SG41

svetgralu

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo 42

Vychádza v decembri 2014

Bdejte a modlite sa

Myslíme si, že vieme, čo znamená modliť sa.

Takisto sa domnievame, že presne vieme, čo

je bdelosť. A predsa máme k obom ďaleko.

Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu

jednozväzkové vydanie

6. vydanie

Knižný titul „Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“ je dielo,

ktoré objasňuje dianie vo stvorení a duchovné deje týkajúce sa ľudského

bytia v súvislostiach, ktoré doteraz neboli známe. Dotýka sa častých otázok

a tém, ako napr.: čo je osud, ako sa prejavuje slobodná vôľa človeka a karma,

čo je to duch a duša, zákony vo stvorení, poslanie syna Božieho a mnohé iné.

Autor v 168 prednáškach podáva obraz celého stvorenia.

Logický sled myšlienok uľahčuje pochopenie – autor v úvode čitateľa

výslovne vyzýva k tomu, aby „toto vecné skúmal vecne“.

V ponuke sú aj samostatné zväzky tohto trojzväzkového diela, ako aj

audio záznam všetkých prednášok na CD či DVD vo formáte MP3.

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho

kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke

www.svetgralu.sk

slovenský jazyk,

832 strán,

tvrdá väzba,

formát 14 x 21 cm,

6. vydanie,

tri zväzky v jednom,

hmotnosť: 1000 g

naša cena:

21,00 €

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu:

19,90 €


NA ÚVOD

to hľadá, často ma nájde. Kto

„Kma hľadá, je blázon.“ Tak hovorí

jedna z detských hádaniek. Odpoveď?

„Nič!“ Kto hľadá, často nič nenájde,

ale kto hľadá „nič“, je blázon.

Takto nejako podobne to dopadá

s hádankou nazývanou „práca“.

Všetci uznávajú, že je potrebná,

ale podvedome sa im do nej akosi

nechce. Pardón, nie všetkým, to by

sme krivdili nielen workoholikom,

ale i mnohým pracovným nadšencom.

Napríklad starým českým či

slovenským remeselníkom, ktorí sa

do svojej milovanej práce tak zaberú,

že si za ňu zabudnú vystaviť účet.

Väčšina národa sa však skôr teší na

piatkový večer, že si urobí poriadny

veget a raduje sa z dvoch dní voľna,

počas ktorých si konečne usporiada

život podľa svojich predstáv a záujmov.

Jedni si vyrazia do prírody, iní

niečo zmajstrujú, tretí sa poriadne

vyspia, uťahaní celotýždenným pracovným

tempom.

Je to tak: práca nás väčšinou núti do

niečoho, čo by sme sami robili prinajmenšom

inak, podľa iných predstáv,

alebo aspoň inou intenzitou. Poprípade

by sme ju nerobili vôbec a robili

niečo úplne iné. Napriek tomu chceme

pred prácou s vďačnosťou sňať klobúk

a vzdať jej hold. Nielen preto, že nám

do rodiny prináša peniaze na chlieb

s maslom, na bývanie a benzín; to je

samozrejme nutné a správne. Takisto

nielen preto, že práca vytvára hodnoty

a zušľachťuje okolie. Ale práca je pre

nás tiež, a to predovšetkým okamihom

pravdy, stretnutia nášho vnútorného

sveta predstáv a domnelých schopností

so svetom skutočným, do ktorého sme

sa narodili a v ktorom sa máme osvedčiť.

Až v práci sa ukáže, nakoľko sú

naše predstavy o vlastných hodnotách

pravdivé.

Ale viete čo? Nechajme múdre poučovanie

– čo takto dať si rozprávku?

Nuž počúvajte:

Bol raz jeden mládenec, volal sa…

volali ho Giorgio, to je vlastne po našom

Jurko. Tento mládenec chodieval

celé dni po brehu mora a sníval.

Mohol si to dovoliť, pretože jeho rodičia

boli bohatí – mali toľko peňazí,

že sa o ne museli neustále starať a na

nič iné nemali čas.

Jedného dňa si Giorgio vypočul

rozprávku o Zlatovláske. V tejto

rozprávke sa hovorí, že Jurko ochutnal

zázračnú rybu a odvtedy rozumel

reči všetkých zvierat. Možno

dokonca i reči všetkých ľudí a reči

všetkých vecí. To sa Giorginovi veľmi

zapáčilo a zaumienil si, že takú rybu

získa a že potom bude len tak bez

práce všetkému rozumieť. A tak na

svojich zasnených potulkách sliedil

po pobreží, či more takú rybu na

breh nevyplavilo. Lenže more sa zbavuje

vecí, ktoré nepotrebuje, a tak nachádzal

len prázdne mušle, chaluhy

a drevené papeky. Plastové vrecúška

vtedy ešte neboli.

No dobre, urazil sa Giorgio, však

ja tú rybu dobehnem. V najlepšom

značkovom obchode v meste si kúpil

najlepšiu značkovú udicu a šiel loviť

ryby. Ibaže to nevedel – on vlastne

nevedel vôbec nič, pretože nikdy

nič nerobil. Nevedel, akú návnadu,

v akú dennú dobu, pri akom počasí,

na akom mieste a do akej hĺbky má

nahodiť udicu a tak iba občas chytil

nejakú alborellu, aringu či sardellu.

Takto ja svoju čarovnú rybu nikdy

nechytím, sklamane usúdil Giorgio

a pevne sa rozhodol: zajtra si privstanem

už pred svitaním, oblečiem

si značkové šaty do nepohody a zájdem

k rybárom, čo budú práve vyrážať

na more. A ponúknem im, že im

teda akože budem pomáhať. – No

to ste mali vidieť, ako sa rybári rozchechtali,

keď k nim prišiel prostáčik,

čo v živote ešte nikdy na nič nesiahol,

a hlásil sa k nim do práce. Starý

Alfonso, ten sa smial zo všetkých

najviac, až sa od rehotu skydol do

vody a loď mu nepekne prigniavila

nohu. To sa rybári rehotali ešte viac,

pretože to bolí drsní chlapíci, ale zase

sa smiať prestali, pretože to zranenie

bolo molto serioso, a tak odniesli

Alfonsa na breh a zavolali k nemu

dottore, teda ránhojiča. A Giorgina,

predstavte si, Giorgina so sebou zobrali,

pretože im chýbal jeden do

party a pretože sa tešili, ako si na

ňom nešikovi zgustnú. A navyše

Giorgino nechcel za prácu nič, len

jednu rybu, ktorú si sám vyberie.

No, spočiatku si na ňom rybári

skutočne zgustli, pretože Giorgino

mal obe ruky ľavé, silu ako pierko

a pri práci sa motal ako ryba v sieti.

Každú chvíľu sa o niečo potkol,

o niečo udrel a niečo mu spadlo.

Lenže, a to sa musí nechať, bol zase

húževnatý, a tak sa nedal. A keď chlapom

len tak spamäti vypočítal polomer

kruhu, aby si mohli rozvrhnúť

rozloženie siete, tak sa na neho po

prvýkrát pozreli trošku inak.

A tak začal zasnený Giorgio denne

dochádzať a pracovať spolu s rybármi.

A pretože bol húževnatý a nedal sa,

pretože sa o všetko zaujímal, dával na

všetko pozor a do práce sa zahryzol,

po čase platil za celkom slušného pomocníka.

Zo všetkého najlepším bol

v triedení chytených rýb: ani jedna

mu neušla, všetky starostlivo prebral

a všetky poznal, to sa musí uznať. Bol

dobrý aj pri oprave sietí, mal veľmi

šikovné ruky na viazanie uzlov a jedným

hmatom rozpoznal, či oko vydrží,

alebo sa musí opraviť.

Tak uplynul rok. Z Giorgina sa

stal skúsený rybár. Vedel, že na natiahnutý

chrbát je najlepší olivový

olej. Poznal aj veľa stupňov únavy,

od prudkej ospalosti, z ktorej sa

stačí za štvrťhodinku vyspať, až po

dlhú, ťahavú únavu, ktorej sa dá dlho

vzdorovať, ale potom sa po nej musí

dlho odpočívať. Giorgio ich poznal

3

Svet Grálu

41 | 2014


ÚVODNÍK

všetky. Takisto vedel, že pri východnom

vetre sa ryby sťahujú do väčších

hĺbok… proste to všetko vedel.

Raz tak šiel opäť po brehu… nie,

nestretol tú zázračnú rybu, ale stretol

starého Alfonsa. Alfonso sa podopieral

palicou, kríval, aj ostarel a už

nechodil na more. Giorgio ho úctivo

pozdravil.

„Á, Giorgino – máme to dnes pekný

deň, čo?“ vľúdne odvetil starký.

„Pekný, Alfonso,“ súhlasil Giorgio

a pozrel na oblohu. „Ale tam nad

Monte Bigio sa zbierajú také šedivé

obláčiky s vlnitým okrajom, a morské

vlny majú hrebienky do fialova

a prúdia iným smerom, než fúka

vietor. I ovce som včera videl zliezať

zo skál do úžľabiny, a od rána som

nepočul v lese pokrikovať vtáka

Posmieváka. Veľa by som za to nedal,

že sa strhne riadne vetrisko, ako

vtedy, keď to Giuseppemu zobralo

strechu.“

„Ále choď, nepočul?“ zapochyboval

starý, „a čože to bol v lese za vtáčí

krik?“

„To bol predsa picchio,“ namietal

Giorgio, „kde sa tu vzal? To on vydáva

taký nariekavý krik, i keď mu

nikto nič zlé nerobí. Nedávno sa

kocúr Pepe pokúsil dostať do jeho

hniezda k mláďatám… ale pekne to

od neho schytal zobákom. Teraz leží

u Cristiny v kuchyni a líže si rany.“

„Počuj, Giorgio,“ ozval sa Alfonso

náhle a skúmavo sa na mladého

muža zadíval, „povedz mi

jedno: Prečo vlastne pracuješ na lodi

u Francesca, veď by si miesto toho

mohol celý deň len tak sedieť a popíjať

Châteauneuf-du-Pap, alebo aspoň

Campetto Lambrusco?“

Giorgio, teda Jurko najprv zaváhal,

no potom Alfonsovi vyklopil, prečo sa

dal na rybárčenie: pretože chce chytiť

zázračnú rybu, aby potom rozumel

reči všetkých zvierat, možno dokonca

i všetkých ľudí a reči všetkých vecí.

Alfonso sa naňho zahľadel a mlčal…,

nakoniec zodvihol palicu

a ukázal ňou oblúkom

na celé okolie:

„Giorgino,“ prehovoril

Alfonso

pohnuto, „a či nevieš,

že si tú rybu

už chytil?“

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.cz

FEJTÓN

Kto by chcel pracovať?

Roman Levický

očkajte, o chvíľu príde generálny

„Priaditeľ“, pošepne mi sekretárka

a usadí ma do extra pohodlného kresla.

Čakám, pohľadom sa snažím nájsť na

stenách čokoľvek, čo by mi prezradilo

niečo o firme potenciálneho zamestnávateľa.

O chvíľu rozrazí dvere muž

v strednom veku, na tvári má výraz

nevyspatého buldoga, takmer behom

sa rúti cez prijímaciu miestnosť, div sa

nezrazí so sekretárkou, ktorá mu nesmelo

naznačí, že je tu ohlásený uchádzač

o zamestnanie. Prikyvuje netrpezlivo

hlavou, ale neotočí ju smerom

ku mne. „Čo má skončené?“ – opýta

sa roztrasenej blondínky, ktorá akoby

sa snažila vyčítať mu z očí aj najmenší

pokyn či prianie. Na chvíľu sa jej

4

Svet Grálu

41 | 2014

zreničky rozšíria od údivu a prstom

ukáže smerom ku mne. „Čo máte

skončené?“ – pýta sa ma po neúspešnom

pokuse o nepriamu komunikáciu.

„Stavebnú priemyslovku, odbor pozemné

staviteľstvo…“, začnem s pokusom

o výpoveď, ale tá je udusená hneď

v zárodku. „Iba robotnícke profesie“ –

rozhodne vyhlási generálny riaditeľ,

ale to je už znova otočený tvárou k sekretárke

a rýchlym krokom odchádza.

„Ejha, no neviem, síce som odmalička

pozoroval pri práci murárov i tesárov

a občas som im dokonca i pomáhal,

páčila sa mi ich práca, ale na škole nás

naučili akurát tak kresliť výkresy, počítať

hrúbku betónových prvkov… neviem,

či by som dokázal zastať prácu

murára…“ – priznávam sám sebe

vo vnútornom monológu. „Ale nevadí,

možno by som mohol…“ „Tak, ako ste

počuli…“ – vyruší ma plachá sekretárka,

akoby sa za niečo ospravedlňovala.

„Prosím vás, koľko u vás zarobí

murár?“ – pýtam sa, čo je pre mladú

slečnu hrôzostrašná otázka. Nevie,


FEJTÓN

a posiela ma za skúsenejšími robotníkmi

na dvor. Podídem k skupinke

chlapov pri dodávke, čakajú na niečo,

na moju otázku mi odpovedia nervóznym

smiechom a ich odpoveď ma ani

neprekvapí. Pravda, suma je predsa len

o niečo vyššia ako minimálna mzda.

Poberám sa zaprášenou cestou medzi

hrdzavými halami k električke. O niekoľko

týždňov neskôr som už novou

posilou trojčlenného tímu, ktorý má

za dva mesiace rozobrať strechu starého

domu, strhnúť strop, vyrobiť železobetónové

vence, urobiť nový krov,

osadiť krytinu, postaviť komín a tak

ďalej a tak podobne. Som nádejný zamestnanec.

Môj nový šéf zamestnáva

takmer samých alkoholikov, vie prečo

a tajne dúfa, že na nich budem dozerať.

Ja mám v tom čase asi tak dvadsaťdva

rokov a som na seba hrdý. Kolegovia

ma chtiac-nechtiac berú na vedomie –

aj pijú len vtedy, keď ich nevidím.

Domček je to krásny, vidiecky, ako

z rozprávky od Tajovského, malé

okienka, vybielený gánok, výhľad je

na všetky strany dych berúci. Strmé

vrchy a skaliská, nečudo, že je novým

majiteľom horolezec. Na dohľad je

cvičná, takmer stometrová skala, bude

mať kde trénovať. Niekoľko rokov

na takýchto a podobných stavbách

zbehne ako voda. Jedna práve rozbehnutá

stavebná firma skončí, lebo nám

generálny dodávateľ odmietne zaplatiť

faktúry, rovnako ako ďalším dvadsiatim

živnostníkom. Niektorí sa so

slizkými konateľmi spoločnosti súdia –

snáď dodnes. Z inej firmy odchádzam

s kolegami dva mesiace po tom, čo sme

namiesto výplat začali dostávať symbolické

zálohy. Tu sa už končí „sranda“

a priznávam si, že som v profesionálnom

živote asi nevykročil tou správnou

nohou. Chvíľu to vyzeralo a chvíľu

to možno aj bolo dobré. Naučil som sa

vyrobiť z drevených dosák strešné väzníky,

stavať priečky i komíny, zakladať

stavbu na žulových balvanoch osadených

v zemi, urobiť obklad, zatepľovať

na visiacej lávke, popritom sa dívať na

svet pekne zhora. Ale po niekoľkých

decembroch strávených na lešení aj

na strechách sa ozývajú zanedbané

choroby a predovšetkým túžba robiť

niečo iné. Mám veľké šťastie. Na rozdiel

od bývalých kolegov mám aspoň

maturitu, môžem robiť obchodníka,

koordinátora v neziskovej organizácii,

dokonca môžem študovať na vysokej

škole. O niekoľko ďalších rokov zisťujem,

že z môjho okolia postupne miznú

dlhoroční známi aj blízki priatelia,

akoby ich prenasledovala zlá epidémia.

Skoro stotisíc chlapov odchádza

z východného Slovenska do Anglicka,

Írska, Nemecka… Z Prešovského kraja

sa rýchlo stáva krajina žien, dôchodcov

a detí. Na prácu sa už v rozhovore

radšej nikoho nepýtam, nechcem sa

dotýkať starej a aj mne dobre známej

traumy. Nejde len o plat. Problém je

širší aj hlbší. Kde vlastne je a aký je?

Čo vlastne znamená pracovať? Keby

som sa na to opýtal kolegu v obchodnej

firme, poslal by ma do teplých

krajín. Celé roky sa snaží komodity

lacno nakúpiť a draho predať, zákazníkom

brnká po nose a celoročným

cieľom jeho snaženia je trojtýždňové

pľačkanie sa v lete pri mori, ale možno

aj snaha konečne sa v tridsiatke osamostatniť.

Ale sú na tom mnohí ľudia

omnoho horšie ako on alebo

ja. Čo vlastne znamená pracovať?

Môj dedko, ten vedel pracovať. To, ako

človek pracuje, spoznáte, keď sa nedarí.

Keď sa mu na sekere alebo kose

zlomila násada, dokázal hodinu aj dve

trpezlivo opracovávať novú, aby sadla

a držala ako sa patrí. Nikdy som ho

nepočul zanadávať. Čokoľvek sa zlomilo,

spadlo, rozbilo, zadrhlo, šmyklo,

stratilo sa alebo nepovolilo, videl som

ho len, ako sa pokúša znova a znova

o ten istý predvídateľný pohyb s nepoľavujúcou

trpezlivosťou. Dnes by

som povedal, že môj dedko konal

svoju prácu ako Tao, tajomný princíp

vesmíru. Tiež robí svoju prácu potichu.

Do monotónnej práce sa človek

dokáže zamilovať. Stačí sa pozrieť na

majstrov ľudového remesla. Vtip je

v tom, že takú prácu musíte vykonávať

dostatočne dlho. Kamarát mi raz

o stretnutí s majstrom korytárom porozprával

toto: územčistý chlapík mu

vraj pripomínal budhistického mnícha

i kresťanského pustovníka zároveň.

Keď sa ho opýtal, ako vie odhadnúť

silu úderu, keď špeciálnou sekerkou

opracúva dutý topoľový kmeň, korytár

mu celkom samozrejme odpovedal:

„Ty musíš byť tou sekerou“. Možno ste

si všimli, že ľudia, ktorí veľa pracujú

s nejakým prírodným materiálom, sú

niečím veľmi príťažliví. Mnohí majú

veľmi pokojné a niečím hlbokým presvetlené

oči. Akoby už za života uzreli

nejaké tajomstvo, ktoré zostáva ukryté

manažérom aj vedúcim

obchodov.

Ale kto by už dnes

chcel skutočne pracovať?

Roman Levický

levicky@svetgralu.sk

5

Svet Grálu

41 | 2014


OBSAH

FEJTÓN

Kto by chcel pracovať?

4

FOTOGRAFIE

Turecko

ROZHOVOR

Neviete si rady

s problémovými deťmi?

TÉMA

Venujte sa im,

milujte ich a chápte,

radí psychoterapeut

a špeciálny pedagóg

Pavel Kalpakcis

7

ONEN SVET

Astrál "all inclusive"

Nebezpečné výlety

PRÍBEH

30

32

Pracuj, aby si prežil!

Rešpektuje priemyselná kultúra človeka?

TÉMA

Povinnosť a vernosť

v prednáškach Posolstva Grálu

ZDRAVIE

V zajatí emócií

Ako sa vyrovnať s traumou

RECENZIA

Konec prokrastinace

recenzia úspešnej knihy Petra Ludwiga

11

15

16

19

Moje cudzie srdce ho spoznalo

Hľadanie pravdy Ch. Valandreyovej o vlastnom,

transplantovanom srdci

TÉMA

Zbavte sa manažérov!

Sloboda v zamestnaní

VESMÍR

Hviezdne nebo nad hlavou I

Ako vzniklo a ako zanikne Slnko. Neutrónové hviezdy. Atómy.

NOVÉ CESTY

Chcú zmenu, tak konajú!

35

38

40

6

Svet Grálu

41 | 2014

TÉMA

Nestíham

ZAMYSLENIE

Smieme býť v živote šťastní?

Martin Veselý o ľudskom šťastí

ŽIVOT

Práca bez radosti

Z knihy Odpovede na otázky

RECENZIA

Ostrov

Celovečerný ruský film z pravoslávneho monastýru

20

22

28

29

NÁBOŽENSTVO

Skutočne existuje Boh?

Hľadanie dôkazov existencie Boha

JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ

O bdelom služobníkovi

a rozumnom správcovi

NÁZORY

Ohlasy čitateľov

Úspešný

experiment

v rakúskom

ekoregióne

Kaindorf

46

50

54

56


Neviete si rady

s problémovými

deťmi?

Venujte sa im,

milujte ich a chápte,

radí v rozhovore Pavel Kalpakcis

Rozhovor viedla Marie Šuláková

Problémové deti. To sú tie deti s poruchami

učenia, správania, hyperaktívne

deti, aj pubertiaci. Kto z nás dospelých

by chcel mať nálepku „problémový“. Aj

tak sa zdá, že sme to práve my, ktorí im

s ich problémami veľmi nepomáhame

a ešte im ďalšie spôsobujeme. Svojím

prístupom k nim, svojím nedostatkom

času, svojím príkladom. Psychoterapeut

Pavel Kalpakcis s takými deťmi pracuje,

na túto tému organizuje aj semináre.

„Venujte sa svojim deťom, milujte ich

a majte pre ne pochopenie,“ je jednoduchý

odkaz, ktorý podľa neho pomáha.

7

Svet Grálu

41 | 2014


ROZHOVOR

SG: Zdá sa, že s najrôznejšími poruchami správania

sa dnes roztrhlo vrece. Alebo sa o tom

možno iba viac hovorí a s nimi pracuje – to by

bol ten lepší variant. Alebo ako to je?

Kalpakcis: Venujem sa hlavne problematike

výchovných problémov

detí v školskom prostredí. Keď vezmem

do úvahy dnešné počty diagnostikovaných

„problémových

detí“, tak oproti napr. osemdesiatym

rokom skutočne neúmerne stúpol

počet detí, ktoré majú nejakú špecifickú

poruchu učenia alebo správania.

Dnešné deti žijú v úplne iných

podmienkach, ako som žil napríklad

ja v ich veku. Obaja rodičia

sú dnes často plne vyťažení a pod

veľkým tlakom, spláca sa hypotéka,

požiadavky zamestnávateľa sa zvyšujú,

všetko sa deje v strese, na deti

už nezostáva sila ani čas. Nezostáva

teda čas sa deťom venovať, sadnúť si,

porozprávať sa, zahrať si spoločne

nejakú hru, vyraziť na výlet. Dieťa

je odkázané na vlastnú zábavu a tou

je, žiaľ, v dnešnej dobe najčastejšie

internet, počítačové hry, facebook

a pod. Keď spočítame, koľko času

dieťa strávi so svojimi rodičmi, tak

dôjdeme k zaujímavému zisteniu,

že dospelou osobou, ktorú dieťa vo

svojom detstve (v období školskej

dochádzky) vidí najčastejšie, nie je

niekto z rodičov, ale učiteľ. Tu máme

príčinu „poruchového správania“ takýchto

detí.

SG: Ako sa tieto deti vlastne cítia?

Kalpakcis: Často prežívajú niečo,

o čom sa nemajú s kým porozprávať,

necítia záujem tých, od ktorých potrebujú,

aby ich milovali. To, že im

8

Svet Grálu

41 | 2014

rodič na vyrovnanie dlhu chýbajúcej

rodičovskej snahy kúpi nový mobil,

necíti dieťa ako skutočný záujem.

Potom nezostane iné, než získať záujem

a pozornosť dospelých tým, že

„hnevajú“. Keď potom reagujeme na

ich správanie podráždene, tak to celú

situáciu iba zhorší. Dieťa „hnevá“

stále viac a máme na svete dieťa

s výchovnými problémami. Keď mu

ešte navyše dáme „nálepku“ – protivné,

hnevlivé dieťa, tak je jeho ďalší

Ak dáte detom priestor, aby sa mohli ich

schopnosti viac rozvinúť, tak s úžasom zistíte,

že sa aj ich správanie začína postupne meniť.

osud spečatený. Z vlastnej skúsenosti

viem, aké úžasné bytosti sú v skutočnosti

tieto deti, stačí sa s nimi napr.

cez prestávku porozprávať a zrazu

zistíme, koľko dobrého a krásneho

je v nich ukryté. Aké úžasné schopnosti

majú, a žiaľ, kvôli dnešnému

spôsobu výučby zostávajú ležať ladom.

Akonáhle k nim začnete napr.

v škole pristupovať inak, dáte im

priestor, aby sa mohli ich schopnosti

viac rozvinúť, tak s úžasom zistíte, že

sa aj ich správanie začína postupne

meniť.

SG: Navrhujete zmenu prístupu. Aký by mal byť

prvý krok zo strany učiteľov? Aká by mala byť

tá zmena v prístupe?

Kalpakcis: Zo strany učiteľov by

to mala byť určite väčšia kreativita

na hodinách a nutnosť ich priebeh

nastaviť tak, aby dostali priestor aj

žiaci s inými schopnosťami. Výhovorka

učiteľa na to, že sa musí

držať osnov, neobstojí pred súčasnou

formou školského vzdelávacieho

programu, pretože tá učiteľovi

umožňuje, aby viac do svojich

hodín zahrnul napr. ďalšie formy

kreativity. Tým dávame možnosť aj

deťom, ktoré sa „neučia dobre“, zapojiť

sa a rozvinúť tak svoje schopnosti,

ktoré dovtedy nemali kde

uplatniť. Dám vám príklad z vlastnej

praxe. Učím fyziku: napr. tretí

Newtonov zákon, akciu a reakciu,

môžem deťom vysvetliť buď tak,

že im ho popíšem, napíšeme si pár

príkladov z praxe do zošita a potom

ich z tejto témy vyskúšam. Alebo

si o akcii a reakcii nielen niečo povieme,

ale deti si prinesú PET-fľaše,

kartóny, sódu, ocot, korkovú zátku

a každé z detí si vyrobí vlastnú raketu,

ktorú si pomocou reakcie sódy

s octom odpáli. Prial by som vám vidieť

to detské nadšenie a nápady pri

jej výrobe a to očakávanie, ako vysoko

im raketa doletí. Pri takej činnosti

s deťmi nadviažete úplne iný

vzťah, ako keď stojíte na stupienku

a „kážete múdrosti“. Nie bez zaujímavosti

je fakt, že pri týchto kreatívnych

prístupoch vyučovania často

zažiaria práve deti, ktoré sa „nevedia

učiť“. Aj tu sa potvrdzuje stará múdrosť,

že keď sú deti zaujaté činnosťou,

„nehnevajú“.

SG: Aké poruchy správania a učenia sú tie najčastejšie

a čo ich spôsobuje?

Kalpakcis: Dnes sa používa pre

tieto deti odborný termín ADHD/

ADD – porucha pozornosti s hyperaktivitou.

Príčiny takého správania

vidíme dnes z odborného pohľadu

ako následok ľahkej mozgovej

dysfunkcie, tzn. problémov prameniacich

z nedostatočne vyvinutej

centrálnej nervovej sústavy. Takéto

dieťa sa nedokáže dostatočne

sústrediť, je nepozorné, nevydrží

chvíľku posedieť a dokončiť danú

činnosť, pôsobí splašene, rozptýlene

a pod. Je jasné, že takéto správanie

sa nezlučuje s tým, čo očakávame

od dieťaťa v škole, t.j. že bude pekne

sedieť, bude sústredené, vzorne si

všetko zapisovať a túžiť po vzdelaní.


ROZHOVOR

Takéto deti vyžadujú špecifický prístup,

častejšie prestávky, striedanie

činností, menej náročné úlohy, pestro

vedenú hodinu a pod. Osobne

sa domnievam, že väčší počet detí

s poruchami správania súvisí s prehnanými

nárokmi na vzdelanie,

ktorými dnešná spoločnosť doslova

trpí. V domnienke, že by bolo dobré,

aby pre každé zamestnanie mal človek

vyštudovanú vysokú školu, sa

snažíme deťom vštepiť, že najdôležitejšou

vecou na svete je učiť sa a že

ten, kto to dokáže, bude sa mať v živote

dobre. V skutočnosti z praxe

vieme, že toto tvrdenie nie je pravdivé.

Keď sa narodí dieťa, ktoré

nemá schopnosti sa dobre učiť, tak

okrem niekoľkých alternatívnych

škôl je pre nich školská dochádzka

zlým snom. Začne mať problémy,

nestíha učivo, učí sa množstvo pre

neho nezmyselných vecí, stratí motiváciu

a hľa, dieťa s poruchou správania

a učenia je na svete. Keby sme

ubrali z týchto požiadaviek, prečítali

si konečne Komenského a v duchu

jeho odporúčaní začali rozvíjať

individuálne schopnosti dieťaťa

(každý jedinec má danú nejakú

schopnosť, v ktorej je dobrý, napr.

umelecké nadanie) a nesnažili sa

z neho urobiť stádovito vzdelaného

jedinca, verím, že by takých „porúch“

výrazne ubudlo.

SG: Ako môžeme my rodičia týmto poruchám

predísť? Alebo – ak už ich deti majú – čo je najdôležitejšie

na ich zvládnutie? Existuje nejaký

jednoduchý návod?

Kalpakcis: Jednoduchý návod existuje.

Venujte sa svojim deťom, milujte

ich a majte pre nich pochopenie!

Znie to veľmi prosto, ale oveľa

ťažšie sa to vnáša do našich životov.

Venovať sa im, to znamená zastaviť sa,

uvedomiť si vďačnosť, že nejaké dieťa

vôbec mám a ujasniť si, aké mám

v živote priority a či dieťaťu dávam

to, čo skutočne potrebuje. Táto vďačnosť

je veľmi dôležitá, stačí si iba spomenúť,

ako sa cítime v situácii, keď

sa nášmu dieťaťu stane nejaký úraz

alebo je choré.

V takej chvíli si zrazu viac uvedomujeme,

ako ho máme radi, ako sa

o neho strachujeme, ako je pre nás

dôležité a ako sme radi, že ho môžeme

mať. Stačí si uvedomiť, ako by

sa náš život zmenil, o čo všetko by

sme prišli, keby tu naše dieťa zrazu

nebolo. Táto vďačnosť sa stane podnetom

aby sme sa mu viac venovali,

budeme sa snažiť prežiť spoločne

čo najviac pekných chvíľ. O tejto

vďačnosti hovoril aj nestor detskej

psychológie, prof. Zdeněk Matějček.

Vo výchove detí, či už majú

nejakú tú „poruchu“ alebo nemajú,

nesmieme zabúdať na zásadné body

výchovy – deti musia mať jasne

dané hranice, pravidlá a povinnosti.

Pokiaľ povieme, že niečo platí, že

sa niečo nesmie robiť, tak to musí

platiť vždy, nesmú sa robiť výnimky.

Dieťa sa musí na nastavené pravidlá

a prehlásenia vždy spoľahnúť. Dôležitá

je dôslednosť a u rodičov jednotnosť

výchovy takého dieťaťa.

Nemali by sme zabúdať ani na to,

aké úžasné posolstvá nám deti prinášajú:

Učia nás trpezlivosti, vnímavosti,

sebaovládaniu. Vedú nás

k tomu, aby sme sa v našich uponáhľaných

životoch zastavili a prežili

krásne chvíle s tými, ktorí sú pre

nás takí dôležití a svojím správaním

nám dávajú možnosť prejaviť si vzájomne

lásku.

SG: Keď je reč o správaní a o tom, ako zvládnuť

problémy so správaním detí, zaujímavou

kategóriou sú deti v puberte. Mnoho učiteľov,

ale i rodičov a iných dospelých má strach z ich

„drzého“ správania a pre istotu sú na nich preventívne

zlí. Čo myslíte? Je to tak? Je „tá dnešná

mládež“ skutočne horšia ako tá pred dvadsiatimi,

tridsiatimi, päťdesiatimi a sto rokmi?

Kalpakcis: K tejto otázke mi napadá

jeden citát: „Dnešné deti milujú

prepych; sú nevychované; pohŕdajú

autoritami; nevážia si starších…

Vo svojom dome nie sú služobníkmi,

ale tyranmi… Odporujú rodičom…

a tyranizujú svojich učiteľov“ – Sokrates,

390 rokov pnl. Ako vidieť,

tak problém s tým, že sa deti niekedy

správajú „nevhodne“, je starý

ako ľudstvo samo. S tými pubertiakmi

máte pravdu v tom, že ich

mnohí dospelí takto vnímajú – sú

drzí, neposlušní, pôsobia nevychovane,

ide z nich strach. To však

môže tvrdiť iba ten, kto k nim pristupuje

ako k malým deťom a očakáva,

že budú bezvýhradne plniť

jeho príkazy a nariadenia, ako keď

boli malými deťmi… a nemôže sa

proste vyrovnať s faktom, že už to

žiadne malé deti nie sú. Pubertiaci

sú úžasnou skupinou, v ktorej to

jednoducho žije! Uvedomme si, že

v dieťati v tomto období nastáva

množstvo zmien, a to nielen fyziologických,

ale z pohľadu psychológie

dokonca tých najvýznamnejších!

Dieťa sa postupne stáva dospelým.

Začína si viac uvedomovať samo

seba, svoje názory, postoje. Často

s prekvapením zisťuje, aký ten svet

dospelých je, koľko je v ňom pretvárky,

klamstiev a podlosti. Dieťa

má zrazu snahu sa od ostatných

odlíšiť, či už účesom, obliekaním,

celkovým výzorom či názorom. Jedinec

hľadá v dobe puberty svoju

vlastnú identitu a tá sa nezaobíde

bez konfrontácie s okolím, spolu

s diskusiami napríklad o zmysluplnosti

toho, čo od nich rodičia či

učitelia očakávajú. V škole to poznáme

už podľa toho, že sa prvýkrát

v triednom kolektíve pri preberaní

novej látky vynorí otázka:

„Na čo nám to, pán učiteľ, všetko

bude?“ Pokiaľ učiteľ alebo rodič

nerešpektuje toto dôležité obdobie

9

Svet Grálu

41 | 2014


ROZHOVOR

a snaží sa pomocou vynútenej autority

zachovať si predošlú pozíciu

rodič – dieťa, tak narazí. Vzniknú

konflikty, hádky, nedorozumenia…

a to všetko v čase, keď dieťa potrebuje

pravý opak – pochopenie a rešpektovanie

jeho odlišnosti.

SG: Čo robia rodičia a učitelia nesprávne v prístupe

k pubertiakom? A čo by naopak robiť

mali a nerobia?

Kalpakcis: Viete, často za mnou

prichádzajú v tomto období rodičia

a hovoria: „My to vari neprežijeme,

s ním sa nedá nič robiť. Nepočúva,

odvráva, z trestov a nariadení si

nič nerobí. Prosím vás, porozprávajte

sa s ním, my si už nevieme

rady.“ Títo rodičia majú pravdu, je

potrebné sa porozprávať, ale s nimi

10

Svet Grálu

41 | 2014

samými! Najväčším problémom

býva to, o čom sme spolu hovorili

už pri predchádzajúcej otázke, t.j.

nerešpektovanie faktu, že už doma

nemajú malé dieťa. V tomto období

je veľmi dobré zostúpiť z roly rodiča

do roly kamaráta – sprievodcu.

To, samozrejme, neznamená, že si

môžu deti robiť, čo chcú, ale mám

na mysli hlavne formu prístupu.

Keď sa ako rodič mám stať kamarátom,

tak si hoci musím odpustiť

onú klasickú otázku pri príchode

dieťaťa zo školy: „Tak ako bolo dnes

v škole?“ – to sa predsa kamaráti

nikdy nepýtajú! Nemal by ani zhadzovať

jeho názory. Vety typu: „Ty

tomu ešte nerozumieš, to pochopíš,

keď dospeješ,“ uzatvárajú komunikačnú

bránu, ktorú dieťa v tomto

období potrebuje. Bránu, ktorou

ho bezpečne prevedieme do sveta

dospelých. Inými slovami, treba

vysvetľovať a nie presviedčať! Rešpektujme

názor dieťaťa, aj keď je

z nášho pohľadu zlý či nedokonalý –

je predsa jeho a on je v období, keď

sa hľadá, skúša, naráža a tak poznáva,

ktorou cestou sa v živote

vydá. Žiaľ, mnoho dospelých, či už

rodičov, alebo učiteľov nerešpektuje

tento dôležitý fakt a snažia sa byť

na dieťa ešte tvrdší v domnienke,

že jeho odpor zlomia. Výsledok takého

prístupu je žalostný – dieťa

vzdoruje, stráca dôveru k dospelým,

začína provokovať, odvracia

sa, hľadá pochopenie u vrstovníkov,

čo môže neskôr viesť aj k chybnému

správaniu.

SG: Pripúšťam, že sú mladí dnes ďaleko otvorenejší,

ako sme boli my, ktorí sme vyrastali

v komunistickom režime. V čom im „dar slobody“

prospieva a čo by sme im, naopak, mali

my dospelí pomôcť zvládnuť?

Kalpakcis: Dar slobody je úžasná

vec, pretože vďaka nemu nemusíme

vychovávať tzv. poslušných,

stádovitých jedincov. Vedie k väčšej

možnosti výberu, a tým v konečnom

dôsledku k jasnejšiemu rozhodnutiu,

ktorou životnou cestou

sa vydajú. Všimnime si iba, koľko

zamestnaní dnes mladý človek vystrieda,

koľko možností, príležitostí

dostáva. Mnoho mladých chce najskôr

niečo prežiť, cestovať, poznávať,

kým si založia rodinu. Predtým

sa človek vyučil, nastúpil do

továrne a v šesťdesiatke z nej vyšiel.

Tento dar slobody vedie, podľa mňa,

k rýchlejšiemu prežívaniu a tým

k rýchlejšiemu vnútornému dospievaniu.

Veď dnes prežijeme za jeden

rok toľko, čo sme predtým prežili

za desať rokov. Toto rýchlejšie dozrievanie

ľudí je viditeľné aj z celosvetového

diania, kde v krajinách,

v ktorých to roky šlo presne nastúpenou

cestou, sa dvíhajú vlny nepokojov

a vzrastá túžba po slobode.

A v čom by sme im mali pomôcť?

Určite v tom, že k slobode, ktorá

súvisí s dospelosťou, patrí aj zodpovednosť.

Zodpovednosť za všetko,

čo ako dospelí robíme. Zodpovednosť

za každé slovo, ktoré vyslovíme,

za každý čin, ktorý vykonáme,

a dokonca i za každú

myšlienku, ktorú o svojom blížnom

vytvoríme.

Marie Šuláková

sulakova@svetgralu.cz


TÉMA

Pracuj, aby si prežil!

Môže byť priemyselná kultúra humánna?

Siegfried Hagl

„IDYLA“ ROMANTIZMU

Život ľudí pred industrializáciou sa

často idealizuje. Obrazy z 18. a začiatku

19. storočia zobrazujú krásne

malé mestečká a idylické krajiny

s usilovnými sedliakmi. Príroda

na nich vyzerá nedotknutá, divoká

zver mala veľkorysý životný

priestor, slovo „vymieranie druhov“

neexistovalo. Nikto si nerobil starosti

s hladomorom v Číne, nepokojmi

v Indii alebo so zemetrasením

v Chile. Tieto udalosti sa odohrávali

príliš ďaleko a v Európe sa o nich

väčšina ľudí ani nedozvedela. Takáto

pred-priemyselná idylka však v skutočnosti

nikdy neexistovala.

V každom storočí dochádzalo

v Európe k vojnám, ktoré pustošili

celé kraje. Tí, ktorých vojna priamo

nepostihla, trpeli kvôli vysokým

daniam, nútenej vojenskej službe,

nedostatku potravín a epidémiami

moru.

V mierových medziobdobiach bol

život príjemný iba pre majetných

a mocných. Tí disponovali početným

personálom a mohli si usporiadať

pohodlný život. Pritom dúfali,

že nebudú potrebovať lekára, pretože

medicína bola svojou úrovňou

ešte v hlbokom stredoveku a o baktériách

a hygiene nemala ani poňatia.

Novorodenecká úmrtnosť bola

vysoká a smrť v dôsledku horúčky

11

Svet Grálu

41 | 2014


TÉMA

šestonedieľok častá a obávaná. Už

len pomyslenie na zubárske ošetrenie

v tej dobe dokáže človeku obdobie

romantiky úplne zoškliviť. Sociálna

nerovnováha zaťažovala najviac chudobných.

Ich život bol ťažký a skladal

sa z tvrdej práce, ktorá stačila

iba na zaistenie najnutnejších vecí

na prežitie a na úbohý prístrešok. Pomoc

pri chorobách bola prakticky

nedostupná. Ľudia boli vydaní napospas

zvôli panstva a fakticky neexistovala

žiadna právna istota.

Niet sa čo diviť, že po nástupe industrializácie

v Európe dali mnohí

nemajetní ľudia prednosť namáhavej

práci v továrňach pred životom

na vidieku. Sťahovali sa do bedárskych

štvrtí priemyselných miest.

Stará stavovská spoločnosť zanikla

v zmätkoch francúzskej revolúcie.

V 19. storočí ju nahradila „triedna

spoločnosť“. Hovorilo sa o „robotníkoch“

a „vlastníkoch“, o „spodných“

a „horných“ triedach. Na rozdiel od

panstva v pred-priemyselnej dobe,

továrnici novej epochy spravidla necítili

povinnosť sociálne podporovať

svojich zamestnancov. Nejednému

továrenskému robotníkovi sa darilo

dokonca horšie ako pracovníkovi

v poľnohospodárstve. Sociálne nerovnosti

triednej spoločnosti sa preto

zdali horšie než v starej, stavovskej

spoločnosti. Zdravotný stav továrenských

robotníkov bol zlý, ich výživa

nedostatočná, pláca nízka a pracovná

doba dlhá. Zatiaľ čo pred industrializáciou

bolo tkanie a pradenie poväčšine

domácou prácou, tak potom –

v dielňach na spracovanie bavlny,

12

Svet Grálu

41 | 2014

vybavených strojmi – panovali sotva

znesiteľné pracovné podmienky. Ako

sa jednotlivci cítili, či v akej situácii

sa robotníci nachádzali, na to nebrali

majitelia tovární žiaden ohľad.

HUMÁNNA

PRIEMYSELNÁ

KULTÚRA?

Asi 30 kilometrov od Kolína nad Rýnom

leží malá obec Engelskirchen.

Turisti v nej môžu navštíviť malé

múzeum priemyslu, nachádzajúce

sa v pamiatkovo chránenej starej továrni.

Múzeum pripomína kedysi

prosperujúcu bavlnáreň „Ermen &

Engels“. Tento výrobný závod založil

v roku 1837 Friedrich Engels

starší (1796–1860), otec známeho

socialistu Friedricha Engelsa mladšieho

(1820–1895). Továreň museli

v roku 1979 zatvoriť a to z dôvodu

textilnej krízy, vyvolanej rastúcim

konkurenčným tlakom z Ďalekého

východu. Väčšina strojov – predovšetkým

prstencové dopriadacie

stroje, ktoré sa používali už v roku

1900 – predali do Indie. Tam na nich

dodnes pracujú robotníci za približne

rovnakých podmienok ako

v roku 1900 v Nemecku. Dnes sa

Niet sa čo diviť, že po nástupe industrializácie

v Európe dali mnohí nemajetní ľudia prednosť

namáhavej práci v továrňach pred životom

na vidieku.

v pamiatkovo chránených továrenských

budovách Engelskirchenu nachádza

radnica, byty a tiež pobočka

Rýnskeho múzea priemyslu.

Závod v Engelskirchene mal

prevziať Friedrich Engels mladší.

V rámci svojho vzdelávania sa dostal

do bavlnárskej dielne v Manchestri.

Podmienky, aké boli v manchesterských

továrňach ním natoľko otriasli,

že sa začal angažovať za robotníctvo

a stal sa kritikom kapitalizmu.

K dielam, ktorými sa preslávil, patrí

„Kritika národnej ekonomiky“ (1844)

a „Postavenie robotníckej triedy

v Anglicku“ (1845), ktoré sa prirovnávalo

k Danteho „Peklu“. –

Od tých čias sa o slabinách kapitalistického

hospodárskeho systému

napísalo mnoho. Záplava reportáží

a pamfletov odsudzovala – predovšetkým

v 19. a na začiatku 20. storočia

– často neutešené postavenie

robotníkov. Touto problematikou

sa neskôr začali zaoberať politické

strany a odbory, ktoré v priaznivých

obdobiach docielili to, aby z dosiahnutého

pokroku mali úžitok aj zamestnanci.

V mnohých rozvojových

krajinách dodnes chýbajú organizácie,

ktoré by zastupovali práva zamestnancov.

Boľševická ekonomika propagujúc

sa ako nádej chudobných zlyhala

a po kolapse Východného bloku zvíťazilo

kapitalistické trhové hospodárstvo.

Niektorí verili v celosvetové

opakovanie „amerického sna“ o globálnej,

slobodnej, rýchlo rastúcej

ekonomike, ktorá dáva šancu každému,

aby sa rozvíjal podľa vlastných

schopností a dosiahol blahobyt.

Globálna finančná kríza z roku

2008 a kríza eura z roku 2010 však

znovu vyvolávajú pochybnosti o tom,

či je kapitalizmus vo svojej súčasnej

podobe vôbec perspektívny. Z histórie

poznáme viacerých podnikateľov,

ktorí mali zmysel pre potreby

svojich zamestnancov. Boli to napr.

známi technickí vynálezcovia – Watt,

Stephenson, Siemens, Benz a Daimler,

Bosch; vypracovali sa často zo

skromných začiatkov a väčšinou

mali aj porozumenie pre záujmy svojich

spolupracovníkov. Najznámejším

sa stal Henry Ford (1863–1947)


TÉMA

so svojou mnohostrannou sociálnou

angažovanosťou.

Devätnáste a začínajúce dvadsiate

storočie boli preto aj érou osvietených,

sociálne uvažujúcich podnikateľských

osobností, ktoré boli súčasne

továrnikmi i filantropmi. Ich

mnohoraké pokusy o vytvorenie humánneho

pracovného sveta sú niekedy

označované pojmom „utopický

socializmus“.

V Európe, napríklad v škótskom

New Lanarku, vznikli vzorové sídliská,

ktoré sa usilovali o harmonické

prepojenie každodenného života

s prácou v továrni. Filantrop a socialista

Robert Owen (1771–1858) tu

uskutočňoval v období rokov 1800

až 1825 myšlienky, ktoré o jedno storočie

predbehli svoju dobu. Zrušil

prácu detí a telesné tresty. Obyvatelia

sídlisk dostali riadne domy, školy

a večerné kurzy, bezplatnú zdravotnú

starostlivosť a potraviny za dostupné

ceny. Táto fabrika pracovala úspešne

dlhé desaťročia i potom, čo ju Owen

opustil, a dostalo sa jej medzinárodného

uznania. V rokoch 1825 až 1858

sa Robert Owen pokúšal uskutočniť

svoje myšlienky na ďalšom vzorovom

sídlisku v USA. No „New Harmony“

v Indiane skrachovalo, a tak

sa Owenova utópia o humánnom

pracovnom svete nemohla stať vzorom

pre ostatné krajiny. Podobné

vzory priemyselnej kultúry, usporiadanej

s ohľadom na ľudské potreby

môžeme nájsť aj v Taliansku. Neďaleko

Bergama, blízko diaľnice E66

(výjazd na Capriate) medzi Bresciou

a Milánom, leží dedina Crespi

d’Adda so svojím mimoriadnym

urbanistickým riešením. Tento autentický

model ideálneho mesta sa

stal v roku 1995 Svetovým kultúrnym

dedičstvom UNESCO. Človek

tu môže názorne zažiť, ako si altruisticky

zmýšľajúci podnikateľ 19. storočia

predstavoval priemyselnú spoločnosť

s ľudskou tvárou.

Zakladateľ továrne, Cristoforo Binigno

Crespi (1833–1920), na zelenej

lúke vybudoval v roku 1878 textilný

závod na spracovanie bavlny.

Rozhodujúcou pre voľbu miesta

bola dostupná vodná energia rieky

Adda. Okrem výrobných budov

a elektrárne tu postupne vzniklo

malé mestečko, určené výhradne

pre Crespiho zamestnancov, ktorému

láskavo, patriarchálne vládol

samotný Crespi zo svojho zámočku.

Postaral sa o všetko nevyhnutné:

Pohľad na dedinu Crespi d´Adda. Na snímke sú továrenské

komíny, robotnícke domy a škola (biela budova).

Takto si altruisticky zmýšľajúci podnikateľ 19. storočia

predstavoval priemyselnú spoločnosť s ľudskou tvárou.

Tento autentický model ideálneho mesta bol v r. 1995

zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.


TÉMA

14

Svet Grálu

41 | 2014

Úpadok

remeselníckeho

majstra

Úpadok zo samostatne zárobkovo

činného remeselníckeho

majstra na továrenského

robotníka si ukážeme na

konkrétnom príklade jednej

rodiny robotníka:

• v roku 1770 zarábal Johann

Nepomuk Schulte ako tkáčsky

majster v manufaktúre

5 toliarov týždenne. S týmto

príjmom mohol založiť a živiť

rodinu. Jeho žena mala malý

vedľajší zárobok ½ toliara.

• v roku 1820 prijali do fabriky

jeho vnuka s podmienkou, že

s ním nastúpi ako „pracovná

sila“ jeho žena. On zarábal 3,5

toliara a žena 1,5 toliara.

• v roku 1830 mu hrozilo prepustenie,

keď do továrne neposielal

svoju 9-ročnú dcéru.

Jeho plat poklesol na 3 toliare

a žene na ¾ toliara.

• v roku 1833 mu znížili plat na

2,5 toliara, plat jeho ženy bol

1,5 toliara. Okrem dcéry musel

do práce posielať aj obe

mladšie deti za 1/2 toliara.

Rodinný príjem medzi

rokmi 1770 a 1833 zostal síce

rovnaký, ale bol o infláciu

nižší. Žena už nemala čas na

svoju zeleninovú záhradku

a domáce práce zvládala len

čiastočne a s vynaložením

všetkých síl. Celkove sa teda

reálny príjem rodiny znížil,

zatiaľ čo týždenná pracovná

doba rodinných príslušníkov

vzrástla z 90 na 240 hodín.

Zdroj: Bernd Hercksen

„Vom Urpatriarchat

zum globalen Crash?“

(Od patriarchátu ku globálnemu

krachu?) (2, str. 334)

byty, školu, kostol, záhrady, zeleninové

záhrady, spoločenské centrum,

práčovňu, pohrebné služby. Malé

mestečko bolo navyše v mnohých

ohľadoch priekopnícke, nielen svojou

pozoruhodnou architektúrou.

V Crespi bolo prvé verejné osvetlenie

v Taliansku, bezplatné vzdelávanie

pre deti robotníkov, bezplatný

krytý bazén.

Tento zaujímavý pokus o harmonické

spojenie ekonomických a sociálnych

záujmov nemal, žiaľ, dlhé

trvanie. Túto formu továrenského

paternalizmu ukončil koncom dvadsiatych

rokov 20. storočia konkurz

v období ekonomickej krízy… Historická

továreň však bola v prevádzke

až do roku 2005, kým sa musela definitívne

vzdať rastúcemu konkurenčnému

tlaku.

VÍŤAZÍ „ZÁKON

DŽUNGLE“?

Viaceré podniky v mnohých krajinách

sa usilovali o humánne usporiadanie

pracovného života. Ešte

v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch

20. storočia som napríklad

v Nemecku zažil príkladnú sociálnu

angažovanosť v továrni na výrobu

pneumatík, ktorej som osobne za

mnohé veľmi vďačný 1 .

Všetky tieto sociálne snahy najrôznejších

firiem však, žiaľ, nemali dlhé

trvanie. Neraz sa nakoniec presadili

najbezohľadnejší hráči s obrovským

úsilím o zisk, a to predovšetkým vo

vysokých finančných kruhoch a vo

veľkopriemysle. Na zamestnanca sa

už hľadí len ako na nákladovú položku.

Ich úspešnosť a ľudská dôstojnosť

je súčasným kapitalistom

ľahostajná. Za extrémneho konkurenčného

tlaku v období globalizácie

možno sotva očakávať, že by sa

podnikatelia sociálne angažovali

a dobrovoľne zaťažovali ďalšími

(nielen zákonom vynútenými) sociálnymi

záväzkami. Kvôli tomu musia

štáty a obce preberať stále viac

sociálnych povinností. Tým vzniká

nebezpečenstvo preťaženia verejného

sektoru, ktoré môže viesť k zadĺženiu

alebo dokonca k finančnému kolapsu

sociálneho štátu.

Nech je nám v tomto ohľade útechou,

i keď chabou, aspoň zistenie, že

súčasné celosvetové kapitalistické vykorisťovanie

smerujúce

k úpadku

je ešte stále lepšie

než vojna… ktorej

snáď zostaneme

ušetrení!

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk

1 V podnikovej večernej škole som absolvoval

vzdelanie v odbore gumárenskej

techniky. Potom som s firemným štipendiom

vyštudoval strojárenstvo na vysokej

škole technickej.

Literatúra:

1) Forrester Viviane, Der Terror der Okonomie

(Teror ekonómie), Goldmann,

Mníchov, 1998

2) Hercksen Bernd, Vom Urpatriarchat

zum globalen Crash? (Od patriarchátu

ku globálnemu krachu?), Shaker Media,

2010

Internet:

Múzeum priemyslu v Engelskirchene

http://www.industriemuseum.lvr.de/

schauplaetze/engelskirchen/

New Lanark

http://www.newlanark.org/gallery.php

http://de.wikipedia.org/wiki/New_Lanark

Crespi

http://www.villaggiocrespi.it/deu/index.

html

http://de.wikipedia.org/wiki/

Crespi_d%E2%80%99Adda

Friedrich Engels

http://de.wikipedia.org/wiki/Friedrich_Engels


TÉMA

POVINNOSŤ A VERNOSŤ

lnenie povinností vždy platilo za

P najvyššiu cnosť človeka. Vo všetkých

národoch zaujímalo ten najvyšší

stupeň, ešte vyšší než sám život. Bolo

hodnotené do tej miery, že si udržalo

prvé miesto aj u rozumových ľudí, ktorým

nakoniec už nič nebolo sväté, iba

vlastný rozum, ktorému sa otrocky korili.

Vedomie nevyhnutného plnenia povinností

zostalo. Tým nemohla otriasť

ani nadvláda rozumu. Ale temno

predsa len našlo miesto na zaútočenie

a zahryzlo sa do koreňov. Ako všade,

tak aj tu znížilo pojem. Myšlienka

na plnenie povinností zostala, ale samotné

povinnosti boli nastoľované

rozumom, a tým pripútané k zemi,

skrátka kusé, neúplné dielo.

Z toho je potom len samozrejmé, že

citový človek často nemôže uznať uložené

mu povinnosti za správne. Prichádza

do rozporu sám so sebou. Plnenie

povinností platí aj pre neho ako

jeden z najvyšších zákonov, ktoré má

človek plniť, a predsa si musí súčasne

povedať, že pri plnení uloženej mu povinnosti

koná niekedy proti svojmu

presvedčeniu.

Dôsledkom toho je, že nielen vo

vnútri človeka takto sa trápiaceho, ale

aj v jemnohmotnom svete vytvárajú

sa týmto stavom formy, ktoré spôsobujú

nespokojnosť a rozkol aj u iných.

Prenáša sa tým do najširších kruhov

sklon k šomraniu a nespokojnosti,

ktorých príčinu nie je nikto schopný

nájsť. Nedá sa to nájsť, lebo pôsobenie

prichádza z jemnohmotnosti. Vytvára

to citový človek žijúcimi formami vo

svojom rozpoltení medzi úsilím splniť

povinnosti a citom, ktorý chce inak.

Tu musí nastať teraz zmena, aby sa

odpomohlo tomuto zlu. Povinnosť

a vnútorné presvedčenie musia vždy

stáť spolu v súlade.

Je nesprávne, keď človek nasadzuje

svoj život na splnenie takej povinnosti,

ktorú sám v sebe nemôže uznať

za správnu!

Každá obeť dostáva len vtedy hodnotu,

keď presvedčenie je v zhode s povinnosťou.

Ale ak človek nasadí svoj

život len za splnenie povinnosti bez

presvedčenia, potom sa tým znižuje na

predajného žoldniera, bojujúceho v cudzích

službách za peniaze, podobne

ako sluha na vidieku. Tým sa stáva

taký boj vraždením!

Ale ak niekto nasadzuje svoj život

z presvedčenia, potom má v sebe lásku

k veci, za ktorú sa rozhodol bojovať.

A jedine to má pre neho vysokú hodnotu!

Musí to robiť z lásky. Z lásky

k veci! Tým sa tiež povinnosť, takto

splnená, stáva živou a vysoko povznesenou;

až do tej miery, že sa jej splnenie

kladie nad všetko.

Tým sa celkom samo od seba rozlišuje

to živé plnenie povinností od plnenia

mŕtveho, meravého. A len to žijúce

má duchovnú hodnotu a účinok.

Všetko ostatné môže slúžiť iba pozemským

a rozumovým účelom a prinášať

im výhody, ale to tiež nie trvalo, iba prechodne,

lebo iba samotné živé pretrváva.

Tak sa stáva plnenie povinností,

prameniacich z presvedčenia, vedome

chcenou vernosťou a pre vykonávajúceho

samozrejmosťou. On nechce

a ani nemôže inak konať, lebo vernosť

v ňom je pravá, je s ním úzko spojená,

ba dokonca je časťou z neho, ktorú nie

je schopný odložiť.

Slepá poslušnosť, slepé plnenie povinností

majú preto tak málo ceny ako

slepá viera! Obom chýba život, pretože

v nich niet lásky!

Jedine podľa toho rozozná človek

ihneď rozdiel medzi pravým vedomím

povinností a pocitom povinnosti,

vštepeným výchovou. To prvé

vyviera z citu, to druhé je chápané len

rozumom. Láska a povinnosť preto

nikdy nemôžu stáť proti sebe, ale sú

zajedno tam, kde sú vyciťované ako

pravé, a vtedy vykvitá z nich aj vernosť.

(…)

Plnenie povinností, prameniace

dobrovoľne a žiarivo z ľudskej duše,

a také, ktoré sa dodržiava len kvôli

pozemskej odmene, nikdy sa nemôže

zamieňať a dá sa veľmi ľahko rozoznať.

Dajte sa preto preniknúť pravou

vernosťou, alebo vzdiaľte sa od toho,

čomu nemôžete dodržať vernosť.

(…)

Ukážka z diela Vo svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu, Abd-ru-shin

www.svetgralu.sk 15

Svet Grálu

41 | 2014


ZDRAVIE

16

Svet Grálu

41 | 2014

V zajatí EMÓCIÍ

Ako sa vyrovnať s traumou

Marianne Klauser-Stalder

Všetci si želáme šťastný život. Väčšinou

je nám však jasné, že od života nemôžeme

očakávať iba radosť. Ten totiž prináša

aj boj, výzvy, sklamania a konflikty.

Keď už musíme tým všetkým prejsť,

chceli by sme svojich blízkych, a aj seba,

ušetriť aspoň hlbokých rán na tele aj na

duši. Čo robiť, keď k tým ranám predsa

len dôjde?


ZDRAVIE

TRAUMATICKÉ ZÁŽITKY

Keď sa v živote prihodí závažná udalosť,

s ktorou človek nepočítal, nechápe

ju, zraňuje ho alebo ohrozuje,

zažíva jeho duša ťažký otras. Potrebuje

čas, aby ho mohla spracovať.

Rozpor medzi udalosťou a schopnosťou

spracovať ju sa prejaví ako trhlina

na duši, a tá potom negatívne ovplyvňuje

ďalší život človeka. Vzniká

trauma, zanecháva trvalé stopy. Príkladov

traumatických udalostí je veľa:

tragická autonehoda, vážne ochorenie

či smrť dieťaťa, prepadnutie v podzemnej

garáži, znásilnenie… Všetky

tieto udalosti majú jedno spoločné:

ľudia, ktorým sa stali, prežili niečo

strašné, niečo, čo si nedokázali predstaviť

ani v najhorších snoch. Každý

človek sa najskôr pokúša takú situáciu

zvládnuť sám. Po nejakom čase

si však uvedomí, že otrasný zážitok

predsa len zanechal v jeho duši stopy.

Objaví sa panický strach, bojazlivosť,

smútok, vnútorná prázdnota, pocit

viny. Nič nie je ako predtým… stačí

začuť kroky v tme, prudké zabrzdenie

auta, húkanie sanitky a strach a úzkosť

sa opäť vracajú.

Také silné reakcie duše môžu pretrvávať

veľa rokov. Výskumníci rozlišujú

dva typy traumy: typ I – ako

bezprostrednú reakciu, a typ II – ako

chronickú záťaž po dávno prežitej,

obyčajne dlhotrvajúcej traume, akou

je napríklad zneužívanie alebo problematická

výchova v detstve.

Po ťažkej traume, keď bol človek

obeťou spáchaného násilia, katastrofy

alebo nehody, môže sa

prepadnúť do nevysvetliteľného, neznámeho

stavu, ktorý rušivo vplýva

na vnímanie a prináša trvalý pocit

strachu, smútku, neistoty, i poruchy

spánku. V akútnom stave hovoríme

o traumatickej reakcii s disociáciou.

Disociácia znamená rôzne poruchy

vedomia, ako sú napríklad čiastočná

alebo úplná strata pamäti a pocitu

identity, poruchy bezprostredného

vnímania i cítenia či kontroly pohybov,

čo je po traumatických zážitkoch

častý jav. Pokiaľ tieto príznaky

do štyroch týždňov nevymiznú alebo

aspoň citeľne nezoslabnú, hovoríme

o posttraumatickej záťaži. Môžu ňou

trpieť aj ľudia vnútorne pevní, predtým

psychicky zdraví – táto reakcia

duše nie je totožná so slabosťou.

Odhaduje sa, že asi v 70 % prípadoch

odznie akútny stav sám od

seba za niekoľko mesiacov, obyčajne

s podporou príbuzných a priateľov,

ale bez odbornej pomoci a bez psychofarmák.

Často však u postihnutých zostávajú

po traumatických zážitkoch

stopy strachu, ktoré sa „usadia“

v duši ako chronický pocit neistoty,

smútok, strach alebo len zvýšená

podráždenosť. Časom môžu viesť

k depresiám, nutkavým obavám,

závislostiam, aj k traumatickej zatrpknutosti.

Tieto javy sa sledovali

predovšetkým v USA; zistilo sa, že

každý štvrtý bezdomovec je vojnový

veterán, ktorý sa po návrate z nasadenia

nedokázal zaradiť do normálneho

života.

Aj svedok nejakej desivej udalosti,

alebo záchranár, i keď nebol ohrozený

na živote, môže pod ich dojmom

trpieť posttraumatickou záťažou.

Týka sa to teda napríklad aj

profesionálnych záchranárov, policajtov,

hasičov, strojvodcov a pod.

SPRACOVAŤ

A ZVLÁDNUŤ

Výskum traumy priniesol jedno

zaujímavé, i keď nie prekvapujúce

zistenie: agresiu a násilie, teda to, čo

jeden človek druhému spôsobí svojvôľou,

surovosťou, nedbalosťou, sebectvom

alebo dokonca zlomyseľnosťou,

ľudia spracovávajú oveľa horšie

než prírodné katastrofy, technikou

zavinené nehody nebo náhlu, iným

človekom nezavinenú smrť.

Aj udalosti, ktoré sa dali očakávať,

spracuje človek lepšie než všetko,

čo sa na neho zosype odrazu a bez

varovania. Švajčiarska neurobiologička

Gisela Perren, ktorá sa ako

jedna z prvých venovala následkom

Trauma, ktorú človek ustavične potláča, viaže

jeho životnú silu

traumy, uvádza v tejto súvislosti štúdiu

o politických väzňoch, ktorí napriek

tým najhorším skúsenostiam

z väzenia boli až neuveriteľne málo

traumatizovaní. Boli si totiž vedomí

rizika väznenia a aj po prepustení

na slobodu bojovali naďalej za svoje

presvedčenie.

Otrasné a traumatizujúce zážitky

môžu však dušu zaťažiť tak, že sa

postihnutým ešte po rokoch vracajú

spomienky a obrazy s desivými pocitmi,

vyvolané určitými situáciami

či dojmami, alebo trebárs len rovnakým

ročným obdobím.

Aj ťažké zážitky z detstva sa môžu

vynoriť po mnohých rokoch, aj keď

nejde o konkrétne spomienky. Prejavujú

sa prostredníctvom neadekvátnych

reakcií ako sú panický strach,

prudká zlosť, smútok, nervozita, výčitky

svedomia alebo pocity viny. Pre

postihnutých je to veľmi nepríjemný

a znepokojujúci stav, pretože prichádza

zdanlivo bez príčiny.

Stará trauma nemusí byť bezpodmienečne

vyvolaná do vedomia,

pretože duša už možno zážitky

spracovala. Väčšinou sama situácia

ukáže, či je ešte potrebná pomoc.

17

Svet Grálu

41 | 2014


ZDRAVIE

Traumatizujúce zážitky si na vyriešenie

vyberú vhodný okamih –

v lepšom porozumení a so zodpovedajúcimi

pocitmi. Vtedy sa človek

tomuto nutnému spracovaniu má

postaviť čelom, aby posilnený novým

prežitím mohol záťaž odložiť.

Trauma, ktorú človek ustavične potláča,

viaže jeho životnú silu a časom

môže vyústiť do ťažkého ochorenia

duše alebo tela.

PRIPUSŤME SI

ZLOSŤ I SMÚTOK

Traumy človeku spôsobujú hlboké

otrasy a existenčne ho zaťažujú buď

priamo po prežitej udalosti, alebo

ešte aj roky po nej. Je preto celkom

prirodzené, keď v akútnych fázach

dominuje smútok, strach a zlosť.

Zlosť a rozhorčenie sú často dokonca

nutné, pretože pomáhajú rozpoznať

a pomenovať bezprávie. Prichádzajú

napr. v momente, keď si človek

v dospelosti uvedomí, aké následky

na jeho život má násilie prežívané

v detstve. Utrpená strata, či už blízkej

osoby, práce, zdravia, máva často

niekoľko fáz smútku.

Pre postihnutých je veľkou úľavou,

keď pochopia, že ich silné emócie nie

sú ničím nezvyčajným a nie sú príznakom

choroby, ale skôr prirodzenou

reakciou na „abnormálny“, čiže

mimoriadne silný zážitok.

… ALE NEZOTRVÁVAJME

V NICH!

Vo fázach spracovania zážitkov je

potom dôležité, aby sa v nich človek

nezasekol. Správne posúdenie

18

Svet Grálu

41 | 2014

Silné emócie nie sú ničím nezvyčajným, ale skôr

prirodzenou reakciou na mimoriadne

silný zážitok

a prehodnotenie zážitkov v mnohých

prípadoch pomáha vymaniť sa

z roly obete. Po autonehode si ľudia

niekedy uvedomia, akej obrovskej

pomoci a ochrany sa im dostalo, keď

im bol vlastne darovaný nový život.

Je to ako výzva osudu, ktorú majú

teraz s vďakou prijať. Cieľom novších

metód, ktoré vychádzajú z výskumu

traumy a neurobiológie je čo najrýchlejšie

upokojenie, stabilizácia

a posilnenie osobnosti, pretože človek

v traumatizovanom stave je bez

ochrany, vydaný napospas cudzím

vplyvom. Zaujímavú súvislosť napísal

Abd-ru-shin vo svojej prednáške

Astrológia v knihe „Posolstvo Grálu“:

„Nepokoj je však pre dušu najväčším

nepriateľom, pretože otriasa stenou

prirodzenej ochrany a vpúšťa tak

dovnútra práve to zlo, ktoré by inak

nemalo žiaden prístup.“ Je preto potrebné

individuálnym prístupom pomôcť

postihnutým, aby sa obmedzil

ich strach a obnovilo prirodzené vnímanie.

Až potom dostanú duch aj

duša možnosť podľa potreby ďalej

spracovať zážitky.

ČO ZASEJEŠ…?

V stave traumy je človek veľmi citlivý

na všetky nezrovnalosti a rozpory.

Nie je preto vhodné posudzovať,

alebo poukazovať na zákon spätného

pôsobenia, podľa ktorého platí, že čo

človek zaseje, to aj zožne. Nemôžeme

predsa vedieť, prečo niekto musí trpieť,

a iný nie.

Neskôr, keď sa obnoví pocit bezpečia

a zážitky sa nejakým spôsobom

usporiadajú, nastane čas, aby

sa človek pokúsil pochopiť, čo mu

mala táto trpká skúsenosť povedať,

čo sa mal naučiť na duchovno-duševnej

úrovni, či príčina udalosti azda

bola, alebo stále ešte je v ňom samotnom.

Potom nadíde chvíľa tušenia

či uvedomenia si niečoho, čo býva

bezprostredne po zážitku často neprijateľné.

Traumatické zážitky teda

môžu, podobne ako choroby, napomôcť

k duchovno-duševnému dozrievaniu.

Prinášajú uvedomenie si

duchovných súvislostí, aj hodnôt pozemského

života. Veľa ľudí po tragických

udalostiach prizná, že táto

skúsenosť bola pre nich neoceniteľná.

VYHODNOTIŤ

A… ODPUSTIŤ

Akonáhle človek spozná v nejakom

deji zmysel, obvykle ho prehodnotí

a vloží do svojho života ako cenný

stavebný pilier.

Spracovanie zážitku po pretrpenom

násilí alebo ľahostajnosti druhých je

práve preto také ťažké, lebo človek

v ňom spočiatku nenachádza zmysel.

Až neskôr spoznáva súvislosti a pozitívne

stránky negatívnej udalosti. To,

že vôbec prežil, že bol statočný a že sa

dokázal z danej udalosti poučiť. Citlivejšie

vníma dobro a zlo a pociťuje

vďačnosť za to, že sú ľudia, ktorí stoja

pri ňom, utešia ho a pomôžu mu, keď

to najviac potrebuje.

Na to všetko však treba čas. Až spracovanie

traumatického zážitku prináša

naozajstné odpustenie – najvyšší

duchovný krok, ktorý človek

môže urobiť.

Marianne Klauser-Stalder

klauser-stalder@svetgralu.sk


RECENZIA

KONEC

PROKRASTINACE

Kniha Konec prokrastinace nie je iba ďalšou zo stoviek kníh zameraných na rozvoj

osobnosti, ktoré sú v našich kníhkupectvách aktuálne k dispozícii. Zameriava sa na

jeden konkrétny fenomén – prokrastináciu – to znamená chorobné odkladanie úloh

a povinností; na ceste za jeho príčinami a spôsobmi nápravy vyvráti nejeden mýtus

budovaný inými knihami.

dkladáte niekedy plnenie dôležitých

úloh v prospech podruž-

O

nejších činností? Nie ste sami. Prokrastinácia

je v súčasnosti významný

fenomén, čo potvrdzuje aj mimoriadny

úspech tejto knihy, ktorá vyšla

v náklade 30 000 výtlačkov. Pôsobivý

je aj úspech jej elektronickej verzie.

Autor Petr Ludwig, ktorý si nutnosť

zmysluplného využívania zvereného

potenciálu uvedomil počas prežitia

blízkosti smrti, definuje prokrastináciu

ako „neschopnosť prehovoriť

samého seba robiť činnosti, ktoré by

sme mali alebo chceli robiť“.

Na otázku prečo je prokrastinácia

takým častým javom, odpovedajú

prvé kapitoly knihy: odkladanie úloh

tu bolo vždy. Medzi príčinami jeho

aktuálneho masového rozmachu

autor uvádza predovšetkým nárast

možností a dostupnosť obrovského

množstva informácií, v ktorých nie

je jednoduché sa orientovať. S otváraním

pomyselných nožníc potenciálu

rastie množstvo možností a to

vedie k paralýze rozhodovania, čo je

zdrojom prokrastinácie. Tá zásadným

spôsobom znižuje efektívnosť

našej činnosti. Keďže prokrastinujúci

človek nie je lenivý, teda zmierený

s ničnerobením, je si vedomý nevyužitia

svojho potenciálu a dostavuje sa

frustrácia, ktorá ďalej zvyšuje mieru

prokrastinácie. Všetko je umocnené

dnešným pracovným prostredím,

keď sa veľká časť úloh vykonáva na

počítači, kde sú možnosti a s nimi súvisiace

informácie od seba vzdialené

iba niekoľko kliknutí myšou.

V tejto pasci sa dnes nachádza

značná časť aktívnych ľudí. Dobrou

správou je, že s určitou dávkou vôle

a sebadisciplíny je možné nad prokrastináciou

vyhrať. Autor v knihe

sprevádza čitateľa niekoľkými zásadnými

fázami, od hľadania motivácie

– a to tak, aby sa čitateľ nestal

ani „cieľovým feťákom“ závislým od

plnenia čoraz väčších cieľov s pominuteľnou

radosťou, ani nebol hnaný

vpred vonkajšou motiváciou „cukru

a biča“, až po vytvorenie nástrojov,

ktoré pomôžu nastúpiť cestu k svojej

vízii a nájsť na nej dlhodobú vnútornú

spokojnosť. Čitateľ tu nájde

konkrétne postupy, ktoré sú veľmi

zrozumiteľne popísané a naviac doplnené

informačnou grafikou, ktorá

zrozumiteľnosť a prehľadnosť ešte

umocňuje. Umožní tak pohodlné

vstrebanie obsahu v krátkom čase aj

notorickému prokrastinátorovi.

Metódy uvedené v knihe možno

vzťahovať jednak na klasickú

prokrastináciu ako odkladanie

Autor Petr Ludwig,

vydal v roku 2013

Jan Melvil publishing

dôležitých pracovných úloh, ale aj

v širšom zmysle na akékoľvek zdržiavanie

sa na svojej životnej ceste

za svojou životnou víziou. Kniha sa

dotýka širších tém, akou je základná

životná motivácia, hľadanie šťastia,

využívanie svojho potenciálu, či už

časového, alebo svojej výbavy jedinečnými

schopnosťami.

Autor vo svojej knihe vychádza

jednak z vlastnej skúsenosti kouča,

i z relevantných vedeckých prác. Niekedy

môže čitateľ žasnúť nad tým,

koľko faktov, známych skôr priaznivcom

alternatívnych životných

štýlov, je už dnes preukázaných „suchou“

exaktnou vedou, viď. napríklad

„Peniaze majú na našu spokojnosť

vplyv iba dovtedy, kým nám

pomáhajú zaistiť základné potreby

pre seba a svoju rodinu“.

Pokiaľ čítate túto recenziu, znamená

to, že autor jej napísanie „neprokrastinoval“

a myšlienky uvedené

v knihe fungujú.

Pavel Hrůza

hruza@svetgralu.sk

19

Svet Grálu

41 | 2014


TÉMA

Nestíham

Marie Šuláková

repáčte, ale ja nestíham, ne-

čas. Dovi´,“ hovorí mi do

„Pmám

telefónu jeden pán starosta, ktorého

som potrebovala v rámci svojej práce

na chvíľku navštíviť. „Tak to sa nedá

nič robiť,“ hovorím s predstieraným

pochopením a ešte dodám, že ďakujem

a v duchu dopoviem – za vašu

neochotu. No dobre, nemala by som

nikoho súdiť. Proste – každý zvládne

toľko, koľko unesie. Ale vari ja stíham?

Ja mám čas? Domácnosť, päť

detí (vlastne nie detí, päť synov),

práca na plný úväzok, kopu ďalších

20

Svet Grálu

41 | 2014

aktivít… Chlap jeden! Jediné, čo má

na starosti, je jeho úrad. Ani deti už

nemá, toľko času, čo má on, by som

potrebovala mať aspoň jeden týždeň.

A navyše bol protivný a arogantný.

To ja, kým ráno odvediem najmenšie

deti do škôlky, vybavím si poštu,

zvládnem niekoľko telefonátov, pri

nich chystám malým oblečenie, dohliadnem

na ich hygienu, na raňajky,

potom na ďalšie oblečenie, pretože

to prvé sa oblialo mliekom, tretie

tričko je teraz pre zmenu od vody

alebo od zubnej pasty. Konečne vychádzame

z domu, zdá sa mi, že už

mám za sebou celkom slušnú rannú

rozcvičku. A ajhľa, vraciame sa od

brány, pretože Metod práve spadol

do blata, tak hľadáme čisté tepláčiky

a aj tak máme čas – Jozef potrebuje

ešte na záchod. Trochu upracem

ranný neporiadok, prídeme do

škôlky medzi poslednými a učiteľky

s úsmevom volajú – „To ste si dnes

teda prispali…“ Ha ha ha, mávnem

nad nimi rukou. Išla som spať po

polnoci a vstávala o šiestej. „Veď

nemáme v práci cvikačky,“ nedám

sa. Zvládam niekoľko rozhovorov

s deťmi i dospelými v škôlke, aj cestou

domov. Pracovať z domu nie je až

také výhodné, hovorím si, keď pri písaní

odbieham do kuchyne, aby som

vhodila niečo do hrnca (totiž varím),


TÉMA

niečo do práčky, do umývačky… a už

sedím pri počítači, píšem, telefonujem,

otváram diár… tik-tak tik-tak,

cŕŕŕ, trištvrte na dvanásť – musím

bežať do škôlky po deti a potom hneď

doma uspať najmenšieho. O hodinu

mám schôdzku o tridsať kilometrov

ďalej, po schôdzke vpadnem do vedeckej

knižnice a mierim rovno k informáciám.

Muž staromládeneckého

vzhľadu sa na mňa nervózne pozrie

a rovno sa ma pýta – hoci ešte nie

som na rade: „A čo vy potrebujete?

Vidíte, koľko tu mám ľudí?“ Vidím

dvoch ľudí pred sebou, tak vyslovím

krátku otázku a on ma pošle na

druhé poschodie. Tiež nestíha. Ako

ja. Nehnevám sa naňho. Len si teraz

stále vybavujem jednu myšlienku,

ktorú s obľubou hovorievam na akcii

verejného čítania rozprávok pre

deti a rodičov. „Každý z nás má čas

na to, na čo si ho urobí. Na čo si ho

neurobí, na to ho nemá.“ A ešte to

pokračuje nejako v tom zmysle, že

najprv robíme vždy to, čomu dávame

v rebríčku svojich priorít prvé

miesto. A tak to, že deťom večer nestíhame

prečítať rozprávku, vlastne

nie je pravda. Len sme tentoraz

radšej umyli dlážku, pozreli si film,

alebo išli robiť niečo na počítači,

prípadne niečo úplne iné. Dôvodov,

prečo niečo nešlo a prečo sme to nestíhali,

sa vždy nájde dosť a dokonca

vyzerajú aj vierohodne. Nie je to tak

dávno – asi mesiac, keď ma bývalí

kolegovia z práce nominovali do súťaže

Žena regiónu. To bolo niečo. Písali

sa o mne články a prišla aj televízia

natáčať film o tom, koľko toho tá

úžasná pani stíha. Kým prišli, musela

som upratať a dať si uhorky na oči,

ktoré som mala opuchnuté od boľavej

hlavy. Pred kamerou som potom

pózovala pri práčke, pri varení, pri

nalievaní čaju, pri maľovaní a hraní

sa s deťmi, pri písaní na počítači a na

otázku, ako to všetko zvládam, som

nedokázala odpovedať. „Improvizujem

a snažím sa nič neplánovať dlho

vopred. Aj tak je nakoniec všetko

inak,“ mekocem a pritom vypliešťam

oči na pobiehajúce deti, ktoré

sa práve splašili a narážajú do kameramana.

„A či robím všetko dobre?

Tak to naozaj neviem. To ukáže čas.

Ja sa snažím,“ uzatváram rozhovor,

aby za mňa ľudia nehlasovali a dali

hlas napríklad pani Jarmile Podhornej,

ktorá by si to ocenenie zaslúžila.

Dostávam sa do povedomia ľudí,

ktorí o mne doteraz nevedeli. Tí teraz

s uznaním pokyvujú hlavami, že

som fakt dobrá. Čím viac ma chvália,

tým viac cítim, že to tak nie je.

Pochváľte niekoho a on zistí, kde sú

jeho slabé miesta a na čom by mal

zapracovať.

Svojho muža občas za celý deň ani

nevidím. Pracuje väčšinou dlho do

noci, niekedy zostáva v kancelárii aj

do deviatej večer. Keď príde domov,

znovu si sadá k počítaču. Musíme to

stihnúť do jari, do začiatku prázdnin,

do konca prázdnin, do novembra, do

Vianoc, do konca roka… To sú naše

najčastejšie termíny. Večer ideme na

koncert Karla Plíhala, usporiadatelia

napísali do pozvánky S Karlem Plíhalem

v Echu (to je názov kultúrneho

domu) utečeme věčnému spěchu. To

je príťažlivé. My však znova nestíhame,

rýchlo parkujeme, cestou si

v pokluse natieram rúž, zdravím sa

so známymi, sadám si v sále. A ten

pesničkár si pokojne príde s dvanásťminútovým

oneskorením. A potom

ticho hrá, ticho spieva, ticho hovorí…

je vtipný, manžel vedľa mňa

na chvíľu zaspí a synček z druhej

strany sa ma pýta, prečo je to vraj

tak potichu? A prečo vlastne nie? Na

jemné a tiché som za celý deň úplne

zabudla. Teraz mi je dobre.

A teraz by to ešte chcelo pointu na

záver. Tak teda – keď sa Dalajlámu

opýtali, čo ho najviac prekvapuje

na ľudstve, odpovedal: „Človek. Pretože

obetuje svoje zdravie, aby zarobil

peniaze. Potom obetuje peniaze, aby

znovu získal zdravie. A potom sa tak

znepokojuje budúcnosťou, že si neužíva

prítomnosť; a tak nežije v prítomnosti

ani v budúcnosti; žije tak,

akoby nikdy nemal umrieť, a potom

umiera bez toho,

aby predtým skutočne

žil.“

Marie Šuláková

sulakova@svetgralu.cz

21

Svet Grálu

41 | 2014


ZAMYSLENIE

Smieme byť v živote

šťastní?

Martin Veselý

epoznám človeka, ktorý by nechcel

byť šťastný. Nie každý si

N

kladie otázku Čo je šťastie, nie každý

o ňom rozmýšľa, ale každý po ňom

vnútorne túži. A každý aj za svojím

šťastím ide. Je známa vec, že keď

človek po niečom veľmi túži, tak to

vlastne priťahuje a skôr či neskôr sa

mu to v nejakej podobe splní. Ale

platí to takisto o šťastí? Veď keby to

22

Svet Grálu

41 | 2014

tak bolo, boli by všetci ľudia šťastní…

Všetko nasvedčuje tomu, že so šťastím

je to práve naopak! Šťastie samo

osebe nemôže byť cieľom. Dostaví

sa iba samo od seba, nie je možné si

ho vynútiť.

Čo je vôbec šťastie? Niekto si pod

pojmom šťastie predstaví nejakú

náhlu priaznivú udalosť, napríklad

výhru v lotérii alebo nečakaný dar.

Ale skutočné šťastie je niečo celkom

iné. Je to to, čo prežívame vo vnútri,

určitý oblažujúci pocit alebo stav. Pre

väčšinu asi prchavý a ťažko uchopiteľný,

ale každý ho iste zažil. Skúsme

však ísť viac do hĺbky a rozlíšiť dve

veci: pocit šťastia a stav šťastia. Pocit

šťastia pozná každý, dostavuje sa

nečakane a väčšinou rýchlo odznie.

Trvalý stav šťastia alebo blaženosti

pozná asi málokto z nás. Som však

hlboko presvedčený, že takí ľudia

existujú, že tento stav prežívania sa

dá dosiahnuť, že to je v našich silách.

Máme tu teda na jednej strane pominuteľný

závan pocitu šťastia, na


ZAMYSLENIE

druhej strane viac-menej trvalý stav

šťastia. Veľa ľudí podľa všetkého vôbec

neverí v možnosť nejakého trvalého

šťastia, i keď si ho veľmi prajú.

Ale i krátke okamihy šťastia pre nich

majú veľkú cenu. Tí pasívnejší z nich

len čakajú, čo im spadne do lona. Čakajú

na výhru v lotérii, na to, že sa

stane nejaký zázrak, a celkom pochopiteľne

bývajú väčšinou sklamaní. Sú

však i veľmi činorodí ľudia, ktorí vedia,

že človek je sám strojcom svojho

šťastia, a tí idú veľmi aktívne za svojou

predstavou šťastia. Niektorí sú

v tom skutoční majstri, idú z akcie

do akcie, užívajú si život na plné obrátky.

Je veľa vecí, ktorými si človek

spríjemňuje život: šport, pohyb, cestovanie,

extrémne zážitky, priatelia,

dobré jedlo a pitie, čokoláda, alkohol,

tabak…. Ale i keď človek majstrovsky

rozvinie svoje umenie užívať si život,

nedá sa povedať, že jeho ďalším

rozvíjaním navodí stav šťastia, trvalé

šťastie. Oveľa skôr vedie k únave

a k vyžitiu.

my nevieme, ešte sme to nevzali na

vedomie, no my sa chceme a musíme

vrátiť domov. Je to naše prirodzené

právo. Nevieme o tom, ale niekde

vovnútri to tušíme. Niekde niečo je.

Je to nesmierne vzdialené, a pritom

dôverne blízke. Blízke preto, že je to

z rovnakej matérie ako my. William

Shakespeare vložil do úst Prospera

vo svojej poslednej hre Búrka tieto

slová: „Z rovnakej látky sme, z ktorej

spriadajú sa sny, a život je len ostrovček,

čo zo všetkých strán je obklopený

spánkom.“

Už je to tak dávno, čo sme odtiaľ

vyšli, že si cestu naspäť ani nepamätáme.

Dokonca sme zabudli, že

nejaký domov vôbec máme. A ak

to predsa len matne cítime, je ťažké

tomu uveriť, keď toľkí nás presviedčajú,

že žiadne také „doma“ nie je,

ani nikdy nebolo! Že sú to len rozprávky

a báchorky pre deti.

Tu sme na stope niečoho veľmi dôležitého,

ale nemáme to jednoduché.

Na jednej strane je tu tichý, sprvu

Neznamená to však, že to všetko

je zlé, práve naopak! Je to veľmi

dobré a obohacujúce, pokiaľ všetko

užívame s mierou. Je to ako korenie,

ktorým môžeme ovplyvniť chuť

nejakého jedla. Ale len z korenia

sa variť nedá. Nezasýti nás. To dokáže

len skutočný pokrm, chutný,

zdravý a výživný. A tým je stav bytia,

keď prežívame trvalé šťastie. To

je náš hlavný pokrm. Ak bude v ňom

i dobré a voňavé korenie, tým lepšie.

Skúsme si predstaviť obyčajnú

situáciu: je vám zima, ste hladný

a smädný. Asi sa práve necítite veľmi

šťastný. Určite vám nepomôže rozprávať

o šťastí, keď potrebujete aby

vás niekto zahrial a dal vám najesť

a napiť.

Alebo iný príklad: malé deti sa

stratia v lese a nemôžu nájsť cestu

domov. Sú nešťastné, možno zúfalé,

a jediné, čo skutočne potrebujú, je

dostať sa domov. Teda aby im niekto

ukázal cestu, alebo aby ich zobral za

ruku a domov doviedol. Len to im

chýba k šťastiu. Na tom vidíme, že

hovoriť o šťastí niekedy vôbec nemá

zmysel. Často je potrebné niečo iné.

My sme tiež také deti, len si to

nechceme pripustiť. Oveľa radšej sa

vidíme v pozícii rozumných dospelých,

ktorí vedia všetko lepšie. Čo

by zostalo z našej márnomyseľnosti,

keby sme si priznali, že sme ako deti.

Že sme sa niekde stratili a hľadáme

cestu domov. A že len keď ju nájdeme,

budeme zasa šťastní. Totiž,

nesmelý hlas, možno len tušenie, že

niečo niekde byť musí, na druhej

strane posmech a výsmech všetkému,

čo nie je z tohto sveta. Ale my

nechceme byť za bláznov, nám z nejakého

dôvodu stále záleží na tom, čo

23

Svet Grálu

41 | 2014


ZAMYSLENIE

si o nás druhí ľudia myslia, tak radšej

zmĺkneme a stiahneme sa. Sme zmätení.

Ale sme šťastní? Môžeme byť

skutočne šťastní?

Myslím, že nie. V hĺbke duše nie.

Ale túžime po tom. Žijeme v presvedčení,

že všetko je možné kúpiť

za peniaze, stále niečo kupujeme,

aby sme sa tak šťastiu aspoň trochu

priblížili. A nevidíme, nedochádza

nám, že mnohí, ktorí majú toľko peňazí,

že si môžu kúpiť naozaj všetko,

veľmi často šťastní nie sú. Uniká nám

to, pretože viera v to, že naše šťastie

je vo veciach, ktoré ešte nemáme, je

taká silná, že takúto prostú pravdu

nepoznávame.

Vovnútri nás je teda niečo, čo vie

byť šťastné. A to niečo, to sme my.

Nie naše telo, náš rozum, ale my.

Vlastný človek, ľudský duch. Náš

duch, to jediné skutočne živé v nás

sa hlási o svoje právo, a náš rozum

o tom nechce nič vedieť. A tak tu blúdime

ako opustené deti v temnom

lese a občas narazíme na niekoho, kto

24

Svet Grálu

41 | 2014

takisto hľadá cestu domov. A to je

veľké šťastie a posila! Zistenie, že nie

sme úplne sami, že sme sa nezbláznili.

Že dokonca, možno, sú blázni tí, ktorí

túto cestu už ani nehľadajú. Nebýva

to ľahké prežívanie, pretože k nim

patria často práve naši najbližší, ktorých

máme veľmi radi. Preto je také

ťažké ísť svojou cestou a netrápiť sa

tým, že v prvej chvíli na ňu človek

vykročí sám. Naše okolie to odmieta,

má o nás strach. Dosiaľ sa nikto príliš

nestaral o to, či nás niečo trápi

alebo či nám niečo nechýba, a naraz

sú všetci znepokojení. A my musíme

mať toľko odvahy, aby sme zostali

sami sebou a šli za svetlom, keď

cítime, že je to naša cesta. A aj dosť

tolerancie, pochopenia a rešpektu

k druhým, aby sme ich tiež nechali

ísť svojou cestou, i keď sme presvedčení

o tom, že nie je dobrá. Ale ona

možno vôbec nie je zlá, možno vedie

k rýchlemu poznaniu, že tadiaľto

sa ďalej nedá – a treba sa vydať lepším

smerom. Toto rozhodnutie však

musí urobiť každý sám; a tak prepúšťame

svojich blízkych s prianím, aby

na svojej ceste našli to, čo hľadajú,

a sami vykročíme na tú svoju. Nie

je to ľahké, ale s trochou odvahy to

zvládneme. Máme pred sebou vysoký

cieľ, túžime po návrate domov. A táto

túžba nás spája s vyššími úrovňami,

odkiaľ sa nám dostáva príliv sily, nádeje

a neskôr istoty, že to všetko má

zmysel.

Tak sa človek vydáva na cestu

hľadania pravdy. To je krásne dobrodružstvo!

A tak ako v rozprávke,

môžeme stretnúť niekoho, kto nám

pomôže dobrou radou. Možno

máme žiť prítomným okamihom.

Alebo že máme žiť v jednote s okolitým

svetom, to znamená v mieri,

v láske a harmónii. Alebo jednoducho

prijímať realitu, v ktorej žijeme.

Eckhart Tolle k tomu napísal: „Videli

ste niekedy nešťastnú kvetinu

alebo nespokojný dub? Stretli ste sa

niekedy s deprimovaným delfínom,

so žabou, ktorá má nízku sebaúctu,


ZAMYSLENIE

s mačkou, ktorá sa nedokáže uvoľniť,

alebo s vtákom, ktorý je plný nenávisti

a nevraživosti? Známky neurotického

správania občas prejavujú len

zvieratá, ktoré žijú v úzkom kontakte

s ľuďmi. Pozorujte rastliny a zvieratá

a naučte sa od nich, čo to znamená

prijímať realitu.“

Pre ľudského ducha, ktorý nie je

z tohto hmotného sveta, je veľkým

šťastím vedieť, že existuje náš skutočný

domov – miesto, odkiaľ sme

sem prišli. Cítiť spojenie s týmto

vzdialeným svetom. Mať nádej, že

sa tam raz smiem vrátiť. A že tu

na zemi nie som sám. Že nás tu žije

viac, ktorí sme ako E. T., ktorý sa túžobne

pozerá k oblohe a ticho volá

svoje veľké, clivé prianie: „Domov!“

Toto vedomie existencie nášho domova

môže úplne premeniť náš život.

Nie tak, že by sme odteraz mali

zasnene zízať neprítomným pohľadom

do diaľky. Že by sme prestali

dbať a starať sa o to, čo nás obklopuje,

o svoje telo, o svojich blízkych,

o svoj dom či o svoju zem. Nie. Je to

presne naopak. Až od tejto chvíle budeme

skutočne vďační za príležitosť

tu byť, vďační za možnosť vnímať

farby, tvary, zvuky i ticho, vône…

Šťastie často spájame s detstvom.

Je to zvláštne, však? Ako dospelí sme

presvedčení o svojej nadradenosti,

máme sklon neustále deti poučovať,

akoby sme všetko vedeli lepšie,

a snáď by sme boli najradšej, keby

boli rovnaké ako my. Namiesto toho,

aby sme sa od nich učili, ako žiť a byť

šťastní. Pretože deti o tom vôbec nepremýšľajú.

Nekladú si otázku, čo

je šťastie a ako ho dosiahnuť. Len

majú niečo, čo im dáva schopnosť

byť šťastnými. A to niečo, to je detskosť.

Ony chcú byť ako my a netušia,

že keď sa im to podarí, už potom nebudú

také, ako predtým, že o niečo

drahocenné prídu. Aspoň vo väčšine

prípadov. Existujú predsa dospelí

ľudia, ktorí si svoju detskosť nesú

v sebe ďalej, a táto detskosť, to, ako

im občas detsky zažiaria oči, to je

to, čo ich uschopňuje prežívať šťastie

stále, i v dospelom veku a až do vysokej

staroby. Pokiaľ v sebe teda ešte

máme detskosť, nie je sa za čo hanbiť.

Naopak: je to náš kľúč ku šťastiu. Veď

detskosť – to je prostota, schopnosť

žasnúť a radovať sa. A predovšetkým:

čistota, detskosť je spojená s čistotou.

Ak si uchováme v sebe svoju detskosť

i v dospelosti a pridáme k nej ešte

múdrosť zrelého veku, dostaneme

fantastickú kombináciu. Neviem, či

pre ňu existuje pomenovanie, ale

jedno je isté: toto je pravé majstrovstvo

života.

Povedali sme, že šťastie nie je

možné mať, vlastniť, ale len pociťovať,

cítiť. To je jasný poukaz na dôležitosť

schopnosti cítenia. A práve cítenie

je to, čím k nám prehovára náš

duch. Naše spojenie s nami samými.

A o toto spojenie ide predovšetkým!

To je podľa môjho názoru prvý krok

ku skutočnému šťastiu. Skúste si to

predstaviť obrátene: pozemský človek,

ktorým je vlastne jeho živý duch

so všetkými svojimi obalmi, nechce

o tomto svojom jadre, o svojej vlastnej

podstate nič počuť. Ako na túto

skutočnosť môže duch reagovať?

Môže vysielať smerom k telu nejaké

signály radosti a šťastia? To asi ťažko.

No duch, ktorý v tele nie je utláčaný,

ktorý nespí, ale plne pôsobí, vedomý

si svojho pôvodu a podstaty a z tohto

zdroja neustále posilňovaný, takýto

prebudený duch proste nemôže nič

iné, len pociťovať šťastie. A to potom

na človeku aj vidieť.

Pýtali sa raz Josefa Kemra, či človek

môže za to, ako vyzerá. A on sa

tak pozrel a povedal: „Môže? Po tridsiatke

za to ručí!“ A vedel, čo hovorí,

vedel jednu nesmierne dôležitú vec:

duch riadi telo.

Spojenie s naším duchom som

označil za prvý krok ku skutočnému

šťastiu a ďalej, že takto prebudený

duch je posilňovaný z oblasti svojho

pôvodu. Ide teda tiež o spojenie, ale

vo vertikálnom smere, v smere nahor.

Toto spojenie je zdrojom mnohých

síl, pripravených nám na pomoc. Napriek

tomu je možné, že hoci už toto

všetko vieme, stále nie sme šťastní.

Ak si uchováme svoju detskosť i v dospelosti

a pridáme k nej ešte múdrosť zrelého veku,

dostaneme fantastickú kombináciu

Ako je to možné? Ono totiž nestačí

o spojení s duchovným svetom vedieť,

ale je potrebné sa oň prirodzene

aj usilovať a starať. Pretože stačí málo

a spojenie sa preruší. Čistá sila z duchovného

i naši svetlí pomocníci sa

k nám môžu priblížiť len vtedy, ak

nájdu v nás podobnú čistotu, čiže ak

pre spojenie so svetlom pripravíme

vhodnú pôdu. Takže napríklad keď

sa čo len trochu rozčúlim, môžem

si na stav šťastia spomínať, koľko

chcem, nebude mi to nič platné. Aj

takéto trpké skúsenosti sú potom

človeku na úžitok, ak vie, o čo tu ide.

Nabudúce sa môže zachovať lepšie,

môže včas zachytiť signály blížiaceho

sa konfliktu a – vnútorne pripravený

– nenechá sa strhnúť k hnevu.

Ale ako dosiahnuť toto spojenie?

Odpoveď je veľmi jednoduchá. Prostredníctvom

skutočnej, hlbokej

vďaky, vďačnosti. Kto už niekedy zažil

blažený stav, keď precíti hlbokú

vďačnosť a vďaku, si povie: „Ako som

až doteraz mohol bez toho žiť? Veď

25

Svet Grálu

41 | 2014


ZAMYSLENIE

takto by som mal začať každý deň,

každú novú činnosť!“ Ale kto z nás to

robí? Chceli by sme byť šťastní stále,

prežívať trvale stav blaženosti, ale

zabúdame udržiavať spojenie so svetlou

úrovňou, z ktorej k nám neustále

prúdi čistá sila. A toto spojenie môžeme

nadviazať jedine vďačnosťou,

vrúcnou ďakovnou modlitbou. Jedine

tak sa tejto sile dokážeme otvoriť.

A v tejto sile je láska, ušľachtilosť,

harmónia, radosť, čistota i spravodlivosť.

Všetko, čo k šťastnému životu

potrebujeme.

Človek, ktorý sa usiluje povzniesť

a chce rozumieť svetu okolo seba,

prichádza k poznaniu, že vo všetkom

dianí je určitý poriadok, nejaké

zákonitosti, ktorým sa všetko

podriaďuje. V prírode, vo vesmíre

i v celom stvorení. Ak sa bude usilovať

o poznanie týchto zákonov, určite

ho nájde. Nie je možné vrátiť sa

domov poloslepý, nezrelý a nehotový.

Len zrelý, zjasnený duch sa môže vrátiť

späť ako osobnosť. A to sa nedá

bez poznania prírodných zákonov

a bez ich rešpektovania. Bez vedomého

sklonenia sa pred týmito zákonmi.

Bez lásky k týmto zákonom,

pretože keby ich nebolo, nebolo by

nič, ani celé to nádherné stvorenie

so všetkými svojimi svetmi, ani človek.

Dobrovoľné vradenie sa do zákonov

stvorenia je to najdôležitejšie,

čo človek musí na svojej ceste urobiť.

Potom ho sily, ktoré pôsobia v týchto

zákonoch, samy ponesú nahor a on

konečne začína prežívať stavy naozajstného,

skutočného šťastia.

Nehovorili sme zatiaľ o Bohu. Ani

nebudeme. Jednoducho, keď vytušíme

veľkosť celého diela stvorenia,

nakoniec sa aj tak musíme s láskou

skloniť pred Tvorcom, z ktorého

Buď svetlo! všetko vzniklo. A to je

pokora. Ťažko si bez nej predstaviť

skutočné a hlboké šťastie, najvyššiu

blaženosť.

26

Svet Grálu

41 | 2014

Ak sa spýtame Prečo tak často nie

sme šťastní? alebo Čo nám bráni byť

šťastnými?, mali by sme popravde priznať,

že sme to len my sami. Takéto

priznanie vyžaduje odvahu, a nie

každý sa k nemu odhodlá. Omnoho

jednoduchšie je obviniť iného. Kandidátov

na to máme každý vo svojom

okolí viac než dosť. Ale skúsme

byť k sebe raz poctiví. Ak chceme

byť šťastní, ani nám nič iné neostáva.

My sami rozhodujeme o tom, či dokážeme

byť šťastní. Na šťastie neplatia

žiadne finty, tu žiadne ľudské

chytráctvo nepomôže. Najlepším pomocníkom

je nám naša neuhasiteľná

túžba po šťastí. V tom, aby sme prekonávali

sami seba, aby sme boli nezmieriteľní

ku všetkým svojim slabostiam

a sklonom, i ku všetkému

starému, čo nás ešte zadržiava dolu.

V knihe Vo svetle Pravdy, Posolstvo

Grálu je veľa prednášok na rôzne

témy, ale prednášku o šťastí medzi

nimi nenájdete. Možno je to tým, že

vlastne celá kniha je o šťastí. Posúďte

sami:

„Šťastie možno dosiahnuť omnoho

ľahšie, ako si mnohí myslia. Ľudstvo

len musí najprv poznať zákony, spočívajúce

vo stvorení. Ak bude podľa

nich žiť, bude šťastné! Dnes je však

šťastie ešte veľmi vzdialené, a preto

sa tí, ktorí sa blížia Pravde vo stvorení,

spočiatku väčšinou cítia osamelí.

To ich však nerobí nešťastnými,

ale v sebe nesú hlboký mier.“

„Z povahy a zákonitosti Božích

vyžarovaní muselo všetkým, ktorí

z neho vznikli a nadobudli vedomie,

vzísť len šťastie a radosť. Inak to ani

nemohlo byť, pretože temnota je

Svetlu úplne cudzia a nepochopiteľná.

Boh nechce žiadne utrpenie svojho

ľudu! Chce len radosť, lásku, šťastie!

Cesta vo Svetle ani nemôže byť iná.

A na ceste k Svetlu sú kamene tiež len

vtedy, keď ich na ňu človek predtým

sám nakládol.“

„Boha ctíte v najskutočnejšom a najčistejšom

zmysle vtedy, keď v radostnom

tvorení využívate všetko, čo vám

stvorenie poskytuje. To však môžete

len vtedy, keď jeho zákony poznáte

a rozumiete im, a predovšetkým keď

podľa nich skutočne konáte ! Až potom

vám stvorenie poskytne všetky

krásy, ktoré v sebe skrýva. Poskytne

ich radostne a vám na pomoc. A potom,

keď budete takto konať, budete

stáť vo stvorení žiarivo a radostne

a nebudete robiť nič iné, len velebiť

Boha činom; pretože také diela sa

rovnajú chválospevu, živému a zachvievajúcemu

sa vo všetkých zákonoch

stvorenia. To je cieľ taký krásny,

taký nádherný a pritom tak ľahko

dosiahnuteľný, že sa preto snažím

preraziť vám k nemu cestu svojím

Posolstvom. Veď byť v najskutočnejšom

zmysle šťastný je predsa tá najväčšia

vďaka Bohu, akú mu môžete

vzdať.“

Keby sa ma niekto opýtal, či niečo

z Posolstva Grálu viem citovať spamäti,

bola by to celkom určite veta:

„Udržujte krb svojich myšlienok čistý!

Založíte tak mier a budete šťastní.“

Tá veta je taká dôležitá a naliehavá,

že je tu uvedená viackrát. A nepíše

sa: „Keď budete udržiavať krb svojich

myšlienok čistý, založíte mier

a budete šťastní“. Nie je to návod na

šťastie, nie je to ani pokyn, ale naliehavé

volanie. Je to imperatív. „Udržujte

krb svojich myšlienok čistý! Založíte

tak mier a budete šťastní.“ Keď ho

poslúchneme, nebudeme sa musieť

pýtať, či smieme byť v živote šťastní,

rovnako ako sa nepýtame,

či smieme

dýchať.

Martin Veselý

vesely@svetgralu.sk


Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Pri odbere celej edície

zľava 15 %!

Ce

na:

Cena p

re

pre

dplati

atiteľ

teľa

11,70 €

Cena

na:

Cena pre

predpl

dplati

atiteľ

teľ

eľa

14,40 €

Ce

na:

Cen

a p

re predpl

dplati

teľa

12,60 €

Ce

na:

Cen

a pre

pre

edpl

dplati

atiteľ

teľ

ľa

11,70 €

Zaviate doby

sa prebúdzajú

1. zväzok

Krišna,

Nahome,

Kassandra,

Mária z Magdaly

262 strán,

tvrdá väzba,

formát 16 x 23 cm,

hmotnosť 670 g,

slovenský jazyk

Zaviate doby

sa prebúdzajú

2. zväzok

Atlantída, Ríša Inkov,

Abd-ru-shin, Kassandra,

Ján Krstiteľ,

Ježiš z Nazaretu

464 strán,

tvrdá väzba,

formát 16 x 23 cm,

hmotnosť 780 g,

slovenský jazyk

Zaviate doby

sa prebúdzajú

3. zväzok

Egypťania, Nemare,

Faraóni, Neznáme

zo života Božieho Syna

Ježiša, Apoštoli

377 strán,

tvrdá väzba,

formát 16 x 23 cm,

hmotnosť 800 g,

slovenský jazyk

Z doznelých

tisícročí

Mojžiš,

Abd-ru-shin,

Mária,

Život Ježiša na Zemi

305 strán,

tvrdá väzba,

formát 16 x 23 cm,

hmotnosť 570 g,

slovenský jazyk

27

Svet Grálu

41 | 2014


ŽIVOT

Práca bez radosti

Otázka: Často sa stáva, že je človek vonkajšími pomermi vytlačený

z dráhy, ktorou si predsavzal ísť. Musí prijať miesto alebo prácu,

nezodpovedajúcu jeho cieľu, a tak stráca veľa času a považuje tento

čas za neužitočne prežitý. Ak ho naviac tieto práce stoja premáhanie

a nerobia mu radosť, potom iste nemôžu priniesť úžitok jeho duchovnému

dozrievaniu.

Odpoveď: Svedomité plnenie povinností prináša vždy duchovný úžitok.

Samozrejme je tento úžitok živší a vyšší, ak sa vykonáva práca s chuťou

a s láskou. Často sú však také práce nutnými mostami, ktoré človek ešte

potrebuje, aby mohol dosiahnuť vyšší cieľ; ten ho potom plne uspokojí

a tým sa mu stane aj radosťou.

Pri tom je samozrejmé, že pri takých prechodných prácach, ktoré niekedy

môžu trvať veľa rokov, nemôže mať človek vždy uspokojenie a radosť,

najmä nie vtedy, keď práve tieto práce potrebuje na svoj vývoj a svoj

duchovný pokrok!

Oveľa neskôr potom veľmi často spozná, že práve tie roky, ktoré považoval

za premárnené, keď sa domnieval, že ho okolnosti vzdaľujú od cesty,

ktorú si predsavzal, boli tými najdôležitejšími. Za žiadnu cenu by ich na

svojej pozemskej ceste nemal vynechať, pretože skúsenosti z nich nutne

potreboval na dosiahnutie vyššieho cieľa.

Potom ďakuje z celej duše za múdre vedenie, ktoré ho zdanlivo odtláčalo

bokom.

Z knihy Odpovede na otázky, Abd-ru-shin

Abd-ru-shin

Odpovede na otázky

Cena: 11,00 €

Cena pre predplatiteľa

Sveta Grálu: 10,50 €

222 strán, tvrdá väzba,

formát 13 x 20 cm, hmotnosť 320 g

28

Svet Grálu

41 | 2014

Knihu si môžete objednať prostredníctvom

objednávacieho kupónu,

alebo na: www.svetgralu.sk


RECENZIA

Ostrov

Celovečerný ruský film

z pravoslávneho monastýru

Dráma

Režia: Pavel Lungin,

2006, 112 min.

Hrajú: Pjotr Mamonov, Viktor

Suchorukov, Viktorija Isakova,

Dmitrij Djužev, Jana Jesipovič

Rastislav Podivinský

án Ježiš Kristus, Syn Boží, zmiluj

„Psa nado mnou, hriešnym“, Anatolij

často opakuje tieto slová, pretože

má nesmierne výčitky nad svojím

činom, ktorý urobil v minulosti.

Stalo sa to počas II. svetovej vojny.

Bola noc. Na nákladnom člne prevážali

uhlie, no nemali šťastie. Prepadla

ich nemecká vojenská loď a tak on

i jeho kapitán Tichon čoskoro stáli

pred hlavňami nepriateľa, očakávajúc

smrť. Anatolij však v zúfalstve a obrovskom

strachu žobral o život. Veliteľ

mu dal šancu na záchranu pod

podmienkou, že zastrelí svojho kapitána.

Vložil mu do ruky zbraň; on

nechcel, bol však zúfalý, padol výstrel.

Kapitán Tichon zmizol v temnej vode

a on, zostal na lodi sám. Netušil však,

že Nemci na loď umiestnili nálož…

Anatolija našli mnísi z kláštora Monastýr,

na pobreží ostrova. (1976)

Od vojny ubehlo viac než tridsať

rokov a bývalý námorník žije stále

na ostrove ako jeden z mníchov. Ide

o skupinu mníchov v rámci ruskej

pravoslávnej cirkvi, tzv. „jurodivých

Christa radi“, čo znamená bláznivých

pre Krista. Jurodiví sa považovali

za svätých, avšak aby ich ľudia

nevelebili, a oni sami nepodľahli pýche,

robili zo seba bláznov – predstierali,

že sú šialení.

Anatolij je však ešte väčší čudák,

než všetci ostatní. Žije bokom od

ostatných, ťažko pracuje, vozí uhlie

a vykuruje v kotolni, v ktorej zároveň

aj žije. Je naozaj svojský, riadi sa

prazvláštnymi vnútornými pohnútkami

a na pravidlá kláštora veľmi

nedbá. Jeho správanie diváka pobaví,

ale zároveň núti k zamysleniu.

Jeho čudesné počínanie má totiž svoj

skrytý zmysel.

Anatolij má navyše výnimočné

schopnosti, vidí do vnútra ľudí

a predvída budúcnosť. Chodí za ním

mnoho ľudí, ktorí ho prosia o radu

alebo uzdravenie. Pritom sa ukazuje,

čo im leží v ceste k šťastiu. Životné

príbehy ľudí sú naozaj rôznorodé,

no na svojho osudového klienta

si Anatolij ešte počká. Dennodenne

ho sprevádza mučivá bolesť. V hlbokej

viere v Boha a kajajúc sa, spytuje

svoju dušu, prosí o odpustenie. Pozerajúc

nahor prosí aj Tichona o odpustenie,

bez neho nechce ani umrieť.

Netuší, že veci sa majú predsa len

trocha inak. Tak ako sa blíži deň jeho

odchodu, približuje sa aj osudové

stretnutie, ktoré je vyvrcholením tajomného

života starnúceho mnícha.

Film priblíži divákovi asketický život

pravoslávnych mníchov jurodivých,

ale hlavne, nechá nahliadnuť

do trpiacej duše človeka, o aké ani

dnes nie je núdza. Žiadne trápenie

však nie je márne a aj tá najboľavejšia

rana sa môže zahojiť. Liečivý dotyk

zväčša príde nečakane a inak, ako by

si človek predstavoval. Podstatné je,

že každú mrákavu raz rozrazí slnko,

pokiaľ má človek úprimnú snahu.

A práve túto úprimnú snahu originálnym

spôsobom stelesňuje prostý,

úprimne veriaci človek Anatolij.

Národná akadémia filmových

umení v Rusku vyhlásila film Ostrov

za najlepší ruský film r. 2006.

Film je možné si pozrieť napr. na

http://www.pravoslavi.cz/filmy/anatolij.htm.

Rastislav Podivinský

podivinsky@svetgralu.sk

29

Svet Grálu

41 | 2014


FOTOGRAFIE

Kappadokia

centrum kresťanstva

v zemi islamu

Nevídané skalné útvary uprostred Turecka

skrývajú viac ako 3 000 kresťanských kostolov

Kaňony hlboko vrezané do mäkkej

sopečnej horniny sú plné nielen

bizarných skalných útvarov,

ale aj mnohých snáď ešte zaujímavejších

ľudských výtvorov.

Okrem viacpodlažných podzemných

miest až pre 20 000 obyvateľov,

slúžiacich ako úkryty pred

prenasledovateľmi, veľa skalných

stavieb je spojených s kresťanstvom.

V roku 330 presunul rímsky

cisár Konštantín Veľký centrum

Rímskej ríše do novovzniknutého

Konštantinopolu (Istanbul)

a začal zavádzať kresťanstvo.

Významným kresťanským

centrom sa stalo kappadocké

hlavné mesto Caesarea (dnes

Kayseri). Pri dobývaní územia

seldžuckými Turkami a Arabmi

kresťania masovo utekali do neprístupných

kaňonov v okolí

dnešného mestečka Göreme

a začali sekať do mäkkej tufovej

skaly kostoly a kláštory. Odtiaľ

vyšli aj „kappadockí otcovia“,

trojica najvýznamnejších gréckych

teológov 4. storočia.

Posledné zvyšky kresťanov boli

nútené Kappadokiu opustiť až začiatkom

20. storočia v rámci výmeny

obyvateľstva medzi Tureckom

a Gréckom.

Artur Zatloukal ml.

zatloukalml@svetgralu.sk


31

Svet Grálu

41 | 2014


ONEN SVET

Astrál "all inclusive"

Nebezpečné výlety

Čo tak na chvíľu opustiť svoje telo a navštíviť

zaujímavé miesta…? Pre mnohých

je tzv. astrálne cestovanie atraktívna

výzva – chcú zažiť niečo neobvyklé

a vzrušujúce. Existujú dokonca aj návody,

ako sa naučiť opúšťať svoje telo. Vraj to

dokáže každý. Má to však jeden háčik.

Človek sa po opustení svojho tela ocitne

v celkom novom prostredí, kde často číhajú

nové, nepoznané riziká.

32

Svet Grálu

41 | 2014

Corinna Hübener

xistuje množstvo svedectiev ľudí,

E ktorých zlyhávanie niektorých

telesných orgánov dostalo do stavu

mimo ich fyzického tela. Napríklad

sa počas operácie vznášali nad

svojím telom, pozorovali chirurga

a ďalší personál pri práci na svojom

fyzickom tele, vnímali ich rozhovor.

Po úspešnej operácii sa do svojho tela

vrátili. Podobných príbehov existuje

veľa. Sú svedectvom toho, že za určitých

okolností sa môže duša zo

svojho tela uvoľniť a nejaký čas zotrvať

v tzv. astrálnej úrovni.

No sú i takí, ktorí sa pokúšajú získať

schopnosť opúšťať svoje telo vedome,

pomocou mentálneho tréningu. Autori

týchto návodov ponúkajú rôzne


ONEN SVET

techniky, ktorých cieľom je vzdialenie

sa od svojho fyzického tela. Stačí

chvíľa špeciálnej meditácie a človek

už môže objavovať novú dimenziu.

So svojím telom zostáva spojený tzv.

striebornou šnúrou. Všetko sa zdá

jednoduché a neškodné.

TÚŽBA PO ROZŠÍRENÍ

VEDOMIA

Azda najhoršou možnosťou spoznávania

nových dimenzií je experimentovanie

s užívaním omamných látok

a drog.

V roku 1968 podnikol harvardský

profesor Timothy Leary výskum

účinku psychedelických drog

a spoločnosti sa tak otvoril prístup

k novým svetom mimo známeho

priestoru a času. (V tom čase sa

i v ČSSR robili takéto pokusy v rámci

štátnej výskumnej úlohy; píše o tom

MUDr. Josef Jonáš vo svojej knihe

Kde končí duše a začíná tělo – pozn.

red.) Keď človek užije LSD, Acid, Psilocybin

a ďalšie podobné látky, môže

potom vidieť skrz ostatných ľudí,

rozoznáva atómovú a molekulárnu

štruktúru hmoty bez akéhokoľvek

vzdelania v tomto odbore, v drogovom

opojení môže opustiť svoje telo

a z diaľky sám seba pozorovať.

Experimentovaním s drogami,

konkrétne s psychotropnou látkou

meskalínom, sa v päťdesiatych rokoch

preslávil aj anglický spisovateľ

Aldous Huxley. Svoje zážitky spísal

v knihe „Brána vnímania“.

Užívanie drog je zakázané pod

hrozbou trestných sankcií – ide

o nebezpečné látky, s veľkým rizikom

vzniku závislosti a poškodenia

zdravia. Pokusy s ich užívaním rozhodne

neodporúčame.

Nutkanie nahliadnuť do iného

sveta opantávalo ľudí od nepamäti.

Jednou z metód bol aj okultizmus.

Ten pretrvával hlavne v elitných tajných

spoločenstvách. Touto tematikou

sa zaoberajú knihy Carlosa

Castanedu (1925–1998), kde opisuje,

čo dosiahol používaním šamanských

praktík u miliónového publika.

Túžba človeka preraziť „brány vnímania“

a dostať sa „na druhú stranu“

je stále aktuálna; koniec-koncov,

vychádza z jeho prirodzenej túžby

po poznaní. A tak sa usiluje aj o to,

opustiť svoje telo… a prečo vlastne?

NEUŽITOČNÁ HRA?

Tí, ktorí podnikli astrálne cesty, hovoria

o letoch na mesiac a o výpravách

do stredu Zeme. Hrubohmotné

prekážky a obmedzenia tu nehrajú

žiadnu úlohu. Pre týchto ľudí ide

o realitu, zatiaľ čo materialisti to považujú

za bujnú fantáziu a vedci ich

podrobujú vážnemu skúmaniu. Kým

ešte nebola technika natoľko vyspelá,

aby umožnila let na Mars, podnikol

tam svoju astrálnu cestu rakúsky spisovateľ

Johannes von Buttlar (*1940).

Principiálne však stále išlo o cestu

do vesmíru, podobnú, akú v sedemdesiatych

rokoch podnikla posádka

Apolla.

Stojí za to zamyslieť sa nad tým, čo

vlastne motivuje ľudí, aby riskovali

svoje zdravie a robili podobné experimenty.

Môže snáď moje šťastie

závisieť od toho, či dokážem doletieť

k susedovi na záhradu alebo navštíviť

inú planétu? Pre každý duchovný

vývoj, pre ľudskosť aj morálku môžu

byť podobné okultné hry dokonca

škodlivé a nebezpečné.

RIZIKÁ ASTRÁLNEHO

CESTOVANIA

Na jednom internetovom fóre zanechal

správu človek, ktorý sa v tejto

oblasti vyzná, a súčasne si je vedomý

aj jej nebezpečenstva: „Astrálne cestovanie

som vyskúšal pred pár rokmi

a nie som si ani zďaleka istý, že je to

bezpečné. Zažil som veci, ktoré boli

skutočne hrozné. […] Vzniká vlastná

dynamika, ktorá nie vždy zodpovedá

tomu, či človek chce niečo zažiť alebo

nie.“

Je dôležité vedieť, čo to vlastne astrálne

telo je, z čoho sa skladá a aká

je jeho funkcia. Iba vtedy, ak sme

si sami seba plne vedomí, môžeme

predsa konať! Všetko ostatné je nezodpovedné

hranie, ktoré neprináša

nič dobré ani človeku, ani spoločnosti.

Schopnosť vedome opustiť svoje

telo (nazývané tiež exomatóza) sa

podľa niektorých autorov dá dosiahnuť

pomocou intenzívneho tréningu.

Človek vraj potom môže plne uspokojiť

svoju zvedavosť.

V knihe „Strovolovský mág“ autor

Kyriados C. Markides opisuje, aké

nebezpečenstvo spočíva v opustení

svojho tela: „Pred niekoľkými mesiacmi

sme museli z nášho kruhu vylúčiť

istého člena. Akonáhle sa totiž

naučil exomatóze, začal túto schopnosť

zneužívať. Ako riaditeľ školy sa

vydával do izieb svojich žiačok a pozoroval

ich. Aj keď prosil, aby sme

ho prijali späť, odmietli sme. V jeho

aure sa totiž dal rozpoznať veľký egoizmus.“

Mág vysvetľuje, že takýto chybný

krok môže človeka zbrzdiť aj v ďalších

inkarnáciách. Preto sa domnieva,

že nie každý by sa mal zaoberať

mystikou a okultizmom: „Čím

viac stúpaš na ceste mystiky, tým

bolestivejší bude tvoj pád. […] Nezabúdaj,

že meditačným cvičením

je možné predčasne otvoriť svoje čakry

– potom človeka premôže hrôza

a strach. Keď sa stane takáto vec, človeka

táto náchylnosť brzdí v spirituálnom

vývoji aj po niekoľko ďalších

33

Svet Grálu

41 | 2014


ONEN SVET

inkarnácií.“ – „Alebo človek skončí

v blázinci,“ dopĺňa autor knihy.

BEZ OCHRANY

V CUDZEJ ZEMI

To, že sme na Zemi a v hrubohmotnom

tele, má svoj zmysel. Naše telo

nám slúži ako ochrana, vďaka ktorej

sa môžeme nerušene vyvíjať. Až so

vzrastajúcou zrelosťou sa môžeme

vyvarovať vplyvov, ktoré nám môžu

škodiť. Na istom internetovom fóre,

ktoré varuje pred nebezpečenstvom

hroziacim v astrálnom, lepšie povedané

v jemnohmotnom prostredí,

píšu svoje príspevky ľudia, ktorí sa

od okultných praktík odvrátili. Jeden

z nich píše: „Močiar okultizmu

je odporná jama, ktorá páchne až

k nebu. Naše psychiatrické ústavy

sú plné ľudí, ktorí na základe okultných

praktík ochoreli psychózami,

neurózami a depresiami.“

Nápadné na tomto fóre je to, že tu

rozprávajú o svojich skúsenostiach

ľudia, ktorí boli odmala psychicky labilní.

Vyzerá to tak, že okultné praktiky

– či už špiritistické sedenia, návraty

do minulých životov, hypnóza

kyvadlom, vykladanie kariet alebo aj

astrálne cestovanie – ich psychickú

labilitu ešte viac podporili. Hodné

povšimnutia je i to, že medzi postihnutými,

ktorí sa oddávajú okultizmu,

sú ľudia horliví, až fanatickí.

Všetky tieto problémy majú jedno

spoločné; a to fakt, že zvýšená citlivosť,

umožňujúca uvedené praktiky,

je vytvorená umelým tréningom.

V knihe „Vo svetle Pravdy“ od

Abd-ru-shina sa môžeme dočítať:

„Každý spôsob umelého napomáhania

k preniknutiu do záhrobia je pútaním

duše, násilné vháňanie do

citlivosti omnoho vyššieho stupňa,

ako by jej dovolil prirodzený vývoj.

Taká obeť pokusov sa zrazu duševne

ocitá v oblasti, v ktorej je umelým

napomáhaním olúpená o prirodzenú

ochranu…“ (Prednáška Moderná duchoveda.)

ZOSTAŇME OPATRNÍ

Pri okultných praktikách ide nepochybne

o viac, než bežne dokážeme

postrehnúť. Túžba po objavovaní

iných dimenzií v sebe skrýva riziká,

ktorým dnešný človek nevie čeliť.

Jemnohmotný svet obývajú rôzne

bytosti. Mnoho ľudí, ktorí podnikli

astrálne cesty, hovorili o netvoroch,

bájnych bytostiach, drakoch a démonoch,

ktorých na svojich „výpravách“

stretli. No vyrovnať sa s tým dokážu

iba duchovne vyspelí ľudia s náležitým

poznaním. Abd-ru-shin to vysvetľuje

takto: „Títo nemnohí ľudia,

ktorí sú už dopredu určení za médiá,

majú vo svojom prirodzenom vývoji

na každom jeho stupni úplne inú

starostlivo prispôsobenú ochranu,

ktorú iní nemajú. Táto ochrana však

pôsobí iba pri vlastnom prirodzenom

vývoji média, bez akéhokoľvek

umelého napomáhania. Pretože iba

vo všetkom prirodzenom spočíva

ochrana ako samozrejmosť.“ (Prednáška

Moderná duchoveda.)

Ale kto dnes môže vedieť, na akom

duchovnom stupni stojí, akú zrelosť

už dosiahol? To nevie nikto, a preto

je namieste približovať sa k neviditeľným

svetom s opatrnosťou a hlavne

pokorou. Túžba pátrať a experimentovať

v tejto oblasti je dosť nebezpečná,

a človeka k ničomu dobrému

nedovedie.

Corinna Hübener

hubener@svetgralu.sk


Moje srdce ho spoznalo

Titulok ako z Červenej knižnice, ale nemýľme sa – je to autobiografický

príbeh francúzskej herečky Charlotte Valandreyovej o hľadaní pravdy

o vlastnom srdci. Ale aj o transplantácii orgánov.

Anna Štefková

35

Svet Grálu

41 | 2014


Vo svojich tridsiatich štyroch rokoch

bola Charlotte Valandreyová

na vrchole svojej kariéry. Ako herečku

ju často obsadzovali a pracovala naplno.

Potom prišiel kolaps. Dostala

infarkt a jej srdce sa, žiaľ, úplne nezotavilo.

Lekári jej nedávali veľa nádeje

do budúcnosti, ale ona chcela žiť,

nechcela tu nechať svoju malú dcérku

samu. Po niekoľkých mesiacoch jej

jedna správa zmenila život: bolo pre

ňu k dispozícii cudzie srdce. Niekoľkohodinová

transplantácia dopadla

dobre. Charlotte tak dostala vo svojom

živote druhú šancu. Znovu pracovala

naplno, prichádzali nové roly.

Po dvoch rokoch však Charlottu začali

prenasledovať nočné mory. Často

vo sne zažívala tragickú dopravnú nehodu:

nejaké auto ide v tme vysokou

rýchlosťou, prší. Auto dostane šmyk,

počuť pískanie pneumatík pri brzdení

a potom tupý náraz a ticho. Herečka

sa budila zaliata potom, ako ochromená.

Zakaždým bol ten sen taký

živý. Pritom však mala pocit, že to nie

sú len jej vlastné spomienky na nejakú

niekdajšiu haváriu, že v tom aute

nesedí ona, že to musel byť nejaký iný

predošlý život, ktorého útržky ju desia

teraz v snoch. A ešte niečo sa zmenilo

– napríklad jej chute. Zrazu mala

rada jedlá, ktoré predtým neznášala,

pila červené víno. Potom zrazu letela

do Indie a pred Taj Mahalom, ktorý

36

Svet Grálu

41 | 2014

videla prvý raz v živote, mala pocit, že

tu už kedysi bola. S nejakým mužom,

že sa tu prechádzali ruka v ruke…

Konzultovala svoje pocity s racionálnou

psychoanalytičkou, jasnovidcom,

kardiológom, i profesorom

viazaným lekárskym tajomstvom.

Väčšinou sa pokúšali vysvetliť Charlottine

zmeny osobnosti realisticky:

že sú to konštrukcie jej vlastného

podvedomia, lebo ľudský duch je

údajne schopný presvedčiť sám seba,

že tieto veci sú skutočné. Ona však

cítila v sebe prítomnosť niečoho, čo

si nedokázala vysvetliť. Bola presvedčená

o tom, že svoje druhé srdce

dostala od ženy, ktorá zomrela pri

automobilovej havárii a začala pátrať

na vlastnú päsť. Márne, pretože

všetky údaje o darcoch orgánov sú

pacientom neprístupné. Svoje pocity

preto opísala aspoň v knihe.

Potom sa zoznámila s jedným architektom

z Bretagne a zamilovala sa.

Život bol zrazu krásny, jej láska opätovaná

a zdalo sa, že novému páru nestojí

nič v ceste. Až do okamihu, keď

v dome svojho priateľa našla Charlotta

úmrtný list ženy svojho priateľa

– a dátum na ňom bol zhodný

s dátumom jej transplantácie srdca.

Tá žena zomrela pri automobilovej

nehode. Keď potom Charlotte ešte

objavila v škatuľke fotografiu priateľa

s jeho ženou pred Taj Mahalom, bolo

jej jasné, čie srdce nosí v sebe. Prišiel

šok, odcudzenie, tá situácia bola pre

ňu príliš absurdná. Ale čas všetko

urovnal a tí dvaja sú dodnes spolu.

Charlotte je presvedčená, že to bolo

jej „cudzie“ srdce, ktoré tohto muža

hneď spoznalo…

Skoro happy-end. Ohlas v tlači bol

na tento príbeh veľmi pozitívny – dnes

môžu lekári prostredníctvom transplantácie

orgánov dať šancu na nový

život mnohým ťažko chorým! Žiť s novým

orgánom nie je síce úplne jednoduché,

ale keď si odmyslíme asi 20 tabliet

liekov denne, ktoré musí pacient

po transplantácii užívať, aby jeho telo

prijalo jeho nový orgán a nebránilo

sa mu, prečo nie? Darca orgánov aj

tak umiera, či už so svojím srdcom či

iným orgánom, alebo bez neho.

Rozumom si dokážeme zdôvodniť

správnosť rozhodnutia odobrať

umierajúcemu človeku orgán, ktorý

on už nebude potrebovať a ktorý

môže inému predĺžiť či zachrániť život.

V kútiku duše však ľudia asi tušia,

že to nie je také jednoduché, ako sa to

prezentuje verejnosti. Inak by napríklad

v Nemecku, kde na transplantáciu

niektorého orgánu čaká približne

11 000 ľudí, nebolo len niečo vyše 700

ľudí ochotných poskytnúť svoje orgány

na transplantáciu. Prečo? Majú

strach, že by to bolo pri ich prípadnej

chorobe či nehode „definitívne“


PRÍBEH

riešenie? Že budú všetko cítiť, že to

bude bolieť, aj keď budú z lekárskeho

hľadiska prehlásení za mŕtvych?

Aby bola šanca na úspešnú transplantáciu,

orgány sa musia odobrať čo

najrýchlejšie. A človek zase tak rýchlo

neumiera. Okamih smrti, ktorý určia

lekári, nemusí znamenať, a ani väčšinou

neznamená, že duša človeka

je natoľko odpútaná od pozemského

tela, že cez spájací most medzi dušou

a telom, ktorý sa uvoľňuje postupne,

umierajúci necíti bolesť pri odnímaní

orgánov. Ani pitva nemusí byť

bez problémov, a tá sa nekoná bezprostredne

po úmrtí. Tí tzv. „mŕtvi“

sa však už nemôžu sťažovať. Bolo to

väčšinou ich rozhodnutie darovať orgány,

žiaľ, nedostalo sa im za ich života

dostatočné vysvetlenie všetkých

dejov s tým spojených. Veľmi ťažká

situácia nastáva napríklad pri smrteľných

dopravných nehodách. Tu sú

často mladí ľudia náhle vytrhnutí zo

života a potom ich duše stoja vedľa

svojich tiel a nechápu, čo sa vlastne

stalo, spočiatku si ani neuvedomujú,

že zomreli. Spájacia šnúra medzi telom

a dušou, ktorá sa napríklad počas

ťažkej choroby človeka pomaly uvoľňuje,

je u náhlych úmrtí pevná, spojenie

je teda silné a taký človek môže

odoberanie orgánov vnímať veľmi

intenzívne. Bežne používané slovo

„darca“ teda rozhodne nie je namieste.

Ani „príjemca“ orgánov to nemá

jednoduché, ako opisuje príbeh

Charlotty Valandreyovej. Jej život sa

po transplantácii srdca zmenil, menila

sa totiž jej osobnosť – návyky,

postoje, atď. Prečo? Môže cudzie

srdce uchovávať spomienky na predchádzajúci

život v inom tele? Môže

transplantovaný orgán preniesť záľuby

z jedného tela do druhého?

Americký proferor Gerry Schwarz

je o tom presvedčený. Podľa jeho

teórie sa informácie môžu uchovávať

vo všetkých bunkách tela

prostredníctvom poslov nervových

buniek, obzvlášť v mozgu a srdci. Tak

môžu byť v tele zakotvené aj emócie.

Ak sú teda v srdci uložené spomienky,

môžu sa v budúcnosti vyvolať. To by

vysvetľovalo, prečo mnohí pacienti

po transplantácii orgánov preberajú

vlastnosti ich darcov, aj keď sa s nimi

nikdy nestretli. Profesor Schwarz

má však dosť kritikov, ktorí hovoria,

že srdce je len sval a ten nemôže

uchovávať nijaké informácie. Dôkazy

však neexistujú – tu medicína

naráža na svoje hranice. Ponúka sa

však aj „nemedicínske“ vysvetlenie:

na príjemcu transplantovaného orgánu

môže pôsobiť duša zomretého

človeka, ktorému bol orgán odobratý.

Darca orgánu sa cíti spojený s príjemcom,

zdržiava sa v jeho blízkosti

a je schopný vedome či nevedome

ho v rôznych smeroch ovplyvňovať –

vlastnosti, chute, spomienky atď.

Sú však ešte aj iné aspekty, ktoré

pri transplantácii orgánov treba vziať

do úvahy.

Nedávno prešla internetom správa,

že srdce trojročného českého dievčatka

zachránilo život ročnej Talianke.

Českí rodičia dali súhlas

k odobratiu orgánu, keď ich dcérka

umierala, a v Taliansku čakalo

na transplantáciu srdca iné choré

dievčatko. Iste si každý z nás dokáže

predstaviť, ako je rodičom, ktorých

malé dieťa umiera, a ako sa upínajú

ku každej šanci, ktorá môže dieťa

„zachrániť“. Uvedomujú si však všetci

čakatelia na orgán, že najprv musí

niekto iný zomrieť, aby oni či ich

dieťa dostali šancu žiť?

Závažné ochorenia detí majú byť

často pre rodičov skúsenosťou. Dieťa

možno prišlo na svet s túžbou pomôcť

svojim rodičom v ich duchovnom

vývoji. Keď musí človek spoluprežívať

bolesť a utrpenie s dieťaťom

alebo niekým, koho miluje, otvára

sa jeho vnútro svetlejším prúdom

a otázkam prečo a kvôli čomu…, až

napríklad v modlitbe nachádza pomoc

a útechu a v novom poznaní

i novú cestu. Dieťa možno vôbec nepotrebuje

pre svoj ďalší vývoj prežiť

celý pozemský život, prišlo len splniť

svoju úlohu a môže odísť do iných

svetov – pre nás umrieť, pretože odchádza

z nášho sveta. To len naše

vlastné želanie vidí veci inak.

Riešenie takýchto problémov preto

nie je v transplantácii cudzích orgánov,

ktorá znamená utrpenie pre

umierajúcich. Riešením je vedomé

prijatie osudu, či už vlastného alebo

svojich blízkych. Ten osud si vytvára

človek sám. Ťažká choroba alebo nehoda,

ktoré nás ohrozujú na živote,

majú svoju príčinu v našom správaní,

v našom spôsobe života, a transplantácia

postihnutého orgánu ich za nás

nevyrieši. Neobstojí ani argument, že

v predĺženom živote budeme mať

možnosť svoje chyby napraviť, keď

sme to doteraz neurobili. Každý človek

má právo na dôstojný odchod

z tohto sveta. Ani nás by netešilo, keby

sme vo svojich posledných chvíľach

na tejto zemi videli okolo seba zdravotníkov

čakajúcich, kým zavrieme

oči, kým prístroje zaregistrujú koniec

našej mozgovej činnosti, aby mohli

začať odoberať naše orgány. O bolesti

s tým spojenej ani nehovoriac. –

Riešme svoj život a nebudeme musieť

riešiť transplantáciu orgánov.

Literatúra:

Anna Štefková

stefkova@svetgralu.sk

Charlotte Valandreyová: Srdeční záležitost,

Mladá fronta 2013

37

Svet Grálu

41 | 2014


Zbavte sa

manažérov!

Sloboda

v zamestnaní

Artur Zatloukal ml.

Predstavte si firmu, v ktorej zamestnanci

volia (a prepúšťajú) svojich vedúcich,

určujú, koľko dostanú za prácu,

rozhodujú, čo budú robiť, kedy a ako. Je

to zvláštne, ale už tridsať rokov to funguje.

Firma Semco sa stala pre mnohých

pokračovateľov vzorom firemnej demokracie

a slobody a ukázala, že byť slobodným

zamestnancom nemusí byť utópiou.

Na rozdiel od iných šéfov, často

posadnutých kontrolou svojich

zamestnancov, Ricardo Semler, generálny

riaditeľ brazílskeho koncernu

Semco, nemá tušenie, kde sú jeho robotníci

a prečo v pondelok výrobná

hala zíva prázdnotou. Keby po tom

pátral, zistil by, že zamestnanci v sobotu

dokončili zákazku presne v termíne

a dnes sami seba odmenili

voľnom. Veď organizácia času a plánovanie

cieľov je výlučne ich vecou.

Ricardo Semler sa do dvadsiatich

rokov venoval najmä rockovej hudbe.

V roku 1980 však prebral vedenie otcovej

firmy na výrobu lodných čerpadiel

a hneď v prvý deň prepustil väčšinu

manažmentu. Veľký experiment

sa začal.

Začiatok bol napätý. Spočiatku firemných

pravidiel a formulárov skôr

pribúda, ako ubúda, ale približne

po dvoch rokoch a jednom zrútení sa

zo stresu Semler začína z opačného

konca: formuláre, smernice a postupy

práce postupne odstraňuje. Zamestnancom

dáva k dispozícii v zrozumiteľnej

forme doposiaľ dôverné

38

Svet Grálu

41 | 2014

Ricardo Semler je výkonným riaditeľom

(CEO) brazílskej spoločnosti Semco SA

informácie o hospodárení firmy. Namiesto

osobných prehliadok sa pri

východe z vrátnice objavuje tabuľka:

Pri odchode sa prosím presvedčte, či

omylom neodnášate niečo, čo nie je

vaše. Od kontroly, predpísaných pracovných

postupov a pravidiel prechádza

k dôvere a k používaniu vlastných

hláv. Zbavuje firmu bežnej hierarchie

a nastupujú malé tímy ľudí, ktoré si

samé stanovujú rozpočet a výrobné

ciele. A súčasne majú podiel na zisku.

Ruší sa väčšina listín, zanikajú archívy

a sekretárky. Výrobný program

a rozdelenie zisku určuje demokraticky

zvolená rada...

Keď prichádza na brazílske podniky

kvôli chybnej vládnej politike

zlá doba, zamestnanecká rada prichádza

s návrhom: robotníci budú akceptovať

zníženie miezd, ak získajú

vyšší podiel na zisku, manažéri si znížia

platy o 40 % a zamestnanci budú

môcť rozhodovať o výdajoch firmy.

Semler súhlasí, firma sa opäť transformuje

a znovu žije.

Jadro firmy tvorí šesťčlenná rada,

ktorá určuje stratégiu. Funkcia

generálneho riaditeľa prechádza

z jedného člena rady na druhého

po šiestich mesiacoch. S nimi spolupracujú

vedúci jednotlivých divízií.

Všetci ostatní zamestnanci sú spoločníkmi

firmy. Iná hierarchia neexistuje.

Počet stupňov manažmentu

klesol z dvanástich (!) na tri.


SPOLOČNOSŤ

ZAMESTNANCI SÚ

DOSPELÍ ĽUDIA

Zanechajme teraz príbeh dodnes

stále úspešného podniku a výpočet

mnohých ďalších kuriozít, s ktorými

sa môžeme stretnúť v „slobodných

firmách“, akými sú spomínaná

firma Semco, ďalej napríklad výrobca

produktov z rajčín Morning Star, ale

aj Harley-Davidson, Google, čiastočne

IKEA a stovky ďalších. Mimochodom,

niektoré z nich sa zaobídu bez manažérov

úplne. Zastavme sa pri princípe,

na ktorom je ich práca založená. Nejde

o vonkajšie znaky, akými sú absencia

smerníc a pevného pracovného času.

Ide o slobodu, dôveru a dobrý pocit

z práce, za čo zamestnanci (väčšinou

radi) platia osobnou zodpovednosťou

a skutočným záujmom o úspech

svojho zamestnávateľa.

Tento prístup omnoho viac reflektuje

tú skutočnosť, že sme dospelí

ľudia, zodpovední za svoj život a že

žijeme vo veľmi slobodnom prostredí

– aspoň v porovnaní s minulosťou.

Nie je normálne, aby človek

po príchode do práce prestal prijímať

rozhodnutia a stal sa strojom,

ktorému niekto hovorí, čo má robiť

a aby sa po práci opäť dostal do úlohy

správcu svojho vlastného osudu. Nemôžeme

sa čudovať, že mnohým

z nás toto prepínanie medzi obidvoma

režimami veľmi nejde a narážame

buď na obmedzené právomoci

v zamestnaní alebo naopak na neschopnosť

rozhodovať samostatne

o svojom živote. Pritom však počet

situácií, v ktorých sa musíme v bežnom

živote rozhodovať, stále rastie.

SLOBODA NIE JE

PRE KAŽDÉHO

Myšlienka slobodnej firmy je

vlastne jednoduchá, je jednoduchšia

než komplikovaný systém

klasického podniku. A je stále viac

známa. Ako to, že týchto firiem je tak

málo? V Českej republike a na Slovensku

sa dnes k myšlienke slobody v práci

hlási nad 60 firiem a agentúr. Prečo sa

viac firiem nevydalo na možno ťažkú,

ale už vyšliapanú cestu?

Je to ako s nežiaducou nadváhou:

vieme, že stačí zdravšie jesť, nie viac,

ako telo potrebuje, a primerane sa

hýbať. Napriek tomu má 55 % z nás

kilá navyše. Nestačí len vedieť, ako

na to. Treba nabrať odvahu a zmysel

pre zodpovednosť a zanechať skoro

všetko, čo z doterajšieho zamestnania

vieme. Ak sme boli zvyknutí celý život

pracovať len vtedy, keď nás niekto

alebo niečo nútilo a nie sme ochotní

tento prístup naozaj zmeniť, slobodnú

firmu zase rýchlo opustíme.

HLAVNÁ HROZBA:

SPIKLENECTVO

PRIEMERNÝCH

Zamestnanec slobodnej firmy

sa samozrejme zodpovedá nielen

sám sebe, ale aj svojim kolegom.

Vzhľadom na to, že rozdielne názory

dvoch ľudí nemôže rozsúdiť šéf,

nájdu si mediátora, ak to nestačí, nastupuje

rada šiestich zamestnancov

atď. Človek so skutočne zlou pracovnou

(alebo aj nepracovnou) morálkou

môže počas vyjednávania dostať

od kolegov aj výpoveď.

Napriek tomu existujú mnohé riziká.

Prerod existujúceho tradičného

podniku a zamestnancov na slobodnú

firmu a „slobodného spoločníka“ je

veľmi dlhým a krehkým procesom.

Systém je napríklad schopný poradiť

si s jednotlivcami, ktorí do neho nezapadajú,

ale nedokáže čeliť nezodpovednej

a pasívnej väčšine. Výhoda

voľby pracoviska sa môže zvrhnúť

na boj o najlepšie stoličky a neschopného

kolegu môžu zamestnanci dlhodobo

kryť aj za cenu nižšej odmeny

pre tím. A práve zmena zmýšľania

jednotlivých zamestnancov, zvyknutých

pracovať často aj desiatky rokov

v hierarchickej štruktúre, bez potreby

vyjednávať, navrhovať inovácie, určovať

si ciele alebo reálne zodpovedať

za výsledky svojej práce, sa ukazuje

ako najväčší problém.

Sloboda nie je pre každého. Osobná

sloboda znamená súčasne zodpovednosť,

osobnú zodpovednosť človeka,

ktorý mal možnosť ju dostať. Sloboda

v zamestnaní prináša radosť a hrdosť

a za odmenu vyžaduje od človeka

zrelosť a aj ho k nej vychováva.

Viac informácií:

Artur Zatloukal ml.

zatloukal.ml@svetgralu.sk

Mapa slobodných firiem vo vašom

okolí: www.svobodavpraci.cz/

svobodomyslne-firmy/

SEMCO: Reportáž z r. 2005 http://youtube.

com/watch?v=gG3HPX0D2mU

(anglicky)

Ilustrovaná stratégia SEMCO pre rok

2014 http://www.youtube.com/

watch?v=8TRs3YhuCZ8 (v angličtine)

Knihy v českom jazyku:

Ricardo Semler: Podivín, PeopleComm,

2011

Ricardo Semler: Sedmidenní víkend,

PeopleComm, 2013

Brian M. Carney, Isaac Getz: Svoboda

v práci, PeopleComm, 2013

Tony Hsieh: Štěstí doručeno, PeopleComm,

2013 (príbeh firmy Zappos)

Ďalšie zdroje:

Nikil Saval: Cubed:

A SecretHistoryoftheWorkplace,

Doubleday, 2014

Finmag 3/2012

Moderní řízení 9/2012

39

Svet Grálu

41 | 2014


Galileo Galilei

Nikolaus Kopernikus

Johannes Kepler

Pythagoras

Immanuel Kant

„Dvojo vecí mi napĺňa myseľ vždy novým

a rastúcim obdivom a úctou, čím častejšie

sa nimi zaoberám: hviezdne nebo

nado mnou a mravný zákon vo mne.“

Hovoril v 18. storočí nemecký filozof Immanuel

Kant. A dodal: „Oboje vidím pred

sebou a spájam bezprostredne s vedomím

svojej existencie“.

K tomu mravnému zákonu v sebe sa snažíme

v našom časopise opakovane vracať.

Dnes by sme radi pozdvihli svoj zrak k oblohe

a začudovali sa zázraku vesmíru

nad svojimi hlavami.

40

Svet Grálu

41 | 2014

Hviezdne nebo

nad hlavou

Hviezdnym nebom nad hlavou sa

zaoberajú dva odbory ľudskej

činnosti: astrológia a astronómia.

Astronómia je veda veľmi seriózna

a starostlivá, pozorne zbiera fakty,

skúma ich a vyhodnocuje. Je spoľahlivá;

kým niečo vyhlási, dobre si to

overí. Je to však veda popisná a nám

obyčajným ľuďom môže tak trochu

pripomínať málo zrozumiteľný telefónny

zoznam. Astrológia nás oproti

tomu dokáže nadchnúť a očariť, má

v sebe dušu a vie osloviť tú našu. Má

Artur Zatloukal

1.diel

však v sebe jeden háčik: nevieme, nakoľko

môžeme tomu alebo onomu

astrológovi veriť, zo všetkého najmenej

máme dôveru ku skúseným

a finančne zdatným astrologičkám

v televízii či v mysterióznych časopisoch.

Uznávame astrológiu ako kráľovské

umenie, len nám v nej chýbajú

tí králi. Chýba teda tá serióznosť.

My sa dnes pustíme cestou obdivu

a úcty k hviezdnemu nebu, vedúcou

medzi oboma týmito smermi.

Nebudeme sa púšťať na neisté pole


VESMÍR

astrológie, ale napriek tomu chceme

byť zrozumiteľní, aby spolu s nami

mohli obdivovať hviezdne nebo aj

ľudia bez matematického vzdelania

a porozumenia pre zložité výklady.

Nebudeme líčiť všetko úplne

podrobne a presne, ale veríme, že

sprostredkujeme čitateľom základný

obraz obdivuhodného diela vesmíru.

SLNKO

Matka života, boh darujúci svetlo,

teplo a život celej zemi, tak

vzhliadali k Slnku oddávna všetky

národy zemegule. V knihe Zaviate

doby sa prebúdzajú III – Egypt sa spomína,

že pred pádom ľudstva do hriechu

videli ľudia na nebi okrem Slnka

ešte niekoľko ďalších telies, ktoré ho

obklopovali. Veď každé hmotné teleso

je ako aurou obklopené svojimi

jemnejšími vrstvami, a každá vrstva

vydáva svoje žiarenie. To bolo

v dobe, keď Lucifer ešte pôsobil ako

Svetlonos, nositeľ osvietenia rozumu

pre rozvoj ľudstva. Potom prišiel najprv

Luciferov pád do pýchy – „Moje

dielo, moja vôľa, moje právo!“ – a ľudia

jeho zvody nasledovali. Po páde

nastúpila namiesto cítenia len obmedzená

fantázia, namiesto krásy prahnutie

po nádhere, márnomyseľnosť

a márnotratnosť. Na nebi už dokázali

ľudia vidieť len hrubohmotné slnko

a namiesto Stvoriteľovho Svetla uctievali

už len slnko ako boha.

Stredoveké tmárske kresťanstvo

potom bolo azda už absolútnym vyvrcholením

nevedomosti, povier, obmedzenosti

a pýchy, čo do usporiadania

sveta. Stredom sveta bola podľa

vtedajších predstáv Zem, a Slnko

okolo nej obiehalo spolu so všetkými

hviezdami. Svet bol báječne jednoducho

usporiadaný na obraz jednoduchého

chápania človiečika. Od tých

čias však dostáva obmedzený svet

predstáv jednu ranu za druhou, a je

to tak až dodnes.

Keď v polovici 16. storočia Mikuláš

Kopernik zverejnil ako výsledok

svojich nezvratných pozorovaní tvrdenie,

že Slnko je stredom slnečnej

sústavy a Zem sa otáča okolo svojej

osi, považovali to vtedajší vedci

a teológovia za drzosť: „Ten hlupák

chce prevrátiť celé umenie astronómie!

Ale ako uvádza Písmo sväté,

Jozue kázal zastaviť sa Slnku, a nie

Zemi!“ – To o ňom nenapísal nikto

menší než Martin Luther, zbožný

a osvietený reformátor, hodný našej

najvyššej úcty. A zmienená epizóda

pochádza zo Starého Zákona; vtedy,

počas bitky pri meste Gibeón, požiadal

vojvodca Jozue, nasledovník

Mojžišov, Hospodina, aby zastavil

Slnko, dokiaľ nevykoná pomstu nad

svojimi nepriateľmi: „A Slnko stálo

v polovici nebies a neponáhľalo sa

k západu po celý deň.“ –

Po Kopernikovi nasledoval Johannes

Kepler. Ten mal okolo roku 1600

spočiatku predstavu, že kruhové

dráhy planét okolo Slnka utvárajú,

matematicky vyjadrené, harmonickú

sústavu, rovnakú ako je usporiadanie

tónov v hudobnej stupnici. Očakával,

že objaví a dokáže harmóniu

sfér, ako ju v 6. storočí pred naším

letopočtom predpovedal vysoko

vážený filozof Pythagoras. Na svoje

zdesenie však zistil, že planéty neobiehajú

v kruhoch, ale v elipsách.

To bola pre neho i stredovekých filozofov

veľká rana, pretože považovali

kružnicu za dokonalý božský útvar,

zatiaľ čo elipsa je len jeho nepodarenou

napodobeninou. Nielen to, ani

s tým usporiadaním planét mu to nevyšlo.

Zato pri svojom neúspešnom

pátraní objavil ako vedľajší produkt

tri matematické zákony, týkajúce sa

dráhy planét; na svoju dobu úctyhodné

dielo, uznávané bezvýhradne

dodnes.

Keď v roku 1611 jezuita Christopher

Scheiner po prvýkrát uvidel

na povrchu Slnka slnečné škvrny, nastali

okolo nich veľké filozofické dišputy.

Teologickí otcovia cirkvi nechceli

pripustiť na dokonale čistom

Slnku – Božom výtvore – niečo také

nedokonalé, ako sú škvrny. Scheiner

bol súčasníkom Galilea Galileiho,

toho, ktorý bol za svoje drzé názory

skoro popravený inkvizíciou;

ale na rozdiel od neho Scheiner tvrdošijne

zastával i naďalej staré cirkevné

predstavy o Zemi ako strede

sveta. Vôbec sa nám v celej našej

prechádzke vesmírom budú neustále

pliesť do cesty nevedomé a nedokonalé

predstavy nás ľudí zoči-voči objavovaniu

veľkosti Božieho diela.

41

Svet Grálu

41 | 2014


AKO VZNIKLO

Podľa dnešných výskumov vzniklo

Slnko pred asi 5 miliardami rokov.

Vtedy bol okolitý priestor naplnený

prachom a hmlou ako nejakou

riedkou vesmírnou kašou. Tam, kde

v kaši vznikla hrudka, začala príťažlivou

silou k sebe priťahovať z okolia

ďalšiu hmotu a tak postupne rástla.

Nakoniec vzniklo ďalším vývojom

naše Slnko. Slnko je nesmierne veľké,

má hmotnosť 99,8 % celej slnečnej sústavy,

zo zostávajúcich 0,2 % sa odtrhnutím

vytvorili všetky planéty. Jeho

priemer 1,4 milióna km znamená, že

by sme lietadlom cestovali naprieč

Slnkom dva mesiace. Takúto cestu

by sme samozrejme neprežili; na povrchu

sa skladá Slnko zo žeravého

plynu s teplotou 5 500°C, vovnútri

panujú teploty okolo 15 miliónov °C

a nepredstaviteľný tlak 200-miliárdkrát

vyšší ako tlak vzduchu na Zemi.

Slnko má aj veľkú gravitačnú príťažlivú

silu, keby sme sa postavili na povrchu

Slnka na váhu, ukázala by viac

než dve tony. Niet divu, práve príťažlivá

sila Slnka drží pohromade obeh

všetkých planét slnečnej sústavy.

Dlho si ľudia lámali hlavu nad

otázkou, odkiaľ berie Slnko energiu

na vyžarovanie takého veľkého

množstva tepla. Veď na zemeguľu dopadá

len ničotný podiel jeho žiarenia,

celý ohromný zvyšok svetla a tepla

42

Svet Grálu

41 | 2014

sa rozptýli do okolitého chladného

vesmíru. V staroveku si učenci predstavovali,

že na Slnku horí nejaké palivo,

a až atómová fyzika 20. storočia

túto záhadu dokázala objasniť: Slnko

je obrovský jadrový reaktor. Skladá

sa hlavne z vodíka, a pri ohromných

teplotách a tlaku v jadre Slnka sa

vždy dva atómy vodíka násilím zlúčia

do jedného atómu hélia. Pritom

sa uvoľní veľké množstvo energie. Neustále

výbuchy vo vnútri Slnka by už

dávno toto teleso rozmetali do všetkých

kútov vesmíru, zakaždým

tu však zasiahne ohromná gravitačná

sila príťažlivosti a „neposlušnú“ rozžeravenú

hmotu zase pritiahne späť.

Človek tento proces „úspešne“ napodobnil

pri konštrukcii vodíkovej

bomby. Vodíková bomba je tridsaťkrát

ničivejšia než atómová bomba.

Po prvýkrát ju úspešne odskúšal Sovietsky

zväz v roku 1953 a otvoril

tak dvere do najvyššieho poschodia

zbrojných pretekov s USA, hroziacich

zničením celej zemegule. Mierové

využitie vodíkovej energie napríklad

v atómových elektrárňach je

síce veľmi sľubné, ale je zložité a nepodarilo

sa ho uskutočniť.

A AKO ZANIKNE

Slnko je dnes asi v polovici svojho

života. Fyzikálne výpočty ukazujú,

že po ďalších asi 4 miliardách rokov

vyčerpá svoje vodíkové palivo a začne

meniť svoje vlastnosti. To bude

koniec života na Zemi, pokiaľ tu ešte

nejaký život bude. Najprv sa Slnko

nafúkne do veľkosti tzv. „červeného

obra“ tak, že rozpálený plyn dosiahne

pravdepodobne i planétu Zem a spáli

všetko, čo sa na nej ešte bude nachádzať.

To však bude posledný márny

pokus Slnka o svoje nafúknutie a zasiahne

tu znovu príťažlivá gravitačná

sila, tentokrát už s konečnou platnosťou

a bez možnosti sa jej akokoľvek

vzoprieť. Slnko sa potom zase zmrští

späť, až do veľkosti tzv. „bieleho trpaslíka.“

Nakoniec zostane z nášho

žeravého slniečka malá biela hviezdička,

rok za rokom postupne chladnúca

v mrazivom vesmíre. Slnečná

sústava so všetkými svojimi vlastnosťami,

i Zem, domov prepožičaný

nám ľuďom, sa zmení v mrazivú a neživú

hromadu kamenia v priestoroch

vesmíru.

Keby bolo Slnko asi o polovicu

väčšie, presnejšie povedané hmotnejšie,

bol by scenár jeho zániku ešte

omnoho dramatickejší. Zmenilo by

sa v tzv. neutrónovú hviezdu. Ale to

si musíme najprv urobiť malú exkurziu

do vlastností hmoty.

EXKURZIA I: ATÓMY

Abd-ru-shin, autor knihy „Posolstvo

Grálu“, venoval usporiadaniu

hmotného sveta najmä prednášku

„Svet“ kapitolu „Čo je energia? Čo je

tiaž?“ v knihe „Odpovede na otázky.“

Svet je podľa neho dielom Stvoriteľa,

vznikol však postupne a podľa

fyzikálnych zákonov. V okamihu

Stvoriteľovho rozkazu „Buď Svetlo!“

vznikli najprv vyššie úrovne prastvorenia,

neskôr ďalším tvorivým

dejom oblasti duchovné, z ktorých

pochádzajú aj osobnosti ľudí, potom


VESMÍR

Zdanlivý obraz hviezdy zväčšený

gravitačnou šošovkou

Vzdialená

hviezda

bytostné (prírodné bytosti a zvieratá)

a nakoniec hmotné. Hmota sa delí

na jemnohmotnosť a hrubohmotnosť,

a až hrubohmotnosť je od samých

počiatkov pozorovateľná ľudskými

zmyslami, jej nástrojmi a vedeckými

prístrojmi. I hrubohmotnosť je však

odstupňovaná, od jemnejších vrstiev

k najhrubším, a spojujúcou silou je

v nej, ako všade, žiarenie. Jemnejšie

vrstvy alebo stupne hmoty zaujímajú

v priestore rovnaké miesto ako

tie hrubšie, môžeme si ich predstaviť

ako jemný hmlový oblak alebo

auru, ktorá preniká hrubšími telesami

a presahuje aj do ich najbližšieho

okolia.

Hmota, teda hrubá nám viditeľná

hmota, sa skladá z atómov. Začiatkom

20. storočia navrhol anglický

fyzik Rutherford tzv. planetárny model

atómu, dodnes veľmi populárny,

pretože je zrozumiteľný. Podľa tejto

predstavy je atóm miniatúrnou kópiou

slnečnej sústavy. Skladá sa z malého

a ťažkého jadra (obdoba Slnka)

a ešte menších ľahkých elektrónov,

obiehajúcich ako planéty okolo neho.

Jadro je tvorené časticami zvanými

protóny, tie majú kladný elektrický

náboj, a takmer rovnako ťažkými

neutrónmi bez elektrického náboja.

neutrón

protón

Štruktúra atómu

Obiehajúce elektróny majú opačný,

záporný elektrický náboj. Podľa toho,

koľko je v jadre protónov, vznikajú

prvky s celkom odlišnými vlastnosťami.

Najjednoduchšiu stavbu

má vodík, ten má v jadre jeden protón

a na obežnej dráhe jeden elektrón.

Zase napríklad jadro atómu

uhlíka, toho základného kameňa

výstavby všetkých rastlinných i živočíšnych

tiel, sa skladá zo 6 protónov

a 6–8 neutrónov. Okolo jadra

uhlíka obieha 6 elektrónov. Spolu

existuje 98 prvkov s počtom protónov

v jadre od 1 do 98 a s úplne rozdielnymi

vlastnosťami, od plynov až

po ťažké kovy. Tie posledné, najzložitejšie

a najťažšie prvky sa vyskytujú

len pri výbuchu hviezd, alebo sa pripravujú

umelo v laboratóriách.

Nás bude zaujímať jedna vec: tie

obiehajúce elektróny sú čiastočky

omnoho ľahšie a éterickejšie než

protóny. Vážia asi 1800-krát menej

než protón a správajú sa niektorými

svojimi vlastnosťami ako častice,

niektorými ako vlny. Môžeme

si ich predstaviť ako jemný vlniaci sa

obal, chvejúcu sa šupku atómu. Núka

sa potom myšlienka, že práve elektróny

sú tým najbližšie jemnejším

druhom hmoty. Elektróny súvisia aj

jadro

elektrón

Lúče

svetla

vzdialenej

hviezdy

Bližšia

hviezda

Pozorovateľ

Lúče svetla vzdialenej hviezdy sa v blízkosti

bližšej hviezdy ohýbajú pod vplyvom jej

gravitačnej príťažlivosti. Preto pozorovateľ

hviezdu vidí, hoci je zakrytá bližšou hviezdou.

Dokonca ju vidí zväčšenú, akoby cez šošovku.

s podstatou elektrickej energie: elektrický

prúd nie je nič iné ako prúd

elektrónov. Ich prúdenie smeruje

vždy od záporného pólu ku kladnému,

napríklad elektrická iskra preskakuje

vždy od zápornej elektródy

ku kladnej, nikdy nie naopak.

Medzi jadrom atómu a obiehajúcimi

elektrónmi je pomerne veľký

prázdny priestor, podobne ako medzi

Slnkom a planétami. Keby sme si

atóm predstavili vo veľkosti futbalového

ihriska, bolo by jadro veľké ako

futbalová lopta uprostred a po obvode

ihriska by obiehali špendlíkové

hlavičky ako elektróny.

NEUTRÓNOVÉ HVIEZDY

Keby bolo naše Slnko asi o polovicu

väčšie, presnejšie povedané

hmotnejšie, bol by scenár jeho

zániku ešte omnoho dramatickejší.

Zmenilo by sa v tzv. neutrónovú

hviezdu.

43

Svet Grálu

41 | 2014


Najprv by sa príťažlivou gravitačnou

silou zmrštilo do stavu bieleho

trpaslíka. Ten by bol však príliš

veľký, príliš hmotný a príliš stlačený,

než aby vydržal taký ohromný tlak,

aký zavládne v jeho strede. Sily

uprostred telesa takej hustoty by boli

také veľké, že by rozdrvili atómy ako

prázdne škrupinky vajec a násilím

vtlačili obiehajúce elektróny do protónov

v jadrách. Vznikli by z nich

neutróny, teda hmota, skladajúca

sa len z neutrónov, akési jednotné

neutrónium. Zanikla by tak všetka

rôznorodosť hmoty a prvkov, schopnosť

hmoty byť domovom pre život

a prírodu. Pritom sa pôvodná veľká

hviezda zmrští a neuveriteľne zhustí.

Niet divu – keď stlačíte futbalové ihrisko

do rozmerov lopty, nemôže to

inak dopadnúť. Púha zápalková krabička

takejto neutrónovej hmoty váži

tridsať miliárd ton.

Možnosť existencie neutrónových

hviezd predpovedali fyzici už v tridsiatych

rokoch 20. storočia. Od tých

čias po nich astronómovia na nebi

márne pátrali. Až v roku 1967 objavili

na oblohe čudný pulzujúci objekt,

vysielajúci v pravidelných sekundových

intervaloch rádiové signály.

Nazvali ho pulzarom. Domnievali sa

dokonca, že sú to signály mimozemských

civilizácií, ukázalo sa však, že

je to rýchlo sa otáčajúca neutrónová

hviezda, vrhajúca do okolia rôzne

druhy elektromagnetického žiarenia

ako otáčavý majáčik policajného auta.

Dnes už majú astronómovia zmapované

vo vesmíre veľké množstvo

neutrónových hviezd; potvrdilo sa,

že predpovede fyzikov boli správne.

Kolaps pôvodne žeravej hviezdy

podobnej Slnku do stavu neutrónovej

hviezdy znamená degeneráciu

hmoty do nesmierne zhusteného

stavu. Pri svojom kolapse sa hviezda

jednak stláčaním zahreje na milióny

stupňov, jednak sa rýchlo roztočí.

44

Svet Grálu

41 | 2014

Pôvodne sa hviezda otáčala veľmi pomaly

– prakticky všetky hviezdy vo

vesmíre sa otáčajú, napríklad Slnko

sa otočí okolo svojej osi približne raz

za mesiac. Pri svojom zmršťovaní sa

hviezda roztočí podobne ako krasokorčuliarka

na ľade: dokiaľ sa točí

s rozpaženými rukami, točí sa pomaly,

akonáhle však pritiahne ruky k telu

a zmenší tak svoj rozmer, roztočí sa

omnoho rýchlejšie. No a práve toto

sa deje neutrónovým hviezdam. Najrýchlejšie

sa točiaca pulzujúca neutrónová

hviezda, aká je dosiaľ známa, sa

otočí viac než 700-krát za sekundu.

Neutrónové hviezdy sú nepochybne

obdivuhodnými útvarmi vo

vesmíre. Nabudúce si však pohovoríme

o zjave, ktorý človeku naozaj

vyrazí dych: o čiernych dierach.

SVET JE KONCERT PRE

VEĽKÝ ORCHESTER

Obdivuhodný je svet, v ktorom

žijeme. Od temného a nevedomého

stredoveku po dnešnú sofistikovanú

vedeckú éru máme na ňom

stále čo zisťovať a čo objavovať. Sú

ľudia, ktorí sa horlivo zamestnávajú

zhromažďovaním nových a nových

dát, a sú iní, ktorí žasnú nad ľúbeznou

horskou lúkou alebo nad nočným

hviezdnym nebom. Ale najväčší

úžitok z bytia majú tí, ktorí dokážu

oboje: ktorí žijú vedome v mnohostrannom

a mnohohrannom drahokame

sveta, ktorí o ňom mnohé

vedia, a pritom v ňom vidia krásu

a múdrosť Stvoriteľovej

ruky. Skloňme

sa pred ňou v pokore

a vďake.

Artur Zatloukal

zatloukal@svetgralu.sk

Otázka:

Čo je energia?

A čo je tiaž?

Odpoveď: Týmito otázkami trochu

predbiehame, lebo o nich sa bude

hovoriť až v neskorších prednáškach.

Predsa však chcem aspoň v krátkosti

v náznakoch na ne odpovedať.

Energia je duch! Práve kapitolou

duch sa musím ešte veľa zaoberať,

pretože duch zahŕňa skoro všetky

nerozriešené otázky našej súčasnej

vedy. Dosiaľ sa nebralo do úvahy, že aj

duch má mnoho odstupňovaní, pretože

o tom nik nevie, keďže „ducha“

toto ľudstvo ešte vôbec nespoznalo.

Duch je vo svojich odstupňovaniach

taký mnohostranný, že z toho

vznikli všetky omyly, na ktorých si

ľudia ešte vždy márne lámu hlavu.

Exaktnou vedou pomenovaná

energia je vlastne duch. Nie však taký

duch, z ktorého sa vytvára seba-vedomý

duch človeka, ale iného druhu.

Dnes o tom len krátko: prastvorení

vyžarujú svojou vôľou do duchovného

stvorenia, teda do raja. Tieto vyžarovania

sú tiež duchovné, ale o jedno

odstupňovanie nižšie; lebo to nie sú

priame vyžarovania Ducha Svätého,


ODPOVEDE NA OTÁZKY

Božej Vôle, ale vyžarovania prastvorených,

vytvorených Duchom Svätým. Tieto vyžarovania

prenikajú teraz nadol, vyžarujú

ako duchovné odstupňovanie za hranice

duchovnej ríše a zaplavujú ostatné časti

vesmíru. Napriek odstupňovaniu sú ešte

vždy duchovné a nesú v sebe ešte vždy

živú silu, ktorá nielen tlačí a nabáda dopredu,

ale pôsobí aj magneticky príťažlivo

na cudzorodé, neduchovné okolie.

Magnetická príťažlivá sila týchto duchovných

prúdov však nie je vo svojej sile

taká veľká, ako tá z prastvorenia, ktorá

udržiava celý vesmír. Preto prúdy vychádzajúce

z duchovnej ríše môžu k sebe pritiahnuť

vždy len malé čiastočky cudzorodého

okolia, a tak sa nimi obaliť. Týmto

dejom sa teda pôvodne jednotné prúdy

trieštia. V prirodzenom dianí je potom

taký duchovný prúd rozptýlený do nespočetných

zrniečok, keďže obaly pritiahnutého

pôsobia odstredivo. Tieto obaly

sú teraz samozrejme iba celkom nepatrné,

uzučké vrstvičky rôznych druhov

okolia, pretože to jednotlivé malinké zrniečko

duchovného prúdu má v sebe len

nepatrnú magnetickú silu na udržanie,

úmernú jeho rozmerom. Tým potom postupne

vznikajú elektróny, atómy atď.

Lenže cesta až tam je nekonečne ďaleká.

Dnes vám ju chcem krátko popísať. Predstavte

si: von cez hranice raja prenikajú

vyžarovania prastvorených v súlade s ich

chcením. Prichádzajú ako magneticky

priťahujúci cudzinci do ríše bytostného.

To bytostné pozostáva opäť z mnohých

odstupňovaní, ktoré predbežne zadelím

len do troch základných druhov: do jemnej,

strednej a hrubej bytostnosti, ako

v tomto druhu najvyššej, aj bytostnosti

nevedomej. 1

Pri vstupe duchovného prúdu do jemného

druhu bytostnosti dochádza magnetickou

silou prúdu ihneď k jeho obaľovaniu

touto jemnou bytostnosťou, čím

súčasne nastáva aj čulý pohyb. Tento dej

obaľovania vyzerá tak, akoby sa nepriateľské

vojsko vrhalo na votrelca, na ten

duchovný prúd, zatiaľ čo v skutočnosti

duchovné iba vyvoláva pohyb v tomto

cudzom druhu svojho nového okolia, a to

vlastnou magnetickou príťažlivou silou.

Bytostné sa mu ponáhľa v ústrety, priťahované

veľkou rýchlosťou. S obaľovaním

nastáva súčasne aj rozprašovanie prúdu.

Nejestvuje nijaká zmiešanina duchovného

s jemným bytostným, iba obalenie

duchovného bytostným. Jadrom je duchovný

prášok, zaobalený v jemnej bytostnosti,

ktorá je pridŕžaná magnetickou

príťažlivou silou tohto duchovného jadra.

Duchovné jadro si však aj napriek

obalu uchováva svoje magnetické vyžarovanie,

a to preniká cez tento jemný bytostný

obal. Pri tomto prenikaní vzniká

teplo a mení sa aj vyžarovanie duchovného

prášku. Vďaka tomuto spojeniu je

už pri výstupe iným než bolo predtým,

a touto zmenou získava vplyv na strednú

bytostnosť.

Súčasne s priťahovaním jemnej bytostnosti

dochádza v obale k stláčaniu jednotlivých

čiastočiek jemnej bytostnosti,

teda k ich nahromadeniu okolo každého

duchovného prášku; a toto stlačené nahromadenie

zasa zmenšuje priestor určitej

masy iného, zatiaľ voľne sa vznášajúceho

okolia voči jemnej bytostnosti. Táto

masa už potom nie je príťažlivou silou

duchovnej ríše, raja, udržiavaná na rovnakej

úrovni ako voľne sa vznášajúce časti.

Stláčanie má za následok ďalšie vzďaľovanie

sa od rovnomerne pracujúceho magnetického

zdroja – podstaty duchovného

stvorenia, raja. A tento dej je uplatnením

zákona tiaže. Súčasne je aj bodom obratu

v pohonnej sile doterajšieho deja.

(...)

Tak to pokračuje do hrubej bytostnosti;

odtiaľ do jemnej, strednej a hrubej jemnohmotnosti,

v ktorých duchovné zrniečko

prijíma zakaždým nové obaly rôznych

druhov, až nakoniec zostúpi do jemnej

hrubohmotnosti a tak vezme na seba

jej obal. Odtiaľ klesá do strednej hrubohmotnosti

a až potom do ťažkej, teda

hrubej hrubohmotnosti, ktorá vo svojom

voľnom stave plne zodpovedá hrubohmotnosti

nášho tela a nášho viditeľného

okolia. Až tak sa stávajú všetkým tým, čo

dnes naša exaktná veda pozná, t.j. elektrónmi,

atómami atď.

Hnacou energiou je však vo všetkom

iba jadro, ten nepatrný duchovný prášok –

najnižšie odstupňovanie v duchovnom,

ktoré je len vedľajším účinkom chcenia

prastvorených v tzv. raji, v duchovnej centrále

stvorenia.

(...)

So zhlukovaním popísaných čiastočiek

do súhvezdí sa súčasne hromadí magnetická

sila ich duchovného, na ktorú okrem

účinku veľkého strediska sily duchovnej

ríše pôsobia ešte aj vlastné centrály príťažlivosti

medzi sebou navzájom. Oproti

duchovnej ríši sú samozrejme omnoho

slabšie, no vo veľkej vzdialenosti od raja

ako hlavnej centrály môžu pôsobiť aj

zvlášť medzi sebou – i napriek tomu, že

neustále zostávajú pod vplyvom hlavnej

príťažlivej sily duchovného raja.

Tomu sa však budeme venovať v osobitnej

sérii prednášok; práve tak aj zhlukovaniu

čiastočiek do tiel ľudských, zvieracích

a rastlinných. 2

Poznanie je moc! Tento výrok sa často

používa; lenže na to je potrebné iné poznanie,

než sa my dnes často domnievame,

že už máme. Je to duchovné poznanie,

nie iba rozumová znalosť! Exaktná

veda v tom zatiaľ ešte nedosiahla nič

zvláštneho; a všetky ostatné sa svojím tápaním

v neistote strácajú v nespočetných

nedostatkoch nižších oblastí. Len ten, kto

pozná všetky tajomstvá stvorenia, môže

svet hmotnosti pozdvihnúť k rozkvetu,

alebo obrátiť na trosky.

1 Z oblasti nevedome bytostného pochádzajú

napr. duše zvierat. Vedome bytostní

sú napr. pôvodní starovekí "bohovia",

kým týmto postavám staré národy

nepribásnili svoje bájne predstavy.

2 K tomu už pre predčasné úmrtie

Abd-ru-shina nedošlo.

45

Svet Grálu

41 | 2014


Chcú zmenu, tak konajú!

Ekoregión Kaindorf

Werner Huemer

Aj vy počúvate množstvo

kritických hlasov, ktoré

odsudzujú pomery v našej

spoločnosti – drancovanie

prírody, narastajúci egoizmus,

stratu hodnôt a ideálov

a mnoho ďalšieho?

Kde kritika často končí rezignáciou:

„Človek s tým

aj tak nemôže nič robiť?“

– Mnohí si to myslia,

vyčkávajú a pozorujú.

Zároveň však predsa len

vznikajú pozoruhodné iniciatívy,

ktoré o nutnosti

trvalo udržateľných zmien

nielen hovoria, ale tieto

zmeny aj menia na realitu.

Jedným z príkladov je

aj „Ekoregión Kaindorf“.

Už sedem rokov v ňom

platí jednoduché motto:

„Iba ten, kto niečo robí,

môže niečo zmeniť.“

46

Svet Grálu

41 | 2014


SPOLOČNOSŤ

Je známe, že zmena klímy predstavuje

veľký problém budúcnosti.

Preto bude dôležité presedlať na obnoviteľné

zdroje energie. Čo konkrétne

to znamená – čo môže človek

robiť?

V apríli 2007 sa občania zo šiestich

obcí rakúskeho regiónu Oststeiermark

rozhodli, že potrebné kroky

na odvrátenie hrozivých scenárov

nenechajú ani na politikoch, ani

na netransparentnom medzinárodnom

obchode s emisnými povolenkami

či na podobných iniciatívach.

Rozhodli sa konať. Založili spolok

„Ekoregión Kaindorf“ a stanovili

si za cieľ dosiahnuť do roku 2020

neutrálnu bilanciu emisií CO 2

.

S čím však začať vo vidieckom regióne

s 5500 obyvateľmi, na celkovej

ploche takmer 7000 hektárov?

Najlepšie so všetkým naraz: šetriť

energiami, zlepšiť tepelné izolácie,

používať slnečnú a veternú energiu,

podporovať dopravu na elektrický

pohon, zaviesť do škôl výučbu ekológie,

zriecť sa plastových vreciek a tašiek,

vytvárať v pôde hrubšiu vrstvu

humusu… Stanovili si hlavné body

a vytvorili pracovné skupiny. Spolok

organizuje konferencie a v snahe

získať pre svoju činnosť čo najširšiu

podporu a spoluprácu verejnosti informuje

občanov o aktuálnom vývoji

prostredníctvom vlastného časopisu.

Je to práca, ktorú pritom robia naplno,

v rámci rozsiahlej, rozvetvenej

siete. Predstavenstvo spolku tvoria

zástupcovia všetkých obcí, v rozšírenom

predstavenstve sedí šesť starostov

a aj zástupcovia z podnikateľskej

sféry.

HUMUS NAD ZLATO?

V

„Ekoregióne Kaindorf“ už niekoľko

rokov organizujú medzinárodné

sympózia o humuse. Je to

miesto stretnutia popredných vedcov

v tomto odbore.

Nejde však len o teoretické poznatky.

Rainer Dunst, predseda

spolku ekoregiónu, chce maximum

nových poznatkov čo najskôr uplatniť

v praxi. Zlepšovanie kvality pôdy

totiž prospieva nielen poľnohospodárstvu,

ale aj klíme, pretože zdravá

pôda je vynikajúcim úložiskom CO 2

.

Preto v „Ekoregióne Kaindorf“ spustili

revolučnú akciu v podobe regionálneho

obchodu s certifikátmi.

Poľnohospodári, ktorí na svojich pozemkoch

aktívne vytvárajú vrstvu

humusu, dostanú za svoju činnosť

prémiu vo výške 30 eur za každú

tonu preukázateľne viazaného CO 2

.

Tieto peniaze pochádzajú od spoločností,

ktoré nákupom certifikátov

kompenzujú svoje emisie CO 2

, ktoré

vzhľadom na charakter ich činnosti

nevyhnutne vznikajú.

Jedným z podnikateľov, ktorí sa už

roky podieľajú na tomto obchode, je

kaindorfský majiteľ maliarskej firmy

Hannes Herbsthofer. Nezávislá Výskumná

spoločnosť Joanneum zostavila

jeho podniku bilanciu emisií

CO 2

. Aby sa Herbsthofer mohol prezentovať

ako podnik s neutrálnymi

emisiami CO 2

, platí ročne okolo

10 000 eur za humusové certifikáty.

„To je suma, ktorú musím ospravedlniť

samozrejme aj pred svojimi zamestnancami,“

hovorí, „ale nakoniec

je to konkurenčná výhoda. Ekologické

povedomie zákazníkov totiž

rastie!“

Krédo ekoregiónu znie: „Chceme

ukázať, že ekológia a ekonomika sa

nevylučujú.“ Aloizovi Gratzerovi,

sládkovi malého, ale výborného

pivovaru v Kaindorfe, ktorý dnes

vďaka regionálnemu obchodu s certifikátmi

ponúka prvé pivo s nulovými

emisiami CO 2

. ide predsa o princíp,

bez ohľadu na ekonomickú stránku:

„Sládok žije z čistoty prírody a mal

by k ochrane životného prostredia

aj aktívne prispievať.“ K tomu patrí

nielen neutrálna bilancia emisií CO 2

v celom dodávateľskom reťazci (v bilancii

emisií CO 2

je zohľadnené naozaj

všetko: od výroby surovín cez výrobu

sladu a varenie piva až po jeho

prepravu k zákazníkovi), ale napríklad

aj upustenie od plastových

prepraviek.

Dôležitým partnerom Ekoregiónu

Kaindorf sa medzičasom stal aj najväčší

rakúsky potravinový reťazec

„Spar“, ktorý rovnako nakupuje humusové

certifikáty a pod značkou

„SPAR wie früher“ (SPAR ako kedysi)

tiež predáva veľmi kvalitné,

kontrolované produkty vypestované

na pôdach bohatých na humus.

Vďaka tejto podpore z ekonomickej

sféry pôsobí čoraz viac poľnohospodárov

nielen ako producentov potravín,

ale starajú sa aj o krajinu a prispievajú

k ochrane klímy. V ich práci

to konkrétne znamená:

• hnojiť výlučne kompostom a zelenými

hnojivami

• znižovať obrábanie pôdy

na minimum

• udržiavať trvalé pokrytie pôdy zeleňou

aj počas zimného obdobia

• dodržiavať osevné postupy, pestovať

zmiešané kultúry a podsejby namiesto

monokultúr

• dôsledne zamedziť všetkým vplyvom,

ktoré spôsobujú ubúdanie humusu

(napríklad používanie hnojív

a pesticídov).

47

Svet Grálu

41 | 2014


CO 2

neutrálne pomocou humusových

certifikátov. Herbsthofer – maliarske služby.

Expert na kompost a priekopník v produkcii biouhlia

Gerald Dunst.

Bicyklovaním za ochranu klímy: v Kaindorfe

je to už tradícia.

Tieto opatrenia šetria ornicu, v ktorej

sa tak podiel humusu zvyšuje. Obohatením

pôdy tromi percentami humusu

do hĺbky 25 centimetrov je

možné na rozlohe jedného hektára

viazať až 125 ton CO 2

.

Pôvodne sa začalo len na niekoľkých

hektároch ornej pôdy, v súčasnosti

je to už 660 hektárov a projekt

sa naďalej rozrastá.

Testovanie rýchlosti a trvanlivosti

viazania uhlíka v pôde prebieha

na skúšobných plochách pod odborným

dohľadom.

Veľké úspechy prednedávnom prinieslo

použitie biouhlia, ktoré umožňuje

rozvíjať zloženie ornej pôdy

smerom k legendárnym, po tisícročia

úrodným pôdam „terra preta“ („černozem“,

z portug., pozn. red).

Biouhlie na tvorbu humusu sa dá

vyrábať umelo, bez náročnej prípravy

v zariadeniach „Pyreg“ z pokosenej

trávy, kalov, pokrutín (zvyškov

z lisovania olejnatých plodín,

pozn. red.) či dokonca z jatočných

odpadov. Priekopníkom v tejto oblasti

je autor dvoch odborných kníh

o humuse Gerald Dunst so svojou

firmou. V jeho pyrolytickom reaktore

sa tretina dodávanej energie premieňa

na teplo a približne dve tretiny

na drevené uhlie. Týmto spôsobom

sa denne vyrobí okolo jeden a pol

tony biouhlia.

NOVÉ INŠPIRÁCIE

Ekoregión Kaindorf v posledných

rokoch vzbudil pozornosť aj

mnohými ďalšími podnikateľskými

iniciatívami:

48

Svet Grálu

41 | 2014

• Jedným z najdôležitejších iniciátorov

trvalo udržateľného a ekologicky

obhájiteľného hospodárenia je Karl

Schirnhofer. Je to vychýrený špecialista

na lahôdky (značka ALMO)

s niekoľkými stovkami pobočiek.

Na základe výnimočných štandardov

kvality sa mu podarilo dosiahnuť

stav, keď môže predávať svoje

salámové a šunkové produkty s oficiálnym

označením „zdravé potraviny“.

Po mnoho rokov sa úspešne

angažuje aj v prospech veľmi kvalitného

poľnohospodárstva, vrátane

tvorby humusu. Z nemalej časti je to

práve jeho zásluha, že pojem “kvalita

pôdy“ vôbec prenikol do povedomia

verejnosti. Schirnhofer napríklad

podporil aj vznik dokumentárneho

filmu „Humus – zabudnutá šanca pre

klímu“.

• Rainer Dunst a Christoph Gerhold

sa pod značku „GoFair“ snažia presadzovať

nový trend – zdravé suroviny

v kávomatoch. Na prípravu horúcich

nápojov používajú výlučne

produkty bio a FairTrade (káva a kakao),

živú vodu, biocukor, biomlieko,

plne kompostovateľné poháriky namiesto

plastových, žiadne „éčka“.

A to všetko vyrobené s neutrálnou

bilanciou skleníkových plynov

a podávané zo špeciálne skonštruovaných

kávových automatov. Ich

úspech od uvedenia na trh prekonáva

všetky očakávania.

• Alois Kaiser založil v Kaindorfe

pod názvom „e-one“ Centrum pre

elektrické zariadenia a cestné bicykle,

pretože jazda na bicykli a elektrický

pohon patria medzi kľúčové témy

ekoregiónu. Rozširuje sa sieť cyklotrás

a infraštruktúra dobíjacích

staníc. Už niekoľko rokov organizujú

športovú akciu „24-hodinová

jazda na bicykli na ochranu klímy“.

Výťažok z tejto akcie venujú na projekty

ochrany klímy. Aj ďalšie aktivity

(cyklistický klub, cykloservis,

parkovacie miesta pre bicykle,

„jarný cyklistický pas“, súťaže o vecné

ceny) majú povzbudiť verejnosť, aby

na krátke trasy uprednostňovala

vhodný bicykel pred motorizovanými

dopravnými prostriedkami.

• Z iniciatívy spolku „Ekoregión

Kain dorf“ vznikla s miestnym dodávateľom

elektrickej energie jedinečná

spolupráca: od 1. januára 2008 nakupujú

všetci odberatelia bez dodatočných

nákladov elektrickú energiu

s preukázateľne neutrálnou bilanciu

emisií CO 2

, ktorá pochádza zo zdrojov,

ako sú voda, vietor, slnko a biomasa.

Pri spotrebe 22 miliónov kWh

elektrickej energie to v ekoregióne

Kaindorf znamená zníženie emisií

CO 2

o 8800 ton ročne. Medzi ďalšie

príspevky k energetickému obratu

patrí budovanie fotovoltických elektrární,

kotolní na biomasu, plánovanie

malých veterných a vodných

elektrární a zatepľovanie budov. Ako

názornú ukážku súčasných zatepľovacích

systémov postavili vzorový

zateplený dom.

• Základná škola v Kaindorfe zaviedla

pre všetky ročníky druhého

stupňa povinnú hodinu ekológie.

Spoločne so všetkými základnými

školami a škôlkami usporadúvajú tematické

workshopy k otázkam klímy


SPOLOČNOSŤ

a energie. Podporujú aj mnohé maturitné

a univerzitné projekty a veľmi

obľúbené sú exkurzie a prehliadky

inovatívnych technológií a systémov

v oblasti získavania energie z obnoviteľných

zdrojov.

• V ekoregióne sa spojilo niekoľko

prevádzkovateľov pohostinstiev

do pracovnej skupiny, ktorej cieľom

je nájsť cesty k ešte väčšej ponuke

regionálnych produktov. Tým podporujú

miestne podniky a eliminujú

zbytočne dlhé prepravné trasy, a to

všetko v prospech kontrolovateľnej

kvality.

VYZNAMENANIA

SÚ NAJLEPŠOU

REKLAMOU

Ekoregión Kaindorf získal v uplynulých

rokoch viaceré ocenenia;

napríklad v roku 2009 to bola

Rakúska cena za ochranu klímy.

Od roku 2011 je Kaindorf regiónom

FAIRTRADE a od sezóny 2012/2013

patrí medzi „Green Brands Austria“ –

zelené značky Rakúska.

Za výstavbu prvého zariadenia

na výrobu rastlinného uhlia v Európe

bola firma „Sonnenerde“ vyznamenaná

Rakúskou cenou za ochranu

klímy 2012 v kategórii Inovácie.

Dúfajme, že všetky tieto ocenenia

prispejú k dosiahnutiu zásadného

cieľa Ekoregiónu Kaindorf – získať

pre dobrú vec čo najväčší počet nasledovníkov.

Pretože iba ten, kto

niečo robí, môže niečo zmeniť!

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

www …

1) Ekoregión Kaindorf

http://www.oekoregion-kaindorf.at

2) Sonnenerde

http://www.sonnenerde.at

3) Výroba biouhlia

http://www.sonnenerde.at/

sonnenerde-pflanzenkohle.93.htm

4) Tvorba humusu/film

http://www.humus-derfilm.at

5) Kávové automaty GoFair

http://www.gofair.at

6) Schirnhofer

http://www.schirnhofer-gmbh.at

7) Elektrická mobilita

http://www.e-one.co.at

8) Pivo s nulovými emisiami CO 2

http://gratzerbrau.at/Kontakt

49

Svet Grálu

41 | 2014


Skutočne existuje Boh?

Hľadanie dôkazov

Otázka, či existuje Boh, je vôbec najzásadnejšou životnou témou. Dnes si ju

síce ľudia kladú stále zriedkavejšie, no je pritom dôležitá pri riešení všetkých

záhad nášho bytia. Má život hlbší zmysel? Je náš osud, i osud celého

stvorenia, riadený nejakou vyššou mocou? Niekedy v kútiku duše túžime

po objasnení tejto neistoty. Chceme vedieť, či jestvuje Stvoriteľ a Udržiavateľ

života. Je to však možné? Dajú sa nájsť presvedčivé dôkazy? Jestvuje vôbec

overená cesta, vedúca k poznaniu Boha?

50

Svet Grálu

41 | 2014


51

Svet Grálu

41 | 2014


NÁBOŽENSTVO

Werner Huemer

JE BOH OSOBA?

Ku kresťansko–teistickým predstavám,

ktoré ovplyvnili aj významné

umelecké diela, patrí obraz

starej dôstojnej osoby s dlhou bradou,

pastierskou palicou a kňazským rúchom.

„Pán Boh“ je zobrazovaný ako

nadpozemsky silný človek a považuje

sa za osobu, s ktorou môže človek

viesť rozhovory a snáď i vyjednávať

o smerovaní osudu. Dnes je pre mnohých

veriacich predstava takéhoto

„ľudského Boha“ alebo „nadčloveka“

naivná a pre ľudí s kritickým myslením

aj neprijateľná.

Sme zvyknutí na to, že všetko čo

poznáme a v čo veríme, si vieme zároveň

i predstaviť. Každá existujúca

vec má nejakú podobu. Ako si teda

predstavujeme Boha? Má vôbec nejakú

podobu?

V „Starom zákone“ Biblie, v 2.

Knihe Mojžišovej, nájdeme prikázanie:

„Nezobrazíš si Boha napodobením

ničoho, čo je hore na nebi,...“

Toto varovanie pred rôznymi predstavami,

ktoré Stvoriteľa znižujú

a poľudšťujú, sa v cirkevnej histórii

často porušovalo. Zrejme preto,

že pre bežných ľudí bolo ťažké, aby

verili v niečo nepredstaviteľné, bezbytostné

a aby sa takej sile zverili

a uznávali ju.

JE BOH VŠEMOCNÝ?

Ďalšou málo skúmanou skutočnosťou,

ktorú spájame s Bohom,

je jeho všemocnosť. Podľa

rozšíreného názoru sa božské pôsobenie

prejavuje hlavne prekonávaním

prírodných zákonov a uskutočňovaním

zázrakov. Vôbec tu

nechce me spochybňovať existenciu

52

Svet Grálu

41 | 2014

napr. zázračných uzdravení a pod.

Tieto zvláštne udalosti síce odporujú

bežným predstavám o tom, čo je

možné. To však znamená len toľko,

že o pôsobení duchovnej alebo dokonca

božskej sily vlastne stále nič

nevieme. Prejavuje sa azda Boh prekračovaním

prírodných zákonov,

alebo im len my nerozumieme?

Ak vychádzame z toho, že stvorenie

je dielom Boha, potom pochopiteľne

aj zákony pôsobiace v tomto

diele majú rovnaký pôvod. Prírodné

zákony a zákony stvorenia musia byť

teda priamym prejavom Božej vôle.

Zodpovedajú tomu aj hlavné znaky,

ktoré týmto zákonom pripisujeme:

univerzálna platnosť, večná nemennosť,

všadeprítomnosť, všemocnosť,

dokonalosť. Určite nie náhodou sa

tento výpočet podobá popisu Božieho

pôsobenia.

Ak sú však zákony dokonalé, musia

byť tým pádom aj nezmeniteľné,

pretože každá výnimka by len potvrdila

nedokonalosť takýchto zákonov.

Museli by sme pripustiť, že

Boh chce niečo, čo odporuje jeho

vlastnej vôli.

JE BOH VŠEVEDIACI?

Podľa rozšírenej predstavy vie

Stvoriteľ všetko, čo sa kedy stalo

a stane, pozná myšlienky a vnútorné

pohnútky každého človeka.

Keby Boh naozaj vedel všetko, čo sa

stalo v minulosti a stane v budúcnosti,

potom by nejestvovala žiadna

slobodná vôľa, náš život by plynul

podľa predurčenia. My však máme

slobodu rozhodovania – a tým aj

zodpovednosť za to, čo robíme

a umožňujeme robiť. Keďže aj naša

slobodná vôľa sa môže prejavovať

iba v rámci zákonov stvoreného

sveta, musíme znášať dôsledky všetkých

svojich rozhodnutí. Nech sa

rozhodneme akokoľvek, zákon spätného

pôsobenia nám umožní zažiť

„zber našej sejby“.

PRST BOŽÍ

Boh svoju vôľu zakotvil do zákonov

stvoreného sveta a nám, ľuďom,

daroval zodpovednosť za seba

samých. Nezasahuje svojvoľne

do svetového diania, ani neukončuje

okamžitým osudovým zásahom naše

každodenné trápenia. Život nám to

jasne a jednoznačne dokazuje. Napriek

tomu v každej situácii je nám

k dispozícii sila a pomoc, pokiaľ sa

jej vnútorne otvoríme.

BOH, ČLOVEK,

DOBRO A ZLO

Môžeme veriť v dobrého Stvoriteľa,

keď vo svete existuje

toľko zla, bolesti a utrpenia? Táto

otázka azda najčastejšie podlamuje

vieru ľudí v dobrého, spravodlivého

a milujúceho Boha. Pre neveriacich

je práve toto dôkazom, že Boh neexistuje.

To, čo v skutočnosti zavrhujú,

je ich mylná predstava o Bohu

a o fungovaní zákonov vo stvorení.

Boh nás nevedie za ručičku. Dostali

sme slobodnú vôľu, rozhodujeme sa

preto sami. Žiaľ, naše rozhodnutia

sprevádza nevedomosť a sebectvo –

preto častokrát spôsobujú utrpenie.

Zlo teda majú na svedomí iba skutky

ľudí, alebo ich dôsledky, nie je chcené,

ani spôsobené Bohom.

Zostáva však otázka, prečo

vlastne máme možnosť robiť zlé

skutky. To súvisí so zmyslom nášho

života. Vo svojom bytí sa máme

vedome vyvíjať, k čomu potrebujeme

slobodnú možnosť rozhodovania.

Tým človek spoznáva dobré

i zlé a postupne vnútorne dozrieva.


V minulosti sa k Bohu hlásili významní vedci, ako napr. Isaac Newton alebo aj Max Planck. Ten však neveril na prírodné zázraky.

Aj nositeľ Nobelovej ceny Albert Einstein videl v náboženstve hodnotné doplnenie vedy.

„Dospieť“ znamená stáť vedome

v „prúde života“, prežívať slobodu,

ktorá spočíva v súlade vlastnej vôle

človeka s vôľou Božou.

DÔKAZY O EXISTENCII

BOHA

Existencia prírodných zákonov

Existenciu všeobecne uznávaných

prírodných zákonov považujeme

za samozrejmosť. Prečo jestvuje

tento rozsiahly súbor pravidiel, ktorý

môžeme svojím vedomým životom

poznávať a popisovať? Odkiaľ prírodné

zákony pochádzajú?

V 17. storočí považoval Isaac Newton

za nepopierateľné, že súbor prírodných

pravidiel, ktorý vo svojich

výskumoch objavil a popísal, musí

mať svoj pôvod v Bohu. Súčasní vedci

však k takémuto ľahko pochopiteľnému

záveru skoro vôbec neprichádzajú.

Ale prečo vlastne? Je predsa

pochopiteľné, že súbor pravidiel musí

byť vždy spojený s výkonom vedomia.

Kde nepôsobí žiadne vedomie,

tam automaticky vzniká chaos. To je

zjavné nielen napr. vo fungovaní bežnej

domácnosti, ale tento princíp

popisuje aj fyzika ako tzv. „entropiu“.

V podstate sa nedá zdôvodniť, ako

by nejaké všeobecné princípy mohli

vzniknúť náhodne, len tak. Aj to nepriamo

poukazuje na to, že museli

vzniknúť vplyvom nejakej vyššej

moci, že predsa musí existovať nejaký

„zákonodarca“ – Boh.

Evolúcia života

Vznik života na zemi a aj vznik vesmíru

bol možný len za celkom určitých

podmienok. Svet, tak ako ho

poznáme, by sa nikdy nemohol vyvinúť,

keby prírodné zákony pôsobili

čo len trošku inak. Je nepredstaviteľné,

že by presné nastavenie, ktoré

je základom evolúcie, vzniklo čisto

náhodne. Na rozdiel od mnohých

vedcov je podľa mňa prijateľnejšie

vysvetlenie, že za evolúciou, ktorá

viedla od jednoduchých k zložitým

uceleným formám života a pritom

umožňovala stále vyššie výkony ľudského

vedomia, stojí vedomá, tvorivá

vôľa. Takisto vznik vesmíru poukazuje

jasne na stvoriteľský akt. Je totiž

ťažko prestaviteľné, že niečo vznikne

samé od seba. Nič sa nemôže vyvíjať

alebo sa vytvárať nové, pokiaľ niečo

nejestvovalo už predtým.

Náboženské vedomie

Viera vo vyššie sily patrila neoddeliteľne

k nášmu ľudstvu. Tisíce rokov

existujú monoteistické náboženstvá,

ktoré vychádzajú z toho, že všetko

jestvovanie sa nakoniec dá odvodiť

od jedného Boha – Stvoriteľa. Základom

toho boli vždy náboženské skúsenosti,

ktoré zasahovali aj do skutočných

oblastí druhého sveta. Rôzne

viery a náboženské dogmy vznikali

vždy až potom. Je azda možné, aby

viera pre ľudstvo mala až taký význam,

keby v pozadí nestálo tušenie

existencie niečoho vyššieho? – Skúmajme

vo svojom srdci, že sme stvorenými,

a spoznajme, že pre nás ľudí

niet väčšej blaženosti, než spoznať

nášho Stvoriteľa.

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk

53

Svet Grálu

41 | 2014


O bdelom

služobníkovi

a rozumnom

správcovi

(Lukáš, 12, 35–48)

Martin Ernst

Sveľkou vážnosťou poukazoval

kedysi Ježiš na to, že pre človeka

nadišiel „konečný vek“. Stvoriteľ

nám daroval určitý čas na náš vývoj –

v tejto dobe sa máme učiť, dozrievať

a spoznávať účel svojho bytia. Každý

z nás dostal určité vlohy, ktoré má

použiť na zušľachtenie a pre blaho

svojich blížnych.

Boh presne stanovil hodinu, keď

čas poskytnutý na vývoj skončí a Syn

Človeka bude požadovať od každého

z nás vyúčtovanie za naše bytie.

Kto bude uznaný verným, bude

žiť v zasľúbenej ríši mieru. Kto však

nevyužil svoje vlohy zmysluplne,

podľa vôle Stvoriteľa, bude zavrhnutý.

Kristus upozorňuje na to, že

táto doba je pred nami a každý z nás

54

Svet Grálu

41 | 2014

Ježišove podobenstvá

má byť pripravený. Túto naliehavosť

nám obrazne približuje v dvoch

podobenstvách:

O BDELOM

SLUŽOBNÍKOVI

Prvé podobenstvo rozpráva o služobníkovi

– správcovi, ktorý sa

verne staral o zverený dom a vo dne

v noci dbal, aby z neho zlodej nič neodniesol.

Keď sa majiteľ jedného dňa

vrátil, pochválil tohto muža a odmenil

za jeho vernosť. Tým Ježiš poukazuje

na to, aby sme aj my v našom

usilovaní zostali bdelí, nech sa

z nášho duchovného bohatstva nič

nestratí.

O ROZUMNOM

SPRÁVCOVI

Ešte zreteľnejšie to Syn Boží vyjadril

v druhom podobenstve.

Rozpráva v ňom o rozumnom

správcovi, ktorý dostal príkaz

spravovať dom svojho pána, dvor

i čeľaď počas jeho neprítomnosti.

Keď sa pán po čase náhle vrátil, našiel

všetko v najlepšom poriadku.

Správcu pochválil a sľúbil, že sa

i v budúcnosti postará o jeho zamestnanie.

– Celkom inak si počínal

druhý správca. Ten uložené

povinnosti nesplnil. Žil ľahkomyseľne,

hýril a zverené statky svojho

pána premrhal. Celkom zabudol, že

jedného dňa bude musieť zo svojej

práce skladať účty. Keď sa pán vrátil

z ciest, tohto nespoľahlivého služobníka

bez milosti vyhnal.

Oba tieto príbehy sú pre nás stále

aktuálne. My sme tými správcami,

ktorým kedysi Stvoriteľ zveril vlohy,

aby sme ich spravovali, rozvíjali

a zušľachťovali. Šťastní tí, ktorí

budú uznaní ako „verní správcovia”,

ktorí sa namáhali splniť uloženú

úlohu. Ale beda nám, keď nás pristihnú

nedbalých a neverných! „Kto

mnoho dostal, od toho sa bude

mnoho požadovať,” povedal Ježiš

a pokračoval: „Syn Človeka príde

v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“

Buďte teda ľuďmi, ktorí Pána očakávajú,

a nechajte horieť vaše lampy.

Nech vás nájde bdelých. (Lukáš 12,

35, 37, 40, 48.)

Martin Ernst

martin.ernst@svetgralu.sk


www.svetgralu.sk

EDÍCIA

Pripravovatelia cesty

ivot a pôsobenie pripravovateľov cesty v Indii,

Ž Číne, Arábii, Iráne a prehistorickej dobe.

Čo dnes vieme o Budhovi, Lao-C‘ovi, Zoroastrovi,

Mohamedovi alebo Hjalfdarovi? Boli iba zakladateľmi novej

viery, alebo boli niekým vyšším?

Táto knižná séria ukazuje uvedené osobnosti v novom

svetle. Ako pripravovatelia cesty k jedinému Bohu pôsobili

uprostred svojho národa a snažili sa ho priviesť od mdlej

odovzdanosti osudu k činorodej viere.

Čitateľ spoznáva dôležité okamihy z ich života, ich učenie

o Bohu a zákony pôsobiace vo stvorení.

Pri odbere min. 3 kníh

zľava - 10 %

BUDHA Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 €

LAO-C‘ Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 €

ZOROASTER Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €

MOHAMED Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €

EFEZUS Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke

www.svetgralu.sk

55

Svet Grálu

41 | 2014


NÁZORY

56

Svet Grálu

41 | 2014

Impressum:

Svet Gr álu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

Číslo 41/2014, vyšlo 1. 9. 2014

Redakcia:

SVET GRÁLU, n. o., Hlavná 85, 040 01 Košice

Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),

Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske

Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Brno),

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko),

Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Mátej,

Igor Mešťánek, Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský, ,

Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová,

Tomáš Výboch, Hana Celhofferová, Mária Šumajová

Vydavateľ:

Nadácia Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o., Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava), Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Detva)

Tlač:

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava

Ilustrácie:

• DepositPhotos.com: Halfpoint (4); VictorO, Rumunsko (11);

Irina_QQQ, Rusko (16); Karandaev, Rusko (19); J. Dietl, Německo

(20); Olly18 ,Itálie (22,23); Olesiabilkei, Ukrajina (24); Chaoss,

Rusko (32); Amaviael, Polsko (34); Undrey, Rusko (35); Rihardzz,

Portugalsko (36); Monkeybusiness, V. Británie (36); Shad.off, Rusko

(40); Alinbrotea, Rumunsko (42); Mihalec, Bělorusko (54);

• Dreamstime.com: Photoeuphoria (7); Stephen Denness, Austrálie

(2, 59); Luka Veselinović (41); Florintenica (43);

• Istockphoto.com: O. Donmaz, Turecko (2); NightAndDayImages,

USA (60);

• Fotolia.com: 50-51;

• http://film.kisiseldepresyonanlari.com: 28, 29;

• wikipedia.org: 13; 40;

• GralsWelt: 46-49; 53;

• Svět Grálu: Karel Prskavec, ČR (10); Milan Bouška, ČR (15, 28, 44);

Artur Zatloukal ml., ČR (30–31);

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Gr álu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Strach

Vo Svete Grálu sme uverejnili článok

Život so strachom – od strachu k panike.

Jeho autorka sa okrem iného

zmieňuje o tom, že báť sa je úplne

normálne a že strach jednoducho

patrí k životu, pokiaľ však neprekročí

isté medze. Popisuje rôzne druhy

strachu a jeho príčiny. Veľa ľudí si

láme hlavu nad tým, ako ho prekonať.

Popísalo sa o ňom množstvo

kníh, časopisy sú plné najrôznejších

rád, ako to dosiahnuť, no napriek

tomu je výsledok často neuspokojivý.

Metódy pozitívneho myslenia

sú ešte stále populárne, ale čoraz viac

ľudí chápe, že ani tadiaľto cesta nevedie.

A je to naozaj tak. Strach je

živý dej, ktorý zasahuje duchovné

jadro človeka. Pozitívne myšlienky

sú však produktom mozgu a preto

sú omnoho slabšie, ako strach. Ak sa

chce človek od svojho strachu naozaj

oslobodiť, musí pracovať so svojím

citovým životom, miestom, kde má

strach svoj pôvod.

K zmienenému článku pripájame

reakciu lekára, liečiteľa a prispievateľa

do Sveta Grálu, MUDr. Jana

Paloučka.

Všetko, čo silnejšie prežívame, sa

pripája k duši. Obrazy takých zážitkov

sú prestúpené silou ducha,

citom, nemôžu sa preto viazať

k telu, ktoré je hmotného druhu. Aj

preto sú nezávislé na premenách

tela. Mozog uchováva iba vonkajšie

obrazy udalostí, spomienky, pretože

je schopný v súlade so svojím

druhom poznávať a zaznamenávať

len hmotný rozmer diania.

Z tohto dôvodu nie je možné, aby

bol napr. zážitok strachu nejakým

spôsobom vytesnený alebo prekonaný

silou myslenia. Na to táto sila

nestačí, pretože nemôže prekročiť

hmotné hranice, v ktorých leží jej

pôvod. Snahy o liečenie, zakladajúce

sa na tzv. pozitívnych tvrdeniach,

ktoré človek stále dookola

opakuje, vychádzajú z nepochopenia

tohto rozdielu.

Zmyslové obrazy udalostí uchováva

vo svojej pamäti pominuteľný

rozum. V citových obrazoch

je naproti tomu uchované jadro zážitku.

Tento záznam je nehmotný

a preto aj živý. Ako taký nemôže

byť teda spojený s rozumom, ale

len s dušou.

Všetky prežitky, ktoré sú takto spojené

s podstatou človeka, majú veľký

vplyv na jeho ďalší vývoj, na jeho reakcie,

pretože sa neustále živo uplatňujú

v jeho vnútornom svete. Podľa

svojho druhu môžu vrhať svetlo

alebo aj tieň na jeho dušu, v ktorej

spočíva základ všetkého dobra.


NÁZORY

Voľbou zážitkov si preto môže každý

človek cestu k rozvoju dobra v sebe

otvoriť alebo aj uzavrieť.

Ak človeka zviera strach alebo neistota,

potom už samo toto slovo

označuje vnútornú neslobodu. Táto

nesloboda často úzko súvisí s nepochopením

chodu života, jeho pravidiel.

Túto nechápavosť možno

prekonať úsilím o pochopenie. Aj

napriek dokonalému pochopeniu

však môžu tieto stavy pretrvávať,

pretože hlboký strach nemožno

prekonať uisťovaním sa o opaku.

Musí to byť opäť zážitok alebo zážitky

opačného druhu, ktoré svojou

silou tie doterajšie premôžu. Až potom

sa človek novým prežívaním

stáva slobodným a znovu získava

neskalený prístup k svojej podstate.

Ak určitý strach vznikol na základe

jednorazového silného zážitku,

nemožno spravidla privodiť

zvrat zinscenovaním celkom opačného

zážitku, ktorý by vytesnil predchádzajúci.

Treba vyjsť odvážne

v ústrety opačnému pólu problému

a hromadiť malé zážitky s dobrým

koncom. Dobrý koniec, úľava a radosť

s tým spojené sú liekom, ktorý

spoľahlivo rozpúšťa staré tiene.

Je preto nutné, aby bol postihnutý

človek pri liečení svojho strachu

aktívny. Musí to byť jeho voľba,

jeho námaha, pretože jedine tie

uvádzajú jeho dušu do pohybu

a umožňujú jej zosilnieť.

Jan Palouček

Trestá Boh?

Otázka:

Prečo Boh niekedy trestá tak tvrdo?

Odpoveď:

Boh vôbec netrestá! Ani nehrozí, ani

neláka. To všetko sú falošné ľudské

názory. Aj Desať Božích prikázaní,

prinesených Mojžišom, sú iba ukazovateľom,

ako môže človek dospieť

k blaženému životu. Tresty udeľuje

len človek vo svojom spoločenskom

poriadku. Aj to však, žiaľ, nesprávnym

spôsobom, nedokonale a ešte

s nedokonalejším uskutočňovaním,

ako všetko, čo vymyslel. Slovo trest si

vôbec vymyslel len človek sám zo seba,

vo svojom obmedzenom chápaní.

Vezmime si príklad veľmi pozemského

druhu, aby to bolo ľahšie zrozumiteľné.

Istý obchodník sa spojil

s druhým. Jeho priateľ je prezieravejší

a vyzná sa lepšie v ľuďoch. Keď sa ho

tento obchodník na základe rôznych

obchodných ťažkostí pýtal na radu, varuje

ho priateľ a radí mu, aby čím rýchlejšie

zrušil obchodné spojenie, pretože

spoločník má zlé úmysly a bezohľadne

chce ísť za svojím prospechom na úkor

obchodníka. Priateľ povedal obchodníkovi

krátko a jasne, že ak neuposlúchne

jeho rady, utrpí veľké straty.

Obchodník však túto radu neposlúchol,

lebo ešte nevidel nijaké náznaky pravdivosti

priateľových obáv.

Až o niekoľko rokov neskoršie sa

splnili priateľove varovania. Obchodník

utrpel veľké straty vplyvom

svojho spoločníka, ktorý veľmi šikovným

spôsobom uskutočnil dobre

premyslený plán na škodu spoločníka.

Obchodník to teraz nazval trestom

za to, že neposlúchol varovanie svojho

priateľa a snažil sa vyložiť si túto odplatu

ako hmotné potrestanie.

Takto sa stavajú ľudia aj voči

Svetlu. Prichádzajú im odtiaľ zavčasu

mnohé výstrahy, uposlúchnutím ktorých

by sa mohli uchrániť pred všelijakým

zlom. Teraz si však namýšľajú,

že je to Boží trest, keď ich postihne

nimi samými zavinené zlo, ktoré sa

musí prejaviť za ich neposlušnosť

alebo preto, že nechceli počúvať. Namýšľajú

si ešte, že sú ktovieakí veľkí,

keď trpezlivo znášajú tento „trest“

a od Boha očakávajú za to zvláštnu

o d m e n u ,

hoci len vyciťovaním

vnútornej

povznesenosti

za svoju

dobrotu.

To všetko je sebaklam a lož; lebo

Boh ich tým netrestá. Len oni sami si

svojou tvrdohlavosťou privodili zlo.

Zo Svetla môže byť pozorované, keď

človek alebo celé ľudstvo sa dá na falošnú

cestu, ktorá predsa musí viesť

k celkom určitému koncu. Tento koniec,

ktorý človek nemôže alebo ešte

lepšie, nechce vidieť, Svetlo spozná

presne. Človek alebo ľudstvo je varované.

Ak neposlúchnu a budú tvrdohlavo

ďalej kráčať svojou cestou, je

samozrejmé, že potom musí prísť k tomuto

koncu. Lenže tento koniec nie je

od Svetla ako trest, ale pripravili si ho

ľudia sami, voľbou svojej cesty. Svetlo

sa len usilovalo odradiť ľudí od toho

a zaviesť ich na inú dráhu, aby sa zlu

vyhli a čakal ich za to radostný koniec.

Boh teda netrestá, len človek sám

si všetko spôsobuje, keď sa nechce

dať vystríhať. Preto je veľkým rúhaním,

keď sa povie: “Bože, ako tvrdo

trestáš!“ a keď sa falošne narieka:

„Ako môže Boh niečo také pripustiť!“

Z knihy Odpovede na otázky, Abd-ru-shin

57

Svet Grálu

41 | 2014


Knižný rad Herberta Vollmanna

Jedným zo zaujímavých autorov, ktorí pôsobili v najbližšom okolí Abd-ru-shina

a vychádzali z jeho nesmierneho zdroja poznania, bol aj Herbert Vollmann.

Vo svojich knihách praktickým spôsobom objasňuje duchovné aspekty bežného

života. Hovorí napríklad o dedičnom hriechu, záhade prázdneho hrobu, svetovom

súde, pôvode človeka, prevteľovaní, osude, astrálnom tele a mnohých ďalších témach.

Naša cena: 6,50 €

Cena pre predplatiteľa: 5,80 €

Naša cena: 7,00 €

Cena pre predplatiteľa: 6,30 €

Naša cena: 9,00 €

Cena pre predplatiteľa: 8,50 €

Naša cena: 6,70 €

Cena pre predplatiteľa: 6,30 €

Kolekciu 4 kníh Herberta Vollmanna ponúkame

aj ako celú edíciu za akciovú cenu:

25,50 €

58

Svet Grálu

41 | 2014

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


Srdečne Vás

pozývame

na jesenné

Rodičia, prarodičia, učitelia, vychovávatelia…

Viete si vždy rady so svojimi deťmi?

Viete, ako ich správne viesť k hodnotám?

Ako ich jemne motivovať?

Ako im pomôcť v harmonickom vývoji?

Pokiaľ tiež niekedy tápete, príďte na naše

jesenné prednáškové fórum.

prednáškové

FÓRUM

Sveta Grálu

Sobota 11. 10. 2014

10 00 - 18 00 h.

vo Veľkej sále

Břetislava Bakalu v Brne

(Žerotínovo nám. 6)

Vstupné:

Celodenné vstupné

(kompletný program):

200 Kč (cca 7,20 €)

Vstupné na jednotlivé prednášky:

100 Kč (cca 6,30 €)

Vstupenky sa predávajú

až na mieste.

V prípade otázok sa obráťte

na tel.: +420 545 213 964, alebo

na e-mail: forum@svetgralu.cz.

Na mieste si budete môcť zakúpiť

knihy, DVD a CD

nakladateľstva Stiftung

Gralsbotschaft Stuttgart

a Nakladateľstva Integrál Brno.

Nakladatelství

Stiftung Gralsbotschaft

Stuttgart

Nakladatelství

Integrál Brno

Diskusiu moderuje a celým dňom

sprevádza Marie Šuláková.

O deťoch…

Téma, o ktorej prehovorí psychoterapeut,

učiteľka a lekár – liečiteľ.

10 00 – 10 15 Zahájenie

10 15 – 11 45 Bc. Pavel Kalpakcis: Ako viesť deti k skutočným hodnotám

Psychoterapeut a špeciálny pedagóg sa v prednáške zaoberá podporou dieťaťa v jeho harmonickom vývoji, i tým,

ako predchádzať konfl iktom a nedorozumeniam. Priblíži nám prirodzené vývojové stupne dieťaťa a poradí, aký

prístup zo strany dospelých v danom období používať, aby podporovali rozvoj jeho dobrých vlastností.

Kto je Pavel Kalpakcis? Po niekoľko rokov pracoval v odboroch pomáhajúcich profesií – v nemocnici, v ústave sociálnej

starostlivosti pre osoby s mentálnym postihnutím, v terapeutickej komunite. V súčasnosti pôsobí ako psychoterapeut

vo svojej súkromnej praxi a terapeutickej komunite pre drogovo závislých. Je učiteľom na základnej škole a lektorom

v oblasti vzdelávania pedagogických pracovníkov. Zaoberá sa prevenciou sociálno-patologických javov u detí.

12 00 – 13 30 Mgr. Šárka Šandová: Škola pre život

Motto: „Každý človek si želá byť šťastný. Potom je prospešný nielen sám sebe, ale stáva sa prínosom aj pre svoje

okolie a širšiu spoločnosť. Vedomie vlastnej hodnoty a užitočnosti prináša človeku trvalé šťastie. Toto vedomie je

podmienené poznaním svojho miesta vo svete.“ Sú školy žiakom v tomto úsilí nápomocné? Je centrom pozornosti

skutočne žiak a sú školy „dielňami ľudskosti“? Ako spoznáme dobrého učiteľa? Sme s našimi školami spokojní, alebo

by sa mali zmeniť? Pouvažujme o škole spoločne – o jej úlohe v živote človeka, o obsahu a spôsobe vyučovania,

spoločenských zmenách a ich odraze vo výchovno-vzdelávacom procese. Zaujímavé bude i jeho prepojenie s fi lozofi

ckými otázkami o fungovaní sveta a o mieste človeka v ňom.

Kto je Šárka Šandová? V roku 1991 absolvovala Filozofi ckú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, učiteľský odbor

čeština–dejepis, viac než dvadsať rokov vyučovala na gymnáziu. Zaoberá sa všeobecnými otázkami školstva a svetonázorovými

otázkami.

14 45 – 16 15 MUDr. Jan Palouček: Pravdivé zrkadlo

Človek sa najľahšie učí od tých, ktorých má rád. Preto sú našimi najlepšími učiteľmi naši najbližší. Mali by byť na školách,

ale predovšetkým doma. Veď človek sa nemá priúčať len predmetom, ale najmä životu. Sme akosi zvyknutí,

že vyučujúcim je vždy dospelý. No práve deti nám často ukazujú, akí sme, i to, ako žiť lepšie. V takej chvíli buďme

ich pozornými žiakmi...

Kto je Jan Palouček? Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, roky pracoval ako traumatológ. Je

spoluautorom knihy Cesta k životu a autorom kníh Posolstvo farieb a Cesta k uzdraveniu – o dare liečenia. Od roku

1991 pôsobí v poradenstve zdravého životného štýlu, prednáša i na svetonázorové témy, liečiteľstvo, sebapoznanie.

Vychádza pritom z poznávania prírodných zákonitostí, podľa ktorých je svet múdro usporiadaný.

16 30 – 18 00 Záverečná panelová diskusia

s prednášajúcimi Pavlom Kalpakcisom, Šárkou Šandovou a Janom Paloučkom.


Slúžiť Bohu na zemi neznamená nič iné, než tu

na zemi podľa Božích zákonov pracovať, v nich

sa zachvievať a pozemsky v nich pôsobiť.

Premieňať vôľu Božiu na zemi v čin!

Abd-ru-shin

More magazines by this user