako pri ruskej „matrioške“,
(v ktorej je vložených niekoľko menších
figúrok), je skutočné jadro človeka,
ľudský duch, obklopený niekoľkými
obalmi, pričom posledným z nich je hrubohmotné
ľudské telo. To telo, ktoré odkladáme
pri pozemskej smrti. Bez tejto
vonkajšej schránky, teda bez tohto tela,
nazývame ľudského ducha dušou. Každý
obal ľudského ducha má svoje vlastné
zmyslové orgány, teda aj oči. Vnútorné
oči sú teda oči vnútorných obalov. Na
rozdiel od ruskej „matriošky“ nie sú vnútorné
obaly z rovnakej látky ako toto telo,
ale čím bližšie k jadru, teda k duchu, tým
sú stále jemnejšej podstaty. A podobne,
tak ako môžeme svojimi pozemskými
očami vidieť len v určitom okruhu vlnovej
dĺžky, tak je vnútorný zrak prispôsobený
príslušnému miestu onoho sveta.
Preto človek svojím vnútorným zrakom
nevidí svoje pozemské prostredie, ale
jemnejšie, tzv. „záhrobné“ okolie.
VNUKNUTIE – SÚČASŤ
INTUÍCIE
Autorka vyššie citovanej knihy opisuje
autonehodu pani L. Day v Taliansku,
pri ktorej podľa tamojšieho
zvyku v aute nebola pripútaná. Sedela
vpredu vedľa vodiča. Pod vplyvom jednotvárneho
šumenia dažďa driemala,
kým nezačula volanie svojej matky:
„Ihneď sa pripútaj!“ V polospánku
poslúchla a krátko na to narazili do
nákladného auta. Pretože bola pripútaná,
prežila nehodu bez následkov. Jej
matka zomrela dvanásť rokov pred touto
nehodou.
Nasledujúci zážitok nebol taký drastický.
Otec Roberty E. bol chorý človek.
Preto podnikal svojím autom len krátke
jazdy. Keď bola dcéra na cestách, vždy
ho sledovala takým spôsobom, že si vzájomne
volali. Raz zbadala neznáme auto,
stojace na okraji cesty. Pretože vodiča
nepoznala, chcela pokračovať v jazde,
ale niečo jej hovorilo, že by mala zastaviť.
Urobila tak a dozvedela sa, že vodič
má vybitú batériu. Na najbližšej farme
zohnala štartovací kábel. Muž bol veľmi
vďačný, že mu pomohla a chystal sa jej zaplatiť.
„Netreba,“ povedala so smiechom
Roberta, „najlepšie bude, keď niekedy
inokedy zase pomôžete inému vodičovi
vy!“ Muž prikývol. Uplynulo asi štrnásť
Ž I V O T
Henry Dunant – zakladateľ
Červeného kríža
dní a volal jej otec. Mal poruchu na aute
a tento muž mu pomohol. (Citované z:
J. W. Anderson: „Keď sa dejú zázraky“.)
Neznámy muž by snáď bol pomohol aj
tak. Ale Robertino vnútorné prianie stáť
neustále svojmu otcovi po boku týmto
spôsobom nepriamo zaúčinkovalo. Jej
vnútorný hlas jej ukázal túto možnosť.
Deti bývajú často týmto veciam prístupnejšie
než dospelí. Jeden otec rozpráva
o svojom zážitku s trojročným
synčekom Bobym, ktorý s ním navštívil
mamku v nemocnici. Mamka mala
spontánny potrat, ale Boby vedel len to,
že bola chorá. V nemocničnej izbe sa
ihneď vyšplhal na posteľ a starostlivo
pozeral na mamku: „Nebuď smutná,
mamka,“ povedal a pohladil ju po líci,
„do roka budeš mať znova dieťatko!“ Na
otázky rodičov nikdy neodpovedal, ale
o rok neskôr prišla na svet dcéra (podľa
knihy „Keď sa dejú zázraky“).
Útecha pre zúfalú matku, ktorá potratila,
nedospela priamo k nej alebo
k otcovi – bezpochyby preto, že neboli
ľahko prístupní takejto pomoci. Jemnejší
sluch vnútorného obalu nebol na prijatie
pripravený, teda nebol rozvinutý. Môže
sa to ľahko stať tomu, kto napríklad odmieta
ďalší život po smrti, pokladá ho za
nezmysel, a tým na tieto možnosti nedbá.
Zárodok tejto schopnosti vedenia, ktorý
spočíva v každom človeku, sa tak nerozvíja,
ale zakrpatieva.
CÍTENIE
Cítenie je prejavom nášho najvnútornejšieho
jadra, ducha. Nie teda
rozumu, ktorý vzniká činnosťou mozgu,
a je tým pripojený k hrubohmotnej
schránke, k telu. Po pozemskej smrti
nám chýba v záhrobí mozog ako súčasť
odloženého tela. Napriek tomu dokážeme
i potom konať, rozhodovať sa a tiež
vyjadrovať svoje city. V jednom z uvedených
prípadov sme zaznamenali, že
zosnulá matka pani Day, varovala včas
svoju dcéru. Cítenie je bleskurýchle, nedá
sa o ňom dopredu rozmýšľať. Vyvstane
naraz v podobe obrazu či tichého naliehania.
Smiech aj plač je v spojení s citom,
práve tak aj láska, čím však nie je myslený
pohlavný pud, ktorý patrí k telu.
Tak isto uplatňovanie ctností je duchovnou
schopnosťou, ktorú umožňuje
cit. Zvláštne účinky ctností sú umožnené
tým, že máme spojenie so zodpovedajúcou
duchovnou silou, ktorá je zakotvená
vo stvorení. Preto sa pri ich uplatnení prejavuje
sila, radosť i čulosť. J. J. Rousseau
o tom napísal: „Mohol by som vám povedať
dvoma slovami, že ctnosť je to, čo
sa môže človek naučiť výlučne sám a čo
sa ľudia nikdy nenaučia chápať, keď im
ich srdce nedalo už predtým odpoveď…
alebo ešte lepšie, nechajte stranou všetky
knihy, choďte do seba a načúvajte skrytému
hlasu, ktorý sa prihovára k všetkým
srdciam – a ste ctnostnými, čím zažijete,
čo to znamená, byť ctnostný.“ (citované
z „Análov“ J. J. Roussaeu, 1998 J. Starobinski)
Cítenie nám tak povie, čo by vlastne
naše „ja“ chcelo. Cítime ľahké alebo silné
nutkanie, aby sme sa uplatnili v určitom
smere. Ak súhlasí naše konanie s chcením
nášho „ja“, sme radostne naladení.
Ak nejednáme v zmysle vnútorného
impulzu, vytráca sa harmónia, konanie
nie je sprevádzané vnútornou radosťou
a vzostup sa nedostaví.
Ako môže cítenie usmerniť spôsob konania,
ukáže nasledujúci prípad. Henry
Dunant prišiel na svojej obchodnej
ceste bezprostredne do styku s mŕtvymi
a zranenými z bitky pri Solferine,
v ktorej Francúzi porazili Rakúšanov.
Bieda a útrapy sa ho dotkli tak hlboko,
že priložil ruku k dielu a pomáhal, kde
len mohol, a prinútil tak zvedavcov, aby
sa zapojili. Podarilo sa mu obmäkčiť
Francúzov, aby dali slobodu zajatým
rakúskym zdravotníkom a lekárom,
lebo bol nedostatok schopných pomocníkov.
Svojím príkladom a odhodlaním
pomáhať všetkým zraneným, priateľovi
i nepriateľovi, ovplyvnil talianske ženy,
ktoré sa starali o zranených, tak veľmi,
že i ony sa ujali priateľov i nepriateľov.
A tým to neskončilo. Dočkal sa toho, že
humanitárna pomoc nebola ponechaná
náhode, ale že bola medzinárodne riadená.
Spoločne s ostatnými tak založil
Červený kríž.
Prežitie zarmucujúcej hrôzy po tejto
bitke ho zasiahlo tak silno, že odsunulo
do pozadia jeho obchody a on jednal
len podľa svojho cítenia. To mu ukázalo,
že neexistuje len okamžitá núdza, ale
že také prípady núdze by mohli nastať
znova, pokiaľ by neboli žiadne medzinárodné
dohody či dohovory.
Naše vlastné životné ciele, ku ktorým
by sme mali neustále prihliadať, by mali
vždy čo najviac vycházať z cítenia. Naše
najvnútornejšie jadro, naše „ja“ pochádza
z duchovnej ríše, takže ľudský duch
má na základe svojej duchovnej podstaty
prístup k duchovnej sile, a môže preto
vyciťovať, ktorá cesta je pre jeho ďalší vývoj
dobrá a správna. Svojím duchom nahliada
dianie, obrazne povedané, získa
rozhľad z vyššieho hľadiska. Vedľa už
zmienených ctností sú to zákonité súvislosti
vo stvorení, ktoré je treba pochopiť
a uplatňovať, rovnako ako rozvíjanie duchovných
vlôh.
7
SVET GRÁLU
3/2005
Ž I V O T
8
SVET GRÁLU
3/2005
KTO NEDOKÁŽE
VYCIŤOVAŤ
Aby sme si vedeli lepšie predstaviť
význam vyciťovania pre ľudský
život, musíme prikročiť k pozorovaniu
správania sa ľudí, ktorým tieto
schopnosti úplne chýbajú. U takých
nie je rozumové myslenie ani trochu
riadené citom a z ich jednania sa
úplne vytratilo ľudské teplo.
Oliver Sacks vo svojej knihe „Muž,
ktorý vymenil svoju ženu za klobúk“
(1995) opisuje dvoch pacientov tohto
druhu. Jeden z nich si sústavne vymýšľal
historky a neprestajne ich rozprával.
Avšak dospieť k záverom dokázal
len v obmedzenej miere. Za jeho
hektickou výrečnosťou sa skrývala
podivná strata akejkoľvek citlivosti –
onej citlivosti či súdnosti, ktorá rozlišuje
medzi skutočným a vymysleným,
medzi pravdivým a nepravdivým.
Raz bol Oliver Sacks pri tom, keď muž
rovnako živým, a predsa ľahostajným
tónom, ktorým prednášal celý svoj
monológ, povedal: „A tam vonku ide
práve okolo okien môj mladší brat
Bob.“
Jeho brat potom skutočne vošiel
dnu. Ale pacient naňho vôbec nereagoval
ako na svojho brata. Neprejavil
sa voči nemu vôbec nijako, bol –
ako doteraz, rovnako nevšímavý
a chladne vecný.
Tu spoznávame stratu ľudského
prístupu. Vlastný brat v našom pacientovi
nevyvolal žiadnu reakciu, aj
keď predtým sám poukázal na to, že
sa objavil. Jeho rozum pracuje, ale neprejavuje
sa žiadne cítenie. Kontakt
so svojím vnútrom, so svojím „ja“ je
u neho ďalekosiahle porušený. Tak
isto nie je ani trochu vo svojej koži.
Má tvár muža, ktorý je pod stálym,
akoby vnútorným tlakom. Pokoj nachádza
len v tichu záhrady v bezslovnom
spojení s prírodou.
Druhým prípadom je pacientka,
chemička. Je bystrá pri svojej práci,
a tiež inteligentná, ale bolo jej ľahostajné,
či ju práve oslovil Dr. Sacks ako
lekár alebo sestra či kňaz, alebo či stál
trocha vpravo alebo vľavo. Javila sa
svojou osobou neprítomná, pôsobila
bezducho, ale inak bola až chorobne
vtipná, hotová priepasť povrchnosti.
Odrezanie od vlastnej osobnosti vedie
ku strate pravej ľudskosti. Rozum
je síce schopný bystrého myslenia, ale
zmysel sa vytratil.
Iný prípad, ktorý vo svojej knihe
„Descartov omyl“ opisuje Antonio
Damasio, nie je taký drastický. Ide
o muža, ktorý pri celkovom testovaní
obstál veľmi dobre. Koeficient inteligencie
mal vysoký, postreh i pamäťová
schopnosť a tiež vyjadrovacia
i výpočtová schopnosť boli normálne,
pracovná pamäť dobrá, i výsledok
testu osobnosti viac než prijateľný.
Napriek tomu však nebol schopný robiť
náležité rozhodnutia, keď sa jednalo
o personálne a sociálne otázky.
Neprejavoval žiadne emócie, žiadny
zármutok, žiadnu netrpezlivosť,
žiadny hnev a ani obrazy hrozných
nešťastí v ňom nevyvolali žiadnu reakciu.
Tragédia tohto zdravého a inteligentného
muža bola v tom, že nemal
cit pre skutočné posúdenie toho, čo
sa dialo. Preto sa nevedel rozhodovať.
Sklamal v zamestnaní i v rodinnom
živote.
Vo všetkých troch prípadoch nedošlo
k citovému prežívaniu, a tým
odpadla možnosť akéhokoľvek vyvodzovania
záverov z toho, čo bolo prežité.
Damasio poukazuje správne na
to, že inteligencia sama nestačí na to,
aby bol človek človekom. Bez prežívania
zostávajú ľudia len mysliacimi
strojmi. Damasio hľadá východisko
v telesných reakciách, v pocitoch. Ale
sú to naozaj pocity, ktoré tu chýbajú?
Medzi pocitom a cítením je podstatný
rozdiel!
Dieter MALCHOW
Každodenné
stretnutia
s ľuďmi a intenzívne spolužitie
v rodinách a pri výchove
nám všetkým poskytujú nepreberné
množstvo príležitostí
učiť sa a rásť. Isteže máme
dobrú vôľu vychádzať s druhými
dobre a správne vychovávať
ďalšiu generáciu. Získali
sme však určité, nie vždy
šťastné spôsoby správania
a komunikácie, ktoré sme si
osvojili počas svojej vlastnej
výchovy v pôvodnej rodine,
v škole i v nasledujúcich obdobiach
života. Či už si to uvedomujeme
viac alebo menej,
odovzdávame tieto spôsoby
ďalej a prenášame ich predovšetkým
na vlastné deti.
Pravdepodobne ste si v detstve či
počas dospievania v situácii, keď
vám niekto nadával a robil výčitky,
povedali: „Keď raz budem mať vlastné
deti, nikdy sa k nim takto správať
nebudem!“ A po rokoch zisťujete, že
voči vlastným deťom používate rovnaké
výrazy, dokonca aj ten istý tón
hlasu, ktorý vám vtedy tak vadil.
Naším seriálom chceme prispieť k pochopeniu
toho, prečo niektoré zaužívané
spôsoby výchovy a komunikácie
nefungujú, a ponúknuť alternatívy,
ktoré pomáhajú prelomiť bludný kruh
odovzdávania stále tých istých neefektívnych
a únavných spôsobov ďalším
generáciám.
Čo predovšetkým požadujú rodičia
a učitelia od detí? Povedala by som,
že ešte stále hlavne poslušnosť. Veď
predsa „my skúsenejší“ vieme lepšie,
ako čo robiť a ako k veciam pristupovať.
Ako sa to však zlučuje s tým, že
každý z nás je už od svojho narodenia
jedinečnou osobnosťou? Prečo by sme
sa mali domnievať, že naše deti pôjdu
rovnakými cestami ako my sami? Tu
V Ý C H O V A
Rešpektovať
1 . Č A S Ť
a byť rešpektovaný
Prečo deti nepočúvajú?
je počiatok rešpektu alebo dešpektu
k druhému, odlišnému jedincovi.
Slovo „rešpektovať“ pochádza z latinského
specto – vidím. Znamená „vidieť
druhého, vnímať jeho jedinečnosť, vnímať
a prijať to, že je iný než my. Každý
z nás si prináša do života inú psychickú
výbavu, s ktorou sa učí zaobchádzať,
rozvíjať ju a pretvárať. Chceme u detí
rozvíjať poslušnosť – alebo zodpovednosť?
Výchova k zodpovednosti sa
od vedenia k poslušnosti líši tým, že
obsahuje rešpekt k individualite dieťaťa,
dáva mu priestor a primerane
jeho veku mu ponúka možnosť voľby
a spoluúčasť pri riešení vecí, ktoré sa
ho týkajú. Ak človek jedná na základe
svojho vlastného rozhodnutia, preberá
za svoje jednanie nepochybne väčšiu
zodpovednosť a pracuje s väčším nasadením,
než keď je len „vykonávateľom“
príkazov a pokynov iných osôb.
Ako ľudia máme všetci spoločné
určité základné potreby (počnúc fyziologickými
cez potreby bezpečia, spolupatričnosti,
uznania, sebarealizácie
až po takzvané vyššie potreby). Všetci
potrebujeme tieto potreby uspokojovať
a pokiaľ niektoré zostanú neuspokojené,
vedie to k poruchám telesného,
duševného či sociálneho vývoja. Individuálne
sa, pochopiteľne, môžeme
v tom, akým spôsobom svoje základné
potreby uspokojujeme, veľmi líšiť. Rešpektovať
druhých znamená tiež uznať,
že majú podobné potreby ako sú tie
naše, ale že sa môžu líšiť v tom, ako ich
uspokojujú.
Medzi fyziologické potreby patrí
potreba nasýtenia, vylučovania, pohybu,
striedania aktivity a odpočinku,
potreba primeraných zmyslových vnemov,
potreba pracovať svojím vlastným
tempom, ktoré je súčasťou nášho
temperamentu a ktoré máme vrodené,
a ďalšie. Potreba bezpečia je potrebou
štruktúry, poriadku a pravidiel; nemáme
radi chaos, potrebujeme, aby
náš svet a správanie ľudí v ňom boli
zrozumiteľné a predvídateľné. Ďalším
okruhom je potreba spolupatričnosti
a lásky – potreba milovať a byť milovaný,
patriť do širšieho spoločenstva
a byť ním prijímaný. Nasleduje potreba
sebaúcty a uznania – vážiť si sám seba
a vnímať uznanie od druhých, potreba
ľudskej dôstojnosti. Potreba sebarealizácie,
ktorá je vnútorným motorom
rozvoja vlastných schopností, tvorivosti,
práce a vzdelávania, sa u detí prejavuje
ako potreba hry.
Posledný okruh tvoria tzv. vyššie potreby
– estetické (potreba krásy), morálne
(túžba po dobre a spravodlivosti)
a duchovné (potreba transcendentna,
vzťahu k niečomu, čo nás presahuje).
Americký humanistický psychológ
Abraham Maslow usporiadal základné
ľudské potreby do tvaru pyramídy, ktorej
základňou sú fyziologické potreby
a po nich nasledujú ďalšie okruhy. Podstatným
poznatkom pre výchovu a vzdelávanie
je, že potreby z vyšších častí pyramídy
sa dostávajú naplno k slovu, až
keď sú uspokojené potreby ležiace nižšie.
U detí to platí úplne. Aj keď sú schopné
na chvíľu odložiť uspokojenie niektorej
potreby, dokážu to práve vďaka tomu,
že celkovo nepociťujú nedostatok (ako
príklad môže poslúžiť napríklad získavanie
„bobríkov“ v skautingu – hladné
dieťa by sa asi ťažko dobrovoľne rozhodlo
splniť bobríka hladu, bojazlivé bobríka
odvahy, atď.) Dospelí sú v určitých
prípadoch schopní realizovať sa alebo
uspokojovať svoje vyššie potreby pri
silnej motivácii aj vtedy, keď ich nižšie
potreby nie sú plne uspokojené. Z histórie
i súčasnosti poznáme príklady
duchovne zrelých ľudí, ktorí v mene
vyšších potrieb a hodnôt podstúpili odriekanie,
prenasledovanie, či dokonca
obetovali život.
Vyššie potreby
Potreby sebarealizácie
Potreby sebaúcty a uznania
Potreby spolupatričnosti a lásky
Potreby bezpečia
Fyziologické potreby
Od detí, pochopiteľne, niečo takého
žiadať nemôžeme. Predstavme si školáka,
ktorý je nútený pracovať rýchlejším
tempom, než je jeho základné
vrodené tempo (fyziologická potreba),
cíti sa neisto, pretože mu chýbajú dôležité
informácie napríklad o kritériách
hodnotenia jeho práce, má náladového
učiteľa (nenaplnenie potreby bezpečia),
obáva sa, že ho doma vyhrešia či potrestajú
za zlé výsledky (obava zo straty
priazne, alebo dokonca lásky) a v triede
je vystavený nelichotivému porovnávaniu
a posmechu (útok na sebaúctu). Neuspokojenie,
frustrácia potrieb umiest-
9
SVET GRÁLU
3/2005
V Ý C H O V A
nených v nižších častiach pyramídy
vedú k tomu, že dieťa nemôže naplno
rozvinúť svoju sebarealizáciu a tvorivosť
a stáva sa doslova „zlým žiakom“.
Je to závažné posolstvo a výzva pre
všetkých, ktorí sa zaoberajú výchovou
a vzdelávaním.
Situácie, v ktorých viazne a škrípe
komunikácia, výchova a vzdelávanie,
sú často spôsobené práve nerešpektovaním
niektorej základnej potreby. Zastavíme
sa pri potrebe sebaúcty, ktorá je
z psychologického hľadiska kľúčová. Čo
je to vlastne sebaúcta? Rozumieme ňou
doslova to, čo hovorí daný pojem – mať
úctu k sebe samému, vážiť si sám seba.
Prijímať sa taký, aký som. Každý z nás
je v niečom dobrý, jedinečný, schopný
obohatiť druhých ľudí. Neznamená to
vari ospravedlňovať svoje chyby, ale
tým, že si ich uvedomíme a prijmeme sa
aj s nimi, prijímame aj svoje vývojové
možnosti. Prijatie seba samého je odrazovým
mostíkom k ďalšiemu osobnému
vývoju. Veď kto už môže presnejšie
a poctivejšie zhodnotiť východiskový
stav aj vlastný pokrok než my sami?
Je užitočné rozlišovať sebavedomie
a sebaúctu. Sebavedomie je niečo, čo
sa prejavuje navonok, sebavedomému
vystupovaniu sa môžeme naučiť, človek
s priveľkým sebavedomím nemusí ani
pôsobiť veľmi sympaticky. Sebaúcta sa
naopak vzťahuje k nášmu „vnútornému
človeku“. Človek s vysokou sebaúctou
môže vystupovať úplne nenápadne, ba
skromne, ako to vidíme u mnohých
významných osobností. Výskumy preukázali,
že napríklad delikventi mávajú
nízku sebaúctu, ktorú akoby kompenzovali
prehnaným sebavedomím. Vysoká
sebaúcta je určitou poistkou proti
mravne narušenému správaniu, ochranou
pred manipuláciou či zneužívaním
zo strany druhých ľudí, ochranou pred
sebapoškodzovaním (napríklad zneužívaním
návykových látok). Človek,
ktorý si váži sám seba, si váži aj druhých,
nepociťuje potrebu sa nad nich
povyšovať, alebo im ubližovať – núka
10
SVET GRÁLU
3/2005
sa tu odkaz na Ježišovo „Miluj blížneho
svojho ako seba samého“.
Sebavedomie sa viaže skôr na to, čo
máme (vzdelanie, inteligencia, zdravie,
krása, majetok, kontakty…) alebo
vieme (široká škála schopností/zručností
– schopnosť hovoriť v cudzom jazyku,
lyžovať, pracovať na počítači…).
Sebaúcta zasa skôr na to, akí sme. Dalo
by sa povedať, že sebaúcta je to, čo nám
môže zostať, aj keď o všetko prídeme.
Sebaúcta je aj ústredným pojmom
kurzu výchovných a komunikačných
postupov, ktorý spolu s ďalšími kolegami
ponúkame učiteľom, rodičom a verejnosti.
Nie náhodou sa kurz volá „Rešpektovať
a byť rešpektovaný“. Vzájomný
rešpekt rozvíjame v bežnej komunikácii
tým, že sa vyhýbame takým spôsobom,
ktoré potláčajú alebo zraňujú sebaúctu
druhých. Ako ich rozpoznať? Opýtajme
sa, čo prekáža nám samým. Isteže nechceme,
aby nás urážali, nepáči sa nám,
keď nám nadávajú, ponižujú nás, ironizujú,
komandujú, nemáme radi výčitky,
citové vydieranie… Tieto spôsoby, aj
keď to väčšinou ten, ktorý ich použije
„myslí dobre“, sú výzvou do boja. Odpoveďou
býva obrana či protiútok, výhovorky
a ďalšie uhýbajúce manévre,
alebo stiahnutie sa a únik.
Svojimi obvyklými reakciami pomáhame
deťom, aby si svoju sebaúctu
rozvíjali, alebo ju naopak potláčame.
Zraňovanie sebaúcty prežívajú deti rovnako
nepríjemne ako dospelí. Budem to
ilustrovať na príklade, ktorý sa nám stal
doma. Najmladšia z našich piatich dcér
mala päť rokov. Raz čakala už umytá
v posteli na rozprávku. Pri ukladaní
jej bielizne som si všimla, že má na novom
tričku škvrnu od černíc. Vzdychla
som si, poznamenala niečo o prasiatku
a vyprala to. Keď som sa vrátila do izby,
dcérka bola schovaná pod perinou. Keď
som ju odkryla, vedela som, že to začula.
„Vieš, mami, mňa to bolí, keď mi hovoríš
prasiatko. Mohla by si povedať hoci aj
vidím, že máš tričko od černíc.“ Na to sa
nedalo povedať nič, iba sa ospravedlniť.
Ako reagovať, ak sa chceme správať
s úctou, ale zároveň chceme,
aby druhá strana urobila, čo treba,
alebo aby sa dozvedela, čo si myslíme,
alebo čo očakávame? Dcéra
ma mimovoľne požiadala, aby som
použila jednu z veľmi účinných komunikačných
zručností, a to opis.
Opis má tú veľkú prednosť, že hovoríme
o skutočnosti, ktorú vnímame
svojimi zmyslami, alebo o nejakom
probléme, bez toho, aby sme hodnotili
druhú osobu, či útočili na jej
charakter. Samotný neutrálny opis
situácie často vedie k tomu, že sa dozvieme
viac a situácia sa začne riešiť
bez rozkazov a výčitiek.
Ďalšou cennou zručnosťou, ktorá
nám pomôže vyriešiť mnohé bežné
problémy, je ponuka spoluúčasti na
riešení situácie. Sú to otázky typu
„Čo s tým urobíme?“ (alebo „Čo s tým
urobíš?“), „Čo navrhuješ?“, „Ako to
budeme riešiť?“ a pod. Čiže namiesto
„Koľkokrát som ti hovorila, že si máš
upratať tie topánky!“ veta „Pred dverami
ležia tvoje topánky“. A prípadne
doplniť „Čo s nimi urobíš?“; namiesto
„Zase si nedoniesol domácu úlohu. Dávam
ti za to päťku!“ môžeme zahájiť
komunikáciu slovami „Dvakrát si
nedoniesol domácu úlohu. Ako to budeme
riešiť? Čo navrhuješ?“
V mnohých prípadoch opis nestačí
a je vhodné použiť ďalšie zručnosti:
poskytnúť dôležité informácie, dať
možnosť výberu, oznámiť svoje očakávania,
alebo hovoriť o tom, čo sami
prežívame, prípadne niektoré ďalšie.
Už samotný opis však môže prečistiť
ovzdušie a ovplyvniť celú ďalšiu komunikáciu.
Želajme si, aby sme sa dokázali
správať prirodzene a autenticky,
bez toho, aby sme sami seba potláčali,
a súčasne s rešpektom k nášmu okoliu.
O našich schopnostiach, ktoré
nám v tom môžu pomôcť, budeme
hovoriť nabudúce.
Tatjana a Pavel KOPŘIVOVCI
T É M A
Findhorn
záhrada zázrakov
Predstavte si najprv kamenistú
a piesočnú púšť, popretkávanú
pýrom, potom muža bez záhradníckych
skúseností, ktorému dáte
za úlohu na tomto mieste vytvoriť
výnosné poľnohospodárstvo: výsledok
bude asi veľmi úbohý. A predsa
z jedného presne takéhoto neobyčajného
spojenia vznikla záhrada
Findhorn. Táto história sa začala
v roku 1962, teda pred 43 rokmi,
a medzičasom obletela celý svet.
Dnes o štyri desaťročia neskôr, je
toto miesto v severnom Škótsku
pojmom pre spoluprácu človeka
s prírodnými bytosťami. Stalo sa
cieľom pre nespočetných ľudí hľadajúcich
odpovede, ktoré rozum
a materializmus nedokážu dať.
Reinhard Wurzel navštívil komunitu
Findhorn a predkladá nám jej
príbeh.
Zasnežený novembrový deň v roku
1962 priniesol manželskému páru
Petrovi a Eileen Caddyovcom hlboký
zásah do života: spolu s ich deťmi,
Christoferom, Jonathanom a Davidom,
ako aj so spolupracovníčkou Dorothy
MacLeanovou sa rodina presťahovala
do malého obytného prívesu na kempingové
parkovisko vo Findhorn Bay,
Morayshire v Škótsku. Bola to veľmi
neobyčajná zmena bydliska, pretože
predtým bývali všetci piati vo štvorhviezdičkovom
luxusnom hoteli – Peter
Caddy tam bol úspešným manažérom.
Spôsobilo to vnútorné vedenie,
ktoré jeho žena Eileen veľmi silne prežívala.
Uvedomovala si, že majú začať
nejaký výnimočný projekt a naliehala
na rodinu, aby začali tu na tomto mieste,
v malom obytnom prívese. Na mieste,
ktoré by si človek vybral na bývanie
ako posledné – bol to malý kus krajiny
z troch strán obklopený morom, trvale
vystavený búrkam, na okraji piesočnej
duny. Vegetácia pozostávala hlavne
z pichliačov kručinky pichľavej, ďateliny
kozej a jedného druhu trávy, ktorá s obľubou
rastie v piesku.
A predsa Caddyovci vedeli, že práve tu
sa má niečo vybudovať – a tak podporovaní
spolupracovníčkou Dorothy sa
pustili do práce.
Začali s budovaním malej záhradky.
Na začiatok zriadili na jednej strane
obytného prívesu vypletaný drevený
plot, aby sa chránili pred pieskom. Vo
vnútri ohrady urobili malý záhon na
reďkovku a šalát, ako aj vybetónovanú
štvorcovú plošinu, dvorček, kde sa
mohli nerušene kochať slnkom a tichom
a spoločne jedávať.
Skupinka na začiatku nemala veľa
peňazí – s biednymi ôsmimi librami
podpory v nezamestnanosti, ktoré Peter
11
SVET GRÁLU
3/2005
T É M A
Caddy dostával každý týždeň, sa veľmi
veľa podniknúť nedalo. No vďaka vnuknutiam,
šťastným „náhodám“ a pomoci
miestnych usadlíkov z dediny tu boli
vždy poruke materiály, potrebné na výstavbu.
Na začiatku išlo predovšetkým
o kompost, lebo chudobná zem potrebovala
výživné látky. Vyzbrojení vedrami
a lopatami zbierali s dovolením sedliakov
konský hnoj zo susedných polí a prinášali
z pobrežia morskú trávu. Vysoko
sa hodnotil napríklad aj odpad z rašeliny
a zvyšky z jačmeňa z neďalekej pálenice.
Jeden sused im daroval popol proti slimákom
(ktoré by inak požrali všetko
zasadené), vhodný aj ako hnojivo, a noví
findhornskí osadníci spracovávali aj
posekanú trávu z celého okolia. Získali
tiež drevo a drôtené pletivo, potrebné na
nové oplotenie, ktoré malo držať pažravých
králikov v patričnom odstupe.
Záhrada pozvoľne menila svoju podobu.
Už počas prvej výsadbovej sezóny
sa ukázali prekvapujúce výsledky – dopestovali
reďkovky, hlávkový šalát, repu,
paradajky, rozličné druhy zeleniny
a rôzne byliny. Ako to bolo na tomto
Prístavba obytného prívesu chránila
najmä pred vetrom a pieskom
nehostinnom mieste možné, hoci žiaden
z priekopníkov nemal záhradnícke skúsenosti?
Už krátko po začatí záhradníckych
prác získali veľmi zvláštnu pomoc. Bola
to Dorothy, ktorá ako prvá s prekvapením
zistila, že sa môže spojiť s neviditeľ-
12
SVET GRÁLU
3/2005
nými prírodnými bytosťami a dostala
od nich praktické rady. (Pod prírodnými
bytosťami – bytostnými – sa tu mienia elfovia,
dévovia a iné bytosti, ktoré pôsobia
ako tvorcovia a udržiavatelia rastlinných
foriem, či správcovia foriem a energií
krajiny.) Bola to rozhodujúca skúsenosť,
ktorá viedla k tomu, že sa všetci členovia
skupiny naučili dôverovať tomuto neobyčajnému
vedeniu. Vždy, keď boli potrebné
odborné pokyny, Dorothy sa pokúsila
nadviazať kontakt s príslušným bytostným.
A hneď aj nasledovala pomoc – napríklad
práve presadený šalát sa začal
vzmáhať a bytostný sa k tomu vyjadril:
„Nemôžeme súhlasiť s presádzaním.
Oslabuje silu rastliny. Pre ľudí je to pohodlné.
Pre nás je to ťažké a oslabuje to
naše energie. Metóda prírody, vytvoriť
obrovské množstvo semien a z nich nechať
prežiť len tie najsilnejšie, zaručuje
rastlinám to najlepšie. Najlepšie by bolo,
keby ľudia siali semená hustejšie ako by
potrebovali a potom vytiahnu tie, na ktorých
je vidieť, že ich životná sila je slabá.
Tak pomáhajú prírode a príroda sa im za
to odmení zdravím.“
Takéto rady, ktoré dostali v súvislosti
so záhradou, okamžite použili a výsledkom
toho boli neobyčajne bohaté úrody.
V roku 1964 sa vo Findhorne pestovalo
už 65 druhov rôznej zeleniny, 21 druhov
ovocia a 42 druhov bylín. Peter Caddy
o tom neskôr napísal: „Ako sa v zemi
Obytný príves z roku 1962, v ktorom sa to všetko začalo
vytvárala životná sila, vzmáhali sa aj
rastliny a stávali sa odolnými proti chorobám
a škodcom. Všetky biologické
pochody v záhrade sa urýchľovali. Bytostní
nám oznámili: „Pôda sa zlepšila
v súvislosti s vyššou životnou silou. Nielenže
vy ste pracovali ako málo ľudí predtým,
ale aj my sme podrobovali pôdu neustálemu
dažďu našich žiarení. Bolo to
spojené úsilie, a preto rastie teraz všetko
rýchlejšie ako normálne.“ *
Na otázky všeobecnej povahy dostávali
úspešní findhornskí záhradníci odpovede
od takzvaného oblastného bytostného.
Ten prišiel ako hovorca sveta
prírodných bytostí. Hovoril napríklad
aj to, že oni všetci pracujú so silami vyžarovaní
– v protiklade k človeku, ktorý
myslí len na chemikálie a stopové prvky.
Najdôležitejší prínos, ktorý môže človek
dať pôde, je jeho dobré cítenie, jeden
môže darovať silu, iný lásku.
Ako nás učili prírodné bytosti, rozhodujúce
v kontakte s prírodou je dôverovať
svojej vlastnej intuícii: „Ak práve
pracuješ a máš zrazu pocit, že by bolo
správne určitú rastlinu zasadiť na určité
miesto, urob tak, i keby sa tým malo zmeniť
celé okolie (…) Ak zasadíš správnu
rastlinu na správne miesto, zrazu uvidíš,
kam patrí ďalšia rastlina (…) Budeš vidieť,
že sa celá záhrada rozvíja, zatiaľ čo
ty pokračuješ v ďalších prácach. Nepotrebuješ
žiaden strnulý plán.“ *
T É M A
O mimoriadnom pôsobení findhornskej
skupiny sa čoskoro hovorilo
široko-ďaleko. Navyše, analýzy, ktoré
urobila „grófska rada pre záhradnú výstavbu“
boli natoľko prekvapujúco vyhodnotené,
že jedna rozhlasová stanica
prosila o dovolenie vysielať program
o metódach výsadby. No vtedy ešte nebola
vhodná doba verejne hovoriť o spojení
s prírodnými bytosťami, a tak sa
neuveriteľné úspechy pripisovali hlavne
intenzívnemu použitiu organických
hnojív a kompostu pri úprave pôdy.
Výsledky, ktoré dosahovala skupina
v škótskom Findhorn Bay, naberali čoraz
neobyčajnejšie rozmery. Napríklad
sa urodili kapustné hlavy s hmotnosťou
19 kíl, jedna biela brokolica dorástla
do takých obrovských rozmerov, že ju
skoro nemohli zdvihnúť – zásobovala
potom rodiny celé týždne. A to všetko
na takej chudobnej pôde, ktorá ešte
pred niekoľkými mesiacmi pozostávala
hlavne zo štrku a piesku.
Prirodzene, pritom vôbec nešlo len
o samotnú kvantitu: Findhornská skupina
si je vedomá, že všetky potraviny
dopestované vo vedomej spolupráci
s prírodnými bytosťami obsahujú vyššiu
„výživnú a vibračnú hodnotu“, ktorá
robí ľudské telo schopnejším prijímať
hodnotné žiarenia zo slnka, vzduchu
a kozmu.
Na jar 1967 prijala Eileen cez svoje
vnútorné vedenie pokyn, že
záhrada má byť zväčšená a usporiadaná
tak, aby vytvárala určité územie
krásy. To si vyžadovalo vysadenie stromov,
kríkov a kvetov. Pre svoj zámer sa
im podarilo získať ďalšiu pôdu. A hoci
sa chudobná pôda zdala pre pestovanie
takého množstva rastlín celkom
nevhodná, došlo vedomým spolupôsobením
s prírodnými bytosťami k ďalším
neobyčajným výsledkom: Novozasadený
orechový strom dosiahol aj napriek
najnevhodnejším okolnostiam čoskoro
značnú výšku a kvety, ktoré boli zasadené
do čistého piesku, udivujúco rástli
a žiarili obrovskými kvetmi nádherných
farieb.
Návštevníkov privádzala findhornská
záhrada do stále väčšieho údivu. S ohľadom
na chudobnú pôdu a drsnú severskú
klímu bolo nemožné nájsť vysvetlenie
pre mohutný rozkvet celého územia.
Ešte nikdy predtým nikto niečo také
nevidel!
Findhornská skupina spoznala, že
harmonická spolupráca s prírodnými
bytosťami spočíva vo vzájomnosti. Človeku
nestačí len veriť, že existujú, alebo
ich prosiť o pomoc. Musí ich rešpektovať
aj v spoločnej práci – tak ako rešpektuje
priateľov – a bezpodmienečne zabrániť
všetkému, čo by ich mohlo zraniť. Existujú
určité praktiky, ktoré sa vykonávajú
v mnohých záhradách, hoci zabraňujú
úspešnej spolupráci s neviditeľnými pomocníkmi:
napríklad je to rezanie kríkov
a porastov počas kvitnutia.
Do Veľkej noci 1968 zriadili osadníci
tri bungalovy z cédrového dreva a k záhrade
pripojili ďalšie veľké územie. Vybudovali
sa cesty a vysadilo takmer 600
bukov, aby sa areál uzatvoril. No tieto
Rodina, ktorá založila Findhorn
stromy prišli z teplej klímy južného pobrežia
a tu museli byť vysadené do extrémne
piesčitej pôdy a okrem toho boli
vystavené silnému studenému severozápadnému
vetru. Prírodné bytosti však
Prvé drevené domčeky vo
findhornskej záhrade
cielene pomáhali prekonať tieto ťažkosti.
Posolstvo oblastného bytostného,
ktoré prijala Dorothy, vtedy znelo:
„Uzatvoríme všetky tieto nové stromy
a kríky do hradby pozostávajúcej z prúdov
žiarenia, pretože veľmi potrebujú
posilnenie a musia ostať nepretržite
ponorené do životodárnych prúdení.
Každý z nich musí byť tak dlho podporovaný,
až kým sa život v nich nezjednotí
so životnými prúdmi. Môžem jednu časť
zo seba nechať nepretržite v službe pre
túto hradbu, zatiaľ čo ja budem činný
niekde inde. Moje vedomie je v určitom
zmysle rozšírenejšie ako vaše. Človek
pracuje obyčajne ako reflektor, pričom
zameriava svoju pozornosť od jednej
veci k druhej. My sme obsiahlejší, nie
takí koncentrovaní, pričom si stále uvedomujeme,
čo nám bolo zverené bez
toho, aby sme sa museli ohliadať a sledovať,
ako ďaleko vec pokročila. (…)
Neskúmame oblohu, aby sme dostali
odpoveď na otázky života. Stojíme vedome
v pláne vecí, vieme, čo máme robiť
a činíme to. Vy nás nemôžete oddeliť od
rozsahu našich činností. My sme tieto
činnosti, my sme všetok ten energiou
naplnený život. On je náš dych, ktorý
ide a prichádza, naše ruky a nohy. No
predsa sme v rovnakom čase úplne slobodní,
slobodní, aby sme boli radosťou,
farbami, životom. Vždy stále slobodní,
aby sme mohli vzdávať chválu, že sme
súčasťou ešte väčšieho života, ešte väč-
13
SVET GRÁLU
3/2005
T É M A
Dnešný Findhorn (vľavo) má značnú rozlohu, nachádza
sa tu okrem iného aj najväčšie anglické kníhkupectvo
s ezoterickou literatúrou,
koncertná sála,
remeselné dielne atď. Ale
nájdete tu aj niekoľko
„divokých“ romantických
záhrad (hore) a veľa zvedavých
návštevníkov…
šieho dychu, ešte väčšieho náručia toho
jediného Pána všetkého života, toho,
ktorý nemá formu, ale nám vedome
dáva život. Život, ktorý dáva On, ten je
zdrojom všetkého bytia a my sa z toho
tešíme a cítime sa ako malá, nepatrná
časť jeho vyžarovania. Dajte preto
hradbe z bukov všetku vašu ochrannú
lásku a ďakujme spoločne Bohu za jeho
pomoc.“
Takto rástol „Findhornský ostrov“
a priťahoval ľudí z celého sveta do
tejto pobrežnej oblasti. A zatiaľ čo sa
záhrada neustále rozširovala, prišiel
aj čas otvorene hovoriť o neobyčajných
kontaktoch s prírodnými bytosťami.
Pretože úspech projektu sa
dal pripísať len získanému poznaniu
z tohto spojenia, a nie zo skúseností
nejakého záhradníka. (Jeden z projektov
Findhornskej nadácie bol ocenený
OSN za príspevok k ochrane životného
prostredia.) Prvé publikované vydanie
knihy „Findhornská záhrada“ („The
Findhorn Garden“ ) bolo vytlačené
na ručne poháňanej tlačiarni. Predhovor
k nej napísal Sir George Trevelyan,
ktorý bol známy ako iniciátor vzdelávacieho
hnutia pre dospelých v Ang-
14
SVET GRÁLU
3/2005
licku. Medzi iným tam bolo uvedené:
„Mala by sa vážne preskúmať možnosť
spolupráce s bytostnými. Prišiel čas,
keď sa o tom dá otvorenejšie hovoriť.
Ten fenomén, že to dokázala skupinka
laikov, vyžaduje našu pozornosť. Veľa
ľudí je teraz pripravených tomu porozumieť
a vzhľadom na súčasnú situáciu
vo svete môže byť veľmi dôležité,
aby to dosť ľudí pochopilo a podľa toho
konalo.“
Findhorn sa stal čoskoro svetoznámy
ako jedinečný záhradný komplex.
V 70-tych a 80-tych rokoch sa vytvorilo
všeobecne prospešné spoločenstvo,
ktoré má už viac než 300 členov. Dnes
Findhornská nadácia vlastní hotel
Clunny Hill, slúžiaci pre návštevníkov
(4500 ročne), bolo vybudované parkovisko
pre obytné prívesy, ekologická
dedina, rozšírená farma, prednášková
sála vrátane nahrávacieho štúdia, teda
celé pričlenené sídlisko, v ktorom malo
byť na báze samozásobovania oživené
zmýšľanie sledujúce tvorivú, humánnu
víziu.
Avšak dnes sídlisko ukazuje svoje
dve tváre: Budovy a cesty sú cituplne
začlenené do prirodzene divokej záhrady
rastlinného sveta mnohorakých
druhov. Nespočetné stromy a kroviny
rastú na k pobrežiu orientovaných úbočiach
vetrom ovievaných dún. Ešte sa
tam nachádza starý karavan a aj Eileen
žije vo svojom domčeku.
No druhá tvár Findhornu je poznačená
návštevníkmi a obyvateľmi, ktorí
svojím moderným mysticko-ezoterickým
myšlienkovým svetom vtlačili
mnohému svoju pečať. Im však, žiaľ,
ako sa zdá, chýba prosté, oddané a jednoduché
vyciťovanie vyššieho.
V dvojici sme chodili po cestách „na
mieste, kde bytostní položili základný
kameň“ 40 rokov po tom, ako sa
Caddyovci vzdali luxusu v prospech
života v obytnom prívese. V tomto
aprílovom ráne sme však so smútkom
vytušili, že tam dnes vládne iný „duch“
ako vtedy a že tie bytosti, ktorých pôsobením
sa vytvoril zázrak prírody, už
tam vôbec nie sú také všadeprítomné
ako kedysi.
Reinhard WURZEL
* Citované z: Findhornské spoločenstvo:
„Findhornská záhrada“, Frank Schickler Verlag, Berlin,
1981 (originálny titul: „The Findhorn Garden“,
Harper & Row Publishers, New York, 1975).
V Ý S K U M
?ENERGIA BEZ
MATERIÁLNYCH
ZDROJOV
Všetko, čo sa v materiálnom
svete pohybuje alebo mení,
potrebuje energiu. Preto je dnes
spotreba energie obrovská. Z veľkej
časti ju pokrýva kúrenie a tepelne
energetické stroje. Atómová
energia hrá v celosvetovom
meradle momentálne len podradnú
úlohu, hoci na jej podporu
a boj proti nej sa vynakladá veľa
prostriedkov. My ľudia ako obyvatelia
zeme sme v pomerne krátkej
dobe stihli spáliť značnú časť fosílnych
zdrojov energie – uhlie, ropu
a plyn, a všetkým je jasné, že tieto
zásoby budú stačiť už len obmedzený
čas. Okrem toho zvyšky spaľovania
stále viac zaťažujú atmosféru
a hrozí posun prirodzenej
rovnováhy, takže nami spôsobená
klimatická katastrofa už nie je
len možná, ale aj pravdepodobná.
Takisto rádioaktívny odpad atómových
elektrární predstavuje
dosiaľ nevyriešený problém.
Už celé desaťročia sa hovorí o tom,
že sa raz podarí uvoľniť energiu
i bez použitia materiálnych zdrojov.
Stále sa aj objavujú ľudia s návrhmi
riešenia tohto problému. Sú
však spravidla nevyhovujúce a autori
často nie sú schopní ich vecne
posúdiť. V nemálo prípadoch však
došlo aj k vedomému klamaniu,
lebo „vynálezci“ sa cítili zaviazaní
svojim sponzorom, ktorí ich k podvodu
viedli a ktorí nevedomky tiež
často podľahli sebaklamu. Lebo
my všetci máme sklony vidieť to,
čo vidieť chceme.
Ja sám rozmýšľam už od svojej
mladosti o tom, že sa raz podarí
prekonať doterajší spôsob získavania
energie. Po prvé ma vždy
fascinovalo, kde berú živočíchy,
napríklad lietajúci hmyz, energiu
potrebnú pre život. A potom
som sa dozvedel aj o tom, že ľudia
vo výnimočných situáciách
dostali prístup k energiám, ktoré
sú mimo oblasti všetkého, čo je
možné vysvetliť bežnou látkovou
premenou.
Redaktor časopisu Svet Grálu
Dr. Ing. Gerd Harms sa zamýšľa nad
revolučnými spôsobmi získavania energie
?ENERGIA z ničoho?
Človek tejto zeme sa vždy pokúšal
vyhnúť sa práci, bez ktorej
by však nemohol dosiahnuť
svoje ciele. S vynálezmi strojov
zmizlo otroctvo a sú ľudia,
ktorí tvrdia, že jedno by
nebolo možné bez druhého.
Ale stále platí, že nás silné
podnety poháňajú k pozemskej
činnosti. Cieľom je život v blahobyte,
pričom sa však snažíme, pokiaľ
je to možné, eliminovať vlastnú
námahu. Na tomto poli nám moderná
technika poskytuje nespočetné prostriedky: na pohodlný pohyb dopredu,
na práce v dome a domácnosti, v priemyselnej výrobe a stále
viac aj na uľahčenie namáhavej mozgovej činnosti.
NEOBYČAJNÉ MENIČE
ENERGIE
Väčšina dosiaľ známych návrhov
strojov, ktoré sa mali pohybovať
samé od seba bez použitia
„pohonných hmôt“ alebo iných
zdrojov energie, boli viac či menej
neobvyklé meniče energie. Ľudia si
od nich sľubovali, že pri premene
energie dôjde aj nejakým spôsobom
k jej nárastu. Nemecký patentový
úrad je napríklad stále konfrontovaný
s návrhmi na takzvané „perpetuum
mobile“, preto rozhodol, že
také prihlášky patentov sa zásadne
vôbec nebudú skúmať. Jeden z odborníkov,
ktorí patentové prihlášky
skúmajú, mi však povedal, že
nemecký patentový úrad by musel
udeliť patent na zariadenie, ak
by jeho vynálezca mohol dokázať
15
SVET GRÁLU
3/2005
V Ý S K U M
funkčnosť tohto zariadenia vhodným
modelom.
Zatiaľ čo píšem tieto riadky, môj
pohľad upútava rádiometer umiestnený
v mojej knižnici. Je to krídlové
koleso v sklenenej banke, ktoré
Najznámejšou formou alternatívnej energie je stále
slnečná energia
sa pri pôsobení denného svetla nepretržite
otáča. Krídlové koleso má
začiernené a svetlé plochy. Začiernené
plochy pohlcujú svetlo a premieňajú
ho na teplo, zatiaľ čo svetlé
plochy svetlo odrážajú. V spojení
s plynovým rezíduom v sklenenej
banke spôsobujú zahriate plochy
prúdenie plynu, ktoré uvádza krídlové
koleso do pohybu. Keby som
mohol toto krídlové koleso umiestniť
vo vesmíre tak, že by bolo neprestajne
vystavené slnku, nemal
by som potom perpetuum mobile,
čiže stroj, ktorý, ako už napovedá
jeho označenie, sa ustavične pohybuje?
Je dôležité myslieť pritom na
zákon zachovania energie, s ktorým
sa perpetuum mobile neustále
dáva do súvislosti?
Zákon zachovania energie patrí
k základným pilierom dnešných
16
SVET GRÁLU
3/2005
prírodných vied a techniky. Hovorí,
že v uzavretom systéme zostáva
suma všetkých energií nezmenená.
Jednoducho povedané: z „ničoho“
nemôže vzniknúť „niečo“, a tam,
kde „niečo“ existuje, nemôže toto
„niečo“ bez stopy zmiznúť.
Na tom stavia celá
naša technika a tento
základný zákon je natoľko
pevnou súčasťou
nášho myslenia, že nás
môžu najvyššou mierou
zmiasť napríklad
fenomény zjavenia duchov.
Zákon zachovania
energie však nemožno
odvodiť z iných nepochybností
či zákonov,
on iba vyjadruje
všeobecnú skúsenosť.
Akonáhle o tom ale
človek začne vážne
premýšľať a do svojich
úvah zahrnie aj
niektoré výsledky
dnešného skúmania
prírody, môžu celkom istotne vyvstať
pochybnosti o všeobecnej
platnosti tohto zákona.
O VNIKNUTÍ DO
UZAVRETÝCH
SYSTÉMOV
Predpokladom použitia zákona
zachovania energie je uzavretý
systém. Také uzavreté systémy
sú však len pomocnou predstavou
pre ľudské myslenie, v skutočnosti
vôbec neexistujú, lebo všetky dané
skutočnosti majú viac či menej
vzťah k iným skutočnostiam, alebo
sú otvorené ich pôsobeniu.
Na objasnenie si predstavme
ohraničený priestor vo vesmíre medzi
nebeskými telesami. Má predstavovať
uzavretý systém, ktorého
hraničné plochy môžeme ustavične
kontrolovať. Zvláštnou technikou
sa nám (teoreticky) môže podariť
zbaviť tento ohraničený priestor
akejkoľvek hmoty a vylúčiť akékoľvek
žiarenie. Ak teraz vo vnútri
tohto priestoru zistíme existenciu
energie, potom podľa zákona zachovania
energie musela táto energia
preniknúť do priestoru hraničnými
plochami a musela byť pri tom
pozorovateľná. Teraz nasmeruje
zručný fyzik dva od seba vzdialené
mikrovlnné žiariče rovnakej frekvencie
na hranice priestoru a postará
sa o to, aby sa tieto mikrovlny
na hraniciach priestoru interferenciou
(protifázovými kmitmi) práve
vzájomne eliminovali. Po preniknutí
hranicou sa lúče však znovu od
seba oddelia a vo vnútri priestoru
sú zistiteľné ako tok energie. Máme
tak priestor, v ktorom sa vyskytuje
energia bez toho, aby bola zistiteľná
na hranici priestoru. Zákon zachovania
energie je možné takto spochybniť.
Na porovnanie myslime na národ,
ktorý sa chce hranicou oddeliť
od ostatných národov a hranice
si ostro stráži, takže nimi nemôže
nikto preniknúť dovnútra. Tieto
uzavreté hranice sú však účinné len
proti vonkajším votrelcom, nemôžu
však zabrániť vniknutiu „vnútorných
votrelcov“ narodením. Tí sa
tam dostanú existenčnou úrovňou
vyššieho poriadku, ktorú nemožno
zabezpečiť vonkajšími hranicami.
A to isté platí, prirodzene, aj pre
štát, ktorý svojich ľudí zatvára do
príslušných hraníc. Proti zmiznutiu
občanov smrťou rovnako nemôže
nič urobiť.
Aj vo fyzike častíc už existujú
pozorovania, ktoré ukazujú, že zo
zdanlivého ničoho sa spontánne
objavujú častice hmoty a práve
tak môžu zasa zmiznúť. A pretože
V Ý S K U M
človek dnes vidí v hmote niečo
ako „zamrznutú“ alebo „zhustenú“
energiu, je jasné, že zákon zachovania
energie nemôže mať neobmedzenú
platnosť.
Preto sa už dnes ani nespochybňuje,
že v mikrooblasti, teda v oblasti
najmenších častíc alebo kvánt,
dochádza neprestajne k (dočasnému)
porušovaniu zákona zachovania
energie. Väčšina ľudí si však
nedokáže predstaviť, že to tak môže
byť aj v oblasti tých dimenzií, ktoré
sú určujúce pre našu techniku. Jednoducho
chýbajú zodpovedajúce
skutočnosti.
„ÉTER“ A KVANTOVÁ
MECHANIKA
Hovoril som o niečom, čo
nazývame „zdanlivé nič“.
Nič je však iba myšlienková predstava
ľudského rozumu fixovaného
na hmotu. Hovorí sa tiež o vákuu
alebo o prázdnom priestore a človek
si pritom predstavuje, že tento
priestor je zbavený akéhokoľvek
druhu hmoty, rovnako ako si to človek
myslí o priestore medzi hviezdnymi
telesami alebo o priestore
medzi jadrom atómu a jeho elektrónovým
obalom. Keďže tento zdanlivo
prázdny priestor je napríklad
schopný viesť svetelné lúče, myslelo
sa najskôr na médium, ktoré tento
priestor, trebárs formou riedkeho
plynu, vypĺňa a môže sprostredkovať
procesy žiarenia a vlnenia.
Toto médium dostalo názov éter
– tak isto ako kvapalina, ktorá sa
tak ľahko vyparuje. Že na vedenie
vĺn je potrebný nosič, nám ukazuje
príklad zvuku, ktorý sa nemôže vo
vzduchoprázdnom priestore šíriť.
Keď sa však nepodarilo nájsť dôkazy
existencie takého éteru, prestal
sa človek touto myšlienkou
zaoberať a presadila sa teória relativity.
Nie je však zaručené, že bude
mať dlhé trvanie, pretože existovali
a aj dnes existujú jej seriózni kritici
s dobrými argumentmi. To isté
platí vo vzťahu k éteru: dnes je viac
než inokedy pochybná oprávnenosť
nazerania na prázdny priestor
ako na „nič“. K tomu sa pripájajú
mnohé mätúce tvrdenia a pozorovania
v rámci kvantovej teórie, začínajúce
jednoduchým zistením, že
napríklad svetlo sa raz ukazuje ako
dej vlnenia s interferenčnými javmi,
zatiaľ čo inokedy je vysvetliteľné
skôr ako prúd častíc, ktorý vyvoláva
elektrický prúd v solárnom
článku. V kvantovej teórii existuje
aj takzvaný vzťah neurčitosti (definovaný
Wernerom Heisenbergom
v roku 1926). Uvádza, že z jednej
častice, napríklad elektrónu, nie je
možné súčasne presne určiť miesto
a rýchlosť alebo impulz. To dodáva
fyzike v mikrooblasti istú neurčitosť,
ktorá je z hľadiska svetonázoru
buď vítaná alebo braná na
vedomie s nechuťou. Albert Einstein
sa napríklad nemohol zmieriť
s myšlienkou na neurčitosti alebo
javy náhody v prírodných dejoch.
Od neho pochádza výrok „Boh nehrá
v kocky“.
So všetkými danými
skutočnosťami
z oblasti „malých
vecí“ sa stal v každom
prípade poznateľným
svet, na ktorý
sa nedajú presne aplikovať
tie modelové predstavy
takzvanej „klasickej
fyziky“, ku ktorým nás priviedli
skúsenosti sprostredkované našimi
zmyslami. Väčšine dnešných
fyzikov to jednoducho stačí; avšak
existujú aj iní, ktorí vyžadujú názorné
nové výkladové modely (David
Buhm, 1952).
Taký model vychádza z toho, že
všetky častice alebo kvantá vykonávajú
popri svojom hlavnom pohybe
ešte nejaký druh nepravidelného
(štatisticky kolísavého) kmitavého
pohybu. Hovorí sa pritom o „kvantových
fluktuáciách“ alebo o „fluktujúcom
vákuu“, v ktorom sú častice
uložené a ktorý tento kmitavý
pohyb spôsobuje. Tým by sme sa
opäť dostali k éteru, ktorý však
nemá vlastnosti, ktoré sme predtým
predpokladali, a nenachádza
sa v pokojovom stave, ale pohybuje
sa nepravidelným vlnením, porovnateľným
približne s vodnou
hladinou pri búrke. Elementárne
častice sú ako lode na rozbúrenom
mori: ich kurz je síce možné zistiť
a opísať, ale ich okamžitá presná
poloha je neurčitá, pretože lode sú
podrobené nepredvídateľnému vlnovému
pohybu. Obrátene zasa nie
je možné z ich presnej momentálnej
polohy stanoviť ich presný kurz
alebo impulz.
Aby sme zostali pri tomto obraze:
existujú aj ponorky, ktoré na
jednom mieste zmiznú z povrchu
a na inom sa opäť vynoria. Myslí sa
tým kvantovomechanický tunelový
efekt, podľa ktorého môže napríklad
elektrón „podtunelovať“ bariéru
z izolačnej látky. Na jednej
strane zmizne a znovu
sa vynorí na druhej strane.
Tento efekt sa dnes využíva
v rýchlych
e l e k t r o n i c -
kých zariadeniach
(tunelová
dióda).
Medzitým sa
zistilo, že toto
podtunelovanie
sa môže diať rýchlosťou
väčšou ako je
rýchlosť svetla (tým sa spochybňuje
Einsteinovo tvrdenie o neprekonateľnosti
rýchlosti svetla). Aj vo
viditeľnej hmote môže dôjsť k porovnateľným
procesom, ktoré však
17
SVET GRÁLU
3/2005
V Ý S K U M
zatiaľ pozorovalo len niekoľko ľudí
pri určitých experimentoch alebo
ktoré boli opísané v literatúre
science-fiction. Máme na mysli dematerializáciu
a rematerializáciu
konkrétnych predmetov.
Vo vlnovom pohybe morí je
skryté množstvo energie vo forme
pohybovej energie vodnej hladiny.
Túto energiu možno technicky využiť,
aj keď sa to dnes vlastne nerobí,
pretože je to nákladné. A práve tak
sa premýšľa o technickom využití
kvantových fluktuácií…
ENERGIA VÁKUA
Podľa holandského fyzika
H. C. Casimira je nazvaný
efekt, ktorý vzniká, keď k sebe
neprestajne približujeme dve paralelné
dosky. Na tieto dosky pôsobia
rovnomerne zo všetkých strán
kvantové fluktuácie vákua. S tým
spojený tlak je za normálnych podmienok
tak málo pozorovateľný,
ako málo vnímame tlak vzduchu,
ktorý na nás pôsobí rovnomerne zo
všetkých strán. Kvantové fluktuácie
si môžeme predstaviť ako zmes
kmitania v najrôznejších frekvenciách
(kmitočtoch), práve tak, ako sa
nachádzajú v kmitaní plynné molekuly
vzduchu. S tým rozdielom, že
pohyb molekúl je prejavom
teploty hmoty, avšak
kvantové fluktuácie
sú výrazom
takzvanej energie
nulového
bodu
prázdneho
priestoru,
a teda nie prejavom
tepla.
Ak sa už spomenuté
dosky k sebe
stále
približujú,
vytvárajú sa medzi
nimi takzvané stojaté
18
SVET GRÁLU
3/2005
vlny a tieto vlny potom už nevytvárajú
nijaké tlakové účinky na dosky.
Medzi doskami tak dochádza k zníženiu
tlaku, zatiaľ čo tlak zvonka
zostáva nezmenený. Tento dej bolo
možné zmerať a tak ukázať, že aj
v priestore „bez žiarenia“ pri teplote
nula dochádza medzi doskami
k takým silám. Tieto sily sú tým
väčšie, čím menšia je vzdialenosť
medzi doskami, pretože potom sú
účinné stále vyššie frekvencie. Kto
raz skúsil položiť na seba dve rovné
sklenené dosky a potom ich chcel
od seba oddeliť, ten také sily pozná,
ibaže v inom meradle a s pôvodcom
deja vzduchom, pretože na pohľad
a na dotyk hladká sklenená doska
nie je v mikrooblasti v žiadnom
prípade hladká, ale veľmi drsná.
Casimirov efekt je teda odkazom
na kvantové fluktuácie. Na základe
týchto pozorovaní a teórií sa urobil
odhad obsahu energie prázdneho
priestoru či vákua či zdanlivého nič
a dospelo sa k neslýchane vysokým
hodnotám. (obrazne vyjadrené, je
to podobný predpoklad, ako že
objem jednej čajovej šálky má postačiť
na vyparenie všetkých svetových
morí). Veľkosť tejto energie
závisí od toho, do akej frekvencie je
mysliteľné využitie. Hustota energie
(množstvo energie v objemovej
jednotke) stúpa, ako ukazujú
výpočty, s treťou mocninou
frekvencie, to
znamená, že dvojnásobok
použitej
frekvencie vedie
k osemnásobnej
hustote energie.
Harald Puthoff
(USA) je jedným
z fyzikov, ktorí
tieto súvislosti skúmajú
teoreticky i experimentálne.
Napísal
mi, že teoretická stránka
prác pokračuje dobre, s experimentálnymi
dôkazmi je to však zložitejšie.
Tieto nové teórie sa pokúšajú
opísať a vysvetliť aj fenomém zotrvačnosti
hmoty a gravitácie ako pôsobení
poľa nulového bodu vákua.
Zotrvačnosť hmoty sa prejaví, akonáhle
chceme zvýšiť alebo znížiť
rýchlosť hmotného telesa. To nejde
bez určitej dávky energie. Teórie
ukazujú, že k interakcii s éterom
alebo vákuovým poľom dochádza
len pri zmenách rýchlosti, zatiaľ čo
nezmenené rýchlosti k takým interakciám
nevedú. Tým sa možno
otvoril prístup k pochopeniu dosiaľ
záhadných prírodných javov.
Zotrvačnosť hmoty hrá napríklad
rozhodujúcu úlohu pri tvorbe vírov
v kvapalinách a plynoch. Vodné
víry a veterné smršte so svojou intenzitou
dávali ustavične podnet
k domnienkam, že pri nich dochádza
k dosiaľ neobjasnenému nárastu
energie. Možno nám tieto novodobé
teórie o pozadí zotrvačnosti
hmoty čoskoro ponúknu možnosť
pokročiť v týchto otázkach ďalej.
POKUSY O VYUŽITIE
ENERGIE VÁKUA
Pri chemickej energii ide o väzobnú
energiu atómov a molekúl,
ktorá sa pri spaľovaní uvoľní
a pohybom molekúl je odovzdávaná
ďalej. Pri atómovej alebo jadrovej
energii ide o väzobnú energiu
elementárnych častíc, ktorá sa pri
štiepení jadra alebo jadrovej fúzii
uvoľní a pohybom elementárnych
častíc je odovzdávaná ďalej. Pri
energii vákua alebo priestorovej
energii ide o pohybovú energiu
prázdneho priestoru, čiže toho
priestoru, ktorý predchádza elementárnym
časticiam ako stavebným
kameňom materiálneho
sveta.
V Ý S K U M
V myšlienkach si môžeme predstaviť
usporiadania, ktorými by
sa táto energia mohla previesť do
dnešnej fyzikálnej skutočnosti.
Aby sme to opäť podobenstvom
ozrejmili pre oblasť hrubej matérie,
pripomeňme si „Maxwellovho
démona“: plyn, ktorý má určitú
teplotu, pozostáva v skutočnosti
zo zmesi molekúl plynu rôznych
teplôt, a naše teplomery merajú len
priemernú hodnotu. Anglický fyzik
Maxwell si predstavil niečo na spôsob
„ducha“ alebo „démona“, ktorý
je schopný tieto molekuly plynu roztriediť
podľa ich pohybovej intenzity
alebo teploty. Jeden môj známy
napríklad vyvinul a prihlásil ako
patent spôsob, podľa ktorého sa tepelná
energia pomocou elektrochemickej
bunky bezprostredne prevedie
na elektrickú energiu. Pritom
sa zníži teplota okolia a na rozdiel
od známych tepelne energetických
strojov nie je potrebný žiadny odvod
tepla chladným miestom. Tento
spôsob borí hranice súčasnej teórie
tepla (termodynamiky). Je však
šanca dosiahnuť porovnateľné výsledky
v omnoho jemnejšej oblasti
kvantových fluktuácií vákua?
Zdá sa, že určité pozorovania
tu ukazujú cestu. Ak vystavíme
vodu pôsobeniu silného akustického
poľa, začne žiariť (zvuková
luminiscencia alebo zvukovo indukovaný
jav žiarenia). Pohľadom
z mikroskopického hľadiska pozorujeme
jednotlivé záblesky, ktoré
vychádzajú z nepatrných bubliniek
vo vode. V týchto bublinkách
panuje vysoká teplota, pre ktorú
zatiaľ neexistuje nijaké všeobecne
prijateľné vysvetlenie. Vyzerá to,
akoby sa vplyvom akustického
poľa vytvárali duté priestory takých
malých rozmerov, že tu môže
účinkovať Casimirov efekt. V USA
bol vyvinutý tepelný prístroj, ktorý
zohrieva vodu tak, že systémom
vhodne formovaných miešacích
telies privádza vodu k silnému pohybu
a tvorbe vírov, čím by mohol
vzniknúť efekt ako v akustickom
poli. Energetický stupeň účinnosti
tohto tepelného prístroja je údajne
vyšší ako sto percent, čo ukazuje na
to, že sem priteká dodatočná energia
z vákua. Podobné hlásenia prichádzajú
aj z Ruska.
V tejto súvislosti je treba spomenúť
aj iný jav, takzvanú kavitáciu.
Na hranách turbín alebo lodných
skrutiek dochádza k veľmi nežiaducim
materiálovým stratám.
To platí aj pre vysielač ultrazvuku
v kvapalinách. Dosiaľ sa robili pokusy
vysvetliť to konštatovaním, že
pohybom vody vznikajú miestne
ohraničené vákuové zóny, v ktorých
sa kov vyparuje. Ale kov často obklopuje
vákuové priestory bez toho,
aby sa vyparoval. Okrem toho je vo
vode aj dobre chladený. Omnoho
rozumnejšie sa mi zdá vysvetlenie,
ktoré som opísal v sonoluminiscencii:
v malých, krátkodobo existujúcich
dutých priestoroch účinkuje
energia vákua dávajúca v úzko
obmedzenom priestore vzniknúť
teplotám, pri ktorých sa materiál
vyparuje.
Iné usporiadanie využíva tzv. elektrónový
klaster, to sú zhluky (cluster)
elektrónov, ktoré sa pohybujú
v elektrickom poli. Zdá sa, že aj na
elektrónový klaster pôsobí energia
vákua tak, že sa energetický obsah
týchto „balíkov elektrónov“ zvyšuje,
takže opúšťajú usporiadanie s vyššou
energiou, než by sa dalo čakať
podľa doterajšej fyziky. Nárast energie
pritom nepochádza len z elektrického
poľa. Sú patentované rôzne
usporiadania a americký patentový
úrad zrejme po prvý raz akceptoval
pojem energie vákua.
Dr. Ing. Gerd HARMS
(Pokračovanie v nasledujúcom čísle)
19
SVET GRÁLU
3/2005
Pri rozprávaní o týchto veciach
začali putovať a Siddharta tým,
že mu odovzdával svoje skúsenosti,
začal vyučovať bez toho, aby si to
uvedomil.
Ananda bol pozorný poslucháč,
ktorý sa v správny čas vedel aj pýtať,
takže všetko, čo Siddharta do seba
prijal, muselo byť pretvorené a oživené,
aby to mohol odovzdať správnym
spôsobom.
„Myslíš si ešte, že život je len reťazou
utrpenia?“ pýtal sa Ananda.
Siddharta dlho premýšľal, potom
odpovedal:
„Podľa Brahmovej vôle ňou nie je,
to je isté. Pán svetov nestvoril tvorov
na to, aby ich nechal trpieť. Napriek
tomu sa však nedá poprieť, že naša
cesta tu na zemi je plná utrpenia.
Došlo k tomu teda proti Brahmovej
vôli. My sami sme si to privodili ako
dôsledok zlého konania!
Keď to však vieme, potom tým
máme v rukách aj prostriedok na boj
20
SVET GRÁLU
3/2005
K N I Ž N Á U K Á Ž K A
h BUDHA g
proti utrpeniu: musíme sa zmeniť,
potom sa nám zmení život!“
Ananda ho prerušil:
„Ako to myslíš: život sa nám
zmení?“
„To je predsa
jasné!“ odvetil Siddharta
rýchlo. „Ak sa
zmeníme, potom už
viac nebudeme priťahovať
zlé pôsobenie.
Namiesto reťaze utrpenia
sa stane život
radostnejším.“
„On sa tým však
nezmenil, len my sme
ho naším zlepšením
utvorili ináč,“ nástojil
žiak na svojom. „Teraz
tomu rozumiem.“
„Môžeš to povedať
aj tak,“ pripustil Siddharta
a potom pokračoval:
„Ak teda chcem
odstrániť zo sveta
utrpenie, ktoré sem
prišlo bez Brahmovej vôle, potom sa
musím snažiť o polepšenie ľudí. To je
moja úloha. Pretože by však človek
ako jednotlivec na to nestačil, musím
okolo seba zhromažďovať žiakov,
ktorých nechám podieľať sa na
mojom prežívaní. Tí musia potom
pomáhať šíriť medzi ľuďmi to, čo ich
môže polepšiť.“
„A čo ich môže polepšiť?“ pýtal sa
Ananda zamyslene.
„Pravé vedenie o Brahmovi, o Pánovi
svetov!“
Siddharta chcel rozprávať ďalej, bol
však prerušený učeníkom, ktorý sa
pýtal, akoby ho hnala cudzia moc:
„Je Brahma skutočne Pánom svetov?“
Siddharta sa nechápavo díval na
pýtajúceho sa.
„Ako môžeš pochybovať po všetkom
tom, čo som ti vyrozprával?“
pýtal sa. Ananda sa však nedal zastrašiť:
„Poznali sme Brahmu ešte predtým,
než si ho, ako si sa domnieval,
našiel ty. Myslím, že ten, ktorého si ty
našiel, stojí ďaleko nad Brahmom.“
„Viem, že ten, ktorého som našiel,
je skutočne Pánom svetov! Meno
pre neho nemám. Nazývam ho
Brahma.“
„To nesmieš robiť, Siddharta!“ povedal
Ananda rozhorčene. „Ty tým
uvádzaš do zmätku pojmy. Pomysli
na všetkých tých ľudí, ktorí vedeli
doposiaľ o Brahmovi. Ak im povieš,
že tento boh je Pánom svetov, nebudú
tým uchvátení. Neprehovorí
to k ich duši tak, ako to neprehovára
k mojej, pretože… pretože… to nie
je pravda!“
Tu Siddharta postrehol, že so
svätým vedením, ktoré mu bolo
zjavené, chcel zaobchádzať ľahkomyseľne.
Teraz tiež porozumel,
prečo sa v ňom vtedy, keď hovoril
o Brahmovi, nezachvievalo
a neznelo nič tak, ako keď použil
meno „Pán svetov“. A bol vďačný
Anandovi, ktorý mu dopomohol
k lepšiemu poznaniu.
Ukážka z knihy: Budha, život a pôsobenie
pripravovateľa cesty v Indii. Nakladateľstvo
Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
R E P O R TÁ Ž
V LABORATÓRIÁCH FIRMY
CIBA-GEIGY OŽIL PRAVEK
ELEKTROSTATICKÉ POLE, RASTLINY A DINOSAURY
Pod číslom „0 351 357“ prihlásila
15. júna 1989 firma „Ciba-Geigy“
v Bazileji európsky patent: bez
génovej techniky, len za pomoci
elektrostatického poľa sa podarilo
„vzkriesiť k životu“ prapôvodné
formy rýb, papradia,
obilnín a húb. Dnes si len málokto
pamätá na tieto experimenty
firmy „Ciba-Geigy“. Dagny a Imre
KERNEROVCI, ktorí tieto experimenty
v roku 1991 nafilmovali
a na mieste hovorili s kompetentnými
laborantmi, urobili pre Svet
Grálu opätovnú bilanciu …
Pred viac než 400 miliónmi rokov
sa začali postupne na pevninách
ako prvé rozrastať rastliny, aby
sa potom nezadržateľne rozšírili po
celej zemi. Neskôr, pred menej než
100 miliónmi rokov, ich nasledovali
obrovské papraďové a prasličkové lesy,
a dokonca už aj ihličnaté stromy. Keď
v kriede vyhynuli jaštery, dominovali
práve ihličnaté stromy. Kvitnúce rastliny
sa rozšírili do rôznych častí zeme,
nastal čas zlomu – čas listnatých stromov.
Trávy, kvetiny a stromy utvárali
takú tvár Zeme, ako ju poznáme dnes.
Rastliny nevytvárali len podobu planéty,
ale aj atmosféru, v ktorej môžeme
dýchať. A že by sa to všetko udialo bez
komunikácie? Existuje vôbec niečo
také?
V posledných tridsiatich rokoch sa
v mnohých krajinách sveta uskutočnilo
veľa senzačných pokusov v oblasti
„komunikácie rastlín“ s prekvapujúcimi
výsledkami: v USA demonštroval
Cleve Backster, expert na detektor
lži, že skúmané rastliny reagovali na
ľudské myšlienky. Napríklad z indických
pokusov vyplynulo, že kvetiny
reagujú na hudbu zvýšeným rastom.
A v Japonsku dokonca rástli huby
rýchlejšie, keď sa im pravidelne bubnovalo
na tradičné bubny. Francúzski
bádatelia dokázali, že malá, skôr nenápadná
rastlina dvojzub (Bidens) disponuje
schopnosťou „zapamätať si“.
Mnohí ľudia sa rozprávajú s kvetinami
a stromami, a to buď slovom,
alebo v myšlienkach. A niektorí dostávajú
aj odpovede zo sveta „zeleného
národa“, ako nazývajú Indiáni
rastliny. Profesorovi Hoffmannovi
z vysokej školy vo Weihenstephane
sa podarilo dokázať, že rajčiny „odmeňujú“
ľudskú náklonnosť. Rajčiny,
s ktorými sa v jednom vedeckom pokuse
za účasti viac než sto osôb pravidelne
pri polievaní rozprávalo, dali
o 22 percent úrody viac než ten istý
druh z kontrolnej skupiny, ktorému sa
nedostalo žiadneho príhovoru.
Rastliny a stromy rozumejú a hovoria
aj chemicky: navzájom sa varujú
vylučovaním látok, keď sú napadnuté
nejakým žravým nepriateľom. Tak
napríklad akáciové stromy v južnej
Afrike disponujú „poplachovým
systémom“. Keď sa antilopa kudu zahryzne
do akáciového stromu, zvýši
sa koncentrácia horkých látok v jeho
listoch a zároveň sa vypúšťa do vzduchu
chemický plyn, načo stromy
v jeho blízkosti začnú tak isto produkovať
horkú látku tanín. Listy potom
divej zveri nechutia a keď zvieratá
z nedostatku potravy predsa len žerú
ďalej, môže byť pre ne dávka smrteľná.
„Toto vedia voľne žijúce žirafy
a antilopy kudu, ktoré sa pasú vždy
proti vetru“, tvrdia vedci z Prétorijskej
univerzity. „Zvieratá sú dokonca
také opatrné, že sa vyhýbajú všetkým
stromom, ktoré stoja v blízkosti tých,
kde sa predtým pásli. Tak sa vyhnú
stromom so zvýšenou koncentráciou
tanínu.“
21
SVET GRÁLU
3/2005
R E P O R TÁ Ž
22
SVET GRÁLU
3/2005
Niektoré prekvapujúce pokusy s rastlinami
prišli zo Švajčiarska z firmy
„Ciba-Geigy“, ktorá je svetoznámym
chemickým koncernom. „Čo my tu robíme,
je evolučný skok dozadu, čo sa
týka rastlín a rýb“, vysvetľuje vedecký
pracovník Heinz Schürch, ktorý sa experimentom
venoval až do roku 1992.
SKOK DOZADU
V EVOLÚCII
Zo svojho písacieho stola nám priniesol
hromadu podkladov a fotografií.
Ukázal nám obrázky, na ktorých
boli pozoruhodne vyzerajúce
rastliny – pôvodné formy pšenice
a kukurice. „Pšenica“ nebola vzpriamená,
ako dnes, ale plazila sa po zemi
a len špička stebla s klasmi vyčnievala
do výšky asi dvadsať centimetrov.
Nikdy by sme rastlinu na fotografii
neidentifikovali ako pšenicu.
Kukurica sa už viac podobala na našu
súčasnú kukuricu, avšak bola oveľa
Pestovanie odolnejších pravekých druhov
by bolo pre dnešné poľnohospodárstvo
bezpochyby požehnaním
menšia a nemala – tak ako to my
poznáme – jeden alebo maximálne
dva veľké kukuričné klasy, ale až osem
malých šúľkov, ktoré na steble vyrastali
hviezdicovito z viacerých miest.
Senzačné na tom je, že tieto pozoruhodné
rastliny vyrástli zo zŕn
dnes bežných pšeničných a kukuričných
odrôd. Keď sa pozeráme na malé
kukuričné klásky, hlavou nám víria
všetky rozprávky a výklady starých alchymistov,
hoci si uvedomujeme, že sa
píše rok 1991 a sme v Bazileji, v kolíske
modernej chémie.
Prehliadka laboratória prináša vyriešenie
hádanky. Na tomto mieste sa
nevykonáva ani alchýmia ani génová
technológia, ale Heinz Schürch tu
experimentuje s rastlinami, s elektrostatickými
a napäťovými poliami,
ktorými však neprechádza žiaden
prúd. Elektrický prúd by spôsobil
priamu biochemickú zmenu, čo sa
však v elektrostatickom poli nemôže
stať. Experiment je jednoduchý: medzi
dve hliníkové platne, na ktoré je pripojený
jednosmerný prúd, sa na tri dni
položia zrná pšenice a kukurice, aby
vyklíčili. Hneď potom sa presadia ako
každá iná rastlina do črepníka alebo
skleníka. Tieto tri dni, do začiatku
klíčenia, pod vplyvom elektrostatického
poľa stačia na to, aby sa „znovuzrodili“
praformy našich dnešných
rastlín. Heinz Schürch k tomu hovorí:
„Elektrostatické polia sú usmerňujúce
polia. Príroda pochádza z chaosu
a potrebuje riadiace štruktúry, aby sa
nejako prejavila. To je východiskový
bod. Naše pokusy úspešne dokazujú,
že určité elektrostatické pole vnáša do
prírody určitý poriadok. Ešte nie sme
tak ďaleko, aby sme poznali zákonitosti,
teda nemôžeme povedať, akou
intenzitou poľa sa v evolúcii vraciame
späť, o koľko storočí alebo tisícročí.
Nemôžeme ešte vysvetliť, čo sa presne
deje. Naša teória je taká, že rastliny
v elektrostatickom poli dostávajú informáciu,
ktorá spôsobí ich vývoj späť
k pôvodnej forme. Pšenica si napríklad
pamätá, že raz bola druhom trávy.
V Peru sa ešte dnes dá nájsť druh trávy,
ktorý je porovnateľný s našou vypestovanou
pšenicou.“
V laboratóriu nám ukázali spisy
s podkladmi z minulých pokusov. Postupovalo
sa so švajčiarskou pedantnosťou.
Skúmali sa aj obsahové látky
staro-novej pšenice, pričom sa našiel
nový druh bielkovín, ktorý sa v pôvodnej
pšenici nenachádzal. Okrem
toho, pšenica pestovaná v elektrostatickom
poli priniesla v poslednej
fáze svojho rastu úplne neočakávane
nové výhonky, ktoré dozreli v priebehu
štyroch týždňov: „Rast tejto
pšenice prebiehal tak rýchlo, že dozrela
v priebehu štyroch týždňov
namiesto obvyklých siedmich mesiacov.
Pritom treba povedať, že steblo
a klasy boli o niečo menšie, zato však
bolo na rastline viac klasov. Prinieslo
by to tú výhodu, že túto pšenicu by
sme mohli pestovať v krajoch s krátkou
jarou a letom, kde by obvyklá
pšenica vôbec nerástla. Môžeme sa
zriecť aj obvyklých pesticídov a herbicídov.
Škodcovia, ktorí sa prispôsobujú
priebehu rastu normálnej pšenice,
nie sú ešte dostatočne vyvinutí,
keďže našu pšenicu žneme už od
štyroch do ôsmich týždňov. Situácia
je dnes taká, že v poľnohospodárstve
používame iba štyri kultivary pšenice,
pri ktorých je podstatné, že ide
o hybrid. Roľník teda nemôže použiť
časť svojej žatvy na nasledujúce siatie,
ale musí znova kúpiť nové osivo.
Tieto štyri kultivary pšenice potrebujú
okrem toho veľkú opateru, hnojivo,
pesticídy a herbicídy, teda jeden
jed za druhým. Ďalšou prednosťou
našej pšenice je, že klíčivosť osiva je
podstatne vyššia.“
V tomto momente je už iste jasné,
k akým dôsledkom by mohli viesť experimenty
firmy „Ciba-Geigy“. V priebehu
minulých storočí sa kultúrne plodiny
pestovali len s dôrazom na veľkosť
R E P O R TÁ Ž
a krásu. Tých málo kultivarov rastlín,
ktoré sa dnes používajú, je extrémne
náchylných na choroby a vyžaduje si
chemické ošetrovanie. Druhy, ktoré
by sa dali skrížiť s pôvodnými zdravými
a odolnými, už dávno vyhynuli.
Prostredníctvom metódy firmy „Ciba-
-Geigy“ by sme mohli dostať druhú
šancu v evolúcii. V „pamäti“ prírody
sú uložené pôvodné, divé druhy našich
kultúrnych plodín a zdá sa možné
prebudiť ich cielene opäť k životu, aby
sa novým krížením skorigovali chyby
minulosti.
Pre chemický priemysel by to mohlo
prirodzene znamenať, že profitujúce
výrobné odvetvia by boli menej ziskové.
Práve chemické firmy v posledných
tridsiatich rokoch vykúpili zo
strategických dôvodov semenárske
firmy. A tak profitujú z ročného predaja
hybridných odrôd pre poľnohospodárov.
Prečo by teda porušili vlastný
monopol vývojom jednej metódy, ktorou
by mohli zaistiť nové, zdravé úžitkové
rastliny?
Táto diskusia prebiehala v rámci koncernu
najskôr skryte. Mnoho pracovníkov
firmy „Ciba-Geigy“ dlho nevedelo,
o čo v pokusoch išlo. Tvrdošijne sa udržoval
chýr, že pokusy sú len číry podvod,
podľa známeho hesla, že čo nesmie
byť, ani byť nemôže. Heinz Schürch hovorí:
„Zdalo sa, akoby človek vyšľachtil
rastliny, s ktorými príroda veľmi nesúhlasila.
Našimi pokusmi sme ukázali
reakciu prírody, ktorá odporovala
tomu, čo sme sa učili na univerzite. Raz
sme oboznámili firmu s našimi výsledkami.
Prišli asi dvanásti biológovia,
ktorí „prapšenicu“ preskúmali a dlho
tu neveriaco postávali. Niektorým sa to
zdalo skvelé. Potom prišli námietky, že
sme zrná zamenili. Keď sme dokázali,
že je to na základe pravidiel o pokusoch
nemožné, zavládlo znovu mlčanie.
Napriek všetkým vedomostiam neboli
biológovia schopní určiť našu pšenicu.
Keď písali svoje knihy, bola táto pšenica
predsa dávno vyhynutá.“
ZÁHADNÝ POKUS
S PAPRADÍM
Ako vo všetkých laboratóriách
sveta, tak aj v laboratóriu Heinza
Schürcha sa stále pije káva. Po tretej
poobedňajšej šálke nás zavolal
k mikroskopu, aby nám ukázal niečo
zvláštne. Opatrne berie prikrytú,
priesvitnú plastovú nádobku, v ktorej
leží niečo zelené. Poposúva misku pod
V prvom roku mali
listy papradia
hladké okraje.
Druhý rok boli listy
zúbkovité a v treťom
roku rozvetvené.
mikroskopom sem a tam, aby nastavil
správny výrez obrazu. Potom spokojne
kývne: „Áno, tu je to. Túto nádobku
držím už tri roky uzavretú. To, čo tu
dolu vidíte, sú takzvané prvoklíčky
paprade, ktorú sme vystavili elektrostatickému
poľu asi na jeden mesiac,
čo je podstatne dlhšie, než u pšenice
alebo kukurice. Skôr, než vám porozprávam
o našom pokuse s papradím,
chcel som vám pod mikroskopom
ukázať tieto prvoklíčky, za pomoci
ktorých sa papraď rozmnožuje. Ako
viete, na prvoklíčok pripadá len jeden
list, ktorý je pohlavne zrelý a v jazyku
vedcov sa nazýva prothallium. Ostatné
opadnú na zem a rozložia sa. Pri našich
pokusných prvoklíčkoch sa tak však
nedeje. Budujú si určitý druh sieťového
vedenia, ktorým sú všetky medzi
sebou poprepájané. Keď sú dostatočne
pospájané,
vytvorí sa znovu
prvoklíčok – ako
presne sa to deje,
nevieme – a tá je
znovu pohlavne
zrelá. Teraz sa
pozrite cez mikroskop
a všimnite si tie prepojenia!“
Trvalo hodnú chvíľu, než si naše oči
zvykli na mikroskop, potom sme však
uvideli drobné maličké prvoklíčky,
ktoré rástli na akomsi druhu zeleného
koberca. Medzi srdcovito tvarovanými
prvoklíčkami, ktoré boli od
seba vzdialené na viacnásobok svojej
vlastnej veľkosti, boli tenké, striebristo
lesklé rovné kanáliky. Úžasné na
tom bolo presné nasmerovanie kanálikov.
Tou najkratšou priamou cestou
ide k ďalšiemu prvoklíčku vždy od
špičky lista len jeden kanálik, rovný
ako svieca. Spojovacie kanály medzi
jednotlivými prvoklíčkami vyzerajú
ako potrubie, ktoré, akoby navrhnuté
na rysovacej doske rukou inžiniera,
so zreteľom šetriť materiál, spájajú prvoklíčky
medzi sebou tou najkratšou
možnou cestou: „Vo vedeckej literatúre
som nenašiel žiadne informácie
o týchto vláknach. Po mnohých pokusoch
mi nič iné nezostáva než súhlasiť,
že slúžia na prenos informácií medzi
prvoklíčkami. Aké informácie tu pre-
23
SVET GRÁLU
3/2005
R E P O R TÁ Ž
biehajú, to vám neviem povedať. Či
tu dochádza k výmene látok určitým
druhom potrubného systému, alebo
sa tu vymieňajú informácie iným
spôsobom, to, žiaľ, neviem. V jednom
bode som si však úplne istý. Aj stavbe
týchto kanálikov musel predchádzať
nejaký druh komunikácie medzi prvoklíčkami,
lebo ako inak môžu prvoklíčky
presne vedieť, v akom smere
majú kanáliky budovať. Vedeli presne,
kde boli ostatné nosiče informácií.“
Ešte záhadnejšie a tajomnejšie prebiehal
samotný pokus s papraďou.
Pohlavne zrelý prvoklíčok pôvodnej
paprade samčej sa vyvinula po pobyte
v elektrostatickom poli celkom
neočakávane: vyrástla z nej úplne iná
odroda paprade, z paprade samčej s jej
perovitými listami vznikla papraď jelení
jazyk s oblými jazykovitými listami.
Keďže vedci už poznali podobné
odtlačky papradí v kamennom čiernom
uhlí, označili staronové papradie
firmy „Ciba-Geigy“ ako prapapradie.
Papraď patrí vôbec k najstarším rastlinám
Zeme a aj preto sa využíva na
pokusy. Keď bolo Heinzovi Schürchovi
jasné, že tu vznikol úplne iný druh
paprade, nechal jeho výtrusy prešetriť
botanikom. Vzhľad výtrusov je hlav-
24
SVET GRÁLU
3/2005
ným znakom pre zatriedenie rastlín:
„Aj dnes existuje papraď jelení jazyk,
ktorého výtrusy sú však od našich
rastlín odlišné, majú úplne inú kresbu.
Keď sú v botanike poruke takéto rôzne
výtrusy, musí sa jednať o iný druh
rastliny.“ Heinz Schürch si z lesa zaobstaral
„súčasnú“ papraď jelení jazyk
a s oboma rastlinami odcestoval k špecialistom
na papradie do Botanického
inštitútu v Zürichu. Namiesto jediného
možného vysvetlenia narazil na
neveriace krútenie hlavou. Vedci prehlásili,
že zmena druhu rastliny elektrostatickým
poľom je vylúčená.
Čo sa pokladalo za nemožné, pokračovalo
ešte ďalej. V nasledujúcich
rokoch vytvorila rastlina každý rok
iné listy: „Vyzerá to tak, akoby sme
vplyvom elektrostatického poľa dostali
prapapradie, ktoré si v nasledujúcich
štyroch rokoch stále viac spomínalo,
že vzniklo z paprade samčej.
Každý rok vyzerali listy inak, očividne
papraď prešla celú evolúciu vo svojom
raste. Prirodzene sme prešetrili
všetky jej nové výtrusy. Boli rovnaké.
Z nich však vznikli úplne iné paprade.
Dostali sme papraď samčiu, sladič,
jeden druh juhoafrického koženého
papradia, bežné jelenie jazyky a jeden
druh jelenieho jazyka, ktorý sme
nevedeli jednoznačne zaradiť. Zjavne
bolo naše prapapradie schopné vyvinúť
prakticky všetky druhy papradia.
Najväčšie prekvapenie sa dostavilo pri
skúmaní chromozómov. Papraď samčia
mala 36 chromozómov, ale jelení
jazyk 41. V celej vedeckej literatúre sa
ešte nikdy nepísalo o okamžitej zmene
počtu chromozómov, ktorá je charakteristická
pre jeden druh.“ Laboratórnemu
tímu sa zdal bláznivý aj objav, že
papraď firmy „Ciba-Geigy“ každý deň
navečer vylučovala aromatickú látku,
pretože papraď normálne takúto látku
neprodukuje.
Zvláštny význam dostávajú pokusy
firmy „Ciba-Geigy“ s papradím
aj tým, že mnohým druhom paprade
hrozí zánik. V Nemecku je ohrozená
napríklad už polovica druhov papradí,
z čoho približne dvanástim percentám
hrozí vyhynutie. Papraď ako
pozostatok dávno uplynulých vekov
a zaniknutých svetov reaguje zvlášť
citlivo na rastúce zaťaženie životného
prostredia.
Pre Heinza Schürcha spočíva možnosť
vysvetlenia v tom, že predtým
mala zemská atmosféra celkom iné
zloženie ako dnes. Búrková činnosť
bola oveľa silnejšia a dochádzalo stále
znovu k úplne iným elektrickým poliam
v zemskej atmosfére: „Môže byť,
že v momente, keď vytvoríme určité
elektrostatické pole, vrátime program
evolúcie do doby, keď tieto polia prevládali.
To je číra teória. V momente,
keď budem môcť s obyčajným elektrostatickým
poľom, ktoré príroda
pozná z predchádzajúcich dôb, meniť
chromozómovú reťaz a spätne získavať
dávno vyhynuté praformy života,
musím si nutne položiť otázku, či sú
všetky informácie na formovanie živých
tvorov uložené skutočne v génoch,
v DNA a bunkovom jadre. Toto
je zrejme ten prípad, keď je elektrostatický
náboj atmosféry spolupôsobiacim
faktorom celkovej informácie
prírody, ktorá vlastne umožňuje vznik
živého organizmu. A očividne vo všeobecnosti
siaha pamäť prírody až do
počiatku života.“
ZNOVUOŽIVENIE
DINOSAUROV?
Heinz Schürch nám oznamuje, že
hneď uvidíme čulé, najstaršie
živé tvory Zeme a posúva misku s bielou
kryštalickou hmotou pod mikroskop.
Vzorka pochádza zvnútra vrtného
jadra, ktoré bolo vybrané zo
140-metrovej hĺbky dvesto miliónov
rokov starej porýnskej saliny. Pod
mikroskopom vidíme zvláštne formy
kryštálov, z ktorých vyčnievajú malé
R E P O R TÁ Ž
zámotky, živé tvory, ktoré vznikli pred
nepredstaviteľne dávnymi časmi, pred
dvesto miliónmi rokov. „Zámotky“ sú
huby, ktoré sa v laboratóriu pod elektrostatickým
poľom opäť aktivovali,
boli „prebudené k životu“. Pokusy,
oživiť huby z vrtu bez elektrostatického
poľa, boli neúspešné.
Na myšlienku, aby sa hľadal život
v soľných vrtoch, prišiel tím firmy „Ciba-Geigy“
pri pokusoch s baktériami,
ktoré žijú v extrémne slanej vode. Výskumníci
pritom spoznali, že je možné,
aby sa neaktívne baktérie, uzavreté
v kryštáloch soli, pod elektrostatickým
poľom opäť prebrali k životu. Hoci boli
baktérie v kryštáloch soli uzavreté pred
okolitým svetom, a tým nemali možnosť
prijímať potravu, dokázali sa dokonca
rozmnožovať v dutinke vo vnútri
kryštálu soli. Keď v jednom kryštáli boli
dve navzájom oddelené dutinky, netrvalo
príliš dlho, kým si baktérie vybudovali
kanálik v kryštáli od jednej dutinky
k druhej. Ďalší úžasný jav, ktorý
vylučuje, že by sa také niečo udialo bez
komunikácie medzi baktériami. Baktérie
preniknú do inej dutinky cielene
a najpriamejšou cestou.
Odrazu Heinz Schürch položil na
stôl patentový spis. Jedná sa o jediné
zverejnenie zo strany chemického
koncernu, kde je vôbec spomenuté zameranie
výskumu s elektrostatickými
poliami: „Nie aby ste si mysleli, že sa
tu zaoberáme neužitočnými kuriozitami.
Naša firma je závislá od zárobkovej
činnosti. Práve sa nám podarilo
doviesť metódu s elektrostatickým
poľom až k patentu. Prirodzene sme
nechceli naše metódy aplikovať len
na rastliny, ale aj na zvieratá. Od vedenia
sme dostali striktný zákaz vykonávať
pokusy, ktoré by zasahovali
do zárodkov cicavcov. Pokladám toto
nariadenie za veľmi správne, nikdy by
som také experimenty nerobil. Z tohto
dôvodu sme prišli na myšlienku, aby
sme na štyri týždne nechali v elektrostatickom
poli ikry pstruha dúhového.
Keď už boli viditeľné oči, premiestnili
sme ich do inej nádrže, kde vyrástli
do celkom normálnej veľkosti. A pozrite,
čo sa stalo.“ Ukazuje nám fotky
rýb, v ktorých by laik vôbec nespoznal,
že ide o pstruha dúhového. Tvar
hlavy a tela je oveľa mohutnejší. Majú
podstatne viac zubov ako nám známe
pstruhy a aj inú farbu. Pri dospelých
samčích pstruhoch je dolná čeľusť
vpredu vytvarovaná do silného háku
ako pri divých lososoch.
Keď sme neskôr videli ryby v nádrži,
bolo jasné, že aj ich správanie bolo
divokejšie a agresívnejšie. Mreža na
okraji nádrže sa musela zvýšiť, pretože
ryby vyskakovali podstatne vyššie ako
normálne pstruhy, ktoré boli v nádrži
predtým. „Už sme si mysleli, že sme
dochovali malých žralokov“. Neskôr
výskumný ústav rýb v Berne naše
ryby identifikoval ako pôvodný druh
pstruhov, ktoré vyhynuli prakticky
už pred 150 rokmi. No a objavili sa
ešte aj staré nákresy zobrazujúce tieto
prapstruhy.
Ako nás pán Schürch uistil, mäso
týchto rýb je nielen tuhšie, ale chutí
oveľa lepšie než nám známy pstruh
dúhový. Prapstruhy sú podstatne menej
náchylné na choroby. Pri ich chove
sa môžeme zriecť pridávania antibiotík
a pesticídov do vody. Ďalšou
prednosťou je vysoká, až deväťdesiat
percentná úspešnosť
liahnutia.
O firme „Ciba-Geigy“
koluje občas vtip, že by
sa pomocou elektrostatického
poľa mohlo zakrátko
pristúpiť k oživeniu
dinosaurov, čo
považuje Heinz Schürch
za teoreticky možné:
„Áno, napoly žartom
vravím, že by som najradšej
vytvoril malého
dinosaura. Ale to je len
žart, nebudem sa o to
pokúšať. Mám pred
tým rešpekt, dinosaurus sa predsa
nedá kontrolovať. Príroda nám zahrala
do karát a ukázala nám systém,
ktorý ona sama používa na prenos informácií.
Pred Stvorením mám úctu.
Samozrejme, že štúdium dinosaurov
by bolo pre nás veľmi zaujímavé. Tieto
pokusy by nespadali pod zákaz experimentovania
so zárodkami cicavcov.
Museli by sme experimentovať s vtáčími
vajciami, a vtáky sú predsa potomkami
dinosaurov. Pri vývoji ľudského
embrya vidíme, že v ľudských
génoch je uložená celková informácia
evolúcie. Možno predpokladať, že
v génoch niektorých druhov vtákov,
ktoré sú potomkami dinosaurov, je
presne ako u ľudí zakódovaný priebeh
evolúcie. Snáď by sme potrebovali určiť
len správne elektrické pole, ktorého
informácia spolu s informáciami v génoch
urobí z vtáka znovu dinosaura.
Lenže ako pôsobia polia ako informácia?
Čo je to za riadiaci princíp, ktorý
stojí za týmto poľom? Na tieto otázky
nemáme žiadnu odpoveď.“
Odpovede sa odsúvajú na neskoršiu
dobu, lebo výskumná skupina
firmy „Ciba-Geigy“ bola medzitým
rozpustená a v koncerne sa už viac
nehovorí o pokusoch a ich výsledkoch.
Tie nám pripomínajú už len
písomnosti, obrázky a nahraná kazeta
z rozhovoru …
Dagny KERNER
Dr. Imre KERNER
25
SVET GRÁLU
3/2005
Ľad v Grónsku
sa topí
Podľa modelovej štúdie klimatológa
Jonathana Gregoryho
sa začal roztápať ľad
vo vnútrozemí Grónska.
Grónsko, najväčší ostrov
našej planéty, má obrovské
zásoby ľadu: ľadová vrstva
je až 3000 m vysoká a obsahuje
2,85 miliónov kubických
kilometrov ľadu, ktorý
tu zostal z poslednej doby
ľadovej. Kým sa ale všetok
ľad roztopí, ubehne podľa
Gregoryho predstáv minimálne
1000 rokov. V priebehu
tohto obdobia možno
očakávať zdvihnutie hladiny
mora v globálnom meradle
asi o sedem metrov. Iná teória
vychádza z toho, že sa
roztopí len časť tohto ľadu
a voda z neho zníži obsah
soli v severnom Atlantiku –
to by mohlo viesť ku kolapsu
Golfského prúdu. Tým by sa
samozrejme znížila teplota
prostredia a ľad by sa prestal
topiť. Tak či tak: množia
sa znaky toho, že my ľudia
v zopár generáciách zažijeme
dobu, v ktorej bude klimaticky
všetko inak než dnes.
Uznanie akupunktúry
Vedci univerzity v Jene dokázali
podľa prísne vedeckých
kritérií, že akupunktúra
mierni bolesť. Doteraz bol
účinok tejto tradičnej čínskej
medicíny v odbornom
svete veľmi spochybňovaný.
„Tvrdilo sa o nej, že pôsobí
len psychologicky,“ hovorí
Winfried Meißner z kliniky
anestéziológie a intenzívnej
26
SVET GRÁLU
3/2005
terapie pri univerzite
v Jene. Vedci
teraz dokázali, že
akupunktúrou sa
môže dosiahnuť objektívne
fyziologicky merateľné
zmiernenie bolesti,
ktoré nespočíva v placebo
efekte. Účinok akupunktúry
bol doložený elektrofyziologickou
reakciou pri bolestivých
stavoch.
Z A U J A L O N Á S
Maximálne
hodnoty CO 2
Americkí vedci potvrdili, že
množstvo oxidu uhličitého
v zemskej atmosfére dosiahlo
rekordné hodnoty – 376 ppm
v roku 2003. Pri rovnakom
raste by sa mohli hodnoty
nameraného CO 2
v roku
2100 pohybovať medzi 650
a 970 ppm. To by spôsobilo
oteplenie Zeme o 6 stupňov
(!) oproti roku 1990.
Pokusy na zvieratách
ZAUJÍMAVOSTI ZO SVETA
VEDY A V ÝSKUMU
Vo Veľkej Británii klesol
predovšetkým vďaka lepším
počítačovým modelom počet
pokusov na zvieratách
v porovnaní so sedemdesiatymi
rokmi asi o 30 %.
Radosť z tohto úspechu je
však relatívna vzhľadom na
to, že v roku 2002 bolo len v
Anglicku použitých na pokusy
2,73 miliónov zvierat
(84 % na výskum a vývoj liečiv,
zvyšok na testy výrobkov
kozmetického priemyslu)
a zdá sa, že rast počtu pokusov
je nevyhnutný. Na zvieratách
sa totiž majú testovať
geneticky upravené potraviny;
v tejto oblasti
sa zatiaľ nekonajú
skoro žiadne výskumy.
Zmeny klímy
Experti došli k záveru, že
účinky globálneho otepľovania
už naplno zasiahli oblasť
Pacifiku. Predpovedané
„bláznivé“ zmeny počasia sa
skutočne dostavili. V krátkom
časovom úseku spadne
veľké množstvo zrážok,
zatiaľ čo po zvyšok roku je
príliš sucho. „Extrémy sú
najviac viditeľné v tropických
oblastiach juhovýchodnej
Ázie a na tichomorských
ostrovoch,“ povedal austrálsky
meteorológ Blair Trewin.
Výskumník zaoberajúci sa
zmenami klímy Bret Mullan
to zhrnul: „Teplejšie počasie
spôsobuje väčšie odparovanie.
To vedie k intenzívnejšej
tvorbe mrakov a k silným
dažďovým zrážkam.“
Ekologické
poľno hospodárstvo
chráni pred záplavami
Vedcom nemeckého Spolkového
úradu pre výskum
poľnohospodárstva (FAL)
sa podarilo dokázať, že ekologické
poľnohospodárstvo
podstatne lepšie chráni poľnohospodársky
využívané
pôdy proti záplavám. Bežná
pôda je ohrozená zhutňovaním
a zanášaním bahnom.
To vedie k zníženiu priesaku
pôd, tzv. infiltrácie.
Iniciátorom „pomalého zabetónovania
pôdy“ je podľa
údajov vedcov stále nižší
obsah humusu, klesajúca
biologická aktivita a rastúce
zhutňovanie pôdy kvôli príliš
vysokému mechanickému
zaťažovaniu poľnohospodárskymi
mechanizmami.
Vysoké infiltračné schopnosti
neporušenej štruktúry
zeminy môžu oproti tomu
znížiť intenzitu záplav. Pri
ekologickom spôsobe poľnohospodárstva
dochádza
aj k tvorbe „biopórov“, ktoré
vznikajú aktivitou pôdnych
živočíchov. Ekologicky obrábaná
pôda má preto za
inak rovnakých podmienok
zhruba dvojnásobnú mieru
infiltrácie v porovnaní s pôdou,
ktorá je obrábaná konvenčne.
(Žiada sa ešte dodať, že tieto
skutočnosti boli v kruhoch
napr. biodynamicky hospodáriacich
pestovateľov známe
už pred druhou svetovou
vojnou. Napriek tomu sú ešte
dnes ekologicky obhospodarované
plochy v celej Európe
vo výraznej menšine. Pozn.
red.)
Informácie: www.fal.de
Nanoskalpel
Výskumníci kasselskej univerzity
v Nemecku vyvinuli
molekulárny skalpel,
ktorým sa dá spoľahlivo
vykonať operatívny zákrok
vnútri malej bunky. „Skalpel“
je len niekoľko nanometrov
veľká proteínová
molekula. Biológ Markus
Maniak a jeho tím dúfa, že
ich postup pomôže objasniť
dosiaľ neznáme funkcie
bunkovej štruktúry.
Informácie: www.uni-kassel.de
F O T O G R A F I E
V ZRKADLE: „INÝ SVET“
Tváre s pôsobivým výrazom,
tvary dôverne pripomínajúce
telo, tajuplné rysy zo skutočnosti,
ktorá však zostane skrytá bežnému
vnímaniu, kým sa na ne nepozriete
v zrkadlovom obraze. Achim Weigert,
liečiteľ z Northeimu pri Göttingene,
patrí k tým fotografom,
ktorí pracujú v spojení s prírodou.
Podarilo sa mu vyčariť fascinujúce
„Zrkadlové obrazy“. Na prvý pohľad
vás potešia úplnou harmóniou
a zvláštnymi tvarmi, ktoré sa zdajú
byť skutočnými a zároveň aj neskutočnými,
ale pre Achima Weigerta,
ktorý sa týmto druhom umenia zaoberá
od marca roku 2003, sa za
tým skrýva oveľa viac. Totiž pohľad
do „iného sveta“ prírodných bytostí.
„Už od mladosti ma to vždy
ťahalo do lesa, k stromom. Ale až
v poslednom období sa moje spojenie
so stromami značne zintenzívnilo.
Mal som veľmi často pocit,
že musím ísť do lesa – za svojimi
priateľmi. Ťahalo ma to tam,“ hovorí.
A tak sa opäť vyberá do lesa,
aby vyfotografoval to, čo považuje
za jasné vyjadrenie pôsobenia prírodných
bytostí. „Pri niektorých
stromoch vidím okamžite a ihneď
na mieste určité rysy, pri iných sa
objavia až potom, keď ich zrkadlovo
spracujem na počítači. Keď
som s prácou hotový, často som
sám veľmi prekvapený akou rôznorodosťou
sa bytosti prejavujú.“ Dôležité
je, že Achim Weigert svoje
práce neupravuje elektronicky, ani
k fotografiám nič nepridáva. Iba
presvetlí slabo viditeľné kontúry,
aby zreteľnejšie vystúpili. Ani pri
prenose fotografií na tieto stránky
nebolo nič retušované.
27
SVET GRÁLU
3/2005
F O T O G R A F I E
28
SVET GRÁLU
3/2005
F O T O G R A F I E
29
SVET GRÁLU
3/2005
Z D R A V I E
DIAGNOSTIKA
CHORÔB
Jednoduchá diagnostická metóda, ktorou sa dajú včas spoznať
poruchy orgánov, potvrdzuje, že krv je „celkom neobyčajná tekutina“.
Vo vzorke krvi je viditeľný
obraz cievy ako
chorého miesta
30
SVET GRÁLU
3/2005
V súčasnosti je čoraz viac známe, hlavne z akupunktúrnych
a masážnych techník, že určité
časti tela signalizujú celkový stav organizmu. Zo
stavu ucha, chodidiel, tváre alebo očí vedia špecialisti
vyvodiť ďalekosiahle závery vo vzťahu
k zdraviu jednotlivých orgánov tela. Aurasskopia
je diagnostická metóda, ktorá na diagnostikovanie
používa krv. Autorkou tejto metódy je
nemecká výskumníčka Hannelore Auras-Blanková
(odtiaľ názov aurasskopia, resp. auras-
-testy). Na základe 30-ročnej výskumnej práce
sa jej podarilo vytvoriť nový systém určovania
diagnóz. Tento systém je založený na obrazoch
napadnutých orgánov, zviditeľnených v krvi.
Pomocou niekoľkých kvapiek krvi je možné aj
včasné spoznanie rakoviny. Potvrdzuje sa, že krv
je veľmi neobyčajná tekutina.
Na začiatku 60-tych rokov Hannelore Auras-
-Blanková počas rutinných krvných vyšetrení
v laboratóriu spozorovala niečo fascinujúce,
niečo, čo malo ďalekosiahle následky: Na hrubo
nanesených miestach „krvného náteru“ sa opakovane
ukázali javy, ktoré zodpovedali určitým
obrazovým formám. Výskumníčka experimentovala
potom s tým, že krv nerozotierala ako
obvykle v tenkej vrstve, ale ju ponechala v hrubšej
vrstve. Pritom sa potvrdilo, že v krvi sú viditeľné
obrazy a tvary, ktoré sa podobajú orgánom
ľudského tela.
Tak sa začal náročný výskum. Po prvé preto,
lebo pani Auras-Blanková bojovala v etablovaných
laboratórno-medicínskych kruhoch za svoje
poznanie, že tieto obrazy sú niečím neobyčajným,
s veternými mlynmi. Špecialisti sa na vec dívali
totiž tak, že tieto kontúry nie sú ničím iným ako
„artefaktmi“ – sú to chĺpky, častice prachu a iné
nečistoty, ktorými sa krv znečistila pri laboratórnych
skúškach, a teda je márnením času bližšie
sa tým zaoberať! Po druhé bola táto cesta namáhavá
aj preto, lebo pani Auras–Blanková nenašla
spočiatku porovnateľnú literatúru, ktorá by tento
fenomén opisovala a o ktorú by sa mohla oprieť.
Namiesto toho tu bolo len jej pevné presvedčenie,
že je na stope dôležitému poznaniu. V rámci
medicínskej praxe svojho manžela začala výskumníčka
systematicky skúmať fenomén obrazových
štruktúr v krvi. Nasledovalo niekoľko
tisíc krvných náterov podľa medzitým štandardizovaných
metód s povzbudzujúcimi výsledkami.
V obrazcoch sa stále jasnejšie objavoval istý systém
a rástla nádej, že sa tu človek priblížil k novej
komplexnej možnosti diagnostikovania.
V priebehu tridsiatich rokov výskumnej práce
bolo vyšetrených touto metódou viac ako 15000
pacientov. Dnes je pre Hannelore Auras-Blankovú
samozrejmé, že telesné choroby je možné
s dostatočným časovým náskokom spoľahlivo
diagnostikovať pomocou niekoľkých kvapiek
krvi, a to skôr, než sa chybná funkcia prejaví.
Bola vyvinutá „aurasskopia“ a „auras-test “ (pomenované
podľa Hannelore Auras-Blankovej),
bol založený „Inštitút pre holistickú diagnózu
krvi“ (vo Wittene, Nemecko). Výskum sa už
dávno nezaoberá otázkou, či krv skutočne nesie
v sebe v obrazovej forme informácie vzťahujúce
sa na telo, ale otázkou, ako a prečo môžu takéto
formy vzniknúť.
AURASSKOPIA
Diagnóza krvi vyvinutá Hannelore Auras-
-Blankovou sa nevyznačuje len tým, že je
cenovo výhodná, bezriziková a jednoduchá, ale
predovšetkým aj pre jej výpovednú hodnotu:
Na vyšetrenie sa pacientovi štandardnou metó-
Z D R A V I E
dou odoberie niekoľko kvapiek krvi
z bruška prsta. Táto krv sa roztrie na
podložnom sklíčku, vysuší, upraví sa
farbivom a následne na to sa opticky
analyzuje pomocou mikroskopu pri
1250-násobnom zväčšení.
Hlavná pozornosť sa pritom sústreďuje
na zjavne vystupujúce kontúry,
teda na zobrazenia tvarov a štruktúr.
Obraz podžalúdkovej žľazy v krvnej vzorke
Hannelore Auras-Blanková: „Takto
pozorované krvné nátery zjavujú vnútorné
procesy v tele pacienta nádhernými
farebnými obrazmi, prirodzene,
v miniatúrnej podobe a anatomicky
správne čo do formy a polohy.“
Nápadné a podstatné pre takéto diagnostikovanie
je to, že sa v krvi ukazujú
len také fenomény, ktoré sa v nejakej
forme vymykajú
z celkového harmonického
zachvievania
tela. Ak je telo zdravé,
ani vo vzorke krvi sa
nezobrazujú žiadne
odlišné znaky. Kde
sa však vyskytuje porucha
alebo choroba,
tam sa táto ukáže aj
v krvi – a síce rozdielnym spôsobom:
• Choré orgány sa často zobrazia v krvi.
Tak sa v prípade choroby ukážu miniatúrne
podžalúdkové žľazy, hrubé
a tenké črevo a aj krvné cievy – a to
tak, že sú možné jednoznačné závery,
poukazujúce na zdroj ochorenia.
• Ďalej sa našli zobrazenia umelo vložených
alebo aj pri operáciách v tele
zanechaných predmetov, napríklad
operačné vlákno alebo klip na zosilnenie
operačných vlákien. Kardiostimulátory
sa nezobrazili, pretože sa
zrejme včlenili do vlastných záchvevov
tela.
• Prevažne sa zobrazujú symboly, ktoré
vo svojej forme zodpovedajú histologickým
rezom orgánov. V krvnom
náteri sa nachádzajú na rôznych
„SPRÍSTUPNIŤ POZNANIE VIACERÝM ĽUĎOM!“
S Hannelore Auras-Blankovou (AB)
sa rozprával Werner Huemer (WH)
WH: Ako dnes prijíma medicína aurasskopiu a auras-
-test? Podarilo sa to presadiť?
AB: K presadeniu v zmysle akceptovania zo strany školskej
medicíny dodnes nedošlo, nakoľko predovšetkým profesori
a univerzitné kliniky doteraz neboli a ani nie sú otvorené pre
iný medicínsky uhol pohľadu, než je ich vlastný medicínsky
obraz sveta. Pri doteraz vedených rozhovoroch sa nebolo
možné zblížiť. Biologická medicína je naproti tomu otvorená
a o problematiku sa zaujíma, ale jej chýba príslušný lobbing.
WH: Ako vznikol inštitút pre holistickú diagnostiku krvi?
AB: Inštitút vznikol z nutnosti, že sa musí vo zvýšenej
miere viesť výskum a zverejňovanie výsledkov, a tiež vyhovieť
rastúcemu počtu pacientov.
WH: Aká je kooperácia s inými metódami diagnostiky?
AB: Lekári a liečitelia pracujúci touto metódou vykonávajú
popritom v mnohých prípadoch iris–diagnostiku, Kirlianovu
fotografiu, mikroskopiu tmavého poľa ako aj metódu podľa
Vincenta. Či sú porovnateľné štatistiky, to neviem povedať, nemyslím
si to však, pretože tí, ktorí pracujú v praxi, nepoznajú
zmysel štatistík. Kooperácia s centrom pre dokumentáciu metód
prírodného liečenia – ZDN – sa uskutočňuje už roky.
WH: Aké sú najdôležitejšie poznatky, ktoré
ste dokázali získať o predstupňoch vzniku rakoviny?
AB: Že štítna žľaza s jej chybným hormonálnym
správaním sa rozhodujúcou mierou
zúčastňuje na zhoršujúcich sa procesoch látkovej
výmeny; že nedostatočným vylučovaním
obličiek sa zvyšuje stav zanesenia organizmu
a v organizme zostávajúce sa zvyšky prispievajú
k zápalovým zmenám a k zachytávaniu sa
H. Auras-Blanková
v tkanivách a že stagnácia v lymfatickom systéme
môže taktiež privodiť karcinomatózne zvrhnutie, čo sa
laboratórnymi hodnotami a úbytkom červených krviniek len
ťažko dá poznať.
WH: Aké máte najdôležitejšie plány do budúcnosti?
AB: Nájsť napríklad ľudí, ktorí význam tohto objavu spoznajú
a podporia, aby sa rozšírila možnosť výskumu a aby
sa metóda zautomatizovala. Príslušné prípravné práce pre
elektronické vyhodnocovanie obrazu sa už dohodli. Sponzorov
na zhotovenie zariadenia však naliehavo hľadáme aj
preto, aby sa inštitút postavil na nezávislý finančný základ.
V zmysle európskej myšlienky by bolo hodné úsilia získať si
aj inštitúty v zahraničí, aby sa tu jestvujúce poznatky mohli
sprístupniť viacerým ľuďom.
31
SVET GRÁLU
3/2005
Z D R A V I E
miestach, ale napriek tomu presne
udávajú, v ktorých oblastiach sa prejavuje
funkčná porucha.
• Smerodajné je aj zafarbenie krvi.
Pre diagnostiku je podstatná skutočnosť,
že usporiadanie obrazcov vždy
zodpovedá rovnakému princípu. Tým
je možné presne lokalizovať ohniská
chorôb.
AURAS-TEST
Na základe svojho dlhoročného
pozorovania krvných náterov,
ktoré sú pre aurasskopiu nutné, sa
Hannelore Auras-Blanková dostala
na stopu ďalšiemu fenoménu, ktorý
Krvný náter
má veľký význam, predovšetkým,
na včasné spoznanie rakoviny. Na
podložnom sklíčku sa totiž ukazujú
rôzne stupne homogenity krvi:
„Krv bez sklonu k rakovine je homogénna
masa rovnomernej vrstvy.
Ak však nastane sklon k rakovine,
začne ľahký rozpad séra, ktoré sa
môže rozkladať veľa rokov alebo aj
desaťročí, až prípadne prerastie do
karcinomatózneho stavu rozpadu.
Tento rozpad postupuje nanajvýš
pomaly, pretože je podrobený veľkému
množstvu faktorov, ktoré sa
skladajú z vonkajšieho a vnútorného
zaťaženia.“
Zatiaľ čo aurasskopia potrebuje
pre prácu pod mikroskopom zafarbenú
krv, auras-test sa vykonáva
tou istou technikou krvného výteru,
ale bez prifarbenia. A tak medzičasom
vznikla osvedčená testovacia
metóda, ktorá by mohla byť bez
veľkých nákladov a bez zväčšenia
mikroskopom použitá v každej lekárskej
praxi.
32
SVET GRÁLU
3/2005
MNOHÉ OTVORENÉ
OTÁZKY
Doposiaľ bolo vykonaných asi
100 000 auras-testov a okolo 15 000 aurasskopií.
Úspech metód je prakticky
preukázaný. Aj tak sa však, prirodzene,
otvára mnoho otázok, ktoré sa dajú len
ťažko zodpovedať, resp. sa vôbec nedajú
zodpovedať prostredníctvom prevládajúceho
(medicínskeho) obrazu sveta
(kvôli čomu sa mnoho vedcov zdráha
túto metódu uznať):
• Počas procesu schnutia dochádza
zjavne vo vnútri krvného náteru
k procesu vytvárania formy a podkladom
pre tento dej sú zrejme informácie,
ktoré sú uložené v krvi. Ale
ako je toto vytváranie formy riadené?
Ako krv dopravuje informácie? A ako
sa vôbec do krvi dostávajú?
• Táto diagnostika - je možná len vtedy,
keď sa krv odoberie z bruška ľavého
prstenníka a nepríde do styku s alkoholom.
Prečo je to tak?
• Ďalej sa ukázalo, že informačná intenzita
krvi súvisí so silou odolnosti
tela. Čím je výraznejšia, tým jasnejšie
informácie sa prenášajú. Niekoľko
týždňov pred smrťou človeka
sa informácie zmenšujú. Prečo je to
tak?
VYSVETĽUJÚCE
VYJADRENIA
Medicínsky uhol pohľadu, podľa
ktorého krv slúži len na to, aby
privádzala telesným bunkám a tkanivám
živiny, bude len ťažko schopný
poskytnúť odpoveď na tieto otázky. Ale
existujú aj vysvetlenia, ktoré prekračujú
príliš úzkoprsý mechanistický názor na
svet. Už v Starom zákone sa píše: „Krv
je život,“ a v jazyku ľudu sú zachytené
rozmanité súvislosti medzi krvou
a vnútornou pohodou. Hovorieva sa, že
niekto má určité schopnosti „v krvi“,
že jeho „krv začne vrieť“ atď. Z toho
možno vyvodiť, že ľudstvo prisudzovalo
krvi odjakživa význam, ktorý prekračoval
telesnú-hrubohmotnú sféru
a zasahoval do oblasti duševne-duchovnej.
V knihe „Vo svetle Pravdy – Posolstvo
Grálu“ od Abd-ru-shina bolo o tom už
pred 70 rokmi napísané (prednáška:
„Tajomstvo krvi“):
„Poviem vám hneď hlavný účel všetkej
ľudskej krvi. Má tvoriť most pre činnosť
ducha na zemi, teda v hrubej hmotnosti!
Znie to tak jednoducho a jednako
skrýva v sebe kľúč všetkého vedenia
o ľudskej krvi.
Krv má teda tvoriť most pre činnosť
ducha, alebo, povedzme v tomto prípade,
ráz ‚duše‘, aby ma čitatelia lepšie
rozumeli, nakoľko výraz ‚duša‘ je im
bežnejší.“
Žiaľ, dnes sotva máme výskumy,
ktoré by sa venovali prehĺbeniu tohto
vysvetlenia. Malo by byť ale jasné, že
most predstavuje vlastne spojenie, teda
dopravu informácii od ducha k telu
a naopak. A nemalo by nás prekvapiť,
keď sa v živom prirodzenom dianí
prejavujú tiež informácie – ako všetko
ostatné – vo forme tvarov. Všetko dianie
vedie – vo veľkom ako aj v malom –
bezprostredne k určitým, príslušnému
dianiu zodpovedajúcim impulzom,
ktoré udávajú formu. Už starý antický
názor „pars pro toto“ odzrkadľuje, že
v jednej časti možno nájsť aj celok.
A skutočne, v určitých vhodných častiach
sa zobrazuje celok.
Ak vychádzame z poznatkov komplexne
orientovanej východnej medicíny,
podľa ktorej štvrtý prst človeka
predstavuje vodný živel, a ak k tomu
pridáme dávnejšie spoznanú výnimočnú
schopnosť vody, ktorá je obsiah-
Obraz svorky po operácii v brušnej dutine
O S O B N O S Ť
Opakujúci sa obraz špirály
nutá aj v krvi, pamätať si informácie
a prenášať ich, potom sú tým dané ďalšie
vysvetlenia pre otvorené otázky.
Zostáva ešte zodpovedať, akými
impulzmi sa do vody, resp, krvi „infikujú“
informácie. Ale touto otázkou sa
vzdialime od čisto hrubohmotne-fyzikálnych
procesov. Nasledujme ešte raz
vyššie citovaný výrok: Pri úlohe krvi
nemôže predsa ísť len o dopravu informácií
od tela k duši, ale aj opačne – a to
dokonca v prvom rade – o impulzy,
ktoré vysiela oživujúci ľudský duch
svojmu telu prostredníctvom vyžarovania
krvi. V tom predsa spočíva aj
tajomstvo starého poznania, že „duch
si tvorí telo“. Pripusťme, že je to duch,
ktorý oživuje telo, a že telo je teda len
duchom oživované. Tým sa vysvetľuje,
prečo sú formujúce impulzy, zobrazené
aj v aurasskopii, zreteľné len počas tesného
spojenia tela a duše, a to prostredníctvom
žiarení. Pri blížiacej sa smrti
sa toto žiarenie, a teda aj formovanie,
musí zmierniť. Dokonca aj počas
spánku, keď sa zväzok medzi „telom
a dušou“ uvoľňuje, by sa mohlo ukázať,
že obsah informácií v krvi sa znižuje.
Ako už bolo povedané: S niektorými
vysvetleniami opúšťame oblasť toho, čo
je z prírodovedného hľadiska pochopiteľné.
A tak poskytujú obrazy chorôb
v krvi nielen cennú diagnostickú pomoc,
lež poukazujú opäť na skutočnosť,
že stvorenie je ďaleko obsiahlejšie, veľkolepejšie
a živšie, ako si to zvyčajne
vieme predstaviť.
Werner HUEMER
Ďalšie informácie: Institut für holistische
Blutdiagnostik, Schützenstrasse 64, D-58452
Witten, tel.: 0049-2302-12068, fax: -82611.
NA BOJISKU A NA HRANICI
ŽIVOT PANNY
ORLEÁNSKEJ
„Všetci sa budete tešiť, keď ma uvidíte v plameňoch. Ale keď vojdem do
ohňa, tak cez plamene vojdem do srdca svojho ľudu navždy a na večnosť.“
Jeanne d‘Arc, Johanka z Arku, dedinské dievča z Vogéz, narodená medzi
rokmi 1410 až 1412, sa stala známou v celej Európe ako „Panna Orleánska“.
V roku 1431 ju, sotva dvadsaťročnú, odsúdil inkvizičný súd ako bosorku
a upálil na hranici. Jej dejinné pôsobenie a jej mimoriadna osobnosť však
už stáročia prežaruje ponad jej násilnú smrť. V roku 1920 ju katolícka cirkev
prehlásila za svätú. Martina HAGLOVÁ rozpráva príbeh ženy, ktorá sa
svojím srdcom stala veľkou.
Jún 1428. Uprostred Burgundska,
ktoré je pod nadvládou Anglicka,
patrí pevnosť Vaucouleurs Karolovi
VII., následníkovi trónu Francúzska.
Beaudricourt, mestský veliteľ, úspešne
odrazil anglický útok, no mesto, ako
aj celé okolie, je pod bezprostrednou
hrozbou útoku anglických oddielov.
V apríli 1429 sa u neho objavila
devätnásťročná dievčina zo susednej
obce Domrémy, ktorá všetkým ľudom
vysvetľovala, že sa „z poverenia svojho
Pána“ musí ešte do polovice pôstneho
obobia dostať k francúzskemu kráľovi.
Dievčina od svojich 13 rokov počuje
„hlasy“, ktoré jej prikazujú žiť zbožný
život a „poverujú ju úlohou“ oslobodiť
obsadené Francúzsko. Už doma sa
stalo nápadným, že sa rada a často uťahovala
do samoty k modlitbe, pričom
inak snívala o živote vojakov. Jej tvrdošijnosť
a schopnosť argumentovať spôsobia,
že sa malá eskorta skutočne vyberie
na dvor následníka francúzskeho
trónu. Dojatí obyvatelia Vaucouleurs
jej dokonca darujú aj koňa a odvážnu
dievčinu doprevádza šesť ozbrojených
mužov do Chinonu na kráľovský dvor.
Malý oddiel cvála za noci, aby sa
vyhol stretnutiu s nepriateľskými oddielmi.
Všetky toky sú rozvodnené
a akoby zázrakom jedenásť dní neodhalení
prejdú cez nepriateľské územie.
Dievča sa medzi bojovníkmi pohybuje
jednak ako medzi seberovnými
a na druhej strane s nepredstaviteľnou
mravnou ušľachtilosťou. Na mužov
silne pôsobí jej uvedomovanie si poslania,
keď neúnavne opäť a opäť prehlasuje:
„Niet inej pomoci len cezo mňa!“
Aj v Chinone nastane rozruch okolo
nezvyčajného dievčaťa. Poslovia a dôstojníci
behajú raz sem - raz tam medzi
malou skupinkou a zámkom, ktorý sa
impozantne týči nad okolím. Beaudricourt
dal z Vaucouleurs poslať súčasne
aj správu na dvor, a tak sa pre Johanku,
panenské sedliacke dievča, na jeho príhovor
po dvoch dňoch čakania otvára
prístup k príliš nedôverčivému korunnému
princovi, následníkovi trónu Karolovi
VII., ktorý po smrti svojho otca
čaká len na to, aby bol konečne korunovaný
za kráľa.
Je počudovaniahodné, s akou istotou
zdraví sedliacke dievča korunného
33
SVET GRÁLU
3/2005
O S O B N O S Ť
princa, predstupuje pred neho a spôsobne,
no sebavedome hovorí k nemu
ako ku kráľovi. Princ však nie je pripravený
dať Johanke okamžite k dispozícii
požadované oddiely, ktorými
chce tiahnuť do Orléansu,
kde Angličania už mesiace
držia obsadený breh rieky
a čochvíľa napadnú mesto, aby
si ho úplne podmanili. Princ
nechá dievča najprv vypočúvať
komisiou, skladajúcou sa
z cirkevných hodnostárov. No
Johankine inteligentné a presvedčivé
odpovede ovplyvnia
vyšetrovaciu komisiu pozitívne:
„V správe sme kráľovskej
rade oznámili náš názor, že
vzhľadom na hrozbu a nebezpečenstvo,
v ktorom sa mesto
Orléans nachádza, sa kráľ
môže spoľahnúť na Johanku
a môže ju vyslať do Orléansu.“
Po dôkladnom preverovaní
dostáva Johanka osobnú výstroj,
je vymenovaná za veliteľku
oddielu, dostáva svoj
vlastný veliteľský stan ako aj
dve pážatá a dvoch poslov ako
znak toho, že zastáva verejnú
funkciu „vojenského veliteľa“.
Pod osobnou vlajkou, ktorú
si pre seba nechala vyhotoviť,
prichádza Johanka na čele
vojska v priebehu troch dní
do Orléansu, kde je posledná
obranná línia Karola VII. Ak padne, zostáva
len ústup. Avšak dlho očakávaný
transport s proviantom sa pod vedením
Johanky dokáže preplaviť do mesta bez
prekážok.
Neskorší gróf Dunois, zvaný aj „Bastard“,
je veliteľom mesta Orléans. To, že
sa zo strategických dôvodov dlho očakávaný
a vytúžený „vietor“ konečne zdvihol
práve v tom okamihu, keď dorazila
do Orléansu Panna, je preňho presvedčivým
dôkazom o jej poslaní. (Veľkú
úlohu pri tom zohráva staré proroctvo,
podľa ktorého Francúzsko spasí panna –
34
SVET GRÁLU
3/2005
pozn. red.) Obyvatelia mesta oduševnene
prijímajú Johanku ako svoju osloboditeľku.
Jej povesť Vyslankyne Pána
dáva krídla ich odhodlaniu brániť mesto.
V nasledujúcich dňoch boli pri francúzskych
nájazdoch dobyté tri obliehané
opevnenia Angličanov - v neposlednom
rade aj prostredníctvom osobného nasadenia
Johanky. Výsledkom je obrovský
morálny vzostup.
8. mája 1429 stoja pod hradbami Orléansu
proti sebe anglické a francúzske
oddiely. Vojaci na francúzskej strane sú
naplnení netrpezlivou odhodlanosťou
zvíťaziť. Napokon Angličania zastavujú
obliehanie, ktoré viedli od 12. októbra
1428, a ustupujú. Oslobodené mesto
zachvacuje opojenie radosti. Johanka,
„Panna Orleánska“, sa stáva po tomto
víťazstve tak známou po celej Európe,
ako aj spornou: jedna strana spoznáva
v jej pôsobení ruku Božiu a druhá ruku
diabla.
Pre Francúzsko sa pripája
reťaz ďalších víťazstiev. V rozhodujúcich
momentoch je to
stále a opäť Johankine osobné
odvážne nasadenie, čo vedie
k úspechu. O najväčšom
vojenskom víťazstve pri Patay
podáva správu Dunois
prostredníctvom nasledujúceho
dialógu s Johankou: „Nasaďte
si všetci dobré ostrohy!“ –
„Čo to vravíte, máme sa im vari
obrátiť chrbtom?“ „To nie, no
Angličania sa nebudú brániť
a budú porazení, a tak budete
potrebovať dobré ostrohy, aby
ste im zostali v pätách.“ Aj táto
predpoveď Johanky sa naplnila,
ako toľko iných predtým:
zajatých bolo viac ako štyritisíc
zajatcov a medzi nimi dokonca
aj najdôležitejší generáli
Anglicka.
Johanka obklopená žiarou
víťazstiev, vytrvalo pracuje na
vykonaní svojho nasledujúceho
kroku doviesť regenta ku
korunovaniu. Spôsob, akým
opodstatňuje svoj názor, potvrdzuje
zmysel pre realitu
a politickú spôsobilosť: až
keď kráľ bude pomazaný a korunovaný,
stratia protivníci svoju moc a napokon
ani jemu, ani jeho krajine nebudú môcť
škodiť.
Cez nepriateľské územie teda čoskoro
tiahne korunovačný sprievod do Remeša.
Cestu lemujú silné pevnosti, obsadené
Angličanmi. Oduševnenie, ktoré
vyvolá objavenie sa Johanky na čele vojska,
vedie k tomu, že sa k nej pridávajú
mnohí dobrovoľníci. Šľachtici, ktorí sú
príliš chudobní na to, aby si zadovážili
koňa, sa dávajú naverbovať ako jednoduchí
lukostrelci.
O S O B N O S Ť
17. júla je v Remeši za jasotu obyvateľstva
následník trónu korunovaný za
kráľa. Počas úkonu stojí Johanka so svojou
vlajkou vedľa oltára.
Za necelé tri mesiace urobilo sedliacke
dievča zo zúfalca, ktorý sa v Chinone
pripravoval na útek, kráľa dobyvateľa.
Karol Johanku z vďačnosti vynikajúco
vystrojí: nosí nádherné mužské šaty, má
k dispozícii domovníka, pážatá, zbrojnošov,
peniaze, bojové a ťažné kone. Jej
rodná obec Domrémy-Greux je oslobodená
od daní, jej rodina je povýšená
do šľachtického stavu a ona dostáva
erb s dvoma zlatými ľaliami v modrom
poli. Johanka je na vrchole slávy a chce
kráľovi ďalšími vojnovými úspechmi
zabezpečiť vstup do Paríža, ktorý bol
priateľský voči Angličanom. Karola VII.
a jeho dvor však viac zaujíma tajné vyjednávanie.
Na jar 1430 sa stáva obec Compiégne
pri Paríži kľúčovým bodom pre Johankine
vojenské ťaženie. Ako zvyčajne je
počas útoku na nepriateľský tábor na
čele. Avšak bojové šťastie už nie je vý-
PROROKYŇA
PRÁVA NÁRODOV
Svojou charizmou, ktorá pripomína
biblických prorokov, vzbudila
Johanka taký pocit spolupatričnosti,
aký doteraz nebol. Láska k vlasti sa
stala impulzom k obrane proti „cudzej
nadvláde“. Za vlasť sa oného
času pokladali tie provincie, kde sa
rozprávalo po francúzsky. Želanie
nazývať sa „Francúzom“ sa prebudilo
pri odpore voči anglickej nadvláde.
Dovtedy sa obyvatelia nazývali
podľa toho, na akom území žili:
Burgunďan, Bretónec, Picardčan,
Gaskonec a patrili lénnemu pánovi
príslušnej dynastie. A tak aj Angličania
chceli vidieť Johanku horieť
na hranici, a to pre „nacionalizmus“,
ktorý spochybňoval ich panstvo na
francúzskej pôde.
lučne na jej strane: kým Johanka kryje
ústup svojich vojakov, padne do zajatia.
Jasot anglického tábora je veľký, pretože
nebolo kapitána alebo vodcu, pred ktorým
mali taký strach ako pred Johankou.
Okamžite sa vynára otázka, kto
dostane slávnu zajatkyňu, ktorá bola
kvôli bežnému výkupnému tiež cenným
majetkom. Vyslobodí ju jej kráľ Karol?
Pre Angličanov je Johanka najnebezpečnejším
politickým protivníkom,
o ktorej smrť sa už dávno usilujú. Na to,
aby sa to mohlo uskutočniť, sa javí cirkevná
inkvizícia ako najvhodnejší nástroj:
anglickí okupanti dajú vojnovú
zajatkyňu verejne prehlásiť za čarodejnicu,
ktorá kvôli „bohorúhačstvu, privolávaniu
diabla a falošnému učeniu“
musí byť postavená pred inkvizičný súd.
Kráľ Francúzska počas celého vyšetrovania
nehne ani prstom, ani aby vykúpil
hrdinku, ani aby ju oslobodil. Dokonca
dvor sa zdá byť šťastný, že sa zbavil ženy,
ktorá stála v ceste diplomatickým vyjednávaniam
s nepriateľom. Aj Parížska
univerzita je za uskutočnenie procesu
pre „bosorku“ a s nadšením deleguje
duchovných ako prísediacich pre inkvizičný
proces.
Vo februári 1431, po mnohomesačných
manipuláciách, pri ktorých sa medzi
iným Johanku zbytočne pokúšajú
zviesť k tomu, aby sa sama prehlásila za
bosorku, začne sa proti nej inkvizičný
proces v Rouene pod vedením biskupa
Cauchona. V porovnaní so všetkou vychytralosťou
jej sudcov záznamy tohto
súdneho konania odkrývajú Johankinu
zarážajúcu duchaprítomnosť, jej dôvtip
plný humoru, pevnosť a dojímavú statočnosť.
Vypočúvajúci ju plní hnevu napádali
otázkami, vychádzajúc skutočne z toho,
že by Johanka mohla byť v spojení
s diablom a nikdy sa sama sebe nespreneverí.
Keď sa jej vyhrážali mučením
a predviedli ju pred pripraveného kata,
aby ju vystrašili, smelo povedala: „Keď
zo mňa bolesťami vytlačíte priznania,
prehlásim, že sú dôsledkom násilia.“
VIZIONÁRKA
A REALISTKA
Hlasy a vízie boli v stredoveku
uznávanou formou prejavovania sa
duchovného života. Akceptovanie
však kolísalo medzi „inšpirované
Bohom“ a „vnuknuté diablom“.
To, na čo sa Johanka pod vplyvom
počutých hlasov podujímala, však
v skutočnosti bolo veľmi rozvážne.
Na otázku, prečo jej hlasy povedali,
aby nosila mužské šaty, poukázala
jednoducho na to, že aktívna účasť
na boji v sukniach na koni, alebo
brodenie sa v bahne a vodných
priekopách sú v ženských šatách
ťažké.
Johanka preukázala politické
nadanie a cieľavedomosť. Vedela
posúdiť politický a vojenský stav
Francúzska. Na uskutočnenie svojej
vízie, teda vyhnať Angličanov
a korunovať kráľa, vyvinula geniálne
vedenie ľudí a vojenskú stratégiu.
Johanka počula svoje plány
síce ako nariadenia svojho „svätého
poradcu“, ako ho nazývala,
ale bola pritom nemenej prakticky
nadaná aj vodcovskou silou. Jej
sila spočívala v energických výjazdoch,
čo sa prenášalo na oddiely
pri vojenskom ťažení.
Keď sa jej spýtali, či „svätý Michael“,
keď sa jej zjavil, bol nahý, odvetila „Myslíte
si, že Pán nemá oblečenie pre svojich
anjelov?“
Ale práve tým, že zostala verná sebe
samej a nezlomná vo svojom poslaní
k precítenému povolaniu, poskytuje
svojim inkvizítorom „dôkaz“ bludárstva,
a čo je ešte horšie, kacírstva! Pretože kto
sa opovažuje stavať svoju vlastnú vôľu,
posúdenie udalostí s vlastným prijímaním
zodpovednosti nad názor cirkvi,
ktorá ako jediná prináša spásu, ten patrí
ku zvedeným diablom.
Inkvizičný súd ponúka Johanke záchranu
pred upálením tým, že podpíše
35
SVET GRÁLU
3/2005
O S O B N O S Ť
vopred pripravený protokol s priznaním.
To preto, lebo inkvizičnému súdu
nejde o jej smrť ako anglickým mocipánom,
ale o „spásu jednej duše z bludárstva“.
Keď ju postavia pred hrôzu smrti
upálením, podpisuje priznanie. Keď sa
však dozvie, že v takom prípade bude
odovzdaná do anglického doživotného
väzenia, odvoláva ho. Opäť si oblieka
mužské šaty, čo jej bolo vyčítané ako
obzvláštny hriech a v zajatí ich na dobre
mienené dohováranie na nejakú dobu
zamenila za ženské šaty. A to spečaťuje
jej osud.
Za ranného úsvitu 30. mája 1431 je
odovzdaná moci svetskej spravodlivosti.
Na Starom trhu v Rouene je pripravená
hranica. Johanka z Arku, „Panna Orleánska“,
je privedená cez hmýriaci sa
dav k lešeniu. Prednesie sa obžaloba,
prečíta sa rozsudok a Johanka je odovzdaná
na vykonanie rozsudku. Vtedy
ani nie dvadsaťročnej dievčine nasadia
na hlavu papierovú korunu s nápisom
„kacírka, odpadlíčka, modloslužobníčka“.
Správa od súčasníka hovorí o tom, ako
jej nárek dojímal dav k slzám, iná doplňuje,
že volala Ježišovo meno a modlila
36
SVET GRÁLU
3/2005
OBVINENIA INKVIZÍCIE
(Niektoré výňatky zo súdnych spisov)
Predpovedanie budúcich udalostí a rozpoznanie skôr nevidených osôb prostredníctvom
„hlasov“. – To je povera a veštectvo, opovážlivé tvrdenie a samoľúbe vystatovanie
sa.
Uctievanie nebeských návštevníkov a viera, že prichádzajú od Boha bez toho,
aby sa ohľadne toho obrátila o radu na nejakého duchovného, pocit, že si je o tom
taká istá, ako vo svojej viere v Krista a na jeho krížovú cestu a zdráhanie sa zverejniť
znamenie dané kráľovi bez príkazu Boha. – „Uctievaš modly, privolávaš diabla,
zblúdila si z viery a dala si neuvážene nepovolenú prísahu.“
Zdráhanie sa uposlúchnuť cirkev, keď jej prikázanie protirečí údajnému príkazu
Boha, a zamietnutie rozhodnutia cirkvi na Zemi. – „Si rozkolnícka, máš falošnú
vieru ohľadne pravdy a práva cirkvi a až do dnešnej hodiny sa nebezpečne mýliš
vo svojej viere v Boha!“.
O niekoľko storočí neskôr, pri jej vyhlásení za svätú v roku 1920, dostáva Johanka
nasledovné atribúty:
„Vyzbrojená cnosťou hrdinstva a omilostená k prijímaniu božských zjavení…
povolaná do spoločenstva víťaznej cirkvi ako ‚svätá Johanka‘!“
Dokument mimochodom pochádza zo 16. mája 1920 a 30. máj je pamätný
deň Johanky v katolíckej cirkvi.
sa až do posledného vzdychu. Keď na nej
zhoreli šaty, odtiahli horiace raždie, aby
dav mohol vidieť, že je skutočne ženou.
Potom bolo upaľovanie dokončené a jej
popol bol vysypaný do rieky Seina.
Politická vražda vykonaná na Johanke
za pomoci cirkevnej inkvizície sa preukázala
ako zbytočná. Napredovanie
Karola VII. sa už nedalo zastaviť, v neposlednom
rade aj vďaka duchu vernosti
otčine, ktorý Johanka v ľuďoch vzbudila.
Jej duch zvíťazil nad Angličanmi vo
Francúzsku z onej strany horiacej hranice,
pretože vzbudený pocit „sme jeden
národ“ sa už viac nedal potlačiť.
Keď v roku 1449 kráľ vchádza do
Rouenu, pripadá mu v jeho pozícii nedôstojné,
aby za svoju korunu vďačil
„bosorke“. Aby zmyl túto škvrnu, pätnásť
rokov po poprave Johanky – väčšina vtedajších
sudcov predsa už umrela – proces
anuloval. Dostupné záznamy z procesu
však pred celým svetom potvrdzujú
žiariacu integritu Johanky.
Jej uctievanie zažilo odvtedy svoju
renesanciu a Panna Orleánska vstúpila
do duše Francúzska. Na počesť Johanky
sa postavilo nespočetné množstvo sôch,
samozrejme, v Remeši a Orléanse, ale aj
vo Winchesterskej katedrále, ktorej biskup
mal kedysi účasť na jej odsúdení.
Len samotné upálenie neprinieslo
Johanke slávu. Veď toľko mladých žien
bolo kruto upálených na hranici ako bosorky.
Bola to však jej neobyčajná osobnosť,
jej odvaha, ale aj jej „veľké srdce“.
A keby jej mimoriadny život nebol tak
presne historicky zdokumentovaný, „Johanka
z Arku“ bola by už dávno odsunutá
ako legenda.
PROTESTANTKA A KACÍRKA
Martina HAGLOVÁ
Už prvá revízia z roku 1456 ukázala, že Johanka vôbec nebola tým všetkým, za
čo bola upálená. Nebola hašterivou, prostitútkou, bosorkou, bohorúhačkou. Naopak,
bola dobromyselná, nepoškvrnená panna, zbožná, pokorná a umiernená.
No Johanka bola „kacírka“, aj keď si toho nebola vedomá a sama si to vôbec
nepripustila. Jej osoba predstavuje dokonca dva nové osvietenecké prúdy ducha
času, a to „protestantizmus“ a „nacionalizmus“.
V očiach vtedajšej katolíckej cirkvi Johanka chodila po nevídaných cestách:
Keďže pred autoritu cirkvi stavala svoj vlastný osobný vzťah k Bohu, stala sa
„protestantkou“ bez toho však, aby toto slovo vôbec poznala. Jednoduchými
slovami povedala na procese obsahovo presne to, čo upálený Ján Hus v Čechách,
proti ktorého prívržencom chcela dokonca tiahnuť do boja. Hus a neskôr Martin
Luther sa vyjadrili podobne ako Johanka: Nie len cirkevný výklad Božej vôle
je jediný smerodajný a blaho prinášajúci, ale kresťan má stáť pred Bohom sám,
zodpovedne, osobne a bez sprostredkovania nejakou inštitúciou.
VÝSKUM SMRTI
(1. časť)
Dr. Raymond Moody je širokej
verejnosti známy ako vedúci
výskumný pracovník zážitkov
pri tzv. klinickej a zdanlivej
smrti. Jeho priekopnícke dielo
„Život po živote” vyšlo v r. 1975
a od tej doby sa predalo viac
ako 10 miliónov výtlačkov.
Dr. Raymond Moody sa narodil
v r. 1944 v Porterdale, Georgia
(USA), je doktorom psychiatrie
a filozofie a autorom 10 kníh.
Prinášame vám prvú časť rozhovoru,
ktorý po konferencii
v Gambier v Ohiu urobil pre
Svet Grálu s uvedeným bádateľom
Micah Rubenstein.
SG: Je to už 25 rokov, čo prvýkrát
vyšla vaša kniha „Život po živote“. Čo
sa vo verejnosti zmenilo za tú dobu vo
vzťahu k zážitkom na prahu smrti?
RM: Myslím si, že sa zmenil základný
postoj. Keď som začal pred 25 rokmi,
mnohí ľudia, majúci zážitky z klinickej
smrti, boli veľmi deprimovaní, lebo im
neverili ich lekári, sestry, kňazi alebo
blízke osoby a príkro ich odmietali.
Dnes sa títo ľudia cítia voľnejší, hovoria
o svojich zážitkoch, aj keď toto patrí
k najhlbším osobným skúsenostiam, aké
človek môže prežiť.
SG: Dnes sa už oveľa viac hovorí o takýchto
skúsenostiach. Prečo je to tak?
RM: Myslím si, že sú na to tri dôležité
predpoklady.
Po prvé: prichádzajú ľudia tzv. „Baby-
-Boomer“ generácie do veku, keď strácajú
svojich blízkych. (Myslia sa tým
ľudia, ktorí sa narodili medzi r. 1946
a 1964, tzn. že to je asi 31 % amerického
obyvateľstva. Pozn. red.) Táto generácia,
Čo nebolo v knihách o „Živote po živote“
Raymond Moody
ku ktorej sa sa hlásim aj ja, je známa
tým, že má veľký záujem o alternatívne
a prírodné liečenie a je otvorená aj spirituálnym
otázkam.
Po druhé: v našej nemocničnej praxi
došlo k významným zmenám. Na začiatku
70-tych rokov, keď som začínal
s medicínskou praxou, bolo pravidlom,
že keď mal pacient zomrieť, prišli lekári
a sestry a odviedli príbuzných umierajúceho
z miestnosti. Dnes ich povzbudzujú,
aby v okamihu rozlúčenia zostali,
zatiaľ čo lekári a sestry ustúpia.
A po tretie: v súčasnosti máme k resuscitácii
lepšie technické prostriedky
a dnes môžeme vrátiť do života podstatne
viac ľudí ako predtým.
SG: Aké nové skúsenosti ste nazhromaždili
od vydania vašej knihy „Život
po živote“?
RM: Mnohé! Výskum umierania sa
rozšíril do celého sveta ako explózia a my
sme mohli objaviť udivujúce skutočnosti.
Napríklad lekári v Európe a USA zistili,
že aj malé deti majú zážitky z klinickej
smrti, ktoré u nich prebiehajú rovnako
ako u dospelých. V rámci štúdie sme
zistili, že asi 8 miliónov dospelých Američanov
malo takýto zážitok. Sú teda
veľmi rozšírené. A je nutné spomenúť
ešte jeden veľký objav: zážitok zdanlivej
smrti. Vieme, že sa často stane, že človek
stojaci pri posteli umierajúceho emočne
spoluprežije skúsenosť smrti. Typická
predstava je takáto: Niekto stojí pri
posteli milovaného umierajúceho. Vo
chvíli, keď osoba zomrie, cíti sa človek
stojaci pri posteli tak, ako by sám vystúpil
zo svojho tela a mohol pozorovať
dianie zhora. Vidí telo zosnulého ležať
v posteli a vníma vlastné telo, ktoré stojí
vedľa. Potom sa pozrie vedľa seba a vidí
zosnulého, ktorý má novú formu tela.
Ľudia s emfatickou (dôraznou, zjavnou –
pozn.) skúsenosťou zdanlivej smrti nám
oznamujú, že sa vznášali hore a v diaľke
videli niečo na spôsob tunela alebo úzkej
cesty s jasným svetlom. Dá sa teda povedať,
že všetky typické aspekty skúseností
klinickej smrti sa zhodujú s emfatickým
zdanlivým zážitkom smrti – pričom by
som chcel dodať, že som niečo podobné
zažil aj sám.
SG: Porozprávali by ste nám o tom?
RM: Približne pred šiestimi rokmi
som pracoval v skupine vedcov a psychológov
na štúdii o emfatickom prežití
zdanlivej smrti. Na konci týždňa sme
mali na univerzite trojdňovú konferenciu,
aby sme prišli na to, ako máme postupovať.
Potom sa stretnutie v nedeľu
skončilo, bolo to v Deň matiek, a preto
som zavolal matke, aby som sa jej spýtal,
ako sa jej darí. Povedala, že sa cíti
dobre, ale deň predtým, v sobotu, sa jej
vysypali po celom tele vyrážky. Nechala
sa preto prehliadnuť lekárom. Lekár jej
povedal, že je vraj „ideofatická“ – jeden
z výrokov, ktorý lekári radi používajú,
aby vtisli verejnosti dojem, že vedia, čo
pacientovi je, aj keď vlastne nič nevedia.
Lekár vtedy veril, že to nie je nič
vážne. Matka mi rozprávala, že ďalší
deň, v pondelok musela ísť ešte raz k lekárovi,
aby ju dôkladne prehliadol. Na
ďalší deň jej potom lekár povedal, že
trpí non-Hodginovým syndrómom…
bude žiť ešte dva týždne a dva dni. Moja
manželka a ja sme prebdeli celý čas pri
jej posteli a skutočne zomrela presne na
37
SVET GRÁLU
3/2005
R O Z H O V O R
deň – o dva týždne. Dva dni pred smrťou
upadla do kómy – už sa nehýbala.
A potom prišla chvíľa, keď zomrela.
Predo mnou a mojou ženou – moje dve
sestry s manželmi tu boli tiež – otvorila
oči a povedala dvakrát: „Milujem vás!“
Potom zomrela a ja som mal spomínaný
Dr. Raymond Moody
empatický zážitok. Nebolo to také obsiahle,
že by som vystúpil zo svojho tela,
ale celkové rozdelenie priestoru sa zmenilo,
vnímal som to jasné svetlo a moja
žena tiež. Moja sestra cítila prítomnosť
otca, ktorý zomrel pred osemnástimi
mesiacmi.
SG: Aké skúsenosti ste ešte získali
za posledných 25 rokov? Vie sa napríklad
niečo o tom, ako prežívajú umieranie
nevidiaci?
RM: Najviac sa tým zaoberal Dr. Kenneth
Ream. Nevidiaci ľudia mávajú taktiež
zážitok blízkej smrti a „vidia“ všetko,
zatiaľ čo sa nachádzajú mimo tela.
SG: Zistilo sa pri výskumoch umierania
niečo o skúsenostiach samovrahov?
38
SVET GRÁLU
3/2005
RM: Áno. Skúmal to Bruce Greyson
z univerzity vo Virginii. Pracuje tam
na stanici prvej pomoci a zaznamenal,
že viac ako polovica samovrahov, ktorých
tam priviezli, mala zážitok blízkej
smrti. Pri svojom štúdiu konštatoval, čo
je veľmi zaujímavé, že tie osoby, ktoré
neprežili nič podobné, sa o samovraždu
neskôr opakovane pokúšali. Ale nikto
z tých, ktorí mali zážitok blízkej smrti,
to ani raz nezopakoval. Po takom zážitku
boli všetci presvedčení o tom, že
život má zmysel a že sa životu nedá
uniknúť samovraždou.
SG: Skúsenosť klinickej smrti väčšina
ľudí vykresľuje ako zážitok plný
šťastia. Je známe niečo aj o tiesnivých
skúsenostiach?
RM: Áno, vyskytujú sa a verím, že
môžeme povedať, že všetky zážitky blízkosti
smrti nesú v sebe jeden nepríjemný
aspekt. Keď človek vidí vo svojom spätnom
pohľade na život to, čo učinil druhým,
a keď pritom sám musí precítiť, čo
pri tom cítili druhí. To potom bolí. Ale
napriek tomu je v podstate pohľad späť
ziskom, lebo pomáha zmeniť budúce
správanie. Povedal by som, že tzv. „pekelné
detaily“ sú v správach len zriedka.
SG: Možno to, že existuje menej „pekelných
detailov“, je dôsledkom toho,
že tí, ktorí musia ísť do takýchto oblastí
na druhej strane, už nemajú možnosť
vrátiť sa späť a podať správu o svojich
osobných skúsenostiach…
RM: Snáď! Dr. Bruce Greyson urobil
zvláštny výskum o „pekelných“ zážitkoch
smrti. Zistil pritom, že v porovnaní
so zážitkami, ktoré som opísal, sa
vyskytujú veľmi zriedka a že sa navzájom
nepodobajú.
SG: Chcú sa ľudia, ktorí trpia silnými
bolesťami, vôbec vrátiť späť?
RM: Skutočne sa väčšina z nich už nechcela
vrátiť späť do tela. Títo ľudia hovoria,
že sú v tejto chvíli tak obklopení
svetlom, že chcú radšej zostať uprostred
tohto zážitku.
Dr. Claude Wright, jeden profesor, hematológ
na lekárskej univerzite v Georgii,
sám zažil niečo podobné. Claude bol
raz pri oživovaní jedného pacienta, keď
ten náhle zvolal: „Nerobte to! Nerobte to
so mnou!“
SG: Prečo prichádzajú potom ešte
späť? Majú na výber?
RM: Niektorí ľudia hovoria, že nevedeli,
prečo sa vrátili späť. V jednom
momente sa nachádzali v tom svetle
a v ďalšom momente boli opäť vo svojom
tele. Druhí hovoria, že bol pri nich
niekto, kto im povedal: „Tvoj čas smrti
ešte nenastal, musíš sa vrátiť!“ A iní zase
hovoria, že si mohli zvoliť buď zostať,
alebo sa vrátiť do tela. Dôvod, prečo sa
ľudia rozhodli pre návrat, tkvie väčšinou
v tom, že majú ešte deti.
Dozvedel som sa aj o prípadoch takých
ľudí, ktorí sa mali pripraviť na život
v pomáhajúcom povolaní, napr. ako sociálni
pracovníci alebo zdravotné sestry.
A pretože práve došli do tohto bodu svojej
kariéry, keď im boli otvorené všetky
možnosti, rozhodli sa pre návrat. Istá
zdravotná sestra to popísala takto: „Musím
splniť svoju životnú úlohu. V priebehu
celého svojho života som chcela
byť zdravotnou sestrou a pomáhať
ostatným.“
SG: Ako sa zmenili ľudia, keď sa vrátili?
RM: Z psychiatrického pohľadu je
toto najzaujímavejší bod zážitku klinickej
smrti. Všetky zmeny majú niečo
spoločné: Ľudia hovoria, že zmenia predovšetkým
hodnotenie vecí. A čokoľvek
predtým hľadali – moc, slávu, bohatstvo
– teraz sa koncentrujú na to, aby sa
učili láske k blížnemu. To je to, čo stále
počúvam – pritom to preniesť do praxe
nie je také jednoduché. Dr. George
Ritchel, prvý človek s takýmto zážitkom,
ktorého som poznal, mi v r. 1976 rozprával:
„Tento druh zážitku robí zo života
človeka ešte väčšie bremeno.“ Chcel tým
povedať, že keď mal niekto sám taký
hlboký zážitok, je veľmi ťažké, aby svoj
úmysel milovať svojich spolublížnych
deň za dňom uskutočňoval. A to druhé,
čo počujete od ľudí, ktorí sa vrátili späť,
R O Z H O V O R
je to, že už nemajú žiadny strach zo
smrti. To však nie je neprirodzené správanie.
Došli jednoducho prostredníctvom
tohto zážitku k presvedčeniu, že to,
čo nazývame smrťou, je v skutočnosti
len prechod k niečomu inému, a preto
sa tým neznepokojujú.
SG: Zostane týmto ľuďom takéto presvedčenie
do konca života?
RM: Skúmam také zážitky od r. 1965
a hovoril som s tisíckami ľudí, z ktorých
sa mnohí stali mojimi priateľmi. Mnoho
z nich zomrelo a mal som možnosť byť
pri nich v poslednom štádiu choroby.
Kráčali v ústrety smrti s rovnakou absolútnou
odvahou, plní dôvery.
SG: Aké závery môžeme urobiť pre
náš obraz sveta z týchto zážitkov klinickej
smrti toľkých ľudí? Že pri smrti
človeka opúšťa duša telo?
RM: V tomto okamihu sa mení jeho
perspektíva, jeho vedomie už nie je spojené
s jeho telom.
SG: Ale tým vedomím nemôže byť
mienený mozog, lebo ten zostáva v tele.
RM: To súhlasí.
SG: Čo myslíte, kam idú ľudia skutočne
po smrti?
RM: Skúsenosti, o ktorých mi ľudia
vo vzťahu k zážitkom života po smrti
hovoria, sa dotýkajú viac môjho srdca
než rozumu. Pýtame sa síce, kam ideme
po smrti, ale toto priestorové „kde“
ukazuje spôsob, ako myslí náš rozum.
Ľudia, ktorí majú zážitky klinickej
smrti, naopak hovoria, že to neprežívali
ani priestorovo, ani časovo. Bolo to
niečo, čo leží mimo naše chápanie času
a priestoru.
SG: Hodí sa myšlienka reinkarnácie
k známym skúsenostiam klinickej
smrti?
RM: Zaradil by som reinkarnáciu do
tej istej problematiky ako zážitky klinickej
smrti. Verím, že nikto nie je schopný
dôjsť na základe predložených faktov
racionálnou cestou k platnému konečnému
záveru, a to platí pre obe oblasti.
Zaujímam sa o návrat do predošlých životov,
lebo predstavujú rôzne štádiá vedomia.
Ako psychiatra ma to fascinuje.
SG: Myšlienka reinkarnácie určite
poskytuje aj dobré námety na to, aby sa
porozumelo nerovnomernému rozdeleniu
utrpenia v živote…
RM: Keď sa ma ľudia pýtajú na utrpenie
v živote, používam vždy metaforu.
Hovorím: „Predstavte si, že ste dostali
nepríjemnú chorobu a kvôli nej vás museli
premiestniť na osamelý ostrov. Desať
rokov nesmiete mať žiadny kontakt
s ľuďmi. A povedzme, že vás posielame
lietadlom. Je dosť miesta na všetky životné
potreby, ktoré na svoj pobyt potrebujete,
a je tiež miesto aj na televízor
a pár videokaziet. Aké filmy by ste si teda
vzali so sebou? Vybrali by ste len komédie?“
A ľudia mi vždy odpovedajú: „Ale
nie.“ A potom hovorím: „Vzali by ste si
aj tragédie?“ Hovoria: „Áno.“ A potom
sa pýtam: „Keď ste na osamelom ostrove
a dívate sa na tragédie, plakali by ste pri
tom?“ A oni hovoria: „Prirodzene, lebo
je to zážitok, keď sa vžijeme do nejakej
tragédie…“
SG: Chcete tým asi povedať, že skúsenosti
plné utrpenia jednoducho patria
k životu a že majú svoj hlboký význam,
pokiaľ ich človek vidí v širších súvislostiach.
RM: Áno, keď poznáme širší rámec
vzťahov, z ktorého je zmysel utrpení
čitateľný, potom všetky druhy ťažkostí
majú svoj koniec a človek vie, že to, čo
prežíva, je časovo obmedzená epizóda.
Vnútri tohto rámca je to ale ako v hyperrealistickom
filme, v ktorom človek
nielen sedí a pozerá sa, ale s postavami
a udalosťami filmu je neoddeliteľne
zviazaný.
SG: Dotknime sa ešte raz zážitkov
klinickej, eventuálne zdanlivej smrti.
Načrtli ste nám, ako veľmi sa človek takými
skúsenosťami osobnostne zmení.
Existujú snáď ešte iné, možno neskoršie
účinky?
RM: Pozoroval som už jedno veľmi
neobvyklé následné pôsobenie. Tu a tam
sa nájdu ľudia náhle inšpirovaní, aby
vytvorili umelecké diela, aj keď predtým
vo svojom živote nikdy nedržali štetec
v ruke. V r. 1986 mal mladý muž menom
Andrew Labey veľmi hlboký zážitok
klinickej smrti. Uvedomil si pritom
svoje poslanie a od tej doby je už dnes
svetoznámym vizionárskym umelcom.
Iná zaujímavá vec je, že ľudia krátko
pred úmrtím prejavia záujem o poéziu,
niekedy dokonca hovoria vo veršoch. To
poznáme už zo staroveku, ale pri výskumoch
som poznal, že sa to často stáva aj
dnes.
Títo ľudia majú nevysvetliteľné skúsenosti
a sú na konci svojho života pod
tlakom, aby nejako vyjadrili svoj zážitok
z blízkosti smrti. A tak dôjde k poetickým
formuláciám.
SG: Výskumy umierania, ktorými sa
zaoberáte, sa často považujú za hraničné
územie vedy. Považujete sa sám
za vedca?
RM: Prirodzene, v priebehu svojho
vzdelávania som získal množstvo vedeckých
poznatkov a prvé, čím som vo
svojom živote chcel byť, okrem komika,
bol astronóm. Nepovažujem sa však za
prírodovedca, pretože mám ukončenú
medicínu a filozofiu. Ale nie som ani
parapsychológ, o to som sa nezaujímal.
SG: Je nápadné, že pre vás sú dôležitejšie
podobenstvá a symbolické obrazy.
Ako sa to hodí k vedeckosti našej doby?
Tá je predsa takmer výlučne spätá
s konkrétnou realitou, ktorá je merateľná…
RM: To je správne a je zaujímavé, ako
k tomu došlo. Vlastne rozhodnutie, že
veda a filozofia nemajú s obraznou rečou
nič spoločné, má svoje korene až
v období okolo roku 300 pred Kristom.
Vtedy išlo o osobný názor Platóna,
ku ktorému sa vzťahuje celá výstavba,
ktorú nachádzam na našich dnešných
univerzitách – triedy, internáty, športové
haly, jedálne atď. Platón sa hneval
na Aristotela. Myslel si, že zavinil smrť
jeho priateľa Sokrata, lebo Aristophanes
si vo svojom diele robil zo Sokrata
žarty. Z tohto dôvodu sa Platón obrnil
proti básnikom a spevákom a hovoril,
39
SVET GRÁLU
3/2005
R O Z H O V O R
že poetické alebo obrazné reči nie sú
vhodné na hľadanie pravdy. Dnes ale
prichádzajú niektorí ľudia v akademickom
svete k záveru, že metafory nemajú
význam len v literatúre, ale veľmi dobre
slúžia i pri hľadaní pravdy. To je celkom
nový smer. Myslím, že vychádzame
z platónskeho obdobia.
SG: Nie je vynechanie obrazného
myslenia pre vedu prekliatím? Nemá
takéto myslenie neopísateľne veľký
význam aj v našom živote?
RM: Absolútne! Pre mňa je veda obdivuhodná
časť hľadania pravdy, a tak isto
aj spiritualita. U skorších filozofov v antickom
Grécku, u milovníkov múdrosti,
ako sa sami nazývali, bol spirituálny
život pevne spojený s intelektuálnym
hľadaním, človek ich nevnímal ako dve
od seba oddelené veci. Veda má svoje
hranice, funguje len vnútri určitého
územia.
SG: Mnoho publikácií – dokonca
aj text v záložke vašej vlastnej knihy –
tvrdí, že život po smrti „bol vedecky
dokázaný“. Je to skutočne tak?
RM: Absolútne nie. Nepovažoval by
som svoju prácu o zážitkoch klinickej
smrti za vedecký dôkaz pre život po
smrti. Myslím, že je to ťažká chyba, že
populárne nakladateľstvá niečo také
šíria. Čo robíme je, myslím, skôr prípravná
práca. Téma „Život po živote“
nedosiahla ešte bod, v ktorom sa môžu
formulovať vedecké otázky. Rozčuľuje
ma tiež, keď niekto, koho hlavné vzdelanie
išlo v smere filozofie, stavia „vedecké
dôkazy“ stále do popredia, ako
keby bola veda jedinou cestou k pravde.
V našej spoločnosti holdujeme vede
Tituly originálnych vydaní kníh Dr. R. Moodyho
a hľadáme v nej všetky odpovede. Ale
hlboké základy spirituálneho života
nemôžu byť objavené pomocou vedy.
Skutočne sa ma dotklo, keď krátko po
vydaní mojej knihy „Život po živote“
som bol tlačou označený ako „expert“
na život po smrti. Podľa môjho názoru
neexistuje žiadna autorita alebo expert,
ktorý môže niekomu povedať, či život
po smrti je alebo nie je. Toto je téma,
s ktorou sa musí každý vysporiadať
v srdci.
SG: Aký je vo všeobecnosti vlastne
váš vzťah k médiám?
RM: Som z toho veľmi smutný. Nechcel
by som síce v našej spoločnosti
ani to najmenšie meniť na slobode tlače
a informácií, ale média, žiaľ, objavili,
že zážitky blízkosti smrti sú vhodné
na to, aby si na nich zarobili veľa peňazí
a aby mali postarané o pozornosť. Nie
som cynik a hovorím to s odporom, ale
veľkí nakladatelia na Manhattane sa ani
trocha nestarajú o pravdu. Mám s nimi
viac ako dvadsaťročné skúsenosti a viete
si predstaviť, ako prekrúcajú informácie
a menia fakty. Som si istý, že väčšina
z toho, čo je na záložkách kníh alebo
v niektorých citátoch, je vymyslená.
Často ma žiadajú, aby som niečo napísal.
Ja potom strávim veľmi veľa času tým,
aby som niečo opatrne sformuloval,
aby som vystihol to, čo chcem povedať.
A keď vidím, čo je nakoniec vytlačené
na obálke, zisťujem, že z toho môjho nezostáva
vôbec nič, všetko je vymyslené.
Je to proste neopísateľné, čo títo ľudia
robia. Vôbec sa netrápia s pravdou, ale
veď nakladatelia vedia, koľko peňazí
tým môžu zarobiť. Už roky im hovorím:
„Nemusíte z toho robiť senzáciu, veď
je to už tak dosť senzačné. Keď z toho
urobíte senzáciu, je z toho len nezmysel.“
Ale na Manhattane to vedia vždy najlepšie.
Tam boli tiež vymyslené povesti ako
napríklad tá, že Dr. Moody bol obzvlášť
odvážny, keď uverejnil svoje objavy. Počul
som tiež, že úbohý Dr. Moody je teraz
prenasledovaný združením lekárov,
aj keď v skutočnosti to bolo presne naopak.
Prvá prednáška, ktorú som o skúsenostiach
z klinickej smrti mal, bola
v metodistickej cirkvi v Greenville v Severnej
Karolíne v roku 1970. A potom
som o tom hovoril so svojimi študentmi
filozofie na univerzite vo Východnej Karolíne
a neskôr som dostal mnoho pozvánok
od lekárskych združení, na pôde
ktorých som o tom začal hovoriť v roku
1973. A stále za mnou po prednáškach
prichádzali lekári, ktorí buď sami mali
takýto zážitok a boli radi, že teraz to konečne
niekto podrobuje bádaniu, alebo
– ešte častejšie – ich pacienti im také zážitky
opisovali. Mnohí z týchto lekárov
mi poslali svojich pacientov, aby som
s nimi o tom mohol hovoriť. Ale nakladatelia
a tlač si asi mysleli, že historka
o prenasledovaní sa lepšie predá, a tak
rozprávali túto historku. Ľudia by preto
mali byť opatrní pri všetkom, čo o „živote
po živote“ čítajú a vidia v televízii…
SG: Ale kde sa môžeme dozvedieť
viac o tom, o čo skutočne ide?
RM: Myslím, že východisko neexistuje.
Siahať po senzačne napísanej
knižke nie je potrebné. Môžete
sa jednoducho spýtať svojej tety,
svojho strýka, svojej babičky a dedka
alebo niekoho, koho už dlho poznáte
a máte radi. Mnoho ľudí zažilo skúsenosť
klinickej smrti a radi o tom
budú hovoriť s dôverne známym človekom.
Všetko sa pri tom dozviete
z prvej ruky…
Rozhovor viedol Micah Rubenstein
40
SVET GRÁLU
3/2005
(Pokračovanie rozhovoru si prečítate
v ďalšom čísle Sveta Grálu)
NR ÁU BZ RO I KR AY
Vážení čitatelia,
na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory na témy,
predkladané v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Radi
by ste sa k danej problematike vyjadrili? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame
na adrese:
Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice
E-mail: redakcia@svetgralu.sk
„Temné energie“
v spálni
Otázka: Rodina mojej
priateľky žije vo veľmi
starom dome. V izbe, kde
ako dieťa spávala, vídavala
„niekoho“ v rohu
vedľa skrine, mala neustále
nočné mory a v izbe
sa bála. V súčasnosti tu
spia jej dvojčatá a aj ony
vnímajú „niekoho“ na
rovnakom mieste. V noci
sa často prebúdzajú spotené
a začínajú sa u nich
prejavovať úzkostné stavy.
Môžete mi poradiť, ako
takúto miestnosť vyčistiť?
Odpoveď: Váš opis
okolností, týkajúci sa
spálne v priateľkinom
dome, by poukazoval
na to, že ide o tzv. na
miesto viazané zjavenie.
Nejeden človek, ktorý
by mal pozemskou smrťou
opustiť túto zem, sa
nemôže hneď odpútať od
miest svojho pôsobenia
alebo miest svojich zlých
skutkov, a tak zostáva
s týmito miestami ešte
dlho zviazaný. Pozemskému
zraku je však za
normálnych okolností
neviditeľný. Tiež je
možné, že sa jedná o niekoho,
kto sa snaží na seba
upozorniť, aby ostatných
varoval, napríklad pred
nebezpečným zemským
vyžarovaním. Za zodpovedajúcich
okolností
alebo v stave polospánku
možno túto bytosť viac
či menej vnímať. Jedna
z účastníčok seminárov,
ktoré som organizoval
na tému „posmrtné stavy
vedomia“, napríklad vypovedala,
že často zreteľne
počula kroky zo
susedného bytu, aj keď
vedela, že tam nikto nebýva.
Radil som jej, aby sa
neobávala, lebo nehrozí
žiadne nebezpečenstvo.
Nech vníma tieto úkazy
ako prejavy skutočných,
hoci neviditeľných osôb,
ktoré môže osloviť. Aj
príhovor, prameniaci
z úprimného srdca, môže
pomôcť. Možno je toto
zmysluplná rada i pre
vašu priateľku, nakoľko
v spomínanom prípade
– ako som sa dozvedel
– bola táto rada zjavne
správna. No aj napriek
tomu je treba nabádať
k opatrnosti. V pozemskom
živote si človek
môže k sebe pripútať až
obťažujúcu osobu, pokiaľ
sa jej usiluje pomôcť
a neudrží si pritom nevyhnutný
odstup, alebo
pomoc vnucuje. To isté
sa môže prihodiť aj so záhrobnou
bytosťou. Preto by
človek nemal preceňovať
vlastné schopnosti a mal
by radšej prosiť, aby pomoc
prišla z iného miesta
s väčšími možnosťami pôsobenia.
Napríklad môže
v modlitbe osloviť samotného
Stvoriteľa, aby – pokiaľ
je to možné – zoslal
zodpovedajúcu pomoc.
Z pozemského hľadiska
ani nie je možné násilne
túto neviditeľnú bytosť zahnať
bez jej spolupôsobenia.
Veď v našej blízkosti
sa niekedy môžu zdržiavať
duše zosnulých. Je len otázne,
kedy sa na nás snažia
pôsobiť (čo môže byť aj
pozitívne) a čo sme my
schopní z toho vnímať.
(GH)
Grafológia
Otázka: Čo si myslíte
o grafológii?
Odpoveď: Každý človek
sa prejavuje mnohými
spôsobmi – držaním tela,
pohybmi, spôsobom reči,
voľbou slov a práve, tak
i svojím písmom. Niektoré
zo svojich prejavov
skrýva, buď vedome, alebo
podvedome. Tak vzniká
rozdiel medzi naučeným
správaním a impulzívnym
konaním v neobvyklých
situáciách.
Písmo je prejavom, ktorého
výpovednú hodnotu
si ľudia neuvedomujú,
alebo ju nevedia skrývať.
Pritom vyjadruje mnohé,
najmä pri tvorbe a vyjadrovaní
vlastných myšlienok,
nie pri opisovaní
cudzieho textu. Pravdivosť
grafologického výkladu
veľmi podstatne závisí na
osobnosti grafológa. Ak
sa iba naučil poučky ako
„dohora otvorené oblúčiky
znamenajú človeka
otvoreného nahor“, naučil
sa len povrchnú šablónu.
Skúsený, vnímavý grafológ
dokáže odhadnúť
osobnosť človeka omnoho
hlbšie, a ešte viac dokáže
taký grafológ, ktorému
písmo slúži ako kostra
a kanál pre intuíciu, vyciťovanie.
Ešte jedno hľadisko
je nutné spomenúť.
Skôr než sa obrátime na
grafológa so vzorkou
písma iného človeka, zamyslime
sa, či tým neporušíme
jeho súkromie, na
ktoré má právo ako občan
aj ako blížny. (AZ)
41
SVET GRÁLU
3/2005
N A Z Á V E R …
Otče, odpusť im,
lebo nevedia, čo činia…
Pred naším duchovným zrakom
stojí Jeruzalem s cínovou
korunou, stred sveta pre vyvolený
národ. Nepočuť ani hláska, ktorý
by pretrhol hrozivé ticho nad Golgotou,
po ktorej kráča postava
Syna Božieho. Sťahujú sa husté
mračná.
A potom príde ten desivý čin:
Ježiš je pribitý na kríž.
Príroda tají dych, všetko ustrnulo,
život akoby sa zastavil. Vtedy
zaznievajú z kríža slová „Otče, odpusť
im, lebo nevedia, čo činia!“
Ježiš visí umučený ľuďmi na
kríži, a ešte za nich prosí o milosť
u Boha! Pozemská smrť mu
prináša vyslobodenie z telesnej
schránky. Božské sa ponáhľa nahor
do Svetla. Vrátil sa tam – kde,
ako povedal, „za mnou nemôžete
prísť“.
„Otče, odpusť im, lebo nevedia,
čo činia!“
Pre človeka je to nepochopiteľné,
nikto by nebol schopný týmto spôsobom
prosiť za svojich nepriateľov,
ktorí ho umučili. Slovami
azda áno, ale nikdy nie z hĺbky
duše. No ľudia sa vždy ponáhľajú
so svojím úsudkom. Aj o Ježišovi.
„On nebol človekom, ale Božím
42
SVET GRÁLU
3/2005
Synom. Bol Láska, a preto to inak
nemohlo byť!“
Isteže bol Ježiš Láskou, stelesnenou
Božou Láskou. Žil však na
zemi v pozemskom tele a musel
trpieť práve tak ako každý, kto
má telo z mäsa a kostí. Možno
ešte oveľa viac ako obyčajný človek,
lebo poznal následky pre
ľudstvo. On bol vyslaný ľudstvu
na pomoc, aby zadržal jeho pád,
ktorý musel nevyhnutne prísť
– ak sa ľudia nebudú chcieť odvrátiť
od cesty vzďaľujúcej ich od
Boha.
Prišiel, aby znovu objasnil Božie
zákony. Jeho prosba k Bohu,
aby smel pomôcť a splnenie tejto
prosby bola Láska, Božia Láska.
Odpoveďou ľudstva však bolo
ukrižovanie.
Nahor stúpala strašná odplata,
ktorej dôsledky Ježiš predvídal.
Vedel, že musí zasiahnuť tých,
ktorí nielen vtedy, ale ani dnes
nechcú vedieť. „…nenariekajte
nado mnou. Ale nariekajte radšej
nad sebou a nad svojimi dietkami!
Lebo ajhľa prichádzajú
dni, kedy sa bude hovoriť: Blahoslavené
neplodné a životy, ktoré
nerodili, a prsia, ktoré nedojčili.
Vtedy začnú hovoriť vrchom:
Padnite na nás!(…)“ 1
Ale vedel aj to, že kvôli tým, čo
„zachovajú jeho Slovo“ musí prísť
nová pomoc:
„Ešte mnoho vám mám povedať,
ale teraz (to) neznesiete. Keď však
príde on, Duch pravdy, uvedie vás
do všetkej pravdy(…). On mňa
oslávi, lebo z môjho vezme a bude
zvestovať vám(…)“ 2
Krátko pred smrťou teda Ježiš
vysvetlil, že nielen jeho smrť, ale
dokonca ani jeho Slovo nebolo
správne pochopené.
Prosil preto o lehotu milosti
pre toto ľudstvo dovtedy, kým
príde niekto iný, kto „poučí
svet o hriechu a o spravodlivosti
a o súde (…)“ a opäť zakotví spojenie
so Svetlom na zemi.
V čom spočíva príčina tohto
„súdu“, je mysliacim ľuďom už
dobre známe, a naplnilo sa to znova
aj v Ježišovej smrti: „To svetlo svieti
v tme, ale tma ho neprijala“ 3 .
Citáty:
1
Evanjelium podľa Lukáša 23, 28–30
2
Evanjelium podľa Jána 16, 12–14
3
Evanjelium podľa Jána 1, 5
Fakta jsou mnohá, ale pravda je jediná. Živočišný rozum zná fakta, lidský
duch má schopnost postřehovat pravdu. Jablko padá ze stromu, déšť se
snáší na zemi – můžeme si neustále zatěžovat paměť fakty a nedojdeme
konce. Ale jakmile jsme postihli zákon tíže, jsme zbaveni nutnosti sbírat
fakta do nekonečna. Došli jsme jediné pravdy, ovládající nesčetná fakta. Ten
objev pravdy je člověku čistou radostí, je osvobozením jeho ducha. Neboť
pouhý fakt je jako slepá ulička, vede jen sám k sobě – nemá ničeho mimo
sebe sama. Ale pravda otevírá celý obzor.
Rabíndranáth Thákur: Sádhaná, naplnění života