Zborník z konferencie (PDF) - Zväz múzeí na Slovensku

MÚZEJNÁ DOKUMENTÁCIA DRUHEJ POLOVICE 20. STOROČIA NA SLOVENSKU Problematika komplexnej múzejnej dokumentácie obdobia po roku 1989
Múzeum verzus spoločnosť. Možnosti
a očakávania.
Ján Bunčák – Filozofická fakulta, Univerzita Hradec Králové
Abstrakt: Príspevok pojednáva o etapizácii vývoja Slovenska v 20. storočí podľa usporiadania
jeho sociálnej štruktúry od začiatku storočia po súčasnosť. Autor zdôrazňuje význam dlhodobého
cyklu sociálno-ekonomickej modernizácie, v priebehu ktorého poukazuje na niekoľko etáp. Jednotlivé
etapy dlhodobého cyklu modernizácie sa prekrývajú so životom troch až štyroch generácií
obyvateľov Slovenska a môžu byť východiskom pre jeho dokumentáciu v múzeách.
Sociálny svet sa utvára v obdobiach života jednotlivých generácií a ich podobu ovplyvňuje
dedičstvo minulosti úsilie súčasníkov. Od sociálneho dedičstva sa nedá odpútať, jeho vplyv
môže byť iba väčší alebo menší, no vždy pôsobí. Z osobnej perspektívy ľudí sa na podobe sociálneho
sveta a veľkosti sociálnych nerovností, ich umiestnenia na spoločenskom rebríčku, podieľajú
životné histórie a aktivity viacerých predchádzajúcich generácií ich rodiny. Detí dedia
po svojich rodičoch a starých rodičoch majetok, ale aj to, čo súčasné sociálne vedy nazývajú
ľudský, kultúrny, sociálny a symbolický kapitál. Vybavení týmito hmotnými a nehmotnými kapitálmi
potomkovia riešia problémy a reagujú na situácie, ktoré pred nich postavila ich doba.
Udržiavajú alebo premrhávajú svoje kapitály a odovzdávajú ich nasledujúcim generáciám.
Zo sociologického hľadiska je múzeum, ale aj galéria či pamätník inštitúciou, ktorej úlohou
je zbierať, uchovávať a verejnosti odovzdávať nehmotný - kultúrny, symbolický, ale aj sociálny
kapitál kapitál dlhodobo akumulovaný v spoločnosti. Odovzdávanie tohto kapitálu je súčasťou
procesu socializácie - vybavovania či zaopatrovania ľudí zvláštnou osobnou kvalitou, ktorú
francúzsky sociológ P. Bourdieu nazval „sociálny habitus“. Stručne, sú to všetky nehmotné
kvality, ktoré ľuďom pomáhajú pri získavaní miesta a postavenia v spoločnosti. Pre ľudí, teda
tých, ktorým má múzeum odovzdávať tento kapitál, je to príliš abstraktná, málo zrozumiteľná
úvaha - ťažko presvedčíte ľudí o užitočnosti poznatku typu „Mednyánszkeho galéria je v Strážkach“.
Väčšinu návštevníkov galérie viac ako obrazy aj tak zaujmú miestne kuriozity. Napriek
tomu je z hľadiska socializácie prínosom, keď ľudia túto galériu navštívia, lebo samotný fakt
zapamätania si mena a aj najelementárnejších súvislostí je prínosom pre sociálny habitus návštevníka.
Takto chcem na úvod zavrieť populárne chápanie vzťahu medzi možnosťami múzeí
a očakávaniami verejnosti. Pre múzeá v rovnakej miere platí Komenského téza „škola hrou“
ako pre všetky ostatné inštitúcie, ktoré zasahujú do procesu socializácie. Veď predsa aj polícia
učí dopravné predpisy na ihriskách a v krajinách s dlhodobou tradíciou demokracie sú bežné
hravé, žoviálne formy úradovania.
Sociológia môže byť pre múzejníctvo prínosom predovšetkým svojimi pohľadmi na súčasnosť.
V prvom rade je to samotná otázka, čo je súčasnosť? O zaradení do súčasnosti alebo
pred súčasnosť rozhoduje „trvanie“ vývinového cyklu, o ktorom uvažujeme. Pomôžem si
predchádzajúcou generáciou. Rovesníci môjho otca sa narodili pred alebo počas 1. svetovej
vojny v Uhorsku. Vyrastali v Československej republike, zamestnane získali za vojnovej Slovenskej
republiky, pracovnú kariéru robili v Československej socialistickej republike, uznanie
získali počas ČSFR a umreli v Slovenskej republike ako členskom štáte Európskej únie. Zrejme
nebudeme pochybovať, ak ich individuálny životný cyklus označíme za jednu „súčasnosť“.
Ich súčasnosť zjavne presahuje trvanie viacerých štátnych a politických cyklov. Podobné cykly
nachádzame vlastne všade, v populárnej kultúre (je K. Gott súčasný alebo historický fenomén
pretrvávajúci aj v súčasnosti?) či vo výtvarnom umení a architektúre. V sociálno-ekonomickej
histórii spravidla hovoríme o predindustriálnom a industriálnom cykle - etape vývoja, ktoré
môžeme podľa rôznych koncepcií rozdeliť na viacero podetáp.
Niektoré z vývojových cyklov vnímame ako spoločensky i subjektívne dôležitejšie ako iné,
predovšetkým politické cykly. V strednej Európe sa tomu nemožno diviť, stačí spočítať režimy
vládnuce za života našej predchádzajúcej generácie, ktorým sa museli prispôsobiť aj s pomocou
na to určených inštitúcií - pamätníkov, múzeí a galérií nehovoriac o škole, masových
médiách a politických školeniach. V krajinách so stabilnejším politickým usporiadaním je to
trochu odlišné, lebo v nich sa politické cykly spravidla spájajú so mi sociálno-ekonomickými.
Napríklad, americký New Deal sa spravidla chápe v rovnakej miere ako sociálna, ekonomická
i politická etapu, vo Veľkej Británii sa takto chápe „éra thatcherizmu“ a nemožno vynechať ani
Nemecko, kde sa tridsiate roky 20. storočia spájajú nielen s nacizmom, ale aj s určitým typom
ekonomického rozvoja.
Nás v strednej Európe a na Slovensku v nie veľmi ďalekej budúcnosti čaká postupné vymanenie
spod dominancie politických cyklov dlhodobého a krátkodobého trvania, ak použijem
pojem slávneho francúzskeho historika F. Braudela.
Zo sociologického a zrejme aj sociálno-historického hľadiska je pre Slovensko najvýznamnejší
dlhodobý cyklus modernizácie, ktorého začiatok môžeme umiestniť do sedemdesiatych
rokov 19. storočia, keď bolo v Uhorsku zrušené cechové zriadenie a zároveň na Slovensku začala
stúpať vlna vlastenectva - nacionalizmu. Z hľadiska osobných a rodinných cyklov je to obdobie
života ostatných troch až štyroch generácií a sociologicky môžeme cyklus modernizácie
dokumentovať vývojom sociálnych sociálnej štruktúry spoločnosti.
Sociálna štruktúra Slovenska na začiatku 20. storočia
Slovensko, presnejšie jeho súčasné územie, bolo na začiatku 20. storočia integrálnou súčasťou
Uhorského kráľovstva. V roku 1910 bolo Slovensko so 60% obyvateľstva pracujúcimi
v poľnohospodárstve a lesníctve agrárnou krajinou, v ktorej sa však už sľubne rozbiehala
industrializácia. Rozsah rozdielov pozemkového vlastníctva bol obrovský, pohyboval
sa od hospodárstiev presahujúcich 100 tis. ha po domkárske (želiarske) hospodárstva menšie
ako 1/2 ha, rozdiely mali ešte stále feudálny charakter. Najchudobnejší poddaní, želiari
- domkári sa mohli vykúpiť z feudálnej povinnosti za desaťnásobok jednoročného záväzku
voči panstvu až podľa zákona z roku 1896, teda na samom konci 19. storočia. Veľkých hospodárstiev
bolo na Slovensku 400. Najväčší počet roľníkov hospodáril na pozemkoch s veľkosťou
od 1 do 5 jutár (36%) a od 5 do 10 jutár (29,9%). (Stojí za zmienku, že v roku 2005
uviedol časopis Forbes na zozname 500 najbohatších ľudí na svete princeznú Melindu Esterházy
de Galánta, jednu z najväčších pozemkových vlastníkov v Rakúsku s odhadovaným
majetkom 2,3 mld. dolárov. Časť pozemkov, ktoré rodina vlastnila, bola pred 1. svetovou vojnou
na dnešnom Slovensku.) (Forbes, 2005)
Z hľadiska sociálneho rozvrstvenia je dôležité, že len 27% poľnohospodárskych robotníkov
14 15