SG05

svetgralu

4/2005 SVěT GRÁLU

SVěT GRÁLU

červen – srpen 2005 · číslo 4

strana 5

Sloveský agrorebel a jeho vynález

Luciferův princip

strana 15

Zkoumání smrti

2. část rozhovoru s dr. R. Moodym

Mýtus o Luciferovi


5/2005 SVET GRÁLU

strana 27

Ohnivý svět sopek

strana 30

Legendy o životě Ježíšově

SVET GRÁLU

Duchovní souvislosti v životě

september –november 2005 · číslo 5

strana 33

cena 78 Kč

Koniec společenskej zmluvy?

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

GralsWelt a francúzsky

Monde du Graal, ktoré si vo

svojich krajinách získali už tisíce

stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete v prílohe

alebo na internete:

strana 5

Hipoterapia

strana 15

Úroky – dilema dnešnej doby

strana 25

Záhada egyptskej studne

strana 29

Telepatia a inštinkt zvierat

strana 31

Zázračné deti a autizmus

strana 34

cena 87 Sk

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Peniaze alebo život !

Sen o zdravom peňažníctve

Duchovné súvislosti v živote

NÁROD

V EURÓPSKEJ ÚNII:

ÁNO ALEBO NIE?

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

www.svetgralu.sk

SVET GRÁLU

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých duchovných

a mravných hodnôt.

V 21. storočí sa svet zmenil

na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

V ďalšom čísle časopisu:

titulná téma:

Grál – legenda alebo skutočnosť ? •

Filipínska misia •

Operácia bez skalpela na vlastnej koži

Pomoci z druhého sveta •

Nejazdi rýchlejšie, ako môže lietať tvoj anjel strážny…

Rešpektovať a byť rešpektovaný •

Dôkazom úspešnosti našej výchovy je,

ako sa deti správajú, keď ich nemáme na očiach.

Putovanie do krajiny úsvitu II. •

Pytagoras a hermetické náuky

Ľadový dážď •

december 2005 – február 2006 · číslo 6

6 / 2005 SVET GRÁLU

Grál – legenda

alebo skutočnosť ?

SVET GRÁLU


december 2005 – február 2006 · číslo 6

Filipínska misia

Operácia bez skalpela na vlastnej koži

Pomoci z druhého sveta

Nejazdi rýchlejšie, ako môže lietať tvoj

anjel strážny…

Rešpektovať a byť rešpektovaný

Dôkazom úspešnosti našej

výchovy je, ako sa deti správajú, keď ich

nemáme na očiach.

Putovanie do krajiny úsvitu II.

Pythagoras a hermetické náuky

Ľadový dážď

cena 87 SK

Duchovné súvislosti v živote

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

Vycházdza už 1. decembra 2005.


SVET GRÁLU · 5/2005

S P O L O Č N O S Ť

Koniec spoločenskej zmluvy ? 9

S P O L O Č N O S Ť

Chudoba –

nedostatok peňazí

alebo zlyhanie komunity?

Hľadanie príčin chudoby

v chybných ľudských rozhodnutiach 5

T É M A

Sen o zdravom peňažníctve 11

R O Z H O V O R

Hipoterapia

Rozprávanie o koňoch, jazdení

a pomoci hendikepovaným

ľuďom - reportáž z jazdiarne

v Ľubietovej. 15

F O T O G R A F I E

„Konský inštinkt“ 18

Z A U J A L O N Á S

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 20

R O Z H O V O R

Výskum smrti – rozhovor s Dr. R. Moodym (3.časť) 21

T É M A

Úroky – dilema dnešnej doby 25

K O M U N I K Á C I A

Rešpektovať a byť rešpektovaný

Seriál manželov Kopřivovcov

o medziľudských vzťahoch. Úspešné

spôsoby, ako odstrániť bariéry vo

vzájomnej komunikácii. 26

N A Z A M Y S L E N I E

Záhada egyptskej studne 29

P Ř Í R O D A

Telepatia a inštinkt zvierat 31

P S Y C H O L Ó G I A

Zázračné deti a autismus 34

K O M E N T Á R

Národ v Europskej únii - ano alebo nie? 36

L I S T Á R N A

„Môj príbeh“ 41

Z Á V Ě R E M …

Opýtaj sa stromu 42

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

dostáva sa Vám do rúk piate číslo

nášho časopisu s témou, ktorá sa zdá

veľmi vzdialená všetkému duchovnému.

Peniaze, ekonomika, hospodárstvo.

Naozaj je očividné, že ľudstvo tieto

dve oblasti – duchovné a pozemské

– od seba úzkostlivo oddeľuje.

Zjednodušene sa pritom poukazuje

na stredoveké „obdobie temna“, keď

predstavitelia cirkvi vo svojej túžbe

po zisku a moci často aj zločinne zasahovali

do správy vecí verejných. Ale

stačí tento poukaz na ospravedlnenie

odtrhnutia výkonnej a ekonomickej

moci od akýchkoľvek morálnych či

etických noriem? To by znamenalo –

domyslené do dôsledkov – že sa máme

v osobnom živote, vo vzťahoch, v rodine,

myslení alebo viere riadiť celkom

odlišnými zásadami ako pri účasti na

spoločenskom živote.

Má byť podľa toho viera a duchovné

poznanie oddelené od všedného života

ako niečo, čo „vytiahneme“ len

vo sviatočný deň?

3

SVET GRÁLU

5/2005


Ú V O D N Í K

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 5/2005, vyšlo 1. 9. 2005

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján

Dobrota, Ľuba Dvornická, Júlia Faberová,

Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš

Látal, Rastislav Podivinský, Andrea

Stúpalová, Hana Šimková, Žaneta

Štefaničková, Kvetka Viskupičová, Igor

Vojtek, Dana Zlatohlávková

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Grafika:

Zdeněk Bohdanecký, Praha

Marek Frank, Brno

Pavel Patloch, Karviná

Martin Pukančík, Košice

Tlač:

Slovenská Grafia a.s., Bratislava

Ilustrácie:

Pavol Kúdeľa (3, 15–17), Daniela Búgelová

(18, 19), Karel Prskavec (42), Marian

Vaňáč (31), M. Bouška (43), V. David (3,

27), www.webshots.com (Community)

(3, 9), AGK Berlín (6, 7), MEV–Verlag,

Augsburg (5, 8, 11). Ostatné obrázky

GralsWelt a redakcia.

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

Práve téma ekonomiky a peňazí ponúka príležitosť celkom názorne

ilustrovať, ako sa následky nedodržiavania základných etických noriem

a neochota obmedziť nároky tých najmajetnejších bolestne premieta do

každodenného prežívania miliónov ľudí všade na svete.

Každý človek, ktorý má ešte srdce na správnom mieste, pritom vidí, že

duchovné hodnoty, ktoré sa zo slušnosti spomínajú aj v politických prejavoch,

by mali byť základným východiskom, a nie ozdobným príveskom

hospodárskeho života.

Súčasný „turbokapitalizmus“, ktorý vo svojom článku opisuje Siegfried

Hagl, to svojimi praktikami stále zreteľnejšie ukazuje. To všade v masmédiách

oslavované búranie hraníc a bariér, aj v obchode a hospodárstve

prinieslo, a ešte aj prinesie, v skutočnosti najväčšie zbedačenie v histórii

ľudstva. Dovoz lacného tovaru zo zahraničia, oklieštenie štátnej pomoci

domácim výrobcom, automatizácia výroby aj v kedysi typicky „ručných

prácach“, obmedzenie verejných výdavkov – to prináša najväčšiu nezamestnanosť

od čias pred druhou svetovou vojnou. Rúca sa sociálny štát,

presadilo sa zníženie daní aj u multimilionárov, prekvitá práca načierno.

Nedávne odmietnutie euroústavy dvoma národmi prinieslo zrazu do výbušných

diskusií o globalizácii aspoň trochu chladného vytriezvenia.

Ľudia si začínajú uvedomovať, že svoje záujmy musia presadzovať spoločne,

na úrovni národných vlád a že sa nemôžu spoliehať na milosrdenstvo

nadnárodných obchodných spoločností, ktorým ide naozaj len

o zisk.

Ani prejavenie občianskych postojov na verejnosti však nestačí na to,

aby sa hospodársky život skutočne „ozdravil“. Pokiaľ ľudia nebudú hľadať

cesty k vzájomnej spolupráci, zakladať si na poctivosti a vzájomnej dôvere,

na dobrom mene, ak nezačnú pracovať na rozvojových projektoch

vo vlastných obciach a regiónoch s využitím vlastných zdrojov a s presadením

vlastných schopností, ostanú odkázaní na stále sa obmedzujúci

globálny „trh práce“. To je asi to pozitívne, čo nedostatok práce vo veľkých

priemyselných centrách priniesol: sme nútení siahnuť až na dno svojich

možností, hľadať v sebe to najlepšie, rozhýbať strnulú tvorivosť. Pomaly

začíname objavovať možnosti „zaostalého vidieka“, hľadáme stratený

vzťah k pôde, zvieratám i k sebe navzájom.

A sme opäť pri tom „duchovnom“, pri celkom „obyčajnej“, správne

chápanej láske k blížnemu. Mnohých ľudí, z ktorých vyžaroval zvláštny

vnútorný pokoj, prameniaci zo sústredenej, tvorivej práce, som našiel na

trhoch ľudových remesiel. Budúcnosť sa znovu spája s minulosťou, staré,

ale neprávom zaznávané veci prežívajú svoju renesanciu. A v tom je podľa

mňa skrytá skutočná budúca prosperita ľudstva – v práci, ktorá človeka

dokáže povzniesť aj duchovne.

Roman Levický, redaktor

ISSN 1614-5127

w w w.svetgralu.sk

4

SVET GRÁLU

5/2005


T É M A

Aké sú predstavy ľudí o ideálnom štáte? Hrozí nášmu dnešnému

spoločenskému zriadeniu postupný rozklad? Aké nebezpečenstvá ho

ohrozujú? V nasledujúcom článku Siegfried Hagl analyzuje historický

a súčasný vývoj spoločnosti a prichádza k záveru, že „spoločenská

zmluva“, propagovaná už v 18. storočí J. J. Rousseauom, a jej zásady,

na ktorých je založený demokratický právny systém, by sa mohli čoskoro

stať ilúziou. Liberálny kapitalizmus a organizovaná kriminalita sa už začínajú

presadzovať v globálnom rozsahu a človek so svojimi psychosociálnymi

potrebami zostáva na okraji záujmu… To je zároveň aj dôvod,

prečo sa v západnej Európe milióny ľudí zúčastnili na demonštráciách

proti globalizácii, ako aj jedna z príčin negatívneho postoja k euroústave

a k ďalším krokom Európskej únie, ktoré obmedzujú právo národných

štátov rozhodovať o svojich vlastných záležitostiach.

KONIEC

SPOLOČENSKEJ ZMLUVY ?

HISTORICKÝ vývoj sa nezriedka podobá

vychyľujúcej sa krivke a to, čo

sa dnes považuje za dobré, bude

zajtra zavrhnuté, aby sa to potom

po dlhšej dobe opäť ujalo. Tak sa

napríklad menia aj názory o forme

najlepšej vlády.

ZLYHANIE GRÉCKEJ

DEMOKRACIE

Od antických čias bola forma štátneho

zriadenia po dlhé stáročia

len málo spochybňovaná: spoločnosti

vždy vládol cisár, kráľ, vojvoda, gróf,

teda monarchistické knieža. Iné vládne

formy stroskotali už v staroveku.

Demokracia Aténčanov, založená

v roku 510 pred Kr., pretrvala

ani nie dve storočia. Bola prerušená

nástupom oligarchie (t. j. vlády

malej skupiny, asi r. 411 pred Kr.)

a panovaním „tridsiatich tyranov“

(404–403 pred Kr.). Počas Periklovej

éry (443–429 pred Kr.) zaznamenala

demokracia veľký rozkvet. Perikles,

veľký demagóg, vedel majstrovsky manipulovať

s kolísavými voličmi – ľudom,

pozostávajúcim väčšinou z analfabetov.

Z peňazí Délskeho námorného spolku,

ktorý vytvorili grécke mestské štáty,

vznikali pod Periklovou Edgidou nádherné

stavby. Aténčania žili v luxuse

zo štátnych subvencií, „na chrbtoch“

otrokov, cudzincov a svojich spojencov,

ktorí museli „platiť útraty“. Kto

začal Aténam konkurovať (ako ostrov

Egina), alebo kto chcel opustiť obranné

spoločenstvo Délskej námornej zmluvy

(ako ostrov Samos), zneužívanej Aténčanmi

k ich vlastnému prospechu, ten

bol podmanený silou, jeho flotila zabavená

a mesto zrúcané. Títo, bojovne

naladení, ako aj kolísaví Aténčania riskovali

uprostred vojny proti Sparte ľahkomyseľnými

lúpežnými ťaženiami;

napríklad ťaženie proti Sicílii (414–413

pred Kr.), ktoré katastrofálne stroskotalo.

Svoje sily roztrieštili v straníckych

svároch a zruinovali svoj mestský štát

v bratovražednej vojne so Spartou (Peloponézska

vojna, 431–404 pred Kr.).

Hrdí Gréci, filozofická a umelecká

elita Európy, skĺzli v Aténach do tých

najohavnejších prejavov demokracie

a vojenská moc v autokratickej Sparte,

ktorá sa kedysi zdala taká neporaziteľná,

stroskotala na svojej vlastnej nespravodlivosti

a ukrutnej tvrdosti. Tak

sa mohlo stať, že kultúrne vyspelá civilizácia

Grécka bola v roku 337 pred Kr.

podrobená omnoho primitívnejšími

Macedónčanmi.

ZLYHANIE RÍMSKEJ

REPUBLIKY

Rímska republika, ktorá v roku

510 pred Kr. vystriedala v Itálii

nenávidené kráľovstvo, trvala dlhšie

5

SVET GRÁLU

5/2005


T É M A

6

SVET GRÁLU

5/2005

a bola úspešnejšia ako grécka demokracia.

Avšak otriasali ňou trvalé spory

medzi patricijmi a plebejcami, ako aj

povstania otrokov (napríklad v rokoch

136–132 pred Kr.). Veľké povstanie gladiátorov

a otrokov pod vedením Spartaka

(73–71 pred Kr.) doviedlo ríšu dokonca

na pokraj katastrofy. Po zničení

Kartága (146 pred Kr.) prišlo konečne

k sociálnym reformám, ktoré však boli

opäť oslabené odporom v senáte dominujúcich

patricijov. Nespokojnosť

plebejcov pomohla populistickým vojvodcom

kontrolovať kedysi vysoko vážený

senát. Po zavraždení Cézara (44

pred Kr.) a nasledujúcej občianskej

vojne sa stáva Oktavián (63 pred Kr. –

14 po Kr., čestný titul Augustus =

vznešený) jediným vládcom a Rím cisárskou

ríšou. Ako cisárstvo dosahuje

impérium svoj najvyšší lesk a najväčší

rozmach. Republika stroskotala. Po

štyroch storočiach úspešnej expanzie

„Ak teda človek pri spoločenskej zmluve

odhliadne od všetkého, čo k jej podstate

nepatrí, zistí, že zmluva sa obmedzuje na

nasledovné: Spoločne staviame všetci,

každý z nás, svoju osobu a celú svoju silu

pod najvyššiu zásadu spoločnej vôle a prijímame,

tak ako telo, každý článok ako

neoddeliteľnú súčasť celku.“

Jean-Jacques Rousseau (1712–1778):

O spoločenskej zmluve

v mnohých vojnách, či už spravodlivých

alebo nespravodlivých.

HĽADANIE

IDEÁLNEHO ŠTÁTU

Takmer vo všetkých dobách sa usilovali

filozofi vypracovať koncept ideálneho

štátu: Platón (427–347 pred Kr.),

Augustinus (354–430), Campanella

(1568–1639), William Morris (1834–

1896) a mnohí iní.

Prví usídlenci v Severnej Amerike –

vyhnaní z Európy náboženskou neznášanlivosťou

– chceli v praxi presadiť

Utópiu Thomasa Mora (1478–1535)

alebo Novú Atlantídu Francisa Bacona

(1561–1626). V ich novozaložených obciach

však potom udával tón náboženský

fanatizmus.

V 17. a 18. storočí monarchovia v Európe

ukázali, že sú neschopní spoznať

Perikles, aténsky politik

a veľký demagóg, vedel

obratne manipulovať

svojimi voličmi - nestálym

ľudom, pozostávajúcim

prevažne z analfabetov.

Grécka demokracia

zlyhala.

(Maľba Philippa von

Foltz (1805–1877): Doba

Periklova)

znamenia doby. Napríklad Francúzsko

so svojím absolutistickým kráľovstvom

ako najbohatšia krajina Európy

sa ochudobňovalo nákladmi na

skvostné slávnosti vo Versailles a nezmyselnými

vojnami pri Rýne. Pre

korupciu a hlúposť zodpovedných činiteľov

prichádzalo o cenné kolónie,

zanedbávala sa flotila a nikto nespozoroval,

že sa blíži rozhodnutie, či svet

budúcnosti bude hovoriť po francúzsky

alebo po anglicky. Bola to nedbalosť,

ktorú už ani Napoleon nedokázal

napraviť. Aj Anglicko pre kráľovu

úzkoprsú tvrdohlavosť stratilo svoje

najhodnotnejšie vlastníctvo v zámorí

(Severnú Ameriku).

Monarchistické vládne formy –

v praxi často čistá vláda ľubovôle –

ukázali priveľa slabostí. Kresťanská

etika zlyhala v mocenských záujmoch

cirkví a myšlienky filozofov osvietenstva

o novom štátnom zriadení si získavali

stále väčšie uznanie. Americká

deklarácia nezávislosti je založená na

filozofii osvietenstva, podobne ako

aj ústavy väčšiny moderných štátov

alebo Charta Organizácie Spojených

národov.

Popri štátoprávnych princípoch,

ktoré sú dnes pre ústavu základné,

ako je rozdelenie moci (Montesquieu,

1689–1755), občianske slobody, rovnosť

pred zákonom atď., si získala uznanie

„spoločenská zmluva“, ktorú propagoval

Rousseau (1712–1778) triezvym

konštatovaním: „Medzi slabým a silným

je sloboda, ktorá utláča, a zákon,

ktorý oslobodzuje.“ (pozri zoznam literatúry)

Týmto novým chápaním štátu sa

otvorili dvere aj sociálnym požiadavkám.

Politické trenice 19. a 20. storočia

boli mnohostranne poznačené konfrontáciou

medzi kapitálom a prácou.

Pritom sa v priemyselných krajinách

obmedzila počiatočná mocenská prevaha

vlastníkov kapitálu a vydobyl sa

minimálny sociálny štandard, ktorého

celosvetové presadzovanie malo byť


T É M A

v súčasnosti jednou z najnaliehavejších

úloh OSN 1 .

„TURBOKAPITALIZMUS“

A ORGANIZOVANÁ

KRIMINALITA

Vstudenej vojne sa nepostavili proti

sebe len dva po zuby vyzbrojené

vojenské bloky, ale predovšetkým dve

ideológie, nazývané kapitalizmus a socializmus.

Socializmus bol nádejou

chudobných a utláčaných, ktorí očakávali

spravodlivejší, sociálne orientovaný

svetový poriadok. Marxa,

Engelsa, Lenina čítal celý svet a sociálnym

zmýšľaním ovplyvnené strany

a skupiny si vynútili – aspoň v prozápadne

orientovaných priemyselných

krajinách – umiernenejší kapitalizmus,

bez brutálneho zneužívania zamestnancov,

ako to bolo v 18. a 19. storočí.

Avšak teraz, začiatkom 21. storočia,

po zrútení socialistického bloku, dostáva

„turbokapitalizmus“ opäť voľnú

ruku. Boj o zdroje a odbytové trhy naberá

nové formy, „spoločenská zmluva“

je už akoby vypovedaná, pretože „sloboda,

ktorá utláča,“ je v popredí (ideológia

liberálnej ekonomiky založená

na slobodnom trhu s čo najmenšími

obmedzeniami – pozn. red.).

V Spoločenstve nezávislých štátov

štátnu moc v mnohých oblastiach

ovplyvňuje organizovaný zločin

a v rozvojových krajinách nejde bez

korupcie takmer nič. V priemyselných

krajinách, ktoré sú do určitej miery

„Organizovaný zločin je najvyšším štádiom

samotného kapitalizmu. Tam, kde vládne

diktatúra racionality tovaru a neoliberálne

zaslepenie, tam sú všeobecné blaho, štát, zákon

v najväčšom nebezpečenstve. Demokratická

spoločnosť sa okráda o svoje imúnne sily.“

ešte fungujúcimi právnymi štátmi, sa

čoraz zreteľnejšie prejavuje úpadok

dobrých mravov: svetové koncerny

falšujú bilancie, uznávané podniky

sa podieľajú na ilegálnom obchode so

zbraňami, obchádzajú zákazy vývozu,

podporujú pašovanie cigariet, zatajujú

dane. Politikov a úradníkov je možné

podplatiť a vydierať. Hranica medzi

hospodárskou kriminalitou a organizovaným

zločinom tak kolíše. Pretože,

ako tvrdí Jean Ziegler: „Organizovaný

zločin je najvyšším štádiom samotného

kapitalizmu. Tam, kde vládne

diktatúra racionality tovaru a neoliberálne

zaslepenie, tam sú všeobecné

blaho, štát a zákon v najväčšom nebezpečenstve.

Demokratická spoločnosť

sa okráda o svoje imúnne sily.“ (pozri

zoznam literatúry)

Štátne orgány nariekajú nad prázdnymi

pokladnicami, čiernou prácou,

nedostatočnou daňovou poctivosťou,

a nechcú vidieť, že peniaze, ktoré im

chýbajú na verejné účely, tečú mnohými

temnými kanálmi, ktoré neslúžia

všeobecnému blahu.

„OBLUDNÁ“ MAFIA –

NAŠA BUDÚCNOSŤ ?

Kto nechce vidieť, že sa nám budúcnosť

môže stať hrozbou, nech

sa ide pozrieť do Palerma. Keď pôjdete

centrom tohto kedysi prekrásneho

mesta, budete môcť priam cítiť, ako

„obludná“ mafia mesto vysáva a zapríčiňuje

jeho chátranie. Aj napriek tomu,

Francis Bacon:

Jeho utópiu Nová Atlantída chceli v praxi

presadiť raní osídlenci Severnej Ameriky

že táto „obluda“ necháva ľudí prežiť,

berie im toho toľko, že zostatok nepostačuje

na udržanie potrebnej úrovne –

napríklad na údržbu alebo renováciu

ich domov, ktoré by napr. v Nemecku

boli pod pamiatkovou ochranou.

Čo nás ešte delí od takéhoto vývoja?

Medzinárodne organizovaní gangstri,

často označovaní ako „mafia“, ktorá

hromadí obrovské zisky z obchodovania

s drogami, zbraňami a ženami,

uplatňujú už dlho svoj vplyv a sú kapitálovo

ďaleko silnejší a logisticky

lepšie organizovaní ako napríklad

obávaná Al-Káida. Lenže tieto skutočnosti

preniknú na verejnosť len výnimočne.

Kto by chcel zverejniť takéto

informácie, dostane sa len ťažko k použiteľným

údajom. Keby si občania

boli vedomí plného rozsahu kriminálnej

katastrofy, ktorá sa, podľa mojej

mienky, na nás valí, došlo by zrejme

k najväčším demonštráciám všetkých

čias a nikto z našich spiacich kompetentných

predstaviteľov by už nebol

opäť zvolený. Pretože všetko nasvedčuje

tomu, že títo predstavitelia sú pomýlení,

bezmocní a vydieraní. Každopádne

sa len ako ochromení prizerajú

na renesanciu raného kapitalizmu, na

lúpenie právneho štátu a rozširovanie

organizovaného zločinu.

7

SVET GRÁLU

5/2005


T É M A

8

SVET GRÁLU

5/2005

Globalizácia sa zdá nezadržateľná – ale kam táto cesta

napokon povedie?

Zdá sa, že nadnárodné inštitúcie

a medzinárodne pôsobiace veľkokoncerny

tento neblahý vývoj vítajú,

pretože ideológovia globalizácie propagujú

pravidlá, ktoré môžu časom

vyradiť z hry základné demokratické

práva a istoty, vplyv štátu na hospodárstvo,

obmedziť práva zamestnancov,

sociálne a ekologické normy…

GLORIFIKOVANÁ

GLOBALIZÁCIA

Vývoj situácie naznačuje, že s hospodárskou

slobodou bez hraníc

sa stratí morálny rozmer a sociálna

zodpovednosť. V tejto súvislosti Jean

Ziegler hovorí: „K nepostrádateľnej

logike kapitalizmu odjakživa patrí

utláčanie a vykorisťovanie väčšiny

ľudí malými, mocnými skupinami.

V západnej Európe, a ešte výraznejšie

na východe nášho kontinentu, sa

mieša kapitalistická moc čoraz zreteľnejšie

s mocou kriminálnou.“

Takzvaný východný blok so svojou

ideológiou lží natoľko stupňoval obmedzovanie

ľudských práv, až sa zrútil.

Na jeho miesto nastúpilo údajne

neoliberálne hospodárstvo podľa západného

vzoru, ktoré umožnilo mnohým

zločinným zoskupeniam v bývalých

socialistických

krajinách, aby sa

bezohľadne obohacovali.

Na Západe vraj

nie je po stroskotaní

východného

bloku žiadna alternatíva

k neobmedzenej

globalizácii.

Rigorózny privátny

kapitalizmus je na

najlepšej ceste skúšať

schopnosť ľudí

v znášaní ďalších

bremien dovtedy,

kým si protichodné,

t. j. náboženské, politické, ekonomické,

ekologické, národné, humánne či sociálne

sily, nevynútia obrat. Možno

len dúfať, že nedôjde k násilným revolúciám,

teroristickým akciám, alebo

dokonca vojnám. Pretože lúpežný kapitalizmus,

ktorému je na presadzovanie

cieľov každý prostriedok vhodný,

sa natrvalo neudrží!

V každodennom spravodajstve

masmédií je nezmyselná neoliberálna

ideológia hospodárskeho rastu bez

hraníc často glorifikovaná a zdôvodňovaná

údajne nezadržateľnou globalizáciou,

ale o jej nevýhodách sa hovorí

zriedkavejšie. Avšak globalizácia

znamená viac ako len voľný pohyb

peňazí a tovaru: podporuje okliešťovanie

štátnej moci, vyraďovanie právnych

systémov z činnosti, odbúravanie

sociálnych záväzkov, čím nahráva

organizovanému zločinu, ktorý, ako

dokladá Jean Ziegler vo svojej knihe

Barbari prichádzajú, má narastajúci

vplyv na politiku a justíciu.

Ďalší následok globalizácie je súperenie

o investorov, obzvlášť medzi

rozvíjajúcimi sa krajinami. Pritom

majú najväčšie „šance“ krajiny s najnižšími

sociálnymi a ekologickými

požiadavkami.

Keď budú štáty – chudobné alebo

bohaté – nižšími daňami a škrtaním

sociálnych či charitatívnych záväzkov

lákať bohatých a zastrašovať chudobných,

„spoločenská zmluva“ sa stane

ilúziou a ústavne zakotvené základné

ľudské práva budú čoraz viac v praxi

okliešťované a spochybňované. To by

potom bola tá zbožňovaná „totálna

sloboda“ fetišistov slobodnej ekonomiky,

v ktorej by sa hospodárstvo

rozvíjalo bez zábran – bez ohľadu na

ľudí, ktorým by malo slúžiť. Globálny

súkromný kapitalizmus by sa tak stal

samoúčelným a rútil by sa v ústrety

spoločenskému chaosu.

Siegfried Hagl

1) Organizácia Spojených národov na

tieto problémy reflektovala, aj keď

nedokáže veľmi prispieť k vyriešeniu

problému. Generálny sekretár Kofi

Annan predložil v tomto smere

ďalekosiahle dielo: Mosty do budúcnosti.

Manifest pre dialóg kultúr. Fischer,

Frankfurt, 2001 (titul v origináli: Crossing

the Divide)

Literatúra:

Femau, Joachim: Caesar läßt grüßen

(Cézar necháva pozdravovať).

München, 1971

Femau, Joachim: Rosen für Apoll (Ruže pre

Apollo). Berlin-Grünewald, 1965

Bowberger, Gerald/Klimenta, Harald: Die

zehn Globalisierungslügen (Desať lží

globalizácie). München, 1998

Oberndörfer, Dieter/Rosenzweig, Beate:

Klassische Staatsphilosophie (Klasická

štátna filozofia). München, 2000

Roth, Jürgen: Schmutzige Hände

– wie diewestlichen Staaten mit der

Drogenmafia kooperieren (Špinavé

ruky – ako západné štáty kooperujú

s mafiou drog). München, 2000

Rousseau, Jean Jacques: Der

Gesellschaftsvertrag (Spoločenská

zmluva). Stuttgart, 1958

Thurow, Lester C.: Die Zukunft des

Kapitalismus (Budúcnosť kapitalizmu).

Düsseldorf/Berlin, 2000

Walter, Joachim: Der Traum aller Träume

(Sen všetkých snov). Wiesbaden, 1990

Ziegler, Jean: Die Barbaren kommen

(Barbari prichádzajú). München, 1998

http://www.roemischerepublik.de


S P O L O Č N O S Ť

Chudoba

Nedostatok peňazí alebo zlyhanie komunity?

Chudoba vždy bolestivo „bije do očí“, nech už má

podobu bezdomovca, žobrajúceho o pár drobných,

alebo – čo je ešte zúfalejšie – podvyživených detí. Je

bezpochyby najjednoduchšie odvracať od takých „výjavov“

zrak, a tým len potvrdiť, že kresťanské korene

našej civilizácie už takmer odumreli. Sociálna sieť

v liberálnej demokracii má však povážlivé diery, a tak

silnejú otázky, aký podiel na rozširovaní chudoby

majú silné ekonomické skupiny a či problém chudoby

a hladu naozaj vyrieši globalizácia.

Nie je chudoba len odvrátenou stranou nablýskanej

prosperity? Nasledujúci článok je pokusom analyzovať

hlbšie súvislosti, ktoré s fenoménom chudoby súvisia.

POUČENIE Z LADAKHU

Keď v šesťdesiatych rokoch minulého storočia navštívila

provinciu Ladakh na severe Indie britská novinárka Helena

Norbert Hodge, ocitla sa v krajine, kam ešte nedorazil

technický pokrok. Ľudia obrábali skromné jačmenné políčka,

klasy z polí trhali holými rukami, ale napriek tomu z nich

vyžarovala spontánna radosť. Samozrejmosťou bolo, že polia

obrábalo viacero rodín spoločne podľa toho, kde bola práve

práca najpotrebnejšia. Pomoc susedovi bola kľúčovou súčasťou

ich života. Samozrejme, bezplatná. Obydlia v tejto oblasti sú

poschodové kamenné budovy s plochou strechou. Keď pani

Helena požiadala miestnu autoritu – budhistického lámu, aby

jej ukázal najchudobnejšie obydlie, bol vo veľkých rozpakoch.

„Také tu nemáme,“ dozvedela sa. Ladakhčania pojem chudoby

vôbec nechápali. „Máme všetko, čo k životu potrebujeme,“ to

bolo ich presvedčenie. Po krátkom vegetačnom období, keď

museli zvládnuť prácu na poli, mali dlhé obdobie pokojnejšej

činnosti, spojenej s výrobou látok a iných predmetov. Poznali

aj niekoľkodenné sviatky spojené s veľkými postavami tibetského

budhizmu, divadlo, verejné teologické diskusie. Tunajší

láma bol prirodzenou autoritou, od ktorej obyvatelia očakávali

pomoc v duchovnej oblasti aj v praktických veciach života.

O niekoľko desiatok rokov sa táto idylická tvár Ladakhu

takmer stratila vo víre pokroku, ktorý sem dorazil ako pomoc

indickej vlády pre túto „zaostalú oblasť“.

Bolo postavených niekoľko priemyselných prevádzok aj mesto

s obytnými blokmi. Obyvateľom vidieka bola ponúknutá mož-

9

SVET GRÁLU

5/2005


S P O L O Č N O S Ť

nosť „zbaviť sa chudoby“ a podieľať

sa na tomto hospodárskom úspechu.

Do Ladakhu sa začala dovážať lacná

„vládna pšenica“.

Pretože táto hospodárska zmena

prebehla za taký krátky čas, stal sa Ladakh

unikátnym sociologickým laboratóriom.

Bolo možné ako na dlani vidieť

a dokumentovať, ako tieto zmeny

zmenili postoje, zvyky, hodnoty a životný

štýl tunajších ľudí.

Vďaka filmu a knihe H. N. Hodge

Poučenie z Ladakhu sa tento experiment

stal svetoznámym. Poučenie z Ladakhu

je však mementom. Ukazuje, aký

úpadok spôsobil odklon od tradičných

duchovných hodnôt spôsobu života,

ale aj to, aké ťažké je napraviť účinky

takejto ekonomickej injekcie.

T

„STE CHUDOBNÍ

A ZAOSTALÍ !“

o bolo konštatovanie, ktoré do

Ladakhu priniesli vládni experti.

Tunajším obyvateľom ponúkli prácu,

vzdelanie a „kultúru“. Vybudovali sa

dielne, zdravotnícke strediská, základné

školy s predmetmi ako dejiny

Indie a angličtina. Pre inšpiráciu moderným

životným štýlom bola zavedená

televízia. Mnoho ľudí vidine pokroku

uverilo. Najmä mladé rodiny sa sťahovali

do mesta, začali pracovať a – zarábať

peniaze. To bolo tiež niečo, s čím

sa dovtedy stretávali len zriedka. Ale

s pokrokom prišli aj iné fenomény. Predovšetkým

odklon od náboženstva, pochybnosti

o morálnych hodnotách, anonymita

a odcudzenie v medziľudských

vzťahoch, alkoholizmus, agresivita.

Hrdinami malých detí sa stali Rambo

a bábika Barbie. Psychický tlak a túžba

vyrovnať sa ostatným núti moderných

Ladakhčanov kupovať všetko, čo očividne

reprezentuje pokrok – motorky

aj domáce spotrebiče. Kto to nemá, nemôže

byť v meste „in“. Celú situáciu

zhrnula istá babička po návšteve svojej

10

SVET GRÁLU

5/2005

vnučky takto: „Moja dcéra má všetky

veci, ktoré šetria čas. Ale keď za ňou prídem,

nikdy nemá čas, aby sa so mnou

porozprávala!“ Starí ľudia na vidieku

väčšinou osameli. Jediní ľudia, ktorí tunajší

„pokrok“ spochybnili, boli ľudia

zo Západu a tunajší lámovia. Tí celkom

správne predpokladali, že „pokrok“ neprinesie

len samé výhody. Dnes už pôsobí

v Ladakhu niekoľko nadácií, ktoré

sa snažia pomôcť zachrániť niekdajšiu

kultúru, remeslá a zvyky. Turisti tu

môžu za lacný peniaz stráviť pobyt na

vidieku, vyskúšať si tradičné remeslá,

ochutnať domáce potraviny. Tunajší ľudia

sú obdivom návštevníkov príjemne

prekvapení a znova začali dúfať, že ich

pôvodný spôsob života nezanikne.

JEDEN PRÍKLAD

Ladakh je miniatúrnou vzorkou

priebehu scenára, ktorý sa realizoval

všade vo svete. V Strednej i v Južnej

Amerike, v Afrike, v Ázii. Následkom vysťahovaleckej

vlny do miest, ktorá bola

často vynútená aj zbraňami, je takmer

vždy hladomor a živorenie v štvrtiach na

periférii. Automatizovaný priemysel dnes

potrebuje minimálne počty pracovníkov.

Ak sa spriemyselní „primitívne“ poľnohospodárstvo

v Indii a Číne za podpory

nadnárodných korporácií, hrozí, že

o prácu príde ďalších asi jeden a pol miliardy

ľudí. Aj keď je isté, že tento trend

vedie do slepej uličky, zdá sa, že vlády

i morálne autority sú proti tejto ideológii

pokroku bezmocné. Pomaly sa však

začínajú rozvíjať i projekty na „revitalizáciu

vidieka“ a mnoho svetoznámych

ekonómov vidí jediný liek na chudobu

v malých miestnych a lokálnych trhoch,

kde zisk z predaja a podnikania ostáva

v komunite, v ktorej hodnoty vznikajú.

Miestna ekonomika podporuje aj ducha

spolupatričnosti. Členovia komunity sa

starajú o seba, o svoje rodiny, susedov,

zvieratá, polia, lesy a všetky prírodné

zdroje tak, aby prinášali úžitok nielen

súčasníkom, ale aj budúcim generáciám.

Veľký význam sa pripisuje i „kultúre

daru“, ktorá má svoj pôvod v dôvere

medzi ľuďmi, v susedských a rodinných

vzťahoch. Izraelský ekonóm Ezra Mishan

hovorí o tom, že základom každej

výmeny by mala byť láska.

DUCHOVNÉ SÚVISLOSTI

Je teda chudoba dôsledkom nedostatku

peňazí alebo zastaraných

technológií? Mnoho príkladov po

celom svete dokazuje, že príčinou

chudoby je skôr rozpad tradičných

komunít.

Ak chceme pochopiť aj duchovné

súvislosti celého problému, musíme

vziať do úvahy myšlienku, že žiadny

človek nemôže bez ujmy zostať bokom

od toho, čo môžeme nazvať neustálym

„pohybom vo stvorení“. Pohyb je

život. Všetky deje vo stvorení vychádzajú

z dvoch základných „prazákonov“

– zákona pohybu a zákona spätného

pôsobenia. V duchovnom jadre

človeka nachádza zákon pohybu svoj

odraz v hlboko zakotvenej túžbe „ísť

za niečím“. Aj keď sa to netýka predovšetkým

hmotných hodnôt, za pomoci

zmyslu pre krásu by človek mohol

– a aj mal z tejto zeme vybudovať

„raj“. Ani jeden človek preto nemôže

žiť spokojný a zmysluplný život, ak

nepracuje. Z toho dôvodu je nespravodlivý

a neudržateľný každý systém,

ktorý rozširuje masy nepracujúcich,

bez ohľadu na to, aké sociálne výhody

im môže poskytnúť.

Samozrejme, pre komplexné zmeny

v hospodárstve, v ekonomickom

a finančnom systéme na prevenciu

a odstraňovanie chudoby tohto času

chýba „politická vôľa“. Môžeme sa

len snažiť podporovať v našom okolí

aspoň tie zdravé spôsoby podnikania,

ktoré rešpektujú sociálne a ekologické

hodnoty.

Roman Levický


Sen

o zdravom

peňažníctve

Všade, kam sa pozrieme, vidíme,

ako sa zväčšuje rozdiel medzi

bohatými a chudobnými. Drobní

obchodníci sa sťažujú na pokles

obratu, reťazce veľkoobchodov a luxusné

obchody sa naopak tešia zo

zvýšeného dopytu. 235 miliardárov

vlastní po celom svete práve toľko

majetku, ako celý zvyšok ľudstva.

Rastúca nezamestnanosť zostruje

sociálne rozdiely a aj stredná vrstva

musí počítať s klesajúcimi príjmami.

A to všetko navzdory stále stúpajúcej

produktivite práce.

Hoci ide jednoznačne o neblahé

príznaky krízy, len málo ľudí hľadá

hlbšie príčiny. Niekoľko hesiel ako

globalizácia, štrukturálne zmeny,

kríza vzdelania alebo technologická

nezamestnanosť stačí väčšine ľudí

na to, aby sa utvrdili v presvedčení,

že tak či tak sa nedá nič robiť a že

raz predsa bude lepšie.

V dávnejších dobách bol pocit, že

sa proti panujúcim pomerom nedá

nič podniknúť, celkom pochopiteľný,

pretože sa na vonkajšie okolnosti

nazeralo ako na osudové a dané od

T É M A

Bernd Hercksen sa zaoberá problémami v peňažníctve a naznačuje cesty, ktoré

by mohli viesť k jeho ozdraveniu.

Boha. Teraz sa tento postoj výrazne

zmenil. Prevláda mienka, že človek

si vlastné problémy spôsobuje sám

buď priamo vlastným konaním,

alebo nepriamo tolerovaním chybných

zákonov alebo opatrení.

Ak však problémy súčasnosti, ako je

nezamestnanosť, zostrenie sociálnych

rozdielov medzi chudobnými a bohatými,

ničenie životného prostredia,

rastúce násilie a zločinnosť, spôsobuje

človek, môže príčina fatalistického

prijímania týchto skutočností

ležať len v duchovnej lenivosti veľkej

časti obyvateľstva. Ľudia si netvoria

vlastný úsudok o zjavne chybných

hospodárskych opatreniach, ale

prenechávajú zodpovednosť vládam

a ich expertom.

A to isté prebieha na vládnej

úrovni. Politici sa spoliehajú na

odborníkov národohospodárskych

vied a tí odsúvajú morálne rozhodnutia

nabok, pretože veda podľa

nich nemá vynášať morálne súdy.

Napríklad otázka spravodlivosti

úrokov a úrokov z úrokov nie je témou

národohospodárskej náuky. Tá

sa obmedzuje na to, že skúma spôsob

fungovania existujúceho hospodárskeho

systému a robí ho použiteľným

pre jednotlivé záujmové

skupiny. Tak nie je za celkový výsledok

zodpovedný nikto. Herbert

Vollmann píše k tejto téme v článku

„Zdravé peňažníctvo“: „Vinu na celom

nešťastí nesie človek, a napriek

tomu sotva niekto príde na myšlienku,

že by zlyhanie človeka mohlo

spočívať v nedodržiavaní prírodných

zákonov, zákonov stvorenia, ktoré

sú smerodajné aj pre ľudský život na

zemi. Iba poznanie a dodržiavanie

zákonitostí v stvorení a ich uplatňovanie

v pozemskom živote prinesie

naozajstný pokrok. Jednou takou

zákonitosťou je nutné vyrovnávanie

medzi dávaním a braním, ktorému

podliehajú všetky deje v stvorení. Je

samozrejmé, že tento zákon musí

platiť aj pre peňažníctvo a národné

hospodárstvo, ak sa má dosiahnuť

zdravá rovnováha.“

Herbert Vollmann naznačuje aj

to, kde v hospodárstve dochádza

k porušovaniu tohto zákona vyrov-

11

SVET GRÁLU

5/2005


T É M A

nania: „Chyba spočíva v jednostrannosti

výmeny, pri ktorej sa prevažne

berie bez toho, aby sa v správnom

pomere dávali protihodnoty.“

Problémovou oblasťou nášho peňažného

systému je úrok: Kto požičiava

peniaze, dostáva bez vlastného

pričinenia naspäť viac, než dal.

Človeku vlastne už svedomie hovorí,

že nie je správne brať peniaze

bez protislužby. Peňažníctvo dovoľuje

menšine, aby sa obohacovala

na úkor väčšiny bez toho, aby pre to

musela niečo vykonať.

To, že tradičné peňažníctvo

a platenie úrokov mohlo pretrvať

tisícročia navzdory tejto zrejmej

nespravodlivosti a že i dnes je prijímané

takmer bez výhrad, zreteľne

ukazuje, ako sa naša spoločnosť

vzdialila od jednoduchého princípu

dávania a brania, ako málo dbá na

hlas svedomia a pocit prirodzenej

spravodlivosti. Dôsledky tejto duchovnej

lenivosti však naplno dopadajú

späť na ľudstvo:

• Peniaze v skutočnosti nevytvárajú

ani nezvyšujú žiadne hodnoty,

teda „nepracujú“, nechávajú pracovať

za seba iných: tí

musia prácou navýšiť

hodnotu investície

aj o podiel úroku

( k a l k u latór ny

úrok) obsiahnutý

v cenách

tovaru a akumulovaný

na

rôznych stupňoch

výroby, čo tvorí asi

40 % z celkovej ceny!

Pracujúce obyvateľstvo

tak platí majiteľa peňazí a vecného

kapitálu, teda v prvom rade bohatých

a superbohatých. Národohospodársky

analytik Helmut Creutz

rozdelil domácnosti v Nemecku

podľa príjmov do desiatich skupín

a vypočítal, že týmto spôsobom

v roku 1990 osem „spodných“ sku-

12

SVET GRÁLU

5/2005

pín domácností zaplatilo 60 miliárd

euro desiatej skupine s najvyššími

príjmami. Druhá najbohatšia skupina

domácností získala presne

toľko úrokov zo svojho majetku,

koľko tvoria úroky v ich spotrebných

výdavkoch. Týmto spôsobom

sa chudobnejším berie a bohatým

dáva – celkom automaticky a temer

nepozorovateľne.

• Podiel príjmov z kapitálu na celkových

príjmoch sa stále zväčšuje

na úkor príjmov z práce. Bez hospodárskeho

rastu by také prerozdeľovanie

príjmov viedlo k tomu,

že by životný štandard pracujúceho

obyvateľstva najprv pomaly

a potom stále rýchlejšie klesal. Len

vtedy, keď hospodárstvo rastie

rýchlejšie ako peňažný úrok, dá sa

zabrániť klesaniu životného štandardu.

„Motor prerozdeľovania“

úroku z úroku je teda bičom pre

trvalý hospodársky rast, ktorý zabezpečuje,

aby bolo možné

obslúžiť vložený kapitál

a zároveň udržať

životný štandard

pracujúceho obyvateľstva.

Rast

do nekonečna je

však v konečnom

svete nemožný.

Nepriamo je tak

úrok zodpovedný aj

za vzrastajúce ničenie

životného prostredia.

Existujúci peňažný systém má

však ešte iné pustošivé následky.

„Peniaze sú takým významným činiteľom

vo vzájomnom hospodárskom

styku ľudí, že si ich nemožno

odmyslieť. Tým horšie sú následky,

ktoré vznikajú, keď sa peňažníctvo

ukáže ako nezdravé,“ píše Herbert

Vollmann. Spomeňme si na veľkú

infláciu v roku 1923, ktorá zničila

úspory miliónov ľudí, alebo na svetovú

hospodársku krízu od roku

Ježiš žiadal, aby peniaze nestarli v mešci, majú

byť teda postavené na roveň starnúcemu tovaru.

1929, ktorú vyvolal pokles množstva

peňazí a ktorá nepriamo spôsobila

i nástup nemeckého nacionálneho

socializmu, a tým druhú

svetovú vojnu.

V minulosti prichádzali v dôsledku

menových kríz veľké spoločenské

zmeny, napríklad Veľká

francúzska revolúcia vyvolaná obrovským

zadlžením štátu, zánik

Ríma a storočný spánok hospodárstva

a kultúry v ranom stredoveku

v dôsledku chronického nedostatku

peňazí (deflácie) alebo vzostup antického

Grécka vďaka vynálezu

mincí.

Žiadny div, že staré náboženstvá –

židovstvo, kresťanstvo a islam – sa

pokúšali dať úrok do kliatby ako

najviditeľnejší a najnespravodlivejší

následok nezdravého peňažníctva.

Židia každých 49 rokov odpúšťali

dlhy svojim dlžníkom.

Ježiš požadoval: „Predajte svoj majetok

a konajte ním dobro. Urobte si

mešce, ktoré nestarnú, nehynúci poklad

v nebi, kam zlodej neprichádza

a kde moľ neničí.“ (Lukáš 12,33)

Ide teda o to – nelipnúť na peniazoch

a nehromadiť pozemské

poklady. Nepominuteľný poklad je

jedine mimo tejto hmotnosti („u

Boha“), zatiaľ čo pozemské poklady

nemôžu byť nikdy trvalé.

Práve tento prirodzený cieľ „nepominuteľného

pokladu“ sledoval

človek vo svojom velikášstve tým, že

použil na výrobu peňazí ušľachtilý

kov, čiže veľmi trvanlivý materiál.

Avšak tovar, ktorého výmenu majú

peniaze sprostredkovať, nie je večný.


T É M A

Ten podlieha „zubu času“, kazí sa,

prináša so sebou výdavky na skladovanie,

ktoré jeho hodnotu znižujú,

alebo vychádza z módy. Nadčasové

peniaze tak majú voči tovaru „zabudovanú“

výhodu: Majiteľ peňazí,

ktorý chce svoje peniaze vymeniť

za tovar, môže počkať a zatvoriť

truhlicu s peniazmi, ak obchod nezodpovedá

jeho predstavám. Majiteľ

tovaru alebo ten, kto chce pracovať,

to nemôže urobiť, lebo jeho tovar

časom stráca hodnotu.

Táto výhoda majiteľov peňazí je

kľúčovým bodom nezdravého peňažného

systému. Peniaze sú ako

prostriedok výmeny cennejšie ako

tovar, takže ich majiteľ môže získať

v tovare väčšiu protihodnotu. Kto

sa vzdáva vlastníctva všemocných

peňazí, žiada preto zvláštnu prémiu

za svoju obeť – úrok. Príjemca

úroku pripomína lúpežného rytiera,

ktorý si svoju mocenskú výhodu nechá

zaplatiť zvonivými mincami.

Ježiš žiadal, aby peniaze nestarli

v mešci, majú byť teda postavené na

roveň starnúcemu tovaru. To zodpovedá

prírodnému zákonu o vzniku

a zániku, ktorému je podriadená

celá hmotnosť. Len peniaze, ktoré

časom strácajú zo svojej hodnoty,

môžu odstrániť úrok, odporujúci

prírodnému zákonu, lebo také „prirodzené“

peniaze sa rovnajú tovaru.

Už v antike existovali snahy o takú

prirodzenú výmenu: Diogenes žiadal

„kostnú menu“, ktorej starnutie

bolo po nejakej dobe zreteľne cítiť

a Sparťania používali hrdzavejúce

železné peniaze. Vo vrcholnom a neskorom

stredoveku, asi od r. 1150

do r. 1500, mali v Nemecku prenikavý

úspech „neutrálne peniaze“.

Približne v polovici 12. storočia

zaviedol magdeburský arcibiskup

Wichmann ako prvý tzv. odvolávanie

mincí, pri ktorom sa v určitých

časových odstupoch vyzývalo na

ich výmenu. Biskup, ako pozemský,

svetský vládca, si podržal

časť týchto peňazí ako

daň, zvyšok dostali

občania naspäť

vo forme nanovo

razených peňazí.

Týmto elegantným

a účinným

spôsobom mohli

byť pravidelne

a spoľahlivo vyberané

dane, občania

dokonca prichádzali k pozemskému,

svetskému vládcovi

sami, aby dodali svoje peniaze, lebo

po odvolaní mincí (najviac raz až

dvakrát ročne) staré už neplatili.

Peniaze mali takpovediac zabudovaný

dátum rozkladu, starli ako

tovar. Privilégium majiteľa peňazí

bolo tým preč, nemohol večne čakať

s obchodom, pretože tak jeho

peniaze časom stratili hodnotu.

Týmto spôsobom stále obiehali

nové mince, „brakteáty“, ktoré boli

Podiel príjmov z kapitálu na celkových príjmoch

sa stále zväčšuje na úkor príjmov z práce.

také tenké, že sa dali zlomiť a nemohli

byť hromadené, ako to žiada

aj Ježiš v evanjeliu.

Účinok používania brakteátov

rozšírených v strednej Európe bol

na hospodárstvo a spoločnosť veľmi

silný. Doba od roku 1150 do roku

1500 bola dobou trvalej konjunktúry,

nikdy predtým ani potom nebolo

v Nemecku založených toľko miest.

Viditeľným príkladom všeobecného

blahobytu boli nespočetné katedrály,

ktoré občania dobrovoľne financovali

a ktorých stavba bola po

roku 1500 pre nedostatok peňazí zastavená.

Napoly hotové dómy v Kolíne

alebo v Ulme boli dokončené až

v 19. storočí.

Doba brakteátov skončila okolo

roku 1500, pretože kniežatá tento

spôsob vyberania daní

často zneužívali a odpor

obyvateľov voči

platidlu rástol.

Avšak ľudia vtedy

nepostrehli požehnaný

účinok

starnúcich

peňazí a proti

zavedeniu mincí

z ušľachtilého kovu

nekládli príliš veľký

odpor.

Dôsledkom staronovej zlatej

meny boli stúpajúce úroky, pomocou

ktorých veritelia, ako napríklad

Fuggerovci, nahromadili rozprávkové

bohatstvo. Na druhej strane

obyvateľstvo stále chudobnelo.

Dnes predkladá požiadavku starnúcich

alebo neutrálnych peňazí

predovšetkým hnutie voľného hospodárstva,

ktorého cieľom je „prirodzený

hospodársky poriadok“.

Jeho priekopníkom bol asi pred sto

rokmi nemecký obchodník Silvio

Gesell, ktorý vo svojom povolaní

čelil neprestajnému klesaniu cien

a hoci nemal akademické vzdelanie,

začal pátrať po príčinách. Našiel

ich v tradičnom peňažníctve.

Vtedy bolo množstvo peňazí

priamo závislé od množstva vyťaženého

zlata alebo striebra. Gesell

žiadal koniec zlatej a striebornej

meny a zavedenie papierových peňazí,

ktoré by sa stali všeobecným

platobným prostriedkom. Táto požiadavka

bola po veľkom zlyhaní

zlatej meny počas veľkej hospodárskej

krízy trvajúcej od roku 1929

po druhej svetovej vojne splnená

v celosvetovom rozsahu. Úspešný

obchodník pôsobiaci v Argentíne

však šiel so svojimi požiadavkami

13

SVET GRÁLU

5/2005


T É M A

14

SVET GRÁLU

5/2005

ešte ďalej: chcel dosiahnuť cenovú

stabilitu a odbúranie úrokov tým,

že by peniaze, ako kedysi v dobe

stredovekých brakteátov, boli vystavené

tlaku ponuky.

Toto zabezpečenie obehu peňazí

malo účinkovať podľa jeho predstáv

prostredníctvom nálepiek

na peňažných poukážkach, ktoré

by stáli tisícinu hodnoty peňazí

a týždenne by sa na bankovky

nalepovali, aby si peniaze zachovali

platnosť. Peniaze tak strácajú

ročne asi päť percent zo svojej

hodnoty. Z toho vzniká tlak dať

peniaze čo najrýchlejšie do obehu,

alebo ich požičať. Namiesto nálepiek

sa môže zabezpečenie obehu

uskutočniť aj náhodnými výmenami

určitých druhov peňažných

poukážok. Tým sa peniaze stávajú

pominuteľnými a negatívny vplyv

úrokov je odstránený.

Prostredníctvom takej menovej

reformy by bolo možné vyhnúť sa

aj hospodárskym krízam, keďže

vydané množstvo peňazí sa rovná

množstvu peňazí v obehu, ktoré

možno kontrolovať a presne prispôsobovať

pomocou indexu tovaru.

Pretože však nie je isté, aké

veľké množstvo peňazí je v obehu,

nemožno ho presne dávkovať.

Každá myšlienka o reforme peňažníctva

prirodzene vyvoláva

mnoho ďalších otázok – od zabezpečenia

dôchodkov až po oblasť

správy bánk – o ktorých by sa muselo

zodpovedne premýšľať a diskutovať.

Práve v čase globalizácie

však existuje veľké nebezpečenstvo,

že myšlienky, ktoré fungujú v uzavretej

hospodárskej oblasti, sú odsúdené

na stroskotanie. Ak sa však

nájdu ľudia, ktorí majú odvahu vystúpiť

proti ľahostajnosti, nepochopeniu

alebo odmietnutiu, nájdu sa

aj zmysluplné cesty k zmene.

Bernd Hercksen

Fair Trade – celosvetová sieť pre spravodlivý obchod

S Mgr. Jurajom Hipšom (1976), riaditeľom

Centra environmentálnej a etickej

výchovy Živica (Bratislava, SR) sa

o spravodlivom obchode rozprával redaktor

Sveta Grálu Roman Levický.

Nedávno som v komerčnom rozhlasovom

vysielaní zachytil rozhovor

o ochutnávke výrobkov (čokolády,

kávy) s označením Fair Trade, čo znamená

„spravodlivý obchod“. Moderátor

podotkol, že výrobky Fair Trade

konzumujú aj poslanci Európskeho

parlamentu. „Spravodlivý obchod“ je

dosť odvážne označenie. Znamená to,

že všetky ostatné výrobky pochádzajú

z nespravodlivého obchodu?

Fair Trade je celosvetová značka.

Ak si človek kúpi výrobok s označením

Fair Trade, má istotu,

že ľudia z rozvojových krajín

vyrábajúci takéto výrobky

dostanú spravodlivú

odmenu. Okrem toho sa

časť zisku investuje do rozvoja

komunity, stavajú sa

napríklad školy alebo nemocnice.

Výrobcovia, ktorí

sú zapojení v systéme spravodlivého

obchodu, majú zabezpečenú

lekársku starostlivosť a vzdelanie.

To vo väčšine rozvojových krajín

nie je vôbec bežné. Fair Trade taktiež

zaručuje, že na prácu nie sú zneužívané

deti. Jednoducho povedané, pri

Fairtrade sa kladú záujmy ľudí nad

vidinu krátkodobého zisku. V roku

1997 bola založená kontrolná organizácia

Fair Trade Labelling Organisations

International, ktorá zabezpečuje

transparentné prideľovanie značky

Fair Trade, ako aj stanovovanie kritérií

pre získanie tejto značky. FLO International

má pod „patronátom“ 300

výrobcov v 29 krajinách.

A či sú ostatné výrobky nespravodlivé?

Podľa mňa si stačí odpovedať

na otázku, ako je možné, že banány

dovezené z druhého konca sveta sú

Logo Fair Trade

lacnejšie ako jablká zo Záhoria. Je to

možné len vďaka extrémne nízkym

mzdám robotníkov na plantážach,

detí, ktoré pracujú ako otroci, ako aj

používaniu chemických látok na ošetrovanie

plodín. A to nie je všetko…

Sú výrobky Fair Trade, okrem sociálnej

akceptovateľnosti, aj kvalitnejšie?

Viac ako 50 % potravinových produktov

Fair Trade vlastní značku

„bio“. To značí, že tieto produkty sú

pestované v systéme ekologického

poľnohospodárstva, bez použitia

syntetických postrekov a hnojív. Výrobky

so značkou bio nie sú len kvalitnejšie,

ale sú aj praktickou cestou

k ochrane životného prostredia.

Kde všade sú dostupné

výrobky Fair Trade na Slovensku?

Na Slovensku ponúka Fair

Trade produkty napríklad aj

náš „Ekoobchod“ Živica na

Vysokej 18 v Bratislave. Za

zmienku stojí, že v obchode

pracujú dobrovoľníci bez

nároku na honorár. Sú to

študenti, ktorí týmto spôsobom pomáhajú

uviesť myšlienky spravodlivého

obchodu do praxe. V Trenčíne sa Fair

Trade výrobky predávajú v obchode

„U malého princa“ na Mierovom nám.

29, vo Svätom Juri v čajovni Čhajori

pri Scheindlinovej záhrade a v Banskej

Bystrici v nadácii Ekopolis na Komenského

21. V Bratislave môžete priamo

v niektorých kaviarňach a hoteloch

ochutnať Fair Trade kávu, čaj, kakao

alebo čokoládu. Aktuálny zoznam

nájdete na www.ekoobchod.sk.

Kedy a kde bude najbližšia ochutnávka?

Na jeseň pripravujeme veľkú propagačnú

akciu v spolupráci s rakúskymi

kolegami. Aktuálne informácie sú

zverejnené na www.ekoporadna.sk.

Všetkých srdečne pozývam.


ROZHOVO R

Hipoterapia

Jazdiareň „Na podlipe“ v obci

Ľubietová je domovom piatich

koní, šiestich poníkov a jej majiteľov

– manželov Búgelovcov. Dom,

kde sme sa stretli v súvislosti s naším

rozhovorom, je polosamota –

oproti posledný sused, vzadu už

len potok, les a lúky, prenajaté

na výbeh koní a jazdenie. Na prvý

pohľad naozaj romantické miesto.

Najmä ak sa dívate na západ slnka

so siluetou koní na obzore. Ako to

už býva, v pozadí romantiky je

skrytá tvrdá práca na tom, aby sa

ideály premenili na realitu. Do jazdiarne

v Ľubietovej som sa vybral

predovšetkým kvôli informáciám

o hipoterapii, teda liečbe ľudí pomocou

jazdenia na koni. Nasledujúci

rozhovor vás možno inšpiruje,

aby ste zážitok jazdy na koni vyskúšali

na vlastnej koži.

Nie je celkom bežné, že sa mladí

ľudia rozhodnú usadiť na polosamote

a zasvätiť svoj život práci

s koňmi – a tiež s rôzne hendikepovanými

ľuďmi. Kedy vo vás dozrelo

takéto rozhodnutie?

Myslím, že som mala veľmi silný

vzťah k prírode a k zvieratkám odmalička

hlavne preto, že som pociťovala

deficit v tejto oblasti – žila

som vo veľkomeste, v Bratislave. Ku

koňom ma priviedla priateľka, nahovorila

ma, aby som chodila do

jazdeckého oddielu. Ona bola medzi

prvými, ktorí sa odhodlali za bývalého

režimu mať vlastné kone, a bola

tiež priekopníčkou v hipoterapii.

Potom som k nej chodila aj starať sa

o kone, čistiť stajňu, zarábali sme si

na brigádach, chodili sme obracať

seno… Ale vtedy som si uvedomila,

koľko je s tým práce, a vravela som

si, že ja by som asi vlastné kone nechcela

mať. No vidíte, ako to dopadlo…(smiech).

Osud ma nejako tak

viedol, že moja priateľka išla po revolúcii

pracovať do Rakúska aj s koňmi.

Zhodou okolností im tam dal náhle

výpoveď pracovník v stajni a ja som

na to hneď zareagovala. Dala som

výpoveď v práci a na rok som odišla

do Rakúska. Na tú dobu som si zarobila

slušné peniažky a vtedy mi moja

mama hovorila: „Daniela, otvoríme

15

SVET GRÁLU

5/2005


ROZHOVO R

16

SVET GRÁLU

5/2005

si fotoateliér.“ (Mám polygrafickú

školu – odbor fotograf.) No ja som

jej povedala: „Mami, máš smolu,

kúpila som si koňa.“ Kúpila som si

Makovičku, ktorá v tom čase čakala

žriebätko, takže som už mala dva

kone. Potom som dostala pracovnú

ponuku na jednej farme na strednom

Slovensku a tam som pracovala

dva roky aj so svojimi koníkmi.

Ako ste sa dostali k svojej vlastnej

farme?

Zo svojho bývalého pôsobiska

som odišla aj s koníkmi a bola som

s nimi najprv v Bystrej v Nízkych

Tatrách, s koníkmi len pod holým

nebom, bývala som tam naozaj

v núdzových podmienkach. Koníky

voľne behali, takže som ich musela

každé ráno chodiť hľadať na hrebeň.

Ale dôverovala som tomu, že

ak je tá práca ušľachtilá a pekná, tak

„niečo príde“. Aj prišlo – jedna pani

mi dala tip, že v Ľubietovej je voľná

bývalá koniareň štátnych lesov. Bola

som sa pozrieť a v priebehu dvoch

týždňov som si ju prenajala aj s blízkymi

lúkami.

Aké služby poskytujete teraz? Hipoterapiu,

jazdeckú školu, rekreačné

jazdenie…

Poskytujeme jazdeckú školu pre

začiatočníkov – deti sa učia na poníkoch,

dospelí na koňoch. Tí, čo

vedia jazdiť, môžu jazdiť samostatne.

Chodíme aj von do prírody,

ale vždy so sprievodom. Hipoterapia

je zvláštna kategória, robí sa

pre telesne i mentálne hendikepovaných

ľudí, ale aj pre ľudí, ktorí sú

vyčerpaní. Je to zároveň i akási psychoterapia.

Kôň vyžaruje prostredníctvom

tela veľké množstvo bioenergie,

ktorá prúdi do ľudského

tela a dokáže ho znovu „nabiť“

najmä na oslabených či zablokovaných

miestach. Človeku sa znovu

rozprúdi krv, získa novú silu, odstráni

sa disharmónia v prúdení

enegií. Koník tiež môže „nachytať“

z ľudského tela

niečo negatívne,

čo potom striasa

zo seba pri váľaní

v tráve. Potom

je opäť uvoľnený

pre ďalšiu pomoc

človeku.

Aké sú konkrétne

výsledky

tejto metódy?

Napríklad deti,

ktoré nemôžu

chodiť, môžu

na chrbte koňa

precítiť vo svojej

panvovej oblasti

pocit, aký býva

pri normálnej

chôdzi. Pre mnohých

ochrnutých

je jazda na koni

jedinou možnosťou

ako sa prejsť

vo vzpriamenej

polohe – i keď na nohách koňa.

Stuhnuté svalstvo postihnutého

dieťaťa či dospelého sa uvoľní a on

potom dokáže napríklad aspoň

lepšie vystrieť nohy. Pamätám sa

na jednu slečnu, ktorá mala veľké

ťažkosti s pohybom a v ten deň,

keď tu bola dlho s koníkmi, prešla

od jazdiarne ku koniarni tak, že

pred sebou tlačila vozíček. Chodila

aj predtým, ale vtedy to zvládla

úplne perfektne.

Kontakt so zvieraťom, jeho

teplo, energia, dotykové podnety

a skutočnosť, že koník nerobí rozdiel

medzi zdravým a chorým, to

dáva možnosť zabudnúť na bolesti.

Najmä deti sú pri koňoch veľmi radostné

a šťastné. To nie je možné

nahradiť nijakým rehabilitačným

strojom. V mnohých prípadoch sa

stalo, že dieťa, ktoré nerozpráva,

začne hovoriť. Pri koníkovi sa tak

otvorí, že povie napríklad „mama“

alebo „koník“. Teda sa mu otvorí

akási brána k okoliu. Aj dieťa, ktoré

nevidí, nerozpráva, je ponorené

do vlastného sveta, je na koníkovi

zrazu iné, usmieva sa…. Hipoterapia

má výborné účinky aj pri nervových

poruchách, pri detskej mozgovej

obrne, alebo pri stavoch po

mozgových príhodách a epilepsii.


ROZHOVO R

Ale chodia

k nám aj zdraví

dospelí, ktorí si

chcú po celodennej

práci a stresoch

takto oddýchnuť.

Ako sa k vám

klienti dostávajú –

s p olupra c ujete

s nejakým klubom

alebo združením?

V súčasnosti

k nám chodia

ľudia z dvoch

ústavov – raz

týždenne mentálne

postihnutí dospelí z Domu

Matky Terezy v Banskej Bystrici

a dvakrát do týždňa deti z Kompy,

čo je denné zariadenie pre telesne

i duševne postihnuté deti. A súkromne

aj mamičky s deťmi, ktoré

odporučí lekárka s pokynmi, čo sa

s dieťaťom môže robiť.

Musím položiť aj úplne praktickú

otázku. Ako je to s financovaním

hipoterapie? Preplácajú ju klientom

zdravotné poisťovne, alebo sa

o tom ani neuvažuje?

Žiaľ, ešte som sa s niečím podobným

nestretla, ale sú tu aktivisti,

ktorí pre deti vybavujú granty od

nadácií, z ktorých sa financuje aj

táto hipoterapia.

Ako vnímate záujem nových zákazníkov

o jazdenie a hipoterapiu,

má to stúpajúcu tendenciu alebo

naopak?

Je to skôr pokles, lebo koniarní

pribúda ako húb po daždi. Ale môžem

povedať, že veľa zákazníkov

sa k nám po čase vracia. Dosť nám

pomáhajú aj letné tábory pre deti,

ktoré ma veľmi bavia. Máme tu maximálne

po pätnásť detí, tri dievčenské

turnusy a jeden chlapčenský.

Deti jazdia, naučia sa čistiť koníky,

ale aj stajňu, rozvíjame v nich vzťah

k umeniu, maľujeme v prírode, vo

výbehu, pracujeme s hlinou, deti

modelujú, hráme si divadlo, dievčatá

pečú koláčiky, chlapci strieľajú

so vzduchovky, hľadajú poklad

podľa zakopanej mapy…

Ako sa na takúto životnú púť díva

váš manžel? (obraciam sa na pána

Búgela)

Je to náročné a ťažké, ale môžem

povedať, že dnes som tu radšej ako

v nejakej modernej dravej firme,

lebo tu je moja práca aj patrične ocenená

mojou manželkou.

Vráťme sa ešte ku koňom. Ako sa

cvičí kôň na hipoterapiu a jazdenie

– musíte prihliadať na jeho individualitu?

Kôň na hipoterapiu musí byť

zdravý a pokojný. Musí zvládnuť

aj neočakávané podnety z okolia

a musí vedieť vyrovnávať nekoordinované

pohyby pacienta. Koník

je však od prírody dobrý. Napríklad

máme dosť temperamentnú

kobylku Hopku, niekedy je aj tvrdohlavá.

Ale ak na ňu posadíme

hyperaktívne dieťa, ktoré sa na jej

chrbte vrtí, líha si, kope, tak kráča

pokojne, vyrovnane, neobzrie sa

doľava ani doprava. Dieťa sa upokojí,

začne si všímať iné koníky,

prírodu… Ak sa niekto stretne so

zlým koňom, ktorý napríklad hryzie,

tak je to preto, že mal zlé skúsenosti

s ľuďmi. A tiež veľa robí, ak

nevyrastal v stáde. Kone majú veľmi

„prepracovanú“ hierarchiu.

Vedúca

kobyla vychováva

svoje žriebätá, ony

sa musia podriadiť,

lebo inak by ich vylúčila

zo stáda, čo

by vo voľnej prírode

znamenalo smrť.

Iste máte aj zaujímavé

príhody súvisiace

s koňmi.

Tých príhod je

toľko, že by to bolo

na celú knihu. Ale máme jednu

veľmi zvláštnu príhodu. Stalo sa

to v čase, keď sme si mysleli, že

predáme jedného koníka, Belka.

Vtedy k nám chodil jeden podnikateľ,

veľmi slušný, mal oňho záujem,

tak som mu ho zo začiatku

prenajala. Vyzeral byť solventný,

tvrdil, že je riaditeľom poisťovne.

Jedného dňa nám Belko ochorel,

začal krívať. Mali sme tu veterinára,

ale ten nezistil príčinu. Belko

veľmi kríval, a tak som tomu podnikateľovi

požičala iného koňa.

Ale zaujímavé bolo, že keď sem

prišli dievčatá, ktoré k nám chodia,

a sadli si na Belka, vtedy nekríval.

Kríval len vtedy, keď sem

prišiel tento pán. Bola tu vtedy

jedna pani, ktorá vravela, že je

jasnovidná a dokáže sa so zvieratami

rozprávať, tak sme ju poslali

za Belkom. On sa jej „zdôveril“, že

má veľké obavy o svoju budúcnosť,

že ten pán nie je dobrý. Čakali sme

teda, čo bude ďalej. Dotyčný postupne

prestal platiť nájomné, ale

ďalej chodil jazdiť. Nakoniec sme

sa dozvedeli, že je profesionálny

podvodník a že ho dokonca hľadá

polícia. Takže niekedy je ten koník

múdrejší ako my a vycíti, s kým

má do činenia…

Srdečne vám ďakujem za rozhovor

a želám všetko dobré.

Roman Levický

17

SVET GRÁLU

5/2005


18

SVET GRÁLU

5/2005


Konský inštinkt

Príbeh zo života

Bol pekný letný deň a my sme sa vracali s koňmi z pastviny

po našej každodennej cestičke, ktorej súčasťou bol veľký

drevený most. Pod ním priepasť a potok. Ja som išla prvá, viedla

som kobylku, ktorá bola slepá na obe oči. Tento jej postih nebol

pri jazdení žiadnou prekážkou. Kobylka veľmi dobre reagovala

na pomôcky a bola veľmi obľúbená u detí. Za mnou viedla moja

trénerka žrebnú kobylu, ktorá bola v desiatom mesiaci. Slepá

Máša sa zastavila pred mostom a nechcela ísť ďalej. Snažili sme

sa ju prinútiť, aby vykročila, ale ona sa vzpierala a vzpínala sa na

zadné nohy. Keby sme my neboli tvrdohlavé a poslúchli varovanie,

mohli sme predísť nešťastiu. Mohli sme sa otočiť a ísť okľukou,

ktorá tiež viedla do maštale. Nakoniec sa nám podarilo Mášu

popohnať a ona vykročila na most. Našľapovala veľmi opatrne,

a keď som s ňou prešla cez most, počula som výkrik o pomoc.

Pustila som kobylu a utekala som dozadu. Pod žrebnou kobylkou

sa prelomili dva prehnité trámy a zadné nohy jej viseli do

priepasti. Ja som ju chytila za chvost a snažila som sa jej nohy

vytiahnuť. Ale pohnite s päťsto kilogramami živej váhy. Dievčatá,

ktoré boli vzadu, sa otočili a išli zavolať pomoc – hasičov

a veterinára. Diera bola dosť veľká a kobyla sa pomaly zošuchovala

hlbšie. Moja trénerka ju kŕčovito držala za ohlávku, ale nič

nepomáhalo. V tej chvíli akoby mi niekto našepkal, že kobyle sa

nič nestane, že ju máme pustiť. Onedlho jej padol zadok i brucho

do diery, žalostne zaerdžala a nám nezostalo nič iné, len ju

pustiť. Ešte chvíľku visela na predných nohách, a potom sa celá

stratila v diere. Našťastie spadla na svah najprv zadkom, potom

sa na chrbte šúchala dolu svahom a skončila pri potoku. Utekali

sme za ňou a videli sme, že dýcha. Uvoľnili sme jej nohy z konárov

a ona sa, na náš údiv, postavila. Prišiel i veterinár, ošetril jej

rany a dôkladne ju prezrel. Nič vážne sa jej nestalo. O mesiac sa

narodil zdravý, krásny žrebček, plný elánu do života.

Daniela Búgelová

Fotografie koní z Jazdiarne Ľubietová, archív D. Búgelovej

19

SVET GRÁLU

5/2005


Žiarenie televízie

spôsobuje predčasné

dospievanie

Televízia – na programe

nezáleží – urýchľuje dospievanie

detí. Vyplynulo to zo

štúdie florentskej univerzity.

Podľa výsledkov štúdie

produkujú telá detí, ktoré

nie sú vystavené žiadnemu

žiareniu televízie, počítača

či videa, oveľa viac hormónu

melatonínu. Jednou

z funkcií tohto hormónu je

pravdepodobne spomalenie

sexuálneho vývoja detí.

Znížené množstvo melatonínu

v tele spôsobené vyžarovaním

obrazovky teda

znamená rýchlejší rast, resp.

zrýchlený sexuálny vývoj.

To by vysvetľovalo fenomén

predčasného dospievania,

ktorý pozorujeme u mládeže

v posledných desaťročiach.

www.media.guardian.co.uk

Čistenie zubov

a zdravý chrup

Čistenie zubov bezprostredne

po vypití kyslých

nápojov alebo zjedení kyslých

potravín ničí zuby.

Stačí, ak počkáme pol hodiny,

riziko sa minimalizuje.

K tomuto záveru dospeli

vedci univerzity v Göttingene,

SRN. Čistenie zubov

po kontakte s kyslými potravinami

(k nim patria

aj nápoje s vysokým obsahom

ovocných kyselín)

vedie k troj- až päťnásobne

zvýšenému oderu tvrdého

tkaniva zubov.

www.humanmedizingoettingen.de

20

SVET GRÁLU

5/2005

Včasná

diagnóza

rakoviny

Na vč a snú d i a-

g n ó z u n i e k t or ýc h

druhov rakoviny využívajú

výskumníci univerzity

v Sársku, SRN, jednu

zvláštnu vlastnosť nádorov.

Bunky nádorov sa totiž dostávajú

do krvi. Táto stopa

môže včas upozorniť na

rakovinové bujnenie, pretože

bunky často obsahujú

zvláštne gény, ktoré umožňujú

nekontrolovateľný rast

nádorových buniek. Jedna

kvapka krvi teda stačí na

včasné rozpoznanie rakovinového

ochorenia.

www.unisaarland.de

Výchovou proti

génom agresivity

Starostlivá materská výchova

môže zrušiť vplyv

génov agresivity! To je výsledok

novej štúdie jedného

amerického inštitútu zaoberajúceho

sa okrem iného

výskumom zdravia detí (US

National Institute of Child

Health and Human Development)

v Bethesde v štáte

Maryland: „Princíp výchovy

je dôležitý a nemá vplyv len

na správanie, ale aj na hormonálne

aktivity, chémiu,

štruktúru a funkcie mozgu“,

tvrdí výskumník Stephen

Suomi. Tým sa potvrdzuje,

že genetické vlohy dieťaťa

sú len spolurozhodujúcim

faktorom vo vývoji dieťaťa,

pričom výchova tu môže zohrať

veľmi dôležitú úlohu.

www.nih.gov

Z A U J A L O N Á S

Z A U J Í M AV O S T I ZO S V E TA

V E D Y A V Ý S K U M U

HIV na

rekordnej

výške

Počet nových infekcií

vírusom HIV vzrástol celosvetovo

na rekordný počet

piatich miliónov. Odhaduje

sa, že vírusom HIV je nakazených

40 miliónov ľudí,

z toho je 2,5 milióna detí.

Denne sa infikuje 14 000 ľudí.

30 % obetí infekcie sú Afričania

žijúci južne od Sahary.

Len v Juhoafrickej republike

je 5,3 milióna ľudí HIV-pozitívnych,

čo znamená pre

túto krajinu smutné svetové

prvenstvo. Ako zvlášť

dramatický je hodnotený aj

stále vzrastajúci podiel infekcií

aidsu v Číne, Indii, Indonézii

a v Rusku.

www.unaids.org

Planéty podobné Zemi

Astrobiológovia nemajú jednotný

názor na to, či na nejakej

inej planéte existuje

vyššia forma života, alebo či

je dokonca viac planét, ktoré

môžu zvieratám a rastlinám

ponúknuť podmienky na život.

Podľa washingtonskej

univerzity sa však zdá isté

jedno: Nebeské telesá podobné

Zemi, s dostatočnou

zásobou vody, sa vyskytujú

pomerne často. V 44 počítačových

simuláciách našli

výskumníci v blízkosti

Slnku podobných hviezd

vždy jednu až štyri planéty

podobné Zemi. Medzi

nimi bolo 11 „obývateľných“

planét, ktoré vykazovali

zhruba rovnakú vzdialenosť

od Slnka ako Zem.

Zelený čaj

a rakovina

Zelený čaj pôsobí oveľa

účinnejšie proti tvorbe rakovinových

nádorov, než

sa dosiaľ ľudia domnievali.

K tomuto záveru dospeli

vedci univerzity v Rochestri,

ktorí znovu skúmali

účinky známeho čínskeho

nápoja. Kľúčovú rolu pritom

hrá arylová molekula

označovaná AH, ktorá organizmus

síce podporuje, ale

vplyvom spoluúčinku nikotínu

a dioxínu môže vyvolať

reťaz génových aktivít. Dve

chemické zložky, ktoré sa

v zelenom čaji nachádzajú,

dokážu tieto AH-aktivity

potlačiť. Obe látky, označované

ako EGCG a EGC,

sa nachádzajú aj v brokolici,

kapuste, hrozne a v červenom

víne.

www.urmc.rochester.edu

Ľudia častejšie

ostávajú pri vykaní

V priebehu posledných rokov

to vyzeralo, ako by sa

dôverné oslovenie „ty“ nezadržateľne

šírilo na všetkých

úrovniach aj v Nemecku.

Porovnanie minulých desiatich

rokov však naznačuje

obrat trendu: Zatiaľ čo v roku

1993 priznal každý tretí

Nemec, že v styku s novými

známymi prejde rýchlo na

tykanie, v roku 2003 tak postupovalo

len 29 % opýtaných.

Situáciu pred ponukou

tykania zvažuje dnes 43 %

ľudí, pred desiatimi rokmi

to bolo 33 %.

Prameň: neuform-Kurier 07/03


R O Z H O V O R

Výskum smrti

Čo nebolo v knihách o živote po živote

Dr. Moody, americký psychiater, filozof a bádateľ v oblasti umierania, sa

vo svojej praxi stretol s tisíckami ľudí, ktorí sa ocitli v stave blízkom smrti.

Jeho knihy sa stali bestsellermi v mnohých krajinách. Prinášame vám poslednú

časť rozhovoru, ktorý s týmto priekopníkom výskumu umierania

viedol exkluzívne pre časopis Svet Grálu Micah Rubenstein (USA).

Svet Grálu: Máte skeptický postoj

k mnohým otázkam, vrátane možnosti

života po smrti, a to i napriek

všetkým vašim poznatkom a skúsenostiam.

Čo by teda mohlo presvedčiť

Raymonda Moodyho o tom,

že existuje život po smrti?

Dr. Moody: Skutočne existuje len

málo vecí, o ktorých som presvedčený.

Jednou z nich je, že milujem

svoju ženu a deti, to je dôležitá súčasť

môjho života. No neviem si

predstaviť, čo by ma definitívne presvedčilo

o tom, že existuje život po

smrti. Rovnako neviem, ako mám

chápať výpovede ľudí o živote po

smrti. Dokonca neviem ani to, ako

sa mám vyrovnať s vlastnou skúsenosťou

z blízkosti smrti. Myslím si

však, že k najzaujímavejším aspektom

tejto témy patrí aj to, že sa život

po smrti nedá zistiť žiadnou racionálnou

metódou. Je to podmienené

povahou vedeckej metódy – myslím

si, že tu vôbec neexistuje možnosť

nejakého dokazovania. Otázka

či existuje život po smrti nie je vedecká,

a preto musí mať každý človek

právo utvoriť si vlastný názor!

Môžeme sa spýtať našich priateľov

alebo blízkych, ktorí mali zážitok

pri zdanlivej smrti alebo silné duchovné

prežitie, pri ktorom sa im

napríklad zjavil niekto zomrelý.

A myslím si, že za týchto okolností

sa rozhodne každý sám.

Svet Grálu: Vlastný názor nemusí

však byť vždy aj pravdivý…

Dr. Moody: To je pravda, ale druhá

možnosť je, že vám nejaká autorita

povie, čo si o tom máte myslieť. To

sa nanešťastie deje v mnohých náboženských

skupinách. A to je

v konečnom dôsledku neuspokojujúce.

Opätovne stretávam ľudí, ktorí

navštevujú nejaký víkendový kurz

New Age a veria, že ľudia, ktorí vedú

tieto kurzy, im môžu zodpovedať

všetky ich otázky. Títo ľudia ma

stále hnevajú. Chceli by, aby som im

povedal: „Ale áno, to je absolútna

pravda!“, lebo veria, že sa na základe

mojich slov budú môcť rozhodnúť.

Ale uisťovať niekoho takýmto spôsobom,

to nikdy neurobím, to by bolo

nečestné. Ale robia to iní. Sú vedúci

kurzov, ktorí povedia svojmu publiku:

„Áno, presne tak je to!“ – „Prídu

malí psi do neba?“ – „Ó áno, celkom

určite!“ – „Existuje peklo?“ – „Ó nie,

určite nie.“ Niektorí sa po takýchto

odpovediach cítia lepšie, viacerí zostanú

aj celé dni v povznesenej nálade.

No potom sa ich pochybnosti

vrátia znova, pretože bez vlastného

prežitia uspokoja všetky podobné

odpovede na duchovné otázky len

na krátky čas. New Age znamená

pre mňa niečo chatrné, pretože sa

všetci nachádzajú na koľajnici „relatívnej

pravdy“: Čo je pravdivé pre

teba, to je tvoja pravda a čo je prav-

Exkluzívny

rozhovor s Dr.

Raymondom

Moodym

(3. časť)

21

SVET GRÁLU

5/2005


R O Z H O V O R

divé pre mňa, to je moja pravda!

Celé je to akési nezmyselné a zároveň

i smiešne! (smeje sa). Mrzí ma,

že sa tomu musím smiať, ale všetci tí

ľudia, … je to jednoducho smiešne.

Pokúšajú sa nájsť svojho guru, ktorý

by im mohol odpovedať na všetky

ich otázky. Jediná skutočná cesta

z toho je vlastné prežitie!

Svet Grálu: Vďaka vašej práci so

skúsenosťami blízkymi smrti sa zaoberáte

tým, kam sa človek odoberá

„potom“. Pýtate sa tiež niekedy, odkiaľ

človek prichádza?

Dr. Moody: Platón povedal, že

jeden z veľkých problémov, ktoré

sa musia vyjasniť, je otázka, prečo

si nevieme spomenúť, ak sme sem

prišli „z iného sveta“. Hovoril o tom,

že tesne pred narodením pijeme

z „vody zabudnutia“. Niektorí ľudia

akoby z tejto vody až toľko nevypili

a môžu si na všeličo spomenúť, ale tí,

ktorí z nej vypili veľa, zabudnú jednoducho

všetko.

Svet Grálu: Čo si vy osobne myslíte

o „druhej strane“, kam nielenže

odchádzame, ale odkiaľ aj prichádzame?

Dr. Moody: Neopísateľnosť „druhej

strany“ je určite problém a my

môžeme v tejto súvislosti hovoriť

len v metaforách a v obrazoch. Spomínam

si na obdobie rádií, keď som

ako dieťa žil v Portendale v Georgii.

Začiatkom päťdesiatych rokov

si moji starí rodičia kúpili televízor.

Vtedy sme mali len tri čiernobiele

kanály z Atlanty. Dnes máme 24

hodín denne viac ako 500 kanálov

vo farbe a stereo. Môžeme okamžite

prijímať správy z ktoréhokoľvek

kúta sveta. To najvýstižnejšie, čo

môžem povedať ako metaforu o živote

po smrti je – ak je súčasný život

porovnateľný s obdobím rádií, potom

je život po smrti porovnateľný

s 500 kanálmi so stereo zvukom.

Naša schopnosť vnímať zážitky zostáva

však stále rovnaká.

22

SVET GRÁLU

5/2005

Pripusťme, že po smrti môjho

tela odíde moje vedomie niekam

inam. Som si pomerne istý tým,

že mi potom život na zemi bude

pripadať ako sen. Z tejto odlišnej

perspektívy nebudete chcieť uveriť

mnohému, čo ste vo svojom živote

urobili. Veď v priebehu nášho života

robíme všetci bláznivé veci. Je

to, akoby sme spali…

Svet Grálu: Nedávno ste sa stali

otcom. Váš syn má sedem mesiacov.

Ovplyvnila vaša práca so skúsenosťami

blízkymi smrti váš náhľad na

život a na narodenie vášho syna?

Dr. Moody: Keď som po prvýkrát

počul o skúsenostiach blízkych

smrti, mal som práve 21 rokov.

Je veľmi ťažké oddeliť tento aspekt

môjho života od tých ostatných.

Veľa ľudí, ktorí mi rozprávali

o svojich skúsenostiach z blízkosti

smrti, sa neskoršie stali mojimi

priateľmi. Čo sa týka nášho syna

Cartera, mám pocit, že to, že príde

k nám, bolo predurčené, hoci ho

porodila iná žena. Je to zaujímavý

príbeh. Moja žena Cheryl chcela po

celý život dieťa, no mala s tým ťažkosti.

Snažili sme sa päť rokov, aby

sme jedno adoptovali a zažili sme

veľa sklamaní. Aj sme sa modlili,

a preto som si bol istý, že jedného

dňa k nám dieťa príde. Pred rokom

sa stalo niečo zvláštne: Linda, jedna

priateľka, ktorá pre nás pracuje

a ktorá má často udivujúci cit pre

situáciu, mi povedala: „Dieťa prichádza.“

Manželka počula pred naším

domom zastaviť školský autobus,

z ktorého vystúpilo dieťa. Keď

už bol autobus preč, zistila, že to

vôbec nebola pravda. Ale ako sa neskôr

ukázalo, približne v rovnakom

čase bol splodený Carter. Moja žena

Cheryl sa medzitým prestala upínať

na to, aby sme získali dieťa. A potom,

keď od toho upustila…, veď

viete: „Staň sa vôľa tvoja…“ Jeden

náš známy psychoterapeut, ktorý

vedel o našich úmysloch s adopciou,

nás v marci skontaktoval s istou rodinou

v Texase. Stretli sme sa s ňou,

nadviazali dobrý vzťah a 20. júla sa

narodil Carter – je to, mimochodom,

deň výročia prvého pristátia

na Mesiaci, ktorý predstavoval

v mojom živote veľkú udalosť.

To všetko sú súvislosti, ktoré sa

v živote stávajú, a verím, že mi môj

záujem o umieranie pomohol rozpoznať,

ako všetko v živote ľudí

navzájom súvisí a ovplyvňuje sa

podľa ich postojov.

Svet Grálu: Čo vás vlastne viedlo

k tomu, že ste sa začali zaoberať životom

po živote?

Dr. Moody: Moja rodina nebola

veľmi nábožensky založená, hoci

sme sa nazývali presbyteriánmi.

Do kostola sme chodili len zriedka.

Môj otec vtedy študoval medicínu

a bol tým veľmi zaneprázdnený.

Keď som mal 12 rokov, začal sa môj

otec zrazu zaoberať náboženstvom.

Mal 38 rokov a ako psychiater viem,

Ak je súčasný život porovnateľný s obdobím rádií,

potom je život po smrti porovnateľný

s 500 kanálmi so stereo zvukom.

že je to pre muža veľmi ťažký vek.

Je akýmsi bodom obratu v živote,

inak povedané „krízou stredného

veku“. Tak sme s ním teda začali

chodiť do kostola. No v tom čase

som v tom, čo nazývame smrťou,

videl len „rozpad tela“. Myslel som

si, že sa naše vedomie v momente

smrti jednoducho len vypne. Nad

životom po smrti som nikdy nepre-


R O Z H O V O R

mýšľal. Keď ľudia diskutovali o živote

po smrti, považoval som to za

nezmysel. Jednoducho som veril, že

títo ľudia chcú svojimi vysnívanými

prianiami len klamať samých seba.

Ako osemnásťročný som išiel študovať

na univerzitu v Charlotesville.

A potom v roku 1965 som sa na jednom

kurze dozvedel o Dr. Georgeovi

Ritchim, profesorovi psychiatrie

na lekárskej fakulte. Pár rokov

predtým mal neuveriteľný zážitok,

keď ho lekári vyhlásili za mŕtveho.

Veľmi ma zaujalo, že bol niekto vyhlásený

za mŕtveho, a napriek tomu

mal vedomý zážitok. Využil som

možnosť zúčastniť sa na jednej jeho

prednáške, ktorá vo mne dodnes

Keď ľudia diskutovali o živote po smrti, považoval som

to za nezmysel. Jednoducho som veril, že títo ľudia chcú

svojimi vysnívanými prianiami len klamať samých seba.

zanechala hlboký dojem. Je to ten

najušľachtilejší človek, akého som

za celý svoj život poznal.

George pochádza z Richmondu

vo Virginii. V roku 1943 sa dobrovoľne

prihlásil do armády a na

základný výcvik bol pridelený do

Camp Barkley v Texase. V decembri

1943 dostal obojstranný zápal

pľúc a jeho lekár ho dvakrát vyhlásil

za mŕtveho. Vďaka intervencii jedného

ošetrovateľa, ktorý sa nevedel

zmieriť s tým, že má zomrieť niekto

v jeho veku, sa nechal ošetrujúci

lekár prehovoriť, aby mu vstrekol

injekciu adrenalínu priamo do

srdca. A George si nazad priniesol

nádherný príbeh o žiarivom svetle,

svoje prežitie s Kristom, panoramatický

pohľad naspäť a vedomie,

že sa nachádzal mimo vlastného

tela. (Tento príbeh vyšiel knižne

pod názvom Návrat z budúcnosti,

autori G. Ritchie, E. Sherrill)

O niekoľko rokov neskôr som

počul rovnaký príbeh od jedného

z mojich študentov na univerzite vo

východnej Karolíne a odvtedy som

začal tento fenomén systematicky

skúmať. Keď som študoval medicínu,

hovoril som s mnohými ľuďmi, ktorí

mali podobný zážitok. Požiadali ma,

aby som na túto tému napísal knihu.

Vyšla v roku 1975 (slovenský názov

Život po živote), desať rokov po tom,

ako som si vypočul Ritchieho príbeh.

A tak som mu zavolal a spýtal

sa ho, či by som mu mohol venovať

svoju knihu. A George povedal: „Je

to od teba veľmi milé, ale ja by som

bol radšej, keby si ju venoval Kristovi,

pretože on mi k tomuto zážitku

pomohol.“ To som aj urobil. Knihu

som venoval Kristovi a Georgeovi

Ritchiemu. V marci 1976 som odišiel

na univerzitu vo Virgínii, aby som

tam strávil asistenčný rok ako psychiater.

Tam som ho mohol po prvýkrát

po mnohých rokoch osobne

navštíviť. Pozval ma k sebe domov

na večeru. Nasledujúci večer som

odcestoval do Maconu v Georgii,

kde žili moji rodičia. Rozprával som

otcovi o tom, že som predošlý večer

23

SVET GRÁLU

5/2005


R O Z H O V O R

strávil s doktorom Ritchiem, prvým

človekom so skúsenosťou z blízkosti

smrti, ktorého som osobne poznal.

Ešte dnes vidím výraz v otcovej

tvári a počujem, čo mi povedal.

V psychiatrickej terminológii by

sa povedalo, že vzhľadom k svojej

nervozite sa vyjadril – skratkovitou,

tzv. „telegrafickou rečou“. „To je

veľmi zaujímavé,“ povedal, „Dr. Ritchie,

Camp Barkley…Texas…december

1943…bol som tam… a ty

tiež!“ Skutočne, moji rodičia boli

začiatkom septembra 1943 v Camp

Barkley, kde chodil môj otec do dôstojníckej

školy. Tam som bol koncom

septembra splodený. Georgeov

zážitok sa stal 24. decembra a moji

rodičia sa z Camp Barkley odsťahovali

29. decembra. Takže, hoci ešte

nie narodený, bol som pri tejto udalosti,

ktorá tak dramaticky zmenila

môj život!

Svet Grálu: To je ale udivujúci

príbeh!

Dr. Moody: Bude ešte neuveriteľnejší.

V roku 1946, ešte predtým,

než som stretol Dr. Ritchieho, som

prechádzal autom s mojím strýkom

Fairlym vidiekom – bol veliteľom

polície v Oxforde v Georgii,

neďaleko môjho rodiska v Portendale.

Počas cesty som tam zbadal

nádherný starý mlyn, ktorý ma tak

veľmi oslovil, že som si predsavzal,

že raz budem sám žiť v takomto

mlyne. Tak som strávil nasledujúce

leto hľadaním podobného mlyna.

Zistil som, že po prvé, existuje len

veľmi málo takých mlynov, a po

druhé, ľudia, ktorí ich majú, ich nechcú

predať. Preto som v roku 1967

od tohto nápadu upustil.

V roku 1989 som potreboval

miesto, kde by som sa mohol venovať

výskumu. V tom čase som bol

zamestnaný vo West Georgia College

a hľadal som v okolí vhodné

miesto. Mimochodom, ceny pozemkov

v okolí Atlanty boli také

24

SVET GRÁLU

5/2005

vysoké, že som nenašiel nič, čo by

som si mohol dovoliť.

Potom mi sekretárka psychologického

oddelenia odporučila, aby

som predsa skúsil hľadať za hranicami

štátu a šiel do (len 19 míľ

vzdialenej) Alabamy, kde sú ceny

pozemkov prijateľnejšie, tam vraj

určite niečo nájdem.

Spýtal som sa teda jednej priateľky,

pochádzajúcej z Alabamy,

ktorá pracovala ako maklérka s pozemkami,

či by pre mňa nemohla

niečo nájsť. Jedného rána v januári

1990 mi zavolala a povedala: „Raymond,

poďme sa zajtra pozrieť do

Alabamy!“ Mala tam dobrého priateľa,

šerifa, a ten by nás sprevádzal.

Nemal som potuchy, kam cestujeme.

Moja jediná požiadavka bola,

aby to bolo v blízkosti hranice kvôli

dochádzaniu. Po chvíli som zbadal

prekrásny dom vo viktoriánskom

štýle a tabuľku s nápisom: „Na predaj“.

Šerif makléra poznal, a tak sme

zamierili do jeho kancelárie. Informoval

som sa na „malý viktoriánsky

dom, ktorý je na predaj“. Spýtal sa

ma: „Čo v skutočnosti hľadáte?“ Povedal

som mu, že som psychiater

a hľadám miesto, kde by som sa mohol

venovať bádaniu a písaniu. A on

na to hovorí: „Niečo vám ukážem,

je to neďaleko môjho bydliska.“

Priviedol ma na prekrásne miesto,

ku ktorému viedol starý mostík

a tam stál – starý mlyn. Nikdy som

sa nikomu nezmienil o nejakom

starom mlyne, táto záležitosť bola

pre mňa už uzavretá. Vtedy som sa

úplne „odviazal“ a spontánne som

povedal: „Nádherný, beriem ho!“

Avšak maklér na to odpovedal: „Je

tu len jeden malý problém, mlyn

nie je na predaj.“ Dôvod, prečo ma

tam doviedol bol ten, že dospelé deti

starých majiteľov patrili do tej istej

cirkvi ako on. Ich rodičia bývali „odjakživa“

v tomto mlyne a nechceli ho

opustiť. No deti si o svojich rodičov

robili starosti, pretože matka mala

v kolenách ťažkú artritídu a otec bol

tiež chorľavý. Preto poprosili svojho

priateľa – makléra, aby našiel niekoho,

kto by ich rodičov šetrným

spôsobom z mlyna dostal.

Maklér teda zatelefonoval matke

a povedal jej, že tu má niekoho,

kto by sa na mlyn rád pozrel. Ona

odpovedala: „Budeme radi, keď

nás s ním navštívite, ale my ho nepredáme.

Milujeme náš mlyn.“

Tak sme sa tam išli pozrieť. Vošiel

som do vstupnej haly a povedal:

„Dobrý deň, ja som Raymond Moody.“

Nato sa dáma zamyslela a hovorí:

„Raymond Moody… Raymond Moody…

nie ste vy ten muž, ktorý napísal

tú knihu?“ A doviedla ma do izby,

ktorá je dnes mojou obývačkou, siahla

do regálu vedľa krbu a vybrala knihu

s venovaním pre Georga Ritchieho.

Potom povedala: „Viete, Dr. George

Ritchie je náš najmilší priateľ! To

musí byť nejaké znamenie.“

A preto som ten mlyn dostal…

Svet Grálu: Aké sú vaše ďalšie

plány do budúcnosti?

Dr. Moody: Ak niekto v živote

dosiahol niečo také, ako ja so svojou

knihou Život po živote, potom

ho k nej chcú ľudia pripútať do

konca života a sú neradi, ak ide

ďalej, alebo vniká do iných odvetví.

Boli by radšej, keby som im

rozprával o tých istých veciach,

o ktorých som hovoril ešte v roku

1976. Skutočnosť je ale taká, že

som sa odvtedy naučil mnoho nového

a prenikol do pol tucta iných

odvetví. Ešte stále kladiem otázky

a mám z toho nesmierny praktický

úžitok – nielen pre seba, ale aj pre

druhých. Neviem celkom presne,

čím sa budem v budúcnosti zaoberať,

ale chcel by som naďalej klásť

svoje otázky.

Rozhovor viedol

Micah D. Rubenstein


T É M A

Dnes už nemožno pochybovať o tom,

že svetové hospodárstvo nezadržateľne

smeruje ku globalizácii, ktorá so

sebou prináša zmeny na všetkých úrovniach

ekonomiky. Donedávna zdanlivo

nedotknuteľné istoty sociálneho štátu

kolíšu vo svojich základoch a vynucujú

si celospoločenské diskusie. Vznikajú

ostré výmeny názorov o ekonomických

reformách, filozofii hospodárskeho života,

normách ľudského spolužitia a,

samozrejme, aj o peňažníctve. Siegfried

Hagl vo svojom článku poukazuje na

rozpor medzi praxou požičiavania peňazí

za úrok a morálnymi požiadavkami

náboženských tradícií.

Ak by sa niekto odvážil spochybňovať

súčasnú prax jedného z dôležitých odvetví

kapitalistického hospodárstva, a to

podnikanie v oblasti pôžičiek na úrok,

mohol by sa dostať do veľmi horúcej diskusie.

Pritom ešte pred niekoľkými storočiami

bolo požičiavanie za úrok morálne

zavrhované ako konanie, ktoré je

v rozpore s dobrými mravmi. Poukazovalo

sa pritom na biblický výrok „Ak

tvoj brat schudobnie a nevládze sa udržať

pri tebe, ty mu vypomôž, nech žije pri

tebe ako cudzinec a usadlík. Neber od

neho úroky ani príplatok …“ (3. Mojžišova,

25, 35)

Do akej miery toto prikázanie starí

Židia skutočne rešpektovali, o tom by sa

dali viesť spory, nakoľko pre pravoverných

Židov zároveň platilo: „Cudzincovi

smieš požičať na úrok, ale svojmu bratovi

nie…“ (5. Mojžišova, 23, 21).

S týmto odmietnutím úrokov neboli

Židia osamotení. Aj Aristoteles (384 –

322 pred Kr.) videl v požičiavaní peňazí

BIBLICKÉ PRIKÁZANIE

A EKONOMICKÁ PRAX

DILEMA DNEŠNEJ DOBY

za úrok úžerníctvo a v Novom zákone

nájdeme výrok pripisovaný Ježišovi: „Požičiavajte

bez toho, že by ste za to niečo

očakávali.“ (Luk. 6,35)

Cirkevní otcovia hľadali teologické

odôvodnenia pre odmietnutie kapitálových

úrokov a v Rímskej ríši, ako aj

v stredovekej Európe, boli zákonom

zakotvené zákazy úrokov, ktoré sa však

nikdy nedarilo presadiť natrvalo.

V stredoveku, keď bol ešte zákaz úrokov

braný vážne, sa našli niektoré cesty,

ako ho obísť; v neposlednom rade aj tým

spôsobom, že židovskí obchodníci vypomáhali

kresťanom úročenými pôžičkami.

V stredovekom Nemecku bola úroková

miera pôžičiek 10 až 12 %, potom bola

znížená na 7 až 8 % a v polovici 16. storočia

sa pohybovala medzi 4 a 8 %.

Ani islamu sa napriek rôznym snahám

nepodarilo zaviesť bezúročný peňažný

systém a presadiť tak prikázanie proroka:

„Vy veriaci! Neberte úrok, ktorým

vo viacnásobných obnosoch opätovne prijímate

to, čo ste požičali!“ (Korán, súra

3, verš 130)

Človek je tiež často ochotný zaplatiť

za niečo viac, ak to chce mať k dispozícii

ihneď, a nie po mesiacoch alebo

rokoch.

V novoveku pozvoľna padli zákazy

úrokov a predpismi bola ohraničená

len úroková miera, zaviedla sa regulácia,

ktorá dodnes nachádza svoju odozvu

v súdnych rozhodnutiach.

Po právnej stránke došlo k úplnému

uvoľneniu úrokov až v 19. storočí. Lenže

táto úroková sloboda sa zneužívala a musela

sa opäť obmedziť, takže súdy dodnes

rozlišujú medzi dovoleným „úrokom“

a trestnou „úžerou“, čo v hraničných

prípadoch nie je ľahké.

Súčasná ekonomika by bez úročenia

kapitálu nebola mysliteľná, pretože finanční

investori požadujú zisk. To pôsobí

ako hnacia sila urýchľujúca hospodársky

rast, veď úroky pôsobia na každé

podnikanie ako tlak, ktorý si vynucuje

stúpajúci obrat a rastúci zisk, aby bola

trvale zabezpečená schopnosť splácania

bez omeškania. Podnikateľ musí tvrdo

pracovať, aby svoje dlhy splatil…

Rozšírenú ekonomickú teóriu o nevyhnutnom

kapitálovom úročení však

možno spochybniť jednoduchým matematickým

vzťahom: úrok a úroky

z úroku narastajú v geometrickom rade

a pozvoľna, alebo aj prekvapujúco rýchlo

prekračujú všetky hranice.

Predstavte si, že pri úrokovej sadzbe

3 % z jednej koruny týmto úrokom

a následným úročením úrokov

z úroku dostanete za tisíc rokov 6 biliónov

korún a za dvetisíc rokov by

to bola neuveriteľná suma 4,7 x 10 25

(47.000.000.000.000.000.000.000.000)

korún! Pri cene zlata cca 350 Sk/g by sa

tým dala kúpiť guľa s priemerom 637 kilometrov

z čistého zlata, pokiaľ by sa na

Zemi našlo toľko zlata!

Zaujímavý je aj príklad času, v priebehu

ktorého sa použitý kapitál zdesaťnásobí,

teda z jednej koruny sa stane

desať korún:

Úroková

sadzba:

Čas potrebný

na zdesaťnásobenie čiastky:

3 % cca 78 rokov

5 % cca 47 rokov

7 % cca 34 rokov

25

SVET GRÁLU

5/2005


26

SVET GRÁLU

5/2005

T É M A

Pri sedempercentnej úrokovej sadzbe

sa za 34 rokov stane z 1 koruny 10 korún,

za 68 rokov 100 korún, ale za 102

rokov 1000 korún a za 136 rokov 10 000

korún. Milión sa dosiahne za 6 x 34 =

204 rokov.

Verí však niekto, že sa kapitál môže

skutočne (podľa konkrétnej úrokovej

sadzby) zdesaťnásobiť za 78, 47, alebo

dokonca za 34 rokov?

V súčasnosti sa veľké koncerny usilujú

o 12 % zisk z vynaloženého kapitálu

(„Shareholder-Value“); to zodpovedá

zdesaťnásobeniu už za skvelých

20 rokov! (Za sto rokov sa tak 1 koruna

rozrastie na 83 000 korún!)

Isteže, v praxi nefunguje počítanie

úrokov z úrokov tak hladko ako na kalkulačke:

veľká časť úrokov pripadne finančnému

úradu, tiež nie každý si hneď

nechá pripísať úroky, alebo ponechá svoj

kapitál uložený dostatočne dlho. Lenže

výpočty môžu aspoň teoreticky ukázať,

že naše predstavy o kapitálovom úročení

sú z dlhodobého hľadiska neudržateľné.

Neobmedzený hospodársky rast predsa

nie je na materiálovo obmedzenej zemi

možný!

Boli starí Židia so svojím zákazom

úrokov azda múdrejší, než naši učení

ekonómovia?

Ale má vôbec zmysel vytvárať kapitál,

ktorý hromadením stráca na hodnote?

Prečo napríklad vo Švajčiarsku existovali

už aj „negatívne úroky“? Aj v stredoveku

už existovalo niečo podobné, čo

prispievalo k hospodárskemu a kultúrnemu

rozkvetu.

Takzvaní alternatívni ekonómovia už

predložili na vyriešenie tohto problému

nejeden návrh. Nedovolím si však posúdiť,

ktorá koncepcia by bola v praxi

najlepšie použiteľná. Jeden záver je však

ľahko zrozumiteľný: náš terajší systém

úročenia vedie k inflácii a zdá sa, akoby

pre každé storočie bola naprogramovaná

minimálne jedna až dve finančné

krízy.

Siegfried Hagl

VYKONÁVATEĽ ALEBO SPRÁVCA?

Vknihe Sedem návykov vodcovských

osobností hovorí jej autor

Stephen Covey o dvoch základných

spôsoboch, ako poveriť iných ľudí

nejakou úlohou. Prvý spôsob nazýva

vykonávateľ a druhý správca.

Vykonávateľovi je presne predpísané,

ako má čo urobiť, a má iba

minimálny alebo vôbec žiadny

priestor na uplatnenie svojej iniciatívy,

vynaliezavosti a tvorivosti.

Vykonávateľ plní príkazy, pokyny

a smernice tých, ktorí „to vedia

lepšie“. Poverenie typu „správca“

vyjadruje očakávanie, že úloha

bude splnená čo najlepšie, spôsob,

akým to bude dosiahnuté, je však

v kompetencii správcu. Správca

dostáva priestor, v ktorom môže

uplatniť svoj prístup.

Pre obidva spôsoby poverovania

sú typické aj určité spôsoby komunikácie.

Pre poverenie typu „vykonávateľ

“ sú to pokyny, príkazy, prípadne

prísľub odmeny. Keď sa zdá,

že to nestačí, prichádzajú na rad

tvrdšie prostriedky – zhadzovanie,

irónia, vyhrážky a sankcie. Na poverenie

typu „správca“ sú potrebné

iné schopnosti: namiesto príkazov

a zákazov sú to predovšetkým informácie

a postupy, ako prizvať

druhých k spoluúčasti a spoluzodpovednosti

pri riešení nejakého

problému (otázky Čo navrhuješ?

Čo s tým urobíme? Aký je váš

názor?…) O obidvoch spôsoboch

komunikácie sme už v našom seriáli

písali. Ďalšou komunikačnou

K O M U N I K Á C I A

Rešpektovať

a byť rešpektovaný

3 . Č A S Ť

zručnosťou, ktorou podporujeme

„správcovstvo“, je možnosť voľby.

Umožniť voľbu nielen dospelým,

ale i deťom už od predškolského

veku, samozrejme, s ohľadom na

ich možnosti a skúsenosti, znamená

rozvíjať to, čo robí človeka

človekom.

V širšom zmysle je voľbou každé

rozhodnutie, ktoré urobíme. Potom

tiež nesieme prirodzené

(alebo logické) následky svojich volieb.

V medziľudskej komunikácii

rozumieme pod pojmom „možnosť

voľby“ komunikačnú zručnosť, ktorej

podstatou je vymenovanie dvoch

alebo viacerých alternatív prijateľných

pre obe strany. Prípadne sa

druhej strany pýtame, či má ešte

iný návrh. Aby sa z možnosti voľby

nestala manipulácia, je treba vždy

zvážiť, či ide o oprávnenú a zmysluplnú

požiadavku. Sú rôzne typy

možnosti voľby:

1. Výber spôsobu vykonania

(kto, čo, ako urobí). Dospelí: Môžete

ísť na to rokovanie vy, alebo

tam pôjdem ja – ako sa dohodneme?

Kúpime chladničku alebo

práčku? Môžeme tam ísť vlakom

alebo autobusom - čomu dáš prednosť?

Deti: Môžeš pohrabať trávu

v záhrade a ja zatiaľ pôjdem nakúpiť

alebo naopak – čo by si chcel

radšej? Môžeš si vziať na desiatu

chlieb so syrom alebo jogurt s ovocím.

Môžeš to napísať ručne alebo

na počítači. Chceš sa nechať vyskúšať

v lavici alebo pri tabuli? Ústne


K O M U N I K Á C I A

alebo písomne? Alebo máš

ešte iný návrh, ako ma presvedčíš,

že to vieš?

2. Výber v čase. Dospelí:

Preberieme si tú vec hneď,

alebo si to necháme prejsť

hlavou a stretneme sa zajtra

ráno? Deti: Urobíš si úlohy

teraz, alebo budeš do štvrtej

vonku a urobíš si ich hneď

potom? Stretneme sa o druhej

pred školou alebo o pol

tretej v meste?

Pri výbere v čase neodporúčame

používať slová

„potom“ alebo „o chvíľku“,

ale ponúknuť presné časové

alternatívy.

3. Výber sám – v spolupráci.

Dospelí: Chceš, aby

sme nakúpili spolu, alebo

urobíš nákup ty a ja zatiaľ vybavím

ďalšie veci v meste a potom sa po

teba vrátim? Deti: Upraceš tie hračky

sama, alebo začneme spolu? Doučíš

sa to sám, alebo chceš, aby ti niekto

pomohol?

Často počúvame námietky: A čo

keď to, čo si vyberie, potom nesplní?

Nemôžeme zaručiť stopercentnú

úspešnosť. Možnosťou voľby, práve

tak ako ďalšími rešpektujúcimi komunikačnými

zručnosťami (predovšetkým

informáciami), však zvyšujeme

šancu, že druhá strana urobí

to, čo je potrebné, z vlastného popudu,

a nie z donútenia. S možnosťou

voľby rastie zodpovednosť. To,

čo urobíme na základe vlastného

rozhodnutia, na základe vnútornej

motivácie, robíme s väčším nasadením

a má to väčšiu vnútornú hodnotu

ako to, k čomu nás niekto donúti príkazmi,

odmenami alebo trestami (čo

sú prostriedky takzvanej vonkajšej

motivácie). Tam, kde vládnu pokyny,

príkazy, zákazy a sankcie, existuje iba

„voľba“ vyhovieš – a bude pokoj, alebo

nevyhovieš – a budú problémy. Tak

sa človek učí robiť veci v prvom rade

nie preto, že sú správne, ale preto, aby

si získal priazeň mocných, alebo sa

vyhol sankciám, ktoré by voči nemu

mohli uplatniť.

Všetko, o čom v tejto sérii článkov

hovoríme, sa vzťahuje k dvom

základným modelom komunikácie,

medziľudských vzťahov a výchovy,

ktoré môžeme tiež označiť buď ako

mocenský alebo partnerský. Základom

mocenského, autoritatívneho

modelu je nerovnosť, vzťah nadradenosti

a podradenosti, používanie

mocenských prostriedkov – fyzickej

prevahy, existenčnej závislosti, komunikácie,

ktorá dáva najavo nekompetentnosť

a malú hodnotu druhého,

ponechávanie rozhodovania výlučne

v právomoci toho, kto má moc, podceňovanie

názorov druhej strany.

Opakom mocenského prístupu

je partnerský, rešpektujúci prístup,

ktorý je založený na rovnocennosti

a na rešpektovaní dôstojnosti. Dáva

druhému priestor na vyjadrenie jeho

názoru i na návrhy riešenia a súčasne

vyjadruje dôveru a očakáva zodpovednosť,

že druhý urobí to najlepšie,

čo môže, vzhľadom na svoj vek a skúsenosti.

Mnoho dospelých si myslí, že partnerský

prístup je možný až medzi

dospelými ľuďmi. Keď si však položíme

otázku, od akého veku sa teda

môžeme začať správať k deťom partnersky,

zrazu je jasné, že žiadna taká

veková hranica nie je. Sme presvedčení,

že neexistuje žiadny rozumný

dôvod na to, aby sme sa k deťom

vzhľadom na spôsob komunikácie

a slušné správanie v zásade správali

inak ako k dospelým. To, čo deťom

oznamujeme, samozrejme, prispôsobujeme

ich veku a rozsahu ich

slovníka. Aj požiadavky, ktoré na ne

kladieme, sú podmienené stupňom

vývoja ich zručností a psychických

funkcií, skúsenosťami a vzdelaním.

Ani nenechávame deti rozhodovať

o veciach, o ktorých toho ešte veľa

nevedia. Nič z toho však nebráni

partnerskému, rešpektujúcemu prístupu

k deťom – ten sa vekom dieťaťa

rozvíja, rozširuje, skvalitňuje, až sa

stane plným partnerstvom dospelých,

ale jeho podstata je tá istá. Navyše

partnerský prístup nespočíva len

v slovách, ale oveľa viac v neverbálnej

27

SVET GRÁLU

5/2005


K O M U N I K Á C I A

28

SVET GRÁLU

5/2005

komunikácii a v celkovom správaní.

Rodičia sa môžu správať s veľkým

rešpektom už k novonarodenému

dieťaťu. Spoznáme to podľa toho,

že sa snažia porozumieť jeho potrebám,

brať ich vážne a vychádzať im

v ústrety. Z toho, ako nežne sa ho dotýkajú,

akým tónom hlasu a s akým

výrazom v tvári sa s ním rozprávajú

a z ďalších prejavov správania, ktorými

dávajú najavo prijatie, záujem

a starostlivosť. A spozná to aj dieťa –

hoci nerozumie ani slovo, na emocionálnej

úrovni cíti, že je prijímané

ako hodnotná bytosť, a dáva to najavo

svojím správaním.

Tým, že sa správame k deťom rešpektujúcim

spôsobom, plníme dve

nesmierne dôležité výchovné úlohy:

• prispievame k rozvíjaniu a uspokojovaniu

ich potreby sebaúcty (vážiť

si sám seba, prijímať sa ako hodnotná

ľudská bytosť)

• ukazujeme im, ako vlastne má vyzerať

správne správanie – to správanie,

ktoré od nich vyžadujeme.

Dospelí väčšinou podceňujú význam

toho, že sami pôsobia na deti ako vzor,

či už to chcú alebo nie, či si to uvedomujú

alebo nie. Veľa dospelých sa

úprimne čuduje, že aj keď deťom toľkokrát

povedali, ako by sa mali správať,

deti to nerobia. Základným spôsobom

ako naučiť deti rešpektujúcemu

správaniu, je správať sa k nim s rešpektom.

Ak chceme, aby deti rozprávali

slušne, hovorili „ďakujem“ a „prosím“,

ospravedlnili sa, keď sa správali

nesprávne, a tak ďalej – musíme to na

prvom mieste robiť my sami.

O mocenskom modeli vzťahov

hovoríme tiež ako o autoritatívnom

a máme tým na mysli práve autoritu

v zmysle uplatňovania moci. V slovníkoch

totiž nájdeme dva významy

slova autorita: autorita v zmysle moci

a autorita v zmysle vplyvu. Často počúvame

vetu, že ľudia, a zvlášť deti,

potrebujú autoritu. Nie je tým však

myslená mocenská autorita. O prejavy

moci nestojíme (pokiaľ už nejde o deformáciu

osobnosti v zmysle silnej

závislosti od autority). Prekáža nám,

keď nám niekto prikazuje, povyšuje

sa nad nás, správa sa arogantne, neposkytuje

informácie, posudzuje nás,

jeho správanie je ťažko predvídateľné,

pretože sa rozhoduje podľa svojej nálady

a svojho názoru, a nie na základe

faktov, dohôd a pravidiel.

Iné je to s autoritou v zmysle

vplyvu. Hovorí sa aj o prirodzenej

autorite. Niekto na nás má vplyv,

pretože sa k nám správa rešpektujúcim

spôsobom a vážime si ho pre

to, aký je. Taká autorita je bezvýhradne

potrebná i v priebehu vývoja

mladého človeka. Jej šance pozitívne

ovplyvňovať sú značné, pretože poskytuje

vzor súčasne s pocitom bezpečia.

Autorite v zmysle vplyvu zodpovedá

partnerský model vzťahov.

Keď ľudia strácajú vplyv, majú tendenciu

uchyľovať sa k mocenským

spôsobom. Daň, ktorú platíme za

prijatie modelu nadradenosti a podradenosti,

je však obrovská.

Ľudia často ospravedlňujú používanie

mocenských prostriedkov tým,

že sa tak deje v mene ušľachtilých

cieľov (napríklad vychovať z dieťaťa

dobrého človeka). Ale nech sú ciele

akékoľvek, použitie mocenských

prostriedkov prináša so sebou vždy

veľké riziká v tom, čo vyvolá ďalej.

Tieto riziká nemusia byť (najmä vo

výchove) okamžite viditeľné.

Ak dieťa vyrastá v prostredí, ktoré

mu ponúka prevažne mocenské modely

vzťahov a kde sú modely rovnocenných

vzťahov v menšine, alebo

dokonca chýbajú, pravdepodobne

si osvojí to, že v každom vzťahu

má byť jeden v nadradenej a druhý

v podradenej pozícii. Ďalšie okolnosti

sa potom budú podieľať na tom, do

ktorej pozície sa vyvinie prijatie mocenského

modelu medziľudských

vzťahov: či do vzdoru, vzbury, boja

o moc, alebo, naopak, do prijatia

podradenej role – do poslušnosti.

Dospelí sa obávajú vzdoru detí,

druhé riziko – poslušnosť – však

často za riziko nepovažujú, a dokonca

považujú poslušnosť za žiadaný

výsledok výchovy.

Poslušné dieťa môže byť cieľom

i pýchou mnohých nepoučených

rodičov. Potom môže nastať chvíľa,

keď dieťa napríklad „zapadne do


andy“. Nešťastní rodičia často vyslovujú

klasickú vetu: „Veď to bol

taký dobrý, poslušný chlapec (poslušné

dievča).“ Vlastne sa nič nezmenilo. Sú

stále poslušní. Ibaže teraz počúvajú

niekoho iného – už nie rodičov, ale

napríklad vodcu bandy. „Ja som iba

plnil príkazy!“ – Koľkokrát v najrôznejších

súvislostiach sme už túto vetu

počuli?

Pokiaľ však odmietame poslušnosť,

čo je jej skutočným protikladom? Neposlušnosť,

vzdor to nie je. Neposlušnosť

je iba opačným extrémom tej istej

závislosti od autority. Aj keď na

prvý pohľad vyzerá veľmi „nezávisle“,

ide o negatívnu závislosť, snahu byť

v opozícii voči niekomu, kto je vnímaný

ako autorita. Protikladom poslušnosti

je zodpovednosť. Jej podstatou

nie je závislosť od toho, čo robí

alebo hovorí autorita, ale vnútorne

prijaté hodnoty a normy správania,

podľa ktorých sa riadime, aj keď

nás práve nikto nevidí. Je pravdou,

že väčšina rodičov netúži ani tak po

tom, aby ich deti poslúchali, ale chcú,

aby robili to, čo je dobré a správne.

Ale spôsob, akým to od detí žiadajú,

je jadrom úspechu.

Mocenský model hovorí: „Prinútim

ťa robiť to, čo je správne.“ Partnerský

model hovorí: „Táto vec má

taký a taký zmysel, také a také dôsledky.

Očakávam, že urobíš to, čo

je správne.“

Predstava, že dieťa vychovávané

autoritatívne sa s nadobudnutím

dospelosti zrazu začne správať aj bez

kontroly zodpovedne a bude schopné

plnohodnotných partnerských vzťahov,

je nereálna. Ak sa tak stane, nie

je to vďaka autoritatívnej výchove, ale

preto, lebo sa okrem autoritatívnych

spôsobov stretlo aj s rešpektujúcim,

partnerským modelom vzťahov.

Pavel a Tatiana Kopřivovci

e-mail: koprivovi.spirala@tiscali.cz

Záhada

egyptskej studne

Vminulom čísle Sveta Grálu sme

uverejnili matematicko-filozofickú

Záhadu egyptskej studne, na

ktorú narazili archeológovia pri

vykopávkach v staroegyptskom

chráme boha Slnka: „Ty, kto sa chceš

stať kňazom boha Slnka, musíš najprv

podstúpiť skúšku. Budeš zamurovaný

do miestnosti za touto stenou

a zostaneš tam tak dlho, kým nevyriešiš

úlohu, ktorá ťa tam čaká.

Uprostred miestnosti je vykopaná

kruhová studňa, v tej studni sú dve

skrížené tyče s dĺžkou dve miery

a tri miery. Tyče sa krížia práve na

hladine vody vo výške jedna miera

odo dna. Tvojou úlohou je stanoviť

priemer studne a výsledok podať na

hlinenej tabuľke otvorom kňazovi,

ktorý čaká za stenou. Avšak rozmysli

si dobre, či podstúpiš túto skúšku. Ak

ju nesplníš, zomrieš hladom a vyčerpaním.“

Nemáme v úmysle predkladať čitateľom

Sveta Grálu matematicko-

-hádankárske kvízy. Táto záhada

má aj svoj filozofický rozmer.

Matematicky sa zdá úloha na

prvý pohľad ľahká, v skutočnosti

je však ťažšia, ako vyzerá. Možno

ju napríklad pomocou rovnice elipsy

2

1,23

3

previesť na kubickú rovnicu, alebo

pomocou Pytagorovej vety zostaviť

sústavu rovníc s niekoľkými neznámymi.

V obidvoch prípadoch však

nevedie postup jednoducho k cieľu,

ale do vzorcov je nutné skusmo dosadzovať

priemer studne tak dlho,

až sa približne trafíme do výsledku

s dostatočnou presnosťou. Postupným

porovnávaním ľavej a pravej

strany rovnice dôjdeme nakoniec

29

SVET GRÁLU

5/2005

1


N A Z A M Y S L E N I E

k priemeru studne, rovnému asi 1,23

miery. Počítač to dokáže metódou postupného

približovania za zlomok sekundy,

na kalkulačke to trvá dlhšie.

Otázkou však je, ako priemer studne

vypočítali starí Egypťania? Tí predsa

nemali ani počítač, ani kalkulačku. Na

túto otázku nedal odpoveď ani sovietsky

populárno-vedecký časopis, ktorý

v roku 1966 túto záhadu uverejnil.

Opusťme na chvíľu Egypt, studňu

so skríženými bambusovými palicami,

trápiaceho sa adepta kňazstva

a venujme pozornosť pojmu zvanému

„zlatý rez“. Zlatý rez je pomer známy

matematikom, umelcom, architektom,

inžinierom. Je to spôsob rozdelenia

úsečky v takom pomere, aby jej

kratšia časť bola v rovnakom pomere

ako dlhšia k celej úsečke. Približne sa

rovná dvom tretinám k jednej tretine,

presnejšie k nemu dôjdeme matematicky

postupným približovaním radu

zlomkov 1/2, 2/3, 3/5, 5/8, 8/13 atď., kde

je každý ďalší menovateľ vždy súčtom

dvoch predchádzajúcich; ešte presnejšie

ho vyriešime kvadratickou rovnicou

ako pomer (√5-1)/2, teda asi 0,61803.

Umelci ho poznajú ako zvlášť harmonický

pomer; napríklad obdĺžnik so

stranami v pomere zlatého rezu sa nám

javí ako neobyčajne príjemný – ani

veľmi natiahnutý, ani nie „do štvorca“.

Ak pozorujeme obrazy alebo umelecké

fotografie, všimneme si, že autor spravidla

neumiestňuje hlavnú postavu do

stredu obrazu, ale posunie ju trošku

bokom, väčšinou práve do zlatého rezu

šírky plátna. V stavebníctve sa používal

zlatý rez už od počiatkov architektúry.

V stredoveku sa stavali veže,

zužujúce sa smerom nahor v pomere

zlatého rezu, a rozhľadne na vežiach

sa v tomto pomere zhusťovali smerom

k vrcholu. Až keď neskôr vzniklo statické

inžinierstvo, zistilo sa, že taký na

pohľad pekný tvar je súčasne tým najlepším

spôsobom využitia stavebného

materiálu, je to takzvaný nosník odstupňovaného

prierezu.

30

SVET GRÁLU

5/2005

Zlatý rez nájdeme aj v prírode.

Niektoré rastliny spevňujú svoju

stonku kolienkami, ktoré sa smerom

od koreňov k špičke zhusťujú

približne v pomere zlatého rezu; žilkovanie

niektorých listov sa od stopky

k špičke zhusťuje tiež v pomere zlatého

rezu. Príčinou nie je tajomná

múdrosť rastlín, ale skutočnosť, že

tak vyrastie najpevnejší nosník, najlepšie

vzdorujúci vetru a iným záťažiam:

stonka alebo list rastie tak dlho,

dokiaľ nedosiahne hranicu svojej nosnosti,

potom vytvorí kolienko alebo

žilku. Napokon, čo sa nám zdá krásnym,

má svoj prapôvod v prírode. Už

praveké džbány hruškovitého tvaru

kopírovali formy vyskytujúce sa

v okolí ich vtedajších tvorcov; každá

kvapka, chystajúca sa kvapnúť z vetvičky

alebo z vodovodu, postupne

oťažieva a nadobúda hruškovitý tvar

– ten jej dajú prírodné sily, ktoré okolo

seba vnímame, bez toho, aby sme si

to uvedomovali. To, čo vytvárajú, považujeme

za krásne. V hudbe je ťažšie

ukázať súvislosti ľudského diela

s prírodou, ale aj tam ich nájdeme. Ak

si nahráme vtáčí spev a pustíme ho

spomalene, prekvapí nás podobnosť

s tónmi indickej hudby existujúcej už

po tisícročia. Vtáky, zvlášť tie malé,

žijú a vnímajú rýchlejšie ako človek

a ich spev sa nám priblíži a stane detailne

zrozumiteľným až vtedy, keď

si ho spomalíme. No dobre – ale kde

vzali zasa vtáky v prírode svoj vzor ?

Každý tvor čerpá svoju existenciu

zo všeobsahujúcej a všeobjímajúcej

energie Stvoriteľa. Berie si z nej malú

časť, zvyšok nie je schopný pochopiť

ani spracovať. Môžeme ju prirovnať

k bielemu slnečnému žiareniu obsahujúcemu

všetky farby dúhy. Ak položíme

prúdu svetla do cesty farebné

skielko, trebárs červené, vydelíme

tým zo všetkých farieb len jedinú,

teda červenú, zatiaľ čo náš sused dal

prednosť modrému skielku; svetlo

sa tak stalo farebným. Tak aj každý

z nás čerpá z toho istého zdroja, ale

vytvára, lepšie povedané vyberá si

z neho niečo iné. Rovnako aj rôzne

vtáky „hovoria“ rozdielnou rečou;

môžeme si predstaviť prúdy svetla

a tónov pretekajúcich svetom okolo

nás, z ktorých si každý tvor vyberá

len malú časť a robí ju viditeľnou

alebo počuteľnou po svojom. To isté

platí pre ľudskú reč, ktorá má v rôznych

národoch pre ten istý pojem (napríklad

„strom“) rôzne hlásky, rôzne

slová (Baum, tree, derevo a iné).

Vráťme sa však späť k egyptskej

studni a adeptovi kňazstva boha

Slnka, ktorý si láme hlavu nad jej

záhadou. Tak znovu – ako vypočítali

priemer studne starí Egypťania?

Odpoveď znie: nijako! Považovali

úlohu za matematicky neriešiteľnú!

A beda adeptovi, hoci bystrému, ak

sa pohrúžil do problému svojím mozgom

a snažil sa prácne nájsť výsledok

pomocou svojich znalostí a úvah. Riešenie

sa zdalo tak blízko, ale hodina

za hodinou plynula, výpočty sa nedarili,

nie a nie prísť veci na koreň; nepokoj

postupne prerastal do únavy,

vyčerpania, pridal sa hlad… A pritom

riešenie bolo tak blízko! Stačilo

vymotať sa z hĺbavých konštrukcií

a zapnúť svoju všímavosť, schopnosť

intuície, nápad, ktorý dokáže

jediným blesknutím vniesť svetlo do

zdanlivo slepej uličky. Priemer studne

je takmer presne zlatým rezom tyče

s dĺžkou dve miery! Odchyľuje sa len

nepatrnou hodnotou 0,4%. Vnímavý

človek, ktorý sa už raz stretol so zlatým

rezom, ho bez námahy znovu

rozpozná. Mohol to dokázať aj náš

adept nad otvorom studne držiaci

v rukách bambusové palice.

Tá naozaj posledná otázka platí nakoniec

každému z nás a je na hony

vzdialená od matematiky: Nie sú aj

odpovede na mnohé naše zdanlivo

ťažké problémy tak blízko?

Artur Zatloukal


P R Í R O D A

TELEPATIA

A INŠTINKT ZVIERAT

TERIÉR JAYTEE

Ruppert Sheldrake hlbšie skúmal

správanie sa teriéra menom Jaytee.

Jaytee reagoval takmer vždy okamžite

už na to, keď sa dcéra domácej panej,

Pam Smartová, len rozhodla, že pôjde

domov. To sa stalo nezávisle od dennej

doby a od toho, či išla len na nákup,

alebo bola na vzdialenejšom mieste

a dlhší čas a či jej rodičia boli doma

a o jej príchode vedeli alebo nie. Teriér

reagoval nezávisle aj od toho, akým

spôsobom sa domov vracala, či svojím

vlastným autom, alebo iným dopravným

prostriedkom. Aby sa správanie

Jaytee mohlo lepšie zdokumentovať,

natáčali sa súbežne videozáznamy –

Jaytee doma a dcéra mimo domu. Potom

informovali Pam Smartovú, kedy

má prísť domov. Doma Jaytee najprv

ležal pri nohách pani Smartovej ako

vždy. Len čo sa však Pam Smartová

dozvedela, že má prísť domov, nastražil

Jaytee uši. Nato sa Pam Smartová

vybrala na stanovisko taxíkov a Jaytee

zároveň odišiel k dverám terasy a tam

čakal, kým Pam neprišla domov. Jaytee

ju ako vždy vítal celý rozradostnený.

Podobné experimenty sa viackrát zopakovali

a kvalitatívne vyhodnotili.

Počas Paminej neprítomnosti sedel

Jaytee len zriedkavo pred dverami terasy,

v priemere 5 až 20 percent času,

zatiaľ čo počas prvých 10 minút, keď

sa vracala domov, to bolo až 54 percent

daného času 1 .

Tieto výsledky boli publikované a odvysielané

aj v britskej televízii. Tu príležitostne

vystupuje aj jeden skeptik,

ktorého sa vždy pýtajú na názor, ak ide

o odhaľovanie parapsychologických javov.

V tomto prípade išlo o Dr. Richarda

Wisemana, psychológa na Univerzite

v Hertfordshire. Dr. Wiseman zopakoval

experimenty Rupperta Sheldrakea

a dospel k tým istým výsledkom: Jaytee

čakal na príchod Pam Smartovej dokonca

aj vtedy, keď prišla domov v úplne

náhodne zvolenom čase a k tomu ešte

v aj neznámom dopravnom prostriedku.

Medzitým sa natočili videozáznamy aj

Každý z nás už iste počul

o prípadoch, keď zvieratá vycítili

hroziace nebezpečenstvo,

a tým sa zachránili. Tento jav

sa pripisuje inštinktu zvierat.

Ale čo je vlastne inštinkt? Podobne

záhadným javom je telepatia

(z gréčtiny: vyciťovať

na diaľku). Týmto pojmom sa

označuje prenos myšlienok,

ktorý je možný nielen medzi

osobami, ale aj medzi človekom

a zvieraťom. To, že aj zvieratá

myslia, je zrejmé z ich správania

– napríklad pes „potiahne“

ponožku len preto, aby sa s ním

jeho pán alebo pani hrali. Cvičitelia

zo skúsenosti hovoria, že

psy dokážu vykonať viac než 30

rôznych úloh. Sú však zvieratá

schopné prijímať myšlienky aj

na diaľku? Britský biochemik

a filozof, Ruppert Sheldrake

skúmal túto otázku z vedeckého

hľadiska. Oslovil mnohých

majiteľov zvierat, aby mu porozprávali

o svojich skúsenostiach.

Pritom sa bez pochybností

potvrdilo, že mnoho psov

a mačiek s predstihom vytušilo

príchod svojho pána. Toto správanie

bolo pozorované u približne

50 % psov a 35 % mačiek

vo vybraných lokalitách

USA a Anglicka. Zvieratá sa už

niekoľko minút pred príchodom

ich majiteľov znepokojili a vybrali

sa na určité miesto, kde

očakávali svojho pána.

s inými psami, ktoré potvrdili výsledky

pokusov vykonaných s teriérom Jaytee.

Ako možno vysvetliť výsledky týchto

pokusov? Zo simultánneho videozáznamu

sa dá jednoznačne vyvodiť, že

Pamine rozhodnutie ísť domov vyvolalo

radostné očakávanie v jej psíkovi. Boli

to teda jej myšlienky, na ktoré pes reagoval.

Tieto skutočnosti potvrdzujú, že

myšlienky sa stávajú samostatnými, aj

31

SVET GRÁLU

5/2005


P R Í R O D A

32

SVET GRÁLU

5/2005

keď nie „materiálnymi“ útvarmi, ktoré

nezostávajú pri svojom tvorcovi, ale

môžu byť takmer okamžite zachytené

na inom mieste. Taktiež sa zdá, že nesú

charakteristickú pečať osoby, ktorá ich

vytvorila, pretože Jaytee vedel, že pochádzajú

od Pam Smartovej. Veď predsa

všetky psy v Anglicku sa neznepokoja

len preto, že sa jeden majiteľ nejakého

psa rozhodne vrátiť domov!

To, že aj ľudia môžu prijímať myšlienky

na diaľku, mnohí z nás vedia

z vlastnej skúsenosti. Zrazu človek

myslí na nejakú osobu, ktorá o chvíľu

zavolá, alebo od ktorej o niekoľko dní

príde list. Sú aj také zvieratá, ktoré vopred

vedia, kedy ich milovaný pán alebo

panička zavolá: „Sedem rokov po tom,

ako si zadovážila kocúra Carla, išla

moja dcéra Marion študovať na pedagogický

inštitút a domov volávala pomerne

zriedkavo. No keď telefón zvonil

a volala Marion, a nie náš syn, Carlo

vybehol po schodoch ešte skôr, než som

stihla zdvihnúť slúchadlo! Kocúr jednoducho

nemohol vedieť, že volala moja

dcéra. Vždy sme sa museli smiať, keď

tak letel po schodoch, pretože to znamenalo,

že na druhom konci linky bude

určite Marion. Nikdy to totiž inak nerobil,

predovšetkým preto nie, lebo hore

do domu vôbec nesmel chodiť.“ 2

Vzťahy medzi človekom a zvieraťom

nie sú dané len putom lásky. V istých

novinách prebehla správa o psovi, ktorý

roztrhal list od zverolekára, v ktorom

bola pozvánka na ďalšiu návštevu. Majiteľovi

sa do rúk dostali už len útržky.

Aj mačky vnímajú myšlienky majiteľa

zvieraťa. Vopred vedia o dni, keď majú

ísť ku zverolekárovi, a jednoducho sa

v ten deň nevrátia domov.

Niektorí chovatelia ani nemusia volať

na svoje zvieratá: „Kedysi som si všimol,

že keď som si len pomyslel, že zavolám:

„Tiger“, tak sa mačka objavila bez toho,

aby som musel ísť von. Zistil som, že

myšlienky mali dokonca väčší účinok

ako hlasné volanie.“

Tieto javy sa dajú vysvetliť účinkom

myšlienok, ktoré zvieratá prijímajú, pretože

sú spojené s danou osobou, či už

prostredníctvom puta lásky, dobrých

alebo zlých skúseností. Je prekvapujúce,

aké silné pôsobenie vychádza z myšlienok.

Ale sú ešte ďalšie pozoruhodné

schopnosti zvierat, ktoré sa už nedajú

vysvetliť prenosom myšlienok.

VICTOROV PES

JOHNY

Občas sa v novinách objavujú

správy o prekvapujúcej orientačnej

schopnosti a neobjasnenom

nájdení ľudí alebo zvierat i na veľké

vzdialenosti. Aj v knihe Siedmy zmysel

zvierat od Rupperta Sheldrakea

sú opísané pekné príklady

tohto fenoménu:

Victorovho psa Johnyho predali,

lebo už nemohol zostať vo

Victorovej rodine. Pán, ktorý si

chrta Johnyho kúpil, ho uviazal

na zadnom dvore a odišiel

autom spolu s Victorom a jeho

otcom do reštaurácie. Reštaurácia

bola odtiaľ vzdialená asi

päť kilometrov a ani Victor, ani

jeho otec tam ešte nikdy predtým

neboli. Victor nepočúval,

o čom sa vedľa neho zhovárajú.

Myslel na Johnyho, ktorý

pravdepodobne smutne sedel vzadu

na dvore. Ako sa však všetci prekvapili,

keď sa zrazu dvere rozleteli a do

miestnosti vbehol Johny! Odtrhol sa

a našiel Victora v reštaurácii. Ako sa

Johnymu podarilo vyhľadať svojho

pána, keď nepoznal ani reštauráciu,

ani okolie? Nie je veľmi pravdepodobné,

že ho viedol čuch, lebo Victor

odišiel autom. Okrem toho je známe,

že chrty majú zlý čuch a orientujú sa

predovšetkým zrakom.

Ešte tajuplnejšie je správanie sa

jednej kravy, ktorú pri predaji oddelili

od jej ešte pridájaného teliatka.

Krava opäť našla svoje teliatko, hoci

bolo premiestnené na hospodársky

dvor desať kilometrov od nej. Farmárka,

u ktorej bolo teliatko, videla

nasledujúce ráno kravu cieľavedome

zabočiť na cestu, ktorá viedla k ich

farme. Keď farmárka otvorila dvere

na maštali, krava-matka vpochodovala

dovnútra a okamžite podišla k svojmu

teliatku, aby ho nakŕmila. 3 Odkiaľ

mohla krava vedieť, kde sa nachádza

jej teliatko? Určite nepočula jeho volanie!

Aj keď zvieratá vedia zachytiť

myšlienky na veľké vzdialenosti, tak

je asi sotva možné, aby sa nimi táto

krava orientovala. Myšlienky totiž nie

sú jasnejšie, ak sa dostaneme do blízkosti

ich zdroja, na rozdiel od volania,

ktoré je prijímané sluchom, a ktoré je

tým jasnejšie, čím sa viac približujeme

k volajúcej osobe. Nemôžeme sa podľa

nich orientovať. Tu musí prichádzať do

úvahy ešte nejaký iný faktor.

NEVIDITEĽNÍ

POMOCNÍCI

Obytostiach prírody, „bytostných“,

ktoré sú pre väčšinu ľudí neviditeľné,

sme písali v predchádzajúcich číslach

Sveta Grálu (článok o komunite

Findhorn a „Kde sa stratil šiesty zmysel“).

Zvieratá môžu tieto bytosti, resp.

ich rady vnímať, čo objasňuje ich mi-


P R Í R O D A

moriadny inštinkt a schopnosť orientácie

i v prípade veľkých vzdialeností.

Pre mnohých je zrejme vedomý kontakt

s bytosťami prírody čudnou predstavou.

Tak to bolo aj so mnou, keď

som sa o nich dopočul po prvý raz. No

myslím si, že ak vezmeme do úvahy to,

ako je všetko v prírode dobre usporiadané,

je celkom pochopiteľné, že celý

svet je pretkaný sieťou takýchto pomáhajúcich

síl. Poriadok neprichádza

sám od seba. Len si predstavme, koľko

práce musíme vynaložiť len na to, aby

sme si udržali poriadok vo vlastnom

byte. O čo ťažšie to musí byť, ak ide

o celý svet! Bez podporujúcich, riadiacich

síl by to nikde nefungovalo.

Kedysi sme si my vedci napríklad

mysleli, že zložky bunky si v bunke

jednoducho len tak plávajú. Teraz je

nám jasné, že to bola mylná predstava.

Enzýmy a proteíny, ktoré spolu

musia vzájomne reagovať, by sa takto

nikdy nedostali do kontaktu. Bunka by

nikdy nemohla plniť svoju funkciu. Teraz

vieme, že bunku prestupujú rôzne

vlákna. Týmito vláknami sa jednotlivé

súčasti privádzajú na svoje miesta,

umožňujú pohyb bunky a rozdeľovanie

chromozómov dcérskym bunkám.

Aj z nás ľudí vychádzajú rôzne

jemnohmotné vlákna podľa nášho myslenia

a konania, ktoré sa – obrazne povedané

– zakoreňujú v rôznych úrovniach

neviditeľného sveta a spájajú nás

s týmito oblasťami. Tieto vlákna nevidíme,

podobne ako bežne nevidíme

korene rastlín a stromov v zemi. Majú

však pre náš život zásadný význam.

Celá armáda „malých bytostných“

sa zaoberá spracúvaním a zakotvovaním

týchto vlákien. Títo pomocníci

privádzajú do rozkvetu naše ľudské

chcenie na onom svete a taktiež

sa starajú o blaho zvierat. Spojenie

s týmito malými bytostnými mohlo

pomôcť aj v našich príkladoch psovi

Johnymu nájsť Victora a krave jej teliatko.

Keďže duše zvierat majú podobný

pôvod ako títo bytostní pomocníci,

môžu ich zvieratá vidieť. 4

Voľakedy mohli aj mnohí ľudia vidieť

niektoré prírodné bytosti, napríklad

gnómov, elfov alebo vodné víly, lebo

boli oveľa viac spätí s prírodou, než je

dnes väčšina ľudí. 5

PREDVÍDANIE

Zvieratá môžu nebezpečenstvo

predvídať a varovať pred ním,

napríklad pred zemetrasením, alebo

aj pred udalosťami v súkromí. Nasledujúce

príklady ukazujú, že sa oplatí

dbať na správanie zvierat:

„V roku 1942, počas vojny, som bol

u svojich známych v Lipsku. Mali

starého papagája. Jedného večera –

mohlo byť tak deväť hodín – sa papagáj

začal správať veľmi rozrušene

vo svojej klietke. Poskakoval z jednej

nôžky na druhú, ľavé krídlo dvíhal

vysoko a škriekal: „Tam hore, tam

hore, tam hore!“ Týmto smerom sa

aj pozeral a nedal sa nijako upokojiť.

Prekvapene som sa spýtal, čo to znamená.

„Toto robí vždy pred leteckým

poplachom, najmenej dve hodiny vopred“,

povedala moja známa. V nasledujúcich

hodinách Angličania bombardovali

sklenený a športový areál 6

v našej tesnej blízkosti. Vedieť dve hodiny

vopred, že bude bombový nálet,

to je úžasné!

Ďalší príklad: rakúsky manželský

pár prekvapilo na strmej horskej

ceste cestou na dovolenku zavíjanie

ich pudlíka. Fenka položila labky na

mužove plecia, akoby mu chcela zabrániť

v ďalšej jazde. Napriek manželkinmu

dohováraniu sa pudlík správal

čoraz pochabejšie, až napokon muž

musel ubrať na rýchlosti. Len čo prešli

ďalšou zákrutou, tak to, čo uvideli, im

vyrazilo dych. Len niekoľko metrov

pred nimi bola cesta prerušená a namiesto

nej tu zívala priepasť. 7 Zosuv

pôdy strhol so sebou i cestu.

Odkiaľ pochádza u zvierat toto predvídanie?

Aj v oboch týchto prípadoch,

ktoré hraničili so zázrakom, bol rozhodujúci

kontakt s bytosťami prírody.

Malí bytostní sa podľa svojho druhu

zaoberajú zmenami prebiehajúcimi

v zemi, a práve preto mohli varovať

pudlíka pred zosuvom pôdy. Na druhej

strane (iný druh) sa zaoberá myšlienkovými

útvarmi, ktoré vytvorili ľudia.

Jemnohmotne už sformovaný úmysel

Angličanov bombardovať Lipsko

mohli papagájovi sprostredkovať

práve malí bytostní. I keď opísané

epizódy sú samostatnými prípadmi,

ktoré zasahujú do osudu jednotlivcov,

zdá sa, že predzvesť zemetrasenia

vnímajú všetky zvieratá. Mnohé

správy zhodne hovoria o tom, že sa

zvieratá pred zemetrasením správajú

veľmi nepokojne. Napríklad potkany

vychádzajú z kanalizácie, mačky vynášajú

svoje mláďatá z domu, psy,

kravy alebo sliepky hlasne upozorňujú

na prichádzajúcu udalosť. Toto

sa môže diať niekoľko hodín až dní

pred zemetrasením. 8

Vidíme teda, že zvieratá sú schopné

varovať ľudí pred blížiacim sa nebezpečenstvom.

To sa nedeje len pomocou

telepatie, teda prostredníctvom schopnosti

zvierat prijímať myšlienky, ale aj

pomocou ich schopnosti vidieť bytosti

prírody a prijímať od nich pokyny. Zvieratá

nám môžu takto tvoriť mosty do

tých úrovní stvorenia, ktoré by našim

zmyslom boli inak uzatvorené.

Dieter Malchow

1, 2, 3) Ruppert Sheldrake: „Siedmy zmysel

zvierať“ Vydavateľstvo Ulstein, 2001.

4, 5) Abd-ru-shin: „Vo Svetle Pravdy – Posolstvo

Grálu“, Vydavateľstvo Stiftung

Gralsbotschaft, Stuttgart, 1998.

6, 7) GralsWelt tematický zošit č. 9: „Prírodné

bytosti“, Vydavateľstvo Stiftung

Gralsbotschaft, 2002.

8) Viac k tejto téme: „Správanie sa zvierat

pri zemetrasení“ 1984, 2. vydanie, Mag.

Robert Samonig, Vlastné vydavateľstvo

Klagenfurt, Platzgasse 5.

33

SVET GRÁLU

5/2005


P S Y C H O L Ó G I A

Prečo je medzi autistami toľko

zázračných detí? Odkiaľ sa

berú ich mimoriadne schopnosti

a nadanie, o ktorom sa

iným ľuďom môže len snívať?

Ak by sa podarilo rozlúštiť túto

hádanku, bola by tu možnosť

lepšie porozumieť autistickým

deťom, ale aj nádej, že by aj iní

ľudia mohli výrazne zlepšiť

svoje schopnosti.

Zázračné deti

a autizmus

Triapolročné autistické dievčatko

Nadia začalo odrazu kresliť kone.

Skutočne krásne kone. Mala cit pre

priestorové zobrazenie, tieňovanie

a vnímanie perspektívy, čo sa

u veľmi nadaných detí v bežnej populácii

vyvinie až okolo desiateho

roku života. Nadia kreslila to, čo videla,

bez toho, aby to potrebovala

pochopiť alebo vysvetliť si to.

Oliver Sacks podrobne skúmal výtvarné

nadanie Stephena Wiltshira.

Zaujímala ho predovšetkým otázka,

či Stephen prechádza nejakým vnútorným

vývojom, do akej miery je

vnútorne zainteresovaný na svojom

mimoriadnom nadaní, alebo či len

ako stroj vykonáva určitú činnosť

bez toho, aby jej rozumel. Preto ho

často v Anglicku navštevoval a podnikol

s ním cesty do Ruska a do Spojených

štátov. Otázky však aj naďalej

Tohto koňa nakreslila

triapolročná Nadia.

34

SVET GRÁLU

5/2005

zostávali do značnej miery nezodpovedané.

Isté je, že týmto zázračným

deťom chýba schopnosť uvažovať

o svojich dielach a nedokážu ani opísať

to, čo sa v nich samotných pritom

odohráva. U Stephena bolo nápadné,

že veľmi rýchlo „vstrebal“ kreslený

objekt niekoľkými pohľadmi a nemusel

sa pri kreslení sústrediť na to,

čo robí: „Počas kreslenia sa pozerá

dookola, počúva walkman, spieva si,

alebo si niečo rozpráva.“ (Citované

podľa O. Sachsa) Vzhľadom na to, že

Stephen dokáže rovnako dobre kresliť

spamäti, musia tieto predmety zreteľne

vyvstávať pred jeho vnútorným

zrakom.

Niektorí vedci sa domnievajú, že

zázračné deti žijú vo svete spomienok,

obklopené svojimi číslami a obrazmi.

Väčšinou sa predpokladá, že

ich schopnosti sú len odrazom zvláštneho

vývoja ich mozgu. Ako však

máme vnímať autizmus z hľadiska

spolupráce mozgu a ducha?

Kim Peek má 51 rokov. Nemá rodinu

ani priateľov a v živote sa nezaobíde

bez pomoci druhých. No napriek

tomu je šťastný. Je vynikajúcim

počtárom, nikdy sa nepomýli. V skutočnosti

však vôbec nepočíta. Ak ho

požiadate, aby vynásobil dve štvormiestne

čísla, okamžite povie výsledok,

akoby ho videl pred sebou. Vo

svojom živote prečítal 7600 odborných

kníh, väčšinu informácií z nich

si zapamätal a možno sa ho spýtať

na rôzne údaje z kalendárov a historické

údaje, dátumy, autobusové spojenia

a mapy ulíc v Spojených štátoch

a v Kanade. Romány sú však preňho

nepochopiteľné. Vo svojich tridsiatich

troch rokoch sa spoznal so scenáristom

Barrym Morrowom, ktorému

sa jeho život stal predlohou pre film

Rain Man. Skutočnosť, že Kim nepočíta

vedome, ale výsledok jednoducho

vidí, poukazuje na to, že na tomto jave

sa podieľa aj úroveň podvedomia.

Sú však aj takí počtárski géniovia,

ktorí nie sú postihnutí autizmom.

K nim patril aj George Parker Bidder.

Bidder dokázal spamäti vypočítať

logaritmus každého čísla na sedem

miest. Keď sa ho spýtali, akú techniku

používa, dokázal povedať len toľko, že

výsledky sa mu bleskurýchlo v hlave

vynárajú, ale že samotný proces počítania

je mu neznámy.

Ešte prekvapivejšia bola schopnosť

veľkého matematika A. C. Aitgena,

ktorý napísal: „Občas som mal odpoveď

ešte skôr, než sa vo mne vynoril

úmysel vykonať výpočet. Keď som

si preveroval takéto výsledky, vždy

ma prekvapilo, že sú správne.“ Ďalej

uvádza: „To sa dá podľa mňa vysvetliť

činnosťou podvedomia, pokiaľ je

to však ten správny výraz. Domnievam

sa, že podvedomie môže fungovať

na viacerých úrovniach a som

tej mienky, že každá z týchto úrovní

má svoju vlastnú rýchlosť, veľmi odlišnú

od nášho zvyčajného stavu ve-


P S Y C H O L Ó G I A

Autizmus

(z gréckeho autós = sám)

10-ročný Stephen Wiltshire sa prejavil ako vysoko nadaný maliar. Keď „maľoval

abecedu“, k „A“ nakreslil budovu „Albert Hall“ (vľavo) a k „U“ Londýnske metro (vpravo).

domia, v ktorom nám

výpočty trvajú naozaj

dlho.“ (Citované podľa

O. Sachsa.) A. C. Aitgen

zažil sám na sebe

podvedomé počtové

výkony rôznej rýchlosti.

Rýchlosť, ktorú

Aitgen vnímal ako

protiklad k práci vo

vedomom stave, je

opäť len dôkazom toho, že na inej

úrovni vedomia dokážeme podávať

prekvapujúce výkony.

Teraz sa však vráťme k otázke,

prečo je počet „zázračných detí“ medzi

autistami taký vysoký. Nehmotný

duch ako vlastné jadro človeka

a rozum ako produkt hrubohmotného

mozgu pôsobia pri normálnom

vývoji v harmónii. V prípade

autizmu však určité procesy v mozgu

neprebiehajú tak, ako by to bolo potrebné

pre činorodé pôsobenie ducha.

Kontakt s okolitým svetom je tým

silne obmedzený. Činnosť ducha je

v stálom vzájomnom spojení s mozgom

a chce sa zmysluplne prejaviť.

Tento stav môže jednotlivca priviesť

k tomu, aby rozvinul svoju silu v určitej

špeciálnej oblasti. Výsledkom

sú špecifické schopnosti týchto ľudí.

Pritom sa mnohé odohráva v oblasti

podvedomia. U autistov navyše výrazne

odpadá obmedzenie, ktoré

nevysloví jediné slovo. Medzi týmito ľuďmi však nájdeme aj jednotlivcov

s naozaj mimoriadnymi schopnosťami. Raný detský autizmus

(Kannerov syndróm) sa prejavuje ťažkými poruchami komunikácie,

ktoré sa objavujú pred tretím rokom života predovšetkým u chlapcov.

Tieto deti nereagujú na prejavy pozornosti, nedokážu zmysluplne

používať reč, boja sa zmien a nedokážu nadviazať očný kontakt.

Detský autizmus (Aspergerov syndróm) sa vyskytuje v detstve alebo

v chlapčenskom veku – opäť väčšinou u chlapcov. Pôvod choroby nie

je ešte známy. Predpokladá sa, že ide o genetický defekt, ktorý sa prejavuje

ako autoimunitné ochorenie 1 , alebo ako degeneratívne ochorenie

nervových buniek mozgu. Liečebno-pedagogické opatrenia a podporná

terapia správania môžu priniesť zlepšenie symptómov. Autistické deti

potrebujú mimoriadne citlivú výchovu, spojenú s učením sa po malých

krokoch. Často jediným spôsobom, ako prelomiť ich vnútornú

nezaujatosť a sociálnu izoláciu, je kontakt so zvieraťom, ktoré si obľúbia

a dokážu ho zahrnúť láskou a opaterou.

často prekáža pôsobeniu

ducha u priemerných

ľudí – nepretržitá

snaha dosiahnuť predmet

nejakej túžby. Naproti

tomu takzvané

zázračné deti – či

už autistické alebo

nie – sa nezaoberajú

všetkým tým, čo neustále

zamestnáva

bežného človeka. Jednoducho vyjadrujú

to, čo pramení z ich vnútra.

Ako príklad možno použiť slová

známeho hudobného skladateľa

Vangelisa (napísal hudbu napríklad

k filmu Dobytie raja). Na otázku, ako

komponuje, odpovedal: „Snažím sa

vedome nepremýšľať, ale sa uvoľniť

a byť úplne k dispozícii.“

A to očividne dokážu robiť práve

zázračné deti.

Dieter Malchow

Autizmom sa označuje psychická porucha, spojená s odlúčením sa od okolia

a ponorením do vlastného sveta predstáv a myšlienok. Ľudia trpiaci

ťažkým autizmom nevnímajú okolie, takmer vôbec nerozprávajú, alebo sa

dokonca ani nepohybujú. Polovica detí s klasickou formou autizmu nikdy

1) Autoimunitné ochorenie je ochorenie, pri ktorom je imunitný systém nadmerne

aktívny v rozpoznávaní a ničení a napáda niektoré štruktúry vlastného tela, napr.

niektoré bunky normálne zabezpečujúce obranu organizmu proti infekcii

a poškodeniu začnú nekontrolovateľne napádať a ničiť iné bunky v tele.

35

SVET GRÁLU

5/2005


ak nám Tschechen und Slowaken

„T vstúpili do Europäische Gemeinschaft,“

hovorila upratovačka Frau

Müller Josefovi Schweigovi, ktorý

práve skladal „Viedenský spravodaj“

s dátumom 1. mája 2004.

„Hej, Frau Müller, dnes sa dejú

veci,“ hovoril Josef Schweig. „Za cisára

pána chceli von z c. k. Rakúsko-

-Uhorska a byť samostatní, teraz zase

chcú dovnútra. A ktovie, či to vôbec

chcú a vedia, čo to so sebou prináša. Ja

som poznal jedného Stadlera, krajčíra

vo Viedenskom Novom Meste, a ten si

vzal do hlavy, že vstúpi do tejto vysokej

spoločnosti. Ibaže oni v ňom stále

videli krajčíra a on v nich zase tých, čo

potrebujú prešívať šaty. A tak si spolu

večne nerozumeli.“

Máme za sebou viac ako rok v EÚ

a vyzerá to, že nás v nej čakajú ďalšie

roky. Táto zmena sa uskutočnila bez

dramatických prevratov, a asi sa hneď

tak skoro žiadny dramatický prevrat

ani neuskutoční. Skôr nás čakajú postupné

nedramatické kroky smerom

k Spojeným štátom európskym. Táto

zmena sa odohráva vo viacerých rovinách

– politickej, hospodárskej, občianskej

a v tichosti aj v duchovnej.

Sú ľudia, ktorí v nej vidia krok bez

duchovného náboja. Zriadenie EÚ však

nie je duchovným skutkom a ani v ňom

taký skutok nemôžeme hľadať. Je krokom

predovšetkým hospodárskym. Súvisí

s vývojom ľudského spoločenstva

takým, aký je, nevyhnutným, či sa to

niekomu páči alebo nie. V stredoveku

bola nositeľom moci, majetku a kultúry

36

SVET GRÁLU

5/2005

Národ

v Európskej únii,

áno alebo nie ?

šľachta. Aristokratom, správajúcim sa

vyberanými spôsobmi, viali pred očami

ušľachtilé ideály: „Šľachtický stav zaväzuje!“

„Vždy len čestne!“ „Kráľ je

najvyšším služobníkom svojho ľudu!“

Zďaleka nie vždy to tak bolo; aj tak ale

tieto ideály formovali ich myslenie. Neskôr

boli šľachtici vystriedaní bohatnúcim

meštianstvom a ešte neskôr pánmi

továrnikmi, z ktorých niektorí si ruka

v ruka s rýchlym zbohatnutím nestačili

osvojiť správanie ani morálne zásady,

a ani túto potrebu necítili. Bol to vývoj

ľudskej spoločnosti a človek stojaci

nohami na zemi nemohol nič iné ako

vziať túto zmenu na vedomie a v nej žiť.

Bolo by zbytočné zavrieť pred ňou oči,

či dokonca chcieť ju vracať späť.

Nebudeme sa púšťať do politických

ani hospodárskych rozborov; bude nás

zaujímať, ako sa v EÚ cítia ľudia Václav

Čech a Ján Slovák a pokúsime sa zamyslieť

nad duchovnými následkami

tohto kroku.

Usudzujeme, že pána Václava Čecha

a Janka Slováka sa bude dotýkať skutočnosť,

že ich európske spoločenstvo

bude vo veľkej miere spravované

úradníckym stavom. Sused Josef Pekař

pracuje vo svojej pekárni so zaujatím

a vzťahom k voňavému a chutnému

chlebu; Jiří Truhlář s nasadením spracováva

drevo a občas sa tak ponorí do

práce, že kvôli tomu zabudne vystaviť

faktúru; Jana Kantorová sa v škole

trápi nad problémovým žiakom so

zlým rodinným zázemím. Títo všetci

sú v bezprostrednom dotyku s predmetom

svojej činnosti, stáva sa im

citovým zážitkom. Keď samostatne

hospodáriacemu roľníkovi Antonovi

Sedlákovi hrozí nebezpečenstvo, že

mu zmokne seno, všetci všetko nechajú,

vezmú traktor a do úmoru seno

zvážajú pod strechu.

Naproti tomu pán Stanislav Úradník

sa nachádza v stálom pokušení mať

citový vzťah hlavne k papierom na

svojom stole. Jeho pracovným prostredím

je telefón, počítač a kávovar a najvyšším

potešením poriadok v spisoch.

Ak zmokne seno, je pre pána Úradníka

prvou starosťou spísať zápis o tom, že

neboli porušené žiadne predpisy a že

v normálnej pracovnej dobe nebolo

možné zmoknutiu zabrániť. Vzniknutú

škodu pán Úradník nenahradí.

Najväčším umením Jiřího Truhlářa

je ručne vysekať ozdobné hlavice operadiel,

najväčším umením pána Úradníka

je dohodnúť presun zvyšku dotácie

z tohto roku na nasledujúci; keď sa

to nepodarí, zvyšok mu zoberú a nasledujúci

rok mu dotácie skrátia.

Povedzme si pritom dve veci: prvá,

že bez úradníkov sa to nedá. Neobišla

sa bez nich stará Sumerská ríša, Egypt

ani Čína, neobídeme sa bez nich ani

my – spoloční Európania. A druhá, že

to ani v najmenšom neznamená, že

pán Úradník je zlý človek. On je iba

okolnosťami svojho postavenia vťahovaný

do určitého modelu správania,

rovnako ako je pán Arnošt Obchodník

neustále vystavovaný pokušeniu, aby

lacno nakupoval a veľmi draho predával.

Obaja sa môžu úspešne brániť iba

nasadením ľudského rozmeru svojej

osobnosti. Ak mal Stanislav Úradník

otca sedliaka, alebo ak sa dokáže vcítiť

do života tých, o ktorých rozhoduje –

skutočne vcítiť, nie vmyslieť – bude

sa snažiť za každú cenu vytĺcť aspoň

zaplatenie nadčasov pri zvážaní sena

a bude dobrým úradníkom, mužom na

svojom mieste. Čo platí o Stanislavovi

Úradníkovi, platí aj o Bruseli: ak sa neubráni

EÚ úradníckej šablóne (a ona

sa jej veľmi nebráni), bude o Európ-


K O M E N TÁ R

skej únii rozhodovať duchovný obzor

tvorený telefónom, počítačom a kávovarom.

Druhá vec, pri ktorej sa Václavovi

Čechovi a Jánovi Slovákovi zovrie

srdce, je obava zo zániku ich českej

či slovenskej duše a ich nahradenie

akousi celoeurópskou štandardnou

zliatinou národností. Obaja si vážia

nemeckú spoľahlivosť a organizačnú

zdatnosť, teší ich bodrá rakúska verzia

týchto vlastností, zároveň vedia, že

sa majú od svojich susedov čo naučiť

a styk s nimi ich obohacuje. Ale zároveň

vedia, že majú do kytice ľudských

národných vlastností tiež čím

prispieť, že hocičo dokážu urobiť šikovne,

pružne, s ľudskou srdečnosťou

a bezprostrednosťou, ktorú – možno

majú pri tom trochu veľmi svojbytné

oči – u susedov nevidia.

Akú teda, pýtajme sa, má v Európskom

spoločenstve národ úlohu? Úlohu

pre človeka ako duchovnú bytosť s duchovným

zmyslom existencie – teda,

s prepáčením, nie ako predmet skúmania

sociológov, ekonómov, politikov,

reklamných manažérov?

Uvedomme si najprv existenciu reinkarnácie,

teda skutočnosti, že na tomto

svete nie sme prvýkrát. Každý z nás

bol už tu inkarnovaný viackrát, zakaždým

sme sa pritom narodili do takých

pomerov, ktoré sme si vyslúžili a ktoré

sme potrebovali na svoj ďalší život.

Kto niekomu ublížil, dostal príležitosť

napraviť to, alebo mu bolo ublížené,

aby sám prežil, čo iným rozdával; kto

rozdával lásku a podporu, to isté žal.

Všetci sme pritom dostali príležitosť ísť

ďalej, vyššie, k zušľachteniu, zlepšeniu

svojej bytosti. Rodili sme sa však zakaždým

do takého národa, aký práve

zodpovedal prostrediu našej rovnorodosti

a našich potrieb. Nie tých, ktoré

sme sami chceli, ale tých, ku ktorým

sme patrili a ktoré nám boli prospešné.

Hociktorý hrdý Riman sa narodil neskôr

ako hrdý Američan, hociktorý

náboženský prenasledovateľ sa narodil

neskôr ako prenasledovaný príslušník

náboženskej menšiny. Hranice

národov sú pritom bezvýznamné a zákon

príťažlivosti rovnakého druhu ich

prekračuje s rovnakou ľahkosťou, ako

vták prelieta hranice štátu do susednej

krajiny. Môžeme teda zakaždým

žiť v inom národe, spojení s ním určitou

rovnorodosťou, žiť s ním a v jeho

prostredí, dozrievať v ňom ako jednotlivec,

a pritom svojím malým dielom

prispievať k dozrievaniu svojho okolia,

skupiny nazývanej národ. Nabudúce

to môže byť zase úplne inde.

O čo ide na prvom mieste, teda nie

je národ, ale ľudstvo, ešte lepšie povedané,

hľadanie kráľovstva Božieho.

T. G. Masaryk to vyjadril fantastickými

slovami v rukopisnom fragmente

z rokov deväťdesiatych:

„Nejde o jazyk a národnosť, ale

o dušu. Kto nájde svoju dušu, nestratí

jazyk. Keď Hus začal reformné dielo,

nehorlil proti Nemcom a za Slovanov,

ale za nápravu mravnú; napravili sa

mravy a utužilo sa náboženské presvedčenie

– český jazyk a české povedomie

sa oživilo a žilo. Ožil a žil

jazyk, pretože ožila duša. Túžba po

pravde a poznaní pravého náboženstva

vnútila usilovným Bratom pero

do ruky, aby prekladali Písmo, a zrodila

sa Kralická biblia. Bratia nevolali

po literatúre a prekladoch, ale pretože

stáli o celú pravdu, vytvorili literatúru,

očistili jazyk. Komenský stál o pravdu

a hlásal lásku k všetkým národom, kde

a ako mohol, slúžil a prospieval a prospel

svojmu národu najviac.

Bol Hus, boli Bratia, bol Žižka, najskôr

Hus, po ňom Bratia pracujúci

a Žižka bojujúci. Nevolalo sa po Bratoch

a Žižkovi, ale dostavili sa, pretože

sa žilo Pravde a presvedčeniu.

Nevolajme ani my dnes po češstve,

po slovanstve, po vlastenectve, ale po

pravde a pravde vydávajme svedectvo.

Potom nebudeme malí. Dvanásť apoštolov

sa rozišlo do sveta a podmanili

si svet, pretože verili vo svoje poslanie

a hlásali pravdu; rozpošlite dnes dvanásť

mužov veriacich vo svoje poslanie

a hlásajúcich pravdu bez bázne a celá

Európa sa im bude klaňať.

Musíme milovať pravdu, musíme

statočne byť celými ľuďmi, jednoducho

– musíme nájsť svoju dušu a veriť

v tú dušu a bude postarané o všetko.

Ale nebude postarané o nič, ak vlasteneckí

kazatelia budú zástupom kázať

síce hromovým, ale predsa iba svojím

mŕtvym slovom; kdekto vnútorne živý

stráca sa z chrámu a okázalým obradom

sa prizerajú len sviečkové stareny…

Potrebujeme idey, živé a veľké idey

a nebudeme malí. Musíme mať idey

svetové, idey nielen pre seba, ale pre

všetkých. Kto sa chce uchovať a udržať,

musí myslieť, cítiť a pracovať pre

všetkých, nie iba pre seba. Potrebujeme

veľké idey, živé idey, a tie nás spasia,

pretože spasia aj iných, ale nespasí nás

veľké a čo najväčšie Rusko, nespasí nás

azbuka, nespasí nás štátne právo, nič,

nič – lebo duša sa nedá spasiť telom

a vykúpiť hmotou…

…Vstávame z mŕtvych, ale svet už

čaká na naše slovo, je zvedavý, čo mu

máme povedať. Na toho, kto vstal

z mŕtvych, vzhliadajú ľudia s úžasom,

obstupujú nás a čakajú, až zaznie slovo.

Slovo to musí byť spásonosné, hoc zástupy

sa odvrátia od nás a my s nimi

budeme hľadať spasiteľa. A budeme sa

klaňať zlatému teľaťu, budeme vzývať

Baala a staneme sa podnožou cudzích

národov, pretože sme nevedeli povedať

svetu slovo spásonosné…“

Tak teda – národ v Európskej únii –

áno alebo nie?

Áno a zase áno. Sú na to najmenej

dva životne dôležité dôvody. Ten

prvý je skutočnosť, že práve vo svojom

národe sa väčšina z nás cíti medzi

svojimi, doma, môžeme sa voľne

nadýchnuť a prejavovať sa bez prispôsobovania

inorodým obyčajom; máme

okolo seba ľudí, s ktorými nás spája

kus rovnorodosti. Páni Čech a Slovák

37

SVET GRÁLU

5/2005


K O M E N TÁ R

si už zvykli chodiť na porady medzinárodného

vedenia podniku s päťminútovým

predstihom namiesto

päťminútového oneskorenia; vážia si

priamočiare a nekompromisné jednanie

riaditeľa Wolfganga Deutscheho,

aj keď im je niekedy nepríjemné; ale

okrem hospodárskych výsledkov im

záleží aj na medziľudskej atmosfére,

vedia sa priateľsky usmiať a pridať do

napätého ovzdušia teplé slovo, úlohy

zadávajú i prijímajú s porozumením.

Rozkazy naproti tomu prijímajú aj dávajú

neradi. V práci a na ulici stretávajú

ľudí, ktorým rozumejú. Po práci

by sa Janko za nič na svete nezriekol

posedenia pri pohári červeného, a keď

počúva spev husličiek o studni murovanej

a milej uplakanej, cíti sa nekonečne

doma, v prostredí, kde vyrástol

a je pevne zakorenený, zakorenený ako

borovica hlboko uchytená v skalných

puklinách. Václav bol zasa nedávno na

služobnej ceste v malom meste a zašiel

si na koncert s japonským dirigentom,

dávali Dvořáka. Tu si zrazu uvedomil,

že ten Japonec nevie, prečo to vlastne

hrá a a ako to má hrať, zrazu precítil,

že má v sebe on, Václav Čech, uložených

niekoľko storočí kultúrneho povedomia

niekedy od Karola IV., husitských

piesní a rozprávok Boženy

Němcovej, a ani to nevedel. Totiž, vedel

o tom, ale nevedel to.

Predsavzali sme si pojednávať o duchovných

aspektoch a zatiaľ sa bavíme

o akýchsi každodennostiach. Pokúsme

sa teda nahradiť pojem duchovno

pojmami kultúra správania, reči, myslenia,

cítenia. Teda niečím, čo vychádza

z ľudského ducha a čo sa prejavuje

38

SVET GRÁLU

5/2005

Národ má spoločné územie, dejiny, jazyk, povahové

črty, a predsa nič z týchto vonkajších znakov

samo o sebe národ netvorí; tvorí ho vnútorná

rovnorodosť, ktorá pritiahne určitých ľudí práve sem,

na toto miesto na zemi a do tohto spoločenstva.

nielen v nedeľu dopoludnia, ale každý

deň a celý deň, čo nám preniklo do

mäsa a krvi a stalo sa časťou našej

osoby. Tu si uvedomíme, že žijeme

vo svete, ktorý sa „pozvoľna vzdáva

ducha“, v ktorom klesá úroveň správania,

vo svete, v ktorom je čoraz menej

krásnych ľudí a on je z toho chorý.

Bráňme sa teda. Predovšetkým a nezameniteľne

každý na svojom osobnom

poli, svojím vlastným správaním. Ale

ako potom, budeme sa pýtať, dokážeme

ďalej odovzdať iným tú snahu

o život fair play a o vzostup tak, aby sa

postupne stávala samozrejmosťou? To

„hviezdne nebo nado mnou a morálny

zákon vo mne“?

Zdravý národný prístup môže byť

mostom k vzostupu, základňou, na

ktorej sa rýchlo zhodneme s omnoho

väčším počtom ľudí ako napríklad na

základni náboženskej; a to je druhý

dôvod. Pojmy národná hrdosť, duch

národa, svojbytnosť a povesť národa,

povinnosť k nemu rozfúkajú tlejúce

uhlíky vo viacerých dušiach; v národe

sa necítime sami so svojimi ideálmi

a naopak, nie takí utopení v nekonečných

miliardách obyvateľov zemegule.

Národ má spoločné územie, dejiny,

povahové črty, a predsa nič z týchto

vonkajších znakov samo o sebe národ

netvorí; tvorí ho vnútorná rovnorodosť,

ktorá pritiahne určitých ľudí

práve sem, na toto miesto a do tohto

spoločenstva. Najviac však, usudzujeme,

formuje a stmeľuje národ jazyk.

Jazyk materinský a rodičovský, ktorého

melódiu a rytmus sme vnímali od

svojich prvých týždňov; jazyk rozprávok,

ktoré sme so záujmom počúvali

v babičkinej posteli, obložení obrázkovými

knižkami a detskými pokladmi;

jazyk knižiek, s ktorými sme putovali

farebnými svetmi, kým sa rodičia vrátili

popoludní z práce; jazyk učiteľov

v škole, ďalej jazyk každodenný a pouličný,

jazyk listov, rozhovorov, reč

svojho styku s ľuďmi dookola, jazyk

novinársky a televízny – jazyk sveta,

v ktorom žijeme, ktorým sa nechávame

formovať a ktorý, naopak, sami

formujeme. Preto práve tu môžeme

začať svoju prácu na sebe i na okolí.

Podpora národu znamená na prvom

mieste podporu jazyka, jeho kvality

a krásy. Nie horlením za krásu

a o kráse rodnej reči, ale praktickým

užívaním. A to praktickým užívaním

nie „dovi“, „dík“, „jasnačka“, ale peknou

a prirodzenou rečou duše, ktorej

to nedá, aby stále znova neskúšala

uplatniť snahu po kráse, kráse ako

spomienke na lepší svet, na ktorý si nepamätá,

ale o ktorom vie, spomienke,

ktorá v nej nepokojne tlie. To Masarykovo:

„Ožil a žil jazyk, pretože ožila

duša,“ znamená živosť, ktorej nedá

inak, ako prejavovať sa zasa živo, neznesie

strnulosť a prázdnotu žiadneho

druhu; ani prehnane spisovnú strojenosť,

ani zhrubnutú plochosť.

To je dielo, s ktorým sa dá začať hneď

po zatvorení stránok časopisu. Každý

z nás môže byť neveľkou tehlou na svojom

mieste, v tom nám nemôže zabrániť

naozaj nikto, iba my sami.

Artur Zatloukal

Autor článku pri cimbale


H I S T Ó R I A

PUTOVANIE

DO KRAJINY ÚSVITU

SVETLO Z VÝCHODU

Ex oriente lux – svetlo z východu –

tento prastarý výrok symbolizuje

smer hľadania, smer na východ. Nielen

slnečné svetlo sa v prírode objavuje

každý deň na východe, aj svetlo

duchovného poznania prúdilo od prvopočiatku

našej histórie z východu.

Odtiaľ, z východných krajín, ho prijímal

i náš európsky priestor, aby sa

vo forme najstaršej helénskej kultúry

stalo základom, na ktorom stojí aj celá

súčasná európska civilizácia.

Spisovateľ Hermann Hesse, ktorý

skúmal, akými cestami sa uberalo poznávanie

duchovných zdrojov života,

nazval ako prvý toto putovanie za svetlom

„púťou do ríše východu“.

Táto púť za hľadaním múdrosti,

za svetlom poznania, za hľadaním

domova duše sa ako symbol klenie

všetkými storočiami ľudskej existencie.

Vynára sa zo šera dávnych vekov

vo forme zaniknutých kultúr a pokračuje

až do dnešnej doby. Lebo táto „ríša

východu“ – to je domov duše.

Na zemi však musia každú cestu

uskutočňovať ľudia „z mäsa a kostí“.

A teda aj cestu za duchovným poznávaním

prinášajú ľudstvu konkrétni ľudia.

O všetkých týchto udalostiach aj

ich nositeľoch bolo v priebehu minulých

storočí napísaných mnoho kníh

a tento náš krátky výlet do minulých

dôb nemôže podať vyčerpávajúci obraz,

ale len stručný prehľad významných

osobností alebo duchovných spoločenstiev.

Je to malý pokus o oživenie

toho, čo dávno uplynulo, ale duchovne

nezaniklo.

Spoznáme pritom, že vo svojej túžbe

po Svetle nie sme sami, že prúd „pútnikov

do krajiny úsvitu“ tvorí mnoho

ľudí, ktorí v ňom zanechali svoju nezmazateľnú

pečať a mnohí z nich nás

Prúd pútnikov do „krajiny úsvitu“ je nepretržitý

zástup, miestami hustejší, niekde redší, v ktorom

vynikajú jednotlivé historické osobnosti, vo svojej

dobe tvoriace akési strediská duchovnej energie.

môžu svojim poznaním vnútorne obohatiť.

Prúd pútnikov do „krajiny úsvitu“ je

nepretržitý zástup, miestami hustejší,

niekde redší, v ktorom vynikajú jednotlivé

historické osobnosti, vo svojej

dobe tvoriace akési strediská duchovnej

energie.

KRAJINA FARAÓNOV

Vedci rozdelili dejiny ľudstva na

epochy, ktoré nazvali starovek,

stredovek a novovek. Starovek zahŕňa

kultúry, ktorých vznik, rozkvet

a zánik prebiehal tisíce rokov pred

Dejiny ľudstva ako výsledok

ľudského konania

majú svoju temnú aj svoju svetlú

stránku. Za mnohými historickými

udalosťami bola bezohľadná

túžba po moci, ale aj ochota k obetavej

službe. História ukazuje, že

samoúčelná túžba po moci vedie

z dlhodobého hľadiska do záhuby.

Z výpravy do histórie si však môžeme

odniesť ešte hlbší a dôležitejší

poznatok: natrvalo prežije len to,

čoho podstatou je služba. Služba je

najvyšším stupňom na ceste k naplneniu

ľudskej existencie.

Rozhodnutie slúžiť je prejavom

túžby uskutočňovať vnútorné poznanie

pravdy, ktorú človek prijal.

A vnútorná pravda je mravne záväzná

– inak nemá zmysel.

Hľadanie pravdy je prastará túžba

človeka po hľadaní domova duše,

domova, o ktorom tuší, že leží

mimo hmotného, pre dušu príliš

tesného sveta. Tento domov duše si

človek vždy spájal so „svetlom“.

narodením Ježiša a niekoľko storočí

po ňom. Tieto najstaršie kultúry vznikali

práve na východe. Pozdĺž významných

vodných tokov rozkvitli

veľké kultúry staroveku: v Prednej

Ázii, v oblasti medzi riekami Eufrat

a Tigris, teda v Mezopotámii, mala

svoj domov sumerská, babylonská

a asýrska kultúra, v severovýchodnom

cípe Afriky, v oblasti rieky Níl,

vyrástla kultúra starého Egypta.

Staroveký Egypt mal mnoho styčných

plôch s najstaršími historickými

kultúrami Európy, starovekým Gréckom

a Rímom. A tak dianie v Egypte

v mnohom predchádzalo udalostiam

v Európe.

Z hmly dávnych vekov sa vynára

Egypt ako prvý pevne sformovaný

a uzatvorený priestor, ako tajuplná

krajina faraónov a pyramíd, hieroglyfov

a zvieracích bohov, krajina veľ-

39

SVET GRÁLU

5/2005


H I S T Ó R I A

kých mystérií i prvých tvorcov myšlienky

veľkej jednoty bytia, tvorcov

monoteistického náboženstva.

Mohutný prúd rieky Níl je odnepamäti

spätý s osudom Egypta. Z ďalekej

Etiópie prináša cez Horný Egypt,

krajinu červenej púšte, v pravidelných

záplavách úrodné čierne bahno do rozľahlej

nížiny Dolného Egypta. A tak sa

aj myslenie a náboženstvo Egypta pohybovali

blízko polarity – čierna a červená,

život a smrť. V úzkom priestore

životodarnej rieky vytvoril vtedajší

človek mocnú kultúru. Okrem hmotných

výtvorov objavujeme aj inú skutočnosť:

po veľkom množstve egyptských

bohov, po zdanlivo zmätenom

polyteizme, dospeli Egypťania vo vrcholoch

svojho myslenia k pochopeniu

večne pôsobiacej jednoty, večne

pôsobiaceho božstva v nespočetných

formách. Nachádzame tu smerovanie

k skutočnému monoteizmu.

„Ty si Jeden, ktorý všetko stvoril, jediný

Jeden, ktorý stvoril, čo existuje,

z ktorého očí vyšli ľudia, z ktorého úst

vznikli bohovia. Zdravím ťa, Jediného,

Jedného s mnohými rukami – bohovia

sa skláňajú pred tvojím majestátom…“

To je úryvok zo staroegyptského

hymnu na Amon-Rea. Pôvodne bol

každý z nich uctievaný ako miestne

božstvo, neskôr splynuli v jedno

hlavné božstvo celej ríše.

Za vlády faraóna Achnatona (približne

17. storočie pred Kr.) dosahuje

monoteistické úsilie svoj vrchol.

Prostredníctvom kultu Atona, boha

slnka, zvestuje faraón svojmu ľudu

svetlé posolstvá Stvoriteľa.

V uctievaní slnka však nesmieme vidieť

len personifikáciu prírodnej sily,

omnoho viac tu ide „…o skutočný náboženský

zážitok svätosti v zjave žiariaceho

hrejivého slnka, prebúdzajúceho

život“ (Mensching).

Achnatonov monoteizmus bol vrcholom

ducha elity, nenašiel však podporu

v širších vrstvách. A tak po tejto

40

SVET GRÁLU

5/2005

vrcholnej, ale krátkej epizóde bujneli

opäť kulty miestneho významu bez duchovného

vzopätia.

Najvýznamnejší zo všetkých týchto

kultov – mystérium o Iside a Ozirisovi,

pôsobil počas dlhých stáročí

v celom stredomorskom priestore.

Tento mýtus o Izide, predstavujúcej

ideál materského ženstva, o smrti

a zmŕtvychvstaní jej manžela Ozirisa

a o narodení ich syna Hóra bol obsahom

každoročne konaných slávností

týchto mystérií. Zodpovedal posolstvu

zo Svetla, ktoré bolo dané ľuďom v tej

dobe, v súlade s ich duchovnou zrelosťou.

Možno povedať, že to bolo vlastné

náboženstvo Egypta v časovom rozpätí

mnohých storočí.

Časom však bol hlboký význam

tohto mýtu sploštený. Je príznačné,

že sa tak stalo v období, keď sa Egypt

stal svetovou veľmocou, počas trvania

takzvanej „Novej ríše“ (asi 1500–700

pred Kr.), v čase lesku a hmotného blahobytu.

Vedomie vnútorných hodnôt,

vedomie spojenia s božskou vôľou sa

stráca, spojenie s duchovnom – skutočnosťou,

ktorá presahuje toto hmotné

bytie – ustupuje do úzadia. Svetová

veľmoc sa však rúca, prichádza bieda –

hmotná i duchovná. Opäť sa kriesi spomienka

na prastarý mýtus.

Problémom však už nie je, ako v minulých

storočiach, prekonanie smrti.

Je nutné prekonať biedu života, vrátiť

sa k prastarej múdrosti. Vedomie

o posolstve zo Svetla, ktoré ľudia dostali,

však nie je vecou širokých más,

ale uzavretých kruhov, ktoré hľadajú

stratené slovo.

DARKYŇA ŽIVOTA

Každé náboženstvo, teda vedomý

vzťah národa, alebo skupiny ľudí

k nadradenej nadzmyslovej moci,

k božskému, okrem kultu (obradu)

obsahuje mýtus, posvätné slovo, rozprávanie,

ktoré chce odovzdať nadčasovú,

večnú ideu. Toto posvätné slovo

ako jadro mystérií musí byť udržované

a odovzdávané ďalej.

V Egypte bola táto večná myšlienka

opäť nájdená už nie v Ozirisovi, ale

v Hórovi, zrodenom z vody. Posun

mýtu vyjadruje posun myslenia: dôležité

nie je umieranie, ale znovuzrodenie.

Isis sa tu stáva božskou darkyňou

života. Vo všetkých dobách sa tak viaže

tajomstvo života s tajomstvom ženstva.

Vynára sa tušenie súvisu večného života

s večným ženstvom, ktoré má tvoriť

most k raju pre celé ľudstvo. A tak vedľa

seba nachádzame Isis v Egypte, Ištar

v Babylone, Astarté v Asýrii a Kartágu,

Demeter v Grécku, Venušu v Ríme, Kybelé

v Malej Ázii. Uctievanie ženstva,

Veľkej Matky, Pramatky nachádzame

vo všetkých krajinách.

„Už odpradávna sa zachvieva v ľuďoch

vedenie o Prakráľovnej, ktorá

je mnohými nazývaná tiež Pramatkou

alebo Kráľovnou nebies,“ píše sa

v knihe Posolstvo Grálu – Vo Svetle

Pravdy od Abd-ru-shina.

Matka znamená život, prameň veľkého

tajomstva. A pretože muž vo svojej

vnútornej podstate tento život nemá

v rovnakej miere ako súčasť svojej bytosti,

faustovsky zápasí o to, aby stúpal

do „ríše matiek“ (J. W. Goethe: Faust,

druhý diel). Preto sa predovšetkým

muži zúčastňujú mystérií, menej už

ženy, ktoré sú svojou vnútornou podstatou

také späté so životom, že nie je

vôbec potrebné, aby sa im to zvlášť vysvetľovalo.

„Mysté“ je grécky výraz pre zasvätencov.

Zasvätenec v mystériách tuší,

že v uctievaní Veľkej Matky ide viac

o princíp všeobjímajúcej, prijímajúcej

lásky, o schopnosť otvoriť sa pre všetko

duchovné. Ak prijme duchovnú silu,

môže sa zrodiť do nového života.

Podľa knihy Dr. Erika Petersa:

„Die große Morgenlandfahrt“

spracoval Zdeněk Křivka

(pokračovanie v budúcom čísle)


N Á Z O R Y

Vážení páni!

Včera mi došlo tretie číslo

časopisu Svet Grálu

a veľmi ma to potešilo. Teším

sa z dvoch dôvodov. Jeden

je ten, že sa ukázalo, že

nejde o podvod, a druhým je

samotný časopis s perfektnými

článkami. Je zvláštnou

náhodou, že práve v tomto

čísle je článok o Dr. Moodym,

lebo práve pri čítaní

jeho knihy Život po živote

som mala zvláštny duchovný

zážitok, ktorý veľmi spochybnil

moje materialistické

myslenie a zväčšil môj záujem

o duchovno. Keďže som

vyštudovala fyziku a chcela

som byť vedcom (ale je zo

mňa informatik), som zvyknutá

na to, že ak mám niečomu

uveriť, musím mať

dôkaz. Taký dôkaz som dostala

práve spomínaným zážitkom,

ale problém je v tom,

že je to dôkaz len pre mňa,

a nie vedecký dôkaz, tzn. experimentom

odskúšateľný

a opakovateľný. Každopádne

si Dr. Moodyho veľmi vážim

a som mu vďačná, že robil

taký výskum a že svoje výsledky

bádania dal na známosť

verejnosti.

Čitatelia občas zvyknú

napísať do redakcií časopisov,

a tak som sa aj ja rozhodla,

prvýkrát v živote,

Vám napísať o svojom duchovnom

zážitku. Možno

Vás zaujme.

MÔJ ZÁŽITOK:

Toto rozprávanie súvisí

s udalosťou – úrazom,

ktorý sa mi stal, keď som

mala 15 rokov.

Mali sme akciu v jednej

telocvični a v danej situácii

som bola zodpovedná sama

za seba.

Cvičila som na kruhoch,

bez dozoru a bez žinenky

pod sebou. Skúšala som robiť

tzv. sviečku, visieť na

kruhoch dole hlavou, čo je

dosť ťažké. Po niekoľkých

pokusoch sa mi začala krútiť

hlava a zatmievať pred

očami, nakoľko som mávala

nízky tlak. Občas som ráno

aj omdlela, ak som vstala

z postele prudko. Tak aj teraz

som musela počkať, kým

sa mi vyjasní zrak a prestane

sa mi krútiť hlava. Keď mi už

bolo dobre, tak som si povedala,

že ešte jednu poslednú

„sviečku“ skúsim. Keď som sa

rozhojdávala v závese na rukách

a už som nabrala dobrý

švih, omdlela som, pustila

som sa kruhov a celá natiahnutá

som spadla tvárou na

parkety. Pád si nepamätám,

pamätám si, že ležím na zemi

s tvárou otočenou ku dverám

a vidím vchádzať vedúceho

akcie, ktorý sa rozčuľuje nado

mnou, a ostatných študentov,

ako sedia na lavičke a prekvapene

na mňa pozerajú. Potom

som si uvedomila, že ku mne

pribehla moja kamarátka, ale

zo strany, na ktorú som nemala

otočenú hlavu. Potom

som sa prebrala na chodbe,

už mimo telocvične. Druhý

deň som išla do nemocnice

na vyšetrenie. Zistili, že som

prekonala otras mozgu. To,

že som videla vedúceho a študentov,

keď som ležala na

zemi, som si vysvetlila jednoducho

– kým som ležala

na dlážke, bola som pri vedomí,

potom som vedomie

stratila a prebrala som sa až

na chodbe. Vôbec mi nepripadalo

čudné, že som nebola

schopná nijakého pohybu,

keď som na tej dlážke „precitla“,

ani to, že si pamätám

aj polohu v akej som ležala,

a to z pohľadu zhora.

Asi o 20 až 22 rokov po

úraze som čítala knihu

Dr. Moodyho Život po živote.

Bola som v spálni, dvere boli

zatvorené, aby ma nerušila

televízia a čítala som naozaj

veľmi sústredene. Keď som

čítala výpovede ľudí o tom,

ako boli mimo tela, tak sa mi

v hlave zrazu ozval hlas: „Ty

si to už zažila.“ V prvej chvíli

som vôbec nechápala, čo sa

stalo, brala som ten hlas ako

vlastný a odbila som ho, že samozrejme,

ja som všade bola

a všetko som zažila… a čítala

som ďalej. A zrazu opäť: „Ty si

to už zažila“. Mám pocit, že

ten hlas mi to povedal tri razy

(bolo to už pred 15–17 rokmi,

takže sa presne nepamätám)

a až vtedy som odložila knihu

trošku nahnevaná, že mi nedá

pokoj, so slovami: „Dobre, tak

kedy som to ja teda mohla zažiť!“

a začala som spomínať

na svoju minulosť. Netrvalo

dlho a spomenula som si aj

na už spomínaný úraz. Zrazu

som svoje precitnutie na dláže

uvidela z úplne iného svetla.

Ľahla som si na dlážku do

takej istej polohy, v akej som

bola po páde, teda ako som si

ju pamätala, a zistila som, že

viditeľný obzor z takej polohy

je taký malý, že by som bola

videla učiteľa asi tak do výšky

kolien, ale rozhodne nie do

tváre. Pochopila som, že som

bola vtedy mimo tela.

Ale na tomto zážitku nie je

zvláštne len to, že som bola

mimo tela, ale najmä ten hlas.

Chvíľu mi trvalo, kým som si

uvedomila, že to nebol môj

hlas, lebo:

• Ten hlas nebol tichým

intuitívnym hláskom, alebo

myšlienkou. Bol jasný, silný,

ako keby hovoril niekto

vedľa mňa.

• Na 99% to bol mužský

hlas.

• Tykal mi a ja sa zvyknem

sama so sebou rozprávať

v prvej osobe.

• Odkiaľ vedel, že som

mala zážitok mimo tela, keď

ja sama som to nevedela

a moje materialistické myslenie

by také niečo nikdy nevymyslelo?

• Prečo mu záležalo na

tom, aby som si uvedomila,

že som to prežila? (Opakoval

svoje tvrdenie dva či tri

razy).

• Kto to bol? Bolo to

niečo ako Boží hlas či nejaký

osobný strážca z iného typu

sveta?

Nech to bol ktokoľvek, pre

mňa to bol dôkaz, že tu nie

sme sami, ale kto to nezažil,

neuverí, lebo nemám dôkaz

na presvedčenie iných ľudí,

ktorý by rozlíšil takýto zážitok

od halucinácie, fantázie,

sna či intuície.

Každopádne mi zmenil

život. Aj predtým som bola

hľadajúca, ináč by som sa nebola

pustila do čítania knihy

s takým názvom, ale toto mi

dalo istotu, že hľadanie má

zmysel…

S pozdravom

Erika Bartošová

erocka@zmail.sk

41

SVET GRÁLU

5/2005


N A Z Á V E R …

Aj keď v živote prečítame stovky kníh a časopisov,

do pamäti sa nám vpíše iba niekoľko

z nich. Musia sa dotknúť našej duše. Musia

hovoriť o tom najhlbšom, čo v dušiach nosíme.

Možno aj o úzkosti zo zmaru, smrti, z neúspechu

vlastných plánov, ale aj o odvahe čeliť tomuto strachu.

Zároveň aj o tom, že by sme chceli vidieť svet

okolo seba trochu iný, než je dnes.

Hneváme sa na všetku špinu okolo seba a aj v sebe

nachádzame temné miesta.

Pýtame sa, čo môžeme vôbec v živote vykonať, vnímame

svoju slabosť a krehkosť, padáme od únavy.

Až po dlhšom čase začíname tušiť, že toto naše

pozemské okolie je predsa potrebnou pôdou pre

semienka našich duší. Hlinou, pod ktorou v nás

začína klíčiť túžba po duchovnom Svetle, tušenie,

že niekde musí existovať aj iný svet. A že môžeme

z tohto iného sveta prijímať silu – vždy.

Pamätám sa na jedno vlastné temné obdobie,

poznačené depresiou.

Mal som (takmer neustále) pocit vnútornej

prázdnoty.

„Nedokážem nič, aspoň nič také, čím by som sa

aspoň trochu priblížil tomu ideálu, ktorý v sebe

nosím.“

To bola takmer jediná myšlienka, ktorej som bol

schopný. Dlhé týždne, mesiace.

Pomohli mi kvety. Zasadil som na hriadku niekoľko

kvetinových semienok. A potom som žasol,

obdivoval som ružové okvetné lístky mladých rastlín.

Ony to dokázali. Z „ničoho“ vznikla krása, ktorú

mohol každý obdivovať.

Rástli na tom istom mieste, kde som ich zasadil.

Nemohli zmeniť svoje podmienky, odísť, byť

niečím iným.

Strom, rastúci na strmej skale, sa nemôže presťahovať,

zmeniť svoje okolie. Napriek tomu dokáže vyťažiť

maximum z toho mála, čo má k dispozícii.

Z tohto „objavu“ som mal obrovskú radosť.

Musím byť ako strom. Vďačný za všetko, čo mám,

a nesnažiť sa stať niekým, kým nikdy nemôžem byť.

Vtedy mi opäť zišla na um stará budhistická múdrosť:

„Chceš vedieť, čo je to osvietenie? Nepýtaj sa ľudí,

ktorí vedia len hovoriť. Opýtaj sa stromu, ten ti dá

najlepšiu odpoveď.“

Roman Levický

Opýtaj sa

stromu…

42

SVET GRÁLU

5/2005


Christopher Vasey

Ľudské bytie

Duch, duša a telo v harmónii

Hádanka o sliepke a vajci • Tajomstvo

narodenia • Po stopách sebauvedomenia

• „Krv je život“ • Narušená telesná rovnováha

• Človek a čas • Sen o nesmrteľnosti

• Skutočné posolstvo vianočného

darčeka

100 strán, formát 55 x 55 cm, mäkká väzba

ISBN 80-89163-08-4

Cena 80 Sk

Nakladateľstvo

Stiftung Gralsbotschaft

RODINNÁ ROVNORODOSŤ

Zákony stvorenia riadia naše putovanie stvorením nielen

v hrubých rysoch, ale starajú sa aj o bezpodmienečnú spravodlivosť

pri narodení. Pretože v dôsledku pôsobenia zákona

rovnorodosti môže byť ľudský duch, ktorý sa dostáva do procesu

inkarnácie, priťahovaný len ľudským duchom rovnakého

druhu, potom aj telo, teda vyvíjajúci sa plod, je úplne prispôsobený

jeho vlastnostiam. Keby táto rovnorodosť neexistovala,

duch by nebol priťahovaný, ale odpudzovaný a nemohol by sa

inkarnovať.

„Nitky“ alebo spoje, ktoré spájajú ducha čakajúceho na inkarnáciu

s formujúcim sa telom, sú spočiatku veľmi slabé, postupne

však pevnejú, len čo detské telo nadobúda ľudskú formu.

Ako dnes vieme z embryológie, embryo v tele matky najprv

prechádza všetkými vývojovými stupňami, ktoré život na zemi

prekonal: od vodného organizmu so žiabrami cez obojživelníka

až k suchozemskému organizmu s pľúcami. Až nakoniec sa

objavuje typický ľudský plod. Kým formujúce sa embryo prekonáva

živočíšne stupne vývinu, nemôže sa s ním ešte spojiť

čakajúci duch.

Len čo sa však vyvinie na určitú úroveň človeka, duch sa

s ním môže pevne spojiť. Posolstvo Grálu píše, že inkarnácia –

teda vstúpenie ducha do tela –, sa uskutočňuje približne v polovici

tehotenstva. Od tohto obdobia matka začína pociťovať

aj prvé výrazné pohyby, ktoré sú spojené s pocitmi zvláštneho

vnútorného spojenia s dušou dieťaťa. V tomto období začína

inkarnovaný duch ovplyvňovať aj krv v tele dieťaťa.


Nenaháňajte sa za peniazmi.

Kto se ženie za peniazmi, ten

ich nedoženie nikdy. Slúžte!

Ak budete slúžiť podľa svojich

najlepších síl, nebudete môcť

peniazom utiecť.

Tomáš Baťa st.

More magazines by this user