SG27

svetgralu

marec 2010 – máj 2010

„Za Baťovcov bývalo všetko lepšie.“

strana 5

Rozhovor s Margot Ruis

strana 22

Umenie prvotného princípu

strana 39

Nové skutočnosti

o záhadnom ochorení

strana 44

Cena 2,89 € (87 Sk)

september 2010 – november 2010

Čo s prebytkom CO 2 v atmosfére?

Vrátiť do pôdy!

strana 20

Varovné proroctvo krásnej Panej

strana 39

Ako súvisia čakry, aura

a energetické pole?

strana 46

Cena 2,89 € (87 Sk)

Bohovia minulosti a prírodné bytosti boli

kedysi neodmysliteľnou súčasťou života

ľudí tak, ako je trojjediný Boh súčasťou

života každého kresťana.

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Rozhovor

s Annou Sasarakovouarakov

strana 10

Záhada „Kristových rán“.

Sú postihnutí stigmami svätí

alebo tí, ktorí sa previnili?

strana 35

Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft

Stuttgart

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

jún 2010 – august 2010

Neviditeľné skutky, ktoré menia život

strana 10

Neviditeľný svet, ktorý sa riadi rovnakými

zákonmi ako ten viditeľný

strana 19

Výber mena a

výchova pred narodením

strana 25

Liečivá ivá sila a zázračné uzdravenie

strana 33

Výskum starých december jazykov 2010 – február 2011

prináša nový pohľad

na nejasné miesta Koránu

strana 12

strana 13

alebo ako sa do hory volá,

tak sa z hory ozýva

Seriál MUDr. Jana Paloučka

strana 16

strana 17

Cena 2,89 € (87 Sk)

strana 21

MUDr. Denisou Borošovou

strana 25

Cena 2,89 € (87 Sk)

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

Príroda ich potrebuje,

my ich

potrebujeme.

em

Napriek

tomu miznú...

strana 5

Rozhovor s homeopatkou

Teréziou Stankovskou

strana 15

www.svetgralu.sk

Duchovné súvislosti v živote

strana 7

strana 36

Grál je od dávnych čias symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil na nepoznanie, ale hodnoty zostávajú.

Ďalšie číslo 28

Svetová ekonomika

ako hazardná hra

Vytvorenie spoločnej svetovej ekonomiky

sľubovalo bohatstvo, stabilitu a prosperitu

pre všetky krajiny, ktoré sa tohto procesu

zúčastnia. Dnes sa tieto ideály otriasajú

vo svojich základoch.

Vychádza v júni 2011

Svet Grálu

23

Bohovia

starých čias

Svet Grálu

Svet Grálu

Svet Grálu

Tajomná moc

myšlienok

Svet, ktorý nevidíme,

ale ktorý vidí nás.

Svet Grálu

V čom bol Baťa fenomén?

Zamenila a som

istotu za dôveru

“Kiežby boli všetky

prírodné bytosti šťastné!”

u

24

22 0

Tchaj-ťi čchüan

Stigmy

Výskum myšlienok

Dospievanie –

Prečo miznú

Autizmus

včely?

kľúč k dospelosti Mágia – cesta do neznáma

Pre okolie olie neľahké obdobie života,

pre človeka samotného rozhodujúce

Homeopatia –

hľadanie životných postojov.

Tajomstvo zrodenia 2012

vášeň na celý

Predposledné Vianoce,

život

Cesta k alebo životu

zbytočná panika ?

Svet Grálu

25

Humus – šanca pre klímu

Turzovka – slovenské Lurdy

Tajomstvo energetickej

výmeny

Svet Grálu

Svet Ako rozlúštiť

Grálu

Korán?

26

Zánik sveta v decembri 2012?

Dospievajúca

mládež zblízka

Karma – čo to je?

Josef Bohuslav Foerster

Keď sa práca stáva službou Bohu

Svetlo, ktoré lieči

Rozhovor s psychoterapeutkou

8 STRÁN NAVIAC !

Milí čitatelia,

od tohto čísla pre vás

časopis opäť rozširujeme

za nezmenenú cenu.

Feng Shui

Energia priestoru pre

zdravý a harmonický

život

Skrytý národ

O podivuhodnej

spolupráci medzi

prírodou a človekom

Richard Steinpach: Ako to, že žijeme po smrti

Naša cena: 3,54 €

Cena pre predplatiteľa: 3,43 €

Nadšení bádatelia vo svojich výskumoch

zdokumentovali už mnoho prípadov zážitkov

z klinickej smrti. Toto skúmanie poukázalo

na ich udivujúcu podobnosť bez ohľadu

na príslušnosť k národu alebo náboženstvu,

zatiaľ však bez uspokojivého vysvetlenia

prebiehajúcich udalostí.

Dr. Richard Steinpach v tejto knižke logicky

a presvedčivo objasňuje neviditeľné

deje sprevádzajúce odchod človeka z nášho

sveta, ako aj život po smrti. Veď smrť znamená

len odloženie pozemského tela; my

však žijeme ďalej. Toto poznanie otvára

bránu k pochopeniu nášho bytia a prináša

odpoveď aj na otázku o zmysle života.

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu na konci časopisu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


sudy ľudí, ktorým život zachránila

O transplantácia orgánu, zvyčajne

nepatria k námetom pre celovečerné

filmy. Ale pamätám si na jeden príbeh,

ktorý svojou problémovosťou filmárov

zaujal. Podľa skutočnej udalosti natočili

príbeh mladej dievčiny, ktorá sa podrobila

transplantácii pľúc, keď jej vlastné

úplne vypovedali službu. Keby sa jej život

po zákroku vrátil do normálnych

koľají, nič „zaujímavé“ by sa asi nestalo.

Lenže do hry vstúpil fenomén, ktorému

sa v medicíne hovorí transplantačný

syndróm. V živote „po“ bola pacientka

vystavená nečakaným duševným stavom

a aj výrazným povahovým zmenám,

ktoré si ona sama a ani jej okolie

nedokázali vysvetliť. Tieto intenzívne

pocity a nutkavé myšlienky ju neustále

privádzali k uvažovaniu o darcovi pľúc.

Veľmi zreteľne totiž vnímala, že s novým

orgánom neprijala do svojho života len

kus biologickej hmoty. Miestami sa dokonca

zdalo, akoby sa jej osobnosť štiepila

medzi dve odlišné osoby. So svojím

darcom sa nakoniec aj stretla – i keď

iba vo sne. Obrovské vnútorné napätie,

ktoré prežívala dlhé obdobie, pominulo

až vtedy, keď v tomto snovom priestore

prežila očistné stretnutie „zoči-voči“,

keď spolu s mladým mužom, ktorého

pľúca „žili“ v jej tele, prežila intenzívny

akt zmierenia. Až vtedy zosnulý odišiel

z jej života navždy. Zdá sa, že určité percento

transplantovaných pacientov prežíva

podobné „nežiadúce duševné stavy“.

Odhliadnuc od toho, môže vôbec niekto

vidieť v darcovstve orgánov niečo iné,

než ušľachtilú službu ľudstvu? Ide predsa

o záchranu života, i keď... existujú aj tienisté

stránky transplantácie. Je vhodné

hovoriť aj o nich, aby sme mohli premýšľať

o transplantačnej medicíne z komplexnejšieho

pohľadu. Predovšetkým,

hovorme nielen o príbehoch pacientov

so šťastným koncom, ale aj o anonymných

„darcoch“. Dovoľujeme si najprv

slovo „darca“ dať do úvodzoviek – keďže

z právneho hľadiska je potencionálnym

darcom orgánov na Slovensku vlastne

každý relatívne zdravý človek do určitého

veku. Existuje iba jedna výnimka

– ak ste do kartotéky Slovenského centra

orgánových transplantácií zaslali notársky

overené prehlásenie, že s odberom

orgánov po svojej smrti nesúhlasíte.

Inak sa počíta s „predpokladaným súhlasom“.

Tu sme pri najtraumatickejšom

bode našej témy. Aby orgány v novom

tele fungovali, je potrebné ich čo najskôr

po smrti odobrať mŕtvemu. Lenže – je

človek niekoľko desiatok minút po smrti

naozaj „spoľahlivo mŕtvy“ ? Ešte naši

starí rodičia úzkostlivo dodržiavali

trojdennú lehotu, ktorá musela uplynúť

medzi úmrtím a pohrebom. Čo ak

by predsa domnelý mŕtvy prišiel k vedomiu?

(Aj také prípady sa podľa historických

správ stali!) Ešte donedávna

ľudia najmä na dedinách umierali v pokoji

domova. Neboli chladiace boxy, a aj

keď sa dostali do používania, mnohým

pozostalým pripadalo neľudské milého

príbuzného šupnúť do chladničky. Tak

ešte moja prababička ležala v tichej až

nábožne pokojnej miestnosti od chvíle,

keď naposledy vydýchla, až do pohrebu,

obklopená sviečkami, kvetinami a občas

v tichosti prísediacim susedom, či

potomkom. Dnešný moderný výskum

smrti a umierania týmto starým zvykom

akoby dával za pravdu. Zážitky pacientov

z klinickej smrti sú pre mnoho

ľudí dôkazom, že vedomie existuje aj

po smrti. A aj keby sme toto všetko odsunuli

do ríše povier, stále tu máme nepríjemný

problém Lazarovho syndrómu.

Časť „mŕtvych“ totiž pri odbere orgánov

reaguje kŕčovitými pohybmi, akoby

ešte mali istý druh vedomia... Preto je

namieste zamýšľať sa i nad etickými

otázkami transplantácie. Je správne,

že orgán možno odobrať prakticky komukoľvek,

ak to výslovne počas života

„nezakázal“? Alebo by sa malo striktne

trvať aspoň na súhlase najbližších príbuzných?

Čoho prejavom je Lazarov

syndróm? Ak je sídlo vedomia v mozgu

(a ten je už spoľahlivo nefunkčný), prečo

sa potom „mŕtve“ telo ešte prejavuje? Je

NA ÚVOD…

správne, ak sa na zoznam pacientov čakajúcich

na transplantáciu opakovane

dostane človek, ktorý si silným fajčením

zničil nie len svoje, ale už aj „náhradné“

orgány? A potom paradoxy

dnešnej doby: nezriedka sa do transplantačného

programu dostanú mladí

ľudia so zničeným srdcom len preto, že

si „nemohli dovoliť“ vyležať obyčajnú

chrípku. Zmení sa ich život po operácii,

alebo budú ďalej pokračovať v horúčkovitom

tempe? Nie, nechcem tu maľovať

celú oblasť transplantačnej medicíny

v čiernych farbách. Iste sa nemožno čudovať

ľuďom, ktorí trpia na nevyliečiteľnú

chorobu, že túžia dostať druhú

šancu. A už vôbec nie rodičom dieťaťa,

ktoré ich náhle opúšťa napríklad pre

vrodenú chorobu. Určite je obojstrannou

radosťou, ak sa podarí transplantovať

jeden z párových orgánov od živého

darcu, ako je to u obličiek. No nič

by sme nemali hodnotiť jednostranne

a nepotláčať etické otázniky tam, kde

sa môžu ľahko zmeniť na výkričník. Ak

budeme mať odvahu premýšľať, budeme

schopní prijať aj rozhodnutia, ktoré si

dokážeme kedykoľvek obhájiť – predovšetkým

sami pred sebou.

Roman Levický

3

Svet Grálu

27 | 2011


OBSAH

VÝCHOVA

Kde bolo, tam bolo...

Čítanie dnes opäť letí - a to je dobre!

VESMÍR

Zánik hmoty

HISTÓRIA

1944: Posledný proces

s čarodejnicami

Nebolo to tak dávno, ako by mnohí predpokladali

TÉMA

Duchovné poznanie a vedecké

objavy sa vzájomne dopĺňajú

Fenomén

„Transplantácie spomienok“

TÉMA

Zážitky z blízkosti smrti

Odvrátená strana transplantačnej

medicíny

Rozhovor s nemeckým tanatológom Bernardom Jakobym

ZDRAVIE

Cesta k životu

HUDBA

Obrazy zo života

4

Svet Grálu

27 | 2011

Peter Iľjič Čajkovskij

Diagnóza – nádej – uzdravenie

5

6

10

13

17

21

24

ROZHOVOR

Radiestézia – cesta

k harmonickému prostrediu

Rozhovor s Karolom Gúgyelom – zakladateľom

holistického centra zdravia

RECENZIA

Tiene mŕtvych

NÁBOŽENSTVO

Mohla byť Mária Magdaléna ženou Ježiša?

FOTOREPORTÁŽ

Káthmándú

Napínavá filmová fikcia o nájdení

telesných pozostatkov Ježiša

Tajomstvo Márie Magdalény

NÁBOŽENSTVO

Z pokladov Biblie

„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť“

CIVILIZÁCIA

Ako sa s ním vyrovnať?

30

34

37

Pestrá zmes kultúr a náboženstiev

Stres – fenomén našej doby

ZDRAVIE

Uzdravíme sa sami ?

Počúvajme signály svojho tela

41

42

46

50

PRIKÁZANIA

Siedme prikázanie 55

NÁZORY

Listy čitateľov 56


VÝCHOVA

Kde bolo, tam bolo...

Znovuobjavené čítanie

redčítanie je úžasná vec nielen pre

P poslucháčov, ale aj pre predčítajúceho.

Minulé leto som prevzal patronát nad

predčítaním v jednej školskej družine.

Každý týždeň ma znovu a znovu napĺňala

radosť z malých ľúbezných detí, ktoré

sedeli okolo mňa v polkruhu. Tu rozosmiate,

inokedy zase vážne so zaujatými

tvárami načúvali môjmu rozprávaniu.

„Predčítanie je napínavejšie než sledovanie

televízie,“ povedal jeden malý chlapček.

Zamyslel som sa nad tým a zrazu mi

bolo jasné, prečo má ten chlapec pravdu.

Môžeme si to predstaviť: pri sledovaní

rozprávky v televízii sa dej odohráva

predovšetkým na obrazovke a dieťa ho

vníma očami. Televízna rozprávka v ňom

vyvolá však iba povrchné dojmy. To, čo

vidí, je totiž dianie, ktoré sa už odohralo

úplne niekde inde. Dieťa iba konzumuje

výsledok – vonkajší obraz. Sedí oproti

nemu a pasívne sa pozerá. Takto však

nemá priestor na fantáziu a nemusí si vytvárať

svoj vlastný vnútorný obraz.

Pri počúvaní sa deje niečo iné. Počúvanú

rozprávku si dieťa musí najskôr preložiť

do vnútorných obrazov, ak ju má pochopiť.

To sú potom tie obrazy, ktoré sú

naozaj vnútorne prežívané a môžu viesť

k duševnému obohateniu. Predčítanie

dopĺňa aj ľudský kontakt prostredníctvom

hlasu prítomnej osoby.

Pri rozprávke z obrazovky je vnútorný

obraz nadbytočný, lebo už existuje vonkajší

obraz. Ten je často veľmi farebný, príťažlivý,

akčný a ponúka naraz množstvo

informácií. Dôsledkom je strata vlastnej

predstavivosti a tvorivosti dieťaťa.

Raz ma trasa sťahovavých vtákov,

ktorá vedie nad naším mestom, inšpirovala

k čítaniu príbehu o Nilsovi Holgerssonovi.

Ten bol pre zlý skutok premenený

na malinkého elfa a s divými husami

odletel do Laponska. Keď sme potom

„Všetci chceme, aby z našich detí vyrástli

múdri, dobrí a šťastní ľudia. Ako to môžeme dosiahnuť?

Keď budeme deťom čítať!“

Rodičovské predčítanie pomáha emocionálnemu,

morálnemu a myšlienkovému vývoju dieťaťa. Na začiatku

nového tisícročia, keď detskej zábave kraľuje

odosobnený svet počítačov, internetu a televízie, musíme

zapracovať na záchrane prirodzenej ľudskej potreby

– vrúcnej osobnej komunikácie medzi rodičmi

a deťmi. Televízia dieťa neobjíme, nepritúli ho k sebe,

neodpovie na jeho otázky. Naproti tomu, pri predčítaní

ide o múdry a prirodzený kontakt s dieťaťom, o neoceniteľný

vklad do malého človeka. Prehlbujú sa vzájomné

väzby, rastie dôvera v rodičov, dieťa sa cíti v bezpečí,

dôležité a milované. Rozširuje sa jeho slovná zásoba,

myšlienkové obzory, postupne získava pozitívnu závislosť

na knihe. Malá časová investícia môže pre dieťa,

ale aj jeho rodičov, znamenať obrovský prínos. Niektoré

účinky sa prejavia ihneď, niektoré až za niekoľko rokov,

niektoré ešte neskôr. Ale všetky budú pozitívne.

Vedeli ste, že u nás existuje občianske združenie

Celé Slovensko číta deťom? Kontakt nájdete na webovej

stránke: www.celeslovenskocitadetom.sk. V Českej

republike je to www.celeceskoctedetem.cz a v niektorom

z budúcich čísel Sveta Grálu sa môžete tešiť

na rozhovor so zakladateľkou a riaditeľkou českej spoločnosti

Mgr. Evou Katrušákovou.

Marie Šuláková

marie.sulakova@svetgralu.cz

spolu s deťmi pozorovali toto prírodné

divadlo nad našimi hlavami,

v mysliach sa im vynárali otázky

jedna za druhou. V rozhovore sme

sa tak dotkli nespočetného množstva

ďalších tém.

Život väčšiny detí v súčasnosti

ovplyvňuje množstvo médií – televízia,

počítač a mobil hrajú čoraz

väčšiu rolu. Aby sa v nich deti

dobre orientovali, treba posilniť

ich vlastnú zodpovednosť a viesť

ich správnym smerom.

A ako to vyzerá s chuťou do čítania?

Dnes keď oproti čitateľskej

tradícii stojí obrovský nadbytok

digitálnych ponúk, je otázne ako

to do budúcna ovplyvní potrebu

ľudí čítať. Dokedy bude ešte čítanie

tlačeného textu zohrávať nejakú

úlohu vo vzdelávaní, rozširovaní

svojich obzorov či voľnom

čase? Upadne raz azda kniha

do zabudnutia?

Žiaľ, dnes má čítanie i predčítanie

svoje miesto už len v tretine

rodín s deťmi do 10 rokov. Namiesto

kníh sa v detských izbách

čoraz častejšie objavujú druhé televízory.

Napríklad v Nemecku

má štvrtina pätnásťročných ťažkosti

s čítaním, pritom približne

polovica z nich si nikdy nevezme do ruky

knihu len tak pre potešenie.

Pre vývoj detí je však dôležité viesť ich

k čítaniu a počúvaniu. Kto ako dieťa objaví

lásku ku knihám, bude rád čítať aj

neskôr v čase dospievania a dospelosti.

Samozrejme, existuje veľké množstvo

kvalitných a vzácnych filmov a rozhodne

nejde o to deťom ich upierať. No je dôležité

vyvážiť pomer medzi pasívnym vnímaním

televízie a rozvíjaním zanedbávaných

stránok detskej duše čítaním či

počúvaním kníh.

Knihy nám prinášajú potešenie i útechu,

ponúkajú nám rady, a sprostredkovávajú

staré i nové myšlienky. Cez

ich stránky sa púšťame do sveta. Nedopusťme,

aby sa na to raz zabudlo. Nech

nespomíname v budúcnosti na knihy už

len s povzdychom „kedysi“.

Manfred Grietens

grietens@svetgralu.sk

5

Svet Grálu

27 | 2011


Niet pochýb, že v našom svete je ešte vždy mnoho vecí,

ktoré sú za hranicou nášho pochopenia. A neplatí to len

pre myslenie bežného smrteľníka. Aj vedecké a všeobecne

uznávané teórie, ktoré uzreli svetlo sveta pred niekoľkými

desaťročiami, ešte stále pôsobia na ľudskú obrazotvornosť,

akoby boli vystrihnuté z knihy Alenka v ríši divov.

Ide najmä o objavy v oblasti kvantovej fyziky a astrofyziky.

V dvadsiatom storočí sa ukázalo, že newtonovský

obraz o svete, ktorý sa zakladal na trojrozmernom modeli

hmotných telies, je už nedostatočnou predstavou. V našom

článku si priblížime niekoľko prekvapení, na ktoré

narazila moderná fyzika a astronómia v obrovských priestoroch

vesmíru. Okrem toho sa pozrieme na pozoruhodnú

zhodu v predpovediach o zániku hmoty – medzi vedou

a popismi výsostne duchovne zameraného knižného diela.

DUCHOVNÉ POZNANIE

PODPORENÉ VEDECKÝMI

OBJAVMI

ozorovania vzdialených nebeských

telies – rovnako ako pozoro-

P

vania najmenších častíc v experimentálnych

podmienkach – vyvolali pred

niekoľkými desaťročiami vo vede podobnú

revolúciu, ako kedysi Kopernikove

dôkazy heliocentrizmu. Čo si

vôbec máme myslieť o svete, ktorého

hmotné usporiadanie sme považovali

za pevne dané, keď zrazu zistíme, že

čas a priestor v ňom sú len veľmi relatívne

konštanty? Alebo o svete, kde si

jeho najmenšie častice robia posmech

z vážnych experimentov? Povedzme

taký jav kvantového skoku: pozorovaná

častica vo fyzikálnom laboratóriu

celkom pokojne zmizne z nášho

„dohľadu“, aby sa zrazu z ničoho nič

zjavila na inom mieste sledovanej,

zdanlivo pevnej štruktúry. Pri experimente

s laserovým lúčom, kde

sa skúma hybnosť a energia fotónu,

musíme konštatovať, že náš postoj pri

pozorovaní ovplyvňuje, ba dokonca

určuje výsledok experimentu. Čím

presnejšie chceme poznať polohu

častice, tým väčšia je odchýlka pri

6

Svet Grálu

27 | 2011

meraní jej energetickej hladiny. Túto

„neurčitosť“ vieme aj matematicky

vyjadriť. Kvantová fyzika nám ukázala

hranice nášho „presného a jasne

rozlíšeného poznania“, ktoré kedysi

presadzoval Descartes. Možno ešte

viac prekvapujúce, predtým nepredstaviteľné

dôsledky priniesla slávna,

v čase jej vzniku veľmi rezervovane

prijímaná fyzikálna teória, ktorej potvrdenie

sme našli až vo vzdialenom

vesmíre. Ide o všeobecnú teóriu relativity.

Vezmime si jednu jej tézu:

Albert Einstein prišiel s nápadom, že

gravitačná sila nespôsobuje len jednoduché

priťahovanie hmotných telies

(ako sa domnieval Isaac Newton),

ale že spôsobuje aj deformáciu

„časopriestoru“. Vezmime si najprv

ten priestor: v roku 1915 vyslovil objaviteľ

relativity myšlienku, že svetlo,

ako nositeľ energie, je vo veľkých

vzdialenostiach vesmíru preukázateľne

deformované gravitáciou. Táto

prečudesná myšlienka bola onedlho

experimentálne overená a potvrdená.

Stalo sa tak pri astronomickom


VESMÍR

„Pokiaľ sa teda ľudský duch nachádza

teraz v hmotnosti, koná

s ňou časť veľkého večného kolobehu,

samozrejme bez toho, že by to

sám pozoroval. A tak jedného dňa

dostane sa spolu s ňou konečne tiež

na hranicu, kde tá časť sveta, na

ktorej sa nachádza, blíži sa pomaly

k rozkladu. Potom je ale najvyšší čas

pre všetkých ľudských duchov, nachádzajúcich

sa ešte v hmotnosti,

aby sa poponáhľali stať sa takými,

aby mohli vystúpiť nahor k bezpečnému,

jasnému prístavu večnej ríše.

Aby teda našli pravú a predovšetkým

najkratšiu cestu, ako sa dostať

z dosahu začínajúcich nebezpečenstiev

skôr, než ich tieto budú môcť

strhnúť so sebou.“

(Abd-ru-shin: Vo svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu, prednáška Ja som vzkriesenie i život...)

pozorovaní úplného zatmenia slnka

o štyri roky neskôr. Ukázalo sa, že

v blízkosti celkom zakrytého slnečného

kotúča sú lúče hviezd gravitačne

zakrivené. „Svet nemá iba tri

rozmery, môže ich byť viac!“ – mohli

celkom pokojne písať denníky v tieto

pamätné dni. Potvrdenie teórie relativity

pritiahlo k osobe čudáckeho fyzika

celosvetovú pozornosť. Skutočne

je to tak: veľký hmotný objekt (napríklad

galaxia), ležiaca medzi zdrojom

žiarenia a pozorovateľom môže

svetlo zakriviť a obraz vysielaný

z jeho zdroja zosilniť, alebo vytvoriť

zdvojený, „zrkadlový“ obraz. A preto

vzdialené vesmírne objekty, ktoré pozorujeme

na oblohe, vôbec neležia

na ideálnej priamke vychádzajúcej

z nášho oka. Dokonca môžu byť len

odrazom objektu, nachádzajúceho sa

o pár svetelných rokov „vedľa“.

UMIERAJÚCE HVIEZDY

šetky hviezdy, ktoré pozorujeme,

V existujú vďaka rovnováhe medzi

tlakom termonukleárnych reakcií

v ich jadre, a tlakom gravitácie, ktorou

pôsobí ich obrovská hmotnosť

smerom do ich stredu. Čo sa stane,

ak hviezde „dôjde palivo“, čo spôsobí

gravitačná sila na jej povrchu?

Zistilo sa, že sa to odvíja od toho,

akú veľkú hmotnosť mala pôvodná,

„normálna“ hviezda. Najlepšie sú

na tom tie hviezdy, ktorých hmotnosť

neprekročí v záverečnej fáze vývoja

1,4-násobok hmotnosti Slnka.

O týchto písal v roku 1931 štúdiu

mladý indický astronóm Subrahmanyan

Chandrasekhar. Uvažoval

o existencii veľmi malých hviezd, objemovo

stokrát menších ako Slnko,

ktoré by vznikali po uplynutí obdobia

„aktívneho života“ hviezdy

následkom jej gravitačného zmrštenia.

Dnes tieto minihviezdy nazývame

bielymi trpaslíkmi. Pre

nás sú takmer neviditeľné kvôli

malej veľkosti a nízkej svietivosti,

ale gravitačná sila, pôsobiaca

na ich povrchu, je stotisícnásobne

väčšia, než na Zemi. Horší osud

majú hviezdy, ktoré boli za svojich

dobrých rokov ťažšie, hmotnejšie,

než 1,4-násobok slnečnej

hmotnosti. „Prepadnú“ sa až

do podoby takzvanej neutrónovej

hviezdy, vyznačujúcej sa takým

silným gravitačným poľom, že

tu dochádza k drveniu atómových

jadier. Neutróny v atómoch

tento proces prežijú bez ujmy,

ale elektróny a protóny sú vtlačené

do seba, takže vzniknú opäť

neutróny. Tieto malé hviezdne

telesá, veľkosťou dosahujúce

priemer okolo desiatich kilometrov,

teda obsahujú len číry, nesmierne

hustý plyn tvorený zo samých

neutrónov. Pôsobivo o tom

hovorí Dr. Richard Steinpach:

7

Svet Grálu

27 | 2011


VESMÍR

„Nakoniec už nie sú žiadne rozdielne

prvky, dokonca ani kladne alebo záporne

nabité častice, ale už len jednotvárna

„hmota“ bez akejkoľvek rôznosti.

Hmota je zbavená všetkých zvláštnych

rozlíšení a uvedená späť do pra-stavu.

(…) Mnohotvárnosť prvkov spočíva

totiž v rozdielnom počte ich elementárnych

častíc, ktoré podmieňujú atómovú

hmotnosť, teda tiaž. Súčasne

s týmto zvislým rozdelením (- hmoty,

pozn. red.) prebieha však – podobné

vodorovnej osi – stavebnými kameňmi

hmotného sveta rozštiepenie prostredníctvom

kladných alebo záporných

elektrických nábojov. V tomto dvojitom

členení hmoty sa (obrazne povedané)

na zvislej a vodorovnej osi prejavuje

kríž, ktorý je obsiahnutý v akejkoľvek

rozmanitosti látok, áno, ktorá až

z neho vzniká. Tak sa teda umieranie

hmoty stáva obrazom otrasnej veľkosti:

po strate svojho rozčlenenia uhasína

aj v nej vpísaný kríž. (...) Kríž sa

tým prejavuje vo svojom pravom význame:

ako výraz sily, ktorá uvádza

do pohybu a vytvára formu! Jeho zrútením

a zmiznutím končí aj náš dôverne

známy hmotný svet.“

Napriek tomu, že sú neutrónové hviezdy

malé telesá, ich hmotnosť je 1,4–2-násobok

slnečnej hmotnosti. Existencia

takých nesmierne hutných telies bola

spočiatku len nepotvrdenou vedeckou

hypotézou ruského fyzika L. D. Landaua.

Ich skutočné jestvovanie sa podarilo

experimentálne dokázať astronomickým

pozorovaním až v roku

1968. Pomocou rádiového skenovania

vesmíru bolo možné objaviť rýchlo rotujúce

zdroje pravidelného rádiového

signálu, ktoré extrémnou silou magnetického

poľa zodpovedajú hypotetickej

predstave neutrónových hviezd. Dnes

ich poznáme pod názvom pulzary.

ČIERNE DIERY

o vesmíre je podľa astronómov pomerne

vzácnym javom situácia, keď

V

si hviezda až do záverečnej fázy svojho

vývoja zachová hmotnosť väčšiu než

dve Slnká. Väčšina príliš ťažkých

hviezd totiž skončí svoju existenciu pri

mohutnom výbuchu hmoty, ktorému

hovoríme supernova. Len veľmi „prerastené“

hviezdy, ktoré neskončia ako

supernovy, zmenia sa na čosi, čo je aj

dnes veľmi ťažké popísať. Pri gravitačnom

zrútení takého mohutného telesa

nastane jav, ktorý pripomína trikový

záber – úplne totiž „zmizne“ z nášho

sveta, pretože nejestvuje žiadna látka,

ktorá by vydržala taký silný tlak.

Tento jav teoreticky predpokladal už

v roku 1916 Karl Schwarzschild, ale až

v roku 1968 našiel americký fyzik John

A. Wheeler priliehavé meno pre tieto

objekty – a nazval ich čiernymi dierami,

pretože ich gravitačné pole nemôže

opustiť ani svetlo. Sú preto neviditeľné.

A až v tomto období našli astronómovia

nepriame dôkazy, že čierne diery skutočne

existujú. Nie je možné ich zachytiť

žiadnym iným spôsobom, než zistením

veľmi silného zdroja gravitácie,

ktorý k sebe strháva hmotu z okolitého

vesmíru. Tu sa dostávame k problému

s časom. Na základe prepočtov vychádzajúcich

z teórie relativity sa usudzuje,

že pre vonkajšieho pozorovateľa, ktorý

by sa nachádzal v blízkosti čiernej diery,

by procesy v jej vnútri trvali nekonečne

dlho – pokiaľ by tam mohol nahliadnuť.

Je to však relatívne. Pre človeka,

ktorý by do takéhoto deformovaného

priestoru padal, by prekročenie kritického

horizontu na okraji dosahu čiernej

diery trvalo len okamih. Iste nie je

cieľom tohto článku, aby sme sa v ňom

hlbšie venovali fyzikálnym teóriám

8

Svet Grálu

27 | 2011


VESMÍR

a predpokladom, plynúcim z existencie

čiernych dier. Predsa však môžeme

aspoň v náznakoch uvažovať, čo sa

stane s hmotou potom, keď sa prepadne

z pôvodne kolosálneho hmotného telesa

až do matematicky nulového bodu.

Možno si predstaviť, že potom, čo

„zmizne“ z nášho sveta, objaví sa v celkom

iných súradniciach mimo nášho

pozorovateľného vesmíru, podobne ako

sa piesok v presýpacích hodinách presunie

z jednej nádobky do druhej? Tu sa

už pohybujeme v rovine špekulácií. Iná

otázka, ktorá v tejto súvislosti vyvstáva,

znie, či je hmota rozprášená v „ničotu“

nejako schopná znovu sa sformovať.

Nás v tejto súvislosti budú zaujímať výpovede,

pochádzajúce z knižného diela

Vo svetle Pravdy – Posolstvo Grálu. Sú

zaujímavé aj tým, že presne zodpovedajú

vedeckým opisom čiernych dier

a aj – len niekoľko desaťročí starým –

astronomickým dôkazom.

O

„VÝLEVKY VESMÍRU“

skar Ernst Bernhardt, autor Posolstva

Grálu, písal prednášky

zoradené vo svojej knihe v tridsiatych

rokoch dvadsiateho storočia, pod

pseudonymom Abd-ru-shin. Nájdeme

v nich aj opisy veľkého kolobehu

hmoty, ktorému je podľa autora podrobený

celý hmotný svet. Ten zaujíma

v Abd-ru-shinovom kozmologickom

prehľade spodnú, „najhutnejšiu“ vrstvu

stvorenia. Pre svoju vzdialenosť

od zdroja všetkej existencie, Božského

Prasvetla, potrebuje hmota neustále

obnovovanie formujúcej sily v cykle

vzniku a zániku. Záver a nový začiatok

tohto kolobehu prebieha v kozmických

„výlevkách“, kde dochádza k „rozomletiu“

a úplnému rozrušeniu hmoty

a následne k jej novému sformovaniu.

Všimnime si, že pojem výlevka zodpovedá

vedeckým predstavám o mohutnej

deformácii časopriestoru v okolí čiernych

dier. Skutočne v nich dochádza

aj k enormnému stlačeniu a úplnému

zničeniu hmoty. Zároveň s gravitačným

kolapsom dochádza v okolí čiernej

diery k enormnému zrýchleniu vírivého

pohybu, ktorý je schopný odsať

z „blízkeho“ vesmíru všetky hmotné

i energetické častice. Podľa Abd-ru-

-shina je tak hmota „rozprášená na prasemeno“.

Podľa súčasných vedcov sa

všetky predtým rozlíšiteľné čiastočky

hmoty alebo zmenia na neutróny (pri

pulzaroch), alebo sú stlačené až do „abstraktna“,

teda úplne mimo náš pozorovateľný

svet. Čo sa s hmotou stane

potom, popisuje autor Posolstva Grálu

takto: Po vsatí do výlevky sa hmota

„rozpráši“ a následne nanovo formuje,

aby dala postupne vznik novým hmotným

telesám na začiatku nového kolobehu

hmotného stvorenia.

DEJE VO VESMÍRE

SÚVISIA S DUCHOVNÝM

SVETOM

P

odľa Posolstva Grálu je celý hmotný

svet substrátom, ktorý slúži na vývoj

ľudských duchov z pôvodne nevedomých

duchovných zárodkov. Ľudské

bytosti sú na svojej ceste hmotným

stvorením podporované vysoko vyvinutými

duchmi, ktorí poznajú konečný

cieľ vývoja duchovného človeka. Týmto

cieľom je duchovne - bytostná časť stvorenia,

nachádzajúca sa mimo dosahu

kolobehu hmotného vesmíru. To je oblasť,

ktorá už nie je vystavená nebezpečiu

zániku hmoty. Na to, aby sa duch

pozemského človeka dostal na túto, pre

neho najvyššiu možnú úroveň, musí sa

prežívaním v hmotnosti postupne zbaviť

všetkých temných žiadostí a vášní.

Musí sebavedomým a slobodným rozhodnutím

dospieť k túžbe spolupracovať

na ďalšom vývoji stvorenia a tým

zároveň slúžiť svojmu Stvoriteľovi. Len

vďaka tomuto snaženiu od neho postupne

„odpadnú“ všetky hmotné záhaly,

vrátane jemnohmotného, teda

duševného tela, alebo sa aspoň stanú

„ľahkými“ a priepustnými pre vyžarovanie

z duchovného. Takto očistený

duchovný človek dokáže vedome prežívať

prúdenia z duchovnej ríše čiastočne

už aj tu na Zemi. Jeho motivácia

sa stáva nesebeckou, dávajúcou, čím je

vzorom a pomocou pre svojich blížnych.

Na druhej strane, pre tých ľudských duchov,

ktorí sa na základe svojej slobodnej

vôle odvrátili od duchovných hodnôt

a pokladajú za hodnotnú a jedine

existujúcu iba hmotu, pútajú sa k nej

a to sa stáva prekážkou ich vzostupu.

Vystavujú sa tak riziku, že budú pre

lipnutie na hrubohmotnom, či jemnohmotnom

svete spolu s temnejšími

a hutnejšími časťami vesmíru strhnutí

k rozkladu. Preto je čas vývoja

ľudského ducha v hmote obmedzený

na obdobie, keď ešte nenastáva „prestarnutie“

a rozpad hmoty v pralátku.

V Biblii spomínané „večné zatratenie“,

či vymazanie z knihy života nie je podľa

Posolstva Grálu ničím iným, než zovretím

a zadržaním ducha človeka v umierajúcej

hmote. Tu však treba zdôrazniť,

že pod pojmom hmota Abd-ru-shin

nechápe len náš fyzický svet. Jeho obdobou

je takzvaný jemnohmotný svet,

ktorý človeka očakáva po pozemskej

smrti. Je to svet jeho vlastných túžob,

prianí a myšlienok, ktorý vznikol v dôsledku

samočinnej činnosti „zákonov

stvorenia“. Človek k vzniku jemnohmotného

sveta prispieva vždy – tým,

ako myslí, cíti a koná už tu na Zemi.

Takto si podľa autora Posolstva Grálu

treba vysvetliť aj biblický výrok „Ich

činy pôjdu za nimi.“ Je len na každom

človeku, aký obraz si vytvorí z vyššie

uvedených poznatkov. Či ho bude považovať

iba za náboženské blúznenie,

alebo sa rozhodne dôkladne preskúmať

pramene, ktoré o tomto veľkom svetovom

dianí podrobne

hovoria.

Roman Levický

levicky@svetgralu.sk

9

Svet Grálu

27 | 2011


Príbeh jedného

z najzvláštnejších procesov

v dejinách modernej justície

Ak listujeme Brockhausovou encyklopédiou,

dozvieme sa, že posledný

proces s čarodejnicami sa konal v roku

1793 v Poznani. To však nezodpovedá

pravde. Posledný proces proti čarodejniciam

sa uskutočnil počas druhej svetovej

vojny vo Veľkej Británii v roku

1944. Bol namierený proti mediálne

nadanej žene zo Škótska na základe

200 rokov starého zákona proti čarodejníctvu

a kúzelníctvu.

H

HELEN DUNCAN –

NADANÉ MÉDIUM

elen Duncanová (1897 – 1956) sa

narodila v Škótsku, kde bola neskôr

známa ako médium. Viac ako 10

rokov vykonávala rôzne špiritistické

experimenty, napríklad zhmotnenie

zomrelých do formy ľudských tiel,

ktoré sa mohli pohybovať a rozprávať.

Títo duchovia privolaní z „onoho

sveta“ ohromovali pri seansách prítomných

príbuzných tajomstvami,

ktoré boli známe len v najužšom rodinnom

kruhu.

10

Svet Grálu

27 | 2011

Na prvý pohľad to vyzeralo ako

nevinná záležitosť, zvlášť v Anglicku.

Práve Anglicko je totiž povestné ezoterickými

predstavami, od strašidiel

v starých hradoch a zámkoch až

po vieru v najrôznejšie bájne bytosti

a ďalšie špiritistické fenomény.

V

HLÁSI SA MŔTVY

NÁMORNÍK

krajinách zasiahnutých vojnou

mnohí ľudia pátrali rôznymi

špiritistickými metódami po osude

svojich príbuzných a priateľov,


HISTÓRIA

od ktorých nedostávali žiadne správy,

alebo ktorí boli nezvestní. Využívali

pritom astrológiu, vykladanie kariet,

nekromanciu (veštenie za pomoci

duchov zomrelých), ďalej kyvadlo

a ďalšie okultné pomôcky. Tak prišli

aj k Helen Duncanovej. Pri niektorej

z jej seáns sa účastníci snažili nadviazať

kontakt s námorníkom vojenskej

lode „H. M. S. Barham“, bojovej lode

triedy Queen Elizabeth z roku 1914,

ktorú v roku 1941 potopila nemecká

ponorka v Stredozemnom mori a anglická

vláda túto stratu tajila.

Spojenie so zomrelým námorníkom

sa podarilo. Mohol sa u Helen

Duncanovej zhmotniť a podať správu

o potopení lode, pri ktorom on sám

prišiel o život. A tak Helen Duncanovú,

ktorá o strate lode nemohla nič

vedieť, podozrievala tajná služba M15

zo špionáže. Keď potom prebiehali

prípravy na vylodenie v Normandii

(ktoré sa uskutočnilo v júni 1944),

boli agenti tajnej služby M15 nervózni,

najmä keď Helen v máji 1941

podala správu o „strate jednej veľkej

bojovej lode („Hood“)“, o ktorej admiralita

predtým nevedela.

Obávala sa tajná polícia, že by

Helen Duncanová mohla vyzradiť

aj termín a miesto plánovaného

vylodenia?

T

VÄZNENIE

ZA ČARODEJNÍCTVO

A KÚZELNÍCTVO

ak došlo začiatkom roku 1944

k jednému z najabsurdnejších

procesov v anglických dejinách kriminalistiky.

Najprv sa musela Helen

Duncanová dostaviť do Portsmouthu

pred súd. Ten však nenašiel žiadny

dôvod, pre ktorý by ju odsúdil

na vyšší trest, než je malá pokuta.

A tak bola gazdiná, ktorej dvaja synovia

bojovali na fronte, prepravená

do Londýna a predvedená pred

chýrny veľký trestný súd „Old Bailey“.

Tam sa po „prehrabovaní sa“

v zaprášených spisoch našiel konečne

dôvod na obžalobu: bol ním

„Witchcraft Act“, zákon proti čarodejníctvu

a kúzelníctvu z roku 1735!

Tieto paragrafy umožnili podľa anglického

zvykového práva odsúdiť

Helen Duncanovú na deväť rokov

väzenia, čo je z pohľadu dnešného

práva nezvyčajné.

Nepomohlo ani verejné rozhorčenie

špiritistických spoločností nad

nespravodlivým rozsudkom. Revízia

chybných rozsudkov nebola

uprostred vojny povolená, a tak musela

ísť Helen do väzenia. Personál

väznice vedel o zámernom omyle

justície a uľahčoval Helen pobyt vo

väzení, ako len mohol. Jej cela zostávala

stále otvorená a mohla naďalej

vykonávať ezoterickú činnosť.

Strážcovia väzenia a osadenstvo väznice

využívali možnosti získať vďaka

prominentnej väzenkyni špiritistické

skúsenosti. Helen navštevovali vo väzení

známi špiritisti, dokonca sa tam

vraj objavil i britský premiér Winston

Churchill. Vedel o nespravodlivom

rozsudku, ale sám nemohol,

alebo nechcel zasahovať.

Po šiestich mesiacoch väzenia bola

Helen Duncanovej udelená milosť

a prepustili ju. Vylodenie v Normandii

prebehlo v júni 1944 a ďalšie nebezpečenstvo

z „prezradenia tajomstva“

nehrozilo.

DO DNEŠNÉHO DŇA

ŽIADNA REHABILITÁCIA

S

nahy o rehabilitáciu Helen Duncanovej

zostali do dnešného dňa

bez úspechu, i keď sotva niekto pochyboval

o tom, že v rozsudku šlo

o tragický omyl, ktorý nemá v dejinách

modernej kriminalistiky obdobu.

Ale pre úradníkov, obzvlášť

v justícii, je veľmi ťažké pripustiť

chybné rozhodnutie. Nielen vo Veľkej

Británii.

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk

Literatúra:

(1) Shandler Nina, The strange of Hellish Nell,

Da Capo Press, Cambridge MA, 2006

(2) http://www.helenduncan.org.uk/

(3) http://www.orf.at/070117-8209/index.

html

11

Svet Grálu

27 | 2011


TÉMA


Fenomén

Werner Huemer

„transplantácie spomienok“

Po transplantáciách sa u príjemcov orgánov často objavujú vlastnosti ich darcov.

Ako dochádza k tomuto záhadnému fenoménu?

laire Sylvia dostala prostredníctvom

transplantácie nové srdce

C

a pľúca. Ako väčšina príjemcov orgánov

nevie, od koho orgány pochádzajú.

Po implantácii však pocítila,

že sa zmenila. Niekedy má pocit,

že v nej je „ešte niekto iný“, že jej

doterajšie vedomie vlastného ja je

prekryté „prítomnosťou niekoho

ďalšieho“. Do určitej doby po implantácii

sa jej snívali sny o mladíkovi

menom Tim, ku ktorému cítila

lásku. Neskôr sa ukázalo, že Tim sa

volal darca orgánov, mladík, ktorý

prišiel o život pri nehode na motocykli.

Keď raz večer šla so svojím

známym vysokou rýchlosťou na motorke,

naplnil ju pocit obrovského

šťastia…

Claire Sylvia bola v roku 1998

jednou z prvých osôb, ktoré verejne

hovorili o týchto skúsenostiach.

Spoločne s Williamom Novakom

napísala autobiografickú knihu

„Herzensfremd“ (Cudzie srdce).

Medzitým bolo zdokumentovaných

mnoho ďalších prípadov,

v ktorých pacienti po transplantáciách

srdca prežívali nápadné zmeny

vo svojich pocitoch a správaní, ktoré

pozostalí po zosnulom darcovi orgánov

spoznávali ako jeho osobné

vlastnosti. Napríklad osemnásťročnej

Danielle sa vyvinulo nadšenie

pre hudbu, naučila sa hrať na gitare

a začala spievať. Srdce, ktoré získala,

pochádzalo od osemnásťročného

mladíka, ktorý bol hudobníkom

a písal básne. Chlapec, ktorému

bolo implantované srdce utopeného

Príjemcovia orgánov

často trpia zmenami

osobnosti, konfliktmi

identity, strachom

a depresiami

dieťaťa, začal naraz trpieť iracionálnym

strachom z vody. Iný chlapec,

Carter, ktorý vo veku sedem

mesiacov dostal srdce šestnásťmesačného

Jerryho, sa naraz začal

správať spôsobom typickým pre

Jerryho. Jerryho matka sa o prvom

stretnutí s Carterom vyjadrila nasledovne:

„Keď ma objal, cítila som

vlastného syna, jeho energiu. Carter

vyslovoval vo svojej detskej reči rovnaké

slová a hral sa s mojím nosom

úplne rovnaným spôsobom, ako to

robieval Jerry.“ Mladý príjemca orgánu

nadviazal s Jerryho rodičmi

zvláštny vzťah a nazýval ich dokonca

„mama“ a „tata“.

Podobné svedectvá nie sú ojedinelými

prípadmi. Americký kardiológ,

doktor Paul Pearsall, sa zhováral

s viac než stovkou príjemcov

srdca, ktorí sú presvedčení o tom,

že cítia spojenie so zosnulým darcom

orgánu. Ich výpovede preskúmal

tak, že vždy vyhľadal rodinných

príslušníkov, príbuzných

a priateľov darcu a pýtal sa ich

na jeho vlastnosti v rôznych oblastiach

života.

Výsledky výskumných prác

Dr. Pearsalla, ktoré zverejnil v odbornom

časopise „Journal of Near-

-Death-Studies“ (Časopis pre štúdie

prípadov blízkych smrti) a v knihe

„Heilung aus dem Herzen“ (1999;

Vyliečenie zo srdca), priniesli

na svetlo sveta pozoruhodné skutočnosti:

u viac než 10 percent ľudí,

ktorým bolo transplantované srdce,

sa po operácii objavilo až päť nápadných

paralel so životom darcu

orgánu. V súčasnosti je tento fenomén

často označovaný ako „transplantácia

spomienok“ (transplanted

memories).

Týmto fenoménom nie sú postihnutí

len príjemcovia srdca, ale aj

iných orgánov. Známy je napríklad

prípad štyridsaťsedemročného robotníka,

ktorý začal náhle po implantácii

pečene prejavovať veľkú

lásku ku klasickej hudbe, ktorá ho

pred operáciou vôbec nezaujímala.

Orgán, ktorý dostal, pochádzal

od mladého huslistu…

Niekto môže namietať, že takéto

príklady sú len senzačnými opismi

mimoriadnych prípadov transplantácií,

ktoré sú dnes viac-menej

tabuizované. Zriedkavo sa hovorí

o tom, že sa po týchto zákrokoch

objavujú psychické ťažkosti. Anna

Bergmannová ich zhrnula vo svojej

vynikajúcej knihe „Der entseelte

Patient“ (2004; Pacient bez duše):

„Transplantačná medicína vytvorila

nový typ pacienta s úplne unikátnymi

psychickými problémami.

Okolo 50 až 70 percent príjemcov

13

Svet Grálu

27 | 2011


TÉMA

životne dôležitých orgánov (srdce,

pečeň, obličky, pankreas, pľúca)

trpí zmenami osobnosti, konfliktmi

identity, strachom a depresiami.

V USA vznikol pre tieto špeciálne

problémy nový psychiatrický

odbor „Organ Transplantation Psychiatry

(OTP)“. V prvých dvoch

týždňoch po operácii sa u príjemcov

orgánov môžu objaviť blúznivé

stavy, v ďalšom priebehu potom

depresie, psychózy a dokonca i nebezpečenstvo

samovraždy. Predpokladá

sa i vysoký počet štatisticky

nepodchytených prípadov, pretože

mnohí z týchto pacientov sa o svojich

problémoch boja hovoriť.

Výpovede pacientov prevracajú

naruby základný predpoklad transplantačného

lekárstva, že jednotlivé

diely ľudského tela sú vymeniteľné

rovnako ako pokazené diely stroja.

Naopak. Opäť sa ukazuje, že človek

je očividne viac než len súbor svojich

telesných častí.

L

MAJÚ BUNKY

PAMÄŤ?

ekárska veda zistila, že procesy

vovnútri ľudského tela nie sú

bezpodmienečne viazané na určité

miesta alebo orgány, ako sa dlho

predpokladalo. Niektoré experimenty

ukázali, že mnohé deje sú preukázateľné

i za hranicou tela.

Srdce je napríklad silným generátorom

elektromagnetickej energie.

Zo srdca prúdi toľko elektrického

prúdu, že by sme ním mohli rozsvietiť

žiarovku. Aj jeho magnetické

pole je pozoruhodné. Pomocou citlivého

magnetometra je možné zaznamenať

ľudské telo dokonca zo

vzdialenosti 30 metrov. Preto sa dá

predpokladať, že s energiou srdca

sa prenášajú aj informácie všetkým

orgánom a miestam v tele.

Vyšlo najavo, že existuje komunikácia

medzi srdcom a mozgom, ktorá

ďaleko presahuje doposiaľ známe

nervové spojenia. Určité neurotransmittery,

chemické látky nevyhnutné

pre funkciu mozgu, sa nachádzajú

v mozgu aj v srdci a prostredníctvom

krvi kolujú v celom tele.

Existujú teda jasné indície, že určité

osobné charakteristické vlastnosti,

ktoré boli doposiaľ spájané

len s mozgovou činnosťou, sú skutočne

prenášané a ukladané do ostatných

buniek v tele. Veda preto

prišla s teóriou bunkovej pamäte.

Podľa nej každý telesný orgán, a predovšetkým

„telesný generátor“ srdce,

nesie v sebe to, čo patrí k jeho osobnosti.

A pri transplantácii orgánu

sa potom tieto „spomienky“ údajne

prenášajú na príjemcu.

Materialisticky orientovaní vedci

sa s týmto pokusom o vysvetlenie

fenoménu „transplantácie spomienok“

možno uspokoja, hoci zostáva

len špekuláciou. V zásade totiž

vychádzajú z toho, že osobnosť

človeka – náš vnútorný duševný svet,

14

Svet Grálu

27 | 2011


TÉMA

naše emócie, naše vedomie, ducha –

možno uspokojivo vysvetliť len

funkciami mozgu a tela.

Ak si však pod pojmom človek

predstavíme duchovnú bytosť, ktorá

sa ku svojmu fyzickému telu len pripojila,

ako sa zmení náš pohľad?

Keď vychádzame z toho, že naše vedomie

nie je produktom mozgu, ale

výsledkom nehmotných duševných

procesov?

Tento predpoklad už dnes nie je len

púhou otázkou viery, alebo nedoložiteľnou

hypotézou. Ľudia, skúmajúci

zážitky blízke smrti, medzi ktorých

patrí napríklad aj holandský kardiológ

Pim van Lommel, vo svojich štúdiách

potvrdili, že ľudské vedomie

môže existovať aj mimo tela.

V

„SPIRITUÁLNA

OKUPÁCIA“

Z ONOHO SVETA?

ychádzajme teda z toho, že človek

je spojením tela a duše. Ľudská

duša opúšťa v priebehu explantácie

– odoberania orgánu – svoju

telesnú schránku a telo umiera. Je

preto možné, aby prenosom orgánu

zo zosnulého tela a jeho oživením

v inom tele zostalo zachované spojenie

medzi dušou, ktorá prešla

na onen svet, a príjemcom orgánu?

Niektorí autori odpovedajú na túto

otázku kladne.

Vychádzajúc z predpokladu existencie

nehmotnej duše, ktorá pri

smrti opúšťa telo a žije ďalej vo

sfére onoho sveta, je prirodzene

mysliteľné, že táto duša mnohokrát

hľadá spojenie s pozemským svetom.

V prípade spomínanej Claire

Sylvie to vyzerá tak, že Tim – mladík,

od ktorého dostala srdce – chcel

priviesť príjemkyňu svojho orgánu

k svojej niekdajšej rodine. „Pevne

verím, že ma Tim naviedol k tomu,

aby som vyhľadala jeho rodinu, aby

s nimi opäť mohol byť v kontakte

a možno aj preto, aby to, čo za jeho

života zostalo nevyriešené, sa mohlo

vyriešiť a dokončiť,“ napísala Claire

Sylvia.

Ďalší mimoriadny prípad, ktorý

rovnako naznačuje nadviazanie

kontaktu z onoho sveta, sa týkal desaťročného

dievčaťa, ktoré získalo

srdce od zavraždeného osemročného

dieťaťa. Dievčatko sa muselo liečiť

na psychiatrii, pretože od implantácie

trpelo desivými snami. Počas sedení

u lekára rozprávalo tak detailne

a realisticky o tom, ako bolo vo svojich

snoch zabité, že bola privolaná

polícia. Na údiv zúčastnených informácie

o trestnom čine zodpovedali

opisu skutočných udalostí.

V

EXPERIMENT

SKÚMA DNA…

ráťme sa najskôr ku koncepcii

bunkovej pamäte. Je pochopiteľné,

že všetky orgány a časti tela

obsahujú informácie o osobnosti

človeka, pretože touto osobnosťou

boli utvárané a vyvinuli sa pod jej

vplyvom. Kvôli tomu si nemusíme

myslieť, že by snáď osobnosť vznikala

v tele.

Vychádzajme teda z predpokladu,

že duša, sídlo ľudskej osobnosti,

vstupuje do tela (a pri smrti ho opäť

opúšťa), oživuje ho a formuje. Ale

ako dochádza k jeho ovplyvňovaniu?

Na túto otázku dáva odpoveď

zaujímavý experiment, s ktorým

prišiel Američan Cleve Backster, vynálezca

detektora lži. Skúmal biele

krvinky, ktoré odoberal pokusným

osobám z ústnej sliznice a udržiaval

ich pri živote v živnom médiu.

Backster zistil, že leukocyty (teda

krvinky) reagovali, akonáhle testovaným

osobám, ktorým boli odobrané,

ukázal emocionálne ladené

alebo sexuálne vzrušujúce obrázky

– a to i vtedy, keď boli skúmavky

s bunkami vzdialené kilometre

od pokusných osôb, alebo chránené

pred elektromagnetickým žiarením.

Očividne existuje medzi telesnými

bunkami a nositeľom vedomia, ktorému

patrili, tajomné spojenie, ktoré

trvá dovtedy, kým sú bunky aktívne.

Pim van Lommel k tejto téme vo

svojej knihe „Endloses Bewußtsein“

(2009; Nekonečné vedomie) napísal:

„Tento fenomén možno uspokojivo

vysvetliť, pokiaľ vychádzame z toho,

že DNA je rezonančným miestom

osobného špecifického nelokálneho

vedomia.“ Tento holandský

kardio lóg označuje pojmom „nelokálny“

skutočnosť, že ľudské vedomie

nemá svoj pôvod vo fyzickom

svete. Tvrdí, že ľudská DNA, ktorá

odráža na telesnej úrovni našu individualitu

a je považovaná len za nositeľku

dedičných informácií, má

v skutočnosti ešte obsiahlejší význam.

DNA v každej bunke by mohla

slúžiť ako rozhranie medzi nehmotným

ľudským vedomím a telom. To

by znamenalo, že má za úlohu spájať

každú bunku s duševnou osobitosťou

človeka a prenášať informácie

z vlastnej osobnosti do každej telesnej

bunky.

Táto teória korešponduje aj s výskumom

biofotónov Dr.F.A. Poppa,

ktorý objavil, že z DNA vychádza

zvláštne svetlo, tzv.„biologický

laser“, ktorý sa významným spôsobom

podieľa na komunikácii

v bunkách.

Pokiaľ teda prostredníctvom DNA

prijíma každá bunka v tele informácie

z netelesného vedomia, s ktorým

bola alebo je spojená, vyriešila by sa

hádanka, prečo v zmieňovanom experimente

dokázali biele krvinky reagovať

na svojho „majiteľa“ i na odclonenom

a priestorovo vzdialenom

mieste. I keď bunky nie sú vo fyzickom

spojení s telom pokusnej

osoby, napriek tomu komunikujú

15

Svet Grálu

27 | 2011


TÉMA

s jej vedomím prostredníctvom neviditeľného

spojenia.

To ešte viac upresňuje fungovanie

transplantácie spomienok. Každý

pacient, ktorému je transplantovaný

orgán, s ním získava i špeciálnu

DNA darcu orgánu, ktorá bola

(alebo dokonca stále je) utváraná

iným vedomím a odráža aj jeho

vlastnosti alebo osobné záľuby. To

je ten „cudzí vplyv“, o ktorom hovoria

svedectvá príjemcov orgánov,

ktorí ho musia integrovať do vlastného

života. Vplyv získanej DNA

a jej pôvodného majiteľa je silnejší,

ak príjemca získa srdce, alebo ak nie

je dostatočne silnou osobnosťou.

SPROSTREDKUJÚCI

VPLYV ASTRÁLNEHO

TELA

O

tázka, či prostredníctvom

DNA implantovaného orgánu

môže dlhodobo existovať skutočné

16

Svet Grálu

27 | 2011

spojenie s vedomím zosnulého darcu,

sa zrejme nikdy nedočká vedeckého

vysvetlenia. Uveďme však aspoň niekoľko

súvisiacich úvah.

Abd-ru-shin vo svojom diele „Vo

Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu“

vysvetľuje, že medzi dušou človeka

a fyzickým telom je nevyhnutné

spojivo – astrálne telo, ktoré predchádza

vývoju pozemského tela.

Po odlúčení duše počas pozemskej

smrti sa astrálne telo oddelí od tela

fyzického a neskôr sa podobne ako

pozemské telo rozloží (duša existuje

i naďalej). Abd-ru-shin pritom výslovne

poukazuje na to, že astrálne

telo nie je závislé od tela pozemského,

ale od duše. Preto sa napríklad

po amputácii končatiny môžu

objavovať tzv. „fantómové bolesti“,

pri ktorých človek pociťuje bolesť

v časti tela, ktorú už vlastne nemá.

Je to preto, že napriek amputácii fyzickej

časti ľudského tela jej astrálny

predobraz naďalej existuje.

Z toho môžeme – podľa vyššie

zmienenej „teórie DNA“ odvodiť, že

astrálne telo môže byť práve tým neviditeľným

médiom, prostredníctvom

ktorého DNA prijíma informácie

od duše pôvodného majiteľa orgánu,

ktorá sa nachádza na onom svete.

Z prednášok diela „Vo Svetle

Pravdy“ môžeme tiež vyvodiť, že

umelým udržiavaním orgánu v tele

príjemcu nemusí vzniknúť trvalé

spojenie s dušou darcu orgánu. Pokiaľ

sa darca po svojej smrti definitívne

vzdá svojho astrálneho tela,

neexistuje už žiadna možnosť väzby

s jeho bývalými telesnými orgánmi.

Je však ľahko pochopiteľné, že zosnulý,

ktorý veľmi lipne na svojom

fyzickom tele alebo na pozemskom

dianí, svojím postojom tiež odďaľuje

oslabovanie a rozpad astrálneho

tela, a tým naďalej sprostredkováva

impulzy k orgánom explantovaným

z jeho tela.

Všetky tieto súvislosti nás privádzajú

k nutnosti od základov

prehodnotiť súčasnú prax transplantácie

orgánov. Začať treba už

sporným kritériom mozgovej smrti,

ktorá v zmysle našich platných noriem

znamená celkovú smrť, pričom

veľa zdokumentovaných prípadov

dokazuje, že po smrti mozgu nenasleduje

vždy zástava srdca, rozpad

tela a tým odpútanie duše a skutočná

fyzická smrť. Na darcov orgánov

sa musíme pozerať ako na žijúcich

ľudí, ktorí majú len z veľkej

časti nefunkčný mozog. Okrem toho

je nevyhnutné informovať o všetkých

možných následkoch nielen

darcu orgánov, prípadne jeho príbuzných

(kvôli možnému vnímaniu

bolesti počas odnímania orgánu),

ale predovšetkým príjemcu orgánov

(kvôli možným duševným problémom

a celoživotnej závislosti na liekoch).

Povolenie na odňatie orgánov

by mal zodpovedne udeľovať len človek

sám za seba, nie jeho príbuzní,

a každý príjemca orgánov by mal

vedieť, kto a za akých okolností mu

ich poskytol. Pretože len tak sa dá

predchádzať nepríjemným vplyvom

a duševným konfliktom.

Významným krokom v tejto chúlostivej

problematike bude predovšetkým

zmena legislatívy, ktorá

jasne vymedzí zodpovednosti.

Verme, že tieto zmeny prinesie už

blízka budúcnosť. V dnešnej dobe,

žiaľ, moderná chirurgia vníma ľudské

telo skôr ako sklad náhradných

dielov, z ktorého pod rúškom konania

„dobra“ vyberá súčiatky bez plného

uvedomenia si následkov.

Werner Huemer

huemer@svetgralu.sk


Zážitky z blízkosti smrti

rozhovor s nemeckým tanatológom Bernardom Jakobym

Pán Jakoby, ako sa človek stane

tanatológom?

(Tanatológia – náuka o príčinách a príznakoch

smrti; náuka o psychologických

a lekárskych aspektoch smrti

a umierania, pozn. red.)

O tému zážitkov blízko smrti sa zaujímam

celý život. V čase, keď som

maturoval, práve vyšla Moodyho prvá

kniha Život po živote. Na konci 70-

tych rokov to bola svetová senzácia,

pretože Moody prvýkrát v modernej

dobe písal o zážitkoch blízko smrti.

Neskôr bežali v nemeckej televízii podobné

relácie s Elisabeth Kübler-Rossovou,

ktorá ma fascinovala tým, ako

otvorene na túto tabuizovanú tému

hovorila. Potom som bol osobne konfrontovaný

s touto témou, keď zomreli

aj moji rodičia, a to je samozrejme celkom

iná skúsenosť, než keď sa touto

témou niekto zaoberá iba teoreticky.

Zažil som aj, ako sa moja matka so

mnou rozlúčila v okamihu, keď zomrela.

Prešla mi srdcom. Bol to pocit

radosti a šťastia. To ma podnietilo, aby

som si uchoval zvedavosť, a potom som

sa tým proste zaoberal. Som vlastne literárny

vedec, v roku 1990 som získal

magisterský titul, no a v tom istom

roku mi zomreli rodičia. Uvedomil

som si, že nechcem zostať na univerzite,

že sa chcem zaoberať umieraním.

Mohli by ste pre nás zhrnúť základné

črty zážitkov blízko smrti?

Jednak je to vedomie toho, že som

mŕtvy, zážitok uvedomenia si určitého

druhu kontinuity. Je možné, že

v okamihu klinickej smrti uvidím

v izbe svoju zosnulú matku. To by

nebolo možné bez kontinuity vedomia.

Človek zažíva aj mier a bezbolestnosť,

potom mimotelesnú skúsenosť,

čo je významný prvok, pretože

ukazuje, že vedomie existuje nezávisle

od tela. A to je rozhodujúci moment,

ktorý nám ukazuje, že sme

oveľa viac než toto malé pozemské

Ja. Ľudia v okamihu klinickej smrti

boli schopní opäť vnímať určité veci,

pretože ich mozog bol vyradený. Pri

umieraní teda existuje určitá hranica,

kde mozog prestane pracovať, a človek

by mal stratiť vedomie i vedomie seba

samého. V tomto stave však ľudia vnímajú

aj veci, ktoré sa zároveň odohrávajú

stovky kilometrov ďaleko, pretože

priestor a čas v obvyklom zmysle

odpadajú. V tomto stave zmeneného

vedomia, v tomto duševnom rozpoložení

vnímajú veci, ktoré ako také

nemôžu vidieť. Ak sa zaoberáme bez

predsudkov existujúcimi správami,

musíme proste povedať, že vedomie

sa tu vydáva na cestu a človek vníma

veci, ktoré vôbec nemôže vedieť. A to

výskum smrti stále znovu potvrdzuje.

Pozoruhodné je, že v okamihu

blízko smrti sa všetky veci odohrávajú

súčasne. Keď ľudia neskôr rozprávajú

o svojom prežití, hovoria vždy o tom,

ako sa celá tá skúsenosť vyvíjala – mimotelesná

skúsenosť, životná retrospektíva,

a že zároveň pozorovali, čo

17

Svet Grálu

27 | 2011


TÉMA

sa deje na mieste nehody alebo na operačnej

sále a zároveň mysleli napríklad

na svojich príbuzných, ocitli sa v ich

prítomnosti a neskôr boli schopní dokonca

povedať, ktorú pesničku práve

hrali v rádiu. To sú predsa veci, ktoré

výskum už miliónkrát dokázal.

Tieto prvky umierania sa teda veľmi

podobajú, respektíve dá sa u nich

ľahko zistiť, ako prebiehajú. Existujú

ale nejaké rozdiely u rôznych

ľudí, veriacich či neveriacich, u detí

či dospelých?

Zvláštne na tom je práve to, že žiadne

rozdiely neexistujú. Nehrá rolu, či je

niekto veriaci či ateista. V konečnom

dôsledku sú charakteristickými prvkami

umierania vždy mimotelesná

skúsenosť, stretnutie so Svetlom, skúsenosť

s tunelom a aj životná retrospektíva.

To prežívajú všetci ľudia rovnako,

pretože umieranie je univerzálny fenomén;

preto sú aj všetky správy o týchto

prvkoch rovnaké. Ak existujú vôbec

nejaké rozdiely, potom jedine v interpretácii,

ako to potom ľudia opisujú:

existujú aj také závažné rozprávania

ľudí o tom, že splynuli s Bohom. Rozdiel

je teda v tom, ako sa potom prežité

interpretuje. Ale inak je to veľmi zaujímavé:

je to totiž interkultúrne rovnaké,

alebo ešte presnejšie: zhodný priebeh

umierania možno sledovať v tradičných

podaniach od prapočiatku až

dodnes. Napríklad v Gilgamešovi, najstaršom

literárnom epose svetových

dejín, hrdina prechádza temnotou, tunelom,

uvidí rajské krajiny, uvidí svetlo

a je poslaný naspäť.

Často sa hovorí, že život v dnešnej

dobe je len jeden veľký obchod

so strachom. Ide predovšetkým

o strach zo smrti, ale strach zo

smrti je vlastne strachom zo života.

S tým súhlasím.

Tento druh strachu je nepriateľom

života. Súhlasíte?

18

Svet Grálu

27 | 2011

Myslím si, že sa týmto spôsobom prejavuje

hlavne strach z neznámeho. Ľudia,

ktorí prežili blízkosť smrti a cítili lásku,

aj absenciu strachu, ktorí vnímali toto

pozitívne, blaženosť a šťastie a všetko,

čo je s tým spájané, tí to samozrejme

vnímajú inak. Tí majú vlastnú skúsenosť.

Ukazuje sa to predovšetkým

na kontaktoch so zosnulými. Uvediem

príklad: mnoho ľudí niekedy cíti prítomnosť

niekoho zosnulého. Je to veľmi

jemný cit, o ktorom však viete, čo ste

prežili, viete, že ste vnímali prítomnosť

babičky. Zároveň o tom pochybujete,

pretože to nedokážete pochopiť a mať

nad tým kontrolu. Sú určité veci, ktoré

sa vymykajú našej kontrole. Pravdivosť

tejto blízkosti zosnulého poznáte

podľa toho, že vychádza od zosnulého,

proste sa to stane. To je to podstatné.

Zároveň sa však vynorí množstvo pochybností,

keď sa pokúsime pochopiť

to rozumom. A to je práve ten strach

z niečoho, čoho sa nemôžeme dotknúť.

Platí to aj pre strach zo smrti; veď sa

predsa netreba báť smrti – žiť môže byť

oveľa horšie. Preto máte pravdu, keď

hovoríte, že pokiaľ sa týmito otázkami

človek nezaoberá, správa sa v zásade

nepriateľsky k životu; ak potom človek

stratí strach zo smrti, ale aj strach žiť, je

oveľa slobodnejší.

Dnešná medicína je sústredená

na technickú stránku odstraňovania

chorôb, pričom uzdravovanie je aj

vnútornou záležitosťou, alebo dokonca

predovšetkým vnútornou záležitosťou,

zásadne odlišnou od toho,

ako sa chápe. Mohli by ste sa, prosím,

zmieniť, aké skúsenosti máte v súvislosti

s transplantáciou orgánov?

Keď sa ma teda pýtate na transplantáciu

orgánov, je nutné povedať, že ide

o zásah do procesu umierania. Kto sa

zaoberá jemnohmotnými dejmi pri

umieraní, vie, že duša sa určitý čas

odpútava od tela, až sa nakoniec pretrhne

strieborná šnúra, čo je okamih

vlastnej smrti. Toto dôležité poznanie

tu však všeobecne chýba. Mozgovou

definíciou smrti skutočný moment

smrti predbiehame, aby sme mali zámienku

zasiahnuť ešte do živého organizmu.

Taký človek nie je definitívne

mŕtvy. Jeho mozog je mŕtvy, to je nevratné,

ale treba si predstaviť, že duša

je s telom napriek tomu ešte spojená

a veľmi presne vníma, čo sa s telom

deje. A kto sa za života nezaoberal tým,

čo sa pri transplantácii deje, môže byť

veľmi silne dezorientovaný. Vieme to

aj od ľudí, ktorí dali k dispozícii telo

zosnulého príbuzného na transplantácie.

Keď neskôr toto telo uvideli, boli

na ňom veľmi masívne zmeny, napríklad

u devätnásťročného blonďavého

chlapca, ktorý hrôzou zošedivel, čo poukazuje

na to, že ešte vnímal. Inak by

sa to nestalo. Často tiež dochádza k nahradeniu

jedného utrpenia druhým.

Nikdy sa nehovorí o tom, aké zmeny

osobnosti prekonali ľudia, ktorí dostali

nový orgán. To sú často veľmi rozsiahle

zmeny. Ale nakoniec aj tak musí každý

o sebe rozhodnúť sám. Avšak celá problematika

pre mňa začína vo chvíli, keď

niekto rozhoduje o niekom inom ako

o darcovi orgánov.

Títo ľudia sú vlastne olúpení

o vlastnú smrť. V dnešnej medicíne

je to teda tak, že sa rozhoduje

o iných ľuďoch v domnení, že ten či

onen je „mŕtvejší“ než ten druhý.

Áno, v skutočnosti je to práve umierajúci,

kto by potreboval starostlivosť.

Myslíte si, že táto otázka bude

v budúcnosti vyriešená zákonom?

Hovorí sa o ochrane nenarodeného

života, ale o ochrane v procese umierania

by sa malo hovoriť tiež.

Môžem len poukázať na to, že len

prednedávnom bolo v Nemecku odhlasované

vyššie právne zaistenie nakladania

s pacientmi, takže bude rešpektované

to, čo vopred určím, teda

či chcem darovať orgány, alebo či

chcem donekonečna dostávať výživu.


TÉMA

Všetky tieto postupy teraz u nás určuje

zákon. Z toho potom vyplýva, že

je možné napríklad odstaviť umelé

dýchanie. Myslím, že to je posilnenie

práva na sebaurčenie, je to jediné

riešenie, ktoré vidím. Ide o to, že ako

laik to všetko vôbec nemôžem vidieť

do dôsledkov... umieranie je v zásade

veľmi silne technizované, „rozporcované“

na rad udalostí, pričom

jednotlivec ťažko môže povedať, kde

začína a končí smrť. Preto je dôležité,

aby sa o procese umierania učilo už

na školách, aby to poznanie mladí

ľudia mohli začleniť do svojich životov.

Lekár, ktorý má päťdesiat, nemá dnes

s umieraním už prakticky nič do činenia.

Celý problém spočíva v tom, že

väčšina ľudí zomiera v nemocnici a lekári

nie sú na umieranie pripravení

a často potom robia nezmyselné veci.

Prirodzene, mnohé robia aj na naliehanie

rodiny, to je tiež nutné povedať.

Nikto z nich nechce nechať umierajúceho

odísť. Potom však treba týmto

snahám stanoviť hranicu, za ktorú sa

nepôjde. Treba umožniť dotyčnému

zomrieť – tam začína už dôstojnosť

umierania.

Nedávno som v jednej knihe o obdukcii

(pitevná obhliadka mŕtvoly,

pitva – pozn. red.) čítala zaujímavú

poznámku, že keď nastáva umieranie,

niečo v tele proste prestane

fungovať a nie je také podstatné, čo

to bolo.

Nuž, sú ľudia, pre ktorých to podstatné

je, tomu tiež nerozumiem. Ešte

by som to chápal pri náhlej smrti, keď

si človek vôbec nedokáže vysvetliť, ako

k nej došlo. No tak to je, na tom nič nezmeníme.

Myslím si, že na tom až tak

nezáleží, pretože keď sa duša odpúta

od tela a pretrhne sa definitívne strieborná

šnúra, zostane tu len telo, teda

akýsi obal alebo šat. Pre mnohých rodinných

príslušníkov je však mimoriadne

dôležité, či to bolo srdce alebo

pneumotorax.

Ktoré veci sú pre Vás dnes najdôležitejšie?

Ako sa to vyvinulo, existujú

náznaky, že sa niečo mení?

Myslím, že najdôležitejšie zo všetkého

je, aby sme si uvedomili, že sme duchovné

bytosti a žili duchovné princípy

popísané už v Biblii. Aby sme sa

cítili ako jedna rodina a nie tak izolovane,

neutekali od seba. A okrem toho

je veľmi dôležité, aby sa medzi ľuďmi

rozšírilo poznanie o dejoch, ktoré smrť

sprevádzajú, ale predovšetkým o živote

po smrti.

To je doposiaľ veľký nedostatok. Zažívam

to najmä vo veľkých talkshow,

že stále vychádzajú z nedostatku kyslíka,

endorfínov a ja neviem, z čoho

ešte. Nikdy sa tým skutočne nezaoberali.

Ale toto poznanie tu vždy bolo

a je najvyšší čas začať sa s ním oboznamovať.

Žijeme v dobe, keď sa témou

umierania aj tak budeme musieť zaoberať,

pretože staršej generácie sa tieto

procesy začínajú týkať. A týka sa to

takmer každej rodiny.

Vo všetkých štátnych sociálnych

zariadeniach cítiť veľkú bezmocnosť.

Aké vidíte prognózy?

Možno to raz dôjde tak ďaleko, že sa

na umieranie budeme tešiť, pretože

Celý rozhovor s Bernardom Jakobym

„ZÁŽITKY BLÍZKO SMRTI“ na DVD!

to je niečo pozitívne, hoci doposiaľ

sme to vnímali ako to najhoršie, čo

sa nám môže stať. No keď vidím životné

okolnosti mnohých ľudí, myslím,

že sú na tom oveľa horšie. Ja viem, že

vstúpim do onoho svetla, pre mňa je

to istota. – Ja musím túto vec robiť, to

je moja úloha, moje povolanie – odovzdávať

toto poznanie. Myslím si, že

vedieť o týchto veciach je dôležité pre

každého žijúceho človeka, pretože to

poznanie má bezprostredný vplyv

na náš život, pretože potom veľa problémov

už vopred odpadne.

Ide teda o to, aby človek utváral svoj

život už s vedomím, ako to všetko

bude prebiehať.

Presne. A nakoniec ide iba o to dôverovať

Bohu a vo všadeprítomnú pomoc.

To je moja skúsenosť.

Zhovárali sa PhDr. Magdaléna Havlová

a Václav Kazda

redakce@svetgralu.cz

Bernard Jakoby je nemecký autor kníh Život po

smrti, Tajomstvo umierania, Správy od zosnulých

a ďalších. Dlhé roky sa zaoberá výskumom procesu

umierania a smrti. Vo svojich knihách uverejnil

senzačné poznatky zo svojho bádania, výpovede ľudí,

ktorí sa ocitli na hranici smrti a vrátili

sa späť do pozemského života.

Český dabing/stereo/PAL/4:3/56 min.

Cena: 3,95 €, Cena pre predplatiteľa Sveta Grálu: 3,75 €

Objednávky: prostredníctvom priloženého kupónu, v on-line obchode

na www.svetgralu.sk, alebo telefonicky na: 0903 907 233

19

Svet Grálu

27 | 2011


Sprevádzanie pri

smrteľnej posteli

Počas umierania nastáva fáza, pri ktorej záujem umierajúceho o tento svet

poľavuje. Pre príbuzných je táto situácia často ťaživá, pretože sa s ňou nevedia

zmieriť. Umierajúci sa nepozerá na príbuzných, hľadí na akýsi vzdialený bod.

Zatiaľ čo sa muž predtým tešil z toho, keď mohol opäť vidieť svoju manželku,

ktorá sa vrátila z nákupu, teraz jej prítomnosť po niekoľkých hodinách sotva

vníma. Na otázku: „Netešíš sa, že som opäť doma?“, muž s námahou sústredí

svoj vzdialený pohľad, neprítomne sa na ňu pozrie a povie trýznivo: „Ale áno“.

Ak si príbuzní neuvedomia, že duša už medzičasom pozerá do iného sveta,

môže ľahkovážna výčitka umierajúcemu spôsobiť smútok. Vhodné, citlivé

vysvetlenie situácie prinesie úľavu všetkým zúčastneným – odchádzajúcemu

i pozostalým.

20

Svet Grálu

27 | 2011

Už 2. vydanie!

Naša cena: 4,55 €

Cena pre predplatiteľa: 4,45 €

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu na konci

časopisu, alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


ZDRAVIE

ŽIVOT

LIEČENIE

ENERGIE

DIAGNÓZA

NÁDEJ

UZDRAVENIE

CHOROBA

ZMENA

CESTA K ŽIVOTU

SVEDOMIE

OKOLNOSTI

ČLOVEK

DÔSLEDKY

POSTOJ

6. ZÁVEREČNÝ DIEL

MUDr. Jan Palouček

Tento seriál Sveta Grálu popisuje základy

lekárstva budúcnosti, ktoré ľuďom

pomáha nie iba podávaním liekov

a operačnými zákrokmi, ale aj zásahmi

v jemnejších oblastiach. Pre túto „cestu

k životu“ má veľký význam poznanie

o existencii jemných, sotva postrehnuteľných

energií a vyžarovaní.

J

DIAGNÓZA

edným zo základných predpokladov

úspešného liečenia je stanovenie

diagnózy. Pod pojmom diagnóza

by sa malo rozumieť východisko

choroby, pretože iba z tohto bodu je

možné podniknúť účinnú nápravu.

Ak je diagnózou iba prostý popis toho,

čo sa deje, musí sa liečenie obmedziť

iba na číre potláčanie konečného dejstva

choroby.

Pri stanovení diagnózy hrá teda významnú

úlohu predstava o tom, kým

človek vlastne je. Touto predstavou sa

už od samého začiatku viažeme na

určitú rovinu, v ktorej budeme hľadať

odpoveď. Je potrebné poznamenať, že

v každej rovine niečo nájdeme.

Ak ide napríklad o zápalové ochorenie,

nájdeme celkom na povrchu celej

udalosti baktérie. Môžeme potom povedať,

že príčinou choroby sú baktérie.

Budeme mať pravdu v tom, že

baktérie skutočne patria k priebehu

tejto choroby. S touto predstavou vystačíme,

pokiaľ sme spokojní s tvrdením,

že človek je výhradne hmota.

Príčinnú liečbu na tejto úrovni všetci

dobre poznáme – vytiahneme do boja

proti baktériám.

Ak si rozšírime obzor a ak zistíme,

že v tele koluje aj energia oživujúca telesné

tkanivo, budeme pátrať aj v tejto

rovine. Zistíme, že príčinou choroby

bolo narušenie toku energie v určitej

oblasti. Nasledovala porucha metabolizmu,

sprístupňujúca oslabené

tkanivo bakteriálnej invázii. Baktérie

už v tomto poňatí nevystupujú ako

vinníci, lež ako nepríjemní, jednako

však pozvaní hostia. Príčinnou liečbou

bude ovplyvnenie toku energie

v postihnutej oblasti. Ak sa energetickým

pôsobením podarí poruchu

odstrániť, nie je potrebné používať

žiadne lieky. Ak postúpime ešte ďalej,

21

Svet Grálu

27 | 2011


ZDRAVIE

objavíme rovinu vnútorného života.

Prechodné, ale najmä dlhodobé emocionálne

stavy rozhodujú o tom, kde

a ako bude telo zásobené energiou.

Môžeme napríklad zistiť, že k zablokovaniu

energetického toku došlo

v dôsledku napätia a zloby, ktorú

chorý pociťoval pri stretnutí s určitou

osobou. Príčinná liečba bude spočívať

v ovládnutí rozbúrených emócií

a v ich prerode na priaznivý emocionálny

stav. Tu sa však do cesty stavia

veľká prekážka. Na tento čin sa

chorý musí odhodlať sám, a dokonca

ho musí aj sám vykonať. Druhá osoba

ho môže pri jeho rozhodovaní a snahe

len povzbudzovať. To iste nie je málo,

no predsa len ďalšiemu človeku je súdené

iba sa prizerať, pretože rozhodovacie

právo vo svojom vnútornom

svete má jedine človek sám. A práve

tak nesie človek i zodpovednosť za

dôsledky svojho rozhodnutia, nech

už bolo akékoľvek. Pokusom o ovládnutie

seba samého zlepšuje chorý vyhliadky

na úspešnosť ďalšieho liečebného

pôsobenia a často už týmto

úsilím prelomí energetickú blokádu,

spôsobujúcu telesné ťažkosti.

Hoci sa môže zdať, že sme už na

konci úvah, zostáva ešte takmer banálna

otázka. Prečo sme sa nerozhodli

zostať pokojní? Žiadna situácia

nemá tú moc, aby nás primäla k celkom

určitému, vopred stanovenému

prežívaniu. Neexistujú stresové situácie,

lež iba situácie, v ktorých sa rozhodneme

podľahnúť stresu. Takisto

ani neexistujú situácie vyvolávajúce

pocity radosti, šťastia alebo sklamania,

pretože pre druh prežívania sa

musíme rozhodnúť my sami. Toto

rozhodovanie neprebieha samozrejme

tak, že by sme zakaždým znova uskutočnili

novú voľbu. Naopak, dalo by

sa povedať, že o výsledku je už rozhodnuté

dlho vopred, a to na základe

nášho ponímania života. Svojím postojom

k životu, svojimi predstavami

o tom, čo je cenné alebo bezcenné,

22

Svet Grálu

27 | 2011

o čo je potrebné bojovať a o čo nie, určujeme

smer svojmu prežívaniu každý

sám. Ak sme presvedčení o tom, že

po smrti je koniec, zvolili sme si tragický

variant prežívania pre tento prípad.

Ak sme presvedčení o tom, že

telesná krása má pre život zásadný význam,

zvolili sme si druh prežívania

pre prípad jej úbytku alebo dokonca

straty. Ak sme presvedčení o čomkoľvek,

vždy bude toto presvedčenie

smerodajné pre druh nášho prežívania.

Dokladom toho je aj skutočnosť,

že totožnú situáciu prežívame

vždy celkom inak, než súčasne iní

ľudia. Rovnakú situáciu môžeme dokonca

my sami prežívať zakaždým

inak, než v predchádzajúcom prípade.

Deje sa to vtedy, ak dôjdeme vplyvom

predchádzajúcej skúsenosti k inému,

zrelšiemu presvedčeniu. Príčinnou

liečbou v tejto rovine by bolo prehodnotenie

celého poňatia života. Je

isté, že k tomu nemôže dôjsť v priebehu

niekoľkých hodín alebo dní. Navyše

chorý musí mať na túto zmenu

ochotu a musí byť presvedčený o jej

účelnosti, pretože inak sa všetka jeho

námaha mení na strojové úsilie, ktorému

chýba život. Bolo by preto naivné

liečiť zápal poukazom na nutnosť

zmeniť svoj postoj k životu. Hoci by

to bola v podstate pravda, nemusel

by sa chorý tejto zmeny dožiť. Táto

príčinná rovina má však celkom zásadný

význam pre liečbu závažných,

prípadne chronických ochorení. Rovnako

významná je i pre každého zdravého

človeka. Avšak zdravý človek

nemá spravidla potrebu podstatne

meniť svoje predstavy o živote, pokiaľ

je primerane zdravý a spokojný,

alebo pokiaľ mu zostáva aspoň troška

falošnej nádeje.

Je zrejmé, že pri stanovení diagnózy

a aj pri liečení by sa mali uplatňovať

uvedené hľadiská. Takisto ako je nemysliteľné,

v našom prípade, jednoducho

baktérie ignorovať, malo by byť

nemysliteľné ignorovať vnútorný svet

človeka a jeho predstavu o živote. Len

tak sa v budúcnosti môže stať diagnóza

tým, čím má byť – spoľahlivým

východiskom liečebného postupu,

v ktorého rámci sa aj spravodlivo rozdelia

úlohy. Za súčasného stavu sa zdá,

že je pri liečení zamestnávaný predovšetkým

ošetrujúci personál, zatiaľ čo

z chorého sa často robí iba obeť nepriaznivých

okolností. Také rozdelenie

zodpovednosti istotne mnohým

ľuďom vyhovuje, avšak mnohým ďalším

už nie, pretože sa nechcú zmieriť

s bezmocným vyčkávaním s nejasnou

perspektívou, ktorú nemôžu

ovplyvniť. Každému chorému by len

prospelo, keby sa zamyslel nad tým,

ako žije, to znamená pre aké ciele

žije. V tom spočíva jeho ďalší osud.

Ak zostáva jeho prístup k životu nezmenený,

stáva sa z liečenia aj pri

najlepšej vôli plátanie, akokoľvek sa

pritom záplaty javia, vďaka rozvoju

techniky, stále dokonalejšie. Uspokojenie

z dočasných úspechov marí len

vedomie, že týmto spôsobom nie je

možné zabrániť tvorbe nových dier

a ani nie je možné predvídať, kedy

a kde sa objavia.

S

„VY STE MOJA

POSLEDNÁ NÁDEJ!“

týmito slovami často chorí vyhľadajú

ďalšieho liečiteľa alebo

lekára. Niektorí k tomu dodajú: „To

som zvedavý, čo so mnou urobíte“.

Mal som už viackrát možnosť odpovedať:

„nič“. Spravidla len užasnutá

tvár prezrádzala otázku: „Ako si to

môže dovoliť, odmietnuť liečenie?“

Liečiteľ nie je nikým iným, než

sprostredkovateľom, napojeným na

prúd liečivej sily, s ktorou on nemá

nič spoločné. Preto ani nemôže tvrdiť,

že on lieči, podobne ako elektrikár

nemôže tvrdiť, že on svieti, napriek

tomu, že je na rozsvietenie potrebný.

Úloha liečiteľa spočíva v tom, že


ZDRAVIE

svojím telom a duchovným uspôsobením

poskytuje liečivej sile transformačný

bod, ktorým môže táto sila

plynúť ďalej do pozemskej úrovne. Až

tým nadobúdajú určité druhy liečivej

sily svoju účinnosť pre ľudské telo,

pretože vo svojej jasnejšej, pohyblivejšej

forme nemôžu pozemsky zapôsobiť.

Prijatie liečivej sily celkom závisí

od vnútorného postoja chorého. Vnútorným

postojom však nie je mienené

momentálne želanie alebo prechodný

pokus o lepšie myšlienky. Je to vždy

výsledok dlhodobejšieho poctivého

úsilia vedúceho k prebudeniu svedomia

a k pokore, ktorá sa v správaní

človeka vždy jasne prejaví. Požadovanie

a namyslenosť naopak zreteľne

poukazujú na márnosť prípadného

liečenia a mali by byť pre liečiteľa

signálom na jeho odmietnutie. Nie je

možné a ani nie je žiaduce, aby práve

takíto ľudia existenciu liečivej sily

uznávali. Preto nie je potrebné vyvíjať

ani najmenšiu námahu s úmyslom

tieto skutočnosti dokázať a docieliť

uznanie u ľudí, ktorí ich spochybňujú.

Pre takýchto ľudí sú naopak najvhodnejšie

lekárske zákroky, pri ktorých

nie sú výnimky, pretože lekárstvo

je povinné pristupovať ku každému

chorému rovnako. Na rozdiel od lekárstva

však liečiteľ dáva k dispozícii

svoje vlastné telo ako nástroj, ktorým

budú prechádzať sily určené niekomu

inému. To je spojené s enormnou záťažou

celého organizmu, ktorý musí

byť v každom ohľade prispôsobený

tomu, aby ju mohol bez ujmy zniesť.

Preto nie je liečiteľ viazaný žiadnou

povinnosťou voči chorému, keďže pri

každom liečení rozhoduje aj o svojom

tele a o svojom zdraví. Liečiteľ

má liečenie poskytovať tam, kde

vníma otvorenú dušu. Tak sa liečenie

stáva milosrdenstvom. Okrem toho,

akékoľvek požadovanie liečenia je

v absolútnom rozpore s povahou liečivej

sily. Práve tak ako si človek nemôže

vynútiť dar liečenia, nemôže

si liečenie vynútiť ani chorý. Liečivá

sila zostáva nedotknutá akoukoľvek

snahou o presadenie iného hľadiska.

Zostáva vysoko nad ľudským myslením

a posudzovaním, vzdialená rozumovým

úvahám a blízka iba citu.

Kto si aspoň trocha uvedomí význam

svojho vnútorného života a pocíti zaň

zodpovednosť, získava nádej, s ktorou

môže vzhliadnuť nahor. Potom sa určite

pred ním rozvinie cesta, ktorá ho

povedie k pravému životu.

MUDr. Jan Palouček

jan.paloucek@svetgralu.cz

Seriál je voľným prepracovaním textov knihy

Cesta k životu autorov Marcely Müllerovej-

-Paloučkovej a MUDr. Jana Paloučka.

23

Svet Grálu

27 | 2011


Obrazy

zo života

Peter Iľjič

Čajkovskij

Jaroslav

Klimecký


HUDBA

Búrlivé tóny svetlej, čistej, romantickej hudby, úžasná melodickosť,

inšpirácia, veľkolepé bohatstvo hudobného sveta, rozprávková

krása, očarujúce trblietanie farieb… státisíce poslucháčov na celom

svete sa nechajú hudbou viesť do sveta jedného z najväčších

skladateľov, do bohatstva citov a krásy. Aký však bol život tohto velikána?

A aký bol on sám? Môže nás obohatiť i niečo z jeho súkromného

života?

Čajkovskij bol neobyčajne citlivý, vnímavý človek, schopný zachytávať

hudbou tie najjemnejšie vplyvy; na druhej strane im bol silne

vystavený a trpel nimi. Zažíval početné stavy melanchólie a ťažkého

psychického trápenia. Niekoľko rokov spoločného života s mladučkou

študentkou Antóniou Miljukovovou ho priviedlo až na prah samovraždy.

Skutočným krížom jeho života však bola silná homosexualita;

tej podliehal celý život. V cárskom Rusku 19. storočia to bolo neodpustiteľné

previnenie, za ktoré sa ľudia posielali do vyhnanstva na Sibír.

A predsa v jeho živote zažiaril čistý vzťah k žene, s ktorou sa nikdy

ani osobne nestretol, ktorá ho však štrnásť rokov štedro podporovala

a umožnila mu venovať sa voľne a slobodne skladateľskej činnosti.

Čajkovského meno dodnes žiari medzi hviezdami na hudobnom

nebi – koľko z jeho poslucháčov však vie o oddanej, nesebeckej,

skromnej žene v pozadí, vďaka ktorej mohlo vzniknúť nejedno z jeho

preslávených diel? Nielen peniazmi mu bola nápomocná – vrúcne city

a vrúcne myšlienky bohatej mecenášky ho sprevádzali a urovnávali

mu cestu k práci.

Nadežda Filaretovna von Meck (1831–1894)

K

NEČAKANÝ LIST

ončí sa rok 1876. Desať rokov

už Čajkovskij pôsobí ako profesor

harmónie a skladby na moskovskom

konzervatóriu. Má tridsaťšesť

rokov a za sebou kus tvorivej práce.

Tri symfónie, l. sláčikové kvarteto

D dur, balet Labutie jazero, symfonické

básne Rómeo a Júlia, Franceska

da Rimini.

Jedného dňa, krátko pred novým

rokom, dostáva Čajkovskij nečakaný

list: „Vypovedať Vám, aké nadšenie

vo mne vzbudzujú Vaše diela, pokladám

za nevhodné… preto Vám

poviem len toľko, a prosím, aby ste

tomu verili doslova, že s Vašou hudbou

sa žije ľahšie a príjemnejšie,“ píše

jeho ctiteľka, vdova po dopravnom

inžinierovi, Nadežda Filaretovna von

Meck. Pani von Meck, od mlada vášnivo

milujúca hudbu, je v moskovskej

spoločnosti známa ako bohatá

dáma--mecenáška, ktorá štedro podporuje

moskovské konzervatórium,

Ruský hudobný spolok a okrem

iného aj istý komorný inštrumentálny

súbor.

Medzi súčasnými mladými skladateľmi

vzbudil najväčšiu jej pozornosť

práve Čajkovskij. Od jeho žiaka, huslistu

Kotka, ktorého tiež podporuje,

sa dozvedela o Čajkovského súčasných

finančných ťažkostiach. Kotkovým

prostredníctvom si začala objednávať

klavírne úpravy jeho skladieb

a poskytovala mu za ne bohaté honoráre.

Čajkovskij sa v tom čase skutočne

sťažoval svojmu bratovi Anatolijovi:

„Keby si vedel, ako sa topím

v dlhoch! Deň čo deň ma niekto žiada

o peniaze, rozdávam naľavo napravo

také sumy, že mi je nakoniec ľúto samého

seba.“ Objednávky od bohatej

mecenášky preto prijíma veľmi

ochotne.

Hoci sa nikdy osobne nezoznámili,

prostredníctvom čulej korešpondencie

sa medzi oboma ľuďmi nakoniec

vyvinulo zvláštne, ale obdivuhodné

priateľstvo, trvajúce viac než trinásť

rokov. Skladateľ skoro vycítil skutočne

úprimný a hlboký záujem panej

von Meck, a tak sa tejto citlivej, vnímavej

poslucháčke už v prvých listoch

začína zdôverovať: odhaľuje jej svoje

skryté myšlienky, i svojrázne črty svojej

rozporuplnej povahy a nadania.

V

PRIATEĽ

roku 1878 pracoval Čajkovskij

okrem Onegina súčasne na štvrtej

symfónii. Keď ju dokončil, pýtal

sa pani von Meck: „Počul som, Nadežda

Filaretovna, že ste nikdy nedovolili,

aby Vám boli venované skladby.

U mňa ste urobili výnimku a ja vám

25

Svet Grálu

27 | 2011


HUDBA

za to preveľmi ďakujem. Ale ak Vám

je nepríjemné, aby Vaše meno bolo

v záhlaví symfónie, je možné sa bez

toho obísť. Nech len Vy a ja vieme,

komu je symfónia venovaná.“

A pani von Meck odpovedá: „Dovoľte

mi jednu otázku: Považujete ma

za svojho priateľa? Ak môžete na túto

otázku odpovedať áno, potešilo by ma

veľmi, keby ste na svoju symfóniu napísali,

že ju venujete svojmu priateľovi,

a neudávali žiadne meno.“

„Nikdy nemalo venovanie hudobného

diela vážnejší a naozajstnejší

zmysel než v tomto prípade,“ odpovedá

Čajkovskij. „Vyspovedal som sa v nej

a prehovoril od srdca nielen za seba,

Peter Čajkovskij (vľavo) so svojimi

rodičmmi a súrodencami

ale i za Vás. Je to vlastne nie moja, ale

naša symfónia. Len Vy sama môžete

pochopiť a precítiť všetko, čo som ja

chápal a cítil, keď som ju písal. Navždy

to bude moje najmilšie dielo, lebo je to

pamiatka na dobu, keď mi – po dlho

hroziacej chorobe a po dlhom období

neznesiteľnej clivoty a znechutenia, až

som takmer upadol do úplného šialenstva

a záhuby – naraz zažiarili zore

znovuzrodenia a šťastia v podobe tej,

ktorej je symfónia venovaná. Chvejem

sa hrôzou pri myšlienke, čo by sa so

mnou stalo, keby ma osud nebol spojil

s Vami. Som Vám zaviazaný za všetko.

Za život, za možnosť ísť vpred za ďalekým

cieľom, za slobodou a za šťastím…“

26

Svet Grálu

27 | 2011

K

VÝMENA NÁZOROV

orešpondencia sa mení na dlhú

debatu, besedu umelca s poslucháčkou.

I keď mu pani von Meck vo

všetkom verí, predsa niekedy oponuje…

Nemá rada Raffaela ako on,

Mozarta ako on, ani Puškina. Miluje

naopak Michelangela, Beethovena,

Schopenhauera.

Došlo i na náboženstvo. Prvú

otázku položil Peter Iľjič: „Čo sa týka

náboženstva, som vnútorne rozdvojený

a dosiaľ nemôžem nájsť riešenie.

Z jednej strany môj rozum úporne

odmieta priznať pravdivosť dogiem.

Ako pravoslávnych, tak i ostatných

kresťanských vyznaní. Čo som

sa len napremýšľal o dogme odmeny

a trestu, podľa toho, či

ide o človeka dobrého alebo

zlého… Ako stanoviť presnú

hranicu medzi ovcami a vlkmi?

Rovnako je pre môj rozum nedostupná

viera vo večný život.

Z druhej strany výchova, zvyk

z detstva, poetické predstavy

spojené so všetkým, čo sa týka

Krista a jeho učenia... Veľmi

rád by som Vás poznal z tejto

strany.“

Odpoveď von Meck nepoznáme.

Z ďalšieho Čajkovského

listu však vyplýva, že sa i ona rozišla

s cirkvou a dogmami. „K cirkvi mám

iný pomer než Vy,“ píše Čajkovskij.

„Pre mňa si zachovala veľmi mnoho

poetickej príťažlivosti… liturgia Jána

Zlatoústeho je podľa môjho názoru

jedno z najväčších umeleckých diel…

ak sleduje človek obrad pozorne, tak,

aby pochopil zmysel každého jednotlivého

úkonu, nemôže pri našej pravoslávnej

bohoslužbe nepocítiť duševné

pohnutie… a tak som na jednej

strane ešte pevne spätý s cirkvou, ale

na druhej strane som už, podobne

ako Vy, stratil vieru v dogmy… A tak

vidíte, moja milá priateľka, že som

plný rozporov, a napriek svojmu

zrelému veku som sa dosiaľ k ničomu

pevnému nedostal, neuspokojil

svojho nepokojného ducha ani náboženstvom,

ani filozofiou. Veru by som

sa pomiatol na rozume, keby nebolo

hudby. Tá je pravým darom nebies

pre ľudstvo blúdiace v temnotách...“

Von Meck prináša nové impulzy:

„…Peter Iľjič, milovali ste niekedy?

Myslím si, že nie. Príliš milujete

hudbu, než aby ste sa mohli zamilovať

do ženy. Viem o jednej milostnej

príhode vo Vašom živote (Desirée

Artotová, speváčka, ktorej kedysi

Čajkovskij neúspešne ponúkol sobáš),

ale myslím si, že takzvaná platonická

láska je len polovičným citom pre človeka,

ktorý nemôže existovať bez citu,

týkajúceho se tela a krvi.“

„…Ak položíte otázku trochu inak,“

odpovedá Čajkovskij, „…to znamená,

ak sa spýtate, či som prežil v láske

úplné šťastie, musím Vám odpovedať:

nie, nie a nie… Napokon i v mojej

hudbe sa dá táto odpoveď nájsť. Ak sa

ma spýtate, či si uvedomujem všetku

veľkosť a intenzitu tohto citu, odpoviem

Vám: áno, áno, áno, a znovu

Vám poviem, že som sa neraz snažil

hudbou vyjadriť trýzeň a súčasne

blaho lásky. Neviem, ako sa mi to podarilo…

to ponechávam na posúdenie

iným…“

Von Meck mala chvíle, kedy sa s ťažkosťami

ovládla, aby nenapísala niečo,

čo sa písať nemá: „…Končím toto písanie

po návrate z koncertu, na ktorom

som počula Váš Srbský (Slovanský)

pochod. Nie som schopná vyjadriť

slovami pocit, ktorý ma zachvátil.“

Slovanský pochod mal na premiére

medzi inými skladbami ohromný

úspech, musel byť opakovaný. „Bolo

to také blaho, že som mala v očiach

slzy. Pri prežívaní tej hudby som bola

nevýslovne šťastná pri myšlienke, že

je jej autor v určitom stupni môj, že

mi patrí a že to právo mi nikto nemôže

vziať. Prvýkrát od nadviazania

našich kontaktov som počúvala Vaše


HUDBA

Peter Iľjič Čajkovskij v roku 1863

(asi 23-ročný)

dielo v inom prostredí než obyčajne.

V Šľachtickom klube se mi zdáva, že

mám mnoho konkurentov, že máte

mnoho priateľov, ktorých máte radšej

ako mňa. Ale tu, v novom prostredí,

medzi toľkými poslucháčmi, sa

mi zdalo, že moje city sú také silné, že

sa o Vás s nikým nemusím deliť. Tu

vládnem ja… prepáčte mi toto blúznenie,

neľakajte sa mojej žiarlivosti,

veď Vás k ničomu nezaväzuje. Je to

len môj vlastný a vo mne uzavrený

cit. Od vás nežiadam nič viac, ako

už užívam – snáď okrem nepatrnej

formálnej zmeny. Bola by som rada,

keby ste si so mnou, ako je to obvyklé

medzi priateľmi, tykali. Myslím si, že

v korešpondenci to nie je ťažké, ale

ak Vám to nevyhovuje, nebudem nič

namietať, pretože som šťastná i tak.

Buďte požehnaný za to šťastie! Chcela

by som Vám teraz napísať, že Vás z celého

srdca objímam, ale možno by

sa Vám to zdalo predsa len podivné,

preto Vám, ako obyčajne, poviem: dovidenia,

drahý, z celého srdca Vaša…“

Už nasledujúci deň si však uvedomuje,

že je matkou jedenástich detí

a babičkou (von Meck bola o deväť

rokov staršia). Babička! Babička!,

opakuje si nahlas s hlavou v chudých

dlaniach. Myšlienka na mladučké

študentky konzervatória, na to, že

Čajkovskij píše päťstránkové listy

ešte i niekomu inému, ju privádza do

zúfalstva.

Ale on jej odpovedá úprimne, z celého

srdca: „…Vám predsa nemusím

hovoriť, že ste tá, ktorú milujem

všetkými poryvmi duše, pretože

som ešte v živote nestretol bytosť,

ktorá by mi bola bližšia ako Vy, príbuznejšia,

ktorá by tak citlivo reagovala

na každú moju myšlienku,

všetok tep môjho srdca… zbytočne

si myslíte, že by som nohol vidieť

niečo čudné v tých slovách nehy vo

Vašich listoch. Prijímam ich od Vás,

len som trochu v rozpakoch – vždy

sa mi pritom totiž zdá, že ich nie

som tak úplne hoden…“ Prechod na

tykanie Čajkovskij neprijal.

P

FLORENCIA

ani von Meck ho pozýva

do Florencie – má tam pripravené

bývanie. Keď sa ho

v liste pýtala, či nechce priniesť

obeť a stráviť mesiac vo

Florencii (samozrejme mu prenajme

dom, vypožičia klavír,

ak nechce, nemusí sa s nikým

stretávať) – súhlasil.

Prenajala mu vilu Bonciani

so sluhom i kuchárom, sama

bývala s rodinou v neďalekom

paláci. S pánom Boncianim

sa dohodla, že hosťa nebude

ničím obťažovať, so všetkými

otázkami a výdavkami sa bude

obracať výhradne na ňu.

„Vitajte, môj milý, drahý, jedinečný

priateľ! Cítiť, že ste tak blízko, to je

také blaho, že sa nedá vyjadriť slovami…“

priniesol správca odkaz.

Čajkovskij začal svoj pravidelný,

pracovný život. Vstával o ôsmej, vypil

kávu, prelistoval noviny a sadol si

k libretu Panny Orleánskej, na ktorom

práve pracoval. O jedenástej chodievala

okolo pani von Meck na svoju

prechádzku s dcérami a tajomníkom

Pachulským. Niekedy to nevydržal,

vedel, že je krátkozraká, postavil sa

za záclonu a pozoroval, ako idú okolo.

Vpredu veselý pes, za ním najmladšie

dcérky Soňa a Miluška. Ďalej za

nimi, medzi dcérami Júliou a Lýdiou,

ona – vysoká, trochu vyziabnutá,

s tmavými očami, podľa všeobecnej

mienky nepekná (on s tým súhlasil)

a za ňou dojka s nemluvňaťom. Niekedy

vrhla nevidiaci pohľad na jeho

okná.

Do obeda pracoval, potom nechal

zavrieť okenice s vyrezávanými srdiečkami

a dal sa do čítania. Vychutnával

ticho a samotu. Večer šli pred

spaním znovu okolo – ona, staršie

dcéry, zať, niekedy Pachulskij. Pre

Peter Iľjič Čajkovskij s manželkou Antóniou

Miljukovovou počas svadobnej cesty r. 1877

krátkozrakosť nevidela presvitajúce

srdiečka jeho izby a myslela si, že nie

je doma. Hneď mala starosť, či si nezabudol

vziať šatku – je tak chladno –

nie je príliš unavený? A kam vôbec

šiel? Kráčala okolo pevnou mužskou

chôdzou, nedovolila si pozdvihnúť

cvikre k jeho oknám a k Bohu vysielala

akési divoké, vášnivé a materské

modlitby.

27

Svet Grálu

27 | 2011


HUDBA

Bol december, blížili sa Vianoce.

Oni šli do Viedne, on do Paríža.

V listoch zaznelo lúčenie a nejasná

nádej, že sa ten nádherný mesiac ešte

niekedy zopakuje.

Predsa sa raz stretli. Ona sídlila

s rodinou v Brajlove a ponúkla mu

Peter Iľjič Čajkovskij (1840 - 1893), fotografia z roku 1893

prázdninový pobyt na svojom panstve.

Rozhodol sa však pre malé hospodárstvo

v Simakove, tri kilometre

od Brajlova. Dokončoval tu tretie dejstvo

Panny Orleánskej. Deň si rozdelil

– na prácu, obed, vychádzku.

Najčastejšie si zašiel v bričke do lesa.

Vedel, že v Brajlove sa obeduje o štvrtej,

podľa toho vychádzal – aby nikoho

nestretol. A predsa sa jedného

dňa stalo, že sa tri kočiare z Brajlova

omeškali… V zákrute pri čistine sa

oproti nemu nečakane objavil široký

kočiar. – Trhol opratami. Sedela

v ňom s Miluškou, najmladšou.

Mala na sebe pelerínu, kockovanú

šatku okolo krku. Držala dcérku za

ruku. Neodvážil sa odvrátiť oči, a ich

pohľady sa prvýkrát na nepatrný okamih

stretli. Zahanbil sa a sňal klobúk.

Nezvládla výraz tváre, bola zmätená

ako dievčatko, skoro nestačila odpovedať

na pozdrav. Kone prešli, prešli

28

Svet Grálu

27 | 2011

ešte dva kočiare s veselou spoločnosťou,

a potom všetko stíchlo.

Večer emócie ovplyvnili všetko –

chuť do jedla, spánok, srdce, žalúdok,

zmocnila sa ho plačlivosť. Bol zbavený

starostí, bol sám sebe pánom,

robil, čo chcel, býval, kde chcel, mal

všetko, čo si prial – a predsa

ho prepadala taká neznesiteľná

clivota, že sa mu chcelo

zavrieť okná i dvere a zavýjať.

Tón v jej korešpondencii bol

teraz stále menej zdržanlivý.

On bol preto naopak v listoch

umiernenejší. Bál sa, že

sa o ňom dozvie celú pravdu

a odoženie ho. Iste ho podozrievala,

ale ona – taká bystrá

pani – si myslela, že Čajkovskij

nemal nikdy takú ženu,

ktorá by mu za lásku stála.

Ona mu ju nahradí.

„…či môžete pochopiť, ako

na Vás žiarlim, i keď sa osobne

nepoznáme?“ píše. „Viete

vôbec, ako mi bolo ťažko, keď

ste sa oženili? Akoby mi odtrhlo

kus srdca. Bolelo ma to, bolo

mi horko, nemohla som zniesť myšlienku,

že je Vám tá žena nablízku.

Nenávidela som tú ženu preto, že

Vám s ňou nebolo dobre, ale nenávidela

by som ju stokrát viac, keby Vám

s ňou dobre bolo… Vinu na tom, že

som sa preriekla, má „moja“ symfónia

(prehrávala si štvorručnú úpravu

jej venovanej štvrtej symfónie). Ale

domnievam sa, že je lepšie, keď budete

vedieť, že nie som taká ideálna

bytosť, ako sa Vám zdám… to nemôže

zmeniť naše vzťahy. Neprajem

si, aby sa akokoľvek zmenili… chcela

by som si byť istá, že sa nič nezmení

do konca môjho života…“

Bol jej vďačný za všetko. Už sa

nebál o svoju voľnosť. Dokonca

práve v pokračovaní vzťahu s von

Meck videl záruku svojej slobody

a – hmotnej nezávislosti. Žil teraz

ako dôstojný človek. Za svoje skladby

dostával dohodnuté honoráre, cestoval,

z času na čas robil dlhy, neodriekal

si pôžitky, niekedy zlé, ale

vždy nákladné. Prenajal si veľký

dom v mestečku Klin asi 100 km

od Moskvy. Okolo ruská príroda,

akú mal rád. Konča záhrady pretekal

potok, nad brehmi brezový háj,

v diaľke dedinská zvonička.

Pani von Meck mu písala, že má

radosť z toho, z čoho má radosť i on.

Je šťastná, že našiel tichý prístav. Ale

v hĺbke srdca si uvedomila, že si Čajkovskij

usporiadal svoj život mimo

nej a bez nej. A to navždy…

Z

ROZTRŽKA

radil ju. Zrádzal najlepšieho

priateľa. Von Meck v ňom stále

videla to, čo sa pred ňou otváralo

na začiatku ich korešpondencie. On

však vtedajšie idey dávno zmenil.

Vracali sa mu len vtedy, keď jej písal.

Inak viedol svoju prácnu, úspešnú

politiku slávy. Občas si uvedomoval,

že medzi tým, čo si ona o ňom myslí

a medzi skutočnosťou sa roztvára

priepasť. Ale nemá silu ani čas tú

priepasť zasypávať.

Myslela si, že jej nepíše, pretože je

ponorený do tvorivej práce – a on

písal denne dve desiatky listov, ale

ľuďom, ktorým potreboval písať viac

než jej. Myslela si, že je dobrák a že

mu nezáleží na peniazoch – ale on

bol stále náročnejší, utrácal a robil

dlhy. Myslela si, že má rád deti –

a on behal za dedinskými školákmi

a bál sa, aby si to nevšimli dospelí.

Myslela si, že celý život nenašiel ženu,

ktorú by mohol mať rád – a pre neho

bola každá žena niečo ako Antónia –

odpor, strach...

V prvých rokoch ho skutočne svojimi

listami formovala. Ale šediny,

choroby, nekonečná clivota, úspechy

vo svete, všetok ten zhon okolo

slávy mu neumožnili udržať sa na


HUDBA

úrovni, na ktorej ho videla ona. Korešpondencia

redla a potom prišla

roztržka. Spočiatku si ju neuvedomoval;

ale prišiel deň, kedy si ju

uvedomila pani von Meck. Nebola

z tých, ktorí sa zmierujú, ustupujú,

odpúšťajú, privierajú oči – prerušila

styky naraz a navždy. Nepotrebovala

formálny dôvod, ale náhly pokles jej

financií jej takýto dôvod poskytol.

Napísala Čajkovskému, že ďalej už

mu pomáhať nebude.

Poslednou kvapkou však bolo

niečo iné. Prišiel deň, keď sa o ňom

i ona dozvedela tú tragickú pravdu –

od jeho vlastného brata –, a vyškrtla

Čajkovského zo svojho srdca. Napriek

tomu napísala: „Nezabudnite

a niekedy si spomeňte...“

Odpovedal trochu strojene:

„Zrejme sama netušíte, aké nezmerné

dobrodenie ste mi poskytovali! Inak

by Vám ani na um neprišlo, že teraz,

keď ste chudobná, budem na Vás

spomínať len niekedy!!! Môžem povedať

bez preháňania, že som na Vás

nikdy nezabudol a nezabudnem ani

minútu, pretože kedykoľvek myslím

sám na seba, moje myšlienky

sa nevyhnutne stretávajú s Vami.

Vrúcne bozkávam Vašu ruku a prosím,

aby ste boli raz a navždy uistená,

že nikto s Vami nesúcití a nezdieľa

Vaše starosti tak ako ja, Váš…“

Odpoveď nedostal. Trápilo ho to.

Napísal ešte raz. Ticho. Počkal pol

roka a pokúsil sa cez jej syna (vzal

si jeho neter) prezvedieť, či ho skutočne

nechala. Nič nezistil. Obrátil

sa na Pachulského a dlhým listom

prosil, aby zmenila svoj postoj

k nemu. Nezmenila. Čajkovskij zostal

sám v živote i v smrti. Zostala

len krivda.

A zase ako predtým: pracovať,

pracovať, pracovať. Ako keď obuvník

šije topánky, hovorieval; komponoval

balet Luskáčik. Jednotlivé

čísla napĺňal hudbou podľa pokynov

choreografa.

U

PATETICKÁ

tekali mesiace. Pri všednej práci,

na cestách ho už dlho prenasledovala

túžba – napísať niečo, po čom

by sa už nemusel báť smrti. Neprestajne

na to myslel – doma,

vo svojej chronickej clivote,

v zahraničí, všade. Symfónia.

Nová symfónia. Šiesta. O tom,

prečo žil na tomto svete,

o tom, že raz zomrie, o svojej

láske, o ktorej nesmie hovoriť

nahlas, vyspovedal sa…

Šiestu symfóniu nazval, na

návrh brata Modesta, Patetickou.

Premiéru sa rozhodol

dirigovať sám.

Do Petrohradu odišiel 9.

októbra 1893. Starý kamarát

Kaškin bol u neho v hoteli

a spoločne spomínali na

dávne časy. Ako mnoho ľudí

už odišlo z ich života. Kaškin

spomenul aj pani von Meck.

„Umiera?“ poľakal sa Čajkovskij.

„To nie je možné!“ „Nie,

neumiera, ale vraj sa nervovo

zrútila, nikoho nepoznáva,

nič nechápe. Najstarší syn je

duševne chorý syfilitik, premrhal

všetok rodinný majetok

so ženami a v kartách,

teraz sú bez prostriedkov

a starena žije v chudobe…“

Čajkovskij smutne pozeral

bokom a v očiach mal slzy.

Orchestrálne skúšky začali druhý

deň a trvali celý týždeň vrátane soboty

šestnásteho, keď bol koncert.

Ani na hudobníkov, ani na poslucháčov

neurobila symfónia dojem.

Neporozumeli jej ani jedni, ani

druhí. Publikum tlieskalo vlažne,

bez nadšenia. A keď šiel Čajkovskij

po koncerte s Glazunovom drožkou

na večeru, mlčali obaja. Balakirev,

zakladateľ novoruskej školy, po

prvom vypočutí Patetickej, keď doznel

rezignujúci záver štvrtej časti,

vraj zamyslene povedal: „Ako musel

trpieť tento človek, aby mohol napísať

niečo takéto…“

Vo štvrtok 21. októbra Čajkovskij

ochorel. Už večer konštatoval lekár

choleru s veľmi ťažkým priebehom.

Čajkovského hrob v Kláštore Alexandra Nevského

V nedeľu, už v blúznení, niekomu

niečo vyčítal, plakal, dohováral.

Bola to pani von Meck. Niekoľkokrát

ju v slzách volal: „Nadežda Filaretovna…

Nadežda Filaretovna…“

Jaroslav Klimecký

jaroslav.klimecky@svetgralu.cz

29

Svet Grálu

27 | 2011


ROZHOVOR

Ak sa začne hovoriť o harmonizácii

priestoru, zvyčajne každému napadne starodávne

čínske učenie feng-shui, ktorého

cieľom je vytvoriť zdravé, pokojné

a vyvážené prostredie.

Okrem neho však existuje aj

učenie o radiestézii, ktorej

cieľom je zisťovanie a meranie

neviditeľných žiarení,

ktoré vplývajú na psychický

a fyzický stav živých bytostí.

Niektorí odborníci dokonca

tvrdia, že uplatnenie feng-

-shui bez radiestézie prináša

len dočasné zlepšenie. O radiestézii sme

sa zhovárali so zakladateľom holistického

30

Svet Grálu

27 | 2011

centra zdravia v obci Chľaba pri Štúrove,

ktorý organizuje prednášky na tému radiestézie

a feng-shui, pánom Karolom

Gúgyelom.

Ak zadáme do vyhľadávača

na internete slovo

„radiestézia“ veľa informácií

nezískame. Mohli by ste

nám tento pojem priblížiť?

Tento výraz sa spája

s menom francúzskeho

kňaza abbé Boulyho

a vznikol spojením latinského

„radius“ (lúč) a gréckeho „aisthesis“

(pociťovať) a prekladáme ho

ako „pociťovanie žiarenia“. Radiestézia

vychádza z toho, že všetky živočíchy,

predmety a materiály zo seba vydávajú

žiarenia, ktoré pôsobia na svoje okolie.

Toto pôsobenie môže mať na zdravie

človeka v určitých prípadoch negatívny

dopad. Cieľom radiestézie je zistiť prítomnosť

týchto žiarení na konkrétnom

mieste a čo najúčinnejšie ich škodlivý

vplyv eliminovať.

Čo vás priviedlo k tomu, aby ste

sa tejto náuke venovali a neskôr ju aj

vyučovali?

Pôvodným povolaním som elektroinžinier.

Zaoberal som sa mikrovlnnými


ROZHOVOR

obvodmi a informatikou. Z určitých

dôvodov som sa však neskôr rozhodol

študovať alternatívnu medicínu v Budapešti.

Po jej úspešnom absolvovaní

v rokoch 1993 – 1996 som sa začal zaoberať

liečením ľudí. U niektorých pacientov

som zistil, že napriek tomu, že

sme vyriešili rôzne vnútorné príčiny

chorobných stavov tela i psychiky, nedošlo

u nich k úplnému uzdraveniu

a regenerácii. Po tomto zistení som

začal viac sledovať priestor, kde človek

spáva, pracuje atď. Našiel som silné

vonkajšie vplyvy, ktoré pôsobili ako

prekážky v uzdravení. Po harmonizácii

tohto priestoru došlo k vyliečeniam,

ktoré by dnešná medicína mohla považovať

za zázrak.

S radiestéziou úzko súvisia aj geopatogénne

zóny. Čo sú to geopatogénne

zóny a ako vplývajú na človeka?

Geopatogénne zóny predstavujú

súhrn určitých vplyvov, ktoré narúšajú

homogenitu priestoru. Ide o narušenie

rovnováhy medzi zemským a kozmickým

žiarením. Narušiť ju môžu geologické

defekty – podzemná voda, geologické

zlomy, železná ruda, ale napríklad

aj väčšie kovové teleso pod zemou.

Ďalej sú to prirodzené energoinformačné

štruktúry Zeme, takzvané

pásmové žiarenia, alebo telurické

prúdy známe pod menami Ley, Svätý

Juraj, Curry, Hartman a podobne.*

V dnešnom pretechnizovanom svete

okrem geopatogénnych zón na človeka

výrazne pôsobí predovšetkým žiarenie

antropogénneho pôvodu. Ide o technické

žiarenie, elektrosmog. Patrí sem

* Pásmové štruktúry, alebo telurické prúdy,

známe pod názvami Ley, Hartman, Curry

a pod., predstavujú energetické toky

Zeme. Možno si ich predstaviť ako tepny,

alebo žily Zeme. Každý druh týchto prúdov

má svoje špecifické vlastnosti a pôsobenie

na krajinu a organizmy v nej.

Napríklad Hartmanove pásy vytvárajú

takmer pravidelnú mriežku 2x2 alebo 2x

2,5 m a prechádzajú Zemou v smeroch

sever – juh a východ – západ.

napríklad mikrovlnné žiarenie vychádzajúce

z radarov v blízkosti letísk, žiarenie

z antén pre mobilné siete, bežná

elektroinštalácia v obytných domoch,

elektrospotrebiče a podobne.

Ako a prečo sa na zdraví človeka prejaví

nepriaznivý vplyv týchto žiarení?

Medzi človekom a jeho vonkajším

prostredím musí existovať súzvuk,

harmónia. Človek je voči negatívnym

vplyvom do určitej miery vždy chránený

svojím vnútorným vyžarovaním,

ktoré nazývame

aura. Toto vyžarovanie dokáže

výrazne eliminovať negatívne

vplyvy okolia. Ak sa však zvýšia

vonkajšie vplyvy čo sa týka

intenzity a času, začnú sa prejavovať

degeneratívne zmeny

v prvom rade vo vyžarovaní

človeka. Kedy sa tieto zmeny

objavia aj na fyzickom tele vo

forme symptómu, je otázkou

individuálnej odolnosti človeka.

Ak sa nahromadí viac typov

žiarenia, za veľmi krátky čas

môže dôjsť k porušeniu fyzického

ale aj psychického zdravia.

Na podvedomej úrovni každý

človek vníma toto žiarenie. Je

povedzme nepokojný, alebo sa

cíti nepohodlne. Predstavme

si človeka, ktorý príde bývať

na nové miesto. Zo začiatku len

povie, že sa na danom mieste

necíti najpohodlnejšie. Povie si:

„Nie som na toto miesto zvyknutý,

budem si musieť zvyknúť“.

Pritom je často pravdepodobné,

že sú tam určité negatívne

vplyvy. Za tri mesiace si zvykne, bude

pre neho normálne, že sa v noci dvakrát

zobudí. Postupne sa však začnú objavovať

aj fyzické problémy. Začne byť

apatický, podráždený, mať bolesti hlavy,

problémy s krvným tlakom a podobne.

Ako ďaleko taký vplyv môže zájsť?

Môže napríklad vyvolať rakovinu?

Sú vplyvy, ktoré môžu podporovať

tvorbu rakoviny, leukémie či schizofréniu.

Bežná je nespavosť, ďalej chronická

únava, chronické zápaly a bolesti, ktoré

sa nedajú bežnou medicínou vyliečiť.

Vtedy sú obvykle prítomné tieto externé

vplyvy.

Určite ste riešili aj nejaký zaujímavý

konkrétny prípad...

Raz som mal prípad 10-ročného

dievčatka, ktorému diagnostikovali

OBRÁZOK S PRÍKLADOM MERANIA

• cez pravé rameno a hlavu prechádza vodný tok

• v mieste krčnej chrbtice sa nachádza

HARTMANOV a CURRY kríž

• na druhú osobu vplýva len HARTMANOV pás

a to na krčnú chrbticu

• pás LEY prechádza cez hlavy obidvoch manželov.

Súhrn týchto žiarení spôsobuje za veľmi krátke obdobie

(1– 2 mesiace) vážne zdravotné problémy hlavne u osoby, ktorá

spáva z nášho pohľadu vľavo a trpí nasledovnými problémami:

nespavosť, ranná únava, bolesti hlavy, bolesti pravého ramena,

začínajúce depresie, zhoršenie zraku. Ak by tu spávala viac

rokov, následky by mohli byť veľmi ťažké až tragické. Osoba,

ktorá spáva vedľa, je na tom podstatne lepšie.

epilepsiu. Začala sa liečiť klasickou

medicínou. Po troch týždňoch ma

rodičia navštívili s tým, aby som im

pomohol. Moja prvá otázka bola, či

náhodou neprerábali izbu, v ktorej

dievčatko spalo. Odpovedali mi, že

predtým, ako dievčatko ochorelo,

maľovali jej izbu, pričom premiestnili

posteľ a nábytok. O niekoľko týždňov

nato dievčatko ochorelo. Odporučil

31

Svet Grálu

27 | 2011


ROZHOVOR

Príklad merania v obytnom priestore

som im, aby dali nábytok do pôvodného

stavu, čo aj urobili. Vravel

som im, aby dievčatku hneď nevysadili

lieky a aby sa poradili s lekárom.

Na vlastnú zodpovednosť však lieky

vysadili a o mesiac bolo dievčatko

zdravé.

V tomto prípade išlo o prekríženie

dvoch pásmových žiarení zvaných

Curryho a Hartmanov kríž. Tieto žiarenia

samé osebe nemajú taký silný

vplyv, avšak pri ich prekrížení môžu

nastať vážne zdravotné problémy, tak

ako to bolo v tomto prípade.

Ako sa tieto žiarenia merajú?

Elektrosmog a geomagnetizmus

Zeme meriame špeciálnymi detektormi.

Na pásmové štruktúry ako Svätý Juraj

alebo Leyova štruktúra neexistujú prístroje,

dajú sa len vycítiť. Každý človek

má určitú senzitivitu voči týmto vplyvom;

70 percent ľudí sa toto žiarenie

dokáže naučiť vnímať, potrebuje však

učiteľa.

Ako to ten človek vníma? Cíti nejaké

brnenie?

Prejavuje sa to rôzne. Môže to byť

spomenuté brnenie, niekto cíti len teplo,

alebo má iné telesné pocity. Prípadne

sa používa aj virguľa.

Existujú v tomto smere nejaké novinky,

prípadne máte svoju vlastnú

32

Svet Grálu

27 | 2011

metódu, alebo vynález?

Princíp merania a systém

vnímania je stále ten

istý, avšak každý jednotlivec,

ktorý sa tým zaoberá,

si pre seba individuálne

tento systém trocha prispôsobí,

na základe dlhoročných

skúseností.

Môže bežný laik bez

odborných vedomostí

zistiť, kde má vo svojom

dome negatívne žiarenia?

Samozrejme, môže.

Prejavuje sa to však rôzne.

Ak sa človek niekde necíti pohodlne,

má impulzy dané miesto opustiť, prípadne

môže byť v extrémnych prípadoch

na určitom mieste náchylný

k agresívnemu konaniu... Pritom však

musia byť vylúčené vonkajšie okolnosti

ako prievan, nadmerné pracovné zaťaženie

a podobne. Toto vnímanie existuje

väčšinou na podvedomej úrovni.

U zvierat je však vnímanie veľmi silné.

Napríklad mačka vyhľadáva miesta,

kde sú tzv. Hartmanove štruktúry. Iné

zvieratá, ako napríklad osol, kôň, pes

a kravy nemajú radi lokality, kde je homogenita

priestoru narušená.

A čo ľudia, ktorí žijú v panelákoch

povedzme na dvanástom poschodí? Aj

na nich pôsobia tieto žiarenia?

Áno, tam sú dokonca negatívne

vplyvy silnejšie, keďže vo výškach prichádzajú

do úvahy ešte aj iné vplyvy,

pričom medzi nimi dochádza k vzájomnej

interferencii. Je tu napríklad

silnejší elektrosmog, keďže vysielače

sú vyššie. Na 12. poschodí v Bratislave

je o 30 až 60 percent väčšia záťaž ako

na prízemí.

Čo má človek robiť, keď už na takom

mieste býva?

Najlepšie je, samozrejme, zamerať sa

na výber pozemku pri kúpe bytu alebo

domu. Dôležité je, aby človek nešiel

bývať do blízkosti stožiarov s vysokým

elektrickým napätím. Geopatogénne

zóny sa dajú eliminovať napríklad prírodným

materiálom. Naši predkovia

spávali na slamníkoch, vreciach naplnených

slamou. Ja používam dva typy

eliminátorov. Prvým sú biorezonančné

prístroje. Tie však nie sú univerzálne.

Sú určené vždy na konkrétny problém.

Dajú sa nimi celkom účinne riešiť problémy

s elektrosmogom a geologické

defekty. Potom sú plošné harmonizátory

– cievky a programové doštičky,

ktoré dokážu rušiť silné vplyvy silnejších

štruktúr Hartmana, svätého Leya,

pokiaľ nie je možné napríklad posteľ

posunúť.

Nie je možné ich bežne kúpiť v obchode,

pretože s nimi dokáže pracovať

len vyškolená osoba. Nestačí ich len

položiť na miesto. Treba ich určitým

spôsobom naladiť.

Neexistujú nejaké prostriedky, napríklad

polodrahokamy, ktoré stačí

na problémové miesto len tak položiť?

Existujú aj také prostriedky, ale nie

sú ani zďaleka také účinné. V určitých

prípadoch sa dokonca negatívne vplyvy

zosilnia. Napríklad kryštál pôsobí

veľmi účinne ako zosilňovač. Pri neodbornom

zaobchádzaní, napríklad pri


ROZHOVOR

položení kryštálu do pásma „Svätého

Juraja“ sa žiarenie tohto pásma zosilní

3- až 5-násobne. Pri dočasnom pobyte

to nie je problém, avšak z dlhodobého

hľadiska môže pôsobiť škodlivo.

Existuje nejaká spojitosť medzi

geopatogénnymi zónami a kultovými

stavbami, kaplnkami, kostolmi

a pútnickými miestami opradenými

legendami?

Tieto stavby majú spojitosť so silnejšími

štruktúrami. Dedinské kaplnky

a kostoly často stoja na prekrížení Leyových

štruktúr. Boli postavené na starých

pohanských miestach. Týka sa to

aj miest, kde sú pri cestách napríklad

kríže. Tieto miesta pôsobia tak, že ak

na nich človek chvíľu postojí, môže načerpať

silu, ktorú potrebuje na cestu,

keďže v minulosti cestovali ľudia len

pešo alebo na koňoch v koči. To sa

však týka len starších miest, moderné

kaplnky sa stavajú kdekoľvek. Môže

sa však stať, že sa človek na takýchto

miestach necíti príjemne. To však neznamená,

že sa daná stavba nachádza

na pásmovej štruktúre, ktorá by pôsobila

na človeka rušivo. Často je negatívny

pocit vyvolaný inými okolnosťami,

ktorých je naozaj mnoho.

Napríklad aj duševným rozpoložením

osôb, ktoré dané miesto navštevujú,

prípadne aj určité dianie z minulosti,

ako napríklad vojna, vtláča danému

miestu určitú pečať.

Máme niekde v blízkosti takéto významné

miesto?

Pozitívny vplyv je napríklad v blízkom

Ostrihome v bazilike. Je tam prekríženie

viacerých takýchto zón priamo

pod kupolou. Na takomto mieste je

postavený aj Spišský hrad a Devín.

Zvláštny pocit, ktorý ľudia na týchto

miestach pociťujú, sa pripisuje reliéfu

krajiny, kráse okolitej prírody, no veľmi

často je vyvolaný vyžarovaním telurických

prúdov. V zahraničí, napríklad

v Anglicku, je to Stonehenge.

Vaše zameranie je široké, čím

sa ešte okrem radiestézie zaoberáte

a ako dlho organizujete

vaše kurzy?

Mám svoju vlastnú internetovú

stránku s informáciami

o mojich seminároch a kurzoch.

Inú reklamnú kampaň nerobím.

Chodím tam, kam ma pozvú.

Okrem radiestézie vediem prednášky

o dýchaní, ďalej vyučujem

v Škole vedomého rodičovstva

v Prahe a v Českej škole feng-

-shui. Vediem aj poradenstvo

v oblasti detoxikačných očistných

kúr, diét a urinoterapie.

V Čechách prednášam 8 rokov.

Vraj staviate aj hlinené domy...

Áno, robím hlavne s hlinou

a drevom. Staviam tieto domy

pre priateľov a pre seba. Takýto

dom pôsobí na človeka veľmi

harmonizujúco. Je však dôležité,

aby bol postavený na dobrom

mieste a zo správneho materiálu.

Okrem toho uprednostňujem

oblé okrúhle tvary pred

hranami.

Myšlienka, že by sme dnes v takýchto

domoch žili, je asi pre mnohých

vábivá, ale asi ťažko zrealizovateľná...

Samozrejme, v dnešnej dobe to nie je

možné. Existuje mnoho faktorov, ktoré

tomu bránia. Je však veľmi dobré mať

takýto dom, alebo ho navštevovať raz

za čas, a tým postupne obnovovať svoj

vzťah k prírode. Človek dnešnej doby

úplne zanedbal svoj vzťah k životnému

prostrediu, ako aj k Zemi. Zem

sa vníma ako niečo mŕtve, čo v sebe

nemá život a môže sa s ňou zaobchádzať

ako sa nám zachce. Ona nám však

denne dokazuje, že má svoje pravidlá,

ktorými sa musíme riadiť. Naši predkovia

to vedeli a aj to rešpektovali. Neboli

síce rozumovo takí vyspelí, nevedeli

napríklad, čo je Leyova štruktúra

a podobne, ale ich vnútorné vnímanie

Elektrosmog – mikrovlnné žiarenie vychádzajúce

z radarov v blízkosti letísk, žiarenia z antén

pre mobilné siete, bežné elektroinštalácie

v obytných domoch, elektrospotrebiče a pod.

im často napovedalo, či je konkrétne

miesto vhodné na bývanie, alebo nie.

Dnes to vníma len málo ľudí, prútikárstvo

napríklad doteraz nebolo vedecky

potvrdené. Skúsenosti však hovoria jasnou

rečou. Je len na nás, či ich využijeme,

alebo nie.

Ďakujem pekne za rozhovor.

Tomáš Výboch

vyboch.tomas@svetgralu.sk

Bližšie informácie o radiestézii nájdete

na www.biocentrum.sk

33

Svet Grálu

27 | 2011


RECENZIA

TIENE

MŔTVYCH

Dráma / Thriller

USA / Izrael / Nemecko, 2001, 109 min.

Réžia: Jonas McCord

Hrajú: Antonio Banderas, Olivia Williams, John Shrapnel, Derek Jacobi,

Jason Flemyng, John Wood, Ian McNeice, Mohammed Bakri

starej jaskyni v Jeruzaleme bola

V objavená kostra človeka, ktorej vek

sa odhaduje na dvetisíc rokov. Podľa

oranžového zafarbenia

na kostiach nôh

a zápästí, ktoré spôsobila

oxidácia železa,

sa dá predpokladať, že

príčinou smrti bolo

ukrižovanie. Všetky

nájdené indície nasvedčujú

tomu, že by

mohlo ísť o pozostatky

Ježiša Krista. Nález

prichádza skúmať

katolícky kňaz Matt

(Antonio Banderas), ktorého vyšle

Vatikán, aby “zachránil cirkev“– objavenú

kostru získal a preukázal, že

nejde o telo Ježiša. Spoločne s jeho

objaviteľkou – izraelskou archeologičkou

Sharon (Olivia Williams) sa

snaží nález ochrániť a spolupracujú

aj napriek rozdielnym názorom na

vec. O nález sa však zaujíma aj izraelská

tajná polícia, ktorá chce zo vzniknutej

situácie diplomaticky čo najviac

vyťažiť a chce, aby Vatikán uznal nerozdelený

Jeruzalem ako hlavné mesto

Izraela. To sa však nepáči palestínskym

extrémistom, ktorí sa obávajú

účelového spojenia medzi Vatikánom

a izraelskou vládou, ktoré by mohlo

spôsobiť stratu všetkých nádejí na

budúcnosť palestínskeho Jeruzalemu.

Nastolenú situáciu sťažujú aj ortodoxní

Židia. Všetky zúčastnené strany

si prihrievajú polievku vlastných záujmov

a samotný prevratný

fakt stojí celkom bokom.

Palestínci unesú dieťa archeologičky

Sharon, snažia

sa tak vydieraním nájdené

pozostatky získať. Matt

postupne po ťažkom vnútornom

zápase dospieva

k presvedčeniu, že tieto

pozostatky patria Kristovi,

dochádza mu hlavný

motív konania Vatikánu

i všetkých zúčastnených

strán, ktoré v skutočnosti meno Boha

účelovo zneužívajú, a snaží sa Sharon

pomôcť. Počas zásahu Izraelcov však

Palestínci výbuchom granátu Ježišove

pozostatky zničia. Rukojemník je nakoniec

oslobodený. Hneď potom Izraelci

zničia hrobku, všetky dokumenty

sú skartované. – Matt sa napokon rozhodne

slúžiť Bohu svojím vlastným

spôsobom a cirkev opúšťa.

Tu filmový príbeh končí. Skutočná

ostáva však otázka: čo by sa asi stalo,

keby sa Ježišove pozostatky skutočne

našli? Mohli by sa udalosti odohrať

práve takto? Znamenal by nález v skutočnosti

zánik kresťanstva? Alebo by

ukázal Ježiša ako omnoho silnejšieho,

schopného vlastnou krvou potvrdiť

pravdu, ktorú prinášal, a zameral by


RECENZIA

pozornosť na jeho učenie, na Slovo,

ktoré priniesol, hlásal a žil? Nález by

pravdepodobne neznamenal koniec

kresťanstva a zrejme ani koniec cirkvi,

ale možnú transformáciu a príležitosť

zmeniť pohľad na Ježišovo zmŕtvychvstanie:

ako na vzkriesenie Krista

v inom, jemnejšom tele, v ktorom sa

ukázal vyvoleným. Náboženstvo, tak

ako ho dnes poznáme, nie je založené

na skutočnom poznaní, ktoré nutne

musí rešpektovať prírodné zákony

a tým aj racionálne dôkazy; existuje,

pretože ho ľudia ako také vlastne chcú

a potrebujú.

Kde sa Ježišove pozostatky v skutočnosti

nachádzajú, nie je dodnes

jasné. Môžeme sa iba domnievať, že

Ježišovo hrubohmotné telo odniesli

a ukryli niektorí z učeníkov v samostatnej

jaskyni a túto skutočnosť ponechali

v tajnosti, aby tak zabránili jeho

znesväteniu.

Jiří Gottweiss

jiri.gottweiss@svetgralu.cz

V

Talpiotska hrobka

– skrývala Ježišove pozostatky ?

roku 1980 odkryli robotníci pri pozemných prácach na stavbe obytného

domu v jeruzalemskej štvrti Talpiot hrobku. Archeológovia našli schránky

na kosti, okrem iného s nápismi „Ježiš, syn Jozefa“, a „Júda, syn Ježišov“. Čitateľný

bol aj nápis „Mariamenne e Mara“, čo bolo podľa tvorcov dokumentárneho

filmu „Stratená Ježišova

hrobka“, ktorý bol odvysielaný

televíznou stanicou Discovery,

skutočné meno Márie Magdalény.

Film natočil v roku 2006

americký režisér James Cameron.

Podľa neho v objavenej

hrobke spočívali pozostatky

Ježiša z Nazaretu a jeho rodiny.

Film mal síce veľkú publicitu,

ale odbornými kruhmi bol silno kritizovaný a bol považovaný za obdobu Da-

Vinciho kódu. Kosti z odkrytej hrobky vedci momentálne k dispozícii nemajú.

Krátko po objave hrobky v roku 1980 boli spolu s inými pozostatkami znovu

pochované. Vtedy ich podľa denníka Jerusalem Post získalo izraelské ministerstvo

náboženských záležitostí a kosti uložila na inom mieste skupina ortodoxných

Židov. Kam presne, nie je jasné. Podľa archeológov však boli pozostatky

veľmi poškodené. Objav upadol na dlhé roky do zabudnutia, vo vedeckých

kruhoch sa o ňom opäť začalo diskutovať až na konci deväťdesiatych rokov.

Počiatkom roku 2008 sa však, pravdepodobne vďaka kontroverznému filmu

J. Camerona, zišlo niekoľko desiatok odborníkov a znalcov mesta a ukázalo sa,

že sa názory na hrobku predsa len posúvajú. Aj keď podľa mienky odborníkov

bude potrebné ďalšie skúmanie hrobky, nemožno vraj tézu o tom, že skutočne

skrývala Ježišove pozostatky, jednoznačne zamietnuť.


Zaviate doby sa prebúdzajú I.

Táto kniha nazerá do histórie dôležitých

epoch ľudstva. Udalosti opisované v jednotlivých

príbehoch sa neopierajú o archeologické

bádania, ako by čitateľ zrejme očakával.

Nepochádzajú ani z historických záznamov,

ktoré často bývajú ovplyvnené mocenskými

a politickými vplyvmi. Príbehy sú prijímané

a zobrazované ľuďmi k tomu povolanými.

Poodhaľujú duchovný vývoj dôb, ktoré už

dávno zavial čas.

Zväzok I. obsahuje:

Krišna

Pozemské pôsobenie v jeho svetovo historickom

význame

Nahome

Život Nahome v ríši Is-Ra

Kassandra

Výňatky zo života Kassandry a jej márne varovanie

pred pádom Tróje

Mária z Magdaly

Opisuje jej hľadanie pravej lásky, jej poznanie

Syna Božieho a zavŕšenie pozemského

života

Bežná cena:

13,13 €

Cena pre predplatiteľa:

12,87 €

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu na konci časopisu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


NÁBOŽENSTVO

ŠIKOVNE

KOMPONOVANÝ

KRIMINÁLNY ROMÁN

Mária Magdaléna, Giotto di Bondone, asi 1320,

výrez z fresky v kaplnke sv. M. Magdalény v Asissi

TAJOMSTVO

MÁRIE

MAGDALÉNY

Siegfried Hagl

„A družkou Spasiteľa je Mária Magdaléna. […]

Ostatní učeníci boli dotknutí. Povedali mu: Prečo ju miluješ viac

než nás všetkých?“

(Filipovo evanjelium – patrí k tzv. apokryfným spisom, ktoré boli známe v ranom

kresťanstve, ale neboli zaradené do biblického kánonu.)

Odkedy sa stal napínavý triler Dana Browna Da Vinciho kód svetovým bestsellerom,

vyvoláva diskusiu o histórii náboženstva. Medzitým vznikli teologické diela, ktoré

pranierujú historické nepresnosti v Brownovom trileri. Jeho kritici sa na tvrdenia

autora kriminálneho románu pozerajú ako na zdokumentované historické udalosti

a nie ako na fiktívny príbeh. Ústrednou témou debát je − pre cirkev a kresťanov provokatívna

– otázka: Mal Ježiš vzťah so ženou? Bol s ňou dokonca ženatý? Čo je historicky

skutočne známe? Existuje „tajomstvo Márie Magdalény“?

Da Vinciho kód Dana Browna je

dômyselne napísaný a medzitým už

aj sfilmovaný kriminálny román vychádzajúci

z dávno známych udalostí,

ktoré sa v strhujúcom dianí, po mnohých

prekvapivých zvratoch konečne

rozuzlia. Dielo vlastne nie je napínavejšie

než iné trilery amerických autorov

a iných úspešných spisovateľov.

Kombinuje však kulisy, ktoré zjavne

fascinujú mnoho ľudí. Tými témami

sú:

• Ježiš, najdôležitejšia osobnosť dejín

Západu a s ním spojené kontroverzné

tvrdenie: mal byť údajne zosobášený

s Máriou Magdalénou. Za korunného

svedka tejto špekulácie je považovaný

Filip, ktorého evanjelium

bolo objavené až v roku 1945 v Nag

Hammadi (Horný Egypt). V gnóze (=

vedomosť, poznanie, označenie rôznych

náboženských snáh v prvých

storočiach po Kristovi) a v rosenkruciánskej

mystike sa to traduje už dlho.

Veril tomu vraj aj sám Luther, ako

píše Walter-Jörg Langbein vo svojej

knihe „Svätokrádež a sväté ženy“.

• Podľa veľmi starých, bájnych podaní

Mária Magdaléna po Ježišovom ukrižovaní

utiekla.

Priplavila sa potom do južného

Francúzska, kde sa ešte aj dnes v Les-

-Saintes-Maries-de-la-Mer (Svätej

Márii z mora) koná púť na pripomenutie

jej príchodu. Údajne so sebou

priviezla i kalich z poslednej večere.

Tento – alebo iný antický kalich nejasného

pôvodu − je v súčasnosti uložený

v katedrále vo Valencii.

• Ako sa špekuluje v trileri Dana

Browna, cirkev údajne vie o pozemských

potomkoch Ježiša a usiluje

sa o utajenie týchto informácií, aby

nespochybňovala svoj vlastný nárok

na Kristovo následníctvo.

37

Svet Grálu

27 | 2011


NÁBOŽENSTVO

• Pokrvnú líniu Ježišových dedičov −

podľa románu − poznali mýtami

opradení templári. Po ich páde sa

táto ich vedomosť traduje v jednej

tajnej spoločnosti až dodnes. Ježišovi

potomkovia, ktorí ešte dnes žijú, sú

touto spoločnosťou chránení. Touto

tajomstvom opradenou spoločnosťou

vraj boli „Prieuré de Sion“. Podrobne

o nej hovorí kniha „Der Heilige Gral

und seine Erben“ (Svätý Grál a jeho

dediči). Je však považovaná za výmysel

istého spisovateľa z 20. storočia.

• K tejto tajnej spoločnosti patrili

v Brownovom trileri významné osoby

ako Leonardo da Vinci alebo Isaac

Newton, ktorí svoje tajné vedomosti

odovzdali zašifrované v symboloch,

aby neboli zrozumiteľné každému.

Rozlúštenie týchto kryptických symbolov

patrí k zásadným úlohám hrdinov

napínavého Brownovho románu.

• Ako moderný protivník tejto tajnej

spoločnosti vystupuje u Dana

Browna katolícky laický rád „Opus

Dei“ (Božie dielo), ktorý od roku

1928 skutočne existuje. Jeho zakladateľ,

kňaz Josemaría Escrivá (1902–

1975) bol pápežom Jánom Pavlom II.

dokonca svätorečený.

na Baigenta. Aj meno Saunière, spomínané

vo vyššie menovanej populárno-náučnej

knihe, sa opäť objavuje

v Brownovom Da Vinciho kóde.

Fyzický pôvod mal v dejinách viery

vždy veľký význam. Biblické Matúšovo

evanjelium sa začína detailným

popisom Ježišovho rodokmeňa

vedomý toho, že rozhodujúce je Ježišovo

učenie a nie okolnosti jeho osobného

života, o ktorom vieme len veľmi

málo. Jeho slová zostávajú stále rovnaké.

Bez ohľadu na túto skutočnosť

si však môžeme klásť otázku, do akej

miery bol pravdepodobný vzťah Ježiša

s Máriou Magdalénou.

Záver románu sa odohráva

v kaplnke Rosslyn pri Edinburghu,

o ktorej snáď už počul každý, kto sa

zaujíma o templársku mystiku. Tam

jedna z hlavných postáv odhaľuje, že

sama v skutočnosti pochádza z Ježiša…

VÝZNAM

FYZICKÉHO PÔVODU

Základné prvky deja, ktoré Dan

Brown použil vo svojom románe, sa

dajú nájsť v ezoterickej literatúre.

Veľkú časť z nich publikoval tím autorov

Henry Lincoln, Michael Baigent

a Richard Leigh v roku 1982

v angličtine. Dan Brown vo svojom

trileri odkazuje anagramom „Teabing“

38

Svet Grálu

27 | 2011

Posledná večera, Leonardo da Vinci, 1495, olejová tempera na stene,

Santa Maria delle Grazie v Miláne

(porovnaj 1,1–17), a síce v otcovskej

línii, ktorú je možné podľa neho odvodzovať

od kráľa Dávida a ešte ďalej,

od Abraháma.

Pred tisíc rokmi by to bola nesmierna

senzácia, keby potomkovia

Ježiša a kráľa Dávida žili a vzniesli by

preukázateľné nároky na pápežský

trón. Ešte dnes by spôsobilo rozruch,

keby niekto hodnoverne tvrdil, že sa

medzi jeho predkami nachádza Ježiš.

Pre obhajcov celibátu by však takéto

tvrdenie bolo nehoráznosťou.

Kto pozná Abd-ru-shinovo dielo „Vo

svetle Pravdy − Posolstvo Grálu“, je si

TAJOMNÁ MÁRIA

MAGDALÉNA

Meno Mária bolo v Ježišových časoch

jedným z najrozšírenejších ženských

mien. Nový zákon sa zmieňuje

o niekoľkých ženách tohto mena:

o Márii z Betánie (ktorá natrela Ježiša

masťou, J 12), o Márii Magdaléne,

Márii z Nazaretu, Márii – matke Jakubovej

(Mt 27,56, Mk 16,1, Lk 24,10)

a Márii, Kleofášovej žene (J 19,25).

Podľa všetkého boli tieto Márie

občas nechtiac vzájomne zamieňané.

Napríklad Jakub je považovaný


NÁBOŽENSTVO

za pozemského Ježišovho brata – to

už by boli dve ženy identické, pokiaľ

by sme brali do úvahy aj to, že Mária

z Nazaretu mala sestru s rovnakým

menom alebo bol Jozef v prvom manželstve

ženatý s inou Máriou.

Mária z Betánie, ktorú niektorí bádatelia

stotožňujú s Máriou Magdalénou

(napr. v knihe „Das Jesus-Evangelium“

/ Ježišovo evanjelium, str. 377), musela

byť bohatá, keď mohla Ježiša natrieť

olejom z nardu v hodnote 300 denárov

1 . V čase Ježišovho života zarábal

robotník alebo legionár 1 denár denne.

Zaň zabezpečil rodine bývanie, stravu

a oblečenie.

Tá Mária, ktorá nás zaujíma, bola

zámožnou ženou, údajne pochádzajúcou

z prístavného mesta Magdala

pri Genezaretskom jazere. Mestečko

Magdala bolo vraj vzdialené asi 10 kilometrov

od Kafarnaumu a je vyznačené

na mapách z 1. storočia, prílohách

niektorých biblií. Poloha a existencia

mesta je však sporná. Nemecký autor

populárno-náučných kníh Walter-Jörg

Langbein vo svojej knihe „Das Sakrileg

und die heiligen Frauen“ (Svätokrádež

a sväté ženy) konštatuje: „V Ježišových

časoch neexistovalo v Judei žiadne

mesto menom Magdala, existovalo

však Magdolum v Egypte. Prastaré ľudové

podania popisujú Máriu ako ženu

tmavej pleti. Žeby vôbec nepochádzala

z Izraela? Bolo jej vlasťou egyptské

Magdolum? V tom prípade by Mária

Magdaléna nebola Židovka. Sobáš Ježiša,

ktorý bol uctievaný a oslovovaný

ako rabín, s nežidovkou by bol teda

ťažkým prelomením tabu (str. 156).

Zrejme z tohto podania vychádzajú

niektorí bádatelia, ak vidia v Márii

Magdaléne s tmavou pleťou predobraz

„Čiernej madony“.

EXISTUJÚ DÔKAZY

O JEŽIŠOVOM

MANŽELSTVE?

Predovšetkým si treba uvedomiť, že

sobášne listy vtedy neexistovali. Dôkazy

o Ježišovom manželstve môžu

teda byť nanajvýš nepriame.

Najdôležitejším prameňom údajov

o Ježišovom živote je Nový zákon. Ten

predstavuje zbierku náboženských spisov,

ktoré vyznávajú Ježiša i jeho poslanie

Mesiáša. Pre evanjelistov, z ktorých

vlastne ani jeden Ježiša nepoznal, nebolo

predloženie historických faktov

podstatné. Nápadné však je, že dokonca

i v Brownovej kresťanskej obci,

v ktorej dominujú muži, je Márii Magdaléne

pripisovaná dôležitá úloha: bola

Pánovou družkou, jeho i učeníkov finančne

podporovala, objavila prázdny

hrob a stretla sa so zmŕtvychvstalým.

Historicky potvrdených faktov zo života

tejto ženy je poskromne. Manfred

Barthel vo svojej knihe „Čo skutočne

stojí v biblii“ o Márii Magdaléne píše:

„Je vzorovým príkladom plodných

omylov. Začínajú sa už jej menom.

Volala sa vlastne Mária z Magdaly.

Magdalena bolo vilové predmestie

rímskych kúpeľov Tiberias. Viac o nej

nevieme. A predsa okolo nej rástli

a bujneli legendy, ktoré začala vytvárať

zbožná fantázia. Rímske kúpele, v ktorých

sladký život patril k dennému

a nočnému programu, boli ideálnym

miestom na prácu neviestky! Robila

Mária – ako sa uvažovalo – najstaršie

zo všetkých remesiel? Používala svoj

rýchlo získaný majetok na obživu učeníkov?

V biblii o tom niet ani slova, ale

dobre sa hodilo, že u Lukáša (…) sa hovorí

o hriešnici, ktorá Ježišovi natrela

nohy (porovnaj Lk 7, 37). O tejto žene

sa nič bližšie nedozvedáme, ani jej

meno; zmienka o nej však stačila, aby

Mária z Magdaly splynula s hriešnicou

do jednej osoby, do Márie Magdalény!”

(1, str. 386).

V biblii nie je žiaden odkaz na to,

že by Ježiš a Mária Magdaléna tvorili

pár. O aké indície sa teda špekulácie

opierajú?

• Stále znova sa odkazuje na obraz

Leonarda da Vinci Posledná večera.

Apoštol sediaci po Ježišovej pravici –

nazývaný väčšinou Ján – má ženské

črty a mohol by byť interpretovaný

ako Ježišova družka.

• Existujú aj ďalšie znázornenia Poslednej

večere, na ktorých vidno

osobu ženského pohlavia. Napríklad

dielo francúzskeho barokového

maliara Philippa de Champaigne

(1602–1674), či vyobrazenie Poslednej

večere v málo známom kostole

v Kirchbracku v oblasti Weserbergland

v Nemecku. V Kirch bracku

vidno vedľa 12 apoštolov ešte aj jednu

ženu (5, str. 123).

• Ježiš bol oslovovaný ako „Rabín“

(Majster), a rabi býval vtedy spravidla,

nie však nevyhnutne, ženatý.

• Sobáš v Kanaáne, z ktorého stojí

za povšimnutie iba premena vody

vo víno, je možné interpretovať ako

Ježišovu svadbu. (5, str. 150).

39

Svet Grálu

27 | 2011


NÁBOŽENSTVO

Výrez z útržku tzv. Máriinho evanjelia,

pochádzajúceho pribl. z prel. 2. a

3. storočia, Ashmolean Museum of Art and

Archaeology, Oxford, Veľká Británia

• Rôzne apokryfné evanjeliá − nielen to

Filipovo, ale aj „Máriino evanjelium“

(3, str. 202) – hovorí o vzťahu medzi

Ježišom a Máriou Magdalénou.

• Ako málo o Ježišovom živote skutočne

vieme, uvádza teologička Barbara

Thiering vo svojej knihe „Jesus

von Qumran“ (Ježiš z Kumránu).

Na základe povestných zvitkov sa

jej opis Ježišovho života, jeho úloha

i pôsobenie výrazne odlišuje od známych

predstáv. Pre ňu je napríklad

samozrejmé, že Ježiš bol ženatý.

• Možné je i to, že Mária Magdaléna

bola Ježišom určená ako dedička

a pokračovateľka jeho diela, a že

apoštolom bola táto dominujúca

40

Svet Grálu

27 | 2011

úloha ženy nepríjemná. Výrazné

postavenie Márie Magdalény teda nebolo

v evanjeliách celkom zamlčané,

ale jeho pravý význam bol zastretý.

KRESŤANSTVO POD

ŽENSKÝM VEDENÍM

Skutočne teda existuje dostatok

priestoru na špekulácie a stále nové

interpretácie. Človek sa môže pýtať,

ako by sa kresťanstvo vyvíjalo s výraznou

ženskou postavou na čele.

Asi sotva by dospelo k mužmi ovládanej,

násilia schopnej cirkvi, ktorá

sa stala najvýznamnejším svetovým

náboženstvom.

Pod vedením mužov sa rané kresťanstvo

rozštiepilo na rôzne, pomerne

dosť rozhádané židovsko-

-kresťanské a pohansko-kresťanské

skupiny – ebionitov 2 , paulánov, marcionitov

– alebo rôznych kresťanských

gnostikov atď. Presadila sa snáď tá

najbezohľadnejšia sekta, nepriatelia

žien, utlačovateľskí pauláni. Ich najdôležitejší

mecenáš – Konštantín I.

(cisár od r. 306 do 337 po Kr.) − bol

zločinecký tyran, ktorý napríklad

po svojom návrate z koncilu v Nice (r.

326) nechal zavraždiť svoju ženu a najstaršieho

syna (3, str. 244). Tento cisár

bez cti je dodnes cirkvami velebený −

v arménskej, gréckej a ruskej cirkvi je

dokonca uctievaný ako svätý –, zatiaľ

čo Nero, zločinec podobného kalibru,

býva zatracovaný. Je určite potrebné,

aby sa „objektivita“ cirkevnej historiografie

kriticky skúmala. Z Konštantínových

čias pochádzajú jediné, dosiaľ

zachované kresťanské dejiny prvých

storočí, spísané Eusébiom z Cesarei

(cca 260–340, od roku 313 biskup

z Cesarei). Tie sú silne ovplyvnené názormi

ich tvorcu. Kritici cirkvi vidia

v jeho podaní dejín propagandistickú

zlátaninu, plnú poloprávd. Serióznosť

Eusébia ako historika spochybňuje aj

fakt, že po Konštantínovej smrti napísal

biografiu tohto cisára, otvorene

mu v nej nadŕžajúc. Nijako potom

neprekvapuje, že sa Márii Magdaléne

ani v desaťzväzkovom diele nevenovala

žiadna pozornosť.

Pravdepodobne tak časom splynuli

Mária Magdaléna, Mária z Nazaretu

a iné historické a mýtické obrazy vysokého

ženstva, ako sú napríklad antické

bohyne alebo Veľká matka, do teologickej

konštrukcie „Matky Božej“,

ktorá je uctievaná ako kráľovná nebies

a predstavuje aspoň malé vyrovnanie

čisto mužskej nadvlády v cirkvách.

Siegfried Hagl

hagl@svetgralu.sk

1 Plínius, rímsky učenec, uvádza 300 denárov

ako cenu za libru (327, 5 g) najjemnejšej

masti (porovnaj 8, str. 377)

2 Ebioniti z hebrejského Ebyonim, chudobní

Literatúra

1) Barthel Manfred, Was wirklich in der

Bibel steht, Econ, 2001

2) Brown Dan, Sakrileg, Gustav Lübbe,

Bergisch Gladbach 2005

3) Burstein Dan, Die Wahrheit über den Da-

-Vinci-Code, Goldmann, München 2004

4) Deschner Karlheinz, Der gefälschte

Glaube, Heyne, München 1995

5) Langbein Walter-Jörg, Das Sakrileg und

die heiligen Frauen, Aufbau, Berlin 2004

6) Lehmann Johannes, Das Geheimnis des

Rabbi J., Rasch und Röhrig, Hamburg

1985

7) Lincoln/Baigent/Leigh, Der Heilige Gral

und seine Erben, Gustav Lübbe, Bergisch

Gladbach 1982

8) Schwarz Günther und Jörn, Das Jesus-

-Evangelium, Ukkam, München 1993

9) Thiering Barbara, Jesus von Qumran,

Gütersloher Verlagshaus, Gütersloh 1993

10) http://de.wikipedia.org/wiki/

Mária_Magdaléna


NÁBOŽENSTVO

Z pokladov Biblie

M

„Hľadajte teda najprv Božie

kráľovstvo a jeho spravodlivosť“

ožno sa nám tento výrok Syna

Božieho Ježiša spočiatku nebude

zdať celkom zrozumiteľný.

Niečo „hľadať“ znamená niečo robiť –

po niečom túžiť a snažiť sa to dosiahnuť.

Ale ako máme rozumieť pojmu

„kráľovstvo Božie“? Je tým mienený

náš duchovný domov, raj, ktorý sme

kedysi museli opustiť, a kam sa opäť

máme vrátiť?

Ježiš jedného dňa, keď sa okolo

neho zhromaždilo väčšie množstvo

ľudí, prehovoril o tejto podivuhodnej

úrovni stvorenia. Chcel skľúčených,

unavených a utrápených ľudí

povzbudiť a dodať im odvahy. Chcel

ich svojím posolstvom vyburcovať

z trudnomyseľnosti a neviery. Ľudia

sa mali opäť vzchopiť a hľadať to, čo

má trvalú hodnotu.

A Ježiš im aj ukázal cestu, ktorá

do tejto zasľúbenej zeme vedie. Riekol:

„Ja som cesta!“ – A mienil tým,

že majú s dôverou nasledovať jeho

slová. Potom budú opäť môcť dosiahnuť

ostrov blažených. Všetci kedysi

tento ostrov opustili, aby tu na Zemi

dozrievali, a aby po užitočne strávenom

pozemskom bytí boli hodní

navrátiť sa späť do raja.

Práve tak ako pre ľudí vtedajšej

doby, platí toto Ježišovo volanie i pre

nás. V prežívaní každodenného života

máme zbierať skúsenosti, ktoré

nás povedú k vedome dobrému konaniu.

Pritom nám bude denne ukazovaný

správny smer našej cesty.

Nasledovaním jednotlivých „smerovníkov“

sa budeme postupne blížiť

k vytúženému cieľu. Pri odchýlení

sa od správneho smeru prežijeme

sklamania, nehody, pády, nešťastia

a zostup. Pokiaľ sa z týchto prežití

poučíme, budeme v hlbokej pokore

postupovať vpred, až raz ako skutočne

vedomí budeme môcť plní

vďačnosti opäť vstúpiť do vytúženého

mesta zlatých ulíc, do raja, do

svetlej ríše Božej, aby sme tam vo

vernosti Pánovi všetkých svetov slúžili

naveky.

„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo

a jeho spravodlivosť a toto

všetko dostanete navyše.“ Pod slovom

„ostatné“ mienil Ježiš prekonanie

všetkých ťažkostí, starostí,

úzkostí a strachu, odstránenie pozemskej

núdze i ďalších trápení. Keď

Bohu dôverujeme, keď nasledujeme

jeho rady a pokyny, sme chránení

a opatrovaní rovnako ako všetci tí,

ktorí sú hodní daru jeho pomoci –

bez ohľadu na to, či ide o ľudí alebo

iné živé tvory. Dôležité je, aby sme

toto vedenie mali stále na zreteli,

aby sme neboli duchovne slepí a duchovne

hluchí, ktorí nedbajú na varovné

hlasy svojich pomocníkov

a tak prepadajú pozemským pôžitkom.

Máme sa navzdory všetkému,

v pohľade nahor k Stvoriteľovi, usilovať

o večné, nepominuteľné hodnoty.

(Matúš 6,33)

Básnik Bertold Brecht píše v úvode

k jednej z piesní Žobráckej opery:

„Najskôr prichádza jedlo, potom

morálka!“ Ježiš však morálku stavia

na prvé miesto nášho úsilia. Priniesol

zvesť o láske, zachvievajúcej

sa v čistote a spravodlivosti, ktorú

nám Stvoriteľ daroval a ktorá nás

činí pravými ľuďmi, tvormi Božími.

A tak každý, kto sa snaží žiť túto

lásku a nasledovať ju, plní vôľu Božiu.

Týmto svojím živým úsilím sa potom

približuje ku kráľovstvu Božiemu.

Martin Ernst

ernst@svetgralu.sk

41

Svet Grálu

27 | 2011


Káthmándú je hlavným mestom dvadsaťšesťmiliónového

Nepálu, jednej z najchudobnejších

krajín sveta, ktorá je bohatá

na osemtisícové vrcholy Himalájí.

Káthmándú je zároveň pestré a pitoreskné

mesto plné veľkých kontrastov, mesto bohato

zdobených chrámov i veľkej chudoby.

Všetok život sa tu odohráva na ulici, kde

sa preplieta tisícročná história s bežným

životom. Káthmándú je miesto stretnutia

kultúr a náboženstiev, ktoré tu vedľa seba

koexistujú bez konfliktov už celé storočia.

Je to miesto, kde – pokiaľ si človek odmyslí

automobilovú dopravu – máte dojem,

že ste sa vrátili v čase späť do minulosti.

Filip Langar

redakce@svetgralu.cz

Socha Garuda: Bájny vták objavujúci sa

v hinduistickej mytológii (napr. Mahabhárata).

Swayambhunath je chrámový komplex, do ktorého vedie toľko schodov, koľko je dní v roku.

Swayambhunath, často nazývaný aj ako “Opičí chrám ” je dôležité pútnické miesto nepálskych

budhistov. Modlitebné zástavky a mlynčeky, ktoré sú popísané mantrami a modlitbami, sú na

každom kroku. Budhisti veria, že otáčanie mlynčekom má rovnaký účinok ako odriekavanie modlitieb.

42

Svet Grálu

27 | 2011


Káthmándú

काठमांडौ

FOTOREPORTÁŽ

Zhon nepálskej motropoly: zmes ľudí,

psov, mačiek, pachov, vôní, odpadkov,

chrámov, pouličných predajcov, rikší

a motorových „Tuc-Tuc“ taxíkov.

Cestovateľ, ktorý neovláda

nepálčinu môže mať s orientáciou

v Káthmándú problémy.

Kathesimbhu stupa: Tibetské pútnické miesto v starom Káthmándú.

Sádhu, hinduistický askéta ktorý sa

vzdal svetského života, aby dosiahol

najvyšší duchovný cieľ. Sádhu znamená

v sanskrte “praktikovať”. Títo pustovníci

sa zameriavajú na dosiahnutie mókš

(oslobodenia) prostredníctvom meditácie.

Sádhu sa vzdáva troch životných cieľov:

kama (potešenie), artha (bohatstvo

a sila) a dharma (povinnosť).

Typická pagodová architektúra v starom Káthmándú.

Pohľad z Maju Deval na Hanuman Dhoka.


Rikša je stále žiadaným dopravným prostriedkom. Pre vodiča je to často jediný majetok.

Väčšina služieb a tovarov sa

v Káthmándú ponúka priamo na ulici alebo

v malých, do ulice otvorených krámikoch.

Každá ulica je podivnou zmesou ľudí,

hlasov, špiny, pachov, dažďa, odpadkov

a tovaru, ktorý kupujete.

44

Svet Grálu

27 | 2011


Pošta v Káthmándú. Aj keď je to

neuveriteľné, tak aj z takýchto poštových

schránok pohľadnice zaručene došli.

Thamel, Káthmándú: Turistická štvrť plná hotelíkov, reštaurácií

a obchodíkov, kde sa dá kúpiť všetko potrebné pred cestou do Himalájí.

Štandardná dopravná situácia v centre mesta: jediné

pravidlo, ktoré sa tu rešpektuje, je zákon silnejšieho

alebo šikovnejšieho. Chhetrapati Chowk, Káthmándú.

V Nepále žije 82 % populácie s rozpočtom menším než dva

doláre na deň. Na 100 000 obyvateľov pripadá 5 lekárov (napr.

v Taliansku 606, na Slovensku 336). Aká ich asi čaká budúcnosť?


Stres

Svetlo hviezd na

hladine rybníka alebo

Ako žiť pod tlakom

46

Svet Grálu

27 | 2011

Zdá sa, že nás dnešná doba núti stále

sa za niečím naháňať. Z práce bežíme

domov, kde namiesto odpočinku zase

len aktívne žijeme. Akoby sme nemali

čas na chvíľu odpočinku. Namiesto toho,

aby nám technika prácu uľahčovala,

honba za ziskom, perfekcionizmus či nereálne

predstavy o našich výkonoch nás

nútia pracovať stále viac. Nečudo, že žijeme

pod neustálym tlakom a stres patrí

medzi naše najpoužívanejšie slová. Pritom

riešenie je jednoduché – stačí nájsť

cestu späť k sebe, usporiadať si priority,

a hlavne – aspoň na chvíľu sa zastaviť.

V

edeli ste, že za život obetujeme

okolo 27-tisíc minút len na to,

aby sme sa pozreli na hodinky?

A snáď len preto, aby sme zistili, že

nemáme čas. Jedným z našich najpoužívanejších

slov je „stres“. Dospelí

a mládež, dokonca už i deti sa ním

oháňajú do tej miery, že už takmer

stratilo na sile. „Je mi ľúto, ale som

v strese,“ ospravedlňujeme sa ak

nechceme vyhovieť niečej prosbe či

prianiu. Okrem toho si viacerí takto

potvrdia vlastnú dôležitosť.

Osem z desiatich Nemcov vníma

svoj život ako stresový a každý tretí

sa cíti dlhodobo pod tlakom, tvrdí

štúdia jednej veľkej nemeckej poisťovne

(realizovanej v spolupráci s Inštitútom

F.A.Z. a Inštitútom Forsa)

„Počet pracovných neschopností


CIVILIZÁCIA

Claus Georg Tornai

– fenomén

našej doby

spôsobených syndrómom vyhorenia

vzrástol v posledných piatich rokoch

o 17 percent,“ hovorí Helen Heinemannová

z hamburského Inštitútu

na prevenciu vyhorenia. Svetová zdravotnícka

organizácia (WHO) v syndróme

vyhorenia vidí jedno z najväčších

zdravotných rizík 21. storočia.

Moderní manažéri žijú v neustálom

napätí, naháňa ich termín za termínom.

Vďaka moderným technológiám

je totiž každý z nich dosiahnuteľný

24 hodín denne. Na priek

používaniu počítačov mnohí pracujúci

cítia, že majú stále viac práce. Je

za tým aj nadmerné znižovanie počtu

pracovných miest. Zamestnanci tak

musia vydržať stále väčší časový tlak

a niesť bremeno stáleho rastu obratu

a zisku. Po návrate z dovolenky (v ideálnom

prípade skutočne zotavujúcej)

ich už čaká doma či v kancelárii neurobená

práca.

Ženy sú vyťažené v zamestnaní a aj

v domácnosti. Sú stále prepracované.

Trápia ich starosti s výchovou detí,

finančné ťažkosti či odsunutie vlastných

záujmov a potrieb na vedľajšiu

koľaj v záujme rodiny. Silnému tlaku

však čelí už i školák – domáce úlohy,

záujmové krúžky, aktivity s priateľmi.

Horúčkovitý zhon možno vidieť

v nákupných centrách, na nástupištiach,

uliciach… Inak to bolo v minulosti,

keď ľudia žili, pracovali,

stravovali sa či zabávali v súlade

s kolobehom prírody – podľa ročných

období. No dnes akoby každý chcel

zberať úrodu najlepšie hneď po zasadení.

Prečo cítime taký veľký

tlak? Ako a kam môžeme pred ním

uniknúť?

P

KOĽKO STRESU

ČLOVEK ZVLÁDNE

ojem „stres“ (angl. stress: napätie)

je odjakživa používaný pri testovaní

materiálu v priemysle. Označuje,

do akej miery je možné určitý materiál

zaťažiť, kým sa unaví a podvolí

v takzvanom stresovom teste. V roku

1936 prebral tento pojem z fyziky

lekár Hans Selye. V prenesenom význame

vyjadruje, koľko záťaže vydržíme.

Kedy začne telo a duša volať

o pomoc, kedy sa prejavia choroby

a vyhorenie, ktoré nás prinútia spomaliť

a vyhľadať pokoj.

Medzi stresové faktory patria aj

závažné rodinné udalosti ako smrť

blízkeho človeka, rozvod, nehody, nemoci

alebo nezamestnanosť. Aj rôzne

vonkajšie faktory ako naprí klad hluk,

chlad, teplo, pachy či bežný pracovný

deň.

Stanoviť jednoznačnú hranicu

stresu sa však nedá. Niekto dostane

silnú trému, keď má prehovoriť

pred ľuďmi, druhý sa

rozčuľuje v do pravnej zápche,

tretí spanikári, keď nestíha termín.

No a ďalší sa cíti stresovaný

kvôli nedostatku práce,

chýbajúcemu uznaniu,

osamelosti či neperspektívnosti. Čo

niekto prijíma pokojne, iného rozčúli,

pretože to nedokáže zniesť. Každý

človek má svoju individuálnu hranicu

únosnosti – teda toleranciu stresu.

Stres je vlastne stratégiou tela ako

prežiť. Ak stretol kedysi neandertálec

šabľozubého tigra, musel sa

bleskovo rozhodnúť: boj alebo útek.

Každé z jeho rozhodnutí však končilo

telesnou námahou zapájajúcou najviac

ruky a nohy. Vylučovanie hormónov

adrenalínu, noradrenalínu

a kortizolu postupne zvýšili tep

a končatiny sa viac prekrvili. Telesná

námaha potom opäť vrátila látkovú

výmenu do normálu.

Dnes už nestojíme pred šabľozubým

tigrom, ale pod damoklovým

mečom nezamestnanosti. Reagujeme


CIVILIZÁCIA

48

Svet Grálu

27 | 2011

naň však rovnako – stresom, pričom

vzniká nebezpečenstvo trvalého zaťaženia,

vypätie až k podráždenosti

a strachu. Uvedené telesné pochody

ukazujú, že telesnou námahou môžeme

pred stresom „utiecť“. Pohyb,

podľa možností spojený s pobytom

v prírode, je overeným prostriedkom

na zvládnutie stresu.

Ž

ZLOŽITEJŠÍ ŽIVOT

S KOPCOM PRIANÍ

ijeme rýchlo, v dobe stále zložitejšej,

keď sa veci i javy striedajú

v stále kratších časových úsekoch. Vidieť

to vo viacerých oblastiach: zmeny

klímy, hospodárstvo, nové technológie

či komunikácia. Cítime vari, že

nám už nezostáva veľa času? Ale času

na čo? Keď niekto hovorí, že nemá

ani čas žiť, zrejme nemá čas robiť veci,

ktoré sú skutočne dôležité.

Ak naši prarodičia mali v dva d-

siatke ukončené vzdelanie a mohli pomýšľať

na založenie rodiny, dnes trvá

vzdelávanie výrazne dlhšie. Okrem

toho väčšina mladých ľudí chce

potom ešte niekoľko rokov pracovať,

kým začne pomýšľať na rodičovstvo.

Tlak viacerých protichodných

prianí v rovnakom čase – úspech

v zamestnaní, šťastná rodina, budovanie

vlastného domova, cestovanie,

koníčky – stále narastá, až

prekročí únosnú mieru. Pod „záprahom

na všetkých frontoch“ častokrát

spojeným s perfekcionizmom sa človek

nakoniec zrúti.

PREOBLEČENÝ STRACH

ZO ZLYHANIA

Ľ

udia sužovaní stresom sa sťažujú

na prudký tep a zvýšený krvný

tlak. Často trpia i tlakmi v žalúdku,

chorobami srdca a krvného obehu,

bolesťami hlavy, migrénou, bolesťami

chrbta, zvýšenou náchylnosťou

na infekcie, prekyslením. Trápia

ich aj psychické problémy od porúch

spánku cez rozmrzenosť a neschopnosť

vypnúť, až po depresie a fóbie.

Toto všetko patrí k varovným signálom.

V najhoršom prípade môže stres

končiť i smrťou. Japonci pojmom „karoshi“

označujú smrť človeka, ktorý

doslova pracuje tak dlho, dokiaľ nespadne

mŕtvy na zem.

Tento stres z preťaženia, takzvaný

disstres, je nutné odlišovať od stresu

pozitívneho – teda takzvaného

eustresu. Ten totiž stupňuje našu pozornosť

pri výzvach, ktoré môžeme

zvládnuť a povzbudzuje nás k vyšším

výkonom. Pod jeho vplyvom pociťujeme

pružnosť a spokojnosť, čo vedie

k zdravej únave a tým aj k zotaveniu

a regenerácii.

Stres z preťaženia pociťovaný pri

časovej tiesni a nepríjemnej záťaži ide

ruka v ruke predovšetkým so strachom,

že nebudeme môcť vyhovieť

vlastným či vonkajším požiadavkám.

Stres sa dá definovať ako strach, že

na úlohy, ktoré sme si vytýčili sami,

alebo nám ich zadali iní, časovo alebo

obsahovo nestačíme. Bojíme sa, že

naše problémy momentálne nemajú

riešenie. Taká obava sa vystupňuje až

do myšlienky: „To ne zvládnem!“

Typický spôsob uvažovania pri strese

je:

„Musím to vybaviť bezpodmienečne

ešte dnes!“

„Nesmiem urobiť chybu, všetko

musí byť stopercentné!“

„Musím sa zavďačiť, predsa nemôžem

povedať ‚nie’!

Pre stresovaného človeka je v danom

okamihu dôležitejšia budúcnosť ako

súčasnosť. Jeho myšlienky – sprevádzané

strachom, že všetko nestihne

včas – krúžia okolo budúceho prežitku,

ktorý má dosiahnuť. Človek

sa tak nezaoberá naplno tým, čo

práve robí.

V prírode alebo aj pri jednoduchých

remeselných činnostiach je spravidla

jednoduchšie zotrvať v prítomnosti,

pretože pri nich človek potrebuje

málo myšlienkových konštrukcií.

Jednoducho vidí, čo treba urobiť,

a urobí to.

Ak sa teda chcem ubrániť negatívnemu

stresu, je dôležité zostať duchom

v prítomnosti. To je prirodzene

ťažšie v návale intelektuálnych činností

a doliehajúcich termínov. Situáciu

sťažuje aj prítomnosť ľudí, ktorí

sami pokoj nevyžarujú. Možné to

však bezpochyby je.

VYUŽITE VIAC

SVOJHO ČASU!

yužite čas, ide tak rýchlo, poriadok

vás však naučí čas získavať,“

„V

hovorí Mefisto v Goetheho Faustovi.

Ako sa dá čas, ktorý máme, prežiť lepšie?

Ako urobiť viac a pritom sa vyhnúť

zbytočnému stresu?

Po prvé, treba preskúmať či sú naplánované

činnosti skutočne dôležité

a naliehavé. Tie potom v zodpovedajúcom

poradí vykonať tak, aby nevznikol

chaos. Tento postup je užitočný

hlavne pre tých, čo majú sklon

veci stále odsúvať. Upratanie a odstránenie

nepotrebných vecí môže

totiž pozitívne ovplyvniť duševnú

rovnováhu. Časovú tieseň zmierňujú

aj prestávky alebo rituály, vedome

pomalá práca, vedomá kontrola dýchania

či iné relaxačné techniky. Pomôcť

môže i rozprávanie o stresovej

situácii.

Poďme však o niekoľko krokov

ďalej: časová tieseň na človeka nedoľahne,

ak si dopraje viac pokoja,

vráti sa k jednoduchosti, obmedzí

premrštené nároky a počúvne vlastné

potreby.

Keď zameriame svoje myšlienky

len na jedinú vec alebo činnosť, zrazu

ide všetko akoby samé od seba, hoci

hodiny letia. Prítomnosť je totiž


CIVILIZÁCIA

nadčasová. V prítomnosti je totiž

vždy teraz.

Aj keď sa to, čo nás čaká spočiatku

nezdá zaujímavé, pomôže nám vedome

zamerať svoju pozornosť. S trochou

cviku nám to pôjde stále ľahšie

a bude pre nás jednoduchšie žiť

v prítomnosti a prijať čokoľvek. Odmietanie

vedie automaticky od prítomnosti

k nespokojnosti. Anglické

úslovie „love it, change it or leave it“

– teda „miluj to, zmeň to alebo nechaj

to“ ponúka jednoduchý návod ako

riešiť zaťažkávajúce situácie. Nabáda

k aktívnym, vedomým rozhodnutiam,

ktoré prirodzene bránia pasívnemu

utrpeniu pod stresom.

Kompenzovať si stres sladkosťami

či sledovaním televízie problém iba

odsunie. Pomôže skôr zmena v stravovaní

(hlavne pomalšia konzumácia)

alebo prírodné liečiteľstvo – napríklad

Bachove esencie, homeopatia,

akupunktúra, bylinkové čaje, relaxačné

kúpele. Rozhodujúcim krokom

pre stresom sužovaného človeka

je hlavne zmena jeho vnútorného

postoja.

K tomu patrí znovu si odpovedať

na otázky týkajúce sa vnútornej podstaty

človeka, jeho ducha: Čo je pre

mňa v živote skutočne dôležité? Aké

úlohy mi Stvoriteľ vložil do života?

Odpoveď bude u každého človeka

iná, ako pripomínajú biblické slová:

„Komu bolo mnoho dané, od toho

sa mnoho očakáva, a komu mnoho

zverili, od toho budú žiadať tým viac“

(Lk. 12,48).

Život pred nás veľakrát stavia

rozhodujúce úlohy, ktoré nás tlačia

k múru. Tieto úlohy by sme však

mali rozpoznať a zvládnuť. Naopak

na zdanlivo dôležité úlohy, ktorými

nás zahlcuje náš vlastný rozum ako

napríklad prehnaný perfekcionizmus,

je lepšie reagovať s pokojom.

Vedome usmerňujme svoj život

k harmónii. Pokoj a vnútornú rovnováhu

dosiahneme, keď budeme

kultivovať citové roviny života. Tie

nám pomôžu opäť sa spojiť s našou

duchovnou vlasťou. Toto spojenie

je najlepšou ochranou nielen pred

škodlivým stresom, ale i pred ostatnými

duševnými otrasmi. Ako hovorí

jedna čínska múdrosť: „Iba na pokojnom

rybníku sa zrkadlí svetlo

hviezd“.

Claus Georg Tornai

tornai@svetgralu.sk

49

Svet Grálu

27 | 2011


ZDRAVIE

Uzdravíme sa sami ?

odľa niektorých poznatkov má prejavy

mnohých chorôb „na svedomí“

P

paradoxne práve naše svedomie, resp.

podvedomie, kde sa nachádza operačný

systém autonómneho (vegetatívneho)

nervového systému. Je to vôľou neovplyvniteľný

systém, ktorý riadi všetky

životné funkcie organizmu ako sú dýchanie,

krvný obeh, látková výmena

a ďalšie. Ide o akýsi riadiaci a regulačný

aparát nášho organizmu – softvér duše

pre hardvér tela. Na prvý pohľad hypotetická

súvislosť medzi svedomím ako psychologickou

kategóriou a podvedomím

ako kategóriou na hranici neurobiológie

a teoretickej psychiatrie však prirodzenému

a intuitívnemu ponímaniu nijako

neodporuje. Skutočnosť, že to v nás funguje,

a za akých podmienok dochádza

k poruchám tohto jedinečne nastaveného

komplexu, by mala byť pre výskum dôležitejšia:

napomôže viac chrániť zdravie

než analyzovať už vzniknutú chorobu

na morfologickej úrovni.

Jednoznačne bude potrebné viac pozornosti

venovať skôr udržiavaniu zdravia

a prevencii než viac či menej zdarne

„opravovať“ opotrebovaný a oslabený organizmus.

Paradoxné pri tom je, že pre

väčšinu z nás je naše telo vcelku neznámy

nástroj, o ktorého fungovaní – vrátane

funkcie centrálneho riadiaceho systému,

ktorým je mozog a sústava nervov – toho

vieme skutočne dosť málo.

Aj posledné výskumy dokazujú, že svoj

mozog využívame iba na jedno percento

a genetický kód nášho života (DNA) je

preskúmaný asi z troch percent. Človek

sa len veľmi nedostatočne a povrchne

zaoberá tým podstatným vo svojom živote

a – na svoju škodu – nehľadá odpovede

na základné otázky existencie života

vôbec. Prečo? Veď už v starom Grécku,

kolíske európskej kultúry, bolo úsilie

o poznanie seba samého jednou z najdôležitejších

snáh. Aj keď už uplynulo viac

ako 100 rokov od Einsteinových objavov

a poznania revolučných zákonitostí,

ktoré úplne prehodnotili dovtedajšie zjednodušené

mechanistické predstavy newtonovskej

fyziky a nahradili ich modernou

koncepciou kvantovej fyziky, lipneme

radšej na tej „pohodlnejšej“, prekonanej

verzii. V kvantovej fyzike platí, že hmota

a energia sú prejavy jednej podstaty (entity)

a podľa zákona o ekvivalencii hmoty

a energie sa energia môže prejavovať vo


Súčasná moderná medicína aj napriek

obdivuhodným čiastkovým pokrokom

v diagnostike a liečbe mnohých ochorení

nedokáže ešte ani dnes uspokojivo

odpovedať na úplne základné otázky

o skutočnom pôvode chorôb. Ochorenia

sa skúmajú predovšetkým ako hmotný

prejav v tele, ako dôsledok niečoho, čo

zostáva stále veľkou neznámou. Aj napriek

veľkému množstvu nových poznatkov

stále chýba odpoveď na to najdôležitejšie:

prečo ochorenie vôbec vzniká,

a prečo rovnaká choroba vyvolá u rôznych

ľudí odlišné príznaky.

Dávnejšie hypotézy o príčinách známych

a rozšírených ochorení sú z času na čas

nahrádzané teóriami novými, lieky na ne

možno počítať na vagóny, chorých ľudí

však aj napriek tomu akosi neubúda.

Vzrastá počet moderných vyšetrovacích

a diagnostických metód, čím stúpajú

i náklady na ne – spolu s rizikom, že sa

štátom dotovaný systém zdravotnej starostlivosti

ekonomicky vyčerpá a zrúti.

forme hmoty a naopak, hmotné teleso disponuje

energiou, aj keď je v pokoji. Keby

sa podľa známej rovnice E = m.c 2 mala

stopercentne využiť energia len z jedného

gramu akejkoľvek hmoty, stačila by napr.

na zodvihnutie vlaku s niekoľkými stovkami

plne naložených vagónov niekoľko

stoviek kilometrov nad zemský povrch

(ako píšu v knihe „Skryté dimenze života“

M. Mihulová a M. Svoboda). No človek sa

stále správa akosi „po starom“ a o nejakú

mentálnu energiu alebo energiu myšlienok

sa nestará.

Hmota a energia sa teda jednoducho

povedané môžu vzájomne zmeniť jedna

na druhú. Výmena a prenos energie nie je

však plynulý proces, ale prebieha v kvantoch

(akýchsi porciách, skokoch). Tu tiež

zlyháva predstava pôvodného modelu

atómu s jadrom uprostred a elektrónov

obiehajúcich okolo neho.

Keby sa tento model mnohonásobne

zväčšil, vznikol by okolo jadra ničím nevyplnený

priestor veľký ako reštaurácia

so zrnkom maku uprostred a s bližšie

neidentifikovateľnými ďalšími zrnkami

vyskytujúcimi sa v niekoľkometrovej

vzdialenosti od nej. Viac ako 99 % celkovej

hmotnosti atómu je však koncentrovaných

do jeho jadra. Dlho sa nevedelo,

čím je toto „prázdno“ vyplnené.

Poznaním o jestvovaní energie vypĺňajúcej

tento priestor niekdajšia predstava

vákua padla a naplnila vedcov úžasom,

že podobne je to aj vo vesmíre. Ani medziplanetárny

kozmický priestor teda nie

je v žiadnom prípade prázdnym priestorom

s nulovou energiou, ako sa donedávna

myslelo. Moderná fyzika už vie, že

„prázdnota“ v priestore neexistuje. Každý

priestor je naplnený aktívnymi časticami,

ktoré sa objavujú a zanikajú s neobyčajnou

rýchlosťou. Fyzikálne „vákuum“

preto skôr pripomína divoko klokotajúci

kotol. Hustota energie tohto kypenia je

taká veľká, že doslova desí myseľ. Kúsok

„prázdneho priestoru“ o veľkosti kocky

cukru obsahuje toľko „klokotajúcej elektromagnetickej

energie“, že by nám mohla

dodávať všetku potrebnú elektrickú energiu

po milióny rokov, píše Tom Bearden

v článku energia z vákua.

Ako možno z uvedeného odvodiť, neexistuje

prázdnota v pravom zmysle slova

a súčasne platí, že keď „nič“ nevidíme, neznamená

to, že tu „niečo“ nie je. Alebo, že

svet a my v ňom sme v skutočnosti úplne

niečím iným než sa nám to javí. Rovnako

ako nevidíme rádiové vlny, neznamená to,

že neexistujú – o čom sa presvedčíme, len

čo si naladíme príslušnú stanicu na rozhlasovom

prijímači. Aj náš zrakový analyzátor

je nastavený na príjem určitého

vymedzeného spektra elektromagnetického

vlnenia: vnímame len to, čo zachytia

citlivé bunky očného pozadia a aj keď je

toho relatívne dosť, predsa len nevidíme

všetko. Tak ako nevidíme rozhlasové vlny,

nevidíme, že vlastne všetko je to určitá

energia, aj keď ju našimi zmyslami nepostrehujeme.

Naše zmysly nám o realite

poskytujú len veľmi obmedzené a nedostatočné

poznatky.

Zaujímavé je, že v starovekej filozofii

východu bola aj ľudská myseľ počítaná

medzi zmysly so všetkými ich obmedzeniami

a možnosťami. Vonkajšia realita

(vedeckým materializmom nazývaná

scestne realitou objektívnou) bola nazývaná

poetickým slovom „mája“ – svet

klamu a ilúzie. Hmotný svet okolo nás

je teda všetkým iným, len nie objektívnym

a skutočným. Poznáme ho taký,

ako sa javí našim zmyslom, a keďže

sme si na tento obraz skutočnosti zvykli

a tejto hypnóze zmyslov uverili, pripadá

nám potom lož ako pravda a skutočnej

pravde neveríme.

Majme toto dôležité poznanie na pamäti;

môže nás chrániť pred možnými

zlovoľnými snahami manipulovať

51

Svet Grálu

27 | 2011


ZDRAVIE

s ľudskými emóciami a zámerne mocensky

zneužívať ľudskú bytosť pomocou

strachu. Strach je jednou z najmocnejších

ale i najnebezpečnejších ilúzií a omylov.

„Strach ti klame a ty mu veríš“ hovorí F.

Nietzsche. Strach je trpkým plodom neporozumenia,

povrchného a nedostatočného

chápania činnosti našej mysle.

Otázka fungovania mysle je vôbec veľmi

tajomnou záležitosťou. Rovnako ako

problematika životnej energie, i poznanie

mentálnej energie je veľmi chabé

a zatiaľ ešte stále pomerne nedostatočné.

Predpokladajme, že aj taký „dobre známy“

jav, akým je myslenie, prípadne cítenie, je

energetickým procesom a funguje na základe

platných prírodných zákonitostí

(neexistuje perpetuum mobile – systém,

ktorý pracuje bez toho aby spotrebovával

energiu). Skutočnosť, že vnímame vo

svojej hlave myšlienky a umožňujeme

im realizovať sa teda znamená, že i tento

dej vyžaduje na svoje fungovanie energiu.

Odkiaľ táto energia pochádza, kde

vzniká a v čo sa mení, je ešte aj dnes pre

vedu veľkou neznámou. Keďže však nič

nie je náhoda – všetko podlieha určitým

zákonitostiam –, platia aj pre mentálne

prejavy isté pravidlá. Pokiaľ ich nepoznáme,

tak to ešte neznamená, že pri ich

nerešpektovaní nebudeme konfrontovaní

s následkami. Podobne ako pri ignorovaní

zákona o zemskej príťažlivosti nebudeme

po vyskočení z okna lietať, ale

dopadneme tvrdo na zem so všetkými

dôsledkami.

Pre svet myšlienok, svet jemných

energií, platia prinajmenšom už známe

zákony ako zákon zachovania energie

a zákon akcie a reakcie. Inak povedané:

žiadna myšlienka sa nestráca, a každá

myšlienka, čiže akcia, vyvolá i odozvu

s tendenciou sa uskutočniť, teda reakciu.

Vyplatí sa preto uvedomovať si obsah svojej

mysle a s myšlienkami nakladať ako

s viditeľnými vecami (viď. zákon ekvivalencie

hmoty a energie).

Myšlienky nie sú teda nejaké chimérické

nič, vždy predstavujú niečo. Múdri

učitelia filozofie Východu viedli svojich

žiakov k bdelosti nad svojimi myšlienkami,

pretože tie, rovnako ako činy,

podliehajú zákonu karmy, teda vlastne

zákonu vyrovnania, zákonu príčiny a následku.

Buddha povedal: „Stanete sa a ste

takým, čo myslíte. Stali ste sa tým, čo ste

mysleli.“

Staroveká, napr. tradičná čínska medicína,

ajurvéda alebo ďalšie systémy

liečenia a regenerácie organizmu ako je

jóga, a pod., s jemnou životnou energiou

nielen počítajú, ale s ňou aj pracujú a potvrdzujú

jej existenciu už viac ako 5000

rokov. Napriek tomu novodobí učenci

stále nie sú schopní jej fungovanie a prejavy

– na škodu nás všetkých – popísať,

jasne definovať a vyvodiť z tohto poznania

pre nás praktické dôsledky. Podľa

starobylých, najmä východných náuk je

stav zdravia človeka podmienený stavom

rovnováhy tejto energie prejavujúcej sa

v dvoch polaritách – zápornej a kladnej,

„jin“ a „jang“. Tieto dva póly, pomyselné

batérie, vytvárajú určité napätie indukujúce

prúdenie nielen elektrickej energie

v bežne známom zmysle slova, ale aj tej životnej

sily, ktorú Číňania nazývajú „čchi“,

Japonci „ki“ a Indovia „prána“. Platí to

však nielen v orientálnom prostredí, odkiaľ

tieto pojmy pochádzajú.

Naša európska kultúra vďaka antickej

(gréckej a rímskej) filozofii definovala

životnú silu slovom entelechia. Ide o filozofický

pojem, ktorým známy antický

učenec Aristoteles (žiak Platónov a učiteľ

Alexandra Macedónskeho) označuje

vývoj a pohyb živých organizmov i človeka

k nejakému vnútorne danému cieľu,

k druhovo špecifickej dokonalosti. Entelechiou

húsenice je kukla a motýľ, entelechiou

človeka je duša (zdroj: Wikipedia).

V poznaní tajomstva tejto energie

máme ešte stále čo objavovať (aj keď Albert

Einstein už počiatkom minulého

52

Svet Grálu

27 | 2011


ZDRAVIE

storočia povedal, že všetko sú vibrácie,

čiže energia).

Súčasne s neodhalenými pravdami

o ľudskom zdraví naše poznanie v tejto

oblasti zreteľne zaostáva za extrémne rozvinutými

poznatkami na poli techniky,

kybernetiky a informačných technológií.

Ľudský rozum tak, ako je doposiaľ využívaný,

stále nedokáže dať odpoveď na tajomnú

otázku bytia. Otázka: „Kto som

JA a aký má život zmysel?“ je aj v časoch

dobývania vesmíru stále tajomstvom. Zámerne

uvádzam ľudský rozum, pretože

pokiaľ sa bude veda a rozum pasovať vo

svojej všemohúcnosti na Boha, nebudú

jej závery pre človeka vždy len priaznivé.

Mnohí sú presvedčení, že kvalita nášho

myslenia a cítenia vrátane úrovne prejavu

charakterových vlastností je tou skutočnou

príčinou, stojacou nielen za fyzickými

ťažkosťami, ale aj duševnými chorobami.

Pokiaľ nebudú lekári sami so sebou

v súlade – v súlade so svojím svedomím –,

nemôžu byť vo svojom povolaní na svojom

mieste a pacienti nemôžu očakávať

efektivitu zdravotníctva. Pravda, týka sa

to aj mnohých iných odborov, spomeňme

napr. aspoň pedagógov. Prax opretá len

o logiku účelu bez prítomnosti citu, bez

schopnosti rozlišovať a bez citlivého svedomia

je nebezpečne jednostranná; vedie

prinajmenšom k fanatizmu, povrchnému

a tým nedostatočnému vnímaniu a hodnoteniu

skutočnosti. Som presvedčený, že

ako človek zmýšľa a cíti, tak aj vyžaruje

a ovplyvňuje tým prostredie, v ktorom sa

nachádza. Najviac však ovplyvňuje ľudí

okolo seba – a to buď v pozitívnom alebo

negatívnom zmysle. Vzhľadom na to, že

sa táto energia nestráca, sme potom sami

vystavení tomu, čo sme vyžiarili. Z tohto

uhla pohľadu má určite veľkú budúcnosť

napr. etikoterapia (liečebná metóda odhaľujúca

príčiny nemocí v prekračovaní

všeobecne prijímaných morálno-etických

noriem), aj metódy vychádzajúce z psychoterapie

a z práce s energiou.

Pokiaľ ide o inštrumentálne odbory

tzv. alternatívnej medicíny, budúcnosť

má napr. subtílnejšia, ale o to praktickejšia

forma homeopatie, ďalej Bachova

esenciálna terapia – metóda taktiež vychádzajúca

zo zákona podobnosti, zameraná

viac na psychickú úroveň človeka,

a potom vedy zaoberajúce sa sebapoznávaním

ako je duchovná jóga a pravidelná

prax meditácie.

Mnohí sú presvedčení, že kvalita nášho myslenia

a cítenia vrátane prejavu charakterových

vlastností je príčinou, stojacou za fyzickými

ťažkosťami a duševnými chorobami.

Myslenie je energetický proces; pokiaľ

tento najzákladnejší prejav ľudskej psychiky

neovládame a nechávame sa ním

strhávať, ovplyvňovať a vydierať, ponesieme

aj následky. Na nás však je, aby sme

si to nielen uvedomili, ale súčasne s tým

aj (napr. podľa rád duchovných učiteľov)

niečo urobili. Pri neschopnosti vypnúť

a vedome prepnúť mozog do režimu regenerácie

je jednou z možností odklonenie

svojej pozornosti na niečo pre nás

významnejšieho: napr. na svoj dych. Bez

dýchania a z neho vyplývajúceho okysličovania

tkanív nemožno žiť dlhšie než

5 minút. Dych je teda významným energetickým

prostriedkom, keď spaľovanie

kyslíka a ďalších činiteľov je podobne

ako spaľovanie benzínovej zmesi v motore

nutným impulzom k fungovaniu

tela. Vzduch ani kyslík síce nevidíme,

ale nepochybujeme, že existuje. Podobne

mnohí z nás akceptujú existenciu životnej

energie, ktorú síce nemôžeme ohmatať,

ani dostupnými prostriedkami napr.

odvážiť alebo zmerať, ale všetci poznáme

ten pocit, keď energiu máme alebo keď

nám chýba.

Koncentrácia na dych je významným

prostriedkom upokojenia mysle a používajú

ho majstri meditácie, keď do duchovných

náuk uvádzajú svojich žiakov. Práca

s dychom je podľa učenia starovekej jógy

jedným z prostriedkov doplnenia energetického

náboja. Podľa pôvodných učení sa

tento systém nazýva pranajáma – náuka

o dychu; v ňom je obsiahnutá všadeprítomná

energia, ktorú čerpáme a spracovávame

prostredníctvom vedomého dýchania.

Jednoduchou a účinnou metódou

je napr. koncentrácia na dych v oblasti

nosných dierok alebo brucha v úrovni

pupku. Slovo dych je podobné slovu duch,

a to aj významom.

Ďalšou metódou upokojenia a ovládnutia

mysle je metóda skôr psychologická.

Je ňou mentálna technika uvedomenia si

skutočnosti „tu a teraz“, ako o tom píše

napr. Eckhart Tolle, novodobý mystik

nemeckého pôvodu žijúci v Kanade, vo

svojej knihe „Moc prítomného okamihu“.

Ego existuje len v minulosti a budúcnosti.

Nie je jednoduché plne si uvedomiť, vnímať

a zažiť ono „večné teraz“.

Chce to veľa trpezlivej snahy a tréningu.

Ak sa nám to podarí, zažijeme vyslobodenie

z otroctva strachu, bolesti a utrpenia

a získame energiu na to, čo máme

práve tu a práve teraz vykonať, zariadiť

a prežiť. Metóda koncentrácie na plný

53

Svet Grálu

27 | 2011


Meditácia

Je vyššou, a dnes už i vedecky overovanou mentálnou technikou, ktorej účelom je najprv

ovládnuť a potom vyprázdniť myseľ a nastoliť tak mieruplnú bdelosť a ostrosť vnímania.

Meditácia, ako učia skúsení duchovní učitelia, je okrem kľúča k poznávaniu seba samého

i nesmierne účinným prostriedkom regenerácie síl. Najskôr uvoľňuje telo a odľahčí dušu

od záťaže myšlienok a pocitov, ktoré pokladáme za pravdivé len preto, že ich vo svojej roztržitej

pozornosti zamieňame za skutočnosť, a tým vytvára podmienky k prejavu vyššieho

vedomia. Pokiaľ by sme mali tento stav rozšíreného, prehĺbeného, jasnejšieho a teda kvalitatívne

vyššieho stavu vedomia charakterizovať pojmami už zmienenej kvantovej fyziky,

nemožno nespomenúť záhadný štvrtý (vyšší) rozmer. Možnosťami presahuje ten náš trojrozmerný,

tromi osami obmedzený, ktorého priestorovým modelom je napr. kocka, kváder

alebo guľa. Keďže však naše poznanie už prekročilo lineárne zobrazovanie troch súradníc

a hoci pojem čiernej diery sa nám zdá viac-menej fantastický – aj keď je možno v tomto

zrútení hmoty „samej do seba“, keď je pohyb dovnútra rýchlejší než svetlo, už vedecky preukázaný

zánikom hviezd vo vesmíre – máme vyznačený smer cesty do 4. dimenzie v mikrokozme

našej fyzickej existencie. Už staré duchovné a alchymistické texty poukazujú na to,

že tento vyšší rozmer nemožno nájsť mimo seba, ale k jeho nájdeniu sa máme koncentrovať,

alebo stiahnuť vedomie do jediného bodu, atómu vlastného bytia. Aj keď oba príklady

porovnávajú dva svety – jeden fyzicko-kozmický a druhý mentálny –, iste táto príbuznosť

predstavuje niečo viac než len náhodnú podobnosť. (Citované z knihy M. Mihulovej a M.

Svobody - Skryté dimenze života - nakl. Santal Liberec 1993).

zážitok prítomného okamihu sa využíva

napr. v zen-budhizme. Prítomnosť

je kľúčom k úspechu, k úspechu a zdaru

sebauzdravovania. Keďže sa sústredením

mysle na prítomný moment koncentruje

súčasne životná energia, dochádza k jej

intenzívnejšiemu prejavu a pôsobeniu, čo

môže stimulovať naše vlastné oslabené

54

Svet Grálu

27 | 2011

regeneračné a samouzdravovacie procesy

v organizme, ktoré máme k dispozícii, aj

keď o nich nevieme.

Úlohou novodobých lekárov je náležité

poznanie ľuďom nielen sprostredkovať,

ale ešte oveľa viac: naučiť ich s touto

pravdou pracovať. Dnešnému človeku

sa stále nedostáva tých najzákladnejších

informácií o sebe samom. Napriek tomu –

či práve preto? – zhromažďujeme najmä

informácie z vonkajšieho sveta namiesto

toho, aby sme ich čerpali zo svojho vnútra.

Myšlienky o pravde však nie sú pravdou

samotnou, a pravá skutočnosť sa nachádza

až za (pod, nad) hladinou mysle

v oblasti, ktorú predstavuje univerzálne

vedomie. Myseľ je iba časťou tohto vedomia

a predstavuje symbolicky rozčerenú

hladinu jazera. Toto jazero na svojom dne

skrýva poklad – našu pravú podstatu.

Preniknutím pozornosti k tejto podstate

spoznáme, kým v skutočnosti sme; zažijeme

oslobodzujúci moment sebapoznania

a tým i sebauzdravenia. Okrem

upokojenia rozvlnenej hladiny nášho vedomia

je nevyhnutné usilovať sa aj o jeho

čistotu, pretože dovidieť až na dno možno

len vtedy, keď je voda v jazere priezračná,

neznečistená prejavmi násilia, zloby

a deštruktívnych tendencií. Podobnou

symbolikou je čisté, a jasné bezoblačné

nebo, na ktorom svieti slnko – naša Podstata,

ktorá je zdrojom životodarnej energie,

Svetla poznania a všetkej múdrosti.

Každý vie, aký je to rozdiel, keď je nebo

zatiahnuté a pre mraky slnko nevidieť,

alebo keď máme nad hlavou bezoblačnú,

blankytnú, žiarivo čistú a slnkom rozžiarenú

oblohu.

Dr. Tomáš Kilian

redakcia@svetgralu.sk


PRIKÁZANIA

„Nepokradneš!“

Martin Ernst

Siedme

prikázanie

Nemohol som to pochopiť. Ráno som

odstavil svoj bicykel pred univerzitou,

priviazal som ho k stĺpu, a keď

som na obed chcel ísť domov, bol preč!

Na zemi ležala len prerezaná reťaz. Bezradný

som išiel nahlásiť stratu na políciu.

Pre tú to však bola všedná záležitosť

– denne je predsa v meste odcudzených

niekoľko bicyklov. Poisťovňa mi po niekoľkých

týždňoch hmotnú škodu nahradila,

ale ročúlenie a sklamanie vo

mne zostalo. Stal sa aj iný prípad: sedemnásťročný

mladík ukradol 14 áut

a preháňal sa s nimi po okolí takým

spôsobom, že nakoniec boli všetky

vhodné akurát tak na zošrotovanie.

Sudca vo svojom rozsudku konštatoval,

že mladík si neuvedomoval dosah

svojho činu.

Ako vychovávateľ alebo rodič či učiteľ

odovzdávam dospievajúcim poznatky,

ktoré si budú môcť overiť vlastným

prežitím. Snažím sa poskytnúť deťom

a mládeži znalosti, ku ktorým nazbierajú

vlastné skúsenosti, a tie ich povedú

k správnym úsudkom a názorom. Človek

potrebuje morálne meradlá, ktoré

mu umožnia viesť zmysluplný život

v spoločnosti.

Raz jeden sudca vyniesol rozsudok

nad tromi mladíkmi, ktorí poškodili

nasprejovanými grafitmi čerstvo namaľované

domy. Svojím rozsudkom určil,

že títo traja mladí ľudia musia vykonať

25 hodín nápravných prác. Keď si mladíci

vypočuli rozsudok, padla im sánka.

Nočná „tvorba“ grafitov trvala o niečo

viac ako hodinu. Teraz museli dvadsaťpäťkrát

dlhšiu dobu čistiť pomaľované

fasády domov! Robili to neochotne,

bolo to predsa len dosť namáhavé.

Okrem toho si od chodcov, prechádzajúcich

okolo nich, vypočuli poznámky,

ktoré zrejme neboli lichotivé.

Považujem za správne, že títo mladíci

neskončili vo väzení, kde by sotva

dospeli k novému pohľadu na svoje

chybné konanie. Takto však možno

pochopili, že všetko, čo niekto získal

poctivou prácou, je nedotknuteľné. Že

nemáme právo poškodzovať, alebo

dokonca brať niečo, čo druhý čestne

nadobudol. Títo mladíci si prežitím

na vlastnej koži uvedomili, že škodu,

ktorú spôsobili, musí niekto napraviť.

Myslím si, že táto lekcia prispela k väčšiemu

pocitu zodpovednosti za svoje

skutky a že chúťky na podobné akcie

si určite dobre rozmyslia.

Čím skôr deti pochopia výrok:

„Nerob to, čo nechceš,

aby iní robili tebe,“

tým skôr môžu získať

aj rešpekt pred

siedmym prikázaním

„Nepokradneš!“

Toto prikázanie sa

však nevzťahuje len

na hmotné statky,

ktoré niekomu odcudzím

a spôsobím mu

Knihu

Desatoro Božích prikázaní,

Otčenáš

si môžete objednať prostredníctvom

kupónu v časopise, alebo v našom on-line

obchode na www.svetgralu.sk

tak škodu. Ukradnúť môžem druhému

aj jeho pozíciu, myšlienku, jeho vážnosť,

dôveru, alebo ho pripraviť o dobrú

povesť. Takéto porušenie príkázania

„nepokradneš“ nie je hneď zjavné a viditeľné,

zostáva však práve tak zavrhnutiahodné

ako ukradnutie nejakej bežnej

veci. Morálnu zodpovednosť za takýto

čin človek nesie so sebou, či už ho pozemský

trest stihol, alebo nie. To môže

ľahko spozorovať každý, kto takýto čin

niekedy spáchal, pretože výčitky svedomia

na seba nenechajú dlho čakať. A ak

pozorujeme svoje okolie dôsledne, môžeme

veľmi ľahko spoznať, že prestúpenie

tohto prikázania je pre mnohých

z nás každodennou rutinou.

Pokiaľ sa nad týmto prikázaním hlbšie

zamyslíme, je nám jasné, že siedme

prikázanie je obsiahlejšie, než za aké ho

považujeme pri povrchnom prečítaní.

Pripomína nám, aby sme v našich myšlienkach,

slovách i činoch prejavovali

voči blížnym taký rešpekt, aký sami

očakávame.

Martin Ernst •

ernst@svetgralu.sk

55

Svet Grálu

27 | 2011


NÁZORY

56

Svet Grálu

27 | 2011

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 27/2011, vyšlo 1. 3. 2011.

Redakcia:

SVET GRÁLU n. o.

Rastislavova 9, 040 01 Košice

Adresa administrácie:

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík (Košice), Mária Majerová (Košice), Roman Levický (Slanec),

Rastislav Podivinský (Trenčianske Teplice), Tomáš Výboch (Komárno),

Anna Štefková (Zlín), Marie Šuláková (Veselíčko),

Artur Zatloukal st. (Brno), Artur Zatloukal ml. (Brno)

Prekladatelia a korektori:

Mária Harčaríková, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, Mária Majerová,

Rastislav Podivinský, Adela Slováčková, Andrea Stúpalová,

Vladimír Trebichalský, Dagmar Trangošová, Tomáš Výboch

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu n. o.; Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu n. o.

Administrácia SG,

Páričkova 21, 821 80 Bratislava 2

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala (Bratislava),

Milan Púček (Dubnica nad Váhom)

Distribúcia:

Tomáš Mešťánek (Bratislava)

Marketing:

Pavol Sokol (Pezinok)

On-line obchod:

Maroš Látal (Bratislava)

Grafika:

Kristýna Franková (Brno), Alena Nairn (Praha), Martin Pukančík (Košice),

Pavel Patloch (Karviná)

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

• DepositPhotos.com: Michael Rosenwirth, Muehltal, Germany (3);

Christophe Rolland, Couternon, France (4,8); Jean-Marie Guyon, Praha

10, Czech Republic (5); cluckva, Togliatty, Russian Federation (6-7); Philip

Morley, UNE Armidale, Australia (6-7); Cancerus, Wroclaw, Poland (12);

Ron Sumners, Baar, Switzerland (16); Lee Serenethos, Beaverton, United

States (22); Oleksii Rudenko, Lutsk, Ukraine (30); Giuseppe Anello, Milano,

Italy (33); Steven Frame, Pensacola, United States (41); Yuri Arcurs, Århus,

Denmark (46); Petro Oliynyk, Novyi Rozdil, Ukraine (47); Benis Arapovic,

Sarajevo, Bosnia and Herzegovina (49,50); Igor Molgun, Volgograd,

Russian Federation (51); Laurentia Lisenco, Chisinau, Moldova (52); Юлия

Филипенко, Ялта, Ukraine (53); Дмитрий Пичугин, Курган, Russian

Federation (54); Artsiom Kireyau, Minsk, Belarus (55); Simon Gurney,

Berkhamsted, United Kingdom (zadná strana)

• iStockphoto.com: Lion Hector (titul), Boryak, Haifa, Israel (35)

• Dreamstime.com: Ene (2), Ariadna de Raadt, Hague, Netherlands (titul, 4, 14)

• www.truefreethinker.com: (35)

• yourparanormal.com: (10)

• www.shafe.co.uk: (titul, 4, 37)

• wikimedia.org: (24-29, 38-39)

• Filip Langar: (4, 42-45)

• Karol Gúgyela: (30-32)

• Svet Grálu: (17,23)

Cena:

Jednotlivé číslo € 2,89 (87 Sk)

Predplatné (4 čísla) € 10,62 (320 Sk)

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené.

Redakcia neručí za nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu

si možno objednať na adrese:

Nováčkova 26, 614 00 Brno

www.svetgralu.cz

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor na Vaše ohlasy a otázky, i odpovede

redakcie. Listy, názory a pripomienky čitateľov – či už súhlasné, alebo

kritické – nás vždy potešia. A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis

prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Chcem sa s Vami podeliť o svoje pocity

z knihy Vo svetle pravdy – Posolstvo Grálu.

Prišla som k nej náhodou – ale vlastne nič

nie je náhodou :) Celý svoj život vlastne

hľadám („tú správnu cestu“), a až teraz,

keď som našla túto knihu, som vlastne

NAŠLA. Je to krásny pocit, aj keď občas

ma prepadne smútok, že som k nej prišla

až teraz, vo svojich 38 rokoch... a zisťujem,

koľko chýb som v živote narobila.

Ešte som ju síce nedočítala, ale každý deň

sa teším, ked si môžem nájsť tichú chvíľu

na jej čítanie.

Odporučila som ju aj svojej sestre, dokonca

aj kolega si ju už zakúpil :)

Mám však momentálne jednu otázku –

týka sa 40-dňového pôstu – viete mi prosím

napísať na tento zvyk svoj názor? Ako

sa má správne vnímať celé toto obdobie?

Ďakujem Vám veľmi pekne a želám veľa

ďalších nových čitateľov.

(Meno v redakcii)

Vaša správa súvisiaca s obsahom diela

Vo Svetle Pravdy – Posolstvo Grálu nás

mimoriadne teší. Pokiaľ ide o 40-dňový

pôst, je na tento zvyk potrebné pozerať sa

z dvoch dopĺňajúcich sa stanovísk. Tým

prvým je praktický prínos pôstu pre ľudské

telo, ktoré sa počas roka nepochybne

potrebuje očistiť – aj formou vynechania

určitých pokrmov, nápojov a podobne.

Konkrétnu podobu pôstu a jeho dĺžku je

však potrebné prispôsobiť zdravotnému

stavu a osobným možnostiam. Určitú

inšpiráciu môžete nájsť okrem iného aj

v knihách Ing. Víta Syrového z ponuky

nášho internetového obchodu. Druhý pohľad

na pôst zdôrazňuje jeho duchovný

význam, ktorý súvisí s prepojením duše

a tela prostredníctvom vyžarovania krvi.

Pôst môže priniesť zjasnené vyžarovanie

pozemského tela a určité upokojenie

telesných procesov, napomáhajúce duchovné

naladenie v období, keď si ľudstvo

pripomína nesmiernu obeť Syna Božieho,

ktorú podstúpil svojím narodením v hrubej

hmotnosti. Zároveň si pripomíname

tragický koniec jeho pozemského pôsobenia.

Tento čas nás teda nabáda k snahe

vytušiť veľkosť tejto obete, zvlášť, ak uvážime,

že aj jeho posolstvo bolo neskoršími

ľudskými výkladmi, nepochopením

a mnohonásobným prekrucovaním znehodnocované.

Takto pochopené pôstne

obdobie nám preto môže priniesť nielen

telesný, ale predovšetkým duchovný úžitok.

Podmienkou na to je nie len očisťovanie

tela, ale predovšetkým naladenie

mysle.

Roman Levický

Bol Baťa fenomén?

Vážená redakcia. Vo vašich článkoch mi

niekedy chýba druhý pohľad. Rada si vytváram

vlastný názor na ľudí, veci či javy.

Tento druhý pohľad mi chýba napríklad

pri článkoch o osobnostiach ako bol Baťa,

konkrétne ide o článok Bol Baťa fenomén?

Na Baťu bol predsa aj iný pohľad, iné názory

na niektoré jeho opatrenia voči zamestnancom.

Z tohto dôvodu mám pocit,

že sa mi podsúva nejaká legenda a ja

chcem vidieť veci komplexne a sama si

urobiť názor. Veď to, že niekto urobil v živote

aj chyby, ešte neznižuje jeho prednosti.

Článok sa mi zdá neobjektívny, a tým sa

pre mňa jeho kvalita znížila. Čítala som

napríklad, že Baťa bol na svojich zamestnancov

veľmi tvrdý, že im organizoval aj

voľný čas a zasahoval i do rodinného života

– čo sa vzhľadom k súčasnému spôsobu

života, kde si každý stráži svoje súkromie,

a sme individualisti, môže vnímať

dosť negatívne. Ťažko si dnes vieme predstaviť,

že by nás zamestnávateľ „trestal“


NÁZORY

napríklad za neveru či za to, že sa nevenujeme

deťom. Možno to v kontexte vtedajšej

doby vyznievalo inak, ale v čase, keď život

človeka oveľa viac, ak nie úplne určovala

jeho rodina, išlo v podstate o oslobodenie

ľudí z rodiny, hoci boli stále držaní „nakrátko“

iným spoločenstvom.

(Meno v redakcii)

Píšete, že byl Baťa tvrdý vůči zaměstnancům,

organizoval jim volný čas, zasahoval

i do rodinného života. A také, že nezmiňuji

jeho negativní vlastnosti, které by

ho „polidštily“. Nevím, jestli jste kdy byla

ve Zlíně, jestli jste měla možnost mluvit

s někým, kdo u Baťů pracoval nebo alespoň

viděla výstavu Fenomén Baťa, abyste

si udělala trochu představu o tehdejším

životě ve Zlíně. Nedávno jsem četla v MF

Dnes článek o jednom současném podnikateli,

který posuzuje své zaměstnance

podle chůze. Když se někdo loudá, musí

počítat s tím, že v zaměstnání brzy skončí,

řekl ten podnikatel.

Platí přece zaměstnance jen za práci,

kterou vykonají. Je to tvrdé? Kdyby byl

vyloženě lidumil a velkorysý, tak asi zkrachuje.

Podnikání bylo a je tvrdé, to Vám

potvrdí každý, kdo to zkusil.

Máte pravdu, že mladí lidé, vlastně

ještě skoro děti, které ve čtrnácti letech

do Zlína přicházely, měly volný čas hodně

organizovaný. Musely po práci povinně

chodit do školy. Oba mí rodiče pocházeli

z chudých poměrů, tatínek byl syn horníka

z Ostravska a měl devět sourozenců,

maminka byla dcerou ševce na vesnici.

Oba byli výborní žáci a chtěli dál studovat,

ale na studia rodiče neměli peníze.

Pro oba bylo štěstím, že se dostali k Baťovi,

protože se mohli dále vzdělávat. Jistěže

to bylo po práci těžké, ale dálkově se

studuje i dnes. Pamatuji si, jak mi tatínek

pyšně ukazoval vysvědčení z Baťovy školy

práce, ze dvou předmětů měl trojky – na

ty chodil v němčině. V neděli se chodilo

s vychovatelkou, kdo chtěl, do kostela, na

hřišti před internáty bývala povinná rozcvička,

byly i pravidelné vycházky do lesa

a okolí Zlína. V těch mladých lidech se

vypěstovaly návyky, které je často provázely

celý život. Moje devadesátiletá

maminka dodnes ráno cvičí, a sebekriticky

přiznávám, že v počtu dřepů, ač

téměř o čtvrt století mladší, jí nestačím.

S námi dětmi (mám ještě mladší sestru)

rodiče pravidelně chodívali na nedělní

vycházky do zlínských lesů. Někdy nás

bylo i několik rodin, všichni bývalí Baťovi

zaměstnanci. Podobně jsme se snažili

vychovávat i naše čtyři dnes již dospělé

děti, které musely povinně chodit do jazykovky

a klavíru. Měly plno mimoškolních

kroužků a na hlouposti jim už nezbýval

čas. Občas si stěžovaly, ale dnes vedou své

děti velmi podobně. Když venčím v poledne

psa, a vidím, jak u místní pivnice

postávají hoši i dívky, tipuji to tak na pátou

třídu, a kouří a pijí pivo z láhve, tak si

říkám, že by je rodiče taky mohli víc zaměstnat.

Myslím, že organizace času dětí

a mladých není až tak špatná věc, nesmí

se ale samozřejmě přehnat.

Jestli Tomáš Baťa nějakým způsobem

ovlivňoval rodinný život zaměstnanců?

Vím jen, že část peněz si mladí museli

ukládat a pak je dostali, když zakládali

rodinu. A s tou nevěrou – dneska už nevěra

nic neznamená, pro spoustu lidí je to

jen zpestření života. Tenkrát nebyla morálka

jen prázdným pojmem, na morální

kvalitě svých zaměstnanců stavěl Baťa

image své firmy. Dnes je to žel spíš dresscode,

který jednotlivé firmy charakterizuje.

Baťa možná ovlivňoval rodinný život

svých zaměstnanců také tím, že každý

člen rodiny měl mít své lůžko. To tehdy

vůbec nebyla samozřejmost. Dále byl zákaz

chození do práce v místních krojích –

důvodem byla bezpečnost práce. Trval

prý také na tom, aby zaměstnanci ráno

snídali, mléko dostávali až ke dveřím

půldomků. A při přijetí se adepti na zaměstnání

museli vykázat potvrzením

o prohlídce u zubaře, který jim většinou

zanedbaný chrup spravil. Určitě příjemným

zpestřením rodinného života byly

volné soboty, které Baťa zavedl a které do

té doby byly pouze v Americe, v Evropě

prý nikde.

Negativní vlastnosti Tomáše

Bati – nevím. Asi nějaké

měl, máme je všichni. Ale

nevím o nich. Když jsem dala článek

o Baťovi přečíst ještě před zveřejněním

mamince, řekla mi, že byli i lidé, kteří na

Baťu nadávali: komunisté, protože ty on

odmítal zaměstnávat. Nechtěl si nechat

rozvracet pracovní morálku hrozbou stávek.

Můžeme se tomu divit? Já pracuji ve

společnosti, která se v devadesátých letech

stala částí jednoho německého koncernu.

Odbory začaly reptat, když zjistily,

jaké jsou rozdíly ve mzdách dělníků a zaměstnanců

závodů koncernu v Evropě

a u nás. Tehdejší jednatel to lidem vysvětlil:

jakmile dosáhneme stejných platů

jako mají ostatní závody v koncernu, t.zn.

stejných nákladů, náš závod se zavře, jako

se to stalo ve Švédsku, Francii, Belgii

atd. a nové podniky se budou budovat

východním směrem. Majitelé či akcionáři

prostě musí vydělávat. Zatím je naše

firma vlajkovou lodí koncernu s velkými

investicemi.

Ještě bych zde ráda zmínila pohřeb jednoho

baťovce, toho, který mi poskytl nejvíc

podkladů pro můj článek. Byl jedním

z posledních, jedenadevadesátiletý pán,

do poslední chvíle činný pro Nadaci Tomáše

Bati. Kromě obřadníka se za bývalé

spolupracovníky loučil i jeden z bývalých

kolegů. Vzpomínal na časy, kdy zesnulý

pracoval u Baťů, na to, jak vynikající odborníci

u Baťů vyrůstali. Ještě po druhé

světové válce znamenal pojem „baťovec“

v celém světě kvalitního člověka a odborníka.

Nechtěla jsem psát ódu na Baťu, chtěla

jsem přiblížit mladší generaci člověka,

který nejen pro náš kraj tolik znamenal.

Nejsem lokální patriot. Žila jsem nějakou

dobu v cizině a dokážu se na Česko podívat

realistickýma očima. V čase Dušiček,

kdy tuto reakci na Váš podnět píši, málokdo

z těch, kteří zajdou na zlínský Lesní

hřbitov k hrobu svých blízkých, nepostojí

také u hrobu Tomáše Bati a nezapálí tam

svíčku. Protože co by byl Zlín bez Bati?

Anna Štefková, autorka článku Byl Baťa fenomén

57

Svet Grálu

27 | 2011


Tajuplná a léčivá síla vody

Viktor Schauberger

Výber najdôležitejších textov z nespočetného

množstva článkov, statí a listov

Viktora Schaubergera na tému vody. Texty

sú v pôvodnom znení, doplnené komentárom.

Tematicky usporiadané, odkrývajú zážitky

a skúsenosti vizionárskeho nadšenca

prírodovedy. Schauberger vo svojich spisoch

odkrýva doslova a do písmena celkom

nový obraz vody ako pralátky, a tým

kladie základný kameň moderného

výskumu vody. Jeho dielo je cenné i vďaka

viacerým odbočkám vo výskume, kde sa

zaoberal aj praktickými aspektmi: hodnotou

pôdy a kvalitou vody, vplyvom teploty

na tekutosť vody, rôznymi prístrojmi na

oživovanie vody a na premenu morskej

vody na sladkú.

Privádza nás vlastne k tomu, aby sme

vodu opäť začali vnímať v jej skutočnej

dôležitosti: je pre nás, ľudí, i pre celú prírodu

a planétu Zem zdrojom všetkého života

a základom nášho bytia!

Bežná cena:

17,88 €

Moderný človek dnes pije vodu priemyselne

spracovávanú, ktorú sotva možno nazývať

dobrou, čím spôsobuje svojmu telu

nemalé škody.

Cena pre predplatiteľa:

15,93 €

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu na konci časopisu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk

G


Efezus

život a pôsobenie Hjalfdara – pripravovateľa

cesty v predhistorickej dobe

Kniha Efezus je zväzkom knižnej série „Pripravovatelia

cesty“, ktorej obsah siaha najďalej do

dejín ľudského vývoja na planéte Zem v kozmickej

svetovej časti „Efezus“. Opísaná je tu epocha,

ktorá zostala neurčito zachovaná vo vedomí ľudstva

ako „zlatý vek“ a treba si ju predstaviť dávno

pred premenami doby ľadovej.

V tejto ranej epoche pôsobí pripravovateľ cesty

k Pravde Hjalfdar a s ním Holda – vzor ženy. Hjalfdar

a Holda zhromaždili okolo seba skupiny ľudí,

ktorí sa inkarnovali na Zem, aby sa tu vyvíjali,

a pomáhali im, aby si v sebe živo uchovali spojenie

s ich duchovným domovom. Všetci poznali aj

bytosti, ktoré – na rozdiel od ľudského ducha obdareného

slobodnou vôľou – pôsobia len vo vôli

Stvoriteľa. Sú to veľkí vodcovia živlov alebo aj ich

menší príbuzní – pomáhajúce bytosti prírody.

Pod Hjalfdarovým vedením a v harmonickom

súzvuku s prírodou prekonávali ľudia nebezpečenstvá

tejto pozemskej epochy a v prežití

získavali skúsenosti. Hjalfdar, podporovaný Holdou,

priviedol mnoho skupín ľudí na ceste ich

duchovného vývoja k poznaniu nad všetkým

stojaceho Božstva ako pôvodu všetkého bytia

a spolu postavili prvý Boží chrám na Zemi. Tak

sa rozvinula jedna raná kultúra – skutočne ako

„zlatý vek“, lebo príroda a duch, nebo a zem sa

ešte dokázali cez človeka a v človeku navzájom

spojiť.

Bežná cena:

10,10 €

Cena pre predplatiteľa:

9,90 €

Knihu si môžete objednať prostredníctvom priloženého objednávacieho kupónu na konci časopisu,

alebo v našom on-line obchode na stránke www.svetgralu.sk


Vízia bez práce je len sen,

práca bez vízie je len drina,

vízia a práca sú nádejou sveta.

Nápis v jednom kostole v Sussexe (Anglicko) – približne z r. 1730

More magazines by this user