2012 / č. 25-26 - Literárne informačné centrum

VYCHÁDZA
„Keby bola zemeguľa guľatá ako lopta, nemohol by sa na nej týčiť
jediný vrch. V tom prípade by i hŕba skál bola rovnako zaujímavá
ako alpské štíty. Keby bola jediná, tak určite. A keby bola zemeguľa
rovnako malá ako Mesiac, nikto by sa nesťažoval, že nebola
stvorená trošku väčšia.“
Gašpar jej položil dlaň na hlavu.
„Svätá pravda. Aj keby Zem nebola väčšia od hráška, bola by
stále rovnako veľkou záhadou. Veď predsa – odkiaľ sa ten hrášok
vzal? Aj ten by koniec koncov musel byť stvorený Bohom. Stvoriť
hrášok predsa nie je o nič ľahšie, ako stvoriť celú slnečnú sústavu.
A už vôbec si nemyslím, že by si to vyžadovalo menej
námahy, skôr naopak.“
Posledné slová pripadali Elisabete trocha zveličené.
Veď keby zemeguľa nebola väčšia ako hrášok,
nebolo by na nej miesto ani pre Adama a Evu.
Vyzeralo to, akoby sa mudrc začal obávať, že Elisabet
začne protestovať. A aby tomu zabránil, ešte
raz si vzal slovo:
„Aj keby bola na nebi jediná hviezdička, vzbudzovala
by táto jediná hviezda rovnaký obdiv ako
všetky ostatné hviezdy dokopy. Keď je totiž niečoho
priveľa, človek to takmer prestane vnímať, je
ako slepý. A tak sa niekedy stane, že chodíme pod
hviezdnou oblohou, oslepení žiarou tisícov hviezd,
a nevidíme svit ani jedinej.“
To je pravda, pomyslela si Elisabet. Často hľadela na hviezdnu
oblohu, hoci nerozoznávala nijakú určitú hviezdu.
Elisabete sa zamarilo, akoby Gašpar čakal, že mu niekto zatlieska
za tie jeho múdre slová. Pre istotu teda zatlieskala. A vtedy sa
pridali aj ostatní.
„No, no,“ odkašlal si Gašpar. „Veď som dokopy nič také nepovedal.“
A akoby sám pre seba dodal:
„Hoci to bolo nekonečne viac ako nič.“
Pútnici sa pohli smerom k malému mestečku pri úzkom prielive.
Kým sa Elisabet stihla spýtať, ako sa dostanú cez prieliv, vykročil
Jozue k loďke priviazanej pri brehu. V loďke sedel mladý muž a na
udicu lovil ryby. Keď zbadal anjela Efiriela, pustil ju do mora a padol
tvárou na dno člna.
„Neboj sa,“ prihovoril sa mu Efiriel. „Putujeme do Svätej zeme,
kde sa narodil Ježiš. Mohol by si nás previezť?“
„Amen,“ odvetil prievozník. „Amen, amen…“
Anjel vedel, že jeho odpoveď znamená áno. Štyri ovce a všetci
ostatní zo sprievodu nastúpili do loďky. Prievozník pri veslovaní
nespúšťal oči z anjela Efiriela. Ustavične naňho civel. Zrejme videl
po prvý raz naozajstného anjela. Dokonca ani černošskému kráľovi
Gašparovi nevenoval jediný pohľad. Elisabet zhodnotila situáciu:
Keby s nimi nebol anjel, prievozník by určite
upriamil pozornosť i na černošského kráľa. A keby
s nimi nebol ani on, azda by sa pozeral na ňu. Zdalo
sa jej trošku neférové, že to na svete takto chodí.
Práve vo chvíli, keď Joachim dočítal, čo bolo na
lístku, do izby vošla mama. Rýchlo chcel skrkvať papierik,
ale mama hneď pochopila, že niečo pred ňou
schováva:
„Čo to máš v ruke?“
„Nič,“ povedal, „iba vzduch.“
„Môžem sa pozrieť?“
Joachim však zvieral dlaň s pokrkvaným lístkom
tak mocne, až mu zbeleli hánky.
„Je to vianočný darček.“
Akoby to slovo ‚vianočný darček‘ bolo zázračné. Mame sa tvár vzápätí
pretiahla do širokého úsmevu:
„Pre mňa?“
Joachim prikývol, veď to bolo presne tak.
„Tak to sa radšej nepozriem,“ povedala mama. „Tuším je to celkom
maličký darček.“
„Je nekonečne väčší ako nič,“ odvetil Joachim. Joachimovi zišlo na um,
aké je čudné, že všetko, čo súvisí s Vianocami, má takú osobitú príchuť.
Akoby Vianoce boli tou najtajomnejšou vecou na svete. V jednom sa
však mama mýlila. Vianočný darček, čo držal v dlani, určite nebol malý.
Kniha v preklade Milana Žitného s farebnými ilustráciami
Vladimíra Krála vychádza vo vydavateľstve Artforum.
SLOVENSKO ZAHRANIČIE ANOTÁCIE ĽUDIA A KNIHY
KRÁLI MI BOLI NAJBLIŽŠÍ
Vlado Král (nar. 1974) je ilustrátor, scénický
výtvarník a grafický dizajnér. Spolu
s manželkou Martinou Matlovičovou-Královou,
takisto výtvarníčkou, žije a tvorí
v Doľanoch. Ilustroval aj knihy Kristíny
Vulganovej Astík a Obík a Jána Uličianskeho
Analfabeta Negramotná.
Čo ti pri tvorbe týchto ilustrácií prinášalo
najväčšiu radosť?
Ilustrácie ku knihe Vianočné mystérium boli
pre mňa príležitosťou ponoriť sa do sveta
stredovekých knižných iluminácií, ktoré boli hlavným inšpiračným
zdrojom. Zároveň som zistil, aké náročné je pre výtvarníka „poznačeného“
akademickým výtvarným výcvikom napodobniť anatomické
nepresnosti a nelogické perspektívy gotických majstrov. Celkom by ma
zaujímalo, ako dlho trvalo zhotovenie knižnej iluminácie v stredoveku,
a či mníchov a pisárov v kláštorných knižniciach tiež poháňal termín
vydania knihy. Z ilustrácií ma najviac bavilo hľadať podobizne troch
kráľov z východu. Zo všetkých postáv v knihe mi boli najbližší.
Mal si ako chlapec tiež adventný kalendár?
Nemal, ale na Vianoce som sa tešil aj bez neho.
Čo pre teba znamená adventný čas dnes?
Advent je pre mňa obdobím spomaľovania tempa, dokončovania alebo
ignorovania pracovných povinností a postupného pokojného dojazdu
do vytúženého prístavu, ktorým je vianočný stromček, štedrovečerný
stôl a pohovka pred televízorom...
Ako vyzerá Štedrý deň a vianočná výzdoba vo výtvarníckej
rodine?
Myslím, že naše rituály na Štedrý deň sú rovnaké alebo veľmi podobné
ako u väčšiny ľudí. Stromček máme umelý, lebo nám je ľúto živého, moja
manželka má mániu v nakupovaní vianočných ozdôb a napriek tomu,
že je výtvarníčka, vôbec pri tom nedbá na jednotnú vizuálnu koncepciu
výzdoby.
Na večeru mávame
oblátky
s medom,
kapustnicu,
nakoniec zemiakový
šalát
a rybie filé.
www.litcentrum.sk 25-26 / 2012 knižná revue
knižná
revue 17