Zborník z konferencie (PDF) - Zväz múzeí na Slovensku

MÚZEJNÁ DOKUMENTÁCIA DRUHEJ POLOVICE 20. STOROČIA NA SLOVENSKU Problematika komplexnej múzejnej dokumentácie obdobia po roku 1989
rientovať nemôžeme, pretože zákonná povinnosť dokumentovať prírodu sa iným ako terénnym
výskumom a s tým spojeným zberom materiálu realizovať nedá. Je zarážajúce, že zriaďovatelia
vedeckých inštitúcií sa prakticky nečinne pozerali na to, ako sú ich ústavy vydávané
na milosť či nemilosť úradníkom, dodržiavajúcim literu zákona. Na druhej strane musím poznamenať,
že zákon o ochrane prírody a krajiny priniesol aj mnoho pozitívneho, čo v našej
spoločnosti veľmi chýbalo, no jeho uplatňovanie proti veľkým podnikom, finančným skupinám
alebo iným vyšším záujmom je omnoho miernejšie, často bezzubé ako proti skoro bezbranným
vedeckým inštitúciám, ktorých výskumy a činnosť sa v podstate realizujú v záujme
poznania a ochrany prírody. Prešlo dvadsať rokov a hrany sa čiastočne obrúsili. Zákony boli
novelizované, ale k výraznému zlepšeniu našej pozície. Naše pripomienky neboli akceptované
a to aj napriek zisteniu, že jeden bez poznatkov druhého nemôže existovať. Mnohé neprekonateľné
problémy sa nakoniec často riešia spoluprácou, ale stále to nie je symbióza, čiže čisté
partnerstvo. V legislatívnej oblasti je toho viac čo obmedzuje prácu prírodovedného múzejníka.
Pristúpenie (1992) na medzinárodný dohovor o obchode a manipulovaní s voľne žijúcimi
a ohrozenými živočíchmi a rastlinami (CITES) je ďalšou komplikáciou, pretože v zoznamoch
sa nachádza veľké množstvo druhov (35 000 rastlín a 2 500 živočíchov), z ktorých veľké počty
vlastní každé múzeum. Takže na držbu každého jedinca, jeho pierko, vajíčko, paroh, kosť,
kvietok potrebujete povolenie, zvlášť povolenie potrebujete aj na ich vystavovanie. No a aby
toho všetkého nebolo dosť, máme ešte zákon o poľovníctve. Mnohí múzejníci sa vynašli a začali
zbierať živočíšny materiál, čiže nimi neusmrtené jedince pre svoje inštitúcie, napríklad pri
cestách alebo pod elektrickým vedením, podobne ako supy. Je až zarážajúce, aké obrovské
množstvo živočíchov (a to aj chránených všetkými zákonmi) je takto denne usmrtených. No
súčasný zákon, ak ide o poľovnú zver, túto činnosť považuje za pytliactvo a je to dokonca trestný
čin. Na zamyslenie uvádzam príklad.: Všetka zver pohybujúca sa vo voľnej prírode je majetkom
štátu – čiže nás všetkých. No v momente zastrelenia, zrazenia, úhynu sa stáva majetkom
poľovného združenia – čiže združenia súkromných osôb, ktorým prislúcha právo rozhodnúť
o jej osude a ktorí sú vyňatí z mnohých právnych predpisov. V prípade nerastného bohatstva,
prípadne archeologického nálezu je situácia iná, aj keby som našiel naftu či poklad pod svojim
domom, tak patrí štátu. Zvláštny a diametrálne iný prístup k prírodnému bohatstvu krajiny.
No ak zodvihnem a zoberiem do auta takúto zver aj napriek tomu, že ju chcem zachrániť
pre vedecké či pedagogické účely v štátnej organizácii, tak sa vedome dopúšťam trestného činu
pytliactva, za čo môžem byť odsúdený aj k odňatiu slobody, čím vlastne spôsobím že už nikdy
nebudem môcť vykonávať prácu vo verejnej či štátnej službe. Neexistuje ani jedno opatrenie,
ktoré by stálo na strane múzejníka a chránilo ho pri jeho zákonnej povinnosti dokumentovať
minulosť a súčasný stav našej prírody (paradox tejto situácie podrobne rozpísal Fulín, 2012).
Zoológia a botanika sú najviac legislatívou dotknuté odbory, ale problémy má aj geológia a paleontológa.
Zákony o ochrane prírody a krajiny a vyššie spomínané povolenia sa do značnej
miery vzťahujú aj na tieto múzejné odbory, no pre zaujímavosť uvediem príklad často platiaci
pre všetkých prírodovedcov. S chránenou skamenelinou bez zvláštnych povolení nemožno
manipulovať, no to že je chránená sa dá v podstate určiť až po jej vyzdvihnutí, vyčistení a určení.
Čiže jedno vylučuje druhé, a je to začarovaný kruh a neporušenie zákona znamená vlastne
nič nerobiť. Na druhú stranu musíme priznať, že nová legislatíva priniesla aj pozitívne veci a to
najmä nariadenie, že typový, čiže z vedeckého hľadiska najcennejší materiál musí byť uložený
v zbierkach verejnej múzejnej inštitúcie, toto zosúladenie s medzinárodnými pravidlami je
do veľkej miery akceptované aj súkromnými osobami a tak sa cenné položky z tohto dôvodu
často dostávajú do našich zbierok.
V oblasti geológie je ešte jeden veľký problém pri realizácii výskumov, väčšina baní na Slovensku
je zavretá, teda neprístupná a tak jeden z najlepších zdrojov zbierkových predmetov je
prakticky nedostupný. Podobná situácia je aj v povrchových lomoch, buď je to ukončenie ťažby
alebo súkromné vlastníctvo, kde dohoda o výskume je často komplikovaná a postavená skôr
na medziľudských vzťahoch.
Ďalšou kapitolou nadobúdania zbierkových predmetov a teda dokumentácie stavu prírody
je získavanie kúpou či darom. Tu sa problémy dajú do veľkej miery porovnávať aj so spoločenskovednými
disciplínami. Najmä odbory ktorých predmety sú v pozornosti zberateľov a sú
často obchodovateľné za pomerne vysoké ceny je čoraz ťažšie získať (mineralógia, paleontológia,
entomológia). Mnohé predmety z týchto odborov sú aj napriek zákonom vyvážané do bohatších
krajín a predávané do iných inštitúcii alebo súkromným zberateľom. Únik cenného
materiálu je porovnateľný napríklad s archeológiou a príčin je viacero. Predávajúci či nálezca
môže byť v mnohých prípadoch stíhaný za nelegálne nadobudnutie, inštitúcie nemajú dostatok
financií, respektíve nedokážu financie zohnať v požadovanom čase. V dnešnej ekonomickej
situácii je získanie finančne hodnotných zbierkových predmetov darom veľmi zriedkavé
a tak sa len smutne prizeráme, ako mnohé predmety končia v neznámych rukách, v tom lepšom
prípade v zahraničných múzeách. Múzeá a to aj národné inštitúcie dnes doslova prežívajú
na dolnej hranici personálneho obsadenia, ktoré sa trápi viac s ekonomickými problémami,
výberovými konaniami, transparentnosťou každej činnosti, ako s odbornou a akvizičnou činnosťou
tak cennou pre poznanie a vzdelanie spoločnosti. Na tomto mieste sa chcem poďakovať
všetkým prírodovedným múzejníkom, ktorí aj napriek vyššie spomenutým prekážkam naďalej
vykonávajú svoju prácu, sú hrdí na svoje poslanie v spoločnosti a hľadajú možnosti a spôsoby,
ako naďalej dokumentovať stav našej prírody, často nad rámec svojich povinností.
Literatúra:
KAUTMAN, J., UHLÍŘOVÁ, J. 1996: Zákon o múzeách a galériách verzus zákon o ochrane prírody - a čo dalej? in: Múzeum,
SNM Bratislava, 41/3: 34 - 35.
FULÍN, M. 2012: Úskalia súčasnej tvorby prírodovedných zbierok v múzeách na Slovensku. in: Múzeum, SNM Bratislava,
58/3: 53 - 54.
114 115