Cesta slovenskej politiky k vzniku Česko-Slovenska. Bratislava

Martinská deklarácia
období, 22 ale i neskôr, stala príčinou deformácií vo vzťahoch Čechov
a Slovákov.
Činnosť slovenskej sociálnej demokracie sa znovu výraznejšie prejavila
na jar 1914, keď po dlhšej prestávke (od roku 1908) zvolala na
12. - 13. apríla do Bratislavy svoj IV. zjazd, ktorý mal pripraviť nový
akčný program. Zjazdovému rokovaniu predchádzali kritické výhrady
na adresu výkonného výboru strany. Vyčítalo sa mu predovšetkým,
že strana nedostatočne plní svoje úlohy a že nezvolávala zjazdy. 23
Proti
výhradám vystúpil v mene výkonného výboru E. Lehocký, ktorý mal
na zjazde hlavný prejav. Neskoré zvolanie zjazdu vysvetlil tým, že slovenským
aj maďarským sociálnym demokratom chýbala doteraz lepšia
organizačná štruktúra strany, ktorú bude potrebné postupne budovať.
Ako ďalšiu príčinu slabšej aktivity uviedol vyčerpanosť strany po
neúspešných namáhavých bojoch za všeobecné volebné právo.
Zjazd okrem iného požadoval všeobecné volebné právo a základné
občianske slobody. Vyslovil sa za úplnú rovnoprávnosť všetkých národov,
ktorú však možno dosiahnuť len zvrhnutím režimu a vládnucich
tried, vydobytím širokých demokratických premien spoločnosti.
Cieľom slovenskej sociálnej demokracie malo byť „utvorenie Spojených
štátov Európy na demokratickom a socialistickom základe s národnou autonómiou",
aby sa mohla spravodlivo riešiť národnostná otázka. Zjazd sa
vyslovil za podporu všetkých demokratických síl, ktoré sa zasadzujú
za hmotný, kultúrny a mravný pokrok slovenského národa.
Mimoriadnu pozornosť venoval zjazd analýze vzťahu slovenských
sociálnych demokratov k slovenskej národnostnej otázke a k jej riešeniu
z pozícií ostatných slovenských politických strán a ich prúdov. Ostrej
kritike bola podrobená celá doterajšia národnostná politika predstaviteľov
Slovenskej národnej strany, ktorí očakávali pomoc od ruského
cára alebo od rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda. Na
druhej strane sa ocenili názory maďarského liberálno-demokratického
politika O. Jásziho, ktorý sa angažoval v boji proti národnostnému
útlaku, pričom riešenie problému videl v istej forme národnej konfederácie.
24 To sa však už, na rozdiel od Jásziho, nedalo povedať o budapeštianskom
vedení uhorskej sociálnej demokracie, pre ktorú národnostný
problém neexistoval, aspoň nie v takej podobe, ako ho chápali
slovenskí sociálni demokrati. 25
V návrhoch i v zjazdových uzneseniach o uskutočnení úplnej rov-
26