Cesta slovenskej politiky k vzniku Äesko-Slovenska. Bratislava

H c. 

CESTA SLOVENSKEJ POLITIKY 

K VZNIKU ČESKOSLOVENSKA 

s A v 

VEDA

SAV 

ÚSTAV POLITICKÝCH VIED SAV 

VEDA, VYDAVATEĽSTVO SAV

Recenzenti: 

PhDr. Natália Krajčovičová, CSc. 

PhDr. Milan Podrimavský, CSc.

Marián Hronský - Miroslav Pekník 

MARTINSKÁ DEKLARÁCIA 


K VZNIKU ČESKO-SLOVENSKA 

M 

VEDA, vydavateľstvo SAV 

Bratislava 2008

Vychádza s finančnou podporou 

mesta Martin a Slovenskej sporiteľne v Martine 

© PhDr. Marián Hronský, DrSc, PhDr. Miroslav Pekník, CSc. 2008 

© VEDA, vydavateľstvo SAV 2008 

ISBN 978-80-224-1047-2

OBSAH 

Predhovor 7 

Úvod 9 

L kapitola 

Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914 21 

II. kapitola 

Slovenská politika na rozhraní mieru a vojny. Sarajevo - 

a čo ďalej 61 

III. kapitola 

Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti 77 

IV. kapitola 

Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj 113 

V kapitola 

Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slovenského spojenia 

a prepájanie zahraničného a domáceho odboja v Čechách 143 

VI. kapitola 

Výrečnosť slovenského mlčania a otázka platnosti 

memorandového programu z roku 1861 163 

VIL kapitola 

Prvé náznaky aktivizácie v slovenskom politickom tábore 191 

VIII. kapitola 

Prísľub slovenskej jari 1918 (Mikulášska rezolúcia, 

divadelné slávnosti v Prahe, dôverná porada SNS v Martine) 211 

5

Martinská deklarácia 

IX. kapitola 

Za Slovenskú národnú radu a parlamentná reč Ferdiša Jurigu 239 

X. kapitola 

Predporada a deklaračné zhromaždenie 30. októbra 1918 

v Turčianskom Sv. Martine 259 

Poznámky 285 

Použitá literatúra a pramene 337 

6

PREDHOVOR 

Je známe, že v historiografii vznikajú, žijú vedľa seba, súperia 

a ovplyvňujú sa rôzne pohľady na rovnaký problém. A keby sama 

problematika vzniku Cesko-Slovenska patrila už iba historikom, zostala 

by témou určite vzrušujúcou, ale aj témou vzbudzujúcou rozdielne 

názory, úsudky a výklady. Pritom aj tu spôsob formulácie a hodnotenia 

predmetnej témy, ako pri väčšine tém z novších dejín, nebýva 

nikdy celkom „neutrálny". Okrem toho história vzniku i existencie prvého 

česko-slovenského štátu má pre interpretačnú nejednotnosť ešte 

osobitné dôvody: je pod vplyvom prístupov či pohľadov vychádzajúcich 

z rôznych národných prostredí, ktorých národný či iný ideový 

pôvod ich môže niekedy až diametrálne odlišovať od inonárodných 

a inak politicky motivovaných. Vzťahuje sa to predovšetkým na historizujúcu 

politickú publicistiku, ktorá sa dosť často zamieňa za historický 

výklad. Predkladaná monografia sa od takého výkladu rozhodne 

dištancuje, ale vonkoncom nepopiera, že vychádza predovšetkým zo 

slovenských národných dejín a odborne historicky uplatňuje slovenský 

pohľad na skúmanú problematiku. 

Je pravda, že dejiny Cesko-Slovenska sa nezačínajú jeho vyhlásením. 

Napokon proklamácie štát ešte nestvorili, ale potvrdzovali, že 

bude. To treba zdôrazniť, lebo iba do tejto fázy výkladu dospieva aj 

predkladaná monografia. Jej hlavnou obsahovou náplňou je nevyhnutná 

a nutne rozsiahla úvodná kapitola, ktorá tradične pátra po príčinách 

vzniku, usiluje sa určiť a pomenovať podmienky, za ktorých sa 

samostatný česko-slovenský štát ustanovoval. Veď nebol ani fatálnou 

nevyhnutnosťou, ani jedinou možnosťou istej historickej situácie. Ak 

sa realizoval, asi jej najviac zodpovedal koncepciou a vývojovou tendenciou. 

Pritom podmienky na jeho zrod mali vnútornú i vonkajšiu 

povahu, a tie museli byť v značnom súzvuku. 

Program samostatného česko-slovenského štátu bol spoločným 

programom českého i slovenského odboja doma aj v zahraničí a oba 

národy prispeli k tejto revolučnej premene podľa svojich možností. 

7


Pritom predkladaná monografia prednostne skúma a sleduje predvojnový 

i vojnový vývoj domácej slovenskej politiky na jej ceste k vzniku 

Česko-Slovenska, ktorý vyvrcholil 30. októbra 1918 prijatím Deklarácie 

slovenského národa, známej aj ako Martinská deklarácia. Táto znamenala 

štátoprávne oddelenie Slovenska od bývalého Uhorska a stala sa 

jedným zo základných dokumentov zrodu a konštituovania samostatného 

česko-slovenského štátu. 

Autori 

8

ÚVOD 

Po rakúsko-uhorskom štátoprávnom vyrovnaní v roku 1867 a vydaní 

Národnostného zákona v roku 1868, ktorý neuznával právo nemaďarských 

národov, aby vystupovali ako štátoprávne zložky, slovenská 

politika pod tlakom maďarizácie stagnovala. Napriek tomu sa jej 

základné strategické smerovanie, zakotvené v Memorande slovenského 

národa z júna 1861, nezmenilo. Požiadavky uznania základných 

potrieb národného vývoja Slovákov a vyčlenenia nimi obývaného územia, 

precizované v decembri 1861 vo Viedenskom memorande a návrhu 

Privilégia slovenského Okolia, boli však po vzniku dualistického 

Rakúsko-Uhorska nepriechodné. 1 Za tejto situácie sa začali v slovenskej 

politike formovať viaceré názory, predstavy a koncepcie, 2 

podľa 

ktorých sa prvoradou úlohou pri riešení slovenskej otázky stala obrana 

národnej samobytnosti Slovákov. Podporu a spojencov pri jej riešení 

hľadali slovenskí politici nielen na pôde Uhorska a v rakúskej časti 

monarchie, ale aj v zahraničí. 

Na širšej báze slovanskej spolupatričnosti vznikla slavianofilská 

proruská koncepcia slovenskej politiky, propagovaná najmä martinským 

vedením Slovenskej národnej strany na čele s P. Mudroňom a S. 

H. Vajanským, ktorí v prípade vojenského konfliktu mesianisticky očakávali 

pomoc od Ruska. 3 

V týchto súvislostiach však treba pripomenúť, 

že orientácia na Rusko mala na myslenie slovenských politikov aj 

svoj širší zahraničnopolitický záber. Po vzniku Trojspolku, ku ktorému 

sa stavala slovenská politika kriticky, sa stalo dohodové spojenectvo 

Ruska s Francúzskom a Veľkou Britániou vhodnou bázou na postupné 

zlepšovanie postojov slovenskej politiky k týmto krajinám. Pozitívnym 

spôsobom - informovaním o slovenskej otázke - k tomu prispeli 

aj francúzski slavisti a britský historik R. W. Seton-Watson (Scotus-Viator). 

4 

Iným východiskom pre riešenie slovenskej otázky bola spolupráca 

nemaďarských národností v Uhorsku. V rámci nej sa okrem martinského 

centra angažovala najmä tzv. stredná generácia slovenských po- 

9


litikov - M. Štefanovič, J. Markovič, G. Augustíny, S. Daxner, Š. Fajnor 

a ďalší. 5 Platformou tejto spolupráce sa stal Program spolčenia národných 

strán rumunskej, slovenskej a srbskej v Uhorsku a Sedmohradsku, 

prijatý 10. augusta 1895 na Národnostnom kongrese v Budapešti. 6 

Ruskú koncepciu martinskej politiky síce Miloš Štefanovič a „stredná 

generácia" výslovne neodmietali, ale za základňu pre rozvoj slovenského 

národného hnutia považovali všestrannú a systematickú 

spoluprácu nemaďarských národností. Tá sa prejavila aj v roku 1896, 

keď Výkonný výbor kongresu národností vydal v súvislosti s oslavami 

tisíceho výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny Ohradenie 

sa Rumunov, Srbov a Slovákov proti miléniovej slávnosti/ v ktorom 

odmietol tézu, že na základe historického vývinu Uhorska sú Maďari 

jediným štátotvorným národom, a preto je oprávnené aj súdobé chápanie 

Uhorska ako maďarského národného štátu. Bolo to v období, keď 

všetky vládne i opozičné maďarské politické zoskupenia sledovali základný 

strategický cieľ - urýchliť asimilačnú politiku a pretvoriť Uhorsko 

na národne homogénnu tridsaťmiliónovú maďarskú ríšu. 8 

Naznačené maďarské veľmocenské ilúzie a nacionalistická propaganda 

dominovali aj v ďalších rokoch pred vojnou. Za týchto okolností 

sa nenašlo miesto na uplatnenie zásad rovnoprávnosti národov 

a národností a na demokratické reformy. Nepresadili sa ani názory 

a postoje významného predstaviteľa Strany nezávislosti L. Mocsáryho 

a sociológa O. Jásziho, ktorí odmietali násilnú maďarizáciu, pričom O. 

Jászi navrhoval realizovať vo vzťahu k nemaďarským národnostiam 

program, ktorý neprekračoval rámec Národnostného zákona z roku 

1868. 9 

Na rozdiel od M. Štefanoviča a „strednej generácie" slovenských 

politikov boli predstavitelia slovenskej mládeže, sústredení okolo časopisu 

Hlas (1898 - 1904), 10 k proruskej línii martinského vedenia Slovenskej 

národnej strany podstatne kritickejší. Z opozičných pozícií odmietli 

zdôrazňovanie osobitnej úlohy Ruska a slovanského sveta a do 

popredia položili potrebu orientácie slovenskej politiky na česko-slovenskú 

vzájomnosť. Pôsobenie hlasistov, ako liberálno-pokrokárskeho 

prúdu Slovenskej národnej strany však komplikovali ich postoje k slovenskej 

národnej svojbytnosti. Viacerí z nich sa snažili pod vplyvom 

českých slovakofilov, združených v spolku Československá jednota, 

ale najmä pod vplyvom svojho ideového vodcu a učiteľa T. G. Masaryka 

presadzovať kollárovskú koncepciu „československého kmeňa". 

10

Úvod 

K československej národnej jednote sa hlásili v rôznej miere aj ich ideoví 

nasledovníci z okruhu časopisu Prúdy (1909 -1914). n 

Názory hlasistov a prúdistov, popierajúce samobytnosť slovenského 

národa, rozhodne odmietlo nielen martinské vedenie Slovenskej 

národnej strany, ale aj ďalší ideový smer v strane, katolícko-klerikálny 

prúd na čele s Andrejom Hlinkom a Ferdišom Jurigom, z ktorého 

sa neskôr, v júli 1913, oficiálne ustanovila Slovenská ľudová strana. 12 

Napriek týmto, ale aj ďalším nezrovnalostiam sa však česko-slovenská 

vzájomnosť do vojny úspešne rozvíjala. 13 

Určitá šanca na zlepšenie postavenia nemaďarských národností 

v Uhorsku sa črtala v súvislosti s predpokladanou zmenou na rakúsko-uhorskom 

tróne, keďže viacerí politici nemaďarských národností 

patrili do okruhu spolupracovníkov následníka trónu Františka 

Ferdinanda, ktorý sa so svojou tzv. belvedérskou dielňou usiloval pripraviť 

štátoprávnu prestavbu monarchie. 14 Je pochopiteľné, že Slovák 

Milan Hodža, rumunskí politici, ale aj ďalší, ktorí dodávali Františkovi 

Ferdinandovi potrebné politické informácie a spracovávali pre neho 

expertízy, sa usilovali následníka trónu ovplyvňovať v zmysle svojich 

politických zámerov. 15 

Spolupráca slovenských politikov s predstaviteľmi nemaďarských 

národností sa uskutočňovala od roku 1901 aj na pôde uhorského snemu, 

keď sa jediná predstaviteľka slovenského národnopolitického života, 

Slovenská národná strana, rozhodla opustiť volebnú pasivitu, 

v ktorej zotrvávala od roku 1884. Novú kvalitu nadobudla od parlamentných 

volieb v roku 1905, keď sa rumunskí, slovenskí a srbskí poslanci 

v rámci samostatných národných sekcií združili do spoločného 

Národnostného klubu a vytvorili Snemovú národnostnú stranu. 16 

Najväčší 

rozmach spolupráca zaznamenala na pôde uhorského snemu vo 

volebnom období 1906 - 1910. 

Neúspešné výsledky volieb v roku 1910 však parlamentnú spoluprácu 

slovenských politikov s nemaďarskými národnosťami oslabili 

a vedúci predstavitelia Slovenskej národnej strany museli hľadať pri 

presadzovaní národnopolitických záujmov nové riešenia. Organizačné 

zmeny vo vnútri SNS však viedli k rozkolu, keď sa zo strany vyčlenil 

katolícko-klerikálny prúd a utvoril Slovenskú ľudovú stranu. Táto 

situácia nastolila otázku, ako za daného stavu urobiť slovenskú politiku 

akcieschopnejšou. Riešenie sa našlo v podobe projektu Slovenskej 

národnej rady v máji 1914, ktorá mala tvoriť nadstranícky orgán 

11


koordinujúci všetky slovenské politické subjekty, vrátane sociálnych 

demokratov. 17 

Slovenskí politici mohli pri riešení slovenskej otázky rátať aj s istou 

podporou svojich krajanov v USA, medzi ktorými sa pred prvou svetovou 

vojnou objavil od Adalberta Tholta-Veľkoštiavnického dokonca 

projekt nezávislého Slovenska, vrátane vymedzenia slovenského životného 

priestoru. 18 Mimoriadne pozitívnu úlohu v prospech slovenského 

národného života v predvojnovom období zohrala strešná organizácia 

amerických Slovákov - Slovenská liga. 19 Od roku 1907 združovala najrozličnejšie 

slovenské organizácie v Spojených štátoch amerických a v 

ich mene vyvíjala všetky rozhodujúce aktivity na zlepšenie postavenia 

Slovákov v Uhorsku. Vďaka demokratickejšiemu americkému prostrediu 

sa medzi krajanmi veľmi rýchlo vytváralo vysoké uvedomenie ich 

národnej samobytnosti, čo sa prejavilo aj tým, že v predvečer prvej 

svetovej vojny názory amerických Slovákov na štátoprávne postavenie 

Slovenska v habsburskej monarchii predbiehali programové ciele domácej 

slovenskej politiky Niektoré členské organizácie vyzývali v tomto 

smere Slovenskú ligu, aby vypracovala a predložila vlastné riešenie 

slovenskej otázky v podobe Memoranda amerických Slovákov. 20 

Neznalosť skutočných politických zámerov Františka Ferdinanda 

a vtedajšia politická situácia spôsobili, že sa belvedérska politika stala 

krátko pred vojnou jednou z dvoch najpríťažlivejších orientácií slovenskej 

politiky. 

Druhou orientáciou bola česko-slovenská vzájomnosť, ktorá v poslednom 

období pred vojnou začala - popri kultúrnej a hospodárskej 

spolupráci - nadobúdať už aj istý politický rozmer. 21 Prispela k tomu 

v nemalej miere aj pozitívna zmena postoja vedenia Slovenskej národnej 

strany, keď sa jeho predstavitelia od roku 1911 začali zúčastňovať 

na každoročných česko-slovenských poradách v Luhačoviciach, 

organizovaných Českoslovanskou jednotou. Nárast významu Česko 

-slovenskej vzájomnosti a orientácie na následníka trónu sa prejavil 

v slovenskej politike aj v tom, že sa stali súčasťou Výkladu programu 

Slovenskej národnej strany 22 

Českí politickí predstavitelia sa vyjadrovali o možnej politickej spolupráci 

so Slovákmi spočiatku iba opatrne, neverejne (na poradách 

v Luhačoviciach). Bolo však zrejmé, že niektorí z nich sa touto otázkou 

zaoberali častejšie. Potvrdzoval to aj list podpredsedu Ceskoslovanskej 

jednoty Rudolfa Piláta americkému Slovákovi, redaktorovi Slovenského 

12

Úvod 

sokola Milanovi Gettingovi zo septembra 1913. Oboznamuje ho s vtedajšou 

politickou situáciou a naznačuje mu spoločné politické ciele: 

„Mám dnes to presvedčení, že naše monarchie dá se zachrániti jen tenkráte, 

zdali v krátke dobé bude zrušen dualismus a zavedená nová ríše federatívni. 

Následník trunu prý ten program má..." Gettingovi píše aj o očakávanej 

vojne: „K této valce dojde brzo, buď asi do 5. let, aneb možná i pf istím rokem. 

Rusko chce útočit pozde j i, Vídeň dfíve. Pak ovšem nastanou j iné pomery a nevime, 

co se stane." A dôverne mu oznamuje, „že stály sejiž z české strany 

prípravy, aby v prípade porážky Rakouska byly pak Čechy, Morava a Slezsko 

spojené se Slovenskem v jeden štát... Zatím však nutno pracovat na obou stranách 

pro myšlenku spojení Slovenska s českými zemémi. " 23 

V máji 1914, keď česko-slovenská vzájomnosť dosahuje svoj vrchol, 

sa takéto predstavy o budúcej politickej spolupráci už prezentovali verejne. 

V pražskej revue Pfehled redaktori J. Gallas a V. J. Hauner priamo 

napísali, že „jedním z hlavních cílu našich státoprávních či autonomních 

boju musí býti odstránení dualismu a utvorení jednotné monarchie... Politické 

seskupení nás Slovanu by se ovšem pádem dualismu rázem zmenilo. V jednotné 

ríši tvorili by napr. Česi se Slováky kompaktní národ o 9. mil. hláv, tedy 

velmi úctyhodný celek. Není príčiny, hledíme-li na Slováky moravské jako na 

část Čechoslovanu, proč bychom také tak nehledéli na Slováky uherské. Jejich 

poslanci vstoupili by do českých klubu na fíškém snemu a proto je treba pri 

vypracovaní detailního politického programu vzíti již ohled na né a na jejich 

politické a jiné kultúrni požadavky..." 24 

To bol vrchol predstáv o možnej 

budúcej politickej spolupráci Čechov a Slovákov v habsburskej monarchii, 

v štátoprávnom rámci ktorej sa pohybovalo ich vtedajšie politické 

myslenie. 

Slovenskí politickí predáci v tomto období na základe naznačených 

faktov očakávali, že pri súčasnom vyostrení medzinárodných vzťahov, 

za predpokladu nástupu Františka Ferdinanda na habsburský trón, 

úzkej česko-slovenskej spolupráce a politickej jednoty Slovákov pod 

vedením Slovenskej národnej rady bude možné výrazne zlepšiť postavenie 

slovenského národa v monarchii. Atentát na následníka trónu 25 

a vypuknutie prvej svetovej vojny spôsobili, že slovenskí politici boli 

postavení pred inú realitu, ktorá mala s ich predvojnovými predstavami 

na riešenie slovenskej otázky iba málo spoločné. 

* * * 

13


Vypuknutím prvej svetovej vojny sa česká a slovenská politika ocitli 

na dejinnej križovatke: nastal čas previerok zrelosti a predvídavosti 

politických strán, ale hlavne jednotlivých politikov, ktorí mali za extrémnych 

podmienok doviesť v budúcnosti Čechov a Slovákov k spoločnému 

štátu. Stav českej a slovenskej politiky po prvých vojnových 

otrasoch tomu však veľmi nenasvedčoval, skôr naopak. Na Slovensku 

stanné právo znemožnilo akúkoľvek politickú činnosť. Viacerí zo slovenských 

národných činiteľov sa ocitli už v prvých dňoch vojny vo 

väzení, ďalší museli narukovať a rýchlo a ocitli na fronte. Za tejto neudržateľnej 

situácie, keď uhorské vládnuce kruhy nemali záujem o prejavy 

lojality, ale išlo o rýchle zavŕšenie maďarizácie, vyhlásilo vedenie 

Slovenskej národnej strany začiatkom augusta 1914 politickú pasivitu, 

v ktorej zotrvalo takmer po celú vojnu. Pasivita mala chrániť slovenské 

národné organizácie i jednotlivcov pred dôsledkami šovinizmu 

a vládneho teroru. V najťažších chvíľach na začiatku vojny mala svoje 

opodstatnenie a bolo to nepochybne lepšie riešenie ako politika aktívnej 

podpory uhorskej vlády, respektíve národnej a politickej kapitulácie. 

Po prvých otrasoch na začiatku vojny sa začala domáca slovenská 

politika postupne spamätávať a viac, či menej ilegálne organizovať. Mimoriadne 

postavenie nadobudla v týchto podmienkach neveľká skupina 

slovenských politikov vo Viedni, ktorú vďaka svojim spoločenským 

stykom zorganizoval bývalý mikulášsky továrnik K. Stodola. Okrem 

neho tu od leta 1915 pôsobili na cenzúrnom úrade Milan Hodža, L Derer 

a určitý čas aj J. Cablk. V centre monarchie mali najlepšie možnosti 

získavať informácie z domácej i zahraničnej politiky, no ponúkala sa 

tu najmä možnosť styku s ďalšími skupinami slovenských politikov 

z Martina, Ružomberka, Budapešti, Bratislavy i ďalších miest, kde nebol 

úplne zlikvidovaný slovenský politický život. Hodžova skupina 

okrem toho spolupracovala s českými poslancami, ktorí prichádzali 

do Viedne, ale aj s jednotlivcami z Čiech a zo Slovenska, ktorí nepatrili 

k organizovaným skupinám. 26 

V českom politickom tábore bol pod vplyvom vojnových udalostí 

záujem o Slovensko v prvých rokoch vojny oveľa menší ako pred ňou. 

Dvaja emisári slovenskej politiky, ktorí pôsobili v Prahe - A. Stefánek 

a F. Votruba, museli vyvinúť nemálo úsilia na obnovenie predchádzajúcej 

spolupráce v duchu politických zámerov česko-slovenskej vzájomnosti. 

Stefánek, ktorý pôsobil ako redaktor Národných listov, vo svo- 

14

Úvod 

jich spomienkach na situáciu v Prahe počas vojny uvádza, že, „vplyvní 

politikovia českí sa nevedeli spriateliť s našimi návrhmi, aby Slovensko bolo 

pojaté do politického programu českého. Roku pätnásteho sa hovorilo v Prahe 

len s útrpnosťou, ale málokto veril, že by bolo možné rozšíriť ašpirácie povojnové 

i na Slovensko. Že Čechy obdržia čo priam v rámci monarchie akúsi 

politickú samostatnosť, tomu sa verilo, žeby bolo možno prinútiť Maďarov ku 

väčším ústupkom voči Slovákom, tomu sa neverilo... Reálni a skúsení štátnici 

Kramáf, Rašín, Švehla boli zdržanliví, patrne i preto, že mimo nás oboch (Kol. 

Votruba sa stal redaktorom Venkova) a M. Hodžu, Kornela Stodolu a Ivana 

Dérera vo Viedni nebolo možno dorozumeť sa so Slovákmi. " 27 

A tak z českých 

politikov rátal so Slovenskom už od začiatku vojny iba T. G. Masaryk 

a malá časť českého odboja sústredená v tajnej organizácii Mafia. 

Profesor Masaryk počítal so Slovákmi v politickom spojení s Čechmi, 

a táto myšlienka česko-slovenskej politickej spolupráce a jednoty prešla 

aj do jeho zahraničných akcií. 

Situácia v zahraničí bola oproti domácim pomerom priaznivejšia. 

Existovali tam pomerne dobre organizované krajanské organizácie, 

najmä v USA a v Rusku, v ktorých už pred vojnou slovenskí a českí 

vysťahovalci uvažovali o možnostiach, ako zlepšiť postavenie rodákov 

vo vlasti. Už na začiatku vojny začali budovať v zahraničí politické 

i vojenské skupiny (Česká družina v Rusku a rota Nazdar vo Francúzsku), 

ktoré sa mali angažovať na strane Dohody. Slabinou krajanov 

však bola organizačná nejednotnosť i rôznorodosť v chápaní povojnového 

štátoprávneho začlenenia Čechov a Slovákov. 

Vzhľadom na to, že Slovensko nemalo reálnu nádej existovať ako 

samostatný suverénny štát, bolo evidentné, že sa Slováci budú musieť 

spojiť s inými - menšími, či väčšími národmi. Preto rôzne slovenské organizácie 

a orgány uvažovali o viacerých možnostiach štátoprávneho 

začlenenia Slovenska po vojne. Už na jej začiatku sa objavovali rôzne 

varianty riešenia slovenskej otázky, 28 

ako napríklad vytvorenie samosprávneho 

Slovenska vo federatívnom slovanskom štáte, orientácia 

na slovensko-maďarský, slovensko-ruský prípadne slovensko-poľský 

štátny zväzok, alebo utvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. 

K týmto kombináciám patril aj návrh slovenských socialistov v Spojených 

štátoch, aby sa Slovensko stalo súčasťou európskej, respektíve 

svetovej federácie národov. Postupom času však vo všetkých týchto 

úvahách medzi väčšinou amerických i ruských Slovákov začal prevládať 

názor, že najvhodnejším riešením by bolo štátne zjednotenie 

15


s Čechmi - pochopiteľne, za predpokladu, že pre Slovensko bude plne 

zabezpečený samobytný vývin. 

Už krátko po príchode do emigrácie koncom roku 1914 dospel T. G. 

Masaryk na základe svojich skúseností k názoru, že akcie zahraničného 

odboja môžu byť úspešné len vtedy, ak budú mať české a slovenské 

organizácie v zahraničí jednotné vedenie. Toto vedenie malo tvoriť 

a realizovať politický program Cechov a Slovákov tak, aby spĺňal ich 

predstavy o cieľoch zahraničného odboja, ale aby súčasne vychádzal 

v ústrety i záujmom dohodových mocností a dokázal ich zainteresovať 

na činnosti česko-slovenského národnooslobodzovacieho hnutia. 

Významným medzníkom pre zahraničný odboj sa stalo vystúpenie 

T. G. Masaryka 4. a 6. júla 1915 v Zürichu a v Ženeve. Pri príležitosti 

500. výročia Husovej smrti vyhlásil Rakúsko-Uhorsku nezmieriteľný 

boj, hoci zatiaľ iba menom českého národa. 29 Toto jeho vystúpenie malo 

mimoriadny význam, pretože rozptýlilo dohady, ktoré sa šírili okolo 

jeho osoby, že sa totiž z určitých dôvodov nechce oficiálne angažovať 

v česko-slovenskom národnooslobodzovacom hnutí. 

Na to, aby T. G. Masaryk mohol v zahraničí zastupovať aj slovenskú 

časť odboja, potreboval získať od Slovákov mandát. Dostal ho 

v októbri 1915, pričom hlavnú úlohu tu zohrali americkí Česi a Slováci. 

Profesor Masaryk ako reálne uvažujúci politik rýchlo rozpoznal 

význam amerických Cechov a Slovákov pre zahraničný odboj. Pobádal 

preto Cechov v Spojených štátoch, aby sa snažili uzavrieť s americkými 

Slovákmi dohodu, ktorá by ich zapojila do podpory zahraničnej 

akcie a súčasne by T. G. Masarykovi umožnila oficiálne vystupovať 

v mene Slovákov. Výsledkom iniciatívy českej strany bola prvá konferencia 

Slovenskej ligy a Českého národného združenia, ktorá sa konala 

v dňoch 22. - 23. októbra 1915 v Clevelande. Tu uzavreli Clevelandskú 

dohodu, 30 ktorá mala bezprostredný vplyv na postoj amerických Slovákov. 

Tí sa rozhodli prostredníctvom Slovenskej ligy podporovať 

všetky akcie zahraničného odboja, reprezentovaného výraznou osobnosťou 

T. G. Masaryka. Samozrejme, nie v podriadenom postavení, ale 

v duchu spomínanej dohody. 

Clevelandská dohoda predstavovala svojím politickým a ideovým 

významom zavŕšenie určitej etapy činnosti slovenskej politiky v zahraničí. 

Jej uzavretím sa končilo obdobie hľadania spojencov pre riešenie 

hlavnej úlohy slovenskej politiky - ako a s kým hájiť v novej politickej 

realite slovenské národné záujmy. 

16

Úvod 

T. G. Masaryk v spolupráci s E. Benešom - a od decembra 1915 

aj s M. R. Štefánikom - začal realizovať vlastné predstavy o zahraničnej 

akcii. V jej rámci však určil krajanským spolkom v Spojených štátoch 

i Rusku iba druhoradé postavenie. V zmysle jeho predstáv vznikol 

nový ústredný orgán - Český zahraničný komitét, ktorého vyhlásením 

zo 14. novembra 1915 vstúpil zahraničný odboj Cechov a Slovákov 

na medzinárodnú politickú scénu. Na jeho základe sa sformovala 

vo februári 1916 Česká národná rada so sídlom v Paríži, ktorá však 

po urgenciách Slovenskej ligy bola premenovaná na Československú 

národnú radu. 

V roku 1916 prevládla u vedúcich predstaviteľov zahraničnej akcie 

orientácia na francúzske politické kruhy. Mimoriadnu úlohu v tom 

zohral M. R. Štefánik, ktorý sa začiatkom decembra 1915 vrátil zo srbského 

frontu do Paríža. Stretol sa s E. Benešom a ponúkol mu svoje 

rozsiahle spoločenské a politické styky, obohatené v poslednom období 

aj o oblasť vojenskú. Tým sa pred Benešom a Masarykom otvorili 

nové možnosti pôsobenia, najmä vo sfére francúzskej, ale aj talianskej 


Už 3. februára 1916 sa vďaka Štefánikovým kontaktom uskutočnilo 

stretnutie profesora Masaryka s francúzskym ministerským predsedom 

A. Briandom. Masaryk na ňom informoval francúzskeho premiéra 

o plánoch česko-slovenského zahraničného odboja a poukázal na 

ich zhodnosť so záujmami Francúzska. Zo stretnutia vzišlo komuniké 

a spolu s interview s T. G. Masarykom tak dostala verejnosť informáciu 

o zámeroch nášho zahraničného odboja. 

Orientácia na francúzsku politiku, ktorú sprostredkoval Štefánik, sa 

ukázala ako rozhodujúca a umožnila Masarykovi presadzovať v ďalšom 

období vojny zámery česko-slovenského zahraničného odboja na 

najvyšších dohodových miestach v oveľa väčšej miere ako dosiaľ. Veľkou 

oporou mu pritom bolo, že v ďalšom období mohlo vedenie odboja 

pri rokovaniach argumentovať faktorom vo vojnovom čase najdôležitejším 

- ozbrojenou silou, československými légiami, ktoré nadobúdali 

ku koncu vojny čoraz väčší význam. T. G. Masarykovi sa tak postupne 

podarilo - za výdatnej pomoci M. R. Štefánika, E. Beneša a ostatných 

spolupracovníkov - dať česko-slovenskému zahraničnému odboju jednotné 

vedenie i program a určiť mu smer, ktorý aj napriek mnohým 

komplikáciám viedol k vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. 

Svoju politickú úlohu mala v tomto smere zohrať aj idea jednot- 

17


neho československého národa, čechoslovakizmus. Prezentovať Čechov 

a Slovákov ako jeden politický národ malo v danom období svoje 

opodstatnenie, čo potvrdil aj ďalší politický vývoj, keď v roku 1918 

pokladali vedúci predstavitelia dohodových mocností pri tvorbe povojnových 

štátnych útvarov národný princíp za najdôležitejší. Aj keď 

idea jednotného československého národa vyvolávala medzi Slovákmi 

a Cechmi mnohé nedorozumenia a spory a spomaľovala fakticky 

vývin Slovákov v moderný samobytný národ, možno konštatovať, že 

z hľadiska dosiahnutia najvyššieho cieľa - utvorenia samostatného 

spoločného štátu - mal čechoslovakizmus v čase vojny dočasne pozitívny 

ráz. 

V porovnaní s úspechmi zahraničného odboja boli akcie domácej 

českej a slovenskej politiky podstatne skromnejšie a vzájomná spolupráca 

sa výraznejšie prejavila až v roku 1917, keď bola zásluhou V. Srobára, 

A. Stefánka a F. Votrubu do májovej štátoprávnej deklarácie českých 

poslancov, prednesenej vo viedenskom parlamente, začlenená aj 

otázka slovenská. V deklarácii sa doslovne hovorilo, že českí poslanci 

budú sa „v čele svého lidu domáhati sloučení všech vetví československého 

národa v demokratický český štát, pri černi nelze opominouti ani vétve slovenské, 

žijící v souvislém celku s historickou vlastí českou". Na Slovensku 

verejne na túto deklaráciu nikto nereagoval. V daných politických pomeroch 

vlastne reagovať ani nemohol, a tak domáca slovenská politika 

zostala aj naďalej v pasivite. 

Prvým slovenským verejným prejavom požadujúcim utvorenie 

spoločného štátu Čechov a Slovákov bolo až prvomájové robotnícke 

zhromaždenie v roku 1918 v Liptovskom Mikulási, na ktorom zástanca 

idey jednotného československého národa V. Srobár požadoval 

okrem iného aj právo na samourčenie pre „uhorskú vetvu československého 

kmeňa". 31 

Šrobárovo vystúpenie malo značný ohlas nielen doma, ale 

predovšetkým v zahraničí a vedeniu česko-slovenského zahraničného 

odboja poskytlo konkrétny politický dôkaz, ktorým mohlo pred dohodovými 

mocnosťami doložiť vôľu Slovákov spojiť sa s Čechmi v jednom 

štáte. Šrobár bol za tento počin uhorskými úradmi uväznený. 

Rozhodujúci zvrat v nazeraní slovenských politikov na povojnové 

štátoprávne začlenenie Slovenska znamenala dôverná porada Slovenskej 

národnej strany 24. mája 1918 v Martine. 32 Vyskytli sa na nej 

viaceré návrhy, až napokon gordický uzol váhavej slovenskej politiky 

rozťal svojím radikálnym vystúpením A. Hlinka. Jeho slová - „Okolko- 

18

Úvod 

vaním nedopracovali by sme sa nikdy k vytúženému cieľu. Tu je doba činov. 

Nutno nám určite vysloviť, či pôjdeme naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. 

Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. 

Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť" - 

znamenali definitívny zlom a československý smer nadobudol v slovenskej 

politike zjavnú prevahu. 

Martinská porada prijala dôležité uznesenie, v ktorom sa hovorilo: 

„Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho 

práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský 

národ účasť na utvorení samostatného štátu, pozostávajúceho zo Slovenska, 

Čiech, Moravy a Sliezska. M. Dula, predseda, sa poveruje, aby o tomto konečnom 

rozhodnutí uvedomil českého dejateľa v Prahe." 

Niekoľko dní po tejto porade uzavreli predstavitelia slovenských 

a českých organizácií v USA Pittsburskú dohodu, ktorú osobne skoncipoval 

„vodca Masaryk, pretože predstavoval si ináč útvar nového štátu, než 

ako bol obsažený v Clevelandskej Dohode..." 33 V nej bol znovu schválený 

program vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov s rozsiahlou 

slovenskou autonómiou, aj keď z hľadiska Slovákov bola v porovnaní 

s predchádzajúcou Clevelandskou dohodou ústupkom v prospech 

zámerov T. G. Masaryka. Jej rozdielna interpretácia zo strany oboch 

partnerov bola síce neskôr príčinou mnohých sporov, ale v čase svojho 

vzniku predstavovala Pittsburská dohoda jednoznačné potvrdenie 

spoločného cieľa. Ten naplnila v domácich pomeroch Slovenská národná 

rada 30. októbra 1918 v Martine, keď slávnostne prijala Deklaráciu 

slovenského národa a rozhodla tak o historicky novom smerovaní 

Slovákov. 34 

Aj keď bol spoločný štát pre Cechov a Slovákov veľkým krokom do 

neznáma a mal už vo svojich začiatkoch veľa nedostatkov, predstavoval 

nepochybne podstatne vyšší vývojový stupeň ich národného bytia, 

než bola existencia v Rakúsko-Uhorsku. Iným problémom bolo, že počas 

vývoja spoločného štátu sa mnohé vzájomné vzťahy - vo svojom 

čase relatívne adekvátne - prežili a vyžadovali si patričné zmeny. 

19

I. KAPITOLA 

SLOVENSKÁ POLITIKA 

V PREDVOJNOVÝCH MESIACOCH 

ROKU 1914 

Začiatkom roku 1914 predstavoval domáci slovenský politický tábor 

nejednotný rozštiepený konglomerát troch strán. Slovenskú politiku 

reprezentovali Slovenská národná strana so svojím tradičným centrom 

v Martine, ktorá sa delila na zložku konzervatívnu a liberálno-pokrokársku, 

ďalej novoutvorená, ešte sa len formujúca Slovenská ľudová 

strana a treťou stranou bola Slovenská sociálnodemokratická strana, 

ktorá pôsobila ako súčasť uhorskej sociálnej demokracie. Napriek 

uvedenej nejednotnosti a rozdielnosti záujmov jednotlivých strán sa 

nachádzal slovenský politický život na kvalitatívne vyššej úrovni ako 

predtým. 

Bol to výsledok aktivity slovenských politikov od konca 19. storočia, 

keď do slovenskej politiky vstúpili v rámci Slovenskej národnej strany 

nové politické prúdy a narušili tak hegemóniu konzervatívneho martinského 

vedenia. 1 Či už to boli radikálni hlasisti, snažiaci sa aplikovať 

na slovenské pomery najmä myšlienky T. G. Masaryka, alebo politicky 

umiernenejší predstavitelia katolícko-klerikálneho prúdu, ktorí lepšie 

chápali slovenskú realitu, ich pôsobenie pre slovenskú politiku znamenalo 

krok vpred. Vďaka názorovej, hoci často prehnanej konfrontácii 

s martinským centrom, ale aj medzi sebou navzájom, sa vyjasňovali 

stanoviská a pozície jednotlivých prúdov. Keď sa začal presadzovať 

politický agrarizmus Milana Hodžu, 2 dochádzalo k ďalšej diferenciácii 

slovenskej politiky. 

Nástup novej generácie slovenských politikov sústredených od 

roku 1909 okolo časopisu Prúdy už predstavoval na rozdiel od ich ideových 

predchodcov hlasistov vyššiu kvalitu slovenskej politiky. 3 Hoci 

sa často vyznačovali rovnakou kritickosťou ako hlasisti, ich prístup 

21


k riešeniu problémov bol uvážlivejší a predovšetkým konštruktívnejší. 

Vďaka širšiemu a hlbšiemu záberu svojej vzdelanosti, ako aj politickej 

rozhľadenosti sa v mnohom dokázali vyvarovať chýb svojich radikálnych 

predchodcov. 

Pluralizmus ideových prúdov vo vnútri Slovenskej národnej strany 

prispel k tomu, že sa názory na spôsob a realizáciu hlavnej úlohy 

slovenskej politiky - pozitívne riešenie slovenskej národnej (v dobovej 

terminológii národnostnej) otázky v Uhorsku - rôznili. Iniciatívu 

v tomto smere prejavovali niekdajší hlasisti, prúdisti a ideový vodca 

slovenského agrárneho hnutia M. Hodža. Ostatné zložky Slovenskej 

národnej strany boli až na niektorých jednotlivcov menej aktívne. Slovenská 

sociálna demokracia sa ako samostatná strana slovenskej politickej 

scény vyvíjala vlastnou, špecifickou cestou, a aj keď mala spoločné 

záujmy s národnopolitickým táborom, riešenie národnostnej otázky 

nehralo v jej politických zámeroch prvoradú úlohu. 4 

Ak chcela slovenská politika pokračovať vo svojom vzostupnom 

vývoji, a to aj napriek viacerým krízovým javom, ktoré ju postretli, 

bolo potrebné mať nielen určité ideové ciele, ale aj akcieschopnú stranu, 

ktorá by dokázala tieto zámery realizovať. Preto sa po prehratých 

voľbách v roku 1910 a neúspešnom memorandovom pokuse u ministerského 

predsedu Khuena-Héderváryho o rok neskôr pristúpilo k organizačnej 

prestavbe strany. 

Na návrh M. Ivanku bol roku 1912 založený Ústredný klub Slovenskej 

snemovej národnostnej strany a schválený Domáci poriadok, t. j. 

stanovy klubu. 5 

Tým sa nadviazalo na ustanovenie Snemovej národnostnej 

strany zo 7. mája 1905, ktorej autonómnou súčasťou bola aj 

Slovenská národná strana. Nová dvojstupňová organizačná štruktúra 

- ústredný klub a okresné kluby - nepôsobila však dostatočne stimulujúco 

na predpokladaný rast členstva; v roku 1913 dosiahol počet členov 

iba 618. 6 

Vedenie strany sa to snažilo zmeniť, ale organizačné otázky, 

ktoré mali byť prerokované 5. augusta 1913, sa už neriešili, pretože 

martinský slúžny A. Újhelyi poradu klubu násilne rozpustil. 7 

Jednotlivé prúdy v Slovenskej národnej strane prijali jej organizačnú 

prestavbu rôzne. Milan Hodža a Prúdy ju privítali priaznivo, 8 

ale 

ľudácke krídlo organizačné zmeny odmietlo. Politici okolo A. Hlinku 

a R Jurigu dali jasne najavo, že dovtedajšie nezhody medzi klerikálnymi 

a ostatnými zložkami Slovenskej národnej strany sa jej reorganizáciou 

ešte viac prehĺbili. Výsledkom sporov bolo, že po predchádza- 

22

Slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914 

júcich, pomerne málo úspešných formálnych pokusoch v rokoch 1905 

a 1912 sa 29. júla 1913 v Žiline znova založila Slovenská ľudová strana. 9 

Jej predsedom sa stal Andrej Hlinka a tajomníkom Ferdinand (Ferdiš) 

Juriga. 10 Slovenský politický katolicizmus tak dospel do štádia, keď sa 

rozhodol svoje zámery presadzovať vlastnou cestou, čím prispel k ešte 

výraznejšiemu prehĺbeniu diferenciácie slovenskej politiky. 

Nadväzne na organizačnú reformu Slovenskej národnej strany prijal 

v auguste 1913 Ústredný klub Slovenskej snemovej národnostnej 

strany nový program strany, ktorý zohľadňoval zmeny v slovenskom 

politickom tábore a reagoval na vývoj politických pomerov v monarchii. 

n Všeobecné zásady programu rozpracoval začiatkom roku 1914 

tajomník strany Jozef Gregor-Tajovský v spolupráci s niekdajšími hlasistami 

Fedorom Houdekom, Antonom Štefánkom a Igorom Hrušovským 

vo Výklade programu Slovenskej národnej strany. 12 Kládol osobitný 

dôraz na národnopolitické požiadavky a vychádzal v ústrety tzv. 

belvedérskej politike M. Hodžu, spájajúcej zlepšenie postavenia Slovákov 

v monarchii s osobou následníka trónu Františka Ferdinanda. 

Z hľadiska snáh o získanie spojencov v národnooslobodzovacom 

zápase medzi utláčanými národmi Rakúsko-Uhorska sa v ňom naďalej 

potvrdzoval záujem o udržiavanie kontinuity spolupráce nemaďarských 

národností (národov) v Uhorsku na zásadách národnostného 

kongresu z roku 1895. 13 Novým významným prvkom bola programová 

požiadavka užšie spojiť záujmy českého a slovenského národného 

hnutia a rozvíjať konkrétne formy ich spolupráce. Vo „Výklade" sa po 

prvý raz vôbec oficiálne formulovali požiadavky na smerovanie zahraničnej 

politiky Rakúsko-Uhorska cestou spolupráce so slovanskými 

štátmi, najmä vytvorením aliancie s Ruskom. Taká aliancia bola síce 

v roku 1914 už anachronizmom a v rámci vyostrených medzinárodných 

vzťahov nereálna, no na druhej strane dokazovala prežívajúcu 

a ešte stále silnú orientáciu na cárske Rusko, presadzovanú konzervatívnym 

martinským centrom. 

Výklad programu bol široko zameraný dokument, ktorý mal ambície 

usmerňovať viac-menej všetky oblasti spoločenského života, čo 

však bolo za daných podmienok značne problematické. Nakoľko by sa 

darilo uplatniť program v praxi, bolo ťažko odhadnúť, pretože k jeho 

realizácii sa pre vypuknutie prvej svetovej vojny fakticky ani nepristúpilo, 

takže zostal vlastne iba dokladom programovej koncepcie vtedajších 

slovenských politikov. 

23


Slovenskému agrárnemu hnutiu do roku 1914 nemožno uprieť istý 

progresívny charakter. Založením Ústredného družstva pre hospodárstvo 

a obchod 18. februára 1912 v Budapešti si začalo agrárne hnutie 

vytvárať organizačnú základňu, ktorá sa natoľko rozrástla, že v roku 

1914 Ústredné družstvo už združovalo 34 družstiev, ktoré vznikli za 

účinnej pomoci českého agrárneho družstevníctva. 14 

Úsilie Milana 

Hodžu, ideového vodcu agrarizmu, o vytvorenie Slovenskej hospodárskej 

jednoty ako hospodársko-politickej organizácie znemožnila 

uhorská vláda, a tým sa zmarili aj jeho plány na postupné pretváranie 

agrárneho hnutia na samostatnú politickú stranu. 15 

Slovenské agrárne družstevníctvo pozitívne vplývalo na národné 

a politické vedomie slovenského roľníctva a pomohlo presadiť záujmy 

agrárneho hnutia aj v rámci Slovenskej národnej strany. K najvýraznejšej 

zmene v prospech agrarizmu došlo v programovej orientácii strany, 

keď sa na jar 1914 agrárna politika dostala na popredné miesto v činnosti 

Slovenskej národnej strany so zámerom ochraňovať stavovské, 

hospodárske a sociálne záujmy roľníkov. Bolo to zavŕšenie predchádzajúceho 

vývoja, keď Slovenská národná strana, ktorá bola predovšetkým 

stranou inteligencie - advokátov, kňazov a učiteľov, začala meniť svoj 

vnútorný charakter a stávala sa, ako to tvrdil Milan Hodža, stranou roľnícko-demokratickou: 

„Slovenská strana - to je roľníctvo, uprostred nehož 

má svoje príslušné miesto remeslo, obchod a vrstvy inteligencie. My sme nie 

sopár horlivých advokátov a kňazov, my sme slovenská roľnícka demokracia. 

Ale toto musí mať aj zovňajší výraz, aj v našej organizácii aj našej politike. " 16 

Čo sa týka úloh a smerovania slovenskej politiky, možno povedať, že 

agrárni politici zastávali pružnejšie názory ako martinské centrum. Požadovali, 

aby slovenská politika bola v každom smere aktívna a opierala 

sa o široké ľudové vrstvy, pod ktorými rozumeli predovšetkým 

roľníctvo. Prijali názor, že česko-slovenská vzájomnosť, aj keď rôzne 

interpretovaná, môže byť jediným stálym faktorom rozvoja slovenského 

politického a národného hnutia. 17 

Na platforme česko-slovenskej vzájomnosti sa k agrárnemu hnutiu 

pričlenila skupina prúdistov, ktorá sa takisto usilovala získať roľníctvo 

ako najpočetnejšiu zložku slovenského národa pre tvorbu novej 

sociálnej základne slovenskej politiky. Prúdisti boli najaktívnejšími 

propagátormi česko-slovenskej vzájomnosti, ktorú na českej strane 

v poslednom období pred vojnou cieľavedome rozvíjala Českoslovanská 

jednota. 18 

24


Od roku 1908 sa z iniciatívy Českoslovanskej jednoty konali v Luhačoviciach 

každoročné porady popredných predstaviteľov českého 

a slovenského politického, hospodárskeho a kultúrneho života. Oficiálne 

rokovania sa vyhýbali politickým otázkam (tie boli predmetom 

súkromných rozhovorov) a zaoberali sa kultúrnymi a predovšetkým 

hospodárskymi problémami česko-slovenskej vzájomnosti. Novú 

kvalitu porady nadobudli od augusta 1911, keď sa z iniciatívy liberálno-pokrokárskeho 

krídla Slovenskej národnej strany, niekdajších hlasistov 

a prúdistov, nadviazali oficiálne kontakty strany s Ceskoslovanskou 

jednotou, čím sa zvýraznil význam česko-slovenskej spolupráce 

v národohospodárskej sfére slovenskej politiky. Popri konkrétnych 

formách spolupráce sa dosiahol najvýznamnejší pokrok v tom, že zástupcovia 

českej strany sa zaviazali rešpektovať národnú svojbytnosť 

Slovákov, a to najmä v oblasti vlastného spisovného jazyka. 19 

Luhačovické porady o aktuálnych otázkach česko-slovenskej vzájomnosti 

mali spočiatku dôverný ráz, ale od roku 1911 nadobudli verejný 

manifestačný charakter. Na posledných poradách pred vznikom 

prvej svetovej vojny v roku 1913 sa zúčastnilo vyše 300 osôb, čo bolo 

dôkazom zvýšeného záujmu o rozširovanie česko-slovenskej spolupráce 

a významu luhačovických porád pre obidve strany. Ich význam 

spočíval predovšetkým v systematickom rozvoji otázok kultúrnej 

a hospodárskej spolupráce Cechov a Slovákov, pričom sa dostával do 

popredia i určitý politický aspekt. 20 

Treba však poznamenať, že činnosť Českoslovanskej jednoty, ktorá 

sa najväčšou mierou zaslúžila o rozvoj česko-slovenskej vzájomnosti, 

nemala z hľadiska Slovákov celkom jednoznačný charakter. Kladnú 

rolu zohrala Jednota predovšetkým v oblasti kultúrnej výmeny, keď 

na rozdiel od svojich začiatkov uznávala samostatnosť spisovnej slovenčiny 

a podporovala Slovákov v národnooslobodzovacom zápase. 

Rozporné bolo však pôsobenie Českoslovanskej jednoty na poli hospodárskej 

spolupráce v súvislosti s prenikaním českého kapitálu na 

Slovensko. Rušivo pôsobila aj fiktívna teória (idea) jednotného československého 

národa. 21 Tá na jednej strane podporovala aktivizáciu 

slovenských národných síl v ich boji proti maďarizácii a súčasne posilňovala 

aj české národnopolitické záujmy v rakúskej časti monarchie; 

v tomto smere zohrala idea čechoslovakizmu vzhľadom na vznik 

česko-slovenského štátu nesporne pozitívnu úlohu. Na druhej strane 

sa však idea jednotného československého národa v medzivojnovom 

25


období, 22 ale i neskôr, stala príčinou deformácií vo vzťahoch Čechov 

a Slovákov. 

Činnosť slovenskej sociálnej demokracie sa znovu výraznejšie prejavila 

na jar 1914, keď po dlhšej prestávke (od roku 1908) zvolala na 

12. - 13. apríla do Bratislavy svoj IV. zjazd, ktorý mal pripraviť nový 

akčný program. Zjazdovému rokovaniu predchádzali kritické výhrady 

na adresu výkonného výboru strany. Vyčítalo sa mu predovšetkým, 

že strana nedostatočne plní svoje úlohy a že nezvolávala zjazdy. 23 

Proti 

výhradám vystúpil v mene výkonného výboru E. Lehocký, ktorý mal 

na zjazde hlavný prejav. Neskoré zvolanie zjazdu vysvetlil tým, že slovenským 

aj maďarským sociálnym demokratom chýbala doteraz lepšia 

organizačná štruktúra strany, ktorú bude potrebné postupne budovať. 

Ako ďalšiu príčinu slabšej aktivity uviedol vyčerpanosť strany po 

neúspešných namáhavých bojoch za všeobecné volebné právo. 

Zjazd okrem iného požadoval všeobecné volebné právo a základné 

občianske slobody. Vyslovil sa za úplnú rovnoprávnosť všetkých národov, 

ktorú však možno dosiahnuť len zvrhnutím režimu a vládnucich 

tried, vydobytím širokých demokratických premien spoločnosti. 

Cieľom slovenskej sociálnej demokracie malo byť „utvorenie Spojených 

štátov Európy na demokratickom a socialistickom základe s národnou autonómiou", 

aby sa mohla spravodlivo riešiť národnostná otázka. Zjazd sa 

vyslovil za podporu všetkých demokratických síl, ktoré sa zasadzujú 

za hmotný, kultúrny a mravný pokrok slovenského národa. 

Mimoriadnu pozornosť venoval zjazd analýze vzťahu slovenských 

sociálnych demokratov k slovenskej národnostnej otázke a k jej riešeniu 

z pozícií ostatných slovenských politických strán a ich prúdov. Ostrej 

kritike bola podrobená celá doterajšia národnostná politika predstaviteľov 

Slovenskej národnej strany, ktorí očakávali pomoc od ruského 

cára alebo od rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda. Na 

druhej strane sa ocenili názory maďarského liberálno-demokratického 

politika O. Jásziho, ktorý sa angažoval v boji proti národnostnému 

útlaku, pričom riešenie problému videl v istej forme národnej konfederácie. 

24 To sa však už, na rozdiel od Jásziho, nedalo povedať o budapeštianskom 

vedení uhorskej sociálnej demokracie, pre ktorú národnostný 

problém neexistoval, aspoň nie v takej podobe, ako ho chápali 

slovenskí sociálni demokrati. 25 

V návrhoch i v zjazdových uzneseniach o uskutočnení úplnej rov- 

26


noprávnosti nemaďarských národov (národností) s národom maďarským 

neprekročila slovenská sociálna demokracia okruh požiadaviek, 

ktoré mal vo svojom programe aj národnopolitický tábor. Na slovenských 

sociálnych demokratov mali nepochybne vplyv aj niektoré myšlienky 

o kultúrnej autonómii, ktorú navrhovala rakúska sociálna demokracia. 

Vzťahovali sa na jazykové práva v školstve, na kultúrnom 

poli, vo verejnej správe a pri ich slobodnom uplatňovaní v župnej správe 

a na verejnosti. 

Hoci programu slovenskej sociálnej demokracie bolo možné vyčítať 

viacero nedostatkov, nastolenie slovenskej a vôbec národnostnej 

otázky na IV. zjazde svedčilo o tom, že slovenskí sociálni demokrati 

pochopili jej mimoriadny význam a posunuli sa názorovo o čosi bližšie 

k ostatnému slovenskému politickému táboru. 

Na spomínaný zjazd reagovala pochopiteľne aj tlač jednotlivých 

strán a prúdov slovenskej politiky. Slovenské ľudové noviny, tlačový orgán 

Slovenskej ľudovej strany, charakterizovali činnosť slovenských 

sociálnych demokratov negatívne: „Blud, nenávisť a zpúra sú základnou 

trojicou sociálnej demokracie, jak pravda, láska a spravodlivosť sú základom 

všetkých, ktorí chcú niečo mať, žiť časne v blahobyte a večne v blahoslavenstve... 

Z náboženského ohľadu je vierou v neveru: zapieraním Boha, duše, náboženstva 

a z toho vyvierajúceho mravného zákona a právneho poriadku/' 26 

Na druhej strane však Slovenské ľudové noviny museli objektívne 

priznať, že „Sociáldemokracia je hrozná sila bludu, nenávisti a zúfalosti. 

Ona je tým kúkoľom na roli Kristom spomínanej, ale bárs je aj kúkoľom, 

ale je, zmáha sa, rastie, jak rastie blud, nenávisť a zúfalosť. A na dôkaz toho 

žiaľ Bohu môže slúžiť už aj slovenský národ. " 27 Autor článku, stojaci na 

vyhranených klerikálnych pozíciách, oceňuje schopnosť slovenských 

socialistov zorganizovať vlastný zjazd, ako aj ich obetavosť pri zbieraní 

finančnej podpory na činnosť strany. Porovnáva to s neochotou 

prívržencov ostatných slovenských politických zoskupení výraznejšie 

sa angažovať v praktickej politike. Nesúhlasí so zámermi sociálnej demokracie, 

ktorá podľa neho robotníkom škodí, a jedinú možnosť, ako 

to zamedziť, vidí v tom, že Slovenská ľudová strana zorganizuje ešte 

v tom istom roku svoj vlastný katolícky zjazd a získa robotníkov na 

svoju stranu. 

Hodžov Slovenský týždenník na rozdiel od klerikálov informoval 

o zjazde vecne, bez zbytočných emócií. Rokovania zhodnotil v tom 

zmysle, že „...zo zjazdového rokovania má význam pre širšiu verejnosť len 

27


to, že v ohľade národnostnom požadujú aj socialisti spravedlnosť a rovnoprávnosť". 

28 

Ešte priaznivejšie ako Slovenský týždenník reagovali Prúdy, keď vyzdvihli 

fakt, že „národnostná otázka zaujala najviac času a najvážnejšie debaty 

počas zjazdu. Referát Em. Lehockého bol premyslený a ukazuje na veľkú 

vyspelosť. A prijatá rezolúcia značí, že naša sociálna demokratická strana je 

tiež slovenskou." 29 

To však znamenalo, a viacerí slovenskí politici si to 

veľmi dobre uvedomovali, že sa ponúka spoločná platforma, na ktorej 

sa mohla stať slovenská sociálna demokracia spojencom národnopolitického 

tábora v jeho úsiliach o zlepšenie postavenia slovenského národa 

v Uhorsku. 

Ak chceme načrtnúť smer záujmov slovenskej politiky v predvojnových 

mesiacoch roku 1914, musíme prihliadať nielen na vnútropolitickú 

situáciu monarchie, ale v širších súvislostiach i na geopolitické postavenie 

Rakúsko-Uhorska v Európe a z toho vyplývajúcu zahraničnú 

politiku. Členstvo v Trojspolku, v ktorom Nemecko malo eminentný 

záujem na rozpútaní vojny, znamenalo, že i rakúsko-uhorská monarchia 

sa cieľavedome pripravovala na ňu, aby mohla realizovať svoje 

expanzívne záujmy 30 

V Rakúsko-Uhorsku sa rozmáhal militarizmus 

už od balkánskych vojen, 31 

čo spôsobovalo vzrast napätia v medzinárodných 

vzťahoch a malo negatívny dopad aj na vzájomné vzťahy 

oboch častí monarchie. 

Vnútropolitická situácia v monarchii, ale predovšetkým v Uhorsku 

sa zjavne vyostrila začiatkom roku 1914, keď dochádza k určitému 

zbližovaniu niektorých politických kruhov Uhorska a cárskeho Ruska. 

Náznaky sa objavili už vo vystúpení grófa Vladimíra Bobrinského na 

protirusínskom procese v Marmarošskej Sihoti, kde skladal poklony 

„rytierskemu maďarskému národu". Neskôr došlo ešte k výraznejším 

prejavom ruských sympatií k Maďarom. Časopis Novoje Vremja napríklad 

napísal, „že by Rusko rado videlo samostatné Uhorsko a zveľadok národa 

maďarského" . 32 

Z uhorskej strany na tieto výzvy priaznivo zareagovala maďarská 

opozícia na čele s grófom M. Károlyim, začalo sa uvažovať aj o jeho 

ceste do Petrohradu, kde by presondoval skutočné možnosti naznačeného 

zbližovania. Snaha maďarskej opozície hľadať politické kontakty, 

respektíve spojencov u protivníka Rakúsko-Uhorska vzbudila vo verejnosti 

značnú pozornosť. Vytvárala totiž stav neistoty nielen Tiszovej 

28


vlády, ale aj medzi Slovanmi v Uhorsku a v konečnom dôsledku narúšala 

politickú rovnováhu medzi Budapešťou a Viedňou. 

V tejto spleti politických záujmov Rakúsko-Uhorska, uhorskej vlády, 

ako aj maďarskej opozície sa zo slovenských politikov vedel najlepšie 

zorientovať Milan Hodža. V jeho hodnoteniach sa prejavujú 

skúsenosti z vysokej politiky a dobrá informovanosť z politického zákulisia. 

Dôkazom Hodžovho politického rozhľadu bol článok Kriky 

o vojne z marca 1914, v ktorom komentoval medzinárodnú politickú 

situáciu a kritizoval rusko-maďarské zbližovanie, ktoré malo v rámci 

dualizmu oslabovať pozície Rakúska. 33 Približne o mesiac neskôr, 24. 

apríla, informuje Hodžov Slovenský týždenník o plánovanej ceste grófa 

M. Károlyiho do Petrohradu a vyvodzuje z nej pre slovenskú politiku 

nasledujúci rezultát: „Nielen na východe sú Slovania, ale aj na západe. Keď 

nás morí sovinizmus maďarský, a keď mu pomáha este aj sovinizmus ruský, 

- z toho jest ozaj len jedno naučenie. Tým tesnejšie sa primkneme k našim 

bratom Čechom. A tým výraznejšie uvidíme pred sebou súrnu potrebu, aby 

sme sa skôr - neskôr dorozumeli s tými rakúsko-uhorskými smerodajnými 

kruhami, ktoré chcú poctivú národnú spravedlnosť, vidiac, že bez národnej 

rovnoprávnosti vezme čert nielen nás, ale aj celú rakúsko-uhorskú ríšu." 34 

Tento Hodžov postoj potvrdzoval jeho doterajšiu orientáciu na následníka 

trónu Františka Ferdinanda a súčasne taktický príklon k českému 

politickému táboru, ktorý sa mu videl logickým východiskom 

a vhodnou protiváhou voči momentálnemu rusko-uhorskému zbližovaniu. 

Nerovnoprávne postavenie Slovákov v Uhorsku nútilo aj ostatných 

slovenských politikov, podobne ako Hodžu, aby sa snažili využiť 

každú možnosť zmeny k lepšiemu. V tomto období opäť vystúpila do 

popredia belvedérska alternatíva slovenskej politiky 35 

Nepochybne 

tomu napomáhali aj informácie v tlači o zhoršenom zdravotnom stave 

panovníka, čím sa vízia o skorom nástupe Františka Ferdinanda na 

habsburský trón ešte väčšmi umocňovala. 

Slovenský politický tábor, ktorý bol ešte na začiatku roku 1914 rozštiepený 

a nejednotný, si začínal pod vplyvom zostrenej politickej situácie 

čoraz výraznejšie uvedomovať, že je potrebné slovenskú politiku 

nejakým spôsobom zjednotiť a orientovať na výraznejšie politické 

zisky. Ako sme už spomenuli, existovali v slovenskej politike viaceré 

orientácie. Slavianofilská, pasívne očakávajúca pomoc od Ruska, tradičná 

orientácia na spoluprácu nemaďarských národností v Uhorsku, 

29


československá vzájomnosť a belvedérska politika M. Hodžu. Každá 

z nich mala svojich horlivých zástancov aj odporcov, ale v praxi sa zvyčajne 

slovenskí politici pragmaticky prikláňali k tej politickej orientácii, 

respektíve orientáciám, ktoré v danom období poskytovali slovenskej 

politike najviac možností zlepšiť postavenie Slovákov v Uhorsku. Inak 

to nebolo ani v predvojnových mesiacoch roku 1914. 

Martinské vedenie Slovenskej národnej strany ani po smrti svojho 

dlhoročného predsedu Pavla Mudroňa začiatkom marca 1914 nezmenilo 

výraznejšie svoje politické postoje. Jeho vedúci predstavitelia Matúš 

Dula, Svetozár Húrban Vajanský a Jozef Skultéty boli síce ochotní pri 

obrane národnej svojbytnosti Slovákov spolupracovať s nemaďarskými 

národnosťami, a od roku 1911 intenzívnejšie aj s Čechmi, ale za najvhodnejšiu 

politickú orientáciu, od ktorej očakávali národné oslobodenie, 

stále pokladali cárske Rusko. Od toho ich neodradilo ani neúspešné 

presadzovanie neoslavizmu, tzv. novoslovanskej koncepcie vzájomnosti 

slovanských národov, ktorá sa na rozdiel od predchádzajúcich slavianofilských 

programov neusilovala zjednotiť všetkých Slovanov do 

jedného štátu, ale presadzovala myšlienku zbližovania slovanských národov 

predovšetkým na základe hospodárskej a kultúrnej spolupráce. 36 

Martinské vedenie vo svojom vzťahu k ideám neoslavizmu vychádzalo 

z pozícií blízkych ruským slavianofilom pravicového zamerania, akým 

bol napríklad A. S. Budilovč 37 , a v tomto zmysle akceptoval program 

neoslavizmu na druhom Slovanskom zjazde v Sofii v roku 1910 aj S. H. 

Vajanský, ktorý tam oficiálne zastupoval Slovákov. Sofijský zjazd však 

ukázal, že neoslavizmus nemá v danej situácii perspektívu rozvíjať svoje 

idey a v ďalšom období do vojny bol už zjavne na ústupe. Svedčí o 

tom aj list Svetozára Hurbana Vajanského predstaviteľovi Petrohradského 

slovanského dobročinného spolku A. L Sobolevskému z apríla 

1914, v ktorom veľa sympatií pre neoslavizmus nemal, 38 ale na druhej 

strane mesianistické poslanie Ruska sústavne propagoval. 

Názory na slavianofilskú, teda ruskú orientáciu slovenskej politiky 

v posledných rokoch pred vojnou korigovala aj protirečivá politika 

Ruska k Slovanom. Petrohradská vláda totiž v zahraničí národnooslobodzovacie 

hnutie balkánskych Slovanov podporovala, ale vo vlastnej 

krajine národnoobranný zápas Poliakov tvrdo potláčala. V nazeraní na 

úlohu „ruského faktora" v slovenskej politike sa preto objavujú odlišné 

hodnotenia, 39 na ktoré pôsobil aj fakt, že časť Slovákov žila v Rusku 

a názory o ňom spätne ovplyvňovala. 

30


Aj keď počet Slovákov v Rusku (600 - 2000) nedosahoval počet Čechov, 

ktorých tam bolo asi 80 až 100 tisíc, 40 ich význam spočíval v tom, 

že pôsobili v najväčšej slovanskej krajine, stelesňujúcej v očiach slovenskej 

verejnosti predstavu osloboditeľa slovanských národov. Slováci sa 

zoskupovali najmä vo Varšave, kde sa nachádzal obchodný dom Országhovcov, 

najvýznamnejšie centrum Slovákov v Rusku. Országhovci 

pomáhali slovenským remeselníkom a obchodníkom usadiť sa v krajine 

a vykonávať svoju živnosť alebo remeslo. Medzi obchodníkmi 

dochádzalo aj k určitej špecializácii; napríklad vo volynských českých 

obciach boli obchodníkmi s galantériou iba Slováci. V Moskve pôsobili 

slovenskí fabrikanti Paulínyovci, spolumajitelia továrne na čajníky 

Hunčíkovci a bratia Krutošíkovci, ktorí vyrábali samovary. Ďalší slovenskí 

podnikatelia pôsobili v Irkutskú a v iných mestách cárskeho 

Ruska. 41 

Z radov slovenskej inteligencie pôsobiacej v Rusku, treba spomenúť 

aspoň Alberta Skarvana, lekára L. N. Tolstého, Dušana Makovického a 

profesora univerzity v Jurjeve, komeniológa J. R. Kvačalu. 42 

Zaujímavou 

osobnosťou bol príbuzný D. Makovického, polyglot a odborník na 

stenografiu Vladimír Krivoš, ktorý v rokoch 1906 - 1914 pracoval ako 

parlamentný stenograf. 43 

Na rozdiel od českých vysťahovalcov v Rusku, združených vo 

viacerých spolkoch, Slováci svoju vlastnú oficiálnu organizáciu pred 

vojnou nemali. Ich varšavský predstaviteľ J. M. Országh pôsobil vo 

vedení Československej besedy. Spolky mali vlastné školy, vydávali aj 

časopisy. Z nich mal pre Slovákov neskôr osobitne význam Čechoslovan, 

vychádzajúci od roku 1911 v Kyjeve; za vojny v ňom totiž pôsobili 

Jozef Gregor-Tajovský a Janko Jesenský. 44 

Vedúcu úlohu medzi slovenskými aj českými usadlíkmi v Rusku 

mali najmä podnikatelia, továrnici a obchodníci. Ich politické názory 

vo väčšine prípadov určovali ich hospodárske pomery, vplyv okolia, 

ako aj ruskej vlády. Prevažná časť prisťahovalcov bola konzervatívna 

a voči cárskemu režimu lojálna. Podporovali politiku vlády, a to im 

umožňovalo realizovať vlastné hospodárske i kultúrne zámery. 

Postoje českých a slovenských krajanov výstižne charakterizoval na 

začiatku vojny T. G. Masaryk: „V Rusku jen cást starších pfistéhovalcu 

zachovávala politické názory doby, s nimiz z domova odesla, vétšina vlivem 

okolí a vlády byla konservativní a hodné konservativní ve smyslu vládním; 

byli na dobré vidi ruských cinnovníku úplne závislí... S pokrokovou a radi- 

31


kalní inteligencí v Rusku - se socialisty vsech smeru a s liberály - naši lidé 

méli spojení velmi skrovné; proto byli této vlivné časti ruské společnosti temer 

neznámi. " 45 

Vzhľadom na to, že počet Slovákov v Rusku bol pred vojnou malý 

a okrem poľskej časti Ruska boli značne rozptýlení, nemalo ich pôsobenie 

na slovenskú politiku väčší dosah. Išlo skôr o morálnu podporu, 

ktorú Rusko ako symbol Slovanstva a Slováci žijúci na jeho území 

predstavovali pre domáci slovenský národnopolitický tábor. Väčší 

prínos politickej aktivity ruských Slovákov v prospech Slovenska sa 

prejavil až po vypuknutí vojny. 

Z uvedených možností smerovania slovenskej politiky bolo teda 

možné v roku 1914 za danej konštelácie politických síl v Európe vylúčiť 

pasívne rusofilstvo ako smer v najbližšej dobe jednoznačne nereálny. 

Navyše veľmi negatívne na slovenských politikov pôsobilo momentálne 

rusko-maďarské zbližovanie. Perspektívny sa mohol tento smer 

stať iba v prípade výraznej destabilizácie medzinárodných politických 

vzťahov, akú neskôr spôsobila prvá svetová vojna. 

Spolupráca Slovákov s nemaďarskými národnosťami sa od národnostného 

kongresu v roku 1895 sústavne propagovala, ale jej výsledky 

v posledných rokoch pred vojnou neboli osobitne významné. Vyplývalo 

to aj z toho, že po voľbách v roku 1910 sa znížil počet poslancov 

Snemovej národnostnej strany v uhorskom parlamente z 26 na 8, 

čím sa jej politická sila značne oslabila a stratila svoj predchádzajúci 

význam. K oslabeniu stykov medzi nemaďarskými národnosťami 

prispeli aj viaceré separátne rokovania uhorskej vlády s predstaviteľmi 

jednotlivých národných strán. Po neúspešnom rokovaní premiéra 

uhorskej vlády Istvána Tiszu s predstaviteľmi Rumunskej národnej 

strany začiatkom roku 1914 bolo však jasné, že takýto postup nemá 

nádej na úspech. 46 To viedlo k oživeniu pokusov organizovať spoločné 

politické akcie nemaďarských národností a znova nastoliť jednotnú 

bázu spolupráce. 

Pokusom nadviazať na národnostný kongres z roku 1895 bola iniciatíva 

rumunských politikov, ktorí prišli v časopise Gazeta Transilvaniei 

s návrhom na usporiadanie Zjazdu nemaďarských národností. S návrhom 

slovenská politická reprezentácia až na niektorých jednotlivcov, 

menovite Ľudovíta Bazovského, 47 

súhlasila. Rozdiely boli iba v názoroch 

na programové zameranie kongresu. 

32


Slovenská ľudová strana navrhovala skromnejší program, zúžený 

iba na jazykové otázky, pričom požadovala čo najširšie zastúpenie slovenskej 

politiky na zjazde, na ktorom mali vystupovať slovenskí politici 

nadstranícky. „Netreba hľadať parády, netreba vec stranícky chápať, 

lež treba vec chytiť za rohy. Moly by sa vynechať všetky stranícke nátery a 

postaviť sa na čím širšie základy, aby sa každý zúčastniť mohol Netreba vysoko 

rúbať, lež zachytiť všeobecné potreby, ktoré docieliť je možné a ktoré sú požiadavky 

ľudskosti... treba pozvať všetky strany a smery a noviny v každom 

národe, nevynechajúc žiadon odtienok, ani Kresťana. Nech vydá svedectvo... 

Treba spraviť Radu zo všetkých strán, viac sa hýbať a menej hovoriť. Čas 

je drahý. Rýchlosť pol úspechu. " 48 

Na Slovenskú ľudovú stranu to bolo 

pri jej známych sporoch s ostatným slovenským politickým táborom 

stanovisko dosť atypické, ale politici ľudovej strany si zrejme tiež uvedomovali 

potrebu jednotného politického postupu, a zdá sa, že boli 

ochotní do určitej miery v rámci spolupráce nemaďarských národností 

sa aj prispôsobiť. 

Na rozdiel od stanoviska Slovenskej ľudovej strany Milan Hodža 

svoje predstavy o programových cieľoch národnostného kongresu 

koncipoval podstatne širšie. Na zjazde mal byť predložený taký 

program na usporiadanie vnútorných pomerov monarchie, ktorý by 

odstránil maďarský šovinizmus a súčasne prispel k jej celkovej stabilizácii. 

„Probujme tento štát vykurovať spravedlnosťou. Povedzme jako 

chceme zabezpečiť ľudu výživu, aby neutekal preč, akú chceme obnovu poľnohospodársku, 

akú chceme obnovu v štátnej politike národnostnej. Ako si 

predstavujeme svoje miesto medzi susednými štátmi a národami. Predložme 

ríši a svetu svoj program politiky štátnej, hospodárskej, národnostnej, ríšskej 

a zahraničnej. " 49 

Na zjazde sa mali zúčastniť nielen Slováci, Rumuni a Srbi, ale aj 

národne zmýšľajúci a maďarizácii sa brániaci Nemci. Takisto tu mali 

byť zastúpení aj Rusíni ako nový aktívny prvok, u ktorých sa národné 

povedomie začalo výraznejšie prejavovať až po marmarošskom procese. 

Na prípravu kongresu bol ustanovený aj organizačný výbor a 

rumunskí politici informovali verejnosť o stave jeho príprav, nakoniec 

sa však pre vojnu nekonal. 50 

Solidarita nemaďarských národností v Uhorsku sa výrazne prejavila 

v známom „vlastizradnom" procese v Marmarošskej Sihoti, keď sa 

slovenská národne orientovaná tlač, ako aj Robotnícke noviny postavili 

na stranu obžalovaných Rusínov. Zo Slovákov sa na škandalóznom 

33


súdnom pojednávaní zúčastnili ako novinári J. Škultéty, J. Gregor-Tajovský 

a A. Stefánek. 51 

Zo slovenských právnikov Rusínom pomáhal 

iba pravotár z Trenčína J. Janoška, čo vyvolalo u slovenských národovcov 

značné sklamanie. Celý priebeh súdneho konania, ale hlavne 

záležitosť s provokatérom Duliškovičom spôsobili vo verejnosti veľké 

pobúrenie. Na obranu Rusínov mali ako svedkovia vystúpiť český 

politik profesor Masaryk, Rumun Vaida-Voevod a zo Slovákov Pavel 

Blaho a Milan Hodža, súd ich však za svedkov neprijal. 52 

Proces, v ktorom išlo v skutočnosti iba o náboženskú konverziu, 

aj keď podporovanú z Ruska, bol rukolapným dôkazom negativistického 

postoja uhorskej vlády k nemaďarským národnostiam a prispel 

k tomu, že u Rusínov stúplo národné povedomie. Ako konštatovali 

Robotnícke noviny: „Marmarošská tragédia rusínska vyžiada si svoje obety. 

Ale tieto obety prinesú Rusínom bohaté požehnanie. Na strome nemaďarských 

národností v Uhorsku obživia týmto procesom nová vetva, rusínska/' 55 

Na podstatu rusínskeho problému poukázal v Slovenskom týždenníku 

M. Hodža, ktorý argumentoval tým, že zahraničná pomoc Ruska, 

ako aj ich priaznivca grófa Bobrinského „môže utužiť Rusínov v pobožnosti, 

ale im nedá nijakej sily v boji o každodenný chlieb. Ani v boji proti úžere. 

Ani v boji proti maďarónskym kňazom, proti notárom, proti slúžnym, proti 

celej pánskej klike... Gróf Bobrinský je Rusínom len dľa rodu brat, v ohľade 

politickom im je ďaleký. " 54 

Za skutočné východisko z tejto ťažkej situácie 

považoval pre Rusínov pomoc od Slovanov žijúcich v Uhorsku, konkrétne 

od Slovákov. 55 

V otázke možného zapojenia Rusínov do politickej spolupráce nemaďarských 

národností zastával Hodža názor, že by bolo škodlivé 

ponechať Rusínov v politickej sfére ich zahraničných rodákov, či už 

z tábora Bobrinského, alebo haličských Ukrajincov. Rusíni patria podľa 

neho „do čiary domácej politiky demokratickej a národnostnej, ta, kde sme 

my, a Srbi a Rumuni a Nemci. A naša národnostná politika nemá ničoho spoločného 

ani s ruským svätým synodom ani s politickými kotrmelcami strany 

ukrajinskej. Rusínovije Slovák najbližší brat." 56 

Z pohľadu slovenskej politiky analyzoval M. Hodža aj postavenie a 

možnosti nemaďarských národností v uhorskom parlamente. Vychádzal 

pritom z Tiszovej snemovej reči o národnostnej otázke, v ktorej 

uhorský premiér sľuboval požiadavkám nemaďarských politikov čiastočne 

vyhovieť. Milan Hodža odporúčal sľuby ministerského predsedu 

vyskúšať a načrtol pre slovenskú politiku taktiku využívania drobných 

34


ústupkov zo strany uhorskej vlády, no s podmienkou, že sa slovenskí 

politici neskompromitujú. Navrhoval: „Iste sa nájdu na Slovensku mnohí 

znamenití a dôveryhodní ľudia, ktorí by smelo mohli prevziať vodcovstvo slovenskej 

politiky tým cieľom, aby probovali vykoristiť aj z Tiszových ústupkov 

to, čo sa vykoristiť dá. Asi tak, ako urobia dozaista i miernejší politikovia 

v národnej strane rumunskej." A na takúto „etapovú" politiku sa podľa 

M. Hodžu najlepšie hodili tí slovenskí politici, „ktorí nestáli v prvých 

radoch bojov za všeobecné volebné právo". 57 

Ich radikálnejší kolegovia im 

mali prepustiť svoje miesta a stiahnuť sa do úzadia. Títo umiernenejší 

politici - Ružiak, Fajnor, Gramantík, Okánik a ďalší - mali vstúpiť do 

snemu ako samostatná národnostná strana a používať v ňom taktiku 

podobnú chorvátskej. To znamenalo, že slovenská strana by bola samostatná 

a hlasovala by za vládne návrhy dovtedy, pokým by vláda 

svoje záväzky voči nej plnila. V prípade, že by Tisza svoje sľuby nesplnil, 

„etapová" slovenská politika by skonala svoju úlohu a do politiky 

by sa opäť vrátili radikálnejší slovenskí politici, ktorí ju načas opustili. 

Tento Hodžov návrh mal medzi slovenskými politikmi značný 

ohlas a polemická diskusia, ktorá sa okolo neho rozvinula, priniesla 

ďalšie návrhy na smerovanie slovenskej politiky. Jej priebeh komentoval 

na svojich stránkach časopis Prúdy, ktorý zaujal k celej problematike 

vlastné konštruktívne stanovisko. 58 

Proti Hodžovej „etapovej" politike najostrejšie vystúpil v Slovenskom 

denníku Ľudovít Bazovský, ktorý odmietal každý pokus o paktovanie 

s Tiszovou vládou a zastával názor, že „cesty našej politiky môžu a musia 

viesť jedine jedinkým smerom, smerom čestnej a otvorenej slovenskej a slavianskej 

demokratickej politiky". 59 

Hodža tomuto, ako aj ďalším Bazovského 

názorom oponoval a svoj návrh zdôvodňoval neschopnosťou Slovenskej 

národnej strany prispôsobiť sa zmenám politickej situácie v roku 

1914. Konštatoval, že v slovenskej politike sa síce hlása slavianofilsvo, 

ale v marmarošskom procese bol zo všetkých slovenských advokátov 

ochotný pomôcť pri obrane Rusínov iba jeden. Vyčítal vedeniu slovenskej 

politiky, že po odstúpení poslanca za bobrovský volebný okres F. 

Skyčáka 60 

ostalo pasívne, nenavrhlo vlastného kandidáta a Skyčákov 

mandát získal vládny kandidát Ghilányi. Hodža napísal: „Zôkol-vôkol 

nás boria sa národy o budúcnosť. Celé svety krivdy sa váľajú. Národnostná 

otázka je na pretrase. Ešte aj len uhorskí Nemci sú v robote. Len našu národnú 

stranu nedajbože prebrať... Teda takto dr. Bazovský: buďto zdokonalíme stranu, 

celá inteligencia, i roľnícka i remeselnícka, a to od základov, alebo zubami 

35


škňpajúci, budeme nútení trpieť taktiku menej hrdinskú. Ale akosi sa strana 

brániť musí. Ináče nám pol Slovenska zaplaví bobrovská povodeň. " 61 

Uhorská vláda v národnostnej otázke sústavne taktizovala. Podobne 

ako premiér Tisza vystúpil v uhorskom parlamente aj minister 

náboženstva a výučby Béla Jankovich, ktorý sľuboval nemaďarským 

národnostiam pozitívne zmeny v školstve, ba dokonca katedru slovenského 

jazyka na univerzite v Budapešti, v skutočnosti však uhorská 

vláda nehodlala v národnostnej otázke ustupovať. Jediným výraznejším 

úspechom parlamentnej politiky nemaďarských národností bolo 

iba povolenie vyučovania náboženstva v materinskom jazyku. 62 

Hodžov Slovenský týždenník nazval ústupok uhorskej vlády v otázke 

vyučovania náboženstva „omrvinkami z bohatého stola" a navrhoval 

ďalšie stupňovanie požiadaviek nemaďarských národností, keď sa 

priliehavo vyjadril, že „malá hŕba pýta viac". 63 

Slovenské ľudové noviny prijali jazykovú úpravu výučby náboženstva 

s nadšením a prisudzovali v tomto smere najväčšie zásluhy činovníkom 

Slovenskej ľudovej strany Ferdišovi Jurigovi, R Skyčákovi 

a Floriánovi Tománkovi. Nezabudli pritom zaútočiť proti ďalšiemu 

slovenskému poslancovi P. Blahovi, ktorého obvinili z ignorovania zasadnutí 

uhorského parlamentu. 64 

Je pravda, že z troch slovenských poslancov bol v roku 1914 jednoznačne 

najaktívnejší Ferdiš Juriga. Jeho vystúpenia v uhorskom 

sneme, publikované v tlači, mali medzi slovenskou verejnosťou značný 

ohlas, ale v slovenských politických kruhoch vyvolali aj rozpaky. 

Podľa niektorých slovenských politikov zachádzal Juriga v taktickom 

lichotení uhorskej vláde priďaleko. Ďalší slovenský poslanec F. 

Skyčák sa svojho mandátu v marci 1914 vzdal a Pavel Blaho pôsobil 

v parlamente pre vážne ochorenie iba málo. Okrem toho bolo na Blaha 

podané trestné oznámenie pre poburovanie za jeho prednáškovú 

činnosť medzi americkými Slovákmi v zimných mesiacoch rokov 

1912 -1913. 65 

Určitá šanca na zlepšenie postavenia nemaďarských národností 

v Uhorsku sa črtala s predpokladanou zmenou na rakúsko-uhorskom 

tróne, keďže viacerí politici nemaďarských národností patrili do 

okruhu spolupracovníkov následníka trónu Františka Ferdinanda. Už 

v roku 1911 M. Hodža spolu s Rumunom J. Maniom predložili Františkovi 

Ferdinandovi tajné memorandum, v ktorom nastolili otázku 

riešenia národnostných vzťahov v monarchii na zásadách federaliz- 

36


mu. Spolupráca s následníkom mala byť pre politikov nemaďarských 

národností politickým vkladom do budúcnosti. Pomáhal im ho zveľaďovať 

aj bývalý mikulášsky továrnik Kornel Stodola. Od roku 1913, 

keď sa presťahoval do Viedne, organizoval ich stretnutia a pravidelne 

s nimi spolupracoval. Vo svojom denníku menoval viacerých účastníkov 

týchto schôdzok: „Naša národnostná grupa -pozostávala z Rumunov: 

Popovicu, Vaida-Voevod a dr. Mániu, z Hodžu a mňa a za uhorských Nemcov 

z dr. Steinackera. K nám pridružilo sa niekoľko významných rakúskych publicistov, 

univerzitných profesorov a niektorých aristokratov. Porady tejto grupy 

konali sa na mojom byte. " 66 

Kontakty pokračovali aj počas vojny, hoci už 

na inej úrovni a s inými cieľmi. 

Slabšie výsledky spolupráce slovenskej politiky s nemaďarskými 

národnosťami neznamenali však jej trvalý ústup. Slovenská politika 

s ňou naďalej rátala napriek tomu, že krátko pred vojnou sa dostali do 

popredia jej záujmu iné, v danom období sľubnejšie politické orientácie. 

Jej význam a perspektívu charakterizoval tajomník Slovenskej 

národnej strany Jozef Gregor-Tajovský takto: „Čo sa týka solidarity nemaďarských 

národnosti v Uhorsku, budúcu našu politiku zakladáme na ňu. 

Istá vec je, že spravedlivé riešenie národnostnej otázky musí sa začať a previesť 

na celej čiare, lebo čiastočné jej riešenie nebude ani trváce ani úplné, to 

najlepšie dokazuje dnešné postavenie sedmohradských Sasov, ktorí pre seba už 

národnostnú otázku dávno riešenú majú, kdežto my ostatné národnosti následky 

tohoto stavu vôbec nepociťujeme. Avšak bez solidarity nemaďarských 

národností nemožno si pomyslieť, žeby riešenie národnostnej otázky ozaj na 

celej čiare vynútené mohlo byť." 67 

Na následníka trónu Františka Ferdinanda sa spolu s niektorými 

predstaviteľmi nemaďarských národností v Uhorsku orientoval aj jeden 

z najschopnejších slovenských politikov M. Hodža. 68 

Hoci bola 

jeho belvedérska politika dlhé roky odmietaná, respektíve prijímaná 

s nedôverou, podarilo sa mu nakoniec tento stav zmeniť. Obrat v nazeraní 

nastal po prijatí delegácie predstaviteľov Slovenskej národnej 

strany u Františka Ferdinanda 14. marca 1913. 69 Audiencia okrem naznačovaných 

prísľubov a negatívneho postoja Františka Ferdinanda 

k Maďarom síce slovenskej politike nič konkrétne nepriniesla, predsa 

však ovplyvnila podpredsedu strany M. Dulu natoľko, že orientácia na 

následníka trónu bola martinským vedením akceptovaná a našla svoj 

výraz aj v novom programe Ústredného klubu Slovenskej snemovej 

37


národnostnej strany, ktorý belvedérskej politike vychádzal v ústrety. 

Slabinou orientácie na Františka Ferdinanda okrem iného bolo, že 

sa viazala iba na jediného človeka, aj keď následníka trónu, čím sa 

stávala ľahko zraniteľnou. Okrem toho budúce štátoprávne zmeny 

v monarchii si každá strana predstavovala inak. Ak porovnáme plány 

na nové štátoprávne usporiadanie Rakúsko-Uhorska z následníkovej 

„belvedérskej diene" 70 

a predstavy slovenských politikov, sú medzi nimi 

- osobitne v poslednom období pred vojnou - rozdiely. 

František Ferdinand ako veľmi obratný a skúsený politik dokázal 

rôznymi prísľubmi vzbudiť medzi politikmi nemaďarských národností 

veľké nádeje. Jeho skutočné politické postoje a zámery však neboli 

určené pre verejnosť, ale zostávali skryté v dôverných politických 

smerniciach, ktoré bývali tiež súčasťou rôznych časových variantov 

dokumentácie o prevzatí trónu. V poslednej verzii dokumentácie 

z roku 1914 sa však nepíše o federalistickom, ani o trialistickom usporiadaní 

monarchie, ale o „Gesamtmonarchii" - o zjednotenej ríši, ako 

si František Ferdinand predstavoval už v roku 1899: „Existujem len pre 

uskutočnenie jednoty Rakúska a v záujme zjednotenia jeho národov opieram 

sa o dynastiu, katolícku vieru, a hlavne o nemeckú reč ako nositeľku kultúry 

a spoločný prostriedok pre vzájomný styk/' 71 

To bolo, pravda, niečo iné, 

ako to, čo František Ferdinand politikom nemaďarských národností 

naznačoval, respektíve čo od neho nemaďarské národnosti očakávali. 

Hlavný predstaviteľ orientácie na následníka trónu M. Hodža svoje 

predstavy o belvedérskej politike najvýstižnejšie formuloval v liste 

Fedorovi Houdekovi z 19. marca 1913, v ktorom vzťah slovenskej 

politiky k Františkovi Ferdinandovi hodnotil „macchiavellisticky": „V 

kritizovaní tejto konopistskej politiky sa desne hreší. Práve preto, ze na sentimentalitu 

mocnárov spoliehať nelzä, treba upraviť pomer k panovníkovi tak, 

aby ho nie humanitné city, ale neodolateľná moc surových záujmov hnala 

do aliancie s nami. O to ide, aby si národ aj panovník (eventuelne budúci) 

totožnosť istých záujmov v ríšskej politike uvedomili. Ako sa to docieli? Tak, 

ze monarchia má poskytnúť podmienky jestvovania národom, národy ale to 

isté monarcii." 71 

Hodžove styky s následníkom trónu dodatočne upresňovala a obhajovala 

jeho reč prednesená 22. decembra 1928 v Republikánskom 

klube v Bratislave. Z jeho hodnotenia niekdajšej belvedérskej politiky 

- hoci nepochybne ovplyvneného retrospektívnym pohľadom úspešného 

politika samostatného československého štátu - vyberáme: „Vred 

38


vojnou na území jednak rakúskom, jednak uhorskom činní politikovia, ktorí 

sa neuspokojovali teoretizovaním, ale ktorí chceli činne zasahovať do udalostí 

v Rakúsku i v Uhorsku, usilovali o tzv. pozitívnu politiku. ... Dnes sa na 

to môže pozerať i skepticky. Človek dneška mohol by sa pýtať: Na čo sa bolo 

treba vtedy vôbec shovárať s nejakým Františkom Jozefom alebo Františkom 

Ferdinandom, alebo rakúskym alebo maďarským ministerským predsedom? 

Odpoveď na to je tá, že v tej dobe nevedeli sme ešte presne dátum, kedy budeme 

mať Československú republiku. Pretože táto čakateľská lehota bola príliš 

neurčitá a pretože sme cítili zodpovednosť voči svojmu národu, Česi, Slováci, 

ako i Chorváti, Rumuni a Srbi, museli sme hľadieť pomáhať svojmu ľudu, aby 

sa mohol i v cudzom štáte uplatňovať politicky, hospodársky a osvetové. " 73 

Vo svojom vystúpení Hodža v súvislosti s Františkom Ferdinandom 

zdôrazňoval najmä úsilie presadiť všeobecné volebné právo, ktoré 

sa realizovalo iba v rakúskej časti monarchie. A keďže - ako hovoril 

M. Hodža - „v starom Uhorsku, František Jozef všeobecné hlasovacie právo 

opustil a nič nebolo následkom toho prirodzenejšie, že i my sme opustili 

Františka Jozefa a museli sme hľadať niekoho iného. Hovorím: museli sme 

hľadať, pretože v tejto dobe boli ústavní činitelia dvojakí: Jedným ústavným 

činiteľom bol panovník, korunovaný kráľ... Druhým ústavným činiteľom bol 

parlament. Preto sme museli hľadať súčinnosť i jedného i druhého ústavného 

činiteľa. Pracovali sme v parlamente i mimo parlamentu, ale museli sme presvedčovať 

i toho druhého ústavného činiteľa..." S odstupom času približuje 

spoluprácu s následníkom trónu takto: „Keďsme tedy nemohli hovoriť 

s cisárom a kráľom, museli sme hovoriť s následníkom a keď nás formálne pozval, 

išli sme a sme s ním kooperovali. Táto kooperácia sa týkala príprav všeobecného 

volebného práva, ktorého zásady prijal a za ktoré sa zaviazal. Ďalšia 

kooperácia sa týkala revízie dualizmu, jeho zrušenia, a stvorenia spoločného 

rakúsko-uhorského zastupiteľského orgánu, ktorý by o mnoho jednotnejšie než 

takzvané delegácie vybavoval spoločné zákonodarné záležitosti. Vidno na prvý 

pohľad, že spoločný ústredný parlament pri všeobecnom hlasovacom práve by 

bol mal snáď jeden z najväčších klubov v klube československom, pretože niet 

najmenšej pochybnosti, žeby české a slovenské strany sa boli primknuly jedny 

k druhým. Toto bola taká kombinácia tej doby. " 74 

O federatívnej prestavbe monarchie sa zmieňuje Hodža len okrajovo, 

keď povedal, že už v dobe Palackého „sa zdalo možným pretvoriť 

Rakúsko vo federatívny štát," čo bola jedna z alternatív možného usporiadania 

ríše aj krátko pred prvou svetovou vojnou. 

Z celej prednášky vyplýva, akoby Hodža ex post dával skôr pred- 

39


nosť centralistickej a nie federalistickej monarchii, hoci ju nevylučoval. 

Domnievame sa však, že Hodžov prejav treba, vzhľadom na dobu jeho 

vzniku, brať s určitou rezervou, prípadne aj ako istý posun v nazeraní 

tohto politika na svoju predchádzajúcu činnosť. 

Milan Hodža, ako aj iní slovenskí politici kalkulovali s následníkovou 

ideou revízie dualizmu, ktorá by zlikvidovala maďarskú supremáciu 

v Uhorsku a bola nastolená určitá forma federácie. Celkom jasne 

to vyjadril Anton Stefánek, keď v liste M. Gettingovi z 19. mája 1914 

napísal: „Slováci usilujú o svoje kultúrne, hospodárske, sociálne a -politické 

osamostatnenie, ale v smysle československej dohody, t.j. usilujú sa územie 

koruny českej, Moravy a Sliezska a Slovenska spojiť v jedno autonómne teleso. 

Toto je náš ideál, ktorý sa snáď uskutoční už po smrti terajšieho kráľa, 

lebo Frant. Ferdinand je naklonený istému stupňu federácie, žiada len silný 

centrálny parlament. " 75 

Súčasne však v tom istom liste A. Stefánek kritizoval prehnaný 

individualizmus hlavného nositeľa belvedérskej politiky M. Hodžu: 

„Hodža je na veky vo Viedni a robí svoju vlastnú austro-filskú, vlastne Franc- 

-Ferdinandovskú politiku bez ohľadu na to, či slovenskí vodcovia s tým súhlasia, 

alebo nie. Nepoviem, žeby to bola politika absolútne zlá, ale jej kvalitu 

my posúdiť nevieme, lebo H. na vlastnú päsť pracuje bez kontroly a kolekt. 

spoluúčinkovania. " 76 V tom mal Stefánek pravdu a retrospektívne možno 

konštatovať, že to bola predovšetkým slabá informovanosť, ktorá 

zapríčinila, že nádeje slovenskej politiky vkladané do následníka 

trónu boli príliš optimistické a slovenskí politici podľahli do určitej 

miery vlastným ilúziám. Neznalosť skutočných politických zámerov 

Františka Ferdinanda a vtedajšia politická situácia tak spôsobili, že sa 

belvedérska politika stala krátko pred vojnou jednou z dvoch najpríťažlivejších 

orientácií slovenskej politiky. 

V hnutí česko-slovenskej vzájomnosti dominovala spolupráca kultúrna 

a hospodárska, ale v posledných rokoch pred vojnou sa dostával 

do popredia aj určitý aspekt politický. Výraznejšie sa to však prejavilo 

až na luhačovických poradách v roku 1913, keď bol verejne prednesený 

protest proti prenasledovaniu Slovákov, ktorý sa týkal násilného 

rozohnania dôvernej porady Ústredného klubu Slovenskej snemovej 

národnostnej strany 5. augusta 1913 v Martine. V proteste sa hovorilo: 

„Proti tomuto opétnému politickému pronásledování Slováku, proti tomuto 

neslýchanému porušovaní základních práv občanských co nejrozhodnéji pro- 

40


testujeme a vyzývame slovenské národovce, aby v boji za svá národní a ústavní 

práva neochvejné vytrvali až do konečného vítézství. Zároveň ujišťujeme 

své slovenské bratry, ze v jejich spravedlivém zápase budeme jim vždy verné 

po boku stati." 71 

Hoci sa českí politickí predstavitelia vyjadrovali o možnej politickej 

spolupráci so Slovákmi iba opatrne, bolo zrejmé, že sa touto otázkou 

zaoberajú. Vyplývalo to aj z listu podpredsedu Ceskoslovanskej jednoty 

a riaditeľa Živnostenskej banky Rudolfa Piláta americkému Slovákovi, 

redaktorovi Slovenského sokola Milanovi Gettingovi z 8. septembra 

1913, v ktorom uvádza: „...jest nejvyssí čas, aby se pracovalo pro docílení 

budoucího programu spojení Cechu se Slováky ve smyslu politickém", počíta 

s blížiacou sa vojnou a dôverne mu oznamuje, „ze stály se jiz z české 

strany prípravy, aby v prípade porážky Rakouska byly p ak Čechy, Morava 

a Slezsko spojené se Slovenskom v jeden štát. " 78 

Cesko-slovenská politická spolupráca sa naznačuje aj v konateľskej 

správe Ústredného výboru Ceskoslovanskej jednoty z apríla 1914: „... 

na obzoru vynofují se i kontúry politických snáh československých, které povedou 

k revisi štátoprávni úpravy tohoto soustátí. " 79 

Oveľa razantnejšie sa formulovala rezolúcia, ktorú navrhol na veľkom 

politickom zhromaždení v Prahe František Votruba. Rezolúcia 

protestovala proti národnostnému útlaku v Uhorsku, ako aj proti negatívnemu 

vplyvu maďarskej politiky na monarchiu, a požadovala 

revíziu dualizmu: „Jelikož český národ nikdy dualismu neuznal a neuzná, 

zádají shromázdéní účastníci schuze zmenu stávající ústavy a utvorení silné 

federatívni monarchie se společným státním občanstvím, která bude podkladem 

rovnoprávnosti vsech národu v Uhrách." 80 

Zo slovenských politikov návrhy politickej spolupráce uvítali najmä 

predstavitelia liberálno-pokrokárskeho prúdu Slovenskej národnej 

strany, bývalí hlasisti a prúdisti. Ich predstavy o tejto forme spolupráce 

boli determinované nerovnoprávnym postavením Slovákov v Uhorsku, 

keď od českej strany požadovali pomoc predovšetkým pri riešení 

slovenskej národnostnej otázky, a upozorňovali na to, že českí politici 

by sa mali snažiť lepšie poznať pomery na Slovensku, aby mu tak 

mohli účinnejšie pomáhať. 

V tomto smere bol z českých politikov najaktívnejší T. G. Masaryk, 

ktorý Slovensko od roku 1889 navštevoval sústavne a jeho problémy 

dobre poznal. Dôverná znalosť slovenských pomerov, ako aj osobná 

autorita spôsobili, že bol poradcom nielen hlasistov, ale vplýval aj na 

41


mladšiu generáciu sústredenú okolo časopisu Prúdy. Jeho prednáška 

o problematike malého národa prednesená v roku 1911 v Budapešti 

bola nesporným prínosom pre rozvoj česko-slovenskej vzájomnosti. 81 

Názory slovenských dejateľov na možnú politickú spoluprácu asi 

najpregnantnejšie vyjadril v nepublikovanej ankete Prúdov o cieľoch 

česko-slovenskej vzájomnosti jeden z jej najhorlivejších stúpencov 

Anton Štefánek: „Dľa mojej mienky by malý české politické strany systematickejšie 

pracovať, a ich vodcovia mali by predovšetkým Slovensko znať 

osobne a svoje enunciácie v prospech nás v rakúskom parlamente a v delegáciách 

podávať na základe vlastného názoru. Nakoľko viem, mimo prof. dr. 

Masaryka, dr. Herbena a niekoľkých agrárnych politikov nebol na Slovenku 

nikto, ani dr. Kramáf, ani Klofáč, ani dr. Hajn, ani dr. Fiedler, dr. Körner, dr. 

Fort a premnohí vynikajúci politikovia českí, ktorí osobným stykom nekonečne 

mnoho dobrého mohli vykonať. Slovensko je vždy ešte terra incognita i pre 

českých politikov, i pre univerzitných profesorov, spisovateľov, zkrátka pre 

všetky „špice" českého národa. Inak dobré služby českých politikov vďačne 

uznávame. " 82 

Vedúci predstaviteľ slovenského agrárneho hnutia M. Hodža, presadzujúci 

belvedérsku politiku, mal ešte v roku 1913 voči politickej 

spolupráci Cechov a Slovákov vážne výhrady. V liste F. Houdekovi 

z 19. marca 1913 argumentoval, že by „celá finančná podstata česko-slovenskej 

vzájomnosti mohla sa redukovať na exploatačné ťaženie Živnobanky". 

83 

Nová politická situácie roku 1914 však už jeho postoj ovplyvnila 

výrazne pročesky, o čom svedčia aj jeho články v Slovenskom týždenníku. 

Koncom mája 1914, keď kontakty medzi Cechmi a Slovákmi dosiahli 

svoj vrchol, Hodža ako prezieravý politik upozorňuje na možnosť, že 

sa maďarskí politici pokúsia - tak ako v minulosti - nadviazať styky 

s niektorými českými politikmi, účastníkmi medziparlamentných 

rokovaní, a budú sa usilovať rozbiť česko-slovenskú vzájomnosť. Stanovisko 

M. Hodžu bolo v tomto smere jednoznačné: „Len slepý by nevidel, 

aká súrna úloha čaká v tomto ohľade slovenskú národnú politiku. Ak 

nechceme, aby v národe českom získali mocného spojenca Maďari, musíme sa 

sbratriť s Čechmi my Slováci. Veď sme aj tak jedni, len to mnohí ešte nechcú 

vedeť. Úprimne rečeno, čert by vzal našu slovenskú politiku, keby sa ešte dakedy 

čo aj len čiastka českého národa octla v maďarskom politickom tábore. 

Neberme na ľahko túto vec a uznajme všetci bez rozdielu, že nám je akékoľvek 

bočenie od Čechov dnes už hotová národná samovražda. " 84 

V martinskom centre sa názory na možnosť slovensko-českej poli- 

42


tickej spolupráce rozchádzali. Najväčšou prekážkou v tom bola predovšetkým 

českou stranou propagovaná idea jednotného československého 

národa, s ktorou sa stotožňovali aj niektorí jednotlivci zo Slovenska. 

Pre martinské vedenie, osobitne pre ideológa Slovenskej národnej strany 

S. H. Vajanského, ako aj pre Jozefa Skultétyho, bol však čechoslovakizmus 

jednoznačne neprijateľný. Odmietol ho v Národných novinách aj 

Ľudovít Bazovský, ktorý vyčítal Antonovi Stefánkovi, že v Slovenskom 

denníku propagovaním myšlienky národnej jednoty Cechov a Slovákov 

česko-slovenskej vzájomnosti väčšmi škodí, ako prospieva. Bazovský 

nevidí nebezpečenstvo pre česko-slovenskú spoluprácu v tom, „že 

Denník sa asi stále len touto otázkou zaoberal, ani v tom nie, že Denník toľko 

českých článkov, i rečové českých donáša; ale v tej vyslovenej tendencii, že 

Slováci sa majú svojej slovenskosti zriecť, lebo - do ut des - Česi sa ináče nebudú 

o nás zaujímať. Toto je - mierne rečeno - hrozne nešikovná a nebezpečne 

nešikovne napísaná veta i voči Čechom, i voči Slovákom. " 85 

Ľ. Bazovský sa dotkol aj otázky literárnej jednoty Cechov a Slovákov 

a vyslovil názor, že otázka „proč jste sa odtrhli" má v roku 1914 

už úplne iné dimenzie ako pred 30 - 50 rokmi. „ Už ani na um neprišlo 

Čechom hromžiť na ,odtrhnutie. To sa považovalo za ukončenú vec, na ktorej 

predbežne vôbec meniť netreba. To ak má prísť, príde časom behom prírody 

vecí a pestovanie česko-slovenskej vzájomnosti dnes znamená niečo iné... 

I otázku česko-slovenskej vzájomnosti si musíme zrevidovať a präcizovať, aby 

sme tiež všetky vrstvy a každého člena nášho národa mohli za túto ideu zaujať 

a aby sme vystupovali i v tejto otázke jednotne. " 86 

Tým, že Bazovský na 

rozdiel od Stefánka poukazoval aj na určité negatíva či rozpory v česko-slovenských 

vzťahoch, ktoré A. Stefánek ako zanietený propagátor 

česko-slovenskej vzájomnosti na stránkach Slovenského denníka z pochopiteľných 

príčin publikovať nechcel, umožňoval vidieť československé 

vzťahy plastickejšie, a tým aj reálnejšie. 

Predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dula bol v porovnaní 

s S. H. Vajanským a J. Skultétym v otázke riešenia vzťahov Čechov 

a Slovákov adaptabilnejší a rozvoj česko-slovenskej spolupráce s určitými 

výhradami podporoval. Na druhej strane to však bol politik 

nanajvýš autoritatívny, do určitej miery konzervatívny, v mnohých 

názoroch poplatný svojmu veku, ako aj martinskému prostrediu. Od 

začiatku roku 1914 sa dostával čoraz častejšie do konfliktov s tajomníkom 

strany J. Gregorom-Tajovským, ktoré nakoniec vyústili v máji 

1914 do Gregorovej rezignácie na túto funkciu. 87 Príčin tohto jeho kro- 

43


ku bolo zrejme viac, ale asi najneprijateľnejšie pre Gregora bolo to, že 

sa Dula z neho snažil urobiť iba administratívneho pracovníka vedenia 

strany, nevolal ho na porady a o vedení politiky sa zvyčajne radil iba 

v redakcii Národných novín s Vajanským a Skultétym. 88 

Odchod J. Gregora-Tajovského z funkcie plateného tajomníka strany 

bol pre martinské vedenie citeľnou stratou, lebo Gregor sa neúnavne 

venoval agitačnej práci medzi slovenským ľudom a bol akousi spojkou 

medzi martinským centrom a ostatnými stranami a prúdmi slovenského 

politického života. 89 Jeho najväčší prínos však spočíval v koncepcii 

a spoluautorstve Výkladu programu Slovenskej národnej strany, do 

ktorého sa mu podarilo zakomponovať viacero progresívnych prvkov, 

okrem iného aj požiadavku užšej spolupráce českého a slovenského 

národného hnutia. 

V určitej opozícii voči konzervatívnemu martinskému vedeniu Slovenskej 

národnej strany stála skupina združená okolo ďalších martinských 

novín, Národného hlásnika. Jeho hlavní spolupracovníci Milan 

Ivanka, Augustín Ráth a Ivan Derér boli myšlienke česko-slovenskej 

vzájomnosti naklonení oveľa viac ako Dula, Vajanský a Skultéty. Svoju 

orientáciu Hlásnik nezmenil ani po smrti svojho vydavateľa a zodpovedného 

redaktora M. Pietora v júli 1914, keď sa jeho šéfredaktorom 

stal ďalší zo stálych spolupracovníkov časopisu, J. Gregor-Tajovský. 90 

Slovenská sociálna demokracia zaujala k otázke česko-slovenskej 

vzájomnosti svoje najkomplexnejšie stanovisko v spomínanej ankete 

časopisu Prúdy. Vedenie strany chápalo česko-slovenskú vzájomnosť 

„ako súhrn snáh, ktoré Čechom a Slovákom sú spoločné a smerujú ku vzájemnému 

kultúrnemu a hospodárskemu pozdvihnutiu českého a slovenského 

ľudu". 91 

V tomto smere vyzdvihovali slovenskí sociálni demokrati spoluprácu 

s Českoslovanskou sociálnodemokratickou stranou, ktorá ich 

podporovala mravne i hmotne. Súhlasili s pomocou českého kapitálu 

pri industrializácii Slovenska, ale mali výhrady voči tomu, aby českí 

podnikatelia hľadali na Slovensku iba lacné pracovné sily a bránili organizačným 

snahám slovenského robotníctva. Súčasne požadovali od 

Ceskoslovanskej jednoty, aby svoju činnosť viac zameriavala v prospech 

robotníkov. Celkovo sa slovenská sociálna demokracia stavala k otázke 

česko-slovenskej vzájomnosti - aj napriek výhradám - pozitívne. 

Vzťahy medzi formujúcou sa Slovenskou ľudovou stranou a ostatným 

slovenským politickým táborom boli už od jej vzniku značne na- 

44


päte. Ľudová strana sa nachádzala v predvojnových mesiacoch roku 

1914 v mimoriadne zložitej situácii. Neustále bola nútená lavírovať 

a hľadať si v uhorskom politickom spektre svoje miesto a súčasne vytvárať 

vlastné politické koncepcie. 92 V tejto činnosti vynikal najmä jej 

poslanec F. Juriga, ktorého prejavy v uhorskom sneme boli v slovenských 

politických kruhoch prijímané často diametrálne odlišne. Napríklad 

predstaviteľ liberálno-pokrokárskeho prúdu v Slovenskej národnej 

strane A. Stefánek nejasnú politiku Slovenskej ľudovej strany, ako aj 

Jurigu ostro odsúdil v liste M. Gettingovi: „Juriga, Hlinka, Tománek robia 

exclusívnu katolícku politiku a sú zjavne vo vodách vládnych (aspoň Juriga, 

Skyčák, Tománek iste). V Ľudových novinách robia zjavne vládnu politiku 

Tiszovu a u Dr. Blahu som videl list Jurigov zo dňa 14. apríla 1914, kde prosí 

pre Boha, aby Blaho s ním sa dohovoril s cieľom vážnych politických vecí (pre 

budúce voľby) atď. Z celého vidieť, žeby radi Blahu zlákať na scestie nekalých 

kompromisov... V novinách Blahu napádajú, ale potajomky do vládnych strán 

lákajú vládnymi grošami. " 93 

A. Stefánek je však kritický nie iba voči predstaviteľom Slovenskej 

ľudovej strany, ale aj voči martinskému centru, ktoré zaujímalo k činnosti 

ľudákov oveľa zmierlivejší postoj. V liste Gettingovi sa ďalej sťažuje: 

„A preca sa nájdu ľudia, ktorí z osobnej zásti proti Štefánekovi, Blahovi, 

Šrobárovi, atď. sú v stave vyhlasovať v Národných novinách Jurigu, tohoto 

márnivého zloducha slovenskej politiky za perlu národa. Veď len slepý nevidí, 

že posledná reč Jurigova za slovenské školy bola objednaná, aby minister 

Jankovics mohol smrteľnú ranu zadať našim československým snahám. " 94 

Stefánek v uvedenom liste naráža na článok Ľ. Bazovského, uverejnený 

v Národných novinách 7. mája 1914, v ktorom vysoko hodnotí 

čelných politikov ľudovej strany F. Jurigu a A. Hlinku. Chváli Jurigovu 

reč v uhorskom parlamente prednesenú pri rokovaní o rozpočte 

ministra kultu. „Z tejto reči Ferdiša Jurigu vysvitá, že vzdor všetkým udávaniam 

ním hýbe jedine jedna idea, a to je bitie jeho srdca za národ slovenský. 

Ferdiš Juriga sa dokázal byť perlou, ktorú perlu musíme k našej okrase ako 

drahocennosť hľadieť podržať. Len osobná zášť by sa mohla tomuto protiviť/' 

95 

Ešte vyššie ako Jurigu hodnotí Ľ. Bazovský v slovenskej politike 

úlohu A. Hlinku: „Andrej Hlinka je taktiež silnou individualitou slovenskou 

a patrí mu vodčia úloha v národe. Kto toľko bol v stave prežiť bez úrazu svojho 

slovenského rázu a zachoval toľkej lásky k slovenskému národu, ako Hlinka, to 

je nad tuctového človeka povýšený, nevšedný muž, ktorý pekné čestné miesto 

45


zaujme i v najnovších dejinách slovenského národa a stolec svoj zaiste len 

pozlátiť môže i ďalším účinkovaním za národ. " 96 

S takýmto vyzdvihovaním A. Hlinku a F. Jurigu nesúhlasili predovšetkým 

prúdisti, ktorí Bazovského tvrdo kritizovali. Vyčítali mu, že 

za cenu odstránenia „otvorenej rany" slovenského národa, 97 klerikálno-pokrokárskeho 

rozkolu a následného nového zjednotenia v rámci 

Slovenskej národnej strany je ochotný tolerovať ľudákom takmer 

všetko, aj keď stranu sami rozbili. Predstava prúdistov o zmierení 

s Hlinkom, Jurigom a ďalšími bola iná: „Či sa srovnáva so sebavedomím 

údov strany, aby za vzor stavali sa tí, čo zo strany povystupovali, čo 

stranu tupia, hanobia? Možno so stanoviska strany do neba vynášať tých, 

čo idú na život strane? Nech vstúpia do strany, nech sa pokajajú, nech 

oľutujú, čo zlého vykonali - a len potom môže ich strana rehabilitovať, 

medzi seba prijať." 98 Bolo to však rovnako nereálne ako Bazovského 

snahy, keďže predstavitelia Slovenskej ľudovej strany nemali záujem 

o návrat pod martinské centrum. Práve naopak, snažili sa v tomto 

období zdôrazňovať svoju samostatnosť a odlišnosť od Slovenskej 

národnej strany. 

V situácii neurovnaných vzťahov k ostatnému slovenskému politickému 

táboru Slovenská ľudová strana česko-slovenskú vzájomnosť 

z viacerých príčin odmietala aj napriek tomu, že jej spolupráca s českým 

politickým katolicizmom bola dobrá. Argumentovala pritom potrebou 

ochrany slovenčiny, odmietala husitizmus, myšlienku národnej 

jednoty Cechov a Slovákov, ako aj české pokrokárstvo a masarykizmus. 

„Žiaľ Bohu, že dnes musíme už počať brániť našu slovenčinu nielen proti šovinistom, 

lež aj proti masaricistom, ktorí pripravujú pôdu úpadku slovenčiny 

tým, že chcú k nám presadiť už v samých Čechách prežité lžipokrokárstvo. 

A preto z lásky k slovenčine, z lásky k našej svojskosti, k našej národnej osobnosti 

nemôžeme ísť s masaricistami, ktorí tvoria väčšinu klubáňov a tak ďaleko 

zaveslovali v tomto ohľade, že už zapierajú našu národnú osobnosť, práve 

tak ako šovinisti."" 

Pokiaľ ide o ďalšie smerovanie slovenskej politiky, Slovenská ľudová 

strana odmietala každú politickú orientáciu mimo Uhorska, teda 

nielen česko-slovenskú vzájomnosť, ale aj martinské slavianofilstvo. Jej 

tlačový orgán Slovenské ľudové noviny zastával názor, že „...naše občianske 

povedomie, dynastická vernosť nás má zachrániť od chorobnej fantazírky 

o veciach zahraničných, bárs aj slovanských, poneváč naša domovina je nám 

svätá a vernosť k nej nesmie naštrbiť nič... Záujmy našej otčiny, našeho štátu 

46


musia nám byť prednejšie, jak záujmy iného štátu, bárs by v ňom býval aj 

brat. V tejto otčine musíme žiť, pracovať, mrieť. " 10 ° 

V hľadaní spojencov v domácom slovenskom politickom tábore vychádzali 

politici Slovenskej ľudovej strany z katolíckych náboženských 

zásad. Proklamovali, že „nič nesmieme činiť, čo je proti záujmom našeho 

náboženstva, v ktorom je nám daná vôľa Božia a je základom pomoci Božej. Následkom 

toho nesmieme sa chytiť pod pažu jednou rukou so sociáldemokratmi, 

ako s otvorenými nepriateľmi Boha a s druhou rukou s úlisnými protivníkmi 

našeho náboženstva: s mladoluteránmi... //m 

A tak jediným možným spojencom, 

aspoň navonok, mohla byť iba konzervatívna časť Slovenskej 

národnej strany na čele s martinským centrom. 

Takéto politické stanoviská, formulované začiatkom júna 1914, vymedzovali 

podľa ich autorov „cestu k úspechu", respektíve sa mohli stať 

určitým východiskom pri koncipovaní budúceho politického programu 

Slovenskej ľudovej strany. Do začiatku vojny však už veľa času neostávalo, 

a tak boli tieto politické smernice doplnené iba akýmsi „morálnym 

kódexom dobrého, svedomitého Slováka", ktorého dodržiavanie 

malo spolu s realizáciou spomenutých politických zámerov umožniť 

naplnenie politických i životných cieľov slovenského národa. 102 

Z uvedených politických orientácií slovenskej politiky sa pod vplyvom 

vonkajších, ako aj vnútorných faktorov vykryštalizovali do mája 

1914 dve, ktoré sa stali v nasledujúcom období do začiatku vojny dominantné. 

Bola to orientácia slovensko-česká a orientácia na následníka 

trónu Františka Ferdinanda. Navzájom sa nevylučovali a za priaznivej 

politickej konštelácie, nastúpenia Františka Ferdinanda na habsburský 

trón, sa perspektívne mohli sľubne rozvíjať. Bol však medzi nimi zásadný 

rozdiel v možnosti realizácie. Kým česko-slovenská vzájomnosť 

sa organizovane rozvíjala vďaka Českoslovanskej jednote už od roku 

1896 a bolo ju možné sústavne prehlbovať, belvedérska politika bola 

podmienená výmenou panovníka na tróne a jej realizácia sa nedala časovo 

bližšie určiť. Najreálnejšia, respektíve najsľubnejšia sa teda zdala 

pre najbližšie obdobie orientácia slovenskej politiky na česko-slovenskú 

vzájomnosť, a to aj napriek tomu, že ju v slovenskom prostredí 

neprijímali jednoznačne. 

Na rozdiel od Slovákov žijúcich v Rusku bol význam amerických 

Slovákov pre národnopolitický život slovenského národa podstatne 

väčší. Vďaka podmienkam pokročilejšieho hospodárskeho vývinu 

47


a demokratickým slobodám sa americkí Slováci skôr „dokonštituovali" 

v moderný národ než Slováci v Uhorsku. 103 Svedčí o tom stupeň 

organizovanosti v rôznych národných, konfesionálnych, telovýchovných, 

socialistických a iných organizáciách, ako aj vysoká úroveň 

americko-slovenskej tlače, presahujúca svojím množstvom slovenskú 

tlač v Uhorsku. A práve preto dokázali krajania v Amerike v mnohých 

smeroch vidieť politicky jasnejšie a perspektívnejšie ako Slováci doma. 

Boli schopní zaujať rozhodné stanovisko nielen vo vzťahu k národnostnému 

útlaku Slovákov v Uhorsku, ale vedeli pružne reagovať aj 

na otázku štátoprávnych cieľov slovenského národa, ktorá sa dostala 

na pretras v posledných mesiacoch pred prvou svetovou vojnou. 

O politickej situácii na Slovensku boli americkí Slováci veľmi dobre 

informovaní 104 

a hodnotili ju z vlastných pozícií. Tolerantné americké 

prostredie im umožňovalo zaujať k nerovnoprávnemu postaveniu 

Slovákov v Uhorsku oveľa kritickejšie a radikálnejšie postoje ako domácim 

slovenským politikom. V jednom zo svojich časopisov, v Slovenskom 

sokole, sa vyjadrovali otvorene: „My sa nemôžeme obzerať na 

cezpríliš mierny program Slovenskej národnej strany na Slovensku. Tí žijú 

v iných pomeroch... Program Slovenskej národnej strany je jasným zrkadlom 

nezákonného polozenia slovenského národa. Nám ten program stačiť nemôže, 

nesmie! Keby sme my v Amerike mali pracovať iba za taký program, potom 

vopred predpovedáme, že on nikoho nenadchne, nikoho nezohreje a nepovedie 

k činom" - a navrhujú radikálne „vlastizradné" riešenie slovenskej 

národnostnej otázky: „Naše ašpirácie sa musia viesť snahou, že Slováci sa 

budú snažiť dostať von spod koruny svätoštefanskej, že budú sa usilovať za 

každú cenu dostať z područia maďarského, čo je len vtedy možné, keď Uhorsko 

ako také prestane jestvovať, alebo sa do základov pretvorí. " 105 

Skutočnou skúškou politickej zdatnosti amerických Slovákov sa 

stali vystúpenia maďarského politika M. Károlyiho, ktorý v apríli 

1914 pricestoval do Ameriky, aby medzi vysťahovalcami z Uhorska 

a v demokratických vrstvách v Spojených štátoch získaval stúpencov 

pre myšlienku nezávislého Uhorska. Americkí Slováci povzbudení 

úspechmi z rokov 1904 a 1911, keď sa im podarilo pri návštevách 

v Spojených štátoch morálne znemožniť grófa Apponyiho, sa rozhodli 

podobne vystúpiť aj proti M. Károlyimu. 106 

Významnú úlohu v politickom súboji s Károlyim zohral predstaviteľ 

amerických Slovákov v New Yorku, žurnalista Milan Getting, ktorý 

na čele deputácie Slovenského politického združenia zisťoval Károlyi- 

48


ho názory na postavenie Slovákov v Uhorsku. Vzhľadom na to, že jeho 

odpovede Slovákov neuspokojili, zvolali na 13. apríla 1914 do New 

Yorku veľké protestné zhromaždenie za účasti 3500 ľudí, na ktorom 

sa jednotne postavili proti Károlyiho politike a národnostnému útlaku 

Slovákov v Uhorsku. Vzápätí nasledoval na adresu Károlyiho kritický 

„Otvorený list" vypracovaný Milanom Gettingom a Ignácom Gessayom, 

v ktorom sa americkí Slováci vyslovili, že „ideálom národností 

Uhorska musí byť teraz federalizmus v Uhorsku". 107 

Z ďalších akcií amerických Slovákov treba spomenúť aspoň verejnú 

debatu medzi Slovákmi a Maďarmi 24. mája 1914 v newyorskej Central 

Opera House, na ktorej mal zástupca Slovákov M. Getting prednášku 

na tému Prečo nemôžeme dôverovať Maďarom ani v demokratickom 

Uhorsku. 108 M. Getting vo svojom prejave vyslovil nedôveru Slovákov 

v Károlyiho politiku, pričom argumentoval doterajším národnostným 

útlakom, ako aj citátmi z Károlyiho vystúpení, ktoré nesľubovali Slovákom 

nič pozitívne. Zastával názor, že Slováci môžu dôverovať jedine 

„svojej vlastnej sile a v pomoc svojich susedných slavianských bratov, menovite 

Čechov". 109 Hoci Gettingovi jeho oponenti všeličo pre túto debatu 

vyčítali, bola nesporne prínosom a spolu s ďalšími úsiliami amerických 

Slovákov prispela k tomu, že sa cesta grófa M. Károlyiho podobne ako 

cesty grófa Apponyiho neskončila s väčším úspechom. 

Orientácie slovenskej politiky, teda hľadanie spojencov tak, ako to 

poznáme z politického života v Uhorsku, na americkej pôde fakticky 

neexistovali. U vysťahovalcov slovanských národov však pôsobil istý 

pocit spolupatričnosti, ktorý sa prejavil aj v politickom súboji s Károlyim, 

keď spomínanému zhromaždeniu z 13. apríla 1914 predsedal 

srbský honorárny konzul v Spojených štátoch profesor M. I. Pupin 

a Slovákov v ich proteste podporili svojou účasťou aj Česi a Srbi. Časopisy 

amerických Čechov, napríklad New Yorské listy alebo Geringerov 

chicagský denník Svornost, písali proti Károlyimu, pričom mali prehľad 

aj o politickej situácii v Uhorsku. Svornost v súvislosti s rusko-maďarským 

zbližovaním a plánovanou cestou Károlyiho do Petrohradu 

napríklad upozorňovala: „To je vše nepochybné pfedehrou veľkých udalostí 

v Uhrách, ke kterým musí Slováci pfihlízeti se zvýšeným zajmem. //no 

Neskoršie tvrdenia V. Beneša, ktorý v roku 1914 absolvoval medzi 

českými krajanmi prednáškové turné, že „až do války nebylo mezi Slováky 

a Čechy významnéjšího pojítka vubec" 111 

možno chápať skôr v tom 

zmysle, že medzi americkými Slovákmi a Čechmi neboli oficiálne sty- 

49


ky na najvyššej úrovni, keďže Česi nemali pred prvou svetovou vojnou 

takú strešnú organizáciu, akou bola Slovenská liga. Inak záujem na 

nižšej úrovni existoval a napríklad Geringerova Svornost mala pravidelné 

rubriky Z kruhu slovensko-amerických a Zprávy ze Slovenska. 112 

Treba si však uvedomiť, že vzťahy Cechov a Slovákov boli poznačené 

americkým spôsobom života, keď prvoradou úlohou každého vysťahovalca 

bolo presadiť sa na americkom trhu práce a ďalšie aktivity, 

vrátane národnopolitických, nasledovali až potom. 

Zo slovenskej strany bol najväčším propagátorom česko-slovenskej 

spolupráce M. Getting, ktorý so svojou newyorskou skupinou zohral 

najmä v ďalšom období počas vojny kľúčovú úlohu pri presadzovaní 

myšlienky spoločného štátu Cechov a Slovákov. Jeho spojenia na 

stúpencov česko-slovenskej vzájomnosti V. Srobára, A. Stefánka, J. 

Gregora-Tajovského, ako aj podpredsedu Ceskoslovanskej jednoty 

R. Piláta mu často umožňovali, vďaka dobrej informovanosti, zaujať 

k politickej situácii na Slovensku adekvátne stanovisko a transformovať 

ho do podporných akcií amerických krajanov domácej slovenskej 

politike. 

Gettingovo chápanie česko-slovenskej vzájomnosti bolo však od 

roku 1912, keď sa zúčastnil na sokolskom zlete v Prahe, silne ovplyvnené 

čechoslovakistickými názormi R. Piláta, ktorý sa ho snažil získať 

pre ideu federalizovaného Rakúsko-Uhorska. Tieto svoje predstavy sa 

usiloval R. Pilát podoprieť poukazovaním na bezperspektívnosť ďalšieho 

spolužitia Slovákov s Maďarmi v Uhorsku, v ktorom podľa neho 

demokratizačný proces ako predpoklad splnenia slovenských nárokov 

nemal nijaké vyhliadky. 

Propagovanie národnej jednoty Čechov a Slovákov M. Gettingom 

bolo - na rozdiel od česko-slovenskej vzájomnosti v Rakúsko-Uhorsku 

- novým prvkom, ktorý sa dovtedy objavoval medzi americkými Slovákmi 

iba sporadicky. Bolo to aj tým, že dovtedajší hlavní aktéri československej 

vzájomnosti na americkej pôde, Peter Víťazoslav Rovnianek 

a Štefan Furdek, pôsobiaci priamo v českej osade v Clevelande, odišli 

do Spojených štátov ešte pred nastolením politicky chápanej teórie 

o jednotnom československom národe a spoluprácu Čechov a Slovákov 

pri národnopolitických akciách chápali ako rovnocenné partnerstvo, 

ktoré nebolo potrebné v demokratickejšom americkom prostredí 

podopierať fikciou o národnej jednote Čechov a Slovákov. Iná situácia 

však nastala za vojny, keď išlo o vytvorenie samostatného česko-slo- 

50


venského štátu, ktorého projekt bolo potrebné zdôvodniť aj existenciou 

jednotného československého národa. 113 

Vo vyspelejšom americkom prostredí sa názory amerických Slovákov 

na spravodlivejšie štátoprávne usporiadanie monarchie vyvíjali 

rýchlejšie ako medzi domácimi slovenskými politikmi, a tak predstavy 

jednotlivých politických skupín slovenskej emigrácie zašli oveľa ďalej 

ako na Slovensku. V tomto smere významným sa stalo protestné 

zhromaždenie 26. apríla 1914 v Pittsburghu, ktoré vyzvalo vrcholnú 

organizáciu amerických Slovákov - Slovenskú ligu, aby pre všetky 

kultúrne národy zostavila Memorandum o krivdách a požiadavkách 

slovenských. Slovenská liga výzvu prijala a poverila svojho tajomníka 

Ivana Daxnera vypracovaním jeho návrhu. 114 

Daxnerov návrh Memoranda sa v podstate zhodoval s požiadavkami 

Memoranda slovenského národa z roku 1861, pričom ho rozšíril 

ešte o požiadavky všeobecného volebného práva, slobody tlače a zhromažďovania, 

ako aj o ďalšie, no hlavnou bola požiadavka „slovenského 

okolia". Okolo tohto pôvodného návrhu, rozoslaného Slovenskou 

ligou organizáciám amerických Slovákov na posúdenie, sa rozvinuli 

v nasledujúcom období veľké diskusie, počas ktorých sa sformovali 

viaceré názorovo odlišné skupiny, a tak k dohode o definitívnom, oficiálnom 

znení Memoranda o krivdách a požiadavkách slovenských došlo 

medzi americkými Slovákmi až po vypuknutí prvej svetovej vojny, 

v septembri 1914. 115 

Rozdielne stranícke, ideové, ale aj osobné záujmy slovenských politikov 

a ich neochota konštruktívne hľadať spoločnú platformu spolupráce 

slovenskej politike škodili a zoslabovali jej akcieschopnosť. Viacerí 

aktéri slovenskej politickej scény si to veľmi dobre uvedomovali 

a usilovali sa tento stav zmeniť. Ich predstavy o tom, ako dosiahnuť 

jednotný postup slovenských politických síl, sa však rozchádzali. 

Napríklad v Slovenskom denníku č. 10/1914 sa objavil článok s názvom 

Túžba po sústrednení, volajúci po silnej národnej autoritatívnej 

organizácii, „ktorá by nás mohla dôstojne zastupovať na vonok a rozhodujúce 

vo vnútorných záležitostiach". Autor, skrývajúci sa pod značkou „-y", 

pravdepodobne hlavný redaktor Anton Stefánek, si pod takouto organizáciou 

predstavoval slovenský snemový klub. Bol si však vedomý 

nedostatkov v jeho činnosti a pripúšťal aj možnosť, že „na takúto 

vsenárodnú -prácu veľkých rozmerov snáď ani nestačí terajší politický klub 

51


slovenský. Azda bude treba stvoriť Národnú radu ... Táto Národná rada by 

azda mohla prevziať funkciu najvyššej národnej autority/' A dodal: „Či tak, 

či tak ... niečo urobiť musíme, lebo čím ďalej budeme žiť v terajšom divokom 

manželstve, nemajúc sňadenú našu národnú domácnosť, tým horšie bude 

s nami/' 116 

S konkrétnou predstavou, ako preklenúť uvedené problémy, prišiel 

bývalý vodca hlasistov Vavro Srobár, ktorý považoval za prvoradú 

podmienku úspešnej činnosti slovenskej politiky vytvorenie centrálneho 

nadstraníckeho orgánu - Slovenskej národnej rady. Princípom jej 

existencie mala byť účasť všetkých politických strán a prúdov na riešení 

celonárodných otázok, ktorých národná podstata sa pokladala za 

rovnako dôležitú a principiálnu pre všetky slovenské politické zložky: 

„S mravného stanoviska neni predsa potupou byť konzervatívcom, alebo socialistom, 

alebo pokrokovým. Nie sám smer dáva mravnej ceny jednotlivcovi, 

ale čistota jeho zásad a presvedčenia... Každý zo smerov na Slovensku vie, 

čím sa líši od druhého - ale vie i to, čo majú spoločného, čoho chcú spoločne 

dosiahnuť. Boj proti krivde a boj za práva ľudu sú predsa spoločné celému slovenskému 

národu -a tu sa čestní ľudia vždy dohodnú, ako čeliť jednej a jako 

dosiahnuť druhého. " m 

Slovenská národná rada sa mala stať malým pružným nadstraníckym 

združením slovenských politických predstaviteľov, ktoré by nieslo 

zodpovednosť za politický, kultúrny i hospodársky rozvoj slovenského 

národa a súčasne ho aj iniciovalo. Smerom navonok mala mať 

Slovenská národná rada funkciu oficiálnej predstaviteľky slovenského 

národa voči „neslovenským útvarom politickým, štátnym a národným. 

A síce v tých okolnostiach, kde cudzia organizovaná moc bude chcieť vyjednávať 

so Slovákmi, ako národom, a nie len s niektorou politickou alebo len 

spoločenskou organizáciou/' 118 

S oficiálnym návrhom založiť ústrednú slovenskú politickú inštitúciu 

vystúpil v Národných novinách 11. apríla 1914 podpredseda Slovenskej 

národnej strany Matúš Dula, ktorý i napriek svojim konzervatívnym 

názorom dokázal zachytiť zjednocovací trend slovenskej politiky. 

V článku Naše vzkriesenie citoval z listu nemenovaného politika (Srobára), 

v ktorom sa navrhovalo utvoriť „najvyššie fórum dľa vzoru českej 

národnej rady, alebo rumunského komitétu ... nové fórum by bolo repräzentáciou 

všetkých našich stránok so spoločným programom našich podstatných 

požiadaviek; v ostatných veciach nechže má každá stránka voľnú ruku" 119 

s tým, že by všetky strany rozhodnutia fóra rešpektovali. Dula ten- 

52


to návrh akceptoval a odporúčal ho ostatným slovenským politickým 

stranám prijať. 

Myšlienka utvoriť Národnú radu sa stretla v Slovenskej národnej 

strane s priaznivým ohlasom, hoci sa vyskytli aj hlasy, ktoré nebrali 

do úvahy daný stav rozvoja slovenskej politiky a chceli naďalej organizovať 

jednotnú politickú stranu. Z toho vychádzal aj postoj Ľudovíta 

Bazovského v Slovenskom denníku č. 60/1914, ktorý v článku Principiis 

obsta! navrhoval usporiadanie osobitného slovenského kongresu, kde 

by sa konštituovala nová organizácia strany. Podobne zdôrazňoval 

„jednotnosť" Slovenskej národnej strany v Národnom hlásnika z 1. mája 

1914 aj Milan Ivanka. Celkovo však tieto názory nenašli širšiu podporu, 

keďže diferenciácia slovenského politického života pokročila natoľko, 

že zjednotenie bolo možné iba v duchu Šrobárovho návrhu. 120 

Výzva Matúša Dulu na založenie Slovenskej národnej rady a polemika 

okolo toho na stránkach slovenskej tlače však boli jedna vec, a dostať 

slovenských politikov za spoločný rokovací stôl záležitosť druhá 

a podstatne ťažšia. O tom, že si to vyžadovalo nemálo diplomatického 

taktu, ale aj osobných zákulisných kontaktov, svedčí obsah listov Matúša 

Dulu a Antona Štefánka adresovaných uznávanému slovenskému 

politikovi a poslancovi uhorského snemu Pavlovi Blahovi. 

V liste Matúša Dulu z 19. mája 1914 sa písalo: „Milý priateľ! Preto 

o Tebe už aj čo zástupcovi jednej čiastky nášho národa s istotou predpokladám, 

že sa do otáznej porady dostavíš. Aby si nemal výhovorku, že však si Ty ani 

nie členom strany, ani klubáňom, rác v známosť vziať, že som ja poradu túto 

svolal nie čo námestný predseda strany, alebo ústrednieho klubu, ale čo jednoduchý 

člen slovenského národa ... Tvoj oddaný priateľ Matúš Dula." 111 

Dôvernejší ráz mal Stefánkov list Blahovi z 23. mája: „Drahý Paľo! 

Prosím Ťa pňdi na každý pád v pondelok do Pešti (t. j. 25. mája - pozn. 

M. P.)... Treba aby si tu bol, lebo istí páni chcú machlovať. Porady začnú 

v utorok ráno, ale už v pondelok budú predporady..." 122 

Otázkou utvorenia Slovenskej národnej rady sa zaoberala porada 

Ústredného klubu Slovenskej snemovej národnostnej strany 26. mája 

1914 v Budapešti. Bol na ňu prizvaný aj zástupca slovenských sociálnych 

demokratov Emanuel Lehocký Slovenská ľudová strana sa na 

porade oficiálne nezúčastnila. 

Účasť predstaviteľa slovenskej sociálnej demokracie na budapeštianskej 

porade mohla byť pre širšiu slovenskú verejnosť prekvapením, 

no v skutočnosti vyjadrovala len logické vyústenie smerovania 

53


celej slovenskej politiky v roku 1914. Závery IV. zjazdu Slovenskej sociálnodemokratickej 

strany z apríla 1914 naznačovali, že sa vytvorila istá 

možnosť spolupráce s národnopolitickým táborom na báze programu 

slovenskej národnej samobytnosti. Boli to predovšetkým politici Slovenskej 

národnej strany, ktorí pochopili rastúci význam sociálnej demokracie, 

a hoci politická činnosť sociálnych demokratov vychádzala 

často aj z iných, protikladných pozícií, bolo im zrejmé, že sa v niektorých 

otázkach národného života bude dať realizovať spoločný postup 

a spolupráca. Preto došlo aj k pozvaniu slovenskej sociálnej demokracie 

na spoločné rokovanie, aj keď možno určitú úlohu v prospech účasti 

sociálnych demokratov na porade zohrala neúčasť Slovenskej ľudovej 

strany, s ktorou mali slovenskí socialisti veľmi napäté vzťahy. 

Slovenská ľudová strana zaujala k porade o vytvorení Slovenskej 

národnej rady taktický vyčkávací postoj. Poslanec Ferdiš Juriga síce 

v Budapešti bol, na predporade sa zúčastnil, ale ešte pred začiatkom 

oficiálnych rozhovorov odcestoval. Keď ho Slovenský denník č. 101/1914 

v snahe prezentovať na verejnosti jednotu slovenskej politiky v zozname 

účastníkov uviedol, Juriga svoju účasť na porade v Slovenských ľudových 

novinách 29. mája 1914 dementoval. 123 Andrej Hlinka, hoci sa na 

rokovaní takisto ako Juriga nezúčastnil, poslal list, v ktorom s cieľmi 

porady súhlasil. Z katolíckych kňazov bol prítomný iba Karol Anton 

Medvecký. 124 

Takýto postup vedenia Slovenskej ľudovej strany svedčil o tom, že 

síce navonok nemala záujem spolupracovať so Slovenskou národnou 

stranou, a už vôbec nie so sociálnymi demokratmi, na druhej strane 

však Hlinkov list naznačoval, že túto spoluprácu v rámci Slovenskej 

národnej rady ľudáci celkom neodmietajú. 

V uvedených postojoch k rokovaniam o Slovenskej národnej rade 

sa plne odrážali vnútorné i vonkajšie problémy doterajšej krátkodobej 

existencie Slovenskej ľudovej strany. V jej vnútri to bol najmä problém 

vzťahu dvoch centier: Jurigovej prešporskej skupiny, sústredenej okolo 

Slovenských ľudových novín, a Hlinkovej skupiny v Ružomberku. Obe 

mali na niektoré otázky smerovania Slovenskej ľudovej strany odlišné 

názory. Jurigov smer bol v roku 1914 pri presadzovaní politických zámerov 

agresívnejší a v porovnaní s Hlinkom aj menej taktický, keďže 

Andrej Hlinka si nechával cestu k martinskému centru otvorenú. Rivalita 

medzi ním a Jurigom bola síce ich politickými protivníkmi často 

zveličovaná, ale bola tu, a bolo ju treba brať do úvahy. 

54


Iným vonkajším problémom Slovenskej ľudovej strany bol jej vzťah 

k ostatnému slovenskému politickému táboru, ktorý Slovenské ľudové 

noviny prezentovali najmä ako vzťah konfesionálny, čo malo za následok, 

že sa ani v máji 1914 nenašlo dostatok pochopenia na vytvorenie 

spoločnej platformy spolupráce. Dôkazom toho bol napríklad postup 

Slovenskej katolíckej jednoty vo Viedni, ideovo riadenej Ferdišom Jurigom 

a Floriánom Tománkom, ktorá jednoznačne odmietala spoluprácu 

s „mladoluteránmi a stodolármi", stojacimi na pozíciách Slovenskej 

národnej strany. 125 

Takisto spoluprácu so sociálnymi demokratmi odmietali 

z katolíckych náboženských hľadísk. Výroky, ako „mladoluteránstvo 

neni z Krista, sociáldemokracia neni z duše. Nie sú naši, ponevač 

sú proti našemu najdrahšiemu pokladu, proti našemu náboženstvu", 126 

však 

svedčili skôr o snahe zdôrazňovať svoju odlišnosť od ostatného slovenského 

politického tábora, než o skutočných politických rozporoch 

v riešení slovenskej národnostnej otázky, ktorá sa v roku 1914 stávala 

osobitne významnou aj pre sociálnych demokratov. 

Vzhľadom na to, že Slovenská ľudová strana bola v štádiu budovania 

a jej organizačnú bázu tvorilo iba niekoľko klerikálnych skupín, 

nemohla konkurovať Slovenskej národnej strane, a tak jej pozícia 

v slovenskom politickom živote zodpovedala skôr voľnejšej frakcii či 

„odtienku" Slovenskej národnej strany, než skutočnému postaveniu 

samostatnej strany, ktorou sa ľudová strana usilovala byť. 127 

V tomto 

smere treba chápať aj počínanie jej vedúcich predstaviteľov. Tí nemali 

z prestížnych dôvodov záujem viazať sa na Slovenskú národnú radu, 

v ktorej by ambiciózna Slovenská ľudová strana nehrala rozhodujúcu 

úlohu. 

Výsledkom porady o ustanovení Slovenskej národnej rady podľa 

zápisnice zachovanej v pozostalosti Matúša Dulu, ako aj niektorých 

slovenských novín - Slovenský denník č. 101/1914, Národný hlásnik 

č. 22/1914, Slovenský týždenník č. 22/1914 - bolo, že sa prítomní slovenskí 

politici dohodli na takomto uznesení: 

„Po vypočutí mienok všetkých prítomných porada konštatuje, že v otázkach 

týkajúcich sa podstaty národného bytia je Slovenská národná strana úplne 

jednotná. 

Ku docieleniu spoločnej práce v otázke jazykovej, politickej a národohospodárskej, 

porada za potrebné drží sriadenie Slovenskej národnej rady, ktorá 

bude pozostávať z 8 členov a predsedu Slovenskej národnej strany. 

Porada má nádej, že slovenskí sociálni demokrati prihlásia sa ku spolu- 

55


účinkovaniu vo veciach týkajúcich sa vsenárodných záujmov a v tomto predpokladaní 

porada zabezpečuje im primerané zastúpenie v národnej rade. 

Národná rada bude zastupovať na vonok jednotnú vôľu slovenského národa 

a v jeho vnútri má udržiavať vo veciach spoločných poriadok a svornosť." 

Porada súčasne ukladala Predsedníctvu Slovenskej národnej strany, 

aby čo najskôr vyzvalo k spolupráci aj zástupcov Slovenskej ľudovej 

strany, konkrétne Andreja Hlinku, Ferdiša Jurigu, Ján Vojtaššáka a ďalších, 

a za výkonný výbor slovenských sociálnych demokratov Andreja 

Kubala a „koho este sám predseda za dobré uzná". 

Myšlienka ustanoviť Slovenskú národnú radu však neprekročila 

rámec príprav. V jej navrhovanom projekte vyvrcholili snaženia slovenskej 

politiky zjednotiť svoje sily, ale vyostrené politické pomery 

v Uhorsku po vypuknutí prvej svetovej vojny znemožnili tento zámer 

realizovať. Pokus o založenie Slovenskej národnej rady bol nesporne 

pozitívnym krokom časti slovenských politikov konsolidovať pomery 

v slovenskom politickom živote a vytvoriť tak vhodnú organizačnú 

nadstavbu na plnenie nového politického programu Slovenskej národnej 

strany. 

Na poradu o vytvorení Slovenskej národnej rady nadviazalo v ten 

istý deň stretnutie slovenských politických predákov s poprednými 

predstaviteľmi českých politických strán - K. Kramáŕom, F. Udržalom, 

J. Vaňkom a ďalšími, ktorí sa v tom čase zdržiavali v Budapešti. Stretnutie 

malo reprezentatívny, manifestačný charakter a okrem politikov 

sa na ňom zúčastnila takmer celá slovenská inteligencia žijúca v Budapešti, 

zástupcovia českých a slovenských spolkov, pozvaná bola aj 

študujúca mládež nemaďarských národností v Uhorsku. 

Medzi českými a slovenskými predstaviteľmi došlo, diplomaticky 

povedané, k výmene názorov na súčasnú politickú situáciu a k rozhovorom 

o možnostiach ďalšieho rozvoja česko-slovenskej vzájomnosti 

v duchu luhačovických porád. Zo slovenskej strany vystúpil s uvítacou 

rečou Milan Hodža a neskôr aj predseda Slovenskej národnej 

strany Matúš Dula, ktorého reč vyznela v tom zmysle, „aby sme my 

Slováci uz raz prestali byť národom .holubičím' a naučili sa tvrdosti, stálosti 

a neohrozenosti v bojoch o svoje práva, o svoju slobodu od bratov Cechov, od 

českých táborov" 

Z českých politikov mal najväčší úspech Karel Kramáŕ, ktorý „hlboko 

začrel do otázky slovanskej v nasej ríši i do otázky vzájemnosti a jednoty 

56


československej, a jako rozvinul úkoly československého národa, jako apostrofoval 

slovenských politikov, slovenskú a srbskú mládež, jako zdôraznil vážnosť 

dnešných časov, to všetko hlboko sa muselo vryť do duše každého, kdo ho počul". 

Súdiac nielen podľa komentára Slovenského týždenníka, z ktorého sú 

uvedené citáty, ale najmä podľa toho, aký význam slovenskí i českí politici 

stretnutiu pripisovali, bola porada pre súčasníkov mimoriadnou 

politickou, ale aj spoločenskou udalosťou a v konečnom dôsledku vyznievala 

i ako prísľub možnej slovensko-českej politickej spolupráce. 

Pravda, za podmienky - pre Cechov a Slovákov priaznivej - federatívnej 

prestavby monarchie, ktorú naznačoval následník trónu František 

Ferdinand. 

Na dôležitosť stretnutia českých a slovenských predstaviteľov 26. 

mája 1914 v Budapešti poukazovali aj listy A. Stefánka. Americkému 

Slovákovi M. Gettingovi 19. mája písal: „Vzhľadom na nás pretrhli v posledných 

rokoch českí štátnici všetky styky s maďarskými politikmi. Napr. 

dr. Kramáf, Udržal, Klofáč, odmietli počas delegácie každé pozvanie Tiszovo 

a Maďarov na rôzne žranice a pijatiky a dr. Kramáf odôvodnil Tiszovi svoju 

absenciu s tým: ,že českí poslanci nemôžu sa láskať pri bielom stole s tyranmi 

Slovákov'. A počas delegácie nám sú všemožne po ruke. Denne sa s nimi 

schádzame. Budúci utorok (26. mája - pozn. M. P.) budú mať naši poprední 

mužovia s českými delegátmi v Vešti spoločnú politickú konferenciu. Toto je 

veliká udalosť politická, ktorá bude mať zaiste veľké politické následky na náš 

vnútorný život." 131 

Začiatkom júna 1914 v liste predsedovi Ceskoslovanskej jednoty 

Josefovi Rotnáglovi hodnotil Stefánek stretnutie s českými politikmi 

takto: „Pešťská porada s českými delegátmi sa nám podarila znamenite. 

I Kramáf e sme pritiahli bližšie. Nikdy som ho nevidel tak rozjareného... Našim 

ľuďom strašne zaimponoval a naopak naše obcovanie s ním urobilo naňho dojem. 

Vari sa len presvedčí, že naša práca je viac hodná ako celý neoslavizmus 

a panslavizmus ostatný." 132 

Intenzívnejšie kontakty českých a slovenských politikov mali svoj 

ohlas nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Bola to najmä revue Pfehled, 

ktorá uverejnila štúdiu J. Gallasa a V. J. Haunera, v ktorej sa autori 

dotkli otázky česko-slovenskej vzájomnosti, a tým aj otázky politickej 

spolupráce Cechov a Slovákov. Pražský Pfehled hodnotil súčasné štátoprávne 

usporiadanie monarchie ako nevhodné, ktoré treba zmeniť 

v prospech Slovanov. Za jednu z hlavných podmienok zmeny k lep- 

57


šiemu považoval boj proti dualizmu, „jenž ochromuje ríši nejen uvnitf, 

nýbrz i veškerou možnosť silné její politiky zahraniční, t. j. jinými slovy boj 

proti Maďarum. Jedním z hlavních cilu našich státoprávních či autonomních 

bojű musí býti odstránení dualismu a utvorení jednotné monarchie... Politické 

seskupení nás Slovanú by ovšem pádem dualismu se rázem zmenilo. V jednotné 

ríši tvorili by napr. Česi se Slováky kompaktní národ o 9. mil. hláv, tedy 

velmi úctyhodný celek. Není príčiny, hledíme-li na Slováky moravské jako na 

část Čechoslovanu, proč bychom také tak nehledéli na Slováky uherské. Jejich 

poslanci vstoupili by do českých klubu na ríšskem snemu a proto je treba pri 

vypracovaní detailního politického programu vzíti již ohled na né a na jejich 

politické a jiné kultúrni požadavky..." 133 

Táto vízia slovanskej politiky v rámci nového štátoprávneho usporiadania 

monarchie, v ktorej by jednotný československý národ mal 

významné postavenie, bola vrcholom predstáv o budúcej spolupráci 

Cechov a Slovákov. Na margo uvedeného treba však poznamenať, že 

oficiálna česká politika bola vo vzťahu k Slovensku okrem aktívnych 

stúpencov česko-slovenskej vzájomnosti skôr pasívna a zostávala 

v role „sympatizujúceho pragmatika", ktorý takticky čaká, ako sa celá 

záležitosť s hnutím česko-slovenskej vzájomnosti vyvinie. Tento jej postoj 

nakoniec potvrdil i ďalší vývoj vzťahu českej a slovenskej politiky 

počas vojny. 

Najreálnejší pohľad na objasnenie cieľov česko-slovenskej vzájomnosti, 

ako aj teórie jednotného československého národa mohla poskytnúť 

súčasníkom anketa Prúdov, ale k jej publikovaniu zo známych 

príčin nedošlo. Anketa ukázala, že na slovenskej strane sa pozitívne 

prijímal program česko-slovenskej vzájomnosti ako nevyhnutná podmienka 

posilnenia slovenských národnoobranných snáh. Zároveň 

však dokumentovala, že chápanie vzájomného vzťahu Cechov a Slovákov 

je najmä v českom prostredí silne ovplyvnené ideou jednotného 

československého národa. 134 

Po májových rokovaniach o ustanovení Slovenskej národnej rady 

a o česko-slovenskej spolupráci nadobudli slovenskí politici nakrátko 

optimistický pocit, že slovenská politika je na „dobrej ceste". Do určitej 

miery ich k tomu oprávňoval markantný rozdiel v porovnaní so 

situáciou na začiatku roku 1914, keď S. H. Vajanský v Národných novinách 

vyhlasoval: „ Upadáme duchovne, umove, tvorivé; upadáme v iskrennosti 

našej rodolásky, v dielach našich rúk ... Dve-tri mená, rozvoniavajúce 

58


ako ľalie uprostred smrdutého bahna nízkosti, ploskosti, triviálností, podlosti 

zrady, morálnej i urnovej zvrhlosti - dve, tri, možno až po päť by sme mohli 

čítať - nemôžu byť dostatočnou korektúrou všeobecného úpadku/' 135 

Tieto 

deprimujúce slová na adresu slovenského národnopolitického života 

boli však už v júni 1914 podstatne menej aktuálne. 

Za niekoľko predvojnových mesiacov prešla totiž slovenská politika 

pod vplyvom zintenzívneného politického života v monarchii, ako aj 

impulzov zo zahraničia zrýchleným vývojom a stala sa zrelšou a rozhľadenejšou. 

Slovenskí politici si boli vedomí zostrenej medzinárodnej 

politickej situácie, ktorá hrozila vojnou, a dokázali z toho vyvodiť pre 

vnútorné pomery monarchie a najmä pre možnosti slovenskej politiky 

patričné závery. Dôkazom toho bol aj najrozsiahlejší rozbor zahraničnej 

a vnútornej politiky Rakúsko-Uhorska, ktorý podal v sérii článkov pod 

názvom Slováci a vysoká politika Slovenský denník. Jednotlivé články 

vychádzali v priebehu júna 1914 a možno o nich povedať, že najkomplexnejšie 

vystihujú politiku monarchie a postavenie Slovákov v nej. 

Slovenský denník z častých stretnutí následníka trónu Františka Ferdinanda 

a nemeckého cisára Wilhelma II. usudzoval o možnom budúcom 

usporiadaní monarchie. Terajší dualizmus považuje za neudržateľný 

a pre ďalšiu existenciu monarchie nebezpečný. Predpokladá, 

že zmeny vo vnútornom usporiadaní monarchie, pokiaľ budú viesť 

k ozdraveniu a posilneniu ríše, nájdu v Nemecku podporu. Kladie 

si však otázku, „či bude budúci panovník dosť silný a vytrvalý vo svojej 

opravnej práci, či ho iné mocnosti, popri ňom a proti nemu na kráľovskom 

dvore pracujúce, nezahatia, či bude dosť vytrvalý, obozretný, dovedný. Múdry 

politik musí všetky tieto eventuality do povahy vziať/' Svoje hodnotenie 

Slovenský denník nakoniec triezvo uzatvára slovami: „Ako vidieť nádej 

pre budúcnosť je pre nás Nemaďarov dosť ružová, nemusíme zúfať, ale uspoliehať 

sa slepo a čakať na spasenie z vonku, by bolo nemúdro. Aby nás budúce 

udalosti neprekvapily, nepripravených a bezradných nenašly, treba usilovne 

pracovať a so starým šlendrianom slovenským prestať. " 13e 

Možnosť zmeny terajších poriadkov v monarchii, ako konštatoval 

Slovenský denník, sa však dá očakávať iba vtedy, ak sa zahraničnopolitická 

situácia nezmení v prospech Trojspolku, pretože len v tom prípade 

bude potrebné pre vnútorné upevnenie ríše získať si ústupkami 

Slovanov v Rakúsko-Uhorsku. 137 

Slovenský denník ďalej zdôrazňuje, že Slováci ako každý iný národ 

potrebujú k svojmu životu a rozkvetu vždy nové ideály a impulzy. Je 

59


teda potrebné, aby mali v súčasnosti svoj orgán, ktorý by zastupoval 

celú slovenskú politiku a prezentoval sa všenárodným programom obsahujúcim 

požiadavky jednotlivých strán a ich prúdov. Takým orgánom 

by bola budúca Slovenská národná rada, ktorá by miernila spory 

medzi jednotlivými politickými stranami, koordinovala ich spoluprácu 

vo voľbách a - čo je najdôležitejšie - umožnila slovenskému politickému 

táboru presadiť sa v rámci takzvanej vysokej politiky Tu vidí 

Slovenský denník najväčšie šance slovenskej politiky pri rozhodovaní 

o budúcom usporiadaní monarchie. 138 

Z predchádzajúcich názorov, uverejnených v slovenskej tlači, ale 

predovšetkým na základe vývinu slovenskej politiky od začiatku roku 

1914 môžeme usudzovať, že prevažná časť predstaviteľov slovenského 

politického života chápala, čo je v danej dobe politicky prioritné a čo 

vedľajšie. Slovenská politika sa krátko pred vznikom vojny konsolidovala 

tak, že sa jej čiastočne podarilo zvládnuť, aj keď nie bez ťažkostí, 

základné predpoklady úspešnej politickej činnosti. Po reorganizácii 

Slovenskej národnej strany a vytvorení nového programu v predchádzajúcich 

rokoch začali uvažovať viacerí slovenskí politici v roku 1914 

v globálnejších, nadstraníckych dimenziách, a tak zjednocujúci projekt 

Slovenskej národnej rady, ako aj kryštalizácia smerovania slovenskej 

politiky spôsobili, že sa začala pred slovenskou politikou črtať sľubnejšia 

budúcnosť. Slovenský politický tábor očakával, že pri súčasnom 

vyostrení medzinárodných vzťahov za predpokladu nástupu Františka 

Ferdinanda na habsburský trón, úzkej česko-slovenskej spolupráce 

a politickej jednoty Slovákov pod vedením Slovenskej národnej rady 

bude možné výraznejšie zlepšiť postavenie slovenského národa v monarchii. 

Atentát na následníka trónu a vznik prvej svetovej vojny však 

tieto predstavy i plány slovenských politikov nenávratne rozbili a postavili 

ich pred úplne inú politickú realitu. 

60

II. KAPITOLA 

SLOVENSKÁ POLITIKA 

NA ROZHRANÍ MIERU A VOJNY 

SARAJEVO - A ČO ĎALEJ? 

Sarajevský atentát na následníka habsburského trónu Františka 

Ferdinanda, ktorý sa stal impulzom na rozpútanie prvej svetovej 

vojny, mal pre slovenskú politiku osobitne tragický dosah. Jeho následkom 

totiž stroskotala jedna z najsľubnejších orientácií slovenskej 

predvojnovej politiky, tzv. belvedérska alternatíva, spájajúca očakávané 

federatívne štátoprávne usporiadanie Rakúsko-Uhorska, a tým aj 

zlepšenie postavenia Slovákov, práve s jeho osobou. O tom, že nádeje 

slovenských politikov boli v tomto smere nemalé, svedčia aj slová 

predsedu Slovenskej národnej strany Matúša Dulu, keď ešte aj s odstupom 

takmer štyroch rokov na dôvernej porade strany 24. mája 1918 

v Martine povedal: „Smelo a cele určite osmeľujem sa tvrdiť, že náš národ 

od utratenia svojej štátnej samostatnosti sotva utrpel väčšieho katastrofálnejšieho 

nešťastia, ako dňa 28. júna 1914. My všetci medzi nami aj tí, ktorí 

nemali príležitosť bližšie informovanými byť o tom, ako On dedičstvo na neho 

čakajúce spravovať zamýšľa, z toho, čo o jeho rázovitosti, energii, vyvinutom 

cite pre spravodlivosť, nenávideniu každého závratníctva, ľahtikárstva a akejkoľvek 

nadutosti do verejnosti presiahlo, vycítili sme, že pod jeho očakávaným 

panovaním neomylne prídeme, prísť musíme ku svojmu dobrému právu, že 

nám všetko dané bude, čo nám patrí..." 1 

Nemožno sa preto čudovať, že 

bezprostredná reakcia slovenskej politiky na sarajevský atentát bola 

strate týchto ilúzií adekvátna. 

Prvé správy o tragickom skone následníka trónu Františka Ferdinanda 

a jeho manželky sa objavili vo Viedni a v Budapešti niekoľko 

hodín po atentáte. Jednotlivé informácie si navzájom odporovali a až 

večer 28. júna sa viedenská a peštianska verejnosť dozvedela, čo sa 

vlastne stalo. Jeden z vedúcich slovenských politikov, ktorý žil v tom 

61


čase vo Viedni, Kornel Stodola zachytil túto situáciu vo svojom denníku 

takto: „V nedeľu odpoludnia vybrali sme sa so ženou na prechádzku do 

Prátru. V susedstve miesta na dostihy. Bolo asi pol piatej - päť hodín odpoludnia, 

keď príde naraz ku mne v restauranté Lusthaus sklepník so zprávou, 

ze skončily dostihy, že vytiahli čiernu zástavu, lebo následník trónu, František 

Ferdinand a jeho žena boli v Sarajeve zastrelení.... Naskutku sobral som sa do 

mesta a poslal som depeše Hodžovi, Duloví, Makovickému, Setonovi-Watsonovi, 

Ružiakovi a Svetozárovi Hurbanovi." 2 

Okolnosti, že atentát spáchali dvaja mladí Srbi, a predpoklad úradov, 

že atentát je výsledkom veľkého srbského sprisahania, zosnovaného 

v Belehrade, viedli k veľkým protisrbským demonštráciám. 

V Sarajeve i v Mostaré napadli moslimovia a chorvátski klerikáli 

Srbov, zničili a vyrabovali viaceré srbské obchody. Preto v oboch 

mestách vyhlásili štatárium a ulice obsadilo vojsko. 3 

K protisrbským 

útokom v Bosne sa pridali aj vládne a polovládne noviny, ktoré šovinistický 

vyzývali vyššie úrady vo Viedni a v Pešti, aby už konečne 

urobili so Srbmi „poriadok" a zlikvidovali veľkosrbské idey. Známy 

odporca Slovanov gróf Július Andrássy vyhlásil v Magyar Hírlapé „juhoslovanský 

problém za najvážnejší v celej monarchii" a navrhoval, aby sa 

štátnici jednej i druhej polovice ríše spojili a svorne vystupovali proti 

spoločnému nebezpečenstvu. 4 Smrť následníka trónu a jeho manželky 

sa tak stala pre rakúsko-uhorské vládnuce kruhy vhodným argumentom 

na zmanipulovanie verejnej mienky a vyvolanie masovej protisrbskej 

hystérie. 

Zo slovenskej tlače priniesol správu o atentáte ako prvý v mimoriadnom 

vydaní Slovenský denník. 5 

Zavrhol politickú vraždu z hocijakých 

pohnútok a vyslovil smútok nad smrťou Františka Ferdinanda, od 

ktorého očakávala verejnosť pozitívne zmeny pri vnútornej prestavbe 

monarchie. Predvídavo upozornil na to, že prvé obvinenia Srbov, ktorí 

údajne atentát zorganizovali, sa budú viedenskí a peštianski politici 

snažiť využiť na svoj prospech. K novej vnútropolitickej situácii sa Slovenský 

denník vyjadril zatiaľ iba veľmi opatrne: „Aké následky bude mať 

smrť následníka trónu, je ťažko predpovedať. Že sme ale my Slováci utratili 

v ňom úprimného priaznivca, to s bôľom a smútkom uznať musíme/' 6 

Informácie o atentáte priniesli všetky slovenské noviny a časopisy. 

Svorne odmietli atentát ako spôsob riešenia sporov a v nekrológoch 

vyjadrili svoj zármutok nad smrťou oboch členov panovníckeho rodu. 

Vyslovili pritom rôzne dohady o motivácii atentátnikov, ktoré výraz- 

62

Slovenská politika na rozhraní mieru a vojny Sarajevo - a čo ďalej? 

ne odrážali postoje a pozície jednotlivých strán a skupín slovenského 

politického života. 

Slovenskí klerikáli za príčinu atentátu považovali schizmatickú 

protikatolícku nenávisť a sociálnodemokratické hnutie, pričom tieto 

svoje názory aplikovali na slovenské pomery. V Slovenských ľudových 

novinách z 3. júla 1914 sa písalo: „Lebo nie hlavne tie otrávené chlapčiská sú 

vinovaté ...ale väčšmi ten satanský padúch, ktorý ich k tomu priviedol. Oni sú 

nástroje. A tento padúch je padúch sociálnej demokracie, z ktorého sa vypiekol 

k hroznému činu Gabrinovič, sociáldemokratický predák v Bosne a padúch 

radikálno-antiklerikálny, prevratne protináboženský, ktorý otrávil dušu študenta 

Principa ..., ktoré žiaľ Bohu už aj u nás v Uhorsku, ba aj medzi Slovákmi 

už majú svoje výhonky. Našim povolaním je porážať tohoto padúcha, aby 

neotrávil dobré duše slovenské, lebo padúch sociáldemokracie a radikálneho 

antiklerikalizmu, ači voľnomyšlienkárstva je všade rovnaký../' 7 

Slovenskí sociálni demokrati zaujali k atentátu vo svojom tlačovom 

orgáne - Robotnícke noviny č. 27/1914 - vyhranené triedne stanovisko. 

Odmietli násilie a ukázali na príčiny vraždy: „My sociálni demokrati, 

ktorí odsudzujeme každé násilenstvo, odsudzujeme prirodzene aj tento politický 

atentát, z ktorého vládnuce kruhy mnohému mohly by sa naučiť. V Sarajeve 

padla guľa srbského útočníka, ktorý v následníkovi trónu trafiť chcel hlavu 

rakúsko-uhorského imperializmu a pôvodcu Srbsku nepriateľskej zahraničnej 

politiky ... Následník trónu musel aj so svojou ženou, matkou 3 detí, položiť 

svoj život za nešťastnú zahraničnú politiku našej diplomacie a nesriadenosti 

v ríši samej. " 8 Ďalej zdôrazňovali, že hľadať vinníka atentátu v Belehrade 

je iba snahou vládnych činiteľov odvrátiť pozornosť od vnútorných 

problémov monarchie, ktorá je v rozklade. Ako východisko navrhovali 

slovenskí sociálni demokrati zvýšenie starostlivosti o hospodárske 

a kultúrne pozdvihnutie jednotlivých národov Rakúsko-Uhorska 

a všeobecnú demokratizáciu spoločenského života. 

Zo slovenských politikov bol František Ferdinand jednoznačne najbližší 

Milanovi Hodžovi, jeho dlhoročnému stúpencovi a hlavnému 

propagátorovi belvedérskej orientácie slovenskej politiky. Svoje názory 

na smrť následníka trónu a z nej vyplývajúce zmenené politické 

pomery formuloval Hodža v Slovenskom týždenníku z 3. júla 1914 takto: 

„František Ferdinand bol jediný človek v tomto mocnárstve, ktorý by bol ešte 

býval vstave udržať našu ríšu a ju upevniť na dlhé veky. On ju chcel prestaviť 

z fundamentov krivdy na fundamenty národnej a politickej rovnoprávnosti... 

Národnou rovnoprávnosťou chcel sliať Rakúsko-Uhorsko v jeden nerozdeli- 

63


teľný celok." Na pálčivú otázku, čo bude so slovenskou politikou bez 

následníka trónu, Hodža odpovedal: „My Slováci sme boli, aj sme, aj budeme 

za Habsburskú ríšu, spočívajúcu na rovnoprávnosti všetkých jej národov. 

Za takú ríšu, jakú chcel zvečnelý František Ferdinand../ 1 Súčasne však 

naznačil aj alternatívne riešenie: „Ak si rozbijú ríšu sami jej vodcovia, nám 

potom nepozostane inšie, len to, aby vošly v pravdu slová otca národa Palackého, 

ktorý riekol: Náš národ bol aj pred Habsburskou ríšou a bude aj po nej." 9 

Milan Hodža ako schopný politik ihneď postrehol nový stav vecí 

a snažil sa predísť depresii, ktorá sa pod vplyvom následníkovej smrti 

začínala prejavovať v slovenskom politickom hnutí. Preto už o niekoľko 

dní po atentáte vyzval na stránkach Slovenského týždenníka celý slovenský 

politický tábor na mobilizáciu síl a pokračovanie v dovtedajších 

politických snahách, pričom zdôraznil, že sila slovenského národa 

je v ňom samom. 10 

Trochu v iných súvislostiach - nielen z hľadiska bezprostredného 

dosahu sarajevského atentátu na slovenskú politiku, ale aj z pohľadu 

možného vplyvu smrti Františka Ferdinanda na verejnú mienku - rozoberá 

novovzniknutú politickú situáciu článok Ivana Dérera v Národnom 

hlásniku} 1 

Dérer v ňom upozorňuje, že idealizované predstavy 

ľudu, spájajúce nádej na lepšiu budúcnosť s osobou následníka trónu, 

sa jeho smrťou zničili. Sklamaný ľud stratil svoj ideál a v jeho myslení 

nastalo politické vákuum, ktoré treba rýchlo niečím zaplniť. Preto vyzýva 

rozhodujúce kruhy monarchie, aby napravili svoju zlú politiku 

a nedopustili, „aby úbohý ľud prišiel k mylnému a nešťastnému poznaniu: 

Tu už nikto nič neochráni, tu spraví poriadok iba ruský cár ľ' Varuje pred 

takýmto zmýšľaním obyvateľstva a poukazuje na to, že „pre nás, Slovákov, 

znamenala by ruská ,pomoc' dostať sa do pazúrov Nemcov". 

Ako rezultát vyslovuje Dérer presvedčenie, že len politika v duchu 

následníkových predstáv prinesie pre monarchiu potrebnú politickú 

rovnováhu, a verí, „že bárs nás obrali o jednu našu veľkú nádej, naša pravda 

predsa len zvíťazí a ťažko zkúšaný slovenský národ onedlho dožije deň 

slobody!". 12 

Martinské vedenie Slovenskej národnej strany, ktoré iba od audiencie 

slovenských politikov u následníka trónu v marci 1913 belvedérsku 

alternatívu plne akceptovalo, bolo tragickými udalosťami v Sarajeve 

šokované a upadalo do stavu beznádeje. Jeho obavy o budúcnosť slovenského 

národnopolitického hnutia, ako aj celého národa výstižne 

charakterizovali Národnie noviny č. 77/1914: „Teraz Maďari budú rásť... 

64


Silná Austria, sriadená, federatívna, v ktoré] by Slovania mali slovo, aké im 

náleží, nemohla by byť zlou ani pre južné, ani pre východné Slovanstvo; ale pri 

slabej Viedni a pri podpore Berlína zmohutnený maďarský štát na strednom 

Dunaji, zveľaďujúci sa vôbec nášmu plemenu na ujmu, bude preň už v neďalekej 

budúcnosti krajne nepohodlný a nebezpečný. V túto chvíľu bola by súrna 

potreba uspokojiť národy, ale vo Viedni akoby si neboli istí, čo chcú. " 13 

Predsedníctvo Slovenskej národnej strany poslalo do Viedne na 

adresu cisársko-kráľovskej kabinetnej kancelárie sústrastný telegram, 

v ktorom vyjadrilo nad úmrtím Františka Ferdinanda a jeho manželky 

zhrozenie a potvrdilo už tradičnú oddanosť Slovákov panovníckemu 

domu. 14 

Za rozbúrenej a neprehľadnej vnútropolitickej situácie sa konala 

v piatok 3. júla 1914 vo Viedni oficiálna časť pohrebu následníka 

trónu a jeho manželky. Vedenie Slovenskej národnej strany vyslalo na 

pohreb delegáciu v zložení Kornel Stodola, Vladimír Makovický, Ivan 

Derer, Gejza Rehák a ďalší, ktorá položila v kaplnke Burgu k rakvám 

zosnulých vavrínový veniec. 15 

Červeno-bielo-modrá hodvábna stuha 

s nápisom „Stratenej nádeji - Hlboko zarmútení Slováci" symbolizovala 

nielen smútok nad úmrtím členov panovníckeho rodu, ale z hľadiska 

slovenskej národnej politiky predstavovala oveľa viac. Smrťou 

následníka trónu padli všetky doterajšie iluzórne predstavy a nádeje 

slovenských politikov o možnom zásahu viedenského cisárskeho dvora 

v prospech Slovákov. Slovenská politika sa takto ocitla pred inou 

politickou realitou, s ktorou sa musela čo najskôr vyrovnať, aby bola 

schopná za nového rozloženia politických síl v monarchii pokračovať 

vo svojom doterajšom úsilí. Ako sa jej to darilo, ukázali najbližšie dni 

a týždne... 

* * * 

Už od prvých dní po sarajevskom atentáte prebiehal tvrdý boj 

o nový smer v zahraničnej i vnútornej politike Rakúsko-Uhorska. Dňa 

29. júna 1914 sa stretli minister zahraničných vecí Leopold von Berchtold 

a náčelník generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády Franz 

Conrad von Hötzendorf. Obaja boli za tvrdý postup voči Srbsku, ale 

v otázke jeho realizácie nedospeli k spoločnému stanovisku. Conrad 

von Hötzendorf presadzoval neodkladnú vojenskú intervenciu, kým 

Berchtold považoval za potrebné podniknúť najskôr určité diploma- 

65


tické kroky, ktoré by umožnili tento plán uskutočniť. Predovšetkým 

bolo nevyhnutné objasniť vzťah medzi atentátom a srbskou vládou, 

pomocou tlače spracovať verejnosť a sondovať postoj nemeckej vlády. 

Z týchto troch predpokladov najdôležitejšie bolo stanovisko Berlína. 16 

Na audiencii rakúsko-uhorského vyslanca u nemeckého cisára Wilhelma 

II., konanej dňa 5. júla v Postupime, sa dostalo vojnychtivým 

plánom monarchie plnej podpory Nemecka. 17 

Nemeckou odhodlanosťou 

ísť do vojny získali stúpenci vojenskej intervencie proti Srbsku 

rozhodujúcu podporu. Militaristické kruhy Rakúsko-Uhorska mali 

teda voľné ruky a záviselo už iba od nich, akým spôsobom budú útok 

na Srbsko realizovať. Od tohto dátumu sa vlastne začala júlová kríza, 

ktorá sa stala v nasledujúcich dňoch diplomatickou predohrou vojny 

V utorok 7. júla sa zišla vo Viedni spoločná ministerská rada, ktorá 

konštatovala, že zárodok atentátu sa nachádza v Srbsku. 18 Rada sa preto 

rozhodla vypracovať ultimatívnu nótu, ktorá mala Srbsko vohnať 

do vojny. Všetci jej členovia, až na uhorského premiéra Štefana Tiszu, 

sa totiž zhodli na tom, že čisto diplomatický zákrok proti Srbsku by 

nemal bez použitia vojenskej sily patričný účinok. 

Za Tiszovým odmietavým, taktickým postojom bolo niekoľko vážnych 

príčin. Uhorský ministerský predseda nestál o anexiu Srbska, 

ktorá by v monarchii výrazne posilnila slovanský živel a ohrozila predovšetkým 

vedúce postavenie Maďarov v Uhorsku. Najväčšie obavy 

však mal Tisza z nespoľahlivého Rumunska, ktoré mohlo využiť vojnový 

konflikt so Srbskom na obsadenie Sedmohradska. Preto ako protiváhu 

proti Rumunom navrhoval využiť Bulharsko, ktoré však bolo 

po druhej balkánskej vojne značne oslabené. Tisza v skutočnosti neodmietal 

tvrdý postoj voči Srbsku, ale nepovažoval ešte daný stav za 

dostatočne zrelý na vyvolanie ozbrojeného konfliktu. 19 Na porade 14. 

júla však svoj názor zmenil... 

Sarajevský atentát poskytol armáde a klerikálom vo Viedni vhodnú 

príležitosť na bezuzdné štvanie proti Srbom a najmä proti srbskému 

kráľovstvu. Už niekoľko dní po atentáte uverejňovali viedenské klerikálne 

časopisy a orgán ministerstva vojny Danzers Armeezeitung štvavé 

články, ktoré mali vyvolať vojnovú atmosféru a súčasne podporovať 

časté protisrbské demonštrácie. 20 Najvyššie vojenské kruhy sa usilovali 

čo najväčšmi využiť smrť Františka Ferdinanda na svoje vojnové ciele. 

V Danzers Armeezeitung vyhlasovali: „František Ferdinand bol osobnosťou 

vyhranenou a slepotou by sme samých seba porážali ak by sme sa domnievali, 

66


že takáto osobnosť môže prosto odstúpiť a byť nahradená inou. Smrť následníka 

trónu hrozne oslabila výkonnú silu ríše. František Ferdinand! Prisaháme 

Ti že krv i silu obetujeme veľkej myšlienke, ktorej si slúžil... Armáda smúti, 

ale žízni tiež túžbou po pomste a nežiada si iba bláhové slová. Ctíme nového 

následníka, ale práve preto, že ho milujeme, voláme k nemu: Landgraf, werde 

hart! (Panovníku staň sa tvrdým!)/' 21 

Podobným ostrým tónom ako viedenské noviny písala v prvých 

dňoch po atentáte - s výnimkou sociálnych demokratov - aj maďarská 

tlač, ale na príkaz uhorského premiéra sa po pohrebe začali provládne 

noviny mierniť. Súviselo to s Tiszovým váhaním v otázke voči Srbsku, 

ale aj s vplyvom svetovej verejnej mienky, keď prenikli na verejnosť 

správy o prenasledovaní Srbov v Bosne. Pogromy v Sarajeve, ako aj 

v celej Bosne, štvanie nemeckých i maďarských časopisov a, naopak, na 

druhej strane veľmi korektný i obozretný postup srbskej vlády, ktorá 

potlačila všetky protirakúske demonštrácie už v zárodku a vyhlásila, 

že je ochotná poskytnúť pomoc, aby sa vinníci sarajevského atentátu 

hľadali aj v Srbsku, značne zmenšili sympatie Európy k Rakúsko-Uhorsku 

a oslabili podozrenie voči Srbom. 22 

Slovenskí politici, ktorí smrťou Františka Ferdinanda prišli o svoje 

najsmelšie plány (z archívnych prameňov dnes vieme, že boli nereálne), 

boli v prvých dňoch po atentáte, azda až na Milana Hodžu, úplne 

bezradní. Nevedeli, ktorým smerom sa orientovať, na čiu stranu sa 

pridať v prebiehajúcom vnútropolitickom boji o moc. Tento boj jednotlivých 

kruhov, klík a rodín sa vypuklo prejavil už na následníkovom 

pohrebe. 

Organizátorom pohrebu bol vodca dvornej kamarily a spojenec Maďarov 

knieža Montenuovo. Ako dvorný správca pod zámienkou dodržiavania 

skostnatenej etikety vylúčil z účasti na pohrebe nielen niektorých 

členov panovníckeho rodu, ale aj následníkove vlastné deti, čo 

vyvolalo veľké pobúrenie najmä u prívržencov Františka Ferdinanda 

z radov šľachty. Za tejto situácie, ako odpoveď na diskriminačné opatrenia, 

zorganizoval na pohrebe horlivý stúpenec mŕtveho následníka 

- gróf Henrich Beaufort (Beanfort) - protestnú demonštráciu aristokracie. 

Vystúpenie na počesť Františka Ferdinanda malo značný ohlas 

a prezentovalo pred širokou verejnosťou vôľu pokračovať v jeho doterajšej 

politickej línii. 23 

Sám gróf Beaufort sa začal po pohrebe prejavovať 

ako nádejný vodca konzervatívnej aristokracie a realizátor následníkovho 

politického závetu, keď ešte 5. júla 1914 napísal otvorený 

67


list Slovákom, v ktorom ocenil ich vernosť Františkovi Ferdinandovi 

a vyzval všetkých jeho prívržencov, aby dokončili jeho dielo. 24 

Stúpenci Františka Ferdinanda zorganizovali poradu, na ktorú pozvali 

aj predstaviteľov nemaďarských národností v Uhorsku. 25 Za slovenskú 

politickú reprezentáciu sa jej zúčastnil „slovenský konzul" vo 

Viedni Kornel Stodola, ktorý o rokovaní informoval písomne predsedu 

Slovenskej národnej strany Matúša Dulu: „My prívrženci FF mali sme 

jednu poradu. Bol tu z Rumunov Vajda a Mihály. Hodža tu nebol... Na tejto 

porade vysvitlo, že budeme ruka v ruke s týmito kruhmi pracovať, ktoré si za 

cieľ vytýčili povaliť Monténuova. My z ohľadu, že je exponent maďarskej 

expanzie ... Oni chcú v tomto smere s nami Slovákmi, Rumunmi ruka v ruke 

pracovať (aj s Juhoslovanmi), čo bude možno s koncepciou bývalého následníka, 

ktorého pomenovali ,Veľkým následníkom' - uskutočniť. Ako vidíš, ten 

kruh, ten ring nosičov myšlienok FF ďalej pracuje, nerozpadol sa, ba pribudli 

este noví ľudia plní entuziazmu a presvedčení o význame a dosahu nášho boja 

za naše národné samobytie... Vec je jasná, im prihára. Na nás Slovákov hľadia 

so sympatiou. O našich pomeroch nevedia nič. To donáša ale aj sebou, že nás 

za silnejších držia než sme v skutočnosti. Chránil som sa túto ilúziu narušiť. 

Veď predbežne celá kampaň povedie sa novinárskym spôsobom a tam predsa 

im môžeme, kým to konfrontuje s našimi snahami, ísť po ruke..." 16 

V tomto zmysle písal 17. júla 1914 aj Kornel Stodola Matúšovi Dulo 

vi. Uvádza, že „feudálni priatelia" žiadajú, aby Slováci na pamiatku 

Františka Ferdinanda pomenovali symbolicky niektoré časti miest, geografické 

útvary atď. a za to budú noví spojenci slovenskej politiky 

z radov aristokracie pozitívne pôsobiť v prospech Slovákov v patričných 

viedenských kruhoch. 27 

Takýchto listov od K. Stodolu, adresovaných slovenským politikom, 

bolo zrejme viac, išlo asi o širšie plánovanú akciu, pretože na 

list podobného znenia sa viackrát odvolával vo svojej korešpondencii 

s Matúšom Dulom aj Rudolf Markovič: „Vjúli 1914 mi písal Kornel Stodola 

z Viedne list, aby som sa postaral, aby v tých obciach, kde máme vplyv, 

námestia, ulice, údolia, doliny, alebo hory boli pomenované menom neb. Franca 

Ferdinanda a vôbec, aby sme sa hľadeli dostať do milosti a priazni panujúceho 

domu, lebo aj tam nahliadajú, že národnostiam treba práva dať a že je 

tohto smyšlania aj tehdajší následník trónu ...V tom liste Stodolovom boli aj 

narážky na megalomániu a na zlomenie tejto u Maďarov..." 28 

Takéto a podobné kontakty, ktoré mali podľa slovenských politických 

vodcov predstavovať určitý záchytný bod v rámci takzvanej vy- 

68


sokej politiky, boli však už za nových podmienok iba „labuťou piesňou" 

dovtedajšej nádejnej belvedérskej orientácie a jej predchádzajúci 

význam už nemohli z objektívnych príčin nikdy viac dosiahnuť. 

* * * 

Po pohrebe Františka Ferdinanda a porade o možnej politickej spolupráci 

s jeho stúpencami si slovenskí politickí činitelia začali okrem 

vysokej politiky častejšie všímať aj domáce uhorské politické problémy. 

V zmysle nového volebného zákona sa mal od 10. júla do 10. augusta 

1914 konať popis voličov, na ktorého základe mali byť do 15. 

marca budúceho roku vyhotovené nové voličské zoznamy. Popisujúce 

komisie boli poverené vyskúšať z čítania a písania tých, ktorí boli 

v májových skúškach vyhlásení za analfabetov alebo sa na tieto skúšky 

vôbec neprihlásili. Skúška z čítania a písania bola totiž jednou z podmienok 

pripustenia k voľbám. 

Vďaka tomuto ministerskému nariadeniu sa naskytla slovenskému 

politickému táboru možnosť napraviť prechmaty z predchádzajúcich 

skúšok, keď boli napríklad za analfabetov vyhlásení aj niektorí dopisovatelia 

slovenských novín a časopisov. 29 

Predstavitelia slovenského politického 

života, aby zabezpečili pri súpise voličov čo najväčšiu účasť, 

venovali tejto akcii značnú pozornosť. Vo viacerých novinách upozorňovali 

na mimoriadny význam evidencie a vyzývali, aby sa každý Slovák 

hlásil vo svojej popisnej komisii. 30 Najaktívnejší bol v tomto smere 

Hodžov Slovenský týždenník, ktorý v č. 29/1914 zdôrazňoval, že „povinnosť 

táto padá na každého inteligenta, menovite ale na prirodzených vodcov 

ľudu, t. j. pp. farárov a učiteľov, aby v tomto smere vykonali svoju národnú 

povinnosť a všemožne sa zasadili za to, aby sa nám pri tomto popise ani jedna 

-jedinká duša nestratila". 31 

Pod vplyvom novej konštelácie politických síl, vzniknutej po sarajevskom 

atentáte, došlo ku korektúram aj v oblasti slovensko-českých 

vzťahov, ktoré sa v predchádzajúcich mesiacoch roku 1914 dostávali už 

i na istú úroveň politickú. Svedčí o tom aj názor Vavra Srobára, ktorý 

v úvode k známej ankete Prúdov charakterizoval stav česko-slovenskej 

vzájomnosti v tomto období takto: „Niet pochýb, že československá otázka 

vstupuje do druhej, novej fázy svojho vývoja. V krátkom čase vyrastie v prvotriednu 

politickú otázku v rámci ríše ... Je na našich predných politikoch, 

aby sa otázky ujali s porozumením a s nutnou ráznosťou a vytrvalosťou. " 32 

69


Šrobárovo hodnotenie úzko súviselo s vtedajšou politickou situáciou, 

najmä s očakávanou štátoprávnou prestavbou Rakúsko-Uhorska, 

ktorú plánoval následník trónu, a viacerí českí i slovenskí politici sa 

domnievali, že sa uskutoční na federatívnom základe, vhodnom na ich 

politické zámery. Idea jednotného československého národa sa pritom 

mala stať - hlavne podľa českých politikov - integrujúcim prvkom politického 

spojenia Cechov a Slovákov. 

Za českú stranu to úplne bez zábran vyriekol práve v spomínanej 

ankete Prúdov redaktor pražskej revue Pfehled J. Galia: „Mä-li nastatí 

obrat, má-li se vzájemnost tato úplné uplatniti v celém svém rozsahu, nutno 

ji spolitizovat, coz není možno jinak než na podklade národní jednoty Cechu 

a Slovákú. Musí zde bytí konečné vule, považovati se vzdor ruznosti rečí kultúrne 

a politicky za národ jediný, československý, a vyvodit z toho dusledky. 

Jen tato vule sjednocovací zabezpečí nám i Slovákum takový podíl na moci 

v ríši, jenž nám náleží ..." 33 

Smrť Františka Ferdinanda posunula dovtedajšie predstavy o spolupráci 

do inej roviny. Najuznávanejší český denník Národní listy to vyjadril 

vo svojom úvodníku z 19. júla celkom jasne, keď uviedol, že „stavét 

aktuálny program politické jednoty československé si netroufáme. Radéji 

méné slibovat a více vykonatl", a namiesto toho navrhovali sústrediť sa 

na zintenzívnenie kultúrnej a hospodárskej spolupráce. 34 Čakalo sa na 

vhodnejšiu príležitosť. 

Záujem Cechov o osud Slovákov zdôvodňovali Národní listy takto: 

„...jsou s nami spojení nerozlučitelným svazkem společné krve. My i onijsme 

národ, všecko, coje potká, dotkne se i nás, a zasahuje i do naši národní mentality 

... Slováci majípro nás veľký význam svou pouhou existencí, ale tato existenceje 

současné ohromným kapitalem, jenž musí být zužitkován a proménén 

v život a silu." 35 

Preto je v záujme Cechov, aby Slováci hospodársky 

a kultúrne silneli, pretože pri takomto vývoji určite vyrastie ich politická 

sila, ktorá bude mať veľký vplyv na spoločnú budúcnosť oboch 

národov. 

Jednou z najvýraznejších foriem česko-slovenskej kultúrnej spolupráce 

pred prvou svetovou vojnou bolo štúdium slovenskej mládeže 

v českých krajinách, ktoré organizovala a všestranne podporovala Ceskoslovanská 

jednota. V čase, keď na Slovensku neexistovala v dôsledku 

maďarizácie ani jediná slovenská stredná škola, vyšiel práve z porád 

Českoslovanskej jednoty v Luhačoviciach návrh na zriadenie slovenskej 

paralelky na Obchodnej škole v Uherskom Hradišti a roku 1913 aj 

70


na založenie československého reálneho gymnázia, spojeného s internátom 

pre slovenských žiakov. Gymnázium malo byť podľa uznesenia 

z luhačovických porád v niektorom bližšie neurčenom českom meste. 36 

Je pochopiteľné, že takúto formu spolupráce prijímal slovenský politický 

tábor, vrátane martinského centra s uznaním. 

O tom, že situácia ohľadne podporovania slovenských študentov 

bola neľahká, svedčí aj Zápisnica štipendiálneho výboru Slovenskej 

národnej strany z 28. augusta 1912: „Bratom Čechom nemohli sme dať 

len na uh. hradišťskú paralelku žiadaných 7 000 korún, ale mravne sme sa na 

luhačovických poradách zaviazali, že na našich žiakov, študujúcich na českých 

školách vôbec asi 7 000 korún by sme tohto roku vynaložiť mohli..." 2 ' 7 

Otázky škôl a výchovy mládeže patrili nepochybne k najpálčivejším 

problémom slovenského národnopolitického života aj v predvojnových 

mesiacoch roku 1914, a tak bolo možné plne súhlasiť s argumentáciou 

Slovenského denníka z 22. júla, „že osud národa nášho zvrtne 

sa na tom, jakú bude mať mládež a jakých si z nej synov a dcéry vychová". 38 

Bolo však všeobecne známe, ako kriticky uvádzal spomínaný denník, 

že problémami slovenského školstva sa zaoberali iba jednotlivci, ale 

širšia slovenská verejnosť zostávala v tomto smere viac-menej ľahostajná, 

akoby nechápala vážnosť a zvrchovanú časovosť tejto otázky. 

Prelomiť túto ľahostajnosť a nechápavosť malo stretnutie slovenskej 

mládeže, naplánované na 1. a 2. augusta 1914 do Liptovského Sv. Mikuláša. 

39 

Mikulášsky zjazd mládeže nemal byť nejakým lokálnym stretnutím 

„peštianskej", „pokrokárskej", prípadne „klerikálnej" mládeže, ale 

na podklade vzájomnej dohody sa mal stať zjazdom celej slovenskej 

mládeže. Zo strany jej vedúcich predstaviteľov tu bola zrejme istá snaha 

napodobniť v „malom" pokus „starých", ktorí sa v máji 1914 radili 

o ustanovení nadstraníckeho orgánu Slovenskej národnej rady 

Po opadnutí vzrušenia a neistoty prvých dní po atentáte sa slovenská 

politika usilovala vrátiť ku každodenným povinnostiam politického 

a organizačného rázu. Vhodnou príležitosťou na posúdenie a určenie 

jej ďalšej činnosti mohol byť, okrem iného, aj zjazd slovenskej 

mládeže v Liptovskom Svätom Mikulási naplánovaný na začiatok augusta. 

Mali sa na ňom zúčastniť aj viacerí slovenskí politickí predstavitelia. 

Cieľom zjazdu bolo, aby sa mládež osobne spoznala a oboznámila 

s kladmi a zápormi svojej činnosti, pomocou „akadémie" náležité 

71


spropagovala vlastné aktivity a získala tak morálnu i hmotnú podporu 

verejnosti. Mali k tomu prispieť aj prednášky známych politikov, 

V. Srobára, L Dérera, A. Stefánka, L Markoviča a ďalších, analyzujúce 

život slovenskej mládeže z viacerých aspektov. V rámci porád, ktoré 

nadväzovali na prednášky, sa mali hľadať pre mládež nové účinnejšie 

cesty jej vzdelávania a pôsobenia v slovenskom národnopolitickom živote. 

Naplánovaná bola aj porada redakcie Prúdov. 

Zjazd slovenskej mládeže predstavoval vhodnú príležitosť na stretnutie 

slovenských politických predákov. Ukazovala sa možnosť posúdiť 

stav slovenskej politiky po sarajevskom atentáte a načrtnúť ďalší 

postup národnopolitického hnutia. Asi v tom zmysle, ako to už predtým 

pri inej príležitosti lapidárne sformuloval Vavro Šrobár: „Nech nás 

hlava nebolí pre starosti vysokých hláv na jednej i druhej strane. Nás sa predsa 

nikdy nepýtali, či nám to robí bôľ a či radosť. Oni šli vždy len a výlučne svojou 

vlastnou cestou, lámali si hlavu len nad tým, ako by im bolo dobre..."^ 

Lenže - ako písal v Slovenskom týždenníku M. Hodža práve v súvislosti 

s otázkou slovenských škôl - politický vývoj v habsburskej 

monarchii išiel iným, nie práve stabilizujúcim smerom: „Slovenský ľud 

kľudne a skromne prosí, podpisujúc prosby o slovenské školstvo. Ministri 

z poly sľubujú, z poly vykrúcujú, národ očakáva a tu miesto škôl - ide vláda 

hájiť dôstojnosť ríše vojenskými hrozbami, bo vraj treba uctiť pamäť zavraždeného 

následníka Františka Ferdinanda..." 41 

A tak nasledujúce udalosti 

vo sfére „veľkej" politiky zabránili, aby „malá" slovenská politika dostala 

ďalšiu šancu skonsolidovať svoje rady. Zjazd slovenskej mládeže 

v Liptovskom Sv. Mikulási sa už pre vypuknutie vojny, pochopiteľne, 

nekonal. 

* * * 

V čase medzi 7. a 14. júlom 1914, t. j. od spomínanej ministerskej 

porady vo Viedni po ďalšiu poradu, sa v európskej politike veľa zmenilo. 

Pod vplyvom udalostí uhorský ministerský predseda Tisza, ktorý 

na prvej porade odmietol ultimatívnu nótu Srbsku, na ďalšej porade 

14. júla svoj názor zmenil. Zahraničnopolitická situácia monarchie sa 

totiž tak vyjasnila, že sa dalo v prípade vojny so Srbskom s určitosťou 

počítať s neutralitou Rumunska bez toho, aby sa mu poskytla rekompenzácia. 

Tisza to považoval za svoj veľký politický úspech. Súčasne 

v tých dňoch uzavrelo Nemecko spojenectvo s Bulharskom. 

72


O týchto tajných diplomatických rokovaniach nebola informovaná 

ani maďarská opozícia, ktorá si neskôr robila veľké zásluhy, že svojimi 

útokmi vohnala Tiszu do vojny. V skutočnosti však panská opozícia 

(Maďarská ľudová strana, Ústavnoprávna strana a Apponyiho pravé 

krídlo Strany nezávislosti) nemala na tom žiadnu zásluhu. 42 

Následkom zmeny Tiszovho postoja sa aj oficiálna uhorská vládna 

tlač prestala mierniť v protisrbských výpadoch a začala uverejňovať 

články propagujúce vojnu proti Srbsku. Viedenské noviny systematicky 

obviňujúce Srbov, resp. srbské kráľovstvo zo šírenia veľkosrbskej 

myšlienky, ktorej konečným cieľom malo byť, podľa nich, rozbitie monarchie, 

tak dostali účinnú pomoc. Maďarskí žurnalisti prišli dokonca 

s takou senzačnou (aj keď neskôr dementovanou) správou - ako uviedol 

Slovenský denník č. 133/1914 - že „v Belehrade vypuklý už nepokoje 

proti Rakúsku. Veľké demonštrácie boly vraj pred rakúskym vyslanectvom 

a maďarskí občania utekajú vraj z Belehradu do Zemúna. Na hraniciach srbsko-bosenských 

je vraj mnoho vojska."** 

Na druhej strane srbské noviny a časopisy, napriek upozorneniu 

predsedu vlády Pašiča, im už nezostávali nič dlžný a na adresu Rakúsko-Uhorska 

písali štvavé a vyzývavé články. Na oboch stranách 

novinári, podporovaní politikmi, strácali súdnosť a šírili medzi obyvateľstvom 

vojnovú psychózu. Spomenutý Slovenský denník, ktorý tieto 

články komentoval, sa o vtedajšom vnútropolitickom ovzduší a prognózach 

do budúcnosti vyjadril veľmi skepticky: „Veru ťažkým časom 

ideme v ústretyľ m 

Na tieto vojnové prípravy zareagovali zo slovenského politického 

tábora najostrejšie slovenskí sociálni demokrati a Milan Hodža. Robotnícke 

noviny, orgán slovenskej sociálnej demokracie, upozorňovali, 

že vládnuce kruhy v monarchii sa dopustili toľkej nespravodlivosti 

a krívd voči pracujúcemu ľudu a národom ríše, že je pre monarchiu 

opovážlivé púšťať sa do vojnového dobrodružstva: „Katastrofálna politika 

vojnových štvanie si zahráva s celou existenciou Rakúsko-Uhorskej monarchie, 

ktorá nachodí sa v takom stave, ze sociálna demokracia ju chrániť 

musí pred hlúposťou a zadubenosťou, bezočivosťou a neschopnosťou vládnucich 

kruhov."* 5 

No bol to najmä Hodžov zásadný protivojnový článok 

s názvom „A títo chcú vojnu", uverejnený v Slovenskom týždenníku zo 

17. júla, ktorý výstižne analyzoval a zhodnotil rakúsko-uhorskú vládnu 

politiku spejúcu k vojne. 46 

Milan Hodža v ňom ako znalec zákulisia vysokej politiky a nespor- 

73


ne najrozhľadenejší slovenský politik upozorňuje na to, že záujem na 

vojne majú iba kruhy okolo ministerstva zahraničných vecí, armády 

a okolo maďarských panských strán. Ako vhodná zámienka na rozpútanie 

vojny im poslúžila smrť Františka Ferdinanda. Hodža vojnu 

odmieta, pričom zdôrazňuje, že v štáte pretrvávajú národnostné a sociálne 

rozpory, ktoré je potrebné vyriešiť: „Veďsú dnes v tejto nasej krajine 

tri štvrtiny ľudstva nespokojné. Maďarský roľník a delník trpko zanevrel na 

svojich pánov, celé národy nemajú svojich škôl a sú vzdor zákonu potlačené," 

- a nemajú dôvod vylievať krv za svojich utlačovateľov. 

Na zlepšenie súčasných pomerov v Rakúsko-Uhorsku požaduje 

Milan Hodža predovšetkým spravodlivú vládu: „Desať rokov znamenitého 

spraveďlivého vladárenia by sme potrebovali, aby sa národy uspokojily. 

Aby každý našiel tu doma, čo mu srdce žiada aj zákon sľubuje, že by potom 

ozaj s oduševnením šiel brániť svoju otčinu... Ale teraz vojnu siliťV 

Na záver článku ako resumé svojich predchádzajúcich názorov vyslovuje 

Hodža na adresu zodpovedných činiteľov monarchie dôrazné 

varovanie: „Vani v Vešti a vo Viedni nech nežvania o vojne. Nech sú radi, že 

sú živí. Či nevedia, že je táto ríša chorá a chromá vo všetkých údoch? Nech 

dajú najprv národom práva a slobody, nech im dajú národného vzdelania 

a hospodárskeho pokroku, nech sa postarajú, aby tu národy neboli ako v ár ešte, 

ale aby boli ozaj ako doma. Do tých čias ale nech nepokúšajú Pána Boha!"* 7 

Takéto, ale i ďalšie protivojnové postoje slovenských politikov boli 

však iba ojedinelým zjavom v mori protisrbského vojnového štvania 

viedenských a budapeštianskych novín. 

Vládnuce kruhy Rakúsko-Uhorska boli za podpory Nemecka pevne 

rozhodnuté využiť sarajevský atentát za zámienku na rozpútanie 

vojny. Vo Viedni sa 19. júla 1914 zišla ministerská rada, ktorá urýchlene 

schválila definitívne znenie ultimatívnej nóty Srbsku. Ultimátum bolo 

srbskej vláde zaslané 23. júla 1914 o 18.00 hod. Srbsku sa v ňom predložili 

ponižujúce a úplne neprijateľné požiadavky. 48 

Ultimátum malo 

Srbsko prijať en bloc do 48 hodín, v opačnom prípade malo Rakúsko- 

Uhorsko vstúpiť do vojny proti nemu. 

Medzitým, už 21. júla, zaslalo Nemecko svojim vyslancom v krajinách 

Dohody obežník s oficiálnym stanoviskom Nemecka k neskôr 

predloženému rakúsko-uhorskému ultimátu. Významom tejto nemeckej 

nóty bolo úsilie presunúť zodpovednosť za udržanie svetového 

mieru na dohodové štáty, ktoré Nemecko postavilo pred otázku - obetovať 

Srbsko alebo rozpútať svetovú konflagráciu. Rakúsko-uhorské 

74


ultimátum a s ním paralelná nemecká nóta spôsobili, že do júlovej krízy 

vstúpilo aj Rusko, Francúzsko a Veľká Británia. 49 

Správa o podaní ultimáta v Belehrade spôsobila veľké vzrušenie 

v celej ríši. Doterajšie vojnové štvanie vo viedenskej a budapeštianskej 

tlači sa predsa len chápalo skôr ako psychologický nátlak na Srbsko, 

aby vyhovelo budúcim požiadavkám Rakúsko-Uhorska. Po odovzdaní 

ultimáta však azda každý cítil, že monarchia dospela k osudným 

rozhodnutiam. 

Túto hrozivú situáciu dramaticky opísal Slovenský denník č. 142/1914: 

„Naša monarchia prežíva najvážnejšie chvíle, jakých nemala ešte za posledných 

40 rokov. Musíme otvorene povedať, že stojíme na prahu vojny so Srbskom... 

Milióny pracujúceho ľudu ríše habsburskej trnú pred nastávajúcimi 

udalosťami a z duše národov vinie sa vrelé želanie, aby zachovaný bol mier 

a aby sa vyhlo vojne a jej desným následkom. Ešte niekoľko hodín a rozhodne 

sa, co bude..." 50 

V sobotu 25. júla popoludní, krátko pred šiestou hodinou, dostalo 

Rakúsko-Uhorsko srbskú odpoveď na ultimátum. Prostredníctvom 

svojho vyslanca baróna Giessla ju vyhlásilo za nedostatočnú a prerušilo 

so Srbskom diplomatické styky. K slovu prišli vojaci. Dňa 28. júla 

1914 vypovedala rakúsko-uhorská monarchia Srbsku vojnu a slovenský 

národnopolitický život pocítil ďalší, oveľa silnejší úder, než bol 

sarajevský atentát. 

(Text tejto kapitoly bol s malými zmenami publikovaný aj v zborníku Milan 

Hodža - politik a žurnalista. Bratislava : ÚPV SAV - SNK Martin - 

VEDA, vydavateľstvo SAV, 2008) 

75

III. 

KAPITOLA 

VYPUKNUTIE VOJNY 

A OBDOBIE TÁPANIA I BEZRADNOSTI 

Rakúsko-uhorským vyhlásením vojny Srbsku 28. júla 1914 sa začalo 

vyše štyri roky trvajúce obdobie svetovej kataklizmy Rozhodne 

obdobie plné vnútornej dynamiky, prevratných zmien, keď sa prvá 

svetová vojna svojimi mimoriadnymi okolnosťami a dôsledkami stala 

všetko postihujúcim, urýchľujúcim a dynamizujúcim faktorom. Paradoxne 

však jej vypuknutie malo priam zmrazujúci účinok na nádejný 

predvojnový vývoj slovenskej politiky a priniesla prudkú kryštalizáciu 

jej jednotlivých skupín, prúdov a smerov. Netreba totiž zabúdať, že zo 

strany vedúcich štátov Ústredných mocností sa táto vojna prezentovala 

aj ako vojna germánskeho sveta proti slovanskému svetu. Aj maďarský 

šovinizmus mal zjavnú protiruskú orientáciu a ruská politika sa 

vysvetľovala ako panslavistická, čím maďarská propaganda dostávala 

nielen protiruský, ale aj protislovanský charakter s nevyhnutným dosahom 

i na slovenskú národnú politiku a jej predstaviteľov. 

Svoju úlohu tu zohralo aj nastolenie vojnových zákonov, ktoré sa pre 

prípad vojny prijali ešte v predchádzajúcich rokoch. Už 23. júla 1914 

vstúpili v Uhorsku do platnosti prísne nariadenia o zrušení slobody 

zhromažďovania, prejavu a tlače, na ktorú bola uvalená prísna cenzúra. 

Vyhlásením mobilizácie sa aj civilná moc dostala do rúk vojenského 

vedenia. Parlament sa nezvolával a podľa § 14 ústavy zlikvidovali sa 

posledné zvyšky občianskych práv. Prvý vojnový ošiaľ v Budapešti, 

ale aj v iných mestách Uhorska, vypukol už 26. júla 1914 po vyhlásení 

čiastočnej mobilizácie a odvtedy sa viackrát opakoval. Vojenská 

hudba, víno, guláš, vzletné reči a šialené výkriky hurá-vlastencov 

„Nech žije vojna!", „Nech žije vojsko!", „Nech žije vlasť!", „Nech zhynie 

Srbsko!" - to bol typický uhorský kolorit rozbiehajúcej sa vojnovej 

kataklizmy. Zároveň sa na Slovensku konali trestné výpravy či poho- 

77


ny maďarských šovinistov a podgurážených hazafiukov na obydlia 

údajných nepriateľov vlasti - predovšetkým proti „panslávom". Vo 

všetkých slovenských okresoch vypracovali úrady „proskripčné listiny" 

- zoznamy podozrivých slovenských národných, ale aj iných činiteľov, 

ktorí sa spolu so svojimi rodinami dostali pod policajný dozor. 

Mnohí z podozrivých museli hneď narukovať a po niekoľkých dňoch 

ich odvelili na front. Vo svojich dokladoch mali doložku s upozornením, 

že sú nebezpečnými panslávmi, ktorých treba prísne pozorovať. 

S takýmto „vysvedčením" napríklad narukoval aj Janko Jesenský Jozef 

Gregor Tajovský, Milan Hodža a ďalší významnejší slovenskí národní 

a politickí činitelia. Stanné právo znemožňovalo akúkoľvek politickú 

činnosť. 1 

Vznik vojny a výbuchy maďarského šovinizmu celkom znemožnili 

aj skromnú politickú aktivitu na pôde Uhorska, keď vládny teror 

sa vôbec netajil tým, že ak ide o Slovákov, nadišla hodina posledného 

účtovania. Vôbec nejde o prepiate konštatovanie. Plne sa zhoduje so 

svedectvom, ktoré po štyroch rokoch vojny oficiálne predniesol na najvyššom 

fóre aj predseda dovtedy jedinej politickej reprezentantky slovenského 

národa - Slovenskej národnej strany - Matúš Dula: „Čo hneď 

po uvedení dualizmu začaté a do zahájenia terajšej vojny v záujme nášho národného 

nebytia konzekventne bolo vykonané, to malo byť podľa skúseností 

našich ... touto vojnou dovŕšené. - Ledva sa začala: boli takmer vo všetkých 

krajoch nášho Slovenska zostavené proskripčné listiny o našich svojmu rodu 

verných ľuďoch; pri aktívnej alebo aspoň trpnej asistencii vrchnosti boli aranžované 

pohony proti našim celkom bezúhonným, ba s verejnými vecami sa ani 

nezapodievajúcim ľuďom, čiastočne zošedivelým starcom, ba aj dámam; naši 

synovia a bratia, len čo sa pod vojenské zástavy dostali, boli verejne inzultovaní, 

opľúvaní a v okovách ulicami prevádzaní, bez každej inej príčiny, len preto, 

že známe bolo ich priznávanie sa k nášmu národu." 2 

Pritom ojedinelé prejavy nesúhlasu boli veľmi ľahko zlikvidované 

a počas mobilizácie sa na Slovensku ani nevyskytli mimoriadne prípady 

masovejšieho odporu, čo s uspokojením nad dobrým priebehom 

mobilizácie konštatovali aj záverečné správy županov jednotlivých 

slovenských stolíc (žúp). Napokon, vzhľadom na mimoriadne vojenské 

opatrenia a zákony ani nebolo možné očakávať nejaké výraznejšie 

prejavy rezistencie. Na druhej strane boli aj takí, ktorých sa propagandou 

o „spravodlivej", „svätej", pritom krátkodobej a víťaznej vojne 

podarilo úradom, zmaďarizovaným kňazom, učiteľom a pod., tak 

78

Vypuknutie vojny a obdobie tápania i bezradnosti 

zmanipulovať, že podľahli nadšeniu. Konečne, až do prvých otrasných 

zážitkov na fronte bola vojna predsa len nóvum, ktoré nielenže prekvapilo, 

omráčilo, ale i osviežilo a vzrušilo dobrodružnejšie povahy. Úrady 

si však uvedomovali, že medzi slovenským obyvateľstvom existuje 

živelný odpor proti vojne a proslovanské cítenie, hoci tieto prejavy sa 

vo väčších verejných akciách nemanifestovali. Takto iba uplakané oči 

desaťtisícov slovenských matiek a žien rukujúcich vojakov signalizovali 

hrozivý rozsah nastávajúcej ľudskej tragédie. 3 

V tejto dusivej atmosfére výbuchu svetovej vojny zachvátil bez výnimky 

celý slovenský politický tábor zmätok a bezradnosť, znemožňujúce 

akékoľvek dlhšie a hlbšie úvahy o tom, akým smerom by sa 

za danej situácie mala uberať slovenská politika. Slovenská politická 

reprezentácia siahla po vyskúšanej praktike - pasivite. Slovenská národná 

strana sa 5. augusta 1914 rozhodla počas vojny prerušiť svoju 

politickú činnosť a pred nespútanými vášňami maďarského šovinizmu 

a vládneho teroru vedenie strany vyhlásilo lojalitu panovníkovi 

a „vlasti". Ako neskôr v predsedníckej správe zdôvodňoval predseda 

Matúš Dula: „Ohlas 5. augusta 1914 ku našemu národu obrátený, mal 

za účel v prvom rade upozornenie našich spolurodákov na ich z homogiálnej 

vernosti ku trónu a vlasti vyplývajúce povinnosti, v druhom rade, aby nikto 

z nasej spoločnosti bárs aj len neprozreteľným chovaním sa nevyzýval a tým 

neohrozoval svoju a našu bezpečnosť ."* 

Totiž, ako sme už naznačili, pohon sa sústredil hlavne na známejších 

slovenských národných činiteľov. Napríklad Ivana Dérera a Jozefa 

Gregora-Tajovského hneď na začiatku vojny vyšetrovali a uväznili za 

článok Hyeny chcú vojnu. Za podozrenie zo špionáže sa nakrátko dostal 

do väzenia aj M. Hodža. Kratšie väzenie postihlo aj Janka Jesenského, 

Rudolfa Markoviča, Jána Fábryho, Miloša Krnu, Jozefa Dobrovodského, 

Ondreja Janču, Pavla Kellenberga a mnoho ďalších i menej 

známych z radov slovenskej národnej inteligencie. Do bratislavského 

sédriálneho väzenia sa vtedy dostal aj český sociálnodemokratický 

publicista, redaktor Robotníckych novín - Edmund Borek. No niektorých, 

napríklad Šimona Roháčka z Modry a Jána Cablka z Vŕbového, 

stihol hneď na začiatku vojny krutejší osud. Obaja boli po mnohých 

vyšetrovaniach a príkoriach odsúdení na rok žalára. Roháček za urážku 

maďarského národa a Cablk za urážku člena panovníckej rodiny. 

Výraznou výnimkou, pokiaľ išlo o výšku trestu za otvorenú protivojnovú 

agitáciu slovenskej inteligencie, bol prípad donovalského farára 

79


Jozefa Kačku a notára Jozefa Messerschmidta. Kačku za vlastizradu 

odsúdili na trest smrti obesením, dostal však milosť a k tomu 15 rokov 

v leopoldovskej väznici. Messerschmidta zachránila pred väzením len 

ťažká choroba, ktorá náhle prepukla. 5 

Súhrnne sa v historickej literatúre uvádza, že na začiatku vojny bolo 

vo väzení za rôzne politické delikty okolo 600 Slovákov. Určite neboli 

všetci uväznení za uvedomelý antimilitaristický protivojnový alebo 

protimonarchistický, či protiuhorský postoj. Veľkú časť tvorili jednoduchí 

ľudia, ktorí nedokázali krotiť svoj živelný odpor proti vojne a armáde. 

Do väzenia sa dostali za spontánne protivojnové a antimilitaristické 

výroky či urážky panovníka i ustanovizne kráľovstva podľa 

zákona č. 34 z roku 1913. Spoločnou črtou týchto spontánnych, veľmi 

často citovo podfarbených vyhlásení boli prejavy sympatií voči Srbom 

a Rusom a obvinenia monarchie z antislovanského ťaženia, v ktorom 

sa nehodlali angažovať. Na druhej strane, Slovákov mali zastrašiť 

a umlčať aj nové súdne procesy s poprednými slovenskými národnými 

činiteľmi. Najtypickejším príkladom vynaliezavosti maďarských vládnych 

orgánov v tomto smere bol súdny proces proti Júliusovi Bottovi 

a ďalším dvom vedúcim predstaviteľom SNS pre jeho Krátku históriu 

Slovákov a proti Jozefovi Skultétymu pre jeho Veniec slovenských národných 

piesní. 6 

Vyhlásenie pasivity a vyslovenie lojality SNS z 5. augusta 1914 

malo teda v prvom rade za úlohu pokiaľ možno kryť slovenské národné 

organizácie i jednotlivcov pred výbuchmi maďarského šovinizmu 

a vládneho teroru. V najťažších chvíľach na začiatku vojny to malo 

svoju funkciu a bolo rozhodne optimálnym riešením ako aktívna podpora 

vojnovej politiky uhorskej vlády, respektíve národnej a politickej 

kapitulácie. Ani toto vyhlásenie nebolo dostatočnou ochranou pred 

výbuchmi maďarského šovinizmu a vládneho teroru, preto sa M. Dula 

odhodlal aj osobne konať: „...uznal som ja vedúci predseda za dobré vziať 

audienciu u tehdajšieho ministra predsedu grófa Tiszu a oddať mu krátke memorandum 

o atrocitách už do toho času proti našim celkom nevinným ľuďom 

prevedených. Gróf Tisza reagoval na moje memorandum obežníkom poslanom 

všetkým županom našich stolíc." 7 

Taktikou politickej pasivity sa vedenie SNS aspoň neviazalo, ba 

dokázalo vyhnúť možným ústretovým krokom voči uhorskej vládnej 

moci. Odolávalo istým nástrahám a tlakom zo strany maďarskej 

vlády, ktoré by jednoznačne kompromitovali SNS i slovenskú politi- 

80


ku a v konečnom dôsledku by spochybňovali či podkopávali ich dlhodobé 

strategické záujmy a ciele. Slovenská politická reprezentácia 

sa takto v praktickej politike nedala ani na cestu výslovného odporu, 

ani na cestu odovzdanej spolupráce s maďarskými vládnymi kruhmi. 

Zvolila si cestu národnej a politickej pasivity. Podobne postupovali na 

začiatku vojny aj iné porobené národy a národnosti v Uhorsku. Tým 

sa však zároveň negovala možnosť akejkoľvek plodnejšej spolupráce 

medzi ich politickými reprezentáciami. 

Prvá svetová vojna neznamenala len dôležitý zlom v dovtedajšom 

vývoji habsburskej monarchie, ale preverovala všetky základné 

tendencie predchádzajúceho vývoja a určovala ich životnosť. Otázka 

ďalšej existencie Rakúsko-Uhorska bola nastolená nielen v rovine veľmocenských, 

ale aj vnútropolitických vzťahov. Nadväzne na to preverovala 

aj životnosť všetkých politických koncepcií, plánov a úsilia nerovnoprávnych 

národov a národností monarchie vrátane slovenského 

národa. Obrazne sa zvykne začiatok vojny prirovnávať k chirurgickému 

rezu na dovtedajší vývoj slovenskej politiky s potrebnou dávkou 

narkózy, v ktorej došlo k dočasnému umŕtveniu alebo úplnému vyoperovaniu 

politických ideí, ilúzií a úsilí, čo dovtedy napĺňali politický 

a národný život Slovenska. Ako vieme, sarajevským atentátom na následníka 

trónu Františka Ferdinanda padlo jedno z „najnádejnejších" 

slovenských politických úsilí pred svetovou vojnou, postavené na určitých 

osobných kontaktoch s následníkom trónu, na dohadoch o jeho 

osobných politických plánoch a nádejach v jeho budúcu, pre Slovákov 

priaznivejšiu politiku voči Uhorsku. Atentátom sa definitívne stratili 

aj posledné nádeje na zlepšenie postavenia Slovákov v Uhorsku cestou 

priaznivého zásahu z viedenského cisárskeho trónu. A to napriek 

tomu, že tzv. belvedérska politika mala ešte isté platonické doznievanie 

vo Viedni i v Turčianskom Sv. Martine, o čom sa ešte zmienime. 

Predvojnové česko-slovenské vzťahy, napriek istým výkyvom i rozporom, 

rozhodne zohrali v dejinách Cechov a Slovákov významnú 

úlohu, ktorá sa nakoniec pozitívne prejavila aj pri vzniku česko-slovenského 

štátu. V predvečer svetovej vojny nadobúdajú česko-slovenské 

vzťahy okrem zintenzívnenej kultúrnej a hospodárskej spolupráce 

aj určitý politický aspekt. No vznik vojny veľmi rýchlo zabrzdil toto 

veľmi skromné úsilie formulovať na základe česko-slovenskej (ďalej 

čsl.) spolupráce určitý politický program a dočasne ho odsunul ako 

neaktuálne. Na slovenskej strane síce ešte istý čas vychádzali v Sloven- 

81


skom denníku z pera Antona Štefánka články, ktoré sa v rámci skromných 

možností usilovali naďalej uchovávať čsl. myšlienku, ale 15. septembra 

1915 maďarská vláda noviny zastavila. V tom čase však bolo aj 

v českom politickom tábore neporovnateľne menej záujmu o Slovensko 

ako pred vojnou. Celkove politické ovzdušie v Čechách až do roku 

1917 neutváralo priestor ani na tiché horlenie stúpencov čsl. myšlienky. 

Napriek tomu sa myšlienka čsl. spolupráce objektívne zdala dejinnou 

perspektívou. 

Aby sme boli presnejší, v počiatočnom období vojny sa v určitých 

kruhoch na Slovensku i v Čechách myšlienka čsl. spolupatričnosti na 

krátky čas v istej novej polohe predsa len objavila. Bola však bytostne 

spojená a závislá od ďalšej nádeje, ktorá mala v slovenskej politike veľkú 

tradíciu a vychádzala z úplne iných koreňov ako predvojnová čsl. spolupráca. 

Bola to viera v osloboditeľské poslanie cárskeho Ruska, ktorá 

s úspechmi ruskej armády v jeseni 1914 nadobúdala aj isté konkrétne 

kontúry. Situácia a blízkosť ruského frontu v Karpatoch, výzva a letáky 

rozširované aj pre Slovákov v mene cára, ktoré mali dokumentovať 

„osloboditeľskú misiu" Ruska, rozhodne tiež pomáhali mnohým národnopolitickým 

reprezentantom vydržať šikanovanie štátnych a vojenských 

úradov. Pritom „čakanie na Rusov" bolo významnou zložkou 

verejnej mienky značnej časti slovenskej spoločnosti, nie iba úzkeho 

kruhu národných a politických reprezentantov v SNS, resp. v blízkosti 

Svetozára Hurbana Vajanského v Turčianskom Sv. Martine. 

Vtedy aj v domácej českej politike prevládala proruská línia (Karel 

Kramáŕ, Alois Rašín, František Sís), a to aj v súvislosti so Slovenskom, 

kde po prielome ruských vojsk na východe Slovenska tiež oživli nádeje 

na „ruské oslobodenie". Predseda Československej jednoty Josef 

Rotnágl spolu so Stanislavom Klímom pripravili Memorandum o Slovensku, 

ku ktorému priložili aj mapu slovenského územia. Slovensko 

sa malo stať súčasťou česko-slovenského štátu. Karel Kramáŕ v očakávaní 

ruskej armády v Prahe odkazoval cárskej vláde, aby vo svojom 

úsilí ďalej pokračovala a trvala na Slovanskom impériu. Čakalo sa iba 

na ruský prielom v Karpatoch, ktorý oslobodí Slovensko a potom cez 

Moravskú bránu aj české krajiny. Vízia premeny českého kráľovstva 

na autonómnu oblasť Ruska či na spolkovú „Slovanskú ríšu" pod romanovskou 

korunou sa zdala reálna a žiaduca skutočnosť. Slovensko 

vstupuje do tejto vízie ako faktor, ktorý je geopolitickým, prirodzeným 

teritoriálnym spojivom s Ruskom. 

82


Celkovo však „čakanie na Rusov" v Čechách i na Slovensku zostávalo 

prevažne len pasívnou nádejou. Po ilúziách, ktoré vyplývali 

z úspechov cárskej armády, sa ústupom Rusov z Karpát v máji 1915 

dostavilo aj postupné vytriezvenie. V dôsledku Brusilovovej protiofenzívy 

v roku 1916 síce proruské očakávania znovu trochu ožili, ale 

revolučné udalosti v roku 1917 v Rusku znamenali definitívny koniec 

všetkým nádejam. Politické kalkulácie so silou ruského cárizmu padli 

spolu s ním. 8 

Napokon, ako sme už naznačili, vznik vojny a následné silné výbuchy 

maďarského šovinizmu úplne znemožnili aj slovenskú politickú 

aktivitu na pôde Uhorska. Šovinistické maďarské vládnuce kruhy 

v Uhorsku sa definitívne prestali zaujímať o spoluprácu so slovenským 

národnopolitickým táborom, lebo im popri vojnových expanzívnych 

záujmoch išlo hlavne o upevnenie svojej nadvlády v Uhorsku - o rýchle 

dovŕšenie dlhodobého maďarizačného úsilia. Akékoľvek formy spolupráce, 

ktoré by mohli oddialiť alebo zmierňovať ráznosť tohto procesu, 

boli nežiadúcou prekážkou. Preto maďarským vládnucim kruhom 

nestačila ani politika lojálnej podpory alebo spolupráce zo strany politických 

reprezentácií nerovnoprávnych národov v Uhorsku, ktorá 

by vychádzala z inonárodnej základne. S uspokojením by boli uvítali 

jedine úplnú národnú a politickú kapituláciu, úplne odovzdanie sa do 

vôle a moci vládnuceho maďarského národa. 

Takto vyhliadky na zlepšenie postavenia Slovákov cestou vnútornej 

prestavby monarchie a samotného Uhorska sa nezlepšili, ba práve naopak. 

Napriek tomu konzervatívne vedenie slovenskej politiky hodlalo 

aj naďalej pridŕžať sa Memoranda slovenského národa z roku 1861 ako 

svojho základného strategického štátoprávneho programu pri praktizovaní 

politickej pasivity a vyčkávania. Zrejme po rozpútaní vojny veľká 

väčšina slovenského politického tábora bola presvedčená o tom, že 

rozpad Rakúsko-Uhorska a skončenie jeho politickej existencie nebude 

možné dosiahnuť. Osobitne po ústupe ruských vojsk z Karpát. 

Podľa Robotníckych novín aj prudko sa kryštalizujúce politické smery 

v predvojnovom slovenskom politickom tábore sa vznikom vojny 

ochromili - zakrpateli: „Z niekdajších, vlastnou prudkosťou sa kryštalizujúcich 

prúdov zostala len akási hmla." Robotnícke noviny tými „prúdmi" 

myslia smer martinsko-konzervatívny, krídlo ľudácko-klerikálne 

a smer liberálno-pokrokový, t. j. bývalých hlasistov, resp. prúdistov. 

Týchto nazývajú „slovenskí radikáli". 9 83


Martinsko-konzervatívny smer - predstavujúci vlastne politické vedenie 

SNS - po vyhlásení pasivity sa celkom stiahol do úzadia, kde si 

najskôr sušil slzy za „stratenou nádejou" - Františkom Ferdinandom 

- a potom až do mája 1915 sa opájal nádejou v osloboditeľské poslanie 

cárskeho Ruska. Dovtedy sa v martinskom konzervatívnom centre 

ani neuvažovalo o nejakej možnosti návratu na pozície aktivizmu 

v rámci Uhorska. Začiatkom augusta 1915 však pasívne Predsedníctvo 

SNS vyrušil pokyn uhorského ministerského predsedu Istvána Tiszu. 

Prostredníctvom komisára Lajosa Kürthyho a šéfa polície Jenő Berzeviczyho 

oznámil vtedy Tisza martinskému vedeniu SNS, že za určitých 

podmienok je maďarská vláda ochotná urobiť Slovákom isté ústupky. 

Naznačil, že vyhovie prípadnému memorandu o najsúrnejších žiadostiach 

Slovákov, „aby sa i Slováci mohli považovať za takých, ktorí už majú 

všetko, čo majú Rumuni, a ešte dostanú i to, čo je tiež Rumunom sľúbené", 

ak si slovenská politická reprezentácia i naďalej zachová voči Budapešti 

lojálnosť, a predovšetkým bude vo všetkom podporovať vládu 

I. Tiszu, a to i napriek tomu, že nepripustí uplatnenie všeobecného 

volebného práva a progresívnej dane. Prosbopis mali podpísať piati- 

-šiesti význačnejší slovenskí politickí reprezentanti a najvhodnejšie - 

formou deputácie - predložiť ministerskému predsedovi L Tiszovi. 

Na slovenský politický tábor privyknutý počas vojny dívať sa na 

maďarskú vládu ako na Damoklov meč, musela táto nečakaná ponuka 

zapôsobiť v prvej chvíli šokujúco. Preto sa v martinskom konzervatívnom 

centre našlo dosť takých, ktorí by ju neboli váhali hneď prijať. 

No neočakávaná a nezvyčajná ochota maďarskej vlády vyjsť Slovákom 

v ústrety budila zároveň i nedôveru a pochybnosti, ktoré postupne silneli. 

Trvalo istý čas, kým sa slovenskí politici zorientovali a odhalili 

politické pozadie tejto „proslovenskej" hry. Ako 16. augusta 1915 informoval 

Dula Vladimíra Makovického, Tisza si Slovákov chce nejako zaviazať 

nie preto, že by jeho hviezda na zachmúrenom nebi monarchie 

stúpala, „ale kvôli upevneniu svojho otraseného postavenia. On uhorských 

a grófStürgkh rakúskych delegátov pri berlínskej porade o colnej jednote tak 

informovali, aby sa v tejto otázke rezervné zachovali preto, že by otázna únia 

priemyslu našej monarchie zadala smrteľnú ranu. Toto preniklo do kruhov 

všemocných nemeckých na jichž dobrú náladu sme ešte vždy odkázaní, a preto 

vraj najprv pôjdu gróf Stürgkh a potom pravdepodobne Tisza. Poslednejší 

chce tedy svoje postavenie vo vnútri tak upevniť, aby mu pristúpené byť nemohlo 

a námahy v tomto smere kontrakaríruval. //n 

Preto sa v tejto kritic- 

84


kej situácii Tisza rozhodol aspoň navonok čiastočne revidovať aj svoju 

utlačovateľskú politiku voči nemaďarským národom a národnostiam 

v Uhorsku. 

Nakoniec slovenská deputácie k Tiszovi nešla. Aj preto, že komisár 

Kürthy ako hlavný sprostredkovateľ nezabudol naznačiť, že Slováci 

sa budú musieť zriecť každej spolupráce s Cechmi, lebo Česi vraj sú 

nepriateľmi dynastie. Verbovanie slovenskej deputácie k Tiszovi v auguste 

1915 patrí k najzávažnejším udalostiam, ktoré aj keď nakrátko, 

aspoň trochu rozčerili míkvu hladinu politického života na Slovensku 

v prvých rokoch vojny. O to väčšmi, že k tomu došlo v čase, keď po 

známom prielome ruského frontu v priestore Gorlíc ruská armáda 

ustupovala na celom východnom fronte a slovenskí politici začali uvažovať 

o možnosti návratu na pozície aktivizmu v rámci Uhorska. Ako 

z Dulovej korešpondencie s Makovickým vyplýva, s návratom na tieto 

pozície koketoval aj S. H. Vajanský. 12 

Medzi najväčších kritikov konzervatívneho centra patrili práve slovenskí 

sociálni demokrati, ktorí pri vzrastajúcom záujme o národnostnú 

otázku v Uhorsku pochybovali, že by bolo možné túto otázka riešiť 

prisluhovaním súčasným držiteľom moci v štáte a klaňaním sa maďarskej 

oligarchii či viedenskej kamarile. Ostro kritizovali nielen ilúzie 

vkladané do tzv. belvedérskej politiky, ale aj rusofilstvo a mesianizmus 

konzervatívnych vodcov SNS už pred vypuknutím vojny. 13 

No ešte aj 

6. júna 1918 si Robotnícke noviny neodpustili voči martinskému konzervatívnemu 

centru takúto pichľavú charakteristiku: „Naši národovci sú 

s ich ideálmi ako veriaci kresťania o Veľkom piatku, s tým rozdielom, že svoje 

slávne pasie odspevujú pod pecami pred pravoslávskymi ikonami." Zároveň 

hneď porovnávajú martinských konzervatívcov so skupinou slovenských 

ľudákov a píšu: „Slovenskí klerikáli sú pravda rezkejší, alebo aspoň 

chytrí {ale tí sú v každej rozmútenej chvíli i dobe chytrí, veď to je ich vlastnosť 

v mútnom loviť)/' Toto vyjadrenie Robotníckych novín len reflektovalo 

to, že vzťah slovenských sociálnych demokratov k ľudáckemu prúdu 

v slovenskom politickom tábore bol od začiatku ostro vyhranený a naopak. 

V skutočnosti ľudácke krídlo SNS hralo na začiatku vojny v slovenskom 

politickom tábore prím v lojálnom provládnom postoji k vojne. 

V Slovenských ľudových novinách vychádzajúcich v Bratislave sa osobitne 

aktivizoval poslanec Ferdinand Juriga článkami ubezpečujúcimi 

uhorskú vládu a Habsburgovcov o poddanskej vernosti a láske sloven- 

85


ského ľudu. Noviny často vyzývali slovenských vojakov na dôslednú 

vernosť monarchii a písali o „svätej povinnosti" v „spravodlivom boji" 

na fronte. Už v úvodníku z 31. júla 1914, ktorý oznamoval vypovedanie 

vojny Srbsku, Slovenské ľudové noviny vyzývali: „Vzkriesime v nás ducha 

hrdinského. Milí bratia, ktorých nás pozve slovo kráľovské do bojového šíku, 

icťe ochotne, hrdinsky a bojujte zmužile. Boh je s nami. Surovo a zlomyseľné 

bol urazený jeho večný zákon: S nami požehnanie a pomoc Jeho. A z tohto boja 

naša pravda, naše právo musí vyjsť." 

Pre objektívnosť pohľadu však treba dodať, že v takomto duchu nepísala 

len katolícka, ale aj evanjelická cirkevná tlač žehnajúc tým, ktorí 

„idú bojovať za vlasť, za staručkého apoštolského kráľa nášho, za víťazstvo 

našich zbraní". 14 

Napokon, aj Slovenský denník a najmä Slovenský týždenník 

sa síce v dňoch medzi atentátom a vypovedaním vojny snažili 

paralyzovať protisrbskú hystériu, no po vypuknutí vojny aj tieto časopisy, 

aj keď pomerne umiernenou formou, vyjadrili lojalitu s vojnovou 

politikou vlády. Možno to vyčítať aj z úvodníka Slovenského týždenníka 

31. júla 1914: „Od dňa 28. júla sme pod vojenským komandom. Od tohto dňa 

sa nepolitizuje ani nefilozofuje ... Aj my zo svojej strany upozorňujeme celé 

naše obecenstvo menovite na nasledovné: 1. Počas vojny dajte pokoj všetkým 

schôdzkam a zhromaždeniam. 2. Nariadenia vrchnosti plňte prísne a bezodkladne. 

3. Vystríhajte sa všetkého podnecovania. 4. V páde vojny poslúžte 

vojsku vo všetkom." 

Až na konci roka 1914, keď sa nedostavili očakávané úspechy v tzv. 

bleskovej vojne, ruské vojská stáli v Karpatoch a vláda začínala taktizovať 

s istou povoľnosťou voči porobeným národom, objavujú sa 

v slovenskej tlači pokusy oživiť aspoň základné slovenské požiadavky. 

Medziiným šlo o obnovenie slovenských gymnázií, Matice slovenskej, 

uvedenie slovenčiny do škôl a úradov a zabezpečenie primeraného 

počtu slovenských mandátov do snemových volieb. Na čele týchto pokusov 

stáli práve slovenskí ľudáci so Slovenskými ľudovými novinami. 

V týchto súvislostiach treba posudzovať i politickú tendenciu, 

ktorá sa začala v slovenskom politickom tábore výraznejšie prejavovať 

- hlavne vďaka iniciatíve čelného predstaviteľa ľudáckeho krídla 

a jedného z dvoch vtedajších slovenských poslancov Ferdiša Jurigu. 

Jej cieľom bolo nejako „skapitalizovať" boj Slovákov na frontoch. Pritom 

skutočne v prvých rokoch vojny sa o bojových úspechoch, no aj 

o neúmerne vysokých stratách slovenských vojakov, nielen písalo v 

rakúskej i maďarskej tlači, ale aj najvyššie rakúsko-uhorské velenie si 

86


pochvaľovalo poslušnosť a udatnosť slovenských vojakov na frontoch 

a dávalo im najvyššie známky spoľahlivosti - niekedy i pred Nemcami 

a Maďarmi. 15 V článkoch uverejnených v Slovenských ľudových novinách 

i vo vystúpeniach v uhorskom sneme sa Juriga v prvých rokoch vojny 

snažil takticky presvedčiť maďarské vládnuce kruhy, že za verné a obetavé 

služby vlasti i dynastii vo vojne si Slováci zaslúžia mierne ústupky 

v nacionálnej oblasti - zavedenie slovenčiny do stredných škôl, 

volebné právo pre všetkých vojakov a pre ženy, ktoré si to vraj spolu 

s obetavou prácou doma úplne zaslúžia. Okrem toho vláda by mala 

urobiť opatrenia na podporu rodín vojakov, zabezpečiť výkon poľnohospodárskych 

prác, zaviesť kuchyne pre hladujúcich a progresívnu 

daň v prospech vojnou postihnutých. 16 Niektoré Jurigove požiadavky 

v sociálnej oblasti boli na vtedajšie pomery dosť radikálne a odrážali 

hlboké zmeny, ktoré spôsobila vojna v živote a sociálnom postavení 

najširších vrstiev slovenského ľudu. Maďarské vládnuce kruhy však 

tieto požiadavky očividne ignorovali a neprejavili ochotu Jurigovo volanie 

po akomsi „nacionálnom zmierení" Slovákov a Maďarov honorovať, 

napriek tomu, že za mierne ústupky Jurigova politika svojím 

postojom k monarchii a dynastii miestami zabiehala až do servilnosti. 

Jediným kladom toho bolo poznanie, že Slováci v žiadnom prípade 

nemôžu v Uhorsku hľadať svoju budúcnosť. I to malo svoj význam, už 

aj preto, že Jurigova iniciatíva bola známa medzi širšími vrstvami slovenskej 

spoločnosti. Napokon, v tejto iniciatíve Juriga, resp. Slovenské 

ľudové noviny, nezostali osihotení. Z viacerých príležitostných článkov 

Národných novín v prvých rokoch vojny vysvitá, že spomínaná politická 

taktika nebola zďaleka cudzia ani vedeniu Slovenskej národnej 

strany. 

O skutočnosti, že táto politická tendencia mala na Slovensku v prvých 

rokoch vojny širšie zázemie (čo vraj, žiaľ, maďarská vláda v dôsledku 

svojej tvrdošijne protinárodnostnej politike nielenže nevyužila, 

ale zmarila), hovorí aj jedna štúdia o slovenských politických pomeroch 

za prvej svetovej vojny od neznámeho autora, ktorú evidenčná 

kancelária Hlavného veliteľstva armády (AOK) považovala za takú 

dôležitú, aby koncom mája 1918 upozornila na ňu cisára Karola, uhorské 

ministerstvo vnútra a oddelenie hlavného štábu v Košiciach. V spomínanej 

štúdii, ktorú dostalo spravodajské oddelenie, sa v súvislosti 

s úvahami o stanovisku Slovákov k česko-slovenským zjednocovacím 

snahám uvádza, „že pri vypuknutí vojny a tiež neskôr kmitla (dämmer- 

87


te) medzi slovenskou inteligenciou a v národne uvedomelej časti slovenského 

ľudu nádej, že uhorská vláda, -prihliadajúc k vernosti a lojalite Slovákov, 

zachovávanými napriek tomu, že šlo o boj proti ruským spolubratom, bude 

v liberálnom duchu revidovať národnostnú politiku. V tejto dobe myšlienky 

na československú jednotu u Slovákov doslova usnuli. Ale keď uhorská vláda 

o národnostnej politike konzekventne mlčala a naopak v poslednej dobe začala 

opäť svoju dávnejšiu taktiku namierenú proti inojazyčným národnostiam v 

Uhorsku ... nastalo vytriezvenie/' 17 

Aj tá časť predvojnového slovenského politického spektra, ktorú 

Robotnícke noviny označili ako „slovenskí radikáli", sa s vypuknutím 

vojny akosi rozplynula. Väčšinou preto, že jej prívrženci museli povinne 

narukovať. Medzi tých najznámejších predvojnových „radikálov", 

ktorým sa vzhľadom na vek či zhodu iných šťastných okolností podarilo 

vyhnúť nasadeniu na front, patrili napríklad Pavol Blaho, Vavro 

Srobár i Milan Hodža. Vypuknutím vojny sa však aj oni odmlčali. Prvý 

z nich, Pavol Blaho, ako jeden z dvoch slovenských poslancov v uhorskom 

parlamente, sa aj vzhľadom na chorobu stiahol počas vojny do 

úzadia v rodnej Skalici a až do októbra 1918 sa politicky neangažoval. 

A rozhodne nebol proti vyhláseniu politickej pasivity Predsedníctvom 

SNS na začiatku vojny. 

Aj Milan Hodža uznával vyhlásenie politickej pasivity SNS na 

začiatku vojny za potrebný i rozumný krok a „mlčanie" považoval 

v danej situácii za najlepšiu formu demonštrácie slovenskej politickej 

reprezentácie. 18 Pritom on sám ako mobilizovaný vojak, nad ktorým 

na začiatku vojny viselo obvinenie z velezrady, sa publicisticky 

odmlčal až do roku 1918. Jeho vojnová politická angažovanosť až do 

roku 1918 mala v podstate dôverný charakter. Využíval v nej svoje 

tylové služobné zaradenie v cenzúrnom úrade ako vojak chorvátskej 

cenzúry a nesporné výhody Viedne ako hlavného centra habsburskej 

monarchie. 

Sarajevským atentátom na Františka Ferdinanda síce padla hlavná 

nádej belvedérskej politiky M. Hodžu, ale nádeje na federalizáciu monarchie 

vo Viedni v prvých rokoch vojny úplne nezhasli. Ako oznamoval 

Kornel Stodola predsedovi SNS M. Dulo vi, „dediči ideí následníka 

trónu" vo Viedni ďalej pracujú na príprave veľkorakúskej federácie. 19 

V tomto kruhu prívržencov sa rátalo aj s relatívnym riešením slovenskej 

otázky na báze veľkorakúskeho programu v rovine pronemeckej 

centralizácie s určitým stupňom federalizmu. Jedným z 15 federálnych 

88


celkov mala byť aj autonómna provincia Slowakenland a v ústrednej 

vláde mala mať dvoch ministrov, čo bolo najviac, čo mohli Slováci od 

habsburskej monarchie očakávať. 20 Nehľadiac na to, že prohabsburská 

koncepcia riešenia slovenskej otázky sa nerealizovala v konkrétnej politike, 

v čase, keď ešte nebolo o osude Rakúsko-Uhorska rozhodnuté, 

proviedenská orientácia zostávala istou alternatívou aj v martinskom 

vedení slovenskej politiky Zvlášť po nástupe cisára Karola, keď v roku 

1917 začali v Rakúsku silnieť federalizačné úsilia a maďarská vláda sa 

trvalé stavala proti odporcom dualizmu a akýmkoľvek demokratickým 

premenám v Uhorsku. 

Je známe, že cez vojnu sa postupne okolo M. Hodžu vo Viedni utvorila 

autoritatívna skupina slovenských politických reprezentantov: 

Kornel Stodola, Ivan Dérer, Ján Cablk. V prvých rokoch vojny akoby 

žila v „závetrí", navonok sa politicky neprejavovala, ale pod maskou 

zdanlivej nehybnosti to pulzovalo. Najskôr išlo o získavanie a výmenu 

informácií, o dôverné stretnutia i porady, ale aj o politické postoje, 

napríklad v súvislosti s viacerými pokusmi zverbovať v rokoch 

1915 a 1917 slovenské deputácie k Istvánovi Tiszovi, k čomu zaujal 

M. Hodža rozhodne zamietavé stanovisko. Viedenská skupina skutočne 

využívala výhodu svojho metropolitného pôsobiska s najlepšími 

možnosťami získania správ z domácej i svetovej politiky, kontaktu 

s poprednými inonárodnými činiteľmi, ale aj nenápadných stretnutí 

s národnopolitickými činiteľmi zo Slovenska. Pričinením M. Hodžu sa 

usilovala byť pri riadení spravodajských, ale aj iných akcií, súvisiacich 

s národnooslobodzovacím hnutím Slovákov. 21 

Na druhej strane rozhľadený 

M. Hodža, ktorý si aj počas vojny štúdiom rozširoval vzdelanie, 

bol vyhľadávaným konzultantom a poradcom i pre inonárodných 

politikov - zvlášť Rumunov, Juhoslovanov, Cechov - ale neboli žiadnou 

výnimkou ani jeho kontakty s maďarskými, rakúskymi i nemeckými 

politickými predstaviteľmi - napríklad aj s Franzom Naumannom, 

autorom povestnej knihy Mitteleuropa. 22 Takto zvýšené šance vyhnúť 

sa vojnovému osudu frontového vojaka a viedenské prostredie umožňujúce 

kontakt s vládnou i slovenskou politikou a politickými predstaviteľmi 

iných nerovnoprávnych národov a národností habsburskej 

monarchie, utvorili objektívne predpoklady, že tento skutočne moderný 

slovenský politik nezostal v mimoriadnych okolnostiach vojny 

v striktnej politickej pasivite. 

Vavro Srobár so svojimi Pamäťami z vojny a väzenia patrí priam ku 

89


klasikom sugestívnych svedectiev a obrazov, ktoré približujú pogromovú 

atmosféru pohonov na „panslávov" na Slovensku v prvých týždňoch 

vypuknutia svetovej vojny. Aj on patril do okruhu tých, ktorí 

oceňovali vyhlásenie pasivity SNS ako nevyhnutný a múdry krok 

a využívali ho tiež ako účinný štít proti tlakom a nástrahám zo strany 

vládnych orgánov. Dokonca, ako bývalý hlasista a odporca martinskej 

rusofilskej orientácie, podľahol aj on na začiatku vojny mesianizmu 

a s napätím očakával, kedy ruská armáda oslobodí slovenský 

ľud z maďarskej nadvlády. „Ruské vojská sedeli na severnej strane Karpát 

a my na juhu, vzdialenom od nich len niekoľko desiatok kilometrov. Žili sme 

v úžasnom napätí duševnom, očakávajúc, kedy sa pohnú a kedy obsadia Slovensko. 

Slovenský ľud čakal kozákov ako Spasiteľa z jarma maďarskej tyranie. 

Ženičky kŕmili bravčový dobytok pre nich, vyhrážali sa Maďarom a maďarónom, 

súdy súdili a zavierali, internovali, vešali a strieľali našich prostých 

ľudí pre lásku k Rusom/' spomína V. Srobár. 23 Ešte v novembri 1914, 

keď sa ruská armáda dostala na hrebene Karpát, vybral sa V. Srobár 

aj s Františkom Votrubom k haličským hraniciam na návštevu k farárovi 

Ladislavovi Moyšovi do Haligoviec. Pri tejto príležitosti L. Moyš 

ukazoval na mape zakreslený česko-slovenský štát. V každom prípade 

však „čakanie na Rusov" ako katastrofická alternatíva vyslobodenia 

Slovákov i Cechov z područia Nemcov a Maďarov sa v prvom období 

vojny javila aj Šrobárovi ako veľmi pravdepodobná a blízka alternatíva. 

Vzhľadom na to, že Rusko vtedy ešte predstavovalo veľmi dôležitý 

článok bloku Dohody, aj tento mesianizmus podľa Srobára vraj vôbec 

neprotirečil jeho pevnej viere, ktorú vraj mal už na začiatku vojny „že 

vojnu ,My' (Rakúsko-Uhorsko - pozn. M. H.) prehráme, že zvíťazí Dohoda 

a hlavné slovanské národy, že vydobyjú si slobodu, ktorá im podľa logiky 

dejín v tomto storočí patrí". 24 Inak, okrem vykonávania lekárskej praxe, 

až do roku 1917 sa aj V. Srobár v podstate politicky realizoval len v nezáväzných 

debatách v úzkom kruhu dôverných priateľov a v sledovaní 

pohybov frontov prvej svetovej vojny na mapách podľa oficiálnych 

správ rakúsko-uhorského generálneho štábu. 

Napokon treba povedať, že na začiatku vojny sa aj slovenskí sociálni 

demokrati podriadili rozhodnutiu Predsedníctva Sociálnodemokratickej 

strany Uhorska a Odborovej rady v Budapešti o zastavení 

„triednych bojov počas vojny", o „triednom mieri", odkaze mzdových požiadaviek 

a štrajkov. Robotnícke noviny vystríhali svojich čitateľov pred 

porušovaním vojnových „výnimočných zákonov" a varovali ich, aby sa 

90


nepúšťali s vojenskými úradmi a predstaviteľmi do sporov. Slovenskí 

sociálni demokrati síce neprejavili toľkú pro vládnu servilnosť ako ich 

maďarskí súdruhovia, napriek tomu však aj Robotnícke noviny vyhlásili, 

že v časoch „terajšej vojny ustupujú snahy robotníckej triedy do úzadia, 

pretože do popredia s plnou vehemenciou vstupuje snaha štátu zničiť a povaliť 

druhý nepriateľský štát". Preto, podľa nich, „robotnícka trieda prirodzene 

musí mať tiež záujem na tom, aby štát, v ktorom žije, ktorý jej dáva možnosť 

vývinu a uplatnenia sa, zvíťazil"} 5 

Okrem toho, slovenskí socialisti si dlho nevedeli nájsť nový spôsob 

práce, mnoho robotníckych funkcionárov totiž narukovalo a odborové 

organizácie vedené slovenskou sociálnou demokraciou prestali 

prakticky fungovať alebo sa rozpadli. Zhruba od polovice roku 1915 

sa z Robotníckych novín začína postupne vytrácať bezradnosť, depresia 

a prejavy poslušnosti k panujúcemu režimu. K pozitívnym stránkam 

Robotníckych novín v prvých rokoch vojny patrí aj to, že naďalej 

zastávali svoje predvojnové stanovisko o spojení sociálnej a národnej 

otázky. Brutálny maďarizačný útlak, ktorý sa počas vojny ešte vystupňoval, 

nútil slovenských sociálnych demokratov, aby hľadali podporu 

v spolupráci so silami schopnými bojovať za demokratické požiadavky. 

Maďarskí socialisti nemali pochopenie pre národnooslobodzovací 

boj nemaďarských národov a národností v Uhorsku, na ktorom sa 

aj slovenskí sociálni demokrati chceli a museli zúčastniť - ak aspoň 

trochu chceli zostať demokratmi. Zo svojho defenzívneho postavenia 

sa však vymaňovali iba postupne a veľmi ťažko, pričom citeľný obrat 

v tomto smere nastal až po štokholmskej konferencii roku 1917. 26 

Zvlášť v prvých rokoch vojny sa na stránkach slovenskej tlače len 

vzácne objavili názory, že budúcnosť národa nezávisí iba od výsledkov 

vojnového súperenia dvoch veľmocenských blokov, ale bude záležať 

aj na pripravenosti a schopnosti vnútorných síl pokračovať v boji za 

lepšie podmienky národného života. No slovenská tlač veľmi zdržanlivo, 

so skúsenostným nadhľadom, pristupovala k istým takticko-propagačným 

ťahom z vládnych miest, prejavujúcim aj istú ústretovosť 

voči nemaďarským národom neurčitými a nezáväznými prísľubmi. 

Na druhej strane, pozorne zaznamenávala sebavedomé vyhlásenia 

maďarských politikov o sile maďarského štátu, ktorého vplyv po vojne 

ešte vzrastie, čím sa tiež medzi slovenskými čitateľmi upevňovalo 

presvedčenie, že maďarská politika sa vôbec nehodlá vzdať svojho 

strategického zámeru - utvorenia jednotného, centralizovaného štátu 

91


s maďarským štátnym jazykom - že Slováci v Uhorsku nemôžu hľadať 

svoju lepšiu budúcnosť. 

Vzhľadom na to, že vyhlásením pasivity SNS rezignovala na verejnú 

činnosť, slovenská politika sa mohla prezentovať iba tlačovými orgánmi 

a v mimoriadnych podmienkach vojny slovenské periodiká boli 

vlastne jediným vonkajším znakom, že slovenská politika ešte existuje. 

No vo veľmi zúženom priestore a forme pôsobenia, lebo v dôsledku 

prísnej vojnovej cenzúry bol obsah politických časopisov limitovaný 

dodržiavaním úradných nariadení, pričom všetky periodiká museli 

prinášať vynútené prejavy lojality voči štátu, dynastii i panovníkovi, 

ako aj deklarovať pozitívne postoje k vojnovým snahám monarchie 

i jej spojencov a, pochopiteľne, tiež k bojujúcej rakúsko-uhorskej armáde. 

Okrem úradných správ sa len vo veľmi oklieštenej a náznakovej 

podobe v týchto časopisoch objavovali vlastné názory slovenských 

politických predstaviteľov na vnútorný i zahraničnopolitický vývoj či 

zamyslenia nad výhľadmi a alternatívami ďalšieho vývoja v monarchii 

a Uhorsku, zvlášť po skončení vojny. 

Napokon možno konštatovať, že slovenská politika, všetky slovenské 

časopisy sa na začiatku vojny prihlásili k lojálnej podpore habsburskej 

dynastie, uhorskej vlády a jej výbojnej politiky - aj keď s rôznym 

zápalom a prísľubmi. Ak nezastavili svoju činnosť, usilovali sa nejako 

prežiť a vystríhali sa zverejňovať akékoľvek názory, odlišné od oficiálnych, 

čo priamo korešpondovalo s postojmi a minimálnou oficiálnou 

činnosťou slovenských politických smerov a prúdov. Politický život na 

Slovensku, hoci úplne neodumrel, utiahol sa do hlbokého súkromia 

a mal zväčša podobu vzájomnej výmeny veľmi dôverných, neoficiálnych 

a vláde nežičlivých informácií z frontov, zo zahraničia i z domácej 


Až do záverečnej fázy vojny nebolo tu výraznejšieho úsilia urobiť 

vojnu východiskom slovenskej politiky. Dominantný politický názor 

a postoj, ktoré až na niektorých jednotlivcov prevládal v slovenských 

národných politických kruhoch, správne vystihol L Dérer: „Ostať úplne 

pasívne: veci sa vyvinú samy od seba, vojna dopadne buď dobre pre monarchiu 

a zle pre nás a vtedy by boli beztak márne zbytočné obete: alebo vojna 

dopadne zle pre monarchiu a dobre pre nás a vtedy národné oslobodenie príde 

samo od seba." To však, pochopiteľne, napísal až ex post! 27 

Je fakt, že v provincionálnom Turčianskom Sv. Martine alebo v Ružomberku 

sa omnoho ťažšie získavali informácie o vnútropolitickom 

92


i zahraničnopolitickom dianí, či najčerstvejšie správy o pohyboch na 

frontoch svetovej vojny ako napríklad vo Viedni. Podľa vývoja situácie 

na frontoch v prvej etape vojny sa ťažko dalo tipovať víťaza, lebo už 

priebeh vojny roku 1914 ukázal, že ani jedna z bojujúcich strán nebola 

schopná dosiahnuť plánované strategické ciele v krátkej a ofenzívnej 

vojne. Už v tejto fáze vojny boli v mieri vycvičené vojenské kádre väčšinou 

zničené, hospodárstvo štátov otrasené vojnou, sily protivníkov 

skoro vyrovnané a armády začali budovať zákopy. Najskôr na západnom 

fronte, po krachu nemeckého Schlieffenovho plánu na francúzskej 

rieke Marne začiatkom septembra 1914, museli nemecké vojská 

ustúpiť až na čiaru Compiégne - Remeš - Varennes - severne od Verdunu, 

kde sa začali zakopávať. Na západnom fronte vojna dostala 

skoro kryštalický čistú formu zákopovej vojny. No po ústupe ruských 

vojsk z Karpát v máji 1915 sa dal do pohybu východný front a vojna 

na východe nebola ešte ani zďaleka rozhodnutá. Za pomoci Nemecka 

i Bulharska sa síce Rakúsko-Uhorsku podarilo v jeseni 1915 poraziť 

hrdinsky bojujúce Srbsko, ale na juhu Európy v roku 1915 pribudli ešte 

dve bojiská: rakúsko-talianske a v Dardanelách, a tak došlo k novému 

rozdrobeniu síl na vzniknutých frontoch v dôsledku vstupu ďalších 

štátov do vojny. 28 

Ani slovenskí politickí reprezentanti vo Viedni tak v prvej etape vojny 

nemohli vedieť, kto zvíťazí. Zdalo sa, že existujú len tri možnosti: 

1. víťazstvo Ústredných mocností; 2. víťazstvo dohodových veľmoci; 

3 nerozhodný výsledok. Politické reprezentácie porobených národov 

monarchie stáli pred veľmi zložitým problémom. Ťažko sa bolo rozhodnúť, 

čo bude výhodnejšie: hájiť prebojúvanú existenciu a pozície 

v monarchii legálnou podporou vlády a jej vojnovej politiky alebo rátať 

s víťazstvom Dohody a pripravovať sa na určité zmeny v usporiadaní 

strednej Európy - teda i Rakúsko-uhorskej monarchie. Celkove sa však 

predpokladalo, že v prípade víťazstva Ústredných mocností, teda aj 

Rakúsko-Uhorska, podmienky na národnoemancipačné snahy nebudú 

priaznivé. Myšlienku národného oslobodenia mohli aj slovenskí politici 

spájať len s eventuálnym víťazstvom Dohody No tretia alternatíva 

dávala najväčší priestor na najrôznejšie, i tie najfantastickejšie kombinácie. 

Výstižným príkladom toho sú napr. závery z diskusie slovenských 

a rumunských národnopolitických reprezentantov vo Viedni na 

začiatku vojny, o ktorej si K. Stodola vo svojom vojnovom denníku 5. 

októbra 1914 poznamenal: „Večer v kaviarni Landmannovej veľká politická 

93


debata s Rumunmi, na ktorej sa tvrdilo, že konečne zostanú len dva nevysilené 

štátny, a síce Nemecko a Rusko. Tieto sa dohodnú, podelia si Rakúsko medzi 

seba. Česko, Moravu, Sliezsko a Terst si vezme Nemecko. Česko, že by malo 

dostať autonómiu, lenže by sa nesmelo oddať ruskej iredente. Sedmohradsko 

a Bukovinu dostalo by Rumunsko a Banát s Chorvátskom a Slavóniou pripadli 

by Srbsku. Len ohľadne Slovenska neboli nacistom. Jedni hovorili, že bude 

s Českom tvoriť jeden štát, iní hovorili, že Uhorsko ostane celé, pravda, za istých 

garancií, daných národnostiam. Viedeň a rakúske zeme tvorili by zväzový 

štát Nemecka. Tak teda od Berlína by nám svietilo slnko/ //29 

Pre tieto zmätené úvahy slovenských a rumunských politických 

predstaviteľov sú príznačné dva momenty, ktoré s postupnými zmenami 

a oslabovaním postavenia Rakúsko-Uhorska na medzinárodnom 

a vojnovom poli dostávali reálne kontúry. Po prvé, že i v prípade nerozhodného 

výsledku vojnového súperenia dvoch nepriateľských blokov 

sa už vtedy začalo rátať s tým, že habsburská monarchia nevyjde 

z vojnového konfliktu so zdravou kožou - aspoň nie bez zásadných 

územných a štátoprávnych zmien. Po druhé, že hegemónia Nemecka 

v bloku Ústredných mocností zostane hlavným činiteľom nielen 

v prípade nerozhodného výsledku vojnového súperenia, ale zákonite 

i v prípade víťazstva prvej alternatívy, t. j. víťazstva Ústredných mocností. 

Teda napriek naznačeným ilúziám o priaznivej úlohe Nemecka 

pre budúcnosť utláčaného Slovenska sa hrozba úplnej nadvlády Nemecka 

nad strednou a juhovýchodnou Európou stávala čoraz očividnejšou 

a slovanské národy v habsburskej monarchii boli objektívne 

postavené pred otázku - čia bude monarchia v budúcnosti (ak sa aj 

zachová)? 

Slabá, v otázkach medzinárodného politického diania málo skúsená 

slovenská politická reprezentácia si tento objektívny fakt začala 

uvedomovať viac-menej sprostredkovane a rozhodne nikdy nie tak 

intenzívne ako napr. českí politici. Totiž prvoradým problémom pre 

slovenskú politickú reprezentáciu bol nerovný zápas s maďarským hegemonizmom, 

ktorý bol z hľadiska širších medzinárodných súvislostí 

vojny dvoch veľmocenských blokov síce iba provinčnou záležitosťou, 

ale pre samu slovenskú politiku sa stal ťažko prekonateľnou bariérou. 

Vymanenie sa z mocenských sfér Uhorska bolo pre slovenskú politiku 

prvoradou úlohou až do konca „Veľkej vojny". 

Pred vypuknutím prvej svetovej vojny ani jeden slovenský politický 

prúd nerátal reálne s možnosťou rozbitia Rakúsko-uhorskej monarchie 

94


a so spojenectvom s Čechmi. Ak vôbec v niektorých hlavách niečo podobné 

mohlo vzniknúť, bola to len teória, takmer utópia. Až za vojny, 

ktorá bola nepochybne vo všetkých smeroch rozhodujúcim činiteľom, 

začali najskôr Česi a Slováci v zahraničí, potom aj domáci odboj v obidvoch 

krajinách pomýšľať na rozbitie Rakúsko-Uhorska a spojenie 

oboch bratských národov v jednotný štátny útvar. No ani v roku 1916 

sa v Češku ani na Slovensku o možnosti rozbitia rakúsko-uhorskej monarchie 

a o utvorení spoločného štátu Čechov a Slovákov ešte nehovorilo. 

Aj česká sociálnodemokratická tlač - rovnako ako Robotnícke noviny 

- písala o záujme proletariátu na zachovaní Rakúsko-Uhorska, lebo 

len takýto „posilnený veľký štát", ktorý vyjde víťazne z vojny, môže vraj 

byť „najlepším základom pre český, ale aj slovenský politický boj a vývoj". 30 

95

Svetozár Húrban Vajanský 

Pavol Blaho 

(v roku 1908 v Luhačoviciach) 

Vavro Šrobár (na prelome 19. a 20. stor.) Milan Hodža (v roku 1905) 

97

Anton Štefánek 

(na začiatku 20. stor.) 

Andrej Hlinka 

(ako novokňaz v roku 1889) 

Ferdinand Juriga (vpravo) 

s Františkom Jehličkom 

98

Matúš Dula (sediaci vpravo) 

v spoločnosti priateľov 

r^žr^JSí 

I 

Následník trónu František Ferdinand 

s manželkou Žofiou 

99

fN*; 

^ 

¾ 

v> 

. - • , : 

9 : % 

m 

ÍVJ* Í. 

- $:+Xé 

•.:?'

....,•. Vychodí kaldý piatok. 

, Admu ptt «ophry, liaty. on dpUtky i virtky ia»»elky: 

•MArodný llláinlk« • Twclanakom Sv. Martlae 

ČJilo Miu » poMovtJ »pv«H«IW 3W0. 

HLÁSNIK 

NOVINY PRE 8LOVKXSKÝ CUP« 

Zodpovedný itd*ktoi: Milo« Plctor. 

I PrtdpUlnéi Do Uho»*tia« Rikósk« 4 kor .d« Ntmr;)

Rudolf Pilát 

Josef Rotnágl 

„Slovenská búda" v Luhačoviciach (historické miesto putovania a upevňovania 

česko-slovenských vzťahov pred prvou svetovou vojnou) 

102

Mimoriadne vydanie. 

SlIIVE IS KY D ElHIK 

.:t::< 

Ročník V. Číslo 143. BUDAPEŠŤ, v nedeľu, 2ß. júla t UM. |r4 a 

*lll.i> MU p.. < \r*\Wt 

dri, !e v rulel kra|lne Je dní polhlkcv. 

litadnttuv a Itréberov, kti*>rl budú ch:ef v 

vyhuUlil. Nnfe politické i

?~PT3Ĺ&&

7 

MOBILISACNY OHLAS. 

JEHO CISÁRSKE A APOŠTOLSKO- 

KRÁLOVSKÉ VELIČENSTVO 

NAJMILOSTIVWŠIK NAIflW'ľľ 

ÍMtlI.n 

\\u\m í MIIISUII 

8P0L0CNÉH0 VOJSKA, VOJENSKÉHO NÁMORNÍCTVA, 

OBIDVOCH HONVÉDSTVÍ A BOSENSKO-HERCEGOVIN 

SKÝCH TLÚP. 

Následkom toho u na vjrknnnnit» vvilmnVli in^rli luijvrMIrli. roxksiwivrmriiuliip* si: 

I. Xarukovnnir o*ob nrakftrnrho M« v o. 

•tetky oaeby neaktltarbo «riava povinn* »u i». n./lilibuni t..|i..tm. tr *i\ xr»lMnl. 

S IV ttorf ndCBj^ afebodne ama pontit Unetnaké ftetamke a pár>dodj. krJ prvukatu ka a hontnJdatva, ktort xú u pwlnikatrloY xa 14 kadlnj p*i r«./hlA-otn lolu-t.» »hUiti. nW'akaJAr Hadar 

•fla dopnvti tnba na tú atanicu. 11a ktorej bojjr kon«- tyinn*. 

V. A**ontovanlf koni. '' 

li kaajBlwifl prrdvifat trrba vJaikr tŕ koi^ lbr.li..n.*m- xri.. 

itoraní koftl mnanó Imljr xa a*«v. 

Dfboly alto Uaariflkorané, jak I. jnnioim Wtut«hn n>ku il^ripx'nV M\ri v.k pr-kna-ily. jak pr.« .Ii.n.bu nlnhi. fntt 

n afMifitoTanf k«ní nrtdtrediiió n«*l»

Wflto $wfo&kí! Mmník 

Nrui flark Qaily 

SMRŤ A ZK AZA 

EUROPEJSKA VOJNA ZAHÁJENÁ. 

SRÁŽKY VOJSKA NEMECKÉHO A RUSKÉHO f 

NA HRANICIACH. Kábelové zprávy. i£ 

Krvavé boje v údolí bosenskej Moravy. ^ľ.C'^SĹZ^lZ'^yj^l^^^Z^lZ'Z ! •"• í 

Rakúskemu vojsku hrozí na rôznych 

mietUch zaskočenú*. 

SLOVANIA JEDNOTNÍ 

~. -ru.nl IUi|... t r< k.l_i iinlii -CJ 

y^W- % -tato. BT« irrt«. •*"»* •»-> 

J«V N«.U. Sít a. W •**« k •—*«»i 

^.. n»4U>. »»•*"•• U. krt r.»-..^> ÔAi .rffeU. A. rh . 

- Jf» ..Hî, ^11^..1.., t M»»| •»' 

!^ 

.«MlfU V »••»•»»»•' »«^r. Kri7 Jmj flM "Ja 

•krt. ••*• K-UHtart» »UtA. 1 

U wakcU Mla BVI»« • • 

t, oUtMi ««W T«kt- n 

BU--.II B. !..),.VU I 

iw,i. : Aar»*« 

,„, „ >u

^^$$1^ 

^¾ 

•&M 

Poľná karta banskobystrického 16. honvédskeho pešieho pluku 

Panovníci štátov Ústredných 

mocností: nemecký cisár 

Wilhelm II. a cisár František 

Jozef I. (v popredí); bulharský 

kráľ Ferdinand a turecký sultán 

Mohamed V. (v pozadí). 

107

ffiHOÍlIT« 

—rtafcoU, •dmlalstrêU * «xp«4*lm v Ttirttaatkooi •*. Marti»«. 

Boteik XLV. Őtrrtok, ft. ftiigtuta 1914. Číslo 91. 

Od predsedníctva slovenskej národnej strany. 

V BfaMtaH* alotiaaaj aarakefakaj inldy, klaná BMAM > ,teli «li 

IHOMI* aliiay aaaViÉY tróaa, Jak« Vyaaat antlnéata fta*« Fanfcnwd • 

jSCmoftná uiUkt, Maaaaaoa • oatoMoa «ctia w MJ* HM( t ay, H 

wjaaaaefttoaMjal «irot, «pol* • «t* 1 

d#aa*oa aUa* ataratkéba, nlmallo?- 

aaM tlM * krta, *a IOJU. 

TOJM táto ti ptad «IM data* T7I"**» u Juki a dnai>aaytn nMe i y. 

páka« t M aatwo-rjaaad* «M aoofcTtkla. 

Ztaat • MJ daauateytwlkfeati«• aajakryi*Ja«o MUk» aana, iwjit 

YBMCMIVO itatkya stojka olndao «eaimU Htň fajn, )t Tirivnoá ujrytha 

«4t«rv iiitľU; aradt/a, i tana fMd aafkoaa« ea oWo Jabo vjtcMbo 

toda* a MbadcM n W« tri aaftellfcb «tod T tfctfm «ti, Hity a lalkaatl 

»aJaji-uti. 

Hál »Jorwakj •*»• «** au Mam« a*|rjMta oatara QMtotaa «I 

häaarml tja, u, bod * tlaaal t *íla*k, pwau tu nptaoia a otfntaraMa 

lyatnriü wtiMlai Hatw amM raioponDDoi aW> p*d T*|«jt4 UaWty a 

pH aajMroaJMcfc patafca páus» oddal TâoabAa» bin am) aijlapli «Mol, 

MfitoVM p*tf*kaý k* «toMaJa pobyt* araL 

2« tui» ala* I aa btJUtt, T bort* • akjBkott« oaprátatM. • oko 

Mtak aUoja, oteatfadkW dovaril a&afa ujmUoatinpMia puofAlkoa i «é» 

aarod ila«««^, tlaaaiMokaotaaio MtMbytafeaw. Do dul« by vát iniU, 

kto by aa f tortu «Made i IM ujatailu p4tkJ%&Mt «dtaiil omaviivaL 

Tad dajny aaiick atofaaaafek plakov H pretína»! dokasaí • okooroid. 

ardsataá anmtikati» pána aaaaŕiaej f Jtmlaall a «M*r»ti?wa ajator-tojakD» 

aWfaaakycfc vuHäk. 

BanrpaMairr Mit) araidy, aaUtany »alkj oialadaťk trtoo Jaba «la. a 

b. Vy«** ardknlala Frata favfiiiaaa, lady tufpmlaaejal, njktaactaotoiijb 

Mdca o odatoiartl ýalaolf «feh tápnak?e* «Matal, opitom rytJorfl aa o ilofatakyck 

plukoch — aaiia tadomia I • poaladayeb awlaeocb MOJBO fiv«u 

— i» ja M «M Vé^. lant oaéa 4 

dm Am4 vnAaami paditinakmi liata» a «anaatoo 

i 4oo», Jatn) lyad amohyftl dúbroieoJuu a milo* 

«taal, ktor* Má l&á. ujmi T taaocfc axMakýab, obdrtal a BajiytiMo mtaata, 

T Toröianskoa 9v, Hftrtts«, 6. BocnM» 1914. 

bmeoa aordcM, ubauóam tólbon, >bjt>oa al B4A aa)4mlÉi t 

po pradkoah 

•dBeatf poklad, DMO tm**mM oktrtmrt, nokU aaebotat. V tcfto ttfbe oGaa> 

dMfaaae nojoj aán4aq ladHtdBaftty nim Bkntkom 4* BJÉtck aajfnataraahkteh 

dtrao pmiaio prafT«JťMla,^la ara takt malé lároir, akýsil tma at eaoi 

a oata4o4 ipcJn a aaml, v oate) vtaalt i ? (rit) BWMfcWI UJôca «K*W-ma*4* 

aándaé talaáV. aajl«o4U udaneoM takt ttásoy itrar, akjm je uia, rlaat 

Stotbv cb«l m4votU,|te tám Pia Bo6 apcfll» 

I at4ea,$l rouu», i U«J(m6aá taa44da> l binaiHla*. vtrB«a(Oa)prltfllDott 

r3iaj aMToaJ éjmttU 

• kuk» ka jipfďoCa^l TlattKkHa D*», 1 aby «oa aa 

•MočIdoalU f«{ba btUaiabo-íaUlabo >kw«itn 

k fadaaaa atonAakioo olndav 

«al 

Okad ttak aa tato pokn^touvo oabo4a, 

aatnia ola hatM'T tom, aby aaaa noja} padauafea) a *lMl«*ackaJ potloooiti 

t «pUaatl aa doet onVll 

Co ryaoká krajitaki «lada T ťtojt] proklaaidL, «jdaoej ttteoa a oa]> 

allokUTajIlB aaalaat««), 41i4a .pradoiiatkya o4 HHkfA oriroanaýcb 

todoov «fojieb iihnbiiBOT*, to pw4aaéntetfo atoraa«h*J oir«d««} atnoy 

vykoaot» ai voprai. 

Aby a «ybl* oadorotumaalo, aki T poboaiyck taaoob takko BOM wölk*«, 

aa Mlo dc«M aaéalBj nuj autavilo vaatko Upaaarf avoiaj atnay a prMlailo 

iktomo,-ahj n i npnawtann.BBnuniHani>, únwaňfvh 

kaltirayeh tpolkof 

i? o4re6ea& Bimo labao. aa mnáa, ia kad apojaayaM miami podarí u tdm 

[ydoM palua fcfeatfao pokaja» t aádap aa Tiofcra BBUDUTM« Hvúrjml 

F 

4*tolaoy«J ptMtrMkaal badá ia domünT ifetkéha, eaao •lortemk^ 

»d ka «Tojao kubdnaaia a BatatUlasan panmnaia pocraku^ » k ÓDOU 

podlí. prlrodMQiba pri»» a poriUrejeh alkoo«* aWo« oiroky ai. 

Dtibl rotielt 

Priimit* vttfa» W»W oU «U». 

a padla aoba riad* m badáte. 

Pia Boh • naai a iW pra£1 

8aa fâifadeaii, kintm idkkudu 

Matúô Dula, 

Vyhlásenie politickej pasivity Slovenskej národnej strany 

108

Jozef Gregor-Tajovský 

ako ruský legionár 

Janko Jesenský 

Ivan Dérer 

Karel Kramáŕ 

109

,u 

r/ «•* 

iíí 1 

Následník trónu Karol a gróf István Tisza v rakúsko-uhorskom hlavnom vojenskom 

stane v Téšíne 

Sä 

Plaketa 2. rakúsko-uhorskej armády „Spojenými silami" na pamiatku zimných bojov 

1914 - 1915 v Karpatoch 

110

y^&mi 

0*^ 

* •* JĽťw**sdÉ£ 

**

v**"* 

• -*^3T 

Civilné obyvateľstvo počas bojov v Karpatoch 

Štáb pluku ruskej armády v Karpatoch (1914 - 1915) 

112

IV. KAPITOLA 

KRAJANSKÉ HNUTIE 

A ČESKOSLOVENSKÝ ZAHRANIČNÝ ODBOJ 

Po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď bolo vedenie Slovenskej národnej 

strany donútené pod tlakom perzekúcie uhorských úradov voči 

slovenským národovcom vyhlásiť už 5. augusta 1914 politickú pasivitu, 

1 presunulo sa ťažisko slovenskej politiky z domáceho prostredia za 

hranice Rakúsko-Uhorska, predovšetkým do krajín, kde Slováci pred 

vojnou vo väčšej miere žili a politicky aj pôsobili, teda do USA a cárskeho 

Ruska. 

Novú situáciu v slovenskom politickom živote azda najvýstižnejšie 

charakterizoval jeden z časopisov amerických Slovákov Slovenský 

sokol: „... americkí Slováci, vidiac, ze naši na Slovensku pod tlakom bodákov 

nesmejú sa hnúť, prejímajú osud národa do svojich rúk, nakoľko on sám nad 

sebou rozhoduje, a starať sa budú cestou Slovenskej Ligy, aby vec slovenská 

dostala sa tam, kde bude na to miesto a v príhodnom čase." 2 Uvedené slová 

boli plne opodstatnené nielen preto, že vychádzali z momentálneho 

rozloženia slovenských politických síl doma i v zahraničí, ale - čo bolo 

rovnako dôležité - bezprostredne nadväzovali na politické aktivity 

amerických Slovákov v prospech Slovenska už v predvojnových mesiacoch 

roku 1914. 

Krátko pred vznikom prvej svetovej vojny a v prvých týždňoch 

bojov konali sa medzi americkými Slovákmi rokovania o obsahu Memoranda 

o krivdách a požiadavkách slovenských. Vypracovanie Memoranda 

predpokladalo vznik nových politických útvarov, žiadalo 

slobodu samourčenia pre slovenský národ, ale svedčilo i o politickej 

neujasnenosti názorov amerických Slovákov na riešenie štátoprávneho 

postavenia Slovenska. 

Od 26. apríla 1914, keď veľké protestné zhromaždenie amerických 

Slovákov v Pittsburghu vyzvalo svoju vrcholnú organizáciu - Slovenskú 

ligu, aby spomínané Memorandum o krivdách a požiadavkách 

113


slovenských zostavila, sa postupne v rámci veľkých diskusií vykryštalizovali 

tri názorovo odlišné skupiny politikov. 

Prvá skupina na čele s Albertom Mamateyom, Ivanom Daxnerom 

a Ivanom Bielekom obhajovala pôvodný Daxnerov návrh, vychádzajúci 

z Memoranda slovenského národa z roku 1861, a zastávala názor, 

že najlepším riešením slovenskej otázky by bola autonómia Slovákov 

v rámci uhorského štátu. 

Druhú skupinu tvorili česko-slovensky orientovaní americkí Slováci 

vedení Milanom Gettingom a Ignácom Gessayom. Požiadavky z roku 

1861 považovali za nedostatočné a požiadavku „slovenského okolia" 

chceli zameniť požiadavkou federalizácie Rakúsko-Uhorska, pričom 

by Slovensko tvorilo spolu s českými krajinami jednu časť rakúskomaďarsko-slovanskej 

federácie. 

Do tretej skupiny patrili slovenskí socialisti, ktorí nedokázali nájsť 

v tomto období spoločnú platformu spolupráce s predchádzajúcimi 

skupinami amerických Slovákov, aj keď čiastočne inklinovali ku Gettingovej 

newyorskej skupine. 3 

Cieľ zjednotiť názory týchto troch skupín mala porada, ktorá sa zišla 

16. júla 1914 v New Yorku - no bezúspešne. Za sociálnych demokratov 

sa na rokovaní zúčastnil ako neoficiálny zástupca Jozef Schiffel. 

Objasnil stanovisko svojej strany k národnostnej otázke a podľa správy 

New Yorského Denníka z 18. júla 1914 sa vyslovil za spoluprácu, ale Slovenskej 

lige na základe jej dovtedajšej činnosti dôveru v otázke Memoranda 

nedal. Nasledovala roztržka a zástupcovia Ligy schôdzu v rozčúlení 

opustili. Výhrady Gettingovej skupiny voči zneniu Memoranda 

publikoval v osobitnom článku New Yorský Denník v tom istom čísle 

ako správu o porade. 4 

Niektorí jeho tvorcovia, ako napríklad tajomník Slovenskej ligy 

Ivan Daxner, si ani v období bezprostredne pred začiatkom vojny nepripúšťali 

myšlienku úplného rozbitia rakúsko-uhorského dualizmu: 

„Žiadať v pamätnom spise pod nie celkom jasným titulom: .Federácia národov 

rakúsko-uhorských' s politickým pripojením Slovenska ku Češku a Morave, - 

zrušenie hraníc štátu uhorského, tedy roztrhanie Uhorska, to môže len buďto 

človek nepríčetný, - alebo zradca../' Daxner odmietol heslo Gettingovej 

newyorskej pročeskej skupiny „Preč od Maďarov" a zastával názor, 

podľa ktorého je „základná myšlienka nášho memoranda, rovnoprávnosť 

národov v rámci Uhorského štátu a nie von z neho. Preč od maďarského panstva 

- ale nie od uhorskej vlasti. " 5 

114

Krajanské hnutie a česko-slovenský zahraničný odboj 

Začiatok vojny však názory amerických Slovákov na obsah Memoranda 

čiastočne pozmenil. Na porade 10. septembra 1914, ktorá rokovala 

o konečnom znení Memoranda, korigoval svoj postoj aj Ivan Daxner: 

„Válka zmenila situáciu nepredvídane a niet dnes človeka, ktorý by mohol 

povedať, jaký vlastne bude výsledok väíky... Preto daromné debatovanie, ale 

radsie voľme cestu, ktorou by sme mohli zahájiť krok a upozorniť mocných 

faktorov na nás. Keď však máme už pri tom niečo žiadať, nežiadajme, aby nás 

pripojili niekam, ale žiadajme všeobecne: Aby bolo postarané v smerodajných 

kruhoch, skrze smerodajných faktorov, aby v j akomkoľvek budúcom politickom 

útvare národ slovenský dosiahol úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia na 

politickom, kultúrnom a hospodárskom poli/' 6 

Na tej istej porade vystupuje aj najväčší propagátor myšlienky česko-slovenskej 

vzájomnosti v Spojených štátoch Milan Getting, ktorý 

pod vplyvom vojnových udalostí ešte dôraznejšie ako dosiaľ presadzuje 

svoj názor o nevyhnutnosti politického spojenia Cechov a Slovákov: 

„Som za to, aby sme sa vyslovili za pripojenie sa k Cechom" a odôvodňuje 

to tým, že sme malí a nepatrní. 

Výsledkom rokovania porady z 10. septembra 1914 bolo nakoniec 

kompromisné znenie Memoranda, ktoré vychádzalo v ústrety všetkým 

skupinám Slovákov, a to nielen v Spojených štátoch, ale aj v Rusku, 

ktoré sa vykryštalizovali tesne pred vojnou a na jej začiatku. Slováci 

v ňom už nežiadali tak ako pred vojnou autonómiu v Uhorsku, ani 

federalizáciu monarchie, v ktorej by Slovensko spolu s českými krajinami 

tvorilo časť rakúsko-maďarsko-slovanskej federácie, ale v závere 

Memoranda vyhlasovali: „My chceme, aby zavedená a poctivé prevedená 

bola úplná rovnoprávnosť a voľnosť všetkých národov, bez akýchkoľvek predpráv 

jedného národa alebo reči nad inými alebo na úkor iných, a preto upravujeme 

v mene spravedlivosti a humanity na smerodajných politických činiteľov 

Európy a celého civilisovaného sveta žiadosť a prosbu, aby sa postarali o to, 

žeby pri ustaľovaní budúcich politických útvarov a rozhodovaní o osudoch 

národov všetky krivdy páchané na slovenskom národe boli odstránené a náš 

národ aby bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi 

ostatnými národmi. 

Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčovania 

tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli." 1 

Memorandum Slovenskej ligy o krivdách a požiadavkách slovenských 

sa stalo svojím významom predelom v politickej činnosti amerických 

Slovákov. Nastolením požiadavky samourčovacieho práva sa 

115


totiž na jednej strane zavŕšili predvojnové boje amerických Slovákov 

v prospech vlastného národa, žijúceho v nedemokratickom Rakúsko- 

Uhorsku, a na strane druhej sa súčasne utvorila východisková báza 

na ďalšie smerovanie slovenskej politiky, na čelo ktorej sa vedome postavili 

práve zahraniční Slováci. Memorandum - ktoré predpokladalo 

vznik nových politických útvarov, ale ich v záujme udržania konsenzu 

slovenských politických síl nekonkretizovalo - sa tak stalo v nasledujúcich 

mesiacoch vojny do určitej miery prijateľným pre všetky skupiny 

Slovákov, a to nielen v Spojených štátoch, ale aj v Rusku. 

Prvá svetová vojna znamenala zásadnú zmenu v medzinárodnom 

i vnútropolitickom postavení Rakúsko-Uhorska. Vytvorili sa nové 

mimoriadne historicko-politické pomery, za ktorých dochádzalo ku 

kryštalizácii názorov slovenských politikov na štátoprávne postavenie 

Slovenska po vojne. Aj keď už krátko pred vojnou sa zdala pre 

slovenskú politiku najvhodnejšou orientácia česko-slovenská, objavili 

sa pod vplyvom frontových udalostí aj varianty iné, ktoré sa dovtedy 

ukazovali ako nereálne. 

Vzhľadom na to, že Slováci nemali reálnu nádej existovať ako samostatný 

štát, bolo evidentné, že sa budú musieť spojiť s inými menšími 

či väčšími národmi. Preto rôzne slovenské organizácie a orgány 

uvažovali o viacerých možnostiach štátoprávneho začlenenia Slovenska 

po vojne. Objavovali sa rôzne varianty riešenia slovenskej otázky, 

ako bolo vytvorenie samosprávneho Slovenska vo federatívnom slovanskom 

štáte, orientácia na slovensko-maďarský, slovensko-ruský, 

prípadne slovensko-poľský štátny zväzok alebo utvorenie spoločného 

štátu Cechov a Slovákov. K týmto kombináciám patril aj návrh slovenských 

socialistov v Spojených štátoch, aby sa Slovensko stalo súčasťou 

európskej, respektíve svetovej federácie národov. 

Jednotlivé alternatívy povojnového štátoprávneho postavenia Slovenska 

mimo rámca samostatného štátu Cechov a Slovákov sa objavovali 

vo väčšej či menšej miere hlavne v prvých rokoch vojny. Ani jedna 

z týchto kombinácií nenadobudla síce reálnu politickú silu, ale celkovo 

dotvárali dobový obraz medzinárodnej politickej arény, do ktorej sa 

„vďaka" svetovej vojne dostali Česi aj Slováci. 

Slovensko-maďarská orientácia, okrem Memoranda amerických 

Slovákov zo začiatku vojny, ktoré ju síce nepožadovalo, ale ani nevylučovalo, 

nemala medzi Slovákmi v zahraničí väčšiu podporu. Po 

116


vypuknutí vojny sa za hranicami neobjavil prejav, ktorý by bol prijímal 

alebo presadzoval myšlienku autonómneho Slovenska v rámci 

Uhorska. Skôr sa medzi Slovákmi v zahraničí vyskytovali obavy, aby 

autonomistické riešenie slovenskej otázky v rámci Uhorska nenašlo 

živnú pôdu medzi domácimi slovenskými politikmi. 8 Paralelne s tými 

tendenciami sa však súčasne odmietala i myšlienka „trializmu", ktorej 

realizácia by bola znamenala štátne zjednotenie troch základných 

častí habsburskej monarchie - nemeckého Rakúska, Uhorska a krajín 

Koruny českej pod jednou korunou, a tým aj negáciu politických úsilí 

slovenského národa. Je preto pochopiteľné, že táto myšlienka vyvolala 

medzi Slovákmi v zahraničí značný odpor. 9 

Slovensko-poľská kombinácia vznikla po vypuknutí vojny súčasne 

s nastolením otázky oslobodenia malých národov a s úvahami o politickom 

zjednotení Cechov a Slovákov. Iniciatíva vyšla pravdepodobne 

z poľskej strany, ale zatiaľ sa neobjavili pramene, ktoré by potvrdzovali, 

že išlo o oficiálnu verziu nastolenú vedením hnutia za obnovu Poľska. 

V ďalšom období táto orientácia nenadobudla väčší význam ani 

doma na Slovensku, ani v zahraničí. V Rusku ju spomínali iba niektorí 

jednotlivci, napríklad na stretnutí Spolku slovanskej vzájomnosti 31. 

októbra 1916 v Petrohrade; tam sa však Slováci ostro ohradili: „... poľskému 

rečníkovi odpovedal Vladimír Húrban: poďakoval sa mu za zvláštny 

záujem, vyslovil svoje poľutovanie, že do váľky poľskí bratia znali Slovensko 

len z rýchliku Krakov - Budapešť a zdôraznil stanovisko československého 

zjednotenia. " 10 

Medzi americkými Slovákmi pri tejto orientácii pravdepodobne 

svoju úlohu zohrali i náboženské dôvody. Orgán Katolíckej Jednoty 

clevelandský Hlas predložil otázku slovensko-poľskej spolupráce 

ešte aj po uzavretí Clevelandskej dohody koncom roka 1915. 11 Z poľskej 

strany túto otázku nastolil časopis Polonia v Ameryce, ako uvádza 

okrem iných aj stúpenec česko-slovenskej vzájomnosti Ignác Gessay: 

„Potom prišli naši bratia Poliaci. Tí by tiež boli radi utvoriť spoločný štát 

so Slovákmi. Veľmi horlivé propagoval túto myšlienku zvlášť poľský časopis 

Polonia v Ameryce. Sľúbili nám úplnú autonómiu a zaručovali nám slobodný 

vývin i blahobyt. " u 

Ale ani v tomto prípade nedošlo k vypracovaniu nejakého 

konkrétneho slovensko-poľského štátoprávneho programu. 

Omnoho príťažlivejšia a nádejnejšia bola hlavne v prvom, pre Rusko 

víťaznom roku vojny politická orientácia slovensko-ruská a snahy 

„Všeslovanov". Nemalý význam v tomto prípade zohrali aj tradične 

117


dobré vzťahy Slovákov k ruskému národu, a tým aj predstavy, že za 

pomoci najväčšej slovanskej ríše dôjde k oslobodeniu Slovákov a k ich 

pripojeniu k cárskemu Rusku. Tieto predstavy podporovali i niektorí 

ruskí činitelia, ako napríklad petrohradský akademik Sobolevskij, 

ktorý navrhoval vo svojom projekte „Slovanského zväzu" zjednotiť 

v jednom štátnom zväzku všetky národy východnej Európy, vrátane 

Maďarov, pod nadvládou ruského cára. 

Také a podobné akcie ruských činiteľov, ktoré mali odvádzať Slovákov 

od česko-slovenskej orientácie, výstižne charakterizoval Ján Janček 

ml. v časopise Čechoslovák: „Agenti vyšších pánov votreli sa i medzi Čechov 

a Slovákov. Dráždili našich malých a malomocných ľudí, huckali pomýlených, 

miatli neinformovaných a využívali slabých charakterov. Tvorili rôzne politické 

programy, vymýšľali nebezpečia, len aby roztrhli naše pevné rady. " 13 

Z českej strany presadzovali proruskú politickú orientáciu Svätopluk 

Koníček-Horský, Vítézslav Stépánek a moskovský Čech Hrabe. 

Táto skupina vydala 1. mája 1916 „Prejav českých Všeslovanov o riešení 

českej a slovenskej otázky na základe všeslovanského zjednotenia," 

v ktorom vyhlasovala, že zjednotenie medzi Cechmi a Slovákmi „môže 

povstať len na základe Všeslovanstva a podrobenia všetkých slovanských národov 

vedeniu Ruska". 14 

Na slovenskej strane podporoval tento smer predovšetkým profesor 

jurjevskej univerzity, vynikajúci komeniológ Ján R. Kvačala. Ten 

dokonca odovzdal ruským úradom aj pamätný spis, v ktorom sa vyslovil 

proti zjednoteniu Čechov a Slovákov v samostatnom štáte. 15 Na 

jar 1915 sa pod jeho ideovým vedením vytvoril „Slovensko-ruský spolok 

pamäti Štúra", ktorý sa rovnako ako Kvačala vyslovil za privtelenie 

Slovenska k Rusku. Neskôr svoje stanovisko čiastočne korigoval a nehovoril 

už o Slovensku ako o časti Ruska, ale o oslobodení slovenského 

národa a jeho spojení s Čechmi „na pôde všeslovanskej idey". 16 

Bolo 

to značne nejasné stanovisko k budúcemu štátoprávnemu postaveniu 

Slovenska a dôveru slovenskej verejnosti v Rusku si nezískalo. 

Stúpenci slovensko-ruskej orientácie sa pokúšali získať pomoc aj 

v Slovenskej lige v Amerike, konkrétne u jej splnomocnenca v Rusku 

Gustáva Košíka, ale neuspeli. Dochádzalo k výmene názorov na otázku 

smerovania slovenskej politiky, pri ktorej zástancovia česko-slovenskej 

orientácie obhajovali svoju koncepciu proti slovensko-ruskému smeru, 

pričom svoje stanovisko zdôvodňovali aj osobnými skúsenosťami 

z cárskeho Ruska. Tak argumentovali Vladimír Húrban, Ján Janček ml. 

118


a Ivan Markovič v liste, ktorý zaslali 15. marca 1917 Slovenskej lige. 

V ňom sa okrem iného písalo: „Tiež sme si mysleli že pôjdeme k báťuškovi 

cárovi, povieme mu: tu sme, sme svoji - a tým otázka nasej budúcnosti už vopred 

bude blahoprajné riešená. Pravda, nám, ktorí poznáme Rusko nielen z literatúry, 

hneď z počiatku bolo celkom jasné, že pripojenie Slovenska k Rusku 

úplne, čo značí ako guberniu, bolo by našou záhubou. Evolúcia ruského národa 

šla celkom druhou cestou a on musí ešte prekonať mnoho takého, čo nehľadiac 

na našu zaostalosť, sme my už dávno prekonali../' 17 

Zvrhnutie cára a Októbrová revolúcia 1917 znamenali však nielen 

koniec činnosti Slovensko-ruského spolku pamäti Štúra, ale aj koniec 

celej slovensko-ruskej orientácie. 

Spolu s predchádzajúcimi koncepciami štátoprávneho postavenia 

Slovenska po vojne sa medzi slovenskými socialistami v Spojených 

štátoch objavovali aj myšlienky európskej, prípadne svetovej federácie 

národov. Slovenskí socialisti sa tým prihlásili k heslu, ktoré na začiatku 

prvej svetovej vojny propagovali i ruskí boľševici, ale neskôr ho sami 

označili za nereálne. 18 Medzi slovenskými socialistami myšlienka federácie 

národov postupne slabla a definitívne ustúpila česko-slovenskej 

orientácii v roku 1916, keď celú diskusiu o budúcom štátoprávnom postavení 

Slovenska uzavrel redaktor Hlasu svobody Martin Válek: „Sme 

za samostatnosť Slovenska vo svetovej federácii národov, no keby sa federácia 

v dohľadnej dobe uskutočniť nedala, potom si žiadame československú samostatnosť, 

takú akú budeme môcť dostať/' 19 

Vo všetkých úvahách zahraničných Slovákov o štátoprávnom postavení 

Slovenska po vojne sa objavovali myšlienky, že je potrebné usilovať 

sa o to, aby bol zaistený samosprávny vývin Slovenska, či už 

to bude federalizovaná habsburská monarchia, nejaké nové Uhorsko, 

poľsko-slovenská únia, slovenská gubernia v Rusku, súčasť Spojených 

štátov európskych alebo štátny zväzok s Čechmi. Postupom času však 

vo všetkých týchto úvahách medzi americkými, ale aj ruskými Slovákmi 

prevládol názor, že najvhodnejším riešením by bolo štátne zjednotenie 

s Cechmi, pochopiteľne za predpokladu, že bude plne zabezpečený 

samobytný vývin slovenského národa. 

Prvé vojnové správy z Európy mali medzi americkými Slovákmi 

značný ohlas. Už 1. augusta 1914 zorganizovalo Politické združenie 

Slovákov v spolupráci so srbským honorárnym konzulom profesorom 

Pupinom veľké protirakúsko-uhorské zhromaždenie Slovanov v New 

119


Yorku. V mene Slovákov na ňom vystúpil M. Getting a vyzval ich, aby 

nešli bojovať za Habsburgovcov. V podobnom protivojnovom duchu 

sa niesli aj prejavy ostatných zástupcov slovanských národov v Amerike. 

Na záver mítingu odznela rezolúcia, v ktorej sa uvádzalo: „My 

občania Spojených štátov, pôvodu slovanského, usadení v meste New Yorku, 

a bývalí príslušníci rak. cisárstva, shromaždili sme sa dnes za tým účelom..., 

aby sme vyzvali našich spoluobčanov v Spoj. štátoch, aby povzniesli svojho 

hlasu proti zločinnému aktu Rakúska, ktoré dalo vznik ku konfliktu, ktorý 

môže priviesť katastrofu, jakú nikdy predtým svet nevidel. " 20 

V protirakúsko-uhorskej agitácii museli však vedúci činitelia amerických 

Slovákov vyvinúť značné úsilie, aby presvedčili svojich krajanov, 

uhorských občanov, že nie sú povinní ísť bojovať za monarchiu. 

Aj keď z Memoranda jasne vyplývalo, že Slováci v Amerike ústami 

svojich vodcov Rakúsko-Uhorsku sympatie nevyjadrili, jednako mnoho 

Slovákov podliehalo „ vlasteneckej" uhorskej výchove a vojnovej 

propagande centrálnych mocností. Okrem toho správy v americkoslovenskej 

tlači, aj keď často neoverené, hovoriace o zastrelení poslanca 

F. Jurigu, J. Jesenského, I. Dérera a perzekúcii slovenských národovcov 

v starej vlasti, vyvolávali u krajanov obavy o osud ich najbližších 

doma. 21 

O tom, aké neľahké bolo za týchto okolností dosiahnuť medzi americkými 

Slovákmi v tomto smere obrat, dokazujú i spomienky vtedajšieho 

redaktora Newyorského denníka L Gessaya: „Na našich amerických 

rodákov práve tak, ako na členov iných národov zahájenie svetovej války malo 

nanajvýš znekľudňujúci účinok. Rakúsko-uhorské konzuláty nestačili doručovať 

pozvánky k vojsku. Myslelo sa, že válka bude trvať najviac šesť mesiacov, 

manželky a príbuzní písali našim rodákom, aby prišli domov k vojenskej 

službe, lebo že i notár straší, i slúžny vyhráža. Tu Slovenská liga musela ťažkú 

prácu podujať, aby objasnila nášmu ľudu, že nie je povinný utekať do vojny. 

A bola to ozaj ťažká práca. Mnohí fanaticky verili v prísahu, danú vraj 

Vrahovi Jozefovi, za ktorého chceli sa ísť dať zabiť. Len množstvo usporiadaných 

schôdzí upokojilo konečne našich ľudí a naplnilo ich národným povedomím. 

" 22 

K zmene v chápaní tzv. „vlasteneckých povinností" voči rakúskouhorskej 

monarchii prispel medzi americkými Slovákmi napríklad aj 

protinemecký spis Americký úsudok o vojne od predsedu Carnegieho 

ústavu v Pittsburghu S. H. Churcha, ktorý argumentačne vyvracal nemecký 

propagačný list Apel na civilizovaný svet, odmietajúci zodpo- 

120


vednosť Nemecka za vojnu. Slovenská liga Churchov materiál náležité 

využila - dala ho preložiť a pre potreby Slovákov vydala. 23 

Pod vplyvom uvedených, ale aj ďalších faktorov sa názory amerických 

Slovákov na vojnu a úlohu slovenskej politiky počas nej, začali 

postupne prikláňať a neskôr stotožňovať s vojnovými zámermi dohodových 

mocností. Nemalú úlohu pri tom zohral už v prvých dňoch 

vojny aj pozitívny, často emocionálny vzťah amerických krajanov 

k Srbsku, Rusku a Slovanom vôbec, pričom sa vojna často zjednodušene 

prezentovala na politických zhromaždeniach a v tlači ako „vojna 

Germánstva proti Slovanstvu". 

Za takejto priaznivej atmosféry slovanskej vzájomnosti sa začala postupne 

dostávať do popredia záujmu amerických Slovákov aj myšlienka 

česko-slovenskej politickej spolupráce. Presadzovalo ju najmä Gettingovo 

Politické združenie Slovákov v New Yorku a Slovenská stráž 

v Chicagu. Výsledkom tohto úsilia bolo, že 5. decembra 1914 vydalo 

Politické združenie Slovákov v spolupráci s predstaviteľom amerických 

Čechov Tomášom Čapkom dokument s názvom Apel, v ktorom 

sa obracalo k slovenským organizáciám, Slovenskej lige a k všetkým 

Slovákom v Amerike. V tomto dokumente žiadali newyorskí Slováci 

„politické zjednotenie Slovákov a Čechov, lebo veríme, že český národ bude 

rešpektovať naše snahy o samobytný vývin". 24 

Koncom roku 1914 bolo už zjavné, že myšlienka česko-slovenského 

politického spojenia nadobúda medzi americkými Slovákmi prevahu. 

Viacerí predstavitelia amerických Slovákov z vedenia Slovenskej ligy 

však - na rozdiel od jednoznačne pročesky orientovanej Gettingovej 

skupiny - váhali a opatrne zvažovali pozitíva i negatíva politickej spolupráce. 

Boli to nielen obavy z prevahy českej zložky zahraničného odboja, 

ktorá ostatne v Spojených štátoch nebola v porovnaní s Ruskom 

až taká výrazná, ale i z ďalších faktorov. Problémy spôsobovala napríklad 

idea jednotného československého národa, čechoslovakizmus, 

ktorý postupne v značnej miere akceptovalo práve Gettingovo Politické 

združenie. Preto sa na stránkach americko-slovenskej tlače objavil 

názor tajomníka Slovenskej ligy I. Daxnera, ktorý vyjadroval obavy, či 

myšlienka utvoriť jednotný československý národ neznamená iba istú 

obmenu ideí jednotného maďarského národného štátu. 25 

* * * 

121


Významnú úlohu zohral aj fakt, že americkí Slováci mali centrálnu 

organizáciu Slovenskú ligu, ale na českej strane taká organizácia, ktorá 

by bola schopná spolupracovať so Slovenskou ligou, ešte neexistovala. 

České národné združenie síce vzniklo už 25. augusta 1914, ale jeho 

program „Jak nejlépe pomoci vlasti naši hmotné?" a „Co konati v zájmu 

samosprávy a neodvislosti české?" nezodpovedal ešte potrebám rozvoja 

česko-slovenskej politickej spolupráce. A tak Slovenská liga nemala 

fakticky až do jari 1915 partnera, ktorý by s ňou v mene amerických 

Cechov rokoval o politickej spolupráci. Obrat nastal až na prvej konferencii 

Českého národného združenia v dňoch 13. - 14. marca 1915 

v Clevelande, kde „porada vyslovuje úprimné sympatie osvobozovacím snahám 

národa slovenského a zadá pobočky, aby udrzovaly styky s bratry Slováky 

"- 26 Obavy z českej supremácie, názory, že Slováci sú iba vetvou československého 

národa a počiatočný nezáujem Českého národného združenia 

o spoluprácu so Slovenskou ligou predstavovali najzávažnejšie 

faktory, ktoré na začiatku prvej svetovej vojny bránili intenzívnejšej 

spolupráci amerických Čechov a Slovákov. 

Istú rolu hral pritom i fakt, že americkí Slováci a Česi nemali informácie 

o tom, že by niektorí domáci českí, respektíve slovenskí politici 

odišli do emigrácie s úmyslom organizovať konkrétny česko-slovenský 

odboj. To malo za následok, že ešte v priebehu roku 1915 sa objavovali 

medzi americkými Slovákmi aj iné predstavy o štátoprávnom 

postavení Slovenska po vojne. 

Vzhľadom na to, že Slováci v Rusku neboli pred vojnou organizovaní 

vo vlastných spolkoch, ale pôsobili v rámci českých, už od prvých 

dní vojny koordinovali svoju politickú činnosť v súčinnosti s ruskými 

Čechmi. Hneď v prvých dňoch vojny sa ocitli Česi aj Slováci v ťažkej 

situácii, keď cárska vláda začiatkom augusta 1914 nariadila deportáciu 

príslušníkov nepriateľských štátov a zabavenie ich majetku. Vedúci 

predstavitelia spolkov, aby sa vyhli účinku týchto opatrení, organizovali 

proruské manifestácie a snažili sa dostať na audienciu k ministrovi 

zahraničných vecí Sazonovovi alebo k cárovi, kde by na najvyššom 

fóre prejavili lojalitu voči ruskému štátu a súčasne prezentovali svoje 

očakávania od Ruska. 

Slabou stránkou krajanských akcií bolo, že jednotlivé spolky sa snažili 

prejavovať svoju lojalitu cárskemu režimu a protirakúsko-uhorské 

122


postoje viac-menej samostatne. Táto roztrieštenosť však nevyhovovala 

zámerom cárskej vlády, ale ani predstaviteľom najväčších spolkov 

v Kyjeve, Moskve, Petrohrade a Varšave. Ich zástupcovia sa preto 

v dňoch 10. - 18. septembra 1914 zišli na svojom prvom zjazde v Petrohrade. 

Zo Slovákov sa na ňom zúčastnil Jozef Országh. 

Dňa 15. septembra prijal delegátov krajanských spolkov minister 

zahraničných vecí Sazonov 27 a 17. septembra bola delegácia v zložení 

Otakar Červený, Vojtech Klecanda, Jozef Országh a Svätopluk Koníček-Horský 

na audiencii u cára. Pamätný spis odovzdaný cárovi 

bol kompromisom názorov zástupcov spomínaných štyroch spolkov 

a v závere žiadal „o milostivou podporu národních snáh československých, 

vrcholícich v požadavku, aby paprsek koruny Romanovou zazáfil nad neodvislou 

korunou království československého" f . 28 Obaja vedúci predstavitelia 

cárskeho Ruska - Nikolaj II. i Sazonov - prejavili záujem o slovenskú 

otázku, a tak na druhý deň J. Országh a S. Koníček-Horský boli 

znova prijatí a podali podrobnejšie informácie o postavení Slovákov 

v Uhorsku. 29 

Tým sa však oficiálny záujem Ruska o Čechov a Slovákov končil. 

Predstavitelia ruskej vlády síce prijímali memoranda, prípadne si vypočuli 

návrhy zástupcov krajanských spolkov, ale odmietali im dať záväzné 

sľuby. Odvolávali sa pritom na to, že si nemôžu viazať ruky na 

konanie v budúcnosti. 30 Na druhej strane však vedenie ruského štátu 

neváhalo využiť aktivitu a ústretovosť českých spolkov, keď už v auguste 

1914 súhlasilo s návrhom moskovských Čechov na vytvorenie 

dobrovoľníckej jednotky - Českej družiny. Ruské smerodajné kruhy 

formulovali v tomto smere svoje stanovisko takto: „Treba že ruská armáda 

nemá nedostatku v lidském materiálu, má podnet ruských Cechu veľký 

význam se slovanského hlediska a légie nepochybne pfinese naši armáde prospech 

jako ideový činitel vzhledem ke slovanskému a zvlášte českému živlu 

v rakouské armáde. Politický význam českého oddílu bude pfevládajícim, ježto 

ovšem nelze na nej hledétijako na čisté bitevní jednotku/' 31 

Česká družina tak bola určená na propagandistickú a výzvednú 

službu. No už na prelome rokov 1914 - 1915 získala vďaka svojim bojovým 

zásluhám, ako aj diplomatickej obratnosti jej politických predstaviteľov 

- medzi ktorých patrili aj Slováci Ján a Jozef Országhovci 

- súhlas ruských úradov na nábor zajatcov, čím sa vytvoril základný 

predpoklad na masovejšie budovanie česko-slovenských bojových jednotiek 

v Rusku v ďalšom období vojny. 

123


Zo všeobecného smerovania českých a slovenských krajanov žijúcich 

v Rusku - prejaviť cárskemu režimu vo vojnových podmienkach 

zjavnú lojalitu prípadne priamo bojovať v ruskom vojsku - sa vymykal 

prípad bývalého lekára Leva Nikolajeviča Tolstého, Dušana Makovického. 

Makovický totiž v jeseni roku 1914 podpísal spolu s ďalšími 

tolstojovcami (všetkých ich bolo 42) protest proti vojne, na základe 

ktorého bol spolu s ostatnými zatknutý. Kým sa dostali pred moskovský 

vojenský súd, strávil Makovický vyše roka vo väznici v Tule. Súd 

napokon v marci 1916 všetkých obžalovaných oslobodil. 32 

Na rozdiel od preduchovneného D. Makovického sa dokázal jeho 

príbuzný, polyglot V. Krivoš, zachovať v prvých mesiacoch vojny oveľa 

pragmatickejšie, aj keď jeho ďalšie životné cesty boli veľmi pestré. 

„Počas I. svetovej vojny využili jeho úžasné jazykové vedomosti, keď v štáboch 

generálov N. V. Ruzského a A. A. Brusilova slúžil... vo funkcii tlmočníka. 

Podozrievavosť voči cudzincom sa prejavila aj v jeho prípade. Už na jar 1915 

ho pre podozrenie zo špionáže v prospech Rakúsko-Uhorska zatkli/' 33 

Vyššiu politickú kvalitu nadobudla spolupráca Cechov a Slovákov, 

keď sa v dňoch 7.-11. marca 1915 zišiel v Moskve ustanovujúci zjazd 

Zväzu česko-slovenských spolkov na Rusi. Novovzniknutá česko-slovenská 

politická organizácia dostala od cárskej vlády právo - ako jediná 

- vystupovať v mene Cechov a Slovákov v Rusku. Zväz prijal rezolúciu, 

v ktorej sa okrem iného hovorilo: „Samostatná československá ríše, 

vjejimž čele bude stati král, muže sa udržetijen za naprosté shody s ostatním 

svétem a hlavné se svou velkou ochránkyní ríši ruskou. 

Společné životní zájmy československého národa a Ruska jsou zárukou, že 

náš národ, jenž byl vždy verným pf ítélem ruského lidu, osvedčí se i j ako verný 

spojenec svého osvoboditele Ruska, dostane-li se mu možnosti, aby svuj osud 

volné mohl určití. //34 

S takými čechoslovakistickými predstavami Zväzu česko-slovenských 

spolkov o jednotnom československom národe však nesúhlasili 

niektorí ruskí Slováci. Do konfliktu so správou Zväzu sa dostal predovšetkým 

Slovensko-ruský spolok pamäti Štúra. Svojimi útokmi proti 

čechoslovakizmu českých organizácií v Rusku dosiahol, že vedenie 

Zväzu česko-slovenských spolkov muselo zaujať k jeho vystúpeniam 

oficiálne stanovisko. Z toho dôvodu správa Zväzu vydala v máji 1915 

Vyhlásenie o pomere Cechov a Slovákov. 

Dokument vychádzal z názoru, že Česi a Slováci tvoria jeden národ 

so spoločnou kultúrnou minulosťou i budúcnosťou, no s dvoma spi- 

124


sovnými jazykmi. Nóvum tu však bolo, že sa vo vyhlásení písalo o politickej 

samospráve Slovenska a o slovenskom sneme: „Považujeme za 

samozrejmou politickou zásadu, že v budoucím království česko-slovenském 

vedie hlavního snemu pro společné záležitosti bude zfízen zemský snem pro 

zvláštni záležitosti Slovenska, ze Slovensko v politickem a jazykovém ohledu 

má býti samosprávne. Politická a jazyková samospráva Slovenska budiz zaručená 

základními zákony budouciho království. 

Správa Svazu Československých Spolku na Rusi pokladá si za svou mravní 

povinost vsude tyto zásady hájiti a v tom smyslu pro společnou vec československou 

pracovati. " 35 

Vzájomné vzťahy Cechov a Slovákov v Rusku sa teda stávali pri 

konkrétnej politickej spolupráci v rámci Zväzu česko-slovenských 

spolkov podstatne zložitejšími, vyžadovali si do budúcnosti takt 

a obojstranne citlivý prístup s množstvom kompromisov. Ako ukázal 

ďalší vývoj politickej spolupráce, nie vždy sa toho dokázali Česi a Slováci 

pridržiavať v optimálnej miere. 

Ešte pred zjednotením krajanských spolkov v Rusku došlo v Paríži 

z iniciatívy českých cárofilov na čele so S. Koníčkom-Horským a za pomoci 

francúzskeho profesora Ernesta Denisa v dňoch 28. januára - 5. 

februára 1915 k založeniu Národnej rady obcí česko-slovenských. Národná 

rada, ktorá sa mala stať ústrednou organizáciou zahraničného 

odboja v Európe, vydala okrem iného aj osobitné vyhlásenie Poslaní 

na Slovensko. Sľubovala v ňom slovenskému národu samosprávu slovenského 

územia s vlastným snemom v Nitre: „V bratské shodé, rúče za 

úplnou samosprávu Slovenského kraje s vlastním snémem slovenským v staroslávne 

Tvé Nitre, národ český vybudovati chce s Tebou, národe slovenský, 

nezávislé soustátí československé. Ríše velkomoravská v níž druhdy šťastne 

žila plemena moravská (česká, slovenská, lužická a jiná) - od Šumavy k Tátrám, 

od lužických niv až po Dunaj - budiž opét společnou naši vlastí a mocnou 

stráží Slovanstva na západe! //3e 

Hoci sa pokus Národnej rady obcí česko-slovenských v Paríži o prevzatie 

vedenia zahraničného odboja v Európe skončil pre jeho cárofilské 

zameranie neúspechom, predsa len dal impulz na hľadanie nových 

foriem kontaktov medzi krajanmi v zahraničí. Bola to napríklad 

aj výmena listov medzi Národnou radou a predsedom Slovenskej ligy 

A. Mamateyom, 37 ktorá do určitej miery urýchlila orientáciu Slovenskej 

ligy na spoluprácu s americkými Cechmi. Čo bola však najdôležitejšie, 

vznik Národnej rady znamenal dôležitý impulz pre rodiacu sa zahra- 

125


ničnú akciu profesora T. G. Masaryka, nespoliehajúceho sa v tom čase 

už iba na Rusko, ale hľadajúceho aj iné cesty zahraničného odboja. 

* * * 

Protirakúsko-uhorské vystúpenia českých a slovenských krajanov 

postavili základy česko-slovenského zahraničného odboja. Tieto ich 

akcie sa rozhodol využiť poslanec Tomáša Garrigue G. Masaryk, ktorý 

sa už od konca roku 1914 zdržiaval v emigrácii vo Švajčiarsku. Profesor 

Masaryk na základe svojich skúseností z prvých mesiacov vojny 

dospel k názoru, že akcie zahraničného odboja môžu byť len vtedy 

úspešné, ak budú mať české a slovenské zahraničné organizácie jednotné 

vedenie. Toto vedenie malo vytvoriť a realizovať politický program 

Cechov a Slovákov tak, aby napĺňal nielen ich predstavy o cieľoch zahraničného 

odboja, ale aby súčasne vychádzal v ústrety aj záujmom 

dohodových veľmoci a dokázal ich tak zainteresovať na činnosti utvárajúceho 

sa česko-slovenského zahraničného odboja. Na to však bolo 

potrebné nadviazať styky s vplyvnými politickými činiteľmi, 38 ktorí by 

českú a slovenskú otázku nastolili a odobrili na najvyšších dohodových 

miestach vo Veľkej Británii i vo Francúzsku. 

Prostredníctvom Róberta Wiliama Setona-Watsona udržiaval T. G. 

Masaryk styky s britským ministerstvom zahraničných vecí, a tak už 

na prelome apríla a mája 1915 spracoval a odovzdal pre ministra zahraničných 

vecí Edwarda Greya dôverné memorandum Independent 

Bohémia - Nezávislé (samostatné) Čechy 39 Memorandum spájalo českú 

otázku so slovenskou a usilovalo sa predovšetkým o to, aby na základe 

Masarykovho rozboru medzinárodnej politickej situácie nastolilo 

a presadilo na medzinárodnom fóre českú a slovenskú otázku ako 

spoločnú otázku československú. 

Masaryk v ňom dokazoval bezperspektívnosť Rakúsko-Uhorska 

ako umelého štátneho útvaru, ktorý vznikol hlavne pôsobením maďarských 

a neskôr tureckých vpádov, a snažil sa presvedčiť dohodové 

veľmoci o životaschopnosti ním navrhovaného štátu. Pokiaľ šlo o rozlohu 

a obyvateľstvo samostatného českého štátu, zdôrazňoval: „Český 

štát by se skladal z tak zvaných českých zemí, totiž Cech, Moravy a Slezska; 

k nim by byli pripojený slovenské kraje v severních Uhrách, od Užhorodu preš 

Košice podlé národopisné hranice dolu po fece Ipole k Dunaji, zahrnujíc v to 

Prešpurk a celý slovenský sever až k pohraniční čare uherské. Slováci jsou Celie


chy, preš to, ze užívají svého nárečí jakožto spisovného jazyka. Slováci usilují 

rovnéž o samostatnosť a pfijímají program sjednocení s Čechami. " 40 

Cieľom 

memoranda bolo teda realizovať Masarykov zámer - získať dohodové 

veľmoci pre myšlienku obnovy samostatného českého štátu spojeného 

so Slovenskom. 

Svoju politickú úlohu mala zohrať aj idea jednotného československého 

národa, čechoslovakizmus, ktorý v rozličnej miere akceptovali 

pred vojnou aj niektorí slovenskí politici, patriaci predovšetkým k Masarykovým 

stúpencom, hlasistom a prúdistom. Prezentovať Cechov 

a Slovákov ako jeden politický národ malo v danom období svoje 

opodstatnenie, čo potvrdil aj ďalší politický vývoj, keď v roku 1918 

považovali vedúci predstavitelia dohodových veľmocí pri tvorbe povojnových 

štátnych útvarov národný princíp za najdôležitejší. Aj keď 

fikcia jednotného československého národa vyvolávala medzi Slovákmi 

a Cechmi mnohé nedorozumenia a spory a spomaľovala fakticky 

vývin Slovákov v moderný samobytný národ, možno konštatovať, že 

z hľadiska dosiahnutia najvyššieho cieľa - vytvorenie samostatného 

spoločného štátu - mal čechoslovakizmus v čase vojny dočasne pozitívnu 

funkciu. 41 

Realizácia Masarykovho projektu Nezávislé Čechy si pochopiteľne 

vyžadovala minimálne porážku rakúsko-nemeckého bloku a rozbitie 

Rakúsko-Uhorska. Na jeho troskách sa mala v širšom kontexte vytvoriť 

- v priestore medzi Nemeckom a Ruskom - nová stredná Európa. 42 

Tá by vytvorila akúsi slovanskú bariéru proti Nemecku a vychádzala 

v ústrety dohodovým veľmociam. V máji 1915 to bola za danej situácie 

na frontoch nereálna vízia, ktorá nemohla nájsť na britskom ministerstve 

zahraničných vecí pochopenie. Napriek tomu sa Masarykov 

projekt nového štátneho útvaru medzi Čechmi a Slovákmi v zahraničí 

postupne ujal a pod vplyvom ďalších predstáv a úvah sa v nasledujúcom 

období vojny koncepčne pretváral do podoby samostatného česko-slovenského 

štátu. 43 

Profesor Masaryk, za ktorým bol už v máji 1915 vyslaný z Prahy 

agrárny poslanec Josef Diirich, sa rozhodol na radu R. W. Setona-Watsona 

verejne vystúpiť na oslavách 500. výročia Husovej smrti v Zürichu 

a v Ženeve. V obidvoch prejavoch, prednesených 4. a 6. júla 1915, 

vyhlásil Rakúsko-Uhorsku nezmieriteľný boj, aj keď zatiaľ iba menom 

českého národa. 44 

Masarykovo vystúpenie, publicisticky dobre spropagované, malo 

127


značný ohlas, keď okrem mimoriadneho politického významu eliminovalo 

súčasne aj rôzne dohady, ktoré sa šírili okolo jeho osoby, že sa 

nechce oficiálne angažovať v česko-slovenskom zahraničnom odboji. 

45 Začiatkom augusta 1915 sa T. G. Masaryk dohodol so zástupcami 

parížskeho výboru, že mu bude prenechané vedenie politickej akcie 

a súčasne dostane aj podporu pre pripravovaný po česky a slovensky 

písaný časopis Československá samostatnosti Zo Švajčiarska presunul 

potom ťažisko svojej činnosti do Londýna. Odtiaľ, spolu s Edvardom 

Benešom pôsobiacim v Paríži a neskôr i Milanom Rastislavom Štefánikom, 

pripravoval organizačné a programové zjednotenie česko-slovenského 

odboja. 

V čase, keď T. G. Masaryk vyhlasuje rakúsko-uhorskej monarchii 

zo Švajčiarska nezmieriteľný boj a E. Beneš organizuje ilegálnu činnosť 

Maffie doma, pôsobí tretí muž budúceho triumvirátu česko-slovenského 

zahraničného odboja M. R. Štefánik vo francúzskej armáde. Ako 

príslušník leteckej eskadry MF-54 podniká od 15. mája 1915 výzvedné 

lety nad nemeckými pozíciami v Artois (departement-de-Calais) v severovýchodnom 

Francúzsku, kde práve prebieha druhá francúzska 

ofenzíva, trvajúca od 9. mája do 18. júna 1915. 47 

Svoju bojovú činnosť 

charakterizuje Štefánik už po prvých dňoch takto: „Konám úplne horlivo 

svoju povinnosť, aby som robil česť slovenskému národu a dokázal úprimnú 

lásku k Francúzsku..."** 

Nástup do vojenskej služby vo francúzskej armáde nebol pre Štefánika 

práve najšťastnejší. Po ťažkej operácii žalúdka, ktorú podstúpil 

krátko pred vypuknutím vojny, sa jeho organizmus ešte nezotavil, a tak 

až do polovice septembra sa nachádza v rukách lekárov. Potom sa však 

už rozbieha jeho vojenská a politická kariéra naplno. Dňa 10. októbra 

1914 je za svoje predchádzajúce zásluhy o Francúzsko, ako jeho štátny 

príslušník, menovaný rytierom Čestnej légie. Vzhľadom na jeho zdravotný 

stav nemá šancu uplatniť sa v armáde ako pešiak, kam pôvodne 

narukoval - a hlási sa preto k letectvu. Od 28. januára do 11. apríla absolvuje 

pilotný kurz v leteckej škole v Chartres a začiatkom mája 1915 

je povýšený na podporučíka ä titre temporaire. 49 Už v auguste 1915 

bol spolu s ďalšími letcami vyznamenaný Vojnovým krížom s palmou. 

K tomu pristupuje súčasne aj ocenenie širšieho vojenského významu, 

ktoré vyplýva zo správy veliteľa francúzskeho vojenského letectva 

plukovníka Puja: „Pokiaľ ide o meteorológiu, možno Štefánika považovať 

128


za predchodcu praktického využitia tejto vedy v operujúcich armádach. Svoje 

myšlienky uplatnil v praxi ako náčelník meteorologickej služby pri skupine 

armád marsála Focha. " 50 M. R. Štefánik bol pre francúzske ozbrojené sily, 

konkrétne letectvo, nepochybne prínosom. 

Ak poukazujeme na Štefánikovu vojenskú činnosť, tak je to hlavne 

preto, že v súvislosti s T. G. Masarykom a E. Benešom predstavuje 

nový aspekt budúceho centrálneho vedenia česko-slovenského zahraničného 

odboja - jeho vojenské a politické prepojenie. Štefánik je 

dôstojník francúzskej armády, ktorá hrá významnú rolu na bojiskách 

prvej svetovej vojny. Už v počiatkoch svojej vojenskej služby má osobné 

kontakty s francúzskou generalitou - generálom Weygandom, generálom 

Fochom, neskorším hlavným veliteľom dohodových armád 

na západnom fronte, a upozorňuje na seba oficiálne vojenské kruhy 

v Paríži. Zúčastňuje sa na rokovaniach na ministerstve vojny, 51 

pokúša 

sa zorganizovať vlastnú eskadru zloženú z letcov slovanského pôvodu, 

ale zároveň od septembra 1915 začne pôsobiť na vlastnú žiadosť 

na srbskom fronte. 52 

Čas, v ktorom mohli Masaryk, Beneš a Štefánik 

spojiť svoje sily v prospech česko-slovenského zahraničného odboja, 

ešte nenastal. 

Vďaka písomnému styku s Národnou radou obcí česko-slovenských 

v Paríži mali vedúci činitelia Slovenskej ligy už isté predstavy 

o zámeroch formujúceho sa zahraničného odboja v Rusku i v západnej 

Európe. Hlavný organizátor Národnej rady S. Koníček-Horský sa 

usiloval získať amerických Slovákov a Cechov pre jej plány aj osobne. 

Na jar 1915 podnikol agitačnú cestu do Spojených štátov, mal tu 

určité sympatie i podporu, ale celkovo medzi českými a slovenskými 

krajanmi, žijúcimi v demokratických amerických pomeroch, so svojím 

cárofilským zameraním zahraničného odboja nepochodil. Navyše sa 

Koníček-Horský zdiskreditoval tým, že bol obvinený z vyzvedačstva 

v prospech Rusov. 53 

Napriek výhradám amerických Slovákov voči ruským pomerom 

s Ruskom ako s významným mocenským faktorom, schopným výrazne 

zasahovať do osudov slovenského národa, kalkuloval v polovici 

apríla 1915 aj načrtnutý politický program slovenského Sokolstva 

v Amerike. V jeho úradnom orgáne - Slovenskom sokole z 15. apríla - sa 

v tomto zmysle popri inom písalo: „Silnú ,nemecko-maďarsku Austriu 

musí poraziť Slavianske Rusko, aby Česi a Slováci mohli byť oslobodení. Jedi- 

129


ne sila ruská a ostatných, ktorí ku tejto sile pripjali svoj osud, môže k životu 

vyvolať štát československý. A Rusko to sľúbilo, Rusko za to bojuje/' 

Z téz načrtnutého politického programu slovenského Sokolstva vyberáme: 

„1. ...Slovensko odtrhnúť od Uhorska; 2. ...podniknúť všetko, čo by viedlo 

ku zlomeniu tej politickej moci, ktorá je v ceste ku utvoreniu sa Slovenska; 3. 

Spojiť záujmy Slovenska so záujmami Češka; 4. Objasniť si navzájom pomer 

národa slovenského ku českému; 5. Podať pomocnú ruku Rusku, v ktoré veríme 

a od ktorého dúfame, že jeho silou uskutočnia sa naše nádeje; 6. Uvedomiť 

si tú skutočnosť, že trebárs by Česko-Slovenský štát bol aj neodvislým, 

že potrebovať bude silnejšiu mocnosť, ktorá by túto neodvislosť ochraňovala 

a tou mocnosťou že je Rusko, ku ktorému musíme si aj pre budúcnosť priznať 

mnohé povinnosti." 

Uvedené predstavy amerických Slovákov súvisiace s Ruskom plne 

zodpovedali vtedajšej situácii na východnom fronte. Obrat vo vojne 

v neprospech Ruska od mája 1915 však znamenal stratu ilúzií v osloboditeľskú 

misiu ruských vojsk a medzi americkými Slovákmi začal 

postupne narastať počet stúpencov prozápadnej Masarykovej orientácie 

česko-slovenského zahraničného odboja. 

V snahe presadiť oficiálnu česko-slovenskú politickú spoluprácu 

v Amerike sa z podnetu newyorských Slovákov a Čechov konali rokovania 

s vedením Českého národného združenia, pôsobiaceho v Chicagu, 

ktoré malo podľa nich osloviť v týchto intenciách vedenie Slovenskej 

ligy 54 Bol to nepochybne správny taktický ťah v prospech budúcej 

politickej spolupráce, ale súčasne aj priznanie si Čechov a Slovákov 

z New Yorku, že ich sily na realizáciu zastrešenia česko-slovenského 

politického spojenectva nestačia. Slovensko-české vzťahy sa tak dostávali 

na novú úroveň. 

Rozhodujúcim impulzom bol na českej strane pokyn T. G. Masaryka, 

aby sa České národné združenie chopilo iniciatívy a nadviazalo 

užšie kontakty so Slovenskou ligou s cieľom nájsť spoločnú politickú 

platformu česko-slovenského zahraničného odboja. 55 

Profesor Masaryk 

ako skúsený pragmaticky uvažujúci politik rýchlo rozpoznal 

mimoriadny význam amerických Čechov a Slovákov pre zahraničný 

odboj. Pobádal preto Čechov v Spojených štátoch, aby sa snažili uzavrieť 

s americkými Slovákmi dohodu, ktorá by ich zapojila do podporovania 

zahraničnej akcie a súčasne by Masarykovi umožnila oficiálne 

vystupovať v mene Slovákov. 

130


Výsledkom aktivity českej strany bola prvá konferencia Slovenskej 

ligy a Českého národného združenia, ktorá sa konala v dňoch 22. - 23. 

októbra 1915 v Clevelande. Na nej bola uzavretá známa Clevelandská 

dohoda, ktorá vytyčovala program samostatnosti českých krajín a Slovenska 

a „spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov 

s úplnou národnou autonómiou Slovenska, vlastným snemom, vlastnou 

statnou správou, úplnou kultúrnou slobodou - teda i s úplným používaním 

jazyka slovenského - vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym 

jazykom slovenským". 56 

Text dohody vypracoval tajomník Českého národného združenia 

Josef Tvrzický a s jej obsahom súhlasil aj T. G. Masaryk: „Pán Emanuel 

V Voška, jeden z tam prítomných zástupcov Českého národného združenia, 

vstal a za veľkého aplauzu prehlásil, že text tejto dohody známy je profesorovi 

Masarykovi ako predsedovi Národnej rady a že on s ním súhlasí. " 5? 

V tom čase bol už totiž T. G. Masaryk pre amerických Slovákov 

uznávaným vodcom českého národa a mnohí z nich ho považovali 

napriek niektorým výhradám aj za vhodného obhajcu slovenských 

národných záujmov. Dosiahnutie dohody v Clevelande toto ich presvedčenie 

ešte umocnilo a americkí Slováci sa rozhodli prostredníctvom 

Slovenskej ligy podporovať všetky akcie zahraničného odboja. 

Samozrejme, nie v nejakom podriadenom postavení, ale v duchu 

uzavretej dohody, ktorá predstavovala vlastne víťazstvo línie vedenia 

Slovenskej ligy, reprezentovaného A. Mamateyom a L Daxnerom, 

voči Gettingovej newyorskej skupine - takticky odblokovanej z týchto 

rokovaní. 58 

Na Clevelandskú dohodu priaznivo zareagovalo i slovenské socialistické 

hnutie v Spojených štátoch. V Rovnosti ľudu z 3. novembra 1915 

sa v komentári písalo: „Ak Slovenská liga skutočne chce brať vážnu účasť 

v tomto pokrokovom hnutí, my - slovenskí socialisti - môžeme ako pred rokmi 

brať účasť v prospešných podnikoch Ligy. Napokon za samostatnosť Slovenska 

sme boli a budeme vždy a s kýmkoľvek spolupracovať, ak sa v takom podujatí 

nebudú robiť výnimky alebo výčitky pre presvedčenie. Vec samostatného 

Slovenska nech nám teda je spoločnou vecou a nechceli by sme sa mýliť, 

že tak by nemohlo byť." 59 Aby tento svoj postoj ešte zvýraznili, uverejnili 

slovenskí sociálni demokrati 17. novembra 1915 Memorandum slovenského 

odvetvia Socialistickej strany v Amerike v záujme samostatnosti 

Slovenska, v ktorom sa postavili za „úplné osamostatnenie Slovenska 

v jednotnosti s Českom, Moravou a Sliezskom". 60 131


Značný ohlas mala Clevelandská dohoda medzi Slovákmi v Rusku, 

kde ju uvítali predstavitelia všetkých politických smerov. Časopis Čechoslovák 

- vestník Zväzu česko-slovenských spolkov v Rusku, ktorý 

redigoval bývalý redaktor Prúdov a presvedčený čechoslovakista 

B. Pavlú, 61 komentoval dohodu takto: „Po dohode Čechov a Slovákov 

v Amerike je politická koncentrácia československej emigrácie asi zakončená. 

Dúfajme, že pri zhode a vytrvalosti spojeným silám všetkých Čechov a Slovákov 

žijúcich mimo hraníc Rakúsko-Uhorska podarí sa pripraviť pôdu pre 

samostatný československý štát, a tým aj naveky zabezpečiť budúcnosť slovenského 

národa." 61 

Podobne Slovensko-ruský spolok pamäti Štúra oznámil úradným 

listom Slovenskej lige, že „v plnom znení prijíma základné zásady, obsažené 

v Clevelandskej dohode a schvaľujúc podmienky spoluúčinkovania s bratmi 

Čechmi v tejto dohode ustálené - za predpokladu ich rigorózneho zachovania 

a uplatnenia - osvedčuje sa byť solidárnym so Slovenskou ligou v Amerike". 63 

V porovnaní s predchádzajúcimi postojmi spolku to bol pod vplyvom 

Clevelandskej dohody skutočne významný posun k myšlienke spoločného 

štátu Cechov a Slovákov, v ktorom však mala byť pochopiteľne 

prísne uznávaná samobytnosť slovenského národa. Aj z toho dôvodu 

Slovenská liga vyslala do Európy Gustáva Košíka a Štefana Osuského, 

aby presadzovali uplatňovanie hlavnej zásady Clevelandskej dohody, 

od ktorej sa nemali odchýliť pod žiadnymi zámienkami, ohľadmi či 

okolnosťami. 64 

Clevelandská dohoda predstavovala svojím politickým a ideovým 

významom zavŕšenie určitej etapy činnosti slovenskej politiky v zahraničí. 

Jej uzavretím sa končilo obdobie hľadania spojencov pre riešenie 

hlavnej úlohy slovenských politikov - ako a s kým hájiť v novej politickej 

realite slovenské národné záujmy. Clevelandská dohoda bola výrazom 

novej vyššej kvality slovenskej, ale aj českej politiky a stala sa oporným 

bodom pre ďalšie zjednocovanie česko-slovenského zahraničného odboja, 

keď umožnila jeho vedúcim predstaviteľom postupovať v záujme 

budovania spoločného štátu oveľa rozhodnejšie ako dovtedy. 

Po poslancovi Josefovi Diirichovi na pomoc Masarykovi emigroval 

do zahraničia Edvard Beneš. V mladom Benešovi našiel Masaryk oddaného, 

pracovitého stúpenca, ale s J. Diirichom boli skôr problémy. 

Zároveň však Masaryk potreboval prekonať obavu, aby domáca oficiálna 

česká politická reprezentácia neodmietla jeho aktivitu a nevydala 

proti nemu nejaké verejné vyhlásenie. Na to, aby zahraničná akcia zís- 

132


kála podporu domácich politikov, slúžila organizácia nazvaná Maffia, 

ktorá udržiavala kontakty medzi zahraničným odbojom a domácimi 

politikmi. Ale najťažším problémom celej čsl. zahraničnej akcie bola 

neochota dohodových politikov akceptovať radikálny plán rozbitia 

Rakúsko-Uhorska a vytvorenia malých, samostatných štátov na jeho 

troskách. 

Už v spolupráci s E. Benešom založil na jeseň 1915 T. G. Masaryk 

Český komitét zahraničný, ktorý sa mal stať reprezentačným orgánom 

zahraničného odboja. Aj keď komitét sa spočiatku nazýval iba „český", 

jeho cieľom bolo od začiatku vytvoriť česko-slovenský štát. Dňa 14. novembra 

1915 vystúpil Masaryk s dlho pripravovaným memorandom 

Českého komitétu zahraničného. Memorandum, ktorého finálnu podobu 

podľa Masarykovho textu sformuloval prof. Ernest Denis, bolo 

publikované v tlači vo Francúzsku, Švajčiarsku, USA i Rusku. Podpísali 

ho zástupcovia českých krajanských obcí v dohodových štátoch 

a USA. Za slovenských krajanov na ňom figurovali podpisy Alberta 

Mamateya i Ivana Daxnera (predsedu a tajomníka americkej Slovenskej 

ligy) a Bohdana Pavlú z Ruska, ktorí mali reprezentovať Slovákov 

a ich súnáležitosť s „českým" zápasom, pričom mu mali dať spoločnú 

česko-slovenskú podobu. Dokument zreteľne deklaroval, že Česi stoja 

vo vojne „na strane slovanských národu a jejich spojencű" a ohlásil 

verejne odboj Rakúsko-Uhorsku s cieľom „samostatného československého 

štátu". 65 

Na získanie dohodových politikov i verejnosti v dohodových 

a neutrálnych krajinách sa rozbehla agitácia a komitét začal vydávať 

časopis La Nation Tchéque. Pre krajanov začal vychádzať dvojtýždenník 

Československá samostatnosť, ktorú po niekoľkých odkladoch začal 

22. augusta 1915 v Annamasse na francúzsko-švajčiarskych hraniciach 

vydávať Lev Sychravá. Prostredníctvom českého maliara Ludvika 

Strimpla sa podarilo koncom roku získať pre program zahraničného 

komitétu význačného publicistu Augusta Gauvaina, ako aj prístup do 

vplyvného Journal des Debats, ktorý sa mal postupne stať jednou z najdôležitejších 

tribún čsl. propagandy vo Francúzsku. Prostredníctvom 

známosti s popredným francúzskym žurnalistom Julesom Sauerweinom 

sa zasa otvárali možnosti publikovať v ďalšom významnom časopise 

Matiné 

Keď sa 13. decembra 1915 Milan Rastislav Štefánik stretol v Paríži 

s E. Benešom (čo sa považuje za počiatok jeho slávnej úlohy politika, 

133


vojaka a diplomata v službe a na čele organizovaného národnooslobodzovacieho 

boja Slovákov a Cechov v zahraničí - čsl. zahraničného 

odboja), mal už za sebou bohaté a dramatické skúsenosti z priamej bojovej 

činnosti francúzskeho vojnového letca na západnom fronte pri 

Arrase i z ťažkých ústupových bojov v Srbsku. 67 Jeho návrat do Paríža 

4. decembra 1915 sa pokladá za ukončenie jeho osobnej bojovej aktivity, 

v ktorej dokázal, že je odvážnym pilotom, čo nadriadení ocenili 

už spomínaným francúzskym Vojnovým krížom s palmou a rýchlym 

vojenským postupom. Dňa 3. mája 1915 sa stal podporučíkom a od 18. 

júna 1918 sa na jeho čiapke už skveli dubové listy brigádneho generála 

francúzskej armády Treba však dodať, že pre túto doslova závratnú 

kariéru boli zásluhy M. R. Štefánika ako aktívneho vojaka iba základom. 

Ostatné vykonali jeho diplomatické poslania a tiež špecifický 

francúzsky systém udeľovania vojenských hodností definitívnych, dočasných 

a hodností fiktívnych, udeľovaných z titulu poverenia určitou 

misiou. 68 

M. R. Štefánik ako naturalizovaný francúzsky občan, úspešný astronóm, 

meteorológ a dôstojník francúzskeho letectva pokúsil sa od 

začiatku spojiť boj za Francúzsko s bojom za svoju rodnú krajinu, lebo 

otázku víťazstva Dohody a porážku Ústredných mocností vo vojne od 

začiatku spájal s myšlienkou vymanenia slovanských národov - teda 

aj Slovákov a Cechov - spod nemecko-maďarskej nacionálnej nadvlády. 

No vzhľadom na to, že až do jari 1918 dohodové veľmoci nehodlali 

rozbiť Rakúsko-Uhorsko, šance získať v prvých rokoch vojny priaznivcov 

a prívržencov myšlienky rozbitia habsburskej monarchie boli 

minimálne, skôr sa javili ako dobrodružné. Preto upozorňoval na nebezpečenstvo 

pangermánskej Európy a presviedčal o výhodách, ktoré 

by z toho mali Spojenci. Známe slová, ktoré vošli do všetkých jeho životopisov: 

„Pomôžte mi oslobodiť moju vlasť!", vyslovil práve po návrate 

zo Srbska v parížskom salóne pani Claire de Jouvenel, kde sa stretávali 

najvýznamnejšie osobnosti francúzskeho verejného a kultúrneho života. 

Edvarda Beneša už pri prvom stretnutí priam ohromil koncepciou 

i detailmi svojho plánu na oslobodenie slovenského a českého národa. 

Tým viac, že Štefánikov nezávisle sformulovaný plán sa vo všetkých 

základných bodoch zhodoval s tým, čo propagoval aj T. G. Masaryk 

- jeho obľúbený profesor z čias štúdií na Karlovej univerzite v Prahe. 

Od tejto chvíle sa začala spolupráca troch vedúcich predstaviteľov čsl. 

zahraničného odboja. 

134


Zrejme netreba osobitne zdôrazňovať, že M. R. Štefánik ako francúzsky 

dôstojník i vďaka osobným stykom vo vplyvných spoločenských 

a vojenských kruhoch vo Francúzsku využíval svoje postavenie na to, 

aby otváral cestu pre vedenie čsl. zahraničného odboja v Paríži. Bol 

to on, kto umožnil a pripravil Masarykovo stretnutie s francúzskym 

ministerským predsedom Aristidom Briandom vo februári 1916, čo 

bolo prvým medzinárodným úspechom čsl. zahraničného odboja. Pritom 

ani zďaleka nešlo o ojedinelú iniciatívu Štefánika v tomto smere. 

Okrem toho sa snažil využiť Masarykových audiencií u francúzskych 

politikov tiež propagačné, čo malo veľký dosah pri presadzovaní cieľov 

odboja. Ako výstižne napísal blízky Štefánikov spolupracovník 

Lev Borský: „Teprve kdyz koncern roku 1915 vstoupil do zahraniční akce na 

Západe Milan R. Štefánik se svými vysokými cíly s vysokými styky, dostala 

akce ráz politického vedení... Teprve pfíchodem Štefánikovým se dostávali poznenáhlu 

členové Národní Rady do styku s vlivnými politiky, do salónu parížskych 

s jejich vlivem politickým i vojenským, na rozdíl od dfívéjšího pouhého 

psaní článku a lokálek. Politická akce vlivem a schopnostmi Štefánikovými se 

dostávala ke kruhúm vládním a pomalú se od nich učila délat zahraniční politiku.. 

. " 69 Napokon, o rozhodujúcich zásluhách M. R. Štefánika v akciách, 

vďaka ktorým čsl. zahraničný odboj po prvý raz významne prerazil 

do diplomatického a politického sveta, uznanlivo písali aj E. Beneš 

a T. G.Masaryk. 70 

V týchto súvislostiach však treba zdôrazniť, že Štefánik vďaka svojim 

stykom nielen „otváral dvere do salónov" pre Masaryka a Beneša, 

ale predstúpil tiež s koncepciou organizácie odboja, ktorá bola vtedy 

nevyhnutná. V prvých mesiacoch roku 1916, často na nemocničnom 

lôžku v Neuilly, preberal s Masarykom organizáciu a plány odboja. 

Zrejmý prehľad, aký mal Štefánik o spojencoch, najmä o Francúzsku 

a Taliansku a o situácii na Balkáne, ako aj v armádach Dohody, o možnostiach 

ich manévrovania atď. - tu bola Štefánikova pomoc neoceniteľná, 

keďže prevyšovala vedomosti T. G. Masaryka v týchto otázkach. 

Počas Masarykovej návštevy v Paríži vznikla z podnetu Štefánika 

aj myšlienka vytvoriť nový orgán zahraničného odboja s pevnou organizačnou 

štruktúrou, ktorý pôvodne niesol francúzsky názov Conseil 

National des Payes Tcheques, ale neskôr sa v slovenčine i češtine používal 

názov Československá národná rada (ČSNR). Jej predsedom sa stal 

T. G. Masaryk, podpredsedami J. Diirich a M. R. Štefánik a generálnym 

135


tajomníkom E. Beneš. Sídlom ČSNR bol Paríž, kde v budove na Rue 

Bonaparte 18 trvalé pôsobil E. Beneš. ČSNR prevzala úlohy Českého 

komitétu zahraničného spolu s vydávaním časopisu La Nation Tchéque 

a Československá samostatnosť. 

Práve novokonštituovaná ČSNR v Paríži poverila M. R. Štefánika 

náborom i organizovaním slovenských a českých dobrovoľníkov 

s prvoradým cieľom dosiahnuť zriadenie samostatnej čsl. armády vo 

Francúzsku, či už zo zajatcov alebo iných zdrojov, ktorá bude bojovať 

na západom fronte. Zo začiatku však tieto snahy často narážali na 

neprekonateľné prekážky zo strán vlád a v podstate celej dohodovej 

politiky, ktorá ešte nepočítala s rozbitím Rakúsko-Uhorska. Prekonať 

ich, dosiahnuť zvrat - to sa stalo jednou z hlavných úloh Štefánikovej 

vojensko-diplomatickej činnosti, „lebo bez rozhodného boja i vojenského 

nedostaneme nie od nikoho" - mienil aj T. G. Masaryk. 71 No praktická realizácia 

vojenského a politického prepojenia čsl. zahraničného odboja 

od začiatku ležala hlavne na pleciach vojaka a diplomata M. R. Štefánika. 

Išlo o vytvorenie samostatných vojenských jednotiek ako rozhodujúceho 

výrazu vôle Slovákov a Čechov po národnej slobode a prvého 

kroku pre uznanie budúceho samostatného česko-slovenského štátu. 

Českí a slovenskí krajania už na začiatku svetovej vojny vytvorili 

v Rusku (Česká družina) a vo Francúzsku (Rota Nazdar) prvé dobrovoľnícke 

jednotky. Tie však boli roztrieštené do malých oddielov 

pri jednotlivých ruských divíziách alebo bojovali v rámci francúzskej 

Cudzineckej légie v radoch Marockej divízie na najrôznejších úsekoch 

francúzskeho frontu. No rozhodným krokom k vytvoreniu česko-slovenskej 

armády mohlo byť iba sformovanie samostatnej a veľkej taktickej 

jednotky, ktorá by ako celok bola nasadená na fronte proti Nemecku. 

Svet by sa takto dozvedel o jej existencii. Sám M. R. Štefánik túto 

úlohu zdôvodnil takto: „Nehľadiac na samozrejmosť faktu, že národ, ktorý 

sa považuje za revoltujúci a chce, aby ho považovali za samostatnú štátotvornú 

jednotku, má právo a povinnosť utvoriť armádu, v našom prípade pripustenie 

tejto armády po boku Spojencov znamená i formálne uznanie oprávnenosti 

našich požiadaviek a záruk, že tieto požiadavky budú splnené. - Preto tiež od 

samého počiatku vojny Československá Národná Rada usilovala u Spojencov 

o povolenie a umožnenie zvláštnej národne armády. " 72 

Už od jari 1916 sa Štefánik začal venovať tejto úlohe. Vzhľadom na 

to, že na talianskom fronte - s výnimkou východného frontu - bolo 

136


v tom čase nasadených v rakúsko-uhorskej armáde najviac Čechov 

a Slovákov, tu videl najväčšie možnosti na organizovanie čsl. zahraničného 

vojska. Keď 1. apríla 1916 odchádzal do Talianska na tzv. 

„zdravotnú dovolenku", išlo mu predovšetkým o eliminovanie taliansko-juhoslovanských 

rozporov a následne o ich zlepšenie a získanie 

Talianov pre česko-slovenskú vec. Spolu s Benešom skoncipoval leták, 

ktorý od mája 1916 sám zhadzoval z lietadla nad rakúsko-uhorskými 

zákopmi a v ktorom sa veľmi otvorene hovorilo o utvorení samostatného 

česko-slovenského štátu, ale aj o spojení Juhoslovanov. Získal si 

dobré meno v celom talianskom armádnom velení, 73 nadviazal pevnú 

sieť priateľských vzťahov, ale vo veľmi chúlostivej otázke taliansko-juhoslovanských 

vzťahov sa mu nepodarilo pokročiť. S tým úzko súvisel 

aj pomer Talianov k česko-slovenskej problematike. Celkové politické 

podmienky na organizovanie samostatných jednotiek čsl. vojska v Taliansku 

v tom čase ešte nedozreli. Tým viac, že ešte na jar 1916 sa tu ani 

nenachádzali predpokladané masy zajatcov českej a slovenskej národnosti. 

Až na konci roku 1916 sa ich počet pohyboval okolo 10 000. 

Najväčšie možnosti pre vznik takýchto samostatných jednotiek, 

resp. armády, skutočne existovali v Rusku, kde bola sústredená väčšina 

slovenských a českých zajatcov z rakúsko-uhorskej armády. Predstáv, 

plánov a koncepcií, ako využiť túto masovú základňu na formovanie 

čsl. dobrovoľníckych jednotiek, bolo viac. Popri tzv. srbsko-českom 

variante a výslovne „ruskom" riešení, ktoré presadzoval Zväz československých 

spolkov v Rusku, sa v Paríži zrodila veľkorysá koncepcia 

tzv. „zajateckej akcie", ktorú môžeme nazvať „francúzskou" cestou. 74 

Bezprostredným podnetom k rozprúdeniu tejto „zajateckej akcie" bola 

práve francúzsko-ruská dohoda z jari 1916, v ktorej sa Rusko zaväzovalo 

posilniť francúzske sily na západnom fronte a dodať 400 tisíc mužov. 

V jej dôsledku vznikol v CSNR v Paríži projekt, v ktorom sa požadovalo, 

aby časť týchto posíl tvorili českí a slovenskí zajatci z Ruska, 

a to tým skôr, že samotné Rusko nemohlo záväzok Francúzsku splniť 

z vlastných zdrojov. 

Z politického hľadiska najpriaznivejšia situácia na budovanie autonómnej 

čsl. armády bola nesporne vo Francúzsku, ktoré najviac potrebovalo 

vojakov, aby doplnilo obrovské straty preriedených frontových 

línií. No práve sformovať čsl. vojsko vo Francúzsku bola úloha mimoriadne 

ťažká, pretože rakúsko-uhorské jednotky na západnom fronte 

(s výnimkou posledného roku vojny) nebojovali a vo Francúzsku tak 

137


nijakí zajatci, ani prebehlíci českej a slovenskej národnosti neboli. Zajatcov 

a dobrovoľníkov bolo treba zvážať do Francúzska skoro z celého 

sveta. Predovšetkým zásluhou Štefánika, ktorý projekt „zajateckej akcie" 

precizoval, sa francúzske politické kruhy už v lete 1916 zaväzovali 

doplniť a vyzbrojiť česko-slovenskú samostatnú armádu s podmienkou, 

že CSNR získa aspoň 30 tisíc vojakov z iných spojeneckých štátov 

- predovšetkým z Ruska. Splniť hlavne tento cieľ mali vojensko-diplomatické 

misie M. R. Štefánika do Ruska, Rumunska i USA a kratšie 

sondáže v Taliansku v rokoch 1916 a 1917. 

V rámci „zajateckej akcie" bol rokovaním s ruskou vládou o odsune 

časti českých a slovenských zajatcov z Ruska do Francúzska pôvodne 

splnomocnený člen CSNR Josef Diirich, no jeho cárofilská politická 

orientácia vzbudzovala vo vedení čsl. zahraničného odboja v Paríži obavy. 

Oobitne znepokojovala Štefánika, ktorý v lete 1916 odišiel za ním do 

Ruska s oficiálnym poverením francúzskej armády „robiť pod vedením 

generála Janina (náčelníka francúzskej vojenskej misie v Rusku), a v súlade 

s ruskými vojenskými úradmi, medzi rakúskymi vojnovými zajatcami českej 

a slovenskej národnosti, nábor dobrovoľníkov, ochotných slúžiť vo Francúzsku, 

v radoch ruského kontingentu alebo v osobitných jednotkách, ktoré by sa 

utvorili na základe dohody medzi francúzskou a ruskou vládou". 75 

Štefánikovým 

zámerom v Rusku bolo, aby sa presadila alternatíva organizovania 

osobitných čsl. jednotiek, nezávislých od ruských jednotiek. 

Keď v lete 1916 odchádzal Štefánik do Ruska, cieľom jeho cesty bol 

ruský hlavný stan v Mogileve. S ruskou stranou bolo treba dohodnúť, 

aby sa do čsl. vojska mohli regrutovať aj vojnoví zajatci a tiež získať od 

ruskej vlády súhlas, aby sa toto čsl. vojsko mohlo presunúť z Ruska 

na západný front. Jeho rokovania v ruskom hlavnom stane sa vyvíjali 

pomerne priaznivo, ale ruská vláda v Petrohrade od samého začiatku 

robila obštrukcie, pričom ich centrom bolo hlavne ministerstvo 

zahraničných vecí, ktoré nehodlalo akceptovať Štefánika a preferovalo 

J. Düricha, toho Düricha, ktorý nevystupoval lojálne voči Masarykovi. 

Okrem toho existovala v Rusku veľká roztrieštenosť, ba doslova 

rozhádanosť ruskej krajanskej komunity a nie najlepšie vzťahy medzi 

českými a slovenskými organizáciami. Napokon sa však Štefánikovi 

podarilo uskutočniť stretnutie s predstaviteľmi českých a slovenských 

organizácií v Rusku, čoho výsledkom bol tzv. Kyjevský zápis z 29. augusta 

1916. Krajanské spolky v Rusku sa v ňom zaviazali spoločne presadzovať 

boj za samostatný česko-slovenský štát. 76 

138


Vzhľadom na uvedené prekážky sa Štefánikovi nepodarilo dosiahnuť 

pôvodný cieľ misie, s ktorým odchádzal v auguste 1916. Hoci sa 

okamžitý efekt nezdal veľký, veľa urobil v tom, že položil základy stabilizácie 

v česko-slovenských krajanských spolkoch v Rusku, a tak T. G. 

Masaryk, ktorý prišiel do krajiny onedlho po ňom, našiel už pôdu na 

doformovanie samostatného čsl. vojenského telesa pripravenú. Najmä 

víťazstvo februárovej revolúcie roku 1917 a úspešné bojové vystúpenie 

čsl. brigády pri ukrajinskom Zborové 2. júla 1917 napomohli k zmene 

postoja dočasnej ruskej vlády k čsl. vojenským jednotkám. Spolu 

s diplomatickým úsilím Masaryka sa podarilo dosiahnuť povolenie 

na nábor v zajateckých táboroch. Tak sa začal postupne budovať 40- 

tisícový L čsl. armádny zbor a pomýšľalo sa aj na vytvorenie II. zboru. 

Po uzavretí brest-litovského mieru (3. 3.1918) a bojoch pri Bachmači sa 

čsl. armádny zbor odpútal od nemeckého protivníka a nastúpil dlhú 

cestu cez Sibír a Vladivostok do Francúzska. 77 Nemožno podceniť ani 

Štefánikov nábor medzi zajatcami v Rumunsku, kde sa mu podarilo 

získať 1 500 dobrovoľníkov. 78 

Išlo v prevažnej väčšine o zajatých Slovákov 

(Cechov bola menšina) v kazematoch rumunskej Galatie, medzi 

ktorých v polovici decembra 1916 zavítal M. R. Štefánik v sprievode 

dôstojníkov dohodovej vojenskej misie v Rumunsku. 79 Vymohol im aj 

možnosť transportu cez Rusko, a tak ich koncom decembra sústredili 

v Barlade a krátko nato previezli do Kišineva. Tu ich však do 600 onemocnelo 

na týfus. Do Francúzska sa z nich napokon dostalo iba 428 

mužov, ktorí predstavovali základ tamojšej samostatnej čsl. armády - 

francúzskych légií. 80 

Už počas Štefánikovho pobytu v Rusku sa uvažovalo, že odíde načas 

do USA, aby tam pokračoval v organizácii čsl. zahraničného odboja 

a hlavne v budovaní dobrovoľníckej armády. Keď sa v prvej polovici 

apríla 1917 vracal loďou z Ruska do Francúzska, jeho cesta viedla cez 

Londýn, kde sa 19. apríla stretol s T. G. Masarykom a E. Benešom. Po 

Štefánikových skúsenostiach z Ruska porada vedúcich predstaviteľov 

čsl. zahraničného odboja dospela k záveru, že vojna sa v každom prípade 

rozhodne na západnom fronte. „Tím dosavadní naše snahy soustfedit 

hlavní práci propagační a politickou do Paríže, Londýna a Ríma a dostat 

na zápaní frontu naše vojáky, byla ješté zesílená a událostmi nečekané jako 

správna overená/' píše Edvard Beneš. 81 

Pre M. R. Štefánika bola porada nesporne ďalším impulzom, aby sa 

urýchlene uskutočnila misia v USA. O to viac, že sa v Paríži schádzala 

139


spojenecká konferencia, aby rokovala o ponuke separátneho mieru zo 

strany rakúskeho cisára Karola, čo vedenie čsl. zahraničnej akcie rozhodne 

veľmi znepokojovalo. Keď sa vrátil do Paríža, pred americkými 

Slovákmi Košíkom, Osuským a pred L. Sychravom otvorene hovoril 

o ťažkej situácii čsl. hnutia v Rusku a „obával se, že prohrajeme svou vec, 

nepodaň-li sa do konce roku postaviti československý armádni sbor ve Francii 

pomoci Ameriky" - spomína L. Sychravá. 82 

Už o mesiac Štefánik mal 

povolenie na misiu do USA na základe rozkazu francúzskeho ministra 

vojny z 20. mája 1917. 83 

Medzitým sa skomplikovala situácia v USA, ktoré práve v roku 1917 

vstúpili do vojny. Tak namiesto plánovaných 20 000 dobrovoľníkov, 

s ktorými pôvodne Štefánik rátal pri odchode do USA začiatkom júna 

1917, prišlo do konca vojny z USA do Francúzska v 23 transportoch 

iba 2 300 dobrovoľníkov (z toho 1 065 Slovákov). Štefánik totiž musel 

najskôr polemizovať s plánmi Českého národného združenia a Slovenskej 

ligy na vytváranie českých a slovenských oddielov v armáde USA, 

v tzv. Rooseveltovej divízii, a obhajovať politický význam budovania 

samostatnej čsl. armády vo Francúzsku. Veľkú časť energie vyčerpal 

úsilím o maximálne zblíženie dvoch hlavných krajanských organizácii 

v USA - Českého národného združenia a Slovenskej ligy na báze Česko 

-slovenskej jednoty, lebo ako argumentoval: „]e nutné utvoriť politicky 

nedeliteľný štát, nie rečovo nedeliteľný." M 

Dosiahol príklon katolíckeho 

duchovenstva amerických Slovákov k programu čsl. zahraničnej akcie, 

čo možno považovať za jeden z najväčších úspechov jeho misie 

v USA. 85 

Nemalé úsilie však vyžadovalo aj riešenie problémov materiálnej 

povahy, akými boli napríklad otázky finančnej podpory odboja, 

poistenia dobrovoľníkov a ich rodín atď. 86 

Treba však tiež podotknúť, že ani vláda USA - po prvý raz v dejinách 

mobilizujúca svojich občanov do vojny - neprejavovala hneď dostatok 

pochopenia pre nábor dobrovoľníkov do Francúzska. Sám Štefánik 

konštatoval: „Počiatočné potiaže, predchádzajúce dosiahnutie takéhoto 

povolenia boli nemalé. Washington mal proti tvoreniu armády dôvody čisto 

americké, ktoré boli zdôrazňované už tým, že podobné koncesie sa odopreli 

Poliakom, Juhoslovanom a Rumunom... Amerika očakáva tiež od vojny skonsolidovanie 

amerického národa a preto vláda nerada vidí akékoľvek tvorenie 

národných jednotiek... Veľmi padlo na váhu, že tu v Amerike, nieje dovolené 

regrutovanie pre inú armádu než americkú - bol teda proti nám v istom zmysle 

aj platný zákon..." 87 

140


Takto Štefánik, ktorý na jeseň 1917 vydal v USA známu ohnivú mobilizačnú 

vyhlášku „Kto za pravdu horí", mohol robiť nábor len medzi 

tými krajanmi, ktorí nepodliehali brannému súpisu USA. To americká 

vláda bola ochotná tolerovať, aj keď do 7. decembra 1917 USA ešte 

neboli vo vojnovom stave s Rakúsko-Uhorskom. Išlo o mužov starších 

ako tridsaťročných a takých, čo dovtedy nemali americké občianstvo. 

Pred odchodom do Francúzska sa dobrovoľníci sústreďovali vo výcvikovom 

tábore v Stamforde Con. (štát Connectitut, USA), kde absolvovali 

aspoň čiastočný vojenský výcvik, lebo skoro všetci boli nevojaci. 

No ďalších vyše 40 000 krajanov (z toto vyše 25 000 Slovákov), na ktorých 

sa často zabúda, povolala americká armáda. 88 

Keď sa v polovici novembra 1917 vrátil Štefánik z USA do Paríža, 

pustil sa s jemu vlastným entuziazmom spolu s Benešom do posledných 

príprav nového dekrétu o česko-slovenskej armáde vo Francúzsku, 

ktorý podpísal francúzsky prezident Raimond Poincaré 16. decembra 

1917. Dekrét bol 7. februára 1918 doplnený štatútom čsl. vojska 

vo Francúzsku, upresňujúcim zásady výstavby, vnútornej organizácie, 

disciplíny i použitia vojska. Na jeho znení sa prevažnou mierou znovu 

podieľal M. R. Štefánik. Na základe spomínaných dokumentov sa 

postupne začali tvoriť prvé jednotky samostatného čsl. vojska vo Francúzsku, 

ktoré podliehali po vojenskej stránke francúzskemu veleniu. 

Tieto dokumenty mali mimoriadny význam, lebo sa nimi zriaďovala 

právne samostatná čsl. armáda politicky podliehajúca ČSNR v Paríži, 

prejudikujúc tak neskoršie uznanie tohto orgánu za oficiálneho reprezentanta 

spolubojujúceho národa. V čsl. légiách vo Francúzsku slúžilo 

vyše 11 000 mužov a ich nasadenie sa viaže s bojmi pri Vouziers na 

rieke Aisne a potom pri obciach Terron a Chestres. 89 

Keď na sklonku októbra talianska armáda utrpela zdrvujúcu porážku 

pri Caporette, krajinu zachvátila panika. Zmocnila sa aj spojencov 

Talianska, lebo predstava, že nepriateľ prenikne Lombardskou nížinou 

a zaútočí na Francúzsko z juhu, sa naraz stala reálnou. Do Talianska sa 

museli prisúvať aj francúzske a anglické divízie. V týchto súvislostiach 

sa začali v krajine odohrávať veľké zmeny. Tie boli bezprostredným 

dôvodom misie M. R. Štefánika do Ríma vo februári 1918 s cieľom dosiahnuť 

vo veci čsl. vojska v Taliansku priaznivý zlom, čo sa mu aj 

podarilo. Napokon sa v Taliansku vybudoval čsl. armádny zbor, ktorý 

mal 19 400 mužov. Nasadili ho v priestore medzi Gardským jazerom 

a riekou Adiža s kľúčovým bodom obrany na kóte 703 Doss Alto. 90 141


Práve bojové vystúpenie čs. zahraničného vojska - légií - a systematická 

diplomatická aktivita vedenia čsl. zahraničného odboja mali 

rozhodujúci podiel na tom, že v období od 29. júna do 2. septembra 

1918 vlády dohodových veľmocí a USA uznali CSNR v Paríži de facto 

ako predstaviteľku spojeneckého spolubojujúceho národa s právom 

na samostatnosť. Niet pochybností o tom, že zahraničný odboj bol od 

začiatku vojny motorom národnooslobodzovacieho boja českého i slovenského 

národa. A takisto, že bez štátov Dohody a ich súhlasu by 

sa mapa Európy nemenila. No podmienky na zrod samostatného česko-slovenského 

štátu mali vonkajšiu i vnútornú povahu a museli byť 

v značnom súzvuku. Aj zahraničný odboj sa opieral o postupne narastajúcu 

a neľahko sa rodiacu podporu zo strany domácich politických síl. 

Tí, čo bojovali za čsl. samostatnosť, si dobre uvedomovali previazanosť 

práce doma, na vojenských frontoch a v zahraničí. Pritom je nesporné, 

že koncepcia budúceho štátu sa v praktickej podobe vypracovala najskôr 

v zahraničí a tam sa vybudovali aj jeho politicko-mocenské a vojenské 

štruktúry. No odhliadnuc od zásluh, ktoré čsl. zahraničný odboj 

dosiahol v rokovaniach s dohodovými veľmocami, rozhodujúcu úlohu 

pri rozpade Rakúsko-Uhorska a pri vyhlásení a vzniku samostatného 

čsl. štátu zohral domáci odboj, ktorého aktivita sa začala rozvíjať už 

v priebehu roku 1917 a vyvrcholila koncom októbra 1918.

V. KAPITOLA 

PRIELOM VOJNY, OŽIVENIE MYŠLIENKY 

ČESKO-SLOVENSKÉHO SPOJENIA 

A PREPÁJANIE ZAHRANIČNÉHO 

A DOMÁCEHO ODBOJA V ČECHÁCH 

Ani boje roku 1916 nepriniesli zásadné rozhodnutia vo „Veľkej vojne". 

Mali charakter vysilujúcich bitiek s obojstranne vysokými stratami 

a vyžiadali si aj krajné vypätie pracovných síl, zdrojov a celkovú 

únavu z vojny. Výsledkom nezmyselných bojov bola istá, no nepresvedčivá 

prevaha dohodových veľmocí. Dozrieval však obrat vo svetovej 

politike, ktorá riešila nahromadené problémy vojnou. 

Hrôza a nezmyselnosť zákopovej vojny na západnom fronte roku 

1916 skutočne triumfovali. V dôsledku Brusilovovej protiofenzívy sa 

však v júni 1916 znovu dal do pohybu východný front a ruské vojská 

postúpili na celom úseku v priebehu troch mesiacov o 80 - 150 km. 

Rakúsko-uhorská armáda, proti ktorej sa viedol hlavný úder, stratila 

v týchto bojoch státisíce vojakov. Pritom roku 1916 monarchia chcela, 

no nedokázala vyradiť svojho najslabšieho protivníka - Taliansko. 

Ani Taliani, ktorí pokračovali v ofenzívach na Soči (Isonzó), nedosiahli 

výraznejší úspech. Práve víťazný postup ruských vojsk za Brusilovovej 

protiofenzívy spôsobil, že sa mohlo zdať, akoby vec Dohody spela 

k víťaznému koncu. Preto s ňou váhajúce Rumunsko uzavrelo spojeneckú 

zmluvu a vyhlásilo Rakúsko-Uhorsku vojnu. Bolo porazené 

a koncom roku 1916 vojská Ústredných mocností obsadili Bukurešť 

a veľkú časť krajiny. 

Už na začiatku vojny sa ukázalo, že Rakúsko-Uhorsko nemá dostatok 

síl, aby vo vojenskom zápolení bolo rovnocenným partnerom 

Nemecka. Vojnou sa však jeho závislosť zo dňa na deň ustavične zväčšovala 

a smerovala k úplnej podriadenosti. Rakúsko-uhorská vojenská 

mašinéria síce pomohla vyvolať vojnu, no nebola schopná ovplyvniť 

143


rozhodujúce udalosti, ktoré určovali ďalší vývoj konfliktu. Neutešený 

obraz poskytovala práve vysilená monarchia a jej zdecimovaná armáda 

porážkami na východnom fronte. Rakúsko-Uhorsko, ktoré skoro 

polovicu pravidelného vojska stratilo už v prvom roku vojny a jeho 

armáda sa musela prebudovať i reorganizovať, s predlžovaním vojny 

a objavením sa nových nepriateľov (Taliansko, Rumunsko) očividne 

slablo. Straty totiž boli mimoriadne vysoké a skoro každá bitka bola bez 

pomoci Nemcov už vopred prehraná. Aj keď rakúsko-uhorské vojsko 

víťazilo, bolo to za cenu toho, že sa monarchia podriadi svojmu nemeckému 

spojencovi. V podstate už od roku 1915 všetko záviselo práve od 

Nemecka. Bez pomoci Nemecka nebola monarchia schopná pokoriť 

ani malé, no hrdinsky bojujúce Srbsko. 1 

Jej ašpirácie na neobmedzenú 

nadvládu nad Balkánom boli v základoch otrasené. Zároveň sa pred 

strednou a juhovýchodnou Európou počas vojny čoraz zreteľnejšie črtala 

hrozba úplnej nadvlády Nemecka. Ríšskonemecký kapitál, ktorý 

už pred vojnou mal v monarchii prakticky dominantné postavenie, 

sa usiloval hneď od začiatku vojny natrvalo pripútať habsburskú monarchiu 

k Nemecku, upevniť jej „nemecký" charakter a presadiť svoje 

predstavy o usporiadaní strednej a juhovýchodnej Európy. Malo mu 

to umožniť predovšetkým uzatvorenie colnej únie medzi Nemeckom 

a Rakúsko-uhorskou monarchiou. Dôvodom boli, okrem iného, aj čoraz 

viac vzrastajúce náklady na zabezpečenie bojaschopnosti armády 

a zbrojenie, ktoré musela monarchia v predlžujúcej sa vojne vynakladať. 

Rakúsko-Uhorsko znenazdania stálo pred otázkou ďalšej existencie 

a zachovania svojej územnej celistvosti. Potvrdili to už prvé tajné 

diplomatické rokovania o vojnových cieľoch, či už medzi dohodovými 

štátmi, alebo Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, kde sa dostávala na 

program dňa otázka územnej celistvosti monarchie po vojne. 

Ústredné mocnosti, pre ktoré nebol vývoj situácie na bojiskách roku 

1916 zvlášť priaznivý, cítili sa po páde Bukurešti 6. decembra 1916 

predsa len v určitej výhode a 12. decembra 1916 vyzvali dohodové 

štáty na mierové rokovania na základe dovtedajších výsledkov vojny. 

Nemci tým chceli zároveň predísť vstupu USA do vojny. Rakúsky cisár 

Karol, ktorý sa krátko predtým ujal vlády po zosnulom Františkovi 

Jozefovi L, patril k hlavným iniciátorom tejto výzvy a v zainteresovaných 

diplomatických kruhoch bolo známe, že jeho názory sa podstatne 

odlišovali od nemeckých mierových predstáv. Rakúsko-Uhorsko bolo 

ochotné kedykoľvek rokovať o mieri. Predstavitelia dohodových stá- 

144

Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slovenského spojenia... 

tov však na podobnú „burzu mieru" nepristúpili. Najprv jednotlivo 

a 30. decembra 1916 spoločnou nótou odmietli návrh Ústredných mocností 

s odôvodnením, že návrh neobsahoval konkrétne podmienky rokovania, 

a preto sa skôr javil ako vojnový manéver než ako mierová 

ponuka. 

Do tejto diplomatickej hry zasiahol americký prezident Woodrow 

Wilson so svojím úsilím stať sa svetovým arbitrom a prezentovať americkú 

ekonomickú silu adekvátnym politickým vplyvom na svetové 

udalosti; 21. decembra 1916 vyzval bojujúce štáty, aby jasne vyslovili 

svoje vojnové ciele, čo však obidva nepriateľské tábory odmietli. Dohodové 

veľmoci vo výklade svojich vojnových cieľov z 10. januára 

1917 žiadali odchod Nemcov zo všetkých anektovaných území a trochu 

unáhlene sa vyslovili aj za oslobodenie „Čecho-slovákov" spod 

cudzieho panstva - na výstrahu monarchii. Na nátlak USA však túto 

požiadavku ihneď stiahli a americký vyslanec ubezpečil viedenskú 

vládu, že spojenci ponúknu Rakúsko-Uhorsku záruku integrity, ak 

ihneď požiada o mier. Dohodové veľmoci vtedy ešte vôbec neuvažovali 

o rozčlenení monarchie, usilovali sa ju iba odtrhnúť od Nemecka 

a uzavrieť s ňou separátny mier. To bolo aj cieľom tajných rokovaní 

v priebehu roku 1917, hoci požadovanú emancipáciu od Nemecka nebola 

už habsburská monarchia schopná uskutočniť. Celý tento zložitý 

veľmocenský diplomatický boj, v ktorom sa Rakúsko-Uhorsko ekonomicky, 

politicky i vojensky čoraz viac podriaďovalo Nemecku, nezvratné 

signalizoval pomalý rozpad habsburskej monarchie a so zmenami 

v jej medzinárodnom postavení, s príznakmi jej pozvoľného rozkladu 

súviseli a kryštalizovali sa aj alternatívy riešenia českej a slovenskej 

otázky v rámci Rakúsko-Uhorska alebo mimo neho. 

Habsburská monarchia bola už predtým vo svojom vnútropolitickom 

vývoji nadmerne závislá od medzinárodného vývoja, no vo vojne 

sa všetky zmeny jej medzinárodného postavenia prejavili vo vnútornej 

politike zvlášť vypuklo. Otázka ďalšej existencie monarchie bola 

položená nielen na úrovni veľmocenských, ale aj domácich vzťahov. 

Predvojnovú vnútropolitickú krízu, ktorú mala vojna odstrániť a upevniť 

tak predpoklady na úplné obnovenie štátnej prestíže vo vlastných 

radoch, sa nepodarilo zlikvidovať, ale, naopak, ešte viac sa prehĺbila. 

Vnútorná súdržnosť monarchie sa čoraz viac ochromovala. Bez zainteresovanosti 

Nemecka nebola už habsburská dynastia a jej vládnuce 

triedy schopné vlastnými silami a prostriedkami vyriešiť ani vzájomný 

145


vzťah medzi Rakúskom a Uhorskom, t. j. otázku dualizmu, ani s tým 

súvisiaci problém novej štátoprávnej štruktúry monarchie - či už centralizačnou, 

alebo federatívnou cestou. Počas vojny výrazne vzrástla 

aktuálnosť riešenia otázky nerovnoprávnych národov monarchie - 

medzi nimi i riešenie slovenského problému. Táto otázka už nebola iba 

jej vnútropolitickou záležitosťou, ale tvorila súčasť možného nového 

štátoprávneho usporiadania strednej a juhovýchodnej Európy po vojne. 

Dôležité však bolo aj to, že v záverečnej fáze vojny na bojoch, ktoré 

rozhodli o osude Európy, sa začali podieľať aj jednotky čsl. vojska v zahraničí 

- čsl. légie - na strane Dohody. 

Do roku 1917 vstupovali dohodové štáty s rastúcou materiálnou prevahou, 

s väčšími ľudskými rezervami a v neposlednom rade i s novým 

silným spojencom - USA. Práve revolučné udalosti roku 1917 v Rusku 

a vstup USA do vojny prinášajú zlom vo vedení „veľkej vojny". Vývoj 

situácie vo východnej Európe prinútil Dohodu k zintenzívneniu úsilia 

na západnom fronte. No napriek veľkej prevahe jej vojská nedosiahli 

ešte prakticky žiadny úspech, keď každý pokus končil na dobre premyslenom 

a účinnom obrannom systéme Siegfriedovej línie, na ktorú 

sa Nemci plánovité stiahli. Na talianskom fronte však došlo v októbri 

1917 k rozhodnému prielomu, keď spojené nemecké a rakúsko-uhorské 

vojská porazili Talianov pri Caporette a v dôsledku porážky talianske 

vojsko ustúpilo až k rieke Piava. Tu sa potom južný front nadlho 

zastavil a v bojoch na tejto rieke sa zúčastnili aj mnohí Slováci i Česi, 

ktorí bojovali v rakúsko-uhorskej armáde, ale aj čsl. legionári bojujúci 

s talianskou armádou. Na druhej strane sa vstupom Grécka do vojny 

po boku Dohody v júni 1917 znovu otvorila nevyhnutnosť posilnenia 

balkánskeho frontu, kde po porážke Rumunska nemuseli Ústredné 

mocnosti výraznejšie zasahovať. 

V oboch bojujúcich koalíciách v Európe sa však v roku 1917 objavili 

slabší partneri, pre ktorých sa už vojna stávala prakticky neúnosnou. 

V tábore Dohody to bolo Rusko a na strane Ústredných mocností 

Rakúsko-Uhorsko. V Rusku sa v dôsledku februárovej revolúcie cár 

vzdal trónu a utvorila sa Dočasná vláda. Tá však nebol schopná udržať 

kontinuitu vedenia vojny v rámci Dohody. Nedokázala uskutočniť na 

východnom fronte operáciu väčšieho významu a Nemcom i rakúskouhorskej 

armáde sa tu podarilo postupne prejsť do ofenzívy a nakoniec 

dobyť celú východnú Halič a Bukovinu. 2 

Ruská revolúcia názorne predviedla nielen to, že dynastie mož- 

146


no zavrhnúť, ale aj to, že by sa dala zmeniť politická mapa Európy. 

Pritom pád cárizmu v Rusku hlboko zapôsobil na ďalší vývoj v Rakúsko-Uhorsku, 

ktoré svojím monarchistickým, poloabsolutistickým 

režimom v mnohom pripomínalo predrevolučné Rusko. Rozhodne 

v ňom veľmi spochybnil princíp monarchizmu a jeho význam pre jednotu 

mnohonárodnostného štátu. Nacionálny rozpad Rakúsko-Uhorska 

sa začal citeľne zrýchľovať. Heslo o práve národov na sebaurčenie 

sa stalo jedným z najrozšírenejších, čo nepochybne veľmi ovplyvnilo 

aj zmýšľanie širokých vrstiev nerovnoprávnych národov a národností 

monarchie, medzi nimi aj Slovákov a Cechov. Národnopolitické reprezentácie 

porobených národov v monarchii od jari 1917 aktivizujú svoju 

činnosť najmä v Predlitavsku. K ďalšej politickej zmene v Rusku došlo 

7. novembra 1917, keď sa dostali k moci ruskí boľševici a jedným z 

prvých rozhodnutí bolo vystúpenie Ruska z vojny na strane Dohody. 

Začali sa mierové rokovania, ktoré dlho neviedli k cieľu. Po boľševickom 

prevrate sa razom zmenila nielen vnútropolitická situácia Ruska, 

ale aj medzinárodné pomery na sklonku prvej svetovej vojny. 

Podobne ako všetky bojujúce mocnosti aj Rakúsko-Uhorsko muselo 

zvažovať zlomové udalosti roka 1917, keď mu po Nemecku (2.4.1917) 

Spojené štáty 7. decembra 1917 tiež vyhlásili vojnu. O to väčšmi, že 

v záverečnej fáze vojny sa aj v monarchii dostával viac k slovu „vnútorný 

front" -1, j. do centra pozornosti sa dostávali vyhrotené sociálnoekonomické, 

protivojnové a národnooslobodzovacie zápasy, ktoré do 

istej miery začínali vplývať aj na vojenské rozhodovanie na frontoch. 

Ekonomika bola vyčerpaná, autorita štátu a jeho mocenských orgánov 

medzi najširšími masami obyvateľstva podlomená alebo zdiskreditovaná, 

keďže nemohla uspokojiť ani najzákladnejšie potreby ľudí a postupne 

už prestávala sýtiť i molocha vojny, ktorému všetko obetovala. 

3 Ak napríklad v prvých rokoch vojny prípad uväzneného rímskokatolíckeho 

kňaza Jozefa Kačku a notára Jozefa Messerschmidta za 

protivojnovú agitáciu a nabádanie brancov na prechod k Rusom boli 

výnimočné protištátne postoje, podobne ako internovanie evanjelického 

kňaza Ján Maliarika na psychiatrickej klinike, ktorý sa odhodlal 

k zúfalému pokusu upozorniť verejnosť na nezmyselnosť vojnového 

vraždenia, keď vo februári 1916 cez prestávku nemeckého operného 

predstavenia vystúpil pred oponu Národného divadla v Prahe a prekvapenému 

obecenstvu predniesol pacifistické vyhlásenie, tak v zá- 

147


verečnej fáze svetovej vojny sa najskôr v zázemí a potom aj na frontoch 

začali otvorene prejavovať nelojalita až odpor voči dovtedajším 

autoritám už v masovom meradle. To sa v poslednom roku vojny 

týkalo aj rakúsko-uhorskej armády ako poslednej opory habsburskej 

monarchie. Podobne ako v Rusku aj v krajinách Ústredných mocností 

už na jar a v lete 1917 naplno prepukali sociálne nepokoje. Štrajky 

a demonštrácie boli síce aj v krajinách Dohody, ale ich intenzita bola 

neporovnateľná s tými v Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Aj na samom 

Slovensku od jari do jesene 1917 štrajkové hnutie či hladové a protivojnové 

demonštrácie neobyčajne zosilneli, čo bol neklamný jav prelomenia 

pasivity, do ktorej militarizácia priemyslu a železničnej dopravy 

vohnala robotnícke hnutie. 4 Kritickú situáciu v Rakúsko-Uhorsku ešte 

znásobovala ťažká zásobovacia situácia a aj pri ťaživej ekonomickej situácii 

bolo pre štrajky a demonštrácie roku 1917 charakteristické, že 

sa v nich objavovali nielen protivojnové, ale priamo aj politické požiadavky 

na odstránenie monarchie a nastolenie demokratického systému 

a u nerovnoprávnych národov Rakúsko-Uhorska sa hromadili 

a zintenzívňovali požiadavky národného oslobodenia. 

Keď 21. novembra 1916 zomrel vo Viedni František Jozef L, zanechal 

vojnou vysilenú monarchiu svojmu následníkovi cisárovi Karolovi 

I. vo veľmi neutešenom stave. Pokračovanie vojny ohrozovalo 

nielen fyzické prežitie státisícov a miliónov, ale aj ďalšiu existenciu 

habsburskej monarchie. Plány, s ktorými Rakúsko-Uhorsko išlo do 

vojny, stroskotali. Hneď na začiatku svojej vlády sa nový cisár Karol 

nevyhol ani ďalšiemu osudovému kroku, keď vyhovel I. Tiszovi 

a 30. decembra 1916 sa dal v Budapešti korunovať za uhorského kráľa 

ako Karol IV. Tým sa vlastne vzdával projektu svojho zosnulého strýka 

Františka Ferdinanda na odstránenie dualizmu, aj keď škodlivosť 

dualizmu pre ríšu vojna len potvrdila. Naopak, zaviazal sa na čosi, čo 

vo svojich dôsledkoch potom viedlo k tomu, že všetky jeho pokusy 

o zásadnejšiu reformu monarchie narážali na dualistické usporiadanie 

ríše, na nedotknuteľnosť krajín svätoštefanskej koruny, ktorých 

integritu slávnostne sľúbil zachovávať a brániť. 5 A práve nesúhlas maďarských 

vládnucich kruhov a ich ministerského predsedu I. Tiszu, 

ktorý tvrdohlavo obraňoval dualistický model monarchie, vytrvalo 

odmietal prenikavejšiu zmenu volebného systému, lebo v zavedení 

všeobecného volebného práva videl smrteľné nebezpečenstvo pre 

mocenské postavenie „historických tried" a maďarskú národnú sup- 

148


remáciu. Bol najvážnejšou prekážkou na dôslednejšie vnútorné reformy 

monarchie. 

Takto sa v nasledujúcich rokoch 1917 - 1918 vojna stala pre Rakúsko-Uhorsko 

bojom o holú existenciu. Odpor vládnucich kruhov 

k dôslednému riešeniu národnostnej otázky vnútri ríše spôsobil, že 

jej zachovanie sa stalo prakticky nemožné. Monarchia sa sústredila na 

pokusy o dosiahnutie separátneho mieru a vo vnútornej politike sa 

obmedzila iba na niektoré ústupky. Totiž realistickejší predstavitelia 

vládnucich kruhov okolo panovníka Karola si uvedomovali bezvýchodiskovosť 

situácie a pokúšali sa zachraňovať existenciu monarchie 

úsilím o kompromisné dohovory s dohodovými veľmocami, pokusmi 

o separátny mier. Nazdávali sa, že ich snahy o záchranu habsburského 

trónu sa môžu opierať o mienku vplyvných dohodových kruhov, 

ktoré považovali Nemecko za hlavného protivníka, a prisudzovali 

podunajskej monarchii v povojnovej situácii funkciu vyrovnávacieho 

mocenského faktora medzi Nemeckom a Ruskom. Patril k nim aj bývalý 

blízky spolupracovník Františka Ferdinanda Ottokar Czernin, ktorý 

v decembri 1916 nahradil príliš pronemeckého ministra zahraničných 

vecí Istvána Buriana. Cisár Karol prostredníctvom svojej manželky príbuzensky 

zviazaný s bourbonsko-parmskou rodinou využil príležitosť 

kontaktovať pomocou svojho švagra Sixta Bourbonského predstaviteľov 

francúzskej vlády. Rokovania sa tiahli od januára do marca 1917, 

pričom cisár Karol sformuloval aj list, ktorý obsahoval podmienky 

mieru. Uznával v ňom francúzsky nárok na Alsasko-Lotrinsko (na čom 

Francúzi trvali), čo však nebolo lojálne voči Nemecku. Pre Rakúsko- 

Uhorsko požadoval iba zachovanie celistvosti monarchie. 

No týmto listom sa predbežne iniciatíva cisára Karola skončila 

a stroskotali aj rokovania s Veľkou Britániou, ktorá sa začiatkom augusta 

1917 obrátila na Viedeň s ponukou separátnych mierových rokovaní. 

Rokovania padli na rovnakých prekážkach: na neschopnosti 

Rakúsko-Uhorska vymaniť sa z nemeckého područia, ako aj jeho vlády 

urobiť voči Dohode teritoriálne ústupky na jednej strane a na strane 

druhej preto, že Dohoda už nebola v stave zaručiť rakúsko-uhorskú 

celistvosť najmä vzhľadom na prísľuby dané Taliansku londýnskou 

zmluvou z roku 1915 - na strane druhej. Takto v zahraničnopolitickej 

oblasti sa rok 1917 nevyvíjal pre habsburskú monarchiu práve najpriaznivejšie. 

6 

Vo vnútropolitickej oblasti napätie prerastalo do výbušnej revo- 

149


lúčnej situácie, a preto sa ho realistickejšie kruhy pokúšali zmierniť 

obmedzenými spoločensko-politickými reformami a zmenami. Patrilo 

k nim aj zvolanie zasadnutia ríšskeho snemu, ktorý nezasadal od vypuknutia 

vojny. Cisár Karol ho zvolal na 30. mája 1917, čo bola výzva aj 

pre domácu českú politiku, pretože už od roku 1879 na úvod každého 

zasadnutia parlamentu podávali českí poslanci tzv. štátoprávne ohradenie, 

v ktorom vyhlasovali, že síce sa zúčastňujú práce parlamentu, 

ale to neznamená, že sa vzdávajú svojho štátoprávneho programu. 

Pred českými poslancovi sa vynorila otázka, s čím na otvorení snemu 

vystúpia, najmä s ohľadom na nie práve utešenú situáciu, v ktorej sa 

vtedy domáca česká politika nachádzala. 

Neutešený stav oficiálnej českej politiky bol o to markantnejší, že 

český politický život, pred vojnou taký dynamický a rozsiahly, odrazu 

neuveriteľne pohasol vo svojich ambíciách a cieľoch. Na Slovensku aj 

vzhľadom na minulý vývoj a možnosti slovenskej politiky tento vojnový 

úpadok predsa len nebol taký evidentný. Oficiálna česká politika 

sa najmä po ústupe ruskej armády v máji 1915 a po rozvinutí protičeskej 

perzekúcie zo strany rakúskej vlády ocitla v hlbokej depresii, 

stratila akúkoľvek sebadôveru, bola ustráchaná a „neznesiteľne pasívna", 

nevynaliezavá vo formách a spôsoboch práce, do poslednej chvíle 

oportunistická a bez rozsiahlejšieho národného programu. Až do 

konca roku 1916 nepodnikla prakticky nič, čo by malo nejaký politický 

význam, a ak sa aktivizovala, tak iba na lojálnej prorakúskej základni. 

Za jej prorakúsky aktivizmus sa dlho hanbili aj Masaryk a Beneš. Nenašli 

jediný oficiálny prejav českého politika, ktorý by mohli predložiť 

Dohode ako doklad o domácom odboji, resp. radikálnych náladách, 

preto sa radšej usilovali, aby sa o domácej českej politike vedelo vo 

svete čo najmenej. 

Až 19. novembra 1916 sa verejnosť dozvedela o dohode deviatich 

českých politických strán, agrárnikov, sociálnych demokratov, národných 

socialistov, mladočechov, staročechov, moravskej strany Dr. 

Stránskeho a troch katolíckych strán. Vznikli tak dve organizácie: Český 

zväz združujúci poslancov v ríšskej rade s ťažiskom pôsobenia vo 

Viedni a Národný výbor, ktorý mal byť akýmsi pražským štábom českej 

politiky - prostredníkom medzi poslancami a stranami. Na čele 

Českého zväzu stálo deväťčlenné predsedníctvo; traja agrárnici, dvaja 

sociálni demokrati, jeden mladočech, národný socialista, katolík a zástupca 

moravskej strany Adolfa Stránskeho. Predsedom sa stal agrár- 

150


nik František Stanék, podpredsedníčke posty zaujali Bohumír Šmeral 

a mladočech Jindŕich Maštálka a za konateľa bol zvolený Vlastimil Tusar. 

Predsedom Národného výboru sa stal staročech a hlavný riaditeľ 

Zemskej banky Karel Mattuš. 

V krátkom vyhlásení o vzniku Českého zväzu a Národného výboru 

v tlači sa hovorilo o záujme „staroslávnej dynastie" bez jedinej výčitky 

za protičeskú vojnovú politiku vlády. Už prvé kroky Českého zväzu 

a Národného výboru mali predovšetkým demonštrovať lojalitu utvorených 

českých politických organizácií. Česká delegácia sa zúčastnila 

na pohrebe Františka Jozefa i korunovácii cisára Karola za uhorského 

kráľa 30. decembra 1916 v Budapešti. Účasťou na korunovácii v Budapešti 

sa v podstate česká oficiálna politika vzdávala i tradičného 

odporu k dualizmu, čím opúšťala aj svoj štátoprávny program, ktorý 

uznával rovnocennosť českej a svätoštefanskej koruny Z toho logicky 

vyplývala požiadavka, aby cisár Karol, ak prijal svätoštefanskú korunu, 

prijal alebo aspoň sľúbil prijať aj korunu svätováclavskú. Priam 

bizarne preto zneli argumenty českých politikov, ktorí sa snažili ospravedlňovať 

účasť na korunovácii tým, že vyslanie českej delegácie malo 

zdôrazniť parlamentný princíp a prispieť k „omezení moci vojenských 

úradu", a že cestu do Budapešti chceli využiť na nadviazanie stykov 

s maďarskými politikmi. 7 

Český zväz však prejavil svoju servilnosť 

k Rakúsko-Uhorsku ešte oveľa výraznejším a politicky závažnejším 

spôsobom. Vynaložil nemálo síl na to, aby čo najrýchlejšie dezavoval 

tú časť dohodovej nóty z 10. januára 1917, ktorá hovorila o „osvobození 

Čecho-Slováku z cizí nadvlády". 8 

Za najvhodnejšiu tribúnu na proklamovanie českej prohabsburskej 

lojality považovali českí poslanci audienciu u cisára. Predsedníctvo 

Českého zväzu vo Viedni prijalo vyhlásenie odmietajúce pasáž dohodovej 

nóty o „Čecho-Slovakoch", nakoniec sa však 31. januára 1917 

publikoval text nadiktovaný ministrom zahraničných vecí Otakarom 

Czerninom, ktorý si neželal, aby sa v českom vyjadrení našiel čo len 

tieň kritiky vnútrorakúskych pomerov. Zväz si dal nadiktovať vyhlásenie 

vyjadrujúce úplnú spokojnosť s habsburským panstvom. V každom 

prípade ustanovenie Českého zväzu, jeho účasť na korunovácii 

v Budapešti a odmietnutie pasáže dohodovej nóty predstavujú kulminačný 

bod najhlbšieho úpadku českej politiky v období prvej svetovej 

vojny. Stalo sa to v čase, keď bol český národ podrobený nemilosrdnej 

perzekúcii, keď viacero českých politikov zatkli a odsúdili, keď sa pri- 

151


pravovalo pretvorenie Rakúska v duchu požiadaviek nemeckých nacionalistov 

a hrozba pohltenia českého národa „Mitteleuropou" bola 

akútna. 9 

Pritom aj na najoddanejších prívržencov česko-slovenskej myšlienky 

v Čechách doľahla po ústupe ruských vojsk z Karpát hlboká depresia 

a beznádej, ktoré trvali až do jari 1917. Ešte 16. októbra 1916 si 

slovakofil Karel Kálal bezradne kladie otázku: „Myslím stále co bude? 

Co bude se Slovenskem?" 10 

Jeden z najoddanejších prívržencov československej 

myšlienky Anton Štefánek, ktorý po zastavení Slovenského 

denníka odchádza do Prahy a pracuje v redakcii Národnich listú, vyjadril 

24. októbra 1916 svoju beznádej v liste Pavlovi Blahovi: „Nahliadol som 

do života českého hlbšie... Ale programu som zostal verný... Politicky je tu 

všetko jako vymreté. Strany sa neschádzajú. Skrátka každý sa kryje a nikto si 

netrúfa. Preiss je stále vo vážení podobne Pilát... Tu v redakcii vedie prvé slovo 

dr. Tobolka... Pre československú otázku nemá porozumenia... Som ako prst 

sám v cudzine. Niet tu poézie, horovania, idealizmu, stále sa hovorí o žrádle 

a pive... Po vojne utečiem odtiaľto." 11 

Takto vznikla vážna obava, že českí 

poslanci v Českom zväze môžu 30. mája 1917 na ríšskom sneme zopakovať 

svoje lojálne vyhlásenia z januára 1917. Takéto obavy panovali aj 

v širokej českej verejnosti. 

Dni od polovice marca do mája 1917 boli v Čechách obdobím búrlivého 

nástupu nacionálneho radikalizmu, ústupu dovtedajšieho defenzívneho 

lojálneho kurzu. Dňa 18. mája vystúpilo 222 českých spisovateľov 

s Manifestom, v ktorom žiadali českých poslancov, aby zanechali 

opatrnícku politiku, na obnovenom zasadaní viedenského parlamentu 

rozhodným spôsobom obraňovali národné záujmy a vyslovili sa za 

štátoprávne zrovnoprávnenie českého národa. Jeho autorom bol spisovateľ 

Jaroslav Kvapil, 25. apríla ho podpísal Alois Jirásek a potom 

pripojili svoje podpisy ďalší spisovatelia. Po prvý raz za vojny sa v domácom 

českom národnom politickom prostredí stretávame s pojmom 

„československý národ". Manifest českých spisovateľov vyjadroval protirakúske 

zmýšľanie širokých vrstiev obyvateľstva, bol v podstate výzvou 

na nacionálnu radikalizáciu domácej politiky a vytýčenie požiadavky 

českého štátu, do ktorého by patrilo aj Slovensko. 

Slovensko vlna nacionálnej explózie, ktorá sa pod vplyvom februárovej 

buržoáznodemokratickej revolúcie prevalila monarchiou, nezasiahla 

tak ako českú spoločnosť. Napriek tomu aj tu badať istý pohyb 

i v národnopolitickej oblasti. Mimoriadne veľký záujem o najčerstvejšie 

152


správy zo sveta prejavil čechoslovakisticky orientovaný ružomberský 

lekár Dr. Vavro Srobár, ktorý sa v polovici marca 1917 vydal na dlhšiu 

informačnú cestu cez Budapešť a Viedeň do Prahy. V tom čase sa na 

častých schôdzkach s inonárodnými, najmä českými politickými predstaviteľmi 

aktivizuje aj už spomínaná viedenská skupina na čele s Milanom 

Hodžom, využívajúc výhodu svojho metropolitného pôsobiska 

s najlepšími možnosťami získania správ z domácej i svetovej politiky, 

kontaktu s poprednými inonárodnými činiteľmi, ale aj nenápadných 

stretnutí s národnopolitickými činiteľmi zo Slovenska. Týkalo sa to aj 

M. Dulu, V. Šrobára, Samuela Zocha, Milana Ivanku, Emanuela Lehotského, 

Vladimíra Makovického, Jána Pálku, Ľudovíta Bazovského, 

Fedora Houdka, Ľudovíta Okánika i Emila Stodolu z Budapešti a ďalších. 

Z českej strany sa viedenských porád najčastejšie v byte K. Stodolu 

zúčastňovali českí poslanci František Stanék, František Udržal, 

Jan Sedlák a občas tam zavítal aj Rudolf Pilát, Pŕemysl Sámal a iní 

členovia pražskej Maffie. Tak sa stalo, že viedenská skupina so živým 

prepojením aj na Budapešť bola najinformovanejšia, prostredníctvom 

českých poslancov prichádzajúcich úradne do Viedne mala prístup aj 

k dôvernejším správam z domáceho českého i čsl. zahraničného odboja 

a pričinením ambiciózneho, politicky rozhľadeného Milana Hodžu sa 

usilovala byť pri riadení spravodajských, ale aj iných akcií súvisiacich 

s národnooslobodzovacím hnutím Slovákov. Po aktivizácii domácej 

českej politiky na jar 1917 a znovuotvorení ríšskeho parlamentu úloha 

i možnosti skupiny ešte vzrástli. 

Srobár zrejme už počas zastávky vo Viedni získal dosť najčerstvejších 

informácií o vývoji udalostí vo svete i o aktivizačnom pohybe 

českej spoločnosti. Do Prahy pricestoval koncom apríla 1917, práve 

v čase, keď sa v českých politických kruhoch uvažovalo o charaktere 

vyhlásenia českej delegácie pri vstupe do ríšskeho parlamentu. Ako 

oddaného a jednoznačne orientovaného stúpenca československej 

myšlienky viedla Šrobára existujúca situácia v Čechách k významnej 

iniciatíve. V spolupráci so Stefánkom a Votrubom, ktorí v tom čase pôsobili 

v Prahe, nadviazal spojenie s českými politikmi a vynaložil maximálne 

úsilie na to, aby sa do chystaného štátoprávneho vyhlásenia 

českej delegácie v ríšskom parlamente dostala aj zmienka o Slovákoch 

v úzkom spojení s českými požiadavkami. To sa však z viacerých príčin 

nestretlo všade s porozumením, pretože nie všetky české politické strany, 

resp. politické kruhy a politici s touto ich požiadavkou súhlasili. 12 

153


Vavro Šrobár a Anton Štefánek vo svojich spomienkach zhodne tvrdia, 

že keď sa v máji 1917 spolu s Františkom Votrubom usilovali v Prahe 

o to, aby českí poslanci vložili požiadavku Slovenska do vyhlásenia 

Českého zväzu, bol to práve agrárnik Antonín Švehla, ktorý sa o presadenie 

ich požiadavky v rozhodujúcej miere zaslúžil - pričom zrejme 

v nemalej miere zavážil aj Šrobárov argument, že budúce Slovensko 

bude agrárne. Zároveň sa sťažujú, že narazili na odpor a nepochopenie 

českých katolíkov, staročechov, niektorých mladočechov (osobitne 

u Zdenka Tobolku) a ortodoxných prívržencov štátoprávnej pokrokovej 

strany. Šrobár si dokonca vyžiadal od väzneného Kramáŕa a Rašína 

súhlas so začlenením Slovenska do českého politického programu. 13 

Napriek tomu, že Šrobárova cesta do Prahy v máji 1917 bola z hľadiska 

celkového vývoja česko-slovenských vzťahov iba epizódou a ešte 

zhruba rok zostali česko-slovenské politické styky obmedzené prevažne 

na kontakt českých poslancov so slovenskými politikmi žijúcimi vo 

Viedni, nemožno Šrobárovi, Štefánkovi a Votrubovi uprieť autorstvo 

plodnej iniciatívy. Šrobárovu návštevu v Prahe v spomínanom období 

treba v podstate považovať za prvý efektívny politický kontakt Čiech 

so Slovenskom za prvej svetovej vojny. 

K rozhodnutiu o charaktere pripravovaného vyhlásenia malo dôjsť 

na spoločnej schôdzi Predsedníctva Českého zväzu a zástupcov politických 

strán, ktorá sa konala v zasadacej sieni agrárnej strany 27. 

mája 1917 v Prahe. V ten istý deň priniesol agrárnický Venkov článok, 

ktorým chcel ovplyvniť atmosféru rokovania v demokratickom duchu 

ruskej revolúcie a česko-slovenského politického zjednotenia: „ Demokratická 

víchrice, jež zaburácela z Ruska, žene se dále a vyčisťuje Evropu. 

Její náraz nemuže se zastaviti u našich hranie. A také se nezaství. Svedčí 

o tom neklamné zjevy, pfevýmluvnáfakta. Hlasy Polákű, volajících po sjednocení, 

našli už svou ozvenu i u Rusínű a Jihoslovanű a pfirozene i u nás. I my 

chceme v tomto státé býti slouceni, my bratfi jednoho národa, Česi a Slováci 

a tvofiti tu celek nerozborný. Takové slouceni všech našich častí predpokladá 

ovšem naprostou zmenu ústavního rádu v soustátí habsburském. Dosavadní 

centralismus musí býti odstranen a nahrazen federalismem... Čekáme tedy, že 

práve v dnešní schuzi naši zástupci společné s našim areopágem Národním 

výborem, dohodnou se dojista na takovém programu, který vytýči nám cestu 

k oné mete jež znamená novou éru celého našeho československého národa/' 14 

Na schôdzi 27. mája sa rozvinula dlhá diskusia. Rozhodujúcou mierou 

ju nakoniec ovplyvnil agrárnik A. Švehla, keď predniesol nový, 

154


stručný návrh pripravovaného vyhlásenia, ktorý napokon prijali. Na 

tejto schôdzi sa po prvý raz k myšlienke pripojenia Slovenska k českému 

štátu pridala i česká sociálna demokracia. Dr. Leo Winter vyhlásil 

stanovisko Českoslovanskej sociálnej demokracie, „sloučit všechny časti 

českého národa, čítaje v to i Sloväky, v jeden celek v rámci této ríše a českému 

národu vymoci právo sebeurčenľ'', čo sa vzhľadom na predchádzajúce postoje 

vedenia českej sociálnej demokracie považovalo za senzáciu. 15 

Na kľúčových schôdzach 27. mája v Prahe a 29. mája vo Viedni sa 

teda rozhodlo zakomponovať do prehlásenia Českého zväzu aj Slovákov, 

čo nepochybne súviselo s prudkou radikalizáciou celej českej 

politiky v poslednej tretine mája 1917. U mladočechov a národných 

socialistov zvíťazili radikáli, podobný trend bolo badať aj u agrárnikov 

a prípadný odpor českých sociálnych demokratov spochybnil fakt, že 

začlenenie Slovenska do českého politckého programu zodpovedalo 

prirodzenoprávnej doktríne, ktorú sociálni demokrati zastávali. V prípade 

Slovenska to však príliš nezdôrazňovali. 16 

Na otvárajúcej schôdzi ríšskeho parlamentu 30. mája 1917 prečítal 

predseda Českého zväzu František Stanék vyhlásenie, v ktorom sa medziiným 

hovorí: „Opírajíce sa proto v této dejinné chvíli o pfirozené právo 

národu na sebeurčení a svobodný vývoj, posilené nadto u nás nezadatelnými 

právy historickými státními akty plné uznanými, budeme se v čele svého lidu 

domáhat sloučení všech vetví československého národa v demokratický český 

štát, zahrnujíci i slovenskou vétev národa, zijíci v souvislém celku s historickou 

vlastí českou." 17 Májové vyhlásenie Českého zväzu bolo adekvátnym 

vyjadrením momentálne vzrastajúceho sebavedomia i ambícií českej 

politiky a súviselo s radikalizáciou českej spoločnosti pod vplyvom 

ruskej februárovej revolúcie. V tej súvislosti sa vynorila aj požiadavka 

utvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Keďže však česká domáca 

politika zatiaľ ešte počítala s existenciou habsburskej monarchie, 

mal takýto útvar vzniknúť v rámci ústavnej prestavby Rakúsko-Uhorska 

- jeho federalizáciou. Tak či tak, požiadavka začlenenia Slovenska 

do českého štátu bola v programových dokumentoch českej politiky 

úplné nóvum a zjavne svedčila o tom, že česká politika prekonala obavy 

z reakcie mocnej maďarskej politiky - hoci o nej prakticky veľmi 

málo vedela. 

Podobne ako v Manifeste českých spisovateľov aj v májovom vyhlásení 

Českého zväzu sa pri formuláciách politických požiadaviek 

česko-slovenského spojenia uplatnil čechoslovakistický termín „čes- 

155


koslovenský národ". I keď štruktúra tohto domáceho českého čechoslovakizmu, 

podobne ako aj štruktúra čechoslovakizmu čsl. zahraničnej 

akcie neboli jednoznačné a vtedy obsahovali široký diapazón od čechoslovakizmu 

politického po etnický a jazykový. V každom prípade 

však v období národnooslobodzovacieho zápasu českého a slovenského 

národa za prvej svetovej vojny bol čechoslovakizmus predovšetkým 

ideovopolitickým prostriedkom v boji za utvorenie česko-slovenského 

štátu. Na základe doktríny českého historického štátneho práva nebolo 

možné požadovať nejaké česko-slovenské spojenie. Východisko 

sa našlo v požiadavke prirodzeného (sebaurčovacieho) práva v spojitosti 

s čechoslovakistickou formuláciou žiadajúcou zlúčenie všetkých 

vetiev československého národa do demokratického českého štátu, 

„zahrnujíci i slovenskou vétev národa../' atď. Pritom rozpor, ktorý vznikol 

v dôsledku zmiešania dvoch štátotvorných princípov v českom 

programe - historické štátne právo pre české krajiny, prirodzené právo 

pre Slovensko - sprevádzal českú politiku do vzniku Cesko-Slovenska 

a v modifikovanej forme i v čsl. štáte. 18 

Skutočne to bolo prvý raz v dejinách českej politiky, keď sa jej oficiálna 

reprezentácia vyslovila za česko-slovenské spojenie, hoci v rámci 

habsburskej monarchie. Napriek tomu, že májové vyhlásenie Českého 

zväzu bolo formálne lojálne, lebo sa hlásilo k „mocnárství habsburskolotrinskému", 

predsa len bolo v rámci monarchie „nesplniteľné". Politika 

Nemecka i maďarskí politici ako najmocnejšie politické faktory 

v monarchii naskrz a absolútne odmietali utvorenie česko-slovenskej 

štátnej identity v rámci habsburskej ríše. No aj česká politická verejnosť 

prijala revolucionizáciu českého politického programu „požiadavkou 

Slovenska" nejednotné i s rozpakmi a na rôznom stupni pochopenia. 

Hoci teda vyhlásenie Českého zväzu 30. mája odznelo, ešte vôbec neznamenalo, 

že všetky otázky a problémy súvisiace so začlenením Slovenska 

do českého politického programu boli definitívne vyriešené. 

Ešte vždy existovali politické strany, resp. politické kruhy a politici, 

čo s touto požiadavkou nesúhlasili ani po 30. máji 1917. Dokonca aj 

poslanci, ktorých podpis na tomto oficiálnom dokumente zaväzoval, 

necítili sa, pokiaľ išlo o Slovensko, na sto percent viazaní svojím podpisom, 

o konzervatívnej pravici ani nehovoriac. Anton Stefánek, ktorý 

v tom čase v Prahe zvlášť citlivo a pozorne sledoval aj tie najmenšie 

prejavy sympatií či antipatií k otázke začlenenia Slovenska do českého 

politického programu, veľmi obšírne a zasvätene informoval Sro- 

156


bára o vývoji a stave tohto pálčivého problému domácej českej politiky 

v liste z 11. júla 1917. Písal mu, že presvedčený lojalista a stúpenec 

vyrovnania s dynastiou Moŕic Hruban a ďalší klerikáli sa všemožne 

snažili, aby Slovensko nezahrnuli do vyhlásenia Českého zväzu, že ani 

Josef Rotnágl na pražskej radnici nepochodil, lebo „tam nechcú ani slyšet 

o Slovákoch". Sám vraj teraz behá a nedávno bol i s Kornelom Stodolom 

za predsedom Národného výboru Karlom Mattušom, aby získali 

jeho náklonnosť. „ Tunajší konzervatívci, ku ním patria dnes obzvlášť mladočeskí 

poslanci (vyjmúc dr. Frantu a zatvorených, ďalej vyjmúc exekutívny 

výbor strany), čiastka agrárnikov, všetci klerikáli, dr. Bastýf a radničná klika 

s dr. Grošem na čele a staročeši, a čiastka sociálnych demokratov) - tí by radi 

pracovali s ministrom Czerninom na tzv. obnove Rakúska a vstúpili do koncentračného 

kabinetu" (tzv. ústavného podvýboru, ktorý sa mal skladať 

zo zástupcov parlamentných reprezentácií jednotlivých národov a mal 

pripraviť návrh revízie ústavy - pozn. M. H.). Bohumír Smeral vraj 

na medzinárodnej socialistickej konferencii v Štokholme získal dojem, 

že Dohoda vojnu prehrala „a konzekventne kráča na svojej ceste". Keby 

nebolo verejnosti, ktorá je, našťastie, na Viedeň rozhnevaná a nechce 

nič počuť o kompromisoch s Nemcami, „mohli by sme naše plány do budúcnosti 

pochovať". Stefánkovi však jeden zo zasvätených „práve včera" 

povedal, keby „čestí poslanci se opovážili vstoupit do kabinetu a delat vlastní 

politiku, nuž je utlučeme v pravém slova smyslu". 19 

Podľa Stefánka, okrem konzervatívneho Hlasu národa, orientujú sa 

protislovensky hlavne časopisy moravských a českých klerikálov a Našinec 

i Hlas sa vraj správajú úplne nedôstojné. Časopis Čech je proti nim 

hotový džentlmen. Napríklad katolícky Hlas národa sa už začiatkom 

júna 1917 dotkol dilemy začlenenia Slovenska do českého politického 

programu, keď napísal: „Zustali Cechové svému státoprávnimu presvedčení 

verní, nebo pfiznávají se k národnímu princípu? Je -H první eventualita 

pravdivá, nemuže být o pojetí Slováku do politickonárodní äkce Cechu žádne 

rečí, neboť s českým státem nemají Slováci co činiti, náležejíci již od 900 let 

k Uhrám, kdo stojí na stanovisku práva českého království, musí respektovati 

statní právo koruny uherské. Kto ale obetuje statní právo národnostnímu 

princípu a reklamuje ve jménu jeho Slováky, musí zajisté princíp národního 

sabaurčení pfiznati též nemeckým krajanum v Čechách, na Morave a ve Slezku. 

To by ovšem vedlo k roztržení zeme, proti kterému vedený byly prudké 

boje punktační." 20 

Najlepšie sa o Slovákoch vyjadrovali Venkov, Večer, Lidové noviny, 

157


Česká demokracia (národnosociálna), revue Národ a vidiecke noviny. Zároveň 

Štefánek nabádal Šrobára, aby s Vladimírom Makovickým, resp. 

s niekým iným zo Slovenska zašiel do Viedne a rokoval tam s Českým 

klubom. Bolo by prospešné detailne oboznámiť Staňka, Šmerala, Vlastimila 

Tusara, Stránského, Udržala, Tobolku a hlavne Gustáva Habrmana, 

Antonína Nemca a ostatných so slovenskou otázkou. Vôbec nie 

sú informovaní ani o „uhorskejpolitike, ktorej naprosto nerozumejú". Podľa 

Stefánka nemajú Česi ani „dunstu o Slovensku a veľká väčšina tzv. inteligencie 

je pravá neinteligencia". Napokon Štefánek výťažok všetkých svojich 

diskusií s redakciou Národních listu, Františkom Sísom, Švehlom 

a inými zhŕňa do direktívneho hesla pre Slovensko: „Pfečkat a nedat se 

svésti do situace, která by Cechy pred Európou kompromitovala" a dodáva, 

že „Slováci nemajú nateraz zasahovať do politiky Českého zväzu. Hodia vraj 

pracuje v našom smere, ale neverím jeho politike. " 21 

Stefánkova narážka na nedôveru v politiku Milana Hodžu nebola 

náhodná, pretože podľa dostupných prameňov Šrobárovu akciu v Prahe 

ambiciózny Hodža pokladal do značnej miery za unáhlenú, ktorá 

v danej vnútropolitickej situácii môže priniesť Slovákom nové trpké 

chvíle. A pretože existovala uňho zjavná ambicióznsť usmerňovať slovenskú 

politiku, celá Šrobárova akcia mala sa vraj najskôr prerokovať 

s ním vo Viedni. 22 

Štefánkove obavy potvrdil aj Votruba, keď Šrobárovi 

napísal: „Hodia nám dnes neposlúži a budeme radi, keď nič nepokazí. Prestali 

časy maďarskej politickej chytristiky a teraz tu s otvoreným vizírom môže 

urobiť dobré diela každý, kto má srdce na mieste a vecné vedomosti, a to iba 

výlučne dľa tej orientácie, ktorú si Ty dal." 23 

Hodžov rezervovaný postoj k pojatiu Slovákov do májového vyhlásenia 

Českého zväzu mal však aj svoje širšie pozadie. V rakúsko-uhorských 

politických pomeroch rozhľadenejší Hodža zrejme nad týmto 

problémom uvažoval aj z hľadiska diametrálnej odlišnosti českého 

vyhlásenia a maďarskej i rakúsko-nemeckej politiky, ktoré by skôr pripustili 

rozbitie Rakúsko-Uhorska než splnenie českých požiadaviek 

v rámci monarchie. Korunovačná prísaha zaväzovala cisára Karola, 

aby strážil integritu Uhorska, pričom maďarská politika práve princíp 

integrity Uhorska stavala nad záujmy dynastie a ríše. Pre nemeckú nacionálnu 

politiku bola zas úplne neprijateľná myšlienka českého štátu, 

najmä ak by sa tento štát utvoril vo svojich historických hraniciach a obsiahol 

by tak i českých Nemcov. Napokon, Hodžovi nemohlo uniknúť, 

že vo vyhlásení Českého zväzu sa predsa len miesi nová, moderná po- 

158


žiadavka prirodzeného práva národov na sebaurčenie s tradičnou českou 

doktrínou založenou na historickoprávnom princípe (požiadavka 

„nezadateľného práva historického"), čo signalizovalo dilemu českej politiky, 

do ktorej sa dostala začlenením Slovákov do vyhlásenia z 30. mája 

1917. Výstižne na to poukázal už citovaný Hlas národa. 

Habsburská monarchia skutočne nebola schopná za žiadnych okolností 

vyhovieť požiadavkám českého vyhlásenia a výnimkou neboli 

ani názory o „prenáhlenosti" českej politiky v otázke Slovenska, hlavne 

v tých politických kruhoch, ktoré ešte nepočítali s rozbitím Rakúsko- 

Uhorska. Konštatoval to aj progresívnejší mladočeský časopis Národ 

v článku Slováci a Česi - nékolik myšlenek uherského Slováka: „Málokterý 

politik český má solidnejši vedomosti o Uhrách. A tak se stalo, že néktefí vynikajíci 

čestí politikové se síce teší, že Slováci se vzdávají svého separatizmu, 

ale současné považují slovenskou otázku za kukačí vejce, které bylo »prenáhlenosti 

a kompromisem« položeno do hnízda Českého zväzu." 24 

Skúmaná dilema českej politiky po 30. máji 1917 mala aj svoju druhú 

stránku. Domáci český politický tábor objektívnym vývojom vo 

svete i doma bol tiež nútený radikalizovať svoje požiadavky. Udržať 

jednotu i rozhodnosť tohto postoja mu pomáhala okrem iného aj slovenská 

otázka. Výstižne to vyjadril A. Stefánek v už spomínanom liste 

Šrobárovi z 11. júla 1917: „...napriek záväznému štátoprávnemu osvedčeniu 

Českého zväzu nemáme ešte bitku vyhranú. Čo vo Viedni chcú, vieš. Pred Európou 

sa chcú prezentovať ako mierumilovný, spokojný, jednomyseľný štát, 

núkajú preto Čechom všetko, len aby do jarma vliezli. Slovenská formula je 

ovšem na závadu Českému zväzu, ona mu prekáža, ale ho i kryje— Ty ani 

nevieš, akú službu sme vykonali Čechom našou formulou. Cisár im môže dať 

všetko, len Slovensko nie, to ani v teórii." 25 

To všetko napokon prispelo k tomu, že napriek nesúhlasom, pochybnostiam, 

nátlakom i lákadlám česká oficiálna politika na svojej 

požiadavke začlenenia Slovenska do českého politického programu 

pevne zotrvala a od májového vyhlásenia sa čechoslovakistický princíp 

jednotného československého národa stal oficiálnou súčasťou celej 

českej politiky (nie iba Masarykovho vedenia čsl. zahraničného odboja). 

Nemalou mierou k tomu prispela aj Šrobárova aktivita pri príprave 

tohto oficiálneho politického dokumentu. Takto sa otázka Slovenska, 

pretavená do čechoslovakistickej koncepcie, stala i prvým styčným bodom, 

na základe ktorého dochádza už v roku 1917 k postupnej konvergencii 

oficiálnej českej politiky a čsl. zahraničnej akcie. Potvrdil to 

159


12. júla 1917 v odkaze vedúcemu českej Maffie Pfemyslovi Šámalovi aj 

Edvard Beneš, keď zdôraznil, že slovenská otázka sa priaznivo vyrieši 

iba vtedy, ak sa doma od nej neustúpi - t. j. ak domáca česká politika 

Slovákov neopustí, neurobia tak ani v zahraničnom odboji. Beneš zároveň 

pripomenul, že v zahraničí je dosť pevná náchylnosť k zlúčeniu 

Slovákov s Cechmi, aby bolo viac síl v zápase s Nemcami. 26 Kým česká 

politika zotrvávala na požiadavke pripojenia Slovenska, kompromis 

s Viedňou nebol prijateľný, pričom realizácia takéhoto programu bola 

možná iba za predpokladu, že Rakúsko-Uhorsko bude vojensky porazené. 

Zotrvanie na tomto programe bolo súčasne prekážkou toho, aby 

â oficiálna česká politika dala zlákať smerom k aktivistickej politike 

voči Viedni, resp. aby nejakým spôsobom dezavovala čsl. zahraničný 

odboj. Takto zvlášť obdobie leta 1917 bolo zásadným medzníkom na 

ceste prepájania síl zahraničného a domáceho odboja. 

Zaktivizovala sa aj Ceskoslovanská jednota na čele s Josefom Rotnáglom 

smerom k Slovensku, pričom práve prostredníctvom nej a siete 

jej spolupracovníkov sa kontaktovala so Slovenskom aj Maffia, ktorá 

zabezpečovala spojenie medzi zahraničným a domácim odbojom. 

Vďaka tomu aj slovenskí politici dostávali aspoň základné informácie 

o čsl. zahraničnom odboji a viac spoľahlivých informácií o dianí vo 

svete. Celkovo možno povedať, že do konca roka 1917 sa takmer celý 

český politický tábor dostal do opozície voči rakúskej vláde. 

Odrazom toho bola aj deklarácia generálneho snemu českých krajín 

proti brestlitovskému rokovaniu, ktorú prijali českí poslanci ríšskeho 

snemu a snemov krajín českej koruny 6. januára 1918, podľa čoho dostalo 

toto vyhlásenie názov Trojkráľová deklarácia. Deklarácia žiadala 

právo na slobodné sebaurčenie národov, aby sa samy rozhodli pre 

vlastný štát alebo utvorili spoločný štát s inými národmi, a hovorila aj 

„za porobenú a politicky umlčanú vetvu slovenskú v Uhorsku". Zmieňuje sa 

v nej síce aj „historické právo statní", ale chýba už typická štátoprávna 

argumentácia. Nie je tu už odvedená daň lojality vláde i dynastii a konštrukcia 

Trojkráľovej deklarácie sa v zásade opierala o sebaurčovacie 

právo. Takto i vzhľadom na Slovensko bolo evidentné, že zohľadňovala 

princíp prirodzeného práva, aby sa pri utváraní budúceho štátu mohlo 

aplikovať právo na sebaurčenie. Trojkráľová deklarácia bola programovým 

potvrdením víťazstva radikalizmu v českej politike v lete a v 

jeseni 1917. Od 6. januára 1918 sa česká tlač a politici už neodvolávajú 

160

Prielom vojny, oživenie myšlienky česko-slove'nského spojenia... 

na vyhlásenie Českého zväzu z 30. mája 1917, ale na Trojkráľovú deklaráciu 

- neskôr ešte na tzv. národnú prísahu. 27 

Národná prísaha z 13. apríla 1918 spomínaný radikalizmu českej 

politiky ešte vystupňovala. Prijalo ju zhromaždenie osobností českého 

verejného života v Obecnom dome v Prahe. Kým v Trojkráľovej 

deklarácii bol ešte subjektom „český národ", v Národnej prísahe sa už 

hovorilo o „národe československom" a dôsledne sa používalo aj adjektívum 

„československý". Bolo to neklamným znakom toho, že slovenská 

otázka už definitívne zakotvila v českom národnom programe a česká 

politika tak jednoznačne definovala svoju pozíciu a ambíciu vo vzťahu 

k Slovensku. Následne v súvislosti s prepájaním domáceho a zahraničného 

odboja a nastávajúcimi úspechmi Dohody vo vojne sa stále 

zreteľnejšie, aj terminologický vynáral hlavný cieľ národnooslobodzovacieho 

zápasu - samostatný česko-slovenský štát - ktorý od začiatku 

prebojúval čsl. zahraničný odboj. 

Teda s víťazstvom radikalizmu zvíťazila v českej oficiálnej politike 

aj myšlienka pripojenia Slovenska k českému štátu. Nikto si však 

neuvedomoval slovenský problém v jeho zložitosti, neuvažoval o štátoprávnom 

postavení Slovenska v novom česko-slovenskom štáte, nezamýšľal 

sa nad problémami vyplývajúcimi z odlišnosti historického 

vývoja, z odlišností ekonomických, sociálnych, náboženských, mentálnych 

atď. 28 

Až do vzniku samostatného česko-slovenského štátu 

zostáva Slovensko pre väčšinu českých politikov skôr exotikom a pre 

prevažnú časť sentimentálno-patriarchálne naladenej českej verejnosti 

terra incognita. Možno len potvrdiť už českým historikom Janom Galandauerom 

vyslovené konštatovanie, že „česká politika a česká společnosť 

šli vstfíc československému státnímu sjednocení se závideníhodnou bezstarostností". 

29 161

VI. KAPITOLA 

VÝREČNOSŤ SLOVENSKÉHO MLČANIA 

A OTÁZKA PLATNOSTI 

MEMORANDOVÉHO PROGRAMU Z ROKU 1861 

Ak pre rakúsku vládu a nemeckú nacionálnu politiku bolo vyhlásenie 

Českého zväzu z 30. mája 1917 neprijateľné, v uhorskej politike 

a v maďarskej žurnalistike vyvolalo úplnú búrku. „Maďarská žurnalistika 

zúrila. Oficiosní Pester Lloyd vyslovil nádeji, že uherský král nalezne 

již prostfedek, jak zabrániti této népiese a nalezne spüsob, jak se ji účinné 

postaviti. Nacionalistický Az Est napsai že práve v dobé, kdy Maďari mají 

takovou zásluhu o záchranu Rakouska, Cechové chtí vyloupnouti z koruny 

Sv. Štépána prekrásnou perlu a odstfihnouti z maďarských zemí veliký kus. ' n 

Podobne sa vyslovili i ďalšie maďarské časopisy, ako Neuer Pester Journal 

a Alkotmány, ktoré poukazovali najmä na to, že vyhlásenie Českého 

zväzu zasahuje do práv iného štátu. 

Ministerský predseda gróf I. Tisza napriek tomu, alebo možno preto, 

že 22. mája 1917 podal demisiu (prijatá však bola až 16. júna 1917 2 ) 

v osobnom liste z 1. júna 1917 žiadal ministerského predsedu Clam- 

Martinica, aby v mene rakúskej vlády odmietol toto „neslýchané drzé 

vyhlásenie Cechov", ktoré sa obracia nielen proti dualizmu, ale priamo 

proti integrite uhorského štátu a je ojedinelou udalosťou i v dejinách 

rakúskeho parlamentu. 3 

Heinrich Clam-Martinic vo vládnej odpovedi 

13. júna skutočne vyhlásenie Českého zväzu odmietol. Tisza sa ani 

s tým neuspokojil a v súvislosti s rečou nového uhorského ministerského 

predsedu Mórica Esterházyho 21. júna 1917 interpeloval, že sa 

v nej neohradil proti českému vyhláseniu z 30. mája 1917. Vraj tým 

skôr, že ani rakúsky ministerský predseda, okrem niekoľkých bezfarebných 

slov, ani predsedníctvo snemovne, ani ktorákoľvek politická 

strana tento „drzý" prejav Čechov neodsúdila. 4 

Tisza zrejme rozhodne očakával i to, že odmietavé stanovisko proti 

163


vyhláseniu Českého zväzu zaujme vo svojej reči 12. júla v parlamente 

aspoň jediný fungujúci slovenský poslanec Ferdiš Juriga. K jeho nemilému 

prekvapeniu sa tak nestalo, čo Národnie noviny 26. júla 1917 

tlmočili takto: „Gróf Štefan Tisza, bývalý ministerpredseda a vodca snemovej 

väčšiny, teda zaiste človek vážny, na slovo vzatý, čože povedal toť pred 

týždňom v sneme, keď Juriga dokončil svoju reč? Nuž povedal on, že »na reč 

pána vyslanca Jurigu mám len jednu poznámku a táto sa netýka toho, čo pán 

vyslanec povedal, ale toho, čo nepovedal Keďže sa pán vyslanec - mimochodom 

poznamenávam: bez akéhokoľvek práva (minden helyes jogcím nélkül) 

- predstavuje ako oprávnený zástupca slovenského ľudu, - bez akéhokoľvek 

práva, lebo náš slovenský ľud v 99 stoliciach nesúhlasí s tými nebezpečnými 

a dvojfarebnými túžbami, ktoré pán vyslanec hlása - (Tak je! Pravda je! Na 

pravej strane 5 ), nuž ako vravím, keďže za dobré uznáva seba takto predstavovať, 

tak najmenšie, čo sme od neho očakávať mohli, bolo bývalo, že by bol 

aspoň slovo pozdvihol proti tým snahám, ktoré chcú odtrhnúť slovenským 

ľudom obývanú čiastku krajiny od uhorskej svätej koruny/' 

Citácia zápisu z rokovania uhorského parlamentu sa v Národných 

novinách neobjavila náhodne. Súviselo to s celkovým obranným postojom 

k nátlaku maďarskej vlády a jej orgánov, ktorému musela slovenská 

národná politická reprezentácia čeliť po májovom vyhlásení 

Českého zväzu. Nátlak mal rôzne podoby i cesty a bol - najmä keď sa 

k nemu vehementne pridala maďarská žurnalistika - i dosť intenzívny. 

Rozhodne však v prípade Jurigu maďarská vládna politika nepochodila. 

Ako hlavný reprezentant slovenskej politiky bola v centre maďarského 

tlaku Slovenská národná strana. Tá však „obrnená" vyhlásením 

pro vládnej lojality zotrvávala v striktnej politickej pasivite. Pod 

týmto ochranným rúškom prečkala výbuchy maďarského šovinizmu 

a vládneho teroru v prvých rokoch vojny a rozhodne sa teraz nemienila 

politicky angažovať - hoci najvyššie vládne kruhy v Budapešti si 

to želali. O to väčšmi, že vedenie SNS sa ešte vôbec nedokázalo zorientovať 

v nových trendoch vývoja udalostí vo svete i vnútri habsburskej 

monarchie. Okrem toho - a v tom momente rozhodne oprávnene - sa 

zdalo, že politika pasivity a umiernenej lojality voči maďarskej vláde 

bola prezieravá a začínala prinášať svoje ovocie, lebo politická pasivita 

SNS dávala istú možnosť ignorovať aj naliehania a žiadosti maďarských 

vládnych kruhov. Tejto možnosti, ako jedinej pozitívnej stránky 

pasívnej politiky SNS počas vojny, sa jej vedenie nemohlo vzdať. 

164

Výrečnosť slovenského mlčania a otázka platnosti memorandového programu z roku 1861 

Preto stroskotal aj nátlak maďarských vládnych orgánov na oficiálne 

vedenie slovenskej politiky. Akékoľvek pochybnosti o tom dementoval 

predseda strany Matúš Dula 28. júla 1917 na úvodnej stránke Národných 

novín v čiastočne cenzúrou vybielenom ozname od Predsedníctva 

Slovenskej národnej strany: „Na dotazy, ktoré došli od viacerých priateľov 

a členov strany: Čo je na chýre, že som v kabinetnej kancelárii v otázke nášho 

pomeru k Čechom oddal nejaké osvedčenie - odpovedám, že ten chýr nemá nijakého 

základu. -Ani svojím, tým menej menom strany som to neurobil a ako 

mohol chýr ten povstať - neznám. - Som omnoho skromnejším človekom, ako 

ze by som si v takej vážnej veci bez predbežného dorozumenia so stranou bol 

dovolil konať na vlastnú päsť, a zadovážiť si také uzrozumenie bolo a je pri 

našich pomeroch nemožné (ďalšie vybielila cenzúra - M. H.). - Toľko azda 

stačí rozptýliť všetky vzniklé bezpodstatné domnienky." 

Dulovo vyhlásenie malo svoj význam, lebo zamedzovalo šírenie falošných 

správ a dohadov o možných rokovaniach slovenskej politickej 

reprezentácie s maďarskými vládnucimi kruhmi v zmysle orientácie 

Slovenska na Budapešť. V domácom slovenskom i českom prostredí, 

ako aj v čsl. zahraničnom odboji pôsobilo upokojujúco - budilo dôveru 

v slovenskú politiku. Pritom Národnie noviny, tlačový orgán SNS, sa 

už zopár dní pred týmto vyhlásením výraznejšie usilovali zareagovať 

na problém májového vyhlásenia Českého zväzu v spojení s Tiszovou 

výzvou. Aj preto bol článok Kto môže hovoriť menom národa? spolovice 

vybielený turčiansko-martinskou cenzúrou. 6 Našťastie, v archívnych 

materiáloch SNS sa zachoval opis vybielenej časti, a tak z 86. čísla Národných 

novín a príslušného dokumentu máme možnosť zrekonštruovať 

celý článok. Poskytuje obraz o zmýšľaní oficiálneho vedenia slovenskej 

politiky krátko po májovom vyhlásení Českého zväzu. 

V martinskom centre totiž tušili, že po českom májovom vyhlásení 

sebadôvera maďarskej politiky bola do istej miery nahlodaná a fakt, že 

vedenie SNS nadobúdalo v maďarských vládnych kruhoch na vzácnosti, 

bol toho neklamným dôkazom. Preto si vo vlastných požiadavkách 

voči maďarskej vláde „nevídane trúfli", o čom svedčí nasledujúca 

pasáž vycenzurovanej časti článku: „A tu prichodím k tomu, čo je hlavné 

v tomto článku: nech nám štát dá to, čo nám podľa zákona patrí: 59 vyslancov 

(inými slovy: všeobecné volebné právo), všetky štátne, stoličné a mestské 

úrady na území Slovákmi obývanom, všetky cirkevné hodnosti tamže, taktiež 

všetky možné kultúrne ústavy, vtedy budeme mať pravých reprezentantov 

národa, ktorých osvedčenie bude musieť byť rešpektované na celom svete. To je 

165


naša zákonitá požiadavka politická, bez vyplnenia ktorej sa nemôžeme osvedčiť, 

že nám je dobre, že sme rovnoprávni, že nám ničoho netreba, o čom by 

nevyhnutne musela byť reč v proteste, o akom sa gróf Tisza zmienil." 7 

Ak by šlo len o túto požiadavku, bola by iste prešla cenzúrou. Takých 

osihotených hlasov sa maďarská vláda neobávala. Boli by, ako 

zvyčajne, odzneli a zapadli. Táto požiadavka však bol vyslovená v súvislosti 

s problémom májového vyhlásenia Českého zväzu, čo celej veci 

dávalo iné dimenzie. Práve reakcia Národných novín na toto vyhlásenie 

predstavuje skutočnú podstatu skúmaného článku: „Čo sa týka Čechov, 

dnes ešte nevieme, čo vlastne chcú s Rakúskom, s nami alebo s Uhorskom. 

Ničoho konkrétneho sme ani nečítali a tým menej počuli. Ťažko je teda protestovať 

proti niečomu, čoho nepoznáme. Dalo by sa i o tom škriepiť, či si Česi 

a zahraničný svet náš protest pripustia k srdcu, a či sa nebudú odvolávať na 

znaleckú mienku grófa Štefana Tiszu a celej snemovne, že sme my nie ozajstní 

zástupcovia ľudu a 99%-ov národa nesúhlasí s nami... Na české osvedčenie zo 

dňa 30. mája, aby k českému štátu boli pripojení z Uhorska Slováci, je k tomuto 

protipostavený pól. My svoje zachránenie očakávame od moci národnostného 

princípu. Česi stoja na stanovisku svojho štátneho práva. Zdalo by sa, že 

tým by sme mali o jednu viac príčin ozvať sa v tejto veci. Ale či my môžeme 

zavracať toho, kto sa nás v akejkoľvek forme ujíma? Veď každou takou manifestáciou 

potvrdili by sme neprestajne opakované reči, že z národných menšín 

celého sveta nežije ani jedna v takom šťastí, v takom eldoráde ako my." 8 

Pochopiteľne, že v súvislosti s májovým vyhlásením Českého zväzu 

maďarská vrchnosť očakávala od vedenia SNS inú odpoveď, než 

o akú sa pokúsili Národnie noviny, a preto cenzúra citované časti článku 

dokonale vybielila. Takto oficiálne sa na Slovensku rozhostilo okolo 

českého vyhlásenia iba výrečné mlčanie. No vďaka uchovaniu cenzurovaných 

častí článku Národných novín z 26. júla 1917 môžeme zasvätenejšie 

povedať, že martinské vedenie slovenskej politiky síce májové 

vyhlásenie Českého zväzu oficiálne neprijímalo za svoje stanovisko, 

ale neprotestovalo proti deklarovanému princípu jednotného československého 

národa, ani sa ho nezriekalo. Nechalo si pootvorené zadné 

dvierka a v zásade plnilo to, čo si v tejto chvíli najväčšmi želala a na 

Slovensko odkazovala domáca česká politika - nemiešať sa nateraz do 

politiky Českého zväzu. 

Maďarská diplomacia však potrebovala osvedčenie proti českému 

májovému vyhláseniu od Slovákov za každú cenu. Snažila sa vyprovokovať 

a sľubmi zlákať niektorých národných a politických činiteľov 

166


Slovákov, aby utvorili reprezentáciu, ktorá by sa vyslovila proti májovému 

vyhláseniu Českého zväzu a za zachovanie integrity Uhorska. 

Na podnet Istvána Tiszu pokúšal sa znovu komisár Lajos Kürthy a pohraničný 

kapitán Jenő Berzeviczy za pomoci Jána Mudroňa, ml., zverbovať 

začiatkom augusta 1917 osemdesiatčlennú slovenskú deputáciu 

k Tiszovi. No vďaka rozhodnému odporu prezieravejších prívržencov 

československej myšlienky, najmä z Ružomberka a Liptovského Mikuláša, 

táto akcia stroskotala. 9 

Z hľadiska ďalšieho vývoja slovenskej politiky v záverečnej fáze prvej 

svetovej vojny je z udalostí okolo verbovania slovenskej deputácie 

k Tiszovi zaujímavý hlavne jeden moment. Ide v podstate o posledné 

skríženie časti konzervatívnych síl s ich úsilím dosiahnuť zlepšenie postavenia 

Slovákov v rámci Uhorska cestou starej politickej praxe boja 

o čiastočné ústupky zo strany maďarských vládnucich kruhov, na strane 

druhej nových síl usilujúcich sa nastoliť otázku úplného národného 

oslobodenia slovenského národa bez asistencie uhorskej vlády, v úzkom 

spojení s českým národnooslobodzovacím hnutím. Ich skutočné 

pozície na Slovensku boli však v dôsledku pasivity ešte neurčité, perspektívne 

politické plány dostatočne neujasnené. Boj o prívržencov sa 

vlastne iba začínal. 

Nejednotnosť v slovenskej politike nevyrástla z večera do rána. Hoci 

sa v podstate celý slovenský politický tábor na začiatku vojny skryl za 

pasívnu politiku Slovenskej národnej strany, nebol jednotný - ani pred 

vojnou, ani počas nej. Aj v záverečnej fáze prvej svetovej vojny bolo 

možné z vnútorných rozporov medzi novo sa formujúcimi skupinami 

cítiť, že majú určité charakteristické črty predvojnových smerov: išlo o 

martinský konzervatívny stred, katolícky ľudový smer a najagilnejšie 

skupinky, ktoré v danom období opäť vedú prevažne predvojnoví príslušníci 

liberálnodemokratického prúdu - tzv. pokrokári či radikáli. 

V tomto prípade však nešlo iba o prostú nadväznosť. Slovenský politický 

tábor prekonal počas vojny a hlavne v jej záverečnej fáze hlbokú 

názorovú, resp. politickú diferenciáciu, v dôsledku ktorej došlo k oslabeniu 

alebo celkovému úpadku niektorých starých riadiacich centier 

slovenského národného a politického života a k formovaniu nových 

stredísk so vzrastajúcou autoritou. Tým zároveň vznikli vnútorné 

presuny síl. Napríklad už od leta 1917 sa objavil vedúci predstaviteľ 

ľudákov Andrej Hlinka v radoch ružombersko-liptovskej skupiny prívržencov 

myšlienky česko-slovenského štátneho spojenia, odchovanci 

167


martinského konzervatívneho centra Kornel a Emil Stodola v prostredí 

dynamickejších aktivistických síl, ktoré pôsobili vo Viedni a Budapešti, 

kým jeden zo zakladateľov hlasizmu Pavol Blaho sa svojím pasívnym 

postojom vlastne dostal na politickú platformu martinského 

konzervatívneho centra. 10 Isteže, neraz išlo iba o dočasné, a nie celkom 

jednoznačné presuny, ale začalo k nim dochádzať už v druhej polovici 

roku 1917, pričom v ďalšom vojnovom vývoji slovenskej politiky zohrávali 

významnú úlohu. 

Príčiny týchto zmien a presunov v slovenskom politickom tábore, 

okrem meniacej sa objektívnej situácie doma a vo svete, boli aj niektoré 

vnútorné faktory, špecifické pre slovenskú politiku. Slovenský politický 

tábor nebol jednotný nielen v názoroch, ale aj organizačne, hoci 

oficiálne ho reprezentovala jediná politická predstaviteľka - Slovenská 

národná strana. Slovákom chýbala vyššia organizačná forma, ktorá by 

ich vyčleňovala ako samostatnú skupinu. Dokonca ani SNS nebola po 

organizačnej stránke takou politickou organizáciou ako napríklad politické 

strany v Čechách. 11 

Takto okrem martinského centra a skupiny ľudákov, ktorí zostali 

zoskupení okolo bratislavských Slovenských ľudových novín, začali už 

v druhej polovici roku 1917 a najmä od začiatku roku 1918 pôsobiť 

v slovenskom politickom živote aktivizačné skupiny, ktoré sa utvorili 

okolo exponovaných jednotlivcov vo Viedni (M. Hodža) a v Budapešti 

(E. Stodola), Ružomberku a Liptovskom Mikulási (V. Šrobár). Ich aktivita 

čoraz viac stúpala, tlačila na konzervatívne centrum a nakoniec 

vyvolávala v slovenskom politickom tábore aktivizačný a diferenciačný 

proces. 

Jeho začiatky v SNS však neboli jednoduché, pretože politika pasivity 

tu zapustila hlboké korene a v ťažkej vojnovej situácii do značnej 

miery umožňovala slovenským politikom chrániť sa pred nepríjemnosťami. 

Ani odporcovia pasivity neboli jednotní a hlasy, ktoré do roku 

1918 volali po aktivizácii strany, boli iba ojedinelé. Preto si vedenie 

Slovenskej národnej strany mohlo ešte aj v druhej polovici roku 1917 

dovoliť autoritatívne zamietnuť akékoľvek návrhy na zvolanie porady 

strany, o čom svedčí napr. i odpoveď predsedu strany Matúša Dulu 

z 9. augusta 1917 na výzvu Ľudovíta Bazovského: „Nielen Ty, aj ostatní 

prispievatelia do Národných novín často vystupujú s návrhmi v našich neruzových 

okolnostiach realizovať sa nedajúcimi: tak ku príkladu Ivanka urguje 

cím skoré zvolanie zhromaždenia a následkom toho ja často i osobne i listovne 

168


dostávam vyzvanie, kedy zhromaždenie zvolám, kdežto ja z mojich pojednávaní 

o tejto otázke s našimi vrchnosťami som nacistom, že nám uskutočnenie 

toho plánu nebude povolené. V týchto okolnostiach súdim já a so mnou aj 

mnohí naši, že verejne vystupovať s plánmi a potom ich nepreviesť, naskrze 

nie je prospešné pre nás." u 

S otvorenou politickou aktivitou Slovákov nesúhlasili v tom čase 

ani v Čechách. Svedčí o tom napr. odkaz A. Stefánka z Prahy na Slovensko 

z 20. novembra 1917: „Myslím, že najlepšie by ste pracovali doma 

tak, ako sme to svojho času so Šrobárom ujednali. Inteligencia naša, hlavne advokáti, 

politikovia a žurnalisti nech zbierajú predovšetkým materiálie, ktoré sa 

nás Slovákov týkajú a s ktorými by sme mohli pred verejnosť ako obžalobným 

materiálom proti Maďarom vystúpiť... Ďalej tunajší ľudia žiadajú od Vás, 

aby naši vedúci muži sa rozhodne neexponovali verejne, aby pokiaľ možno, 

mlčali a len v tichosti vo svojom užšom kruhu a svojej oblasti medzi ľudom 

podľa možného spôsobu pracovali." 13 

V roku 1917 boli na Slovensku rozhodne politicky najagilnejší slovenskí 

sociálni demokrati a ich Robotnícke noviny, napriek tomu, že 

v nepriaznivých vojnových pomeroch sa zadĺžili a v marci 1917 prestali 

vychádzať. Obnovili sa až v októbri 1917 a už v prvom čísle poukazujú 

na to, že ani v Uhorsku nemožno zahatať cestu demokratizácii. „Tá je 

jednoducho železným a neodvolateľným príkazom doby. Oba odkazy dejinnej 

chvíle dnešnej: demokratizácia a sebaurčenie národov nezastavia sa na 

hraniciach uhorských a volajú po svojom splnení/' píšu Robotnícke noviny 

4. októbra 1917 v politickom prehľade Pol roka. 

Zároveň sa v nich začala viesť polemika o Štokholme, ktorá predznamenala 

tiež záverečnú fázu sporu slovenskej sociálnej demokracie 

s maďarským vedením Sociálnodemokratickej strany Uhorska, lebo 

maďarské vedenie Sociálnodemokratickej strany Uhorska znemožnilo 

účasť reprezentantov nemaďarských národov a národností na tejto 

konferencii: „Oni chceli ísť na poradu všetkých i sebemenších národov, nám 

ale chceli zavrieť dvere, aby sa o nás svet dozvedieť nemohol, že žijeme a žiť 

chceme... na našej strane šlo o právo, u nich o voľačo iné. Z tejto príčiny 

zaviedli proti nám celú inkvizíciu a robili nátlak na naše presvedčenie a city, 

čoho konečným dôsledkom bolo, že nás neuznali súcich na tú poradu, na ktorej 

malo sa jednať o osudoch národov a mieri rozoštvaného ľudstva/' napísali 

Robotnícke noviny 4. októbra 1917 na margo tohto prípadu. Totiž na 

štokholmskej konferencii, ktorá sa konala 26. - 27. júna 1917, početná 

uhorská delegácia predložila sociálnodemokratickým účastníkom 

169


memorandum s požiadavkou, aby sa aj po svetovej vojne v mierovej 

zmluve rátalo s právom na zachovanie neporušeného Rakúsko-Uhorska, 

pričom otvorene zavrhla sebaurčovacie právo nemaďarských národov. 

Jasne zdôraznila, že nesúhlasí s utváraním nových povojnových 

štátov na základe národnej zásady. Zo strany maďarských sociálnych 

demokratov išlo zjavne o snahu potlačiť v rámci II. internacionály 

národnooslobodzovacie hnutie nemaďarských národov a národností 

Uhorska. No šovinistické memorandum uhorskej delegácie neprijali. 

Hrozila možnosť ostrých sporov a konfliktov už len v súvislosti s vystúpením 

delegácie Českoslovanskej sociálnodemokratickej strany, 

ktorá na konferencii v Štokholme žiadala, aby sa Rakúsko-Uhorsko 

zmenilo na federáciu rovnoprávnych národných štátov, v ktorej by 

„dosiahli politického zjednotenia všetci príslušníci českého národa obývajúceho 

súvislé územie, teda aj Slováci''. u 

Išlo vlastne o analogické štátoprávne 

stanovisko, aké deklaroval 30. mája 1917 na ríšskej rade vo Viedni 

Český zväz. Vo vzťahu k slovenskému národu vychádzalo z myšlienky 

a koncepcie jednotného československého národa. Zástupcovia 

slovenských sociálnych demokratov sa teda štokholmskej konferencie 

nezúčastnili, napriek tomu, že sa toho dožadovali. Zrejme maďarské 

vedenie Sociálnodemokratickej strany Uhorska ich účasť zamietlo 

z obavy, aby sa v Štokholme nedovolávali sebaurčovacieho práva pre 

slovenský národ. 

Polemika o Štokholme sa pretiahla až do roku 1918. Možno z nej 

vidieť, že patriotizmus a oduševnený zápas za vlasť stavali maďarskí 

sociálni demokrati dôsledne do prvých línií svojho konkrétneho politického 

programu. Uvedomenie si, že maďarskí socialisti nedokážu 

pochopiť slovenských ani iných nemaďarských sociálnych demokratov, 

napĺňalo vedomie mnohých prostých nemaďarských členov Sociálnodemokratickej 

strany Uhorska veľkým roztrpčením a nevôľou. 

Podľa nich maďarská sociálna demokracia bola tou „najvlasteneckejšou" 

zložkou maďarskej spoločnosti, ktorá šovinistický slepo a bezohľadne 

ponižovala socialistickú ideu na „magyarálameszme" - na odnárodňovanie. 

Mala dvojaký socializmus: internacionálny a šovinistický Pre 

príslušníkov nemaďarských národov a národností hlásala tzv. internacionalizmus, 

ktorý sa rovnal a vysvetľoval ako beznárodnosť. Tak 

ničila i posledné zvyšky národného povedomia u každého robotníka, 

ktorý sa dostal do jej organizácie. Čím viac sa prehlboval spor a odcudzenie 

medzi slovenskými a maďarskými sociálnymi demokratmi, tým 

170


väčšiu pozornosť začali venovať slovenskí socialisti českému národnoemancipačnému 

a zvlášť českému sociálno-demokratickému hnutiu, 

ktoré im bolo z viacerých dôvodov veľmi blízke a z predchádzajúcej 

spolupráce s ním mali už mnohé pozitívne skúsenosti. Zároveň podľa 

príkladu vedenia českej sociálnej demokracie, ktorá smerovala cestou 

konvergencie domácej českej politiky s programom čsl. zahraničného 

odboja, začínajú hľadať spojenectvá v slovenskom národnom politickom 

tábore aj slovenskí sociálni demokrati. 15 

Okrem iného, umožnili slovenským národným a politickým reprezentantom 

prispievať do obnovených Robotníckych novín. Najskôr túto 

možnosť využil agilný Vavro Šrobár, a to hneď pri ich prvom obnovenom 

vydaní, a ovplyvnený februárovými udalosťami v Rusku napísal: 

„Rusko zostane velikou demokraciou nielen politickou, ale aj hospodárskou 

a v tejto skutočnosti spočíva tiež jeden z najďalekosiahlejších dôsledkov a plodov 

tejto svetovej vojny. Mier a chlieb, sloboda národov a sloboda ľudu, demokracia 

politická a demokracia sociálna, to sú veliké heslá ruskej revolúcie 

a doba nie je ďaleko, kedy tieto veliké pravdy stanú sa spoločným majetkom 

všetkých civilizovaných národov. " 16 V ďalšom článku, ktorý vyšiel v tom 

istom čísle, žiadal Šrobár pre Slovákov právo na sebaurčenie, pretože 

„pokiaľ ide o Slovákov, uhorská vláda mlčí a čaká. Počíta azda s tým, že Slováci 

sú »holubičím národom«, ktorý je ochotný znášať národnostný útlak 

donekonečna? S drobnými ústupkami sa však už slovenský národ neuspokojí, 

a preto aj žiadame zaistenie nášho národného, kultúrneho, hospodárskeho 

a politického života. To budú žiadať tí, ktorí sa vrátia z bojiska." 17 

Vďaka Robotníckym novinám sa teda aj na Slovensku z kruhu významnejších 

predstaviteľov jeho politickej reprezentácie ozvala v jeseni 

1917 požiadavka práva na sebaurčenie pre slovenský národ. Na 

rozdiel od českých pomerov sa slovenská oficiálna politika v roku 

1917 ešte otvorene neaktivizovala a nebola ani natoľko zasiahnutá vlnou 

nacionálnej explóziie, ktorá sa pod vplyvom februárovej revolúcie 

v Rusku prevalila monarchiou. Napriek tomu prekonávala veľmi dôležitý 

úsek svojho vojnového vývoja. Od politiky tichej lojality s monarchiou 

a maďarskou vládou sa nebadane dostávala do miernej opozície, 

kde čoraz väčší význam nadobúdala česko-slovenská orientácia. Tento 

proces sprevádza v slovenskom politickom tábore hlboká politická 

diferenciácia. V dôsledku toho dochádzalo k oslabeniu alebo úpadku 

niektorých starých riadiacich centier slovenského národno-politického 

života a formovaniu nových stredísk so vzrastajúcou autoritou. 

171


Zároveň sa vynorila aj otázka, nakoľko ešte zodpovedá požiadavkám 

doby Memorandum národa slovenského z roku 1861, ktorého 

sa naďalej pridŕžalo martinské vedenie SNS ako svojho základného 

strategického štátoprávneho programu. Išlo teda o program utvorenia 

„Okolia" ako územia obývaného Slovákmi v Uhorsku. Poukázali na to 

znovu Robotnícke noviny 22. novembra 1917 v článku Naše národné požiadavky 

a slovenské „Okolie". Vychádzali z toho, že sebaurčovacie právo 

„je dnes vážnejším faktorom než všetky staré pergameny a »staré práva«" 

-vrátane historického práva. „A »Okolie«?"kladú si otázku Robotnícke 

noviny a pokračujú: „Pred 40 - 50 rokmi malo zmysel CLC práve už vtedy 

nemali sme s ním šťastie a nebudeme mať ani na budúce, i keby sa uskutočnilo. 

Nechajme v hrobe hniť, čo života - schopnosti nemalo. Neupadajme do 

starých snov a dedinskej politiky ševcovského príštipkára, neodvolávajme sa 

na či. 44 zákona z roku 1868, ani na mikulášske a sv. martinské memorandum. 

Naučme sa pre Boha niečo z historického vývoja a všeeuropejských udalostí! 

Demokratická rovnosť, sociálna spravodlivosť a právo »sebaurčenia« buď že 

naším heslom." 18 

Zrejme za určitú odpoveď aj na tento článok Robotníckych novín možno 

považovať vyjadrenie hlavného redaktora Jozefa Škultétyho v Národných 

novinách 3. januára 1918 v článku vítajúcom Nový rok, keď uvažoval, 

že memorandová požiadavka slovenského „Okolia" môže pri 

existencii Rakúsko-Uhorska v inovovanej podobe zahŕňať aj modernú 

požiadavku práva slovenského národa na sebaurčenie. Vraj preto SNS 

„ruka v ruke so sociálnou demokraciou bude sa domáhať samosprávy národov 

a ich federácie v rámci Austrie - na základe národne samosprávnej obce, 

národne samosprávneho okresu a národne samosprávneho okolia", čo bolo 

úplné nóvum v dovtedajšom vedení slovenskej politiky a svedčilo aj 

o vzrastajúcej autorite slovenských sociálnych demokratov v očiach 

martinského konzervatívneho centra. 19 

Korene tejto politickej koncepcie siahajú zhruba do polovice roku 

1917, keď sa Národné noviny 26. júla 1917 v cenzurovanom článku Kto 

chce hovoriť menom národa pokúšali reagovať na vyhlásenie Českého 

zväzu z 30. mája 1917. Svoj podiel na tejto „novej" štátoprávnej koncepcii 

slovenskej národnej budúcnosti mala i nemecká politická literatúra, 

vychádzajúca už pred vojnou najmä vo Viedni. Predovšetkým 

je to práca Karia Rennera Grundlagen und Entwicklungsziele der Österreichisch-Ungarischen 

Monarchie, ktorá teoreticky rozoberala možnosti 

„federatívnej Austrie samosprávnych národov" a tvrdila, že ak sa nový 

172


federatívny systém uplatní v Rakúsku, neudrží sa existujúci stav ani 

v druhej polovici monarchie - v Uhorsku. Základom nového usporiadania 

mala byť národnosamosprávna obec, národnosamosprávny 

okres, národnosamosprávne okolie. Obyvatelia obcí, okresov a okolí 

hovoriaci len materinským jazykom by boli medzi sebou organicky 

spojení spoločným zastupiteľstvom a správou, platili by dane do spoločnej 

pokladnice, z ktorej by hradili svoje kultúrne potreby. Napríklad, 

v Čechách by Nemci nevolili proti Cechom a Česi proti Nemcom, 

ale každý svojich podľa číselného pomeru. To isté by platilo pre každý 

národ monarchie, konkrétne na Slovensku pre Slovákov a Maďarov. 

Nacionálny moment by sa oddelil od politického i štátneho a potom 

by už z národnostného hľadiska bolo vraj jedno, či v štáte vládne dualizmus, 

trializmus, pentarchia, alebo chiliarchia. Aj korunné zeme by 

sa vraj podelili na národnostné obce, okresy a okolia. Historické právo 

by celkom prestalo existovať. 20 

Tieto do značnej miery neujasnené úvahy martinského centra zrejme 

svojím spôsobom ovplyvňovali aj silnejúce tendencie Viedne prebudovať 

Rakúsko na spolkový štát, ktoré vyvrcholili až beznádejne 

neúspešným pokusom cisára Karola federalizovať monarchiu 16. októbra 

1918 na jednej strane a silnejúce obavy Maďarov, že Viedeň hodlá 

zrušiť dualizmus, na strane druhej. Pritom spomínané riešenie sčasti 

nevylučovalo ani česko-slovenskú alternatívu. 21 

Omnoho zreteľnejšie, ale posledný raz cez vojnu sa Predsedníctvo 

SNS vyjadrilo k otázke platnosti memorandového programu koncom 

prvej dekády apríla 1918 s tým, že v súčasných výnimočných, priamo 

štatariálnych pomeroch nie je možné splniť žiadosti tých, čo žiadajú 

revidovať starý program a postaviť nový program pre budúce veky. 

Politika je vraj umenie prispôsobovať sa daným pomerom, aby sa dosiahol 

politický ideál. Pritom: „My Slováci sme už 10. mája 1848-ho v Mikulási 

neskoršie 6. - 7-ho júna roku 1861 v Martine složili do programu naše 

národné túžby a žiadosti, a ony sú i dnes platným základom nášho politického 

ideálu." Napriek tomu, „že oba programy sú už v mnohom prekonané a potrebujú 

revíziu." 11 0 šesť týždňov to však už vôbec neplatilo a oficiálne 

vedenie slovenskej politiky sa rozhodlo pre celkom novú strategickú 

politickú líniu. 

173

Rakúsko-uhorská pechota v Užskom priesmyku (zima 1914 - 1915) 

Ivan Daxner 

175

Uočiilk X. číslo 18. Waae heslo: „Prelom, preakoc a nepodlez!" 

Volume X. No. 1K. 

Oradný orgán T»« SUv. 1~*. „Sokol". — OfficiaJ organ of the Slovák Gymn. Unioň „* okol". 

•t Stconá CUM Mitier Fclininry Ctil. 11»U H the Pott OfTwc at New York, UIUICT the Act «.f Au^nsi 2Uh ľ.ii: 

NewYori N. Y. September 30.1914. 

Memorandum 

Slovákov- 

Svojim časom sme v Slov. Sokole vystúpili 

boli proti "žiadostiam", ktoré boly 

uvedené v memorandumé, ktoré Slovenská 

Liga v Amerike menom slovenského národa 

pre dostreť má cvlčniu civilizovanému 

»vetu, aby nim upozornila na sťažnosti a 

žiadosti národa slovenského, odôvodftujúč. 

Neuznávali sme, žoby v takom spise, ktorý 

v tak pohyblivom čase. uvádzané boly podrobnosti, 

žiadosti o zmeny istých zákonov 

atcď., ateď, ponevač vnútorné žiadosti 

ktorejkoľvek krajiny diplomati neriadia, 

tým menej diplomati cudzí. 

Z polemie o tomte predmete rozvinutej 

vyAlo toľko, že Memorandum už aj vzhľadom 

na dneäné válečné časy. bolo pozmene 

né v tom smysle. ako sine boli navrhovali. 

Zmena tá bola prevedená dna 10. septembra 

v Pittsburghu na schôdzi represent.nntov 

slovenských časopisov a organizácií 

a dnes môžeme psvedať, ža Slováci v A- 

merike .siednotení stoja okolo tohoto memo 

rnndumu • nttteráz tvorí oni nál politic-ký 

program dokiaľ neprídu nové obraty v politike. 

Podávame nášmu čitateľstvu.nové a 

opravené Memorandum s tcu prosbou, aby 

n ňom prednášky zadržali, debatty a dišputy. 

O.th.v »ú vážne a treba nám. aby sme 

MEMORANDUM. 

"SLOVENSKEJ LIGY V AMERIKE", VYDANÉ MENOM AME 

RICKÝCH SLOVÁKOV. 

(*ko boh opravené na porade, vydržiavanej v Pittsburghu dňa 

,10. aept. 191-I. 

boli na čistom v tom. žeby sme stáli v dobe 

t< jto bez ohľ«du na vnptorné naäe strannicke 

boje ako solídny celok, hotoví obraňovať 

každú vetu, ako náíhc národného 

Avšak nenie dosť memorandum prečítať 

si, pokyvnuť dobré je, alebo pokritizovať 

to i ono n odložiť ho, ako nedokončenú 

záležitosť v spolkoch našich cdkla- 

Nie. my musíme naše memorandum 

poznať, ducha, obsaženého v ňom a taktiež 

i ten jeden bod v nom, KDE VYSLOVU 

JEME ŽIADOSŤ O SAMOSPRÁVU SLO 

VENSKA aspoň takú, ktorá by nám skýtala 

možnosť života ako národa, ktorá samospráva, 

nech už by sme patrili či ku takému, 

.alebo cnakému Štátnemu ceľku, zabezpečovala 

by úplnú slobodu v tvorení si svojho 

vlastného csúdu s poskytovala možnosť 

slobodného vývoja. 

Avšak v Memorandumé je aj iný vážny 

bod: AMERICKÍ SLOVÁCI NEUZ 

NAJÚ TO, čo maďarská vláda a vojauské 

súdy vnutia našim bratom na Slovensku 

uverejňovať. 

Tak p. Mutus Dula vydal uko predseda 

Slovenskej Národnej Strany osvedčenie, 

ktoré my rozhodne neprijímame za smerodajné 

pre národ slovenský, ba ho zatracujeme 

a odsudzujeme, tvrdiac, že osvedčenie 

Office: 1424 Vyše Ave. ťronx, *. Y. City. 

tj je iba vojanským nátl-ikom uverejnené. 

Vojenské súdy v Uhorsku tašly tuk . 

ďaleko, že ptistnvily vydávanie •'Slovenského 

Denníku" v Hudajiešti vraj pre podávnnie 

zpráv " m bszpeiný pre dobrý výsledok 

vojny, tiozalváraly mnohých čelnejších 

mužov n terrorizujú ich, nuiia ku 

podpisovaniu osvedčení klamných, zavádzajúcich 

národ, aby v ruzludnej chvíli nevedeli, 

uko si pomôcť. 

Vydaním tohoto metnaranriumu americkí 

Slováci, vidiac, že naii na Slovensku 

pod tlakom bodákov nesmejú sa hnúť, 

prejimajú osud národa do svojich rúk- nakoľko 

on sám n-'d sebou rozhoduje, a .«tnrať 

:odárske hodnoty pre spoločnú 

vlasť a dával vynikajúcich ľudi otčine n a 

|*»li politickom, 

vojenskom a cirkevnom, ako aj na poli vedy a umeniu. 

Tento národ — vzdor« desnému hnetu. JKMI ktorým trpí — má 

peknú, bohatú, najvyššieho vývinu schopnú reč u jiumerom primeranú 

literatúru, — má zachovalé čisté mravy, zvyky, prísloviu, 

obdiv vzbudzujúce ľudové umenie. I>a i historickú minulosť do 

tých čias, kým jeho história nesplynula s históriou iných národov 

Uhorska v jedno. 

Slovenský národ je autochtónny národ v Uhorsku, Severné 

Uhorsko od západu až po hraničné stolice východu, obýva v kompaktných, 

súvislých maxsách od nepamäti a bol tam už štátotvorným, 

Jeho starodávna štátna i>olitická organisáciu župnú je dodnes 

základom administratívneho iwdelenia Uhorska, — jeho rei- 

kultúrnym elementom dávno pred príchodom takrečených a kultúra už za kráľa Svätého Štefana mala vysoké miestu a 

"Maďarov". 

Národ tento skromný, dobromyseľný, pokojamilovný. pri 

vplyv, o čom svedčia nápisy na korunovačných insijiniach. na plášti 

a mešci kráľovskom. 

tom nadaný a kultúrny, schopný, za tisícročie s inými národami 

Uhorska svorne spolupracujúci, dával vždy ochotne daň krve i 

Slováci za stáročia verne sirolubojovuli s inými oitcanmi U- 

horská proti zovnajáiemu nepriateľovi, ba počas tatárskeho ple- 

Toia Nikdy n nevr.búriL nikdy nerevoltovaL zato ale usilovnou nu a hlavne počas tureckého panstva, našo národné územie jednu- 

Slovenský sokol uvádza Memorandum Slovenskej ligy v Amerike z 10. septembra 1914

Milan Getting 

u 

.' 

L/ 

-• p t?f$t 

•fort rtJ.TTor fEir 1*0 t -;'-••im 

r/ liSiT , ,,»rl,., ... 

.oiníro po»tupu 

,a de.Lhn--., ,olltl cu; ,cír.or:M > , »not::t-r. 

etil ripo.1» Caaktho 4 

Slov.naVÍhc • ca-*a . •ilHrt« «»

wämšĹ 

x 

Matúš Jankola (vpravo) 

178

Albert Mamatey 

Štefan Osuský 

Česko-slovenská deputácie prijatá cárom Mikulášom II. v Cárskom Sele 

(prvý zľava Jozef Országh) 

179

R. W. Seton-Watson (Scotus Viator) Tomáš Garrigue Masaryk 

Edvard Beneš 

Gen. Milan Rastislav Štefánik 

180

M. R. Štefánik ako letecký podporučík dekorovaný vojnovým krížom v roku 1915 

T. G. Masaryk hovorí k zajatcom na nádvorí univerzity v Kyjeve 

181

^ U E F R A N ^ 

5~.n H. * c \ 

\\ aiLcJ-Jxparkmcntoa)^/L/^mreJ (otran 

^recfticrori) IcJ ÜMciaVavibxt r ütiäiireü chargé 

A lordtvcn JranccxL priotW teJ ^duforitcJ inoeôticô 2t la metncnikkoti 

2atw /ejpayJauieJouami) 2c/a ÂcpuoliaucJmiicatJe 

2elaĹxxrlil>rcmcnt v paMcr flit»-»*^ ~y Ji/p*t-usK , cÄ^^/Ji 

^/ ČV / 2onnerm2c d'• protection en cciJ 2c ocjoiti. 

aârij. ti í k 9-i~//^ '? ' 

X* * 

C/

i predák 1 fttfrort*tan tn. /árpáttal, vyjíaají a« i koa* 

patano* organlaací 5a^Ko-slovenských viol vojen aké* a 

xajaterk* 

w 

'*k? neo'Uu'ltelré* 5á*tl ako* dlploaatiokopolltlcké' 

a predáva.'í a« "Ct3

184 

Vojaci čsl. brigády pri Zborové

Čsl. armádny zbor pri Tarnopole - pred ústupom na východ 

M. R. Štefánik medzi predstaviteľmi slovenských a českých krajanov v USA (1917) 

185

i 

Manifest Česko-Slovenskej 

Národnej Rady. 

"KTO ZA PRAVDU HORÍ..." 

21ADEN NÁROD NEPOŽÍVAL DOSIAL TRVALEJ 

SLOBODY. AK SI JU NEVYDOBYL SAM A NEPOSVA- 

T1L VELIKÝMI OBETIAM! NA MAJETKU I 2JVOTOCH. 

2e v ponosa vedomí lejte historická j pravdy domáhajú M Cem 

a Slováci svojich práv. to dokazuj« martýrium atátisicov našich 

a trvalý, húževnatý, organizovaný boj veetkých vrstiev náaá 

tartva nebola márna. Ona otriasla 

•vcoomwi nenonýcn poctŕvydi í udl. menovite v tálwtf^ «pojencoe 

a vzbudila úctu, p« " ~ 

ckejel pozorovat*r muaá byt presvedčený o politickej vyspetea 

Som nal íratírý a . 

' che« zabránir ďalšiemu Ich 

z užívanej taktiky. Včera nás elte mucU 

- dnes nás ui aj vábi a dáva nám »Tuby. Včera 

ah« drzo hovoril o právach germanakého nadčloveka. — dnea 

by ui rád vyjednával aa apojencami o aaier. 

Avlak varlri poriadni ľudu a prezieraví átitnki zavčasu 

zbadali, z« «a tu nejedná o nejakú zázračnú zmenu svetového 

názoru nemecké maďarských vlád. ale o rafinovaný politický 

rah. 

Preto napriek panujúcej hrúzovládc odvrhnú! nái národ 

• a dôstojne pomocníkov Hohenzolkrnských a Habsburgských 

katov, ktoríam chceli prilfákaf ku nám eo zelenou ratoVasrou, 

zk zakrývajúcou moc. zmáčaný krvou premnohých o- 

brl(. 

Spojenci podobne odrazili veetkých cakaných-neiakaných 

"anjelov mieru", prípamatujúc im energický, ie nemožno bez 

Hrely cti vyjednávať • organizátormi najpodlejších zločinov. 

V týchto ušľachtilých, mužných prejavoch mocnosti starého 

í nového «veta a dôrazom spomenutá bolo tiež neie utrpenie, naše 

túžby a historické i prirorriont práva. 

znamenať tieto závažná prejavy, «ruby a vďacnoar \Tyla ich 

hlboko do naékhduU. 

Pripomínam« posledný, mohutný hlas. ktorý aa ozval v 

_ Í Hall dá* 16. septembra 1917. 

V tento pamätný den za pritomnoati hodnostárov spojenec* 

kých a iných vynikajúcich osobností, za hromového potlesku tiefcov 

«hromaJdených vyhlásil pán Henri Franklin-Bouillon, alávny 

politik a cien terajáej francúzskej vlády, znovu dôrazne a v 

úplnej ideovej shode a nami nie len solidaritu národa francúzskeho 

a trpiacimi národmi, ak tsei oprávnenosť a nútnosf nááhobov 

tejto chvíli na nesmrteľná slová prezidenta Wikwna. ktorý tiei 

vzal v ochranu malá národy, hlásajúc (ch právo t%A jestvovanie a 

BOJ NAS JE BOJ ZÁSADNÝ. AVŠAK VEDOMIE. 2E 

MAME OPORU VO SPOJENCOCH. UTVRDZUJE NAŠU 

SILU A NASHO DUCHA. 

TIETO SYMPATIE UMOŽŇUJÚ NAM DNES VO 

JENSKY SA REORGANIZOVAŤ. ČESKOSLOVENSKOU 

ARMÁDOU DOKÁZAŤ PRAKTICKY NASE SYMPATIE 

SO SPOJENCAMI A VÝDATNE PODOPRET NASE 

PRAVÁ 

Táto novina osvieži nál národ pod jarmom eáte aa nechodilci. 

naplní zadnafucinenlm walsrh dobrovoľníkov, ktori vo avatom 

zápalu dostavili aa ui pod zástavu Spojencov. Ona ;iei vyvolá 

radostný ohlas v dusil rh státieicov Cechov a Slovákov aa 

hraniciami. ktorí proti svojej vôli nútení boli doteraz chovar M 

skoro trpne, kým aa rozvíjalo dráma človečenstva a krvácal náš 

NÁRODNEJ RADE CESKO-SLOVENSKEJ 5VERENÝ 

BOL ZODPOVEDNÝ ÚKOL PREVIESŤ ORGANIZÁCIU 

NASHO VOJSKA. 

PRETO OP1ERAJ0C SA O VOLU SJEDNOTF.Nr.HO 

NÁRODA DOMA A O PRAVÁ JEJ PRIZNANÉ ZAHRA 

NIČNÝMI ORGANIZÁCIAMI. VYHLASUJE ONA 

VŠEOBECNÚ NÁRODNÚ MOBILIZÁCIU. 

Mobilizácia táto. trebárs je dobrovoľná, bude zaiste úplná. 

Aby bola účinná.; musí byf rýchla. 

Aby aa mohlo pocltat na blahovôľu mocnosti, musí aa konár 

v rámci jestvujúcich zákonov a zvleátnych tmlúv. 

V Amerika Ceaké Národní Sdruienf a Slovenská Liga. 

vlastne zvláštny ku tomu určený výbor pod predsedníctvom členov 

Ceeko-Slovenskej Národnej Rady pp. Dr. L Fiiéra a A 

Mamateya má vietky m formácie. 

PRIHLÁS SA KA2DÝ. KTO SI MUŽOM KTO MILÚ- 

JES NÁROD A NECHCEŠ. ABY ŤA POTOMCI PREKLI- 

NALI. 

Jestliie tisíce Cechov a Slovákov prediera aa drnne v cUhlí 

guli lesom bodákov germanako-maďarakýcli hord. prrs krvavé 

fákopy ku naiej zástave, ako b)»* mohol oapravrdlnir svoju nepniumnoar 

ly. klwrý móies aa k nej dostanuvir širokými cestami. 

niekedy opatrnejšie po chodníčkoch, ale vidy bezpečne, \rimt 

chránený lákonom. 

Je pravdepodobno, nepriateľ zneužívajúc zvučných heairl 

za pomoci rôznych agentov budrchcef previesT priAirmJiiri/.Wiu 

ľudí neuvedomelých. zbabelých a nienmných. ahy nám znenuisnil 

postaviť e« v dôstojnom pocte po boku Spojencov n tým dohyr 

si aj formálnych záruk pre víťazstvo nairho politického pn>- 

AK SA OBJAVÍ JUDAS. NECH 1 K) Brut MILOSTI 

ŽNICI VAAH OPOVR2EN1E A SVÄTÝ V A* IINKV. 

AK SA OBJAVIA FARIZE1 A ZAKONNK l. NEDAJ. 

TF. SA ZMÝLIt ICH FALOŠNÝMI RECIAMI. 

NIKTO NECH VAM NEHOVORÍ O MIERI A O IAS- 

KE KU ČLOVEČENSTVU. VAM. ČLENOM l'ESKOSI.O 

VENSKŕJIO NÁHODA. KTORÝ PHVS IIIASAI. l>M.*Nt; 

IDLALY HUMANITY. ZA NE STOROČIA Ľ2 BOJOVAL 

Mobilizačná vyhláška M. R. Štefánika v USA 

A TRPEL. MY NENAPADÁME ALE HAJIME NA*£ 

PRAVÁ A HÁJIŤ ICH MUSÍME AK SA LEN NECHCE- 

ME ZRIEKNUŤ ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTL 

"BEDA POKOJU BEZ SLÁVY PRÍČINY." 

BEOAAJTÝM. KTORI BY SI MYSLELI. 2F. M02- 

NO NACRTAŤ OBRAZ BUDÚCEHO MIERU KRVOU ()• 

BETOVANÝCH MALÝCH NÁRODOV. 

TOHO SA NED02IJE ANI NEMEC. ANI MAĎAR. A 

Nl ICH NICOMNI NAHONCI. NIK NÁSILIE. AI .K l*KA 

VO A SLOBODNÉ SMLUVY MAJÚ RIADI ľ 2IVOT VŠET 

KÝCH NÁRODOV. VYHLÁSILI IO SPOJENCI. VYIIIA 

SILA TO NEDÁVNO AJ AMERIKA. 

Ktoie by pochyboval o úprimnnati. n «k> nnjmnÍHHnrjw-j 

koalície, ktorú kedy znali dejiny? 

KtnJe by pochyboval o vfrnzatvr pravdy, ktorú ilnrská raxl 

nňllakoni svedomia a logiky vy/m'ix.! u/ crl> rivili/nvaiiv »\n> 

ALE NECH SA ROBI COkOľ.VEK. MY ľŔiSAlIN, 

ME, 2Ľ SA NEVYROVNÁME. /HAIIKI.O S VRAHOM. S 

NAŠIM IRECITÝM VRAHOM A M.SI.O/iMI. /KRANK, 

DOKIAĽ SI NrJX)RYJI-JUIK ÚM.M.J .Sl.illU)|>Y. 

KU PMJDU. nRAMAf HORE HI.AVL A my. 

CIIMÚR V DU.AII 

My zviCazime. Irbo skalopevná je vóľ.i n.ti.1 n \T kl.u.lú.i.lt. IU.

Diplom Slovenskej ligy v USA, udeľovaný za finančnú pomoc čsl. zahraničnému 

odboju 

Čsl. brigáda francúzskych légií na pochode obcou Semide v Champagni 

187

„Zákop smrti" na kóte Doss Alto 

Generál A. A. Brusilov 

Wodrow Wilson 

188

~$ttfä1&&Mm&j;.ii 

:

ROBOTNÍCKE NOVINY 

Slovenský orgán soclálno-demokratickej strany Uhorska. VlaMaMi «lton 

= = Vychodla každý Itvrtok. = 

Adrtua o* dopitý, ptîlpUlky • vlnky latlclky ]c: 

Roviny", Potsuny. Koruna «Ica 19. 

Ft*4pimt**: Do Unonka * Rakdika: B« rok 7 kotdn, os pol tok« 3.»kor. 

n* llnt roka 1.75 kor. 

Do Ntiaatka a kord n, do r>*Ulaébo cuJtojcmtkt 0 k'or. na ccl/ rok.' 

Jaatnalll«« élala v Uhoriku • Rakdikn p* II hall«r*oh. 

Rocnik XIV. V PREŠPORKU. 15. novembra 1917. Ciel» 46. 

Nová vzbura v Petrohrade. 

Ministri dočasnej vlády zatknvti. — Kerenský ustal a organizuje protirevolúciu. 

— Bolievici za bezodkladné prímerie. — Občamká válka nevyhnutná. — Ohlas 

soc. dem. strany Uhorska. — Mierová manifestácia vo Viedni. 

Ruská revolúcia eátc dlho nebude úkon- 

Cení. Jak ohromný prevrat, ktorý priliel 

lak náhle, a k tomu elte uprostred svetov«j 

vojny, nemôže »končiť ZJ krátky čas. 

Vvie poldruhóho sta miliónov lurií iá jej 

IIÍÍÍUIÍ, dávno potlačované vrstvy dostávajú 

>a k slovu a chcíjú ta uplatniť. Neni 

národ« ruskej «eľríle. ktorý by od revolúcie 

neočakával »plnenie svojich túžob, po 

najvylliu mieru. Ruská revolúcia zaznamenáva 

obdobie rozm-chu i poklesu. Jft-to 

ohiumný, mnohotvárny zápas o moc, boj 

o demokraciu a proti nej, boj jedných, 

ktorf sa truUia, aby Rusko čo najskôr dostalo 

sa zo zmätkov do Ifastného prístsvu, 

boj druhých, ktorí «a xaje domnievajú, že 

krajné.uplatnení« %% denkokraek avprípadip 

i toho vyplývajúci znáhlený mier priviedol 

by zkazu a neltastle Ruska. Najsamprv videli 

»me vzburu maximalistov, skoro na to 

nasledovala vzbúr« vojsk Kornllových, 

teraz zase máme čo činiť s novou rcvolú- 

zakazoval jejlch Časopisy. Kladú mu za 

vlnu člny, za ktoré osobne ani nemôže, na 

pilklad, prečo nedochádza k »volaniu národného 

shromazdcnia, preCo neCInla sa 

prenikavé relormy pozemkovej otázky a 

reCo vojna viete sa rfakj. Bolievici vytý- 

celej vláde, fe zapredala Rusko cudzím 

Eill 

kapitalistickým mocnostiam, Anglicku a 

Francúzsku a fc predlžuje vojnu len z.dôvodov 

kapiUlismu cudzieho I domácaho. 

Co srodaiádiaJo lonjllí vzbura v Ruska? 

Zprávy z Ruaka pollé prinálaji pozoruhodné 

okolnoall, ktoré dávajú tuliť, ská 

nedôvera a napnutie vzniklo medzi vojenským 

veliteľstvom petrohradským a medzí 

tamojlou radou robotníkov a vojakov. 

Medzi tým, čo jednalo sa o urovnanie protiv, 

nechal hlavný veliteľ sústrední! všetko 

ojsko z okolitých posádok do Petrohradu. 

aby sa už prrdum zaittil pr JH prípadnému 

o/br oje tič mu hnutiu bolsevikov. Výbor vojakov 

a robotníkov tuliac nebezpečie, dal 

všeobecný rožka/ vojskám, aby príkazy 

vlády nepoilerhli. V noci so 4 'na f», november 

dostavili sa členovia revolučného 

vojanského výboru du generálneho štábu 

a žiadali, aby smeli \»ítky jeho rozkazy 

kontroloval a poradí jeho »a íúčastniť. Viliiéi 

Polkovulkov lúio liadost oitvrhnul. Na 

to Vojanska a Robotnícka R J J» uzavrela 

oznámiť plukom, te »a s generálnym stábom 

rozilla a 2c ho považuje za organizáciu, 

klorá jť demokracie nepriateľská. Vláda 

vyzvala revolučný výbor, aby odvolal svoje 

nariadenie, čo tento splniť nechcel a odhodlal-*a 

klásf odpor vláde *o «branou. 

Vláda z počiatku kolísala a váhala sa použiť 

zbraA, dúfajúc, že »a podali »por pakojne 

vyriadlf. Na druhý den sa vlak usnlesla 

vyzvať ministra »pravedlnosll. aby 

zahájil súdne stíhanie členov revolučného 

výboru a nariadila vojanským úradom, aby 

učjnlly vietky prípravy, keby snáď malo 

dolsl k odboju proti vláde. 

Uinsssnlo »jazdu sovjstu. 

.Vteobecný kongres» rád robotníkov a 

vojskov k robotníkom, vojakom a sedliakom 

dou bollevikov. Táto revolúcia, ktorá dľs 

vydal nasledovné vyzvanie; 

došlých zpráv deje sa krvavým spôsobom, 

Na základe vôle obrovskej v&čsiny robotníkov, 

je teraz rtlt v plnom prúde. Bolie 

vici zmocnili sa Petrohradu a Lenin, na 

vojakov a sedliakov opierajúc sa 

na zdarné povstanie robotníkov a petrohradskej 

posádky kongress moc berie do 

ktorého vydal Kerenský zatykač» le dnes Posledná rsc Ksrenského v dočasnom parpánom 

hlavného meala ruskej veľríle. 

svojich rúk. Kongress vlstkým štátom 

V zasadnutí provisorného snemu vystúpil 

Kerenský veľmi ostré Uviedol Um, te prímerie, ktoré o krátky čas musí nastať na 

navrhne demokratický pokoj a bezodkladné 

PríCiny tohoto najnovšieho revolučného 

hnutia treba hlfadať v spore generálneho vojanska moc nemôže požiadavky revolučného 

výboru nikdy uznal za zákonné a vojakov zabezpečí, aby role, ktoré sú v 

všetkých frontoch. Mne rady robotníkov a 

Itábu vojanského okruhu petrohradského 

s vojanským revolučným výborom robotníckej 

a vojanskej rady. Nenl dosiaľ pres 

odvolal. Kerenský hovoril ďalej, že revo 

boly prepustené sedliackym výborom; o- 

že požaduje od výboru, aby svoje rozkazy rukách súkromníkov, vlády • cirkvi, zdarma 

ných zpráv o priebehu tohoto konfliktu; lučný výbor zahájil len na oko vyjednávanie 

n že javil dokonca ochotu k ústupmokratisovanle 

armády a kontrolu robot 

chráni práva vojakov; uskutoční úplné de- 

ale mnoho si možno domyalcť. V podstate 

ide tu o boj bollevikov proti vojanskej a kom, medzi tým že vlak tajne rozdeloval níkov nad výborom; zabezpečí svolanie 

vládnej TubovOle a osteň namierený je proti robotníkom zbrane a strelivo To považuje ústavodarného snemu v súcom čate; postará 

sa o zaopatrenie miest najpotrebnej 

Kcrenskému, ktorý sa stal hlavným predstaviteľom 

provfsornej koaličnej vlády. Bol 

•tva petrohradského označuje za povstalcov šími ciánkami a všetkým v Rusku bývajúcim 

Kerenský za dôvod, prečo čuť obyvateľ 

ievici vidia v nom diktátora a pre tento a preCo nariadil zahájiť vyletrovanle a previesť 

lôzné zatknutia. Keď Kerenský hodily 

svoju budúcnosť. Kongress uzaviera, 

národnostam zabezpečí právo, aby si ária- 

svoj názor majd po ruke tie doklady. že 

dal pozatvárať vodcov bollevických a povoril, 

prenilovala ho- ľavica posme Inými že celá miestna moc prechod! do rúk rád 

výkrikmi. On u vlak proti nej ohradil, hovoriac, 

že vláda sa neba radlej usmrtiť, než revolučný -poriadok. Kongress vyzýva v 

robotníkov a vojakov, ktoré stvoria trváci 

by sa zriekla obrany cti, bezpečnosti a neodvislovtl 

Itátu. Prehlásil na konci svojej 

reo, že celá rlla, vietky strany a vlelky 

triedy musia ptispeť k boju pro« blížiacemu 

sa nebezpečiu a žiadal od parlamentu, aby 

sa okamžite vyjadril, môže-ll vláda pri rozhodujúcich 

opatreniach proti nepriateľovi 

vlasti spoliehať sa na vlastný Pomení 

Predložil otázku dôvery avlak otázka táto 

nebola zodpovedaná lak. jak by si bol 

prial. Len 1¾ hlasov bolo odovzd.no pre 

vládu, t02 hlasy proti nej. pri čom ne delegátov 

nehlasovalo. 

Neistota budúcich udalosti v Raaks. 

Moc v Petrohrade má teda dne» robotnícka 

a voUnská rada, ovládaná bofl?vlkm.. 

SŠÊZmiTfoä**. 

Doklar. ta 

liadon nevie. Nikto z uát nemôže dne» 

redvfdať, k akým dôsledkom povedú pos- 

prevratné udalosti v Rusku. Obmedzí 

Eídné 

sa víťazstvo revolučnej strany robotníckej 

na Pclrohrad, či sa rozšíri na celé Rusko? 

Znamená Pclrohrad prv* počiatok vlády 

robotníckej triedy v Rusku, a či bude neiUatnou 

novou ruikou komúnou? Celé 

Rusko zachveje sa opltne novými úderami 

revolúcie a nové hnutie poletí jako búrka 

Jlrýml ruskými nivami. Pri tom a nám 

vllcra sto rôznych otázok do mysli, medzi 

nimi I tá, privede nás nový ruský prevrat 

blilej k mieru? 

Tieto otázky zodpovedia leprv nasledujúce 

dni a týždne. Toľko sa zdá isté, že sa 

rutká burzoaila vzupre. Prostriedky, moc a 

silu dosiaľ mi. Nabývame dojmu, že ani 

otázka rýchleho mieru a primeria, po ktorom 

.Ine» právom volajú bolievici, nenl 

pre Rusko ul tak hravé rozhodnutá- O tom 

ncnôz- byt ale sporu, že otázka mieru 

vstupuje hnutím Leninovcov a ich víťazstvom 

v Petrohrade znovu do akútneho 

•ladia. Váléiad svet stojí znovu pred významnými 

okamžikmi. 

streleckých zákopách ležiacich vojakov, aby 

boli ostražití a mali pevnú vôľu, a je presvedčený, 

že revolučná armáda bude vedet 

ochrániť revolúciu voči každému Imperialistickému 

pokusu dollár, kým nová 

vláda stvorí demokratický pokoj, ktorý 

rovnou cestou navrhne všetkým Itálom. 

Vláda porobí vietky poriadky, aby vietky 

potreby armády odanenlm všetkých majetných 

tried s energickou finančnou politikou 

zabezpečila. Totožným spôsobom postará 

sa ďalej o hospodárske položenie rodín 

vojakov. Prívrženci Kornllova. Kerenského, 

Kaledlna pokúsia sa previesť čaty do 

Petrohradu. Vojad, prejavujte silný odpor 

proti Kerenskému. tomuto prívižencovi Kornilova- 

2eleznlciail!;Pristavte vojská, ktoré 

Kerenský pulte proli Petrohiadu! 

Robotnícke noviny prinášajú správu o boľševickom prevrate v Rusku

VII. 

KAPITOLA 

PRVÉ NÁZNAKY AKTIVIZACIE 

V SLOVENSKOM POLITICKOM TÁBORE 

Roku 1918 sa prevratné udalosti vojny a ruskej revolúcie dokonale 

zauzlili. Nemecký front na východe oddeľoval pevnou bariérou strednú 

Európu od revolučného Ruska a Nemci sa odhodlali na posledný 

pokus vyhrať svetovú vojnu. Posilnení divíziami z východného frontu 

začali 21. marca 1918 jarnú ofenzívu vo Francúzsku. Nemecko sa ponáhľalo 

vynútiť si úspechom na bojisku „víťazný mier", lebo k Európe sa 

blížili prvé veľké kontingenty amerických vojsk. Počiatočné úspechy 

nemeckej ofenzívy posilnili aj v habsburskej monarchii nádeje na prekonanie 

vnútropolitickej krízy víťazstvom vo vojne. Rokovania s Dohodou 

o uzavretí separátneho mieru sa zastavili a Rakúsko-Uhorsko 

pripravovalo vlastnú ofenzívu na Piave. Májovým podpisom dohody 

o budúcej colnej a hospodárskej únii s Nemeckom definitívne spojilo 

svoj osud s víťazstvom alebo porážkou nemeckých zbraní vo svetovej 

vojne. 

Na druhej strane Dohoda, ktorú Nemecko veľmi vážne ohrozovalo, 

urobila niektoré rozhodné vyhlásenia smerom k Rakúsko-Uhorsku 

i tam žijúcim nerovnoprávnym národom. Ešte keď americký prezident 

W. Wilson odporučil 4. decembra 1917 vyhlásiť Rakúsko-Uhorsku 

vojnu, uviedol, že Spojené štáty si neprajú „poškodiť alebo prebudovať" 

habsburskú monarchiu. 1 Premiér Veľkej Británie David Lloyd George 

5. januára 1918 v Londýne vyhlásil, že aj Dohoda bojuje za rovnoprávnosť 

veľkých a malých národov a územná úprava novej Európy musí 

vyplývať z toho, že sa má vládnuť so súhlasom tých, ktorým sa vládne. 

Rozbitie Rakúsko-Uhorska síce nie je vojnovým cieľom dohodových 

spojencov, ktorí sa napriek tomu domnievajú, že príčiny, ktoré vyvolali 

nepokoje v tejto oblasti Európy a ohrozovali svetový mier, môžu sa 

odstrániť, len keď sa poskytne skutočná autonómia podľa demokratic- 

191


kých princípov tým rakúsko-uhorským národnostiam, ktoré ju dávno 

požadujú. 2 

O tri dni neskôr americký prezident W. Wilson vyhlásil 8. januára 

1918 štrnásť zásad na mierové usporiadanie s^ta. V desiatom bode sa 

hovorilo, že národom Rakúsko-Uhorska sa má poskytnúť možnosť autonómneho 

vývoja, čo však ešte neznamenalo požiadavku rozčlenenia 

habsburskej monarchie. Krátku správu o Wilsonovom vyhlásení sa bez 

cenzúry podarilo publikovať aj martinským Národným novinám, pričom 

termín „autonómny" nahradili termínom „samosprávny rozvoj"? 

Predstavitelia Dohody teda ešte nenastolili rozčlenenie Rakúsko- 

-Uhorska, a tak cesta k jeho uchovaniu bola stále otvorená. Tajné rokovania 

s Rakúsko-Uhorskom a verejné vyhlásenia spojeneckých 

politikov si kládli za cieľ oslabiť Nemecko tým, že od neho oddelia 

Rakúsko-Uhorsko. Začiatkom roku 1918 bolo totiž zrejmé, že cisár Karol 

má záujem o mierové návrhy, lebo odmietol nemeckú požiadavku 

nasadiť rakúsko-uhorské jednotky na západný front. Takto aj predstavitelia 

čsl. zahraničného odboja mali neľahkú úlohu vystupovať propagandistický 

tak proti postoju dohodových vlád k otázke zachovania 

Rakúsko-Uhorska, ako aj proti prevažujúcemu verejnému mieneniu, 

ktoré volalo po mierovom rokovaní. Bola to azda najtemnejšia hodina 

pre tých, ktorí presadzovali oslobodenie porobených národov monarchie. 

4 

Napriek tomu sa česká i slovenská otázka dostávali na úroveň 

medzinárodnej záležitosti, s čím museli počítať aj vládnuce kruhy 

habsburskej monarchie. Heslá o spravodlivom mieri a sebaurčení národov 

sa nezastavili na hraniciach monarchie a boli viditeľnou črtou aj 

masového hnutia v Rakúsko-Uhorsku. 

Česká oficiálna politika sa ešte väčšmi nacionálne radikalizovala 

a zbližovala s národnooslobodzovacou koncepciou čsl. zahraničného 

odboja. Jej sebavedomie očividne stúpalo. Bedlivý pozorovateľ českého 

politického a spoločenského života A. Štefánek píše V. Šrobárovi už 

6. decembral917 z Prahy veľmi optimistický list, v ktorom mu oznamuje, 

že čo sa týka úsilia za česko-slovenské politické zjednotenie „situácia 

je naprosto priaznivá", lebo „v Čechách sme získali spolubojovníkov 

najenergickejšieho rázu a máme za sebou dnes celý český národ bez výnimky". 

Česi vraj vedia, „že vo svornom šíku musejú preraziť a nie sú odkázaní len 

na pomoc zvonka". Podľa Stefánka eminentný význam má tá okolnosť, 

že „české štátne právo sa nedefinuje už tuná tak meravé... a že sa hlavný dôraz 

kladie na Slovensko". Aj keby sa v dôsledku nepriaznivého vývoja situá- 

192

Prvé náznaky aktivizácie v slovenskom politickom tábore 

cie na vojnovom poli ukázalo, že dualizmus je silnejší, ako sa predpokladá, 

„i v tom prípade sa riešenie otázky slovenskej len odloží na nejaký čas. 

Tu sa všeobecne má za to, že dualizmu je odzvoneno"? 

Národnie noviny ako orgán SNS, vlastne list oficiálneho vedenia slovenskej 

politiky, privítali 3. januára rok 1918 článkom Nový rok až nezvyklé 

optimisticky, s vierou v seba samých, v slovenskú životaschopnosť, 

húževnatosť - v slovenskú dušu. Perom hlavného redaktora J. 

Škultétyho prezieravo ukázali dôležitý proces myšlienkového a emocionálneho 

prerodu slovenskej spoločnosti, ktorý zapríčinila a svojimi 

dôsledkami formovala prvá svetová vojna, keď „i krv, ktorú Slováci 

vylievajú na toľkých bojištiach, im (Maďarom) mala poslúžiť k výhode...Nuž 

tu je jasné, v čom sme my i prostred hroznej vojny. V nasej krajine všetko sa 

tak stroji, tak stavia a utvára, aby sme my nemali možnosti zachovať svoju 

národnosť. Na všetky strany opakujú nám heslo: »Mocné Uhorsko!« - mocné 

nie blahobytom a spokojnosťou občanov, ale tým, že by bolo celé maďarské... 

Ako pootvárajú sa oči za toľké roky vo vojne Slovákom, práve tak pootvárajú 

sa ony i ostatným nemaďarským občanom tejto krajiny/' Slováci nesmú len 

vyčkávať, lebo úspešná obrana ich reči a národnosti je možná. Pritom 

„od Babej hory nadol po Dunaj, od rieky Moravy na východ až po Ungvár 

(Užhorod - M. H.) v nepretržených masách bývajú Slováci". 

Pre objektívnejšie posúdenie stupňa optimizmu tohto článku stačí 

uviesť, že predchádzajúci rok 1917 vítali Národnie noviny 4. januára 

článkom Michala Bodického O čom písať?, plným pesimizmu a obáv 

z budúcnosti. Bodický sa vyjadril jasne: „Chváliť nemám čo a haniť nesmiem, 

preto poviem - amen." Článok Nový rok je zaujímavý i preto, že 

reprezentuje hranicu názorovo-politického vývoja, kam dospelo konzervatívne 

martinské vedenie SNS (predseda M. Dula, podpredseda 

Ján Vanovič, redaktor Národných novín J. Škultéty) na začiatku roku 

1918. Je evidentné, že o česko-slovenskom politickom zjednotení ako 

o reálnej možnosti vtedy ešte vôbec neuvažovalo a inšpirovalo sa staršími 

slovenskými memorandovými požiadavkami v rozvitejšej forme 

slovenskej samosprávy (autonómie) v rámci monarchie, čo sme už 

ukázali v predchádzajúcej kapitole. 

Aj na začiatku roka 1918 jadro slovenskej politickej scény predstavovalo 

martinské vedenie SNS, zoskupenie činiteľov katolíckeho ľudového 

smeru v Bratislave a skupinky politikov vo Viedni, Budapešti, 

Ružomberku a Liptovskom Sv. Mikulási. Na ne boli pripojené osoby, 

ktoré pôsobili v ďalších mestečkách a obciach. Napriek všetkému od- 

193


poru či pokusom oficiálneho vedenia slovenskej politiky inovovať memorandový 

program, myšlienka česko-slovenského spojenia sa čoraz 

viac udomácňovala aj na Slovensku. I keď slovenský politický tábor 

nebol v nazeraní na tento problém zďaleka jednotný. Skupina rozhodnejších 

prívržencov česko-slovenskej orientácie sa ešte len začínala 

formovať a pre značnú časť slovenských politických reprezentantov 

sa zdali Maďari ešte príliš silní a myšlienka česko-slovenského štátneho 

spojenia ťažko dosiahnuteľná. Dosť výstižne to vyjadril K. Stodola 

vo svojom zápise do vojnového denníka 12. februára 1918: „Bože, keď 

píšem o tom československom štáte, tak mi to vždy prichádza ako nejaká halucinácia. 

" 6 Zákonite sa tu vynárala aj otázka dôvery v českú politiku 

- v úprimnosť jej zámerov a snáh týkajúcich sa Slovenska a Slovákov 

a svoju úlohu zohrávala i slabá viera vo vlastné slovenské sily utvoriť 

s vyspelejším českým národom partnerský zväzok rovnoprávnych národov 

v spoločnom štáte. Takto, hoci sa to zreteľnejšie na otvorenú scénu 

nedostávalo, bolo v zákulisí výrazne cítiť úporné zvažovanie, či východiskom 

na aktivitu slovenskej politiky má byť tradičná koncepcia 

národnej autonómie na princípe federalizácie habsburskej monarchie, 

alebo orientácia na česko-slovenské spojenie, a to predovšetkým v dôsledku 

programových cieľov spoločného čsl. zahraničného odboja, ako 

aj aktivít oficiálnej českej politiky na domácej pôde. 

Napokon aj na margo citovaného článku Nový rok treba ešte dodať, 

že bol skutočne iba akýmsi prognostickým zamyslením sa nad blízkou 

budúcnosťou a nemal charakter výzvy na politickú aktivitu. Národnie 

noviny ako tlačový orgán SNS boli totiž hlavným obhajcom pasívnej 

politiky martinského vedenia pred slovenskou verejnosťou. Mottom 

všetkých ich optimistických nádejí v lepšiu budúcnosť Slovákov, čo 

vyjadrili hneď v nasledujúcom čísle 5. januára 1918 v článku Naše nádeje, 

sa stávajú prorocké slová Jána Kollára: „Čo sto vekov bludných hlodalo 

zvrtne doba". Autor článku k tomu smelo dodáva: „A to najbližšia 

budúcnosťl" Dovtedy sa však martinské centrum nehodlalo vzdať pasivity. 

Vzhľadom na charakteristickú roztrieštenosť politickej scény, bez 

osnovy organizačných väzieb a programu činnosti, pomerne ľahko odrážalo 

výzvy na aktivizáciu SNS a udržovalo slovenský politický tábor 

v neujasnenosti odpovede na základnú otázku, či slovenskí politickí 

reprezentanti majú vystupovať verejne a vystavovať sa nebezpečenstvu 

perzekúcií štátnymi orgánmi, alebo sa interne venovať prípravným 

prácam o usporiadaní povojnových pomerov. No a vzhľadom na 

194


nejasné predstavy o výsledkoch vojnového konfliktu odvolávalo sa na 

prevládajúci názor, že nie je ešte účelné opustiť politiku pasivity. 

Tak ako v úvahách o orientácii slovenskej politiky čoraz viac nadobúdal 

reálnejšie kontúry česko-slovenský kontext, tak sa čoraz naliehavejšie 

predierali do popredia aj neodbytné podnety na aktivizáciu politických 

síl s cieľom dosiahnuť ich koordinovaný postup a ujednotenie 

na zásadných programových postulátoch. Na začiatku januára 1918 

tábor nespokojencov s pasivitou a mlčaním SNS nečakane pomohol 

rozšíriť aj impulz z maďarskej strany. Keď totiž predložili Vázsonyiho 

návrh zákona o rozšírení volebného práva, ktorého hlavnou finesou 

bolo vylúčením analfabetov z volieb zvýšiť prevahu maďarských a nemeckých 

voličov na úkor Nemaďarov, mnohým sa zdalo, že ak niekedy, 

tak teraz má SNS zjavný dôvod zvolať svoj ústredný výbor, pred 

celým svetom protestovať proti nespravodlivým úmyslom a cieľom 

tohto návrhu zákona, a žiadať zavedenie volebného práva „i pre písať, 

čítať nevediacich občanov, ktorí akúkoľvek malú daň platia alebo slúžili ako 

vojaci... aby boli volebné okresy podľa národností, a podľa ich pomeru v celokrajinskom 

obyvateľstve podelené". V tomto zmysle sa odhodlali reagovať 

aj Národnie noviny 12. januára 1918 v článku Volebné právo II. 

Vázsonyiho reforma iste nebola hlavným a najnaliehavejším problémom, 

ktorý stál pred slovenskou politikou na začiatku roku 1918. 

Bola ním rozhodne nevyhnutnosť jednotne sa vysloviť za právo slovenského 

národa na sebaurčenie, ako aj otázka nového politického 

programu a lepšej organizovanosti SNS. Očividne protinárodnostné 

a nedemokratické zameranie tohto volebného návrhu, ktorý bol majstrovským 

kumštom „čiernej mágie" maďarskej politiky, však provokovalo 

k protestom a vedenie SNS strácalo pred svojím členstvom 

i širšou slovenskou verejnosťou kredit, pretože stále mlčalo, nikoho 

neinštruovalo a neprotestovalo ani tam, kde mu v tom v podstate nemohlo 

nič zabrániť. Veď sám „kráľ hlavne z ohľadu na národnosti žiadal 

rozšírenie volebného práva a samourčovacie právo podľa definície grófa Czernina 

znamená toľko, že všetky národy sú jednako zastúpené na sneme a že 

sú všetky národy jednakí páni vo svojom dome" - priznávali aj Národné 

noviny. 7 

Do boja proti spiacim a bojazlivým prívržencom pasivity sa už od 

konca roku 1917 rezko zapojili aj Slovenské ľudové noviny, ktorých hlavným 

prispievateľom bol poslanec Ferdiš Juriga. Totiž skupina ľudákov 

v okruhu bratislavských Slovenských ľudových novín mala svoje plány 

195


aj s aktivizáciou slovenskej politiky. Uplatnenie práva slovenského národa 

na sebaurčenie videli v národnostnom zákone z roku 1868, ktorý 

bol vtedy cieľovou métou ich politického snaženia. Vyzývali všetkých 

slovenských politických reprezentantov, aby horlili za plné uplatnenie 

uvedeného zákona, ktorý vraj práve tento rok oslávi päťdesiatročné 

jubileum, a to je vhodná príležitosť pripomenúť ho svedomiu vlasti 

bez ohľadu na to, že niekoľko jeho bodov vzhľadom na Slovákov sa 

doteraz nerealizovalo. 8 Zároveň nabádali na intenzívnejšiu organizovanosť 

a rozvíjanie činnosti. Radi by sa boli ujali vedenia slovenskej 

politiky. Preto hlavne úvodníky Slovenských ľudových novín z konca 

zimy a začiatkom jari 1918 popri ostrých útokoch proti martinskému 

centru a všetkým spiacim i bojazlivým prívržencom pasivity dôsledne 

agitujú za Bratislavu ako najvhodnejšie centrum pripravovanej aktivizácie: 

„ Už je čas z mŕtvych vstať a politicky sa organizovať. Za stredište 

našej organizácie na základe všeobecného súhlasu ustanovujeme: Prešporok, 

Bratislavu, aby tam zasvitla naša sláva, kde zapadla." 9 

Všeobecného súhlasu v tomto smere sa však bratislavskí ľudáci nedočkali 

a vedenie slovenskej politiky zobralo nahlucho aj Jurigovu výzvu 

z 8. februára 1918 zriadiť práve v Bratislave nadstranícky ústredný 

politický orgán: „Aspoň aký-taký výbor alebo radu si zvoľme zo všetkých 

osobných, rodinných, stavovských, krajových, náboženských a politických 

odtienkov z ohľadu najprednejšieho a najčistejšieho národného záujmu." m 

Okrem známych konfesionálnych rozporov i nadradeného postoja 

martinského centra svoju úlohu v tom zohrali aj vojnové postoje ľudákov 

okolo bratislavských Slovenských ľudových novín (Florián Tománek, 

František Skyčák, František Jehlička) a zvlášť F. Jurigu, ktorého 

meno malo vo vedení SNS trpkú príchuť. Rozišiel sa s ním názorové 

ešte pred vojnou a SNS vyhlásil za mŕtvolu, s ktorou sa nechce zaťažovať: 

„Bývalá národná strana sa utvorením klubu pochovala. Je mŕtva. A preto 

n 

nemôžem sa považovať za jej člena, lebo k mŕtvole sa viazať nemôžem." 

Súviselo to so známou štrukturálnou zmenou SNS, keď ústredný klub 

Slovenskej snemovej národnostnej strany sa 28. novembra 1912 rozhodol 

dať Slovenské ľudové noviny na „národný index" pre útočné články 

F. Jurigu a F. Tománka, čo napokon viedlo k úplnému organizačnému 

osamostatneniu Slovenskej ľudovej strany (SĽS). Po vystúpení A. 

Hlinku z ústredného klubu Slovenskej snemovej národnej strany začiatkom 

roka 1913 sa SĽS na porade v Žiline 29. júla 1913 konštituovala 

a predsedom strany sa stal A. Hlinka. 12 

196


Keďže ani prevažná časť slovenského politického tábora nemala 

k Jurigovi a jeho partnerom priateľskejší pomer, agitácia Slovenských 

ľudových novín za Bratislavu ako centra nastávajúcej politickej aktivizácie 

vyšla úplne naprázdno. To však nezmenšuje fakt, že to bol práve R 

Juriga, ktorý ako prvý vytiahol zo zabudnutia predvojnovú myšlienku 

utvoriť najvyšší slovenský národnopolitický orgán - národnú radu. 13 

Isteže, bratislavskí ľudáci v okruhu Slovenských ľudových novín nereprezentovali 

celé spektrum katolíckeho ľudového smeru. Aj v jeho radoch 

dochádza v období svetovej vojny k značnej názorovo politickej 

diferenciácii. Už sme hovorili o výnimočnom prípade katolíckeho kňaza 

Jozefa Kačku, ale v radoch slovenského katolíckeho duchovenstva 

bolo mnoho takých, ktorí so sympatiou sledovali vzrast národného 

povedomia slovenského obyvateľstva i aktivity v záujme uplatnenia 

sebaurčovacieho práva slovenského národa v prospech česko-slovenského 

kontextu. Medzi nich patril napríklad Karol Anton Medvecký, 

Štefan Mnoheľ, Ľudovít Okánik, Karol Kmeťko, Anton Hromada, Ján 

Vojtašák, Štefan Fundárek a mnoho známych i menej známych, no aj 

sám predseda Slovenskej ľudovej strany A. Hlinka, ktorý sa cez vojnu 

utiahol do politického ústrania na ružomberskej fare a ponechal bratislavským 

ľudákom okolo Slovenských ľudových novín voľnú ruku. 

S vypuknutím vojny utíchli aj vášnivé politické boje ľudákov s bývalými 

hlasistami, v ktorých sa po príchode zo segedínskeho väzenia 

angažoval aj A. Hlinka predovšetkým vo forme nenávistných osobných 

šarvátok s V. Šrobárom. No v polovici roka 1917 dostal V. Šrobár 

z Prahy návrh, aby sa usiloval znovu získať aj A. Hlinku pre česko-slovenskú 

myšlienku. Preto začiatkom leta 1917 pomocou Rudolfa Piláta 

a Aloisa Kolíska, ktorý vopred osobne pripravil na stretnutie pôdu, 

Šrobár navštívil Hlinku. Podal mu nové informácie o úsiliach za československé 

štátne zjednotenie v zahraničí i na domácej pôde v Čechách. 

Naznačil pritom, že ak sa Hlinka bude znovu angažovať za československú 

myšlienku, mohol by v budúcom česko-slovenskom štáte 

dostať biskupstvo. Pochopiteľne, ak by splnil niektoré podmienky týkajúce 

sa osobitne náboženskej tolerancie voči iným vierovyznaniam. 

Hlinka s podmienkami súhlasil a od Šrobárovej návštevy ho možno 

považovať za príslušníka ružombersko-liptovskej skupiny prívržencov 

česko-slovenského spojenia. 

Svoj prechod na pročesko-slovenské pozície oznámil Hlinka A. Kolískovi 

na Moravu takto: „Som, ako aj okolo nasej organizácie združení 

197


bratia, za úplné samourčenie národov. Nasledovne i Slováci musíme mať toto 

právo. Rozpomeňte sa na rok 1906 - 1907, keď som chodil a rečnil medzi 

Vami. Už vtedy som sa dosť jasne a určite vyjadril o našom pomere. Pomer 

nás k Čechom má byť bratský, nenútený, voľný, zo srdca a krvi pochádzajúci. 

Pravda dnes je malý počet tých, ktorí takto zmýšľajú. Boja sa a strach má 

veľké oči. Česi sú náboženskí radikáli. Soukup, Masaryk, Stránsky, Kramáf, 

všetko samý strašiak pre pohodlného zmaďarizovaného kňaza. Český náboženský 

radikalizmus by ich nútil k ostražitej práci, na ktorú sú nenaučení. U nás 

spolkov žiadnych. Česko je náboženským nepriateľom Ríma od Husa a Bielej 

Hory, všetko nešťastie pripisujú Rímu a katolicizmu. So spojením sa i toho 

musí pripraviť. My musíme Čechov nábožensky a Česi nás národne - hospodársky 

a kultúrne obrodiť... //u 

Svoju novú pozíciu Hlinka potvrdil aj v liste P. Blahovi zo 14. februára 

1918: „Vydávam svedectvo pravde. Otázka či ma vôbec za sudcu prijmete?" 

Veď dňa 27. októbra 1917 doniesli české časopisy články pod nadpisom 

„V kom sa Česi sklamali?" Odpoveď znela: „V Andrej Hlinka! Bene. Budúcnosť 

dokáže ako aj prítomnosť dokazuje." 15 Preto keď v apríli 1918 F. 

Juriga vyzval A. Hlinku, aby sa začalo s organizovaním samostatnej 

Slovenskej ľudovej strany, Hlinka odmietol. 16 

Juriga sa však nehodlal svojho zámeru vzdať. Svoju nevôľu s novou 

vervou obrátil proti martinskému vedeniu SNS, ktoré si naďalej ľahostajne 

nevšímalo všetky výzvy bratislavských ľudákov na aktivizáciu 

slovenskej politiky. Na adresu martinského vedenia v článku Trpáctvo 

a čin vystrúhal v aprílových Slovenských ľudových novinách dosť nezdvorilo 

poklony: „Trpáctvo pochádza z chabosti. Turčiansku Slováci - národovci 

nechcú, boja sa tvoriť slovenskú stranu. Pochádza to z chabosti slovenských 

inteligentov... My sa už nemôžeme dívať na to hlivenie v trpáctve. Na Ducha 

započneme s organizáciou Slovenskej ľudovej strany. Kto jak Slovák cíti, nech 

sa srdca chytí a medzi nás stane. " 17 

Aktivizačný tlak nespokojencov s politikou pasivity od začiatku 

roku 1918 často sprevádzali i osobné výhrady a útoky proti martinskému 

vedeniu SNS, najmä proti predsedovi strany M. Dulovi. Dokonca 

aj v Národných novinách, ktoré ho vehementne obhajovali, objavili sa 

mimovoľne v rubrike Dopisy pichľavé narážky na „hasnúcu popularitu" 

a „osobnú bezzištnosť" M. Dulu, „veľvodcu" SNS. 18 

A. Stefánek na 

základe Šrobárovej informácie v liste P. Blahovi 19. februára 1918 vyslovil 

predsedovi SNS otvorene nedôveru poukazujúc na to, že Dula sa 

o národnú prácu málo stará a len obchoduje. 19 

Sám Dula sa začiatkom 

198


roku 1918 sťažoval K. Stodolovi na „nábehy" voči jeho osobe, a tak tento 

z priateľskej náklonnosti považoval za nutné upokojiť ho a posmeliť 

v liste z 11. januára 1918 pochvalou, že pasívnu politiku SNS vedie 

priam vynikajúco: „Nemyslím, že by sa našiel mimo orientu štátnik, ktorý 

by vedel tak šikovne zadržať, zachovať rezistenciu ako Ty." 20 

Úplne opačný názor na vedenie strany mal však Srobár, ktorý Štefánkovi 

do Prahy rozhorčene píše, že predsedníctvo strany treba vymeniť 

a omladiť, a Stodolovi do Viedne začiatkom februára oznamuje, 

že myslí práve na neho ako na nového predsedu strany 21 

Šrobárov 

návrh prišiel vhod aj Hodžovi, ktorý by bol mal rád vedenie SNS pod 

svojím priamym vplyvom, čo by Stodolovo vymenovanie umožňovalo. 

Preto radil Stodolovi, aby v prípade, že mu predsedníctvo ponúknu, 

neodmietol, ale snažil sa presunúť vedenie SNS do Viedne. 22 

Stodola, 

ktorý súcitu s Dúlom a väčšmi sa však obával ťažkostí a zodpovednosti, 

nehodlal Šrobárovu ponuku prijať. K voľbe nového predsedu SNS 

nedošlo a vedenie strany zostalo naďalej v dosť nepružných rukách 

vyše sedemdesiatročného „sváka" Dulu. 23 

Koncom januára a vo februári 1918 sa volanie po aktivite SNS začalo 

ozývať čoraz intenzívnejšie zo všetkých strán. Čiastočne sa to odrazilo 

aj v Národných novinách, ktoré museli konštatovať, že zásluhou stúpajúceho 

záujmu „prebudených" o národné, spoločenské i sociálne problémy 

slovenského národa stávajú sa aj ony v posledných mesiacoch živšie 

- pričom zvlášť vyzdvihovali stúpajúcu aktivitu mládeže i žien. 24 

Popri pesimistických hlasoch začali sa hlavne v rubrike Dopisy častejšie 

objavovať aj optimistické správy o nebývalom vzraste národného 

povedomia ľudu z rôznych krajov Slovenska. K aktivizačnému ruchu 

vo zvýšenej miere prispievali aj listy slovenských vojakov z bojiska, 

ktoré vyzývali Slovákov, najmä však ich národných vodcov, aby nemlčali 

a začali otvorene bojovať za neodňateľné národné i sociálne práva. 

Napríklad prostý vojak J. Ivarg, ktorý bol od prvej mobilizácie na 

fronte, napísal 15. februára 1918 do Národných novín: „Ale čo sme čakali 

a čakáme - či sa splnia naše nádeje? Či sa dožijeme po vojne práva slovenčiny 

v školách, v úradoch, v súde?... Mali by sa zmariť naše nádeje? Prečo? Podľa 

mojej mienky a skúsenosti sme si samy na vine tým, že čušíme. To jest čušia tí, 

čo ich pán Boh umom a rečou obdaril, naši prední ľudia... Preč od teplej pece, 

do roboty sa Slováci!... Prední naši ľudia, klopte, dovolávajte sa práva pre 

nás, hoci na najvyššom mieste. Veď sme si my toho i v tejto vojne zaslúžili/' 25 

V rubrike Dopisy vyšiel 2. februára 1918 pod pseudonymom Známy 

199


aj prvý impulz na aktivitu SNS od E. Stodolu z Budapešti, v ktorom 

zdôraznil, že keby všetky ním menované dôvody pre aktívnu politickú 

činnosť „boli podvrátené, zostane neodvratná pravda, že pasivita tvorí národnú 

anarchiu a ničí zodpovednosť, mravnú disciplínu a že, keď všetci tí, ktorí 

teraz sú po celom svete roztrúsení na rozličných bojištiach a v zajatí, domov 

sa vrátia a budú požadovať od nás účtovanie, my prinútení budeme priznať 

sa, že skoro nič sa neurobilo". 

Spomedzi všetkých hlasov za aktivizáciu SNS koncom zimy 1918 

zreteľne vynikal hlas V. Srobára, okolo ktorého, ako už vieme, sa začali 

evidentne združovať najschopnejšie sily slovenskej politiky v oblasti 

Ružomberka, Horného Liptova i Oravy, ktoré videli cestu k národnému 

oslobodeniu Slovákov v úzkej súčinnosti s národnooslobodzovacou 

akciou v Čechách i zahraničí s cieľom utvoriť samostatný česko-slovenský 

štát. Preto mali svoje opodstatnenie i Štefánkove optimistické, 

hoci trochu zveličené slová, ktoré píše na povzbudenie pasívnemu P. 

Blahovi začiatkom jari 1918: „ Vieš, že starý Ružiak, Hviezdoslav, Janoška, 

Makovickovci, Pivkovci atď. sú dnes radikálnejší ako my? Ešte i Hlinka sa 

k nám pridal. Starý Škultéty a Dula sú úplne opustení. Šrobár prevzal »duševné 

vedenie« a je vlastne vodcom na »Horniakoch«." 2e 

Vavro Šrobár zrejme už v januári 1918 vypracoval návrh deklarácie 

o útlaku Slovákov a slovenských národných požiadavkách. Zaslal ju 

do Prahy na odhlasovanie Národnému výboru. Šlo v podstate o akýsi 

obsiahly výpočet krívd a žiadostí Slovákov, kde sa však už v duchu 

čechoslovakistickej koncepcie československého národa hovorí o „trojmiliónovej 

vetve československého národa rozloženej na severnom Uhorsku 

a nešťastnou hrou osudu odčesnutej od živého svojho kmeňa". Šrobár pre 

ňu požaduje „nefalšované právo sebaurčenia". 27 Súčasne s tým už v prvej 

polovici januára navrhoval usporiadať konferenciu SNS a vydať 

z nej deklaráciu, ktorú sám sľuboval vypracovať. Keď predsedníctvo 

strany na jeho výzvy nereagovalo a nepodarilo sa mu dosiahnuť ani 

navrhovanú zmenu na poste predsedu SNS, píše 19. februára 1918 

v mene ružomberskej skupiny M. Dulovi Otvorený list, ktorý je zároveň 

zaujímavým pohľadom na vtedajší stav objektívnej situácie vo 

vývoji udalostí v monarchii, vo svete a na Slovensku. Okrem iného 

sa v liste píše: „Víchrica svetovej války rozrušila a zmietla mnohé naoko nezmeniteľné, 

takmer dogmaticky hlásené politické, národné a sociálne »pravdy« 

a »zásady«. Dnes sa už neučí, že len veľké štáty majú výlučné právo 

existencie; dnes sa hovorí, že práve preto niet trvalého pokoja v Európe, lebo 

200


boli utláčané malé národy, ktoré sú pripravené o možnosť a prostriedky, aby sa 

samostatne zariadili, stali sa prameňom večne obnovujúcich sa sporov a rozbrojov 

medzinárodných... A najväčšieho dosahu je politické a verejnoprávne 

axiomá, vyslovené dôrazne a jednomyseľne celou demokraciou Európy i Ameriky: 

právo na sebaurčenie národov Európy... Ale nielen táto povsechná 

premena v zahraničnej, medzinárodnej situácii naliehavo nás núti k úvahám 

o svojom budúcom osude v tejto ríši. Jest krom toho ešte iná súrnejšia príčina: 

slovenská otázka, otázka siahajúca na koreň nášho bytia či nebytia sa stala 

od pár rokov medzinárodným problémom európskym. O našich krivdách a biedach, 

o našom osude nikdy sa ešte toľko nepísalo, nikdy toľko nepremýšľalo, 

ako práve teraz. I myslím, že o veci, týkajúce sa výlučne nás samých, nášho 

kultúrneho, hospodárskeho a politického života, povinní sme v prvom rade my 

Slováci sa radiť a starať... čujem zo všetkých strán, že je zvrchovaný čas, aby 

sme sa znovu zišli, znovu poradili a v mene božom do práce sa dali. Slovenský 

ľud, jeho inteligenciu zožiera trápna neistota, čo bude s nami, ako bude 

s nami? Táto obava preniká každým roduverným synom slovenského národa 

a zbaviť sa jej možno len tak, keď zástupcovia všetkých vrstiev a tried národa 

sa zídu, poradia a vyslovia svoje túžby a žiadosti jasne a mužne... ak myslíš, že 

zástupcovia slovenského ľudu sú schopní vysloviť toto spasiteľné slovo pred 

tvárou krajiny i Európy - neotáľaj zvolať ich k porade. Všetky známky ukazujú, 

strašná povíchrica války blíži sa ku koncu... Drahý priateľu! Menom 

svojím i priateľov ružomberských Ťa prosím, aby si tieto riadky dal uverejniť 

v Národných novinách pod titulom Otvorený list." 28 

Tento obsiahly Šrobárov výklad o vývoji situácie vo svete i na bojiskách 

prvej svetovej vojny nebol bezdôvodný a nemal byť len výzvou 

Predsedníctvu Slovenskej národnej strany. Bol napísaný ako otvorený 

list a mal byť uverejnený v Národných novinách. Úvodníky i pôvodné 

politické články Národných novín z januára 1918 totiž jasne ukázali, 

že konzervatívne centrum nie je schopné solídne sa orientovať nielen 

vo vnútropolitickom, ale ani v zahraničnopolitickom vývoji. Naznačoval 

to aj redakčný výber informácií z domácej a zahraničnej tlače, 

ich interpretácia i komentáre k nim. Napríklad sympatie novín pri 

brestlitovských rokovaniach stáli zväčša lojálne na strane vlády proti 

„nesympatickým boľševikom", ale nepohádali patričný rozdiel ani medzi 

Wilsonovým štrnásťbodovým »programom mieru« a diplomatickými 

úskokmi rakúsko-uhorského ministra zahraničných vecí Czernina. 

Prejavy Wilsona a Lloyda Georgea o práve národov na sebaurčenie 

pokladali vtedy ešte v Martine za podfuk, o čom vraj svedčí i fakt, že 

201


ich žiadosti sa prispôsobujú duchu ruskej revolúcie, aby si získali boľševikov 

proti ústredným mocnostiam. 29 Viditeľný ústup od takéhoto 

politicky neprezieravého postoja k Wilsonovým mierovým návrhom 

naznačili Národné noviny až 21. februára 1918. Aj vzhľadom na tieto 

fakty, ako aj preto, že Národné noviny zostávali hlavným obhajcom pasivistickej 

línie SNS, silnelo medzi prívržencami aktivity úsilie obnoviť 

vydávanie Slovenského denníka a Milan Hodža hľadal cestu, aby sa zložením 

zvýšenej kaucie Slovenský týždenník mohol stať politickým časopisom, 

čo sa nakoniec v máji 1918 aj podarilo. 

Šrobárov Otvorený list síce Národné noviny neuverejnili, ale pri obhajobe 

politickej línie SNS ich redakcia reagovala 16. februára 1918 

článkom Pasivita na nám už známy list E. Stodolu uverejnený 2. februára 

1918 pod pseudonymom Známy. Národné noviny síce priznali, že 

za aktivitu strany hovorí nevyhnutnosť revidovať politický i pracovný 

program SNS a potreba organizovanosti vo všetkých slovenských 

krajoch. Uznali, že strana musí presadzovať právo národov na sebaurčenie, 

zaujať stanovisko k volebnej reforme, ku školským otázkam, 

ale v ohlase na Stodolov list prevažovali - ako zvyčajne - výstražné 

varovania pred ničivými dôsledkami maďarského vládneho teroru, 

ideí a smerov, v ktorých nie je možné sa orientovať. A potom, prišiel 

už čas vystúpiť z pasivity? „Čo stratíme, keď zanecháme pasivitu, a čo 

vyhráme aktivitou!... Či sa strana môže pustiť do politických bojov s nádejou 

na nejaký rozumný úspech, či jej nehrozí blamáž, alebo či svojím aktívnym 

vystúpením nepokazí niečo../' 

Národnie noviny sa na jar 1918 skutočne prekonávali vo vynaliezavosti 

pri obhajovaní pasívneho postoja vedenia SNS. Zašli dokonca tak 

ďaleko, že sa uchýlili k pseudoúvahám o akejsi schopnosti organizovať 

sa, čo je vraj Slovanom cudzie, a Česi, ktorí to prijali ako cudzí element 

od Nemcov, Slovákom sa tým odcudzili, lebo „hádam práve táto neslovanská 

poriadkumilovnosť, táto na každom kroku sa javiaca organizovanosť 

Čechov je to, čo nám je u nich cudzie, v čom sa český a slovenský charakter 

najväčšmi líši. My sme v tomto ohľade ešte vždy tam, kde sme boli pred tisícmi 

rokmi. Nám je sloboda individuálnosti vždy vzácnejšia, ako poriadok 

v Národnej strane." 30 

V jednom však mali Národné noviny pravdu. Na Slovensku, kde sa 

všeobecne politizovalo iba pred voľbami (podobne ako v celom Uhorsku), 

kde nebolo toľko vybudovaných organizácií ako v susednom 

Rakúsku, vládla až na menšie výnimky všeobecná nechuť na politic- 

202


kú organizovanosť a zároveň i značná neschopnosť vôbec sa nejako 

organizovať. SNS ako vrcholný orgán národného politického tábora 

nemala vybudované ani miestne organizácie a spoliehala sa iba na svoj 

časopis a vlastnú iniciatívu jednotlivcov po mestečkách a dedinkách. 

Tí však boli za danej situácie úplne bezradní, lebo v čase vrcholiaceho 

národnooslobodzovacieho zápasu slovenského národa neboli inštruovaní 

- kam a akým smerom sa SNS hodlá uberať. Situácia sa stávala 

kritickejšou, lebo v niektorých slovenských mestečkách i dedinách už 

začala prebiehať vládna podpisová kampaň za integritu Uhorska proti 

česko-slovenskému štátnemu zjednoteniu. Najhorlivejší boli slúžni 

v okresoch Nitrianskej župy a najmä myjavský hlavný slúžny Dr. Gyula 

Filberger s jeho časopisom Obzor. 

Bol to ďalší z vážnych dôvodov na skončenie politickej pasivity 

SNS. Viedenská skupina zaujala k otázke reaktivizácie SNS kladný 

postoj 31 

a do problematiky sa opäť zapojil E. Stodola z Budapešti. Jeho 

list uverejnený 3. marca 1918 v Národných novinách, v ktorom okrem 

iného zdôraznil, že sama vláda návrhom volebného zákona provokuje 

k aktívnej politickej činnosti, bol nepochybne posledným impulzom 

pre konzervatívne vedenie SNS, aby 5. marca 1918 v Národných novinách 

oznámilo, „že stranu našu na niektorý deň pred nastávajúcou Veľkou 

nocou alebo hneď po nej do výborového zasadnutia, poťažne valného zhromaždenia 

zvolať mienime". 

Tým sa vlastne skončilo prvé kolo aktivizačného procesu v slovenskom 

politickom tábore. Hoci sa otázka zaktivizovania SNS v tom čase 

zúžila v podstate iba na problém, či zvolať, alebo nezvolať poradu 

strany, mala oveľa hlbšie pozadie. Šlo tu vlastne o prekonanie uhorského 

komplexu slovenskej politiky, o úsilie dostať stranu do opozície. 

Zvolanie porady bolo iba prvým krokom. Zhodovalo sa to hlavne 

s plánmi tých síl, ktoré sa usilovali o prepojenie slovenskej politiky 

s čsl. zahraničnou akciou a domácou politikou v Čechách. Treba dodať, 

že koncom zimy ešte mnohí prívrženci aktivity tak ďaleko vo svojich 

predstavách nedospeli. Značnej časti z nich skutočne šlo iba o zvolanie 

porady strany a čo ďalej - to sa potom uvidí. Volaním po aktivite však 

pomohli pročesko-slovenskému prúdu slovenskej politiky prekonať 

prvé hrádze odporu konzervatívneho centra, čo platí aj o skupine bratislavských 

ľudákov na čele s Ferdišom Jurigom. 

Už vtedy však, s výnimkou bratislavských ľudákov, nebolo v slovenskom 

politickom tábore počuť aktivizujúce hlasy národných čini- 

203


teľov zo západného Slovenska. Mnohých zvlášť prekvapovalo mlčanie 

bývalého predného činiteľa hlasizmu P. Blahu zo Skalice. Okrem iného 

svedčí o tom napríklad aj list K. A. Medveckého Blahovi, v ktorom 

jemu a západoslovenským národovcom vyčíta ich pasívny postoj v takej 

vážnej dobe: „...Kedyže sa náš ľud po dolinách Moravy, Torysy, Ipľu, 

Hrona, Váhu a Nitry citové zjednotí (o Šumave atď. - ešte ani nesnívať), keď 

ani jeho vodcovia sa nemôžu nájsť, nechcú si utvoriť platformu, kam by sa 

zišli, aby im zabúšili srdcia jedným bytím? Uznávam, že porady, schôdzky 

nie sú ešte prácou a že sa tam veľa prázdnej slamy namlátieva! Ale či ani dnes 

nieto dôvodov za koncentráciu, zomknutie našich síl? V konkrétnosti: prečo 

neprídeš už zas medzi nás? Prečo sa celý západ stráni našich schôdzok?... Ale 

vy bočíte od nás alebo ako Ferdiš (nekladiem ho s Vami do jednej kategórie, 

leda zemepisne) rečníte nám o neschopnosti organizácií a nadávate zvysoka 

doprtákov." 32 

Tým, že sa Predsedníctvo SNS rozhodlo poradu zvolať, situácia sa 

i v tomto ohľade dosť podstatne zmenila. Bolo nevyhnutné zamyslieť 

sa nad programom plánovanej schôdze, no najmä nad samotným politickým 

programom SNS, čo nebolo možné bez ujasnenia si hlavného 

politického cieľa, politickej línie. Bytostne s tým súvisela aj otázka verejného 

ohlasu - deklarácie. Nemalým problémom bolo zdokonalenie 

organizovanosti SNS. Na tieto problémy poukázal Dula v liste Šrobárovi 

zo 4. marca 1918, v ktorom sa mu zároveň ospravedlňoval, prečo 

nemohli Národnie noviny jeho otvorený list publikovať. Podľa Dulu, 

keď sa po takej dlhej prestávke mala opäť zísť porada strany, bolo treba 

jej prvé verejné vystúpenie vopred dobre pripraviť, lebo „náš diletantizmus 

nám už dosaváď dosť škôd narobil". Preto pokladal za potrebné, 

aby niekto zrevidoval a „primerane okolnostiam terajšej doby" zostavil 

národnopolitický program, vypracoval nový organizačný štatút strany 

a v súlade s národnopolitickým programom vyhotovil verejný ohlas 

k národu - deklaráciu. Všetky návrhy musia byť vopred tak prepracované, 

že keď dôjde k ich verejnému prejednávaniu, mali by sa jednoduchým 

povstaním a bez zbytočných rečí odhlasovať tak, „ako to bolo 

prevedené v Prahe na Tri krále"'. Pritom nemožno sa „vyhnúť osvedčeniu, 

že pre náš slovenský ľud nedostupne pridržiavame sa práva sebaurčenia, ako 

si toto právo predstavujeme a prevedené mať žiadame". 33 

S istou dávkou irónie, asi v duchu teraz si Vy nespokojní páni kolegovia 

vysúkajte rukávy, požiadal M. Dula V. Srobára, E. Stodolu, M. 

Ivanku a viedenskú skupinu, teda okrem bratislavských ľudákov tých 

204


najhlasnejších nespokojencov s pasivistickou politikou martinského 

vedenia strany, aby vypracovali návrhy. Praexkluzívny termín, do ktorého 

hodlal M. Dula na vypracované elaboráty čakať, stanovil na 16. 

marca 1918. Potom chcel zvolať menej početnú súkromnú poradu, aby 

tá rozhodla, „ktoré elaboráty bezozmien alebo so zmenami mnou prevedenými 

majú byť strane ku prijatiu odporúčané"?* 

Vavro Šrobár na Dulovú odpoveď okamžite zareagoval a vo svojom 

liste z 5. marca 1918 sa už trochu mentorsky zamýšľal nad možnými 

alternatívami programu Slovenskej národnej strany, pričom opatrne 

naznačil, že pre Slovákov je prijateľný jedine taký politický program, 

ktorý vyjadrí právo slovenského národa na sebaurčenie a bude smerovať 

k utvoreniu samostatného česko-slovenského štátu. Šrobár sa 

zároveň ponúkol vypracovať deklaráciu a spolupracovať na príprave 

programu strany, pričom jej organizačný štatút mohol podľa neho zostať 

starý. „Program slovenského národa môže byť dvojaký: dľa toho, či 

stojíme na uhorskej ústave tak, aká je dnes: čili, či uznávame nadvládu Maďarov 

nad nami, v tom prípade program Slovenskej národnej strany pred vojnou 

vypracovaný môže obstáť s malinkými zmenami aj teraz... Tento program 

nie je vlastne programom národa, ale len politickej strany, ktorá sa chce 

účastniť práce v Uhorskom parlamente... V páde vsak, ak sa strana postaví 

na právo samourčenia slovenského národa, musí byť vyslovená zásada politickej 

neodvislosti slovenského národa. A dľa toho musí byť zostavený program 

jedinej legitímnej strany slovenskej: Slovenskej národnej strany. Zásada 

samourčenia vytvára každé panstvo a nadvládu národa nad národom - tedy 

i nadvládu Maďarov nad nami a túto zásadu treba aj programové vysloviť 

a stelesniť politicky, hospodársky a kultúrne - osvetové (To je to »spasiteľné 

slovo«). Na základe samourčenia vyslovili Poliaci - stručne a krátko: 

Chceme neodvislý >>Poľský štát«; Česi »Československý štát«; Južní Slovania 

»Juhosláviu« atď. Čo chceme my Slováci? Československý štát? Slovenský 

štát? Federatívne štáty v Uhorsku a v Rakúsku? Autonómiu? A či 

len reformy na tých poliach verejného života, kde sa nám krivda deje? Lebo 

len to, čo nám terajšie vlády sľúbia?... Verejná mienka Európy je za utvorenie 

a samostatnosť československého štátu. Na čom sa uznesie naša strana? Aký 

program zostaví?... Ja podujmem sa vypracovať »Deklaráciu k národu« a rád 

bych s niekým pracoval na programe strany"? 5 Šrobár požiadal M. Dulu, 

aby s jeho listom oboznámil aj P. Blahu, K. A. Medveckého, niektorého 

evanjelického kňaza a vedúceho slovenských sociálnych demokratov 

E. Lehockého. 

205


Šrobárove listy dostal i E. Stodola, ktorý sa tiež zamýšľal nad 

programom Slovenskej národnej strany a dospel k názoru, že ten sa 

„musí vykryštalizovať až behom vojny... Ináč z listu Dr. Šrobára vidím, že ide 

o vyslovenie samourčenia nášho národa, súhlasím s vyslovením tohto princípu, 

len je to dľa môjho zdania nie politický program, jestli sa nepovie, ako si 

prevedenie tohto samourčenia predstavujeme". Zároveň Dulovi oznamuje, 

že si netrúfa vypracovať návrh rezolúcie, „kým je strana nie zriadená"? 6 

Z viacerých dôvodov si nevedel poradiť ani s návrhom nového organizačného 

štatútu strany podobne ako ani ostatní, ktorých o to M. Dula 

požiadal. Zväčša radili ponechať starý štatút. 

Otázka nového politického programu SNS sa v tom čase v slovenskom 

politickom tábore začína zužovať už iba na jeden aj keď dôležitý 

problém - problém verejného ohlasu. Prijať či neprijať rezolúciu či deklaráciu 

a ak áno, tak na akom fóre a aký má mať charakter? Je dôležité 

si to uvedomiť, pretože táto otázka sa stáva skutočne jedným z ústredných 

problémov slovenskej politiky až do konca prvej svetovej vojny 

Už v priebehu marca 1918 začína tento problém diferencovať slovenský 

politický tábor v podstate na tri základné smery. Okrem vyložene 

pasivistických konzervatívnych síl, ktoré boli zásadne proti 

prijatiu akejkoľvek rezolúcie, a pročesko-slovenských síl, ktoré žiadali 

bezodkladné prijatie rezolúcie s požiadavkou práva na sebaurčenie 

pre Slovákov a hlásili sa k snahám o vytvorenie samostatného československého 

štátu, vznikla tu veľmi početná skupina stredu, kolísajúca 

medzi týmito krajnými pozíciami. Názorovo je to veľmi široká paleta, 

ktorú zhruba možno rozdeliť do dvoch skupín. Hlasy prvej skupiny 

síce v zásade súhlasili s prijatím rezolúcie Slovenskej národnej strany, 

ale radili počkať na príhodnejšiu chvíľu, keďže sa v tej situácii bolo 

podľa nich možné vysloviť iba k volebnej reforme, čo mohol bez ťažkostí 

urobiť sám výbor SNS. 37 

Druhá skupina bola za urýchlené prijatie rezolúcie, ale proti radikálnemu 

formulovaniu jej požiadaviek. Radili voliť radšej miernejšie 

formy tak, aby nepoštvali proti sebe vládu, nie však až také, aby sa 

spreneverili úsiliu o česko-slovenské štátne zjednotenie. Ich krédom 

bola tzv. „zdržanlivá rozhodnosť". Túto skupinu názorov stredu celkom 

výstižne charakterizuje list Jána Slávika z 19. marca 1918 Dulovi. Je 

cenný aj preto, že obsahuje námet na deklaráciu, resp. čo vraj v nej 

momentálne je možné vysloviť. Po prvé to, že Slováci chcú v rámci Rakúsko-uhorskej 

monarchie žiť ako slobodný národ, a po druhé, ak už 

206


obetovali svoje životy, majetky a s uznanou hrdinskosťou bránili vlasť, 

ale vláda „na žiadnom poli neuznáva oprávnenosť nášho žitia a bytia: tedy 

sme len povďační zástupcom českého národa, že sa za nás zaujímajú 

a nám a nasemu životu dopomôcť chcú. Viacej nič. Ani o českej deklarácii, 

ani o ničom inšoml Tým zaujmeme rozhodné stanovisko, že nemožno povedať 

o nás, ako by sme si nežiadali iného, než to, čo vláda robí a chce - a nezadáme 

si v ničom. Dosavadný náš program už nedostačuje. Ústupčivosťou nič nevykonáme. 

Príde čas, že musíme rozhodne viac žiadať, než sme dosiaľ žiadali. 

Ale ten čas nieje terajší..." 

Ako sa nakoniec ukázalo, oveľa silnejšia v tejto chvíli bola prvá skupina. 

Na určitý čas zapadli do nej aj „Viedenčania" na čele s M. Hodžom. 

Rozhodujúcou mierou ovplyvnil viacerých autoritatívnejších 

prívržencov aktivity, ktorí potom nepodporili Šrobárovo nástojčivé 

volanie po aktivizácii SNS. Podľa nich dnes, keď sa ústredným mocnostiam 

podarilo so sovietskym Ruskom uzavrieť koristnícky mier 

v Breste Litovskom (3. marca 1918), v Taliansku stoja rakúsko-uhorské 

armády pri Piave, v Pešti a vo Viedni rastie chuť do anketovania ďalších 

území a do módy znovu prichádza kričať „éljen a háború", vonkoncom 

nie je vhodný čas na aktívnu politickú činnosť a vydávanie 

programových vyhlásení. Preto celú vec treba oddialiť. „Veď na kohože 

by sme my s naším programatickým osvedčením mohli dnes prajný dojem 

urobiť? Veď by nás dnes iba pohrdlivo vysmiali, že čo sa opovažujeme i len 

ceknúťl Dnes, keď všetko leží u ich nôh, keď megalománia nielenže prešla do 

paroxyzmu, ale má i reálny podklad, jednoducho nás kopnú do chrbta. A to 

bude ešte ten lepší pád." Takto výstižne charakterizuje postoj prvej skupiny 

stredu M. Ivanka v liste Dulovi z 8. marca 1918, kde zároveň tlmočí 

aj stanovisko viedenskej skupiny. 39 K Ivankovmu hlasu sa pridal 

aj Samuel Zoch z Modry a v liste Dulovi z 11. marca 1918 napísal, že 

aj on je proti začatiu politickej aktivity SNS a súhlasí s ňou iba pod 

tou podmienkou, keď slovenská národnopolitická reprezentácia bude 

odhodlaná vysloviť celú pravdu o požiadavkách Slovákov, i keby ju 

za to hneď prenasledovali. „Ak myslíš, že sme v tom dosť silní, tak zaháj 

činnosť... To uznávam aj ja, že by bolo dobre osvedčiť sa v záležitosti volebnej 

reformy. Ale výlučne v tejto záležitosti..." 40 

Pochopiteľne, že vedenie SNS nebolo presvedčené o takej odhodlanosti 

a sile slovenského politického tábora a hlasy z autoritatívnejšej 

časti početného stredu iba znovu posilnili pasivistické tendencie martinského 

centra a posmeľovali Dulu k odďaľovaniu aktivizácie, ktorá 

207


by sa začala zvolaním porady SNS. Na dôvažok, práve v tom čase (21. 

3.1918) sa spustila spočiatku veľmi úspešná jarná ofenzíva nemeckých 

vojsk vo Francúzsku, keď sa nemeckým vojskám postupne podarilo 

prekročiť Márnu a znovu ohroziť Paríž. 

Takto sa už 24. marca v Ružomberku sama predporada k plánovanému 

zhromaždeniu Slovenskej národnej strany, kde sa pôvodne 

mala zostaviť rezolúcia, konala pod dojmom týchto nových okolností. 

„Skúsil som najprv zvolať stranu/' spomína Vavro Srobár. „Tá sa i zišla, 

ale predporada k ne], ktorá sa konala v Ružomberku, ma poučila, ze pán D. 

vykoná všetko, aby utlmil ozvenu zo Slovenska." 41 

Skutočne o niekoľko dní - 28. marca 1918 - sa v Národných novinách, 

objavilo oznámenie, že predsedníctvo vzhľadom na neutešenú politickú 

situáciu a preto, že mnohí členovia strany, ktorí predtým s pasivitou 

nesúhlasili, zmenili teraz svoj názor, hodlá i naďalej zotrvať v pasivite. 

Dňa 9. apríla 1918 tie isté Národné noviny v článku O náveští predsedníctva 

strany dokonca uviedli, že slovenské národnopolitické programy 

z rokov 1848 a 1861 „sú i dnes platným základom nášho politického ideálu". 

Nový program v situácii, keď sa stále mení konštelácia svetových síl, 

nedá sa vraj robiť. Podniknúť niečo v tomto smere by znamenalo nielen 

konať zbytočmú prácu, „ale i konfundovať našich ľudí, pre ktorých je 

i dnes dobrým, spoľahlivým kompasom po otcoch zdedený ideál prenášaný 

tradíciou z pokolenia na pokolenie". 

Taký radikálny obrat až k striktnej pasivite ako praktizovalo vedenie 

SNS na začiatku vojny, si však nemohla želať ani viedenská skupina. 

Okrem iného i preto, že ju práve koncom marca 1918 navštívil 

vedúci člen pražskej Mafie Dr. P. Šámal, aby povzbudil slovenských 

politikov k verejnému ohlasu, aký netrpezlivo očakávala hlavne česko-slovenská 

zahraničná akcia. Zároveň jeho úmyslom bolo pevne vyhraniť 

viedenskú skupinu a najmä M. Hodžu v pročesko-slovenskom 

smere. Preto sa K. Stodola 5. apríla pýta Dulu: „Veľmi by ma zaujímalo 

vedieť niečo zo zákulisia Tvojho náveštia posledného. U našich priateľov posledné 

náveštie urobilo zlý dojem!" 42 

V obsiahlej odpovedi chcel Dula ospravedlniť svoje rozhodnutie 

množstvom dôvodov, správne poukazujúc na nejednotnosť názorov. 

Jedni členovia strany chcú mať zhromaždenie, druhí zasadnutie výboru, 

tretí len súkromnú poradu strany - niektorí v Pešti, druhí v Martine, 

niektorí sú za deklaráciu, „v ktorej by sa pre náš národ neobmedzené právo 

samourčenia reklamovalo a pritom zástupcom českého národa povďačnosť 

208


vyslovila, za ich zaujímame sa za nás, a že nám chcú dopomôcť k životu nás 

dôstojnému", iní sú proti deklarácii. „Pri tejto rozháranosti v náhľadoch," 

píše Dula, „sme sa my tu v Martine uzhodli s našou poradou počkať aspoň 

do toho času, pokiaľ nebudeme vedieť, aký priebeh vezme terajšia nemecká 

ofenzíva vo Francii. S tým súhlasil aj Dr. Šrobár a potom sme publikovali naše 

náveštie." 43 

Takto sa v podstate skončilo druhé kolo aktivizačného a diferenciačného 

procesu SNS na jar 1918. Bez neočakávaných, mimoriadnych 

udalostí sa ťažko dalo predpokladať, že by sa v dohľadnom čase podarilo 

konzervatívne vedenie strany znovu rozhýbať alebo, dokonca, 

že by sa v centre SNS prijala rezolúcia. A to aj napriek určitým ubezpečeniam 

M. Dulu, ktorý v uvedenej odpovedi K. Stodolovi prisľúbil 

zvolať súkromnú poradu strany, na ktorú by pozval len rozhodných 

členov a kde sa mala dohodnúť nová organizácia strany, upustenie od 

vyhlásenej pasivity a spôsob, ako ju prekonať, ako aj o postoji SNS 

k Vassonyiho reforme volebného zákona. Túto poradu vraj on bezpodmienečne 

zvolá. „ Urobím to už aj preto, aby som sa mohol vzdať svojho 

predsedníckeho postavenia, jehož ďalšie zastupovanie presahuje moje duševné 

a telesné sily a zaslúžene aj nespokojnosť našich niektorých ľudí voči mne 

budí. //44 0 novom politickom programe SNS a o prijatí rezolúcie sa však 

Dula ani slovom nezmienil. Nedbal už ani na naliehanie Hodžu, ktorý 

začiatkom druhej polovice apríla odišiel na niekoľko dní na Slovensko, 

aby osobne zabezpečil to, čo 5. apríla 1918 v agrárnickom časopise 

Venkov vyhlásil - že totiž Slovenská národná strana isto „prehovorí do 

mesiaca". Vrátil sa sklamaný, lebo na Slovensku vraj úžasne prevládli 

materiálne záujmy, hrdosť ľudí úplne klesla a premyslieť jednu akciu 

sú tam schopní iba dvaja ľudia, a to Vavro Šrobár a Emil Stodola. 45 

Skoro sa však ukázalo, ako oveľa bližšie k správnej prognóze malo iné 

vyhlásenie M. Hodžu v tom istom čísle Venkova - že ak nebude možná 

činnosť v rámci SNS, potom bude nevyhnutná v inom rámci. 46 209

VIII. 

KAPITOLA 

PRÍSĽUB SLOVENSKEJ JARI 1918 

(MIKULÁŠSKA REZOLÚCIA, 

DIVADELNÉ SLÁVNOSTI V PRAHE, 

DÔVERNÁ PORADA SNS V MARTINE) 

Na západnom fronte pokračovala jarná nemecká ofenzíva ďalšími 

údermi a postavenie francúzskych armád bolo kritické, lebo ich zálohy 

boli skoro vyčerpané. No k Európe sa blížili prvé veľké kontingenty 

amerických vojsk. Rokovania Rakúsko-Uhorska s Dohodou o uzavretí 

separátneho mieru sa celkom zastavili a rakúske vládnuce kruhy 

(možno s výnimkou samotného cisára Karola) prestali s nejakým separátnym 

mierom už rátať a vsadili všetko na nemeckú kartu, ktorá 

sľubovala víťazstvo. 

Dňa 2. apríla 1918, v druhom týždni nemeckej ofenzívy vo Francúzsku, 

predniesol minister zahraničných vecí Ottokar Czernin vo viedenskej 

mestskej rade reč, v ktorej popri priamych útokoch na T. G. 

Masaryka a zahraničné emigrácie označil nemecko-rakúske spojenectvo 

za nerozborné a urobil aj narážku na pokusy o mierové rokovania 

s Francúzskom, ktoré však podľa neho stroskotali na tom, že Rakúsko- 

-Uhorsko nesúhlasilo s francúzskym nárokom na Alsasko-Lotrinsko. 

Na jeho prejav reagoval francúzsky ministerský predseda Georges Clemenceau 

jednoduchým konštatovaním, že Czernin klamal a že práve 

naopak, Rakúsko-Uhorsko v tajných rokovaniach súhlasilo s tým, aby 

Alsasko-Lotrinsko pripadlo Francúzsku. Medzi oboma mužmi došlo 

k slovnému duelu, ktorý pre vtedajší svet senzačne vyvrcholil tým, že 

francúzska strana uverejnila faksimile listu, ktorý pred rokom poslal 

cisár Karol prostredníctvom svojho švagra Sixta Burbonského francúzskej 

vláde. V liste sa jednoznačne potvrdzoval francúzsky nárok na Alsasko-Lotrinsko. 

Vypukol medzinárodný škandál, známy ako Sixtova 

211


aféra, v ktorej vysvitlo, že cisár Karol evidentne klamal svojho ministra 

a obaja sa kompromitovali pred svetovou verejnosťou. 1 

Dôsledky tejto aféry znemožnili akékoľvek ďalšie pokusy rokovať 

s Rakúsko-Uhorskom o separátny mier. Aféra bola pre Rakúsko-Uhorsko 

o to nepríjemnejšia, že prepukla práve v čase, keď sa už monarchia 

začala spoliehať na nemecké víťazstvá na fronte a uverejnený list bol 

v tejto súvislosti zjavným porušením lojality zo strany Rakúsko-Uhorska. 

Czernina, ktorý o rokovaniach svojho cisára z jari 1917 nevedel, 

vystriedal 14. apríla maďarský gróf, pronemecky orientovaný István 

Burian. Sám cisár Karol sa snažil rozptýliť nepríjemný dojem, ktorý 

vznikol v Nemecku a nemeckému cisárovi Viliamovi II. verejne oznámil, 

že na Clemenceauove lži budú jeho odpoveďou rakúsko-uhorské 

delá na západnom fronte. Bol to neklamný znak toho, že Rakúsko- 

-Uhorsko je už úplne v područí Nemecka, pričom Karol navyše musel 

podstúpiť ponižujúcu cestu do nemeckého hlavného stanu v Spa, 

ktorá sa zvykne označovať ako Karolova cesta do Canossy. V Spa došlo 

k uzavretiu nových nemecko-rakúskych dohôd, ktoré habsburskú 

monarchiu podriadili politicky, vojensky i hospodársky úplne kontrole 

Nemecka. Okrem prípravy rakúsko-uhorskej ofenzívy na Piave sa 

rátalo, samozrejme, aj s presunom časti rakúsko-uhorských jednotiek 

na rozhodujúci západný front. Ale májovým podpisom dohody o budúcej 

colnej a hospodárskej únii s Nemeckom habsburská monarchia 

nadobro spojila svoj osud s víťazstvom, alebo porážkou nemeckých 

zbraní vo „Veľkej vojne". 2 

Z hľadiska ďalšieho vývoja vojny, ale aj z hľadiska presadenia česko-slovenskej 

otázky mala Sixtova aféra kľúčový význam, nakoľko 

dohodové veľmoci si jasne uvedomili, že akákoľvek možnosť uzavretia 

separátneho mieru s Rakúsko-Uhorskom je už vylúčená. Rakúsko- 

-Uhorsko už nebolo možné od Nemecka oddeliť, bolo ho treba rovnako 

ako Nemecko vojensky poraziť. Tu vznikla pre národnooslobodzovacie 

hnutie porobených národov a národností monarchie historická príležitosť, 

ktorú ich politické reprezentácie využili. 

Nová situácia prinútila dohodovú koalíciu hľadať nové cesty, ako 

vnútorne rozvrátiť blok Ústredných mocností, zmierniť jeho údernú 

silu na západe a urýchliť jeho porážku. Nájsť takúto cestu nebolo náročné, 

lebo od začiatku vojny ju naznačovali všetci, ktorí vznášali požiadavku 

úplného rozbitia Rakúsko-Uhorska. Preto na jar 1918 začali 

vlády dohodových štátov stále zreteľnejšie prijímať myšlienku, že 

212

Prísľub slovenskej jari 1918 

vážne oslabenie Ústredných mocností možno dosiahnuť aj podporou 

a podnecovaním národnooslobodzovacích snáh slovanských národov 

habsburskej monarchie. Tak našla Dohoda nového spojenca v strednej 

Európe v národoch bojujúcich proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku za 

svoje oslobodenie. Novú orientáciu Dohody ovplyvňovala aj skutočnosť, 

že vplyv Ruska v strednej Európe a na Balkáne sa zdal byť minimálny 

vzhľadom na situáciu, v ktorej sa vtedy už sovietske Rusko 

nachádzalo. 

Tento nový smer dohodovej politiky vyvolal jasot u všetkých protivníkov 

separátneho mieru (Taliansko, Srbsko, zahraničné slovanské 

emigrácie) a celkové zintenzívnenie národnooslobodzovacieho boja 

nerovnoprávnych národov a národností monarchie. Pričom vonkajším 

výrazom nového vzťahu dohodovej koalície k Rakúsko-Uhorsku a protirakúsko-uhorskému 

boju nerovnoprávnych národov monarchie bol 

rad verejných vyhlásení dohodových vlád z mája a júna 1918. Už počas 

rímskeho kongresu utláčaných národov a národností Rakúsko-Uhorska 

(8. až 11. apríla 1918) vystupoval veľmi otvorene v prospech záujmov 

stredoeurópskych národov americký veľvyslanec v Ríme Nelson 

Page. Dňa 29. mája 1918 minister zahraničia Robert Lansing vydal 

v mene vlády prehlásenie o sympatiách USA k národnooslobodzovaciemu 

boju česko-slovenskému a juhoslovanskému a 3. júna 1918 sa 

s jeho deklaráciou stotožnili aj vlády Talianska, Francúzska a Veľkej 

Británie. 3 

Práve v tom čase pôsobil v Taliansku M. R. Štefánik, ktorý po zdĺhavých 

rokovaniach uzavrel 21. apríla 1918 s talianskym ministerským 

predsedom Vittoriom Emanuelom Orlandom a ministrom vojny Vittoriom 

Zupellim zmluvu medzi talianskou vládou a ČSNR v Paríži 

o zriadení samostatného čsl. vojska v Taliansku. Mnohí spojeneckí činitelia 

hodnotili túto zmluvu ako fakticky prvé uznanie budúceho česko-slovenského 

štátu niektorou z dohodových mocností. Štefánikov 

veľký úspech v Taliansku rozhodne patrí k vrcholom jeho životného 

diela, podobne ako aj účasť na Kongrese utláčaných národov Rakúsko- 

Uhorska, či slávnostné odovzdanie bojovej zástavy z jeho rúk veliteľovi 

čsl. jednotiek v Taliansku generálovi Andreovi Grazianimu v Ríme 

na Piazza Venezia za prítomnosti zástupcov vlád dohodových štátov, 

čo vyvrcholilo emotívnou rečou M. R. Štefánika, ktorý „sa stal na jeden 

deň kráľom Ríma", napísali rímske noviny. 4 

Takto sa aj perspektívy 

čsl. odboja, po depresii z marca a apríla 1918, zrazu stali veľmi sľubné 

213


a v lete sa veci pohli už smerom k diplomatickému uznaniu čsl. zahraničného 

odboja. 

Vo vnútropolitickej oblasti sa Rakúsko-Uhorsko zmietalo v ťažkej 

hospodárskej a zásobovacej situácii, ktorú ešte umocnil januárový generálny 

štrajk. Štrajk, protivojnové manifestácie a hladové demonštrácie 

sa stali trvalým javom krízovej situácie. Krízové javy sa preniesli aj 

do rakúsko-uhorskej armády - poslednej opory habsburskej monarchie. 

Hrozivo narastala dezercia do zázemia ohrozujúca bojaschopnosť 

armády a na jar 1918 zachvátila monarchiu veľká vlna 25 vzbúr 

v náhradných práporoch rakúsko-uhorskej armády, ktorých hlavnými 

iniciátormi boli navrátilci z ruského zajatia. Pritom päť z nich bolo práve 

dielom slovenských vojakov a boli to tiež oni, ktorí spomínanú vlnu 

vzbúr 25. apríla 1918 vo Veľkom Bečkereku (Zrenianin) rozhýbali. Pritom 

najväčšiu vzburu slovenských vojakov 2. - 3. júna 1918 v srbskom 

Kragujevci potrestal stanný súd najtvrdším rozsudkom zo všetkých, 

ktoré sa týkali vzbúrencov v rakúsko-uhorskej armáde roku 1918, lebo 

8. júna 1918 bolo zastrelením popravených štyridsaťštyri slovenských 

vojakov na Stanovljanskom poli v Kragujevci. Ďalšie tri vzbury slovenských 

navrátilcov prebehli na slovenskom území - v Lučenci, Trenčíne 

a Bratislave. 5 

Celkove slovenské pomery na jar 1918 charakterizoval kontrast medzi 

živelnou aktivitou a radikalizáciou obyvateľstva na jednej strane 

a pasivitou slovenského politického tábora na strane druhej. Do značnej 

miery osobitné postavenie tu zaujímala slovenská sociálna demokracia, 

ktorá sa zúčastňovala štrajkových bojov robotníctva, organizovala demonštrácie 

za svetový mier i všeobecné volebné právo v celouhorskom 

kontexte. No asi už od jesene 1917, vzhľadom na rozhodné stanovisko 

maďarských socialistov v otázke zachovania integrity Uhorska na jednej 

strane a konvergencie českých socialistov s programom domáceho 

českého a čsl. zahraničného odboja, t.j. s utvorením samostatného čsl. 

štátu na strane druhej, slovenskí sociálni demokrati začali výraznejšie 

formulovať svoj postoj k otázke slovenského národnooslobodzovacieho 

hnutia. Ovplyvnení ideami, ktoré prichádzali z východu i západu, 

utvrdzovali sa v tomto období v správnosti svojho globálneho postupu 

predovšetkým „českým príkladom". V rámci svojich objektívne 

obmedzených možností i subjektívnych daností sa snažili odpovedať 

na mnohé otázky vzťahu k nacionalizmu a internacionalizmu. Išlo 

v podstate o to, či slovenská sociálna demokracia pôjde pod rúškom 

214


internacionalizmu so Sociálnodemokratickou stranou Uhorska do boja 

za zachovanie integrity Uhorska, alebo si v boji za národné oslobodenie 

zvolí cestu úzkej spolupráce so slovenským národným politickým 

táborom. Odpoveď, ktorú z týchto dvoch alternatív si zvolí slovenská 

sociálna demokracia, sa skrývala už v predchádzajúcich diskusiách 

a sporoch s celouhorským centrom sociálnej demokracie. 

Tie sa po mimoriadnom zjazde uhorskej sociálnej demokracie 10. 

februára 1918 pre nežičlivú politiku maďarského vedenia voči slovenskému 

robotníckemu hnutiu ešte priostrili. Na zjazde sa totiž opäť 

nastolila aj otázka vzťahu medzi slovenským výkonným výborom 

a vedením uhorskej sociálnej demokracie, požadovalo sa vytvorenie 

hmotných prostriedkov na zabezpečenie kádrov potrebných pre činnosť 

slovenského sekretariátu, hovorilo sa o charaktere celouhorských 

zjazdov, kritizovali sa vnútorné pomery v uhorskej sociálnej demokracii, 

poukazovalo sa na nevyhnutnosť oživenia činnosti slovenských sociálnodemokratických 

organizácií a na znovuzakladanie odborových 

organizácií. Na zjazdovom rokovaní sa zúčastnil aj vedúci predstaviteľ 

slovenskej sociálnej demokracie Emanuel Lehocký, ktorý nespokojný 

s výsledkom odmietol sa zúčastniť na podpísaní zjazdových uznesení. 

6 Rastúce úsilie maďarských vládnucich kruhov separovať Uhorsko 

od rakúskych častí monarchie v záujme zachovania jeho integrity 

aj proti snahám o česko-slovenské štátne zjednotenie sa začalo priostrovať. 

Na podporný verejný ohlas zo Slovenska čakali zase odbojové 

centrá v Čechách i v zahraničí. Zároveň vyčkávacia taktika konzervatívneho 

vedenia SNS spôsobila ďalšie zbližovanie k aktivite inklinujúcich 

slovenských národných politických činiteľov so slovenskými 

sociálnymi demokratmi, v čom našli oba tábory uplatnenie svojich 

navzájom si blízkych názorov a snáh. Pritom práve propagácia práva 

na sebaurčenie výrazne pomáhala rozširovať bázu národnooslobodzovacieho 

hnutia slovenského národa a účasťou organizovaného proletariátu 

nadobúdalo toto hnutie aj na závažnosti. 

Názorným príkladom tohto zbližovania na báze sebaurčovacieho 

práva malých národov je článok Robotníckych novín Za jednotu národa 

z konca februára 1918, v ktorom sa hovorí o potrebe aktivizácie slovenského 

politického života. Jeho autorom pod pseudonymom Dr. V. Považský 

bol V. Šrobár: „... Vojna poprevracala temer všetky názory o práci, 

o slobode, o moci, o štátoch i národoch. Spomeniem len dve prenikajúce a vše- 

215


obecne známe politické zásady: názor o existencii veľkých štátov a o sebaurčovacom 

práve národov. Pred vojnou sa učilo, že právo bytia patrí len veľkým 

štátom, že malé štáty a národy majú a musia sa stať obeťou veľkých a že takéto 

pohltenie malých štátov je požiadavkom rovnováhy európskeho pokoja. 

Dnes sa táto zásada viacej neuznáva a vidíme na vlastné oči, ako sa dnes už 

jeden veliký štát rozpadáva na menšie (myslí sa na cárske Rusko - pozn. 

M. H.). Druhá zásada: politická sloboda patrí tomu, kto šiju vie mocnou armádou, 

zbraňou, tedy politickým násilím alebo aspoň presilou udržať. Dnes 

celá demokracia sveta vyhlásila právo sebaurčenia národov ako jediný podklad 

budúceho zriadenia Európy. Tak sa zdá, že nádeje malých národov po niekoľko 

storočnom utlačení budú konečne splnené../' 7 

* * * 

Blížil sa mesiac máj, ktorého prvý deň si robotníctvo v Uhorsku pripomínalo 

ako sviatok práce manifestáciami. Vznikom vojny však bolo 

zakázané konanie prvomájových osláv vo forme tradičných verejných 

osláv. Celkove uhorská vláda v období vojny silne obmedzovala všetky 

druhy verejných zhromaždení, ktoré nemali za cieľ jednoznačnú podporu 

vládnej politiky. Už v roku 1912 vydali zákon o mimoriadnych 

opatreniach pre prípad vojny, podľa ktorého vláda bola splnomocnená 

zakázať všetky zhromaždenia politickej povahy. V roku 1913 vyšlo nariadenie 

o sledovaní zhromaždení, ktoré majú antimilitaristickú povahu, 

alebo nie sú v súlade so zameraním zahraničnej politiky monarchie. 

V zmysle výzvy vedenia Sociálnodemokratickej strany Uhorska roku 

1915, ktorú uverejnili aj Robotnícke noviny, sa prvomájové oslavy mali 

konať iba v podvečer vo forme spomienkových schôdzí so slávnostnými 

prejavmi, pričom robotníci nemali požadovať pracovné voľno, čo 

by napokon úrady a zamestnávatelia ani nepovolili. Takto sa potom 

oslavy konali iba v ojedinelých prípadoch - pokiaľ ich úrady povolili 

- len ako uzavreté schôdze s menším počtom robotníkov. Výnosom č. 

700 a č. 1300 z roku 1918 dostali policajné vrchnosti smernice o tom, 

ako majú postupovať proti hnutiam, ktoré vzbudzujú obavy zo strany 

štátnej bezpečnosti. Koncom apríla 1918 minister vnútra osobitným 

telegramom informoval všetkých hlavných slúžnych a policajné kapitanáty 

o tzv. ochranných opatreniach v súvislosti s blížiacim sa prvým 

májom. V telegrame sa zdôrazňovalo, že „tohoročné robotnícke schôdzky 

ohlásené na 1. mája môžu byť povolené podľa smerníc, uvedených v nariadení 

216


č. 1300/1918-dôv... pokiaľ ide o vnútro miest iba v uzavretých miestnostiach 

a mimo miest na voľných priestranstvách eventuálne v záhradách. Menšie 

sprievody pochodujúce na schôdzu a zo schôdze sa nemajú rušiť. Keďže vysielanie 

brachiálnych síl v terajších pomeroch naráža na veľké prekážky, buďte 

tak láskaví zapôsobiť prostredníctvom policajných orgánov na vedenie robotníctva, 

aby sa aj sami starali o zabezpečenie poriadku. Policajné úrady nech 

sú osobitne vyrozumené o tom, aby pre ochranu záujmov štátu v uvažovaní 

miestnych pomerov urobili všetky preventívne opatrenia." 9. 

Bratislavské vedenie slovenskej sociálnej demokracie na čele s E. Lehockým 

vyzvalo organizované robotníctvo krajiny, aby porobilo všetky 

potrebné prípravy na to, aby oslava prvého mája bola dôstojná jej cieľu. 

(9) 

Robotnícke noviny 25. apríla 1918 dokonca vyzývajú, aby pri príležitosti 

1. mája konečne všetci tí, ktorí trpia, podali si ruky a okrem iného 

žiadali „nielen rovnosť medzi národmi, ale aj rovnosť v národe". Celkove 

však z obsahu článkov robotníckej tlače pred 1. májom 1918 vyplýva, 

že vedenie sociálnej demokracie v Uhorsku sa snažilo dať oslavám, ak 

ich úrady povolia, také zameranie, aby sa niesli v znamení požiadavky 

volebnej reformy. Napriek všetkým prekážkam a ťažkostiam sa oslavy 

1. mája 1918 konali v mnohých slovenských mestách (napr. v Bratislave, 

Zvolene, Košiciach a inde), pričom prekvapovala rekordná účasť 

na nich. 10 

Na prvomájové oslavy sa mimoriadne starostlivo pripravovala aj 

miestna robotnícka organizácia slovenskej sociálnej demokracie v Liptovskom 

Mikulási, ktorá na jar 1918 mala už okolo tisíc členov. Vôbec 

organizované robotníctvo tohto mesta patrilo k najagilnejšej a národne 

najexponovanejšej časti slovenského proletariátu. Práve mikulášski 

robotníci si vymohli, že na určitý čas sa pre nich vydával aj odborový 

časopis „Kožorobotník" v materčine, sledovali robotnícku tlač, otázky 

týkajúce sa česko-slovenských vzťahov, usporadúvali rôzne kultúrne 

a spoločenské akcie. Pritom aj na podporu Robotníckych novín, ktoré 

zápasili s finančnými ťažkosťami, usporiadali medzi sebou zbierku, 

ktorá napriek ťažkej vojnovej situácii vyniesla 568 korún. 11 Najmä od 

začiatku roku 1918 stále naliehavejšie žiadali aj prijatie opatrení, ktoré 

by urýchlili ukončenie vojny, odstránili národné krivdy a zlepšili sociálne 

postavenie robotníctva. 

Slovenskí sociálni demokrati Ján Maršalko a Pavel Benko v mene 

mikulášskych robotníkov požiadali 15. apríla 1918 úrad hlavného 

slúžneho o povolenie slávnostného pochodu cez mesto Liptovský Sv. 

217


Mikuláš i manifestačného zhromaždenia pri príležitosti 1. mája a v žiadosti 

uviedli aj program osláv. 12 Hlavný slúžny však s povolením osláv 

otáľal a až po opätovnej osobnej intervencii mikulášskych sociálnych 

demokratov manifestáciu povolil. No usporiadatelia sa museli prísne 

zaviazať, že budú osobne zodpovedať za priebeh manifestácie a ručiť 

za to, že ani v sprievode, ani v prejavoch sa nevyskytnú čo len náznaky 

porušenia uhorských zákonov a nariadení. V osobe Jooba-Fancsalyho 

vo funkcii vrchnostenského komisára bol určený aj zástupca hlavného 

slúžneho na manifestácii s tým, že bude sledovať priebeh zhromaždenia 

a že v prípade nejakých „protištátnych" prejavov alebo tendencií 

okamžite zakročí. Za týmto účelom hlavný slúžny požiadal aj miestne 

žandárske veliteľstvo o asistenciu v sile aspoň troch ozbrojených hliadok. 

13 

Ešte pred tým však organizátori mikulášskeho prvého mája sondovali 

v Ružomberku u V. Srobára, či by nebol ochotný pripraviť a predniesť 

pri tejto príležitosti slávnostný prejav - čo tento okamžite prisľúbil. 

14 Zrejme nebude potrebné obšírnejšie rozvádzať, že toto pozvanie 

V. Srobára nebolo náhodné, že už pred svetovou vojnou bol známy 

nielen ako aktívny dopisovateľ Robotníckych novín, ale robotníctvo 

v Liptove ho poznalo ako agilného činiteľa hlasizmu, ktorý vyvíjal 

v rámci spolupráce robotníckeho hnutia a hlasizmu čulú osvetovú, 

národnoosloboditeľskú a politickoideovú činnosť v ich organizáciách. 

Vstúpil dokonca aj do robotníckej organizácie, čo však neznamená, že 

sa názorovo politicky stal sociálnym demokratom. Ako sám uvádza: 

„Prihlásil som sa rád, lebo ináč nebolo možné dostať sa do styku s fabrickým 

robotníckym ľudom dolného Liptova." 15 

V záverečnej fáze svetovej vojny 

bol aj slovenským sociálnym demokratom v Liptove dobre známy ako 

predný prívrženec česko-slovenského spojenia v slovenskom politickom 

tábore. Jeden z hlavných organizátorov prvomájového vystúpenia 

mikulášskych robotníkov Michal Kormán to zdôvodnil takto: „Šrobár 

nám bol známy ako človek pokrokový a v mladších svojich rokoch bol aj príslušníkom 

sociálnej demokratickej strany. Mali sme k nemu dôveru ..." 16 

Vieme, že V. Šrobár sa najskôr všemožne, ale márne snažil zaktivizovať 

SNS a na jej politickej platforme prijať otvorený ohlas zo Slovenska 

za samourčovacie právo slovenského národa v prospech česko-slovenského 

štátneho zjednotenia. No nespokojný V. Šrobár už nemienil 

dlhší čas otáľať. Po naliehavých hlasoch z Čiech sa rozhodol, že pri 

nejakej príležitosti sa Slováci musia ozvať v súlade s nimi. Ako sám na- 

218


písal: „Vidiac to (neschopnosť vedenia SNS zaktivizovať stranu - pozn. 

M. H.) a dostávajúc stále žaloby z Prahy na našu slovenskú nehybnosť, apatiu 

a bojazlivosť (informovali ma o zmýšľaní českom najmä pp. Štefánek a Votruba, 

redaktori Národných listov a Venkova) umienil som si že sa Slováci 

v nejakej forme a pri nejakej príležitosti ozvať musia" v zhode s Čechmi. 17 

Preto pozvanie mikulášskych sociálnych demokratov prišlo Šrobárovi 

neobyčajne vhod. Ako bystrý, akcieschopný politik si hneď uvedomil, 

že mikulášske prvomájové zhromaždenie môže pri dobrej organizácii 

vytvoriť vzácne masovopolitické fórum pre prijatie vytúženého verejného 

ohlasu zo Slovenska za sebaurčovacie právo slovenského národa 

a česko-slovenské štátne zjednotenie. Preto pozvanie mikulášskych 

sociálnych demokratov uvítal. 18 

Pritom Ján Kusenda, Michal Kormán 

a Ján Maršalko, ktorí v mene robotníkov rokovali so Srobárom, sa 

s ním hneď dohodli nielen na základných bodoch hlavného prejavu, 

ale aj verejného ohlasu - rezolúcie. No celá akcia bola podmienená 

povolením zo strany hlavného slúžneho, ktoré sa napokon podarilo 

dosiahnuť. 19 

V dôsledku toho prípravný výbor osláv vyhotovil letáky, ktoré 

v predvečer prvomájových osláv rozhadzovali po meste. V letáku, ktorý 

pozýval na oslavu, sa okrem iného hovorilo: „Uhorské robotníctvo 

za celú dobu tejto neprestávajúcej krvavej vojny nebolo pripustené dôstojne 

zasvätiť si svoj veľký sviatok - 1. máj, ale vetrík od východu aj u nás zavial 

svojim teplým vánkom. Tohoročná májová oslava koná sa v dejinách nemajúcich 

páru, preto musí byť nad iné slávna a veľká." 20 

Prvomájová manifestácia v Liptovskom Sv. Mikulási sa stala skutočne 

slávnostnou a masovou oslavou, k čomu prispievalo aj pekné 

slnečné počasie. Mikulášske robotníctvo podporené obyvateľstvom 

z okolitých obcí Liptova (pričom bola nápadná i aktívna účasť ruských 

a srbských zajatcov) zaplnilo v deň sviatku mesto. Robotnícke noviny 

o atmosfére a priebehu mikulášskej manifestácie napísali: „Krásny májový 

deň priaznivo účinkoval na slávnostnú náladu. Od siedmej rána zhromažďovali 

sa vo veľkých zástupoch robotníci všetkých mikulášskych priemyselných 

závodov, roľníci i roľnícky z okolitých dedín. O ôsmej hodine bol 

priestor pred hostincom „Čierny Orol" a dvor husto obsadený, o pol deviatej 

pod červenou zástavou robotníckeho spolku pohnul sa zástup cez mesto. 

Sprievod vzrastal stále a manifestačný pochod trval hodinu. Nadšené zástupy 

spievali robotnícku hymnu a slovenské národné piesne (Kto za pravdu horí, 

Nad Tatrou sa blýska, Kde domov múj a i.). A volali na slávu samourčovaniu 

219


národov, všeobecnému volebnému právu, osemhodinovej práci a všeobecnému 

mieru a abcugovali gr. Tiszu a vojenských štváčov." 21 

Slávnostné zhromaždenie manifestujúcich más sa konalo na dvore 

hostinca „Čierny Orol". Nádvorie bolo husto zaplnené. Podľa odhadov 

vtedajšej tlače mikulášskej manifestácie sa zúčastnilo okolo 2 000 občanov. 

Vchod do dvora potom uzavrela žandárska hliadka. Odznel tam 

slávnostný prejav rečníka sociálneho demokrata Jána Maršalka, ktorý 

sa snažil vyzdvihnúť a vysvetliť význam Prvého mája a reč V. Srobára, 

ktorý dokazoval, že ťažké položenie utláčaného slovenského národa sa 

počas vojny nezlepšilo, ale naopak zhoršilo. Požadoval pre slovenský 

národ právo na sebaurčenie i demokratické slobody a v duchu svojej 

známej ideovo-politickej koncepcie sa snažil objasniť vnútropolitickú 

a zahraničnopolitickú situáciu, pričom ako prvý zo slovenského politického 

tábora sa verejne hlásil k americkému prezidentovi Wilsonovi, 

ale prítomný slúžny ho zahriakol, či vraj chce chváliť nepriateľov monarchie 

a vlasti. Až nakoniec tu odznel aj najvýznamnejší akt celého 

mikulášskeho prvomájového zhromaždenia - rezolúcia - ktorú prečítal 

Ján Kusenda. „Predseda - súdruh - precitajúc rezolúciu, z ktorej každú 

vetu poslucháčstvo hlučne schvaľovalo, zakľúčil zhromaždenie obžalobou proti 

slovenskej inteligencii vyčítajúc jej, že počas vojny sa málo starala o slovenský 

ľud, menovite o slovenské robotníctvo" - písali Robotnícke noviny? 2 

Mikulášska rezolúcia ako prvý verejný ohlas zo Slovenska za svetovej 

vojny vystúpila s požiadavkou sebaurčenia pre slovenský národ, čo 

vyjadrila vo svojom druhom bode nasledujúcou formuláciou: „... žiadame 

bezpodmienečné uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov nielen za 

hranicami našej monarchie, ale i národov Rakúsko-Uhorska, teda aj uhorskej 

vetvy československého kmeňa". Zásluhou takejto, aj keď dosť hmlistej 

formulácie o „uhorskej vetve československého kmeňa", požiadavka sebaurčenia 

nadobudla adresnejší smer - hovorila o prianí slovenského 

národa spojiť sa s bratským českým národom v spoločnom štátnom 

zväzku. V ďalších bodoch rezolúcia žiadala trvalý mier, všeobecné 

volebné právo, slobodu slova i tlače i uzákonenie osemhodinového 

pracovného času a protestovala proti korupcii, vojnovým zbohatlíkom 

a špekulantom. 23 

Hlavným zostavovateľom rezolúcie bol V. Srobár a zjavne nesie 

tiež stopy jeho čechoslovakizmu. 24 

Pritom nesporne najväčším problémom 

aj pre zostavovateľa návrhu (konceptu) rezolúcie bola formulácia, 

ktorou by rezolúcia vyjadrila zásadu práva slovenského národa 

220

Prísfub slovenskej jari 1918 

na sebaurčenie v súvislosti s požiadavkou česko-slovenského politického 

zjednotenia. 25 Celkovo však rezolúciu treba vidieť ako výsledok 

plodnej spolupráce všetkých účastníkov mikulášskych prvomájových 

osláv. Ich hlavnými iniciátormi a organizátormi boli mikulášski sociálni 

demokrati, účastníkmi najširšie masy obyvateľstva Liptova na čele 

s mikulášskym robotníctvom, ale hlavným rečníkom a osnovateľom 

pamätnej rezolúcie bol bývalý hlasista V. Srobár. Ako k tomu správne 

poznamenal predseda zhromaždenia J. Kusenda: „Zásluhy na tom boli 

spoločné - my by sme to neboli uskutočnili bez dr. Šrobára, on by nemohol urobiť 

nič bez nás". 26 

Skutočne, vo vtedajšej situácii najťažším problémom 

bola práve otázka masového politického fóra, ktoré by bolo schopné 

a odhodlané prijať taký významný verejný ohlas zo Slovenska. A bolo 

to práve mikulášske prvomájové zhromaždenie, ktoré takéto masovopolitické 

fórum vytvorilo. Existovalo aj celkom reálne nebezpečenstvo, 

že dozorné orgány prerušia slávnostné zhromaždenie skôr, než sa 

bude môcť celá rezolúcia prijať, čo si organizátori dobre uvedomovali. 

Preto tiež učinili opatrenia na odpútanie pozornosti dozerajúceho 

slúžneho pri čítaní rezolúcie. 27 

Faktom je, že udalosti 1. mája 1918 v Liptovskom Sv. Mikulási sa 

maďarským vládnym orgánom vymkli spod kontroly. Správy pre české 

a slovenské časopisy napísal ešte 1. mája sám V. Srobár a do Čiech 

boli zaslané dôvernou cestou. Národní listy priniesli správu o Mikulášskej 

rezolúcii už 5. mája a o pár dní neskôr všetky väčšie české časopisy 

s výnimkou tlače českých klerikálov. Agrárnicky časopis Venkov 

nezabudol podotknúť: „Splnila se pfedpovéd »Venkova«, že neujme-li se 

teď slova Národní strana, pak promluví Slovensko první a smérodatný svúj 

projev mimo její rámec". 28 

Prostredníctvom českej tlače sa Mikulášska 

rezolúcia dostala do cudziny a zásluhou čsl. zahraničného odboja aj 

do niektorých veľkých časopisov Dohody ako Journal des Debats, The 

Times, Le Temps a iné. Bola prvým dokumentom zo Slovenska, ktorý 

pomohol presadzovať slovenskú otázku na medzinárodnom fóre. Ako 

o tom napísal E. Beneš: „Uvádéli jsme jej za doklad, že Slováci jdou s nami 

a že si pfejíproti Maďarum československého sjednocení." 29 Americký „Slovenský 

sokol" mikulášskemu zhromaždeniu vtisol hneď aj pečať historickosti: 

„VLiptovskom Sv. Mikulási zase odznelo historické slovo, slovenský 

ľud vystúpil so žiadosťou za utvorenie česko-slovenského štátu a za slobodou. 

Slovenský ľud pod Tatrami povedal svoje rozhodné slovo. " 30 A vo Viedni si 

K. Stodola už 6. mája 1918 zapísal do svojho denníka: „ Čistá, ničím 

221


nekalená radosť vtiahla do našich srde. Naši českí priatelia sú vo vytržení, 

lebo sme boli v nebezpečí, že svet nebude vedieť ako Slováci zmýšľajú../' 31 

Dokonca 

ani v ďalekom Vladivostoku nezostala rezolúcia mikulášskeho 

robotníctva neznáma.. Legionársky časopis Vestník ju nazval „grandióznou 

manifestáciou ". 32 

Na Slovensku správu o Mikulášskej rezolúcii priniesli spomedzi 

slovenských časopisov prvé Národnie noviny už 4. mája. Robotnícke 

noviny, ktoré vychádzali ako týždenník, priniesli správu o štyri dni 

neskoršie 8. mája 1918. O pár dní neskoršie ju uviedol s veľkým nadšením 

aj Slovenský týždenník, ktorý vychádzal v Budapešti. 33 Iba Slovenské 

ľudové noviny nepriniesli o Mikulášskej rezolúcii žiadnu správu. Treba 

však poznamenať, že jedine Robotnícke noviny spomedzi všetkých slovenských 

i českých časopisov, ktoré Mikulášsku rezolúciu uverejnili, 

ju priniesli v plnom, nepozmenenom znení. Zmeny, ktoré sa v ďalších 

slovenských a českých časopisoch vyskytli, týkajú sa práve najdôležitejšieho 

bodu rezolúcie - hmlistej formulácie - ktorá žiadala právo 

samourčenia pre „uhorskú vetvu československého kmeňa". 

Národnie noviny nahradili túto formuláciu výrazom „Slováci" s poznámkou 

redakcie, že „v pôvodnom znení inak povedané". M 

Slovenský týždenník 

ju zas nahradil formuláciou „národ slovenský". Hlavnú príčinu 

týchto zmien v slovenských časopisoch treba najskôr hľadať v obavách 

pred úradnou maďarskou cenzúrou. V prípade Národných novín však 

zohral vo veľkej miere svoju úlohu tiež rozhodný odmietavý postoj 

J. Skultétyho, ktorý nesúhlasil s takým označením slovenského národa, 

aké vyjadrovala Mikulášska rezolúcia vo formulácii „uhorská vetva 

československého kmeňa". 

Predseda Slovenskej národnej strany M. Dula o tom napísal Vladimírovi 

Makovickému v liste z 3. májal918 toto: „Dobre som tušil, že].Sk. 

bude mať poznámky v otázke publikovania mikulášske] rezolúcie. Pozastavil 

sa menovite na dva razy v ne] prichodiacom pasuse, v ktorom je reč o „vetve 

československého kmeňa." On je zajedno tej mienky, že pre ne naša cenzúra 

pravdepodobne celú rezolúciu strajkne, a za druhé, že také označenie nás 

Slovákov sa s jeho náhľadom nezrovnáva, pokiaľ je on redaktorom „NN" ho 

nepripustí v časopise skrze neho redigovanom užívať. Keď od toho upustiť 

nechcel, hľadel som k tomu ho nakloniť, aby ho na oboch miestach nahradil 

Slovákmi, s poznámkou, že v prijatej rezolúcii stojí „vetva československého 

kmeňa". Ani s tým sa nechcel spriateliť. Konečne som mu navrhol, aby 

v rezolúcii výrazy „vetva československého kmeňa" nahradil „Slovákmi", pri 

222


nich urobil hviezdičku, a po obsahu rezolúcie čo poznámku redakcie udal, že 

v prijatej rezolúcii je toto pomenovanie ináč označené. Po dlhej hádke na to 

pristal a sľúbil rezolúciu dať do sadzby. Prosím, aby Šrobár spriatelil sa s touto 

modifikáciou - a ak by sa radšej zriekol jej publikovania v NN, aby mi to 

telefonicky hneď oznámil." 35 

Isteže takýto postoj Národných novín a konkrétne ich redaktora 

J. Škultétyho k Mikulášskej rezolúcii nepodporil v danej situácii snahu 

V. Šrobára vyjadriť predmetnou formuláciou pozitívny postoj Slovákov 

k úsiliu za česko-slovenské štátne zjednotenie. Pritom keď Národné 

noviny namiesto „uhorskej vetvy československého kmeňa" uviedli výraz 

„Slováci", nepodvádzali, ale iba konštatovali historickú skutočnosť. 

Nešťastné na tom bolo to, že týmto spôsobom vlastne z dokumentu 

vypadla spolu so Šrobárovou formuláciou aj česko-slovenská vzájomnosť 

bez toho, že by v poznámke uviedli pôvodné znenie, čo nebolo 

v prospech konečného cieľa národnooslobodzovacieho hnutia slovenského 

národa. A aj z už uvedených citátov vyplýva, že Mikulášska rezolúcia 

sa od začiatku chápala ako prejav celonárodný, ako rozhodné 

slovo v mene a so súhlasom celého národa. 

Na druhej strane, nebolo by správne na Škultétyho postoj hľadieť 

ako na nejaký záškodnícky, prípadne nezmyselne tvrdohlavý starecký 

počin, ktorý si zaslúži štipľavú poznámku, akou napríklad na Škultétyho 

postoj reagoval Karel Kálal vo svojom liste A. Štefánkovi: „Škultétyje 

starý uličník. Škoda, že i v takové dobé má vudčí slovo." 26 

Škultétyho 

postoj do určitej miery signalizoval aj nevyriešené a nevyjasnené problémy, 

názorové diferencie, ktoré existovali v slovenskom politickom 

tábore v súvislosti s česko-slovenskou myšlienkou ešte pred prvou 

svetovou vojnou a v záverečnej fáze svetovej vojny už evidentne signalizoval 

rozdielny prístup jednotlivých skupín slovenského politického 

tábora k nastupujúcemu čechoslovakizmu nielen v názoroch V. Šrobára, 

ale aj na domácej českej pôde i v čsl. zahraničnom odboji vôbec. 

Konečne Šrobárova formulácia „uhorská vetva československého kmeňa" 

bola predsa len dosť hmlistá a aj ona má svoj podiel na tom, že nielen 

v slovenských, ale aj v českých časopisoch dochádzalo k jej voľnému 

tlmočeniu. Dokonca české časopisy všeobecne nahradzovali túto formuláciu 

výrazom „československý národ". Ťažko však zistiť, či zmena 

v uvedenej formulácii vznikla až v redakciách českých listov, alebo ju 

pozmenil sám Vavro Šrobár, ktorý vypracoval správy o Mikulášskej 

rezolúcii pre české časopisy. 

223


Napokon tu nie je možné obísť ani slovenských sociálnych demokratov, 

ktorí tiež prevzali českú politickú myšlienku, t.j. politickú 

myšlienku čechoslovakizmu, vlastnú aj ich neprekonateľnému vzoru - 

českej sociálnej demokracii. Aj pre slovenských sociálnych demokratov 

bolo už vtedy neprijateľné ďalej zotrvať na štátnej platforme Uhorska 

a dosiahnutie suverenity vlastnej štátnosti v novom česko-slovenskom 

štáte sa im javilo ako najreálnejšie východisko. 

Maďarská vláda a vládna propaganda reagovali na mikulášske prvomájové 

udalosti značne oneskorene, až v súvislosti s ich ohlasom 

v zahraničných časopisoch. Ako výstižne poznamenal V. Šrobár: „Mikulášsky 

manifest sa stal veľmi nepohodlným -pre maďarskú vládu, a to najmä 

od chvíle, ako ho odtlačili veľké zahraničné časopisy, odvolávajúc sa naň ako 

na historický dokument, podľa ktorého Slováci žiadajú jednotu s Čechmi." 37 

Snažili sa umenšiť význam rezolúcie a hlavne vyvrátiť, že rezolúcia 

obsahovala požiadavku sebaurčenia pre slovenský národ v zmysle 

myšlienky česko-slovenského spojenia. Vyšetrovanie organizátorov 

a hlavných aktérov mikulášskeho zhromaždenia prebehlo až koncom 

júna 1918. Z mikulášskych sociálnych demokratov vypočúvali J. Kusendu, 

J. Maršalka, M. Kormana a P. Benku. Ďalej pravotára J. Ružiaka, 

mestského kapitána P. Sokola a ev. učiteľ P. Gallo a Skôrik, ktorý 

dirigoval spevácky súbor na prvého mája, museli narukovať, podobne 

ako aj V. Belopotocký, ktorý niesol v prvomájovom manifestačnom 

sprievode zástavu odborovej organizácie mikulášskych garbiarov. Pre 

uverejnenie rezolúcie v Robotníckych novinách vyšetrovali aj Emanuela 

Lehockého a nakoniec internovali V. Srobára od 14. augusta do 12. októbra 

v internačnom tábore v Ceglédé. 38 

Ohlas mikulášskych prvomájových udalostí mal aj významné 

vnútropolitické dôsledky a veľký vplyv na ďalší vývoj slovenskej politiky 

v záverečnej fáze svetovej vojny. Vedenie SNS si muselo uvedomiť, 

že jeho doterajší politický kurz pasívneho vyčkávania a „prezimovania 

bez strát" sa stáva neudržateľným. SNS hrozilo, že sa ocitne 

na okraji národnooslobodzovacieho hnutia slovenského národa. Toto 

nebezpečenstvo si začali uvedomovať aj radoví členovia SNS a svoju 

nespokojnosť netajili pred predsedníctvom strany. Ladislav Moyš zo 

Spiša napríklad do Turčianskeho Sv. Martina napísal: „Nech si strana 

osvojí uzavretie sv. mikulášskeho zhromaždenia. Tušiť sa dá, že sv. mikulášske 

zhromaždenie a jeho výnos vynesený bol bez predbežného uzrozumenia 

sa s predsedníctvom, následkom čoho záležitosť ohľadom predsedníctva sa 

224


stala háklivou. Národ správne očakáva a prosí Slávne predsedníctvo, aby 

samoseba prevýšilo a dalo vysokomravný príklad národu tým, že vzdor tomu 

svoju pozíciu neopustí a i naďalej vytrvá na čele národa." 39 

List podobného 

znenia poslal predsedovi SNS aj ev. farár Pavel Neckar z Trnovca. 

40 

Túto skutočnosť si uvedomoval aj Milan Hodža, no nezabúdal ani 

na postavenie a úlohu slovenskej sociálnej demokracie v národno- 

-oslobodzovacom zápase. „Dňa 1. mája riekol ľud na zhromaždení mikulášskom, 

čo chcel", písal v úvodníku Slovenského týždenníka 17. mája 1918 

M. Hodža a pokračoval: „To isté chce nielen Mikuláš, Horný Liptov, ale 

všetok slovenský ľud. Najdôstojnejšie vykoná slovenská naša strana svoju povinnosť 

tak, keď bude pokračovať v diele započatom v Mikulási, keď si osvojí 

mikulášske uznesenie za dôkladnú obnovu našej slovenskej krajinskej politiky 

a keď za príkladom mikulášskym vyjadrí tie isté žiadosti na ľudových zhromaždeniach 

všade tam, kde na krajoch našich žijú nie pupáci, ale sebavedomí 

slovenskí mužovia..." Hodža ďalej upozorňuje, že „príklad mikulášsky nasledovania 

je hoden i v ohľade tom, že náš nový boj za slobodu a pokrok nie je 

úlohou len Slovenskej národnej strany, ale vedno ruka v ruke aj slovenského 

socializmu. Na zhromaždení mikulášskom znova dokázali slovenskí socialisti 

tak svoju politickú zrelosť, ako aj svoju bezpodmienečnú oddanosť na boj za 

práva slovenskej národnosti." 

Z pomerne veľkého a pozitívneho ohlasu Mikulášskej rezolúcie vyplýva, 

že od začiatku sa chápala ako prejav celonárodný, ako rozhodné 

slovo v mene a so súhlasom celého národa. Bola prvým verejným 

politickým ohlasom zo Slovenska počas prvej svetovej vojny za sebaurčovacie 

právo slovenského národa a česko-slovenské štátne zjednotenie. 

Bola dôležitým impulzom pre aktivizáciu slovenského politického 

tábora a predurčila ďalší smer hlavnej línie slovenskej politiky 

v záverečnej fáze vojny. Potvrdila, že slovenská sociálna demokracia 

predstavuje už na Slovensku významnú politickú silu, s ktorou v národnooslobodzovacom 

zápase musí slovenský politický tábor rátať. 

Politická míkvota presadzovaná predsedníctvom SNS sa narušila. 

Po Mikulášskej rezolúcii si však už aj sám predseda strany Dula začal 

do istej miery uvedomovať spomínané nebezpečenstvo, že sa SNS 

ocitne na okraji národnooslobodzovacieho hnutia českého a slovenského 

národa a konečne sa rozhodol zvolať pracovnú poradu, ktorej 

by sa zúčastnil iba užší výber popredných činiteľov strany a ktorá by 

dôverne rokovala o organizačných problémoch a o otázke zaktivizova- 

225


nia činnosti vo vnútri strany. Preto hneď 3. mája prostredníctvom listu 

V. Makovickému oznamuje ružombersko-liptovskej skupine prívržencov 

česko-slovenskej orientácie: „Pripojujem zoznam členov výkonného 

výboru našej strany, a včera zostavený menoslov do našej predbežnej dôvernej 

porady - povolať sa majúcich. Je v nich toľko mien, „že sa mne pozdáva, že 

ideme z kanónov strieľať vrabcov... Preto by som Ťa prosil, aby Ste ešte raz: 

Ty, dr. Srobár, Hlinka a prípadne dr. Bella - na základe týchto dvoch zoznamov 

prerevidovali vec, a mi oznámili: koho mám ku tej predbežnej dôvernej 

porade povolať... Vopred sa ale osvedčujem, že ja z mojej strany prevediem, čo 

Vy za dobré uznáte. " 41 

Je zrejmé, že v tomto okamihu M. Dula kapituloval pred vzrastajúcou 

autoritou ružombersko-liptovskej skupiny a začal skutočne 

vážne pomýšľať na abdikáciu z funkcie predsedu strany. Ružombersko-liptovská 

skupina na čele s V. Srobárom dostala možnosť výberu 

účastníkov na plánovanú poradu a vytvára si širší blok prívržencov 

česko-slovenskej myšlienky ktorí sú rozhodnutí na porade vystúpiť 

proti neplodnej a nerozhodnej politike vedúceho martinského konzervatívneho 

centra. 

Tak sa v podstate už v prvých májových dňoch 1918 v Martine rozhodlo 

o zvolaní dôvernej porady užšieho výboru SNS, čo predsedníctvo 

potvrdilo 9. mája rozoslaním pozvánok vybraným členom strany. 

Bol určený už aj presný termín a miesto porady - 24. máj 1918 v Martine. 

42 Termín konania schôdze bol stanovený tak, aby nekolidoval s jubilejnými 

divadelnými slávnosťami Národného divadla v Prahe, na 

čo upozornil Dulu už E. Stodola v liste z 13. apríla, keď neradil zvolávať 

poradu na polovicu mája, pretože V. Šrobár nebude môcť byť pre 

účasť na divadelných slávnostiach prítomný. Lebo zle by sa vynímalo 

a mohlo by mať náter úmyselnosti a istej nelojálnosti, „keď by sme s obídením 

jedného z hlavných navrhovateľov poradu vydržiavali."* 3 

Napokon, 

do 14. mája 1918 ani M. Dula účasť na divadelných slávnostiach definitívne 

neodriekol. 

* * * 

Plánované oslavy polstoročnice položenia základného kameňa Národného 

divadla, ktoré pripadali práve na 15. -17. mája 1918, prišli radikálnemu 

vedeniu českej politiky neobyčajne vhod, aby usporiadali 

novú manifestáciu na národnej báze. Organizáciou osláv poverili prí- 

226


pravný výbor, na čelo ktorého si postavila novovytvorená strana Česká 

štátoprávna demokracia, bez predchádzajúcej dohody s ostatnými 

občianskymi stranami a sociálnymi demokratmi svojho reprezentanta 

Karia Kramáŕa. S týmto krokom nesúhlasilo vedenie českej sociálnej 

demokracie a rozhodlo sa, že usporiada vlastnú, socialistickú oslavu 

divadelného jubilea v Plodinovej burze. 

Národné divadlo v Prahe prirástlo k srdcu prostého českého ľudu. 

Bolo budované s hlbokou láskou, úctou a obdivuhodnou obetavosťou 

celého národa, čo ho robilo v jeho očiach celonárodným majetkom - 

reprezentovalo český národ ako slávna pamiatka príkladnej obetavosti 

a národnej hrdosti. Preto každý národne cítiaci Cech považoval za 

svoju povinnosť čo najviac prispieť k úspechu divadelných osláv. Do 

boja za dôstojný priebeh tejto významnej kultúrnej akcie sa vehementne 

pustila celá česká demokratická kultúra. 

Prípravný výbor, ktorý divadelnými slávnosťami sledoval predovšetkým 

politické ciele, chcel zo slávností vytvoriť aj istú analógiu rímskeho 

kongresu. Preto pozval do Prahy i politických predstaviteľov porobených 

národov Rakúsko-Uhorska. Medzi prvými požiadal o účasť 

Slovákov a osobitne aj Dulu a Škultétyho z martinského vedenia SNS. 

Pozvánka pre nich šla do Martina kuriérnou cestou cez A. Stefánka 

v Prahe a K. Stodolu vo Viedni. V pozvánke Dulovi, ktorú podpísal K. 

Kramáf, sa okrem iného hovorilo: „Dnešní veliká doba zve všechni verné 

Deti národa našeho, abychom výročí to oslávili co nejokázaleji, více než kdy 

jindy toužíme po tom, aby s nami v téch dnech byli také naši draží bratfi 

slovenští. Pokladáme si tudiž za čest, prositi Vás, aby ste jako vynikajúci 

zástupce našeho Slovenska prijal členství slávnostního výboru a bude-li Vám 

možno, o slávnostných dnech k nám do Prahy zavítat.' m 

Išlo o evidentne 

premyslený taktický krok českej politiky rešpektovaním slovenského 

politického vedenia v Martine zapôsobiť naň v prospech myšlienky 

česko-slovenského politického zjednotenia. 45 

Na Matúša Dulu, ktorý mal vlastný postoj k česko-slovenskej vzájomnosti 

a rozhodne nepatril k nepriateľom česko-slovenskej myšlienky, 

aj keď dovtedy málo veril v jej uskutočnenie, lichotivé pozvanie ako 

„vynikajúceho zástupcu Slovenska" dosť zapôsobilo. Preto bez zábran 

prijal členstvo v ponúkanom výbore a vo svojej odpovedi z 13. apríla 

1918 dokonca prisľúbil, pokiaľ to len bude možné, aj účasť. 46 No už 

v liste K. Stodolovi, prostredníctvom ktorého posielal odpoveď do Prahy, 

naznačil, že sa zatiaľ nerozhodol riskovať účasť na oslavách hlavne 

227


preto, lebo „urobím-li to, pri terajšej nálade v Vešti moje ďalšie stýkanie sa 

s ňou sa stane bezvýhťadným" } 7 

Po mikulášskom prvom máji pribudli 

k tomu ešte obavy pred perzekúciou zo strany vládnych orgánov a tak 

napokon u Dulu opäť zvíťazil opatrnícky postoj. Dňa 14. mája píše do 

Prahy ospravedlňujúci a zároveň pozdravný list predsedovi prípravného 

výboru osláv Kramáfovi. Ubezpečil ho v ňom, že nebyť súčasných 

výnimočných vojnových pomerov, boli by sa na oslavách v Prahe 

zhromaždili nie desiatky, ale stovky účastníkov zo Slovenska. Osobne 

vraj i on do poslednej chvíle váhal, čo má urobiť a nebol by úprimný, 

keby svoju neúčasť chcel ospravedlniť len svojou starobou a námahou 

z cestovania, „avšak viacerí moji, ináče so mnou rovnako cítiaci priatelia, za 

dobré uznali ma upozorniť, žejestlija, čo nateraz ešte vedúci predseda Slovenskej 

národnej strany účasť vezmem na týchto slávnostiach, následkom môjho 

exponovaného postavenia snadno ohrozím nielen seba, ale aj ich... volím radšej 

doma zostať, zrieknuť sa pôžitkov, pri ktorých by som dozaista i duševne i telesne 

okrial, ako zavdať príležitosť ku novým perzekúciám/' 48 

V. Srobár, ktorý sa stal hlavným organizátorom účasti slovenskej delegácie 

na divadelných slávnostiach, už po prvých sondážach v Martine 

neveril, že sa M. Dula rozhodne zúčastniť sa na oslavách a podarilo 

sa mu získať za vodcu dvadsaťčlennej slovenskej delegácie básnika 

Pavla Országa Hviezdoslava ako reprezentanta slovenskej kultúry. 49 

Dňa 14. - 15. mája zavítali do Prahy prví hostia. Okrem Juhoslovanov, 

Poliakov, niekoľkých Rumunov a Talianov sem v týchto dňoch pricestovala 

aj slovenská delegácia, ktorá sa hneď stala stredobodom českej 

tlače - najmä básnik Hviezdoslav. 50 

Potvrdilo sa to aj v deň hlavných 

osláv, 16. mája, keď sa Praha odetá do pestrého hávu kvetov spestrená 

ľudovými krojmi a úbormi, naplnená jasom národného sebavedomia 

i pevnou vierou v lepšiu budúcnosť českého i slovenského národa, 

ozývala národnými piesňami, slovanskými hymnami a radostnými 

výkrikmi tisícov Cechov, ktorí nadšene vítali hostí. 

Slávnosti Národného divadla sa začali prejavmi v Panteóne Národného 

múzea. Úvodný prejav predniesol predseda zhromaždenia Karel 

Kramáf. Odsúdil v ňom nespravodlivý brestlitovský mier, volal po demokratickom 

ukončení vojny a jeho reč sa niesla celkom v duchu cieľa, 

ktorý si česká politika pre jubilejné divadelné slávnosti vytýčila, a tým 

bol samostatný česko-slovenský štát. 51 

Čo sa týka zjednotenia oboch 

národov, Kramáŕ sľuboval, že z českej strany sa urobí všetko, aby sa to 

docielilo, že žiadna prekážka Cechov neodradí, aby tak ako za svoju 

228


národnú slobodu nebojovali aj za vyslobodenie „týraných bratov pod 

Tatrami". Pritom nie náhodou na adresu Slovákov a ich politického 

vedenia zdôraznil, že českému politickému vedeniu nejde o zvýšenie 

politickej moci, o akúsi „duševnú centralizáciu v Prahe" a nik nemá 

v úmysle „v ničom porušovať zvláštnu osobitosť našich Slovákov", ide iba 

o „jednotu československého národa - naprostú a nerozlučnú" 52 Pevnú vieru 

v česko-slovenské zjednotenie vyjadril aj Alois Jirásek, pričom opakoval 

slová Jozefa Miloslava Hurbana, ktoré predniesol práve pred päťdesiatimi 

rokmi v Prahe - „že tiež pod Tatrami svitne deň slobody". 53 

Po Jiráskovi vystúpil v Panteóne Národného múzea P O. Hviezdoslav, 

ktorý srdečným tónom, poetickými slovami v krátkom prejave 

skromne vyjadril, že neprišiel do Prahy ako politický reprezentant, ale 

ako zástupca porobeného slovenského ľudu: „Prišiel som z chladu hriať 

sa k vysoko planúcim Vašim ohňom nadšenia a zápalu, s vyprahlými rty som 

prišiel napiť sa plnými dúškami z pohára Vašich nadšených radostí. Prišiel 

som nachytať iskry nadšenia a odhodlania, ktoré sršia z Vašich očí. Prišiel som 

do Vašej záhrady natrhať Vašich kytiek nádejí a všetko si odnesiem domov. 

Ale sotva prekročím hranice, z tvrdošijného lakomca stane sa dobrodej, ktorý 

všetko, čo nazhromaždil a nabral do svojho srdca, plnými rukami bude rozdávať 

svojmu úbohému ľudu. Budem rozdávať, aby darmi Vašich nádejí, Vašich 

radostí sa zarumenila pobledlá tvár nášho ľudu, aby aj jemu zablyskla iskra 

v oku, aby radostne a vysoko nad hlavou zamával valaškou..." 5 * 

Po skončení oslavy v Národnom múzeu vyniesli niektorí nadšenci 

Hviezdoslava medzi zhromaždené zástupy ľudu pred budovou a ovácie, 

ktoré dav pripravil jemu a ostatným členom slovenskej delegácie, 

boli naozaj veľkolepé. Len ťažko sa predierali cez špalier obecenstva na 

Václavskom námestí k Zlatej husi. „Hviezdoslav byl bouflivé zdraven pak 

i na balkónu hotelu Zlatá husa a v Národním divadle pri predstavení Libuše. 

Zrejme je vidét na stafičkém básniku pohnutí, že dočkal se dnu tak historických", 

napísalo Právo lidu a označilo Hviezdoslavovu reč za najpoetickejšiu 

stránku oslavy v Národnom múzeu, z ktorej hovorila plachosť 

národa pritlačeného brutálnou päsťou k zemi a bohatý citový podklad 

uložený v srdci. „Co fekl, to byla fizí, jímavá poesie, láskyplný projev starého 

muže, který se probojuje bídou a zlem dneška jen proto s takovým svetlým 

úsmévem, že mu stále horí na obzoru ideál osvobození jeho národa." 55 

Dňa 16. mája sa konala i schôdza slovanských socialistov v Plodinovej 

burze, ktorej sa zúčastnila aj juhoslovanská a poľská delegácia, 

no na ktorej neboli prítomní slovenskí sociálni demokrati a Právo lidu 

229


uverejnilo v tejto súvislosti Mikulášsku rezolúciu s poukazom na to, 

že neprítomných slovenských sociálnych demokratov zastupuje práve 

táto historická rezolúcia. 56 

Po ukončení schôdzky, ktorá sa stala 

jasnou manifestáciou českého proletariátu proti utlačovateľom v rakúsko-uhorskej 

monarchii, došlo k veľkej demonštrácii pracujúcich 

na Václavskom námestí. Rečníci Soukup, Habrman a Klofáč sa snažili 

dať manifestácii čisto nacionálny charakter a T. G. Masaryka vyzdvihli 

ako symbol česko-slovenského národnooslobodzovacieho boja. Takto, 

aj za pomoci českej sociálnej demokracie, jubilejné oslavy Národného 

divadla prebehli v intenciách národnooslobodzovacieho hnutia. 

Vyzneli ako mohutná protimonarchistická a protirakúska manifestácia 

českého ľudu. Boli odpoveďou rakúsko-nemeckým rokovaniam v 

Spa a zároveň dostali aj istý punč pokračovania rímskeho kongresu 

porobených národov Rakúsko-uhorskej monarchie. Mali veľký ohlas 

v zahraničí a v dohodových štátoch ich považovali za začiatok revolučného 

hnutia proti monarchii. 

Divadelné slávnosti zohrali významnú úlohu i pri utužovaní československých 

vzťahov a spolupráce. 57 Prítomnosť slovenskej delegácie 

v Prahe pochopila široká verejnosť ako súhlas Slovenska s myšlienkou 

vytvorenia samostatného česko-slovenského štátu, čo malo nemalý 

význam pre udomácnenie tejto myšlienky v najširších vrstvách českého 

národa. Na Slovensku účasť na oslavách zase prispela k posilneniu 

dôvery v bratský český národ a tiež v uskutočnenie snáh za česko-slovenské 

štátne spojenie. 

* * * 

Ako sme už naznačili, 9. mája rozoslal predseda SNS M. Dula vybraným 

členom strany pozvánky na dôvernú poradu 24. mája 1918 

do Turčianskeho Sv. Martina, ktorá mala formu pomerne obsiahleho 

obežníka. Hlavne preto, že v istej retrospektíve sa v ňom Dula snažil 

obrániť vedenie SNS „od podozrenia intra et extra muros hlásaného", že 

strana zostala „bez príčiny a dlhšie ako musela na vývin verejných vecí dívať 

sa so založenými rukami a podať o nej verejnosti a zvlášť nášmu milému 

národu dôkaz, že ju síce ochromilo, ale nezabilo ani dunenie blízkych diel, ani 

zúrivé nástrahy, ktorým sme menovite počiatkom vypuknutia terajšej vojny 

zo strany našich protivníkov vystavení boli; naopak, že žije, chce a bude i naďalej 

pracovať na vymanení nášho národa z jeho dosavádneho neznesiteľného 

230


postavenia/' Dula priznával, že druhé politické strany napospol svoju 

politickú činnosť, tiež na začiatku vojny zastavenú, už nastúpili, a preto 

treba ich príklad nasledovať. No vedenie SNS aj teraz považuje „za 

conditio sine qua non" akéhokoľvek verejného vystúpenia našej strany: 

„aby všetko, s cím po takej dlhej prestávke pred verejnosť vystúpime, bolo 

vopred skrze rozhodných členov nasej strany dôkladne prežúvané, písomne 

zostavené, vôbec, aby všetky návrhy, ktoré akémukoľvek verejnému zasadnutiu 

predostrieme, tak boli vypracované, aby tiež ním bez veľkých zmien prijaté 

byť mohli." V záujme vykonania potrebných predprác sa predsedníctvo SNS 

uznieslo „zvolať súkromnú dôvernú poradu sem do Turč. Sv. Martina na 24. 

t. m. na 10. predpoludňajšiu hodinu" s nasledujúcim rokovacím poriadkom: 

1) zvolenie predsedu a zapisovateľov porady; 2) správa a demisia doterajšieho 

predsedníctva; 3) porada o politickej situácii, o ďalšom smere politiky SNS 

a o otázke zúčastnenia sa v budúcich snemových voľbách; 4) ustálenie vecných 

návrhov, ktoré budúcemu verejnému alebo výborovému zasadnutiu, či 

zhromaždeniu strany majú byť na prijatie odporúčané; 5) návrhy na reorganizáciu 

strany; 6) otázka časopisov a spôsobu publikovania uznesení strany; 

7) slobodné návrhy." 58 

Matúš Dula rozoslal tento obežník na základe odporučenia a výberu 

ružombersko-liptovskej časti slovenského politického tábora, ktorú 

3. mája 1918 adresne vyzval, aby si zobrala gestorstvo za výber odhodlaných 

mužov k činu - na čo sme už v súvislosti s Mikulášskou rezolúciou 

poukázali. 59 Dalo sa očakávať, že najobsažnejšia písomná odpoveď 

na Dulov rozmnožený obežník z 9. mája 1918 príde od V. Šrobára. 

Tým viac, že Srobár, ktorý si nebol istý, či sa pre účasť na divadelných 

slávnostiach v Prahe a pre očakávaný zásah vládnych orgánov za jeho 

aktivitu na mikulášskych prvomájových oslavách bude môcť nakoniec 

osobne zúčastniť porady, pre istotu písomne spracoval svoje pripomienky 

k programu dôvernej porady, ktorý uvádzal Dulov obežník. 

Hneď v úvode svojich pripomienok Srobár k politickej situácii konštatoval: 

„V ľude badať nápravu prebúdzaním sa ľudského a národného povedomia, 

v úradoch a spoločenských kruhoch maďarských je však zhoršenie, takže 

ústupok a náprava v národnostnom ohľade od vládnych kruhov očakávať sa 

nedá ... Nečakať a nedúfať od vlády ničoho, ale spoliehať sa len na vlastnú 

prácu v ľude, na hospodárske posilnenie jednotlivcov a hospodárskych korporácii. 

" Ďalším smerom politiky SNS mala byť podľa Šrobára drobná 

práca v národe a „neústupnosť i radikálnosť v hájení slovenských práv rečových 

a hospodárskych - československá vzájomnosť." Pritom verejný ohlas, 

231


ktorý by dôverná porada mala prijať, mal sa podobať Mikulášskej rezolúcii. 

Ostatné pripomienky Srobára sa týkali novej organizácie a chodu 

strany s konkrétnymi personálnymi návrhmi pre jednotlivé funkcie 

v predsedníctve, výkonnom výbore i okresných výboroch SNS, ale zostavovanie 

programu strany považoval Srobár za zbytočné. Tlačovými 

orgánmi SNS mali byť Národnie noviny a Slovenský týždenník. 60 

Bolo však nemálo dôležité, že z Ružomberka sa Dulovi písomne 

ohlásil aj A. Hlinka a to ešte 5. mája 1918 - po predchádzajúcom telefonickom 

ozname. Totiž A. Hlinka, keď v apríli 1918 odmietol výzvu 

F. Jurigu, aby sa začalo s organizovaním samostatnej Slovenskej ľudovej 

strany, zabránil tým nebezpečnému rozkolu v slovenskom politickom 

tábore. Odmietol tým zároveň partikularistickú i provládnu 

politiku bratislavských ľudákov a naopak, začal okolo seba organizovať 

katolícke duchovenstvo, ktoré sa s touto politikou nestotožňovalo. 

Ako 5. mája Hlinka píše Dulovi, že 3. mája sa zišlo dvadsať rim. 

kat. kňazov, ktorí sa jednomyseľne uzniesli oboslať plánovanú poradu 

SNS, „pravda s podržaním voľnej ruky v náboženských otázkach z ohľadu 

na dogmatický rozdiel medzi Vami (evanjelikmi - pozn. M. H.) a nami. 

Pravda, nebudeme hľadať, čo nás rozdeľuje, lež čo nás spojuje. Nás i tak naši 

predstavení a maďaróni za kacírov držia." V ďalších riadkoch však Hlinka 

nezabudol zdôrazniť, že si ponechávajú „voľnú ruku" v pokračovaní 

voči socialistom a voľnomyšlienkarom. „Naše náhľady sa diametrálne 

protivia ich náhľadom. My si ctíme súkromný majetok. My nie sme priateľmi 

kadektivizmu, boľševizmu, my sme za voľný vývin individualizmu. 

My s nimi okrem národnosti v ničom kooperovať nemôžeme..." Okrem toho 

Hlinka oznámil, že všetci dvadsiati kňazi podpísali prosbu za omilostenie 

Jozefa Kačku. 61 

Niektorí, Dulovým obežníkom pozvaní na dôvernú poradu, sa však 

písomne ospravedlnili, ako napríklad Ľudovít Medvecký Ľudovít Bazovský, 

ale aj Milan Hodža. 62 Pritom práve list Ľ. Bazovského nevyznieval 

priam mobilizujúcu. Okrem iného sa v ňom hovorilo: „My Slováci 

môžeme len jednu politiku sledovať: slovenskú. My sa nikdy nemôžeme 

odriekať našich bratov Čechov. Našu politiku musíme čo najintenzívnejšie 

priviesť do súladu s politikou rakúskych Slovanov. - Nečakám výsledkov od 

nadväzovania stykov s uhorskou vládou, alebo aj s najvyššími kruhmi viedenskými... 

Na tento čas nedržím za časové robiť i navonok, či k našim vládam 

enunciácie. - Musíme vedieť, že my nežijeme v Rakúsku, kde ešte aj vo vojne 

je poriadok poriadkom, kdežto u nás by nasledoval ešte nikdy nevídaný kani- 

232


balizmus... bez výsledku. Nás z tisíc ciest len jedna cesta môže viesť: - no tá 

... ešte trošku trpezlivo vyčkať/' 63 

Tak z väčšieho počtu pozvaných sa dôvernej porady, ktorá sa začala 

o 10.00 hod. v Turč. Sv. Martine, zúčastnilo celkom 25 popredných 

činiteľov SNS - medzi nimi aj Vavro Srobár, ktorý sa práve vrátil 

z divadelných slávností v Prahe. M 

Porada spočiatku prebiehala podľa 

vopred stanoveného programu. Po zvolení predsedu, zapisovateľov 

a overovateľov zápisnice prečítal M. Dula list neprítomného J. Vanoviča, 

ktorým tento odstupoval z funkcie podpredsedu strany, lebo vraj 

proti svojmu svedomiu a presvedčeniu konať nemôže a proti náhľadom 

snáď väčšej časti členstva výboru strany sa stavať nechce. 65 Po 

prečítaní predsedníckej správy, v ktorej veľmi vehementne obhajoval 

činnosť predsedníctva SNS i vlastnej osoby a otvorene sa ohradil proti 

nespokojencom 66 , sa Dula pripojil k demisii Vanoviča, ale jeho abdikáciu 

porada neprijala. 67 K optimizmu a hlavne akcieschopnosti porady 

neprispel ani už citovaný list od Ľ. Bazovského, ktorý sa čítal v úvodnej 

časti porady. Keďže ani v otázke aktivity alebo pasivity pri voľbách 

do parlamentu nebola medzi účastníkmi jednota, porada ju ponechala 

nevyriešenú a prešla k ďalšiemu bodu rokovania. 

Pod dojmom týchto skutočností sa začala rozvíjať debata o najzávažnejších 

otázkach, ktoré sa týkali politického programu, základnej 

politickej línie strany v nových podmienkach. Vyvolalo ju vystúpenie 

K. A. Medveckého, ktorý sa spýtal, či na podklade práva na sebaurčenie 

je už teraz možné verejne vystúpiť s národnými žiadosťami. Na to nadväzovali 

prečítané návrhy na deklaráciu SNS od V. Šrobára, E. Stodolu 

a neprítomného Milana Hodžu. Pritom treba zdôrazniť, že posledné 

dva koncepty, aj keď vyslovovali požiadavku národného sebaurčenia, 

neobsahovali ani zmienku o myšlienke česko-slovenského zjednotenia 

a vychádzali z uhorského rámca. Stodolov návrh bol predovšetkým 

obsiahlym výpočtom krívd na Slovákoch a Hodžov návrh hovoril skôr 

o reforme volebného práva. 68 

Takto spočiatku debata o politických otázkach akosi viazla a vzhľadom 

na základnú politickú líniu SNS sa účastníci neprepracovali k jasnému 

politickému stanovisku. Preto K. A. Medvecký i Jur Janoška 

oprávnene žiadali jasno v základnej politickej otázke - či ísť ďalej s Maďarmi 

alebo s Cechmi? Tu rozhodne zasiahol do rozpravy A. Hlinka 

s priam historickým vyjadrením, že okolkovaním by sa slovenská politika 

nikdy nedopracovala ku „kýženému cieľu", že je tu doba činov a je 

233


nutné jasne vysloviť, či slovenská politická reprezentácia pôjde aj naďalej 

s Maďarmi alebo s Čechmi: „Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, 

že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi 

sa nevydarilo. Musíme sa rozísť/' 69 

Proti takému rozhodnému stanovisku na porade nik nebol, Šrobár 

iba poznamenal, aby sa aj v tomto ohľade pokračovalo spoločne 

s Prahou. V tom duchu sa nieslo aj záverečné uznesenie k tejto otázke, 

ktoré sa stalo najdôležitejším z celej porady: „Slovenská národná 

strana stojí na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho práva slovenského 

národa a na tomto základe vindukuje pre slovenský národ účasť na 

utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy 

a Sliezska." 70 

Išlo o najjadrnejšie a aj po formulačnej stránke najprecíznejšie vyslovené 

stanovisko slovenskej politiky v období prvej svetovej vojny 

k ústrednej otázke česko-slovenského štátneho zjednotenia v uznesení 

tak veľkej závažnosti a dosahu. Treba si však všimnúť, že ani toto 

meritórne uznesenie dôvernej porady ešte neakceptovalo ideu jednotného 

československého národa, na rozdiel od známych vyhlásení oficiálnej 

českej politiky i čsl. zahraničného odboja. Po dôvernej porade 

však bolo zrejmé, že v spojení s Cechmi videli všetky zložky slovenskej 

politiky záchranu existencie slovenského etnika pred pomaďarčením. 

Hoci toto dôležité uznesenie porady nemalo nájsť ohlas v širokej verejnosti, 

čo obmedzilo jeho význam a nemožno ho preto v tomto smere 

porovnávať s Mikulášskou rezolúciou, pre slovenskú politiku a jej ďalší 

vývoj má kľúčový, rozhodujúci význam. Nasledujúce udalosti sú iba 

logickým, hoci svojráznym dovŕšením uznesení a cieľov, na ktorých 

sa slovenskí politickí reprezentanti dohodli 24. mája 1918 v Martine. 

Celú pravdu o výsledku martinskej porady sa mali dôvernou cestou 

dozvedieť iba vedúci politickí predstavitelia v Čechách - čo mal zabezpečiť 

Matúš Dula ako predseda. Pred Maďarmi mali ostať hlavné 

výsledky rokovania utajené a ako vyplýva zo zápisu z prísne dôvernej 

schôdzky, ktorú 18. júla 1918 vo Viedni usporiadalo Hlavné veliteľstvo 

rakúsko-uhorskej armády (AOK), príslušné vládne orgány vtedy skutočne 

o výsledkoch martinskej porady ešte nič nevedeli. 71 

Rezolúciu ako verejnú deklaráciu ladenú v duchu hlavného uznesenia 

porady malo prijať až plánované valné zhromaždenie SNS. Jej 

prípravou bol poverený päťčlenný výbor a ďalšie dva zvolené výbory 

dostali za úlohu emitovať národnobuditeľské letáky a brožúrky 

234


a vydať memorandum o krivdách spáchaných na slovenskom národe 

v minulosti i v prítomnosti. Prerokovala sa otázka vzťahu redakcie Národných 

novín a predsedníctva a bolo prijaté uznesenie o naliehavej 

potrebe slovenského denníka. Porada poverila predsedu, aby sa postaral 

o nadviazanie užších stykov s Čechmi, Rumunmi, Srbmi, Chorvátmi, 

Poliakmi a riešil otázku kooperácie so slovenskými sociálnymi 

demokratmi. 

Z hľadiska zložitého cezvojnového vývoja slovenskej politiky najdôležitejším 

momentom porady bola skutočnosť, že poprední predstavitelia 

slovenského národného politického tábora sa po štyroch 

rokoch vojny konečne zišli, vymenili a vyhranili si názory a uzniesli 

sa na najperspektívnejšom základnom národnopolitickom stanovisku, 

ktoré tkvelo v rozhodnom protimaďarskom odpore, s cieľom opustiť 

Uhorsko a dosiahnuť česko-slovenské štátne zjednotenie. 

Dôvernou poradou v podstate vyvrcholil i proces aktivizácie a diferenciácie 

v slovenskom politickom tábore v priebehu zimných a jarných 

mesiacov roku 1918. Bola prekonaná striktná pasivita SNS. Spor 

dvoch smerov slovenskej politiky, ktorý v aktivizačnom procese prebiehal 

- hoci svojráznymi cestami, ale zato so stúpajúcou aktivitou - 

skončil sa víťazstvom nového pročesko-slovenského smeru. Nešlo tu 

síce o úplné víťazstvo bez kompromisov, ale ako starý konzervatívny 

smer postupne strácal svoje privilegované vedúce postavenie v slovenskej 

politike, redli i rady jeho prívržencov a sám začal podliehať rozkladu. 

Napriek odporu (inak stále slabnúcemu) a určitým výhradám, 

bez vlastného politického programu v oslobodzovacom hnutí slovenského 

národa a dokonca už aj bez starých politických ilúzií, bol pod 

tlakom objektívneho vývoja doma a vo svete postupne nútený prijať 

líniu nového smeru. Ani nový, pročesko-slovenský smer však neprichádzal 

so skutočne vlastným, iniciatívnym politickým programom. 

Šlo vlastne iba o národné politické stanovisko, o aktívne prihlásenie sa 

k politickému programu, ktorý v tom období už prebojúval zahraničný 

odboj a domáci odboj v Čechách. Dôverná porada 24. mája dospela 

k uzneseniu, že „program strany nemá sa meniť, poťažne nový nezostavovať, 

namiesto programu bude slúžiť rezolúcia valného zhromaždenia". 72 

Podobne ako predtým v zahraničí, aj na Slovensku sa pri zbližovaní 

slovenských a českých úsilí za vytvorenie spoločného štátu začína vynárať 

problém iniciátora, vedúceho spoločného hnutia a toho, kto sa 

len pridáva. 

235


V tejto skutočnosti treba povedať, že práve týždeň po dôvernej porade 

v Martine podpísali v Pittsburghu predstavitelia slovenských 

a českých organizácií v USA s T. G. Masarykom aktualizovanú česko-slovenskú 

dohodu, kde v nových podmienkach schválili program 

vytvorenia samostatného štátu Cechov a Slovákov, ktorý bude demokratickou 

republikou, s rozsiahlou slovenskou autonómiou. Pritom 

styk domácej slovenskej politiky s česko-slovenskou zahraničnou akciou 

nebol priamy a cez vojnu v podstate obmedzený na niekoľko základných 

informácií, ktoré získali niektorí najexponovanejší slovenskí 

reprezentanti prostredníctvom informovanejších českých politických 

kruhov. Až do leta 1918 oficiálne vedenie slovenskej politiky vážnejšie 

s česko-slovenskou zahraničnou akciou ako s významným politickým 

faktorom v procese národnooslobodzovacieho hnutia slovenského národa 

nekalkulovalo, čo zjavne vysvitá aj zo súkromnej korešpondencie 

medzi vedúcimi predstaviteľmi slovenskej politickej reprezentácie. To 

pochopiteľne neznamená, že u niektorých informovanejších jednotlivcov 

neexistovali aj v tomto smere predvídavejšie prognózy. Až 20. augusta 

1918 Národné noviny prvý raz otvorene publikovali správu, že 

Anglicko uznáva ČSNR v Paríži ako „najvyšší orgán československých národných 

záujmov a terajšieho plnomocníka budúcej československej vlády". 

Pri tom všetkom v istej časti slovenskej národnej inteligencie i širších 

vrstvách spoločnosti existovali určité nádeje, resp. viera, že za hranicami 

žije veľká časť rodových príslušníkov slovenského národa, ktorí 

pracujú za slovenskú vec. Myslelo sa predovšetkým na amerických 

Slovákov, ktorí udržovali styk so Slovenskom už pred vojnou a snažili 

sa, pokiaľ to bolo možné, slovenskému politickému a národnému životu 

pomáhať. Vo vedení slovenskej politiky sa táto nádej v amerických 

Slovákov najviac odrážala v názoroch redaktora Národných novín 

J. Skultétyho, ktorý veril, že pri priaznivom vývoji medzinárodných 

udalostí a pričinením vlastných, vojnou vyburcovaných síl, za pomoci 

amerických Slovákov a vo zväzku s inými porobenými národmi monarchie, 

môže slovenský národ dúfať vo svoju lepšiu budúcnosť. 73 Širšia 

slovenská verejnosť sa o existencii a činnosti zahraničného odboja 

najviac dozvedala z maďarských a provládnych časopisov, ktoré soptili 

nad velezradnou činnosťou Cechov v zahraničí na čele s Masarykom. 

Určité správy prenikli na verejnosť aj o existencii česko-slovenských 

légií. 

V porovnaní s tým informovanosť o domácom českom odboji a vzá- 

236


jomný kontakt s ním boli (hlavne vďaka sprostredkovateľskej činnosti 

viedenskej skupiny, informatívnym listom A. Stefánka a V. Votrubu 

z Prahy a osobných návštev niekoľkých významných predstaviteľov 

slovenského politického tábora v Prahe) o poznanie priaznivejšie a od 

mája 1918 začala ich intenzita stúpať. K úplnej spokojnosti sa ich však 

až do konca vojny nepodarilo zabezpečiť. 

V máji 1918 zložitý proces vývoja česko-slovenských vzťahov dospel 

k významnému kroku vpred. Každá zložka slovenského politického 

tábora mala k myšlienke česko-slovenského politického zjednotenia 

určitý, v niektorých prípadoch značne diferencovaný postoj. 

Objektívna situácia a rýchlosť, s akou sa vynorila možnosť realizácie 

čsl. spojenia v záverečnej fáze prvej svetovej vojny, i politická pasivita 

SNS a nedostatočná organizovanosť politického života na Slovensku, 

neposkytovali pole pre dlhší názorový boj a znemožnili slovenským 

politickým predstaviteľom hlbšie si ujasniť názory a postoje k praktickej 

realizácii tejto myšlienky. Hlavným momentom, ktorý v tom čase 

pomáhal stierať názorové aj ideové rozdiely, bolo - preč zo záväzku 

s Maďarmi. Pádne sa to potvrdilo aj na dôvernej porade SNS 24. mája 

1918 v Martine. 

237

IX. KAPITOLA 

ZA SLOVENSKU NÁRODNÚ RADU 

A PARLAMENTNÁ REČ FERDIŠA JURIGU 

V lete 1918 sa prvá svetová vojna v Európe blížila k vyvrcholeniu. 

Aby pomohla svojmu nemeckému spojencovi, zaútočila tiež rakúsko- 

-uhorská armáda na talianskom fronte. Rakúsko-uhorské hlavné velenie 

pripravilo ofenzívu na rieke Piava od jej dolného toku až po horské 

oblasti mesta Asiago a horu Monte Grapa. Ofenzíva začala 15. júna 1918, 

ale nedosiahla žiadny úspech, nakoľko narazila na vopred pripravenú 

obranu. Zo začiatku sa síce niektorým rakúsko-uhorským jednotkám 

(medzi nimi aj 71. trenčianskemu a 72. bratislavskému pluku) podarilo 

prekročiť Piavu, ale prudké talianske protiútoky ich po krátkom čase 

vrhli späť. Pritom príslušníci českého a slovenského národa bojovali tu 

na oboch stranách frontu. Neúspech a obrovské straty (140 000 mužov) 

vyvolali v radoch rakúsko-uhorského vojska nespokojnosť a podstatne 

otriasli bojovú morálku mužstva. Dezercia nadobudla masové rozmery. 

Napriek tomu nemecké velenie požiadalo o presun niekoľkých rakúsko-uhorských 

jednotiek na francúzsky front 1 

Skoro súčasne stroskotali všetky nemecké pokusy o ofenzívne akcie 

na západnom fronte, vrátane posledného z nich, ktorý sa začal 15. júla 

1918. Nemecké vojská síce stáli len 85 km od Paríža, rakúsko-uhorská 

armáda mala zákopy hlboko na talianskom území a spolu so svojím 

bulharským spojencom mali Ústredné mocnosti v rukách Balkán 

a ovládali obrovskú časť územia bývalého cárskeho Ruska, no krach 

ofenzívy vo Francúzsku a Taliansku znamenal koniec ich nádejam na 

víťazstvo vo vojne. Strategickej iniciatívy sa definitívne chopila Dohoda. 

18. júla ráno 1918 sa začala ofenzíva maršala Ferdinanda Focha, 

keď kryté rachotom prudkej letnej búrky sa čelo jeho úderných jednotiek 

so zmodernizovanými typmi tankov dostalo do východiskového 

postavenia a o 04.45 sa dali do pohybu francúzske a americké jednotky 

239


medzi Aisnou a Márnou a prelomili front v šírke 50 km. Prekvapené 

a vyčerpané nemecké jednotky sa dali na ústup. Materiálna a ľudská 

prevaha Dohody sa prejavovala stále výraznejšie. Bolo zjavné, že Nemecko 

stojí pred úplnou vojenskou porážkou. 2 

Na ďalekom východe päťdesiattisícový čsl. armádny zbor ruských 

légií pri odsune do Francúzska (cez Vladivostok) ovládol Transsibírsku 

magistrálu. Svetová tlač v lete 1918 písala o veliteľovi čsl. armády 

Masarykovi ako o "pánovi Sibíri". Dohodové štáty označovali čsl. vojsko 

v Rusku, Francúzsku i Taliansku za vojsko spojenecké, s čím bolo 

spojené tiež uznávanie CSNR v Paríži a jej politických požiadaviek 

na vytvorenie samostatného česko-slovenského štátu. Už 29.6.1918 

Francúzsko uznalo právo česko-slovenského národa na samostatnosť 

a CSNR v Paríži za najvyšší orgán spravujúci národné záujmy i ako 

základ budúcej čsl. vlády. Dňa 9.8.1918 sa k tomuto uznaniu pripojila 

deklarácia ministra zahraničia Veľkej Británie Arthura Balfora, uznávajúca 

aj čsl. zahraničné vojsko za spojenecké. 3 

Do osudov vojny však výrazne zasiahli aj iné činitele, nielen vojenský 

vývoj na frontoch. Ústredné mocnosti sa začali rúcať skôr ako 

jediný vojak Dohody prekročil so zbraňou v ruke ich hranice. Prvé na 

rade bolo práve Rakúsko-Uhorsko a v širšom rámci týchto udalostí sa 

uberal i ďalší špecifický vývoj slovenskej politiky. 

Valné zhromaždenie SNS, ktorému dôverná porada predurčila úlohu 

prijať rezolúciu, sa malo zísť krátko po predbežných prípravách, no 

po pomerne rušnej politickej jari nastáva v lete citeľný odlev začatej 

aktivizácie slovenskej politiky. Ako si poznamenal K. Stodola vo svojom 

Vojnovom denníku: „Na Slovensku nič nového, po martinskej porade 

zaspalo všetko. " 4 Bolo to i v určitom rozpore s duchom uznesení dôvernej 

porady, ale na tomto citeľnom znovuustrnutí slovenskej politiky 

mali podiel mnohé staré i nové, objektívne a subjektívne príčiny. 

Pozornosť slovenskej politickej reprezentácie začal znovu viac pútať 

vývoj udalostí na frontoch prvej svetovej vojny. Čakalo sa najmä 

na výsledok dlho pripravovanej rakúsko-uhorskej ofenzívy na talianskom 

fronte, ako aj na konečné rozuzlenie dramatickej situácie na francúzskom 

bojisku, čo v slovenskom politickom tábore znovu umocnilo 

problémy časovosti či nečasovosti otvoreného verejného vystúpenia, 

starú tendenciu vyčkávania na ešte príhodnejšiu chvíľu. Okrem toho, 

výsledok dôvernej porady znamenal pre značnú časť slovenského politického 

tábora určité uspokojenie asi v nasledujúcom duchu - s vytvo- 

240

Za Slovenskú národnú radu a parlamentná reč Ferdiša Jurigu 

rením samostatného česko-slovenského štátu sme súhlasili, ale skutočná 

realizácia tohto cieľa, vzhľadom na našu slabosť, bude viac závisieť 

od sily českého odboja a od vývoja situácie v zahraničí a na frontoch 

prvej svetovej vojny. K sebauspokojovaniu prispievalo aj to, že keď už 

česko-slovenská zahraničná akcia i domáci český odboj mali v rukách 

Mikulášsku rezolúciu a dôverné osvedčenie Slovenskej národnej strany, 

prestali nástojčivo požadovať oficiálne otvorené vyhlásenie zo Slovenska 

a prejavili väčšie porozumenie pre pasívny postoj slovenskej 

politiky voči uhorskej vláde vzhľadom na „zachovanie" čo najväčšieho 

počtu slovenských národných pracovníkov na slobode. Do istej miery 

sa to zhodovalo aj s novou inštrukciou, ktorú vedúci českí politici dali 

slovenským činiteľom - „s nikým nevyjednávaťl" 

Svoj súhlas s oficiálnou pasivitou slovenskej politiky voči uhorskej 

vláde vyjadril Dulo vi napríklad aj Josef Rotnágl, ktorý z poverenia 

českých politických kruhov absolvoval v auguste 1918 informatívnu 

a konzultatívnu cestu po Slovensku. Rotnágl však nesúhlasil so všeobecnou 

pasivitou voči vlastnému národu. „Ja plné souhlasím s Vaši pasivitou 

viici vláde, nikoliv však vuci národu. Nikto nesmi žádati ni jediné 

zbytečné obeti, avšak každý jest k obeti povinnen, zádá-li toho zajem národa... 

Nelze téz všeho dosíci, avšak žádny pokus nemél by býti opomenut. O tom co 

podnikati atd. usnáši se sbor múzu k tomu povolaných. Usnášení o národní 

práci i její provádéní, múze být duvérné; musí však být organizované. " 5 

Ale ani na dôvernej porade SNS sa nerealizovali potrebné reorganizačné 

opatrenia na zlepšenie činnosti strany, bez ktorých si bolo 

ťažko predstaviť ďalšie stupňovanie politickej aktivity. Porada sa iba 

uzniesla, že „reorganizácia sa má uskutočniť na dosavádnom základe v rámci 

dosavádnej organizácie", e a tak oficiálne vedenie SNS zostalo i naďalej 

v rukách Matúša Dulu, ktorého nerozhodnosť bola pre signovaného 

kormidelníka slovenskej politiky nežiaduca predovšetkým vzhľadom 

na zložitosť konkrétnych podmienok a rýchly spád udalostí. Rovnako 

nepružne sa riešila aj otázka nového tajomníka strany (namiesto 

J. G. Tajovského, ktorý bol v légiách v Rusku) a v polovici augusta 

1918 stratila slovenská politika jedného z najagilnejších a organizačne 

najvýkonnejších činiteľov, Vavra Srobára, ktorý bol internovaný v maďarskom 

Ceglédé. 

Slabá organizovanosť zostala i naďalej najväčšou brzdou aktivizácie 

slovenskej politiky. Jej vedeniu sa ani po 24. máji nepodarilo získať 

si patričnú autoritu a zabezpečiť potrebnú koordináciu a cieľavedomé 

241


riadenie činnosti jednotlivých stredísk slovenského politického života. 

Tento základný organizačný nedostatok si na svojej ceste po Slovensku 

uvedomil aj Rotnágl, ktorý Dulovi v liste z 25.8.1918 radil, že „jest zapotfebí 

1. reorganizace strany a 2. vytvorení jejího sekretariátu. Vrelé doporučiji 

občasný - rovnéz duvérný - styk prezídia Národní strany s pfedáky slovenské 

sociálni demokracie, resp. p. Lehockým z Prešporka. " 7 

Napriek dobre mieneným Rotnáglovým návrhom i návrhom niektorých 

slovenských národných činiteľov, sa vedenie SNS nepodarilo reorganizovať. 

Slovenskí národní a politickí činitelia zostávajú v rôznych 

oblastiach Slovenska a monarchie nedostatočne podchytení, nejednotní, 

slabo informovaní, a tak neprestáva vzájomné upodozrievanie a obviňovanie 

sa z nečinnosti alebo frakcionárstva, či už išlo o konzervativizmus 

martinský, oportunizmus hodžovsko-viedenský partikularizmus 

ružomberský, o bratislavských ľudákoch ani nehovoriac. 8 

Organizačná nezriadenosť a nejednotnosť Slovenskej národnej strany 

bránila i plodnej činnosti troch zvláštnych výborov, ktoré dôverná 

porada 24.5.1918 poverila vypracovaním návrhu rezolúcie pre valné 

zhromaždenie strany, memoranda o krivdách na slovenskom národe 

a vydávaním národnobuditeľských letákov. Ani naliehavú otázku 

slovenského denníka sa do konca vojny nepodarilo vyriešiť. Naopak, 

zhoršila sa spolupráca s redakciou Národných novín, hoci im na žiadosť 

M. Dulu jedno z uznesení dôvernej porady výslovne prikazovalo, 

„aby články predsedníctvom doposlané bez premeny uverejňovali". 9 To sa 

spolu s novou politickou líniou strany nestretlo v redakcii Národných 

novín s priaznivým ohlasom a ich dlhoročný hlavný redaktor Jozef 

Skultéty vážne hovoril o odchode zo svojej funkcie. Predsedníctvo strany 

bolo nútené postarať sa o prípadnú náhradu. 10 Redakcia Národných 

novín beztak už dávnejšie trpela viditeľným nedostatkom mladšej krvi 

a v poslednom čase vzhľadom na novú politickú líniu a stupňujúce sa 

požiadavky začínalo tento nedostatok pociťovať i samo predsedníctvo 

Slovenskej národnej strany. J. Skultéty svoj úmysel neuskutočnil. 

Aj napriek citeľnému poklesu politickej aktivity a známym organizačným 

nedostatkom nezostalo po 24. máji 1918 v slovenskom politickom 

tábore úplne ticho. Určitým hybným, konsolidačným a zjednocujúcim 

momentom sa stáva myšlienka vytvorenia Slovenskej národnej 

rady ako najvyššieho slovenského politického fóra. Nešlo o novú myšlienku. 

Cez vojnu ju však s patričnou naliehavosťou i žiaducim ohlasom 

nastolil až Milan Hodža v Slovenskom týždenníku 31.5.1918. 11 

Na 

242


jeho výzvu priaznivo odpovedali najskôr slovenskí sociálni demokrati, 

a to 6.6.1918 v Robotníckych novinách: „Sme tej mienky, že boli-li tejto 

korporácie zapotreby pred svetovou katastrofou, je jej nutno dnes desaťnásobne. 

Máme a budeme mať veľa k vyjadreniu za spoločným cieľom, a preto treba 

prejsť od slov k skutkom." 

Cesta ku skutkom bola však v slovenskom politickom tábore už tradične 

zdĺhavá a i teraz sa v letných mesiacoch posledného z vojnových 

rokov o otázke potreby a nevyhnutnosti vytvorenia Slovenskej národnej 

rady viac diskutovalo ako konalo. Veľkým otáznikom bol už výber 

členov do tohto vrcholného slovenského národného orgánu, v ktorom 

mali byť primerane zastúpené všetky existujúce politické a sociálne 

skupiny slovenského života. Najväčším problémom však zostala už 

tradične otázka vhodnej príležitosti pre ustanovenie Slovenskej národnej 

rady (SNR) a voľba jej vyhovujúcej formy Predpokladalo sa, že 

vhodnou príležitosťou na riešenie týchto ťažkostí budú zhromaždenia 

Slovenskej muzeálnej spoločnosti a Živeny, zvolané na 27. augusta do 

Turč. Sv. Martina. Vláda ich však v poslednej chvíli zakázala. Nepovolila 

ani oslavy na počesť sedemdesiatky Hviezdoslava, ktoré sa mali 

konať začiatkom augusta v Kubíne a mali pôvodne nahradiť uvedené 

martinské zhromaždenia. 12 Teda ani v auguste 1918 sa nepodarilo 

v otázke vytvorenia SNR dosiahnuť viditeľný pokrok. 

Medzitým sa v Čechách vedúci predstavitelia domáceho odboja, 

ktorí v tom čase mali už dobrý kontakt s vedením česko-slovenského 

zahraničného odboja, chystali na prevzatie moci v českých krajinách - 

pokiaľ možno pokojnou cestou. Chýbali im však dostatočné znalosti 

o hospodárskych, etnografických, geografických, politicko-administratívnych 

a iných pomeroch Slovenska, ktoré by mohli poslúžiť k príprave 

materiálov i ako fundovaný podklad pre mierovú konferenciu. 

Preto žiadosti o zozbieranie podkladových materiálov tohto druhu boli 

najčastejším predmetom urgencií, ktoré v tom čase smerovali z Prahy 

na adresu vedenia SNS. Keď prišla do Prahy správa, že francúzska vláda 

29. júna 1918 uznala parížsku CSNR za oficiálnu predstaviteľku čsl. 

zahraničného odboja, bol 13. júla 1918 z podnetu predsedu agrárnej 

strany A. Svehlu ustanovený Národný výbor československý, zatiaľ 

bez slovenskej účasti. Slovensko tu „zastupovali" českí politici, ktorí 

mali v Čechách povesť znalcov a priateľov Slovenska. 13 

Už svojím prevolaním 

Národu československému z ustanovujúcej schôdze sa Národný 

výbor československý staval na čelo boja za národné oslobodenie ce- 

243


lého českého ľudu a za vytvorenie samostatného čsl. štátu. Kľúčom 

pre jeho zloženie boli zvolené výsledky volieb z roku 1911. Občianske 

strany boli v ňom potom zastúpené väčšinou - 23 členmi - a strany 

hlásiace sa k socializmu tam mali iba 15 členov. 14 

Nový výbor mal 

už pravidelný styk s vedením čsl. zahraničného odboja. Po dohode 

s ním pristúpil koncom leta 1918 ku konkrétnej príprave prípadného 

prevzatia moci. Začal vytvárať svoje vnútorné zložky: okresné a miestne 

národné výbory. Reorganizácia Národného výboru sa tak stala začiatkom 

nástupu domáceho českého odboja k moci v budúcom štáte. 15 

Napokon vznik Národného výboru v Prahe posúril i otázku príprav 

na ustanovenie SNR. 

Konečne 31. augusta 1918 sa v Národných novinách objavil článok, 

ktorý vyzýval urýchliť prípravy na vytvorenie Slovenskej národnej 

rady. „Musíme zjednotiť všetky sily národa v jeden národný zväz," hovorilo 

sa v ňom. „Všetky strany a odtienky strán musia byť zastúpené v národnom 

zväze a jeho reprezentanti: v národnej rade. Súkromná porada strán a ich odtienkov 

nech čím skôr menuje svojich zastupiteľov do národnej rady, aby - 

keď bude čas - bezodkladne mohla započať účinkovanie svoje." 

Od leta 1918 A. Hlinka vyvíjal tiež úsilie, aby zvrátil nepriaznivý 

politický kurz bratislavských ľudákov zoskupených okolo R Jurigu, čo 

sa zrejme aj podarilo. 16 Takto 6. septembra dávajú svoj hlas vytvoreniu 

Slovenskej národnej rady aj Slovenské ľudové noviny článkom Ferdiša 

Jurigu Osamelí havraní: „Odbila hodina, aby sme udusili v sebe osobné, stavovské, 

krajové, stranícke, náboženské rôznosti, a len na tom základe, že sme 

Slováci, ze chceme česť a právo slovenčiny, máme si utvoriť naše slovenské 

spraviteľstvo a či národnú radu... strany sú: slovenská národná strana, slovenská 

ľudová strana, strana pokrokárska, strana sociálno demokratická..." 17 

12. septembra 1918 sa v Budapešti uskutočnila „súkromná porada" 

siedmich popredných činiteľov SNS, ktorí sa uzniesli, „aby sa národná 

rada zriadila z dvanástich členov, zostavených tak, aby v nej zastúpené boli 

všetky dosaváď v národe účinkujúce odtienky. Náhľad porady je, aby národná 

rada zlozená bola z nasledujúcich mužov: Matúš Dula, Dr. Ján Vanovič, Ján 

Ružiak, Jur Jánoska, Andrej Hlinka, Cyril Kresák, Dr. Emil Stodola, Dr. Ľudovít 

Simko, Vladimír Makovický, Emanuel Lehocký, ďalej estéjeden člen skupiny 

socialistickej a jeden smeru slovenskej ľudovej strany. Mimo týchto ako tajomník 

Karol Medvecký. Bude-li povolené zhromaždenie národnej strany, ktoré 

má zvolať predseda, má byť tento návrh tam prednesený a prozatímne odobrený. 

Zriadením národnej rady poveruje sa ale p. Matúš Dula už teraz. " 18 

244


Budapeštianska porada bola nesporne prvým konkrétnym krokom 

k realizácii myšlienky vytvoriť SNR. No definitívne problémy nevyriešila 

ani ona; išlo iba o internú poradu SNS. Otázky personálneho 

zastúpenia zostali naďalej otvorené. Vedeniu SNS sa však konečne podarilo 

vyjsť s iniciatívou. 

M. Dula rozposiela 23. septembra 1918 obežník, v ktorom oboznamuje 

členov SNS, bratislavské vedenie slovenskej sociálnej demokracie 

i ľudácky smer s uzneseniami budapeštianskej porady. Interpretácia 

týchto uznesení je však v Dulovom obežníku už rozvinutá a čiastočne 

pozmenená. Došlo k tomu pod vplyvom ďalších konzultácii vnútri SNS 

a rozhovorov predsedníctva strany s predstaviteľmi ľudáckeho smeru. 

Napríklad Dula už navrhol pätnásťčlennú národnú radu, v ktorej síce 

podľa uznesenia budapeštianskej porady figuroval ďalší člen ľudovej 

strany (Ferdiš Juriga), ale za slovenských sociálnych demokratov v nej 

zostal iba E. Lehocký. 19 V druhom bode obežníka, týkajúceho sa vytvorenia 

SNR Dula píše, že ak bude povolené zhromaždenie, „-predloží sa 

mu ku prijatiu návrh na zriadenie tejto rady, ku odobreniu. Ak však - čo je 

pravdepodobné - zhromaždenie nebudeme môcť zadržať, v tom páde národná 

rada, provizórne i do toho času v zavdaných okolnostiach pokračovať oprávnená 

stane sa aj bez takéhoto schválenia definitívnym orgánom strany/' 20 

Ale v prvom bode svojho obežníka Dula tiež vyzýva: „Národný záujem 

vyžaduje, aby v kritických časoch, v ktorých žijeme a snáď ešte kritickejších, 

ktorým v ústrety kráčame, nezmyselné a dnes aj anachronické delenie sa 

nášho národa na národnú a ľudovú stranu prestalo, slovenská strana sa vliala 

do našej národnej strany. Mne naložené, aby som všetkých povolaných slovenských 

mužov vyzval, že by sa zasadili v spoločnom záujme za bezodkladné 

prevedenie tejto fúzie," 21 

Možno povedať, že pri roztrieštenosti slovenského politického tábora 

do jednotlivých stredísk a názorovopolitických skupín, najsilnejšiu 

pozíciu na navrhovanej kandidátke SNR mala ružombersko-liptovská 

skupina, ale viedenská skupina zostala bez zastúpenia. Celkove SNS 

si vyhradzovala na kandidátke SNR výslovne hegemónne postavenie 

a ľudovej strane sa ušlo len veľmi skromné zastúpenie, podobne ako aj 

slovenským sociálnym demokratom. 

Pritom rozhodne po Mikulášskej rezolúcii prestíž slovenských 

sociálnych demokratov v slovenskom národnom politickom tábore 

neobyčajne stúpla. Najskôr a najadekvátnejšie to zhodnotil jeden 

z najrozhľadenejších slovenských politikov M. Hodža v Slovenskom 

245


týždenníku už 17.5.1918 a 31. mája 1918 v ňom s novou naliehavosťou, 

ako sme už uviedli, nastolil staro-nový problémy utvorenia Slovenskej 

národnej rady ako najvyššieho slovenského politického fóra, v ktorom 

nemôžu chýbať ani slovenskí sociálni demokrati zastúpení na základe 

paritného princípu. V článku Potrebujeme slovenskú národnú radu píše: 

„Nás Slovákov zastupuje uhorský snem len podľa mena. Nezastupuje ten 

vôbec nikoho mimo svoju vlastnú panskú vrstvu z maďarstva... My Slováci 

máme dnes dve strany, o ktorých každý Slovák môže uznať, že spoľahlivé 

zastupujú všetky požiadavky občianskej a národnej slobody a pokroku hospodárskeho 

i spoločenského. Slovenské vrstvy občianske, to jest i roľníctvo má 

svojho politického zástupcu v strane slovenskej národnej, delníctvo vo strane 

slovenskej socialistickej. Ani jedna z týchto strán nemôže o sebe riecť, ze sama 

zastupuje hospodárske i mravné záujmy a žiadosti národa celého - ale obe tieto 

strany so všetkými svojimi odstínami môžu to tvrdiť o sebe spokojným svedomím. 

Môžu preto, lebo mimo nich ani niet viac politických strán, ktoré by boli 

ochotné hájiť a zastupovať poziadavok občianskej a národnej slobody aj pre 

slovenský ľud. -Aby voči nepriazni snemu a vlády národ náš slovenský získal 

spoľahlivej opory, aby daný mu bol vedúci ústroj na vymáhanie tej slobody ... 

prichodí utvoriť z oboch slovenských strán „spoločný náčelný odbor", ktorý 

potom ochotne uzná za svoju národnú radu všetok slovenský ľud chcejúci 

svoju národnú slobodu." 11 

Ako vieme, na Hodžovu výzvu najskôr kladne odpovedali slovenskí 

sociálni demokrati 6.6.1918 v Robotníckych novinách. Okamžitá 

reakcia Robotníckych novín nebola náhodná a súvisela s celkovou 

snahou slovenských sociálnych demokratov povzbudiť SNS, aby sa 

aktívne ujala vedenia národnooslobodzovacieho hnutia slovenského 

národa. Svedčí o tom tiež úvodník Robotníckych novín z 23.5.1918, 

ktorý vyšiel deň pred konaním známej dôvernej porady SNS v Turč. 

Sv. Martine s priliehavým názvom - Za aktivitu Slovenskej národnej 

strany. Robotnícke noviny tu síce konštatujú, že v SNS už badať oživenie 

a že „mikulášske zhromaždenie k tomu tiež veľkou mierou prispelo", 

treba však ďalej „pracovať ako to pomerí dovoľujú a nečakať na pečených 

holubov. Čo sa slovenských sociálnych demokratov týka, tí v spoločnej práci 

a za spoločné ciele bezpochyby vykonajú svoju povinnosť. Len treba už raz 

ustáliť a vypovedať, čo sa má robiť ako započať a kade pokračovať... Nie. 

Mlčať bolo by teraz už hriechom. Jedná sa o prichystáme našej budúcnosti 

a tu musí priložiť každý dľa svojho spôsobu ruky k dielu. Zobuďme spiacich 

a posmeľme bojazlivých, začnime sa hýbať a kývať, lebo ináč stratíme i právo 

246


na kritiku iných, ktorí nebojovali pre nás dosť dobre a výdatne, kým sme my 

omdlení ležali za pecou. " 23 

Vzrastajúcu úlohu slovenských socialistov v slovenskom národe 

a spoločnosti si dokonca všimol aj legionársky časopis „Slovenské hlasy" 

vychádzajúci v Omsku v článku z pera Jozefa Gregora Tajovského 

pod názvom Sociálna demokracia u Slovákov. Okrem iného sa v ňom 

hovorilo: „Slovenská sociálna demokracia stojí na podklade národnom, a má 

preto velikú úlohu v budúcnosti. Dosiaľ to bol predovšetkým boj za všeobecné 

volebné hlasovacie právo v Uhorsku, ktoré jediné mohlo slovenský ľud oslobodiť 

z nedôstojného poníženia. Ak sa oslobodí slovenský národ spod maďarského 

panstva, sociálna demokracia bude mať tú istú úlohu: vštepovať ľudu 

slovenskému sebavedomie, vliať mu silu masy a celku, zbaviť ho nedôstojnej 

poníženosti a pomalého dviženia. " 24 

Možno povedať, že v druhej polovici roku 1918 Robotnícke noviny 

už sebavedome konštatovali, „že sociálnodemokratická strana ako politický 

faktor zasahuje hlboko už teraz do národného života". V článkoch, ako 

napríklad Robotník a národnosť dávali jasnú odpoveď na to, „či robotnícka 

trieda, ktorá má toľko spoločných záujmov medzinárodných, môže mať 

vo svojom politickom programe i čisto národné požiadavky". Osvetľujú svoj 

postoj k nacionalizmu, lebo nacionalizmus, „to je veľmi široký pochop, 

ktorý zahrňuje v sebe mnoho tendencií; iný nacionalizmus je ten, ktorý smeruje 

za podmaňovanie inorečových národov, za asimiláciu susedov, a iný je 

ten, ktorý hájil len holý života národa ako celku prírodou danného", čo je 

aj prípad slovenského obranného nacionalizmu. 25 „Slovensko nie je len 

problémom národným, ale i sociálnym" píšu 5.9.1918 Robotnícke noviny 

v článku Socializmus a Slováci a konštatujú, „že bez hlbokej premeny našeho 

spoločenského a hospodárskeho života v budúcnosti nevyžijeme". No práve 

v tejto súvislosti vyslovujú aj dovtedy najostrejšiu kritiku politického 

tábora slovenskej národnej inteligencie, jeho jednotlivých prúdov 

a politických skupín, ktorým je ľahostajná sociálna otázka. Hovoria 

o „kocúrkovských inteligentoch, úzkoprsých, namyslených, akýmsi novoaristokratickým 

duchom nafúkaných dedinárov", ktorí si hovejú v pasivite 

a nie sú v stave niečomu sa priučiť z prevratných trendov a rýchleho 

spádu udalostí, ktoré hýbu svetom. „Naši kocúrkovskí inteligenti nemajú 

čas študovať sociálne otázky, oni sa kochajú stále len „čítaním mapy, či Francúzi 

alebo Nemci idú dopredu, či sa Čechoslováci z Ruska nestroja vpadnúť 

i na Slovensko ... Naši ľudia odchovaní (novinami) »Budapesti Hírlapom«, 

»Az Este« atď. nemajú pochopu o tom, čo sa deje na sociálnom poli, len v su- 

247


sedstve našom, za Moravou". Napokon, rozhorčení provincionalizmom 

a stále ešte nedostatočnou akcieschopnosťou slovenskej politiky, uzatvárajú: 

„Komu niet rady, tomu niet pomoci. Vojna nebude už tak dlho trvať... 

Kto sa neosvedčil v terajších ťažkých časoch, ten nech ide do čerta. Kto 

sa dnes odťahuje od sociálnej a národnej práce, nezaslúži si mena: muž. Zištní 

chytráci a baby v nohaviciach nebudú mať miesta v rade tých, čo budú rozhodovať 

o budúcnosti národa." 

Politické úsilie slovenských sociálnych demokratov vyústilo 

v programovom článku Budiž jasno! Išlo v ňom nielen o zaujatie rozhodného 

stanoviska k maďarským sociálnym demokratom v súvislosti 

s posledným mimoriadnym zjazdom Sociálnodemokratickej strany 

Uhorska, ale aj o postoj k ústrednému problému všenárodnej spolupráce 

na báze Slovenskej národnej rady. „Stojíme na stanovisku utvorenia 

Slovenskej národnej rady, ktorá pozostávajúc z povereníkov všetkých slovenských 

strán v krajine, bude jedine oprávnená zastupovať slovenský národ voči 

inonárodným stranám a poťažne vláde" - tlmočili základné stanovisko 

slovenských sociálnych demokratov Robotnícke noviny a pokračovali: 

„Naši maďarskí súdruhovia už viackrát spojení boli s meštiackymi stranami, 

a preto nebude sa nám môcť pripisovať za hriech, keď sa v tejto, pre národy 

dejinnej dobe spojíme s ostatnými stranami, aby sme vo veciach všenárodných 

spojenou silou vystupovať mohli". 26 

Idea všenárodnej koncentrácie na báze SNR sa skutočne stala základnou 

ideovopolitickou koncepciou politiky slovenských sociálnych 

demokratov na sklonku vojny. Z tohto stanoviska pristupovali aj k manifestu 

Sociálnodemokratickej strany Uhorska, ktorý vydala 8. októbra 

1918 pred svojím mimoriadnym zjazdom. Hovorilo sa v ňom o vytvorení 

nového demokratickejšieho Uhorska pri zachovaní jeho doterajších 

hraníc. Dokument vítal vznik samostatných národných štátov 

v rakúskej časti monarchie (Predlitavska) a pre Uhorsko ako celok požadoval 

samostatnosť na základe práva na sebaurčenie. Požadoval toto 

právo aj pre Nemaďarov, ale iba v zmysle národnej rovnoprávnosti a 

jazykových práv v rámci Uhorska, čím ho zredukoval na požiadavky 

kultúrnej autonómie. 

V duchu manifestu sa niesol aj mimoriadny zjazd Sociálnodemokratickej 

strany Uhorska, ktorý mal na programe iba jediný bod - mier 

a budúcnosť Uhorska. Vedenie slovenskej sociálnej demokracie pod 

vplyvom Emanuela Lehockého a Jána Pociska odmietlo 13. októbra vyslať 

na zjazd svojho zástupcu, čo zdôvodňovalo v spomínanom článku 

248


Budiž jasno! tým, že riešenie budúcnosti slovenského národa, v dôsledku 

dlhoročného útlaku politicky a spoločensky nevyspelého, nie je výlučne 

vecou proletariátu a slovenský delegát by nemohol na zjazde 

zaujať vecné stanovisko. Na zjazde vystúpil iba slovenský sociálny demokrat 

Adolf Horváth z Košíc, no jeho účasť a prípadné vystúpenie 

označil Slovenský výkonný výbor za súkromnú iniciatívu bez akéhokoľvek 

oficiálneho poverenia. V konečnom dôsledku však aj samotné 

vystúpenie A. Horvátha vyznelo ako rozchod Slovákov s Uhorskom, 

lebo sa nevyslovil ani za jednu z ponúk obsiahnutých v manifeste Sociálnodemokratickej 

strany Uhorska a v hlavnom referáte prednesenom 

na mimoriadnom zjazde. Odmietnutie účasti slovenských sociálnych 

demokratov na zjazde bolo podmienené i žiadosťou vedenia uhorskej 

sociálnej demokracie, aby E. Lehocký v mene slovenskej sociálne demokracie 

i slovenského robotníctva podpísal spomínaný manifest z 8. 

októbra 1918, čo on odmietol urobiť. Tým bolo v podstate jednoznačne 

vyjadrené odmietavé stanovisko slovenskej sociálne demokracie k zachovaniu 

integrity Uhorska a zároveň zneuznaná moc uhorskej vlády 

a veľkopanská nadradenosť Sociálnodemokratickej strany Uhorska. 

Napokon, celý zjazd odhalil a potvrdil hĺbku odstredivých tendencií 

v nemaďarskom robotníckom hnutí, čo bolo dôsledkom známej politiky 

vedenia Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Tieto tendencie 

jednoznačne smerovali proti ďalšiemu zotrvávaniu v rámci celouhorskej 

strany a tým i proti integrite Uhorska. 

Svoje rozhodné odmietavé stanovisko k akémukoľvek vyjednávaniu 

s maďarskými politikmi zaujali Robotnícke noviny ešte 24.10.1918: 

„Slovensko je dnes jednou zložkou medzinárodnej politiky , ona sa vymyká 

z úzkeho rámca uhorského, len politický somár a cez plot svojho pospineného 

domu nevidiaci dobrodruh nechápe túto situáciu Slovenska a kalí vodu" - 

napísali, okrem iného, v rozsiahlom článku Pred slovensko-maďarským 

vyrovnaním. Postoje vedúcich predstaviteľov slovenskej sociálnej demokracie 

v otázke budúcnosti slovenského národa boli v tom čase už 

jednoznačne poznamenané očakávaním uskutočnenia česko-slovenskej 

štátnosti a definitívneho rozchodu s Uhorskom. Slovenskí sociálni 

demokrati stáli rozhodne na stanovisku Slovenskej národnej rady, 

ktorú pokladali za jedine oprávnenú zastupovať slovenský národ voči 

inonárodným stranám i voči uhorskej vláde - hoci SNR nebola ešte 

definitívne ustanovená. 

Sám E. Lehocký vyhľadal popredného činiteľa SNS v Budapešti 

249


E. Stodolu, ktorý ešte 13. októbra napísal V. Makovickému do Ružomberka: 

„Lehocký z Prešporka bol tu a nepodpísal osvedčenie, ktoré mu strana 

socialistov predložila a kde chceli nás uspokojiť autonómiou Slovenska/' 27 

Pri tomto stretnutí vyjadril Stodolovi nespokojnosť s návrhom kandidátky 

SNR a žiadal pre socialistov viac miest, čo Stodola oznámil 

Dulovi 15. októbra 1918. 28 Už predtým však, 4. októbra, Lehocký takto 

oficiálne odpovedal na Dulov návrh kandidátky v obežníku z 24. septembra: 

„Na ct. Vás dopis zdeľujem, že v súhlase s mojimi súdruhmi návrh 

(kandidátky - M.H.) prijímam. Všetko iné ústne pri najbližšej príležitosti, 

ktorú v záujme veci skorej si prajeme. " 29 

Preto túto nepriamu Lehockého 

sťažnosť Stodolovi ťažko možno považovať za ultimatívnu požiadavku 

slovenských socialistov, ktorou by sa snažili vyjadriť svoj nesúhlas 

s vyslovenou hegemóniou SNS v navrhovanej kandidátke SNR a vyvinúť 

účinný nátlak na jej vedenie, aby pristúpilo k patričným korektúram. 

Preto predsedníctvu SNS robila väčšie starosti napríklad Jurigova 

kandidatúra do SNR než celková otázka účasti a postavenia slovenských 

socialistov v tomto vrcholnom národnom orgáne. 

O zaradení R Jurigu do kandidátky SNR napísal Dula v polovici 

októbra E. Stodolovi: „Ako sa snáď pamätáš, som ja hlavne ohľadom F.J. 

mal obavy. Keď však p. farár Hlinka, s ktorým som bol povinný uzrozumeť 

sa zo strany prijatia (F.J.) do listiny, prijatie odporúčal: stalo sa, a p. F.J. mi 

5. októbra tohto roku píše: »Radostne prijímam česť a ťarchu členstva našej 

rady. Len netreba spať. Čím skôr treba sa zísť alebo v Pešti alebo v Prešporku. 

V Martine alebo inde na žiaden pád nie. Popolvár musí preč od pece do sveta. 

Ešte pred sedením snemu sa nám treba poradiť. Ja sa chcem ozvať. Taktiež 

zaviazaným som interpelovať v záležitosti muzeálnej.


ďarskou vládou. Bola to predovšetkým dilema, či zvolať valné zhromaždenie 

SNS, alebo len poradu jej ústredného výboru, ktorá by bola 

schopná ustanoviť SNR a utvoriť jej výkonný výbor, či ho vytvoriť iba 

písomný hlasovaním, lebo sa môže stať, že vláda zhromaždenie nepovolí. 

Dulov obežník túto otázku dostatočne nevyriešil a vedenie SNS 

sa znovu dostalo do závozu. 

Určitým vhodným príkladom pre riešenie tohto problému sa zdal 

rumunský prípad, najmä po porade Emila Stodolu s rumunskými poslancami 

v Budapešti v polovici októbra. Rumuni sa totiž v menšom 

počte zišli v Nagyváradé (Veľký Varadín) a vytvorili šesťčlenný Národný 

výbor. 33 

E. Stodola, ktorý bol tiež znepokojený opätovnou nečinnosťou 

predsedníctva strany, okamžite informuje M. Dulu o výsledkoch 

tejto porady: „Práve som mal česť mať u seba návštevu tu sa zdržujúcich 

rumunských poslancov: Mihályiho, Vlada, Pop Cs. a Vajdu. Za povinnosť si 

držím Ti zdeliť, čo oni myslia o schôdzke ústredného výboru (ale ak sa tak páči, 

národného výboru) strany. Počtom asi 15 až 20 v Nagyváradé uzniesli sa na 

veciach, ktoré boli v Este publikované a poverili vedením ďalších vecí 6-členný 

výbor, mená stáli tiež v Este. N.B. Pop poverený je udržiavaním styku s nami 

a ochotný je, ba prosí, aby sme ho do schôdzky nášho nádejného výkonného 

výboru čo takého pozvali. Tí páni nás od zvolania väčšej schôdzky na ten čas 

odhovárajú, aby nejaký rušiaci moment sa tam neudial a odporúčajú kreovanie 

výkonného výboru na ten spôsob, ako to oni urobili. Výkonný výbor by sa 

potom dľa potreby kooptovaním doplňoval. N.B. zhromaždenie národa a síce 

to rozhodujúce vo veciach národa ponechávajú si na neskoršie. ". 34 

K Stodolovmu hlasu sa pridal aj Andrej Hlinka, ktorý bol v polovici 

októbra v Budapešti a rumunský príklad sa mu zdal nasledovaniahodný. 

„Aby sme už raz autoritatívne mohli vystúpiť, prosím Ťa zvolaj čím skôr 

poradu. Či nám dovolia alebo nedovolia, jedno. My sa musíme zísť a sa konštituovať. 

Rumunov sa zišlo asi 20 a utvorili sa v národné komité. Učiňme 

to samé aj my. Aby nebolo neskoro. Rumuni sú v permanencii a chcú sa i na 

našich poradách dať Pop Čičom zastúpiť. Naše stanovisko je výhodnejšie ako 

ich, nestojí za nami nik porazený... Prosím Ťa zvolaj nás", píše 17. októbra 

M. Dulovi. 35 

19. októbra vystúpil E. Stodola v Národných novinách s konkrétnym 

návrhom: „... zvoľme si výkonný výbor bez zídenia sa odhlasovaním 

listovým. Predsedníctvo naše má v rukách listinu 15-tich členov výkonného 

výboru, ktorú užšia porada zostavila. Nech tú dopošle bývalým členom 

ústredného výboru. Voľno je každému meno pretrieť alebo dopísať. Hlasy by 

251


sčítalo predsedníctvo... Takto zvolený výkonný výbor nech započne čo najskôr 

svoju činnosť a nech sa deklaruje permanentným. V návrhu mojom je, že sa 

výkonný výbor koopciou môže dľa potreby rozšíriť../' 

Dula sa v liste E. Stodolovi ospravedlňuje za vyčkávanie v prvej 

polovici októbra. „Veľmi dobre viem", píše, „že som sľúbil našu schôdzku 

v najkratšom čase zvolať, a ja by som to už aj bol urobil, keby som medzi časom 

nebol dostal ohradenie sa viacej členov našej strany, menovite z Horného 

Liptova proti takémuto úmyslu. Ohradenie toto vychodí z náhľadu, že vrchnosti 

teraz dozaista zadržanie schôdzky povolia, postarajú sa, aby dakto na nej 

predniesol im zodpovedajúci návrh osvedčenia, a že preforsírujú jeho prijatie. 

Z tej príčiny protestujú aj proti publikovaniu menoslovu našej rady - kdežto 

druhí - medzi nimi aj M. Hodža nástoja na tom. Jedno i druhé stanovisko má 

mnoho dôvodov pro a kontra... Myslím, že aj listové zdelenie otázneho menoslovu 

patričným kandidátom bolo prenáhlené. " 3e 

V tomto prípade sa Dulovo ospravedlnenie skutočne zakladalo na 

pravde, pričom od začiatku októbra 1918 sa predseda SNS rozhýbal 

k jemu nezvyčajnej aktivite. Maďari sa totiž snažili za iluzórny prísľub 

autonómie získať prouhorské osvedčenie Slovákov a z Čiech sa ozývalo 

naliehavé volanie po užšom kontakte s vedením slovenskej politiky. Aktivizácia 

predsedu SNS sa v podstate začala budapeštianskymi rozhovormi 

M. Dulu, V. Makovického a E. Stodolu s grófom Mihály Károlyim, 

z ktorých Dula vykľučkoval argumentáciou, že gróf Károlyi je iba vodcom 

opozičnej strany, nie oficiálnym predstaviteľom vlády, takže nie je 

možné žiadnu dohodu o autonómii uzavrieť - napriek tomu, že okrem 

iných sľubov, jemu osobne ponúkli lákavý post slovenského bána. V Národných 

novinách 15. októbra 1918 Matúš Dula označil rozhovor s Károlyim 

za „súkromný", čím oficiálne reagoval aj na falošné správy, ktoré sa 

šírili v zahraničnej tlači o údajnej slovensko-maďarskej dohode a vyvrátil 

tým i poplašné chýry vznikajúce na Slovensku i v Čechách. 37 

Po rozhovore s Károlyim Dula tajne odcestoval do Prahy, kde sa 

v kancelárii Národného výboru stretol s K. Kramáŕom, V. Klofáčom 

a J. Rotnáglom a rokoval predovšetkým o otázke budúceho spojenia 

Slovenska s českými krajinami. Dula neskôr o tom napísal: „... českí 

politikovi na môj dotaz, akú správu dostaneme v prípade nášho pristúpenia do 

spoločného zväzu s českými krajinami, zvlášte či, ak budeme žiadať pre Slovensko 

aj samosprávu, nám aj Maďarmi ponúkanú, takáto naša požiadavka 

nebude odvrhnutá ... mne na to daná bola odpoveď: že Slovensko dostane 

takú verejnú správu, akú preň my budeme žiadať/" 38 

252


V rokovaniach sa hovorilo aj o finančnej pomoci z Čiech pre agitačnú 

prácu na Slovensku (pol milióna korún), o tom, že po uzavretí 

mieru má byť administratíva hneď zverená do slovenských rúk, že slovenčina 

bude vládnuť v školách, v úradoch a súdnictve na čele s hlavným 

súdom a že Slováci by mohli mať vlastný snem, Česi však (aby sa 

nemuseli vytvoriť tri snemy) preferovali krajové zastupiteľstvá so širokou 

autonómiou pre 400 000 - 500 000 obyvateľov. Takto otázka, či Slováci 

chcú „krajskú" alebo „celú autonómiu", ostala otvorená. 39 

Dula, 

ako oznámil A. Štefánek P. Blahovi, referoval aj o svojich rozhovoroch 

s M. Károly im, na čo mu v Prahe poradili vo vzťahu k Maďarom „v 

ničom sa neviazať, nič nesľubovať, preťahovať prípadne vynútené vyjednávanie 

a udržať styky s Národným výborom, resp. Slovenským komitétom, ktorý 

sme nedávno založili ... //40 

Vedenie českej politiky bolo zrejme s návštevou predsedu SNS 

spokojné zvlášť, že sa martinské vedenie slovenskej politiky konečne 

rozhýbalo a v čase už značne kritickom poslalo do Prahy svojho kompetentného 

reprezentanta. Veď, ako napísal 11. októbra 1918 v liste P. 

Blahovi A. Štefánek z Prahy, „snáď už tohto mesiaca, na každý pád v najbližšej 

dobe bude tu proklamovaná neodvislosť a utvorená provizórna vláda 

československá ... Štát československý je skutočnosťou../' 41 

Okrem toho vedeniu českej politiky sa podarilo predsedu SNS 

i osobne viac nakloniť a tak Dula odchádzal z Prahy ako vymenený, 

plný ilúzií o nezištnej českej pomoci Slovensku, o jej veľkorysom postupe 

pri usporiadaní vzájomného vzťahu dvoch bratských národov 

v budúcom spoločnom štáte na princípe rovný s rovným. Cestou 

z Prahy sa 10. októbra zastavil v Bratislave, aby tu s výsledkami svojich 

rozhovorov oboznámil slovenských národných a politických činiteľov, 

získal kataster pre žandárstvo, políciu a zaangažoval spoľahlivých 

ľudí k vypracovaniu katastra pre železnice, pošty, telefón a telegraf. 

11. októbra pricestoval do Martina a ešte ten istý deň odcestoval do 

Ružomberka, aby aj tam informoval o svojich skúsenostiach a poznatkoch. 

Nasledujúci deň šiel do Liptovského Sv. Mikuláša, kde vznikli 

spomínané obavy zo zneužitia plánovaného zhromaždenia SNS maďarskou 

stranou. Z Liptova cestoval hneď na Oravu a ako 23. októbra 

1918 obšírne informoval nový tajomník SNS K. A. Medvecký A. Štefánka, 

po návrate do Martina našiel tam Dula „odpoveď p. poslanca Jurigu, 

že členstvo v národnej rade vďačne prijíma, poradu čím skôr žiada, lebo chce 

do snemu odísť, v ňom sa ozvať. Pre krátkosť času, odpísal mu, aby pre Pána 

253


Boha nezopätoval čo v svojom článku popísal, že nieje čas na »ošmeknutie« 

protivníkov, že odteraz len seriózne vystupovanie je možné" 42 

Dula napísal 

spomínaný list Jurigovi 15. októbra a požiadal M. Ivanku, aby mu ho 

doručil. Chcel sa však vzhľadom na krátkosť času poistiť, preto zároveň 

píše E. Stodolovi, aby vyhľadal Jurigu akonáhle príde do Budapešti 

na zasadanie parlamentu, „a zdržal ho od každého našim náhľadom 

sa protiviaceho osvedčenia. " 43 * * * 

Juriga skutočne hodlal svoju chybu v súvislosti s článkom Von do 

poľa napraviť. Vhodnú príležitosť videl pri znovuotvorení uhorského 

parlamentu, ktorého šesť zasadnutí zdvihlo oponu posledného dejstva 

drámy Uhorska na politickej scéne. 44 Už od 16. októbra 1918 sa účastnil 

jeho zasadnutí, ktoré boli veľmi búrlivé a prední maďarskí politickí činitelia 

tu už 17. -18. októbra museli priznať porážku vo vojne. No ani 

v týchto osudových chvíľach Rakúsko-Uhorska si maďarskí poslanci 

nechceli skutočne pripustiť politický dosah národnostnej otázky. 45 

Napokon veľmi svojrázne, nerealistický a sebavedome ešte interpretovali, 

resp. si predstavovali akceptovanie samotnej vojenskej porážky 

Rakúsko-Uhorska. 46 

Je pravda, že Wekerleho vládu z posledných októbrových dní roku 

1918 delila od Károlyiho opozície viditeľná priepasť. Napriek všetkým 

rozdielom v prístupoch sa však tiszovci a károlyiovci v jednom zhodovali. 

Hodlali za každú cenu uchovať územnú integritu Uhorska, zabezpečiť 

pre Maďarov výhodný mier a otázku sebaurčovacieho práva 

nemaďarských národov a národností v Uhorsku riešiť formou menších 

či väčších ústupkov a prísľubov. Princíp sebaurčenia si vykladali iba 

na prospech Maďarska a verili, že dohodoví štátnici na čele s prezidentom 

Wilsonom sa dajú ľahko získať pre maďarské stanovisko. Nečudo, 

že vystúpenia poslancov nemaďarských národov, ktorí deklarovali 

právo svojich národov na sebaurčenie a popreli oprávnenie uhorského 

parlamentu a ostätŕiých štátnych orgánov hovoriť v ich mene, vyvolalo 

búrku nesúhlasu, urážok i posmechu. V takejto, pre uhorský parlament 

typickej atmosfére, odznela 18. októbra reč Alexandra Vaidu- 

-Voevoda, ktorý reklamoval účasť sedmohradských Rumunov na mierovej 

konferencii i jediného slovenského poslanca Ferdiša Jurigu 19. 

októbra dopoludnia. 

254


V uhorskom parlamente sa len raz hovorilo po slovensky. Prvý a posledný 

raz, hoci len v obšírnejších citátoch, práve 19. októbra v prejave 

F. Jurigu, ktorý trval plné dve hodiny. Za veľkého pobúrenia, kriku, 

výsmechu i urážok prítomných maďarských poslancov, hlásil sa k štátnym 

tradíciám a duchovnému odkazu Veľkej Moravy: „Duch sveta 

válkou odvalil veľký kameň, ktorý bránil vzkrieseniu slovenského národa od 

r. 907, od bratislavskej bitky, v ktorej utratil svoje sebaurčovacie právo, svoju 

historickú štátnosť. Právo jeho bolo položené do hrobu smrťou Mojmírovou 

a pošliapaním náuk sv. Cyrila a Metoda." Zároveň v prejave uprel uhorskému 

parlamentu právo hovoriť a čokoľvek podnikať v mene Slovákov, 

žiadal právo na sebaurčenie pre všetky národy Uhorska, aby v bratskej 

svornosti mohli nažívať a vyhlásil, že na budúcej mierovej konferencii 

má právo zastupovať Slovákov jedine Slovenská národná rada. 

Keď Juriga prednášal tieto požiadavky v Osvedčení Slovenskej národnej 

rady, ktorá sa má v budúcnosti zmeniť na Slovenské národné 

zhromaždenie, v parlamente zaznievali výkriky: Kde je tá rada?... Kde 

je slovenský národ?, v ktorej župe býva? Kto je to vlastne? ... Odoberte mu 

slovo!... Za ním stoja len Česi! ... Slováci sa hanbia, že hovorí ich menom!" 

Dokonca Juriga vyprovokoval k výkriku aj obvykle chladnokrvného 

Istvána Tiszu, ktorý označil jeho reč za „grajciarovú komédiu". A7 

Nečudo, veď Juriga vyslovoval požiadavky v mene slovenského národa 

na pôde budapeštianskeho parlamentu, kde sa nikdy nehovorilo 

o slovenskom národe, ale iba o národnosti, etniku. Osobitne ku koncu 

vojny kládli všetci rečníci na toto rozlišovanie veľký dôraz, lebo podľa 

špecifického maďarského výkladu medzinárodného práva prístup na 

budúcu mierovú konferenciu môžu mať len národy - čiže Slováci ako 

národnosť boli by z účasti na nej automaticky vylúčení. 

Z objektívneho hľadiska je takisto faktom, že Juriga predniesol spomínané 

Osvedčenie menom ešte definitívne nedokonštituovanej SNR 

iniciatívne - bez predchádzajúceho dohovoru s martinským vedením 

slovenskej politiky. Jeho dlhému vystúpeniu vo forme dosť neurovnanej 

parlamentnej reči s viacerými exkurzmi, kontradikciami i slovnými 

potýčkami, možno tiež kdečo vyčítať. Jurigovým vystúpením nebola 

bezvýhradne nadšená ani vedúca slovenská politická reprezentácia. 

Napríklad Milan Ivanka, ktorého na poslednú chvíľu poveril predseda 

Slovenskej národnej strany, aby spolu s Emilom Stodolom v Budapešti 

zabezpečili, že sa Juriga na pôde parlamentu nedopustí niečoho, 

čo by sa protivilo základnej pročesko-slovenskej orientácii slovenskej 

255


politiky v záverečnej fáze prvej svetovej vojny, napísal Matúšovi Dulovi 

do Martina 24. októbra 1918 toto: „Iba dnes, keď som čítal snemový 

stenografický protokol som videl čo to všetko Verdis pohovoril. Chvála Bohu, 

že meritórne nezadal ničoho! A forma!!!... No akokoľvek je, nebolo by radné 

dezavovať ho. Za potrebné držím, aby naša rada vydala svoje osvedčenie na 

doplnenie, na podporenie Ferdišovej deklarácie. " 48 

Milan Ivanka mal pravdu. Jurigovu reč, napriek všetkým jej nedostatkom, 

nemohla slovenská politická reprezentácia dezavovať, lebo 

zo slovenského i česko-slovenského hľadiska sa stala veľkým politickým 

a historickým činom. Už v čase jej prednesú, na pozadí výbuchov 

i komentárov, ktorými na ňu reagoval uhorský parlament i neskôr, sa 

viac pozeralo na jej kladné hodnoty i dobré intencie, než na formálne 

a ďalšie nedostatky. Tak ju vnímali aj úhlavní nepriatelia národného 

oslobodenia Slovákov v budapeštianskom parlamente, ktorým zostali 

v pamäti hlavne požiadavky predstavujúce prevratné novoty: aplikácia 

práva národov na sebaurčenie pre Slovákov, ich vlastné zastúpenie 

na mierovej konferencii, slobodná voľba toho a takého štátneho útvaru, 

v ktorom sa Slováci budú najlepšie cítiť . Napokon Jurigova požiadavka, 

že „slovenský národ si žiada, aby úplne slobodne mohol rozhodnúť 

o svojom inštitučnom štátnom umiestnení a o svojom pomere k ostatným slobodným 

národom, " 48 sa plne zhodovala s posledným stanoviskom amerického 

prezidenta Wilsona z 18. októbra 1918. 

Odpoveď W. Wilsona z 18. októbra na mierovú ponuku rakúskouhorského 

mocnárstva z 4. októbra 1918 úplne pochovala nádej, že 

sa federalizáciou podarí zachrániť integritu habsburskej monarchie. 

Americký prezident v nej zdôraznil, že od vyhlásenia 14 bodov dňa 

8. januára 1918 sa situácia zmenila, že USA uznali CSNR v Paríži za 

vládu de facto a že dnes musia utlačované národy habsburskej monarchie 

samé „posúdiť, ktoré akcie zo strany rakúsko-uhorskej uspokojujú ich 

ašpirácie a ich chápanie vlastných práv. " 49 

V Budapešti sa s Wilsonovou odpoveďou zoznámili až 21. októbra 

a vo vedúcich maďarských politických kruhoch pôsobila ako studená 

sprcha. Celý uhorský parlament bol 22. októbra pod jej bezprostredným 

zmrazujúcim účinkom. V kuloároch bolo stále počuť otázky: Čo 

bude s Uhorskom? Odtrhnú sa slovenské stolice? Čo sa stane so Sedmohradskom? 

Zo žiadnej strany neprichádzal povzbudzujúci signál, 

vládla všeobecná obava z postupujúcej dohodovej armády na Balkáne 

a teraz ešte pribudla nevyhnutnosť vyjednávať s „Čechoslovákmi"! 

256


No česko-slovenskej otázke sa už nedalo ani na pôde uhorského parlamentu 

vyhnúť, a tak po prvý raz na ňu v tej či onej miere a forme 

zareagovala 22. - 23. októbra väčšina rečníkov. Medzi nimi gróf M. Károlyi 

s prívržencami J. Hockom a A. Ballom, gróf L Tisza, A. Wekerle, 

L. Fényes i gróf A. Apponyi. 

Na záver treba povedať, že pálčivý problém s nedoriešenou otázkou 

definitívneho ustanovenia SNR sa zjavne odrazil aj v Jurigovom 

vystúpení a napríklad Slovenský týždenník ho mylne označil za Ohlas 

slovenskej národnej rady, ktorý tlmočí oprávnené požiadavky slovenského 

ľudu. 50 Zároveň viacerí členovia SNS naliehavo žiadali od predsedníctva 

bližšie informácie o tom, či už sa SNR utvorila. Dokonca aj 

maďarský časopis Pesti Napló uverejnil 27.10.1918 poplašnú správu, 

že SNR sa už utvorila a jej výkonný výbor vraj urobí bezodkladné prípravy 

„pre utvorenie Slovenského národného štátu pre celé slovenské rečové 

územie'''. S definitívnym ustanovením SNR už ďalej nebolo možné otáľať. 

257

X. KAPITOLA 

PREDPORADA A DEKLARAČNÉ 

ZHROMAŽDENIE 30. OKTÓBRA 1918 

V TURČIANSKOM SV. MARTINE 

Na jeseň 1918 sa situácia na frontoch svetovej vojny blížila k definitívnemu 

rozuzleniu. Na západnom fronte si Dohoda držala strategickú 

iniciatívu. 30. októbra kapitulovalo Bulharsko a Ústredné mocnosti 

tak stratili aj svoje pozemné spojenie s Tureckom, ktorému tiež 

hrozila skorá kapitulácia. Zároveň silnelo akútne nebezpečenstvo, že 

Rumunsko, ktorému po vojenskej porážke Ústredné mocnosti vnútili 

tzv. Bukureštský mier, sa znovu zaktivizuje na strane Dohody. Pohyb 

balkánskeho frontu vytváral nebezpečenstvo, že prenikne do centra 

skonavajúcej habsburskej monarchie. 

Rýchly spád dostali aj udalosti na rakúsko-uhorskom fronte v Taliansku. 

Začiatok ofenzívy 51 divízií Dohody na celom talianskom 

fronte 24. októbra 1918 znamenal koniec existencie rakúsko-uhorskej 

armády. Hnutie odporu pod tlakom dohodových vojsk rýchlo prerástlo 

do otvorených vzbúr celých plukov a divízií demoralizovanej armády 

na fronte. Dôstojníci, ktorí dovtedy ešte udržiavali armádu pohromade, 

úplne stratili moc nad mužstvom, subordinácia sa prestala 

dodržiavať, a tak rozklad armády bol len otázkou času. Demoralizáciu 

plukov z Uhorska ešte umocňovali správy z budapeštianskeho parlamentu, 

ktoré konštatovali, že „vo]nu sme prehrali", ako i žiadosť maďarskej 

opozície, aby uhorské pluky boli odvolané z talianskeho frontu na 

obranu hraníc Uhorska. 

Významnú úlohu v tejto konečnej etape rozpadu rakúsko-uhorskej 

armády zohrali aj slovenskí vojaci v jednotkách 27. pešej divízie (tzv. 

„východoslovenskej") a v nej zvlášť lučenecký 25. peší pluk i prešovský 

67. peší pluk. Takto ofenzíva Dohody rakúsko-uhorskú armádu 

veľmi ľahko a v priebehu niekoľkých dní úplne rozbila. Časť jej jed- 

259


notiek padlo do zajatia, ale väčšina mužstva sa bezhlavo rozutekala. 

29. októbra požiadalo rakúske velenie Dohodu o prímerie, ktoré bolo 

podpísané 3. novembra 1918 pri Padove. 1 

Súbežne s týmito vojenskými neúspechmi na frontoch pokračovala 

aj erózia v zázemí. Zmenenej situácii sa musela prispôsobiť aj politická 

scéna a diplomacia Rakúsko-Uhorska, ktorá sa zmietala medzi najčernejšími 

pesimistickými predtuchami a nerealistickými optimistickými 

ilúziami. Už v predvečer ofenzívy dohodových vojsk na Balkáne, 14. 

septembra 1918, poslal rakúsko-uhorský minister zahraničia gróf L 

Burian štátom vedúcim vojnu nótu, aby sa zišli a rokovali o podmienkach 

mieru. To však víťaziace štáty Dohody zamietli. Po kapitulácii 

Bulharska Burian zareagoval aj na posolstvo amerického prezidenta 

z 8. januára 1918 tým, že 4. októbra 1918 požiadal o otvorenie mierových 

rokovaní na podklade Wilsonovho 14-bodového programu, čo 

bolo podnetom nám už známej odpovede prezidenta Wilsona z 18. októbra 

1918. 

Potom ako 2. septembra 1918 USA uznali CSNR v Paríži za vládu 

de facto, 18. októbra 1918 uverejnili tiež americké denníky česko-slovenské 

Vyhlásenie nezávislosti, známe ako Washingtonská deklarácia. 

Bola podpísaná troma najvyššími predstaviteľmi CSNR v Paríži - Tomášom 

Garrigueom Masarykom, Milanom Rastislavom Štefánikom 

a Edvardom Benešom. Vo vyhlásení nezávislosti sa argumentovalo 

tým, že nijaká autonómia pod Habsburgovcami nemôže zabezpečiť národom 

slobodný život, a preto CSNR vyhlasuje nezávislosť Česko-Slovenska. 

Podobne ako vo všetkých predchádzajúcich dokumentoch čsl. 

zahraničného odboja, Česko-Slovensko bolo zložené z českých krajín 

a Slovenska. Vyhlásenie nezávislosti sa hlásilo k zásadám demokracie, 

česko-slovenský štát mal byť republikou s úplnou slobodou svedomia, 

náboženstva, tlače a zhromažďovania. Pritom CSNR v Paríži, potom 

čo dosiahla od veľmocí Dohody uznanie, sformovala sa už 14. októbra 

ako de facto vláda troch členov, čo podpísali aj Vyhlásenie nezávislosti. 

Nastala situácia, ktorá vyžadovala veľmi úzku súčinnosť s predstaviteľmi 

domáceho odboja, pretože vyhlásiť samostatný česko-slovenský 

štát doma a uskutočniť tam revolučné zmeny mohli iba predstavitelia 

domáceho odboja. 

V očakávaní na odpoveď prezidenta Wilsona urobil cisár Karol posledný 

zúfalý a beznádejne oneskorený pokus o záchranu monarchie 

jej premenou na spolkový štát. Manifestom zo 16. októbra 1918 sa po- 

260


kúšal dosiahnuť kompromis s predstaviteľmi česko-slovenského a juhoslovanského 

hnutia, vysloviac ochotu federalizovať Rakúsko. Pre 

jednoznačný a kategorický odpor maďarskej vlády sa manifest netýkal 

podstaty integrity Uhorska - s výnimkou Chorvátska. Tým maďarská 

politika už v zárodku podmínovala cisárov manifest, ktorý však narazil 

na zásadný odpor v samej podstate, keďže mal zabrániť vzniku 

samostatných a suverénnych národných štátov. Odmietli ho dohodové 

veľmoci a pre pražských, ľubľanských i záhrebských politikov bol neprijateľný 

aj preto, lebo sa nedotýkal Uhorska. 

Tiež v budapeštianskom parlamente zúfalstvo a bezradnosť snemovne 

sa obrátili proti vláde a ministerský predseda Alexander Wekerle 

pod tlakom okolností dal 23. októbra prísľub, že odstúpi. Začala 

sa vládna kríza v Uhorsku. 2 

Dni Rakúsko-Uhorska boli v októbri 1918 už definitívne spočítané, 

len maďarské vládnuce kruhy ešte stále nechceli pochopiť, že nakoľko 

vojnu prehrali, sa musia rozlúčiť s vysnívaným veľkouhorským štátom. 

Preto začínajú stupňovať svoj tlak aj na slovenský národnopolitický 

tábor, aby od Slovákov získali osvedčenie za integritu Uhorska. 

Károlyi sa tiež nevzdával a snažil sa rokovať o slovenskej otázke vo 

vzťahu k Uhorsku nielen s vedením SNS, ale aj s Hodžom i s Prahou. Aj 

Oszkár Jászi sa usiloval dorozumieť s martinským vedením SNS. Keď 

sa nepodarilo získať vedenie SNS, pokúsili sa maďarské vládne kruhy 

zneužiť konfesionálne rozdiely v slovenskom politickom tábore. Snažili 

sa vyvolať rozkol, získať si katolíkov, najmä hlavného predstaviteľa 

ľudáckeho krídla A. Hlinku, a spôsobiť tak ich roztržku s evanjelikmi. 

Po páde Wekerleho vlády dokonca aj Tisza prejavil určitú snahu rokovať 

s vedením SNS, 3 ale osobitne aj s M. Hodžom, čo vojensky služobne 

viazanému Hodžovi oznámil sám viedenský zástupca vtedajšieho maďarského 

ministra vojny, keď už Tisza bol celkom odstavený od politickej 

moci. 4 

Táto maďarská politika bola o to nebezpečnejšia, že SNS sa oficiálne 

k žiadostiam slovenského národa ešte stále nevyslovila, jej členstvo po 

rôznych krajoch Slovenska zostávalo organizačne nepodchytené, neinformované 

a širším masám slovenského národa hrozila dezorientácia 

- hlavne keď maďarské a maďarónske kruhy na Slovensku začínali 

v niektorých krajoch organizovať samozvané vyhlásenia za integritu 

Uhorska a proti vytvoreniu česko-slovenského štátu. 

Vedenie Slovenskej národnej strany začalo dostávať zo všetkých 

261


strán žiadosti o rady a informácie rôzneho druhu a úpenlivé výzvy 

k aktivite. Výstižným príkladom tejto kritickej situácie je napríklad list 

Slovákov z Hontu predsedníctvu strany. „Ako každému roduvernému 

Slovákovi tak aj nám tu v Honte veľmi je na mysli budúcnosť nášho národa 

v týchto veľavýznamných časoch. Čítali sme, že ste ráčili byť u Károlyiho. Čo 

aké sú výhľady? Čo sú oni náchylní? Či národná rada bola zriadená? Nebolo 

by načim ju zvolať? Čo máme robiť my na pohraničných krajoch? Nebudeme 

sa domáhať osobitného zástupcu na mierové porady? Či sa máme chystať 

k voľbám? Prosíme ešte raz čo len kratučkú odpoveď. Aby sme tu od sveta 

verejného ďaleko odľahlí vedeli, či sa za náš národ voľačo robí a čím by sme 

mohli prispieť. " 5 

Podobného charakteru bol aj list Samuela Zocha z 24.10.1918 i Rudolfa 

Markoviča, predsedu SNS v okrese Nové Mesto nad Váhom, 6 

na ktorý M. Dula odpovedal ešte 24. októbra 1918. Okrem iného táto 

odpoveď je zaujímavá zvlášť preto, že po prvý raz v úradnej korešpondencii 

sa vedenie SNS plne opiera o autoritu prezidenta Wilsona 

a poukazuje na rozhodujúcu úlohu čsl. zahraničného odboja. Pritom 

Dula v liste sa predovšetkým snažil zahnať Markovičove obavy z možných 

politických komplikácií, ktoré môže vyvolať organizovanie protičesko-slovenských 

zhromaždení a podpisových akcií na Slovensku 

maďarskou vládou: „Predbežne sú bezcieľne všetky... kýmkoľvek svolávané 

zhromaždenia. Prezident Wilson nieje odkázaný na naše osvedčenia. Na plebiscit 

sotva príde. On neupravil ani našu, ani vlády rakúskych štátov, aby sa 

od nás dozvedeli, čo si žiadame, ale aby podmienky pokoja naše vlády uhovorili 

s vládou československého štátu ako znám na teraz už v Paríži sídliacou. 

Túto vládu uznanú všetkým štátmi antanty uznal prezident Wilson za jednu 

a vlády štátov monarchie za druhú umlúvajúcu stránku. Predbežne nikto iný 

nemá slovo do úmluv o prímerie a konečný pokoj../' 7 

Ale zároveň z tejto odpovede tiež vyplýva, že Dula ešte vôbec nebol 

rozhodnutý prijať na plánovanom zhromaždení SNS verejný ohlas, 

nakoľko rozhodovanie o osude slovenského národa je vraj beztak v rukách 

dohodových veľmocí, čo plne postačuje, „a neboli by sme hodní 

inšieho ako opovrženia, keď by sme sa zriekli zaujímania sa veľkých a vzdelaných 

národov za to, že nám oni ľudské živobytie chcú v našej dedovizni 

zabezpečiť. Toto je naše stanovisko, od ktorého žiaden poriadny Slovák ustúpiť 

nesmie. " 8 Pokiaľ by sa od Slovákov predsa len niečo žiadalo, „my Slováci 

máme doma svoju národnú stranu, ňou vyvolené predsedníctvo, jej národnú 

radu a poslednejšou vyslaný výkonný výbor. Tieto orgány slovenského národa 

262


požívajú dôveru všetkých osvedčených, za blaho nášho slovenského národa 

zaujatých Slovákov. Kto tu doma chce sa dozvedieť, čo chceme, nech sa na tieto 

orgány nášho národa obráti../' a zvolávateľom ľudových zhromaždení 

treba odpovedať, že vec slovenského národa je v dobrých rukách „pred 

súdom svetového areopágu" a „len taký plebiscit uznáme platným, ktorý tenze 

areopág nariadi a na ktorom účasť vziať nariadi nám vedenie Slovenskej 

národnej strany a jej orgánov. " 9 

Citovaný list posielal Dula R. Markovičovi už aj s osobitnou pozvánkou 

na zhromaždenie do Turč. Sv. Martina. 10 Vedenie SNS sa totiž 

konečne odhodlalo k činu a požiadalo vládne orgány o povolenie 

„výborovej schôdze" na popoludnie 30. októbra 1918 11 a vláda schôdzku 

nezakázala. Spolu s osobitnou pozvánkou predsedníctva SNS z 24. 

októbra 1918, v ktorej bol už stanovený program plánovanej schôdze, 

väčšinou sa členom výboru strany posielal aj posledný, rozšírený (teraz 

už dvadsaťčlenný) návrh kandidátky SNR. Bol rozšírený o ďalších 

dvoch zástupcov z radov slovenskej sociálnej demokracie. 12 

Zmeny v kandidátke SNR vysvetlil M. Dula v liste J. Janoškovi z 29. 

októbra 1918: „Pri peštianskej porade išlo hlavne, aby čím skôr zostavená 

bola máločlenová národná rada... Keď medzičasom z viac strán žiadané bolo, 

aby národná rada zo svojho lona užší výkonný výbor vyslala a vývin vecí 

vyžaduje, aby národná rada z mnoho viac členov zložená bola ako sme v Pesti 

kontemplovali a aby sme do nej aj viac osôb z našich mŕtvych krajov prijali, 

veľmi záleží na tom, aby pri zajtrajšom zasadnutí, účasť vzali menovite takí 

ľudia, ktorí... majú konexie aj v krajoch mnou vyššie mŕtvymi označených/' 13 

Dula písal tento súrny list Janoškovi deň pred deklaračným zhromaždením. 

Prosil Janošku i ostatných popredných činiteľov z Mikuláša, 

aby sa ešte 30. októbra ráno dostavili do Martina. „Mohli by sme dopoludnia 

veľmi potrebnú predporadu zadržať. " 14 

Medzitým nový rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Gyula 

Andrássy poslal 27. októbra 1918 prezidentovi Wilsonovi nótu, 

v ktorej Rakúsko-Uhorsko oznámilo, že prijíma americké podmienky 

na uzavretie mieru z 18. októbra 1918 a vyjadrilo ochotu ihneď začať 

rokovania o prímerí. Nóta bola verejnosti interpretovaná ako faktická 

kapitulácia monarchie a stala sa v Prahe a aj v ďalších českých mestách 

signálom k búrlivým manifestáciám, vyjadrujúcim definitívny rozchod 

s Rakúsko-Uhorskom. Ešte v podvečer 28. októbra 1918 vydal pražský 

Národný výbor manifestačné vyhlásenie o vzniku samostatného Česko 

-slovenského štátu, hneď ako kodifikoval jeho vznik v prvom zákone 

263


česko-slovenského štátu. Za Slovensko ich podpísal V. Šrobár, ktorý po 

prepustení z internovania v Ceglédé pricestoval z vlastnej iniciatívy 

tajne do Prahy dopoludnia 28. októbra 1918 - ale bez patričného poverenia 

slovenskej politickej reprezentácie zastupovať Slovensko, ktoré 

prišlo až dodatočne. 15 

Úplne nezávisle od pražských udalostí vzhľadom na existujúce 

informačné embargo medzi Slovenskom a českými krajinami, len na 

základe osobitných pozvánok i oznámenia v Národných novinách 24. 

októbra 1918 o „výborovom zasadnutí strany ", vydali sa slovenskí národní 

a politickí činitelia do Martina zo všetkých strán a kútov Slovenska. 

Čo sa v slovenskej politike od začiatku roku 1918 hromadilo, zauzľovalo 

a prerástlo v ústredné otázky a problémy, to sa malo rozuzliť 

a rozriešiť v priebehu jedného dňa v Turč. Sv. Martine. 

Už v predvečer 30. októbra 1918 začal v Turčianskom Sv. Martine 

pulzovať čulejší život. Navonok sa to veľmi neprejavilo, skôr v kruhu 

národne uvedomelých slovenských rodín. Na základe oznámenia Národných 

novín z 24. októbra i písomných pozvaní predsedníctva SNS 

sa totiž účastníci stretnutia začali do Martina schádzať už 29. októbra, 

hlavne tí, ktorí cestovali zo vzdialenejších krajov - najmä zo západného 

Slovenska. Schádzali sa u svojich známych, vedúcich predstaviteľov 

martinského vedenia SNS a prirodzene živo debatovali, informovali 

sa a radili o súčasnej vnútornej i zahranično-politickej situácii, 

i tom, čo očakávajú od nasledujúceho dňa. Je dosť pravdepodobné, že 

k významnejšiemu stretnutiu došlo u predsedu SNS Matúša Dulu. 

Spomínané stretnutia 29. októbra boli neskôr v niektorých prácach 

kvalifikované ako prvá, resp. predbežná dôverná predporada, ktorá 

predchádzala ďalšej dôvernej predporade z 30. októbra dopoludnia. 16 

Údaje o jej náplni a priebehu sa však rôznia, pretože vychádzajú výlučne 

iba z neskorších, často veľmi rozdielnych svedeckých výpovedí 

priamych účastníkov udalostí 29. októbra. Možno skoro s istotou 

konštatovať, že presnejší obraz o týchto rokovaniach sa nám už nikdy 

nepodarí získať. Boli totiž súkromno-dôverného rázu, prebiehali spontánne, 

bez pevného programu a tak ťažko predpokladať, že boli aspoň 

stručne zápisnične zachytené. O ich charaktere možno maximálne 

niečo dedukovať z udalostí nasledujúceho dňa, lebo boli ich voľnou 

a tichou predohrou. 

30. októbra dopoludnia ožili i martinské ulice. Nepostarali sa o to 

iba ďalší slovenskí národnopolitickí reprezentanti z rôznych krajov 

264


Slovenska, ktorí zo železničnej stanice mierili do budovy banky Tatry, 

ale prispel k tomu i príchod asistenčnej stotiny 15. honvédskeho 

pešieho pluku. Keďže sa v provinciálnom Martine vtedy nenachádzala 

vojenská posádka, prikomandovali sem maďarské úrady časť 

honvédskej posádky z Levíc. Prítomnosť vojakov mala nepochybne 

psychicky pôsobiť na účastníkov martinského zhromaždenia a byť 

v zálohe k prípadnému brachiálnemu zakročeniu. 17 

Keďže miestne 

maďarské vládne orgány sa domnievali, že slovenský politický tábor 

nie je v otázke základného stanoviska práva slovenského národa na 

sebaurčenie dostatočne jednotný a môžu v ňom za určitých okolností 

prevládnuť i prouhorské stanoviská, chceli i týmto spôsobom svojmu 

„zbožnému" želaniu napomôcť. I preto príchod honvédskeho vojska 

do Martina časovo ladil s príchodom väčšiny účastníkov martinského 

zhromaždenia. Národnie noviny o tom napísali: „Od stanice turčianskosvätomartinskej 

do mesta hrnul sa zástup hostí, prišlých zo všetkých strán 

Slovenska, hradskou od Vrútok kráčala stotina vyzbrojených vojakov s maďarským 

spevom. Prvé stretnutie! Ale vojsko čoskoro zmizlo a zastupiteľstvo 

slovenského národa, jeho všetkých strán a vrstiev zišlo sa v predpoludňajších 

hodinách do poradnej miestnosti banky Tatry na poradu/' 18 

Na rozdiel od rokovaní 29. októbra večer, predpoludňajšiu dôvernú 

predporadu v zasadacej miestnosti banky Tatry predsedníctvo Slovenskej 

národnej strany vopred pripravovalo - i keď tiež len na poslednú 

chvíľu. Zápisnica, resp. „Značky" z tejto predporady deklaračného 

zhromaždenia nebola dlho známa, 19 ba mnohí z jej prítomných účastníkov 

sa nepamätali, či bola vôbec napísaná a údaje o jej priebehu v 

historickej literatúre i publicistike sa opierajú iba o spomienky a svedecké 

výpovede pamätníkov, ktoré sú pochopiteľne často nepresné, ba 

i mylné. Možno len ľutovať, že spomínaná zápisnica je pomerne dosť 

strohá-heslovitá. 20 

Predovšetkým treba upresniť, že dopoludňajšia dôverná predporada 

dňa 30. októbra prebehla pod hlavičkou zasadnutia výboru 

Slovenskej národnej strany, hoci sa jej zúčastnili aj slovenskí sociálni 

demokrati prizvaní do Martina - rozhodne aspoň Emanuel Lehocký 

Svedčí o tom záhlavie zápisnice: Zápisnica našej porady výboru národnej 

strany slovenskej vydržiavanej v T Sv. Martine, dňa 30. októbra v predpoludňajších 

hodinách v miestnosti Tatry. 21 

Podľa zápisnice otvoril poradu predseda SNS M. Dula. Po privítaní 

prítomných nasledovala diskusia, ktorú podnietil list neprítomné- 

265


ho Dr. Karola Štúra z Trenčína predsedníctvu strany. Maďarské úrady 

v Trenčíne ho tiež vyzvali, aby sa na stoličnom výbore, ktorý sa mal 

konať 31. októbra v mene Slovákov sa osvedčil „voči zámerom budúceho 

československého štátu", preto urýchlene žiadal inštrukcie týkajúce sa 

základnej politickej línie strany a informácie, či už bola utvorená Slovenská 

národná rada. 22 

Štúrov list, okrem toho, že dokumentoval neorganizovanosť a neinformovanosť 

členstva SNS o tých najzákladnejších národnopolitických 

otázkach slovenského vývoja, hrozivo upozorňoval na možné následky 

takéhoto stavu vzhľadom na maďarské protiakcie na Slovensku. 

Dal nesporne podnet k širšej debate, v zápisnici je však zachytený predovšetkým 

návrh Dr. K. Kmeťka zorganizovať stoličné výbory SNS. 

Kmeťko bol podobne ako Štúr vyzvaný štátnou správou vyjadriť sa 

k česko-slovenskej otázke, no „osvedčil sa, že vo veciach národných dnes 

právoplatne jedine parížska vláda je kompetentná sa osvedčovať". 23 

Zároveň 

žiadal, „aby aj poverenci slovenskí dostali paskartu do Švajčiarska". Odporúčal 

zlepšiť agitačnú a informačnú prácu v širokých masách. 24 

Svojím spôsobom reagoval na problém, ktorý nadhodil list K. Štúra, 

aj F. Juriga: „jednotlivci nech sa neosvedčujú, ale odkážu každého na nár. 

radu." 23 Zároveň radil nasledovať príklad Rumunov 26 a žiadal vydať 

ohlas k národu, čím načal diskusiu o ústrednom probléme celej predpoludňajšej 

dôvernej porady 30. októbra - o otázke deklarácie. Práve 

teraz sa malo rozhodnúť, či popoludňajšie zhromaždenie má alebo 

nemá prijať verejný ohlas a akého má byť charakteru. To 30. októbra 

ráno ešte nebolo definitívne rozhodnuté. Martinské vedenie Slovenskej 

národnej strany, ktoré s prijatím deklarácie asi príliš nepočítalo, návrh 

deklarácie nepripravilo. Všetko zostalo na iniciatíve jednotlivcov. 27 

Zdá sa, že sa Jurigova požiadavka vydať ohlas k národu stretla 

u väčšiny účastníkov porady s vrelým súhlasom, lebo Dr. Emil Stodola, 

nadchnutý jednomyseľnosťou hneď nato predložil svoj návrh 

deklarácie. „Dr. E. Stodola víta jednomyseľnosť. Podáva na písme návrh 

uznesenia nár. Rady", píše sa v zápisnici. 28 

Táto strohá časť zápisu, ktorou zapisovateľ zaznačil predloženie 

Stodolovho návrh deklarácie, nie je dosť výstižná, resp. presná. Podľa 

toho, čo ex post uverejnil sám E. Stodola v Národných novinách 11. 

marca 1923, jeho návrh mal vlastne dve časti. Prvá bola formulovaná 

ako uznesenie zhromaždenia SNS, teda nie Slovenskej národnej rady, 

o ktorej sa v tejto časti návrhu vôbec nič nehovorí. Okrem toho, že 

266


obsahovala pomerne obšírne zdôvodnené prehlásenie o ohrození národnej 

existencie Slovákov v Uhorsku, v závere pre nich požadovala 

právo na sebaurčenie: „...Slovenská národná strana s ľútosťou konštatuje, 

že je všetkým týmto národná existencia Slovákov v Uhorsku úplne ohrozená 

a keďže žiadnej nádeje niet, že by spravodlivé nároky slovenského národa od 

maďarských politických strán vôbec kedy uspokojenia došli, preto za potrebné 

uznáva v túto vážnu svetovú historickú chvíľu ozvať sa a predkladá vec národa 

slovenského areopágu slobodných národov sveta, požadujúc i pre Slovákov 

právo samourčenia národov. " 29 

Druhá časť Stodolovho návrhu bola koncipovaná v mene Ústredného 

výboru Slovenskej národnej strany. Vítala právo národov na sebaurčenie 

ako základ budúceho mieru, ktorý umožní aj Slovákom národnú existenciu. 

Odvolávala sa na Jurigovu parlamentnú reč z 19. októbra 1918, 

vítala koniec vojnových útrap a vyzývala všetkých členov strany ku 

svornosti, jednomyseľnosti a húževnatosti až do konečného víťazstva 

slovenskej veci. Napokon oznamovala, že Ústredný výbor utvoril spomedzi 

svojich členov výbor s právom kooptácie ďalších členov, „ktorí by 

v spojení s delegátmi socialistov slovenské národné záležitosti ďalej viedli. " 30 

Josef Borovička vo svojom súbore dokumentov v roku 1932 uverejnil 

ešte jeden Stodolov návrh bez udania prameňa. 31 

Keďže sa nám 

nedávno podarilo tento dokument objaviť a identifikovať, možno potvrdiť 

jeho skutočnú existenciu s tým, že najpravdepodobnejšie ide 

o ten návrh rezolúcie, ktorý Stodola poslal Dulovi spolu s obsažnejším 

listom 26. októbra 1918. 32 Predovšetkým treba povedať, že tento 

Stodolov návrh bol koncipovaný ako návrh uznesenia „Národnej rady 

Slovákov v Uhrách", v ktorom sa čiastočne opakujú formulácie z predchádzajúcich 

konceptov, tento má však iný, radikálnejší záver. Konštatuje 

sa v ňom, že Slováci na základe stáročnej skúsenosti úplne stratili 

nádej, „že by ich ďalšie štátne spolužitie s národom maďarským bez ďalšieho 

ohrozovania ich národnej existencie možné bolo, používajú naskytujúcej sa 

im príležitosti môcť pripojiť sa k Čechom, s nímiž jeden národ tvoria, s ktorými 

ich viažu stárocné kulturálne spojivá, a hotoví sú s nimi pri súhlase 

všetkých kompetentných faktorov len pri podržaní úplnej národnej svojráznosti 

a rešpektovaní práv inojazyčných menšín spoločný štát utvoriť. Riešenie 

svojej veci ponechávajú mierovému kongresu." 33 Ale aj po vyjasnení histórie 

tohto posledného Stodolovho návrhu treba povedať, že rozhodne 

nebol predmetom rokovania predpoludňajšej porady 30. októbra 1918 

v Martine. 

267


Ďalšie rokovanie o konkrétnych návrhoch deklarácie na určitý čas 

prerušilo malé intermezzo medzi Jurigom a Dúlom 34 a svojím spôsobom 

i obšírne vystúpenie Ivana Dérera, ktorý práve pricestoval z Viedne 

a okrem jemu známych informácií o situácii v Čechách i v zahraničí, 

tlmočil tu hlavne odkaz českej delegácie vedenej K. Kramáŕom, ktorá 

odchádzala cez Viedeň do Ženevy na rokovania s predstaviteľmi česko-slovenského 

zahraničného odboja na čele s E. Benešom a 25. októbra 

sa stretla aj s M. Hodžom, K. Stodolom a I. Dérerom. Zaujímavosť 

tohto odkazu spočívala hlavne v istých obavách českej delegácie 

z toho, či víťazné dohodové veľmoci v rámci uznania samostatného 

českého štátu, o čom vraj niet pochybností, budú ochotné akceptovať 

i Slovensko. Preto česká delegácie radila slovenským politickým reprezentantom, 

aby sa neponáhľali s jednoznačnými osvedčeniami za 

spoločný štát a vyjadrili sa radšej hmlisto. Zároveň sa podľa nich akékoľvek 

prízvukovanie svojbytnosti, resp. samosprávy Slovákov voči 

Cechom vzhľadom na zahraničnopolitickú situáciu neodporučuje - to 

sa vraj vyrieši neskôr. Preto radšej žiadne verejné osvedčenia nevydávať. 

Ako sa doslovne uvádza v zápisnici porady: „Dr. Dérer obšírne 

a zovrubne informuje poradu o veciach českých. Cieľ cesty do cudzozemská 

je vyzvedieť sa to, nakoľko je garantované pripojenie Slovenska k novému 

štátnemu útvaru. O výsledku máme skoro dostať informácie. Dovtedy sa neosvedčovať 

radí. Prízvukovať samosprávu voči Češku neodporúča: táto sa vraj 

usporiada po domácky. " 35 

Informácia I. Dérera o odkaze českej delegácie tlmočiaca dosť negatívny 

postoj k deklarácii iste výdatne podporila nepatrnú menšinu 

účastníkov porady, ktorí boli proti jej prijatiu. Na väčšinu prítomných, 

ktorí boli presvedčení, že nie je možné ďalej mlčať, to však pôsobilo 

skôr mobilizujúco, tým skôr, že Dérer v rámci možnosti utvorenia samostatného 

česko-slovenského štátu operoval s vcelku jasnou českou 

budúcnosťou proti neistej záruke vyriešenia slovenskej otázky. Okrem 

toho verejné osvedčenie slovenskej politickej reprezentácie za československý 

štát bolo potrebné aj z toho dôvodu, že maďarská i rakúska 

propaganda v zahraničí neustále tvrdila, že Slováci sú verní nielen korune, 

ale aj uhorskému štátu. 

Podľa zápisnice prehovoril za odporcov verejného osvedčenia otvorene 

aspoň Dr. M. Šimko. Odporúčal zaujať vyčkávacie stanovisko a oponoval 

Stodolovej osnove deklarácie. Tu sa však prihlásil k slovu Samuel 

Zoch, ktorý sa najskôr vyslovil k prvej časti nám už známeho Stodolov- 

268


ho návrhu a potom prečítal svoj vlastný návrh. V zápisnici sa o tom hovorí: 

„Farár Zoch vytýka Stodolovej deklarácii, že sa v nej uznáva naša slabosť 

k utvoreniu samostatného štátu. Je na čase prehovoriť už raz aj k nášmu ľudu; 

dlžní sme to aj vlastnej reputácii. Prečíta návrh deklarácie k ľudu. " 36 

Nech už pozeráme na Zochov návrh akokoľvek, zdá sa, že z hľadiska 

možného vývoja dopoludňajšieho rokovania ako prípravnej porady 

deklaračného zhromaždenia, prišiel šťastne vhod. Nestretol sa so žiadnou 

vážnejšou oponentúrou. Iba F. Juriga nabádal k niektorým jeho 

opravám. 37 

Po Zochovom vystúpení mal obšírnejší prejav iba Juraj Slávik, 

ktorý preberal „krivdy Slovákov na základe historickom od nastúpenia 

Habsburgovcov" a odporúčal „pri stanovení hraníc dbať o to, aby asi toľko 

Maďarov prišlo k nám, ako početné sú naše slovenské ostrovy v cudzine". 39. 

Slávikovo vystúpenie však nemalo charakter návrhu deklarácie. 

Zásadná otázka predpoludňajšej porady 30. októbra, t.j. otázka rozhodnutia, 

či odpoludňajšie zhromaždenie má prijať verejné osvedčenie 

a akého má byť charakteru, bola prednesením Zochovho návrhu deklarácie 

v podstate rozhodnutá. Preto sa porada vystúpením J. Slávika 

chýlila k záveru. Keďže dopoludnia prichádzali do budovy banky Tatry 

stále noví národne uvedomelí Slováci zo všetkých krajov Slovenska 

a značná časť z nich zastihla už len záver predpoludňajšej dôvernej 

predporady, predsedníctvo rozhodlo, aby „pre neskorej prišlých účastníkov 

oba návrhy boli prečítané. " 39 

Ani noví účastníci porady nemali k predchádzajúcej voľbe Zochovho 

návrhu deklarácie podstatnejšie výhrady. Neobjavil sa už žiadny 

nový projekt deklarácie, hoci existoval aj tretí návrh od Jána Damborského. 

J. Damborský, rím. kat. kaplán v Budapešti, sa totiž rokovania 

30. októbra nezúčastnil a jeho návrh deklarácie priniesol do Martina E. 

Stodola, plénu ho však na prerokovanie nepredložil. Sám sa v Národných 

novinách 11. marca 1923 vyjadril, že sa nepamätá, že by Damborského 

návrh bol predmetom rokovania na predporadách deklaračného 

zhromaždenia. Pritom z hľadiska hlavného poslania deklarácie bol 

práve tento návrh z pomedzi existujúcich návrhov najzrelší. Damborský 

v ňom rekapituloval udalosti posledných dní - žiadosť ministra 

Buriana o prímerie zaslanú Wilsonovi, Jurigov parlamentný prejav 

z 19. októbra, Wilsonovu odpoveď Burianovi z 18. októbra a Andrássyho 

nótu z 27. októbra - čo nakoniec uzatvára pomerne výstižným 

vyhlásením, že „Slovenská národná rada na základe Wilsonových a Andrássym 

uznaných zásad a podmienok, v mene slovenského národa vyhlasuje, že 

269


sa pripojuje k bratskému národu českému a spolu s ním utvoruje neodvislý, 

samostatný československý štát. " 40 

Keďže aj po opätovnom prečítaní oboch prerokovávaných návrhov 

deklarácie padla voľba na Zochov návrh, zásadné uznesenie dopoludňajšej 

porady 30. októbra znelo, že sa „návrh Zochov v zásade prijíma, ale 

má sa postúpiť ku štylárnym opravám osoh. poverenectvu/^1 

V závere porady sa prihlásil o slovo i zástupca sociálnych demokratov 

E. Lehocký Jeho vystúpenie do značnej miery charakterizovalo 

pozíciu slovenských sociálnych demokratov v národnooslobodzovacom 

hnutí slovenského národa v posledných mesiacoch prvej svetovej 

vojny. V náznakoch síce vyjadril nespokojnosť s tým, že vedúci 

predstavitelia slovenského politického tábora neprikladajú dostatočnú 

vážnosť existencii slovenského robotníckeho hnutia ako významného 

činiteľa v národnooslobodzovacom hnutí slovenského národa. To ani 

v takom významnom okamihu, akým je príprava deklaračného uznesenia 

v mene slovenského národa, hoci na druhej strane národný politický 

tábor chce vytvoriť so sociálnymi demokratmi jednotný národný 

blok, či Slovenskú národnú radu, ktorá má túto deklaráciu prijať. Napriek 

tomuto dešpektu slovenskí sociálni demokrati budú na národnopolitickej 

platforme dočasne svorne spolupracovať so Slovenskou 

národnou stranou. Nakoniec celkom oprávnene vyčítal predsedníctvu 

SNS i neúčasť niektorých významnejších politických reprezentantov 

slovenského národa. V zápisnici o tom čítame: „E. Lehocký zo strany 

slovenských sociálnych demokratov by si bol želal, deklaráciu napred prečítať, 

aby si ju mohli predbežne uvážiť, jednako chce svorne spoluúčinkovať s národnou 

stranou tak, že deliace nás zásady na čas umlknu. Vytýka neprítomnosť 

čelnejších Slovákov. " 42 

Skôr než Dula „predbežnú poradu" zakončil, vyzval ešte Dr. Simko 

predsedníctvo SNS, aby sa ujalo väzneného Jozefa Kačku. 43 

Týmto sa 

dopoludňajšia porada 30. októbra skončila a Národnie noviny 31. októbra 

1918 tlmočili jej priebeh i výsledok takto: „Po živom, bodrom rozhovore, 

po informáciách i návrhoch, po krátkej disciplinovanej debate, porada 

rozišla sa jednou mysľou, jednou túžbou, jedným zápalom." 

Možno povedať, že Národnie noviny tlmočili výsledok dopoludňajšej 

dôvernej porady 30. októbra dosť výstižne. Porada bola skutočne 

plodná, pretože slovenským politickým reprezentantom sa na nej konečne 

podarilo rozriešiť jeden z ústredných problémov slovenskej politiky 

v záverečnej fáze prvej svetovej vojny - otázku či vôbec a kedy 

270


prijať deklaráciu a akého má byť charakteru. To všetko za nebývalého 

porozumenia zástupcov jednotlivých politických strán i smerov, pri 

vzájomnej zhode a nadšení drvivej väčšiny účastníkov dopoludňajšej 

dôvernej predporady 

Nadšenie a povznesená nálada neopustili budovu banky Tatry ani 

v odpoludňajších hodinách, keď sa o 14.00 hod. úplne zaplnilajej veľká, 

tzv. obchodná sieň účastníkmi historického zhromaždenia. Účastníci, 

povzbudení priaznivým vývojom domácich i zahraničných udalostí, 

opradení pocitom nebývalej súdržnosti a jednoty, ktorú - ako sa väčšine 

zdalo - sa podarilo konečne dosiahnuť, boli odhodlaní k činom. 

Čakala ich hlavne úloha vyriešiť ďalší z ústredných problémov slovenskej 

politiky v záverečnej fáze prvej svetovej vojny - utvoriť Slovenskú 

národnú radu - a zároveň vytvoriť dlho pripravované najvyššie fórum 

k prijatiu verejného ohlasu - deklarácie. 

Program tohto zhromaždenia bol v zásade vopred určený. Uverejnili 

ho aj Národnie noviny 24. októbra 1918 v súvislosti s pozvaním 

na „výborové zasadnutie strany" do Martina 30. októbra popoludní. Na 

programe bolo týchto osem bodov: 

„l.Voľba predsedu zasadnutia, dvoch zapisovateľov a dvoch uhodnovernovateľov 

zápisnice; 

2. predsednícka správa; 

3. rozbor o politickej situácii; 

4. ustálenie a doplnenie dočasnej Slovenskej národnej rady pri súčasnom preskúmaní 

hlasovacích lístkov, s ktorými sa osobne do zasadnutia nedošli 

členovia výboru voľby členov rady zúčastnia (hlasovacie lístky majú byť 

vlastnoručným podpisom opatrené); 

5. uzavretie o návrhu, aby si Slovenská národná rada zo svojho lona vyvolila 

výkonný výbor; 

6. uzavretie o spôsobe publikovania uzavretí všetkých orgánov strany; 

7. voľba náhradného pokladníka; 

8. slobodné návrhy/' 

Do akej miery popoludňajšie zhromaždenie 30. októbra, ktoré do 

povedomia vošlo ako martinské deklaračné zhromaždenie, prebiehalo 

podľa dohodnutého programu, najlepšie dokumentuje zápisnica 

z tohto zasadania, ktorú sa nám tiež pred časom podarilo objaviť 

a identifikovať. Ide vlastne o dva varianty záznamu, resp. „značky" 

priebehu deklaračného zhromaždenia, od dvoch riadne zvolených za- 

271


pisovateľov - K. A, Medveckého (prvý variant) a Cyrila Kresáka (druhý 

variant). 44 

Nie bežný spôsob, že písaním zápisu boli súčasne poverení dvaja 

zapisovatelia, svedčí o dôležitosti, ktorá sa popoludňajšiemu zhromaždeniu 

30. októbra vopred pripisovala. O to viac však udivuje, aká 

malá pozornosť sa potom venovala samotnej zápisnici. Dokonca i priami 

účastníci deklaračného zhromaždenia začali neskôr pochybovať 

o tom, či vôbec existuje nejaký záznam z priebehu týchto v dejinách 

slovenského národa tak významných udalostí. Pochybovačné hlasy len 

umocnil jeden z riadne zvolených zapisovateľov tohto zhromaždenia 

a tajomník Slovenskej národnej rady K. A. Medvecký, keď neskôr vo 

svojom diele Slovenský prevrat napísal, že žiadne záznamy, resp. „značky" 

z deklaračného zhromaždenia sa v archíve SNR nenachádzajú a 

„ani zápisnica deklaračného zhromaždenia, ktorá pre neočakávane rýchly beh 

udalostí napísaná nebola/' 45 

Oba varianty zápisnice zhodne uvádzajú, že deklaračné zhromaždenie 

začalo prebiehať podľa vopred stanoveného programu. Za 

predsedu zhromaždenia bol zvolený Matúš Dula, za zapisovateľov 

K. A. Medvecký a Cyril Kresák, a za overovateľov zápisnice Dr. Igor 

Dula a Otto Škrovina. Potom M. Dula predniesol svoju predsednícku 

správu, ktorá, ako zhodne zaznamenali obaja zapisovatelia, bola 

„s vďakou v známosť vzatá."* 6 Z jeho vystúpenia zhromaždenie vraj 

s vďakou prijalo najmä oznámenie Vladimíra Makovického a jeho 

manželky Eleny o utvorení štipendiálnej základiny pre študujúcich, 

ktorú založili na pamiatku ich nedávno zosnulého syna Vladimíra. 47 

Potom sa na Dulov návrh prešlo najskôr k rokovaniu o štvrtom bode 

vopred stanoveného programu - k ustanoveniu SNR. Keďže základné 

problémy okolo prípravy návrhu deklarácie vyriešila už dopoludňajšia 

dôverná predporada, išlo skutočne o najnáročnejší a najkomplikovanejší 

bod celého popoludňajšieho rokovania. Ako je doslovne zaznamenané 

v druhom variante zápisnice, „predseda navádza vybaviť najprv 

štvrtý bod denného poriadku. Ustálenie a doplnenie Národnej rady voľbou 

a odporúča, aby počet členov N.R. bol rozšírený, poťažne, aby členovia N.R. 

čo možno v najväčšom počte boli vyvolení. Dľa návrhu rozposlaného s pozvaním 

členom výboru, odporúčaní sú za členov N.R. nasledovní: Dr. Bazovský 

Ľudovít, Dr. Bella Metod, Dr. Blaho Pavel, Dula Matúš, Hlinka Andrej, 

Horvát Adolf, Juriga Ferdiš, Kresák Cyril, Lehocký Emanuel, Maršalko Ján, 

Makovický Vladimír, Medvecký Karol, Bránecký Jozef (namiesto odporúčané- 

272


ho Ľudovíta Okánika), Ružiak Ján, Dr. Šimko Ľudevít, Dr. Šrobár Vavro, Dr. 

Stodola Emil, Stodola Kornel Dr. Vanovičján, Dr. Žuffa Milan." 48 

Po Dulovom úvodnom vysvetlení a prečítaní uvedeného návrhu 

dvadsaťčlennej kandidátky sa rozprúdila živá debata o tomto probléme. 

Prvý vystúpil A. Hlinka, ktorý bol za okamžité rozšírenie kandidátky 

SNR a menovite navrhol ďalších dvadsať kandidátov z Oravy, Liptova, 

Spiša, Šariša, Trenčína, Nitry a Bratislavy. 49 

Jeho návrhu vzápätí oponoval 

Ján Ružiak, ktorý odporúčal, aby boli zvolení len dvadsiati, ako to 

bolo odporúčané v pôvodnom návrhu. K tomuto problému prehovoril 

ešte Rudolf Markovič, M. Dula, E. Stodola, J. Jánoska a M. Bella. Všetci 

boli za rozšírenie SNR, ale iba kooptovaním k pôvodnému návrhu. Na 

tejto platforme sa s nimi zhodol i Hlinka, ktorý ešte raz vystúpil. 

Ako z menoslovu diskutujúcich vyplýva, nebol medzi nimi ani jeden 

zo zástupcov slovenských sociálnych demokratov, ktorý by vyjadril 

nespokojnosť nad pomerne slabým zastúpením slovenských socialistov 

v utvárajúcom sa najvyššom národnopolitickom orgáne - Slovenskej 

národnej rade. Mali sa ozvať tým skôr, že v dôsledku fúzie SĽS so 

SNS mali zo straníckopolitického hľadiska na fóre Slovenskej národnej 

rady spolupracovať iba SNS a sociálni demokrati. Nereagovali ani na 

Janoškov návrh, ktorý vo svojom vystúpení odporúčal „s koopciou voliť 

meštianstvo a roľníctvo", a tak ich musel celkom na záver rokovania 

o tomto probléme M. Bella dokonca vyzvať, aby i oni koopciou rozšírili 

svoje zastúpenie v SNR. 50 

Potom, podľa druhého variantu zápisnice, predseda zhromaždenia 

M. Dula ukončil diskusiu o tomto dôležitom probléme, prehlásiac, že 

„zhromaždenie jednohlasne vyvolilo horemenovaných 20 členov Národnej 

rady s tou úpravou, aby sa podľa potreby na obmedzený počet kooptovaním 

doplnili. " 51 Treba dodať, že v tomto uzavretí je možno najzávažnejší rozdiel 

medzi prvým a druhým variantom zápisnice. V prvom variante sa 

totiž presne vymedzuje počet 100 členov, do ktorého môže byť SNR 

kooptovaním rozšírená. Ako vyplýva i z ďalších dokumentov, zdá sa 

byť tento údaj presnejší. 52 

Nakoniec treba konštatovať, že na martinskom deklaračnom zhromaždení 

30. októbra bola zvolená dvadsaťčlenná SNR, v ktorej figurovali 

presne tí jednotlivci základnej kandidátky, ktorých mená sme 

už uviedli. To treba osobitne zdôrazniť, pretože neskôr nastali medzi 

samotnými účastníkmi deklaračného zhromaždenia v otázke priamo 

zvolených členov SNR spory a údaje v literatúre sa tiež rozchádza- 

273


jú. 53 Pri absencii základných dokumentov deklaračného zhromaždenia 

sa predmetom ešte väčších sporov a nepresností neskôr stala otázka 

vytvorenia výkonného výboru SNR. Dokonca aj niektorí z priamych 

účastníkov začali pochybovať, či vôbec a na akom podklade bol tento 

výkonný výbor vytvorený 54 

Na týchto nejasnostiach a zmätkoch sa 

významnou mierou podieľali aj Národné noviny, ktoré ešte 7. novembra 

1918 uverejnili nepravý zoznam dvadsiatich členov výkonného výboru. 

Nezhodoval sa ani so základnou kandidátkou dvadsiatich riadne 

zvolených členov SNR a už vôbec nie s dvanásťčlenným výkonným 

výborom, ktorý bol na deklaračnom zhromaždení zvolený spomedzi 

odsúhlasených dvadsiatich členov SNR. 

K tomuto problému podáva dostatočné vysvetlenie druhý variant 

zápisnice deklaračného zhromaždenia. Podľa neho hneď po zvolení 

dvadsaťčlennej SNR predseda Dula zdôraznil, „že nakoľko Národná rada 

je teleso z mnohých členov pozostávajúce, je potrebné, aby cieľom rýchleho 

konania v náhlych pádoch, aké sa teraz každú chvíľu naskytnúť môžu, z lona 

Národnej rady vyvolený bol výkonný výbor, následkom čoho zhromaždenie 

Národnú radu upravuje, aby takýto výbor zo svojho lona vyvolila. " 55 

Tým deklaračné zhromaždenie prerokovalo piaty bod programu, 

aj keď samotná voľba výkonného výboru sa uskutočnila až v závere 

zhromaždenia. Vtedy M. Dula načas prerušil zasadnutie, aby mohla 

rokovať iba novozvolená SNR. Keď zhromaždenie znovu otvoril, 

oznámil, „že výkonný výbor zostavený je tak, aby jedna jeho časť v každom 

čase mohla zasadať už či v Pešti, alebo v Prešporku a Viedni, alebo tu v Turci 

a Liptove. Sú v ňom nasledovní členovia: Dula Matúš, dr. Bella Metod, 

Makovický Vladimír, Hlinka Andrej, dr. Šrobár Vavro, Ružiak Ján, Juriga 

Ferdiš, Stodola Kornel, Lehocký Emanuel, Zoch Samo, dr. Stodola Emil a dr. 

Bazovský Lajoš. " 56 

Ako z citovaného jasne vyplýva, pri voľbe výkonného 

výboru sa uvedomelé počítalo ešte s tým, že bude musieť vyvíjať 

svoju činnosť v rámci rakúsko-uhorskej monarchie pri existujúcich 

vojnových pomeroch. To tiež iba potvrdzuje, že martinskí deklaranti 

30. októbra popoludní ešte nič nevedeli o vyhlásení česko-slovenského 

štátu 28. októbra v Prahe. Predsedom SNR sa stal M. Dula a tajomníkom 

K. A. Medvecký 

Vytvorením SNR a jej výkonného výboru deklaračné zhromaždenie 

v podstate vyčerpalo hlavné pracovné otázky rokovania a zároveň vyriešilo 

ďalší z ústredných problémov slovenskej politiky v záverečnej 

fáze 1. svetovej vojny - otázku najvyššieho celonárodného zastupiteľ- 

274


ského orgánu Slovákov. Podľa vopred stanoveného programu rokovania 

zostávalo, okrem dôležitého tretieho bodu, vyriešiť ešte niekoľko 

druhotných otázok technicko-organizačného charakteru. 

Šlo napríklad o otázku publikovania oznámení a uznesení novozvolenej 

Slovenskej národnej rady. Zhromaždenie sa bez ťažkostí dohodlo, 

že oznámenia SNR majú byť publikované vlastne vo všetkých 

vtedajších slovenských časopisoch: v Národných novinách, v Slovenskom 

týždenníku, Ľudových a Robotníckych novinách. Hovorilo sa 

i o potrebe založiť slovenský denník. 57 

Až po vyriešení týchto problémov sa zhromaždenie vrátilo k tretiemu 

bodu programu, ktorý navonok mohol, resp. mal pôsobiť dosť 

širokým dojmom, t.j. k rozboru politickej situácie. V skutočnosti sa 

v ňom skrývala iba jedna veľmi konkrétna politická úloha, t.j. oficiálne 

prijatie deklarácie ako verejného ohlasu slovenského národa. Ako vieme, 

takúto konkretizáciu širšej debaty o politických otázkach a problémoch 

do značnej miery umožnila dopoludňajšia dôverná predporada, 

ktorá dospela ku konkrétnemu národnopolitickému stanovisku. Preto 

náplňou deklaračného zhromaždenia sa stala hlavne otvorená demonštrácia 

jednoty všetkých slovenských politických strán a smerov na základe 

oficiálne prijatého národnopolitického stanoviska - deklarácie. 

Obidva varianty zápisnice zhodne uvádzajú, že ďalší priebeh deklaračného 

zhromaždenia to plne potvrdil. 

Hneď na úvod rokovania o tomto probléme, „na vyzvanie Janoškovo 

farár Samo Zoch po krátkom úvode prečítal návrh deklarácie slovenského národa. 

" 58 

Takto, pod hlavičkou Deklarácie slovenského národa, odznel 

na deklaračnom zhromaždení návrh S. Zocha. Niektorí pamätníci uvádzajú, 

že Zoch na základe rozhodnutia dopoludňajšej predporady svoj 

pôvodný návrh, v spolupráci s osobitne zvoleným „povereníctvom", 

štylizačne upravil. Rozhodne slovenská politická reprezentácia, ktorá 

si v tom čase už plne uvedomovala rozhodujúcu úlohu čsl. zahraničného 

odboja pre vznik samostatného česko-slovenského štátu, musela si 

dať záležať, aby deklarácia aj výrazovo korešpondovala s argumentáciou 

čsl. zahraničného odboja i domáceho odboja v Čechách. To sa odrazilo 

práve v tom, že vedľa pojmu „slovenský národ" deklarácia rovnako 

používala pojem „česko-slovenský národ" v politickom zmysle. 

Tak v spojitosti so zásadou sebaurčenia vyjadrovala tiež požiadavku 

utvorenia spoločného štátu Slovákov a Čechov. 

Deklarácia slovenského národa, ktorá vošla do povedomia i histórie 

275


pod známejším názvom Martinská deklarácia, hovorila už o požiadavkách 

slovenského národa v mene novozvolenej Slovenskej národnej 

rady. Vo svojich troch bodoch žiadala pre slovenský národ, ktorý je 

„čiastka rečovo i kultúrno-historicky jednotného československého národa", 

neobmedzené právo na sebaurčenie až po úplnú nezávislosť. Žiadala 

okamžité uzavretie mieru a vyjadrila presvedčenie, že slovenský národ, 

napriek veľkému útlaku, dospel na taký stupeň kultúrneho rozvoja, 

že je schopný adekvátne prispieť k všeobecnému pokroku ľudstva. 

Hneď v úvode popierala akúkoľvek ďalšiu právomoc uhorskej vlády 

a starého maďarského byrokratického aparátu na Slovensku. Zároveň 

zdôraznila neodcudziteľnú a výlučnú právomoc Slovenskej národnej 

rady, „že v mene československého národa, bývajúceho v hraniciach Uhorska 

je jedine ona oprávnená hovoriť a konať. " 59 

Podľa Národných novín, ktoré komentovali priebeh deklaračného 

zhromaždenia, čítanie deklarácie vraj sprevádzali výroky súhlasu 

z vety na vetu a po odznení posledných slov sa zdvihla neutíchajúca 

búrka nadšenia a súhlasu. „Zástup poskácal z miest, k nebu zdvižené pravice 

akoby prisahali na credo národné, výkriky, »slával«, prisaháme!«, »a tým 

stojíme alebo padneme!« splynuli v hromobitie a nasledoval potlesk minúty 

trvajúci. Tento búrny hlas vyznieva a doznieť musí ďaleko-ďaleko, i za hranice, 

pred celý vzdelaný svet. " 60 

Možno povedať, že Národné noviny si na tomto mieste priebeh deklaračného 

zhromaždenia trochu zdramatizovali. Účastníci zhromaždenia 

čítanie návrhu deklarácie nesprevádzali otvorenými prejavmi 

súhlasu, skôr ho pozorne počúvali. Bezprostredne po prečítaní návrhu 

deklarácie sa tiež nezdvihla neutíchajúca búrka nadšenia a súhlasu, ale 

odzneli prejavy jednotlivcov na podporu predneseného návrhu, ktoré 

zhromaždenie so súhlasom kvitovalo. Ako sa doslovne píše v druhom 

variante zápisnice: „Jurigaje za to, aby sme všetci osvedčili, že sme jednotný 

československý národ (súhlas a potlesk). 

Lehocký s tým súhlasí a sa osvedčuje, že slovenskí socialisti chcú s ostatnými 

stranami slovenskými spolupracovať; svojim maďarským súdruhom 

neveria. 

Hlinka vo svojom ohnivom prívete tiež prízvukoval jednotu československého 

národa (všeobecný súhlas a potlesk) a na jeho povel celé zhromaždenie 

s veľkým nadšením odspievalo prvú a poslednú sloku hymny Hej, Slováci! 

Horvát Adolf sa osvedčuje, že jeho súdruhovia (slov. socialisti) s vďakou 

prijmú navrhovanú deklaráciu, lebo sú toho istého zmýšľania ako my všetci. 

276


Dr. Markovii pri všeobecnom súhlase pozdravuje Wilsona, ktorý uznal 

československý štát. 

Juriga pozdravuje slovenských socialistov prečítaním piesne im skrze neho 

venovanej. 

Predseda zaklúčiac debatu o tomto predmete vyslovuje uzavretie: zhromaždenie 

jednomyseľne osvojuje si Zochom prečítanú deklaráciu (všeobecný 

potlesk)/' 61 

Takto teda v skutočnosti došlo k prijatiu Deklarácie slovenského 

národa. Vystúpenie i sled rečníkov, ktorí podporili prednesený návrh 

deklarácie, neboli náhodné - až na Dr. Markoviča, ktorý vystúpil so 

zdravicou Wilsonovi ako posledný, šlo o dvoch reprezentantov ľudovej 

strany a dvoch zástupcov slovenskej sociálnej demokracie. Práve 

od nich sa najviac očakávalo oficiálne vyjadrenie zásadného stanoviska 

k predloženému návrhu deklarácie. V prípade ľudákov sa vtedy 

očakávalo, že pristúpia na požadovanú fúziu so Slovenskou národnou 

stranou, no vzhľadom na ich známe a dosť prudké výkyvy v postojoch 

na poli česko-slovenskej vzájomnosti, sa vo vystúpeniach sústredili 

viac na osvedčenie svojho nového pročesko-slovenského stanoviska. 

Najmä Juriga musel vyvracať isté narážky na adresu svojho nedostatočne 

pevného pročesko-slovenského postoja aj na predpoludňajšej 

dôvernej predporade. Preto, i vzhľadom na heslovitosť zápisnice, citované 

vystúpenia reprezentantov ľudovej strany vzbudzujú zdanie, 

akoby vlastne oni patrili k najohnivejším prívržencom idey jednotného 

československého národa na deklaračnom zhromaždení, čo rozhodne 

nebola pravda. Už i preto nie, že celé zhromaždenie vítajúce prejavy 

oboch predstaviteľov ľudákov, neponímalo formuláciu jednotného 

česko-slovenského národa, ktorú vlastne nastolil Zochov návrh deklarácie, 

etnicky čechoslovakisticky, ale len ako takticky vhodné oficiálne 

politické vyjadrenie kladného stanoviska k česko-slovenskému štátnemu 

zjednoteniu, ktoré v tomto smere i forme presadzovala česko-slovenská 

zahraničná akcia a víťazné dohodové mocnosti sa k jej programu 

priaznivo priklonili. Konkrétne usporiadanie vzájomných vzťahov 

dvoch bratských národov v novom štáte sa malo riešiť neskôr - „po 

domácky". 

Čo sa týka slovenských sociálnych demokratov, šlo skôr o to, ako 

sa otvorene vyslovia k otázke jednotného postupu slovenskej politiky 

v národnooslobodzovacom zápase slovenského národa - pri rešpektovaní 

vedúceho postavenia SNS v tomto procese. Ich vystúpenia boli 

277


dostatočne jasné a jednoznačné. V podstate bez akýchkoľvek podmienok 

a výhrad vyjadrovali svoju ochotu spolupracovať so slovenským 

národným politickým táborom, prízvukujúc jednotu zmýšľania, t.j. 

vzájomnú zhodu v nazeraní na základné národnopolitické otázky, ktoré 

vyjadrovala deklarácia. K potvrdeniu úprimnosti tohto ich stanoviska 

im slúžilo i oficiálne vyjadrenie rozchodu s maďarskými sociálnymi 

demokratmi, lebo - ako sa stručne vyjadril E. Lehocký - „svojim maďarským 

súdruhom neveria". Šlo svojou podstatou o veľavýznamne a ďalekosiahle 

slová operujúce s prvoradou kategóriou riešenia národnostnej 

otázky, s kategóriou dôvery. Neuznanlivý až šovinistický postoj 

maďarských sociálnych demokratov k slovenskej otázke im nakoniec 

vyniesol úplnú stratu dôvery, postupne vychoval zo slovenských sociálnych 

demokratov možno najväčších nepriateľov všetkého, čo bolo 

maďarské, odporcov akéhokoľvek zblíženia sa s Maďarmi. 

Po prijatí deklarácie zostávalo vybaviť ešte siedmy a ôsmy bod vopred 

stanoveného programu. Za pokladníka bol jednohlasne zvolený 

Otto Škrovina. „Nato predseda, povstanúc zo svojho miesta, žiada od prítomných 

sľub vernosti k Národnej rade, čo povstaním z miest a dvíhaním pravíc 

v slávnostnom nadšení vyplnené bolo; v spojení s týmto aktom spievala sa 

pieseň Nad Tatrou sa blýska", uvádza sa v zápisnici zo zhromaždenia. 62 

Zdá sa, že práve tento slávnostný akt deklaračného zhromaždenia sa 

zhoduje s tým momentom, ktorý tak farbisto opísali Národnie noviny, 

no na nepravom mieste - už v súvislosti s čítaním návrhu deklarácie. 

V poslednom bode programu, ktorý predstavoval „slobodné návrhy", 

vystúpil iba A. Hlinka s návrhom žiadať oslobodenie väzneného 

Jozefa Kačku, v čom ho podporil aj Dr. M. Šimko a nakoniec s tým 

súhlasilo celé deklaračné zhromaždenie. Po prestávke, cez ktorú zasadala 

iba novozvolená SNR, Dula oboznámil prítomných s voľbou dvanásťčlenného 

výkonného výboru SNR a oznámil, „že N.R. bude ďalej 

zasadať a tým rokovanie zhromaždenia vyhlásil za zaklúčené. " 63 

Po deklaračnom zhromaždení neskoro večer 30. októbra 1918 pricestoval 

z Budapešti do Turč. Sv. Martina aj M. Hodža, ktorý však o vyhlásení 

česko-slovenského štátu 28. októbra 1918 v Prahe vtedy tiež 

nič nevedel. 64 

Na jeho návrh sa ešte stihli pred jej uverejnením urobiť 

isté zásahy do textu Deklarácie slovenského národa, známej viac ako 

Martinská deklarácia, čo neskôr dalo vzniknúť problému tzv. falšovania 

Martinskej deklarácie. Vypustila sa totiž z jej pôvodného textu 

časť, kde sa požadovalo pre Slovákov osobitné zastúpenie na mierovej 

278


konferencii a vsunulo sa odvolanie na Andrássyho nótu americkému 

prezidentovi Wilsonovi z 27.10.1918. Tým sa síce na jednej strane politické 

požiadavky deklarácie ešte zaktualizovali, ale na druhej strane to 

znamenalo, že slovenská politická reprezentácia sa vzdala požiadavky 

na samostatné zastúpenie na mierovej konferencii, nakoľko by to, 

podľa Hodžu, vyzeralo ako vyjadrenie nejednotnosti v spoločnom úsilí 

Cechov a Slovákov. 65 

Až v tejto podobe Martinskú deklaráciu uverejnili 

31. októbra Národné noviny a boli vytlačené aj letáky, ktoré sa rozširovali 

po celom Slovensku. Zároveň sa určila aj delegácia v zložení Ivan 

Dérer a Ján Hanzalík, ktorá mala dopraviť text Deklarácie slovenského 

národa do Prahy - po ceste sa k nim pripojil ešte Fedor Houdek. 

Účastníci deklaračného zhromaždenia sa zväčša ešte 30. októbra 

večer rozišli do svojich domovov. Mnohí s nemalým uspokojením nad 

dosiahnutými výsledkami, no nechýbali ani obavy, ako na tento krok 

slovenskej politickej reprezentácie zareaguje maďarská vláda a jej úrady 

na Slovensku. Lebo už do Martina odchádzali napriek jasnému riziku 

možnej perzekúcie, keďže politické či masové zhromaždenia boli 

cez vojnu pod prísnymi trestami zakázané. Pritom martinské deklaračné 

zhromaždenie, na ktorom sa len prezentovalo vyše 100 účastníkov, 

sa v žiadnom prípade nedalo pokladať iba za ohlásenú „výborovú 

schôdzu" SNS. No vládna kríza a revolučná situácia, ktorá sa na konci 

vojny v Uhorsku vytvorila, maďarskej vláde a jej úradom na Slovensku 

už nedopriala čas zakročiť. 30. októbra 1918 zvíťazila v Budapešti 

maďarská buržoáznodemokratická revolúcia. Ako sa vyjadril jeden 

z pamätníkov deklaračného zhromaždenia, „v tomto budapeštianskom 

politickom zmätku povolaní maďarskí politici nemali času vážnejšie si všímať 

slovenské veci. Stoliční matadori turčianski a pohraničná polícia sami osebe 

bez súhlasu Budapesti báli sa niečo podniknúť proti nám a urobili z núdze 

cnosť, chtiac-nechtiac spriatelili sa s martinským 30. októbrom, v nádeji (fantastickej), 

ze azda neskoršie nejakým figľom podarí sa im zastaviť beh udalostí... 

No neviem, ako by sa bola situácia pre nás vytvorila, keby nebolo októbrovej 

revolúcie v Maďarsku (tzv. „chryzantémovej revolúcie" - pozn. M. 

H.)..." 66 Aj výsledky výskumu rakúskej historiografie svedčia o tom, že 

toto konštatovanie pamätníka martinského deklaračného zhromaždenia 

malo aj širšie opodstatnenie, lebo vraj „zrejme pod tlakom martinskej 

deklarácie" sa rakúsko-uhorské Hlavné vojenské veliteľstvo (AOK) ešte 

31. októbra pokúsilo čeliť nebezpečenstvu prevratu (Umsturzgefahr) 

presunom jednotiek a urýchlene nariadilo preložiť tri prápory 155. 

279


pešej honvédskej divízie z priestoru Nowosielice a Mogiljeva pre asistenčné 

služby do Horného Uhorska. Z toho „asi dva prápory do Žiliny a 

jeden do Trenčína". 67 * * * 

Základným výsledkom zhromaždenia a rokovaní 30. októbra 1918 

v Martine bolo vytvorenie v dejinnom slede druhej Slovenskej národnej 

rady a prijatie Deklarácie slovenského národa. Martinská deklarácia, 

štylisticky upravená na základe návrhu S. Zocha, vyhlásila SNR 

za jediného oprávneného zástupcu práv slovenského národa na Slovensku. 

Vyslovila požiadavku nielen zbaviť uhorskú vládu právomoci 

nad Slovenskom, ale upierala i akúkoľvek právomoc maďarskému 

byrokratickému aparátu na Slovensku. V mene SNR žiadala pre slovenský 

národ právo na sebaurčenie na základe úplnej nezávislosti, ako 

aj uzavretie okamžitého mieru. Zásadu sebaurčenia vyslovila v spojitosti 

s pojmom „česko-slovenský národ", čím zároveň tlmočila požiadavku 

vytvorenia spoločného štátu Cechov a Slovákov. V tom tkvel 

zmysel jej hlavného obsahu. Súčasne rovnako však používa aj pojem 

„slovenský národ". Napokon samotný dokument má dostatočne výrečný 

názov „Deklarácia slovenského národa". Aj v tom sa odrážala prekérnosť 

postavenia slovenského politického tábora v spoločnom boji obidvoch 

bratských národov za národné oslobodenie a česko-slovenské 

štátne zjednotenie. Na jednej strane snaha vyjadriť svojbytnosť slovenského 

národa, na druhej strane úsilie čo najužšie spojiť slovenský národ 

s bratským českým národom, zohľadňujúc z takticko-politických 

dôvodov najmä politickú koncepciu česko-slovenského zahraničného 

odboja a jeho „zahraničné dohody." Politicky chápaný termín „československý 

národ" tu bol synonymom tzv. štátneho národa (Cecho-Slovákov), 

nie vyjadrením etnickej príslušnosti Slovákov. Teda dvojaká 

formulácia čisto účelová a mala uľahčiť odchod Slovákov z Uhorska 

a zahraničnému odboju urýchliť finalizovanie poslednej etapy konštituovania 

čsl. štátu. O účelnosti formulácií o česko-slovenskom národe 

svedčí napríklad aj nasledujúci telegram M. Dulu, ktorý poslal do Prahy 

hneď po skončení deklaračného zhromaždenia 30. okt. 1918 o 5.35 

hod večer: „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného 

a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe 

vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu 

280


- pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska/' 68 30. októbra 

1918 sa v Turč. Sv. Martine netvoril nový národ, ale nový štát. 

Tým, že novovytvorená SNR vydala takéto vyhlásenie bez toho, aby 

jej členovia vedeli, že už 28. októbra 1918 bol v Prahe vyhlásený samostatný 

česko-slovenský štát, mala Martinská deklarácia charakter 

samostatného štátoprávneho dokumentu. Zo slovenskej strany bola 

kľúčovým aktom, ktorý zásadným rozhodnutím zrušil zväzok s Uhorskom 

a utváral i sankcionoval nový zväzok s českým národom. Deklarácia 

sa stala jedným zo základných dokumentov zrodu a konštituovania 

samostatného česko-slovenského štátu. Nič na tom nemôže 

zmeniť ani skutočnosť, že česká oficiálna politická reprezentácia, ktorá 

vstupovala do spoločného česko-slovenského štátu s koncepciou tzv. 

jednotného československého národa, neuznávala Martinskú deklaráciu 

za druhý štátoprávny pilier vzniku spoločného štátu a jednoznačne 

28. október 1918 preferovala ako jediný a rozhodujúci štátoprávny akt. 

Martinskú deklaráciu nanajvýš pokladala iba za o dva dni oneskorené 

slovenské vyhlásenie, ktoré sa len prihlásilo k pražskému štátoprávnemu 

aktu a potvrdilo ho. Čo, pochopiteľne, nezasväteným mohlo navonok 

aj tak vyznievať, zvlášť pri jednoznačnom preferovaní faktora času 

pred meritom a rozhodujúcim činiteľom, akým bolo právo národa na 

sebaurčenie. No nezakladalo sa to na skutočnosti, ale vychádzalo skôr 

s čechoslovakistickej fikcie, ktorej zodpovedala zásada jeden národ - 

jeden štátoprávny akt. Proti tomu už len čisto logicky stojí fakt, že martinskí 

deklaranti sa 30. októbra 1918 nemohli k niečomu hlásiť, resp. 

pripájať, o čom ešte vôbec nevedeli, že existuje. A oni 30. októbra 1918 

v Turč. Sv. Martine skutočne ešte nevedeli, vrátane M. Hodžu, 69 že podvečer 

28. októbra 1918 vyhlásil pražský Národný výbor samostatný 

česko-slovenský štát. 70 

To treba zdôrazniť, lebo historická literatúra a 

publicistika českej proveniencie, až na menšie výnimky 71 

tieto skutočnosti 

nezohľadňuje, čo v prevažnej miere platí aj o historickej literatúre 

a publicistike slovenskej provenciencie predmetnej problematiky. 

Česko-slovenský štát vznikol z politickej vôle dvoch národov - slovenského 

a českého - a ich prirodzeného práva na vlastnú národnú 

štátnosť na princípe sebaurčovacieho práva, podľa ktorého aj nerovnoprávne 

národy a národnosti Rakúsko-Uhorska mali právo vytvoriť 

si vlastné národné štáty. I keď spoločný čsl. zahraničný odboj dosiahol 

už na jeseň 1918 uznanie samostatného česko-slovenského štátu, k novému 

spoločnému štátnemu útvaru sa musel prihlásiť a oficiálne ho 

281


deklarovať predovšetkým národ doma prostredníctvom svojej politickej 

reprezentácie. A nakoľko išlo o dva národy, museli vzniknúť aj dva 

štátoprávne akty požadujúce právo na vlastný štát na princípe sebaurčovacieho 

práva a tými aktmi boli vyhlásenia Národného výboru 28. 

októbra 1918 v Prahe a prijatie Martinskej deklarácie novoutvorenou 

SNR 30. októbra 1918 v Turč. Sv. Martine. 

Martinská deklarácia, podobne ako aj vyhlásenie pražského Národného 

výboru 28. októbra 1918, bola historickým samostatným a nezastupiteľným 

štátoprávnym aktom a v prípade jeho absencie by bola 

spochybnená legitimita Slovenska v novom štáte a navyše pražské vyhlásenie 

z 28. októbra by bolo v rozpore s princípom sebaurčovacieho 

práva a s politickou vôľou reprezentantov slovenského národa. Teda 

Martinská deklarácia nebola akýmsi sekundárnym, manifestačným 

aktom súhlasu a pasívnym pripojením sa pražskému vyhláseniu z 28. 

októbra 1918, ale išlo o samostatné, spontánne a nezávislé vyjadrenie 

politickej vôle slovenského národa prostredníctvom vlastnej, domácej 

politickej reprezentácie združenej v novoustanovenej SNR. 72 

Deklarácia nadobudla charakter samostatného štátoprávneho dokumentu, 

ktorý potvrdzuje, že rozchod Slovákov s Uhorskom na princípe 

sebaurčovacieho práva bol revolučný, demokratický a dobrovoľný. 

Pritom na sklonku vojny celá slovenská domáca i zahraničná politická 

reprezentácia sa dopracovala k poznaniu, že ďalšie spolužitie s Maďarmi 

v uhorskom štáte by bolo ohrozením národnej existencie Slovákov, 

a preto slovenská politická reprezentácia považovala za prvoradú 

úlohu vymanenie Slovenska zo sféry Uhorska. Vôbec na Slovensku 

vládla hlboká nedôvera k maďarskej politike a - okrem jednotlivcov 

v službách Budapešti - celý slovenský politický tábor neveril v zmeny 

maďarskej politiky voči národnostiam. Prakticky v polovici roku 1918 

už na Slovensku nebol slovenský politický prúd alebo politická strana, 

ktorí by chceli zostať v uhorskom štáte. Pritom práve 30. októbra 

1918 slovenská politika, vrátane slovenských sociálnych demokratov, 

dala oficiálnu bodku za existenciou Slovenska v rámci bývalého Uhorska. 

73 

Teda v záverečnej etape prvej svetovej vojny slovenská politika sústreďovala 

svoju činnosť na rozchod s Maďarmi, ktorý akt pokladala 

za rozhodujúci. Problém budúceho štátoprávneho usporiadania v novom 

štáte sa jej nezdal taký akútny, a tak nebola ani vypracovaná koncepcia 

budúceho štátoprávneho spolužitia Slovákov a Cechov. Viac sa 

282


ňou zaoberali politickí reprezentanti v zahraničí. Zo slovenskej strany 

najmä americkí Slováci, ktorí boli politicky prezieravejší a výsledkom 

toho bola aj známa Pittsburská dohoda z 30. mája 1918, ktorá požiadavku 

autonómie Slovenska v novom štáte zakotvovala v aktualizovanej 

dohode s českou stranou, pričom túto novú dohodu predstaviteľov 

slovenských a českých organizácií v USA skoncipoval a podpísal 

sám T. G. Masaryk. 74 Vo všeobecnosti však vtedy v domácich českých 

a slovenských politických kruhoch prevládal názor, že problém štátoprávneho 

postavenia Slovenska sa bude riešiť až po vytvorení spoločného 

štátu, k úplnej spokojnosti Slovákov - „po domácky". To však 

neznamená, že Slováci svojou prácou za vytvorenie česko-slovenského 

štátu nesledovali uplatnenie vlastného samourčovacieho práva, že by 

sa ho boli chceli v prospech kohokoľvek zrieknuť. Ak sa nedomáhali 

jeho uplatnenia hneď a v plnom rozsahu, bol to len dôsledok zmyslu 

pre danú skutočnosť, pre danú situáciu, v ktorej sa slovenský národ 

z hľadiska svojej vnútornej sily aj medzinárodnej situácie nachádzal. 

Pritom v čase príprav konštituovania nového štátu bol duálny princíp 

riešenia štátoprávneho pomeru oboch národov ešte stále prítomný. 

Takticky variant čechoslovakizmu ešte nevylučoval zavedenie princípu 

autonómie Slovenska v legislatíve a v kratšej či dlhšej budúcnosti 

aj konkrétne. O autonómnom postavení Slovenska sa nehovorilo iba 

v dohodách amerických Slovákov a Cechov, ale aj v informatívnych 

rokovaniach predstaviteľov domáceho českého a slovenského odboja. 

75 

Slovenskí predstavitelia tiež nevstupovali do spoločného štátu bez 

akejkoľvek domácej zábezpeky, aj keď tá bola založená iba na dôvere 

a ústnych ubezpečeniach a prísľuboch z českej strany. 76 

Napokon môžeme uzavrieť, že Martinská deklarácia bola zásadným 

prejavom slovenskej politickej reprezentácie a vyjadrením politickej 

vôle národa, ktorý na princípe sebaurčovacieho práva zásadným 

rozhodnutím zrušil zväzok s Uhorskom a utváral i sankcionoval nový 

zväzok s českým národom. Vyjadrila legitímnu podporu cieľom čsl. 

zahraničného odboja aj zo strany domácej slovenskej reprezentácie, 

vrátane slovenskej sociálne demokracie. Vznikom Česko-Slovenska sa 

uplatnilo optimálne riešenie nielen českej, ale aj slovenskej otázky v období 

prvej svetovej vojny, lebo vzhľadom na celkovú situáciu, v ktorej 

sa vtedy Slováci nachádzali v dôsledku národného útlaku a prenasledovania 

v Uhorsku, optimálnym variantom bol spoločný štát s Čechmi. 

Prispeli k tomu oba národy podľa svojich síl a možností. Politické 

283


reprezentácie oboch národov doma i v zahraničí využili už spomínanú 

historickú príležitosť. 

Prvá svetová vojna svojimi mimoriadnymi okolnosťami a dôsledkami 

nastolila a urýchlila procesy, ktoré viedli aj k vytvoreniu samostatného 

štátu Slovákov a Cechov. Pád nemeckého cisárstva a rozpad 

habsburskej monarchie síce umožnil v stredoeurópskom priestore 

utváranie národných štátov, ale ešte ich nezaručoval. Obdobie rokov 

1918 - 1920 sa tak nesie v znamení úsilia o presadenie záujmov a suverenity 

nového, česko-slovenského štátu. Išlo hlavne o vymedzenie 

a zafixovanie jeho teritoriálneho status quo do versaillského systému 

mierových zmlúv. V porovnaní s českými krajinami sa vyčlenenie Slovenska 

z mocenských sfér bývalého Uhorska a jeho územné začlenenie 

do Česko-slovenskej republiky neuskutočnilo pokojnou cestou. O Slovensko, 

ktoré sa stalo geopoliticky významným činiteľom v Podunajsku, 

sa rozpútal mocenský zápas. Jeho územie sa stalo bojiskom 

i predmetom diplomatických rokovaní, lebo nové maďarské vlády sa 

ho nehodlali dobrovoľne vzdať a trvali na integrite Uhorska. Práve 

Martinská deklarácia legalizovala aj obsadzovanie a začleňovanie územia 

Slovenska do rámca nového štátu jednotkami domáceho i zahraničného 

čsl. vojska. V opačnom prípade sa to mohlo posudzovať ako 

akt násilnej anexie, ako nelegitímne narušenie dovtedajšej integrity 

uhorského štátu a krok proti sebaurčovaciemu právu slovenského národa. 

I keď sa v novom česko-slovenskom štáte nie úplne naplnili národné 

ambície Slovákov, nesporne demokratický systém štátu, občianske i sociálne 

práva neporovnateľne kontrastovali s polofeudálnymi pomermi 

v bývalom Uhorsku a Česko-slovenská republika vytvorila priaznivé 

podmienky pre dotvorenie Slovákov na moderný národ. Preto prijatie 

Martinskej deklarácie 30. októbra 1918 predstavuje najväčší historický 

medzník v našich dejinách 20. storočia, čo treba patrične vyzdvihnúť aj 

pri 90. výročí prijatia Deklarácie slovenského národa. 

284

POZNÁMKY 

ÚVOD 

1 Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. Hlavný redaktor M. Pekník. 

Bratislava : Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998. Pozri 

dok. č. 110 - Memorandum slovenského národa, s. 336 - 343; č. 111 - Slovenský 

prestolný prosbopis o vydanie privilégia na ochranu slovenského národa (Viedenské 

memorandum slovenské), s. 344 - 347; č. 112 - Návrh na privilegiálnu listinu 

na zriadenie a organizáciu osobitného Hornouhorského slovenského Okolia 

(dištriktu), s. 348 - 357; č. 114 - Národnostný zákon z roku 1868, s. 360 - 366. Pozri 

tiež PODRIMAVSKÝ, M.: Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia. 

Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 1983, II. kapitola: Vznik a začiatky pôsobenia 

Slovenskej národnej strany (1860 -1884), s. 48 - 73, III. kapitola: Slovenská 

národná strana v období pasivity (1884 - 1891), s. 74 - 111. 

2 PEKNÍK, M.: Slovenská politika v Uhorsku a kryštalizácia jej politických koncepcií 

pred vznikom 1. svetovej vojny. In: Slovensko v politickom systéme Československa. 

Ed. V. Bystrický. Bratislava 1992, s. 42 - 46. V širšom kontexte - PODRI 

MAVSKÝ, M.: Slovenská politika v Uhorsku. In: Slovensko v politickom systéme 

Československa. Ed. V. Bystrický. Bratislava 1992, s. 29 - 35; PODRIMAVSKÝ, M.: 

Slováci v podmienkach uhorského štátu na začiatku 20. storočia. In: Slovensko 

a Maďarsko v rokoch 1918 -1920. Ed. L. Deák. Martin 1995, s. 9 -17; PODRIMAV 

SKÝ, M.: Myšlienka slovenskej štátnosti 1848 - 1914. Studia Academica Slovaca, 

roč. 24, 1995, s. 145 - 152; ŠVORC, R: Štátotvorné predstavy a snahy stredoeurópskych 

národov a realita po skončení prvej svetovej vojny v r. 1918. In: Stredoeurópske 

národy na križovatkách novodobých dejín 1848 - 1918. Zost. P. Švorc 

a Ľ Harbuľová. Prešov - Bratislava - Wien 1999, s. 161 - 181. K politickej línii 

Novej školy slovenskej a k hungaristickej orientácii, ktoré ponechávame bokom - 

Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. Hlavný redaktor M. Pekník. 

Bratislava : Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998. Pozri 

dok. č. 113 - Program politického zoskupenia Nová škola slovenská, s. 358 - 360; 

č. 116 - Rezolúcia strany vyrovnania (Novej školy slovenskej), s. 369; č. 118 - Zásady 

politického programu stúpencov hungaristickej orientácia, s. 371. 

3 PODRIMAVSKÝ, M.: Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia. 

Bratislava 1983, s. 34 - 41; KOVÁČ, D.: Zahraničnopolitické koncepcie a predstavy 

Slovákov v období dualizmu. In: Línie a osobnosti zahraničnopolitického myslenia 

na Slovensku v 19. a 20. storočí. Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku. 

Bratislava 1996, s. 28; KOVÁČ, D.: Slováci a Česi. Dejiny. Bratislava: 1997, 

s. 49. K martinskému vedeniu Slovenskej národnej strany - VOŠAHLÍKOVÁ, P: 

Slovenské politické smery v období prechodu k imperialismu. Praha : Academia, 

285


1979. II. kapitola: Formovaní a funkce martinského centra v političkám živote Slovenska, 

s. 37-61. 

4 PÍSCH, M.: Trojspolok a Dohoda v slovenskej buržoáznej politike (1879 až 1907). 

Príspevok k otázke zahraničnopolitickej orientácie slovenskej buržoázie. Hist. čas., 

roč. 23,1975, s. 533 - 542; KOVÁČ, D.: Zahraničnopolitické koncepcie a predstavy 

Slovákov v období dualizmu. In: Línie a osobnosti zahraničnopolitického myslenia 


Bratislava 1996, s. 28 - 30. Bližšie o internacionalizácii slovenskej otázky - FA 

BIAN, J.: Posledné dni Uhorska. Bratislava : Smena, 1990, s. 20 - 22. 

5 Sama „stredná generácia", pôsobiaca v mimomartinskom prostredí, nestála v priamej 

opozícii voči martinskému vedeniu strany, ale sa usilovala iba o reformu jeho 

politiky. Napríklad, ani návrh M. Stefanoviča o presune národného centra z Martina 

do Zvolena nemal zámer odstrániť martinských politikov, ale poukazoval na 

nevhodné hospodárske, geografické a spoločenské podmienky v Martine. VO- 

SAHLÍKOVÁ, P: Slovenské politické smery v období prechodu k imperialismu. 

Praha : Academia 1979, s. 102 -109; PODRIMAVSKÝ, M.: Slovenská národná strana 

v druhej polovici XIX. storočia. Bratislava 1983, s. 45 - 46. 


Bratislava : Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998 - dok. 

č. 119, s. 372 - 376; KRAJČOVIČ, M.: Slovenská politika v strednej Európe 1890 

- 1901. Spolupráca Slovákov, Rumunov a Srbov. Bratislava 1971, IV. kapitola: Národnostný 

kongres, s. 151 - 210. K ďalším snahám slovenskej politiky o spoluprácu 

s nemaďarskými národnosťami - BUTVIN, }.: Vonkajšie otázky politiky slovenskej 

maloburžoázie na prelome storočí (1895 - 1904). Českoslov. čas. historický, 

roč. 32,1984, s. 546 - 551; PODRIMAVSKÝ, M.: Slovenská národná strana v druhej 

polovici XIX. storočia. Bratislava 1983, IV. kapitola - Snahy o aktivizáciu Slovenskej 

národnej strany (1892 - 1896), s. 112 - 163. 


Bratislava : Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998., dok. 

č. 120 - Ohradenie sa Rumunov, Srbov a Slovákov proti miléniovej slávnosti, 

s. 377-379. 

8 Pod vplyvom miléniových osláv sa objavujú medzi maďarskými politikmi na 

prelome storočí veľmocenské geopolitické úvahy, ktoré dokumentovali maďarské 

ambície do budúcnosti. Ako uvádza slovenský historik a politológ Juraj Fabian vo 

svojej práci Posledné dni Uhorska, podľa Gustáva Beksicsa sa malo stať Maďarsko 

„perspektívne mocenským vládnucim jadrom útvaru zahŕňajúceho alpské Rakúsko, české 

krajiny, Rumunsko, Srbsko, Bosnu s Hercegovinou a Dalmáciou''. No tieto predstavy 

ešte predstihol vo svojich prácach Budúce stáročia maďarských dejín (A magyar 

történet jövó századai, 1902) a Veľké Maďarsko (Nagymagyarország, 1903) poslanec 

za Stranu nezávislosti Pál Hoitsy, ktorý „umiestňuje na mapu budúcnosti nielen 

Srbsko a Rumunsko ako satelity veľkomaďarskej ríše, ale rozširuje jej mocenskú sféru aj na 

Bulharsko". FABIAN, J.: Posledné dni Uhorska. Bratislava : Smena, 1990, s. 5. Autor 

na tej istej strane cituje aj ďalšieho predstaviteľa maďarského veľmocenského 

politického myslenia J. Rákosiho: „Nech pochopí konečne prestárla Európa, ze základom 

moci a sily Habsburgov je Maďarsko... A ak Európa potrebuje na strednom Dunaji 

286

Poznámky 

ozajstnú veľmoc, môže ju realizovať len také Uhorsko-Rakúsko, v ktorom vedúca úloha 

pripadá rýchlo napredujúcim a rozvíjajúcim sa Maďarom/' 

9 K Mocsárymu a Jászimu - FABIAN, J.: Posledné dni Uhorska. Bratislava: Smena, 

1990, s. 15 -17; PODRIMAVSKÝ, M.: Oszkár Jászi a národnostná otázka. Hist. čas., 

roč. 20,1972, s. 65 - 88. 

10 K hlasistom - Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. Bratislava: Národné 

literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998, dok. č. 121 - Program 

zoskupenia hlasistov, s. 380 - 381; BODNÁR, J.: Ideové základy hlasizmu. In: Prehľad 

dejín slovenskej filozofie. Bratislava 1965, s. 301 - 334; BUTVIN, J.: Hlasisti, 

vznik klerikálneho a maloagrárneho hnutia v rokoch 1898 - 1904. Hist. čas., roč. 

31, 1983, s. 727 - 748; VOŠAHLÍKOVÁ, R: Slovenské politické smery v období 

prechodu k imperialismu. Praha : Academia. 1979, s. 110 - 124; PODRIMAVSKÝ, 

M.: Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia. Bratislava 1983, 

s. 164 - 214. 

11 HRONSKÝ, M.: K politickému profilu generácie okolo časopisu Prúdy (prúdistov) 

1909 - 1914. Hist. čas., roč. 23, 1975, s. 509 - 531. K otázke vývoja čechoslovakizmu 

pred prvou svetovou vojnou - HUČKO, J.: Česko-slovenské vzťahy v období 

slovenského národného obrodenia. Literárny týždenník, roč. VI., č. 10 - 11 z 5. a 12. 

marca 1993, s. 10; URBAN, Z.: Česko-slovenské zbližovacie úsilia v druhej polovici 

19. storočia. Literárny týždenník, roč. VI., č. 16 zo 16. apríla 1993, s. 12 - 13; 

PEKNÍK, M.: Cesty čechoslovakizmu. Literárny týždenník, roč. VI., č. 17 z 23. apríla 

1993, s. 12. Uvedené články boli súčasťou seriálu o česko-slovenských vzťahoch 

a čechoslovakizme. 

12 SIDOR, K.: Andrej Hlinka (1864 - 1926). Bratislava 1934, s. 234; JURIGA, R: Blahozvesť 

kriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny. Kniha prvá. Trnava 

1937, s. 95. Ku vzniku Slovenskej ľudovej strany - SIDOR, K.: c. d., s. 284 - 285; 

BARTLOVÁ, A.: Programová línia klerikalizmu na Slovensku (1905 - 1938). Hist. 

štúdie, 22,1977, s. 73. 

13 PEKNÍK, M.: K slovensko-českým vzťahom pred prvou svetovou vojnou. In: Česko-slovenské 

vztahy. Slovensko-české vzťahy. Liberecký seminár, 1996,1997. Liberec 

1998, s. 49 - 64. 

14 Pozri GALANDAUER, J. - HONZÍK, M.: Osud trúnu habsburského. Praha 1986, 

s. 281 - 285; DEDIJER, V: Sarajevo 1914. Bratislava 1969. VIL kapitola: Arciknieža 

František Ferdinand a otázka reorganizácie monarchie, s. 141 - 169. K Hodžovej 

belvedérskej orientácii slovenskej politiky - ZUBEREC, V: Alternatíva tzv. belvedérskej 

politiky. Hist. čas., roč. 22, 1974, s. 111 - 127; FABIAN, J.: Posledné dni 

Uhorska. Bratislava : Smena, 1990, s. 17-19. 

15 GALAND AUER, J.: „Belvederská episoda" Milana Hodži. In: Milan Hodža - štátnik 

a politik. Druhé rozšírené a prepracované vydanie. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo 

SAV, 1994, s. 51 - 56; KOVÁČ, D.: Milan Hodža - Od Belvederského 

kruhu k myšlienkam federácie v 2. svetovej vojne. In: Milan Hodža - štátnik a politik. 

Druhé rozšírené a prepracované vydanie. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo 

SAV, 1994, s. 57 - 62; NIČ, M.: Belvedérska politika M. Hodžu a problém malých 

národov v strednej Európe. In: Línie a osobnosti zahraničnopolitického myslenia 


Bratislava 1996, s. 33 - 37. 

287


16 Podľa svojho Domáceho poriadku sa Snemová národnostná strana považovala 

za súhrnný pojem Slovenskej, Srbskej a Rumunskej národnej strany. Podľa štatútu 

Snemovej národnostnej strany si malo slovenské oddelenie národnostného 

klubu utvárať vlastnú členskú základňu. Okrem riadnych členov, ktorými boli 

len poslanci, mohla prijímať aj tzv. vnútorných a vonkajších členov, ktorí uznávali 

program Snemovej národnostnej strany. Slovenský týždenník, roč. III., č. 9 z 24. 

februára 1905. Snemová národnostná strana. 

17 Pozri - PEKNÍK, M.: Slovenská politika a pokus o konštituovanie Slovenskej 

národnej rady v roku 1914. In: Pekník, M. a kol.: Pohľady na slovenskú politiku 

(Geopolitika - Slovenské národné rady - Čechoslovakizmus). Bratislava : VEDA, 

vydavateľstvo SAV, 2000, s. 340 - 352. 

18 CULEN, K.: Dejiny Slovákov v Amerike. Zv. II. Bratislava 1942. Kapitola XXVIII.: 

Boj za nezávislé Slovensko, s. 137 - 147. Okrem viacerých príspevkov na túto 

tému, publikovaných v rokoch 1905 -1910, vydal A. Tholt-Veľkoštiavnický v roku 

1907 v Pittsburghu štúdiu s názvom „Národ a národnosť", v ktorej bola hlavnou 

myšlienkou otázka slovenskej národnej nezávislosti. CULEN, K.: c. d. s. 138. Za 

slovenský životný priestor považoval Tholt-Veľkoštiavnický „úzenie od Bratislavy 

po Užhorod a od haličskej hranice až po Matru". ČULEN, K.: c. d. s. 145 -146. 

19 K Slovenskej lige - ROVNIANEK, P: Zápisky zaživa pochovaného. 1924, s. 279; 

ČULEN, K.: Dejiny Slovákov v Amerike. Zv. II. Bratislava 1942, s. 113 - 124. Slovenská 

liga udržiavala s martinským vedením SNS oficiálne styky. Svedčí o tom 

aj pozvanie predsedu Slovenskej ligy S. Furdeka pre niektorých slovenských národnopolirických 

predstaviteľov na propagačnú cestu do USA, ktorú mali hradiť 

americkí Slováci. Zápisnica zo zhromaždenia Slovenskej národnej strany, konaného 

23. apríla 1908. SNA Bratislava. Fond Slovenská národná strana 1896 -1914. 

Kartón č. 1., Kniha zápisníc, s. 84. 

20 GOSIOROVSKY, M.: K predstavám zahraničných (amerických a ruských) Slovákov 

a Čechov o štátoprávnom postavení Slovenska po vojne 1914 - 1918. Zborník 

FF UK - Historica, 19, Bratislava 1968, s. 8. 

21 Pozri PEKNÍK, M.: K slovensko-čekým vzťahom pred prvou svetovou vojnou. In: 

Česko-slovenské vztahy. Slovensko-české vzťahy. Liberecký seminár 1996, 1997. 

Liberec 1998, s. 57-61. 


Bratislava : Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998, dok. 

č. 129 - Výklad programu Slovenskej národnej strany, s. 405. 


Bratislava : Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998, dok. č. 

128 - Dôverný list podpredsedu Českoslovanskej jednoty Rudolfa Piláta americkému 

Slovákovi Milanovi Gettingovi, s. 399 - 400. 

24 Pfehled č. 33 - 34 z 29. mája 1914. GALLAS, J. - HAUNER, V. J.: Náš pomer k Rakousku, 

dualismu a zahraniční politice ríše. Podľa: Prúdy, roč. V, č. 8, 1913/1914 

-1919, s. 393 - 394. Český hlas o politike rakúsko-uhorskej ríše. 

25 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 27 z 3. júla 1914, s. 1. František Ferdinand. PEKNÍK, 

M.: Milan Hodža a slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914. In: 

Milan Hodža - štátnik a politik. 2. rozšírené a prepracované vydanie. Bratislava : 

288

Poznámky 

VEDA, vydavateľstvo SAV, 1994, s. 79 - 83; PEKNÍK, M.: Ohlas sarajevského atentátu 

v slovenskom prostredí. In: Od Sarajeva k Velké valce. Zborník Zv. I. Praha: 

1995, s. 91 -103. 

26 K činnosti viedenskej skupiny - DÉRER, L: S Hodžom a Stodolom vo Viedni 

a v Martine. ANM Praha. Fond I. Derer. Kartón č. 10, inv. č. 500,10 strojopisných 

strán; CABLK, J.: Za hrsť osobných vzpomienek. In: Milan Hodža, publicista, politik, 

vedecký pracovník. Praha 1930, s. 669 - 670; STODOLA, K.: Válečné roky 

s Milanom Hodžom. Bratislava 1938. 

27 ŠTEFÁNEK, A.: Naša situácia v Prahe počas vojny. SNA Bratislava. Fond A. Štefánek. 

Kartón č. 26, inv. č. 874. 

28 PEKNÍK, M.: Názory na riešenie slovenskej otázky za 1. svetovej vojny mimo rámec 

česko-slovenskej politickej orientácie. In: Vojenskopolitické a geopolitické súvislosti 

vývoja Slovenska v rokoch 1918 -1945. Zborník. Trenčín 1992, s. 31-41. 

29 Reč T. G. Masaryka o Husove oslave v Ženeve dne 6. července 1915. Reč T. G. 

Masaryka o Husove oslave v Curychu dne 4. července 1915. In: Ve jménu Husove 

pro svobodu národa. K 20. výročí Masarykova vystoupení ve Svýcarsku dne 4. - 6. 

července 1915.Praha 1935, s. 19 a 13. Pozri tiež PAULOVÁ, M.: Dejiny mafie. I. díl. 

Praha 1937, s. 537. 


Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry Bratislava: 1998, dok. 

č. 139 - Clevelandská dohoda, s. 445 - 447. 

31 HRONSKÝ, M.: Mikulášska rezolúcia 1. mája 1918. Slovenská sociálna demokracia 

v procese národnooslobodzovacieho zápasu. VEDA, vydavateľstvo SAV. Ústav 

politických vied SAV. Inštitút ASA. Bratislava 2008, s. 51 - 66. Dokumenty slovenskej 

národnej identity a štátnosti I. Hlavný redaktor M. Pekník. Národné literárne 

centrum - Dom slovenskej literatúry Bratislava: 1998, dok. č. 148 - Mikulášska 

rezolúcia, s. 470 - 472. 

32 Pozri k porade - HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa. Bratislava 

1987, s. 252 - 255. Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. Hlavný 

redaktor M. Pekník. Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry Bratislava: 

1998, dok. č. 150 - Zápisnica dôvernej porady predstaviteľov Slovenskej 

národnej strany, s. 476 - 482. 

33 GESSAY, L: Rozpomienka na uzavretie Československej dohody. Bratislava 1928, 

s. 12. Pozri tiež SIDOR, K.: Slováci v zahraničnom odboji. Bratislava 1928, s. 149 - 

156; ČULEN, K.: Pirtsburghská dohoda. Bratislava 1937; DÉRER, L: Česi a Slováci 

ve strední Evropé. O tak zvanej Pittsburghskej dohode. Praha 1938. Dokumenty 

slovenskej národnej identity a štátnosti I. Hlavný redaktor M. Pekník. Národné 

literárne centrum - Dom slovenskej literatúry Bratislava 1998, dok. č. 152 Pittsburská 

dohoda (30. mája 1918), s. 485 - 487. 


Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry Bratislava 1998, dok. 

č. 161 - Martinská deklarácia, s. 513 - 514. 

289


I. kapitola 

SLOVENSKÁ POLITIKA V PREDVOJNOVÝCH MESIACOCH ROKU 1914 

1 Procesom diferenciácie Slovenskej národnej strany a vznikom nových politických 

prúdov sa zaoberali viaceré práce: 

PODRIMAVSKY, M.: Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia. 


BUTVIN, J.: Slovenské národnopolitické hnutie na prelome 19. a 20. storočia. Českoslov. 

čas. hist., 31,1983, s. 689 - 710. 

ŠROBÁR, V.: Osvobodené Slovensko. Praha 1928, s. 121 - 125 a s. 140 -150. 

BUTVIN, J.: Hlasisti, vznik klerikálneho a maloagrárneho hnutia v rokoch 

1898 - 1904. Hist. čas., 31,1983, s. 727 - 748. 

BODNÁR, J.: Ideové základy hlasizmu. In: Prehľad dejín slovenskej filozofie. Bratislava 

1965, s. 301 - 334. 

URBAN, Z.: Problémy slovenského národního hnutí na konci 19. století. Praha 

1972. 

VOŠAHLÍKOVÁ, P: Slovenské politické smery v období prechodu k imperialismu. 

Praha 1979. 

2 ZUBEREC, V.: Formovanie slovenského agrárneho hnutia v rokoch 1900 - 1918. 

Hist. čas., 20, 1972, s. 205 - 246. Pozri tiež HOLEC, R.: Milan Hodža a počiatky 

slovenského agrarizmu. In: PEKNÍK, M. (ed.): Milan Hodža a agrárne hnutie. Bratislava 

: Ústav politických vied SAV - Slovenská národná knižnica - VED A, vydavateľstvo 

SAV, 2008, s. 32-51. 

3 HRONSKY, M.: K politickému profilu generácie okolo časopisu Prúdy (prúdistov) 

1909 - 1914. Hist čas., 23,1975, s. 509 - 531. 

4 ZAPLETAL, V: Počátky slovenského sociálne demokratického délníckeho hnutí 

v Budapešti 1893 -1900. Praha 1969; HAPÁK, P: Vznik a rozvoj sociálnodemokratického 

hnutia (1890 -1904). Vznik a činnosť slovenskej sociálnej demokracie (1905 

-1918). In: Prehľad dejín KSČ na Slovensku. Bratislava 1971, s. 31 - 97; HRONSKÝ, 

M.: Robotnícke hnutie na Slovensku do roku 1918. In: SIKORA, S., HOTÁR, V. S., 

LALUHA L, ZALA, B. (eds.): Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. 

T R. I. Médium. Bratislava 1996, s. 23 - 69; HRONSKY, M.: Mikulášska rezolúcia. 

Slovenská sociálna demokracia v procese národnooslobodzovacieho zápasu. Bratislava 

: Ústav politických vied SAV - Inštitút ASA - VEDA, vydavateľstvo SAV, 

2008, s. 14-30. 

5 PODRIMAVSKY, M.: Organizácia Slovenskej národnej strany v rokoch 1900 - 

1914. Historické štúdie 22, 1977, s. 199 - 200. POTEMRA, M.: Právne postavenie 

Slovenskej národnej strany v Uhorsku. Hist. čas., 25,1977, s. 511 - 513. 

Poznámka k názvu strany: 

Okrem oficiálneho názvu - Ústredný klub Slovenskej snemovej národnostnej 

strany, resp. Slovenská snemová národnostná strana, sa aj naďalej bežne používal 

starý praktickejší názov Slovenská národná strana, alebo iba jednoducho národná 

strana. Napríklad v roku 1914 bol publikovaný Výklad programu Slovenskej 

národnej strany a nie Slovenskej snemovej národnostnej strany. Súčasníkom táto 

290

Poznámky 

variabilnosť názvu strany zrejme nespôsobovala ťažkosti a budeme sa toho v texte 

pridržiavať aj my. Vždy išlo o jednu a tú istú stranu. 

6 PODRIMAVSKY, M.: ref. 5, s. 201. 

V zápisnici z valnej porady Ústredného klubu Slovenskej snemovej národnostnej 

strany, konanej 5. augusta 1913, ktorá sa touto otázkou zaoberala, je uvedený aj 

rozpis členov podľa profesií a miesta pôsobenia: „... do Ústredného klubu vstúpilo 

a získané bolo dosiaľ len voľačo vyše 600 členov. A síce: na Dolnej Zemi, v Horvatsku, 

v Pešti a roztrateno 98 členov, v Gemeri 10, v Honte 19, v Liptove 105, v Nitre 124, v Novohrade 

6, v Orave 17, v Prešporskej 43, v Trenčianskej 30, v Turci 127, vo Zvolenskej 30 

a na Východe 9, spolu 618. - Dľa stavu - úradníkov bankových i iných podnikov 106, ev. 

kňazov 95, fabrikantov a priemyselníkov 78, učbárov a učiteľov 66, advokátov a kandidátov 

64, obchodníkov 51, roľníkov 35, lekárov a apatekárov 27, katol. kňazov 26 z tých ale 

podpísali Prihlás k politickej práci iba 13-ti." SNA, Bratislava. Fond Slovenská národná 

strana 1896 - 1914. Kniha zápisníc, s. 194. Kartón č. 1. 

7 MUDROŇ, R: Nezmyselnosť politického prenasledovania. Národnie noviny z 9. augusta 

1913; HALUZICKÝ, B.: Stopami rozpomienok. Bratislava 1956, s. 61 - 62. 

8 HODŽA, M.: Do pevného a jednotného radu! Slovenský týždenník, roč. X., č. 32 z 9. 

augusta 1912, s. 1. Prúdy, 4, 1912/1913, s. 44. Reorganizácia Slovenskej národnej 

strany. 

9 Nemalú úlohu v rozchode klerikálov s ostatným slovenským národnopolitickým 

táborom zohrala úplatkárska aféra okolo Slovenských ľudových novín, ktorá vypukla 

v roku 1911. Redakcia, ktorá prijala štátnu subvenciu, bola obvinená zo zrady 

slovenského národného hnutia a celá záležitosť doznievala ešte v roku 1914. Pozri: 

SNA, Bratislava. Fond SNS 1896 - 1914. Kniha zápisníc, s. 137 - 145. Zápisnica 

porady dôverníkov SNS z 19. októbra 1911. List M. Dulu synovi z 30. januára 1913 

a opis listu A. Hlinku Matúšovi Dulovi z 27. januára 1913, v ktorom vystupuje 

z Ústredného klubu SSNS. SNA, Bratislava. Fond Vladimír Makovický. Kartón č. 

8, in v. č. 11. Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 7 z 13. februára 1914, s. 1 - 2. Osvedčenie. 

Prúdy, roč. V, č. 5, 1913/1914 - 1919, s. 238 - 239, Epilóg; Slovenské ľudové noviny, 

roč. 5, č. 20 z 15. mája 1914, s. 1 - 2, Smieme byť! 

BUTVIN, J.: Česko-slovenské vzťahy koncom 19. a začiatkom 20. storočia (1880 - 

1914). Zborník FF UK - Historica, 29 - 30, Bratislava, 1978 -1979, s. 50. 

10 SIDOR, K.: Andrej Hlinka (1864 -1926). Bratislava 1934, s. 284 - 285; BARTLOVÁ, 

A.: Programová línia klerikalizmu na Slovensku (1905 - 1938). Historické štúdie 

22,1977, s. 72 - 73; BARTLOVÁ, A.: Andrej Hlinka. Bratislava 1991, s. 28 - 31; LIP 

TÁK, Ľ.: Andrej Hlinka. In: KOVÁČ, D. a kol.: Muži deklarácie. Martin 1991, s. 66 

- 67; LIPTÁK, L.: Andrej Hlinka v slovenskej politike. NOVÉ SLOVO, č. 37 z 13. 

septembra 1990, s. 14 - 15 a Nové slovo, č. 39 z 27. septembra 1990, s. 14; HRON 

SKÝ, M.: Ferdinand Juriga. In: KOVÁČ, D. a kol.: Muži deklarácie. Martin 1991, 

s. 116-118. 


Bratislava : Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998. Program 

Slovenskej národnej strany. Dokument č. 126, s. 395. PODRIMAVSKY, M.: Program 

Slovenskej národnej strany v rokoch 1900 - 1914. Hist. čas., 25,1977, s. 19 - 20. 

12 Výklad uverejnili Národnie noviny postupne od februára do konca mája 1914. 

291


Vyšiel aj ako samostatná brožúra: Výklad programu slovenskej národnej strany. 

Martin 1914, 64 s. Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. Hlavný 

redaktor M. Pekník. Bratislava : Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 

1998. Výklad programu Slovenskej národnej strany. Dokument č. 129, 

s. 401-406. 

Výklad programu nemal ešte definitívnu podobu, o čom svedčia listy tajomníka 

strany J. Gregora-Tajovského Fedorovi Houdekovi. V prvom z 12. mája 1914 sa 

Gregor ospravedlňuje Houdekovi, že ním vypracovanú časť programu uverejnil 

v Národných novinách bez jeho súhlasu a súčasne ho žiada o pripomienkovanie: 

„Že som Tebou vypracovanú časť programu bez opýtania uverejnil, prepáč. Ale veď si ho 

na uverejnenie napísal, teda spytovať sa držal som sa za zbytočné... Opravené exempláre 

budem si prosiť nazad, aby som mohol dľa toho previesť opravu a navrhnúť na valnom 

zhromaždení konečný text programu." V ďalšom liste z 27. júna 1914 píše J. Greeor 

Houdekovi ešte konkrétnejšie: „Poprezeraj aj Výklad Programu a čo chybí, podoplňaj 

a pošli mi. I nejaké návrhy ak by si mal, pošli mi, aby som ich mohol dať do programu porady../' 

Listy J. Gregora-Tajovského Fedorovi Houdekovi z 12. mája a 27. júna 1914. 

SNA, Bratislava. Fond F. Houdek. Kartón č. 4, in v. č. 131. To, že nešlo o konečnú 

verziu, potvrdzoval aj Slovenský týždenník, roč. XII., č. 25 z 19. júna 1914, s. 1. Zo 

strany. 


Bratislava: Národné literárne centrum -Dom slovenskej literatúry, 1998. Program 

spolčenia národných strán rumunskej, slovenskej a srbskej v Uhorsku a Sedmohradsku. 

Dokument č. 119, s. 372 - 379. KRAJCOVIČ, M.: Slovenská politika 

v strednej Európe 1890 -1901. Bratislava 1971, s. 179 -185. 

URBAN, Z.: Problémy slovenského národního hnutí na konci 19. století. Praha 

1972, s. 54-62. 

14 ZUBEREC, V: Formovanie slovenského agrárneho hnutia v rokoch 1900 - 1918. 

Hist. čas., 20, 1972, s. 236 a 241. HOLEC, R.: Národohospodárske aktivity Milana 

Hodžu do roku 1918. In: Pekník, M. a kol.. Milan Hodža - štátnik a politik. 3. 

prepracované a doplnené vydanie. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV 2002, s. 

106 -107. 

Napriek konkrétnej českej pomoci, keď na podnet poľnohospodárskeho odboru 

Českoslovanskej jednoty dala Ústredná jednota českých hospodárskych spoločenstiev 

k dispozícii pre Ústredné družstvo v Budapešti svojho odborníka Karia 

Slávika, organizujúceho základnú sieť družstiev, vyskytovali sa vo vzájomných 

vzťahoch aj určité problémy. Napríklad v roku 1913, keď sa vedenie Ústredného 

družstva snažilo z dôvodu získania revízneho práva zvýšiť počet svojich družstiev 

na 60, ale dostávalo sa do konfliktu záujmov s českou stranou, ktorá plánovala 

vytvoriť v Bratislave ústredňu konzumných potravinových spolkov, čím by 

vzniklo z hľadiska slovenských národnopolitických záujmov nevhodné trieštenie 

síl. Pozri: List Rudolfa Piláta F. Houdekovi z 22. júna 1913. SNA, Bratislava. Fond 

Fedor Houdek. Kartón č. 3, inv. č. 109. 

List vedenia Ústredného družstva pre hospodárstvo a obchod v Budapešti obchodníkovi 

F. Houdekovi zo 17. septembra 1913. SNA, Bratislava. Fond F. Houdek. 


ROTNÁGL, J.: Česi a Slováci. Praha 1945, s. 148. 

292

Poznámky 

15 ZUBEREC, V.: Formovanie slovenského agrárneho hnutia v rokoch 1900 - 1918. 

Hist. čas., 20,1972, s. 237; HOLEC, R.: Milan Hodža a počiatky slovenského agrarizmu. 

In: PEKNÍK, M. (ed.): Milan Hodža a agrárne hnutie. Bratislava : Ustav 

politických vied SAV - Slovenská národná knižnica - VEDA, vydavateľstvo SAV, 

2008, s. 35. 

16 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 15 z 10. apríla 1914, s. 1. K novému životu. 

Svoje predstavy o úlohe agrárneho hnutia v rámci slovenskej politiky formuloval 

M. Hodža aj v článku Slovenská roľnícka politika, v ktorom požadoval, aby sa 

roľnícka demokracia stala rozhodujúcim činiteľom slovenskej národnej politiky, 

pričom zdôrazňoval, že na silnom roľníctve má záujem aj uvedomelá slovenská 

inteligencia. Slovenský týždenník, roč. XII., č. 24 z 12. júna 1914, s. 1. Slovenská roľnícka 

politika. 

17 ZUBEREC, V: ref. 15, s. 242 -243. 

18 KULÍSEK, V: O činnosti a významu Českoslovanské jednoty pred vznikem ČSR. 

Hist. čas., 10,1962, s. 351 - 368. 

URBAN, Z.: K základním rysúm českého slovakohlství pred první svetovou válkou. 

Acta Universitatis Carolinae - Philosophica et historica 5,1991, Studia historica 

XXXVIII,^ 51-61. 

Pozri - JURČISINOVÁ, N.: Českoslovanská jednota a jej kultúrno-spoločenské 

aktivity vo vzťahu ku Slovensku (1896 - 1914). Dizertačná práca, nepublikovaná. 

Historický ústav SAV. Bratislava 2001, 258 s; PELČÁKOVÁ, D.: Miesto spolku 

Českoslovanská jednota v českej politike a spoločnosti (1896 - 1914). Dizertačná 

práca, nepublikovaná. Historický ústav SAV. Bratislava 2003,196 s. 

19 Svedčilo o tom vyhlásenie českej strany na luhačovických poradách v roku 1911: 

„Prostí vzpomínek bývalých boju loyálne uznávame nastalý jazykový stav, jsouce si dobre 

vedomí toho, že na národní príslušnosti, kterou príroda a histórie společné vytvofily, nemuže 

ničeho méniti ani Cech ani Slovák. 

S tímto vedomím a presvedčením prijímame dnešní fakt v otázce spisovné reči, toužíce po 

tom, aby pri voľbe nových slov a tvaru nebyly dosavadní rozdíly zbytečne prohlubovány, 

ale umenšovány. 

Zdurazňujeme-li toto své stanovisko opetne, činíme tak proto, aby zcela vymizely: na Slovensku 

neoprávnená podezfívání a u nás zbytečne, nerozumné výčitky, ono povestné: Proč 

jste se od nás odtrhli?" 

ROTNÁGL, A.: Česi a Slováci. Praha 1945, s. 28. Pozri tiež Dokumenty slovenskej 

národnej identity a štátnosti I. Hlavný redaktor M. Pekník. Bratislava : Národné 

literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998. Slovensko - české vzťahy 

a spolok Českoslovanská jednota. Dokument č. 127, s. 396 - 398. 

20 BUTVIN, J.: Česko-slovenské vzťahy koncom 19. a začiatkom 20. storočia (1880 - 

1914).Zborník FF UK - Historica, 29-30, Bratislava 1978 - 1979, s. 51. 

KULÍSEK, V: O činnosti a významu Českoslovanské jednoty pred vznikem ČSR. 

Hist. čas., 10,1962, s. 361 - 362. 

K hospodárskej spolupráci - List Národohospodárskeho odboru Českoslovanskej 

jednoty Fedorovi Houdekovi z 10. júna 1913, v ktorom sú definované jeho zámery 

v slovenských hospodárskych záležitostiach. SNA, Bratislava. Fond F. Houdek. 


Ku kultúrnej spolupráci, zvlášť v oblasti školstva - List (obežník) Ústredného vý- 

293


boru Českoslovanskej jednoty z 1. mája 1912 k založeniu slovenskej paralelky pri 

Obchodnej škole v Uherskom Hradišti. SNA, Bratislava. Fond V. Srobár. Kartón č. 

13, inv. č. 88. 

List riaditeľa Obchodnej školy v Uherskom Hradišti Eugena Bulského V. Makovickému 

zo 14. mája 1912, v ktorom mu predkladá projekt slovenskej paralelky na 

tejto škole. SNA, Bratislava. Fond V. Makovický. Kartón č. 7, inv. č. 11. 

Zápisnica zo zasadnutia štipendiálneho výboru Slovenskej národnej strany z 28. 

augusta 1912. SNA, Bratislava. Fond SNS 1896 -1914. Kartón č. 1. Kniha zápisníc, 

s. 161 -162. 

ROTNÁGL, J.: Česi a Slováci. Praha 1945, s. 31 - 32. 

VOJTÍSEK, D.: Jednota demonštrovala silu (Spolok na podporu slovenských študentov). 

Historická revue, roč. III., č. 2,1992, s. 10 - 12. 

21 KULISEK, V.: O činnosti a významu Českoslovanské jednoty pred vznikem ČSR. 

Hist. čas., 10,1962, s. 366 - 367. 

DÉRER, L: Československá otázka. Praha 1935, s. 96 -121. 

ŠTEFÁNEK, B.: Anton Štefánek 1877 - 1977. Ľud a národ očami sociológa. Aschheim 

1977, s. 57-76. 

K otázke vývoja čechoslovakizmu pred 1. svetovou vojnou - HUČKO, J.: Československé 

vzťahy v období slovenského národného obrodenia. Literárny týždenník, 

roč. VI., č. 10 - 11 z 5. a 12. marca 1993, s. 10; URBAN, Z.: Česko-slovenské zbližovacie 

úsilia v druhej polovici 19. storočia. Literárny týždenník, roč. VI., č. 16 zo 16. 

apríla 1993, s. 12 - 13; PEKNÍK, M.: Cesty čechoslovakizmu. Literárny týždenník, 

roč. VI., č. 17 z 23. apríla 1993, s. 12. Uvedené články boli súčasťou seriálu o česko-slovenských 

vzťahoch a čechoslovakizme. Neskôr boli autormi spracované do 

podoby vedeckých štúdií - PEKNÍK, M. a kol.: Pohľady na slovenskú politiku 

(Geopolitika, Slovenské národné rady, Čechoslovakizmus). Bratislava : VEDA, 

vydavateľstvo SAV, 2000. 

22 KULÍŠEK, V: Úloha čechoslovakizmu ve vztazích Čechú a Slovákú (1918 - 1938). 

Hist. čas., 12, 1964, s. 50 - 74. Touto problematikou sa zaoberá aj štúdia - BERÁ- 

NEK, J.: Spolek Československá jednota v meziválečných česko-slovenských vztazích. 

Acta Universitatis Carolinae - Philosophica et historica 5, 1991, Studia historka 

XXXVIII, s. 53 - 89; DÉRER, L: K diskusii o čechoslovakizme. ANM, Praha. 

Fond Ivan Derer. Kartón č. 7, inv. č. 357. Materiál je datovaný do roku 1968, 60 

strojopisných strán. Pozri tiež PEKNÍK, M. a kol.: Pohľady na slovenskú politiku 

(Geopolitika, Slovenské národné rady, Čechoslovakizmus). Bratislava : VEDA 

Vydavateľstvo SAV, 2000. Pozri štúdie - ŠEDIVÝ, L: „Idea štátu československého" 

a otázky čechoslovakismu, s. 563 - 568; KRAJČOVIČOVÁ, N.: Pôsobenie čechoslovakizmu 

v politickej praxi v prvých rokoch po vzniku ČSR, s. 569 - 583; BART- 

LOVÁ, A.: Samostatnosť slovenského národa v protiklade s ideou jednotného politického 

národa československého, s. 584 - 600; KVAČEK, R.: Česká společnost 

a Slovensko ve 30. letech. České českoslovenství, s. 601 - 610. 


Bratislava : Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998. Program 

slovenskej sociálnej demokracie v otázke postavenia Slovákov v uhorskom štáte. 

Dokument č. 131, s. 409 - 410; HAPÁK, P: Vznik a činnosť Slovenskej sociálnej 

demokracie (1905 - 1918). In: Prehľad dejín KSČ na Slovensku. Bratislava 1971, 

294

Poznámky 

s. 83; TAJTÁK, L.: Vývoj robotníckeho hnutia na Slovensku na začiatku 20. storočia. 

Hist. čas., 29,1981, s. 853 - 854; HRONSKÝ, M.: Robotnícke hnutie na Slovensku 

do roku 1918. In: SIKORA, S., HOTÁR, V. S., LALUHA L, ZALA, B. (eds.): 

Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava : T. R. I. Médium, 

1996, s. 56; HRONSKÝ, M.: Mikulášska rezolúcia. Slovenská sociálna demokracia 

v procese národnooslobodzovacieho zápasu. Bratislava : Ustav politických vied 

SA - Inštitút ASA - VEDA, vydavateľstvo SAV 2008, s. 28 - 29. 

24 PODRIMAVSKÝ, M.: Oszkár Jászi a národnostná otázka. Hist. čas., 20, 1972, 

s. 65 - 88; FABIAN, J.: Posledné dni Uhorska. Bratislava 1990, s. 15 - 17. 

25 Zástupca budapeštianskeho vedenia E. Buchinger na IV zjazde slovenskej sociálnej 

demokracie vyhlásil, že je povinnosťou odborových organizácií asimilovať nemaďarské 

národnosti, pretože sa takto privádzajú do spoločenstva maďarskej kultúry; 

GOSIOROVSKÝ, M.: Dejiny slovenského robotníckeho hnutia (1848 - 1918). 

Bratislava 1956, s. 236; TAJTÁK, L.: Vývoj robotníckeho hnutia na Slovensku na 

začiatku 20. storočia. Hist. čas., 29,1981, s. 853. 

26 Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 17 z 24. apríla 1914, s. 1. IV sjazd slovenskej sociálnej 

demokracie. 

27 Tamže, s. 1. 

28 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 16 zo 17. apríla 1914, s. 1. Politický prehľad. 

29 Prúdy, roč. V, č. 7,1913/1914 -1919, s. 320, IV zjazd slovenskej sociálnej demokracie. 

30 JINDRA, Z.: Nemecko a Rakousko-Uhersko na prahu červencové krize 1914 (výchozí 

pozice, momentálni podmínky a motivy jejich politiky). Českoslov. čas. hist., 

32,1984, s. 523-532. 

31 DANGL, V: Rast militarizmu v Uhorsku v období balkánskych vojen. Českoslov. 

čas. hist, 28,1980, s. 377 - 398. 

32 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 12 z 20. marca 1914. Kriky o vojne, s. 4. 

33 Tamže, s. 4. 

Bližšie o Hodžových politických postojoch v tomto období - PEKNÍK, M.: Milan 

Hodža a slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914. In: Milan 

Hodža, štátnik a politik. Bratislava 1992, s. 48 - 56; PEKNÍK, M.: Milan Hodža 

a slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914 a v prvom období 

vojny. In: Pekník, M. a kol: Milan Hodža - štátnik a politik. Bratislava : VEDA, 

vydavateľstvo SAV, 2002, 3. prepracované a doplnené vydanie, s. 131 - 142; Milan 

Hodža Statesman and Politician. Edited by Miroslav Pekník. Bratislava : VEDA 

Publishing House of the Slovák Academy of Sciences, 2007, s. 139 -164. 

V uhorskej úradnej štúdii zo 6. novembra 1913, č. 5021/res a č. 5459/915 res, o slovenskej 

otázke v Uhorsku, je M. Hodža hodnotený ako „inteligentný, konciliantný 

a zdá sa loyälny človek, so sir sím horizontom, dobrým zpôsobom a zo širokými spojeniami/' 

In: ŠROBÁR, V: Osvobodené Slovensko. Praha 1928, s. 120 a s. 124. 

34 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 17 z 24. apríla 1914, s. 1, Rusi - za Maďarov? Podobne 

ostro odsudzoval rusko-maďarské zbližovanie aj ďalší článok - Rusi, Maďari 

a my. Slovenský týždenník, roč. XII., č. 25 z 19. júna 1914, s. 1. 

35 ZUBEREC, V: Alternatíva tzv. belvedérskej politiky. Hist. čas., 22,1974, s. 111 -127. 

FABIAN, J.: Posledné dni Uhorska. Bratislava 1990, s. 17 -19. 

295


36 NENAŠEVOVA, Z.: Slovenský buržoázny politický tábor a neoslavizmus. Hist. 

čas., 26,1978, s. 395-408. 

37 Tamže, s. 398 - 399. 

38 PETRUS, R: Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského. II. Bratislava 1972, 

s. 336 - 337. S. H. Vajanský Alexejovi Ivanovičovi Sobolovskému, 5. 4.1914, list č. 

353. O proruskej orientácii slovenskej politiky v predvojnových mesiacoch roku 

1914, ako aj ďalších spomenutých orientáciách - PEKNÍK, M.: Slovenská politika 

v Uhorsku a kryštalizácia jej politických koncepcií pred vznikom 1. svetovej vojny. 

In: Slovensko v politickom systéme Československa. Zborník SNR - HÚ SAV. 


39 BORODOVČÁK, V.: Ruská politika na Balkáne a Slováci v predvečer prvej svetovej 

vojny. Slovanské štúdie, História, 11,1971, s. 153 -155. 

40 Presný počet nemožno zistiť, pretože cárske orgány určovali národnosť iba u štátnych 

občanov Ruska, kým Cechov a Slovákov, ktorí boli ešte štátnymi občanmi 

Rakúsko-Uhorska uvádzali ako „Rakúšanov". 

41 POLÁK, R: Slovensko-ruské vzťahy za prvej svetovej vojny. Zborník FF UK - Historka, 

19, Bratislava 1968, s. 49 - 50. 

KVASNIČKA, J.: Československé légie v Rusku 1917 -1920. Bratislava 1963, s. 9 - 

10. 

FERKO, D.: Slovenskí drotári v Rusku počas prvej svetovej vojny. Slovanské štúdie, 

XXII, 1981, s. 179 -194. 

42 CHMEĽ, R.: Život je zápas (vnútorná biografia Alberta Škarvana). Martin 1977. 

KOLAFA, Š. }.: Cesta Dušana Makovického k souhvézdí ruské literatúry. Sborník 

Československo-sovétské vztahy II., UK Praha, 1973, s. 67 - 87. 

WINKLER, T: Tragické hľadanie života. Dušan Makovický, život a dielo v dokumentoch. 

Martin 1991. 

MATEJ, J.: Ján Kvačala. Bratislava 1962, s. 17 - 23. 

ŠTRBA, J.: Slovenský komeniológ Ján R. Kvačala. Hist. čas., 12,1964, s. 388 - 403. 

43 KOLAFA, Š. J.: Cesta Dušana Makovického k souhvézdí ruské literatúry. Sborník 

Československo-sovétské vztahy II., UK Praha: 1973, s. 85 - 86. 

NIŽNANSKY, E.: Zabudnutý slovenský polyglot. Historická revue, roč. II, č. 4,1991, 

s. 26-27. 

44 Čechoslovan sa v roku 1915 odmlčal a znovu začal vychádzať v roku 1916 už s prílohou 

Slovenské hlasy, redigovanou určitý čas J. Gregorom-Tajovským a J. Jesenským. 

POLÁK, P: Slovensko-ruské vzťahy za prvej svetovej vojny. Zborník FF UK - Historka, 

19, Bratislava 1968, s. 51. 

KUDELA, J.: Pŕehled vývoje československého revolučního hnutí na Rusi. Praha 

1923, s. 44. 

45 MASARYK, T. G.: Svetová revoluce. Praha 1930, s. 85 - 86. O politických pomeroch 

v Rusku sa vyjadroval vo svojom liste V. Šrobárovi z 26. septembra 1912 aj 

Bohdan Pavlú: „Veľmi by som si žiadal, keby teraz slovenskí politikovia, nie len panslávi 

starej známky, boli tu počas ruských volieb. Poznali by, že je možné ešte horšie volebné 

právo a volebné poriadky, než sú v Uhorsku. A že je možný ešte aj taký zázrak, že v tých 

pomeroch slobodomyseľní ľudia idú voliť a dakde i víťazia. Len z týchto pedagogických 

dôvodov bolo by dobré bližšie sa soznámiť s ruskými volebnými poriadkami. Ináče sa môž- 

296

Poznámky 

me iba hanbiť za svojich slovanských veľkobratov a čušať o nich. Aspoň nakoľko majú 

oficiálnu kokardu." SNA, Bratislava. Fond V. Šrobár. Kartón č. 14, inv. č. 117. 

46 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 8 z 20. februára 1914, s. 1. Po prvom pokuse. 

Robotnícke noviny, roč. XL, č. 9 z 26. februára 1914, s. 1. Tisza a národnostná otázka 

v Uhorsku. 

Národnie noviny, roč. XLV., č. 23 z 24. februára 1914, s. 1. Národy v štáte. 

Prúdy, roč. V., č. 5,1913/1914 - 1919, s. 231 - 236. Rumunský pakt. 

O spolupráci s Rumunmi sa značne skepticky vyslovil už predtým na porade 

Slovenskej národnej strany v auguste 1913 jej tajomník J. Gregor-Tajovský, keď 

konštatoval: „Predsedníctvo a pán predseda sám vlastnoručne - kvôli jednotnému pokračovaniu 

v otázke volebného práva a iných veciach - hľadali styky s rumunskou národnou 

stranou, ale dosiaľ nám ani na jeden list neodpovedali, čo je veru slabým znakom solidarity. 

Hja, s nimi vraj vyjednávajú... O Drom Ivankom žiadaný kongres národností sme sa 

ani nepokúsili jednak pre vojnu na Balkáne a vlastne pre zvláštne chovanie sa Rumunov. 

Odkázaní sme teda na seba a to je dobre: nebudeme sa spoliehať na iných../' Zápisnica 

z valnej porady Ústredného klubu Slovenskej snemovej národnostnej strany z 5. 

augusta 1913. SNA, Bratislava. Fond Slovenská národná strana 1896 -1914. Kniha 

zápisníc, s. 196. Kartón č. 1 

47 Ľ. Bazovský, ktorý ešte v roku 1910 navrhoval zvolať národnostný kongres, zastával 

už v roku 1914 odlišný názor, keď upozorňoval na to, že v Uhorsku je rozdiel 

medzi národnostnou otázkou a slovenskou otázkou, ktorá je podľa neho špecifická. 

Navrhoval preto v článku „Principiis obsta" v 60. čísle Slovenského denníka 

usporiadať osobitný slovenský kongres, ktorý by samostatne prezentoval záujmy 

slovenskej politiky. Slovenský denník, roč. V., č. 60 z 29. marca 1914 Principiis obsta! 

Prúdy, roč. V., č. 6,1913/1914 -1919, s. 282 - 283. Slovenský kongres.. 

48 Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 18 z 1. mája 1914, s. 2 - 3. Národnostný zjazd. 

49 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 16 zo 17. apríla 1914, s. 1. Sjazd národností nemaďarských. 

50 Slovenský denník, roč. V., č. 77 z 23. apríla 1914, s. 3. Kongres národností. 

Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 17 z 24. apríla 1914, s. 2. Kongres národností. 

Obežník M. Dulu a J. Gregora členom Ústredného klubu SSNS zo 6. mája 1914 vo 

veci národnostného kongresu. SNA, Bratislava. Fond Vladimír Makovický. Kartón 

č. 8, inv. č 11. 

51 Národnie noviny, roč. XLV., č. 11 z 27. januára 1914, s. 1 a č. 12 z 29. januára 1914, 

s. 1. Marmarošský proces L a II. 

J. Gregor-Tajovský sa zúčastnil na celom procese a o priebehu súdneho pojednávania, 

ako aj o udalostiach z jeho zákulisia slovenskú verejnosť pravidelne informoval 

reportážnym spôsobom. 

A. Štefánek sa marmarošským procesom podrobne zaoberal v aprílových Prúdoch, 

roč. V, č. 6, 1913/1914 - 1919, s. 241 - 258. ŠTEFÁNEK, A.: Marmarošský proces 

a zahraničná politika našej monarchie. 

52 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 9 z 27. februára 1914, s. 3. Z rusínskej pravoty. 

Potvrdzoval to aj list A. Štefánka Pavlovi Blahovi z prvej dekády februára 1914: 

„Drahý Paľo! Marm. proces je veľký škandál. Pohyb je skutočne čisto náboženský, lebo 

tým pár hlúpym výpovediam, že Rusi prídu a urobia poriadok nemožno prisudzovať žiad- 

297


nej vážnosti... Duliškovič vypovedal, že i s Tebou bol, že ste mali politické diskurzy atď. 

Napíš mi čo o ňom vieš. Treba nám to pre advokátov, ak môžeš spomeň proces aj v Pokroku 

a nadaj slovenským advokátom, že zo samého mamonárstva a pohodlia nechce ísť žiaden 

do Sihoti... Mal by si prísť sem na deň-dva." List A. Stefánka P. Blahovi z 8. februára 

1914. Omylom zaradený do korešpondencie Jána Žáka s P. Blahom. SNA, Bratislava. 

Fond P. Blaho. Kartón č. 20, in v. č. 194. 

V ďalšom liste z 25. februára 1914 A. Stefánek písal: „Drahý Paľo! Márne som čakal, 

že prídeš do Sihoti a banovať budeš, že si tu nebol. Docela iný to svet a pre nás zlatá baňa. 

Tu by sa mnoho dalo robiť, ale tí 3 advokáti ruskí, čo sa ešte nezmaďarčili úplne, vlastne 

už len dvaja... nevedia ako začať prácu. Budem Ti mnoho rozprávať a pri najbližšej príležitosti 

musíš so mnou sem. Ťažká to tu bola práca, ale veľmi osožná a mnohému som 

sa naučil... Dnes už pakujem domov." List Antona Stefánka P. Blahovi z 25. februára 

1914. SNA, Bratislava. Fond P. Blaho. Kartón č. 20, inv. č. 183. 

Ako vyplýva z korešpondencie, zachovanej v pozostalosti V. Makovického, bola 

zo strany slovenských politikov snaha získať na obranu Rusínov aj pražské Národní 

listy, keď navrhovali, aby sa na marmarošskom procese zúčastnil ako dopisovateľ 

znalec uhorskej problematiky B. Pavlú. Do akcie bol z českej strany bezprostredne 

zainteresovaný J. Preiss a cez neho aj K. Kramáŕ: 

A) Kópia listu adresovaného redakcii Národných listov zo 17. januára 1914, podpísaná 

M. M. Bellom, V. Makovickým, J. Burjánom a V. Srobárom. 

B) List Jaroslava Preissa V. Makovickému z 19. januára 1914 o rokovaní s K. Kramáŕom 

o možnostiach pomoci Rusínom. 

C) Kópia listu V. Makovického J. Preissovi z 24. januára 1914, v ktorom ho informuje 

o slovenských aktivitách v prospech Rusínov i celkovej situácii v Marmarošskej 

Sihoti a znova ho prosí „vyslať ta na každý pád aspoň 2 Čechov. Pavlu by tam tiež 

na každý pád mal byť." 

D) Odpoveď J. Preissa z 26. januára 1914 na list V. Makovického z 24. 1. 1914: 

„Myslím, že pán Pavlu do Szigetu k procesu co nejdfíve prijede..." 

SNA, Bratislava. Fond. V. Makovický. Kartón č. 12, inv. č. 11. 

Napokon písal o procese v Marmarošskej Sihoti pre Národní listy, ako aj pre 

NewYorský denník a samozrejme pre vlastný Slovenský denník A. Stefánek. Pozri: 

Štefánkov list P. Blahovi z 8. februára 1914. SNA, Bratislava. Fond P. Blaho. Kartón 

č. 20, inv. č. 194. 

53 Robotnícke noviny, roč. XI., č. 7 z 12. februára 1914, s. 2. Marmarošská Sihoť. 

54 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 7 z 13. februára 1914, s. 1. Rusíni a my. 

55 „Rusínom treba predovšetkým opora proti úžere a pomoc verného inteligentného človeka. 

Päť bankových filiálok a piatich pravotárov dajme my Slováci našim bratom Rusínom 

a na začiatok to dostačí. Preto my Slováci, lebo my sme vzdor svojej chudobe jediný národ 

v Uhrách aj v šírom Slovanstve, čo úplne pochopíme a precítime neresť rusínsku v ohľade 

náboženskom, politickom, hospodárskom a národnostnom. To beztak musí prestať tá 

hanebnosť, že sa naši ľudia štítia ešte aj len slovenského Východu... Niet hnusnejšieho, 

ako frflať o Slovanstve a nepreložiť za ubíjaného blízkeho slovanského brata ani krížom 

slamy." 

Slovenský týždenník, roč. XII., č. 7 z 13. februára 1914, s. 1. Rusíni a my. 

56 Tamže, s. 1. 

57 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 12 z 20. marca 1914, s. 1. Slováci a Tiszova vláda. 

298

Poznámky 

58 Prúdy, roč. V., č. 6,1913/1914 - 1919, s. 258 - 263. Zo slovenskej politiky. 

59 Slovenský denník, roč. V., č. 58, 59 a 60 z 25., 28. a 29 marca 1914. Principiis obsta! 

60 Skyčákovým prípadom sa podrobnejšie zaoberali Slovenský denník a Prúdy. 

Slovenský denník, roč. V., č. 54 z 19. marca 1914, s. 1. Skyčák. 

Prúdy, roč. V., č. 6,1913/1914 -1919, s. 287 - 288. 

61 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 13 z 27. marca 1914, s. 2. Musí prijsť nejaký krok 

napred v slovenskej politike. 

62 Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 19 zo 7. mája 1914, s. 3. 

63 Išlo o názvy článkov z mája 1914: 

Slovenský týždenník, roč. XII., č. 19 z 8. mája 1914, s. 2 - 4. Omrvinky zo stola bohatého. 

Slovenský týždenník, roč. XII., č. 20 z 15. mája 1914, s. 1. Malá hŕba pýta viac. 

64 Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 19 zo 7. mája 1914, s. 1 - 2. Naša sláva! 

Za uverejnenie nepravdivých informácií o Blahovi sa redakcia Slovenských ľudových 

novín musela v zmysle tlačového zákona ospravedlniť tým, že v nasledujúcom 

20. čísle uverejnila na prvej strane opravu podpísanú P. Blahom. 

Na zákulisie výpadov voči P. Blahovi poukazuje napríklad aj list advokáta I. Dérera 

P. Blahovi z 24. februára 1914, v ktorom sa uvádza Jurigovo obvinenie P. Blaha 

a J. Nováka z manipulácie s peniazmi, ktoré boli určené pre černovské siroty, 

List I. Dérera P. Blahovi z 24. februára 1914. SNA, Bratislava. Fond P. Blaho. Kartón 

č. 18, inv. č. 133. 

65 Prúdy, roč. V., č. 5,1913/1914 - 1919, s. 236 - 237. 

„Naši" poslanci v sneme. Slovenský Mangra. 

Slovenský týždenník, roč. XII., č. 23 z 5 júna 1914, s. 2. Perzekúcia. 

JANŠÁK, Š.: Život Dr. Pavla Blahu. Trnava 1947, Zv. II., s. 298 - 317 a s. 437. 

Blaho si prednáškami ešte viac zvýšil svoj kredit u amerických Slovákov, ktorí ho 

informovali o vlastných aktivitách v prospech slovenského národa. Svedčí o tom 

aj list Andreja Kopčoka P. Blahovi z januára 1914: „Pýtate sa, ako sa mám? Keď odtiahneme 

to naše americké lopotenie za dollárom, tak vo všeobecnosti dobre. Sami ste skúsili, 

ako sa tuná žije. Jedni beháme, trháme, lopotíme sa, aby sme koľko-toľko udržali ten nás 

(národ - doplnil M.P.) vo spomienke na všetko to, čo by ho ako-tak udržalo, upozornilo, 

ze nieje človek na tomto svete len na to, aby jedol a pil... Usilujeme sa robiť, ako sa dá... na 

1. februára máme mať verejné cvičenie, kde podáme účet našej polročnej telocvičnej práce. 

Spevokol Kriváň zase mal divadlo 18. januára Hrob lásky a sbor 145. má mať divadlo 

Strašidlo dakedy v apríli..." 

List A. Kopčoka P. Blahovi z 20. januára 1914. SNA, Bratislava. Fond P. Blaho. Kartón 

č. 4, inv. č. 45. 

66 STODOLA, K.: Válečné roky s Milanom Hodžom. Bratislava 1938, s. 15. 

67 List J. Gregora-Tajovského M. Gettingovi z 13 mája 1914. In: GETTING, M.: Americkí 

Slováci a vývin československej myšlienky v rokoch 1914 - 1918. Pittsburgh 

1933, s. 28. 

BIELIK, R: Milan Getting. In: Slováci v zahraničí, 7. Martin 1981, s. 203 - 204. 

68 ŠTEFANEK, A.: Hodža: Osobnosť a práca. In: Milan Hodža, publicista, politik, 

vedecký pracovník. Praha 1930, s. 102 -105. 

V rámci celej slovenskej politiky spracoval činnosť M. Hodžu a názory Františka 

Ferdinanda na nové usporiadanie monarchie F. Votruba. VOTRUBA, F.: Sloven- 

299


sko v politickej aktivite. Milan Hodža a slovenské politické prebudenie. In: Milan 

Hodža, publicista, politik, vedecký pracovník. Praha 1930, s. 456-488. 

BIANCHI, L.: Listy Milana Hodžu šéfovi vojenskej kancelárie následníka trónu 

Františka Ferdinanda v rokoch 1907 - 1911. Hist. čas., 18, 1970, s. 427 - 447. 

GALANDAURER, J.: Belvederská epizóda v živote a paméti Milana Hodži. In: 

PEKNÍK, M. a kol.: Milan Hodža - štátnik a politik. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo 

SAV, 2002, 3. prepracované a doplnené vydanie, s. 85 - 94. 

69 ZUBEREC, V: Alternatíva tzv. belvedérskej politiky. Hist čas., 22,1974, s. 123 -126. 

70 DEDIJER, V: Sarajevo 1914. Bratislava 1969, s. 141 - 169. 

GALANDAUER, J., HONZÍK, M.: Osud trúnu habsburského. Praha 1986, s. 281 - 

285; FABIAN, J.: Posledné dni Uhorska. Bratislava 1990, s. 17 -19. 

71 DEDIJER, V: c. d., s. 167. 

72 List Milana Hodžu F. Houdekovi z 19. marca 1913. SNA, Bratislava. Fond F. Houdek. 


73 HOUDEK, F.: Slovenský rozchod s Maďarmi roku 1918. Bratislava 1929. Dodatok 

II., Hodža, M.: Styky s Františkom Ferdinandom, s. 189. 

74 Tamže, s. 191 -192. 

75 List A. Štefánka M. Gettingovi z 19. mája 1914. In: GETTING, M.: Americkí Slováci 

a vývin československej myšlienky v rokoch 1914 - 1918. Pittsburgh 1933, s. 32. 

76 Tamže, s. 31. 

77 ROTNÁGL, J.: Česi a Slováci. Praha 1945, s. 30; Dokumenty slovenskej národnej 

identity a štátnosti I. Hlavný redaktor M. Pekník. Bratislava : Národné literárne 

centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998. Slovensko-české vzťahy a spolok Českoslovanská 

jednota. Dokument č. 127, s. 396 - 398. 

78 List R. Piláta M. Gettingovi z 8. septembra 1913. In: GETTING, M.: c. d., s. 12; 

Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. Hlavný redaktor M. Pekník. 

Bratislava : Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998. Dôverný 

list podpredsedu Českoslovanskej jednoty Rudolfa Piláta americkému Slovákovi 

Milanovi Gettingovi. Dokument č. 128, s. 399 - 400. 

79 Ročenka Českoslovanskej jednoty a XVIII. výročná správa za správny rok 1913, 

s. 55. Podľa KULÍŠEK, V: O činnosti a významu Českoslovanské jednoty pred 

vznikem ČSR. Hist. čas., 10,1962, s. 362. 

80 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 15 z 10. apríla 1914, s. 3. Proti utlačovaniu v Uhrách 

- za federatívnu ríšu; ROTNÁGL, J.: c. d., s. 205. 

81 Prednáška T. G. Masaryka o malom národe a o niektorých otázkach slovenských, 

v krúžku slovenskej inteligencie v Pešti, 23. februára 1911. In: Milan Hodža, články, 

reči, štúdie. Sväzok II. Československá súčinnosť 1898 - 1919. Praha 1930, 

s. 199 - 206; BUTVIN, J.: Česko-slovenské vzťahy koncom 19. a začiatkom 20. storočia 

(1880 - 1914). Zborník FF UK - Historka, 29 - 30, Bratislava 1978 - 1979, 

s. 51-52. 

82 Prúdy, roč. V, č. 9 -10,1913/1914 -1919, s. 511. Anketa. 

83 List M. Hodžu F. Houdekovi z 19. marca 1913. SNA, Bratislava. Fond F. Houdek. 


84 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 22 z 29. mája 1914, s. 1. Česi a Maďari, - Česi a Slováci. 

300

Poznámky 

Význam a vplyv M. Hodžu si české politické kruhy orientované na Slovensko veľmi 

dobre uvedomovali a snažili sa ho získať aj pre spoluprácu v hospodárskej sfére. 

Napríklad R. Pilát, popredný činiteľ Živnobanky, ponúkol Hodžovi v liste z 28. 

mája 1914 miesto člena predstavenstva v budúcej českej obchodnej spoločnosti 

v Bratislave. ANM, Praha. Fond Milan Hodža. Kartón č. 1, inv. č. 97. 

85 Národnie noviny, TOČ. XLV., Č. 57 (20) zo 16. mája 1914, s. 1. BAZOVSKÝ, Ľ.: Kráľovstvo 

pokoja u nás. 

86 Tamže, s. 1. 

87 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 22 z 29. mája 1914, s. 1. Slovenské porady v Peštbudíne. 

J. Gregor-Tajovský chcel oficiálne odstúpiť z funkcie tajomníka strany už na valnej 

porade Ústredného klubu SSNS 5. augusta 1913, keď na záver svojej správy o činnosti 

strany vyhlásil: „... necítim sa byť dosť spôsobilým adjutantom nášho národného 

veliteľstva... Preto staviam Vám svoj úrad či teraz, či kedykoľvek k dispozícii. Za povinnosť 

si pokladajme všetci: hľadať a získať na úrad sekretársky človeka, ktorý by bol dušou 

organizácie a nielen výberčím, agentom, pisárom, ako som bol ja, nerozumejúc sa do práce 

politickej akú asi všetci od sekretára v prvom rade politického klubu čakáme." 

Zápisnica z valnej porady Ústredného klubu SSNS dňa 5. augusta 1913. SNA, Bratislava. 

Fond SNS 1896 - 1914. Kartón č. 1. Kniha zápisníc, s. 199. 

Deň predtým, 4. augusta 1913, na zasadnutí výkonného výboru strany sa otázka 

Gregorovej abdikácie riešila v súvislosti so schvaľovaním jeho správy pre valnú 

poradu tak, že M. Ivanka navrhol voliť za nového tajomníka Klubu Jozefa Országha. 

Ten však v danej situácii odmietol, aj keď svoju možnú kandidatúru na 

túto funkciu v budúcnosti nevylúčil. Zápisnica zo zasadnutia výkonného výboru, 

dňa 4. augusta 1913. SNA, Bratislava. Fond SNS 1896 - 1914. Kartón č. 1. Kniha 

zápisníc, s. 186. 

88 PACALT, M.: Veselo i vážne o Tajovskom. In: Jozef Gregor-Tajovský v kritike 

a spomienkach. Bratislava 1956, s. 320. 

89 Napríklad v Martine chodil J. Gregor-Tajovský prednášať odborovo organizovaným 

robotníkom a pritom ich uvedomoval i národne. 

KOSTOLNÝ, A.: Život Jozefa Gregora-Tajovského. In: Jozef Gregor-Tajovský v kritike 

a spomienkach. Bratislava 1956, s. 766. 

O Gregorovej práci tajomníka najvýstižnejšie hovorí správa o činnosti strany z 5. 

augusta 1913, v ktorej v súvislosti so získavaním nových členov Klubu uviedol: 

„navštívil som asi 80-100 miest a dedín, všade, kde som sa úfal aspoň 2-3 členom. 

Proboval som tu i tam aj k roľníkom, ale... 10 Kor. od nich žiadať a záväzok ešte k tomu 

na ďalšie roky, to všade bolo veľa a miestna inteligencia ma v tejto práci - snáď práve 

preto pýtanie - veľmi slabo podporovala i neraz mi bolo odísť s dlhým nosom a vše skoro 

s plačom. Proboval som aspoň novinky, knižky, Muz. spoločnosť rozširovať..." Zápisnica 

z valnej porady Ústredného klubu SSNS z 5. augusta 1913. SNA, Bratislava. Fond 

SNS 1896 -1914. Kartón č. 1. Kniha zápisníc, s. 194 -195. 

J. Gregor-Tajovský, ktorý poznal práve vďaka svojej agitačnej práci v „teréne" konkrétne 

potreby slovenského národnopolitického života „dole", v celoslovenských 

pomeroch, zo slovenských politikov nesporne najlepšie, bol iniciátorom a duchovným 

otcom vzniku pracovných odborov v strane, aj keď „výbor si od toho veľa 

nesľubuje, ale návrh prijíma". Na valnej porade 5. augusta 1913 sa tak ustanovilo 20 

301


pracovných odborov na čele s volenými predsedami a referentmi, do ktorých mali 

dobrovoľne vstúpiť podľa záujmov všetci členovia Ústredného klubu a pomocou 

nich organizovať národnopolitickú prácu kvalitnejšie než doposiaľ. Zápisnica zo 

zasadnutia výkonného výboru, dňa 4. augusta 1913. SNA, Bratislava. Fond SNS 

1896 -1914. Kartón č. 1. Kniha zápisníc, s. 189 a následne ten istý fond - Zápisnica 

z valnej porady Ústredného klubu SSNS, dňa 5. augusta 1913. Kniha zápisníc, 

s. 206-207. 

90 PIETROVÁ, M.: Najlepší, najvernejší priateľ. In: Jozef Gregor-Tajovský v kritike 

a spomienkach. Bratislava 1956, s. 197 - 198. 

Táto skupina sa usilovala získať ešte v roku 1913 pre spoluprácu aj P. Blahu - Listy 

M. Ivanku Pavlovi Blahovi z 23. augusta a z 21. októbra 1913. SNA, Bratislava. 

Fond P. Blaho. Kartón č. 18, inv. č. 142. 

91 Prúdy, roč. V., č. 9 -10,1913/1914 - 1919, s. 487. Pozri KOLÁR, F.: Postoj českoslovanské 

sociálni demokracie ke slovenskému délníckemu hnutí pred první svetovou 

válkou. Sborník historický, 35, Praha 1988, s. 109 -153. 

92 BARTLOVÁ, A.: Programová línia klerikalizmu na Slovensku (1905 -1938). Historické 

štúdie, 22,1977, s. 70 - 73. 

93 List A. Štefánka M. Gettingovi z 19. mája 1914. In: GETTING, M.: c. d., s. 31 

94 Tamže, s. 31 - 32. 

95 Národnie noviny, roč. XLV., č. 53 zo 7. mája 1914. s. 1. Či je možná jednota v národe? 

96 Tamže, s. 1. 

97 Národnie noviny, roč. XLV., č. 47 z 23. apríla 1914, s. 1 - 2. Otvorená rana. 

Prúdy, roč. V., č. 7,1913/1914 - 1919, s. 294 - 299. O tej otvorenej rane. 

98 Prúdy, roč. V., č. 7, 1913/1914 - 1919, s. 293. Politický kramár. 

Na A. Hlinku zaútočili Prúdy aj koncom roku 1913, keď vyzdvihli najprv jeho 

neohrozené vystupovanie vo voľbách podporujúce V. Srobára, v čase černovskej 

tragédie i na súde a porovnávali to s Hlinkovými postojmi po návrate z väzenia 

v roku 1910: „... prišlo jeho dva a polročné väzenie. Odstránili ho do Segedína. Celé 

Slovensko spomínalo svojho utrpiteľa, vzdychalo a modlilo sa... Doba väzenia sa minula 

a Hlinka sa vracal, navštíviac cestou - Kaloču (sídlo arcibiskupa - pozn. M. R). Prijdúc 

domov, s kančia vyhlásil, žeby ho ľudia nenavštevovali (ľudomil nechcel sa stýkať 

s ľuďmi). Prišla birmovka, pokonanie sa s Párvym, uspokojenie Lúček, a konečne boj proti 

masarícistom, mladoluteránom, neznabohom, pokrokárom. Zo starých vecízostaly preňho 

len zlé rozpomienky, ktoré mu takéto vety dávajú na jazyk: „za nich som trpel, ľutujem 

nesmierne; spojím sa proti nim i s čertom"... Čítame o ňom: „V černovskom kostole do 

sanktuária (svätiny) dal vymaľovať farár Hlinka živú osobu. O sto rokov budú hádať, či 

to bola svätá osoba? A ono je to len bohatá vdova M. S. z Ružomberka... Ľud chce obraz 

soškrabať so steny Božieho chrámu (Nové časy, r. 1, č. 11). Sám ale píše v Slov. Ľudových 

Novinách: „Dr. Bella z ,pohnútok spravodlivosti' navrhoval, že v novom spoločnom 

cmiteri pochované byť majú mrtvé telá radom bez rozdelenia na náboženstvo ako a kedy 

koho z nás smrť z radu živých vytrhne. Nad týmto som sa zhrozil" - a Prúdy si kladú 

otázku - „Ako sa skončí táto kariéra?" Prúdy, roč. V., č. 2, 1913/1914 - 1919, s. 103. 

Tiež kariéra. 

Na uvedené, ale aj ďalšie ružomberské záležitosti poukazoval v liste z 12. januára 

1914 F. Houdekovi aj dlhoročný Hlinkov priateľ, katolícky kňaz z Hodonína Alois 

Kolísek. Upozorňoval Houdeka, že postoje A. Hlinku v rámci slovenskej politiky 

302

Poznámky 

treba hodnotiť objektívnejšie a diferencovane: „Moja návšteva u Hlinku (koncom 

decembra 1913 - pozn. M. P.) a moja rada mala v istej veci dobrý úspech. Poznal som, že 

Hlinka sa so všetkým neidentifikuje so Slov. ľud. Novinami. Podal mi o tom pevný dokazí 

Horšie sú tie lokálne veci ružomberské. Som presvedčený, že teraz neni Hlinka proti Vám, 

Fedorovi Houdekovi, zaujatý... Z tej duše ľutujem tej rozorvanosti v národe 1 /' List Aloisa 

Kolíska R Houdekovi z 12. januára 1914. SNA, Bratislava. Fond F. Houdek. Kartón 

č. 3, inv. č. 73. 

99 Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 23 z 5. júna 1914, s. 1. Cesta k úspechu. 

Ďalším z argumentov proti česko-slovenskej vzájomnosti bola aj Švihová úplatkárska 

aféra, ktorá vyvrcholila súdnym procesom v máji 1914. Navyše na procese 

svedčil v prospech Švihu ideový poradca liberálno-pokrokokárskeho prúdu Slovenskej 

národnej strany profesor T. G. Masaryk. Národnie noviny, XLV., č. 57(20) zo 

16. mája 1914, s. 3. Švihov process. 

Národnie noviny, XLV., č. 58 z 19. mája 1914, s. 2. Švihov process. 

SIDOR, K.: Andrej Hlinka (1864 - 1926). Bratislava 1934, s. 292 - 293. 

Niektoré podkladové materiály k Švihovmu procesu sa nachádzajú v pozostalosti 

Aloisa Rašína, ktorý zastupoval na súde proti Švihovi redakciu Národních listu 

a proces vyhral. ANM, Praha. Fond A. Rašín. Kartón č. 12, inv. č. 712. Švihúv proces. 

K Rašínovi - LACINA, V.: Alois Rašín. Praha 1992. 

Pokiaľ ide o F. Jurigu, ktorý v roku 1914 sústreďoval okolo seba redakciu Slovenských 

ľudových novín, treba jeho postoje k česko-slovenskej vzájomnosti vidieť 

v širšom časovom období pred prvou svetovou vojnou, podobne ako u Hlinku, 

a podľa toho ich aj v politickom kontexte doby diferencovať a hodnotiť. Napríklad 

v roku 1911 zastával Juriga aj napriek konkrétnym výhradám voči čechoslovakizmu 

pozitívny postoj: „Posielajte deti v čím väčšom počte na Moravu a do Čiech na 

učenie a do škôl. Utekať máme s deťmi pred politickými Herodesmi do Čiech. A keď sa ony 

odtiaľ vrátia, spasia národ náš..." - a retrospektívne hodnotil sám seba v otázke slovensko-českých 

vzťahov takto: „juriga bol vždy za súčinnosť Slávov a zvlášť Slovákov 

a Čechov. Nie síce v tom smysle, aby sa Slováci čechizovali, ale aby ako osobitný národ 

s národom českým navzájom si pomáhali a Slováci od Čechov duševnú a hmotnú posilu 

čerpali, kultúrne, bratsky spolupôsobili, každý na svojom mieste ostávajúc, bez toho, že by 

jeden na druhého národnosť siahal." JURIGA, F.: Blahozvesť kriesenia slovenského 

národa a slovenskej krajiny. Trnava 1937. Kniha prvá, s. 95. 

100 Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 23 z 5. júna 1914, s. 1. Cesta k úspechu. 

101 Tamže, s. 1. 

102 Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 25 z 19. júna 1914, s. 1. Slovenské svedomie. 

103 GOSIOROVSKÝ, M.: Z histórie česko-slovenských vzťahov. Bratislava 1978, s. 21. 

GOSIOROVSKY, M.: Slovenská otázka za prvej svetovej vojny. In: Slováci a ich 

národný vývin, Bratislava 1969, s. 291. 

104 Svedčia o tom okrem iných zdrojov informácií aj listy R. Piláta, J. Gregora-Tajovského, 

A. Štefánka a V. Srobára z roku 1914, ktoré posielali M. Gettingovi do New 

Yorku. 

GETTING, M.: Americkí Slováci a vývin československej myšlienky v rokoch 1914 

-1918. Pittsburgh 1933, s. 23 - 35. 

105 Slovenský sokol, roč. X., č. 6 z 1. apríla 1914, s. 4 - 5. Poznámky. Dokumenty slovenskej 

národnej identity a štátnosti I. Hlavný redaktor M. Pekník. Bratislava : Národ- 

303


né literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998. Americkí Slováci a výklad 

programu Slovenskej národnej strany. Dokument č. 130, s. 407 - 408. 

V podobnom duchu sa písalo aj v ďalšom čísle Slovenského sokola z 15. apríla 1914: 

„Chopme sa toho, čoho sa Maďari najviacej boja: pracujme za autonómiu (samosprávu) 

slovenského národa a prijmime ju od kohokoľvek, hľadajme spojencov, ako ich hľadajú Maďari, 

a túto našu snahu hlásajme otvorene a verejne. Keď Maďari nepáchajú vlastizradu 

tým, že hlásajú odtrhnutie sa Uhorska od Rakúska - Slováci tiež nepáchajú, lebo hlásajú 

samosprávu Slovenska, samosprávu svojej vlasti - lebo Slovákom maďarská impéria vlasťou 

byť nemôže. Čo je Maďarom dovolené, smejú aj Slováci. Už ten fakt, že sme na svete, 

nás oprávňuje ku tomu." Slovenský sokol, roč. X., č. 7 z 15. apríla 1914, s. 1 - 2. Chceme 

autonómiu! 

106 ČULEN, K.: Dejiny Slovákov v Amerike. Zv. IL, Bratislava 1942, s. 187 - 205. 

GETTING, M.: c. d., s. 13-21. 

SIDOR, K.: Slováci v zahraničnom odboji. Bratislava 1928, s. 35. 

107 ČULEN, K.: c. d., s. 195. 

GETTING, M.: c. d., s. 15 -17. 

Uvedené informácie o akciách Slovákov proti Károlyiho zámerom v USA, ako aj 

o chystanej verejnej debate s Maďarmi v máji 1914 v New Yorku obsahuje aj list 

Jána Plachtera Pavlovi Blaho vi z 27. apríla 1914. SNA, Bratislava. Fond. P. Blaho. 


108 Správu o slovensko-maďarskej debate priniesol okrem americko-slovenských novín 

aj budapeštiansky Slovenský denník, ktorý najprv informoval o celej akcii všeobecnejšie 

a neskôr uverejnil na pokračovanie podstatnú časť Gettingovej reči, keď 

z nej vynechal iba fakty odporujúce uhorskému tlačovému zákonu. 

Slovenský denník, roč. V., č. 110 z 11. júna 1914, s. 1. Zo života našich bratov v Amerike. 

Slovenský denník, roč. V, č. 121 z 27. júna 1914, s. 1. Prečo nemôžeme dôverovať 

maďarským politikom ani v demokratizovanom Uhorsku. 

Slovenský denník, roč. V, č. 122 z 28. júna, č. 124 z 1. júla a č. 125 z 2. júla 1914. 

Slovenský sokol, roč. X., č. 10 z 31. mája 1914, s. 4 - 9. Verejná debatta Slovákov 

s Maďarmi. 

Rovnosť ľudu, roč. VIII., Chicago, III., č. 21 z 3. júna 1914, s. 1. Po „debatte". 

GETTING, M.: c. d., s. 18 - 21. 

ČULEN, K.: c. d., s. 195 -197. 

109 Slovenský denník, roč. V, č. 110 z 11. júna 1914, s. 1. Zo života našich bratov v Amerike. 

Slovenský sokol, roč. X., č. 10 z 31. mája 1914, s. 4. Verejná debatta Slovákov s Maďarmi. 

110 Svornost, roč. XXXIX., Chicago, č. 171 z 1. mája 1914, s. 2. 

Proti vystúpeniam M. Károlyiho prebiehala najmä vo Svornosti tvrdá kampaň, 

ktorá ho mala v očiach verejnosti zdiskreditovať. 

Svornost, roč. XXXIX., Chicago, č. 153 z 10. apríla 1914, s. 12. Za Károlyim a jeho 

demokratickými brilianty. 

Svornost, roč. XXXIX., Chicago, č. 157 z 15. apríla 1914, s. 1. Hrabe Michael Károlyi. 

Respektíve v tom istom čísle prevzatá správa z New Yorských listov - Protestní 

schúze proti Károlyimu a ďalšie články. 

304

Poznámky 

111 BENEŠ, V.: Revoluční hnutí v severní Americe. Praha 1923, s. 16. 

K Benešovým prednáškam - Svornost, roč. XXXIX., č. 148, s. 12. Od Bíle Hory po 

dobu naši - druhá prednáška učiteľa V. Beneša, ako uvádza článok, bola hojne 

navštívená a stretla sa s veľkým úspechom. 

112 Tieto české noviny komentovali napríklad odstúpenie poslanca F. Skyčáka, ktoré 

porovnávali s úplatkárskou aférou Švihovou, prípadne s dávnejším odstúpením 

Jehličkovým. 

Svornost, roč. XXXIX., Chicago, č. 149 zo 4. apríla 1914, s. 1. Zprávy zámorské - 

Slovensko. 

Svornost, roč. XXXIX., Chicago, č. 152 z 9. apríla 1914, s. 2. Zprávy ze Slovenska. 

Redakcia Svornosti v snahe získať autentické informácie z prvej ruky a využiť ich 

v prospech Slovákov oslovila napríklad P. Blahu, ktorý mal byť stíhaný uhorskými 

úradmi v súvislosti so svojimi prednáškami v USA za poburovanie. List Josefa J. 

Noseka Pavlovi Blaho vi z 8. júla 1914. SNA, Bratislava. Fond P. Blaho. Kartón č. 4, 

inv. č. 45. 

113 K činnosti P. V. Rovnianka a Š. Furdeka - BIELIK, F.: Štefan Furdek (1855 - 1915). 

In: Slováci v zahraničí. 4-5, Martin 1979, s. 283 - 285. 

BIELIK, F.: Peter Víťazoslav Rovnianek (1867 -1935). In: Slováci v zahraničí, 4-5. 

Martin 1979, s. 286-289. 

ROVNIANEK, P. V.: Zápisky za živa pochovaného. 1924. 

GETTING, M.: Americkí Slováci a vývin československej myšlienky v rokoch 1914 

-1918. Pittsburgh 1933, s. 8 -10. 

M. Getting, Rovniankov a neskôr aj Furdekov pokračovateľ šírenia myšlienky česko-slovenskej 

vzájomnosti, bol mimoriadne iniciatívny a informácie o politickej 

situácii na Slovensku, ako aj o stave česko-slovenských vzťahov v monarchii si 

sám vyžadoval. GETTING, M.: c. d., s. 21 - 23. 

V roku 1913 sa usiloval M. Getting získať aj stáleho spravodajcu pre New Yorský 

denník, ale Peter Kompiš ml., ktorý s ním začal spolupracovať, sa podľa Gettinga 

- ako to písal v liste V. Šrobárovi - neosvedčil: „Je on ducha martinského a ja som nie 

nato organizoval spoločnosť. Časopis má bežať v duchu peštianského „Denníka" a hľadám 

na Slovensku „stáleho" a riadne honorovaného spolupracovníka, ktorý by obstarával nasledujúce 

veci: 

O Juhoslovanstve; specielne o našich sloven. vzťahoch ku nim atď. 

O Poliakoch a Rusoch, Halič a Bukovina. 

O československej veci. 

Potom žeby to naše slovenské dielo držal on v rukách. Žeby nás o všetkom informoval, čo 

sa na Slovensku deje (Rubrika: Zprávy zo Slovenska), že by nás upovedomil i kábelom, 

čo by bolo vážnejšie, slovom, žeby bol spoluredaktorom na Slovensku." Gettingov list V. 

Šrobárovi z 13. septembra 1913. SNA, Bratislava. Fond V. Šrobár. Kartón č. 14, inv. 

č. 118. 

114 GOSIOROVSKY, M.: K predstavám zahraničných (amerických a ruských) Slovákov 

a Cechov o štátoprávnom postavení Slovenska po vojne 1914 - 1918. Zborník 

FF UK - Historica, 19. Bratislava 1968, s. 8. 

115 Tamže, s. 8-9. 

116 Slovenský denník, roč. V., č. 10 z 15. januára 1914, s. 1. Túžba po sústrednení. 

K autorovi článku - A. Štefánek písal pod značkou: - ý, pseudonymom Levársky, 

305


Rudavský, Sikorský, Moravský. SNA, Bratislava. Fond A. Štefánek. Kartón č. 10, 

in v. č. 647. Životopis Antona Stefánka. 

117 Prúdy, roč. V., č. 8,1913/1914 - 1919, s. 329 - 331. ŠROBÁR, V.: Národná rada. 

Srobár sa otázkou riadenia a koordinácie slovenského politického života zaoberal 

už v roku 1913 - Nové časy, 1,1913, č. 10, s. 145 -147. Pozri ŠROBÁR, V.: K životu. 

Nové časy, 1914, č. 4, s. 49-51. 

O potrebe vytvorenia Národnej rady slovenskej sa hovorilo na porade v Ružomberku, 

ktorá sa zišla po pohrebe predsedu Slovenskej národnej strany P. Mudroňa 

v marci 1914 - Prúdy, roč. V., č. 6, 1913/1914 - 1919, s. 283 - 284. Národná rada 

slovenská. 

118 Prúdy, roč. V., č. 8,1913/1914 - 1919, s. 330 - 331. 

119 Národnie noviny, roč. XLV., č. 43(15) z 11. apríla 1914, s. 5. DULA, M.: Naše vzkriesenie. 

M. Dula však nezabudol v tom istom článku podporiť aj petičnú podpisovú 

akciu za používanie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka v školách, tak ako to navrhoval 

vo svojej odpovedi na Hodžovu „etapovú" politiku získavania drobných 

ústupkov od uhorskej vlády M. M. Bella. 

Slovenský týždenník, roč. XII., č. 14 z 3. apríla 1914, s. 1. BELLA, M. M.: Na próbu. 

120 Treba však poznamenať, že Bazovského požiadavka vybudovať jednotnú politickú 

stranu bola vlastne len následným rozvinutím jeho hlavnej idey, pre ktorú 

navrhoval zvolať osobitný slovenský kongres. Bazovský totiž dospel k názoru, že 

je rozdiel „v Uhrách medzi národnostnou otázkou a medzi slovenskou otázkou. Slovenská 

otázka je zvláštna, samobytná, samorastlá otázka. Toto je macedónska otázka rakúskouhorskej 

monarchie... Spoločná adresa nemaďarských národností či na vládu či na panovníka 

nemôže nám Slovákom úplne zodpovedať'', a práve preto navrhoval osobitný 

slovenský kongres, ktorý by tieto špecifiká slovenskej politiky riešil. Na to, aby 

dokázala slovenská politika samostatne presadiť svoje záujmy, však potrebovala 

podľa Bazovského jednotnú, silnú akcieschopnú stranu. To však už nezodpovedalo 

politickej realite, keďže diferenciácia slovenského politického života pokročila 

natoľko, že zjednotenie bolo možné iba v duchu Šrobárovho návrhu. 

Slovenský denník, roč. V., č. 60 z 29. marca 1914. Principiis obsta! 

Túto svoju myšlienku o jednotnej politickej strane propagoval Ľ. Bazovský aj 

v ďalších článkoch: Národnie noviny, roč. XLV., č. 47 z 23. apríla 1914, s. 1 - 2. Otvorená 

rana. 

Národnie noviny, roč. XLV., č. 53 zo 7. mája 1914, s. 1. Či je možná jednota v národe? 

Národnie noviny, roč. XLV, č. 57 (20) zo 16. mája 1914, s. 1 - 2. Kráľovstvo pokoja 

u nás. 

Proti myšlienke o ustanovení Slovenskej národnej rady sa postavil aj M. Ivanka: 

Národný hlásnik, roč. 47, č. 18 z 1. mája 1914. Organizujme jednotnú stranu. 

121 List Matúša Dulu P. Blahovi z 19. mája 1914. SNA, Bratislava. Fond P. Blaho. Kartón 

č. 18, inv. č. 134. 

122 List A. Stefánka Pavlovi Blahovi z 23. mája 1914. SNA, Bratislava. Fond. P. Blaho. 


123 Juriga uverejnil 29. mája 1914 v Slovenských ľudových novinách nasledujúce osvedčenie: 

„Ohradzujem sa proti povedomej lži Slovenského Denníka, že som účasť bral na 

porade pánom Matúšom Dulom svolanej. Náhodou som v tej istej miestnosti večeral a po 

večeri naschvál som odišiel, aby mňa nepovažovali za účastníka svojej porady a rôznych 

306

Poznámky 

jejich „enunciácií", ktoré prevádzali na druhý deň, dňa 26. mája, keď som ja ani v Vešti nebol 

a predsa mňa medzi seba miešajú. To je jednoduché zavádzanie obecenstva a poukazuje 

na spôsoby patričných pánov/' Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 22 z 29. mája 1914, s. 

4. JURIGA, F.: Osvedčenie. 

Časopis mladých Prúdy k tomuto Jurigovmu osvedčeniu o niečo neskôr ironicky 

poznamenal, že „slovenská spoločnosť bola v celkom osobitnej miestnosti, kam mali 

prístup len pozvaní. Posl. Juriga tvrdil tedy nepravdu, keď napísal, že večeral v tej istej 

miestnosti, kde ostatní Slováci, len „náhodou". Prúdy, roč. V., č. 8,1913/1914 - 1919, s. 

385. Národné porady v Budapešti. 

F. Juriga poslal svoje osvedčenie aj do Slovenského denníka, kde vyšlo pod názvom 

„Oprava". - Slovenský denník, roč. V., č. 102 z 30. mája 1914, s. 3. 

Redakcia uzavrela celú záležitosť napokon článkom „Kdo nechce aby bol pokoj 

a prečo nechce aby bol pokoj?" Slovenský denník, roč. V., č. 103 z 31. mája 1914, s. 

2-3. 

Pozri tiež PEKNÍK, M.: Ferdinand Juriga a Slovenská národná rada. Literárny týždenník, 

roč. V., č. 40 z 26. septembra 1992, s. 11. 

124 Národný hlásnik, roč. 47, č. 22 z 29. mája 1914, s. 1 - 2. Slovenská národná rada. 

Prúdy, roč. V., č. 8,1913/1914 - 1919, s. 385. 

125 Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 20 z 15. mája 1914, s. 4. 

126 Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 1 z 2. januára 1914, s. 1. Stojíme na prahu nového 

roku. 

127 Vznikom vojny a následným vstupom slovenskej politiky do politickej pasivity 

Slovenská ľudová strana prakticky zanikla a koncom vojny, keď sa slovenská politika 

začala znova aktivizovať, rešpektovali vodcovia ľudovej strany vedúce postavenie 

Slovenskej národnej strany a martinského vedenia. Slovenská ľudová strana 

bola znova založená 19. decembra 1918. 

BARTLOVÁ, A.: Programová línia klerikalizmu na Slovensku (1905 -1938). Historické 

štúdie, 22,1977, s. 75 - 79. 

128 Zápisnica súkromnej porady povolaných členov slovenskej nár. strany a strany 

sociálne demokratickej, napísaná v Budapešti v hoteli „Metropol" dňa 26. mája 

1914 pod predsedníctvom Matúša Dulu. SNA, Bratislava. Fond M. Dula. Kartón 

č. 9, inv. č. 206. V Knihe zápisníc - SNA, Bratislava. Fond SNS 1896 -1914. Kartón 

č. 1. - sa zápisnica z tejto porady nenachádza. Pozri tiež Dokumenty slovenskej 


literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998. Pokus o utvorenie Slovenskej 

národnej rady. Dokument č. 132, s. 411 - 413. 

Slovenský týždenník, roč. XII., č. 22 z 29. mája 1914, s. 1. Slovenské porady v Pešťbudíne. 

Prúdy, roč. V., č. 8,1913/1914 - 1919, s. 385 - 386. Národné porady v Budapešti. 

Národný hlásnik, roč. 47, č. 22 z 29. mája 1914, s. 1 - 2. Slovenská národná rada. 

129 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 22 z 29. mája 1914, s. 2. Slovenské porady v Pešťbudíne. 

130 Tamže, s. 1. 

131 List Antona Štefánka Milanovi Gettingovi z 19. mája 1914. In: GETTING, M.: Americkí 


1933, s. 32. 

307


132 List Antona Štefánka Josefovi Rotnáglovi zo 4. júna 1914. Archív literatúry a umenia, 

Slovenská národná knižnica (ALU SNK), Martin. Fond Josef Rotnágl. Kartón 

č.l. 

133 Pfehled, č. 33 - 34 z 29. mája 1914. GALLAS, J. - HAUNER, V. J.: Náš pomer k Rakousku, 

dualismu a zahraniční politice ríše. Podľa: Prúdy, roč. V., č. 8, 1913/1914 

- 1919, s. 393 - 394. Český hlas o politike rakúsko-uhorskej ríše. 

Zaujímavé časti citoval z Pfehledu aj Slovenský denník, roč. V., č. 112 zo 14. júna 1914, 

s. 1. Slováci a vysoká politika VI. 

134 Prúdy, roč. V, č. 9 - 10,1913/1914 - 1919, s. 456 - 566. Anketa. 

HRONSKÝ, M.: K politickému profilu generácie okolo časopisu Prúdy (prúdistov) 

1909 - 1914. Hist. čas., 23,1975, s. 526. 

135 Národnie noviny, XLV, č. 12 z 29. januára 1914, s. 2. Menej citu, menej vôle. 

136 Slovenský denník, roč. V, č. 105 zo 4. júna 1914, s. 1. Slováci a vysoká politika I. 

137 Slovenský denník, roč. V, č. 106 zo 6. júna 1914, s. 1. Slováci a vysoká politika II. 

138 Slovenský denník, roč. V, č. 112 zo 14. júna 1914, s. 1. Slováci a vysoká politika VI. 

II. kapitola 

SLOVENSKÁ POLITIKA NA ROZHRANÍ MIERU 

A VOJNY SARAJEVO - A ČO ĎALEJ? 

1 Archív literatúry a umenia - Slovenská národná knižnica (ALU SNK), Martin, 

Archív SNR, č. 564,11-15. Správa Predsedníctva Slovenskej národnej strany z dôvernej 

porady 24. mája 1918 v Martine. 

2 STODOLA, K.: Válečné roky s Milanom Hodžom. Bratislava 1938, s. 17. K samotnému 

bezprostrednému priebehu udalostí okolo sarajevského atentátu pozri: 

DEDIJER, V: Sarajevo 1914. Bratislava 1969, s. 5 -14. 

3 Slovenský denník, roč. V, č. 124 z 1. júla 1914, s. 2. Sarajevská tragédia. 

4 Tamže, s. 1. Smrť arcikniežaťa Františka Ferdinanda. 

5 Slovenský denník, roč. V, č. 123 z 29. júna 1914, s. 1 - 2, mimoriadne vydanie 

6 Tamže, s. 2. 

7 Slovenské ľudové noviny, roč. 5, č. 27 z 3. júla 1914, s. 1. Hrozná vražda. 

8 Robotnícke noviny, roč. XL, č. 27 z 2. júla 1914, s. 1. Následníka trónu zabili. 

9 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 27 z 3. júla 1914, s. 1. František Ferdinand. 

10 Tamže, s. 1. 

11 DÉRER, L: Obrali nás o našu nádej, ale naša pravda predsa zvíťazí. Národný hlásnik, 

roč. 47, č. 27 z 3. júla 1914, s. 2. 

12 Tamže, s. 2. 

13 Národnie noviny, roč. XLV, č. 77 zo 4. júla 1914, s. 1. V čom sme? 

14 Národnie noviny, roč. XLV, č. 76 z 2. júla 1914, s. 2. Franc Ferdinand. 

15 Slovenský denník, roč. V, č. 127 z 5. júla 1914, s. 2. Slovenský týždenník, roč. XII., č. 29 

zo 17. júla 1914, s. 4. 

16 HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa. Bratislava 1987, s. 16. 

DANGL, V: Vojensko-diplomatické pozadie prípravy prvej svetovej vojny po sarajevskom 

atentáte. In: Historie a vojenství, 3,1987, s. 74 a s. 76 - 78. 

308

Poznámky 

Vzhľadom na to, že analýza vojensko-diplomatickej prípravy prvej svetovej vojny 

v dobe po sarajevskom atentáte nie je zámerom našej práce, odkazujeme v tomto 

smere najmä na nasledujúce práce - HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa. 

Bratislava 1987; DANGL, V.: Vojensko-diplomatické pozadie prípravy 

prvej svetovej vojny po sarajevskom atentáte. In: Historie a vojenství, 3, 1987, 

s. 70 - 96; DANGL, V.: Vojnové plány rakúsko-uhorskej monarchie v predvečer 

prvej svetovej vojny. In: Historie a vojenství, 2, 1988, s. 61 - 75; ktoré obsahujú vo 

svojich poznámkach široké spektrum prác, zaoberajúcich sa detailne uvedenou 

problematikou. 

17 HRONSKÝ, M.: c. d., s. 17. DANGL, V: c. d., s. 79. 

18 Národnie noviny, roč. XLV, č. 79 z 9. júla 1914, s. 2. DANGL, V: Vojensko-diplomatické 

pozadie prípravy prvej svetovej vojny po sarajevskom atentáte. In: Historie 

a vojenství, 3,1987, s. 80-81. 

19 HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa. Bratislava 1987, s. 18 - 19. 

DANGL, V: c. d., s. 81 - 82. 

20 Slovenský denník, roč. V, č. 128 zo 7. júla 1914, s. 1. Generáli chcú vojnu. 

21 Tamže, s. 1. 

22 Slovenský denník, roč. V, č. 129 z 8. júla 1914, s. 1 Slovanská politika a rakúske hapkanie. 

23 Národnie noviny, roč. XLV, č. 79 z 9. júla 1914, s. 1. Slovenský týždenník, roč. XII., 

č. 28 z 10. júla 1914, s. 1. URBAN, O.: František Josef I. Praha 1991, s. 277. 

24 Národnie noviny, roč. XLV, č. 79 z 9. júla 1914, s. 1. Ztratená nádeja národov. Dobré 

slovo verným Slovákom. 

25 Tamže, s. 1. STODOLA, K.: Válečné roky s Milanom Hodžom. Bratislava 1938, 

s. 17-18. 

26 Podľa: HRONSKY, M.: K slovenskej politike v období prvej svetovej vojny 

(1914 - 1918). Hist. čas., 17,1969, s. 474. 

27 Tamže, s. 474 - poznámka č. 1. 

28 List Rudolfa Markoviča M. Dulovi z 1. septembra 1917. S menšími obmenami sa 

nachádza uvedený text aj v ďalšom Markovičovom liste Dulovi z 19. októbra 1917. 

SNA, Bratislava. Fond. M. Dula. Kartón č. 2, inv. č. 79. 

29 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 29 zo 17. júla 1914, s. 2. 

30 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 28 z 10. júla 1914, s. 2 - 3. Popis voličov. Slovenský 

týždenník, roč. XII., č. 29 zo 17. júla 1914, s. 2. Hájme si svoje práva. Slovenské ľudové 

noviny, roč. 5, č. 29 zo 17. júla 1914, s. 1. Hlásme sa za voličov! 

31 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 29 zo 17. júla 1914, s. 2. 

32 Prúdy, roč. V, 1913/1914 -1919, s. 398 

33 Tamže, s. 545. Anketa. 

34 Slovenský denník, roč. V, č. 140 z 23. júla 1914, s. 1. Česi a Slováci. Národní listy 

využili na zaujatie takéhoto postoja k česko-slovenskej vzájomnosti článok Emila 

Stodolu v Pfehlede č. 40, v ktorom odmietol názory V. J. Haunera a J. Gallasa na 

budúcu politickú spoluprácu Čechov a Slovákov, publikované v Pfehlede č. 33 - 34 

z 29. mája 1914 pod názvom: „Náš pomer k Rakousku, dualismu a zahraniční politice 

ríše." 

35 Tamže, s. 1. 

36 ROTNÁGL, J.: Česi a Slováci. Praha 1945, s. 32. 

309


37 Zápisnica zo zasadnutia štipendiálneho výboru Slovenskej národnej strany z 28. 

augusta 1912. SNA, Bratislava. Fond Slovenská národná strana 1896 - 1914. Kartón 

č. 1. Kniha zápisníc, s. 161 -162. 

38 Slovenský denník, roč. V., č. 139 z 22. júla 1914, s. 1. Sviatky slovenskej mládeže. 

39 Tamže, s. 1. 

40. Prúdy, roč. V., 1913/1914 - 1919, s. 398. 

41 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 30 z 24. júla 1914, s. 1. Oni chcú vojnu, my chceme 

- aspoň len slovenské školy. 

42 HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa. Bratislava 1987, s. 20. 

DANGL, V.: Vojensko-diplomatické pozadie prípravy prvej svetovej vojny po sarajevskom 

atentáte. In: Historie a vojenství, 3,1987, s. 82 - 84. 

43 Slovenský denník, roč. V., č. 133 zo 14. júla 1914, s. 1. Nebezpečné príznaky. 

44 Tamže, s. 1. 

45 Robotnícke noviny, roč. XI., č. 28 z 9. júla 1914. 

46 Slovenský týždenník, roč. XII., č. 29 zo 17. júla 1914, s. 1. A títo chcú vojnu. 

47 Tamže, s. 1. 

48 HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa. Bratislava 1987, s. 22 - 23. 

DANGL, V.: Vojensko-diplomatické prípravy prvej svetovej vojny po sarajevskom 


49 HRONSKÝ, M.: c. d., s. 23 - 24. DANGL, V.: c. d., s. 87 - 90. 

50 Slovenský denník, roč. V., č. 142 z 26. júla 1914, s. 1. Osudné chvíle. 

III. kapitola 

VYPUKNUTIE VOJNY A OBDOBIE TÁPANIA I BEZRADNOSTI 

1 HRONSKÝ M.: Slovensko pri zrode Československa. Bratislava: Pravda, 1987, 

s. 36 - 37. 

2 MEDVECKÝ, K. A.: Slovenský prevrat, zv. III. Trnava: Spolok Sv. Vojtecha, 1930, 

s. 355 - 356, predsednícka správa M. Dulu na deklaračnom zhromaždení 30. 10. 

1918. 

3 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, M. - KRIVÁ, A. - ČAPLOVIČ, M.: Vojenské dejiny 

Slovenska (1914 -1939), zv. IV. Bratislava : MO SR, 1996, s. 25 - 26. 

4 Slovenská národná knižnica - Archív literatúry a umenia (ďalej SNK-ALU), Martin, 

C. V. Hist. kult. SNR, 564, II - 15 - register. - predsednícka správa M. Dulu na 

dôvernej porade SNS 24. 5.1918. 

5 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, ref. 1, s. 38-39; KAČICA, J.: Rozpomienky na moje 

utrpenie. Bratislava 1927. 

6 Hronský, ref. 1, s. 38 - 40. 

7 SNK-ALU, ref. 4. 

8 Pozri k tomu HRONSKÝ, ref. 1, s. 50 - 52; GALANDAUER, J.: Vznik Československé 

republiky 1918. Programy, projekty, predpoklady. Praha: Svoboda, 1988, 

s. 20 - 29; KÁRNIK, Z.: Habsburg, Masaryk či Šmeral. Socialisté na rázcestí. Praha: 

Universita Karlova, 1996, s. 48 - 49; PICHLÍK, K.: Zahraniční odboj 1914 - 1918. 

310

Poznámky 

Bez legend. Praha 1968, s. 94; KALVODA, J.: Genese Československa. Praha: PAN 

EVROPA, 1998, s. 42-47. 

9 Robotnícke noviny, 6. 6.1918. 

10 Slovenský národný archív (ďalej SNA), Bratislava, Pozostalosť Vladimíra Makovického, 

list M. Dulu V. Makovickému 8. 8.1915. 

11 Tamže, list M. Dulu V. Makovickému 16. 8.1915. 

12 Tamže, list M. Dulu V. Makovickému 8. 8.1915. 


14. Cirkevné listy, 1914, č. 8. 

15 Obidvaja slovenskí poslanci, ktorí vykonávali svoj mandát počas vojny, Pavol Blaho 

a Ferdiš Juriga, boli zvolení pred vojnou a kandidovali za Slovenskú ľudovú 

stranu. Cez vojnu boli navzájom úplne izolovaní - napriek tomu, že obaja žili na 

západnom Slovensku (lekár P. Blaho v Skalici a rímskokatolícky farár R Juriga 

vo Vajnoroch). P. Blaho počas vojny vystúpil v uhorskom parlamente iba koncom 

roku 1915 v záujme zlepšenia sanitnej vojenskej služby, odbornej školskej prípravy 

roľníckeho dorastu a vo veci všeobecného volebného práva. Potom bol do leta 

1917 v nemocničnom liečení a politicky sa neangažoval až do októbra 1918. K 

bojovým úspechom a udatnosti slovenských vojakov v prvých rokoch vojny pozri 

HRONSKÝ - KRIVÁ - ČAPLOVIČ, ref. 3, s. 32 - 34. 

16 Pozri Slovensko. Dejiny, zv. 1, Bratislava: Obzor, 1978. s. 656. Tiež JURIGA, R: 

Blahozvesť kriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny. Trnava: Nakladateľstvo 

Urbánek a spol., 1937. 

17 MARTINÉK, R: Co vedela rakouska vojenská správa o slovenskom odboji. In: Prúdy, 

roč. 13 (1929), s. 380 - 381. S najväčšou pravdepodobnosťou bol autorom tejto 

štúdie Jenő Berzewiczy, ktorý ako agent ministerstva vnútra a šéf polície býval 

v Martine a mal najmä prostredníctvom svojho dobrého priateľa dr. Jána Mudroňa 

(syn P. Mudroňa - martinský advokát) styky s redaktormi Národných novín. Touto 

cestou sa mohol dozvedieť veľa aj zo zákulisia martinskej národniarskej spoločnosti 

(pozri tiež RUTTKAY, R: Robotnícka žurnalistika v sociálnom a národnom 

hnutí Slovákov (1897 - 1918). Martin 1980, s. 435 - 436 a pozn. 1372). Berzewiczy 

bol autorom niekoľkých štúdií, ktorých hlavným cieľom bolo ochromiť a zlikvidovať 

slovenskú národne uvedomelú inteligenciu, slovenskú žurnalistiku i literatúru 

a v konečných dôsledkoch ochromiť národnooslobodzovacie hnutie Slovákov 

v Uhorsku. 

18 STODOLA, K.: Denník 1914 - 1918. In: Milan Hodža publicista, politik, vedecký 

pracovník - spomienky, úvahy, štúdie. Praha 1930, s. 124. 

19 SNK-ALU, 42 IX, 99. Tiež A14 26, K. Stodola - M. Dulovi 18. 7.1914. 

20 KRAJCOVIČ, M.: Medzinárodnopolitické koncepcie riešenia slovenskej otázky 

1914 - 1922. In: Historické štúdie 39, Bratislava 1998, s. 45. 

21 Pozri tiež HRONSKÝ, M.: Budapeštianske rokovania Milana Hodžu a prvá demarkačná 

čiara medzi Slovenskom a Maďarskom. In: PEKNÍK, M. a kol.: Milan 

Hodža - štátnik a politik. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 2002, s. 158. 

22 STODOLA, ref. 18, s. 119-196. 

23 ŠROBÁR, V: Pamäti z vojny a väzenia (1914 - 1918). Martin 1946, s. 24. Pozri 

k tomu tiež HRONSKÝ, M.: Pohyb východného frontu (august 1914 - máj 1915) 

a jeho dosah a ohlas na Slovensku. In: Vojenská história, roč. 1,1997, č. 1, s. 23 - 32. 

311


24 ŠROBÁR, ref. 23, s. 15. 

25 Robotnícke noviny, 22.10.1914. 

26 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, M.: Robotnícke hnutie na Slovensku do roku 1918. 

In: Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava: T.R.I. MÉDIUM 

1996, s. 41-43. 

27 DÉRER, L: Slovenský prevrat a po ňom. Bratislava 1924, s. 7 

28 HRONSKÝ - KRIVÁ - ČAPLOVIČ, ref. 3, s. 13 - 17. 

29 HODŽA, M., ref. 18, s. 128 - 129. 

30 Robotnícke noviny, 19. 2.1916 - článok K problémom strednej Európy. 

IV. kapitola 

KRAJANSKÉ HNUTIE A ČESKO-SLOVENSKÝ ZAHRANIČNÝ ODBOJ 

1 Narodnie noviny, TOČ. XLV, Č. 91 zo 6. augusta 1914, s. 1. Od Predsedníctva Slovenskej 

národnej strany. 

2 Slovenský sokol, X/18 z 30. septembra 1914, s. 1 - 2. 

3 GOSIOROVSKÝ, M.: K predstavám zahraničných (amerických a ruských) Slovákov 

a Cechov o štátoprávnom postavení Slovenska po vojne 1914 -1918. Zborník 

FF UK - Historka, 19, Bratislava 1968, s. 8 - 9. 

4 Daxner a Bielek sa na schôdzi zúčastnili ako splnomocnení zástupcovia vedenia 

Slovenskej ligy. New Yorský denník, 1/253 z 18. júla 1914, s. 1 - 2. Rovnosť ľudu, 

VIII/29 z 29. júla 1914, s. 2. 

5 Článok Ivana Daxnera v Národných novinách z 30. júla 1914. In: GETTING, M.: Americkí 


1933, s. 36 - 37. O vzniku Memoranda a rokovaniach okolo neho píše s výrazne protičeským 

akcentom Ivan Daxner v polemickom spise: Ako sa vodí nášmu slovenskému 

národu v Česko-slovenskej republike? Slovenská liga v Amerike, 1924, s. 5 - 7. 

6 GETTING, M.: ref. 5, s. 40. 

7 New Yorský denník, 1/292 z 12. septembra 1914, s. 2. Národné noviny, V/245 z 24. 

septembra 1914, s. 5; DAXNER, L: ref. 5, s. 6. 

8 Taká situácia nastala napríklad začiatkom augusta 1915, keď sa - ako je nám už 

známe - uhorská vláda pod tlakom pre ňu nepriaznivej politickej situácie obrátila 

prostredníctvom vládnych úradníkov Kürthyho a Berzeviczyho na martinské 

vedenie Slovenskej národnej strany s tým, že je ochotná za určitých podmienok 

urobiť Slovákom ústupky. Pozri PEKNÍK, M.: Slovenská politika na začiatku prvej 

svetovej vojny. In: Slovensko na začiatku 20. storočia (Spoločnosť, štát a národ 

v súradniciach doby.) Editori: Milam Podrimavský, Dušan Kováč. Bratislava : Historický 

ústav SAV, Polygrafia, 1999, s. 333. Podrobnejšie sa touto problematikou 

zaoberal HRONSKÝ, M.: K slovenskej politike v období prvej svetovej vojny (1914 

-1918). Hist. čas., roč. 17,1969, s. 477 - 479. 

9 SIDOR, K.: Slováci v zahraničnom odboji. Bratislava 1928, s. 68 - 72; MARKOVIČ, 

L: Slováci v zahraničnej revolúcii. Praha 1923, s. 40 - 42. K otázke trializmu: DEDI- 

JER, V: Sarajevo 1914. Bratislava 1969, s. 141 -169; GALANDAUER, J. - HONZÍK, 

M.: Osud trúnu habsburského. Praha 1986. III. vydanie, s. 282 - 284. 

312

Poznámky 

10 MARKOVIČ, L: ref. 9, s. 43. 

11 Čechoslovák, roč. IL, č. 30. Podľa MARKOVIČ, L: ref. 9, s. 43. SIDOR, K.: ref. 9, 

s. 67. 


s. 7; BIELIK, R - ALNER, J.: Príspevok Ignáca Gessaya k dejinám amerických Slovákov. 

In: Slováci v zahraničí, 4-5. Martin 1979, s. 252 - 254. 

13 Čechoslovák, roč. III., č. 88 z 21. apríla 1917. Podľa MARKOVIČ, I.: ref. 9, s. 45. 

14 Ref. 9, s. 45. 

15 Čechoslovák, roč. III., č. 88 z 21. apríla 1917. Podľa MARKOVIČ, I.: ref. 9, s. 45 - 46. 

16 Slovenské hlasy z 18. marca 1917. Podľa MARKOVIČ, I.: ref. 9, s. 48; MATOUŠEK, 

S.: Vznik a vývoj společného štátu Cechű a Slovákű. Praha: 1980, s. 59 - 60. 

17 MARKOVIČ, L: Slováci v zahraničnej revolúcii. Praha 1923, s. 50. 

18 GOSIOROVSKÝ, M.: Z histórie česko-slovenských vzťahov. Bratislava 1978, s. 25 

- 26; FORDINÁLOVÁ, E.: Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie. 

Bratislava 1988, s. 114 -116. 

19 Rovnosť ľudu, X/23 zo 14. júna 1916, s. 3. Moje zásady. 

20 New Yorský denník, 1/267 z 3. augusta 1914, s. 1; Slovenský sokol, X/15 z 15. augusta 

1914, s. 8 - 9. Na podobnom zhromaždení, na ktorom bola prednesená Proklamácia 

Socialistickej strany v Amerike proti krvavej vojne v Európe, sa zúčastnili 3. 

augusta v Chicagu aj slovenskí socialisti. Za Slovákov na ňom vystúpil v protivojnovom 

duchu P. Bruchtel. Rovnosť ľudu, roč. VIII, č. 30 z 5. augusta 1914, s. 3. 

21 New Yorský denník, 1/288 z 8. septembra 1914, s. 1; Rovnosť ľudu, roč. VIII, č. 36 zo 

16. septembra 1914, s. 1; Rovnosť ľudu, roč. VIII, č. 46 z 25. novembra 1914, s. 1. 


s. 6. 

23 SIDOR, K.: Slováci v zahraničnom odboji. Bratislava 1928, s. 46 - 48. 

24 GETTING, M.: Americkí Slováci a vývin československej myšlienky v rokoch 1914 

- 1918. Pittsburgh 1933, s. 43 - 44. Práve v tom čase prebiehala v Slovenskom sokole 

takticky premyslená kampaň v prospech slovensko-českej politickej orientácie. 

Časopis uverejnil najprv v č. 21 a č. 22 vhodne zvolené úryvky z listov nemenovaného 

slovenského a českého politika M. Gettingovi, ktoré mu poslali krátko pred 

vojnou z Rakúsko-Uhorska, a napokon Getting v článku adresovanom predsedovi 

Slovenskej ligy A. Mamateyovi vyzval amerických Slovákov k politickej jednote 

s Čechmi. Slovenský sokol, roč. X, č. 21 z 15. novembra 1914, s. 5 - 6; Slovenský sokol, 

roč. X, č. 22 z 30. novembra 1914, s. 4 - 5; Slovenský sokol, roč. X, č. 23 z 30. decembra 

1914, s. 4-5. 

25 New Yorský denník, U/472 z 15. apríla 1915. Názory Gettingovej skupiny na čechoslovakizmus 

neboli na začiatku vojny jednoznačné, ale kolísali. Svedčí o tom napríklad 

citovaná formulácia v APELI (ref. 24), respektíve v Slovenskom sokole z 15. 

septembra, kde sa písalo o slovenskom národe a samostatnom Slovensku. Slovenský 

sokol, roč X, č. 17 z 15. septembra 1914, s. 1. Za samostané Slovensko. 

Z ďalších úvah o rizikách politickej spolupráce s Čechmi, konkrétne o českej supremácii, 

upozorňujeme najmä na dva listy významného predstaviteľa najväčšej 

organizácie amerických Slovákov - I. katolíckej slovenskej jednoty - M. Jankolu, 

z 11. a 15. decembra 1914, ktoré adresoval redaktorovi tlačového orgánu svojej organizácie 

J. Huškovi. M. Jankola v nich razil heslo: Preč od Maďarov! a v neľahkej 

313


otázke výberu vhodného politického partnera pre Slovákov sa rozhodne vyslovil 

za politické spojenie s Cechmi. Na obavy redaktora Jednoty, či Slovákov nebude 

ohrozovať česká prevaha, sa vyjadril: „Ohľadom Čechov. Ich supremácia môže byť len 

dočasná, pokým si vychováme jedno pokolenie vo svojom duchu. Liberalizmus český nepovažujem 

za tak nebezpečný; naša povaha, charakter je inakší. Slováci, ja myslím ľud pospolitý 

jako národ chudobný, usadený medzi vrchami, vždy zachová si svoj charakter." Tieto 

Jankolové postoje nadobudli významný vplyv na verejnú mienku amerických Slovákov 

v roku 1916, keď boli - po jeho smrti - výňatky z oboch listov publikované 

v tlači, jednota (Middletown). XXIII/1289 z 5. júla 1916, s. 4; Dokumenty slovenskej 


literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998, dok. č. 136, s. 439 - 440. 

26 BENES, V.: Revoluční hnutí v severní Americe. Praha 1923, s. 27. Bližšie o politickej 

činnosti amerických Čechov od začiatku vojny do marca 1915 a o ich kontaktoch 

so Slovákmi - PICHLÍK, K.: Zahraniční odboj 1914 - 1918 bez legend. Praha 

1968, s. 61 - 68. 

27 BENEŠ, E.: Svetová válka a naše revoluce. Zv. III. Dokumenty. Praha 1935, dok. 

č. 240, s. 558 - 559. 

28 Čechoslovák, 1/1 zo 17. júna 1915. Podľa GOSIOROVSKÝ, M.: Z histórie česko-slovenských 

vzťahov. Bratislava 1978, s. 34; KUDELA, J.: Pŕehled vývoje československého 

revolučního hnutí na Rusi. Praha 1923, s. 11 -12. 

29 HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa. Bratislava 1987, s. 78; PICH 

LÍK, K.: ref. 26, s. 52. 

30 HOLOTÍK, Ľ.: Štefánikovská legenda a vznik ČSR. Bratislava 1960, s. 106. 

31 ZUMAN, R: Osvobozenská legenda. Praha 1992, s. 78; PICHLÍK, K., KLÍPA, B., 

ZABLOUDILOVÁ, J.: Českoslovenští legionári (1914 - 1920). Praha : Mladá fronta, 

1996, s. 27-31. Na rozdiel od Českej družiny bola dobrovoľnícka rota Nazdar, 

ktorá vznikla v auguste 1914, zaradená do francúzskej Cudzineckej légie ako 

jednoznačne bojová jednotka. Bojovala na fronte v Champagni a na jar 1915 bola 

presunutá do Artois. Po bojoch 9. mája 1915, keď útočila v prvom slede, prestala 

po veľkých stratách ako samostatná jednotka existovať. Zvyšok dobrovoľníkov 

bol zaradený do iných jednotiek. Pozri: Prvých tisíc branného odboje (K desetiletí 

vzniku „České družiny" na Rusi a setniny „Na Zdar" ve Francii). Praha 1924; 

PICHLÍK, K.: Zahraniční odboj 1914 - 1918 bez legend. Praha 1968, s. 70 - 71; 

PICHLÍK, K., KLÍPA, B, ZABLOUDILOVÁ, J.: c. d., s. 22 - 24. 

32 WINKLER, T.: Tragické hľadanie života. Dušan Makovický. Martin 1991, s. 217 - 

218. 

33 NIŽŇANSKÝ, E.: Zabudnutý slovenský polyglot (Diplomat, literát, učenec a vyhnanec). 

Historická revue, roč. II., č. 4,1991, s. 27. 

34 MERHAUT, C: Dokumenty našeho osvobození. Praha 1919, s. 14. Československú 

besedu vo Varšave, v ktorej sa organizovalo najviac Slovákov v Rusku, zastupovali 

vo Zväze česko-slovenských spolkov bankár J. Hraško a veľkoobchodník J. 

Šípka. Za sídlo správy Zväzu určili Petrohrad a do vojenskej komisie, ktorá sídlila 

v Kyjeve, bol zvolený J. Országh. 

35 Úradne overený odpis - „Prohlášení Správy svazu česko-slovenských spolku na 

Rusi o pomeru Čechú a Slovákú" - sa nachádza v pozostalosti Fedora Houdeka. 

SNA, Bratislava. Fond F. Houdek. Kartón č. 45, inv. č. 224/5. Pozri tiež: Čechoslo- 

314

Poznámky 

vák, 1/1 zo 17. júna 1915, s. 5 - 6. Podľa GOSIOROVSKÝ, M.: Z histórie česko-slovenských 

vzťahov. Bratislava 1978, s. 35; Dokumenty slovenskej národnej identity 

a štátnosti I. Hlavný redaktor M. Pekník. Bratislava : Národné literárne centrum 

- Dom slovenskej literatúry, 1998, dok. č. 138, s. 442 - 444. 

36 Ľ Indépendance Tchéque (Paríž), č. 3 z 15. februára 1915, s. 2. Podľa GOSIOROVSKÝ, 

M.: ref. 35, s. 36; SYCHRAVÁ, L. - WERSTADT, J.: Československý odboj. Prahal923, 

s. 44 - 47; Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti L ref. 25, 

dok. č. 137. s. 441. 

37 GOSIOROVSKÝ, M.: K predstavám zahraničných (amerických a ruských) Slovákov 

a Čechov o štátoprávnom postavení Slovenska po vojne 1914 - 1918. Zborník 

FF UK - Historica, 19, Bratislava 1968, s. 16 - 17. 

38 Isté predvojnové kontakty tu síce boli, napríklad v Anglicku prostredníctvom W. 

Steeda a R. W. Setona-Watsona, ako aj E. Denisa vo Francúzsku. Celkovo sa však 

pre zámery zahraničnej akcie T. G. Masaryka, hlavne vo Francúzsku, ukázali ako 

nedostatočné. Bolo to tak aj napriek tomu, že sa vo Francúzsku už na začiatku 

vojny sformovala česko-slovenská dobrovoľnícka rota Nazdar (ref. 31). PICHLÍK, 

K.: Zahraniční odboj 1914 - 1918 bez legend. Praha 1968, s. 70 - 71; Prvých tisíc 

branného odboje. (K desítiletí vzniku „České Družiny" na Rusi a setniny „Na 

Zdar ve Francii). Praha 1924; SYCHRAVÁ, L.: Československé revoluční hnutí na 

evropském západe. Praha 1923, s. 11 - 12. O tom, aká bola skutočná informovanosť 

o Čechoch a Slovákoch v západných dohodových štátoch, sa mohol na jar 

1915 presvedčiť Masaryk sám. Vo svojom ilegálnom odkaze do Prahy z 21. marca 

1915 píše: „]sme neznámi hanebné; styky franko-české úplné se neosvédcily, nebyly dost 

politické. Referáty Ernesta (Denise) o minéní v Paríži, samého Delcasséa (vtedajšieho 

francúzskeho ministra zahraničných vecí - pozn. M. P.) pfímo hrozivé. Musí se tudíz 

začít jinak a hned." BENEŠ, E.: Svetová válka a naše revoluce. Zv. III. Dokumenty, 

Praha 1935, s. 22. 

Tieto Masarykove slová, burcujúce domácich českých politikov, od ktorých očakával 

podporu, treba však chápať skutočne iba v zmysle politickom, keďže vo 

Francúzsku na začiatku vojny - ako uvádza slovenská historička B. Ferenčuhová 

- nepoznali „postoj Čechov a Slovákov k novej politickej situácii, ich požiadavky a rozhodnutia, 

jednoducho konkrétny politický program/' FERENČUHOVÁ, B.: Francúzski 

slavisti a česko-slovenský zahraničný odboj v priebehu prvej svetovej vojny. Slovanské 

štúdie. História, 1992/1, s. 50-51. Inak Čechov a Slovákov francúzske intelektuálne 

kruhy poznali, o čom prináša dostatok dôkazov práve citovaná štúdia 

B. Ferenčuhovej. 

39 SYCHRAVÁ, L. - WERSTADT, J.: Československý odboj. Praha 1923, s. 52; BENEŠ, 

E.: Ref. 38, s. 237 - 256; SYCHRAVÁ, L.: ref. 38, s. 30. Memorandu „Independent Bohémia 

- Nezávislé (samostatné) Čechy" predchádzalo Masarykovo memorandum 

„Budoucnost Čech", ktoré napísal podľa Masarykových inštrukcií Seton-Watson 

a predložil 5. novembra 1914 britskému ministerstvu zahraničných vecí. KOVTUN, 

J.: Masarykúv triumf. Praha 1991, s. 76; PICHLÍK, K.: ref. 38, s. 101 -103. 

40 BENEŠ, E.: Svetová válka a naše revoluce. Zv. III. Dokumenty. Praha 1935, 

s. 246 - 247. 

41 K otázke čechoslovakizmu za 1. svetovej vojny - HRONSKÝ, M.: Čechoslovakizmus 

- za a proti. Literárny týždenník, roč. VI., č. 19 zo 7. mája 1993, s. 10; OPÁT, J.: 

315


K problematice čechoslovakizmu. In: T. G. Masaryk a Slovensko (soubor statí). 

Praha 1992, s. 90 - 97. 

42 Pozri KOVÁČ, D.: Stredná Európa v plánoch a predstavách prvého česko-slovenského 

odboja. In: Strední a východní Evropa v krizi XX. století. Acta Universitatis 

Carolinae. Philosophica et Historka 3 - 4/1995; Studia Historka, XLII, s. 284 - 

285; PICHLÍK, K.: T. G. Masaryk proti nemecké strední Evropé. In: Masarykova 

idea československé štátnosti ve svetle kritiky déjin. Sborník. Praha : Ústav T. G. 

Masaryka, 1993, s. 43 - 49. Tamže - SÁMSON, L: T. G. Masaryk a nová Európa: 

Geopolitický portrét T. G. Masaryka, s. 50 - 55. 

43 KOVÁČ, D.: ref. 42, s. 285 - 291. 

44 SYCHRAVÁ, L. -WERSTADT, J.: Československý odboj. Praha 1923, s. 55; SYCH 

RAVÁ, L.: Československé revoluční hnutí na evropském západe. Praha 1923, s. 

32; Reč T. G. Masaryka o Husove oslave v Curychu dne 4. července 1915. Reč T. G. 

Masaryka o Husove oslave v Ženeve dne 6. července 1915. K 20. výročí Masarykova 

vystoupení ve Švýcarsku dne 4. a 6. července 1915. Praha 1935. 

45 Poukazoval na to aj postoj Masarykovho odporcu V. Crkala-Darrasa, ktorý ešte aj 

po rokoch v dôvernom liste továrnikovi J. J. Fričovi z 23. novembra 1935 kritizoval 

Masarykovo konanie v roku 1915. Z jeho listu vyberáme - „... Pak však Masaryk 

a Sychravá utvorili stredisko informační i propagační v Ženeve. Dr. Beneš pak kolem 

Scheinera a Šámala a Kasína atd. budoval v Praze „Maffii" a ta Benešovým prostfednictvím 

zavedla styk s Masarykem posly... Masaryk však kolísal a príliš dlouho vyčkával až 

jak to dopadne... Denis chtél čin, vystoupení a nikoli vyčkávaní a strach v pražských (socialistických) 

kruzích! Jájsem vše vyfídil, ale od tech dob j sem upadl u Masaryka i u Beneše 

v naprostou nemilost. Pŕece však Denis mne znovu vyslal do Ženevy s delegací parížske 

kolónie a Národní Rady Obcí čsl. (Svoboda, Srpék), abychom prinútili Masaryka vystoupit 

manifestem, což i po Husových slavnostech váhal. Došlo k ,dohodé\.." List V. Crkala- 

Darrasa Janovi Jozefovi Fričovi z 23. novembra 1935. ANM, Praha. Fond Maffie. 

Kartón č. 1, inv. č. 13. Pozri tiež: Frič - Rohlovo spojení. In: PAULOVÁ, M.: Dejiny 

Maffie. Dil I. Praha: 1937, s. 253 - 281. 

46 SYCHRAVÁ, L. - WERSTADT, J.: ref. 44, s. 55 - 56. 

47 ŠTVRTECKÝ, Š.: Náš Milan Rastislav Štefánik. Bratislava 1990, s. 91 

48 ŠTVRTECKÝ, Š.: ref. 47, s. 92; BAREŠ, A.: Z korespondence s rodinou Benkovou. 

In: Štefánikúv memoriál. Praha 1929, s. 347. 

49 ŠTVRTECKÝ, Š.: ref. 47, s. 87 - 90; BOHÁČ, J.: Vojenská kariéra M. R. Štefánika. 

In: Štefánikúv memoriál. Praha 1929, s. 264 - 265; RAJCHL, R.: Štefánikova 

vojenská kariéra ve svetle dokumentu (Pohled se strany francouzské). In: Štefánik. 

Kniha druhá: vzpomínky, dokumenty a jiné príspevky. Zborník. Praha 1938, 

s. 155 -159. 

50 ŠTVRTECKÝ, Š.: ref. 47, s. 93 - 94. 

51 WEYGAND, M.: Štefánik. In: Štefánikúv memoriál. Zborník. Praha 1929, s. 151; 

Major Prat: Vzpomínky z roku 1915. In: Tamže, s. 153; HOLOTÍK, Ľ.: Štefánikovská 

legenda a vznik ČSR. II. vydanie. Bratislava 1960, s. 118. 

52 Podrobnejšie k tomu a celej bojovej činnosti M. R. Štefánika pozri: GOSIOROV- 

SKÝ, L: Milan Rastislav Štefánik ako vojnový letec. In: Generál Dr. Milan Rastislav 

Štefánik - vojak a diplomat. Zborník príspevkov zostavili: M. Hronský - M. Čaplovič, 

Bratislava : MO SR - VHÚ, 1999, s. 29 - 37. 

316

Poznámky 

53 GETTING, M.: Americkí Slováci a vývin československej myšlienky v rokoch 1914 - 

1918. Pittsburgh 1933, s. 51 - 53; PICHLÍK, K.: Zahraniční odboj 1914 - 1918 bez 

legend. Praha 1968, s. 135 - 136. Pozri Slovenský sokol roč. XI., č. 11 z 15. júna 1915, 

s. 13 -14; Štefan Horský a jeho missia. Slovenský sokol, roč. XI., č. 12 z 30. júna 1915, 

s. 5; Štefan Horský odišiel. K písomnému styku Slovenskej ligy a Národnej rady 

obcí česko-slovenských v Paríži - GOSIOROVSKÝ, M.: K predstavám zahraničných 

(amerických a ruských) Slovákov a Čechov o štátoprávnom postavení Slovenska po 

vojne 1914 -1918. Zborník FF UK - Historka, 19. Bratislava 1968, s. 16 -17. 

54 GETTING, M.: ref. 53, s. 61. 

55 GETTING, M.: ref. 53, s. 63; MASARYK, T. G.: Svetová revoluce. Praha 1930, s. 84. 

56 Archív Spolku Svätého Vojtecha, Trnava, Politika, fasc. 235. fol. A, č. 2; Dokumenty 

slovenskej národnej... c. d., zv. I, dok. 139, s. 445 - 448. 

57 GESSAY, L: Rozpomienky na uzavretie Československej dohody. Bratislava 1928, 

s. 8. 

58 Slovenský sokol roč. XL, č. 22 z 30. novembra 1915, s. 17 - 19. 

59 Rovnosť ľudu, roč. IX, č. 43 z 3. novembra 1915, s. 2. 

60 Rovnosť ľudu, roč. IX, č. 45 zo 17. novembra 1915; Slovenský sokol, roč. XI. č. 24 

z 31. decembra 1915, s. 13 -14. Slovenskí socialisti sa prikláňali k česko-slovenskej 

orientácii už v priebehu roku 1915, keď sa v Rovnosti ľudu z 5. augusta uvádzalo 

takéto stanovisko výkonného výboru Slovenskej socialistickej strany v Amerike: 

„My socialisti z prítomnej vojny nečakáme zázraky, ale kedze je ona raz tu, želáme si, aby 

po jej skončení Slováci a Česi žili v spoločnom štáte s dvoma rečami, lebo tak v historickom 

ohľade, ako aj v záujme sebaudržania patria k sebe." Podľa FORDINÁLOVÁ, E.: Karol 

Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie. Bratislava 1988, s. 115. 

61 B. Pavlú sa stal redaktorom po vyslobodení zo zajatia, kam sa dostal po zbehnutí 

z rakúsko-uhorskej armády. V Petrohrade, kde Čechoslovák vychádzal, úzko spolupracoval 

s českými liberálmi Klecandom a Čermákom. Navrhol už spomínané 

Prohlášení o pomeru Čechú a Slovákú, ktorým sa vyjasnili vzťahy medzi Čechmi 

a Slovákmi v Rusku. PAVLU, B.: Slováci v Rusku a náš odboj. In: GREGOR-TA- 

JOVSKY, J. - PISECKY, F.: Sborník rozpomienok ruských legionárov Slovákov. 

Praha 1933, s. 123 -129. 

62 Čechoslovák, 1/29 zo 4. januára 1916, s. 4 - 5. Podľa GOSIOROVSKÝ, M.: Z histórie 

česko-slovenských vzťahov. Bratislava 1978, s. 48. 

63 Národné noviny, VII/321 z 23. marca 1916, s. 4. 

64 Podrobnejšie k tomu pozri MICHÁLEK, S.: Diplomat Štefan Osuský 1889 - 1973. 

Bratislava 1999; MINÁR, I.: Americkí Slováci a Slovensko 1880 - 1980. Bratislava 

1994. 

65 Text dokumentu pozri BENEŠ, E.: Svetová válka a naše revoluce. Vzpomínky 

a úvahy z boju za svobodu národa. Dokumenty, zv. III., Praha : Čin a orbis, 1928, 

s. 229-233. 

66 Najnovšie k tomu pozri DEJMEK, J.: Edvard Beneš. Politická biografie českého 

demokrata. Část první - Revolucionár a diplomat (1884 -1935) Praha: Karolínum, 

2006, s. 134 -139; pozri tiež KALVODA, J.: Genese Československa. Praha : PAN- 

EVROPA, 1998, s. 78 - 109. 

67 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, M. - KRIVÁ, A. - ČAPLOVIČ, M.: Vojenské dejiny 

Slovenska, IV zv.... c. d., s. 38 - 39. 

317


68 Podrobnejšie pozri STANOVÁ - FAIVRE DUPAIGRE, Z.: Ohromujúca vojenská 

a diplomatická kariéra Milana Rastislava Šteefánika (1914 - 1918) vo svetle archívnych 

dokumentov v Chäteau de Vincennes v Paríži. In: Generál Dr. Milan 

Rastislav Štefánik, ref. 52, s. 109 - 122. 

69 BORSKÝ, L.: Znovudobytí samostatnosti. Praha - Bratislava 1928, s. 146. 

70 Pozri MLYNÁRIK, J.: Cesta ke hvézdám a svobodé. Praha : Lidové noviny, 1991, 

s. 129 - 130, 136, 155; ZUBEREC, V.: Milan Rastislav Štefánik. Leta hvézdná a válečná. 

Slovo k Histórii, 1990, č. 23, s. 21 - 22. 

71 GALANDAUER, J. a kol.: O samostatný československý štát 1914 - 1918. Praha : 

Statní pedagogické nakladatelství, 1992, s. 23. 

72 SNA, Bratislava, fond M. R. Štefánika, VII-E-2. Politické záležitosti, kŕ. 45, inv. 

č. 1191, fólia 3. 

73 SNA, Bratislava, fond M. R. Štefánika, VII-B-1, Taliansko - úradná korešpondencia 

M. R. Štefánika. 

74 PICHLÍK, K. - KLÍPA, B. - ZABLOUDILOVÁ, J.: ref. 31, s. 77. 

75 SNA, Bratislava, fond M. R. Štefánika, VII-A-13. Ministerstvo vojny a gen. Štáb 

francúzskej armády, kr. 38, inv. č. 1101, fólia č. 8. 

76 Podrobnejšie pozri a porovnaj HOLEC, R.: M. R. Štefánik a problémy česko-slovenského 

odboja v Rusku. In: Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik - vojak a diplomat, 

zostavili M. Hronský - M. Čaplovič, Bratislava : VHÚ-MOSR, 1999, s. 57 

- 68; NENAŠEVA, Z. S.: Milan Rastislav Štefánik, slovackij vopros i rossijskoe 

obšestvennoe mnenia (vesna 1916 - načalo 1917 g.). In: Milan Rastislav Štefánik - 

novyj vzgljad. Martin: NEOGRAFIA, 2001, s. 83 -112; ŠTVRTECKÝ, Š.: Náš Milan 

Rastislav Štefánik. Bratislava : SMENA, 1990, s. 133 -142. 

77 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, M. - KRIVÁ, A. - ČAPLOVIČ, M., ref. 66, s. 59-62; 

ŠTVRTECKÝ, Š., ref. 13, s. 161 - 167. 

78 SNA, Bratislava, fond M. R. Štefánik, VII-C, Rumunsko, kr. 39, inv. č. 1126, fólia 

č. 3. 

79 Tamže, inv. č. 1124,1126. 

80 Pozri aj PICHLÍK, K. - KLÍPA, B. - ZABLOUDILOVÁ, J., ref. 11, s. 132 -133. 

81 MLYNÁRIK, J., ref. 69, s. 203. 

82 Tamže. 

83 SNA, Bratislava, fond M. R. Štefánik, VII-A-13. Ministerstvo vojny a gen. štáb francúzskej 

armády, kr. 38, inv. č. 1101, fólia 42. 

84 MLYNÁRIK, J., ref. 69, s. 208. 

85 SNA, fond M. R. Štefánik, VII-E-2. Politické záležitosti, kr. 45, inv. č. 1189. 

86 Tamže, inv. 1187,1191. 

87 Tamže, inv. 1187. 

88 K Štefánikovej misii do USA pozri tiež ŠTVRTECKÝ, Š., ref. 47, s. 168 - 177; Dokumenty 

slovenskej... ref. 35, dok. 144, s. 458 - 462, mobilizačná vyhláška „Kto za 

pravdu horí". 

89 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, M.: M. R. Štefánik - organizovanie a štátotvorná 

úloha Česko-Slovenských légií. In: Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik, ref. 52, s. 

48 - 49; ŠTVRTECKÝ, S., ref. 47, s. 178 -183. 

90 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, M., ref. 88, s. 50 - 51; ŠTVRTECKÝ, Š., ref. 47, 

s. 183 -195. 

318

Poznámky 

V. kapitola 

PRIELOM VOJNY, OŽIVENIE MYŠLIENKY ČESKO-SLOVENSKÉHO SPOJENIA 

A PREPÁJANIE ZAHRANIČNÉHO A DOMÁCEHO ODBOJA V ČECHÁCH 

1 Podrobnejšie k vývoju situácie na frontoch pozri HRONSKY, M. - KRIVÁ, A. - 

ČAPLOVIČ, M.: Vojenské dejiny Slovenska (1914 - 1939), zv. IV Bratislava : MO 

SR, 1966, s. 16-18. 

2 Tamže, s. 47 - 50. 

3 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode ... c. d., s. 95 - 106. 

4 Tamže, s. 109-116. 

5 GALANDAUER, J.: Karel I. Poslední český král, Praha - Litomyšl: Paseka, 1998, 

s. 106,122 - 128. 

6 Pozri tiež tamže, s. 155 - 175; HRONSKÝ, M.: The Struggle for Slovakia and the 

Treaty of Trianon 1918 -1920, Bratislava : VEDA, 2001, s. 19 - 20. 

7 Bližšie pozri G ALAND AUER, J.: Jak se slovenská otázka prosazovala do českého 

politického programu v období prípravy samostatného československého štátu 

(1916 - 1918). In: Historický časopis, roč. 19 (1971), č. 2, s. 180. 

8 Pozri a porovnaj BENEŠ, E.: Svetová válka a naše revoluce, zv. III. Praha 1927, 

s. 249 - 252; KALVODA, J.: Genese Československa... c. d. s. 157; GRÉBERT, A. 

L.: „Veľká Morava" ako politický argument českej a maďarskej delegácie počas 

rokovaní na Mierovej konferencii v Paríži v 1919/1920. In: Most, roč. XLIII, 1998, č. 

3-4, s. 34-40. 

9 GALANDAUER, J.: Vznik Československé republiky 1918... c. d., s. 57 - 62. 

10 HRONSKÝ, ref. 3, s. 118. 

11 SNA, Bratislava, Blahov fond, kŕ. 20 B II, č. 183. 

12 Pozri k tomu GALANDAUER, J.: ref. 9, s. 170 - 178. 

13 ŠROBÁR, V: Pamäti z vojny ..., c. d., s. 54 - 56. 

14 Venkov, 27. 5.1917. 

15 GALANDAUER, ref. 7, s. 185. 

16 Tamže, s. 186. 

17 Pozri a porovnaj TOBOLKA, Z.: Štátoprávni prohlášení ze dne 30. kvetná 

1917. In. Naše revoluce, roč. II (1924), s. 183; GALANDAUER, ref. 9, dok. č. 10, 

s. 288. 

18 Podrobnejšie pozri GALANDAUER, J.: Premena českého „čechoslovakizmu" 

v období Velké války. In: PEKNÍK, M. a kol. Pohľady na slovenskú politiku. Bratislava: 

VEDA, 2000, s. 538 - 551. 

19 SNA, Bratislava, V Šrobár - pozostalosť, kŕ. 14, č. 121. 

20 Hlas národa, 8. 6.1917, článok Abychom si dobre rozumeli. 

21 SNA, Bratislava, V. Šrobár - pozostalosť, kr. 14, s. 121. 

22 Pozri tiež HRONSKÝ, M.: Milan Hodža v procese dezintegrácie a integrácie strednej 

Európy (1918 - 1919). In: Milan Hodža a integrácia strednej Európy (zost. Miroslav 

Pekník). Bratislava: VEDA, 2006, s. 54 - 55. 

23 ŠIMKOVIČ, A. - VOTRUBOVÁ, Š.: Korešpondencia Františka Votrubu. Bratislava 

1961, s. 386 (F. Votruba V. Šrobárovi 10. 7. 1917). K charakteristike M. Hodžu 

a jeho viedenskej a budapeštianskej politiky za prvej svetovej vojny bližšie pozri 

319


HRONSKÝ, M.: K otázke aktivizácie a diferenciácie slovenského politického tábora 

na jar 1918. In: Historie a vojenství, 1968, č. 5, s. 768 - 773. 

24 Národ, 23. 8. 1917. Článok bol podpísaný pseudonymom Nivko a s najväčšou 

pravdepodobnosťou ho napísal A. Štefánek alebo Votruba. 

25 SNA, Bratislava, V. Šrobár - pozostalosť, kŕ. 14, č. 121. 

26 BENEŠ, ref. 8, zv. II, s. 159. 

27 GALANDAUER, ref. 9, s. 150 -152. 

28 Podrobnejšie k tomu pozri tamže, s. 170 -178. 

29 GALAND AUER, ref. 7, s. 196. 

VI. kapitola 

VÝREČNOSŤ SLOVENSKÉHO MLČANIA A OTÁZKA PLATNOSTI 

MEMORANDOVÉHO PROGRAMU Z ROKU 1861 

1 OPOČENSKÝ, J.: Tisza a štátoprávni prohlášení poslancú z 30. kvetná 1917. In: 

Našerevoluce, roč. III. (1925), 6, s. 196. 

2 Tisza podal demisiu preto, že nechcel ustúpiť nátlaku cisára Karola na rozšírenie 

volebného práva v Uhorsku. Jeho nástupcom sa na krátky čas stal M. Esterházy, 

ale 28. 8. 1917 už nastupuje A. Wekerle. Tisza však na čele najsilnejšej maďarskej 

strany zostáva aj naďalej najvplyvnejším mužom v maďarskej politike. 

3 OPOČENSKÝ, ref. 1, s. 197 a príl. č. 1. 

4 Tamže, s. 199, príl. č. 2. 

5 Išlo o poslancov, ktorí súhlasili s Tiszovými slovami - ich kreslá boli situované na 

pravej strane zasadacej miestnosti budapeštianskeho parlamentu. 

6 Národnie noviny, 26. 7.1917. 

7 SNK-ALU, Martin, C.V. Hist. kult. SNR, 564,1/14 - register. 

8 Tamže. 

9 Podrobnejšie o tom ŠROBÁR V.: Pamäti z vojny a väzenia (1914 - 1918). Martin 

1946, s. 57 - 64; GREČO, M.: Martinská deklarácia. Bratislava 1939, s. 66 - 72. 

10 Podrobnejšie k tomu pozri HRONSKÝ, M.: K otázke aktivizácie a diferenciácie 

slovenského politického tábora na jar 1918. In: Historie vojenství, 1968, č. 5, s. 764 - 

774. 

11 Až na jar 1918, v súvislosti s pokusom nového aktivovania strany, si jej vedenie 

uvedomuje, že strana vlastne ani nemá organizačný štatút, ktorý by nevyhnutne 

potrebovala v prípade, že by sa dostala do legálnej pozície. Preto tiež Emil Stodola 

v Budapešti a Kornel Stodola vo Viedni zháňajú od opozičných strán nejaký vzorový 

štatút. Emil Stodola v liste M. Dulovi z apríla 1918 píše o výsledkoch svojho 

úsilia: „Dozvedel som sa u jednej opozicionálnej politickej strany, že týž program po konštituovaní 

sa strany predkladajú miestnej politickej vrchnosti... Vec táto je pri tom všetkom 

vážnejšia, než aby sme cez ňu ľahko na denný poriadok prešli, ako som si to ja predstavoval. 

Ide vlastne o dobrovoľné podrobenie sa pod výnimočné poriadky, ktoré dosaváď ani 

u nás neboli a tak myslím, túto otázku viesť až na najvyššie fórum, aby nebolo povedané, 

že sme si dačo zadali. Som z tých, ktorí najviac zriadenie urgovali: ale nie za každú cenu." 

(SNK-ALU, V. Hist. kult. SNR, 564,11-20 - register) 

320

Poznámky 

12 SNK-ALU Martin, C.V: Hist. kult. SNR 564,1-24 - register, M. Dula L. Bazovskému 

9. 8.1917. 

13 SNA, Bratislava, V. Šrobár - pozostalosť, kŕ. 14, č. 121. V podobnom duchu sa niesla 

aj Štefánkova inštrukcia Šrobárovi zo 6.12.1917 (tamže č. 122). 

14 MERHAUT, C: Dokumenty našeho osvobození. Praha 1919, s. 61. 

15 Podrobnejšie k tomu pozri HRONSKY, M.: Robotnícke hnutie na Slovensku do 

roku 1918. In: Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava : 

T.R.I. Médium, 1966, s. 44 - 49. 

16 Robotnícke noviny, 4. 10. 1917, článok Dr. Považského (Srobára) Revolúcia 

v Rusku. 

17 Tamže, článok Uhorská vláda a národnostná otázka. 


19 Národnie noviny, 3.1.1918, článok Nový rok. 

20 SNK-ALU, Martin, C.V. Hist. kult,. SNR 564, 1/14 - register, vycenzurovaný text 

článku Národných novín, Kto chce hovoriť menom národa z 29. 7.1917. 

21 G ALANDAUER, J.: Premena českého „ čechoslovakizmu" v období Velké války. 

In: PEKNÍK, M. a kol.: Pohľady na slovenskú politiku. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo 

SAV, 2000, s. 547 - 548; KRAJČOVIČ, M.: Medzinárodnopolitické koncepcie 

riešenia slovenskej otázky 1914 -1922. In: Historické štúdie 39, Bratislava 1998, 

s. 46. 


VIL kapitola 

PRVÉ NÁZNAKY AKTIVIZÁCIE V SLOVENSKOM POLITICKOM TÁBORE 

1 KALVODA, J.: Genese Československa.... c. d., s. 239. 

2 Tamže, tiež PROKŠ, R: Politikové a vznik republiky 1914 -1918. Praha: PROSPEK- 

TRUM, 1998, s. 84. 

3 Národnie noviny, 12. 1. 1918. Pozri tiež Dokumenty slovenskej národnej identity 

a štátnosti. Zv. I. Bratislava: Národne literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 

1998, dok. č. 145, s. 463. 

4 KALVODA, ref. 1, s. 239 - 240. 

5 SNA, Bratislava, V. Šrobár, pozostalosť, kr. 14, č. 122. 

6 Milan Hodža, publicista... c. d., s. 171. 

7 Národnie noviny, 12.1.1918, článok Volebné právo II. 

8 Slovenské ľudové noviny, 4.1. 1918. Pozri tiež JURIGA, R: Blahozvesť kriesenia... 

c. d., s. 121 -122. 

9 Slovenské ľudové noviny, 15. 2. 1918. Pozri tiež Slovenské ľudové noviny 8. 2. 

1918; 1. 3.1918; 19. 4.1918. 

10 Tamže, 8. 2.1918 

11 JURIGA, ref. 8, s. 89. 

12 LETZ, R.: Hlinková Slovenská ľudová strana (Pokus o syntetický pohľad). In: Slovenská 

ľudová strana v dejinách 1905 - 1945. Zostavili: Letz, R., Mulík, P, Bartlová, 

A., Martin: Matica slovenská, 2006, s. 23. 

321


13 Zvyčajne sa v historickej literatúre toto oživenie myšlienky utvoriť Slovenskú národnú 

radu spája s menom M. Hodžu. Ten však znovu nastolil túto myšlienku 

v Slovenskom týždenníku až 31. mája 1918. 

14 SIDOR, K.: Andrej Hlinka, Bratislava 1934, s. 298. 

15 SNA, Bratislava, Blahov fond, kŕ. 18 B II, č. 138. 

16 LETZ, ref. 12, s. 24. K zmene Hlinkovho politického stanoviska pozri tiež HRON 

SKY, M.: K otázke aktivizácie a diferenciácie ... c. d., s. 764 - 766. 

17 Slovenské ľudové noviny, 19.4.1918. V citáte uvedené „trpáctvo" má byť podľa Jurigu 

správne po slovensky vyjadrená „pasivita". 

18 Národnie noviny, 5.1.1918. 

19 SNA, Bratislava, Blahov fond, kr. 20 B, 11-183. 

20 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564,111-26 - register, K. Stodola M. Dulovi 

11.1.1918. 

21 Hodža, ref. 6, s. 171. 

22 Tamže, s. 172. 

23 K charakteristike M. Dulu bližšie pozri Hronský, ref. 16, s. 757 - 758. 

24 Pozri napríklad Národnie noviny, 14. 2.1918, úvodník Ozvena. 


26 SNA, Bratislava, Blahov fond, kŕ. 20, B II, č. 183. 

27 SNK-ALU, Martin, Rotnágelova pozostalosť, kŕ. 2, č. 284. V liste z 19. 2.1918 píše 

A. Stefánek Blahovi, že mu Šrobár písal a „poslal ďalšie opravy k deklarácii Slovákom" 

(SNA, Bratislava, Blahov fond, kr. 20, B II, č. 183). Šrobárov návrh zaslaný 

do Prahy (Rotnágelova pozostalosť) sa však názvom i obsahom skoro úplne zhoduje 

s návrhom Deklarácie Slovenskej národnej strany Slovákom k národom Rakúsko-Uhorska 

a k demokracii kultúrnych národov sveta, ktorý sa uvádza v Šrobárovom 

fonde s tým rozdielom, že prvý návrh (pražský) je datovaný iba rokom 

(1918), kým druhý datovaný už bližšie (máj 1918) a Šrobár ho zrejme predložil 

dôvernej porade SNS 24. 5. 1918 v Martine. V tomto druhom návrhu sa nehovorí 

o trojmiliónovej vetve československého národa. Spomínané opravy, o ktorých 

písal A. Stefánek P. Blahovi, sa zrejme týkali práve tejto formulácie. Pozri a porovnaj: 

SNA, Bratislava, V. Šrobár - pozostalosť, kr. 5, in v. č. 32; HOLOTÍK, Ľ. 

(Ed.): Sociálne a národné hnutie na Slovensku od Októbrovej revolúcie do vzniku 

československého štátu. Dokumenty. Bratislava 1979, s. 212 - 215; ŠROBÁR, V.: Boj 

o nový život. Ružomberok 1920, s. 491 - 495. Ani jeden zo spomínaných návrhov 

sa nerealizoval, ale je evidentné, že formulácia o „trojmiliónovej vetve československého 

národa, rozloženej na severnom Uhorsku" má veľmi blízko k formulácii 

o „uhorskej vetve československého kmeňa", ktorú V. Šrobár použil pri formulovaní 

Mikulášskej rezolúcie. 

28 SNK-ALU, V. Šrobár M. Dulovi 19. 2.1918, 94 K 10. Pozri tiež Dokumenty slovenskej 

národnej, ref. 3, dok. 146, s. 464 - 466. 


30 Tamže, 16. 4.1918. 

31 Svedčí o tom list K. Stodolu M. Dulovi z 5. 3.1918 (SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. 

kult SNR 564, V. III-8 - register). 

32 SNA, Bratislava, Blahov fond, kŕ. 19 B II, č. 161, K.A. Medvecký P. Blahovi 19. 5. 

1918. 

322

Poznámky 

33 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564,111-14, list M. Dulu V. Šrobárovi z 4. 3. 

1918. 

34 Tamže. 

35 Tamže, III-l - register, V. Šrobár M. Dulovi 5.3.1918. V tomto liste Srobár tiež píše: 

„Pripojujem koncept »Deklarácie« k národu atď. Predbežne nemám k nej ničoho 

dodať/' Zrejme šlo o koncept návrhu rezolúcie, ktorého kópia sa nachádza v SNA, 

Bratislava, V. Srobár - pozostalosť (pozri poznámku č. 27). S najväčšou pravdepodobnosťou 

práve tento svoj návrh Srobár predniesol aj na dôvernej porade SNS 24. 

5.1918 v Turč. Sv. Martine. 

36 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, III -11 - register - E. Stodola M. Dulovi. 

37 HRONSKÝ, M.: K slovenskej politike v období prvej svetovej vojny (1914 - 1918) 

In: Historický časopis, 17 (1969), č. 4, s. 488. 

38 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, III - 4 - register, J. Slávik M. Dulovi 

19.3.1918. 

39 Tamže, III - 7 - register, M. Ivanka M. Dulovi 8. 3.1918. 

40 Tamže, III - 3 - register. 

41 ŠROBÁR, V.: Pamäti z vojny ... c. d., s. 131. K tejto ružomberskej predporade pripravil 

Šrobár aj nedokončený koncept Ohlasu k Slovákom, v ktorom sa už odvolával 

na brestlitovský mier „uzavretý s ruskou republikou na základe samourčenia 

národov", odvolával sa na vlády Európy a Ameriky, ktoré „jednomyseľne hlásajú, 

že v Európe dotiaľ nebude trvalého pokoja medzi národmi a štátmi, pokiaľ nebude 

priznané právo samourčenia každému, práve tak veľkému, ako aj malému 

národu". Ďalej poukázal na to, že za zásadu samourčenia národov sa osvedčili už 

takmer všetky národy Rakúsko-Uhorska a spomenul i ďalšie krivdy, ktoré sa napriek 

veľkým obetiam Slovákov vo vojne páchajú na slovenskom národe - reč bola 

napríklad aj o návrhu volebného zákona. Keďže sa nič nezlepšilo, práve naopak, 

Slováci sa musia zomknúť do jedného pevného šíku „a podujať proti terajšej uhorskej 

vláde v najpríkrejší boj za slobodu práva slovenského ľudu". (HOLOTÍK, ref. 

27, s. 149-150). 

42 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, II -18 - register, K. Stodola M. Dulovi 

5. 4.1918 

43 Tamže, II -19, M. Dula K. Stodolovi 15.4.1918. Podrobnejšie pozri HOLOTÍK, ref. 

27, dok. 87, s. 158 - 159. 

44 Tamže. 

45 Hodža, ref. 6, s. 178. 

46 Venkov, 5. 4, 1918. 

VIII. kapitola 

PRÍSĽUB SLOVENSKEJ JARI 1918 - MIKULÁŠSKA REZOLÚCIA - 

DIVADELNÉ SLÁVNOSTI V PRAHE - DÔVERNÁ PORADA SNS V MARTINE 

1 První svetová válka. Praha: Naše vojsko, 1968, s. 222 - 223; GALANDAUER, J.: 

KarelI...,c.d.,s.215-222. 

323


2 GALANDAUER, ref. 1, s. 222 - 233. 

3 Podrobnejšie pozri První svetová válka, ref. 1, s. 223 - 224; HRONSKÝ, M. - KRI 

VÁ, A. - ČAPLOVIČ, M.: Vojenské dejiny Slovenska,... C. D., s. 69. 

4 PICHLÍK, K. - KLÍPA, B. - ZABLOUDILOVÁ, J.: Českoslovenští legionári (1914 - 

1920), Praha: Mladá fronta, 1996, s. 152; HRONSKÝ, M.: M. R. Štefánik - organizovanie 

a štátoprávna úloha česko-slovenských légií. In: Generál Dr. Milan Rastislav 

Štefánik - vojak a diplomat. Zost. M. Hronský - M. Čaplovič, Bratislava: VHÚ-MO 

SR, 1999, s. 50-51. 

5 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa ... c. d., 

s. 175 - 201; HRONSKÝ, M. - KRIVÁ, A. - ČAPLOVIČ, M., ref. 3, s. 76 - 84. 

6 Robotnícke noviny, 14.2. 1918 - článok Mimoriadny zjazd sociálnodemokratickej 

strany Uhorska a 21. 2. 1918 - článok Pred novými úlohami; HRONSKÝ, ref. 5, s. 

230-231. 


8 Dejiny Slovenska IV... c. d., s. 407; HRONSKÝ, M.: Mikulášska rezolúcia a otázka 

spolupráce slovenského robotníckeho hnutia s demokratickými zložkami slovenského 

politického tábora v národnooslobodzovacom hnutí slovenského národa 

v záverečnej fáze prvej svetovej vojny. In: Historický zborník kraja IV, Banská Bystrica: 

Stredoslovenské vydavateľstvo, 1968, s. 139; DANGL, V: Černy orol - Národná 

kultúrna pamiatka. Bratislava: Pallas, 1970, s. 29. 


10 Pozri tiež DANGL, ref. 8, s. 28 - 29; HRONSKÝ, ref. 8, s. 139. 


12 Štátny archív, Bytča, Slúžnovský úrad, 1664/1918. 

13 Tamže; pozri tiež DANGL, ref. 8, s. 30-31. 

14 SNA, Bratislava, V. Šrobár - pozostalosť, kr. 15, č. 122. 

15 ŠROBÁR, V: Z môjho života. Praha 1946, s. 388. 

16 Právo lidu, 28.4.1933. 

17 ŠROBÁR, V: Pamäti z vojny a väzenia,... c. d., s. 184. 

18 Slovenský denník, 1. 5.1918; DANGL, ref. 8, s. 30. 

19 Ešte 24. apríla 1918 písal v mene mikulášskych kožorobotníkov Ján Maršalko V. 

Šrobárovi list, že vrchnosť zatiaľ nepovolila prvomájovú oslavu, ale prosia V. Šrobára, 

aby sa v každom prípade prichystal. (SNA, Bratislava, V. Šrobár - pozostalosť, 

kr. 15. inv. č. 122). 

20 HRONSKÝ, ref. 8, s. 139 -140. 


22 Tamže. 

23 Robotnícke noviny, 8.5.1918. Doslovný text Mikulášskej rezolúcie, pozri tiež GOSI- 

OROVSKÝ, M.: Dejiny slovenského robotníckeho hnutia (1848 -1918). Bratislava: 

SVPL, 1958, s. 327 - 328; DANGL, ref. 8, s. 38 - 39; Dokumenty slovenskej národnej 

...c. d., dok. 148, s. 470-472. 

24 Podrobnejšie k zostavovaniu rezolúcie pozri ŠROBÁR, ref. 17, s. 183. 

25 Na origináli (koncepte) návrhu rezolúcie zreteľne vidieť prácu jej tvorcov nad spomínanou 

formuláciou (originál je písaný perom a všetky vsuvky, resp. dodatky ceruzkou). 

Samotná formulácia, ktorá požadovala právo na sebaurčenie pre „uhorskú 

vetvu československého kmeňa" bola pôvodne koncipovaná ako „uhorská 

324

Poznámky 

vetva slovenského kmeňa" a až dodatočne je k slovu „ slovenského" slabo tužkou 

vpísané slovo „Česko". Originál (koncept) je vo vlastníctve Slovenského národného 

múzea (SNM) Bratislava-Hrad. 

26 Spomienky Jána Kusendu na prvý máj 1918 v Liptovskom Sv. Mikulási, 24. apríla 

1938 rkp. Liptovské múzeum, Ružomberok. Čerpané z práce MAGDOLENOVÁ, 

A.: Sociálnodemokratická strana na Slovensku v období vzniku a v prvých rokoch 

ČSR. Bratislava 1977, s. 50 - 51 - rukopis kandidátskej dizertačnej práce. 

27 Slovenský denník, 28. 4.1928; DANGL, ref. 8, s. 32. 

28 Venkov, 10.5.1918. 

29 BENEŠ, E.: Svetová válka a naše revoluce, zv. 2, Praha 1930, s. 165. 

30 Slovenský sokol, Perth Amboy, 15. 6.1918, XIV, č. 11. 

31 Milan Hodža publicista ... c. d., s. 179. 

32 Vestník, Vladivostok, 10. 9.1918, č. 93. 

33 Slovenský týždenník, 10. 5.1918, XVI, č. 19. 

34 Národnie noviny, 4. 5.1918, XLIX, č. 52. 

35 SNA, Bratislava. Pozostalosť VI. Makovického, kŕ. 2. Text mikulášskej rezolúcie 

odovzdal totiž Šrobár Dulovi osobne, lebo Dula bol 1. mája v Liptove. Preto M. 

Dula považoval za povinnosť informovať Srobára o osude Mikulášskej rezolúcie v 

redakcii Národných novín. Nie je známe, či Šrobár Dulovi list dostal včas, ale zároveň 

nie je tiež známe, že by bol niečo podnikol proti forme uverejnenia Mikulášskej 

rezolúcie v Národných novinách, pokiaľ ešte bola v tlači. Neskôr však v súvislosti 

s týmto prípadom písal na adresu Národných novín veľmi ostro. Napríklad vo 

svojich pamätiach napísal: „Rezolúcie ľudových zhromaždení sa nefalšujú. A poznámka 

pod čiarou bola diktovaná zbabelým strachom, a pred maďarskou cenzúrou este mohla 

zaváňať ako denunciácia ...Je historickým faktom, že v dobe kritickej za ideál nášho národa 

a štátu nebojovali „N.N'', orgán slovenskej inteligencia a strany, bez falzifikácie." (Pozri 

Šrobár, ref. 17, s. 191 -192). Tiež je zaujímavé, že z falzifikovania rezolúcie V. Šrobár 

obviňoval iba Národné noviny. Nikto napríklad neobvinil Slovenský týždenník, 

ktorý tiež v známej formulácii urobil zmenu („uhorskú vetvu československého 

kmeňa" nahradil výrazom „slovenský národ"), čím sa v podstate dopustil tej istej 

chyby ako Národné noviny. 

36 SNK-ALU, Martin, Štefánkova pozostalosť, 42 D 3 - z listu K. Kálala A. Štefánkovi 

25. 7.1918. 

37 ŠROBÁR, ref. 17, s. 179. Najnovšie k problematike Mikulášskej rezolúcie pozri 

HRONSKÝ, M.: Mikulášska rezolúcia 1. mája 1918 - Slovenská sociálna demokracia 

v procese národnooslobodzovacieho zápasu. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo 

SAV, 2008. 

38 Podrobnejšie pozri ŠROBÁR, V: Mikulášske zhromaždenie podľa úradných aktov 

Ministerstva vnútra, hlavných županov a pohraničnej stráže v Lipt. Sv. Mikulási. 

(Výpisky z úradných aktov) In: Bratislava I, 1927, č. 1, s. 528 - 532; DANGL, ref. 

8, s. 47 - 48; HRONSKÝ, ref. 8, s. 151 - 154; ŠROBÁR, ref. 17, s. 188; HOLOTÍK, Ľ. 

(Ed.): Sociálne a národné hnutie... c. d., dok. 147, s. 273 - 274. 

39 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR, 564, I - 16 - register, list L. Moyša M. 

Dulovi z 23.5.1918. 

40 Tamže, II - 5 - register, P Neckar - M. Dulovi 11. 5.1918. 

41 Tamže, II -1 - register, M. Dula - V. Makovickému 3. 5.1918. 

325


42 Mnohí členovia SNS z viacerých dôvodov navrhovali stretnúť sa v Budapešti. 

43 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564 II - 20 - register, E. Stodola - M. Duloví 

13.4.1918; tiež HOLOTÍK, ref. 38, s. 156 -157. 

44 Tamže, III - 6 - register, K. Kramáŕ - M. Dulovi 9.3.1918; Pozri tiež HOLOTÍK, ref. 

38, s. 183. 

45 Pozri tiež BUTVIN, J.: Domáci národnooslobodzovací boj Slovákov za prvej svetovej 

vojny. In: Historický časopis, roč. 32 (1984), č. 6, s. 882. 

46 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, III - 7 - register, M. Dula - K. Kramáŕovi 

13. 4.1918. 

47 Tamže, II - 19, M. Dula - K. Stodolovi 13. 4.1918. 

48 Tamže, II - 8, M. Dula - K. Kramáŕovi 14. 5. 1918. Pozri k tomu tiež HRONSKÝ, 

M.: K slovenskej politike ... c. d., s. 492 - 493; Sociálne a národné, ref. 38, dok. 104, 

s. 181 -183. 

49 Okrem P. O. Hviezdoslava s manželkou a V. Srobára sa pridal k slovenskej delegácii 

Cyril Kresák, Jaroslav Vlček, Kornel Stodola, Anton Stefánek, František Votruba, 

Daniel Rapant a viacero slovenských dám a mládeže prevažne z Liptova. 

50 „Včera a pfedevčírem byli uvítaní milí a draží bratfi ze Slovenska. Pres neprízeň pomeru 

a navzdory všem tézkostem pfiibyli na slávnost českého národa v počtu 22 zástupcu s básníkem 

Hviezdoslavem v čele. Búdou zaiste co nejsrdečnéji Prahou vítaní," oznamovali 

napríklad Národní lis ty 16. 5.1918. 

51 Bližšie pozri TOBOLKA, Z.: Politické dejiny československého národa od roku 

1848 do dnešní doby. Zv. 4, Praha: 1937, s. 358 - 359. 

52 Lidové noviny, 17. 5.1918. 

53 Národní listy, 17. 5. 918. 

54 Tamže. 

55 Právo lidu, 17.5.1918 

56 Tamže. Autorom publikácie, žiaľ, nie sú bližšie známe dôvody, prečo sa slovenskí 

demokrati nezúčastnili na divadelných slávnostiach v Prahe, no rozhodne sa tak 

nestalo na znak protestu či nesúhlasu. 

57 V priebehu osláv sa konali aj dôverné schôdzky slovenských delegátov s reprezentantmi 

českej politiky a kultúry. Rokovalo sa predovšetkým o vyhotovení slovenských 

učebníc pre slovenské školy v budúcom česko-slovenskom štáte, na čom 

sa už dlhšie pracovalo. Tieto porady sa konali v rámci zasadania literárnej komisie 

Českoslovanskej jednoty. 

58 HOLOTÍK, ref. 38, dok. 100, s. 175 - 176. 

59 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, II - 1 - register, M. Dula - V. Makovickému 

3. 5.1918. 

60 SNA, Bratislava, V. Šrobár, pozostalosť, kr. 5, inv. č. 32. Tiež HOLOTÍK, ref. 38, 

dok. 111, s. 201-204. 

61 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, II - 20- register, A. Hlinka - M. Dulovi 

5. 5.1918. 

62 Hodžov ospravedlňujúci list bol vlastne osnovou, ktorá mala poslúžiť porade ako 

„základ k rokovaniu o deklarácii strany". Okrem konštatovaní, že nová volebná 

reforma je nevyhovujúca, že Slovákom vláda napriek ich obetiam vo vojne v ničom 

neustúpila a že národnostný zákon dávno nevyhovuje, sa v nej tiež hovorilo: 

„Stojac na zásade národného samourčenia, požadujeme v prvom rade opravu volebného 

326

Poznámky 

práva i poriadku i verejnej správy vo zmysle čistej demokracie neohraničenej žiadnymi 

výsadami a podmienkami a k boju za všeobecné a tajné právo hlasovania pre všetky zastupiteľské 

a zákonodarné zbory ochotní sme vstúpiť do taktického zväzku s ktoroukoľvek či 

nemaďarskou, či maďarskou krajinskou stranou stojacou na tom istom zásadnom základe." 

Aj keď sa teda tu vyslovila požiadavka národného sebaurčenia, Hodžov návrh bol 

viac iba osvedčením za reformu volebného práva. (Podrobnejšie pozri HOLOTÍK, 

ref. 38, dok. 113, s. 209 - 210.) Návrhy rezolúcie predložili porade aj Emil Stodola 

a Vavro Šrobár. Stodolov návrh okrem ďalekosiahleho výpočtu krívd obsahoval 

tiež iba nesmelú narážku na heslo sebaurčenia národov (tamže, dok. 114, s. 211 

- 217). Iba v najobsiahlejšom Šrobárovom návrhu sa hovorilo o uhorských Slovákoch 

ako o „trojmiliónovej vetve, rozloženej na severnom Uhorsku a nešťastnou hrou 

osudu odčesnutej od živého svojho kmeňa" a pre tých Slovákov, ktorí majú „bohatú, 

vyspelú a jednotnú kultúru československú", sa požadovalo „nefalšované právo 

sebaurčenia" (tamže, dok. 115, s. 212 - 215). 

63 HRONSKÝ, M.: K otázke aktivizácie a diferenciácie ... c. d., s. 788. 

64 Prítomní na dôvernej porade 24. mája 1918 v Turč. Sv. Martine: 1/ Matúš Dula, 2/ 

Emil Stodola, 3/ Andrej Hlinka, 4/ Vladimír Makovický, 5/ Ján Ružiak, 6/ Vavro 

Šrobár, 7/ Ondrej Devečka, 8/ Miloš Lacko, 9/ Metod Bella, 10/ Juraj Janoška, 11/ 

Ján Vojtašák, 12/ Ján Obuch, 13/ Dušan Halaša, 14/ Anton Hromada, 15/ Štefan 

Mnoheľ, 16/ Otto Škrovina, 17/ Karol A. Medvecký, 18/ Jozef Škultéty, 19/ Miloš 

Šimko, 20/ Viliam Paulíny, 21/ Gustáv Izák, 22/ Cyril Kresák, 23/ Ľudovít Šimko, 

24/ Igor Dula, 25/ Pavel Styk. (Pozri Dokumenty slovenskej národnej, ref. 23, dok. 

150, s. 476). 

65 SNK-ALU, II-10-11-register. 

66 Pozri HOLOTÍK, ref. 38, dok. 112, s. 204 - 209. 

67 SNK-ALU, Martin, C 878. Pozri tiež Dokumenty slovenskej národnej, ref. 23, dok. 

150, s. 476 - 482 - zápisnica dôvernej porady SNS 24. mája 1918. Zápisnicu v plnom 

znení pozri tiež v HOLOTÍK, ref. 38, dok. 117, s. 217 - 223. 

68 Pozri poznámku č. 62. 


70 Tamže. 

71 Referát o tejto otázke podával mjr. gšt. Solarcz, spojovací dôstojník AOK pri ministerstve 

vnútra v Budapešti. Bol informovaný o tom, čo znamenali divadelné slávnosti 

a aká bola účasť V. Šrobára pri mikulášskych prvomájových oslavách. No 

o dôvernej porade 24. mája 1918 v Martine vedel iba toľko, že išlo o zhromaždenie 

čisto národné, ku ktorému došlo z podnetu JUDr. Stodolu z Budapešti. Zúčastnili 

sa na ňom vraj v najväčšej miere radikálni vodcovi Slovákov a „z umiernených 

živlov" sa tam dostavil iba príslušník Slovenskej ľudovej strany, kňaz Hlinka. Vraj 

tam bola usporiadaná tiež tajná schôdza, no čo sa na nej uznieslo, „nieje až doteraz 

známe". (MARTINÉK, R: Co vedela rakouská vojenská správa... c. d., s. 432 - 433. 


73 Bližšie pozri BUTVIN, J.: Domáci národnooslobodzovací boj... c. d., s. 890 a pozn. 

17 na s. 151. 

74 Išlo o staršie Škultétyho názory, na ktoré sme už poukázali v súvislosti s rozborom 

článku Národných novín 3. januára 1918 - Nový rok. V júni a júli 1918 začali tieto 

názory v istých náznakoch znovu ožívať na stránkach Národných novín. 

327


IX. kapitola 

ZA SLOVENSKÚ NÁRODNÚ RADU 

A PARLAMENTNÁ REČ FERDIŠA JURIGU 

1 Do jesene 1917 to boli tri pešie divízie, väčší počet delostreleckých oddielov, ale iba 

malá časť z nich bola zasadená priamo na front. Podrobnejšie pozri První svetová 

válka ... c. d., s. 221-222; HRONSKÝ, M. - KRIVÁ, A. - ČAPLOVIČ, M.: Vojenské 

dejiny Slovenska, zv. IV ... c. d., s. 85 - 87. 

2 Tamže. 

3 Podrobnejšie pozri G ALANDAUER, J. a kol.: O samostatný československý štát 

1914 -1918, Praha: Statní pedagogické nakladatelství, 1992, s. 42 - 50. HRONSKÝ, 

M. - KRIVÁ, A. - ČAPLOVIČ, M., ref. 1, s. 61 - 66. 

4 Milan Hodža, publicista ... cd ., s. 186. 

5 SNK-ALU, Martin C. V. Hist. kult. SNR 564, III - 23, J. Rotnágl - M. Dulovi 25. 8. 

1918. 

6 Tamže, C 878 - Zápisnica z dôvernej porady SNS 24.5.1918. 

7 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult SNR 564, III - 23 - register, J. Rotnágl - M. Dulovi 

25.8.1918. 

8 Napríklad A. Hlinka sa ešte 17. októbra sťažuje v liste Dulovi, že mu Stodola v Budapešti 

vytýkal ružomberský partikularizmus: „Včera som navštívil dr. Stodolu. 

Ponosoval sa mi na partikularizmus ružomberský, viedenský, ktorý nám vraj zlé 

ovocie donesie. No ja veru nerobím žiaden partikularizmus ." (Tamže, VII - 5 - 

register, A. Hlinka - M. Dulovi 17.10.1918). 

9 Tamže, C 878, Zápisnica z porady SNS 24. mája 1918. Ide bezprostredne o reakciu 

na pozmenené znenie Mikulášskej rezolúcie v Národných novinách. 

10 6. augusta 1918 rozposiela Dula popredným členom SNS obežník, kde oznamuje 

Škultétyho úmysel vzdať sa redaktorstva Národných novín a zároveň označuje 

ako možných kandidátov na jeho náhradu (M. Hodžu, K. A. Medveckého 

a Fedora Ruppeldta). Súčasne žiada o názor na voľbu niektorého z navrhovaných. 

Bližšie pozri tiež Hronský, M.: K slovenskej politike ... c. d., s. 500 - pozn. 

64. 

11 Myšlienka vytvoriť SNR bola aktuálna už tesne pred prvou svetovou vojnou, no 

po jej vypuknutí sa nerealizovala. Cez vojnu na ňu znovu upozornil, ako vieme, 

najskôr R Juriga a potom aj E. Stodola i V. Srobár v súvislosti s aktivizačným procesom 

vo vnútri SNS v zimných a jarných mesiacoch 1918. 

12 Rozhodnutie usporiadať slávnosti pri príležitosti 70. narodenín P. O. Hviezdoslava 

sa zrodilo v Ružomberku na návrh oravských národnopolitických činiteľov. 

Bližšie pozri Hronský, ref. 10, s. 50 - 52, pozn. 66. 

13 Josef Rotnágl k tomu napísal: „Pŕedchudcem revolučního Národního shromáždení byl 

Národní výbor československý. Byl ustanoven 13. července roku 1918 na podklade zastoupení 

politických strán zemí českých. Presto, že byl nazván československý, Slováku v nem 

pred 28. Ŕijnem nebylo ... aby Slovensko nezastalo v Národním výboru vubec bez zastoupení, 

bylo do neho povoláno nékolik Cechu, ktefí už pred válkou predstavovali soustavní 

styky se Slovenskem a je poznali. Volba jejich uskutečnéná byla v srpnu 1918 na duverných 

poradách, jež mél pisatel tohto článku se slovenskými pŕedáky ve Vídni, v Prešporku 

328

Poznámky 

a v Ružomberku/' Slováci vraj neboli v Národnom výbore československom hlavne 

preto, lebo by boli za to perzekvovaní a národnouvedomelých Slovákov bolo treba 

hlavne doma na Slovensku. (Literárny archív Pamätníku národního písemnictví, 

Praha (ďalej LAPNP), ROTNÁGL, J.: Slováci v Revolučním národním shromaždení 

- rukopis.) 

14 Bližšie o vzniku a činnosti Národného výboru v Prahe do prevratu 1918 pozri 

PESA, V.: Národní výbory v českých zemích v roce 1918. Praha 1952, s. 8 - 27. 

15 Pozri KŔÍŽEK, J.: Vznik Československa. Praha 1978, s. 17. 

16 O výsledku tohto svojho snaženia podal Hlinka správu J. Rotnáglovi do Prahy 

20.10.1918: „Čo je možné, vykonal som u Jurigu. A Juriga uznal chybu, príde do Národnej 

rady. Pôjde s nami/' (SNK-ALU, Martin, Rotnáglova pozotalosť, kŕ. 2). 

17 Skutočne môžeme stále hovoriť iba o slovenskej sociálnej demokracii (ktorá síce 

mala svoj slovenský výbor, ale organizačne bola stále súčasťou Sociálnodemokratickej 

strany Uhorska) a Slovenskej národnej strane a jej odštiepenom ľudáckom, 

ale ešte celkom nedokonštituovanom smere - či strane. Aj keď sa liberálni pokrokári 

(v prevažnej miere bývalí hlasisti či mladší prúdisti a zároveň hlavní exponenti 

česko-slovenskej myšlienky na Slovensku) dostávajú v záverečnej fáze svetovej 

vojny na popredné miesto v slovenskom politickom tábore, netvorili osobitnú 

stranu ani separátne krídlo SNS. Možno ich označiť len za nový prúd v slovenskej 

politike, dobovo zväčša označovaný ako „pokrokári". 

18 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR, 564, II - 15 - register. Účastníci súkromnej 

porady boli: Matúš Dula, Emil Stodola, Karol Kuzmány, Samuel Zoch, Viliam 

Paulíny, Ľudovít Medvecký a Juraj Slávik (zapisovateľ). 

19 Ďalej pribudli: Pavol Blaho, Metod Bella, Ľudovít Okánik, Milan Žuffa. Oproti 

pôvodnému návrhu budapeštianskej porady chýbal v Dulovom obežníku na kandidátke 

J. Janoška. (Tamže, II - 2 - register). 

20 Tamže. 

21 Tamže. 

22 Slovenský týždenník, 31 5.1918. 


24 Slovenské hlasy, roč. II, č. 3,12. 8.1918. 

25 Robotnícke noviny, 29. 8.1918 

26 Tamže, 17.10.1918. 

27 SNA, Bratislava, Makovického pozostalosť, kr. 5. 

28 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, VII - 3 - register, E. Stodola - M. 

Dulovi 15.10.1918. 

29 Tamže, Neškultétyovská korešpondencia, Emanuel Lehocký 

30 Tamže C. V. Hist. kult. SNR 564, VI - 23 (druhopis listu). Juriga tu naráža na zákaz 

zhromaždenia Slovenskej muzeálnej spoločnosti a postup vládnych orgánov, 

s ktorými sa v Martine dostal do osobnej kontroverzie. 

31 Pozri tiež JURIGA, R: Blahozvesť kriesenia slovenského národa ... c. d., s. 121 - 

122; HRONSKÝ, M.: Ferdinand Juriga. In: Dušan Kováč a kol.: Muži deklarácie. 

Martin, Osveta 1991, s. 123. 

32 „Pre článok, ktorý F. Juriga do ľudových novín napísal je u nás veľké rozhorčenie. V Liptove 

v prvom rade sám A. Hlinka žiadal, aby som jeho kandidáciu do Rady stornoval. Len 

na veľké naliehanie z mojej strany pristáte na tom, aby som zavdal príležitosť jemu k na- 

329


praveniu jeho prehrešenia sa." Z listu M. Dulu M. Ivankovi 15. 10. 1918 (druhopis). 

(SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, VII - register). 

33 Bližšie pozri HRONSKÝ, M.: K slovenskej politike ... c. d., s. 507. 

34 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, VII - 3 - register, E. Stodola - M. 

Dulovi 15.10.1918. Pozri tiež KRAJČOVIČOVÁ, N.: Emil Stodola. Džentlmen slovenskej 

politiky. Bratislava: 2007, s. 72. 

35 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, VII - 3 -register, A. Hlinka - M. Dulovi 

17.10.1918. 

36 Tamže, VI - 23. Dula tým myslí na svoj obežník z 23. 9.1918. 

37 STODOLA, E.: O samospráve Slovenska. Martina 1921, s. 14. 

38 SNK-ALU, Martin, Matúš Dula, C 53; tiež Dokumenty slovenskej národnej... c. d.. 

zv. II., dok. 181, s. 77 - 79. K návšteve M. Dulu v Prahe pozri tiež Rotnágl, Josef: 

Česi a Slováci. Vzpomínky a úvahy nad dopisy a zápisky z let 1907 - 1918. Praha 

1945, s. 243 - 245. 

39 BUTVIN, J.: Domáci národnooslobodzovací boj... c. d., s. 893. 

40 SNA, Bratislava, Blahov fond, A. Štefánek - P. Blahovi 11.10.1918. 

41 Tamže. 

42 SNK-ALU, Martin, Štefánkova pozostalosť, 42 N 30. 

43 Tamže, C. V Hist. kult. SNR 564, VII - 23 - register. Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, 

ref. 33, s. 508 - 509. 

44 V dňoch 16. až 23. októbra 1918 sa zišiel uhorský parlament na šesť zasadnutí. 

Vláda nemala v úmysle zvolať ho a nebol by sa zišiel, keby jeho zvolanie nebol 

súril gróf Mihály Károlyi. 

45 Pozri tiež HRONSKÝ, M.: Ferdinand Juriga do roku 1918. In: Ferdiš Juriga. Zborník 

referátov zo seminára „Život a dielo Ferdiša Jurigu" 3.10.1918 vo Vajnoroch. 

Bratislava: SNM, 1992, s. 20-21. 

46 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon (1918 -1920). Bratislava: 

NLC - Dom slovenskej literatúry 1998, s. 34 - 43. 

47 HOUDEK, F.: Vznik hraníc Slovenska. Bratislava 1931, s. 125 -134, (Preklad stenografického 

protokolu októbrových rokovaní budapeštianskeho parlamentu roku 

1918, z Képviselőház - Napló, tzv. „Naplók"). Tiež Országgyűlési Ertesitő z 22.10. 

1918. 

48 HOUDEK, ref. 47, s. 129. 

49 HOUDEK, F.: Kapitulácia Maďarov v roku 1918. Bratislava 1928, s. 63 - 64. 

50 Slovenský týždenník, 25.10.1918. 

X. kapitola 

PREDPORADA A DEKLARAČNÉ ZHROMAŽDENIE 30. OKTÓBRA 1918 

V TURČ. SV. MARTINE 

1 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, M. - KRIVÁ, A. - ČAPLOVIČ, M.: Vojenské dejiny, 

zv. IV... c.d., s. 84-90. 

2 Tamže. K Washingtonskej deklarácii podrobnejšie pozri KALVODA, J.: Genese 

Československa ... c. d., s. 385 - 399. 

330

Poznámky 

3 Bližšie o tom HRONSKÝ, M.: K slovenskej politike ... c. d., s. 509; TAJTÁK, L.: Úsilie 

maďarských vládnucich tried o udržanie Slovenska v rámci Uhorska v roku 

1918. In: Historický časopis, roč. 19 (1971, č. 4, s. 552 - 554. 

4 HRONSKÝ, M.: Milan Hodža v procese dezintegrácie a integrácie ... c. d., s. 57, 

pozn. 12; Tiež tenže autor: Politická angažovanosť Milana Hodžu v národnooslobodzovacom 

zápase za prvej svetovej vojny a na stránkach tlače. In: Milan Hodža 

politík a žurnalista, Ed.: Miroslav Pekník, Bratislava: ÚPV SAV - VEDA, 2008, 

s. 115-116. 

5 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, VII -12 - register. 

6 AMZV ČR, Praha, Zložka: Slovenská varia - listy S. Zocha a R. Markoviča M. Dulovi 

z 24.10.1918. 

7 HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa ... c. d., s. 279. 

8 Tamže. 

9 Tamže. 

10 AMZV ČR, Praha, Zložka: Slovenská varia - Osobitná pozvánka M. Dulu s programom 

„výborového zhromaždenia" SNS v Turč, Sv, Martine 30.10.1918. 

11 FABIAN, J.: Posledné dni Uhorska. Bratislava: Smena, 1990, s. 46 - oznámenie 

hlavnému slúžnemu o zvolaní „výborového zasadnutia" SNS. 

12 Okrem E. Lehockého tu už figuroval aj Adolf Horváth a Ján Maršalko. 

13 HRONSKÝ, ref. 7, s. 280. 

14 Tamže. 

15 Pozri k tomu Dokumenty slovenskej národnej ... c. d., zv. I, dok. 158, s. 503 - 505. 

Práve až na deklaračnom zhromaždení 30.10.1918 v Turč. Sv. Martine novoustanovená 

SNR vystavila pre svojho člena V. Šrobára poverenie nasledujúceho znenia: 

„Slovenská národná rada v svojom dnešnom zasadnutí ku jej zastupovaniu v Prahe 

splnomocnila svojho spolučlena dr. Vavra Šrobára, s povinnosťou podania okamžitých 

správ o všetkých vážnejších veciach. Turčiansky Sv. Martin, dňa 30. októbra 1918." (Pozri 

HRONSKÝ, M.: Slovensko na rázcestí, Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 

1976, s. 121, pozn. 267.) 

16 Napríklad: GREČO, M.: Martinská deklarácia. Martin 1947; CHALOUPECKÝ, V: 

Zápas o Slovensko 1918. Praha 1930 a i. 

17 V dôsledku vývoja objektívnej situácie, hlavne revolučných udalostí 30. októbra 

1918 v Budapešti, maďarské vojsko v Martine brachiálne nezakročilo a v prvých 

novembrových dňoch sa odsunulo späť do Levíc. 

18 Národnie noviny, 31.10.1918, č. 128/B. Na dopoludňajšej predporade 30.10.1918 sa 

v banke Tatra zišlo asi sto ľudí všetkých politických smerov a skoro zo všetkých 

krajov Slovenska. Popoludní ich vraj bolo vyše dvesto, ale na prezenčnú listinu sa 

podpísalo len stošesť deklarantov. Pozri BUTVIN, J.: Domáci národnooslobodzovací 

boj Slovákov ... c. d., s. 898. Pozri a porovnaj tiež Základy slovenskej štátnosti. 

Zborník príspevkov zostavili D. Čaplovič - J. Chovanec. Bratislava: 2002, s. 115. 

19 Túto zápisnicu, podobne ako aj dve zápisnice z popoludňajšieho deklaračného 

zhromaždenia, sa podarilo objaviť a identifikovať v štúdii Hronský, Marián: 

Dôverná predporada a deklaračné zhromaždenie v Martine 30. októbra 1918. In: 

KMETIANUM, Vlastivedný zborník Turčianskeho múzea Andreja Kmeťa, zostavil 

Jozef Kubovčík, Martin: Osveta 1979, s. 5 - 36. 

20 Treba ešte dodať, že i táto zápisnica, podobne ako všetky významnejšie doku- 

331


menty z udalostí národnooslobodzovacieho hnutia slovenského národa, ktoré sa 

v roku 1918 zrodili v Martine, nie je overená zapisovateľom, resp. overovateľom. 

21 SNA, Bratislava, Fond SNR 1918, Matúš Dula, kŕ. 9, inv. č. 207, IV b/3; Pozri tiež 

Dokumenty slovenskej, ref. 15. dok. 157, s. 506 - 507. 

22 SNK-ALU, Martin, C. V. Hist. kult. SNR 564, VII12. List K. Štúra M. Dulovi 20.10. 

1918. 

23 K. Kmeťko tu reagoval na odchod delegácie domáceho českého odboja do Švajčiarska 

na informatívne rokovanie s česko-slovenskou zahraničnou akciou. Po porade 

slovenských predstaviteľov s odchádzajúcou českou delegáciou 25. októbra 

1918 vo Viedni sa totiž uvažovalo i o možnosti odchodu slovenských zástupcov do 

Švajčiarska. Napríklad Kornel Stodola o tom z Viedne napísal 27. októbra 1918 M. 

Dulovi „... nám načim už tiež žiadať pasy do Švajčiarska. Z príčiny informácie. Na to by 

odporúčal predovšetkým Milana Hodžu ... Udalosti valia sa zrovna, ajestli príde Károlyi, 

tak myslím takejto ceste nebude nič stáť v ceste/' (Chaloupecký, ref. 16, s. 217.) 

24 SNA, Bratislava, ref. 21. 

25 Tamže. 

26 Myslel tým ich postup pri vytvorení celonárodného zastupiteľského orgánu Rumunov 

žijúcich v monarchii. 

27 Skutočnosť, že martinské vedenie SNS asi vopred nepočítalo s tým, že popoludňajšie 

zhromaždenie 30. októbra v Martine by malo prijať deklaráciu, svojím spôsobom 

dokomentuje i obsiahly list K. A. Medveckého A. Štefánkovi do Prahy z 23. 

októbra 1918. Medvecký v ňom dosť obšírne informoval Štefánka o najnovších 

udalostiach v slovenskom národnopolitickom živote a konkrétnych krokoch, 

ktoré martinské vedenie urobilo, resp. hodlá urobiť v súvislosti s pripravovanou 

schôdzou 30. októbra v Martine. Napísal: „Zajtra rozpošlem všetkým žijúcim a doma 

sa nachodiacim členom výboru strany pozvania do zasadnutia výborového k vôli ustáleniu 

národnej rady, a síce tak, aby výborníci, ktorí do zasadnutia neprídu, aspoň svoje listy, 

koho chcú mať v národnej rade, doposlali. Do známej kandidačnej listiny pridali sme ešte 

podľa žiadosti slov. sociálnej strany Jána Maršalka z Vrbice a Adolfa Horváta z Košíc. 

Mimo toho Dr. Vavra Šrobára a Dr. Ľudovíta Bazovského, ako aj Kornela Stodolu. Zasadnutie 

bude zvolané na 30. t. m. na 2-hú popoludňajšiu hodinu. V samom pozvaní bude 

oznámené, aby páni kandidáti národnej rady buď jak buď hľadeli osobne dôjsť zasadnutia, 

aby hneď po ňom mohol byť zvolený 5-6 členový výkonný výbor rady a dohodnuté celé 

ďalšie pokračovanie/' (SNK-ALU, Martin, Štefánkova pozostalosť, 42 B 30.) Ako vyplýva 

z citovaného dokumentu, o zámeroch prijať deklaráciu sa tu nič nehovorí. 

28 SNA Bratislava, ref. 21. E. Stodola si dlho nebol istý, či sa mu ako členovi ústredného 

výboru SNS podarí pricestovať 30.10.1918 z Budapešti do Martina, a preto 26. 

októbra 1918 napísal M. Dulovi list, v ktorom vyslovil úprimnú radosť zo zvolania 

schôdze ústredného výboru SNS a pripojil aj niekoľko poznámok týkajúcich sa 

navrhovanej kandidátky SNR. Kládol dôraz na veľmi aktuálnu otázku územného 

maďarsko-slovenského rozhrania, personálne otázky prevzatia úradníkov, ale za 

najvýznamnejšiu však považoval otázku autonómie Slovenska v rámci budúceho 

štátu. No zároveň ešte stále uvažoval o možnosti účasti vo voľbách a kládol 

dôraz na spoluprácu s Rumunmi, ktorej sa sám dosť venoval. K listu pripojil aj 

návrh rezolúcie, o ktorej napísal: „Chcem touže (rezolúciou - M.H.) len chod mojich 

myšlienok označiť bez jakéhokoľvek iného nároku". (KRAJCOVIČOVÁ, N.: 

332

Poznámky 

Emil Stodola ... c. d., s. 73. Porovnaj HOLOTÍK, Ľ. (Ed.): Sociálne a národné hnutie 

... c. d., dok. 226, s. 393 - 394.) Zrejme ide o ten návrh, ktorý neskôr bez udania 

prameňa uverejnil BOROVIČKA, J.: Revoluční hnutí na Slovensku r. 1918. Soubor 

svédectví a dokumentu. In: Naše revoluce, III, 1932, s. 167. 

29 Návrhy boli prvý raz publikované v HOLOTÍK, ref. 28, dok. 228, s. 396 - 397. 

30 Tamže. 

31 BOROVIČKA, ref. 28, s. 167. 


33 AMZV ČR, Praha, Zložka: Slovenská varia - „Návrh uznesenia". 

34 Ferdiš Juriga, ktorý prvý vystúpil po prednesení Stodolovho návrhu deklarácie, 

navrhol vydať i protest proti zhromaždeniam, ktoré organizujú stoličné úrady 

medzi Slovákmi. Na jeho vystúpenie zareagoval M. Dula, ktorý s istým zadosťučinením 

Jurigovi pripomenul, že v svojom odbojnom postoji voči maďarským 

stoličným úradom sám nebol vždy tak pevný, ako to dnes žiada od celého výborového 

zhromaždenia SNS. Narážal tým aj na niektoré Jurigove články v Ľudových 

novinách, hlavne na jeho prouhorské osvedčenie vyslovené v stoličnom dome 

v Bratislave ešte pred jeho vystúpením v uhorskom parlamente 19.10.1918. Podľa 

zápisnice Juriga na Dulovú pichľavú narážku „ospravedlňuje sa, ze v jeho osvedčení 

Čechov ani nespomenul, lez osvedčenie jeho bolo pod dojmom hrozieb vládnych kruhov, 

menovite Szmrecsányiho." (SNA Bratislava, ref. 21). 

35 SNA, Bratislava. Fond SNR 1918, Matúš Dula, kr. 9, inv. č. 207, IV b/3 - Zápisnica 

predporady deklaračného zhromaždenia. 

36 Tamže. 

37 Tamže. 

38 Tamže. 

39 Tamže. 

40 Deklaračný návrh J. Damborského uverejnil E. Stodola v Národných novinách 

11. 3. 1923. Podľa neho GREČO, ref. 16, s. 102 - 103. Tiež HOLOTÍK, ref. 28, 

s. 398 - 399. 

41 SNA Bratislava, ref. 35. 

42 Tamže. 

43 Tamže 

44 Oba varianty zápisnice sa v súčasnosti nachádzajú v SNA Bratislava, Fond SNR 

1918, kŕ. 1, inv. č. 1. Pozri k tomu aj Dokumenty slovenskej národnej, ref. 15, dok. 

160, s. 509 - 511. Prvý, stručný a dosť ťažko čitateľný, je písaný neúhľadne ceruzkou 

a má prostý názov Značky, druhý, obšírnejší a po kaligrafickej i formulačnej 

stránke úhľadnejší, je písaný perom pod názvom Zápisnica národného zhromaždenia 

dňa 30. októbra 1918. Majú typický znak väčšiny významných dokumentov 

slovenského národnopolitického diania tohto obdobia - nie sú overené žiadnymi 

podpismi. Zrejme mali oba návrhy slúžiť iba ako podklad k zostaveniu konečného, 

oficiálneho znenia zápisnice, ktorá však už nebola spracovaná. Podrobnejšie 

k tomu pozri Hronský, ref. 19, s. 19 a pozn. 42 - 44. 

45 MEDVECKÝ, K. A.: Slovenský prevrat, zv. 4, Trnava 1931, s. 86, pozn. 2. K tomuto 

problému bližšie pozri HRONSKÝ, ref. 19, s. 19 - 20. 

46 SNA Bratislava, Fond SNR 1918, kŕ. 1, inv. č. 1. (Dulovú predsednícku správu uverejnili 

Národnie noviny 31.10.1918). 

333


47 SNA Bratislava, Fond SNR 1918, kr. 1, in v. č. 1 - Zápisnica deklaračného zhromaždenia. 

48 Tamže. Prvý variant zápisnice tento menoslov dvadsaťčlennej kandidátky SNR 

neuvádza. Hovorí sa v ňom o pôvodne odporúčaných dvadsiatich členoch SNR. 

49 Tamže. Menoslov kandidátov navrhovaných Hlinkom obsahuje iba prvý variant 

„značiek", niektoré mená sú však ťažko čitateľné. Z toho, čo sa nám podarilo identifikovať, 

vysvitá, že z veľkej časti išlo o predstaviteľov katolíckeho i evanjelického 

duchovenstva. 

50 Tamže. Táto bližšia charakteristika diskusného vystúpenia J. Janošku a M. Bellu je 

obsiahnutá iba v prvom variante „značiek". 

51 Tamže. 

52 Porovnaj napríklad zápisnice s dokumentom, ktorý má názov Zoznam 20 členov 

SNR, ktorí v národnom zhromaždení dňa 30.10.1918 vyvolení boli s tým, aby sa 

koopciou po výšku 100 členov doplnili. (Tamže.) 

53 Pozri napríklad GREČO, ref. 16, s. 110 -111; MEDVECKÝ, ref. 45, Zv. 2, s. 6 a i. 

54 Pozri napríklad THURZO, L: O Martinskej deklarácii. Martin 1969, s. 30 - 33; spomienku 

Cyrila Kresáka „Príspevok k histórii prevratu" v Medveckého štvrtom 

zväzku Slovenského prevratu, Trnava 1930, s. 87. 

55 SNA Bratislava, Fond SNR 1918, kr. 1, inv. č. 1. 

56 Tento, menoslov dvanásťčlenného výboru SNR uvádzajú obidva varianty zápisnice. 

Všetci členovia výkonného výboru boli zároveň riadne zvolenými členmi 

dvadsaťčlennej SNR - s výnimkou Samuela Zocha. Túto nezrovnalosť si možno 

vysvetliť len tak, že Zoch bol vlastne prvým, koho ešte v závere deklaračného 

zhromaždenia navrhovaná SNR kooptovala, a to hneď do výkonného výboru; 

iste vzhľadom na jeho autorstvo prijatého návrhu deklarácie. Tým sa však zároveň 

začali zmätky a nepresnosti okolo menoslovu i počtu priamo zvolených členov 

SNR a jej výkonného výboru, čo neskôr ďalšie kooptovanie nových členov ešte 

zväčšilo. Konečný počet členov, o ktorých sa mala SNR koopciou rozšíriť, sa však 

nikdy neustálu. (Tamže.) 

57 Tamže. 

58 Tamže. 

59 Národnie noviny, XLIC, č. 128 B, 31.10.1918, s. 1. Pozri tiež Dokumenty slovenskej 

národnej, ref. 15, dok. 161, s. 513 - 514. 


61 SNA Bratislava, Fond SNR 1918, kr. 1, inv. č. 1. Sled rečníkov i krátky obsah ich rečí 

zhodne uvádzajú oba varianty zápisnice. 

62 Tamže. 

63 Tamže. 

64 Ako vojak bol tam vyslaný rozkazom na žiadosť „najvyšších miest" v Budapešti 

a z Viedne odcestoval 27.10.1918. Podrobnejšie k tomu pozri HODŽA, M.: Federácia 

v strednej Európe a iné štúdie. Bratislava: Kalligram, 1997, s. 67 a tiež list 

Kornela Stodolu M. Dulovi z 27. 10. 1918 (AMZV ČR, Praha, zložka: Slovenská 

varia). 

65 Podrobnejšie pozri HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon ... c. d., s. 48; GRE 

ČO, ref. 16, s. 149. Dokumenty slovenskej národnej... c. d. zv. II, dok. 181, s. 77-79; 

BUTVIN, ref. 18, s. 901 - 902 a pozn. 146. 

334

Poznámky 

66 THURZO, ref. 54, s. 28. 

67 PLASCHKA, R. G. - HASELSTEINER, H. - SUPPAN, A.: Innere Front. Militärassistenz, 

Widerstand und Umsturz in der Donaumonarchie 1918. Bd II, Wien 1974, 

s. 286. 

68 Pozri Dokumenty, ref. 15, zv. II, dok. 162, s. 34. 

69 Pozri Milan Hodža, články, reči, štúdie, zv. VII, Slovensko a republika, Bratislava 

1934, s. 16. Tu v poznámke **** sa doslova uvádza: „O pražských udalostiach z 28. 

októbra účastníci schôdze v T. Sv. Martine vtedy ešte nevedeli, ani Hodia." 

70 Okrem iného, dosvedčuje to napríklad aj zápis schôdze Klubu slovenských poslancov 

30. októbra 1919 v Prahe, teda na prvé výročie Martinskej deklarácie: 

„...Klub slovenských poslancov dňa 30. t. r. októbra, na výročie turčianskej svätomartinskej 

deklarácie venoval predpoludňajšiu časť svojej schôdzky rozpomienke tejto historickej 

udalosti národa slovenského. Dr. Dérer v slávnostnej reči ocenil význam deklarácie pre 

národ slovenský. Deklarácia táto bola vynesená spontánne bez tlaku udalostí v Čechách 

a na Morave, o ktorých účastníci schôdze Slovenskej národnej rady v Turč. Sv. Martine 

ešte nemali vedomia. Rečník vyzdvihol zásluhy jednotlivých prítomných schôdze Národnej 

rady ako aj zásluhy osnovateľov deklarácie Sama Zocha, Emila Stodolu a rečníka schôdze 

Dra Jurigu. Deklarácia bola vynesená pod predsedníctvom tu prítomného poslanca Matúša 

Dulu ..." (AMZV ČR, Praha, Zložka : Slovenská varia - Klub slovenský). 

71 Pozri napríklad RÝCHLIK, J.: Česi a Slováci ve 20. století. Česko-slovenské vztahy 

1914 -1945. Bratislava : 1997, s. 57 - 59. 

72 Pozri k tomu tiež HRONSKÝ, M.: The Struggle for Slovakia ... c. d., s. 46 - 56; 

O dvoch dňoch v kalendári slovenskej pamäti - rozhovor s Ladislavom Deákom. 

In: Historická revue, roč. X. (1999), č. 10, s. 20 - 21. a „Ešte raz o 28. a 30. októbru 

1918". In: Historická revue, roč. XI, č. 3, s. 30. 

73 Tamže. 

74 Pozri Dokumenty slovenskej národnej, ref. 15, zv. I. dok. 152, s. 485 - 487. 

75 Pozri napríklad výpoveď M. Dulu k pražským prísľubom samosprávy Slovenska. 

In: Dokumenty slovenskej národnej, ref. 15, zv. II, dok. 181, s. 77 - 79. 

76 Pozri HRONSKÝ, M.: Slovenská otázka 1914 - 1918 a ústup martinského vedenia 

slovenskej politiky z memorandovej požiadavky „Okolia". In: Základy slovenskej 

štátnosti. (140. výročiu Memoranda národa slovenského a 10. výročiu Deklarácie 

a zvrchovanosti, Ústavy Slovenskej republiky a vzniku samostatnej Slovenskej republiky). 

Zostavili D. Čaplovič - J. Chovanec. Bratislava: 2002, s. 31. 

335

POUŽITÁ LITERATÚRA A PRAMENE 

BAREŠ, A.: Z korespodence s rodinou Benkovou. In: Štefánikúv memoriál. Praha 

1929. 

BARTLOVÁ, A.: Andrej Hlinka. Bratislava 1991. 

BARTLOVÁ, A.: Programová línia klerikalizmu na Slovensku (1905 -1938). Historické 

štúdie, 22,1977, s. 69 - 103. 

BARTUŠEK, J.: Štefánik. Kniha druhá: vzpomínky, dokumenty a jiné príspevky. Praha 

1938. 

BENEŠ, E.: Svetová válka a naše revoluce. Zv. III. Dokumenty. Praha 1927,1935. 

BENEŠ, V.: Revoluční hnutí v severní Americe. Praha 1923. 

BERÁNEK, J.: Spolek Československá jednota v meziválečných česko-slovenských 

vztazích. Acta Universitatis Carolinae - Philosophica et hictorica 5, 1991. Studia 

historica XXXVIII, s. 53 - 89. 

BIANCHI, L.: Listy Milana Hodžu šéfovi vojenskej kancelárie následníka trónu Františka 

Ferdinanda v rokoch 1907 -1911. Hist. čas., 18,1970, s. 427 - 447. 

BIELIK, F.: Milan Getting. In: Slováci v zahraničí, 7. Martin 1981. 

BIELIK, F.: Peter Víťazoslav Rovnianek (1867 - 1935). In: Slováci v zahraničí, 4-5. 

Martin 1979. 

BIELIK, F.: Príspevok k dejinám slovenských regionálnych spolkov do roku 1918. In: 

Slováci v zahraničí, 4-5. Martin 1979. 

BIELIK, F.: Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty III. Martin 1976. 

BIELIK, F.: Štefan Furdek (1855 -1915). In: Slováci v zahraničí, 4-5. Martin: 1979. 

BIELIK, F. - ALNER, J.: Príspevok Ignáca Gessaya k dejinám amerických Slovákov. In: 


BIELIK, F. a kol: Slováci vo svete. Zv. II. Martin 1980. 

BIELIK, F. - RÁKOŠ, E.: Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty I. Bratislava 1969. 

BODICKÝ, M.: Rozpomienky a pamäti. Martin 1933. 

BODNÁR, J.: Ideové základy hlasizmu. In: Prehľad dejín slovenskej filozofie. Bratislava 

1965. 

BOHÁČ, J.: Vojenská kariéra M. R. Štefánika. In: Štefánikúv memoriál. Praha 1929. 

BORODOVCÁK, V.: Ruská politika na Balkáne a Slováci v predvečer prvej svetovej 

vojny. Slovanské štúdie, História, 11,1971, s. 141 -155. 

BOROVIČKA, J.: Martinská deklaráce a její tzv. tajná klausule. In: Naše revoluce, roč. 

9,1933. 

BOROVIČKA, J.: Revoluční hnutí na Slovensku r. 1918. Soubor svédectví a dokumentu. 

In: Naše revoluce, III, 1932. 

BUTVIN, J.: Česko-slovenské vzťahy koncom 19. a začiatkom 20. storočia (1880 -1914). 

Zborník FF UK - Historica, 29 - 30,1978 -1979, Bratislava, s. 13 - 57. 

337


BUTVIN, J.: Domáci národnooslobodzovací boj Slovákov za prvej svetovej vojny. Hist. 

čas., 32, č. 6,1984, s. 864 - 904. 

BUTVIN, J.: Hlasisti, vznik klerikálneho a maloagrárneho hnutia v rokoch 1898 -1904. 

Hist. čas., 31,1983, s. 727 - 748. 

BUTVIN, J.: Slovenské národnopolitické hnutie v rokoch 1890 - 1898. Hist. čas., 31, 

1983, s. 181 - 203. 

BUTVIN, J.: Slovenské národnopolitické hnutie na prelome 19. a 20. storočia. Českoslov. 

čas. hist., 31,1983, s. 689 - 710. 

BUTVIN, J.: Vonkajšie otázky politiky slovenskej maloburžoázie na prelome storočí 

(1895 -1904). Českoslov. čas. hist., 32,1984, s. 546 - 574. 

CABLK, J.: Za hrsť osobných vzpomienek. In: Milan Hodža, publicista, politik, vedecký 

pracovník. Praha 1930. 

ČAPEK, K.: Hovory s T. G. Masarykem. Praha 1990. 

ČULEN, K.: Dejiny Slovákov v Amerike. Zv. II. Bratislava 1942. 

DANGL, V: Bitka pri Krasniku. Historie a vojenství, 3,1990, s. 57 - 73. 

DANGL, V: Čierny orol - Národná kultúrna pamiatka. Bratislava 1970. 

DANGL, V: Počiatočná fáza bitky pri Komarówe a činnosť VI. košického zboru. Hist. 

čas., 40,1992, s. 422 - 437. 

DANGL, V: Postoj Milana Hodžu k niektorým vojensko-politickým otázkam pred prvou 

svetovou vojnou. In: Milan Hodža, štátnik a politik. Zborník referátov. Bratislava 

1992. 

DANGL, V: Rakúsko-uhorská armáda a slovenská spoločnosť v predvečer prvej svetovej 

vojny In: Slovensko v politickom systéme Československa. Zborník SNR - 

Historický ústav SAV. Bratislava 1992. 

DANGL, V: Rast militarizmu v Uhorsku v období balkánskych vojen. Českoslov. čas. 

hist., 28,1980, s. 377 -398. 

DANGL, V: Slovanská idea a protivojnové prejavy slovenského dedinského ľudu pred 

prvou svetovou vojnou. Hist. čas., 27,1979, s. 3 - 28. 

DANGL, V: Slovenská buržoázia v zápase o branné predlohy (1910 - 1912). Hist. čas., 

23,1975, s. 49-71. 

DANGL, V: Vojensko-diplomatické pozadie prípravy prvej svetovej vojny po sarajevskom 


DANGL, V: Vojnové plány rakúsko-uhorskej monarchie v predvečer prvej svetovej 

vojny. In: Historie a vojenství, 2,1988, s. 61 - 75. 

DAXNER, I.: Ako sa vodí slovenskému národu v Česko-slovenskej republike? Slovenská 

liga v Amerike, 1924. 

DEDIJER, V: Sarajevo 1914. Bratislava 1969. 

Dejiny Slovenska IV (od konca 19. stor. do roku 1918), Hapák, P (ed.) Bratislava 1986. 

DEJMEK, J.: Edvard Beneš. Politická biografie českého demokrata. Část první - Revolucionár 

a diplomat (1884 - 1935). Praha 2006. 

DÉRER, L: Československá otázka. Praha 1935. 

DÉRER, L: Slovensko v prevrate a po ňom. Bratislava 1924. 

Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. Zv. I. - II. Pekník, M. (Ed.). Bratislava 

1998 -1999. 

FABIAN, J.: Posledné dni Uhorska. Bratislava 1990. 

338

Použitá literatúra a pramene 

FERKO, D.: Slovenskí drotári v Rusku počas prvej svetovej vojny. Slovanské štúdie, 

XXIL, 1981, s. 179 - 194. 

FORDINÁLOVÁ, E.: Karol Korenie a americkoslovenské robotnícke hnutie. Bratislava 

1988. 

FORDINÁLOVÁ, E.: Vysťahovalci z myjavskej oblasti v USA v rokoch 1890 -1939. In: 


G ALANDAUER, J.: Jak se slovenská otázka prosazovala do českého politického 

programu v období prípravy samostatného československého štátu (1916 - 1918). 

Hist. čas., 19, č. 2, 1971, s. 177 -197. 

GALANDAUER, J. a kol: O samostatný československý štát 1914 - 1918. Praha 1992. 

GALANDAUER, J. - HONZÍK, M.: Osud trúnu habsburského. Praha 1986. 

GALANDAUER, J.: Karel I. Poslední český král. Praha - Litomyšl 1998. 

GALANDAER, J.: Premena českého „čechoslovakizmu" v období Velké války. In: 

Pekník, M. a kol: Pohľady na slovenskú politiku. Bratislava 2000, s. 538 - 551. 

GALANDAUER, J. a kol.: Slovník prvního československého odboje 1914-18. Praha 

1993. 

GALANDAUER, J.: Vznik Československé republiky 1918. Programy, projekty, predpoklady. 

Praha 1988. 

GESSAY, L: Rozpomienka na uzavretie Československej dohody. Bratislava 1928. 

GETTING, M.: Americkí Slováci a vývin československej myšlienky v rokoch 1914 - 

1918. Pittsburgh 1933. 

GOSIOROVSKÝ, M.: Dejiny slovenského robotníckeho hnutia (1848 -1918). Bratislava 

1956,1958. ^ 

GOSIOROVSKÝ, M.: K predstavám zahraničných (amerických a ruských) Slovákov 

a Čechov o štátoprávnom postavení Slovenska po vojne 1914 - 1918. Zborník FF 

UK - Historica, 19, Bratislava 1968, s. 3 - 37. 

GOSIOROVSKÝ, L: Milan Rastislav Štefánik ako vojnový letec. In: Generál Dr. Milan 

Rastislav Štefánik - vojak a diplomat. Zostavili M. Hronský - M. Čaplovič. Bratislava 

1999, s. 29 - 37. 

GOSIOROVSKÝ, M.: Slovenská otázka za prvej svetovej vojny. In: Slováci a ich národný 

vývin. Bratislava 1969. 

GOSIOROVSKÝ, M.: Z histórie česko-slovenských vzťahov. Bratislava 1978. 

GREBERT, A. L.: „Veľká Morava" ako politický argument českej a maďarskej delegácie 

počas rokovaní na Mierovej konferencii v Paríži v 1919/1920. In: Most, roč. XLIII, 

č. 3-4,1998, s. 34-40. 

GREČO, M.: Martinská deklarácia. Bratislava 1939, Martin 1947. 

GREGOR-TAJOVSKÝ, J.: Rozprávky o československých légiách v Rusku. Bratislava 

1920. 

GREGOR-TAJOVSKÝ, J. - PÍSECKÝ, F.: Sborník rozpomienok ruských legionárov Slovákov. 

Praha 1933. 

HALUZICKÝ, B.: Stopami rozpomienok. Bratislava 1956. 

HANÁK, P (Ed.): Die nationale Frage in der Österreichisch-Ungarischen Monarchie 

1909 - 1918. Budapest 1966. 

HANÁK, P (Ed.): Magyarország története 1890 -1918. Zv. 7/1-2. Budapest 1978. 

H APÁK, P: Vznik a rozvoj sociálnodemokratického hnutia (1890 - 1904). Vznik a čin- 

339


nosť Slovenskej sociálnej demokracie (1905 - 1918). In: Prehľad dejín KSČ na Slovensku. 

Bratislava 1971. 

H APÁK, P: Vzostup robotníckeho hnutia pod vplyvom prvej ruskej revolúcie. In: Dejiny 

Slovenska IV. Bratislava 1986. 

HODŽA, M.: Články, reči, štúdie. Zv. I. Praha 1930. 

HODŽA, M.: Články, reči, štúdie. Zv. II. Praha 1930. 

HODŽA, M.: Články, reči, štúdie. Zv. III. Praha 1931. 

HOLEC, R.: M. R. Štefánik a problémy česko-slovenského odboja v Rusku. In: Generál 

Dr. Milan Rastislav Štefánik - vojak a diplomat. Zostavili M. Hronský - M. Čaplovič. 


HOLEC, R.: Tragédia v Černovej a slovenská spoločnosť. Martin 1997. 

HOLOTÍK, Ľ.: Októbrová revolúcia a národnooslobodzovacie hnutie na Slovensku 

v rokoch 1917 - 1918. Bratislava 1958. 

HOLOTÍK, Ľ.: Štefánikovská legenda a vznik ČSR. Bratislava 1960. 

HOLOTÍK, Ľ. (Ed.): Sociálne a národnostné hnutie na Slovensku od Októbrovej revolúcie 

do vzniku československého štátu. Dokumenty. Bratislava 1979. 

HORVÁTH, A.: Moje rozpomienky z prevratového robotníckeho hnutia. In: Medvecký, 

K. A.: Slovenský prevrat. Zv. IV. Trnava 1931. 

HORVÁTH, Š. - VALACH, J.: Peňažníctvo na Slovensku do roku 1918. Bratislava 

1975. 

HOUDEK, R: Hodža a Slovenská národná rada. In: Milan Hodža, publicista, politik, 

vedecký pracovník. Praha 1930. 

HOUDEK, R: Kapitulácia Maďarov v roku 1918. Bratislava 1928. 

HOUDEK, R: Slovenský rozchod s Maďarmi roku 1918. Bratislava 1929. 

HOUDEK, R: Vznik hraníc Slovenska. Bratislava 1931. 

HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon (1918 -1920). Bratislava 1998. 

HRONSKY, M.: Budapeštianske rokovania Milana Hodžu a prvá demarkačná čiara 

medzi Slovenskom a Maďarskom. In: Pekník, M. a kol.: Milan Hodža štátnik a politik. 

Bratislava 2002, s. 157 -181. 

HRONSKÝ, M.: Dôverná predporada a deklaračné zhromaždenie v Martine 30. októbra 

1918. In: KMETIANUM, Vlastivedný zborník Turčianskeho múzea Andreja 

Kmeťa, zostavil J. Kubovčík. Martin 1979, s. 5 - 36. 

HRONSKÝ, M.: Ferdinand Juriga. In: Kováč, D. a kol.: Muži deklarácie. Martin 1991. 

HRONSKÝ, M.: Ferdinand Juriga do roku 1918. In: Ferdiš Juriga. Zborník referátov zo 

seminára „Život a dielo Ferdiša Jurigu". Bratislava 1992, s. 5 - 25. 

HRONSKÝ, M.: K otázke aktivizácie a diferenciácie slovenského politického tábora na 

jar 1918. In: Historie a vojenství, 1968, 5, s. 749 - 796. 

HRONSKÝ, M.: K politickému profilu generácie okolo časopisu Prúdy (prúdistov) 

1909 -1914. Hist. čas., 23,1975, s. 509 - 531. 

HRONSKÝ, M.: K slovenskej politike v období prvej svetovej vojny (1914 - 1918). In: 

Hist. čas., 17,1969, č. 4, s. 473 - 514. 

HRONSKÝ, M.: Mikulášska rezolúcia a otázka spolupráce slovenského robotníckeho 

hnutia s demokratickými zložkami slovenského politického tábora v národnooslobodzovacom 

hnutí slovenského národa v záverečnej fáze prvej svetovej vojny. 

In: Historický zborník kraja, IV, Banská Bystrica 1968, s. 120 -154. 

340


HRONSKÝ, M.: Mikulášska rezolúcia 1. mája 1918 - Slovenská sociálna demokracia 

v procese národnooslobodzovacieho zápasu. Bratislava 2008. 

HRONSKÝ, M.: Milan Hodža v procese dezintegrácie a integrácie strednej Európy 

(1918 - 1919). In: Milan Hodža a integrácia strednej Európy. Zost. M. Pekník. Bratislava 

2006, s. 53 - 65. 

HRONSKÝ, M.: M. R. Štefánik - organizovanie a štátotvorná úloha česko-slovenských 

légií. In: Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik - vojak a diplomat. Zost. M. Hronský 

- M. Čaplovič. Bratislava 1999, s. 38 - 56. 

HRONSKÝ, M.: Pohyb východného frontu (august 1914 - máj 1915) a jeho dosah 

a ohlas na Slovensku. In: Vojenská história, roč. 1, č. 1,1997, s. 23 - 32. 

HRONSKÝ, M.: Politická angažovanosť Milana Hodžu v národnooslobodzovacom zápase 

za prvej svetovej vojny a na stránkach tlače. In: Milan Hodža politik a žurnalista. 

Ed. M. Pekník. Bratislava 2008, s. 105 -116. 

HRONSKÝ, M.: Robotnícke hnutie na Slovensku do roku 1918. In: Kapitoly z dejín 

sociálnej demokracie na Slovensku. Bratislava 1996, s. 23 - 69. 

HRONSKÝ, M.: Slovenská otázka 1914 -1918 a ústup martinského vedenia slovenskej 

politiky z memorandovej požiadavky „Okolia". In: Základy slovenskej štátnosti. 

Zborník príspevkov zostavili D. Čaplovič - J. Chovanec. Bratislava 2002, s. 27 - 

32. 

HRONSKÝ, M.: Slovensko na rázcestí. Slovenské národné rady a gardy v r. 1918. Košice 

1976. 

HRONSKÝ, M.: Slovensko pri zrode Československa. Bratislava 1987. 

HRONSKÝ, M.: Slovensko za prvej svetovej vojny a v prvom období existencie ČSR. 

In: Kapitoly z vojenskej histórie Slovenska. Trenčín 1991. 

HRONSKÝ, M.: Slovensko za prvej svetovej vojny a vznik Československého štátu 

1918. In: Hist. čas., roč. 27, č. 2,1979, s. 222 - 276. 

HRONSKÝ, M.: The Struggle for Slovakia and the Treaty of Trianon 1918 - 1920. Bratislava 

2001. 

HRONSKÝ, M. - KRIVÁ, A. - ČAPLOVIČ, M.: Vojenské dejiny Slovenska (1914 -1939). 

Zv. IV. Bratislava 1996. 

HRONSKÝ, M.: Vojenskopolitické aspekty národnooslobodzovacieho a revolučného 

hnutia Slovákov v rokoch 1914 -1918. Historie a vojenstvi, 4,1976, s. 79 - 107. 

HRONSKÝ, M.: Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci. Martin 1982. 

HUBENÁK, L.: Česi a Slováci v Rusku období prvej svetovej vojny (1914 - 1917). In: 

Slováci v zahraničí, 7. Martin 1981, s. 5 - 35. 

CHALOUPECKÝ, V: Martinská deklarace a její politické osudy. Praha 1928. 

CHALOUPECKÝ, V: Zápas o Slovensko 1918. Praha 1930. 

CHMEĽ, R.: Život a zápas. Martin 1977. 

CHROMEKOVÁ, V: Maďarské buržoázne politické strany a ich pozície na Slovensku 

na začiatku 20. storočia. Hist. čas., 24,1976, s. 359 - 374. 

IVANKA, M.: K jubileu dr. Ivana Dérera. In: Jirásek, J.: Dérerovi k päťdesiatinám. Bratislava 

1934. 

JANŠÁK, Š.: Život dr. Pavla Blahu. Zv. L - II. Trnava 1947. 

JESENSKÝ, J.: Cestou k slobode. Spisy IX. Bratislava 1968. 

JINDRA, Z.: Nemecko a Rakousko-Uhersko na prahu červencové kríze 1914 (výchozí 

341


pozice, momentálni podmínky a motívy jejich politiky). Českoslov. čas. hist., 32, 

1984, s. 523-545. 

Jozef Gregor-Tajovský v kritike a spomienkach. Zborník. Bratislava 1956. 

JURIGA, R: Blahozvesť kriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny. Trnava 

1937. 

KAČKA, J.: Rozpomienky na moje utrpenie. Bratislava 1925,1927. 

KALVODA, J.: Genese Československa. Praha 1998. 

KANTÁROVÁ, V.: Karol Korenie (1888 - 1960). In: Slováci v zahraničí, 4-5. Martin 

1979. 

KÁRNIK, Z.: Habsburg, Masaryk či Smeral. Socialisté na rázcestí. Praha 1996. 

KLIMEK, A.: Ŕíjen 1918. Vznik Československa. Praha - Litomyšl 1998. 

KOCÁK, M.: Jozef Škultéty. Martin 1983. 

KOCÁK, M.: Listy Jozefa Škultétyho 2,1911 -1941. Martin 1983. 

KOLAFA, Š. J.: Cesta Dušana Makovického k souhvézdí ruské literatúry. Sborník československo-sovétské 

vztahy II., UK Praha 1973. 

KOLÁR, F.: Postoj českoslovanské sociálni demokracie ke slovenskému délníckému 

hnutí pred první svetovou válkou. In: Sborník historický, 35, Praha 1988. 

KOLÁR, R: Politická elita meziválečného Československa 1918 -1938. Kdo byl kdo. 

Praha 1998. 

KOSTOLNÝ, A.: Literárna tvorba slovenských evanjelikov za svetovej vojny (1914 - 

1918). In: Osuský, S. Š.: Služba národu. Bratislava 1938. 

KOSTOLNÝ, A.: Život Jozefa Gregora-Tajovského. In: Jozef Gregor-Tajovský v kritike 

a spomienkach. Zborník, Bratislava 1956. 

KOVÁČ, D.: Dejiny Slovenska. Praha 1998. 

KOVÁČ, D.: Ivan Dérer. In: Kováč, D. a kol.: Muži deklarácie. Martin 1991. 

KOVÁČ, D.: M. R. Štefánik - Slovák a Európan. In: Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik 

- vojak a diplomat. Zostavili M. Hronský - M. Čaplovič. Bratislava 1999, 

s. 158 -165. 

KOVÁČ, D. a kol.: Muži deklarácie. Martin 1991. 

KOVÁČ, D.: Slováci, Česi, Dejiny. Bratislava 1997. 

KOVÁČ, D.: Slovensko v Rakúsko-Uhorsku. Bratislava 1995. 

KOVÁČ, D.: Stredná Európa v plánoch a predstavách prvého česko-slovenského odboja. 

In: Strední a východní Evropa v krizi XX. století. Acta Universitatis Caroline. 

Philosophica et Historica 3 - 4/1995, Studia Historica, XLII, s. 284 -285. 

KOVTUN, J.: Masarykúv triumf. Praha 1991. 

KROFTA, K.: Konec starého Uhorska. Bratislava 1924. 

KRAJČOVIČ, M.: Slovenská politika v strednej Európe 1890 - 1901. Bratislava 1971. 

KRAJČOVIČ, M.: Medzinárodnopolitické koncepcie riešenia slovenskej otázky 1914 - 

1922. In. Historické štúdie 39. Bratislava 1998. 

KRAJČOVIČOVÁ, N.: Emil Stodola. Džentlmen slovenskej politiky. Bratislava 2007. 

KRAJČOVIČOVÁ, N.: Slovenská národná rada roku 1918. In: Hist. čas., roč. 17, 1969, 

č. 2. 

KRAMÁŔ, K.: Československý štát a Slovanstvo. Praha 1927. 

KRČMERY, Š.: Slovenská rozpomienka na Bratislavu. In: Medvecký, K. A.: Slovenský 

prevrat. Zv. IV. Trnava 1931. 

KRÍZEK, J.: Vznik Československa. Praha 1978. 

342

ŕoužitá literatúra a pramene 

KUDELA, J.: Pŕehled vývoje československého revolučního hnutí na Rusi. Praha 

1923. 

KULÍŠEK, V.: O činnosti a významu Českoslovanské jednoty pred vznikem ČSR. Hist. 

čas., 10,1962, s. 351 -368. 

KULÍŠEK, V.: Úloha čechoslovakizmu ve vztazích Cechu a Slováku (1918 -1938). Hist. 

čas., 12,1964, s. 50 - 74. 

KVAČEK, R.: Ke vzniku Československa. In: Český časopis historický, 96,1998, č. 4. 

KVASNIČKA, J.: Československé légie v Rusku 1917 - 1920. Bratislava 1963. 

LACINA, V.: Alois Rašín. Praha 1992. 

LÁVOVÁ, M.: Marek Čulen. Bratislava 1971. 

LETZ, R.: Hlinková Slovenská ľudová strana (Pokus o syntetický pohľad). In: Slovenská 

ľudová strana v dejinách 1905 - 1945. Zost. R. Letz, P. Mulík, H. Bartlová. 

Martin 2006, s. 12 - 108. 

LIPTÁK, Ľ.: Andrej Hlinka (1861 - 1938). In: Kováč, D. a kol.: Muži deklarácie. Martin 

1991. 

LIPTÁK, L.: Slovensko v 20. storočí. Bratislava 1968,1998. 

LIPTÁK, Ľ. a kol.: Politické strany na Slovensku 1860 - 1989. Bratislava 1992. 

LIPTÁK, L.: Storočie dlhšie ako sto rokov. Bratislava 1999. 

MAGDOLENOVÁ, A.: Emanuel Lehocký. In: Kováč, D. a kol.: Muži deklarácie. Martin 

1991. 

MAJOR PRAŤ: Vzpomínky z roku 1915. In: Stefánikűv memoriál. Zborník. Praha 

1929. 

MARKOVIČ, L: Nitriansky politický trestný process. Turč. Sv. Martin 1903. 

MARKOVIČ, L: Slováci v zahraničnej revolúcii. Praha 1923. 

MARTINÉK, F.: Co vedela rakouská vojenská správa o slovenském odboji. In: Prúdy, 

roč. 13,1929, s. 380 -381. 

MASARYK, T. G.: Svetová revoluce. Praha 1930. 

MATEJ, J.: Ján Kvačala. Bratislava 1962. 

MATOUSEK, S.: Vznik a vývoj společného štátu Cechu a Slovákú. Praha 1980. 

MEDVECKÝ, K. A.: Slovenský prevrat. Zv. I. - IV. Trnava 1930 - 1931. 

MEDVECKY, K. A.: Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám. Martin 1935. 

MERHAUT, C.: Dokumenty našeho osvobození. Praha 1919. 

MÉSÁROŠ, J.: Uhorsko a spolužitie jeho národov. Bratislava 1996. 

MICHÁLEK, S.: Diplomat Stefan Osuský 1889 -1973. Bratislava 1999. 

MICHÁLEK, S.: Ján Papánek politik, diplomat, humanista 1896 - 1991. Bratislava 

1996. 

Milan Hodža, články, reči, štúdie, zv. VIL Bratislava 1934. 

Milan Hodža, publicista, politik a vedecký pracovník. Zborník. Praha 1930. 

MINÁR, L: Americkí Slováci a Slovensko 1880 -1980. Bratislava 1994. 

MLYNÁRIK, J.: Cesta ke hvézdám a svobodé. Praha 1991. 

MONZIE DE, A.: Krásny život Milana Rastislava Štefánika. In: Štefánik. Kniha prvá. 

Zborník. Praha 1938. 

NENASEVA, Z. S.: Milan Rastislav Štefánik slovackij vopros i rossijskoe obšestvennoe 

mnenia (vesna 1916 - načalo 1917 g.). In: Milan Rastislav Štefánik - novyj vzgljad. 

Martin 2001. 

343


NENAŠEVA, Z. S.: Slovenský buržoázny politický tábor a neoslavizmus. Hist. čas., 26, 

1978, s. 395-408. 

NIŽNANSKY, E.: Zabudnutý slovenský polyglot. Historická revue, roč. IL, č. 4, 1991, 

s. 26-27. 

OPOČENSKÝ, J.: Konec monarchie Rakúsko-uherské. Praha 1928. 

OPOČENSKÝ, J.: Tisza a štátoprávni prohlášení poslancú z 30. kvetná 1917. In: Naše 

revoluce, roč. III., č. 6,1926 s. 196 -197. 

OPOČENSKÝ, J.: Vznik národních státú v ŕíjnu 1918. Praha 1927. 

OPOČENSKÝ, J.: Zrození našeho štátu. Praha 1928. 

OSUSKÝ, Š. - PAVLŰ, B.: Štefánik. Kniha prvá: spomienky a postrehy. Praha 1938. 

PACALT, M.: Návšteva u pána Moyša. In: Šrobárov zborník. Bratislava 1937. 

PACALT, M.: Veselo i vážne o Tajovskom. In: Jozef Gregor-Tajovský v kritike a spomienkach. 


PAULOVÁ, M.: Dejiny Marne. Dil L Praha 1937. 

PEKNÍK, M.: Milan Hodža a slovenská politika v predvojnových mesiacoch roku 1914. 

In: Milan Hodža štátnik a politik. Bratislava 1992. 

PEKNÍK, M. a kol.: Pohľady na slovenskú politiku. Geopolitika - Slovenské národné 

rady - Čechoslovakizmus. Bratislava 2002. 

PEKNÍK, M.: Slovenská politika v Uhorsku a kryštalizácia jej politických koncepcií 

pred vznikom 1. svetovej vojny. In: Slovensko v politickom systéme Československa. 

Zborník SNR - HÚ SAV. Bratislava 1992. 

PESA, V: Národní výbory v českých zemích v roce 1918. Praha 1952. 

PETRUS, P: Janko Jesenský. Martin 1982. 

PETRUS, P: Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského, II. Bratislava 1972. 

PETRUS, P: Realizmus, moderna a začiatky proletárskej literatúry (1875 - 1918). In: 

Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava 1984. 

PIETROVÁ, M.: Najlepší, najvernejší priateľ. In: Jozef Gregor-Tajovský v kritike a spomienkach. 


PIETROVÁ-HEJNÁ, N.: Za Tajovským. In: Jozef Gregor-Tajovský v kritike a spomienkach. 


PICHLÍK, K.: Zahraniční odboj 1914 -1918 bez legend. Praha 1968. 

PICHLÍK, K. - KLÍPA, B. - ZABLOUDILOVÁ, J.: Českoslovenští legionári (1914 - 

1920). Praha 1996. 

PICHLÍK, K.: Zahraniční odboj 1914 -1918. Bez legend. Praha 1968. 

PÍSCH, M.: Hospodárske styky českej a slovenskej buržoázie v r. 1900 - 1918 s hlavným 

zreteľom na peňažníctvo. In: Univerzita Komenského v Bratislave. Sborník, 

2, Bratislava 1960 (1962), s. 103 -124. 

PÍSCH, M.: Konkurenčný boj maďarských vládnucich tried a slovenskej buržoázie 

o ovládnutie slovenského národného trhu v r. 1900 - 1918. Sborník FF UK - Historka, 

11,1960, s. 113 -137. 

PÍSCH, M.: Ohlas ruskej buržoáznodemokratickej revolúcie na Slovensku (1905 - 

1907). Bratislava 1966. 

PÍSCH, M.: Úloha slovenských bánk vo vývine slovenského účastinárskeho priemyslu 

v období imperializmu (1900 -1918). Sborník FF UK - Historka, 14,1963, s. 41 - 73. 

PÍSCH, M.: Vzrast a vývinové tendencie slovenského účastinárskeho peňažníctva 

v rokoch 1900 -1918. Sborník FF UK - Historka, 12 -13,1962, s. 293 - 329. 

344


PLASCHKA, R. G. - HASELSTEINER, H. - SUPPAN, A.: Innere Front. Militärassistenz, 

Widerstand und Umstturz in der Donaumonarchie 1918. Bd. I - II. Wien 

1974. 

PODRIMAVSKÝ, M: Oszkár Jászi a národnostná otázka. Hist. čas., 20,1972, s. 65 - 88. 

PODRIMAVSKÝ, M.: Organizácia Slovenskej národnej strany v rokoch 1900 - 1914. 

Historické štúdie, 22,1977, s. 177 - 209. 

PODRIMAVSKÝ, M.: Program Slovenskej národnej strany v rokoch 1900 - 1914. Hist. 

čas., 25,1977, s. 3-26. 

PODRIMAVSKÝ, M.: Recenzia na dielo Urban, Z.: Problémy slovenského národního 

hnutí na konci 19. století. Praha 1972. In: Hist. čas., 22,1974, s. 446 - 449. 

PODRIMAVSKÝ, M.: Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia. Bratislava 

1983. 

PODRIMAVSKÝ, M. - KOVÁČ, D. (Eds.): Slovensko na začiatku 20. storočia. (Spoločnosť, 

štát a národ v súradniciach doby). Bratislava 1999. 

POLÁK, P: Slovensko-ruské vzťahy za prvej svetovej vojny. Zborník FF UK - Historien 

19, Bratislava 1968, s. 39 - 65. 

POPELY, J.: Zichyho strana a nacionálno-klerikálne hnutie na Slovensku v rokoch 1895 

-1905. Hist. čas., 26,1978, s. 581 - 609. 

POTEMRA, M.: Boj za všeobecné volebné právo v Uhorsku v politike slovenskej buržoázie 

v rokoch 1905 - 1910. Historické štúdie, 20,1976, s. 161 - 202. 

POTEMRA, M.: Boj za všeobecné volebné právo v Uhorsku v politike slovenskej národnej 

buržoázie v rokoch 1910 - 1918. Historické štúdie, 22,1977, s. 141 - 176. 

POTEMRA, M.: Právne postavenie Slovenskej národnej strany v Uhorsku. Hist. čas., 

25,1977, s. 503-520. 

PROKŠ, P: Politikové a vznik republiky 1914 -1918. Praha 1998. 

První svetová válka. Praha 1968. 

Prvých tisíc branného odboje. Praha 1924. 

RAJCHL, R.: Štefánikova vojenská kariéra ve svetle dokumentu (Pohled se strany 

francouzské). In: Štefánik. Kniha druhá: vzpomínky, dokumenty a jiné príspevky. 

Zborník. Praha 1938. 

RYCHLÍK, J.: Česi a Slováci ve 20. století. Česko-slovenské vztahy 1914 - 1945. Bratislava 

1997. 

ROTNÁGL, J.: Česi a Slováci. Vzpomínky a úvahy nad dopisy a zápisky z let 1907 - 

1918. Praha 1945. 

ROVNIANEK, P. V: Zápisky za živa pochovaného. 1924. 

RUTTKAY, F.: Robotnícka žurnalistika v sociálnom a národnom hnutí Slovákov (1897 

-1918). Martin 1980. 

R. W. Seton-Watson and His Relations with the Czechs and Slovaks. R. W. Seton-Watson 

a jeho vzťahy k Čechom a Slovákom. Documents. Dokumenty, 1905 -1951, Zv. 

1-2. (Eds.) Rýchlik, J. - Marzik, Th. - Bielik, M. Praha - Martin 1995 - 1996. 

SETON-WATSON, R. W.: Masaryk in England. Cambridge 1943. 

SIDOR, K.: Andrej Hlinka. Bratislava 1934. 

SIDOR, K.: Andrej Hlinka, z príležitosti jeho 60. narodenín. Bratislava 1924. 

SIDOR, K.: Slováci v zahraničnom odboji. Bratislava 1928. 

SKED, A.: Úpadek a pád habsburské ríše. Praha 1995. 

345


SLEPCOV, L: K problematike I. svetovej vojny na východnom Slovensku v rokoch 

1914 -1915. Historie a vojenství, 3,1993, s. 55 - 78. 

Slovenská otázka v 20. storočí. Zost. R. Chmel. Bratislava 1997. 

Slovensko. Dejiny. Zv. 1. Bratislava 1978. 

Slovensko v 20. storočí. Na začiatku storočia 1901 -1914. Zv. L Bratislava 2004. 

STANOVÁ-FAIVRE DUPAIGRE, Z.: Ohromujúca vojenská a diplomatická kariéra Milana 

Rastislava Štefánika (1914 -1918) vo svetle archívnych dokumentov v Chäteau 

de Vincennes v Paríži. In: Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik - vojak a diplomat. 

Zostavili M. Hronský - M. Čaplovič. Bratislava 1999, s. 109 - 120. 

STODOLA, K.: Denník 1914 - 1918. In: Milan Hodža, publicista, politik, vedecký pracovník 

- spomienky, úvahy, štúdie. Praha 1930, s. 119 -196. 

STODOLA, E.: O samospráve Slovenska. Martin 1921. 

STODOLA, K.: Válečné roky s Milanom Hodžom. Bratislava 1938. 

SYCHRAVÁ, L.: Československé revoluční hnutí na evropském západe. Praha 1923. 

SYCHRAVÁ, L. - WERSTADT, J.: Československý odboj. Praha 1923. 

SZARKA, L.: Jászi Oszkár slovák kapcsolatai 1918 végéig. In: Századok 1985, č. 5 - 6. 

SZARKA, L.: Szlovák nemzeti fejlődés-magyar nemzetiségi politika 1867 - 1918. Bratislava 

1998. 

ŠIMKOVIČ, A. - VOTRUBOVÁ, Š.: Korešpondencia Františka Votrubu (1902 - 1944). 


ŠOLC, J.: Slovensko v českej politike. Banská Bystrica 1993 

ŠROBÁR, V: Boj o nový život. Ružomberok 1920. 

ŠROBÁR, V: Mikulášske zhromaždenie podľa úradných aktov Ministerstva vnútra, 

hlavných županov a pohraničnej stráže v Lipt. Sv. Mikulási (Výpisky z úradných 

aktov). In: Bratislava I., 1927, č. 1, s. 528 - 532. 

ŠROBÁR, V: Osvobodené Slovensko. Praha 1928. 

ŠROBÁR, V: Pamäti z vojny a z väzenia (1914 - 1918). Martin 1946. 

ŠROBÁR, V: Z môjho života. Praha 1946. 

Šrobárov zborník. Bratislava 1937. 

ŠTEFÁNEK, A.: Hodža: osobnosť a práca. In: Milan Hodža, publicista, politik, vedecký 


ŠTEFÁNEK, A.: Milan Hodža. Bratislava 1938. 

ŠTEFÁNEK, A.: Slovensko pred prevratom a počas prevratu. Praha 1923. 

ŠTEFÁNEK, B.: Anton Štefánek 1877 - 1977. Ascheim 1977. 

Štefánikúv memoriál. Zborník. Praha 1929. 

ŠTRBA, J.: Slovenský komeniológ Ján R. Kvačala. Hist. čas., 12,1964, s. 388 - 403. 

ŠTVRTECKÝ, Š.: Náš Milan Rastislav Štefánik. Bratislava 1990. 

ŠVORC, D. - HARBULOVÁ, L.: Stredoeurópske národy na križovatkách novodobých 

dejín 1848 - 1918. Prešov - Bratislava - Wien 1999. 

TAJTÁK, L.: Úsilie maďarských vládnucich tried o udržanie Slovenska v rámci Uhorska 

v roku 1918. In: Hist čas., 1971, č. 4. 

TAJTÁK, L.: Vývoj robotníckeho hnutia na Slovensku na začiatku 20. storočia. Hist. 

čas., 29,1981, s. 820 - 856. 

THURZO, I.: Medzi vrchmi a na rovine. Bratislava 1987. 

THURZO, L: O Martinskej deklarácii. Martin 1969. 

TOBOLKA, Z.: Politické dejiny československého národa od roku 1948 do dnešní 

346


doby. Zv. 4. Praha 1937. 

TOBOLKA, Z.: Štátoprávni prohlášení ze dne 30. kvetná 1917. In: Naše revoluce, roč. 

II, 1924, s. 183. 

TURCEROVÁ-DEVEČKOVÁ, H.: Do venca spomienok. In: Jozef Gregor-Tajovský 

v kritike a spomienkach. Bratislava 1956. 

URBAN, O.: František Jozef I. Praha 1991. 

URBAN, Z.: K základním ry súm českého slovakofilství pred první svetovou válkou. 

Acta Universitatis Carolinae - Philosophica et Historica, 5, 1991. Studia historica 

XXXVIII., s. 51-61. 

URBAN, Z.: Problémy slovenského národního hnutí na konci 19. století. Praha 1972. 

VANSOVÁ, T.: Ján Vansa. Liptovský Mikuláš 1938. 

VANSOVÁ, T.: Listy zo smutnej doby. In: Medvecký, K. A.: Slovenský prevrat. Zv. IV. 

Trnava 1931. 

VERSTADT, J.: Československý odboj. Praha 1923. 

VESELÝ, S.: K začiatkom Národného slovenského spolku v Spojených štátoch amerických. 

In: Slováci v zahraničí, 9, Martin 1983. 

VESELÝ, Š.: Prvé slovenské spolky v Spojených štátoch amerických. In: Slováci v zahraničí, 

4-5, Martin 1979. 

VESELÝ, S. - VESELÁ, M.: Úmrtnosť slovenských vysťahovalcov v Spojených štátoch 

amerických v období pred prvou svetovou vojnou. In: Slováci v zahraničí, 7. Martin 

1981. 

VINKLER, T.: Jozef Škultéty svedok čias minulých. Martin 2003. 

VOJTÍŠEK, D.: Jednota demonštrovala silu. (Spolok na podporu slovenských študentov). 

Historická revue, roč. III., č. 2,1992, s. 10 - 12. 

VOSAHLÍKOVÁ, P: Slovenské politické smery v období prechodu k imperialismu. 

Praha 1979. 

VOTRUBA, R: Slovenský politický buditeľ a štátnik našej republiky. Bratislava 1938. 

VOTRUBA, R: Slovensko v politickej aktivite. In: Milan Hodža, publicista, politik, vedecký 


Vznik Československa 1918. Dokumenty československé zahraniční politiky. Praha 

1994. 

WAGNER, J. A.: Rozpomienky na Pešť. In: Milan Hodža, publicista, politik, vedecký 


WEYGAND: Štefánik. In: Štefánikuv memoriál. Zborník. Praha 1929. 

WINKLER, T.: Tragické hľadanie života. Dušan Makovický, život a dielo v dokumentoch. 

Martin 1991. 

ZAPLETAL, V: Česi a Slováci v Budapešti, spolkové a délnické hnutí (1867 - 1900). 

I. - III. diel, 1967. 

ZAPLETAL, V: Počátky slovenského sociálne demokratického délnického hnutí v Budapešti 

1893 -1900. Praha 1969. 

ZUBEREC, V: Alternatíva tzv. belvedérskej politiky. Hist. čas., 22,1974, s. 111 -127. 

ZUBEREC, V: Formovanie slovenského agrárneho hnutia v rokoch 1900 - 1918. Hist. 

čas., 20,1972, s. 205 - 246. 

ZUBEREC, V: Milan Rastislav Štefánik - leta hvézdná a válečná. In: Slovo k histórii, 

1990, č. 23. 

ZUMAN, R: Osvobozenská legenda. Praha 1922. 

347


Noviny a časopisy 

Cirkevné listy, 1914 

Hlas, 1898/1899,1899/1900,1900/1901,1901/1902,1902/1903 

Hlas národa, 1917 

Katolícke noviny, 1896 

Lidové noviny, 1918 

Literárny týždenník, 1992,1993 

Ľudové noviny, 1908 

Národ, 1917 

Národné noviny, 1914,1916 

Národnie noviny, 1911,1913,1914 -1918 

Národní listy, 1917,1918 

Národný hlásnik, 1914 

New Yorský denník, 1914,1915 

Nové časy, 1913,1914 

Nové slovo, 1990 

Pester Lloyd, 1918 

PrflCfl, 1968 

Právo lidu, 1918 

Pféľ/ifed, 1914 

Prúdy, 1909/1910,1910/1911,1911/1912,1912/1913,1913/1914-1919 

Robotnícke noviny, 1911,1912,1914,1916 -1918 

Rovnosť ľudu, 1914,1915,1916 

Slovenský denník, 1911,1914 

Slovenský týždenník, 1917,1918 

Slovenské ľudové noviny, 1911,1914,1918 

Slovenské hlasy, 1918 

Slovenský Sokol, 1914,1915,1918 

Slovenský týždenník, 1905,1911,1912,1914,1917,1918 

Svornost, 1914 

Vfewfcou, 1917,1918 

Vksrmk (Vladivostok), 1918 

Živena, 1914 

Archívy 

Slovenský národný archív, Bratislava (SNA) 

Slovenská národná knižnica, Archív literatúry a umenia, Martin (SNK-ALU) 

Archiv národního musea, Praha (ANM) 

Literárni archiv Pamätníku národního písemnictví, Praha (LAPNP) 

Vojenský historický archív, Bratislava (VHA) 

Archív Ministerstva zahraničných vecí Českej republiky, Praha (AMZV ČR) 

Archív Spolku s v. Vojtecha, Trnava (ASS v V) 

348

Anton Štefánek 

Jaroslav Preiss 

Alois Rašín 

František Stanék 

349

Prvá strana listu A. Štefánka V. Šrobárovi zo 6. decembra 1917

Bohumír Šmeral 

Antonín Švehla 

Vlastimil Tusar 

František Votruba 

351

Gustav Habrman 

Václav Klofáč 

Karel Mattuš 

István Tisza 

352

«MMIW 

gotaik 3CLVHX forrtok, 26. jók MIT. Udo 86. (30.) 

Kto môže hovoriť neoom 

párod»? 

•J vhonktj sväto} korány J* ß*i* 1 T ** ^ 

«- pfiwŕ rfnu&JL 

Terfet Jurfca Je vraj nit ateJetavttol slovenského 

v novinách, 

ludul A slovanský tud vraj tni 

^ v stoHcňýeh s mestských výboroch, nesúhlasí • Jano túžbami, i»l»f «ejnýml, buricskýal! 

A na tieto slová Vatové povedal 

JJ^nwamy^» účtujúcich rečiach, o« uttoi, 

f/ikoto ai o> gunovanto vrhali • vrhajú snea:Am«A! tok Jel práv* Jsl Ato katf Ja 

[& do etú páni • tamtej ««"ľ» *• «*• teda tak, karf ani «loví nahá lntaBIgonoto po 

ay 

mtefilgenda nemadsrskýeh národnosti, msstáeh a dedinách, hs ani atovonski vyento 

^ sastupitooa aeihotudu, «tooni; vslk*. 

sú tsnutd-aa pfavýeti 

„oini páni ebkgáti, osvietení páni hlavni 

,jpini, eminentní páni biskupi, oni sú jsdlno 

—ivneni hovoril menom neuen národov, Uadsto práv* Im od nás, aby sme vydali 

tebo otri sú jeho tvotorrými vyslancami t 

jtho rutfvystirm hodiiosurmi Naia ktteBi. 

"ho národa osvedčenie proti 

Nu* 

podá po mestách a dedinách je teda nie Rakovssky, Ssmrccsinyl, Rudnyánatky, Bentoky, 

Osztrotuezkr, Pánry. Baltik aü atd, 

sastupitelkou, reprizentantkou svojho tuda, 

*« vraj nami práva hovoriív mm» svojho TeflEomoxní páni ahtogáti, osvietení hlavni 

tárod*/ Ba naopak: vytopili nám os telo lipám, eminentní biskupi. Veď vy práve 

takýto bihg: »Slovenský lrumunaký,Jrbský týchto považujete »a oprdvntnýth prcdstoviUbro 

siovmsUko národa lak, ako SávWtí 

4Ü.) tou to itotoý. üüij, puwiniý, ton ti buijcit 

ho kastoU Keď srna s* ohlásOl v m«M Neviny, Obzora, Krtstana ta fedtae pravú 

paroda M svo) národ, vtedy nám odvrkli: verejnú mienku akmnského hidu. Toto je 

»Mlctel vy sto nto sástupd národa, tonburiči* 

jeho!« 

či am« «nosil *» nto, museli srn« prohltnúU 

'" "" '" 

tak, páni mojü Netajto tot 

Našu vernosť k vUsd a trónu slávnostne 

aúradne osvedčila národná strana (- 

ruui*m w^^mm ~"':' 

o tom, 6o všetko robili páni s tamtej strany, osiku vojny. Tuto vernosť nepremeneno vysnávame 

i dnce, nal stovenskl vojad sas 

aby sme neboli zvolení, aby 

tých »zástupcov«. Vieme to yista. Jednako skutkami osvedčujú natu vernosť na boästi 

dostali sme so pár ľudí do parlamentu. Pri každý deň, taktiež 1 osly, doma žijúci a pracujúci 

národ. Koveho osvedčenia vernosti 

poslednej volbe uojmiUiooový národ sloveniký 

— spomedzi 414 vystoneekyoh miest 

— miesto prislúchajúcich mu 59, stovom plídeúatdevát 

mandátov, vydobyl j slovom dva: 

Blaho á Jurigá stoH sa našimi vysland. 

Nux človek by sa bol terás už nazdal, že 

tnem, vláda a vznesená poHtika sspoä týchto 

dvoch Slovákov uzná za naüch zastupitetor, 

fedte ich silná vóía tudu i proti nezákonitosiiam, 

proti násiliu vy 

Ale otrú rohatého! 

Gróf Štefan Tisza, bývarý mlnlstarpreoV 

«da a vodca snemovej vacáiny, teda sálate 

öovek vsiny, na slovo vzatý, ooie povedal 

wi pnd týždňom v sneme, keď Juriga dokonal 

svoju rec? Nuž povedal on, že 

pána vyslanca Jurigu mám ton jednu 

poznámku, a táto sa netýka toho, óo pán 

vyslanec povedal, ato toho, o» nepovedal 

PviMamcHévom: ba haSdiko práva (mindm 

"lyts jogam nilkäl) — pndsiovuj« ako 

"Fráxmmý tásttpca íhvmskfh* hutu, — 

^ vidJUko práva, kto mái tíovenský 

"J v 99 stotinách noúhíasi s tými 

^-pänymi a ávoffanonými túžbami, ktoré 

f« vyslamas JMiio, - (Tak ;t/ Pravda j*l 

tu pravq ftrani), aut, ako vravím, ktdU »a 

Mri mmdva taba takto m frtiáwmaf, lak 

"imadU, to srn* od mko obkdvaimohU, 

ta», bývalo, U by bol «9mi dáva po- 

Xtikolpnél #m makám, ktoré ekeiodnlmét 

txtnským htdom obývané Hosti* krajiny 

&X 

Vycenzurovaný článok Národných novín „Kto môže hovoriť menom národa"

Milan Ivanka 

Jozef Škultéty 

Delegácia Československé 

sociálnodemokratické 

strany délnické v júni 

1917 v Štokholme (sprava 

B. Šmeral, A. Nemec, 

G. Habrman) 

354

*£{*•£ **•"?*.* ****;•' 

HJSRfflHMfllT 

M 

„ «tf rok10 k. 

Redakcia, admlnlstrteta a 

ttvMkové »HU !•' 

Si t, MplntelkML 

i* «•!* n* 7 k. 

jtofciik XLVIIL Štvrtok, 5. júla 1917. ÓMo 77. (27.) 

Vyzvanie predplatil! 

Všetkých d. cltataŕóv náého 

^gaoplsu, ktorým pradplatok ta- 

^ koncom druhého étvrtroka 

-ypriali prosíme, aby H 

JtAve cím «kör obnovili a tak 

podopreli ná» v ďaUom riadnom 

«ydavanf ntUho časopisu. 

Administrácia 

Národných Novín. 

| Keď iií bOToría... my mltie! 

Máme nadeju, že budú nám dané všetky bely namierené praU krajom Juln« od Btoflan * 

prostriedky ku hmotnému i k duchovnému V* Kenuchách, u« baly odrasonévzávorových 

Je sic« pravda, ž« v tieto osudné časy princa, Jane Veličenstvo daer a kráľ dal v Rakúsku 

a nas hovorí* v najkrajšom veku na bojiiiiac.1 

politickú amnestiu. V úradných novinách rakúskych 

Náčelník lenerálneho aUbu. 

Zpráva nemeckého generálneho Itábu. Dna 

popadaní naši hrdinovia, naši okyp 

(»Wktwr Zeitung*) i. júla vyliel najvyill rukopis 

tenej, naše siroty, vdovy a opustení, zostar- Jeho Veličenstva, vydaný na meno mlnkatraprcdsedu ZipadnJ bojUU: Oroppa korunného princa 

0ub rodičia, ale keď iní hovoria, ani my rytiera Seldkra. Úvod najvytlleho akta J« na- Rupprechta: Delostrelecký boj medzi morom a 

«môžeme mliat Peštianska stoličná schôdzka 

vyslovila, že krajina potrebuje vyslancovmamelukov, 

Sommou bol len na nlekoOrých miestach vlfll. Výsvedné 

výpaly Anfllcanov východne od Nleuportu, 

•PelHilru saiti a odplaty,lktorú nejasné pomery 

ktorých si dajú volil v našich 

II« lly a tým vzbudila ta svetová vojna, po vojn« pri Cavrelle a aevero-sápsdne od St Qoentlnu aa 

• aaMý«* olofoutMc* o «Jade bade treba zamenil 

slovenských okresoch, ktorí sa v sneme radia 

stroskotaly. Nálmu útotnámu vojsku podtrllo ta 

politikou smlerllvosti. Tomuto (facta trtba ponoraŕ yserskej nlllne severne od Dlxmude prepadnutím 

o nas ber nas. Mlaoý nás panovník chcel 

Žiaiotfiam lad« treba »má/t a i fo-urobloc&ofo« ryAoneŕ. počet Belgičanov do saJaUa. Zavcaa rána a snová 

neprlatefovl snaCn« ztraty a odvleat vlfll 

i o nas počuť niečo od odstráneného Tisxu, 

lebo s láskou i k nám Slovákom naklonený 

nulertlvosli lladam al, pri popoludní AaglUanls saCaU útotit Upadne od 

jeho Veličenstvo nás kral chcel, aby mocnej podpere Beaty »itoaavajtaveJej && UMU lli'»riMM^ 

»Slovákov len ako Slovákov uspokojil«, a keď povinnosti. Prvý chcem oastépK cestu povothostl llnll, al« taorae-aHeaskcpluky odbodlly Ich v boji 

to Tisia vo forme všeobecného a tajného závojom labadnutla prikryť vietky poľutovaniabodné 

zblízka, zajaly 175. a ukoristily 17 strojových puilek. 

poblúdenia, ktoré stály sa pr*d vojnou i za 

volebného práva nebol naklonený vykonať, 

Grupp* nemeckého korunného princa: Po 

bol prepustený na odpočinok, ktorý mu národnosti 

vojny a boly trestnými aúdml stíhané. 

tuhe) príprave paľbou Francos! útočili na Chetnindet-Dames 

Uhorska zo srdca doprajú a žiadajú 

n ani nemať viac ukých ministrov. 

proti sákopám, ktorá stratili Julne od 

Po tento úvod« nasleduj« vypoCItanli, ak« 

ty sa odpúltajú. Milosť nerozpresttera ta na majera La Bovelle. V bojoch, ktoré na východe©« 

Hod plášťom, že bráni Maďarov, Tisza 

nikoho, kto vymkol sa atlbanla útekom do cudzozemská, 

úboCI planiny boly zvláste rozhorCené, odrazili sme 

kto prešiel k nepriateľovi alebo po vy 

chce i dalej so svojou stranou na odpor sa 

všetky nábehy neprlatcta. 

puknutí vojny nevrátil sa domov. 

postaviť dobrému krilovi a íudu, ktorý 99 

Východné bojUU: Front bavorského princa 

NaJvyUI« písmo sa koníl: 

Leopolda: Ruské útoky 1. Jota medzi hornou 

percentov ťarchy znáša v tejto vojne. On sa 

.Nazdávam M, 1« u obranu proti posledne, Slrypou a východným brehom Marajovky vledly 

Htvia proti prúdu novej doby, ale nám sa 

tak zda, že ho ten prúd i k jeho stranou 

ku talkým bojom. Tlak Rusov bol namerený 

najmá proti KoAochám a výllnovým pozidam 

imetie. Co lepší i z nej pridajú sa ku chóru ných vojakov itaatn« vykonsnö, nemúlera as pôdu východne a Juane od Breiten. Dvojdenná najtuhšia 

nove piesne novej doby spievajúcemu; o slobode 

svojej povinnosti leplle podakovaf najdobrotlvejltj delostrelecká príprava urobilo nate pozlde pofom 

všetkých národov, u práve ladu, ktorý Pretretefnostl a svojim národom, ako týmto aktom prlehlbnl, proti ktorému noprlatorské pluky útotily 

daňou a cnlebom a potom i svojou krvou 

celý den. Dedinu KoAudiy sme stratIH; v pripravenej 

udržiava túto našu spoločnú vlasť; 

sávorovej potkli bol ruský náraz za 

Volím k tomu dnešný den, ked MAJ najvrúcnejší« 

milovaný nsjsurll syn, Belou milostou ml držaný, nový útok proti noj sa stroskotal Najmá 

ako pripútať lud k tejto požehnanej uhorskej 

«mi, aby neutekal u za more, do Ameriky. 

darovaný, avtll sviatok svojho svätého patróna...« s oboch strán Brefisn bojovalo sa rozhorčene. 

Keby nemaďarské národnosti boly dostaly, 

čoho sa domáhaly od 1861-ho roku, keby sa 

im nebolo odoberalo ešte i to, čo si samé 

swonly, teraz by netúžily po výdobytkoch 

novej doby, boly oy už šťastné, spokojné, neutekaly 

by do Ameriky. 

2e Slovákov zanedbávať je hriech, svedči 

i štatistika, ktorá ukazuje, kto kotko má 

v Uhorsku äui a pisat nevediadch. Čítal a 

lúať nevediacich v Uhorsku najmenej majú 

Ntma, za nimi na druhom mieste stoja Slo- 

a odmenení za našu vernosť, sa naše obete. 

Tam, kde to treba vedieť, iste vedia 1 to, 

že »nás Slovákov možno uspokojiť len ako 

Slovákov.« 

Len úprimné s nami smýštanie môže nás 

obodrií v plnení ťažkých občianskych povinnosti 

a pri konaní každej našej práce, prispievajúcej 

k zveľadeniu vlasti. Aibtrt Martu. 

Amnestia v Rakúsku. 

Na 3. Júla, ktorý Je dAoa narodanta korunného 

offensiv« na Juhozápadnom front« Môjho voJika | 

zásluhou nezlomného Menovania sa Mojich hod 

Vtdy v nových vlnách otoítto Um 16 ruských 

MUotC rozprestiera sa I na dr. Kramárs, 

dWUII proti nsiim potkJem; ktoré po menlvom 

dr. Rallna, Cnoca, Vojnu, BuMvala, Netolkkého 

sápaso eaaké, rýnske a oamansk« divízie obrániry 

a KtofáCa, na haličských Rusov dr. Markova a 

alebo protlvýpadom aasad vydobytý. Ruské straty 

Karilovlce. ^ _ ^ _ 

Svetová vojna. 

Zpráva nalho generálneho štábu, píla 

|uU. 

rêiomU bojUU: Vetra nepriateľ Budxt N 

rajovkou a Strypou hnal svoje do hromady atlanut« 

búlevnatt opakované pokusy nepriateľa, prenleef 

útok do týchto krajov, atroakotaly sa s veľkými 

stratami. Západo« od Zborová a v kolena Stocbodo 

začatý útok nemohol «a rosvinúť v nalej delostrtľbe. 

Dlhlle trvanie bitky mol.no očakávať. 

Na ostatných miestach frootu len prechodne 

olívsjúca delostrelecká a mínová palba. 

2aJiam*f m jutuijthodné bejiite: Okrem poduJaUa 

rakúskeho domobranockého batalllonu IV/2 

tápadne od Rlvy, pri ktorom zajali v nepriateľských 

zákopách 16 stplnov, niet ničoho podsUtného 

PozdU Stochodu a na Dnlestri Uvi ruská 

palba trvala dalej. Severne ietetnk» Kovet—Lock 

útek neprUtafa- stroskotal ta pred frontom rakútko-uborskej 

dhrisle. 

Pri ostatných armádach nijakej avMItnoj 

itaecdonikj frxmt: PoJoUnle J« r 

Prvý goitarálny ubytovatef 

maaay pechoty do boja, spôsobom len jemu vlastným. 

"ici, ktorí z vlastného popudu, nepodporovaní 

doterajšími vládami stavali školy a ttrelba spravila, pomkýnal svoje útočné vlny ne 

Nehladiac na falké straty, ktoré mu nate delo- 

Fkiiii uctelov zo svojich mozomých groši. ustálym dokladanlm hustých reierr napred. Poanenáhla 

útotllo atpon 20 pcfcfcb divízii. Na celom podal anemovnl návrh, aby Grécko vyhlásilo tea 

BcrUn, 2. JúU. Podm iprtv s Athen VenlzaJoa 

Xa tretom mieste stoja Maďari. 

Co bude hneď teraz, nevieme. Ale máme 50-kllometrovom bojovom front« boj pechoty súril trálnym módam vojnu. Venlzelot bode cestovať 

pernú nádeju, že terajší prevrátený stav a naJvlUoa predkoateu a rothortenJm; nepriateľ I po Orécku a agitovať za poHtflra dohody. Za 4 

"«môže «ostať. Veď je to škoda nielen pre bol odrazený z naJvaCieJ Čiastky ol pred nsilml I mesiace bude vraj Grécko celkom pripravená na 

j "áa, ale i pre krajinu a pre celú monarchiu. naJprediMjilml zákopamL Najtuhšie hromadné útoky I vojnu. 

Národnie noviny reagujú na vývoj situácie v Predlitavsku a v Uhorsku 

v polovici roku 1917

Kornel Stodola 

Milan Hodža 

Matúš Dula 

Vavro Šrobár 

356

Trpáctvo a čin. 

~~" PuVFardll Jarlia 

To nech nás nemýli, že málo nás. Nafta ^ „ „,, b o | | j LysJ 

^ ,,^^,0,,, ^,, ,,. 

pravda nezávisí od množstva naieho poc» sksll sme priestor. 

tu. Lebo je pravdou a, vtedy, keď j« bárs ^ ^ ^ 

LOBVC 

^ ¾ 

nnjaih 

^ 

Caly 

. 

generála 

pozldu 

V nalom národ* povstali hádka d ta len jeden Človek hlása, Apoitolov bok) len ud^V^vergheu os h^rtput a po rosbor. 

máme zriaďovať k národnému Dänkovanhi dvanást. Zastaf sa ta národ je len otáx- cenom tápaac »vedenom • aafUckýstl Čata. 

ad nemo trpef vietký nesnádze? Cl sa kou smelosti alebo chabostí. 

• ¾ k^N¾!i,(SK^k 3ro ' W,0,f,, itckom 

• 

M * 

máme hlásil k životu, ad byf i naďalej Trpáctvo pochádzal z chabostí. 

Vo večerných hodinách pod vedeetm ge. 

utlumenými, nemými defmi v krajine? Ci Turčianski Slováci - národovci ne- ^ J f i ť S í ffÄSd Ä x ^ S 

si máme žiadal naie práva, atl mJčaf? chcú, boja sa tvoril slovenskú stranu. Po- západ vypfnsjdca sa výšinu, 

Ze sa v nalom národe eAte i o tomto chádza to t chabosti slovenských bite»- Pri BaOeali bol samleftavý bol. Zaujali 

mole hádaf. Je najsmutnejším zjavom n gnm>v.Akes.tíkniComunem^k1oH 

fö^J^^SZ^*'^ 

nás. Ci M hádku nerozhodlo ai dávno slovenské 

porekadlo, «c „nemému dienárod, 

lebo lepüe molu vedfcf, Co sa srak Jga^T**^ ***** 

T * m ' "* rPdy '**" 

by mali mat viac smelostí jak jednoduchý nate) pate. ktorá na« pozorovatelia so seíafo 

ani vlastná mat nerozumie"? 

Cl neni v rozruchu cd ý svet? Cl snvst svojd aam 4W cnyiit aorta.- - • - *nbuk**fr. Unk vtas «^gchýdb Ws«L 

skeďBaprkÉtcwn.iác«abf,m«sl5Í2á- . * £ £ , m pbo* brehoch feuuny o«%> 

sa nehlási k životu kaldý národ? 

My B al oemôtane dtrsf « to hfr^ ^-wn. " S g ^ ^ J , ^ 

Kedy že sa má hlásil Slovák k svojmu 

právu, keďže nie vtedy, keď každý uznal 

má, že sa Slováci Cestne driatt počas cdej 

vojny! Kedy že má mat národ aspoň Jaký 

taký výbor, keď nie vial. keď sa deje toľký 

otras sveta? Sme jak rozbité stádečko, 

bez hvezdičky riadiace), bez zastania v Časoch 

najvlcüch bkd. Nemým byf v takýchto 

Časoch, je ozaj už trpáctvo. 

tá neCnosf, ktorá založi raky krížom 

a vietko a vietko trpí, nich» nehýbe, 

v * ničom si nepomálu^ k ničomu 

sa nehlásil Tomu treba urobil 

ktmtec! Ut je dvanásta hodina ta.aby «• 

a) slovenská strana organizovala. Nad 

hoden cti svojfcb bratov ten, kto v Časoch 

vážnych vo vedách až do kosti sarerojádek 

vk hftvtet v trpáctve, y patstvist. 

A co ty sme M my biť mafl posdvmuftf 

hlavy naie? Ci u nedokázal Slovák v tejto 

vojne takýtn človekom Jafco Cfca akéhokoľvek 

mäm národa? Zdaj* aa nám Časy 

(ttttC? Práve vtedy treba najviac smetetí 

a pomoci Ľahko v pokoji sa nadrapovať. 

Poďte vtof, kto ste oMapi, k Cára sa tá 

sato sJovcnaml Kde ste nároéovd? 2e 

. ossd možná pracoval? to uasá pravda, t», 

vajfc sa na nás, jak sme my pracovali a 

bohwafl po Cas vojny, kým rnnofct träa 

sk bn* #ftt, Co sa robilo pod vojnou. 

VcMbat%skhralos»,ktouvcaívtýcbto 

časoch íažkých nebál oUáslf sa Sto- BojHte ko-fraacúnke 

rae v trpáctve. Na Dncha započnem or- Od MkhMa na sever prevtodU im» idarfantzádu 

slovenskej radovej strany. Kto «tf. **••* Pn*' americkým Catám. zaprlčtjak 

Slovák dtt. nech n srdca chytí* me- . Ŕ** ^ 4 

«"" « ^ ^ T e »• 

ta 

dzi nás staňte. 

Kto ale nemá smelosti zastaf sa národa, 

nefio zaňho robif, nech potom nehovorí v 

mene národa. Ľahko iriC nereotf a ten po 

SJ aeprbtcrskýdi lictsdlri a J 

Z ostatných bojBt trie nového. 

1 prvý hlavný kvartier-nujster. 

katoch posudzoval pracujúcich. 

WiaiiLkl áradná sprava so dfta 16. aprlto. 

'My chceme robH čo sa dá a jafco sa dá. 

Na boJBti posaU Lysú mnohokrát sa strhol 

rozhorčený bo} muža proti malovi. Od 

Tak jakb oosiar. Ale potrebujeme pomoci 

aspoň dvanást apoitolov. A keď neprídu 

Nleuwekerke na Juhozápad, taktiež medrJ 

povolaní, budeme sa driat 

Kristo- 

rajta ebédéi a sJepych a hĺbavých a 

tých, ktorí popri vi plotoch letia, telia, abxjbo! 

*ný tfom naplnený. ' 7 


Hi lalasUlHwiiiii traute sdestanti rrytt- 

Orastel zfravi ao dla 16. aprua. 

Mtattsekcmritsmaes^svslltaâila- 

fteHlwshssi a Merrisam dobili sme hniezdo 

""J 1 **** yrotevych pallek a posádky 

sme zajUL Neprlaterove protmtoky. ktoré 

robOzBaffleuta a s áxeiMa od Benne na 

sevtrosápid, s veTkýnii |eho ztratasni sa 

"TS«** 

S 

LnuteBteRu* awy lÉsray 

15. aprfla (večer). Na t 

laÉsaiiiW. prvý hlavuý kvartíer-majstfer. 

UdAoftl na VýtÉodé. 

• nusu na njen_ vyiasate **** 

uftiocli s onteaaiýtai Msaauan 

oo rsceuuBjSsrsu. 

Slovenské ľudové noviny s článkom „Trpáctvo a čin" 

357

* * • 

JLcU/m •&*•»' 

Prvá strana Šrobárovho 

„Otvoreného listu" M. Dulovi 

z 19. februára 1918 

% +}tf*^

Pft IMII. STODOLA 

itt 

fit 

tű.mrea 

1&18. 

** ^K 

71 

° Élahorody 

Pán Matúš Dula . 

Velac tony friatelu 

Twv.Su. 

Martin. 

Tvoj et. list z dňa S t.é.som obdržal.Ďakujem 11,Z* si 

) žiadosti nasej •hladom s t* lani o porady vyhovel a v tomto oni add s Tvet 

Jim osvedčením v.Nár.Nov. úplné súnlasim.Len 6i zabezpeč do predporody 

aj nlekoao z katelickýcn pp. farárov./ Či by Okánek do veci zahryznú! 

necncel ? / 

Teraz prd cuia im na jednatlivá body Tvoj no ct. listu. 

T3W. /. programu strany nasej dnes dotykal sa nedrž im za ppartunne,ten 

*JO\WÍ#I' este lén vyhrystallizoval ceaom tejto véjny. 

j Jnác z listu Dr. šrooára vidím,ž* ide o v yslovenie samourčenia 

násne/tyírgduieinlas im s vyslovením to/io principu,ten j s to 

dla mi j no zdania nie politicky program, jestl i sa n*popp* ako s i pref 

} 

0f4onis tono samo určenia predstavujeme. 

Éwtilíi/štatúty vladfiu potvrdená ani socialistiokd,ani radikálne straffani 

nemecko nacionálny Deutscher Bauernbund nemá;kejby polit.stran* 

íla Statut y,menia q/ ju vláda kedykoľvek ro2onnaí,jestli by sa pro—ti 

~tutm prenreséla. 

Odporúčam predbežne podjhá? staré statúty;najviac ak vypil 

by sem to^zM^na miesto platenia 1 k. stav* sa členom aj ton ,kt» 

Ôpyensky oapepiSt predpláca .Primlúvam sa za sriadenia pomererov na sich, 

Wüépisev { Týždenník nemá kaucie / a za podporovania ústredného áru- . 

Prvá strana listu E. Stodolu M. Dulovi z 15. marca 1918

Vl*«LJ mí, (l^p'UMéj 

P5#i^^ík^*/ mit**, inin*i(f 

todU % 

Odt tfa (LA4 fófeso^ Wsro* vfc írr^tî f 

fal ty-* prUU ifi fo*rf- / kfjTPtr llU+í KT frtrh 

ttM^rfiJUjÛf notu (ÍR^n^t^Q f 

Úfrnt viovt t/f^'d tuJihL 

tuti i^/nWť 4Ât, frÚ j 

/frW>vf tiJirriû^ û/£lt\/&*Í4 tuf y X^MA. /TTW^W^ÄJ 

/ÛW«4J iCiL \r taj írÁ vi rftrtfa*: HtulhZÂ 

/f % fi,**a /jťt JiLrt^ 

• ^ • « * - 

Posledná strana listu Jána Slávika M. Dulovi z 19. marca 1918 

360

íja aktívne vyétúpehi e nÄöe,} strany u5 teraf^-dlho-'-aä^ 

triasáli joeltf ^áležitoijí. J,a som nemal y iímysleŕpieaí \tl£ 

i-;; v le m* M*maX k tomu,aby Bom ti na každý pád rozpovedal gv

^SMIIS BOVIS! •-- 

Raclakela, administrácia a «jrpaálola v TorMaatkom Sv. Martin«. 

Bočník XLIX. Utorok, 9. apríla 1918. Číslo 41. 

Vyzvanie predplatil! 

Proste« vietttfch et fitatstov našich 

novín, ktorým predpUtok terai koncom 

prvého Atvrttoka vyprlal, aby »1 bo 

láskavé Cím skôr obnovili a tak podporili 

nás v dallom riadnom vydávaní 

Administrácia 

Národných Novín- 

0 náf iftí pridMdiíctf a struj. 

Politika je: umenie prispôsoboval sa daným 

pomerom, aby dosiahnu! »»oj politický Metl. 

My SlevlcI ta« ul 10. Bájt 1B4J-r.o v Mikulási, 

neskoršie 6-7-b« júna roku IUI v I 

tioe atolih d« progrtmmu naše národne túžby • 

i ony »ú i dnes pietnym základom nalbo 

odobril územie, ktor* H M (tikali 4. ajr.1t. Nápady 

zmarily ia pri najtasslch ztrstach neprlstefových 

MoattfMitr bol rod palboo FrancAsov. 

Pred Vordnaoa 

bojoví Clnnosi dekestrelectva u stupňovala. 

S osutnýdi bojJK aiCoho nového. 

Prvý generálny ubytovniel 

Ludeudortt. 

Z Parita odchodla. 

Obyvitetstvo 

opAita Paril, • vláda lo vie 

molne podporuj«. V druhej polovici alnuMbo týldAa 

ot 

prevážali I uoktJeck* sblerky. Hervá et písal 

v tvojich noviniek, U >ntll Nemci zaujmú Amlena, 

to bude tofko, ako by ol DMII I Paril. 

Wilson o Nemcoch. . 

Prltldent Wilson v Baltimore 

povedal ttt 

Vojna vyfadoje vraj od Spojeaýdb Stilov Co CisUbo cukru • predošlých 31 korún na 54 ko- 

U um osmúlc byf hádky medzi nami, la najvlClle obete, ale ony tú povinná da( vfetko 

Lebo ak prebrajo túlo vo|au, stratia rolln velkábo 

oba präg raaay to ui v mnotoem prcfceasná, 

Toto, hľa. J* krátky proces» I Guda gróf 

potrebujú revízie. Ale týcn, to žiadajú, aby H Nemecku a jeho apojencoa o to ide, aby Soaeskh sa oivaL guda-alnUtei to poCat, prllolllo 

ss trochu dane, a my — v decembri mlnolŕho 

programm bezodkladne revidoval a nový programm ivojej vôli podrobili viclky alovanak« národy, 

vynisau, ipytujoa u, ci v dnelnjcn výnimočných, vteiky pôvodná dele balkinekych národov. Oni 

i mail aae al drahll cukarl 

ckci vy»Uvl( htfeaonJa aáslU, ilaknbatnofti a 

isnreteno »tauriilnycb pomereca molno budoval 

avojko obchodu. Tým Eoropn právo tak ckcd deitaf Takto zdralely I konopa. G«*dorttí obamutro 

prof ramm pre buaoct vaky, kade ta i kon»ieuacia do avojtj aocL ako Ameriku. Potoa I Pereit, India oivalo a mlaisteriálnd nariadenie pod C 

vefkycn evetovýck »odla kiorfcn »a av • národy dalekáho výckodv. 

J 

149943,917 nstáUlo ceny L triedy konopi na 300 

a.aia Birooy BMIB« riadu 

^ 

— H dni 

' 

u den 

Prlsiderrt Wllww bol by vraj etto I Urat 

hotový «vle»f ro( o poknjl. pri ktoroea by prenMC korún, II. triedy na 225 a MI. triedy na 150 

premieňa, kedla dn«a nevieme, kun, k akým a atebl rovnako obilU. Ale Nemecko nechce takt ho m. (51.) 

tnenom, v akö »Iranu »vtu, do akých poacfov pokonávanr«. 

Alebo: »OMGE pýtal ministra, »by cenu replce 

záveju ohromné vichnski letf jedntbe alebo d/e 

1917 tvýlll na 100 korún a cenu repke 

b«oo Hitu 

Drahota a OMGE. 

t r. 1918 na 120 korún. A toto minitttf I prl- 

Teraz roblt programm znamanaJo by nielen O drahote a Jej prlílnácb v ruliCných novi. 

zbytočnú praco keaat, ale I konfundovat našich nach u al hodne popísalo, ale túto otáiko (erai Páni gaidovU cestovali do Peltl (I leleinlCné 

IU4U, pre ktorých je I dna* dobrý a, »pelanJlvým elte .»caMlno dôkladne »bJaanK. Ja tiel, týaite lístky do II tr. dostali za mierna cenu. Vtf v C. 

koapuMB po ouoch zdedený ideál, prenášaný 

444, »by sa pashovaoJl. lka dekául pánu minlstrovL 

le pri ustálených cenách neoddá »a la 

tradíciou a pokolenia na pokolenie. 

• to aa laky, i ktorého temer neustále vyteká 

Znamenalo by konal nesoUdnu, neserfúzaa drahota, ktorá nII ilvot »praví «1 ikoro neuietitefným. 

o 20 halierov zvýlll cenu mlieka. Oní vlak novo 

mlitkántvom sa taoberaL Podali pripi», a minIMer 

prácu, keby aae pod ceuOrou a pod výnimočnými 

poriadky caceii »a — slobodne oavedcovaC 

Štyri pbaeny OMGE tnaCla: »Oruigc» Magyar te mlieka sotvs bude, lebo stopAovanlrn výdavkov 

dorábania tento zvylek aa ol dávno Pnie myslím, te predsedníctvo nsiej atraay Caidaaá|l Egyeiaiet«, po alovenaky »KraJIntký 

pre- 

celkom aprávae pokračovalo, katf v týcklo Casleca 

nearolalo výboru národnej »trasy ku programmáiickým 

osvedčeniam. 

K tomu, aby aae »a k domácej, vnútornej 

piaci Upi» prichytili, alovoa, aby »ac »voje nwť 

»ten», nesystematický pracujúce »ily k fasilnejlej 

práci MganUovali, treba nim len rázneho komminda 

a dobrého komaandanU. Ako tlnce Jasnou 

*ecow je, le treba nim rulu h todl 

organizovať, 

»oy — ked bude treba — neboli aae »dva alliiony 

rudí.« ale «Jeden národ.« Toto Je práve U ká 

politická cxlcencli, ako Je narevldovaf terai pro- 


Návettle neaccfceko centrálneho lUbu. Ona 

Na poladnle od Bocqaoy a Hebnttme c alealnych 

podnJiU dottaJI aae tajUých a koriat, talel'iútu 

i mnohých tlrojových pullek. Výp»d Antllfmov 

proti Foltltox aa šmaril. Na lápadnom 

tr*ho Ancre nápadom rotMrt'l ame »voje hlavná 

poiuv.nie H dvecb atrán od Alberta. 

Od rieky 

iornaa na poladnle Irvá palba • ttapelné aenile 

b «je podiely boly. Strtefall tme M feletnlca 

' v AoiK.it. 

Medil Morcait t MontdMIer Francod, 

madtnký (icdovaký »potok«. Opakujem: wuutanhi 

•polok a nie ako ho Vlaaf a Svet, Slonoviny a •Keby pán minister vlani bol zodvihol cenu 

ottalné aacholrávky menujú: uXonkj. Veď kto neopracovaného dohánu Uk, ako sme íl my Žiadali, 

poináte {innosf a ciele tohoto »polku, prlavedUte o 150*, o v, pestovanie dohánu nebolo by kleilo 

ml, le hoci členovi» ipolkn rottratenl »A po celom na 50 ti»lc kaustrálnych jutár, a tfallfe klesá «ie 

Uhorsku, spolok je predsa len maďarský, lebo elte molno predvídal« Ďalej hrozí mlnlitrovl: 

•IAH «ste aadarským táajaoa. A I vlále dáva .Jeitll pán minister pri ssmienanl dohánu 

ponCenle, ako (aidovit — a právami; ako laorávat 1917 ntupotrebl cien uttálených na r. 191B, 

alobodu, aby s nej vyrastal« «itatna Ide»«; ako vôbec nemote by( nádeje n» to, le gtsdo^la na 

rotcilevaf ihnllá aemeno do krajností šovinistickej r. 1918 dotUII »rub. ktorý Ich má povzbudzoval, 

politiky, aby'i neho vtilitl »Jednotný národoý list«; aby pestovanie dohánu udrlalL« Ale iprlvca 

ako hno|it v letky boJIllU alovenakou a laoo nt> dohánových dôchodkov povedal, le dahin ul 

madanken krvou, aby netný Červeno- bteio-teJeaý od rokov ako molno najslulnejile sa zamieňa 

kvietok •soprrvacie« m»I vlád« dobrú pôdu; ako Pravda, liadostl peiiovalefov dohánu predottre 

nabK vetrom veľkej doby rotoslala IkadUvA ullnu pánu mlnlitrovl a Je presvedčený, le pán minister 

•volebného práva«, aby panskému dvoru nemohla peAiinletvs má veBcý smysel pre porno-hotpodirpolkedrf; 

a hlavne ako xvaUif úrodu, aby •tvo s bude vedlel ocenil tladoitl gazdov.« (49) 

»gazdovia« dosiahli Um vlCfieho xislra s sby sa 

•FlnanCný minister ceny nespracovaného dohánu 

ru r. 1918 od dotartjllch cien tnaCne vyiHe 

neskiaaaU vo tvojich výpoCtock do budúcnosti. 

Všetko toto patri do kniha národo-hoipodárstva 

ustálil. Ale tieto ceny pre usUviíne zvaCluJAce u 

•polka OMGE. 

výrobné (alkosti a pre vieobecnA drahotu alte 

Ale sby ste sa nemýlili, kto lú títo »faidovia«, 

dololll Ueba, la sú vteici veľkostatkári, vkUlnou 

ttsic|utrált, trofl, baróni a Udovskl »rendátori. 

OMGE aá vyle 6000 Člena»;, ale aedil nlal Iného 

nenájdete. SA tam Clonovú vlády, vyslanci atd, 

ktorí dobro poxaajA v letky kraCky alnliltrstvl. 

A aby trato sHaý, Často al vysfvavf hlas apetk* 

OMGE Um diloj bolo poCof, sko sa povie, aby 

roMI rwtjmm mieni«, o to sa »tará — a to vermi 

•milo — »Költőiek«, oWiriy lýldoaaJk pánov 

pudov. Vldrna i tohoto «KOstcBra« nlekofJco výstrlUek 

(Uslo v »átvorke soiCI Clsio s r. 1917J: 

»Pod predse^ŕícrvoB saaého aialatra ja októbra 

1917 vo flrunCnoa mlnlotentve bola odborná 

porada. V mar» (udovskébo obecenstva gróf 

Soasslcb 

tladal, aby cena toboraCaeJ cukrovej 

repy usUUU aa na 12 korún. Ale v sáojae tab«tp«c>nii 

úrody cukrov«) repy na bodúd rok ta 

potrebné oirtaCIl, aby sa (e) »na na r. 19tS ostáUla 

fti 20 korún«. (44.) 

•Nale orvanle aa dosiahlo výsledku, lebo 

flnanCný minister vo vletkoa osvojil si nale dôvody 

• cenu v r. 1911 urodeaej cukrovej repy 

ustálil ni 15 korún.« (41) 

•XVI. rák. Cl. z r. 1917 tvýlll dali od 100 kg. 

ýlll. (48) čtkall toUl Hte vylllu cenu. 

vldv nie sú primerané« (51.) 

Koniec keacov: taJCiarl, trpeli ve tokajié dallle 

tdralenii dohánu I 

»V záujme pestovania lanového temena treba 

popýtal ministra potného hospodárstva, aby cena 

lanového 

semena bola 120 korún. Popri tomto 

Národnie noviny ospravedlňujú rozhodnutie Predsedníctva SNS 

nezvolať výborovú schôdzu strany

Emil Stodola 

Pŕemysl Šámal 

David Lloyd George 

Georges Clemenceau 

363

Občania! Robotníci! ' 

Co*«« Mfň mkf «frkna cdý» «rtttm uk> •*« puÂocj knî 

«4M. Érjd ttkf*m metmi fcattft to*: «uV uton-la, v, my»* bcsríia »B|MMJI 

MÍ M»* «j» «M m bnvfd putôdil teán 

, hlad. wifttttafcifc 

p ntw i^ff |ÉWa n »*,) **« ÍVIIM, prvý «rffOfM v*a\oni Ttéotátsd má>** ,4k, 

attaVáji- T fttW • "W*ŕMO Pd4tt, pnrto mini ľyl mú M ito«n4 a wfii 

Dpaf -*,§*M$•*» -tUHpjŇ!**i t» *l«ti^f ttr » »ittthreial »..ktmr 

P***- ftwwnf M itNUiitae» rm/d**WÍ *».» t «j r/ «to»ti v« Sp HMM 

rada a bojoval buM aa pokoj»? »pntofc*r nám*»-, a aroje pulhutt (*A-* 

» u wdalno-fMÉÉDcW poliaUarky IW aa trdy) llauitn tomu, ku« nrprbJrr 

K«Mt* wreduaaty rofaHurik i« mala-ti pthtafe a i*m4aoo, **« %i dril 

z« pwaaapaT pri* v dri prWbr. «u*» tfe «pukovcí tnirtfmnti, itjkitl,, * r«4 

tam» and H*Ofctnt« «itlaWMi vf»U»«Mt l*\i«r«k «Jymmaldrfibi

.'•J.»*>*l oftt.il*,i. a 

ýaTaal».»fieB • BTU>» ninlulm 

I Úralslaau poiUrtiU ílha] porlaaoatl,. 

A»J.k Tjaoarl* »* j1,1*42» »» moi JOTBÜ« cf-.l*. 

al • í.víl.jíűl ..ritlilU.» t*bx< avwli 9* '4P0:»xoll..« 

Jeit'.l J»,JM oatatMa a»Vt Tattal |ir»J««d» liOTaoaVaJ mxea. 

mj «trtaj űktí »ura ».. »fgvto «l*»Lo»U».i..U*l«ttt« 

aSJia »íi.íiona.«^ MAklMvnl« anal*« Q hí »rí P sS«i«a • «•», 

aíc itl, 

rsSnýa > Tltcarl* Hrí .•» .-»J-UDI>Í nptluîti t-t rvMâý- 

II Jobftcil T »í«OOM lótTCT» Dlpľ4all,r40M{o T ?tT«jIf«a 

«•poutfoa »/cliMtUai - 1. b»ia:4«t»ta< tot« apaurianla.- 

A yoru»*o by cMjt. aaaboa príliraacaf l«a T»Iol 

aálo jili.j>aU ku. [>rfaaak(alu «yiuüa» «aj»» 74« ulrojaaMa 

.-ul.ll«icu.Tjlfc rtdaaj la» laatal.arlaitcaf »a rni'ltkoT. 

rrl >Uir5^k tr aaa aoaaUta 1 aiti 

Xooáaa aa tüajai.le po loeto «ÍBTOJBÍDÍ »ijho 

JMuiU tiia o»prarailm(W.a lacW llaí - •*•> ii Uli« J 

•arlSll • 4a «la» n» d«, J síi».- 

JátW» JaMlBjúaann. ťáiajAlata M aaig.ktar« 

o«p»TaUlc ah» a arabja» uLrciur ami a állott 1 u UI'THII 

Talka;án»kaj,a(.1 1 pr»»tr1»l«aT »tltajph.al» ti TI 

oarafl poataTll 1 fctar» «« a-rrjia nalku *paa wi J 

Taltalapa »TBJU nHúrná alaaly.i U*9 »rto rr»Ja»..l. r~taa 

Ta?B« ratj bol» •yabalua ratncVi.'iaal.ai» rálj raafraaaj 

«Ily a aláTf tono »4reta.ktorý •! >* •*• FT» »**• po»Uill.. 

MÍta.BlaratJkj a TjvokttUa/ •»•• fraía».-^.írtjai 

maja wrUSu aalakOVaala »a í.al.ttaxi St» aj STaokliall 

Taiía pMTaaíai a aaaao-ral ul 1 aalsl») fai» AoeiTáCna rrla. 

••I.. 

Xaatal aaaj • »frajaa lakásai«) »a«j 

•» Tarí.!tT.»l11aa.Én» l4.rrataa !«!•• 

T «a oiimni »Utal 1 

\.l.vtía\ 

arataada •l-r.adr.a trasy» 

-tí/V ^ > a ^ C^**^^ v ^gjoU^ 

Posledná strana odpovede M. Dulu 

na pozvánku na divadelné slávnosti 

v Prahe 

Posledná strana listu A. Hlinku 

M. Dulovi z 5. mája 1918, kde sa 

zasadzuje za zvolanie porady SNS 

Samuel Zoch 

Andrej Hlinka 

366

in** 

/; ľ 

I.£ ^ 

, £v%J 

• :^4. 

-.¾. r 

Slovenská delegácia na čele s P. O. Hviezdoslavom na divadelných slávnostiach 

v Prahe (za Hviezdoslavom V. Šrobár, historik D. Rapant, vľavo A. Štefánek) 

Slovenská delegácia na divadelných slávnostiach spolu s českými hostiteľmi 

(v strede Alois Jirásek) 

367

Prvá strana pozvánky M. Dulu 

na dôvernú poradu z 9. mája 1918 

List Ladislava Moyša z 23. mája 1918, 

v ktorom reaguje na pozvanie 

na dôvernú poradu do Martina 

368

^/s: 

at&tojft* orientovaní o rmoiotTt pr*o ekraa a4« od jrrrm- 

«1* TodflDiB aal» j atraoy pr#)wo«nioíi..T5r *a» f o» o týolito 

Posledná strana predsedníckej správy 

M. Dulu na dôvernej porade SNS 

24. mája 1918 

préOMh aanotaLl.oal prílaáltaatt oanall íoototoen» orUt>flaohlo 

nikto • tŕohto íiinooli od jtr«a.i«4jiíot"T» 

oloraantoi nAroCnoJ otrany jn?«oiÍar

t.c-»oîr»v AL^ÍA. 2-V.'»-n*áX. Ý^ «fem.*-« 'Tl*A«/^C^**«l^*_íŕ!ÍL*í**i. rf J7-A» ^!»ä^>T*«^» 

**~^ «^á* * ^ 

/ 

w^d ^ ; ^ ^ ^ ,-^-^ ^ ** *»*_ - *—* •^-sŕ- ***• w^* *^*z ^ •**;-• 

'ftynWtvuÁwi*. 1 •'*/« . JV M. UA»4«L. Zŕn»**. -«*- (í V'^j 

• ťu^^M ^••Č*^. ,Lf^ v^^r^

4i *£• 

r'T : 

Začiatok ofenzívy rakúsko-uhorskej armády 15. júna 1918 na Piave 

SCTEL 

# .- 

\> s« 

Čsl. légie v Rusku na Transsibírskej magistrále 

371

T/r. 

lv/aaplartr« lílr T rrl^nanent 1 rP íKVia* Pulu, TIT .Krtia, !Ut.*S:»j i;o3»iia{Tar4 

eirrhv [•*•*• iU- > 

»« ir-#i IQ. »I««n»' Xaŕe»' »Ir n «ti l »i .»-J » 

/»li»' r •» *«^ »-i • ílÄí-n» «áalk t^llmk; aštakajá«» T a> ŕan n«, i.'a, 

a -m- fL.\aá«>« «»J r*1â«t* « » •*.', •)' ra-. «la «ajinal* fa n»J - ; i t 

«tun a-> 1 iMalMtarai aanb-, aaf**l 

t. *, t», T ľ*ar« llaka. 

' • r» «*•• fl», 

«. a, «t«4a« fatoafaa CfeUtt«. 

*: , U, »..IM Warf«» «JIM, 

Prvá strana zápisu z tzv. „súkromnej 

porady" slovenských politikov 

12. septembra 1918 v Budapešti 

Prvá strana obežníka M. Dulu 

dezignovaným členom pripravovanej 

SNR o výsledkoch porady slovenských 

politikov v Budapešti 

Emanuel Lehocký 

Ján Pocisk 

372

- ***T. »S 

&~~* 

ýL 

s4L*.?%*> 

,» t^S. A: 

. U ,^ 

•73.. jTsZ 

7» 

r? 

List Emanuela Lehockého M. Duloví 

zo 4. októbra 1918 

Mihály Károlyi 

Vedúci predstavitelia slovenskej sociálnej demokracie v Bratislave, medzi ktorými 

sú aj zakladatelia Slovenskej sociálnodemokratickej strany v Uhorsku 

373

•«•«kaata*/ rana I 

í : "i/s,ft/n/ fiŕtS***,./.> 

Mit« iU4ottl r/t lono« j p. «r. tollaai «M4«lM. T 

aat»tSa]ŕaaj iUlm ' lár. t, - ohm raiaarlat «tatoja flaioa éaaavaanaao 

»ÍWr« tiet«, ttrur liatu ÍIMOV ak la U j».» k.aUHJ..$iwj Hav *rtaf aia* 

r«« «4t» r»i dfMh «laaar Ho», aieialnaj atrnr. • prati »a> tfata 

•rmJ*, ••»* ««• «I »»lairaflU*. alt»» ttlafaaU&aa al.li aas* »ja b T»Uatvaiab 

4l

mm nimm 

sSfSPrSrSS Btrassr 

Rvdakela, 

Bočník TT.TY. Utorok, 92. októbra 1918. Citlo 134. 

Wllsonova odpoveď 

Rakúsko-Uhorsku. 

Svetová vojna. | 

Návottio »áibe faiMrálMae ttáb«. 

Bal Tyl« 17 milb'eAOV funtov. Robotnici 

jstratJU rUM 2.800 000 faatov, kbo * nemerkej 

okkepedl nedostáva!! puta. 

Déa 

Uvkington, 10. októbra. 

19. októbra. 

Tafoadfcc lo;itť«: Na mnohých aluticb horských I Bertin, 18. okt oVoas. ZJf.« «veste |« t Kodon«: 

Araartcké Spojené Stály na notu Rakaskofrontov 

votal livá výzvedná CinnooL 

Podh speahUvých vraj prám«nor /• medzi do- 

Uhortka od 4. októbra c«to u waihlngtoaskébe 

BaUuúuk* UjUU: Pred nalial llnlaal pri *á-jhodoo •P 1 «* Jsdnobi, aby Nemecku boly dano 

švédskeho peelanca potUly oasltdovod odpoveď: 

padnem laku Moravy «po|«neck« vojská sa 

u t 

naikdajoc« vými«nky: 1. Vlotfcy nemecké vojská 

Zahraaicné ministerstvo, U. októbra. Panat. 

v styku a aaprtaUfOB. Sovtraa od Al*kalnca|*> poddajd. 2. Vtttky aemecké podvodné ttny 

Prijal ton Valu adta od 7-ho L m., v ktorej doracujut« 

pripil rakutko-uhorikej vlády. Prtzldeot 

odbili ta« srbské útoky, Ďalej aa východ v °«dú vydaná, I tasí lodí vojenských a obchodných. 

aSa »ptoemecail proaif Ves, aoy ata latka*« pro* tepelných podujatiach zajali aao neprietefov. 3. Nemecko dá nábrada Ikody. Náhrada bueo ti 

etredaictvem »voj«) vlády poslali ti«, a kr. vláda 

naakdevnd odpoveď:« 

NáceJafk fanartlMko Itábu. veliká, ako celková aomma ta vlotko zbrojení« 

na »ucho I na »orl tertjllebo rok«. Náhrada Ikody 

Präsident pokladá *l ta povinnost ozuámM Návaltia nemeckého i«a«ráln«ae itábo. DAaibada splatná v ročných lebetáeh. Použije at I na 

{19. októbra. (nová vystavenie krajov, ktorá NOOKI vo vojao 

raJtúako-uuorakeJ vláde, fte uemdie sa zepo-, 

dlevat a jej predostretlm, lebo od 8. Januára «••« ****** • L T»" • í , M l u ••« mtkolk-1 «»««•• 

late veľmi významne udalosti sa «taly, ktoré ,,á * "P»«*«"*« «»«T Severe-výcbedii« od Kor» At-~l~U— 

prcmeuiiy pri»iu»au«< * zodpovedaní severe-! l«"" ilMUt * "«priatom, ktorá sa drlaly «d posled-j WarOOtia dlSCipiina. 

americkej vlády. Medzi tými 14. bodmi, ktoré "f CB ^J«* "* »J****»»" •*••» Lyw, sabaall DlacIpUna alebo kázeň xnaaani porisdek, 

prixideot viedy ťormuioval, J« odsek: Jía- !wB * c " ***** Jubo-aápadiie od Kortriku boly j ktorý u zachováva v nltktoraj tooloťnoitl. Národom 

v Uhorsku a Rakúsku, ktorých položenie! ,qur « n * "••*»» "•»J"" "« »* u - Výcbodn« od rodná dlidpllna znsfluná teda ten poriadok, ktorý 

ri 

meozi národmi obraoead a zabezpečené chceme Ul[ * • D o m " "«P»»**«' * t t n ^^1 

*» n »»l ti po 1 si dril v «vojov lono národ. Takýto poriadok 

vkileí, trebada( najsvobodnejaiu možuoalauto-- , " , ' u A»cq-Tompl«avo-nbjn«a—MirqwlU. musí «-•* -•' mq( -•*•«« medzi sebou «h«« ir.id* kaJdý -»r^ národ. At« au masla -«..i. 

oomnélio vyvinú,- Udt>eh čias, ako tento bod! 

* ta * 0 l W B P^41 *' 

* 

ho sja( menovitá malé, slabé národy. K«d v«lký, 

M,Uli U CAl 

űl0,t, pro 

Uvo,kl 

bol napísaný a au koogi-vu« äpoi««yeh i»atov l 

trv>i* M 'l- Jvho-vychodrt« od U Catea« 

silný národ má nejaké nedostatky, poklesky, ti« 

vyhlásení, vlida Spojených Štátov uzmata, ie"*i»>hol po Batvtl, v Itao pri Audlgny po Julny kraj 

( 

ho ak« U«l soslibuid, ti« oo to v tvoJ.J alt« 

medzi Cecho-Slo>áluni a Nemci, ako i medzi' *"»'«">• N « •«tslnom álrokom úta 

anieoasudUnadtým, aká akcia úhor-' n * a , v < r p o Vlncq - Pr1 v ' nd y * §rt Psla's« osadil [rodne JcUvovsnic. K«by sni« v tomto boji a«ma'l 

skej a rakúskej vlády uspokojí a&plrácle a po-'" n a *^cnoaooai Dr * B en»ký národ ntutniva'skcbo nánorr.ktvs lllel tlel ta. 

Marilo «tat My dn«s vletel Jednotne, do chlapa 

tomuto inému s u,i u 

*iaü. cprA«»«no«ti, te by! Amsterdam. II. okt »Alg«m««n Handolsblsd« î 1 « u "«Um vodcovstvom. Jano rozkazy 'Čata 

ony po» a to valy za pr« r^"« pokynutia spozorsosUo sprevádzame, 

narooa; ved Slováci «raju to len o*«ch pudsts-!sírany nasledovné odnadnotl« aákladkov tnovo-ÍHbo blas« aaakdovat chcem«. A had nám aaso 

»iuro». a maU by aat ityridwaiich. Na kon(i«u!vysUvtala B*l(i«: Predbeloé aékladky pr« tt»«-j T »

Washingtonská deklarácia 

WASHINGTONSKÁ DEKLARACE 

PROMLÁŠCNÍ NEZÁVISLOSTI ČESKOSLOVENSKÉHO NXRODA 

ZL ÜNC i«. ftlj/U iqil 

•vv^S 

Václavské námestie v Prahe 28. októbra 1918 

376

f-SJKÍ 

1 

^ 

Stretnutie českej delegácie s predstaviteľmi čsl. zahraničného odboja v Ženeve 

Ján Damborský 

Karol Anton Medvecký 

377

^/fe*,^/../ f*" ^pry *&*y 

^+*u ***** ..» .« nrPŕuwa *«*« 

2.— \4**--\-*ZZ JUL 

*&"gyí y?» - 7»»^ * ^ ^ r , > ;-*Ä^>^'' 

**4£^ Jhf*£* W/«"?».. 

*4&4WJ#f 

•_• 

Pod takýmto fingovaným oznamom o konaní výborového 

zasadnutia SNS sa 30. októbra 1918 zišlo v Turčianskom Sv. 

Martine mnohopočetné deklaračné zhromaždenie

ŕ I 

t I f 

t I ?' 1 f t 

Skupina martinských deklarantov. Prvý rad zľava: K. A. Medvecký, J. Vojtaššák, 

Dr. Kmeťko, J. Janoška, S. Zoch, J. Slávik, V. Makovický; druhý rad: E. Stodola, 

R Juriga, R. Markovič, L Dérer, J. Čobrda; tretí rad: F. Ruppeldt, Š. Krčméry, C. Bezo, 

C. Horváth 

Historický telegram Matouše Duly. 

tirctlftSkl u iirtio 761 35/2 3010 II 5.05-— 

-Slovenska oaroiai itrm stojí BI stimmt »ezptéiteBeeielo 

• iiiviiraéieii 

eaioircovaciko p r au sloieiskiko iireia a n 

toiio ímui nilttoje pre Hom'm iáról ocm 

fil 

strnul laoostitieko stati - poziusiijleko to Slovenka — 

.— ciiek - loriij a sliezska - litis tni •'> 

Historický telegram 

M. Dulu z 30. októbra 

1918 

379

•wT A 

i 

j-^^C^M?. dfl*. •. i -, 

• J Hl. i ' ' ii -J 'íl - T i . .Ti m ľ i I MIIT 

Bočník XJJX. Štvrtok, 3L oJcfcbrft litt, fttft 1?8, R, ' 

Deklarácia Slovenského Národa. 

Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, shromaždení dňa 30. októbra 1918 

v Turčianskom S v. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného československého 

národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom. 

Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska; 

je jedine ona oprávnená hovoriť a konať. 

Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desaťročia njepoznala vážnejšej 

úlohy, ako potlačovať všetko, čo je slovenské, nepostavila a nedovolila nášmu národu ani jedinej 

školy, nedovolila, aby sa slovenskí ľudia dostali do verejnej správy a úradov, náš ľud majetkové 

ničila a vykorisťovala svojou stredovekou feudálnou sústavou a politikou. 

Nie sú oprávnené na to, aby v mene slovenského ľudu hovorily, ani' tie tak zvané zastupiteľské 

sbory, ktoré sú sostavené na základe úzkeho volebného práva nedopúšťajúceho 

prejaviť vôľu národa, a pozostávajúce z ľudí, ktorí vzdor nariadeniu zákona nedopustili na 

výboroch čisto slovenských stolíc ani len slovenského slova.

klarácia 

SltraskéhillánÉ! 

Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, 

shronuždenl dňa 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovali 

v Národnú Rada slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa, tmtft 

na zásade samourčovacieho pravá národov prijatej celým svetom. Národná Rada 

vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa, bývajúceho v hraniciach Uhorska, 

je jedine ona oprávnená hovorit a konat 

R» ji uto iprivnau ua. viau, ktira u cdi drsatrciia iHpamala viinijiej úlohy. ÜHC pcí!:;iuaí vutka, to |t slovcndc. ncpomnU i idmilk otia Ént tá )•*•) 

«kofy, mkntik, aby sa storcnslu1'QCÜÖ dostali os vereint) správy a Búdou, aaš ľud majcikorc nitil; a vykoristorala svojm stn&iffcoi IWÉBIÄBBIPÄC 

ti 

Hit sa opriraat na la, aoy v miae s!ovcnskcliQ ľudu hovorili, ani H fahzvaae laslupitEľskc saory. ktart sii SBstnoé u aUafc ntaM « t a pm, Mpsfi|«rto 

prfjníť rtľo mradi pazastaiaject z ľudí, iton vzdor uriaduiiu zákona nolopasríli u výboroch íifli slofoskyto sfotit tá la únumw am 

Nie sú na to oprávnené ani také ľudové shromaždenia, ktoré vynášajú uzavretia pod tlakom cudzieho 

násilia. 

V mene slovenského národa na Slovensku oprávnená je teda hovoril |odlie 

Slovenská Národná Rada. 

1. SIOTCBSIĹT Dinxl je čluikt i r«*« I kuliawhuicrKlLV irdncin^kn 

h« urobili mmyra 01 celom sveit. snili ucui i ilovrKk* vot? 

!->k«>hilliM 

ir.-J.i Nd lyikyrh kultúrnych bojoch, klo« Tied«l tekf lind i kliri 

I Pre ler.tu enkoskivťiu*v fun-d radím« ^ m,- '^.bme-d.'--- s.tm-iir--' ••,>.••. • p.-r..: ra .v< : .:».:- I.^ÍJ 't•-.•.:•>! Na ;ik:afí< tejto ti&idy pfejavui«M nxq n 

nortuhofenym med/narwinr'm právnym pol''Jer. m ^"'' íl-i.i H> ľf' br.» ''''•!•. • -»niî >v i' UIIÎÍ» Wilson 

>! ii>- r-ir-a V >M unal raluiko-uhorsky mmatar 

3. /tnl.i -Um/Hr iiAi\i.li. |h, K 

..)i . î.. IM \-l'i.l-i \,l. I.i-i i-^kv i, ..-..l... !• 

/ánikiiim /II.-IIH./II.I\.II .|.i|»in i|nii i .I.I-1. /I.I..|.-II|.- 

Sme prrtvcdťcni, ÍĽ nat «najivji a nadony »Invcnuk) národ Mor) v/«tur ni>I)ihanrniu úlisku dospel na tak) tlupcA r 

ryXôttnj t potrhiMntho pokoja a 10 spolku národov, ak- . jemu ImiU- popriali-, ab> sa d ta ivu|ho rá/u mohol vyvMovif • dta ivojldi tŠ ptapd 

ku vicobeentmu pokroku flovedrnfctva. 

Zo zasadnutia Slovenské) Národne) Rady v Turf. Sv. Martine, 3t. okt HM. 

• ty« 

i.v |.ir>..| IK.I i.iks /1 -V. !%I«MI%< **•!*. ;v ^'. ••. ÎtafťkM I>ula v. ••«, 

BRATIA! RODÁCI! 

V tomto ohlase slovenský národ vyslovil svoje žiadosti. 

Toho sa držte všetci! A zachovajte sa, ako to veíkc udalosti vyžadujú, dôstojne, aby 

nijaké výtržnosti dalši pokojný vývin veci neprekazil}. Oprávnené sťažnosti a žiadosti oznámte 

nášmu výboru, ktorý' nakoľko len liude mo/no, postará si, aby NM im odpomohlo. 

Vrchnosti idu nám po ruke a prelo i vy/y vanie Vás, ahv ste i v«» všeobecnom i vo vlastnom 

záujme vrehnostenskym nariadeniam /adosí urobili. 

V RUŽOMm-lNKl!. :*. nnvmbra I IHN. 

Ružomberský výbor Slovenskej HÉrodnej taft. 

Ružomberský výbor SNR rozširuje správu o Martinskej deklarácii 

382

aróczszentmárton 'Tátra bank 

Budova Tatra banky v Turčianskom Sv. Martine 

Deklaranti pri spomienke počas 10. výročia Martinskej deklarácie v dvorane Tatra 

383

Marián Hronský - Miroslav Pekník 

MARTINSKÁ DEKLARÁCIA 


K VZNIKU ČESKO-SLOVENSKA 

Ilustrácie: archív SNM a SNA 

Návrh obálky Tibor Seman 

Zodpovedný redaktor Emil Bor cin 

Jazyková spolupráca Mgr. Marta Drličková, PhDr. Eva Gáliková 

Technická redaktorka Jana Janíková 

Prvé vydanie. 

Vydala VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, v Bratislave 

roku 2008 ako svoju 3732. publikáciu. Strán 384. 

ISBN 978-80-224-1047-2

• 

i Tátt»' 

f.p-*akiotf£t«ta>. "Wd

Cesta slovenskej politiky k vzniku Äesko-Slovenska. Bratislava

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?

Cesta slovenskej politiky k vzniku Äesko-Slovenska. Bratislava