V ďalšom čísle časopisu:
Jak to myslel Darwin
titulná téma:
Svet Gr álu
Grál je od dávnych čias
symbolom ideálu,
hľadania vysokých
duchovných
a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet
zmenil na nepoznanie,
ale hodnoty zostávajú.
Stretávame sa s názorom, že vznik a vývoj života je iba hračkou náhody.
Naše znalosti sa však obmedzujú temer výlučne na hmotu. Existuje
pritom princíp života, idea všetkého živého, ktorou sa vznik aj vývoj
riadi. Významným pionierom na nevďačnej ceste za poznaním bol
Charles Darwin.
Svet Grálu č. 19
vychádza v marci 2009
Mária z Nazaretu
Dramatizácia podľa knižnej predlohy
Časopis Svet Grálu, ktorý
vychádza súčasne aj v češtine,
nadväzuje na nemecký
Gr alsWelt, francúzsky
Monde du Graal
a anglický Gr ailWorld,
ktoré si vo svojich krajinách
získali už tisíce stálych čitateľov.
Svet Grálu vychádza
štyrikrát ročne. Informácie
o predplatnom nájdete
v prílohe alebo na internete:
www.svetgralu.sk
8.10.2008 19:54:15
Nové Audio CD z edície Svet Grálu
Mária-potla .indd 1 8.10.2008 20:00:27
CD si môžete objednávať prostredníctvom kupónu v časopise,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
16/2008 SVěT GRÁLU
SVěT GRÁLU
17/2008 SVET GRÁLU
červen – srpen 2008 · číslo 16
strana 5
Gándhí – experimenty a služba
Gemmoterapie
strana 9
strana 12
Jak pročišťovat organismus
Indigové děti: Lidé budoucnosti?
Duchovní souvislosti v životě
strana 22
Maria z Magdaly
Seznamte se:
V o d a !
SVET GRÁLU
september – november 2008 · číslo 17
Manželstvo a rozvody
…alebo je to predsa len ten pravý?
strana 5
Ako posilňovať vyžarovanie krvi
strana 10
strana 34
cena 78 Kč
R O Z H O V O R
Království růží
Bol Ježiš vševediaci?
strana 14
Apokalypsa
strana 28
Voda – 2. časť seriálu
strana 30
cena 87 Sk / 2,89 €
Nad Tatrou sa blýska
Od Štúra k Štefánikovi
Duchovné súvislosti v živote
Pripravujeme pre vás
Kalendár f a r i e b na rok 2009
■ ešte krajšie fotografie
■ ku každému dňu priradená farba
■ v novom veľkom nástennom formáte
Vychádza v októbri 2009
Svět Gr álu
www.svet.gralu.cz
www.svetgralu.sk
OBSAH
Osobnosť
Nikola Tesla 5
Rozhovor
Liečiť? To je ako mať nadanie
spievať alebo maľovať.
Rozhovor s Helenou Bartošovou, ktorá
pri liečení využíva svoje schopnosti
jasnocítenia a jasnočujnosti. 8
india
Spev nádeje
Hinduistickí mnísi Swami Gurusharanananda
a Swami Mangalananda putovali po Európe
aby spevom a osvetou získali prostriedky na
zriadenie školy v Omkareshware. 12
Zdravie
Ako pôsobia farby na vyžarovanie krvi 14
Téma
Krása slovenčiny 18
Téma
Krása 21
fotoreportáž
„Krása v ľudských dielach“ 24
NÁBOŽENSTVO
Čo vlastne chcel Ježiš v skutočnosti?
Zamyslenie sa nad výrokmi nového
zákona a nad dnešnou interpretáciou
Ježišových slov. 26
NA ZAMYSLENIE
Moderný názor na ženu (T. G. Masaryk) 29
Zdravie
Homeopatia. Pachové látky ako liečivé prostriedky? 32
OSOBNOSŤ
Abd-ru-shin – život a dielo
IV. časť: V službe Posolstva Grálu 36
NÁZORY
Listy čitateľov 40
NA ZÁVER…
Mesiáš 42
Milé čitateľky, milí čitatelia,
blížia sa nám zase ďalšie Vianoce,
a to je taký zvláštny čas. Tak ako
každý týždeň má svoju nedeľu, každý
rok má zase svoje Vianoce. Vianoce
sú vlastne, keď sa to tak vezme, takou
nedeľou roku. Len nám odnedávna
nariadili naši jazykovední otcovia
z Ústavu Akadémie Vied písať slovo
Vianoce veľkým písmenom, kým na
Nedeľu si ešte nikto rovnakým spôsobom
netrúfol. Možno preto, že
nedieľ je do roka päťdesiatdva, kým
Vianoce sú len jedny, a tak sú nám
tie nedele také všednejšie a veľké písmeno
na začiatku si proste nezaslúžia.
Navyše – ateisti trávia nedele na
chate alebo na lyžiarskych vlekoch,
v horších prípadoch aj v obchodných
centrách. Taký deň si však na veľké
písmeno nemôže robiť vôbec žiadny
nárok.
Vianoce – to je však niečo úplne iné.
Na Vianoce sa v kostoloch nehrá len
obyčajná hudba, ale prinajmenšom
Rybova omša alebo Händlov Mesiáš
a lyžiarske vleky zívajú na Štedrý deň
prázdnotou. Skrátka, aj v tej ateistickej
časti národa sa pohne niečo ako
svedomie alebo dokonca pocit viny,
3
Svet Grálu
18 | 2009
na úvod…
a ten si určite zaslúži ocenenie, aspoň
tým veľkým písmenom. Vianoce
sú časom obzvlášť hrejivým, časom,
keď „mráz do okien duje, v izbičke
pri kachliach teplo je“, práve v tom
čase zimného slnovratu sa roztápa
ľadová šupka okolo duše ulietaného
moderného človeka a on zisťuje, že
ešte stále žije, že mu v duši ešte stále
nevyhasli ideály, ktoré mu do nej ten
Ktosi kedysi dávno vložil. A aj keby
mal zháňať opravára na chladničku,
lepšie platené miesto, alebo objednať
dcérke zubný strojček – nehovoriac
o darčekoch pod stromček – náhle
má bytostnú potrebu zastaviť sa, sadnúť
si a prinajmenšom dívať sa von
oknom.
Radi by sme sa, milé čitateľky a čitatelia,
spolu s vami v tomto čísle zaoberali
jednou takou témou, ktorá
akoby patrí k Vianociam, alebo
k nim má blízko. Je to pojem „krása“.
Krása je však témou chúlostivou, ako
všetko, čo sa nedá matematicky spočítať
a pri pokladni zaplatiť. Krásu,
rovnako ako napríklad hudbu môžeme
vnímať každý inak. Ale môžeme
sa pritom vzájomne pochopiť,
a hlavne pochopiť, že krása je nám
sprievodcom, každému jemu vlastným,
sprievodcom tým naším kľukatým
svetom.
Krása totiž nie je príťažlivosť. Príťažlivosť
je tovar, s ktorým obchodujú
autori titulných stránok časopisov.
No, ten náš časopis v tom akosi
pokrivkáva. Príťažlivá ženská tvár,
a nielen tvár, je taký poddruh prírodnej
krásy, ktorý prosto a jednoducho
človeka pritiahne, aby si čo
najviac okoloidúcich pri trafike tento
časopis všimlo. Aby si muži povedali:
„No, toto je čertovsky zaujímavá žena,
tá sa mi páči“, čo si budeme hovoriť...
Pritom sú muži takými ľahko
oklamateľnými amatérmi. To ženy
– tie vedia naproti tomu veľmi odborne
oceniť ženskú tvár a postavu,
a majú presne spočítané, čo im sa-
4
Svet Grálu
18 | 2009
mým do toho nalešteného titulného
ideálu chýba. Ženy sú pritom žičlivé
a nežičlivé. Tie žičlivé si pomyslia:
„Dofrasa, keby som tak mala o päť
kíl menej a k tomu preč tie faldy pod
bradou a tuto a tamto.“ Tie nežičlivé
si v duchu dajú ruky v bok, nadýchnu
sa a povedia: „Tak, holúbok, teba by
som rada videla vešať bielizeň a chodiť
na nákupy s igelitkami. To sa ti
to pózuje, keď nemusíš po práci vyzdvihnúť
deti zo škôlky a šaty z čistiarne.
Tiež ťa, ako vidím, nehnevá
pečeň a doma nečaká predvianočné
upratovanie.“
Ale to sme sa trochu zarozprávali.
Nedávno sme boli so skupinou turistov
na zámku. Bol plný krásneho
vycibreného vkusu – maľby, obrazy,
nábytok, jedálenské servisy a ďalšie
všelijaké pekné čačky. Pozeráte sa na
to všetko, počúvate sprievodkyňu,
disciplinovane sa držíte v húfe ostatných,
občas niečo znalecky zamrmlete,
ale po celý čas vám zo všetkého
najviac vŕta hlavou otázka: aké to je,
narodiť sa ako šľachtic, vyrastať od
detstva v takom prostredí, nosiť brokátové
šatôčky a nacvičovať s učiteľom
vyberané vystupovanie? Je toto
krása? Čím sa vlastne zamestnáva od
rána do večera aristokrat, ktorý nemusí
chodiť do kancelárie, do firmy,
do továrne? Len sa rozváža po Európe
a navštevuje svojich súkmeňovcov?
Postáva len tak s pohárikom sherry
v ruke na romantických večierkoch?
Jeden taký pán dostal v reštitúcii svoj
majetok naspäť a krátko nato ponuku
na vstup do diplomatických služieb
Českej republiky. To je úžasná a užitočná
služba, v ktorej môžete zhodnotiť
svoj neoficiálny šľachtický titul
aj vyberané správanie. Ale on dlho
nevydržal pozerať sa na plebejské lomozenie
zamestnancov v závodnej
jedálni a celkom neušľachtilé intrigy,
závisť a nízke správanie sa ministerských
úradníkov – a odišiel odtiaľ.
„V tomto prostredí ja žiť nebudem“,
povedal. Myslím, že potom založil
nejakú dobročinnú nadáciu a podporoval
študentov, alebo niečo podobného.
Toto prostredie na zámku nie je
krása, povedal som si, je to len kúsok
krásy, zvyšok je potešenie labužníka
a pocit výnimočnosti. Zrýchlil som
krok, aby som dohonil sprievodkyňu
a ostatných zo skupiny.
Ja som krásu videl. Bola spojená
s láskou ako neroztrhnuteľná dvojhviezda.
Keď láska pohasne, krása
zájde, stratí sa ako sfúknutý plameň
lampy a prestane napĺňať dom
svetlom a vôňou. Stretli sme sa na
ulici, mala na sebe kabát s kapucňou
a džínsy. Už sa stmievalo, ale vychádzala
z nej taká žiara. Dlho sme sa
nevideli. „Ako sa máte?“ spýtal som
sa. Placho sa usmiala: „Rozviedli sme
sa“, povedala, „veľmi to bolelo, ale už
to nešlo – žiť spolu. Nemala som odvahu
to urobiť, až láska mi ju dodala.“
Tu mi až došlo, čo celý ten čas presvecuje
náš rozhovor. Šťastie, to je to, čo
jej žiarilo z očí, úsmevu, z celej tváre.
„Žijem s priateľom v podnájme…“
zase ten plachý, ospravedlňujúci pohľad.
Ja viem, čo znamenal – ľudia
si pomyslia: »našla si iného«. Ale
pozrieš sa jej do očí a vieš: je v tom
čosi odinakiaľ, láska a krása. Naraz
je krása v tvári, v pohyboch, v slovách,
čosi pokropilo život tej ženy
svätenou vodou a zrazu je všetko
celkom nové a krásne. Sadol som si
na lavičku v parku, pozoroval uponáhľaných
ľudí, ženúcich sa za akýmisi
dôležitými cieľmi, zahĺbených
samých do seba, čosi riešiacich kdesi
vnútri... navonok bezmyšlienkovití,
nerozhliadajúci sa okolo seba… „Ľudia,
buďte krásni“, hovoril som im
v duchu. Krásy vôkol je málo a svet
na to hynie. Ale oni nepočuli.
Ľudia, buďte krásni. Krásy vôkol je
málo a svet na to hynie, viete?
Artur Zatloukal
Osobnosť
Už v detstve sa u mladého Nikolu
prejavila mimoriadna schopnosť,
ktorú on sám nazýva zvláštna porucha
1 .Tá spočívala v tom, že sa
mu pred zrakom zjavovali obrazy,
často sprevádzané silnými zábleskami
svetla. Ako
píše vo svojich
memoároch, boli
to obrázky vecí
i scén, ktoré skutočne
videl, neboli
to iba predstav
y. Niekedy
nebol schopný
rozlíšiť, či to, čo
vidí, je skutočne
hmotné alebo nie. Najprv ho táto
schopnosť desila a svoju myseľ sa
neželaných vnemov pokúšal zbaviť.
Časom to zvládol cez mentálne
cvičenia a v sedemnástich rokoch,
keď sa začal zaoberať vynaliezaním,
s potešením zistil, že môže
s najväčšou ľahkosťou vizualizovať
1 . Pri vynaliezaní nepotreboval
modely, ani výkresy či experimenty.
Keď mu napadla myšlienka, začal
s ňou v mysli pracovať: menil konštrukciu,
skúšal rôzne vylepšenia
a v mysli aj svoje zariadenia uvádzal
do chodu. Keď už v duchu urobil
všetky možné vylepšenia a už
nikde nevidel žiadne chyby, začal
konštruovať konečný produkt. Výsledkom
jeho tvorivého postupu bol
fakt, že prístroje pracovali tak, ako
ich vymyslel a experimenty prebiehali
tak, ako si ich naplánoval.
Spôsob, akým sa Teslovi podarilo
ovládnuť svoje mimoriadne schopnosti,
opisuje Tesla vo svojich spomienkach
takto: „Počas svojich
neustálych mentálnych cvičení
som rozvinul svoje pozorovacie
sily. Všimol som si, že objavovaniu
sa obrazov vždy predchádzali vízie
skutočných scén za zvláštnych
a všeobecne veľmi výnimočných
podmienok a ja som bol pri kaž-
Nikola
Tesla
Koncom minulého roka usporiadalo Múzeum kultúry Chorvátov na
Slovensku výstavu „Nikola Tesla - človek, ktorý rozsvietil svet“. Veľkí
i malí návštevníci s úžasom pozorovali, ako sa žiarovka rozsvietila
v ruke lektora po tom, čo spustil nejaký prístroj. Takto efektne priblížil
sprievodca jeden z mnohých fyzikálnych javov, ktoré N. Tesla objavil.
Pútavé demonštrácie a zaujímavé rozprávanie o životných peripetiách
vynálezcu vo mne prebudili hlbší záujem o túto osobnosť. Dovtedy mi
bolo meno Tesla známe ako jednotka magnetickej indukcie či názov
elektrotechnického podniku v Stropkove na východnom Slovensku.
kladalo, že bude posledný,
sa zúfalý otec
prirútil do miestdej
príležitosti hnaný túžbou nájsť
pôvodný impulz. Po krátkej dobe
sa toto úsilie stalo takmer automatickým
a získal som veľkú obratnosť
v prepájaní príčiny a následku.
Na svoje prekvapenie som
si čoskoro uvedomil, že každá myšlienka,
ktorú som pojal, mala príčinu
vo vonkajšom dojme. V priebehu
času mi bolo zrejmé, že som
obyčajným automatom, vybaveným
silou k pohybu, ktorý reaguje na stimuly
zmyslových orgánov a podľa
toho koná a myslí.“
Táto metóda, odborne nazývaná
introspekcia, mu poskytla potrebný
nadhľad a vnútorný pokoj pri riešení
mnohých životných zvratov.
Bankrot, zničenie celého laboratória
s výsledkami niekoľkoročných
výskumov pri požiari, odporné
osočovania konkurenciou boli len
jednými z mnohých. Mimochodom,
Tesla pri introspekcii poznamenal,
že tlak v zamestnaní a nepretržitý
prúd dojmov, ktorý sa vlieva do vedomia
všetkými kanálmi, robí modernú
existenciu (človeka) v mnohých
ohľadoch
riskantnou. Väčšina
ľudí je tak pohltená
pozorovaním
vonkajšieho
sveta, že úplne zabúda
na to, čo sa
deje v ich vnútri
a riskuje vznik rôznych
psychosomatických
ochorení...
OBJAVENIE ROTUJÚCEHO
MAGNETICKÉHO POĽA
Teslov otec bol duchovný v pravoslávnej
cirkvi a nikdy nepochyboval
o tom, že jeho syn bude tiež kňazom.
Táto predstava spôsobovala Nikolovi
veľkú traumu, pretože on sa túžil stať
inžinierom. Chlapec bol fascinovaný
demonštráciami fyzikálnych zákonov,
ktoré predvádzal profesor fyziky. Raz
bol svedkom pokusu, počas ktorého
sa začala otáčať pohyblivá časť jednoduchého
prístroja vplyvom účinku
elektriny. Mladíkova predstavivosť
sa rozpálila. Fascinovaný sa chcel
o tejto podivuhodnej sile dozvedieť
viac. Teslov otec bol však vo svojom
rozhodnutí neoblomný. Až cholera,
na ktorú jeho syn ochorel, zmenila
otcovo rozhodnutie. Deväť mesiacov
bol Nikola upútaný
na lôžko, jeho životná
energia bola
vyčerpaná a ocitol
sa na pokraji smrti.
Po jednom záchvate,
o ktorom sa predpo-
Otec
N. Teslu
5
Svet Grálu
18 | 2008
Osobnosť
6
Svet Grálu
18 | 2008
nosti k trpiacemu synovi a pokúšal sa
ho povzbudiť. Nikola spomenul, že by
sa mu snáď uľavilo, keby ho nechali
študovať inžinierstvo. „Pôjdeš študovať
na tú najlepšiu technickú inštitúciu
na svete,“ sľúbil otec. Zo srdca mladíka
spadlo veľké závažie, ale nebyť zázračného
lieku táto úľava by prišla neskoro.
V rámci ročnej rekonvalescencie sa
Tesla často potuloval po horách, čo
malo blahodarný vplyv na jeho telo
i ducha. V tomto období sa začalo aj
jeho vynaliezanie, rozvíjal množstvo
nápadov, ale bez znalosti princípov si
uvedomoval, že boli nerealizovateľné.
Teoretické i praktické vedomosti si
dopĺňal štúdiom na technickej univerzite
v Grazi.
Enormná túžba
po vedomostiach
hnala mladého
Nikolu do dvadsaťhodinového
štúdia denne,
čo trvalo mesiace.
Raz profesor
demonštroval
rôzne účinky
jednosmerného elektrického prúdu na
dyname. Pri predvádzaní stroja zberné
kartáče veľmi iskrili a robili problémy.
Inštinkt Teslovi napovedal, že by
bolo možné zostrojiť motor i bez nich
a spomenul to pred profesorom. Ten
prehlásil, že by to bolo niečo ako perpetuum
mobile, teda nemožné. Tesla
vychádzal z objavu M. Faradaya, ktorý
zistil, že ak nechal otáčať drôtenú špirálu
v magnetickom
poli,
pretekal ňou
striedavý prúd.
Teslovi napadlo,
že ak striedavý
elektrický
prúd vzniká
otáčavým pohybom
v magnetickom
poli,
potom by bolo
možné dosiahnuť otáčavý pohyb silou
magnetického poľa vytvoreného striedavým
prúdom. Po dokončení štúdií
odišiel Tesla do Prahy, aby si rozšíril
poznatky z elektrotechniky. Z Prahy
Tesla prišiel do Budapešti. Práve v Budapešti
Tesla konečne objavil riešenie
„Praktický úspech nejakej myšlienky, bez ohľadu na jej
vlastnú hodnotu, závisí od postoja súčasníkov. Ak prichádza
vo vhodnom čase, prijmú ju; ak nie, môže dopadnúť
podobne ako výhonky, ktoré vyláka zo zeme teplé slnko,
len aby ich poškodil a spomalil ich rast nasledujúci mráz.“
Nikola Tesla
problému - rotujúce magnetické pole
vytvorené dvojicou striedavých prúdov.
Tomu však predchádzalo úplné
nervové i fyzické zrútenie vynálezcu,
kam ho doviedlo jeho nadmerné prepínanie
duševných i telesných síl. Po
tomto objave Tesla v rýchlom slede objavil
a vypracoval podrobnosti celého
systému založeného na striedavom
prúde, a tak dnes, vďaka Teslovi, varíme,
perieme,
vysávame či
umývame riad,
alebo pracujeme
na počítači,
využívame
internet
či cestujeme
r ý c h l i k o m
alebo metrom.
Tesla v Amerike
Tesla sa po predaji budapeštianskej
spoločnosti presťahoval do Paríža,
kde sa zamestnal v Edisonovej
spoločnosti. Spoločnosť sa v čase
Teslovho príchodu nachádzala vo
veľkých problémoch. Dodala kompletný
Edisonov osvetľovací systém
pre nemecké železnice. Pracovníci
pri inštalácii systému urobili niekoľko
závažných chýb, ktoré pri uvedení
spôsobili skrat a zdemolovanie
steny, a to pred očami nemeckého
cisára 2 . Edisonovi hrozilo zničenie
povesti i jeho európskej spoločnosti.
Pri odstraňovaní chýb sa uplatnil
nápadmi sršiaci
mladý
Tesla. Tu si ho
všimol Edisonov
najbližší
spolupracovník
Charles Batchellor
a navrhol
Teslovi, aby
prišiel pracovať
do Ameriky
k Edisonovi. Tesla, ktorý návrh prijal,
mal už v tom čase vyriešenú teóriu
striedavého prúdu a veril, že keď si
Edison uvedomí jeho výhody, predovšetkým
možnosť prenosu elektriny
na veľké vzdialenosti, čo u jednosmerného
prúdu nebolo možné, dá
prednosť striedavému pred jednosmerným
prúdom. Edisonove spoločnosti
však mali všetky patenty
na jednosmerný prúd a investovali
veľké prostriedky do systémov výroby
a rozvodov jednosmerného
prúdu. Edison sa na začiatku rozvoja
využívania elektriny v Amerike
spojil s viacerými investormi, medzi
ktorými bol aj bankár J. P. Morgan,
ktorý neskôr vstúpil zásadným spôsobom
do Teslovho života. Tesla na
rozdiel od Edisona žil vo svete svojich
ideí a vynálezov, málo sa zaujímal
o financie či nejakú návratnosť
Osobnosť
kapitálu. Celkom zákonite sa tí dvaja
museli rozísť a Tesla po odchode od
Edisona zakladá vlastnú spoločnosť.
V tom čase prihlasuje najvýznamnejšie
patenty týkajúce sa viacfázového
prenosu elektrickej energie.
O rok nato, v čase veľkej ekonomickej
krízy spoločnosť zaniká a Tesla
sa musí živiť fyzickou prácou. Avšak
Teslove objavy nezostali nepovšimnuté
a Americká spoločnosť elektroinžinierov
pozýva Teslu, aby prednášal
o prednostiach striedavého
prúdu. Na prednáške bol prítomný aj
George Westinghouse, konkurent T.
A. Edisona a ponúkol Teslovi milión
dolárov za všetky jeho patenty súvisiace
so striedavým prúdom. Ideálmi
žijúci vynálezca jeho ponuku
prijal a neuvedomil si dôsledky tohto
rozhodnutia pre jeho budúcnosť. Zo
ziskov plynúcich z využívania Teslových
patentov sa časom vytvorila
najbohatšia spoločnosť v USA a ich
autor z toho nemal ani cent. Tesla
peniaze od Westinghousa využil na
zriadenie laboratória, v ktorom sa
zaoberal výskumom prúdu pri vysokých
napätiach a frekvenciách a tiež
rezonanciou - javom, ktorý zosilňuje
a zväčšuje malé pohyby. Zistil,
že elektrické obvody s cievkami
a kondenzátormi, ktoré už dávnejšie
objavil, sa správajú rezonančne
a že keď v pravom čase dodá takému
obvodu len malé množstvo elektrickej
energie, získa veľmi vysoké
napätie a veľmi vysokú frekvenciu 2 .
Počas tohto najtvorivejšieho
obdobia prišiel
na spôsob prenosu
energie na akúkoľvek
vzdialenosť bez použitia
drôtov. Tieto objavy
viedli k vývoju rozhlasového
prijímača a televízie,
elektromotora
pre pohon automobilov,
ovládania lodí
bezdrôtovým prenosom
i ďalších vynálezov, z ktorých
sa niektoré začali využívať až sto rokov
po ich objavení. Veľmi podobne,
ako to bolo s využívaním striedavého
elektrického
prúdu, sa začala
odvíjať história
ďalšieho zásadného
Teslovho
objavu - prenosu
energie bezdrôtovým
spôsobom.
Tesla napísal článok
do novín o svojich nových objavoch
súvisiacich s bezdrôtovým prenosom
energie. V článku nazvanom
Problém zvýšenia dodávky energie
ľudstvu navrhol Tesla svetový systém,
ktorý umožní okamžitý a presný bezdrôtový
prenos akýchkoľvek signálov,
správ alebo znakov do všetkých kútov
sveta. Najneobyčajnejším bolo
tvrdenie, že človek bude môcť získavať
zo zeme zadarmo neohraničené
množstvo energie. Článok si prečítal
aj J. P. Morgan, jeden z rozhodujúcich
investorov do spoločnosti
General Electric, ktorá vybudovala
rozvodnú elektrickú sieť a predávala
elektrickú energiu po celej krajine.
Pri čítaní článku si uvedomil,
že úspech jeho spoločnosti spočíva
na Teslových patentoch na striedavý
prúd a Tesla prichádza s novým systémom,
ktorý ich má nahradiť. Ak by
mal Tesla pravdu, celý elektrotechnický
priemysel by začínal odznova.
Ak by pravdu nemal, jeho investície
do General Electric by
boli bezpečné. Morgan
chcel mať istotu
a ponúkol Teslovi
podporu pri vybudovaní
Celosvetového
bezdrôtového systému.
Tesla nemal dostatok
financií na realizáciu
tak ohromného projektu
a tak bol nútený
prijať Morganove podmienky
– 150 000 $ za 51 percentný
podiel na všetkých „bezdrôtových“
patentoch. Projekt CBS sa rozbehol,
vybudovali sa potrebné zariadenia.
Pred uvedením
systému do skúšobnej
prevádzky,
keď bolo potrebné
už iba umiestniť
na vrchol vysielacej
veže medenú
kupolu, odmietol
J. P. Morgan poskytnúť
prostriedky na dokončenie
projektu. Zúfalý Tesla ho požiadal,
aby mu vrátil právo na jeho vynálezy,
dúfajúc, že nájde iných investorov.
Oslovil kanadskú vládu, ktorá
bola ochotná mu pomôcť. Morgan
odpovedal, že zmluva je zmluva a nebude
ju meniť. Teslove vynálezy už
nemohli ohroziť systém striedavého
elektrického prúdu i celý elektrotechnický
priemysel. Zdiskreditovaný
Tesla sa v nasledujúcich rokoch
zaoberal vynálezmi, ktoré súviseli so
strojárstvom. Vynašiel turbínu bez
lopatiek, „letúň s vertikálnym vzletom“
a ďalšie. V posledných rokoch
Teslovho života ho verejnosť začala,
vďaka jeho extravagantným novinovým
stĺpcom, vnímať ako „bláznivého“
starca, ktorý predpovedá zázraky.
Dnes vieme, že väčšina ním
popísaných „zázrakov“ sa stala skutočnosťou.
1. Neobyčejný život Nikoly Tesly
Rudolf Harčarík
2. Robert Lomas: Muž, ktorý vynašiel 20.storočie
7
Svet Grálu
18 | 2008
Rozhovor
Liečiť?
To je ako mať nadanie spievať alebo maľovať
„To nie je len očko, pani Šuláková. Ja ten tlak cítim aj v nose a celej tejto časti
hlavy,“ hovorí mi liečiteľka, ktorej som sa spýtala na večne zapálené oko
môjho synčeka. „Tak aspoň vidíte, ako to funguje v praxi,” hovorí po našom
rozhovore pre časopis. Helena Bartošová učila trinásť rokov na strednej škole.
Dnes sa štyridsaťdvaročná matka dvoch detí živí ako liečiteľka – teda oficiálne
ako psychoporadkyňa. Využíva pri tom schopnosti jasnocítenia a jasnočujnosti
– ich prostredníctvom pomáha už štvrtý rok, navštívilo ju zhruba tri tisíc
ľudí… Hovorí, že učiteľstvo bolo dobrou prípravou na povolanie liečiteľky.
Učila telesnú výchovu, kde sa zaoberala fyzickým telom a základy spoločenských
vied, kde učila napríklad filozofiu, sociológiu a psychológiu.
Rozhovor s liečiteľkou Helenou Bartošovou
SG: Učiteľstvo – liečiteľstvo – to sa
pekne rýmuje… Ako ste sa k liečiteľstvu
dostali? Prešli ste aj sama
nejakou skúsenosťou, kedy ste potrebovali
pomoc liečiteľa?
V podstate to tak bolo. Ako malá
som nemávala žiadne mimoriadne
vnemy, ktoré by nasvedčovali tomu,
že z „toho dievčaťa raz bude liečiteľka“.
Zato som vraj oplývala učiteľskými
maniermi ako je riadenie,
vedenie, hodnotenie, známkovanie,
túžba pomáhať druhým a „občas
im vnútiť niečo svoje“, ale aj schopnosť
komunikácie a kreativity. Môj
mladší brat na toto obdobie nerád
spomína, pretože on bol obeťou
uplatňovania mojich vrodených
vlôh. Nakoniec som si ako „barania
žena“ splnila svoj prvý profesijný
sen a skutočne som sa stala učiteľkou.
Z trinástich rokov strávených
učením na strednej škole som desať
rokov snívala o praxi zameranej na
duševnú a fyzickú regeneráciu. Už
vtedy ma liečiteľstvo a alternatívna
medicína priťahovali a mrzelo ma,
že „tie liečiteľské schopnosti proste
nemám“. Veľmi som po nich túžila
a vôbec som netušila, že už vo mne
dávno driemu a striehnu na pravú
chvíľu, aby sa prejavili.
8
Svet Grálu
18 | 2008
SG: Takže – kedy sa vynorili?
V roku 1993, keď som sa po splnení
svojich dovtedajších životných prianí
paradoxne ocitla na fyzickom i psychickom
dne, sa mi „náhodou“ dostala
do ruky kniha lekára a liečiteľa
MUDr. Jana Paloučka „Cesta k životu“.
Šesť rokov nato som sa stala
jeho pacientkou a za ďalších šesť rokov
„žiačkou“. Podelím sa s vami
o zážitky z mojej prvej návštevy, aby
som svojich súčasných i potenciálnych
„pacientov“ povzbudila, že ani
ja som nebola žiadnou výnimkou.
Pán Palouček ma vtedy usadil na stoličku,
uprel zrak do mojej solárnej
čakry a začal vymenovávať moje energeticko-fyzické
oslabenia. A keďže
všetko „trafil“, získal si okamžite
moju dôveru. Potom nasledovali dve
otázky prenesené veľmi prísnym hlasom:
„Akým spôsobom sa chcete v živote
realizovať?“ a „Aký je váš vzťah
k vašim deťom?“ Prekvapil ma, obe
som totiž v tom čase usilovne riešila.
Pán doktor ma proste svojimi schopnosťami
ohromil a tak som si pomyslela:
„To by bolo, takto to vedieť! Len
sa tak pozrieť a hneď všetko vedieť!
A dnes ďakujem, že sa u mňa vtedy
nič takého neotvorilo, pretože človek
plný pýchy, ako som bola ja, by
napáchal omnoho viac zla než dobra.
Vzhľadom na to, že dnes už smiem
pracovať s jasnocítením a jasnočujnosťou,
verím, že som v lekciách pokory
predsa len trochu pokročila.
SG: Aké to bolo, keď sa u vás začali
prejavovať schopnosti jasnočujnosti
a jasnocítenia?
Túžbu po spojení s duchovnými
sprievodcami vo mne vyvolávali
knihy, ktoré som už roky čítala. A pretože
moje chcenie bolo veľké, naskytala
sa možnosť realizácie. Pamätám
sa, že som sa bála „niečo vidieť“, tak
som vysielala do éteru, že chcem len
počuť! A jedného dňa som si náhle
uvedomila, že si na otázky odpovedám
rýchlejšie, než stačím vo svojej
hlave vymyslieť odpovede. Spojenie
bolo nadviazané. Bolo milé, zvláštne,
dobrodružné a neuveriteľné. Najskôr
bolo možné prijímať informácie len
pre seba, neskôr aj pre druhých. S mojím
duchovným rastom sa menia aj
moji duchovní sprievodcovia. Je to
logické, sprievodcovia musia byť vždy
o krôčik pred nami, aby nás mohli
viesť. Vyplýva to z tzv. zákona rovnorodosti,
že rovnaké priťahuje vždy
zase rovnaké. Tak sa naplnil môj
druhý profesijný sen. Po desiatich rokoch
čakania pracujem vo svojej praxi
duševnej a fyzickej regenerácie a ďakujem
životu, že mi to nedovolil skôr.
Rozhovor
SG: Prečo to, podľa vás, muselo trvať
tak dlho?
Spätne sa ukazuje, že išlo o nevyhnutnú
prípravu, vďaka ktorej som dnes
schopná „ustáť“ spoluprežívanie ťažkých
ľudských osudov, pracovať bez
ujmy so silami, s ktorými nie je radno
sa zahrávať, a pritom nezmalomyseľnieť
z ekonomických podmienok pre
malých podnikateľov. Za ten čas som
sa naučila väčšej trpezlivosti, vytrvalosti
– nevzdávať sa svojich snov,
ktoré v sebe často nesieme s určitým
účelom, a tiež dôverovať najvyššej sile,
ktorá to s nami vždy myslí dobre.
SG: Dalo by sa povedať, že teraz už
je liečiteľstvo vaším povolaním. Vy
ste však začínali najprv Dornovou
terapiou a Breussovou masážou. Vysvetlíte
nám ešte, o čo v nich vlastne
ide?
V čase, keď som si chcela otvoriť
prax, hľadala som metódy založené
na celostnom prístupe. Vtedy prišla
ponuka Dornovej terapie a Breussovej
masáže. Veľmi stručne povedané –
Dornova terapia spoločne s Breussovou
masážou pomáhajú pri bolestiach
chrbta, krížov, panvy a kĺbov, a veľmi
dobre sa dopĺňajú. Ide o laickú liečbu,
ktorá spája manuálne techniky, prácu
s energiou, s reflexnými bodmi, a navyše
hľadá aj duševné príčiny ochorení.
Pri Breussovej masáži pôsobíme
manuálne a energeticky. Pokiaľ
máme dobré vyciťovanie (intuíciu),
môžeme pri nej odhaliť aj duševné
príčiny fyzického ochorenia.
SG: Pokiaľ viem, vy ste sa nedržali
striktne nejakého návodu, ako takú
masáž robiť… a vďaka tomu sa u vás
začali prejavovať aj ďalšie schopnosti.
Je to tak?
Áno. Pôsobila som na jednotlivé
miesta, kým som cítila, že to tečie
(smiech) – hovorím o energii. Nepôsobila
som tam minútu alebo dve,
ako hovorí návod. Časom som začala
pociťovať, že tu alebo tam nie je niečo
v poriadku. Pýtala som sa: Čo sa to tu
deje? Tam je hrozný smútok… a začala
som si vyhodnocovať tú informáciu,
ktorú cítim telesne a ktorá mi prišla
akoby z éteru: Problémy s manželom…
a v tom okamihu som si uvedomila,
že liečim rukami a k tomu naraz počujem
aj tú duševnú príčinu, ktorú
nemožno vymyslieť hlavou, pretože
tých ľudí nepoznám, takže o ich problémoch
nemôžem vedieť. Pomocou
týchto metód som si potom riadila
postup práce podľa seba. Vedela som
už, že keď sa na človeka naladím, tak
jeho fyzické problémy cítim vo svojom
tele; podľa intenzity vnímam, či
je to práca pre lekára, alebo či na to
stačí liečiteľ… a hlavne, čo pre to má
urobiť dotyčný sám… Takže sa v tom
krásne spájajú tieto dve schopnosti –
jasnocítenie, ktoré používam pre úroveň
energeticko-fyzickú a jasnočujnosť
na príjem informácií z vyšších
nemateriálnych úrovní.
SG: Predstavujem si, že to musí byť
veľmi zaťažujúce cítiť na svojom vlastnom
tele problémy niekoľkých ľudí za
deň… Ako to zvládate?
V stave, v ktorom som bola pred
tými desiatimi rokmi, by som tie
ťažké stavy ľudí – psychické i fyzické
– nevydržala. No mala som dobrú
prípravu: školstvo i môj osobný život,
ktorý vôbec nebol ľahký – takže
som mala na čom stavať. Vďaka tomu
dnes už zmôžem veci, ktoré by som
v minulosti nezvládla. No a musím
sa o seba duševne aj fyzicky starať,
v čom, priznám sa, niekedy pokrivkávam.
Ale snažím sa.
SG: Mnoho našich čitateľov bude
určite zaujímať, kto sú tí vaši „duchovní
poradcovia“?
Ja ich vnímam ako duše ľudí, ktorí
žili na zemi a na „druhej strane” teraz
pokračujú vo svojom duchovnom vývoji.
Snažia sa byť lepšími, niekam sa
vyvinúť, posunúť – tým, že nám pomáhajú,
rastú aj oni. Takže vlastne ide
o akúsi vzájomnú spoluprácu. Predstavujem
si ich ako svetelné bytosti, bez
hmotného tela, iba s jeho obrysmi. Pokiaľ
som mala nejaký vizuálny vnem,
bola to vždy postava podobná figúrke
z „Človeče nehnevaj sa” – z bielej hmloviny.
Farby nevidím, iba biele svetlo.
Prevažne ich vnímam citom. Asi ako
keď je niekto za dverami. Vy ho nevidíte,
ale viete, že tam je. Stupeň duchovnej
zrelosti liečiteľa alebo mediálneho
človeka pritom podstatným spôsobom
rozhoduje o tom, s akými úrovňami,
alebo s kým je možné nadviazať spojenie.
Každý liečiteľ by mal vedieť, že aj
keď je jeho dar alebo skôr nadanie hocijako
veľké, môže vidieť, počuť a cítiť
v skutočnosti len toľko, koľko mu dovolí
jeho vlastná vnútorná zrelosť! Nemožno
proste vidieť alebo počuť nič iné
než to, čo je s ním rovnorodé. Žiadne
kurzy ani metódy nemôžu zaručiť, že
sa takto pracujúci človek vyvíja aj po
duševnej a duchovnej stránke. Čistota
liečivej sily, ktorá cez vás prúdi pri liečení
vkladaním rúk alebo pri prijímaní
informácií z vyšších úrovní vždy zákonite
zodpovedá čistote vášho vnútra.
Tým sa stávate zodpovedným nielen
za seba, ale aj za toho, kto vám prejavuje
dôveru. Samoľúbosť, nedostatok
pokory a polovičaté vedenie prináša do
tejto profesie len polovičaté výsledky
a nebezpečenstvo omylov. Je osobnou
zodpovednosťou človeka, akú pomoc
prijíma – a osobnou zodpovednosťou
liečiteľa, akú pomoc ponúka.
9
Svet Grálu
18 | 2008
Rozhovor
SG: Ako si máme predstaviť sedenie
u vás: prídem a poviem vám, že
ma bolí ruka? Alebo na to prídete
sama?
Keď mi poviete, že vás bolí ruka,
odpoviem vám, že nie som automechanik
a neopravujem súčiastky…
a potom je na vás, či odídete, alebo
zostanete...
SG: …tak ja zostanem. Čo sa bude
diať?
Áno, väčšina klientov tiež zostane…
(smiech) Moje prvé stretnutie s klientom
začína vždy teóriou, nie praxou.
V úvode vysvetlím, že všetky metódy,
ktoré využívam, či už pre telo,
energiu alebo dušu, sú založené na
princípoch celostnej medicíny. Pokiaľ
sa dotyčný stotožňuje s mojím
prístupom k liečeniu, navrhnem mu
„zmapovanie“ zdravotného stavu po
stránke fyzickej i psychickej. A tu
nastupuje ono využitie schopnosti
„vcítenia“ sa do informačného energetického
poľa človeka s poskytnutím
informácií z tzv. vyšších úrovní.
Vysvetlím, že aj keď ste prišli s rukou,
treba sa liečiť na troch úrovniach –
fyzickej, energetickej a duševnej. Poviem
vám, čo bude potrebné urobiť
pre každú z nich. Mnoho ľudí vôbec
nechápe, že by ich choroba alebo úraz
mohli súvisieť s duševným stavom.
Takže im vysvetlím, ako sa choroba
z duše somatizuje do fyzického tela.
Potom sa “naladím” do biopoľa toho
človeka a cítim na sebe, ako silno je
tá ruka zasiahnutá – necítim to síce
ako bolesť, ktorú má ten pacient, ale
cítim tiaž, alebo brnenie… Vnímam
dokonca aj akúsi náladu tých orgánov
– smútok, veselosť, zaujatosť, pocit
beznádeje… a k tomu potom počujem
napríklad informáciu, čoho sa
tá beznádej týka… Klient väčšinou
hneď na začiatku zaregistruje, že si
tieto informácie nemôžem vymyslieť,
jednoducho preto, lebo sme sa nikdy
nevideli. A on je tiež jediný, kto môže
posúdiť ich pravdivosť.
10
Svet Grálu
18 | 2008
SG: To musí byť niekedy veľmi
ťažké – počujete napríklad nejakú nepríjemnú
informáciu a máte ju podať
ďalej…
Ja som sa predtým skôr stavala len
do úlohy sprostredkovateľa, ktorý
„iba“ odovzdáva informácie zhora.
A hovorila som si, že je len vecou
klienta, ako s týmito informáciami
naloží, že je to jeho zodpovednosť.
Rovnako som si myslela, že tá úroveň
nado mnou je tiež zodpovedná za to,
čo mi odovzdáva, aby som to poslala
ďalej. Tak funguje väčšina liečiteľov.
Časom ma však život naučil, že ja tiež
nesiem zodpovednosť za to, čo ľuďom
poviem. A uvedomila som si, že nie
som len tlmočník…, ale nesiem zodpovednosť
za to, ako to tým ľuďom
poviem, s akou intonáciou v hlase;
skrátka, aby odo mňa odchádzali nasmerovaní
k niečomu lepšiemu…
SG: Vráťme sa ešte znovu ku hmote
a energiám. Z toho, čo ste povedali,
vyplýva, že každý človek vyžaruje určitú
energiu vnútri aj zvonku tela…
Sú rôzne možnosti, ako sa dá toto
žiarenie vnímať. Ako som už povedala,
ja osobne nič nevidím, ale energetické
a fyzické oslabenie ľudí cítim
vo svojom tele. Pri tzv. jasnocítení vychádzam
z toho, že cit – intuícia nás
nikdy nesklame, kým rozum sa často
mýli. Rozum je produktom mozgu
a ako taký sa viaže na priestor a čas.
Intuícia náleží k mimozmyslovému
vnímaniu. Je to onen šiesty zmysel,
o ktorom všetci hovoríme, ale už
dávno, dávno sme ho prestali používať.
Informácie týkajúce sa duševných
stavov, zablokovaných emócií,
životných situácií, tráum a pod.
prijímam z vyšších nemateriálnych
úrovní. Počujem ich tzv. vnútorným
hlasom. Kvôli lepšej predstave by sme
to mohli prirovnať k tichému dialógu,
ktorý vediete vo svojej hlave s niekým
iným. Onen vnútorný hlas však
môžeme počuť len vtedy, ak sa vieme
naladiť na správnu frekvenciu. Toho
je schopný každý, pokiaľ len trochu
chce a vyvinie nejaké úsilie. Avšak je
to rovnaké ako v prípade rádia. Ak
nenaladíte správnu frekvenciu, nezačujete
nič. Hlava plná chaotických
myšlienok nemôže počuť jemný tichý
hlas vášho vnútra, nie je to v jej
silách. Posolstvá sú nielen verbálne,
ale často aj v obrazoch, v prísloviach,
v dejoch, vo forme otázok… Niekedy
som vyzvaná, aby som použila svoje
vlastné skúsenosti. Sú podávané ako
nápovede pre toho, kto hľadá, nie ako
výčitka alebo kritika. Človek, ktorý
takto pracuje, nesmie zasahovať do
klientovej slobodnej vôle svojimi želaniami,
ani posudzovať a hodnotiť,
koho má pred sebou. V opačnom prípade
„prestáva počuť“. Na mojich webových
stránkach (adresa je uvedená
nižšie) je niekoľko článkov na tému
hmota, energia a človek ako energetický
systém.
SG: Často sa dnes u liečiteľov dozvedáme
informácie z minulých životov.
Je to dôležité? Nechodia potom
ľudia k liečiteľom napríklad zo zvedavosti
alebo senzáciechtivosti?
Pre niektoré druhy ochorení sú
informácie z niektorých úsekov minulých
životov užitočné, a to v prípade,
keď to človeku pomôže v jeho
duchovnom vývoji. Nikdy nie zo
zvedavosti. Zo skúsenosti vidím, že
toto je väčšinou povolené len tam,
kde už človek vynaložil určité úsilie
k vnútornej zmene a momentálne
stagnuje. Dostane sa mu tak vysvetlenie,
prečo sa v jeho súčasnom živote
opakovane vracia
určitý problém.
Nikdy nikoho
nevediem
do zmeneného
stavu vedomia,
čo osobne považujem
za nebezpečné.
Minulé
životy sú
pre mňa „den-
Rozhovor
Lekár môže byť výborným „mechanikom“,
ale nemusí byť dobrým človekom,
aby bol z dnešného hľadiska
dobrým lekárom. Liečiteľ musí byť
dobrým človekom, aby mohol byť
dobrým liečiteľom. Jemu vzdelanie
a šikovné ruky nestačia. Pravá liečivá
sila kladie svoje požiadavky!
SG: Niekedy sa st retáva me
s rôznymi názormi ľudí, pokiaľ
ide o ohodnotenie práce liečiteľov.
Večná dilema: platiť či neplatiť.
„Veď je to dar od Boha“, hovoria
mnohí…
Ako som už načrtla – liečivý
magnetizmus a ostatné liečiteľské
schopnosti sú nám vlastné prirodzenosťou.
Pokiaľ ide o pravú, účinnú
liečivú silu, potom je skutočne darom
od Boha v tom zmysle, že sa
ju nedá naučiť. Iba rastie tým, ako
rastie duchovná zrelosť človeka. No
nie je to niečo, čo by sme mohli dostať
zadarmo. Iba ak by sme popreli
zákon príčiny a dôsledku alebo zákon
vyrovnania… Rovnako ako je
maliar či spevák platený za prácu,
v ktorej využíva svoj talent, som
presvedčená, že aj liečiteľ si zaslúži
odmenu za dobre vykonanú prácu.
Určiť cenu, nakoľko si svoju prácu
vážime, nie je vždy jednoduché, ale
vždy je to úmerné tomu, nakoľko si
vážime sami seba.
SG: Liečitelia a lekári – to sú dnes
stále akoby dva oddelené svety. Je to
škoda – nemyslíte?
Áno. Je to vlastne môj veľký sen –
ktorý sa zatiaľ javí ako utópia. Spojenie
lekárov a liečiteľov pod jednou
strechou s jediným, spoločným
cieľom sa skutočne zatiaľ javí ako
science-fiction. Osobne považujem
boj medzi lekármi a liečiteľmi
za nedôstojný pre obe strany a na
úkor pacientov. Predpokladám, že
Stvoriteľ dal ľuďom lekárov s určitým
zámerom a poľom pôsobnosti,
a rovnako tak im dal aj liečiteľov.
Vzhľadom na to, že sa na zemi vyným
chlebom“ a reinkarnácia patrí
k môjmu presvedčeniu. Doposiaľ
som nenašla iné vysvetlenie, aby
som mohla logicky pochopiť zmysel
života, osudovú rozdielnosť medzi
ľuďmi alebo spravodlivosť.
SG: Myslíte si, že sa liečiteľom môže
stať každý, kto po tom túži?
Schopnosť jasnozrivosti, jasnočujnosti,
jasnocítenia, liečenia duchovnou
silou, aj telepatia a pod. sú úplnou
prirodzenosťou každého človeka.
Sú iba nadaním, talentom, rovnako
ako spev alebo maľovanie. Každý ich
máme v sebe, len niekto svoj talent
rozvinie viac a rozhodne sa byť ním
užitočný pre druhých. Je smutnou iróniou
osudu, že sme tieto úžasné dary
zamkli na zámok a plačeme nad tým,
aký je život ťažký a nespravodlivý.
K tomuto poznaniu som nedospela
dobrovoľne, ale ťažkými životnými
lekciami. Odmenou sa mi stalo spontánne
otvorenie schopností, ktoré si
veľmi vážim, a preto ich nepredvádzam
nedôverčivým ľuďom ako cirkusový
kúsok, ani sa týmito ľuďmi
nenechávam „preskúšavať“. Jasnozriví
ľudia môžu vidieť do minulosti
aj do budúcnosti. Ale vždy to bude
len pravdepodobnosť, pretože naša
slobodná vôľa stojí nad všetkým. Je
veľmi mocná a sme to my, kto ju riadime.
Minulosť už skončila, budúcnosť
ešte nenastala a jediný čas, v ktorom
môžeme žiť, je prítomnosť – tu
a teraz. Je to jedno z najťažších umení
života. Ale prináša radosť. Liečiteľské
schopnosti nie je možné získať naučením.
Ak ide človek poctivou cestou,
otvoria sa samé, spontánne, bez
akéhokoľvek napomáhania, v pravý
čas. Vyššími a účinnejšími sa stávajú
úmerne duchovnému rastu a vnútornej
čistote liečiteľa. Potom ich nemožno
stratiť ani ich nikomu odobrať.
Stanú sa jeho súčasťou. A tu mi prichádza
na um malé zamyslenie nad
rozdielom medzi lekármi
a liečiteľmi.
skytujú obe formy pomoci, nechápem,
prečo by sa jedni mali usilovať
o „vyhubenie“ druhých. Iba ak
ide o „obyčajnú“ ľudskú samoľúbosť,
kvôli ktorej budú naďalej umierať
ľudia, aj keby im spoločnými silami
bolo možné pomôcť. Keď si predstavím,
že by sa môj sen uskutočnil,
bolo by menej úmrtí, pretože
v pravú chvíľu by pracovali tí praví.
Takže napríklad: úrazy – to je záležitosť
lekárov. U chronických ochorení
je naproti tomu oveľa úspešnejšia
alternatívna medicína, pretože
pre klasickú medicínu výraz chronický
rovná sa nevyliečiteľný. A to
je liečiteľstvo schopné vyvrátiť. Ja sa
však málokedy vzdávam nádeje a tak
by som tu na záver nášho rozhovoru
rada spojila štyri citáty do jedinej
múdrosti, ktorá by mohla potvrdiť,
že „budúcnosť patrí tým, ktorí veria
v krásu a užitočnosť svojich snov“.
„Dobr ý úmysel môže zmeniť
mnohé okolnosti; premeň teda svoje
túžobné želania na mocnú silu vôle,
pretože neexistuje nič, čo by v priebehu
času nemohlo byť dosiahnuté,
pretože nemožné je len to, na čo sme
sa neodvážili!“
Vždy som verila v zázraky…
a stále verím.
A ja vám zase ďakujem za milý
rozhovor.
Marie Šuláková
V prípade záujmu môžete navštíviť webové
stránky Mgr. Heleny Bartošovej:
www.isis-leceni.eu
11
Svet Grálu
18 | 2008
Život
Spev
nádeje
India. Od roku 2000 žije v tejto krajine medzi Himalájami a Indickým oceánom oficiálne viac než jedna
miliarda ľudí. Každý rok sa ich počet zvyšuje asi o 15 miliónov, čo predstavuje najväčší nárast počtu obyvateľstva
na svete. Mnoho obyvateľov Indie je veľmi chudobných. Žijú v krajine, ktorá je už 60 rokov nezávislá
a podľa jej ústavy z roku 1950 aj demokratická. Len každý druhý obyvateľ má k dispozícii viac než
jedno euro denne a štvrtina obyvateľov si nemôže dopriať dostatočné množstvo potravín. Nezamestnanosť
je vysoká, vzdelávací systém nedokonalý. V mnohých prípadoch nie sú na vidieku ani školy, mladým
ľuďom chýba nielen nádej do budúcnosti, ale častokrát aj pocit sebavedomia. Napriek tomu však
existujú aj záblesky nádeje – síce ojedinelé, ale predsa. O jednom takom rozpráva nasledujúci príbeh.
Omkareshwar, tradičné pútnické
mesto v strednej Indii s 2000
obyvateľmi, idylicky situované na
jednom z ostrovov rieky Narmada,
asi 100 km juhovýchodne od Indory.
Nie sú tu takmer žiadne príležitosti
na zárobkovú činnosť, ak nerátame
tých niekoľko pútnikov, ktorí si občas
kúpia arašidové orechy. Je to miesto,
kde všetci obyvatelia patria medzi
tých najchudobnejších, kde donedávna
nebola ani škola, v ktorej by sa
mohli deti niečomu naučiť a získať
tak základ pre lepšie bytie.
Jedného dňa, niekedy v roku 2001,
sa Swami Kedarnath rozhodol, že sa
pokúsi prispieť k tomu, aby sa život
v Omkareshware utváral ľudskejšie.
Oslovenie Swami
pred menom znamená
niečo ako
mních a poukazuje
na náboženské
presvedčenie
a duchovnú zrelosť
človeka. Viac než
80 percent Indov
vyznáva hinduizmus,
v porovnaní
s len asi 13 percentami
moslimov a ani nie 2,5 percentami
kresťanov.
Hinduizmus nemá jednotné vyznanie,
ani zakladateľa cirkvi a ani centrálnu
inštitúciu, na ktorú by sa dalo
odvolávať. Hinduisti sa síce opierajú
o staré tradície a texty, ktoré siahajú
12
Svet Grálu
18 | 2008
do polovice 2. tisícročia pred Kristom
a podľa niektorých indických názorov
dokonca až do doby 4000 rokov pred
Kristom, ale zároveň sú presvedčení,
že Boh sa mnohým osvieteným ľuďom
prejavoval a stále prejavuje svojimi
posolstvami. V Indii je mnoho
svätých, mnoho učiteľov náboženstva,
takzvaných guru a mnoho ašramov,
meditačných centier podobných kláštorom,
ktoré pozývajú k pokoju, stíšeniu
a rozjímaniu. Ašram znamená –
„opustiť námahu“, „vzdať sa námahy“.
V jednom takom ašrame v pútnickom
mieste Omkareshwar založil
Swami Kedarnath v roku 2001 školu,
ktorá mala spočiatku tri ročníky.
Dnes v nej 12 učiteľov vyučuje 350
žiačok a žiakov.
V siedmich miestnostiach
je zriadených
10 tried
a kvôli nedostatku
miesta sa vyučuje
aj vonku.
Tento projekt
školy bol a je neuveriteľne
úspešný:
deti pochádzajúce
zo žalostných rodinných
pomerov, podvyživené, nesebavedomé,
bez najmenšieho tušenia
o základoch hygieny, a čo je najhoršie,
aj bez životného cieľa, sa počas niekoľkých
pár mesiacov premenia na celkom
iných ľudí. „V ich očiach sa rozsvieti
svetlo,“ hovorí Swami Gurusharana-
nanda, hind
u i s t i c k ý
mních a riaditeľ
školy.
Deti majú
zabezpečenú
vhodnú
stravu, odev
a postupne
získavajú sebavedomie
a rozvíjajú
svoje jedinečné
talenty
a nadania.
Výučba sa orientuje na prax a životné
situácie, nezahŕňa len matematiku,
dejiny a rozvíjanie rozumových
schopností, ale napríklad aj spev, hru
na hudobné nástroje a tanec, pretože
chce rozvíjať aj duchovné schopnosti.
Postupuje pritom stupňovito, po krokoch:
najskôr sa v deťoch prebúdza
vedomie o všeobecných hodnotách,
potom sa na už sprostredkovaných
morálnych kvalitách rozvíja vedomie
o sociálnych záležitostiach vrátane
vlastenectva a napokon sú deťom vštepované
základy duchovného rozvoja.
Základom tohto spôsobu výučby je
život a náuka Anandamay Ma (1896 –
1982), vzácnej, ušľachtilej ženy, ktorá
pochádzala zo zbožnej brahmanskej
rodiny. Hovorí sa, že už vo svojom
detstve komunikovala so stromami,
zvieratami a s prírodnými bytosťami,
ako keby to bola samozrejmosť. Počas
Život
svojho života sa poznala aj s Mahátmom
Gándhím. Anandamay Ma považovala
za najvýznamnejšie poslanie
človeka jeho úsilie o sebauplatnenie.
Rovnako, ako náuka o karme a reinkarnácii,
k hinduistickému životu
nerozlučne patrí namáhavá práca
na sebe samom, snaha stať sa obetavým,
nesebeckým a čistým a tým sa
dokázať otvoriť prúdu Božích milostí.
Vznešený pojem milosti nemá v tejto
tradícii nič spoločné s darom, ktorý by
bol Stvoriteľ nezaslúžene daroval ľuďom.
Swami
Gurusharanananda
prekladá
hinduistický
výraz
pre milosť
do angličt
i ny slov a m i :
„do and get“,,
č o možno
preložiť ako
„ u s i l u j s a
a bude ti darovaná“.
Milosť
Božia musí byť získaná aktívne.
Každý človek sa musí sám namáhať –
a napriek tomu má princíp Guru alebo
Majstra v hinduistickej tradícii veľkú
váhu. Pojem guru je v súčasnosti často
chápaný nesprávne. V skutočnosti je
guru niekto, kto dosiahol vysoké duchovné
poznanie
a sebauplatnenie.
Láskyplne sa obklopí
ľuďmi, ktorí
duchovne hľadajú
a s ním harmonizujú,
vyučuje ich
a sprostredkováva
im silu, aby boli
schopní ísť svojou
vlastnou duchovnou cestou. Pritom
guruovia sú vlastne tiež sami vedení,
pretože, ako dodáva Swami Mangalananda,
„v skutočnosti je len jeden
Guru: Boh“. K nemu sa usilovať, vo
všetkom vyciťovať jednotu a súvzťažnosť,
prekonávať nesúlad – to je ten
vysoký duchovný cieľ hinduizmu.
Predstava hinduistického Boha sa
odlišuje od kresťanského
hlavne
tým, že uznáva
božstvo nielen nad
všetkými svetmi,
ale aj vo Stvorení.
To podstatné
v každodennom
náboženskom živote
spočíva v poznaní
podporujúcej
všadeprítomosti Božej lásky. „My
sa dívame na celý vesmír ako na školu,“
hovorí Swami Mangalananda (často
používaná koncovka mena – ananda
znamená blaženosť). „Všetko, čo robíme,
sa k nám vráti, ale my to neberieme
ako trest rozhnevaného Boha,,
ale ako možnosť niečo sa naučiť.“
Toto tradičné poznanie a vyznanie
lásky k Bohu sprostredkovávajú aj duchovné
ľudové piesne z Indie, ktoré sa
nazývajú bhajany. Swami Gurusharanananda
a Swami Mangalananda
cestovali v roku 2007 niekoľko mesiacov
po mnohých krajinách Európy,
aby spevom a prednáškami oboznámili
poslucháčov so svojím veľkým
cieľom: zriadením školy v Omkareshware.
Zámerom bolo otvorenie ďalších
ročníkov so záverečnými skúškami
a 20 km od
pútnického mesta
je plánovaná výstavba
ďalšej školy.
Na to bolo potrebných
veľa peňazí
– veľa na indické
pomery, ale málo
na európske. V Indii
má jedno euro
osem až desaťkrát vyššiu hodnotu ako
u nás. Obaja mnísi chceli vyspievať
peniaze, no zároveň aj prezentovať autentický
obraz hudby a kultúry Indie.
„V piesňach bhajan sa prejavuje esen-
cia indickej kultúry,“ hovorí Swami
Mangalananda. „Deti ich počúvajú
od malička a radi ich spievajú.“
V rámci týchto predstavení sprostredkovali
mnísi zrejme
viac z hinduistickej
tradície než ponúkajú
víkendové meditatívne
semináre
či ezoterické festivaly
.
Swami Mangalananda
je presvedčený,
že mierumilovná
hinduistická
tradícia zanechá u obecenstva dlhodobý
dojem: „V tradičnej viere západnej
kultúry prevláda názor, že človek
má len jeden život, po ktorom nasleduje
buď nebeská blaženosť alebo večné
zatratenie. My vychádzame z toho, že
ľudská duša je sama osebe čistá a že
našou úlohou je iba to nečisté odstrániť.
K tomuto vývoju je nám darovaná
možnosť opakovaných životov. Nemusíme
preto nikoho ovplyvňovať, aby
prestúpil na inú vieru, len aby sme ho
zachránili pred večným zatratením.“
Vylučuje teda hinduizmus náboženský
fanatizmus? „Fanatizmus sa môže
vyvinúť u každého človeka,“ hovorí
Swami Mangalananda, „ale všeobecne
sa dá povedať, že hinduisti sú veľmi tolerantní
voči moslimom a kresťanom,
ktorí prídu do Indie. Aj veľmi odlišné
skupiny obyvateľstva sa navzájom akceptujú.
Je správne, keď všetci nábožensky
orientovaní ľudia spolupracujú.
Preto si ceníme aj ústretovosť vášho časopisu.
“
Werner Huemer
13
Svet Grálu
18 | 2008
Ako pôsobia farby
14
Svet Grálu
18 | 2008
Farebné zložky našej stravy pôsobia
na vyžarovanie krvi. Zameriame sa
preto na účinky farieb na hmotné
telo a jemnejšie energetické úrovne.
Priaznivý vplyv výrazne zafarbených
surovín bol zistený už dávno
Z ČOHO VYPLÝVA
ZAFARBENIE NAŠEJ KRVI
a súčasná veda ho potvrdila
a uznáva. Medzi prírodnými
farbivami sa totiž nachádzajú
vitamíny, významné antioxidanty
(t. j. látky zabraňujúce epriaznivým
zmenám pôsobením kyslíka),
Keď rozpustíme farebné častice
v kvapaline, či už je to voda alebo
naša krv, zodpovedajúcim spôsobom
ju zafarbíme. Obdobne pôsobia farebné
potravinárske suroviny, ktoré
po strávení prechádzajú do našej
krvi: menia nielen jej zloženie, ale aj
zafarbenie. Aby sme čo najlepšie pochopili
tieto deje, uvedieme si najprv
niektoré vlastnosti krvi.
Krv môže vizuálne nadobúdať
viacero odtieňov – od ružovej,
šarlátovej, hrdzavej,
sýto- červenej až po červenomodrú.
Je známe, že na jej sfarbenie
majú vplyv mnohé faktory. Napríklad
pri otrave niektorými látkami
možno pozorovať zreteľné odchýlky
od normálneho sfarbenia; napríklad
dusitany (sú prítomné najviac v údeninách)
zapríčiňujú hnednutie krvi.
Aby krv mala práve potrebné sfarbenie
a mohla bezchybne plniť všetky
svoje funkcie, musí obsahovať zodpovedajúcu
hladinu všetkých nevyhnutných
krvných súčastí. A naopak,
nemala by obsahovať látky, ktoré jej
vyžarovanie zakaľujú alebo poškodzujú,
čo spôsobujú hlavne umelé
a toxické zlúčeniny.
Prirodzené sfarbenie krvi vyplýva
prevažne z prítomnosti zlúčenín určitých
nevyhnutných látok ako je
železo, kobalt a iné. Okrem toho sa
v krvi vyskytujú ďalšie výrazne sfarbené
zlúčeniny, častokrát aj odpadové
produkty metabolizmu. Ak chceme
antikarcinogény (t. j. látky
s overeným účinkom proti vzniku
rakoviny) a ďalšie priaznivo
pôsobiace látky, ktorých liečebný
účinok je všeobecne uznávaný.
vedome ovplyvňovať zafarbenie krvi,
musíme sa najprv stručne zoznámiť
s jej základnými súčasťami.
Červené sfarbenie krvi závisí hlavne
na dostatočnom množstve normálnych
červených krviniek, ktorých
neoddeliteľnou súčasťou je železo
viazané v hemoglobíne. Vzťah medzi
zafarbením stravy a krvi si najprv
uvedieme u jej vizuálne prevažujúcej
farby. Najvýznamnejšími zdrojmi hemového
železa v strave sú sýtočervené
potraviny živočíšneho pôvodu, napríklad
čerstvá pečeň, červené mäso a
ďalšie. Okrem toho je na tvorbu červených
krviniek potrebný sýtočervený
vitamín B12, ktorý sa rovnako vyskytuje
vo vyššie uvedených surovinách.
Ďalšou dôležitou súčasťou krvi je
plazma, čo je v podstate tekutá zložka
krvi, obsahujúca prevažne vodu,
v ktorej sú ostatné krvné častice rozptýlené
alebo rozpustené. Obrovský
význam krvnej plazmy je zrejmý už z
publikáciách. Napríklad je odporúčané
ožarovať oblasti najdôležitejších
energetických centier (čakier)
farebnými svetlami, ktoré zodpovedajú
ich farbe. Keď si uvedomíme
základné princípy týchto metód,
pochopíme, že sfarbenie potravín
bude tiež významne ovplyvňovať vyžarovanie
jednotlivých energetických
centier.
To potvrdzujú aj klinické pokusy.
Napríklad bolo preukázané, že ľudia,
ktorí majú v krvi vysoké hladiny lykopenu,
ktorý je hlavným farbivom
paradajok, vykazujú oveľa nižšie riziko
rozvoja nádorových ochorení
močového mechúra a ďalších orgánov
tejto oblasti. Preto možno usúdiť,
že toto sýtooranžové prírodné
farbivo posilňuje a harmonizuje už
spomínané orgány, ležiace približne
v úrovni druhej čakry.
Iba stručne si uveďme, že na posilnenie
prvej čakry sú vhodné hlavne
červené suroviny, tak živočíšneho
ako i rastlinného pôvodu. Mnohé
žlto sfarbené suroviny, napr. lúpané
proso, pôsobia priaznivo na
žalúdok a ďalšie orgány prislúchajúce
k tretej čakre. Zelené potraviny
zas pomáhajú pri ochore-
15
Svet Grálu
18 | 2008
na vyžarovanie krvi
toho, že obsahuje životne dôležité minerály,
organické látky najrozmanitejších
úloh a odvádza splodiny látkovej
výmeny. V neposlednom rade rozvádza
živiny a ostatné potrebné látky,
ktoré boli vstrebané tráviacim traktom
zo stravy. Keďže sa tu venujeme prevažne
vplyvu výživy, budeme sa ďalej
zaoberať iba touto jej funkciou.
Pri odbere krvi možno podľa
vzhľadu plazmy určiť, ktorí ľudia sú
po výdatnom jedle a ktorí nalačno. Je
tiež preukázané, že mnohé výrazne
žlté, oranžové či inak sfarbené vitamíny
prechádzajú zo stravy do krvnej
plazmy a môžeme ich v nej zistiť.
Napriek tomu, že ide o nízke množstvá,
ktoré nebudú v krvi okom bežne
viditeľné, ide o látky výrazného vyžarovania
(viď. článok: Ktoré látky pôsobia
priaznivo na vyžarovanie krvi, SG17).
Práve uvedený prípad, tzn. skutočnosť,
že farbivá zo stravy prechádzajú
do našej krvi, čím do nej akoby „zabudovávajú“
určitý druh farebného
žiarenia, je veľmi významný. Tento
spôsob má výraznejšie, trvalejšie
a hlbšie pôsobenie, než ostatné metódy
liečenia farbami, pri ktorých farebné
žiarenie pôsobí zvonka, napr.
cez povrch tela.
Okrem už spomenutých farbív
našej stravy, ktorých typ sfarbenia
zostáva rovnaký aj po ich vstrebaní,
stretávame sa ešte aj s ďalšími možnosťami
ovplyvňovania zafarbenia
krvi. Napríklad stopové prvky, ktoré
sa v strave vyskytujú vo veľmi nízkych
množstvách, nemusia určovať
základné sfarbenie stravy.
V potravinách prítomné zlúčeniny
tiež nemusia zodpovedať farbe, ktorá
vzniká po zabudovaní týchto prvkov
do funkčných častíc krvi. Ako príklad
možno uviesť meď, ktorej významné
zdroje, ako je pečeň, hríby,
kakao a ďalšie suroviny, nie sú tak
sfarbené, ako je modrý ceruloplasmín,
ktorý je najdôležitejšou krvnou bielkovinou
viažucou meď. Týmto reakciám
stopových prvkov sa však teraz
venovať nebudeme, pretože ide o
odbornú problematiku, presahujúcu
rámec tohto článku.
MOŽNOSTI
HARMONIZÁCIE
ORGANIZMU FARBAMI
Liečenie farbami sa využívalo už oddávna,
ale i využitie farebných kameňov
či lúčov je opisované v mnohých
Zdravie
niach srdca a spodnej časti pľúc,
ktoré sú priraďované k štvrtej čakre.
Modré a modrofialové suroviny
pôsobia priaznivo na úrovne piatej
a šiestej čakry.
Pri liečebnom použití je však potrebné
brať do úvahy pôsobenie jednotlivých
farieb na rôzne ochorenia.
Napríklad pri zápaloch nie je vhodná
červená ani blízko nej ležiace farby.
Aby sme farebnou terapiou pôsobili
len priaznivo, musíme sa stručne zoznámiť
so všeobecným rozdelením
farieb svetelného spektra a ich pôsobením.
Všeobecne sa farby rozdeľujú
podľa ich pôsobenia na hrubohmotnej
úrovni do dvoch skupín:
Do prvej patria tzv. teplé, t. j. červená,
oranžová a žltá, ktoré podnecujú
k vyššej aktivite, povzbudzujú
činnosť vegetatívneho nervstva
a ďalších orgánov. Farby tejto skupiny
vykazujú nižšiu frekvenciu pohybu
elementárnych častíc svetla. Preto
ich hrubá hmota viac absorbuje,
z čoho vyplýva aj to, že ju výraznejšie
zahrievajú. Z liečebného hľadiska
je preto vhodné využívať takto
sfarbené suroviny obzvlášť vtedy, ak
potrebujeme prehriať danú časť tela,
zaktivizovať určité orgány či celkovo
daného človeka.
Farby druhej skupiny, označované
ako studené, medzi ktoré
patrí zelená, modrá a fialová zase
upokojujú organizmus a vyvolávajú
útlm telesných funkcií. Keďže smerom
k fialovej sa zvyšuje frekven-
16
Svet Grálu
18 | 2008
cia, a teda aj miera energie, budú
tieto farby pôsobiť viac na jemnejšie
úrovne.
Doplňme si ešte všeobecne známu
skutočnosť, že medzi prirodzenými
surovinami nachádzame nielen
vyššieuvedené farby, ale aj bielu podporujúcu
čistotu a hnedú, ktorá posilňuje
obzvlášť „uzemnenie“.
Zopakujme si, že priaznivo pôsobia
iba tie farbivá našej stravy, ktoré
sú skutočne prirodzeného pôvodu.
Veď len prírode môžeme plne dôverovať.
Umelé farbivá, ktoré sú získavané
chemickou syntézou (napr.
z dechtu), pôsobia úplne odlišne, pretože
zakaľujú vyžarovanie krvi. To
vyvoláva nepriaznivé zmeny činnosti
organizmu a vnímania, preto by sme
ich nemali prijímať.
AKO ZJASŇOVAŤ FARBY
Keď vychádzame z toho, že svetlo je
energia a farba vykazuje jej druh, môžeme
pokročiť ešte ďalej a povedať,
že má aj svoju sýtosť a jasnosť. Základné
vyššieuvedené farby majú byť
sýte a ich vyžarovanie sa pozmeňuje
nielen ich vzájomnou kombináciou,
ale aj miešaním s farbami nepestrými,
t. j. s čiernou a bielou. Čierna symbolizuje
ohraničenie či dôstojnosť, biela
zase čistotu, svetlo atď.
Keď primiešame do základných
sýtych farieb čiernu, docielime tým
stmavnutie pôvodného odtieňa.
Čierna farba brzdí energiu, zhusťuje
a sťahuje ju, možno tiež povedať, že
ju „drží pod tlakom“. Naopak, zmiešaním
s bielou farbou získame svetlejšie
odtiene tzv. pastelových farieb.
Biela uvoľňuje energiu, zjemňuje
a prečisťuje, čím pôsobí viac na jemnejšie
úrovne. Nežne pastelové farby
budú preferovať obzvlášť citlivejší
jedinci, ktorým budú v dôsledku ich
jemnejšieho vnímania aj „odlišného
videnia“ vyhovovať viac.
V oblasti polarity medzi čiernou
a bielou môže výrazne spolupôsobiť
náš duch, pretože ak sa usiluje dosiahnuť
čistotu a svetlo, bude celkové
vyžarovanie jeho obalov svetlejšie
a žiarivejšie. Z toho potom vyplýva
aj to, že sa môže živšie prejavovať
a dokáže viac pochopiť. Rovnako
môže rýchlejšie stúpať do svetlých
výšin.
Ak sa ale
nechá duch priťahovať
temným
pôsobením,
bude dochádzať k zakaľovaniu jeho
najbližšieho okolia. Voľný duch sa
potom stáva spútaným a teda menej
pohyblivým, pričom sa zatemňuje aj
schopnosť jeho „videnia“ a výrazne
sa obmedzuje jeho rozhľad. Tým
riskuje, že neuvidí tú správnu cestu,
napriek tomu, že na ňu napríklad
narazí, a nebude sa preto môcť ako
vedomý duch navrátiť do svetlých
úrovní, z ktorých svojou podstatou
pochádza.
VŠEOBECNÉ ZÁSADY
PRI VÝBERE FARIEB
V prvom rade by sa každý sám mal
snažiť vycítiť, aký typ zafarbenia ho
v určitej dobe priťahuje. Nemali by sme
sa ale nechať ovplyvňovať predsudkami,
módnymi trendmi a ďalšími vplyvmi,
ktoré vychádzajú prevažne z činnosti
rozumu. Naopak, je pritom vhodnejšie
svoj rozum akoby „vypnúť“ a snažiť sa
vnímať vnútorné impulzy, ako sú napr.
obrazy.
Vnem, ktorý prichádza z jemnohmotných
alebo ďalších svetlých úrovní,
často vnímaný aj formou „vnútorného
hlasu“, smeruje vždy k nášmu skutočnému
prospechu. Preto nás zjavne
nebude nabádať ku konzumácii často
Zdravie
prijímaných pochutín, ale naopak nás
skôr upozorní na niečo, čo sme dlhšie
nejedli a čo naše telo nevyhnutne
potrebuje. Ako môžu mnohí potvrdiť,
môže byť skutočná inšpirácia natoľko
prekvapivá, že ju niekedy sprevádza až
nadšený úžas.
Tiež nám môže byť ukázaná iba určitá
farba, pričom je ponechávané na
našom rozhodnutí, ktorú konkrétnu
surovinu si vyberieme. Takéto „správy“
by sme mali brať vážne a čo najskôr zaradiť
do svojho jedálného lístka zodpovedajúce
suroviny.
Ak však konzumujeme častejšie určité
potraviny, ktorých druh zafarbenia
a žiarenia nás „priťahuje“, je potrebné
dávať pozor na opačný extrém, tzn. aby
to neviedlo k jednostrannosti. Bežne sa
odporúča, aby sa v dennom stravovacom
režime vyskytoval určitý podiel
potravín všetkých základných farieb. Farebnú
pestrosť zdrojov stravy by mala
doplniť aj rozmanitosť ich spracovania.
Samozrejme, by sme sa mali snažiť užívať
pokiaľ možno čo najširší okruh potravinárskych
surovín, tzn. zbytočne
sa nevyhýbať ničomu, čo nám ponúka
naše zemepisné pásmo a kontinent.
Ak robíme výraznejšie zásahy do
jedálného lístka, mali by sme brať do
úvahy obmedzenia a zákazy niektorých
potravín pri určitých ochoreniach.
Vhodné či nevhodné potraviny,
rovnako ako chýbajúce farby či ďalšie
údaje, možno stanoviť napr. svalovým
testom. 1 Tiež je dôležitý pohovor týkajúci
sa zdravotného stavu, zvyklostí
pacienta a pod. Rozumové informácie
by ale mali slúžiť hlavne na to, aby
sme zmenou stravovacieho režimu niekomu
neuškodili. Nemalo by to však
viesť k „diétnej diktatúre“, pretože potom
sa zo stravovania vytráca toľko potrebná
radosť! Jedlo nás má priťahovať
a okrem toho by malo byť aj „pastvou“
pre oči, pretože pokiaľ sa na nás z taniera
„usmieva“ krásne upravené jedlo
pestrých farieb, podporí to aj dobrú
náladu.
ČO VŠETKO MOŽNO
POUŽÍVAŤ NA
LIEČENIE FARBAMI
Keď chceme ľudskému duchu napomáhať
pri putovaní, aby čo najlepšie
dozrieval a smeroval len k ušľachtilým
cieľom, mali by sme mu prostredníctvom
vyžarovania krvi ponúkať pre
neho vhodné a pokiaľ možno čo najčistejšie
farby. Okrem toho možno pomocou
farieb harmonizovať aj ďalšie
telesné obaly. Najznámejšie je pôsobenie
drahých kameňov a vhodne zafarbeného
oblečenia, avšak možno využiť
aj mnohé ďalšie možnosti.
V tomto článku sa ale venujeme pôsobeniu
stravy a nápojov. Okrem výrazne
zafarbených potravinárskych
surovín možno na ovplyvnenie farby
vyžarovania krvi používať aj bežne
známe liečivé bylinky. Istotne to nie
je náhoda, že rastliny majú tak pestré
farby kvetov! Keď pozorujeme napríklad
nádherne fialový zvonček, vidíme
aj podľa tvaru jeho kvetu, aké úžasné
energie prináša!
Kto si chce urobiť širší prehľad o rozličných
zdrojoch prirodzených farbív,
môže nahliadnuť do knihy „Tajomstvo
krvi“ 2 , v ktorej sú v kap. 4.11. uvedené
súpisy farebných surovín, ktoré
sú užívané ako potraviny, prípadne
ako liečivé bylinky. Nemálo surovín
možno zaradiť súčasne do oboch skupín,
pretože potravina môže byť zároveň
liečivom.
Farby patria k najvýznamnejším
podnetom, ktoré môžeme v prírode
pozorovať. Veď každého, kto sa v nej
rozhliadne, osloví nádherná pestrosť
rozkvitnutej lúky, modrá obloha, upokojujúce
tlmené farby lesa alebo jesenná
nádhera, keď akoby nám chceli
ukázať, koľko odtieňov dokážu vytvoriť.
Aj ponuka farieb plodov a ďalších
produktov prírody, ktoré sú určené
pre naše stravovanie, je nesmierne
pestrá.
Je teda
v našom vlastnom záujme,
aby sme sa snažili poznávať všetky
zákonitosti, ktorými k nám príroda
prehovára – okrem iného aj sfarbením
svojich produktov. Ak využijeme svoje
poznatky a vedomosti vo svoj prospech,
tzn. ak sa budeme podľa daných
zákonitostí riadiť, môžeme posilniť
nielen oslabené orgány, ale ovplyvňovať
aj prejavy temperamentu a ďalšie
úrovne nášho bytia. Keď sa naučíme
vedome rozvíjať a riadiť farby vyžarovania
krvi, nájdeme tak opäť jeden zo
stratených kľúčov k umeniu života aj
k stupňom duchovného vzostupu.
Vít Syrový
1 viď Metóda testovania na http://natur.toe.cz
2 Literatura: Základná použitá literatúra
a podrobnejšie objasnenie tejto oblasti
sú uvedené v knihe „Tajomstvo krvi“
od Víta Syrového
17
Svet Grálu
18 | 2008
Je to už niekoľ ko rokov, čo mi
k a m a r á t v y r o z p r áv a l p r í b e h
s úsmevnou pointou, hodnou
zamyslenia. Cestoval pr v ýkrát
s p o l u s o s vo j í m št vo r r oč ný m
s y n č e k o m d o N e m e c k a , n a
návštevu k známym. Priatelia
m a l i t r o j r o č n ú d c é r k u ,
a deti sa nikdy predtým nestretli.
Po zvítaní sa dospelí posadili na
terasu domu, mali z nej dobrý
v ýhľ ad do záhrady na detské
ihrisko. Spočiatku sa každé dieťa
hralo osve, no net r valo d l ho
k ým prekonali ostych a začali
sa spolu hrať. Celé popoludnie
vydržali pospolu a vyzeralo to, že
si výborne rozumejú.
KRÁSA
slovenčiny
Keď matka dievčatka šla odniesť
deťom občerstvenie, chvíľku ich
pozorovala. Odrazu si uvedomila,
že deti medzi sebou komunikujú
vo svojej reči, chlapček po slovensky
a dievčatko po nemecky. Celá
prekvapená sa opýtala dcérky, či
rozumie malému kamarátovi. Ešte
prekvapenejšia zostala po dcérkinej
odpovedi, že rozumie všetko.
Vyzeralo to tak, že si deti v zápale
hry vôbec neuvedomovali, že používajú
odlišné slová na označenie
tých istých pojmov. Predviedli príklad
efektívnej komunikácie, keď
sa celkom prirodzene snažili jeden
druhému porozumieť, na rozdiel
od toho, ako je dnes zaužívané, po-
18
Svet Grálu
18 | 2008
užívať jazyk na získanie výhod pre
seba.
Zastavme sa na chvíľu pri pojmoch
reč a jazyk. Podľa definície lexikónu
slovenského jazyka reč je schopnosť
ľudí vyjadrovať svoje myšlienky, názory
či city. Tieto sa dajú vyjadriť
viacerými spôsobmi, nielen slovami
ale napríklad mimikou, posunkami,
postojom tela a pod. Reč teda nemusí
byť nutne verbálna. Jazykom
sa označuje už nie schopnosť, ale
sústava vyjadrovacích znakových
prostriedkov istého spoločenstva,
ktorá mu slúži ako nástroj myslenia,
dorozumievania a ukladania
poznatkov spoločenstva. 1
Pre obyvateľov Slovenska je dorozumievacím
jazykom slovenčina.
Majster slova, prekladateľ Blahoslav
Hečko, vzdal hold kráse našej
rodnej reči: „Slovenčina, to je jazyk
s ústredným zemepisným i jazykovým
postavením medzi slovanskými
jazykmi. Zachovala si svoju krásu
a ľubozvučnosť, pričom sa napájala
aj potôčikmi susedných slovanských
jazykov.“ V slovenčine sa
zachvieva láska, nadšenie i odhodlanie
mnohých, ktorí ju vypiplali
do jej vrcholnej podoby. Slovenčina
ako všetky slovanské jazyky
má svoj pôvod v spoločnom jazyku
všetkých slovanských kmeňov –
v praslovančine. Čím hlbšie pre-
téma
Pavol Országh – Hviezdoslav
PROLOG NA
STOROČNÚ PAMIATKU SMRTI
ANTONA BERNOLÁKA
(úryvok)
A či jest vyššia v svete povinnosť,
než zachovať reč roditeľky-matky,
ju milovať, ctiť dedičný jak skvost,
nímž ľza sa pýšiť v nedele a v sviatky,
a keď v nej národa tkvie nesmrtnosť
i erb, tá skrýva duchovné mu statky,
vzor priekom-vztekom lže a pomluvy
aj hájiť ju jak truhlu úmluvy…?
nikáme do minulosti archaických
jazykov, tým nachádzame menej
prostriedkov na vyjadrovanie abstraktných
(“nepredmetných”) pojmov.
Schopnosť vyjadrovať a chápať
abstraktné veci je aj v dnešnej
dobe znakom vyššej inteligencie.
A tak môžeme byť právom hrdí
na to, že už staroslovienčina mala
k dispozícii výrazové prostriedky
pre abstraktné pojmy. Vďaka tomu
mohli Konštantín a Metod preložiť
z gréčtiny do staroslovienčiny
náboženské a bohoslužobné knihy.
Obdobie, v ktorom sa mohla živo
rozvíjať staroslovienčina, bolo príliš
krátke. V krátkom čase, pod
vonkajším nátlakom, prestala byť
liturgickým i kultúrnym jazykom.
Z historických prameňov vieme,
že v tom období sa Praslovania
rozdelili na niekoľko vetiev, ktoré
si časom vyvinuli vlastné jazyky
vrátane slovenčiny. Po prvýkrát
sa objavuje pomenovanie Slováci
v roku 1315. Na území dnešného
Slovenska sa síce písalo po latinsky,
ale široké ľudové masy sa medzi
sebou dorozumievali v nárečiach:
západoslovenskom, stredoslovenskom
a východoslovenskom. V atmosfére
vytvorenej osvietenstvom
sa zrodila myšlienka uviesť slovenčinu
ako spisovný jazyk do literatúry.
Prvý pokus urobil Jozef Ignác
Bajza vo svojich Epigramoch
a prvom slovenskom románe René
mládenca príhoďi a skúsenosťi
v roku 1783. Bajzova slovenčina
bola zmesou viacerých jazykov –
českého, moravského, poľského,
chorvátskeho a rusnáckeho. Používal
g namiesto j a w namiesto
v. No skutočne prvým uzákoniteľom
sa stal až Anton Bernolák,
ktorý napísal Jazykovednokritickú
rozpravu o slovenských
písmenách, Slovenskú gramatikú
a Slovár Slowenskí–Česko–Latinsko–Nemecko–Uherskí.
Bernolákovčina
sa síce nestala spisovným
jazykom všetkých Slovákov,
no používala sa až do r. 1843, teda
vyše 50 rokov. Bernolákovské obdobie
bolo obdobím tvorivým po
celý čas svojho trvania. J. I. Bajza
sa venoval tvorbe literárnych diel
s dobovou svetskou i cirkevnou tematikou,
J. Fándly sa venoval písaniu
početných osvetovo-ľudových
spisov a A. Bernolák pracoval na
príprave a koncipovaní svojho Slovára.
Hnutie bernolákovcov, ktoré
trvalo vyše 50 rokov, ich literárne
diela, dennodenná práca medzi
Slovákmi a vzdelancami vytvorili
podmienky pre druhú kodifikáciu
slovenského jazyka, ktorú
uskutočnili v roku 1843 Ľudovít
Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michalom
Miloslav Hodža. Po Ľudovítovi
Štúrovi bol druhým kodifikátorom
štúrovskej spisovnej
slovenčiny Martin Hattala. Ako
prvý profesionálny a vysoko kvalifikovaný
slovenský jazykovedec
(niekoľko desaťročí pôsobil
ako profesor slovanskej filológie
na Karlovej univerzite v Prahe a
bol členom viacerých zahraničných
vedeckých spoločností) získal
veľké zásluhy vo vedeckom
výskume a v opise slovenského
jazyka. Ďalší vývin spisovnej
slovenčiny ani slovenskej jazykovedy
si bez neho vonkoncom
nemožno predstaviť. Ľubozvučnosť
reči sa podľa neho zakladá
na súmernom spojení samohlások
a spoluhlások. Hattalova práca
Zvukosloví jazyka staro- i novočeského
a slovenského, vydaná
v roku 1854 za pomoci Matice českej
bola venovaná P. J. Šafárikovi.
Autor sa v nej zaoberal hláskami:
najprv sa hláskam venoval všeobecne,
potom aj jednotlivo. Spoluhlásky
prirovnal ku kostiam
a svalom tela, samohlásky ku krvi
a duchu. Hattala vo svojej práci
zhrnul všeobecné i konkrétne
poznatky o hláskach aj v širšom
slovanskom resp. indoeurópskom
meradle.³ Slovenčina dostávala
svoju podobu aj v dvadsiatom
storočí. V roku 1902 vydal
Samo Czambel Rukoväť spisovnej
slovenskej reči, Václav Vážny
sa venoval slovenským nárečiam,
Ján Stanislav sa zaoberal výskumom
staroslovienčiny a v neposlednom
rade Jozef Mistrík, ktorý
sa venoval štylistike slovenského
jazyka. Veľa zanietencov má zásluhu
na tom, že slovenčinu, pôvodne
reč prostého ľudu vycibrili
až na úroveň umeleckého jazyka.
19
Svet Grálu
18 | 2008
téma
20
Svet Grálu
18 | 2008
Jeden z klasikov povedal, že kultúrna
vyspelosť národa sa začína
vtedy, keď má národ prekladateľsky
zmapované vrcholné diela svetovej
klasiky, čo slovenčina svojou
tvárnosťou umožnila. Dnes
máme vo svojom rodnom jazyku
k dispozícii stovky najhodnotnejších
diel svetovej literatúry. Môžeme
byť hrdí na to, že naša slovenčina,
jazyk až zázračne tvárny,
je schopná oživiť aj najnáročnejšie
inonárodné diela. Ako napísal
prekladateľ Blahoslav Hečko 2 ,
slovenčine patrí popredné miesto
medzi slovanskými jazykmi najmä
preto, že proporcionalita samohlá-
Anton Bernolák
Blahoslav Hečko
sok a spoluhlások ju z fonetického
hľadiska veľmi približuje k taliančine.
Navyše, prednes literárnych diel
v podaní našich dramatických umelcov
dokáže vnímavého poslucháča
presvedčiť o krištáľovej čistote, zvukomalebnosti
a ľubozvučnosti slovenčiny.
K hlbšiemu, duchovnému rozmeru
reči Ľ. Štúr napísal: „…hlbokým
pohnutím predmet zvonku do
hlbiny človeka sa prenesie,
nie síce v svojej hmotovitosti,
ale v obraze svojom,
a tento obraz,
keď v človekovi sa vyjaví,
voláme predstavením,
v ktorom je zavinutá vec vnešná.“
Žiaľ, dnes nie je žiadnym tajomstvom,
že sa z roka na rok znižuje jazyková
spôsobilosť mladej generácie.
V škole, rodine a masovokomunikačných
prostriedkoch sa jazykovej príprave
venuje minimálna pozornosť.
Dôvod je jednoduchý – rozhodujúcim
aspektom používania jazyka v spoločnosti
sa stáva pragmatickosť. Vidíme a
počúvame to u „profesionálov“ slova,
ktorí často neovládajú základné pravidlá
spisovnej výslovnosti a na prvú
priečku sa v ich jazykovom prejave dostáva
snaha zaujať. Pred pár rokmi prebehol
výskum zameraný na vnímanie
spisovnej slovenčiny mladými ľuďmi
v hovorenej podobe a na zistenie,
kto sú ich výslovnostné vzory. Výskum
3 potvrdil, že práca ľudí pôsobiacich
pred mikrofónmi a televíznymi
kamerami má nesmierny
vplyv na jazykové cítenie, ktoré sa následne
premieta do spôsobu komunikácie
poslucháčov. Šokujúco pôsobí
zistenie, že divadelné prostredie
a dramatickí umelci sa nachádzali
na periférii záujmu respondentov.
V nedávnej minulosti bola práve
vycizelovaná javisková reč vzorom
výslovnosti a kultúry jazyka.
A tak nečudo, že v bežnej komunikácii
sa čoraz výraznejšie prejavuje
hovorená podoba jazyka s
nespisovnými variantmi. Z pohľadu
histórie vývoja spisovnej
slovenčiny sa dnešný trend jazykovej
kultúry nedá vnímať inak
ako úpadok v národe, čo nakoniec
len potvrdzuje slová Ľudovíta
Štúra, ktorý už v roku 1846
napísal: „Národ práve tak ako jednotlivec
prejavuje jazykom svoje
najhlbšie vnútro, v jazyku takrečeno
stelesňuje svojho ducha; táto
vonkajšia podoba presne zodpovedá
vnútru národa na všetkých
stupňoch jeho vývinu, v jazyku
a s jazykom sa vyvíja duch národa
ako v najzodpovedajúcejšej mu
forme: oba sú navzájom závislé
a jeden bez druhého nemôžu teda
jestvovať.“
Sotvakomu dnes, pri rozsiahlej
devalvácii slova, príde na myseľ, že
slová majú formujúcu silu s ďalekosiahlymi
účinkami. Majú moc tvoriť
krásu i krásu ničiť, môžu prinášať
radosť i bolesť, spôsobiť rozkvet
i úpadok. Každému človeku boli
dané schopnosti, aby vycítil pravý
spôsob ich používania a tak sa stal
strojcom svojho šťastia či nešťastia.
Deti zmienené v úvode článku nám
to názorne predviedli.
1 Lexikón slovenského jazyka
Rudolf Harčarík
Rudolf Harčarík
2 Blahoslav Hečko „Nehádžte perly sviniam“
3 informácie prevzaté z internetových
stránok
téma
Krása
Dobrodružstvo v kuchyni:
takto vzniká kvapka
Krása prostých vecí – máme
ich okolo seba mnoho
Krása je nepopísateľná, nezachytiteľná,
nevypovedateľná. Podobne
ako napríklad hudba. Čím viac ju
budeme chcieť rozoberať, opisovať,
siahať po nej, čím pozemskejšími
prostriedkami budeme krásu skúmať
a posudzovať ju, tým viac sa nám bude
rozplývať v nejasnostiach. Skončíme
v akejsi odbornej diskusii, k torej
nikto nerozumie a na nič mu nie je.
A vôbec – potrebujeme ešte v dnešnom
praktickom veku takú hmlistú vec, ako
je krása? Slúži nám aj na niečo iné, než
len ako zdroj potešenia, rozptýlenia,
ako nadbytočná ozdoba a luxus,
ako zhovievavo trpená samoúčelná
nadstavba k životu?
KRÁSA A PRIRODZENOSŤ
Čo je neprirodzené, nie je krásne. Na
tom sa spravidla zhodnú posudzovatelia,
kritici aj obyčajní ľudia, zaoberajúci
sa pojmom krásy. Dávajú tak
najavo, že krása je nejakými zadnými
vrátkami spojená s prirodzenosťou:
krása pohybov, tvarov i tónov, krása
prírody, zvierat, ľudí aj ľudských výtvorov.
Aj prirodzenosť je, už z povahy
slova samého, zase nejako spätá
s prírodou.
Vezmime si napríklad praobyčajný
džbán ako dielo ľudských rúk, napoly
umelecký výtvor, napoly praktický
predmet. Džbány mávajú všelijaké
tvary, ale keby sme ich postavili vedľa
seba na takú prehliadku, iste by sme
uvideli, že medzi nimi prevláda jedna
forma už od doby vynájdenia hrnčiarstva:
džbán hruškovitý, s úzkym hrdlom
a širokým bruchom. Zdá sa nám
krásny. U moderných tvorcov džbánov
možno už tie praveké spojitosti vyhasli
a zašli. Viac než na prirodzenosti im
záleží na niečom prazvláštnom, čo tu
ešte nebolo a nad čím sa ich zákazníci
viac začudujú, než zaradujú; a tak sú
moderné džbány už aj hranaté, šišaté
a vôbec všelijaké. Ale stále sú v presile
tie hruškovité džbány. Odkiaľ vzal
hrnčiar takúto predstavu? Od hrušiek?
Aj v krajinách južných morí, kde namiesto
hrušiek rastú figy a olivy?
Snímky zachytené obyčajným mobilom
nemajú kvalitu ani kompozíciu,
napriek tomu majú svoju krásu: ich
autorovi pripomínajú osobný zážitok
Ak sa posadíme do kuchyne
ku kvapkajúcemu vodovodnému
kohútiku, môžeme pozorovať,
ako na konci hubice
pomaly narastá vodná kvapka:
najprv sa vodná hladina odspodu
zaguľatí, prehne sa a oťažie, postupne
sa mení na visiacu hrušku,
až nakoniec neudrží vlastnú váhu,
odtrhne sa a odkvapne. Do poslednej
chvíle sa voda bráni odtrhnutiu
tým, že sa snaží zbaliť do čo najmenšej
guľôčky, a pritom sa preťahuje
vlastnou váhou nadol. Tento
tvar je vlastný vode, hruškám…
a džbánom. Ľudia tú vlastnosť, tvar,
odpozorovali a použili. A považujú
ho za krásny – tá krivka vznikajúcej
kvapky na obrázku má vskutku prekrásny
tvar. Aj v kuchyni, ako vidieť,
možno zažiť malé dobrodružstvo poznávania.
Ten prapôvod krásy teda nájdeme –
a nielen u nášho džbánika – v prírode.
KRÁSA A PRÍRODA
Spali ste niekedy len tak pod šírym nebom?
Nemyslím v autokempingu, stanovom
tábore alebo inom zariadení,
zostavenom ľudskou rukou – myslím
tým uprostred prírody, kde nie sme
pánmi, ale pokornými hosťami.
Asi takto: dôjdete na kraj lesa, pod
vami sa zvažuje ľúbezná lúka, po
21
Svet Grálu
18 | 2008
téma
22
Svet Grálu
18 | 2008
horúcom dni ešte sála teplom, kým
z lesa už stúpajú večerné vône. Belasé
nebo pomaly chladne, kdesi vo veľkej
výške po ňom neviditeľná ruka
natiahla dlhú chmáru od obzoru po
obzor. V tráve sa činia cvrčky, veľký
čierny vták sa zatrepoce medzi vetvami
a stratí sa v bezpečí lesa. Vy
zhodíte z pliec ruksak, chvíľu bojujete
s pokušením stratiť sa tiež niekam
do ľudského úkrytu, k teplým
svetlám a medzi rovnakých tvorov,
ako ste vy, ale aj tak už dopredu viete:
toto je to miesto, tu zostanem. Roztiahnete
spací vak, aby bolo na čom
sedieť, žujete večerný krajec a cítite,
že človek vie vnímať nielen očami,
ale úplne všetkým: pórmi kože, srdcom,
ušami… uši, tie dokážu počuť
nielen večerného chrapkáča (Chrapkáč
poľný, lat. Crex crex – druh
vtáka) v tráve, ale akýsi tón, neviditeľne
visiaci v priestore a tiahnuci
sa nad krajinou ako závoj. Potom už
je úplné šero, na svetlom nebi neisto
skúša svietiť prvá hviezda, večerná
zver ožíva, v tráve funí
ježko, preletí sova, nečujná
ako tieň, vy napoly
ležíte s ruksakom
pod hlavou a chce sa
vám spať, ale zároveň
je vám ľúto každej
neprebdenej minúty.
Beztak sa potom
v noci budíte, tu zabečí
vyplašený srnec, tam
pr a s k n e ve t v i č k a
pod ktovie čiou nohou
alebo labkou, to
už nebo naplno žiari
miliardami hviezd na
čiernočiernom zamate, chvíľu hľadáte
Polárku, Plejády a Orión, ale
zase sa vám zavrú oči, ponárate sa
do svojho spánku, no pritom viete:
som tu a nasávam celým telom aj dušou
tie šťavy a žiarenie navôkol.
Zrazu svitá, nohy na spacáku máte
vlhké od rosy, ako ste sa v spánku
vykotúľali spod prístrešku kra, krajina
je najprv sivá a akoby unavená
či neprebudená, nebo začína ako
prvé prechádzať zo sivej do svetlobelasej
a v nesmiernej výške naprieč
ním tiahne vták… Iste nie za potravou
– vtáci majú svoje tajomné túžby,
rituály a hodnoty, o ktorých sa my,
žijúci v meste medzi rinčiacimi električkami,
nikdy nedozvieme. Nad
hlavou vám spieva drozd, zobák má
obrátený presne k východu – kedykoľvek
som šiel pri východe slnka okolo
penice alebo drozda, vždy spievali
k východu a dodnes neviem, či sa to
tak patrí, alebo je to náhoda. Zrazu
je už nebo roztavené do strieborna,
a tu sa špičky najvyššieho smreku dotkne
prvý slnečný lúč a cinkne ako
zlatý vlas deda Vševeda. Svet je krásny
ako čerstvo vylúpnutý gaštan z ruky
Stvoriteľovej.
O čom sme to chceli premýšľať?
Aha, o kráse!
V prírode nemusíme chodiť po krásu
ďaleko, sme ňou hojne obklopení zo
Zviera je prirodzené, pôvabné, krásne
všetkých strán. Lesy, lúky, mokrade
i skalnaté stráne nás oslovujú skromnou
ľúbeznosťou, vo všetkých ročných
obdobiach, v každom počasí. Čím to
je? A zvieratá – srna so zaklonenou
hlavou, vlhkou papuľkou a velikánskymi
pozornými ušami je neskonale
krásna a pôvabná; mača, ktoré máte
odmalička doma, zdatne útočí labkami
i zubami na listy papiera i na zmeták
a srší pritom radosťou a pôvabom.
Čím to je? Príroda o krásu neusiluje,
nemusí sa o ňu uchádzať, je jej vlastná.
Kým my ľudia, vrcholné výtvory vývoja,
sme nepekní a nepôvabní, v najlepšom
prípade sa o pôvab a krásu usilovne
snažíme. Prečo je to tak?
Podľa materialistickej predstavy
povstal svet z chaosu slepou zhodou
náhod. Postupným výberom najschopnejších
jedincov sa nakoniec
vyvinul smerom k väčšej dokonalosti.
Ale skutočnosť, že je na svete krása,
tejto predstave protirečí. Skôr to vyzerá
tak, že my, ľudské pokolenie sa
zosypávame kamsi naspäť do chaosu,
kým to, čo je prírodné, je pekné, usporiadané
a funkčné.
Príroda je – dovolíme si mať
opačný názor – dielom Stvoriteľovým.
A všetko, čo pochádza neporušené
z jeho dielne, možno nazývať krásnym
a skutočne je krásnym. Prírode, svetom
vládnu od samého počiatku zákonitosti,
teda tvorivá vôľa.
Čo podľa nich vzniká, čo
sa nimi riadi, je krásne.
Príroda sa nimi riadi, a
ani to nedokáže inak. A
preto je krásna. Krása je,
ako ju pozorujeme v samotnej
prírode, dôkazom
Božej vôle, Božej múdrosti,
dokonalosti, vysoko
presahujúcimi našu
čiastočnosť a, s prepáčením,
hlúposť. Roky chodíme
po svete s predstavou,
že neexistuje dôkaz
o Božej existencii; iste, nie
je žiadny prístroj, ktorého ručička by
signalizovala súcnosť Boha, a sovietsky
kozmonaut Jurij Gagarin sa preslávil
vetou „Na nebi som bol, ale Boha
som tam nevidel.“ A napriek tomu
taký dôkaz existuje. Nedá sa vyjadriť
matematicky, uchopiť do rúk ako sekera,
je jemný, krehký, poznateľný len
téma
cítením: je to krása, harmónia, pôvab
v prírode.
KRÁSA A ČLOVEK
Ak sú zvieratá, rastliny a prírodné
sily schopné radosti a harmónie, obšťastňujú
svojou krásou, a ak to všetko
vytvárajú samozrejme a samočinne,
bez inžinierskych výpočtov, plánov
a manažérskeho úsilia, proste životom
samým – čo sa asi očakávalo od
nás, ľudského výkvetu celého vývoja,
ktorí v sebe nosíme vyššie schopnosti
ducha?
My, ľudské bytosti sme dostali do
vienka na svoj vývoj a dozrievanie jeden
taký danajský dar: schopnosť slobodne
sa rozhodovať a nutnosť túto
schopnosť používať. Mala nám slúžiť
na poznávanie, rozlišovanie a prežívanie.
Nemusíme sa iste navzájom presviedčať
o skutočnosti, že sme dávno
opustili správnu cestu vývoja k zdokonaľovaniu,
dozrievaniu, zušľachťovaniu
a ku šťastiu, ktorú nám Stvoriteľ
ukázal. Svedčí o tom takmer všetko,
na čo siahneme, čo vezmeme do rúk,
ako aj spúšť, ktorú – sami pritom nešťastní
– za sebou zanechávame. Niektorí
z nás sme si toho bolestne vedomí
a radi by sme sa na túto cestu vrátili.
Ale ako? Čomu alebo komu veriť v tej
húštine protichodných názorov, v tej
záplave najrôznejších kníh?
Práve krása je sprievodcom, ktorý
nám môže pomôcť túto napoly zasypanú
cestu nájsť a vykročiť po nej.
Krása nesporne pochádza zhora. Hovoríme
podvedome o „nebeskej kráse“
hudobného diela, o „božskej kráse“
gréckych sôch, o „inšpirácii zhora“,
talentu, ktorý si umelec na svet „priniesol
so sebou“. Nielen to, už deťom
hovoríme „nie je pekné klamať“ a
vlastne tým vyjadrujeme, že pekné
je to isté ako dobré a správne. Vyzerá
to, že sami podvedome uznávame
cennosť krásy. A navyše sme práve
dospeli k poznaniu, že krása je preukazom
toho, čo neskrivene nasleduje
tvorivú vôľu Boha.
KRÁSA NIE JE „IN“
Krása sa dnes akosi veľmi nenosí.
Mnoho ľudí ju nepokladá za modernú,
dôležitú a ani zaujímavú; kto sa drží
starobylej a prekonanej krásy, je považovaný
za zľahka sentimentálneho a aj
trošičku prihlúpleho. Príznakom doby
je disharmónia všetkého druhu, nevídané
tvary a farby vlasov na hlave, divočina
tónov a netónov v hudbe, honba za
všetkým možným, čo nepoteší ani nepovznesie,
len udiví a zarazí. Najlepšie
je, keď to priamo šokuje, pretože niečo
také tu ešte nebolo, a tak je to nové,
kreatívne, moderné a „in“. Niekoľkokrát
denne chodím okolo plagátov z
výstavy módy a zakaždým ma čerstvo
vydesí nepríčetný pohľad vyziabnutej
dievčiny, sporo priodetej zmesou plaviek
a rímskej tuniky – akože vzorom
krásy pre budúcu sezónu.
Dnes už nikto nespochybňuje znečisťovanie
vzduchu, vody, nezdravý životný
štýl, krízu vzťahov medzi ľuďmi. Je načase
si priznať si aj to, že si my, ľudia, pílime
pod sebou konár aj spochybnením
pojmu krásy a jeho vyradením zo života
kamsi do múzea mosadzných mlynčekov
na kávu a kočiarových automobilov.
Berieme tak pôdu pod nohami tomu,
čo nás drží pri živote a pomáha nám
znášať strasti a ťažkosti. Pretože krása
nám našepkáva: dôveruj, človeče, nevzdávaj
svoju ľudskosť, ja som a svedčím
o svete, z ktorého si vyšiel a kam patríš.
KADIAĽ KU KRÁSE
Krása oslovuje ducha, teda podstatu
našej bytosti; nepožaduje intelekt ani
umelecké vzdelanie a nie je vecou
rozumového bádania. Ak sa chceme
priblížiť ku kráse, pôvabu rozumovým
prístupom, zistíme, že sa dokážeme
zamerať vždy len na jedinú vec, nie
na celok. Povedzme si napríklad: kurník-šopa,
mal by som predsa poriadne
a zhlboka dýchať, tak teraz začnem
dole od bránice a pôjdem postupne
nahor do pľúc… chvíľu to skúšate
a potom na to buď zase zabudnete,
alebo vám ďalej napadne: a čo držanie
tela, mal by som sedieť priamo, aby
ma nebolel chrbát, a pri chôdzi držať
hlavu pekne hore, a neklátiť toľko
rukami… o chvíľu si pripadáte ako v
zle ušitých šatách a o
ďalšiu chvíľu to celé
hodíte cez palubu.
Prečo? Táto snaha
nevyplynula sama
zo seba z prirodzenosti
vašej povahy, je
nanútená a chcená.
Môže byť záchrannou
brzdou, začiatkom
cesty; ale až keď
si skutočne privlastníme
niektoré črty
povahy, stanú sa nám
všetky tie poučky samozrejmosťou,
tak, že ani nebudeme
chcieť inak.
V okamihu citového vzrušenia sa
potrebujeme sami od seba zhlboka
nadýchnuť a ani nemôžeme, ani nechceme
inak. Rovnako sa aj vnútorná
živosť prejaví náhle ohromnou potrebou
ovládať svoje pohyby, obklopiť sa
pekným prostredím, pekne sa obliekať,
byť krásnym človekom.
V každom z nás sú skryté veľké
hodnoty – nechajme ich prebudiť
a rozvinúť, a krása nám v tom bude
cenným sprievodcom.
Artur Zatloukal
23
Svet Grálu
18 | 2008
1 2 3
Krása v ľudských dielach
4
5
24
Svet Grálu
18 | 2008
1) Albrecht Dürer, autoportrét, kresba (1484);
2) Albrecht Dürer, autoportrét, olej (1500); 3) Leonardo
da Vinci, ľalia (detail), kresba (1480); 4) John William
Godward, A Classical Beauty/Klasická krása,
olej (okolo r.1900); 5) Thutmose, hlava Nefertiti,
plastika (1338 pred Kr.); 6) Michelangelo Buonarroti,
Cleopatra, kresba (1533); 7) Donatello, Zvestovanie
(detail), plastika (1435); 8) Michelangelo Buonarroti,
Madona s dieťaťom (detail), plastika (1501); 9) Giotto
di Bondone, interiér kaplnky (1303); 10) Johannes
Coersemans, interiér kostola v Delfte, kresba (1663);
11) Leonardo da Vinci, hlava Krista, tempera (1494)
6
7 8
9
11
10
25
Svet Grálu
18 | 2008
Čo vlastne chcel Ježiš v
skutočnosti?
Aké bolo jeho posolstvo a čo z neho zostalo
Medzi výskumom a vierou: O živote a smrti Ježiša Krista sa ešte stále vedú početné diskusie. „Historický Ježiš“
sa oddeľuje od „Ježiša viery“. Mimo diskusií však zostáva Ježišovo učenie, ktoré hýbe svetom.
Každý rok si na Vianoce pripomíname,
že pred zhruba 2000 rokmi došlo k mimoriadnej
udalosti, udalosti, ktorá pohla
svetom. Bolo ňou narodenie Ježiša
Krista. Jeho život a smrť sa stali neoddeliteľnou
súčasťou viery v Boha pre nespočetné
množstvo ľudí. Ježišovo učenie
pretrvalo storočia a jeho jednotlivé výroky
a podobenstvá sú pevne zakotvené
aj v mysliach ateistov. A predsa je obsah
Ježišovho učenia ako celku dôverne
známy len relatívne malému počtu veriacich.
Martin Ernst a Werner Huemer
prešli evanjeliá Nového zákona a zamysleli
sa nad tým, čo Ježiš skutočne chcel.
o vlastne chcel Ježiš? Čo učil? Čo
Č zvestoval? Niekedy má človek dojem,
že tieto otázky stoja v kresťanských
náboženstvách trochu v pozadí.
26
Svet Grálu
18 | 2008
V centre pozornosti sú skôr zázraky,
ktoré činil, jeho smrť na kríži a zmŕtvychvstanie.
Na tieto udalosti môžu
mať ľudia rôzne názory, no Ježišovo
učenie v podstate nikto nespochybňuje.
A právom, pretože to je klenot, ktorý
pretrval generácie – občerstvoval, obšťastňoval
a nadchýnal. Aj dnes budia
Ježišove slová nádej a do sŕdc mnohých
ľudí zasievajú dôveru v budúcnosť.
Čo teda učil Ježiš? V čom spočívalo
jeho posolstvo?
Posolstvo Syna
Božieho
eď sa jeden z učencov spýtal Ježiša,
K čo má robiť, aby žil správne podľa
jeho učenia, dostal okrem iného túto
odpoveď:
„Milovať budeš Pána, svojho Boha,
z celého svojho srdca, z celej svojej duše,
zo všetkých svojich síl a z celej svojej
mysle a svojho blížneho ako seba samého!“
(Lukáš 10,27)
Tým zhrnul Ježiš jadro svojho učenia.
Ale rovnako ako dnes chýbala mnohým
ľuďom viera aj pred 2000 rokmi –
prípadne bolo ich myslenie v mnohých
smeroch veľmi jednostranné a zúžené.
Z tradovaných slov Ježiša Krista tak
vzniká aj nový, na svoju dobu až revolučný
obraz Boha, ktorý pozýva k živej
viere: Stvoriteľ nie je len nepredstaviteľný,
prísny a vzdialený panovník,
ktorý od svojho ľudu vyžaduje poslušnosť;
On je predovšetkým Láska. Tá
Božia Láska, z ktorej všetko vzniklo
a ktorá sa v osobe Ježiša Krista teraz
nachádza uprostred ľudí; ktorá pomáha
a lieči, dáva istotu a dôveru, ale
tiež ukazuje doposiaľ duchovne „slepým“
ľuďom cestu do nového života:
„Súdiť som prišiel na tento svet: aby
tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby
oslepli.“ (Ján 9,39)
Ľudia už nemajú nazerať na svoj život
len z hľadiska pominuteľnosti fyzického
sveta, ich viera v Boha ich má
zbaviť tejto „tmy“ a pomôcť im nájsť
duchovné spojenie so svetlom, s „ríšou
Boha“.
„otčenáš“ –
majstrovské dielo
ežiš chcel ľuďom sprostredkovať
J priamy vzťah k Bohu, taký, ktorý by
skutočne prežívali. Preto tiež zostavil
slová modlitby, s ktorou sa majú ľudia
s dôverou obracať k Bohu a ktorá
je dnes na celom svete známa ako
„Otčenáš“ (Matúš 6,9–14). Len hĺbka
a rýdzosť citu pri modlitbe môže naše
prosby vyniesť k nohám Božieho
trónu. Preto môžu slová „Otčenáša“
rozvinúť svoje pôsobenie len vedy,
Náboženstvo
Rozhoduje hĺbka citu.
Odriekavané modlitby
nemajú účinok.
keď nie sú bezmyšlienkovite odriekavané.
Ani početnosť takého odriekavania
modlitby nezosilňuje jej
účinok. „Keď sa modlíte, nehovorte
veľa ako pohania. Myslia si, že budú
vypočutí pre svoju mnohovravnosť.
Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie,
čo potrebujete prv, ako by ste ho prosili.“
(Matúš 6,7–8)
Zvestovanie božej ríše
ilovať Boha, blížiť sa Stvoriteľovi
M v pokore – to obsahuje aj ochotu
mu slúžiť, teda dodržiavať Božie prikázania.
Tieto prikázania boli známe už
od dôb Mojžišových a Ježiš chcel stavať
na tom, čo bolo ľudstvu v minulosti
zvestované:
„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon
alebo Prorokov; neprišiel som ich
zrušiť, ale naplniť.“ (Matúš 5,17)
Toto spĺňanie ale znamenalo,
že Ježiš musel mnohé podania
nanovo vyložiť. Ľuďom napríklad
vysvetľoval, že ich nesprávne
počínanie a s ním spojená zodpovednosť
nie sú viazané len na
dokonaný čin, ale že pôsobia už
pri úmysle, myšlienkach a slovách.
Hlboké pochopenie prikázaní,
zodpovedný život a konanie
podľa Božích zákonov
vedie k vnútornej čistote a tým
k duchovnému vzostupu, ktorý
môže človeka priviesť do blízkosti
Božej.
Ježiš niekoľkokrát zvestoval
Božiu ríšu na zemi. V blízkosti
Syna Božieho mohli ľudia vidieť,
ako harmonicky, mieruplne
a blahodarne by sa mohol
život utvárať, keby pohnútkou
k činom neboli len pozemské,
ale duchovné ciele. Boli by tiež mohli
nazbierať oveľa viac skúseností, keby
Kristus nebol zavraždený, a tým ako
nepríjemný zvestovateľ Pravdy odstránený
z cesty.
Miluj blížneho svojho
V
dobách útlaku a násilností, keď boli
ľudia verejne mučení a pribíjaní na
kríž, vystupoval Ježiš nekompromisne
proti princípu pomsty a žiadal, aby sa
násilie neoplácalo násilím:
„Počuli ste, že bolo povedané: „Oko za
oko a zub za zub.“ (pôvodne Mojžiš –
Exodus 21, 24) No ja vám hovorím:
Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie
po pravom líci, nadstav mu aj druhé.“
(Matúš 5,38–39)
Násilie a boj má človek celkom prenechať
svojmu protivníkovi. Zároveň
nemá túžiť po odplate v zmysle slov:
„Mne patrí pomsta, ja sa odplatím“ (R
12,19). To je však obzvlášť veľká požiadavka
a dodnes nie je ľudstvo zrejme
dosť zrelé na to, aby ju splnilo. Princíp
odplaty – oko za oko – väzí príliš
hlboko vo všeobecnom povedomí;
je to však princíp, ktorý spôsobí, že
Kristus od V. M. Vasnecova (1848–1926). Model pre fresku hlavnej kupoly
Vladimírskej katedrály v Kyjeve
„nakoniec oslepne celý svet“, ako povedal
takmer 2000 rokov po Kristovi
M. Gándhí.
výzva k činu
ežišovo posolstvo je výzvou k činu,
J k vedomému konaniu a k práci na
sebe samom. Vyžaduje oveľa viac, ako
len vieru. Čin, ktorý Ježiš od ľudí požadoval,
zahŕňa tiež sebapoznanie, teda
schopnosť nehľadať nedostatky a chyby
len u druhých, ale predovšetkým každý
sám v sebe. Pretože presne to, čo nám
najviac vadí na druhých, ukazuje na
naše vlastné slabosti:
„Prečo vidíš smietku v oku svojho
brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?
… Pokrytec, vyhoď najprv brvno
zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš
môcť vybrať smietku z oka svojho
brata.“ (Matúš 7,3.5)
Ježišove slová boli teda naliehavé,
priame a požadujúce. Nemali nič spoločné
so zmäkčilosťou a povoľnosťou,
ktoré sa dnes Synovi Božiemu pripisujú.
Svojim príkladným životom
v láske a spravodlivosti ukazoval ľuďom,
ako by mali v zmysle Božej vôle
žiť a konať. Od tých, ktorí
ho chceli nasledovať očakával
oveľa viac než len
jednoducho vieru v neho
a jeho poslanie. Očakával
čin – to je obzvlášť jasné
z nasledujúceho citátu
z Matúšovho evanjelia:
„Nie každý, kto mi hovorí:
„Pane, Pane,“ vojde do nebeského
kráľovstva, ale iba
ten, kto plní vôľu môjho
Otca, ktorý je na nebesiach.“
(Matúš 7,21)
Cesta činu a práce na
sebe je ťažká, ale Ježiš nabádal
ľudí, aby po nej kráčali,
aj keď to nie je cesta
pre „široké masy“: „Vchádzajte
tesnou bránou, lebo
široká brána a priestranná
27
Svet Grálu
18 | 2008
Náboženstvo
28
Svet Grálu
18 | 2008
„Milosrdný Kristus“: obraz z 12. storočia, Carihrad
cesta vedie do zatratenia a mnoho je
tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná
je brána a úzka cesta, čo vedie do života,
a málo je tých, čo ju nachádzajú!“
( Matúš 7,13–14)
Varovanie pred
duchovnou smrťou
ž Ježiš teda varoval pred dodnes
U rozšíreným názorom, že cesta
k Svetlu je „široká a pohodlná“ alebo
že môže byť nejakým spôsobom „vykúpená“.
Nestačí ústami vyznávať
náboženstvo, aby človek dospel do
ríše Božej. Tým, ktorí sa dostatočne
nenamáhajú, aby poznali svoje nesprávne
cesty, včas sa z nich vrátili
a stali sa v sebe novými, hrozí „večné
zavrhnutie“, čiže duchovná smrť.
Podľa Ježišovho učenia teda nenájde
každý človek cestu do duchovnej ríše.
V dobe „súdu“, teda v čase „žatvy“
sa ľudia budú musieť zodpovedať zo
všetkých svojich myšlienok, slov a činov
– „Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať
z každého daromného slova,
ktoré vyslovia.“ (Matúš 12,36).
Tento vážny, až hrozivý aspekt
v Kristovom posolstve sa často prehliada
– je nepohodlný a akoby ani nepatril
do našej doby. Pojmy „zatratenie“
a „duchovná smrť“ sa akosi nezlučujú
s obrazom všeodpúšťajúcej Božej lásky,
ktorá sa Ježišovi rada pripisuje. Možno
sa ľudia obávajú, že predstavy o poslednom
súde slúžia skôr náboženskému
fanatizmu a fundamentalizmu. Myšlienka,
že Boh sám zachráni svojich veriacich,
kým neveriaci zaniknú v súde,
už vo svete napáchala mnoho zla. Napriek
tomu nemožno tento významný
odkaz v Ježišovom učení len tak prehliadnuť.
Čo ak predsa len existuje pre
ľudstvo posledný súd? Okamih na ceste
každého jednotlivca, kedy už musí byť
duchovne zrelý, pretože čas určený na
jeho dozrievanie neúprosne vypršal –
podobne ako jesenný zber v prírode
znamená koniec jedného rastového
a vývojového cyklu v rastlinnej ríši.
Mali by sme vychádzať z toho, že
varovné slová Ježiša Krista vo vzťahu
k poslednému súdu boli mienené ako
podnet, pomoc a že sa nevzťahovali
len k vtedajšej dobe. Je totiž celkom
možné, že „čas žatvy“ stojí práve pred
nami. Toho by si mal byť každý človek
neustále vedomý a svojím konaním
a celým životom by sa mal usilovať
o zdokonaľovanie svojej osobnosti.
Čo zostalo
z Ježišovho učenia?
o teda zostalo z Ježišovho učenia
Č po 2000 rokoch? Keď prehliadneme
všetky chyby prekladov, rôzne
výklady, dodatky a škrty, ktoré sa
v priebehu dejín nejakým spôsobom
dotkli biblických textov Nového zákona,
vidíme v ňom stále žiariť cenný
klenot, ktorý nestratil nič zo svojho
lesku. Je duchovným ukazovateľom
cesty“ pre človeka, sám v sebe taký
silný a všeobecne platný, že sa môže
bez všetkého ďalšieho stať základom
viery. Žiadneho kresťana nemusí
preto vyviesť z miery poznanie, že
zmysel Ježišovej misie nespočíval vo
vykupiteľskej smrti na kríži, konaní
zázrakov a zmŕtvychvstaní.
Po 2000 rokoch náboženských tradícií
sa však musíme snažiť poznať
pravé jadro Ježišovho učenia o láske
k Bohu a k blížnemu. Svojím učením
nám Ježiš ponúka vzkriesenie z nášho
Ježiš varoval, že
cesta k Svetlu nie je
„široká a pohodlná“
nevedomého bytia k vedomému životu
vo večnom raji, ak budeme nasledovať
jeho slová. Keď sa teda Jeho pravda
stane základom všetkého nášho konania
a svoje myslenie a činy prispôsobíme
budovaniu mieru a ľudskosti,
spoznáme veľmi rýchlo, aké je učenie
Ježiša Krista nadčasové, veľkolepé, blahodarné
a účinné.
Martin Ernst, Werner Huemer
Stále živé slová Ježiša Krista
Mnohé Ježišove výroky sa v priebehu času stali
natoľko všeobecne známymi, že ľudia často ani
nevedia, že tieto citáty majú svoj pôvod v Novom
zákone. Tu je niekoľko príkladov:
„Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi
jeho príbuznými a v jeho dome.“
(Marek 6,4)
„Nechajte ich. Sú slepými vodcami slepých. A keď
slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.“
(Matúš15,14)
„Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie,
Bohu.“
(Matúš 22,21)
„Nezostane tu kameň na kameni!““
(Matúš 24,2)
„Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať,
a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“
(Lukáš 12,48)
„Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“
(Matúš 26,41)
„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej
kameň.“
(Ján 8,7)
„Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly
pred svine.“
(Matúš 7,6)
„Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych.“
(Matúš 8,22)
Z cyklu prednášok
pre Dievčenskú
akadémiu v Brne
usporiadaných
v r. 1904
T. G. Masaryk:
Moderný
názor
na
ženu
oderným je úsilie posilniť a povzniesť
energiu človeka a pocit
M
osobnej zodpovednosti, harmonicky
vypestovať všetky jeho danosti, každého
jednotlivca postaviť v spoločnosti
na roveň. Rovnosť nie je totožnosťou:
každému jednotlivcovi má
byť daná príležitosť normálne sa vyvíjať
a pre celok sa majú využiť všetky
jeho pekné a dobré sily. Moderným je
úsilie zrušiť výsady niektorých tried
a jednotlivcov v tých triedach – silnejší
má pomáhať slabšiemu – to je
prikázanie najlepších a najpokročilejších
duchov novej doby.
Z tohto hľadiska posudzovaný starý
názor o žene hovoril, že žena je pre
muža; Eva bola stvorená pre Adama –
to je vo všetkej stručnosti starý názor,
že žena je tu pre mužovo pohodlie,
Názorov na ženu takzvane „moderných“ je
dnes už veľmi veľa. Ich prehľad a kritika by
boli poučné a zaujímavé, ale tentoraz to nie
je mojou úlohou; chcem pozitívne sformulovať
to, čo sa mi zdá názorom o žene skutočne
moderným, pokrokovým.
v najlepšom prípade pre odchovanie
jeho detí.
Tento starý názor doposiaľ najsilnejšie
držia a posväcujú oficiálne náboženstvá.
Starý i Nový zákon (tu
hlavne Pavol); literatúra, dekadentná
literatúra všetkých smerov (»novoromantizmus«
a pod). Prakticky ho
podporuje a vykonáva politika, vojenstvo
a kapitalizmus. Avšak veda tento
názor ešte stále háji, najmä medicína
a psychológia. Aj umenie.
A predsa tento starý názor je celkom
pochybný, nepekný a nemravný.
Muž a žena sú si rovní. Sú medzi
nimi rozdielnosti, avšak nie také, že
by sa smelo hovoriť o nerovnosti prirodzenej.
Rozdiel medzi obomi je fyziologický.
Hovorí sa, že žena je fyzicky
slabšia – možno; ak však prihliadame
na to, ako sa využívajú práve fyzické
sily slabšej ženy, zdá sa, že sila ženy
je iná, než mužova, ale slabšia nie je.
Myslím, že odchovanie niekoľkých
detí, najmä v menších či dokonca stiesnených
hospodárskych pomeroch, vyžaduje
oveľa viac psychických síl než
mužovo učenie na školách a úradnícka
či akákoľvek iná služba.
Duchovne sú si muž a žena rovní,
a mravne tiež. Muž nie je silnejší rozumom.
Ak nemeriame rozum učenosťou
a storočiami vycvičenou rutinou
rôznych tzv. inteligentných zamestnaní,
musíme uznať, že naše matky
a ženy čo do kapacity, hĺbky a prenikavosti
nemyslia menej a horšie než
my. Slušné zabezpečovanie skromnejšej
domácnosti a všetka s tým spojená
starosť si vyžaduje väčšie rozumové
vypätie než činnosť v nejakom úrade
alebo na katedre či kazateľnici.
Žena a muž sú tiež rovní mravne.
Tým sa vzpieram starému chytráckemu
vychvaľovaniu vraj vyššej ženskej
mravnosti, jej jemnejších a slabších
citov a jej ideálnosti – to sú frázy,
aby muž smel na všetky tie ideály a city
dôsledne šliapať, alebo, aby si vo svojom
zhýraleckom vysilení smel po
29
Svet Grálu
18 | 2008
Na zamyslenie
Láska – koľko povier
sa tají v tomto toľko
zneužívanom slove…
hodlne a lacno obstarať ošetrovateľku.
Nie, žena nie je lepšia, avšak ani horšia
než muž; to záleží od jednotlivca.
Žena a muž sa od počiatku vyvíjajú
spoločne, všade na seba navzájom pôsobili
a stále pôsobia a preto ani nie je
možné, aby mravný a vôbec duchovný
stav jedného alebo druhého bol nižší
alebo vyšší.
Nerovnosť medzi mužom a ženou
nie je prirodzená, nie je od prírody, ale
sa vyvinula historicky; a ako sa v histórii
robilo mnoho chýb a to často osudných,
tak sa rovnako potlačením ženy
stala chyba, a to veľká chyba.
Nerovnosť ženy a muža nie je v spoločnosti
jedinou nerovnosťou; doposiaľ
bola a je pravidlom aristokratická
nerovnosť – moderní ľudia pracujú na
odstránení všetkých neoprávnených
nerovností.
Potlačenie ženy je motivované zástancami
starého spoločenského poriadku
z niekoľkých pohnútok, čerpajúcich
z chybnej psychológie
a sociológie.
Na prvom mieste lepšiemu pochopeniu
prekáža povera domácnosti.
Živo si pamätám, ako som v detstve
počúval, že sa chlieb nesmie kupovať,
že poriadna gazdinka ho musí
piecť doma. Dnes je to otázka peňazí
a deľby práce: keď sa kupujú od pekára
rožky a žemle, od cukrára torty,
prečo by sa rovnako nemohol kúpiť
chlieb, keď sa tým žena uvoľní pre
inú a cennejšiu prácu? Staršie generácie
rovnako žiadali, aby žena doma
priadla, tkala a šila – dnes sa tieto názory
držia len tam, kde spoločnosť žije
hospodársky zaostalo.
V Anglicku som videl rodiny hospodáriace
spoločne, v združení domácností:
prečo by sa aj u nás známi
30
Svet Grálu
18 | 2008
na vidieku alebo aj v meste nespojili,
aby sebe a svojim ženám uľavili? (Dom
obývaný známymi by mohol mať spoločné
kúrenie, osvetlenie atď.)
Domácnosť – áno, buď posvätená
a svätá, ale na to je predovšetkým potrebné,
aby žena v domácnosti nebola
otrokom! V mene domácnosti odďaľujeme
ženy od verejnej práce. Vo
svojich pedagogikách a ekonomikách
síce velebíme konkurenciu (cemuláciu –
povedal Kollár), vplyv napodobňovania,
ceníme si všetky tie silné podnety
k činnosti, plynúce z verejnosti,
ale svoje ženy a dcéry odsudzujeme
do úkrytu domácnosti, zužujeme ich
obzor a umŕtvujeme ich energiu, plytvajúc
ich prirodzeným nadaním.
Túto poveru o domácnosti opierame
o zvláštnu poveru o hospodárstve. Žena
je vraj príliš nežný tvor, aby sme ju
chceli pustiť do všeobecnej konkurencie
– tá by ju vraj zničila. Avšak: žena
sa predsa musí živiť; kto ju živí? Otec,
muž, brat, keď sa nedokáže uživiť sama;
tí kvôli tomu musia tým húževnatejšie
súťažiť, pretože majú väčšie hospodárske
bremeno, než keď im žena, sama si
zarábajúc, pomáha. Prečo by nezarábala,
keď je toho schopná?
Skutočne to smiešne a škaredé poľovanie
na muža, to nemožné vychovanie
k domácnosti, akého sa naším patricijským
dcérkam doposiaľ dostáva – trochu
nemčiny, francúzštiny, brnkania
na klavír, šitia a sústreďovania výbavy –
aké je to nepraktické, hlúpe, ponižujúce!
A k tomu všetkému: ako to tie
nadanejšie, jemnejšie a rozumnejšie
ženy vysiľuje, oveľa viac než tie domnelé
účinky konkurencie.
Tým však nie je povedané, že by
žiadna žena nesmela variť a viesť domácnosť.
Mnohé ženy budú mať v tom
záľubu – varenie a gazdovanie iste nie
je činnosťou nečestnou a ponižujúcou;
ale ide o to, aby zlou ekonómiou žena
netrpela, aby svoje sily, ak ich má, využívala
lepšie, ale aj hospodársky výdatnejšie.
No nielen v zámožnejších a stredných
kruhoch, aj v chudobných, robotníckych
panuje nerozumná ekonómia
síl – Macharova »otrokyňa otroka« hovorí
za všetko.
Žena ako aj muž má sociálnu úlohu. –
Dnes je sociálna otázka taká naliehavá,
že nielen muž, ale rovnako aj žena sa
ňou musí zaoberať, musí o sociálnych
úlohách premýšľať a už na nich s mužom
spolupracovať.
Sociálna otázka však už nie je filantropickým,
humanitným športom, je
prácou na zákonnom zabezpečení sociálnej
spravodlivosti. Žena preto musí
chápať verejné a politické úlohy doby,
rovnako ako muž a venovať sa spolu
s ním verejnosti.
Nepriatelia spoločenského pokroku
sa proti týmto požiadavkám dovolávajú
– lásky. Láska – koľko povier sa
tají v tomto toľko zneužívanom slove...
Zmyselnosť, egoizmus a sentimentálnosť,
slabošská precitlivenosť, neschopná
silných citov, predstierajúca
posvätnosť manželstva a lásky, aby
udržala, stručne povedané, prostitúciu
– verejnú, utajovanú, zákonnú – vo
všetkých formách, aj manželskú.
Dekadentnými frázami o žene spasiteľke,
o jej záhadnosti a tajomnosti,
o ochrankyni manželského krbu a pod.
zastiera sa honba za peniazmi a pohodlím,
honba po kuchárke a milenke,
po ošetrovateľke a gazdinej v jednej
osobe…
Láska a manželstvo je aj spojením
duší, zdravých duší v zdravom tele;
Na zamyslenie
manželstvo je zlúčením samostatných
osobností, duše oproti duši – otrokyňa
je však dnešnému mužovi milšia. Pre
tuctového muža, ktorého lásku ospevujú
stovky básnikov, holdujúcich starým
názorom a zvykom, znamená
manželstvo koniec duchovného baženia
a dychtenia, pre zdravých a silných
je však počiatkom spoločného vývoja,
spoločnej práce na celú dobu života,
na večnosť.
Pravá láska znamená prísne monogamný
vzťah. Tejto láske prekáža medicínsky
predsudok, veda v službách
starého spoločenského poriadku a jeho
zmrzačenej rodiny, prekáža jej aj literatúra,
prekáža náboženstvo.
Pravá láska u nás ešte len vznikne,
keď bude prekonaný asketický katolícky
ideál. Toto prekonanie sa však
nestane bezuzdnou nečistotou, sentimentálne
a romanticky vzdychajúcou
po čistote, nestane sa potácaním
medzi madonou a prostitútkou,
oltárom a nevestincom, ktorý podľa
parížskych vzorov líči naša dekadentná
literatúra, ale mužnou čestnosťou.
Čistota nie je len vo fyzickom
panenstve, čistota je v silnej mužnosti.
Katolicizmus podáva asketický ideál
madony, ale zároveň ho zásadne znehodnocuje
svojím hrubým názorom
o nižšej hodnote ženy, čím sa vypestoval
ten zvláštny zmyselný jezuitizmus.
Katolicizmus pôsobí prakticky
nemravne celibátom svojich kňazov,
dávajúcich vo veľkej väčšine prípadov
zlý príklad.
Žena je vraj od prírody predurčená
byť matkou, tak znie heslo mnohoženstva
a mnohomužstva; to nie je pravda,
nie je to o nič väčšia pravda než že muž
má byť od prírody otcom. Meno matka
nie je o nič svätejšie než meno otca,
obaja majú úlohu bdieť nad dušami
svojich detí.
Muž však zvaľuje svoje rodinné povinnosti
na ženu. Poznám prípad, keď
žena, unavená prebdenými nocami
pri kolíske chorého dieťaťa, po dennej
práci v domácnosti a starostlivosti
o malé deti sa nadýchala otravného
plynu, aby sa občerstvila na uvítanie
muža, keď mal večer prísť z úradu. On
smel byť unavený po svojej práci, ona
nie; ona mala muža potešiť – vedela, že
ak nebude aspoň veselo vyzerať, hrozí –
krčma.
Ó, tie hrozné, české krčmy, olupujúce
muža a otca a ničiace posvätnosť
rodiny. A ako tí českí muži, toľko
túžiaci po domácnosti, trávia svoj
voľný čas v dyme krčmy a alkoholizme!
Moderným pre muža a ženu
je konať dobro a neprekážať žene, aby
kedykoľvek a kdekoľvek mohla konať
dobro.
Moderná žena preto všade a vo všetkom,
súkromne aj verejne, bude pracovať
proti tým predsudkom, ktoré dusia
rovnako ju aj muža. Moderná žena
ako moderný muž pôjde za pravdou!
Moderná žena sa nebude riadiť mužom,
nebude robiť všetko, čo robí muž.
Či robia muži len pekné a dobré? To,
čomu sa hovorí emancipácia, a nie je
ničím iným, než napodobňovaním –
napríklad fajčenie, pitie a tak podobne,
je obyčajným spiatočníctvom.
Nehovoril som a nerád hovorím
o ženskej otázke. Pretože niet ženskej
otázky, ako nie je ani mužská otázka: je
len otázka spoločnosti. Muž a žena od
samého počiatku kultúrneho vývoja
boli spolu a dokázali všetko robiť spoločne,
vždy tu bola vzájomnosť – každá
vnútorná zmena ženy je zmenou muža,
muža aj ženy.
Je nesprávne stavať proti sebe mužov
a ženy – spoločnosť, národ, sú milióny
mužov a žien, milióny jednotlivcov
vzájomne spojených do celku
a preto musí byť základnou starosťou
muža aj ženy, aby bol tento celok organický.
Je dobré, ak sa asociujú do rôznych
spolkov. Asociácia je dnes zbraňou
všetkých slabších, je prostriedkom
na výdatnejšiu spoluprácu. Je preto pokrokom,
keď sa tvoria rozmanité ženské
spolky a kluby, či už spolky žien
samých alebo zároveň s mužmi.
Pokiaľ dokážem vidieť do našich pomerov
– je potešiteľné, že ženy a muži
tak často postupujú spoločne: ako
je poskromne moderných žien, tak
poskromne je aj moderných mužov
a preto sa môžu dobre podporovať vo
svojom úsilí.
Toto moderné úsilie mužov a žien
je nutným pokračovaním v národnej
obrodzovacej práci. Naše obrodenie
nebude skutkom, kým sa duchovne,
mravne a sociálne neobrodí český muž
s českou ženou.
Žena je vraj od
prírody predurčená
byť matkou, tak znie
heslo mnohoženstva
a mnohomužstva
Ak je literatúra prejavom národnej
duše, máme prvú českú ženu v Máchovi.
Pochopiteľne Máchovi doterajšia
literárna história, písaná c. a k. profesormi
pre c. a k. rakúske školy, nerozumie.
Sympatizuje s učenou Kollárovou
poéziou a preto bol pre ňu Mácha »romantik«.
Áno, je romantik, ale tým nie
je o obsahu a zmysle jeho poézie povedané
viac, než keď sa dnes povie, že
Machar je realista. Ale Máchova biografia
hovorí pre cítiacich ľudí veľmi
zrozumiteľnou rečou: odlúpnite tie
romantické obaly a zostane vám zničená
česká rodina – otec, nepoz najúci
31
Svet Grálu
18 | 2008
Jaeger – jeho meno je dnes svetovo
známou luxusnou značkou anglického
oblečenia. V Európe sa
Jae gerova kolekcia predáva vo viac
ako 130 obchodoch, ktorých tradícia
už viac než storočie vychádza z kvality
vlnených látok. Dámske a pánske
exkluzívne oblečenie a módne
doplnky od Jaegera je možné kúpiť
v obchodoch od Japonska cez Taiwan
až po Dubai, alebo pohodlne na internete:
(www.jaeger.co.uk).
Menej známy je však pôvod tohto
vlneného impéria. Ten leží v nemeczdravie
svojho syna a nivočiaci jeho dievča.
Ten syn pyká za svoju pomstu a desí sa
v žalári pred tým hrozným – Nič; ale
je to české Nič, ktorému samozrejme
rakúski a vlasteneckí literárni historici
nemôžu a nesmú rozumieť. Nová
česká literatúra začína však od tohto
Nič, od zúfania nad českým rodinným
životom…
A preto nie je náhodou, že po Máchovi
bola prvým pokročilejším básnikom
žena, Božena Němcová. Tej tiež
tí c. a k. rakúski historici nesmú rozumieť;
»Babička« áno – ale poviedky
o českých slúžkach a ich mravnom
utrpení, to do českej, degenerovanou
Viedňou ochraňovanej literatúry nepatrí.
A nepatrí tam ani Nerudova
zdržanlivosť, nepatrí tam Macharov
mužný cit.
V »Magdaléne« zas máme ten istý
problém ako v »Máji«, ibaže plnšie a realistickejšie.
Mácha – Němcová – Neruda – Machar
sú pozitívni a českí ľudia, priekopníci
českej ženy, českého muža, českej
lásky.
Som si vedomý,
že v obrodeneckej
práci modernej
ženy to ono je len
pokusom, to ono
bude i pochybené –
ale, nerobia pokusy
a chyby muži a nemoderní
muži na svojich vyšliapaných
cestách?
Moderná česká žena znamená pre
náš malý národ zdvojenie našich síl.
Zo srdca vítam všetku mužskú
i ženskú prácu, smerujúcu k nášmu
národnému uvedomeniu, povzneseniu
a obrodeniu; vítam aj snahy Brnianskej
dievčenskej akadémie. Mám
príležitosť pozorovať dievčatá na univerzite;
môžem vysloviť len radosť
z toho, že ako celok tak pekne pracujú;
som aj osobne vďačný slečne Krásnohorskej,
že našim dcéram umožnila
vyššie vzdelanie.
32
Svet Grálu
18 | 2008
HomeopatiA
Pachové látky
ako liečivé
prostriedky?
Vynikajúci nemecký lekár a prírodovedec
Prof. Dr. med. Gustav Jaeger (23. 6.
1832–17. 5. 1917) sa stal svetovo známym
predovšetkým vďaka svojmu impériu vlnenej
bielizne. Bol odporcom homeopatie
a svoj postoj chcel aj vedecky dokázať.
Pre doktora Jaegera to však nakoniec
dopadlo inak, než predpokladal. Našiel
totiž účinný prostriedok homeopatie:
vysoko zriedené pachové látky.
Jeho prapravnučka Selma Giengerová po
mnohých rokoch znovu objavuje takmer
zabudnuté poznatky svojho slávneho
predka. Nadväzuje na jeho výskum
a s veľ kým úspechom rozvíja terapiu,
v ktorej sa užívajú „antropíny“– ľudské
pachové látky – ako liečivé prostriedky.
Dielo veľkolepého
bádateľa života
kom Bürgu. Tam 23. júna 1832 uvidela
švábske svetlo sveta pôsobivá
osobnosť Gustava Jaegera, najmladšieho
syna početnej rodiny miestneho
farára.
Nadšenie pre prírodu a túžba poznávať
nabádala bystrého, silného
mladíka už od šiestich rokov k túlaniu
po lesoch a lúkach. „Všetkým
vedel vysvetliť, čo sa kde mihne“, napísal
Dr. H. Göhrum neskôr o detstve
a dospievaní Jaegera; 1 už vtedy
sa zároveň prejavila aj zrejmá schopnosť
viesť: „V seminári v Urachu bol
po zdolaní svojho najväčšieho a najobávanejšieho
spolužiaka ustanovený
telocvikárom. Po úspešne zvládnutej
skúške v evanjelicko-teologickom
ústave v Tübingene sa najskôr stal
domácim učiteľom v jednej spriatelenej
rodine. Neskôr nasledoval svoju
najvnútornejšiu túžbu – venoval sa
štúdiu prírodných vied a medicíny.“
Z toho dôvodu spočiatku preparoval
a skúmal kostry vtákov a malých
cicavcov. V roku 1856 sa dostal do
jednej váženej rodiny viedenského
priemyselníka ako „správca statku“,
dosiahol docentúru a stal sa súkromným
docentom pre zoológiu a porovnávaciu
anatómiu. Napriek tomu
nedostal miesto profesora na katedre,
ako sa pôvodne plánovanlo. Jaegerovi
bolo naznačené, že pre univerzitnú
dráhu je potrebné, aby zmenil
svoje náboženské presvedčenie, čo sa
zdravie
mu však priečilo. Tak vybudoval najprv
morské akvárium a v roku 1864
založil prvú „biologickú zvieraciu
záhradu“ vo viedenskom Prátri.
Po vojne v roku 1866 sa Gustav Jaeger
vrátil späť do Nemecka. Tam sa
mu čoskoro otvorili viaceré možnosti
pôsobenia na akademickej pôde. Získal
pedagogický úväzok v Honenheime
a Stuttgarte, vyučoval zoológiu,
antroposofiu, psychológiu, histológiu
a iné odbory. Venoval sa aj výskumnej
a publikačnej činnosti.
Z jeho „Zoologických listov“ prehovárala
bohatá prírodovedecká skúsenosť.
Gustav Jaeger nadchol svojich
čitateľov aj pre mikroskopiu. Nakoniec
toho bolo na jedného človeka
príliš mnoho, pretože jeho „hygienické
práce“, ktoré sa zaoberali aj
významom pachových látok, vyžadovali
čoraz viac času. V deväťdesiatych
rokoch 19. storočia bádateľa
už plne vyťažovala činnosť týkajúca
sa jeho „vlneného programu“. Pritom
však nestáli v popredí obchodnícke
motívy. Už od šesťdesiatych rokov sa
Gustav Jaeger oveľa viac venoval skúmaniu
účinkov cvičenia na ľudské
telo. Telesný pohyb, ako sa už vtedy
predpokladalo, vhodne podporuje
činnosť nervového systému, zvyšuje
výkonnosť a „telesnú silu ako aj odolnosť
voči nákazlivým chorobám“.
Vzhľadom na zvýšené vylučovanie
potu pri pohybe sa však Jaeger
zamýšľal nad uspôsobením ideálneho
oblečenia, aby optimálne podporovalo
činnosť kože a prospievalo
zdraviu. Pomocou špeciálnej analytickej
metódy dospel k rozhodujúcej
súvislosti, ktorá je dnes takmer neznáma:
škodlivé látky sa pri vylučovaní
z pokožky zhromažďujú skôr
vo vláknach rastlinného pôvodu vo
forme zvýšenej vlhkosti, kým vylučované
látky podporujúce zdravie
sa zachytávajú prevažne vo vláknach
živočíšneho pôvodu, ktoré obsahujú
tuk. Jednoducho povedané:
Prof. Dr. med. Gustav Jaeger
dobrá vlnená bielizeň, na rozdiel od
bavlny alebo dokonca umelých vlákien,
ktoré sa vtedy ešte nepoužívali,
v značnej miere prospieva zdraviu.
Tento poznatok bol pre Jaegera rozhodujúcim
podnetom, aby sa angažoval
v odbore odievania.
Z odporcu zástanca
Khomeopatii sa prírodovedci
najskôr stavali skepticky – ako
ku všetkému, čo sa zdalo bezprostredne
nedokázateľné. „V mojom
období vzdoru som to metafyzické
nielen ignoroval, ale priamo
popieral“, neskôr otvorene priznáva
Jaeger. A predsa sa z odporcu stáva
zástanca. Dôvodom bola skutočnosť,
že výskum, ktorý mal homeopatiu
vlastne vyvrátiť, ho priviedol
k výsledku, že homeopatické lieky
predsa len účinkujú. Gustav Jaeger
dokonca zdokumentoval rozhodujúci
mechanizmus pôsobenia: sú to
vysoko riedené pachové látky, ktoré
majú nečakane silný účinok na nervový
systém organizmu. Počas rozsiahlych,
niekoľko rokov trvajúcich
výskumov mohol Gustav Jaeger
stanoviť a neskôr doplniť základné
princípy homeopatie. Tak napríklad
formuloval „zákon kvantitatívneho
antagonizmu“. Určitým spôsobom
riedená látka rozvíja presne opačné
pôsobenie, než aké vykazuje tá istá
látka v koncentrovanej dávke. Každý
jed sa teda môže stať v homeopatickom
riedení liekom.
Podľa „zákona príťažlivosti“ môže
riedená látka dodaná telu zvonku
uviesť do pohybu látky rovnakého
druhu, alebo im podobné, usadené
v tele. Zriedené látky prenášajú silu
ich vyššieho molekulárneho pohybu
na koncentrované látky s nižším molekulárnym
pohybom. Tým sa môže
uviesť do pohybu vylučovanie, ktoré
je sprevádzané symptómami takzvaného
homeopatického zhoršenia.
Zdôvodnenie, prečo vysoká potencia,
teda vyššie riedenie homeopatických
liečiv pôsobí silnejšie, sa dá
33
Svet Grálu
18 | 2008
zdravie
odvodiť z ďalších základných princípov,
ktoré formuloval Gustav Jaeger:
„Čím menší je v určitom priestore
počet plynných molekúl, alebo čím
menší počet molekúl je v určitom
množstve správneho roztoku, tým
rýchlejší je ich pohyb“. Nepatrné
a ešte menšie množstvo určitej látky
podnecuje neobyčajne silne rýchlosť
nervového vedenia a tým aj životný
pohyb.
V prchavých pachových látkach našiel
profesor Jaeger kľúč k účinnosti
homeopatie, o ktorej bol po všetkých
svojich výskumoch jednoznačne presvedčený.
V spise „70. narodeniny profesora
Jaegera“ 2 sa uvádza: „Zásluhy profesora
Jaegera v homeopatii a isopatii
3 spočívajú v tom, že on ako prvý
objasnil správnosť homeopatických
princípov similia similibus, tak ako
homeopatickej potencie (riedenia)
na prírodovedeckom základe molekulárnej
fyziky.
Gustav Jaeger smelo označil špecifické
pachové látky ako „dušu“,
pretože v nich rozpoznal pre ľudský
život rozhodujúcu jemnohmotnú
silu. Pritom sa odvolával aj na pôvodný
význam slova „duša“ písaného
v sanskrte schuschma, čo znamená
„ja-vôňa“. Na druhej strane uznával aj
nemateriálneho ducha človeka.
Vo svojej čitateľsky hodnotnej
knihe „Objavenie duše“ 4 (znova vydaná
v roku 2007), pôsobivo dokumentoval,
aké účinky majú vdychované
pachové látky. Svojimi
výsledkami výskumu tak napr. dokázal,
že každá aromatická látka –
aj v prípade vysokého homeopatického
riedenia – spôsobuje špecifickú
zmenu pulzu. Ani v partnerskom
spolužití nie je jedno, aké aromatické
látky vdychujeme. Sympatie a antipatie,
láska a sexualita – všetko je vecou
pachu, a keď „nemôžete niekoho ani
cítiť“, potom za tým väzí viac než len
obrazné symbolické úslovie.
34
Svet Grálu
18 | 2008
Selma Giengerová
Tajomstvo
ľudského pachu
Ako zoológ sa profesor Gustav
Jaeger intenzívne zaoberal
významom pachových látok
u zvierat. Objavil v nich rozhodujúcu
„hybnú silu“ prírody a dokumentoval
vo svojich spisoch nespočetné
príklady veľkého významu pachov,
počínajúc skutočnosťou, že spermia
rozpozná vaječnú bunku podľa pachu,
až po individuálne vylučovanie
pachu každého človeka, ktoré môže
vnímať pes ako pachovú stopu.
V oblasti výskumu pachu človeka
vykonal profesor Jaeger v 2. polovici
19. storočia rozsiahlu pioniersku
prácu, ktorej hodnota sa dnes opäť
pomaly spoznáva. Predovšetkým
odhalil, že špecifická pachová látka
človeka, ktorú označil 5 ako antropín
(z gréckeho antropos = človek), má
pri cielenom homeopatickom použití
výrazný liečebný účinok. Podľa ním
objaveného princípu, že látky podporujúce
zdravie sa pri vyparovaní
usadzujú v živočíšnych vláknach obsahujúcich
tuk, vyvinul a patentoval
guľôčky (globule) vlasovej vône, teda
homeopatické prostriedky vyrobené
z ľudského vlasu – ideálneho nositeľa
antropínu.
S týmito antropínovými guľôčkami,
ktorých vôňa sa uvoľní až pri
kontakte s ústnou sliznicou, docielil
profesor Jaeger pozoruhodné výsledky.
Pacienti cítili zreteľný nárast
životnej sily, zlepšili sa samoozdravné
schopnosti organizmu a docielili sa aj
mnohé iné blahodarné účinky.
Pri ošetrovaní používal Dr. Jaeger
buď antropínové guľôčky vyrobené
z vlasov samotného pacienta, alebo
postupoval podľa vlastného sformulovaného
„pravidla prekríženia“: guľôčky
zo ženských vlasov používal
ako liečebný prostriedok pre mužov
a opačne.
Podľa tohto princípu vyrobil Jaeger
23 druhov antropínov. Na kĺbové
a dýchacie ťažkosti u starších žien
používal napríklad antropín číslo 2.
Tieto homeopatické „rýchlobežecké
guľôčky“ boli vyrobené z vlasov
Fritza Käpernicka, vtedajšieho najrýchlejšieho
bežca Európy. Skladateľ
a klavírny virtuóz Franz Liszt zase
poskytol svoje vlasy na výrobu antropínu
č. 16. Tento liek bol s úspechom
podávaný pri problémoch kĺbov ruky
a bol aplikovaný aj klaviristom, ktorí
trpeli poruchou obratnosti.
Antropín číslo 7, takzvaný panenský
antropín, bol liekom pre starších
pánov, ktorého pôsobenie bolo
v roku 1879 charakterizované ako
„rozveseľujúce a oživujúce“. Antropín
číslo 22, vyrobený z vlasov tmavovlasého
muža, sa osvedčil ako prostriedok
pre ženy trpiace migrénou alebo
menštruačnými problémami.
Znovuobjavenie
po 100 rokoch
Profesor Dr. med. Gustav Jaeger
zomrel 17. mája 1917 v Stuttgarte,
vo svojich nedožitých 85
rokoch. Jeho výskumy a praktické
úspechy mu priniesli veľké uznanie,
avšak ocenenia za svoje priekopnícke
vedecké dielo sa nedožil. Jeho myšlienky
boli príliš neobvyklé, ďaleko
predbehli svoju dobu a zostali do
posledných chvíľ sporné. On sám
komentoval osočovanie svojho výskumu
slovami: „Vedec bude pre
zdravie
Selma Giengerová
rých knihách, ktoré
mala doma v knižnici.
Až niekoľko
takmer neuveriteľných
náhod ju primälo
k tomu, aby
sa podrobne začala
zaoberať životom
a dielom jej prapradedka.
6 Postupne
zistila, aké závažné
dedičstvo má pred
sebou.
D n e s p r a c u j e
Selma Giengerová
neúnavne na tom,
aby upozornila na
význam pachových
látok v pôsobení
homeopatie (okrem
iného), a aby pokračovala
v práci Gustava Jaegera.
V roku 2002 jej vyšla kniha „Prečo
sa ľudia bozkávajú?“ 7 , v ktorej čitateľovi
ukazuje mnoho aspektov nášho
každodenného „hľadania pachových
stôp“. V roku 2007 sama začala s výrobou
antropínových guľôčok. Po
pokusných aplikáciách sa koncepcia
„liečenia človeka ľudským pachom“
znova ukázala ako vysoko úspešná
– nielen pri telesných, ale aj pri duševných
problémoch. „Napríklad
sebavedomie je možné posilniť antropínovými
guľôčkami veľmi zreteľne“,
hovorí Selma Giengerová na
základe poznatkov zo svojej praxe.
„Neviete si predstaviť, koľko ľudí, na
ktorých to nie je vidieť, trpí nízkym
Profesorka farmakológie Karen Nieberová z univerzity v Lipsku svojimi
pokusmi preukázala, že účinnosť homeopatických liečiv rozhodujúcim
spôsobom súvisí práve s procesom pretrepávania, teda tzv. potencovaním.
V sérii svojich pokusov používala paralelne rovnaké riedenie liečiv potencovaných
a takých, ktoré iba riedila v sklenenej skúmavke. Ukázalo sa, že
tieto „iba riedené“ preparáty na rozdiel od potencovaných nevykazovali
žiadne liečebné účinky. Podrobný popis pokusov opisuje vo svojej knihe
„Mit deinen Händen heilen“ (Liečenie vlastnými rukami).
Johanna Arnold, Mníchov
hlasovaný za blázna dovtedy, kým
ho nebudú môcť nasledovať aj tí
ostatní.“
Meno Jaegera zostalo naďalej
známe predovšetkým v súvislosti
s hygienickým výskumom na poli
ľudského odievania a tiež vďaka luxusnej
značke „Jaeger“.
Až na začiatku 21. storočia sa začal
znovu odhaľovať význam jeho
výskumu v oblasti pachových látok
a homeopatie. Kľúčovú úlohu
pritom zohráva Selma Giengerová,
prapravnučka profesora Jaegera.
Táto nemecká homeopatka a liečiteľka
dlhú dobu nemala ani tušenia
o výnimočnej práci svojho známeho
predka. Vedela len o niekoľkých stasebavedomím.“
V mnohých takých
prípadoch pomohla práve terapiou
ľudským pachom. Zmizli aj poruchy
spánku a pocity strachu, kožné
choroby a významne sa zlepšili tiež
alergie.
Hlavná koncepcia Selmy Giengerovej
spočíva v ošetrovaní antropínovými
guľôčkami profesora Jaegera,
ktoré sú vyrobené z vlastných vlasov
pacienta. Ošetrovať nimi možno
podľa jej skúseností ľudí každého
veku. Nie je treba obávať sa žiadnych
nežiaducich účinkov.
Popri jej činnosti vo vlastnej ordinácii
usporadúva Selma Giengerová
aj verejné prednášky o význame
ľudských pachov pre partnerstvo. Jej
cieľom je – plne v súlade s Gustavom
Jaegerom – osloviť čo najviac ľudí,
ktorí nechcú „používať svoj nos iba
ako podperu na okuliare“.
Werner Huemer •
Poznámky
(1) Zdroj: „Dielo bádateľa života – k 25. výročiu
úmrtia Gustava Jaegera“, príloha
k „Stuttgarter Neuen Tagblatt“ zo
16. mája 1942.
(2) Nakladateľstvo Kohlhammer, Stuttgart
1902
(3) Základné pravidlo izopatie: „Aequalia
aequalibus curentur“ (rovnaké môže byť
vyliečené rovnakým) a princíp homeopatie:
„Similia similibus curentur“ (podobné
môže byť vyliečené podobným).
(4) Originálny text v podobe „elektronickej
knihy“ na CD je v ponuke nakladateľstva
Selma-Grönbeck-Verlag (Manfred-Behr-
Straße 43, 75428 Illingen-Schützingen).
(5) Dnes sú tieto aromatické látky známe
pod názvom feromóny.
(6) Selma Giengerová podrobne opisuje
tieto udalosti v rozhovore pre časopis
GralsWelt, Themenheft č. 15/2005, strana
35, „Tajomstvo pachových látok“.
(7) ISBN 3-9808420-0-2, S. Grönbeck-Verlag,
Schützingen 2002.
35
Svet Grálu
18 | 2008
4.diel
Abd-ru-shin
– v službe Posolstva Grálu
V tomto čísle časopisu Svet Grálu prinášame predposlednú časť životopisu nemeckého spisovateľa
Oskara Ernsta Bernhardta, ktorý je známy predovšetkým ako autor svetonázorového diela Vo Svetle
Pravdy – Posolstvo Grálu a s ním súvisiacich spisov. Napísal ich v období rokov 1923 – 1931 pod pseudonymom
Abd-ru-shin (posledné úpravy však pochádzajú z neskoršieho obdobia). Dnes, rovnako ako v období pred druhou svetovou vojnou,
niektorí ľudia nachádzajú v Posolstve Grálu poznanie, ktoré hlboko zasahuje ich vnútro. Abd-ru-shin však čitateľov svojich spisov
vyzýva, aby „nebrali ohľad na rečníka, ale skúmali sami v sebe slová, ktoré prináša“ a tiež aby „toto vecné skúmali vecne“. Týmito
slovami odmietol kult osobnosti, ktorý by mal byť s ním spojený. Náš seriál teda možno chápať len ako skromný doplnok k štúdiu
samotných diel. V tomto pokračovaní nášho seriálu sa zameriame na dovŕšenie životnej úlohy, ktorú prijal Oskar Ernst Bernhardt
za svoju: odhaliť závoj z pôsobenia duchovných zákonov vo stvorení a tým objasniť skryté súvislosti ľudského bytia.
Naše rozprávanie sme prerušili v povojnových
tridsiatych rokoch, keď sa
Nemecko len pomaly spamätávalo z hrôz
prvej svetovej vojny. Jeho hospodárstvo
bolo neúmerne zaťažené odvádzaním
reparácií víťazným mocnostiam a ľudia
prežívali dezilúziu z bezmocnosti
jednotlivca zoči-voči osudovým udalostiam
masového rozsahu. Nič už nebolo
také, ako pred touto „priemyselnou
vojnou“. Dôvera v politiku a cirkvi
sa otriasala v základoch. Prvýkrát príslušníci
kresťanských národov zabíjali
iných kresťanov v takom obludnom rozsahu,
ktorý si dovtedy nikto nedokázal
predstaviť. Tento vojnový vír zasiahol
aj Oskara Ernsta Bernhardta. Štyri roky
bol jedným z tisícov vojnových zajatcov
na ostrove Man, patriacom pod vládu
Veľkej Británie, bez spojenia s rodinou
a takmer bez možnosti slobodne tvoriť.
Práve toto obdobie mu však umožnilo,
aby v jeho vnútri dozrelo duchovné poznanie,
ktoré chcel odovzdať ľudstvu.
Posolstvo Grálu
TToto poznanie, ktoré sa pozvoľna menilo
na vedenie, bolo pre Oskara E.
Bernhardta najneskôr od povojnových
čias pevne spojené s pojmom
36
Svet Grálu
18 | 2008
Grál. Grál je najmä v anglosaskej
kultúre známym, v umení často
zobrazovaným symbolom. Básnici,
spisovatelia a duchovní bádatelia si
pod týmto pojmom predstavujú nadpozemský
zdroj sily, prepožičiavajúci
večný život (ako vo Wagnerovej
opere Parsifal), oporu nezištnej lásky,
záruku ochrany vysokých morálnych
hodnôt a cieľ rytierskeho putovania
do blízkosti Božej. Snáď najvýstižnejším
vyjadrením pojmu Grál je slovné
spojenie „prameň vody živej“, ktorý
nájdeme v oveľa staršom texte, ktorým
je Zjavenie Jána – Apokalypsa.
Grál je jedným z najdôležitejších bodov,
o ktoré sa opiera a k čomu smeruje
aj knižné dielo Oskara Ernsta
Bernhardta, vznikajúce v tomto období.
1 Píše už pod pseudonymom
Abd-ru-shin (slovo zložené z perzko-
-arabských jazykových prvkov s významom
„Služobník Svetla“). 2
Prvými podnetmi k písomnému
zaznamenávaniu prednášok O. E.
Bernhardta, ktoré neskôr začal uverejňovať
vo svojich „Listoch Grálu“,
boli diskusie s ľuďmi, ktorých oslovil
jeho priamy a mnohokrát veľmi
prekvapujúci náhľad na život. Pre
niektorých z nich bolo jeho životné
presvedčenie natoľko príťažlivé, že
pravidelne prichádzali na stretnutia,
kde mu mohli klásť otázky a diskutovať
s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi.
Postupne sa kruh sympatizantov nového
učenia o duchovných súvislostiach
v živote začal rozrastať a preto
sa Abd-ru-shin rozhodol spoločným
stretávaniam vznikajúceho spoločenstva
dať určitú formu. Založil „Rád
Grálu“, nie ako inštitúciu náboženského
rázu, ale ako voľné zoskupenie
„vážnych duchovných hľadačov“.
Hneď od začiatku pritom odmietol
náboženský fundamentalizmus
a prial si, aby Rád bol nápomocný
v duchovnom napredovaní jednotlivca,
no zároveň od neho vyžadoval
vlastné neúprosné skúmanie a preciťovanie
nových poznatkov. Pozemsky
sa to prejavilo vo verejnom účinkovaní
Abd-ru-shina, kde očividne
nešlo o žiadny nábor stúpencov.
V úvode k svojim prednáškam píše:
„Len v presvedčení je pravá viera
a k presvedčeniu sa prichádza jedine
prísnym uvažovaním a skúmaním!“
3 Určité podmienky a pravidlá
boli však stanovené pre všetkých členov
Rádu; najmä povinnosť rozvíjať
pravé človečenstvo a neúnavné du-
Oskar Ernst Bernhardt a Mária
Bernhardt v Heilbrunne
V Heilbrunne nadobudla myšlienka „útočiska mieru“ po prvýkrát konkrétnu podobu.
Abd-ru-shin tu pracoval na prvých prednáškach svojho diela Posolstvo Grálu.
chovné hľadanie, a v zmysle Grálu aj
vonkajšie – teda všeobecne prospešné,
podporujúce – pôsobenie v spoločnosti.
Dôrazne odmietol okultizmus
a pochybné „mystické teórie“, zároveň
opakovane poukazoval na nebezpečenstvá
v tej dobe módnych experimentov
so záhrobím.
Hľadanie
útočiska mieru
V súlade so svojím názorovým presvedčením
Abd-ru-shin pocítil, že
pre jeho ďalšie pôsobenie nie sú
v Kötzschenbrode-Drážďanoch najvhodnejšie
pomery. Začal preto hľadať
miesto, ktoré by aj vonkajšou
krásou a harmóniou zodpovedalo
jeho predstave, kde by založil útočisko
mieru, ako si predsavzal. Presťahoval
sa z Drážďan do Horného
Bavorska. Na jar roku 1924 kúpil vidiecky
dom a usadlosť, ktorú spolu
s ním obývalo ešte niekoľko blízkych
ľudí. V septembri 1924 sa druhýkrát
oženil – s ovdovelou Máriou Freyer,
ktorá sa so svojimi troma deťmi
prisťahovala do Heilbrunnu. Svoju
myšlienku vytvoriť praktický model
života v zmysle svojho duchovného
presvedčenia sa mu po prvýkrát
podarilo zrealizovať v Heilbrunne.
Súhra vo všetkých oblastiach života
– to bol podľa Abd-ru-shina spôsob,
ako pomôcť vytvoriť mier a harmóniu,
o ktoré sa usiloval. Na usadlosti
sa chovalo niekoľko hospodárskych
zvierat, pestovali sa záhradné plodiny
- pre vlastnú potrebu aj na
predaj, uskutočňovala sa tu školská
výučba detí. Mária Bernhardt
bola štátom uznaná „magnetopatka“
a svoj liečivý magnetizmus využívala
na úžitok mnohých pacientov. Oskar
E. Bernhardt pracoval na prednáškach,
ktoré postupne uverejňoval
v siedmich zväzkoch „Listov Grálu“,
vo vlastnom nakladateľstve rovnakého
mena. Malá skupina ľudí sa na
usadlosti zhromažďovala aj pri spoločných
sviatočných chvíľach uctievania
Boha, pre ktoré Abd-ru-shin
našiel jednoduchú vonkajšiu formu –
bez strnulých cirkevných úkonov
a dogmatických prímesí, ktoré odmietal.
Do tejto malej idyly – ktorá
sa tešila uznaniu a záujmu okolia –
však zakrátko zasiahli prvé nepríjemnosti.
Ako sa to neskôr zopakovalo
ešte mnohokrát, niektorí ľudia
prenášali na osobu Abd-ru-shina
V „Buchenhause“ / Tutzing žil Abd-ru-shin
so svojou rodinou v rokoch 1926 až 1928.
Odtiaľto podnikal svoje prednáškové cesty.
svoje nereálne, až fantastické očakávania,
alebo dúfali, že budú mať
zo spojenia s ním hmatateľný prospech.
Niet divu, že kvôli jeho nekompromisným
postojom, ktoré
vychádzali z iných hodnôt, museli
byť časom sklamaní a nezriedka sa
stávali Abd-ru-shinovými zarytými
protivníkmi. Takto došlo aj k ohováraniu
a hanobeniu myšlienok Posolstva
Grálu z radov jeho pôvodných
stúpencov. Hoci boli tieto skúsenosti
pre manželov Bernhardtových
veľmi bolestné, neboli dôvodom ich
ďalšieho presídlenia, ktoré sa udialo
v marci 1926. Tentoraz do Imstu,
malebného kúta na horskej planine
blízko Innsbrucku. No ich hľadanie
„zvláštneho miesta“ ani tu nedospelo
k cieľu a viedlo ešte začiatkom septembra
1926 späť do Horného Bavorska:
do Tutzingu pri Starnbergerskom
jazere. Tu v „Buchenhause“
sa mohol Abd-ru-shin počas nasledujúcich
dvoch rokov venovať nerušene
svojmu dielu. Nebolo to len
písanie. Cestoval aj na prednáškové
turné (napríklad do Stuttgartu, Mníchova,
Viedne) a získal si tam oduševnené
publikum. V roku 1926 bol
v jeho Nakladateľstve Listov Grálu
vydaný prvý súbor štyridsiatich štyroch
prednášok v knižnej forme s titulom:
„Vo Svetle Pravdy – Nové Posolstvo
Grálu od Abdrushina“. Od
augusta 1927 vydáva dvojmesačník
„pre všetko pokrokové vedenie“ v nakladateľstve
Der Ruf (Hlas). Autormi
príspevkov boli prevažne iní autori
než on sám, i keď v nich badať sú-
37
Svet Grálu
18 | 2008
osobnosť
Pohľady na „Dom Grálu“ na Vomperbergu v Tirolsku, 1928 príp. 1930
38
Svet Grálu
18 | 2008
V osade Grálu sa pozvoľna rozvinul
model života ako duchovne podporujúce
spolužitie v mnohých oblastiach
ľudského pôsobenia: vznikol
poľnohospodársky podnik – vrátane
záhradníctva – s chovom hovädzieho
dobytka, salašníctvom a lesným hospodárstvom,
ktorého produkty slúžili
najmä obyvateľom osady. Funhlasné
myšlienky. „Buchenhaus“ pri
Tutzingerskom Höhenbergu sa nakoniec
takisto nestal cieľovou stanicou
v hľadaní miesta pre útočisko mieru.
13. februára 1928 sa Oskar a Mária
Bernhardtovci s už odrastenými
deťmi presťahovali na miesto, ktoré
vo všetkých ohľadoch uspokojovalo
ich predstavy. Odišli do jednoduchého
vidieckeho domu na Vomperbergu
v Tirolsku, ktorý sa nachádza
neďaleko Innsbrucku na náhornej
planine nad údolím rieky Inn.
Výstavba osady
Grálu
TTu sa začalo pre Oskara Ernsta Bernhardta
– Abd-ru-shina desaťročie
plné nádeje, v ktorom dúfal, že bude
môcť naplno rozvinúť duchovnú i pozemskú
výstavbu v zmysle svojho
Posolstva Grálu. Ruka v ruke s jeho
duchovným impulzom sa aj navonok
rozvíjala čulá stavebná činnosť.
V priebehu troch či štyroch rokov
vyrástla na tomto idylickom kúsku
zeme malebná horská osada. Vo svojich
základných črtách zostala dodnes
nezmenená a je v okolí známa ako
„Osada Grálu Vomperberg“. Mnohí
čitatelia jeho diel si želali usídliť sa
v jeho blízkosti, hoci Abd-ru-shin sám
nevyvíjal v tomto smere žiadne úsilie.
V spoločenstve podobne zmýšľajúcich
ľudí hľadali spôsob, ako „žiť inak“
a vo vzájomnej pomoci tu v zmysle
duchovného poznania utvárali svoj
pozemský život. Prirodzene, že rozvoj
osady na Vomperbergu nezostal
bez povšimnutia okolia. Innsbruckské
noviny „Neueste Zeitung“ z 5. novembra
1932 o tom informujú v článku
pod titulom „Návšteva na Vomperbergu:
„Abdrushinova usadlosť na
Vomperbergu sa čoraz viac rozmáha.
V tomto roku boli postavené takzvané
radové domy, do ktorých sa obyvatelia
nasťahovali len prednedávnom. (...)
Osada sa skvelo zveľadila, dokonca
sa zároveň vytvorila požiarna čata.(...)
K domom neskôr pribudla jednoduchá
drevená stavba, kde Abd-ru-shin
prednášal pozvanému kruhu poslucháčov.
V nej napokon noví osadníci
na Vomperbergu aj jedávali a organizovali
nedeľné pobožnosti a slávnosti
Grálu.
govali tu rôzne remeselnícke dielne
(stolárstvo, tesárstvo, kováčstvo, automechanika
atď.) a dokonca vlastný
požiarny útvar. Okrem toho bola so
súhlasom úradov zriadená súkromná
ľudová škola prístupná širokej verejnosti.
Ani umenie nezostalo bokom:
v osade pracoval jeden maliar
s vlastným ateliérom, zišli sa tu skúsení
hudobníci, speváci aj skladatelia,
vznikali a redigovali sa literárne rukopisy.
Toto všetko bolo obohatením
„všedného života“ na Vomperbergu.
Rozvíjala sa aj činnosť na podporu
zdravia, správnej výživy a liečenia:
podľa návodu Márie Bernhardt bol
vyvinutý celistvý koncept zdravia,
Vľavo: prvá hala (z roku 1929) na Vomperbergu bola po zriadení druhej haly
ďalej využívaná záhradníctvom; vpravo: Abd-ru-shin v roku 1927
úradne registrovaný ako „Yaspis“.
Okrem iného zahŕňal využitie liečivej
sily farieb a prírodných kryštálov
ako aj fytoterapiu, ponúkal aj podporný
program výživy. Kvôli nemu
sa tu mala rozbehnúť hromadná výroba
a distribúcia obilných, hrachových,
šošovicových a gaštanových
vločiek (pozn.: niekoľko desaťročí
osobnosť
pred ich všeobecným rozšírením vo
výžive). Rozsah práce samotného Oskara
Ernsta Bernhardta bol obdivuhodný;
každodenný život osady prinášal
nové úlohy, pre ktoré sa vždy
usiloval nájsť tie najlepšie technické
riešenia (inštaloval nákladný výťah
z údolia na Vomperberg, postavil
spojovaciu cestu medzi východnou
a západnou časťou planiny, bola vybudovaná
Bernhardtstrasse – ešte
dnes je táto cesta z dediny Vomp na
Vomperberg používaná. Oveľa viac
Yaspis – podnik výživy bol
súčasťou celostného životného
modelu na Vomperbergu
ho však zamestnávalo dokončenie
jeho hlavného diela. V roku 1931 vydal
v nakladateľstve Der Ruf (Hlas)
tzv. „veľké vydanie“ knihy Vo Svetle
Pravdy – Posolstvo Grálu od Abdru-shina.
Okrem toho už v rokoch
1932/1933 publikovalo nakladateľstvo
anglický, český a francúzsky preklad
tohto nemeckého vydania. Aj osobný
život bol v prvej polovici desaťročia
pre Oskara Ernsta Bernhardta radostný:
Manželka Mária Bernhardt
bola preňho ideálne doplňujúcou
družkou – chápala ho a jeho úsilie
podporovala. Obe jej dcéry, rovnako
ako syn Alexander celkom samozrejme
vzali na seba úlohy, ktoré
súviseli so spoločným dielom. Navyše,
v roku 1931 navštívila Vomperberg
aj prvá manželka Oskara Ernsta,
Martha Bernhardt s dcérou Edith. Je
zrejmé, že po rokoch aj ona pochopila
to, o čo sa jej bývalý manžel dlhé
obdobie usiloval a stala sa zástankyňou
jeho diela. Zúčastnila sa aj na
Slávnosti Grálu. Žiadna idyla však na
zemi netrvá večne:
o niekoľko rokov do
harmónie na Vomperbergu
začali prenikať
rušivé vplyvy,
ktoré, ako sa zdá,
mali rozvoj osady
ak nie potlačiť, tak
aspoň obmedziť. Už
spomínané noviny
„Neueste Zeitung“
z Innsbrucku zo
dňa 1. apríla 1933
síce opäť prinášajú uznanlivé hodnotenie
„Osady Grálu Abdrushina
na Vomperbergu“, ale z niektorých
pasáží textu zreteľne vidieť, že voči
osade a jej zakladateľovi sa objavovali
aj určité výhrady:
„(...) Tajomstvá na Vomperbergu
nie sú, obec Grálu nie je sekta s tajomstvami,
vôľa prívržencov nie je
nikomu vnucovaná, to, čo učenie Abdrushina
chce, je predložené otvorene
a písomne.“ Ďalej článok cituje
informáciu z časopisu „Der Ruf “,
v ktorej Abd-ru-shin na otázku čitateľa,
či je jasnovidec alebo čerpá
z cudzích prameňov, odpovedá takto:
„(...) Nie som jasnovidec v známom
zmysle, o to menej však čerpám z cudzích
prameňov. Ani jedno ani druhé
nepotrebujem. Tiež nepreberám vedomosti
od žiadnej strany, ako sa poniektorí
domnievajú. ... Sám čerpám
a nezostavujem! Kto sa s tým nechce
Pohľad na hornú časť Osady Grálu Vomperberg, cca 1934
uspokojiť, ten by nerozumel, ani keby
som chcel vysvetliť ešte viac. Chcem,
aby človek skúmal slová a prijal ich
do seba, nakoľko to len dokáže; pretože
bez vlastného presvedčenia to
nemá pre človeka vôbec žiadnu hodnotu.
Presvedčenie však nesmie byť
kvôli tomu, kto slovo prináša, lež
musí vzísť z vnútorného súladu s tým,
čo sa hovorí!“
(Záverečná časť v nasledujúcom
čísle Sveta Grálu.)
Monika Schulze
Vľavo: druhá hala postavená
v roku 1932 so zvonicou,
ktorá k nej bola dobudovaná
v roku 1948. Vpravo: väzba
knihy / výstrižok vydania
Posolstva Grálu z roku 1931
Poznámky a literatúra:
(1) Abd-ru-shin „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo
Grálu“, prednáška „Svätý Grál“
(2) Informácia katedry pre semitistiku / Univerzita
Mníchov (1970) vysvetľuje časť
mena „Abd“ ako arabskú vo význame
„Sluha, služobník“. Pre časť slova „ru-shin“
by sa mohlo uvažovať o perzskom slove
„róšan“, čo znamená „žiarivo, jasne, čisto“.
(3) Abd-ru-shin „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo
Grálu“, „Na úvod“
39
Svet Grálu
18 | 2008
názory
40
Svet Grálu
18 | 2008
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
číslo 18/2008, vyšlo 1. 12. 2008.
Redakcia:
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
telefón 055/678 6420
mobil 0903 907 233
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík, Košice
Roman Levický, Slanec
Mária Majerová, Košice
Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice
Anna Štefková, Zlín
Marie Šuláková, Veselíčko
Artur Zatloukal st., Brno
Artur Zatloukal ml., Brno
Prekladatelia a korektori:
Ján Dobrota, Beáta Kseňáková, Maroš
Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský,
Andrea Stúpalová, Mária Pesselová, Dana
Zlatohlávková
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu, s. r. o.
Redakcia a administrácia SG,
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala, Bratislava
Ján Spišiak, Banská Bystrica
Distribúcia:
Ľuboš Záhora, Košice
Grafika:
Jozef Lehotkai, Ráztočno
Mário Comisso, Košice
Martin Pukančík, Košice
Alena Nairn, Praha
Kristýna Franková, Brno
Pavel Roškota, Pardubice
Marek Frank, Brno
Tlač:
družstvo EKON, Jihlava
Ilustrácie:
Scott Griessel, Green Valley, USA/* (titul); J. Hire, Mansfield, USA, stock.
xchng (www.sxc.hu) (5-7); Wikimedia Commons (2, 5-7, 18-20, 24-25);
H. Bartošová, Hořice (3, 8-11); GralsWelt č. 45/2007 (3, 12-13); D. Hooks,
Montgomery, USA/* (14); E. Bochkarev, Folsom, USA/* (14-17); J. Tuchkov,
Timaševsk, Rusko/* (16); I. Dutina, Trebinje, Bosna a Hercegovina/* (14);
P. Roškota, Pardubice (18); A. Zatloukal st., Brno (21, 23); Zhang L., Peking,
Čína/* (22); AKG, Berlín (3, 26-28); anonym/* (1, 29); E. Marzocchi,
Bologna, Itálie/* (30-31); A. Babich, Charkov, Ukrajina/* (32); M. Yesilgöz,
Heilbronn, Německo a GralsWelt č. 48/2008 (32-35); GralsWelt č. 17-20
(36-39). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com.
Fotografia na zadnej strane obálky:
Karel Prskavec, Liberec
Cena:
Jednotlivé číslo 87 Sk / 2,89 €
Predplatné (4 čísla) 320 Sk / 10,62 €
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za
nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu si možno
objednať na adrese: Nováčkova 26,
614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede
redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už
súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme
radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.
Tešíme sa na Vaše príspevky.
redakcia
Za všetkých alebo za mnohých?
(Kristus nezomrel za všetkých, Svet
Grálu 17)
Slová eucharistickej modlitby katolíckej
cirkvi v našich krajinách sa
podriaďujú zvláštnostiam nášho jazyka
a problémom s prekladom z latinčiny,
kde slová „pro multis“ znamenajú
„za všetkých“, ale tak isto aj „za mnohých“.
Tento význam slov v latinčine
je teológmi veľmi priaznivo hodnotený
a dobre vystihuje pravdu, že Kristus
prelial krv za všetkých ľudí na Zemi,
ale zároveň aj že nie všetci túto obeť
účinne využívajú. To však spôsobuje
v niektorých jazykoch problém s prekladom.
Je to aj u nás, pretože také
viacznačné slovo v češtine ani v slovenčine
nemáme. Česká biskupská konferencia
zatiaľ nevyhlásila takúto formuláciu
ako záväznú. Je však možné, že
snáď nejaký kňaz tieto slová používa.
Je pravda, že v ekumenickom preklade
Biblie sa objavuje spojenie „za mnohých“,
tento preklad však bol vytvorený
dohodou odborníkov rôznych vyznaní.
Ak si to zhrnieme, potom oba varianty
v českom a v slovenskom jazyku môžu
označovať čiastočnú pravdu, pričom
originálne latinské slovo obsahuje obe
pravdy súčasne.
“Zmena nepriateľstva katolíckej
cirkvi k telu, ktoré sa prejavuje v jej
postojoch k sexualite…“
Obe tieto tvrdenia sú nepravdivé. Je
možné, že niekedy pred sto rokmi alebo
niektorí starí a dosluhujúci kňazi ešte
majú „nepriateľské“ postoje k telu
alebo sexualite. To je však len ich
osobný názor. Všeobecný postoj katolíckej
cirkvi je však úplne opačný. Môžeme
uviesť príklad za všetky – predchádzajúci
pápež Ján Pavol II. napísal
rozsiahle teologické dielo Teológia tela,
jasne ukazujúce veľmi kladný vzťah
katolíckej náuky k telu a sexualite ako
jedinečnému Božiemu dielu, ktoré je
integrálnou súčasťou človeka a jeho života
(podobne aj v novom Katechizme
katolíckej cirkvi). Tento trend sa tiež
silne objavuje v 60-tych rokoch po II.
vatikánskom koncile, ktorý znamenal
významnú obrodu katolíckej cirkvi.
V bežnom živote môžeme kladný vzťah
veriacich k tejto oblasti vidieť na samotných
ich rodinách s veľkým počtom
detí. A v politickom dianí aj v pred pár
dňami zverejnených pripomienkach
Českej biskupskej konferencie k návrhu
nového občianskeho zákonníka, kde sa
hovorí o manželstve a rodine. Niektoré
výroky predstaviteľov katolíckej cirkvi
sú tak celkom nesprávne pochopené,
pretože ony nepranierujú telo alebo
sexualitu, ale nemravné správanie sa
v týchto oblastiach.
Prajem Vám všetko dobré.
(meno v redakcii)
Vaše spresňujúce informácie k článku,
uverejnenému v predošlom čísle
časopisu, vychádzajú z teologického
učenia katolíckej cirkvi a týkajú sa
jednak zaužívaného používania slov
pri samotnej omši v tejto cirkvi, a jednak
textov, súvisiacich so sexualitou,
ktorých autorom je predchádzajúci
pápež Ján Pavol II.
Pri takých závažných tvrdeniach,
ako je prvé v spomínanom článku,
že totiž „Kristus prelial svoju krv
za mnohých“, je nevyhnutné najprv
urobiť si jasno v tom, akým spôsobom
sa môže dotýkať samotný fakt
názory
ukrižovania Ježiša Krista jednotlivca.
Pri uvažovaní o tomto probléme
musíme prísť k záveru, že smrť
Ježiša Krista bola pre jeho súčasníkov
dôkazom o jeho vernosti učeniu,
ktoré hlásal, pre dnešných kresťanov
by snáď mohla byť varovnou pripomienkou,
že učenie Ježišovo bolo
skutočne spečatené krvavou obeťou.
Tiež je mementom, že v tých časoch,
rovnako ako dnes môžu byť najväčšími
nepriateľmi slobodného hľadania
(a hlásania) nadčasovej pravdy
aj niektorí predstavitelia oficiálnych
cirkví. Pokiaľ ide o Vami spomínaný
pojem „účinné využívanie obete“,
rád by som na tomto mieste uviedol
stanovisko, s ktorým sa stotožňujem,
že učenie i obeť Ježiša Krista môže
priniesť úžitok jedine tomu, kto toto
učenie dokáže preniesť do vlastného
života a dokáže si ho aj správne vyložiť.
Preto teda správnejší termín „za
mnohých“.
Pokiaľ ide o vzťah katolíckej cirkvi
k sexualite, autor článku sa venuje
najmä problému celibátu, ktorý je
dlho diskutovanou témou a z pohľadu
mnohých ľudí – i veriacich, značne
diskutabilnou. Súhlasím však, že autor
v texte neuvádza iné, umiernené
postoje, ktoré v cirkvi boli prijaté
v posledných desaťročiach. Okrem celibátu
je však ďalšou problémovou oblasťou
učenia katolíckej cirkvi jej kategoricky
zamietavý postoj k umelým
antikoncepčným prostriedkom, ktorý
je najmä v rozvojových krajinách prinajmenšom
ťažko pochopiteľný, a to
vzhľadom na tamojšiu situáciu v sociálnej
a zdravotníckej oblasti.
(RL)
Abrahám a Izák
V 16. čísle Sveta Grálu padol dotaz
týkajúci sa „nabádania“ Abraháma
k vražde svojho syna Izáka, a to
samotným Bohom, ktorý je neskôr
v Novom Zákone líčený ako milujúci
otec všetkého živého. Odpoveďou na
túto otázku bolo odporúčanie nenazerať
na biblické texty ako na opis
historických udalostí, ale považovať
ho skôr za podobenstvo ku znázorneniu
vnútorných hodnôt alebo zákonitostí.
Plne sa stotožňujem s touto
odpoveďou, len by som chcel ešte
trochu hlbšie rozviesť tento fenomén
podobenstva, pretože jeho nepochopenie
býva príčinou mnohých mylných
výkladov.
Podobenstvá sú dvojakého druhu.
Prvý druh sú tie podobenstvá, ktoré
prorok alebo učiteľ dáva preto, aby
priblížil a vysvetlil duchovné zákonitosti
na nejakom príklade z reálneho
každodenného života. Príkladom
môže byť napr. podobenstvo
o zlých vinároch, a mnohé iné. Starý
zákon a evanjeliá sú však plné ešte
iného druhu podobenstiev, a to takých,
ktoré boli prežité jemnohmotne,
alebo boli prijaté vo videní.
Zvlášť kniha Genesis je postavená
na „videní“, možno snáď preto, že bola
prijatá Mojžišom prostredníctvom videní.
Stvorenie sveta je od začiatku do
konca len symbolický odraz diania vysoko
v duchovnom. Ale aj Praotcovia,
aj keď už líčia pozemské diania, nutne
ich popretkávali podobenstvami prežitými
vo videniach. „I nazvala Agar
meno Hospodinovo, ktorý jej hovoril:
Ty si silný Boh videnia. Alebo tiež povedala:
A či teraz tiež nevidím po tom,
ktorý mňa videl.“
V Odpovediach na otázky dáva
Abd-ru-shin vysvetlenie tohto deja
„videnia“, a to v odpovedi na dotaz týkajúci
sa neveriaceho Tomáša; a zároveň
načrtáva, že tieto prežitia sú
natoľko skutočné, že ich prežívajúci
môžu buď považovať za prežitia hrubohmotné,
alebo už pre nich proste
nie je dôležité, či sa stali tu či v iných
úrovniach, pretože sa proste stali.
Všetko, čo sa deje v pozemskom, má
svoj zodpovedajúci vzor v jemnohmotnom
či duševnom alebo duchovnom,
a tento vzor alebo predobraz lepšie
a jasnejšie
vystihuje podstatu
vlastného
deja než samotný
hrubohmotný dej.
Tak si vysvetľujem napríklad
Ježišovo chodenie po rozbúrenom
mori ako duchovný dej, ktorý
mohli vidieť učeníci a pri ktorom im
mal byť ukázaný vlastný význam
a účel Ježišovho pôsobenia na zemi –
teda prinesenie Slova, ktoré ako jediný
pevný a nemenný bod sa vznáša
nad rozbúrenými a zmätenými
prúdmi ľudského chcenia, myšlienok
a činov.
Takto možno vysvetliť aj zdanlivé
pokušenie Abraháma, aby obetoval
svojho vlastného syna.
V dobách Abrahámových, keď celým
majetkom ľudí bol ich dobytok, symbolicky
vyjadrovali a pri obradoch aj
spečaťovali „nelipnutie“ na majetku
obetovaním svojich najlepších kusov
zo stáda Bohu. Uctievanie Boha teda
správne chápali ako nutnosť nemať
nič pred Bohom, a všetko, čo by sa
tam mohlo dostať, sa muselo odstrániť,
teda obetovať Jemu. Ale Abrahám
lipol na svojom synovi Izákovi, miloval
ho nadovšetko a dopustil sa kvôli
nemu aj neprávosti, keď vyhnal egyptskú
dievčinu Agar a jej syna Izmaela,
len aby zaistil Izákovi nárok na dedičstvo.
A tak dal Boh Abrahámovi
videnie, v ktorom mu dal najavo, kde
chybuje. Abrahám to včas pochopil
a svoj postoj zmenil.
Možné je aj to, že Abrahám pozemským
spôsobom, ale napriek tomu
správne, prežil svoj duchovný boj,
a podobenstvo s obetovaním syna
Izáka bolo zjavené iba Mojžišovi,
ktorý ho potom takto zapísal. Ako to
skutočne bolo, to sa asi nedozvieme,
ale myslím si, že v tomto zjavení, či
už ho prežil Abrahám alebo Mojžiš,
išlo o vyjadrenie kontrastu medzi lipnutím
na pozemskom a prvým prikázaním.
(meno v redakcii)
41
Svet Grálu
18 | 2008
Mesiáš
Začiatok roku 1741 bol pre hudobného skladateľa
Georga Friedricha Händla čiernym obdobím života.
Dovtedajšia tvorivá radosť, úspechy v Anglicku aj
vo svete a rešpekt v spoločnosti náhle vystriedala jedna
rana za druhou. Odrieknuté predstavenia, nepochopenie
publika, posmech kritikov, neúspech, narastajúce dlhy…
nakoniec prišiel úder zo všetkých najväčší: vyschol prameň
jeho umenia, vyhasol oheň tvorenia a zmenil sa na vlažný
popol. Už mu dušou netiahli prúdy farebnej hudby, nebolo
čo chvatne zachytávať do notových liniek, zatiahlo sa okno
inšpirácie do mocného sveta tónov, zakalilo sa, vyhasol
jas v duši a potemnel do matného pološera. Händel stratil
najväčšiu radosť svojho života. Vystriedala ju prázdnota,
skľúčenosť, únava, ľahostajnosť.
Zabudnúť, spať, rozplynúť sa v ničotu, zomrieť… Skladateľ
postával na moste nad čiernou hladinou Temže a hlavou
mu tiahli temné myšlienky. Aké to je, skočiť dolu a nebyť?
… Muž mohutnej postavy a zanedbaného zovňajšku
váhal, potom potriasol hlavou a odchádzal. Chodieval si
sadnúť do krčmy k poháru vína; spomínal na krv, kypiacu
radosťou a šťastím uprostred búrky tónov, prúdiacich dušou
ako rozvodnený potok… namiesto toho sa mu rozlievalo
telom otupujúce omámenie, ľahostajnosť, ochabnuté
teplo. Skladateľ potriasal hlavou, vstával od stola a odchádzal.
Tak plynul neutešene mesiac za mesiacom.
Jedného horúceho augustového večera sa vracal domov,
ako obvykle, až neskoro. Potme vystúpil po vŕzgajúcich
schodoch, hore v izbe zakresal, zapálil sviečku a zamieril
k posteli. Spať, len spať a zabudnúť na celú mizériu
svojho života. Tu si všimol balíček, ležiaci na stole. Asi
ho priniesla pošta a odovzdala sluhovi. Vzal ho do rúk.
Bol od Charlesa Jennensa, vidieckeho básnika, ktorý pre
neho zložil už niekoľko libriet. V úctivom liste odporúčal
do majstrovej milostivej pozornosti svoje posledné
dielo – libreto k oratóriu… Händla bodlo pri srdci. Čo
ten malý človiečik môže vedieť o pekle bezmocnosti a ničotnosti,
ktoré sa mu rozlieva po duši? A predsa… čosi sa
v ňom pohlo, nepokoj v ňom vzrastal, nedočkavo obrátil
stránku. „Mesiáš“, čítal. „Potešte, potešte môj ľud, vraví
váš Boh… prevolajte k nemu: Čas jeho služby sa naplnil,
odpykal si svoje previnenie – Pripravte na púšti cestu pre
Hospodina!“
Ako hojivý balzam zapôsobili tieto slová na skladateľovu
boľavú dušu. Ako často sa, my ľudia, prenasledujeme
prísnymi a pichľavými slovami, myšlienkami a činmi, ako
bádame o vzdialených múdrostiach, a pritom zabúdame,
akú veľkú moc má obyčajné láskavé slovo, uistenia o dobrote…
Čas mojej služby sa naplnil, vedel náhle Händel; je
tu, práve teraz.
42
Svet Grálu
18 | 2008
Kdesi hore sa prudko otvorili stavidlá. Ako vodopád vtrhla
do izby búrka tónov. Valili sa a stekali kaskádami z kameňa
na kameň, rozstrekovali sa kvapkami do všetkých strán
a znovu sa zlievali, šumeli a penili, a nad všetkým tým prúdom
sa rozklenula dúha ako sľub spojenia s výšinami. Georg
Friedrich chvatne sadol k stolu a začal písať. Písal nepretržite
celú noc, celý deň a ďalšiu noc, potom zase celý deň. Písal
gigantické hudobné dielo pre štyri ľudské hlasy, zbor a orchester.
Na nesmelé klopanie sluhu s jedlom odpovedal nevrlým
levím zavrčaním; popamäti si bral z tácky sústa a ani
na sekundu neodtŕhal zrak od notových liniek. Návštevy
zvonku odchádzali naprázdno. Občas vstával, prechádzal
miestnosťou ťažkými krokmi a nôtil si melódiu; inokedy
sadal k čembalu, ktoré rozozvučal tónmi v celom rozsahu
klávesnice, od zamatových hĺbok až po sklenené cencúle
tých najvyšších tónov; ale uprostred melódie nástroj náhle
zmĺkol a Händel sa ponáhľal zase k stolu. Občas, keď pre
únavu nemohol ďalej, upadal do krátkeho spánku, z ktorého
sa zakrátko zase budil a nedočkavo sa ponáhľal k dielu.
Spaľovaný tvorivou horúčkou, prežiarený šťastím sa
predieral víchricou radosti z tvorivosti a sotva stačil zachytávať
vlny, prelievajúce sa z farebného sveta hudby do
úzkych notových liniek. „Kde je, smrť, osteň tvoj? Kde je,
hrob, tvoje víťazstvo?“ jasali v ňom biblické slová libreta
a formovali sa do dvojspevu hlasov. Navzájom sa dopĺňali
a posilňovali, podporované hlasmi z orchestra, až napokon
zaburácal celý zbor: „Vďaka buď Bohu, ktorý nám dáva
víťazstvá skrze Pána nášho Ježiša Krista!“
Neuveriteľne krátkych dvadsaťštyri dní potreboval
Händel na najväčšie dielo svojho života. Keď potom dopísal
poslednú časť, záverečné „Amen!“ v jasavej, jasnej tónine
D-dur, doznieval ešte chvíľu posledný akord v jeho
duši ako ozvena v sieňach katedrály. Postupne sa rozbiehala
do najširších kútov, tíchla až zmĺkla celkom. Händel
sa vzpriamil a odložil pero. Katedrála zmizla, ozvena sa
stratila. Náhle sedel v tichu, neschopný slova a prepadnutý
únavou malého smrteľníka po návrate z vesmíru. Bol
vyčerpaný do posledného zvyšku svojich síl, vyčerpaný
únavou šťastného človeka. Po troch týždňoch nesmierneho
vypätia vstal, ale nohy mu vypovedali službu. Vstal,
znovu držiac sa steny, potácal sa do spálne. Tam padol do
postele a spal dlhých sedemnásť hodín spánkom človeka,
ktorý vstal z mŕtvych.
* * *
Händlovo oratórium Mesiáš je jednou z najčastejšie hraných
skladieb počas Vianoc. Sťažka si niekto z jeho poslucháčov
uvedomí, že je plodom krátkych troch týždňov
horúceho leta a zmŕtvychvstania z ničoty a depresie.
Artur Zatloukal •
Knižná ponuka
Všenápr ava
Jan Amos Komenský
Podľa prekladu Josefa Hendricha z roku 1950 nákladom Dipl. Ing. Miroslava Jirků, Eq. M.
vydalo nakladateľstvo Soliton, Brno 2008.
Pevnú väzbu zdobí portrétna medaila, ktorej autorom je akademický sochár André
Vícha z Uherského Hradišťa.
Formát 17,3 x 24,6 cm, 312 strán, pevná väzba s medailou, ISBN 978-80-254-1145-2
Cena 1330 Sk (44,15 €)
Súčasťou prvých 120 kusov kníh je audio CD s projektom pánov Alfreda Strejčka a Štěpána
Raka VIVAT COMENIUS zadarmo.
Knihu môžete objednávať prostredníctvom kupónu v časopise, alebo v našom on-line
obchode na stránke www.svetgralu.sk.
Všenáprava je snáď najzaujímavejšia kniha celej Všeobecnej porady J. A. Komenského.
Rukopis latinského spisu vznikal asi v polovici 17. storočia. Kniha nebola u nás vydaná
samostatne od svojho prvého vydania roku 1950. Jedným z dôvodov môže byť
skutočnosť, že Komenský mnohé vytýka mocným tohto sveta, a to spôsobom veľmi
dôrazným a súčasným.
Náboženské témy – v novom pohľade
Herbert Vollmann
Formát 13 x 20 cm, 168 strán, mäkká väzba, ISBN 978-80-254-1145-2
Cena 170 Sk (5,64 €)
Objednávajte prostredníctvom objednávacieho kupónu na konci časopisu alebo v našom
on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
Mnoho ľudí zanevrie na duchovné aspekty bytia, pretože v náukách cirkví nenachádza
odpovede na svoje otázky. Odpovede, ktoré by mu pomohli objasniť napr. to, čo je to
vlastne duša človeka, ak nejaká vôbec je, čo sa s ňou stane po smrti a pod. Náuky hovoria
o nebi a pekle, no tí, čo sa vrátili z klinickej smrti do života, tvrdia zasa niečo iné.
Ako je to teda vlastne, kde je pravda? Veď je toľko rôznych ezoterických kníh, ktoré si
mnohokrát odporujú. Nie je pravda len vecou názoru a teda relatívna?
I tu platí zlaté pravidlo, že kto hľadá, nájde. Knižka Herberta Vollmanna Náboženské
témy prináša svetlo do vybraných náboženských otázok, akými sú napr. Božie a ľudské
zázraky, záhada prázdneho hrobu, opakované pozemské životy, obdobie konca
a návrat Betlehemskej hviezdy, proroctvo tisícročnej ríše, preľudnenie – príčina a riešenie,
a ďalšie témy.
Svet nebol stvorený na iný účel,
než aby bol človeku predohrou k samotnej večnosti,
to jest nižšou školou, do ktorej sme poslaní skôr
ako nastúpime do nebeskej akadémie.
A. Komenský
Change language