SG18

Mesiáš
Začiatok roku 1741 bol pre hudobného skladateľa
Georga Friedricha Händla čiernym obdobím života.
Dovtedajšia tvorivá radosť, úspechy v Anglicku aj
vo svete a rešpekt v spoločnosti náhle vystriedala jedna
rana za druhou. Odrieknuté predstavenia, nepochopenie
publika, posmech kritikov, neúspech, narastajúce dlhy…
nakoniec prišiel úder zo všetkých najväčší: vyschol prameň
jeho umenia, vyhasol oheň tvorenia a zmenil sa na vlažný
popol. Už mu dušou netiahli prúdy farebnej hudby, nebolo
čo chvatne zachytávať do notových liniek, zatiahlo sa okno
inšpirácie do mocného sveta tónov, zakalilo sa, vyhasol
jas v duši a potemnel do matného pološera. Händel stratil
najväčšiu radosť svojho života. Vystriedala ju prázdnota,
skľúčenosť, únava, ľahostajnosť.
Zabudnúť, spať, rozplynúť sa v ničotu, zomrieť… Skladateľ
postával na moste nad čiernou hladinou Temže a hlavou
mu tiahli temné myšlienky. Aké to je, skočiť dolu a nebyť?
… Muž mohutnej postavy a zanedbaného zovňajšku
váhal, potom potriasol hlavou a odchádzal. Chodieval si
sadnúť do krčmy k poháru vína; spomínal na krv, kypiacu
radosťou a šťastím uprostred búrky tónov, prúdiacich dušou
ako rozvodnený potok… namiesto toho sa mu rozlievalo
telom otupujúce omámenie, ľahostajnosť, ochabnuté
teplo. Skladateľ potriasal hlavou, vstával od stola a odchádzal.
Tak plynul neutešene mesiac za mesiacom.
Jedného horúceho augustového večera sa vracal domov,
ako obvykle, až neskoro. Potme vystúpil po vŕzgajúcich
schodoch, hore v izbe zakresal, zapálil sviečku a zamieril
k posteli. Spať, len spať a zabudnúť na celú mizériu
svojho života. Tu si všimol balíček, ležiaci na stole. Asi
ho priniesla pošta a odovzdala sluhovi. Vzal ho do rúk.
Bol od Charlesa Jennensa, vidieckeho básnika, ktorý pre
neho zložil už niekoľko libriet. V úctivom liste odporúčal
do majstrovej milostivej pozornosti svoje posledné
dielo – libreto k oratóriu… Händla bodlo pri srdci. Čo
ten malý človiečik môže vedieť o pekle bezmocnosti a ničotnosti,
ktoré sa mu rozlieva po duši? A predsa… čosi sa
v ňom pohlo, nepokoj v ňom vzrastal, nedočkavo obrátil
stránku. „Mesiáš“, čítal. „Potešte, potešte môj ľud, vraví
váš Boh… prevolajte k nemu: Čas jeho služby sa naplnil,
odpykal si svoje previnenie – Pripravte na púšti cestu pre
Hospodina!“
Ako hojivý balzam zapôsobili tieto slová na skladateľovu
boľavú dušu. Ako často sa, my ľudia, prenasledujeme
prísnymi a pichľavými slovami, myšlienkami a činmi, ako
bádame o vzdialených múdrostiach, a pritom zabúdame,
akú veľkú moc má obyčajné láskavé slovo, uistenia o dobrote…
Čas mojej služby sa naplnil, vedel náhle Händel; je
tu, práve teraz.
42
Svet Grálu
18 | 2008
Kdesi hore sa prudko otvorili stavidlá. Ako vodopád vtrhla
do izby búrka tónov. Valili sa a stekali kaskádami z kameňa
na kameň, rozstrekovali sa kvapkami do všetkých strán
a znovu sa zlievali, šumeli a penili, a nad všetkým tým prúdom
sa rozklenula dúha ako sľub spojenia s výšinami. Georg
Friedrich chvatne sadol k stolu a začal písať. Písal nepretržite
celú noc, celý deň a ďalšiu noc, potom zase celý deň. Písal
gigantické hudobné dielo pre štyri ľudské hlasy, zbor a orchester.
Na nesmelé klopanie sluhu s jedlom odpovedal nevrlým
levím zavrčaním; popamäti si bral z tácky sústa a ani
na sekundu neodtŕhal zrak od notových liniek. Návštevy
zvonku odchádzali naprázdno. Občas vstával, prechádzal
miestnosťou ťažkými krokmi a nôtil si melódiu; inokedy
sadal k čembalu, ktoré rozozvučal tónmi v celom rozsahu
klávesnice, od zamatových hĺbok až po sklenené cencúle
tých najvyšších tónov; ale uprostred melódie nástroj náhle
zmĺkol a Händel sa ponáhľal zase k stolu. Občas, keď pre
únavu nemohol ďalej, upadal do krátkeho spánku, z ktorého
sa zakrátko zase budil a nedočkavo sa ponáhľal k dielu.
Spaľovaný tvorivou horúčkou, prežiarený šťastím sa
predieral víchricou radosti z tvorivosti a sotva stačil zachytávať
vlny, prelievajúce sa z farebného sveta hudby do
úzkych notových liniek. „Kde je, smrť, osteň tvoj? Kde je,
hrob, tvoje víťazstvo?“ jasali v ňom biblické slová libreta
a formovali sa do dvojspevu hlasov. Navzájom sa dopĺňali
a posilňovali, podporované hlasmi z orchestra, až napokon
zaburácal celý zbor: „Vďaka buď Bohu, ktorý nám dáva
víťazstvá skrze Pána nášho Ježiša Krista!“
Neuveriteľne krátkych dvadsaťštyri dní potreboval
Händel na najväčšie dielo svojho života. Keď potom dopísal
poslednú časť, záverečné „Amen!“ v jasavej, jasnej tónine
D-dur, doznieval ešte chvíľu posledný akord v jeho
duši ako ozvena v sieňach katedrály. Postupne sa rozbiehala
do najširších kútov, tíchla až zmĺkla celkom. Händel
sa vzpriamil a odložil pero. Katedrála zmizla, ozvena sa
stratila. Náhle sedel v tichu, neschopný slova a prepadnutý
únavou malého smrteľníka po návrate z vesmíru. Bol
vyčerpaný do posledného zvyšku svojich síl, vyčerpaný
únavou šťastného človeka. Po troch týždňoch nesmierneho
vypätia vstal, ale nohy mu vypovedali službu. Vstal,
znovu držiac sa steny, potácal sa do spálne. Tam padol do
postele a spal dlhých sedemnásť hodín spánkom človeka,
ktorý vstal z mŕtvych.
* * *
Händlovo oratórium Mesiáš je jednou z najčastejšie hraných
skladieb počas Vianoc. Sťažka si niekto z jeho poslucháčov
uvedomí, že je plodom krátkych troch týždňov
horúceho leta a zmŕtvychvstania z ničoty a depresie.
Artur Zatloukal •