Zborník z konferencie (PDF) - Zväz múzeí na Slovensku

MÚZEJNÁ DOKUMENTÁCIA DRUHEJ POLOVICE 20. STOROČIA NA SLOVENSKU Problematika komplexnej múzejnej dokumentácie obdobia po roku 1989
Zhrnutie teoretických princípov dokumentácie obdobia po roku 1989
a reálna prax v STM
Pri formulovaní teoretického východiska a princípov pre tvorbu múzejných zbierkových
fondov možno v prípade dokumentácie vedy a techniky po roku 1989 uvažovať o sústredení sa
na výber potenciálnych zbierkových predmetov na základe nasledovných kritérií:
1. kritérium častého výskytu
2. kritérium inovácie.
V prípade kritéria častého výskytu je základom vyberať také predmety, ktoré sú svojím
materiálom, tvarom, funkciou, prevedením a pod. charakteristické (typické) pre toto obdobie.
V prípade kritéria inovácie ide o prvé predmety nového vývoja, ktoré zakladajú veľkú sériu
a sú prvopočiatkom dlhodobých zmien. Zároveň by mali byť predmety spĺňajúce predchádzajúce
kritériá schopné pôsobiť ako znaky (reprezentovať určité celky, ktorých sú priamou súčasťou)
a pôsobiť ako určité symboly (vo vzťahu k celkovému vývoju v ľudskej spoločnosti).
Ak to rozmeníme na drobné, nejde o žiadne nóvum v oblasti prístupu k zbierkotvorbe v oblasti
technických a vedných disciplín. Už v podstate od zakladania prvých technických múzeí
je snahou v rámci ich zbierkových fondov budovať ucelené kolekcie zahŕňajúce určité typové
rady, či ucelené vývojové série predmetov dokumentujúcich vývoj vedy a techniky.
Kým múzejná dokumentácia danej problematiky obdobia rokov 50. - 60. rokov 20. stor.
bola podľa daných kritérií v podstate bez väčších problémov realizovateľná, obdobie po roku
1989 v podmienkach Slovenska, v súvislosti s exponenciálne rastúcou rýchlosťou vývoja vo
všetkých oblastiach ľudskej činnosti, ale aj v súvislosti s otvorením trhu a celým komplexom
spoločensko-politických a hospodárskych zmien, prináša zrazu nepredvídané a často neprekonateľné
problémy. Či už to bude nedostatkom financií vynakladaných na činnosť múzeí
(akvizície, odborné ošetrovanie, odborné uloženie, ale samozrejme aj výskumná a adekvátna
prezentačná činnosť), či neschopnosťou alebo opäť z finančného hľadiska bezmocnosťou zabezpečiť
odborníkov na požadovanej úrovni je isté, že ani Slovenské technické múzeum, ako
jediné štátom zriadené múzeum na Slovensku so špecializáciou na komplexnú dokumentáciu
technických a vybraných vedných disciplín nemôže v prípade dokumentácie súčasnosti hovoriť
o naplnení svojho programu. Na tomto mieste by sme mohli vymenovať x problémov,
brániacich naplneniu vyššie uvedených kritérií komplexnej dokumentácie vedy a techniky
po roku 1989. Od neustále zdôrazňovaného problému s finančným krytím základných múzejných
činností, až po personálnu politiku múzejných inštitúcií. Asi ako nikdy doposiaľ však
nebola takou akútnou potreba aktívneho prístupu nielen k selekcii potenciálnych zbierkových
predmetov, ale aj k samotnému prehodnocovaniu zbierkových fondov ako určitých
ucelených systémov.
V prípade Slovenského technického múzea napr. došlo k určitým úpravám systému zbierok
za vyše 60-ročnej existencie múzea viackrát, naposledy v 90-tych rokoch 20. storočia založením
samostatnej zbierky priemyselného dizajnu. Podstatnou zmenou bolo aj vyčlenenie zbierky
letectva (predtým podzbierky strojárstva) a určitou „očistou“ zbierky dopravy. V oboch príprezentujúce
strojárstvo a energetiku z tohto obdobia sa zachovali len v malom množstve (parné
stroje, vodné kolesá, turbíny, generátory, čerpadlá, obrábacie stroje, a pod.). Naproti tomu
predmety z obdobia 2. polovice 20. storočia je nutné posúdiť z viacerých hľadísk. Totiž v muzeologickej
praxi bolo nepísaným pravidlom, že objektívne odborne posúdiť predmet s muzeálnou
hodnotou a určiť jeho dokumentačnú hodnotu, je možné až po uplynutí „inkubačnej
doby“ cca 20 rokov. S týmto argumentom však dnes nemožno súhlasiť. Rýchly postup vývoja
vedy a techniky, zrýchľujúce sa tempo inovačných cyklov vo všetkých oblastiach a odboroch
nás núti dokumentovať a sústreďovať doklady zo súčasnosti. Je to zodpovedná úloha, pretože
tu už často nemôže byť uplatnené historické zhodnotenie s určitým časovým odstupom. Veľmi
rýchla obmena a modernizácia výrobných prostriedkov nám neumožňuje ponechať vytypované
artefakty ich historickému prehodnoteniu. Kurátor je často postavený pred okamžité
a priame rozhodnutie v záujme včasnej záchrany technickej pamiatky. S takýmito prípadmi
sme sa stretli najmä pri likvidácii niektorých prevádzok závodov alebo firiem ako boli napr.
Kovosmalt Fiľakovo, Danubius Electric Bratislava, Merina Trenčín, Cukrovar Trebišov.
Pri hodnotení zbierok technického charakteru so zohľadnením bežných atribútov pribúda
ešte požiadavka určiť, či konkrétny predmet spĺňa svoju dokumentačnú alebo informačnú
hodnotu, či sa odlišuje jedným alebo viacerými autentickými znakmi od bežných výrobkov
obdobného druhu a to z hľadiska technického prevedenia, konštrukcie, parametrov, úžitkovo-
-technických vlastností, dizajnu a ďalších technických parametrov.
Rozhodovanie o novozískaných zbierkových predmetoch uľahčujú akvizičné plány,
opierajúce sa o analýzu zbierkového fondu príslušného odboru. Na jeho základe sa potom
stanoví koncepcia zbierky obsahujúca i zoznam predmetov, o ktoré by mala byť príslušná
kolekcia obohatená. Z koncepcie zbierky potom vychádza aktívna zbierkotvorná činnosť,
napĺňajúca spomínaný akvizičný plán. Je polemické, či tento postup je ľahší u dokumentácie
nedávnej minulosti než u dokumentácie období starších... Lepšie je získať predmety včas a neskôr
ich vytriediť, pokiaľ vývoj ukáže, že zbierku nezhodnocujú, ako ich nezískať vôbec.
I keď nadobúdanie zbierkových predmetov je koncepčne vedené podľa akvizičných plánov,
reálna tvorba zbierok je vždy zaťažená protichodnými vplyvmi, ktorých výsledkom môže byť
len kompromis. Koliduje medzi teoretickými princípmi akvizičnej činnosti, možnosťami vytipované
predmety získať, prípadne časovou ponukou nezávislou na vôli kurátorov, finančnými
možnosťami na nákup zbierok, skladovacími a úložnými priestormi v depozitároch a následne
aj možnosťou poskytnúť narastajúcemu počtu zbierkových predmetov zodpovedajúcu starostlivosť
a odborné spracovanie.
V technicky zameraných múzeách, a to platí aj pre STM, ovplyvňuje tvorbu zbierok ešte jeden
podstatný znak, a tým je veľkosť a hmotnosť mnohých zbierkových predmetov. Parné stroje,
plynové motory, turbogenerátory, bojové stíhačky, nákladné automobily, sústruhy i ďalšie,
kladú na priestorové kapacity a odborný personál múzea celkom iné nároky ako napr. zbierka
známok, mincí, fotografií a pod.
STM využíva pri nadobúdaní zbierok všetky zákonom stanovené formy akvizície. Počínajúc
vlastným zberom, cez získavanie vyradenej a nepotrebnej techniky prostredníctvom darov,
či prevodom majetku až po nákup. Druhý spôsob sa najčastejšie týka strojov a zariadení, ktoré
už splnili svoje poslanie, ale sú dokladom úrovne daného odboru a doby. Tieto prírastky
ale nie sú realizované celkom bezplatne, nakoľko v trhovom hospodárstve požadujú majitelia
úhradu predmetov, minimálne aspoň v cene hmotnosti kovu a prepravy. Z nášho pohľadu pri
potenciálnej akvizícii vyradených strojov, zariadení po roku 1989 zohrali negatívnu úlohu aj
zberne farebných kovov a oceľového odpadu. Mnohí privatizéri, novodobí majitelia firiem, ale
aj exekútori, uprednostnili okamžitú platbu v hotovosti z kovošrotu pred možnosťou záchrany
predmetu v múzeu.
84 85