Zborník z konferencie (PDF) - Zväz múzeí na Slovensku

MÚZEJNÁ DOKUMENTÁCIA DRUHEJ POLOVICE 20. STOROČIA NA SLOVENSKU Problematika komplexnej múzejnej dokumentácie obdobia po roku 1989
malo vlastný dom, poskytnutie ubytovania pre nich a ich rodiny bolo súčasťou odmeny. Stavovské
rozdiely dobre dokumentujú štatistické pojmy, ktoré narábajú s diferenciačnou osou
od „magnátov“ po „čeľaď“ - paholkov a slúžky. Štatistika (Statistická příručka RČS, 1925) vyvracia
aj súčasnú predstavu o paholkoch a slúžkach ako mladých slobodných ľuďoch, lebo uvádza
ich rovnomerné zastúpenie vo všetkých vekových kategóriách ako aj skutočnosť, že polovica
paholkov boli ženatí muži. Na rozdiel od uhorskej, rakúska štatistika platná v Česku už
takúto sociálnu kategóriu neregistrovala a hovorila len o nádenníkoch. Na opačnom póle najvyššie
sociálne postavených ľudí na Slovensku uhorská štatistika evidovala dvoch magnátov,
desiatich poslancov a dvoch vysokopostavených úradníkov. V porovnaní s mestským obyvateľstvom
sa vidiek najviac odlišoval naturálnym odmeňovaním - pracovalo sa u za ubytovanie,
stravu a produkty. Za mzdu ako hlavnú odmenu za prácu pracovalo menej ako jedna tretina
ekonomicky aktívnych. Získať trvalé zamestnanie vo veľkom podniku a dostávať pravidelnú
mzdu bolo určite zdrojom osobnej hrdosti a znakom vyššieho sociálneho postavenia.
Priemysel sa začal rozvíjať po zrušení cechového zriadenia čo otvorilo možnosti živnostenského
a priemyslového podnikania a po obilnej kríze roku 1873, keď kapitál hľadal nové
možnosti zhodnotenia. Na prelome storočí vzniklo viac ako 50 úverových družstiev a bankové
ústavy v Martine, Ružomberku a na Myjave. Veľkosť ľudského kapitálu obyvateľov Slovenska
charakterizujú údaje o vzdelaní. Len 4% obyvateľov nad 6 rokov malo vyššie ako základné
vzdelanie a 27,7% ľudí nad 6 rokov nevedelo čítať a písať. Vďaka podrobnosti údajov zo sčítania
sa môžeme pokúsiť o rekonštrukciu rozloženia obyvateľstva Slovenska na rebríčku sociálneho
rozvrstvenia od najvyššej po najnižšiu vrstvu. Grafické znázornenie jednotlivých vrstiev
na rebríčku sociálneho statusu poukazuje na strmé pyramidálne usporiadanie sociálnych nerovností
na začiatku 20. storočia.
Graf 1: Odhad sociálneho rozvrstvenia do 6 vrstiev sociálneho statusu v roku 1910
(jeden stĺpik predstavuje jedno percento)
I
I
II
IIIIIIII
IIIIIIIIII IIIIIIIIII IIIIIIIIII IIIIIIIIII IIIIIIIIII IIIII
IIIIIIIIII IIIIIIIIII IIIIIIIIII IIIII
Nápadný je veľmi malý počet ľudí, ktorých by bolo možné zaradiť do dvoch horných spoločenských
vrstiev, prakticky absencia sociálnej elity na Slovensku. V marci 1919 pri menovej
reforme, keď bola namiesto rakúsko-uhorskej koruny zavedená československá koruna, bol
vykonaný aj súpis všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku, cenných papierov a vkladov.
Majetok prevyšujúci jeden milión korún malo len 602 osôb a patrilo im 11% všetkého majetku
na Slovensku. (Lipták, 2000. str. 121) Táto skutočnosť je zo sociologického hľadiska dôležitejšia
než učebnicovo zdôrazňovaný nedostatok vzdelaných ľudí, inteligencie. Polovica všetkých ľudí
pracujúcich vo verejných službách a slobodných povolaniach pôsobila v štátnej správe, súdnictve,
advokácii a cirkevnej službe. Vďaka vzdelaniu sa teda uplatňovali hlavne právnici a kňazi.
Celkový sociálny profil Slovenska v rámci Uhorského kráľovstva bol profilom periférie spravovanej
z centra prostredníctvom zástupcov a správcov.
Na začiatku 20. storočia sa v generácii starých rodičov súčasnej staršej generácie nachádzalo
v dvoch dolných vrstvách šesťstupňovej škály viac ako 80% obyvateľstva a v dolných troch
vrstvách viac ako 95% obyvateľstva žijúceho na území Slovenska. Tento základný znak sociálneho
rozvrstvenia pretrvával aj po vzniku a začlenení Slovenska do Československej republiky,
čo potvrdzujú výsledky sčítania ľudu v roku 1921.
Dôsledky vzniku Československa
Československo sa pri svojom vzniku v roku 1918 až do roku 1939 skladalo z Česka, Moravy
a Sliezska, Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Tri české krajiny, Slovensko a Podkarpatská
Rus boli z hľadiska sociálno-ekonomického vývoja veľmi vzdialené. Z hľadiska postupu modernizácie
sa Česko nachádzalo v etape dokončovania industrializácie, Slovensko na jej začiatku
a Podkarpatská Rus bola ešte tradičnou agrárnou krajinou. Spojenie takto rozdielnych
krajín do jedného štátu so spoločným trhom a menou malo z dnešného pohľadu podobné následky
ako spojenie Nemecka a Francúzska s Gréckom a Portugalskom v spoločnej menovej
únii. Československo však na rozdiel od Európskej únie nemalo žiadnu stratégiu ekonomickej
integrácie a samozrejme ani žiadne „kohézne“ alebo „štrukturálne“ fondy. Integrovalo predovšetkým
prostredníctvom politického systému, spoločného trhu, jednotnej štátnej správy,
ozbrojených síl a celoštátneho systému osvety a školstva.
V liberálnom ekonomickom prostredí znamenali rozdiely v stupni ekonomického vývoja
obrovskú výhodu pre vyspelú exportne orientovanú českú ekonomiku. V rámci koncentrácie
boli vtedy zrušené Krompašské železiarne, najväčšie železiarne v bývalom Uhorsku, ktoré neboli
konkurencieschopné. Prvé desaťročie po vzniku Československa priniesol v českých krajinách
obrovský rozmach aj v urbanizácii a bytovej výstavbe, druhú mohutnú vlnu urbanizácie.
Počet nových bytov postavených v roku 1928 bol prekročený až v 70. rokoch 20. storočia, keď
vrcholila panelová výstavba.
Slovenská ekonomika trpela kritickým nedostatkom kapitálových zdrojov. Ľudová banka
v Ružomberku, ktorej riaditeľom bol Andrej Hlinka, len vďaka politickému lobbingu získala
na svoju záchranu 10 mil. korún. Takmer v rovnakom čase sa v Brne podľa projektu módneho
nemeckého architekta L. Miesa van der Rohe dokončovala pre slovensko-české vzťahy významná
vila Tugendhat (v súčasnosti národná kultúrna pamiatka). Náklady na jej stavbu sa
odhadujú na 5 mil. korún.
Významný slovenský národohospodár a sociológ Imrich Karvaš (neskorší guvernér Slovenskej
národnej banky a predseda Sociologického odboru Matice Slovenskej) hodnotil dôsledky
začlenenia slovenskej ekonomiky do spoločnej československej takto: „Industrializačný
vývoj na Slovensku, zahájený v osemdesiatych rokoch minulého storočia maďarskou priemyslovou
politikou, ktorá ohromnými výhodami začala podporovať zakladanie a rozširovanie
nových podnikov, nebol roku 1918 ešte ukončený. Nastalo obdobie, v ktorom kapitálovo
silne vyvinutý exportný priemysel zemí zamoravských, vybudovaných za Rakúska neodvisle
od Uhorska čiste poľnohospodárskeho, mohol voľne konkurovať so slabým priemyslom slovenským,
nachádzajúcim sa v plienkach. Liberalistický princíp voľnej súťaže ... bol pre slovenský
priemysel pohromou, pretože do konkurenčného boja prišli živly nerovnorodé a hospodársky
slabší priemysel musel vo voľnej súťaži podľahnúť.“ (Citované podľa: Lipták, 2000, str.
113) Rozbeh modernizácie Slovenska sa spomalil a industrializácia sa takmer zastavila. Roku
1937 pracovalo v slovenskom priemysle 104 500 robotníkov, čo je asi o 15% viac ako v posled-
16 17