V ďalšom čísle časopisu:

Jak to myslel Darwin

titulná téma:

Svet Gr álu

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Stretávame sa s názorom, že vznik a vývoj života je iba hračkou náhody.

Naše znalosti sa však obmedzujú temer výlučne na hmotu. Existuje

pritom princíp života, idea všetkého živého, ktorou sa vznik aj vývoj

riadi. Významným pionierom na nevďačnej ceste za poznaním bol

Charles Darwin.

Svet Grálu č. 19

vychádza v marci 2009

Mária z Nazaretu

Dramatizácia podľa knižnej predlohy

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

Gr alsWelt, francúzsky

Monde du Graal

a anglický Gr ailWorld,

ktoré si vo svojich krajinách

získali už tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

www.svetgralu.sk

8.10.2008 19:54:15

Nové Audio CD z edície Svet Grálu

Mária-potla .indd 1 8.10.2008 20:00:27

CD si môžete objednávať prostredníctvom kupónu v časopise,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

16/2008 SVěT GRÁLU

SVěT GRÁLU

17/2008 SVET GRÁLU

červen – srpen 2008 · číslo 16

strana 5

Gándhí – experimenty a služba

Gemmoterapie

strana 9

strana 12

Jak pročišťovat organismus

Indigové děti: Lidé budoucnosti?

Duchovní souvislosti v životě

strana 22

Maria z Magdaly

Seznamte se:

V o d a !

SVET GRÁLU

september – november 2008 · číslo 17

Manželstvo a rozvody

…alebo je to predsa len ten pravý?

strana 5

Ako posilňovať vyžarovanie krvi

strana 10

strana 34

cena 78 Kč

R O Z H O V O R

Království růží

Bol Ježiš vševediaci?

strana 14

Apokalypsa

strana 28

Voda – 2. časť seriálu

strana 30

cena 87 Sk / 2,89 €

Nad Tatrou sa blýska

Od Štúra k Štefánikovi

Duchovné súvislosti v živote

Pripravujeme pre vás

Kalendár f a r i e b na rok 2009

■ ešte krajšie fotografie

■ ku každému dňu priradená farba

■ v novom veľkom nástennom formáte

Vychádza v októbri 2009

Svět Gr álu

www.svet.gralu.cz

www.svetgralu.sk

---

OBSAH

Osobnosť

Nikola Tesla 5

Rozhovor

Liečiť? To je ako mať nadanie

spievať alebo maľovať.

Rozhovor s Helenou Bartošovou, ktorá

pri liečení využíva svoje schopnosti

jasnocítenia a jasnočujnosti. 8

india

Spev nádeje

Hinduistickí mnísi Swami Gurusharanananda

a Swami Mangalananda putovali po Európe

aby spevom a osvetou získali prostriedky na

zriadenie školy v Omkareshware. 12

Zdravie

Ako pôsobia farby na vyžarovanie krvi 14

Téma

Krása slovenčiny 18

Téma

Krása 21

fotoreportáž

„Krása v ľudských dielach“ 24

NÁBOŽENSTVO

Čo vlastne chcel Ježiš v skutočnosti?

Zamyslenie sa nad výrokmi nového

zákona a nad dnešnou interpretáciou

Ježišových slov. 26

NA ZAMYSLENIE

Moderný názor na ženu (T. G. Masaryk) 29

Zdravie

Homeopatia. Pachové látky ako liečivé prostriedky? 32

OSOBNOSŤ

Abd-ru-shin – život a dielo

IV. časť: V službe Posolstva Grálu 36

NÁZORY

Listy čitateľov 40

NA ZÁVER…

Mesiáš 42

Milé čitateľky, milí čitatelia,

blížia sa nám zase ďalšie Vianoce,

a to je taký zvláštny čas. Tak ako

každý týždeň má svoju nedeľu, každý

rok má zase svoje Vianoce. Vianoce

sú vlastne, keď sa to tak vezme, takou

nedeľou roku. Len nám odnedávna

nariadili naši jazykovední otcovia

z Ústavu Akadémie Vied písať slovo

Vianoce veľkým písmenom, kým na

Nedeľu si ešte nikto rovnakým spôsobom

netrúfol. Možno preto, že

nedieľ je do roka päťdesiatdva, kým

Vianoce sú len jedny, a tak sú nám

tie nedele také všednejšie a veľké písmeno

na začiatku si proste nezaslúžia.

Navyše – ateisti trávia nedele na

chate alebo na lyžiarskych vlekoch,

v horších prípadoch aj v obchodných

centrách. Taký deň si však na veľké

písmeno nemôže robiť vôbec žiadny

nárok.

Vianoce – to je však niečo úplne iné.

Na Vianoce sa v kostoloch nehrá len

obyčajná hudba, ale prinajmenšom

Rybova omša alebo Händlov Mesiáš

a lyžiarske vleky zívajú na Štedrý deň

prázdnotou. Skrátka, aj v tej ateistickej

časti národa sa pohne niečo ako

svedomie alebo dokonca pocit viny,

3

Svet Grálu

18 | 2009

---

na úvod…

a ten si určite zaslúži ocenenie, aspoň

tým veľkým písmenom. Vianoce

sú časom obzvlášť hrejivým, časom,

keď „mráz do okien duje, v izbičke

pri kachliach teplo je“, práve v tom

čase zimného slnovratu sa roztápa

ľadová šupka okolo duše ulietaného

moderného človeka a on zisťuje, že

ešte stále žije, že mu v duši ešte stále

nevyhasli ideály, ktoré mu do nej ten

Ktosi kedysi dávno vložil. A aj keby

mal zháňať opravára na chladničku,

lepšie platené miesto, alebo objednať

dcérke zubný strojček – nehovoriac

o darčekoch pod stromček – náhle

má bytostnú potrebu zastaviť sa, sadnúť

si a prinajmenšom dívať sa von

oknom.

Radi by sme sa, milé čitateľky a čitatelia,

spolu s vami v tomto čísle zaoberali

jednou takou témou, ktorá

akoby patrí k Vianociam, alebo

k nim má blízko. Je to pojem „krása“.

Krása je však témou chúlostivou, ako

všetko, čo sa nedá matematicky spočítať

a pri pokladni zaplatiť. Krásu,

rovnako ako napríklad hudbu môžeme

vnímať každý inak. Ale môžeme

sa pritom vzájomne pochopiť,

a hlavne pochopiť, že krása je nám

sprievodcom, každému jemu vlastným,

sprievodcom tým naším kľukatým

svetom.

Krása totiž nie je príťažlivosť. Príťažlivosť

je tovar, s ktorým obchodujú

autori titulných stránok časopisov.

No, ten náš časopis v tom akosi

pokrivkáva. Príťažlivá ženská tvár,

a nielen tvár, je taký poddruh prírodnej

krásy, ktorý prosto a jednoducho

človeka pritiahne, aby si čo

najviac okoloidúcich pri trafike tento

časopis všimlo. Aby si muži povedali:

„No, toto je čertovsky zaujímavá žena,

tá sa mi páči“, čo si budeme hovoriť...

Pritom sú muži takými ľahko

oklamateľnými amatérmi. To ženy

– tie vedia naproti tomu veľmi odborne

oceniť ženskú tvár a postavu,

a majú presne spočítané, čo im sa-

4

Svet Grálu

18 | 2009

mým do toho nalešteného titulného

ideálu chýba. Ženy sú pritom žičlivé

a nežičlivé. Tie žičlivé si pomyslia:

„Dofrasa, keby som tak mala o päť

kíl menej a k tomu preč tie faldy pod

bradou a tuto a tamto.“ Tie nežičlivé

si v duchu dajú ruky v bok, nadýchnu

sa a povedia: „Tak, holúbok, teba by

som rada videla vešať bielizeň a chodiť

na nákupy s igelitkami. To sa ti

to pózuje, keď nemusíš po práci vyzdvihnúť

deti zo škôlky a šaty z čistiarne.

Tiež ťa, ako vidím, nehnevá

pečeň a doma nečaká predvianočné

upratovanie.“

Ale to sme sa trochu zarozprávali.

Nedávno sme boli so skupinou turistov

na zámku. Bol plný krásneho

vycibreného vkusu – maľby, obrazy,

nábytok, jedálenské servisy a ďalšie

všelijaké pekné čačky. Pozeráte sa na

to všetko, počúvate sprievodkyňu,

disciplinovane sa držíte v húfe ostatných,

občas niečo znalecky zamrmlete,

ale po celý čas vám zo všetkého

najviac vŕta hlavou otázka: aké to je,

narodiť sa ako šľachtic, vyrastať od

detstva v takom prostredí, nosiť brokátové

šatôčky a nacvičovať s učiteľom

vyberané vystupovanie? Je toto

krása? Čím sa vlastne zamestnáva od

rána do večera aristokrat, ktorý nemusí

chodiť do kancelárie, do firmy,

do továrne? Len sa rozváža po Európe

a navštevuje svojich súkmeňovcov?

Postáva len tak s pohárikom sherry

v ruke na romantických večierkoch?

Jeden taký pán dostal v reštitúcii svoj

majetok naspäť a krátko nato ponuku

na vstup do diplomatických služieb

Českej republiky. To je úžasná a užitočná

služba, v ktorej môžete zhodnotiť

svoj neoficiálny šľachtický titul

aj vyberané správanie. Ale on dlho

nevydržal pozerať sa na plebejské lomozenie

zamestnancov v závodnej

jedálni a celkom neušľachtilé intrigy,

závisť a nízke správanie sa ministerských

úradníkov – a odišiel odtiaľ.

„V tomto prostredí ja žiť nebudem“,

povedal. Myslím, že potom založil

nejakú dobročinnú nadáciu a podporoval

študentov, alebo niečo podobného.

Toto prostredie na zámku nie je

krása, povedal som si, je to len kúsok

krásy, zvyšok je potešenie labužníka

a pocit výnimočnosti. Zrýchlil som

krok, aby som dohonil sprievodkyňu

a ostatných zo skupiny.

Ja som krásu videl. Bola spojená

s láskou ako neroztrhnuteľná dvojhviezda.

Keď láska pohasne, krása

zájde, stratí sa ako sfúknutý plameň

lampy a prestane napĺňať dom

svetlom a vôňou. Stretli sme sa na

ulici, mala na sebe kabát s kapucňou

a džínsy. Už sa stmievalo, ale vychádzala

z nej taká žiara. Dlho sme sa

nevideli. „Ako sa máte?“ spýtal som

sa. Placho sa usmiala: „Rozviedli sme

sa“, povedala, „veľmi to bolelo, ale už

to nešlo – žiť spolu. Nemala som odvahu

to urobiť, až láska mi ju dodala.“

Tu mi až došlo, čo celý ten čas presvecuje

náš rozhovor. Šťastie, to je to, čo

jej žiarilo z očí, úsmevu, z celej tváre.

„Žijem s priateľom v podnájme…“

zase ten plachý, ospravedlňujúci pohľad.

Ja viem, čo znamenal – ľudia

si pomyslia: »našla si iného«. Ale

pozrieš sa jej do očí a vieš: je v tom

čosi odinakiaľ, láska a krása. Naraz

je krása v tvári, v pohyboch, v slovách,

čosi pokropilo život tej ženy

svätenou vodou a zrazu je všetko

celkom nové a krásne. Sadol som si

na lavičku v parku, pozoroval uponáhľaných

ľudí, ženúcich sa za akýmisi

dôležitými cieľmi, zahĺbených

samých do seba, čosi riešiacich kdesi

vnútri... navonok bezmyšlienkovití,

nerozhliadajúci sa okolo seba… „Ľudia,

buďte krásni“, hovoril som im

v duchu. Krásy vôkol je málo a svet

na to hynie. Ale oni nepočuli.

Ľudia, buďte krásni. Krásy vôkol je

málo a svet na to hynie, viete?

Artur Zatloukal

---

Osobnosť

Už v detstve sa u mladého Nikolu

prejavila mimoriadna schopnosť,

ktorú on sám nazýva zvláštna porucha

1 .Tá spočívala v tom, že sa

mu pred zrakom zjavovali obrazy,

často sprevádzané silnými zábleskami

svetla. Ako

píše vo svojich

memoároch, boli

to obrázky vecí

i scén, ktoré skutočne

videl, neboli

to iba predstav

y. Niekedy

nebol schopný

rozlíšiť, či to, čo

vidí, je skutočne

hmotné alebo nie. Najprv ho táto

schopnosť desila a svoju myseľ sa

neželaných vnemov pokúšal zbaviť.

Časom to zvládol cez mentálne

cvičenia a v sedemnástich rokoch,

keď sa začal zaoberať vynaliezaním,

s potešením zistil, že môže

s najväčšou ľahkosťou vizualizovať

1 . Pri vynaliezaní nepotreboval

modely, ani výkresy či experimenty.

Keď mu napadla myšlienka, začal

s ňou v mysli pracovať: menil konštrukciu,

skúšal rôzne vylepšenia

a v mysli aj svoje zariadenia uvádzal

do chodu. Keď už v duchu urobil

všetky možné vylepšenia a už

nikde nevidel žiadne chyby, začal

konštruovať konečný produkt. Výsledkom

jeho tvorivého postupu bol

fakt, že prístroje pracovali tak, ako

ich vymyslel a experimenty prebiehali

tak, ako si ich naplánoval.

Spôsob, akým sa Teslovi podarilo

ovládnuť svoje mimoriadne schopnosti,

opisuje Tesla vo svojich spomienkach

takto: „Počas svojich

neustálych mentálnych cvičení

som rozvinul svoje pozorovacie

sily. Všimol som si, že objavovaniu

sa obrazov vždy predchádzali vízie

skutočných scén za zvláštnych

a všeobecne veľmi výnimočných

podmienok a ja som bol pri kaž-

Nikola

Tesla

Koncom minulého roka usporiadalo Múzeum kultúry Chorvátov na

Slovensku výstavu „Nikola Tesla - človek, ktorý rozsvietil svet“. Veľkí

i malí návštevníci s úžasom pozorovali, ako sa žiarovka rozsvietila

v ruke lektora po tom, čo spustil nejaký prístroj. Takto efektne priblížil

sprievodca jeden z mnohých fyzikálnych javov, ktoré N. Tesla objavil.

Pútavé demonštrácie a zaujímavé rozprávanie o životných peripetiách

vynálezcu vo mne prebudili hlbší záujem o túto osobnosť. Dovtedy mi

bolo meno Tesla známe ako jednotka magnetickej indukcie či názov

elektrotechnického podniku v Stropkove na východnom Slovensku.

kladalo, že bude posledný,

sa zúfalý otec

prirútil do miestdej

príležitosti hnaný túžbou nájsť

pôvodný impulz. Po krátkej dobe

sa toto úsilie stalo takmer automatickým

a získal som veľkú obratnosť

v prepájaní príčiny a následku.

Na svoje prekvapenie som

si čoskoro uvedomil, že každá myšlienka,

ktorú som pojal, mala príčinu

vo vonkajšom dojme. V priebehu

času mi bolo zrejmé, že som

obyčajným automatom, vybaveným

silou k pohybu, ktorý reaguje na stimuly

zmyslových orgánov a podľa

toho koná a myslí.“

Táto metóda, odborne nazývaná

introspekcia, mu poskytla potrebný

nadhľad a vnútorný pokoj pri riešení

mnohých životných zvratov.

Bankrot, zničenie celého laboratória

s výsledkami niekoľkoročných

výskumov pri požiari, odporné

osočovania konkurenciou boli len

jednými z mnohých. Mimochodom,

Tesla pri introspekcii poznamenal,

že tlak v zamestnaní a nepretržitý

prúd dojmov, ktorý sa vlieva do vedomia

všetkými kanálmi, robí modernú

existenciu (človeka) v mnohých

ohľadoch

riskantnou. Väčšina

ľudí je tak pohltená

pozorovaním

vonkajšieho

sveta, že úplne zabúda

na to, čo sa

deje v ich vnútri

a riskuje vznik rôznych

psychosomatických

ochorení...

OBJAVENIE ROTUJÚCEHO

MAGNETICKÉHO POĽA

Teslov otec bol duchovný v pravoslávnej

cirkvi a nikdy nepochyboval

o tom, že jeho syn bude tiež kňazom.

Táto predstava spôsobovala Nikolovi

veľkú traumu, pretože on sa túžil stať

inžinierom. Chlapec bol fascinovaný

demonštráciami fyzikálnych zákonov,

ktoré predvádzal profesor fyziky. Raz

bol svedkom pokusu, počas ktorého

sa začala otáčať pohyblivá časť jednoduchého

prístroja vplyvom účinku

elektriny. Mladíkova predstavivosť

sa rozpálila. Fascinovaný sa chcel

o tejto podivuhodnej sile dozvedieť

viac. Teslov otec bol však vo svojom

rozhodnutí neoblomný. Až cholera,

na ktorú jeho syn ochorel, zmenila

otcovo rozhodnutie. Deväť mesiacov

bol Nikola upútaný

na lôžko, jeho životná

energia bola

vyčerpaná a ocitol

sa na pokraji smrti.

Po jednom záchvate,

o ktorom sa predpo-

Otec

N. Teslu

5

Svet Grálu

18 | 2008

---

Osobnosť

6

Svet Grálu

18 | 2008

nosti k trpiacemu synovi a pokúšal sa

ho povzbudiť. Nikola spomenul, že by

sa mu snáď uľavilo, keby ho nechali

študovať inžinierstvo. „Pôjdeš študovať

na tú najlepšiu technickú inštitúciu

na svete,“ sľúbil otec. Zo srdca mladíka

spadlo veľké závažie, ale nebyť zázračného

lieku táto úľava by prišla neskoro.

V rámci ročnej rekonvalescencie sa

Tesla často potuloval po horách, čo

malo blahodarný vplyv na jeho telo

i ducha. V tomto období sa začalo aj

jeho vynaliezanie, rozvíjal množstvo

nápadov, ale bez znalosti princípov si

uvedomoval, že boli nerealizovateľné.

Teoretické i praktické vedomosti si

dopĺňal štúdiom na technickej univerzite

v Grazi.

Enormná túžba

po vedomostiach

hnala mladého

Nikolu do dvadsaťhodinového

štúdia denne,

čo trvalo mesiace.

Raz profesor

demonštroval

rôzne účinky

jednosmerného elektrického prúdu na

dyname. Pri predvádzaní stroja zberné

kartáče veľmi iskrili a robili problémy.

Inštinkt Teslovi napovedal, že by

bolo možné zostrojiť motor i bez nich

a spomenul to pred profesorom. Ten

prehlásil, že by to bolo niečo ako perpetuum

mobile, teda nemožné. Tesla

vychádzal z objavu M. Faradaya, ktorý

zistil, že ak nechal otáčať drôtenú špirálu

v magnetickom

poli,

pretekal ňou

striedavý prúd.

Teslovi napadlo,

že ak striedavý

elektrický

prúd vzniká

otáčavým pohybom

v magnetickom

poli,

potom by bolo

možné dosiahnuť otáčavý pohyb silou

magnetického poľa vytvoreného striedavým

prúdom. Po dokončení štúdií

odišiel Tesla do Prahy, aby si rozšíril

poznatky z elektrotechniky. Z Prahy

Tesla prišiel do Budapešti. Práve v Budapešti

Tesla konečne objavil riešenie

„Praktický úspech nejakej myšlienky, bez ohľadu na jej

vlastnú hodnotu, závisí od postoja súčasníkov. Ak prichádza

vo vhodnom čase, prijmú ju; ak nie, môže dopadnúť

podobne ako výhonky, ktoré vyláka zo zeme teplé slnko,

len aby ich poškodil a spomalil ich rast nasledujúci mráz.“

Nikola Tesla

problému - rotujúce magnetické pole

vytvorené dvojicou striedavých prúdov.

Tomu však predchádzalo úplné

nervové i fyzické zrútenie vynálezcu,

kam ho doviedlo jeho nadmerné prepínanie

duševných i telesných síl. Po

tomto objave Tesla v rýchlom slede objavil

a vypracoval podrobnosti celého

systému založeného na striedavom

prúde, a tak dnes, vďaka Teslovi, varíme,

perieme,

vysávame či

umývame riad,

alebo pracujeme

na počítači,

využívame

internet

či cestujeme

r ý c h l i k o m

alebo metrom.

Tesla v Amerike

Tesla sa po predaji budapeštianskej

spoločnosti presťahoval do Paríža,

kde sa zamestnal v Edisonovej

spoločnosti. Spoločnosť sa v čase

Teslovho príchodu nachádzala vo

veľkých problémoch. Dodala kompletný

Edisonov osvetľovací systém

pre nemecké železnice. Pracovníci

pri inštalácii systému urobili niekoľko

závažných chýb, ktoré pri uvedení

spôsobili skrat a zdemolovanie

steny, a to pred očami nemeckého

cisára 2 . Edisonovi hrozilo zničenie

povesti i jeho európskej spoločnosti.

Pri odstraňovaní chýb sa uplatnil

nápadmi sršiaci

mladý

Tesla. Tu si ho

všimol Edisonov

najbližší

spolupracovník

Charles Batchellor

a navrhol

Teslovi, aby

prišiel pracovať

do Ameriky

k Edisonovi. Tesla, ktorý návrh prijal,

mal už v tom čase vyriešenú teóriu

striedavého prúdu a veril, že keď si

Edison uvedomí jeho výhody, predovšetkým

možnosť prenosu elektriny

na veľké vzdialenosti, čo u jednosmerného

prúdu nebolo možné, dá

prednosť striedavému pred jednosmerným

prúdom. Edisonove spoločnosti

však mali všetky patenty

na jednosmerný prúd a investovali

veľké prostriedky do systémov výroby

a rozvodov jednosmerného

prúdu. Edison sa na začiatku rozvoja

využívania elektriny v Amerike

spojil s viacerými investormi, medzi

ktorými bol aj bankár J. P. Morgan,

ktorý neskôr vstúpil zásadným spôsobom

do Teslovho života. Tesla na

rozdiel od Edisona žil vo svete svojich

ideí a vynálezov, málo sa zaujímal

o financie či nejakú návratnosť

---

Osobnosť

kapitálu. Celkom zákonite sa tí dvaja

museli rozísť a Tesla po odchode od

Edisona zakladá vlastnú spoločnosť.

V tom čase prihlasuje najvýznamnejšie

patenty týkajúce sa viacfázového

prenosu elektrickej energie.

O rok nato, v čase veľkej ekonomickej

krízy spoločnosť zaniká a Tesla

sa musí živiť fyzickou prácou. Avšak

Teslove objavy nezostali nepovšimnuté

a Americká spoločnosť elektroinžinierov

pozýva Teslu, aby prednášal

o prednostiach striedavého

prúdu. Na prednáške bol prítomný aj

George Westinghouse, konkurent T.

A. Edisona a ponúkol Teslovi milión

dolárov za všetky jeho patenty súvisiace

so striedavým prúdom. Ideálmi

žijúci vynálezca jeho ponuku

prijal a neuvedomil si dôsledky tohto

rozhodnutia pre jeho budúcnosť. Zo

ziskov plynúcich z využívania Teslových

patentov sa časom vytvorila

najbohatšia spoločnosť v USA a ich

autor z toho nemal ani cent. Tesla

peniaze od Westinghousa využil na

zriadenie laboratória, v ktorom sa

zaoberal výskumom prúdu pri vysokých

napätiach a frekvenciách a tiež

rezonanciou - javom, ktorý zosilňuje

a zväčšuje malé pohyby. Zistil,

že elektrické obvody s cievkami

a kondenzátormi, ktoré už dávnejšie

objavil, sa správajú rezonančne

a že keď v pravom čase dodá takému

obvodu len malé množstvo elektrickej

energie, získa veľmi vysoké

napätie a veľmi vysokú frekvenciu 2 .

Počas tohto najtvorivejšieho

obdobia prišiel

na spôsob prenosu

energie na akúkoľvek

vzdialenosť bez použitia

drôtov. Tieto objavy

viedli k vývoju rozhlasového

prijímača a televízie,

elektromotora

pre pohon automobilov,

ovládania lodí

bezdrôtovým prenosom

i ďalších vynálezov, z ktorých

sa niektoré začali využívať až sto rokov

po ich objavení. Veľmi podobne,

ako to bolo s využívaním striedavého

elektrického

prúdu, sa začala

odvíjať história

ďalšieho zásadného

Teslovho

objavu - prenosu

energie bezdrôtovým

spôsobom.

Tesla napísal článok

do novín o svojich nových objavoch

súvisiacich s bezdrôtovým prenosom

energie. V článku nazvanom

Problém zvýšenia dodávky energie

ľudstvu navrhol Tesla svetový systém,

ktorý umožní okamžitý a presný bezdrôtový

prenos akýchkoľvek signálov,

správ alebo znakov do všetkých kútov

sveta. Najneobyčajnejším bolo

tvrdenie, že človek bude môcť získavať

zo zeme zadarmo neohraničené

množstvo energie. Článok si prečítal

aj J. P. Morgan, jeden z rozhodujúcich

investorov do spoločnosti

General Electric, ktorá vybudovala

rozvodnú elektrickú sieť a predávala

elektrickú energiu po celej krajine.

Pri čítaní článku si uvedomil,

že úspech jeho spoločnosti spočíva

na Teslových patentoch na striedavý

prúd a Tesla prichádza s novým systémom,

ktorý ich má nahradiť. Ak by

mal Tesla pravdu, celý elektrotechnický

priemysel by začínal odznova.

Ak by pravdu nemal, jeho investície

do General Electric by

boli bezpečné. Morgan

chcel mať istotu

a ponúkol Teslovi

podporu pri vybudovaní

Celosvetového

bezdrôtového systému.

Tesla nemal dostatok

financií na realizáciu

tak ohromného projektu

a tak bol nútený

prijať Morganove podmienky

– 150 000 $ za 51 percentný

podiel na všetkých „bezdrôtových“

patentoch. Projekt CBS sa rozbehol,

vybudovali sa potrebné zariadenia.

Pred uvedením

systému do skúšobnej

prevádzky,

keď bolo potrebné

už iba umiestniť

na vrchol vysielacej

veže medenú

kupolu, odmietol

J. P. Morgan poskytnúť

prostriedky na dokončenie

projektu. Zúfalý Tesla ho požiadal,

aby mu vrátil právo na jeho vynálezy,

dúfajúc, že nájde iných investorov.

Oslovil kanadskú vládu, ktorá

bola ochotná mu pomôcť. Morgan

odpovedal, že zmluva je zmluva a nebude

ju meniť. Teslove vynálezy už

nemohli ohroziť systém striedavého

elektrického prúdu i celý elektrotechnický

priemysel. Zdiskreditovaný

Tesla sa v nasledujúcich rokoch

zaoberal vynálezmi, ktoré súviseli so

strojárstvom. Vynašiel turbínu bez

lopatiek, „letúň s vertikálnym vzletom“

a ďalšie. V posledných rokoch

Teslovho života ho verejnosť začala,

vďaka jeho extravagantným novinovým

stĺpcom, vnímať ako „bláznivého“

starca, ktorý predpovedá zázraky.

Dnes vieme, že väčšina ním

popísaných „zázrakov“ sa stala skutočnosťou.

1. Neobyčejný život Nikoly Tesly

Rudolf Harčarík

2. Robert Lomas: Muž, ktorý vynašiel 20.storočie

7

Svet Grálu

18 | 2008

---

Rozhovor

Liečiť?

To je ako mať nadanie spievať alebo maľovať

„To nie je len očko, pani Šuláková. Ja ten tlak cítim aj v nose a celej tejto časti

hlavy,“ hovorí mi liečiteľka, ktorej som sa spýtala na večne zapálené oko

môjho synčeka. „Tak aspoň vidíte, ako to funguje v praxi,” hovorí po našom

rozhovore pre časopis. Helena Bartošová učila trinásť rokov na strednej škole.

Dnes sa štyridsaťdvaročná matka dvoch detí živí ako liečiteľka – teda oficiálne

ako psychoporadkyňa. Využíva pri tom schopnosti jasnocítenia a jasnočujnosti

– ich prostredníctvom pomáha už štvrtý rok, navštívilo ju zhruba tri tisíc

ľudí… Hovorí, že učiteľstvo bolo dobrou prípravou na povolanie liečiteľky.

Učila telesnú výchovu, kde sa zaoberala fyzickým telom a základy spoločenských

vied, kde učila napríklad filozofiu, sociológiu a psychológiu.

Rozhovor s liečiteľkou Helenou Bartošovou

SG: Učiteľstvo – liečiteľstvo – to sa

pekne rýmuje… Ako ste sa k liečiteľstvu

dostali? Prešli ste aj sama

nejakou skúsenosťou, kedy ste potrebovali

pomoc liečiteľa?

V podstate to tak bolo. Ako malá

som nemávala žiadne mimoriadne

vnemy, ktoré by nasvedčovali tomu,

že z „toho dievčaťa raz bude liečiteľka“.

Zato som vraj oplývala učiteľskými

maniermi ako je riadenie,

vedenie, hodnotenie, známkovanie,

túžba pomáhať druhým a „občas

im vnútiť niečo svoje“, ale aj schopnosť

komunikácie a kreativity. Môj

mladší brat na toto obdobie nerád

spomína, pretože on bol obeťou

uplatňovania mojich vrodených

vlôh. Nakoniec som si ako „barania

žena“ splnila svoj prvý profesijný

sen a skutočne som sa stala učiteľkou.

Z trinástich rokov strávených

učením na strednej škole som desať

rokov snívala o praxi zameranej na

duševnú a fyzickú regeneráciu. Už

vtedy ma liečiteľstvo a alternatívna

medicína priťahovali a mrzelo ma,

že „tie liečiteľské schopnosti proste

nemám“. Veľmi som po nich túžila

a vôbec som netušila, že už vo mne

dávno driemu a striehnu na pravú

chvíľu, aby sa prejavili.

8

Svet Grálu

18 | 2008

SG: Takže – kedy sa vynorili?

V roku 1993, keď som sa po splnení

svojich dovtedajších životných prianí

paradoxne ocitla na fyzickom i psychickom

dne, sa mi „náhodou“ dostala

do ruky kniha lekára a liečiteľa

MUDr. Jana Paloučka „Cesta k životu“.

Šesť rokov nato som sa stala

jeho pacientkou a za ďalších šesť rokov

„žiačkou“. Podelím sa s vami

o zážitky z mojej prvej návštevy, aby

som svojich súčasných i potenciálnych

„pacientov“ povzbudila, že ani

ja som nebola žiadnou výnimkou.

Pán Palouček ma vtedy usadil na stoličku,

uprel zrak do mojej solárnej

čakry a začal vymenovávať moje energeticko-fyzické

oslabenia. A keďže

všetko „trafil“, získal si okamžite

moju dôveru. Potom nasledovali dve

otázky prenesené veľmi prísnym hlasom:

„Akým spôsobom sa chcete v živote

realizovať?“ a „Aký je váš vzťah

k vašim deťom?“ Prekvapil ma, obe

som totiž v tom čase usilovne riešila.

Pán doktor ma proste svojimi schopnosťami

ohromil a tak som si pomyslela:

„To by bolo, takto to vedieť! Len

sa tak pozrieť a hneď všetko vedieť!

A dnes ďakujem, že sa u mňa vtedy

nič takého neotvorilo, pretože človek

plný pýchy, ako som bola ja, by

napáchal omnoho viac zla než dobra.

Vzhľadom na to, že dnes už smiem

pracovať s jasnocítením a jasnočujnosťou,

verím, že som v lekciách pokory

predsa len trochu pokročila.

SG: Aké to bolo, keď sa u vás začali

prejavovať schopnosti jasnočujnosti

a jasnocítenia?

Túžbu po spojení s duchovnými

sprievodcami vo mne vyvolávali

knihy, ktoré som už roky čítala. A pretože

moje chcenie bolo veľké, naskytala

sa možnosť realizácie. Pamätám

sa, že som sa bála „niečo vidieť“, tak

som vysielala do éteru, že chcem len

počuť! A jedného dňa som si náhle

uvedomila, že si na otázky odpovedám

rýchlejšie, než stačím vo svojej

hlave vymyslieť odpovede. Spojenie

bolo nadviazané. Bolo milé, zvláštne,

dobrodružné a neuveriteľné. Najskôr

bolo možné prijímať informácie len

pre seba, neskôr aj pre druhých. S mojím

duchovným rastom sa menia aj

moji duchovní sprievodcovia. Je to

logické, sprievodcovia musia byť vždy

o krôčik pred nami, aby nás mohli

viesť. Vyplýva to z tzv. zákona rovnorodosti,

že rovnaké priťahuje vždy

zase rovnaké. Tak sa naplnil môj

druhý profesijný sen. Po desiatich rokoch

čakania pracujem vo svojej praxi

duševnej a fyzickej regenerácie a ďakujem

životu, že mi to nedovolil skôr.

---

Rozhovor

SG: Prečo to, podľa vás, muselo trvať

tak dlho?

Spätne sa ukazuje, že išlo o nevyhnutnú

prípravu, vďaka ktorej som dnes

schopná „ustáť“ spoluprežívanie ťažkých

ľudských osudov, pracovať bez

ujmy so silami, s ktorými nie je radno

sa zahrávať, a pritom nezmalomyseľnieť

z ekonomických podmienok pre

malých podnikateľov. Za ten čas som

sa naučila väčšej trpezlivosti, vytrvalosti

– nevzdávať sa svojich snov,

ktoré v sebe často nesieme s určitým

účelom, a tiež dôverovať najvyššej sile,

ktorá to s nami vždy myslí dobre.

SG: Dalo by sa povedať, že teraz už

je liečiteľstvo vaším povolaním. Vy

ste však začínali najprv Dornovou

terapiou a Breussovou masážou. Vysvetlíte

nám ešte, o čo v nich vlastne

ide?

V čase, keď som si chcela otvoriť

prax, hľadala som metódy založené

na celostnom prístupe. Vtedy prišla

ponuka Dornovej terapie a Breussovej

masáže. Veľmi stručne povedané –

Dornova terapia spoločne s Breussovou

masážou pomáhajú pri bolestiach

chrbta, krížov, panvy a kĺbov, a veľmi

dobre sa dopĺňajú. Ide o laickú liečbu,

ktorá spája manuálne techniky, prácu

s energiou, s reflexnými bodmi, a navyše

hľadá aj duševné príčiny ochorení.

Pri Breussovej masáži pôsobíme

manuálne a energeticky. Pokiaľ

máme dobré vyciťovanie (intuíciu),

môžeme pri nej odhaliť aj duševné

príčiny fyzického ochorenia.

SG: Pokiaľ viem, vy ste sa nedržali

striktne nejakého návodu, ako takú

masáž robiť… a vďaka tomu sa u vás

začali prejavovať aj ďalšie schopnosti.

Je to tak?

Áno. Pôsobila som na jednotlivé

miesta, kým som cítila, že to tečie

(smiech) – hovorím o energii. Nepôsobila

som tam minútu alebo dve,

ako hovorí návod. Časom som začala

pociťovať, že tu alebo tam nie je niečo

v poriadku. Pýtala som sa: Čo sa to tu

deje? Tam je hrozný smútok… a začala

som si vyhodnocovať tú informáciu,

ktorú cítim telesne a ktorá mi prišla

akoby z éteru: Problémy s manželom…

a v tom okamihu som si uvedomila,

že liečim rukami a k tomu naraz počujem

aj tú duševnú príčinu, ktorú

nemožno vymyslieť hlavou, pretože

tých ľudí nepoznám, takže o ich problémoch

nemôžem vedieť. Pomocou

týchto metód som si potom riadila

postup práce podľa seba. Vedela som

už, že keď sa na človeka naladím, tak

jeho fyzické problémy cítim vo svojom

tele; podľa intenzity vnímam, či

je to práca pre lekára, alebo či na to

stačí liečiteľ… a hlavne, čo pre to má

urobiť dotyčný sám… Takže sa v tom

krásne spájajú tieto dve schopnosti –

jasnocítenie, ktoré používam pre úroveň

energeticko-fyzickú a jasnočujnosť

na príjem informácií z vyšších

nemateriálnych úrovní.

SG: Predstavujem si, že to musí byť

veľmi zaťažujúce cítiť na svojom vlastnom

tele problémy niekoľkých ľudí za

deň… Ako to zvládate?

V stave, v ktorom som bola pred

tými desiatimi rokmi, by som tie

ťažké stavy ľudí – psychické i fyzické

– nevydržala. No mala som dobrú

prípravu: školstvo i môj osobný život,

ktorý vôbec nebol ľahký – takže

som mala na čom stavať. Vďaka tomu

dnes už zmôžem veci, ktoré by som

v minulosti nezvládla. No a musím

sa o seba duševne aj fyzicky starať,

v čom, priznám sa, niekedy pokrivkávam.

Ale snažím sa.

SG: Mnoho našich čitateľov bude

určite zaujímať, kto sú tí vaši „duchovní

poradcovia“?

Ja ich vnímam ako duše ľudí, ktorí

žili na zemi a na „druhej strane” teraz

pokračujú vo svojom duchovnom vývoji.

Snažia sa byť lepšími, niekam sa

vyvinúť, posunúť – tým, že nám pomáhajú,

rastú aj oni. Takže vlastne ide

o akúsi vzájomnú spoluprácu. Predstavujem

si ich ako svetelné bytosti, bez

hmotného tela, iba s jeho obrysmi. Pokiaľ

som mala nejaký vizuálny vnem,

bola to vždy postava podobná figúrke

z „Človeče nehnevaj sa” – z bielej hmloviny.

Farby nevidím, iba biele svetlo.

Prevažne ich vnímam citom. Asi ako

keď je niekto za dverami. Vy ho nevidíte,

ale viete, že tam je. Stupeň duchovnej

zrelosti liečiteľa alebo mediálneho

človeka pritom podstatným spôsobom

rozhoduje o tom, s akými úrovňami,

alebo s kým je možné nadviazať spojenie.

Každý liečiteľ by mal vedieť, že aj

keď je jeho dar alebo skôr nadanie hocijako

veľké, môže vidieť, počuť a cítiť

v skutočnosti len toľko, koľko mu dovolí

jeho vlastná vnútorná zrelosť! Nemožno

proste vidieť alebo počuť nič iné

než to, čo je s ním rovnorodé. Žiadne

kurzy ani metódy nemôžu zaručiť, že

sa takto pracujúci človek vyvíja aj po

duševnej a duchovnej stránke. Čistota

liečivej sily, ktorá cez vás prúdi pri liečení

vkladaním rúk alebo pri prijímaní

informácií z vyšších úrovní vždy zákonite

zodpovedá čistote vášho vnútra.

Tým sa stávate zodpovedným nielen

za seba, ale aj za toho, kto vám prejavuje

dôveru. Samoľúbosť, nedostatok

pokory a polovičaté vedenie prináša do

tejto profesie len polovičaté výsledky

a nebezpečenstvo omylov. Je osobnou

zodpovednosťou človeka, akú pomoc

prijíma – a osobnou zodpovednosťou

liečiteľa, akú pomoc ponúka.

9

Svet Grálu

18 | 2008

---

Rozhovor

SG: Ako si máme predstaviť sedenie

u vás: prídem a poviem vám, že

ma bolí ruka? Alebo na to prídete

sama?

Keď mi poviete, že vás bolí ruka,

odpoviem vám, že nie som automechanik

a neopravujem súčiastky…

a potom je na vás, či odídete, alebo

zostanete...

SG: …tak ja zostanem. Čo sa bude

diať?

Áno, väčšina klientov tiež zostane…

(smiech) Moje prvé stretnutie s klientom

začína vždy teóriou, nie praxou.

V úvode vysvetlím, že všetky metódy,

ktoré využívam, či už pre telo,

energiu alebo dušu, sú založené na

princípoch celostnej medicíny. Pokiaľ

sa dotyčný stotožňuje s mojím

prístupom k liečeniu, navrhnem mu

„zmapovanie“ zdravotného stavu po

stránke fyzickej i psychickej. A tu

nastupuje ono využitie schopnosti

„vcítenia“ sa do informačného energetického

poľa človeka s poskytnutím

informácií z tzv. vyšších úrovní.

Vysvetlím, že aj keď ste prišli s rukou,

treba sa liečiť na troch úrovniach –

fyzickej, energetickej a duševnej. Poviem

vám, čo bude potrebné urobiť

pre každú z nich. Mnoho ľudí vôbec

nechápe, že by ich choroba alebo úraz

mohli súvisieť s duševným stavom.

Takže im vysvetlím, ako sa choroba

z duše somatizuje do fyzického tela.

Potom sa “naladím” do biopoľa toho

človeka a cítim na sebe, ako silno je

tá ruka zasiahnutá – necítim to síce

ako bolesť, ktorú má ten pacient, ale

cítim tiaž, alebo brnenie… Vnímam

dokonca aj akúsi náladu tých orgánov

– smútok, veselosť, zaujatosť, pocit

beznádeje… a k tomu potom počujem

napríklad informáciu, čoho sa

tá beznádej týka… Klient väčšinou

hneď na začiatku zaregistruje, že si

tieto informácie nemôžem vymyslieť,

jednoducho preto, lebo sme sa nikdy

nevideli. A on je tiež jediný, kto môže

posúdiť ich pravdivosť.

10

Svet Grálu

18 | 2008

SG: To musí byť niekedy veľmi

ťažké – počujete napríklad nejakú nepríjemnú

informáciu a máte ju podať

ďalej…

Ja som sa predtým skôr stavala len

do úlohy sprostredkovateľa, ktorý

„iba“ odovzdáva informácie zhora.

A hovorila som si, že je len vecou

klienta, ako s týmito informáciami

naloží, že je to jeho zodpovednosť.

Rovnako som si myslela, že tá úroveň

nado mnou je tiež zodpovedná za to,

čo mi odovzdáva, aby som to poslala

ďalej. Tak funguje väčšina liečiteľov.

Časom ma však život naučil, že ja tiež

nesiem zodpovednosť za to, čo ľuďom

poviem. A uvedomila som si, že nie

som len tlmočník…, ale nesiem zodpovednosť

za to, ako to tým ľuďom

poviem, s akou intonáciou v hlase;

skrátka, aby odo mňa odchádzali nasmerovaní

k niečomu lepšiemu…

SG: Vráťme sa ešte znovu ku hmote

a energiám. Z toho, čo ste povedali,

vyplýva, že každý človek vyžaruje určitú

energiu vnútri aj zvonku tela…

Sú rôzne možnosti, ako sa dá toto

žiarenie vnímať. Ako som už povedala,

ja osobne nič nevidím, ale energetické

a fyzické oslabenie ľudí cítim

vo svojom tele. Pri tzv. jasnocítení vychádzam

z toho, že cit – intuícia nás

nikdy nesklame, kým rozum sa často

mýli. Rozum je produktom mozgu

a ako taký sa viaže na priestor a čas.

Intuícia náleží k mimozmyslovému

vnímaniu. Je to onen šiesty zmysel,

o ktorom všetci hovoríme, ale už

dávno, dávno sme ho prestali používať.

Informácie týkajúce sa duševných

stavov, zablokovaných emócií,

životných situácií, tráum a pod.

prijímam z vyšších nemateriálnych

úrovní. Počujem ich tzv. vnútorným

hlasom. Kvôli lepšej predstave by sme

to mohli prirovnať k tichému dialógu,

ktorý vediete vo svojej hlave s niekým

iným. Onen vnútorný hlas však

môžeme počuť len vtedy, ak sa vieme

naladiť na správnu frekvenciu. Toho

je schopný každý, pokiaľ len trochu

chce a vyvinie nejaké úsilie. Avšak je

to rovnaké ako v prípade rádia. Ak

nenaladíte správnu frekvenciu, nezačujete

nič. Hlava plná chaotických

myšlienok nemôže počuť jemný tichý

hlas vášho vnútra, nie je to v jej

silách. Posolstvá sú nielen verbálne,

ale často aj v obrazoch, v prísloviach,

v dejoch, vo forme otázok… Niekedy

som vyzvaná, aby som použila svoje

vlastné skúsenosti. Sú podávané ako

nápovede pre toho, kto hľadá, nie ako

výčitka alebo kritika. Človek, ktorý

takto pracuje, nesmie zasahovať do

klientovej slobodnej vôle svojimi želaniami,

ani posudzovať a hodnotiť,

koho má pred sebou. V opačnom prípade

„prestáva počuť“. Na mojich webových

stránkach (adresa je uvedená

nižšie) je niekoľko článkov na tému

hmota, energia a človek ako energetický

systém.

SG: Často sa dnes u liečiteľov dozvedáme

informácie z minulých životov.

Je to dôležité? Nechodia potom

ľudia k liečiteľom napríklad zo zvedavosti

alebo senzáciechtivosti?

Pre niektoré druhy ochorení sú

informácie z niektorých úsekov minulých

životov užitočné, a to v prípade,

keď to človeku pomôže v jeho

duchovnom vývoji. Nikdy nie zo

zvedavosti. Zo skúsenosti vidím, že

toto je väčšinou povolené len tam,

kde už človek vynaložil určité úsilie

k vnútornej zmene a momentálne

stagnuje. Dostane sa mu tak vysvetlenie,

prečo sa v jeho súčasnom živote

opakovane vracia

určitý problém.

Nikdy nikoho

nevediem

do zmeneného

stavu vedomia,

čo osobne považujem

za nebezpečné.

Minulé

životy sú

pre mňa „den-

---

Rozhovor

Lekár môže byť výborným „mechanikom“,

ale nemusí byť dobrým človekom,

aby bol z dnešného hľadiska

dobrým lekárom. Liečiteľ musí byť

dobrým človekom, aby mohol byť

dobrým liečiteľom. Jemu vzdelanie

a šikovné ruky nestačia. Pravá liečivá

sila kladie svoje požiadavky!

SG: Niekedy sa st retáva me

s rôznymi názormi ľudí, pokiaľ

ide o ohodnotenie práce liečiteľov.

Večná dilema: platiť či neplatiť.

„Veď je to dar od Boha“, hovoria

mnohí…

Ako som už načrtla – liečivý

magnetizmus a ostatné liečiteľské

schopnosti sú nám vlastné prirodzenosťou.

Pokiaľ ide o pravú, účinnú

liečivú silu, potom je skutočne darom

od Boha v tom zmysle, že sa

ju nedá naučiť. Iba rastie tým, ako

rastie duchovná zrelosť človeka. No

nie je to niečo, čo by sme mohli dostať

zadarmo. Iba ak by sme popreli

zákon príčiny a dôsledku alebo zákon

vyrovnania… Rovnako ako je

maliar či spevák platený za prácu,

v ktorej využíva svoj talent, som

presvedčená, že aj liečiteľ si zaslúži

odmenu za dobre vykonanú prácu.

Určiť cenu, nakoľko si svoju prácu

vážime, nie je vždy jednoduché, ale

vždy je to úmerné tomu, nakoľko si

vážime sami seba.

SG: Liečitelia a lekári – to sú dnes

stále akoby dva oddelené svety. Je to

škoda – nemyslíte?

Áno. Je to vlastne môj veľký sen –

ktorý sa zatiaľ javí ako utópia. Spojenie

lekárov a liečiteľov pod jednou

strechou s jediným, spoločným

cieľom sa skutočne zatiaľ javí ako

science-fiction. Osobne považujem

boj medzi lekármi a liečiteľmi

za nedôstojný pre obe strany a na

úkor pacientov. Predpokladám, že

Stvoriteľ dal ľuďom lekárov s určitým

zámerom a poľom pôsobnosti,

a rovnako tak im dal aj liečiteľov.

Vzhľadom na to, že sa na zemi vyným

chlebom“ a reinkarnácia patrí

k môjmu presvedčeniu. Doposiaľ

som nenašla iné vysvetlenie, aby

som mohla logicky pochopiť zmysel

života, osudovú rozdielnosť medzi

ľuďmi alebo spravodlivosť.

SG: Myslíte si, že sa liečiteľom môže

stať každý, kto po tom túži?

Schopnosť jasnozrivosti, jasnočujnosti,

jasnocítenia, liečenia duchovnou

silou, aj telepatia a pod. sú úplnou

prirodzenosťou každého človeka.

Sú iba nadaním, talentom, rovnako

ako spev alebo maľovanie. Každý ich

máme v sebe, len niekto svoj talent

rozvinie viac a rozhodne sa byť ním

užitočný pre druhých. Je smutnou iróniou

osudu, že sme tieto úžasné dary

zamkli na zámok a plačeme nad tým,

aký je život ťažký a nespravodlivý.

K tomuto poznaniu som nedospela

dobrovoľne, ale ťažkými životnými

lekciami. Odmenou sa mi stalo spontánne

otvorenie schopností, ktoré si

veľmi vážim, a preto ich nepredvádzam

nedôverčivým ľuďom ako cirkusový

kúsok, ani sa týmito ľuďmi

nenechávam „preskúšavať“. Jasnozriví

ľudia môžu vidieť do minulosti

aj do budúcnosti. Ale vždy to bude

len pravdepodobnosť, pretože naša

slobodná vôľa stojí nad všetkým. Je

veľmi mocná a sme to my, kto ju riadime.

Minulosť už skončila, budúcnosť

ešte nenastala a jediný čas, v ktorom

môžeme žiť, je prítomnosť – tu

a teraz. Je to jedno z najťažších umení

života. Ale prináša radosť. Liečiteľské

schopnosti nie je možné získať naučením.

Ak ide človek poctivou cestou,

otvoria sa samé, spontánne, bez

akéhokoľvek napomáhania, v pravý

čas. Vyššími a účinnejšími sa stávajú

úmerne duchovnému rastu a vnútornej

čistote liečiteľa. Potom ich nemožno

stratiť ani ich nikomu odobrať.

Stanú sa jeho súčasťou. A tu mi prichádza

na um malé zamyslenie nad

rozdielom medzi lekármi

a liečiteľmi.

skytujú obe formy pomoci, nechápem,

prečo by sa jedni mali usilovať

o „vyhubenie“ druhých. Iba ak

ide o „obyčajnú“ ľudskú samoľúbosť,

kvôli ktorej budú naďalej umierať

ľudia, aj keby im spoločnými silami

bolo možné pomôcť. Keď si predstavím,

že by sa môj sen uskutočnil,

bolo by menej úmrtí, pretože

v pravú chvíľu by pracovali tí praví.

Takže napríklad: úrazy – to je záležitosť

lekárov. U chronických ochorení

je naproti tomu oveľa úspešnejšia

alternatívna medicína, pretože

pre klasickú medicínu výraz chronický

rovná sa nevyliečiteľný. A to

je liečiteľstvo schopné vyvrátiť. Ja sa

však málokedy vzdávam nádeje a tak

by som tu na záver nášho rozhovoru

rada spojila štyri citáty do jedinej

múdrosti, ktorá by mohla potvrdiť,

že „budúcnosť patrí tým, ktorí veria

v krásu a užitočnosť svojich snov“.

„Dobr ý úmysel môže zmeniť

mnohé okolnosti; premeň teda svoje

túžobné želania na mocnú silu vôle,

pretože neexistuje nič, čo by v priebehu

času nemohlo byť dosiahnuté,

pretože nemožné je len to, na čo sme

sa neodvážili!“

Vždy som verila v zázraky…

a stále verím.

A ja vám zase ďakujem za milý

rozhovor.

Marie Šuláková

V prípade záujmu môžete navštíviť webové

stránky Mgr. Heleny Bartošovej:

www.isis-leceni.eu

11

Svet Grálu

18 | 2008

---

Život

Spev

nádeje

India. Od roku 2000 žije v tejto krajine medzi Himalájami a Indickým oceánom oficiálne viac než jedna

miliarda ľudí. Každý rok sa ich počet zvyšuje asi o 15 miliónov, čo predstavuje najväčší nárast počtu obyvateľstva

na svete. Mnoho obyvateľov Indie je veľmi chudobných. Žijú v krajine, ktorá je už 60 rokov nezávislá

a podľa jej ústavy z roku 1950 aj demokratická. Len každý druhý obyvateľ má k dispozícii viac než

jedno euro denne a štvrtina obyvateľov si nemôže dopriať dostatočné množstvo potravín. Nezamestnanosť

je vysoká, vzdelávací systém nedokonalý. V mnohých prípadoch nie sú na vidieku ani školy, mladým

ľuďom chýba nielen nádej do budúcnosti, ale častokrát aj pocit sebavedomia. Napriek tomu však

existujú aj záblesky nádeje – síce ojedinelé, ale predsa. O jednom takom rozpráva nasledujúci príbeh.

Omkareshwar, tradičné pútnické

mesto v strednej Indii s 2000

obyvateľmi, idylicky situované na

jednom z ostrovov rieky Narmada,

asi 100 km juhovýchodne od Indory.

Nie sú tu takmer žiadne príležitosti

na zárobkovú činnosť, ak nerátame

tých niekoľko pútnikov, ktorí si občas

kúpia arašidové orechy. Je to miesto,

kde všetci obyvatelia patria medzi

tých najchudobnejších, kde donedávna

nebola ani škola, v ktorej by sa

mohli deti niečomu naučiť a získať

tak základ pre lepšie bytie.

Jedného dňa, niekedy v roku 2001,

sa Swami Kedarnath rozhodol, že sa

pokúsi prispieť k tomu, aby sa život

v Omkareshware utváral ľudskejšie.

Oslovenie Swami

pred menom znamená

niečo ako

mních a poukazuje

na náboženské

presvedčenie

a duchovnú zrelosť

človeka. Viac než

80 percent Indov

vyznáva hinduizmus,

v porovnaní

s len asi 13 percentami

moslimov a ani nie 2,5 percentami

kresťanov.

Hinduizmus nemá jednotné vyznanie,

ani zakladateľa cirkvi a ani centrálnu

inštitúciu, na ktorú by sa dalo

odvolávať. Hinduisti sa síce opierajú

o staré tradície a texty, ktoré siahajú

12

Svet Grálu

18 | 2008

do polovice 2. tisícročia pred Kristom

a podľa niektorých indických názorov

dokonca až do doby 4000 rokov pred

Kristom, ale zároveň sú presvedčení,

že Boh sa mnohým osvieteným ľuďom

prejavoval a stále prejavuje svojimi

posolstvami. V Indii je mnoho

svätých, mnoho učiteľov náboženstva,

takzvaných guru a mnoho ašramov,

meditačných centier podobných kláštorom,

ktoré pozývajú k pokoju, stíšeniu

a rozjímaniu. Ašram znamená –

„opustiť námahu“, „vzdať sa námahy“.

V jednom takom ašrame v pútnickom

mieste Omkareshwar založil

Swami Kedarnath v roku 2001 školu,

ktorá mala spočiatku tri ročníky.

Dnes v nej 12 učiteľov vyučuje 350

žiačok a žiakov.

V siedmich miestnostiach

je zriadených

10 tried

a kvôli nedostatku

miesta sa vyučuje

aj vonku.

Tento projekt

školy bol a je neuveriteľne

úspešný:

deti pochádzajúce

zo žalostných rodinných

pomerov, podvyživené, nesebavedomé,

bez najmenšieho tušenia

o základoch hygieny, a čo je najhoršie,

aj bez životného cieľa, sa počas niekoľkých

pár mesiacov premenia na celkom

iných ľudí. „V ich očiach sa rozsvieti

svetlo,“ hovorí Swami Gurusharana-

nanda, hind

u i s t i c k ý

mních a riaditeľ

školy.

Deti majú

zabezpečenú

vhodnú

stravu, odev

a postupne

získavajú sebavedomie

a rozvíjajú

svoje jedinečné

talenty

a nadania.

Výučba sa orientuje na prax a životné

situácie, nezahŕňa len matematiku,

dejiny a rozvíjanie rozumových

schopností, ale napríklad aj spev, hru

na hudobné nástroje a tanec, pretože

chce rozvíjať aj duchovné schopnosti.

Postupuje pritom stupňovito, po krokoch:

najskôr sa v deťoch prebúdza

vedomie o všeobecných hodnotách,

potom sa na už sprostredkovaných

morálnych kvalitách rozvíja vedomie

o sociálnych záležitostiach vrátane

vlastenectva a napokon sú deťom vštepované

základy duchovného rozvoja.

Základom tohto spôsobu výučby je

život a náuka Anandamay Ma (1896 –

1982), vzácnej, ušľachtilej ženy, ktorá

pochádzala zo zbožnej brahmanskej

rodiny. Hovorí sa, že už vo svojom

detstve komunikovala so stromami,

zvieratami a s prírodnými bytosťami,

ako keby to bola samozrejmosť. Počas

---

Život

svojho života sa poznala aj s Mahátmom

Gándhím. Anandamay Ma považovala

za najvýznamnejšie poslanie

človeka jeho úsilie o sebauplatnenie.

Rovnako, ako náuka o karme a reinkarnácii,

k hinduistickému životu

nerozlučne patrí namáhavá práca

na sebe samom, snaha stať sa obetavým,

nesebeckým a čistým a tým sa

dokázať otvoriť prúdu Božích milostí.

Vznešený pojem milosti nemá v tejto

tradícii nič spoločné s darom, ktorý by

bol Stvoriteľ nezaslúžene daroval ľuďom.

Swami

Gurusharanananda

prekladá

hinduistický

výraz

pre milosť

do angličt

i ny slov a m i :

„do and get“,,

č o možno

preložiť ako

„ u s i l u j s a

a bude ti darovaná“.

Milosť

Božia musí byť získaná aktívne.

Každý človek sa musí sám namáhať –

a napriek tomu má princíp Guru alebo

Majstra v hinduistickej tradícii veľkú

váhu. Pojem guru je v súčasnosti často

chápaný nesprávne. V skutočnosti je

guru niekto, kto dosiahol vysoké duchovné

poznanie

a sebauplatnenie.

Láskyplne sa obklopí

ľuďmi, ktorí

duchovne hľadajú

a s ním harmonizujú,

vyučuje ich

a sprostredkováva

im silu, aby boli

schopní ísť svojou

vlastnou duchovnou cestou. Pritom

guruovia sú vlastne tiež sami vedení,

pretože, ako dodáva Swami Mangalananda,

„v skutočnosti je len jeden

Guru: Boh“. K nemu sa usilovať, vo

všetkom vyciťovať jednotu a súvzťažnosť,

prekonávať nesúlad – to je ten

vysoký duchovný cieľ hinduizmu.

Predstava hinduistického Boha sa

odlišuje od kresťanského

hlavne

tým, že uznáva

božstvo nielen nad

všetkými svetmi,

ale aj vo Stvorení.

To podstatné

v každodennom

náboženskom živote

spočíva v poznaní

podporujúcej

všadeprítomosti Božej lásky. „My

sa dívame na celý vesmír ako na školu,“

hovorí Swami Mangalananda (často

používaná koncovka mena – ananda

znamená blaženosť). „Všetko, čo robíme,

sa k nám vráti, ale my to neberieme

ako trest rozhnevaného Boha,,

ale ako možnosť niečo sa naučiť.“

Toto tradičné poznanie a vyznanie

lásky k Bohu sprostredkovávajú aj duchovné

ľudové piesne z Indie, ktoré sa

nazývajú bhajany. Swami Gurusharanananda

a Swami Mangalananda

cestovali v roku 2007 niekoľko mesiacov

po mnohých krajinách Európy,

aby spevom a prednáškami oboznámili

poslucháčov so svojím veľkým

cieľom: zriadením školy v Omkareshware.

Zámerom bolo otvorenie ďalších

ročníkov so záverečnými skúškami

a 20 km od

pútnického mesta

je plánovaná výstavba

ďalšej školy.

Na to bolo potrebných

veľa peňazí

– veľa na indické

pomery, ale málo

na európske. V Indii

má jedno euro

osem až desaťkrát vyššiu hodnotu ako

u nás. Obaja mnísi chceli vyspievať

peniaze, no zároveň aj prezentovať autentický

obraz hudby a kultúry Indie.

„V piesňach bhajan sa prejavuje esen-

cia indickej kultúry,“ hovorí Swami

Mangalananda. „Deti ich počúvajú

od malička a radi ich spievajú.“

V rámci týchto predstavení sprostredkovali

mnísi zrejme

viac z hinduistickej

tradície než ponúkajú

víkendové meditatívne

semináre

či ezoterické festivaly

.

Swami Mangalananda

je presvedčený,

že mierumilovná

hinduistická

tradícia zanechá u obecenstva dlhodobý

dojem: „V tradičnej viere západnej

kultúry prevláda názor, že človek

má len jeden život, po ktorom nasleduje

buď nebeská blaženosť alebo večné

zatratenie. My vychádzame z toho, že

ľudská duša je sama osebe čistá a že

našou úlohou je iba to nečisté odstrániť.

K tomuto vývoju je nám darovaná

možnosť opakovaných životov. Nemusíme

preto nikoho ovplyvňovať, aby

prestúpil na inú vieru, len aby sme ho

zachránili pred večným zatratením.“

Vylučuje teda hinduizmus náboženský

fanatizmus? „Fanatizmus sa môže

vyvinúť u každého človeka,“ hovorí

Swami Mangalananda, „ale všeobecne

sa dá povedať, že hinduisti sú veľmi tolerantní

voči moslimom a kresťanom,

ktorí prídu do Indie. Aj veľmi odlišné

skupiny obyvateľstva sa navzájom akceptujú.

Je správne, keď všetci nábožensky

orientovaní ľudia spolupracujú.

Preto si ceníme aj ústretovosť vášho časopisu.

“

Werner Huemer

13

Svet Grálu

18 | 2008

---

Ako pôsobia farby

14

Svet Grálu

18 | 2008

Farebné zložky našej stravy pôsobia

na vyžarovanie krvi. Zameriame sa

preto na účinky farieb na hmotné

telo a jemnejšie energetické úrovne.

Priaznivý vplyv výrazne zafarbených

surovín bol zistený už dávno

Z ČOHO VYPLÝVA

ZAFARBENIE NAŠEJ KRVI

a súčasná veda ho potvrdila

a uznáva. Medzi prírodnými

farbivami sa totiž nachádzajú

vitamíny, významné antioxidanty

(t. j. látky zabraňujúce epriaznivým

zmenám pôsobením kyslíka),

Keď rozpustíme farebné častice

v kvapaline, či už je to voda alebo

naša krv, zodpovedajúcim spôsobom

ju zafarbíme. Obdobne pôsobia farebné

potravinárske suroviny, ktoré

po strávení prechádzajú do našej

krvi: menia nielen jej zloženie, ale aj

zafarbenie. Aby sme čo najlepšie pochopili

tieto deje, uvedieme si najprv

niektoré vlastnosti krvi.

Krv môže vizuálne nadobúdať

viacero odtieňov – od ružovej,

šarlátovej, hrdzavej,

sýto- červenej až po červenomodrú.

Je známe, že na jej sfarbenie

majú vplyv mnohé faktory. Napríklad

pri otrave niektorými látkami

možno pozorovať zreteľné odchýlky

od normálneho sfarbenia; napríklad

dusitany (sú prítomné najviac v údeninách)

zapríčiňujú hnednutie krvi.

Aby krv mala práve potrebné sfarbenie

a mohla bezchybne plniť všetky

svoje funkcie, musí obsahovať zodpovedajúcu

hladinu všetkých nevyhnutných

krvných súčastí. A naopak,

nemala by obsahovať látky, ktoré jej

vyžarovanie zakaľujú alebo poškodzujú,

čo spôsobujú hlavne umelé

a toxické zlúčeniny.

Prirodzené sfarbenie krvi vyplýva

prevažne z prítomnosti zlúčenín určitých

nevyhnutných látok ako je

železo, kobalt a iné. Okrem toho sa

v krvi vyskytujú ďalšie výrazne sfarbené

zlúčeniny, častokrát aj odpadové

produkty metabolizmu. Ak chceme

antikarcinogény (t. j. látky

s overeným účinkom proti vzniku

rakoviny) a ďalšie priaznivo

pôsobiace látky, ktorých liečebný

účinok je všeobecne uznávaný.

vedome ovplyvňovať zafarbenie krvi,

musíme sa najprv stručne zoznámiť

s jej základnými súčasťami.

Červené sfarbenie krvi závisí hlavne

na dostatočnom množstve normálnych

červených krviniek, ktorých

neoddeliteľnou súčasťou je železo

viazané v hemoglobíne. Vzťah medzi

zafarbením stravy a krvi si najprv

uvedieme u jej vizuálne prevažujúcej

farby. Najvýznamnejšími zdrojmi hemového

železa v strave sú sýtočervené

potraviny živočíšneho pôvodu, napríklad

čerstvá pečeň, červené mäso a

ďalšie. Okrem toho je na tvorbu červených

krviniek potrebný sýtočervený

vitamín B12, ktorý sa rovnako vyskytuje

vo vyššie uvedených surovinách.

Ďalšou dôležitou súčasťou krvi je

plazma, čo je v podstate tekutá zložka

krvi, obsahujúca prevažne vodu,

v ktorej sú ostatné krvné častice rozptýlené

alebo rozpustené. Obrovský

význam krvnej plazmy je zrejmý už z

---

publikáciách. Napríklad je odporúčané

ožarovať oblasti najdôležitejších

energetických centier (čakier)

farebnými svetlami, ktoré zodpovedajú

ich farbe. Keď si uvedomíme

základné princípy týchto metód,

pochopíme, že sfarbenie potravín

bude tiež významne ovplyvňovať vyžarovanie

jednotlivých energetických

centier.

To potvrdzujú aj klinické pokusy.

Napríklad bolo preukázané, že ľudia,

ktorí majú v krvi vysoké hladiny lykopenu,

ktorý je hlavným farbivom

paradajok, vykazujú oveľa nižšie riziko

rozvoja nádorových ochorení

močového mechúra a ďalších orgánov

tejto oblasti. Preto možno usúdiť,

že toto sýtooranžové prírodné

farbivo posilňuje a harmonizuje už

spomínané orgány, ležiace približne

v úrovni druhej čakry.

Iba stručne si uveďme, že na posilnenie

prvej čakry sú vhodné hlavne

červené suroviny, tak živočíšneho

ako i rastlinného pôvodu. Mnohé

žlto sfarbené suroviny, napr. lúpané

proso, pôsobia priaznivo na

žalúdok a ďalšie orgány prislúchajúce

k tretej čakre. Zelené potraviny

zas pomáhajú pri ochore-

15

Svet Grálu

18 | 2008

na vyžarovanie krvi

toho, že obsahuje životne dôležité minerály,

organické látky najrozmanitejších

úloh a odvádza splodiny látkovej

výmeny. V neposlednom rade rozvádza

živiny a ostatné potrebné látky,

ktoré boli vstrebané tráviacim traktom

zo stravy. Keďže sa tu venujeme prevažne

vplyvu výživy, budeme sa ďalej

zaoberať iba touto jej funkciou.

Pri odbere krvi možno podľa

vzhľadu plazmy určiť, ktorí ľudia sú

po výdatnom jedle a ktorí nalačno. Je

tiež preukázané, že mnohé výrazne

žlté, oranžové či inak sfarbené vitamíny

prechádzajú zo stravy do krvnej

plazmy a môžeme ich v nej zistiť.

Napriek tomu, že ide o nízke množstvá,

ktoré nebudú v krvi okom bežne

viditeľné, ide o látky výrazného vyžarovania

(viď. článok: Ktoré látky pôsobia

priaznivo na vyžarovanie krvi, SG17).

Práve uvedený prípad, tzn. skutočnosť,

že farbivá zo stravy prechádzajú

do našej krvi, čím do nej akoby „zabudovávajú“

určitý druh farebného

žiarenia, je veľmi významný. Tento

spôsob má výraznejšie, trvalejšie

a hlbšie pôsobenie, než ostatné metódy

liečenia farbami, pri ktorých farebné

žiarenie pôsobí zvonka, napr.

cez povrch tela.

Okrem už spomenutých farbív

našej stravy, ktorých typ sfarbenia

zostáva rovnaký aj po ich vstrebaní,

stretávame sa ešte aj s ďalšími možnosťami

ovplyvňovania zafarbenia

krvi. Napríklad stopové prvky, ktoré

sa v strave vyskytujú vo veľmi nízkych

množstvách, nemusia určovať

základné sfarbenie stravy.

V potravinách prítomné zlúčeniny

tiež nemusia zodpovedať farbe, ktorá

vzniká po zabudovaní týchto prvkov

do funkčných častíc krvi. Ako príklad

možno uviesť meď, ktorej významné

zdroje, ako je pečeň, hríby,

kakao a ďalšie suroviny, nie sú tak

sfarbené, ako je modrý ceruloplasmín,

ktorý je najdôležitejšou krvnou bielkovinou

viažucou meď. Týmto reakciám

stopových prvkov sa však teraz

venovať nebudeme, pretože ide o

odbornú problematiku, presahujúcu

rámec tohto článku.

MOŽNOSTI

HARMONIZÁCIE

ORGANIZMU FARBAMI

Liečenie farbami sa využívalo už oddávna,

ale i využitie farebných kameňov

či lúčov je opisované v mnohých

---

Zdravie

niach srdca a spodnej časti pľúc,

ktoré sú priraďované k štvrtej čakre.

Modré a modrofialové suroviny

pôsobia priaznivo na úrovne piatej

a šiestej čakry.

Pri liečebnom použití je však potrebné

brať do úvahy pôsobenie jednotlivých

farieb na rôzne ochorenia.

Napríklad pri zápaloch nie je vhodná

červená ani blízko nej ležiace farby.

Aby sme farebnou terapiou pôsobili

len priaznivo, musíme sa stručne zoznámiť

so všeobecným rozdelením

farieb svetelného spektra a ich pôsobením.

Všeobecne sa farby rozdeľujú

podľa ich pôsobenia na hrubohmotnej

úrovni do dvoch skupín:

Do prvej patria tzv. teplé, t. j. červená,

oranžová a žltá, ktoré podnecujú

k vyššej aktivite, povzbudzujú

činnosť vegetatívneho nervstva

a ďalších orgánov. Farby tejto skupiny

vykazujú nižšiu frekvenciu pohybu

elementárnych častíc svetla. Preto

ich hrubá hmota viac absorbuje,

z čoho vyplýva aj to, že ju výraznejšie

zahrievajú. Z liečebného hľadiska

je preto vhodné využívať takto

sfarbené suroviny obzvlášť vtedy, ak

potrebujeme prehriať danú časť tela,

zaktivizovať určité orgány či celkovo

daného človeka.

Farby druhej skupiny, označované

ako studené, medzi ktoré

patrí zelená, modrá a fialová zase

upokojujú organizmus a vyvolávajú

útlm telesných funkcií. Keďže smerom

k fialovej sa zvyšuje frekven-

16

Svet Grálu

18 | 2008

cia, a teda aj miera energie, budú

tieto farby pôsobiť viac na jemnejšie

úrovne.

Doplňme si ešte všeobecne známu

skutočnosť, že medzi prirodzenými

surovinami nachádzame nielen

vyššieuvedené farby, ale aj bielu podporujúcu

čistotu a hnedú, ktorá posilňuje

obzvlášť „uzemnenie“.

Zopakujme si, že priaznivo pôsobia

iba tie farbivá našej stravy, ktoré

sú skutočne prirodzeného pôvodu.

Veď len prírode môžeme plne dôverovať.

Umelé farbivá, ktoré sú získavané

chemickou syntézou (napr.

z dechtu), pôsobia úplne odlišne, pretože

zakaľujú vyžarovanie krvi. To

vyvoláva nepriaznivé zmeny činnosti

organizmu a vnímania, preto by sme

ich nemali prijímať.

AKO ZJASŇOVAŤ FARBY

Keď vychádzame z toho, že svetlo je

energia a farba vykazuje jej druh, môžeme

pokročiť ešte ďalej a povedať,

že má aj svoju sýtosť a jasnosť. Základné

vyššieuvedené farby majú byť

sýte a ich vyžarovanie sa pozmeňuje

nielen ich vzájomnou kombináciou,

ale aj miešaním s farbami nepestrými,

t. j. s čiernou a bielou. Čierna symbolizuje

ohraničenie či dôstojnosť, biela

zase čistotu, svetlo atď.

Keď primiešame do základných

sýtych farieb čiernu, docielime tým

stmavnutie pôvodného odtieňa.

Čierna farba brzdí energiu, zhusťuje

a sťahuje ju, možno tiež povedať, že

ju „drží pod tlakom“. Naopak, zmiešaním

s bielou farbou získame svetlejšie

odtiene tzv. pastelových farieb.

Biela uvoľňuje energiu, zjemňuje

a prečisťuje, čím pôsobí viac na jemnejšie

úrovne. Nežne pastelové farby

budú preferovať obzvlášť citlivejší

jedinci, ktorým budú v dôsledku ich

jemnejšieho vnímania aj „odlišného

videnia“ vyhovovať viac.

V oblasti polarity medzi čiernou

a bielou môže výrazne spolupôsobiť

náš duch, pretože ak sa usiluje dosiahnuť

čistotu a svetlo, bude celkové

vyžarovanie jeho obalov svetlejšie

a žiarivejšie. Z toho potom vyplýva

aj to, že sa môže živšie prejavovať

a dokáže viac pochopiť. Rovnako

môže rýchlejšie stúpať do svetlých

výšin.

Ak sa ale

nechá duch priťahovať

temným

pôsobením,

bude dochádzať k zakaľovaniu jeho

najbližšieho okolia. Voľný duch sa

potom stáva spútaným a teda menej

pohyblivým, pričom sa zatemňuje aj

schopnosť jeho „videnia“ a výrazne

sa obmedzuje jeho rozhľad. Tým

riskuje, že neuvidí tú správnu cestu,

napriek tomu, že na ňu napríklad

narazí, a nebude sa preto môcť ako

vedomý duch navrátiť do svetlých

úrovní, z ktorých svojou podstatou

pochádza.

VŠEOBECNÉ ZÁSADY

PRI VÝBERE FARIEB

V prvom rade by sa každý sám mal

snažiť vycítiť, aký typ zafarbenia ho

v určitej dobe priťahuje. Nemali by sme

sa ale nechať ovplyvňovať predsudkami,

módnymi trendmi a ďalšími vplyvmi,

ktoré vychádzajú prevažne z činnosti

rozumu. Naopak, je pritom vhodnejšie

svoj rozum akoby „vypnúť“ a snažiť sa

vnímať vnútorné impulzy, ako sú napr.

obrazy.

Vnem, ktorý prichádza z jemnohmotných

alebo ďalších svetlých úrovní,

často vnímaný aj formou „vnútorného

hlasu“, smeruje vždy k nášmu skutočnému

prospechu. Preto nás zjavne

nebude nabádať ku konzumácii často

---

Zdravie

prijímaných pochutín, ale naopak nás

skôr upozorní na niečo, čo sme dlhšie

nejedli a čo naše telo nevyhnutne

potrebuje. Ako môžu mnohí potvrdiť,

môže byť skutočná inšpirácia natoľko

prekvapivá, že ju niekedy sprevádza až

nadšený úžas.

Tiež nám môže byť ukázaná iba určitá

farba, pričom je ponechávané na

našom rozhodnutí, ktorú konkrétnu

surovinu si vyberieme. Takéto „správy“

by sme mali brať vážne a čo najskôr zaradiť

do svojho jedálného lístka zodpovedajúce

suroviny.

Ak však konzumujeme častejšie určité

potraviny, ktorých druh zafarbenia

a žiarenia nás „priťahuje“, je potrebné

dávať pozor na opačný extrém, tzn. aby

to neviedlo k jednostrannosti. Bežne sa

odporúča, aby sa v dennom stravovacom

režime vyskytoval určitý podiel

potravín všetkých základných farieb. Farebnú

pestrosť zdrojov stravy by mala

doplniť aj rozmanitosť ich spracovania.

Samozrejme, by sme sa mali snažiť užívať

pokiaľ možno čo najširší okruh potravinárskych

surovín, tzn. zbytočne

sa nevyhýbať ničomu, čo nám ponúka

naše zemepisné pásmo a kontinent.

Ak robíme výraznejšie zásahy do

jedálného lístka, mali by sme brať do

úvahy obmedzenia a zákazy niektorých

potravín pri určitých ochoreniach.

Vhodné či nevhodné potraviny,

rovnako ako chýbajúce farby či ďalšie

údaje, možno stanoviť napr. svalovým

testom. 1 Tiež je dôležitý pohovor týkajúci

sa zdravotného stavu, zvyklostí

pacienta a pod. Rozumové informácie

by ale mali slúžiť hlavne na to, aby

sme zmenou stravovacieho režimu niekomu

neuškodili. Nemalo by to však

viesť k „diétnej diktatúre“, pretože potom

sa zo stravovania vytráca toľko potrebná

radosť! Jedlo nás má priťahovať

a okrem toho by malo byť aj „pastvou“

pre oči, pretože pokiaľ sa na nás z taniera

„usmieva“ krásne upravené jedlo

pestrých farieb, podporí to aj dobrú

náladu.

ČO VŠETKO MOŽNO

POUŽÍVAŤ NA

LIEČENIE FARBAMI

Keď chceme ľudskému duchu napomáhať

pri putovaní, aby čo najlepšie

dozrieval a smeroval len k ušľachtilým

cieľom, mali by sme mu prostredníctvom

vyžarovania krvi ponúkať pre

neho vhodné a pokiaľ možno čo najčistejšie

farby. Okrem toho možno pomocou

farieb harmonizovať aj ďalšie

telesné obaly. Najznámejšie je pôsobenie

drahých kameňov a vhodne zafarbeného

oblečenia, avšak možno využiť

aj mnohé ďalšie možnosti.

V tomto článku sa ale venujeme pôsobeniu

stravy a nápojov. Okrem výrazne

zafarbených potravinárskych

surovín možno na ovplyvnenie farby

vyžarovania krvi používať aj bežne

známe liečivé bylinky. Istotne to nie

je náhoda, že rastliny majú tak pestré

farby kvetov! Keď pozorujeme napríklad

nádherne fialový zvonček, vidíme

aj podľa tvaru jeho kvetu, aké úžasné

energie prináša!

Kto si chce urobiť širší prehľad o rozličných

zdrojoch prirodzených farbív,

môže nahliadnuť do knihy „Tajomstvo

krvi“ 2 , v ktorej sú v kap. 4.11. uvedené

súpisy farebných surovín, ktoré

sú užívané ako potraviny, prípadne

ako liečivé bylinky. Nemálo surovín

možno zaradiť súčasne do oboch skupín,

pretože potravina môže byť zároveň

liečivom.

Farby patria k najvýznamnejším

podnetom, ktoré môžeme v prírode

pozorovať. Veď každého, kto sa v nej

rozhliadne, osloví nádherná pestrosť

rozkvitnutej lúky, modrá obloha, upokojujúce

tlmené farby lesa alebo jesenná

nádhera, keď akoby nám chceli

ukázať, koľko odtieňov dokážu vytvoriť.

Aj ponuka farieb plodov a ďalších

produktov prírody, ktoré sú určené

pre naše stravovanie, je nesmierne

pestrá.

Je teda

v našom vlastnom záujme,

aby sme sa snažili poznávať všetky

zákonitosti, ktorými k nám príroda

prehovára – okrem iného aj sfarbením

svojich produktov. Ak využijeme svoje

poznatky a vedomosti vo svoj prospech,

tzn. ak sa budeme podľa daných

zákonitostí riadiť, môžeme posilniť

nielen oslabené orgány, ale ovplyvňovať

aj prejavy temperamentu a ďalšie

úrovne nášho bytia. Keď sa naučíme

vedome rozvíjať a riadiť farby vyžarovania

krvi, nájdeme tak opäť jeden zo

stratených kľúčov k umeniu života aj

k stupňom duchovného vzostupu.

Vít Syrový

1 viď Metóda testovania na http://natur.toe.cz

2 Literatura: Základná použitá literatúra

a podrobnejšie objasnenie tejto oblasti

sú uvedené v knihe „Tajomstvo krvi“

od Víta Syrového

17

Svet Grálu

18 | 2008

---

Je to už niekoľ ko rokov, čo mi

k a m a r á t v y r o z p r áv a l p r í b e h

s úsmevnou pointou, hodnou

zamyslenia. Cestoval pr v ýkrát

s p o l u s o s vo j í m št vo r r oč ný m

s y n č e k o m d o N e m e c k a , n a

návštevu k známym. Priatelia

m a l i t r o j r o č n ú d c é r k u ,

a deti sa nikdy predtým nestretli.

Po zvítaní sa dospelí posadili na

terasu domu, mali z nej dobrý

v ýhľ ad do záhrady na detské

ihrisko. Spočiatku sa každé dieťa

hralo osve, no net r valo d l ho

k ým prekonali ostych a začali

sa spolu hrať. Celé popoludnie

vydržali pospolu a vyzeralo to, že

si výborne rozumejú.

KRÁSA

slovenčiny

Keď matka dievčatka šla odniesť

deťom občerstvenie, chvíľku ich

pozorovala. Odrazu si uvedomila,

že deti medzi sebou komunikujú

vo svojej reči, chlapček po slovensky

a dievčatko po nemecky. Celá

prekvapená sa opýtala dcérky, či

rozumie malému kamarátovi. Ešte

prekvapenejšia zostala po dcérkinej

odpovedi, že rozumie všetko.

Vyzeralo to tak, že si deti v zápale

hry vôbec neuvedomovali, že používajú

odlišné slová na označenie

tých istých pojmov. Predviedli príklad

efektívnej komunikácie, keď

sa celkom prirodzene snažili jeden

druhému porozumieť, na rozdiel

od toho, ako je dnes zaužívané, po-

18

Svet Grálu

18 | 2008

užívať jazyk na získanie výhod pre

seba.

Zastavme sa na chvíľu pri pojmoch

reč a jazyk. Podľa definície lexikónu

slovenského jazyka reč je schopnosť

ľudí vyjadrovať svoje myšlienky, názory

či city. Tieto sa dajú vyjadriť

viacerými spôsobmi, nielen slovami

ale napríklad mimikou, posunkami,

postojom tela a pod. Reč teda nemusí

byť nutne verbálna. Jazykom

sa označuje už nie schopnosť, ale

sústava vyjadrovacích znakových

prostriedkov istého spoločenstva,

ktorá mu slúži ako nástroj myslenia,

dorozumievania a ukladania

poznatkov spoločenstva. 1

Pre obyvateľov Slovenska je dorozumievacím

jazykom slovenčina.

Majster slova, prekladateľ Blahoslav

Hečko, vzdal hold kráse našej

rodnej reči: „Slovenčina, to je jazyk

s ústredným zemepisným i jazykovým

postavením medzi slovanskými

jazykmi. Zachovala si svoju krásu

a ľubozvučnosť, pričom sa napájala

aj potôčikmi susedných slovanských

jazykov.“ V slovenčine sa

zachvieva láska, nadšenie i odhodlanie

mnohých, ktorí ju vypiplali

do jej vrcholnej podoby. Slovenčina

ako všetky slovanské jazyky

má svoj pôvod v spoločnom jazyku

všetkých slovanských kmeňov –

v praslovančine. Čím hlbšie pre-

---

téma

Pavol Országh – Hviezdoslav

PROLOG NA

STOROČNÚ PAMIATKU SMRTI

ANTONA BERNOLÁKA

(úryvok)

A či jest vyššia v svete povinnosť,

než zachovať reč roditeľky-matky,

ju milovať, ctiť dedičný jak skvost,

nímž ľza sa pýšiť v nedele a v sviatky,

a keď v nej národa tkvie nesmrtnosť

i erb, tá skrýva duchovné mu statky,

vzor priekom-vztekom lže a pomluvy

aj hájiť ju jak truhlu úmluvy…?

nikáme do minulosti archaických

jazykov, tým nachádzame menej

prostriedkov na vyjadrovanie abstraktných

(“nepredmetných”) pojmov.

Schopnosť vyjadrovať a chápať

abstraktné veci je aj v dnešnej

dobe znakom vyššej inteligencie.

A tak môžeme byť právom hrdí

na to, že už staroslovienčina mala

k dispozícii výrazové prostriedky

pre abstraktné pojmy. Vďaka tomu

mohli Konštantín a Metod preložiť

z gréčtiny do staroslovienčiny

náboženské a bohoslužobné knihy.

Obdobie, v ktorom sa mohla živo

rozvíjať staroslovienčina, bolo príliš

krátke. V krátkom čase, pod

vonkajším nátlakom, prestala byť

liturgickým i kultúrnym jazykom.

Z historických prameňov vieme,

že v tom období sa Praslovania

rozdelili na niekoľko vetiev, ktoré

si časom vyvinuli vlastné jazyky

vrátane slovenčiny. Po prvýkrát

sa objavuje pomenovanie Slováci

v roku 1315. Na území dnešného

Slovenska sa síce písalo po latinsky,

ale široké ľudové masy sa medzi

sebou dorozumievali v nárečiach:

západoslovenskom, stredoslovenskom

a východoslovenskom. V atmosfére

vytvorenej osvietenstvom

sa zrodila myšlienka uviesť slovenčinu

ako spisovný jazyk do literatúry.

Prvý pokus urobil Jozef Ignác

Bajza vo svojich Epigramoch

a prvom slovenskom románe René

mládenca príhoďi a skúsenosťi

v roku 1783. Bajzova slovenčina

bola zmesou viacerých jazykov –

českého, moravského, poľského,

chorvátskeho a rusnáckeho. Používal

g namiesto j a w namiesto

v. No skutočne prvým uzákoniteľom

sa stal až Anton Bernolák,

ktorý napísal Jazykovednokritickú

rozpravu o slovenských

písmenách, Slovenskú gramatikú

a Slovár Slowenskí–Česko–Latinsko–Nemecko–Uherskí.

Bernolákovčina

sa síce nestala spisovným

jazykom všetkých Slovákov,

no používala sa až do r. 1843, teda

vyše 50 rokov. Bernolákovské obdobie

bolo obdobím tvorivým po

celý čas svojho trvania. J. I. Bajza

sa venoval tvorbe literárnych diel

s dobovou svetskou i cirkevnou tematikou,

J. Fándly sa venoval písaniu

početných osvetovo-ľudových

spisov a A. Bernolák pracoval na

príprave a koncipovaní svojho Slovára.

Hnutie bernolákovcov, ktoré

trvalo vyše 50 rokov, ich literárne

diela, dennodenná práca medzi

Slovákmi a vzdelancami vytvorili

podmienky pre druhú kodifikáciu

slovenského jazyka, ktorú

uskutočnili v roku 1843 Ľudovít

Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michalom

Miloslav Hodža. Po Ľudovítovi

Štúrovi bol druhým kodifikátorom

štúrovskej spisovnej

slovenčiny Martin Hattala. Ako

prvý profesionálny a vysoko kvalifikovaný

slovenský jazykovedec

(niekoľko desaťročí pôsobil

ako profesor slovanskej filológie

na Karlovej univerzite v Prahe a

bol členom viacerých zahraničných

vedeckých spoločností) získal

veľké zásluhy vo vedeckom

výskume a v opise slovenského

jazyka. Ďalší vývin spisovnej

slovenčiny ani slovenskej jazykovedy

si bez neho vonkoncom

nemožno predstaviť. Ľubozvučnosť

reči sa podľa neho zakladá

na súmernom spojení samohlások

a spoluhlások. Hattalova práca

Zvukosloví jazyka staro- i novočeského

a slovenského, vydaná

v roku 1854 za pomoci Matice českej

bola venovaná P. J. Šafárikovi.

Autor sa v nej zaoberal hláskami:

najprv sa hláskam venoval všeobecne,

potom aj jednotlivo. Spoluhlásky

prirovnal ku kostiam

a svalom tela, samohlásky ku krvi

a duchu. Hattala vo svojej práci

zhrnul všeobecné i konkrétne

poznatky o hláskach aj v širšom

slovanskom resp. indoeurópskom

meradle.³ Slovenčina dostávala

svoju podobu aj v dvadsiatom

storočí. V roku 1902 vydal

Samo Czambel Rukoväť spisovnej

slovenskej reči, Václav Vážny

sa venoval slovenským nárečiam,

Ján Stanislav sa zaoberal výskumom

staroslovienčiny a v neposlednom

rade Jozef Mistrík, ktorý

sa venoval štylistike slovenského

jazyka. Veľa zanietencov má zásluhu

na tom, že slovenčinu, pôvodne

reč prostého ľudu vycibrili

až na úroveň umeleckého jazyka.

19

Svet Grálu

18 | 2008

---

téma

20

Svet Grálu

18 | 2008

Jeden z klasikov povedal, že kultúrna

vyspelosť národa sa začína

vtedy, keď má národ prekladateľsky

zmapované vrcholné diela svetovej

klasiky, čo slovenčina svojou

tvárnosťou umožnila. Dnes

máme vo svojom rodnom jazyku

k dispozícii stovky najhodnotnejších

diel svetovej literatúry. Môžeme

byť hrdí na to, že naša slovenčina,

jazyk až zázračne tvárny,

je schopná oživiť aj najnáročnejšie

inonárodné diela. Ako napísal

prekladateľ Blahoslav Hečko 2 ,

slovenčine patrí popredné miesto

medzi slovanskými jazykmi najmä

preto, že proporcionalita samohlá-

Anton Bernolák

Blahoslav Hečko

sok a spoluhlások ju z fonetického

hľadiska veľmi približuje k taliančine.

Navyše, prednes literárnych diel

v podaní našich dramatických umelcov

dokáže vnímavého poslucháča

presvedčiť o krištáľovej čistote, zvukomalebnosti

a ľubozvučnosti slovenčiny.

K hlbšiemu, duchovnému rozmeru

reči Ľ. Štúr napísal: „…hlbokým

pohnutím predmet zvonku do

hlbiny človeka sa prenesie,

nie síce v svojej hmotovitosti,

ale v obraze svojom,

a tento obraz,

keď v človekovi sa vyjaví,

voláme predstavením,

v ktorom je zavinutá vec vnešná.“

Žiaľ, dnes nie je žiadnym tajomstvom,

že sa z roka na rok znižuje jazyková

spôsobilosť mladej generácie.

V škole, rodine a masovokomunikačných

prostriedkoch sa jazykovej príprave

venuje minimálna pozornosť.

Dôvod je jednoduchý – rozhodujúcim

aspektom používania jazyka v spoločnosti

sa stáva pragmatickosť. Vidíme a

počúvame to u „profesionálov“ slova,

ktorí často neovládajú základné pravidlá

spisovnej výslovnosti a na prvú

priečku sa v ich jazykovom prejave dostáva

snaha zaujať. Pred pár rokmi prebehol

výskum zameraný na vnímanie

spisovnej slovenčiny mladými ľuďmi

v hovorenej podobe a na zistenie,

kto sú ich výslovnostné vzory. Výskum

3 potvrdil, že práca ľudí pôsobiacich

pred mikrofónmi a televíznymi

kamerami má nesmierny

vplyv na jazykové cítenie, ktoré sa následne

premieta do spôsobu komunikácie

poslucháčov. Šokujúco pôsobí

zistenie, že divadelné prostredie

a dramatickí umelci sa nachádzali

na periférii záujmu respondentov.

V nedávnej minulosti bola práve

vycizelovaná javisková reč vzorom

výslovnosti a kultúry jazyka.

A tak nečudo, že v bežnej komunikácii

sa čoraz výraznejšie prejavuje

hovorená podoba jazyka s

nespisovnými variantmi. Z pohľadu

histórie vývoja spisovnej

slovenčiny sa dnešný trend jazykovej

kultúry nedá vnímať inak

ako úpadok v národe, čo nakoniec

len potvrdzuje slová Ľudovíta

Štúra, ktorý už v roku 1846

napísal: „Národ práve tak ako jednotlivec

prejavuje jazykom svoje

najhlbšie vnútro, v jazyku takrečeno

stelesňuje svojho ducha; táto

vonkajšia podoba presne zodpovedá

vnútru národa na všetkých

stupňoch jeho vývinu, v jazyku

a s jazykom sa vyvíja duch národa

ako v najzodpovedajúcejšej mu

forme: oba sú navzájom závislé

a jeden bez druhého nemôžu teda

jestvovať.“

Sotvakomu dnes, pri rozsiahlej

devalvácii slova, príde na myseľ, že

slová majú formujúcu silu s ďalekosiahlymi

účinkami. Majú moc tvoriť

krásu i krásu ničiť, môžu prinášať

radosť i bolesť, spôsobiť rozkvet

i úpadok. Každému človeku boli

dané schopnosti, aby vycítil pravý

spôsob ich používania a tak sa stal

strojcom svojho šťastia či nešťastia.

Deti zmienené v úvode článku nám

to názorne predviedli.

1 Lexikón slovenského jazyka

Rudolf Harčarík

Rudolf Harčarík

2 Blahoslav Hečko „Nehádžte perly sviniam“

3 informácie prevzaté z internetových

stránok

---

téma

Krása

Dobrodružstvo v kuchyni:

takto vzniká kvapka

Krása prostých vecí – máme

ich okolo seba mnoho

Krása je nepopísateľná, nezachytiteľná,

nevypovedateľná. Podobne

ako napríklad hudba. Čím viac ju

budeme chcieť rozoberať, opisovať,

siahať po nej, čím pozemskejšími

prostriedkami budeme krásu skúmať

a posudzovať ju, tým viac sa nám bude

rozplývať v nejasnostiach. Skončíme

v akejsi odbornej diskusii, k torej

nikto nerozumie a na nič mu nie je.

A vôbec – potrebujeme ešte v dnešnom

praktickom veku takú hmlistú vec, ako

je krása? Slúži nám aj na niečo iné, než

len ako zdroj potešenia, rozptýlenia,

ako nadbytočná ozdoba a luxus,

ako zhovievavo trpená samoúčelná

nadstavba k životu?

KRÁSA A PRIRODZENOSŤ

Čo je neprirodzené, nie je krásne. Na

tom sa spravidla zhodnú posudzovatelia,

kritici aj obyčajní ľudia, zaoberajúci

sa pojmom krásy. Dávajú tak

najavo, že krása je nejakými zadnými

vrátkami spojená s prirodzenosťou:

krása pohybov, tvarov i tónov, krása

prírody, zvierat, ľudí aj ľudských výtvorov.

Aj prirodzenosť je, už z povahy

slova samého, zase nejako spätá

s prírodou.

Vezmime si napríklad praobyčajný

džbán ako dielo ľudských rúk, napoly

umelecký výtvor, napoly praktický

predmet. Džbány mávajú všelijaké

tvary, ale keby sme ich postavili vedľa

seba na takú prehliadku, iste by sme

uvideli, že medzi nimi prevláda jedna

forma už od doby vynájdenia hrnčiarstva:

džbán hruškovitý, s úzkym hrdlom

a širokým bruchom. Zdá sa nám

krásny. U moderných tvorcov džbánov

možno už tie praveké spojitosti vyhasli

a zašli. Viac než na prirodzenosti im

záleží na niečom prazvláštnom, čo tu

ešte nebolo a nad čím sa ich zákazníci

viac začudujú, než zaradujú; a tak sú

moderné džbány už aj hranaté, šišaté

a vôbec všelijaké. Ale stále sú v presile

tie hruškovité džbány. Odkiaľ vzal

hrnčiar takúto predstavu? Od hrušiek?

Aj v krajinách južných morí, kde namiesto

hrušiek rastú figy a olivy?

Snímky zachytené obyčajným mobilom

nemajú kvalitu ani kompozíciu,

napriek tomu majú svoju krásu: ich

autorovi pripomínajú osobný zážitok

Ak sa posadíme do kuchyne

ku kvapkajúcemu vodovodnému

kohútiku, môžeme pozorovať,

ako na konci hubice

pomaly narastá vodná kvapka:

najprv sa vodná hladina odspodu

zaguľatí, prehne sa a oťažie, postupne

sa mení na visiacu hrušku,

až nakoniec neudrží vlastnú váhu,

odtrhne sa a odkvapne. Do poslednej

chvíle sa voda bráni odtrhnutiu

tým, že sa snaží zbaliť do čo najmenšej

guľôčky, a pritom sa preťahuje

vlastnou váhou nadol. Tento

tvar je vlastný vode, hruškám…

a džbánom. Ľudia tú vlastnosť, tvar,

odpozorovali a použili. A považujú

ho za krásny – tá krivka vznikajúcej

kvapky na obrázku má vskutku prekrásny

tvar. Aj v kuchyni, ako vidieť,

možno zažiť malé dobrodružstvo poznávania.

Ten prapôvod krásy teda nájdeme –

a nielen u nášho džbánika – v prírode.

KRÁSA A PRÍRODA

Spali ste niekedy len tak pod šírym nebom?

Nemyslím v autokempingu, stanovom

tábore alebo inom zariadení,

zostavenom ľudskou rukou – myslím

tým uprostred prírody, kde nie sme

pánmi, ale pokornými hosťami.

Asi takto: dôjdete na kraj lesa, pod

vami sa zvažuje ľúbezná lúka, po

21

Svet Grálu

18 | 2008

---

téma

22

Svet Grálu

18 | 2008

horúcom dni ešte sála teplom, kým

z lesa už stúpajú večerné vône. Belasé

nebo pomaly chladne, kdesi vo veľkej

výške po ňom neviditeľná ruka

natiahla dlhú chmáru od obzoru po

obzor. V tráve sa činia cvrčky, veľký

čierny vták sa zatrepoce medzi vetvami

a stratí sa v bezpečí lesa. Vy

zhodíte z pliec ruksak, chvíľu bojujete

s pokušením stratiť sa tiež niekam

do ľudského úkrytu, k teplým

svetlám a medzi rovnakých tvorov,

ako ste vy, ale aj tak už dopredu viete:

toto je to miesto, tu zostanem. Roztiahnete

spací vak, aby bolo na čom

sedieť, žujete večerný krajec a cítite,

že človek vie vnímať nielen očami,

ale úplne všetkým: pórmi kože, srdcom,

ušami… uši, tie dokážu počuť

nielen večerného chrapkáča (Chrapkáč

poľný, lat. Crex crex – druh

vtáka) v tráve, ale akýsi tón, neviditeľne

visiaci v priestore a tiahnuci

sa nad krajinou ako závoj. Potom už

je úplné šero, na svetlom nebi neisto

skúša svietiť prvá hviezda, večerná

zver ožíva, v tráve funí

ježko, preletí sova, nečujná

ako tieň, vy napoly

ležíte s ruksakom

pod hlavou a chce sa

vám spať, ale zároveň

je vám ľúto každej

neprebdenej minúty.

Beztak sa potom

v noci budíte, tu zabečí

vyplašený srnec, tam

pr a s k n e ve t v i č k a

pod ktovie čiou nohou

alebo labkou, to

už nebo naplno žiari

miliardami hviezd na

čiernočiernom zamate, chvíľu hľadáte

Polárku, Plejády a Orión, ale

zase sa vám zavrú oči, ponárate sa

do svojho spánku, no pritom viete:

som tu a nasávam celým telom aj dušou

tie šťavy a žiarenie navôkol.

Zrazu svitá, nohy na spacáku máte

vlhké od rosy, ako ste sa v spánku

vykotúľali spod prístrešku kra, krajina

je najprv sivá a akoby unavená

či neprebudená, nebo začína ako

prvé prechádzať zo sivej do svetlobelasej

a v nesmiernej výške naprieč

ním tiahne vták… Iste nie za potravou

– vtáci majú svoje tajomné túžby,

rituály a hodnoty, o ktorých sa my,

žijúci v meste medzi rinčiacimi električkami,

nikdy nedozvieme. Nad

hlavou vám spieva drozd, zobák má

obrátený presne k východu – kedykoľvek

som šiel pri východe slnka okolo

penice alebo drozda, vždy spievali

k východu a dodnes neviem, či sa to

tak patrí, alebo je to náhoda. Zrazu

je už nebo roztavené do strieborna,

a tu sa špičky najvyššieho smreku dotkne

prvý slnečný lúč a cinkne ako

zlatý vlas deda Vševeda. Svet je krásny

ako čerstvo vylúpnutý gaštan z ruky

Stvoriteľovej.

O čom sme to chceli premýšľať?

Aha, o kráse!

V prírode nemusíme chodiť po krásu

ďaleko, sme ňou hojne obklopení zo

Zviera je prirodzené, pôvabné, krásne

všetkých strán. Lesy, lúky, mokrade

i skalnaté stráne nás oslovujú skromnou

ľúbeznosťou, vo všetkých ročných

obdobiach, v každom počasí. Čím to

je? A zvieratá – srna so zaklonenou

hlavou, vlhkou papuľkou a velikánskymi

pozornými ušami je neskonale

krásna a pôvabná; mača, ktoré máte

odmalička doma, zdatne útočí labkami

i zubami na listy papiera i na zmeták

a srší pritom radosťou a pôvabom.

Čím to je? Príroda o krásu neusiluje,

nemusí sa o ňu uchádzať, je jej vlastná.

Kým my ľudia, vrcholné výtvory vývoja,

sme nepekní a nepôvabní, v najlepšom

prípade sa o pôvab a krásu usilovne

snažíme. Prečo je to tak?

Podľa materialistickej predstavy

povstal svet z chaosu slepou zhodou

náhod. Postupným výberom najschopnejších

jedincov sa nakoniec

vyvinul smerom k väčšej dokonalosti.

Ale skutočnosť, že je na svete krása,

tejto predstave protirečí. Skôr to vyzerá

tak, že my, ľudské pokolenie sa

zosypávame kamsi naspäť do chaosu,

kým to, čo je prírodné, je pekné, usporiadané

a funkčné.

Príroda je – dovolíme si mať

opačný názor – dielom Stvoriteľovým.

A všetko, čo pochádza neporušené

z jeho dielne, možno nazývať krásnym

a skutočne je krásnym. Prírode, svetom

vládnu od samého počiatku zákonitosti,

teda tvorivá vôľa.

Čo podľa nich vzniká, čo

sa nimi riadi, je krásne.

Príroda sa nimi riadi, a

ani to nedokáže inak. A

preto je krásna. Krása je,

ako ju pozorujeme v samotnej

prírode, dôkazom

Božej vôle, Božej múdrosti,

dokonalosti, vysoko

presahujúcimi našu

čiastočnosť a, s prepáčením,

hlúposť. Roky chodíme

po svete s predstavou,

že neexistuje dôkaz

o Božej existencii; iste, nie

je žiadny prístroj, ktorého ručička by

signalizovala súcnosť Boha, a sovietsky

kozmonaut Jurij Gagarin sa preslávil

vetou „Na nebi som bol, ale Boha

som tam nevidel.“ A napriek tomu

taký dôkaz existuje. Nedá sa vyjadriť

matematicky, uchopiť do rúk ako sekera,

je jemný, krehký, poznateľný len

---

téma

cítením: je to krása, harmónia, pôvab

v prírode.

KRÁSA A ČLOVEK

Ak sú zvieratá, rastliny a prírodné

sily schopné radosti a harmónie, obšťastňujú

svojou krásou, a ak to všetko

vytvárajú samozrejme a samočinne,

bez inžinierskych výpočtov, plánov

a manažérskeho úsilia, proste životom

samým – čo sa asi očakávalo od

nás, ľudského výkvetu celého vývoja,

ktorí v sebe nosíme vyššie schopnosti

ducha?

My, ľudské bytosti sme dostali do

vienka na svoj vývoj a dozrievanie jeden

taký danajský dar: schopnosť slobodne

sa rozhodovať a nutnosť túto

schopnosť používať. Mala nám slúžiť

na poznávanie, rozlišovanie a prežívanie.

Nemusíme sa iste navzájom presviedčať

o skutočnosti, že sme dávno

opustili správnu cestu vývoja k zdokonaľovaniu,

dozrievaniu, zušľachťovaniu

a ku šťastiu, ktorú nám Stvoriteľ

ukázal. Svedčí o tom takmer všetko,

na čo siahneme, čo vezmeme do rúk,

ako aj spúšť, ktorú – sami pritom nešťastní

– za sebou zanechávame. Niektorí

z nás sme si toho bolestne vedomí

a radi by sme sa na túto cestu vrátili.

Ale ako? Čomu alebo komu veriť v tej

húštine protichodných názorov, v tej

záplave najrôznejších kníh?

Práve krása je sprievodcom, ktorý

nám môže pomôcť túto napoly zasypanú

cestu nájsť a vykročiť po nej.

Krása nesporne pochádza zhora. Hovoríme

podvedome o „nebeskej kráse“

hudobného diela, o „božskej kráse“

gréckych sôch, o „inšpirácii zhora“,

talentu, ktorý si umelec na svet „priniesol

so sebou“. Nielen to, už deťom

hovoríme „nie je pekné klamať“ a

vlastne tým vyjadrujeme, že pekné

je to isté ako dobré a správne. Vyzerá

to, že sami podvedome uznávame

cennosť krásy. A navyše sme práve

dospeli k poznaniu, že krása je preukazom

toho, čo neskrivene nasleduje

tvorivú vôľu Boha.

KRÁSA NIE JE „IN“

Krása sa dnes akosi veľmi nenosí.

Mnoho ľudí ju nepokladá za modernú,

dôležitú a ani zaujímavú; kto sa drží

starobylej a prekonanej krásy, je považovaný

za zľahka sentimentálneho a aj

trošičku prihlúpleho. Príznakom doby

je disharmónia všetkého druhu, nevídané

tvary a farby vlasov na hlave, divočina

tónov a netónov v hudbe, honba za

všetkým možným, čo nepoteší ani nepovznesie,

len udiví a zarazí. Najlepšie

je, keď to priamo šokuje, pretože niečo

také tu ešte nebolo, a tak je to nové,

kreatívne, moderné a „in“. Niekoľkokrát

denne chodím okolo plagátov z

výstavy módy a zakaždým ma čerstvo

vydesí nepríčetný pohľad vyziabnutej

dievčiny, sporo priodetej zmesou plaviek

a rímskej tuniky – akože vzorom

krásy pre budúcu sezónu.

Dnes už nikto nespochybňuje znečisťovanie

vzduchu, vody, nezdravý životný

štýl, krízu vzťahov medzi ľuďmi. Je načase

si priznať si aj to, že si my, ľudia, pílime

pod sebou konár aj spochybnením

pojmu krásy a jeho vyradením zo života

kamsi do múzea mosadzných mlynčekov

na kávu a kočiarových automobilov.

Berieme tak pôdu pod nohami tomu,

čo nás drží pri živote a pomáha nám

znášať strasti a ťažkosti. Pretože krása

nám našepkáva: dôveruj, človeče, nevzdávaj

svoju ľudskosť, ja som a svedčím

o svete, z ktorého si vyšiel a kam patríš.

KADIAĽ KU KRÁSE

Krása oslovuje ducha, teda podstatu

našej bytosti; nepožaduje intelekt ani

umelecké vzdelanie a nie je vecou

rozumového bádania. Ak sa chceme

priblížiť ku kráse, pôvabu rozumovým

prístupom, zistíme, že sa dokážeme

zamerať vždy len na jedinú vec, nie

na celok. Povedzme si napríklad: kurník-šopa,

mal by som predsa poriadne

a zhlboka dýchať, tak teraz začnem

dole od bránice a pôjdem postupne

nahor do pľúc… chvíľu to skúšate

a potom na to buď zase zabudnete,

alebo vám ďalej napadne: a čo držanie

tela, mal by som sedieť priamo, aby

ma nebolel chrbát, a pri chôdzi držať

hlavu pekne hore, a neklátiť toľko

rukami… o chvíľu si pripadáte ako v

zle ušitých šatách a o

ďalšiu chvíľu to celé

hodíte cez palubu.

Prečo? Táto snaha

nevyplynula sama

zo seba z prirodzenosti

vašej povahy, je

nanútená a chcená.

Môže byť záchrannou

brzdou, začiatkom

cesty; ale až keď

si skutočne privlastníme

niektoré črty

povahy, stanú sa nám

všetky tie poučky samozrejmosťou,

tak, že ani nebudeme

chcieť inak.

V okamihu citového vzrušenia sa

potrebujeme sami od seba zhlboka

nadýchnuť a ani nemôžeme, ani nechceme

inak. Rovnako sa aj vnútorná

živosť prejaví náhle ohromnou potrebou

ovládať svoje pohyby, obklopiť sa

pekným prostredím, pekne sa obliekať,

byť krásnym človekom.

V každom z nás sú skryté veľké

hodnoty – nechajme ich prebudiť

a rozvinúť, a krása nám v tom bude

cenným sprievodcom.

Artur Zatloukal

23

Svet Grálu

18 | 2008

---

1 2 3

Krása v ľudských dielach

4

5

24

Svet Grálu

18 | 2008

1) Albrecht Dürer, autoportrét, kresba (1484);

2) Albrecht Dürer, autoportrét, olej (1500); 3) Leonardo

da Vinci, ľalia (detail), kresba (1480); 4) John William

Godward, A Classical Beauty/Klasická krása,

olej (okolo r.1900); 5) Thutmose, hlava Nefertiti,

plastika (1338 pred Kr.); 6) Michelangelo Buonarroti,

Cleopatra, kresba (1533); 7) Donatello, Zvestovanie

(detail), plastika (1435); 8) Michelangelo Buonarroti,

Madona s dieťaťom (detail), plastika (1501); 9) Giotto

di Bondone, interiér kaplnky (1303); 10) Johannes

Coersemans, interiér kostola v Delfte, kresba (1663);

11) Leonardo da Vinci, hlava Krista, tempera (1494)

---

6

7 8

9

11

10

25

Svet Grálu

18 | 2008

---

Čo vlastne chcel Ježiš v

skutočnosti?

Aké bolo jeho posolstvo a čo z neho zostalo

Medzi výskumom a vierou: O živote a smrti Ježiša Krista sa ešte stále vedú početné diskusie. „Historický Ježiš“

sa oddeľuje od „Ježiša viery“. Mimo diskusií však zostáva Ježišovo učenie, ktoré hýbe svetom.

Každý rok si na Vianoce pripomíname,

že pred zhruba 2000 rokmi došlo k mimoriadnej

udalosti, udalosti, ktorá pohla

svetom. Bolo ňou narodenie Ježiša

Krista. Jeho život a smrť sa stali neoddeliteľnou

súčasťou viery v Boha pre nespočetné

množstvo ľudí. Ježišovo učenie

pretrvalo storočia a jeho jednotlivé výroky

a podobenstvá sú pevne zakotvené

aj v mysliach ateistov. A predsa je obsah

Ježišovho učenia ako celku dôverne

známy len relatívne malému počtu veriacich.

Martin Ernst a Werner Huemer

prešli evanjeliá Nového zákona a zamysleli

sa nad tým, čo Ježiš skutočne chcel.

o vlastne chcel Ježiš? Čo učil? Čo

Č zvestoval? Niekedy má človek dojem,

že tieto otázky stoja v kresťanských

náboženstvách trochu v pozadí.

26

Svet Grálu

18 | 2008

V centre pozornosti sú skôr zázraky,

ktoré činil, jeho smrť na kríži a zmŕtvychvstanie.

Na tieto udalosti môžu

mať ľudia rôzne názory, no Ježišovo

učenie v podstate nikto nespochybňuje.

A právom, pretože to je klenot, ktorý

pretrval generácie – občerstvoval, obšťastňoval

a nadchýnal. Aj dnes budia

Ježišove slová nádej a do sŕdc mnohých

ľudí zasievajú dôveru v budúcnosť.

Čo teda učil Ježiš? V čom spočívalo

jeho posolstvo?

Posolstvo Syna

Božieho

eď sa jeden z učencov spýtal Ježiša,

K čo má robiť, aby žil správne podľa

jeho učenia, dostal okrem iného túto

odpoveď:

„Milovať budeš Pána, svojho Boha,

z celého svojho srdca, z celej svojej duše,

zo všetkých svojich síl a z celej svojej

mysle a svojho blížneho ako seba samého!“

(Lukáš 10,27)

Tým zhrnul Ježiš jadro svojho učenia.

Ale rovnako ako dnes chýbala mnohým

ľuďom viera aj pred 2000 rokmi –

prípadne bolo ich myslenie v mnohých

smeroch veľmi jednostranné a zúžené.

Z tradovaných slov Ježiša Krista tak

vzniká aj nový, na svoju dobu až revolučný

obraz Boha, ktorý pozýva k živej

viere: Stvoriteľ nie je len nepredstaviteľný,

prísny a vzdialený panovník,

ktorý od svojho ľudu vyžaduje poslušnosť;

On je predovšetkým Láska. Tá

Božia Láska, z ktorej všetko vzniklo

a ktorá sa v osobe Ježiša Krista teraz

nachádza uprostred ľudí; ktorá pomáha

a lieči, dáva istotu a dôveru, ale

tiež ukazuje doposiaľ duchovne „slepým“

ľuďom cestu do nového života:

„Súdiť som prišiel na tento svet: aby

tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby

oslepli.“ (Ján 9,39)

Ľudia už nemajú nazerať na svoj život

len z hľadiska pominuteľnosti fyzického

sveta, ich viera v Boha ich má

zbaviť tejto „tmy“ a pomôcť im nájsť

duchovné spojenie so svetlom, s „ríšou

Boha“.

„otčenáš“ –

majstrovské dielo

ežiš chcel ľuďom sprostredkovať

J priamy vzťah k Bohu, taký, ktorý by

skutočne prežívali. Preto tiež zostavil

slová modlitby, s ktorou sa majú ľudia

s dôverou obracať k Bohu a ktorá

je dnes na celom svete známa ako

„Otčenáš“ (Matúš 6,9–14). Len hĺbka

a rýdzosť citu pri modlitbe môže naše

prosby vyniesť k nohám Božieho

trónu. Preto môžu slová „Otčenáša“

rozvinúť svoje pôsobenie len vedy,

---

Náboženstvo

Rozhoduje hĺbka citu.

Odriekavané modlitby

nemajú účinok.

keď nie sú bezmyšlienkovite odriekavané.

Ani početnosť takého odriekavania

modlitby nezosilňuje jej

účinok. „Keď sa modlíte, nehovorte

veľa ako pohania. Myslia si, že budú

vypočutí pre svoju mnohovravnosť.

Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie,

čo potrebujete prv, ako by ste ho prosili.“

(Matúš 6,7–8)

Zvestovanie božej ríše

ilovať Boha, blížiť sa Stvoriteľovi

M v pokore – to obsahuje aj ochotu

mu slúžiť, teda dodržiavať Božie prikázania.

Tieto prikázania boli známe už

od dôb Mojžišových a Ježiš chcel stavať

na tom, čo bolo ľudstvu v minulosti

zvestované:

„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon

alebo Prorokov; neprišiel som ich

zrušiť, ale naplniť.“ (Matúš 5,17)

Toto spĺňanie ale znamenalo,

že Ježiš musel mnohé podania

nanovo vyložiť. Ľuďom napríklad

vysvetľoval, že ich nesprávne

počínanie a s ním spojená zodpovednosť

nie sú viazané len na

dokonaný čin, ale že pôsobia už

pri úmysle, myšlienkach a slovách.

Hlboké pochopenie prikázaní,

zodpovedný život a konanie

podľa Božích zákonov

vedie k vnútornej čistote a tým

k duchovnému vzostupu, ktorý

môže človeka priviesť do blízkosti

Božej.

Ježiš niekoľkokrát zvestoval

Božiu ríšu na zemi. V blízkosti

Syna Božieho mohli ľudia vidieť,

ako harmonicky, mieruplne

a blahodarne by sa mohol

život utvárať, keby pohnútkou

k činom neboli len pozemské,

ale duchovné ciele. Boli by tiež mohli

nazbierať oveľa viac skúseností, keby

Kristus nebol zavraždený, a tým ako

nepríjemný zvestovateľ Pravdy odstránený

z cesty.

Miluj blížneho svojho

V

dobách útlaku a násilností, keď boli

ľudia verejne mučení a pribíjaní na

kríž, vystupoval Ježiš nekompromisne

proti princípu pomsty a žiadal, aby sa

násilie neoplácalo násilím:

„Počuli ste, že bolo povedané: „Oko za

oko a zub za zub.“ (pôvodne Mojžiš –

Exodus 21, 24) No ja vám hovorím:

Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie

po pravom líci, nadstav mu aj druhé.“

(Matúš 5,38–39)

Násilie a boj má človek celkom prenechať

svojmu protivníkovi. Zároveň

nemá túžiť po odplate v zmysle slov:

„Mne patrí pomsta, ja sa odplatím“ (R

12,19). To je však obzvlášť veľká požiadavka

a dodnes nie je ľudstvo zrejme

dosť zrelé na to, aby ju splnilo. Princíp

odplaty – oko za oko – väzí príliš

hlboko vo všeobecnom povedomí;

je to však princíp, ktorý spôsobí, že

Kristus od V. M. Vasnecova (1848–1926). Model pre fresku hlavnej kupoly

Vladimírskej katedrály v Kyjeve

„nakoniec oslepne celý svet“, ako povedal

takmer 2000 rokov po Kristovi

M. Gándhí.

výzva k činu

ežišovo posolstvo je výzvou k činu,

J k vedomému konaniu a k práci na

sebe samom. Vyžaduje oveľa viac, ako

len vieru. Čin, ktorý Ježiš od ľudí požadoval,

zahŕňa tiež sebapoznanie, teda

schopnosť nehľadať nedostatky a chyby

len u druhých, ale predovšetkým každý

sám v sebe. Pretože presne to, čo nám

najviac vadí na druhých, ukazuje na

naše vlastné slabosti:

„Prečo vidíš smietku v oku svojho

brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?

… Pokrytec, vyhoď najprv brvno

zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš

môcť vybrať smietku z oka svojho

brata.“ (Matúš 7,3.5)

Ježišove slová boli teda naliehavé,

priame a požadujúce. Nemali nič spoločné

so zmäkčilosťou a povoľnosťou,

ktoré sa dnes Synovi Božiemu pripisujú.

Svojim príkladným životom

v láske a spravodlivosti ukazoval ľuďom,

ako by mali v zmysle Božej vôle

žiť a konať. Od tých, ktorí

ho chceli nasledovať očakával

oveľa viac než len

jednoducho vieru v neho

a jeho poslanie. Očakával

čin – to je obzvlášť jasné

z nasledujúceho citátu

z Matúšovho evanjelia:

„Nie každý, kto mi hovorí:

„Pane, Pane,“ vojde do nebeského

kráľovstva, ale iba

ten, kto plní vôľu môjho

Otca, ktorý je na nebesiach.“

(Matúš 7,21)

Cesta činu a práce na

sebe je ťažká, ale Ježiš nabádal

ľudí, aby po nej kráčali,

aj keď to nie je cesta

pre „široké masy“: „Vchádzajte

tesnou bránou, lebo

široká brána a priestranná

27

Svet Grálu

18 | 2008

---

Náboženstvo

28

Svet Grálu

18 | 2008

„Milosrdný Kristus“: obraz z 12. storočia, Carihrad

cesta vedie do zatratenia a mnoho je

tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná

je brána a úzka cesta, čo vedie do života,

a málo je tých, čo ju nachádzajú!“

( Matúš 7,13–14)

Varovanie pred

duchovnou smrťou

ž Ježiš teda varoval pred dodnes

U rozšíreným názorom, že cesta

k Svetlu je „široká a pohodlná“ alebo

že môže byť nejakým spôsobom „vykúpená“.

Nestačí ústami vyznávať

náboženstvo, aby človek dospel do

ríše Božej. Tým, ktorí sa dostatočne

nenamáhajú, aby poznali svoje nesprávne

cesty, včas sa z nich vrátili

a stali sa v sebe novými, hrozí „večné

zavrhnutie“, čiže duchovná smrť.

Podľa Ježišovho učenia teda nenájde

každý človek cestu do duchovnej ríše.

V dobe „súdu“, teda v čase „žatvy“

sa ľudia budú musieť zodpovedať zo

všetkých svojich myšlienok, slov a činov

– „Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať

z každého daromného slova,

ktoré vyslovia.“ (Matúš 12,36).

Tento vážny, až hrozivý aspekt

v Kristovom posolstve sa často prehliada

– je nepohodlný a akoby ani nepatril

do našej doby. Pojmy „zatratenie“

a „duchovná smrť“ sa akosi nezlučujú

s obrazom všeodpúšťajúcej Božej lásky,

ktorá sa Ježišovi rada pripisuje. Možno

sa ľudia obávajú, že predstavy o poslednom

súde slúžia skôr náboženskému

fanatizmu a fundamentalizmu. Myšlienka,

že Boh sám zachráni svojich veriacich,

kým neveriaci zaniknú v súde,

už vo svete napáchala mnoho zla. Napriek

tomu nemožno tento významný

odkaz v Ježišovom učení len tak prehliadnuť.

Čo ak predsa len existuje pre

ľudstvo posledný súd? Okamih na ceste

každého jednotlivca, kedy už musí byť

duchovne zrelý, pretože čas určený na

jeho dozrievanie neúprosne vypršal –

podobne ako jesenný zber v prírode

znamená koniec jedného rastového

a vývojového cyklu v rastlinnej ríši.

Mali by sme vychádzať z toho, že

varovné slová Ježiša Krista vo vzťahu

k poslednému súdu boli mienené ako

podnet, pomoc a že sa nevzťahovali

len k vtedajšej dobe. Je totiž celkom

možné, že „čas žatvy“ stojí práve pred

nami. Toho by si mal byť každý človek

neustále vedomý a svojím konaním

a celým životom by sa mal usilovať

o zdokonaľovanie svojej osobnosti.

Čo zostalo

z Ježišovho učenia?

o teda zostalo z Ježišovho učenia

Č po 2000 rokoch? Keď prehliadneme

všetky chyby prekladov, rôzne

výklady, dodatky a škrty, ktoré sa

v priebehu dejín nejakým spôsobom

dotkli biblických textov Nového zákona,

vidíme v ňom stále žiariť cenný

klenot, ktorý nestratil nič zo svojho

lesku. Je duchovným ukazovateľom

cesty“ pre človeka, sám v sebe taký

silný a všeobecne platný, že sa môže

bez všetkého ďalšieho stať základom

viery. Žiadneho kresťana nemusí

preto vyviesť z miery poznanie, že

zmysel Ježišovej misie nespočíval vo

vykupiteľskej smrti na kríži, konaní

zázrakov a zmŕtvychvstaní.

Po 2000 rokoch náboženských tradícií

sa však musíme snažiť poznať

pravé jadro Ježišovho učenia o láske

k Bohu a k blížnemu. Svojím učením

nám Ježiš ponúka vzkriesenie z nášho

Ježiš varoval, že

cesta k Svetlu nie je

„široká a pohodlná“

nevedomého bytia k vedomému životu

vo večnom raji, ak budeme nasledovať

jeho slová. Keď sa teda Jeho pravda

stane základom všetkého nášho konania

a svoje myslenie a činy prispôsobíme

budovaniu mieru a ľudskosti,

spoznáme veľmi rýchlo, aké je učenie

Ježiša Krista nadčasové, veľkolepé, blahodarné

a účinné.

Martin Ernst, Werner Huemer

Stále živé slová Ježiša Krista

Mnohé Ježišove výroky sa v priebehu času stali

natoľko všeobecne známymi, že ľudia často ani

nevedia, že tieto citáty majú svoj pôvod v Novom

zákone. Tu je niekoľko príkladov:

„Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi

jeho príbuznými a v jeho dome.“

(Marek 6,4)

„Nechajte ich. Sú slepými vodcami slepých. A keď

slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.“

(Matúš15,14)

„Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie,

Bohu.“

(Matúš 22,21)

„Nezostane tu kameň na kameni!““

(Matúš 24,2)

„Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať,

a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“

(Lukáš 12,48)

„Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“

(Matúš 26,41)

„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej

kameň.“

(Ján 8,7)

„Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly

pred svine.“

(Matúš 7,6)

„Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych.“

(Matúš 8,22)

---

Z cyklu prednášok

pre Dievčenskú

akadémiu v Brne

usporiadaných

v r. 1904

T. G. Masaryk:

Moderný

názor

na

ženu

oderným je úsilie posilniť a povzniesť

energiu človeka a pocit

M

osobnej zodpovednosti, harmonicky

vypestovať všetky jeho danosti, každého

jednotlivca postaviť v spoločnosti

na roveň. Rovnosť nie je totožnosťou:

každému jednotlivcovi má

byť daná príležitosť normálne sa vyvíjať

a pre celok sa majú využiť všetky

jeho pekné a dobré sily. Moderným je

úsilie zrušiť výsady niektorých tried

a jednotlivcov v tých triedach – silnejší

má pomáhať slabšiemu – to je

prikázanie najlepších a najpokročilejších

duchov novej doby.

Z tohto hľadiska posudzovaný starý

názor o žene hovoril, že žena je pre

muža; Eva bola stvorená pre Adama –

to je vo všetkej stručnosti starý názor,

že žena je tu pre mužovo pohodlie,

Názorov na ženu takzvane „moderných“ je

dnes už veľmi veľa. Ich prehľad a kritika by

boli poučné a zaujímavé, ale tentoraz to nie

je mojou úlohou; chcem pozitívne sformulovať

to, čo sa mi zdá názorom o žene skutočne

moderným, pokrokovým.

v najlepšom prípade pre odchovanie

jeho detí.

Tento starý názor doposiaľ najsilnejšie

držia a posväcujú oficiálne náboženstvá.

Starý i Nový zákon (tu

hlavne Pavol); literatúra, dekadentná

literatúra všetkých smerov (»novoromantizmus«

a pod). Prakticky ho

podporuje a vykonáva politika, vojenstvo

a kapitalizmus. Avšak veda tento

názor ešte stále háji, najmä medicína

a psychológia. Aj umenie.

A predsa tento starý názor je celkom

pochybný, nepekný a nemravný.

Muž a žena sú si rovní. Sú medzi

nimi rozdielnosti, avšak nie také, že

by sa smelo hovoriť o nerovnosti prirodzenej.

Rozdiel medzi obomi je fyziologický.

Hovorí sa, že žena je fyzicky

slabšia – možno; ak však prihliadame

na to, ako sa využívajú práve fyzické

sily slabšej ženy, zdá sa, že sila ženy

je iná, než mužova, ale slabšia nie je.

Myslím, že odchovanie niekoľkých

detí, najmä v menších či dokonca stiesnených

hospodárskych pomeroch, vyžaduje

oveľa viac psychických síl než

mužovo učenie na školách a úradnícka

či akákoľvek iná služba.

Duchovne sú si muž a žena rovní,

a mravne tiež. Muž nie je silnejší rozumom.

Ak nemeriame rozum učenosťou

a storočiami vycvičenou rutinou

rôznych tzv. inteligentných zamestnaní,

musíme uznať, že naše matky

a ženy čo do kapacity, hĺbky a prenikavosti

nemyslia menej a horšie než

my. Slušné zabezpečovanie skromnejšej

domácnosti a všetka s tým spojená

starosť si vyžaduje väčšie rozumové

vypätie než činnosť v nejakom úrade

alebo na katedre či kazateľnici.

Žena a muž sú tiež rovní mravne.

Tým sa vzpieram starému chytráckemu

vychvaľovaniu vraj vyššej ženskej

mravnosti, jej jemnejších a slabších

citov a jej ideálnosti – to sú frázy,

aby muž smel na všetky tie ideály a city

dôsledne šliapať, alebo, aby si vo svojom

zhýraleckom vysilení smel po­

29

Svet Grálu

18 | 2008

---

Na zamyslenie

Láska – koľko povier

sa tají v tomto toľko

zneužívanom slove…

hodlne a lacno obstarať ošetrovateľku.

Nie, žena nie je lepšia, avšak ani horšia

než muž; to záleží od jednotlivca.

Žena a muž sa od počiatku vyvíjajú

spoločne, všade na seba navzájom pôsobili

a stále pôsobia a preto ani nie je

možné, aby mravný a vôbec duchovný

stav jedného alebo druhého bol nižší

alebo vyšší.

Nerovnosť medzi mužom a ženou

nie je prirodzená, nie je od prírody, ale

sa vyvinula historicky; a ako sa v histórii

robilo mnoho chýb a to často osudných,

tak sa rovnako potlačením ženy

stala chyba, a to veľká chyba.

Nerovnosť ženy a muža nie je v spoločnosti

jedinou nerovnosťou; doposiaľ

bola a je pravidlom aristokratická

nerovnosť – moderní ľudia pracujú na

odstránení všetkých neoprávnených

nerovností.

Potlačenie ženy je motivované zástancami

starého spoločenského poriadku

z niekoľkých pohnútok, čerpajúcich

z chybnej psychológie

a sociológie.

Na prvom mieste lepšiemu pochopeniu

prekáža povera domácnosti.

Živo si pamätám, ako som v detstve

počúval, že sa chlieb nesmie kupovať,

že poriadna gazdinka ho musí

piecť doma. Dnes je to otázka peňazí

a deľby práce: keď sa kupujú od pekára

rožky a žemle, od cukrára torty,

prečo by sa rovnako nemohol kúpiť

chlieb, keď sa tým žena uvoľní pre

inú a cennejšiu prácu? Staršie generácie

rovnako žiadali, aby žena doma

priadla, tkala a šila – dnes sa tieto názory

držia len tam, kde spoločnosť žije

hospodársky zaostalo.

V Anglicku som videl rodiny hospodáriace

spoločne, v združení domácností:

prečo by sa aj u nás známi

30

Svet Grálu

18 | 2008

na vidieku alebo aj v meste nespojili,

aby sebe a svojim ženám uľavili? (Dom

obývaný známymi by mohol mať spoločné

kúrenie, osvetlenie atď.)

Domácnosť – áno, buď posvätená

a svätá, ale na to je predovšetkým potrebné,

aby žena v domácnosti nebola

otrokom! V mene domácnosti odďaľujeme

ženy od verejnej práce. Vo

svojich pedagogikách a ekonomikách

síce velebíme konkurenciu (cemuláciu –

povedal Kollár), vplyv napodobňovania,

ceníme si všetky tie silné podnety

k činnosti, plynúce z verejnosti,

ale svoje ženy a dcéry odsudzujeme

do úkrytu domácnosti, zužujeme ich

obzor a umŕtvujeme ich energiu, plytvajúc

ich prirodzeným nadaním.

Túto poveru o domácnosti opierame

o zvláštnu poveru o hospodárstve. Žena

je vraj príliš nežný tvor, aby sme ju

chceli pustiť do všeobecnej konkurencie

– tá by ju vraj zničila. Avšak: žena

sa predsa musí živiť; kto ju živí? Otec,

muž, brat, keď sa nedokáže uživiť sama;

tí kvôli tomu musia tým húževnatejšie

súťažiť, pretože majú väčšie hospodárske

bremeno, než keď im žena, sama si

zarábajúc, pomáha. Prečo by nezarábala,

keď je toho schopná?

Skutočne to smiešne a škaredé poľovanie

na muža, to nemožné vychovanie

k domácnosti, akého sa naším patricijským

dcérkam doposiaľ dostáva – trochu

nemčiny, francúzštiny, brnkania

na klavír, šitia a sústreďovania výbavy –

aké je to nepraktické, hlúpe, ponižujúce!

A k tomu všetkému: ako to tie

nadanejšie, jemnejšie a rozumnejšie

ženy vysiľuje, oveľa viac než tie domnelé

účinky konkurencie.

Tým však nie je povedané, že by

žiadna žena nesmela variť a viesť domácnosť.

Mnohé ženy budú mať v tom

záľubu – varenie a gazdovanie iste nie

je činnosťou nečestnou a ponižujúcou;

ale ide o to, aby zlou ekonómiou žena

netrpela, aby svoje sily, ak ich má, využívala

lepšie, ale aj hospodársky výdatnejšie.

No nielen v zámožnejších a stredných

kruhoch, aj v chudobných, robotníckych

panuje nerozumná ekonómia

síl – Macharova »otrokyňa otroka« hovorí

za všetko.

Žena ako aj muž má sociálnu úlohu. –

Dnes je sociálna otázka taká naliehavá,

že nielen muž, ale rovnako aj žena sa

ňou musí zaoberať, musí o sociálnych

úlohách premýšľať a už na nich s mužom

spolupracovať.

Sociálna otázka však už nie je filantropickým,

humanitným športom, je

prácou na zákonnom zabezpečení sociálnej

spravodlivosti. Žena preto musí

chápať verejné a politické úlohy doby,

rovnako ako muž a venovať sa spolu

s ním verejnosti.

Nepriatelia spoločenského pokroku

sa proti týmto požiadavkám dovolávajú

– lásky. Láska – koľko povier sa

tají v tomto toľko zneužívanom slove...

Zmyselnosť, egoizmus a sentimentálnosť,

slabošská precitlivenosť, neschopná

silných citov, predstierajúca

posvätnosť manželstva a lásky, aby

udržala, stručne povedané, prostitúciu

– verejnú, utajovanú, zákonnú – vo

všetkých formách, aj manželskú.

Dekadentnými frázami o žene spasiteľke,

o jej záhadnosti a tajomnosti,

o ochrankyni manželského krbu a pod.

zastiera sa honba za peniazmi a pohodlím,

honba po kuchárke a milenke,

po ošetrovateľke a gazdinej v jednej

osobe…

Láska a manželstvo je aj spojením

duší, zdravých duší v zdravom tele;

---

Na zamyslenie

manželstvo je zlúčením samostatných

osobností, duše oproti duši – otrokyňa

je však dnešnému mužovi milšia. Pre

tuctového muža, ktorého lásku ospevujú

stovky básnikov, holdujúcich starým

názorom a zvykom, znamená

manželstvo koniec duchovného baženia

a dychtenia, pre zdravých a silných

je však počiatkom spoločného vývoja,

spoločnej práce na celú dobu života,

na večnosť.

Pravá láska znamená prísne monogamný

vzťah. Tejto láske prekáža medicínsky

predsudok, veda v službách

starého spoločenského poriadku a jeho

zmrzačenej rodiny, prekáža jej aj literatúra,

prekáža náboženstvo.

Pravá láska u nás ešte len vznikne,

keď bude prekonaný asketický katolícky

ideál. Toto prekonanie sa však

nestane bezuzdnou nečistotou, sentimentálne

a romanticky vzdychajúcou

po čistote, nestane sa potácaním

medzi madonou a prostitútkou,

oltárom a nevestincom, ktorý podľa

parížskych vzorov líči naša dekadentná

literatúra, ale mužnou čestnosťou.

Čistota nie je len vo fyzickom

panenstve, čistota je v silnej mužnosti.

Katolicizmus podáva asketický ideál

madony, ale zároveň ho zásadne znehodnocuje

svojím hrubým názorom

o nižšej hodnote ženy, čím sa vypestoval

ten zvláštny zmyselný jezuitizmus.

Katolicizmus pôsobí prakticky

nemravne celibátom svojich kňazov,

dávajúcich vo veľkej väčšine prípadov

zlý príklad.

Žena je vraj od prírody predurčená

byť matkou, tak znie heslo mnohoženstva

a mnohomužstva; to nie je pravda,

nie je to o nič väčšia pravda než že muž

má byť od prírody otcom. Meno matka

nie je o nič svätejšie než meno otca,

obaja majú úlohu bdieť nad dušami

svojich detí.

Muž však zvaľuje svoje rodinné povinnosti

na ženu. Poznám prípad, keď

žena, unavená prebdenými nocami

pri kolíske chorého dieťaťa, po dennej

práci v domácnosti a starostlivosti

o malé deti sa nadýchala otravného

plynu, aby sa občerstvila na uvítanie

muža, keď mal večer prísť z úradu. On

smel byť unavený po svojej práci, ona

nie; ona mala muža potešiť – vedela, že

ak nebude aspoň veselo vyzerať, hrozí –

krčma.

Ó, tie hrozné, české krčmy, olupujúce

muža a otca a ničiace posvätnosť

rodiny. A ako tí českí muži, toľko

túžiaci po domácnosti, trávia svoj

voľný čas v dyme krčmy a alkoholizme!

Moderným pre muža a ženu

je konať dobro a neprekážať žene, aby

kedykoľvek a kdekoľvek mohla konať

dobro.

Moderná žena preto všade a vo všetkom,

súkromne aj verejne, bude pracovať

proti tým predsudkom, ktoré dusia

rovnako ju aj muža. Moderná žena

ako moderný muž pôjde za pravdou!

Moderná žena sa nebude riadiť mužom,

nebude robiť všetko, čo robí muž.

Či robia muži len pekné a dobré? To,

čomu sa hovorí emancipácia, a nie je

ničím iným, než napodobňovaním –

napríklad fajčenie, pitie a tak podobne,

je obyčajným spiatočníctvom.

Nehovoril som a nerád hovorím

o ženskej otázke. Pretože niet ženskej

otázky, ako nie je ani mužská otázka: je

len otázka spoločnosti. Muž a žena od

samého počiatku kultúrneho vývoja

boli spolu a dokázali všetko robiť spoločne,

vždy tu bola vzájomnosť – každá

vnútorná zmena ženy je zmenou muža,

muža aj ženy.

Je nesprávne stavať proti sebe mužov

a ženy – spoločnosť, národ, sú milióny

mužov a žien, milióny jednotlivcov

vzájomne spojených do celku

a preto musí byť základnou starosťou

muža aj ženy, aby bol tento celok organický.

Je dobré, ak sa asociujú do rôznych

spolkov. Asociácia je dnes zbraňou

všetkých slabších, je prostriedkom

na výdatnejšiu spoluprácu. Je preto pokrokom,

keď sa tvoria rozmanité ženské

spolky a kluby, či už spolky žien

samých alebo zároveň s mužmi.

Pokiaľ dokážem vidieť do našich pomerov

– je potešiteľné, že ženy a muži

tak často postupujú spoločne: ako

je poskromne moderných žien, tak

poskromne je aj moderných mužov

a preto sa môžu dobre podporovať vo

svojom úsilí.

Toto moderné úsilie mužov a žien

je nutným pokračovaním v národnej

obrodzovacej práci. Naše obrodenie

nebude skutkom, kým sa duchovne,

mravne a sociálne neobrodí český muž

s českou ženou.

Žena je vraj od

prírody predurčená

byť matkou, tak znie

heslo mnohoženstva

a mnohomužstva

Ak je literatúra prejavom národnej

duše, máme prvú českú ženu v Máchovi.

Pochopiteľne Máchovi doterajšia

literárna história, písaná c. a k. profesormi

pre c. a k. rakúske školy, nerozumie.

Sympatizuje s učenou Kollárovou

poéziou a preto bol pre ňu Mácha »romantik«.

Áno, je romantik, ale tým nie

je o obsahu a zmysle jeho poézie povedané

viac, než keď sa dnes povie, že

Machar je realista. Ale Máchova biografia

hovorí pre cítiacich ľudí veľmi

zrozumiteľnou rečou: odlúpnite tie

romantické obaly a zostane vám zničená

česká rodina – otec, nepoz najúci

31

Svet Grálu

18 | 2008

---

Jaeger – jeho meno je dnes svetovo

známou luxusnou značkou anglického

oblečenia. V Európe sa

Jae gerova kolekcia predáva vo viac

ako 130 obchodoch, ktorých tradícia

už viac než storočie vychádza z kvality

vlnených látok. Dámske a pánske

exkluzívne oblečenie a módne

doplnky od Jaegera je možné kúpiť

v obchodoch od Japonska cez Taiwan

až po Dubai, alebo pohodlne na internete:

(www.jaeger.co.uk).

Menej známy je však pôvod tohto

vlneného impéria. Ten leží v nemeczdravie

svojho syna a nivočiaci jeho dievča.

Ten syn pyká za svoju pomstu a desí sa

v žalári pred tým hrozným – Nič; ale

je to české Nič, ktorému samozrejme

rakúski a vlasteneckí literárni historici

nemôžu a nesmú rozumieť. Nová

česká literatúra začína však od tohto

Nič, od zúfania nad českým rodinným

životom…

A preto nie je náhodou, že po Máchovi

bola prvým pokročilejším básnikom

žena, Božena Němcová. Tej tiež

tí c. a k. rakúski historici nesmú rozumieť;

»Babička« áno – ale poviedky

o českých slúžkach a ich mravnom

utrpení, to do českej, degenerovanou

Viedňou ochraňovanej literatúry nepatrí.

A nepatrí tam ani Nerudova

zdržanlivosť, nepatrí tam Macharov

mužný cit.

V »Magdaléne« zas máme ten istý

problém ako v »Máji«, ibaže plnšie a realistickejšie.

Mácha – Němcová – Neruda – Machar

sú pozitívni a českí ľudia, priekopníci

českej ženy, českého muža, českej

lásky.

Som si vedomý,

že v obrodeneckej

práci modernej

ženy to ono je len

pokusom, to ono

bude i pochybené –

ale, nerobia pokusy

a chyby muži a nemoderní

muži na svojich vyšliapaných

cestách?

Moderná česká žena znamená pre

náš malý národ zdvojenie našich síl.

Zo srdca vítam všetku mužskú

i ženskú prácu, smerujúcu k nášmu

národnému uvedomeniu, povzneseniu

a obrodeniu; vítam aj snahy Brnianskej

dievčenskej akadémie. Mám

príležitosť pozorovať dievčatá na univerzite;

môžem vysloviť len radosť

z toho, že ako celok tak pekne pracujú;

som aj osobne vďačný slečne Krásnohorskej,

že našim dcéram umožnila

vyššie vzdelanie.

32

Svet Grálu

18 | 2008

HomeopatiA

Pachové látky

ako liečivé

prostriedky?

Vynikajúci nemecký lekár a prírodovedec

Prof. Dr. med. Gustav Jaeger (23. 6.

1832–17. 5. 1917) sa stal svetovo známym

predovšetkým vďaka svojmu impériu vlnenej

bielizne. Bol odporcom homeopatie

a svoj postoj chcel aj vedecky dokázať.

Pre doktora Jaegera to však nakoniec

dopadlo inak, než predpokladal. Našiel

totiž účinný prostriedok homeopatie:

vysoko zriedené pachové látky.

Jeho prapravnučka Selma Giengerová po

mnohých rokoch znovu objavuje takmer

zabudnuté poznatky svojho slávneho

predka. Nadväzuje na jeho výskum

a s veľ kým úspechom rozvíja terapiu,

v ktorej sa užívajú „antropíny“– ľudské

pachové látky – ako liečivé prostriedky.

Dielo veľkolepého

bádateľa života

kom Bürgu. Tam 23. júna 1832 uvidela

švábske svetlo sveta pôsobivá

osobnosť Gustava Jaegera, najmladšieho

syna početnej rodiny miestneho

farára.

Nadšenie pre prírodu a túžba poznávať

nabádala bystrého, silného

mladíka už od šiestich rokov k túlaniu

po lesoch a lúkach. „Všetkým

vedel vysvetliť, čo sa kde mihne“, napísal

Dr. H. Göhrum neskôr o detstve

a dospievaní Jaegera; 1 už vtedy

sa zároveň prejavila aj zrejmá schopnosť

viesť: „V seminári v Urachu bol

po zdolaní svojho najväčšieho a najobávanejšieho

spolužiaka ustanovený

telocvikárom. Po úspešne zvládnutej

skúške v evanjelicko-teologickom

ústave v Tübingene sa najskôr stal

domácim učiteľom v jednej spriatelenej

rodine. Neskôr nasledoval svoju

najvnútornejšiu túžbu – venoval sa

štúdiu prírodných vied a medicíny.“

Z toho dôvodu spočiatku preparoval

a skúmal kostry vtákov a malých

cicavcov. V roku 1856 sa dostal do

jednej váženej rodiny viedenského

priemyselníka ako „správca statku“,

dosiahol docentúru a stal sa súkromným

docentom pre zoológiu a porovnávaciu

anatómiu. Napriek tomu

nedostal miesto profesora na katedre,

ako sa pôvodne plánovanlo. Jaegerovi

bolo naznačené, že pre univerzitnú

dráhu je potrebné, aby zmenil

svoje náboženské presvedčenie, čo sa

---

zdravie

mu však priečilo. Tak vybudoval najprv

morské akvárium a v roku 1864

založil prvú „biologickú zvieraciu

záhradu“ vo viedenskom Prátri.

Po vojne v roku 1866 sa Gustav Jaeger

vrátil späť do Nemecka. Tam sa

mu čoskoro otvorili viaceré možnosti

pôsobenia na akademickej pôde. Získal

pedagogický úväzok v Honenheime

a Stuttgarte, vyučoval zoológiu,

antroposofiu, psychológiu, histológiu

a iné odbory. Venoval sa aj výskumnej

a publikačnej činnosti.

Z jeho „Zoologických listov“ prehovárala

bohatá prírodovedecká skúsenosť.

Gustav Jaeger nadchol svojich

čitateľov aj pre mikroskopiu. Nakoniec

toho bolo na jedného človeka

príliš mnoho, pretože jeho „hygienické

práce“, ktoré sa zaoberali aj

významom pachových látok, vyžadovali

čoraz viac času. V deväťdesiatych

rokoch 19. storočia bádateľa

už plne vyťažovala činnosť týkajúca

sa jeho „vlneného programu“. Pritom

však nestáli v popredí obchodnícke

motívy. Už od šesťdesiatych rokov sa

Gustav Jaeger oveľa viac venoval skúmaniu

účinkov cvičenia na ľudské

telo. Telesný pohyb, ako sa už vtedy

predpokladalo, vhodne podporuje

činnosť nervového systému, zvyšuje

výkonnosť a „telesnú silu ako aj odolnosť

voči nákazlivým chorobám“.

Vzhľadom na zvýšené vylučovanie

potu pri pohybe sa však Jaeger

zamýšľal nad uspôsobením ideálneho

oblečenia, aby optimálne podporovalo

činnosť kože a prospievalo

zdraviu. Pomocou špeciálnej analytickej

metódy dospel k rozhodujúcej

súvislosti, ktorá je dnes takmer neznáma:

škodlivé látky sa pri vylučovaní

z pokožky zhromažďujú skôr

vo vláknach rastlinného pôvodu vo

forme zvýšenej vlhkosti, kým vylučované

látky podporujúce zdravie

sa zachytávajú prevažne vo vláknach

živočíšneho pôvodu, ktoré obsahujú

tuk. Jednoducho povedané:

Prof. Dr. med. Gustav Jaeger

dobrá vlnená bielizeň, na rozdiel od

bavlny alebo dokonca umelých vlákien,

ktoré sa vtedy ešte nepoužívali,

v značnej miere prospieva zdraviu.

Tento poznatok bol pre Jaegera rozhodujúcim

podnetom, aby sa angažoval

v odbore odievania.

Z odporcu zástanca

Khomeopatii sa prírodovedci

najskôr stavali skepticky – ako

ku všetkému, čo sa zdalo bezprostredne

nedokázateľné. „V mojom

období vzdoru som to metafyzické

nielen ignoroval, ale priamo

popieral“, neskôr otvorene priznáva

Jaeger. A predsa sa z odporcu stáva

zástanca. Dôvodom bola skutočnosť,

že výskum, ktorý mal homeopatiu

vlastne vyvrátiť, ho priviedol

k výsledku, že homeopatické lieky

predsa len účinkujú. Gustav Jaeger

dokonca zdokumentoval rozhodujúci

mechanizmus pôsobenia: sú to

vysoko riedené pachové látky, ktoré

majú nečakane silný účinok na nervový

systém organizmu. Počas rozsiahlych,

niekoľko rokov trvajúcich

výskumov mohol Gustav Jaeger

stanoviť a neskôr doplniť základné

princípy homeopatie. Tak napríklad

formuloval „zákon kvantitatívneho

antagonizmu“. Určitým spôsobom

riedená látka rozvíja presne opačné

pôsobenie, než aké vykazuje tá istá

látka v koncentrovanej dávke. Každý

jed sa teda môže stať v homeopatickom

riedení liekom.

Podľa „zákona príťažlivosti“ môže

riedená látka dodaná telu zvonku

uviesť do pohybu látky rovnakého

druhu, alebo im podobné, usadené

v tele. Zriedené látky prenášajú silu

ich vyššieho molekulárneho pohybu

na koncentrované látky s nižším molekulárnym

pohybom. Tým sa môže

uviesť do pohybu vylučovanie, ktoré

je sprevádzané symptómami takzvaného

homeopatického zhoršenia.

Zdôvodnenie, prečo vysoká potencia,

teda vyššie riedenie homeopatických

liečiv pôsobí silnejšie, sa dá

33

Svet Grálu

18 | 2008

---

zdravie

odvodiť z ďalších základných princípov,

ktoré formuloval Gustav Jaeger:

„Čím menší je v určitom priestore

počet plynných molekúl, alebo čím

menší počet molekúl je v určitom

množstve správneho roztoku, tým

rýchlejší je ich pohyb“. Nepatrné

a ešte menšie množstvo určitej látky

podnecuje neobyčajne silne rýchlosť

nervového vedenia a tým aj životný

pohyb.

V prchavých pachových látkach našiel

profesor Jaeger kľúč k účinnosti

homeopatie, o ktorej bol po všetkých

svojich výskumoch jednoznačne presvedčený.

V spise „70. narodeniny profesora

Jaegera“ 2 sa uvádza: „Zásluhy profesora

Jaegera v homeopatii a isopatii

3 spočívajú v tom, že on ako prvý

objasnil správnosť homeopatických

princípov similia similibus, tak ako

homeopatickej potencie (riedenia)

na prírodovedeckom základe molekulárnej

fyziky.

Gustav Jaeger smelo označil špecifické

pachové látky ako „dušu“,

pretože v nich rozpoznal pre ľudský

život rozhodujúcu jemnohmotnú

silu. Pritom sa odvolával aj na pôvodný

význam slova „duša“ písaného

v sanskrte schuschma, čo znamená

„ja-vôňa“. Na druhej strane uznával aj

nemateriálneho ducha človeka.

Vo svojej čitateľsky hodnotnej

knihe „Objavenie duše“ 4 (znova vydaná

v roku 2007), pôsobivo dokumentoval,

aké účinky majú vdychované

pachové látky. Svojimi

výsledkami výskumu tak napr. dokázal,

že každá aromatická látka –

aj v prípade vysokého homeopatického

riedenia – spôsobuje špecifickú

zmenu pulzu. Ani v partnerskom

spolužití nie je jedno, aké aromatické

látky vdychujeme. Sympatie a antipatie,

láska a sexualita – všetko je vecou

pachu, a keď „nemôžete niekoho ani

cítiť“, potom za tým väzí viac než len

obrazné symbolické úslovie.

34

Svet Grálu

18 | 2008

Selma Giengerová

Tajomstvo

ľudského pachu

Ako zoológ sa profesor Gustav

Jaeger intenzívne zaoberal

významom pachových látok

u zvierat. Objavil v nich rozhodujúcu

„hybnú silu“ prírody a dokumentoval

vo svojich spisoch nespočetné

príklady veľkého významu pachov,

počínajúc skutočnosťou, že spermia

rozpozná vaječnú bunku podľa pachu,

až po individuálne vylučovanie

pachu každého človeka, ktoré môže

vnímať pes ako pachovú stopu.

V oblasti výskumu pachu človeka

vykonal profesor Jaeger v 2. polovici

19. storočia rozsiahlu pioniersku

prácu, ktorej hodnota sa dnes opäť

pomaly spoznáva. Predovšetkým

odhalil, že špecifická pachová látka

človeka, ktorú označil 5 ako antropín

(z gréckeho antropos = človek), má

pri cielenom homeopatickom použití

výrazný liečebný účinok. Podľa ním

objaveného princípu, že látky podporujúce

zdravie sa pri vyparovaní

usadzujú v živočíšnych vláknach obsahujúcich

tuk, vyvinul a patentoval

guľôčky (globule) vlasovej vône, teda

homeopatické prostriedky vyrobené

z ľudského vlasu – ideálneho nositeľa

antropínu.

S týmito antropínovými guľôčkami,

ktorých vôňa sa uvoľní až pri

kontakte s ústnou sliznicou, docielil

profesor Jaeger pozoruhodné výsledky.

Pacienti cítili zreteľný nárast

životnej sily, zlepšili sa samoozdravné

schopnosti organizmu a docielili sa aj

mnohé iné blahodarné účinky.

Pri ošetrovaní používal Dr. Jaeger

buď antropínové guľôčky vyrobené

z vlasov samotného pacienta, alebo

postupoval podľa vlastného sformulovaného

„pravidla prekríženia“: guľôčky

zo ženských vlasov používal

ako liečebný prostriedok pre mužov

a opačne.

Podľa tohto princípu vyrobil Jaeger

23 druhov antropínov. Na kĺbové

a dýchacie ťažkosti u starších žien

používal napríklad antropín číslo 2.

Tieto homeopatické „rýchlobežecké

guľôčky“ boli vyrobené z vlasov

Fritza Käpernicka, vtedajšieho najrýchlejšieho

bežca Európy. Skladateľ

a klavírny virtuóz Franz Liszt zase

poskytol svoje vlasy na výrobu antropínu

č. 16. Tento liek bol s úspechom

podávaný pri problémoch kĺbov ruky

a bol aplikovaný aj klaviristom, ktorí

trpeli poruchou obratnosti.

Antropín číslo 7, takzvaný panenský

antropín, bol liekom pre starších

pánov, ktorého pôsobenie bolo

v roku 1879 charakterizované ako

„rozveseľujúce a oživujúce“. Antropín

číslo 22, vyrobený z vlasov tmavovlasého

muža, sa osvedčil ako prostriedok

pre ženy trpiace migrénou alebo

menštruačnými problémami.

Znovuobjavenie

po 100 rokoch

Profesor Dr. med. Gustav Jaeger

zomrel 17. mája 1917 v Stuttgarte,

vo svojich nedožitých 85

rokoch. Jeho výskumy a praktické

úspechy mu priniesli veľké uznanie,

avšak ocenenia za svoje priekopnícke

vedecké dielo sa nedožil. Jeho myšlienky

boli príliš neobvyklé, ďaleko

predbehli svoju dobu a zostali do

posledných chvíľ sporné. On sám

komentoval osočovanie svojho výskumu

slovami: „Vedec bude pre­

---

zdravie

Selma Giengerová

rých knihách, ktoré

mala doma v knižnici.

Až niekoľko

takmer neuveriteľných

náhod ju primälo

k tomu, aby

sa podrobne začala

zaoberať životom

a dielom jej prapradedka.

6 Postupne

zistila, aké závažné

dedičstvo má pred

sebou.

D n e s p r a c u j e

Selma Giengerová

neúnavne na tom,

aby upozornila na

význam pachových

látok v pôsobení

homeopatie (okrem

iného), a aby pokračovala

v práci Gustava Jaegera.

V roku 2002 jej vyšla kniha „Prečo

sa ľudia bozkávajú?“ 7 , v ktorej čitateľovi

ukazuje mnoho aspektov nášho

každodenného „hľadania pachových

stôp“. V roku 2007 sama začala s výrobou

antropínových guľôčok. Po

pokusných aplikáciách sa koncepcia

„liečenia človeka ľudským pachom“

znova ukázala ako vysoko úspešná

– nielen pri telesných, ale aj pri duševných

problémoch. „Napríklad

sebavedomie je možné posilniť antropínovými

guľôčkami veľmi zreteľne“,

hovorí Selma Giengerová na

základe poznatkov zo svojej praxe.

„Neviete si predstaviť, koľko ľudí, na

ktorých to nie je vidieť, trpí nízkym

Profesorka farmakológie Karen Nieberová z univerzity v Lipsku svojimi

pokusmi preukázala, že účinnosť homeopatických liečiv rozhodujúcim

spôsobom súvisí práve s procesom pretrepávania, teda tzv. potencovaním.

V sérii svojich pokusov používala paralelne rovnaké riedenie liečiv potencovaných

a takých, ktoré iba riedila v sklenenej skúmavke. Ukázalo sa, že

tieto „iba riedené“ preparáty na rozdiel od potencovaných nevykazovali

žiadne liečebné účinky. Podrobný popis pokusov opisuje vo svojej knihe

„Mit deinen Händen heilen“ (Liečenie vlastnými rukami).

Johanna Arnold, Mníchov

hlasovaný za blázna dovtedy, kým

ho nebudú môcť nasledovať aj tí

ostatní.“

Meno Jaegera zostalo naďalej

známe predovšetkým v súvislosti

s hygienickým výskumom na poli

ľudského odievania a tiež vďaka luxusnej

značke „Jaeger“.

Až na začiatku 21. storočia sa začal

znovu odhaľovať význam jeho

výskumu v oblasti pachových látok

a homeopatie. Kľúčovú úlohu

pritom zohráva Selma Giengerová,

prapravnučka profesora Jaegera.

Táto nemecká homeopatka a liečiteľka

dlhú dobu nemala ani tušenia

o výnimočnej práci svojho známeho

predka. Vedela len o niekoľkých stasebavedomím.“

V mnohých takých

prípadoch pomohla práve terapiou

ľudským pachom. Zmizli aj poruchy

spánku a pocity strachu, kožné

choroby a významne sa zlepšili tiež

alergie.

Hlavná koncepcia Selmy Giengerovej

spočíva v ošetrovaní antropínovými

guľôčkami profesora Jaegera,

ktoré sú vyrobené z vlastných vlasov

pacienta. Ošetrovať nimi možno

podľa jej skúseností ľudí každého

veku. Nie je treba obávať sa žiadnych

nežiaducich účinkov.

Popri jej činnosti vo vlastnej ordinácii

usporadúva Selma Giengerová

aj verejné prednášky o význame

ľudských pachov pre partnerstvo. Jej

cieľom je – plne v súlade s Gustavom

Jaegerom – osloviť čo najviac ľudí,

ktorí nechcú „používať svoj nos iba

ako podperu na okuliare“.

Werner Huemer •

Poznámky

(1) Zdroj: „Dielo bádateľa života – k 25. výročiu

úmrtia Gustava Jaegera“, príloha

k „Stuttgarter Neuen Tagblatt“ zo

16. mája 1942.

(2) Nakladateľstvo Kohlhammer, Stuttgart

1902

(3) Základné pravidlo izopatie: „Aequalia

aequalibus curentur“ (rovnaké môže byť

vyliečené rovnakým) a princíp homeopatie:

„Similia similibus curentur“ (podobné

môže byť vyliečené podobným).

(4) Originálny text v podobe „elektronickej

knihy“ na CD je v ponuke nakladateľstva

Selma-Grönbeck-Verlag (Manfred-Behr-

Straße 43, 75428 Illingen-Schützingen).

(5) Dnes sú tieto aromatické látky známe

pod názvom feromóny.

(6) Selma Giengerová podrobne opisuje

tieto udalosti v rozhovore pre časopis

GralsWelt, Themenheft č. 15/2005, strana

35, „Tajomstvo pachových látok“.

(7) ISBN 3-9808420-0-2, S. Grönbeck-Verlag,

Schützingen 2002.

35

Svet Grálu

18 | 2008

---

4.diel

Abd-ru-shin

– v službe Posolstva Grálu

V tomto čísle časopisu Svet Grálu prinášame predposlednú časť životopisu nemeckého spisovateľa

Oskara Ernsta Bernhardta, ktorý je známy predovšetkým ako autor svetonázorového diela Vo Svetle

Pravdy – Posolstvo Grálu a s ním súvisiacich spisov. Napísal ich v období rokov 1923 – 1931 pod pseudonymom

Abd-ru-shin (posledné úpravy však pochádzajú z neskoršieho obdobia). Dnes, rovnako ako v období pred druhou svetovou vojnou,

niektorí ľudia nachádzajú v Posolstve Grálu poznanie, ktoré hlboko zasahuje ich vnútro. Abd-ru-shin však čitateľov svojich spisov

vyzýva, aby „nebrali ohľad na rečníka, ale skúmali sami v sebe slová, ktoré prináša“ a tiež aby „toto vecné skúmali vecne“. Týmito

slovami odmietol kult osobnosti, ktorý by mal byť s ním spojený. Náš seriál teda možno chápať len ako skromný doplnok k štúdiu

samotných diel. V tomto pokračovaní nášho seriálu sa zameriame na dovŕšenie životnej úlohy, ktorú prijal Oskar Ernst Bernhardt

za svoju: odhaliť závoj z pôsobenia duchovných zákonov vo stvorení a tým objasniť skryté súvislosti ľudského bytia.

Naše rozprávanie sme prerušili v povojnových

tridsiatych rokoch, keď sa

Nemecko len pomaly spamätávalo z hrôz

prvej svetovej vojny. Jeho hospodárstvo

bolo neúmerne zaťažené odvádzaním

reparácií víťazným mocnostiam a ľudia

prežívali dezilúziu z bezmocnosti

jednotlivca zoči-voči osudovým udalostiam

masového rozsahu. Nič už nebolo

také, ako pred touto „priemyselnou

vojnou“. Dôvera v politiku a cirkvi

sa otriasala v základoch. Prvýkrát príslušníci

kresťanských národov zabíjali

iných kresťanov v takom obludnom rozsahu,

ktorý si dovtedy nikto nedokázal

predstaviť. Tento vojnový vír zasiahol

aj Oskara Ernsta Bernhardta. Štyri roky

bol jedným z tisícov vojnových zajatcov

na ostrove Man, patriacom pod vládu

Veľkej Británie, bez spojenia s rodinou

a takmer bez možnosti slobodne tvoriť.

Práve toto obdobie mu však umožnilo,

aby v jeho vnútri dozrelo duchovné poznanie,

ktoré chcel odovzdať ľudstvu.

Posolstvo Grálu

TToto poznanie, ktoré sa pozvoľna menilo

na vedenie, bolo pre Oskara E.

Bernhardta najneskôr od povojnových

čias pevne spojené s pojmom

36

Svet Grálu

18 | 2008

Grál. Grál je najmä v anglosaskej

kultúre známym, v umení často

zobrazovaným symbolom. Básnici,

spisovatelia a duchovní bádatelia si

pod týmto pojmom predstavujú nadpozemský

zdroj sily, prepožičiavajúci

večný život (ako vo Wagnerovej

opere Parsifal), oporu nezištnej lásky,

záruku ochrany vysokých morálnych

hodnôt a cieľ rytierskeho putovania

do blízkosti Božej. Snáď najvýstižnejším

vyjadrením pojmu Grál je slovné

spojenie „prameň vody živej“, ktorý

nájdeme v oveľa staršom texte, ktorým

je Zjavenie Jána – Apokalypsa.

Grál je jedným z najdôležitejších bodov,

o ktoré sa opiera a k čomu smeruje

aj knižné dielo Oskara Ernsta

Bernhardta, vznikajúce v tomto období.

1 Píše už pod pseudonymom

Abd-ru-shin (slovo zložené z perzko-

-arabských jazykových prvkov s významom

„Služobník Svetla“). 2

Prvými podnetmi k písomnému

zaznamenávaniu prednášok O. E.

Bernhardta, ktoré neskôr začal uverejňovať

vo svojich „Listoch Grálu“,

boli diskusie s ľuďmi, ktorých oslovil

jeho priamy a mnohokrát veľmi

prekvapujúci náhľad na život. Pre

niektorých z nich bolo jeho životné

presvedčenie natoľko príťažlivé, že

pravidelne prichádzali na stretnutia,

kde mu mohli klásť otázky a diskutovať

s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi.

Postupne sa kruh sympatizantov nového

učenia o duchovných súvislostiach

v živote začal rozrastať a preto

sa Abd-ru-shin rozhodol spoločným

stretávaniam vznikajúceho spoločenstva

dať určitú formu. Založil „Rád

Grálu“, nie ako inštitúciu náboženského

rázu, ale ako voľné zoskupenie

„vážnych duchovných hľadačov“.

Hneď od začiatku pritom odmietol

náboženský fundamentalizmus

a prial si, aby Rád bol nápomocný

v duchovnom napredovaní jednotlivca,

no zároveň od neho vyžadoval

vlastné neúprosné skúmanie a preciťovanie

nových poznatkov. Pozemsky

sa to prejavilo vo verejnom účinkovaní

Abd-ru-shina, kde očividne

nešlo o žiadny nábor stúpencov.

V úvode k svojim prednáškam píše:

„Len v presvedčení je pravá viera

a k presvedčeniu sa prichádza jedine

prísnym uvažovaním a skúmaním!“

3 Určité podmienky a pravidlá

boli však stanovené pre všetkých členov

Rádu; najmä povinnosť rozvíjať

pravé človečenstvo a neúnavné du-

---

Oskar Ernst Bernhardt a Mária

Bernhardt v Heilbrunne

V Heilbrunne nadobudla myšlienka „útočiska mieru“ po prvýkrát konkrétnu podobu.

Abd-ru-shin tu pracoval na prvých prednáškach svojho diela Posolstvo Grálu.

chovné hľadanie, a v zmysle Grálu aj

vonkajšie – teda všeobecne prospešné,

podporujúce – pôsobenie v spoločnosti.

Dôrazne odmietol okultizmus

a pochybné „mystické teórie“, zároveň

opakovane poukazoval na nebezpečenstvá

v tej dobe módnych experimentov

so záhrobím.

Hľadanie

útočiska mieru

V súlade so svojím názorovým presvedčením

Abd-ru-shin pocítil, že

pre jeho ďalšie pôsobenie nie sú

v Kötzschenbrode-Drážďanoch najvhodnejšie

pomery. Začal preto hľadať

miesto, ktoré by aj vonkajšou

krásou a harmóniou zodpovedalo

jeho predstave, kde by založil útočisko

mieru, ako si predsavzal. Presťahoval

sa z Drážďan do Horného

Bavorska. Na jar roku 1924 kúpil vidiecky

dom a usadlosť, ktorú spolu

s ním obývalo ešte niekoľko blízkych

ľudí. V septembri 1924 sa druhýkrát

oženil – s ovdovelou Máriou Freyer,

ktorá sa so svojimi troma deťmi

prisťahovala do Heilbrunnu. Svoju

myšlienku vytvoriť praktický model

života v zmysle svojho duchovného

presvedčenia sa mu po prvýkrát

podarilo zrealizovať v Heilbrunne.

Súhra vo všetkých oblastiach života

– to bol podľa Abd-ru-shina spôsob,

ako pomôcť vytvoriť mier a harmóniu,

o ktoré sa usiloval. Na usadlosti

sa chovalo niekoľko hospodárskych

zvierat, pestovali sa záhradné plodiny

- pre vlastnú potrebu aj na

predaj, uskutočňovala sa tu školská

výučba detí. Mária Bernhardt

bola štátom uznaná „magnetopatka“

a svoj liečivý magnetizmus využívala

na úžitok mnohých pacientov. Oskar

E. Bernhardt pracoval na prednáškach,

ktoré postupne uverejňoval

v siedmich zväzkoch „Listov Grálu“,

vo vlastnom nakladateľstve rovnakého

mena. Malá skupina ľudí sa na

usadlosti zhromažďovala aj pri spoločných

sviatočných chvíľach uctievania

Boha, pre ktoré Abd-ru-shin

našiel jednoduchú vonkajšiu formu –

bez strnulých cirkevných úkonov

a dogmatických prímesí, ktoré odmietal.

Do tejto malej idyly – ktorá

sa tešila uznaniu a záujmu okolia –

však zakrátko zasiahli prvé nepríjemnosti.

Ako sa to neskôr zopakovalo

ešte mnohokrát, niektorí ľudia

prenášali na osobu Abd-ru-shina

V „Buchenhause“ / Tutzing žil Abd-ru-shin

so svojou rodinou v rokoch 1926 až 1928.

Odtiaľto podnikal svoje prednáškové cesty.

svoje nereálne, až fantastické očakávania,

alebo dúfali, že budú mať

zo spojenia s ním hmatateľný prospech.

Niet divu, že kvôli jeho nekompromisným

postojom, ktoré

vychádzali z iných hodnôt, museli

byť časom sklamaní a nezriedka sa

stávali Abd-ru-shinovými zarytými

protivníkmi. Takto došlo aj k ohováraniu

a hanobeniu myšlienok Posolstva

Grálu z radov jeho pôvodných

stúpencov. Hoci boli tieto skúsenosti

pre manželov Bernhardtových

veľmi bolestné, neboli dôvodom ich

ďalšieho presídlenia, ktoré sa udialo

v marci 1926. Tentoraz do Imstu,

malebného kúta na horskej planine

blízko Innsbrucku. No ich hľadanie

„zvláštneho miesta“ ani tu nedospelo

k cieľu a viedlo ešte začiatkom septembra

1926 späť do Horného Bavorska:

do Tutzingu pri Starnbergerskom

jazere. Tu v „Buchenhause“

sa mohol Abd-ru-shin počas nasledujúcich

dvoch rokov venovať nerušene

svojmu dielu. Nebolo to len

písanie. Cestoval aj na prednáškové

turné (napríklad do Stuttgartu, Mníchova,

Viedne) a získal si tam oduševnené

publikum. V roku 1926 bol

v jeho Nakladateľstve Listov Grálu

vydaný prvý súbor štyridsiatich štyroch

prednášok v knižnej forme s titulom:

„Vo Svetle Pravdy – Nové Posolstvo

Grálu od Abdrushina“. Od

augusta 1927 vydáva dvojmesačník

„pre všetko pokrokové vedenie“ v nakladateľstve

Der Ruf (Hlas). Autormi

príspevkov boli prevažne iní autori

než on sám, i keď v nich badať sú-

37

Svet Grálu

18 | 2008

---

osobnosť

Pohľady na „Dom Grálu“ na Vomperbergu v Tirolsku, 1928 príp. 1930

38

Svet Grálu

18 | 2008

V osade Grálu sa pozvoľna rozvinul

model života ako duchovne podporujúce

spolužitie v mnohých oblastiach

ľudského pôsobenia: vznikol

poľnohospodársky podnik – vrátane

záhradníctva – s chovom hovädzieho

dobytka, salašníctvom a lesným hospodárstvom,

ktorého produkty slúžili

najmä obyvateľom osady. Funhlasné

myšlienky. „Buchenhaus“ pri

Tutzingerskom Höhenbergu sa nakoniec

takisto nestal cieľovou stanicou

v hľadaní miesta pre útočisko mieru.

13. februára 1928 sa Oskar a Mária

Bernhardtovci s už odrastenými

deťmi presťahovali na miesto, ktoré

vo všetkých ohľadoch uspokojovalo

ich predstavy. Odišli do jednoduchého

vidieckeho domu na Vomperbergu

v Tirolsku, ktorý sa nachádza

neďaleko Innsbrucku na náhornej

planine nad údolím rieky Inn.

Výstavba osady

Grálu

TTu sa začalo pre Oskara Ernsta Bernhardta

– Abd-ru-shina desaťročie

plné nádeje, v ktorom dúfal, že bude

môcť naplno rozvinúť duchovnú i pozemskú

výstavbu v zmysle svojho

Posolstva Grálu. Ruka v ruke s jeho

duchovným impulzom sa aj navonok

rozvíjala čulá stavebná činnosť.

V priebehu troch či štyroch rokov

vyrástla na tomto idylickom kúsku

zeme malebná horská osada. Vo svojich

základných črtách zostala dodnes

nezmenená a je v okolí známa ako

„Osada Grálu Vomperberg“. Mnohí

čitatelia jeho diel si želali usídliť sa

v jeho blízkosti, hoci Abd-ru-shin sám

nevyvíjal v tomto smere žiadne úsilie.

V spoločenstve podobne zmýšľajúcich

ľudí hľadali spôsob, ako „žiť inak“

a vo vzájomnej pomoci tu v zmysle

duchovného poznania utvárali svoj

pozemský život. Prirodzene, že rozvoj

osady na Vomperbergu nezostal

bez povšimnutia okolia. Innsbruckské

noviny „Neueste Zeitung“ z 5. novembra

1932 o tom informujú v článku

pod titulom „Návšteva na Vomperbergu:

„Abdrushinova usadlosť na

Vomperbergu sa čoraz viac rozmáha.

V tomto roku boli postavené takzvané

radové domy, do ktorých sa obyvatelia

nasťahovali len prednedávnom. (...)

Osada sa skvelo zveľadila, dokonca

sa zároveň vytvorila požiarna čata.(...)

K domom neskôr pribudla jednoduchá

drevená stavba, kde Abd-ru-shin

prednášal pozvanému kruhu poslucháčov.

V nej napokon noví osadníci

na Vomperbergu aj jedávali a organizovali

nedeľné pobožnosti a slávnosti

Grálu.

govali tu rôzne remeselnícke dielne

(stolárstvo, tesárstvo, kováčstvo, automechanika

atď.) a dokonca vlastný

požiarny útvar. Okrem toho bola so

súhlasom úradov zriadená súkromná

ľudová škola prístupná širokej verejnosti.

Ani umenie nezostalo bokom:

v osade pracoval jeden maliar

s vlastným ateliérom, zišli sa tu skúsení

hudobníci, speváci aj skladatelia,

vznikali a redigovali sa literárne rukopisy.

Toto všetko bolo obohatením

„všedného života“ na Vomperbergu.

Rozvíjala sa aj činnosť na podporu

zdravia, správnej výživy a liečenia:

podľa návodu Márie Bernhardt bol

vyvinutý celistvý koncept zdravia,

Vľavo: prvá hala (z roku 1929) na Vomperbergu bola po zriadení druhej haly

ďalej využívaná záhradníctvom; vpravo: Abd-ru-shin v roku 1927

úradne registrovaný ako „Yaspis“.

Okrem iného zahŕňal využitie liečivej

sily farieb a prírodných kryštálov

ako aj fytoterapiu, ponúkal aj podporný

program výživy. Kvôli nemu

sa tu mala rozbehnúť hromadná výroba

a distribúcia obilných, hrachových,

šošovicových a gaštanových

vločiek (pozn.: niekoľko desaťročí

---

osobnosť

pred ich všeobecným rozšírením vo

výžive). Rozsah práce samotného Oskara

Ernsta Bernhardta bol obdivuhodný;

každodenný život osady prinášal

nové úlohy, pre ktoré sa vždy

usiloval nájsť tie najlepšie technické

riešenia (inštaloval nákladný výťah

z údolia na Vomperberg, postavil

spojovaciu cestu medzi východnou

a západnou časťou planiny, bola vybudovaná

Bernhardtstrasse – ešte

dnes je táto cesta z dediny Vomp na

Vomperberg používaná. Oveľa viac

Yaspis – podnik výživy bol

súčasťou celostného životného

modelu na Vomperbergu

ho však zamestnávalo dokončenie

jeho hlavného diela. V roku 1931 vydal

v nakladateľstve Der Ruf (Hlas)

tzv. „veľké vydanie“ knihy Vo Svetle

Pravdy – Posolstvo Grálu od Abdru-shina.

Okrem toho už v rokoch

1932/1933 publikovalo nakladateľstvo

anglický, český a francúzsky preklad

tohto nemeckého vydania. Aj osobný

život bol v prvej polovici desaťročia

pre Oskara Ernsta Bernhardta radostný:

Manželka Mária Bernhardt

bola preňho ideálne doplňujúcou

družkou – chápala ho a jeho úsilie

podporovala. Obe jej dcéry, rovnako

ako syn Alexander celkom samozrejme

vzali na seba úlohy, ktoré

súviseli so spoločným dielom. Navyše,

v roku 1931 navštívila Vomperberg

aj prvá manželka Oskara Ernsta,

Martha Bernhardt s dcérou Edith. Je

zrejmé, že po rokoch aj ona pochopila

to, o čo sa jej bývalý manžel dlhé

obdobie usiloval a stala sa zástankyňou

jeho diela. Zúčastnila sa aj na

Slávnosti Grálu. Žiadna idyla však na

zemi netrvá večne:

o niekoľko rokov do

harmónie na Vomperbergu

začali prenikať

rušivé vplyvy,

ktoré, ako sa zdá,

mali rozvoj osady

ak nie potlačiť, tak

aspoň obmedziť. Už

spomínané noviny

„Neueste Zeitung“

z Innsbrucku zo

dňa 1. apríla 1933

síce opäť prinášajú uznanlivé hodnotenie

„Osady Grálu Abdrushina

na Vomperbergu“, ale z niektorých

pasáží textu zreteľne vidieť, že voči

osade a jej zakladateľovi sa objavovali

aj určité výhrady:

„(...) Tajomstvá na Vomperbergu

nie sú, obec Grálu nie je sekta s tajomstvami,

vôľa prívržencov nie je

nikomu vnucovaná, to, čo učenie Abdrushina

chce, je predložené otvorene

a písomne.“ Ďalej článok cituje

informáciu z časopisu „Der Ruf “,

v ktorej Abd-ru-shin na otázku čitateľa,

či je jasnovidec alebo čerpá

z cudzích prameňov, odpovedá takto:

„(...) Nie som jasnovidec v známom

zmysle, o to menej však čerpám z cudzích

prameňov. Ani jedno ani druhé

nepotrebujem. Tiež nepreberám vedomosti

od žiadnej strany, ako sa poniektorí

domnievajú. ... Sám čerpám

a nezostavujem! Kto sa s tým nechce

Pohľad na hornú časť Osady Grálu Vomperberg, cca 1934

uspokojiť, ten by nerozumel, ani keby

som chcel vysvetliť ešte viac. Chcem,

aby človek skúmal slová a prijal ich

do seba, nakoľko to len dokáže; pretože

bez vlastného presvedčenia to

nemá pre človeka vôbec žiadnu hodnotu.

Presvedčenie však nesmie byť

kvôli tomu, kto slovo prináša, lež

musí vzísť z vnútorného súladu s tým,

čo sa hovorí!“

(Záverečná časť v nasledujúcom

čísle Sveta Grálu.)

Monika Schulze

Vľavo: druhá hala postavená

v roku 1932 so zvonicou,

ktorá k nej bola dobudovaná

v roku 1948. Vpravo: väzba

knihy / výstrižok vydania

Posolstva Grálu z roku 1931

Poznámky a literatúra:

(1) Abd-ru-shin „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu“, prednáška „Svätý Grál“

(2) Informácia katedry pre semitistiku / Univerzita

Mníchov (1970) vysvetľuje časť

mena „Abd“ ako arabskú vo význame

„Sluha, služobník“. Pre časť slova „ru-shin“

by sa mohlo uvažovať o perzskom slove

„róšan“, čo znamená „žiarivo, jasne, čisto“.

(3) Abd-ru-shin „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu“, „Na úvod“

39

Svet Grálu

18 | 2008

---

názory

40

Svet Grálu

18 | 2008

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 18/2008, vyšlo 1. 12. 2008.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Mária Majerová, Košice

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Marie Šuláková, Veselíčko

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Ján Dobrota, Beáta Kseňáková, Maroš

Látal, Mária Majerová, Rastislav Podivinský,

Andrea Stúpalová, Mária Pesselová, Dana

Zlatohlávková

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Ján Spišiak, Banská Bystrica

Distribúcia:

Ľuboš Záhora, Košice

Grafika:

Jozef Lehotkai, Ráztočno

Mário Comisso, Košice

Martin Pukančík, Košice

Alena Nairn, Praha

Kristýna Franková, Brno

Pavel Roškota, Pardubice

Marek Frank, Brno

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

Scott Griessel, Green Valley, USA/* (titul); J. Hire, Mansfield, USA, stock.

xchng (www.sxc.hu) (5-7); Wikimedia Commons (2, 5-7, 18-20, 24-25);

H. Bartošová, Hořice (3, 8-11); GralsWelt č. 45/2007 (3, 12-13); D. Hooks,

Montgomery, USA/* (14); E. Bochkarev, Folsom, USA/* (14-17); J. Tuchkov,

Timaševsk, Rusko/* (16); I. Dutina, Trebinje, Bosna a Hercegovina/* (14);

P. Roškota, Pardubice (18); A. Zatloukal st., Brno (21, 23); Zhang L., Peking,

Čína/* (22); AKG, Berlín (3, 26-28); anonym/* (1, 29); E. Marzocchi,

Bologna, Itálie/* (30-31); A. Babich, Charkov, Ukrajina/* (32); M. Yesilgöz,

Heilbronn, Německo a GralsWelt č. 48/2008 (32-35); GralsWelt č. 17-20

(36-39). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Karel Prskavec, Liberec

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk / 2,89 €

Predplatné (4 čísla) 320 Sk / 10,62 €

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už

súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme

radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.

Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Za všetkých alebo za mnohých?

(Kristus nezomrel za všetkých, Svet

Grálu 17)

Slová eucharistickej modlitby katolíckej

cirkvi v našich krajinách sa

podriaďujú zvláštnostiam nášho jazyka

a problémom s prekladom z latinčiny,

kde slová „pro multis“ znamenajú

„za všetkých“, ale tak isto aj „za mnohých“.

Tento význam slov v latinčine

je teológmi veľmi priaznivo hodnotený

a dobre vystihuje pravdu, že Kristus

prelial krv za všetkých ľudí na Zemi,

ale zároveň aj že nie všetci túto obeť

účinne využívajú. To však spôsobuje

v niektorých jazykoch problém s prekladom.

Je to aj u nás, pretože také

viacznačné slovo v češtine ani v slovenčine

nemáme. Česká biskupská konferencia

zatiaľ nevyhlásila takúto formuláciu

ako záväznú. Je však možné, že

snáď nejaký kňaz tieto slová používa.

Je pravda, že v ekumenickom preklade

Biblie sa objavuje spojenie „za mnohých“,

tento preklad však bol vytvorený

dohodou odborníkov rôznych vyznaní.

Ak si to zhrnieme, potom oba varianty

v českom a v slovenskom jazyku môžu

označovať čiastočnú pravdu, pričom

originálne latinské slovo obsahuje obe

pravdy súčasne.

“Zmena nepriateľstva katolíckej

cirkvi k telu, ktoré sa prejavuje v jej

postojoch k sexualite…“

Obe tieto tvrdenia sú nepravdivé. Je

možné, že niekedy pred sto rokmi alebo

niektorí starí a dosluhujúci kňazi ešte

majú „nepriateľské“ postoje k telu

alebo sexualite. To je však len ich

osobný názor. Všeobecný postoj katolíckej

cirkvi je však úplne opačný. Môžeme

uviesť príklad za všetky – predchádzajúci

pápež Ján Pavol II. napísal

rozsiahle teologické dielo Teológia tela,

jasne ukazujúce veľmi kladný vzťah

katolíckej náuky k telu a sexualite ako

jedinečnému Božiemu dielu, ktoré je

integrálnou súčasťou človeka a jeho života

(podobne aj v novom Katechizme

katolíckej cirkvi). Tento trend sa tiež

silne objavuje v 60-tych rokoch po II.

vatikánskom koncile, ktorý znamenal

významnú obrodu katolíckej cirkvi.

V bežnom živote môžeme kladný vzťah

veriacich k tejto oblasti vidieť na samotných

ich rodinách s veľkým počtom

detí. A v politickom dianí aj v pred pár

dňami zverejnených pripomienkach

Českej biskupskej konferencie k návrhu

nového občianskeho zákonníka, kde sa

hovorí o manželstve a rodine. Niektoré

výroky predstaviteľov katolíckej cirkvi

sú tak celkom nesprávne pochopené,

pretože ony nepranierujú telo alebo

sexualitu, ale nemravné správanie sa

v týchto oblastiach.

Prajem Vám všetko dobré.

(meno v redakcii)

Vaše spresňujúce informácie k článku,

uverejnenému v predošlom čísle

časopisu, vychádzajú z teologického

učenia katolíckej cirkvi a týkajú sa

jednak zaužívaného používania slov

pri samotnej omši v tejto cirkvi, a jednak

textov, súvisiacich so sexualitou,

ktorých autorom je predchádzajúci

pápež Ján Pavol II.

Pri takých závažných tvrdeniach,

ako je prvé v spomínanom článku,

že totiž „Kristus prelial svoju krv

za mnohých“, je nevyhnutné najprv

urobiť si jasno v tom, akým spôsobom

sa môže dotýkať samotný fakt

---

názory

ukrižovania Ježiša Krista jednotlivca.

Pri uvažovaní o tomto probléme

musíme prísť k záveru, že smrť

Ježiša Krista bola pre jeho súčasníkov

dôkazom o jeho vernosti učeniu,

ktoré hlásal, pre dnešných kresťanov

by snáď mohla byť varovnou pripomienkou,

že učenie Ježišovo bolo

skutočne spečatené krvavou obeťou.

Tiež je mementom, že v tých časoch,

rovnako ako dnes môžu byť najväčšími

nepriateľmi slobodného hľadania

(a hlásania) nadčasovej pravdy

aj niektorí predstavitelia oficiálnych

cirkví. Pokiaľ ide o Vami spomínaný

pojem „účinné využívanie obete“,

rád by som na tomto mieste uviedol

stanovisko, s ktorým sa stotožňujem,

že učenie i obeť Ježiša Krista môže

priniesť úžitok jedine tomu, kto toto

učenie dokáže preniesť do vlastného

života a dokáže si ho aj správne vyložiť.

Preto teda správnejší termín „za

mnohých“.

Pokiaľ ide o vzťah katolíckej cirkvi

k sexualite, autor článku sa venuje

najmä problému celibátu, ktorý je

dlho diskutovanou témou a z pohľadu

mnohých ľudí – i veriacich, značne

diskutabilnou. Súhlasím však, že autor

v texte neuvádza iné, umiernené

postoje, ktoré v cirkvi boli prijaté

v posledných desaťročiach. Okrem celibátu

je však ďalšou problémovou oblasťou

učenia katolíckej cirkvi jej kategoricky

zamietavý postoj k umelým

antikoncepčným prostriedkom, ktorý

je najmä v rozvojových krajinách prinajmenšom

ťažko pochopiteľný, a to

vzhľadom na tamojšiu situáciu v sociálnej

a zdravotníckej oblasti.

(RL)

Abrahám a Izák

V 16. čísle Sveta Grálu padol dotaz

týkajúci sa „nabádania“ Abraháma

k vražde svojho syna Izáka, a to

samotným Bohom, ktorý je neskôr

v Novom Zákone líčený ako milujúci

otec všetkého živého. Odpoveďou na

túto otázku bolo odporúčanie nenazerať

na biblické texty ako na opis

historických udalostí, ale považovať

ho skôr za podobenstvo ku znázorneniu

vnútorných hodnôt alebo zákonitostí.

Plne sa stotožňujem s touto

odpoveďou, len by som chcel ešte

trochu hlbšie rozviesť tento fenomén

podobenstva, pretože jeho nepochopenie

býva príčinou mnohých mylných

výkladov.

Podobenstvá sú dvojakého druhu.

Prvý druh sú tie podobenstvá, ktoré

prorok alebo učiteľ dáva preto, aby

priblížil a vysvetlil duchovné zákonitosti

na nejakom príklade z reálneho

každodenného života. Príkladom

môže byť napr. podobenstvo

o zlých vinároch, a mnohé iné. Starý

zákon a evanjeliá sú však plné ešte

iného druhu podobenstiev, a to takých,

ktoré boli prežité jemnohmotne,

alebo boli prijaté vo videní.

Zvlášť kniha Genesis je postavená

na „videní“, možno snáď preto, že bola

prijatá Mojžišom prostredníctvom videní.

Stvorenie sveta je od začiatku do

konca len symbolický odraz diania vysoko

v duchovnom. Ale aj Praotcovia,

aj keď už líčia pozemské diania, nutne

ich popretkávali podobenstvami prežitými

vo videniach. „I nazvala Agar

meno Hospodinovo, ktorý jej hovoril:

Ty si silný Boh videnia. Alebo tiež povedala:

A či teraz tiež nevidím po tom,

ktorý mňa videl.“

V Odpovediach na otázky dáva

Abd-ru-shin vysvetlenie tohto deja

„videnia“, a to v odpovedi na dotaz týkajúci

sa neveriaceho Tomáša; a zároveň

načrtáva, že tieto prežitia sú

natoľko skutočné, že ich prežívajúci

môžu buď považovať za prežitia hrubohmotné,

alebo už pre nich proste

nie je dôležité, či sa stali tu či v iných

úrovniach, pretože sa proste stali.

Všetko, čo sa deje v pozemskom, má

svoj zodpovedajúci vzor v jemnohmotnom

či duševnom alebo duchovnom,

a tento vzor alebo predobraz lepšie

a jasnejšie

vystihuje podstatu

vlastného

deja než samotný

hrubohmotný dej.

Tak si vysvetľujem napríklad

Ježišovo chodenie po rozbúrenom

mori ako duchovný dej, ktorý

mohli vidieť učeníci a pri ktorom im

mal byť ukázaný vlastný význam

a účel Ježišovho pôsobenia na zemi –

teda prinesenie Slova, ktoré ako jediný

pevný a nemenný bod sa vznáša

nad rozbúrenými a zmätenými

prúdmi ľudského chcenia, myšlienok

a činov.

Takto možno vysvetliť aj zdanlivé

pokušenie Abraháma, aby obetoval

svojho vlastného syna.

V dobách Abrahámových, keď celým

majetkom ľudí bol ich dobytok, symbolicky

vyjadrovali a pri obradoch aj

spečaťovali „nelipnutie“ na majetku

obetovaním svojich najlepších kusov

zo stáda Bohu. Uctievanie Boha teda

správne chápali ako nutnosť nemať

nič pred Bohom, a všetko, čo by sa

tam mohlo dostať, sa muselo odstrániť,

teda obetovať Jemu. Ale Abrahám

lipol na svojom synovi Izákovi, miloval

ho nadovšetko a dopustil sa kvôli

nemu aj neprávosti, keď vyhnal egyptskú

dievčinu Agar a jej syna Izmaela,

len aby zaistil Izákovi nárok na dedičstvo.

A tak dal Boh Abrahámovi

videnie, v ktorom mu dal najavo, kde

chybuje. Abrahám to včas pochopil

a svoj postoj zmenil.

Možné je aj to, že Abrahám pozemským

spôsobom, ale napriek tomu

správne, prežil svoj duchovný boj,

a podobenstvo s obetovaním syna

Izáka bolo zjavené iba Mojžišovi,

ktorý ho potom takto zapísal. Ako to

skutočne bolo, to sa asi nedozvieme,

ale myslím si, že v tomto zjavení, či

už ho prežil Abrahám alebo Mojžiš,

išlo o vyjadrenie kontrastu medzi lipnutím

na pozemskom a prvým prikázaním.

(meno v redakcii)

41

Svet Grálu

18 | 2008

---

Mesiáš

Začiatok roku 1741 bol pre hudobného skladateľa

Georga Friedricha Händla čiernym obdobím života.

Dovtedajšia tvorivá radosť, úspechy v Anglicku aj

vo svete a rešpekt v spoločnosti náhle vystriedala jedna

rana za druhou. Odrieknuté predstavenia, nepochopenie

publika, posmech kritikov, neúspech, narastajúce dlhy…

nakoniec prišiel úder zo všetkých najväčší: vyschol prameň

jeho umenia, vyhasol oheň tvorenia a zmenil sa na vlažný

popol. Už mu dušou netiahli prúdy farebnej hudby, nebolo

čo chvatne zachytávať do notových liniek, zatiahlo sa okno

inšpirácie do mocného sveta tónov, zakalilo sa, vyhasol

jas v duši a potemnel do matného pološera. Händel stratil

najväčšiu radosť svojho života. Vystriedala ju prázdnota,

skľúčenosť, únava, ľahostajnosť.

Zabudnúť, spať, rozplynúť sa v ničotu, zomrieť… Skladateľ

postával na moste nad čiernou hladinou Temže a hlavou

mu tiahli temné myšlienky. Aké to je, skočiť dolu a nebyť?

… Muž mohutnej postavy a zanedbaného zovňajšku

váhal, potom potriasol hlavou a odchádzal. Chodieval si

sadnúť do krčmy k poháru vína; spomínal na krv, kypiacu

radosťou a šťastím uprostred búrky tónov, prúdiacich dušou

ako rozvodnený potok… namiesto toho sa mu rozlievalo

telom otupujúce omámenie, ľahostajnosť, ochabnuté

teplo. Skladateľ potriasal hlavou, vstával od stola a odchádzal.

Tak plynul neutešene mesiac za mesiacom.

Jedného horúceho augustového večera sa vracal domov,

ako obvykle, až neskoro. Potme vystúpil po vŕzgajúcich

schodoch, hore v izbe zakresal, zapálil sviečku a zamieril

k posteli. Spať, len spať a zabudnúť na celú mizériu

svojho života. Tu si všimol balíček, ležiaci na stole. Asi

ho priniesla pošta a odovzdala sluhovi. Vzal ho do rúk.

Bol od Charlesa Jennensa, vidieckeho básnika, ktorý pre

neho zložil už niekoľko libriet. V úctivom liste odporúčal

do majstrovej milostivej pozornosti svoje posledné

dielo – libreto k oratóriu… Händla bodlo pri srdci. Čo

ten malý človiečik môže vedieť o pekle bezmocnosti a ničotnosti,

ktoré sa mu rozlieva po duši? A predsa… čosi sa

v ňom pohlo, nepokoj v ňom vzrastal, nedočkavo obrátil

stránku. „Mesiáš“, čítal. „Potešte, potešte môj ľud, vraví

váš Boh… prevolajte k nemu: Čas jeho služby sa naplnil,

odpykal si svoje previnenie – Pripravte na púšti cestu pre

Hospodina!“

Ako hojivý balzam zapôsobili tieto slová na skladateľovu

boľavú dušu. Ako často sa, my ľudia, prenasledujeme

prísnymi a pichľavými slovami, myšlienkami a činmi, ako

bádame o vzdialených múdrostiach, a pritom zabúdame,

akú veľkú moc má obyčajné láskavé slovo, uistenia o dobrote…

Čas mojej služby sa naplnil, vedel náhle Händel; je

tu, práve teraz.

42

Svet Grálu

18 | 2008

Kdesi hore sa prudko otvorili stavidlá. Ako vodopád vtrhla

do izby búrka tónov. Valili sa a stekali kaskádami z kameňa

na kameň, rozstrekovali sa kvapkami do všetkých strán

a znovu sa zlievali, šumeli a penili, a nad všetkým tým prúdom

sa rozklenula dúha ako sľub spojenia s výšinami. Georg

Friedrich chvatne sadol k stolu a začal písať. Písal nepretržite

celú noc, celý deň a ďalšiu noc, potom zase celý deň. Písal

gigantické hudobné dielo pre štyri ľudské hlasy, zbor a orchester.

Na nesmelé klopanie sluhu s jedlom odpovedal nevrlým

levím zavrčaním; popamäti si bral z tácky sústa a ani

na sekundu neodtŕhal zrak od notových liniek. Návštevy

zvonku odchádzali naprázdno. Občas vstával, prechádzal

miestnosťou ťažkými krokmi a nôtil si melódiu; inokedy

sadal k čembalu, ktoré rozozvučal tónmi v celom rozsahu

klávesnice, od zamatových hĺbok až po sklenené cencúle

tých najvyšších tónov; ale uprostred melódie nástroj náhle

zmĺkol a Händel sa ponáhľal zase k stolu. Občas, keď pre

únavu nemohol ďalej, upadal do krátkeho spánku, z ktorého

sa zakrátko zase budil a nedočkavo sa ponáhľal k dielu.

Spaľovaný tvorivou horúčkou, prežiarený šťastím sa

predieral víchricou radosti z tvorivosti a sotva stačil zachytávať

vlny, prelievajúce sa z farebného sveta hudby do

úzkych notových liniek. „Kde je, smrť, osteň tvoj? Kde je,

hrob, tvoje víťazstvo?“ jasali v ňom biblické slová libreta

a formovali sa do dvojspevu hlasov. Navzájom sa dopĺňali

a posilňovali, podporované hlasmi z orchestra, až napokon

zaburácal celý zbor: „Vďaka buď Bohu, ktorý nám dáva

víťazstvá skrze Pána nášho Ježiša Krista!“

Neuveriteľne krátkych dvadsaťštyri dní potreboval

Händel na najväčšie dielo svojho života. Keď potom dopísal

poslednú časť, záverečné „Amen!“ v jasavej, jasnej tónine

D-dur, doznieval ešte chvíľu posledný akord v jeho

duši ako ozvena v sieňach katedrály. Postupne sa rozbiehala

do najširších kútov, tíchla až zmĺkla celkom. Händel

sa vzpriamil a odložil pero. Katedrála zmizla, ozvena sa

stratila. Náhle sedel v tichu, neschopný slova a prepadnutý

únavou malého smrteľníka po návrate z vesmíru. Bol

vyčerpaný do posledného zvyšku svojich síl, vyčerpaný

únavou šťastného človeka. Po troch týždňoch nesmierneho

vypätia vstal, ale nohy mu vypovedali službu. Vstal,

znovu držiac sa steny, potácal sa do spálne. Tam padol do

postele a spal dlhých sedemnásť hodín spánkom človeka,

ktorý vstal z mŕtvych.

* * *

Händlovo oratórium Mesiáš je jednou z najčastejšie hraných

skladieb počas Vianoc. Sťažka si niekto z jeho poslucháčov

uvedomí, že je plodom krátkych troch týždňov

horúceho leta a zmŕtvychvstania z ničoty a depresie.

Artur Zatloukal •

---

Knižná ponuka

Všenápr ava

Jan Amos Komenský

Podľa prekladu Josefa Hendricha z roku 1950 nákladom Dipl. Ing. Miroslava Jirků, Eq. M.

vydalo nakladateľstvo Soliton, Brno 2008.

Pevnú väzbu zdobí portrétna medaila, ktorej autorom je akademický sochár André

Vícha z Uherského Hradišťa.

Formát 17,3 x 24,6 cm, 312 strán, pevná väzba s medailou, ISBN 978-80-254-1145-2

Cena 1330 Sk (44,15 €)

Súčasťou prvých 120 kusov kníh je audio CD s projektom pánov Alfreda Strejčka a Štěpána

Raka VIVAT COMENIUS zadarmo.

Knihu môžete objednávať prostredníctvom kupónu v časopise, alebo v našom on-line

obchode na stránke www.svetgralu.sk.

Všenáprava je snáď najzaujímavejšia kniha celej Všeobecnej porady J. A. Komenského.

Rukopis latinského spisu vznikal asi v polovici 17. storočia. Kniha nebola u nás vydaná

samostatne od svojho prvého vydania roku 1950. Jedným z dôvodov môže byť

skutočnosť, že Komenský mnohé vytýka mocným tohto sveta, a to spôsobom veľmi

dôrazným a súčasným.

Náboženské témy – v novom pohľade

Herbert Vollmann

Formát 13 x 20 cm, 168 strán, mäkká väzba, ISBN 978-80-254-1145-2

Cena 170 Sk (5,64 €)

Objednávajte prostredníctvom objednávacieho kupónu na konci časopisu alebo v našom

on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Mnoho ľudí zanevrie na duchovné aspekty bytia, pretože v náukách cirkví nenachádza

odpovede na svoje otázky. Odpovede, ktoré by mu pomohli objasniť napr. to, čo je to

vlastne duša človeka, ak nejaká vôbec je, čo sa s ňou stane po smrti a pod. Náuky hovoria

o nebi a pekle, no tí, čo sa vrátili z klinickej smrti do života, tvrdia zasa niečo iné.

Ako je to teda vlastne, kde je pravda? Veď je toľko rôznych ezoterických kníh, ktoré si

mnohokrát odporujú. Nie je pravda len vecou názoru a teda relatívna?

I tu platí zlaté pravidlo, že kto hľadá, nájde. Knižka Herberta Vollmanna Náboženské

témy prináša svetlo do vybraných náboženských otázok, akými sú napr. Božie a ľudské

zázraky, záhada prázdneho hrobu, opakované pozemské životy, obdobie konca

a návrat Betlehemskej hviezdy, proroctvo tisícročnej ríše, preľudnenie – príčina a riešenie,

a ďalšie témy.

---

Svet nebol stvorený na iný účel,

než aby bol človeku predohrou k samotnej večnosti,

to jest nižšou školou, do ktorej sme poslaní skôr

ako nastúpime do nebeskej akadémie.

A. Komenský