4/2005 SVěT GRÁLU
SVěT GRÁLU
červen – srpen 2005 · číslo 4
strana 5
Sloveský agrorebel a jeho vynález
Luciferův princip
strana 15
Zkoumání smrti
2. část rozhovoru s dr. R. Moodym
Mýtus o Luciferovi
5/2005 SVET GRÁLU
strana 27
Ohnivý svět sopek
strana 30
Legendy o životě Ježíšově
SVET GRÁLU
Duchovní souvislosti v životě
september –november 2005 · číslo 5
strana 33
cena 78 Kč
Koniec společenskej zmluvy?
Časopis Svet Grálu, ktorý
vychádza súčasne aj v češtine,
nadväzuje na nemecký
GralsWelt a francúzsky
Monde du Graal, ktoré si vo
svojich krajinách získali už tisíce
stálych čitateľov.
Svet Grálu vychádza
štyrikrát ročne. Informácie
o predplatnom nájdete v prílohe
alebo na internete:
strana 5
Hipoterapia
strana 15
Úroky – dilema dnešnej doby
strana 25
Záhada egyptskej studne
strana 29
Telepatia a inštinkt zvierat
strana 31
Zázračné deti a autizmus
strana 34
cena 87 Sk
Svět Grálu
www.svet.gralu.cz
Peniaze alebo život !
Sen o zdravom peňažníctve
Duchovné súvislosti v živote
NÁROD
V EURÓPSKEJ ÚNII:
ÁNO ALEBO NIE?
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
www.svetgralu.sk
SVET GRÁLU
Grál je od dávnych čias
symbolom ideálu,
hľadania vysokých duchovných
a mravných hodnôt.
V 21. storočí sa svet zmenil
na nepoznanie,
ale hodnoty zostávajú.
V ďalšom čísle časopisu:
titulná téma:
Grál – legenda alebo skutočnosť ? •
Filipínska misia •
Operácia bez skalpela na vlastnej koži
Pomoci z druhého sveta •
Nejazdi rýchlejšie, ako môže lietať tvoj anjel strážny…
Rešpektovať a byť rešpektovaný •
Dôkazom úspešnosti našej výchovy je,
ako sa deti správajú, keď ich nemáme na očiach.
Putovanie do krajiny úsvitu II. •
Pytagoras a hermetické náuky
Ľadový dážď •
december 2005 – február 2006 · číslo 6
6 / 2005 SVET GRÁLU
Grál – legenda
alebo skutočnosť ?
SVET GRÁLU
december 2005 – február 2006 · číslo 6
Filipínska misia
Operácia bez skalpela na vlastnej koži
Pomoci z druhého sveta
Nejazdi rýchlejšie, ako môže lietať tvoj
anjel strážny…
Rešpektovať a byť rešpektovaný
Dôkazom úspešnosti našej
výchovy je, ako sa deti správajú, keď ich
nemáme na očiach.
Putovanie do krajiny úsvitu II.
Pythagoras a hermetické náuky
Ľadový dážď
cena 87 SK
Duchovné súvislosti v živote
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
Vycházdza už 1. decembra 2005.
SVET GRÁLU · 5/2005
S P O L O Č N O S Ť
Koniec spoločenskej zmluvy ? 9
S P O L O Č N O S Ť
Chudoba –
nedostatok peňazí
alebo zlyhanie komunity?
Hľadanie príčin chudoby
v chybných ľudských rozhodnutiach 5
T É M A
Sen o zdravom peňažníctve 11
R O Z H O V O R
Hipoterapia
Rozprávanie o koňoch, jazdení
a pomoci hendikepovaným
ľuďom - reportáž z jazdiarne
v Ľubietovej. 15
F O T O G R A F I E
„Konský inštinkt“ 18
Z A U J A L O N Á S
Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 20
R O Z H O V O R
Výskum smrti – rozhovor s Dr. R. Moodym (3.časť) 21
T É M A
Úroky – dilema dnešnej doby 25
K O M U N I K Á C I A
Rešpektovať a byť rešpektovaný
Seriál manželov Kopřivovcov
o medziľudských vzťahoch. Úspešné
spôsoby, ako odstrániť bariéry vo
vzájomnej komunikácii. 26
N A Z A M Y S L E N I E
Záhada egyptskej studne 29
P Ř Í R O D A
Telepatia a inštinkt zvierat 31
P S Y C H O L Ó G I A
Zázračné deti a autismus 34
K O M E N T Á R
Národ v Europskej únii - ano alebo nie? 36
L I S T Á R N A
„Môj príbeh“ 41
Z Á V Ě R E M …
Opýtaj sa stromu 42
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
dostáva sa Vám do rúk piate číslo
nášho časopisu s témou, ktorá sa zdá
veľmi vzdialená všetkému duchovnému.
Peniaze, ekonomika, hospodárstvo.
Naozaj je očividné, že ľudstvo tieto
dve oblasti – duchovné a pozemské
– od seba úzkostlivo oddeľuje.
Zjednodušene sa pritom poukazuje
na stredoveké „obdobie temna“, keď
predstavitelia cirkvi vo svojej túžbe
po zisku a moci často aj zločinne zasahovali
do správy vecí verejných. Ale
stačí tento poukaz na ospravedlnenie
odtrhnutia výkonnej a ekonomickej
moci od akýchkoľvek morálnych či
etických noriem? To by znamenalo –
domyslené do dôsledkov – že sa máme
v osobnom živote, vo vzťahoch, v rodine,
myslení alebo viere riadiť celkom
odlišnými zásadami ako pri účasti na
spoločenskom živote.
Má byť podľa toho viera a duchovné
poznanie oddelené od všedného života
ako niečo, čo „vytiahneme“ len
vo sviatočný deň?
3
SVET GRÁLU
5/2005
Ú V O D N Í K
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
číslo 5/2005, vyšlo 1. 9. 2005
Redakcia:
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
telefón 055/678 6420
mobil 0903 907 233
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík, Košice
Roman Levický, Slanec
Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice
Anna Štefková, Zlín
Artur Zatloukal st., Brno
Artur Zatloukal ml., Brno
Prekladatelia a korektori:
Alena Anettová, Edith Bartko, Ján
Dobrota, Ľuba Dvornická, Júlia Faberová,
Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš
Látal, Rastislav Podivinský, Andrea
Stúpalová, Hana Šimková, Žaneta
Štefaničková, Kvetka Viskupičová, Igor
Vojtek, Dana Zlatohlávková
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu, s. r. o.
Redakcia a administrácia SG,
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala, Bratislava
Grafika:
Zdeněk Bohdanecký, Praha
Marek Frank, Brno
Pavel Patloch, Karviná
Martin Pukančík, Košice
Tlač:
Slovenská Grafia a.s., Bratislava
Ilustrácie:
Pavol Kúdeľa (3, 15–17), Daniela Búgelová
(18, 19), Karel Prskavec (42), Marian
Vaňáč (31), M. Bouška (43), V. David (3,
27), www.webshots.com (Community)
(3, 9), AGK Berlín (6, 7), MEV–Verlag,
Augsburg (5, 8, 11). Ostatné obrázky
GralsWelt a redakcia.
Cena:
Jednotlivé číslo 87 Sk
Predplatné (4 čísla) 320 Sk
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za
nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu si možno
objednať na adrese: Nováčkova 26,
614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.
Práve téma ekonomiky a peňazí ponúka príležitosť celkom názorne
ilustrovať, ako sa následky nedodržiavania základných etických noriem
a neochota obmedziť nároky tých najmajetnejších bolestne premieta do
každodenného prežívania miliónov ľudí všade na svete.
Každý človek, ktorý má ešte srdce na správnom mieste, pritom vidí, že
duchovné hodnoty, ktoré sa zo slušnosti spomínajú aj v politických prejavoch,
by mali byť základným východiskom, a nie ozdobným príveskom
hospodárskeho života.
Súčasný „turbokapitalizmus“, ktorý vo svojom článku opisuje Siegfried
Hagl, to svojimi praktikami stále zreteľnejšie ukazuje. To všade v masmédiách
oslavované búranie hraníc a bariér, aj v obchode a hospodárstve
prinieslo, a ešte aj prinesie, v skutočnosti najväčšie zbedačenie v histórii
ľudstva. Dovoz lacného tovaru zo zahraničia, oklieštenie štátnej pomoci
domácim výrobcom, automatizácia výroby aj v kedysi typicky „ručných
prácach“, obmedzenie verejných výdavkov – to prináša najväčšiu nezamestnanosť
od čias pred druhou svetovou vojnou. Rúca sa sociálny štát,
presadilo sa zníženie daní aj u multimilionárov, prekvitá práca načierno.
Nedávne odmietnutie euroústavy dvoma národmi prinieslo zrazu do výbušných
diskusií o globalizácii aspoň trochu chladného vytriezvenia.
Ľudia si začínajú uvedomovať, že svoje záujmy musia presadzovať spoločne,
na úrovni národných vlád a že sa nemôžu spoliehať na milosrdenstvo
nadnárodných obchodných spoločností, ktorým ide naozaj len
o zisk.
Ani prejavenie občianskych postojov na verejnosti však nestačí na to,
aby sa hospodársky život skutočne „ozdravil“. Pokiaľ ľudia nebudú hľadať
cesty k vzájomnej spolupráci, zakladať si na poctivosti a vzájomnej dôvere,
na dobrom mene, ak nezačnú pracovať na rozvojových projektoch
vo vlastných obciach a regiónoch s využitím vlastných zdrojov a s presadením
vlastných schopností, ostanú odkázaní na stále sa obmedzujúci
globálny „trh práce“. To je asi to pozitívne, čo nedostatok práce vo veľkých
priemyselných centrách priniesol: sme nútení siahnuť až na dno svojich
možností, hľadať v sebe to najlepšie, rozhýbať strnulú tvorivosť. Pomaly
začíname objavovať možnosti „zaostalého vidieka“, hľadáme stratený
vzťah k pôde, zvieratám i k sebe navzájom.
A sme opäť pri tom „duchovnom“, pri celkom „obyčajnej“, správne
chápanej láske k blížnemu. Mnohých ľudí, z ktorých vyžaroval zvláštny
vnútorný pokoj, prameniaci zo sústredenej, tvorivej práce, som našiel na
trhoch ľudových remesiel. Budúcnosť sa znovu spája s minulosťou, staré,
ale neprávom zaznávané veci prežívajú svoju renesanciu. A v tom je podľa
mňa skrytá skutočná budúca prosperita ľudstva – v práci, ktorá človeka
dokáže povzniesť aj duchovne.
Roman Levický, redaktor
ISSN 1614-5127
w w w.svetgralu.sk
4
SVET GRÁLU
5/2005
T É M A
Aké sú predstavy ľudí o ideálnom štáte? Hrozí nášmu dnešnému
spoločenskému zriadeniu postupný rozklad? Aké nebezpečenstvá ho
ohrozujú? V nasledujúcom článku Siegfried Hagl analyzuje historický
a súčasný vývoj spoločnosti a prichádza k záveru, že „spoločenská
zmluva“, propagovaná už v 18. storočí J. J. Rousseauom, a jej zásady,
na ktorých je založený demokratický právny systém, by sa mohli čoskoro
stať ilúziou. Liberálny kapitalizmus a organizovaná kriminalita sa už začínajú
presadzovať v globálnom rozsahu a človek so svojimi psychosociálnymi
potrebami zostáva na okraji záujmu… To je zároveň aj dôvod,
prečo sa v západnej Európe milióny ľudí zúčastnili na demonštráciách
proti globalizácii, ako aj jedna z príčin negatívneho postoja k euroústave
a k ďalším krokom Európskej únie, ktoré obmedzujú právo národných
štátov rozhodovať o svojich vlastných záležitostiach.
KONIEC
SPOLOČENSKEJ ZMLUVY ?
HISTORICKÝ vývoj sa nezriedka podobá
vychyľujúcej sa krivke a to, čo
sa dnes považuje za dobré, bude
zajtra zavrhnuté, aby sa to potom
po dlhšej dobe opäť ujalo. Tak sa
napríklad menia aj názory o forme
najlepšej vlády.
ZLYHANIE GRÉCKEJ
DEMOKRACIE
Od antických čias bola forma štátneho
zriadenia po dlhé stáročia
len málo spochybňovaná: spoločnosti
vždy vládol cisár, kráľ, vojvoda, gróf,
teda monarchistické knieža. Iné vládne
formy stroskotali už v staroveku.
Demokracia Aténčanov, založená
v roku 510 pred Kr., pretrvala
ani nie dve storočia. Bola prerušená
nástupom oligarchie (t. j. vlády
malej skupiny, asi r. 411 pred Kr.)
a panovaním „tridsiatich tyranov“
(404–403 pred Kr.). Počas Periklovej
éry (443–429 pred Kr.) zaznamenala
demokracia veľký rozkvet. Perikles,
veľký demagóg, vedel majstrovsky manipulovať
s kolísavými voličmi – ľudom,
pozostávajúcim väčšinou z analfabetov.
Z peňazí Délskeho námorného spolku,
ktorý vytvorili grécke mestské štáty,
vznikali pod Periklovou Edgidou nádherné
stavby. Aténčania žili v luxuse
zo štátnych subvencií, „na chrbtoch“
otrokov, cudzincov a svojich spojencov,
ktorí museli „platiť útraty“. Kto
začal Aténam konkurovať (ako ostrov
Egina), alebo kto chcel opustiť obranné
spoločenstvo Délskej námornej zmluvy
(ako ostrov Samos), zneužívanej Aténčanmi
k ich vlastnému prospechu, ten
bol podmanený silou, jeho flotila zabavená
a mesto zrúcané. Títo, bojovne
naladení, ako aj kolísaví Aténčania riskovali
uprostred vojny proti Sparte ľahkomyseľnými
lúpežnými ťaženiami;
napríklad ťaženie proti Sicílii (414–413
pred Kr.), ktoré katastrofálne stroskotalo.
Svoje sily roztrieštili v straníckych
svároch a zruinovali svoj mestský štát
v bratovražednej vojne so Spartou (Peloponézska
vojna, 431–404 pred Kr.).
Hrdí Gréci, filozofická a umelecká
elita Európy, skĺzli v Aténach do tých
najohavnejších prejavov demokracie
a vojenská moc v autokratickej Sparte,
ktorá sa kedysi zdala taká neporaziteľná,
stroskotala na svojej vlastnej nespravodlivosti
a ukrutnej tvrdosti. Tak
sa mohlo stať, že kultúrne vyspelá civilizácia
Grécka bola v roku 337 pred Kr.
podrobená omnoho primitívnejšími
Macedónčanmi.
ZLYHANIE RÍMSKEJ
REPUBLIKY
Rímska republika, ktorá v roku
510 pred Kr. vystriedala v Itálii
nenávidené kráľovstvo, trvala dlhšie
5
SVET GRÁLU
5/2005
T É M A
6
SVET GRÁLU
5/2005
a bola úspešnejšia ako grécka demokracia.
Avšak otriasali ňou trvalé spory
medzi patricijmi a plebejcami, ako aj
povstania otrokov (napríklad v rokoch
136–132 pred Kr.). Veľké povstanie gladiátorov
a otrokov pod vedením Spartaka
(73–71 pred Kr.) doviedlo ríšu dokonca
na pokraj katastrofy. Po zničení
Kartága (146 pred Kr.) prišlo konečne
k sociálnym reformám, ktoré však boli
opäť oslabené odporom v senáte dominujúcich
patricijov. Nespokojnosť
plebejcov pomohla populistickým vojvodcom
kontrolovať kedysi vysoko vážený
senát. Po zavraždení Cézara (44
pred Kr.) a nasledujúcej občianskej
vojne sa stáva Oktavián (63 pred Kr. –
14 po Kr., čestný titul Augustus =
vznešený) jediným vládcom a Rím cisárskou
ríšou. Ako cisárstvo dosahuje
impérium svoj najvyšší lesk a najväčší
rozmach. Republika stroskotala. Po
štyroch storočiach úspešnej expanzie
„Ak teda človek pri spoločenskej zmluve
odhliadne od všetkého, čo k jej podstate
nepatrí, zistí, že zmluva sa obmedzuje na
nasledovné: Spoločne staviame všetci,
každý z nás, svoju osobu a celú svoju silu
pod najvyššiu zásadu spoločnej vôle a prijímame,
tak ako telo, každý článok ako
neoddeliteľnú súčasť celku.“
Jean-Jacques Rousseau (1712–1778):
O spoločenskej zmluve
v mnohých vojnách, či už spravodlivých
alebo nespravodlivých.
HĽADANIE
IDEÁLNEHO ŠTÁTU
Takmer vo všetkých dobách sa usilovali
filozofi vypracovať koncept ideálneho
štátu: Platón (427–347 pred Kr.),
Augustinus (354–430), Campanella
(1568–1639), William Morris (1834–
1896) a mnohí iní.
Prví usídlenci v Severnej Amerike –
vyhnaní z Európy náboženskou neznášanlivosťou
– chceli v praxi presadiť
Utópiu Thomasa Mora (1478–1535)
alebo Novú Atlantídu Francisa Bacona
(1561–1626). V ich novozaložených obciach
však potom udával tón náboženský
fanatizmus.
V 17. a 18. storočí monarchovia v Európe
ukázali, že sú neschopní spoznať
Perikles, aténsky politik
a veľký demagóg, vedel
obratne manipulovať
svojimi voličmi - nestálym
ľudom, pozostávajúcim
prevažne z analfabetov.
Grécka demokracia
zlyhala.
(Maľba Philippa von
Foltz (1805–1877): Doba
Periklova)
znamenia doby. Napríklad Francúzsko
so svojím absolutistickým kráľovstvom
ako najbohatšia krajina Európy
sa ochudobňovalo nákladmi na
skvostné slávnosti vo Versailles a nezmyselnými
vojnami pri Rýne. Pre
korupciu a hlúposť zodpovedných činiteľov
prichádzalo o cenné kolónie,
zanedbávala sa flotila a nikto nespozoroval,
že sa blíži rozhodnutie, či svet
budúcnosti bude hovoriť po francúzsky
alebo po anglicky. Bola to nedbalosť,
ktorú už ani Napoleon nedokázal
napraviť. Aj Anglicko pre kráľovu
úzkoprsú tvrdohlavosť stratilo svoje
najhodnotnejšie vlastníctvo v zámorí
(Severnú Ameriku).
Monarchistické vládne formy –
v praxi často čistá vláda ľubovôle –
ukázali priveľa slabostí. Kresťanská
etika zlyhala v mocenských záujmoch
cirkví a myšlienky filozofov osvietenstva
o novom štátnom zriadení si získavali
stále väčšie uznanie. Americká
deklarácia nezávislosti je založená na
filozofii osvietenstva, podobne ako
aj ústavy väčšiny moderných štátov
alebo Charta Organizácie Spojených
národov.
Popri štátoprávnych princípoch,
ktoré sú dnes pre ústavu základné,
ako je rozdelenie moci (Montesquieu,
1689–1755), občianske slobody, rovnosť
pred zákonom atď., si získala uznanie
„spoločenská zmluva“, ktorú propagoval
Rousseau (1712–1778) triezvym
konštatovaním: „Medzi slabým a silným
je sloboda, ktorá utláča, a zákon,
ktorý oslobodzuje.“ (pozri zoznam literatúry)
Týmto novým chápaním štátu sa
otvorili dvere aj sociálnym požiadavkám.
Politické trenice 19. a 20. storočia
boli mnohostranne poznačené konfrontáciou
medzi kapitálom a prácou.
Pritom sa v priemyselných krajinách
obmedzila počiatočná mocenská prevaha
vlastníkov kapitálu a vydobyl sa
minimálny sociálny štandard, ktorého
celosvetové presadzovanie malo byť
T É M A
v súčasnosti jednou z najnaliehavejších
úloh OSN 1 .
„TURBOKAPITALIZMUS“
A ORGANIZOVANÁ
KRIMINALITA
Vstudenej vojne sa nepostavili proti
sebe len dva po zuby vyzbrojené
vojenské bloky, ale predovšetkým dve
ideológie, nazývané kapitalizmus a socializmus.
Socializmus bol nádejou
chudobných a utláčaných, ktorí očakávali
spravodlivejší, sociálne orientovaný
svetový poriadok. Marxa,
Engelsa, Lenina čítal celý svet a sociálnym
zmýšľaním ovplyvnené strany
a skupiny si vynútili – aspoň v prozápadne
orientovaných priemyselných
krajinách – umiernenejší kapitalizmus,
bez brutálneho zneužívania zamestnancov,
ako to bolo v 18. a 19. storočí.
Avšak teraz, začiatkom 21. storočia,
po zrútení socialistického bloku, dostáva
„turbokapitalizmus“ opäť voľnú
ruku. Boj o zdroje a odbytové trhy naberá
nové formy, „spoločenská zmluva“
je už akoby vypovedaná, pretože „sloboda,
ktorá utláča,“ je v popredí (ideológia
liberálnej ekonomiky založená
na slobodnom trhu s čo najmenšími
obmedzeniami – pozn. red.).
V Spoločenstve nezávislých štátov
štátnu moc v mnohých oblastiach
ovplyvňuje organizovaný zločin
a v rozvojových krajinách nejde bez
korupcie takmer nič. V priemyselných
krajinách, ktoré sú do určitej miery
„Organizovaný zločin je najvyšším štádiom
samotného kapitalizmu. Tam, kde vládne
diktatúra racionality tovaru a neoliberálne
zaslepenie, tam sú všeobecné blaho, štát, zákon
v najväčšom nebezpečenstve. Demokratická
spoločnosť sa okráda o svoje imúnne sily.“
ešte fungujúcimi právnymi štátmi, sa
čoraz zreteľnejšie prejavuje úpadok
dobrých mravov: svetové koncerny
falšujú bilancie, uznávané podniky
sa podieľajú na ilegálnom obchode so
zbraňami, obchádzajú zákazy vývozu,
podporujú pašovanie cigariet, zatajujú
dane. Politikov a úradníkov je možné
podplatiť a vydierať. Hranica medzi
hospodárskou kriminalitou a organizovaným
zločinom tak kolíše. Pretože,
ako tvrdí Jean Ziegler: „Organizovaný
zločin je najvyšším štádiom samotného
kapitalizmu. Tam, kde vládne
diktatúra racionality tovaru a neoliberálne
zaslepenie, tam sú všeobecné
blaho, štát a zákon v najväčšom nebezpečenstve.
Demokratická spoločnosť
sa okráda o svoje imúnne sily.“ (pozri
zoznam literatúry)
Štátne orgány nariekajú nad prázdnymi
pokladnicami, čiernou prácou,
nedostatočnou daňovou poctivosťou,
a nechcú vidieť, že peniaze, ktoré im
chýbajú na verejné účely, tečú mnohými
temnými kanálmi, ktoré neslúžia
všeobecnému blahu.
„OBLUDNÁ“ MAFIA –
NAŠA BUDÚCNOSŤ ?
Kto nechce vidieť, že sa nám budúcnosť
môže stať hrozbou, nech
sa ide pozrieť do Palerma. Keď pôjdete
centrom tohto kedysi prekrásneho
mesta, budete môcť priam cítiť, ako
„obludná“ mafia mesto vysáva a zapríčiňuje
jeho chátranie. Aj napriek tomu,
Francis Bacon:
Jeho utópiu Nová Atlantída chceli v praxi
presadiť raní osídlenci Severnej Ameriky
že táto „obluda“ necháva ľudí prežiť,
berie im toho toľko, že zostatok nepostačuje
na udržanie potrebnej úrovne –
napríklad na údržbu alebo renováciu
ich domov, ktoré by napr. v Nemecku
boli pod pamiatkovou ochranou.
Čo nás ešte delí od takéhoto vývoja?
Medzinárodne organizovaní gangstri,
často označovaní ako „mafia“, ktorá
hromadí obrovské zisky z obchodovania
s drogami, zbraňami a ženami,
uplatňujú už dlho svoj vplyv a sú kapitálovo
ďaleko silnejší a logisticky
lepšie organizovaní ako napríklad
obávaná Al-Káida. Lenže tieto skutočnosti
preniknú na verejnosť len výnimočne.
Kto by chcel zverejniť takéto
informácie, dostane sa len ťažko k použiteľným
údajom. Keby si občania
boli vedomí plného rozsahu kriminálnej
katastrofy, ktorá sa, podľa mojej
mienky, na nás valí, došlo by zrejme
k najväčším demonštráciám všetkých
čias a nikto z našich spiacich kompetentných
predstaviteľov by už nebol
opäť zvolený. Pretože všetko nasvedčuje
tomu, že títo predstavitelia sú pomýlení,
bezmocní a vydieraní. Každopádne
sa len ako ochromení prizerajú
na renesanciu raného kapitalizmu, na
lúpenie právneho štátu a rozširovanie
organizovaného zločinu.
7
SVET GRÁLU
5/2005
T É M A
8
SVET GRÁLU
5/2005
Globalizácia sa zdá nezadržateľná – ale kam táto cesta
napokon povedie?
Zdá sa, že nadnárodné inštitúcie
a medzinárodne pôsobiace veľkokoncerny
tento neblahý vývoj vítajú,
pretože ideológovia globalizácie propagujú
pravidlá, ktoré môžu časom
vyradiť z hry základné demokratické
práva a istoty, vplyv štátu na hospodárstvo,
obmedziť práva zamestnancov,
sociálne a ekologické normy…
GLORIFIKOVANÁ
GLOBALIZÁCIA
Vývoj situácie naznačuje, že s hospodárskou
slobodou bez hraníc
sa stratí morálny rozmer a sociálna
zodpovednosť. V tejto súvislosti Jean
Ziegler hovorí: „K nepostrádateľnej
logike kapitalizmu odjakživa patrí
utláčanie a vykorisťovanie väčšiny
ľudí malými, mocnými skupinami.
V západnej Európe, a ešte výraznejšie
na východe nášho kontinentu, sa
mieša kapitalistická moc čoraz zreteľnejšie
s mocou kriminálnou.“
Takzvaný východný blok so svojou
ideológiou lží natoľko stupňoval obmedzovanie
ľudských práv, až sa zrútil.
Na jeho miesto nastúpilo údajne
neoliberálne hospodárstvo podľa západného
vzoru, ktoré umožnilo mnohým
zločinným zoskupeniam v bývalých
socialistických
krajinách, aby sa
bezohľadne obohacovali.
Na Západe vraj
nie je po stroskotaní
východného
bloku žiadna alternatíva
k neobmedzenej
globalizácii.
Rigorózny privátny
kapitalizmus je na
najlepšej ceste skúšať
schopnosť ľudí
v znášaní ďalších
bremien dovtedy,
kým si protichodné,
t. j. náboženské, politické, ekonomické,
ekologické, národné, humánne či sociálne
sily, nevynútia obrat. Možno
len dúfať, že nedôjde k násilným revolúciám,
teroristickým akciám, alebo
dokonca vojnám. Pretože lúpežný kapitalizmus,
ktorému je na presadzovanie
cieľov každý prostriedok vhodný,
sa natrvalo neudrží!
V každodennom spravodajstve
masmédií je nezmyselná neoliberálna
ideológia hospodárskeho rastu bez
hraníc často glorifikovaná a zdôvodňovaná
údajne nezadržateľnou globalizáciou,
ale o jej nevýhodách sa hovorí
zriedkavejšie. Avšak globalizácia
znamená viac ako len voľný pohyb
peňazí a tovaru: podporuje okliešťovanie
štátnej moci, vyraďovanie právnych
systémov z činnosti, odbúravanie
sociálnych záväzkov, čím nahráva
organizovanému zločinu, ktorý, ako
dokladá Jean Ziegler vo svojej knihe
Barbari prichádzajú, má narastajúci
vplyv na politiku a justíciu.
Ďalší následok globalizácie je súperenie
o investorov, obzvlášť medzi
rozvíjajúcimi sa krajinami. Pritom
majú najväčšie „šance“ krajiny s najnižšími
sociálnymi a ekologickými
požiadavkami.
Keď budú štáty – chudobné alebo
bohaté – nižšími daňami a škrtaním
sociálnych či charitatívnych záväzkov
lákať bohatých a zastrašovať chudobných,
„spoločenská zmluva“ sa stane
ilúziou a ústavne zakotvené základné
ľudské práva budú čoraz viac v praxi
okliešťované a spochybňované. To by
potom bola tá zbožňovaná „totálna
sloboda“ fetišistov slobodnej ekonomiky,
v ktorej by sa hospodárstvo
rozvíjalo bez zábran – bez ohľadu na
ľudí, ktorým by malo slúžiť. Globálny
súkromný kapitalizmus by sa tak stal
samoúčelným a rútil by sa v ústrety
spoločenskému chaosu.
Siegfried Hagl
1) Organizácia Spojených národov na
tieto problémy reflektovala, aj keď
nedokáže veľmi prispieť k vyriešeniu
problému. Generálny sekretár Kofi
Annan predložil v tomto smere
ďalekosiahle dielo: Mosty do budúcnosti.
Manifest pre dialóg kultúr. Fischer,
Frankfurt, 2001 (titul v origináli: Crossing
the Divide)
Literatúra:
Femau, Joachim: Caesar läßt grüßen
(Cézar necháva pozdravovať).
München, 1971
Femau, Joachim: Rosen für Apoll (Ruže pre
Apollo). Berlin-Grünewald, 1965
Bowberger, Gerald/Klimenta, Harald: Die
zehn Globalisierungslügen (Desať lží
globalizácie). München, 1998
Oberndörfer, Dieter/Rosenzweig, Beate:
Klassische Staatsphilosophie (Klasická
štátna filozofia). München, 2000
Roth, Jürgen: Schmutzige Hände
– wie diewestlichen Staaten mit der
Drogenmafia kooperieren (Špinavé
ruky – ako západné štáty kooperujú
s mafiou drog). München, 2000
Rousseau, Jean Jacques: Der
Gesellschaftsvertrag (Spoločenská
zmluva). Stuttgart, 1958
Thurow, Lester C.: Die Zukunft des
Kapitalismus (Budúcnosť kapitalizmu).
Düsseldorf/Berlin, 2000
Walter, Joachim: Der Traum aller Träume
(Sen všetkých snov). Wiesbaden, 1990
Ziegler, Jean: Die Barbaren kommen
(Barbari prichádzajú). München, 1998
http://www.roemischerepublik.de
S P O L O Č N O S Ť
Chudoba
Nedostatok peňazí alebo zlyhanie komunity?
Chudoba vždy bolestivo „bije do očí“, nech už má
podobu bezdomovca, žobrajúceho o pár drobných,
alebo – čo je ešte zúfalejšie – podvyživených detí. Je
bezpochyby najjednoduchšie odvracať od takých „výjavov“
zrak, a tým len potvrdiť, že kresťanské korene
našej civilizácie už takmer odumreli. Sociálna sieť
v liberálnej demokracii má však povážlivé diery, a tak
silnejú otázky, aký podiel na rozširovaní chudoby
majú silné ekonomické skupiny a či problém chudoby
a hladu naozaj vyrieši globalizácia.
Nie je chudoba len odvrátenou stranou nablýskanej
prosperity? Nasledujúci článok je pokusom analyzovať
hlbšie súvislosti, ktoré s fenoménom chudoby súvisia.
POUČENIE Z LADAKHU
Keď v šesťdesiatych rokoch minulého storočia navštívila
provinciu Ladakh na severe Indie britská novinárka Helena
Norbert Hodge, ocitla sa v krajine, kam ešte nedorazil
technický pokrok. Ľudia obrábali skromné jačmenné políčka,
klasy z polí trhali holými rukami, ale napriek tomu z nich
vyžarovala spontánna radosť. Samozrejmosťou bolo, že polia
obrábalo viacero rodín spoločne podľa toho, kde bola práve
práca najpotrebnejšia. Pomoc susedovi bola kľúčovou súčasťou
ich života. Samozrejme, bezplatná. Obydlia v tejto oblasti sú
poschodové kamenné budovy s plochou strechou. Keď pani
Helena požiadala miestnu autoritu – budhistického lámu, aby
jej ukázal najchudobnejšie obydlie, bol vo veľkých rozpakoch.
„Také tu nemáme,“ dozvedela sa. Ladakhčania pojem chudoby
vôbec nechápali. „Máme všetko, čo k životu potrebujeme,“ to
bolo ich presvedčenie. Po krátkom vegetačnom období, keď
museli zvládnuť prácu na poli, mali dlhé obdobie pokojnejšej
činnosti, spojenej s výrobou látok a iných predmetov. Poznali
aj niekoľkodenné sviatky spojené s veľkými postavami tibetského
budhizmu, divadlo, verejné teologické diskusie. Tunajší
láma bol prirodzenou autoritou, od ktorej obyvatelia očakávali
pomoc v duchovnej oblasti aj v praktických veciach života.
O niekoľko desiatok rokov sa táto idylická tvár Ladakhu
takmer stratila vo víre pokroku, ktorý sem dorazil ako pomoc
indickej vlády pre túto „zaostalú oblasť“.
Bolo postavených niekoľko priemyselných prevádzok aj mesto
s obytnými blokmi. Obyvateľom vidieka bola ponúknutá mož-
9
SVET GRÁLU
5/2005
S P O L O Č N O S Ť
nosť „zbaviť sa chudoby“ a podieľať
sa na tomto hospodárskom úspechu.
Do Ladakhu sa začala dovážať lacná
„vládna pšenica“.
Pretože táto hospodárska zmena
prebehla za taký krátky čas, stal sa Ladakh
unikátnym sociologickým laboratóriom.
Bolo možné ako na dlani vidieť
a dokumentovať, ako tieto zmeny
zmenili postoje, zvyky, hodnoty a životný
štýl tunajších ľudí.
Vďaka filmu a knihe H. N. Hodge
Poučenie z Ladakhu sa tento experiment
stal svetoznámym. Poučenie z Ladakhu
je však mementom. Ukazuje, aký
úpadok spôsobil odklon od tradičných
duchovných hodnôt spôsobu života,
ale aj to, aké ťažké je napraviť účinky
takejto ekonomickej injekcie.
T
„STE CHUDOBNÍ
A ZAOSTALÍ !“
o bolo konštatovanie, ktoré do
Ladakhu priniesli vládni experti.
Tunajším obyvateľom ponúkli prácu,
vzdelanie a „kultúru“. Vybudovali sa
dielne, zdravotnícke strediská, základné
školy s predmetmi ako dejiny
Indie a angličtina. Pre inšpiráciu moderným
životným štýlom bola zavedená
televízia. Mnoho ľudí vidine pokroku
uverilo. Najmä mladé rodiny sa sťahovali
do mesta, začali pracovať a – zarábať
peniaze. To bolo tiež niečo, s čím
sa dovtedy stretávali len zriedka. Ale
s pokrokom prišli aj iné fenomény. Predovšetkým
odklon od náboženstva, pochybnosti
o morálnych hodnotách, anonymita
a odcudzenie v medziľudských
vzťahoch, alkoholizmus, agresivita.
Hrdinami malých detí sa stali Rambo
a bábika Barbie. Psychický tlak a túžba
vyrovnať sa ostatným núti moderných
Ladakhčanov kupovať všetko, čo očividne
reprezentuje pokrok – motorky
aj domáce spotrebiče. Kto to nemá, nemôže
byť v meste „in“. Celú situáciu
zhrnula istá babička po návšteve svojej
10
SVET GRÁLU
5/2005
vnučky takto: „Moja dcéra má všetky
veci, ktoré šetria čas. Ale keď za ňou prídem,
nikdy nemá čas, aby sa so mnou
porozprávala!“ Starí ľudia na vidieku
väčšinou osameli. Jediní ľudia, ktorí tunajší
„pokrok“ spochybnili, boli ľudia
zo Západu a tunajší lámovia. Tí celkom
správne predpokladali, že „pokrok“ neprinesie
len samé výhody. Dnes už pôsobí
v Ladakhu niekoľko nadácií, ktoré
sa snažia pomôcť zachrániť niekdajšiu
kultúru, remeslá a zvyky. Turisti tu
môžu za lacný peniaz stráviť pobyt na
vidieku, vyskúšať si tradičné remeslá,
ochutnať domáce potraviny. Tunajší ľudia
sú obdivom návštevníkov príjemne
prekvapení a znova začali dúfať, že ich
pôvodný spôsob života nezanikne.
JEDEN PRÍKLAD
Ladakh je miniatúrnou vzorkou
priebehu scenára, ktorý sa realizoval
všade vo svete. V Strednej i v Južnej
Amerike, v Afrike, v Ázii. Následkom vysťahovaleckej
vlny do miest, ktorá bola
často vynútená aj zbraňami, je takmer
vždy hladomor a živorenie v štvrtiach na
periférii. Automatizovaný priemysel dnes
potrebuje minimálne počty pracovníkov.
Ak sa spriemyselní „primitívne“ poľnohospodárstvo
v Indii a Číne za podpory
nadnárodných korporácií, hrozí, že
o prácu príde ďalších asi jeden a pol miliardy
ľudí. Aj keď je isté, že tento trend
vedie do slepej uličky, zdá sa, že vlády
i morálne autority sú proti tejto ideológii
pokroku bezmocné. Pomaly sa však
začínajú rozvíjať i projekty na „revitalizáciu
vidieka“ a mnoho svetoznámych
ekonómov vidí jediný liek na chudobu
v malých miestnych a lokálnych trhoch,
kde zisk z predaja a podnikania ostáva
v komunite, v ktorej hodnoty vznikajú.
Miestna ekonomika podporuje aj ducha
spolupatričnosti. Členovia komunity sa
starajú o seba, o svoje rodiny, susedov,
zvieratá, polia, lesy a všetky prírodné
zdroje tak, aby prinášali úžitok nielen
súčasníkom, ale aj budúcim generáciám.
Veľký význam sa pripisuje i „kultúre
daru“, ktorá má svoj pôvod v dôvere
medzi ľuďmi, v susedských a rodinných
vzťahoch. Izraelský ekonóm Ezra Mishan
hovorí o tom, že základom každej
výmeny by mala byť láska.
DUCHOVNÉ SÚVISLOSTI
Je teda chudoba dôsledkom nedostatku
peňazí alebo zastaraných
technológií? Mnoho príkladov po
celom svete dokazuje, že príčinou
chudoby je skôr rozpad tradičných
komunít.
Ak chceme pochopiť aj duchovné
súvislosti celého problému, musíme
vziať do úvahy myšlienku, že žiadny
človek nemôže bez ujmy zostať bokom
od toho, čo môžeme nazvať neustálym
„pohybom vo stvorení“. Pohyb je
život. Všetky deje vo stvorení vychádzajú
z dvoch základných „prazákonov“
– zákona pohybu a zákona spätného
pôsobenia. V duchovnom jadre
človeka nachádza zákon pohybu svoj
odraz v hlboko zakotvenej túžbe „ísť
za niečím“. Aj keď sa to netýka predovšetkým
hmotných hodnôt, za pomoci
zmyslu pre krásu by človek mohol
– a aj mal z tejto zeme vybudovať
„raj“. Ani jeden človek preto nemôže
žiť spokojný a zmysluplný život, ak
nepracuje. Z toho dôvodu je nespravodlivý
a neudržateľný každý systém,
ktorý rozširuje masy nepracujúcich,
bez ohľadu na to, aké sociálne výhody
im môže poskytnúť.
Samozrejme, pre komplexné zmeny
v hospodárstve, v ekonomickom
a finančnom systéme na prevenciu
a odstraňovanie chudoby tohto času
chýba „politická vôľa“. Môžeme sa
len snažiť podporovať v našom okolí
aspoň tie zdravé spôsoby podnikania,
ktoré rešpektujú sociálne a ekologické
hodnoty.
Roman Levický
Sen
o zdravom
peňažníctve
Všade, kam sa pozrieme, vidíme,
ako sa zväčšuje rozdiel medzi
bohatými a chudobnými. Drobní
obchodníci sa sťažujú na pokles
obratu, reťazce veľkoobchodov a luxusné
obchody sa naopak tešia zo
zvýšeného dopytu. 235 miliardárov
vlastní po celom svete práve toľko
majetku, ako celý zvyšok ľudstva.
Rastúca nezamestnanosť zostruje
sociálne rozdiely a aj stredná vrstva
musí počítať s klesajúcimi príjmami.
A to všetko navzdory stále stúpajúcej
produktivite práce.
Hoci ide jednoznačne o neblahé
príznaky krízy, len málo ľudí hľadá
hlbšie príčiny. Niekoľko hesiel ako
globalizácia, štrukturálne zmeny,
kríza vzdelania alebo technologická
nezamestnanosť stačí väčšine ľudí
na to, aby sa utvrdili v presvedčení,
že tak či tak sa nedá nič robiť a že
raz predsa bude lepšie.
V dávnejších dobách bol pocit, že
sa proti panujúcim pomerom nedá
nič podniknúť, celkom pochopiteľný,
pretože sa na vonkajšie okolnosti
nazeralo ako na osudové a dané od
T É M A
Bernd Hercksen sa zaoberá problémami v peňažníctve a naznačuje cesty, ktoré
by mohli viesť k jeho ozdraveniu.
Boha. Teraz sa tento postoj výrazne
zmenil. Prevláda mienka, že človek
si vlastné problémy spôsobuje sám
buď priamo vlastným konaním,
alebo nepriamo tolerovaním chybných
zákonov alebo opatrení.
Ak však problémy súčasnosti, ako je
nezamestnanosť, zostrenie sociálnych
rozdielov medzi chudobnými a bohatými,
ničenie životného prostredia,
rastúce násilie a zločinnosť, spôsobuje
človek, môže príčina fatalistického
prijímania týchto skutočností
ležať len v duchovnej lenivosti veľkej
časti obyvateľstva. Ľudia si netvoria
vlastný úsudok o zjavne chybných
hospodárskych opatreniach, ale
prenechávajú zodpovednosť vládam
a ich expertom.
A to isté prebieha na vládnej
úrovni. Politici sa spoliehajú na
odborníkov národohospodárskych
vied a tí odsúvajú morálne rozhodnutia
nabok, pretože veda podľa
nich nemá vynášať morálne súdy.
Napríklad otázka spravodlivosti
úrokov a úrokov z úrokov nie je témou
národohospodárskej náuky. Tá
sa obmedzuje na to, že skúma spôsob
fungovania existujúceho hospodárskeho
systému a robí ho použiteľným
pre jednotlivé záujmové
skupiny. Tak nie je za celkový výsledok
zodpovedný nikto. Herbert
Vollmann píše k tejto téme v článku
„Zdravé peňažníctvo“: „Vinu na celom
nešťastí nesie človek, a napriek
tomu sotva niekto príde na myšlienku,
že by zlyhanie človeka mohlo
spočívať v nedodržiavaní prírodných
zákonov, zákonov stvorenia, ktoré
sú smerodajné aj pre ľudský život na
zemi. Iba poznanie a dodržiavanie
zákonitostí v stvorení a ich uplatňovanie
v pozemskom živote prinesie
naozajstný pokrok. Jednou takou
zákonitosťou je nutné vyrovnávanie
medzi dávaním a braním, ktorému
podliehajú všetky deje v stvorení. Je
samozrejmé, že tento zákon musí
platiť aj pre peňažníctvo a národné
hospodárstvo, ak sa má dosiahnuť
zdravá rovnováha.“
Herbert Vollmann naznačuje aj
to, kde v hospodárstve dochádza
k porušovaniu tohto zákona vyrov-
11
SVET GRÁLU
5/2005
T É M A
nania: „Chyba spočíva v jednostrannosti
výmeny, pri ktorej sa prevažne
berie bez toho, aby sa v správnom
pomere dávali protihodnoty.“
Problémovou oblasťou nášho peňažného
systému je úrok: Kto požičiava
peniaze, dostáva bez vlastného
pričinenia naspäť viac, než dal.
Človeku vlastne už svedomie hovorí,
že nie je správne brať peniaze
bez protislužby. Peňažníctvo dovoľuje
menšine, aby sa obohacovala
na úkor väčšiny bez toho, aby pre to
musela niečo vykonať.
To, že tradičné peňažníctvo
a platenie úrokov mohlo pretrvať
tisícročia navzdory tejto zrejmej
nespravodlivosti a že i dnes je prijímané
takmer bez výhrad, zreteľne
ukazuje, ako sa naša spoločnosť
vzdialila od jednoduchého princípu
dávania a brania, ako málo dbá na
hlas svedomia a pocit prirodzenej
spravodlivosti. Dôsledky tejto duchovnej
lenivosti však naplno dopadajú
späť na ľudstvo:
• Peniaze v skutočnosti nevytvárajú
ani nezvyšujú žiadne hodnoty,
teda „nepracujú“, nechávajú pracovať
za seba iných: tí
musia prácou navýšiť
hodnotu investície
aj o podiel úroku
( k a l k u latór ny
úrok) obsiahnutý
v cenách
tovaru a akumulovaný
na
rôznych stupňoch
výroby, čo tvorí asi
40 % z celkovej ceny!
Pracujúce obyvateľstvo
tak platí majiteľa peňazí a vecného
kapitálu, teda v prvom rade bohatých
a superbohatých. Národohospodársky
analytik Helmut Creutz
rozdelil domácnosti v Nemecku
podľa príjmov do desiatich skupín
a vypočítal, že týmto spôsobom
v roku 1990 osem „spodných“ sku-
12
SVET GRÁLU
5/2005
pín domácností zaplatilo 60 miliárd
euro desiatej skupine s najvyššími
príjmami. Druhá najbohatšia skupina
domácností získala presne
toľko úrokov zo svojho majetku,
koľko tvoria úroky v ich spotrebných
výdavkoch. Týmto spôsobom
sa chudobnejším berie a bohatým
dáva – celkom automaticky a temer
nepozorovateľne.
• Podiel príjmov z kapitálu na celkových
príjmoch sa stále zväčšuje
na úkor príjmov z práce. Bez hospodárskeho
rastu by také prerozdeľovanie
príjmov viedlo k tomu,
že by životný štandard pracujúceho
obyvateľstva najprv pomaly
a potom stále rýchlejšie klesal. Len
vtedy, keď hospodárstvo rastie
rýchlejšie ako peňažný úrok, dá sa
zabrániť klesaniu životného štandardu.
„Motor prerozdeľovania“
úroku z úroku je teda bičom pre
trvalý hospodársky rast, ktorý zabezpečuje,
aby bolo možné
obslúžiť vložený kapitál
a zároveň udržať
životný štandard
pracujúceho obyvateľstva.
Rast
do nekonečna je
však v konečnom
svete nemožný.
Nepriamo je tak
úrok zodpovedný aj
za vzrastajúce ničenie
životného prostredia.
Existujúci peňažný systém má
však ešte iné pustošivé následky.
„Peniaze sú takým významným činiteľom
vo vzájomnom hospodárskom
styku ľudí, že si ich nemožno
odmyslieť. Tým horšie sú následky,
ktoré vznikajú, keď sa peňažníctvo
ukáže ako nezdravé,“ píše Herbert
Vollmann. Spomeňme si na veľkú
infláciu v roku 1923, ktorá zničila
úspory miliónov ľudí, alebo na svetovú
hospodársku krízu od roku
Ježiš žiadal, aby peniaze nestarli v mešci, majú
byť teda postavené na roveň starnúcemu tovaru.
1929, ktorú vyvolal pokles množstva
peňazí a ktorá nepriamo spôsobila
i nástup nemeckého nacionálneho
socializmu, a tým druhú
svetovú vojnu.
V minulosti prichádzali v dôsledku
menových kríz veľké spoločenské
zmeny, napríklad Veľká
francúzska revolúcia vyvolaná obrovským
zadlžením štátu, zánik
Ríma a storočný spánok hospodárstva
a kultúry v ranom stredoveku
v dôsledku chronického nedostatku
peňazí (deflácie) alebo vzostup antického
Grécka vďaka vynálezu
mincí.
Žiadny div, že staré náboženstvá –
židovstvo, kresťanstvo a islam – sa
pokúšali dať úrok do kliatby ako
najviditeľnejší a najnespravodlivejší
následok nezdravého peňažníctva.
Židia každých 49 rokov odpúšťali
dlhy svojim dlžníkom.
Ježiš požadoval: „Predajte svoj majetok
a konajte ním dobro. Urobte si
mešce, ktoré nestarnú, nehynúci poklad
v nebi, kam zlodej neprichádza
a kde moľ neničí.“ (Lukáš 12,33)
Ide teda o to – nelipnúť na peniazoch
a nehromadiť pozemské
poklady. Nepominuteľný poklad je
jedine mimo tejto hmotnosti („u
Boha“), zatiaľ čo pozemské poklady
nemôžu byť nikdy trvalé.
Práve tento prirodzený cieľ „nepominuteľného
pokladu“ sledoval
človek vo svojom velikášstve tým, že
použil na výrobu peňazí ušľachtilý
kov, čiže veľmi trvanlivý materiál.
Avšak tovar, ktorého výmenu majú
peniaze sprostredkovať, nie je večný.
T É M A
Ten podlieha „zubu času“, kazí sa,
prináša so sebou výdavky na skladovanie,
ktoré jeho hodnotu znižujú,
alebo vychádza z módy. Nadčasové
peniaze tak majú voči tovaru „zabudovanú“
výhodu: Majiteľ peňazí,
ktorý chce svoje peniaze vymeniť
za tovar, môže počkať a zatvoriť
truhlicu s peniazmi, ak obchod nezodpovedá
jeho predstavám. Majiteľ
tovaru alebo ten, kto chce pracovať,
to nemôže urobiť, lebo jeho tovar
časom stráca hodnotu.
Táto výhoda majiteľov peňazí je
kľúčovým bodom nezdravého peňažného
systému. Peniaze sú ako
prostriedok výmeny cennejšie ako
tovar, takže ich majiteľ môže získať
v tovare väčšiu protihodnotu. Kto
sa vzdáva vlastníctva všemocných
peňazí, žiada preto zvláštnu prémiu
za svoju obeť – úrok. Príjemca
úroku pripomína lúpežného rytiera,
ktorý si svoju mocenskú výhodu nechá
zaplatiť zvonivými mincami.
Ježiš žiadal, aby peniaze nestarli
v mešci, majú byť teda postavené na
roveň starnúcemu tovaru. To zodpovedá
prírodnému zákonu o vzniku
a zániku, ktorému je podriadená
celá hmotnosť. Len peniaze, ktoré
časom strácajú zo svojej hodnoty,
môžu odstrániť úrok, odporujúci
prírodnému zákonu, lebo také „prirodzené“
peniaze sa rovnajú tovaru.
Už v antike existovali snahy o takú
prirodzenú výmenu: Diogenes žiadal
„kostnú menu“, ktorej starnutie
bolo po nejakej dobe zreteľne cítiť
a Sparťania používali hrdzavejúce
železné peniaze. Vo vrcholnom a neskorom
stredoveku, asi od r. 1150
do r. 1500, mali v Nemecku prenikavý
úspech „neutrálne peniaze“.
Približne v polovici 12. storočia
zaviedol magdeburský arcibiskup
Wichmann ako prvý tzv. odvolávanie
mincí, pri ktorom sa v určitých
časových odstupoch vyzývalo na
ich výmenu. Biskup, ako pozemský,
svetský vládca, si podržal
časť týchto peňazí ako
daň, zvyšok dostali
občania naspäť
vo forme nanovo
razených peňazí.
Týmto elegantným
a účinným
spôsobom mohli
byť pravidelne
a spoľahlivo vyberané
dane, občania
dokonca prichádzali k pozemskému,
svetskému vládcovi
sami, aby dodali svoje peniaze, lebo
po odvolaní mincí (najviac raz až
dvakrát ročne) staré už neplatili.
Peniaze mali takpovediac zabudovaný
dátum rozkladu, starli ako
tovar. Privilégium majiteľa peňazí
bolo tým preč, nemohol večne čakať
s obchodom, pretože tak jeho
peniaze časom stratili hodnotu.
Týmto spôsobom stále obiehali
nové mince, „brakteáty“, ktoré boli
Podiel príjmov z kapitálu na celkových príjmoch
sa stále zväčšuje na úkor príjmov z práce.
také tenké, že sa dali zlomiť a nemohli
byť hromadené, ako to žiada
aj Ježiš v evanjeliu.
Účinok používania brakteátov
rozšírených v strednej Európe bol
na hospodárstvo a spoločnosť veľmi
silný. Doba od roku 1150 do roku
1500 bola dobou trvalej konjunktúry,
nikdy predtým ani potom nebolo
v Nemecku založených toľko miest.
Viditeľným príkladom všeobecného
blahobytu boli nespočetné katedrály,
ktoré občania dobrovoľne financovali
a ktorých stavba bola po
roku 1500 pre nedostatok peňazí zastavená.
Napoly hotové dómy v Kolíne
alebo v Ulme boli dokončené až
v 19. storočí.
Doba brakteátov skončila okolo
roku 1500, pretože kniežatá tento
spôsob vyberania daní
často zneužívali a odpor
obyvateľov voči
platidlu rástol.
Avšak ľudia vtedy
nepostrehli požehnaný
účinok
starnúcich
peňazí a proti
zavedeniu mincí
z ušľachtilého kovu
nekládli príliš veľký
odpor.
Dôsledkom staronovej zlatej
meny boli stúpajúce úroky, pomocou
ktorých veritelia, ako napríklad
Fuggerovci, nahromadili rozprávkové
bohatstvo. Na druhej strane
obyvateľstvo stále chudobnelo.
Dnes predkladá požiadavku starnúcich
alebo neutrálnych peňazí
predovšetkým hnutie voľného hospodárstva,
ktorého cieľom je „prirodzený
hospodársky poriadok“.
Jeho priekopníkom bol asi pred sto
rokmi nemecký obchodník Silvio
Gesell, ktorý vo svojom povolaní
čelil neprestajnému klesaniu cien
a hoci nemal akademické vzdelanie,
začal pátrať po príčinách. Našiel
ich v tradičnom peňažníctve.
Vtedy bolo množstvo peňazí
priamo závislé od množstva vyťaženého
zlata alebo striebra. Gesell
žiadal koniec zlatej a striebornej
meny a zavedenie papierových peňazí,
ktoré by sa stali všeobecným
platobným prostriedkom. Táto požiadavka
bola po veľkom zlyhaní
zlatej meny počas veľkej hospodárskej
krízy trvajúcej od roku 1929
po druhej svetovej vojne splnená
v celosvetovom rozsahu. Úspešný
obchodník pôsobiaci v Argentíne
však šiel so svojimi požiadavkami
13
SVET GRÁLU
5/2005
T É M A
14
SVET GRÁLU
5/2005
ešte ďalej: chcel dosiahnuť cenovú
stabilitu a odbúranie úrokov tým,
že by peniaze, ako kedysi v dobe
stredovekých brakteátov, boli vystavené
tlaku ponuky.
Toto zabezpečenie obehu peňazí
malo účinkovať podľa jeho predstáv
prostredníctvom nálepiek
na peňažných poukážkach, ktoré
by stáli tisícinu hodnoty peňazí
a týždenne by sa na bankovky
nalepovali, aby si peniaze zachovali
platnosť. Peniaze tak strácajú
ročne asi päť percent zo svojej
hodnoty. Z toho vzniká tlak dať
peniaze čo najrýchlejšie do obehu,
alebo ich požičať. Namiesto nálepiek
sa môže zabezpečenie obehu
uskutočniť aj náhodnými výmenami
určitých druhov peňažných
poukážok. Tým sa peniaze stávajú
pominuteľnými a negatívny vplyv
úrokov je odstránený.
Prostredníctvom takej menovej
reformy by bolo možné vyhnúť sa
aj hospodárskym krízam, keďže
vydané množstvo peňazí sa rovná
množstvu peňazí v obehu, ktoré
možno kontrolovať a presne prispôsobovať
pomocou indexu tovaru.
Pretože však nie je isté, aké
veľké množstvo peňazí je v obehu,
nemožno ho presne dávkovať.
Každá myšlienka o reforme peňažníctva
prirodzene vyvoláva
mnoho ďalších otázok – od zabezpečenia
dôchodkov až po oblasť
správy bánk – o ktorých by sa muselo
zodpovedne premýšľať a diskutovať.
Práve v čase globalizácie
však existuje veľké nebezpečenstvo,
že myšlienky, ktoré fungujú v uzavretej
hospodárskej oblasti, sú odsúdené
na stroskotanie. Ak sa však
nájdu ľudia, ktorí majú odvahu vystúpiť
proti ľahostajnosti, nepochopeniu
alebo odmietnutiu, nájdu sa
aj zmysluplné cesty k zmene.
Bernd Hercksen
Fair Trade – celosvetová sieť pre spravodlivý obchod
S Mgr. Jurajom Hipšom (1976), riaditeľom
Centra environmentálnej a etickej
výchovy Živica (Bratislava, SR) sa
o spravodlivom obchode rozprával redaktor
Sveta Grálu Roman Levický.
Nedávno som v komerčnom rozhlasovom
vysielaní zachytil rozhovor
o ochutnávke výrobkov (čokolády,
kávy) s označením Fair Trade, čo znamená
„spravodlivý obchod“. Moderátor
podotkol, že výrobky Fair Trade
konzumujú aj poslanci Európskeho
parlamentu. „Spravodlivý obchod“ je
dosť odvážne označenie. Znamená to,
že všetky ostatné výrobky pochádzajú
z nespravodlivého obchodu?
Fair Trade je celosvetová značka.
Ak si človek kúpi výrobok s označením
Fair Trade, má istotu,
že ľudia z rozvojových krajín
vyrábajúci takéto výrobky
dostanú spravodlivú
odmenu. Okrem toho sa
časť zisku investuje do rozvoja
komunity, stavajú sa
napríklad školy alebo nemocnice.
Výrobcovia, ktorí
sú zapojení v systéme spravodlivého
obchodu, majú zabezpečenú
lekársku starostlivosť a vzdelanie.
To vo väčšine rozvojových krajín
nie je vôbec bežné. Fair Trade taktiež
zaručuje, že na prácu nie sú zneužívané
deti. Jednoducho povedané, pri
Fairtrade sa kladú záujmy ľudí nad
vidinu krátkodobého zisku. V roku
1997 bola založená kontrolná organizácia
Fair Trade Labelling Organisations
International, ktorá zabezpečuje
transparentné prideľovanie značky
Fair Trade, ako aj stanovovanie kritérií
pre získanie tejto značky. FLO International
má pod „patronátom“ 300
výrobcov v 29 krajinách.
A či sú ostatné výrobky nespravodlivé?
Podľa mňa si stačí odpovedať
na otázku, ako je možné, že banány
dovezené z druhého konca sveta sú
Logo Fair Trade
lacnejšie ako jablká zo Záhoria. Je to
možné len vďaka extrémne nízkym
mzdám robotníkov na plantážach,
detí, ktoré pracujú ako otroci, ako aj
používaniu chemických látok na ošetrovanie
plodín. A to nie je všetko…
Sú výrobky Fair Trade, okrem sociálnej
akceptovateľnosti, aj kvalitnejšie?
Viac ako 50 % potravinových produktov
Fair Trade vlastní značku
„bio“. To značí, že tieto produkty sú
pestované v systéme ekologického
poľnohospodárstva, bez použitia
syntetických postrekov a hnojív. Výrobky
so značkou bio nie sú len kvalitnejšie,
ale sú aj praktickou cestou
k ochrane životného prostredia.
Kde všade sú dostupné
výrobky Fair Trade na Slovensku?
Na Slovensku ponúka Fair
Trade produkty napríklad aj
náš „Ekoobchod“ Živica na
Vysokej 18 v Bratislave. Za
zmienku stojí, že v obchode
pracujú dobrovoľníci bez
nároku na honorár. Sú to
študenti, ktorí týmto spôsobom pomáhajú
uviesť myšlienky spravodlivého
obchodu do praxe. V Trenčíne sa Fair
Trade výrobky predávajú v obchode
„U malého princa“ na Mierovom nám.
29, vo Svätom Juri v čajovni Čhajori
pri Scheindlinovej záhrade a v Banskej
Bystrici v nadácii Ekopolis na Komenského
21. V Bratislave môžete priamo
v niektorých kaviarňach a hoteloch
ochutnať Fair Trade kávu, čaj, kakao
alebo čokoládu. Aktuálny zoznam
nájdete na www.ekoobchod.sk.
Kedy a kde bude najbližšia ochutnávka?
Na jeseň pripravujeme veľkú propagačnú
akciu v spolupráci s rakúskymi
kolegami. Aktuálne informácie sú
zverejnené na www.ekoporadna.sk.
Všetkých srdečne pozývam.
ROZHOVO R
Hipoterapia
Jazdiareň „Na podlipe“ v obci
Ľubietová je domovom piatich
koní, šiestich poníkov a jej majiteľov
– manželov Búgelovcov. Dom,
kde sme sa stretli v súvislosti s naším
rozhovorom, je polosamota –
oproti posledný sused, vzadu už
len potok, les a lúky, prenajaté
na výbeh koní a jazdenie. Na prvý
pohľad naozaj romantické miesto.
Najmä ak sa dívate na západ slnka
so siluetou koní na obzore. Ako to
už býva, v pozadí romantiky je
skrytá tvrdá práca na tom, aby sa
ideály premenili na realitu. Do jazdiarne
v Ľubietovej som sa vybral
predovšetkým kvôli informáciám
o hipoterapii, teda liečbe ľudí pomocou
jazdenia na koni. Nasledujúci
rozhovor vás možno inšpiruje,
aby ste zážitok jazdy na koni vyskúšali
na vlastnej koži.
Nie je celkom bežné, že sa mladí
ľudia rozhodnú usadiť na polosamote
a zasvätiť svoj život práci
s koňmi – a tiež s rôzne hendikepovanými
ľuďmi. Kedy vo vás dozrelo
takéto rozhodnutie?
Myslím, že som mala veľmi silný
vzťah k prírode a k zvieratkám odmalička
hlavne preto, že som pociťovala
deficit v tejto oblasti – žila
som vo veľkomeste, v Bratislave. Ku
koňom ma priviedla priateľka, nahovorila
ma, aby som chodila do
jazdeckého oddielu. Ona bola medzi
prvými, ktorí sa odhodlali za bývalého
režimu mať vlastné kone, a bola
tiež priekopníčkou v hipoterapii.
Potom som k nej chodila aj starať sa
o kone, čistiť stajňu, zarábali sme si
na brigádach, chodili sme obracať
seno… Ale vtedy som si uvedomila,
koľko je s tým práce, a vravela som
si, že ja by som asi vlastné kone nechcela
mať. No vidíte, ako to dopadlo…(smiech).
Osud ma nejako tak
viedol, že moja priateľka išla po revolúcii
pracovať do Rakúska aj s koňmi.
Zhodou okolností im tam dal náhle
výpoveď pracovník v stajni a ja som
na to hneď zareagovala. Dala som
výpoveď v práci a na rok som odišla
do Rakúska. Na tú dobu som si zarobila
slušné peniažky a vtedy mi moja
mama hovorila: „Daniela, otvoríme
15
SVET GRÁLU
5/2005
ROZHOVO R
16
SVET GRÁLU
5/2005
si fotoateliér.“ (Mám polygrafickú
školu – odbor fotograf.) No ja som
jej povedala: „Mami, máš smolu,
kúpila som si koňa.“ Kúpila som si
Makovičku, ktorá v tom čase čakala
žriebätko, takže som už mala dva
kone. Potom som dostala pracovnú
ponuku na jednej farme na strednom
Slovensku a tam som pracovala
dva roky aj so svojimi koníkmi.
Ako ste sa dostali k svojej vlastnej
farme?
Zo svojho bývalého pôsobiska
som odišla aj s koníkmi a bola som
s nimi najprv v Bystrej v Nízkych
Tatrách, s koníkmi len pod holým
nebom, bývala som tam naozaj
v núdzových podmienkach. Koníky
voľne behali, takže som ich musela
každé ráno chodiť hľadať na hrebeň.
Ale dôverovala som tomu, že
ak je tá práca ušľachtilá a pekná, tak
„niečo príde“. Aj prišlo – jedna pani
mi dala tip, že v Ľubietovej je voľná
bývalá koniareň štátnych lesov. Bola
som sa pozrieť a v priebehu dvoch
týždňov som si ju prenajala aj s blízkymi
lúkami.
Aké služby poskytujete teraz? Hipoterapiu,
jazdeckú školu, rekreačné
jazdenie…
Poskytujeme jazdeckú školu pre
začiatočníkov – deti sa učia na poníkoch,
dospelí na koňoch. Tí, čo
vedia jazdiť, môžu jazdiť samostatne.
Chodíme aj von do prírody,
ale vždy so sprievodom. Hipoterapia
je zvláštna kategória, robí sa
pre telesne i mentálne hendikepovaných
ľudí, ale aj pre ľudí, ktorí sú
vyčerpaní. Je to zároveň i akási psychoterapia.
Kôň vyžaruje prostredníctvom
tela veľké množstvo bioenergie,
ktorá prúdi do ľudského
tela a dokáže ho znovu „nabiť“
najmä na oslabených či zablokovaných
miestach. Človeku sa znovu
rozprúdi krv, získa novú silu, odstráni
sa disharmónia v prúdení
enegií. Koník tiež môže „nachytať“
z ľudského tela
niečo negatívne,
čo potom striasa
zo seba pri váľaní
v tráve. Potom
je opäť uvoľnený
pre ďalšiu pomoc
človeku.
Aké sú konkrétne
výsledky
tejto metódy?
Napríklad deti,
ktoré nemôžu
chodiť, môžu
na chrbte koňa
precítiť vo svojej
panvovej oblasti
pocit, aký býva
pri normálnej
chôdzi. Pre mnohých
ochrnutých
je jazda na koni
jedinou možnosťou
ako sa prejsť
vo vzpriamenej
polohe – i keď na nohách koňa.
Stuhnuté svalstvo postihnutého
dieťaťa či dospelého sa uvoľní a on
potom dokáže napríklad aspoň
lepšie vystrieť nohy. Pamätám sa
na jednu slečnu, ktorá mala veľké
ťažkosti s pohybom a v ten deň,
keď tu bola dlho s koníkmi, prešla
od jazdiarne ku koniarni tak, že
pred sebou tlačila vozíček. Chodila
aj predtým, ale vtedy to zvládla
úplne perfektne.
Kontakt so zvieraťom, jeho
teplo, energia, dotykové podnety
a skutočnosť, že koník nerobí rozdiel
medzi zdravým a chorým, to
dáva možnosť zabudnúť na bolesti.
Najmä deti sú pri koňoch veľmi radostné
a šťastné. To nie je možné
nahradiť nijakým rehabilitačným
strojom. V mnohých prípadoch sa
stalo, že dieťa, ktoré nerozpráva,
začne hovoriť. Pri koníkovi sa tak
otvorí, že povie napríklad „mama“
alebo „koník“. Teda sa mu otvorí
akási brána k okoliu. Aj dieťa, ktoré
nevidí, nerozpráva, je ponorené
do vlastného sveta, je na koníkovi
zrazu iné, usmieva sa…. Hipoterapia
má výborné účinky aj pri nervových
poruchách, pri detskej mozgovej
obrne, alebo pri stavoch po
mozgových príhodách a epilepsii.
ROZHOVO R
Ale chodia
k nám aj zdraví
dospelí, ktorí si
chcú po celodennej
práci a stresoch
takto oddýchnuť.
Ako sa k vám
klienti dostávajú –
s p olupra c ujete
s nejakým klubom
alebo združením?
V súčasnosti
k nám chodia
ľudia z dvoch
ústavov – raz
týždenne mentálne
postihnutí dospelí z Domu
Matky Terezy v Banskej Bystrici
a dvakrát do týždňa deti z Kompy,
čo je denné zariadenie pre telesne
i duševne postihnuté deti. A súkromne
aj mamičky s deťmi, ktoré
odporučí lekárka s pokynmi, čo sa
s dieťaťom môže robiť.
Musím položiť aj úplne praktickú
otázku. Ako je to s financovaním
hipoterapie? Preplácajú ju klientom
zdravotné poisťovne, alebo sa
o tom ani neuvažuje?
Žiaľ, ešte som sa s niečím podobným
nestretla, ale sú tu aktivisti,
ktorí pre deti vybavujú granty od
nadácií, z ktorých sa financuje aj
táto hipoterapia.
Ako vnímate záujem nových zákazníkov
o jazdenie a hipoterapiu,
má to stúpajúcu tendenciu alebo
naopak?
Je to skôr pokles, lebo koniarní
pribúda ako húb po daždi. Ale môžem
povedať, že veľa zákazníkov
sa k nám po čase vracia. Dosť nám
pomáhajú aj letné tábory pre deti,
ktoré ma veľmi bavia. Máme tu maximálne
po pätnásť detí, tri dievčenské
turnusy a jeden chlapčenský.
Deti jazdia, naučia sa čistiť koníky,
ale aj stajňu, rozvíjame v nich vzťah
k umeniu, maľujeme v prírode, vo
výbehu, pracujeme s hlinou, deti
modelujú, hráme si divadlo, dievčatá
pečú koláčiky, chlapci strieľajú
so vzduchovky, hľadajú poklad
podľa zakopanej mapy…
Ako sa na takúto životnú púť díva
váš manžel? (obraciam sa na pána
Búgela)
Je to náročné a ťažké, ale môžem
povedať, že dnes som tu radšej ako
v nejakej modernej dravej firme,
lebo tu je moja práca aj patrične ocenená
mojou manželkou.
Vráťme sa ešte ku koňom. Ako sa
cvičí kôň na hipoterapiu a jazdenie
– musíte prihliadať na jeho individualitu?
Kôň na hipoterapiu musí byť
zdravý a pokojný. Musí zvládnuť
aj neočakávané podnety z okolia
a musí vedieť vyrovnávať nekoordinované
pohyby pacienta. Koník
je však od prírody dobrý. Napríklad
máme dosť temperamentnú
kobylku Hopku, niekedy je aj tvrdohlavá.
Ale ak na ňu posadíme
hyperaktívne dieťa, ktoré sa na jej
chrbte vrtí, líha si, kope, tak kráča
pokojne, vyrovnane, neobzrie sa
doľava ani doprava. Dieťa sa upokojí,
začne si všímať iné koníky,
prírodu… Ak sa niekto stretne so
zlým koňom, ktorý napríklad hryzie,
tak je to preto, že mal zlé skúsenosti
s ľuďmi. A tiež veľa robí, ak
nevyrastal v stáde. Kone majú veľmi
„prepracovanú“ hierarchiu.
Vedúca
kobyla vychováva
svoje žriebätá, ony
sa musia podriadiť,
lebo inak by ich vylúčila
zo stáda, čo
by vo voľnej prírode
znamenalo smrť.
Iste máte aj zaujímavé
príhody súvisiace
s koňmi.
Tých príhod je
toľko, že by to bolo
na celú knihu. Ale máme jednu
veľmi zvláštnu príhodu. Stalo sa
to v čase, keď sme si mysleli, že
predáme jedného koníka, Belka.
Vtedy k nám chodil jeden podnikateľ,
veľmi slušný, mal oňho záujem,
tak som mu ho zo začiatku
prenajala. Vyzeral byť solventný,
tvrdil, že je riaditeľom poisťovne.
Jedného dňa nám Belko ochorel,
začal krívať. Mali sme tu veterinára,
ale ten nezistil príčinu. Belko
veľmi kríval, a tak som tomu podnikateľovi
požičala iného koňa.
Ale zaujímavé bolo, že keď sem
prišli dievčatá, ktoré k nám chodia,
a sadli si na Belka, vtedy nekríval.
Kríval len vtedy, keď sem
prišiel tento pán. Bola tu vtedy
jedna pani, ktorá vravela, že je
jasnovidná a dokáže sa so zvieratami
rozprávať, tak sme ju poslali
za Belkom. On sa jej „zdôveril“, že
má veľké obavy o svoju budúcnosť,
že ten pán nie je dobrý. Čakali sme
teda, čo bude ďalej. Dotyčný postupne
prestal platiť nájomné, ale
ďalej chodil jazdiť. Nakoniec sme
sa dozvedeli, že je profesionálny
podvodník a že ho dokonca hľadá
polícia. Takže niekedy je ten koník
múdrejší ako my a vycíti, s kým
má do činenia…
Srdečne vám ďakujem za rozhovor
a želám všetko dobré.
Roman Levický
17
SVET GRÁLU
5/2005
18
SVET GRÁLU
5/2005
Konský inštinkt
Príbeh zo života
Bol pekný letný deň a my sme sa vracali s koňmi z pastviny
po našej každodennej cestičke, ktorej súčasťou bol veľký
drevený most. Pod ním priepasť a potok. Ja som išla prvá, viedla
som kobylku, ktorá bola slepá na obe oči. Tento jej postih nebol
pri jazdení žiadnou prekážkou. Kobylka veľmi dobre reagovala
na pomôcky a bola veľmi obľúbená u detí. Za mnou viedla moja
trénerka žrebnú kobylu, ktorá bola v desiatom mesiaci. Slepá
Máša sa zastavila pred mostom a nechcela ísť ďalej. Snažili sme
sa ju prinútiť, aby vykročila, ale ona sa vzpierala a vzpínala sa na
zadné nohy. Keby sme my neboli tvrdohlavé a poslúchli varovanie,
mohli sme predísť nešťastiu. Mohli sme sa otočiť a ísť okľukou,
ktorá tiež viedla do maštale. Nakoniec sa nám podarilo Mášu
popohnať a ona vykročila na most. Našľapovala veľmi opatrne,
a keď som s ňou prešla cez most, počula som výkrik o pomoc.
Pustila som kobylu a utekala som dozadu. Pod žrebnou kobylkou
sa prelomili dva prehnité trámy a zadné nohy jej viseli do
priepasti. Ja som ju chytila za chvost a snažila som sa jej nohy
vytiahnuť. Ale pohnite s päťsto kilogramami živej váhy. Dievčatá,
ktoré boli vzadu, sa otočili a išli zavolať pomoc – hasičov
a veterinára. Diera bola dosť veľká a kobyla sa pomaly zošuchovala
hlbšie. Moja trénerka ju kŕčovito držala za ohlávku, ale nič
nepomáhalo. V tej chvíli akoby mi niekto našepkal, že kobyle sa
nič nestane, že ju máme pustiť. Onedlho jej padol zadok i brucho
do diery, žalostne zaerdžala a nám nezostalo nič iné, len ju
pustiť. Ešte chvíľku visela na predných nohách, a potom sa celá
stratila v diere. Našťastie spadla na svah najprv zadkom, potom
sa na chrbte šúchala dolu svahom a skončila pri potoku. Utekali
sme za ňou a videli sme, že dýcha. Uvoľnili sme jej nohy z konárov
a ona sa, na náš údiv, postavila. Prišiel i veterinár, ošetril jej
rany a dôkladne ju prezrel. Nič vážne sa jej nestalo. O mesiac sa
narodil zdravý, krásny žrebček, plný elánu do života.
Daniela Búgelová
Fotografie koní z Jazdiarne Ľubietová, archív D. Búgelovej
19
SVET GRÁLU
5/2005
Žiarenie televízie
spôsobuje predčasné
dospievanie
Televízia – na programe
nezáleží – urýchľuje dospievanie
detí. Vyplynulo to zo
štúdie florentskej univerzity.
Podľa výsledkov štúdie
produkujú telá detí, ktoré
nie sú vystavené žiadnemu
žiareniu televízie, počítača
či videa, oveľa viac hormónu
melatonínu. Jednou
z funkcií tohto hormónu je
pravdepodobne spomalenie
sexuálneho vývoja detí.
Znížené množstvo melatonínu
v tele spôsobené vyžarovaním
obrazovky teda
znamená rýchlejší rast, resp.
zrýchlený sexuálny vývoj.
To by vysvetľovalo fenomén
predčasného dospievania,
ktorý pozorujeme u mládeže
v posledných desaťročiach.
www.media.guardian.co.uk
Čistenie zubov
a zdravý chrup
Čistenie zubov bezprostredne
po vypití kyslých
nápojov alebo zjedení kyslých
potravín ničí zuby.
Stačí, ak počkáme pol hodiny,
riziko sa minimalizuje.
K tomuto záveru dospeli
vedci univerzity v Göttingene,
SRN. Čistenie zubov
po kontakte s kyslými potravinami
(k nim patria
aj nápoje s vysokým obsahom
ovocných kyselín)
vedie k troj- až päťnásobne
zvýšenému oderu tvrdého
tkaniva zubov.
www.humanmedizingoettingen.de
20
SVET GRÁLU
5/2005
Včasná
diagnóza
rakoviny
Na vč a snú d i a-
g n ó z u n i e k t or ýc h
druhov rakoviny využívajú
výskumníci univerzity
v Sársku, SRN, jednu
zvláštnu vlastnosť nádorov.
Bunky nádorov sa totiž dostávajú
do krvi. Táto stopa
môže včas upozorniť na
rakovinové bujnenie, pretože
bunky často obsahujú
zvláštne gény, ktoré umožňujú
nekontrolovateľný rast
nádorových buniek. Jedna
kvapka krvi teda stačí na
včasné rozpoznanie rakovinového
ochorenia.
www.unisaarland.de
Výchovou proti
génom agresivity
Starostlivá materská výchova
môže zrušiť vplyv
génov agresivity! To je výsledok
novej štúdie jedného
amerického inštitútu zaoberajúceho
sa okrem iného
výskumom zdravia detí (US
National Institute of Child
Health and Human Development)
v Bethesde v štáte
Maryland: „Princíp výchovy
je dôležitý a nemá vplyv len
na správanie, ale aj na hormonálne
aktivity, chémiu,
štruktúru a funkcie mozgu“,
tvrdí výskumník Stephen
Suomi. Tým sa potvrdzuje,
že genetické vlohy dieťaťa
sú len spolurozhodujúcim
faktorom vo vývoji dieťaťa,
pričom výchova tu môže zohrať
veľmi dôležitú úlohu.
www.nih.gov
Z A U J A L O N Á S
Z A U J Í M AV O S T I ZO S V E TA
V E D Y A V Ý S K U M U
HIV na
rekordnej
výške
Počet nových infekcií
vírusom HIV vzrástol celosvetovo
na rekordný počet
piatich miliónov. Odhaduje
sa, že vírusom HIV je nakazených
40 miliónov ľudí,
z toho je 2,5 milióna detí.
Denne sa infikuje 14 000 ľudí.
30 % obetí infekcie sú Afričania
žijúci južne od Sahary.
Len v Juhoafrickej republike
je 5,3 milióna ľudí HIV-pozitívnych,
čo znamená pre
túto krajinu smutné svetové
prvenstvo. Ako zvlášť
dramatický je hodnotený aj
stále vzrastajúci podiel infekcií
aidsu v Číne, Indii, Indonézii
a v Rusku.
www.unaids.org
Planéty podobné Zemi
Astrobiológovia nemajú jednotný
názor na to, či na nejakej
inej planéte existuje
vyššia forma života, alebo či
je dokonca viac planét, ktoré
môžu zvieratám a rastlinám
ponúknuť podmienky na život.
Podľa washingtonskej
univerzity sa však zdá isté
jedno: Nebeské telesá podobné
Zemi, s dostatočnou
zásobou vody, sa vyskytujú
pomerne často. V 44 počítačových
simuláciách našli
výskumníci v blízkosti
Slnku podobných hviezd
vždy jednu až štyri planéty
podobné Zemi. Medzi
nimi bolo 11 „obývateľných“
planét, ktoré vykazovali
zhruba rovnakú vzdialenosť
od Slnka ako Zem.
Zelený čaj
a rakovina
Zelený čaj pôsobí oveľa
účinnejšie proti tvorbe rakovinových
nádorov, než
sa dosiaľ ľudia domnievali.
K tomuto záveru dospeli
vedci univerzity v Rochestri,
ktorí znovu skúmali
účinky známeho čínskeho
nápoja. Kľúčovú rolu pritom
hrá arylová molekula
označovaná AH, ktorá organizmus
síce podporuje, ale
vplyvom spoluúčinku nikotínu
a dioxínu môže vyvolať
reťaz génových aktivít. Dve
chemické zložky, ktoré sa
v zelenom čaji nachádzajú,
dokážu tieto AH-aktivity
potlačiť. Obe látky, označované
ako EGCG a EGC,
sa nachádzajú aj v brokolici,
kapuste, hrozne a v červenom
víne.
www.urmc.rochester.edu
Ľudia častejšie
ostávajú pri vykaní
V priebehu posledných rokov
to vyzeralo, ako by sa
dôverné oslovenie „ty“ nezadržateľne
šírilo na všetkých
úrovniach aj v Nemecku.
Porovnanie minulých desiatich
rokov však naznačuje
obrat trendu: Zatiaľ čo v roku
1993 priznal každý tretí
Nemec, že v styku s novými
známymi prejde rýchlo na
tykanie, v roku 2003 tak postupovalo
len 29 % opýtaných.
Situáciu pred ponukou
tykania zvažuje dnes 43 %
ľudí, pred desiatimi rokmi
to bolo 33 %.
Prameň: neuform-Kurier 07/03
R O Z H O V O R
Výskum smrti
Čo nebolo v knihách o živote po živote
Dr. Moody, americký psychiater, filozof a bádateľ v oblasti umierania, sa
vo svojej praxi stretol s tisíckami ľudí, ktorí sa ocitli v stave blízkom smrti.
Jeho knihy sa stali bestsellermi v mnohých krajinách. Prinášame vám poslednú
časť rozhovoru, ktorý s týmto priekopníkom výskumu umierania
viedol exkluzívne pre časopis Svet Grálu Micah Rubenstein (USA).
Svet Grálu: Máte skeptický postoj
k mnohým otázkam, vrátane možnosti
života po smrti, a to i napriek
všetkým vašim poznatkom a skúsenostiam.
Čo by teda mohlo presvedčiť
Raymonda Moodyho o tom,
že existuje život po smrti?
Dr. Moody: Skutočne existuje len
málo vecí, o ktorých som presvedčený.
Jednou z nich je, že milujem
svoju ženu a deti, to je dôležitá súčasť
môjho života. No neviem si
predstaviť, čo by ma definitívne presvedčilo
o tom, že existuje život po
smrti. Rovnako neviem, ako mám
chápať výpovede ľudí o živote po
smrti. Dokonca neviem ani to, ako
sa mám vyrovnať s vlastnou skúsenosťou
z blízkosti smrti. Myslím si
však, že k najzaujímavejším aspektom
tejto témy patrí aj to, že sa život
po smrti nedá zistiť žiadnou racionálnou
metódou. Je to podmienené
povahou vedeckej metódy – myslím
si, že tu vôbec neexistuje možnosť
nejakého dokazovania. Otázka
či existuje život po smrti nie je vedecká,
a preto musí mať každý človek
právo utvoriť si vlastný názor!
Môžeme sa spýtať našich priateľov
alebo blízkych, ktorí mali zážitok
pri zdanlivej smrti alebo silné duchovné
prežitie, pri ktorom sa im
napríklad zjavil niekto zomrelý.
A myslím si, že za týchto okolností
sa rozhodne každý sám.
Svet Grálu: Vlastný názor nemusí
však byť vždy aj pravdivý…
Dr. Moody: To je pravda, ale druhá
možnosť je, že vám nejaká autorita
povie, čo si o tom máte myslieť. To
sa nanešťastie deje v mnohých náboženských
skupinách. A to je
v konečnom dôsledku neuspokojujúce.
Opätovne stretávam ľudí, ktorí
navštevujú nejaký víkendový kurz
New Age a veria, že ľudia, ktorí vedú
tieto kurzy, im môžu zodpovedať
všetky ich otázky. Títo ľudia ma
stále hnevajú. Chceli by, aby som im
povedal: „Ale áno, to je absolútna
pravda!“, lebo veria, že sa na základe
mojich slov budú môcť rozhodnúť.
Ale uisťovať niekoho takýmto spôsobom,
to nikdy neurobím, to by bolo
nečestné. Ale robia to iní. Sú vedúci
kurzov, ktorí povedia svojmu publiku:
„Áno, presne tak je to!“ – „Prídu
malí psi do neba?“ – „Ó áno, celkom
určite!“ – „Existuje peklo?“ – „Ó nie,
určite nie.“ Niektorí sa po takýchto
odpovediach cítia lepšie, viacerí zostanú
aj celé dni v povznesenej nálade.
No potom sa ich pochybnosti
vrátia znova, pretože bez vlastného
prežitia uspokoja všetky podobné
odpovede na duchovné otázky len
na krátky čas. New Age znamená
pre mňa niečo chatrné, pretože sa
všetci nachádzajú na koľajnici „relatívnej
pravdy“: Čo je pravdivé pre
teba, to je tvoja pravda a čo je prav-
Exkluzívny
rozhovor s Dr.
Raymondom
Moodym
(3. časť)
21
SVET GRÁLU
5/2005
R O Z H O V O R
divé pre mňa, to je moja pravda!
Celé je to akési nezmyselné a zároveň
i smiešne! (smeje sa). Mrzí ma,
že sa tomu musím smiať, ale všetci tí
ľudia, … je to jednoducho smiešne.
Pokúšajú sa nájsť svojho guru, ktorý
by im mohol odpovedať na všetky
ich otázky. Jediná skutočná cesta
z toho je vlastné prežitie!
Svet Grálu: Vďaka vašej práci so
skúsenosťami blízkymi smrti sa zaoberáte
tým, kam sa človek odoberá
„potom“. Pýtate sa tiež niekedy, odkiaľ
človek prichádza?
Dr. Moody: Platón povedal, že
jeden z veľkých problémov, ktoré
sa musia vyjasniť, je otázka, prečo
si nevieme spomenúť, ak sme sem
prišli „z iného sveta“. Hovoril o tom,
že tesne pred narodením pijeme
z „vody zabudnutia“. Niektorí ľudia
akoby z tejto vody až toľko nevypili
a môžu si na všeličo spomenúť, ale tí,
ktorí z nej vypili veľa, zabudnú jednoducho
všetko.
Svet Grálu: Čo si vy osobne myslíte
o „druhej strane“, kam nielenže
odchádzame, ale odkiaľ aj prichádzame?
Dr. Moody: Neopísateľnosť „druhej
strany“ je určite problém a my
môžeme v tejto súvislosti hovoriť
len v metaforách a v obrazoch. Spomínam
si na obdobie rádií, keď som
ako dieťa žil v Portendale v Georgii.
Začiatkom päťdesiatych rokov
si moji starí rodičia kúpili televízor.
Vtedy sme mali len tri čiernobiele
kanály z Atlanty. Dnes máme 24
hodín denne viac ako 500 kanálov
vo farbe a stereo. Môžeme okamžite
prijímať správy z ktoréhokoľvek
kúta sveta. To najvýstižnejšie, čo
môžem povedať ako metaforu o živote
po smrti je – ak je súčasný život
porovnateľný s obdobím rádií, potom
je život po smrti porovnateľný
s 500 kanálmi so stereo zvukom.
Naša schopnosť vnímať zážitky zostáva
však stále rovnaká.
22
SVET GRÁLU
5/2005
Pripusťme, že po smrti môjho
tela odíde moje vedomie niekam
inam. Som si pomerne istý tým,
že mi potom život na zemi bude
pripadať ako sen. Z tejto odlišnej
perspektívy nebudete chcieť uveriť
mnohému, čo ste vo svojom živote
urobili. Veď v priebehu nášho života
robíme všetci bláznivé veci. Je
to, akoby sme spali…
Svet Grálu: Nedávno ste sa stali
otcom. Váš syn má sedem mesiacov.
Ovplyvnila vaša práca so skúsenosťami
blízkymi smrti váš náhľad na
život a na narodenie vášho syna?
Dr. Moody: Keď som po prvýkrát
počul o skúsenostiach blízkych
smrti, mal som práve 21 rokov.
Je veľmi ťažké oddeliť tento aspekt
môjho života od tých ostatných.
Veľa ľudí, ktorí mi rozprávali
o svojich skúsenostiach z blízkosti
smrti, sa neskoršie stali mojimi
priateľmi. Čo sa týka nášho syna
Cartera, mám pocit, že to, že príde
k nám, bolo predurčené, hoci ho
porodila iná žena. Je to zaujímavý
príbeh. Moja žena Cheryl chcela po
celý život dieťa, no mala s tým ťažkosti.
Snažili sme sa päť rokov, aby
sme jedno adoptovali a zažili sme
veľa sklamaní. Aj sme sa modlili,
a preto som si bol istý, že jedného
dňa k nám dieťa príde. Pred rokom
sa stalo niečo zvláštne: Linda, jedna
priateľka, ktorá pre nás pracuje
a ktorá má často udivujúci cit pre
situáciu, mi povedala: „Dieťa prichádza.“
Manželka počula pred naším
domom zastaviť školský autobus,
z ktorého vystúpilo dieťa. Keď
už bol autobus preč, zistila, že to
vôbec nebola pravda. Ale ako sa neskôr
ukázalo, približne v rovnakom
čase bol splodený Carter. Moja žena
Cheryl sa medzitým prestala upínať
na to, aby sme získali dieťa. A potom,
keď od toho upustila…, veď
viete: „Staň sa vôľa tvoja…“ Jeden
náš známy psychoterapeut, ktorý
vedel o našich úmysloch s adopciou,
nás v marci skontaktoval s istou rodinou
v Texase. Stretli sme sa s ňou,
nadviazali dobrý vzťah a 20. júla sa
narodil Carter – je to, mimochodom,
deň výročia prvého pristátia
na Mesiaci, ktorý predstavoval
v mojom živote veľkú udalosť.
To všetko sú súvislosti, ktoré sa
v živote stávajú, a verím, že mi môj
záujem o umieranie pomohol rozpoznať,
ako všetko v živote ľudí
navzájom súvisí a ovplyvňuje sa
podľa ich postojov.
Svet Grálu: Čo vás vlastne viedlo
k tomu, že ste sa začali zaoberať životom
po živote?
Dr. Moody: Moja rodina nebola
veľmi nábožensky založená, hoci
sme sa nazývali presbyteriánmi.
Do kostola sme chodili len zriedka.
Môj otec vtedy študoval medicínu
a bol tým veľmi zaneprázdnený.
Keď som mal 12 rokov, začal sa môj
otec zrazu zaoberať náboženstvom.
Mal 38 rokov a ako psychiater viem,
Ak je súčasný život porovnateľný s obdobím rádií,
potom je život po smrti porovnateľný
s 500 kanálmi so stereo zvukom.
že je to pre muža veľmi ťažký vek.
Je akýmsi bodom obratu v živote,
inak povedané „krízou stredného
veku“. Tak sme s ním teda začali
chodiť do kostola. No v tom čase
som v tom, čo nazývame smrťou,
videl len „rozpad tela“. Myslel som
si, že sa naše vedomie v momente
smrti jednoducho len vypne. Nad
životom po smrti som nikdy nepre-
R O Z H O V O R
mýšľal. Keď ľudia diskutovali o živote
po smrti, považoval som to za
nezmysel. Jednoducho som veril, že
títo ľudia chcú svojimi vysnívanými
prianiami len klamať samých seba.
Ako osemnásťročný som išiel študovať
na univerzitu v Charlotesville.
A potom v roku 1965 som sa na jednom
kurze dozvedel o Dr. Georgeovi
Ritchim, profesorovi psychiatrie
na lekárskej fakulte. Pár rokov
predtým mal neuveriteľný zážitok,
keď ho lekári vyhlásili za mŕtveho.
Veľmi ma zaujalo, že bol niekto vyhlásený
za mŕtveho, a napriek tomu
mal vedomý zážitok. Využil som
možnosť zúčastniť sa na jednej jeho
prednáške, ktorá vo mne dodnes
Keď ľudia diskutovali o živote po smrti, považoval som
to za nezmysel. Jednoducho som veril, že títo ľudia chcú
svojimi vysnívanými prianiami len klamať samých seba.
zanechala hlboký dojem. Je to ten
najušľachtilejší človek, akého som
za celý svoj život poznal.
George pochádza z Richmondu
vo Virginii. V roku 1943 sa dobrovoľne
prihlásil do armády a na
základný výcvik bol pridelený do
Camp Barkley v Texase. V decembri
1943 dostal obojstranný zápal
pľúc a jeho lekár ho dvakrát vyhlásil
za mŕtveho. Vďaka intervencii jedného
ošetrovateľa, ktorý sa nevedel
zmieriť s tým, že má zomrieť niekto
v jeho veku, sa nechal ošetrujúci
lekár prehovoriť, aby mu vstrekol
injekciu adrenalínu priamo do
srdca. A George si nazad priniesol
nádherný príbeh o žiarivom svetle,
svoje prežitie s Kristom, panoramatický
pohľad naspäť a vedomie,
že sa nachádzal mimo vlastného
tela. (Tento príbeh vyšiel knižne
pod názvom Návrat z budúcnosti,
autori G. Ritchie, E. Sherrill)
O niekoľko rokov neskôr som
počul rovnaký príbeh od jedného
z mojich študentov na univerzite vo
východnej Karolíne a odvtedy som
začal tento fenomén systematicky
skúmať. Keď som študoval medicínu,
hovoril som s mnohými ľuďmi, ktorí
mali podobný zážitok. Požiadali ma,
aby som na túto tému napísal knihu.
Vyšla v roku 1975 (slovenský názov
Život po živote), desať rokov po tom,
ako som si vypočul Ritchieho príbeh.
A tak som mu zavolal a spýtal
sa ho, či by som mu mohol venovať
svoju knihu. A George povedal: „Je
to od teba veľmi milé, ale ja by som
bol radšej, keby si ju venoval Kristovi,
pretože on mi k tomuto zážitku
pomohol.“ To som aj urobil. Knihu
som venoval Kristovi a Georgeovi
Ritchiemu. V marci 1976 som odišiel
na univerzitu vo Virgínii, aby som
tam strávil asistenčný rok ako psychiater.
Tam som ho mohol po prvýkrát
po mnohých rokoch osobne
navštíviť. Pozval ma k sebe domov
na večeru. Nasledujúci večer som
odcestoval do Maconu v Georgii,
kde žili moji rodičia. Rozprával som
otcovi o tom, že som predošlý večer
23
SVET GRÁLU
5/2005
R O Z H O V O R
strávil s doktorom Ritchiem, prvým
človekom so skúsenosťou z blízkosti
smrti, ktorého som osobne poznal.
Ešte dnes vidím výraz v otcovej
tvári a počujem, čo mi povedal.
V psychiatrickej terminológii by
sa povedalo, že vzhľadom k svojej
nervozite sa vyjadril – skratkovitou,
tzv. „telegrafickou rečou“. „To je
veľmi zaujímavé,“ povedal, „Dr. Ritchie,
Camp Barkley…Texas…december
1943…bol som tam… a ty
tiež!“ Skutočne, moji rodičia boli
začiatkom septembra 1943 v Camp
Barkley, kde chodil môj otec do dôstojníckej
školy. Tam som bol koncom
septembra splodený. Georgeov
zážitok sa stal 24. decembra a moji
rodičia sa z Camp Barkley odsťahovali
29. decembra. Takže, hoci ešte
nie narodený, bol som pri tejto udalosti,
ktorá tak dramaticky zmenila
môj život!
Svet Grálu: To je ale udivujúci
príbeh!
Dr. Moody: Bude ešte neuveriteľnejší.
V roku 1946, ešte predtým,
než som stretol Dr. Ritchieho, som
prechádzal autom s mojím strýkom
Fairlym vidiekom – bol veliteľom
polície v Oxforde v Georgii,
neďaleko môjho rodiska v Portendale.
Počas cesty som tam zbadal
nádherný starý mlyn, ktorý ma tak
veľmi oslovil, že som si predsavzal,
že raz budem sám žiť v takomto
mlyne. Tak som strávil nasledujúce
leto hľadaním podobného mlyna.
Zistil som, že po prvé, existuje len
veľmi málo takých mlynov, a po
druhé, ľudia, ktorí ich majú, ich nechcú
predať. Preto som v roku 1967
od tohto nápadu upustil.
V roku 1989 som potreboval
miesto, kde by som sa mohol venovať
výskumu. V tom čase som bol
zamestnaný vo West Georgia College
a hľadal som v okolí vhodné
miesto. Mimochodom, ceny pozemkov
v okolí Atlanty boli také
24
SVET GRÁLU
5/2005
vysoké, že som nenašiel nič, čo by
som si mohol dovoliť.
Potom mi sekretárka psychologického
oddelenia odporučila, aby
som predsa skúsil hľadať za hranicami
štátu a šiel do (len 19 míľ
vzdialenej) Alabamy, kde sú ceny
pozemkov prijateľnejšie, tam vraj
určite niečo nájdem.
Spýtal som sa teda jednej priateľky,
pochádzajúcej z Alabamy,
ktorá pracovala ako maklérka s pozemkami,
či by pre mňa nemohla
niečo nájsť. Jedného rána v januári
1990 mi zavolala a povedala: „Raymond,
poďme sa zajtra pozrieť do
Alabamy!“ Mala tam dobrého priateľa,
šerifa, a ten by nás sprevádzal.
Nemal som potuchy, kam cestujeme.
Moja jediná požiadavka bola,
aby to bolo v blízkosti hranice kvôli
dochádzaniu. Po chvíli som zbadal
prekrásny dom vo viktoriánskom
štýle a tabuľku s nápisom: „Na predaj“.
Šerif makléra poznal, a tak sme
zamierili do jeho kancelárie. Informoval
som sa na „malý viktoriánsky
dom, ktorý je na predaj“. Spýtal sa
ma: „Čo v skutočnosti hľadáte?“ Povedal
som mu, že som psychiater
a hľadám miesto, kde by som sa mohol
venovať bádaniu a písaniu. A on
na to hovorí: „Niečo vám ukážem,
je to neďaleko môjho bydliska.“
Priviedol ma na prekrásne miesto,
ku ktorému viedol starý mostík
a tam stál – starý mlyn. Nikdy som
sa nikomu nezmienil o nejakom
starom mlyne, táto záležitosť bola
pre mňa už uzavretá. Vtedy som sa
úplne „odviazal“ a spontánne som
povedal: „Nádherný, beriem ho!“
Avšak maklér na to odpovedal: „Je
tu len jeden malý problém, mlyn
nie je na predaj.“ Dôvod, prečo ma
tam doviedol bol ten, že dospelé deti
starých majiteľov patrili do tej istej
cirkvi ako on. Ich rodičia bývali „odjakživa“
v tomto mlyne a nechceli ho
opustiť. No deti si o svojich rodičov
robili starosti, pretože matka mala
v kolenách ťažkú artritídu a otec bol
tiež chorľavý. Preto poprosili svojho
priateľa – makléra, aby našiel niekoho,
kto by ich rodičov šetrným
spôsobom z mlyna dostal.
Maklér teda zatelefonoval matke
a povedal jej, že tu má niekoho,
kto by sa na mlyn rád pozrel. Ona
odpovedala: „Budeme radi, keď
nás s ním navštívite, ale my ho nepredáme.
Milujeme náš mlyn.“
Tak sme sa tam išli pozrieť. Vošiel
som do vstupnej haly a povedal:
„Dobrý deň, ja som Raymond Moody.“
Nato sa dáma zamyslela a hovorí:
„Raymond Moody… Raymond Moody…
nie ste vy ten muž, ktorý napísal
tú knihu?“ A doviedla ma do izby,
ktorá je dnes mojou obývačkou, siahla
do regálu vedľa krbu a vybrala knihu
s venovaním pre Georga Ritchieho.
Potom povedala: „Viete, Dr. George
Ritchie je náš najmilší priateľ! To
musí byť nejaké znamenie.“
A preto som ten mlyn dostal…
Svet Grálu: Aké sú vaše ďalšie
plány do budúcnosti?
Dr. Moody: Ak niekto v živote
dosiahol niečo také, ako ja so svojou
knihou Život po živote, potom
ho k nej chcú ľudia pripútať do
konca života a sú neradi, ak ide
ďalej, alebo vniká do iných odvetví.
Boli by radšej, keby som im
rozprával o tých istých veciach,
o ktorých som hovoril ešte v roku
1976. Skutočnosť je ale taká, že
som sa odvtedy naučil mnoho nového
a prenikol do pol tucta iných
odvetví. Ešte stále kladiem otázky
a mám z toho nesmierny praktický
úžitok – nielen pre seba, ale aj pre
druhých. Neviem celkom presne,
čím sa budem v budúcnosti zaoberať,
ale chcel by som naďalej klásť
svoje otázky.
Rozhovor viedol
Micah D. Rubenstein
T É M A
Dnes už nemožno pochybovať o tom,
že svetové hospodárstvo nezadržateľne
smeruje ku globalizácii, ktorá so
sebou prináša zmeny na všetkých úrovniach
ekonomiky. Donedávna zdanlivo
nedotknuteľné istoty sociálneho štátu
kolíšu vo svojich základoch a vynucujú
si celospoločenské diskusie. Vznikajú
ostré výmeny názorov o ekonomických
reformách, filozofii hospodárskeho života,
normách ľudského spolužitia a,
samozrejme, aj o peňažníctve. Siegfried
Hagl vo svojom článku poukazuje na
rozpor medzi praxou požičiavania peňazí
za úrok a morálnymi požiadavkami
náboženských tradícií.
Ak by sa niekto odvážil spochybňovať
súčasnú prax jedného z dôležitých odvetví
kapitalistického hospodárstva, a to
podnikanie v oblasti pôžičiek na úrok,
mohol by sa dostať do veľmi horúcej diskusie.
Pritom ešte pred niekoľkými storočiami
bolo požičiavanie za úrok morálne
zavrhované ako konanie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi. Poukazovalo
sa pritom na biblický výrok „Ak
tvoj brat schudobnie a nevládze sa udržať
pri tebe, ty mu vypomôž, nech žije pri
tebe ako cudzinec a usadlík. Neber od
neho úroky ani príplatok …“ (3. Mojžišova,
25, 35)
Do akej miery toto prikázanie starí
Židia skutočne rešpektovali, o tom by sa
dali viesť spory, nakoľko pre pravoverných
Židov zároveň platilo: „Cudzincovi
smieš požičať na úrok, ale svojmu bratovi
nie…“ (5. Mojžišova, 23, 21).
S týmto odmietnutím úrokov neboli
Židia osamotení. Aj Aristoteles (384 –
322 pred Kr.) videl v požičiavaní peňazí
BIBLICKÉ PRIKÁZANIE
A EKONOMICKÁ PRAX
DILEMA DNEŠNEJ DOBY
za úrok úžerníctvo a v Novom zákone
nájdeme výrok pripisovaný Ježišovi: „Požičiavajte
bez toho, že by ste za to niečo
očakávali.“ (Luk. 6,35)
Cirkevní otcovia hľadali teologické
odôvodnenia pre odmietnutie kapitálových
úrokov a v Rímskej ríši, ako aj
v stredovekej Európe, boli zákonom
zakotvené zákazy úrokov, ktoré sa však
nikdy nedarilo presadiť natrvalo.
V stredoveku, keď bol ešte zákaz úrokov
braný vážne, sa našli niektoré cesty,
ako ho obísť; v neposlednom rade aj tým
spôsobom, že židovskí obchodníci vypomáhali
kresťanom úročenými pôžičkami.
V stredovekom Nemecku bola úroková
miera pôžičiek 10 až 12 %, potom bola
znížená na 7 až 8 % a v polovici 16. storočia
sa pohybovala medzi 4 a 8 %.
Ani islamu sa napriek rôznym snahám
nepodarilo zaviesť bezúročný peňažný
systém a presadiť tak prikázanie proroka:
„Vy veriaci! Neberte úrok, ktorým
vo viacnásobných obnosoch opätovne prijímate
to, čo ste požičali!“ (Korán, súra
3, verš 130)
Človek je tiež často ochotný zaplatiť
za niečo viac, ak to chce mať k dispozícii
ihneď, a nie po mesiacoch alebo
rokoch.
V novoveku pozvoľna padli zákazy
úrokov a predpismi bola ohraničená
len úroková miera, zaviedla sa regulácia,
ktorá dodnes nachádza svoju odozvu
v súdnych rozhodnutiach.
Po právnej stránke došlo k úplnému
uvoľneniu úrokov až v 19. storočí. Lenže
táto úroková sloboda sa zneužívala a musela
sa opäť obmedziť, takže súdy dodnes
rozlišujú medzi dovoleným „úrokom“
a trestnou „úžerou“, čo v hraničných
prípadoch nie je ľahké.
Súčasná ekonomika by bez úročenia
kapitálu nebola mysliteľná, pretože finanční
investori požadujú zisk. To pôsobí
ako hnacia sila urýchľujúca hospodársky
rast, veď úroky pôsobia na každé
podnikanie ako tlak, ktorý si vynucuje
stúpajúci obrat a rastúci zisk, aby bola
trvale zabezpečená schopnosť splácania
bez omeškania. Podnikateľ musí tvrdo
pracovať, aby svoje dlhy splatil…
Rozšírenú ekonomickú teóriu o nevyhnutnom
kapitálovom úročení však
možno spochybniť jednoduchým matematickým
vzťahom: úrok a úroky
z úroku narastajú v geometrickom rade
a pozvoľna, alebo aj prekvapujúco rýchlo
prekračujú všetky hranice.
Predstavte si, že pri úrokovej sadzbe
3 % z jednej koruny týmto úrokom
a následným úročením úrokov
z úroku dostanete za tisíc rokov 6 biliónov
korún a za dvetisíc rokov by
to bola neuveriteľná suma 4,7 x 10 25
(47.000.000.000.000.000.000.000.000)
korún! Pri cene zlata cca 350 Sk/g by sa
tým dala kúpiť guľa s priemerom 637 kilometrov
z čistého zlata, pokiaľ by sa na
Zemi našlo toľko zlata!
Zaujímavý je aj príklad času, v priebehu
ktorého sa použitý kapitál zdesaťnásobí,
teda z jednej koruny sa stane
desať korún:
Úroková
sadzba:
Čas potrebný
na zdesaťnásobenie čiastky:
3 % cca 78 rokov
5 % cca 47 rokov
7 % cca 34 rokov
25
SVET GRÁLU
5/2005
26
SVET GRÁLU
5/2005
T É M A
Pri sedempercentnej úrokovej sadzbe
sa za 34 rokov stane z 1 koruny 10 korún,
za 68 rokov 100 korún, ale za 102
rokov 1000 korún a za 136 rokov 10 000
korún. Milión sa dosiahne za 6 x 34 =
204 rokov.
Verí však niekto, že sa kapitál môže
skutočne (podľa konkrétnej úrokovej
sadzby) zdesaťnásobiť za 78, 47, alebo
dokonca za 34 rokov?
V súčasnosti sa veľké koncerny usilujú
o 12 % zisk z vynaloženého kapitálu
(„Shareholder-Value“); to zodpovedá
zdesaťnásobeniu už za skvelých
20 rokov! (Za sto rokov sa tak 1 koruna
rozrastie na 83 000 korún!)
Isteže, v praxi nefunguje počítanie
úrokov z úrokov tak hladko ako na kalkulačke:
veľká časť úrokov pripadne finančnému
úradu, tiež nie každý si hneď
nechá pripísať úroky, alebo ponechá svoj
kapitál uložený dostatočne dlho. Lenže
výpočty môžu aspoň teoreticky ukázať,
že naše predstavy o kapitálovom úročení
sú z dlhodobého hľadiska neudržateľné.
Neobmedzený hospodársky rast predsa
nie je na materiálovo obmedzenej zemi
možný!
Boli starí Židia so svojím zákazom
úrokov azda múdrejší, než naši učení
ekonómovia?
Ale má vôbec zmysel vytvárať kapitál,
ktorý hromadením stráca na hodnote?
Prečo napríklad vo Švajčiarsku existovali
už aj „negatívne úroky“? Aj v stredoveku
už existovalo niečo podobné, čo
prispievalo k hospodárskemu a kultúrnemu
rozkvetu.
Takzvaní alternatívni ekonómovia už
predložili na vyriešenie tohto problému
nejeden návrh. Nedovolím si však posúdiť,
ktorá koncepcia by bola v praxi
najlepšie použiteľná. Jeden záver je však
ľahko zrozumiteľný: náš terajší systém
úročenia vedie k inflácii a zdá sa, akoby
pre každé storočie bola naprogramovaná
minimálne jedna až dve finančné
krízy.
Siegfried Hagl
VYKONÁVATEĽ ALEBO SPRÁVCA?
Vknihe Sedem návykov vodcovských
osobností hovorí jej autor
Stephen Covey o dvoch základných
spôsoboch, ako poveriť iných ľudí
nejakou úlohou. Prvý spôsob nazýva
vykonávateľ a druhý správca.
Vykonávateľovi je presne predpísané,
ako má čo urobiť, a má iba
minimálny alebo vôbec žiadny
priestor na uplatnenie svojej iniciatívy,
vynaliezavosti a tvorivosti.
Vykonávateľ plní príkazy, pokyny
a smernice tých, ktorí „to vedia
lepšie“. Poverenie typu „správca“
vyjadruje očakávanie, že úloha
bude splnená čo najlepšie, spôsob,
akým to bude dosiahnuté, je však
v kompetencii správcu. Správca
dostáva priestor, v ktorom môže
uplatniť svoj prístup.
Pre obidva spôsoby poverovania
sú typické aj určité spôsoby komunikácie.
Pre poverenie typu „vykonávateľ
“ sú to pokyny, príkazy, prípadne
prísľub odmeny. Keď sa zdá,
že to nestačí, prichádzajú na rad
tvrdšie prostriedky – zhadzovanie,
irónia, vyhrážky a sankcie. Na poverenie
typu „správca“ sú potrebné
iné schopnosti: namiesto príkazov
a zákazov sú to predovšetkým informácie
a postupy, ako prizvať
druhých k spoluúčasti a spoluzodpovednosti
pri riešení nejakého
problému (otázky Čo navrhuješ?
Čo s tým urobíme? Aký je váš
názor?…) O obidvoch spôsoboch
komunikácie sme už v našom seriáli
písali. Ďalšou komunikačnou
K O M U N I K Á C I A
Rešpektovať
a byť rešpektovaný
3 . Č A S Ť
zručnosťou, ktorou podporujeme
„správcovstvo“, je možnosť voľby.
Umožniť voľbu nielen dospelým,
ale i deťom už od predškolského
veku, samozrejme, s ohľadom na
ich možnosti a skúsenosti, znamená
rozvíjať to, čo robí človeka
človekom.
V širšom zmysle je voľbou každé
rozhodnutie, ktoré urobíme. Potom
tiež nesieme prirodzené
(alebo logické) následky svojich volieb.
V medziľudskej komunikácii
rozumieme pod pojmom „možnosť
voľby“ komunikačnú zručnosť, ktorej
podstatou je vymenovanie dvoch
alebo viacerých alternatív prijateľných
pre obe strany. Prípadne sa
druhej strany pýtame, či má ešte
iný návrh. Aby sa z možnosti voľby
nestala manipulácia, je treba vždy
zvážiť, či ide o oprávnenú a zmysluplnú
požiadavku. Sú rôzne typy
možnosti voľby:
1. Výber spôsobu vykonania
(kto, čo, ako urobí). Dospelí: Môžete
ísť na to rokovanie vy, alebo
tam pôjdem ja – ako sa dohodneme?
Kúpime chladničku alebo
práčku? Môžeme tam ísť vlakom
alebo autobusom - čomu dáš prednosť?
Deti: Môžeš pohrabať trávu
v záhrade a ja zatiaľ pôjdem nakúpiť
alebo naopak – čo by si chcel
radšej? Môžeš si vziať na desiatu
chlieb so syrom alebo jogurt s ovocím.
Môžeš to napísať ručne alebo
na počítači. Chceš sa nechať vyskúšať
v lavici alebo pri tabuli? Ústne
K O M U N I K Á C I A
alebo písomne? Alebo máš
ešte iný návrh, ako ma presvedčíš,
že to vieš?
2. Výber v čase. Dospelí:
Preberieme si tú vec hneď,
alebo si to necháme prejsť
hlavou a stretneme sa zajtra
ráno? Deti: Urobíš si úlohy
teraz, alebo budeš do štvrtej
vonku a urobíš si ich hneď
potom? Stretneme sa o druhej
pred školou alebo o pol
tretej v meste?
Pri výbere v čase neodporúčame
používať slová
„potom“ alebo „o chvíľku“,
ale ponúknuť presné časové
alternatívy.
3. Výber sám – v spolupráci.
Dospelí: Chceš, aby
sme nakúpili spolu, alebo
urobíš nákup ty a ja zatiaľ vybavím
ďalšie veci v meste a potom sa po
teba vrátim? Deti: Upraceš tie hračky
sama, alebo začneme spolu? Doučíš
sa to sám, alebo chceš, aby ti niekto
pomohol?
Často počúvame námietky: A čo
keď to, čo si vyberie, potom nesplní?
Nemôžeme zaručiť stopercentnú
úspešnosť. Možnosťou voľby, práve
tak ako ďalšími rešpektujúcimi komunikačnými
zručnosťami (predovšetkým
informáciami), však zvyšujeme
šancu, že druhá strana urobí
to, čo je potrebné, z vlastného popudu,
a nie z donútenia. S možnosťou
voľby rastie zodpovednosť. To,
čo urobíme na základe vlastného
rozhodnutia, na základe vnútornej
motivácie, robíme s väčším nasadením
a má to väčšiu vnútornú hodnotu
ako to, k čomu nás niekto donúti príkazmi,
odmenami alebo trestami (čo
sú prostriedky takzvanej vonkajšej
motivácie). Tam, kde vládnu pokyny,
príkazy, zákazy a sankcie, existuje iba
„voľba“ vyhovieš – a bude pokoj, alebo
nevyhovieš – a budú problémy. Tak
sa človek učí robiť veci v prvom rade
nie preto, že sú správne, ale preto, aby
si získal priazeň mocných, alebo sa
vyhol sankciám, ktoré by voči nemu
mohli uplatniť.
Všetko, o čom v tejto sérii článkov
hovoríme, sa vzťahuje k dvom
základným modelom komunikácie,
medziľudských vzťahov a výchovy,
ktoré môžeme tiež označiť buď ako
mocenský alebo partnerský. Základom
mocenského, autoritatívneho
modelu je nerovnosť, vzťah nadradenosti
a podradenosti, používanie
mocenských prostriedkov – fyzickej
prevahy, existenčnej závislosti, komunikácie,
ktorá dáva najavo nekompetentnosť
a malú hodnotu druhého,
ponechávanie rozhodovania výlučne
v právomoci toho, kto má moc, podceňovanie
názorov druhej strany.
Opakom mocenského prístupu
je partnerský, rešpektujúci prístup,
ktorý je založený na rovnocennosti
a na rešpektovaní dôstojnosti. Dáva
druhému priestor na vyjadrenie jeho
názoru i na návrhy riešenia a súčasne
vyjadruje dôveru a očakáva zodpovednosť,
že druhý urobí to najlepšie,
čo môže, vzhľadom na svoj vek a skúsenosti.
Mnoho dospelých si myslí, že partnerský
prístup je možný až medzi
dospelými ľuďmi. Keď si však položíme
otázku, od akého veku sa teda
môžeme začať správať k deťom partnersky,
zrazu je jasné, že žiadna taká
veková hranica nie je. Sme presvedčení,
že neexistuje žiadny rozumný
dôvod na to, aby sme sa k deťom
vzhľadom na spôsob komunikácie
a slušné správanie v zásade správali
inak ako k dospelým. To, čo deťom
oznamujeme, samozrejme, prispôsobujeme
ich veku a rozsahu ich
slovníka. Aj požiadavky, ktoré na ne
kladieme, sú podmienené stupňom
vývoja ich zručností a psychických
funkcií, skúsenosťami a vzdelaním.
Ani nenechávame deti rozhodovať
o veciach, o ktorých toho ešte veľa
nevedia. Nič z toho však nebráni
partnerskému, rešpektujúcemu prístupu
k deťom – ten sa vekom dieťaťa
rozvíja, rozširuje, skvalitňuje, až sa
stane plným partnerstvom dospelých,
ale jeho podstata je tá istá. Navyše
partnerský prístup nespočíva len
v slovách, ale oveľa viac v neverbálnej
27
SVET GRÁLU
5/2005
K O M U N I K Á C I A
28
SVET GRÁLU
5/2005
komunikácii a v celkovom správaní.
Rodičia sa môžu správať s veľkým
rešpektom už k novonarodenému
dieťaťu. Spoznáme to podľa toho,
že sa snažia porozumieť jeho potrebám,
brať ich vážne a vychádzať im
v ústrety. Z toho, ako nežne sa ho dotýkajú,
akým tónom hlasu a s akým
výrazom v tvári sa s ním rozprávajú
a z ďalších prejavov správania, ktorými
dávajú najavo prijatie, záujem
a starostlivosť. A spozná to aj dieťa –
hoci nerozumie ani slovo, na emocionálnej
úrovni cíti, že je prijímané
ako hodnotná bytosť, a dáva to najavo
svojím správaním.
Tým, že sa správame k deťom rešpektujúcim
spôsobom, plníme dve
nesmierne dôležité výchovné úlohy:
• prispievame k rozvíjaniu a uspokojovaniu
ich potreby sebaúcty (vážiť
si sám seba, prijímať sa ako hodnotná
ľudská bytosť)
• ukazujeme im, ako vlastne má vyzerať
správne správanie – to správanie,
ktoré od nich vyžadujeme.
Dospelí väčšinou podceňujú význam
toho, že sami pôsobia na deti ako vzor,
či už to chcú alebo nie, či si to uvedomujú
alebo nie. Veľa dospelých sa
úprimne čuduje, že aj keď deťom toľkokrát
povedali, ako by sa mali správať,
deti to nerobia. Základným spôsobom
ako naučiť deti rešpektujúcemu
správaniu, je správať sa k nim s rešpektom.
Ak chceme, aby deti rozprávali
slušne, hovorili „ďakujem“ a „prosím“,
ospravedlnili sa, keď sa správali
nesprávne, a tak ďalej – musíme to na
prvom mieste robiť my sami.
O mocenskom modeli vzťahov
hovoríme tiež ako o autoritatívnom
a máme tým na mysli práve autoritu
v zmysle uplatňovania moci. V slovníkoch
totiž nájdeme dva významy
slova autorita: autorita v zmysle moci
a autorita v zmysle vplyvu. Často počúvame
vetu, že ľudia, a zvlášť deti,
potrebujú autoritu. Nie je tým však
myslená mocenská autorita. O prejavy
moci nestojíme (pokiaľ už nejde o deformáciu
osobnosti v zmysle silnej
závislosti od autority). Prekáža nám,
keď nám niekto prikazuje, povyšuje
sa nad nás, správa sa arogantne, neposkytuje
informácie, posudzuje nás,
jeho správanie je ťažko predvídateľné,
pretože sa rozhoduje podľa svojej nálady
a svojho názoru, a nie na základe
faktov, dohôd a pravidiel.
Iné je to s autoritou v zmysle
vplyvu. Hovorí sa aj o prirodzenej
autorite. Niekto na nás má vplyv,
pretože sa k nám správa rešpektujúcim
spôsobom a vážime si ho pre
to, aký je. Taká autorita je bezvýhradne
potrebná i v priebehu vývoja
mladého človeka. Jej šance pozitívne
ovplyvňovať sú značné, pretože poskytuje
vzor súčasne s pocitom bezpečia.
Autorite v zmysle vplyvu zodpovedá
partnerský model vzťahov.
Keď ľudia strácajú vplyv, majú tendenciu
uchyľovať sa k mocenským
spôsobom. Daň, ktorú platíme za
prijatie modelu nadradenosti a podradenosti,
je však obrovská.
Ľudia často ospravedlňujú používanie
mocenských prostriedkov tým,
že sa tak deje v mene ušľachtilých
cieľov (napríklad vychovať z dieťaťa
dobrého človeka). Ale nech sú ciele
akékoľvek, použitie mocenských
prostriedkov prináša so sebou vždy
veľké riziká v tom, čo vyvolá ďalej.
Tieto riziká nemusia byť (najmä vo
výchove) okamžite viditeľné.
Ak dieťa vyrastá v prostredí, ktoré
mu ponúka prevažne mocenské modely
vzťahov a kde sú modely rovnocenných
vzťahov v menšine, alebo
dokonca chýbajú, pravdepodobne
si osvojí to, že v každom vzťahu
má byť jeden v nadradenej a druhý
v podradenej pozícii. Ďalšie okolnosti
sa potom budú podieľať na tom, do
ktorej pozície sa vyvinie prijatie mocenského
modelu medziľudských
vzťahov: či do vzdoru, vzbury, boja
o moc, alebo, naopak, do prijatia
podradenej role – do poslušnosti.
Dospelí sa obávajú vzdoru detí,
druhé riziko – poslušnosť – však
často za riziko nepovažujú, a dokonca
považujú poslušnosť za žiadaný
výsledok výchovy.
Poslušné dieťa môže byť cieľom
i pýchou mnohých nepoučených
rodičov. Potom môže nastať chvíľa,
keď dieťa napríklad „zapadne do
andy“. Nešťastní rodičia často vyslovujú
klasickú vetu: „Veď to bol
taký dobrý, poslušný chlapec (poslušné
dievča).“ Vlastne sa nič nezmenilo. Sú
stále poslušní. Ibaže teraz počúvajú
niekoho iného – už nie rodičov, ale
napríklad vodcu bandy. „Ja som iba
plnil príkazy!“ – Koľkokrát v najrôznejších
súvislostiach sme už túto vetu
počuli?
Pokiaľ však odmietame poslušnosť,
čo je jej skutočným protikladom? Neposlušnosť,
vzdor to nie je. Neposlušnosť
je iba opačným extrémom tej istej
závislosti od autority. Aj keď na
prvý pohľad vyzerá veľmi „nezávisle“,
ide o negatívnu závislosť, snahu byť
v opozícii voči niekomu, kto je vnímaný
ako autorita. Protikladom poslušnosti
je zodpovednosť. Jej podstatou
nie je závislosť od toho, čo robí
alebo hovorí autorita, ale vnútorne
prijaté hodnoty a normy správania,
podľa ktorých sa riadime, aj keď
nás práve nikto nevidí. Je pravdou,
že väčšina rodičov netúži ani tak po
tom, aby ich deti poslúchali, ale chcú,
aby robili to, čo je dobré a správne.
Ale spôsob, akým to od detí žiadajú,
je jadrom úspechu.
Mocenský model hovorí: „Prinútim
ťa robiť to, čo je správne.“ Partnerský
model hovorí: „Táto vec má
taký a taký zmysel, také a také dôsledky.
Očakávam, že urobíš to, čo
je správne.“
Predstava, že dieťa vychovávané
autoritatívne sa s nadobudnutím
dospelosti zrazu začne správať aj bez
kontroly zodpovedne a bude schopné
plnohodnotných partnerských vzťahov,
je nereálna. Ak sa tak stane, nie
je to vďaka autoritatívnej výchove, ale
preto, lebo sa okrem autoritatívnych
spôsobov stretlo aj s rešpektujúcim,
partnerským modelom vzťahov.
Pavel a Tatiana Kopřivovci
e-mail: koprivovi.spirala@tiscali.cz
Záhada
egyptskej studne
Vminulom čísle Sveta Grálu sme
uverejnili matematicko-filozofickú
Záhadu egyptskej studne, na
ktorú narazili archeológovia pri
vykopávkach v staroegyptskom
chráme boha Slnka: „Ty, kto sa chceš
stať kňazom boha Slnka, musíš najprv
podstúpiť skúšku. Budeš zamurovaný
do miestnosti za touto stenou
a zostaneš tam tak dlho, kým nevyriešiš
úlohu, ktorá ťa tam čaká.
Uprostred miestnosti je vykopaná
kruhová studňa, v tej studni sú dve
skrížené tyče s dĺžkou dve miery
a tri miery. Tyče sa krížia práve na
hladine vody vo výške jedna miera
odo dna. Tvojou úlohou je stanoviť
priemer studne a výsledok podať na
hlinenej tabuľke otvorom kňazovi,
ktorý čaká za stenou. Avšak rozmysli
si dobre, či podstúpiš túto skúšku. Ak
ju nesplníš, zomrieš hladom a vyčerpaním.“
Nemáme v úmysle predkladať čitateľom
Sveta Grálu matematicko-
-hádankárske kvízy. Táto záhada
má aj svoj filozofický rozmer.
Matematicky sa zdá úloha na
prvý pohľad ľahká, v skutočnosti
je však ťažšia, ako vyzerá. Možno
ju napríklad pomocou rovnice elipsy
2
1,23
3
previesť na kubickú rovnicu, alebo
pomocou Pytagorovej vety zostaviť
sústavu rovníc s niekoľkými neznámymi.
V obidvoch prípadoch však
nevedie postup jednoducho k cieľu,
ale do vzorcov je nutné skusmo dosadzovať
priemer studne tak dlho,
až sa približne trafíme do výsledku
s dostatočnou presnosťou. Postupným
porovnávaním ľavej a pravej
strany rovnice dôjdeme nakoniec
29
SVET GRÁLU
5/2005
1
N A Z A M Y S L E N I E
k priemeru studne, rovnému asi 1,23
miery. Počítač to dokáže metódou postupného
približovania za zlomok sekundy,
na kalkulačke to trvá dlhšie.
Otázkou však je, ako priemer studne
vypočítali starí Egypťania? Tí predsa
nemali ani počítač, ani kalkulačku. Na
túto otázku nedal odpoveď ani sovietsky
populárno-vedecký časopis, ktorý
v roku 1966 túto záhadu uverejnil.
Opusťme na chvíľu Egypt, studňu
so skríženými bambusovými palicami,
trápiaceho sa adepta kňazstva
a venujme pozornosť pojmu zvanému
„zlatý rez“. Zlatý rez je pomer známy
matematikom, umelcom, architektom,
inžinierom. Je to spôsob rozdelenia
úsečky v takom pomere, aby jej
kratšia časť bola v rovnakom pomere
ako dlhšia k celej úsečke. Približne sa
rovná dvom tretinám k jednej tretine,
presnejšie k nemu dôjdeme matematicky
postupným približovaním radu
zlomkov 1/2, 2/3, 3/5, 5/8, 8/13 atď., kde
je každý ďalší menovateľ vždy súčtom
dvoch predchádzajúcich; ešte presnejšie
ho vyriešime kvadratickou rovnicou
ako pomer (√5-1)/2, teda asi 0,61803.
Umelci ho poznajú ako zvlášť harmonický
pomer; napríklad obdĺžnik so
stranami v pomere zlatého rezu sa nám
javí ako neobyčajne príjemný – ani
veľmi natiahnutý, ani nie „do štvorca“.
Ak pozorujeme obrazy alebo umelecké
fotografie, všimneme si, že autor spravidla
neumiestňuje hlavnú postavu do
stredu obrazu, ale posunie ju trošku
bokom, väčšinou práve do zlatého rezu
šírky plátna. V stavebníctve sa používal
zlatý rez už od počiatkov architektúry.
V stredoveku sa stavali veže,
zužujúce sa smerom nahor v pomere
zlatého rezu, a rozhľadne na vežiach
sa v tomto pomere zhusťovali smerom
k vrcholu. Až keď neskôr vzniklo statické
inžinierstvo, zistilo sa, že taký na
pohľad pekný tvar je súčasne tým najlepším
spôsobom využitia stavebného
materiálu, je to takzvaný nosník odstupňovaného
prierezu.
30
SVET GRÁLU
5/2005
Zlatý rez nájdeme aj v prírode.
Niektoré rastliny spevňujú svoju
stonku kolienkami, ktoré sa smerom
od koreňov k špičke zhusťujú
približne v pomere zlatého rezu; žilkovanie
niektorých listov sa od stopky
k špičke zhusťuje tiež v pomere zlatého
rezu. Príčinou nie je tajomná
múdrosť rastlín, ale skutočnosť, že
tak vyrastie najpevnejší nosník, najlepšie
vzdorujúci vetru a iným záťažiam:
stonka alebo list rastie tak dlho,
dokiaľ nedosiahne hranicu svojej nosnosti,
potom vytvorí kolienko alebo
žilku. Napokon, čo sa nám zdá krásnym,
má svoj prapôvod v prírode. Už
praveké džbány hruškovitého tvaru
kopírovali formy vyskytujúce sa
v okolí ich vtedajších tvorcov; každá
kvapka, chystajúca sa kvapnúť z vetvičky
alebo z vodovodu, postupne
oťažieva a nadobúda hruškovitý tvar
– ten jej dajú prírodné sily, ktoré okolo
seba vnímame, bez toho, aby sme si
to uvedomovali. To, čo vytvárajú, považujeme
za krásne. V hudbe je ťažšie
ukázať súvislosti ľudského diela
s prírodou, ale aj tam ich nájdeme. Ak
si nahráme vtáčí spev a pustíme ho
spomalene, prekvapí nás podobnosť
s tónmi indickej hudby existujúcej už
po tisícročia. Vtáky, zvlášť tie malé,
žijú a vnímajú rýchlejšie ako človek
a ich spev sa nám priblíži a stane detailne
zrozumiteľným až vtedy, keď
si ho spomalíme. No dobre – ale kde
vzali zasa vtáky v prírode svoj vzor ?
Každý tvor čerpá svoju existenciu
zo všeobsahujúcej a všeobjímajúcej
energie Stvoriteľa. Berie si z nej malú
časť, zvyšok nie je schopný pochopiť
ani spracovať. Môžeme ju prirovnať
k bielemu slnečnému žiareniu obsahujúcemu
všetky farby dúhy. Ak položíme
prúdu svetla do cesty farebné
skielko, trebárs červené, vydelíme
tým zo všetkých farieb len jedinú,
teda červenú, zatiaľ čo náš sused dal
prednosť modrému skielku; svetlo
sa tak stalo farebným. Tak aj každý
z nás čerpá z toho istého zdroja, ale
vytvára, lepšie povedané vyberá si
z neho niečo iné. Rovnako aj rôzne
vtáky „hovoria“ rozdielnou rečou;
môžeme si predstaviť prúdy svetla
a tónov pretekajúcich svetom okolo
nás, z ktorých si každý tvor vyberá
len malú časť a robí ju viditeľnou
alebo počuteľnou po svojom. To isté
platí pre ľudskú reč, ktorá má v rôznych
národoch pre ten istý pojem (napríklad
„strom“) rôzne hlásky, rôzne
slová (Baum, tree, derevo a iné).
Vráťme sa však späť k egyptskej
studni a adeptovi kňazstva boha
Slnka, ktorý si láme hlavu nad jej
záhadou. Tak znovu – ako vypočítali
priemer studne starí Egypťania?
Odpoveď znie: nijako! Považovali
úlohu za matematicky neriešiteľnú!
A beda adeptovi, hoci bystrému, ak
sa pohrúžil do problému svojím mozgom
a snažil sa prácne nájsť výsledok
pomocou svojich znalostí a úvah. Riešenie
sa zdalo tak blízko, ale hodina
za hodinou plynula, výpočty sa nedarili,
nie a nie prísť veci na koreň; nepokoj
postupne prerastal do únavy,
vyčerpania, pridal sa hlad… A pritom
riešenie bolo tak blízko! Stačilo
vymotať sa z hĺbavých konštrukcií
a zapnúť svoju všímavosť, schopnosť
intuície, nápad, ktorý dokáže
jediným blesknutím vniesť svetlo do
zdanlivo slepej uličky. Priemer studne
je takmer presne zlatým rezom tyče
s dĺžkou dve miery! Odchyľuje sa len
nepatrnou hodnotou 0,4%. Vnímavý
človek, ktorý sa už raz stretol so zlatým
rezom, ho bez námahy znovu
rozpozná. Mohol to dokázať aj náš
adept nad otvorom studne držiaci
v rukách bambusové palice.
Tá naozaj posledná otázka platí nakoniec
každému z nás a je na hony
vzdialená od matematiky: Nie sú aj
odpovede na mnohé naše zdanlivo
ťažké problémy tak blízko?
Artur Zatloukal
P R Í R O D A
TELEPATIA
A INŠTINKT ZVIERAT
TERIÉR JAYTEE
Ruppert Sheldrake hlbšie skúmal
správanie sa teriéra menom Jaytee.
Jaytee reagoval takmer vždy okamžite
už na to, keď sa dcéra domácej panej,
Pam Smartová, len rozhodla, že pôjde
domov. To sa stalo nezávisle od dennej
doby a od toho, či išla len na nákup,
alebo bola na vzdialenejšom mieste
a dlhší čas a či jej rodičia boli doma
a o jej príchode vedeli alebo nie. Teriér
reagoval nezávisle aj od toho, akým
spôsobom sa domov vracala, či svojím
vlastným autom, alebo iným dopravným
prostriedkom. Aby sa správanie
Jaytee mohlo lepšie zdokumentovať,
natáčali sa súbežne videozáznamy –
Jaytee doma a dcéra mimo domu. Potom
informovali Pam Smartovú, kedy
má prísť domov. Doma Jaytee najprv
ležal pri nohách pani Smartovej ako
vždy. Len čo sa však Pam Smartová
dozvedela, že má prísť domov, nastražil
Jaytee uši. Nato sa Pam Smartová
vybrala na stanovisko taxíkov a Jaytee
zároveň odišiel k dverám terasy a tam
čakal, kým Pam neprišla domov. Jaytee
ju ako vždy vítal celý rozradostnený.
Podobné experimenty sa viackrát zopakovali
a kvalitatívne vyhodnotili.
Počas Paminej neprítomnosti sedel
Jaytee len zriedkavo pred dverami terasy,
v priemere 5 až 20 percent času,
zatiaľ čo počas prvých 10 minút, keď
sa vracala domov, to bolo až 54 percent
daného času 1 .
Tieto výsledky boli publikované a odvysielané
aj v britskej televízii. Tu príležitostne
vystupuje aj jeden skeptik,
ktorého sa vždy pýtajú na názor, ak ide
o odhaľovanie parapsychologických javov.
V tomto prípade išlo o Dr. Richarda
Wisemana, psychológa na Univerzite
v Hertfordshire. Dr. Wiseman zopakoval
experimenty Rupperta Sheldrakea
a dospel k tým istým výsledkom: Jaytee
čakal na príchod Pam Smartovej dokonca
aj vtedy, keď prišla domov v úplne
náhodne zvolenom čase a k tomu ešte
v aj neznámom dopravnom prostriedku.
Medzitým sa natočili videozáznamy aj
Každý z nás už iste počul
o prípadoch, keď zvieratá vycítili
hroziace nebezpečenstvo,
a tým sa zachránili. Tento jav
sa pripisuje inštinktu zvierat.
Ale čo je vlastne inštinkt? Podobne
záhadným javom je telepatia
(z gréčtiny: vyciťovať
na diaľku). Týmto pojmom sa
označuje prenos myšlienok,
ktorý je možný nielen medzi
osobami, ale aj medzi človekom
a zvieraťom. To, že aj zvieratá
myslia, je zrejmé z ich správania
– napríklad pes „potiahne“
ponožku len preto, aby sa s ním
jeho pán alebo pani hrali. Cvičitelia
zo skúsenosti hovoria, že
psy dokážu vykonať viac než 30
rôznych úloh. Sú však zvieratá
schopné prijímať myšlienky aj
na diaľku? Britský biochemik
a filozof, Ruppert Sheldrake
skúmal túto otázku z vedeckého
hľadiska. Oslovil mnohých
majiteľov zvierat, aby mu porozprávali
o svojich skúsenostiach.
Pritom sa bez pochybností
potvrdilo, že mnoho psov
a mačiek s predstihom vytušilo
príchod svojho pána. Toto správanie
bolo pozorované u približne
50 % psov a 35 % mačiek
vo vybraných lokalitách
USA a Anglicka. Zvieratá sa už
niekoľko minút pred príchodom
ich majiteľov znepokojili a vybrali
sa na určité miesto, kde
očakávali svojho pána.
s inými psami, ktoré potvrdili výsledky
pokusov vykonaných s teriérom Jaytee.
Ako možno vysvetliť výsledky týchto
pokusov? Zo simultánneho videozáznamu
sa dá jednoznačne vyvodiť, že
Pamine rozhodnutie ísť domov vyvolalo
radostné očakávanie v jej psíkovi. Boli
to teda jej myšlienky, na ktoré pes reagoval.
Tieto skutočnosti potvrdzujú, že
myšlienky sa stávajú samostatnými, aj
31
SVET GRÁLU
5/2005
P R Í R O D A
32
SVET GRÁLU
5/2005
keď nie „materiálnymi“ útvarmi, ktoré
nezostávajú pri svojom tvorcovi, ale
môžu byť takmer okamžite zachytené
na inom mieste. Taktiež sa zdá, že nesú
charakteristickú pečať osoby, ktorá ich
vytvorila, pretože Jaytee vedel, že pochádzajú
od Pam Smartovej. Veď predsa
všetky psy v Anglicku sa neznepokoja
len preto, že sa jeden majiteľ nejakého
psa rozhodne vrátiť domov!
To, že aj ľudia môžu prijímať myšlienky
na diaľku, mnohí z nás vedia
z vlastnej skúsenosti. Zrazu človek
myslí na nejakú osobu, ktorá o chvíľu
zavolá, alebo od ktorej o niekoľko dní
príde list. Sú aj také zvieratá, ktoré vopred
vedia, kedy ich milovaný pán alebo
panička zavolá: „Sedem rokov po tom,
ako si zadovážila kocúra Carla, išla
moja dcéra Marion študovať na pedagogický
inštitút a domov volávala pomerne
zriedkavo. No keď telefón zvonil
a volala Marion, a nie náš syn, Carlo
vybehol po schodoch ešte skôr, než som
stihla zdvihnúť slúchadlo! Kocúr jednoducho
nemohol vedieť, že volala moja
dcéra. Vždy sme sa museli smiať, keď
tak letel po schodoch, pretože to znamenalo,
že na druhom konci linky bude
určite Marion. Nikdy to totiž inak nerobil,
predovšetkým preto nie, lebo hore
do domu vôbec nesmel chodiť.“ 2
Vzťahy medzi človekom a zvieraťom
nie sú dané len putom lásky. V istých
novinách prebehla správa o psovi, ktorý
roztrhal list od zverolekára, v ktorom
bola pozvánka na ďalšiu návštevu. Majiteľovi
sa do rúk dostali už len útržky.
Aj mačky vnímajú myšlienky majiteľa
zvieraťa. Vopred vedia o dni, keď majú
ísť ku zverolekárovi, a jednoducho sa
v ten deň nevrátia domov.
Niektorí chovatelia ani nemusia volať
na svoje zvieratá: „Kedysi som si všimol,
že keď som si len pomyslel, že zavolám:
„Tiger“, tak sa mačka objavila bez toho,
aby som musel ísť von. Zistil som, že
myšlienky mali dokonca väčší účinok
ako hlasné volanie.“
Tieto javy sa dajú vysvetliť účinkom
myšlienok, ktoré zvieratá prijímajú, pretože
sú spojené s danou osobou, či už
prostredníctvom puta lásky, dobrých
alebo zlých skúseností. Je prekvapujúce,
aké silné pôsobenie vychádza z myšlienok.
Ale sú ešte ďalšie pozoruhodné
schopnosti zvierat, ktoré sa už nedajú
vysvetliť prenosom myšlienok.
VICTOROV PES
JOHNY
Občas sa v novinách objavujú
správy o prekvapujúcej orientačnej
schopnosti a neobjasnenom
nájdení ľudí alebo zvierat i na veľké
vzdialenosti. Aj v knihe Siedmy zmysel
zvierat od Rupperta Sheldrakea
sú opísané pekné príklady
tohto fenoménu:
Victorovho psa Johnyho predali,
lebo už nemohol zostať vo
Victorovej rodine. Pán, ktorý si
chrta Johnyho kúpil, ho uviazal
na zadnom dvore a odišiel
autom spolu s Victorom a jeho
otcom do reštaurácie. Reštaurácia
bola odtiaľ vzdialená asi
päť kilometrov a ani Victor, ani
jeho otec tam ešte nikdy predtým
neboli. Victor nepočúval,
o čom sa vedľa neho zhovárajú.
Myslel na Johnyho, ktorý
pravdepodobne smutne sedel vzadu
na dvore. Ako sa však všetci prekvapili,
keď sa zrazu dvere rozleteli a do
miestnosti vbehol Johny! Odtrhol sa
a našiel Victora v reštaurácii. Ako sa
Johnymu podarilo vyhľadať svojho
pána, keď nepoznal ani reštauráciu,
ani okolie? Nie je veľmi pravdepodobné,
že ho viedol čuch, lebo Victor
odišiel autom. Okrem toho je známe,
že chrty majú zlý čuch a orientujú sa
predovšetkým zrakom.
Ešte tajuplnejšie je správanie sa
jednej kravy, ktorú pri predaji oddelili
od jej ešte pridájaného teliatka.
Krava opäť našla svoje teliatko, hoci
bolo premiestnené na hospodársky
dvor desať kilometrov od nej. Farmárka,
u ktorej bolo teliatko, videla
nasledujúce ráno kravu cieľavedome
zabočiť na cestu, ktorá viedla k ich
farme. Keď farmárka otvorila dvere
na maštali, krava-matka vpochodovala
dovnútra a okamžite podišla k svojmu
teliatku, aby ho nakŕmila. 3 Odkiaľ
mohla krava vedieť, kde sa nachádza
jej teliatko? Určite nepočula jeho volanie!
Aj keď zvieratá vedia zachytiť
myšlienky na veľké vzdialenosti, tak
je asi sotva možné, aby sa nimi táto
krava orientovala. Myšlienky totiž nie
sú jasnejšie, ak sa dostaneme do blízkosti
ich zdroja, na rozdiel od volania,
ktoré je prijímané sluchom, a ktoré je
tým jasnejšie, čím sa viac približujeme
k volajúcej osobe. Nemôžeme sa podľa
nich orientovať. Tu musí prichádzať do
úvahy ešte nejaký iný faktor.
NEVIDITEĽNÍ
POMOCNÍCI
Obytostiach prírody, „bytostných“,
ktoré sú pre väčšinu ľudí neviditeľné,
sme písali v predchádzajúcich číslach
Sveta Grálu (článok o komunite
Findhorn a „Kde sa stratil šiesty zmysel“).
Zvieratá môžu tieto bytosti, resp.
ich rady vnímať, čo objasňuje ich mi-
P R Í R O D A
moriadny inštinkt a schopnosť orientácie
i v prípade veľkých vzdialeností.
Pre mnohých je zrejme vedomý kontakt
s bytosťami prírody čudnou predstavou.
Tak to bolo aj so mnou, keď
som sa o nich dopočul po prvý raz. No
myslím si, že ak vezmeme do úvahy to,
ako je všetko v prírode dobre usporiadané,
je celkom pochopiteľné, že celý
svet je pretkaný sieťou takýchto pomáhajúcich
síl. Poriadok neprichádza
sám od seba. Len si predstavme, koľko
práce musíme vynaložiť len na to, aby
sme si udržali poriadok vo vlastnom
byte. O čo ťažšie to musí byť, ak ide
o celý svet! Bez podporujúcich, riadiacich
síl by to nikde nefungovalo.
Kedysi sme si my vedci napríklad
mysleli, že zložky bunky si v bunke
jednoducho len tak plávajú. Teraz je
nám jasné, že to bola mylná predstava.
Enzýmy a proteíny, ktoré spolu
musia vzájomne reagovať, by sa takto
nikdy nedostali do kontaktu. Bunka by
nikdy nemohla plniť svoju funkciu. Teraz
vieme, že bunku prestupujú rôzne
vlákna. Týmito vláknami sa jednotlivé
súčasti privádzajú na svoje miesta,
umožňujú pohyb bunky a rozdeľovanie
chromozómov dcérskym bunkám.
Aj z nás ľudí vychádzajú rôzne
jemnohmotné vlákna podľa nášho myslenia
a konania, ktoré sa – obrazne povedané
– zakoreňujú v rôznych úrovniach
neviditeľného sveta a spájajú nás
s týmito oblasťami. Tieto vlákna nevidíme,
podobne ako bežne nevidíme
korene rastlín a stromov v zemi. Majú
však pre náš život zásadný význam.
Celá armáda „malých bytostných“
sa zaoberá spracúvaním a zakotvovaním
týchto vlákien. Títo pomocníci
privádzajú do rozkvetu naše ľudské
chcenie na onom svete a taktiež
sa starajú o blaho zvierat. Spojenie
s týmito malými bytostnými mohlo
pomôcť aj v našich príkladoch psovi
Johnymu nájsť Victora a krave jej teliatko.
Keďže duše zvierat majú podobný
pôvod ako títo bytostní pomocníci,
môžu ich zvieratá vidieť. 4
Voľakedy mohli aj mnohí ľudia vidieť
niektoré prírodné bytosti, napríklad
gnómov, elfov alebo vodné víly, lebo
boli oveľa viac spätí s prírodou, než je
dnes väčšina ľudí. 5
PREDVÍDANIE
Zvieratá môžu nebezpečenstvo
predvídať a varovať pred ním,
napríklad pred zemetrasením, alebo
aj pred udalosťami v súkromí. Nasledujúce
príklady ukazujú, že sa oplatí
dbať na správanie zvierat:
„V roku 1942, počas vojny, som bol
u svojich známych v Lipsku. Mali
starého papagája. Jedného večera –
mohlo byť tak deväť hodín – sa papagáj
začal správať veľmi rozrušene
vo svojej klietke. Poskakoval z jednej
nôžky na druhú, ľavé krídlo dvíhal
vysoko a škriekal: „Tam hore, tam
hore, tam hore!“ Týmto smerom sa
aj pozeral a nedal sa nijako upokojiť.
Prekvapene som sa spýtal, čo to znamená.
„Toto robí vždy pred leteckým
poplachom, najmenej dve hodiny vopred“,
povedala moja známa. V nasledujúcich
hodinách Angličania bombardovali
sklenený a športový areál 6
v našej tesnej blízkosti. Vedieť dve hodiny
vopred, že bude bombový nálet,
to je úžasné!
Ďalší príklad: rakúsky manželský
pár prekvapilo na strmej horskej
ceste cestou na dovolenku zavíjanie
ich pudlíka. Fenka položila labky na
mužove plecia, akoby mu chcela zabrániť
v ďalšej jazde. Napriek manželkinmu
dohováraniu sa pudlík správal
čoraz pochabejšie, až napokon muž
musel ubrať na rýchlosti. Len čo prešli
ďalšou zákrutou, tak to, čo uvideli, im
vyrazilo dych. Len niekoľko metrov
pred nimi bola cesta prerušená a namiesto
nej tu zívala priepasť. 7 Zosuv
pôdy strhol so sebou i cestu.
Odkiaľ pochádza u zvierat toto predvídanie?
Aj v oboch týchto prípadoch,
ktoré hraničili so zázrakom, bol rozhodujúci
kontakt s bytosťami prírody.
Malí bytostní sa podľa svojho druhu
zaoberajú zmenami prebiehajúcimi
v zemi, a práve preto mohli varovať
pudlíka pred zosuvom pôdy. Na druhej
strane (iný druh) sa zaoberá myšlienkovými
útvarmi, ktoré vytvorili ľudia.
Jemnohmotne už sformovaný úmysel
Angličanov bombardovať Lipsko
mohli papagájovi sprostredkovať
práve malí bytostní. I keď opísané
epizódy sú samostatnými prípadmi,
ktoré zasahujú do osudu jednotlivcov,
zdá sa, že predzvesť zemetrasenia
vnímajú všetky zvieratá. Mnohé
správy zhodne hovoria o tom, že sa
zvieratá pred zemetrasením správajú
veľmi nepokojne. Napríklad potkany
vychádzajú z kanalizácie, mačky vynášajú
svoje mláďatá z domu, psy,
kravy alebo sliepky hlasne upozorňujú
na prichádzajúcu udalosť. Toto
sa môže diať niekoľko hodín až dní
pred zemetrasením. 8
Vidíme teda, že zvieratá sú schopné
varovať ľudí pred blížiacim sa nebezpečenstvom.
To sa nedeje len pomocou
telepatie, teda prostredníctvom schopnosti
zvierat prijímať myšlienky, ale aj
pomocou ich schopnosti vidieť bytosti
prírody a prijímať od nich pokyny. Zvieratá
nám môžu takto tvoriť mosty do
tých úrovní stvorenia, ktoré by našim
zmyslom boli inak uzatvorené.
Dieter Malchow
1, 2, 3) Ruppert Sheldrake: „Siedmy zmysel
zvierať“ Vydavateľstvo Ulstein, 2001.
4, 5) Abd-ru-shin: „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo
Grálu“, Vydavateľstvo Stiftung
Gralsbotschaft, Stuttgart, 1998.
6, 7) GralsWelt tematický zošit č. 9: „Prírodné
bytosti“, Vydavateľstvo Stiftung
Gralsbotschaft, 2002.
8) Viac k tejto téme: „Správanie sa zvierat
pri zemetrasení“ 1984, 2. vydanie, Mag.
Robert Samonig, Vlastné vydavateľstvo
Klagenfurt, Platzgasse 5.
33
SVET GRÁLU
5/2005
P S Y C H O L Ó G I A
Prečo je medzi autistami toľko
zázračných detí? Odkiaľ sa
berú ich mimoriadne schopnosti
a nadanie, o ktorom sa
iným ľuďom môže len snívať?
Ak by sa podarilo rozlúštiť túto
hádanku, bola by tu možnosť
lepšie porozumieť autistickým
deťom, ale aj nádej, že by aj iní
ľudia mohli výrazne zlepšiť
svoje schopnosti.
Zázračné deti
a autizmus
Triapolročné autistické dievčatko
Nadia začalo odrazu kresliť kone.
Skutočne krásne kone. Mala cit pre
priestorové zobrazenie, tieňovanie
a vnímanie perspektívy, čo sa
u veľmi nadaných detí v bežnej populácii
vyvinie až okolo desiateho
roku života. Nadia kreslila to, čo videla,
bez toho, aby to potrebovala
pochopiť alebo vysvetliť si to.
Oliver Sacks podrobne skúmal výtvarné
nadanie Stephena Wiltshira.
Zaujímala ho predovšetkým otázka,
či Stephen prechádza nejakým vnútorným
vývojom, do akej miery je
vnútorne zainteresovaný na svojom
mimoriadnom nadaní, alebo či len
ako stroj vykonáva určitú činnosť
bez toho, aby jej rozumel. Preto ho
často v Anglicku navštevoval a podnikol
s ním cesty do Ruska a do Spojených
štátov. Otázky však aj naďalej
Tohto koňa nakreslila
triapolročná Nadia.
34
SVET GRÁLU
5/2005
zostávali do značnej miery nezodpovedané.
Isté je, že týmto zázračným
deťom chýba schopnosť uvažovať
o svojich dielach a nedokážu ani opísať
to, čo sa v nich samotných pritom
odohráva. U Stephena bolo nápadné,
že veľmi rýchlo „vstrebal“ kreslený
objekt niekoľkými pohľadmi a nemusel
sa pri kreslení sústrediť na to,
čo robí: „Počas kreslenia sa pozerá
dookola, počúva walkman, spieva si,
alebo si niečo rozpráva.“ (Citované
podľa O. Sachsa) Vzhľadom na to, že
Stephen dokáže rovnako dobre kresliť
spamäti, musia tieto predmety zreteľne
vyvstávať pred jeho vnútorným
zrakom.
Niektorí vedci sa domnievajú, že
zázračné deti žijú vo svete spomienok,
obklopené svojimi číslami a obrazmi.
Väčšinou sa predpokladá, že
ich schopnosti sú len odrazom zvláštneho
vývoja ich mozgu. Ako však
máme vnímať autizmus z hľadiska
spolupráce mozgu a ducha?
Kim Peek má 51 rokov. Nemá rodinu
ani priateľov a v živote sa nezaobíde
bez pomoci druhých. No napriek
tomu je šťastný. Je vynikajúcim
počtárom, nikdy sa nepomýli. V skutočnosti
však vôbec nepočíta. Ak ho
požiadate, aby vynásobil dve štvormiestne
čísla, okamžite povie výsledok,
akoby ho videl pred sebou. Vo
svojom živote prečítal 7600 odborných
kníh, väčšinu informácií z nich
si zapamätal a možno sa ho spýtať
na rôzne údaje z kalendárov a historické
údaje, dátumy, autobusové spojenia
a mapy ulíc v Spojených štátoch
a v Kanade. Romány sú však preňho
nepochopiteľné. Vo svojich tridsiatich
troch rokoch sa spoznal so scenáristom
Barrym Morrowom, ktorému
sa jeho život stal predlohou pre film
Rain Man. Skutočnosť, že Kim nepočíta
vedome, ale výsledok jednoducho
vidí, poukazuje na to, že na tomto jave
sa podieľa aj úroveň podvedomia.
Sú však aj takí počtárski géniovia,
ktorí nie sú postihnutí autizmom.
K nim patril aj George Parker Bidder.
Bidder dokázal spamäti vypočítať
logaritmus každého čísla na sedem
miest. Keď sa ho spýtali, akú techniku
používa, dokázal povedať len toľko, že
výsledky sa mu bleskurýchlo v hlave
vynárajú, ale že samotný proces počítania
je mu neznámy.
Ešte prekvapivejšia bola schopnosť
veľkého matematika A. C. Aitgena,
ktorý napísal: „Občas som mal odpoveď
ešte skôr, než sa vo mne vynoril
úmysel vykonať výpočet. Keď som
si preveroval takéto výsledky, vždy
ma prekvapilo, že sú správne.“ Ďalej
uvádza: „To sa dá podľa mňa vysvetliť
činnosťou podvedomia, pokiaľ je
to však ten správny výraz. Domnievam
sa, že podvedomie môže fungovať
na viacerých úrovniach a som
tej mienky, že každá z týchto úrovní
má svoju vlastnú rýchlosť, veľmi odlišnú
od nášho zvyčajného stavu ve-
P S Y C H O L Ó G I A
Autizmus
(z gréckeho autós = sám)
10-ročný Stephen Wiltshire sa prejavil ako vysoko nadaný maliar. Keď „maľoval
abecedu“, k „A“ nakreslil budovu „Albert Hall“ (vľavo) a k „U“ Londýnske metro (vpravo).
domia, v ktorom nám
výpočty trvajú naozaj
dlho.“ (Citované podľa
O. Sachsa.) A. C. Aitgen
zažil sám na sebe
podvedomé počtové
výkony rôznej rýchlosti.
Rýchlosť, ktorú
Aitgen vnímal ako
protiklad k práci vo
vedomom stave, je
opäť len dôkazom toho, že na inej
úrovni vedomia dokážeme podávať
prekvapujúce výkony.
Teraz sa však vráťme k otázke,
prečo je počet „zázračných detí“ medzi
autistami taký vysoký. Nehmotný
duch ako vlastné jadro človeka
a rozum ako produkt hrubohmotného
mozgu pôsobia pri normálnom
vývoji v harmónii. V prípade
autizmu však určité procesy v mozgu
neprebiehajú tak, ako by to bolo potrebné
pre činorodé pôsobenie ducha.
Kontakt s okolitým svetom je tým
silne obmedzený. Činnosť ducha je
v stálom vzájomnom spojení s mozgom
a chce sa zmysluplne prejaviť.
Tento stav môže jednotlivca priviesť
k tomu, aby rozvinul svoju silu v určitej
špeciálnej oblasti. Výsledkom
sú špecifické schopnosti týchto ľudí.
Pritom sa mnohé odohráva v oblasti
podvedomia. U autistov navyše výrazne
odpadá obmedzenie, ktoré
nevysloví jediné slovo. Medzi týmito ľuďmi však nájdeme aj jednotlivcov
s naozaj mimoriadnymi schopnosťami. Raný detský autizmus
(Kannerov syndróm) sa prejavuje ťažkými poruchami komunikácie,
ktoré sa objavujú pred tretím rokom života predovšetkým u chlapcov.
Tieto deti nereagujú na prejavy pozornosti, nedokážu zmysluplne
používať reč, boja sa zmien a nedokážu nadviazať očný kontakt.
Detský autizmus (Aspergerov syndróm) sa vyskytuje v detstve alebo
v chlapčenskom veku – opäť väčšinou u chlapcov. Pôvod choroby nie
je ešte známy. Predpokladá sa, že ide o genetický defekt, ktorý sa prejavuje
ako autoimunitné ochorenie 1 , alebo ako degeneratívne ochorenie
nervových buniek mozgu. Liečebno-pedagogické opatrenia a podporná
terapia správania môžu priniesť zlepšenie symptómov. Autistické deti
potrebujú mimoriadne citlivú výchovu, spojenú s učením sa po malých
krokoch. Často jediným spôsobom, ako prelomiť ich vnútornú
nezaujatosť a sociálnu izoláciu, je kontakt so zvieraťom, ktoré si obľúbia
a dokážu ho zahrnúť láskou a opaterou.
často prekáža pôsobeniu
ducha u priemerných
ľudí – nepretržitá
snaha dosiahnuť predmet
nejakej túžby. Naproti
tomu takzvané
zázračné deti – či
už autistické alebo
nie – sa nezaoberajú
všetkým tým, čo neustále
zamestnáva
bežného človeka. Jednoducho vyjadrujú
to, čo pramení z ich vnútra.
Ako príklad možno použiť slová
známeho hudobného skladateľa
Vangelisa (napísal hudbu napríklad
k filmu Dobytie raja). Na otázku, ako
komponuje, odpovedal: „Snažím sa
vedome nepremýšľať, ale sa uvoľniť
a byť úplne k dispozícii.“
A to očividne dokážu robiť práve
zázračné deti.
Dieter Malchow
Autizmom sa označuje psychická porucha, spojená s odlúčením sa od okolia
a ponorením do vlastného sveta predstáv a myšlienok. Ľudia trpiaci
ťažkým autizmom nevnímajú okolie, takmer vôbec nerozprávajú, alebo sa
dokonca ani nepohybujú. Polovica detí s klasickou formou autizmu nikdy
1) Autoimunitné ochorenie je ochorenie, pri ktorom je imunitný systém nadmerne
aktívny v rozpoznávaní a ničení a napáda niektoré štruktúry vlastného tela, napr.
niektoré bunky normálne zabezpečujúce obranu organizmu proti infekcii
a poškodeniu začnú nekontrolovateľne napádať a ničiť iné bunky v tele.
35
SVET GRÁLU
5/2005
ak nám Tschechen und Slowaken
„T vstúpili do Europäische Gemeinschaft,“
hovorila upratovačka Frau
Müller Josefovi Schweigovi, ktorý
práve skladal „Viedenský spravodaj“
s dátumom 1. mája 2004.
„Hej, Frau Müller, dnes sa dejú
veci,“ hovoril Josef Schweig. „Za cisára
pána chceli von z c. k. Rakúsko-
-Uhorska a byť samostatní, teraz zase
chcú dovnútra. A ktovie, či to vôbec
chcú a vedia, čo to so sebou prináša. Ja
som poznal jedného Stadlera, krajčíra
vo Viedenskom Novom Meste, a ten si
vzal do hlavy, že vstúpi do tejto vysokej
spoločnosti. Ibaže oni v ňom stále
videli krajčíra a on v nich zase tých, čo
potrebujú prešívať šaty. A tak si spolu
večne nerozumeli.“
Máme za sebou viac ako rok v EÚ
a vyzerá to, že nás v nej čakajú ďalšie
roky. Táto zmena sa uskutočnila bez
dramatických prevratov, a asi sa hneď
tak skoro žiadny dramatický prevrat
ani neuskutoční. Skôr nás čakajú postupné
nedramatické kroky smerom
k Spojeným štátom európskym. Táto
zmena sa odohráva vo viacerých rovinách
– politickej, hospodárskej, občianskej
a v tichosti aj v duchovnej.
Sú ľudia, ktorí v nej vidia krok bez
duchovného náboja. Zriadenie EÚ však
nie je duchovným skutkom a ani v ňom
taký skutok nemôžeme hľadať. Je krokom
predovšetkým hospodárskym. Súvisí
s vývojom ľudského spoločenstva
takým, aký je, nevyhnutným, či sa to
niekomu páči alebo nie. V stredoveku
bola nositeľom moci, majetku a kultúry
36
SVET GRÁLU
5/2005
Národ
v Európskej únii,
áno alebo nie ?
šľachta. Aristokratom, správajúcim sa
vyberanými spôsobmi, viali pred očami
ušľachtilé ideály: „Šľachtický stav zaväzuje!“
„Vždy len čestne!“ „Kráľ je
najvyšším služobníkom svojho ľudu!“
Zďaleka nie vždy to tak bolo; aj tak ale
tieto ideály formovali ich myslenie. Neskôr
boli šľachtici vystriedaní bohatnúcim
meštianstvom a ešte neskôr pánmi
továrnikmi, z ktorých niektorí si ruka
v ruka s rýchlym zbohatnutím nestačili
osvojiť správanie ani morálne zásady,
a ani túto potrebu necítili. Bol to vývoj
ľudskej spoločnosti a človek stojaci
nohami na zemi nemohol nič iné ako
vziať túto zmenu na vedomie a v nej žiť.
Bolo by zbytočné zavrieť pred ňou oči,
či dokonca chcieť ju vracať späť.
Nebudeme sa púšťať do politických
ani hospodárskych rozborov; bude nás
zaujímať, ako sa v EÚ cítia ľudia Václav
Čech a Ján Slovák a pokúsime sa zamyslieť
nad duchovnými následkami
tohto kroku.
Usudzujeme, že pána Václava Čecha
a Janka Slováka sa bude dotýkať skutočnosť,
že ich európske spoločenstvo
bude vo veľkej miere spravované
úradníckym stavom. Sused Josef Pekař
pracuje vo svojej pekárni so zaujatím
a vzťahom k voňavému a chutnému
chlebu; Jiří Truhlář s nasadením spracováva
drevo a občas sa tak ponorí do
práce, že kvôli tomu zabudne vystaviť
faktúru; Jana Kantorová sa v škole
trápi nad problémovým žiakom so
zlým rodinným zázemím. Títo všetci
sú v bezprostrednom dotyku s predmetom
svojej činnosti, stáva sa im
citovým zážitkom. Keď samostatne
hospodáriacemu roľníkovi Antonovi
Sedlákovi hrozí nebezpečenstvo, že
mu zmokne seno, všetci všetko nechajú,
vezmú traktor a do úmoru seno
zvážajú pod strechu.
Naproti tomu pán Stanislav Úradník
sa nachádza v stálom pokušení mať
citový vzťah hlavne k papierom na
svojom stole. Jeho pracovným prostredím
je telefón, počítač a kávovar a najvyšším
potešením poriadok v spisoch.
Ak zmokne seno, je pre pána Úradníka
prvou starosťou spísať zápis o tom, že
neboli porušené žiadne predpisy a že
v normálnej pracovnej dobe nebolo
možné zmoknutiu zabrániť. Vzniknutú
škodu pán Úradník nenahradí.
Najväčším umením Jiřího Truhlářa
je ručne vysekať ozdobné hlavice operadiel,
najväčším umením pána Úradníka
je dohodnúť presun zvyšku dotácie
z tohto roku na nasledujúci; keď sa
to nepodarí, zvyšok mu zoberú a nasledujúci
rok mu dotácie skrátia.
Povedzme si pritom dve veci: prvá,
že bez úradníkov sa to nedá. Neobišla
sa bez nich stará Sumerská ríša, Egypt
ani Čína, neobídeme sa bez nich ani
my – spoloční Európania. A druhá, že
to ani v najmenšom neznamená, že
pán Úradník je zlý človek. On je iba
okolnosťami svojho postavenia vťahovaný
do určitého modelu správania,
rovnako ako je pán Arnošt Obchodník
neustále vystavovaný pokušeniu, aby
lacno nakupoval a veľmi draho predával.
Obaja sa môžu úspešne brániť iba
nasadením ľudského rozmeru svojej
osobnosti. Ak mal Stanislav Úradník
otca sedliaka, alebo ak sa dokáže vcítiť
do života tých, o ktorých rozhoduje –
skutočne vcítiť, nie vmyslieť – bude
sa snažiť za každú cenu vytĺcť aspoň
zaplatenie nadčasov pri zvážaní sena
a bude dobrým úradníkom, mužom na
svojom mieste. Čo platí o Stanislavovi
Úradníkovi, platí aj o Bruseli: ak sa neubráni
EÚ úradníckej šablóne (a ona
sa jej veľmi nebráni), bude o Európ-
K O M E N TÁ R
skej únii rozhodovať duchovný obzor
tvorený telefónom, počítačom a kávovarom.
Druhá vec, pri ktorej sa Václavovi
Čechovi a Jánovi Slovákovi zovrie
srdce, je obava zo zániku ich českej
či slovenskej duše a ich nahradenie
akousi celoeurópskou štandardnou
zliatinou národností. Obaja si vážia
nemeckú spoľahlivosť a organizačnú
zdatnosť, teší ich bodrá rakúska verzia
týchto vlastností, zároveň vedia, že
sa majú od svojich susedov čo naučiť
a styk s nimi ich obohacuje. Ale zároveň
vedia, že majú do kytice ľudských
národných vlastností tiež čím
prispieť, že hocičo dokážu urobiť šikovne,
pružne, s ľudskou srdečnosťou
a bezprostrednosťou, ktorú – možno
majú pri tom trochu veľmi svojbytné
oči – u susedov nevidia.
Akú teda, pýtajme sa, má v Európskom
spoločenstve národ úlohu? Úlohu
pre človeka ako duchovnú bytosť s duchovným
zmyslom existencie – teda,
s prepáčením, nie ako predmet skúmania
sociológov, ekonómov, politikov,
reklamných manažérov?
Uvedomme si najprv existenciu reinkarnácie,
teda skutočnosti, že na tomto
svete nie sme prvýkrát. Každý z nás
bol už tu inkarnovaný viackrát, zakaždým
sme sa pritom narodili do takých
pomerov, ktoré sme si vyslúžili a ktoré
sme potrebovali na svoj ďalší život.
Kto niekomu ublížil, dostal príležitosť
napraviť to, alebo mu bolo ublížené,
aby sám prežil, čo iným rozdával; kto
rozdával lásku a podporu, to isté žal.
Všetci sme pritom dostali príležitosť ísť
ďalej, vyššie, k zušľachteniu, zlepšeniu
svojej bytosti. Rodili sme sa však zakaždým
do takého národa, aký práve
zodpovedal prostrediu našej rovnorodosti
a našich potrieb. Nie tých, ktoré
sme sami chceli, ale tých, ku ktorým
sme patrili a ktoré nám boli prospešné.
Hociktorý hrdý Riman sa narodil neskôr
ako hrdý Američan, hociktorý
náboženský prenasledovateľ sa narodil
neskôr ako prenasledovaný príslušník
náboženskej menšiny. Hranice
národov sú pritom bezvýznamné a zákon
príťažlivosti rovnakého druhu ich
prekračuje s rovnakou ľahkosťou, ako
vták prelieta hranice štátu do susednej
krajiny. Môžeme teda zakaždým
žiť v inom národe, spojení s ním určitou
rovnorodosťou, žiť s ním a v jeho
prostredí, dozrievať v ňom ako jednotlivec,
a pritom svojím malým dielom
prispievať k dozrievaniu svojho okolia,
skupiny nazývanej národ. Nabudúce
to môže byť zase úplne inde.
O čo ide na prvom mieste, teda nie
je národ, ale ľudstvo, ešte lepšie povedané,
hľadanie kráľovstva Božieho.
T. G. Masaryk to vyjadril fantastickými
slovami v rukopisnom fragmente
z rokov deväťdesiatych:
„Nejde o jazyk a národnosť, ale
o dušu. Kto nájde svoju dušu, nestratí
jazyk. Keď Hus začal reformné dielo,
nehorlil proti Nemcom a za Slovanov,
ale za nápravu mravnú; napravili sa
mravy a utužilo sa náboženské presvedčenie
– český jazyk a české povedomie
sa oživilo a žilo. Ožil a žil
jazyk, pretože ožila duša. Túžba po
pravde a poznaní pravého náboženstva
vnútila usilovným Bratom pero
do ruky, aby prekladali Písmo, a zrodila
sa Kralická biblia. Bratia nevolali
po literatúre a prekladoch, ale pretože
stáli o celú pravdu, vytvorili literatúru,
očistili jazyk. Komenský stál o pravdu
a hlásal lásku k všetkým národom, kde
a ako mohol, slúžil a prospieval a prospel
svojmu národu najviac.
Bol Hus, boli Bratia, bol Žižka, najskôr
Hus, po ňom Bratia pracujúci
a Žižka bojujúci. Nevolalo sa po Bratoch
a Žižkovi, ale dostavili sa, pretože
sa žilo Pravde a presvedčeniu.
Nevolajme ani my dnes po češstve,
po slovanstve, po vlastenectve, ale po
pravde a pravde vydávajme svedectvo.
Potom nebudeme malí. Dvanásť apoštolov
sa rozišlo do sveta a podmanili
si svet, pretože verili vo svoje poslanie
a hlásali pravdu; rozpošlite dnes dvanásť
mužov veriacich vo svoje poslanie
a hlásajúcich pravdu bez bázne a celá
Európa sa im bude klaňať.
Musíme milovať pravdu, musíme
statočne byť celými ľuďmi, jednoducho
– musíme nájsť svoju dušu a veriť
v tú dušu a bude postarané o všetko.
Ale nebude postarané o nič, ak vlasteneckí
kazatelia budú zástupom kázať
síce hromovým, ale predsa iba svojím
mŕtvym slovom; kdekto vnútorne živý
stráca sa z chrámu a okázalým obradom
sa prizerajú len sviečkové stareny…
Potrebujeme idey, živé a veľké idey
a nebudeme malí. Musíme mať idey
svetové, idey nielen pre seba, ale pre
všetkých. Kto sa chce uchovať a udržať,
musí myslieť, cítiť a pracovať pre
všetkých, nie iba pre seba. Potrebujeme
veľké idey, živé idey, a tie nás spasia,
pretože spasia aj iných, ale nespasí nás
veľké a čo najväčšie Rusko, nespasí nás
azbuka, nespasí nás štátne právo, nič,
nič – lebo duša sa nedá spasiť telom
a vykúpiť hmotou…
…Vstávame z mŕtvych, ale svet už
čaká na naše slovo, je zvedavý, čo mu
máme povedať. Na toho, kto vstal
z mŕtvych, vzhliadajú ľudia s úžasom,
obstupujú nás a čakajú, až zaznie slovo.
Slovo to musí byť spásonosné, hoc zástupy
sa odvrátia od nás a my s nimi
budeme hľadať spasiteľa. A budeme sa
klaňať zlatému teľaťu, budeme vzývať
Baala a staneme sa podnožou cudzích
národov, pretože sme nevedeli povedať
svetu slovo spásonosné…“
Tak teda – národ v Európskej únii –
áno alebo nie?
Áno a zase áno. Sú na to najmenej
dva životne dôležité dôvody. Ten
prvý je skutočnosť, že práve vo svojom
národe sa väčšina z nás cíti medzi
svojimi, doma, môžeme sa voľne
nadýchnuť a prejavovať sa bez prispôsobovania
inorodým obyčajom; máme
okolo seba ľudí, s ktorými nás spája
kus rovnorodosti. Páni Čech a Slovák
37
SVET GRÁLU
5/2005
K O M E N TÁ R
si už zvykli chodiť na porady medzinárodného
vedenia podniku s päťminútovým
predstihom namiesto
päťminútového oneskorenia; vážia si
priamočiare a nekompromisné jednanie
riaditeľa Wolfganga Deutscheho,
aj keď im je niekedy nepríjemné; ale
okrem hospodárskych výsledkov im
záleží aj na medziľudskej atmosfére,
vedia sa priateľsky usmiať a pridať do
napätého ovzdušia teplé slovo, úlohy
zadávajú i prijímajú s porozumením.
Rozkazy naproti tomu prijímajú aj dávajú
neradi. V práci a na ulici stretávajú
ľudí, ktorým rozumejú. Po práci
by sa Janko za nič na svete nezriekol
posedenia pri pohári červeného, a keď
počúva spev husličiek o studni murovanej
a milej uplakanej, cíti sa nekonečne
doma, v prostredí, kde vyrástol
a je pevne zakorenený, zakorenený ako
borovica hlboko uchytená v skalných
puklinách. Václav bol zasa nedávno na
služobnej ceste v malom meste a zašiel
si na koncert s japonským dirigentom,
dávali Dvořáka. Tu si zrazu uvedomil,
že ten Japonec nevie, prečo to vlastne
hrá a a ako to má hrať, zrazu precítil,
že má v sebe on, Václav Čech, uložených
niekoľko storočí kultúrneho povedomia
niekedy od Karola IV., husitských
piesní a rozprávok Boženy
Němcovej, a ani to nevedel. Totiž, vedel
o tom, ale nevedel to.
Predsavzali sme si pojednávať o duchovných
aspektoch a zatiaľ sa bavíme
o akýchsi každodennostiach. Pokúsme
sa teda nahradiť pojem duchovno
pojmami kultúra správania, reči, myslenia,
cítenia. Teda niečím, čo vychádza
z ľudského ducha a čo sa prejavuje
38
SVET GRÁLU
5/2005
Národ má spoločné územie, dejiny, jazyk, povahové
črty, a predsa nič z týchto vonkajších znakov
samo o sebe národ netvorí; tvorí ho vnútorná
rovnorodosť, ktorá pritiahne určitých ľudí práve sem,
na toto miesto na zemi a do tohto spoločenstva.
nielen v nedeľu dopoludnia, ale každý
deň a celý deň, čo nám preniklo do
mäsa a krvi a stalo sa časťou našej
osoby. Tu si uvedomíme, že žijeme
vo svete, ktorý sa „pozvoľna vzdáva
ducha“, v ktorom klesá úroveň správania,
vo svete, v ktorom je čoraz menej
krásnych ľudí a on je z toho chorý.
Bráňme sa teda. Predovšetkým a nezameniteľne
každý na svojom osobnom
poli, svojím vlastným správaním. Ale
ako potom, budeme sa pýtať, dokážeme
ďalej odovzdať iným tú snahu
o život fair play a o vzostup tak, aby sa
postupne stávala samozrejmosťou? To
„hviezdne nebo nado mnou a morálny
zákon vo mne“?
Zdravý národný prístup môže byť
mostom k vzostupu, základňou, na
ktorej sa rýchlo zhodneme s omnoho
väčším počtom ľudí ako napríklad na
základni náboženskej; a to je druhý
dôvod. Pojmy národná hrdosť, duch
národa, svojbytnosť a povesť národa,
povinnosť k nemu rozfúkajú tlejúce
uhlíky vo viacerých dušiach; v národe
sa necítime sami so svojimi ideálmi
a naopak, nie takí utopení v nekonečných
miliardách obyvateľov zemegule.
Národ má spoločné územie, dejiny,
povahové črty, a predsa nič z týchto
vonkajších znakov samo o sebe národ
netvorí; tvorí ho vnútorná rovnorodosť,
ktorá pritiahne určitých ľudí
práve sem, na toto miesto a do tohto
spoločenstva. Najviac však, usudzujeme,
formuje a stmeľuje národ jazyk.
Jazyk materinský a rodičovský, ktorého
melódiu a rytmus sme vnímali od
svojich prvých týždňov; jazyk rozprávok,
ktoré sme so záujmom počúvali
v babičkinej posteli, obložení obrázkovými
knižkami a detskými pokladmi;
jazyk knižiek, s ktorými sme putovali
farebnými svetmi, kým sa rodičia vrátili
popoludní z práce; jazyk učiteľov
v škole, ďalej jazyk každodenný a pouličný,
jazyk listov, rozhovorov, reč
svojho styku s ľuďmi dookola, jazyk
novinársky a televízny – jazyk sveta,
v ktorom žijeme, ktorým sa nechávame
formovať a ktorý, naopak, sami
formujeme. Preto práve tu môžeme
začať svoju prácu na sebe i na okolí.
Podpora národu znamená na prvom
mieste podporu jazyka, jeho kvality
a krásy. Nie horlením za krásu
a o kráse rodnej reči, ale praktickým
užívaním. A to praktickým užívaním
nie „dovi“, „dík“, „jasnačka“, ale peknou
a prirodzenou rečou duše, ktorej
to nedá, aby stále znova neskúšala
uplatniť snahu po kráse, kráse ako
spomienke na lepší svet, na ktorý si nepamätá,
ale o ktorom vie, spomienke,
ktorá v nej nepokojne tlie. To Masarykovo:
„Ožil a žil jazyk, pretože ožila
duša,“ znamená živosť, ktorej nedá
inak, ako prejavovať sa zasa živo, neznesie
strnulosť a prázdnotu žiadneho
druhu; ani prehnane spisovnú strojenosť,
ani zhrubnutú plochosť.
To je dielo, s ktorým sa dá začať hneď
po zatvorení stránok časopisu. Každý
z nás môže byť neveľkou tehlou na svojom
mieste, v tom nám nemôže zabrániť
naozaj nikto, iba my sami.
Artur Zatloukal
Autor článku pri cimbale
H I S T Ó R I A
PUTOVANIE
DO KRAJINY ÚSVITU
SVETLO Z VÝCHODU
Ex oriente lux – svetlo z východu –
tento prastarý výrok symbolizuje
smer hľadania, smer na východ. Nielen
slnečné svetlo sa v prírode objavuje
každý deň na východe, aj svetlo
duchovného poznania prúdilo od prvopočiatku
našej histórie z východu.
Odtiaľ, z východných krajín, ho prijímal
i náš európsky priestor, aby sa
vo forme najstaršej helénskej kultúry
stalo základom, na ktorom stojí aj celá
súčasná európska civilizácia.
Spisovateľ Hermann Hesse, ktorý
skúmal, akými cestami sa uberalo poznávanie
duchovných zdrojov života,
nazval ako prvý toto putovanie za svetlom
„púťou do ríše východu“.
Táto púť za hľadaním múdrosti,
za svetlom poznania, za hľadaním
domova duše sa ako symbol klenie
všetkými storočiami ľudskej existencie.
Vynára sa zo šera dávnych vekov
vo forme zaniknutých kultúr a pokračuje
až do dnešnej doby. Lebo táto „ríša
východu“ – to je domov duše.
Na zemi však musia každú cestu
uskutočňovať ľudia „z mäsa a kostí“.
A teda aj cestu za duchovným poznávaním
prinášajú ľudstvu konkrétni ľudia.
O všetkých týchto udalostiach aj
ich nositeľoch bolo v priebehu minulých
storočí napísaných mnoho kníh
a tento náš krátky výlet do minulých
dôb nemôže podať vyčerpávajúci obraz,
ale len stručný prehľad významných
osobností alebo duchovných spoločenstiev.
Je to malý pokus o oživenie
toho, čo dávno uplynulo, ale duchovne
nezaniklo.
Spoznáme pritom, že vo svojej túžbe
po Svetle nie sme sami, že prúd „pútnikov
do krajiny úsvitu“ tvorí mnoho
ľudí, ktorí v ňom zanechali svoju nezmazateľnú
pečať a mnohí z nich nás
Prúd pútnikov do „krajiny úsvitu“ je nepretržitý
zástup, miestami hustejší, niekde redší, v ktorom
vynikajú jednotlivé historické osobnosti, vo svojej
dobe tvoriace akési strediská duchovnej energie.
môžu svojim poznaním vnútorne obohatiť.
Prúd pútnikov do „krajiny úsvitu“ je
nepretržitý zástup, miestami hustejší,
niekde redší, v ktorom vynikajú jednotlivé
historické osobnosti, vo svojej
dobe tvoriace akési strediská duchovnej
energie.
KRAJINA FARAÓNOV
Vedci rozdelili dejiny ľudstva na
epochy, ktoré nazvali starovek,
stredovek a novovek. Starovek zahŕňa
kultúry, ktorých vznik, rozkvet
a zánik prebiehal tisíce rokov pred
Dejiny ľudstva ako výsledok
ľudského konania
majú svoju temnú aj svoju svetlú
stránku. Za mnohými historickými
udalosťami bola bezohľadná
túžba po moci, ale aj ochota k obetavej
službe. História ukazuje, že
samoúčelná túžba po moci vedie
z dlhodobého hľadiska do záhuby.
Z výpravy do histórie si však môžeme
odniesť ešte hlbší a dôležitejší
poznatok: natrvalo prežije len to,
čoho podstatou je služba. Služba je
najvyšším stupňom na ceste k naplneniu
ľudskej existencie.
Rozhodnutie slúžiť je prejavom
túžby uskutočňovať vnútorné poznanie
pravdy, ktorú človek prijal.
A vnútorná pravda je mravne záväzná
– inak nemá zmysel.
Hľadanie pravdy je prastará túžba
človeka po hľadaní domova duše,
domova, o ktorom tuší, že leží
mimo hmotného, pre dušu príliš
tesného sveta. Tento domov duše si
človek vždy spájal so „svetlom“.
narodením Ježiša a niekoľko storočí
po ňom. Tieto najstaršie kultúry vznikali
práve na východe. Pozdĺž významných
vodných tokov rozkvitli
veľké kultúry staroveku: v Prednej
Ázii, v oblasti medzi riekami Eufrat
a Tigris, teda v Mezopotámii, mala
svoj domov sumerská, babylonská
a asýrska kultúra, v severovýchodnom
cípe Afriky, v oblasti rieky Níl,
vyrástla kultúra starého Egypta.
Staroveký Egypt mal mnoho styčných
plôch s najstaršími historickými
kultúrami Európy, starovekým Gréckom
a Rímom. A tak dianie v Egypte
v mnohom predchádzalo udalostiam
v Európe.
Z hmly dávnych vekov sa vynára
Egypt ako prvý pevne sformovaný
a uzatvorený priestor, ako tajuplná
krajina faraónov a pyramíd, hieroglyfov
a zvieracích bohov, krajina veľ-
39
SVET GRÁLU
5/2005
H I S T Ó R I A
kých mystérií i prvých tvorcov myšlienky
veľkej jednoty bytia, tvorcov
monoteistického náboženstva.
Mohutný prúd rieky Níl je odnepamäti
spätý s osudom Egypta. Z ďalekej
Etiópie prináša cez Horný Egypt,
krajinu červenej púšte, v pravidelných
záplavách úrodné čierne bahno do rozľahlej
nížiny Dolného Egypta. A tak sa
aj myslenie a náboženstvo Egypta pohybovali
blízko polarity – čierna a červená,
život a smrť. V úzkom priestore
životodarnej rieky vytvoril vtedajší
človek mocnú kultúru. Okrem hmotných
výtvorov objavujeme aj inú skutočnosť:
po veľkom množstve egyptských
bohov, po zdanlivo zmätenom
polyteizme, dospeli Egypťania vo vrcholoch
svojho myslenia k pochopeniu
večne pôsobiacej jednoty, večne
pôsobiaceho božstva v nespočetných
formách. Nachádzame tu smerovanie
k skutočnému monoteizmu.
„Ty si Jeden, ktorý všetko stvoril, jediný
Jeden, ktorý stvoril, čo existuje,
z ktorého očí vyšli ľudia, z ktorého úst
vznikli bohovia. Zdravím ťa, Jediného,
Jedného s mnohými rukami – bohovia
sa skláňajú pred tvojím majestátom…“
To je úryvok zo staroegyptského
hymnu na Amon-Rea. Pôvodne bol
každý z nich uctievaný ako miestne
božstvo, neskôr splynuli v jedno
hlavné božstvo celej ríše.
Za vlády faraóna Achnatona (približne
17. storočie pred Kr.) dosahuje
monoteistické úsilie svoj vrchol.
Prostredníctvom kultu Atona, boha
slnka, zvestuje faraón svojmu ľudu
svetlé posolstvá Stvoriteľa.
V uctievaní slnka však nesmieme vidieť
len personifikáciu prírodnej sily,
omnoho viac tu ide „…o skutočný náboženský
zážitok svätosti v zjave žiariaceho
hrejivého slnka, prebúdzajúceho
život“ (Mensching).
Achnatonov monoteizmus bol vrcholom
ducha elity, nenašiel však podporu
v širších vrstvách. A tak po tejto
40
SVET GRÁLU
5/2005
vrcholnej, ale krátkej epizóde bujneli
opäť kulty miestneho významu bez duchovného
vzopätia.
Najvýznamnejší zo všetkých týchto
kultov – mystérium o Iside a Ozirisovi,
pôsobil počas dlhých stáročí
v celom stredomorskom priestore.
Tento mýtus o Izide, predstavujúcej
ideál materského ženstva, o smrti
a zmŕtvychvstaní jej manžela Ozirisa
a o narodení ich syna Hóra bol obsahom
každoročne konaných slávností
týchto mystérií. Zodpovedal posolstvu
zo Svetla, ktoré bolo dané ľuďom v tej
dobe, v súlade s ich duchovnou zrelosťou.
Možno povedať, že to bolo vlastné
náboženstvo Egypta v časovom rozpätí
mnohých storočí.
Časom však bol hlboký význam
tohto mýtu sploštený. Je príznačné,
že sa tak stalo v období, keď sa Egypt
stal svetovou veľmocou, počas trvania
takzvanej „Novej ríše“ (asi 1500–700
pred Kr.), v čase lesku a hmotného blahobytu.
Vedomie vnútorných hodnôt,
vedomie spojenia s božskou vôľou sa
stráca, spojenie s duchovnom – skutočnosťou,
ktorá presahuje toto hmotné
bytie – ustupuje do úzadia. Svetová
veľmoc sa však rúca, prichádza bieda –
hmotná i duchovná. Opäť sa kriesi spomienka
na prastarý mýtus.
Problémom však už nie je, ako v minulých
storočiach, prekonanie smrti.
Je nutné prekonať biedu života, vrátiť
sa k prastarej múdrosti. Vedomie
o posolstve zo Svetla, ktoré ľudia dostali,
však nie je vecou širokých más,
ale uzavretých kruhov, ktoré hľadajú
stratené slovo.
DARKYŇA ŽIVOTA
Každé náboženstvo, teda vedomý
vzťah národa, alebo skupiny ľudí
k nadradenej nadzmyslovej moci,
k božskému, okrem kultu (obradu)
obsahuje mýtus, posvätné slovo, rozprávanie,
ktoré chce odovzdať nadčasovú,
večnú ideu. Toto posvätné slovo
ako jadro mystérií musí byť udržované
a odovzdávané ďalej.
V Egypte bola táto večná myšlienka
opäť nájdená už nie v Ozirisovi, ale
v Hórovi, zrodenom z vody. Posun
mýtu vyjadruje posun myslenia: dôležité
nie je umieranie, ale znovuzrodenie.
Isis sa tu stáva božskou darkyňou
života. Vo všetkých dobách sa tak viaže
tajomstvo života s tajomstvom ženstva.
Vynára sa tušenie súvisu večného života
s večným ženstvom, ktoré má tvoriť
most k raju pre celé ľudstvo. A tak vedľa
seba nachádzame Isis v Egypte, Ištar
v Babylone, Astarté v Asýrii a Kartágu,
Demeter v Grécku, Venušu v Ríme, Kybelé
v Malej Ázii. Uctievanie ženstva,
Veľkej Matky, Pramatky nachádzame
vo všetkých krajinách.
„Už odpradávna sa zachvieva v ľuďoch
vedenie o Prakráľovnej, ktorá
je mnohými nazývaná tiež Pramatkou
alebo Kráľovnou nebies,“ píše sa
v knihe Posolstvo Grálu – Vo Svetle
Pravdy od Abd-ru-shina.
Matka znamená život, prameň veľkého
tajomstva. A pretože muž vo svojej
vnútornej podstate tento život nemá
v rovnakej miere ako súčasť svojej bytosti,
faustovsky zápasí o to, aby stúpal
do „ríše matiek“ (J. W. Goethe: Faust,
druhý diel). Preto sa predovšetkým
muži zúčastňujú mystérií, menej už
ženy, ktoré sú svojou vnútornou podstatou
také späté so životom, že nie je
vôbec potrebné, aby sa im to zvlášť vysvetľovalo.
„Mysté“ je grécky výraz pre zasvätencov.
Zasvätenec v mystériách tuší,
že v uctievaní Veľkej Matky ide viac
o princíp všeobjímajúcej, prijímajúcej
lásky, o schopnosť otvoriť sa pre všetko
duchovné. Ak prijme duchovnú silu,
môže sa zrodiť do nového života.
Podľa knihy Dr. Erika Petersa:
„Die große Morgenlandfahrt“
spracoval Zdeněk Křivka
(pokračovanie v budúcom čísle)
N Á Z O R Y
Vážení páni!
Včera mi došlo tretie číslo
časopisu Svet Grálu
a veľmi ma to potešilo. Teším
sa z dvoch dôvodov. Jeden
je ten, že sa ukázalo, že
nejde o podvod, a druhým je
samotný časopis s perfektnými
článkami. Je zvláštnou
náhodou, že práve v tomto
čísle je článok o Dr. Moodym,
lebo práve pri čítaní
jeho knihy Život po živote
som mala zvláštny duchovný
zážitok, ktorý veľmi spochybnil
moje materialistické
myslenie a zväčšil môj záujem
o duchovno. Keďže som
vyštudovala fyziku a chcela
som byť vedcom (ale je zo
mňa informatik), som zvyknutá
na to, že ak mám niečomu
uveriť, musím mať
dôkaz. Taký dôkaz som dostala
práve spomínaným zážitkom,
ale problém je v tom,
že je to dôkaz len pre mňa,
a nie vedecký dôkaz, tzn. experimentom
odskúšateľný
a opakovateľný. Každopádne
si Dr. Moodyho veľmi vážim
a som mu vďačná, že robil
taký výskum a že svoje výsledky
bádania dal na známosť
verejnosti.
Čitatelia občas zvyknú
napísať do redakcií časopisov,
a tak som sa aj ja rozhodla,
prvýkrát v živote,
Vám napísať o svojom duchovnom
zážitku. Možno
Vás zaujme.
MÔJ ZÁŽITOK:
Toto rozprávanie súvisí
s udalosťou – úrazom,
ktorý sa mi stal, keď som
mala 15 rokov.
Mali sme akciu v jednej
telocvični a v danej situácii
som bola zodpovedná sama
za seba.
Cvičila som na kruhoch,
bez dozoru a bez žinenky
pod sebou. Skúšala som robiť
tzv. sviečku, visieť na
kruhoch dole hlavou, čo je
dosť ťažké. Po niekoľkých
pokusoch sa mi začala krútiť
hlava a zatmievať pred
očami, nakoľko som mávala
nízky tlak. Občas som ráno
aj omdlela, ak som vstala
z postele prudko. Tak aj teraz
som musela počkať, kým
sa mi vyjasní zrak a prestane
sa mi krútiť hlava. Keď mi už
bolo dobre, tak som si povedala,
že ešte jednu poslednú
„sviečku“ skúsim. Keď som sa
rozhojdávala v závese na rukách
a už som nabrala dobrý
švih, omdlela som, pustila
som sa kruhov a celá natiahnutá
som spadla tvárou na
parkety. Pád si nepamätám,
pamätám si, že ležím na zemi
s tvárou otočenou ku dverám
a vidím vchádzať vedúceho
akcie, ktorý sa rozčuľuje nado
mnou, a ostatných študentov,
ako sedia na lavičke a prekvapene
na mňa pozerajú. Potom
som si uvedomila, že ku mne
pribehla moja kamarátka, ale
zo strany, na ktorú som nemala
otočenú hlavu. Potom
som sa prebrala na chodbe,
už mimo telocvične. Druhý
deň som išla do nemocnice
na vyšetrenie. Zistili, že som
prekonala otras mozgu. To,
že som videla vedúceho a študentov,
keď som ležala na
zemi, som si vysvetlila jednoducho
– kým som ležala
na dlážke, bola som pri vedomí,
potom som vedomie
stratila a prebrala som sa až
na chodbe. Vôbec mi nepripadalo
čudné, že som nebola
schopná nijakého pohybu,
keď som na tej dlážke „precitla“,
ani to, že si pamätám
aj polohu v akej som ležala,
a to z pohľadu zhora.
Asi o 20 až 22 rokov po
úraze som čítala knihu
Dr. Moodyho Život po živote.
Bola som v spálni, dvere boli
zatvorené, aby ma nerušila
televízia a čítala som naozaj
veľmi sústredene. Keď som
čítala výpovede ľudí o tom,
ako boli mimo tela, tak sa mi
v hlave zrazu ozval hlas: „Ty
si to už zažila.“ V prvej chvíli
som vôbec nechápala, čo sa
stalo, brala som ten hlas ako
vlastný a odbila som ho, že samozrejme,
ja som všade bola
a všetko som zažila… a čítala
som ďalej. A zrazu opäť: „Ty si
to už zažila“. Mám pocit, že
ten hlas mi to povedal tri razy
(bolo to už pred 15–17 rokmi,
takže sa presne nepamätám)
a až vtedy som odložila knihu
trošku nahnevaná, že mi nedá
pokoj, so slovami: „Dobre, tak
kedy som to ja teda mohla zažiť!“
a začala som spomínať
na svoju minulosť. Netrvalo
dlho a spomenula som si aj
na už spomínaný úraz. Zrazu
som svoje precitnutie na dláže
uvidela z úplne iného svetla.
Ľahla som si na dlážku do
takej istej polohy, v akej som
bola po páde, teda ako som si
ju pamätala, a zistila som, že
viditeľný obzor z takej polohy
je taký malý, že by som bola
videla učiteľa asi tak do výšky
kolien, ale rozhodne nie do
tváre. Pochopila som, že som
bola vtedy mimo tela.
Ale na tomto zážitku nie je
zvláštne len to, že som bola
mimo tela, ale najmä ten hlas.
Chvíľu mi trvalo, kým som si
uvedomila, že to nebol môj
hlas, lebo:
• Ten hlas nebol tichým
intuitívnym hláskom, alebo
myšlienkou. Bol jasný, silný,
ako keby hovoril niekto
vedľa mňa.
• Na 99% to bol mužský
hlas.
• Tykal mi a ja sa zvyknem
sama so sebou rozprávať
v prvej osobe.
• Odkiaľ vedel, že som
mala zážitok mimo tela, keď
ja sama som to nevedela
a moje materialistické myslenie
by také niečo nikdy nevymyslelo?
• Prečo mu záležalo na
tom, aby som si uvedomila,
že som to prežila? (Opakoval
svoje tvrdenie dva či tri
razy).
• Kto to bol? Bolo to
niečo ako Boží hlas či nejaký
osobný strážca z iného typu
sveta?
Nech to bol ktokoľvek, pre
mňa to bol dôkaz, že tu nie
sme sami, ale kto to nezažil,
neuverí, lebo nemám dôkaz
na presvedčenie iných ľudí,
ktorý by rozlíšil takýto zážitok
od halucinácie, fantázie,
sna či intuície.
Každopádne mi zmenil
život. Aj predtým som bola
hľadajúca, ináč by som sa nebola
pustila do čítania knihy
s takým názvom, ale toto mi
dalo istotu, že hľadanie má
zmysel…
S pozdravom
Erika Bartošová
erocka@zmail.sk
41
SVET GRÁLU
5/2005
N A Z Á V E R …
Aj keď v živote prečítame stovky kníh a časopisov,
do pamäti sa nám vpíše iba niekoľko
z nich. Musia sa dotknúť našej duše. Musia
hovoriť o tom najhlbšom, čo v dušiach nosíme.
Možno aj o úzkosti zo zmaru, smrti, z neúspechu
vlastných plánov, ale aj o odvahe čeliť tomuto strachu.
Zároveň aj o tom, že by sme chceli vidieť svet
okolo seba trochu iný, než je dnes.
Hneváme sa na všetku špinu okolo seba a aj v sebe
nachádzame temné miesta.
Pýtame sa, čo môžeme vôbec v živote vykonať, vnímame
svoju slabosť a krehkosť, padáme od únavy.
Až po dlhšom čase začíname tušiť, že toto naše
pozemské okolie je predsa potrebnou pôdou pre
semienka našich duší. Hlinou, pod ktorou v nás
začína klíčiť túžba po duchovnom Svetle, tušenie,
že niekde musí existovať aj iný svet. A že môžeme
z tohto iného sveta prijímať silu – vždy.
Pamätám sa na jedno vlastné temné obdobie,
poznačené depresiou.
Mal som (takmer neustále) pocit vnútornej
prázdnoty.
„Nedokážem nič, aspoň nič také, čím by som sa
aspoň trochu priblížil tomu ideálu, ktorý v sebe
nosím.“
To bola takmer jediná myšlienka, ktorej som bol
schopný. Dlhé týždne, mesiace.
Pomohli mi kvety. Zasadil som na hriadku niekoľko
kvetinových semienok. A potom som žasol,
obdivoval som ružové okvetné lístky mladých rastlín.
Ony to dokázali. Z „ničoho“ vznikla krása, ktorú
mohol každý obdivovať.
Rástli na tom istom mieste, kde som ich zasadil.
Nemohli zmeniť svoje podmienky, odísť, byť
niečím iným.
Strom, rastúci na strmej skale, sa nemôže presťahovať,
zmeniť svoje okolie. Napriek tomu dokáže vyťažiť
maximum z toho mála, čo má k dispozícii.
Z tohto „objavu“ som mal obrovskú radosť.
Musím byť ako strom. Vďačný za všetko, čo mám,
a nesnažiť sa stať niekým, kým nikdy nemôžem byť.
Vtedy mi opäť zišla na um stará budhistická múdrosť:
„Chceš vedieť, čo je to osvietenie? Nepýtaj sa ľudí,
ktorí vedia len hovoriť. Opýtaj sa stromu, ten ti dá
najlepšiu odpoveď.“
Roman Levický
Opýtaj sa
stromu…
42
SVET GRÁLU
5/2005
Christopher Vasey
Ľudské bytie
Duch, duša a telo v harmónii
Hádanka o sliepke a vajci • Tajomstvo
narodenia • Po stopách sebauvedomenia
• „Krv je život“ • Narušená telesná rovnováha
• Človek a čas • Sen o nesmrteľnosti
• Skutočné posolstvo vianočného
darčeka
100 strán, formát 55 x 55 cm, mäkká väzba
ISBN 80-89163-08-4
Cena 80 Sk
Nakladateľstvo
Stiftung Gralsbotschaft
RODINNÁ ROVNORODOSŤ
Zákony stvorenia riadia naše putovanie stvorením nielen
v hrubých rysoch, ale starajú sa aj o bezpodmienečnú spravodlivosť
pri narodení. Pretože v dôsledku pôsobenia zákona
rovnorodosti môže byť ľudský duch, ktorý sa dostáva do procesu
inkarnácie, priťahovaný len ľudským duchom rovnakého
druhu, potom aj telo, teda vyvíjajúci sa plod, je úplne prispôsobený
jeho vlastnostiam. Keby táto rovnorodosť neexistovala,
duch by nebol priťahovaný, ale odpudzovaný a nemohol by sa
inkarnovať.
„Nitky“ alebo spoje, ktoré spájajú ducha čakajúceho na inkarnáciu
s formujúcim sa telom, sú spočiatku veľmi slabé, postupne
však pevnejú, len čo detské telo nadobúda ľudskú formu.
Ako dnes vieme z embryológie, embryo v tele matky najprv
prechádza všetkými vývojovými stupňami, ktoré život na zemi
prekonal: od vodného organizmu so žiabrami cez obojživelníka
až k suchozemskému organizmu s pľúcami. Až nakoniec sa
objavuje typický ľudský plod. Kým formujúce sa embryo prekonáva
živočíšne stupne vývinu, nemôže sa s ním ešte spojiť
čakajúci duch.
Len čo sa však vyvinie na určitú úroveň človeka, duch sa
s ním môže pevne spojiť. Posolstvo Grálu píše, že inkarnácia –
teda vstúpenie ducha do tela –, sa uskutočňuje približne v polovici
tehotenstva. Od tohto obdobia matka začína pociťovať
aj prvé výrazné pohyby, ktoré sú spojené s pocitmi zvláštneho
vnútorného spojenia s dušou dieťaťa. V tomto období začína
inkarnovaný duch ovplyvňovať aj krv v tele dieťaťa.
Nenaháňajte sa za peniazmi.
Kto se ženie za peniazmi, ten
ich nedoženie nikdy. Slúžte!
Ak budete slúžiť podľa svojich
najlepších síl, nebudete môcť
peniazom utiecť.
Tomáš Baťa st.