Cesta slovenskej politiky k vzniku Česko-Slovenska. Bratislava

Martinská deklarácia
československá vzájomnosť a belvedérska politika M. Hodžu. Každá
z nich mala svojich horlivých zástancov aj odporcov, ale v praxi sa zvyčajne
slovenskí politici pragmaticky prikláňali k tej politickej orientácii,
respektíve orientáciám, ktoré v danom období poskytovali slovenskej
politike najviac možností zlepšiť postavenie Slovákov v Uhorsku. Inak
to nebolo ani v predvojnových mesiacoch roku 1914.
Martinské vedenie Slovenskej národnej strany ani po smrti svojho
dlhoročného predsedu Pavla Mudroňa začiatkom marca 1914 nezmenilo
výraznejšie svoje politické postoje. Jeho vedúci predstavitelia Matúš
Dula, Svetozár Húrban Vajanský a Jozef Skultéty boli síce ochotní pri
obrane národnej svojbytnosti Slovákov spolupracovať s nemaďarskými
národnosťami, a od roku 1911 intenzívnejšie aj s Čechmi, ale za najvhodnejšiu
politickú orientáciu, od ktorej očakávali národné oslobodenie,
stále pokladali cárske Rusko. Od toho ich neodradilo ani neúspešné
presadzovanie neoslavizmu, tzv. novoslovanskej koncepcie vzájomnosti
slovanských národov, ktorá sa na rozdiel od predchádzajúcich slavianofilských
programov neusilovala zjednotiť všetkých Slovanov do
jedného štátu, ale presadzovala myšlienku zbližovania slovanských národov
predovšetkým na základe hospodárskej a kultúrnej spolupráce. 36
Martinské vedenie vo svojom vzťahu k ideám neoslavizmu vychádzalo
z pozícií blízkych ruským slavianofilom pravicového zamerania, akým
bol napríklad A. S. Budilovč 37 , a v tomto zmysle akceptoval program
neoslavizmu na druhom Slovanskom zjazde v Sofii v roku 1910 aj S. H.
Vajanský, ktorý tam oficiálne zastupoval Slovákov. Sofijský zjazd však
ukázal, že neoslavizmus nemá v danej situácii perspektívu rozvíjať svoje
idey a v ďalšom období do vojny bol už zjavne na ústupe. Svedčí o
tom aj list Svetozára Hurbana Vajanského predstaviteľovi Petrohradského
slovanského dobročinného spolku A. L Sobolevskému z apríla
1914, v ktorom veľa sympatií pre neoslavizmus nemal, 38 ale na druhej
strane mesianistické poslanie Ruska sústavne propagoval.
Názory na slavianofilskú, teda ruskú orientáciu slovenskej politiky
v posledných rokoch pred vojnou korigovala aj protirečivá politika
Ruska k Slovanom. Petrohradská vláda totiž v zahraničí národnooslobodzovacie
hnutie balkánskych Slovanov podporovala, ale vo vlastnej
krajine národnoobranný zápas Poliakov tvrdo potláčala. V nazeraní na
úlohu „ruského faktora" v slovenskej politike sa preto objavujú odlišné
hodnotenia, 39 na ktoré pôsobil aj fakt, že časť Slovákov žila v Rusku
a názory o ňom spätne ovplyvňovala.
30