SG41

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu, 

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú. 

Ďalšie číslo 42 

Vychádza v decembri 2014 

Bdejte a modlite sa 

Myslíme si, že vieme, čo znamená modliť sa. 

Takisto sa domnievame, že presne vieme, čo 

je bdelosť. A predsa máme k obom ďaleko. 

Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu 

jednozväzkové vydanie 

6. vydanie 

Knižný titul „Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“ je dielo, 

ktoré objasňuje dianie vo stvorení a duchovné deje týkajúce sa ľudského 

bytia v súvislostiach, ktoré doteraz neboli známe. Dotýka sa častých otázok 

a tém, ako napr.: čo je osud, ako sa prejavuje slobodná vôľa človeka a karma, 

čo je to duch a duša, zákony vo stvorení, poslanie syna Božieho a mnohé iné. 

Autor v 168 prednáškach podáva obraz celého stvorenia. 

Logický sled myšlienok uľahčuje pochopenie – autor v úvode čitateľa 

výslovne vyzýva k tomu, aby „toto vecné skúmal vecne“. 

V ponuke sú aj samostatné zväzky tohto trojzväzkového diela, ako aj 

audio záznam všetkých prednášok na CD či DVD vo formáte MP3. 

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho 

kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke 

www.svetgralu.sk 

slovenský jazyk, 

832 strán, 

tvrdá väzba, 

formát 14 x 21 cm, 

6. vydanie, 

tri zväzky v jednom, 

hmotnosť: 1000 g 

naša cena: 

21,00 € 

Cena pre predplatiteľa 

Sveta Grálu: 

19,90 €

NA ÚVOD 

to hľadá, často ma nájde. Kto 

„Kma hľadá, je blázon.“ Tak hovorí 

jedna z detských hádaniek. Odpoveď? 

„Nič!“ Kto hľadá, často nič nenájde, 

ale kto hľadá „nič“, je blázon. 

Takto nejako podobne to dopadá 

s hádankou nazývanou „práca“. 

Všetci uznávajú, že je potrebná, 

ale podvedome sa im do nej akosi 

nechce. Pardón, nie všetkým, to by 

sme krivdili nielen workoholikom, 

ale i mnohým pracovným nadšencom. 

Napríklad starým českým či 

slovenským remeselníkom, ktorí sa 

do svojej milovanej práce tak zaberú, 

že si za ňu zabudnú vystaviť účet. 

Väčšina národa sa však skôr teší na 

piatkový večer, že si urobí poriadny 

veget a raduje sa z dvoch dní voľna, 

počas ktorých si konečne usporiada 

život podľa svojich predstáv a záujmov. 

Jedni si vyrazia do prírody, iní 

niečo zmajstrujú, tretí sa poriadne 

vyspia, uťahaní celotýždenným pracovným 

tempom. 

Je to tak: práca nás väčšinou núti do 

niečoho, čo by sme sami robili prinajmenšom 

inak, podľa iných predstáv, 

alebo aspoň inou intenzitou. Poprípade 

by sme ju nerobili vôbec a robili 

niečo úplne iné. Napriek tomu chceme 

pred prácou s vďačnosťou sňať klobúk 

a vzdať jej hold. Nielen preto, že nám 

do rodiny prináša peniaze na chlieb 

s maslom, na bývanie a benzín; to je 

samozrejme nutné a správne. Takisto 

nielen preto, že práca vytvára hodnoty 

a zušľachťuje okolie. Ale práca je pre 

nás tiež, a to predovšetkým okamihom 

pravdy, stretnutia nášho vnútorného 

sveta predstáv a domnelých schopností 

so svetom skutočným, do ktorého sme 

sa narodili a v ktorom sa máme osvedčiť. 

Až v práci sa ukáže, nakoľko sú 

naše predstavy o vlastných hodnotách 

pravdivé. 

Ale viete čo? Nechajme múdre poučovanie 

– čo takto dať si rozprávku? 

Nuž počúvajte: 

Bol raz jeden mládenec, volal sa… 

volali ho Giorgio, to je vlastne po našom 

Jurko. Tento mládenec chodieval 

celé dni po brehu mora a sníval. 

Mohol si to dovoliť, pretože jeho rodičia 

boli bohatí – mali toľko peňazí, 

že sa o ne museli neustále starať a na 

nič iné nemali čas. 

Jedného dňa si Giorgio vypočul 

rozprávku o Zlatovláske. V tejto 

rozprávke sa hovorí, že Jurko ochutnal 

zázračnú rybu a odvtedy rozumel 

reči všetkých zvierat. Možno 

dokonca i reči všetkých ľudí a reči 

všetkých vecí. To sa Giorginovi veľmi 

zapáčilo a zaumienil si, že takú rybu 

získa a že potom bude len tak bez 

práce všetkému rozumieť. A tak na 

svojich zasnených potulkách sliedil 

po pobreží, či more takú rybu na 

breh nevyplavilo. Lenže more sa zbavuje 

vecí, ktoré nepotrebuje, a tak nachádzal 

len prázdne mušle, chaluhy 

a drevené papeky. Plastové vrecúška 

vtedy ešte neboli. 

No dobre, urazil sa Giorgio, však 

ja tú rybu dobehnem. V najlepšom 

značkovom obchode v meste si kúpil 

najlepšiu značkovú udicu a šiel loviť 

ryby. Ibaže to nevedel – on vlastne 

nevedel vôbec nič, pretože nikdy 

nič nerobil. Nevedel, akú návnadu, 

v akú dennú dobu, pri akom počasí, 

na akom mieste a do akej hĺbky má 

nahodiť udicu a tak iba občas chytil 

nejakú alborellu, aringu či sardellu. 

Takto ja svoju čarovnú rybu nikdy 

nechytím, sklamane usúdil Giorgio 

a pevne sa rozhodol: zajtra si privstanem 

už pred svitaním, oblečiem 

si značkové šaty do nepohody a zájdem 

k rybárom, čo budú práve vyrážať 

na more. A ponúknem im, že im 

teda akože budem pomáhať. – No 

to ste mali vidieť, ako sa rybári rozchechtali, 

keď k nim prišiel prostáčik, 

čo v živote ešte nikdy na nič nesiahol, 

a hlásil sa k nim do práce. Starý 

Alfonso, ten sa smial zo všetkých 

najviac, až sa od rehotu skydol do 

vody a loď mu nepekne prigniavila 

nohu. To sa rybári rehotali ešte viac, 

pretože to bolí drsní chlapíci, ale zase 

sa smiať prestali, pretože to zranenie 

bolo molto serioso, a tak odniesli 

Alfonsa na breh a zavolali k nemu 

dottore, teda ránhojiča. A Giorgina, 

predstavte si, Giorgina so sebou zobrali, 

pretože im chýbal jeden do 

party a pretože sa tešili, ako si na 

ňom nešikovi zgustnú. A navyše 

Giorgino nechcel za prácu nič, len 

jednu rybu, ktorú si sám vyberie. 

No, spočiatku si na ňom rybári 

skutočne zgustli, pretože Giorgino 

mal obe ruky ľavé, silu ako pierko 

a pri práci sa motal ako ryba v sieti. 

Každú chvíľu sa o niečo potkol, 

o niečo udrel a niečo mu spadlo. 

Lenže, a to sa musí nechať, bol zase 

húževnatý, a tak sa nedal. A keď chlapom 

len tak spamäti vypočítal polomer 

kruhu, aby si mohli rozvrhnúť 

rozloženie siete, tak sa na neho po 

prvýkrát pozreli trošku inak. 

A tak začal zasnený Giorgio denne 

dochádzať a pracovať spolu s rybármi. 

A pretože bol húževnatý a nedal sa, 

pretože sa o všetko zaujímal, dával na 

všetko pozor a do práce sa zahryzol, 

po čase platil za celkom slušného pomocníka. 

Zo všetkého najlepším bol 

v triedení chytených rýb: ani jedna 

mu neušla, všetky starostlivo prebral 

a všetky poznal, to sa musí uznať. Bol 

dobrý aj pri oprave sietí, mal veľmi 

šikovné ruky na viazanie uzlov a jedným 

hmatom rozpoznal, či oko vydrží, 

alebo sa musí opraviť. 

Tak uplynul rok. Z Giorgina sa 

stal skúsený rybár. Vedel, že na natiahnutý 

chrbát je najlepší olivový 

olej. Poznal aj veľa stupňov únavy, 

od prudkej ospalosti, z ktorej sa 

stačí za štvrťhodinku vyspať, až po 

dlhú, ťahavú únavu, ktorej sa dá dlho 

vzdorovať, ale potom sa po nej musí 

dlho odpočívať. Giorgio ich poznal 

3 

Svet Grálu 

41 | 2014

ÚVODNÍK 

všetky. Takisto vedel, že pri východnom 

vetre sa ryby sťahujú do väčších 

hĺbok… proste to všetko vedel. 

Raz tak šiel opäť po brehu… nie, 

nestretol tú zázračnú rybu, ale stretol 

starého Alfonsa. Alfonso sa podopieral 

palicou, kríval, aj ostarel a už 

nechodil na more. Giorgio ho úctivo 

pozdravil. 

„Á, Giorgino – máme to dnes pekný 

deň, čo?“ vľúdne odvetil starký. 

„Pekný, Alfonso,“ súhlasil Giorgio 

a pozrel na oblohu. „Ale tam nad 

Monte Bigio sa zbierajú také šedivé 

obláčiky s vlnitým okrajom, a morské 

vlny majú hrebienky do fialova 

a prúdia iným smerom, než fúka 

vietor. I ovce som včera videl zliezať 

zo skál do úžľabiny, a od rána som 

nepočul v lese pokrikovať vtáka 

Posmieváka. Veľa by som za to nedal, 

že sa strhne riadne vetrisko, ako 

vtedy, keď to Giuseppemu zobralo 

strechu.“ 

„Ále choď, nepočul?“ zapochyboval 

starý, „a čože to bol v lese za vtáčí 

krik?“ 

„To bol predsa picchio,“ namietal 

Giorgio, „kde sa tu vzal? To on vydáva 

taký nariekavý krik, i keď mu 

nikto nič zlé nerobí. Nedávno sa 

kocúr Pepe pokúsil dostať do jeho 

hniezda k mláďatám… ale pekne to 

od neho schytal zobákom. Teraz leží 

u Cristiny v kuchyni a líže si rany.“ 

„Počuj, Giorgio,“ ozval sa Alfonso 

náhle a skúmavo sa na mladého 

muža zadíval, „povedz mi 

jedno: Prečo vlastne pracuješ na lodi 

u Francesca, veď by si miesto toho 

mohol celý deň len tak sedieť a popíjať 

Châteauneuf-du-Pap, alebo aspoň 

Campetto Lambrusco?“ 

Giorgio, teda Jurko najprv zaváhal, 

no potom Alfonsovi vyklopil, prečo sa 

dal na rybárčenie: pretože chce chytiť 

zázračnú rybu, aby potom rozumel 

reči všetkých zvierat, možno dokonca 

i všetkých ľudí a reči všetkých vecí. 

Alfonso sa naňho zahľadel a mlčal…, 

nakoniec zodvihol palicu 

a ukázal ňou oblúkom 

na celé okolie: 

„Giorgino,“ prehovoril 

Alfonso 

pohnuto, „a či nevieš, 

že si tú rybu 

už chytil?“ 

Artur Zatloukal 

zatloukal@svetgralu.cz 

FEJTÓN 

Kto by chcel pracovať? 

Roman Levický 

očkajte, o chvíľu príde generálny 

„Priaditeľ“, pošepne mi sekretárka 

a usadí ma do extra pohodlného kresla. 

Čakám, pohľadom sa snažím nájsť na 

stenách čokoľvek, čo by mi prezradilo 

niečo o firme potenciálneho zamestnávateľa. 

O chvíľu rozrazí dvere muž 

v strednom veku, na tvári má výraz 

nevyspatého buldoga, takmer behom 

sa rúti cez prijímaciu miestnosť, div sa 

nezrazí so sekretárkou, ktorá mu nesmelo 

naznačí, že je tu ohlásený uchádzač 

o zamestnanie. Prikyvuje netrpezlivo 

hlavou, ale neotočí ju smerom 

ku mne. „Čo má skončené?“ – opýta 

sa roztrasenej blondínky, ktorá akoby 

sa snažila vyčítať mu z očí aj najmenší 

pokyn či prianie. Na chvíľu sa jej 

4 

Svet Grálu 

41 | 2014 

zreničky rozšíria od údivu a prstom 

ukáže smerom ku mne. „Čo máte 

skončené?“ – pýta sa ma po neúspešnom 

pokuse o nepriamu komunikáciu. 

„Stavebnú priemyslovku, odbor pozemné 

staviteľstvo…“, začnem s pokusom 

o výpoveď, ale tá je udusená hneď 

v zárodku. „Iba robotnícke profesie“ – 

rozhodne vyhlási generálny riaditeľ, 

ale to je už znova otočený tvárou k sekretárke 

a rýchlym krokom odchádza. 

„Ejha, no neviem, síce som odmalička 

pozoroval pri práci murárov i tesárov 

a občas som im dokonca i pomáhal, 

páčila sa mi ich práca, ale na škole nás 

naučili akurát tak kresliť výkresy, počítať 

hrúbku betónových prvkov… neviem, 

či by som dokázal zastať prácu 

murára…“ – priznávam sám sebe 

vo vnútornom monológu. „Ale nevadí, 

možno by som mohol…“ „Tak, ako ste 

počuli…“ – vyruší ma plachá sekretárka, 

akoby sa za niečo ospravedlňovala. 

„Prosím vás, koľko u vás zarobí 

murár?“ – pýtam sa, čo je pre mladú 

slečnu hrôzostrašná otázka. Nevie,

FEJTÓN 

a posiela ma za skúsenejšími robotníkmi 

na dvor. Podídem k skupinke 

chlapov pri dodávke, čakajú na niečo, 

na moju otázku mi odpovedia nervóznym 

smiechom a ich odpoveď ma ani 

neprekvapí. Pravda, suma je predsa len 

o niečo vyššia ako minimálna mzda. 

Poberám sa zaprášenou cestou medzi 

hrdzavými halami k električke. O niekoľko 

týždňov neskôr som už novou 

posilou trojčlenného tímu, ktorý má 

za dva mesiace rozobrať strechu starého 

domu, strhnúť strop, vyrobiť železobetónové 

vence, urobiť nový krov, 

osadiť krytinu, postaviť komín a tak 

ďalej a tak podobne. Som nádejný zamestnanec. 

Môj nový šéf zamestnáva 

takmer samých alkoholikov, vie prečo 

a tajne dúfa, že na nich budem dozerať. 

Ja mám v tom čase asi tak dvadsaťdva 

rokov a som na seba hrdý. Kolegovia 

ma chtiac-nechtiac berú na vedomie – 

aj pijú len vtedy, keď ich nevidím. 

Domček je to krásny, vidiecky, ako 

z rozprávky od Tajovského, malé 

okienka, vybielený gánok, výhľad je 

na všetky strany dych berúci. Strmé 

vrchy a skaliská, nečudo, že je novým 

majiteľom horolezec. Na dohľad je 

cvičná, takmer stometrová skala, bude 

mať kde trénovať. Niekoľko rokov 

na takýchto a podobných stavbách 

zbehne ako voda. Jedna práve rozbehnutá 

stavebná firma skončí, lebo nám 

generálny dodávateľ odmietne zaplatiť 

faktúry, rovnako ako ďalším dvadsiatim 

živnostníkom. Niektorí sa so 

slizkými konateľmi spoločnosti súdia – 

snáď dodnes. Z inej firmy odchádzam 

s kolegami dva mesiace po tom, čo sme 

namiesto výplat začali dostávať symbolické 

zálohy. Tu sa už končí „sranda“ 

a priznávam si, že som v profesionálnom 

živote asi nevykročil tou správnou 

nohou. Chvíľu to vyzeralo a chvíľu 

to možno aj bolo dobré. Naučil som sa 

vyrobiť z drevených dosák strešné väzníky, 

stavať priečky i komíny, zakladať 

stavbu na žulových balvanoch osadených 

v zemi, urobiť obklad, zatepľovať 

na visiacej lávke, popritom sa dívať na 

svet pekne zhora. Ale po niekoľkých 

decembroch strávených na lešení aj 

na strechách sa ozývajú zanedbané 

choroby a predovšetkým túžba robiť 

niečo iné. Mám veľké šťastie. Na rozdiel 

od bývalých kolegov mám aspoň 

maturitu, môžem robiť obchodníka, 

koordinátora v neziskovej organizácii, 

dokonca môžem študovať na vysokej 

škole. O niekoľko ďalších rokov zisťujem, 

že z môjho okolia postupne miznú 

dlhoroční známi aj blízki priatelia, 

akoby ich prenasledovala zlá epidémia. 

Skoro stotisíc chlapov odchádza 

z východného Slovenska do Anglicka, 

Írska, Nemecka… Z Prešovského kraja 

sa rýchlo stáva krajina žien, dôchodcov 

a detí. Na prácu sa už v rozhovore 

radšej nikoho nepýtam, nechcem sa 

dotýkať starej a aj mne dobre známej 

traumy. Nejde len o plat. Problém je 

širší aj hlbší. Kde vlastne je a aký je? 

Čo vlastne znamená pracovať? Keby 

som sa na to opýtal kolegu v obchodnej 

firme, poslal by ma do teplých 

krajín. Celé roky sa snaží komodity 

lacno nakúpiť a draho predať, zákazníkom 

brnká po nose a celoročným 

cieľom jeho snaženia je trojtýždňové 

pľačkanie sa v lete pri mori, ale možno 

aj snaha konečne sa v tridsiatke osamostatniť. 

Ale sú na tom mnohí ľudia 

omnoho horšie ako on alebo 

ja. Čo vlastne znamená pracovať? 

Môj dedko, ten vedel pracovať. To, ako 

človek pracuje, spoznáte, keď sa nedarí. 

Keď sa mu na sekere alebo kose 

zlomila násada, dokázal hodinu aj dve 

trpezlivo opracovávať novú, aby sadla 

a držala ako sa patrí. Nikdy som ho 

nepočul zanadávať. Čokoľvek sa zlomilo, 

spadlo, rozbilo, zadrhlo, šmyklo, 

stratilo sa alebo nepovolilo, videl som 

ho len, ako sa pokúša znova a znova 

o ten istý predvídateľný pohyb s nepoľavujúcou 

trpezlivosťou. Dnes by 

som povedal, že môj dedko konal 

svoju prácu ako Tao, tajomný princíp 

vesmíru. Tiež robí svoju prácu potichu. 

Do monotónnej práce sa človek 

dokáže zamilovať. Stačí sa pozrieť na 

majstrov ľudového remesla. Vtip je 

v tom, že takú prácu musíte vykonávať 

dostatočne dlho. Kamarát mi raz 

o stretnutí s majstrom korytárom porozprával 

toto: územčistý chlapík mu 

vraj pripomínal budhistického mnícha 

i kresťanského pustovníka zároveň. 

Keď sa ho opýtal, ako vie odhadnúť 

silu úderu, keď špeciálnou sekerkou 

opracúva dutý topoľový kmeň, korytár 

mu celkom samozrejme odpovedal: 

„Ty musíš byť tou sekerou“. Možno ste 

si všimli, že ľudia, ktorí veľa pracujú 

s nejakým prírodným materiálom, sú 

niečím veľmi príťažliví. Mnohí majú 

veľmi pokojné a niečím hlbokým presvetlené 

oči. Akoby už za života uzreli 

nejaké tajomstvo, ktoré zostáva ukryté 

manažérom aj vedúcim 

obchodov. 

Ale kto by už dnes 

chcel skutočne pracovať? 

Roman Levický 

levicky@svetgralu.sk 

5 

Svet Grálu 

41 | 2014

OBSAH 

FEJTÓN 

Kto by chcel pracovať? 

4 

FOTOGRAFIE 

Turecko 

ROZHOVOR 

Neviete si rady 

s problémovými deťmi? 

TÉMA 

Venujte sa im, 

milujte ich a chápte, 

radí psychoterapeut 

a špeciálny pedagóg 

Pavel Kalpakcis 

7 

ONEN SVET 

Astrál "all inclusive" 

Nebezpečné výlety 

PRÍBEH 

30 

32 

Pracuj, aby si prežil! 

Rešpektuje priemyselná kultúra človeka? 

TÉMA 

Povinnosť a vernosť 

v prednáškach Posolstva Grálu 

ZDRAVIE 

V zajatí emócií 

Ako sa vyrovnať s traumou 

RECENZIA 

Konec prokrastinace 

recenzia úspešnej knihy Petra Ludwiga 

11 

15 

16 

19 

Moje cudzie srdce ho spoznalo 

Hľadanie pravdy Ch. Valandreyovej o vlastnom, 

transplantovanom srdci 

TÉMA 

Zbavte sa manažérov! 

Sloboda v zamestnaní 

VESMÍR 

Hviezdne nebo nad hlavou I 

Ako vzniklo a ako zanikne Slnko. Neutrónové hviezdy. Atómy. 

NOVÉ CESTY 

Chcú zmenu, tak konajú! 

35 

38 

40 

6 

Svet Grálu 

41 | 2014 

TÉMA 

Nestíham 

ZAMYSLENIE 

Smieme býť v živote šťastní? 

Martin Veselý o ľudskom šťastí 

ŽIVOT 

Práca bez radosti 

Z knihy Odpovede na otázky 

RECENZIA 

Ostrov 

Celovečerný ruský film z pravoslávneho monastýru 

20 

22 

28 

29 

NÁBOŽENSTVO 

Skutočne existuje Boh? 

Hľadanie dôkazov existencie Boha 

JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ 

O bdelom služobníkovi 

a rozumnom správcovi 

NÁZORY 

Ohlasy čitateľov 

Úspešný 

experiment 

v rakúskom 

ekoregióne 

Kaindorf 

46 

50 

54 

56

Neviete si rady 

s problémovými 

deťmi? 

Venujte sa im, 

milujte ich a chápte, 

radí v rozhovore Pavel Kalpakcis 

Rozhovor viedla Marie Šuláková 

Problémové deti. To sú tie deti s poruchami 

učenia, správania, hyperaktívne 

deti, aj pubertiaci. Kto z nás dospelých 

by chcel mať nálepku „problémový“. Aj 

tak sa zdá, že sme to práve my, ktorí im 

s ich problémami veľmi nepomáhame 

a ešte im ďalšie spôsobujeme. Svojím 

prístupom k nim, svojím nedostatkom 

času, svojím príkladom. Psychoterapeut 

Pavel Kalpakcis s takými deťmi pracuje, 

na túto tému organizuje aj semináre. 

„Venujte sa svojim deťom, milujte ich 

a majte pre ne pochopenie,“ je jednoduchý 

odkaz, ktorý podľa neho pomáha. 

7 

Svet Grálu 

41 | 2014

ROZHOVOR 

SG: Zdá sa, že s najrôznejšími poruchami správania 

sa dnes roztrhlo vrece. Alebo sa o tom 

možno iba viac hovorí a s nimi pracuje – to by 

bol ten lepší variant. Alebo ako to je? 

Kalpakcis: Venujem sa hlavne problematike 

výchovných problémov 

detí v školskom prostredí. Keď vezmem 

do úvahy dnešné počty diagnostikovaných 

„problémových 

detí“, tak oproti napr. osemdesiatym 

rokom skutočne neúmerne stúpol 

počet detí, ktoré majú nejakú špecifickú 

poruchu učenia alebo správania. 

Dnešné deti žijú v úplne iných 

podmienkach, ako som žil napríklad 

ja v ich veku. Obaja rodičia 

sú dnes často plne vyťažení a pod 

veľkým tlakom, spláca sa hypotéka, 

požiadavky zamestnávateľa sa zvyšujú, 

všetko sa deje v strese, na deti 

už nezostáva sila ani čas. Nezostáva 

teda čas sa deťom venovať, sadnúť si, 

porozprávať sa, zahrať si spoločne 

nejakú hru, vyraziť na výlet. Dieťa 

je odkázané na vlastnú zábavu a tou 

je, žiaľ, v dnešnej dobe najčastejšie 

internet, počítačové hry, facebook 

a pod. Keď spočítame, koľko času 

dieťa strávi so svojimi rodičmi, tak 

dôjdeme k zaujímavému zisteniu, 

že dospelou osobou, ktorú dieťa vo 

svojom detstve (v období školskej 

dochádzky) vidí najčastejšie, nie je 

niekto z rodičov, ale učiteľ. Tu máme 

príčinu „poruchového správania“ takýchto 

detí. 

SG: Ako sa tieto deti vlastne cítia? 

Kalpakcis: Často prežívajú niečo, 

o čom sa nemajú s kým porozprávať, 

necítia záujem tých, od ktorých potrebujú, 

aby ich milovali. To, že im 

8 

Svet Grálu 

41 | 2014 

rodič na vyrovnanie dlhu chýbajúcej 

rodičovskej snahy kúpi nový mobil, 

necíti dieťa ako skutočný záujem. 

Potom nezostane iné, než získať záujem 

a pozornosť dospelých tým, že 

„hnevajú“. Keď potom reagujeme na 

ich správanie podráždene, tak to celú 

situáciu iba zhorší. Dieťa „hnevá“ 

stále viac a máme na svete dieťa 

s výchovnými problémami. Keď mu 

ešte navyše dáme „nálepku“ – protivné, 

hnevlivé dieťa, tak je jeho ďalší 

Ak dáte detom priestor, aby sa mohli ich 

schopnosti viac rozvinúť, tak s úžasom zistíte, 

že sa aj ich správanie začína postupne meniť. 

osud spečatený. Z vlastnej skúsenosti 

viem, aké úžasné bytosti sú v skutočnosti 

tieto deti, stačí sa s nimi napr. 

cez prestávku porozprávať a zrazu 

zistíme, koľko dobrého a krásneho 

je v nich ukryté. Aké úžasné schopnosti 

majú, a žiaľ, kvôli dnešnému 

spôsobu výučby zostávajú ležať ladom. 

Akonáhle k nim začnete napr. 

v škole pristupovať inak, dáte im 

priestor, aby sa mohli ich schopnosti 

viac rozvinúť, tak s úžasom zistíte, že 

sa aj ich správanie začína postupne 

meniť. 

SG: Navrhujete zmenu prístupu. Aký by mal byť 

prvý krok zo strany učiteľov? Aká by mala byť 

tá zmena v prístupe? 

Kalpakcis: Zo strany učiteľov by 

to mala byť určite väčšia kreativita 

na hodinách a nutnosť ich priebeh 

nastaviť tak, aby dostali priestor aj 

žiaci s inými schopnosťami. Výhovorka 

učiteľa na to, že sa musí 

držať osnov, neobstojí pred súčasnou 

formou školského vzdelávacieho 

programu, pretože tá učiteľovi 

umožňuje, aby viac do svojich 

hodín zahrnul napr. ďalšie formy 

kreativity. Tým dávame možnosť aj 

deťom, ktoré sa „neučia dobre“, zapojiť 

sa a rozvinúť tak svoje schopnosti, 

ktoré dovtedy nemali kde 

uplatniť. Dám vám príklad z vlastnej 

praxe. Učím fyziku: napr. tretí 

Newtonov zákon, akciu a reakciu, 

môžem deťom vysvetliť buď tak, 

že im ho popíšem, napíšeme si pár 

príkladov z praxe do zošita a potom 

ich z tejto témy vyskúšam. Alebo 

si o akcii a reakcii nielen niečo povieme, 

ale deti si prinesú PET-fľaše, 

kartóny, sódu, ocot, korkovú zátku 

a každé z detí si vyrobí vlastnú raketu, 

ktorú si pomocou reakcie sódy 

s octom odpáli. Prial by som vám vidieť 

to detské nadšenie a nápady pri 

jej výrobe a to očakávanie, ako vysoko 

im raketa doletí. Pri takej činnosti 

s deťmi nadviažete úplne iný 

vzťah, ako keď stojíte na stupienku 

a „kážete múdrosti“. Nie bez zaujímavosti 

je fakt, že pri týchto kreatívnych 

prístupoch vyučovania často 

zažiaria práve deti, ktoré sa „nevedia 

učiť“. Aj tu sa potvrdzuje stará múdrosť, 

že keď sú deti zaujaté činnosťou, 

„nehnevajú“. 

SG: Aké poruchy správania a učenia sú tie najčastejšie 

a čo ich spôsobuje? 

Kalpakcis: Dnes sa používa pre 

tieto deti odborný termín ADHD/ 

ADD – porucha pozornosti s hyperaktivitou. 

Príčiny takého správania 

vidíme dnes z odborného pohľadu 

ako následok ľahkej mozgovej 

dysfunkcie, tzn. problémov prameniacich 

z nedostatočne vyvinutej 

centrálnej nervovej sústavy. Takéto 

dieťa sa nedokáže dostatočne 

sústrediť, je nepozorné, nevydrží 

chvíľku posedieť a dokončiť danú 

činnosť, pôsobí splašene, rozptýlene 

a pod. Je jasné, že takéto správanie 

sa nezlučuje s tým, čo očakávame 

od dieťaťa v škole, t.j. že bude pekne 

sedieť, bude sústredené, vzorne si 

všetko zapisovať a túžiť po vzdelaní.

ROZHOVOR 

Takéto deti vyžadujú špecifický prístup, 

častejšie prestávky, striedanie 

činností, menej náročné úlohy, pestro 

vedenú hodinu a pod. Osobne 

sa domnievam, že väčší počet detí 

s poruchami správania súvisí s prehnanými 

nárokmi na vzdelanie, 

ktorými dnešná spoločnosť doslova 

trpí. V domnienke, že by bolo dobré, 

aby pre každé zamestnanie mal človek 

vyštudovanú vysokú školu, sa 

snažíme deťom vštepiť, že najdôležitejšou 

vecou na svete je učiť sa a že 

ten, kto to dokáže, bude sa mať v živote 

dobre. V skutočnosti z praxe 

vieme, že toto tvrdenie nie je pravdivé. 

Keď sa narodí dieťa, ktoré 

nemá schopnosti sa dobre učiť, tak 

okrem niekoľkých alternatívnych 

škôl je pre nich školská dochádzka 

zlým snom. Začne mať problémy, 

nestíha učivo, učí sa množstvo pre 

neho nezmyselných vecí, stratí motiváciu 

a hľa, dieťa s poruchou správania 

a učenia je na svete. Keby sme 

ubrali z týchto požiadaviek, prečítali 

si konečne Komenského a v duchu 

jeho odporúčaní začali rozvíjať 

individuálne schopnosti dieťaťa 

(každý jedinec má danú nejakú 

schopnosť, v ktorej je dobrý, napr. 

umelecké nadanie) a nesnažili sa 

z neho urobiť stádovito vzdelaného 

jedinca, verím, že by takých „porúch“ 

výrazne ubudlo. 

SG: Ako môžeme my rodičia týmto poruchám 

predísť? Alebo – ak už ich deti majú – čo je najdôležitejšie 

na ich zvládnutie? Existuje nejaký 

jednoduchý návod? 

Kalpakcis: Jednoduchý návod existuje. 

Venujte sa svojim deťom, milujte 

ich a majte pre nich pochopenie! 

Znie to veľmi prosto, ale oveľa 

ťažšie sa to vnáša do našich životov. 

Venovať sa im, to znamená zastaviť sa, 

uvedomiť si vďačnosť, že nejaké dieťa 

vôbec mám a ujasniť si, aké mám 

v živote priority a či dieťaťu dávam 

to, čo skutočne potrebuje. Táto vďačnosť 

je veľmi dôležitá, stačí si iba spomenúť, 

ako sa cítime v situácii, keď 

sa nášmu dieťaťu stane nejaký úraz 

alebo je choré. 

V takej chvíli si zrazu viac uvedomujeme, 

ako ho máme radi, ako sa 

o neho strachujeme, ako je pre nás 

dôležité a ako sme radi, že ho môžeme 

mať. Stačí si uvedomiť, ako by 

sa náš život zmenil, o čo všetko by 

sme prišli, keby tu naše dieťa zrazu 

nebolo. Táto vďačnosť sa stane podnetom 

aby sme sa mu viac venovali, 

budeme sa snažiť prežiť spoločne 

čo najviac pekných chvíľ. O tejto 

vďačnosti hovoril aj nestor detskej 

psychológie, prof. Zdeněk Matějček. 

Vo výchove detí, či už majú 

nejakú tú „poruchu“ alebo nemajú, 

nesmieme zabúdať na zásadné body 

výchovy – deti musia mať jasne 

dané hranice, pravidlá a povinnosti. 

Pokiaľ povieme, že niečo platí, že 

sa niečo nesmie robiť, tak to musí 

platiť vždy, nesmú sa robiť výnimky. 

Dieťa sa musí na nastavené pravidlá 

a prehlásenia vždy spoľahnúť. Dôležitá 

je dôslednosť a u rodičov jednotnosť 

výchovy takého dieťaťa. 

Nemali by sme zabúdať ani na to, 

aké úžasné posolstvá nám deti prinášajú: 

Učia nás trpezlivosti, vnímavosti, 

sebaovládaniu. Vedú nás 

k tomu, aby sme sa v našich uponáhľaných 

životoch zastavili a prežili 

krásne chvíle s tými, ktorí sú pre 

nás takí dôležití a svojím správaním 

nám dávajú možnosť prejaviť si vzájomne 

lásku. 

SG: Keď je reč o správaní a o tom, ako zvládnuť 

problémy so správaním detí, zaujímavou 

kategóriou sú deti v puberte. Mnoho učiteľov, 

ale i rodičov a iných dospelých má strach z ich 

„drzého“ správania a pre istotu sú na nich preventívne 

zlí. Čo myslíte? Je to tak? Je „tá dnešná 

mládež“ skutočne horšia ako tá pred dvadsiatimi, 

tridsiatimi, päťdesiatimi a sto rokmi? 

Kalpakcis: K tejto otázke mi napadá 

jeden citát: „Dnešné deti milujú 

prepych; sú nevychované; pohŕdajú 

autoritami; nevážia si starších… 

Vo svojom dome nie sú služobníkmi, 

ale tyranmi… Odporujú rodičom… 

a tyranizujú svojich učiteľov“ – Sokrates, 

390 rokov pnl. Ako vidieť, 

tak problém s tým, že sa deti niekedy 

správajú „nevhodne“, je starý 

ako ľudstvo samo. S tými pubertiakmi 

máte pravdu v tom, že ich 

mnohí dospelí takto vnímajú – sú 

drzí, neposlušní, pôsobia nevychovane, 

ide z nich strach. To však 

môže tvrdiť iba ten, kto k nim pristupuje 

ako k malým deťom a očakáva, 

že budú bezvýhradne plniť 

jeho príkazy a nariadenia, ako keď 

boli malými deťmi… a nemôže sa 

proste vyrovnať s faktom, že už to 

žiadne malé deti nie sú. Pubertiaci 

sú úžasnou skupinou, v ktorej to 

jednoducho žije! Uvedomme si, že 

v dieťati v tomto období nastáva 

množstvo zmien, a to nielen fyziologických, 

ale z pohľadu psychológie 

dokonca tých najvýznamnejších! 

Dieťa sa postupne stáva dospelým. 

Začína si viac uvedomovať samo 

seba, svoje názory, postoje. Často 

s prekvapením zisťuje, aký ten svet 

dospelých je, koľko je v ňom pretvárky, 

klamstiev a podlosti. Dieťa 

má zrazu snahu sa od ostatných 

odlíšiť, či už účesom, obliekaním, 

celkovým výzorom či názorom. Jedinec 

hľadá v dobe puberty svoju 

vlastnú identitu a tá sa nezaobíde 

bez konfrontácie s okolím, spolu 

s diskusiami napríklad o zmysluplnosti 

toho, čo od nich rodičia či 

učitelia očakávajú. V škole to poznáme 

už podľa toho, že sa prvýkrát 

v triednom kolektíve pri preberaní 

novej látky vynorí otázka: 

„Na čo nám to, pán učiteľ, všetko 

bude?“ Pokiaľ učiteľ alebo rodič 

nerešpektuje toto dôležité obdobie 

9 

Svet Grálu 

41 | 2014

ROZHOVOR 

a snaží sa pomocou vynútenej autority 

zachovať si predošlú pozíciu 

rodič – dieťa, tak narazí. Vzniknú 

konflikty, hádky, nedorozumenia… 

a to všetko v čase, keď dieťa potrebuje 

pravý opak – pochopenie a rešpektovanie 

jeho odlišnosti. 

SG: Čo robia rodičia a učitelia nesprávne v prístupe 

k pubertiakom? A čo by naopak robiť 

mali a nerobia? 

Kalpakcis: Viete, často za mnou 

prichádzajú v tomto období rodičia 

a hovoria: „My to vari neprežijeme, 

s ním sa nedá nič robiť. Nepočúva, 

odvráva, z trestov a nariadení si 

nič nerobí. Prosím vás, porozprávajte 

sa s ním, my si už nevieme 

rady.“ Títo rodičia majú pravdu, je 

potrebné sa porozprávať, ale s nimi 

10 

Svet Grálu 

41 | 2014 

samými! Najväčším problémom 

býva to, o čom sme spolu hovorili 

už pri predchádzajúcej otázke, t.j. 

nerešpektovanie faktu, že už doma 

nemajú malé dieťa. V tomto období 

je veľmi dobré zostúpiť z roly rodiča 

do roly kamaráta – sprievodcu. 

To, samozrejme, neznamená, že si 

môžu deti robiť, čo chcú, ale mám 

na mysli hlavne formu prístupu. 

Keď sa ako rodič mám stať kamarátom, 

tak si hoci musím odpustiť 

onú klasickú otázku pri príchode 

dieťaťa zo školy: „Tak ako bolo dnes 

v škole?“ – to sa predsa kamaráti 

nikdy nepýtajú! Nemal by ani zhadzovať 

jeho názory. Vety typu: „Ty 

tomu ešte nerozumieš, to pochopíš, 

keď dospeješ,“ uzatvárajú komunikačnú 

bránu, ktorú dieťa v tomto 

období potrebuje. Bránu, ktorou 

ho bezpečne prevedieme do sveta 

dospelých. Inými slovami, treba 

vysvetľovať a nie presviedčať! Rešpektujme 

názor dieťaťa, aj keď je 

z nášho pohľadu zlý či nedokonalý – 

je predsa jeho a on je v období, keď 

sa hľadá, skúša, naráža a tak poznáva, 

ktorou cestou sa v živote 

vydá. Žiaľ, mnoho dospelých, či už 

rodičov, alebo učiteľov nerešpektuje 

tento dôležitý fakt a snažia sa byť 

na dieťa ešte tvrdší v domnienke, 

že jeho odpor zlomia. Výsledok takého 

prístupu je žalostný – dieťa 

vzdoruje, stráca dôveru k dospelým, 

začína provokovať, odvracia 

sa, hľadá pochopenie u vrstovníkov, 

čo môže neskôr viesť aj k chybnému 

správaniu. 

SG: Pripúšťam, že sú mladí dnes ďaleko otvorenejší, 

ako sme boli my, ktorí sme vyrastali 

v komunistickom režime. V čom im „dar slobody“ 

prospieva a čo by sme im, naopak, mali 

my dospelí pomôcť zvládnuť? 

Kalpakcis: Dar slobody je úžasná 

vec, pretože vďaka nemu nemusíme 

vychovávať tzv. poslušných, 

stádovitých jedincov. Vedie k väčšej 

možnosti výberu, a tým v konečnom 

dôsledku k jasnejšiemu rozhodnutiu, 

ktorou životnou cestou 

sa vydajú. Všimnime si iba, koľko 

zamestnaní dnes mladý človek vystrieda, 

koľko možností, príležitostí 

dostáva. Mnoho mladých chce najskôr 

niečo prežiť, cestovať, poznávať, 

kým si založia rodinu. Predtým 

sa človek vyučil, nastúpil do 

továrne a v šesťdesiatke z nej vyšiel. 

Tento dar slobody vedie, podľa mňa, 

k rýchlejšiemu prežívaniu a tým 

k rýchlejšiemu vnútornému dospievaniu. 

Veď dnes prežijeme za jeden 

rok toľko, čo sme predtým prežili 

za desať rokov. Toto rýchlejšie dozrievanie 

ľudí je viditeľné aj z celosvetového 

diania, kde v krajinách, 

v ktorých to roky šlo presne nastúpenou 

cestou, sa dvíhajú vlny nepokojov 

a vzrastá túžba po slobode. 

A v čom by sme im mali pomôcť? 

Určite v tom, že k slobode, ktorá 

súvisí s dospelosťou, patrí aj zodpovednosť. 

Zodpovednosť za všetko, 

čo ako dospelí robíme. Zodpovednosť 

za každé slovo, ktoré vyslovíme, 

za každý čin, ktorý vykonáme, 

a dokonca i za každú 

myšlienku, ktorú o svojom blížnom 

vytvoríme. 

Marie Šuláková 

sulakova@svetgralu.cz

TÉMA 

Pracuj, aby si prežil! 

Môže byť priemyselná kultúra humánna? 

Siegfried Hagl 

„IDYLA“ ROMANTIZMU 

Život ľudí pred industrializáciou sa 

často idealizuje. Obrazy z 18. a začiatku 

19. storočia zobrazujú krásne 

malé mestečká a idylické krajiny 

s usilovnými sedliakmi. Príroda 

na nich vyzerá nedotknutá, divoká 

zver mala veľkorysý životný 

priestor, slovo „vymieranie druhov“ 

neexistovalo. Nikto si nerobil starosti 

s hladomorom v Číne, nepokojmi 

v Indii alebo so zemetrasením 

v Chile. Tieto udalosti sa odohrávali 

príliš ďaleko a v Európe sa o nich 

väčšina ľudí ani nedozvedela. Takáto 

pred-priemyselná idylka však v skutočnosti 

nikdy neexistovala. 

V každom storočí dochádzalo 

v Európe k vojnám, ktoré pustošili 

celé kraje. Tí, ktorých vojna priamo 

nepostihla, trpeli kvôli vysokým 

daniam, nútenej vojenskej službe, 

nedostatku potravín a epidémiami 

moru. 

V mierových medziobdobiach bol 

život príjemný iba pre majetných 

a mocných. Tí disponovali početným 

personálom a mohli si usporiadať 

pohodlný život. Pritom dúfali, 

že nebudú potrebovať lekára, pretože 

medicína bola svojou úrovňou 

ešte v hlbokom stredoveku a o baktériách 

a hygiene nemala ani poňatia. 

Novorodenecká úmrtnosť bola 

vysoká a smrť v dôsledku horúčky 

11 

Svet Grálu 

41 | 2014

TÉMA 

šestonedieľok častá a obávaná. Už 

len pomyslenie na zubárske ošetrenie 

v tej dobe dokáže človeku obdobie 

romantiky úplne zoškliviť. Sociálna 

nerovnováha zaťažovala najviac chudobných. 

Ich život bol ťažký a skladal 

sa z tvrdej práce, ktorá stačila 

iba na zaistenie najnutnejších vecí 

na prežitie a na úbohý prístrešok. Pomoc 

pri chorobách bola prakticky 

nedostupná. Ľudia boli vydaní napospas 

zvôli panstva a fakticky neexistovala 

žiadna právna istota. 

Niet sa čo diviť, že po nástupe industrializácie 

v Európe dali mnohí 

nemajetní ľudia prednosť namáhavej 

práci v továrňach pred životom 

na vidieku. Sťahovali sa do bedárskych 

štvrtí priemyselných miest. 

Stará stavovská spoločnosť zanikla 

v zmätkoch francúzskej revolúcie. 

V 19. storočí ju nahradila „triedna 

spoločnosť“. Hovorilo sa o „robotníkoch“ 

a „vlastníkoch“, o „spodných“ 

a „horných“ triedach. Na rozdiel od 

panstva v pred-priemyselnej dobe, 

továrnici novej epochy spravidla necítili 

povinnosť sociálne podporovať 

svojich zamestnancov. Nejednému 

továrenskému robotníkovi sa darilo 

dokonca horšie ako pracovníkovi 

v poľnohospodárstve. Sociálne nerovnosti 

triednej spoločnosti sa preto 

zdali horšie než v starej, stavovskej 

spoločnosti. Zdravotný stav továrenských 

robotníkov bol zlý, ich výživa 

nedostatočná, pláca nízka a pracovná 

doba dlhá. Zatiaľ čo pred industrializáciou 

bolo tkanie a pradenie poväčšine 

domácou prácou, tak potom – 

v dielňach na spracovanie bavlny, 

12 

Svet Grálu 

41 | 2014 

vybavených strojmi – panovali sotva 

znesiteľné pracovné podmienky. Ako 

sa jednotlivci cítili, či v akej situácii 

sa robotníci nachádzali, na to nebrali 

majitelia tovární žiaden ohľad. 

HUMÁNNA 

PRIEMYSELNÁ 

KULTÚRA? 

Asi 30 kilometrov od Kolína nad Rýnom 

leží malá obec Engelskirchen. 

Turisti v nej môžu navštíviť malé 

múzeum priemyslu, nachádzajúce 

sa v pamiatkovo chránenej starej továrni. 

Múzeum pripomína kedysi 

prosperujúcu bavlnáreň „Ermen & 

Engels“. Tento výrobný závod založil 

v roku 1837 Friedrich Engels 

starší (1796–1860), otec známeho 

socialistu Friedricha Engelsa mladšieho 

(1820–1895). Továreň museli 

v roku 1979 zatvoriť a to z dôvodu 

textilnej krízy, vyvolanej rastúcim 

konkurenčným tlakom z Ďalekého 

východu. Väčšina strojov – predovšetkým 

prstencové dopriadacie 

stroje, ktoré sa používali už v roku 

1900 – predali do Indie. Tam na nich 

dodnes pracujú robotníci za približne 

rovnakých podmienok ako 

v roku 1900 v Nemecku. Dnes sa 

Niet sa čo diviť, že po nástupe industrializácie 

v Európe dali mnohí nemajetní ľudia prednosť 

namáhavej práci v továrňach pred životom 

na vidieku. 

v pamiatkovo chránených továrenských 

budovách Engelskirchenu nachádza 

radnica, byty a tiež pobočka 

Rýnskeho múzea priemyslu. 

Závod v Engelskirchene mal 

prevziať Friedrich Engels mladší. 

V rámci svojho vzdelávania sa dostal 

do bavlnárskej dielne v Manchestri. 

Podmienky, aké boli v manchesterských 

továrňach ním natoľko otriasli, 

že sa začal angažovať za robotníctvo 

a stal sa kritikom kapitalizmu. 

K dielam, ktorými sa preslávil, patrí 

„Kritika národnej ekonomiky“ (1844) 

a „Postavenie robotníckej triedy 

v Anglicku“ (1845), ktoré sa prirovnávalo 

k Danteho „Peklu“. – 

Od tých čias sa o slabinách kapitalistického 

hospodárskeho systému 

napísalo mnoho. Záplava reportáží 

a pamfletov odsudzovala – predovšetkým 

v 19. a na začiatku 20. storočia 

– často neutešené postavenie 

robotníkov. Touto problematikou 

sa neskôr začali zaoberať politické 

strany a odbory, ktoré v priaznivých 

obdobiach docielili to, aby z dosiahnutého 

pokroku mali úžitok aj zamestnanci. 

V mnohých rozvojových 

krajinách dodnes chýbajú organizácie, 

ktoré by zastupovali práva zamestnancov. 

Boľševická ekonomika propagujúc 

sa ako nádej chudobných zlyhala 

a po kolapse Východného bloku zvíťazilo 

kapitalistické trhové hospodárstvo. 

Niektorí verili v celosvetové 

opakovanie „amerického sna“ o globálnej, 

slobodnej, rýchlo rastúcej 

ekonomike, ktorá dáva šancu každému, 

aby sa rozvíjal podľa vlastných 

schopností a dosiahol blahobyt. 

Globálna finančná kríza z roku 

2008 a kríza eura z roku 2010 však 

znovu vyvolávajú pochybnosti o tom, 

či je kapitalizmus vo svojej súčasnej 

podobe vôbec perspektívny. Z histórie 

poznáme viacerých podnikateľov, 

ktorí mali zmysel pre potreby 

svojich zamestnancov. Boli to napr. 

známi technickí vynálezcovia – Watt, 

Stephenson, Siemens, Benz a Daimler, 

Bosch; vypracovali sa často zo 

skromných začiatkov a väčšinou 

mali aj porozumenie pre záujmy svojich 

spolupracovníkov. Najznámejším 

sa stal Henry Ford (1863–1947)

TÉMA 

so svojou mnohostrannou sociálnou 

angažovanosťou. 

Devätnáste a začínajúce dvadsiate 

storočie boli preto aj érou osvietených, 

sociálne uvažujúcich podnikateľských 

osobností, ktoré boli súčasne 

továrnikmi i filantropmi. Ich 

mnohoraké pokusy o vytvorenie humánneho 

pracovného sveta sú niekedy 

označované pojmom „utopický 

socializmus“. 

V Európe, napríklad v škótskom 

New Lanarku, vznikli vzorové sídliská, 

ktoré sa usilovali o harmonické 

prepojenie každodenného života 

s prácou v továrni. Filantrop a socialista 

Robert Owen (1771–1858) tu 

uskutočňoval v období rokov 1800 

až 1825 myšlienky, ktoré o jedno storočie 

predbehli svoju dobu. Zrušil 

prácu detí a telesné tresty. Obyvatelia 

sídlisk dostali riadne domy, školy 

a večerné kurzy, bezplatnú zdravotnú 

starostlivosť a potraviny za dostupné 

ceny. Táto fabrika pracovala úspešne 

dlhé desaťročia i potom, čo ju Owen 

opustil, a dostalo sa jej medzinárodného 

uznania. V rokoch 1825 až 1858 

sa Robert Owen pokúšal uskutočniť 

svoje myšlienky na ďalšom vzorovom 

sídlisku v USA. No „New Harmony“ 

v Indiane skrachovalo, a tak 

sa Owenova utópia o humánnom 

pracovnom svete nemohla stať vzorom 

pre ostatné krajiny. Podobné 

vzory priemyselnej kultúry, usporiadanej 

s ohľadom na ľudské potreby 

môžeme nájsť aj v Taliansku. Neďaleko 

Bergama, blízko diaľnice E66 

(výjazd na Capriate) medzi Bresciou 

a Milánom, leží dedina Crespi 

d’Adda so svojím mimoriadnym 

urbanistickým riešením. Tento autentický 

model ideálneho mesta sa 

stal v roku 1995 Svetovým kultúrnym 

dedičstvom UNESCO. Človek 

tu môže názorne zažiť, ako si altruisticky 

zmýšľajúci podnikateľ 19. storočia 

predstavoval priemyselnú spoločnosť 

s ľudskou tvárou. 

Zakladateľ továrne, Cristoforo Binigno 

Crespi (1833–1920), na zelenej 

lúke vybudoval v roku 1878 textilný 

závod na spracovanie bavlny. 

Rozhodujúcou pre voľbu miesta 

bola dostupná vodná energia rieky 

Adda. Okrem výrobných budov 

a elektrárne tu postupne vzniklo 

malé mestečko, určené výhradne 

pre Crespiho zamestnancov, ktorému 

láskavo, patriarchálne vládol 

samotný Crespi zo svojho zámočku. 

Postaral sa o všetko nevyhnutné: 

Pohľad na dedinu Crespi d´Adda. Na snímke sú továrenské 

komíny, robotnícke domy a škola (biela budova). 

Takto si altruisticky zmýšľajúci podnikateľ 19. storočia 

predstavoval priemyselnú spoločnosť s ľudskou tvárou. 

Tento autentický model ideálneho mesta bol v r. 1995 

zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

TÉMA 

14 

Svet Grálu 

41 | 2014 

Úpadok 

remeselníckeho 

majstra 

Úpadok zo samostatne zárobkovo 

činného remeselníckeho 

majstra na továrenského 

robotníka si ukážeme na 

konkrétnom príklade jednej 

rodiny robotníka: 

• v roku 1770 zarábal Johann 

Nepomuk Schulte ako tkáčsky 

majster v manufaktúre 

5 toliarov týždenne. S týmto 

príjmom mohol založiť a živiť 

rodinu. Jeho žena mala malý 

vedľajší zárobok ½ toliara. 

• v roku 1820 prijali do fabriky 

jeho vnuka s podmienkou, že 

s ním nastúpi ako „pracovná 

sila“ jeho žena. On zarábal 3,5 

toliara a žena 1,5 toliara. 

• v roku 1830 mu hrozilo prepustenie, 

keď do továrne neposielal 

svoju 9-ročnú dcéru. 

Jeho plat poklesol na 3 toliare 

a žene na ¾ toliara. 

• v roku 1833 mu znížili plat na 

2,5 toliara, plat jeho ženy bol 

1,5 toliara. Okrem dcéry musel 

do práce posielať aj obe 

mladšie deti za 1/2 toliara. 

Rodinný príjem medzi 

rokmi 1770 a 1833 zostal síce 

rovnaký, ale bol o infláciu 

nižší. Žena už nemala čas na 

svoju zeleninovú záhradku 

a domáce práce zvládala len 

čiastočne a s vynaložením 

všetkých síl. Celkove sa teda 

reálny príjem rodiny znížil, 

zatiaľ čo týždenná pracovná 

doba rodinných príslušníkov 

vzrástla z 90 na 240 hodín. 

Zdroj: Bernd Hercksen 

„Vom Urpatriarchat 

zum globalen Crash?“ 

(Od patriarchátu ku globálnemu 

krachu?) (2, str. 334) 

byty, školu, kostol, záhrady, zeleninové 

záhrady, spoločenské centrum, 

práčovňu, pohrebné služby. Malé 

mestečko bolo navyše v mnohých 

ohľadoch priekopnícke, nielen svojou 

pozoruhodnou architektúrou. 

V Crespi bolo prvé verejné osvetlenie 

v Taliansku, bezplatné vzdelávanie 

pre deti robotníkov, bezplatný 

krytý bazén. 

Tento zaujímavý pokus o harmonické 

spojenie ekonomických a sociálnych 

záujmov nemal, žiaľ, dlhé 

trvanie. Túto formu továrenského 

paternalizmu ukončil koncom dvadsiatych 

rokov 20. storočia konkurz 

v období ekonomickej krízy… Historická 

továreň však bola v prevádzke 

až do roku 2005, kým sa musela definitívne 

vzdať rastúcemu konkurenčnému 

tlaku. 

VÍŤAZÍ „ZÁKON 

DŽUNGLE“? 

Viaceré podniky v mnohých krajinách 

sa usilovali o humánne usporiadanie 

pracovného života. Ešte 

v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 

20. storočia som napríklad 

v Nemecku zažil príkladnú sociálnu 

angažovanosť v továrni na výrobu 

pneumatík, ktorej som osobne za 

mnohé veľmi vďačný 1 . 

Všetky tieto sociálne snahy najrôznejších 

firiem však, žiaľ, nemali dlhé 

trvanie. Neraz sa nakoniec presadili 

najbezohľadnejší hráči s obrovským 

úsilím o zisk, a to predovšetkým vo 

vysokých finančných kruhoch a vo 

veľkopriemysle. Na zamestnanca sa 

už hľadí len ako na nákladovú položku. 

Ich úspešnosť a ľudská dôstojnosť 

je súčasným kapitalistom 

ľahostajná. Za extrémneho konkurenčného 

tlaku v období globalizácie 

možno sotva očakávať, že by sa 

podnikatelia sociálne angažovali 

a dobrovoľne zaťažovali ďalšími 

(nielen zákonom vynútenými) sociálnymi 

záväzkami. Kvôli tomu musia 

štáty a obce preberať stále viac 

sociálnych povinností. Tým vzniká 

nebezpečenstvo preťaženia verejného 

sektoru, ktoré môže viesť k zadĺženiu 

alebo dokonca k finančnému kolapsu 

sociálneho štátu. 

Nech je nám v tomto ohľade útechou, 

i keď chabou, aspoň zistenie, že 

súčasné celosvetové kapitalistické vykorisťovanie 

smerujúce 

k úpadku 

je ešte stále lepšie 

než vojna… ktorej 

snáď zostaneme 

ušetrení! 

Siegfried Hagl 

hagl@svetgralu.sk 

1 V podnikovej večernej škole som absolvoval 

vzdelanie v odbore gumárenskej 

techniky. Potom som s firemným štipendiom 

vyštudoval strojárenstvo na vysokej 

škole technickej. 

Literatúra: 

1) Forrester Viviane, Der Terror der Okonomie 

(Teror ekonómie), Goldmann, 

Mníchov, 1998 

2) Hercksen Bernd, Vom Urpatriarchat 

zum globalen Crash? (Od patriarchátu 

ku globálnemu krachu?), Shaker Media, 

2010 

Internet: 

Múzeum priemyslu v Engelskirchene 

http://www.industriemuseum.lvr.de/ 

schauplaetze/engelskirchen/ 

New Lanark 

http://www.newlanark.org/gallery.php 

http://de.wikipedia.org/wiki/New_Lanark 

Crespi 

http://www.villaggiocrespi.it/deu/index. 

html 

http://de.wikipedia.org/wiki/ 

Crespi_d%E2%80%99Adda 

Friedrich Engels 

http://de.wikipedia.org/wiki/Friedrich_Engels

TÉMA 

POVINNOSŤ A VERNOSŤ 

lnenie povinností vždy platilo za 

P najvyššiu cnosť človeka. Vo všetkých 

národoch zaujímalo ten najvyšší 

stupeň, ešte vyšší než sám život. Bolo 

hodnotené do tej miery, že si udržalo 

prvé miesto aj u rozumových ľudí, ktorým 

nakoniec už nič nebolo sväté, iba 

vlastný rozum, ktorému sa otrocky korili. 

Vedomie nevyhnutného plnenia povinností 

zostalo. Tým nemohla otriasť 

ani nadvláda rozumu. Ale temno 

predsa len našlo miesto na zaútočenie 

a zahryzlo sa do koreňov. Ako všade, 

tak aj tu znížilo pojem. Myšlienka 

na plnenie povinností zostala, ale samotné 

povinnosti boli nastoľované 

rozumom, a tým pripútané k zemi, 

skrátka kusé, neúplné dielo. 

Z toho je potom len samozrejmé, že 

citový človek často nemôže uznať uložené 

mu povinnosti za správne. Prichádza 

do rozporu sám so sebou. Plnenie 

povinností platí aj pre neho ako 

jeden z najvyšších zákonov, ktoré má 

človek plniť, a predsa si musí súčasne 

povedať, že pri plnení uloženej mu povinnosti 

koná niekedy proti svojmu 

presvedčeniu. 

Dôsledkom toho je, že nielen vo 

vnútri človeka takto sa trápiaceho, ale 

aj v jemnohmotnom svete vytvárajú 

sa týmto stavom formy, ktoré spôsobujú 

nespokojnosť a rozkol aj u iných. 

Prenáša sa tým do najširších kruhov 

sklon k šomraniu a nespokojnosti, 

ktorých príčinu nie je nikto schopný 

nájsť. Nedá sa to nájsť, lebo pôsobenie 

prichádza z jemnohmotnosti. Vytvára 

to citový človek žijúcimi formami vo 

svojom rozpoltení medzi úsilím splniť 

povinnosti a citom, ktorý chce inak. 

Tu musí nastať teraz zmena, aby sa 

odpomohlo tomuto zlu. Povinnosť 

a vnútorné presvedčenie musia vždy 

stáť spolu v súlade. 

Je nesprávne, keď človek nasadzuje 

svoj život na splnenie takej povinnosti, 

ktorú sám v sebe nemôže uznať 

za správnu! 

Každá obeť dostáva len vtedy hodnotu, 

keď presvedčenie je v zhode s povinnosťou. 

Ale ak človek nasadí svoj 

život len za splnenie povinnosti bez 

presvedčenia, potom sa tým znižuje na 

predajného žoldniera, bojujúceho v cudzích 

službách za peniaze, podobne 

ako sluha na vidieku. Tým sa stáva 

taký boj vraždením! 

Ale ak niekto nasadzuje svoj život 

z presvedčenia, potom má v sebe lásku 

k veci, za ktorú sa rozhodol bojovať. 

A jedine to má pre neho vysokú hodnotu! 

Musí to robiť z lásky. Z lásky 

k veci! Tým sa tiež povinnosť, takto 

splnená, stáva živou a vysoko povznesenou; 

až do tej miery, že sa jej splnenie 

kladie nad všetko. 

Tým sa celkom samo od seba rozlišuje 

to živé plnenie povinností od plnenia 

mŕtveho, meravého. A len to žijúce 

má duchovnú hodnotu a účinok. 

Všetko ostatné môže slúžiť iba pozemským 

a rozumovým účelom a prinášať 

im výhody, ale to tiež nie trvalo, iba prechodne, 

lebo iba samotné živé pretrváva. 

Tak sa stáva plnenie povinností, 

prameniacich z presvedčenia, vedome 

chcenou vernosťou a pre vykonávajúceho 

samozrejmosťou. On nechce 

a ani nemôže inak konať, lebo vernosť 

v ňom je pravá, je s ním úzko spojená, 

ba dokonca je časťou z neho, ktorú nie 

je schopný odložiť. 

Slepá poslušnosť, slepé plnenie povinností 

majú preto tak málo ceny ako 

slepá viera! Obom chýba život, pretože 

v nich niet lásky! 

Jedine podľa toho rozozná človek 

ihneď rozdiel medzi pravým vedomím 

povinností a pocitom povinnosti, 

vštepeným výchovou. To prvé 

vyviera z citu, to druhé je chápané len 

rozumom. Láska a povinnosť preto 

nikdy nemôžu stáť proti sebe, ale sú 

zajedno tam, kde sú vyciťované ako 

pravé, a vtedy vykvitá z nich aj vernosť. 

(…) 

Plnenie povinností, prameniace 

dobrovoľne a žiarivo z ľudskej duše, 

a také, ktoré sa dodržiava len kvôli 

pozemskej odmene, nikdy sa nemôže 

zamieňať a dá sa veľmi ľahko rozoznať. 

Dajte sa preto preniknúť pravou 

vernosťou, alebo vzdiaľte sa od toho, 

čomu nemôžete dodržať vernosť. 

(…) 

Ukážka z diela Vo svetle Pravdy – Posolstvo 

Grálu, Abd-ru-shin 

www.svetgralu.sk 15 

Svet Grálu 

41 | 2014

ZDRAVIE 

16 

Svet Grálu 

41 | 2014 

V zajatí EMÓCIÍ 

Ako sa vyrovnať s traumou 

Marianne Klauser-Stalder 

Všetci si želáme šťastný život. Väčšinou 

je nám však jasné, že od života nemôžeme 

očakávať iba radosť. Ten totiž prináša 

aj boj, výzvy, sklamania a konflikty. 

Keď už musíme tým všetkým prejsť, 

chceli by sme svojich blízkych, a aj seba, 

ušetriť aspoň hlbokých rán na tele aj na 

duši. Čo robiť, keď k tým ranám predsa 

len dôjde?

ZDRAVIE 

TRAUMATICKÉ ZÁŽITKY 

Keď sa v živote prihodí závažná udalosť, 

s ktorou človek nepočítal, nechápe 

ju, zraňuje ho alebo ohrozuje, 

zažíva jeho duša ťažký otras. Potrebuje 

čas, aby ho mohla spracovať. 

Rozpor medzi udalosťou a schopnosťou 

spracovať ju sa prejaví ako trhlina 

na duši, a tá potom negatívne ovplyvňuje 

ďalší život človeka. Vzniká 

trauma, zanecháva trvalé stopy. Príkladov 

traumatických udalostí je veľa: 

tragická autonehoda, vážne ochorenie 

či smrť dieťaťa, prepadnutie v podzemnej 

garáži, znásilnenie… Všetky 

tieto udalosti majú jedno spoločné: 

ľudia, ktorým sa stali, prežili niečo 

strašné, niečo, čo si nedokázali predstaviť 

ani v najhorších snoch. Každý 

človek sa najskôr pokúša takú situáciu 

zvládnuť sám. Po nejakom čase 

si však uvedomí, že otrasný zážitok 

predsa len zanechal v jeho duši stopy. 

Objaví sa panický strach, bojazlivosť, 

smútok, vnútorná prázdnota, pocit 

viny. Nič nie je ako predtým… stačí 

začuť kroky v tme, prudké zabrzdenie 

auta, húkanie sanitky a strach a úzkosť 

sa opäť vracajú. 

Také silné reakcie duše môžu pretrvávať 

veľa rokov. Výskumníci rozlišujú 

dva typy traumy: typ I – ako 

bezprostrednú reakciu, a typ II – ako 

chronickú záťaž po dávno prežitej, 

obyčajne dlhotrvajúcej traume, akou 

je napríklad zneužívanie alebo problematická 

výchova v detstve. 

Po ťažkej traume, keď bol človek 

obeťou spáchaného násilia, katastrofy 

alebo nehody, môže sa 

prepadnúť do nevysvetliteľného, neznámeho 

stavu, ktorý rušivo vplýva 

na vnímanie a prináša trvalý pocit 

strachu, smútku, neistoty, i poruchy 

spánku. V akútnom stave hovoríme 

o traumatickej reakcii s disociáciou. 

Disociácia znamená rôzne poruchy 

vedomia, ako sú napríklad čiastočná 

alebo úplná strata pamäti a pocitu 

identity, poruchy bezprostredného 

vnímania i cítenia či kontroly pohybov, 

čo je po traumatických zážitkoch 

častý jav. Pokiaľ tieto príznaky 

do štyroch týždňov nevymiznú alebo 

aspoň citeľne nezoslabnú, hovoríme 

o posttraumatickej záťaži. Môžu ňou 

trpieť aj ľudia vnútorne pevní, predtým 

psychicky zdraví – táto reakcia 

duše nie je totožná so slabosťou. 

Odhaduje sa, že asi v 70 % prípadoch 

odznie akútny stav sám od 

seba za niekoľko mesiacov, obyčajne 

s podporou príbuzných a priateľov, 

ale bez odbornej pomoci a bez psychofarmák. 

Často však u postihnutých zostávajú 

po traumatických zážitkoch 

stopy strachu, ktoré sa „usadia“ 

v duši ako chronický pocit neistoty, 

smútok, strach alebo len zvýšená 

podráždenosť. Časom môžu viesť 

k depresiám, nutkavým obavám, 

závislostiam, aj k traumatickej zatrpknutosti. 

Tieto javy sa sledovali 

predovšetkým v USA; zistilo sa, že 

každý štvrtý bezdomovec je vojnový 

veterán, ktorý sa po návrate z nasadenia 

nedokázal zaradiť do normálneho 

života. 

Aj svedok nejakej desivej udalosti, 

alebo záchranár, i keď nebol ohrozený 

na živote, môže pod ich dojmom 

trpieť posttraumatickou záťažou. 

Týka sa to teda napríklad aj 

profesionálnych záchranárov, policajtov, 

hasičov, strojvodcov a pod. 

SPRACOVAŤ 

A ZVLÁDNUŤ 

Výskum traumy priniesol jedno 

zaujímavé, i keď nie prekvapujúce 

zistenie: agresiu a násilie, teda to, čo 

jeden človek druhému spôsobí svojvôľou, 

surovosťou, nedbalosťou, sebectvom 

alebo dokonca zlomyseľnosťou, 

ľudia spracovávajú oveľa horšie 

než prírodné katastrofy, technikou 

zavinené nehody nebo náhlu, iným 

človekom nezavinenú smrť. 

Aj udalosti, ktoré sa dali očakávať, 

spracuje človek lepšie než všetko, 

čo sa na neho zosype odrazu a bez 

varovania. Švajčiarska neurobiologička 

Gisela Perren, ktorá sa ako 

jedna z prvých venovala následkom 

Trauma, ktorú človek ustavične potláča, viaže 

jeho životnú silu 

traumy, uvádza v tejto súvislosti štúdiu 

o politických väzňoch, ktorí napriek 

tým najhorším skúsenostiam 

z väzenia boli až neuveriteľne málo 

traumatizovaní. Boli si totiž vedomí 

rizika väznenia a aj po prepustení 

na slobodu bojovali naďalej za svoje 

presvedčenie. 

Otrasné a traumatizujúce zážitky 

môžu však dušu zaťažiť tak, že sa 

postihnutým ešte po rokoch vracajú 

spomienky a obrazy s desivými pocitmi, 

vyvolané určitými situáciami 

či dojmami, alebo trebárs len rovnakým 

ročným obdobím. 

Aj ťažké zážitky z detstva sa môžu 

vynoriť po mnohých rokoch, aj keď 

nejde o konkrétne spomienky. Prejavujú 

sa prostredníctvom neadekvátnych 

reakcií ako sú panický strach, 

prudká zlosť, smútok, nervozita, výčitky 

svedomia alebo pocity viny. Pre 

postihnutých je to veľmi nepríjemný 

a znepokojujúci stav, pretože prichádza 

zdanlivo bez príčiny. 

Stará trauma nemusí byť bezpodmienečne 

vyvolaná do vedomia, 

pretože duša už možno zážitky 

spracovala. Väčšinou sama situácia 

ukáže, či je ešte potrebná pomoc. 

17 

Svet Grálu 

41 | 2014

ZDRAVIE 

Traumatizujúce zážitky si na vyriešenie 

vyberú vhodný okamih – 

v lepšom porozumení a so zodpovedajúcimi 

pocitmi. Vtedy sa človek 

tomuto nutnému spracovaniu má 

postaviť čelom, aby posilnený novým 

prežitím mohol záťaž odložiť. 

Trauma, ktorú človek ustavične potláča, 

viaže jeho životnú silu a časom 

môže vyústiť do ťažkého ochorenia 

duše alebo tela. 

PRIPUSŤME SI 

ZLOSŤ I SMÚTOK 

Traumy človeku spôsobujú hlboké 

otrasy a existenčne ho zaťažujú buď 

priamo po prežitej udalosti, alebo 

ešte aj roky po nej. Je preto celkom 

prirodzené, keď v akútnych fázach 

dominuje smútok, strach a zlosť. 

Zlosť a rozhorčenie sú často dokonca 

nutné, pretože pomáhajú rozpoznať 

a pomenovať bezprávie. Prichádzajú 

napr. v momente, keď si človek 

v dospelosti uvedomí, aké následky 

na jeho život má násilie prežívané 

v detstve. Utrpená strata, či už blízkej 

osoby, práce, zdravia, máva často 

niekoľko fáz smútku. 

Pre postihnutých je veľkou úľavou, 

keď pochopia, že ich silné emócie nie 

sú ničím nezvyčajným a nie sú príznakom 

choroby, ale skôr prirodzenou 

reakciou na „abnormálny“, čiže 

mimoriadne silný zážitok. 

… ALE NEZOTRVÁVAJME 

V NICH! 

Vo fázach spracovania zážitkov je 

potom dôležité, aby sa v nich človek 

nezasekol. Správne posúdenie 

18 

Svet Grálu 

41 | 2014 

Silné emócie nie sú ničím nezvyčajným, ale skôr 

prirodzenou reakciou na mimoriadne 

silný zážitok 

a prehodnotenie zážitkov v mnohých 

prípadoch pomáha vymaniť sa 

z roly obete. Po autonehode si ľudia 

niekedy uvedomia, akej obrovskej 

pomoci a ochrany sa im dostalo, keď 

im bol vlastne darovaný nový život. 

Je to ako výzva osudu, ktorú majú 

teraz s vďakou prijať. Cieľom novších 

metód, ktoré vychádzajú z výskumu 

traumy a neurobiológie je čo najrýchlejšie 

upokojenie, stabilizácia 

a posilnenie osobnosti, pretože človek 

v traumatizovanom stave je bez 

ochrany, vydaný napospas cudzím 

vplyvom. Zaujímavú súvislosť napísal 

Abd-ru-shin vo svojej prednáške 

Astrológia v knihe „Posolstvo Grálu“: 

„Nepokoj je však pre dušu najväčším 

nepriateľom, pretože otriasa stenou 

prirodzenej ochrany a vpúšťa tak 

dovnútra práve to zlo, ktoré by inak 

nemalo žiaden prístup.“ Je preto potrebné 

individuálnym prístupom pomôcť 

postihnutým, aby sa obmedzil 

ich strach a obnovilo prirodzené vnímanie. 

Až potom dostanú duch aj 

duša možnosť podľa potreby ďalej 

spracovať zážitky. 

ČO ZASEJEŠ…? 

V stave traumy je človek veľmi citlivý 

na všetky nezrovnalosti a rozpory. 

Nie je preto vhodné posudzovať, 

alebo poukazovať na zákon spätného 

pôsobenia, podľa ktorého platí, že čo 

človek zaseje, to aj zožne. Nemôžeme 

predsa vedieť, prečo niekto musí trpieť, 

a iný nie. 

Neskôr, keď sa obnoví pocit bezpečia 

a zážitky sa nejakým spôsobom 

usporiadajú, nastane čas, aby 

sa človek pokúsil pochopiť, čo mu 

mala táto trpká skúsenosť povedať, 

čo sa mal naučiť na duchovno-duševnej 

úrovni, či príčina udalosti azda 

bola, alebo stále ešte je v ňom samotnom. 

Potom nadíde chvíľa tušenia 

či uvedomenia si niečoho, čo býva 

bezprostredne po zážitku často neprijateľné. 

Traumatické zážitky teda 

môžu, podobne ako choroby, napomôcť 

k duchovno-duševnému dozrievaniu. 

Prinášajú uvedomenie si 

duchovných súvislostí, aj hodnôt pozemského 

života. Veľa ľudí po tragických 

udalostiach prizná, že táto 

skúsenosť bola pre nich neoceniteľná. 

VYHODNOTIŤ 

A… ODPUSTIŤ 

Akonáhle človek spozná v nejakom 

deji zmysel, obvykle ho prehodnotí 

a vloží do svojho života ako cenný 

stavebný pilier. 

Spracovanie zážitku po pretrpenom 

násilí alebo ľahostajnosti druhých je 

práve preto také ťažké, lebo človek 

v ňom spočiatku nenachádza zmysel. 

Až neskôr spoznáva súvislosti a pozitívne 

stránky negatívnej udalosti. To, 

že vôbec prežil, že bol statočný a že sa 

dokázal z danej udalosti poučiť. Citlivejšie 

vníma dobro a zlo a pociťuje 

vďačnosť za to, že sú ľudia, ktorí stoja 

pri ňom, utešia ho a pomôžu mu, keď 

to najviac potrebuje. 

Na to všetko však treba čas. Až spracovanie 

traumatického zážitku prináša 

naozajstné odpustenie – najvyšší 

duchovný krok, ktorý človek 

môže urobiť. 

Marianne Klauser-Stalder 

klauser-stalder@svetgralu.sk

RECENZIA 

KONEC 

PROKRASTINACE 

Kniha Konec prokrastinace nie je iba ďalšou zo stoviek kníh zameraných na rozvoj 

osobnosti, ktoré sú v našich kníhkupectvách aktuálne k dispozícii. Zameriava sa na 

jeden konkrétny fenomén – prokrastináciu – to znamená chorobné odkladanie úloh 

a povinností; na ceste za jeho príčinami a spôsobmi nápravy vyvráti nejeden mýtus 

budovaný inými knihami. 

dkladáte niekedy plnenie dôležitých 

úloh v prospech podruž- 

O 

nejších činností? Nie ste sami. Prokrastinácia 

je v súčasnosti významný 

fenomén, čo potvrdzuje aj mimoriadny 

úspech tejto knihy, ktorá vyšla 

v náklade 30 000 výtlačkov. Pôsobivý 

je aj úspech jej elektronickej verzie. 

Autor Petr Ludwig, ktorý si nutnosť 

zmysluplného využívania zvereného 

potenciálu uvedomil počas prežitia 

blízkosti smrti, definuje prokrastináciu 

ako „neschopnosť prehovoriť 

samého seba robiť činnosti, ktoré by 

sme mali alebo chceli robiť“. 

Na otázku prečo je prokrastinácia 

takým častým javom, odpovedajú 

prvé kapitoly knihy: odkladanie úloh 

tu bolo vždy. Medzi príčinami jeho 

aktuálneho masového rozmachu 

autor uvádza predovšetkým nárast 

možností a dostupnosť obrovského 

množstva informácií, v ktorých nie 

je jednoduché sa orientovať. S otváraním 

pomyselných nožníc potenciálu 

rastie množstvo možností a to 

vedie k paralýze rozhodovania, čo je 

zdrojom prokrastinácie. Tá zásadným 

spôsobom znižuje efektívnosť 

našej činnosti. Keďže prokrastinujúci 

človek nie je lenivý, teda zmierený 

s ničnerobením, je si vedomý nevyužitia 

svojho potenciálu a dostavuje sa 

frustrácia, ktorá ďalej zvyšuje mieru 

prokrastinácie. Všetko je umocnené 

dnešným pracovným prostredím, 

keď sa veľká časť úloh vykonáva na 

počítači, kde sú možnosti a s nimi súvisiace 

informácie od seba vzdialené 

iba niekoľko kliknutí myšou. 

V tejto pasci sa dnes nachádza 

značná časť aktívnych ľudí. Dobrou 

správou je, že s určitou dávkou vôle 

a sebadisciplíny je možné nad prokrastináciou 

vyhrať. Autor v knihe 

sprevádza čitateľa niekoľkými zásadnými 

fázami, od hľadania motivácie 

– a to tak, aby sa čitateľ nestal 

ani „cieľovým feťákom“ závislým od 

plnenia čoraz väčších cieľov s pominuteľnou 

radosťou, ani nebol hnaný 

vpred vonkajšou motiváciou „cukru 

a biča“, až po vytvorenie nástrojov, 

ktoré pomôžu nastúpiť cestu k svojej 

vízii a nájsť na nej dlhodobú vnútornú 

spokojnosť. Čitateľ tu nájde 

konkrétne postupy, ktoré sú veľmi 

zrozumiteľne popísané a naviac doplnené 

informačnou grafikou, ktorá 

zrozumiteľnosť a prehľadnosť ešte 

umocňuje. Umožní tak pohodlné 

vstrebanie obsahu v krátkom čase aj 

notorickému prokrastinátorovi. 

Metódy uvedené v knihe možno 

vzťahovať jednak na klasickú 

prokrastináciu ako odkladanie 

Autor Petr Ludwig, 

vydal v roku 2013 

Jan Melvil publishing 

dôležitých pracovných úloh, ale aj 

v širšom zmysle na akékoľvek zdržiavanie 

sa na svojej životnej ceste 

za svojou životnou víziou. Kniha sa 

dotýka širších tém, akou je základná 

životná motivácia, hľadanie šťastia, 

využívanie svojho potenciálu, či už 

časového, alebo svojej výbavy jedinečnými 

schopnosťami. 

Autor vo svojej knihe vychádza 

jednak z vlastnej skúsenosti kouča, 

i z relevantných vedeckých prác. Niekedy 

môže čitateľ žasnúť nad tým, 

koľko faktov, známych skôr priaznivcom 

alternatívnych životných 

štýlov, je už dnes preukázaných „suchou“ 

exaktnou vedou, viď. napríklad 

„Peniaze majú na našu spokojnosť 

vplyv iba dovtedy, kým nám 

pomáhajú zaistiť základné potreby 

pre seba a svoju rodinu“. 

Pokiaľ čítate túto recenziu, znamená 

to, že autor jej napísanie „neprokrastinoval“ 

a myšlienky uvedené 

v knihe fungujú. 

Pavel Hrůza 

hruza@svetgralu.sk 

19 

Svet Grálu 

41 | 2014

TÉMA 

Nestíham 


repáčte, ale ja nestíham, ne- 

čas. Dovi´,“ hovorí mi do 

„Pmám 

telefónu jeden pán starosta, ktorého 

som potrebovala v rámci svojej práce 

na chvíľku navštíviť. „Tak to sa nedá 

nič robiť,“ hovorím s predstieraným 

pochopením a ešte dodám, že ďakujem 

a v duchu dopoviem – za vašu 

neochotu. No dobre, nemala by som 

nikoho súdiť. Proste – každý zvládne 

toľko, koľko unesie. Ale vari ja stíham? 

Ja mám čas? Domácnosť, päť 

detí (vlastne nie detí, päť synov), 

práca na plný úväzok, kopu ďalších 

20 

Svet Grálu 

41 | 2014 

aktivít… Chlap jeden! Jediné, čo má 

na starosti, je jeho úrad. Ani deti už 

nemá, toľko času, čo má on, by som 

potrebovala mať aspoň jeden týždeň. 

A navyše bol protivný a arogantný. 

To ja, kým ráno odvediem najmenšie 

deti do škôlky, vybavím si poštu, 

zvládnem niekoľko telefonátov, pri 

nich chystám malým oblečenie, dohliadnem 

na ich hygienu, na raňajky, 

potom na ďalšie oblečenie, pretože 

to prvé sa oblialo mliekom, tretie 

tričko je teraz pre zmenu od vody 

alebo od zubnej pasty. Konečne vychádzame 

z domu, zdá sa mi, že už 

mám za sebou celkom slušnú rannú 

rozcvičku. A ajhľa, vraciame sa od 

brány, pretože Metod práve spadol 

do blata, tak hľadáme čisté tepláčiky 

a aj tak máme čas – Jozef potrebuje 

ešte na záchod. Trochu upracem 

ranný neporiadok, prídeme do 

škôlky medzi poslednými a učiteľky 

s úsmevom volajú – „To ste si dnes 

teda prispali…“ Ha ha ha, mávnem 

nad nimi rukou. Išla som spať po 

polnoci a vstávala o šiestej. „Veď 

nemáme v práci cvikačky,“ nedám 

sa. Zvládam niekoľko rozhovorov 

s deťmi i dospelými v škôlke, aj cestou 

domov. Pracovať z domu nie je až 

také výhodné, hovorím si, keď pri písaní 

odbieham do kuchyne, aby som 

vhodila niečo do hrnca (totiž varím),

TÉMA 

niečo do práčky, do umývačky… a už 

sedím pri počítači, píšem, telefonujem, 

otváram diár… tik-tak tik-tak, 

cŕŕŕ, trištvrte na dvanásť – musím 

bežať do škôlky po deti a potom hneď 

doma uspať najmenšieho. O hodinu 

mám schôdzku o tridsať kilometrov 

ďalej, po schôdzke vpadnem do vedeckej 

knižnice a mierim rovno k informáciám. 

Muž staromládeneckého 

vzhľadu sa na mňa nervózne pozrie 

a rovno sa ma pýta – hoci ešte nie 

som na rade: „A čo vy potrebujete? 

Vidíte, koľko tu mám ľudí?“ Vidím 

dvoch ľudí pred sebou, tak vyslovím 

krátku otázku a on ma pošle na 

druhé poschodie. Tiež nestíha. Ako 

ja. Nehnevám sa naňho. Len si teraz 

stále vybavujem jednu myšlienku, 

ktorú s obľubou hovorievam na akcii 

verejného čítania rozprávok pre 

deti a rodičov. „Každý z nás má čas 

na to, na čo si ho urobí. Na čo si ho 

neurobí, na to ho nemá.“ A ešte to 

pokračuje nejako v tom zmysle, že 

najprv robíme vždy to, čomu dávame 

v rebríčku svojich priorít prvé 

miesto. A tak to, že deťom večer nestíhame 

prečítať rozprávku, vlastne 

nie je pravda. Len sme tentoraz 

radšej umyli dlážku, pozreli si film, 

alebo išli robiť niečo na počítači, 

prípadne niečo úplne iné. Dôvodov, 

prečo niečo nešlo a prečo sme to nestíhali, 

sa vždy nájde dosť a dokonca 

vyzerajú aj vierohodne. Nie je to tak 

dávno – asi mesiac, keď ma bývalí 

kolegovia z práce nominovali do súťaže 

Žena regiónu. To bolo niečo. Písali 

sa o mne články a prišla aj televízia 

natáčať film o tom, koľko toho tá 

úžasná pani stíha. Kým prišli, musela 

som upratať a dať si uhorky na oči, 

ktoré som mala opuchnuté od boľavej 

hlavy. Pred kamerou som potom 

pózovala pri práčke, pri varení, pri 

nalievaní čaju, pri maľovaní a hraní 

sa s deťmi, pri písaní na počítači a na 

otázku, ako to všetko zvládam, som 

nedokázala odpovedať. „Improvizujem 

a snažím sa nič neplánovať dlho 

vopred. Aj tak je nakoniec všetko 

inak,“ mekocem a pritom vypliešťam 

oči na pobiehajúce deti, ktoré 

sa práve splašili a narážajú do kameramana. 

„A či robím všetko dobre? 

Tak to naozaj neviem. To ukáže čas. 

Ja sa snažím,“ uzatváram rozhovor, 

aby za mňa ľudia nehlasovali a dali 

hlas napríklad pani Jarmile Podhornej, 

ktorá by si to ocenenie zaslúžila. 

Dostávam sa do povedomia ľudí, 

ktorí o mne doteraz nevedeli. Tí teraz 

s uznaním pokyvujú hlavami, že 

som fakt dobrá. Čím viac ma chvália, 

tým viac cítim, že to tak nie je. 

Pochváľte niekoho a on zistí, kde sú 

jeho slabé miesta a na čom by mal 

zapracovať. 

Svojho muža občas za celý deň ani 

nevidím. Pracuje väčšinou dlho do 

noci, niekedy zostáva v kancelárii aj 

do deviatej večer. Keď príde domov, 

znovu si sadá k počítaču. Musíme to 

stihnúť do jari, do začiatku prázdnin, 

do konca prázdnin, do novembra, do 

Vianoc, do konca roka… To sú naše 

najčastejšie termíny. Večer ideme na 

koncert Karla Plíhala, usporiadatelia 

napísali do pozvánky S Karlem Plíhalem 

v Echu (to je názov kultúrneho 

domu) utečeme věčnému spěchu. To 

je príťažlivé. My však znova nestíhame, 

rýchlo parkujeme, cestou si 

v pokluse natieram rúž, zdravím sa 

so známymi, sadám si v sále. A ten 

pesničkár si pokojne príde s dvanásťminútovým 

oneskorením. A potom 

ticho hrá, ticho spieva, ticho hovorí… 

je vtipný, manžel vedľa mňa 

na chvíľu zaspí a synček z druhej 

strany sa ma pýta, prečo je to vraj 

tak potichu? A prečo vlastne nie? Na 

jemné a tiché som za celý deň úplne 

zabudla. Teraz mi je dobre. 

A teraz by to ešte chcelo pointu na 

záver. Tak teda – keď sa Dalajlámu 

opýtali, čo ho najviac prekvapuje 

na ľudstve, odpovedal: „Človek. Pretože 

obetuje svoje zdravie, aby zarobil 

peniaze. Potom obetuje peniaze, aby 

znovu získal zdravie. A potom sa tak 

znepokojuje budúcnosťou, že si neužíva 

prítomnosť; a tak nežije v prítomnosti 

ani v budúcnosti; žije tak, 

akoby nikdy nemal umrieť, a potom 

umiera bez toho, 

aby predtým skutočne 

žil.“ 


sulakova@svetgralu.cz 

21 

Svet Grálu 

41 | 2014

ZAMYSLENIE 

Smieme byť v živote 

šťastní? 

Martin Veselý 

epoznám človeka, ktorý by nechcel 

byť šťastný. Nie každý si 

N 

kladie otázku Čo je šťastie, nie každý 

o ňom rozmýšľa, ale každý po ňom 

vnútorne túži. A každý aj za svojím 

šťastím ide. Je známa vec, že keď 

človek po niečom veľmi túži, tak to 

vlastne priťahuje a skôr či neskôr sa 

mu to v nejakej podobe splní. Ale 

platí to takisto o šťastí? Veď keby to 

22 

Svet Grálu 

41 | 2014 

tak bolo, boli by všetci ľudia šťastní… 

Všetko nasvedčuje tomu, že so šťastím 

je to práve naopak! Šťastie samo 

osebe nemôže byť cieľom. Dostaví 

sa iba samo od seba, nie je možné si 

ho vynútiť. 

Čo je vôbec šťastie? Niekto si pod 

pojmom šťastie predstaví nejakú 

náhlu priaznivú udalosť, napríklad 

výhru v lotérii alebo nečakaný dar. 

Ale skutočné šťastie je niečo celkom 

iné. Je to to, čo prežívame vo vnútri, 

určitý oblažujúci pocit alebo stav. Pre 

väčšinu asi prchavý a ťažko uchopiteľný, 

ale každý ho iste zažil. Skúsme 

však ísť viac do hĺbky a rozlíšiť dve 

veci: pocit šťastia a stav šťastia. Pocit 

šťastia pozná každý, dostavuje sa 

nečakane a väčšinou rýchlo odznie. 

Trvalý stav šťastia alebo blaženosti 

pozná asi málokto z nás. Som však 

hlboko presvedčený, že takí ľudia 

existujú, že tento stav prežívania sa 

dá dosiahnuť, že to je v našich silách. 

Máme tu teda na jednej strane pominuteľný 

závan pocitu šťastia, na

ZAMYSLENIE 

druhej strane viac-menej trvalý stav 

šťastia. Veľa ľudí podľa všetkého vôbec 

neverí v možnosť nejakého trvalého 

šťastia, i keď si ho veľmi prajú. 

Ale i krátke okamihy šťastia pre nich 

majú veľkú cenu. Tí pasívnejší z nich 

len čakajú, čo im spadne do lona. Čakajú 

na výhru v lotérii, na to, že sa 

stane nejaký zázrak, a celkom pochopiteľne 

bývajú väčšinou sklamaní. Sú 

však i veľmi činorodí ľudia, ktorí vedia, 

že človek je sám strojcom svojho 

šťastia, a tí idú veľmi aktívne za svojou 

predstavou šťastia. Niektorí sú 

v tom skutoční majstri, idú z akcie 

do akcie, užívajú si život na plné obrátky. 

Je veľa vecí, ktorými si človek 

spríjemňuje život: šport, pohyb, cestovanie, 

extrémne zážitky, priatelia, 

dobré jedlo a pitie, čokoláda, alkohol, 

tabak…. Ale i keď človek majstrovsky 

rozvinie svoje umenie užívať si život, 

nedá sa povedať, že jeho ďalším 

rozvíjaním navodí stav šťastia, trvalé 

šťastie. Oveľa skôr vedie k únave 

a k vyžitiu. 

my nevieme, ešte sme to nevzali na 

vedomie, no my sa chceme a musíme 

vrátiť domov. Je to naše prirodzené 

právo. Nevieme o tom, ale niekde 

vovnútri to tušíme. Niekde niečo je. 

Je to nesmierne vzdialené, a pritom 

dôverne blízke. Blízke preto, že je to 

z rovnakej matérie ako my. William 

Shakespeare vložil do úst Prospera 

vo svojej poslednej hre Búrka tieto 

slová: „Z rovnakej látky sme, z ktorej 

spriadajú sa sny, a život je len ostrovček, 

čo zo všetkých strán je obklopený 

spánkom.“ 

Už je to tak dávno, čo sme odtiaľ 

vyšli, že si cestu naspäť ani nepamätáme. 

Dokonca sme zabudli, že 

nejaký domov vôbec máme. A ak 

to predsa len matne cítime, je ťažké 

tomu uveriť, keď toľkí nás presviedčajú, 

že žiadne také „doma“ nie je, 

ani nikdy nebolo! Že sú to len rozprávky 

a báchorky pre deti. 

Tu sme na stope niečoho veľmi dôležitého, 

ale nemáme to jednoduché. 

Na jednej strane je tu tichý, sprvu 

Neznamená to však, že to všetko 

je zlé, práve naopak! Je to veľmi 

dobré a obohacujúce, pokiaľ všetko 

užívame s mierou. Je to ako korenie, 

ktorým môžeme ovplyvniť chuť 

nejakého jedla. Ale len z korenia 

sa variť nedá. Nezasýti nás. To dokáže 

len skutočný pokrm, chutný, 

zdravý a výživný. A tým je stav bytia, 

keď prežívame trvalé šťastie. To 

je náš hlavný pokrm. Ak bude v ňom 

i dobré a voňavé korenie, tým lepšie. 

Skúsme si predstaviť obyčajnú 

situáciu: je vám zima, ste hladný 

a smädný. Asi sa práve necítite veľmi 

šťastný. Určite vám nepomôže rozprávať 

o šťastí, keď potrebujete aby 

vás niekto zahrial a dal vám najesť 

a napiť. 

Alebo iný príklad: malé deti sa 

stratia v lese a nemôžu nájsť cestu 

domov. Sú nešťastné, možno zúfalé, 

a jediné, čo skutočne potrebujú, je 

dostať sa domov. Teda aby im niekto 

ukázal cestu, alebo aby ich zobral za 

ruku a domov doviedol. Len to im 

chýba k šťastiu. Na tom vidíme, že 

hovoriť o šťastí niekedy vôbec nemá 

zmysel. Často je potrebné niečo iné. 

My sme tiež také deti, len si to 

nechceme pripustiť. Oveľa radšej sa 

vidíme v pozícii rozumných dospelých, 

ktorí vedia všetko lepšie. Čo 

by zostalo z našej márnomyseľnosti, 

keby sme si priznali, že sme ako deti. 

Že sme sa niekde stratili a hľadáme 

cestu domov. A že len keď ju nájdeme, 

budeme zasa šťastní. Totiž, 

nesmelý hlas, možno len tušenie, že 

niečo niekde byť musí, na druhej 

strane posmech a výsmech všetkému, 

čo nie je z tohto sveta. Ale my 

nechceme byť za bláznov, nám z nejakého 

dôvodu stále záleží na tom, čo 

23 

Svet Grálu 

41 | 2014

ZAMYSLENIE 

si o nás druhí ľudia myslia, tak radšej 

zmĺkneme a stiahneme sa. Sme zmätení. 

Ale sme šťastní? Môžeme byť 

skutočne šťastní? 

Myslím, že nie. V hĺbke duše nie. 

Ale túžime po tom. Žijeme v presvedčení, 

že všetko je možné kúpiť 

za peniaze, stále niečo kupujeme, 

aby sme sa tak šťastiu aspoň trochu 

priblížili. A nevidíme, nedochádza 

nám, že mnohí, ktorí majú toľko peňazí, 

že si môžu kúpiť naozaj všetko, 

veľmi často šťastní nie sú. Uniká nám 

to, pretože viera v to, že naše šťastie 

je vo veciach, ktoré ešte nemáme, je 

taká silná, že takúto prostú pravdu 

nepoznávame. 

Vovnútri nás je teda niečo, čo vie 

byť šťastné. A to niečo, to sme my. 

Nie naše telo, náš rozum, ale my. 

Vlastný človek, ľudský duch. Náš 

duch, to jediné skutočne živé v nás 

sa hlási o svoje právo, a náš rozum 

o tom nechce nič vedieť. A tak tu blúdime 

ako opustené deti v temnom 

lese a občas narazíme na niekoho, kto 

24 

Svet Grálu 

41 | 2014 

takisto hľadá cestu domov. A to je 

veľké šťastie a posila! Zistenie, že nie 

sme úplne sami, že sme sa nezbláznili. 

Že dokonca, možno, sú blázni tí, ktorí 

túto cestu už ani nehľadajú. Nebýva 

to ľahké prežívanie, pretože k nim 

patria často práve naši najbližší, ktorých 

máme veľmi radi. Preto je také 

ťažké ísť svojou cestou a netrápiť sa 

tým, že v prvej chvíli na ňu človek 

vykročí sám. Naše okolie to odmieta, 

má o nás strach. Dosiaľ sa nikto príliš 

nestaral o to, či nás niečo trápi 

alebo či nám niečo nechýba, a naraz 

sú všetci znepokojení. A my musíme 

mať toľko odvahy, aby sme zostali 

sami sebou a šli za svetlom, keď 

cítime, že je to naša cesta. A aj dosť 

tolerancie, pochopenia a rešpektu 

k druhým, aby sme ich tiež nechali 

ísť svojou cestou, i keď sme presvedčení 

o tom, že nie je dobrá. Ale ona 

možno vôbec nie je zlá, možno vedie 

k rýchlemu poznaniu, že tadiaľto 

sa ďalej nedá – a treba sa vydať lepším 

smerom. Toto rozhodnutie však 

musí urobiť každý sám; a tak prepúšťame 

svojich blízkych s prianím, aby 

na svojej ceste našli to, čo hľadajú, 

a sami vykročíme na tú svoju. Nie 

je to ľahké, ale s trochou odvahy to 

zvládneme. Máme pred sebou vysoký 

cieľ, túžime po návrate domov. A táto 

túžba nás spája s vyššími úrovňami, 

odkiaľ sa nám dostáva príliv sily, nádeje 

a neskôr istoty, že to všetko má 

zmysel. 

Tak sa človek vydáva na cestu 

hľadania pravdy. To je krásne dobrodružstvo! 

A tak ako v rozprávke, 

môžeme stretnúť niekoho, kto nám 

pomôže dobrou radou. Možno 

máme žiť prítomným okamihom. 

Alebo že máme žiť v jednote s okolitým 

svetom, to znamená v mieri, 

v láske a harmónii. Alebo jednoducho 

prijímať realitu, v ktorej žijeme. 

Eckhart Tolle k tomu napísal: „Videli 

ste niekedy nešťastnú kvetinu 

alebo nespokojný dub? Stretli ste sa 

niekedy s deprimovaným delfínom, 

so žabou, ktorá má nízku sebaúctu,

ZAMYSLENIE 

s mačkou, ktorá sa nedokáže uvoľniť, 

alebo s vtákom, ktorý je plný nenávisti 

a nevraživosti? Známky neurotického 

správania občas prejavujú len 

zvieratá, ktoré žijú v úzkom kontakte 

s ľuďmi. Pozorujte rastliny a zvieratá 

a naučte sa od nich, čo to znamená 

prijímať realitu.“ 

Pre ľudského ducha, ktorý nie je 

z tohto hmotného sveta, je veľkým 

šťastím vedieť, že existuje náš skutočný 

domov – miesto, odkiaľ sme 

sem prišli. Cítiť spojenie s týmto 

vzdialeným svetom. Mať nádej, že 

sa tam raz smiem vrátiť. A že tu 

na zemi nie som sám. Že nás tu žije 

viac, ktorí sme ako E. T., ktorý sa túžobne 

pozerá k oblohe a ticho volá 

svoje veľké, clivé prianie: „Domov!“ 

Toto vedomie existencie nášho domova 

môže úplne premeniť náš život. 

Nie tak, že by sme odteraz mali 

zasnene zízať neprítomným pohľadom 

do diaľky. Že by sme prestali 

dbať a starať sa o to, čo nás obklopuje, 

o svoje telo, o svojich blízkych, 

o svoj dom či o svoju zem. Nie. Je to 

presne naopak. Až od tejto chvíle budeme 

skutočne vďační za príležitosť 

tu byť, vďační za možnosť vnímať 

farby, tvary, zvuky i ticho, vône… 

Šťastie často spájame s detstvom. 

Je to zvláštne, však? Ako dospelí sme 

presvedčení o svojej nadradenosti, 

máme sklon neustále deti poučovať, 

akoby sme všetko vedeli lepšie, 

a snáď by sme boli najradšej, keby 

boli rovnaké ako my. Namiesto toho, 

aby sme sa od nich učili, ako žiť a byť 

šťastní. Pretože deti o tom vôbec nepremýšľajú. 

Nekladú si otázku, čo 

je šťastie a ako ho dosiahnuť. Len 

majú niečo, čo im dáva schopnosť 

byť šťastnými. A to niečo, to je detskosť. 

Ony chcú byť ako my a netušia, 

že keď sa im to podarí, už potom nebudú 

také, ako predtým, že o niečo 

drahocenné prídu. Aspoň vo väčšine 

prípadov. Existujú predsa dospelí 

ľudia, ktorí si svoju detskosť nesú 

v sebe ďalej, a táto detskosť, to, ako 

im občas detsky zažiaria oči, to je 

to, čo ich uschopňuje prežívať šťastie 

stále, i v dospelom veku a až do vysokej 

staroby. Pokiaľ v sebe teda ešte 

máme detskosť, nie je sa za čo hanbiť. 

Naopak: je to náš kľúč ku šťastiu. Veď 

detskosť – to je prostota, schopnosť 

žasnúť a radovať sa. A predovšetkým: 

čistota, detskosť je spojená s čistotou. 

Ak si uchováme v sebe svoju detskosť 

i v dospelosti a pridáme k nej ešte 

múdrosť zrelého veku, dostaneme 

fantastickú kombináciu. Neviem, či 

pre ňu existuje pomenovanie, ale 

jedno je isté: toto je pravé majstrovstvo 

života. 

Povedali sme, že šťastie nie je 

možné mať, vlastniť, ale len pociťovať, 

cítiť. To je jasný poukaz na dôležitosť 

schopnosti cítenia. A práve cítenie 

je to, čím k nám prehovára náš 

duch. Naše spojenie s nami samými. 

A o toto spojenie ide predovšetkým! 

To je podľa môjho názoru prvý krok 

ku skutočnému šťastiu. Skúste si to 

predstaviť obrátene: pozemský človek, 

ktorým je vlastne jeho živý duch 

so všetkými svojimi obalmi, nechce 

o tomto svojom jadre, o svojej vlastnej 

podstate nič počuť. Ako na túto 

skutočnosť môže duch reagovať? 

Môže vysielať smerom k telu nejaké 

signály radosti a šťastia? To asi ťažko. 

No duch, ktorý v tele nie je utláčaný, 

ktorý nespí, ale plne pôsobí, vedomý 

si svojho pôvodu a podstaty a z tohto 

zdroja neustále posilňovaný, takýto 

prebudený duch proste nemôže nič 

iné, len pociťovať šťastie. A to potom 

na človeku aj vidieť. 

Pýtali sa raz Josefa Kemra, či človek 

môže za to, ako vyzerá. A on sa 

tak pozrel a povedal: „Môže? Po tridsiatke 

za to ručí!“ A vedel, čo hovorí, 

vedel jednu nesmierne dôležitú vec: 

duch riadi telo. 

Spojenie s naším duchom som 

označil za prvý krok ku skutočnému 

šťastiu a ďalej, že takto prebudený 

duch je posilňovaný z oblasti svojho 

pôvodu. Ide teda tiež o spojenie, ale 

vo vertikálnom smere, v smere nahor. 

Toto spojenie je zdrojom mnohých 

síl, pripravených nám na pomoc. Napriek 

tomu je možné, že hoci už toto 

všetko vieme, stále nie sme šťastní. 

Ak si uchováme svoju detskosť i v dospelosti 

a pridáme k nej ešte múdrosť zrelého veku, 

dostaneme fantastickú kombináciu 

Ako je to možné? Ono totiž nestačí 

o spojení s duchovným svetom vedieť, 

ale je potrebné sa oň prirodzene 

aj usilovať a starať. Pretože stačí málo 

a spojenie sa preruší. Čistá sila z duchovného 

i naši svetlí pomocníci sa 

k nám môžu priblížiť len vtedy, ak 

nájdu v nás podobnú čistotu, čiže ak 

pre spojenie so svetlom pripravíme 

vhodnú pôdu. Takže napríklad keď 

sa čo len trochu rozčúlim, môžem 

si na stav šťastia spomínať, koľko 

chcem, nebude mi to nič platné. Aj 

takéto trpké skúsenosti sú potom 

človeku na úžitok, ak vie, o čo tu ide. 

Nabudúce sa môže zachovať lepšie, 

môže včas zachytiť signály blížiaceho 

sa konfliktu a – vnútorne pripravený 

– nenechá sa strhnúť k hnevu. 

Ale ako dosiahnuť toto spojenie? 

Odpoveď je veľmi jednoduchá. Prostredníctvom 

skutočnej, hlbokej 

vďaky, vďačnosti. Kto už niekedy zažil 

blažený stav, keď precíti hlbokú 

vďačnosť a vďaku, si povie: „Ako som 

až doteraz mohol bez toho žiť? Veď 

25 

Svet Grálu 

41 | 2014

ZAMYSLENIE 

takto by som mal začať každý deň, 

každú novú činnosť!“ Ale kto z nás to 

robí? Chceli by sme byť šťastní stále, 

prežívať trvale stav blaženosti, ale 

zabúdame udržiavať spojenie so svetlou 

úrovňou, z ktorej k nám neustále 

prúdi čistá sila. A toto spojenie môžeme 

nadviazať jedine vďačnosťou, 

vrúcnou ďakovnou modlitbou. Jedine 

tak sa tejto sile dokážeme otvoriť. 

A v tejto sile je láska, ušľachtilosť, 

harmónia, radosť, čistota i spravodlivosť. 

Všetko, čo k šťastnému životu 

potrebujeme. 

Človek, ktorý sa usiluje povzniesť 

a chce rozumieť svetu okolo seba, 

prichádza k poznaniu, že vo všetkom 

dianí je určitý poriadok, nejaké 

zákonitosti, ktorým sa všetko 

podriaďuje. V prírode, vo vesmíre 

i v celom stvorení. Ak sa bude usilovať 

o poznanie týchto zákonov, určite 

ho nájde. Nie je možné vrátiť sa 

domov poloslepý, nezrelý a nehotový. 

Len zrelý, zjasnený duch sa môže vrátiť 

späť ako osobnosť. A to sa nedá 

bez poznania prírodných zákonov 

a bez ich rešpektovania. Bez vedomého 

sklonenia sa pred týmito zákonmi. 

Bez lásky k týmto zákonom, 

pretože keby ich nebolo, nebolo by 

nič, ani celé to nádherné stvorenie 

so všetkými svojimi svetmi, ani človek. 

Dobrovoľné vradenie sa do zákonov 

stvorenia je to najdôležitejšie, 

čo človek musí na svojej ceste urobiť. 

Potom ho sily, ktoré pôsobia v týchto 

zákonoch, samy ponesú nahor a on 

konečne začína prežívať stavy naozajstného, 

skutočného šťastia. 

Nehovorili sme zatiaľ o Bohu. Ani 

nebudeme. Jednoducho, keď vytušíme 

veľkosť celého diela stvorenia, 

nakoniec sa aj tak musíme s láskou 

skloniť pred Tvorcom, z ktorého 

Buď svetlo! všetko vzniklo. A to je 

pokora. Ťažko si bez nej predstaviť 

skutočné a hlboké šťastie, najvyššiu 

blaženosť. 

26 

Svet Grálu 

41 | 2014 

Ak sa spýtame Prečo tak často nie 

sme šťastní? alebo Čo nám bráni byť 

šťastnými?, mali by sme popravde priznať, 

že sme to len my sami. Takéto 

priznanie vyžaduje odvahu, a nie 

každý sa k nemu odhodlá. Omnoho 

jednoduchšie je obviniť iného. Kandidátov 

na to máme každý vo svojom 

okolí viac než dosť. Ale skúsme 

byť k sebe raz poctiví. Ak chceme 

byť šťastní, ani nám nič iné neostáva. 

My sami rozhodujeme o tom, či dokážeme 

byť šťastní. Na šťastie neplatia 

žiadne finty, tu žiadne ľudské 

chytráctvo nepomôže. Najlepším pomocníkom 

je nám naša neuhasiteľná 

túžba po šťastí. V tom, aby sme prekonávali 

sami seba, aby sme boli nezmieriteľní 

ku všetkým svojim slabostiam 

a sklonom, i ku všetkému 

starému, čo nás ešte zadržiava dolu. 

V knihe Vo svetle Pravdy, Posolstvo 

Grálu je veľa prednášok na rôzne 

témy, ale prednášku o šťastí medzi 

nimi nenájdete. Možno je to tým, že 

vlastne celá kniha je o šťastí. Posúďte 

sami: 

„Šťastie možno dosiahnuť omnoho 

ľahšie, ako si mnohí myslia. Ľudstvo 

len musí najprv poznať zákony, spočívajúce 

vo stvorení. Ak bude podľa 

nich žiť, bude šťastné! Dnes je však 

šťastie ešte veľmi vzdialené, a preto 

sa tí, ktorí sa blížia Pravde vo stvorení, 

spočiatku väčšinou cítia osamelí. 

To ich však nerobí nešťastnými, 

ale v sebe nesú hlboký mier.“ 

„Z povahy a zákonitosti Božích 

vyžarovaní muselo všetkým, ktorí 

z neho vznikli a nadobudli vedomie, 

vzísť len šťastie a radosť. Inak to ani 

nemohlo byť, pretože temnota je 

Svetlu úplne cudzia a nepochopiteľná. 

Boh nechce žiadne utrpenie svojho 

ľudu! Chce len radosť, lásku, šťastie! 

Cesta vo Svetle ani nemôže byť iná. 

A na ceste k Svetlu sú kamene tiež len 

vtedy, keď ich na ňu človek predtým 

sám nakládol.“ 

„Boha ctíte v najskutočnejšom a najčistejšom 

zmysle vtedy, keď v radostnom 

tvorení využívate všetko, čo vám 

stvorenie poskytuje. To však môžete 

len vtedy, keď jeho zákony poznáte 

a rozumiete im, a predovšetkým keď 

podľa nich skutočne konáte ! Až potom 

vám stvorenie poskytne všetky 

krásy, ktoré v sebe skrýva. Poskytne 

ich radostne a vám na pomoc. A potom, 

keď budete takto konať, budete 

stáť vo stvorení žiarivo a radostne 

a nebudete robiť nič iné, len velebiť 

Boha činom; pretože také diela sa 

rovnajú chválospevu, živému a zachvievajúcemu 

sa vo všetkých zákonoch 

stvorenia. To je cieľ taký krásny, 

taký nádherný a pritom tak ľahko 

dosiahnuteľný, že sa preto snažím 

preraziť vám k nemu cestu svojím 

Posolstvom. Veď byť v najskutočnejšom 

zmysle šťastný je predsa tá najväčšia 

vďaka Bohu, akú mu môžete 

vzdať.“ 

Keby sa ma niekto opýtal, či niečo 

z Posolstva Grálu viem citovať spamäti, 

bola by to celkom určite veta: 

„Udržujte krb svojich myšlienok čistý! 

Založíte tak mier a budete šťastní.“ 

Tá veta je taká dôležitá a naliehavá, 

že je tu uvedená viackrát. A nepíše 

sa: „Keď budete udržiavať krb svojich 

myšlienok čistý, založíte mier 

a budete šťastní“. Nie je to návod na 

šťastie, nie je to ani pokyn, ale naliehavé 

volanie. Je to imperatív. „Udržujte 

krb svojich myšlienok čistý! Založíte 

tak mier a budete šťastní.“ Keď ho 

poslúchneme, nebudeme sa musieť 

pýtať, či smieme byť v živote šťastní, 

rovnako ako sa nepýtame, 

či smieme 

dýchať. 

Martin Veselý 

vesely@svetgralu.sk

Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu, 

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk 

Pri odbere celej edície 

zľava 15 %! 

Ce 

na: 

Cena p 

re 

pre 

dplati 

atiteľ 

teľa 

11,70 € 

Cena 

na: 

Cena pre 

predpl 

dplati 

atiteľ 

teľ 

eľa 

14,40 € 

Ce 

na: 

Cen 

a p 

re predpl 

dplati 

teľa 

12,60 € 

Ce 

na: 

Cen 

a pre 

pre 

edpl 

dplati 

atiteľ 

teľ 

ľa 

11,70 € 

Zaviate doby 

sa prebúdzajú 

1. zväzok 

Krišna, 

Nahome, 

Kassandra, 

Mária z Magdaly 

262 strán, 



hmotnosť 670 g, 

slovenský jazyk 

Zaviate doby 


2. zväzok 

Atlantída, Ríša Inkov, 

Abd-ru-shin, Kassandra, 

Ján Krstiteľ, 

Ježiš z Nazaretu 

464 strán, 





Zaviate doby 


3. zväzok 

Egypťania, Nemare, 

Faraóni, Neznáme 

zo života Božieho Syna 

Ježiša, Apoštoli 

377 strán, 





Z doznelých 

tisícročí 

Mojžiš, 

Abd-ru-shin, 

Mária, 

Život Ježiša na Zemi 

305 strán, 





27 

Svet Grálu 

41 | 2014

ŽIVOT 

Práca bez radosti 

Otázka: Často sa stáva, že je človek vonkajšími pomermi vytlačený 

z dráhy, ktorou si predsavzal ísť. Musí prijať miesto alebo prácu, 

nezodpovedajúcu jeho cieľu, a tak stráca veľa času a považuje tento 

čas za neužitočne prežitý. Ak ho naviac tieto práce stoja premáhanie 

a nerobia mu radosť, potom iste nemôžu priniesť úžitok jeho duchovnému 

dozrievaniu. 

Odpoveď: Svedomité plnenie povinností prináša vždy duchovný úžitok. 

Samozrejme je tento úžitok živší a vyšší, ak sa vykonáva práca s chuťou 

a s láskou. Často sú však také práce nutnými mostami, ktoré človek ešte 

potrebuje, aby mohol dosiahnuť vyšší cieľ; ten ho potom plne uspokojí 

a tým sa mu stane aj radosťou. 

Pri tom je samozrejmé, že pri takých prechodných prácach, ktoré niekedy 

môžu trvať veľa rokov, nemôže mať človek vždy uspokojenie a radosť, 

najmä nie vtedy, keď práve tieto práce potrebuje na svoj vývoj a svoj 

duchovný pokrok! 

Oveľa neskôr potom veľmi často spozná, že práve tie roky, ktoré považoval 

za premárnené, keď sa domnieval, že ho okolnosti vzdaľujú od cesty, 

ktorú si predsavzal, boli tými najdôležitejšími. Za žiadnu cenu by ich na 

svojej pozemskej ceste nemal vynechať, pretože skúsenosti z nich nutne 

potreboval na dosiahnutie vyššieho cieľa. 

Potom ďakuje z celej duše za múdre vedenie, ktoré ho zdanlivo odtláčalo 

bokom. 

Z knihy Odpovede na otázky, Abd-ru-shin 

Abd-ru-shin 

Odpovede na otázky 

Cena: 11,00 € 

Cena pre predplatiteľa 

Sveta Grálu: 10,50 € 

222 strán, tvrdá väzba, 

formát 13 x 20 cm, hmotnosť 320 g 

28 

Svet Grálu 

41 | 2014 

Knihu si môžete objednať prostredníctvom 

objednávacieho kupónu, 

alebo na: www.svetgralu.sk

RECENZIA 

Ostrov 

Celovečerný ruský film 

z pravoslávneho monastýru 

Dráma 

Režia: Pavel Lungin, 

2006, 112 min. 

Hrajú: Pjotr Mamonov, Viktor 

Suchorukov, Viktorija Isakova, 

Dmitrij Djužev, Jana Jesipovič 

Rastislav Podivinský 

án Ježiš Kristus, Syn Boží, zmiluj 

„Psa nado mnou, hriešnym“, Anatolij 

často opakuje tieto slová, pretože 

má nesmierne výčitky nad svojím 

činom, ktorý urobil v minulosti. 

Stalo sa to počas II. svetovej vojny. 

Bola noc. Na nákladnom člne prevážali 

uhlie, no nemali šťastie. Prepadla 

ich nemecká vojenská loď a tak on 

i jeho kapitán Tichon čoskoro stáli 

pred hlavňami nepriateľa, očakávajúc 

smrť. Anatolij však v zúfalstve a obrovskom 

strachu žobral o život. Veliteľ 

mu dal šancu na záchranu pod 

podmienkou, že zastrelí svojho kapitána. 

Vložil mu do ruky zbraň; on 

nechcel, bol však zúfalý, padol výstrel. 

Kapitán Tichon zmizol v temnej vode 

a on, zostal na lodi sám. Netušil však, 

že Nemci na loď umiestnili nálož… 

Anatolija našli mnísi z kláštora Monastýr, 

na pobreží ostrova. (1976) 

Od vojny ubehlo viac než tridsať 

rokov a bývalý námorník žije stále 

na ostrove ako jeden z mníchov. Ide 

o skupinu mníchov v rámci ruskej 

pravoslávnej cirkvi, tzv. „jurodivých 

Christa radi“, čo znamená bláznivých 

pre Krista. Jurodiví sa považovali 

za svätých, avšak aby ich ľudia 

nevelebili, a oni sami nepodľahli pýche, 

robili zo seba bláznov – predstierali, 

že sú šialení. 

Anatolij je však ešte väčší čudák, 

než všetci ostatní. Žije bokom od 

ostatných, ťažko pracuje, vozí uhlie 

a vykuruje v kotolni, v ktorej zároveň 

aj žije. Je naozaj svojský, riadi sa 

prazvláštnymi vnútornými pohnútkami 

a na pravidlá kláštora veľmi 

nedbá. Jeho správanie diváka pobaví, 

ale zároveň núti k zamysleniu. 

Jeho čudesné počínanie má totiž svoj 

skrytý zmysel. 

Anatolij má navyše výnimočné 

schopnosti, vidí do vnútra ľudí 

a predvída budúcnosť. Chodí za ním 

mnoho ľudí, ktorí ho prosia o radu 

alebo uzdravenie. Pritom sa ukazuje, 

čo im leží v ceste k šťastiu. Životné 

príbehy ľudí sú naozaj rôznorodé, 

no na svojho osudového klienta 

si Anatolij ešte počká. Dennodenne 

ho sprevádza mučivá bolesť. V hlbokej 

viere v Boha a kajajúc sa, spytuje 

svoju dušu, prosí o odpustenie. Pozerajúc 

nahor prosí aj Tichona o odpustenie, 

bez neho nechce ani umrieť. 

Netuší, že veci sa majú predsa len 

trocha inak. Tak ako sa blíži deň jeho 

odchodu, približuje sa aj osudové 

stretnutie, ktoré je vyvrcholením tajomného 

života starnúceho mnícha. 

Film priblíži divákovi asketický život 

pravoslávnych mníchov jurodivých, 

ale hlavne, nechá nahliadnuť 

do trpiacej duše človeka, o aké ani 

dnes nie je núdza. Žiadne trápenie 

však nie je márne a aj tá najboľavejšia 

rana sa môže zahojiť. Liečivý dotyk 

zväčša príde nečakane a inak, ako by 

si človek predstavoval. Podstatné je, 

že každú mrákavu raz rozrazí slnko, 

pokiaľ má človek úprimnú snahu. 

A práve túto úprimnú snahu originálnym 

spôsobom stelesňuje prostý, 

úprimne veriaci človek Anatolij. 

Národná akadémia filmových 

umení v Rusku vyhlásila film Ostrov 

za najlepší ruský film r. 2006. 

Film je možné si pozrieť napr. na 

http://www.pravoslavi.cz/filmy/anatolij.htm. 

Rastislav Podivinský 

podivinsky@svetgralu.sk 

29 

Svet Grálu 

41 | 2014

FOTOGRAFIE 

Kappadokia 

centrum kresťanstva 

v zemi islamu 

Nevídané skalné útvary uprostred Turecka 

skrývajú viac ako 3 000 kresťanských kostolov 

Kaňony hlboko vrezané do mäkkej 

sopečnej horniny sú plné nielen 

bizarných skalných útvarov, 

ale aj mnohých snáď ešte zaujímavejších 

ľudských výtvorov. 

Okrem viacpodlažných podzemných 

miest až pre 20 000 obyvateľov, 

slúžiacich ako úkryty pred 

prenasledovateľmi, veľa skalných 

stavieb je spojených s kresťanstvom. 

V roku 330 presunul rímsky 

cisár Konštantín Veľký centrum 

Rímskej ríše do novovzniknutého 

Konštantinopolu (Istanbul) 

a začal zavádzať kresťanstvo. 

Významným kresťanským 

centrom sa stalo kappadocké 

hlavné mesto Caesarea (dnes 

Kayseri). Pri dobývaní územia 

seldžuckými Turkami a Arabmi 

kresťania masovo utekali do neprístupných 

kaňonov v okolí 

dnešného mestečka Göreme 

a začali sekať do mäkkej tufovej 

skaly kostoly a kláštory. Odtiaľ 

vyšli aj „kappadockí otcovia“, 

trojica najvýznamnejších gréckych 

teológov 4. storočia. 

Posledné zvyšky kresťanov boli 

nútené Kappadokiu opustiť až začiatkom 

20. storočia v rámci výmeny 

obyvateľstva medzi Tureckom 

a Gréckom. 

Artur Zatloukal ml. 

zatloukalml@svetgralu.sk

31 

Svet Grálu 

41 | 2014

ONEN SVET 

Astrál "all inclusive" 

Nebezpečné výlety 

Čo tak na chvíľu opustiť svoje telo a navštíviť 

zaujímavé miesta…? Pre mnohých 

je tzv. astrálne cestovanie atraktívna 

výzva – chcú zažiť niečo neobvyklé 

a vzrušujúce. Existujú dokonca aj návody, 

ako sa naučiť opúšťať svoje telo. Vraj to 

dokáže každý. Má to však jeden háčik. 

Človek sa po opustení svojho tela ocitne 

v celkom novom prostredí, kde často číhajú 

nové, nepoznané riziká. 

32 

Svet Grálu 

41 | 2014 

Corinna Hübener 

xistuje množstvo svedectiev ľudí, 

E ktorých zlyhávanie niektorých 

telesných orgánov dostalo do stavu 

mimo ich fyzického tela. Napríklad 

sa počas operácie vznášali nad 

svojím telom, pozorovali chirurga 

a ďalší personál pri práci na svojom 

fyzickom tele, vnímali ich rozhovor. 

Po úspešnej operácii sa do svojho tela 

vrátili. Podobných príbehov existuje 

veľa. Sú svedectvom toho, že za určitých 

okolností sa môže duša zo 

svojho tela uvoľniť a nejaký čas zotrvať 

v tzv. astrálnej úrovni. 

No sú i takí, ktorí sa pokúšajú získať 

schopnosť opúšťať svoje telo vedome, 

pomocou mentálneho tréningu. Autori 

týchto návodov ponúkajú rôzne

ONEN SVET 

techniky, ktorých cieľom je vzdialenie 

sa od svojho fyzického tela. Stačí 

chvíľa špeciálnej meditácie a človek 

už môže objavovať novú dimenziu. 

So svojím telom zostáva spojený tzv. 

striebornou šnúrou. Všetko sa zdá 

jednoduché a neškodné. 

TÚŽBA PO ROZŠÍRENÍ 

VEDOMIA 

Azda najhoršou možnosťou spoznávania 

nových dimenzií je experimentovanie 

s užívaním omamných látok 

a drog. 

V roku 1968 podnikol harvardský 

profesor Timothy Leary výskum 

účinku psychedelických drog 

a spoločnosti sa tak otvoril prístup 

k novým svetom mimo známeho 

priestoru a času. (V tom čase sa 

i v ČSSR robili takéto pokusy v rámci 

štátnej výskumnej úlohy; píše o tom 

MUDr. Josef Jonáš vo svojej knihe 

Kde končí duše a začíná tělo – pozn. 

red.) Keď človek užije LSD, Acid, Psilocybin 

a ďalšie podobné látky, môže 

potom vidieť skrz ostatných ľudí, 

rozoznáva atómovú a molekulárnu 

štruktúru hmoty bez akéhokoľvek 

vzdelania v tomto odbore, v drogovom 

opojení môže opustiť svoje telo 

a z diaľky sám seba pozorovať. 

Experimentovaním s drogami, 

konkrétne s psychotropnou látkou 

meskalínom, sa v päťdesiatych rokoch 

preslávil aj anglický spisovateľ 

Aldous Huxley. Svoje zážitky spísal 

v knihe „Brána vnímania“. 

Užívanie drog je zakázané pod 

hrozbou trestných sankcií – ide 

o nebezpečné látky, s veľkým rizikom 

vzniku závislosti a poškodenia 

zdravia. Pokusy s ich užívaním rozhodne 

neodporúčame. 

Nutkanie nahliadnuť do iného 

sveta opantávalo ľudí od nepamäti. 

Jednou z metód bol aj okultizmus. 

Ten pretrvával hlavne v elitných tajných 

spoločenstvách. Touto tematikou 

sa zaoberajú knihy Carlosa 

Castanedu (1925–1998), kde opisuje, 

čo dosiahol používaním šamanských 

praktík u miliónového publika. 

Túžba človeka preraziť „brány vnímania“ 

a dostať sa „na druhú stranu“ 

je stále aktuálna; koniec-koncov, 

vychádza z jeho prirodzenej túžby 

po poznaní. A tak sa usiluje aj o to, 

opustiť svoje telo… a prečo vlastne? 

NEUŽITOČNÁ HRA? 

Tí, ktorí podnikli astrálne cesty, hovoria 

o letoch na mesiac a o výpravách 

do stredu Zeme. Hrubohmotné 

prekážky a obmedzenia tu nehrajú 

žiadnu úlohu. Pre týchto ľudí ide 

o realitu, zatiaľ čo materialisti to považujú 

za bujnú fantáziu a vedci ich 

podrobujú vážnemu skúmaniu. Kým 

ešte nebola technika natoľko vyspelá, 

aby umožnila let na Mars, podnikol 

tam svoju astrálnu cestu rakúsky spisovateľ 

Johannes von Buttlar (*1940). 

Principiálne však stále išlo o cestu 

do vesmíru, podobnú, akú v sedemdesiatych 

rokoch podnikla posádka 

Apolla. 

Stojí za to zamyslieť sa nad tým, čo 

vlastne motivuje ľudí, aby riskovali 

svoje zdravie a robili podobné experimenty. 

Môže snáď moje šťastie 

závisieť od toho, či dokážem doletieť 

k susedovi na záhradu alebo navštíviť 

inú planétu? Pre každý duchovný 

vývoj, pre ľudskosť aj morálku môžu 

byť podobné okultné hry dokonca 

škodlivé a nebezpečné. 

RIZIKÁ ASTRÁLNEHO 

CESTOVANIA 

Na jednom internetovom fóre zanechal 

správu človek, ktorý sa v tejto 

oblasti vyzná, a súčasne si je vedomý 

aj jej nebezpečenstva: „Astrálne cestovanie 

som vyskúšal pred pár rokmi 

a nie som si ani zďaleka istý, že je to 

bezpečné. Zažil som veci, ktoré boli 

skutočne hrozné. […] Vzniká vlastná 

dynamika, ktorá nie vždy zodpovedá 

tomu, či človek chce niečo zažiť alebo 

nie.“ 

Je dôležité vedieť, čo to vlastne astrálne 

telo je, z čoho sa skladá a aká 

je jeho funkcia. Iba vtedy, ak sme 

si sami seba plne vedomí, môžeme 

predsa konať! Všetko ostatné je nezodpovedné 

hranie, ktoré neprináša 

nič dobré ani človeku, ani spoločnosti. 

Schopnosť vedome opustiť svoje 

telo (nazývané tiež exomatóza) sa 

podľa niektorých autorov dá dosiahnuť 

pomocou intenzívneho tréningu. 

Človek vraj potom môže plne uspokojiť 

svoju zvedavosť. 

V knihe „Strovolovský mág“ autor 

Kyriados C. Markides opisuje, aké 

nebezpečenstvo spočíva v opustení 

svojho tela: „Pred niekoľkými mesiacmi 

sme museli z nášho kruhu vylúčiť 

istého člena. Akonáhle sa totiž 

naučil exomatóze, začal túto schopnosť 

zneužívať. Ako riaditeľ školy sa 

vydával do izieb svojich žiačok a pozoroval 

ich. Aj keď prosil, aby sme 

ho prijali späť, odmietli sme. V jeho 

aure sa totiž dal rozpoznať veľký egoizmus.“ 

Mág vysvetľuje, že takýto chybný 

krok môže človeka zbrzdiť aj v ďalších 

inkarnáciách. Preto sa domnieva, 

že nie každý by sa mal zaoberať 

mystikou a okultizmom: „Čím 

viac stúpaš na ceste mystiky, tým 

bolestivejší bude tvoj pád. […] Nezabúdaj, 

že meditačným cvičením 

je možné predčasne otvoriť svoje čakry 

– potom človeka premôže hrôza 

a strach. Keď sa stane takáto vec, človeka 

táto náchylnosť brzdí v spirituálnom 

vývoji aj po niekoľko ďalších 

33 

Svet Grálu 

41 | 2014

ONEN SVET 

inkarnácií.“ – „Alebo človek skončí 

v blázinci,“ dopĺňa autor knihy. 

BEZ OCHRANY 

V CUDZEJ ZEMI 

To, že sme na Zemi a v hrubohmotnom 

tele, má svoj zmysel. Naše telo 

nám slúži ako ochrana, vďaka ktorej 

sa môžeme nerušene vyvíjať. Až so 

vzrastajúcou zrelosťou sa môžeme 

vyvarovať vplyvov, ktoré nám môžu 

škodiť. Na istom internetovom fóre, 

ktoré varuje pred nebezpečenstvom 

hroziacim v astrálnom, lepšie povedané 

v jemnohmotnom prostredí, 

píšu svoje príspevky ľudia, ktorí sa 

od okultných praktík odvrátili. Jeden 

z nich píše: „Močiar okultizmu 

je odporná jama, ktorá páchne až 

k nebu. Naše psychiatrické ústavy 

sú plné ľudí, ktorí na základe okultných 

praktík ochoreli psychózami, 

neurózami a depresiami.“ 

Nápadné na tomto fóre je to, že tu 

rozprávajú o svojich skúsenostiach 

ľudia, ktorí boli odmala psychicky labilní. 

Vyzerá to tak, že okultné praktiky 

– či už špiritistické sedenia, návraty 

do minulých životov, hypnóza 

kyvadlom, vykladanie kariet alebo aj 

astrálne cestovanie – ich psychickú 

labilitu ešte viac podporili. Hodné 

povšimnutia je i to, že medzi postihnutými, 

ktorí sa oddávajú okultizmu, 

sú ľudia horliví, až fanatickí. 

Všetky tieto problémy majú jedno 

spoločné; a to fakt, že zvýšená citlivosť, 

umožňujúca uvedené praktiky, 

je vytvorená umelým tréningom. 

V knihe „Vo svetle Pravdy“ od 

Abd-ru-shina sa môžeme dočítať: 

„Každý spôsob umelého napomáhania 

k preniknutiu do záhrobia je pútaním 

duše, násilné vháňanie do 

citlivosti omnoho vyššieho stupňa, 

ako by jej dovolil prirodzený vývoj. 

Taká obeť pokusov sa zrazu duševne 

ocitá v oblasti, v ktorej je umelým 

napomáhaním olúpená o prirodzenú 

ochranu…“ (Prednáška Moderná duchoveda.) 

ZOSTAŇME OPATRNÍ 

Pri okultných praktikách ide nepochybne 

o viac, než bežne dokážeme 

postrehnúť. Túžba po objavovaní 

iných dimenzií v sebe skrýva riziká, 

ktorým dnešný človek nevie čeliť. 

Jemnohmotný svet obývajú rôzne 

bytosti. Mnoho ľudí, ktorí podnikli 

astrálne cesty, hovorili o netvoroch, 

bájnych bytostiach, drakoch a démonoch, 

ktorých na svojich „výpravách“ 

stretli. No vyrovnať sa s tým dokážu 

iba duchovne vyspelí ľudia s náležitým 

poznaním. Abd-ru-shin to vysvetľuje 

takto: „Títo nemnohí ľudia, 

ktorí sú už dopredu určení za médiá, 

majú vo svojom prirodzenom vývoji 

na každom jeho stupni úplne inú 

starostlivo prispôsobenú ochranu, 

ktorú iní nemajú. Táto ochrana však 

pôsobí iba pri vlastnom prirodzenom 

vývoji média, bez akéhokoľvek 

umelého napomáhania. Pretože iba 

vo všetkom prirodzenom spočíva 

ochrana ako samozrejmosť.“ (Prednáška 

Moderná duchoveda.) 

Ale kto dnes môže vedieť, na akom 

duchovnom stupni stojí, akú zrelosť 

už dosiahol? To nevie nikto, a preto 

je namieste približovať sa k neviditeľným 

svetom s opatrnosťou a hlavne 

pokorou. Túžba pátrať a experimentovať 

v tejto oblasti je dosť nebezpečná, 

a človeka k ničomu dobrému 

nedovedie. 

Corinna Hübener 

hubener@svetgralu.sk

Moje srdce ho spoznalo 

Titulok ako z Červenej knižnice, ale nemýľme sa – je to autobiografický 

príbeh francúzskej herečky Charlotte Valandreyovej o hľadaní pravdy 

o vlastnom srdci. Ale aj o transplantácii orgánov. 

Anna Štefková 

35 

Svet Grálu 

41 | 2014

Vo svojich tridsiatich štyroch rokoch 

bola Charlotte Valandreyová 

na vrchole svojej kariéry. Ako herečku 

ju často obsadzovali a pracovala naplno. 

Potom prišiel kolaps. Dostala 

infarkt a jej srdce sa, žiaľ, úplne nezotavilo. 

Lekári jej nedávali veľa nádeje 

do budúcnosti, ale ona chcela žiť, 

nechcela tu nechať svoju malú dcérku 

samu. Po niekoľkých mesiacoch jej 

jedna správa zmenila život: bolo pre 

ňu k dispozícii cudzie srdce. Niekoľkohodinová 

transplantácia dopadla 

dobre. Charlotte tak dostala vo svojom 

živote druhú šancu. Znovu pracovala 

naplno, prichádzali nové roly. 

Po dvoch rokoch však Charlottu začali 

prenasledovať nočné mory. Často 

vo sne zažívala tragickú dopravnú nehodu: 

nejaké auto ide v tme vysokou 

rýchlosťou, prší. Auto dostane šmyk, 

počuť pískanie pneumatík pri brzdení 

a potom tupý náraz a ticho. Herečka 

sa budila zaliata potom, ako ochromená. 

Zakaždým bol ten sen taký 

živý. Pritom však mala pocit, že to nie 

sú len jej vlastné spomienky na nejakú 

niekdajšiu haváriu, že v tom aute 

nesedí ona, že to musel byť nejaký iný 

predošlý život, ktorého útržky ju desia 

teraz v snoch. A ešte niečo sa zmenilo 

– napríklad jej chute. Zrazu mala 

rada jedlá, ktoré predtým neznášala, 

pila červené víno. Potom zrazu letela 

do Indie a pred Taj Mahalom, ktorý 

36 

Svet Grálu 

41 | 2014 

videla prvý raz v živote, mala pocit, že 

tu už kedysi bola. S nejakým mužom, 

že sa tu prechádzali ruka v ruke… 

Konzultovala svoje pocity s racionálnou 

psychoanalytičkou, jasnovidcom, 

kardiológom, i profesorom 

viazaným lekárskym tajomstvom. 

Väčšinou sa pokúšali vysvetliť Charlottine 

zmeny osobnosti realisticky: 

že sú to konštrukcie jej vlastného 

podvedomia, lebo ľudský duch je 

údajne schopný presvedčiť sám seba, 

že tieto veci sú skutočné. Ona však 

cítila v sebe prítomnosť niečoho, čo 

si nedokázala vysvetliť. Bola presvedčená 

o tom, že svoje druhé srdce 

dostala od ženy, ktorá zomrela pri 

automobilovej havárii a začala pátrať 

na vlastnú päsť. Márne, pretože 

všetky údaje o darcoch orgánov sú 

pacientom neprístupné. Svoje pocity 

preto opísala aspoň v knihe. 

Potom sa zoznámila s jedným architektom 

z Bretagne a zamilovala sa. 

Život bol zrazu krásny, jej láska opätovaná 

a zdalo sa, že novému páru nestojí 

nič v ceste. Až do okamihu, keď 

v dome svojho priateľa našla Charlotta 

úmrtný list ženy svojho priateľa 

– a dátum na ňom bol zhodný 

s dátumom jej transplantácie srdca. 

Tá žena zomrela pri automobilovej 

nehode. Keď potom Charlotte ešte 

objavila v škatuľke fotografiu priateľa 

s jeho ženou pred Taj Mahalom, bolo 

jej jasné, čie srdce nosí v sebe. Prišiel 

šok, odcudzenie, tá situácia bola pre 

ňu príliš absurdná. Ale čas všetko 

urovnal a tí dvaja sú dodnes spolu. 

Charlotte je presvedčená, že to bolo 

jej „cudzie“ srdce, ktoré tohto muža 

hneď spoznalo… 

Skoro happy-end. Ohlas v tlači bol 

na tento príbeh veľmi pozitívny – dnes 

môžu lekári prostredníctvom transplantácie 

orgánov dať šancu na nový 

život mnohým ťažko chorým! Žiť s novým 

orgánom nie je síce úplne jednoduché, 

ale keď si odmyslíme asi 20 tabliet 

liekov denne, ktoré musí pacient 

po transplantácii užívať, aby jeho telo 

prijalo jeho nový orgán a nebránilo 

sa mu, prečo nie? Darca orgánov aj 

tak umiera, či už so svojím srdcom či 

iným orgánom, alebo bez neho. 

Rozumom si dokážeme zdôvodniť 

správnosť rozhodnutia odobrať 

umierajúcemu človeku orgán, ktorý 

on už nebude potrebovať a ktorý 

môže inému predĺžiť či zachrániť život. 

V kútiku duše však ľudia asi tušia, 

že to nie je také jednoduché, ako sa to 

prezentuje verejnosti. Inak by napríklad 

v Nemecku, kde na transplantáciu 

niektorého orgánu čaká približne 

11 000 ľudí, nebolo len niečo vyše 700 

ľudí ochotných poskytnúť svoje orgány 

na transplantáciu. Prečo? Majú 

strach, že by to bolo pri ich prípadnej 

chorobe či nehode „definitívne“

PRÍBEH 

riešenie? Že budú všetko cítiť, že to 

bude bolieť, aj keď budú z lekárskeho 

hľadiska prehlásení za mŕtvych? 

Aby bola šanca na úspešnú transplantáciu, 

orgány sa musia odobrať čo 

najrýchlejšie. A človek zase tak rýchlo 

neumiera. Okamih smrti, ktorý určia 

lekári, nemusí znamenať, a ani väčšinou 

neznamená, že duša človeka 

je natoľko odpútaná od pozemského 

tela, že cez spájací most medzi dušou 

a telom, ktorý sa uvoľňuje postupne, 

umierajúci necíti bolesť pri odnímaní 

orgánov. Ani pitva nemusí byť 

bez problémov, a tá sa nekoná bezprostredne 

po úmrtí. Tí tzv. „mŕtvi“ 

sa však už nemôžu sťažovať. Bolo to 

väčšinou ich rozhodnutie darovať orgány, 

žiaľ, nedostalo sa im za ich života 

dostatočné vysvetlenie všetkých 

dejov s tým spojených. Veľmi ťažká 

situácia nastáva napríklad pri smrteľných 

dopravných nehodách. Tu sú 

často mladí ľudia náhle vytrhnutí zo 

života a potom ich duše stoja vedľa 

svojich tiel a nechápu, čo sa vlastne 

stalo, spočiatku si ani neuvedomujú, 

že zomreli. Spájacia šnúra medzi telom 

a dušou, ktorá sa napríklad počas 

ťažkej choroby človeka pomaly uvoľňuje, 

je u náhlych úmrtí pevná, spojenie 

je teda silné a taký človek môže 

odoberanie orgánov vnímať veľmi 

intenzívne. Bežne používané slovo 

„darca“ teda rozhodne nie je namieste. 

Ani „príjemca“ orgánov to nemá 

jednoduché, ako opisuje príbeh 

Charlotty Valandreyovej. Jej život sa 

po transplantácii srdca zmenil, menila 

sa totiž jej osobnosť – návyky, 

postoje, atď. Prečo? Môže cudzie 

srdce uchovávať spomienky na predchádzajúci 

život v inom tele? Môže 

transplantovaný orgán preniesť záľuby 

z jedného tela do druhého? 

Americký proferor Gerry Schwarz 

je o tom presvedčený. Podľa jeho 

teórie sa informácie môžu uchovávať 

vo všetkých bunkách tela 

prostredníctvom poslov nervových 

buniek, obzvlášť v mozgu a srdci. Tak 

môžu byť v tele zakotvené aj emócie. 

Ak sú teda v srdci uložené spomienky, 

môžu sa v budúcnosti vyvolať. To by 

vysvetľovalo, prečo mnohí pacienti 

po transplantácii orgánov preberajú 

vlastnosti ich darcov, aj keď sa s nimi 

nikdy nestretli. Profesor Schwarz 

má však dosť kritikov, ktorí hovoria, 

že srdce je len sval a ten nemôže 

uchovávať nijaké informácie. Dôkazy 

však neexistujú – tu medicína 

naráža na svoje hranice. Ponúka sa 

však aj „nemedicínske“ vysvetlenie: 

na príjemcu transplantovaného orgánu 

môže pôsobiť duša zomretého 

človeka, ktorému bol orgán odobratý. 

Darca orgánu sa cíti spojený s príjemcom, 

zdržiava sa v jeho blízkosti 

a je schopný vedome či nevedome 

ho v rôznych smeroch ovplyvňovať – 

vlastnosti, chute, spomienky atď. 

Sú však ešte aj iné aspekty, ktoré 

pri transplantácii orgánov treba vziať 

do úvahy. 

Nedávno prešla internetom správa, 

že srdce trojročného českého dievčatka 

zachránilo život ročnej Talianke. 

Českí rodičia dali súhlas 

k odobratiu orgánu, keď ich dcérka 

umierala, a v Taliansku čakalo 

na transplantáciu srdca iné choré 

dievčatko. Iste si každý z nás dokáže 

predstaviť, ako je rodičom, ktorých 

malé dieťa umiera, a ako sa upínajú 

ku každej šanci, ktorá môže dieťa 

„zachrániť“. Uvedomujú si však všetci 

čakatelia na orgán, že najprv musí 

niekto iný zomrieť, aby oni či ich 

dieťa dostali šancu žiť? 

Závažné ochorenia detí majú byť 

často pre rodičov skúsenosťou. Dieťa 

možno prišlo na svet s túžbou pomôcť 

svojim rodičom v ich duchovnom 

vývoji. Keď musí človek spoluprežívať 

bolesť a utrpenie s dieťaťom 

alebo niekým, koho miluje, otvára 

sa jeho vnútro svetlejším prúdom 

a otázkam prečo a kvôli čomu…, až 

napríklad v modlitbe nachádza pomoc 

a útechu a v novom poznaní 

i novú cestu. Dieťa možno vôbec nepotrebuje 

pre svoj ďalší vývoj prežiť 

celý pozemský život, prišlo len splniť 

svoju úlohu a môže odísť do iných 

svetov – pre nás umrieť, pretože odchádza 

z nášho sveta. To len naše 

vlastné želanie vidí veci inak. 

Riešenie takýchto problémov preto 

nie je v transplantácii cudzích orgánov, 

ktorá znamená utrpenie pre 

umierajúcich. Riešením je vedomé 

prijatie osudu, či už vlastného alebo 

svojich blízkych. Ten osud si vytvára 

človek sám. Ťažká choroba alebo nehoda, 

ktoré nás ohrozujú na živote, 

majú svoju príčinu v našom správaní, 

v našom spôsobe života, a transplantácia 

postihnutého orgánu ich za nás 

nevyrieši. Neobstojí ani argument, že 

v predĺženom živote budeme mať 

možnosť svoje chyby napraviť, keď 

sme to doteraz neurobili. Každý človek 

má právo na dôstojný odchod 

z tohto sveta. Ani nás by netešilo, keby 

sme vo svojich posledných chvíľach 

na tejto zemi videli okolo seba zdravotníkov 

čakajúcich, kým zavrieme 

oči, kým prístroje zaregistrujú koniec 

našej mozgovej činnosti, aby mohli 

začať odoberať naše orgány. O bolesti 

s tým spojenej ani nehovoriac. – 

Riešme svoj život a nebudeme musieť 

riešiť transplantáciu orgánov. 

Literatúra: 

Anna Štefková 

stefkova@svetgralu.sk 

Charlotte Valandreyová: Srdeční záležitost, 

Mladá fronta 2013 

37 

Svet Grálu 

41 | 2014

Zbavte sa 

manažérov! 

Sloboda 

v zamestnaní 


Predstavte si firmu, v ktorej zamestnanci 

volia (a prepúšťajú) svojich vedúcich, 

určujú, koľko dostanú za prácu, 

rozhodujú, čo budú robiť, kedy a ako. Je 

to zvláštne, ale už tridsať rokov to funguje. 

Firma Semco sa stala pre mnohých 

pokračovateľov vzorom firemnej demokracie 

a slobody a ukázala, že byť slobodným 

zamestnancom nemusí byť utópiou. 

Na rozdiel od iných šéfov, často 

posadnutých kontrolou svojich 

zamestnancov, Ricardo Semler, generálny 

riaditeľ brazílskeho koncernu 

Semco, nemá tušenie, kde sú jeho robotníci 

a prečo v pondelok výrobná 

hala zíva prázdnotou. Keby po tom 

pátral, zistil by, že zamestnanci v sobotu 

dokončili zákazku presne v termíne 

a dnes sami seba odmenili 

voľnom. Veď organizácia času a plánovanie 

cieľov je výlučne ich vecou. 

Ricardo Semler sa do dvadsiatich 

rokov venoval najmä rockovej hudbe. 

V roku 1980 však prebral vedenie otcovej 

firmy na výrobu lodných čerpadiel 

a hneď v prvý deň prepustil väčšinu 

manažmentu. Veľký experiment 

sa začal. 

Začiatok bol napätý. Spočiatku firemných 

pravidiel a formulárov skôr 

pribúda, ako ubúda, ale približne 

po dvoch rokoch a jednom zrútení sa 

zo stresu Semler začína z opačného 

konca: formuláre, smernice a postupy 

práce postupne odstraňuje. Zamestnancom 

dáva k dispozícii v zrozumiteľnej 

forme doposiaľ dôverné 

38 

Svet Grálu 

41 | 2014 

Ricardo Semler je výkonným riaditeľom 

(CEO) brazílskej spoločnosti Semco SA 

informácie o hospodárení firmy. Namiesto 

osobných prehliadok sa pri 

východe z vrátnice objavuje tabuľka: 

Pri odchode sa prosím presvedčte, či 

omylom neodnášate niečo, čo nie je 

vaše. Od kontroly, predpísaných pracovných 

postupov a pravidiel prechádza 

k dôvere a k používaniu vlastných 

hláv. Zbavuje firmu bežnej hierarchie 

a nastupujú malé tímy ľudí, ktoré si 

samé stanovujú rozpočet a výrobné 

ciele. A súčasne majú podiel na zisku. 

Ruší sa väčšina listín, zanikajú archívy 

a sekretárky. Výrobný program 

a rozdelenie zisku určuje demokraticky 

zvolená rada... 

Keď prichádza na brazílske podniky 

kvôli chybnej vládnej politike 

zlá doba, zamestnanecká rada prichádza 

s návrhom: robotníci budú akceptovať 

zníženie miezd, ak získajú 

vyšší podiel na zisku, manažéri si znížia 

platy o 40 % a zamestnanci budú 

môcť rozhodovať o výdajoch firmy. 

Semler súhlasí, firma sa opäť transformuje 

a znovu žije. 

Jadro firmy tvorí šesťčlenná rada, 

ktorá určuje stratégiu. Funkcia 

generálneho riaditeľa prechádza 

z jedného člena rady na druhého 

po šiestich mesiacoch. S nimi spolupracujú 

vedúci jednotlivých divízií. 

Všetci ostatní zamestnanci sú spoločníkmi 

firmy. Iná hierarchia neexistuje. 

Počet stupňov manažmentu 

klesol z dvanástich (!) na tri.

SPOLOČNOSŤ 

ZAMESTNANCI SÚ 

DOSPELÍ ĽUDIA 

Zanechajme teraz príbeh dodnes 

stále úspešného podniku a výpočet 

mnohých ďalších kuriozít, s ktorými 

sa môžeme stretnúť v „slobodných 

firmách“, akými sú spomínaná 

firma Semco, ďalej napríklad výrobca 

produktov z rajčín Morning Star, ale 

aj Harley-Davidson, Google, čiastočne 

IKEA a stovky ďalších. Mimochodom, 

niektoré z nich sa zaobídu bez manažérov 

úplne. Zastavme sa pri princípe, 

na ktorom je ich práca založená. Nejde 

o vonkajšie znaky, akými sú absencia 

smerníc a pevného pracovného času. 

Ide o slobodu, dôveru a dobrý pocit 

z práce, za čo zamestnanci (väčšinou 

radi) platia osobnou zodpovednosťou 

a skutočným záujmom o úspech 

svojho zamestnávateľa. 

Tento prístup omnoho viac reflektuje 

tú skutočnosť, že sme dospelí 

ľudia, zodpovední za svoj život a že 

žijeme vo veľmi slobodnom prostredí 

– aspoň v porovnaní s minulosťou. 

Nie je normálne, aby človek 

po príchode do práce prestal prijímať 

rozhodnutia a stal sa strojom, 

ktorému niekto hovorí, čo má robiť 

a aby sa po práci opäť dostal do úlohy 

správcu svojho vlastného osudu. Nemôžeme 

sa čudovať, že mnohým 

z nás toto prepínanie medzi obidvoma 

režimami veľmi nejde a narážame 

buď na obmedzené právomoci 

v zamestnaní alebo naopak na neschopnosť 

rozhodovať samostatne 

o svojom živote. Pritom však počet 

situácií, v ktorých sa musíme v bežnom 

živote rozhodovať, stále rastie. 

SLOBODA NIE JE 

PRE KAŽDÉHO 

Myšlienka slobodnej firmy je 

vlastne jednoduchá, je jednoduchšia 

než komplikovaný systém 

klasického podniku. A je stále viac 

známa. Ako to, že týchto firiem je tak 

málo? V Českej republike a na Slovensku 

sa dnes k myšlienke slobody v práci 

hlási nad 60 firiem a agentúr. Prečo sa 

viac firiem nevydalo na možno ťažkú, 

ale už vyšliapanú cestu? 

Je to ako s nežiaducou nadváhou: 

vieme, že stačí zdravšie jesť, nie viac, 

ako telo potrebuje, a primerane sa 

hýbať. Napriek tomu má 55 % z nás 

kilá navyše. Nestačí len vedieť, ako 

na to. Treba nabrať odvahu a zmysel 

pre zodpovednosť a zanechať skoro 

všetko, čo z doterajšieho zamestnania 

vieme. Ak sme boli zvyknutí celý život 

pracovať len vtedy, keď nás niekto 

alebo niečo nútilo a nie sme ochotní 

tento prístup naozaj zmeniť, slobodnú 

firmu zase rýchlo opustíme. 

HLAVNÁ HROZBA: 

SPIKLENECTVO 

PRIEMERNÝCH 

Zamestnanec slobodnej firmy 

sa samozrejme zodpovedá nielen 

sám sebe, ale aj svojim kolegom. 

Vzhľadom na to, že rozdielne názory 

dvoch ľudí nemôže rozsúdiť šéf, 

nájdu si mediátora, ak to nestačí, nastupuje 

rada šiestich zamestnancov 

atď. Človek so skutočne zlou pracovnou 

(alebo aj nepracovnou) morálkou 

môže počas vyjednávania dostať 

od kolegov aj výpoveď. 

Napriek tomu existujú mnohé riziká. 

Prerod existujúceho tradičného 

podniku a zamestnancov na slobodnú 

firmu a „slobodného spoločníka“ je 

veľmi dlhým a krehkým procesom. 

Systém je napríklad schopný poradiť 

si s jednotlivcami, ktorí do neho nezapadajú, 

ale nedokáže čeliť nezodpovednej 

a pasívnej väčšine. Výhoda 

voľby pracoviska sa môže zvrhnúť 

na boj o najlepšie stoličky a neschopného 

kolegu môžu zamestnanci dlhodobo 

kryť aj za cenu nižšej odmeny 

pre tím. A práve zmena zmýšľania 

jednotlivých zamestnancov, zvyknutých 

pracovať často aj desiatky rokov 

v hierarchickej štruktúre, bez potreby 

vyjednávať, navrhovať inovácie, určovať 

si ciele alebo reálne zodpovedať 

za výsledky svojej práce, sa ukazuje 

ako najväčší problém. 

Sloboda nie je pre každého. Osobná 

sloboda znamená súčasne zodpovednosť, 

osobnú zodpovednosť človeka, 

ktorý mal možnosť ju dostať. Sloboda 

v zamestnaní prináša radosť a hrdosť 

a za odmenu vyžaduje od človeka 

zrelosť a aj ho k nej vychováva. 

Viac informácií: 


zatloukal.ml@svetgralu.sk 

Mapa slobodných firiem vo vašom 

okolí: www.svobodavpraci.cz/ 

svobodomyslne-firmy/ 

SEMCO: Reportáž z r. 2005 http://youtube. 

com/watch?v=gG3HPX0D2mU 

(anglicky) 

Ilustrovaná stratégia SEMCO pre rok 

2014 http://www.youtube.com/ 

watch?v=8TRs3YhuCZ8 (v angličtine) 

Knihy v českom jazyku: 

Ricardo Semler: Podivín, PeopleComm, 

2011 

Ricardo Semler: Sedmidenní víkend, 

PeopleComm, 2013 

Brian M. Carney, Isaac Getz: Svoboda 

v práci, PeopleComm, 2013 

Tony Hsieh: Štěstí doručeno, PeopleComm, 

2013 (príbeh firmy Zappos) 

Ďalšie zdroje: 

Nikil Saval: Cubed: 

A SecretHistoryoftheWorkplace, 

Doubleday, 2014 

Finmag 3/2012 

Moderní řízení 9/2012 

39 

Svet Grálu 

41 | 2014

Galileo Galilei 

Nikolaus Kopernikus 

Johannes Kepler 

Pythagoras 

Immanuel Kant 

„Dvojo vecí mi napĺňa myseľ vždy novým 

a rastúcim obdivom a úctou, čím častejšie 

sa nimi zaoberám: hviezdne nebo 

nado mnou a mravný zákon vo mne.“ 

Hovoril v 18. storočí nemecký filozof Immanuel 

Kant. A dodal: „Oboje vidím pred 

sebou a spájam bezprostredne s vedomím 

svojej existencie“. 

K tomu mravnému zákonu v sebe sa snažíme 

v našom časopise opakovane vracať. 

Dnes by sme radi pozdvihli svoj zrak k oblohe 

a začudovali sa zázraku vesmíru 

nad svojimi hlavami. 

40 

Svet Grálu 

41 | 2014 

Hviezdne nebo 

nad hlavou 

Hviezdnym nebom nad hlavou sa 

zaoberajú dva odbory ľudskej 

činnosti: astrológia a astronómia. 

Astronómia je veda veľmi seriózna 

a starostlivá, pozorne zbiera fakty, 

skúma ich a vyhodnocuje. Je spoľahlivá; 

kým niečo vyhlási, dobre si to 

overí. Je to však veda popisná a nám 

obyčajným ľuďom môže tak trochu 

pripomínať málo zrozumiteľný telefónny 

zoznam. Astrológia nás oproti 

tomu dokáže nadchnúť a očariť, má 

v sebe dušu a vie osloviť tú našu. Má 


1.diel 

však v sebe jeden háčik: nevieme, nakoľko 

môžeme tomu alebo onomu 

astrológovi veriť, zo všetkého najmenej 

máme dôveru ku skúseným 

a finančne zdatným astrologičkám 

v televízii či v mysterióznych časopisoch. 

Uznávame astrológiu ako kráľovské 

umenie, len nám v nej chýbajú 

tí králi. Chýba teda tá serióznosť. 

My sa dnes pustíme cestou obdivu 

a úcty k hviezdnemu nebu, vedúcou 

medzi oboma týmito smermi. 

Nebudeme sa púšťať na neisté pole

VESMÍR 

astrológie, ale napriek tomu chceme 

byť zrozumiteľní, aby spolu s nami 

mohli obdivovať hviezdne nebo aj 

ľudia bez matematického vzdelania 

a porozumenia pre zložité výklady. 

Nebudeme líčiť všetko úplne 

podrobne a presne, ale veríme, že 

sprostredkujeme čitateľom základný 

obraz obdivuhodného diela vesmíru. 

SLNKO 

Matka života, boh darujúci svetlo, 

teplo a život celej zemi, tak 

vzhliadali k Slnku oddávna všetky 

národy zemegule. V knihe Zaviate 

doby sa prebúdzajú III – Egypt sa spomína, 

že pred pádom ľudstva do hriechu 

videli ľudia na nebi okrem Slnka 

ešte niekoľko ďalších telies, ktoré ho 

obklopovali. Veď každé hmotné teleso 

je ako aurou obklopené svojimi 

jemnejšími vrstvami, a každá vrstva 

vydáva svoje žiarenie. To bolo 

v dobe, keď Lucifer ešte pôsobil ako 

Svetlonos, nositeľ osvietenia rozumu 

pre rozvoj ľudstva. Potom prišiel najprv 

Luciferov pád do pýchy – „Moje 

dielo, moja vôľa, moje právo!“ – a ľudia 

jeho zvody nasledovali. Po páde 

nastúpila namiesto cítenia len obmedzená 

fantázia, namiesto krásy prahnutie 

po nádhere, márnomyseľnosť 

a márnotratnosť. Na nebi už dokázali 

ľudia vidieť len hrubohmotné slnko 

a namiesto Stvoriteľovho Svetla uctievali 

už len slnko ako boha. 

Stredoveké tmárske kresťanstvo 

potom bolo azda už absolútnym vyvrcholením 

nevedomosti, povier, obmedzenosti 

a pýchy, čo do usporiadania 

sveta. Stredom sveta bola podľa 

vtedajších predstáv Zem, a Slnko 

okolo nej obiehalo spolu so všetkými 

hviezdami. Svet bol báječne jednoducho 

usporiadaný na obraz jednoduchého 

chápania človiečika. Od tých 

čias však dostáva obmedzený svet 

predstáv jednu ranu za druhou, a je 

to tak až dodnes. 

Keď v polovici 16. storočia Mikuláš 

Kopernik zverejnil ako výsledok 

svojich nezvratných pozorovaní tvrdenie, 

že Slnko je stredom slnečnej 

sústavy a Zem sa otáča okolo svojej 

osi, považovali to vtedajší vedci 

a teológovia za drzosť: „Ten hlupák 

chce prevrátiť celé umenie astronómie! 

Ale ako uvádza Písmo sväté, 

Jozue kázal zastaviť sa Slnku, a nie 

Zemi!“ – To o ňom nenapísal nikto 

menší než Martin Luther, zbožný 

a osvietený reformátor, hodný našej 

najvyššej úcty. A zmienená epizóda 

pochádza zo Starého Zákona; vtedy, 

počas bitky pri meste Gibeón, požiadal 

vojvodca Jozue, nasledovník 

Mojžišov, Hospodina, aby zastavil 

Slnko, dokiaľ nevykoná pomstu nad 

svojimi nepriateľmi: „A Slnko stálo 

v polovici nebies a neponáhľalo sa 

k západu po celý deň.“ – 

Po Kopernikovi nasledoval Johannes 

Kepler. Ten mal okolo roku 1600 

spočiatku predstavu, že kruhové 

dráhy planét okolo Slnka utvárajú, 

matematicky vyjadrené, harmonickú 

sústavu, rovnakú ako je usporiadanie 

tónov v hudobnej stupnici. Očakával, 

že objaví a dokáže harmóniu 

sfér, ako ju v 6. storočí pred naším 

letopočtom predpovedal vysoko 

vážený filozof Pythagoras. Na svoje 

zdesenie však zistil, že planéty neobiehajú 

v kruhoch, ale v elipsách. 

To bola pre neho i stredovekých filozofov 

veľká rana, pretože považovali 

kružnicu za dokonalý božský útvar, 

zatiaľ čo elipsa je len jeho nepodarenou 

napodobeninou. Nielen to, ani 

s tým usporiadaním planét mu to nevyšlo. 

Zato pri svojom neúspešnom 

pátraní objavil ako vedľajší produkt 

tri matematické zákony, týkajúce sa 

dráhy planét; na svoju dobu úctyhodné 

dielo, uznávané bezvýhradne 

dodnes. 

Keď v roku 1611 jezuita Christopher 

Scheiner po prvýkrát uvidel 

na povrchu Slnka slnečné škvrny, nastali 

okolo nich veľké filozofické dišputy. 

Teologickí otcovia cirkvi nechceli 

pripustiť na dokonale čistom 

Slnku – Božom výtvore – niečo také 

nedokonalé, ako sú škvrny. Scheiner 

bol súčasníkom Galilea Galileiho, 

toho, ktorý bol za svoje drzé názory 

skoro popravený inkvizíciou; 

ale na rozdiel od neho Scheiner tvrdošijne 

zastával i naďalej staré cirkevné 

predstavy o Zemi ako strede 

sveta. Vôbec sa nám v celej našej 

prechádzke vesmírom budú neustále 

pliesť do cesty nevedomé a nedokonalé 

predstavy nás ľudí zoči-voči objavovaniu 

veľkosti Božieho diela. 

41 

Svet Grálu 

41 | 2014

AKO VZNIKLO 

Podľa dnešných výskumov vzniklo 

Slnko pred asi 5 miliardami rokov. 

Vtedy bol okolitý priestor naplnený 

prachom a hmlou ako nejakou 

riedkou vesmírnou kašou. Tam, kde 

v kaši vznikla hrudka, začala príťažlivou 

silou k sebe priťahovať z okolia 

ďalšiu hmotu a tak postupne rástla. 

Nakoniec vzniklo ďalším vývojom 

naše Slnko. Slnko je nesmierne veľké, 

má hmotnosť 99,8 % celej slnečnej sústavy, 

zo zostávajúcich 0,2 % sa odtrhnutím 

vytvorili všetky planéty. Jeho 

priemer 1,4 milióna km znamená, že 

by sme lietadlom cestovali naprieč 

Slnkom dva mesiace. Takúto cestu 

by sme samozrejme neprežili; na povrchu 

sa skladá Slnko zo žeravého 

plynu s teplotou 5 500°C, vovnútri 

panujú teploty okolo 15 miliónov °C 

a nepredstaviteľný tlak 200-miliárdkrát 

vyšší ako tlak vzduchu na Zemi. 

Slnko má aj veľkú gravitačnú príťažlivú 

silu, keby sme sa postavili na povrchu 

Slnka na váhu, ukázala by viac 

než dve tony. Niet divu, práve príťažlivá 

sila Slnka drží pohromade obeh 

všetkých planét slnečnej sústavy. 

Dlho si ľudia lámali hlavu nad 

otázkou, odkiaľ berie Slnko energiu 

na vyžarovanie takého veľkého 

množstva tepla. Veď na zemeguľu dopadá 

len ničotný podiel jeho žiarenia, 

celý ohromný zvyšok svetla a tepla 

42 

Svet Grálu 

41 | 2014 

sa rozptýli do okolitého chladného 

vesmíru. V staroveku si učenci predstavovali, 

že na Slnku horí nejaké palivo, 

a až atómová fyzika 20. storočia 

túto záhadu dokázala objasniť: Slnko 

je obrovský jadrový reaktor. Skladá 

sa hlavne z vodíka, a pri ohromných 

teplotách a tlaku v jadre Slnka sa 

vždy dva atómy vodíka násilím zlúčia 

do jedného atómu hélia. Pritom 

sa uvoľní veľké množstvo energie. Neustále 

výbuchy vo vnútri Slnka by už 

dávno toto teleso rozmetali do všetkých 

kútov vesmíru, zakaždým 

tu však zasiahne ohromná gravitačná 

sila príťažlivosti a „neposlušnú“ rozžeravenú 

hmotu zase pritiahne späť. 

Človek tento proces „úspešne“ napodobnil 

pri konštrukcii vodíkovej 

bomby. Vodíková bomba je tridsaťkrát 

ničivejšia než atómová bomba. 

Po prvýkrát ju úspešne odskúšal Sovietsky 

zväz v roku 1953 a otvoril 

tak dvere do najvyššieho poschodia 

zbrojných pretekov s USA, hroziacich 

zničením celej zemegule. Mierové 

využitie vodíkovej energie napríklad 

v atómových elektrárňach je 

síce veľmi sľubné, ale je zložité a nepodarilo 

sa ho uskutočniť. 

A AKO ZANIKNE 

Slnko je dnes asi v polovici svojho 

života. Fyzikálne výpočty ukazujú, 

že po ďalších asi 4 miliardách rokov 

vyčerpá svoje vodíkové palivo a začne 

meniť svoje vlastnosti. To bude 

koniec života na Zemi, pokiaľ tu ešte 

nejaký život bude. Najprv sa Slnko 

nafúkne do veľkosti tzv. „červeného 

obra“ tak, že rozpálený plyn dosiahne 

pravdepodobne i planétu Zem a spáli 

všetko, čo sa na nej ešte bude nachádzať. 

To však bude posledný márny 

pokus Slnka o svoje nafúknutie a zasiahne 

tu znovu príťažlivá gravitačná 

sila, tentokrát už s konečnou platnosťou 

a bez možnosti sa jej akokoľvek 

vzoprieť. Slnko sa potom zase zmrští 

späť, až do veľkosti tzv. „bieleho trpaslíka.“ 

Nakoniec zostane z nášho 

žeravého slniečka malá biela hviezdička, 

rok za rokom postupne chladnúca 

v mrazivom vesmíre. Slnečná 

sústava so všetkými svojimi vlastnosťami, 

i Zem, domov prepožičaný 

nám ľuďom, sa zmení v mrazivú a neživú 

hromadu kamenia v priestoroch 

vesmíru. 

Keby bolo Slnko asi o polovicu 

väčšie, presnejšie povedané hmotnejšie, 

bol by scenár jeho zániku ešte 

omnoho dramatickejší. Zmenilo by 

sa v tzv. neutrónovú hviezdu. Ale to 

si musíme najprv urobiť malú exkurziu 

do vlastností hmoty. 

EXKURZIA I: ATÓMY 

Abd-ru-shin, autor knihy „Posolstvo 

Grálu“, venoval usporiadaniu 

hmotného sveta najmä prednášku 

„Svet“ kapitolu „Čo je energia? Čo je 

tiaž?“ v knihe „Odpovede na otázky.“ 

Svet je podľa neho dielom Stvoriteľa, 

vznikol však postupne a podľa 

fyzikálnych zákonov. V okamihu 

Stvoriteľovho rozkazu „Buď Svetlo!“ 

vznikli najprv vyššie úrovne prastvorenia, 

neskôr ďalším tvorivým 

dejom oblasti duchovné, z ktorých 

pochádzajú aj osobnosti ľudí, potom

VESMÍR 

Zdanlivý obraz hviezdy zväčšený 

gravitačnou šošovkou 

Vzdialená 

hviezda 

bytostné (prírodné bytosti a zvieratá) 

a nakoniec hmotné. Hmota sa delí 

na jemnohmotnosť a hrubohmotnosť, 

a až hrubohmotnosť je od samých 

počiatkov pozorovateľná ľudskými 

zmyslami, jej nástrojmi a vedeckými 

prístrojmi. I hrubohmotnosť je však 

odstupňovaná, od jemnejších vrstiev 

k najhrubším, a spojujúcou silou je 

v nej, ako všade, žiarenie. Jemnejšie 

vrstvy alebo stupne hmoty zaujímajú 

v priestore rovnaké miesto ako 

tie hrubšie, môžeme si ich predstaviť 

ako jemný hmlový oblak alebo 

auru, ktorá preniká hrubšími telesami 

a presahuje aj do ich najbližšieho 

okolia. 

Hmota, teda hrubá nám viditeľná 

hmota, sa skladá z atómov. Začiatkom 

20. storočia navrhol anglický 

fyzik Rutherford tzv. planetárny model 

atómu, dodnes veľmi populárny, 

pretože je zrozumiteľný. Podľa tejto 

predstavy je atóm miniatúrnou kópiou 

slnečnej sústavy. Skladá sa z malého 

a ťažkého jadra (obdoba Slnka) 

a ešte menších ľahkých elektrónov, 

obiehajúcich ako planéty okolo neho. 

Jadro je tvorené časticami zvanými 

protóny, tie majú kladný elektrický 

náboj, a takmer rovnako ťažkými 

neutrónmi bez elektrického náboja. 

neutrón 

protón 

Štruktúra atómu 

Obiehajúce elektróny majú opačný, 

záporný elektrický náboj. Podľa toho, 

koľko je v jadre protónov, vznikajú 

prvky s celkom odlišnými vlastnosťami. 

Najjednoduchšiu stavbu 

má vodík, ten má v jadre jeden protón 

a na obežnej dráhe jeden elektrón. 

Zase napríklad jadro atómu 

uhlíka, toho základného kameňa 

výstavby všetkých rastlinných i živočíšnych 

tiel, sa skladá zo 6 protónov 

a 6–8 neutrónov. Okolo jadra 

uhlíka obieha 6 elektrónov. Spolu 

existuje 98 prvkov s počtom protónov 

v jadre od 1 do 98 a s úplne rozdielnymi 

vlastnosťami, od plynov až 

po ťažké kovy. Tie posledné, najzložitejšie 

a najťažšie prvky sa vyskytujú 

len pri výbuchu hviezd, alebo sa pripravujú 

umelo v laboratóriách. 

Nás bude zaujímať jedna vec: tie 

obiehajúce elektróny sú čiastočky 

omnoho ľahšie a éterickejšie než 

protóny. Vážia asi 1800-krát menej 

než protón a správajú sa niektorými 

svojimi vlastnosťami ako častice, 

niektorými ako vlny. Môžeme 

si ich predstaviť ako jemný vlniaci sa 

obal, chvejúcu sa šupku atómu. Núka 

sa potom myšlienka, že práve elektróny 

sú tým najbližšie jemnejším 

druhom hmoty. Elektróny súvisia aj 

jadro 

elektrón 

Lúče 

svetla 

vzdialenej 

hviezdy 

Bližšia 

hviezda 

Pozorovateľ 

Lúče svetla vzdialenej hviezdy sa v blízkosti 

bližšej hviezdy ohýbajú pod vplyvom jej 

gravitačnej príťažlivosti. Preto pozorovateľ 

hviezdu vidí, hoci je zakrytá bližšou hviezdou. 

Dokonca ju vidí zväčšenú, akoby cez šošovku. 

s podstatou elektrickej energie: elektrický 

prúd nie je nič iné ako prúd 

elektrónov. Ich prúdenie smeruje 

vždy od záporného pólu ku kladnému, 

napríklad elektrická iskra preskakuje 

vždy od zápornej elektródy 

ku kladnej, nikdy nie naopak. 

Medzi jadrom atómu a obiehajúcimi 

elektrónmi je pomerne veľký 

prázdny priestor, podobne ako medzi 

Slnkom a planétami. Keby sme si 

atóm predstavili vo veľkosti futbalového 

ihriska, bolo by jadro veľké ako 

futbalová lopta uprostred a po obvode 

ihriska by obiehali špendlíkové 

hlavičky ako elektróny. 

NEUTRÓNOVÉ HVIEZDY 

Keby bolo naše Slnko asi o polovicu 

väčšie, presnejšie povedané 

hmotnejšie, bol by scenár jeho 

zániku ešte omnoho dramatickejší. 

Zmenilo by sa v tzv. neutrónovú 

hviezdu. 

43 

Svet Grálu 

41 | 2014

Najprv by sa príťažlivou gravitačnou 

silou zmrštilo do stavu bieleho 

trpaslíka. Ten by bol však príliš 

veľký, príliš hmotný a príliš stlačený, 

než aby vydržal taký ohromný tlak, 

aký zavládne v jeho strede. Sily 

uprostred telesa takej hustoty by boli 

také veľké, že by rozdrvili atómy ako 

prázdne škrupinky vajec a násilím 

vtlačili obiehajúce elektróny do protónov 

v jadrách. Vznikli by z nich 

neutróny, teda hmota, skladajúca 

sa len z neutrónov, akési jednotné 

neutrónium. Zanikla by tak všetka 

rôznorodosť hmoty a prvkov, schopnosť 

hmoty byť domovom pre život 

a prírodu. Pritom sa pôvodná veľká 

hviezda zmrští a neuveriteľne zhustí. 

Niet divu – keď stlačíte futbalové ihrisko 

do rozmerov lopty, nemôže to 

inak dopadnúť. Púha zápalková krabička 

takejto neutrónovej hmoty váži 

tridsať miliárd ton. 

Možnosť existencie neutrónových 

hviezd predpovedali fyzici už v tridsiatych 

rokoch 20. storočia. Od tých 

čias po nich astronómovia na nebi 

márne pátrali. Až v roku 1967 objavili 

na oblohe čudný pulzujúci objekt, 

vysielajúci v pravidelných sekundových 

intervaloch rádiové signály. 

Nazvali ho pulzarom. Domnievali sa 

dokonca, že sú to signály mimozemských 

civilizácií, ukázalo sa však, že 

je to rýchlo sa otáčajúca neutrónová 

hviezda, vrhajúca do okolia rôzne 

druhy elektromagnetického žiarenia 

ako otáčavý majáčik policajného auta. 

Dnes už majú astronómovia zmapované 

vo vesmíre veľké množstvo 

neutrónových hviezd; potvrdilo sa, 

že predpovede fyzikov boli správne. 

Kolaps pôvodne žeravej hviezdy 

podobnej Slnku do stavu neutrónovej 

hviezdy znamená degeneráciu 

hmoty do nesmierne zhusteného 

stavu. Pri svojom kolapse sa hviezda 

jednak stláčaním zahreje na milióny 

stupňov, jednak sa rýchlo roztočí. 

44 

Svet Grálu 

41 | 2014 

Pôvodne sa hviezda otáčala veľmi pomaly 

– prakticky všetky hviezdy vo 

vesmíre sa otáčajú, napríklad Slnko 

sa otočí okolo svojej osi približne raz 

za mesiac. Pri svojom zmršťovaní sa 

hviezda roztočí podobne ako krasokorčuliarka 

na ľade: dokiaľ sa točí 

s rozpaženými rukami, točí sa pomaly, 

akonáhle však pritiahne ruky k telu 

a zmenší tak svoj rozmer, roztočí sa 

omnoho rýchlejšie. No a práve toto 

sa deje neutrónovým hviezdam. Najrýchlejšie 

sa točiaca pulzujúca neutrónová 

hviezda, aká je dosiaľ známa, sa 

otočí viac než 700-krát za sekundu. 

Neutrónové hviezdy sú nepochybne 

obdivuhodnými útvarmi vo 

vesmíre. Nabudúce si však pohovoríme 

o zjave, ktorý človeku naozaj 

vyrazí dych: o čiernych dierach. 

SVET JE KONCERT PRE 

VEĽKÝ ORCHESTER 

Obdivuhodný je svet, v ktorom 

žijeme. Od temného a nevedomého 

stredoveku po dnešnú sofistikovanú 

vedeckú éru máme na ňom 

stále čo zisťovať a čo objavovať. Sú 

ľudia, ktorí sa horlivo zamestnávajú 

zhromažďovaním nových a nových 

dát, a sú iní, ktorí žasnú nad ľúbeznou 

horskou lúkou alebo nad nočným 

hviezdnym nebom. Ale najväčší 

úžitok z bytia majú tí, ktorí dokážu 

oboje: ktorí žijú vedome v mnohostrannom 

a mnohohrannom drahokame 

sveta, ktorí o ňom mnohé 

vedia, a pritom v ňom vidia krásu 

a múdrosť Stvoriteľovej 

ruky. Skloňme 

sa pred ňou v pokore 

a vďake. 


zatloukal@svetgralu.sk 

Otázka: 

Čo je energia? 

A čo je tiaž? 

Odpoveď: Týmito otázkami trochu 

predbiehame, lebo o nich sa bude 

hovoriť až v neskorších prednáškach. 

Predsa však chcem aspoň v krátkosti 

v náznakoch na ne odpovedať. 

Energia je duch! Práve kapitolou 

duch sa musím ešte veľa zaoberať, 

pretože duch zahŕňa skoro všetky 

nerozriešené otázky našej súčasnej 

vedy. Dosiaľ sa nebralo do úvahy, že aj 

duch má mnoho odstupňovaní, pretože 

o tom nik nevie, keďže „ducha“ 

toto ľudstvo ešte vôbec nespoznalo. 

Duch je vo svojich odstupňovaniach 

taký mnohostranný, že z toho 

vznikli všetky omyly, na ktorých si 

ľudia ešte vždy márne lámu hlavu. 

Exaktnou vedou pomenovaná 

energia je vlastne duch. Nie však taký 

duch, z ktorého sa vytvára seba-vedomý 

duch človeka, ale iného druhu. 

Dnes o tom len krátko: prastvorení 

vyžarujú svojou vôľou do duchovného 

stvorenia, teda do raja. Tieto vyžarovania 

sú tiež duchovné, ale o jedno 

odstupňovanie nižšie; lebo to nie sú 

priame vyžarovania Ducha Svätého,

ODPOVEDE NA OTÁZKY 

Božej Vôle, ale vyžarovania prastvorených, 

vytvorených Duchom Svätým. Tieto vyžarovania 

prenikajú teraz nadol, vyžarujú 

ako duchovné odstupňovanie za hranice 

duchovnej ríše a zaplavujú ostatné časti 

vesmíru. Napriek odstupňovaniu sú ešte 

vždy duchovné a nesú v sebe ešte vždy 

živú silu, ktorá nielen tlačí a nabáda dopredu, 

ale pôsobí aj magneticky príťažlivo 

na cudzorodé, neduchovné okolie. 

Magnetická príťažlivá sila týchto duchovných 

prúdov však nie je vo svojej sile 

taká veľká, ako tá z prastvorenia, ktorá 

udržiava celý vesmír. Preto prúdy vychádzajúce 

z duchovnej ríše môžu k sebe pritiahnuť 

vždy len malé čiastočky cudzorodého 

okolia, a tak sa nimi obaliť. Týmto 

dejom sa teda pôvodne jednotné prúdy 

trieštia. V prirodzenom dianí je potom 

taký duchovný prúd rozptýlený do nespočetných 

zrniečok, keďže obaly pritiahnutého 

pôsobia odstredivo. Tieto obaly 

sú teraz samozrejme iba celkom nepatrné, 

uzučké vrstvičky rôznych druhov 

okolia, pretože to jednotlivé malinké zrniečko 

duchovného prúdu má v sebe len 

nepatrnú magnetickú silu na udržanie, 

úmernú jeho rozmerom. Tým potom postupne 

vznikajú elektróny, atómy atď. 

Lenže cesta až tam je nekonečne ďaleká. 

Dnes vám ju chcem krátko popísať. Predstavte 

si: von cez hranice raja prenikajú 

vyžarovania prastvorených v súlade s ich 

chcením. Prichádzajú ako magneticky 

priťahujúci cudzinci do ríše bytostného. 

To bytostné pozostáva opäť z mnohých 

odstupňovaní, ktoré predbežne zadelím 

len do troch základných druhov: do jemnej, 

strednej a hrubej bytostnosti, ako 

v tomto druhu najvyššej, aj bytostnosti 

nevedomej. 1 

Pri vstupe duchovného prúdu do jemného 

druhu bytostnosti dochádza magnetickou 

silou prúdu ihneď k jeho obaľovaniu 

touto jemnou bytostnosťou, čím 

súčasne nastáva aj čulý pohyb. Tento dej 

obaľovania vyzerá tak, akoby sa nepriateľské 

vojsko vrhalo na votrelca, na ten 

duchovný prúd, zatiaľ čo v skutočnosti 

duchovné iba vyvoláva pohyb v tomto 

cudzom druhu svojho nového okolia, a to 

vlastnou magnetickou príťažlivou silou. 

Bytostné sa mu ponáhľa v ústrety, priťahované 

veľkou rýchlosťou. S obaľovaním 

nastáva súčasne aj rozprašovanie prúdu. 

Nejestvuje nijaká zmiešanina duchovného 

s jemným bytostným, iba obalenie 

duchovného bytostným. Jadrom je duchovný 

prášok, zaobalený v jemnej bytostnosti, 

ktorá je pridŕžaná magnetickou 

príťažlivou silou tohto duchovného jadra. 

Duchovné jadro si však aj napriek 

obalu uchováva svoje magnetické vyžarovanie, 

a to preniká cez tento jemný bytostný 

obal. Pri tomto prenikaní vzniká 

teplo a mení sa aj vyžarovanie duchovného 

prášku. Vďaka tomuto spojeniu je 

už pri výstupe iným než bolo predtým, 

a touto zmenou získava vplyv na strednú 

bytostnosť. 

Súčasne s priťahovaním jemnej bytostnosti 

dochádza v obale k stláčaniu jednotlivých 

čiastočiek jemnej bytostnosti, 

teda k ich nahromadeniu okolo každého 

duchovného prášku; a toto stlačené nahromadenie 

zasa zmenšuje priestor určitej 

masy iného, zatiaľ voľne sa vznášajúceho 

okolia voči jemnej bytostnosti. Táto 

masa už potom nie je príťažlivou silou 

duchovnej ríše, raja, udržiavaná na rovnakej 

úrovni ako voľne sa vznášajúce časti. 

Stláčanie má za následok ďalšie vzďaľovanie 

sa od rovnomerne pracujúceho magnetického 

zdroja – podstaty duchovného 

stvorenia, raja. A tento dej je uplatnením 

zákona tiaže. Súčasne je aj bodom obratu 

v pohonnej sile doterajšieho deja. 

(...) 

Tak to pokračuje do hrubej bytostnosti; 

odtiaľ do jemnej, strednej a hrubej jemnohmotnosti, 

v ktorých duchovné zrniečko 

prijíma zakaždým nové obaly rôznych 

druhov, až nakoniec zostúpi do jemnej 

hrubohmotnosti a tak vezme na seba 

jej obal. Odtiaľ klesá do strednej hrubohmotnosti 

a až potom do ťažkej, teda 

hrubej hrubohmotnosti, ktorá vo svojom 

voľnom stave plne zodpovedá hrubohmotnosti 

nášho tela a nášho viditeľného 

okolia. Až tak sa stávajú všetkým tým, čo 

dnes naša exaktná veda pozná, t.j. elektrónmi, 

atómami atď. 

Hnacou energiou je však vo všetkom 

iba jadro, ten nepatrný duchovný prášok – 

najnižšie odstupňovanie v duchovnom, 

ktoré je len vedľajším účinkom chcenia 

prastvorených v tzv. raji, v duchovnej centrále 

stvorenia. 

(...) 

So zhlukovaním popísaných čiastočiek 

do súhvezdí sa súčasne hromadí magnetická 

sila ich duchovného, na ktorú okrem 

účinku veľkého strediska sily duchovnej 

ríše pôsobia ešte aj vlastné centrály príťažlivosti 

medzi sebou navzájom. Oproti 

duchovnej ríši sú samozrejme omnoho 

slabšie, no vo veľkej vzdialenosti od raja 

ako hlavnej centrály môžu pôsobiť aj 

zvlášť medzi sebou – i napriek tomu, že 

neustále zostávajú pod vplyvom hlavnej 

príťažlivej sily duchovného raja. 

Tomu sa však budeme venovať v osobitnej 

sérii prednášok; práve tak aj zhlukovaniu 

čiastočiek do tiel ľudských, zvieracích 

a rastlinných. 2 

Poznanie je moc! Tento výrok sa často 

používa; lenže na to je potrebné iné poznanie, 

než sa my dnes často domnievame, 

že už máme. Je to duchovné poznanie, 

nie iba rozumová znalosť! Exaktná 

veda v tom zatiaľ ešte nedosiahla nič 

zvláštneho; a všetky ostatné sa svojím tápaním 

v neistote strácajú v nespočetných 

nedostatkoch nižších oblastí. Len ten, kto 

pozná všetky tajomstvá stvorenia, môže 

svet hmotnosti pozdvihnúť k rozkvetu, 

alebo obrátiť na trosky. 

1 Z oblasti nevedome bytostného pochádzajú 

napr. duše zvierat. Vedome bytostní 

sú napr. pôvodní starovekí "bohovia", 

kým týmto postavám staré národy 

nepribásnili svoje bájne predstavy. 

2 K tomu už pre predčasné úmrtie 

Abd-ru-shina nedošlo. 

45 

Svet Grálu 

41 | 2014

Chcú zmenu, tak konajú! 

Ekoregión Kaindorf 

Werner Huemer 

Aj vy počúvate množstvo 

kritických hlasov, ktoré 

odsudzujú pomery v našej 

spoločnosti – drancovanie 

prírody, narastajúci egoizmus, 

stratu hodnôt a ideálov 

a mnoho ďalšieho? 

Kde kritika často končí rezignáciou: 

„Človek s tým 

aj tak nemôže nič robiť?“ 

– Mnohí si to myslia, 

vyčkávajú a pozorujú. 

Zároveň však predsa len 

vznikajú pozoruhodné iniciatívy, 

ktoré o nutnosti 

trvalo udržateľných zmien 

nielen hovoria, ale tieto 

zmeny aj menia na realitu. 

Jedným z príkladov je 

aj „Ekoregión Kaindorf“. 

Už sedem rokov v ňom 

platí jednoduché motto: 

„Iba ten, kto niečo robí, 

môže niečo zmeniť.“ 

46 

Svet Grálu 

41 | 2014

SPOLOČNOSŤ 

Je známe, že zmena klímy predstavuje 

veľký problém budúcnosti. 

Preto bude dôležité presedlať na obnoviteľné 

zdroje energie. Čo konkrétne 

to znamená – čo môže človek 

robiť? 

V apríli 2007 sa občania zo šiestich 

obcí rakúskeho regiónu Oststeiermark 

rozhodli, že potrebné kroky 

na odvrátenie hrozivých scenárov 

nenechajú ani na politikoch, ani 

na netransparentnom medzinárodnom 

obchode s emisnými povolenkami 

či na podobných iniciatívach. 

Rozhodli sa konať. Založili spolok 

„Ekoregión Kaindorf“ a stanovili 

si za cieľ dosiahnuť do roku 2020 

neutrálnu bilanciu emisií CO 2 

. 

S čím však začať vo vidieckom regióne 

s 5500 obyvateľmi, na celkovej 

ploche takmer 7000 hektárov? 

Najlepšie so všetkým naraz: šetriť 

energiami, zlepšiť tepelné izolácie, 

používať slnečnú a veternú energiu, 

podporovať dopravu na elektrický 

pohon, zaviesť do škôl výučbu ekológie, 

zriecť sa plastových vreciek a tašiek, 

vytvárať v pôde hrubšiu vrstvu 

humusu… Stanovili si hlavné body 

a vytvorili pracovné skupiny. Spolok 

organizuje konferencie a v snahe 

získať pre svoju činnosť čo najširšiu 

podporu a spoluprácu verejnosti informuje 

občanov o aktuálnom vývoji 

prostredníctvom vlastného časopisu. 

Je to práca, ktorú pritom robia naplno, 

v rámci rozsiahlej, rozvetvenej 

siete. Predstavenstvo spolku tvoria 

zástupcovia všetkých obcí, v rozšírenom 

predstavenstve sedí šesť starostov 

a aj zástupcovia z podnikateľskej 

sféry. 

HUMUS NAD ZLATO? 

V 

„Ekoregióne Kaindorf“ už niekoľko 

rokov organizujú medzinárodné 

sympózia o humuse. Je to 

miesto stretnutia popredných vedcov 

v tomto odbore. 

Nejde však len o teoretické poznatky. 

Rainer Dunst, predseda 

spolku ekoregiónu, chce maximum 

nových poznatkov čo najskôr uplatniť 

v praxi. Zlepšovanie kvality pôdy 

totiž prospieva nielen poľnohospodárstvu, 

ale aj klíme, pretože zdravá 

pôda je vynikajúcim úložiskom CO 2 

. 

Preto v „Ekoregióne Kaindorf“ spustili 

revolučnú akciu v podobe regionálneho 

obchodu s certifikátmi. 

Poľnohospodári, ktorí na svojich pozemkoch 

aktívne vytvárajú vrstvu 

humusu, dostanú za svoju činnosť 

prémiu vo výške 30 eur za každú 

tonu preukázateľne viazaného CO 2 

. 

Tieto peniaze pochádzajú od spoločností, 

ktoré nákupom certifikátov 

kompenzujú svoje emisie CO 2 

, ktoré 

vzhľadom na charakter ich činnosti 

nevyhnutne vznikajú. 

Jedným z podnikateľov, ktorí sa už 

roky podieľajú na tomto obchode, je 

kaindorfský majiteľ maliarskej firmy 

Hannes Herbsthofer. Nezávislá Výskumná 

spoločnosť Joanneum zostavila 

jeho podniku bilanciu emisií 

CO 2 

. Aby sa Herbsthofer mohol prezentovať 

ako podnik s neutrálnymi 

emisiami CO 2 

, platí ročne okolo 

10 000 eur za humusové certifikáty. 

„To je suma, ktorú musím ospravedlniť 

samozrejme aj pred svojimi zamestnancami,“ 

hovorí, „ale nakoniec 

je to konkurenčná výhoda. Ekologické 

povedomie zákazníkov totiž 

rastie!“ 

Krédo ekoregiónu znie: „Chceme 

ukázať, že ekológia a ekonomika sa 

nevylučujú.“ Aloizovi Gratzerovi, 

sládkovi malého, ale výborného 

pivovaru v Kaindorfe, ktorý dnes 

vďaka regionálnemu obchodu s certifikátmi 

ponúka prvé pivo s nulovými 

emisiami CO 2 

. ide predsa o princíp, 

bez ohľadu na ekonomickú stránku: 

„Sládok žije z čistoty prírody a mal 

by k ochrane životného prostredia 

aj aktívne prispievať.“ K tomu patrí 

nielen neutrálna bilancia emisií CO 2 

v celom dodávateľskom reťazci (v bilancii 

emisií CO 2 

je zohľadnené naozaj 

všetko: od výroby surovín cez výrobu 

sladu a varenie piva až po jeho 

prepravu k zákazníkovi), ale napríklad 

aj upustenie od plastových 

prepraviek. 

Dôležitým partnerom Ekoregiónu 

Kaindorf sa medzičasom stal aj najväčší 

rakúsky potravinový reťazec 

„Spar“, ktorý rovnako nakupuje humusové 

certifikáty a pod značkou 

„SPAR wie früher“ (SPAR ako kedysi) 

tiež predáva veľmi kvalitné, 

kontrolované produkty vypestované 

na pôdach bohatých na humus. 

Vďaka tejto podpore z ekonomickej 

sféry pôsobí čoraz viac poľnohospodárov 

nielen ako producentov potravín, 

ale starajú sa aj o krajinu a prispievajú 

k ochrane klímy. V ich práci 

to konkrétne znamená: 

• hnojiť výlučne kompostom a zelenými 

hnojivami 

• znižovať obrábanie pôdy 

na minimum 

• udržiavať trvalé pokrytie pôdy zeleňou 

aj počas zimného obdobia 

• dodržiavať osevné postupy, pestovať 

zmiešané kultúry a podsejby namiesto 

monokultúr 

• dôsledne zamedziť všetkým vplyvom, 

ktoré spôsobujú ubúdanie humusu 

(napríklad používanie hnojív 

a pesticídov). 

47 

Svet Grálu 

41 | 2014

CO 2 

neutrálne pomocou humusových 

certifikátov. Herbsthofer – maliarske služby. 

Expert na kompost a priekopník v produkcii biouhlia 

Gerald Dunst. 

Bicyklovaním za ochranu klímy: v Kaindorfe 

je to už tradícia. 

Tieto opatrenia šetria ornicu, v ktorej 

sa tak podiel humusu zvyšuje. Obohatením 

pôdy tromi percentami humusu 

do hĺbky 25 centimetrov je 

možné na rozlohe jedného hektára 

viazať až 125 ton CO 2 

. 

Pôvodne sa začalo len na niekoľkých 

hektároch ornej pôdy, v súčasnosti 

je to už 660 hektárov a projekt 

sa naďalej rozrastá. 

Testovanie rýchlosti a trvanlivosti 

viazania uhlíka v pôde prebieha 

na skúšobných plochách pod odborným 

dohľadom. 

Veľké úspechy prednedávnom prinieslo 

použitie biouhlia, ktoré umožňuje 

rozvíjať zloženie ornej pôdy 

smerom k legendárnym, po tisícročia 

úrodným pôdam „terra preta“ („černozem“, 

z portug., pozn. red). 

Biouhlie na tvorbu humusu sa dá 

vyrábať umelo, bez náročnej prípravy 

v zariadeniach „Pyreg“ z pokosenej 

trávy, kalov, pokrutín (zvyškov 

z lisovania olejnatých plodín, 

pozn. red.) či dokonca z jatočných 

odpadov. Priekopníkom v tejto oblasti 

je autor dvoch odborných kníh 

o humuse Gerald Dunst so svojou 

firmou. V jeho pyrolytickom reaktore 

sa tretina dodávanej energie premieňa 

na teplo a približne dve tretiny 

na drevené uhlie. Týmto spôsobom 

sa denne vyrobí okolo jeden a pol 

tony biouhlia. 

NOVÉ INŠPIRÁCIE 

Ekoregión Kaindorf v posledných 

rokoch vzbudil pozornosť aj 

mnohými ďalšími podnikateľskými 

iniciatívami: 

48 

Svet Grálu 

41 | 2014 

• Jedným z najdôležitejších iniciátorov 

trvalo udržateľného a ekologicky 

obhájiteľného hospodárenia je Karl 

Schirnhofer. Je to vychýrený špecialista 

na lahôdky (značka ALMO) 

s niekoľkými stovkami pobočiek. 

Na základe výnimočných štandardov 

kvality sa mu podarilo dosiahnuť 

stav, keď môže predávať svoje 

salámové a šunkové produkty s oficiálnym 

označením „zdravé potraviny“. 

Po mnoho rokov sa úspešne 

angažuje aj v prospech veľmi kvalitného 

poľnohospodárstva, vrátane 

tvorby humusu. Z nemalej časti je to 

práve jeho zásluha, že pojem “kvalita 

pôdy“ vôbec prenikol do povedomia 

verejnosti. Schirnhofer napríklad 

podporil aj vznik dokumentárneho 

filmu „Humus – zabudnutá šanca pre 

klímu“. 

• Rainer Dunst a Christoph Gerhold 

sa pod značku „GoFair“ snažia presadzovať 

nový trend – zdravé suroviny 

v kávomatoch. Na prípravu horúcich 

nápojov používajú výlučne 

produkty bio a FairTrade (káva a kakao), 

živú vodu, biocukor, biomlieko, 

plne kompostovateľné poháriky namiesto 

plastových, žiadne „éčka“. 

A to všetko vyrobené s neutrálnou 

bilanciou skleníkových plynov 

a podávané zo špeciálne skonštruovaných 

kávových automatov. Ich 

úspech od uvedenia na trh prekonáva 

všetky očakávania. 

• Alois Kaiser založil v Kaindorfe 

pod názvom „e-one“ Centrum pre 

elektrické zariadenia a cestné bicykle, 

pretože jazda na bicykli a elektrický 

pohon patria medzi kľúčové témy 

ekoregiónu. Rozširuje sa sieť cyklotrás 

a infraštruktúra dobíjacích 

staníc. Už niekoľko rokov organizujú 

športovú akciu „24-hodinová 

jazda na bicykli na ochranu klímy“. 

Výťažok z tejto akcie venujú na projekty 

ochrany klímy. Aj ďalšie aktivity 

(cyklistický klub, cykloservis, 

parkovacie miesta pre bicykle, 

„jarný cyklistický pas“, súťaže o vecné 

ceny) majú povzbudiť verejnosť, aby 

na krátke trasy uprednostňovala 

vhodný bicykel pred motorizovanými 

dopravnými prostriedkami. 

• Z iniciatívy spolku „Ekoregión 

Kain dorf“ vznikla s miestnym dodávateľom 

elektrickej energie jedinečná 

spolupráca: od 1. januára 2008 nakupujú 

všetci odberatelia bez dodatočných 

nákladov elektrickú energiu 

s preukázateľne neutrálnou bilanciu 

emisií CO 2 

, ktorá pochádza zo zdrojov, 

ako sú voda, vietor, slnko a biomasa. 

Pri spotrebe 22 miliónov kWh 

elektrickej energie to v ekoregióne 

Kaindorf znamená zníženie emisií 

CO 2 

o 8800 ton ročne. Medzi ďalšie 

príspevky k energetickému obratu 

patrí budovanie fotovoltických elektrární, 

kotolní na biomasu, plánovanie 

malých veterných a vodných 

elektrární a zatepľovanie budov. Ako 

názornú ukážku súčasných zatepľovacích 

systémov postavili vzorový 

zateplený dom. 

• Základná škola v Kaindorfe zaviedla 

pre všetky ročníky druhého 

stupňa povinnú hodinu ekológie. 

Spoločne so všetkými základnými 

školami a škôlkami usporadúvajú tematické 

workshopy k otázkam klímy

SPOLOČNOSŤ 

a energie. Podporujú aj mnohé maturitné 

a univerzitné projekty a veľmi 

obľúbené sú exkurzie a prehliadky 

inovatívnych technológií a systémov 

v oblasti získavania energie z obnoviteľných 

zdrojov. 

• V ekoregióne sa spojilo niekoľko 

prevádzkovateľov pohostinstiev 

do pracovnej skupiny, ktorej cieľom 

je nájsť cesty k ešte väčšej ponuke 

regionálnych produktov. Tým podporujú 

miestne podniky a eliminujú 

zbytočne dlhé prepravné trasy, a to 

všetko v prospech kontrolovateľnej 

kvality. 

VYZNAMENANIA 

SÚ NAJLEPŠOU 

REKLAMOU 

Ekoregión Kaindorf získal v uplynulých 

rokoch viaceré ocenenia; 

napríklad v roku 2009 to bola 

Rakúska cena za ochranu klímy. 

Od roku 2011 je Kaindorf regiónom 

FAIRTRADE a od sezóny 2012/2013 

patrí medzi „Green Brands Austria“ – 

zelené značky Rakúska. 

Za výstavbu prvého zariadenia 

na výrobu rastlinného uhlia v Európe 

bola firma „Sonnenerde“ vyznamenaná 

Rakúskou cenou za ochranu 

klímy 2012 v kategórii Inovácie. 

Dúfajme, že všetky tieto ocenenia 

prispejú k dosiahnutiu zásadného 

cieľa Ekoregiónu Kaindorf – získať 

pre dobrú vec čo najväčší počet nasledovníkov. 

Pretože iba ten, kto 

niečo robí, môže niečo zmeniť! 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk 

www … 

1) Ekoregión Kaindorf 

http://www.oekoregion-kaindorf.at 

2) Sonnenerde 

http://www.sonnenerde.at 

3) Výroba biouhlia 

http://www.sonnenerde.at/ 

sonnenerde-pflanzenkohle.93.htm 

4) Tvorba humusu/film 

http://www.humus-derfilm.at 

5) Kávové automaty GoFair 

http://www.gofair.at 

6) Schirnhofer 

http://www.schirnhofer-gmbh.at 

7) Elektrická mobilita 

http://www.e-one.co.at 

8) Pivo s nulovými emisiami CO 2 

http://gratzerbrau.at/Kontakt 

49 

Svet Grálu 

41 | 2014

Skutočne existuje Boh? 

Hľadanie dôkazov 

Otázka, či existuje Boh, je vôbec najzásadnejšou životnou témou. Dnes si ju 

síce ľudia kladú stále zriedkavejšie, no je pritom dôležitá pri riešení všetkých 

záhad nášho bytia. Má život hlbší zmysel? Je náš osud, i osud celého 

stvorenia, riadený nejakou vyššou mocou? Niekedy v kútiku duše túžime 

po objasnení tejto neistoty. Chceme vedieť, či jestvuje Stvoriteľ a Udržiavateľ 

života. Je to však možné? Dajú sa nájsť presvedčivé dôkazy? Jestvuje vôbec 

overená cesta, vedúca k poznaniu Boha? 

50 

Svet Grálu 

41 | 2014

51 

Svet Grálu 

41 | 2014

NÁBOŽENSTVO 

Werner Huemer 

JE BOH OSOBA? 

Ku kresťansko–teistickým predstavám, 

ktoré ovplyvnili aj významné 

umelecké diela, patrí obraz 

starej dôstojnej osoby s dlhou bradou, 

pastierskou palicou a kňazským rúchom. 

„Pán Boh“ je zobrazovaný ako 

nadpozemsky silný človek a považuje 

sa za osobu, s ktorou môže človek 

viesť rozhovory a snáď i vyjednávať 

o smerovaní osudu. Dnes je pre mnohých 

veriacich predstava takéhoto 

„ľudského Boha“ alebo „nadčloveka“ 

naivná a pre ľudí s kritickým myslením 

aj neprijateľná. 

Sme zvyknutí na to, že všetko čo 

poznáme a v čo veríme, si vieme zároveň 

i predstaviť. Každá existujúca 

vec má nejakú podobu. Ako si teda 

predstavujeme Boha? Má vôbec nejakú 

podobu? 

V „Starom zákone“ Biblie, v 2. 

Knihe Mojžišovej, nájdeme prikázanie: 

„Nezobrazíš si Boha napodobením 

ničoho, čo je hore na nebi,...“ 

Toto varovanie pred rôznymi predstavami, 

ktoré Stvoriteľa znižujú 

a poľudšťujú, sa v cirkevnej histórii 

často porušovalo. Zrejme preto, 

že pre bežných ľudí bolo ťažké, aby 

verili v niečo nepredstaviteľné, bezbytostné 

a aby sa takej sile zverili 

a uznávali ju. 

JE BOH VŠEMOCNÝ? 

Ďalšou málo skúmanou skutočnosťou, 

ktorú spájame s Bohom, 

je jeho všemocnosť. Podľa 

rozšíreného názoru sa božské pôsobenie 

prejavuje hlavne prekonávaním 

prírodných zákonov a uskutočňovaním 

zázrakov. Vôbec tu 

nechce me spochybňovať existenciu 

52 

Svet Grálu 

41 | 2014 

napr. zázračných uzdravení a pod. 

Tieto zvláštne udalosti síce odporujú 

bežným predstavám o tom, čo je 

možné. To však znamená len toľko, 

že o pôsobení duchovnej alebo dokonca 

božskej sily vlastne stále nič 

nevieme. Prejavuje sa azda Boh prekračovaním 

prírodných zákonov, 

alebo im len my nerozumieme? 

Ak vychádzame z toho, že stvorenie 

je dielom Boha, potom pochopiteľne 

aj zákony pôsobiace v tomto 

diele majú rovnaký pôvod. Prírodné 

zákony a zákony stvorenia musia byť 

teda priamym prejavom Božej vôle. 

Zodpovedajú tomu aj hlavné znaky, 

ktoré týmto zákonom pripisujeme: 

univerzálna platnosť, večná nemennosť, 

všadeprítomnosť, všemocnosť, 

dokonalosť. Určite nie náhodou sa 

tento výpočet podobá popisu Božieho 

pôsobenia. 

Ak sú však zákony dokonalé, musia 

byť tým pádom aj nezmeniteľné, 

pretože každá výnimka by len potvrdila 

nedokonalosť takýchto zákonov. 

Museli by sme pripustiť, že 

Boh chce niečo, čo odporuje jeho 

vlastnej vôli. 

JE BOH VŠEVEDIACI? 

Podľa rozšírenej predstavy vie 

Stvoriteľ všetko, čo sa kedy stalo 

a stane, pozná myšlienky a vnútorné 

pohnútky každého človeka. 

Keby Boh naozaj vedel všetko, čo sa 

stalo v minulosti a stane v budúcnosti, 

potom by nejestvovala žiadna 

slobodná vôľa, náš život by plynul 

podľa predurčenia. My však máme 

slobodu rozhodovania – a tým aj 

zodpovednosť za to, čo robíme 

a umožňujeme robiť. Keďže aj naša 

slobodná vôľa sa môže prejavovať 

iba v rámci zákonov stvoreného 

sveta, musíme znášať dôsledky všetkých 

svojich rozhodnutí. Nech sa 

rozhodneme akokoľvek, zákon spätného 

pôsobenia nám umožní zažiť 

„zber našej sejby“. 

PRST BOŽÍ 

Boh svoju vôľu zakotvil do zákonov 

stvoreného sveta a nám, ľuďom, 

daroval zodpovednosť za seba 

samých. Nezasahuje svojvoľne 

do svetového diania, ani neukončuje 

okamžitým osudovým zásahom naše 

každodenné trápenia. Život nám to 

jasne a jednoznačne dokazuje. Napriek 

tomu v každej situácii je nám 

k dispozícii sila a pomoc, pokiaľ sa 

jej vnútorne otvoríme. 

BOH, ČLOVEK, 

DOBRO A ZLO 

Môžeme veriť v dobrého Stvoriteľa, 

keď vo svete existuje 

toľko zla, bolesti a utrpenia? Táto 

otázka azda najčastejšie podlamuje 

vieru ľudí v dobrého, spravodlivého 

a milujúceho Boha. Pre neveriacich 

je práve toto dôkazom, že Boh neexistuje. 

To, čo v skutočnosti zavrhujú, 

je ich mylná predstava o Bohu 

a o fungovaní zákonov vo stvorení. 

Boh nás nevedie za ručičku. Dostali 

sme slobodnú vôľu, rozhodujeme sa 

preto sami. Žiaľ, naše rozhodnutia 

sprevádza nevedomosť a sebectvo – 

preto častokrát spôsobujú utrpenie. 

Zlo teda majú na svedomí iba skutky 

ľudí, alebo ich dôsledky, nie je chcené, 

ani spôsobené Bohom. 

Zostáva však otázka, prečo 

vlastne máme možnosť robiť zlé 

skutky. To súvisí so zmyslom nášho 

života. Vo svojom bytí sa máme 

vedome vyvíjať, k čomu potrebujeme 

slobodnú možnosť rozhodovania. 

Tým človek spoznáva dobré 

i zlé a postupne vnútorne dozrieva.

V minulosti sa k Bohu hlásili významní vedci, ako napr. Isaac Newton alebo aj Max Planck. Ten však neveril na prírodné zázraky. 

Aj nositeľ Nobelovej ceny Albert Einstein videl v náboženstve hodnotné doplnenie vedy. 

„Dospieť“ znamená stáť vedome 

v „prúde života“, prežívať slobodu, 

ktorá spočíva v súlade vlastnej vôle 

človeka s vôľou Božou. 

DÔKAZY O EXISTENCII 

BOHA 

Existencia prírodných zákonov 

Existenciu všeobecne uznávaných 

prírodných zákonov považujeme 

za samozrejmosť. Prečo jestvuje 

tento rozsiahly súbor pravidiel, ktorý 

môžeme svojím vedomým životom 

poznávať a popisovať? Odkiaľ prírodné 

zákony pochádzajú? 

V 17. storočí považoval Isaac Newton 

za nepopierateľné, že súbor prírodných 

pravidiel, ktorý vo svojich 

výskumoch objavil a popísal, musí 

mať svoj pôvod v Bohu. Súčasní vedci 

však k takémuto ľahko pochopiteľnému 

záveru skoro vôbec neprichádzajú. 

Ale prečo vlastne? Je predsa 

pochopiteľné, že súbor pravidiel musí 

byť vždy spojený s výkonom vedomia. 

Kde nepôsobí žiadne vedomie, 

tam automaticky vzniká chaos. To je 

zjavné nielen napr. vo fungovaní bežnej 

domácnosti, ale tento princíp 

popisuje aj fyzika ako tzv. „entropiu“. 

V podstate sa nedá zdôvodniť, ako 

by nejaké všeobecné princípy mohli 

vzniknúť náhodne, len tak. Aj to nepriamo 

poukazuje na to, že museli 

vzniknúť vplyvom nejakej vyššej 

moci, že predsa musí existovať nejaký 

„zákonodarca“ – Boh. 

Evolúcia života 

Vznik života na zemi a aj vznik vesmíru 

bol možný len za celkom určitých 

podmienok. Svet, tak ako ho 

poznáme, by sa nikdy nemohol vyvinúť, 

keby prírodné zákony pôsobili 

čo len trošku inak. Je nepredstaviteľné, 

že by presné nastavenie, ktoré 

je základom evolúcie, vzniklo čisto 

náhodne. Na rozdiel od mnohých 

vedcov je podľa mňa prijateľnejšie 

vysvetlenie, že za evolúciou, ktorá 

viedla od jednoduchých k zložitým 

uceleným formám života a pritom 

umožňovala stále vyššie výkony ľudského 

vedomia, stojí vedomá, tvorivá 

vôľa. Takisto vznik vesmíru poukazuje 

jasne na stvoriteľský akt. Je totiž 

ťažko prestaviteľné, že niečo vznikne 

samé od seba. Nič sa nemôže vyvíjať 

alebo sa vytvárať nové, pokiaľ niečo 

nejestvovalo už predtým. 

Náboženské vedomie 

Viera vo vyššie sily patrila neoddeliteľne 

k nášmu ľudstvu. Tisíce rokov 

existujú monoteistické náboženstvá, 

ktoré vychádzajú z toho, že všetko 

jestvovanie sa nakoniec dá odvodiť 

od jedného Boha – Stvoriteľa. Základom 

toho boli vždy náboženské skúsenosti, 

ktoré zasahovali aj do skutočných 

oblastí druhého sveta. Rôzne 

viery a náboženské dogmy vznikali 

vždy až potom. Je azda možné, aby 

viera pre ľudstvo mala až taký význam, 

keby v pozadí nestálo tušenie 

existencie niečoho vyššieho? – Skúmajme 

vo svojom srdci, že sme stvorenými, 

a spoznajme, že pre nás ľudí 

niet väčšej blaženosti, než spoznať 

nášho Stvoriteľa. 

Werner Huemer 

huemer@svetgralu.sk 

53 

Svet Grálu 

41 | 2014

O bdelom 

služobníkovi 

a rozumnom 

správcovi 

(Lukáš, 12, 35–48) 

Martin Ernst 

Sveľkou vážnosťou poukazoval 

kedysi Ježiš na to, že pre človeka 

nadišiel „konečný vek“. Stvoriteľ 

nám daroval určitý čas na náš vývoj – 

v tejto dobe sa máme učiť, dozrievať 

a spoznávať účel svojho bytia. Každý 

z nás dostal určité vlohy, ktoré má 

použiť na zušľachtenie a pre blaho 

svojich blížnych. 

Boh presne stanovil hodinu, keď 

čas poskytnutý na vývoj skončí a Syn 

Človeka bude požadovať od každého 

z nás vyúčtovanie za naše bytie. 

Kto bude uznaný verným, bude 

žiť v zasľúbenej ríši mieru. Kto však 

nevyužil svoje vlohy zmysluplne, 

podľa vôle Stvoriteľa, bude zavrhnutý. 

Kristus upozorňuje na to, že 

táto doba je pred nami a každý z nás 

54 

Svet Grálu 

41 | 2014 

Ježišove podobenstvá 

má byť pripravený. Túto naliehavosť 

nám obrazne približuje v dvoch 

podobenstvách: 

O BDELOM 

SLUŽOBNÍKOVI 

Prvé podobenstvo rozpráva o služobníkovi 

– správcovi, ktorý sa 

verne staral o zverený dom a vo dne 

v noci dbal, aby z neho zlodej nič neodniesol. 

Keď sa majiteľ jedného dňa 

vrátil, pochválil tohto muža a odmenil 

za jeho vernosť. Tým Ježiš poukazuje 

na to, aby sme aj my v našom 

usilovaní zostali bdelí, nech sa 

z nášho duchovného bohatstva nič 

nestratí. 

O ROZUMNOM 

SPRÁVCOVI 

Ešte zreteľnejšie to Syn Boží vyjadril 

v druhom podobenstve. 

Rozpráva v ňom o rozumnom 

správcovi, ktorý dostal príkaz 

spravovať dom svojho pána, dvor 

i čeľaď počas jeho neprítomnosti. 

Keď sa pán po čase náhle vrátil, našiel 

všetko v najlepšom poriadku. 

Správcu pochválil a sľúbil, že sa 

i v budúcnosti postará o jeho zamestnanie. 

– Celkom inak si počínal 

druhý správca. Ten uložené 

povinnosti nesplnil. Žil ľahkomyseľne, 

hýril a zverené statky svojho 

pána premrhal. Celkom zabudol, že 

jedného dňa bude musieť zo svojej 

práce skladať účty. Keď sa pán vrátil 

z ciest, tohto nespoľahlivého služobníka 

bez milosti vyhnal. 

Oba tieto príbehy sú pre nás stále 

aktuálne. My sme tými správcami, 

ktorým kedysi Stvoriteľ zveril vlohy, 

aby sme ich spravovali, rozvíjali 

a zušľachťovali. Šťastní tí, ktorí 

budú uznaní ako „verní správcovia”, 

ktorí sa namáhali splniť uloženú 

úlohu. Ale beda nám, keď nás pristihnú 

nedbalých a neverných! „Kto 

mnoho dostal, od toho sa bude 

mnoho požadovať,” povedal Ježiš 

a pokračoval: „Syn Človeka príde 

v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“ 

Buďte teda ľuďmi, ktorí Pána očakávajú, 

a nechajte horieť vaše lampy. 

Nech vás nájde bdelých. (Lukáš 12, 

35, 37, 40, 48.) 

Martin Ernst 

martin.ernst@svetgralu.sk


EDÍCIA 

Pripravovatelia cesty 

ivot a pôsobenie pripravovateľov cesty v Indii, 

Ž Číne, Arábii, Iráne a prehistorickej dobe. 

Čo dnes vieme o Budhovi, Lao-C‘ovi, Zoroastrovi, 

Mohamedovi alebo Hjalfdarovi? Boli iba zakladateľmi novej 

viery, alebo boli niekým vyšším? 

Táto knižná séria ukazuje uvedené osobnosti v novom 

svetle. Ako pripravovatelia cesty k jedinému Bohu pôsobili 

uprostred svojho národa a snažili sa ho priviesť od mdlej 

odovzdanosti osudu k činorodej viere. 

Čitateľ spoznáva dôležité okamihy z ich života, ich učenie 

o Bohu a zákony pôsobiace vo stvorení. 

Pri odbere min. 3 kníh 

zľava - 10 % 

BUDHA Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 € 

LAO-C‘ Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 € 

ZOROASTER Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 € 

MOHAMED Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 € 

EFEZUS Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 € 


alebo v našom on-line obchode na stránke 


55 

Svet Grálu 

41 | 2014

NÁZORY 

56 

Svet Grálu 

41 | 2014 

Impressum: 

Svet Gr álu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

Číslo 41/2014, vyšlo 1. 9. 2014 

Redakcia: 

SVET GRÁLU, n. o., Hlavná 85, 040 01 Košice 

Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), 

Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske 

Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Brno), 

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko), 

Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno) 

Prekladatelia a korektori: 

Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Mátej, 

Igor Mešťánek, Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský, , 

Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, 

Tomáš Výboch, Hana Celhofferová, Mária Šumajová 

Vydavateľ: 

Nadácia Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu n. o., Administrácia SG, 

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala (Bratislava), Milan Púček (Dubnica nad Váhom) 

Distribúcia: 

Tomáš Mešťánek (Bratislava) 

Marketing: 

Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno) 

On-line obchod: 

Maroš Látal (Bratislava) 

Grafika: 

Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Detva) 

Tlač: 

Tiskárna Grafico s.r.o., Opava 

Ilustrácie: 

• DepositPhotos.com: Halfpoint (4); VictorO, Rumunsko (11); 

Irina_QQQ, Rusko (16); Karandaev, Rusko (19); J. Dietl, Německo 

(20); Olly18 ,Itálie (22,23); Olesiabilkei, Ukrajina (24); Chaoss, 

Rusko (32); Amaviael, Polsko (34); Undrey, Rusko (35); Rihardzz, 

Portugalsko (36); Monkeybusiness, V. Británie (36); Shad.off, Rusko 

(40); Alinbrotea, Rumunsko (42); Mihalec, Bělorusko (54); 

• Dreamstime.com: Photoeuphoria (7); Stephen Denness, Austrálie 

(2, 59); Luka Veselinović (41); Florintenica (43); 

• Istockphoto.com: O. Donmaz, Turecko (2); NightAndDayImages, 

USA (60); 

• Fotolia.com: 50-51; 

• http://film.kisiseldepresyonanlari.com: 28, 29; 

• wikipedia.org: 13; 40; 

• GralsWelt: 46-49; 53; 

• Svět Grálu: Karel Prskavec, ČR (10); Milan Bouška, ČR (15, 28, 44); 

Artur Zatloukal ml., ČR (30–31); 

Cena: 

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk) 

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk) 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. 

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Gr álu 

si možno objednať na adrese: 

Nováčkova 26, 614 00 Brno 

www.svetgralu.cz 

ISSN 1614-5127 


Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede 

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo 

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis 

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Strach 

Vo Svete Grálu sme uverejnili článok 

Život so strachom – od strachu k panike. 

Jeho autorka sa okrem iného 

zmieňuje o tom, že báť sa je úplne 

normálne a že strach jednoducho 

patrí k životu, pokiaľ však neprekročí 

isté medze. Popisuje rôzne druhy 

strachu a jeho príčiny. Veľa ľudí si 

láme hlavu nad tým, ako ho prekonať. 

Popísalo sa o ňom množstvo 

kníh, časopisy sú plné najrôznejších 

rád, ako to dosiahnuť, no napriek 

tomu je výsledok často neuspokojivý. 

Metódy pozitívneho myslenia 

sú ešte stále populárne, ale čoraz viac 

ľudí chápe, že ani tadiaľto cesta nevedie. 

A je to naozaj tak. Strach je 

živý dej, ktorý zasahuje duchovné 

jadro človeka. Pozitívne myšlienky 

sú však produktom mozgu a preto 

sú omnoho slabšie, ako strach. Ak sa 

chce človek od svojho strachu naozaj 

oslobodiť, musí pracovať so svojím 

citovým životom, miestom, kde má 

strach svoj pôvod. 

K zmienenému článku pripájame 

reakciu lekára, liečiteľa a prispievateľa 

do Sveta Grálu, MUDr. Jana 

Paloučka. 

Všetko, čo silnejšie prežívame, sa 

pripája k duši. Obrazy takých zážitkov 

sú prestúpené silou ducha, 

citom, nemôžu sa preto viazať 

k telu, ktoré je hmotného druhu. Aj 

preto sú nezávislé na premenách 

tela. Mozog uchováva iba vonkajšie 

obrazy udalostí, spomienky, pretože 

je schopný v súlade so svojím 

druhom poznávať a zaznamenávať 

len hmotný rozmer diania. 

Z tohto dôvodu nie je možné, aby 

bol napr. zážitok strachu nejakým 

spôsobom vytesnený alebo prekonaný 

silou myslenia. Na to táto sila 

nestačí, pretože nemôže prekročiť 

hmotné hranice, v ktorých leží jej 

pôvod. Snahy o liečenie, zakladajúce 

sa na tzv. pozitívnych tvrdeniach, 

ktoré človek stále dookola 

opakuje, vychádzajú z nepochopenia 

tohto rozdielu. 

Zmyslové obrazy udalostí uchováva 

vo svojej pamäti pominuteľný 

rozum. V citových obrazoch 

je naproti tomu uchované jadro zážitku. 

Tento záznam je nehmotný 

a preto aj živý. Ako taký nemôže 

byť teda spojený s rozumom, ale 

len s dušou. 

Všetky prežitky, ktoré sú takto spojené 

s podstatou človeka, majú veľký 

vplyv na jeho ďalší vývoj, na jeho reakcie, 

pretože sa neustále živo uplatňujú 

v jeho vnútornom svete. Podľa 

svojho druhu môžu vrhať svetlo 

alebo aj tieň na jeho dušu, v ktorej 

spočíva základ všetkého dobra.

NÁZORY 

Voľbou zážitkov si preto môže každý 

človek cestu k rozvoju dobra v sebe 

otvoriť alebo aj uzavrieť. 

Ak človeka zviera strach alebo neistota, 

potom už samo toto slovo 

označuje vnútornú neslobodu. Táto 

nesloboda často úzko súvisí s nepochopením 

chodu života, jeho pravidiel. 

Túto nechápavosť možno 

prekonať úsilím o pochopenie. Aj 

napriek dokonalému pochopeniu 

však môžu tieto stavy pretrvávať, 

pretože hlboký strach nemožno 

prekonať uisťovaním sa o opaku. 

Musí to byť opäť zážitok alebo zážitky 

opačného druhu, ktoré svojou 

silou tie doterajšie premôžu. Až potom 

sa človek novým prežívaním 

stáva slobodným a znovu získava 

neskalený prístup k svojej podstate. 

Ak určitý strach vznikol na základe 

jednorazového silného zážitku, 

nemožno spravidla privodiť 

zvrat zinscenovaním celkom opačného 

zážitku, ktorý by vytesnil predchádzajúci. 

Treba vyjsť odvážne 

v ústrety opačnému pólu problému 

a hromadiť malé zážitky s dobrým 

koncom. Dobrý koniec, úľava a radosť 

s tým spojené sú liekom, ktorý 

spoľahlivo rozpúšťa staré tiene. 

Je preto nutné, aby bol postihnutý 

človek pri liečení svojho strachu 

aktívny. Musí to byť jeho voľba, 

jeho námaha, pretože jedine tie 

uvádzajú jeho dušu do pohybu 

a umožňujú jej zosilnieť. 

Jan Palouček 

Trestá Boh? 

Otázka: 

Prečo Boh niekedy trestá tak tvrdo? 

Odpoveď: 

Boh vôbec netrestá! Ani nehrozí, ani 

neláka. To všetko sú falošné ľudské 

názory. Aj Desať Božích prikázaní, 

prinesených Mojžišom, sú iba ukazovateľom, 

ako môže človek dospieť 

k blaženému životu. Tresty udeľuje 

len človek vo svojom spoločenskom 

poriadku. Aj to však, žiaľ, nesprávnym 

spôsobom, nedokonale a ešte 

s nedokonalejším uskutočňovaním, 

ako všetko, čo vymyslel. Slovo trest si 

vôbec vymyslel len človek sám zo seba, 

vo svojom obmedzenom chápaní. 

Vezmime si príklad veľmi pozemského 

druhu, aby to bolo ľahšie zrozumiteľné. 

Istý obchodník sa spojil 

s druhým. Jeho priateľ je prezieravejší 

a vyzná sa lepšie v ľuďoch. Keď sa ho 

tento obchodník na základe rôznych 

obchodných ťažkostí pýtal na radu, varuje 

ho priateľ a radí mu, aby čím rýchlejšie 

zrušil obchodné spojenie, pretože 

spoločník má zlé úmysly a bezohľadne 

chce ísť za svojím prospechom na úkor 

obchodníka. Priateľ povedal obchodníkovi 

krátko a jasne, že ak neuposlúchne 

jeho rady, utrpí veľké straty. 

Obchodník však túto radu neposlúchol, 

lebo ešte nevidel nijaké náznaky pravdivosti 

priateľových obáv. 

Až o niekoľko rokov neskoršie sa 

splnili priateľove varovania. Obchodník 

utrpel veľké straty vplyvom 

svojho spoločníka, ktorý veľmi šikovným 

spôsobom uskutočnil dobre 

premyslený plán na škodu spoločníka. 

Obchodník to teraz nazval trestom 

za to, že neposlúchol varovanie svojho 

priateľa a snažil sa vyložiť si túto odplatu 

ako hmotné potrestanie. 

Takto sa stavajú ľudia aj voči 

Svetlu. Prichádzajú im odtiaľ zavčasu 

mnohé výstrahy, uposlúchnutím ktorých 

by sa mohli uchrániť pred všelijakým 

zlom. Teraz si však namýšľajú, 

že je to Boží trest, keď ich postihne 

nimi samými zavinené zlo, ktoré sa 

musí prejaviť za ich neposlušnosť 

alebo preto, že nechceli počúvať. Namýšľajú 

si ešte, že sú ktovieakí veľkí, 

keď trpezlivo znášajú tento „trest“ 

a od Boha očakávajú za to zvláštnu 

o d m e n u , 

hoci len vyciťovaním 

vnútornej 

povznesenosti 

za svoju 

dobrotu. 

To všetko je sebaklam a lož; lebo 

Boh ich tým netrestá. Len oni sami si 

svojou tvrdohlavosťou privodili zlo. 

Zo Svetla môže byť pozorované, keď 

človek alebo celé ľudstvo sa dá na falošnú 

cestu, ktorá predsa musí viesť 

k celkom určitému koncu. Tento koniec, 

ktorý človek nemôže alebo ešte 

lepšie, nechce vidieť, Svetlo spozná 

presne. Človek alebo ľudstvo je varované. 

Ak neposlúchnu a budú tvrdohlavo 

ďalej kráčať svojou cestou, je 

samozrejmé, že potom musí prísť k tomuto 

koncu. Lenže tento koniec nie je 

od Svetla ako trest, ale pripravili si ho 

ľudia sami, voľbou svojej cesty. Svetlo 

sa len usilovalo odradiť ľudí od toho 

a zaviesť ich na inú dráhu, aby sa zlu 

vyhli a čakal ich za to radostný koniec. 

Boh teda netrestá, len človek sám 

si všetko spôsobuje, keď sa nechce 

dať vystríhať. Preto je veľkým rúhaním, 

keď sa povie: “Bože, ako tvrdo 

trestáš!“ a keď sa falošne narieka: 

„Ako môže Boh niečo také pripustiť!“ 

Z knihy Odpovede na otázky, Abd-ru-shin 

57 

Svet Grálu 

41 | 2014

Knižný rad Herberta Vollmanna 

Jedným zo zaujímavých autorov, ktorí pôsobili v najbližšom okolí Abd-ru-shina 

a vychádzali z jeho nesmierneho zdroja poznania, bol aj Herbert Vollmann. 

Vo svojich knihách praktickým spôsobom objasňuje duchovné aspekty bežného 

života. Hovorí napríklad o dedičnom hriechu, záhade prázdneho hrobu, svetovom 

súde, pôvode človeka, prevteľovaní, osude, astrálnom tele a mnohých ďalších témach. 

Naša cena: 6,50 € 

Cena pre predplatiteľa: 5,80 € 







Kolekciu 4 kníh Herberta Vollmanna ponúkame 

aj ako celú edíciu za akciovú cenu: 

25,50 € 

58 

Svet Grálu 

41 | 2014 


alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

Srdečne Vás 

pozývame 

na jesenné 

Rodičia, prarodičia, učitelia, vychovávatelia… 

Viete si vždy rady so svojimi deťmi? 

Viete, ako ich správne viesť k hodnotám? 

Ako ich jemne motivovať? 

Ako im pomôcť v harmonickom vývoji? 

Pokiaľ tiež niekedy tápete, príďte na naše 

jesenné prednáškové fórum. 

prednáškové 

FÓRUM 

Sveta Grálu 

Sobota 11. 10. 2014 

10 00 - 18 00 h. 

vo Veľkej sále 

Břetislava Bakalu v Brne 

(Žerotínovo nám. 6) 

Vstupné: 

Celodenné vstupné 

(kompletný program): 

200 Kč (cca 7,20 €) 

Vstupné na jednotlivé prednášky: 

100 Kč (cca 6,30 €) 

Vstupenky sa predávajú 

až na mieste. 

V prípade otázok sa obráťte 

na tel.: +420 545 213 964, alebo 

na e-mail: forum@svetgralu.cz. 

Na mieste si budete môcť zakúpiť 

knihy, DVD a CD 

nakladateľstva Stiftung 

Gralsbotschaft Stuttgart 

a Nakladateľstva Integrál Brno. 

Nakladatelství 

Stiftung Gralsbotschaft 

Stuttgart 

Nakladatelství 

Integrál Brno 

Diskusiu moderuje a celým dňom 

sprevádza Marie Šuláková. 

O deťoch… 

Téma, o ktorej prehovorí psychoterapeut, 

učiteľka a lekár – liečiteľ. 

10 00 – 10 15 Zahájenie 

10 15 – 11 45 Bc. Pavel Kalpakcis: Ako viesť deti k skutočným hodnotám 

Psychoterapeut a špeciálny pedagóg sa v prednáške zaoberá podporou dieťaťa v jeho harmonickom vývoji, i tým, 

ako predchádzať konfl iktom a nedorozumeniam. Priblíži nám prirodzené vývojové stupne dieťaťa a poradí, aký 

prístup zo strany dospelých v danom období používať, aby podporovali rozvoj jeho dobrých vlastností. 

Kto je Pavel Kalpakcis? Po niekoľko rokov pracoval v odboroch pomáhajúcich profesií – v nemocnici, v ústave sociálnej 

starostlivosti pre osoby s mentálnym postihnutím, v terapeutickej komunite. V súčasnosti pôsobí ako psychoterapeut 

vo svojej súkromnej praxi a terapeutickej komunite pre drogovo závislých. Je učiteľom na základnej škole a lektorom 

v oblasti vzdelávania pedagogických pracovníkov. Zaoberá sa prevenciou sociálno-patologických javov u detí. 

12 00 – 13 30 Mgr. Šárka Šandová: Škola pre život 

Motto: „Každý človek si želá byť šťastný. Potom je prospešný nielen sám sebe, ale stáva sa prínosom aj pre svoje 

okolie a širšiu spoločnosť. Vedomie vlastnej hodnoty a užitočnosti prináša človeku trvalé šťastie. Toto vedomie je 

podmienené poznaním svojho miesta vo svete.“ Sú školy žiakom v tomto úsilí nápomocné? Je centrom pozornosti 

skutočne žiak a sú školy „dielňami ľudskosti“? Ako spoznáme dobrého učiteľa? Sme s našimi školami spokojní, alebo 

by sa mali zmeniť? Pouvažujme o škole spoločne – o jej úlohe v živote človeka, o obsahu a spôsobe vyučovania, 

spoločenských zmenách a ich odraze vo výchovno-vzdelávacom procese. Zaujímavé bude i jeho prepojenie s fi lozofi 

ckými otázkami o fungovaní sveta a o mieste človeka v ňom. 

Kto je Šárka Šandová? V roku 1991 absolvovala Filozofi ckú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, učiteľský odbor 

čeština–dejepis, viac než dvadsať rokov vyučovala na gymnáziu. Zaoberá sa všeobecnými otázkami školstva a svetonázorovými 

otázkami. 

14 45 – 16 15 MUDr. Jan Palouček: Pravdivé zrkadlo 

Človek sa najľahšie učí od tých, ktorých má rád. Preto sú našimi najlepšími učiteľmi naši najbližší. Mali by byť na školách, 

ale predovšetkým doma. Veď človek sa nemá priúčať len predmetom, ale najmä životu. Sme akosi zvyknutí, 

že vyučujúcim je vždy dospelý. No práve deti nám často ukazujú, akí sme, i to, ako žiť lepšie. V takej chvíli buďme 

ich pozornými žiakmi... 

Kto je Jan Palouček? Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, roky pracoval ako traumatológ. Je 

spoluautorom knihy Cesta k životu a autorom kníh Posolstvo farieb a Cesta k uzdraveniu – o dare liečenia. Od roku 

1991 pôsobí v poradenstve zdravého životného štýlu, prednáša i na svetonázorové témy, liečiteľstvo, sebapoznanie. 

Vychádza pritom z poznávania prírodných zákonitostí, podľa ktorých je svet múdro usporiadaný. 

16 30 – 18 00 Záverečná panelová diskusia 

s prednášajúcimi Pavlom Kalpakcisom, Šárkou Šandovou a Janom Paloučkom.

Slúžiť Bohu na zemi neznamená nič iné, než tu 

na zemi podľa Božích zákonov pracovať, v nich 

sa zachvievať a pozemsky v nich pôsobiť. 

Premieňať vôľu Božiu na zemi v čin! 

Abd-ru-shin

SG41

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?