You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
VESMÍR<br />
„Nakoniec už nie sú žiadne rozdielne<br />
prvky, dokonca ani kladne alebo záporne<br />
nabité častice, ale už len jednotvárna<br />
„hmota“ bez akejkoľvek rôznosti.<br />
Hmota je zbavená všetkých zvláštnych<br />
rozlíšení a uvedená späť do pra-stavu.<br />
(…) Mnohotvárnosť prvkov spočíva<br />
totiž v rozdielnom počte ich elementárnych<br />
častíc, ktoré podmieňujú atómovú<br />
hmotnosť, teda tiaž. Súčasne<br />
s týmto zvislým rozdelením (- hmoty,<br />
pozn. red.) prebieha však – podobné<br />
vodorovnej osi – stavebnými kameňmi<br />
hmotného sveta rozštiepenie prostredníctvom<br />
kladných alebo záporných<br />
elektrických nábojov. V tomto dvojitom<br />
členení hmoty sa (obrazne povedané)<br />
na zvislej a vodorovnej osi prejavuje<br />
kríž, ktorý je obsiahnutý v akejkoľvek<br />
rozmanitosti látok, áno, ktorá až<br />
z neho vzniká. Tak sa teda umieranie<br />
hmoty stáva obrazom otrasnej veľkosti:<br />
po strate svojho rozčlenenia uhasína<br />
aj v nej vpísaný kríž. (...) Kríž sa<br />
tým prejavuje vo svojom pravom význame:<br />
ako výraz sily, ktorá uvádza<br />
do pohybu a vytvára formu! Jeho zrútením<br />
a zmiznutím končí aj náš dôverne<br />
známy hmotný svet.“<br />
Napriek tomu, že sú neutrónové hviezdy<br />
malé telesá, ich hmotnosť je 1,4–2-násobok<br />
slnečnej hmotnosti. Existencia<br />
takých nesmierne hutných telies bola<br />
spočiatku len nepotvrdenou vedeckou<br />
hypotézou ruského fyzika L. D. Landaua.<br />
Ich skutočné jestvovanie sa podarilo<br />
experimentálne dokázať astronomickým<br />
pozorovaním až v roku<br />
1968. Pomocou rádiového skenovania<br />
vesmíru bolo možné objaviť rýchlo rotujúce<br />
zdroje pravidelného rádiového<br />
signálu, ktoré extrémnou silou magnetického<br />
poľa zodpovedajú hypotetickej<br />
predstave neutrónových hviezd. Dnes<br />
ich poznáme pod názvom pulzary.<br />
ČIERNE DIERY<br />
o vesmíre je podľa astronómov pomerne<br />
vzácnym javom situácia, keď<br />
V<br />
si hviezda až do záverečnej fázy svojho<br />
vývoja zachová hmotnosť väčšiu než<br />
dve Slnká. Väčšina príliš ťažkých<br />
hviezd totiž skončí svoju existenciu pri<br />
mohutnom výbuchu hmoty, ktorému<br />
hovoríme supernova. Len veľmi „prerastené“<br />
hviezdy, ktoré neskončia ako<br />
supernovy, zmenia sa na čosi, čo je aj<br />
dnes veľmi ťažké popísať. Pri gravitačnom<br />
zrútení takého mohutného telesa<br />
nastane jav, ktorý pripomína trikový<br />
záber – úplne totiž „zmizne“ z nášho<br />
sveta, pretože nejestvuje žiadna látka,<br />
ktorá by vydržala taký silný tlak.<br />
Tento jav teoreticky predpokladal už<br />
v roku 1916 Karl Schwarzschild, ale až<br />
v roku 1968 našiel americký fyzik John<br />
A. Wheeler priliehavé meno pre tieto<br />
objekty – a nazval ich čiernymi dierami,<br />
pretože ich gravitačné pole nemôže<br />
opustiť ani svetlo. Sú preto neviditeľné.<br />
A až v tomto období našli astronómovia<br />
nepriame dôkazy, že čierne diery skutočne<br />
existujú. Nie je možné ich zachytiť<br />
žiadnym iným spôsobom, než zistením<br />
veľmi silného zdroja gravitácie,<br />
ktorý k sebe strháva hmotu z okolitého<br />
vesmíru. Tu sa dostávame k problému<br />
s časom. Na základe prepočtov vychádzajúcich<br />
z teórie relativity sa usudzuje,<br />
že pre vonkajšieho pozorovateľa, ktorý<br />
by sa nachádzal v blízkosti čiernej diery,<br />
by procesy v jej vnútri trvali nekonečne<br />
dlho – pokiaľ by tam mohol nahliadnuť.<br />
Je to však relatívne. Pre človeka,<br />
ktorý by do takéhoto deformovaného<br />
priestoru padal, by prekročenie kritického<br />
horizontu na okraji dosahu čiernej<br />
diery trvalo len okamih. Iste nie je<br />
cieľom tohto článku, aby sme sa v ňom<br />
hlbšie venovali fyzikálnym teóriám<br />
8<br />
Svet Grálu<br />
27 | 2011
Change language