SG05

4/2005 SVěT GRÁLU 

SVěT GRÁLU 

červen – srpen 2005 · číslo 4 

strana 5 

Sloveský agrorebel a jeho vynález 

Luciferův princip 

strana 15 

Zkoumání smrti 

2. část rozhovoru s dr. R. Moodym 

Mýtus o Luciferovi 

 

5/2005 SVET GRÁLU 

strana 27 

Ohnivý svět sopek 

strana 30 

Legendy o životě Ježíšově 

SVET GRÁLU 

Duchovní souvislosti v životě 

september –november 2005 · číslo 5 

strana 33 

cena 78 Kč 

Koniec společenskej zmluvy? 

Časopis Svet Grálu, ktorý 

vychádza súčasne aj v češtine, 

nadväzuje na nemecký 

GralsWelt a francúzsky 

Monde du Graal, ktoré si vo 

svojich krajinách získali už tisíce 

stálych čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete v prílohe 

alebo na internete: 

strana 5 

Hipoterapia 

strana 15 

Úroky – dilema dnešnej doby 

strana 25 

Záhada egyptskej studne 

strana 29 

Telepatia a inštinkt zvierat 

strana 31 

Zázračné deti a autizmus 

strana 34 

cena 87 Sk 

Svět Grálu 

www.svet.gralu.cz 

Peniaze alebo život ! 

Sen o zdravom peňažníctve 

Duchovné súvislosti v živote 

NÁROD 

V EURÓPSKEJ ÚNII: 

ÁNO ALEBO NIE? 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk 


SVET GRÁLU 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých duchovných 

a mravných hodnôt. 

V 21. storočí sa svet zmenil 

na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

V ďalšom čísle časopisu: 

titulná téma: 

Grál – legenda alebo skutočnosť ? • 

Filipínska misia • 

Operácia bez skalpela na vlastnej koži 

Pomoci z druhého sveta • 

Nejazdi rýchlejšie, ako môže lietať tvoj anjel strážny… 

Rešpektovať a byť rešpektovaný • 

Dôkazom úspešnosti našej výchovy je, 

ako sa deti správajú, keď ich nemáme na očiach. 

Putovanie do krajiny úsvitu II. • 

Pytagoras a hermetické náuky 

Ľadový dážď • 

december 2005 – február 2006 · číslo 6 

6 / 2005 SVET GRÁLU 

Grál – legenda 

alebo skutočnosť ? 

SVET GRÁLU 

 

december 2005 – február 2006 · číslo 6 

Filipínska misia 

Operácia bez skalpela na vlastnej koži 

Pomoci z druhého sveta 

Nejazdi rýchlejšie, ako môže lietať tvoj 

anjel strážny… 

Rešpektovať a byť rešpektovaný 

Dôkazom úspešnosti našej 

výchovy je, ako sa deti správajú, keď ich 

nemáme na očiach. 

Putovanie do krajiny úsvitu II. 

Pythagoras a hermetické náuky 

Ľadový dážď 

cena 87 SK 

Duchovné súvislosti v živote 

Svet Grálu 


Vycházdza už 1. decembra 2005.

SVET GRÁLU · 5/2005 

S P O L O Č N O S Ť 

Koniec spoločenskej zmluvy ? 9 


Chudoba – 

nedostatok peňazí 

alebo zlyhanie komunity? 

Hľadanie príčin chudoby 

v chybných ľudských rozhodnutiach 5 

T É M A 

Sen o zdravom peňažníctve 11 

R O Z H O V O R 

Hipoterapia 

Rozprávanie o koňoch, jazdení 

a pomoci hendikepovaným 

ľuďom - reportáž z jazdiarne 

v Ľubietovej. 15 

F O T O G R A F I E 

„Konský inštinkt“ 18 

Z A U J A L O N Á S 

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 20 


Výskum smrti – rozhovor s Dr. R. Moodym (3.časť) 21 

T É M A 

Úroky – dilema dnešnej doby 25 

K O M U N I K Á C I A 

Rešpektovať a byť rešpektovaný 

Seriál manželov Kopřivovcov 

o medziľudských vzťahoch. Úspešné 

spôsoby, ako odstrániť bariéry vo 

vzájomnej komunikácii. 26 

N A Z A M Y S L E N I E 

Záhada egyptskej studne 29 

P Ř Í R O D A 

Telepatia a inštinkt zvierat 31 

P S Y C H O L Ó G I A 

Zázračné deti a autismus 34 

K O M E N T Á R 

Národ v Europskej únii - ano alebo nie? 36 

L I S T Á R N A 

„Môj príbeh“ 41 

Z Á V Ě R E M … 

Opýtaj sa stromu 42 

Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

dostáva sa Vám do rúk piate číslo 

nášho časopisu s témou, ktorá sa zdá 

veľmi vzdialená všetkému duchovnému. 

Peniaze, ekonomika, hospodárstvo. 

Naozaj je očividné, že ľudstvo tieto 

dve oblasti – duchovné a pozemské 

– od seba úzkostlivo oddeľuje. 

Zjednodušene sa pritom poukazuje 

na stredoveké „obdobie temna“, keď 

predstavitelia cirkvi vo svojej túžbe 

po zisku a moci často aj zločinne zasahovali 

do správy vecí verejných. Ale 

stačí tento poukaz na ospravedlnenie 

odtrhnutia výkonnej a ekonomickej 

moci od akýchkoľvek morálnych či 

etických noriem? To by znamenalo – 

domyslené do dôsledkov – že sa máme 

v osobnom živote, vo vzťahoch, v rodine, 

myslení alebo viere riadiť celkom 

odlišnými zásadami ako pri účasti na 

spoločenskom živote. 

Má byť podľa toho viera a duchovné 

poznanie oddelené od všedného života 

ako niečo, čo „vytiahneme“ len 

vo sviatočný deň? 

3 

SVET GRÁLU 

5/2005

Ú V O D N Í K 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 5/2005, vyšlo 1. 9. 2005 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobil 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík, Košice 

Roman Levický, Slanec 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Prekladatelia a korektori: 

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján 

Dobrota, Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, 

Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš 

Látal, Rastislav Podivinský, Andrea 

Stúpalová, Hana Šimková, Žaneta 

Štefaničková, Kvetka Viskupičová, Igor 

Vojtek, Dana Zlatohlávková 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Grafika: 

Zdeněk Bohdanecký, Praha 

Marek Frank, Brno 

Pavel Patloch, Karviná 

Martin Pukančík, Košice 

Tlač: 

Slovenská Grafia a.s., Bratislava 

Ilustrácie: 

Pavol Kúdeľa (3, 15–17), Daniela Búgelová 

(18, 19), Karel Prskavec (42), Marian 

Vaňáč (31), M. Bouška (43), V. David (3, 

27), www.webshots.com (Community) 

(3, 9), AGK Berlín (6, 7), MEV–Verlag, 

Augsburg (5, 8, 11). Ostatné obrázky 

GralsWelt a redakcia. 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz. 

Práve téma ekonomiky a peňazí ponúka príležitosť celkom názorne 

ilustrovať, ako sa následky nedodržiavania základných etických noriem 

a neochota obmedziť nároky tých najmajetnejších bolestne premieta do 

každodenného prežívania miliónov ľudí všade na svete. 

Každý človek, ktorý má ešte srdce na správnom mieste, pritom vidí, že 

duchovné hodnoty, ktoré sa zo slušnosti spomínajú aj v politických prejavoch, 

by mali byť základným východiskom, a nie ozdobným príveskom 

hospodárskeho života. 

Súčasný „turbokapitalizmus“, ktorý vo svojom článku opisuje Siegfried 

Hagl, to svojimi praktikami stále zreteľnejšie ukazuje. To všade v masmédiách 

oslavované búranie hraníc a bariér, aj v obchode a hospodárstve 

prinieslo, a ešte aj prinesie, v skutočnosti najväčšie zbedačenie v histórii 

ľudstva. Dovoz lacného tovaru zo zahraničia, oklieštenie štátnej pomoci 

domácim výrobcom, automatizácia výroby aj v kedysi typicky „ručných 

prácach“, obmedzenie verejných výdavkov – to prináša najväčšiu nezamestnanosť 

od čias pred druhou svetovou vojnou. Rúca sa sociálny štát, 

presadilo sa zníženie daní aj u multimilionárov, prekvitá práca načierno. 

Nedávne odmietnutie euroústavy dvoma národmi prinieslo zrazu do výbušných 

diskusií o globalizácii aspoň trochu chladného vytriezvenia. 

Ľudia si začínajú uvedomovať, že svoje záujmy musia presadzovať spoločne, 

na úrovni národných vlád a že sa nemôžu spoliehať na milosrdenstvo 

nadnárodných obchodných spoločností, ktorým ide naozaj len 

o zisk. 

Ani prejavenie občianskych postojov na verejnosti však nestačí na to, 

aby sa hospodársky život skutočne „ozdravil“. Pokiaľ ľudia nebudú hľadať 

cesty k vzájomnej spolupráci, zakladať si na poctivosti a vzájomnej dôvere, 

na dobrom mene, ak nezačnú pracovať na rozvojových projektoch 

vo vlastných obciach a regiónoch s využitím vlastných zdrojov a s presadením 

vlastných schopností, ostanú odkázaní na stále sa obmedzujúci 

globálny „trh práce“. To je asi to pozitívne, čo nedostatok práce vo veľkých 

priemyselných centrách priniesol: sme nútení siahnuť až na dno svojich 

možností, hľadať v sebe to najlepšie, rozhýbať strnulú tvorivosť. Pomaly 

začíname objavovať možnosti „zaostalého vidieka“, hľadáme stratený 

vzťah k pôde, zvieratám i k sebe navzájom. 

A sme opäť pri tom „duchovnom“, pri celkom „obyčajnej“, správne 

chápanej láske k blížnemu. Mnohých ľudí, z ktorých vyžaroval zvláštny 

vnútorný pokoj, prameniaci zo sústredenej, tvorivej práce, som našiel na 

trhoch ľudových remesiel. Budúcnosť sa znovu spája s minulosťou, staré, 

ale neprávom zaznávané veci prežívajú svoju renesanciu. A v tom je podľa 

mňa skrytá skutočná budúca prosperita ľudstva – v práci, ktorá človeka 

dokáže povzniesť aj duchovne. 

Roman Levický, redaktor 

ISSN 1614-5127 

w w w.svetgralu.sk 

4 

SVET GRÁLU 

5/2005

T É M A 

Aké sú predstavy ľudí o ideálnom štáte? Hrozí nášmu dnešnému 

spoločenskému zriadeniu postupný rozklad? Aké nebezpečenstvá ho 

ohrozujú? V nasledujúcom článku Siegfried Hagl analyzuje historický 

a súčasný vývoj spoločnosti a prichádza k záveru, že „spoločenská 

zmluva“, propagovaná už v 18. storočí J. J. Rousseauom, a jej zásady, 

na ktorých je založený demokratický právny systém, by sa mohli čoskoro 

stať ilúziou. Liberálny kapitalizmus a organizovaná kriminalita sa už začínajú 

presadzovať v globálnom rozsahu a človek so svojimi psychosociálnymi 

potrebami zostáva na okraji záujmu… To je zároveň aj dôvod, 

prečo sa v západnej Európe milióny ľudí zúčastnili na demonštráciách 

proti globalizácii, ako aj jedna z príčin negatívneho postoja k euroústave 

a k ďalším krokom Európskej únie, ktoré obmedzujú právo národných 

štátov rozhodovať o svojich vlastných záležitostiach. 

KONIEC 

SPOLOČENSKEJ ZMLUVY ? 

HISTORICKÝ vývoj sa nezriedka podobá 

vychyľujúcej sa krivke a to, čo 

sa dnes považuje za dobré, bude 

zajtra zavrhnuté, aby sa to potom 

po dlhšej dobe opäť ujalo. Tak sa 

napríklad menia aj názory o forme 

najlepšej vlády. 

ZLYHANIE GRÉCKEJ 

DEMOKRACIE 

Od antických čias bola forma štátneho 

zriadenia po dlhé stáročia 

len málo spochybňovaná: spoločnosti 

vždy vládol cisár, kráľ, vojvoda, gróf, 

teda monarchistické knieža. Iné vládne 

formy stroskotali už v staroveku. 

Demokracia Aténčanov, založená 

v roku 510 pred Kr., pretrvala 

ani nie dve storočia. Bola prerušená 

nástupom oligarchie (t. j. vlády 

malej skupiny, asi r. 411 pred Kr.) 

a panovaním „tridsiatich tyranov“ 

(404–403 pred Kr.). Počas Periklovej 

éry (443–429 pred Kr.) zaznamenala 

demokracia veľký rozkvet. Perikles, 

veľký demagóg, vedel majstrovsky manipulovať 

s kolísavými voličmi – ľudom, 

pozostávajúcim väčšinou z analfabetov. 

Z peňazí Délskeho námorného spolku, 

ktorý vytvorili grécke mestské štáty, 

vznikali pod Periklovou Edgidou nádherné 

stavby. Aténčania žili v luxuse 

zo štátnych subvencií, „na chrbtoch“ 

otrokov, cudzincov a svojich spojencov, 

ktorí museli „platiť útraty“. Kto 

začal Aténam konkurovať (ako ostrov 

Egina), alebo kto chcel opustiť obranné 

spoločenstvo Délskej námornej zmluvy 

(ako ostrov Samos), zneužívanej Aténčanmi 

k ich vlastnému prospechu, ten 

bol podmanený silou, jeho flotila zabavená 

a mesto zrúcané. Títo, bojovne 

naladení, ako aj kolísaví Aténčania riskovali 

uprostred vojny proti Sparte ľahkomyseľnými 

lúpežnými ťaženiami; 

napríklad ťaženie proti Sicílii (414–413 

pred Kr.), ktoré katastrofálne stroskotalo. 

Svoje sily roztrieštili v straníckych 

svároch a zruinovali svoj mestský štát 

v bratovražednej vojne so Spartou (Peloponézska 

vojna, 431–404 pred Kr.). 

Hrdí Gréci, filozofická a umelecká 

elita Európy, skĺzli v Aténach do tých 

najohavnejších prejavov demokracie 

a vojenská moc v autokratickej Sparte, 

ktorá sa kedysi zdala taká neporaziteľná, 

stroskotala na svojej vlastnej nespravodlivosti 

a ukrutnej tvrdosti. Tak 

sa mohlo stať, že kultúrne vyspelá civilizácia 

Grécka bola v roku 337 pred Kr. 

podrobená omnoho primitívnejšími 

Macedónčanmi. 

ZLYHANIE RÍMSKEJ 

REPUBLIKY 

Rímska republika, ktorá v roku 

510 pred Kr. vystriedala v Itálii 

nenávidené kráľovstvo, trvala dlhšie 

5 

SVET GRÁLU 

5/2005

T É M A 

6 

SVET GRÁLU 

5/2005 

a bola úspešnejšia ako grécka demokracia. 

Avšak otriasali ňou trvalé spory 

medzi patricijmi a plebejcami, ako aj 

povstania otrokov (napríklad v rokoch 

136–132 pred Kr.). Veľké povstanie gladiátorov 

a otrokov pod vedením Spartaka 

(73–71 pred Kr.) doviedlo ríšu dokonca 

na pokraj katastrofy. Po zničení 

Kartága (146 pred Kr.) prišlo konečne 

k sociálnym reformám, ktoré však boli 

opäť oslabené odporom v senáte dominujúcich 

patricijov. Nespokojnosť 

plebejcov pomohla populistickým vojvodcom 

kontrolovať kedysi vysoko vážený 

senát. Po zavraždení Cézara (44 

pred Kr.) a nasledujúcej občianskej 

vojne sa stáva Oktavián (63 pred Kr. – 

14 po Kr., čestný titul Augustus = 

vznešený) jediným vládcom a Rím cisárskou 

ríšou. Ako cisárstvo dosahuje 

impérium svoj najvyšší lesk a najväčší 

rozmach. Republika stroskotala. Po 

štyroch storočiach úspešnej expanzie 

„Ak teda človek pri spoločenskej zmluve 

odhliadne od všetkého, čo k jej podstate 

nepatrí, zistí, že zmluva sa obmedzuje na 

nasledovné: Spoločne staviame všetci, 

každý z nás, svoju osobu a celú svoju silu 

pod najvyššiu zásadu spoločnej vôle a prijímame, 

tak ako telo, každý článok ako 

neoddeliteľnú súčasť celku.“ 

Jean-Jacques Rousseau (1712–1778): 

O spoločenskej zmluve 

v mnohých vojnách, či už spravodlivých 

alebo nespravodlivých. 

HĽADANIE 

IDEÁLNEHO ŠTÁTU 

Takmer vo všetkých dobách sa usilovali 

filozofi vypracovať koncept ideálneho 

štátu: Platón (427–347 pred Kr.), 

Augustinus (354–430), Campanella 

(1568–1639), William Morris (1834– 

1896) a mnohí iní. 

Prví usídlenci v Severnej Amerike – 

vyhnaní z Európy náboženskou neznášanlivosťou 

– chceli v praxi presadiť 

Utópiu Thomasa Mora (1478–1535) 

alebo Novú Atlantídu Francisa Bacona 

(1561–1626). V ich novozaložených obciach 

však potom udával tón náboženský 

fanatizmus. 

V 17. a 18. storočí monarchovia v Európe 

ukázali, že sú neschopní spoznať 

Perikles, aténsky politik 

a veľký demagóg, vedel 

obratne manipulovať 

svojimi voličmi - nestálym 

ľudom, pozostávajúcim 

prevažne z analfabetov. 

Grécka demokracia 

zlyhala. 

(Maľba Philippa von 

Foltz (1805–1877): Doba 

Periklova) 

znamenia doby. Napríklad Francúzsko 

so svojím absolutistickým kráľovstvom 

ako najbohatšia krajina Európy 

sa ochudobňovalo nákladmi na 

skvostné slávnosti vo Versailles a nezmyselnými 

vojnami pri Rýne. Pre 

korupciu a hlúposť zodpovedných činiteľov 

prichádzalo o cenné kolónie, 

zanedbávala sa flotila a nikto nespozoroval, 

že sa blíži rozhodnutie, či svet 

budúcnosti bude hovoriť po francúzsky 

alebo po anglicky. Bola to nedbalosť, 

ktorú už ani Napoleon nedokázal 

napraviť. Aj Anglicko pre kráľovu 

úzkoprsú tvrdohlavosť stratilo svoje 

najhodnotnejšie vlastníctvo v zámorí 

(Severnú Ameriku). 

Monarchistické vládne formy – 

v praxi často čistá vláda ľubovôle – 

ukázali priveľa slabostí. Kresťanská 

etika zlyhala v mocenských záujmoch 

cirkví a myšlienky filozofov osvietenstva 

o novom štátnom zriadení si získavali 

stále väčšie uznanie. Americká 

deklarácia nezávislosti je založená na 

filozofii osvietenstva, podobne ako 

aj ústavy väčšiny moderných štátov 

alebo Charta Organizácie Spojených 

národov. 

Popri štátoprávnych princípoch, 

ktoré sú dnes pre ústavu základné, 

ako je rozdelenie moci (Montesquieu, 

1689–1755), občianske slobody, rovnosť 

pred zákonom atď., si získala uznanie 

„spoločenská zmluva“, ktorú propagoval 

Rousseau (1712–1778) triezvym 

konštatovaním: „Medzi slabým a silným 

je sloboda, ktorá utláča, a zákon, 

ktorý oslobodzuje.“ (pozri zoznam literatúry) 

Týmto novým chápaním štátu sa 

otvorili dvere aj sociálnym požiadavkám. 

Politické trenice 19. a 20. storočia 

boli mnohostranne poznačené konfrontáciou 

medzi kapitálom a prácou. 

Pritom sa v priemyselných krajinách 

obmedzila počiatočná mocenská prevaha 

vlastníkov kapitálu a vydobyl sa 

minimálny sociálny štandard, ktorého 

celosvetové presadzovanie malo byť

T É M A 

v súčasnosti jednou z najnaliehavejších 

úloh OSN 1 . 

„TURBOKAPITALIZMUS“ 

A ORGANIZOVANÁ 

KRIMINALITA 

Vstudenej vojne sa nepostavili proti 

sebe len dva po zuby vyzbrojené 

vojenské bloky, ale predovšetkým dve 

ideológie, nazývané kapitalizmus a socializmus. 

Socializmus bol nádejou 

chudobných a utláčaných, ktorí očakávali 

spravodlivejší, sociálne orientovaný 

svetový poriadok. Marxa, 

Engelsa, Lenina čítal celý svet a sociálnym 

zmýšľaním ovplyvnené strany 

a skupiny si vynútili – aspoň v prozápadne 

orientovaných priemyselných 

krajinách – umiernenejší kapitalizmus, 

bez brutálneho zneužívania zamestnancov, 

ako to bolo v 18. a 19. storočí. 

Avšak teraz, začiatkom 21. storočia, 

po zrútení socialistického bloku, dostáva 

„turbokapitalizmus“ opäť voľnú 

ruku. Boj o zdroje a odbytové trhy naberá 

nové formy, „spoločenská zmluva“ 

je už akoby vypovedaná, pretože „sloboda, 

ktorá utláča,“ je v popredí (ideológia 

liberálnej ekonomiky založená 

na slobodnom trhu s čo najmenšími 

obmedzeniami – pozn. red.). 

V Spoločenstve nezávislých štátov 

štátnu moc v mnohých oblastiach 

ovplyvňuje organizovaný zločin 

a v rozvojových krajinách nejde bez 

korupcie takmer nič. V priemyselných 

krajinách, ktoré sú do určitej miery 

„Organizovaný zločin je najvyšším štádiom 

samotného kapitalizmu. Tam, kde vládne 

diktatúra racionality tovaru a neoliberálne 

zaslepenie, tam sú všeobecné blaho, štát, zákon 

v najväčšom nebezpečenstve. Demokratická 

spoločnosť sa okráda o svoje imúnne sily.“ 

ešte fungujúcimi právnymi štátmi, sa 

čoraz zreteľnejšie prejavuje úpadok 

dobrých mravov: svetové koncerny 

falšujú bilancie, uznávané podniky 

sa podieľajú na ilegálnom obchode so 

zbraňami, obchádzajú zákazy vývozu, 

podporujú pašovanie cigariet, zatajujú 

dane. Politikov a úradníkov je možné 

podplatiť a vydierať. Hranica medzi 

hospodárskou kriminalitou a organizovaným 

zločinom tak kolíše. Pretože, 

ako tvrdí Jean Ziegler: „Organizovaný 

zločin je najvyšším štádiom samotného 

kapitalizmu. Tam, kde vládne 

diktatúra racionality tovaru a neoliberálne 

zaslepenie, tam sú všeobecné 

blaho, štát a zákon v najväčšom nebezpečenstve. 

Demokratická spoločnosť 

sa okráda o svoje imúnne sily.“ (pozri 

zoznam literatúry) 

Štátne orgány nariekajú nad prázdnymi 

pokladnicami, čiernou prácou, 

nedostatočnou daňovou poctivosťou, 

a nechcú vidieť, že peniaze, ktoré im 

chýbajú na verejné účely, tečú mnohými 

temnými kanálmi, ktoré neslúžia 

všeobecnému blahu. 

„OBLUDNÁ“ MAFIA – 

NAŠA BUDÚCNOSŤ ? 

Kto nechce vidieť, že sa nám budúcnosť 

môže stať hrozbou, nech 

sa ide pozrieť do Palerma. Keď pôjdete 

centrom tohto kedysi prekrásneho 

mesta, budete môcť priam cítiť, ako 

„obludná“ mafia mesto vysáva a zapríčiňuje 

jeho chátranie. Aj napriek tomu, 

Francis Bacon: 

Jeho utópiu Nová Atlantída chceli v praxi 

presadiť raní osídlenci Severnej Ameriky 

že táto „obluda“ necháva ľudí prežiť, 

berie im toho toľko, že zostatok nepostačuje 

na udržanie potrebnej úrovne – 

napríklad na údržbu alebo renováciu 

ich domov, ktoré by napr. v Nemecku 

boli pod pamiatkovou ochranou. 

Čo nás ešte delí od takéhoto vývoja? 

Medzinárodne organizovaní gangstri, 

často označovaní ako „mafia“, ktorá 

hromadí obrovské zisky z obchodovania 

s drogami, zbraňami a ženami, 

uplatňujú už dlho svoj vplyv a sú kapitálovo 

ďaleko silnejší a logisticky 

lepšie organizovaní ako napríklad 

obávaná Al-Káida. Lenže tieto skutočnosti 

preniknú na verejnosť len výnimočne. 

Kto by chcel zverejniť takéto 

informácie, dostane sa len ťažko k použiteľným 

údajom. Keby si občania 

boli vedomí plného rozsahu kriminálnej 

katastrofy, ktorá sa, podľa mojej 

mienky, na nás valí, došlo by zrejme 

k najväčším demonštráciám všetkých 

čias a nikto z našich spiacich kompetentných 

predstaviteľov by už nebol 

opäť zvolený. Pretože všetko nasvedčuje 

tomu, že títo predstavitelia sú pomýlení, 

bezmocní a vydieraní. Každopádne 

sa len ako ochromení prizerajú 

na renesanciu raného kapitalizmu, na 

lúpenie právneho štátu a rozširovanie 

organizovaného zločinu. 

7 

SVET GRÁLU 

5/2005

T É M A 

8 

SVET GRÁLU 

5/2005 

Globalizácia sa zdá nezadržateľná – ale kam táto cesta 

napokon povedie? 

Zdá sa, že nadnárodné inštitúcie 

a medzinárodne pôsobiace veľkokoncerny 

tento neblahý vývoj vítajú, 

pretože ideológovia globalizácie propagujú 

pravidlá, ktoré môžu časom 

vyradiť z hry základné demokratické 

práva a istoty, vplyv štátu na hospodárstvo, 

obmedziť práva zamestnancov, 

sociálne a ekologické normy… 

GLORIFIKOVANÁ 

GLOBALIZÁCIA 

Vývoj situácie naznačuje, že s hospodárskou 

slobodou bez hraníc 

sa stratí morálny rozmer a sociálna 

zodpovednosť. V tejto súvislosti Jean 

Ziegler hovorí: „K nepostrádateľnej 

logike kapitalizmu odjakživa patrí 

utláčanie a vykorisťovanie väčšiny 

ľudí malými, mocnými skupinami. 

V západnej Európe, a ešte výraznejšie 

na východe nášho kontinentu, sa 

mieša kapitalistická moc čoraz zreteľnejšie 

s mocou kriminálnou.“ 

Takzvaný východný blok so svojou 

ideológiou lží natoľko stupňoval obmedzovanie 

ľudských práv, až sa zrútil. 

Na jeho miesto nastúpilo údajne 

neoliberálne hospodárstvo podľa západného 

vzoru, ktoré umožnilo mnohým 

zločinným zoskupeniam v bývalých 

socialistických 

krajinách, aby sa 

bezohľadne obohacovali. 

Na Západe vraj 

nie je po stroskotaní 

východného 

bloku žiadna alternatíva 

k neobmedzenej 

globalizácii. 

Rigorózny privátny 

kapitalizmus je na 

najlepšej ceste skúšať 

schopnosť ľudí 

v znášaní ďalších 

bremien dovtedy, 

kým si protichodné, 

t. j. náboženské, politické, ekonomické, 

ekologické, národné, humánne či sociálne 

sily, nevynútia obrat. Možno 

len dúfať, že nedôjde k násilným revolúciám, 

teroristickým akciám, alebo 

dokonca vojnám. Pretože lúpežný kapitalizmus, 

ktorému je na presadzovanie 

cieľov každý prostriedok vhodný, 

sa natrvalo neudrží! 

V každodennom spravodajstve 

masmédií je nezmyselná neoliberálna 

ideológia hospodárskeho rastu bez 

hraníc často glorifikovaná a zdôvodňovaná 

údajne nezadržateľnou globalizáciou, 

ale o jej nevýhodách sa hovorí 

zriedkavejšie. Avšak globalizácia 

znamená viac ako len voľný pohyb 

peňazí a tovaru: podporuje okliešťovanie 

štátnej moci, vyraďovanie právnych 

systémov z činnosti, odbúravanie 

sociálnych záväzkov, čím nahráva 

organizovanému zločinu, ktorý, ako 

dokladá Jean Ziegler vo svojej knihe 

Barbari prichádzajú, má narastajúci 

vplyv na politiku a justíciu. 

Ďalší následok globalizácie je súperenie 

o investorov, obzvlášť medzi 

rozvíjajúcimi sa krajinami. Pritom 

majú najväčšie „šance“ krajiny s najnižšími 

sociálnymi a ekologickými 

požiadavkami. 

Keď budú štáty – chudobné alebo 

bohaté – nižšími daňami a škrtaním 

sociálnych či charitatívnych záväzkov 

lákať bohatých a zastrašovať chudobných, 

„spoločenská zmluva“ sa stane 

ilúziou a ústavne zakotvené základné 

ľudské práva budú čoraz viac v praxi 

okliešťované a spochybňované. To by 

potom bola tá zbožňovaná „totálna 

sloboda“ fetišistov slobodnej ekonomiky, 

v ktorej by sa hospodárstvo 

rozvíjalo bez zábran – bez ohľadu na 

ľudí, ktorým by malo slúžiť. Globálny 

súkromný kapitalizmus by sa tak stal 

samoúčelným a rútil by sa v ústrety 

spoločenskému chaosu. 

Siegfried Hagl 

1) Organizácia Spojených národov na 

tieto problémy reflektovala, aj keď 

nedokáže veľmi prispieť k vyriešeniu 

problému. Generálny sekretár Kofi 

Annan predložil v tomto smere 

ďalekosiahle dielo: Mosty do budúcnosti. 

Manifest pre dialóg kultúr. Fischer, 

Frankfurt, 2001 (titul v origináli: Crossing 

the Divide) 

Literatúra: 

Femau, Joachim: Caesar läßt grüßen 

(Cézar necháva pozdravovať). 

München, 1971 

Femau, Joachim: Rosen für Apoll (Ruže pre 

Apollo). Berlin-Grünewald, 1965 

Bowberger, Gerald/Klimenta, Harald: Die 

zehn Globalisierungslügen (Desať lží 

globalizácie). München, 1998 

Oberndörfer, Dieter/Rosenzweig, Beate: 

Klassische Staatsphilosophie (Klasická 

štátna filozofia). München, 2000 

Roth, Jürgen: Schmutzige Hände 

– wie diewestlichen Staaten mit der 

Drogenmafia kooperieren (Špinavé 

ruky – ako západné štáty kooperujú 

s mafiou drog). München, 2000 

Rousseau, Jean Jacques: Der 

Gesellschaftsvertrag (Spoločenská 

zmluva). Stuttgart, 1958 

Thurow, Lester C.: Die Zukunft des 

Kapitalismus (Budúcnosť kapitalizmu). 

Düsseldorf/Berlin, 2000 

Walter, Joachim: Der Traum aller Träume 

(Sen všetkých snov). Wiesbaden, 1990 

Ziegler, Jean: Die Barbaren kommen 

(Barbari prichádzajú). München, 1998 

http://www.roemischerepublik.de


Chudoba 

Nedostatok peňazí alebo zlyhanie komunity? 

Chudoba vždy bolestivo „bije do očí“, nech už má 

podobu bezdomovca, žobrajúceho o pár drobných, 

alebo – čo je ešte zúfalejšie – podvyživených detí. Je 

bezpochyby najjednoduchšie odvracať od takých „výjavov“ 

zrak, a tým len potvrdiť, že kresťanské korene 

našej civilizácie už takmer odumreli. Sociálna sieť 

v liberálnej demokracii má však povážlivé diery, a tak 

silnejú otázky, aký podiel na rozširovaní chudoby 

majú silné ekonomické skupiny a či problém chudoby 

a hladu naozaj vyrieši globalizácia. 

Nie je chudoba len odvrátenou stranou nablýskanej 

prosperity? Nasledujúci článok je pokusom analyzovať 

hlbšie súvislosti, ktoré s fenoménom chudoby súvisia. 

POUČENIE Z LADAKHU 

Keď v šesťdesiatych rokoch minulého storočia navštívila 

provinciu Ladakh na severe Indie britská novinárka Helena 

Norbert Hodge, ocitla sa v krajine, kam ešte nedorazil 

technický pokrok. Ľudia obrábali skromné jačmenné políčka, 

klasy z polí trhali holými rukami, ale napriek tomu z nich 

vyžarovala spontánna radosť. Samozrejmosťou bolo, že polia 

obrábalo viacero rodín spoločne podľa toho, kde bola práve 

práca najpotrebnejšia. Pomoc susedovi bola kľúčovou súčasťou 

ich života. Samozrejme, bezplatná. Obydlia v tejto oblasti sú 

poschodové kamenné budovy s plochou strechou. Keď pani 

Helena požiadala miestnu autoritu – budhistického lámu, aby 

jej ukázal najchudobnejšie obydlie, bol vo veľkých rozpakoch. 

„Také tu nemáme,“ dozvedela sa. Ladakhčania pojem chudoby 

vôbec nechápali. „Máme všetko, čo k životu potrebujeme,“ to 

bolo ich presvedčenie. Po krátkom vegetačnom období, keď 

museli zvládnuť prácu na poli, mali dlhé obdobie pokojnejšej 

činnosti, spojenej s výrobou látok a iných predmetov. Poznali 

aj niekoľkodenné sviatky spojené s veľkými postavami tibetského 

budhizmu, divadlo, verejné teologické diskusie. Tunajší 

láma bol prirodzenou autoritou, od ktorej obyvatelia očakávali 

pomoc v duchovnej oblasti aj v praktických veciach života. 

O niekoľko desiatok rokov sa táto idylická tvár Ladakhu 

takmer stratila vo víre pokroku, ktorý sem dorazil ako pomoc 

indickej vlády pre túto „zaostalú oblasť“. 

Bolo postavených niekoľko priemyselných prevádzok aj mesto 

s obytnými blokmi. Obyvateľom vidieka bola ponúknutá mož- 

9 

SVET GRÁLU 

5/2005


nosť „zbaviť sa chudoby“ a podieľať 

sa na tomto hospodárskom úspechu. 

Do Ladakhu sa začala dovážať lacná 

„vládna pšenica“. 

Pretože táto hospodárska zmena 

prebehla za taký krátky čas, stal sa Ladakh 

unikátnym sociologickým laboratóriom. 

Bolo možné ako na dlani vidieť 

a dokumentovať, ako tieto zmeny 

zmenili postoje, zvyky, hodnoty a životný 

štýl tunajších ľudí. 

Vďaka filmu a knihe H. N. Hodge 

Poučenie z Ladakhu sa tento experiment 

stal svetoznámym. Poučenie z Ladakhu 

je však mementom. Ukazuje, aký 

úpadok spôsobil odklon od tradičných 

duchovných hodnôt spôsobu života, 

ale aj to, aké ťažké je napraviť účinky 

takejto ekonomickej injekcie. 

T 

„STE CHUDOBNÍ 

A ZAOSTALÍ !“ 

o bolo konštatovanie, ktoré do 

Ladakhu priniesli vládni experti. 

Tunajším obyvateľom ponúkli prácu, 

vzdelanie a „kultúru“. Vybudovali sa 

dielne, zdravotnícke strediská, základné 

školy s predmetmi ako dejiny 

Indie a angličtina. Pre inšpiráciu moderným 

životným štýlom bola zavedená 

televízia. Mnoho ľudí vidine pokroku 

uverilo. Najmä mladé rodiny sa sťahovali 

do mesta, začali pracovať a – zarábať 

peniaze. To bolo tiež niečo, s čím 

sa dovtedy stretávali len zriedka. Ale 

s pokrokom prišli aj iné fenomény. Predovšetkým 

odklon od náboženstva, pochybnosti 

o morálnych hodnotách, anonymita 

a odcudzenie v medziľudských 

vzťahoch, alkoholizmus, agresivita. 

Hrdinami malých detí sa stali Rambo 

a bábika Barbie. Psychický tlak a túžba 

vyrovnať sa ostatným núti moderných 

Ladakhčanov kupovať všetko, čo očividne 

reprezentuje pokrok – motorky 

aj domáce spotrebiče. Kto to nemá, nemôže 

byť v meste „in“. Celú situáciu 

zhrnula istá babička po návšteve svojej 

10 

SVET GRÁLU 

5/2005 

vnučky takto: „Moja dcéra má všetky 

veci, ktoré šetria čas. Ale keď za ňou prídem, 

nikdy nemá čas, aby sa so mnou 

porozprávala!“ Starí ľudia na vidieku 

väčšinou osameli. Jediní ľudia, ktorí tunajší 

„pokrok“ spochybnili, boli ľudia 

zo Západu a tunajší lámovia. Tí celkom 

správne predpokladali, že „pokrok“ neprinesie 

len samé výhody. Dnes už pôsobí 

v Ladakhu niekoľko nadácií, ktoré 

sa snažia pomôcť zachrániť niekdajšiu 

kultúru, remeslá a zvyky. Turisti tu 

môžu za lacný peniaz stráviť pobyt na 

vidieku, vyskúšať si tradičné remeslá, 

ochutnať domáce potraviny. Tunajší ľudia 

sú obdivom návštevníkov príjemne 

prekvapení a znova začali dúfať, že ich 

pôvodný spôsob života nezanikne. 

JEDEN PRÍKLAD 

Ladakh je miniatúrnou vzorkou 

priebehu scenára, ktorý sa realizoval 

všade vo svete. V Strednej i v Južnej 

Amerike, v Afrike, v Ázii. Následkom vysťahovaleckej 

vlny do miest, ktorá bola 

často vynútená aj zbraňami, je takmer 

vždy hladomor a živorenie v štvrtiach na 

periférii. Automatizovaný priemysel dnes 

potrebuje minimálne počty pracovníkov. 

Ak sa spriemyselní „primitívne“ poľnohospodárstvo 

v Indii a Číne za podpory 

nadnárodných korporácií, hrozí, že 

o prácu príde ďalších asi jeden a pol miliardy 

ľudí. Aj keď je isté, že tento trend 

vedie do slepej uličky, zdá sa, že vlády 

i morálne autority sú proti tejto ideológii 

pokroku bezmocné. Pomaly sa však 

začínajú rozvíjať i projekty na „revitalizáciu 

vidieka“ a mnoho svetoznámych 

ekonómov vidí jediný liek na chudobu 

v malých miestnych a lokálnych trhoch, 

kde zisk z predaja a podnikania ostáva 

v komunite, v ktorej hodnoty vznikajú. 

Miestna ekonomika podporuje aj ducha 

spolupatričnosti. Členovia komunity sa 

starajú o seba, o svoje rodiny, susedov, 

zvieratá, polia, lesy a všetky prírodné 

zdroje tak, aby prinášali úžitok nielen 

súčasníkom, ale aj budúcim generáciám. 

Veľký význam sa pripisuje i „kultúre 

daru“, ktorá má svoj pôvod v dôvere 

medzi ľuďmi, v susedských a rodinných 

vzťahoch. Izraelský ekonóm Ezra Mishan 

hovorí o tom, že základom každej 

výmeny by mala byť láska. 

DUCHOVNÉ SÚVISLOSTI 

Je teda chudoba dôsledkom nedostatku 

peňazí alebo zastaraných 

technológií? Mnoho príkladov po 

celom svete dokazuje, že príčinou 

chudoby je skôr rozpad tradičných 

komunít. 

Ak chceme pochopiť aj duchovné 

súvislosti celého problému, musíme 

vziať do úvahy myšlienku, že žiadny 

človek nemôže bez ujmy zostať bokom 

od toho, čo môžeme nazvať neustálym 

„pohybom vo stvorení“. Pohyb je 

život. Všetky deje vo stvorení vychádzajú 

z dvoch základných „prazákonov“ 

– zákona pohybu a zákona spätného 

pôsobenia. V duchovnom jadre 

človeka nachádza zákon pohybu svoj 

odraz v hlboko zakotvenej túžbe „ísť 

za niečím“. Aj keď sa to netýka predovšetkým 

hmotných hodnôt, za pomoci 

zmyslu pre krásu by človek mohol 

– a aj mal z tejto zeme vybudovať 

„raj“. Ani jeden človek preto nemôže 

žiť spokojný a zmysluplný život, ak 

nepracuje. Z toho dôvodu je nespravodlivý 

a neudržateľný každý systém, 

ktorý rozširuje masy nepracujúcich, 

bez ohľadu na to, aké sociálne výhody 

im môže poskytnúť. 

Samozrejme, pre komplexné zmeny 

v hospodárstve, v ekonomickom 

a finančnom systéme na prevenciu 

a odstraňovanie chudoby tohto času 

chýba „politická vôľa“. Môžeme sa 

len snažiť podporovať v našom okolí 

aspoň tie zdravé spôsoby podnikania, 

ktoré rešpektujú sociálne a ekologické 

hodnoty. 

Roman Levický

Sen 

o zdravom 

peňažníctve 

Všade, kam sa pozrieme, vidíme, 

ako sa zväčšuje rozdiel medzi 

bohatými a chudobnými. Drobní 

obchodníci sa sťažujú na pokles 

obratu, reťazce veľkoobchodov a luxusné 

obchody sa naopak tešia zo 

zvýšeného dopytu. 235 miliardárov 

vlastní po celom svete práve toľko 

majetku, ako celý zvyšok ľudstva. 

Rastúca nezamestnanosť zostruje 

sociálne rozdiely a aj stredná vrstva 

musí počítať s klesajúcimi príjmami. 

A to všetko navzdory stále stúpajúcej 

produktivite práce. 

Hoci ide jednoznačne o neblahé 

príznaky krízy, len málo ľudí hľadá 

hlbšie príčiny. Niekoľko hesiel ako 

globalizácia, štrukturálne zmeny, 

kríza vzdelania alebo technologická 

nezamestnanosť stačí väčšine ľudí 

na to, aby sa utvrdili v presvedčení, 

že tak či tak sa nedá nič robiť a že 

raz predsa bude lepšie. 

V dávnejších dobách bol pocit, že 

sa proti panujúcim pomerom nedá 

nič podniknúť, celkom pochopiteľný, 

pretože sa na vonkajšie okolnosti 

nazeralo ako na osudové a dané od 

T É M A 

Bernd Hercksen sa zaoberá problémami v peňažníctve a naznačuje cesty, ktoré 

by mohli viesť k jeho ozdraveniu. 

Boha. Teraz sa tento postoj výrazne 

zmenil. Prevláda mienka, že človek 

si vlastné problémy spôsobuje sám 

buď priamo vlastným konaním, 

alebo nepriamo tolerovaním chybných 

zákonov alebo opatrení. 

Ak však problémy súčasnosti, ako je 

nezamestnanosť, zostrenie sociálnych 

rozdielov medzi chudobnými a bohatými, 

ničenie životného prostredia, 

rastúce násilie a zločinnosť, spôsobuje 

človek, môže príčina fatalistického 

prijímania týchto skutočností 

ležať len v duchovnej lenivosti veľkej 

časti obyvateľstva. Ľudia si netvoria 

vlastný úsudok o zjavne chybných 

hospodárskych opatreniach, ale 

prenechávajú zodpovednosť vládam 

a ich expertom. 

A to isté prebieha na vládnej 

úrovni. Politici sa spoliehajú na 

odborníkov národohospodárskych 

vied a tí odsúvajú morálne rozhodnutia 

nabok, pretože veda podľa 

nich nemá vynášať morálne súdy. 

Napríklad otázka spravodlivosti 

úrokov a úrokov z úrokov nie je témou 

národohospodárskej náuky. Tá 

sa obmedzuje na to, že skúma spôsob 

fungovania existujúceho hospodárskeho 

systému a robí ho použiteľným 

pre jednotlivé záujmové 

skupiny. Tak nie je za celkový výsledok 

zodpovedný nikto. Herbert 

Vollmann píše k tejto téme v článku 

„Zdravé peňažníctvo“: „Vinu na celom 

nešťastí nesie človek, a napriek 

tomu sotva niekto príde na myšlienku, 

že by zlyhanie človeka mohlo 

spočívať v nedodržiavaní prírodných 

zákonov, zákonov stvorenia, ktoré 

sú smerodajné aj pre ľudský život na 

zemi. Iba poznanie a dodržiavanie 

zákonitostí v stvorení a ich uplatňovanie 

v pozemskom živote prinesie 

naozajstný pokrok. Jednou takou 

zákonitosťou je nutné vyrovnávanie 

medzi dávaním a braním, ktorému 

podliehajú všetky deje v stvorení. Je 

samozrejmé, že tento zákon musí 

platiť aj pre peňažníctvo a národné 

hospodárstvo, ak sa má dosiahnuť 

zdravá rovnováha.“ 

Herbert Vollmann naznačuje aj 

to, kde v hospodárstve dochádza 

k porušovaniu tohto zákona vyrov- 

11 

SVET GRÁLU 

5/2005

T É M A 

nania: „Chyba spočíva v jednostrannosti 

výmeny, pri ktorej sa prevažne 

berie bez toho, aby sa v správnom 

pomere dávali protihodnoty.“ 

Problémovou oblasťou nášho peňažného 

systému je úrok: Kto požičiava 

peniaze, dostáva bez vlastného 

pričinenia naspäť viac, než dal. 

Človeku vlastne už svedomie hovorí, 

že nie je správne brať peniaze 

bez protislužby. Peňažníctvo dovoľuje 

menšine, aby sa obohacovala 

na úkor väčšiny bez toho, aby pre to 

musela niečo vykonať. 

To, že tradičné peňažníctvo 

a platenie úrokov mohlo pretrvať 

tisícročia navzdory tejto zrejmej 

nespravodlivosti a že i dnes je prijímané 

takmer bez výhrad, zreteľne 

ukazuje, ako sa naša spoločnosť 

vzdialila od jednoduchého princípu 

dávania a brania, ako málo dbá na 

hlas svedomia a pocit prirodzenej 

spravodlivosti. Dôsledky tejto duchovnej 

lenivosti však naplno dopadajú 

späť na ľudstvo: 

• Peniaze v skutočnosti nevytvárajú 

ani nezvyšujú žiadne hodnoty, 

teda „nepracujú“, nechávajú pracovať 

za seba iných: tí 

musia prácou navýšiť 

hodnotu investície 

aj o podiel úroku 

( k a l k u latór ny 

úrok) obsiahnutý 

v cenách 

tovaru a akumulovaný 

na 

rôznych stupňoch 

výroby, čo tvorí asi 

40 % z celkovej ceny! 

Pracujúce obyvateľstvo 

tak platí majiteľa peňazí a vecného 

kapitálu, teda v prvom rade bohatých 

a superbohatých. Národohospodársky 

analytik Helmut Creutz 

rozdelil domácnosti v Nemecku 

podľa príjmov do desiatich skupín 

a vypočítal, že týmto spôsobom 

v roku 1990 osem „spodných“ sku- 

12 

SVET GRÁLU 

5/2005 

pín domácností zaplatilo 60 miliárd 

euro desiatej skupine s najvyššími 

príjmami. Druhá najbohatšia skupina 

domácností získala presne 

toľko úrokov zo svojho majetku, 

koľko tvoria úroky v ich spotrebných 

výdavkoch. Týmto spôsobom 

sa chudobnejším berie a bohatým 

dáva – celkom automaticky a temer 

nepozorovateľne. 

• Podiel príjmov z kapitálu na celkových 

príjmoch sa stále zväčšuje 

na úkor príjmov z práce. Bez hospodárskeho 

rastu by také prerozdeľovanie 

príjmov viedlo k tomu, 

že by životný štandard pracujúceho 

obyvateľstva najprv pomaly 

a potom stále rýchlejšie klesal. Len 

vtedy, keď hospodárstvo rastie 

rýchlejšie ako peňažný úrok, dá sa 

zabrániť klesaniu životného štandardu. 

„Motor prerozdeľovania“ 

úroku z úroku je teda bičom pre 

trvalý hospodársky rast, ktorý zabezpečuje, 

aby bolo možné 

obslúžiť vložený kapitál 

a zároveň udržať 

životný štandard 

pracujúceho obyvateľstva. 

Rast 

do nekonečna je 

však v konečnom 

svete nemožný. 

Nepriamo je tak 

úrok zodpovedný aj 

za vzrastajúce ničenie 

životného prostredia. 

Existujúci peňažný systém má 

však ešte iné pustošivé následky. 

„Peniaze sú takým významným činiteľom 

vo vzájomnom hospodárskom 

styku ľudí, že si ich nemožno 

odmyslieť. Tým horšie sú následky, 

ktoré vznikajú, keď sa peňažníctvo 

ukáže ako nezdravé,“ píše Herbert 

Vollmann. Spomeňme si na veľkú 

infláciu v roku 1923, ktorá zničila 

úspory miliónov ľudí, alebo na svetovú 

hospodársku krízu od roku 

Ježiš žiadal, aby peniaze nestarli v mešci, majú 

byť teda postavené na roveň starnúcemu tovaru. 

1929, ktorú vyvolal pokles množstva 

peňazí a ktorá nepriamo spôsobila 

i nástup nemeckého nacionálneho 

socializmu, a tým druhú 

svetovú vojnu. 

V minulosti prichádzali v dôsledku 

menových kríz veľké spoločenské 

zmeny, napríklad Veľká 

francúzska revolúcia vyvolaná obrovským 

zadlžením štátu, zánik 

Ríma a storočný spánok hospodárstva 

a kultúry v ranom stredoveku 

v dôsledku chronického nedostatku 

peňazí (deflácie) alebo vzostup antického 

Grécka vďaka vynálezu 

mincí. 

Žiadny div, že staré náboženstvá – 

židovstvo, kresťanstvo a islam – sa 

pokúšali dať úrok do kliatby ako 

najviditeľnejší a najnespravodlivejší 

následok nezdravého peňažníctva. 

Židia každých 49 rokov odpúšťali 

dlhy svojim dlžníkom. 

Ježiš požadoval: „Predajte svoj majetok 

a konajte ním dobro. Urobte si 

mešce, ktoré nestarnú, nehynúci poklad 

v nebi, kam zlodej neprichádza 

a kde moľ neničí.“ (Lukáš 12,33) 

Ide teda o to – nelipnúť na peniazoch 

a nehromadiť pozemské 

poklady. Nepominuteľný poklad je 

jedine mimo tejto hmotnosti („u 

Boha“), zatiaľ čo pozemské poklady 

nemôžu byť nikdy trvalé. 

Práve tento prirodzený cieľ „nepominuteľného 

pokladu“ sledoval 

človek vo svojom velikášstve tým, že 

použil na výrobu peňazí ušľachtilý 

kov, čiže veľmi trvanlivý materiál. 

Avšak tovar, ktorého výmenu majú 

peniaze sprostredkovať, nie je večný.

T É M A 

Ten podlieha „zubu času“, kazí sa, 

prináša so sebou výdavky na skladovanie, 

ktoré jeho hodnotu znižujú, 

alebo vychádza z módy. Nadčasové 

peniaze tak majú voči tovaru „zabudovanú“ 

výhodu: Majiteľ peňazí, 

ktorý chce svoje peniaze vymeniť 

za tovar, môže počkať a zatvoriť 

truhlicu s peniazmi, ak obchod nezodpovedá 

jeho predstavám. Majiteľ 

tovaru alebo ten, kto chce pracovať, 

to nemôže urobiť, lebo jeho tovar 

časom stráca hodnotu. 

Táto výhoda majiteľov peňazí je 

kľúčovým bodom nezdravého peňažného 

systému. Peniaze sú ako 

prostriedok výmeny cennejšie ako 

tovar, takže ich majiteľ môže získať 

v tovare väčšiu protihodnotu. Kto 

sa vzdáva vlastníctva všemocných 

peňazí, žiada preto zvláštnu prémiu 

za svoju obeť – úrok. Príjemca 

úroku pripomína lúpežného rytiera, 

ktorý si svoju mocenskú výhodu nechá 

zaplatiť zvonivými mincami. 

Ježiš žiadal, aby peniaze nestarli 

v mešci, majú byť teda postavené na 

roveň starnúcemu tovaru. To zodpovedá 

prírodnému zákonu o vzniku 

a zániku, ktorému je podriadená 

celá hmotnosť. Len peniaze, ktoré 

časom strácajú zo svojej hodnoty, 

môžu odstrániť úrok, odporujúci 

prírodnému zákonu, lebo také „prirodzené“ 

peniaze sa rovnajú tovaru. 

Už v antike existovali snahy o takú 

prirodzenú výmenu: Diogenes žiadal 

„kostnú menu“, ktorej starnutie 

bolo po nejakej dobe zreteľne cítiť 

a Sparťania používali hrdzavejúce 

železné peniaze. Vo vrcholnom a neskorom 

stredoveku, asi od r. 1150 

do r. 1500, mali v Nemecku prenikavý 

úspech „neutrálne peniaze“. 

Približne v polovici 12. storočia 

zaviedol magdeburský arcibiskup 

Wichmann ako prvý tzv. odvolávanie 

mincí, pri ktorom sa v určitých 

časových odstupoch vyzývalo na 

ich výmenu. Biskup, ako pozemský, 

svetský vládca, si podržal 

časť týchto peňazí ako 

daň, zvyšok dostali 

občania naspäť 

vo forme nanovo 

razených peňazí. 

Týmto elegantným 

a účinným 

spôsobom mohli 

byť pravidelne 

a spoľahlivo vyberané 

dane, občania 

dokonca prichádzali k pozemskému, 

svetskému vládcovi 

sami, aby dodali svoje peniaze, lebo 

po odvolaní mincí (najviac raz až 

dvakrát ročne) staré už neplatili. 

Peniaze mali takpovediac zabudovaný 

dátum rozkladu, starli ako 

tovar. Privilégium majiteľa peňazí 

bolo tým preč, nemohol večne čakať 

s obchodom, pretože tak jeho 

peniaze časom stratili hodnotu. 

Týmto spôsobom stále obiehali 

nové mince, „brakteáty“, ktoré boli 

Podiel príjmov z kapitálu na celkových príjmoch 

sa stále zväčšuje na úkor príjmov z práce. 

také tenké, že sa dali zlomiť a nemohli 

byť hromadené, ako to žiada 

aj Ježiš v evanjeliu. 

Účinok používania brakteátov 

rozšírených v strednej Európe bol 

na hospodárstvo a spoločnosť veľmi 

silný. Doba od roku 1150 do roku 

1500 bola dobou trvalej konjunktúry, 

nikdy predtým ani potom nebolo 

v Nemecku založených toľko miest. 

Viditeľným príkladom všeobecného 

blahobytu boli nespočetné katedrály, 

ktoré občania dobrovoľne financovali 

a ktorých stavba bola po 

roku 1500 pre nedostatok peňazí zastavená. 

Napoly hotové dómy v Kolíne 

alebo v Ulme boli dokončené až 

v 19. storočí. 

Doba brakteátov skončila okolo 

roku 1500, pretože kniežatá tento 

spôsob vyberania daní 

často zneužívali a odpor 

obyvateľov voči 

platidlu rástol. 

Avšak ľudia vtedy 

nepostrehli požehnaný 

účinok 

starnúcich 

peňazí a proti 

zavedeniu mincí 

z ušľachtilého kovu 

nekládli príliš veľký 

odpor. 

Dôsledkom staronovej zlatej 

meny boli stúpajúce úroky, pomocou 

ktorých veritelia, ako napríklad 

Fuggerovci, nahromadili rozprávkové 

bohatstvo. Na druhej strane 

obyvateľstvo stále chudobnelo. 

Dnes predkladá požiadavku starnúcich 

alebo neutrálnych peňazí 

predovšetkým hnutie voľného hospodárstva, 

ktorého cieľom je „prirodzený 

hospodársky poriadok“. 

Jeho priekopníkom bol asi pred sto 

rokmi nemecký obchodník Silvio 

Gesell, ktorý vo svojom povolaní 

čelil neprestajnému klesaniu cien 

a hoci nemal akademické vzdelanie, 

začal pátrať po príčinách. Našiel 

ich v tradičnom peňažníctve. 

Vtedy bolo množstvo peňazí 

priamo závislé od množstva vyťaženého 

zlata alebo striebra. Gesell 

žiadal koniec zlatej a striebornej 

meny a zavedenie papierových peňazí, 

ktoré by sa stali všeobecným 

platobným prostriedkom. Táto požiadavka 

bola po veľkom zlyhaní 

zlatej meny počas veľkej hospodárskej 

krízy trvajúcej od roku 1929 

po druhej svetovej vojne splnená 

v celosvetovom rozsahu. Úspešný 

obchodník pôsobiaci v Argentíne 

však šiel so svojimi požiadavkami 

13 

SVET GRÁLU 

5/2005

T É M A 

14 

SVET GRÁLU 

5/2005 

ešte ďalej: chcel dosiahnuť cenovú 

stabilitu a odbúranie úrokov tým, 

že by peniaze, ako kedysi v dobe 

stredovekých brakteátov, boli vystavené 

tlaku ponuky. 

Toto zabezpečenie obehu peňazí 

malo účinkovať podľa jeho predstáv 

prostredníctvom nálepiek 

na peňažných poukážkach, ktoré 

by stáli tisícinu hodnoty peňazí 

a týždenne by sa na bankovky 

nalepovali, aby si peniaze zachovali 

platnosť. Peniaze tak strácajú 

ročne asi päť percent zo svojej 

hodnoty. Z toho vzniká tlak dať 

peniaze čo najrýchlejšie do obehu, 

alebo ich požičať. Namiesto nálepiek 

sa môže zabezpečenie obehu 

uskutočniť aj náhodnými výmenami 

určitých druhov peňažných 

poukážok. Tým sa peniaze stávajú 

pominuteľnými a negatívny vplyv 

úrokov je odstránený. 

Prostredníctvom takej menovej 

reformy by bolo možné vyhnúť sa 

aj hospodárskym krízam, keďže 

vydané množstvo peňazí sa rovná 

množstvu peňazí v obehu, ktoré 

možno kontrolovať a presne prispôsobovať 

pomocou indexu tovaru. 

Pretože však nie je isté, aké 

veľké množstvo peňazí je v obehu, 

nemožno ho presne dávkovať. 

Každá myšlienka o reforme peňažníctva 

prirodzene vyvoláva 

mnoho ďalších otázok – od zabezpečenia 

dôchodkov až po oblasť 

správy bánk – o ktorých by sa muselo 

zodpovedne premýšľať a diskutovať. 

Práve v čase globalizácie 

však existuje veľké nebezpečenstvo, 

že myšlienky, ktoré fungujú v uzavretej 

hospodárskej oblasti, sú odsúdené 

na stroskotanie. Ak sa však 

nájdu ľudia, ktorí majú odvahu vystúpiť 

proti ľahostajnosti, nepochopeniu 

alebo odmietnutiu, nájdu sa 

aj zmysluplné cesty k zmene. 

Bernd Hercksen 

Fair Trade – celosvetová sieť pre spravodlivý obchod 

S Mgr. Jurajom Hipšom (1976), riaditeľom 

Centra environmentálnej a etickej 

výchovy Živica (Bratislava, SR) sa 

o spravodlivom obchode rozprával redaktor 

Sveta Grálu Roman Levický. 

Nedávno som v komerčnom rozhlasovom 

vysielaní zachytil rozhovor 

o ochutnávke výrobkov (čokolády, 

kávy) s označením Fair Trade, čo znamená 

„spravodlivý obchod“. Moderátor 

podotkol, že výrobky Fair Trade 

konzumujú aj poslanci Európskeho 

parlamentu. „Spravodlivý obchod“ je 

dosť odvážne označenie. Znamená to, 

že všetky ostatné výrobky pochádzajú 

z nespravodlivého obchodu? 

Fair Trade je celosvetová značka. 

Ak si človek kúpi výrobok s označením 

Fair Trade, má istotu, 

že ľudia z rozvojových krajín 

vyrábajúci takéto výrobky 

dostanú spravodlivú 

odmenu. Okrem toho sa 

časť zisku investuje do rozvoja 

komunity, stavajú sa 

napríklad školy alebo nemocnice. 

Výrobcovia, ktorí 

sú zapojení v systéme spravodlivého 

obchodu, majú zabezpečenú 

lekársku starostlivosť a vzdelanie. 

To vo väčšine rozvojových krajín 

nie je vôbec bežné. Fair Trade taktiež 

zaručuje, že na prácu nie sú zneužívané 

deti. Jednoducho povedané, pri 

Fairtrade sa kladú záujmy ľudí nad 

vidinu krátkodobého zisku. V roku 

1997 bola založená kontrolná organizácia 

Fair Trade Labelling Organisations 

International, ktorá zabezpečuje 

transparentné prideľovanie značky 

Fair Trade, ako aj stanovovanie kritérií 

pre získanie tejto značky. FLO International 

má pod „patronátom“ 300 

výrobcov v 29 krajinách. 

A či sú ostatné výrobky nespravodlivé? 

Podľa mňa si stačí odpovedať 

na otázku, ako je možné, že banány 

dovezené z druhého konca sveta sú 

Logo Fair Trade 

lacnejšie ako jablká zo Záhoria. Je to 

možné len vďaka extrémne nízkym 

mzdám robotníkov na plantážach, 

detí, ktoré pracujú ako otroci, ako aj 

používaniu chemických látok na ošetrovanie 

plodín. A to nie je všetko… 

Sú výrobky Fair Trade, okrem sociálnej 

akceptovateľnosti, aj kvalitnejšie? 

Viac ako 50 % potravinových produktov 

Fair Trade vlastní značku 

„bio“. To značí, že tieto produkty sú 

pestované v systéme ekologického 

poľnohospodárstva, bez použitia 

syntetických postrekov a hnojív. Výrobky 

so značkou bio nie sú len kvalitnejšie, 

ale sú aj praktickou cestou 

k ochrane životného prostredia. 

Kde všade sú dostupné 

výrobky Fair Trade na Slovensku? 

Na Slovensku ponúka Fair 

Trade produkty napríklad aj 

náš „Ekoobchod“ Živica na 

Vysokej 18 v Bratislave. Za 

zmienku stojí, že v obchode 

pracujú dobrovoľníci bez 

nároku na honorár. Sú to 

študenti, ktorí týmto spôsobom pomáhajú 

uviesť myšlienky spravodlivého 

obchodu do praxe. V Trenčíne sa Fair 

Trade výrobky predávajú v obchode 

„U malého princa“ na Mierovom nám. 

29, vo Svätom Juri v čajovni Čhajori 

pri Scheindlinovej záhrade a v Banskej 

Bystrici v nadácii Ekopolis na Komenského 

21. V Bratislave môžete priamo 

v niektorých kaviarňach a hoteloch 

ochutnať Fair Trade kávu, čaj, kakao 

alebo čokoládu. Aktuálny zoznam 

nájdete na www.ekoobchod.sk. 

Kedy a kde bude najbližšia ochutnávka? 

Na jeseň pripravujeme veľkú propagačnú 

akciu v spolupráci s rakúskymi 

kolegami. Aktuálne informácie sú 

zverejnené na www.ekoporadna.sk. 

Všetkých srdečne pozývam.

ROZHOVO R 

Hipoterapia 

Jazdiareň „Na podlipe“ v obci 

Ľubietová je domovom piatich 

koní, šiestich poníkov a jej majiteľov 

– manželov Búgelovcov. Dom, 

kde sme sa stretli v súvislosti s naším 

rozhovorom, je polosamota – 

oproti posledný sused, vzadu už 

len potok, les a lúky, prenajaté 

na výbeh koní a jazdenie. Na prvý 

pohľad naozaj romantické miesto. 

Najmä ak sa dívate na západ slnka 

so siluetou koní na obzore. Ako to 

už býva, v pozadí romantiky je 

skrytá tvrdá práca na tom, aby sa 

ideály premenili na realitu. Do jazdiarne 

v Ľubietovej som sa vybral 

predovšetkým kvôli informáciám 

o hipoterapii, teda liečbe ľudí pomocou 

jazdenia na koni. Nasledujúci 

rozhovor vás možno inšpiruje, 

aby ste zážitok jazdy na koni vyskúšali 

na vlastnej koži. 

Nie je celkom bežné, že sa mladí 

ľudia rozhodnú usadiť na polosamote 

a zasvätiť svoj život práci 

s koňmi – a tiež s rôzne hendikepovanými 

ľuďmi. Kedy vo vás dozrelo 

takéto rozhodnutie? 

Myslím, že som mala veľmi silný 

vzťah k prírode a k zvieratkám odmalička 

hlavne preto, že som pociťovala 

deficit v tejto oblasti – žila 

som vo veľkomeste, v Bratislave. Ku 

koňom ma priviedla priateľka, nahovorila 

ma, aby som chodila do 

jazdeckého oddielu. Ona bola medzi 

prvými, ktorí sa odhodlali za bývalého 

režimu mať vlastné kone, a bola 

tiež priekopníčkou v hipoterapii. 

Potom som k nej chodila aj starať sa 

o kone, čistiť stajňu, zarábali sme si 

na brigádach, chodili sme obracať 

seno… Ale vtedy som si uvedomila, 

koľko je s tým práce, a vravela som 

si, že ja by som asi vlastné kone nechcela 

mať. No vidíte, ako to dopadlo…(smiech). 

Osud ma nejako tak 

viedol, že moja priateľka išla po revolúcii 

pracovať do Rakúska aj s koňmi. 

Zhodou okolností im tam dal náhle 

výpoveď pracovník v stajni a ja som 

na to hneď zareagovala. Dala som 

výpoveď v práci a na rok som odišla 

do Rakúska. Na tú dobu som si zarobila 

slušné peniažky a vtedy mi moja 

mama hovorila: „Daniela, otvoríme 

15 

SVET GRÁLU 

5/2005

ROZHOVO R 

16 

SVET GRÁLU 

5/2005 

si fotoateliér.“ (Mám polygrafickú 

školu – odbor fotograf.) No ja som 

jej povedala: „Mami, máš smolu, 

kúpila som si koňa.“ Kúpila som si 

Makovičku, ktorá v tom čase čakala 

žriebätko, takže som už mala dva 

kone. Potom som dostala pracovnú 

ponuku na jednej farme na strednom 

Slovensku a tam som pracovala 

dva roky aj so svojimi koníkmi. 

Ako ste sa dostali k svojej vlastnej 

farme? 

Zo svojho bývalého pôsobiska 

som odišla aj s koníkmi a bola som 

s nimi najprv v Bystrej v Nízkych 

Tatrách, s koníkmi len pod holým 

nebom, bývala som tam naozaj 

v núdzových podmienkach. Koníky 

voľne behali, takže som ich musela 

každé ráno chodiť hľadať na hrebeň. 

Ale dôverovala som tomu, že 

ak je tá práca ušľachtilá a pekná, tak 

„niečo príde“. Aj prišlo – jedna pani 

mi dala tip, že v Ľubietovej je voľná 

bývalá koniareň štátnych lesov. Bola 

som sa pozrieť a v priebehu dvoch 

týždňov som si ju prenajala aj s blízkymi 

lúkami. 

Aké služby poskytujete teraz? Hipoterapiu, 

jazdeckú školu, rekreačné 

jazdenie… 

Poskytujeme jazdeckú školu pre 

začiatočníkov – deti sa učia na poníkoch, 

dospelí na koňoch. Tí, čo 

vedia jazdiť, môžu jazdiť samostatne. 

Chodíme aj von do prírody, 

ale vždy so sprievodom. Hipoterapia 

je zvláštna kategória, robí sa 

pre telesne i mentálne hendikepovaných 

ľudí, ale aj pre ľudí, ktorí sú 

vyčerpaní. Je to zároveň i akási psychoterapia. 

Kôň vyžaruje prostredníctvom 

tela veľké množstvo bioenergie, 

ktorá prúdi do ľudského 

tela a dokáže ho znovu „nabiť“ 

najmä na oslabených či zablokovaných 

miestach. Človeku sa znovu 

rozprúdi krv, získa novú silu, odstráni 

sa disharmónia v prúdení 

enegií. Koník tiež môže „nachytať“ 

z ľudského tela 

niečo negatívne, 

čo potom striasa 

zo seba pri váľaní 

v tráve. Potom 

je opäť uvoľnený 

pre ďalšiu pomoc 

človeku. 

Aké sú konkrétne 

výsledky 

tejto metódy? 

Napríklad deti, 

ktoré nemôžu 

chodiť, môžu 

na chrbte koňa 

precítiť vo svojej 

panvovej oblasti 

pocit, aký býva 

pri normálnej 

chôdzi. Pre mnohých 

ochrnutých 

je jazda na koni 

jedinou možnosťou 

ako sa prejsť 

vo vzpriamenej 

polohe – i keď na nohách koňa. 

Stuhnuté svalstvo postihnutého 

dieťaťa či dospelého sa uvoľní a on 

potom dokáže napríklad aspoň 

lepšie vystrieť nohy. Pamätám sa 

na jednu slečnu, ktorá mala veľké 

ťažkosti s pohybom a v ten deň, 

keď tu bola dlho s koníkmi, prešla 

od jazdiarne ku koniarni tak, že 

pred sebou tlačila vozíček. Chodila 

aj predtým, ale vtedy to zvládla 

úplne perfektne. 

Kontakt so zvieraťom, jeho 

teplo, energia, dotykové podnety 

a skutočnosť, že koník nerobí rozdiel 

medzi zdravým a chorým, to 

dáva možnosť zabudnúť na bolesti. 

Najmä deti sú pri koňoch veľmi radostné 

a šťastné. To nie je možné 

nahradiť nijakým rehabilitačným 

strojom. V mnohých prípadoch sa 

stalo, že dieťa, ktoré nerozpráva, 

začne hovoriť. Pri koníkovi sa tak 

otvorí, že povie napríklad „mama“ 

alebo „koník“. Teda sa mu otvorí 

akási brána k okoliu. Aj dieťa, ktoré 

nevidí, nerozpráva, je ponorené 

do vlastného sveta, je na koníkovi 

zrazu iné, usmieva sa…. Hipoterapia 

má výborné účinky aj pri nervových 

poruchách, pri detskej mozgovej 

obrne, alebo pri stavoch po 

mozgových príhodách a epilepsii.

ROZHOVO R 

Ale chodia 

k nám aj zdraví 

dospelí, ktorí si 

chcú po celodennej 

práci a stresoch 

takto oddýchnuť. 

Ako sa k vám 

klienti dostávajú – 

s p olupra c ujete 

s nejakým klubom 

alebo združením? 

V súčasnosti 

k nám chodia 

ľudia z dvoch 

ústavov – raz 

týždenne mentálne 

postihnutí dospelí z Domu 

Matky Terezy v Banskej Bystrici 

a dvakrát do týždňa deti z Kompy, 

čo je denné zariadenie pre telesne 

i duševne postihnuté deti. A súkromne 

aj mamičky s deťmi, ktoré 

odporučí lekárka s pokynmi, čo sa 

s dieťaťom môže robiť. 

Musím položiť aj úplne praktickú 

otázku. Ako je to s financovaním 

hipoterapie? Preplácajú ju klientom 

zdravotné poisťovne, alebo sa 

o tom ani neuvažuje? 

Žiaľ, ešte som sa s niečím podobným 

nestretla, ale sú tu aktivisti, 

ktorí pre deti vybavujú granty od 

nadácií, z ktorých sa financuje aj 

táto hipoterapia. 

Ako vnímate záujem nových zákazníkov 

o jazdenie a hipoterapiu, 

má to stúpajúcu tendenciu alebo 

naopak? 

Je to skôr pokles, lebo koniarní 

pribúda ako húb po daždi. Ale môžem 

povedať, že veľa zákazníkov 

sa k nám po čase vracia. Dosť nám 

pomáhajú aj letné tábory pre deti, 

ktoré ma veľmi bavia. Máme tu maximálne 

po pätnásť detí, tri dievčenské 

turnusy a jeden chlapčenský. 

Deti jazdia, naučia sa čistiť koníky, 

ale aj stajňu, rozvíjame v nich vzťah 

k umeniu, maľujeme v prírode, vo 

výbehu, pracujeme s hlinou, deti 

modelujú, hráme si divadlo, dievčatá 

pečú koláčiky, chlapci strieľajú 

so vzduchovky, hľadajú poklad 

podľa zakopanej mapy… 

Ako sa na takúto životnú púť díva 

váš manžel? (obraciam sa na pána 

Búgela) 

Je to náročné a ťažké, ale môžem 

povedať, že dnes som tu radšej ako 

v nejakej modernej dravej firme, 

lebo tu je moja práca aj patrične ocenená 

mojou manželkou. 

Vráťme sa ešte ku koňom. Ako sa 

cvičí kôň na hipoterapiu a jazdenie 

– musíte prihliadať na jeho individualitu? 

Kôň na hipoterapiu musí byť 

zdravý a pokojný. Musí zvládnuť 

aj neočakávané podnety z okolia 

a musí vedieť vyrovnávať nekoordinované 

pohyby pacienta. Koník 

je však od prírody dobrý. Napríklad 

máme dosť temperamentnú 

kobylku Hopku, niekedy je aj tvrdohlavá. 

Ale ak na ňu posadíme 

hyperaktívne dieťa, ktoré sa na jej 

chrbte vrtí, líha si, kope, tak kráča 

pokojne, vyrovnane, neobzrie sa 

doľava ani doprava. Dieťa sa upokojí, 

začne si všímať iné koníky, 

prírodu… Ak sa niekto stretne so 

zlým koňom, ktorý napríklad hryzie, 

tak je to preto, že mal zlé skúsenosti 

s ľuďmi. A tiež veľa robí, ak 

nevyrastal v stáde. Kone majú veľmi 

„prepracovanú“ hierarchiu. 

Vedúca 

kobyla vychováva 

svoje žriebätá, ony 

sa musia podriadiť, 

lebo inak by ich vylúčila 

zo stáda, čo 

by vo voľnej prírode 

znamenalo smrť. 

Iste máte aj zaujímavé 

príhody súvisiace 

s koňmi. 

Tých príhod je 

toľko, že by to bolo 

na celú knihu. Ale máme jednu 

veľmi zvláštnu príhodu. Stalo sa 

to v čase, keď sme si mysleli, že 

predáme jedného koníka, Belka. 

Vtedy k nám chodil jeden podnikateľ, 

veľmi slušný, mal oňho záujem, 

tak som mu ho zo začiatku 

prenajala. Vyzeral byť solventný, 

tvrdil, že je riaditeľom poisťovne. 

Jedného dňa nám Belko ochorel, 

začal krívať. Mali sme tu veterinára, 

ale ten nezistil príčinu. Belko 

veľmi kríval, a tak som tomu podnikateľovi 

požičala iného koňa. 

Ale zaujímavé bolo, že keď sem 

prišli dievčatá, ktoré k nám chodia, 

a sadli si na Belka, vtedy nekríval. 

Kríval len vtedy, keď sem 

prišiel tento pán. Bola tu vtedy 

jedna pani, ktorá vravela, že je 

jasnovidná a dokáže sa so zvieratami 

rozprávať, tak sme ju poslali 

za Belkom. On sa jej „zdôveril“, že 

má veľké obavy o svoju budúcnosť, 

že ten pán nie je dobrý. Čakali sme 

teda, čo bude ďalej. Dotyčný postupne 

prestal platiť nájomné, ale 

ďalej chodil jazdiť. Nakoniec sme 

sa dozvedeli, že je profesionálny 

podvodník a že ho dokonca hľadá 

polícia. Takže niekedy je ten koník 

múdrejší ako my a vycíti, s kým 

má do činenia… 

Srdečne vám ďakujem za rozhovor 

a želám všetko dobré. 

Roman Levický 

17 

SVET GRÁLU 

5/2005

18 

SVET GRÁLU 

5/2005

Konský inštinkt 

Príbeh zo života 

Bol pekný letný deň a my sme sa vracali s koňmi z pastviny 

po našej každodennej cestičke, ktorej súčasťou bol veľký 

drevený most. Pod ním priepasť a potok. Ja som išla prvá, viedla 

som kobylku, ktorá bola slepá na obe oči. Tento jej postih nebol 

pri jazdení žiadnou prekážkou. Kobylka veľmi dobre reagovala 

na pomôcky a bola veľmi obľúbená u detí. Za mnou viedla moja 

trénerka žrebnú kobylu, ktorá bola v desiatom mesiaci. Slepá 

Máša sa zastavila pred mostom a nechcela ísť ďalej. Snažili sme 

sa ju prinútiť, aby vykročila, ale ona sa vzpierala a vzpínala sa na 

zadné nohy. Keby sme my neboli tvrdohlavé a poslúchli varovanie, 

mohli sme predísť nešťastiu. Mohli sme sa otočiť a ísť okľukou, 

ktorá tiež viedla do maštale. Nakoniec sa nám podarilo Mášu 

popohnať a ona vykročila na most. Našľapovala veľmi opatrne, 

a keď som s ňou prešla cez most, počula som výkrik o pomoc. 

Pustila som kobylu a utekala som dozadu. Pod žrebnou kobylkou 

sa prelomili dva prehnité trámy a zadné nohy jej viseli do 

priepasti. Ja som ju chytila za chvost a snažila som sa jej nohy 

vytiahnuť. Ale pohnite s päťsto kilogramami živej váhy. Dievčatá, 

ktoré boli vzadu, sa otočili a išli zavolať pomoc – hasičov 

a veterinára. Diera bola dosť veľká a kobyla sa pomaly zošuchovala 

hlbšie. Moja trénerka ju kŕčovito držala za ohlávku, ale nič 

nepomáhalo. V tej chvíli akoby mi niekto našepkal, že kobyle sa 

nič nestane, že ju máme pustiť. Onedlho jej padol zadok i brucho 

do diery, žalostne zaerdžala a nám nezostalo nič iné, len ju 

pustiť. Ešte chvíľku visela na predných nohách, a potom sa celá 

stratila v diere. Našťastie spadla na svah najprv zadkom, potom 

sa na chrbte šúchala dolu svahom a skončila pri potoku. Utekali 

sme za ňou a videli sme, že dýcha. Uvoľnili sme jej nohy z konárov 

a ona sa, na náš údiv, postavila. Prišiel i veterinár, ošetril jej 

rany a dôkladne ju prezrel. Nič vážne sa jej nestalo. O mesiac sa 

narodil zdravý, krásny žrebček, plný elánu do života. 

Daniela Búgelová 

Fotografie koní z Jazdiarne Ľubietová, archív D. Búgelovej 

19 

SVET GRÁLU 

5/2005

Žiarenie televízie 

spôsobuje predčasné 

dospievanie 

Televízia – na programe 

nezáleží – urýchľuje dospievanie 

detí. Vyplynulo to zo 

štúdie florentskej univerzity. 

Podľa výsledkov štúdie 

produkujú telá detí, ktoré 

nie sú vystavené žiadnemu 

žiareniu televízie, počítača 

či videa, oveľa viac hormónu 

melatonínu. Jednou 

z funkcií tohto hormónu je 

pravdepodobne spomalenie 

sexuálneho vývoja detí. 

Znížené množstvo melatonínu 

v tele spôsobené vyžarovaním 

obrazovky teda 

znamená rýchlejší rast, resp. 

zrýchlený sexuálny vývoj. 

To by vysvetľovalo fenomén 

predčasného dospievania, 

ktorý pozorujeme u mládeže 

v posledných desaťročiach. 

www.media.guardian.co.uk 

Čistenie zubov 

a zdravý chrup 

Čistenie zubov bezprostredne 

po vypití kyslých 

nápojov alebo zjedení kyslých 

potravín ničí zuby. 

Stačí, ak počkáme pol hodiny, 

riziko sa minimalizuje. 

K tomuto záveru dospeli 

vedci univerzity v Göttingene, 

SRN. Čistenie zubov 

po kontakte s kyslými potravinami 

(k nim patria 

aj nápoje s vysokým obsahom 

ovocných kyselín) 

vedie k troj- až päťnásobne 

zvýšenému oderu tvrdého 

tkaniva zubov. 

www.humanmedizingoettingen.de 

20 

SVET GRÁLU 

5/2005 

Včasná 

diagnóza 

rakoviny 

Na vč a snú d i a- 

g n ó z u n i e k t or ýc h 

druhov rakoviny využívajú 

výskumníci univerzity 

v Sársku, SRN, jednu 

zvláštnu vlastnosť nádorov. 

Bunky nádorov sa totiž dostávajú 

do krvi. Táto stopa 

môže včas upozorniť na 

rakovinové bujnenie, pretože 

bunky často obsahujú 

zvláštne gény, ktoré umožňujú 

nekontrolovateľný rast 

nádorových buniek. Jedna 

kvapka krvi teda stačí na 

včasné rozpoznanie rakovinového 

ochorenia. 

www.unisaarland.de 

Výchovou proti 

génom agresivity 

Starostlivá materská výchova 

môže zrušiť vplyv 

génov agresivity! To je výsledok 

novej štúdie jedného 

amerického inštitútu zaoberajúceho 

sa okrem iného 

výskumom zdravia detí (US 

National Institute of Child 

Health and Human Development) 

v Bethesde v štáte 

Maryland: „Princíp výchovy 

je dôležitý a nemá vplyv len 

na správanie, ale aj na hormonálne 

aktivity, chémiu, 

štruktúru a funkcie mozgu“, 

tvrdí výskumník Stephen 

Suomi. Tým sa potvrdzuje, 

že genetické vlohy dieťaťa 

sú len spolurozhodujúcim 

faktorom vo vývoji dieťaťa, 

pričom výchova tu môže zohrať 

veľmi dôležitú úlohu. 

www.nih.gov 

Z A U J A L O N Á S 

Z A U J Í M AV O S T I ZO S V E TA 

V E D Y A V Ý S K U M U 

HIV na 

rekordnej 

výške 

Počet nových infekcií 

vírusom HIV vzrástol celosvetovo 

na rekordný počet 

piatich miliónov. Odhaduje 

sa, že vírusom HIV je nakazených 

40 miliónov ľudí, 

z toho je 2,5 milióna detí. 

Denne sa infikuje 14 000 ľudí. 

30 % obetí infekcie sú Afričania 

žijúci južne od Sahary. 

Len v Juhoafrickej republike 

je 5,3 milióna ľudí HIV-pozitívnych, 

čo znamená pre 

túto krajinu smutné svetové 

prvenstvo. Ako zvlášť 

dramatický je hodnotený aj 

stále vzrastajúci podiel infekcií 

aidsu v Číne, Indii, Indonézii 

a v Rusku. 

www.unaids.org 

Planéty podobné Zemi 

Astrobiológovia nemajú jednotný 

názor na to, či na nejakej 

inej planéte existuje 

vyššia forma života, alebo či 

je dokonca viac planét, ktoré 

môžu zvieratám a rastlinám 

ponúknuť podmienky na život. 

Podľa washingtonskej 

univerzity sa však zdá isté 

jedno: Nebeské telesá podobné 

Zemi, s dostatočnou 

zásobou vody, sa vyskytujú 

pomerne často. V 44 počítačových 

simuláciách našli 

výskumníci v blízkosti 

Slnku podobných hviezd 

vždy jednu až štyri planéty 

podobné Zemi. Medzi 

nimi bolo 11 „obývateľných“ 

planét, ktoré vykazovali 

zhruba rovnakú vzdialenosť 

od Slnka ako Zem. 

Zelený čaj 

a rakovina 

Zelený čaj pôsobí oveľa 

účinnejšie proti tvorbe rakovinových 

nádorov, než 

sa dosiaľ ľudia domnievali. 

K tomuto záveru dospeli 

vedci univerzity v Rochestri, 

ktorí znovu skúmali 

účinky známeho čínskeho 

nápoja. Kľúčovú rolu pritom 

hrá arylová molekula 

označovaná AH, ktorá organizmus 

síce podporuje, ale 

vplyvom spoluúčinku nikotínu 

a dioxínu môže vyvolať 

reťaz génových aktivít. Dve 

chemické zložky, ktoré sa 

v zelenom čaji nachádzajú, 

dokážu tieto AH-aktivity 

potlačiť. Obe látky, označované 

ako EGCG a EGC, 

sa nachádzajú aj v brokolici, 

kapuste, hrozne a v červenom 

víne. 

www.urmc.rochester.edu 

Ľudia častejšie 

ostávajú pri vykaní 

V priebehu posledných rokov 

to vyzeralo, ako by sa 

dôverné oslovenie „ty“ nezadržateľne 

šírilo na všetkých 

úrovniach aj v Nemecku. 

Porovnanie minulých desiatich 

rokov však naznačuje 

obrat trendu: Zatiaľ čo v roku 

1993 priznal každý tretí 

Nemec, že v styku s novými 

známymi prejde rýchlo na 

tykanie, v roku 2003 tak postupovalo 

len 29 % opýtaných. 

Situáciu pred ponukou 

tykania zvažuje dnes 43 % 

ľudí, pred desiatimi rokmi 

to bolo 33 %. 

Prameň: neuform-Kurier 07/03


Výskum smrti 

Čo nebolo v knihách o živote po živote 

Dr. Moody, americký psychiater, filozof a bádateľ v oblasti umierania, sa 

vo svojej praxi stretol s tisíckami ľudí, ktorí sa ocitli v stave blízkom smrti. 

Jeho knihy sa stali bestsellermi v mnohých krajinách. Prinášame vám poslednú 

časť rozhovoru, ktorý s týmto priekopníkom výskumu umierania 

viedol exkluzívne pre časopis Svet Grálu Micah Rubenstein (USA). 

Svet Grálu: Máte skeptický postoj 

k mnohým otázkam, vrátane možnosti 

života po smrti, a to i napriek 

všetkým vašim poznatkom a skúsenostiam. 

Čo by teda mohlo presvedčiť 

Raymonda Moodyho o tom, 

že existuje život po smrti? 

Dr. Moody: Skutočne existuje len 

málo vecí, o ktorých som presvedčený. 

Jednou z nich je, že milujem 

svoju ženu a deti, to je dôležitá súčasť 

môjho života. No neviem si 

predstaviť, čo by ma definitívne presvedčilo 

o tom, že existuje život po 

smrti. Rovnako neviem, ako mám 

chápať výpovede ľudí o živote po 

smrti. Dokonca neviem ani to, ako 

sa mám vyrovnať s vlastnou skúsenosťou 

z blízkosti smrti. Myslím si 

však, že k najzaujímavejším aspektom 

tejto témy patrí aj to, že sa život 

po smrti nedá zistiť žiadnou racionálnou 

metódou. Je to podmienené 

povahou vedeckej metódy – myslím 

si, že tu vôbec neexistuje možnosť 

nejakého dokazovania. Otázka 

či existuje život po smrti nie je vedecká, 

a preto musí mať každý človek 

právo utvoriť si vlastný názor! 

Môžeme sa spýtať našich priateľov 

alebo blízkych, ktorí mali zážitok 

pri zdanlivej smrti alebo silné duchovné 

prežitie, pri ktorom sa im 

napríklad zjavil niekto zomrelý. 

A myslím si, že za týchto okolností 

sa rozhodne každý sám. 

Svet Grálu: Vlastný názor nemusí 

však byť vždy aj pravdivý… 

Dr. Moody: To je pravda, ale druhá 

možnosť je, že vám nejaká autorita 

povie, čo si o tom máte myslieť. To 

sa nanešťastie deje v mnohých náboženských 

skupinách. A to je 

v konečnom dôsledku neuspokojujúce. 

Opätovne stretávam ľudí, ktorí 

navštevujú nejaký víkendový kurz 

New Age a veria, že ľudia, ktorí vedú 

tieto kurzy, im môžu zodpovedať 

všetky ich otázky. Títo ľudia ma 

stále hnevajú. Chceli by, aby som im 

povedal: „Ale áno, to je absolútna 

pravda!“, lebo veria, že sa na základe 

mojich slov budú môcť rozhodnúť. 

Ale uisťovať niekoho takýmto spôsobom, 

to nikdy neurobím, to by bolo 

nečestné. Ale robia to iní. Sú vedúci 

kurzov, ktorí povedia svojmu publiku: 

„Áno, presne tak je to!“ – „Prídu 

malí psi do neba?“ – „Ó áno, celkom 

určite!“ – „Existuje peklo?“ – „Ó nie, 

určite nie.“ Niektorí sa po takýchto 

odpovediach cítia lepšie, viacerí zostanú 

aj celé dni v povznesenej nálade. 

No potom sa ich pochybnosti 

vrátia znova, pretože bez vlastného 

prežitia uspokoja všetky podobné 

odpovede na duchovné otázky len 

na krátky čas. New Age znamená 

pre mňa niečo chatrné, pretože sa 

všetci nachádzajú na koľajnici „relatívnej 

pravdy“: Čo je pravdivé pre 

teba, to je tvoja pravda a čo je prav- 

Exkluzívny 

rozhovor s Dr. 

Raymondom 

Moodym 

(3. časť) 

21 

SVET GRÁLU 

5/2005


divé pre mňa, to je moja pravda! 

Celé je to akési nezmyselné a zároveň 

i smiešne! (smeje sa). Mrzí ma, 

že sa tomu musím smiať, ale všetci tí 

ľudia, … je to jednoducho smiešne. 

Pokúšajú sa nájsť svojho guru, ktorý 

by im mohol odpovedať na všetky 

ich otázky. Jediná skutočná cesta 

z toho je vlastné prežitie! 

Svet Grálu: Vďaka vašej práci so 

skúsenosťami blízkymi smrti sa zaoberáte 

tým, kam sa človek odoberá 

„potom“. Pýtate sa tiež niekedy, odkiaľ 

človek prichádza? 

Dr. Moody: Platón povedal, že 

jeden z veľkých problémov, ktoré 

sa musia vyjasniť, je otázka, prečo 

si nevieme spomenúť, ak sme sem 

prišli „z iného sveta“. Hovoril o tom, 

že tesne pred narodením pijeme 

z „vody zabudnutia“. Niektorí ľudia 

akoby z tejto vody až toľko nevypili 

a môžu si na všeličo spomenúť, ale tí, 

ktorí z nej vypili veľa, zabudnú jednoducho 

všetko. 

Svet Grálu: Čo si vy osobne myslíte 

o „druhej strane“, kam nielenže 

odchádzame, ale odkiaľ aj prichádzame? 

Dr. Moody: Neopísateľnosť „druhej 

strany“ je určite problém a my 

môžeme v tejto súvislosti hovoriť 

len v metaforách a v obrazoch. Spomínam 

si na obdobie rádií, keď som 

ako dieťa žil v Portendale v Georgii. 

Začiatkom päťdesiatych rokov 

si moji starí rodičia kúpili televízor. 

Vtedy sme mali len tri čiernobiele 

kanály z Atlanty. Dnes máme 24 

hodín denne viac ako 500 kanálov 

vo farbe a stereo. Môžeme okamžite 

prijímať správy z ktoréhokoľvek 

kúta sveta. To najvýstižnejšie, čo 

môžem povedať ako metaforu o živote 

po smrti je – ak je súčasný život 

porovnateľný s obdobím rádií, potom 

je život po smrti porovnateľný 

s 500 kanálmi so stereo zvukom. 

Naša schopnosť vnímať zážitky zostáva 

však stále rovnaká. 

22 

SVET GRÁLU 

5/2005 

Pripusťme, že po smrti môjho 

tela odíde moje vedomie niekam 

inam. Som si pomerne istý tým, 

že mi potom život na zemi bude 

pripadať ako sen. Z tejto odlišnej 

perspektívy nebudete chcieť uveriť 

mnohému, čo ste vo svojom živote 

urobili. Veď v priebehu nášho života 

robíme všetci bláznivé veci. Je 

to, akoby sme spali… 

Svet Grálu: Nedávno ste sa stali 

otcom. Váš syn má sedem mesiacov. 

Ovplyvnila vaša práca so skúsenosťami 

blízkymi smrti váš náhľad na 

život a na narodenie vášho syna? 

Dr. Moody: Keď som po prvýkrát 

počul o skúsenostiach blízkych 

smrti, mal som práve 21 rokov. 

Je veľmi ťažké oddeliť tento aspekt 

môjho života od tých ostatných. 

Veľa ľudí, ktorí mi rozprávali 

o svojich skúsenostiach z blízkosti 

smrti, sa neskoršie stali mojimi 

priateľmi. Čo sa týka nášho syna 

Cartera, mám pocit, že to, že príde 

k nám, bolo predurčené, hoci ho 

porodila iná žena. Je to zaujímavý 

príbeh. Moja žena Cheryl chcela po 

celý život dieťa, no mala s tým ťažkosti. 

Snažili sme sa päť rokov, aby 

sme jedno adoptovali a zažili sme 

veľa sklamaní. Aj sme sa modlili, 

a preto som si bol istý, že jedného 

dňa k nám dieťa príde. Pred rokom 

sa stalo niečo zvláštne: Linda, jedna 

priateľka, ktorá pre nás pracuje 

a ktorá má často udivujúci cit pre 

situáciu, mi povedala: „Dieťa prichádza.“ 

Manželka počula pred naším 

domom zastaviť školský autobus, 

z ktorého vystúpilo dieťa. Keď 

už bol autobus preč, zistila, že to 

vôbec nebola pravda. Ale ako sa neskôr 

ukázalo, približne v rovnakom 

čase bol splodený Carter. Moja žena 

Cheryl sa medzitým prestala upínať 

na to, aby sme získali dieťa. A potom, 

keď od toho upustila…, veď 

viete: „Staň sa vôľa tvoja…“ Jeden 

náš známy psychoterapeut, ktorý 

vedel o našich úmysloch s adopciou, 

nás v marci skontaktoval s istou rodinou 

v Texase. Stretli sme sa s ňou, 

nadviazali dobrý vzťah a 20. júla sa 

narodil Carter – je to, mimochodom, 

deň výročia prvého pristátia 

na Mesiaci, ktorý predstavoval 

v mojom živote veľkú udalosť. 

To všetko sú súvislosti, ktoré sa 

v živote stávajú, a verím, že mi môj 

záujem o umieranie pomohol rozpoznať, 

ako všetko v živote ľudí 

navzájom súvisí a ovplyvňuje sa 

podľa ich postojov. 

Svet Grálu: Čo vás vlastne viedlo 

k tomu, že ste sa začali zaoberať životom 

po živote? 

Dr. Moody: Moja rodina nebola 

veľmi nábožensky založená, hoci 

sme sa nazývali presbyteriánmi. 

Do kostola sme chodili len zriedka. 

Môj otec vtedy študoval medicínu 

a bol tým veľmi zaneprázdnený. 

Keď som mal 12 rokov, začal sa môj 

otec zrazu zaoberať náboženstvom. 

Mal 38 rokov a ako psychiater viem, 

Ak je súčasný život porovnateľný s obdobím rádií, 

potom je život po smrti porovnateľný 

s 500 kanálmi so stereo zvukom. 

že je to pre muža veľmi ťažký vek. 

Je akýmsi bodom obratu v živote, 

inak povedané „krízou stredného 

veku“. Tak sme s ním teda začali 

chodiť do kostola. No v tom čase 

som v tom, čo nazývame smrťou, 

videl len „rozpad tela“. Myslel som 

si, že sa naše vedomie v momente 

smrti jednoducho len vypne. Nad 

životom po smrti som nikdy nepre-


mýšľal. Keď ľudia diskutovali o živote 

po smrti, považoval som to za 

nezmysel. Jednoducho som veril, že 

títo ľudia chcú svojimi vysnívanými 

prianiami len klamať samých seba. 

Ako osemnásťročný som išiel študovať 

na univerzitu v Charlotesville. 

A potom v roku 1965 som sa na jednom 

kurze dozvedel o Dr. Georgeovi 

Ritchim, profesorovi psychiatrie 

na lekárskej fakulte. Pár rokov 

predtým mal neuveriteľný zážitok, 

keď ho lekári vyhlásili za mŕtveho. 

Veľmi ma zaujalo, že bol niekto vyhlásený 

za mŕtveho, a napriek tomu 

mal vedomý zážitok. Využil som 

možnosť zúčastniť sa na jednej jeho 

prednáške, ktorá vo mne dodnes 

Keď ľudia diskutovali o živote po smrti, považoval som 

to za nezmysel. Jednoducho som veril, že títo ľudia chcú 

svojimi vysnívanými prianiami len klamať samých seba. 

zanechala hlboký dojem. Je to ten 

najušľachtilejší človek, akého som 

za celý svoj život poznal. 

George pochádza z Richmondu 

vo Virginii. V roku 1943 sa dobrovoľne 

prihlásil do armády a na 

základný výcvik bol pridelený do 

Camp Barkley v Texase. V decembri 

1943 dostal obojstranný zápal 

pľúc a jeho lekár ho dvakrát vyhlásil 

za mŕtveho. Vďaka intervencii jedného 

ošetrovateľa, ktorý sa nevedel 

zmieriť s tým, že má zomrieť niekto 

v jeho veku, sa nechal ošetrujúci 

lekár prehovoriť, aby mu vstrekol 

injekciu adrenalínu priamo do 

srdca. A George si nazad priniesol 

nádherný príbeh o žiarivom svetle, 

svoje prežitie s Kristom, panoramatický 

pohľad naspäť a vedomie, 

že sa nachádzal mimo vlastného 

tela. (Tento príbeh vyšiel knižne 

pod názvom Návrat z budúcnosti, 

autori G. Ritchie, E. Sherrill) 

O niekoľko rokov neskôr som 

počul rovnaký príbeh od jedného 

z mojich študentov na univerzite vo 

východnej Karolíne a odvtedy som 

začal tento fenomén systematicky 

skúmať. Keď som študoval medicínu, 

hovoril som s mnohými ľuďmi, ktorí 

mali podobný zážitok. Požiadali ma, 

aby som na túto tému napísal knihu. 

Vyšla v roku 1975 (slovenský názov 

Život po živote), desať rokov po tom, 

ako som si vypočul Ritchieho príbeh. 

A tak som mu zavolal a spýtal 

sa ho, či by som mu mohol venovať 

svoju knihu. A George povedal: „Je 

to od teba veľmi milé, ale ja by som 

bol radšej, keby si ju venoval Kristovi, 

pretože on mi k tomuto zážitku 

pomohol.“ To som aj urobil. Knihu 

som venoval Kristovi a Georgeovi 

Ritchiemu. V marci 1976 som odišiel 

na univerzitu vo Virgínii, aby som 

tam strávil asistenčný rok ako psychiater. 

Tam som ho mohol po prvýkrát 

po mnohých rokoch osobne 

navštíviť. Pozval ma k sebe domov 

na večeru. Nasledujúci večer som 

odcestoval do Maconu v Georgii, 

kde žili moji rodičia. Rozprával som 

otcovi o tom, že som predošlý večer 

23 

SVET GRÁLU 

5/2005


strávil s doktorom Ritchiem, prvým 

človekom so skúsenosťou z blízkosti 

smrti, ktorého som osobne poznal. 

Ešte dnes vidím výraz v otcovej 

tvári a počujem, čo mi povedal. 

V psychiatrickej terminológii by 

sa povedalo, že vzhľadom k svojej 

nervozite sa vyjadril – skratkovitou, 

tzv. „telegrafickou rečou“. „To je 

veľmi zaujímavé,“ povedal, „Dr. Ritchie, 

Camp Barkley…Texas…december 

1943…bol som tam… a ty 

tiež!“ Skutočne, moji rodičia boli 

začiatkom septembra 1943 v Camp 

Barkley, kde chodil môj otec do dôstojníckej 

školy. Tam som bol koncom 

septembra splodený. Georgeov 

zážitok sa stal 24. decembra a moji 

rodičia sa z Camp Barkley odsťahovali 

29. decembra. Takže, hoci ešte 

nie narodený, bol som pri tejto udalosti, 

ktorá tak dramaticky zmenila 

môj život! 

Svet Grálu: To je ale udivujúci 

príbeh! 

Dr. Moody: Bude ešte neuveriteľnejší. 

V roku 1946, ešte predtým, 

než som stretol Dr. Ritchieho, som 

prechádzal autom s mojím strýkom 

Fairlym vidiekom – bol veliteľom 

polície v Oxforde v Georgii, 

neďaleko môjho rodiska v Portendale. 

Počas cesty som tam zbadal 

nádherný starý mlyn, ktorý ma tak 

veľmi oslovil, že som si predsavzal, 

že raz budem sám žiť v takomto 

mlyne. Tak som strávil nasledujúce 

leto hľadaním podobného mlyna. 

Zistil som, že po prvé, existuje len 

veľmi málo takých mlynov, a po 

druhé, ľudia, ktorí ich majú, ich nechcú 

predať. Preto som v roku 1967 

od tohto nápadu upustil. 

V roku 1989 som potreboval 

miesto, kde by som sa mohol venovať 

výskumu. V tom čase som bol 

zamestnaný vo West Georgia College 

a hľadal som v okolí vhodné 

miesto. Mimochodom, ceny pozemkov 

v okolí Atlanty boli také 

24 

SVET GRÁLU 

5/2005 

vysoké, že som nenašiel nič, čo by 

som si mohol dovoliť. 

Potom mi sekretárka psychologického 

oddelenia odporučila, aby 

som predsa skúsil hľadať za hranicami 

štátu a šiel do (len 19 míľ 

vzdialenej) Alabamy, kde sú ceny 

pozemkov prijateľnejšie, tam vraj 

určite niečo nájdem. 

Spýtal som sa teda jednej priateľky, 

pochádzajúcej z Alabamy, 

ktorá pracovala ako maklérka s pozemkami, 

či by pre mňa nemohla 

niečo nájsť. Jedného rána v januári 

1990 mi zavolala a povedala: „Raymond, 

poďme sa zajtra pozrieť do 

Alabamy!“ Mala tam dobrého priateľa, 

šerifa, a ten by nás sprevádzal. 

Nemal som potuchy, kam cestujeme. 

Moja jediná požiadavka bola, 

aby to bolo v blízkosti hranice kvôli 

dochádzaniu. Po chvíli som zbadal 

prekrásny dom vo viktoriánskom 

štýle a tabuľku s nápisom: „Na predaj“. 

Šerif makléra poznal, a tak sme 

zamierili do jeho kancelárie. Informoval 

som sa na „malý viktoriánsky 

dom, ktorý je na predaj“. Spýtal sa 

ma: „Čo v skutočnosti hľadáte?“ Povedal 

som mu, že som psychiater 

a hľadám miesto, kde by som sa mohol 

venovať bádaniu a písaniu. A on 

na to hovorí: „Niečo vám ukážem, 

je to neďaleko môjho bydliska.“ 

Priviedol ma na prekrásne miesto, 

ku ktorému viedol starý mostík 

a tam stál – starý mlyn. Nikdy som 

sa nikomu nezmienil o nejakom 

starom mlyne, táto záležitosť bola 

pre mňa už uzavretá. Vtedy som sa 

úplne „odviazal“ a spontánne som 

povedal: „Nádherný, beriem ho!“ 

Avšak maklér na to odpovedal: „Je 

tu len jeden malý problém, mlyn 

nie je na predaj.“ Dôvod, prečo ma 

tam doviedol bol ten, že dospelé deti 

starých majiteľov patrili do tej istej 

cirkvi ako on. Ich rodičia bývali „odjakživa“ 

v tomto mlyne a nechceli ho 

opustiť. No deti si o svojich rodičov 

robili starosti, pretože matka mala 

v kolenách ťažkú artritídu a otec bol 

tiež chorľavý. Preto poprosili svojho 

priateľa – makléra, aby našiel niekoho, 

kto by ich rodičov šetrným 

spôsobom z mlyna dostal. 

Maklér teda zatelefonoval matke 

a povedal jej, že tu má niekoho, 

kto by sa na mlyn rád pozrel. Ona 

odpovedala: „Budeme radi, keď 

nás s ním navštívite, ale my ho nepredáme. 

Milujeme náš mlyn.“ 

Tak sme sa tam išli pozrieť. Vošiel 

som do vstupnej haly a povedal: 

„Dobrý deň, ja som Raymond Moody.“ 

Nato sa dáma zamyslela a hovorí: 

„Raymond Moody… Raymond Moody… 

nie ste vy ten muž, ktorý napísal 

tú knihu?“ A doviedla ma do izby, 

ktorá je dnes mojou obývačkou, siahla 

do regálu vedľa krbu a vybrala knihu 

s venovaním pre Georga Ritchieho. 

Potom povedala: „Viete, Dr. George 

Ritchie je náš najmilší priateľ! To 

musí byť nejaké znamenie.“ 

A preto som ten mlyn dostal… 

Svet Grálu: Aké sú vaše ďalšie 

plány do budúcnosti? 

Dr. Moody: Ak niekto v živote 

dosiahol niečo také, ako ja so svojou 

knihou Život po živote, potom 

ho k nej chcú ľudia pripútať do 

konca života a sú neradi, ak ide 

ďalej, alebo vniká do iných odvetví. 

Boli by radšej, keby som im 

rozprával o tých istých veciach, 

o ktorých som hovoril ešte v roku 

1976. Skutočnosť je ale taká, že 

som sa odvtedy naučil mnoho nového 

a prenikol do pol tucta iných 

odvetví. Ešte stále kladiem otázky 

a mám z toho nesmierny praktický 

úžitok – nielen pre seba, ale aj pre 

druhých. Neviem celkom presne, 

čím sa budem v budúcnosti zaoberať, 

ale chcel by som naďalej klásť 

svoje otázky. 

Rozhovor viedol 

Micah D. Rubenstein

T É M A 

Dnes už nemožno pochybovať o tom, 

že svetové hospodárstvo nezadržateľne 

smeruje ku globalizácii, ktorá so 

sebou prináša zmeny na všetkých úrovniach 

ekonomiky. Donedávna zdanlivo 

nedotknuteľné istoty sociálneho štátu 

kolíšu vo svojich základoch a vynucujú 

si celospoločenské diskusie. Vznikajú 

ostré výmeny názorov o ekonomických 

reformách, filozofii hospodárskeho života, 

normách ľudského spolužitia a, 

samozrejme, aj o peňažníctve. Siegfried 

Hagl vo svojom článku poukazuje na 

rozpor medzi praxou požičiavania peňazí 

za úrok a morálnymi požiadavkami 

náboženských tradícií. 

Ak by sa niekto odvážil spochybňovať 

súčasnú prax jedného z dôležitých odvetví 

kapitalistického hospodárstva, a to 

podnikanie v oblasti pôžičiek na úrok, 

mohol by sa dostať do veľmi horúcej diskusie. 

Pritom ešte pred niekoľkými storočiami 

bolo požičiavanie za úrok morálne 

zavrhované ako konanie, ktoré je 

v rozpore s dobrými mravmi. Poukazovalo 

sa pritom na biblický výrok „Ak 

tvoj brat schudobnie a nevládze sa udržať 

pri tebe, ty mu vypomôž, nech žije pri 

tebe ako cudzinec a usadlík. Neber od 

neho úroky ani príplatok …“ (3. Mojžišova, 

25, 35) 

Do akej miery toto prikázanie starí 

Židia skutočne rešpektovali, o tom by sa 

dali viesť spory, nakoľko pre pravoverných 

Židov zároveň platilo: „Cudzincovi 

smieš požičať na úrok, ale svojmu bratovi 

nie…“ (5. Mojžišova, 23, 21). 

S týmto odmietnutím úrokov neboli 

Židia osamotení. Aj Aristoteles (384 – 

322 pred Kr.) videl v požičiavaní peňazí 

BIBLICKÉ PRIKÁZANIE 

A EKONOMICKÁ PRAX 

DILEMA DNEŠNEJ DOBY 

za úrok úžerníctvo a v Novom zákone 

nájdeme výrok pripisovaný Ježišovi: „Požičiavajte 

bez toho, že by ste za to niečo 

očakávali.“ (Luk. 6,35) 

Cirkevní otcovia hľadali teologické 

odôvodnenia pre odmietnutie kapitálových 

úrokov a v Rímskej ríši, ako aj 

v stredovekej Európe, boli zákonom 

zakotvené zákazy úrokov, ktoré sa však 

nikdy nedarilo presadiť natrvalo. 

V stredoveku, keď bol ešte zákaz úrokov 

braný vážne, sa našli niektoré cesty, 

ako ho obísť; v neposlednom rade aj tým 

spôsobom, že židovskí obchodníci vypomáhali 

kresťanom úročenými pôžičkami. 

V stredovekom Nemecku bola úroková 

miera pôžičiek 10 až 12 %, potom bola 

znížená na 7 až 8 % a v polovici 16. storočia 

sa pohybovala medzi 4 a 8 %. 

Ani islamu sa napriek rôznym snahám 

nepodarilo zaviesť bezúročný peňažný 

systém a presadiť tak prikázanie proroka: 

„Vy veriaci! Neberte úrok, ktorým 

vo viacnásobných obnosoch opätovne prijímate 

to, čo ste požičali!“ (Korán, súra 

3, verš 130) 

Človek je tiež často ochotný zaplatiť 

za niečo viac, ak to chce mať k dispozícii 

ihneď, a nie po mesiacoch alebo 

rokoch. 

V novoveku pozvoľna padli zákazy 

úrokov a predpismi bola ohraničená 

len úroková miera, zaviedla sa regulácia, 

ktorá dodnes nachádza svoju odozvu 

v súdnych rozhodnutiach. 

Po právnej stránke došlo k úplnému 

uvoľneniu úrokov až v 19. storočí. Lenže 

táto úroková sloboda sa zneužívala a musela 

sa opäť obmedziť, takže súdy dodnes 

rozlišujú medzi dovoleným „úrokom“ 

a trestnou „úžerou“, čo v hraničných 

prípadoch nie je ľahké. 

Súčasná ekonomika by bez úročenia 

kapitálu nebola mysliteľná, pretože finanční 

investori požadujú zisk. To pôsobí 

ako hnacia sila urýchľujúca hospodársky 

rast, veď úroky pôsobia na každé 

podnikanie ako tlak, ktorý si vynucuje 

stúpajúci obrat a rastúci zisk, aby bola 

trvale zabezpečená schopnosť splácania 

bez omeškania. Podnikateľ musí tvrdo 

pracovať, aby svoje dlhy splatil… 

Rozšírenú ekonomickú teóriu o nevyhnutnom 

kapitálovom úročení však 

možno spochybniť jednoduchým matematickým 

vzťahom: úrok a úroky 

z úroku narastajú v geometrickom rade 

a pozvoľna, alebo aj prekvapujúco rýchlo 

prekračujú všetky hranice. 

Predstavte si, že pri úrokovej sadzbe 

3 % z jednej koruny týmto úrokom 

a následným úročením úrokov 

z úroku dostanete za tisíc rokov 6 biliónov 

korún a za dvetisíc rokov by 

to bola neuveriteľná suma 4,7 x 10 25 

(47.000.000.000.000.000.000.000.000) 

korún! Pri cene zlata cca 350 Sk/g by sa 

tým dala kúpiť guľa s priemerom 637 kilometrov 

z čistého zlata, pokiaľ by sa na 

Zemi našlo toľko zlata! 

Zaujímavý je aj príklad času, v priebehu 

ktorého sa použitý kapitál zdesaťnásobí, 

teda z jednej koruny sa stane 

desať korún: 

Úroková 

sadzba: 

Čas potrebný 

na zdesaťnásobenie čiastky: 

3 % cca 78 rokov 



25 

SVET GRÁLU 

5/2005

26 

SVET GRÁLU 

5/2005 

T É M A 

Pri sedempercentnej úrokovej sadzbe 

sa za 34 rokov stane z 1 koruny 10 korún, 

za 68 rokov 100 korún, ale za 102 

rokov 1000 korún a za 136 rokov 10 000 

korún. Milión sa dosiahne za 6 x 34 = 

204 rokov. 

Verí však niekto, že sa kapitál môže 

skutočne (podľa konkrétnej úrokovej 

sadzby) zdesaťnásobiť za 78, 47, alebo 

dokonca za 34 rokov? 

V súčasnosti sa veľké koncerny usilujú 

o 12 % zisk z vynaloženého kapitálu 

(„Shareholder-Value“); to zodpovedá 

zdesaťnásobeniu už za skvelých 

20 rokov! (Za sto rokov sa tak 1 koruna 

rozrastie na 83 000 korún!) 

Isteže, v praxi nefunguje počítanie 

úrokov z úrokov tak hladko ako na kalkulačke: 

veľká časť úrokov pripadne finančnému 

úradu, tiež nie každý si hneď 

nechá pripísať úroky, alebo ponechá svoj 

kapitál uložený dostatočne dlho. Lenže 

výpočty môžu aspoň teoreticky ukázať, 

že naše predstavy o kapitálovom úročení 

sú z dlhodobého hľadiska neudržateľné. 

Neobmedzený hospodársky rast predsa 

nie je na materiálovo obmedzenej zemi 

možný! 

Boli starí Židia so svojím zákazom 

úrokov azda múdrejší, než naši učení 

ekonómovia? 

Ale má vôbec zmysel vytvárať kapitál, 

ktorý hromadením stráca na hodnote? 

Prečo napríklad vo Švajčiarsku existovali 

už aj „negatívne úroky“? Aj v stredoveku 

už existovalo niečo podobné, čo 

prispievalo k hospodárskemu a kultúrnemu 

rozkvetu. 

Takzvaní alternatívni ekonómovia už 

predložili na vyriešenie tohto problému 

nejeden návrh. Nedovolím si však posúdiť, 

ktorá koncepcia by bola v praxi 

najlepšie použiteľná. Jeden záver je však 

ľahko zrozumiteľný: náš terajší systém 

úročenia vedie k inflácii a zdá sa, akoby 

pre každé storočie bola naprogramovaná 

minimálne jedna až dve finančné 

krízy. 

Siegfried Hagl 

VYKONÁVATEĽ ALEBO SPRÁVCA? 

Vknihe Sedem návykov vodcovských 

osobností hovorí jej autor 

Stephen Covey o dvoch základných 

spôsoboch, ako poveriť iných ľudí 

nejakou úlohou. Prvý spôsob nazýva 

vykonávateľ a druhý správca. 

Vykonávateľovi je presne predpísané, 

ako má čo urobiť, a má iba 

minimálny alebo vôbec žiadny 

priestor na uplatnenie svojej iniciatívy, 

vynaliezavosti a tvorivosti. 

Vykonávateľ plní príkazy, pokyny 

a smernice tých, ktorí „to vedia 

lepšie“. Poverenie typu „správca“ 

vyjadruje očakávanie, že úloha 

bude splnená čo najlepšie, spôsob, 

akým to bude dosiahnuté, je však 

v kompetencii správcu. Správca 

dostáva priestor, v ktorom môže 

uplatniť svoj prístup. 

Pre obidva spôsoby poverovania 

sú typické aj určité spôsoby komunikácie. 

Pre poverenie typu „vykonávateľ 

“ sú to pokyny, príkazy, prípadne 

prísľub odmeny. Keď sa zdá, 

že to nestačí, prichádzajú na rad 

tvrdšie prostriedky – zhadzovanie, 

irónia, vyhrážky a sankcie. Na poverenie 

typu „správca“ sú potrebné 

iné schopnosti: namiesto príkazov 

a zákazov sú to predovšetkým informácie 

a postupy, ako prizvať 

druhých k spoluúčasti a spoluzodpovednosti 

pri riešení nejakého 

problému (otázky Čo navrhuješ? 

Čo s tým urobíme? Aký je váš 

názor?…) O obidvoch spôsoboch 

komunikácie sme už v našom seriáli 

písali. Ďalšou komunikačnou 


Rešpektovať 

a byť rešpektovaný 

3 . Č A S Ť 

zručnosťou, ktorou podporujeme 

„správcovstvo“, je možnosť voľby. 

Umožniť voľbu nielen dospelým, 

ale i deťom už od predškolského 

veku, samozrejme, s ohľadom na 

ich možnosti a skúsenosti, znamená 

rozvíjať to, čo robí človeka 

človekom. 

V širšom zmysle je voľbou každé 

rozhodnutie, ktoré urobíme. Potom 

tiež nesieme prirodzené 

(alebo logické) následky svojich volieb. 

V medziľudskej komunikácii 

rozumieme pod pojmom „možnosť 

voľby“ komunikačnú zručnosť, ktorej 

podstatou je vymenovanie dvoch 

alebo viacerých alternatív prijateľných 

pre obe strany. Prípadne sa 

druhej strany pýtame, či má ešte 

iný návrh. Aby sa z možnosti voľby 

nestala manipulácia, je treba vždy 

zvážiť, či ide o oprávnenú a zmysluplnú 

požiadavku. Sú rôzne typy 

možnosti voľby: 

1. Výber spôsobu vykonania 

(kto, čo, ako urobí). Dospelí: Môžete 

ísť na to rokovanie vy, alebo 

tam pôjdem ja – ako sa dohodneme? 

Kúpime chladničku alebo 

práčku? Môžeme tam ísť vlakom 

alebo autobusom - čomu dáš prednosť? 

Deti: Môžeš pohrabať trávu 

v záhrade a ja zatiaľ pôjdem nakúpiť 

alebo naopak – čo by si chcel 

radšej? Môžeš si vziať na desiatu 

chlieb so syrom alebo jogurt s ovocím. 

Môžeš to napísať ručne alebo 

na počítači. Chceš sa nechať vyskúšať 

v lavici alebo pri tabuli? Ústne


alebo písomne? Alebo máš 

ešte iný návrh, ako ma presvedčíš, 

že to vieš? 

2. Výber v čase. Dospelí: 

Preberieme si tú vec hneď, 

alebo si to necháme prejsť 

hlavou a stretneme sa zajtra 

ráno? Deti: Urobíš si úlohy 

teraz, alebo budeš do štvrtej 

vonku a urobíš si ich hneď 

potom? Stretneme sa o druhej 

pred školou alebo o pol 

tretej v meste? 

Pri výbere v čase neodporúčame 

používať slová 

„potom“ alebo „o chvíľku“, 

ale ponúknuť presné časové 

alternatívy. 

3. Výber sám – v spolupráci. 

Dospelí: Chceš, aby 

sme nakúpili spolu, alebo 

urobíš nákup ty a ja zatiaľ vybavím 

ďalšie veci v meste a potom sa po 

teba vrátim? Deti: Upraceš tie hračky 

sama, alebo začneme spolu? Doučíš 

sa to sám, alebo chceš, aby ti niekto 

pomohol? 

Často počúvame námietky: A čo 

keď to, čo si vyberie, potom nesplní? 

Nemôžeme zaručiť stopercentnú 

úspešnosť. Možnosťou voľby, práve 

tak ako ďalšími rešpektujúcimi komunikačnými 

zručnosťami (predovšetkým 

informáciami), však zvyšujeme 

šancu, že druhá strana urobí 

to, čo je potrebné, z vlastného popudu, 

a nie z donútenia. S možnosťou 

voľby rastie zodpovednosť. To, 

čo urobíme na základe vlastného 

rozhodnutia, na základe vnútornej 

motivácie, robíme s väčším nasadením 

a má to väčšiu vnútornú hodnotu 

ako to, k čomu nás niekto donúti príkazmi, 

odmenami alebo trestami (čo 

sú prostriedky takzvanej vonkajšej 

motivácie). Tam, kde vládnu pokyny, 

príkazy, zákazy a sankcie, existuje iba 

„voľba“ vyhovieš – a bude pokoj, alebo 

nevyhovieš – a budú problémy. Tak 

sa človek učí robiť veci v prvom rade 

nie preto, že sú správne, ale preto, aby 

si získal priazeň mocných, alebo sa 

vyhol sankciám, ktoré by voči nemu 

mohli uplatniť. 

Všetko, o čom v tejto sérii článkov 

hovoríme, sa vzťahuje k dvom 

základným modelom komunikácie, 

medziľudských vzťahov a výchovy, 

ktoré môžeme tiež označiť buď ako 

mocenský alebo partnerský. Základom 

mocenského, autoritatívneho 

modelu je nerovnosť, vzťah nadradenosti 

a podradenosti, používanie 

mocenských prostriedkov – fyzickej 

prevahy, existenčnej závislosti, komunikácie, 

ktorá dáva najavo nekompetentnosť 

a malú hodnotu druhého, 

ponechávanie rozhodovania výlučne 

v právomoci toho, kto má moc, podceňovanie 

názorov druhej strany. 

Opakom mocenského prístupu 

je partnerský, rešpektujúci prístup, 

ktorý je založený na rovnocennosti 

a na rešpektovaní dôstojnosti. Dáva 

druhému priestor na vyjadrenie jeho 

názoru i na návrhy riešenia a súčasne 

vyjadruje dôveru a očakáva zodpovednosť, 

že druhý urobí to najlepšie, 

čo môže, vzhľadom na svoj vek a skúsenosti. 

Mnoho dospelých si myslí, že partnerský 

prístup je možný až medzi 

dospelými ľuďmi. Keď si však položíme 

otázku, od akého veku sa teda 

môžeme začať správať k deťom partnersky, 

zrazu je jasné, že žiadna taká 

veková hranica nie je. Sme presvedčení, 

že neexistuje žiadny rozumný 

dôvod na to, aby sme sa k deťom 

vzhľadom na spôsob komunikácie 

a slušné správanie v zásade správali 

inak ako k dospelým. To, čo deťom 

oznamujeme, samozrejme, prispôsobujeme 

ich veku a rozsahu ich 

slovníka. Aj požiadavky, ktoré na ne 

kladieme, sú podmienené stupňom 

vývoja ich zručností a psychických 

funkcií, skúsenosťami a vzdelaním. 

Ani nenechávame deti rozhodovať 

o veciach, o ktorých toho ešte veľa 

nevedia. Nič z toho však nebráni 

partnerskému, rešpektujúcemu prístupu 

k deťom – ten sa vekom dieťaťa 

rozvíja, rozširuje, skvalitňuje, až sa 

stane plným partnerstvom dospelých, 

ale jeho podstata je tá istá. Navyše 

partnerský prístup nespočíva len 

v slovách, ale oveľa viac v neverbálnej 

27 

SVET GRÁLU 

5/2005


28 

SVET GRÁLU 

5/2005 

komunikácii a v celkovom správaní. 

Rodičia sa môžu správať s veľkým 

rešpektom už k novonarodenému 

dieťaťu. Spoznáme to podľa toho, 

že sa snažia porozumieť jeho potrebám, 

brať ich vážne a vychádzať im 

v ústrety. Z toho, ako nežne sa ho dotýkajú, 

akým tónom hlasu a s akým 

výrazom v tvári sa s ním rozprávajú 

a z ďalších prejavov správania, ktorými 

dávajú najavo prijatie, záujem 

a starostlivosť. A spozná to aj dieťa – 

hoci nerozumie ani slovo, na emocionálnej 

úrovni cíti, že je prijímané 

ako hodnotná bytosť, a dáva to najavo 

svojím správaním. 

Tým, že sa správame k deťom rešpektujúcim 

spôsobom, plníme dve 

nesmierne dôležité výchovné úlohy: 

• prispievame k rozvíjaniu a uspokojovaniu 

ich potreby sebaúcty (vážiť 

si sám seba, prijímať sa ako hodnotná 

ľudská bytosť) 

• ukazujeme im, ako vlastne má vyzerať 

správne správanie – to správanie, 

ktoré od nich vyžadujeme. 

Dospelí väčšinou podceňujú význam 

toho, že sami pôsobia na deti ako vzor, 

či už to chcú alebo nie, či si to uvedomujú 

alebo nie. Veľa dospelých sa 

úprimne čuduje, že aj keď deťom toľkokrát 

povedali, ako by sa mali správať, 

deti to nerobia. Základným spôsobom 

ako naučiť deti rešpektujúcemu 

správaniu, je správať sa k nim s rešpektom. 

Ak chceme, aby deti rozprávali 

slušne, hovorili „ďakujem“ a „prosím“, 

ospravedlnili sa, keď sa správali 

nesprávne, a tak ďalej – musíme to na 

prvom mieste robiť my sami. 

O mocenskom modeli vzťahov 

hovoríme tiež ako o autoritatívnom 

a máme tým na mysli práve autoritu 

v zmysle uplatňovania moci. V slovníkoch 

totiž nájdeme dva významy 

slova autorita: autorita v zmysle moci 

a autorita v zmysle vplyvu. Často počúvame 

vetu, že ľudia, a zvlášť deti, 

potrebujú autoritu. Nie je tým však 

myslená mocenská autorita. O prejavy 

moci nestojíme (pokiaľ už nejde o deformáciu 

osobnosti v zmysle silnej 

závislosti od autority). Prekáža nám, 

keď nám niekto prikazuje, povyšuje 

sa nad nás, správa sa arogantne, neposkytuje 

informácie, posudzuje nás, 

jeho správanie je ťažko predvídateľné, 

pretože sa rozhoduje podľa svojej nálady 

a svojho názoru, a nie na základe 

faktov, dohôd a pravidiel. 

Iné je to s autoritou v zmysle 

vplyvu. Hovorí sa aj o prirodzenej 

autorite. Niekto na nás má vplyv, 

pretože sa k nám správa rešpektujúcim 

spôsobom a vážime si ho pre 

to, aký je. Taká autorita je bezvýhradne 

potrebná i v priebehu vývoja 

mladého človeka. Jej šance pozitívne 

ovplyvňovať sú značné, pretože poskytuje 

vzor súčasne s pocitom bezpečia. 

Autorite v zmysle vplyvu zodpovedá 

partnerský model vzťahov. 

Keď ľudia strácajú vplyv, majú tendenciu 

uchyľovať sa k mocenským 

spôsobom. Daň, ktorú platíme za 

prijatie modelu nadradenosti a podradenosti, 

je však obrovská. 

Ľudia často ospravedlňujú používanie 

mocenských prostriedkov tým, 

že sa tak deje v mene ušľachtilých 

cieľov (napríklad vychovať z dieťaťa 

dobrého človeka). Ale nech sú ciele 

akékoľvek, použitie mocenských 

prostriedkov prináša so sebou vždy 

veľké riziká v tom, čo vyvolá ďalej. 

Tieto riziká nemusia byť (najmä vo 

výchove) okamžite viditeľné. 

Ak dieťa vyrastá v prostredí, ktoré 

mu ponúka prevažne mocenské modely 

vzťahov a kde sú modely rovnocenných 

vzťahov v menšine, alebo 

dokonca chýbajú, pravdepodobne 

si osvojí to, že v každom vzťahu 

má byť jeden v nadradenej a druhý 

v podradenej pozícii. Ďalšie okolnosti 

sa potom budú podieľať na tom, do 

ktorej pozície sa vyvinie prijatie mocenského 

modelu medziľudských 

vzťahov: či do vzdoru, vzbury, boja 

o moc, alebo, naopak, do prijatia 

podradenej role – do poslušnosti. 

Dospelí sa obávajú vzdoru detí, 

druhé riziko – poslušnosť – však 

často za riziko nepovažujú, a dokonca 

považujú poslušnosť za žiadaný 

výsledok výchovy. 

Poslušné dieťa môže byť cieľom 

i pýchou mnohých nepoučených 

rodičov. Potom môže nastať chvíľa, 

keď dieťa napríklad „zapadne do

andy“. Nešťastní rodičia často vyslovujú 

klasickú vetu: „Veď to bol 

taký dobrý, poslušný chlapec (poslušné 

dievča).“ Vlastne sa nič nezmenilo. Sú 

stále poslušní. Ibaže teraz počúvajú 

niekoho iného – už nie rodičov, ale 

napríklad vodcu bandy. „Ja som iba 

plnil príkazy!“ – Koľkokrát v najrôznejších 

súvislostiach sme už túto vetu 

počuli? 

Pokiaľ však odmietame poslušnosť, 

čo je jej skutočným protikladom? Neposlušnosť, 

vzdor to nie je. Neposlušnosť 

je iba opačným extrémom tej istej 

závislosti od autority. Aj keď na 

prvý pohľad vyzerá veľmi „nezávisle“, 

ide o negatívnu závislosť, snahu byť 

v opozícii voči niekomu, kto je vnímaný 

ako autorita. Protikladom poslušnosti 

je zodpovednosť. Jej podstatou 

nie je závislosť od toho, čo robí 

alebo hovorí autorita, ale vnútorne 

prijaté hodnoty a normy správania, 

podľa ktorých sa riadime, aj keď 

nás práve nikto nevidí. Je pravdou, 

že väčšina rodičov netúži ani tak po 

tom, aby ich deti poslúchali, ale chcú, 

aby robili to, čo je dobré a správne. 

Ale spôsob, akým to od detí žiadajú, 

je jadrom úspechu. 

Mocenský model hovorí: „Prinútim 

ťa robiť to, čo je správne.“ Partnerský 

model hovorí: „Táto vec má 

taký a taký zmysel, také a také dôsledky. 

Očakávam, že urobíš to, čo 

je správne.“ 

Predstava, že dieťa vychovávané 

autoritatívne sa s nadobudnutím 

dospelosti zrazu začne správať aj bez 

kontroly zodpovedne a bude schopné 

plnohodnotných partnerských vzťahov, 

je nereálna. Ak sa tak stane, nie 

je to vďaka autoritatívnej výchove, ale 

preto, lebo sa okrem autoritatívnych 

spôsobov stretlo aj s rešpektujúcim, 

partnerským modelom vzťahov. 

Pavel a Tatiana Kopřivovci 

e-mail: koprivovi.spirala@tiscali.cz 

Záhada 

egyptskej studne 

Vminulom čísle Sveta Grálu sme 

uverejnili matematicko-filozofickú 

Záhadu egyptskej studne, na 

ktorú narazili archeológovia pri 

vykopávkach v staroegyptskom 

chráme boha Slnka: „Ty, kto sa chceš 

stať kňazom boha Slnka, musíš najprv 

podstúpiť skúšku. Budeš zamurovaný 

do miestnosti za touto stenou 

a zostaneš tam tak dlho, kým nevyriešiš 

úlohu, ktorá ťa tam čaká. 

Uprostred miestnosti je vykopaná 

kruhová studňa, v tej studni sú dve 

skrížené tyče s dĺžkou dve miery 

a tri miery. Tyče sa krížia práve na 

hladine vody vo výške jedna miera 

odo dna. Tvojou úlohou je stanoviť 

priemer studne a výsledok podať na 

hlinenej tabuľke otvorom kňazovi, 

ktorý čaká za stenou. Avšak rozmysli 

si dobre, či podstúpiš túto skúšku. Ak 

ju nesplníš, zomrieš hladom a vyčerpaním.“ 

Nemáme v úmysle predkladať čitateľom 

Sveta Grálu matematicko- 

-hádankárske kvízy. Táto záhada 

má aj svoj filozofický rozmer. 

Matematicky sa zdá úloha na 

prvý pohľad ľahká, v skutočnosti 

je však ťažšia, ako vyzerá. Možno 

ju napríklad pomocou rovnice elipsy 

2 

1,23 

3 

previesť na kubickú rovnicu, alebo 

pomocou Pytagorovej vety zostaviť 

sústavu rovníc s niekoľkými neznámymi. 

V obidvoch prípadoch však 

nevedie postup jednoducho k cieľu, 

ale do vzorcov je nutné skusmo dosadzovať 

priemer studne tak dlho, 

až sa približne trafíme do výsledku 

s dostatočnou presnosťou. Postupným 

porovnávaním ľavej a pravej 

strany rovnice dôjdeme nakoniec 

29 

SVET GRÁLU 

5/2005 

1

N A Z A M Y S L E N I E 

k priemeru studne, rovnému asi 1,23 

miery. Počítač to dokáže metódou postupného 

približovania za zlomok sekundy, 

na kalkulačke to trvá dlhšie. 

Otázkou však je, ako priemer studne 

vypočítali starí Egypťania? Tí predsa 

nemali ani počítač, ani kalkulačku. Na 

túto otázku nedal odpoveď ani sovietsky 

populárno-vedecký časopis, ktorý 

v roku 1966 túto záhadu uverejnil. 

Opusťme na chvíľu Egypt, studňu 

so skríženými bambusovými palicami, 

trápiaceho sa adepta kňazstva 

a venujme pozornosť pojmu zvanému 

„zlatý rez“. Zlatý rez je pomer známy 

matematikom, umelcom, architektom, 

inžinierom. Je to spôsob rozdelenia 

úsečky v takom pomere, aby jej 

kratšia časť bola v rovnakom pomere 

ako dlhšia k celej úsečke. Približne sa 

rovná dvom tretinám k jednej tretine, 

presnejšie k nemu dôjdeme matematicky 

postupným približovaním radu 

zlomkov 1/2, 2/3, 3/5, 5/8, 8/13 atď., kde 

je každý ďalší menovateľ vždy súčtom 

dvoch predchádzajúcich; ešte presnejšie 

ho vyriešime kvadratickou rovnicou 

ako pomer (√5-1)/2, teda asi 0,61803. 

Umelci ho poznajú ako zvlášť harmonický 

pomer; napríklad obdĺžnik so 

stranami v pomere zlatého rezu sa nám 

javí ako neobyčajne príjemný – ani 

veľmi natiahnutý, ani nie „do štvorca“. 

Ak pozorujeme obrazy alebo umelecké 

fotografie, všimneme si, že autor spravidla 

neumiestňuje hlavnú postavu do 

stredu obrazu, ale posunie ju trošku 

bokom, väčšinou práve do zlatého rezu 

šírky plátna. V stavebníctve sa používal 

zlatý rez už od počiatkov architektúry. 

V stredoveku sa stavali veže, 

zužujúce sa smerom nahor v pomere 

zlatého rezu, a rozhľadne na vežiach 

sa v tomto pomere zhusťovali smerom 

k vrcholu. Až keď neskôr vzniklo statické 

inžinierstvo, zistilo sa, že taký na 

pohľad pekný tvar je súčasne tým najlepším 

spôsobom využitia stavebného 

materiálu, je to takzvaný nosník odstupňovaného 

prierezu. 

30 

SVET GRÁLU 

5/2005 

Zlatý rez nájdeme aj v prírode. 

Niektoré rastliny spevňujú svoju 

stonku kolienkami, ktoré sa smerom 

od koreňov k špičke zhusťujú 

približne v pomere zlatého rezu; žilkovanie 

niektorých listov sa od stopky 

k špičke zhusťuje tiež v pomere zlatého 

rezu. Príčinou nie je tajomná 

múdrosť rastlín, ale skutočnosť, že 

tak vyrastie najpevnejší nosník, najlepšie 

vzdorujúci vetru a iným záťažiam: 

stonka alebo list rastie tak dlho, 

dokiaľ nedosiahne hranicu svojej nosnosti, 

potom vytvorí kolienko alebo 

žilku. Napokon, čo sa nám zdá krásnym, 

má svoj prapôvod v prírode. Už 

praveké džbány hruškovitého tvaru 

kopírovali formy vyskytujúce sa 

v okolí ich vtedajších tvorcov; každá 

kvapka, chystajúca sa kvapnúť z vetvičky 

alebo z vodovodu, postupne 

oťažieva a nadobúda hruškovitý tvar 

– ten jej dajú prírodné sily, ktoré okolo 

seba vnímame, bez toho, aby sme si 

to uvedomovali. To, čo vytvárajú, považujeme 

za krásne. V hudbe je ťažšie 

ukázať súvislosti ľudského diela 

s prírodou, ale aj tam ich nájdeme. Ak 

si nahráme vtáčí spev a pustíme ho 

spomalene, prekvapí nás podobnosť 

s tónmi indickej hudby existujúcej už 

po tisícročia. Vtáky, zvlášť tie malé, 

žijú a vnímajú rýchlejšie ako človek 

a ich spev sa nám priblíži a stane detailne 

zrozumiteľným až vtedy, keď 

si ho spomalíme. No dobre – ale kde 

vzali zasa vtáky v prírode svoj vzor ? 

Každý tvor čerpá svoju existenciu 

zo všeobsahujúcej a všeobjímajúcej 

energie Stvoriteľa. Berie si z nej malú 

časť, zvyšok nie je schopný pochopiť 

ani spracovať. Môžeme ju prirovnať 

k bielemu slnečnému žiareniu obsahujúcemu 

všetky farby dúhy. Ak položíme 

prúdu svetla do cesty farebné 

skielko, trebárs červené, vydelíme 

tým zo všetkých farieb len jedinú, 

teda červenú, zatiaľ čo náš sused dal 

prednosť modrému skielku; svetlo 

sa tak stalo farebným. Tak aj každý 

z nás čerpá z toho istého zdroja, ale 

vytvára, lepšie povedané vyberá si 

z neho niečo iné. Rovnako aj rôzne 

vtáky „hovoria“ rozdielnou rečou; 

môžeme si predstaviť prúdy svetla 

a tónov pretekajúcich svetom okolo 

nás, z ktorých si každý tvor vyberá 

len malú časť a robí ju viditeľnou 

alebo počuteľnou po svojom. To isté 

platí pre ľudskú reč, ktorá má v rôznych 

národoch pre ten istý pojem (napríklad 

„strom“) rôzne hlásky, rôzne 

slová (Baum, tree, derevo a iné). 

Vráťme sa však späť k egyptskej 

studni a adeptovi kňazstva boha 

Slnka, ktorý si láme hlavu nad jej 

záhadou. Tak znovu – ako vypočítali 

priemer studne starí Egypťania? 

Odpoveď znie: nijako! Považovali 

úlohu za matematicky neriešiteľnú! 

A beda adeptovi, hoci bystrému, ak 

sa pohrúžil do problému svojím mozgom 

a snažil sa prácne nájsť výsledok 

pomocou svojich znalostí a úvah. Riešenie 

sa zdalo tak blízko, ale hodina 

za hodinou plynula, výpočty sa nedarili, 

nie a nie prísť veci na koreň; nepokoj 

postupne prerastal do únavy, 

vyčerpania, pridal sa hlad… A pritom 

riešenie bolo tak blízko! Stačilo 

vymotať sa z hĺbavých konštrukcií 

a zapnúť svoju všímavosť, schopnosť 

intuície, nápad, ktorý dokáže 

jediným blesknutím vniesť svetlo do 

zdanlivo slepej uličky. Priemer studne 

je takmer presne zlatým rezom tyče 

s dĺžkou dve miery! Odchyľuje sa len 

nepatrnou hodnotou 0,4%. Vnímavý 

človek, ktorý sa už raz stretol so zlatým 

rezom, ho bez námahy znovu 

rozpozná. Mohol to dokázať aj náš 

adept nad otvorom studne držiaci 

v rukách bambusové palice. 

Tá naozaj posledná otázka platí nakoniec 

každému z nás a je na hony 

vzdialená od matematiky: Nie sú aj 

odpovede na mnohé naše zdanlivo 

ťažké problémy tak blízko? 

Artur Zatloukal

P R Í R O D A 

TELEPATIA 

A INŠTINKT ZVIERAT 

TERIÉR JAYTEE 

Ruppert Sheldrake hlbšie skúmal 

správanie sa teriéra menom Jaytee. 

Jaytee reagoval takmer vždy okamžite 

už na to, keď sa dcéra domácej panej, 

Pam Smartová, len rozhodla, že pôjde 

domov. To sa stalo nezávisle od dennej 

doby a od toho, či išla len na nákup, 

alebo bola na vzdialenejšom mieste 

a dlhší čas a či jej rodičia boli doma 

a o jej príchode vedeli alebo nie. Teriér 

reagoval nezávisle aj od toho, akým 

spôsobom sa domov vracala, či svojím 

vlastným autom, alebo iným dopravným 

prostriedkom. Aby sa správanie 

Jaytee mohlo lepšie zdokumentovať, 

natáčali sa súbežne videozáznamy – 

Jaytee doma a dcéra mimo domu. Potom 

informovali Pam Smartovú, kedy 

má prísť domov. Doma Jaytee najprv 

ležal pri nohách pani Smartovej ako 

vždy. Len čo sa však Pam Smartová 

dozvedela, že má prísť domov, nastražil 

Jaytee uši. Nato sa Pam Smartová 

vybrala na stanovisko taxíkov a Jaytee 

zároveň odišiel k dverám terasy a tam 

čakal, kým Pam neprišla domov. Jaytee 

ju ako vždy vítal celý rozradostnený. 

Podobné experimenty sa viackrát zopakovali 

a kvalitatívne vyhodnotili. 

Počas Paminej neprítomnosti sedel 

Jaytee len zriedkavo pred dverami terasy, 

v priemere 5 až 20 percent času, 

zatiaľ čo počas prvých 10 minút, keď 

sa vracala domov, to bolo až 54 percent 

daného času 1 . 

Tieto výsledky boli publikované a odvysielané 

aj v britskej televízii. Tu príležitostne 

vystupuje aj jeden skeptik, 

ktorého sa vždy pýtajú na názor, ak ide 

o odhaľovanie parapsychologických javov. 

V tomto prípade išlo o Dr. Richarda 

Wisemana, psychológa na Univerzite 

v Hertfordshire. Dr. Wiseman zopakoval 

experimenty Rupperta Sheldrakea 

a dospel k tým istým výsledkom: Jaytee 

čakal na príchod Pam Smartovej dokonca 

aj vtedy, keď prišla domov v úplne 

náhodne zvolenom čase a k tomu ešte 

v aj neznámom dopravnom prostriedku. 

Medzitým sa natočili videozáznamy aj 

Každý z nás už iste počul 

o prípadoch, keď zvieratá vycítili 

hroziace nebezpečenstvo, 

a tým sa zachránili. Tento jav 

sa pripisuje inštinktu zvierat. 

Ale čo je vlastne inštinkt? Podobne 

záhadným javom je telepatia 

(z gréčtiny: vyciťovať 

na diaľku). Týmto pojmom sa 

označuje prenos myšlienok, 

ktorý je možný nielen medzi 

osobami, ale aj medzi človekom 

a zvieraťom. To, že aj zvieratá 

myslia, je zrejmé z ich správania 

– napríklad pes „potiahne“ 

ponožku len preto, aby sa s ním 

jeho pán alebo pani hrali. Cvičitelia 

zo skúsenosti hovoria, že 

psy dokážu vykonať viac než 30 

rôznych úloh. Sú však zvieratá 

schopné prijímať myšlienky aj 

na diaľku? Britský biochemik 

a filozof, Ruppert Sheldrake 

skúmal túto otázku z vedeckého 

hľadiska. Oslovil mnohých 

majiteľov zvierat, aby mu porozprávali 

o svojich skúsenostiach. 

Pritom sa bez pochybností 

potvrdilo, že mnoho psov 

a mačiek s predstihom vytušilo 

príchod svojho pána. Toto správanie 

bolo pozorované u približne 

50 % psov a 35 % mačiek 

vo vybraných lokalitách 

USA a Anglicka. Zvieratá sa už 

niekoľko minút pred príchodom 

ich majiteľov znepokojili a vybrali 

sa na určité miesto, kde 

očakávali svojho pána. 

s inými psami, ktoré potvrdili výsledky 

pokusov vykonaných s teriérom Jaytee. 

Ako možno vysvetliť výsledky týchto 

pokusov? Zo simultánneho videozáznamu 

sa dá jednoznačne vyvodiť, že 

Pamine rozhodnutie ísť domov vyvolalo 

radostné očakávanie v jej psíkovi. Boli 

to teda jej myšlienky, na ktoré pes reagoval. 

Tieto skutočnosti potvrdzujú, že 

myšlienky sa stávajú samostatnými, aj 

31 

SVET GRÁLU 

5/2005


32 

SVET GRÁLU 

5/2005 

keď nie „materiálnymi“ útvarmi, ktoré 

nezostávajú pri svojom tvorcovi, ale 

môžu byť takmer okamžite zachytené 

na inom mieste. Taktiež sa zdá, že nesú 

charakteristickú pečať osoby, ktorá ich 

vytvorila, pretože Jaytee vedel, že pochádzajú 

od Pam Smartovej. Veď predsa 

všetky psy v Anglicku sa neznepokoja 

len preto, že sa jeden majiteľ nejakého 

psa rozhodne vrátiť domov! 

To, že aj ľudia môžu prijímať myšlienky 

na diaľku, mnohí z nás vedia 

z vlastnej skúsenosti. Zrazu človek 

myslí na nejakú osobu, ktorá o chvíľu 

zavolá, alebo od ktorej o niekoľko dní 

príde list. Sú aj také zvieratá, ktoré vopred 

vedia, kedy ich milovaný pán alebo 

panička zavolá: „Sedem rokov po tom, 

ako si zadovážila kocúra Carla, išla 

moja dcéra Marion študovať na pedagogický 

inštitút a domov volávala pomerne 

zriedkavo. No keď telefón zvonil 

a volala Marion, a nie náš syn, Carlo 

vybehol po schodoch ešte skôr, než som 

stihla zdvihnúť slúchadlo! Kocúr jednoducho 

nemohol vedieť, že volala moja 

dcéra. Vždy sme sa museli smiať, keď 

tak letel po schodoch, pretože to znamenalo, 

že na druhom konci linky bude 

určite Marion. Nikdy to totiž inak nerobil, 

predovšetkým preto nie, lebo hore 

do domu vôbec nesmel chodiť.“ 2 

Vzťahy medzi človekom a zvieraťom 

nie sú dané len putom lásky. V istých 

novinách prebehla správa o psovi, ktorý 

roztrhal list od zverolekára, v ktorom 

bola pozvánka na ďalšiu návštevu. Majiteľovi 

sa do rúk dostali už len útržky. 

Aj mačky vnímajú myšlienky majiteľa 

zvieraťa. Vopred vedia o dni, keď majú 

ísť ku zverolekárovi, a jednoducho sa 

v ten deň nevrátia domov. 

Niektorí chovatelia ani nemusia volať 

na svoje zvieratá: „Kedysi som si všimol, 

že keď som si len pomyslel, že zavolám: 

„Tiger“, tak sa mačka objavila bez toho, 

aby som musel ísť von. Zistil som, že 

myšlienky mali dokonca väčší účinok 

ako hlasné volanie.“ 

Tieto javy sa dajú vysvetliť účinkom 

myšlienok, ktoré zvieratá prijímajú, pretože 

sú spojené s danou osobou, či už 

prostredníctvom puta lásky, dobrých 

alebo zlých skúseností. Je prekvapujúce, 

aké silné pôsobenie vychádza z myšlienok. 

Ale sú ešte ďalšie pozoruhodné 

schopnosti zvierat, ktoré sa už nedajú 

vysvetliť prenosom myšlienok. 

VICTOROV PES 

JOHNY 

Občas sa v novinách objavujú 

správy o prekvapujúcej orientačnej 

schopnosti a neobjasnenom 

nájdení ľudí alebo zvierat i na veľké 

vzdialenosti. Aj v knihe Siedmy zmysel 

zvierat od Rupperta Sheldrakea 

sú opísané pekné príklady 

tohto fenoménu: 

Victorovho psa Johnyho predali, 

lebo už nemohol zostať vo 

Victorovej rodine. Pán, ktorý si 

chrta Johnyho kúpil, ho uviazal 

na zadnom dvore a odišiel 

autom spolu s Victorom a jeho 

otcom do reštaurácie. Reštaurácia 

bola odtiaľ vzdialená asi 

päť kilometrov a ani Victor, ani 

jeho otec tam ešte nikdy predtým 

neboli. Victor nepočúval, 

o čom sa vedľa neho zhovárajú. 

Myslel na Johnyho, ktorý 

pravdepodobne smutne sedel vzadu 

na dvore. Ako sa však všetci prekvapili, 

keď sa zrazu dvere rozleteli a do 

miestnosti vbehol Johny! Odtrhol sa 

a našiel Victora v reštaurácii. Ako sa 

Johnymu podarilo vyhľadať svojho 

pána, keď nepoznal ani reštauráciu, 

ani okolie? Nie je veľmi pravdepodobné, 

že ho viedol čuch, lebo Victor 

odišiel autom. Okrem toho je známe, 

že chrty majú zlý čuch a orientujú sa 

predovšetkým zrakom. 

Ešte tajuplnejšie je správanie sa 

jednej kravy, ktorú pri predaji oddelili 

od jej ešte pridájaného teliatka. 

Krava opäť našla svoje teliatko, hoci 

bolo premiestnené na hospodársky 

dvor desať kilometrov od nej. Farmárka, 

u ktorej bolo teliatko, videla 

nasledujúce ráno kravu cieľavedome 

zabočiť na cestu, ktorá viedla k ich 

farme. Keď farmárka otvorila dvere 

na maštali, krava-matka vpochodovala 

dovnútra a okamžite podišla k svojmu 

teliatku, aby ho nakŕmila. 3 Odkiaľ 

mohla krava vedieť, kde sa nachádza 

jej teliatko? Určite nepočula jeho volanie! 

Aj keď zvieratá vedia zachytiť 

myšlienky na veľké vzdialenosti, tak 

je asi sotva možné, aby sa nimi táto 

krava orientovala. Myšlienky totiž nie 

sú jasnejšie, ak sa dostaneme do blízkosti 

ich zdroja, na rozdiel od volania, 

ktoré je prijímané sluchom, a ktoré je 

tým jasnejšie, čím sa viac približujeme 

k volajúcej osobe. Nemôžeme sa podľa 

nich orientovať. Tu musí prichádzať do 

úvahy ešte nejaký iný faktor. 

NEVIDITEĽNÍ 

POMOCNÍCI 

Obytostiach prírody, „bytostných“, 

ktoré sú pre väčšinu ľudí neviditeľné, 

sme písali v predchádzajúcich číslach 

Sveta Grálu (článok o komunite 

Findhorn a „Kde sa stratil šiesty zmysel“). 

Zvieratá môžu tieto bytosti, resp. 

ich rady vnímať, čo objasňuje ich mi-


moriadny inštinkt a schopnosť orientácie 

i v prípade veľkých vzdialeností. 

Pre mnohých je zrejme vedomý kontakt 

s bytosťami prírody čudnou predstavou. 

Tak to bolo aj so mnou, keď 

som sa o nich dopočul po prvý raz. No 

myslím si, že ak vezmeme do úvahy to, 

ako je všetko v prírode dobre usporiadané, 

je celkom pochopiteľné, že celý 

svet je pretkaný sieťou takýchto pomáhajúcich 

síl. Poriadok neprichádza 

sám od seba. Len si predstavme, koľko 

práce musíme vynaložiť len na to, aby 

sme si udržali poriadok vo vlastnom 

byte. O čo ťažšie to musí byť, ak ide 

o celý svet! Bez podporujúcich, riadiacich 

síl by to nikde nefungovalo. 

Kedysi sme si my vedci napríklad 

mysleli, že zložky bunky si v bunke 

jednoducho len tak plávajú. Teraz je 

nám jasné, že to bola mylná predstava. 

Enzýmy a proteíny, ktoré spolu 

musia vzájomne reagovať, by sa takto 

nikdy nedostali do kontaktu. Bunka by 

nikdy nemohla plniť svoju funkciu. Teraz 

vieme, že bunku prestupujú rôzne 

vlákna. Týmito vláknami sa jednotlivé 

súčasti privádzajú na svoje miesta, 

umožňujú pohyb bunky a rozdeľovanie 

chromozómov dcérskym bunkám. 

Aj z nás ľudí vychádzajú rôzne 

jemnohmotné vlákna podľa nášho myslenia 

a konania, ktoré sa – obrazne povedané 

– zakoreňujú v rôznych úrovniach 

neviditeľného sveta a spájajú nás 

s týmito oblasťami. Tieto vlákna nevidíme, 

podobne ako bežne nevidíme 

korene rastlín a stromov v zemi. Majú 

však pre náš život zásadný význam. 

Celá armáda „malých bytostných“ 

sa zaoberá spracúvaním a zakotvovaním 

týchto vlákien. Títo pomocníci 

privádzajú do rozkvetu naše ľudské 

chcenie na onom svete a taktiež 

sa starajú o blaho zvierat. Spojenie 

s týmito malými bytostnými mohlo 

pomôcť aj v našich príkladoch psovi 

Johnymu nájsť Victora a krave jej teliatko. 

Keďže duše zvierat majú podobný 

pôvod ako títo bytostní pomocníci, 

môžu ich zvieratá vidieť. 4 

Voľakedy mohli aj mnohí ľudia vidieť 

niektoré prírodné bytosti, napríklad 

gnómov, elfov alebo vodné víly, lebo 

boli oveľa viac spätí s prírodou, než je 

dnes väčšina ľudí. 5 

PREDVÍDANIE 

Zvieratá môžu nebezpečenstvo 

predvídať a varovať pred ním, 

napríklad pred zemetrasením, alebo 

aj pred udalosťami v súkromí. Nasledujúce 

príklady ukazujú, že sa oplatí 

dbať na správanie zvierat: 

„V roku 1942, počas vojny, som bol 

u svojich známych v Lipsku. Mali 

starého papagája. Jedného večera – 

mohlo byť tak deväť hodín – sa papagáj 

začal správať veľmi rozrušene 

vo svojej klietke. Poskakoval z jednej 

nôžky na druhú, ľavé krídlo dvíhal 

vysoko a škriekal: „Tam hore, tam 

hore, tam hore!“ Týmto smerom sa 

aj pozeral a nedal sa nijako upokojiť. 

Prekvapene som sa spýtal, čo to znamená. 

„Toto robí vždy pred leteckým 

poplachom, najmenej dve hodiny vopred“, 

povedala moja známa. V nasledujúcich 

hodinách Angličania bombardovali 

sklenený a športový areál 6 

v našej tesnej blízkosti. Vedieť dve hodiny 

vopred, že bude bombový nálet, 

to je úžasné! 

Ďalší príklad: rakúsky manželský 

pár prekvapilo na strmej horskej 

ceste cestou na dovolenku zavíjanie 

ich pudlíka. Fenka položila labky na 

mužove plecia, akoby mu chcela zabrániť 

v ďalšej jazde. Napriek manželkinmu 

dohováraniu sa pudlík správal 

čoraz pochabejšie, až napokon muž 

musel ubrať na rýchlosti. Len čo prešli 

ďalšou zákrutou, tak to, čo uvideli, im 

vyrazilo dych. Len niekoľko metrov 

pred nimi bola cesta prerušená a namiesto 

nej tu zívala priepasť. 7 Zosuv 

pôdy strhol so sebou i cestu. 

Odkiaľ pochádza u zvierat toto predvídanie? 

Aj v oboch týchto prípadoch, 

ktoré hraničili so zázrakom, bol rozhodujúci 

kontakt s bytosťami prírody. 

Malí bytostní sa podľa svojho druhu 

zaoberajú zmenami prebiehajúcimi 

v zemi, a práve preto mohli varovať 

pudlíka pred zosuvom pôdy. Na druhej 

strane (iný druh) sa zaoberá myšlienkovými 

útvarmi, ktoré vytvorili ľudia. 

Jemnohmotne už sformovaný úmysel 

Angličanov bombardovať Lipsko 

mohli papagájovi sprostredkovať 

práve malí bytostní. I keď opísané 

epizódy sú samostatnými prípadmi, 

ktoré zasahujú do osudu jednotlivcov, 

zdá sa, že predzvesť zemetrasenia 

vnímajú všetky zvieratá. Mnohé 

správy zhodne hovoria o tom, že sa 

zvieratá pred zemetrasením správajú 

veľmi nepokojne. Napríklad potkany 

vychádzajú z kanalizácie, mačky vynášajú 

svoje mláďatá z domu, psy, 

kravy alebo sliepky hlasne upozorňujú 

na prichádzajúcu udalosť. Toto 

sa môže diať niekoľko hodín až dní 

pred zemetrasením. 8 

Vidíme teda, že zvieratá sú schopné 

varovať ľudí pred blížiacim sa nebezpečenstvom. 

To sa nedeje len pomocou 

telepatie, teda prostredníctvom schopnosti 

zvierat prijímať myšlienky, ale aj 

pomocou ich schopnosti vidieť bytosti 

prírody a prijímať od nich pokyny. Zvieratá 

nám môžu takto tvoriť mosty do 

tých úrovní stvorenia, ktoré by našim 

zmyslom boli inak uzatvorené. 

Dieter Malchow 

1, 2, 3) Ruppert Sheldrake: „Siedmy zmysel 

zvierať“ Vydavateľstvo Ulstein, 2001. 

4, 5) Abd-ru-shin: „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo 

Grálu“, Vydavateľstvo Stiftung 

Gralsbotschaft, Stuttgart, 1998. 

6, 7) GralsWelt tematický zošit č. 9: „Prírodné 

bytosti“, Vydavateľstvo Stiftung 

Gralsbotschaft, 2002. 

8) Viac k tejto téme: „Správanie sa zvierat 

pri zemetrasení“ 1984, 2. vydanie, Mag. 

Robert Samonig, Vlastné vydavateľstvo 

Klagenfurt, Platzgasse 5. 

33 

SVET GRÁLU 

5/2005


Prečo je medzi autistami toľko 

zázračných detí? Odkiaľ sa 

berú ich mimoriadne schopnosti 

a nadanie, o ktorom sa 

iným ľuďom môže len snívať? 

Ak by sa podarilo rozlúštiť túto 

hádanku, bola by tu možnosť 

lepšie porozumieť autistickým 

deťom, ale aj nádej, že by aj iní 

ľudia mohli výrazne zlepšiť 

svoje schopnosti. 

Zázračné deti 

a autizmus 

Triapolročné autistické dievčatko 

Nadia začalo odrazu kresliť kone. 

Skutočne krásne kone. Mala cit pre 

priestorové zobrazenie, tieňovanie 

a vnímanie perspektívy, čo sa 

u veľmi nadaných detí v bežnej populácii 

vyvinie až okolo desiateho 

roku života. Nadia kreslila to, čo videla, 

bez toho, aby to potrebovala 

pochopiť alebo vysvetliť si to. 

Oliver Sacks podrobne skúmal výtvarné 

nadanie Stephena Wiltshira. 

Zaujímala ho predovšetkým otázka, 

či Stephen prechádza nejakým vnútorným 

vývojom, do akej miery je 

vnútorne zainteresovaný na svojom 

mimoriadnom nadaní, alebo či len 

ako stroj vykonáva určitú činnosť 

bez toho, aby jej rozumel. Preto ho 

často v Anglicku navštevoval a podnikol 

s ním cesty do Ruska a do Spojených 

štátov. Otázky však aj naďalej 

Tohto koňa nakreslila 

triapolročná Nadia. 

34 

SVET GRÁLU 

5/2005 

zostávali do značnej miery nezodpovedané. 

Isté je, že týmto zázračným 

deťom chýba schopnosť uvažovať 

o svojich dielach a nedokážu ani opísať 

to, čo sa v nich samotných pritom 

odohráva. U Stephena bolo nápadné, 

že veľmi rýchlo „vstrebal“ kreslený 

objekt niekoľkými pohľadmi a nemusel 

sa pri kreslení sústrediť na to, 

čo robí: „Počas kreslenia sa pozerá 

dookola, počúva walkman, spieva si, 

alebo si niečo rozpráva.“ (Citované 

podľa O. Sachsa) Vzhľadom na to, že 

Stephen dokáže rovnako dobre kresliť 

spamäti, musia tieto predmety zreteľne 

vyvstávať pred jeho vnútorným 

zrakom. 

Niektorí vedci sa domnievajú, že 

zázračné deti žijú vo svete spomienok, 

obklopené svojimi číslami a obrazmi. 

Väčšinou sa predpokladá, že 

ich schopnosti sú len odrazom zvláštneho 

vývoja ich mozgu. Ako však 

máme vnímať autizmus z hľadiska 

spolupráce mozgu a ducha? 

Kim Peek má 51 rokov. Nemá rodinu 

ani priateľov a v živote sa nezaobíde 

bez pomoci druhých. No napriek 

tomu je šťastný. Je vynikajúcim 

počtárom, nikdy sa nepomýli. V skutočnosti 

však vôbec nepočíta. Ak ho 

požiadate, aby vynásobil dve štvormiestne 

čísla, okamžite povie výsledok, 

akoby ho videl pred sebou. Vo 

svojom živote prečítal 7600 odborných 

kníh, väčšinu informácií z nich 

si zapamätal a možno sa ho spýtať 

na rôzne údaje z kalendárov a historické 

údaje, dátumy, autobusové spojenia 

a mapy ulíc v Spojených štátoch 

a v Kanade. Romány sú však preňho 

nepochopiteľné. Vo svojich tridsiatich 

troch rokoch sa spoznal so scenáristom 

Barrym Morrowom, ktorému 

sa jeho život stal predlohou pre film 

Rain Man. Skutočnosť, že Kim nepočíta 

vedome, ale výsledok jednoducho 

vidí, poukazuje na to, že na tomto jave 

sa podieľa aj úroveň podvedomia. 

Sú však aj takí počtárski géniovia, 

ktorí nie sú postihnutí autizmom. 

K nim patril aj George Parker Bidder. 

Bidder dokázal spamäti vypočítať 

logaritmus každého čísla na sedem 

miest. Keď sa ho spýtali, akú techniku 

používa, dokázal povedať len toľko, že 

výsledky sa mu bleskurýchlo v hlave 

vynárajú, ale že samotný proces počítania 

je mu neznámy. 

Ešte prekvapivejšia bola schopnosť 

veľkého matematika A. C. Aitgena, 

ktorý napísal: „Občas som mal odpoveď 

ešte skôr, než sa vo mne vynoril 

úmysel vykonať výpočet. Keď som 

si preveroval takéto výsledky, vždy 

ma prekvapilo, že sú správne.“ Ďalej 

uvádza: „To sa dá podľa mňa vysvetliť 

činnosťou podvedomia, pokiaľ je 

to však ten správny výraz. Domnievam 

sa, že podvedomie môže fungovať 

na viacerých úrovniach a som 

tej mienky, že každá z týchto úrovní 

má svoju vlastnú rýchlosť, veľmi odlišnú 

od nášho zvyčajného stavu ve-


Autizmus 

(z gréckeho autós = sám) 

10-ročný Stephen Wiltshire sa prejavil ako vysoko nadaný maliar. Keď „maľoval 

abecedu“, k „A“ nakreslil budovu „Albert Hall“ (vľavo) a k „U“ Londýnske metro (vpravo). 

domia, v ktorom nám 

výpočty trvajú naozaj 

dlho.“ (Citované podľa 

O. Sachsa.) A. C. Aitgen 

zažil sám na sebe 

podvedomé počtové 

výkony rôznej rýchlosti. 

Rýchlosť, ktorú 

Aitgen vnímal ako 

protiklad k práci vo 

vedomom stave, je 

opäť len dôkazom toho, že na inej 

úrovni vedomia dokážeme podávať 

prekvapujúce výkony. 

Teraz sa však vráťme k otázke, 

prečo je počet „zázračných detí“ medzi 

autistami taký vysoký. Nehmotný 

duch ako vlastné jadro človeka 

a rozum ako produkt hrubohmotného 

mozgu pôsobia pri normálnom 

vývoji v harmónii. V prípade 

autizmu však určité procesy v mozgu 

neprebiehajú tak, ako by to bolo potrebné 

pre činorodé pôsobenie ducha. 

Kontakt s okolitým svetom je tým 

silne obmedzený. Činnosť ducha je 

v stálom vzájomnom spojení s mozgom 

a chce sa zmysluplne prejaviť. 

Tento stav môže jednotlivca priviesť 

k tomu, aby rozvinul svoju silu v určitej 

špeciálnej oblasti. Výsledkom 

sú špecifické schopnosti týchto ľudí. 

Pritom sa mnohé odohráva v oblasti 

podvedomia. U autistov navyše výrazne 

odpadá obmedzenie, ktoré 

nevysloví jediné slovo. Medzi týmito ľuďmi však nájdeme aj jednotlivcov 

s naozaj mimoriadnymi schopnosťami. Raný detský autizmus 

(Kannerov syndróm) sa prejavuje ťažkými poruchami komunikácie, 

ktoré sa objavujú pred tretím rokom života predovšetkým u chlapcov. 

Tieto deti nereagujú na prejavy pozornosti, nedokážu zmysluplne 

používať reč, boja sa zmien a nedokážu nadviazať očný kontakt. 

Detský autizmus (Aspergerov syndróm) sa vyskytuje v detstve alebo 

v chlapčenskom veku – opäť väčšinou u chlapcov. Pôvod choroby nie 

je ešte známy. Predpokladá sa, že ide o genetický defekt, ktorý sa prejavuje 

ako autoimunitné ochorenie 1 , alebo ako degeneratívne ochorenie 

nervových buniek mozgu. Liečebno-pedagogické opatrenia a podporná 

terapia správania môžu priniesť zlepšenie symptómov. Autistické deti 

potrebujú mimoriadne citlivú výchovu, spojenú s učením sa po malých 

krokoch. Často jediným spôsobom, ako prelomiť ich vnútornú 

nezaujatosť a sociálnu izoláciu, je kontakt so zvieraťom, ktoré si obľúbia 

a dokážu ho zahrnúť láskou a opaterou. 

často prekáža pôsobeniu 

ducha u priemerných 

ľudí – nepretržitá 

snaha dosiahnuť predmet 

nejakej túžby. Naproti 

tomu takzvané 

zázračné deti – či 

už autistické alebo 

nie – sa nezaoberajú 

všetkým tým, čo neustále 

zamestnáva 

bežného človeka. Jednoducho vyjadrujú 

to, čo pramení z ich vnútra. 

Ako príklad možno použiť slová 

známeho hudobného skladateľa 

Vangelisa (napísal hudbu napríklad 

k filmu Dobytie raja). Na otázku, ako 

komponuje, odpovedal: „Snažím sa 

vedome nepremýšľať, ale sa uvoľniť 

a byť úplne k dispozícii.“ 

A to očividne dokážu robiť práve 

zázračné deti. 

Dieter Malchow 

Autizmom sa označuje psychická porucha, spojená s odlúčením sa od okolia 

a ponorením do vlastného sveta predstáv a myšlienok. Ľudia trpiaci 

ťažkým autizmom nevnímajú okolie, takmer vôbec nerozprávajú, alebo sa 

dokonca ani nepohybujú. Polovica detí s klasickou formou autizmu nikdy 

1) Autoimunitné ochorenie je ochorenie, pri ktorom je imunitný systém nadmerne 

aktívny v rozpoznávaní a ničení a napáda niektoré štruktúry vlastného tela, napr. 

niektoré bunky normálne zabezpečujúce obranu organizmu proti infekcii 

a poškodeniu začnú nekontrolovateľne napádať a ničiť iné bunky v tele. 

35 

SVET GRÁLU 

5/2005

ak nám Tschechen und Slowaken 

„T vstúpili do Europäische Gemeinschaft,“ 

hovorila upratovačka Frau 

Müller Josefovi Schweigovi, ktorý 

práve skladal „Viedenský spravodaj“ 

s dátumom 1. mája 2004. 

„Hej, Frau Müller, dnes sa dejú 

veci,“ hovoril Josef Schweig. „Za cisára 

pána chceli von z c. k. Rakúsko- 

-Uhorska a byť samostatní, teraz zase 

chcú dovnútra. A ktovie, či to vôbec 

chcú a vedia, čo to so sebou prináša. Ja 

som poznal jedného Stadlera, krajčíra 

vo Viedenskom Novom Meste, a ten si 

vzal do hlavy, že vstúpi do tejto vysokej 

spoločnosti. Ibaže oni v ňom stále 

videli krajčíra a on v nich zase tých, čo 

potrebujú prešívať šaty. A tak si spolu 

večne nerozumeli.“ 

Máme za sebou viac ako rok v EÚ 

a vyzerá to, že nás v nej čakajú ďalšie 

roky. Táto zmena sa uskutočnila bez 

dramatických prevratov, a asi sa hneď 

tak skoro žiadny dramatický prevrat 

ani neuskutoční. Skôr nás čakajú postupné 

nedramatické kroky smerom 

k Spojeným štátom európskym. Táto 

zmena sa odohráva vo viacerých rovinách 

– politickej, hospodárskej, občianskej 

a v tichosti aj v duchovnej. 

Sú ľudia, ktorí v nej vidia krok bez 

duchovného náboja. Zriadenie EÚ však 

nie je duchovným skutkom a ani v ňom 

taký skutok nemôžeme hľadať. Je krokom 

predovšetkým hospodárskym. Súvisí 

s vývojom ľudského spoločenstva 

takým, aký je, nevyhnutným, či sa to 

niekomu páči alebo nie. V stredoveku 

bola nositeľom moci, majetku a kultúry 

36 

SVET GRÁLU 

5/2005 

Národ 

v Európskej únii, 

áno alebo nie ? 

šľachta. Aristokratom, správajúcim sa 

vyberanými spôsobmi, viali pred očami 

ušľachtilé ideály: „Šľachtický stav zaväzuje!“ 

„Vždy len čestne!“ „Kráľ je 

najvyšším služobníkom svojho ľudu!“ 

Zďaleka nie vždy to tak bolo; aj tak ale 

tieto ideály formovali ich myslenie. Neskôr 

boli šľachtici vystriedaní bohatnúcim 

meštianstvom a ešte neskôr pánmi 

továrnikmi, z ktorých niektorí si ruka 

v ruka s rýchlym zbohatnutím nestačili 

osvojiť správanie ani morálne zásady, 

a ani túto potrebu necítili. Bol to vývoj 

ľudskej spoločnosti a človek stojaci 

nohami na zemi nemohol nič iné ako 

vziať túto zmenu na vedomie a v nej žiť. 

Bolo by zbytočné zavrieť pred ňou oči, 

či dokonca chcieť ju vracať späť. 

Nebudeme sa púšťať do politických 

ani hospodárskych rozborov; bude nás 

zaujímať, ako sa v EÚ cítia ľudia Václav 

Čech a Ján Slovák a pokúsime sa zamyslieť 

nad duchovnými následkami 

tohto kroku. 

Usudzujeme, že pána Václava Čecha 

a Janka Slováka sa bude dotýkať skutočnosť, 

že ich európske spoločenstvo 

bude vo veľkej miere spravované 

úradníckym stavom. Sused Josef Pekař 

pracuje vo svojej pekárni so zaujatím 

a vzťahom k voňavému a chutnému 

chlebu; Jiří Truhlář s nasadením spracováva 

drevo a občas sa tak ponorí do 

práce, že kvôli tomu zabudne vystaviť 

faktúru; Jana Kantorová sa v škole 

trápi nad problémovým žiakom so 

zlým rodinným zázemím. Títo všetci 

sú v bezprostrednom dotyku s predmetom 

svojej činnosti, stáva sa im 

citovým zážitkom. Keď samostatne 

hospodáriacemu roľníkovi Antonovi 

Sedlákovi hrozí nebezpečenstvo, že 

mu zmokne seno, všetci všetko nechajú, 

vezmú traktor a do úmoru seno 

zvážajú pod strechu. 

Naproti tomu pán Stanislav Úradník 

sa nachádza v stálom pokušení mať 

citový vzťah hlavne k papierom na 

svojom stole. Jeho pracovným prostredím 

je telefón, počítač a kávovar a najvyšším 

potešením poriadok v spisoch. 

Ak zmokne seno, je pre pána Úradníka 

prvou starosťou spísať zápis o tom, že 

neboli porušené žiadne predpisy a že 

v normálnej pracovnej dobe nebolo 

možné zmoknutiu zabrániť. Vzniknutú 

škodu pán Úradník nenahradí. 

Najväčším umením Jiřího Truhlářa 

je ručne vysekať ozdobné hlavice operadiel, 

najväčším umením pána Úradníka 

je dohodnúť presun zvyšku dotácie 

z tohto roku na nasledujúci; keď sa 

to nepodarí, zvyšok mu zoberú a nasledujúci 

rok mu dotácie skrátia. 

Povedzme si pritom dve veci: prvá, 

že bez úradníkov sa to nedá. Neobišla 

sa bez nich stará Sumerská ríša, Egypt 

ani Čína, neobídeme sa bez nich ani 

my – spoloční Európania. A druhá, že 

to ani v najmenšom neznamená, že 

pán Úradník je zlý človek. On je iba 

okolnosťami svojho postavenia vťahovaný 

do určitého modelu správania, 

rovnako ako je pán Arnošt Obchodník 

neustále vystavovaný pokušeniu, aby 

lacno nakupoval a veľmi draho predával. 

Obaja sa môžu úspešne brániť iba 

nasadením ľudského rozmeru svojej 

osobnosti. Ak mal Stanislav Úradník 

otca sedliaka, alebo ak sa dokáže vcítiť 

do života tých, o ktorých rozhoduje – 

skutočne vcítiť, nie vmyslieť – bude 

sa snažiť za každú cenu vytĺcť aspoň 

zaplatenie nadčasov pri zvážaní sena 

a bude dobrým úradníkom, mužom na 

svojom mieste. Čo platí o Stanislavovi 

Úradníkovi, platí aj o Bruseli: ak sa neubráni 

EÚ úradníckej šablóne (a ona 

sa jej veľmi nebráni), bude o Európ-

K O M E N TÁ R 

skej únii rozhodovať duchovný obzor 

tvorený telefónom, počítačom a kávovarom. 

Druhá vec, pri ktorej sa Václavovi 

Čechovi a Jánovi Slovákovi zovrie 

srdce, je obava zo zániku ich českej 

či slovenskej duše a ich nahradenie 

akousi celoeurópskou štandardnou 

zliatinou národností. Obaja si vážia 

nemeckú spoľahlivosť a organizačnú 

zdatnosť, teší ich bodrá rakúska verzia 

týchto vlastností, zároveň vedia, že 

sa majú od svojich susedov čo naučiť 

a styk s nimi ich obohacuje. Ale zároveň 

vedia, že majú do kytice ľudských 

národných vlastností tiež čím 

prispieť, že hocičo dokážu urobiť šikovne, 

pružne, s ľudskou srdečnosťou 

a bezprostrednosťou, ktorú – možno 

majú pri tom trochu veľmi svojbytné 

oči – u susedov nevidia. 

Akú teda, pýtajme sa, má v Európskom 

spoločenstve národ úlohu? Úlohu 

pre človeka ako duchovnú bytosť s duchovným 

zmyslom existencie – teda, 

s prepáčením, nie ako predmet skúmania 

sociológov, ekonómov, politikov, 

reklamných manažérov? 

Uvedomme si najprv existenciu reinkarnácie, 

teda skutočnosti, že na tomto 

svete nie sme prvýkrát. Každý z nás 

bol už tu inkarnovaný viackrát, zakaždým 

sme sa pritom narodili do takých 

pomerov, ktoré sme si vyslúžili a ktoré 

sme potrebovali na svoj ďalší život. 

Kto niekomu ublížil, dostal príležitosť 

napraviť to, alebo mu bolo ublížené, 

aby sám prežil, čo iným rozdával; kto 

rozdával lásku a podporu, to isté žal. 

Všetci sme pritom dostali príležitosť ísť 

ďalej, vyššie, k zušľachteniu, zlepšeniu 

svojej bytosti. Rodili sme sa však zakaždým 

do takého národa, aký práve 

zodpovedal prostrediu našej rovnorodosti 

a našich potrieb. Nie tých, ktoré 

sme sami chceli, ale tých, ku ktorým 

sme patrili a ktoré nám boli prospešné. 

Hociktorý hrdý Riman sa narodil neskôr 

ako hrdý Američan, hociktorý 

náboženský prenasledovateľ sa narodil 

neskôr ako prenasledovaný príslušník 

náboženskej menšiny. Hranice 

národov sú pritom bezvýznamné a zákon 

príťažlivosti rovnakého druhu ich 

prekračuje s rovnakou ľahkosťou, ako 

vták prelieta hranice štátu do susednej 

krajiny. Môžeme teda zakaždým 

žiť v inom národe, spojení s ním určitou 

rovnorodosťou, žiť s ním a v jeho 

prostredí, dozrievať v ňom ako jednotlivec, 

a pritom svojím malým dielom 

prispievať k dozrievaniu svojho okolia, 

skupiny nazývanej národ. Nabudúce 

to môže byť zase úplne inde. 

O čo ide na prvom mieste, teda nie 

je národ, ale ľudstvo, ešte lepšie povedané, 

hľadanie kráľovstva Božieho. 

T. G. Masaryk to vyjadril fantastickými 

slovami v rukopisnom fragmente 

z rokov deväťdesiatych: 

„Nejde o jazyk a národnosť, ale 

o dušu. Kto nájde svoju dušu, nestratí 

jazyk. Keď Hus začal reformné dielo, 

nehorlil proti Nemcom a za Slovanov, 

ale za nápravu mravnú; napravili sa 

mravy a utužilo sa náboženské presvedčenie 

– český jazyk a české povedomie 

sa oživilo a žilo. Ožil a žil 

jazyk, pretože ožila duša. Túžba po 

pravde a poznaní pravého náboženstva 

vnútila usilovným Bratom pero 

do ruky, aby prekladali Písmo, a zrodila 

sa Kralická biblia. Bratia nevolali 

po literatúre a prekladoch, ale pretože 

stáli o celú pravdu, vytvorili literatúru, 

očistili jazyk. Komenský stál o pravdu 

a hlásal lásku k všetkým národom, kde 

a ako mohol, slúžil a prospieval a prospel 

svojmu národu najviac. 

Bol Hus, boli Bratia, bol Žižka, najskôr 

Hus, po ňom Bratia pracujúci 

a Žižka bojujúci. Nevolalo sa po Bratoch 

a Žižkovi, ale dostavili sa, pretože 

sa žilo Pravde a presvedčeniu. 

Nevolajme ani my dnes po češstve, 

po slovanstve, po vlastenectve, ale po 

pravde a pravde vydávajme svedectvo. 

Potom nebudeme malí. Dvanásť apoštolov 

sa rozišlo do sveta a podmanili 

si svet, pretože verili vo svoje poslanie 

a hlásali pravdu; rozpošlite dnes dvanásť 

mužov veriacich vo svoje poslanie 

a hlásajúcich pravdu bez bázne a celá 

Európa sa im bude klaňať. 

Musíme milovať pravdu, musíme 

statočne byť celými ľuďmi, jednoducho 

– musíme nájsť svoju dušu a veriť 

v tú dušu a bude postarané o všetko. 

Ale nebude postarané o nič, ak vlasteneckí 

kazatelia budú zástupom kázať 

síce hromovým, ale predsa iba svojím 

mŕtvym slovom; kdekto vnútorne živý 

stráca sa z chrámu a okázalým obradom 

sa prizerajú len sviečkové stareny… 

Potrebujeme idey, živé a veľké idey 

a nebudeme malí. Musíme mať idey 

svetové, idey nielen pre seba, ale pre 

všetkých. Kto sa chce uchovať a udržať, 

musí myslieť, cítiť a pracovať pre 

všetkých, nie iba pre seba. Potrebujeme 

veľké idey, živé idey, a tie nás spasia, 

pretože spasia aj iných, ale nespasí nás 

veľké a čo najväčšie Rusko, nespasí nás 

azbuka, nespasí nás štátne právo, nič, 

nič – lebo duša sa nedá spasiť telom 

a vykúpiť hmotou… 

…Vstávame z mŕtvych, ale svet už 

čaká na naše slovo, je zvedavý, čo mu 

máme povedať. Na toho, kto vstal 

z mŕtvych, vzhliadajú ľudia s úžasom, 

obstupujú nás a čakajú, až zaznie slovo. 

Slovo to musí byť spásonosné, hoc zástupy 

sa odvrátia od nás a my s nimi 

budeme hľadať spasiteľa. A budeme sa 

klaňať zlatému teľaťu, budeme vzývať 

Baala a staneme sa podnožou cudzích 

národov, pretože sme nevedeli povedať 

svetu slovo spásonosné…“ 

Tak teda – národ v Európskej únii – 

áno alebo nie? 

Áno a zase áno. Sú na to najmenej 

dva životne dôležité dôvody. Ten 

prvý je skutočnosť, že práve vo svojom 

národe sa väčšina z nás cíti medzi 

svojimi, doma, môžeme sa voľne 

nadýchnuť a prejavovať sa bez prispôsobovania 

inorodým obyčajom; máme 

okolo seba ľudí, s ktorými nás spája 

kus rovnorodosti. Páni Čech a Slovák 

37 

SVET GRÁLU 

5/2005

K O M E N TÁ R 

si už zvykli chodiť na porady medzinárodného 

vedenia podniku s päťminútovým 

predstihom namiesto 

päťminútového oneskorenia; vážia si 

priamočiare a nekompromisné jednanie 

riaditeľa Wolfganga Deutscheho, 

aj keď im je niekedy nepríjemné; ale 

okrem hospodárskych výsledkov im 

záleží aj na medziľudskej atmosfére, 

vedia sa priateľsky usmiať a pridať do 

napätého ovzdušia teplé slovo, úlohy 

zadávajú i prijímajú s porozumením. 

Rozkazy naproti tomu prijímajú aj dávajú 

neradi. V práci a na ulici stretávajú 

ľudí, ktorým rozumejú. Po práci 

by sa Janko za nič na svete nezriekol 

posedenia pri pohári červeného, a keď 

počúva spev husličiek o studni murovanej 

a milej uplakanej, cíti sa nekonečne 

doma, v prostredí, kde vyrástol 

a je pevne zakorenený, zakorenený ako 

borovica hlboko uchytená v skalných 

puklinách. Václav bol zasa nedávno na 

služobnej ceste v malom meste a zašiel 

si na koncert s japonským dirigentom, 

dávali Dvořáka. Tu si zrazu uvedomil, 

že ten Japonec nevie, prečo to vlastne 

hrá a a ako to má hrať, zrazu precítil, 

že má v sebe on, Václav Čech, uložených 

niekoľko storočí kultúrneho povedomia 

niekedy od Karola IV., husitských 

piesní a rozprávok Boženy 

Němcovej, a ani to nevedel. Totiž, vedel 

o tom, ale nevedel to. 

Predsavzali sme si pojednávať o duchovných 

aspektoch a zatiaľ sa bavíme 

o akýchsi každodennostiach. Pokúsme 

sa teda nahradiť pojem duchovno 

pojmami kultúra správania, reči, myslenia, 

cítenia. Teda niečím, čo vychádza 

z ľudského ducha a čo sa prejavuje 

38 

SVET GRÁLU 

5/2005 

Národ má spoločné územie, dejiny, jazyk, povahové 

črty, a predsa nič z týchto vonkajších znakov 

samo o sebe národ netvorí; tvorí ho vnútorná 

rovnorodosť, ktorá pritiahne určitých ľudí práve sem, 

na toto miesto na zemi a do tohto spoločenstva. 

nielen v nedeľu dopoludnia, ale každý 

deň a celý deň, čo nám preniklo do 

mäsa a krvi a stalo sa časťou našej 

osoby. Tu si uvedomíme, že žijeme 

vo svete, ktorý sa „pozvoľna vzdáva 

ducha“, v ktorom klesá úroveň správania, 

vo svete, v ktorom je čoraz menej 

krásnych ľudí a on je z toho chorý. 

Bráňme sa teda. Predovšetkým a nezameniteľne 

každý na svojom osobnom 

poli, svojím vlastným správaním. Ale 

ako potom, budeme sa pýtať, dokážeme 

ďalej odovzdať iným tú snahu 

o život fair play a o vzostup tak, aby sa 

postupne stávala samozrejmosťou? To 

„hviezdne nebo nado mnou a morálny 

zákon vo mne“? 

Zdravý národný prístup môže byť 

mostom k vzostupu, základňou, na 

ktorej sa rýchlo zhodneme s omnoho 

väčším počtom ľudí ako napríklad na 

základni náboženskej; a to je druhý 

dôvod. Pojmy národná hrdosť, duch 

národa, svojbytnosť a povesť národa, 

povinnosť k nemu rozfúkajú tlejúce 

uhlíky vo viacerých dušiach; v národe 

sa necítime sami so svojimi ideálmi 

a naopak, nie takí utopení v nekonečných 

miliardách obyvateľov zemegule. 

Národ má spoločné územie, dejiny, 

povahové črty, a predsa nič z týchto 

vonkajších znakov samo o sebe národ 

netvorí; tvorí ho vnútorná rovnorodosť, 

ktorá pritiahne určitých ľudí 

práve sem, na toto miesto a do tohto 

spoločenstva. Najviac však, usudzujeme, 

formuje a stmeľuje národ jazyk. 

Jazyk materinský a rodičovský, ktorého 

melódiu a rytmus sme vnímali od 

svojich prvých týždňov; jazyk rozprávok, 

ktoré sme so záujmom počúvali 

v babičkinej posteli, obložení obrázkovými 

knižkami a detskými pokladmi; 

jazyk knižiek, s ktorými sme putovali 

farebnými svetmi, kým sa rodičia vrátili 

popoludní z práce; jazyk učiteľov 

v škole, ďalej jazyk každodenný a pouličný, 

jazyk listov, rozhovorov, reč 

svojho styku s ľuďmi dookola, jazyk 

novinársky a televízny – jazyk sveta, 

v ktorom žijeme, ktorým sa nechávame 

formovať a ktorý, naopak, sami 

formujeme. Preto práve tu môžeme 

začať svoju prácu na sebe i na okolí. 

Podpora národu znamená na prvom 

mieste podporu jazyka, jeho kvality 

a krásy. Nie horlením za krásu 

a o kráse rodnej reči, ale praktickým 

užívaním. A to praktickým užívaním 

nie „dovi“, „dík“, „jasnačka“, ale peknou 

a prirodzenou rečou duše, ktorej 

to nedá, aby stále znova neskúšala 

uplatniť snahu po kráse, kráse ako 

spomienke na lepší svet, na ktorý si nepamätá, 

ale o ktorom vie, spomienke, 

ktorá v nej nepokojne tlie. To Masarykovo: 

„Ožil a žil jazyk, pretože ožila 

duša,“ znamená živosť, ktorej nedá 

inak, ako prejavovať sa zasa živo, neznesie 

strnulosť a prázdnotu žiadneho 

druhu; ani prehnane spisovnú strojenosť, 

ani zhrubnutú plochosť. 

To je dielo, s ktorým sa dá začať hneď 

po zatvorení stránok časopisu. Každý 

z nás môže byť neveľkou tehlou na svojom 

mieste, v tom nám nemôže zabrániť 

naozaj nikto, iba my sami. 

Artur Zatloukal 

Autor článku pri cimbale

H I S T Ó R I A 

PUTOVANIE 

DO KRAJINY ÚSVITU 

SVETLO Z VÝCHODU 

Ex oriente lux – svetlo z východu – 

tento prastarý výrok symbolizuje 

smer hľadania, smer na východ. Nielen 

slnečné svetlo sa v prírode objavuje 

každý deň na východe, aj svetlo 

duchovného poznania prúdilo od prvopočiatku 

našej histórie z východu. 

Odtiaľ, z východných krajín, ho prijímal 

i náš európsky priestor, aby sa 

vo forme najstaršej helénskej kultúry 

stalo základom, na ktorom stojí aj celá 

súčasná európska civilizácia. 

Spisovateľ Hermann Hesse, ktorý 

skúmal, akými cestami sa uberalo poznávanie 

duchovných zdrojov života, 

nazval ako prvý toto putovanie za svetlom 

„púťou do ríše východu“. 

Táto púť za hľadaním múdrosti, 

za svetlom poznania, za hľadaním 

domova duše sa ako symbol klenie 

všetkými storočiami ľudskej existencie. 

Vynára sa zo šera dávnych vekov 

vo forme zaniknutých kultúr a pokračuje 

až do dnešnej doby. Lebo táto „ríša 

východu“ – to je domov duše. 

Na zemi však musia každú cestu 

uskutočňovať ľudia „z mäsa a kostí“. 

A teda aj cestu za duchovným poznávaním 

prinášajú ľudstvu konkrétni ľudia. 

O všetkých týchto udalostiach aj 

ich nositeľoch bolo v priebehu minulých 

storočí napísaných mnoho kníh 

a tento náš krátky výlet do minulých 

dôb nemôže podať vyčerpávajúci obraz, 

ale len stručný prehľad významných 

osobností alebo duchovných spoločenstiev. 

Je to malý pokus o oživenie 

toho, čo dávno uplynulo, ale duchovne 

nezaniklo. 

Spoznáme pritom, že vo svojej túžbe 

po Svetle nie sme sami, že prúd „pútnikov 

do krajiny úsvitu“ tvorí mnoho 

ľudí, ktorí v ňom zanechali svoju nezmazateľnú 

pečať a mnohí z nich nás 

Prúd pútnikov do „krajiny úsvitu“ je nepretržitý 

zástup, miestami hustejší, niekde redší, v ktorom 

vynikajú jednotlivé historické osobnosti, vo svojej 

dobe tvoriace akési strediská duchovnej energie. 

môžu svojim poznaním vnútorne obohatiť. 

Prúd pútnikov do „krajiny úsvitu“ je 

nepretržitý zástup, miestami hustejší, 

niekde redší, v ktorom vynikajú jednotlivé 

historické osobnosti, vo svojej 

dobe tvoriace akési strediská duchovnej 

energie. 

KRAJINA FARAÓNOV 

Vedci rozdelili dejiny ľudstva na 

epochy, ktoré nazvali starovek, 

stredovek a novovek. Starovek zahŕňa 

kultúry, ktorých vznik, rozkvet 

a zánik prebiehal tisíce rokov pred 

Dejiny ľudstva ako výsledok 

ľudského konania 

majú svoju temnú aj svoju svetlú 

stránku. Za mnohými historickými 

udalosťami bola bezohľadná 

túžba po moci, ale aj ochota k obetavej 

službe. História ukazuje, že 

samoúčelná túžba po moci vedie 

z dlhodobého hľadiska do záhuby. 

Z výpravy do histórie si však môžeme 

odniesť ešte hlbší a dôležitejší 

poznatok: natrvalo prežije len to, 

čoho podstatou je služba. Služba je 

najvyšším stupňom na ceste k naplneniu 

ľudskej existencie. 

Rozhodnutie slúžiť je prejavom 

túžby uskutočňovať vnútorné poznanie 

pravdy, ktorú človek prijal. 

A vnútorná pravda je mravne záväzná 

– inak nemá zmysel. 

Hľadanie pravdy je prastará túžba 

človeka po hľadaní domova duše, 

domova, o ktorom tuší, že leží 

mimo hmotného, pre dušu príliš 

tesného sveta. Tento domov duše si 

človek vždy spájal so „svetlom“. 

narodením Ježiša a niekoľko storočí 

po ňom. Tieto najstaršie kultúry vznikali 

práve na východe. Pozdĺž významných 

vodných tokov rozkvitli 

veľké kultúry staroveku: v Prednej 

Ázii, v oblasti medzi riekami Eufrat 

a Tigris, teda v Mezopotámii, mala 

svoj domov sumerská, babylonská 

a asýrska kultúra, v severovýchodnom 

cípe Afriky, v oblasti rieky Níl, 

vyrástla kultúra starého Egypta. 

Staroveký Egypt mal mnoho styčných 

plôch s najstaršími historickými 

kultúrami Európy, starovekým Gréckom 

a Rímom. A tak dianie v Egypte 

v mnohom predchádzalo udalostiam 

v Európe. 

Z hmly dávnych vekov sa vynára 

Egypt ako prvý pevne sformovaný 

a uzatvorený priestor, ako tajuplná 

krajina faraónov a pyramíd, hieroglyfov 

a zvieracích bohov, krajina veľ- 

39 

SVET GRÁLU 

5/2005

H I S T Ó R I A 

kých mystérií i prvých tvorcov myšlienky 

veľkej jednoty bytia, tvorcov 

monoteistického náboženstva. 

Mohutný prúd rieky Níl je odnepamäti 

spätý s osudom Egypta. Z ďalekej 

Etiópie prináša cez Horný Egypt, 

krajinu červenej púšte, v pravidelných 

záplavách úrodné čierne bahno do rozľahlej 

nížiny Dolného Egypta. A tak sa 

aj myslenie a náboženstvo Egypta pohybovali 

blízko polarity – čierna a červená, 

život a smrť. V úzkom priestore 

životodarnej rieky vytvoril vtedajší 

človek mocnú kultúru. Okrem hmotných 

výtvorov objavujeme aj inú skutočnosť: 

po veľkom množstve egyptských 

bohov, po zdanlivo zmätenom 

polyteizme, dospeli Egypťania vo vrcholoch 

svojho myslenia k pochopeniu 

večne pôsobiacej jednoty, večne 

pôsobiaceho božstva v nespočetných 

formách. Nachádzame tu smerovanie 

k skutočnému monoteizmu. 

„Ty si Jeden, ktorý všetko stvoril, jediný 

Jeden, ktorý stvoril, čo existuje, 

z ktorého očí vyšli ľudia, z ktorého úst 

vznikli bohovia. Zdravím ťa, Jediného, 

Jedného s mnohými rukami – bohovia 

sa skláňajú pred tvojím majestátom…“ 

To je úryvok zo staroegyptského 

hymnu na Amon-Rea. Pôvodne bol 

každý z nich uctievaný ako miestne 

božstvo, neskôr splynuli v jedno 

hlavné božstvo celej ríše. 

Za vlády faraóna Achnatona (približne 

17. storočie pred Kr.) dosahuje 

monoteistické úsilie svoj vrchol. 

Prostredníctvom kultu Atona, boha 

slnka, zvestuje faraón svojmu ľudu 

svetlé posolstvá Stvoriteľa. 

V uctievaní slnka však nesmieme vidieť 

len personifikáciu prírodnej sily, 

omnoho viac tu ide „…o skutočný náboženský 

zážitok svätosti v zjave žiariaceho 

hrejivého slnka, prebúdzajúceho 

život“ (Mensching). 

Achnatonov monoteizmus bol vrcholom 

ducha elity, nenašiel však podporu 

v širších vrstvách. A tak po tejto 

40 

SVET GRÁLU 

5/2005 

vrcholnej, ale krátkej epizóde bujneli 

opäť kulty miestneho významu bez duchovného 

vzopätia. 

Najvýznamnejší zo všetkých týchto 

kultov – mystérium o Iside a Ozirisovi, 

pôsobil počas dlhých stáročí 

v celom stredomorskom priestore. 

Tento mýtus o Izide, predstavujúcej 

ideál materského ženstva, o smrti 

a zmŕtvychvstaní jej manžela Ozirisa 

a o narodení ich syna Hóra bol obsahom 

každoročne konaných slávností 

týchto mystérií. Zodpovedal posolstvu 

zo Svetla, ktoré bolo dané ľuďom v tej 

dobe, v súlade s ich duchovnou zrelosťou. 

Možno povedať, že to bolo vlastné 

náboženstvo Egypta v časovom rozpätí 

mnohých storočí. 

Časom však bol hlboký význam 

tohto mýtu sploštený. Je príznačné, 

že sa tak stalo v období, keď sa Egypt 

stal svetovou veľmocou, počas trvania 

takzvanej „Novej ríše“ (asi 1500–700 

pred Kr.), v čase lesku a hmotného blahobytu. 

Vedomie vnútorných hodnôt, 

vedomie spojenia s božskou vôľou sa 

stráca, spojenie s duchovnom – skutočnosťou, 

ktorá presahuje toto hmotné 

bytie – ustupuje do úzadia. Svetová 

veľmoc sa však rúca, prichádza bieda – 

hmotná i duchovná. Opäť sa kriesi spomienka 

na prastarý mýtus. 

Problémom však už nie je, ako v minulých 

storočiach, prekonanie smrti. 

Je nutné prekonať biedu života, vrátiť 

sa k prastarej múdrosti. Vedomie 

o posolstve zo Svetla, ktoré ľudia dostali, 

však nie je vecou širokých más, 

ale uzavretých kruhov, ktoré hľadajú 

stratené slovo. 

DARKYŇA ŽIVOTA 

Každé náboženstvo, teda vedomý 

vzťah národa, alebo skupiny ľudí 

k nadradenej nadzmyslovej moci, 

k božskému, okrem kultu (obradu) 

obsahuje mýtus, posvätné slovo, rozprávanie, 

ktoré chce odovzdať nadčasovú, 

večnú ideu. Toto posvätné slovo 

ako jadro mystérií musí byť udržované 

a odovzdávané ďalej. 

V Egypte bola táto večná myšlienka 

opäť nájdená už nie v Ozirisovi, ale 

v Hórovi, zrodenom z vody. Posun 

mýtu vyjadruje posun myslenia: dôležité 

nie je umieranie, ale znovuzrodenie. 

Isis sa tu stáva božskou darkyňou 

života. Vo všetkých dobách sa tak viaže 

tajomstvo života s tajomstvom ženstva. 

Vynára sa tušenie súvisu večného života 

s večným ženstvom, ktoré má tvoriť 

most k raju pre celé ľudstvo. A tak vedľa 

seba nachádzame Isis v Egypte, Ištar 

v Babylone, Astarté v Asýrii a Kartágu, 

Demeter v Grécku, Venušu v Ríme, Kybelé 

v Malej Ázii. Uctievanie ženstva, 

Veľkej Matky, Pramatky nachádzame 

vo všetkých krajinách. 

„Už odpradávna sa zachvieva v ľuďoch 

vedenie o Prakráľovnej, ktorá 

je mnohými nazývaná tiež Pramatkou 

alebo Kráľovnou nebies,“ píše sa 

v knihe Posolstvo Grálu – Vo Svetle 

Pravdy od Abd-ru-shina. 

Matka znamená život, prameň veľkého 

tajomstva. A pretože muž vo svojej 

vnútornej podstate tento život nemá 

v rovnakej miere ako súčasť svojej bytosti, 

faustovsky zápasí o to, aby stúpal 

do „ríše matiek“ (J. W. Goethe: Faust, 

druhý diel). Preto sa predovšetkým 

muži zúčastňujú mystérií, menej už 

ženy, ktoré sú svojou vnútornou podstatou 

také späté so životom, že nie je 

vôbec potrebné, aby sa im to zvlášť vysvetľovalo. 

„Mysté“ je grécky výraz pre zasvätencov. 

Zasvätenec v mystériách tuší, 

že v uctievaní Veľkej Matky ide viac 

o princíp všeobjímajúcej, prijímajúcej 

lásky, o schopnosť otvoriť sa pre všetko 

duchovné. Ak prijme duchovnú silu, 

môže sa zrodiť do nového života. 

Podľa knihy Dr. Erika Petersa: 

„Die große Morgenlandfahrt“ 

spracoval Zdeněk Křivka 

(pokračovanie v budúcom čísle)

N Á Z O R Y 

Vážení páni! 

Včera mi došlo tretie číslo 

časopisu Svet Grálu 

a veľmi ma to potešilo. Teším 

sa z dvoch dôvodov. Jeden 

je ten, že sa ukázalo, že 

nejde o podvod, a druhým je 

samotný časopis s perfektnými 

článkami. Je zvláštnou 

náhodou, že práve v tomto 

čísle je článok o Dr. Moodym, 

lebo práve pri čítaní 

jeho knihy Život po živote 

som mala zvláštny duchovný 

zážitok, ktorý veľmi spochybnil 

moje materialistické 

myslenie a zväčšil môj záujem 

o duchovno. Keďže som 

vyštudovala fyziku a chcela 

som byť vedcom (ale je zo 

mňa informatik), som zvyknutá 

na to, že ak mám niečomu 

uveriť, musím mať 

dôkaz. Taký dôkaz som dostala 

práve spomínaným zážitkom, 

ale problém je v tom, 

že je to dôkaz len pre mňa, 

a nie vedecký dôkaz, tzn. experimentom 

odskúšateľný 

a opakovateľný. Každopádne 

si Dr. Moodyho veľmi vážim 

a som mu vďačná, že robil 

taký výskum a že svoje výsledky 

bádania dal na známosť 

verejnosti. 

Čitatelia občas zvyknú 

napísať do redakcií časopisov, 

a tak som sa aj ja rozhodla, 

prvýkrát v živote, 

Vám napísať o svojom duchovnom 

zážitku. Možno 

Vás zaujme. 

MÔJ ZÁŽITOK: 

Toto rozprávanie súvisí 

s udalosťou – úrazom, 

ktorý sa mi stal, keď som 

mala 15 rokov. 

Mali sme akciu v jednej 

telocvični a v danej situácii 

som bola zodpovedná sama 

za seba. 

Cvičila som na kruhoch, 

bez dozoru a bez žinenky 

pod sebou. Skúšala som robiť 

tzv. sviečku, visieť na 

kruhoch dole hlavou, čo je 

dosť ťažké. Po niekoľkých 

pokusoch sa mi začala krútiť 

hlava a zatmievať pred 

očami, nakoľko som mávala 

nízky tlak. Občas som ráno 

aj omdlela, ak som vstala 

z postele prudko. Tak aj teraz 

som musela počkať, kým 

sa mi vyjasní zrak a prestane 

sa mi krútiť hlava. Keď mi už 

bolo dobre, tak som si povedala, 

že ešte jednu poslednú 

„sviečku“ skúsim. Keď som sa 

rozhojdávala v závese na rukách 

a už som nabrala dobrý 

švih, omdlela som, pustila 

som sa kruhov a celá natiahnutá 

som spadla tvárou na 

parkety. Pád si nepamätám, 

pamätám si, že ležím na zemi 

s tvárou otočenou ku dverám 

a vidím vchádzať vedúceho 

akcie, ktorý sa rozčuľuje nado 

mnou, a ostatných študentov, 

ako sedia na lavičke a prekvapene 

na mňa pozerajú. Potom 

som si uvedomila, že ku mne 

pribehla moja kamarátka, ale 

zo strany, na ktorú som nemala 

otočenú hlavu. Potom 

som sa prebrala na chodbe, 

už mimo telocvične. Druhý 

deň som išla do nemocnice 

na vyšetrenie. Zistili, že som 

prekonala otras mozgu. To, 

že som videla vedúceho a študentov, 

keď som ležala na 

zemi, som si vysvetlila jednoducho 

– kým som ležala 

na dlážke, bola som pri vedomí, 

potom som vedomie 

stratila a prebrala som sa až 

na chodbe. Vôbec mi nepripadalo 

čudné, že som nebola 

schopná nijakého pohybu, 

keď som na tej dlážke „precitla“, 

ani to, že si pamätám 

aj polohu v akej som ležala, 

a to z pohľadu zhora. 

Asi o 20 až 22 rokov po 

úraze som čítala knihu 

Dr. Moodyho Život po živote. 

Bola som v spálni, dvere boli 

zatvorené, aby ma nerušila 

televízia a čítala som naozaj 

veľmi sústredene. Keď som 

čítala výpovede ľudí o tom, 

ako boli mimo tela, tak sa mi 

v hlave zrazu ozval hlas: „Ty 

si to už zažila.“ V prvej chvíli 

som vôbec nechápala, čo sa 

stalo, brala som ten hlas ako 

vlastný a odbila som ho, že samozrejme, 

ja som všade bola 

a všetko som zažila… a čítala 

som ďalej. A zrazu opäť: „Ty si 

to už zažila“. Mám pocit, že 

ten hlas mi to povedal tri razy 

(bolo to už pred 15–17 rokmi, 

takže sa presne nepamätám) 

a až vtedy som odložila knihu 

trošku nahnevaná, že mi nedá 

pokoj, so slovami: „Dobre, tak 

kedy som to ja teda mohla zažiť!“ 

a začala som spomínať 

na svoju minulosť. Netrvalo 

dlho a spomenula som si aj 

na už spomínaný úraz. Zrazu 

som svoje precitnutie na dláže 

uvidela z úplne iného svetla. 

Ľahla som si na dlážku do 

takej istej polohy, v akej som 

bola po páde, teda ako som si 

ju pamätala, a zistila som, že 

viditeľný obzor z takej polohy 

je taký malý, že by som bola 

videla učiteľa asi tak do výšky 

kolien, ale rozhodne nie do 

tváre. Pochopila som, že som 

bola vtedy mimo tela. 

Ale na tomto zážitku nie je 

zvláštne len to, že som bola 

mimo tela, ale najmä ten hlas. 

Chvíľu mi trvalo, kým som si 

uvedomila, že to nebol môj 

hlas, lebo: 

• Ten hlas nebol tichým 

intuitívnym hláskom, alebo 

myšlienkou. Bol jasný, silný, 

ako keby hovoril niekto 

vedľa mňa. 

• Na 99% to bol mužský 

hlas. 

• Tykal mi a ja sa zvyknem 

sama so sebou rozprávať 

v prvej osobe. 

• Odkiaľ vedel, že som 

mala zážitok mimo tela, keď 

ja sama som to nevedela 

a moje materialistické myslenie 

by také niečo nikdy nevymyslelo? 

• Prečo mu záležalo na 

tom, aby som si uvedomila, 

že som to prežila? (Opakoval 

svoje tvrdenie dva či tri 

razy). 

• Kto to bol? Bolo to 

niečo ako Boží hlas či nejaký 

osobný strážca z iného typu 

sveta? 

Nech to bol ktokoľvek, pre 

mňa to bol dôkaz, že tu nie 

sme sami, ale kto to nezažil, 

neuverí, lebo nemám dôkaz 

na presvedčenie iných ľudí, 

ktorý by rozlíšil takýto zážitok 

od halucinácie, fantázie, 

sna či intuície. 

Každopádne mi zmenil 

život. Aj predtým som bola 

hľadajúca, ináč by som sa nebola 

pustila do čítania knihy 

s takým názvom, ale toto mi 

dalo istotu, že hľadanie má 

zmysel… 

S pozdravom 

Erika Bartošová 

erocka@zmail.sk 

41 

SVET GRÁLU 

5/2005

N A Z Á V E R … 

Aj keď v živote prečítame stovky kníh a časopisov, 

do pamäti sa nám vpíše iba niekoľko 

z nich. Musia sa dotknúť našej duše. Musia 

hovoriť o tom najhlbšom, čo v dušiach nosíme. 

Možno aj o úzkosti zo zmaru, smrti, z neúspechu 

vlastných plánov, ale aj o odvahe čeliť tomuto strachu. 

Zároveň aj o tom, že by sme chceli vidieť svet 

okolo seba trochu iný, než je dnes. 

Hneváme sa na všetku špinu okolo seba a aj v sebe 

nachádzame temné miesta. 

Pýtame sa, čo môžeme vôbec v živote vykonať, vnímame 

svoju slabosť a krehkosť, padáme od únavy. 

Až po dlhšom čase začíname tušiť, že toto naše 

pozemské okolie je predsa potrebnou pôdou pre 

semienka našich duší. Hlinou, pod ktorou v nás 

začína klíčiť túžba po duchovnom Svetle, tušenie, 

že niekde musí existovať aj iný svet. A že môžeme 

z tohto iného sveta prijímať silu – vždy. 

Pamätám sa na jedno vlastné temné obdobie, 

poznačené depresiou. 

Mal som (takmer neustále) pocit vnútornej 

prázdnoty. 

„Nedokážem nič, aspoň nič také, čím by som sa 

aspoň trochu priblížil tomu ideálu, ktorý v sebe 

nosím.“ 

To bola takmer jediná myšlienka, ktorej som bol 

schopný. Dlhé týždne, mesiace. 

Pomohli mi kvety. Zasadil som na hriadku niekoľko 

kvetinových semienok. A potom som žasol, 

obdivoval som ružové okvetné lístky mladých rastlín. 

Ony to dokázali. Z „ničoho“ vznikla krása, ktorú 

mohol každý obdivovať. 

Rástli na tom istom mieste, kde som ich zasadil. 

Nemohli zmeniť svoje podmienky, odísť, byť 

niečím iným. 

Strom, rastúci na strmej skale, sa nemôže presťahovať, 

zmeniť svoje okolie. Napriek tomu dokáže vyťažiť 

maximum z toho mála, čo má k dispozícii. 

Z tohto „objavu“ som mal obrovskú radosť. 

Musím byť ako strom. Vďačný za všetko, čo mám, 

a nesnažiť sa stať niekým, kým nikdy nemôžem byť. 

Vtedy mi opäť zišla na um stará budhistická múdrosť: 

„Chceš vedieť, čo je to osvietenie? Nepýtaj sa ľudí, 

ktorí vedia len hovoriť. Opýtaj sa stromu, ten ti dá 

najlepšiu odpoveď.“ 

Roman Levický 

Opýtaj sa 

stromu… 

42 

SVET GRÁLU 

5/2005

Christopher Vasey 

Ľudské bytie 

Duch, duša a telo v harmónii 

Hádanka o sliepke a vajci • Tajomstvo 

narodenia • Po stopách sebauvedomenia 

• „Krv je život“ • Narušená telesná rovnováha 

• Človek a čas • Sen o nesmrteľnosti 

• Skutočné posolstvo vianočného 

darčeka 

100 strán, formát 55 x 55 cm, mäkká väzba 

ISBN 80-89163-08-4 

Cena 80 Sk 

Nakladateľstvo 

Stiftung Gralsbotschaft 

RODINNÁ ROVNORODOSŤ 

Zákony stvorenia riadia naše putovanie stvorením nielen 

v hrubých rysoch, ale starajú sa aj o bezpodmienečnú spravodlivosť 

pri narodení. Pretože v dôsledku pôsobenia zákona 

rovnorodosti môže byť ľudský duch, ktorý sa dostáva do procesu 

inkarnácie, priťahovaný len ľudským duchom rovnakého 

druhu, potom aj telo, teda vyvíjajúci sa plod, je úplne prispôsobený 

jeho vlastnostiam. Keby táto rovnorodosť neexistovala, 

duch by nebol priťahovaný, ale odpudzovaný a nemohol by sa 

inkarnovať. 

„Nitky“ alebo spoje, ktoré spájajú ducha čakajúceho na inkarnáciu 

s formujúcim sa telom, sú spočiatku veľmi slabé, postupne 

však pevnejú, len čo detské telo nadobúda ľudskú formu. 

Ako dnes vieme z embryológie, embryo v tele matky najprv 

prechádza všetkými vývojovými stupňami, ktoré život na zemi 

prekonal: od vodného organizmu so žiabrami cez obojživelníka 

až k suchozemskému organizmu s pľúcami. Až nakoniec sa 

objavuje typický ľudský plod. Kým formujúce sa embryo prekonáva 

živočíšne stupne vývinu, nemôže sa s ním ešte spojiť 

čakajúci duch. 

Len čo sa však vyvinie na určitú úroveň človeka, duch sa 

s ním môže pevne spojiť. Posolstvo Grálu píše, že inkarnácia – 

teda vstúpenie ducha do tela –, sa uskutočňuje približne v polovici 

tehotenstva. Od tohto obdobia matka začína pociťovať 

aj prvé výrazné pohyby, ktoré sú spojené s pocitmi zvláštneho 

vnútorného spojenia s dušou dieťaťa. V tomto období začína 

inkarnovaný duch ovplyvňovať aj krv v tele dieťaťa.

Nenaháňajte sa za peniazmi. 

Kto se ženie za peniazmi, ten 

ich nedoženie nikdy. Slúžte! 

Ak budete slúžiť podľa svojich 

najlepších síl, nebudete môcť 

peniazom utiecť. 

Tomáš Baťa st.

SG05

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?