2012 / č. 25-26 - Literárne informačné centrum

VYCHÁDZA
Po vypuknutí Povstania sa Nemci chystali
zajatecký tábor v Grinave evakuovať, čo
v preklade znamená, že americkí piloti sú
tak trochu na príťaž. Inými slovami – chceli
im dopriať spezial behandlung, čiže špeciálne
zaobchádzanie, ktoré spravidla znamenalo
likvidáciu. Pradedo Tuma pod rúškom noci
naloží dvadsaťdeväť amerických pilotov poobliekaných
do slovenských uniforiem na
nákladné auto (možno by sa dalo nazvať aj
malým autobusom) – majú zbrane, na streche
leží pripravený guľomet – a odvezie ich
na povstalecké územie (citujem: Bola jasná
noc, išli sme bez svetiel…). Dostanú sa až na
letisko Tri Duby (zachovala sa dokonca fotografia
zo 7. októbra 1944), odkiaľ ich spojenecké
lietadlo prevezie na základňu v talianskom
Bari.
Začiatkom deväťdesiatych rokov môj otec
dostal oficiálny list z amerického veľvyslanectva,
ktorý končil vetou: Dovoľte, aby som
vyjadril svoj úprimný obdiv za odvážny čin
Váš ho už zosnulého starého otca. Budeme si
na neho spomínať s hlbokou vďakou. S úctou,
Theo dore E. Russell, veľvyslanec Spojených štátov
amerických.
V rozhovore pre Knižnú revue si minulý
rok povedal, že robíš len to, čo ťa napĺňa
a čo ti prináša potešenie. Platí to
aj o najnovšom románe?
Netuším, z akého iného dôvodu by v súčasnej
dobe niekto písal knihu, ktorá má vyše
500 strán. Ale je pravda, že som zrejme dospel
do veku, keď ma začína veľmi zaujímať minulosť.
Minulosť malej krajiny, akou je Slovensko
a minulosť zvláštnej rodiny, akou je aj naša.
Osudy každej slovenskej rodiny sú spletité,
rozporuplné, absurdné a občas neuveriteľné
– pretože najmä druhá polovica 20. storočia
všetkým dala poriadne zabrať. Môj rozprávač
má navyše veľmi provokatívne názory a sarkastický
pohľad na veci okolo seba, čo je mi
veľmi blízke.
Pamäť je silné slovo… Dom hluchého je
azda práve o nej, o histórii 20. storočia
prerozprávanej cez rodinné osudy.
Znie to veľmi široko, ako si tieto vrstevnaté
inšpirácie zladil?
Pamäť je silné slovo najmä preto, lebo, či
chceme alebo nie, je zmesou faktov a fikcie,
pričom to druhé zväčša výrazne prevažuje.
To „zladenie“ asi musia posúdiť čitatelia – ale
snažil som sa z množstva materiálu povyberať
príbehy pre danú dobu istým spôsobom
Letisku Tri Duby práve v tom čase, v októbri
štyridsaťštyri, velí môj starý otec, mamin
otec, kapitán Kriško, ktorý sa medzitým
ako letec pridal k povstalcom, konkrétne už
30. augusta 1944. Venoval sa vzdušnému
prieskumu, bojovým náletom na nepriateľské
(tentoraz nemecké) pozície a istý čas
mal na starosti aj provizórne letisko na
Donovaloch, na ktorom čakalo spojovacie
lietadlo pre generálov Viesta a Goliana, aby
ich vzalo do Moskvy – tí, ako je známe, dali
prednosť horám, takže stroj pri ústupe s kolegami
zapálil.
Ale vráťme sa k americkým pilotom – je
veľmi pravdepodobné, že niektorých z nich
môj starý otec osobne zostrelil. A ak aj nie on,
boli to rozhodne členovia jeho trinástej letky,
ktorej velil v priebehu leta 1944 (…a, ako je
známe, títo slovenskí stíhači nezvládli zabrániť
bombardovaniu rafinérie Apollo aj preto,
lebo podľa tajného rozkazu šetrili lietadlá na
pripravované povstanie).
V tomto momente zvyčajne poslucháči
strácajú niť. Príbeh sa zdanlivo strapká ako
starý sveter. Dôvod je jasný – napriek rozličným
peripetiám a zvratom v krátkom čase
ZAUJÍMAJÚ MA SILNÉ PRÍBEHY
typické. Nie výlučné, skôr úplne bežné. Dom
hluchého je však aj o vzťahu otcov a synov,
o spoločných nedeľných obedoch a o tom, ako
vyzerajú dejiny z perspektívy jedného ľudského
života. Mám na mysli to nadšené objavovanie
a následné pozvoľné strácanie sveta.
Teda – aspoň som sa o to pokúsil.
Fikcia a fakt. Ako sa stretli v tvojom
rozprávaní?
Pri písaní tejto knihy sa naplno prejavilo moje
zberateľstvo rozličných reálií, príhod, útržkov
rozhovorov, denníkov a životopisov. Na usporiadanie
650 strán poznámok, ktoré som
zhromažďoval vyše šiestich rokov, mi veľmi
pomohla skúsenosť so strihaním filmov, bez
toho by som to asi nezvládol. Najprv som zbieral
našu rodinnú históriu, ale veľmi skoro ma
začali zaujímať širšie súvislosti. Tak som sa
na ne začal vypytovať rozličných cudzích ľudí
a to môj príbeh výrazne ovplyvnilo, čiže rodinných
vecí v knihe nakoniec zostalo málo. Som
navyše dosť neposedný, a nevydržím len tak
zapisovať a klásť fakty vedľa seba – tak som
ich so značnou dávkou fantázie začal kombinovať,
pričom som si dával pozor na reálnosť.
A aby som nezostal otrokom dejín jedného
konkrétneho mesta, vymyslel som si vlastné,
fiktívne. Brežany. Má však vlastnosti typickéide
stále o príbehy dvoch ľudí – starého otca
z maminej strany a pradeda z otcovej strany.
Nič viac.
Netuším, či sa tí dvaja muži osobne stretli.
A ak sa aj stretli, určite im ani nenapadlo,
že ich niečo spája.
Ja.
Určite by im nenapadlo, že sa stretnú v tejto
knihe, alebo vôbec v akejkoľvek knihe. Že
si ich príbehy niekto takto dá dohromady.
A hoci to ani netušili, z ich stretnutia sa
zrodil Dom hluchého.
Táto kniha nie je našou rodinnou históriou,
ani ňou nikdy nemala byť. Koniec koncov,
každý pokus o jej záznam vždy zostáva
fikciou, rovnako ako aj akýkoľvek zverejnený
súkromný denník, pretože každý má potrebu
očisťovať sa a nachádzať správne dôvody
svojho konania.
Dom hluchého rozpráva o tom, ako zasiahlo
do životov ľudí na Slovensku úžasné dvadsiate
storočie.
Úžasné – vo všetkých významoch tohto
slova.
(úryvok)
ho západoslovenského mesta. Je veľmi presne
zasadené do doby a priestoru.
Pokladáš Dom hluchého za prelom vo
svojej tvorbe?
Určite. Už len rozsahom. Okrem toho ma čoraz
viac začínajú zaujímať silné príbehy vychádzajúce
z reality a som fascinovaný rozprávaním
v prvej osobe – so všetkými nečistotami,
nepresnosťami, emóciami a iróniou. Cítim,
že odteraz bude moje písanie iné. Nechám sa
prekvapiť, pretože si myslím, že je to niečo tak
trochu mimo mňa.
Radoslav Matejov
Foto Katarína Hlinčíková
SLOVENSKO ZAHRANIČIE ANOTÁCIE ĽUDIA A KNIHY
www.litcentrum.sk 25-26 / 2012 knižná revue
knižná
revue 11