Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,
hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.
Ďalšie číslo 42
Vychádza v decembri 2014
Bdejte a modlite sa
Myslíme si, že vieme, čo znamená modliť sa.
Takisto sa domnievame, že presne vieme, čo
je bdelosť. A predsa máme k obom ďaleko.
Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu
jednozväzkové vydanie
6. vydanie
Knižný titul „Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“ je dielo,
ktoré objasňuje dianie vo stvorení a duchovné deje týkajúce sa ľudského
bytia v súvislostiach, ktoré doteraz neboli známe. Dotýka sa častých otázok
a tém, ako napr.: čo je osud, ako sa prejavuje slobodná vôľa človeka a karma,
čo je to duch a duša, zákony vo stvorení, poslanie syna Božieho a mnohé iné.
Autor v 168 prednáškach podáva obraz celého stvorenia.
Logický sled myšlienok uľahčuje pochopenie – autor v úvode čitateľa
výslovne vyzýva k tomu, aby „toto vecné skúmal vecne“.
V ponuke sú aj samostatné zväzky tohto trojzväzkového diela, ako aj
audio záznam všetkých prednášok na CD či DVD vo formáte MP3.
Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho
kupónu, alebo v našom on-line obchode na stránke
www.svetgralu.sk
slovenský jazyk,
832 strán,
tvrdá väzba,
formát 14 x 21 cm,
6. vydanie,
tri zväzky v jednom,
hmotnosť: 1000 g
naša cena:
21,00 €
Cena pre predplatiteľa
Sveta Grálu:
19,90 €
NA ÚVOD
to hľadá, často ma nájde. Kto
„Kma hľadá, je blázon.“ Tak hovorí
jedna z detských hádaniek. Odpoveď?
„Nič!“ Kto hľadá, často nič nenájde,
ale kto hľadá „nič“, je blázon.
Takto nejako podobne to dopadá
s hádankou nazývanou „práca“.
Všetci uznávajú, že je potrebná,
ale podvedome sa im do nej akosi
nechce. Pardón, nie všetkým, to by
sme krivdili nielen workoholikom,
ale i mnohým pracovným nadšencom.
Napríklad starým českým či
slovenským remeselníkom, ktorí sa
do svojej milovanej práce tak zaberú,
že si za ňu zabudnú vystaviť účet.
Väčšina národa sa však skôr teší na
piatkový večer, že si urobí poriadny
veget a raduje sa z dvoch dní voľna,
počas ktorých si konečne usporiada
život podľa svojich predstáv a záujmov.
Jedni si vyrazia do prírody, iní
niečo zmajstrujú, tretí sa poriadne
vyspia, uťahaní celotýždenným pracovným
tempom.
Je to tak: práca nás väčšinou núti do
niečoho, čo by sme sami robili prinajmenšom
inak, podľa iných predstáv,
alebo aspoň inou intenzitou. Poprípade
by sme ju nerobili vôbec a robili
niečo úplne iné. Napriek tomu chceme
pred prácou s vďačnosťou sňať klobúk
a vzdať jej hold. Nielen preto, že nám
do rodiny prináša peniaze na chlieb
s maslom, na bývanie a benzín; to je
samozrejme nutné a správne. Takisto
nielen preto, že práca vytvára hodnoty
a zušľachťuje okolie. Ale práca je pre
nás tiež, a to predovšetkým okamihom
pravdy, stretnutia nášho vnútorného
sveta predstáv a domnelých schopností
so svetom skutočným, do ktorého sme
sa narodili a v ktorom sa máme osvedčiť.
Až v práci sa ukáže, nakoľko sú
naše predstavy o vlastných hodnotách
pravdivé.
Ale viete čo? Nechajme múdre poučovanie
– čo takto dať si rozprávku?
Nuž počúvajte:
Bol raz jeden mládenec, volal sa…
volali ho Giorgio, to je vlastne po našom
Jurko. Tento mládenec chodieval
celé dni po brehu mora a sníval.
Mohol si to dovoliť, pretože jeho rodičia
boli bohatí – mali toľko peňazí,
že sa o ne museli neustále starať a na
nič iné nemali čas.
Jedného dňa si Giorgio vypočul
rozprávku o Zlatovláske. V tejto
rozprávke sa hovorí, že Jurko ochutnal
zázračnú rybu a odvtedy rozumel
reči všetkých zvierat. Možno
dokonca i reči všetkých ľudí a reči
všetkých vecí. To sa Giorginovi veľmi
zapáčilo a zaumienil si, že takú rybu
získa a že potom bude len tak bez
práce všetkému rozumieť. A tak na
svojich zasnených potulkách sliedil
po pobreží, či more takú rybu na
breh nevyplavilo. Lenže more sa zbavuje
vecí, ktoré nepotrebuje, a tak nachádzal
len prázdne mušle, chaluhy
a drevené papeky. Plastové vrecúška
vtedy ešte neboli.
No dobre, urazil sa Giorgio, však
ja tú rybu dobehnem. V najlepšom
značkovom obchode v meste si kúpil
najlepšiu značkovú udicu a šiel loviť
ryby. Ibaže to nevedel – on vlastne
nevedel vôbec nič, pretože nikdy
nič nerobil. Nevedel, akú návnadu,
v akú dennú dobu, pri akom počasí,
na akom mieste a do akej hĺbky má
nahodiť udicu a tak iba občas chytil
nejakú alborellu, aringu či sardellu.
Takto ja svoju čarovnú rybu nikdy
nechytím, sklamane usúdil Giorgio
a pevne sa rozhodol: zajtra si privstanem
už pred svitaním, oblečiem
si značkové šaty do nepohody a zájdem
k rybárom, čo budú práve vyrážať
na more. A ponúknem im, že im
teda akože budem pomáhať. – No
to ste mali vidieť, ako sa rybári rozchechtali,
keď k nim prišiel prostáčik,
čo v živote ešte nikdy na nič nesiahol,
a hlásil sa k nim do práce. Starý
Alfonso, ten sa smial zo všetkých
najviac, až sa od rehotu skydol do
vody a loď mu nepekne prigniavila
nohu. To sa rybári rehotali ešte viac,
pretože to bolí drsní chlapíci, ale zase
sa smiať prestali, pretože to zranenie
bolo molto serioso, a tak odniesli
Alfonsa na breh a zavolali k nemu
dottore, teda ránhojiča. A Giorgina,
predstavte si, Giorgina so sebou zobrali,
pretože im chýbal jeden do
party a pretože sa tešili, ako si na
ňom nešikovi zgustnú. A navyše
Giorgino nechcel za prácu nič, len
jednu rybu, ktorú si sám vyberie.
No, spočiatku si na ňom rybári
skutočne zgustli, pretože Giorgino
mal obe ruky ľavé, silu ako pierko
a pri práci sa motal ako ryba v sieti.
Každú chvíľu sa o niečo potkol,
o niečo udrel a niečo mu spadlo.
Lenže, a to sa musí nechať, bol zase
húževnatý, a tak sa nedal. A keď chlapom
len tak spamäti vypočítal polomer
kruhu, aby si mohli rozvrhnúť
rozloženie siete, tak sa na neho po
prvýkrát pozreli trošku inak.
A tak začal zasnený Giorgio denne
dochádzať a pracovať spolu s rybármi.
A pretože bol húževnatý a nedal sa,
pretože sa o všetko zaujímal, dával na
všetko pozor a do práce sa zahryzol,
po čase platil za celkom slušného pomocníka.
Zo všetkého najlepším bol
v triedení chytených rýb: ani jedna
mu neušla, všetky starostlivo prebral
a všetky poznal, to sa musí uznať. Bol
dobrý aj pri oprave sietí, mal veľmi
šikovné ruky na viazanie uzlov a jedným
hmatom rozpoznal, či oko vydrží,
alebo sa musí opraviť.
Tak uplynul rok. Z Giorgina sa
stal skúsený rybár. Vedel, že na natiahnutý
chrbát je najlepší olivový
olej. Poznal aj veľa stupňov únavy,
od prudkej ospalosti, z ktorej sa
stačí za štvrťhodinku vyspať, až po
dlhú, ťahavú únavu, ktorej sa dá dlho
vzdorovať, ale potom sa po nej musí
dlho odpočívať. Giorgio ich poznal
3
Svet Grálu
41 | 2014
ÚVODNÍK
všetky. Takisto vedel, že pri východnom
vetre sa ryby sťahujú do väčších
hĺbok… proste to všetko vedel.
Raz tak šiel opäť po brehu… nie,
nestretol tú zázračnú rybu, ale stretol
starého Alfonsa. Alfonso sa podopieral
palicou, kríval, aj ostarel a už
nechodil na more. Giorgio ho úctivo
pozdravil.
„Á, Giorgino – máme to dnes pekný
deň, čo?“ vľúdne odvetil starký.
„Pekný, Alfonso,“ súhlasil Giorgio
a pozrel na oblohu. „Ale tam nad
Monte Bigio sa zbierajú také šedivé
obláčiky s vlnitým okrajom, a morské
vlny majú hrebienky do fialova
a prúdia iným smerom, než fúka
vietor. I ovce som včera videl zliezať
zo skál do úžľabiny, a od rána som
nepočul v lese pokrikovať vtáka
Posmieváka. Veľa by som za to nedal,
že sa strhne riadne vetrisko, ako
vtedy, keď to Giuseppemu zobralo
strechu.“
„Ále choď, nepočul?“ zapochyboval
starý, „a čože to bol v lese za vtáčí
krik?“
„To bol predsa picchio,“ namietal
Giorgio, „kde sa tu vzal? To on vydáva
taký nariekavý krik, i keď mu
nikto nič zlé nerobí. Nedávno sa
kocúr Pepe pokúsil dostať do jeho
hniezda k mláďatám… ale pekne to
od neho schytal zobákom. Teraz leží
u Cristiny v kuchyni a líže si rany.“
„Počuj, Giorgio,“ ozval sa Alfonso
náhle a skúmavo sa na mladého
muža zadíval, „povedz mi
jedno: Prečo vlastne pracuješ na lodi
u Francesca, veď by si miesto toho
mohol celý deň len tak sedieť a popíjať
Châteauneuf-du-Pap, alebo aspoň
Campetto Lambrusco?“
Giorgio, teda Jurko najprv zaváhal,
no potom Alfonsovi vyklopil, prečo sa
dal na rybárčenie: pretože chce chytiť
zázračnú rybu, aby potom rozumel
reči všetkých zvierat, možno dokonca
i všetkých ľudí a reči všetkých vecí.
Alfonso sa naňho zahľadel a mlčal…,
nakoniec zodvihol palicu
a ukázal ňou oblúkom
na celé okolie:
„Giorgino,“ prehovoril
Alfonso
pohnuto, „a či nevieš,
že si tú rybu
už chytil?“
Artur Zatloukal
zatloukal@svetgralu.cz
FEJTÓN
Kto by chcel pracovať?
Roman Levický
očkajte, o chvíľu príde generálny
„Priaditeľ“, pošepne mi sekretárka
a usadí ma do extra pohodlného kresla.
Čakám, pohľadom sa snažím nájsť na
stenách čokoľvek, čo by mi prezradilo
niečo o firme potenciálneho zamestnávateľa.
O chvíľu rozrazí dvere muž
v strednom veku, na tvári má výraz
nevyspatého buldoga, takmer behom
sa rúti cez prijímaciu miestnosť, div sa
nezrazí so sekretárkou, ktorá mu nesmelo
naznačí, že je tu ohlásený uchádzač
o zamestnanie. Prikyvuje netrpezlivo
hlavou, ale neotočí ju smerom
ku mne. „Čo má skončené?“ – opýta
sa roztrasenej blondínky, ktorá akoby
sa snažila vyčítať mu z očí aj najmenší
pokyn či prianie. Na chvíľu sa jej
4
Svet Grálu
41 | 2014
zreničky rozšíria od údivu a prstom
ukáže smerom ku mne. „Čo máte
skončené?“ – pýta sa ma po neúspešnom
pokuse o nepriamu komunikáciu.
„Stavebnú priemyslovku, odbor pozemné
staviteľstvo…“, začnem s pokusom
o výpoveď, ale tá je udusená hneď
v zárodku. „Iba robotnícke profesie“ –
rozhodne vyhlási generálny riaditeľ,
ale to je už znova otočený tvárou k sekretárke
a rýchlym krokom odchádza.
„Ejha, no neviem, síce som odmalička
pozoroval pri práci murárov i tesárov
a občas som im dokonca i pomáhal,
páčila sa mi ich práca, ale na škole nás
naučili akurát tak kresliť výkresy, počítať
hrúbku betónových prvkov… neviem,
či by som dokázal zastať prácu
murára…“ – priznávam sám sebe
vo vnútornom monológu. „Ale nevadí,
možno by som mohol…“ „Tak, ako ste
počuli…“ – vyruší ma plachá sekretárka,
akoby sa za niečo ospravedlňovala.
„Prosím vás, koľko u vás zarobí
murár?“ – pýtam sa, čo je pre mladú
slečnu hrôzostrašná otázka. Nevie,
FEJTÓN
a posiela ma za skúsenejšími robotníkmi
na dvor. Podídem k skupinke
chlapov pri dodávke, čakajú na niečo,
na moju otázku mi odpovedia nervóznym
smiechom a ich odpoveď ma ani
neprekvapí. Pravda, suma je predsa len
o niečo vyššia ako minimálna mzda.
Poberám sa zaprášenou cestou medzi
hrdzavými halami k električke. O niekoľko
týždňov neskôr som už novou
posilou trojčlenného tímu, ktorý má
za dva mesiace rozobrať strechu starého
domu, strhnúť strop, vyrobiť železobetónové
vence, urobiť nový krov,
osadiť krytinu, postaviť komín a tak
ďalej a tak podobne. Som nádejný zamestnanec.
Môj nový šéf zamestnáva
takmer samých alkoholikov, vie prečo
a tajne dúfa, že na nich budem dozerať.
Ja mám v tom čase asi tak dvadsaťdva
rokov a som na seba hrdý. Kolegovia
ma chtiac-nechtiac berú na vedomie –
aj pijú len vtedy, keď ich nevidím.
Domček je to krásny, vidiecky, ako
z rozprávky od Tajovského, malé
okienka, vybielený gánok, výhľad je
na všetky strany dych berúci. Strmé
vrchy a skaliská, nečudo, že je novým
majiteľom horolezec. Na dohľad je
cvičná, takmer stometrová skala, bude
mať kde trénovať. Niekoľko rokov
na takýchto a podobných stavbách
zbehne ako voda. Jedna práve rozbehnutá
stavebná firma skončí, lebo nám
generálny dodávateľ odmietne zaplatiť
faktúry, rovnako ako ďalším dvadsiatim
živnostníkom. Niektorí sa so
slizkými konateľmi spoločnosti súdia –
snáď dodnes. Z inej firmy odchádzam
s kolegami dva mesiace po tom, čo sme
namiesto výplat začali dostávať symbolické
zálohy. Tu sa už končí „sranda“
a priznávam si, že som v profesionálnom
živote asi nevykročil tou správnou
nohou. Chvíľu to vyzeralo a chvíľu
to možno aj bolo dobré. Naučil som sa
vyrobiť z drevených dosák strešné väzníky,
stavať priečky i komíny, zakladať
stavbu na žulových balvanoch osadených
v zemi, urobiť obklad, zatepľovať
na visiacej lávke, popritom sa dívať na
svet pekne zhora. Ale po niekoľkých
decembroch strávených na lešení aj
na strechách sa ozývajú zanedbané
choroby a predovšetkým túžba robiť
niečo iné. Mám veľké šťastie. Na rozdiel
od bývalých kolegov mám aspoň
maturitu, môžem robiť obchodníka,
koordinátora v neziskovej organizácii,
dokonca môžem študovať na vysokej
škole. O niekoľko ďalších rokov zisťujem,
že z môjho okolia postupne miznú
dlhoroční známi aj blízki priatelia,
akoby ich prenasledovala zlá epidémia.
Skoro stotisíc chlapov odchádza
z východného Slovenska do Anglicka,
Írska, Nemecka… Z Prešovského kraja
sa rýchlo stáva krajina žien, dôchodcov
a detí. Na prácu sa už v rozhovore
radšej nikoho nepýtam, nechcem sa
dotýkať starej a aj mne dobre známej
traumy. Nejde len o plat. Problém je
širší aj hlbší. Kde vlastne je a aký je?
Čo vlastne znamená pracovať? Keby
som sa na to opýtal kolegu v obchodnej
firme, poslal by ma do teplých
krajín. Celé roky sa snaží komodity
lacno nakúpiť a draho predať, zákazníkom
brnká po nose a celoročným
cieľom jeho snaženia je trojtýždňové
pľačkanie sa v lete pri mori, ale možno
aj snaha konečne sa v tridsiatke osamostatniť.
Ale sú na tom mnohí ľudia
omnoho horšie ako on alebo
ja. Čo vlastne znamená pracovať?
Môj dedko, ten vedel pracovať. To, ako
človek pracuje, spoznáte, keď sa nedarí.
Keď sa mu na sekere alebo kose
zlomila násada, dokázal hodinu aj dve
trpezlivo opracovávať novú, aby sadla
a držala ako sa patrí. Nikdy som ho
nepočul zanadávať. Čokoľvek sa zlomilo,
spadlo, rozbilo, zadrhlo, šmyklo,
stratilo sa alebo nepovolilo, videl som
ho len, ako sa pokúša znova a znova
o ten istý predvídateľný pohyb s nepoľavujúcou
trpezlivosťou. Dnes by
som povedal, že môj dedko konal
svoju prácu ako Tao, tajomný princíp
vesmíru. Tiež robí svoju prácu potichu.
Do monotónnej práce sa človek
dokáže zamilovať. Stačí sa pozrieť na
majstrov ľudového remesla. Vtip je
v tom, že takú prácu musíte vykonávať
dostatočne dlho. Kamarát mi raz
o stretnutí s majstrom korytárom porozprával
toto: územčistý chlapík mu
vraj pripomínal budhistického mnícha
i kresťanského pustovníka zároveň.
Keď sa ho opýtal, ako vie odhadnúť
silu úderu, keď špeciálnou sekerkou
opracúva dutý topoľový kmeň, korytár
mu celkom samozrejme odpovedal:
„Ty musíš byť tou sekerou“. Možno ste
si všimli, že ľudia, ktorí veľa pracujú
s nejakým prírodným materiálom, sú
niečím veľmi príťažliví. Mnohí majú
veľmi pokojné a niečím hlbokým presvetlené
oči. Akoby už za života uzreli
nejaké tajomstvo, ktoré zostáva ukryté
manažérom aj vedúcim
obchodov.
Ale kto by už dnes
chcel skutočne pracovať?
Roman Levický
levicky@svetgralu.sk
5
Svet Grálu
41 | 2014
OBSAH
FEJTÓN
Kto by chcel pracovať?
4
FOTOGRAFIE
Turecko
ROZHOVOR
Neviete si rady
s problémovými deťmi?
TÉMA
Venujte sa im,
milujte ich a chápte,
radí psychoterapeut
a špeciálny pedagóg
Pavel Kalpakcis
7
ONEN SVET
Astrál "all inclusive"
Nebezpečné výlety
PRÍBEH
30
32
Pracuj, aby si prežil!
Rešpektuje priemyselná kultúra človeka?
TÉMA
Povinnosť a vernosť
v prednáškach Posolstva Grálu
ZDRAVIE
V zajatí emócií
Ako sa vyrovnať s traumou
RECENZIA
Konec prokrastinace
recenzia úspešnej knihy Petra Ludwiga
11
15
16
19
Moje cudzie srdce ho spoznalo
Hľadanie pravdy Ch. Valandreyovej o vlastnom,
transplantovanom srdci
TÉMA
Zbavte sa manažérov!
Sloboda v zamestnaní
VESMÍR
Hviezdne nebo nad hlavou I
Ako vzniklo a ako zanikne Slnko. Neutrónové hviezdy. Atómy.
NOVÉ CESTY
Chcú zmenu, tak konajú!
35
38
40
6
Svet Grálu
41 | 2014
TÉMA
Nestíham
ZAMYSLENIE
Smieme býť v živote šťastní?
Martin Veselý o ľudskom šťastí
ŽIVOT
Práca bez radosti
Z knihy Odpovede na otázky
RECENZIA
Ostrov
Celovečerný ruský film z pravoslávneho monastýru
20
22
28
29
NÁBOŽENSTVO
Skutočne existuje Boh?
Hľadanie dôkazov existencie Boha
JEŽIŠOVE PODOBENSTVÁ
O bdelom služobníkovi
a rozumnom správcovi
NÁZORY
Ohlasy čitateľov
Úspešný
experiment
v rakúskom
ekoregióne
Kaindorf
46
50
54
56
Neviete si rady
s problémovými
deťmi?
Venujte sa im,
milujte ich a chápte,
radí v rozhovore Pavel Kalpakcis
Rozhovor viedla Marie Šuláková
Problémové deti. To sú tie deti s poruchami
učenia, správania, hyperaktívne
deti, aj pubertiaci. Kto z nás dospelých
by chcel mať nálepku „problémový“. Aj
tak sa zdá, že sme to práve my, ktorí im
s ich problémami veľmi nepomáhame
a ešte im ďalšie spôsobujeme. Svojím
prístupom k nim, svojím nedostatkom
času, svojím príkladom. Psychoterapeut
Pavel Kalpakcis s takými deťmi pracuje,
na túto tému organizuje aj semináre.
„Venujte sa svojim deťom, milujte ich
a majte pre ne pochopenie,“ je jednoduchý
odkaz, ktorý podľa neho pomáha.
7
Svet Grálu
41 | 2014
ROZHOVOR
SG: Zdá sa, že s najrôznejšími poruchami správania
sa dnes roztrhlo vrece. Alebo sa o tom
možno iba viac hovorí a s nimi pracuje – to by
bol ten lepší variant. Alebo ako to je?
Kalpakcis: Venujem sa hlavne problematike
výchovných problémov
detí v školskom prostredí. Keď vezmem
do úvahy dnešné počty diagnostikovaných
„problémových
detí“, tak oproti napr. osemdesiatym
rokom skutočne neúmerne stúpol
počet detí, ktoré majú nejakú špecifickú
poruchu učenia alebo správania.
Dnešné deti žijú v úplne iných
podmienkach, ako som žil napríklad
ja v ich veku. Obaja rodičia
sú dnes často plne vyťažení a pod
veľkým tlakom, spláca sa hypotéka,
požiadavky zamestnávateľa sa zvyšujú,
všetko sa deje v strese, na deti
už nezostáva sila ani čas. Nezostáva
teda čas sa deťom venovať, sadnúť si,
porozprávať sa, zahrať si spoločne
nejakú hru, vyraziť na výlet. Dieťa
je odkázané na vlastnú zábavu a tou
je, žiaľ, v dnešnej dobe najčastejšie
internet, počítačové hry, facebook
a pod. Keď spočítame, koľko času
dieťa strávi so svojimi rodičmi, tak
dôjdeme k zaujímavému zisteniu,
že dospelou osobou, ktorú dieťa vo
svojom detstve (v období školskej
dochádzky) vidí najčastejšie, nie je
niekto z rodičov, ale učiteľ. Tu máme
príčinu „poruchového správania“ takýchto
detí.
SG: Ako sa tieto deti vlastne cítia?
Kalpakcis: Často prežívajú niečo,
o čom sa nemajú s kým porozprávať,
necítia záujem tých, od ktorých potrebujú,
aby ich milovali. To, že im
8
Svet Grálu
41 | 2014
rodič na vyrovnanie dlhu chýbajúcej
rodičovskej snahy kúpi nový mobil,
necíti dieťa ako skutočný záujem.
Potom nezostane iné, než získať záujem
a pozornosť dospelých tým, že
„hnevajú“. Keď potom reagujeme na
ich správanie podráždene, tak to celú
situáciu iba zhorší. Dieťa „hnevá“
stále viac a máme na svete dieťa
s výchovnými problémami. Keď mu
ešte navyše dáme „nálepku“ – protivné,
hnevlivé dieťa, tak je jeho ďalší
Ak dáte detom priestor, aby sa mohli ich
schopnosti viac rozvinúť, tak s úžasom zistíte,
že sa aj ich správanie začína postupne meniť.
osud spečatený. Z vlastnej skúsenosti
viem, aké úžasné bytosti sú v skutočnosti
tieto deti, stačí sa s nimi napr.
cez prestávku porozprávať a zrazu
zistíme, koľko dobrého a krásneho
je v nich ukryté. Aké úžasné schopnosti
majú, a žiaľ, kvôli dnešnému
spôsobu výučby zostávajú ležať ladom.
Akonáhle k nim začnete napr.
v škole pristupovať inak, dáte im
priestor, aby sa mohli ich schopnosti
viac rozvinúť, tak s úžasom zistíte, že
sa aj ich správanie začína postupne
meniť.
SG: Navrhujete zmenu prístupu. Aký by mal byť
prvý krok zo strany učiteľov? Aká by mala byť
tá zmena v prístupe?
Kalpakcis: Zo strany učiteľov by
to mala byť určite väčšia kreativita
na hodinách a nutnosť ich priebeh
nastaviť tak, aby dostali priestor aj
žiaci s inými schopnosťami. Výhovorka
učiteľa na to, že sa musí
držať osnov, neobstojí pred súčasnou
formou školského vzdelávacieho
programu, pretože tá učiteľovi
umožňuje, aby viac do svojich
hodín zahrnul napr. ďalšie formy
kreativity. Tým dávame možnosť aj
deťom, ktoré sa „neučia dobre“, zapojiť
sa a rozvinúť tak svoje schopnosti,
ktoré dovtedy nemali kde
uplatniť. Dám vám príklad z vlastnej
praxe. Učím fyziku: napr. tretí
Newtonov zákon, akciu a reakciu,
môžem deťom vysvetliť buď tak,
že im ho popíšem, napíšeme si pár
príkladov z praxe do zošita a potom
ich z tejto témy vyskúšam. Alebo
si o akcii a reakcii nielen niečo povieme,
ale deti si prinesú PET-fľaše,
kartóny, sódu, ocot, korkovú zátku
a každé z detí si vyrobí vlastnú raketu,
ktorú si pomocou reakcie sódy
s octom odpáli. Prial by som vám vidieť
to detské nadšenie a nápady pri
jej výrobe a to očakávanie, ako vysoko
im raketa doletí. Pri takej činnosti
s deťmi nadviažete úplne iný
vzťah, ako keď stojíte na stupienku
a „kážete múdrosti“. Nie bez zaujímavosti
je fakt, že pri týchto kreatívnych
prístupoch vyučovania často
zažiaria práve deti, ktoré sa „nevedia
učiť“. Aj tu sa potvrdzuje stará múdrosť,
že keď sú deti zaujaté činnosťou,
„nehnevajú“.
SG: Aké poruchy správania a učenia sú tie najčastejšie
a čo ich spôsobuje?
Kalpakcis: Dnes sa používa pre
tieto deti odborný termín ADHD/
ADD – porucha pozornosti s hyperaktivitou.
Príčiny takého správania
vidíme dnes z odborného pohľadu
ako následok ľahkej mozgovej
dysfunkcie, tzn. problémov prameniacich
z nedostatočne vyvinutej
centrálnej nervovej sústavy. Takéto
dieťa sa nedokáže dostatočne
sústrediť, je nepozorné, nevydrží
chvíľku posedieť a dokončiť danú
činnosť, pôsobí splašene, rozptýlene
a pod. Je jasné, že takéto správanie
sa nezlučuje s tým, čo očakávame
od dieťaťa v škole, t.j. že bude pekne
sedieť, bude sústredené, vzorne si
všetko zapisovať a túžiť po vzdelaní.
ROZHOVOR
Takéto deti vyžadujú špecifický prístup,
častejšie prestávky, striedanie
činností, menej náročné úlohy, pestro
vedenú hodinu a pod. Osobne
sa domnievam, že väčší počet detí
s poruchami správania súvisí s prehnanými
nárokmi na vzdelanie,
ktorými dnešná spoločnosť doslova
trpí. V domnienke, že by bolo dobré,
aby pre každé zamestnanie mal človek
vyštudovanú vysokú školu, sa
snažíme deťom vštepiť, že najdôležitejšou
vecou na svete je učiť sa a že
ten, kto to dokáže, bude sa mať v živote
dobre. V skutočnosti z praxe
vieme, že toto tvrdenie nie je pravdivé.
Keď sa narodí dieťa, ktoré
nemá schopnosti sa dobre učiť, tak
okrem niekoľkých alternatívnych
škôl je pre nich školská dochádzka
zlým snom. Začne mať problémy,
nestíha učivo, učí sa množstvo pre
neho nezmyselných vecí, stratí motiváciu
a hľa, dieťa s poruchou správania
a učenia je na svete. Keby sme
ubrali z týchto požiadaviek, prečítali
si konečne Komenského a v duchu
jeho odporúčaní začali rozvíjať
individuálne schopnosti dieťaťa
(každý jedinec má danú nejakú
schopnosť, v ktorej je dobrý, napr.
umelecké nadanie) a nesnažili sa
z neho urobiť stádovito vzdelaného
jedinca, verím, že by takých „porúch“
výrazne ubudlo.
SG: Ako môžeme my rodičia týmto poruchám
predísť? Alebo – ak už ich deti majú – čo je najdôležitejšie
na ich zvládnutie? Existuje nejaký
jednoduchý návod?
Kalpakcis: Jednoduchý návod existuje.
Venujte sa svojim deťom, milujte
ich a majte pre nich pochopenie!
Znie to veľmi prosto, ale oveľa
ťažšie sa to vnáša do našich životov.
Venovať sa im, to znamená zastaviť sa,
uvedomiť si vďačnosť, že nejaké dieťa
vôbec mám a ujasniť si, aké mám
v živote priority a či dieťaťu dávam
to, čo skutočne potrebuje. Táto vďačnosť
je veľmi dôležitá, stačí si iba spomenúť,
ako sa cítime v situácii, keď
sa nášmu dieťaťu stane nejaký úraz
alebo je choré.
V takej chvíli si zrazu viac uvedomujeme,
ako ho máme radi, ako sa
o neho strachujeme, ako je pre nás
dôležité a ako sme radi, že ho môžeme
mať. Stačí si uvedomiť, ako by
sa náš život zmenil, o čo všetko by
sme prišli, keby tu naše dieťa zrazu
nebolo. Táto vďačnosť sa stane podnetom
aby sme sa mu viac venovali,
budeme sa snažiť prežiť spoločne
čo najviac pekných chvíľ. O tejto
vďačnosti hovoril aj nestor detskej
psychológie, prof. Zdeněk Matějček.
Vo výchove detí, či už majú
nejakú tú „poruchu“ alebo nemajú,
nesmieme zabúdať na zásadné body
výchovy – deti musia mať jasne
dané hranice, pravidlá a povinnosti.
Pokiaľ povieme, že niečo platí, že
sa niečo nesmie robiť, tak to musí
platiť vždy, nesmú sa robiť výnimky.
Dieťa sa musí na nastavené pravidlá
a prehlásenia vždy spoľahnúť. Dôležitá
je dôslednosť a u rodičov jednotnosť
výchovy takého dieťaťa.
Nemali by sme zabúdať ani na to,
aké úžasné posolstvá nám deti prinášajú:
Učia nás trpezlivosti, vnímavosti,
sebaovládaniu. Vedú nás
k tomu, aby sme sa v našich uponáhľaných
životoch zastavili a prežili
krásne chvíle s tými, ktorí sú pre
nás takí dôležití a svojím správaním
nám dávajú možnosť prejaviť si vzájomne
lásku.
SG: Keď je reč o správaní a o tom, ako zvládnuť
problémy so správaním detí, zaujímavou
kategóriou sú deti v puberte. Mnoho učiteľov,
ale i rodičov a iných dospelých má strach z ich
„drzého“ správania a pre istotu sú na nich preventívne
zlí. Čo myslíte? Je to tak? Je „tá dnešná
mládež“ skutočne horšia ako tá pred dvadsiatimi,
tridsiatimi, päťdesiatimi a sto rokmi?
Kalpakcis: K tejto otázke mi napadá
jeden citát: „Dnešné deti milujú
prepych; sú nevychované; pohŕdajú
autoritami; nevážia si starších…
Vo svojom dome nie sú služobníkmi,
ale tyranmi… Odporujú rodičom…
a tyranizujú svojich učiteľov“ – Sokrates,
390 rokov pnl. Ako vidieť,
tak problém s tým, že sa deti niekedy
správajú „nevhodne“, je starý
ako ľudstvo samo. S tými pubertiakmi
máte pravdu v tom, že ich
mnohí dospelí takto vnímajú – sú
drzí, neposlušní, pôsobia nevychovane,
ide z nich strach. To však
môže tvrdiť iba ten, kto k nim pristupuje
ako k malým deťom a očakáva,
že budú bezvýhradne plniť
jeho príkazy a nariadenia, ako keď
boli malými deťmi… a nemôže sa
proste vyrovnať s faktom, že už to
žiadne malé deti nie sú. Pubertiaci
sú úžasnou skupinou, v ktorej to
jednoducho žije! Uvedomme si, že
v dieťati v tomto období nastáva
množstvo zmien, a to nielen fyziologických,
ale z pohľadu psychológie
dokonca tých najvýznamnejších!
Dieťa sa postupne stáva dospelým.
Začína si viac uvedomovať samo
seba, svoje názory, postoje. Často
s prekvapením zisťuje, aký ten svet
dospelých je, koľko je v ňom pretvárky,
klamstiev a podlosti. Dieťa
má zrazu snahu sa od ostatných
odlíšiť, či už účesom, obliekaním,
celkovým výzorom či názorom. Jedinec
hľadá v dobe puberty svoju
vlastnú identitu a tá sa nezaobíde
bez konfrontácie s okolím, spolu
s diskusiami napríklad o zmysluplnosti
toho, čo od nich rodičia či
učitelia očakávajú. V škole to poznáme
už podľa toho, že sa prvýkrát
v triednom kolektíve pri preberaní
novej látky vynorí otázka:
„Na čo nám to, pán učiteľ, všetko
bude?“ Pokiaľ učiteľ alebo rodič
nerešpektuje toto dôležité obdobie
9
Svet Grálu
41 | 2014
ROZHOVOR
a snaží sa pomocou vynútenej autority
zachovať si predošlú pozíciu
rodič – dieťa, tak narazí. Vzniknú
konflikty, hádky, nedorozumenia…
a to všetko v čase, keď dieťa potrebuje
pravý opak – pochopenie a rešpektovanie
jeho odlišnosti.
SG: Čo robia rodičia a učitelia nesprávne v prístupe
k pubertiakom? A čo by naopak robiť
mali a nerobia?
Kalpakcis: Viete, často za mnou
prichádzajú v tomto období rodičia
a hovoria: „My to vari neprežijeme,
s ním sa nedá nič robiť. Nepočúva,
odvráva, z trestov a nariadení si
nič nerobí. Prosím vás, porozprávajte
sa s ním, my si už nevieme
rady.“ Títo rodičia majú pravdu, je
potrebné sa porozprávať, ale s nimi
10
Svet Grálu
41 | 2014
samými! Najväčším problémom
býva to, o čom sme spolu hovorili
už pri predchádzajúcej otázke, t.j.
nerešpektovanie faktu, že už doma
nemajú malé dieťa. V tomto období
je veľmi dobré zostúpiť z roly rodiča
do roly kamaráta – sprievodcu.
To, samozrejme, neznamená, že si
môžu deti robiť, čo chcú, ale mám
na mysli hlavne formu prístupu.
Keď sa ako rodič mám stať kamarátom,
tak si hoci musím odpustiť
onú klasickú otázku pri príchode
dieťaťa zo školy: „Tak ako bolo dnes
v škole?“ – to sa predsa kamaráti
nikdy nepýtajú! Nemal by ani zhadzovať
jeho názory. Vety typu: „Ty
tomu ešte nerozumieš, to pochopíš,
keď dospeješ,“ uzatvárajú komunikačnú
bránu, ktorú dieťa v tomto
období potrebuje. Bránu, ktorou
ho bezpečne prevedieme do sveta
dospelých. Inými slovami, treba
vysvetľovať a nie presviedčať! Rešpektujme
názor dieťaťa, aj keď je
z nášho pohľadu zlý či nedokonalý –
je predsa jeho a on je v období, keď
sa hľadá, skúša, naráža a tak poznáva,
ktorou cestou sa v živote
vydá. Žiaľ, mnoho dospelých, či už
rodičov, alebo učiteľov nerešpektuje
tento dôležitý fakt a snažia sa byť
na dieťa ešte tvrdší v domnienke,
že jeho odpor zlomia. Výsledok takého
prístupu je žalostný – dieťa
vzdoruje, stráca dôveru k dospelým,
začína provokovať, odvracia
sa, hľadá pochopenie u vrstovníkov,
čo môže neskôr viesť aj k chybnému
správaniu.
SG: Pripúšťam, že sú mladí dnes ďaleko otvorenejší,
ako sme boli my, ktorí sme vyrastali
v komunistickom režime. V čom im „dar slobody“
prospieva a čo by sme im, naopak, mali
my dospelí pomôcť zvládnuť?
Kalpakcis: Dar slobody je úžasná
vec, pretože vďaka nemu nemusíme
vychovávať tzv. poslušných,
stádovitých jedincov. Vedie k väčšej
možnosti výberu, a tým v konečnom
dôsledku k jasnejšiemu rozhodnutiu,
ktorou životnou cestou
sa vydajú. Všimnime si iba, koľko
zamestnaní dnes mladý človek vystrieda,
koľko možností, príležitostí
dostáva. Mnoho mladých chce najskôr
niečo prežiť, cestovať, poznávať,
kým si založia rodinu. Predtým
sa človek vyučil, nastúpil do
továrne a v šesťdesiatke z nej vyšiel.
Tento dar slobody vedie, podľa mňa,
k rýchlejšiemu prežívaniu a tým
k rýchlejšiemu vnútornému dospievaniu.
Veď dnes prežijeme za jeden
rok toľko, čo sme predtým prežili
za desať rokov. Toto rýchlejšie dozrievanie
ľudí je viditeľné aj z celosvetového
diania, kde v krajinách,
v ktorých to roky šlo presne nastúpenou
cestou, sa dvíhajú vlny nepokojov
a vzrastá túžba po slobode.
A v čom by sme im mali pomôcť?
Určite v tom, že k slobode, ktorá
súvisí s dospelosťou, patrí aj zodpovednosť.
Zodpovednosť za všetko,
čo ako dospelí robíme. Zodpovednosť
za každé slovo, ktoré vyslovíme,
za každý čin, ktorý vykonáme,
a dokonca i za každú
myšlienku, ktorú o svojom blížnom
vytvoríme.
Marie Šuláková
sulakova@svetgralu.cz
TÉMA
Pracuj, aby si prežil!
Môže byť priemyselná kultúra humánna?
Siegfried Hagl
„IDYLA“ ROMANTIZMU
Život ľudí pred industrializáciou sa
často idealizuje. Obrazy z 18. a začiatku
19. storočia zobrazujú krásne
malé mestečká a idylické krajiny
s usilovnými sedliakmi. Príroda
na nich vyzerá nedotknutá, divoká
zver mala veľkorysý životný
priestor, slovo „vymieranie druhov“
neexistovalo. Nikto si nerobil starosti
s hladomorom v Číne, nepokojmi
v Indii alebo so zemetrasením
v Chile. Tieto udalosti sa odohrávali
príliš ďaleko a v Európe sa o nich
väčšina ľudí ani nedozvedela. Takáto
pred-priemyselná idylka však v skutočnosti
nikdy neexistovala.
V každom storočí dochádzalo
v Európe k vojnám, ktoré pustošili
celé kraje. Tí, ktorých vojna priamo
nepostihla, trpeli kvôli vysokým
daniam, nútenej vojenskej službe,
nedostatku potravín a epidémiami
moru.
V mierových medziobdobiach bol
život príjemný iba pre majetných
a mocných. Tí disponovali početným
personálom a mohli si usporiadať
pohodlný život. Pritom dúfali,
že nebudú potrebovať lekára, pretože
medicína bola svojou úrovňou
ešte v hlbokom stredoveku a o baktériách
a hygiene nemala ani poňatia.
Novorodenecká úmrtnosť bola
vysoká a smrť v dôsledku horúčky
11
Svet Grálu
41 | 2014
TÉMA
šestonedieľok častá a obávaná. Už
len pomyslenie na zubárske ošetrenie
v tej dobe dokáže človeku obdobie
romantiky úplne zoškliviť. Sociálna
nerovnováha zaťažovala najviac chudobných.
Ich život bol ťažký a skladal
sa z tvrdej práce, ktorá stačila
iba na zaistenie najnutnejších vecí
na prežitie a na úbohý prístrešok. Pomoc
pri chorobách bola prakticky
nedostupná. Ľudia boli vydaní napospas
zvôli panstva a fakticky neexistovala
žiadna právna istota.
Niet sa čo diviť, že po nástupe industrializácie
v Európe dali mnohí
nemajetní ľudia prednosť namáhavej
práci v továrňach pred životom
na vidieku. Sťahovali sa do bedárskych
štvrtí priemyselných miest.
Stará stavovská spoločnosť zanikla
v zmätkoch francúzskej revolúcie.
V 19. storočí ju nahradila „triedna
spoločnosť“. Hovorilo sa o „robotníkoch“
a „vlastníkoch“, o „spodných“
a „horných“ triedach. Na rozdiel od
panstva v pred-priemyselnej dobe,
továrnici novej epochy spravidla necítili
povinnosť sociálne podporovať
svojich zamestnancov. Nejednému
továrenskému robotníkovi sa darilo
dokonca horšie ako pracovníkovi
v poľnohospodárstve. Sociálne nerovnosti
triednej spoločnosti sa preto
zdali horšie než v starej, stavovskej
spoločnosti. Zdravotný stav továrenských
robotníkov bol zlý, ich výživa
nedostatočná, pláca nízka a pracovná
doba dlhá. Zatiaľ čo pred industrializáciou
bolo tkanie a pradenie poväčšine
domácou prácou, tak potom –
v dielňach na spracovanie bavlny,
12
Svet Grálu
41 | 2014
vybavených strojmi – panovali sotva
znesiteľné pracovné podmienky. Ako
sa jednotlivci cítili, či v akej situácii
sa robotníci nachádzali, na to nebrali
majitelia tovární žiaden ohľad.
HUMÁNNA
PRIEMYSELNÁ
KULTÚRA?
Asi 30 kilometrov od Kolína nad Rýnom
leží malá obec Engelskirchen.
Turisti v nej môžu navštíviť malé
múzeum priemyslu, nachádzajúce
sa v pamiatkovo chránenej starej továrni.
Múzeum pripomína kedysi
prosperujúcu bavlnáreň „Ermen &
Engels“. Tento výrobný závod založil
v roku 1837 Friedrich Engels
starší (1796–1860), otec známeho
socialistu Friedricha Engelsa mladšieho
(1820–1895). Továreň museli
v roku 1979 zatvoriť a to z dôvodu
textilnej krízy, vyvolanej rastúcim
konkurenčným tlakom z Ďalekého
východu. Väčšina strojov – predovšetkým
prstencové dopriadacie
stroje, ktoré sa používali už v roku
1900 – predali do Indie. Tam na nich
dodnes pracujú robotníci za približne
rovnakých podmienok ako
v roku 1900 v Nemecku. Dnes sa
Niet sa čo diviť, že po nástupe industrializácie
v Európe dali mnohí nemajetní ľudia prednosť
namáhavej práci v továrňach pred životom
na vidieku.
v pamiatkovo chránených továrenských
budovách Engelskirchenu nachádza
radnica, byty a tiež pobočka
Rýnskeho múzea priemyslu.
Závod v Engelskirchene mal
prevziať Friedrich Engels mladší.
V rámci svojho vzdelávania sa dostal
do bavlnárskej dielne v Manchestri.
Podmienky, aké boli v manchesterských
továrňach ním natoľko otriasli,
že sa začal angažovať za robotníctvo
a stal sa kritikom kapitalizmu.
K dielam, ktorými sa preslávil, patrí
„Kritika národnej ekonomiky“ (1844)
a „Postavenie robotníckej triedy
v Anglicku“ (1845), ktoré sa prirovnávalo
k Danteho „Peklu“. –
Od tých čias sa o slabinách kapitalistického
hospodárskeho systému
napísalo mnoho. Záplava reportáží
a pamfletov odsudzovala – predovšetkým
v 19. a na začiatku 20. storočia
– často neutešené postavenie
robotníkov. Touto problematikou
sa neskôr začali zaoberať politické
strany a odbory, ktoré v priaznivých
obdobiach docielili to, aby z dosiahnutého
pokroku mali úžitok aj zamestnanci.
V mnohých rozvojových
krajinách dodnes chýbajú organizácie,
ktoré by zastupovali práva zamestnancov.
Boľševická ekonomika propagujúc
sa ako nádej chudobných zlyhala
a po kolapse Východného bloku zvíťazilo
kapitalistické trhové hospodárstvo.
Niektorí verili v celosvetové
opakovanie „amerického sna“ o globálnej,
slobodnej, rýchlo rastúcej
ekonomike, ktorá dáva šancu každému,
aby sa rozvíjal podľa vlastných
schopností a dosiahol blahobyt.
Globálna finančná kríza z roku
2008 a kríza eura z roku 2010 však
znovu vyvolávajú pochybnosti o tom,
či je kapitalizmus vo svojej súčasnej
podobe vôbec perspektívny. Z histórie
poznáme viacerých podnikateľov,
ktorí mali zmysel pre potreby
svojich zamestnancov. Boli to napr.
známi technickí vynálezcovia – Watt,
Stephenson, Siemens, Benz a Daimler,
Bosch; vypracovali sa často zo
skromných začiatkov a väčšinou
mali aj porozumenie pre záujmy svojich
spolupracovníkov. Najznámejším
sa stal Henry Ford (1863–1947)
TÉMA
so svojou mnohostrannou sociálnou
angažovanosťou.
Devätnáste a začínajúce dvadsiate
storočie boli preto aj érou osvietených,
sociálne uvažujúcich podnikateľských
osobností, ktoré boli súčasne
továrnikmi i filantropmi. Ich
mnohoraké pokusy o vytvorenie humánneho
pracovného sveta sú niekedy
označované pojmom „utopický
socializmus“.
V Európe, napríklad v škótskom
New Lanarku, vznikli vzorové sídliská,
ktoré sa usilovali o harmonické
prepojenie každodenného života
s prácou v továrni. Filantrop a socialista
Robert Owen (1771–1858) tu
uskutočňoval v období rokov 1800
až 1825 myšlienky, ktoré o jedno storočie
predbehli svoju dobu. Zrušil
prácu detí a telesné tresty. Obyvatelia
sídlisk dostali riadne domy, školy
a večerné kurzy, bezplatnú zdravotnú
starostlivosť a potraviny za dostupné
ceny. Táto fabrika pracovala úspešne
dlhé desaťročia i potom, čo ju Owen
opustil, a dostalo sa jej medzinárodného
uznania. V rokoch 1825 až 1858
sa Robert Owen pokúšal uskutočniť
svoje myšlienky na ďalšom vzorovom
sídlisku v USA. No „New Harmony“
v Indiane skrachovalo, a tak
sa Owenova utópia o humánnom
pracovnom svete nemohla stať vzorom
pre ostatné krajiny. Podobné
vzory priemyselnej kultúry, usporiadanej
s ohľadom na ľudské potreby
môžeme nájsť aj v Taliansku. Neďaleko
Bergama, blízko diaľnice E66
(výjazd na Capriate) medzi Bresciou
a Milánom, leží dedina Crespi
d’Adda so svojím mimoriadnym
urbanistickým riešením. Tento autentický
model ideálneho mesta sa
stal v roku 1995 Svetovým kultúrnym
dedičstvom UNESCO. Človek
tu môže názorne zažiť, ako si altruisticky
zmýšľajúci podnikateľ 19. storočia
predstavoval priemyselnú spoločnosť
s ľudskou tvárou.
Zakladateľ továrne, Cristoforo Binigno
Crespi (1833–1920), na zelenej
lúke vybudoval v roku 1878 textilný
závod na spracovanie bavlny.
Rozhodujúcou pre voľbu miesta
bola dostupná vodná energia rieky
Adda. Okrem výrobných budov
a elektrárne tu postupne vzniklo
malé mestečko, určené výhradne
pre Crespiho zamestnancov, ktorému
láskavo, patriarchálne vládol
samotný Crespi zo svojho zámočku.
Postaral sa o všetko nevyhnutné:
Pohľad na dedinu Crespi d´Adda. Na snímke sú továrenské
komíny, robotnícke domy a škola (biela budova).
Takto si altruisticky zmýšľajúci podnikateľ 19. storočia
predstavoval priemyselnú spoločnosť s ľudskou tvárou.
Tento autentický model ideálneho mesta bol v r. 1995
zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
TÉMA
14
Svet Grálu
41 | 2014
Úpadok
remeselníckeho
majstra
Úpadok zo samostatne zárobkovo
činného remeselníckeho
majstra na továrenského
robotníka si ukážeme na
konkrétnom príklade jednej
rodiny robotníka:
• v roku 1770 zarábal Johann
Nepomuk Schulte ako tkáčsky
majster v manufaktúre
5 toliarov týždenne. S týmto
príjmom mohol založiť a živiť
rodinu. Jeho žena mala malý
vedľajší zárobok ½ toliara.
• v roku 1820 prijali do fabriky
jeho vnuka s podmienkou, že
s ním nastúpi ako „pracovná
sila“ jeho žena. On zarábal 3,5
toliara a žena 1,5 toliara.
• v roku 1830 mu hrozilo prepustenie,
keď do továrne neposielal
svoju 9-ročnú dcéru.
Jeho plat poklesol na 3 toliare
a žene na ¾ toliara.
• v roku 1833 mu znížili plat na
2,5 toliara, plat jeho ženy bol
1,5 toliara. Okrem dcéry musel
do práce posielať aj obe
mladšie deti za 1/2 toliara.
Rodinný príjem medzi
rokmi 1770 a 1833 zostal síce
rovnaký, ale bol o infláciu
nižší. Žena už nemala čas na
svoju zeleninovú záhradku
a domáce práce zvládala len
čiastočne a s vynaložením
všetkých síl. Celkove sa teda
reálny príjem rodiny znížil,
zatiaľ čo týždenná pracovná
doba rodinných príslušníkov
vzrástla z 90 na 240 hodín.
Zdroj: Bernd Hercksen
„Vom Urpatriarchat
zum globalen Crash?“
(Od patriarchátu ku globálnemu
krachu?) (2, str. 334)
byty, školu, kostol, záhrady, zeleninové
záhrady, spoločenské centrum,
práčovňu, pohrebné služby. Malé
mestečko bolo navyše v mnohých
ohľadoch priekopnícke, nielen svojou
pozoruhodnou architektúrou.
V Crespi bolo prvé verejné osvetlenie
v Taliansku, bezplatné vzdelávanie
pre deti robotníkov, bezplatný
krytý bazén.
Tento zaujímavý pokus o harmonické
spojenie ekonomických a sociálnych
záujmov nemal, žiaľ, dlhé
trvanie. Túto formu továrenského
paternalizmu ukončil koncom dvadsiatych
rokov 20. storočia konkurz
v období ekonomickej krízy… Historická
továreň však bola v prevádzke
až do roku 2005, kým sa musela definitívne
vzdať rastúcemu konkurenčnému
tlaku.
VÍŤAZÍ „ZÁKON
DŽUNGLE“?
Viaceré podniky v mnohých krajinách
sa usilovali o humánne usporiadanie
pracovného života. Ešte
v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch
20. storočia som napríklad
v Nemecku zažil príkladnú sociálnu
angažovanosť v továrni na výrobu
pneumatík, ktorej som osobne za
mnohé veľmi vďačný 1 .
Všetky tieto sociálne snahy najrôznejších
firiem však, žiaľ, nemali dlhé
trvanie. Neraz sa nakoniec presadili
najbezohľadnejší hráči s obrovským
úsilím o zisk, a to predovšetkým vo
vysokých finančných kruhoch a vo
veľkopriemysle. Na zamestnanca sa
už hľadí len ako na nákladovú položku.
Ich úspešnosť a ľudská dôstojnosť
je súčasným kapitalistom
ľahostajná. Za extrémneho konkurenčného
tlaku v období globalizácie
možno sotva očakávať, že by sa
podnikatelia sociálne angažovali
a dobrovoľne zaťažovali ďalšími
(nielen zákonom vynútenými) sociálnymi
záväzkami. Kvôli tomu musia
štáty a obce preberať stále viac
sociálnych povinností. Tým vzniká
nebezpečenstvo preťaženia verejného
sektoru, ktoré môže viesť k zadĺženiu
alebo dokonca k finančnému kolapsu
sociálneho štátu.
Nech je nám v tomto ohľade útechou,
i keď chabou, aspoň zistenie, že
súčasné celosvetové kapitalistické vykorisťovanie
smerujúce
k úpadku
je ešte stále lepšie
než vojna… ktorej
snáď zostaneme
ušetrení!
Siegfried Hagl
hagl@svetgralu.sk
1 V podnikovej večernej škole som absolvoval
vzdelanie v odbore gumárenskej
techniky. Potom som s firemným štipendiom
vyštudoval strojárenstvo na vysokej
škole technickej.
Literatúra:
1) Forrester Viviane, Der Terror der Okonomie
(Teror ekonómie), Goldmann,
Mníchov, 1998
2) Hercksen Bernd, Vom Urpatriarchat
zum globalen Crash? (Od patriarchátu
ku globálnemu krachu?), Shaker Media,
2010
Internet:
Múzeum priemyslu v Engelskirchene
http://www.industriemuseum.lvr.de/
schauplaetze/engelskirchen/
New Lanark
http://www.newlanark.org/gallery.php
http://de.wikipedia.org/wiki/New_Lanark
Crespi
http://www.villaggiocrespi.it/deu/index.
html
http://de.wikipedia.org/wiki/
Crespi_d%E2%80%99Adda
Friedrich Engels
http://de.wikipedia.org/wiki/Friedrich_Engels
TÉMA
POVINNOSŤ A VERNOSŤ
lnenie povinností vždy platilo za
P najvyššiu cnosť človeka. Vo všetkých
národoch zaujímalo ten najvyšší
stupeň, ešte vyšší než sám život. Bolo
hodnotené do tej miery, že si udržalo
prvé miesto aj u rozumových ľudí, ktorým
nakoniec už nič nebolo sväté, iba
vlastný rozum, ktorému sa otrocky korili.
Vedomie nevyhnutného plnenia povinností
zostalo. Tým nemohla otriasť
ani nadvláda rozumu. Ale temno
predsa len našlo miesto na zaútočenie
a zahryzlo sa do koreňov. Ako všade,
tak aj tu znížilo pojem. Myšlienka
na plnenie povinností zostala, ale samotné
povinnosti boli nastoľované
rozumom, a tým pripútané k zemi,
skrátka kusé, neúplné dielo.
Z toho je potom len samozrejmé, že
citový človek často nemôže uznať uložené
mu povinnosti za správne. Prichádza
do rozporu sám so sebou. Plnenie
povinností platí aj pre neho ako
jeden z najvyšších zákonov, ktoré má
človek plniť, a predsa si musí súčasne
povedať, že pri plnení uloženej mu povinnosti
koná niekedy proti svojmu
presvedčeniu.
Dôsledkom toho je, že nielen vo
vnútri človeka takto sa trápiaceho, ale
aj v jemnohmotnom svete vytvárajú
sa týmto stavom formy, ktoré spôsobujú
nespokojnosť a rozkol aj u iných.
Prenáša sa tým do najširších kruhov
sklon k šomraniu a nespokojnosti,
ktorých príčinu nie je nikto schopný
nájsť. Nedá sa to nájsť, lebo pôsobenie
prichádza z jemnohmotnosti. Vytvára
to citový človek žijúcimi formami vo
svojom rozpoltení medzi úsilím splniť
povinnosti a citom, ktorý chce inak.
Tu musí nastať teraz zmena, aby sa
odpomohlo tomuto zlu. Povinnosť
a vnútorné presvedčenie musia vždy
stáť spolu v súlade.
Je nesprávne, keď človek nasadzuje
svoj život na splnenie takej povinnosti,
ktorú sám v sebe nemôže uznať
za správnu!
Každá obeť dostáva len vtedy hodnotu,
keď presvedčenie je v zhode s povinnosťou.
Ale ak človek nasadí svoj
život len za splnenie povinnosti bez
presvedčenia, potom sa tým znižuje na
predajného žoldniera, bojujúceho v cudzích
službách za peniaze, podobne
ako sluha na vidieku. Tým sa stáva
taký boj vraždením!
Ale ak niekto nasadzuje svoj život
z presvedčenia, potom má v sebe lásku
k veci, za ktorú sa rozhodol bojovať.
A jedine to má pre neho vysokú hodnotu!
Musí to robiť z lásky. Z lásky
k veci! Tým sa tiež povinnosť, takto
splnená, stáva živou a vysoko povznesenou;
až do tej miery, že sa jej splnenie
kladie nad všetko.
Tým sa celkom samo od seba rozlišuje
to živé plnenie povinností od plnenia
mŕtveho, meravého. A len to žijúce
má duchovnú hodnotu a účinok.
Všetko ostatné môže slúžiť iba pozemským
a rozumovým účelom a prinášať
im výhody, ale to tiež nie trvalo, iba prechodne,
lebo iba samotné živé pretrváva.
Tak sa stáva plnenie povinností,
prameniacich z presvedčenia, vedome
chcenou vernosťou a pre vykonávajúceho
samozrejmosťou. On nechce
a ani nemôže inak konať, lebo vernosť
v ňom je pravá, je s ním úzko spojená,
ba dokonca je časťou z neho, ktorú nie
je schopný odložiť.
Slepá poslušnosť, slepé plnenie povinností
majú preto tak málo ceny ako
slepá viera! Obom chýba život, pretože
v nich niet lásky!
Jedine podľa toho rozozná človek
ihneď rozdiel medzi pravým vedomím
povinností a pocitom povinnosti,
vštepeným výchovou. To prvé
vyviera z citu, to druhé je chápané len
rozumom. Láska a povinnosť preto
nikdy nemôžu stáť proti sebe, ale sú
zajedno tam, kde sú vyciťované ako
pravé, a vtedy vykvitá z nich aj vernosť.
(…)
Plnenie povinností, prameniace
dobrovoľne a žiarivo z ľudskej duše,
a také, ktoré sa dodržiava len kvôli
pozemskej odmene, nikdy sa nemôže
zamieňať a dá sa veľmi ľahko rozoznať.
Dajte sa preto preniknúť pravou
vernosťou, alebo vzdiaľte sa od toho,
čomu nemôžete dodržať vernosť.
(…)
Ukážka z diela Vo svetle Pravdy – Posolstvo
Grálu, Abd-ru-shin
www.svetgralu.sk 15
Svet Grálu
41 | 2014
ZDRAVIE
16
Svet Grálu
41 | 2014
V zajatí EMÓCIÍ
Ako sa vyrovnať s traumou
Marianne Klauser-Stalder
Všetci si želáme šťastný život. Väčšinou
je nám však jasné, že od života nemôžeme
očakávať iba radosť. Ten totiž prináša
aj boj, výzvy, sklamania a konflikty.
Keď už musíme tým všetkým prejsť,
chceli by sme svojich blízkych, a aj seba,
ušetriť aspoň hlbokých rán na tele aj na
duši. Čo robiť, keď k tým ranám predsa
len dôjde?
ZDRAVIE
TRAUMATICKÉ ZÁŽITKY
Keď sa v živote prihodí závažná udalosť,
s ktorou človek nepočítal, nechápe
ju, zraňuje ho alebo ohrozuje,
zažíva jeho duša ťažký otras. Potrebuje
čas, aby ho mohla spracovať.
Rozpor medzi udalosťou a schopnosťou
spracovať ju sa prejaví ako trhlina
na duši, a tá potom negatívne ovplyvňuje
ďalší život človeka. Vzniká
trauma, zanecháva trvalé stopy. Príkladov
traumatických udalostí je veľa:
tragická autonehoda, vážne ochorenie
či smrť dieťaťa, prepadnutie v podzemnej
garáži, znásilnenie… Všetky
tieto udalosti majú jedno spoločné:
ľudia, ktorým sa stali, prežili niečo
strašné, niečo, čo si nedokázali predstaviť
ani v najhorších snoch. Každý
človek sa najskôr pokúša takú situáciu
zvládnuť sám. Po nejakom čase
si však uvedomí, že otrasný zážitok
predsa len zanechal v jeho duši stopy.
Objaví sa panický strach, bojazlivosť,
smútok, vnútorná prázdnota, pocit
viny. Nič nie je ako predtým… stačí
začuť kroky v tme, prudké zabrzdenie
auta, húkanie sanitky a strach a úzkosť
sa opäť vracajú.
Také silné reakcie duše môžu pretrvávať
veľa rokov. Výskumníci rozlišujú
dva typy traumy: typ I – ako
bezprostrednú reakciu, a typ II – ako
chronickú záťaž po dávno prežitej,
obyčajne dlhotrvajúcej traume, akou
je napríklad zneužívanie alebo problematická
výchova v detstve.
Po ťažkej traume, keď bol človek
obeťou spáchaného násilia, katastrofy
alebo nehody, môže sa
prepadnúť do nevysvetliteľného, neznámeho
stavu, ktorý rušivo vplýva
na vnímanie a prináša trvalý pocit
strachu, smútku, neistoty, i poruchy
spánku. V akútnom stave hovoríme
o traumatickej reakcii s disociáciou.
Disociácia znamená rôzne poruchy
vedomia, ako sú napríklad čiastočná
alebo úplná strata pamäti a pocitu
identity, poruchy bezprostredného
vnímania i cítenia či kontroly pohybov,
čo je po traumatických zážitkoch
častý jav. Pokiaľ tieto príznaky
do štyroch týždňov nevymiznú alebo
aspoň citeľne nezoslabnú, hovoríme
o posttraumatickej záťaži. Môžu ňou
trpieť aj ľudia vnútorne pevní, predtým
psychicky zdraví – táto reakcia
duše nie je totožná so slabosťou.
Odhaduje sa, že asi v 70 % prípadoch
odznie akútny stav sám od
seba za niekoľko mesiacov, obyčajne
s podporou príbuzných a priateľov,
ale bez odbornej pomoci a bez psychofarmák.
Často však u postihnutých zostávajú
po traumatických zážitkoch
stopy strachu, ktoré sa „usadia“
v duši ako chronický pocit neistoty,
smútok, strach alebo len zvýšená
podráždenosť. Časom môžu viesť
k depresiám, nutkavým obavám,
závislostiam, aj k traumatickej zatrpknutosti.
Tieto javy sa sledovali
predovšetkým v USA; zistilo sa, že
každý štvrtý bezdomovec je vojnový
veterán, ktorý sa po návrate z nasadenia
nedokázal zaradiť do normálneho
života.
Aj svedok nejakej desivej udalosti,
alebo záchranár, i keď nebol ohrozený
na živote, môže pod ich dojmom
trpieť posttraumatickou záťažou.
Týka sa to teda napríklad aj
profesionálnych záchranárov, policajtov,
hasičov, strojvodcov a pod.
SPRACOVAŤ
A ZVLÁDNUŤ
Výskum traumy priniesol jedno
zaujímavé, i keď nie prekvapujúce
zistenie: agresiu a násilie, teda to, čo
jeden človek druhému spôsobí svojvôľou,
surovosťou, nedbalosťou, sebectvom
alebo dokonca zlomyseľnosťou,
ľudia spracovávajú oveľa horšie
než prírodné katastrofy, technikou
zavinené nehody nebo náhlu, iným
človekom nezavinenú smrť.
Aj udalosti, ktoré sa dali očakávať,
spracuje človek lepšie než všetko,
čo sa na neho zosype odrazu a bez
varovania. Švajčiarska neurobiologička
Gisela Perren, ktorá sa ako
jedna z prvých venovala následkom
Trauma, ktorú človek ustavične potláča, viaže
jeho životnú silu
traumy, uvádza v tejto súvislosti štúdiu
o politických väzňoch, ktorí napriek
tým najhorším skúsenostiam
z väzenia boli až neuveriteľne málo
traumatizovaní. Boli si totiž vedomí
rizika väznenia a aj po prepustení
na slobodu bojovali naďalej za svoje
presvedčenie.
Otrasné a traumatizujúce zážitky
môžu však dušu zaťažiť tak, že sa
postihnutým ešte po rokoch vracajú
spomienky a obrazy s desivými pocitmi,
vyvolané určitými situáciami
či dojmami, alebo trebárs len rovnakým
ročným obdobím.
Aj ťažké zážitky z detstva sa môžu
vynoriť po mnohých rokoch, aj keď
nejde o konkrétne spomienky. Prejavujú
sa prostredníctvom neadekvátnych
reakcií ako sú panický strach,
prudká zlosť, smútok, nervozita, výčitky
svedomia alebo pocity viny. Pre
postihnutých je to veľmi nepríjemný
a znepokojujúci stav, pretože prichádza
zdanlivo bez príčiny.
Stará trauma nemusí byť bezpodmienečne
vyvolaná do vedomia,
pretože duša už možno zážitky
spracovala. Väčšinou sama situácia
ukáže, či je ešte potrebná pomoc.
17
Svet Grálu
41 | 2014
ZDRAVIE
Traumatizujúce zážitky si na vyriešenie
vyberú vhodný okamih –
v lepšom porozumení a so zodpovedajúcimi
pocitmi. Vtedy sa človek
tomuto nutnému spracovaniu má
postaviť čelom, aby posilnený novým
prežitím mohol záťaž odložiť.
Trauma, ktorú človek ustavične potláča,
viaže jeho životnú silu a časom
môže vyústiť do ťažkého ochorenia
duše alebo tela.
PRIPUSŤME SI
ZLOSŤ I SMÚTOK
Traumy človeku spôsobujú hlboké
otrasy a existenčne ho zaťažujú buď
priamo po prežitej udalosti, alebo
ešte aj roky po nej. Je preto celkom
prirodzené, keď v akútnych fázach
dominuje smútok, strach a zlosť.
Zlosť a rozhorčenie sú často dokonca
nutné, pretože pomáhajú rozpoznať
a pomenovať bezprávie. Prichádzajú
napr. v momente, keď si človek
v dospelosti uvedomí, aké následky
na jeho život má násilie prežívané
v detstve. Utrpená strata, či už blízkej
osoby, práce, zdravia, máva často
niekoľko fáz smútku.
Pre postihnutých je veľkou úľavou,
keď pochopia, že ich silné emócie nie
sú ničím nezvyčajným a nie sú príznakom
choroby, ale skôr prirodzenou
reakciou na „abnormálny“, čiže
mimoriadne silný zážitok.
… ALE NEZOTRVÁVAJME
V NICH!
Vo fázach spracovania zážitkov je
potom dôležité, aby sa v nich človek
nezasekol. Správne posúdenie
18
Svet Grálu
41 | 2014
Silné emócie nie sú ničím nezvyčajným, ale skôr
prirodzenou reakciou na mimoriadne
silný zážitok
a prehodnotenie zážitkov v mnohých
prípadoch pomáha vymaniť sa
z roly obete. Po autonehode si ľudia
niekedy uvedomia, akej obrovskej
pomoci a ochrany sa im dostalo, keď
im bol vlastne darovaný nový život.
Je to ako výzva osudu, ktorú majú
teraz s vďakou prijať. Cieľom novších
metód, ktoré vychádzajú z výskumu
traumy a neurobiológie je čo najrýchlejšie
upokojenie, stabilizácia
a posilnenie osobnosti, pretože človek
v traumatizovanom stave je bez
ochrany, vydaný napospas cudzím
vplyvom. Zaujímavú súvislosť napísal
Abd-ru-shin vo svojej prednáške
Astrológia v knihe „Posolstvo Grálu“:
„Nepokoj je však pre dušu najväčším
nepriateľom, pretože otriasa stenou
prirodzenej ochrany a vpúšťa tak
dovnútra práve to zlo, ktoré by inak
nemalo žiaden prístup.“ Je preto potrebné
individuálnym prístupom pomôcť
postihnutým, aby sa obmedzil
ich strach a obnovilo prirodzené vnímanie.
Až potom dostanú duch aj
duša možnosť podľa potreby ďalej
spracovať zážitky.
ČO ZASEJEŠ…?
V stave traumy je človek veľmi citlivý
na všetky nezrovnalosti a rozpory.
Nie je preto vhodné posudzovať,
alebo poukazovať na zákon spätného
pôsobenia, podľa ktorého platí, že čo
človek zaseje, to aj zožne. Nemôžeme
predsa vedieť, prečo niekto musí trpieť,
a iný nie.
Neskôr, keď sa obnoví pocit bezpečia
a zážitky sa nejakým spôsobom
usporiadajú, nastane čas, aby
sa človek pokúsil pochopiť, čo mu
mala táto trpká skúsenosť povedať,
čo sa mal naučiť na duchovno-duševnej
úrovni, či príčina udalosti azda
bola, alebo stále ešte je v ňom samotnom.
Potom nadíde chvíľa tušenia
či uvedomenia si niečoho, čo býva
bezprostredne po zážitku často neprijateľné.
Traumatické zážitky teda
môžu, podobne ako choroby, napomôcť
k duchovno-duševnému dozrievaniu.
Prinášajú uvedomenie si
duchovných súvislostí, aj hodnôt pozemského
života. Veľa ľudí po tragických
udalostiach prizná, že táto
skúsenosť bola pre nich neoceniteľná.
VYHODNOTIŤ
A… ODPUSTIŤ
Akonáhle človek spozná v nejakom
deji zmysel, obvykle ho prehodnotí
a vloží do svojho života ako cenný
stavebný pilier.
Spracovanie zážitku po pretrpenom
násilí alebo ľahostajnosti druhých je
práve preto také ťažké, lebo človek
v ňom spočiatku nenachádza zmysel.
Až neskôr spoznáva súvislosti a pozitívne
stránky negatívnej udalosti. To,
že vôbec prežil, že bol statočný a že sa
dokázal z danej udalosti poučiť. Citlivejšie
vníma dobro a zlo a pociťuje
vďačnosť za to, že sú ľudia, ktorí stoja
pri ňom, utešia ho a pomôžu mu, keď
to najviac potrebuje.
Na to všetko však treba čas. Až spracovanie
traumatického zážitku prináša
naozajstné odpustenie – najvyšší
duchovný krok, ktorý človek
môže urobiť.
Marianne Klauser-Stalder
klauser-stalder@svetgralu.sk
RECENZIA
KONEC
PROKRASTINACE
Kniha Konec prokrastinace nie je iba ďalšou zo stoviek kníh zameraných na rozvoj
osobnosti, ktoré sú v našich kníhkupectvách aktuálne k dispozícii. Zameriava sa na
jeden konkrétny fenomén – prokrastináciu – to znamená chorobné odkladanie úloh
a povinností; na ceste za jeho príčinami a spôsobmi nápravy vyvráti nejeden mýtus
budovaný inými knihami.
dkladáte niekedy plnenie dôležitých
úloh v prospech podruž-
O
nejších činností? Nie ste sami. Prokrastinácia
je v súčasnosti významný
fenomén, čo potvrdzuje aj mimoriadny
úspech tejto knihy, ktorá vyšla
v náklade 30 000 výtlačkov. Pôsobivý
je aj úspech jej elektronickej verzie.
Autor Petr Ludwig, ktorý si nutnosť
zmysluplného využívania zvereného
potenciálu uvedomil počas prežitia
blízkosti smrti, definuje prokrastináciu
ako „neschopnosť prehovoriť
samého seba robiť činnosti, ktoré by
sme mali alebo chceli robiť“.
Na otázku prečo je prokrastinácia
takým častým javom, odpovedajú
prvé kapitoly knihy: odkladanie úloh
tu bolo vždy. Medzi príčinami jeho
aktuálneho masového rozmachu
autor uvádza predovšetkým nárast
možností a dostupnosť obrovského
množstva informácií, v ktorých nie
je jednoduché sa orientovať. S otváraním
pomyselných nožníc potenciálu
rastie množstvo možností a to
vedie k paralýze rozhodovania, čo je
zdrojom prokrastinácie. Tá zásadným
spôsobom znižuje efektívnosť
našej činnosti. Keďže prokrastinujúci
človek nie je lenivý, teda zmierený
s ničnerobením, je si vedomý nevyužitia
svojho potenciálu a dostavuje sa
frustrácia, ktorá ďalej zvyšuje mieru
prokrastinácie. Všetko je umocnené
dnešným pracovným prostredím,
keď sa veľká časť úloh vykonáva na
počítači, kde sú možnosti a s nimi súvisiace
informácie od seba vzdialené
iba niekoľko kliknutí myšou.
V tejto pasci sa dnes nachádza
značná časť aktívnych ľudí. Dobrou
správou je, že s určitou dávkou vôle
a sebadisciplíny je možné nad prokrastináciou
vyhrať. Autor v knihe
sprevádza čitateľa niekoľkými zásadnými
fázami, od hľadania motivácie
– a to tak, aby sa čitateľ nestal
ani „cieľovým feťákom“ závislým od
plnenia čoraz väčších cieľov s pominuteľnou
radosťou, ani nebol hnaný
vpred vonkajšou motiváciou „cukru
a biča“, až po vytvorenie nástrojov,
ktoré pomôžu nastúpiť cestu k svojej
vízii a nájsť na nej dlhodobú vnútornú
spokojnosť. Čitateľ tu nájde
konkrétne postupy, ktoré sú veľmi
zrozumiteľne popísané a naviac doplnené
informačnou grafikou, ktorá
zrozumiteľnosť a prehľadnosť ešte
umocňuje. Umožní tak pohodlné
vstrebanie obsahu v krátkom čase aj
notorickému prokrastinátorovi.
Metódy uvedené v knihe možno
vzťahovať jednak na klasickú
prokrastináciu ako odkladanie
Autor Petr Ludwig,
vydal v roku 2013
Jan Melvil publishing
dôležitých pracovných úloh, ale aj
v širšom zmysle na akékoľvek zdržiavanie
sa na svojej životnej ceste
za svojou životnou víziou. Kniha sa
dotýka širších tém, akou je základná
životná motivácia, hľadanie šťastia,
využívanie svojho potenciálu, či už
časového, alebo svojej výbavy jedinečnými
schopnosťami.
Autor vo svojej knihe vychádza
jednak z vlastnej skúsenosti kouča,
i z relevantných vedeckých prác. Niekedy
môže čitateľ žasnúť nad tým,
koľko faktov, známych skôr priaznivcom
alternatívnych životných
štýlov, je už dnes preukázaných „suchou“
exaktnou vedou, viď. napríklad
„Peniaze majú na našu spokojnosť
vplyv iba dovtedy, kým nám
pomáhajú zaistiť základné potreby
pre seba a svoju rodinu“.
Pokiaľ čítate túto recenziu, znamená
to, že autor jej napísanie „neprokrastinoval“
a myšlienky uvedené
v knihe fungujú.
Pavel Hrůza
hruza@svetgralu.sk
19
Svet Grálu
41 | 2014
TÉMA
Nestíham
Marie Šuláková
repáčte, ale ja nestíham, ne-
čas. Dovi´,“ hovorí mi do
„Pmám
telefónu jeden pán starosta, ktorého
som potrebovala v rámci svojej práce
na chvíľku navštíviť. „Tak to sa nedá
nič robiť,“ hovorím s predstieraným
pochopením a ešte dodám, že ďakujem
a v duchu dopoviem – za vašu
neochotu. No dobre, nemala by som
nikoho súdiť. Proste – každý zvládne
toľko, koľko unesie. Ale vari ja stíham?
Ja mám čas? Domácnosť, päť
detí (vlastne nie detí, päť synov),
práca na plný úväzok, kopu ďalších
20
Svet Grálu
41 | 2014
aktivít… Chlap jeden! Jediné, čo má
na starosti, je jeho úrad. Ani deti už
nemá, toľko času, čo má on, by som
potrebovala mať aspoň jeden týždeň.
A navyše bol protivný a arogantný.
To ja, kým ráno odvediem najmenšie
deti do škôlky, vybavím si poštu,
zvládnem niekoľko telefonátov, pri
nich chystám malým oblečenie, dohliadnem
na ich hygienu, na raňajky,
potom na ďalšie oblečenie, pretože
to prvé sa oblialo mliekom, tretie
tričko je teraz pre zmenu od vody
alebo od zubnej pasty. Konečne vychádzame
z domu, zdá sa mi, že už
mám za sebou celkom slušnú rannú
rozcvičku. A ajhľa, vraciame sa od
brány, pretože Metod práve spadol
do blata, tak hľadáme čisté tepláčiky
a aj tak máme čas – Jozef potrebuje
ešte na záchod. Trochu upracem
ranný neporiadok, prídeme do
škôlky medzi poslednými a učiteľky
s úsmevom volajú – „To ste si dnes
teda prispali…“ Ha ha ha, mávnem
nad nimi rukou. Išla som spať po
polnoci a vstávala o šiestej. „Veď
nemáme v práci cvikačky,“ nedám
sa. Zvládam niekoľko rozhovorov
s deťmi i dospelými v škôlke, aj cestou
domov. Pracovať z domu nie je až
také výhodné, hovorím si, keď pri písaní
odbieham do kuchyne, aby som
vhodila niečo do hrnca (totiž varím),
TÉMA
niečo do práčky, do umývačky… a už
sedím pri počítači, píšem, telefonujem,
otváram diár… tik-tak tik-tak,
cŕŕŕ, trištvrte na dvanásť – musím
bežať do škôlky po deti a potom hneď
doma uspať najmenšieho. O hodinu
mám schôdzku o tridsať kilometrov
ďalej, po schôdzke vpadnem do vedeckej
knižnice a mierim rovno k informáciám.
Muž staromládeneckého
vzhľadu sa na mňa nervózne pozrie
a rovno sa ma pýta – hoci ešte nie
som na rade: „A čo vy potrebujete?
Vidíte, koľko tu mám ľudí?“ Vidím
dvoch ľudí pred sebou, tak vyslovím
krátku otázku a on ma pošle na
druhé poschodie. Tiež nestíha. Ako
ja. Nehnevám sa naňho. Len si teraz
stále vybavujem jednu myšlienku,
ktorú s obľubou hovorievam na akcii
verejného čítania rozprávok pre
deti a rodičov. „Každý z nás má čas
na to, na čo si ho urobí. Na čo si ho
neurobí, na to ho nemá.“ A ešte to
pokračuje nejako v tom zmysle, že
najprv robíme vždy to, čomu dávame
v rebríčku svojich priorít prvé
miesto. A tak to, že deťom večer nestíhame
prečítať rozprávku, vlastne
nie je pravda. Len sme tentoraz
radšej umyli dlážku, pozreli si film,
alebo išli robiť niečo na počítači,
prípadne niečo úplne iné. Dôvodov,
prečo niečo nešlo a prečo sme to nestíhali,
sa vždy nájde dosť a dokonca
vyzerajú aj vierohodne. Nie je to tak
dávno – asi mesiac, keď ma bývalí
kolegovia z práce nominovali do súťaže
Žena regiónu. To bolo niečo. Písali
sa o mne články a prišla aj televízia
natáčať film o tom, koľko toho tá
úžasná pani stíha. Kým prišli, musela
som upratať a dať si uhorky na oči,
ktoré som mala opuchnuté od boľavej
hlavy. Pred kamerou som potom
pózovala pri práčke, pri varení, pri
nalievaní čaju, pri maľovaní a hraní
sa s deťmi, pri písaní na počítači a na
otázku, ako to všetko zvládam, som
nedokázala odpovedať. „Improvizujem
a snažím sa nič neplánovať dlho
vopred. Aj tak je nakoniec všetko
inak,“ mekocem a pritom vypliešťam
oči na pobiehajúce deti, ktoré
sa práve splašili a narážajú do kameramana.
„A či robím všetko dobre?
Tak to naozaj neviem. To ukáže čas.
Ja sa snažím,“ uzatváram rozhovor,
aby za mňa ľudia nehlasovali a dali
hlas napríklad pani Jarmile Podhornej,
ktorá by si to ocenenie zaslúžila.
Dostávam sa do povedomia ľudí,
ktorí o mne doteraz nevedeli. Tí teraz
s uznaním pokyvujú hlavami, že
som fakt dobrá. Čím viac ma chvália,
tým viac cítim, že to tak nie je.
Pochváľte niekoho a on zistí, kde sú
jeho slabé miesta a na čom by mal
zapracovať.
Svojho muža občas za celý deň ani
nevidím. Pracuje väčšinou dlho do
noci, niekedy zostáva v kancelárii aj
do deviatej večer. Keď príde domov,
znovu si sadá k počítaču. Musíme to
stihnúť do jari, do začiatku prázdnin,
do konca prázdnin, do novembra, do
Vianoc, do konca roka… To sú naše
najčastejšie termíny. Večer ideme na
koncert Karla Plíhala, usporiadatelia
napísali do pozvánky S Karlem Plíhalem
v Echu (to je názov kultúrneho
domu) utečeme věčnému spěchu. To
je príťažlivé. My však znova nestíhame,
rýchlo parkujeme, cestou si
v pokluse natieram rúž, zdravím sa
so známymi, sadám si v sále. A ten
pesničkár si pokojne príde s dvanásťminútovým
oneskorením. A potom
ticho hrá, ticho spieva, ticho hovorí…
je vtipný, manžel vedľa mňa
na chvíľu zaspí a synček z druhej
strany sa ma pýta, prečo je to vraj
tak potichu? A prečo vlastne nie? Na
jemné a tiché som za celý deň úplne
zabudla. Teraz mi je dobre.
A teraz by to ešte chcelo pointu na
záver. Tak teda – keď sa Dalajlámu
opýtali, čo ho najviac prekvapuje
na ľudstve, odpovedal: „Človek. Pretože
obetuje svoje zdravie, aby zarobil
peniaze. Potom obetuje peniaze, aby
znovu získal zdravie. A potom sa tak
znepokojuje budúcnosťou, že si neužíva
prítomnosť; a tak nežije v prítomnosti
ani v budúcnosti; žije tak,
akoby nikdy nemal umrieť, a potom
umiera bez toho,
aby predtým skutočne
žil.“
Marie Šuláková
sulakova@svetgralu.cz
21
Svet Grálu
41 | 2014
ZAMYSLENIE
Smieme byť v živote
šťastní?
Martin Veselý
epoznám človeka, ktorý by nechcel
byť šťastný. Nie každý si
N
kladie otázku Čo je šťastie, nie každý
o ňom rozmýšľa, ale každý po ňom
vnútorne túži. A každý aj za svojím
šťastím ide. Je známa vec, že keď
človek po niečom veľmi túži, tak to
vlastne priťahuje a skôr či neskôr sa
mu to v nejakej podobe splní. Ale
platí to takisto o šťastí? Veď keby to
22
Svet Grálu
41 | 2014
tak bolo, boli by všetci ľudia šťastní…
Všetko nasvedčuje tomu, že so šťastím
je to práve naopak! Šťastie samo
osebe nemôže byť cieľom. Dostaví
sa iba samo od seba, nie je možné si
ho vynútiť.
Čo je vôbec šťastie? Niekto si pod
pojmom šťastie predstaví nejakú
náhlu priaznivú udalosť, napríklad
výhru v lotérii alebo nečakaný dar.
Ale skutočné šťastie je niečo celkom
iné. Je to to, čo prežívame vo vnútri,
určitý oblažujúci pocit alebo stav. Pre
väčšinu asi prchavý a ťažko uchopiteľný,
ale každý ho iste zažil. Skúsme
však ísť viac do hĺbky a rozlíšiť dve
veci: pocit šťastia a stav šťastia. Pocit
šťastia pozná každý, dostavuje sa
nečakane a väčšinou rýchlo odznie.
Trvalý stav šťastia alebo blaženosti
pozná asi málokto z nás. Som však
hlboko presvedčený, že takí ľudia
existujú, že tento stav prežívania sa
dá dosiahnuť, že to je v našich silách.
Máme tu teda na jednej strane pominuteľný
závan pocitu šťastia, na
ZAMYSLENIE
druhej strane viac-menej trvalý stav
šťastia. Veľa ľudí podľa všetkého vôbec
neverí v možnosť nejakého trvalého
šťastia, i keď si ho veľmi prajú.
Ale i krátke okamihy šťastia pre nich
majú veľkú cenu. Tí pasívnejší z nich
len čakajú, čo im spadne do lona. Čakajú
na výhru v lotérii, na to, že sa
stane nejaký zázrak, a celkom pochopiteľne
bývajú väčšinou sklamaní. Sú
však i veľmi činorodí ľudia, ktorí vedia,
že človek je sám strojcom svojho
šťastia, a tí idú veľmi aktívne za svojou
predstavou šťastia. Niektorí sú
v tom skutoční majstri, idú z akcie
do akcie, užívajú si život na plné obrátky.
Je veľa vecí, ktorými si človek
spríjemňuje život: šport, pohyb, cestovanie,
extrémne zážitky, priatelia,
dobré jedlo a pitie, čokoláda, alkohol,
tabak…. Ale i keď človek majstrovsky
rozvinie svoje umenie užívať si život,
nedá sa povedať, že jeho ďalším
rozvíjaním navodí stav šťastia, trvalé
šťastie. Oveľa skôr vedie k únave
a k vyžitiu.
my nevieme, ešte sme to nevzali na
vedomie, no my sa chceme a musíme
vrátiť domov. Je to naše prirodzené
právo. Nevieme o tom, ale niekde
vovnútri to tušíme. Niekde niečo je.
Je to nesmierne vzdialené, a pritom
dôverne blízke. Blízke preto, že je to
z rovnakej matérie ako my. William
Shakespeare vložil do úst Prospera
vo svojej poslednej hre Búrka tieto
slová: „Z rovnakej látky sme, z ktorej
spriadajú sa sny, a život je len ostrovček,
čo zo všetkých strán je obklopený
spánkom.“
Už je to tak dávno, čo sme odtiaľ
vyšli, že si cestu naspäť ani nepamätáme.
Dokonca sme zabudli, že
nejaký domov vôbec máme. A ak
to predsa len matne cítime, je ťažké
tomu uveriť, keď toľkí nás presviedčajú,
že žiadne také „doma“ nie je,
ani nikdy nebolo! Že sú to len rozprávky
a báchorky pre deti.
Tu sme na stope niečoho veľmi dôležitého,
ale nemáme to jednoduché.
Na jednej strane je tu tichý, sprvu
Neznamená to však, že to všetko
je zlé, práve naopak! Je to veľmi
dobré a obohacujúce, pokiaľ všetko
užívame s mierou. Je to ako korenie,
ktorým môžeme ovplyvniť chuť
nejakého jedla. Ale len z korenia
sa variť nedá. Nezasýti nás. To dokáže
len skutočný pokrm, chutný,
zdravý a výživný. A tým je stav bytia,
keď prežívame trvalé šťastie. To
je náš hlavný pokrm. Ak bude v ňom
i dobré a voňavé korenie, tým lepšie.
Skúsme si predstaviť obyčajnú
situáciu: je vám zima, ste hladný
a smädný. Asi sa práve necítite veľmi
šťastný. Určite vám nepomôže rozprávať
o šťastí, keď potrebujete aby
vás niekto zahrial a dal vám najesť
a napiť.
Alebo iný príklad: malé deti sa
stratia v lese a nemôžu nájsť cestu
domov. Sú nešťastné, možno zúfalé,
a jediné, čo skutočne potrebujú, je
dostať sa domov. Teda aby im niekto
ukázal cestu, alebo aby ich zobral za
ruku a domov doviedol. Len to im
chýba k šťastiu. Na tom vidíme, že
hovoriť o šťastí niekedy vôbec nemá
zmysel. Často je potrebné niečo iné.
My sme tiež také deti, len si to
nechceme pripustiť. Oveľa radšej sa
vidíme v pozícii rozumných dospelých,
ktorí vedia všetko lepšie. Čo
by zostalo z našej márnomyseľnosti,
keby sme si priznali, že sme ako deti.
Že sme sa niekde stratili a hľadáme
cestu domov. A že len keď ju nájdeme,
budeme zasa šťastní. Totiž,
nesmelý hlas, možno len tušenie, že
niečo niekde byť musí, na druhej
strane posmech a výsmech všetkému,
čo nie je z tohto sveta. Ale my
nechceme byť za bláznov, nám z nejakého
dôvodu stále záleží na tom, čo
23
Svet Grálu
41 | 2014
ZAMYSLENIE
si o nás druhí ľudia myslia, tak radšej
zmĺkneme a stiahneme sa. Sme zmätení.
Ale sme šťastní? Môžeme byť
skutočne šťastní?
Myslím, že nie. V hĺbke duše nie.
Ale túžime po tom. Žijeme v presvedčení,
že všetko je možné kúpiť
za peniaze, stále niečo kupujeme,
aby sme sa tak šťastiu aspoň trochu
priblížili. A nevidíme, nedochádza
nám, že mnohí, ktorí majú toľko peňazí,
že si môžu kúpiť naozaj všetko,
veľmi často šťastní nie sú. Uniká nám
to, pretože viera v to, že naše šťastie
je vo veciach, ktoré ešte nemáme, je
taká silná, že takúto prostú pravdu
nepoznávame.
Vovnútri nás je teda niečo, čo vie
byť šťastné. A to niečo, to sme my.
Nie naše telo, náš rozum, ale my.
Vlastný človek, ľudský duch. Náš
duch, to jediné skutočne živé v nás
sa hlási o svoje právo, a náš rozum
o tom nechce nič vedieť. A tak tu blúdime
ako opustené deti v temnom
lese a občas narazíme na niekoho, kto
24
Svet Grálu
41 | 2014
takisto hľadá cestu domov. A to je
veľké šťastie a posila! Zistenie, že nie
sme úplne sami, že sme sa nezbláznili.
Že dokonca, možno, sú blázni tí, ktorí
túto cestu už ani nehľadajú. Nebýva
to ľahké prežívanie, pretože k nim
patria často práve naši najbližší, ktorých
máme veľmi radi. Preto je také
ťažké ísť svojou cestou a netrápiť sa
tým, že v prvej chvíli na ňu človek
vykročí sám. Naše okolie to odmieta,
má o nás strach. Dosiaľ sa nikto príliš
nestaral o to, či nás niečo trápi
alebo či nám niečo nechýba, a naraz
sú všetci znepokojení. A my musíme
mať toľko odvahy, aby sme zostali
sami sebou a šli za svetlom, keď
cítime, že je to naša cesta. A aj dosť
tolerancie, pochopenia a rešpektu
k druhým, aby sme ich tiež nechali
ísť svojou cestou, i keď sme presvedčení
o tom, že nie je dobrá. Ale ona
možno vôbec nie je zlá, možno vedie
k rýchlemu poznaniu, že tadiaľto
sa ďalej nedá – a treba sa vydať lepším
smerom. Toto rozhodnutie však
musí urobiť každý sám; a tak prepúšťame
svojich blízkych s prianím, aby
na svojej ceste našli to, čo hľadajú,
a sami vykročíme na tú svoju. Nie
je to ľahké, ale s trochou odvahy to
zvládneme. Máme pred sebou vysoký
cieľ, túžime po návrate domov. A táto
túžba nás spája s vyššími úrovňami,
odkiaľ sa nám dostáva príliv sily, nádeje
a neskôr istoty, že to všetko má
zmysel.
Tak sa človek vydáva na cestu
hľadania pravdy. To je krásne dobrodružstvo!
A tak ako v rozprávke,
môžeme stretnúť niekoho, kto nám
pomôže dobrou radou. Možno
máme žiť prítomným okamihom.
Alebo že máme žiť v jednote s okolitým
svetom, to znamená v mieri,
v láske a harmónii. Alebo jednoducho
prijímať realitu, v ktorej žijeme.
Eckhart Tolle k tomu napísal: „Videli
ste niekedy nešťastnú kvetinu
alebo nespokojný dub? Stretli ste sa
niekedy s deprimovaným delfínom,
so žabou, ktorá má nízku sebaúctu,
ZAMYSLENIE
s mačkou, ktorá sa nedokáže uvoľniť,
alebo s vtákom, ktorý je plný nenávisti
a nevraživosti? Známky neurotického
správania občas prejavujú len
zvieratá, ktoré žijú v úzkom kontakte
s ľuďmi. Pozorujte rastliny a zvieratá
a naučte sa od nich, čo to znamená
prijímať realitu.“
Pre ľudského ducha, ktorý nie je
z tohto hmotného sveta, je veľkým
šťastím vedieť, že existuje náš skutočný
domov – miesto, odkiaľ sme
sem prišli. Cítiť spojenie s týmto
vzdialeným svetom. Mať nádej, že
sa tam raz smiem vrátiť. A že tu
na zemi nie som sám. Že nás tu žije
viac, ktorí sme ako E. T., ktorý sa túžobne
pozerá k oblohe a ticho volá
svoje veľké, clivé prianie: „Domov!“
Toto vedomie existencie nášho domova
môže úplne premeniť náš život.
Nie tak, že by sme odteraz mali
zasnene zízať neprítomným pohľadom
do diaľky. Že by sme prestali
dbať a starať sa o to, čo nás obklopuje,
o svoje telo, o svojich blízkych,
o svoj dom či o svoju zem. Nie. Je to
presne naopak. Až od tejto chvíle budeme
skutočne vďační za príležitosť
tu byť, vďační za možnosť vnímať
farby, tvary, zvuky i ticho, vône…
Šťastie často spájame s detstvom.
Je to zvláštne, však? Ako dospelí sme
presvedčení o svojej nadradenosti,
máme sklon neustále deti poučovať,
akoby sme všetko vedeli lepšie,
a snáď by sme boli najradšej, keby
boli rovnaké ako my. Namiesto toho,
aby sme sa od nich učili, ako žiť a byť
šťastní. Pretože deti o tom vôbec nepremýšľajú.
Nekladú si otázku, čo
je šťastie a ako ho dosiahnuť. Len
majú niečo, čo im dáva schopnosť
byť šťastnými. A to niečo, to je detskosť.
Ony chcú byť ako my a netušia,
že keď sa im to podarí, už potom nebudú
také, ako predtým, že o niečo
drahocenné prídu. Aspoň vo väčšine
prípadov. Existujú predsa dospelí
ľudia, ktorí si svoju detskosť nesú
v sebe ďalej, a táto detskosť, to, ako
im občas detsky zažiaria oči, to je
to, čo ich uschopňuje prežívať šťastie
stále, i v dospelom veku a až do vysokej
staroby. Pokiaľ v sebe teda ešte
máme detskosť, nie je sa za čo hanbiť.
Naopak: je to náš kľúč ku šťastiu. Veď
detskosť – to je prostota, schopnosť
žasnúť a radovať sa. A predovšetkým:
čistota, detskosť je spojená s čistotou.
Ak si uchováme v sebe svoju detskosť
i v dospelosti a pridáme k nej ešte
múdrosť zrelého veku, dostaneme
fantastickú kombináciu. Neviem, či
pre ňu existuje pomenovanie, ale
jedno je isté: toto je pravé majstrovstvo
života.
Povedali sme, že šťastie nie je
možné mať, vlastniť, ale len pociťovať,
cítiť. To je jasný poukaz na dôležitosť
schopnosti cítenia. A práve cítenie
je to, čím k nám prehovára náš
duch. Naše spojenie s nami samými.
A o toto spojenie ide predovšetkým!
To je podľa môjho názoru prvý krok
ku skutočnému šťastiu. Skúste si to
predstaviť obrátene: pozemský človek,
ktorým je vlastne jeho živý duch
so všetkými svojimi obalmi, nechce
o tomto svojom jadre, o svojej vlastnej
podstate nič počuť. Ako na túto
skutočnosť môže duch reagovať?
Môže vysielať smerom k telu nejaké
signály radosti a šťastia? To asi ťažko.
No duch, ktorý v tele nie je utláčaný,
ktorý nespí, ale plne pôsobí, vedomý
si svojho pôvodu a podstaty a z tohto
zdroja neustále posilňovaný, takýto
prebudený duch proste nemôže nič
iné, len pociťovať šťastie. A to potom
na človeku aj vidieť.
Pýtali sa raz Josefa Kemra, či človek
môže za to, ako vyzerá. A on sa
tak pozrel a povedal: „Môže? Po tridsiatke
za to ručí!“ A vedel, čo hovorí,
vedel jednu nesmierne dôležitú vec:
duch riadi telo.
Spojenie s naším duchom som
označil za prvý krok ku skutočnému
šťastiu a ďalej, že takto prebudený
duch je posilňovaný z oblasti svojho
pôvodu. Ide teda tiež o spojenie, ale
vo vertikálnom smere, v smere nahor.
Toto spojenie je zdrojom mnohých
síl, pripravených nám na pomoc. Napriek
tomu je možné, že hoci už toto
všetko vieme, stále nie sme šťastní.
Ak si uchováme svoju detskosť i v dospelosti
a pridáme k nej ešte múdrosť zrelého veku,
dostaneme fantastickú kombináciu
Ako je to možné? Ono totiž nestačí
o spojení s duchovným svetom vedieť,
ale je potrebné sa oň prirodzene
aj usilovať a starať. Pretože stačí málo
a spojenie sa preruší. Čistá sila z duchovného
i naši svetlí pomocníci sa
k nám môžu priblížiť len vtedy, ak
nájdu v nás podobnú čistotu, čiže ak
pre spojenie so svetlom pripravíme
vhodnú pôdu. Takže napríklad keď
sa čo len trochu rozčúlim, môžem
si na stav šťastia spomínať, koľko
chcem, nebude mi to nič platné. Aj
takéto trpké skúsenosti sú potom
človeku na úžitok, ak vie, o čo tu ide.
Nabudúce sa môže zachovať lepšie,
môže včas zachytiť signály blížiaceho
sa konfliktu a – vnútorne pripravený
– nenechá sa strhnúť k hnevu.
Ale ako dosiahnuť toto spojenie?
Odpoveď je veľmi jednoduchá. Prostredníctvom
skutočnej, hlbokej
vďaky, vďačnosti. Kto už niekedy zažil
blažený stav, keď precíti hlbokú
vďačnosť a vďaku, si povie: „Ako som
až doteraz mohol bez toho žiť? Veď
25
Svet Grálu
41 | 2014
ZAMYSLENIE
takto by som mal začať každý deň,
každú novú činnosť!“ Ale kto z nás to
robí? Chceli by sme byť šťastní stále,
prežívať trvale stav blaženosti, ale
zabúdame udržiavať spojenie so svetlou
úrovňou, z ktorej k nám neustále
prúdi čistá sila. A toto spojenie môžeme
nadviazať jedine vďačnosťou,
vrúcnou ďakovnou modlitbou. Jedine
tak sa tejto sile dokážeme otvoriť.
A v tejto sile je láska, ušľachtilosť,
harmónia, radosť, čistota i spravodlivosť.
Všetko, čo k šťastnému životu
potrebujeme.
Človek, ktorý sa usiluje povzniesť
a chce rozumieť svetu okolo seba,
prichádza k poznaniu, že vo všetkom
dianí je určitý poriadok, nejaké
zákonitosti, ktorým sa všetko
podriaďuje. V prírode, vo vesmíre
i v celom stvorení. Ak sa bude usilovať
o poznanie týchto zákonov, určite
ho nájde. Nie je možné vrátiť sa
domov poloslepý, nezrelý a nehotový.
Len zrelý, zjasnený duch sa môže vrátiť
späť ako osobnosť. A to sa nedá
bez poznania prírodných zákonov
a bez ich rešpektovania. Bez vedomého
sklonenia sa pred týmito zákonmi.
Bez lásky k týmto zákonom,
pretože keby ich nebolo, nebolo by
nič, ani celé to nádherné stvorenie
so všetkými svojimi svetmi, ani človek.
Dobrovoľné vradenie sa do zákonov
stvorenia je to najdôležitejšie,
čo človek musí na svojej ceste urobiť.
Potom ho sily, ktoré pôsobia v týchto
zákonoch, samy ponesú nahor a on
konečne začína prežívať stavy naozajstného,
skutočného šťastia.
Nehovorili sme zatiaľ o Bohu. Ani
nebudeme. Jednoducho, keď vytušíme
veľkosť celého diela stvorenia,
nakoniec sa aj tak musíme s láskou
skloniť pred Tvorcom, z ktorého
Buď svetlo! všetko vzniklo. A to je
pokora. Ťažko si bez nej predstaviť
skutočné a hlboké šťastie, najvyššiu
blaženosť.
26
Svet Grálu
41 | 2014
Ak sa spýtame Prečo tak často nie
sme šťastní? alebo Čo nám bráni byť
šťastnými?, mali by sme popravde priznať,
že sme to len my sami. Takéto
priznanie vyžaduje odvahu, a nie
každý sa k nemu odhodlá. Omnoho
jednoduchšie je obviniť iného. Kandidátov
na to máme každý vo svojom
okolí viac než dosť. Ale skúsme
byť k sebe raz poctiví. Ak chceme
byť šťastní, ani nám nič iné neostáva.
My sami rozhodujeme o tom, či dokážeme
byť šťastní. Na šťastie neplatia
žiadne finty, tu žiadne ľudské
chytráctvo nepomôže. Najlepším pomocníkom
je nám naša neuhasiteľná
túžba po šťastí. V tom, aby sme prekonávali
sami seba, aby sme boli nezmieriteľní
ku všetkým svojim slabostiam
a sklonom, i ku všetkému
starému, čo nás ešte zadržiava dolu.
V knihe Vo svetle Pravdy, Posolstvo
Grálu je veľa prednášok na rôzne
témy, ale prednášku o šťastí medzi
nimi nenájdete. Možno je to tým, že
vlastne celá kniha je o šťastí. Posúďte
sami:
„Šťastie možno dosiahnuť omnoho
ľahšie, ako si mnohí myslia. Ľudstvo
len musí najprv poznať zákony, spočívajúce
vo stvorení. Ak bude podľa
nich žiť, bude šťastné! Dnes je však
šťastie ešte veľmi vzdialené, a preto
sa tí, ktorí sa blížia Pravde vo stvorení,
spočiatku väčšinou cítia osamelí.
To ich však nerobí nešťastnými,
ale v sebe nesú hlboký mier.“
„Z povahy a zákonitosti Božích
vyžarovaní muselo všetkým, ktorí
z neho vznikli a nadobudli vedomie,
vzísť len šťastie a radosť. Inak to ani
nemohlo byť, pretože temnota je
Svetlu úplne cudzia a nepochopiteľná.
Boh nechce žiadne utrpenie svojho
ľudu! Chce len radosť, lásku, šťastie!
Cesta vo Svetle ani nemôže byť iná.
A na ceste k Svetlu sú kamene tiež len
vtedy, keď ich na ňu človek predtým
sám nakládol.“
„Boha ctíte v najskutočnejšom a najčistejšom
zmysle vtedy, keď v radostnom
tvorení využívate všetko, čo vám
stvorenie poskytuje. To však môžete
len vtedy, keď jeho zákony poznáte
a rozumiete im, a predovšetkým keď
podľa nich skutočne konáte ! Až potom
vám stvorenie poskytne všetky
krásy, ktoré v sebe skrýva. Poskytne
ich radostne a vám na pomoc. A potom,
keď budete takto konať, budete
stáť vo stvorení žiarivo a radostne
a nebudete robiť nič iné, len velebiť
Boha činom; pretože také diela sa
rovnajú chválospevu, živému a zachvievajúcemu
sa vo všetkých zákonoch
stvorenia. To je cieľ taký krásny,
taký nádherný a pritom tak ľahko
dosiahnuteľný, že sa preto snažím
preraziť vám k nemu cestu svojím
Posolstvom. Veď byť v najskutočnejšom
zmysle šťastný je predsa tá najväčšia
vďaka Bohu, akú mu môžete
vzdať.“
Keby sa ma niekto opýtal, či niečo
z Posolstva Grálu viem citovať spamäti,
bola by to celkom určite veta:
„Udržujte krb svojich myšlienok čistý!
Založíte tak mier a budete šťastní.“
Tá veta je taká dôležitá a naliehavá,
že je tu uvedená viackrát. A nepíše
sa: „Keď budete udržiavať krb svojich
myšlienok čistý, založíte mier
a budete šťastní“. Nie je to návod na
šťastie, nie je to ani pokyn, ale naliehavé
volanie. Je to imperatív. „Udržujte
krb svojich myšlienok čistý! Založíte
tak mier a budete šťastní.“ Keď ho
poslúchneme, nebudeme sa musieť
pýtať, či smieme byť v živote šťastní,
rovnako ako sa nepýtame,
či smieme
dýchať.
Martin Veselý
vesely@svetgralu.sk
Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
Pri odbere celej edície
zľava 15 %!
Ce
na:
Cena p
re
pre
dplati
atiteľ
teľa
11,70 €
Cena
na:
Cena pre
predpl
dplati
atiteľ
teľ
eľa
14,40 €
Ce
na:
Cen
a p
re predpl
dplati
teľa
12,60 €
Ce
na:
Cen
a pre
pre
edpl
dplati
atiteľ
teľ
ľa
11,70 €
Zaviate doby
sa prebúdzajú
1. zväzok
Krišna,
Nahome,
Kassandra,
Mária z Magdaly
262 strán,
tvrdá väzba,
formát 16 x 23 cm,
hmotnosť 670 g,
slovenský jazyk
Zaviate doby
sa prebúdzajú
2. zväzok
Atlantída, Ríša Inkov,
Abd-ru-shin, Kassandra,
Ján Krstiteľ,
Ježiš z Nazaretu
464 strán,
tvrdá väzba,
formát 16 x 23 cm,
hmotnosť 780 g,
slovenský jazyk
Zaviate doby
sa prebúdzajú
3. zväzok
Egypťania, Nemare,
Faraóni, Neznáme
zo života Božieho Syna
Ježiša, Apoštoli
377 strán,
tvrdá väzba,
formát 16 x 23 cm,
hmotnosť 800 g,
slovenský jazyk
Z doznelých
tisícročí
Mojžiš,
Abd-ru-shin,
Mária,
Život Ježiša na Zemi
305 strán,
tvrdá väzba,
formát 16 x 23 cm,
hmotnosť 570 g,
slovenský jazyk
27
Svet Grálu
41 | 2014
ŽIVOT
Práca bez radosti
Otázka: Často sa stáva, že je človek vonkajšími pomermi vytlačený
z dráhy, ktorou si predsavzal ísť. Musí prijať miesto alebo prácu,
nezodpovedajúcu jeho cieľu, a tak stráca veľa času a považuje tento
čas za neužitočne prežitý. Ak ho naviac tieto práce stoja premáhanie
a nerobia mu radosť, potom iste nemôžu priniesť úžitok jeho duchovnému
dozrievaniu.
Odpoveď: Svedomité plnenie povinností prináša vždy duchovný úžitok.
Samozrejme je tento úžitok živší a vyšší, ak sa vykonáva práca s chuťou
a s láskou. Často sú však také práce nutnými mostami, ktoré človek ešte
potrebuje, aby mohol dosiahnuť vyšší cieľ; ten ho potom plne uspokojí
a tým sa mu stane aj radosťou.
Pri tom je samozrejmé, že pri takých prechodných prácach, ktoré niekedy
môžu trvať veľa rokov, nemôže mať človek vždy uspokojenie a radosť,
najmä nie vtedy, keď práve tieto práce potrebuje na svoj vývoj a svoj
duchovný pokrok!
Oveľa neskôr potom veľmi často spozná, že práve tie roky, ktoré považoval
za premárnené, keď sa domnieval, že ho okolnosti vzdaľujú od cesty,
ktorú si predsavzal, boli tými najdôležitejšími. Za žiadnu cenu by ich na
svojej pozemskej ceste nemal vynechať, pretože skúsenosti z nich nutne
potreboval na dosiahnutie vyššieho cieľa.
Potom ďakuje z celej duše za múdre vedenie, ktoré ho zdanlivo odtláčalo
bokom.
Z knihy Odpovede na otázky, Abd-ru-shin
Abd-ru-shin
Odpovede na otázky
Cena: 11,00 €
Cena pre predplatiteľa
Sveta Grálu: 10,50 €
222 strán, tvrdá väzba,
formát 13 x 20 cm, hmotnosť 320 g
28
Svet Grálu
41 | 2014
Knihu si môžete objednať prostredníctvom
objednávacieho kupónu,
alebo na: www.svetgralu.sk
RECENZIA
Ostrov
Celovečerný ruský film
z pravoslávneho monastýru
Dráma
Režia: Pavel Lungin,
2006, 112 min.
Hrajú: Pjotr Mamonov, Viktor
Suchorukov, Viktorija Isakova,
Dmitrij Djužev, Jana Jesipovič
Rastislav Podivinský
án Ježiš Kristus, Syn Boží, zmiluj
„Psa nado mnou, hriešnym“, Anatolij
často opakuje tieto slová, pretože
má nesmierne výčitky nad svojím
činom, ktorý urobil v minulosti.
Stalo sa to počas II. svetovej vojny.
Bola noc. Na nákladnom člne prevážali
uhlie, no nemali šťastie. Prepadla
ich nemecká vojenská loď a tak on
i jeho kapitán Tichon čoskoro stáli
pred hlavňami nepriateľa, očakávajúc
smrť. Anatolij však v zúfalstve a obrovskom
strachu žobral o život. Veliteľ
mu dal šancu na záchranu pod
podmienkou, že zastrelí svojho kapitána.
Vložil mu do ruky zbraň; on
nechcel, bol však zúfalý, padol výstrel.
Kapitán Tichon zmizol v temnej vode
a on, zostal na lodi sám. Netušil však,
že Nemci na loď umiestnili nálož…
Anatolija našli mnísi z kláštora Monastýr,
na pobreží ostrova. (1976)
Od vojny ubehlo viac než tridsať
rokov a bývalý námorník žije stále
na ostrove ako jeden z mníchov. Ide
o skupinu mníchov v rámci ruskej
pravoslávnej cirkvi, tzv. „jurodivých
Christa radi“, čo znamená bláznivých
pre Krista. Jurodiví sa považovali
za svätých, avšak aby ich ľudia
nevelebili, a oni sami nepodľahli pýche,
robili zo seba bláznov – predstierali,
že sú šialení.
Anatolij je však ešte väčší čudák,
než všetci ostatní. Žije bokom od
ostatných, ťažko pracuje, vozí uhlie
a vykuruje v kotolni, v ktorej zároveň
aj žije. Je naozaj svojský, riadi sa
prazvláštnymi vnútornými pohnútkami
a na pravidlá kláštora veľmi
nedbá. Jeho správanie diváka pobaví,
ale zároveň núti k zamysleniu.
Jeho čudesné počínanie má totiž svoj
skrytý zmysel.
Anatolij má navyše výnimočné
schopnosti, vidí do vnútra ľudí
a predvída budúcnosť. Chodí za ním
mnoho ľudí, ktorí ho prosia o radu
alebo uzdravenie. Pritom sa ukazuje,
čo im leží v ceste k šťastiu. Životné
príbehy ľudí sú naozaj rôznorodé,
no na svojho osudového klienta
si Anatolij ešte počká. Dennodenne
ho sprevádza mučivá bolesť. V hlbokej
viere v Boha a kajajúc sa, spytuje
svoju dušu, prosí o odpustenie. Pozerajúc
nahor prosí aj Tichona o odpustenie,
bez neho nechce ani umrieť.
Netuší, že veci sa majú predsa len
trocha inak. Tak ako sa blíži deň jeho
odchodu, približuje sa aj osudové
stretnutie, ktoré je vyvrcholením tajomného
života starnúceho mnícha.
Film priblíži divákovi asketický život
pravoslávnych mníchov jurodivých,
ale hlavne, nechá nahliadnuť
do trpiacej duše človeka, o aké ani
dnes nie je núdza. Žiadne trápenie
však nie je márne a aj tá najboľavejšia
rana sa môže zahojiť. Liečivý dotyk
zväčša príde nečakane a inak, ako by
si človek predstavoval. Podstatné je,
že každú mrákavu raz rozrazí slnko,
pokiaľ má človek úprimnú snahu.
A práve túto úprimnú snahu originálnym
spôsobom stelesňuje prostý,
úprimne veriaci človek Anatolij.
Národná akadémia filmových
umení v Rusku vyhlásila film Ostrov
za najlepší ruský film r. 2006.
Film je možné si pozrieť napr. na
http://www.pravoslavi.cz/filmy/anatolij.htm.
Rastislav Podivinský
podivinsky@svetgralu.sk
29
Svet Grálu
41 | 2014
FOTOGRAFIE
Kappadokia
centrum kresťanstva
v zemi islamu
Nevídané skalné útvary uprostred Turecka
skrývajú viac ako 3 000 kresťanských kostolov
Kaňony hlboko vrezané do mäkkej
sopečnej horniny sú plné nielen
bizarných skalných útvarov,
ale aj mnohých snáď ešte zaujímavejších
ľudských výtvorov.
Okrem viacpodlažných podzemných
miest až pre 20 000 obyvateľov,
slúžiacich ako úkryty pred
prenasledovateľmi, veľa skalných
stavieb je spojených s kresťanstvom.
V roku 330 presunul rímsky
cisár Konštantín Veľký centrum
Rímskej ríše do novovzniknutého
Konštantinopolu (Istanbul)
a začal zavádzať kresťanstvo.
Významným kresťanským
centrom sa stalo kappadocké
hlavné mesto Caesarea (dnes
Kayseri). Pri dobývaní územia
seldžuckými Turkami a Arabmi
kresťania masovo utekali do neprístupných
kaňonov v okolí
dnešného mestečka Göreme
a začali sekať do mäkkej tufovej
skaly kostoly a kláštory. Odtiaľ
vyšli aj „kappadockí otcovia“,
trojica najvýznamnejších gréckych
teológov 4. storočia.
Posledné zvyšky kresťanov boli
nútené Kappadokiu opustiť až začiatkom
20. storočia v rámci výmeny
obyvateľstva medzi Tureckom
a Gréckom.
Artur Zatloukal ml.
zatloukalml@svetgralu.sk
31
Svet Grálu
41 | 2014
ONEN SVET
Astrál "all inclusive"
Nebezpečné výlety
Čo tak na chvíľu opustiť svoje telo a navštíviť
zaujímavé miesta…? Pre mnohých
je tzv. astrálne cestovanie atraktívna
výzva – chcú zažiť niečo neobvyklé
a vzrušujúce. Existujú dokonca aj návody,
ako sa naučiť opúšťať svoje telo. Vraj to
dokáže každý. Má to však jeden háčik.
Človek sa po opustení svojho tela ocitne
v celkom novom prostredí, kde často číhajú
nové, nepoznané riziká.
32
Svet Grálu
41 | 2014
Corinna Hübener
xistuje množstvo svedectiev ľudí,
E ktorých zlyhávanie niektorých
telesných orgánov dostalo do stavu
mimo ich fyzického tela. Napríklad
sa počas operácie vznášali nad
svojím telom, pozorovali chirurga
a ďalší personál pri práci na svojom
fyzickom tele, vnímali ich rozhovor.
Po úspešnej operácii sa do svojho tela
vrátili. Podobných príbehov existuje
veľa. Sú svedectvom toho, že za určitých
okolností sa môže duša zo
svojho tela uvoľniť a nejaký čas zotrvať
v tzv. astrálnej úrovni.
No sú i takí, ktorí sa pokúšajú získať
schopnosť opúšťať svoje telo vedome,
pomocou mentálneho tréningu. Autori
týchto návodov ponúkajú rôzne
ONEN SVET
techniky, ktorých cieľom je vzdialenie
sa od svojho fyzického tela. Stačí
chvíľa špeciálnej meditácie a človek
už môže objavovať novú dimenziu.
So svojím telom zostáva spojený tzv.
striebornou šnúrou. Všetko sa zdá
jednoduché a neškodné.
TÚŽBA PO ROZŠÍRENÍ
VEDOMIA
Azda najhoršou možnosťou spoznávania
nových dimenzií je experimentovanie
s užívaním omamných látok
a drog.
V roku 1968 podnikol harvardský
profesor Timothy Leary výskum
účinku psychedelických drog
a spoločnosti sa tak otvoril prístup
k novým svetom mimo známeho
priestoru a času. (V tom čase sa
i v ČSSR robili takéto pokusy v rámci
štátnej výskumnej úlohy; píše o tom
MUDr. Josef Jonáš vo svojej knihe
Kde končí duše a začíná tělo – pozn.
red.) Keď človek užije LSD, Acid, Psilocybin
a ďalšie podobné látky, môže
potom vidieť skrz ostatných ľudí,
rozoznáva atómovú a molekulárnu
štruktúru hmoty bez akéhokoľvek
vzdelania v tomto odbore, v drogovom
opojení môže opustiť svoje telo
a z diaľky sám seba pozorovať.
Experimentovaním s drogami,
konkrétne s psychotropnou látkou
meskalínom, sa v päťdesiatych rokoch
preslávil aj anglický spisovateľ
Aldous Huxley. Svoje zážitky spísal
v knihe „Brána vnímania“.
Užívanie drog je zakázané pod
hrozbou trestných sankcií – ide
o nebezpečné látky, s veľkým rizikom
vzniku závislosti a poškodenia
zdravia. Pokusy s ich užívaním rozhodne
neodporúčame.
Nutkanie nahliadnuť do iného
sveta opantávalo ľudí od nepamäti.
Jednou z metód bol aj okultizmus.
Ten pretrvával hlavne v elitných tajných
spoločenstvách. Touto tematikou
sa zaoberajú knihy Carlosa
Castanedu (1925–1998), kde opisuje,
čo dosiahol používaním šamanských
praktík u miliónového publika.
Túžba človeka preraziť „brány vnímania“
a dostať sa „na druhú stranu“
je stále aktuálna; koniec-koncov,
vychádza z jeho prirodzenej túžby
po poznaní. A tak sa usiluje aj o to,
opustiť svoje telo… a prečo vlastne?
NEUŽITOČNÁ HRA?
Tí, ktorí podnikli astrálne cesty, hovoria
o letoch na mesiac a o výpravách
do stredu Zeme. Hrubohmotné
prekážky a obmedzenia tu nehrajú
žiadnu úlohu. Pre týchto ľudí ide
o realitu, zatiaľ čo materialisti to považujú
za bujnú fantáziu a vedci ich
podrobujú vážnemu skúmaniu. Kým
ešte nebola technika natoľko vyspelá,
aby umožnila let na Mars, podnikol
tam svoju astrálnu cestu rakúsky spisovateľ
Johannes von Buttlar (*1940).
Principiálne však stále išlo o cestu
do vesmíru, podobnú, akú v sedemdesiatych
rokoch podnikla posádka
Apolla.
Stojí za to zamyslieť sa nad tým, čo
vlastne motivuje ľudí, aby riskovali
svoje zdravie a robili podobné experimenty.
Môže snáď moje šťastie
závisieť od toho, či dokážem doletieť
k susedovi na záhradu alebo navštíviť
inú planétu? Pre každý duchovný
vývoj, pre ľudskosť aj morálku môžu
byť podobné okultné hry dokonca
škodlivé a nebezpečné.
RIZIKÁ ASTRÁLNEHO
CESTOVANIA
Na jednom internetovom fóre zanechal
správu človek, ktorý sa v tejto
oblasti vyzná, a súčasne si je vedomý
aj jej nebezpečenstva: „Astrálne cestovanie
som vyskúšal pred pár rokmi
a nie som si ani zďaleka istý, že je to
bezpečné. Zažil som veci, ktoré boli
skutočne hrozné. […] Vzniká vlastná
dynamika, ktorá nie vždy zodpovedá
tomu, či človek chce niečo zažiť alebo
nie.“
Je dôležité vedieť, čo to vlastne astrálne
telo je, z čoho sa skladá a aká
je jeho funkcia. Iba vtedy, ak sme
si sami seba plne vedomí, môžeme
predsa konať! Všetko ostatné je nezodpovedné
hranie, ktoré neprináša
nič dobré ani človeku, ani spoločnosti.
Schopnosť vedome opustiť svoje
telo (nazývané tiež exomatóza) sa
podľa niektorých autorov dá dosiahnuť
pomocou intenzívneho tréningu.
Človek vraj potom môže plne uspokojiť
svoju zvedavosť.
V knihe „Strovolovský mág“ autor
Kyriados C. Markides opisuje, aké
nebezpečenstvo spočíva v opustení
svojho tela: „Pred niekoľkými mesiacmi
sme museli z nášho kruhu vylúčiť
istého člena. Akonáhle sa totiž
naučil exomatóze, začal túto schopnosť
zneužívať. Ako riaditeľ školy sa
vydával do izieb svojich žiačok a pozoroval
ich. Aj keď prosil, aby sme
ho prijali späť, odmietli sme. V jeho
aure sa totiž dal rozpoznať veľký egoizmus.“
Mág vysvetľuje, že takýto chybný
krok môže človeka zbrzdiť aj v ďalších
inkarnáciách. Preto sa domnieva,
že nie každý by sa mal zaoberať
mystikou a okultizmom: „Čím
viac stúpaš na ceste mystiky, tým
bolestivejší bude tvoj pád. […] Nezabúdaj,
že meditačným cvičením
je možné predčasne otvoriť svoje čakry
– potom človeka premôže hrôza
a strach. Keď sa stane takáto vec, človeka
táto náchylnosť brzdí v spirituálnom
vývoji aj po niekoľko ďalších
33
Svet Grálu
41 | 2014
ONEN SVET
inkarnácií.“ – „Alebo človek skončí
v blázinci,“ dopĺňa autor knihy.
BEZ OCHRANY
V CUDZEJ ZEMI
To, že sme na Zemi a v hrubohmotnom
tele, má svoj zmysel. Naše telo
nám slúži ako ochrana, vďaka ktorej
sa môžeme nerušene vyvíjať. Až so
vzrastajúcou zrelosťou sa môžeme
vyvarovať vplyvov, ktoré nám môžu
škodiť. Na istom internetovom fóre,
ktoré varuje pred nebezpečenstvom
hroziacim v astrálnom, lepšie povedané
v jemnohmotnom prostredí,
píšu svoje príspevky ľudia, ktorí sa
od okultných praktík odvrátili. Jeden
z nich píše: „Močiar okultizmu
je odporná jama, ktorá páchne až
k nebu. Naše psychiatrické ústavy
sú plné ľudí, ktorí na základe okultných
praktík ochoreli psychózami,
neurózami a depresiami.“
Nápadné na tomto fóre je to, že tu
rozprávajú o svojich skúsenostiach
ľudia, ktorí boli odmala psychicky labilní.
Vyzerá to tak, že okultné praktiky
– či už špiritistické sedenia, návraty
do minulých životov, hypnóza
kyvadlom, vykladanie kariet alebo aj
astrálne cestovanie – ich psychickú
labilitu ešte viac podporili. Hodné
povšimnutia je i to, že medzi postihnutými,
ktorí sa oddávajú okultizmu,
sú ľudia horliví, až fanatickí.
Všetky tieto problémy majú jedno
spoločné; a to fakt, že zvýšená citlivosť,
umožňujúca uvedené praktiky,
je vytvorená umelým tréningom.
V knihe „Vo svetle Pravdy“ od
Abd-ru-shina sa môžeme dočítať:
„Každý spôsob umelého napomáhania
k preniknutiu do záhrobia je pútaním
duše, násilné vháňanie do
citlivosti omnoho vyššieho stupňa,
ako by jej dovolil prirodzený vývoj.
Taká obeť pokusov sa zrazu duševne
ocitá v oblasti, v ktorej je umelým
napomáhaním olúpená o prirodzenú
ochranu…“ (Prednáška Moderná duchoveda.)
ZOSTAŇME OPATRNÍ
Pri okultných praktikách ide nepochybne
o viac, než bežne dokážeme
postrehnúť. Túžba po objavovaní
iných dimenzií v sebe skrýva riziká,
ktorým dnešný človek nevie čeliť.
Jemnohmotný svet obývajú rôzne
bytosti. Mnoho ľudí, ktorí podnikli
astrálne cesty, hovorili o netvoroch,
bájnych bytostiach, drakoch a démonoch,
ktorých na svojich „výpravách“
stretli. No vyrovnať sa s tým dokážu
iba duchovne vyspelí ľudia s náležitým
poznaním. Abd-ru-shin to vysvetľuje
takto: „Títo nemnohí ľudia,
ktorí sú už dopredu určení za médiá,
majú vo svojom prirodzenom vývoji
na každom jeho stupni úplne inú
starostlivo prispôsobenú ochranu,
ktorú iní nemajú. Táto ochrana však
pôsobí iba pri vlastnom prirodzenom
vývoji média, bez akéhokoľvek
umelého napomáhania. Pretože iba
vo všetkom prirodzenom spočíva
ochrana ako samozrejmosť.“ (Prednáška
Moderná duchoveda.)
Ale kto dnes môže vedieť, na akom
duchovnom stupni stojí, akú zrelosť
už dosiahol? To nevie nikto, a preto
je namieste približovať sa k neviditeľným
svetom s opatrnosťou a hlavne
pokorou. Túžba pátrať a experimentovať
v tejto oblasti je dosť nebezpečná,
a človeka k ničomu dobrému
nedovedie.
Corinna Hübener
hubener@svetgralu.sk
Moje srdce ho spoznalo
Titulok ako z Červenej knižnice, ale nemýľme sa – je to autobiografický
príbeh francúzskej herečky Charlotte Valandreyovej o hľadaní pravdy
o vlastnom srdci. Ale aj o transplantácii orgánov.
Anna Štefková
35
Svet Grálu
41 | 2014
Vo svojich tridsiatich štyroch rokoch
bola Charlotte Valandreyová
na vrchole svojej kariéry. Ako herečku
ju často obsadzovali a pracovala naplno.
Potom prišiel kolaps. Dostala
infarkt a jej srdce sa, žiaľ, úplne nezotavilo.
Lekári jej nedávali veľa nádeje
do budúcnosti, ale ona chcela žiť,
nechcela tu nechať svoju malú dcérku
samu. Po niekoľkých mesiacoch jej
jedna správa zmenila život: bolo pre
ňu k dispozícii cudzie srdce. Niekoľkohodinová
transplantácia dopadla
dobre. Charlotte tak dostala vo svojom
živote druhú šancu. Znovu pracovala
naplno, prichádzali nové roly.
Po dvoch rokoch však Charlottu začali
prenasledovať nočné mory. Často
vo sne zažívala tragickú dopravnú nehodu:
nejaké auto ide v tme vysokou
rýchlosťou, prší. Auto dostane šmyk,
počuť pískanie pneumatík pri brzdení
a potom tupý náraz a ticho. Herečka
sa budila zaliata potom, ako ochromená.
Zakaždým bol ten sen taký
živý. Pritom však mala pocit, že to nie
sú len jej vlastné spomienky na nejakú
niekdajšiu haváriu, že v tom aute
nesedí ona, že to musel byť nejaký iný
predošlý život, ktorého útržky ju desia
teraz v snoch. A ešte niečo sa zmenilo
– napríklad jej chute. Zrazu mala
rada jedlá, ktoré predtým neznášala,
pila červené víno. Potom zrazu letela
do Indie a pred Taj Mahalom, ktorý
36
Svet Grálu
41 | 2014
videla prvý raz v živote, mala pocit, že
tu už kedysi bola. S nejakým mužom,
že sa tu prechádzali ruka v ruke…
Konzultovala svoje pocity s racionálnou
psychoanalytičkou, jasnovidcom,
kardiológom, i profesorom
viazaným lekárskym tajomstvom.
Väčšinou sa pokúšali vysvetliť Charlottine
zmeny osobnosti realisticky:
že sú to konštrukcie jej vlastného
podvedomia, lebo ľudský duch je
údajne schopný presvedčiť sám seba,
že tieto veci sú skutočné. Ona však
cítila v sebe prítomnosť niečoho, čo
si nedokázala vysvetliť. Bola presvedčená
o tom, že svoje druhé srdce
dostala od ženy, ktorá zomrela pri
automobilovej havárii a začala pátrať
na vlastnú päsť. Márne, pretože
všetky údaje o darcoch orgánov sú
pacientom neprístupné. Svoje pocity
preto opísala aspoň v knihe.
Potom sa zoznámila s jedným architektom
z Bretagne a zamilovala sa.
Život bol zrazu krásny, jej láska opätovaná
a zdalo sa, že novému páru nestojí
nič v ceste. Až do okamihu, keď
v dome svojho priateľa našla Charlotta
úmrtný list ženy svojho priateľa
– a dátum na ňom bol zhodný
s dátumom jej transplantácie srdca.
Tá žena zomrela pri automobilovej
nehode. Keď potom Charlotte ešte
objavila v škatuľke fotografiu priateľa
s jeho ženou pred Taj Mahalom, bolo
jej jasné, čie srdce nosí v sebe. Prišiel
šok, odcudzenie, tá situácia bola pre
ňu príliš absurdná. Ale čas všetko
urovnal a tí dvaja sú dodnes spolu.
Charlotte je presvedčená, že to bolo
jej „cudzie“ srdce, ktoré tohto muža
hneď spoznalo…
Skoro happy-end. Ohlas v tlači bol
na tento príbeh veľmi pozitívny – dnes
môžu lekári prostredníctvom transplantácie
orgánov dať šancu na nový
život mnohým ťažko chorým! Žiť s novým
orgánom nie je síce úplne jednoduché,
ale keď si odmyslíme asi 20 tabliet
liekov denne, ktoré musí pacient
po transplantácii užívať, aby jeho telo
prijalo jeho nový orgán a nebránilo
sa mu, prečo nie? Darca orgánov aj
tak umiera, či už so svojím srdcom či
iným orgánom, alebo bez neho.
Rozumom si dokážeme zdôvodniť
správnosť rozhodnutia odobrať
umierajúcemu človeku orgán, ktorý
on už nebude potrebovať a ktorý
môže inému predĺžiť či zachrániť život.
V kútiku duše však ľudia asi tušia,
že to nie je také jednoduché, ako sa to
prezentuje verejnosti. Inak by napríklad
v Nemecku, kde na transplantáciu
niektorého orgánu čaká približne
11 000 ľudí, nebolo len niečo vyše 700
ľudí ochotných poskytnúť svoje orgány
na transplantáciu. Prečo? Majú
strach, že by to bolo pri ich prípadnej
chorobe či nehode „definitívne“
PRÍBEH
riešenie? Že budú všetko cítiť, že to
bude bolieť, aj keď budú z lekárskeho
hľadiska prehlásení za mŕtvych?
Aby bola šanca na úspešnú transplantáciu,
orgány sa musia odobrať čo
najrýchlejšie. A človek zase tak rýchlo
neumiera. Okamih smrti, ktorý určia
lekári, nemusí znamenať, a ani väčšinou
neznamená, že duša človeka
je natoľko odpútaná od pozemského
tela, že cez spájací most medzi dušou
a telom, ktorý sa uvoľňuje postupne,
umierajúci necíti bolesť pri odnímaní
orgánov. Ani pitva nemusí byť
bez problémov, a tá sa nekoná bezprostredne
po úmrtí. Tí tzv. „mŕtvi“
sa však už nemôžu sťažovať. Bolo to
väčšinou ich rozhodnutie darovať orgány,
žiaľ, nedostalo sa im za ich života
dostatočné vysvetlenie všetkých
dejov s tým spojených. Veľmi ťažká
situácia nastáva napríklad pri smrteľných
dopravných nehodách. Tu sú
často mladí ľudia náhle vytrhnutí zo
života a potom ich duše stoja vedľa
svojich tiel a nechápu, čo sa vlastne
stalo, spočiatku si ani neuvedomujú,
že zomreli. Spájacia šnúra medzi telom
a dušou, ktorá sa napríklad počas
ťažkej choroby človeka pomaly uvoľňuje,
je u náhlych úmrtí pevná, spojenie
je teda silné a taký človek môže
odoberanie orgánov vnímať veľmi
intenzívne. Bežne používané slovo
„darca“ teda rozhodne nie je namieste.
Ani „príjemca“ orgánov to nemá
jednoduché, ako opisuje príbeh
Charlotty Valandreyovej. Jej život sa
po transplantácii srdca zmenil, menila
sa totiž jej osobnosť – návyky,
postoje, atď. Prečo? Môže cudzie
srdce uchovávať spomienky na predchádzajúci
život v inom tele? Môže
transplantovaný orgán preniesť záľuby
z jedného tela do druhého?
Americký proferor Gerry Schwarz
je o tom presvedčený. Podľa jeho
teórie sa informácie môžu uchovávať
vo všetkých bunkách tela
prostredníctvom poslov nervových
buniek, obzvlášť v mozgu a srdci. Tak
môžu byť v tele zakotvené aj emócie.
Ak sú teda v srdci uložené spomienky,
môžu sa v budúcnosti vyvolať. To by
vysvetľovalo, prečo mnohí pacienti
po transplantácii orgánov preberajú
vlastnosti ich darcov, aj keď sa s nimi
nikdy nestretli. Profesor Schwarz
má však dosť kritikov, ktorí hovoria,
že srdce je len sval a ten nemôže
uchovávať nijaké informácie. Dôkazy
však neexistujú – tu medicína
naráža na svoje hranice. Ponúka sa
však aj „nemedicínske“ vysvetlenie:
na príjemcu transplantovaného orgánu
môže pôsobiť duša zomretého
človeka, ktorému bol orgán odobratý.
Darca orgánu sa cíti spojený s príjemcom,
zdržiava sa v jeho blízkosti
a je schopný vedome či nevedome
ho v rôznych smeroch ovplyvňovať –
vlastnosti, chute, spomienky atď.
Sú však ešte aj iné aspekty, ktoré
pri transplantácii orgánov treba vziať
do úvahy.
Nedávno prešla internetom správa,
že srdce trojročného českého dievčatka
zachránilo život ročnej Talianke.
Českí rodičia dali súhlas
k odobratiu orgánu, keď ich dcérka
umierala, a v Taliansku čakalo
na transplantáciu srdca iné choré
dievčatko. Iste si každý z nás dokáže
predstaviť, ako je rodičom, ktorých
malé dieťa umiera, a ako sa upínajú
ku každej šanci, ktorá môže dieťa
„zachrániť“. Uvedomujú si však všetci
čakatelia na orgán, že najprv musí
niekto iný zomrieť, aby oni či ich
dieťa dostali šancu žiť?
Závažné ochorenia detí majú byť
často pre rodičov skúsenosťou. Dieťa
možno prišlo na svet s túžbou pomôcť
svojim rodičom v ich duchovnom
vývoji. Keď musí človek spoluprežívať
bolesť a utrpenie s dieťaťom
alebo niekým, koho miluje, otvára
sa jeho vnútro svetlejším prúdom
a otázkam prečo a kvôli čomu…, až
napríklad v modlitbe nachádza pomoc
a útechu a v novom poznaní
i novú cestu. Dieťa možno vôbec nepotrebuje
pre svoj ďalší vývoj prežiť
celý pozemský život, prišlo len splniť
svoju úlohu a môže odísť do iných
svetov – pre nás umrieť, pretože odchádza
z nášho sveta. To len naše
vlastné želanie vidí veci inak.
Riešenie takýchto problémov preto
nie je v transplantácii cudzích orgánov,
ktorá znamená utrpenie pre
umierajúcich. Riešením je vedomé
prijatie osudu, či už vlastného alebo
svojich blízkych. Ten osud si vytvára
človek sám. Ťažká choroba alebo nehoda,
ktoré nás ohrozujú na živote,
majú svoju príčinu v našom správaní,
v našom spôsobe života, a transplantácia
postihnutého orgánu ich za nás
nevyrieši. Neobstojí ani argument, že
v predĺženom živote budeme mať
možnosť svoje chyby napraviť, keď
sme to doteraz neurobili. Každý človek
má právo na dôstojný odchod
z tohto sveta. Ani nás by netešilo, keby
sme vo svojich posledných chvíľach
na tejto zemi videli okolo seba zdravotníkov
čakajúcich, kým zavrieme
oči, kým prístroje zaregistrujú koniec
našej mozgovej činnosti, aby mohli
začať odoberať naše orgány. O bolesti
s tým spojenej ani nehovoriac. –
Riešme svoj život a nebudeme musieť
riešiť transplantáciu orgánov.
Literatúra:
Anna Štefková
stefkova@svetgralu.sk
Charlotte Valandreyová: Srdeční záležitost,
Mladá fronta 2013
37
Svet Grálu
41 | 2014
Zbavte sa
manažérov!
Sloboda
v zamestnaní
Artur Zatloukal ml.
Predstavte si firmu, v ktorej zamestnanci
volia (a prepúšťajú) svojich vedúcich,
určujú, koľko dostanú za prácu,
rozhodujú, čo budú robiť, kedy a ako. Je
to zvláštne, ale už tridsať rokov to funguje.
Firma Semco sa stala pre mnohých
pokračovateľov vzorom firemnej demokracie
a slobody a ukázala, že byť slobodným
zamestnancom nemusí byť utópiou.
Na rozdiel od iných šéfov, často
posadnutých kontrolou svojich
zamestnancov, Ricardo Semler, generálny
riaditeľ brazílskeho koncernu
Semco, nemá tušenie, kde sú jeho robotníci
a prečo v pondelok výrobná
hala zíva prázdnotou. Keby po tom
pátral, zistil by, že zamestnanci v sobotu
dokončili zákazku presne v termíne
a dnes sami seba odmenili
voľnom. Veď organizácia času a plánovanie
cieľov je výlučne ich vecou.
Ricardo Semler sa do dvadsiatich
rokov venoval najmä rockovej hudbe.
V roku 1980 však prebral vedenie otcovej
firmy na výrobu lodných čerpadiel
a hneď v prvý deň prepustil väčšinu
manažmentu. Veľký experiment
sa začal.
Začiatok bol napätý. Spočiatku firemných
pravidiel a formulárov skôr
pribúda, ako ubúda, ale približne
po dvoch rokoch a jednom zrútení sa
zo stresu Semler začína z opačného
konca: formuláre, smernice a postupy
práce postupne odstraňuje. Zamestnancom
dáva k dispozícii v zrozumiteľnej
forme doposiaľ dôverné
38
Svet Grálu
41 | 2014
Ricardo Semler je výkonným riaditeľom
(CEO) brazílskej spoločnosti Semco SA
informácie o hospodárení firmy. Namiesto
osobných prehliadok sa pri
východe z vrátnice objavuje tabuľka:
Pri odchode sa prosím presvedčte, či
omylom neodnášate niečo, čo nie je
vaše. Od kontroly, predpísaných pracovných
postupov a pravidiel prechádza
k dôvere a k používaniu vlastných
hláv. Zbavuje firmu bežnej hierarchie
a nastupujú malé tímy ľudí, ktoré si
samé stanovujú rozpočet a výrobné
ciele. A súčasne majú podiel na zisku.
Ruší sa väčšina listín, zanikajú archívy
a sekretárky. Výrobný program
a rozdelenie zisku určuje demokraticky
zvolená rada...
Keď prichádza na brazílske podniky
kvôli chybnej vládnej politike
zlá doba, zamestnanecká rada prichádza
s návrhom: robotníci budú akceptovať
zníženie miezd, ak získajú
vyšší podiel na zisku, manažéri si znížia
platy o 40 % a zamestnanci budú
môcť rozhodovať o výdajoch firmy.
Semler súhlasí, firma sa opäť transformuje
a znovu žije.
Jadro firmy tvorí šesťčlenná rada,
ktorá určuje stratégiu. Funkcia
generálneho riaditeľa prechádza
z jedného člena rady na druhého
po šiestich mesiacoch. S nimi spolupracujú
vedúci jednotlivých divízií.
Všetci ostatní zamestnanci sú spoločníkmi
firmy. Iná hierarchia neexistuje.
Počet stupňov manažmentu
klesol z dvanástich (!) na tri.
SPOLOČNOSŤ
ZAMESTNANCI SÚ
DOSPELÍ ĽUDIA
Zanechajme teraz príbeh dodnes
stále úspešného podniku a výpočet
mnohých ďalších kuriozít, s ktorými
sa môžeme stretnúť v „slobodných
firmách“, akými sú spomínaná
firma Semco, ďalej napríklad výrobca
produktov z rajčín Morning Star, ale
aj Harley-Davidson, Google, čiastočne
IKEA a stovky ďalších. Mimochodom,
niektoré z nich sa zaobídu bez manažérov
úplne. Zastavme sa pri princípe,
na ktorom je ich práca založená. Nejde
o vonkajšie znaky, akými sú absencia
smerníc a pevného pracovného času.
Ide o slobodu, dôveru a dobrý pocit
z práce, za čo zamestnanci (väčšinou
radi) platia osobnou zodpovednosťou
a skutočným záujmom o úspech
svojho zamestnávateľa.
Tento prístup omnoho viac reflektuje
tú skutočnosť, že sme dospelí
ľudia, zodpovední za svoj život a že
žijeme vo veľmi slobodnom prostredí
– aspoň v porovnaní s minulosťou.
Nie je normálne, aby človek
po príchode do práce prestal prijímať
rozhodnutia a stal sa strojom,
ktorému niekto hovorí, čo má robiť
a aby sa po práci opäť dostal do úlohy
správcu svojho vlastného osudu. Nemôžeme
sa čudovať, že mnohým
z nás toto prepínanie medzi obidvoma
režimami veľmi nejde a narážame
buď na obmedzené právomoci
v zamestnaní alebo naopak na neschopnosť
rozhodovať samostatne
o svojom živote. Pritom však počet
situácií, v ktorých sa musíme v bežnom
živote rozhodovať, stále rastie.
SLOBODA NIE JE
PRE KAŽDÉHO
Myšlienka slobodnej firmy je
vlastne jednoduchá, je jednoduchšia
než komplikovaný systém
klasického podniku. A je stále viac
známa. Ako to, že týchto firiem je tak
málo? V Českej republike a na Slovensku
sa dnes k myšlienke slobody v práci
hlási nad 60 firiem a agentúr. Prečo sa
viac firiem nevydalo na možno ťažkú,
ale už vyšliapanú cestu?
Je to ako s nežiaducou nadváhou:
vieme, že stačí zdravšie jesť, nie viac,
ako telo potrebuje, a primerane sa
hýbať. Napriek tomu má 55 % z nás
kilá navyše. Nestačí len vedieť, ako
na to. Treba nabrať odvahu a zmysel
pre zodpovednosť a zanechať skoro
všetko, čo z doterajšieho zamestnania
vieme. Ak sme boli zvyknutí celý život
pracovať len vtedy, keď nás niekto
alebo niečo nútilo a nie sme ochotní
tento prístup naozaj zmeniť, slobodnú
firmu zase rýchlo opustíme.
HLAVNÁ HROZBA:
SPIKLENECTVO
PRIEMERNÝCH
Zamestnanec slobodnej firmy
sa samozrejme zodpovedá nielen
sám sebe, ale aj svojim kolegom.
Vzhľadom na to, že rozdielne názory
dvoch ľudí nemôže rozsúdiť šéf,
nájdu si mediátora, ak to nestačí, nastupuje
rada šiestich zamestnancov
atď. Človek so skutočne zlou pracovnou
(alebo aj nepracovnou) morálkou
môže počas vyjednávania dostať
od kolegov aj výpoveď.
Napriek tomu existujú mnohé riziká.
Prerod existujúceho tradičného
podniku a zamestnancov na slobodnú
firmu a „slobodného spoločníka“ je
veľmi dlhým a krehkým procesom.
Systém je napríklad schopný poradiť
si s jednotlivcami, ktorí do neho nezapadajú,
ale nedokáže čeliť nezodpovednej
a pasívnej väčšine. Výhoda
voľby pracoviska sa môže zvrhnúť
na boj o najlepšie stoličky a neschopného
kolegu môžu zamestnanci dlhodobo
kryť aj za cenu nižšej odmeny
pre tím. A práve zmena zmýšľania
jednotlivých zamestnancov, zvyknutých
pracovať často aj desiatky rokov
v hierarchickej štruktúre, bez potreby
vyjednávať, navrhovať inovácie, určovať
si ciele alebo reálne zodpovedať
za výsledky svojej práce, sa ukazuje
ako najväčší problém.
Sloboda nie je pre každého. Osobná
sloboda znamená súčasne zodpovednosť,
osobnú zodpovednosť človeka,
ktorý mal možnosť ju dostať. Sloboda
v zamestnaní prináša radosť a hrdosť
a za odmenu vyžaduje od človeka
zrelosť a aj ho k nej vychováva.
Viac informácií:
Artur Zatloukal ml.
zatloukal.ml@svetgralu.sk
Mapa slobodných firiem vo vašom
okolí: www.svobodavpraci.cz/
svobodomyslne-firmy/
SEMCO: Reportáž z r. 2005 http://youtube.
com/watch?v=gG3HPX0D2mU
(anglicky)
Ilustrovaná stratégia SEMCO pre rok
2014 http://www.youtube.com/
watch?v=8TRs3YhuCZ8 (v angličtine)
Knihy v českom jazyku:
Ricardo Semler: Podivín, PeopleComm,
2011
Ricardo Semler: Sedmidenní víkend,
PeopleComm, 2013
Brian M. Carney, Isaac Getz: Svoboda
v práci, PeopleComm, 2013
Tony Hsieh: Štěstí doručeno, PeopleComm,
2013 (príbeh firmy Zappos)
Ďalšie zdroje:
Nikil Saval: Cubed:
A SecretHistoryoftheWorkplace,
Doubleday, 2014
Finmag 3/2012
Moderní řízení 9/2012
39
Svet Grálu
41 | 2014
Galileo Galilei
Nikolaus Kopernikus
Johannes Kepler
Pythagoras
Immanuel Kant
„Dvojo vecí mi napĺňa myseľ vždy novým
a rastúcim obdivom a úctou, čím častejšie
sa nimi zaoberám: hviezdne nebo
nado mnou a mravný zákon vo mne.“
Hovoril v 18. storočí nemecký filozof Immanuel
Kant. A dodal: „Oboje vidím pred
sebou a spájam bezprostredne s vedomím
svojej existencie“.
K tomu mravnému zákonu v sebe sa snažíme
v našom časopise opakovane vracať.
Dnes by sme radi pozdvihli svoj zrak k oblohe
a začudovali sa zázraku vesmíru
nad svojimi hlavami.
40
Svet Grálu
41 | 2014
Hviezdne nebo
nad hlavou
Hviezdnym nebom nad hlavou sa
zaoberajú dva odbory ľudskej
činnosti: astrológia a astronómia.
Astronómia je veda veľmi seriózna
a starostlivá, pozorne zbiera fakty,
skúma ich a vyhodnocuje. Je spoľahlivá;
kým niečo vyhlási, dobre si to
overí. Je to však veda popisná a nám
obyčajným ľuďom môže tak trochu
pripomínať málo zrozumiteľný telefónny
zoznam. Astrológia nás oproti
tomu dokáže nadchnúť a očariť, má
v sebe dušu a vie osloviť tú našu. Má
Artur Zatloukal
1.diel
však v sebe jeden háčik: nevieme, nakoľko
môžeme tomu alebo onomu
astrológovi veriť, zo všetkého najmenej
máme dôveru ku skúseným
a finančne zdatným astrologičkám
v televízii či v mysterióznych časopisoch.
Uznávame astrológiu ako kráľovské
umenie, len nám v nej chýbajú
tí králi. Chýba teda tá serióznosť.
My sa dnes pustíme cestou obdivu
a úcty k hviezdnemu nebu, vedúcou
medzi oboma týmito smermi.
Nebudeme sa púšťať na neisté pole
VESMÍR
astrológie, ale napriek tomu chceme
byť zrozumiteľní, aby spolu s nami
mohli obdivovať hviezdne nebo aj
ľudia bez matematického vzdelania
a porozumenia pre zložité výklady.
Nebudeme líčiť všetko úplne
podrobne a presne, ale veríme, že
sprostredkujeme čitateľom základný
obraz obdivuhodného diela vesmíru.
SLNKO
Matka života, boh darujúci svetlo,
teplo a život celej zemi, tak
vzhliadali k Slnku oddávna všetky
národy zemegule. V knihe Zaviate
doby sa prebúdzajú III – Egypt sa spomína,
že pred pádom ľudstva do hriechu
videli ľudia na nebi okrem Slnka
ešte niekoľko ďalších telies, ktoré ho
obklopovali. Veď každé hmotné teleso
je ako aurou obklopené svojimi
jemnejšími vrstvami, a každá vrstva
vydáva svoje žiarenie. To bolo
v dobe, keď Lucifer ešte pôsobil ako
Svetlonos, nositeľ osvietenia rozumu
pre rozvoj ľudstva. Potom prišiel najprv
Luciferov pád do pýchy – „Moje
dielo, moja vôľa, moje právo!“ – a ľudia
jeho zvody nasledovali. Po páde
nastúpila namiesto cítenia len obmedzená
fantázia, namiesto krásy prahnutie
po nádhere, márnomyseľnosť
a márnotratnosť. Na nebi už dokázali
ľudia vidieť len hrubohmotné slnko
a namiesto Stvoriteľovho Svetla uctievali
už len slnko ako boha.
Stredoveké tmárske kresťanstvo
potom bolo azda už absolútnym vyvrcholením
nevedomosti, povier, obmedzenosti
a pýchy, čo do usporiadania
sveta. Stredom sveta bola podľa
vtedajších predstáv Zem, a Slnko
okolo nej obiehalo spolu so všetkými
hviezdami. Svet bol báječne jednoducho
usporiadaný na obraz jednoduchého
chápania človiečika. Od tých
čias však dostáva obmedzený svet
predstáv jednu ranu za druhou, a je
to tak až dodnes.
Keď v polovici 16. storočia Mikuláš
Kopernik zverejnil ako výsledok
svojich nezvratných pozorovaní tvrdenie,
že Slnko je stredom slnečnej
sústavy a Zem sa otáča okolo svojej
osi, považovali to vtedajší vedci
a teológovia za drzosť: „Ten hlupák
chce prevrátiť celé umenie astronómie!
Ale ako uvádza Písmo sväté,
Jozue kázal zastaviť sa Slnku, a nie
Zemi!“ – To o ňom nenapísal nikto
menší než Martin Luther, zbožný
a osvietený reformátor, hodný našej
najvyššej úcty. A zmienená epizóda
pochádza zo Starého Zákona; vtedy,
počas bitky pri meste Gibeón, požiadal
vojvodca Jozue, nasledovník
Mojžišov, Hospodina, aby zastavil
Slnko, dokiaľ nevykoná pomstu nad
svojimi nepriateľmi: „A Slnko stálo
v polovici nebies a neponáhľalo sa
k západu po celý deň.“ –
Po Kopernikovi nasledoval Johannes
Kepler. Ten mal okolo roku 1600
spočiatku predstavu, že kruhové
dráhy planét okolo Slnka utvárajú,
matematicky vyjadrené, harmonickú
sústavu, rovnakú ako je usporiadanie
tónov v hudobnej stupnici. Očakával,
že objaví a dokáže harmóniu
sfér, ako ju v 6. storočí pred naším
letopočtom predpovedal vysoko
vážený filozof Pythagoras. Na svoje
zdesenie však zistil, že planéty neobiehajú
v kruhoch, ale v elipsách.
To bola pre neho i stredovekých filozofov
veľká rana, pretože považovali
kružnicu za dokonalý božský útvar,
zatiaľ čo elipsa je len jeho nepodarenou
napodobeninou. Nielen to, ani
s tým usporiadaním planét mu to nevyšlo.
Zato pri svojom neúspešnom
pátraní objavil ako vedľajší produkt
tri matematické zákony, týkajúce sa
dráhy planét; na svoju dobu úctyhodné
dielo, uznávané bezvýhradne
dodnes.
Keď v roku 1611 jezuita Christopher
Scheiner po prvýkrát uvidel
na povrchu Slnka slnečné škvrny, nastali
okolo nich veľké filozofické dišputy.
Teologickí otcovia cirkvi nechceli
pripustiť na dokonale čistom
Slnku – Božom výtvore – niečo také
nedokonalé, ako sú škvrny. Scheiner
bol súčasníkom Galilea Galileiho,
toho, ktorý bol za svoje drzé názory
skoro popravený inkvizíciou;
ale na rozdiel od neho Scheiner tvrdošijne
zastával i naďalej staré cirkevné
predstavy o Zemi ako strede
sveta. Vôbec sa nám v celej našej
prechádzke vesmírom budú neustále
pliesť do cesty nevedomé a nedokonalé
predstavy nás ľudí zoči-voči objavovaniu
veľkosti Božieho diela.
41
Svet Grálu
41 | 2014
AKO VZNIKLO
Podľa dnešných výskumov vzniklo
Slnko pred asi 5 miliardami rokov.
Vtedy bol okolitý priestor naplnený
prachom a hmlou ako nejakou
riedkou vesmírnou kašou. Tam, kde
v kaši vznikla hrudka, začala príťažlivou
silou k sebe priťahovať z okolia
ďalšiu hmotu a tak postupne rástla.
Nakoniec vzniklo ďalším vývojom
naše Slnko. Slnko je nesmierne veľké,
má hmotnosť 99,8 % celej slnečnej sústavy,
zo zostávajúcich 0,2 % sa odtrhnutím
vytvorili všetky planéty. Jeho
priemer 1,4 milióna km znamená, že
by sme lietadlom cestovali naprieč
Slnkom dva mesiace. Takúto cestu
by sme samozrejme neprežili; na povrchu
sa skladá Slnko zo žeravého
plynu s teplotou 5 500°C, vovnútri
panujú teploty okolo 15 miliónov °C
a nepredstaviteľný tlak 200-miliárdkrát
vyšší ako tlak vzduchu na Zemi.
Slnko má aj veľkú gravitačnú príťažlivú
silu, keby sme sa postavili na povrchu
Slnka na váhu, ukázala by viac
než dve tony. Niet divu, práve príťažlivá
sila Slnka drží pohromade obeh
všetkých planét slnečnej sústavy.
Dlho si ľudia lámali hlavu nad
otázkou, odkiaľ berie Slnko energiu
na vyžarovanie takého veľkého
množstva tepla. Veď na zemeguľu dopadá
len ničotný podiel jeho žiarenia,
celý ohromný zvyšok svetla a tepla
42
Svet Grálu
41 | 2014
sa rozptýli do okolitého chladného
vesmíru. V staroveku si učenci predstavovali,
že na Slnku horí nejaké palivo,
a až atómová fyzika 20. storočia
túto záhadu dokázala objasniť: Slnko
je obrovský jadrový reaktor. Skladá
sa hlavne z vodíka, a pri ohromných
teplotách a tlaku v jadre Slnka sa
vždy dva atómy vodíka násilím zlúčia
do jedného atómu hélia. Pritom
sa uvoľní veľké množstvo energie. Neustále
výbuchy vo vnútri Slnka by už
dávno toto teleso rozmetali do všetkých
kútov vesmíru, zakaždým
tu však zasiahne ohromná gravitačná
sila príťažlivosti a „neposlušnú“ rozžeravenú
hmotu zase pritiahne späť.
Človek tento proces „úspešne“ napodobnil
pri konštrukcii vodíkovej
bomby. Vodíková bomba je tridsaťkrát
ničivejšia než atómová bomba.
Po prvýkrát ju úspešne odskúšal Sovietsky
zväz v roku 1953 a otvoril
tak dvere do najvyššieho poschodia
zbrojných pretekov s USA, hroziacich
zničením celej zemegule. Mierové
využitie vodíkovej energie napríklad
v atómových elektrárňach je
síce veľmi sľubné, ale je zložité a nepodarilo
sa ho uskutočniť.
A AKO ZANIKNE
Slnko je dnes asi v polovici svojho
života. Fyzikálne výpočty ukazujú,
že po ďalších asi 4 miliardách rokov
vyčerpá svoje vodíkové palivo a začne
meniť svoje vlastnosti. To bude
koniec života na Zemi, pokiaľ tu ešte
nejaký život bude. Najprv sa Slnko
nafúkne do veľkosti tzv. „červeného
obra“ tak, že rozpálený plyn dosiahne
pravdepodobne i planétu Zem a spáli
všetko, čo sa na nej ešte bude nachádzať.
To však bude posledný márny
pokus Slnka o svoje nafúknutie a zasiahne
tu znovu príťažlivá gravitačná
sila, tentokrát už s konečnou platnosťou
a bez možnosti sa jej akokoľvek
vzoprieť. Slnko sa potom zase zmrští
späť, až do veľkosti tzv. „bieleho trpaslíka.“
Nakoniec zostane z nášho
žeravého slniečka malá biela hviezdička,
rok za rokom postupne chladnúca
v mrazivom vesmíre. Slnečná
sústava so všetkými svojimi vlastnosťami,
i Zem, domov prepožičaný
nám ľuďom, sa zmení v mrazivú a neživú
hromadu kamenia v priestoroch
vesmíru.
Keby bolo Slnko asi o polovicu
väčšie, presnejšie povedané hmotnejšie,
bol by scenár jeho zániku ešte
omnoho dramatickejší. Zmenilo by
sa v tzv. neutrónovú hviezdu. Ale to
si musíme najprv urobiť malú exkurziu
do vlastností hmoty.
EXKURZIA I: ATÓMY
Abd-ru-shin, autor knihy „Posolstvo
Grálu“, venoval usporiadaniu
hmotného sveta najmä prednášku
„Svet“ kapitolu „Čo je energia? Čo je
tiaž?“ v knihe „Odpovede na otázky.“
Svet je podľa neho dielom Stvoriteľa,
vznikol však postupne a podľa
fyzikálnych zákonov. V okamihu
Stvoriteľovho rozkazu „Buď Svetlo!“
vznikli najprv vyššie úrovne prastvorenia,
neskôr ďalším tvorivým
dejom oblasti duchovné, z ktorých
pochádzajú aj osobnosti ľudí, potom
VESMÍR
Zdanlivý obraz hviezdy zväčšený
gravitačnou šošovkou
Vzdialená
hviezda
bytostné (prírodné bytosti a zvieratá)
a nakoniec hmotné. Hmota sa delí
na jemnohmotnosť a hrubohmotnosť,
a až hrubohmotnosť je od samých
počiatkov pozorovateľná ľudskými
zmyslami, jej nástrojmi a vedeckými
prístrojmi. I hrubohmotnosť je však
odstupňovaná, od jemnejších vrstiev
k najhrubším, a spojujúcou silou je
v nej, ako všade, žiarenie. Jemnejšie
vrstvy alebo stupne hmoty zaujímajú
v priestore rovnaké miesto ako
tie hrubšie, môžeme si ich predstaviť
ako jemný hmlový oblak alebo
auru, ktorá preniká hrubšími telesami
a presahuje aj do ich najbližšieho
okolia.
Hmota, teda hrubá nám viditeľná
hmota, sa skladá z atómov. Začiatkom
20. storočia navrhol anglický
fyzik Rutherford tzv. planetárny model
atómu, dodnes veľmi populárny,
pretože je zrozumiteľný. Podľa tejto
predstavy je atóm miniatúrnou kópiou
slnečnej sústavy. Skladá sa z malého
a ťažkého jadra (obdoba Slnka)
a ešte menších ľahkých elektrónov,
obiehajúcich ako planéty okolo neho.
Jadro je tvorené časticami zvanými
protóny, tie majú kladný elektrický
náboj, a takmer rovnako ťažkými
neutrónmi bez elektrického náboja.
neutrón
protón
Štruktúra atómu
Obiehajúce elektróny majú opačný,
záporný elektrický náboj. Podľa toho,
koľko je v jadre protónov, vznikajú
prvky s celkom odlišnými vlastnosťami.
Najjednoduchšiu stavbu
má vodík, ten má v jadre jeden protón
a na obežnej dráhe jeden elektrón.
Zase napríklad jadro atómu
uhlíka, toho základného kameňa
výstavby všetkých rastlinných i živočíšnych
tiel, sa skladá zo 6 protónov
a 6–8 neutrónov. Okolo jadra
uhlíka obieha 6 elektrónov. Spolu
existuje 98 prvkov s počtom protónov
v jadre od 1 do 98 a s úplne rozdielnymi
vlastnosťami, od plynov až
po ťažké kovy. Tie posledné, najzložitejšie
a najťažšie prvky sa vyskytujú
len pri výbuchu hviezd, alebo sa pripravujú
umelo v laboratóriách.
Nás bude zaujímať jedna vec: tie
obiehajúce elektróny sú čiastočky
omnoho ľahšie a éterickejšie než
protóny. Vážia asi 1800-krát menej
než protón a správajú sa niektorými
svojimi vlastnosťami ako častice,
niektorými ako vlny. Môžeme
si ich predstaviť ako jemný vlniaci sa
obal, chvejúcu sa šupku atómu. Núka
sa potom myšlienka, že práve elektróny
sú tým najbližšie jemnejším
druhom hmoty. Elektróny súvisia aj
jadro
elektrón
Lúče
svetla
vzdialenej
hviezdy
Bližšia
hviezda
Pozorovateľ
Lúče svetla vzdialenej hviezdy sa v blízkosti
bližšej hviezdy ohýbajú pod vplyvom jej
gravitačnej príťažlivosti. Preto pozorovateľ
hviezdu vidí, hoci je zakrytá bližšou hviezdou.
Dokonca ju vidí zväčšenú, akoby cez šošovku.
s podstatou elektrickej energie: elektrický
prúd nie je nič iné ako prúd
elektrónov. Ich prúdenie smeruje
vždy od záporného pólu ku kladnému,
napríklad elektrická iskra preskakuje
vždy od zápornej elektródy
ku kladnej, nikdy nie naopak.
Medzi jadrom atómu a obiehajúcimi
elektrónmi je pomerne veľký
prázdny priestor, podobne ako medzi
Slnkom a planétami. Keby sme si
atóm predstavili vo veľkosti futbalového
ihriska, bolo by jadro veľké ako
futbalová lopta uprostred a po obvode
ihriska by obiehali špendlíkové
hlavičky ako elektróny.
NEUTRÓNOVÉ HVIEZDY
Keby bolo naše Slnko asi o polovicu
väčšie, presnejšie povedané
hmotnejšie, bol by scenár jeho
zániku ešte omnoho dramatickejší.
Zmenilo by sa v tzv. neutrónovú
hviezdu.
43
Svet Grálu
41 | 2014
Najprv by sa príťažlivou gravitačnou
silou zmrštilo do stavu bieleho
trpaslíka. Ten by bol však príliš
veľký, príliš hmotný a príliš stlačený,
než aby vydržal taký ohromný tlak,
aký zavládne v jeho strede. Sily
uprostred telesa takej hustoty by boli
také veľké, že by rozdrvili atómy ako
prázdne škrupinky vajec a násilím
vtlačili obiehajúce elektróny do protónov
v jadrách. Vznikli by z nich
neutróny, teda hmota, skladajúca
sa len z neutrónov, akési jednotné
neutrónium. Zanikla by tak všetka
rôznorodosť hmoty a prvkov, schopnosť
hmoty byť domovom pre život
a prírodu. Pritom sa pôvodná veľká
hviezda zmrští a neuveriteľne zhustí.
Niet divu – keď stlačíte futbalové ihrisko
do rozmerov lopty, nemôže to
inak dopadnúť. Púha zápalková krabička
takejto neutrónovej hmoty váži
tridsať miliárd ton.
Možnosť existencie neutrónových
hviezd predpovedali fyzici už v tridsiatych
rokoch 20. storočia. Od tých
čias po nich astronómovia na nebi
márne pátrali. Až v roku 1967 objavili
na oblohe čudný pulzujúci objekt,
vysielajúci v pravidelných sekundových
intervaloch rádiové signály.
Nazvali ho pulzarom. Domnievali sa
dokonca, že sú to signály mimozemských
civilizácií, ukázalo sa však, že
je to rýchlo sa otáčajúca neutrónová
hviezda, vrhajúca do okolia rôzne
druhy elektromagnetického žiarenia
ako otáčavý majáčik policajného auta.
Dnes už majú astronómovia zmapované
vo vesmíre veľké množstvo
neutrónových hviezd; potvrdilo sa,
že predpovede fyzikov boli správne.
Kolaps pôvodne žeravej hviezdy
podobnej Slnku do stavu neutrónovej
hviezdy znamená degeneráciu
hmoty do nesmierne zhusteného
stavu. Pri svojom kolapse sa hviezda
jednak stláčaním zahreje na milióny
stupňov, jednak sa rýchlo roztočí.
44
Svet Grálu
41 | 2014
Pôvodne sa hviezda otáčala veľmi pomaly
– prakticky všetky hviezdy vo
vesmíre sa otáčajú, napríklad Slnko
sa otočí okolo svojej osi približne raz
za mesiac. Pri svojom zmršťovaní sa
hviezda roztočí podobne ako krasokorčuliarka
na ľade: dokiaľ sa točí
s rozpaženými rukami, točí sa pomaly,
akonáhle však pritiahne ruky k telu
a zmenší tak svoj rozmer, roztočí sa
omnoho rýchlejšie. No a práve toto
sa deje neutrónovým hviezdam. Najrýchlejšie
sa točiaca pulzujúca neutrónová
hviezda, aká je dosiaľ známa, sa
otočí viac než 700-krát za sekundu.
Neutrónové hviezdy sú nepochybne
obdivuhodnými útvarmi vo
vesmíre. Nabudúce si však pohovoríme
o zjave, ktorý človeku naozaj
vyrazí dych: o čiernych dierach.
SVET JE KONCERT PRE
VEĽKÝ ORCHESTER
Obdivuhodný je svet, v ktorom
žijeme. Od temného a nevedomého
stredoveku po dnešnú sofistikovanú
vedeckú éru máme na ňom
stále čo zisťovať a čo objavovať. Sú
ľudia, ktorí sa horlivo zamestnávajú
zhromažďovaním nových a nových
dát, a sú iní, ktorí žasnú nad ľúbeznou
horskou lúkou alebo nad nočným
hviezdnym nebom. Ale najväčší
úžitok z bytia majú tí, ktorí dokážu
oboje: ktorí žijú vedome v mnohostrannom
a mnohohrannom drahokame
sveta, ktorí o ňom mnohé
vedia, a pritom v ňom vidia krásu
a múdrosť Stvoriteľovej
ruky. Skloňme
sa pred ňou v pokore
a vďake.
Artur Zatloukal
zatloukal@svetgralu.sk
Otázka:
Čo je energia?
A čo je tiaž?
Odpoveď: Týmito otázkami trochu
predbiehame, lebo o nich sa bude
hovoriť až v neskorších prednáškach.
Predsa však chcem aspoň v krátkosti
v náznakoch na ne odpovedať.
Energia je duch! Práve kapitolou
duch sa musím ešte veľa zaoberať,
pretože duch zahŕňa skoro všetky
nerozriešené otázky našej súčasnej
vedy. Dosiaľ sa nebralo do úvahy, že aj
duch má mnoho odstupňovaní, pretože
o tom nik nevie, keďže „ducha“
toto ľudstvo ešte vôbec nespoznalo.
Duch je vo svojich odstupňovaniach
taký mnohostranný, že z toho
vznikli všetky omyly, na ktorých si
ľudia ešte vždy márne lámu hlavu.
Exaktnou vedou pomenovaná
energia je vlastne duch. Nie však taký
duch, z ktorého sa vytvára seba-vedomý
duch človeka, ale iného druhu.
Dnes o tom len krátko: prastvorení
vyžarujú svojou vôľou do duchovného
stvorenia, teda do raja. Tieto vyžarovania
sú tiež duchovné, ale o jedno
odstupňovanie nižšie; lebo to nie sú
priame vyžarovania Ducha Svätého,
ODPOVEDE NA OTÁZKY
Božej Vôle, ale vyžarovania prastvorených,
vytvorených Duchom Svätým. Tieto vyžarovania
prenikajú teraz nadol, vyžarujú
ako duchovné odstupňovanie za hranice
duchovnej ríše a zaplavujú ostatné časti
vesmíru. Napriek odstupňovaniu sú ešte
vždy duchovné a nesú v sebe ešte vždy
živú silu, ktorá nielen tlačí a nabáda dopredu,
ale pôsobí aj magneticky príťažlivo
na cudzorodé, neduchovné okolie.
Magnetická príťažlivá sila týchto duchovných
prúdov však nie je vo svojej sile
taká veľká, ako tá z prastvorenia, ktorá
udržiava celý vesmír. Preto prúdy vychádzajúce
z duchovnej ríše môžu k sebe pritiahnuť
vždy len malé čiastočky cudzorodého
okolia, a tak sa nimi obaliť. Týmto
dejom sa teda pôvodne jednotné prúdy
trieštia. V prirodzenom dianí je potom
taký duchovný prúd rozptýlený do nespočetných
zrniečok, keďže obaly pritiahnutého
pôsobia odstredivo. Tieto obaly
sú teraz samozrejme iba celkom nepatrné,
uzučké vrstvičky rôznych druhov
okolia, pretože to jednotlivé malinké zrniečko
duchovného prúdu má v sebe len
nepatrnú magnetickú silu na udržanie,
úmernú jeho rozmerom. Tým potom postupne
vznikajú elektróny, atómy atď.
Lenže cesta až tam je nekonečne ďaleká.
Dnes vám ju chcem krátko popísať. Predstavte
si: von cez hranice raja prenikajú
vyžarovania prastvorených v súlade s ich
chcením. Prichádzajú ako magneticky
priťahujúci cudzinci do ríše bytostného.
To bytostné pozostáva opäť z mnohých
odstupňovaní, ktoré predbežne zadelím
len do troch základných druhov: do jemnej,
strednej a hrubej bytostnosti, ako
v tomto druhu najvyššej, aj bytostnosti
nevedomej. 1
Pri vstupe duchovného prúdu do jemného
druhu bytostnosti dochádza magnetickou
silou prúdu ihneď k jeho obaľovaniu
touto jemnou bytostnosťou, čím
súčasne nastáva aj čulý pohyb. Tento dej
obaľovania vyzerá tak, akoby sa nepriateľské
vojsko vrhalo na votrelca, na ten
duchovný prúd, zatiaľ čo v skutočnosti
duchovné iba vyvoláva pohyb v tomto
cudzom druhu svojho nového okolia, a to
vlastnou magnetickou príťažlivou silou.
Bytostné sa mu ponáhľa v ústrety, priťahované
veľkou rýchlosťou. S obaľovaním
nastáva súčasne aj rozprašovanie prúdu.
Nejestvuje nijaká zmiešanina duchovného
s jemným bytostným, iba obalenie
duchovného bytostným. Jadrom je duchovný
prášok, zaobalený v jemnej bytostnosti,
ktorá je pridŕžaná magnetickou
príťažlivou silou tohto duchovného jadra.
Duchovné jadro si však aj napriek
obalu uchováva svoje magnetické vyžarovanie,
a to preniká cez tento jemný bytostný
obal. Pri tomto prenikaní vzniká
teplo a mení sa aj vyžarovanie duchovného
prášku. Vďaka tomuto spojeniu je
už pri výstupe iným než bolo predtým,
a touto zmenou získava vplyv na strednú
bytostnosť.
Súčasne s priťahovaním jemnej bytostnosti
dochádza v obale k stláčaniu jednotlivých
čiastočiek jemnej bytostnosti,
teda k ich nahromadeniu okolo každého
duchovného prášku; a toto stlačené nahromadenie
zasa zmenšuje priestor určitej
masy iného, zatiaľ voľne sa vznášajúceho
okolia voči jemnej bytostnosti. Táto
masa už potom nie je príťažlivou silou
duchovnej ríše, raja, udržiavaná na rovnakej
úrovni ako voľne sa vznášajúce časti.
Stláčanie má za následok ďalšie vzďaľovanie
sa od rovnomerne pracujúceho magnetického
zdroja – podstaty duchovného
stvorenia, raja. A tento dej je uplatnením
zákona tiaže. Súčasne je aj bodom obratu
v pohonnej sile doterajšieho deja.
(...)
Tak to pokračuje do hrubej bytostnosti;
odtiaľ do jemnej, strednej a hrubej jemnohmotnosti,
v ktorých duchovné zrniečko
prijíma zakaždým nové obaly rôznych
druhov, až nakoniec zostúpi do jemnej
hrubohmotnosti a tak vezme na seba
jej obal. Odtiaľ klesá do strednej hrubohmotnosti
a až potom do ťažkej, teda
hrubej hrubohmotnosti, ktorá vo svojom
voľnom stave plne zodpovedá hrubohmotnosti
nášho tela a nášho viditeľného
okolia. Až tak sa stávajú všetkým tým, čo
dnes naša exaktná veda pozná, t.j. elektrónmi,
atómami atď.
Hnacou energiou je však vo všetkom
iba jadro, ten nepatrný duchovný prášok –
najnižšie odstupňovanie v duchovnom,
ktoré je len vedľajším účinkom chcenia
prastvorených v tzv. raji, v duchovnej centrále
stvorenia.
(...)
So zhlukovaním popísaných čiastočiek
do súhvezdí sa súčasne hromadí magnetická
sila ich duchovného, na ktorú okrem
účinku veľkého strediska sily duchovnej
ríše pôsobia ešte aj vlastné centrály príťažlivosti
medzi sebou navzájom. Oproti
duchovnej ríši sú samozrejme omnoho
slabšie, no vo veľkej vzdialenosti od raja
ako hlavnej centrály môžu pôsobiť aj
zvlášť medzi sebou – i napriek tomu, že
neustále zostávajú pod vplyvom hlavnej
príťažlivej sily duchovného raja.
Tomu sa však budeme venovať v osobitnej
sérii prednášok; práve tak aj zhlukovaniu
čiastočiek do tiel ľudských, zvieracích
a rastlinných. 2
Poznanie je moc! Tento výrok sa často
používa; lenže na to je potrebné iné poznanie,
než sa my dnes často domnievame,
že už máme. Je to duchovné poznanie,
nie iba rozumová znalosť! Exaktná
veda v tom zatiaľ ešte nedosiahla nič
zvláštneho; a všetky ostatné sa svojím tápaním
v neistote strácajú v nespočetných
nedostatkoch nižších oblastí. Len ten, kto
pozná všetky tajomstvá stvorenia, môže
svet hmotnosti pozdvihnúť k rozkvetu,
alebo obrátiť na trosky.
1 Z oblasti nevedome bytostného pochádzajú
napr. duše zvierat. Vedome bytostní
sú napr. pôvodní starovekí "bohovia",
kým týmto postavám staré národy
nepribásnili svoje bájne predstavy.
2 K tomu už pre predčasné úmrtie
Abd-ru-shina nedošlo.
45
Svet Grálu
41 | 2014
Chcú zmenu, tak konajú!
Ekoregión Kaindorf
Werner Huemer
Aj vy počúvate množstvo
kritických hlasov, ktoré
odsudzujú pomery v našej
spoločnosti – drancovanie
prírody, narastajúci egoizmus,
stratu hodnôt a ideálov
a mnoho ďalšieho?
Kde kritika často končí rezignáciou:
„Človek s tým
aj tak nemôže nič robiť?“
– Mnohí si to myslia,
vyčkávajú a pozorujú.
Zároveň však predsa len
vznikajú pozoruhodné iniciatívy,
ktoré o nutnosti
trvalo udržateľných zmien
nielen hovoria, ale tieto
zmeny aj menia na realitu.
Jedným z príkladov je
aj „Ekoregión Kaindorf“.
Už sedem rokov v ňom
platí jednoduché motto:
„Iba ten, kto niečo robí,
môže niečo zmeniť.“
46
Svet Grálu
41 | 2014
SPOLOČNOSŤ
Je známe, že zmena klímy predstavuje
veľký problém budúcnosti.
Preto bude dôležité presedlať na obnoviteľné
zdroje energie. Čo konkrétne
to znamená – čo môže človek
robiť?
V apríli 2007 sa občania zo šiestich
obcí rakúskeho regiónu Oststeiermark
rozhodli, že potrebné kroky
na odvrátenie hrozivých scenárov
nenechajú ani na politikoch, ani
na netransparentnom medzinárodnom
obchode s emisnými povolenkami
či na podobných iniciatívach.
Rozhodli sa konať. Založili spolok
„Ekoregión Kaindorf“ a stanovili
si za cieľ dosiahnuť do roku 2020
neutrálnu bilanciu emisií CO 2
.
S čím však začať vo vidieckom regióne
s 5500 obyvateľmi, na celkovej
ploche takmer 7000 hektárov?
Najlepšie so všetkým naraz: šetriť
energiami, zlepšiť tepelné izolácie,
používať slnečnú a veternú energiu,
podporovať dopravu na elektrický
pohon, zaviesť do škôl výučbu ekológie,
zriecť sa plastových vreciek a tašiek,
vytvárať v pôde hrubšiu vrstvu
humusu… Stanovili si hlavné body
a vytvorili pracovné skupiny. Spolok
organizuje konferencie a v snahe
získať pre svoju činnosť čo najširšiu
podporu a spoluprácu verejnosti informuje
občanov o aktuálnom vývoji
prostredníctvom vlastného časopisu.
Je to práca, ktorú pritom robia naplno,
v rámci rozsiahlej, rozvetvenej
siete. Predstavenstvo spolku tvoria
zástupcovia všetkých obcí, v rozšírenom
predstavenstve sedí šesť starostov
a aj zástupcovia z podnikateľskej
sféry.
HUMUS NAD ZLATO?
V
„Ekoregióne Kaindorf“ už niekoľko
rokov organizujú medzinárodné
sympózia o humuse. Je to
miesto stretnutia popredných vedcov
v tomto odbore.
Nejde však len o teoretické poznatky.
Rainer Dunst, predseda
spolku ekoregiónu, chce maximum
nových poznatkov čo najskôr uplatniť
v praxi. Zlepšovanie kvality pôdy
totiž prospieva nielen poľnohospodárstvu,
ale aj klíme, pretože zdravá
pôda je vynikajúcim úložiskom CO 2
.
Preto v „Ekoregióne Kaindorf“ spustili
revolučnú akciu v podobe regionálneho
obchodu s certifikátmi.
Poľnohospodári, ktorí na svojich pozemkoch
aktívne vytvárajú vrstvu
humusu, dostanú za svoju činnosť
prémiu vo výške 30 eur za každú
tonu preukázateľne viazaného CO 2
.
Tieto peniaze pochádzajú od spoločností,
ktoré nákupom certifikátov
kompenzujú svoje emisie CO 2
, ktoré
vzhľadom na charakter ich činnosti
nevyhnutne vznikajú.
Jedným z podnikateľov, ktorí sa už
roky podieľajú na tomto obchode, je
kaindorfský majiteľ maliarskej firmy
Hannes Herbsthofer. Nezávislá Výskumná
spoločnosť Joanneum zostavila
jeho podniku bilanciu emisií
CO 2
. Aby sa Herbsthofer mohol prezentovať
ako podnik s neutrálnymi
emisiami CO 2
, platí ročne okolo
10 000 eur za humusové certifikáty.
„To je suma, ktorú musím ospravedlniť
samozrejme aj pred svojimi zamestnancami,“
hovorí, „ale nakoniec
je to konkurenčná výhoda. Ekologické
povedomie zákazníkov totiž
rastie!“
Krédo ekoregiónu znie: „Chceme
ukázať, že ekológia a ekonomika sa
nevylučujú.“ Aloizovi Gratzerovi,
sládkovi malého, ale výborného
pivovaru v Kaindorfe, ktorý dnes
vďaka regionálnemu obchodu s certifikátmi
ponúka prvé pivo s nulovými
emisiami CO 2
. ide predsa o princíp,
bez ohľadu na ekonomickú stránku:
„Sládok žije z čistoty prírody a mal
by k ochrane životného prostredia
aj aktívne prispievať.“ K tomu patrí
nielen neutrálna bilancia emisií CO 2
v celom dodávateľskom reťazci (v bilancii
emisií CO 2
je zohľadnené naozaj
všetko: od výroby surovín cez výrobu
sladu a varenie piva až po jeho
prepravu k zákazníkovi), ale napríklad
aj upustenie od plastových
prepraviek.
Dôležitým partnerom Ekoregiónu
Kaindorf sa medzičasom stal aj najväčší
rakúsky potravinový reťazec
„Spar“, ktorý rovnako nakupuje humusové
certifikáty a pod značkou
„SPAR wie früher“ (SPAR ako kedysi)
tiež predáva veľmi kvalitné,
kontrolované produkty vypestované
na pôdach bohatých na humus.
Vďaka tejto podpore z ekonomickej
sféry pôsobí čoraz viac poľnohospodárov
nielen ako producentov potravín,
ale starajú sa aj o krajinu a prispievajú
k ochrane klímy. V ich práci
to konkrétne znamená:
• hnojiť výlučne kompostom a zelenými
hnojivami
• znižovať obrábanie pôdy
na minimum
• udržiavať trvalé pokrytie pôdy zeleňou
aj počas zimného obdobia
• dodržiavať osevné postupy, pestovať
zmiešané kultúry a podsejby namiesto
monokultúr
• dôsledne zamedziť všetkým vplyvom,
ktoré spôsobujú ubúdanie humusu
(napríklad používanie hnojív
a pesticídov).
47
Svet Grálu
41 | 2014
CO 2
neutrálne pomocou humusových
certifikátov. Herbsthofer – maliarske služby.
Expert na kompost a priekopník v produkcii biouhlia
Gerald Dunst.
Bicyklovaním za ochranu klímy: v Kaindorfe
je to už tradícia.
Tieto opatrenia šetria ornicu, v ktorej
sa tak podiel humusu zvyšuje. Obohatením
pôdy tromi percentami humusu
do hĺbky 25 centimetrov je
možné na rozlohe jedného hektára
viazať až 125 ton CO 2
.
Pôvodne sa začalo len na niekoľkých
hektároch ornej pôdy, v súčasnosti
je to už 660 hektárov a projekt
sa naďalej rozrastá.
Testovanie rýchlosti a trvanlivosti
viazania uhlíka v pôde prebieha
na skúšobných plochách pod odborným
dohľadom.
Veľké úspechy prednedávnom prinieslo
použitie biouhlia, ktoré umožňuje
rozvíjať zloženie ornej pôdy
smerom k legendárnym, po tisícročia
úrodným pôdam „terra preta“ („černozem“,
z portug., pozn. red).
Biouhlie na tvorbu humusu sa dá
vyrábať umelo, bez náročnej prípravy
v zariadeniach „Pyreg“ z pokosenej
trávy, kalov, pokrutín (zvyškov
z lisovania olejnatých plodín,
pozn. red.) či dokonca z jatočných
odpadov. Priekopníkom v tejto oblasti
je autor dvoch odborných kníh
o humuse Gerald Dunst so svojou
firmou. V jeho pyrolytickom reaktore
sa tretina dodávanej energie premieňa
na teplo a približne dve tretiny
na drevené uhlie. Týmto spôsobom
sa denne vyrobí okolo jeden a pol
tony biouhlia.
NOVÉ INŠPIRÁCIE
Ekoregión Kaindorf v posledných
rokoch vzbudil pozornosť aj
mnohými ďalšími podnikateľskými
iniciatívami:
48
Svet Grálu
41 | 2014
• Jedným z najdôležitejších iniciátorov
trvalo udržateľného a ekologicky
obhájiteľného hospodárenia je Karl
Schirnhofer. Je to vychýrený špecialista
na lahôdky (značka ALMO)
s niekoľkými stovkami pobočiek.
Na základe výnimočných štandardov
kvality sa mu podarilo dosiahnuť
stav, keď môže predávať svoje
salámové a šunkové produkty s oficiálnym
označením „zdravé potraviny“.
Po mnoho rokov sa úspešne
angažuje aj v prospech veľmi kvalitného
poľnohospodárstva, vrátane
tvorby humusu. Z nemalej časti je to
práve jeho zásluha, že pojem “kvalita
pôdy“ vôbec prenikol do povedomia
verejnosti. Schirnhofer napríklad
podporil aj vznik dokumentárneho
filmu „Humus – zabudnutá šanca pre
klímu“.
• Rainer Dunst a Christoph Gerhold
sa pod značku „GoFair“ snažia presadzovať
nový trend – zdravé suroviny
v kávomatoch. Na prípravu horúcich
nápojov používajú výlučne
produkty bio a FairTrade (káva a kakao),
živú vodu, biocukor, biomlieko,
plne kompostovateľné poháriky namiesto
plastových, žiadne „éčka“.
A to všetko vyrobené s neutrálnou
bilanciou skleníkových plynov
a podávané zo špeciálne skonštruovaných
kávových automatov. Ich
úspech od uvedenia na trh prekonáva
všetky očakávania.
• Alois Kaiser založil v Kaindorfe
pod názvom „e-one“ Centrum pre
elektrické zariadenia a cestné bicykle,
pretože jazda na bicykli a elektrický
pohon patria medzi kľúčové témy
ekoregiónu. Rozširuje sa sieť cyklotrás
a infraštruktúra dobíjacích
staníc. Už niekoľko rokov organizujú
športovú akciu „24-hodinová
jazda na bicykli na ochranu klímy“.
Výťažok z tejto akcie venujú na projekty
ochrany klímy. Aj ďalšie aktivity
(cyklistický klub, cykloservis,
parkovacie miesta pre bicykle,
„jarný cyklistický pas“, súťaže o vecné
ceny) majú povzbudiť verejnosť, aby
na krátke trasy uprednostňovala
vhodný bicykel pred motorizovanými
dopravnými prostriedkami.
• Z iniciatívy spolku „Ekoregión
Kain dorf“ vznikla s miestnym dodávateľom
elektrickej energie jedinečná
spolupráca: od 1. januára 2008 nakupujú
všetci odberatelia bez dodatočných
nákladov elektrickú energiu
s preukázateľne neutrálnou bilanciu
emisií CO 2
, ktorá pochádza zo zdrojov,
ako sú voda, vietor, slnko a biomasa.
Pri spotrebe 22 miliónov kWh
elektrickej energie to v ekoregióne
Kaindorf znamená zníženie emisií
CO 2
o 8800 ton ročne. Medzi ďalšie
príspevky k energetickému obratu
patrí budovanie fotovoltických elektrární,
kotolní na biomasu, plánovanie
malých veterných a vodných
elektrární a zatepľovanie budov. Ako
názornú ukážku súčasných zatepľovacích
systémov postavili vzorový
zateplený dom.
• Základná škola v Kaindorfe zaviedla
pre všetky ročníky druhého
stupňa povinnú hodinu ekológie.
Spoločne so všetkými základnými
školami a škôlkami usporadúvajú tematické
workshopy k otázkam klímy
SPOLOČNOSŤ
a energie. Podporujú aj mnohé maturitné
a univerzitné projekty a veľmi
obľúbené sú exkurzie a prehliadky
inovatívnych technológií a systémov
v oblasti získavania energie z obnoviteľných
zdrojov.
• V ekoregióne sa spojilo niekoľko
prevádzkovateľov pohostinstiev
do pracovnej skupiny, ktorej cieľom
je nájsť cesty k ešte väčšej ponuke
regionálnych produktov. Tým podporujú
miestne podniky a eliminujú
zbytočne dlhé prepravné trasy, a to
všetko v prospech kontrolovateľnej
kvality.
VYZNAMENANIA
SÚ NAJLEPŠOU
REKLAMOU
Ekoregión Kaindorf získal v uplynulých
rokoch viaceré ocenenia;
napríklad v roku 2009 to bola
Rakúska cena za ochranu klímy.
Od roku 2011 je Kaindorf regiónom
FAIRTRADE a od sezóny 2012/2013
patrí medzi „Green Brands Austria“ –
zelené značky Rakúska.
Za výstavbu prvého zariadenia
na výrobu rastlinného uhlia v Európe
bola firma „Sonnenerde“ vyznamenaná
Rakúskou cenou za ochranu
klímy 2012 v kategórii Inovácie.
Dúfajme, že všetky tieto ocenenia
prispejú k dosiahnutiu zásadného
cieľa Ekoregiónu Kaindorf – získať
pre dobrú vec čo najväčší počet nasledovníkov.
Pretože iba ten, kto
niečo robí, môže niečo zmeniť!
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
www …
1) Ekoregión Kaindorf
http://www.oekoregion-kaindorf.at
2) Sonnenerde
http://www.sonnenerde.at
3) Výroba biouhlia
http://www.sonnenerde.at/
sonnenerde-pflanzenkohle.93.htm
4) Tvorba humusu/film
http://www.humus-derfilm.at
5) Kávové automaty GoFair
http://www.gofair.at
6) Schirnhofer
http://www.schirnhofer-gmbh.at
7) Elektrická mobilita
http://www.e-one.co.at
8) Pivo s nulovými emisiami CO 2
http://gratzerbrau.at/Kontakt
49
Svet Grálu
41 | 2014
Skutočne existuje Boh?
Hľadanie dôkazov
Otázka, či existuje Boh, je vôbec najzásadnejšou životnou témou. Dnes si ju
síce ľudia kladú stále zriedkavejšie, no je pritom dôležitá pri riešení všetkých
záhad nášho bytia. Má život hlbší zmysel? Je náš osud, i osud celého
stvorenia, riadený nejakou vyššou mocou? Niekedy v kútiku duše túžime
po objasnení tejto neistoty. Chceme vedieť, či jestvuje Stvoriteľ a Udržiavateľ
života. Je to však možné? Dajú sa nájsť presvedčivé dôkazy? Jestvuje vôbec
overená cesta, vedúca k poznaniu Boha?
50
Svet Grálu
41 | 2014
51
Svet Grálu
41 | 2014
NÁBOŽENSTVO
Werner Huemer
JE BOH OSOBA?
Ku kresťansko–teistickým predstavám,
ktoré ovplyvnili aj významné
umelecké diela, patrí obraz
starej dôstojnej osoby s dlhou bradou,
pastierskou palicou a kňazským rúchom.
„Pán Boh“ je zobrazovaný ako
nadpozemsky silný človek a považuje
sa za osobu, s ktorou môže človek
viesť rozhovory a snáď i vyjednávať
o smerovaní osudu. Dnes je pre mnohých
veriacich predstava takéhoto
„ľudského Boha“ alebo „nadčloveka“
naivná a pre ľudí s kritickým myslením
aj neprijateľná.
Sme zvyknutí na to, že všetko čo
poznáme a v čo veríme, si vieme zároveň
i predstaviť. Každá existujúca
vec má nejakú podobu. Ako si teda
predstavujeme Boha? Má vôbec nejakú
podobu?
V „Starom zákone“ Biblie, v 2.
Knihe Mojžišovej, nájdeme prikázanie:
„Nezobrazíš si Boha napodobením
ničoho, čo je hore na nebi,...“
Toto varovanie pred rôznymi predstavami,
ktoré Stvoriteľa znižujú
a poľudšťujú, sa v cirkevnej histórii
často porušovalo. Zrejme preto,
že pre bežných ľudí bolo ťažké, aby
verili v niečo nepredstaviteľné, bezbytostné
a aby sa takej sile zverili
a uznávali ju.
JE BOH VŠEMOCNÝ?
Ďalšou málo skúmanou skutočnosťou,
ktorú spájame s Bohom,
je jeho všemocnosť. Podľa
rozšíreného názoru sa božské pôsobenie
prejavuje hlavne prekonávaním
prírodných zákonov a uskutočňovaním
zázrakov. Vôbec tu
nechce me spochybňovať existenciu
52
Svet Grálu
41 | 2014
napr. zázračných uzdravení a pod.
Tieto zvláštne udalosti síce odporujú
bežným predstavám o tom, čo je
možné. To však znamená len toľko,
že o pôsobení duchovnej alebo dokonca
božskej sily vlastne stále nič
nevieme. Prejavuje sa azda Boh prekračovaním
prírodných zákonov,
alebo im len my nerozumieme?
Ak vychádzame z toho, že stvorenie
je dielom Boha, potom pochopiteľne
aj zákony pôsobiace v tomto
diele majú rovnaký pôvod. Prírodné
zákony a zákony stvorenia musia byť
teda priamym prejavom Božej vôle.
Zodpovedajú tomu aj hlavné znaky,
ktoré týmto zákonom pripisujeme:
univerzálna platnosť, večná nemennosť,
všadeprítomnosť, všemocnosť,
dokonalosť. Určite nie náhodou sa
tento výpočet podobá popisu Božieho
pôsobenia.
Ak sú však zákony dokonalé, musia
byť tým pádom aj nezmeniteľné,
pretože každá výnimka by len potvrdila
nedokonalosť takýchto zákonov.
Museli by sme pripustiť, že
Boh chce niečo, čo odporuje jeho
vlastnej vôli.
JE BOH VŠEVEDIACI?
Podľa rozšírenej predstavy vie
Stvoriteľ všetko, čo sa kedy stalo
a stane, pozná myšlienky a vnútorné
pohnútky každého človeka.
Keby Boh naozaj vedel všetko, čo sa
stalo v minulosti a stane v budúcnosti,
potom by nejestvovala žiadna
slobodná vôľa, náš život by plynul
podľa predurčenia. My však máme
slobodu rozhodovania – a tým aj
zodpovednosť za to, čo robíme
a umožňujeme robiť. Keďže aj naša
slobodná vôľa sa môže prejavovať
iba v rámci zákonov stvoreného
sveta, musíme znášať dôsledky všetkých
svojich rozhodnutí. Nech sa
rozhodneme akokoľvek, zákon spätného
pôsobenia nám umožní zažiť
„zber našej sejby“.
PRST BOŽÍ
Boh svoju vôľu zakotvil do zákonov
stvoreného sveta a nám, ľuďom,
daroval zodpovednosť za seba
samých. Nezasahuje svojvoľne
do svetového diania, ani neukončuje
okamžitým osudovým zásahom naše
každodenné trápenia. Život nám to
jasne a jednoznačne dokazuje. Napriek
tomu v každej situácii je nám
k dispozícii sila a pomoc, pokiaľ sa
jej vnútorne otvoríme.
BOH, ČLOVEK,
DOBRO A ZLO
Môžeme veriť v dobrého Stvoriteľa,
keď vo svete existuje
toľko zla, bolesti a utrpenia? Táto
otázka azda najčastejšie podlamuje
vieru ľudí v dobrého, spravodlivého
a milujúceho Boha. Pre neveriacich
je práve toto dôkazom, že Boh neexistuje.
To, čo v skutočnosti zavrhujú,
je ich mylná predstava o Bohu
a o fungovaní zákonov vo stvorení.
Boh nás nevedie za ručičku. Dostali
sme slobodnú vôľu, rozhodujeme sa
preto sami. Žiaľ, naše rozhodnutia
sprevádza nevedomosť a sebectvo –
preto častokrát spôsobujú utrpenie.
Zlo teda majú na svedomí iba skutky
ľudí, alebo ich dôsledky, nie je chcené,
ani spôsobené Bohom.
Zostáva však otázka, prečo
vlastne máme možnosť robiť zlé
skutky. To súvisí so zmyslom nášho
života. Vo svojom bytí sa máme
vedome vyvíjať, k čomu potrebujeme
slobodnú možnosť rozhodovania.
Tým človek spoznáva dobré
i zlé a postupne vnútorne dozrieva.
V minulosti sa k Bohu hlásili významní vedci, ako napr. Isaac Newton alebo aj Max Planck. Ten však neveril na prírodné zázraky.
Aj nositeľ Nobelovej ceny Albert Einstein videl v náboženstve hodnotné doplnenie vedy.
„Dospieť“ znamená stáť vedome
v „prúde života“, prežívať slobodu,
ktorá spočíva v súlade vlastnej vôle
človeka s vôľou Božou.
DÔKAZY O EXISTENCII
BOHA
Existencia prírodných zákonov
Existenciu všeobecne uznávaných
prírodných zákonov považujeme
za samozrejmosť. Prečo jestvuje
tento rozsiahly súbor pravidiel, ktorý
môžeme svojím vedomým životom
poznávať a popisovať? Odkiaľ prírodné
zákony pochádzajú?
V 17. storočí považoval Isaac Newton
za nepopierateľné, že súbor prírodných
pravidiel, ktorý vo svojich
výskumoch objavil a popísal, musí
mať svoj pôvod v Bohu. Súčasní vedci
však k takémuto ľahko pochopiteľnému
záveru skoro vôbec neprichádzajú.
Ale prečo vlastne? Je predsa
pochopiteľné, že súbor pravidiel musí
byť vždy spojený s výkonom vedomia.
Kde nepôsobí žiadne vedomie,
tam automaticky vzniká chaos. To je
zjavné nielen napr. vo fungovaní bežnej
domácnosti, ale tento princíp
popisuje aj fyzika ako tzv. „entropiu“.
V podstate sa nedá zdôvodniť, ako
by nejaké všeobecné princípy mohli
vzniknúť náhodne, len tak. Aj to nepriamo
poukazuje na to, že museli
vzniknúť vplyvom nejakej vyššej
moci, že predsa musí existovať nejaký
„zákonodarca“ – Boh.
Evolúcia života
Vznik života na zemi a aj vznik vesmíru
bol možný len za celkom určitých
podmienok. Svet, tak ako ho
poznáme, by sa nikdy nemohol vyvinúť,
keby prírodné zákony pôsobili
čo len trošku inak. Je nepredstaviteľné,
že by presné nastavenie, ktoré
je základom evolúcie, vzniklo čisto
náhodne. Na rozdiel od mnohých
vedcov je podľa mňa prijateľnejšie
vysvetlenie, že za evolúciou, ktorá
viedla od jednoduchých k zložitým
uceleným formám života a pritom
umožňovala stále vyššie výkony ľudského
vedomia, stojí vedomá, tvorivá
vôľa. Takisto vznik vesmíru poukazuje
jasne na stvoriteľský akt. Je totiž
ťažko prestaviteľné, že niečo vznikne
samé od seba. Nič sa nemôže vyvíjať
alebo sa vytvárať nové, pokiaľ niečo
nejestvovalo už predtým.
Náboženské vedomie
Viera vo vyššie sily patrila neoddeliteľne
k nášmu ľudstvu. Tisíce rokov
existujú monoteistické náboženstvá,
ktoré vychádzajú z toho, že všetko
jestvovanie sa nakoniec dá odvodiť
od jedného Boha – Stvoriteľa. Základom
toho boli vždy náboženské skúsenosti,
ktoré zasahovali aj do skutočných
oblastí druhého sveta. Rôzne
viery a náboženské dogmy vznikali
vždy až potom. Je azda možné, aby
viera pre ľudstvo mala až taký význam,
keby v pozadí nestálo tušenie
existencie niečoho vyššieho? – Skúmajme
vo svojom srdci, že sme stvorenými,
a spoznajme, že pre nás ľudí
niet väčšej blaženosti, než spoznať
nášho Stvoriteľa.
Werner Huemer
huemer@svetgralu.sk
53
Svet Grálu
41 | 2014
O bdelom
služobníkovi
a rozumnom
správcovi
(Lukáš, 12, 35–48)
Martin Ernst
Sveľkou vážnosťou poukazoval
kedysi Ježiš na to, že pre človeka
nadišiel „konečný vek“. Stvoriteľ
nám daroval určitý čas na náš vývoj –
v tejto dobe sa máme učiť, dozrievať
a spoznávať účel svojho bytia. Každý
z nás dostal určité vlohy, ktoré má
použiť na zušľachtenie a pre blaho
svojich blížnych.
Boh presne stanovil hodinu, keď
čas poskytnutý na vývoj skončí a Syn
Človeka bude požadovať od každého
z nás vyúčtovanie za naše bytie.
Kto bude uznaný verným, bude
žiť v zasľúbenej ríši mieru. Kto však
nevyužil svoje vlohy zmysluplne,
podľa vôle Stvoriteľa, bude zavrhnutý.
Kristus upozorňuje na to, že
táto doba je pred nami a každý z nás
54
Svet Grálu
41 | 2014
Ježišove podobenstvá
má byť pripravený. Túto naliehavosť
nám obrazne približuje v dvoch
podobenstvách:
O BDELOM
SLUŽOBNÍKOVI
Prvé podobenstvo rozpráva o služobníkovi
– správcovi, ktorý sa
verne staral o zverený dom a vo dne
v noci dbal, aby z neho zlodej nič neodniesol.
Keď sa majiteľ jedného dňa
vrátil, pochválil tohto muža a odmenil
za jeho vernosť. Tým Ježiš poukazuje
na to, aby sme aj my v našom
usilovaní zostali bdelí, nech sa
z nášho duchovného bohatstva nič
nestratí.
O ROZUMNOM
SPRÁVCOVI
Ešte zreteľnejšie to Syn Boží vyjadril
v druhom podobenstve.
Rozpráva v ňom o rozumnom
správcovi, ktorý dostal príkaz
spravovať dom svojho pána, dvor
i čeľaď počas jeho neprítomnosti.
Keď sa pán po čase náhle vrátil, našiel
všetko v najlepšom poriadku.
Správcu pochválil a sľúbil, že sa
i v budúcnosti postará o jeho zamestnanie.
– Celkom inak si počínal
druhý správca. Ten uložené
povinnosti nesplnil. Žil ľahkomyseľne,
hýril a zverené statky svojho
pána premrhal. Celkom zabudol, že
jedného dňa bude musieť zo svojej
práce skladať účty. Keď sa pán vrátil
z ciest, tohto nespoľahlivého služobníka
bez milosti vyhnal.
Oba tieto príbehy sú pre nás stále
aktuálne. My sme tými správcami,
ktorým kedysi Stvoriteľ zveril vlohy,
aby sme ich spravovali, rozvíjali
a zušľachťovali. Šťastní tí, ktorí
budú uznaní ako „verní správcovia”,
ktorí sa namáhali splniť uloženú
úlohu. Ale beda nám, keď nás pristihnú
nedbalých a neverných! „Kto
mnoho dostal, od toho sa bude
mnoho požadovať,” povedal Ježiš
a pokračoval: „Syn Človeka príde
v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“
Buďte teda ľuďmi, ktorí Pána očakávajú,
a nechajte horieť vaše lampy.
Nech vás nájde bdelých. (Lukáš 12,
35, 37, 40, 48.)
Martin Ernst
martin.ernst@svetgralu.sk
www.svetgralu.sk
EDÍCIA
Pripravovatelia cesty
ivot a pôsobenie pripravovateľov cesty v Indii,
Ž Číne, Arábii, Iráne a prehistorickej dobe.
Čo dnes vieme o Budhovi, Lao-C‘ovi, Zoroastrovi,
Mohamedovi alebo Hjalfdarovi? Boli iba zakladateľmi novej
viery, alebo boli niekým vyšším?
Táto knižná séria ukazuje uvedené osobnosti v novom
svetle. Ako pripravovatelia cesty k jedinému Bohu pôsobili
uprostred svojho národa a snažili sa ho priviesť od mdlej
odovzdanosti osudu k činorodej viere.
Čitateľ spoznáva dôležité okamihy z ich života, ich učenie
o Bohu a zákony pôsobiace vo stvorení.
Pri odbere min. 3 kníh
zľava - 10 %
BUDHA Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 €
LAO-C‘ Bežná cena: 12,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 10,80 €
ZOROASTER Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €
MOHAMED Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €
EFEZUS Bežná cena: 10,00 € | Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 9,00 €
Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke
www.svetgralu.sk
55
Svet Grálu
41 | 2014
NÁZORY
56
Svet Grálu
41 | 2014
Impressum:
Svet Gr álu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
Číslo 41/2014, vyšlo 1. 9. 2014
Redakcia:
SVET GRÁLU, n. o., Hlavná 85, 040 01 Košice
Adresa administrácie: Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice),
Roman Levický (Slanec), Rastislav Podivinský (Trenčianske
Teplice), Tomáš Výboch (Komárno), Václav Kazda (Brno),
Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko),
Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)
Prekladatelia a korektori:
Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová, Rastislav Mátej,
Igor Mešťánek, Tomáš Mešťánek, Rastislav Podivinský, ,
Andrea Stúpalová, Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová,
Tomáš Výboch, Hana Celhofferová, Mária Šumajová
Vydavateľ:
Nadácia Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart, www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu n. o., Administrácia SG,
Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala (Bratislava), Milan Púček (Dubnica nad Váhom)
Distribúcia:
Tomáš Mešťánek (Bratislava)
Marketing:
Pavol Sokol (Pezinok), Oto Výboch (Komárno)
On-line obchod:
Maroš Látal (Bratislava)
Grafika:
Kristýna Franková (Brno), Jozef Lehotkai (Detva)
Tlač:
Tiskárna Grafico s.r.o., Opava
Ilustrácie:
• DepositPhotos.com: Halfpoint (4); VictorO, Rumunsko (11);
Irina_QQQ, Rusko (16); Karandaev, Rusko (19); J. Dietl, Německo
(20); Olly18 ,Itálie (22,23); Olesiabilkei, Ukrajina (24); Chaoss,
Rusko (32); Amaviael, Polsko (34); Undrey, Rusko (35); Rihardzz,
Portugalsko (36); Monkeybusiness, V. Británie (36); Shad.off, Rusko
(40); Alinbrotea, Rumunsko (42); Mihalec, Bělorusko (54);
• Dreamstime.com: Photoeuphoria (7); Stephen Denness, Austrálie
(2, 59); Luka Veselinović (41); Florintenica (43);
• Istockphoto.com: O. Donmaz, Turecko (2); NightAndDayImages,
USA (60);
• Fotolia.com: 50-51;
• http://film.kisiseldepresyonanlari.com: 28, 29;
• wikipedia.org: 13; 40;
• GralsWelt: 46-49; 53;
• Svět Grálu: Karel Prskavec, ČR (10); Milan Bouška, ČR (15, 28, 44);
Artur Zatloukal ml., ČR (30–31);
Cena:
Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)
Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené.
Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Gr álu
si možno objednať na adrese:
Nováčkova 26, 614 00 Brno
www.svetgralu.cz
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede
redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo
kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis
prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.
redakcia
Strach
Vo Svete Grálu sme uverejnili článok
Život so strachom – od strachu k panike.
Jeho autorka sa okrem iného
zmieňuje o tom, že báť sa je úplne
normálne a že strach jednoducho
patrí k životu, pokiaľ však neprekročí
isté medze. Popisuje rôzne druhy
strachu a jeho príčiny. Veľa ľudí si
láme hlavu nad tým, ako ho prekonať.
Popísalo sa o ňom množstvo
kníh, časopisy sú plné najrôznejších
rád, ako to dosiahnuť, no napriek
tomu je výsledok často neuspokojivý.
Metódy pozitívneho myslenia
sú ešte stále populárne, ale čoraz viac
ľudí chápe, že ani tadiaľto cesta nevedie.
A je to naozaj tak. Strach je
živý dej, ktorý zasahuje duchovné
jadro človeka. Pozitívne myšlienky
sú však produktom mozgu a preto
sú omnoho slabšie, ako strach. Ak sa
chce človek od svojho strachu naozaj
oslobodiť, musí pracovať so svojím
citovým životom, miestom, kde má
strach svoj pôvod.
K zmienenému článku pripájame
reakciu lekára, liečiteľa a prispievateľa
do Sveta Grálu, MUDr. Jana
Paloučka.
Všetko, čo silnejšie prežívame, sa
pripája k duši. Obrazy takých zážitkov
sú prestúpené silou ducha,
citom, nemôžu sa preto viazať
k telu, ktoré je hmotného druhu. Aj
preto sú nezávislé na premenách
tela. Mozog uchováva iba vonkajšie
obrazy udalostí, spomienky, pretože
je schopný v súlade so svojím
druhom poznávať a zaznamenávať
len hmotný rozmer diania.
Z tohto dôvodu nie je možné, aby
bol napr. zážitok strachu nejakým
spôsobom vytesnený alebo prekonaný
silou myslenia. Na to táto sila
nestačí, pretože nemôže prekročiť
hmotné hranice, v ktorých leží jej
pôvod. Snahy o liečenie, zakladajúce
sa na tzv. pozitívnych tvrdeniach,
ktoré človek stále dookola
opakuje, vychádzajú z nepochopenia
tohto rozdielu.
Zmyslové obrazy udalostí uchováva
vo svojej pamäti pominuteľný
rozum. V citových obrazoch
je naproti tomu uchované jadro zážitku.
Tento záznam je nehmotný
a preto aj živý. Ako taký nemôže
byť teda spojený s rozumom, ale
len s dušou.
Všetky prežitky, ktoré sú takto spojené
s podstatou človeka, majú veľký
vplyv na jeho ďalší vývoj, na jeho reakcie,
pretože sa neustále živo uplatňujú
v jeho vnútornom svete. Podľa
svojho druhu môžu vrhať svetlo
alebo aj tieň na jeho dušu, v ktorej
spočíva základ všetkého dobra.
NÁZORY
Voľbou zážitkov si preto môže každý
človek cestu k rozvoju dobra v sebe
otvoriť alebo aj uzavrieť.
Ak človeka zviera strach alebo neistota,
potom už samo toto slovo
označuje vnútornú neslobodu. Táto
nesloboda často úzko súvisí s nepochopením
chodu života, jeho pravidiel.
Túto nechápavosť možno
prekonať úsilím o pochopenie. Aj
napriek dokonalému pochopeniu
však môžu tieto stavy pretrvávať,
pretože hlboký strach nemožno
prekonať uisťovaním sa o opaku.
Musí to byť opäť zážitok alebo zážitky
opačného druhu, ktoré svojou
silou tie doterajšie premôžu. Až potom
sa človek novým prežívaním
stáva slobodným a znovu získava
neskalený prístup k svojej podstate.
Ak určitý strach vznikol na základe
jednorazového silného zážitku,
nemožno spravidla privodiť
zvrat zinscenovaním celkom opačného
zážitku, ktorý by vytesnil predchádzajúci.
Treba vyjsť odvážne
v ústrety opačnému pólu problému
a hromadiť malé zážitky s dobrým
koncom. Dobrý koniec, úľava a radosť
s tým spojené sú liekom, ktorý
spoľahlivo rozpúšťa staré tiene.
Je preto nutné, aby bol postihnutý
človek pri liečení svojho strachu
aktívny. Musí to byť jeho voľba,
jeho námaha, pretože jedine tie
uvádzajú jeho dušu do pohybu
a umožňujú jej zosilnieť.
Jan Palouček
Trestá Boh?
Otázka:
Prečo Boh niekedy trestá tak tvrdo?
Odpoveď:
Boh vôbec netrestá! Ani nehrozí, ani
neláka. To všetko sú falošné ľudské
názory. Aj Desať Božích prikázaní,
prinesených Mojžišom, sú iba ukazovateľom,
ako môže človek dospieť
k blaženému životu. Tresty udeľuje
len človek vo svojom spoločenskom
poriadku. Aj to však, žiaľ, nesprávnym
spôsobom, nedokonale a ešte
s nedokonalejším uskutočňovaním,
ako všetko, čo vymyslel. Slovo trest si
vôbec vymyslel len človek sám zo seba,
vo svojom obmedzenom chápaní.
Vezmime si príklad veľmi pozemského
druhu, aby to bolo ľahšie zrozumiteľné.
Istý obchodník sa spojil
s druhým. Jeho priateľ je prezieravejší
a vyzná sa lepšie v ľuďoch. Keď sa ho
tento obchodník na základe rôznych
obchodných ťažkostí pýtal na radu, varuje
ho priateľ a radí mu, aby čím rýchlejšie
zrušil obchodné spojenie, pretože
spoločník má zlé úmysly a bezohľadne
chce ísť za svojím prospechom na úkor
obchodníka. Priateľ povedal obchodníkovi
krátko a jasne, že ak neuposlúchne
jeho rady, utrpí veľké straty.
Obchodník však túto radu neposlúchol,
lebo ešte nevidel nijaké náznaky pravdivosti
priateľových obáv.
Až o niekoľko rokov neskoršie sa
splnili priateľove varovania. Obchodník
utrpel veľké straty vplyvom
svojho spoločníka, ktorý veľmi šikovným
spôsobom uskutočnil dobre
premyslený plán na škodu spoločníka.
Obchodník to teraz nazval trestom
za to, že neposlúchol varovanie svojho
priateľa a snažil sa vyložiť si túto odplatu
ako hmotné potrestanie.
Takto sa stavajú ľudia aj voči
Svetlu. Prichádzajú im odtiaľ zavčasu
mnohé výstrahy, uposlúchnutím ktorých
by sa mohli uchrániť pred všelijakým
zlom. Teraz si však namýšľajú,
že je to Boží trest, keď ich postihne
nimi samými zavinené zlo, ktoré sa
musí prejaviť za ich neposlušnosť
alebo preto, že nechceli počúvať. Namýšľajú
si ešte, že sú ktovieakí veľkí,
keď trpezlivo znášajú tento „trest“
a od Boha očakávajú za to zvláštnu
o d m e n u ,
hoci len vyciťovaním
vnútornej
povznesenosti
za svoju
dobrotu.
To všetko je sebaklam a lož; lebo
Boh ich tým netrestá. Len oni sami si
svojou tvrdohlavosťou privodili zlo.
Zo Svetla môže byť pozorované, keď
človek alebo celé ľudstvo sa dá na falošnú
cestu, ktorá predsa musí viesť
k celkom určitému koncu. Tento koniec,
ktorý človek nemôže alebo ešte
lepšie, nechce vidieť, Svetlo spozná
presne. Človek alebo ľudstvo je varované.
Ak neposlúchnu a budú tvrdohlavo
ďalej kráčať svojou cestou, je
samozrejmé, že potom musí prísť k tomuto
koncu. Lenže tento koniec nie je
od Svetla ako trest, ale pripravili si ho
ľudia sami, voľbou svojej cesty. Svetlo
sa len usilovalo odradiť ľudí od toho
a zaviesť ich na inú dráhu, aby sa zlu
vyhli a čakal ich za to radostný koniec.
Boh teda netrestá, len človek sám
si všetko spôsobuje, keď sa nechce
dať vystríhať. Preto je veľkým rúhaním,
keď sa povie: “Bože, ako tvrdo
trestáš!“ a keď sa falošne narieka:
„Ako môže Boh niečo také pripustiť!“
Z knihy Odpovede na otázky, Abd-ru-shin
57
Svet Grálu
41 | 2014
Knižný rad Herberta Vollmanna
Jedným zo zaujímavých autorov, ktorí pôsobili v najbližšom okolí Abd-ru-shina
a vychádzali z jeho nesmierneho zdroja poznania, bol aj Herbert Vollmann.
Vo svojich knihách praktickým spôsobom objasňuje duchovné aspekty bežného
života. Hovorí napríklad o dedičnom hriechu, záhade prázdneho hrobu, svetovom
súde, pôvode človeka, prevteľovaní, osude, astrálnom tele a mnohých ďalších témach.
Naša cena: 6,50 €
Cena pre predplatiteľa: 5,80 €
Naša cena: 7,00 €
Cena pre predplatiteľa: 6,30 €
Naša cena: 9,00 €
Cena pre predplatiteľa: 8,50 €
Naša cena: 6,70 €
Cena pre predplatiteľa: 6,30 €
Kolekciu 4 kníh Herberta Vollmanna ponúkame
aj ako celú edíciu za akciovú cenu:
25,50 €
58
Svet Grálu
41 | 2014
Knihy si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu,
alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk
Srdečne Vás
pozývame
na jesenné
Rodičia, prarodičia, učitelia, vychovávatelia…
Viete si vždy rady so svojimi deťmi?
Viete, ako ich správne viesť k hodnotám?
Ako ich jemne motivovať?
Ako im pomôcť v harmonickom vývoji?
Pokiaľ tiež niekedy tápete, príďte na naše
jesenné prednáškové fórum.
prednáškové
FÓRUM
Sveta Grálu
Sobota 11. 10. 2014
10 00 - 18 00 h.
vo Veľkej sále
Břetislava Bakalu v Brne
(Žerotínovo nám. 6)
Vstupné:
Celodenné vstupné
(kompletný program):
200 Kč (cca 7,20 €)
Vstupné na jednotlivé prednášky:
100 Kč (cca 6,30 €)
Vstupenky sa predávajú
až na mieste.
V prípade otázok sa obráťte
na tel.: +420 545 213 964, alebo
na e-mail: forum@svetgralu.cz.
Na mieste si budete môcť zakúpiť
knihy, DVD a CD
nakladateľstva Stiftung
Gralsbotschaft Stuttgart
a Nakladateľstva Integrál Brno.
Nakladatelství
Stiftung Gralsbotschaft
Stuttgart
Nakladatelství
Integrál Brno
Diskusiu moderuje a celým dňom
sprevádza Marie Šuláková.
O deťoch…
Téma, o ktorej prehovorí psychoterapeut,
učiteľka a lekár – liečiteľ.
10 00 – 10 15 Zahájenie
10 15 – 11 45 Bc. Pavel Kalpakcis: Ako viesť deti k skutočným hodnotám
Psychoterapeut a špeciálny pedagóg sa v prednáške zaoberá podporou dieťaťa v jeho harmonickom vývoji, i tým,
ako predchádzať konfl iktom a nedorozumeniam. Priblíži nám prirodzené vývojové stupne dieťaťa a poradí, aký
prístup zo strany dospelých v danom období používať, aby podporovali rozvoj jeho dobrých vlastností.
Kto je Pavel Kalpakcis? Po niekoľko rokov pracoval v odboroch pomáhajúcich profesií – v nemocnici, v ústave sociálnej
starostlivosti pre osoby s mentálnym postihnutím, v terapeutickej komunite. V súčasnosti pôsobí ako psychoterapeut
vo svojej súkromnej praxi a terapeutickej komunite pre drogovo závislých. Je učiteľom na základnej škole a lektorom
v oblasti vzdelávania pedagogických pracovníkov. Zaoberá sa prevenciou sociálno-patologických javov u detí.
12 00 – 13 30 Mgr. Šárka Šandová: Škola pre život
Motto: „Každý človek si želá byť šťastný. Potom je prospešný nielen sám sebe, ale stáva sa prínosom aj pre svoje
okolie a širšiu spoločnosť. Vedomie vlastnej hodnoty a užitočnosti prináša človeku trvalé šťastie. Toto vedomie je
podmienené poznaním svojho miesta vo svete.“ Sú školy žiakom v tomto úsilí nápomocné? Je centrom pozornosti
skutočne žiak a sú školy „dielňami ľudskosti“? Ako spoznáme dobrého učiteľa? Sme s našimi školami spokojní, alebo
by sa mali zmeniť? Pouvažujme o škole spoločne – o jej úlohe v živote človeka, o obsahu a spôsobe vyučovania,
spoločenských zmenách a ich odraze vo výchovno-vzdelávacom procese. Zaujímavé bude i jeho prepojenie s fi lozofi
ckými otázkami o fungovaní sveta a o mieste človeka v ňom.
Kto je Šárka Šandová? V roku 1991 absolvovala Filozofi ckú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, učiteľský odbor
čeština–dejepis, viac než dvadsať rokov vyučovala na gymnáziu. Zaoberá sa všeobecnými otázkami školstva a svetonázorovými
otázkami.
14 45 – 16 15 MUDr. Jan Palouček: Pravdivé zrkadlo
Človek sa najľahšie učí od tých, ktorých má rád. Preto sú našimi najlepšími učiteľmi naši najbližší. Mali by byť na školách,
ale predovšetkým doma. Veď človek sa nemá priúčať len predmetom, ale najmä životu. Sme akosi zvyknutí,
že vyučujúcim je vždy dospelý. No práve deti nám často ukazujú, akí sme, i to, ako žiť lepšie. V takej chvíli buďme
ich pozornými žiakmi...
Kto je Jan Palouček? Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, roky pracoval ako traumatológ. Je
spoluautorom knihy Cesta k životu a autorom kníh Posolstvo farieb a Cesta k uzdraveniu – o dare liečenia. Od roku
1991 pôsobí v poradenstve zdravého životného štýlu, prednáša i na svetonázorové témy, liečiteľstvo, sebapoznanie.
Vychádza pritom z poznávania prírodných zákonitostí, podľa ktorých je svet múdro usporiadaný.
16 30 – 18 00 Záverečná panelová diskusia
s prednášajúcimi Pavlom Kalpakcisom, Šárkou Šandovou a Janom Paloučkom.
Slúžiť Bohu na zemi neznamená nič iné, než tu
na zemi podľa Božích zákonov pracovať, v nich
sa zachvievať a pozemsky v nich pôsobiť.
Premieňať vôľu Božiu na zemi v čin!
Abd-ru-shin
Change language